Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/72/2026 z 28. 7. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júla 2026, sp. zn. 8Co/72/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/72/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1 | 2026-07-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Zodpovednosť za škodu, Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 357 CSP, § 386 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 8Co/72/2026 1523201154 28. 07. 2026 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: R. R., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. R. XX, XXX XX Y., zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15 , 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, IČO: 00 166 481, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 2.197,12 eur a nemajetkovej ujmy 60.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2025, č.k. B5-60C/19/2023-200 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2025, č.k. B5-60C/19/2023-209, takto rozhodol: Odvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2025, č.k. B5-60C/19/2023-209, ktorým bol jeho návrh na prerušenie konania zamietnutý, odmieta. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. mení tak, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7,50 % ročne z uvedenej sumy od 10.01.2023 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol, žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody, žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 10.000 eur. Po právnej stránke posúdil vec podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z., podľa § 11, § 13 OZ, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že základ nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spočívajúci v existencii nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:ORP-306/1-VYS-B5-2018 zo dňa 11.04.2018, je daný. Bolo preukázané, že žalobca bol napokon spod obžaloby právoplatne oslobodený po tom, ako odvolací súd zamietol odvolanie prokurátora z dôvodu, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe a odvolanie ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ išlo o argument žalovanej spočívajúci v absencii podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, poukázal na to, že z rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022 vyplýva, že tento uprednostnil výklad § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. e ratione legis pred výkladom gramatickým. Veľký senát Najvyššieho súdu SR konštatoval, že: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá z. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinený. Splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.“ Preto sa nestotožnil s argumentom žalovanej, že podmienkou pre úspešné domáhanie sa nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa z. č. 514/2003 Z. z. je podanie riadneho opravného prostriedku - sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Uviedol, že vo všeobecnosti je možné konštatovať, že ak sa trestné stíhanie fyzickej osoby skončí inak ako jej právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady, kedy dôjde k skončeniu trestného stíhania na základe spolupráce s obvineným - zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a pod.), má táto spravidla nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy od štátu. K výške nároku na náhradu škody poukázal na to, že škoda predstavuje materiálnu ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného a objektívne vyjadriteľnú v peniazoch. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalobca v žalobe uviedol, že v priebehu celého nezákonného trestného konania mu vznikli náklady v podobe trov obhajoby, ktorých výška vychádza z vyčíslenia náhrady trov obhajoby jeho právneho zástupcu a predstavuje sumu 2.197,12 eur. Z pripojeného trestného spisu 4T/40/2019 zistil, že za úkony obhajcu H.. K. I., J. vykonané od 25.07.2019 do 02.03.2020 v rámci povinnej obhajoby (ustanovenie obhajcu z úradnej povinnosti) už bola tomuto advokátovi vyplatená odmena zo štátnych finančných prostriedkov ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Bratislava V č. k. 4T/40/2019 - 358 zo dňa 16.10.2020, a preto považoval nárok v tejto časti za nedôvodný, pretože by sa žalobcovi priznávala náhrada takých výdavkov, ktoré už boli za jeho obhajobu advokátovi zo strany štátu uhradené. Navyše podľa § 24 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii platí, že advokát nemôže požadovať ani prijať od klienta odmenu za právne služby, ktorú mu uhradí štát podľa § 25. Ostatné úkony advokátov, ktoré boli vykonané zvolenými obhajcami (H.. Q. od 09.07.2018 do 13.08.2018 a H.. I. od 06.10.2020 do 29.03.2022) by vzhľadom na pozitívny výsledok pre žalobcu v trestnom konaní síce bolo možné označiť za výdavky účelne vynaložených trov konania, avšak priznať ich náhradu žalobcovi by bolo možné len za predpokladu, ak by preukázal, že túto sumu skutočne vynaložil, t. j. zaplatil a jeho majetok sa o túto sumu reálne zmenšil. Stotožnil sa s námietkou žalovanej, ktorá namietala, že v konaní nebolo bezpochyby preukázané, že by žalobca požadovanú sumu 2.197,12 eur za právne služby skutočne aj zaplatil a že mu tak skutočne vznikla uplatnená škoda. Preto tento nárok na náhradu škody žalobcovi v celom rozsahu nepriznal. K výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 eur, ktorú rozdelil do dvoch častí. Časť vo výške 35.000 eur si uplatnil v zmysle § 17 ods. 2 a ods. 4 citovaného zákona, v zmysle ktorého náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať len vtedy, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s poukázaním na nutnosť limitácie výšky nemajetkovej ujmy podľa ods. 4. Presahujúcu časť nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur si žalobca uplatnil v zmysle § 11 a § 13 ods. 2, 3 OZ. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu v podobe 4 roky trvajúceho nezákonného trestného stíhania s hrozbou nepodmienečného trestu odňatia slobody, a jednak že nie je možné vzhľadom na značný časový odstup túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak ako priznaním peňažnej náhrady. V danom prípade bolo vedené nezákonné trestné stíhanie od 11.04.2018 (vydané uznesenie o vznesení obvinenia) do 29.03.2022 (právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku), takmer 4 plné roky (bez pár dní), čo je nepochybne dlhá doba, po ktorú bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, hoci nie väzobnému. Navyše žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre zločin vydierania v druhom odseku teda závažnejším spôsobom spáchania skutku, pre ktorý bol následne aj v súdnom konaní stíhaný ako obžalovaný z trestného činu, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin vydierania spáchaný so zbraňou, teda za takýto závažný trestný čin mu hrozila trestná sadzba od 4 do 10 rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody. Žalobca dovtedy nebol trestne stíhaný. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzal v úvahu vplyv trestného stíhania na zdravie poškodeného, predovšetkým na jeho psychickú stránku. Ako vyplýva z lekárskej správy psychiatričky J.. W. zo dňa 12.06.2018, tá v rámci objektívneho nálezu konštatovala u žalobcu pocity strachu, neschopnosti zvládnuť súčasnú situáciu, obavy z budúcnosti s diagnostickým záverom o adaptačných poruchách a predpísaním medikamentóznej liečby. O pocitoch strachu, stresu a tlaku vypovedal aj žalobca vo svojom výsluchu a tiež ich potvrdila v čestnom vyhlásení aj svedkyňa - matka žalobcu. Vzhľadom k tomu, že obvinenie bolo žalobcovi vznesené uznesením zo dňa 11.04.2018, je možné ustáliť, že nezákonné rozhodnutie je v príčinnej súvislosti so vznikom ujmy prejavujúcej sa v psychickej rovine u žalobcu. Na druhej strane však súd dodáva, že prihliadol aj na to, že žalobca navštevoval psychológa aj pred vznesením obvinenia v súvislosti s rozchodom s priateľkou ako žalobca sám uviedol v rámci anamnézy pri vyšetrení dňa 12.06.2018, sama J.. W. v objektívnom náleze opisuje, že je u žalobcu prítomný afektívny emotívny doprovod a že jeho osobnosť sa javí senzitívne štruktúrovaná, z čoho je možné dôvodiť veľmi silné subjektívne emotívne preciťovanie žalobcu, čo nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby. Mal za to, že žalobca nepreukázal vznik žiadnych trvalých negatívnych dôsledkov na jeho psychické zdravie. Zamietol v tejto súvislosti návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom posúdenia psychického stavu žalobcu a to znalcom z odboru psychológia a to z dôvodu, že takýto návrh bol podaný neskoro v záverečnej fáze konania pred záverečnými rečami a vyhlásením konečného rozhodnutia, pričom nič nebránilo právnemu zástupcovi žalobcu takýto návrh podať skôr v rámci viacerých písomných podaní adresovaných súdu v tejto veci. Zároveň nič nebránilo žalobcovi, aby si takýto dôkaz znaleckým posudkom zaobstaral sám a včas ho predložil súdu najneskôr spolu s replikou v rámci včasného uplatnenia prostriedkov procesného útoku na podporu svojich tvrdení tvrdených v žalobe. Podanie návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania o nariadenie znaleckého dokazovania zo strany súdu tak bolo urobené neskoro a nebolo preukázané, že by žalobca nemohol tento dôkaz zaobstarať a predložiť súdu skôr, preto takýto návrh nepripustil a zamietol ho. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, aký reálny dopad, resp. aké reálne negatívne následky, malo prebiehajúce trestné stíhanie na jeho osobný, rodinný, pracovný život alebo na jeho spoločenské uplatnenie. Za tým účelom nenavrhol vypočuť, okrem svojej matky, ktorej výsluch sa však nemohol zrealizovať zo zdravotných dôvodov, žiadnych svedkov z prostredia jeho rodiny, kolegov, kamarátov. Nebolo preukázané, že rozpad vzťahu, o ktorom píše svedkyňa - matka žalobcu v čestnom vyhlásení, by bol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť ani medzi trestným stíhaním a skončením pracovného pomeru so zamestnávateľom. Sám vo výsluchu uviedol, že pracovný pomer so zamestnávateľom sa rozhodol ukončiť dohodou a to k 31.12.2019 a z ničoho nevyplynulo, že by sa tak stalo v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Navyše žalobca uviedol, že kolegovia brali informáciu o jeho stíhaní normálne s nadsázkou a s niektorými sa na tom aj zasmiali. Nebolo preukázané ani to, že jeho spoločenské uplatnenie sa akýmkoľvek spôsobom v dôsledku trestného stíhania zhoršilo. Uzavrel, že argumentácia žalobcu tak zostala len v rovine jeho tvrdení a subjektívnych pocitov. Pokiaľ ide o širšie negatívne dôsledky spôsobené vedením nezákonného trestného stíhania, tieto žalobca nepreukázal a neuniesol tak dôkazné bremeno, za čo musí niesť zodpovednosť v podobe zamietnutia uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšnej nepriznanej časti. Zdôraznil, že v prípade žalobcu nešlo o väzobné stíhanie, čo má významný vplyv na výšku odškodnenia. Ďalej nebolo v konaní preukázané, že by nezákonné trestné stíhanie malo dopad na rodinné vzťahy, s matkou sa mu vzťah nijako nezhoršil a pokiaľ ide o starého otca a tvrdenie, že žalobcu kvôli trestnému stíhaniu vydedil, uviedol, že z notárskej zápisnice vyplýva že matku žalobcu vydedil z dôvodu, že sa o neho príkladne nestarala, odsťahovala sa do cudziny a nekontaktovala sa s ním a zároveň vydedil aj jej potomkov. Z uvedeného rozhodne nemožno vyčítať žiadnu príčinnú súvislosť medzi vydedením a trestným stíhaním žalobcu. Po zohľadnení všetkých uvedených faktorov ustálil, že štandardná základná výška takejto ujmy je 2.500 eur za rok trestného stíhania, t. j. za 4 roky nezákonného trestného stíhania predstavuje výška nemajetkovej ujmy sumu 10.000 eur. Limitácia podľa 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z. nebola v danom prípade vôbec vykonaná, vo zvyšku nemajetkovej ujmy uplatnenej v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. žalobu zamietol z dôvodu, že nebola dôvodná a predmetné zákonné ustanovenie neaplikoval. Preto ani neprerušil konanie a nepodal návrh na začatie konania o (ne)súlade právnych predpisov na ÚS SR. V prejednávanej veci počas konania žalobca vôbec nepreukázal vznik niektorého z takýchto následkov, ktorými by bolo možné odôvodniť zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo poškodenie cti v značnej miere, ktorá by odôvodňovala vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa OZ. Naopak, je nutné skonštatovať, že žalobca neodôvodnil vznik nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka žiadnymi relevantnými skutkovými tvrdeniami, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy nad rámec z. č. 514/2003 Z. z., a preto nárok uplatnený v presahujúcej výške (25.000 eur) podľa OZ zamietol ako nedôvodný, neopodstatnený a neprimeraný. Priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000 eur tak, aby bola naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Súd zdôrazňuje, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedá všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť prejednávaného prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu a potenciálnou hrozbou nepodmienečného trestu odňatia slobody. S odkazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uviedol, že pokiaľ náhrada nemajetkovej ujmy nebola poskytnutá riadne a včas (v predsúdnom konaní), tak sa odchýlila od svojej riadnej reparačnej funkcie, ktorá v súdnom rozhodnutá musí byť vykompenzovaná prislúchajúcim úrokom z omeškania (bližšie pozri v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/257/2019, aprobovaný Ústavným súdom SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022, porovnaj aj s nálezom Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017). Žalobca požadoval úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho po oznámení dňa 09.01.2023 zo strany žalovanej, že na opakovanú žiadosť, resp. jej doplnenie, v rámci predbežného prerokovania nároku nebude prihliadať, t. j. odo dňa 10.01.2023. Tento nárok žalobcu považoval za dôvodný z priznanej sumy nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, a preto žalobcovi priznal úroky z omeškania v zákonnej výške vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania z nepriznaných nárokov žalobu zamietol. Lehotu na plnenie určil súd do 30 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodov uvedených žalovanou spočívajúcich v administratívnom procese úhrady prisúdenej čiastky žalobcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobe v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel čo do výšky 10.000 eur spolu s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu vo veci samostatnými výrokmi o každom uplatnenom nároku. V konaní boli uplatnené žalobcom dva samostatné nároky - na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná mala plný úspech pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, avšak keďže jej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd rovno rozhodol tak, že jej náhradu trov konania v tejto časti nepriznal. Žalobca mal plný úspech pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (hoci nebola priznaná v celej požadovanej výške 60.000 eur, avšak úspech tohto nároku závisí od voľnej úvahy súdu, preto aj nárok priznaný v inej výške ako uplatnenej, sa považuje za plný úspech), preto mu súd voči žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu z priznanej sumy 10.000 eur. 2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené, z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že vo vzťahu k uplatnenému nároku Žalobcu na náhradu škody v podobe trov obhajoby ako aj požadovanej výšky nemajetkovej ujmy došlo zo strany