{"guid": "12a4fb18-b18f-46ca-a04c-2f411f780ba8:caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "spisova_znacka": "8Co/72/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/72/2026 z 28. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júla 2026, sp. zn. 8Co/72/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "identifikacne_cislo": "1523201154", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Odmietajúce odvolanie"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-357", "nazov": "§ 357 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-357", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-357"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "nazov": "§ 386 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-386"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-357", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-386"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/72/2026\n1523201154\n28. 07. 2026\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov\nsenátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: R. R., Q.. XX.XX.XXXX, W. U.\nR. XX, XXX XX Y., zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244\n895, so sídlom Červeňova 15 , 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - konajúca\nprostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, IČO: 00 166 481, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava,\no zaplatenie náhrady škody 2.197,12 eur a nemajetkovej ujmy 60.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní\nžalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2025, č.k.\nB5-60C/19/2023-200 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16.\noktóbra 2025, č.k. B5-60C/19/2023-209, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2025,\nč.k. B5-60C/19/2023-209, ktorým bol jeho návrh na prerušenie konania zamietnutý, odmieta.\nRozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. mení tak, že žalovanému nepriznáva\nnárok na náhradu trov prvoinštančného konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy.\nVo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo\nvýške 10.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7,50 % ročne z uvedenej sumy od 10.01.2023\ndo zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol, žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania o\nzaplatenie náhrady škody, žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 10.000 eur. Po právnej stránke posúdil\nvec podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 15 ods.\n1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z., podľa § 11, § 13 OZ, a\ndospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Na základe vykonaného dokazovania dospel k\nzáveru, že základ nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spočívajúci v existencii nezákonného\nrozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:ORP-306/1-VYS-B5-2018 zo dňa 11.04.2018,\nje daný. Bolo preukázané, že žalobca bol napokon spod obžaloby právoplatne oslobodený po tom, ako\nodvolací súd zamietol odvolanie prokurátora z dôvodu, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa\nv tom, že nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe a\nodvolanie ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ išlo o argument žalovanej spočívajúci v absencii podania\nriadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, poukázal na to, že z rozhodnutia\nveľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022 vyplýva, že tento\n\nuprednostnil výklad § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. e ratione legis pred výkladom gramatickým.\nVeľký senát Najvyššieho súdu SR konštatoval, že: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta\nprvá z. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie\nnezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku\npodľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný\nz dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinený. Splnenie podmienky podať\nriadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod\nobžaloby v trestnom konaní oslobodený.“ Preto sa nestotožnil s argumentom žalovanej, že podmienkou\npre úspešné domáhanie sa nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa z. č. 514/2003\nZ. z. je podanie riadneho opravného prostriedku - sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.\nUviedol, že vo všeobecnosti je možné konštatovať, že ak sa trestné stíhanie fyzickej osoby skončí\ninak ako jej právoplatným odsúdením (vynímajúc osobitné prípady, kedy dôjde k skončeniu trestného\nstíhania na základe spolupráce s obvineným - zmier, podmienečné zastavenie trestného stíhania a\npod.), má táto spravidla nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy od štátu. K výške nároku na\nnáhradu škody poukázal na to, že škoda predstavuje materiálnu ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku\npoškodeného a objektívne vyjadriteľnú v peniazoch. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej\nškody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalobca v žalobe uviedol, že v priebehu\ncelého nezákonného trestného konania mu vznikli náklady v podobe trov obhajoby, ktorých výška\nvychádza z vyčíslenia náhrady trov obhajoby jeho právneho zástupcu a predstavuje sumu 2.197,12\neur. Z pripojeného trestného spisu 4T/40/2019 zistil, že za úkony obhajcu H.. K. I., J. vykonané od\n25.07.2019 do 02.03.2020 v rámci povinnej obhajoby (ustanovenie obhajcu z úradnej povinnosti) už\nbola tomuto advokátovi vyplatená odmena zo štátnych finančných prostriedkov ako vyplýva z uznesenia\nOkresného súdu Bratislava V č. k. 4T/40/2019 - 358 zo dňa 16.10.2020, a preto považoval nárok v tejto\nčasti za nedôvodný, pretože by sa žalobcovi priznávala náhrada takých výdavkov, ktoré už boli za jeho\nobhajobu advokátovi zo strany štátu uhradené. Navyše podľa § 24 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o\nadvokácii platí, že advokát nemôže požadovať ani prijať od klienta odmenu za právne služby, ktorú mu\nuhradí štát podľa § 25. Ostatné úkony advokátov, ktoré boli vykonané zvolenými obhajcami (H.. Q. od\n09.07.2018 do 13.08.2018 a H.. I. od 06.10.2020 do 29.03.2022) by vzhľadom na pozitívny výsledok\npre žalobcu v trestnom konaní síce bolo možné označiť za výdavky účelne vynaložených trov konania,\navšak priznať ich náhradu žalobcovi by bolo možné len za predpokladu, ak by preukázal, že túto sumu\nskutočne vynaložil, t. j. zaplatil a jeho majetok sa o túto sumu reálne zmenšil. Stotožnil sa s námietkou\nžalovanej, ktorá namietala, že v konaní nebolo bezpochyby preukázané, že by žalobca požadovanú\nsumu 2.197,12 eur za právne služby skutočne aj zaplatil a že mu tak skutočne vznikla uplatnená\nškoda. Preto tento nárok na náhradu škody žalobcovi v celom rozsahu nepriznal. K výške nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 60.000 eur, ktorú rozdelil do dvoch častí. Časť vo výške 35.000 eur si uplatnil v zmysle § 17\nods. 2 a ods. 4 citovaného zákona, v zmysle ktorého náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno\npriznať len vtedy, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením\nvzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s poukázaním na nutnosť limitácie výšky\nnemajetkovej ujmy podľa ods. 4. Presahujúcu časť nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur si žalobca\nuplatnil v zmysle § 11 a § 13 ods. 2, 3 OZ. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu v podobe 4 roky trvajúceho nezákonného\ntrestného stíhania s hrozbou nepodmienečného trestu odňatia slobody, a jednak že nie je možné\nvzhľadom na značný časový odstup túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak ako priznaním peňažnej náhrady.\nV danom prípade bolo vedené nezákonné trestné stíhanie od 11.04.2018 (vydané uznesenie o vznesení\nobvinenia) do 29.03.2022 (právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku), takmer 4 plné roky (bez pár dní),\nčo je nepochybne dlhá doba, po ktorú bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, hoci\nnie väzobnému. Navyše žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre zločin vydierania v druhom odseku\nteda závažnejším spôsobom spáchania skutku, pre ktorý bol následne aj v súdnom konaní stíhaný\nako obžalovaný z trestného činu, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin vydierania spáchaný so zbraňou,\nteda za takýto závažný trestný čin mu hrozila trestná sadzba od 4 do 10 rokov nepodmienečného\ntrestu odňatia slobody. Žalobca dovtedy nebol trestne stíhaný. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzal\nv úvahu vplyv trestného stíhania na zdravie poškodeného, predovšetkým na jeho psychickú stránku.\nAko vyplýva z lekárskej správy psychiatričky J.. W. zo dňa 12.06.2018, tá v rámci objektívneho nálezu\nkonštatovala u žalobcu pocity strachu, neschopnosti zvládnuť súčasnú situáciu, obavy z budúcnosti s\ndiagnostickým záverom o adaptačných poruchách a predpísaním medikamentóznej liečby. O pocitoch\nstrachu, stresu a tlaku vypovedal aj žalobca vo svojom výsluchu a tiež ich potvrdila v čestnom vyhlásení\n\naj svedkyňa - matka žalobcu. Vzhľadom k tomu, že obvinenie bolo žalobcovi vznesené uznesením\nzo dňa 11.04.2018, je možné ustáliť, že nezákonné rozhodnutie je v príčinnej súvislosti so vznikom\nujmy prejavujúcej sa v psychickej rovine u žalobcu. Na druhej strane však súd dodáva, že prihliadol\naj na to, že žalobca navštevoval psychológa aj pred vznesením obvinenia v súvislosti s rozchodom s\npriateľkou ako žalobca sám uviedol v rámci anamnézy pri vyšetrení dňa 12.06.2018, sama J.. W. v\nobjektívnom náleze opisuje, že je u žalobcu prítomný afektívny emotívny doprovod a že jeho osobnosť\nsa javí senzitívne štruktúrovaná, z čoho je možné dôvodiť veľmi silné subjektívne emotívne preciťovanie\nžalobcu, čo nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby. Mal za to, že žalobca nepreukázal\nvznik žiadnych trvalých negatívnych dôsledkov na jeho psychické zdravie. Zamietol v tejto súvislosti\nnávrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom posúdenia psychického stavu žalobcu\na to znalcom z odboru psychológia a to z dôvodu, že takýto návrh bol podaný neskoro v záverečnej fáze\nkonania pred záverečnými rečami a vyhlásením konečného rozhodnutia, pričom nič nebránilo právnemu\nzástupcovi žalobcu takýto návrh podať skôr v rámci viacerých písomných podaní adresovaných súdu v\ntejto veci. Zároveň nič nebránilo žalobcovi, aby si takýto dôkaz znaleckým posudkom zaobstaral sám a\nvčas ho predložil súdu najneskôr spolu s replikou v rámci včasného uplatnenia prostriedkov procesného\nútoku na podporu svojich tvrdení tvrdených v žalobe. Podanie návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania\no nariadenie znaleckého dokazovania zo strany súdu tak bolo urobené neskoro a nebolo preukázané,\nže by žalobca nemohol tento dôkaz zaobstarať a predložiť súdu skôr, preto takýto návrh nepripustil a\nzamietol ho. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, aký reálny dopad, resp. aké reálne\nnegatívne následky, malo prebiehajúce trestné stíhanie na jeho osobný, rodinný, pracovný život alebo\nna jeho spoločenské uplatnenie. Za tým účelom nenavrhol vypočuť, okrem svojej matky, ktorej výsluch\nsa však nemohol zrealizovať zo zdravotných dôvodov, žiadnych svedkov z prostredia jeho rodiny,\nkolegov, kamarátov. Nebolo preukázané, že rozpad vzťahu, o ktorom píše svedkyňa - matka žalobcu\nv čestnom vyhlásení, by bol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Žalobca\nnepreukázal priamu príčinnú súvislosť ani medzi trestným stíhaním a skončením pracovného pomeru\nso zamestnávateľom. Sám vo výsluchu uviedol, že pracovný pomer so zamestnávateľom sa rozhodol\nukončiť dohodou a to k 31.12.2019 a z ničoho nevyplynulo, že by sa tak stalo v súvislosti s nezákonným\ntrestným stíhaním. Navyše žalobca uviedol, že kolegovia brali informáciu o jeho stíhaní normálne s\nnadsázkou a s niektorými sa na tom aj zasmiali. Nebolo preukázané ani to, že jeho spoločenské\nuplatnenie sa akýmkoľvek spôsobom v dôsledku trestného stíhania zhoršilo. Uzavrel, že argumentácia\nžalobcu tak zostala len v rovine jeho tvrdení a subjektívnych pocitov. Pokiaľ ide o širšie negatívne\ndôsledky spôsobené vedením nezákonného trestného stíhania, tieto žalobca nepreukázal a neuniesol\ntak dôkazné bremeno, za čo musí niesť zodpovednosť v podobe zamietnutia uplatneného nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšnej nepriznanej časti. Zdôraznil, že v prípade žalobcu nešlo o\nväzobné stíhanie, čo má významný vplyv na výšku odškodnenia. Ďalej nebolo v konaní preukázané, že\nby nezákonné trestné stíhanie malo dopad na rodinné vzťahy, s matkou sa mu vzťah nijako nezhoršil a\npokiaľ ide o starého otca a tvrdenie, že žalobcu kvôli trestnému stíhaniu vydedil, uviedol, že z notárskej\nzápisnice vyplýva že matku žalobcu vydedil z dôvodu, že sa o neho príkladne nestarala, odsťahovala sa\ndo cudziny a nekontaktovala sa s ním a zároveň vydedil aj jej potomkov. Z uvedeného rozhodne nemožno\nvyčítať žiadnu príčinnú súvislosť medzi vydedením a trestným stíhaním žalobcu. Po zohľadnení všetkých\nuvedených faktorov ustálil, že štandardná základná výška takejto ujmy je 2.500 eur za rok trestného\nstíhania, t. j. za 4 roky nezákonného trestného stíhania predstavuje výška nemajetkovej ujmy sumu\n10.000 eur. Limitácia podľa 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z. nebola v danom prípade vôbec vykonaná,\nvo zvyšku nemajetkovej ujmy uplatnenej v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. žalobu zamietol z dôvodu, že\nnebola dôvodná a predmetné zákonné ustanovenie neaplikoval. Preto ani neprerušil konanie a nepodal\nnávrh na začatie konania o (ne)súlade právnych predpisov na ÚS