súdu prvej inštancie k takému výkladu základného práva na súdnu ochranu, ako aj základného práva na náhradu škody spôsobených výkonom verejnej moci za ktorú štát zodpovedá absolútne objektívnym spôsobom, ktorým došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu ako aj porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Mal za to, že na základe vykonaného dokazovania dospel konajúci súd k nesprávnym skutkovým záverom z čoho následne vyvodil nesprávne právne závery a porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu a prístup k súdu. Namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy stanovenú súdom len na sumu 10.000 EUR. Určená suma je zjavne neprimeraná povahe a intenzite zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a nezodpovedá kompenzačnej funkcii peňažnej satisfakcie podľa § 17 ods. 2 ZŠVVM, ktorú si v konečnom dôsledku uvedomuje aj konajúci súd prvej inštancie, keď v bode 55. napádaného rozsudku uvádza, že: „V danom prípade bolo vedené nezákonné trestné stíhanie od 11.04.2018 (vydané uznesenie o vznesení obvinenia) do 29.03.2022 (právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku), takmer 4 plné roky (bez pár dní), čo je nepochybne dlhá doba, po ktorú bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, hoci nie väzobnému“. Namietal, že mu konajúci súd zároveň „kladie za vinu“, že ešte pred vznesením obvinenia navštevoval psychológa z dôvodu osobnej životnej udalosti (rozchodu s partnerkou) a že odborný nález označuje u žalobcu prítomnosť afektívno-emocionálneho sprievodu a senzitívne štruktúrovanej osobnosti. Žalobca v tomto smere namietal, ako mohli tieto skutočnosti viesť k zníženiu priznanej peňažnej satisfakcie, nakoľko tieto odborné otázky nielen, že nevysvetlil, ale k odborným záverom dospel bez toho aby disponoval adekvátnymi odbornými vedomosťami z odboru psychológie, odvetvia psychológia pre dospelých, ktoré by bolo možné v rámci dopadnú predchádzajúceho stavu a trestného stíhania zodpovedať len znaleckým dokazovaním. Uvedené okolnosti nemožno interpretovať v jeho neprospech, nakoľko ide o životné situácie (strata partnera), ktoré sú bežné. Bežným však nie je byť trestne stíhaný 4 roky a aj to nezákonne s hrozbou vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Predchádzajúce psychologické konzultácie z osobných dôvodov „neprelamujú“ príčinnú súvislosť medzi nezákonným vznesením obvinenia/nezákonným trestným stíhaním a následnou potrebou psychiatrickej starostlivosti, diagnostikovanými adaptačnými poruchami a indikovanou medikamentóznou liečbou. To, že J.. W. konštatuje možnosť subjektívnejšieho a emotívnejšieho prežívania, ešte neznamená, že intenzívnejšie utrpenie má byť „pripísané“ na ťarchu žalobcu; naopak, potvrdzuje to vyššiu intenzitu nezákonného zásahu do jeho osobnostnej sféry. Trestné stíhanie pre zločin vydierania s trestnou sadzbou 4 až 10 rokov objektívne vyvoláva u každej rozumnej osoby úzkosť, pocity ohrozenia, neistotu a obavy o budúcnosť, a to bez ohľadu na to, či je vedené väzobne alebo na slobode. V posudzovanom prípade navyše dĺžka konania pôsobili na žalobcu v pravidelných intervaloch, čo sa premietlo do kumulatívneho stresu, potreby dlhodobej psychiatrickej starostlivosti a farmakoterapie. Z hľadiska § 17 ZŠVVM je preto nevyhnutné hodnotiť nielen objektívne aspekty (trvanie konania, povahu obvinenia, intenzitu zásahu do osobnej, rodinnej a profesionálnej sféry), ale aj subjektívne následky, tak ako sa konkrétne prejavili u žalobcu. Subjektívna zraniteľnosť nesmie viesť k redukcii satisfakcie; jej funkciou je dosiahnuť primeranú kompenzáciu skutočne utrpenej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Považoval za rozhodujúce, z akých dôvodov k skončeniu jeho pracovného pomeru došlo a či tieto dôvody majú pôvod v nezákonnom trestnom stíhaní. Forma a spôsob skončenia pracovného pomeru so zamestnávateľom en bloc nevylučuje príčinnú súvislosť; tá sa posudzuje materiálne, teda podľa reálne pôsobiacej príčiny (nezákonného trestného stíhania) a jej adekvátnych následkov a tieto mali svoj pôvod v psychickej tiaži, ktorá žalobcovi nedovoľovala ďalej pracovať. Práve v prípade výpovede či už zo strany žalobcu alebo jeho zamestnávateľa, by sa mohol psychický stav žalobcu ešte zhoršovať, preto najlepším riešením je dohoda o skončení ku konkrétnemu dátumu, čo najviac pomohlo žalobcovi. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v období vedenia trestného stíhania voči osobe žalobcu došlo počas výkonu jeho povolania záchranára/vodiča sanitky k dvom dopravným nehodám, pričom bezprostrednou príčinou bol pretrvávajúci psychický tlak a úzkostné prežívanie súvisiace s nezákonným trestným stíhaním, dokumentované potrebou psychiatrickej starostlivosti a farmakoterapie. Nepopreté skutočnosti tvoria logický, časový i vecný reťazec príčin a následkov: nezákonné trestné stíhanie vyvolalo dlhodobé psychické ťaživé stavy žalobcovi, tie sa vzhľadom na mimoriadne náročný a zodpovedný charakter práce záchranára prejavili zníženou schopnosťou bezpečného vedenia sanitného vozidla, došlo k dvom dopravným nehodám v čase pracovnej doby, ďalšie zotrvanie na pracovisku bolo objektívne neudržateľné, a preto sa pracovný pomer skončil, formálne dohodou, pričom skončenie pracovného pomeru je adekvátnym (predvídateľným) následkom nezákonného trestného stíhania (nezákonného rozhodnutia) a jeho psychických dopadov; nejde o novú, na zásah nezávislú príčinu, ktorá by prerušila kauzálny nexus. Pokiaľ prvostupňový súd založil svoj záver výlučne na forme skončenia pracovného pomeru, potom dôkazy hodnotil len samostatne a opomenul vyhodnotiť podstatnú časť vykonaného dokazovania aj vo vzájomných súvislostiach (najmä spontánnu výpoveď žalobcu, zdravotnú dokumentáciu a charakter vykonávanej profesie). Zohľadnenie uvedených okolností je pritom relevantné pre posúdenie intenzity a rozsahu nemajetkovej ujmy - strata povolania z objektívne legitímnych zdravotných a bezpečnostných dôvodov, vyvolaných trestným stíhaním, významne prehlbuje zásah do osobnej, spoločenskej a profesijnej sféry žalobcu. Za týchto okolností nemožno akceptovať záver, že príčinná súvislosť nebola preukázaná len preto, že skončenie pracovného pomeru prebehlo formou dohody. Podstatné je, že k dohode došlo pod vplyvom okolností vyvolaných nezákonným trestným stíhaním, ktoré u neho dlhodobo vyvolávalo enormný stres a znemožňovalo riadne vykonávanie náročného a zodpovedného povolania, pričom tento stres bol potvrdený aj zo strany psychológa. V neposlednom rade prvostupňový súd vyhodnotil na podklade vykonaného dokazovania, že vydedenie žalobcu jeho starým otcom, H. H. (ďalej len „starý otec“), nemá žiaden súvis s nezákonným trestným stíhaním, keďže z notárskej zápisnice o vydedení vyplýva, že starý otec vydedil matku žalobcu, G. R., N.. H. , z dôvodu, že o neho po dobu piatich rokov neprejavovala opravdivý záujem a odišla za priateľom do E.. Súčasne starý otec z dedenia vylúčil aj jej potomkov - vrátane samotného žalobcu. Je nespochybniteľné, že v predloženej notárskej zápisnici je formálne uvedený zákonný dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka, ale v danom prípade je však dôvodné predpokladať, že uvedenie týchto dôvodov malo predovšetkým účel naplniť zákonné náležitosti a „zlegalizovať“ vydedenie, pričom skutočný motív spočíval vo vylúčení žalobcu z rodiny v dôsledku trestného stíhania a v snahe dištancovať sa od neho, čo napokon vyplynulo aj z výpovede žalobcu. Inými slovami, ak by starý otec ako bezprostredný dôvod explicitne uviedol, že Žalobca je trestne stíhaný a „robí hanbu“ rodine, takýto motív by normatívnym vymedzením § 469a OZ neobstál. Prvostupňový súd pri hodnotení súvisu medzi vydedením žalobcu a nezákonným trestným stíhaním zastal na pozícii čisto formálneho výkladu obsahu notárskej zápisnice a nevykonal materiálne/obsahované posúdenie skutočného motívu vydedenia vo svetle všetkých zistených okolností, na ktoré žalobca poukazoval aj počas svojho výsluchu. Pre účely náhrady nemajetkovej ujmy pritom nie je rozhodujúce, či je samotný právny úkon vydedenia platný - ale to, či k jeho prijatiu prispela (ako rozhodujúca alebo aspoň podstatná) príčina v podobe nezákonného zásahu verejnej moci (nezákonného rozhodnutia) a s ním spojenej rodinnej stigmatizácie žalobcu. Rozhodujúci je reálny dopad na rodinné väzby, sociálne postavenie a osobnú integritu žalobcu. Z časovej a vecnej nadväznosti medzi trestným stíhaním a následným vydedením, z čestného vyhlásenia matky, výpovede žalobcu, ako aj z celkového kontextu rodinných vzťahov vyplýva, že rozhodnutie starého otca vylúčiť z dedenia nielen matku žalobcu, ale aj jej potomkov, nemožno rozumne vysvetliť iba tvrdeným dlhodobým nezáujmom matky žalobcu. Ak by starý otec prechovával dlhodobú osobnú averziu výlučne voči matke žalobcu pre jej údajnú nevšímavosť, logicky by nebolo potrebné zasahovať aj do dedičského postavenia žalobcu, ktorý za vzťah matky so starým otcom nebol zodpovedný. Súd sa mal preto riadne vysporiadať s otázkou reálneho motívu vydedenia starým otcom a vyhodnotiť, či toto vydedenie má kauzálny súvis s nezákonným rozhodnutím ergo nezákonným trestným stíhaním, čo avšak neurobil a tieto skutočnosti nezohľadnil pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy. S poukazom na nález zo dňa 24.01.2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že premietnutím na prípad žalobcu, ktorý bol nezákonne trestne stíhaný 48 mesiacov, by potom v súlade s citovaným nálezom Ústavného súdu SR prináležala suma minimálne vo výške 48 x 620 EUR = 29.760,00 EUR. Uviedol, že právne udržateľným vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR by mohol mať iný názor iného senátu Ústavného súdu SR a nikdy nie senát krajských súdov, o to viac bez toho, aby sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či išlo o rozhodnutia právoplatné vrátane dovolacieho či ústavného prieskumu ich právnej a skutkovej správnosti. V zmysle uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoje právne posúdenie založil nie na voľnej úvahe, ale svojvôli odklonom od nálezu Ústavného súdu SR, ktorý sám citoval. Nie je správne ak zodpovednostný subjekt v rámci svojej objektívnej zodpovednosti limituje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prepojením na zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v rámci ktorého sa štát zaväzuje kompenzovať obete trestných činov, kde však nie je štát zodpovednostným subjektom v súvislosti so vzniknutou ujmou a podľa predmetného zákona ide až o tzv. sekundárnu povinnosť štátu keďže podľa ust. § 10 ods. 2 písm. a) predmetného zákona: „Odškodnenie obeti násilného trestného činu nemožno priznať, ak jej bola ujma na zdraví plne uhradená inak“. Je potrebné v rámci hierarchie hodnôt nazerať aj na iné právoplatné rozhodnutia, ktorými bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy či priznané primerané finančné zadosťučinenie v iných situáciách, ktoré nezasahujú do práva na ochranu osobnosti v tak negatívnom rozsahu ako nezákonné trestné stíhanie; a to napr.: Priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za prieťahy v súdnom konaní v sume 16.000,- EUR zo strany Krajského súdu v Bratislave v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.: 5Cp/105/2018; priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bez vykonávania dokazovania) nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 04.12.2014, sp. zn.: I. ÚS 397/2014 za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR vo výške 60.000 EUR ; priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške takmer 100.000 EUR sudcovi za difamačný článok rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2Co/259/2012; priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 85.000,- EUR za nezákonnú väzbu v trvaní 853 dní rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.03.2010, sp. zn.: 9Co/52/2010 nemožno odkazovať na prípadnú prax v obdobných veciach ak aj tieto rozhodnutia sú založené na predchádzajúcich nesprávnych právnych premisách. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu ohľadom (ne)existencie majetkovej škody a príčinnej súvislosti s jej vznikom vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nezákonnému trestnému stíhaniu. V danej veci nikto z účastných strán (súdu nevynímajúc) nespochybňovali, že by v trestnom konaní žalobcu, neboli vykonané všetky úkony právnej pomoci - uplatňovanie opravných prostriedkov, účasť na pojednávaniach atď. Preto možno považovať existenciu vykonaných úkonov za nespornú skutočnosť a súd by mal v tomto smere posudzovať len ich účelovosť a odpodstatnenosť. Žalobca vo svojich písomných podaniach a vykonaných pojednávaniach poukazoval na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré uviedli právny názor, že ktoré pre priznanie nároku na náhradu škody (vo vzťahu k nároku na náhradu trov obhajoby nezákonného trestného stíhania) nevyžadujú preukazovanie úhrady trov obhajoby zo strany osoby poškodenej, nakoľko táto škoda je daná úkonmi, ktoré boli vyčíslené v rámci obhajoby v nezákonnom trestnom konaní, obdobne ako v prípade žalobcu a jeho vyčíslenia náhrady trov. Mal za to, že náhradu škody vo forme náhrady trov konania treba vykladať extenzívnym spôsobom tak, aby bol zachovaný účel zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to aj za analogickej aplikácie náhrady škody v rámci trestného konania a nezákonného rozhodnutia. Je pravda, že časť úkonov bola hradená štátom v rámci ex offo konania avšak následne bol žalobca zastúpený advokátom na plnú moc, pričom zo zákona o advokácii jasne vyplýva, že je to poskytovanie právnych služieb za odmenu a žalobca nespĺňal predpoklady pre poskytovanie právnych služieb pro bono. Keďže tieto úkony boli riadne vykonané zo strany právneho zástupcu žalobcu a ktoré by nemuseli vznikať nebyť nezákonného trestného stíhania, potom za túto škodu v rámci absolútne objektívnej zodpovednosti zodpovedá žalovaná Slovenská republika. Uviedol, že ide zo strany žalobcu len o žiadosť minimálneho nároku na ktorý má právo a nejde o sumu, ktorú žalobca reálne uhradil zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a obchodným tajomstvom a zároveň; vyžadovanie tohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou, kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát. Vzhľadom na znenie a obsah tak čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je po právnej stráne veci zrejmé a z ústavno-právneho hľadiska (zohľadňujúc právne závery vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: I. ÚS 3391/15 zo dňa 14.10.2017), že na vec žalobcu sa plne aplikuje aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a tiež aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čím sú prípadné námietky Slovenskej republiky ako subjektu absolútne objektívne zodpovedného právne irelevantné nielen z pohľadu zákona, ale najmä z pohľadu ústavno-právneho (čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) a medzinárodnoprávneho pohľadu/eurokonformného výkladu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru v nadväznosti na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR), čo iba dokazuje právnu dôvodnosť nároku žalobcu minimálne čo do jeho právneho základu, pričom konkrétna a konečná výška žalobcom požadovaných nárokov (na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy) voči Slovenskej republike, bude predmetom dokazovania na základe činnosti konajúceho súdu vo veci samej. V danom prípade nesporné, že k vykonaným úkonom došlo a tie sú zachytené v príslušnom vyšetrovacom a súdnom spise. Štát by mal zodpovedať za náhradu trov spojenú s obhajobou žalobcu v rámci nezákonného trestného