SR. V prejednávanej veci počas\nkonania žalobca vôbec nepreukázal vznik niektorého z takýchto následkov, ktorými by bolo možné\nodôvodniť zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo poškodenie cti v značnej miere,\nktorá by odôvodňovala vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa OZ. Naopak,\nje nutné skonštatovať, že žalobca neodôvodnil vznik nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka\nžiadnymi relevantnými skutkovými tvrdeniami, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy nad\nrámec z. č. 514/2003 Z. z., a preto nárok uplatnený v presahujúcej výške (25.000 eur) podľa OZ\nzamietol ako nedôvodný, neopodstatnený a neprimeraný. Priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch vo\nvýške 10.000 eur tak, aby bola naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie\nza vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na\nneprípustné obohacovanie. Súd zdôrazňuje, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch zodpovedá všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, neporušuje princíp\nprimeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť prejednávaného prípadu, nevytvára priestor\n\nna obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná\nintenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu a potenciálnou hrozbou nepodmienečného trestu odňatia\nslobody. S odkazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uviedol, že pokiaľ náhrada nemajetkovej\nujmy nebola poskytnutá riadne a včas (v predsúdnom konaní), tak sa odchýlila od svojej riadnej\nreparačnej funkcie, ktorá v súdnom rozhodnutá musí byť vykompenzovaná prislúchajúcim úrokom\nz omeškania (bližšie pozri v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/257/2019, aprobovaný\nÚstavným súdom SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022, porovnaj aj s nálezom Ústavného súdu ČR sp. zn. II.\nÚS 2149/2017). Žalobca požadoval úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho po oznámení dňa\n09.01.2023 zo strany žalovanej, že na opakovanú žiadosť, resp. jej doplnenie, v rámci predbežného\nprerokovania nároku nebude prihliadať, t. j. odo dňa 10.01.2023. Tento nárok žalobcu považoval za\ndôvodný z priznanej sumy nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, a preto žalobcovi priznal úroky\nz omeškania v zákonnej výške vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania z nepriznaných nárokov\nžalobu zamietol. Lehotu na plnenie určil súd do 30 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodov uvedených\nžalovanou spočívajúcich v administratívnom procese úhrady prisúdenej čiastky žalobcovi. Vzhľadom\nna vyššie uvedené dôvody žalobe v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel\nčo do výšky 10.000 eur spolu s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd\nrozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu vo veci samostatnými výrokmi o každom\nuplatnenom nároku. V konaní boli uplatnené žalobcom dva samostatné nároky - na náhradu škody a\nna náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná mala plný úspech pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, avšak\nkeďže jej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd rovno rozhodol tak, že jej náhradu trov konania v tejto\nčasti nepriznal. Žalobca mal plný úspech pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (hoci nebola\npriznaná v celej požadovanej výške 60.000 eur, avšak úspech tohto nároku závisí od voľnej úvahy súdu,\npreto aj nárok priznaný v inej výške ako uplatnenej, sa považuje za plný úspech), preto mu súd voči\nžalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu z priznanej sumy 10.000 eur.\n2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie, alternatívne jeho zmeny\ntak, aby bolo jeho žalobe vyhovené, z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci“, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti; súd prvej\ninštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že vo vzťahu k\nuplatnenému nároku Žalobcu na náhradu škody v podobe trov obhajoby ako aj požadovanej výšky\nnemajetkovej ujmy došlo zo strany súdu prvej inštancie k takému výkladu základného práva na súdnu\nochranu, ako aj základného práva na náhradu škody spôsobených výkonom verejnej moci za ktorú štát\nzodpovedá absolútne objektívnym spôsobom, ktorým došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu ako\naj porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Mal za to, že na základe vykonaného dokazovania\ndospel konajúci súd k nesprávnym skutkovým záverom z čoho následne vyvodil nesprávne právne\nzávery a porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu a prístup k súdu. Namietal výšku priznanej\nnemajetkovej ujmy stanovenú súdom len na sumu 10.000 EUR. Určená suma je zjavne neprimeraná\npovahe a intenzite zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a nezodpovedá kompenzačnej funkcii peňažnej\nsatisfakcie podľa § 17 ods. 2 ZŠVVM, ktorú si v konečnom dôsledku uvedomuje aj konajúci súd\nprvej inštancie, keď v bode 55. napádaného rozsudku uvádza, že: „V danom prípade bolo vedené\nnezákonné trestné stíhanie od 11.04.2018 (vydané uznesenie o vznesení obvinenia) do 29.03.2022\n(právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku), takmer 4 plné roky (bez pár dní), čo je nepochybne dlhá\ndoba, po ktorú bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, hoci nie väzobnému“. Namietal,\nže mu konajúci súd zároveň „kladie za vinu“, že ešte pred vznesením obvinenia navštevoval psychológa\nz dôvodu osobnej životnej udalosti (rozchodu s partnerkou) a že odborný nález označuje u žalobcu\nprítomnosť afektívno-emocionálneho sprievodu a senzitívne štruktúrovanej osobnosti. Žalobca v tomto\nsmere namietal, ako mohli tieto skutočnosti viesť k zníženiu priznanej peňažnej satisfakcie, nakoľko\ntieto odborné otázky nielen, že nevysvetlil, ale k odborným záverom dospel bez toho aby disponoval\nadekvátnymi odbornými vedomosťami z odboru psychológie, odvetvia psychológia pre dospelých,\nktoré by bolo možné v rámci dopadnú predchádzajúceho stavu a trestného stíhania zodpovedať len\nznaleckým dokazovaním. Uvedené okolnosti nemožno interpretovať v jeho neprospech, nakoľko ide\no životné situácie (strata partnera), ktoré sú bežné. Bežným však nie je byť trestne stíhaný 4 roky\na aj to nezákonne s hrozbou vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Predchádzajúce\n\npsychologické konzultácie z osobných dôvodov „neprelamujú“ príčinnú súvislosť medzi nezákonným\nvznesením obvinenia/nezákonným trestným stíhaním a následnou potrebou psychiatrickej starostlivosti,\ndiagnostikovanými adaptačnými poruchami a indikovanou medikamentóznou liečbou. To, že J.. W.