stíhania a preto takéto trovy konania sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu v zmysle zákona o ZŠVVM. Advokát vykonáva poskytovanie právnych služieb podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní za odmenu, pričom u žalobcu neboli naplnené žiadne z dôvodov pre zníženie či odpustenie nároku na odmenu podľa ust. § 24 ods. 4 ZoA. Je nutné zdôrazniť, že rovnakým spôsobom (analogia iuris) funguje v rámci súkromnoprávnych sporov aj náhrada trov právneho zastúpenia podľa CSP, kedy spolu s vyčíslením trov konania resp. trov právneho zastúpenia nie je úspešná strana, ktorej bola priznaná náhrada trov konania v rátane trov právneho zastúpenia, povinná preukazovať skutočný úbytok na majetku, čo jednoznačne robí z napádaného rozhodnutia arbitrárne rozhodnutie, ktoré nenapĺňa ústavné kritéria na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí. Nakoľko sa právne služby na území Slovenskej republiky v súlade s ust. § 1 ods. 2 a ust. § 24 ods. 1 ZoA poskytujú advokáti za odmenu, tak súd by mal posudzovať len to, či sú uplatnené trov obhajoby analogicky s ust. § 251 CSP dostatočne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené vo vzťahu k napádanému konaniu v ktorom boli uplatnené, pričom súd prvej inštancie v rámci napádaného rozsudku trovy odmietol hodnotiť s poukazom na nepreukázanie reálneho úbytku na majetku. Rovnakým spôsobom sa pritom postupuje aj v prípade priznávania trov v správnych súdnych konaniach či v konaniach pred Najvyšším súdom SR kde je nevyhnutné byť zastúpený advokátom resp. rovnako v prípade konaní pred Ústavným súdom SR, kde je rovnako nevyhnutné byť zastúpený advokátom. Analógiu v tomto smere je možné nájsť aj v prípade konaní pred ESĽP, kedy sťažnosť je nutné podať advokátom na základe čoho následne dochádza v prípade úspechu k priznaniu trov právneho zastúpenia bez toho, aby bolo potrebné preukazovať úhradu trov konania. Tento postup je potrebné aplikovať o to viac v konaní v ktorom sa žalobca domáha svojich nárokov titulom absolútne objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu pri výkone verejnej moci, keďže advokát vykonáva poskytovanie právnych služieb v zásade vždy za odmenu, pričom nejde o prípad, ktorý by sa akokoľvek vymykal iným postupom - práve naopak v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky ide o dlhodobo zaužívaný systém náhrady trov podľa advokátskej tarify, kde sa posudzuje len účelnosť trov a existencia konkrétne vykonaných úkonov právnej pomoci. V nadväznosti na stabilizovanú judikatúru v tejto oblasti, neobstojí ani argument prvostupňového súdu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zaplatenie týchto právnych úkonov. Žalobca má za to, že vzhľadom na vyčíslenie dané právnym zástupcom ohľadom právnych úkonov týkajúcich sa vykonaných úkonov právnej služby a s prihliadnutím na obsah trestného spisu, to nebolo v danej veci nevyhnutné a to z dôvodu účelnosti a vecnej súvislosti s obhajobou klienta/žalobcu. Rovnako Žalovaný v tomto smere nenamietal vykonanie týchto úkonov právnej pomoci, čo „umocňuje“ dôvodnosť priznania náhrady majetkovej škody vo forme vykonaných úkonov právnej pomoci, keďže advokácia je priamo zo zákona vykonávaná za odmenu a žalobca nespĺňal predpoklady pre bezplatnú právnu pomoc. Preukázal v spore to, čo žalovaný účinne nepoprel a to skutočnosť, že k vykonaniu všetkých uplatnených úkonov právnej pomoci skutočne došlo. Potom aj samotná časová následnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci zároveň svedčia o účelnosti takto vykonaných úkonov právnej pomoci. Keďže zo strany žalobcu bolo dostatočným spôsobom preukázané, že k poskytnutiu jednotlivých úkonov právnej pomoci došlo, súd vec nesprávne právne posúdil a z vykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vyvodil nesprávne skutkové závery. Argumentoval, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z ktorého dôsledku má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia pomerne rozsiahlym spôsobom poskytol sumár obsahu priebehu skutkového stavu konania s definovaním zákonných ustanovení, ktorými sa pri posúdení právneho stavu (nesprávne) spravoval, avšak (ne)odôvodnenie skutočností na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol tak ako je uvedené v II. výroku rozsudku je protichodné, vnútorne rozporuplné a inkonzistentné a tým pádom nepostačujúce k tomu, aby mohlo byť považované za koncepčne správne podľa očakávania všeobecnej spravodlivosti a konečného usporiadania vzťahov nedáva logickú odpoveď na to, prečo prvostupňový súd rozhodol tak ako rozhodol, keďže samotné odôvodnenie napádaného rozsudku absolútne opomína zmienku o argumentácii žalobcu k ustálenej rozhodovacej praxe či argumentom žalobcu, ktorými logicky vyvrátil všetky tvrdenia žalovaného. Súd prvej inštancie absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal aj uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu uplatneného požadovaného ospravedlnenia, ako iného druhu zadosťučinenia, ku ktorému sa žiadnym spôsobom nevyjadril v napadanom rozsudku, pričom v tomto smere je potrebné rozlišovať náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej a nepeňažnej forme. Považoval za rozporné s jeho právom na spravodlivý súdny proces spôsob, ako sa prvostupňový súd vysporiadal so zamietnutou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch - počas súdneho konania predložil viaceré zásadné skutočnosti preukazujúce dôvodnosť priznania vyššej sumy (napr. vydedenie starým otcom, „núteného“ skončenie pracovného pomeru), pričom konajúci súd sa s týmito skutočnosťami riadne nevysporiadal. Súd neriadne a arbitrárne vysporiadal s predloženou judikatúrou a ustálenou rozhodovacou praxou týkajúcou sa priznávania náhrady majetkovej škody vo forme náhrady trov konania, kde súdy v obdobných konaniach uviedli, že nie je potrebné preukazovať zaplatenie peňažnej sumy za vykonané úkony právnej pomoci klientom jeho právnemu zástupcovi. Súd prvej inštancie však svojim postupom doslova odignoroval predložené závery plynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen krajských - odvolacích súdov, ale rozhodol v priamom rozpore s citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ako najvyšších súdnych inštancií v SR, čo rozhodne neprispieva k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Ak sa už súd prvej inštancie mienil vo výsledku odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, tak v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, mal napadnutý II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie náležite riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť takým spôsobom, aby vyššie uvedené rozhodnutia neboli odignorované, ale naopak, aby sa s nimi súd argumentačne náležite vysporiadal. Je presvedčený, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj povinnosť konajúceho súdu, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Uvedený právny názor podporuje aj početná judikatúra Ústavného súdu SR (porovnaj III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07). Vysporiadanie sa rozhodovacou praxou na ktorú poukázal a na dôvod pre ktorý súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s touto ustálenou praxou má imanentný význam pre vydanie rozhodnutia a možnosť žalobcu akceptovať a zmieriť sa aj s prípadným neúspechom v prípade ak by odôvodnenie súdu bolo konzistentné a logické, čo však v danom prípade Napádaného rozhodnutia nie je splnené. S prihliadnutím na doposiaľ uvedenú skutkovú vecnú a právnu argumentáciu mal za jednoznačne preukázané, že argumentácia súdu prvého stupňa je nedostatočná, nepresvedčivá a celkom zjavne aj nesprávna, keďže sa súd prvej inštancie pri aplikácii práva nevysporiadal najpodstatnejšími argumentami žalobcu, jednostranne prebral argumentáciu žalovaného a to bez náležitého vysvetlenia. II. Výrok rozsudku trpí viacerými právnymi vadami a to z dôvodu, že jeho odôvodnenie je zmätočné, nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené, keďže súd prvej inštancie v ňom nedáva žiadne odpovede na nosné a kľúčové argumenty, ktoré Žalobca v danom konaní prezentoval. Argumentoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podaním zo dňa 12.09.2025 konajúcemu súdu navrhol vykonanie znaleckého dokazovania súdnym znalcom z odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých, za účelom preukazovania hlboko negatívneho dopadu nezákonného trestného stíhania. Takto vypracovaný znalecký posudok mal následne slúžiť ako dôkaz pri určovaní konkrétnej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, prípadne mal preukázať, či nedošlo aj k škode na zdraví u žalobcu v rámci čoho bude následne potrebné vykonať na odporúčanie konkrétneho znalca z odboru Psychológie, odvetvia Klinická psychológia dospelých, aj znalecké dokazovanie znalcom - Psychiatrom na určenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Svojim návrhom na vykonanie dokazovania iba reagoval na aktuálnu procesnú situáciu v konaní, z ktorej vystala potreba vykonania znaleckého dokazovania k preukázaniu intenzity nemajetkovej ujmy a jej rozsahu. Takúto skutočnosť preto nemožno žalobcovi pričítať na zodpovednosť a preto považuje žalobca za arbitrárne, právne svojvoľné, zmätočné a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať jeho návrhy na dokazovanie. Súdny znalec z príslušného odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých, by sa vedel podrobnejšie vyjadriť k rozsahu spôsobenej ujmy u Žalobcu, ktorá mu bola spôsobená a preto nevykonanie tohto dôkazu znamenalo flagrantný zásah do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie však následne v rámci určovania výšky nároku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sám posudzoval aj z odborného hľadiska v rámci akýchsi predchádzajúcich vzťahov psychického stavu žalobcu do ktorého vstúpilo nezákonné trestné stíhanie, čo nie je záver, ktorý by mohol vytvoriť sám súd prvej inštancie minimálne bez odborného vyjadrenia ak nie znaleckého dokazovania. Poukázal na prípustné dôvody zamietnutia návrhu na dokazovanie a na aplikáciu tzv. Perna testu, ktorým sa aktuálne zaoberal (i) Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 22.03.2022 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/5/2021 a predtým v uznesení zo dňa 22.08.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/4/2018 ako aj (ii) Ústavný súd Slovenskej republiky v aktuálnom rozhodnutí zo dňa 04.08.2021 vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 177/2021, ktorých právne závery zosumarizoval. Rozhodnutia sú síce fixované na súdne štádium trestného konania, avšak v primeranom rozsahu sú nepochybne aplikovateľné aj na civilné sporové konanie a povinnosť súdu obojsmerného vykonávania dôkazov v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu nad mieru pochybností (formálnu pravdu). Žalobca v napádanom rozsudku nevidí žiadne presvedčivé zdôvodnenie a vysvetlenie myšlienkových úvah súdu prvej inštancie, na základe ktorých súd uzavrel, že nie je možné vyhovieť návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania a zdôvodnenie zamietnutia vykonania žalobcom navrhovaných dôkazov a súčasne žalobca v napádanom rozsudku ani nevidí reálny materiálny dôvod pre nevyhovenie návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého posudku týkajúci sa nemajetkovej ujmy žalobcu, čím súd prvej inštancie uprednostnil z nepochopiteľných dôvodov rýchlosť konania pred riadnym prejednaním veci pred súdom. Namietal neprerušenie súdneho konania. 3. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Mal za to, že v danej veci vôbec nie sú splnené podmienky pre vyhovenie podanej žaloby z dôvodu, že žalobca si voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nemožno totiž nájsť žiadny rozumný, akceptovateľný, či inak udržateľný dôvod, pre ktorý by nebolo potrebné vyžadovať splnenie predpokladu spočívajúceho vo využití riadneho opravného prostriedku a ktorý by mal za následok neoprávnené zvýhodnenie postavenia poškodeného, ktorého nárok je odvodzovaný od fikcie zrušenia rozhodnutia, oproti poškodenému, ktorému bola škoda spôsobená rozhodnutím zrušeným výslovne výrokom nadriadeného orgánu, a ktoré má súčasne oporu v zákone. Podmienka podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nemusí byť splnená, ak existujú prípady hodné osobitného zreteľa. Čo sa rozumie prípadom hodným osobitného zreteľa je ponechané v každom konkrétnom prípade na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Môžu to byť jednak subjektívne okolnosti na strane poškodeného, ako aj objektívne skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd existenciu takýchto okolností, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako prípad hodný osobitného zreteľa, nezistil, žalobca v žalobe žiadne takéto okolnosti hodné osobitného zreteľa ani neuviedol. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/152/2018 zo dňa 27.októbra 2021. Je mu známy rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Vcdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, na ktorý súd poukázal v rozsudku, poukázal však na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30. marca 2023 (teda neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). V posudzovanom prípade neexistoval zákonný dôvod na priznanie náhrady škody žalobcovi, keď nevyužil riadny opravný prostriedok vo forme sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Zastával názor, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca nebol v žiadnom prípade trestne stíhaný takmer 4 roky z dôvodov, ktoré by bolo možné rozumnou mierou pričítať na ťarchu žalovanému. Žalobcovi bolo obvinenie vznesené dňa 11.04.2018 a prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na neho podal obžalobu už dňa 13.06.2019, teda žalobca bol trestne stíhaný orgánmi činnými v trestnom konaní celkovo približne 1 rok a 2 mesiace a zvyšný čas (približne 3 roky) predstavovalo súdne konanie, za rýchlosť ktorého žalovaná nenesie zodpovednosť. Uviedol, že lekárska správa J.. X. W. (psychiatrička) zo dňa 12.06.2018 nepreukazuje príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu so vznikom nemajetkovej ujmy prejavujúcej sa v psychickej rovine žalobcu. Z predmetnej lekárskej správy vyplýva, že žalobca sa už v roku 2012 po rozchode s priateľkou zrútil, navštevoval asi pol roka psychiatra, užíval serlift, stilnox. Psychiatrička taktiež v objektívnom náleze opisuje, že je u žalobcu prítomný afektívny emotívny doprovod a že jeho osobnosť sa javí senzitívne štruktúrovaná, z čoho je možné dovodiť veľmi silné subjektívne emotívne preciťovanie žalobcu, čo nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby. Predmetná lekárska správa je jediný dôkaz, ktorý má preukazovať negatívny dopad trestného stíhania na psychické zdravie žalobcu. Navyše táto lekárska správa bola vystavená 2 mesiace po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, teda v čase, keď by zrejme na každého malo trestné stíhanie negatívny dopad. Ďalšie lekárske správy, ktoré by boli vydané po tomto kritickom období, ktoré by potvrdzovali pretrvávajúce negatívne následky trestného stíhania na zdravie žalobcu, predložené neboli. Čo sa týka výsluchu žalobcu, tento v ňom prezentoval predovšetkým svoje subjektívne pocity. Navyše tvrdenia, ktoré v ňom prezentoval (jeho vydedenie starým otcom kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu) nepreukázal. Rovnako z notárskej zápisnice, ktorú žalobca predložil na preukázanie svojho tvrdenia, takáto skutočnosť nevyplýva. Je nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť do sféry obvineného (žalobcu), uvedené