\nkonštatuje možnosť subjektívnejšieho a emotívnejšieho prežívania, ešte neznamená, že intenzívnejšie\nutrpenie má byť „pripísané“ na ťarchu žalobcu; naopak, potvrdzuje to vyššiu intenzitu nezákonného\nzásahu do jeho osobnostnej sféry. Trestné stíhanie pre zločin vydierania s trestnou sadzbou 4 až\n10 rokov objektívne vyvoláva u každej rozumnej osoby úzkosť, pocity ohrozenia, neistotu a obavy\no budúcnosť, a to bez ohľadu na to, či je vedené väzobne alebo na slobode. V posudzovanom\nprípade navyše dĺžka konania pôsobili na žalobcu v pravidelných intervaloch, čo sa premietlo do\nkumulatívneho stresu, potreby dlhodobej psychiatrickej starostlivosti a farmakoterapie. Z hľadiska § 17\nZŠVVM je preto nevyhnutné hodnotiť nielen objektívne aspekty (trvanie konania, povahu obvinenia,\nintenzitu zásahu do osobnej, rodinnej a profesionálnej sféry), ale aj subjektívne následky, tak ako sa\nkonkrétne prejavili u žalobcu. Subjektívna zraniteľnosť nesmie viesť k redukcii satisfakcie; jej funkciou\nje dosiahnuť primeranú kompenzáciu skutočne utrpenej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.\nPovažoval za rozhodujúce, z akých dôvodov k skončeniu jeho pracovného pomeru došlo a či\ntieto dôvody majú pôvod v nezákonnom trestnom stíhaní. Forma a spôsob skončenia pracovného\npomeru so zamestnávateľom en bloc nevylučuje príčinnú súvislosť; tá sa posudzuje materiálne, teda\npodľa reálne pôsobiacej príčiny (nezákonného trestného stíhania) a jej adekvátnych následkov a tieto\nmali svoj pôvod v psychickej tiaži, ktorá žalobcovi nedovoľovala ďalej pracovať. Práve v prípade\nvýpovede či už zo strany žalobcu alebo jeho zamestnávateľa, by sa mohol psychický stav žalobcu ešte\nzhoršovať, preto najlepším riešením je dohoda o skončení ku konkrétnemu dátumu, čo najviac pomohlo\nžalobcovi. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v období vedenia trestného stíhania voči osobe\nžalobcu došlo počas výkonu jeho povolania záchranára/vodiča sanitky k dvom dopravným nehodám,\npričom bezprostrednou príčinou bol pretrvávajúci psychický tlak a úzkostné prežívanie súvisiace s\nnezákonným trestným stíhaním, dokumentované potrebou psychiatrickej starostlivosti a farmakoterapie.\nNepopreté skutočnosti tvoria logický, časový i vecný reťazec príčin a následkov: nezákonné trestné\nstíhanie vyvolalo dlhodobé psychické ťaživé stavy žalobcovi, tie sa vzhľadom na mimoriadne náročný a\nzodpovedný charakter práce záchranára prejavili zníženou schopnosťou bezpečného vedenia sanitného\nvozidla, došlo k dvom dopravným nehodám v čase pracovnej doby, ďalšie zotrvanie na pracovisku\nbolo objektívne neudržateľné, a preto sa pracovný pomer skončil, formálne dohodou, pričom skončenie\npracovného pomeru je adekvátnym (predvídateľným) následkom nezákonného trestného stíhania\n(nezákonného rozhodnutia) a jeho psychických dopadov; nejde o novú, na zásah nezávislú príčinu, ktorá\nby prerušila kauzálny nexus. Pokiaľ prvostupňový súd založil svoj záver výlučne na forme skončenia\npracovného pomeru, potom dôkazy hodnotil len samostatne a opomenul vyhodnotiť podstatnú časť\nvykonaného dokazovania aj vo vzájomných súvislostiach (najmä spontánnu výpoveď žalobcu, zdravotnú\ndokumentáciu a charakter vykonávanej profesie). Zohľadnenie uvedených okolností je pritom relevantné\npre posúdenie intenzity a rozsahu nemajetkovej ujmy - strata povolania z objektívne legitímnych\nzdravotných a bezpečnostných dôvodov, vyvolaných trestným stíhaním, významne prehlbuje zásah do\nosobnej, spoločenskej a profesijnej sféry žalobcu. Za týchto okolností nemožno akceptovať záver, že\npríčinná súvislosť nebola preukázaná len preto, že skončenie pracovného pomeru prebehlo formou\ndohody. Podstatné je, že k dohode došlo pod vplyvom okolností vyvolaných nezákonným trestným\nstíhaním, ktoré u neho dlhodobo vyvolávalo enormný stres a znemožňovalo riadne vykonávanie\nnáročného a zodpovedného povolania, pričom tento stres bol potvrdený aj zo strany psychológa. V\nneposlednom rade prvostupňový súd vyhodnotil na podklade vykonaného dokazovania, že vydedenie\nžalobcu jeho starým otcom, H. H. (ďalej len „starý otec“), nemá žiaden súvis s nezákonným trestným\nstíhaním, keďže z notárskej zápisnice o vydedení vyplýva, že starý otec vydedil matku žalobcu, G.\nR., N.. H. , z dôvodu, že o neho po dobu piatich rokov neprejavovala opravdivý záujem a odišla za\npriateľom do E.. Súčasne starý otec z dedenia vylúčil aj jej potomkov - vrátane samotného žalobcu. Je\nnespochybniteľné, že v predloženej notárskej zápisnici je formálne uvedený zákonný dôvod vydedenia\npodľa § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka, ale v danom prípade je však dôvodné\npredpokladať, že uvedenie týchto dôvodov malo predovšetkým účel naplniť zákonné náležitosti a\n„zlegalizovať“ vydedenie, pričom skutočný motív spočíval vo vylúčení žalobcu z rodiny v dôsledku\ntrestného stíhania a v snahe dištancovať sa od neho, čo napokon vyplynulo aj z výpovede žalobcu.\nInými slovami, ak by starý otec ako bezprostredný dôvod explicitne uviedol, že Žalobca je trestne stíhaný\na „robí hanbu“ rodine, takýto motív by normatívnym vymedzením § 469a OZ neobstál. Prvostupňový\nsúd pri hodnotení súvisu medzi vydedením žalobcu a nezákonným trestným stíhaním zastal na pozícii\nčisto formálneho výkladu obsahu notárskej zápisnice a nevykonal materiálne/obsahované posúdenie\nskutočného motívu vydedenia vo svetle všetkých zistených okolností, na ktoré žalobca poukazoval aj\n\npočas svojho výsluchu. Pre účely náhrady nemajetkovej ujmy pritom nie je rozhodujúce, či je samotný\nprávny úkon vydedenia platný - ale to, či k jeho prijatiu prispela (ako rozhodujúca alebo aspoň podstatná)\npríčina v podobe nezákonného zásahu verejnej moci (nezákonného rozhodnutia) a s ním spojenej\nrodinnej stigmatizácie žalobcu. Rozhodujúci je reálny dopad na rodinné väzby, sociálne postavenie\na osobnú integritu žalobcu. Z časovej a vecnej nadväznosti medzi trestným stíhaním a následným\nvydedením, z čestného vyhlásenia matky, výpovede žalobcu, ako aj z celkového kontextu rodinných\nvzťahov vyplýva, že rozhodnutie starého otca vylúčiť z dedenia nielen matku žalobcu, ale aj jej potomkov,\nnemožno rozumne vysvetliť iba tvrdeným dlhodobým nezáujmom matky žalobcu. Ak by starý otec\nprechovával dlhodobú osobnú averziu výlučne voči matke žalobcu pre jej údajnú nevšímavosť, logicky by\nnebolo potrebné zasahovať aj do dedičského postavenia žalobcu, ktorý za vzťah matky so starým otcom\nnebol zodpovedný. Súd sa mal preto riadne vysporiadať s otázkou reálneho motívu vydedenia starým\notcom a vyhodnotiť, či toto vydedenie má kauzálny súvis s nezákonným rozhodnutím ergo nezákonným\ntrestným stíhaním, čo avšak neurobil a tieto skutočnosti nezohľadnil pri posudzovaní výšky nemajetkovej\nujmy. S poukazom na nález zo dňa 24.01.2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že premietnutím\nna prípad žalobcu, ktorý bol nezákonne trestne stíhaný 48 mesiacov, by potom v súlade s citovaným\nnálezom Ústavného súdu SR prináležala suma minimálne vo výške 48 x 620 EUR = 29.760,00 EUR.