však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania, v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení. Mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že k takémuto zhoršeniu spoločenského a rodinného života žalobcu, či zhoršeniu zdravotného stavu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca v konaní nepreukázal, že toto trestné konanie malo priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy uviedol, že táto žalovanému nemala byť priznaná vôbec a) z dôvodu nedodržania postupu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a b) z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. Namietal správnosť výroku o trovách konania a úrokoch z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním žalovaného v plnom rozsahu a má za to, že napadané výroky I. a IV. Rozsudku prvej inštancie sú vecne správne a zákonné. Mal za to, že odôvodnenie žalovaného je v priamom rozpore so zjednocujúcim stanoviskom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky in conretto s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“). Konajúci súd prvej inštancie preto správne pri rozhodovaní o tejto otázke zobral do úvahy nasledovne skutočnosti: doslovný a gramatický výklad ustanovenia § 6 ods. 2 ZŠVMM, ktorý podmienil nárok na náhradu škody podaním riadneho opravného prostriedku, bol označený za nesprávny, formalistický a nezohľadňujúci účel inštitútu náhrady škody; extenzívny výklad ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bol veľkým senátom uznaným za legitímny a ústavne akceptovateľný, nakoľko umožňuje priznať náhradu škody aj v prípadoch, keď poškodený (v postavení obvineného) nepodal sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ak sa neskôr v trestnom konaní potvrdilo, že obvinenie a vedenie celého trestného stíhania bolo nezákonné (bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, pričom bolo rozhodnuté nie len okresným súdom, ale aj krajským súdom); právne nároky poškodeného (resp. obvineného) sa viažu na výsledok trestného konania (napr. oslobodzujúci rozsudok), nie na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní, pričom výhradne iba táto interpretácia reflektuje skutočný účel zákona a zabraňuje prílišnému formalizmu; veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR potvrdil, že teleologický a účelový výklad zákona má prednosť pred jeho doslovným gramatickým výkladom, ak to vyžaduje súlad s ústavnými princípmi a ochranou práv poškodených, čo nerozporuje ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na špecifiká trestného konania, osobitne na charakter prípravného konania a na procesné postavenie prokurátora v tomto štádiu, sa v judikatúre ustálil záver, že nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia samo osebe ešte neznamená, že poškodená osoba je automaticky vylúčená z možnosti domáhať sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Inými slovami, právny poriadok nemožno vykladať tak formalisticky, že iba absencia tohto opravného prostriedku bez ďalšieho diskvalifikuje žalobcu z uplatnenia nároku. Pokiaľ bol v trestnej veci napokon oslobodený spod obžaloby, resp. trestné stíhanie skončilo spôsobom vylučujúcim jeho trestnoprávnu zodpovednosť, je oprávnený domáhať sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým bolo do jeho práv zasahované - t. j. uznesením o vznesení obvinenia - a to aj v prípade, že proti nemu v čase jeho vydania sťažnosť nepodal. Judikatúra sa ustálila na tom, že na oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie trestného stíhania, je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 6 ods. 1 ZŠVVM, čo znamená, že nemožno prísne formálne prihliadať aj na potrebu využitia opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nezákonne trestné stíhania neupravil zákonodarca explicitne, ale dospela k nemu judikatúra. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia je síce riadny opravný prostriedok, ale v zmysle ustanovení Trestného poriadku, podanie sťažnosti nemá odkladný účinok, takže bez ohľadu na jeho podanie ide o kvázy vykonateľne rozhodnutie, pretože OČTK naďalej vo veci konajú (analogicky, bolo zrušené uznesenie už podaním sťažnosti by sa malo aplikovať potom ust. § 6 ods. 3 zákona o ZŠVVM, čo nie je prípadom Žalobcu). Formálne nazeranie na potrebu využitia opravného prostriedku v trestnom konaní, kde sa má uplatňovať princíp prezumpcie neviny zasahuje aj do prípadnej obhajobnej taktiky, ktorú by si mohol / chcel / zvoliť obvinený a to samé o sebe potom nemôže zbavovať štát absolútnej objektívnej zodpovednosti a zasahovať aj do základného práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, pretože to by znamenalo, že nepodaním sťažnosti sa obvinený dopredu vzdáva svojho nároku na náhradu škody, pričom nie je v tom momente jasné, že či vznikne alebo nevznikne, čo je vo všeobecnosti neprípustné, nakoľko nikto sa nemôže dopredu vzdať svojho nároku na náhradu škody. Rovnako poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 7CDo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, v tomto smere „neneguje“ ustálený právny názor v právnej doktríne, nakoľko uvedené uznesenie aj keď je vydané neskôr ako zjednocujúce stanovisko, predstavuje ojedinelý exces senátu dovolacieho súdu, ktorý nerešpektuje nadriadené zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a narúša princíp právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s tvrdením, podľa ktorého Žalovaný „nemôže niesť zodpovednosť“ za celkovú dĺžku trestného stíhania žalobcu v trvaní približne štyroch rokov, keďže podstatná časť konania (takmer tri roky) prebiehala pred všeobecným súdom. Žalobca má za to, že ide o argumentáciu účelovú, založenú na neprimerane zúženom a formalistickom chápaní zodpovednosti štátu, ktorá v konečnom dôsledku smeruje k vyhnutiu sa zodpovednosti za ujmu spôsobenú nezákonným zásahom do práv žalobcu. Po prvé, ak by súdy akceptovali výklad žalovanej, podľa ktorého Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou SR - nezodpovedá za následky nezákonného trestného stíhania v tej jeho časti, ktorá prebiehala pred súdom, viedlo by to k absurdnému záveru, že osoba nezákonne obvinená, resp. obžalovaná, by sa v praxi nemohla efektívne domôcť náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uvedený záver by popieral nielen zmysel a ratio legis ZŠVMM, ale aj samotnú podstatu ústavou garantovaného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno pripustiť výklad, aby sa zodpovednosť štátu „rozštiepila“ na samostatné fázy trestné konanie tak, aby koniec-koncov nezodpovedal štát za vzniknutú škodu a ujmu Žalobcovi. Po druhé, je nepochybné, že za zákonnosť a odôvodnenosť vznesenia obvinenia v prípravnom konaní nesie kľúčovú zodpovednosť prokurátor ako orgán vykonávajúci dozor nad zachovávaním zákonnosti. V prípravnom konaní vystupuje prokurátor ako dominus litis, pričom jeho oprávnenia (vrátane oprávnení podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku) mu umožňujú nielen usmerňovať postup vyšetrovateľa, ale aj korigovať nezákonný stav. Žalobca zdôrazňuje, že prokurátor je tým orgánom, ktorý „nesie finálnu procesnú zodpovednosť“ za to, že trestná vec ne/bude pokračovať ďalšími úkonmi, vrátane podania obžaloby. Ak teda Žalovaný argumentuje tým, že podstatná časť konania prebiehala pred súdom, opomína rozhodujúcu skutočnosť, že do súdneho štádia sa vec dostala na základe obžaloby podanej prokurátorom. Procesný postup pritom nebola automatickým, nevyhnutným dôsledkom, ale výsledkom vyhodnotenia výsledkov vyšetrovateľa zo strany prokurátora; ak by mal prokurátor za to, že dôvody trestného stíhania nie sú dostatočné, mohol a mal postupovať tak, aby sa nezákonný zásah ďalej neprehlboval. Po tretie, aj v štádiu konania pred súdom nič nebránilo prokurátorovi využiť zákonom predpokladané procesné oprávnenia na elimináciu ďalšieho zásahu do práv Žalobcu, vrátane možnosti odstúpiť od obžaloby v zmysle § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Žalobca pritom poukazuje na to, že práve tento procesný nástroj je zákonodarcom koncipovaný ako prostriedok, ktorým môže prokurátor reagovať na zmenu dôkaznej situácie alebo na dodatočné zistenia spochybňujúce dôvodnosť obžaloby. V prejednávanej veci však prokurátor takýto postup nezvolil, a naopak, v trestnom stíhaní sa pokračovalo, pričom zásah do práv Žalobcu sa ďalej prehlboval nielen na prvostupňovom súde, ale aj následne v odvolacom konaní v dôsledku podaného opravného prostriedku. Aj tento aspekt je významný pri hodnotení intenzity a trvania ujmy, keďže Žalobca bol po celé rozhodné obdobie vystavený dôsledkom trestného stíhania, ktoré sa napokon ukázalo ako nedôvodné. Argumentácia Žalovaného je nielen vnútorne rozporuplná, ale aj selektívna, keďže jednotlivé závery vyvodzuje bez opory vo vykonanom dokazovaní a v logických súvislostiach veci. V prvom rade Žalobca považuje za zavádzajúce a pre neho ťažko pochopiteľné, že Žalovaný na jednej strane tvrdí, že nie je daná príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a nemajetkovou ujmou v psychickej rovine, no zároveň sama túto súvislosť fakticky priznáva, keď uvádza: „(…) navyše táto lekárska správa bola vystavená 2 mesiace po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, teda v čase, keď by zrejme na každého malo trestné stíhanie negatívny dopad.“ Uvedeným vyjadrením Žalovaný nepriamo potvrdzuje, že trestné stíhanie je objektívne spôsobilé vyvolať negatívne psychické dôsledky a že časová následnosť (dva mesiace po vznesení obvinenia) je prirodzene konzistentná s kauzálnym priebehom vzniku nematkovej ujmy. Takýto spôsob argumentácie Žalovaného je preto rozporný, pretože Žalovaný súčasne popiera kauzalitu, avšak zároveň ju sama pripúšťa. Predložená lekárska správa, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie v Rozsudku, bola vyhotovená dva mesiace po vznesení obvinenia zo zločinu vydierania a explicitne zachytáva vzniknutú ujmu v psychickej rovine u Žalobcu. V lekárskej správe sú konkretizované najmä pocity strachu, subjektívne prežívanie neschopnosti zvládnuť vzniknutú situáciu, obavy z budúcnosti, ako aj diagnostický záver smerujúci k adaptačným poruchám, pričom žalobcovi bola indikovaná a predpísaná medikamentózna liečba - zo zisteného skutkového stavu je tvrdenie Žalovaného o údajnej absencii nemajetkovej ujmy nepodloženým tvrdením. Rovnako Žalobca odmieta tvrdenie Žalovanej, že v konaní neboli reprodukované ďalšie dôkazy preukazujúce zásah do psychickej roviny Žalobcu. Na pojednávaniach Žalobca a jeho právny zástupca uviedli (a Žalobca na nich naďalej trvá), že v období vedenia trestného stíhania došlo pri výkone jeho povolania záchranára, resp. vodiča sanitného vozidla, k dvom dopravným nehodám, pričom bezprostrednou príčinou bol pretrvávajúci psychický tlak, úzkostné prežívanie a znížená schopnosť sústredenia, ktoré Žalobca bezprostredne spájal s prebiehajúcim nezákonným trestným stíhaním. Uvedené okolnosti sú pritom logicky konzistentné s tým, že Žalobca musel vyhľadať odbornú psychiatrickú pomoc a podstúpiť farmakoterapiu, čo napokon vyústilo do „núteného“ ukončenia jeho pracovného pomeru vodiča záchrannej služby. Žalobca zdôrazňuje, že nejde o abstraktné tvrdenia, ale o konkrétne životné a pracovné následky, ktoré sa prejavili priamo v jeho profesijnom fungovaní a sú neoddeliteľne späté s psychickou záťažou vyvolanou trestným stíhaním. Podľa názoru Žalobcu suma uplatnená z titulu náhrady nemajetkovej ujmy nebola „premrštená“, ani účelovo nadhodnotená. Žalobca uplatnil nárok v rozsahu, ktorý zodpovedal jeho subjektívne prežívanej ujme a objektívnym okolnostiam prípadu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal náhradu v nižšej výške, sama osebe neznamená, Že žalobca v konaní postupoval neprimerane či dokonca špekulatívne. Naopak, ako správne uviedol súd prvej inštancie, pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peňažnej forme ide o plnenie, ktorého výška je v podstatnej miere determinovaná úvahou súdu, pričom rozdiel medzi uplatneným a priznaným nárokom je prirodzeným dôsledkom tejto diskrečnej úvahy, nie dôkazom „neúspechu“ Žalobcu v sporovom zmysle. Zároveň Žalobca poukazuje na to, že predmetom konania je o. i. náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, konkrétne uznesením o vznesení obvinenia. V takom prípade by bolo zjavne nespravodlivé a vnútorne rozporné, aby sa štát pokúšal fakticky eliminovať dôsledky svojej zodpovednosti tým, že by Žalobcovi - ako osobe nezákonne trestne stíhanej - odoprel náhradu trov konania, hoci Žalobca musel vynaložiť náklady na právnu ochranu práve preto, aby sa mohol domôcť satisfakcie za nezákonný zásah. Náhrada trov konania v takomto type sporov pritom plní aj dôležitú funkciu z pohľadu reálnej prístupnosti práva ak by poškodená osoba niesla riziko, že jej trovy nebudú priznané ani pri úspechu o nároku, viedlo by to k neprimeranému oslabeniu efektívnosti ústavne garantovaného práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci podľa čl. 43 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Napokon Žalobca zdôrazňuje, že na podporu svojho stanoviska predložil aj rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, a to prax vyplývajúcu z rozhodnutí najvyšších súdnych inštancií, ktorá má z hľadiska jednotnosti výkladu a aplikačnej praxe prirodzene vyššiu presvedčovaciu silu než ojedinelé rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. V danej veci je relevantná iba skutočnosť, že Žalobca predbežným prerokovaním požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, ktorej nebolo vyhovené - od tohto momentu sa de iure dostala Žalovaná do omeškania a tým je priznaná podmienka na priznanie úrokov z omeškania. Žalovaná sa dostáva do omeškania momentom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (odo dňa 10.01.2023 až do momentu zaplatenia - právoplatného rozhodnutia v tejto veci), a preto tvrdenia Žalovanej sú v tomto smere nepodložené a nepravdivé. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolacia argumentácia žalobcu nie je dôvodná a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku II. vecne správne, riadne odôvodnené, vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, ktorého zistenie bolo pre účely tohto konania zabezpečené vykonaním dostatočného dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie (vo výroku II.) dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a následne vec aj správne právne posúdil. S uvedeným výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje. Skutočnosti uvádzané žalobcom v podanom odvolaní nie sú dôvodom na zmenu, resp. zrušenie predmetného rozhodnutia v napadnutom výroku II. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán vo veci samej nie je dôvodné. 7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu štátu; z hľadiska všetkých relevantných a včas uplatnených prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, za tým účelom vykonal v dostatočnom rozsahu a zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie, zistil z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré zákonom predpísaným spôsobom z hľadiska právneho posúdenia veci správne vyhodnotil. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Svoje závery, pre ktoré žalobe (ne)vyhovel aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery a vysporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre prijatie právneho záveru. Odvolanie strán nie je; z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie vo veci samej. V odvolacom konaní neboli uplatnené novoty (§ 366 C.s.p.; nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku/obrany), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 8. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené , teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia, v dôsledku čoho malo byť porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a spravodlivý súdny proces, nemôže obstáť. 9. Odvolací súd nezistil, že by odôvodnenie skutočností na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol tak ako je uvedené v II. výroku rozsudku bolo protichodné, vnútorne rozporuplné a inkonzistentné. Žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že sa absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal aj uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu uplatneného požadovaného ospravedlnenia, ako iného druhu zadosťučinenia, ku ktorému sa žiadnym spôsobom nevyjadril v napadanom rozsudku, keď žalobca si žiadny nárok na priznanie nepeňažnej formy zadosťučinenia neuplatnil. Konajúci súd sa dostatočne vysporiadal so zamietnutou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska žalobcom tvrdených skutočností, keď vecne reagoval ako na tvrdenie žalobcu o vydedení tak i o skončení pracovného pomeru žalobcom dohodou v súvislosti s trestným stíhaním. 10. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd sa neriadne a arbitrárne vysporiadal s predloženou judikatúrou a ustálenou rozhodovacou praxou týkajúcou sa priznávania náhrady majetkovej škody vo forme náhrady trov konania, kde súdy v obdobných konaniach uviedli, že nie je potrebné preukazovať zaplatenie peňažnej sumy za vykonané úkony právnej pomoci klientom jeho právnemu zástupcovi, keď súd prvej inštancie sa v tomto smere priklonil v bode 47. odôvodnenia rozsudku k opačným záverom vyplývajúcich rovnako z rozhodovacej činnosti súdov. 11. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odboru kriminálnej polície ČVS:ORP-306/1-VYS-B5-2018 zo dňa 11.04.2018 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca nepodal. Okresný súd Bratislava V žalobcu rozsudkom č. k. 4T/40/2019 zo dňa 27.09.2021 oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por. z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, pričom oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.03.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3To/96/2021 zo dňa 29.03.2022, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava V. 12. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkou žalovaného spočívajúcou v absencii podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu s poukazom na zjednocujúce rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na neskôr vydané rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 s odlišným právnym názorom, nezistil odvolací súd, že by na toto rozhodnutie odkazovali v otázke absencie podania riadneho opravného prostriedku iné rozhodnutia najvyššieho súdu, a že tak predstavovalo ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít. Navyše vo veci, na ktorú odkazoval žalovaný, bolo poškodenému žalobcovi vytknuté, že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, v ktorej by poukázal na odklad výkonu rozhodnutia o priestupku, čím by došlo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, resp. k zastaveniu trestného stíhania, a preto posúdili súdy predmetnú sťažnosť ako efektívny opravný prostriedok. Dovolací súd sa v predmetnej veci zameral na posúdenie, či išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval žalobcov postup nepodania opravného prostriedku. 13. V predmetnej veci si žalobca uplatnil náhradu škody spočívajúcu v nákladoch vynaložených na trovy obhajoby v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Správne poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. 14. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd zastáva názor, že reálny vznik škody na majetku v podobe poskytnutých právnych služieb sa nepredpokladá bez preukazovania skutočnej úhrady trov právneho zastúpenia, pretože v takom prípade nevznikne žiadna skutočná škoda v podobe zmenšenia majetku o vynaložené náklady na úhradu trov). 15. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ sa uhrádza skutočná škoda, musí byť preukázané reálne zmenšenie majetkového stavu poškodeného, a preto pre vznik škody nepostačuje vznik dlhu - peňažného záväzku, ktorý poškodený môže, ale nemusí splniť, pretože môže zaniknúť aj inak ako splnením, napr. započítaním, odpustením dlhu a pod. V prípade existencie peňažného záväzku na plnenie ide len o pravdepodobný vznik škody v budúcnosti. Nenahrádza sa však škoda, ktorá môže vzniknúť v budúcnosti. Majetková ujma v danom prípade tak nie je reálna, pretože povinnosť žalobcu zaplatiť za plnenie môže zaniknúť aj bez reálneho zmenšenia jeho majetku vynaložením peňažných prostriedkov. Existenciu škody preto správne konajúci súd viazal na vynaloženie peňažných prostriedkov z majetku poškodeného na úhradu splatnej faktúry za poskytnuté právne služby. Skutočná škoda predstavuje úbytok aktív, čo žalobca nepreukázal. Nepostačuje tak zvýšenie pasív. (obdobne rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/100/2025, 15Co/7/2025, Krajského súdu v Nitre 11Co/18/2025, uznesenie najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/24/2025). Nakoľko žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, hoci mu v tom nebránili objektívne prekážky, musí znášať nepriaznivé právne následky neunesenia dôkazného bremena v podobe zamietnutia žaloby. 16. Odvolací súd sa tak rovnako priklonil k tej časti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, podľa záverov ktorých samotný výpočet trov nepostačuje na preukázanie vzniku skutočnej škody. Bez preukázania úhrady za poskytnuté právne služby nie je možné zistiť, či skutočne žalobcovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku o túto sumu. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku (škodu) svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla a samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Škoda by vznikla až zaplatením pohľadávky. Skutočnosť, že výška daného typu nákladov odmeny za právne služby sa určuje osobitným spôsobom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, resp. to, aká takto vyčíslená suma by mala advokátovi v zmysle vyhlášky ako odmena prináležať, ešte nepreukazuje skutočné vynaloženie týchto nákladov. 17. Skutočnosť, že k vykonaným úkonom poskytnutia právnej pomoci došlo a že žalovaný ich nenamietal, tak podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre preukázanie vzniku skutočnej škody na majetku žalobcu. Ani výkladom za pomoci analogie iuris nie je dôvodné postupovať v danej veci ako pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania, resp. právneho zastúpenia, či v správnych konaniach a konaniach pred najvyšším súdom, ústavným súdom, ESĽP. Ani námietka žalobcu, že advokácia je vykonávaná za odmenu a žalobca nespĺňal predpoklady pre bezplatnú právnu pomoc, nezakladá dôvod pre priznanie náhrady majetkovej ujmy vo forme vykonaných právnych úkonov. 18. V posudzovanej veci žalobca v podanej žalobe skutkovo odôvodnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 60 000 eur tým, že v dôsledku nezákonného trestného stíhania došlo k výraznému zásahu do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského a rodinného života, čo malo negatívny dopad na jeho osobnostné práva, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť. Ako nevinný sa vnútorne ťažko vyrovnával so vznesením obvinenia, hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania, jeho prežívanie trestného stíhania vyústilo do stavu, keď trestné stíhanie vnímal ako prejav arogancie moci. Počas trestného stíhania bol sprevádzaný pocitmi márnosti, krivdy a nespravodlivosti, ktoré priamo súvisia s porušovaním jeho základných práv. Trestné stíhanie vážnym spôsobom zasiahlo i do vzťahu, ktorý mal s rodičmi, najmä do vzťahu s matkou, ktorá toto trestné stíhanie veľmi zle znášala. Niektorí členovia rodiny sa žalobcovi v tých najťažších chvíľach dokonca otočili chrbtom. Rovnako trestné stíhanie žalobcu zasiahlo aj do vzťahu žalobcu s jeho životným partnerom, ktorý predmetné trestné stíhanie tiež zle znášal, čo vyvrcholilo až do ich rozchodu. Náhradu nemajetkovej ujmy tak požadoval v dôsledku podstatného zníženia jeho spoločenského postavenia, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v jeho údajnom protispoločenskom správaní, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, v komplikáciách v jeho rodinnom živote tým, že po dlhú dobu bol vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, tým, že ako nevinný človek sa zo dňa na deň stal osobou podozrivou zo spáchania závažného trestného činu, prišiel o svojich priateľov, bol vylúčený zo spoločenského života, prestal komunikovať s okolím a uzavrel sa do seba. Poukázal na šírenie informácií o trestnom stíhaní medzi jeho známymi, verejnosťou, čo malo nepochybne dopad na jeho psychiku a rodinné väzby. Protispoločenská činnosť dávaná mu za vinu postihla aj celú jeho rodinu najmä po psychickej stránke. Vedenie trestného stíhania výrazne ovplyvnilo jeho bežný život, rodinné väzby, pracovné aktivity, dobrú a spoľahlivú povesť a najmä nazeranie verejnosti na jeho osobu, ktorý bol v rozpore so skutočnosťou označovaný za psychicky labilného agresora páchajúceho trestnú činnosť so strelnou zbraňou, čo v zásadnej miere nezvrátiteľne poznačilo celý jeho doterajší súkromný i pracovný život. Trestné stíhanie sa podpísalo na vzniku nedôvery žalobcu v orgány činné v trestnom konaní, ktoré v rozpore s ich poslaním pomáhať a chrániť neprimeraným zásahom do jeho osobnostných práv ako nevinného človeka a začali voči nemu trestné stíhanie bez riadneho overenia si skutočností uvádzaných N. Q. vo výsluchu v inej trestnej veci. 19. S poukazom na skutočnosť, že nezákonným trestným stíhaním došlo k hrubého zásahu do jeho osobných a osobnostných práv, pričom v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, a to najmä v jeho profesijnom živote, pretože v v dôsledku nezákonného obvinenia mal pozastavený kariérny rast a bol neúspešný na pracovných pohovoroch, uplatnil si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj podľa § 11 Občianskeho zákonníka. 20. Na preukázanie požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobca požadoval vykonanie jeho výsluchu a na preukázanie zásahu do svojho psychického stavu predložil lekársku správu od ošetrujúcej psychiatričky, z ktorej preukazoval, že veľmi zle znášal vznesené obvinenie, lekárovi opísal pocity, ktoré zažíva pred každým jedným vyšetrovacím úkonom a ako mu tieto komplikácie sťažujú každodenný život. 21. Poukázal na to, že trestné stíhanie vyústilo do vážneho rodinného konfliktu, v dôsledku, ktorého starý otec vydedil matku a jej synov, čo znamenalo stratu dedičstva, o čom žalobca predložil notársku zápisnicu, ktorá potvrdzuje slová jeho matky. 22. Na podklade týchto skutkových tvrdení si žalobca titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. na hranici limitu 35.000 eur a náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ vo výške 25.000 eur. 23. Správne súd prvej inštancie prihliadol na tú skutočnosť, že žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej nepeňažnej forme, a preto je plne opodstatnené priznanie peňažnej náhrady za účelom zmiernenia vzniknutých následkov, ako aj vzhľadom na značný odstup času, kedy už pre reparovanie vzniknutej ujmy nie je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva alebo morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Aj s ohľadom na to, že oslobodzujúci rozsudok možno považovať len za formu morálnej satisfakcie v danom prípade bolo na mieste priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 24. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom na použitú právnu úpravu. 25. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019). 26. Súd prvej inštancie vzal za základ svojej voľnej úvahy kritériá vyplývajúce z § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. a po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, ktoré mali vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznal konkrétnu výšku peňažnej náhrady s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu, a preto mu nemožno z hľadiska právneho posúdenia veci vytknúť žiadne pochybenie. V danom prípade nie je možné dospieť k záveru, že by priznaná výška súdom prvej inštancie bola založená na jeho ľubovôli a že by tak bola svojvoľne priznaná bez zreteľa na skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním v danej veci a bez ohľadu na zodpovedajúcu právnu úpravu. Výška priznanej náhrady je v rozhodnutí súdu prvej inštancie objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a priznanie sumy súdom prvej inštancie je v odôvodnení jeho rozhodnutia racionálne vysvetlené s poukazom na relevantnú právnu úpravu. 27. Konajúci súd správne zohľadnil dobu trvania nezákonného trestného stíhania, počas ktorej bol žalobca sprevádzaný pocitmi neistoty, márnosti, krivdy a nespravodlivosti. Správne vzal na zreteľ skutočnosť, že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný pre zločin vydierania spáchaný závažnejším spôsobom, za ktorý mu hrozila trestná sadzba od 4 do 10 rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody, čo zvyšovalo závažnosť zásahu do jeho vnútorného prežívania tým, že bol vystavený obavám z možného odsúdenia a nepodmienečného výkonu trestu a že išlo o bezúhonnú osobu. 28.V konaní spoľahlivo ustálil vplyv trestného stíhania na psychické zdravie žalobcu, a závery vyplývajúce z lekárskej správy psychiatričky J. zo dňa 12.06.2018 s diagnostickým záverom o adaptačných poruchách a predpísaním medikamentóznej liečby, správne premietol do výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď zohľadnil lekárkou popísané subjektívne pocity žalobcu prežívané v súvislosti s vedením trestného stíhania a vzal na zreteľ i skutočnosť, že žalobca navštevoval psychológa aj pred vznesením obvinenia a že u žalobcu je prítomný afektívny emotívny doprovod, že jeho osobnosť sa javí senzitívne štruktúrovaná, z čoho správne vyvodil, že veľmi silné subjektívne emotívne preciťovanie žalobcu nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby. Žalovaný nedôvodne namieta existenciu príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a poškodením zdravia žalobcu prejavujúceho sa v psychickej rovine. Táto príčinná súvislosť nie je pretrhnutá tým, že sa žalobca v roku 2012 zrútil a navštevoval psychiatra. Táto skutočnosť podporuje záver lekárky, že ide o osobu so silnejším emotívnym preciťovaním, ktorú predispozíciu konajúci súd, ktorá nemá za následok absenciu príčinnej súvislosti, správne zohľadnil vo výške náhrady nemajetkovej ujmy. Subjektívne prežívané emočné utrpenie žalobcu podľa lekárskej správy bolo bezprostrednou reakciou na trestné stíhanie, keďže bolo diagnostikované v čase primeranom po tom, ako nastali závažné udalosti v jeho živote. 29. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal vznik žiadnych trvalých negatívnych dôsledkov na jeho psychické zdravie okrem preukázanej adaptačnej poruchy diagnostikovanej mu v počiatkoch trestného stíhania. V konaní nebolo preukázané, že by išlo o trvalý stav, pretože nebolo preukázané, ako dlho žalobca užíval medikamentóznu liečbu a či, ako často a ako dlho musel pravidelne navštevovať ambulanciu psychiatra. Z lekárskej správy bez ďalšieho dokazovania vyplýva, že išlo o momentálnu subjektívnu negatívnu emočnú reakciu žalobcu na závažné životné udalosti. 