\nUviedol, že právne udržateľným vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR by mohol mať iný názor\niného senátu Ústavného súdu SR a nikdy nie senát krajských súdov, o to viac bez toho, aby sa súd\nprvej inštancie zaoberal aj tým, či išlo o rozhodnutia právoplatné vrátane dovolacieho či ústavného\nprieskumu ich právnej a skutkovej správnosti. V zmysle uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie z\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoje právne posúdenie založil\nnie na voľnej úvahe, ale svojvôli odklonom od nálezu Ústavného súdu SR, ktorý sám citoval. Nie je\nsprávne ak zodpovednostný subjekt v rámci svojej objektívnej zodpovednosti limituje nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy prepojením na zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov, v rámci ktorého sa štát zaväzuje kompenzovať obete trestných činov, kde\nvšak nie je štát zodpovednostným subjektom v súvislosti so vzniknutou ujmou a podľa predmetného\nzákona ide až o tzv. sekundárnu povinnosť štátu keďže podľa ust. § 10 ods. 2 písm. a) predmetného\nzákona: „Odškodnenie obeti násilného trestného činu nemožno priznať, ak jej bola ujma na zdraví plne\nuhradená inak“. Je potrebné v rámci hierarchie hodnôt nazerať aj na iné právoplatné rozhodnutia, ktorými\nbol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy či priznané primerané finančné zadosťučinenie v\niných situáciách, ktoré nezasahujú do práva na ochranu osobnosti v tak negatívnom rozsahu ako\nnezákonné trestné stíhanie; a to napr.: Priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nza prieťahy v súdnom konaní v sume 16.000,- EUR zo strany Krajského súdu v Bratislave v súdnom\nkonaní vedenom pod sp. zn.: 5Cp/105/2018; priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bez\nvykonávania dokazovania) nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 04.12.2014, sp. zn.: I. ÚS 397/2014 za\nnevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR vo výške 60.000 EUR ; priznanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške takmer 100.000 EUR sudcovi za difamačný\nčlánok rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2Co/259/2012; priznanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 85.000,- EUR za nezákonnú väzbu v trvaní 853 dní rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 25.03.2010, sp. zn.: 9Co/52/2010 nemožno odkazovať na prípadnú prax\nv obdobných veciach ak aj tieto rozhodnutia sú založené na predchádzajúcich nesprávnych právnych\npremisách. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu ohľadom (ne)existencie majetkovej škody a\npríčinnej súvislosti s jej vznikom vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nezákonnému trestnému\nstíhaniu. V danej veci nikto z účastných strán (súdu nevynímajúc) nespochybňovali, že by v trestnom\nkonaní žalobcu, neboli vykonané všetky úkony právnej pomoci - uplatňovanie opravných prostriedkov,\núčasť na pojednávaniach atď. Preto možno považovať existenciu vykonaných úkonov za nespornú\nskutočnosť a súd by mal v tomto smere posudzovať len ich účelovosť a odpodstatnenosť. Žalobca vo\nsvojich písomných podaniach a vykonaných pojednávaniach poukazoval na rozhodnutia všeobecných\nsúdov, ktoré uviedli právny názor, že ktoré pre priznanie nároku na náhradu škody (vo vzťahu k nároku\nna náhradu trov obhajoby nezákonného trestného stíhania) nevyžadujú preukazovanie úhrady trov\nobhajoby zo strany osoby poškodenej, nakoľko táto škoda je daná úkonmi, ktoré boli vyčíslené v rámci\nobhajoby v nezákonnom trestnom konaní, obdobne ako v prípade žalobcu a jeho vyčíslenia náhrady\ntrov. Mal za to, že náhradu škody vo forme náhrady trov konania treba vykladať extenzívnym spôsobom\ntak, aby bol zachovaný účel zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to aj za\nanalogickej aplikácie náhrady škody v rámci trestného konania a nezákonného rozhodnutia. Je pravda,\nže časť úkonov bola hradená štátom v rámci ex offo konania avšak následne bol žalobca zastúpený\nadvokátom na plnú moc, pričom zo zákona o advokácii jasne vyplýva, že je to poskytovanie právnych\nslužieb za odmenu a žalobca nespĺňal predpoklady pre poskytovanie právnych služieb pro bono. Keďže\n\ntieto úkony boli riadne vykonané zo strany právneho zástupcu žalobcu a ktoré by nemuseli vznikať nebyť\nnezákonného trestného stíhania, potom za túto škodu v rámci absolútne objektívnej zodpovednosti\nzodpovedá žalovaná Slovenská republika. Uviedol, že ide zo strany žalobcu len o žiadosť minimálneho\nnároku na ktorý má právo a nejde o sumu, ktorú žalobca reálne uhradil zvolenému právnemu zástupcovi,\npričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a obchodným tajomstvom a zároveň; vyžadovanie\ntohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou, kedy by bol\nosobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či\nzastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože\ntakéto trovy automaticky znáša štát. Vzhľadom na znenie a obsah tak čl. 36 ods. 3 Listiny základných\npráv a slobôd ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je po právnej stráne veci zrejmé\na z ústavno-právneho hľadiska (zohľadňujúc právne závery vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn.: I. ÚS 3391/15 zo dňa 14.10.2017), že na vec žalobcu sa plne aplikuje aj čl. 46\nods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a tiež aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čím sú prípadné námietky\nSlovenskej republiky ako subjektu absolútne objektívne zodpovedného právne irelevantné nielen z\npohľadu zákona, ale najmä z pohľadu ústavno-právneho (čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR v nadväznosti\nna čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) a medzinárodnoprávneho pohľadu/eurokonformného výkladu (čl. 6 ods.\n1 Dohovoru v nadväznosti na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR), čo iba dokazuje právnu dôvodnosť\nnároku žalobcu minimálne čo do jeho právneho základu, pričom konkrétna a konečná výška žalobcom\npožadovaných nárokov (na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy) voči Slovenskej republike,\nbude predmetom dokazovania na základe činnosti konajúceho súdu vo veci samej. V danom prípade\nnesporné, že k vykonaným úkonom došlo a tie sú zachytené v príslušnom vyšetrovacom a súdnom\nspise. Štát by mal zodpovedať za náhradu trov spojenú s obhajobou žalobcu v rámci nezákonného\ntrestného stíhania a preto takéto trovy konania sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody\ns objektívnou zodpovednosťou štátu v zmysle zákona o ZŠVVM. Advokát vykonáva poskytovanie\nprávnych služieb podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení\nzákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní za odmenu, pričom u žalobcu neboli naplnené\nžiadne z dôvodov pre zníženie či odpustenie nároku na odmenu podľa ust. § 24 ods. 4 ZoA. Je\nnutné zdôrazniť, že rovnakým spôsobom (analogia iuris) funguje v rámci súkromnoprávnych sporov aj\nnáhrada trov právneho zastúpenia podľa CSP, kedy spolu s vyčíslením trov konania resp. trov právneho\nzastúpenia nie je úspešná strana, ktorej bola priznaná náhrada trov konania v rátane trov právneho\nzastúpenia, povinná preukazovať skutočný úbytok na majetku, čo jednoznačne robí z napádaného\nrozhodnutia arbitrárne rozhodnutie, ktoré nenapĺňa ústavné kritéria na kvalitu odôvodnení súdnych\nrozhodnutí. Nakoľko sa právne služby na území Slovenskej republiky v súlade s ust. § 1 ods. 2 a ust.