30. Konajúci súd pri konštatovaní o prítomnosti afektívno-emocionálneho sprievodu a senzitívne štruktúrovanej osobnosti vychádzal z lekárskej správy, nevyslovil žiadne svoje vlastné odborné závery, ktoré by bolo možné zodpovedať len znaleckým dokazovaním. Konajúci súd netvrdil, že by predchádzajúce psychologické konzultácie z osobných dôvodov prelamovali príčinnú súvislosť medzi nezákonným vznesením obvinenia/nezákonným trestným stíhaním a následnou potrebou psychiatrickej starostlivosti, diagnostikovanými adaptačnými poruchami a indikovanou medikamentóznou liečbou, práve naopak konštatoval existenciu príčinnej súvislosti nezákonného rozhodnutia so vznikom ujmy v psychickej rovine. Súd prvej inštancie možnosť subjektívnejšieho a emotívnejšieho prežívania nepripisuje na ťarchu žalobcu; naopak prihliadnutím na závery lekárskej správy konštatuje vyššiu intenzitu nezákonného zásahu do jeho osobnostnej sféry oproti bežnému prežívaniu u každej inej fyzickej osoby, čo sa následne premietlo i do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej vznik bol preukázaný predovšetkým v intenzívnom vnútornom negatívnom prežívaní žalobcu. 31. Z lekárskej správy vyplýva, že nepriaznivý psychický stav žalobcu vplýval na jeho bežné každodenné fungovanie, vrátane výkonu práce vodiča sanitky. Zo správy vyplýva, že opakovane sa mu stalo, že skoro havaroval, bojí sa, že urobí v robote chybu. Na rozdiel od lekárskej správy žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v práci spôsobil dve dopravné nehody a že tak musel prácu zanechať, rozhodnutie ukončiť pracovný pomer dohodou spájal vo výsluchu tiež s tým, že kolegom sa priznal po tom, čo videli zmenu v jeho správaní a pýtali sa čo sa deje, niektorí to brali s nadsázkou, ale postupne sa začali šíriť rôzne prikrášlené verzie. V konaní nebolo preukázané, že by v súvislosti s diagnostickými závermi a nasadenou liečbou bol žalobca úplne vyradený z možnosti vykonávania práce a že by bol práce neschopný, skončiť pracovný pomer dohodou preto bolo jeho vlastným dobrovoľným rozhodnutím. Odvolací súd poukazuje na to, že v čase diagnostiky lekárkou žalobca uviedol, že skoro havaroval a bojí sa, že urobí chybu, vo svojej výpovedi však uviedol, že spôsobil dve dopravné nehody, hoci už v tom čase mal užívať medikamentóznu liečbu na elimináciu nepriaznivých dopadov trestného stíhania na jeho duševné zdravie. So zreteľom na uvedené skutočnosti uvádzané žalobcom v lekárskej správe a vo výpovedi ohľadom jeho pracovnej spôsobilosti, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval za jednoznačne ustálené, že by k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním zhoršeného psychického stavu. 32.Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podliehajú koncentrácii konania, ktorá vychádza z procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu. Strany sporu sú povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť, efektívnosť a hospodárnosť súdneho konania, zabrániť zdržiavaniu konania, motivačne pôsobiť na strany sporu, aby robili procesné úkony včas a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní a nákladov konania ), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu sporu na strane svojho klienta. 33. V prejednávanej veci súd prvej inštancie prostriedky procesného útoku žalobcu , ktoré dodatočne označil vyhodnotil ako predložené oneskorene, a sankcionoval ich podanie tak, že na ne neprihliadol. V tomto smere je potrebné rešpektovať diskrečné právo súdu prvej inštancie, na úvahe ktorého bolo, či omeškanie procesného úkonu (doplnenie dôkazov) ospravedlní alebo mu neprizná procesné účinky. Do tejto diskrečnej právomoci nie je oprávnený zasahovať odvolací súd (pozri napr. 1Cdo/48/2021). 34.Žalobca mal reálnu možnosť využiť svoje procesné právo predložiť odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok , prípadne podať návrh na znalecké dokazovanie, skôr ako 2 dni pred ( posledným) pojednávaním, na ktorom došlo k prednesu záverečných rečí. Žalobcovi konajúci súd poskytol dostatočný priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne konkrétne relevantné skutočnosti vyplývajúce z dokazovania na pojednávaní dňa 03.04.2025, pre ktoré nemohol návrh na znalecké dokazovanie predložiť skôr. Nemožno preto považovať za svojvoľný záver súdu prvej inštancie, že podanie návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania o nariadenie znaleckého dokazovania bolo urobené neskoro a nebolo preukázané, že by žalobca nemohol tento dôkaz sám zaobstarať či označiť súdu skôr. 35.Konajúci súd nezamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania z dôvodu, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ani z dôvodu, že dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou; ako ani z dôvodu nadbytočnosti dôkazu. Nakoľko z uvedených dôvodov nebolo návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania nevyhovené, nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, že došlo k porušeniu tzv. PERNA TESTU podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. 36. Súd prvej inštancie nevybočil pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie z medzí základných zásad a princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných podmienok obom stranám umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu nevyplývalo právo na to, aby sa okresný súd stotožnil s jeho názormi a predstavami a aby rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Súd prvej inštancie tak posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za unesenie dôkazného bremena na základe prípustných, t.j. riadne a včas uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a postupom zlučiteľným s princípom rovností zbraní. 37.Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výsledky vykonaného dokazovania nedávali spoľahlivý podklad pre záver, že nezákonné trestné stíhanie malo vážny dopad na rodinné vzťahy žalobcu, že by sa mu rodinní príslušníci otočili chrbtom, že by malo za následok rozchod so životným partnerom. V konaní nebolo dôkazne podložené ani tvrdenie žalobcu o podstatnom znížení spoločenského uplatnenia, resp. vylúčenie žalobcu zo spoločenského života stratou priateľov. Tvrdenia žalobcu o šírení informácií o jeho trestnom stíhaní medzi známymi a verejnosťou nebolo preukázané, a preto nedôvodne žalobca vyvodzuje v tejto súvislosti nepriaznivý dopad na psychiku. Na podklade predloženej notárskej zápisnice nebolo možné skutkovo ustáliť, že žalobca bol starým otcom vydedený z dôvodu jeho trestného stíhania. Ani odvolací súd tak nepovažoval za preukázanú žiadnu príčinnú súvislosť medzi vydedením a trestným stíhaním žalobcu. Odvolací súd nepovažoval za spoľahlivo preukázané ani vo väzbe na výsluch žalobcu a čestné prehlásenie jeho matky, že reálnym motívom vztiahnutia vydedenia jeho matky aj na žalobcu ako jej potomka bolo trestné stíhanie žalobcu. Iný úmysel starého otca žalobcu ako vydediť matku žalobcu pre dlhodobý nezáujem s právom vztiahnuť tento dôvod aj na jej potomkov ( žalobcu) výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú. Konajúci súd sa na podklade notárskej zápisnice dostatočne vysporiadal s otázkou reálneho motívu vydedenia starým otcom, a úvahy žalobcu v podanom odvolaní neboli dostatočne objektivizované vykonaným dokazovaním a zostali tak len v rovine jeho tvrdení. Žalobca nepreukázal, že by mal so starým otcom dobrý vzťah, a že by teda výlučne jeho trestné stíhanie malo byť motívom starého otca vztiahnuť vydedenie matky žalobcu pre dlhodobú osobnú averziu starého otca k nej pre nevšímavosť, aj na žalobcu. 38.V nadväznosti na aplikáciu § 13 ods. 2 OZ správne konajúci súd uviedol, že žalobca vôbec nepreukázal vznik niektorého z takýchto následkov, ktorými by bolo možné odôvodniť zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo poškodenie cti v značnej miere, ktorá by odôvodňovala vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa OZ. 39. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). 40. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. 41. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného ( rozpad rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom stave ( srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci ( nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv. Žalobca nedôvodne namieta odklon od nálezu č.k. III. ÚS 754/2016-42) podľa ktorého sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej však boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním závažné negatívne následky v rodinnom živote poškodeného ( rozpad rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom stave ( srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení, pričom išlo o trestné stíhanie policajta spojené s medializáciou. Žalobca následky trestného stíhania v uvedenom rozsahu nepreukázal, a preto nedôvodne sa dovoláva minimálneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 29.760 eur vychádzajúc z náhrady 620 eur mesačne. 42. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 5Cdo/192/2021 zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce spolu 104 mesiacov za primeranú i zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti za každý mesiac trestného stíhania sumu 300 eur, čo je 10 eur denne. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 1Cdo/155/2022 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce spolu 62 mesiacov za primeranú za každý mesiac trestného stíhania sumu 400 eur. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 4Cdo/74/2024 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie advokáta v súvislosti so zastupovaním klienta trvajúce spolu 18 mesiacov za primeranú za každý mesiac trestného stíhania sumu 500 eur. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 5Cdo/72/2023 zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy 15.000 eur za trestné stíhanie trvajúce spolu 158 mesiacov (13 rokov) za primeranú. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 9Cdo/44/2024 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur za trestné stíhanie advokáta v súvislosti s výkonom advokácie trvajúce viac ako 10 rokov za primeranú . Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 8Cdo/24/2025 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur za trestné stíhanie trvajúce viac ako 10 rokov za primeranú . Vo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod sp. zn. 5Cdo 4/2018 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a následné oslobodenie spod obžaloby v sume 6.960 eur, vo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod sp. zn. 3Cdo 156/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia v sume 10.000 eur, vo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod sp. zn. 8Cdo 177/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za viac ako 5 ročné nezákonné trestné stíhanie suma 8.500 eur. 43.Súd prvej inštancie nepochybil pokiaľ ako podklad pre komparáciu pri svojom rozhodovaní vzal na zreteľ i právoplatné rozhodnutia odvolacích súdov. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/13/2025 bolo priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8.300 eur za zásah spočívajúci v nedôvodnom trestnom stíhaní lekárky za trestný čin ublíženia na zdraví v trvaní 11 rokov, 6 mesiacov a 2 týždňov. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 63/2016 bola potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby v sume 4.800 eur za 6 rokov trvajúce trestné stíhanie ( 800 eur ročne). Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 2Co/127/2018 pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vo výške 900 eur, ako trojnásobok minimálnej mzdy vychádzal jednak z dĺžky trestného stíhania v danej veci, trvalo tri roky. Krajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 8Co/100/2025 potvrdil sumu 4.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy s poukazom na neistotu, v ktorej žalobca žil počas päť rokov trvajúceho trestného stíhania, resp. strach a obavy o budúcnosť a o budúcnosť jeho blízkych. V danom prípade bolo zohľadnené, že v prípade žalobcu išlo o trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu prijímania úplatku, ktoré skončilo oslobodením žalobcu v dôsledku použitia zásady in dubio pro reo, a to v situácii, kedy sa viacerí jeho spoluobvinení k spáchaniu skutku priznali a hlavný svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať, pričom väčšina žalobcom tvrdených dôsledkov nebola v konaní preukázaná a za preukázaný považoval iba vplyv trestného stíhania na psychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci nešlo o vplyv natoľko intenzívny, aby dosahoval rozmery vyžadujúce využitie odbornej pomoci. Správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že obmedzenie žalobcu pri výkone povolania trvalo iba počas 6 mesiacov, neboli preukázané žiadne špecifické následky trestného stíhania na jeho rodinný život a nebola preukázaná ani žiadna ujma na jeho cti a povesti medzi známymi ani kolegami. Krajský súd Bratislava vo veci pod sp.zn. 15Co/7/2025 za primeranú považoval výšku nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhanie žalobcu , ktoré trvalo päť a pol roka, považoval sumu 3.500,- €. Krajský súd Nitra vo veci pod sp.zn. 11Co/18/2025 považoval za dôvodnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.250,- eur s poukazom na konkrétne rozsudky , keď poškodenému bola priznaná nemajetková ujma v sume 4.500,- eur za 4 roky nezákonného stíhania pre prečin podvodu, v sume 5.000,-eur za 6,5 roka trestného stíhania pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, resp. v sume 10.000,- eur za 11 rokov trestného stíhania pre trestný čin podvodu. Odškodnenie v týchto veciach sa pohybuje v rozsahu od 500,- eur do 1.125,- eur za rok, pričom išlo o dlhšie trvajúce trestné stíhania pre závažnejšie trestné činy a v niektorých prípadoch trestné stíhanie malo dopad aj na zdravotný stav poškodeného. V predmetnej trestnej veci trvalo nezákonné trestné stíhanie žalobcu pre prečin týrania zvierat viac ako dva roky (31 mesiacov a 10 dní) a po túto dobu žalobca pociťoval zásah do svojho, dovtedy pokojného života, nakoľko žil v napätí, pod psychickým tlakom prebiehajúceho trestného stíhania a v obavách, aby sa neprezradilo, že je trestne stíhaný (najmä vo vzťahu k deťom, ktoré boli vychovávané k láske k zvieratám a aj vo vzťahu k rodine a kolegom v práci, ktorí v ňom videli bezúhonného a slušného človeka). Skutočnosť, že žalobca bol trestne stíhaný pre prečin týrania zvierat, bola nepochybne spôsobilá ovplyvniť jeho dobrú povesť v blízkom okolí, čo sa aj udialo, keď žalobca pociťoval zmenu správania susedy, ktorá je voči nemu odmeranejšia a mal pocit, že niektorí ľudia sa mu vyhýbali, teda u niektorých obyvateľov obce sa následkom trestného stíhania zmenil pohľad na žalobcu v negatívnom zmysle. K negatívnym následkom trestného stíhania možno priradiť aj zadržanie zbrojného pasu a legálne držanej zbrane, ktorú žalobca používal v rámci športovej činnosti, ktorej sa dlhoročne venoval ako svojej záľube. Oproti podmienkam, ktoré mal v tejto súvislosti pred začatím stíhania, preukázateľne došlo k obmedzeniam, ktoré so sebou priniesli aj zvýšené finančné náklady. Trestné stíhanie žalobcu však nemalo vplyv na rozpad jeho manželstva a nebolo príčinou rozvodu manželstva. O prebiehajúcom trestnom stíhaní vedelo iba niekoľko ľudí, a to ľudia z obce žijúci v blízkom okolí, rodičia bývalej manželky a priatelia žalobcu, ktorí ale voči nemu nevyvodili žiadne negatívne následky, pohľad na neho nezmenili, práve naopak, verili v jeho nevinu. V zamestnaní sa o prebiehajúcom trestnom stíhaní nikto nedozvedel. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že trestným stíhaním žalobcu, trvajúcim cca 2,5 roka, nepochybne bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Žalobca nemohol viesť pokojný život, ale celú túto dobu prežíval v neistote a v strachu z výsledku trestného stíhania a kvalita jeho života sa počas trestného stíhania v porovnaní so životom pred trestným stíhaním preukázateľne zmenila. Žalobca, ako človek bezúhonný a netrestaný, zníženú kvalitu života citlivo vnímal, pričom tento stav pretrvával viac ako dva roky. V prípade žalobcu nešlo o väzobné stíhanie, teda nebolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody. Z hľadiska jeho osobného a pracovného života v dôsledku trestného stíhania nedošlo k zmenám, neprišiel o majetok, zdravie, ani o priateľov, nezostal spoločensky izolovaný a nebolo preukázané, že by mal výlučne v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním znemožnené venovať sa športu. Po zvážení všetkých uvedených skutočností tak, ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd dospel k záveru, že v tomto prípade za nezákonné trestné stíhanie v dĺžke 2 roky a 7 mesiacov možno považovať za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 1.250,- eur, čo predstavuje cca 500,- eur za jeden rok trestného stíhania. Krajský súd Bratislava považoval vo veci sp.zn. 15Co/11/2024 za primeranú nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,- €, keď zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že nezákonné trestné stíhanie malo dopad na osobné a rodinné pomery žalobcu, keď každé trestné stíhanie negatívne ovplyvní osobný, pracovný, spoločenský život stíhaného. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol dlhoročný člen Policajného zboru, že o jeho trestnom stíhaní sa dozvedeli kolegovia na pracovných poradách a z obežníkov, v ktorých bol označený dostatočným spôsobom na jeho identifikovanie, takže mali vedomosť o koho ide, a to malo za následok narušenie jeho vzťahov s niektorými kolegami, s ktorými sa stretával v súkromí pred vznesením obvinenia, ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí. Rovnako bolo preukázané narušenie rodinných vzťahov. Manželka žalobcu potvrdila, že sa jej vzťah so žalobcom po predmetnom incidente zhoršil, hádali sa, nespávali v noci, rozoberali to spolu, prestali mať intímny vzťah, pýtali sa jej na to kolegovia v práci, keďže je príslušníčkou Policajného zboru, okruh kamarátov, priateľov a známych, ktorí boli prevažne policajti, sa zmenil, trvalo to asi rok. Deťom sa zhoršil prospech v škole. Vo vzťahu k zdravotným ťažkostiam žalobcu a potrebe vyhľadať psychiatra odvolací súd ale prisvedčil žalovanému, že žalobca navštívil prvýkrát psychiatrickú ambulanciu dňa 28.12.2010, t. j. ešte pred prevzatím uznesenia o vznesení obvinenia, k čomu došlo dňa 15.1.2011. Svoje psychické problémy pritom odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu s príslušníkmi Železničnej polície spred Vianoc, nie od vydania uznesenia o vznesení obvinenia. Po doručení uznesenia o vznesení obvinenia žalobca navštívil psychiatra len trikrát, z toho prvýkrát až rok po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a ďalej dva roky po vydaní predmetného uznesenia, keď už uznesenie bolo zrušené. Odvolací súd zobral do úvahy taktiež dĺžku trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo vedené necelé dva roky, ako aj to, že nebol obmedzený na osobnej slobode a stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní o tom, že za takúto dobu nemohlo trestné stíhanie privodiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v rozsahu, akú si uplatnil (60.000,- €). Krajský súd Žilina vo veci sp.zn. 7Co/178/2023 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 4.000,- Eur vzhľadom na to, že žalobca počas trestného stíhania musel čeliť nielen kritike a klebetám okolia, ale i spoločenskému a morálnemu odsúdeniu v čase keď zastával funkciu starostu obce, predmetná záležitosť bola medializovaná, začal v tom období navštevovať psychiatra, trpel reaktívnym depresívnym syndrómom so somatickými príznakmi, malo to vplyv na jeho rodinný život. Z lekárskych správ bolo preukázané, že žalobca navštevoval psychiatra práve v čase prebiehajúceho trestného konania. Trestné konanie trvalo 5 rokov, čo je možné považovať za neprimeranú dĺžku, spôsobujúcu morálnu ujmu žalobcovi, kedy bol žalobca vystavený neistote, obáv a stresu. Odvolací súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z rozhodovacej praxe súdov, keď napr. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 3Cdo/11/2012 odmietol dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania v dĺžke takmer tri roky, skončiace oslobodením spod obžaloby 2.000,-eur (666,- eur/rok). Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom sp.zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola priznaná nemajetková ujma za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby za trestné konania v dĺžke 6 rokov sumu 4.800,-eur. 20. Pokiaľ žalobca pripojil do spisu rozhodnutie Krajského súdu Žilina č.k. 7Co/77/2019-388, v ktorom mala byť priznaná nemajetková ujma vo výške 8.000,-eur za trestné konanie, ktoré trvalo viac ako 5 rokov, tento bol rozhodnutím Najvyššieho súdu ST sp.zn. 2Cdo 230/2020 zo dňa 30.5.2022 zrušený a opätovne bolo v konaní rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co/115/2022 z 25.01.2023 a nemajetková ujma bola priznaná v rozsahu 3.300,-eur, keď prihliadal na dĺžku trestné konania a to, že žalobca sa musel vzdať podnikateľskej činnosti. Z uvedených dôvodoch odvolací súd prehodnotil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a túto ustálil v konečnom dôsledku sumou 4.000,-eur za 5 rokov trvania trestného konania. Krajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 4Co/115/2023 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1000 Eur. Krajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 15Co/20/2024 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4000 Eur, keď zhodne s názorom súdu prvej inštancie mal za to, že ujma, ktorú žalobca utrpel, je takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s možnosťou splnenia si svojej satisfakčnej funkcie v súvislosti so spôsobenou ujmou. Podľa názoru odvolacieho súdu správne postupoval súd prvej inštancie, keď pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy predovšetkým zohľadnil osobu poškodeného, ktorý v čase zásahu zastával významnú funkciu vo veľkej obchodnej spoločnosti a trestné stíhanie predstavovalo vážny zásah do pracovného života žalobcu, keď nemohol vykonávať funkciu člena predstavenstva akciovej spoločnosti a utrpela jeho česť a reputácia medzi domácimi aj zahraničnými obchodnými partnermi. Krajský súd Trnava vo veci sp.zn. 22Co/9/2023 považoval za primeranú sumu 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie 7 rokov, 10 mesiacov s poukazom na to, že i keď bol žalobca osobou bezúhonnou, nemožno mať za to, že trestné stíhanie mu spôsobilo vážny, nenapraviteľný zásah do jeho života, že by sa obzvlášť vážnym, masívnym spôsobom narušili rodinné, priateľské, resp. pracovné vzťahy v priamej príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca pred začatím trestného stíhania bol riaditeľom obchodnej spoločnosti v D., túto funkciu vykonával i po prepustení z väzby a vykonáva ju dodnes. Bol ženatý, žil s manželkou, mal syna (žalobca v konaní neuvádzal, že by tomu tak v súčasnosti nebolo). Súd dospel k záveru, že v dôsledku trestného stíhania žalobca utrpel ujmu v osobnom živote, z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo verejné odsúdenie, strata dobrého mena, povesti žalobcu, pretože ľudia v jeho okolí (rodisku, bydlisku, bývalí spolupracovníci na polícii; v meste D. kde pracoval) verili v jeho vinu. Významnou skutočnosťou, ktorá ovplyvnila verejnú mienku bola medializácia veci v televíznom vysielaní TV JOJ s informáciou o tom, že je bývalým príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky so zaradením v službe kriminálnej polície, ako aj o tom, že jeho trestná vec vykazuje znaky organizovanej trestnej činnosti páchanej osobami z prostredia tzv. kriminálneho podsvetia, pričom reportáže boli často sprevádzané aj použitím jeho neretušovanej podobizne. Články s obdobným obsahom boli publikované tiež v internetových vydaniach denníkov Nový Čas a Plus 1 deň. Nepochybne bol tak preukázaný zásah, ktorý mal za následok zníženie bezúhonnosti, cti a vážnosti žalobcu. V súvislosti s trestným stíhaním súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za viac ako 94 mesiacov trvajúce trestné stíhanie (vrátane väzby) v sume 10 000 eur. Túto sumu aj odvolací súd považuje za primeranú s ohľadom na to, že nejde o sumu len symbolickú, pritom je primeraná preukázanej závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy. Ako odvolací súd uviedol v súvislosti s výkonom väzby žalobcu, aj trestné stíhanie prebiehajúce na slobode nepochybne predstavuje citeľný zásah do života žalobcu, najmä ak trestné stíhanie trvalo takmer 8 rokov, počas ktorých bol vystavený jednak širokej medializácii (ktorá našla odozvu v sociálnom prostredí žalobcu) jednak neistote ohľadne výsledku konania. Krajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 3Co/60/2022 potvrdil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.250 eur a v zamietajúcom výroku, v časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 79.750 eur vo veci stíhania trestného činu pomoci pri prijímaní úplatku a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti s poukazom na to, že žalobkyňa tak bola bezmála 10 rokov vystavená trestnému stíhaniu, ktoré nikdy nemalo začať. Zistiac, že minimálna mzda v Slovenskej republike predstavovala v roku 2016, kedy bolo uznesenie o vznesení obvinenia posúdené ako nezákonné, sumu 405 eur, jej 50 násobok sumu 20.250 eur, konajúci súd ustálil ako adekvátnu náhradu nemajetkovej ujmy sumu 20.250 eur, ktorú žalobkyni priznal. Zdôraznil, že žalobkyňa bola v čase začatia trestného stíhania sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici, a teda ústavným činiteľom, pričom nezákonné trestné stíhanie poškodilo jej dobrú povesť, bezúhonnosť, i morálny kredit; správa o jej trestnom stíhaní sa v meste rýchlo rozniesla a rezonuje tam v podstate doposiaľ. Hoci sa žalobkyňa mohla vrátiť na svoje pôvodné pracovné miesto a ďalej vykonávať svoje povolanie, svoju pozíciu v pracovnom i spoločenskom prostredí si získava späť len veľmi ťažko. Trestné stíhanie žalobkyne trvalo takmer 6 rokov do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (69 mesiacov), resp. 9 rokov do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní ministra spravodlivosti (t.j. takmer 10 rokov), počas ktorého orgány činné v trestnom konaní nedokázali zabezpečiť dôkazný stav, na základe ktorého by prokurátor dosiahol v trestnej veci žalobkyne úspech. Žalobkyňa bola počas celého tohto obdobia nepochybne vystavená strachu a obave z jeho výsledku (za trestný čin podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona jej hrozil peňažný trest alebo trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a trest odňatia slobody na 2 až 8 rokov za trestný čin podľa § 252 ods. 1 písm. a) ods. 2 Trestného zákona - pozn. odvolacieho súdu), v dôsledku čoho pociťovala neúmerné psychické napätie a stres, čo sa prejavilo i na jej zdravotnom stave (schudla, na pohľad vyzerá staršie); trestné stíhanie poškodilo i jej dobré meno v spoločenskom i pracovnom živote, a to napriek proklamovanej prezumpcii neviny. I keď je pravdou, že jej osobná sloboda nebola počas celej doby trvania trestného stíhania nijako obmedzená, ako poznamenala žalovaná, bez pochýb však už len samotný fakt tohto stíhania predstavoval pre ňu záťaž; trestné stíhanie totiž výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu Odvolací súd k záveru, že konajúcim súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 20.250 eur predstavuje adekvátnu satisfakciu za nezákonné trestné stíhanie žalobkyne, keďže zohľadňuje individuálnosť jej prípadu a v jeho rámci tvrdený a preukázaný dopad trestného stíhania na jej život, jej osobnú, rodinnú aj pracovnú sféru, na postavenie a vnímanie jej osoby v ostatnom spoločenskom živote; svojim rozsahom pritom nijako neporušuje princíp primeranosti vo vzťahu k iným odškodneniam priznávaným súdmi v obdobných veciach, na ktorý bol odvolací súd povinný prihliadať v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (k tomu rozhodnutie vo veci sp. zn. 5Cdo 192/2021). Príkladmo odvolací súd uvádza: - Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 05.08.2014, č.k. 10C/66/2012-153, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 17.600 eur. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 04.03.2015, sp. zn. 17Co/998/2014. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 5MCdo 4/2015). - Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 30.03.2011, č.k. 23C/200/2007-362, priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu 165.969,59 eura. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.10.2018, sp. zn. 8Co/189/2017, zmenil napadnutý rozsudok v časti náhrady nemajetkovej ujmy a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.890 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 2Cdo 170/2019). - Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 26.05.2010, č.k. 11C/69/2009-118, priznal žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 26.555,14 eura. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.10.2012, sp. zn. 2Co/192/2010, rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 3MCdo 10/2013). - Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 13.06.2011, č.k. 25C/202/2009-124, priznal žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14.08.2013, sp. zn. 2Co/371/2011, jeho rozsudok potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 6MCdo 12/2014). - Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 03.11.2015 č.k. 11C/229/2010-206, priznal žalobcovi sumu 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktoré rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.04.2017, sp. zn. 3Co/175/201. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 5Cdo 4/2018). - Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 09.10.2018, č. k.35C/244/2012-564, priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.000 eur, ktoré rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.05.2020, sp. zn. 11Co/90/2019. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 2Cdo 315/2020). 48. Odvolací súd udáva, že i keď je nemajetková ujma priznaná žalobkyni nižšia oproti tej, ktorú považoval za primeranú Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 24.01.2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 (á 620 eur za mesiac trvania trestného stíhania), na ktorý poukazovala v odvolaní i žalobkyňa, je tomu tak z dôvodu, že skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie, rovnako ako odvolací súd pri jej ustálení zohľadnili, neopodstatňovali priznanie tak vysokej náhrady; primeranou náhradou je potom náhrada spadajúca do rozpätia 290 až 300 eur za mesiac trestného stíhania (20.010 eur až 20.700 eur). 49. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že nie je možné vopred stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania pre všetky prípady, pretože primeranosť výšky konkrétnej náhrady musí zohľadňovať osobité okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť, ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov, či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch. Práve relutárna satisfakcia priznaná žalobkyni v sume 20.250 eur podľa jeho mienky zodpovedá v konaní zisteným a preukázaným skutočnostiam, pričom zohľadňuje i rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a v jej rámci priznávaný rozsah finančného odškodnenia. Zároveň nevytvára priestor na obohatenie sa žalobkyne, ale znamená pre ňu spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite jej ujmy, danej i dĺžkou trvania zásahu do jej života. Krajský súd Banská Bystrica veci sp.zn. 15Co/71/2022 považoval za primeranú nemajetkovú ujmu vo výške 13.800 EUR v prípade obvinenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa s poukazom na to, že v konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní vedela dostatočne široká verejnosť na to, aby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v podnikaní, či osobnom živote. Ide o sféry života, ktoré majú podstatný vplyv na kvalitu života, duševnú pohodu. Ak žalobca podnikal a klienti zohľadňovali skutočnosť, že je stíhaný, prichádzal tak o možnosť obživy, aspoň v určitom rozsahu. Odvolací súd nie je toho názoru, že by danú sféru bolo možné bagatelizovať. Pre zásah do práv žalobcu by nebola ani tak podstatná medializácia, t. j. vedomosť jemu neznámych osôb, ako vedomosť osôb v jeho práci, ktorú už ďalej nemohol vykonávať, prípadne vo vzťahu k potencionálnym klientom v podnikaní a obchodných vzťahoch. Argument, že žalobca nemusel navštíviť psychológa alebo psychiatra, nie je rozhodujúca, pretože ide o individuálnu záležitosť každej osoby, či znáša danú skutočnosť, aký je odolný a či sa rozhodne vyhľadať pomoc. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 50 mesiacov, čo malo za následok kriminalizáciu jeho osoby, pričom celé trestné stíhanie vnímal ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré vylučovali protiprávnosť jeho konania, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu žalobcu, ale aj jeho blízku rodinu, nakoľko žalobca nebol nikdy doposiaľ trestne stíhaný, trestné konanie negatívne ovplyvňovalo osobný, spoločenský, pracovný život žalobcu. Rozhodovacia prax súdov v poslednom čase vychádza z premisy, že primeranou je až suma 100 EUR za mesiac, napr. rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 1. 2020, 12 Co/271/2018. Krajský súd Trnava vo veci sp.zn. 24Co/79/2021 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.375,- Eur spôsobenej vznesením obvinenia ako pomocníkovi pri spáchaní obzvlášť závažného zločinu podvodu s poukazom na dĺžku trestného stíhania, viac ako 7 mesiacov, že trestné stíhanie žalobcu ovplyvnilo najmä jeho verejný, spoločenský a rodinný život a ustálil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.375,- Eur, ktorá suma aspoň sčasti kompenzuje ujmu, ktorú spôsobilo trestné stíhanie žalobcovi. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy ako satisfakcie vychádzal zo zásahu najmä do sféry rodinného a spoločenského života žalobcu, ktorý vykonával takmer 50 rokov prax v justičnom prostredí a nikdy by nečakal, že sa raz po odpracovaní toľkých rokov ocitne na strane stíhanej osoby. Súd bol toho názoru, že vznesenie obvinenia, ako aj vykonávanie úkonov - domová prehliadka, odpočúvanie, významnou mierou zasiahli do jeho postavenia, dôstojnosti a spôsobili mu aj ujmu psychickú. Psychické útrapy, ktoré prestavuje vznesenie obvinenia s hrozbou trestu odňatia slobody vo výške 15 rokov osobe, ktorá je vo veku 73 rokov, si možno len ťažko predstaviť. Prakticky takáto situácia by mohla u žalobcu vzbudzovať obavu ako pri uložení trestu odňatia slobody na doživotie. Ďalším argumentom, na ktorý súd prihliadal bola aj tá skutočnosť, že žalobca už nebol aktívne činný v profesijnom živote, čo však výraznou mierou neznižuje jeho nárok na priznanie majetkovej ujmy, vzhľadom na osobu žalobcu, ktorý bol dlhoročným sudcom. Vychádzajúc zpovahy trestnej veci (obzvlášť závažný zločinpodvodu),dĺžky trestnéhostíhania (viac ako 7 mesiacov) a preukázaných dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti. Výšku nemajetkovej ujmy stanovil na sumu 15,- Eur za každý deň trestného stíhania, t.j. 225 dní x 15,- Eur = 3.375,- Eur. Podľa výsledku dokazovania nedôvodné trestné stíhanie žalobcu trvalo 7 mesiacov (225 dní) a to pre obzvlášť závažný zločin podvodu, v ktorom žalobcovi hrozil trest odňatia slobody až 15 rokov. Žalobca bol dovtedy bezúhonná osoba, cca 48 rokov pracujúca v justičnom prostredí, oslabená vyšším vekom (73 rokov), pričom v priebehu trestného stíhania boli vykonávané procesné úkony vážne zasahujúce súkromie žalobcu (odpočúvanie, domová prehliadka, zhabanie počítačov) ako i jeho rodiny. Prípad bol aj medializovaný, keď verejnosť sa dozvedela o trestnom stíhaní žalobcu z článku uverejnenom na internetovom portáli J., kde bolo uvedené jeho celé meno. Všetko vyššie uvedené, opierajúc sa tiež o konštantnú súdnu judikatúru, na ktorú odkázal prvoinštančný súd, predstavuje vážny zásah do súkromného, rodinného a spoločenského života jednotlivca, vyvoláva negatívne dopady na jeho osobný život a životný komfort, negatívne zasahuje do jeho cti a dobrej povesti. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu a ujmu vzniknutú na strane žalobcu, odvolací sú zhodne s prvoinštančným bol toho názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemôže byť dostatočným a spravodlivým zadosťučinením 44. Odvolací súd poukazuje na základe rozhodovacej činnosti odvolacích súdov na priznávané výšky náhrad nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhania. Zo žiadneho z právoplatných rozhodnutí dohľadaných pre účely prejednávanej veci odvolací súd nenašiel skutkovo totožný prípad, s ktorým by bolo možné porovnať žalobcom uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmy. Odvolací súd zistil, že nemajetková ujmu vo výške 13.800 eur bola priznaná v prípade obvinenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa s poukazom na to, že v konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní žalobcu vedela dostatočne široká verejnosť na to, aby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v podnikaní, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu žalobcu, ale aj jeho blízku rodinu. Náhrada v sume 1.000 eur bola priznaná v prípade, keď po doručení uznesenia o vznesení obvinenia žalobca navštívil psychiatra trikrát, pričom išlo o dlhoročného člena policajného zboru a trestné stíhanie bolo vedené necelé dva roky. Náhrada v sume 4.000 eur bola priznaná v prípade 5 ročného trestného stíhania starostu obce, predmetná záležitosť bola medializovaná, žalobca začal v tom období navštevovať psychiatra, trpel reaktívnym depresívnym syndrómom so somatickými príznakmi. Náhrada v sume 4.000 eur bola priznaná v prípade 5 ročného trestného stíhania, ktoré malo vplyv na psychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci nešlo o vplyv natoľko intenzívny, aby dosahoval rozmery vyžadujúce využitie odbornej pomoci. Náhrady cca 10.000 eur boli priznané v prípadoch dlhotrvajúcich trestných stíhaní, resp. trestných stíhaní advokátov či lekárov v súvislosti s výkonom povolania a s tým spojenou medializáciou. Vyššie sumy ( boli priznané napr. v prípade nezákonne stíhanej sudkyne krajského súdu. Odvolací súd poukazuje na to, že aj pri rozsiahlejších negatívnych následkoch a dlhšie trvajúcich nezákonne vedených trestných stíhaní nebola poškodeným priznaná náhrada nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcom v sume 35.000 eur, resp. 60.000 eur. Odvolací súd v kontexte uvedených rozhodnutí zastáva názor, že priznaná náhrada 10 000 eur dostatočne zohľadňuje vykonaným dokazovaním objektivizované negatívne dopady trestného stíhania na súkromný život žalobcu a jeho spoločenské a pracovné uplatnenie. 45. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 215/2006 Z.z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ; vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2023, kedy sa trestné stíhania skončilo, bola minimálna mzda 700 eur, čo predstavuje 35.000 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 10.000 eur predstavuje 28-29% z uvedeného maximálneho limitu. Pokiaľ suma 35.000 eur predstavuje odškodnenie nemajetkovej ujmy v prípade ak bola trestným činom spôsobená smrť, tak v danom prípade požadovaná výška odškodnenia 60.000 eur predstavujúca skoro dvojnásobok tejto sumy, je neprimerane vysoká či dokonca premrštená. Vzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov. 46. Žalobca nedôvodne namieta, že je potrebné nazerať aj na iné právoplatné rozhodnutia, ktorými bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy či priznané primerané finančné zadosťučinenie v iných situáciách, ktoré nezasahujú do práva na ochranu osobnosti v tak negatívnom rozsahu ako nezákonné trestné stíhanie ( za prieťahy v súdnom konaní, za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR, za väzbu). 47. Celková priznaná výška odškodnenia 10.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá preukázaným následkom ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, vychádza z výsluchu žalobcu zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach jeho spoločenského a súkromného života s prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život, zohľadňuje fakt, že žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, vzhľadom na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva a nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti. Komplexným vyhodnotením všetkých uvedených skutočností odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a cti ako dovtedy bezúhonnej osoby vystavovanej počas doby takmer 4 rokov trvajúceho trestného stíhania pre závažnejší spôsob spáchania skutku vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na súkromný život žalobcu. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že negatívne následky spojené s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení. 48. Z okolností prejednávanej veci nemožno vyvodiť, že by účelom priznanej peňažnej satisfakcie nemalo byť vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, nakoľko výsledná suma je založená súdom prvej inštancie na relevantných a preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne a dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského, súkromného a pracovného života žalobcu s prihliadnutím na jeho osobu, doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne okolnosti za ktorých došlo ku vzniku ujmy. Výška nemajetkovej ujmy je tak v danom prípade odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k jej vzniku došlo. 49. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy má oporu v ustálenej súdnej praxi ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/15/2023, 4Cdo/31/2021, 4Cdo/257/2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 236/2023 ). 50. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou súdnou praxou. 51. Žalovaný v odvolaní namietal priznanie náhrady trov konania žalobcovi v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na aplikáciu nálezu sp.zn. IV. ÚS 652/2018 aplikovanom Krajským súdom v Bratislave v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pod sp.zn. 3Co/40/2024. V predmetnej veci nebola priznaná náhrada trov konania žalobcovi, ktorý sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 11.854,09 eur a priznaná mu bola len náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.854,09 eur, čo predstavuje cca 15% z uplatňovanej výšky. 52. Aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13.02.2020). 53. Skutočnosť, že v danom prípade výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, v ktorých prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, a preto je namieste priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy, nevylučuje aplikáciu vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu. Odvolací súd v súlade so závermi vyplývajúcimi z vyššie cit. nálezu dospel k záveru o zjavne neprimerane uplatnenej peňažnej náhrade v danej veci, keď žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur, ktorý mu však bol priznaný len vo výške 10.000 eur, čo predstavuje cca 16% z požadovanej výšky. S poukazom na rozsiahlu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, vrátane najvyšších súdnych autorít v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v prípadoch nezákonného trestného stíhania, zhodne so žalovaným dospel k záveru, že požadovaná náhrada 60.000 eur je zjavne neprimeraná vo vzťahu k náhradám priznávanými v obdobných prípadoch rozhodnutiami súdov, ktorých znalosť právnym zástupcom žalobcu bolo možné predpokladať. Žalobca na základe ním tvrdených skutočností, ktorými odôvodňoval požadovanú výšku peňažnej náhrady, nemohol očakávať jej priznanie s ohľadom na súdnou praxou ustálené výšky priznávaných peňažných náhrad vo väzbe na súdnou praxou konštantne judikované kritéria pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Ako na to poukazuje žalovaný, v tomto prípade by priznanie trov konania bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou v súlade s ochrannou funkciou civilného procesného práva. 54. Bolo preto potrebné rozhodnúť o náhrade trov prvoinštančného konania podľa zásady úspechu (podľa § 255 ods. 2 C.s.p.). Žalobca sa domáhal zaplatenia peňažnej náhrady 60.000 eur, úspešný bol v časti 10.000 eur, čo predstavuje 10%-ný úspech, žalovaný bol úspešný v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 396.078,13 eur, čo predstavuje jeho 16%-ný úspech , a preto konečný úspech žalovaného v konaní je 68% ( úspech v rozsahu 84% - neúspech v rozsahu 16%). Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 ). 55. Vzhľadom na čiastočný úspech strán v odvolacom konaní žiadnej z nich nepriznal podľa § 255 ods. 2 C.s.p. náhradu trov odvolacieho konania. 56. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Uviedol, že žalobca žiadal súd, aby prerušil konanie z dôvodu podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok , teda aby sa konajúci súd obrátil na Ústavný súd SR s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov. Za nesúladné s Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd označil ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré limituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, čo žalobca považuje za protiústavné. Súd tomuto návrhu nevyhovel a pokračoval v konaní z dôvodu, že takýto návrh považoval v danej veci za nedôvodný a neopodstatnený, ktorým by bez relevantného dôvodu došlo k oddialeniu konečného rozhodnutia, pričom výsledok iného konania by celkom zrejme nemal žiadny významný vplyv na konečné rozhodnutie prijaté v predmetnej právnej veci. Súd žiadnu limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy neaplikoval, naopak po posúdení všetkých okolností daného prípadu priznal žalobcovi ďaleko nižšiu sumu, než s akou vôbec zákon v § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z. počíta. 57. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 58. Podľa § 357 písm. n/ C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súd prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164. 59. Aj z komentára k uvedenému ustanoveniu Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. komentár. Praha: C.h.Beck, 2016, vyplýva, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodov uvedených v ust. § 357 písm. n/ C.s.p., avšak nie je prípustné proti zamietavému uzneseniu, teda ak súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel a že v prípade vyhovenia návrhu proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. B) CSP nie je prípustné odvolanie. 60. Podľa § 386 písm. c/ C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 61. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením súd prvej inštancie nerozhodol o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 C.s.p., ale návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.b) CSP zamietol, smeruje odvolanie žalobcu v danej veci proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 386 písm. c/ C.s.p. 62. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).