\n§ 24 ods. 1 ZoA poskytujú advokáti za odmenu, tak súd by mal posudzovať len to, či sú uplatnené trov\nobhajoby analogicky s ust. § 251 CSP dostatočne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené vo\nvzťahu k napádanému konaniu v ktorom boli uplatnené, pričom súd prvej inštancie v rámci napádaného\nrozsudku trovy odmietol hodnotiť s poukazom na nepreukázanie reálneho úbytku na majetku. Rovnakým\nspôsobom sa pritom postupuje aj v prípade priznávania trov v správnych súdnych konaniach či v\nkonaniach pred Najvyšším súdom SR kde je nevyhnutné byť zastúpený advokátom resp. rovnako\nv prípade konaní pred Ústavným súdom SR, kde je rovnako nevyhnutné byť zastúpený advokátom.\nAnalógiu v tomto smere je možné nájsť aj v prípade konaní pred ESĽP, kedy sťažnosť je nutné podať\nadvokátom na základe čoho následne dochádza v prípade úspechu k priznaniu trov právneho zastúpenia\nbez toho, aby bolo potrebné preukazovať úhradu trov konania. Tento postup je potrebné aplikovať o to\nviac v konaní v ktorom sa žalobca domáha svojich nárokov titulom absolútne objektívnej zodpovednosti\nštátu za spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu pri výkone verejnej moci, keďže advokát vykonáva\nposkytovanie právnych služieb v zásade vždy za odmenu, pričom nejde o prípad, ktorý by sa akokoľvek\nvymykal iným postupom - práve naopak v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky ide o dlhodobo\nzaužívaný systém náhrady trov podľa advokátskej tarify, kde sa posudzuje len účelnosť trov a existencia\nkonkrétne vykonaných úkonov právnej pomoci. V nadväznosti na stabilizovanú judikatúru v tejto oblasti,\nneobstojí ani argument prvostupňového súdu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zaplatenie\ntýchto právnych úkonov. Žalobca má za to, že vzhľadom na vyčíslenie dané právnym zástupcom\nohľadom právnych úkonov týkajúcich sa vykonaných úkonov právnej služby a s prihliadnutím na obsah\ntrestného spisu, to nebolo v danej veci nevyhnutné a to z dôvodu účelnosti a vecnej súvislosti s\nobhajobou klienta/žalobcu. Rovnako Žalovaný v tomto smere nenamietal vykonanie týchto úkonov\nprávnej pomoci, čo „umocňuje“ dôvodnosť priznania náhrady majetkovej škody vo forme vykonaných\núkonov právnej pomoci, keďže advokácia je priamo zo zákona vykonávaná za odmenu a žalobca\nnespĺňal predpoklady pre bezplatnú právnu pomoc. Preukázal v spore to, čo žalovaný účinne nepoprel\na to skutočnosť, že k vykonaniu všetkých uplatnených úkonov právnej pomoci skutočne došlo. Potom\n\naj samotná časová následnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci zároveň svedčia o účelnosti takto\nvykonaných úkonov právnej pomoci. Keďže zo strany žalobcu bolo dostatočným spôsobom preukázané,\nže k poskytnutiu jednotlivých úkonov právnej pomoci došlo, súd vec nesprávne právne posúdil a z\nvykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vyvodil nesprávne\nskutkové závery. Argumentoval, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou\nnepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným\npostupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z ktorého dôsledku má konanie inú vadu, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia pomerne rozsiahlym spôsobom poskytol sumár obsahu priebehu skutkového stavu konania\ns definovaním zákonných ustanovení, ktorými sa pri posúdení právneho stavu (nesprávne) spravoval,\navšak (ne)odôvodnenie skutočností na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol tak ako je uvedené\nv II. výroku rozsudku je protichodné, vnútorne rozporuplné a inkonzistentné a tým pádom nepostačujúce\nk tomu, aby mohlo byť považované za koncepčne správne podľa očakávania všeobecnej spravodlivosti\na konečného usporiadania vzťahov nedáva logickú odpoveď na to, prečo prvostupňový súd rozhodol\ntak ako rozhodol, keďže samotné odôvodnenie napádaného rozsudku absolútne opomína zmienku o\nargumentácii žalobcu k ustálenej rozhodovacej praxe či argumentom žalobcu, ktorými logicky vyvrátil\nvšetky tvrdenia žalovaného. Súd prvej inštancie absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal aj uplatneným\nnárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu uplatneného požadovaného ospravedlnenia, ako\niného druhu zadosťučinenia, ku ktorému sa žiadnym spôsobom nevyjadril v napadanom rozsudku,\npričom v tomto smere je potrebné rozlišovať náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej a nepeňažnej\nforme. Považoval za rozporné s jeho právom na spravodlivý súdny proces spôsob, ako sa prvostupňový\nsúd vysporiadal so zamietnutou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch - počas súdneho\nkonania predložil viaceré zásadné skutočnosti preukazujúce dôvodnosť priznania vyššej sumy (napr.\nvydedenie starým otcom, „núteného“ skončenie pracovného pomeru), pričom konajúci súd sa s týmito\nskutočnosťami riadne nevysporiadal. Súd neriadne a arbitrárne vysporiadal s predloženou judikatúrou\na ustálenou rozhodovacou praxou týkajúcou sa priznávania náhrady majetkovej škody vo forme\nnáhrady trov konania, kde súdy v obdobných konaniach uviedli, že nie je potrebné preukazovať\nzaplatenie peňažnej sumy za vykonané úkony právnej pomoci klientom jeho právnemu zástupcovi.\nSúd prvej inštancie však svojim postupom doslova odignoroval predložené závery plynúce z ustálenej\nrozhodovacej činnosti nielen krajských - odvolacích súdov, ale rozhodol v priamom rozpore s citovanými\nrozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ako najvyšších súdnych inštancií v SR,\nčo rozhodne neprispieva k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\nAk sa už súd prvej inštancie mienil vo výsledku odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych\nautorít, tak v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako imanentnej\nsúčasti práva na spravodlivé súdne konanie, mal napadnutý II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie\nnáležite riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť takým spôsobom, aby vyššie uvedené\nrozhodnutia neboli odignorované, ale naopak, aby sa s nimi súd argumentačne náležite vysporiadal.\nJe presvedčený, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nje aj povinnosť konajúceho súdu, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom\nvyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci\npodstatné a právne významné. Uvedený právny názor podporuje aj početná judikatúra Ústavného\nsúdu SR (porovnaj III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07). Vysporiadanie sa rozhodovacou praxou na ktorú\npoukázal a na dôvod pre ktorý súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s touto ustálenou praxou\nmá imanentný význam pre vydanie rozhodnutia a možnosť žalobcu akceptovať a zmieriť sa aj s\nprípadným neúspechom v prípade ak by odôvodnenie súdu bolo konzistentné a logické, čo však\nv danom prípade Napádaného rozhodnutia nie je splnené. S prihliadnutím na doposiaľ uvedenú\nskutkovú vecnú a právnu argumentáciu mal za jednoznačne preukázané, že argumentácia súdu\nprvého stupňa je nedostatočná, nepresvedčivá a celkom zjavne aj nesprávna, keďže sa súd prvej\ninštancie pri aplikácii práva nevysporiadal najpodstatnejšími argumentami žalobcu, jednostranne prebral\nargumentáciu žalovaného a to bez náležitého vysvetlenia. II. Výrok rozsudku trpí viacerými právnymi\nvadami a to z dôvodu, že jeho odôvodnenie je zmätočné, nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené,\nkeďže súd prvej inštancie v ňom nedáva žiadne odpovede na nosné a kľúčové argumenty, ktoré\nŽalobca v danom konaní prezentoval. Argumentoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je\nnezákonný, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, teda nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby\nuskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nPodaním zo dňa 12.09.2025 konajúcemu súdu navrhol vykonanie znaleckého dokazovania súdnym\n\nznalcom z odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých, za účelom preukazovania\nhlboko negatívneho dopadu nezákonného trestného stíhania. Takto vypracovaný znalecký posudok\nmal následne slúžiť ako dôkaz pri určovaní konkrétnej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, prípadne mal preukázať, či nedošlo aj k škode na zdraví u žalobcu v rámci čoho bude\nnásledne potrebné vykonať na odporúčanie konkrétneho znalca z odboru Psychológie, odvetvia Klinická\npsychológia dospelých, aj znalecké dokazovanie znalcom - Psychiatrom na určenie náhrady za bolesť\na sťaženie spoločenského uplatnenia. Svojim návrhom na vykonanie dokazovania iba reagoval na\naktuálnu procesnú situáciu v konaní, z ktorej vystala potreba vykonania znaleckého dokazovania k\npreukázaniu intenzity nemajetkovej ujmy a jej rozsahu. Takúto skutočnosť preto nemožno žalobcovi\npričítať na zodpovednosť a preto považuje žalobca za arbitrárne, právne svojvoľné, zmätočné a ničím\nneodôvodnené odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať jeho návrhy na dokazovanie. Súdny znalec\nz príslušného odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých, by sa vedel podrobnejšie\nvyjadriť k rozsahu spôsobenej ujmy u Žalobcu, ktorá mu bola spôsobená a preto nevykonanie tohto\ndôkazu znamenalo flagrantný zásah do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie\nvšak následne v rámci určovania výšky nároku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sám posudzoval\naj z odborného hľadiska v rámci akýchsi predchádzajúcich vzťahov psychického stavu žalobcu do\nktorého vstúpilo nezákonné trestné stíhanie, čo nie je záver, ktorý by mohol vytvoriť sám súd prvej\ninštancie minimálne bez odborného vyjadrenia ak nie znaleckého dokazovania. Poukázal na prípustné\ndôvody zamietnutia návrhu na dokazovanie a na aplikáciu tzv. Perna testu, ktorým sa aktuálne zaoberal\n(i) Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 22.03.2022 vo veci vedenej pod sp. zn.\n1TdoV/5/2021 a predtým v uznesení zo dňa 22.08.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/4/2018 ako\naj (ii) Ústavný súd Slovenskej republiky v aktuálnom rozhodnutí zo dňa 04.08.2021 vo veci vedenej pod\nsp. zn. I. ÚS 177/2021, ktorých právne závery zosumarizoval. Rozhodnutia sú síce fixované na súdne\nštádium trestného konania, avšak v primeranom rozsahu sú nepochybne aplikovateľné aj na civilné\nsporové konanie a povinnosť súdu obojsmerného vykonávania dôkazov v súlade so zásadou náležitého\nzistenia skutkového stavu nad mieru pochybností (formálnu pravdu). Žalobca v napádanom rozsudku\nnevidí žiadne presvedčivé zdôvodnenie a vysvetlenie myšlienkových úvah súdu prvej inštancie, na\nzáklade ktorých súd uzavrel, že nie je možné vyhovieť návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania a\nzdôvodnenie zamietnutia vykonania žalobcom navrhovaných dôkazov a súčasne žalobca v napádanom\nrozsudku ani nevidí reálny materiálny dôvod pre nevyhovenie návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého\nposudku týkajúci sa nemajetkovej ujmy žalobcu, čím súd prvej inštancie uprednostnil z nepochopiteľných\ndôvodov rýchlosť konania pred riadnym prejednaním veci pred súdom. Namietal neprerušenie súdneho\nkonania.\n3. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá, z dôvodov,\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Mal za to, že v danej\nveci vôbec nie sú splnené podmienky pre vyhovenie podanej žaloby z dôvodu, že žalobca si voči\nuzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nemožno\ntotiž nájsť žiadny rozumný, akceptovateľný, či inak udržateľný dôvod, pre ktorý by nebolo potrebné\nvyžadovať splnenie predpokladu spočívajúceho vo využití riadneho opravného prostriedku a ktorý by\nmal za následok neoprávnené zvýhodnenie postavenia poškodeného, ktorého nárok je odvodzovaný\nod fikcie zrušenia rozhodnutia, oproti poškodenému, ktorému bola škoda spôsobená rozhodnutím\nzrušeným výslovne výrokom nadriadeného orgánu, a ktoré má súčasne oporu v zákone. Podmienka\npodania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nemusí byť splnená, ak\nexistujú prípady hodné osobitného zreteľa. Čo sa rozumie prípadom hodným osobitného zreteľa je\nponechané v každom konkrétnom prípade na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Môžu to byť jednak subjektívne okolnosti na strane\npoškodeného, ako aj objektívne skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal.\nZ vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd existenciu takýchto okolností, ktoré by bolo možné\nvyhodnotiť ako prípad hodný osobitného zreteľa, nezistil, žalobca v žalobe žiadne takéto okolnosti\nhodné osobitného zreteľa ani neuviedol. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/152/2018 zo dňa 27.októbra 2021. Je mu známy rozsudok Veľkého\nsenátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Vcdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, na ktorý\nsúd poukázal v rozsudku, poukázal však na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30. marca 2023 (teda neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky). V posudzovanom prípade neexistoval zákonný dôvod na priznanie náhrady škody žalobcovi,\n\nkeď nevyužil riadny opravný prostriedok vo forme sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.\nZastával názor, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia podmienok na\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca nebol v žiadnom prípade trestne stíhaný takmer 4 roky z\ndôvodov, ktoré by bolo možné rozumnou mierou pričítať na ťarchu žalovanému. Žalobcovi bolo obvinenie\nvznesené dňa 11.04.2018 a prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na neho podal obžalobu\nuž dňa 13.06.2019, teda žalobca bol trestne stíhaný orgánmi činnými v trestnom konaní celkovo\npribližne 1 rok a 2 mesiace a zvyšný čas (približne 3 roky) predstavovalo súdne konanie, za rýchlosť\nktorého žalovaná nenesie zodpovednosť. Uviedol, že lekárska správa J.. X. W. (psychiatrička) zo dňa\n12.06.2018 nepreukazuje príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu so vznikom nemajetkovej\nujmy prejavujúcej sa v psychickej rovine žalobcu. Z predmetnej lekárskej správy vyplýva, že žalobca\nsa už v roku 2012 po rozchode s priateľkou zrútil, navštevoval asi pol roka psychiatra, užíval serlift,\nstilnox. Psychiatrička taktiež v objektívnom náleze opisuje, že je u žalobcu prítomný afektívny emotívny\ndoprovod a že jeho osobnosť sa javí senzitívne štruktúrovaná, z čoho je možné dovodiť veľmi silné\nsubjektívne emotívne preciťovanie žalobcu, čo nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby.\nPredmetná lekárska správa je jediný dôkaz, ktorý má preukazovať negatívny dopad trestného stíhania na\npsychické zdravie žalobcu. Navyše táto lekárska správa bola vystavená 2 mesiace po vydaní uznesenia\no vznesení obvinenia žalobcovi, teda v čase, keď by zrejme na každého malo trestné stíhanie negatívny\ndopad. Ďalšie lekárske správy, ktoré by boli vydané po tomto kritickom období, ktoré by potvrdzovali\npretrvávajúce negatívne následky trestného stíhania na zdravie žalobcu, predložené neboli. Čo sa týka\nvýsluchu žalobcu, tento v ňom prezentoval predovšetkým svoje subjektívne pocity. Navyše tvrdenia,\nktoré v ňom prezentoval (jeho vydedenie starým otcom kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu)\nnepreukázal. Rovnako z notárskej zápisnice, ktorú žalobca predložil na preukázanie svojho tvrdenia,\ntakáto skutočnosť nevyplýva. Je nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť do sféry\nobvineného (žalobcu), uvedené však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného\nbremena ohľadom preukázania, v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život\na prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nzávažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli\nv spoločenskom uplatnení. Mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že k takémuto\nzhoršeniu spoločenského a rodinného života žalobcu, či zhoršeniu zdravotného stavu došlo v priamej a\nbezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca v konaní nepreukázal, že\ntoto trestné konanie malo priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu. Vzťah príčiny a následku\nmusí byť priamy, bezprostredný, neprerušený. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy uviedol,\nže táto žalovanému nemala byť priznaná vôbec a) z dôvodu nedodržania postupu podľa § 6 ods. 2\nzákona č. 514/2003 Z. z. a b) z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. Namietal správnosť\nvýroku o trovách konania a úrokoch z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy.\n4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním\nžalovaného v plnom rozsahu a má za to, že napadané výroky I. a IV. Rozsudku prvej inštancie\nsú vecne správne a zákonné. Mal za to, že odôvodnenie žalovaného je v priamom rozpore so\nzjednocujúcim stanoviskom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky in conretto s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo/2/2022\nzo dňa 24.10.2022 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“). Konajúci súd prvej inštancie preto správne\npri rozhodovaní o tejto otázke zobral do úvahy nasledovne skutočnosti: doslovný a gramatický výklad\nustanovenia § 6 ods. 2 ZŠVMM, ktorý podmienil nárok na náhradu škody podaním riadneho opravného\nprostriedku, bol označený za nesprávny, formalistický a nezohľadňujúci účel inštitútu náhrady škody;\nextenzívny výklad ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bol veľkým senátom uznaným\nza legitímny a ústavne akceptovateľný, nakoľko umožňuje priznať náhradu škody aj v prípadoch,\nkeď poškodený (v postavení obvineného) nepodal sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia,\nak sa neskôr v trestnom konaní potvrdilo, že obvinenie a vedenie celého trestného stíhania bolo\nnezákonné (bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, pričom bolo rozhodnuté nie len okresným\nsúdom, ale aj krajským súdom); právne nároky poškodeného (resp. obvineného) sa viažu na výsledok\ntrestného konania (napr. oslobodzujúci rozsudok), nie na správnosť postupu orgánov činných v trestnom\nkonaní v prípravnom konaní, pričom výhradne iba táto interpretácia reflektuje skutočný účel zákona\na zabraňuje prílišnému formalizmu; veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR\npotvrdil, že teleologický a účelový výklad zákona má prednosť pred jeho doslovným gramatickým\nvýkladom, ak to vyžaduje súlad s ústavnými princípmi a ochranou práv poškodených, čo nerozporuje\nani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Vzhľadom na špecifiká trestného konania, osobitne na charakter prípravného konania a na\nprocesné postavenie prokurátora v tomto štádiu, sa v judikatúre ustálil záver, že nepodanie sťažnosti\n\nproti uzneseniu o vznesení obvinenia samo osebe ešte neznamená, že poškodená osoba je automaticky\nvylúčená z možnosti domáhať sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Inými slovami, právny poriadok nemožno vykladať tak formalisticky, že iba absencia tohto\nopravného prostriedku bez ďalšieho diskvalifikuje žalobcu z uplatnenia nároku. Pokiaľ bol v trestnej\nveci napokon oslobodený spod obžaloby, resp. trestné stíhanie skončilo spôsobom vylučujúcim jeho\ntrestnoprávnu zodpovednosť, je oprávnený domáhať sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím, ktorým bolo do jeho práv zasahované - t. j. uznesením o vznesení obvinenia\n- a to aj v prípade, že proti nemu v čase jeho vydania sťažnosť nepodal. Judikatúra sa ustálila na tom,\nže na oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie trestného stíhania, je potrebné analogicky aplikovať\nustanovenia § 6 ods. 1 ZŠVVM, čo znamená, že nemožno prísne formálne prihliadať aj na potrebu\nvyužitia opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko nárok na náhradu škody a\nnemajetkovej ujmy za nezákonne trestné stíhania neupravil zákonodarca explicitne, ale dospela k nemu\njudikatúra. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia je síce riadny opravný prostriedok, ale v\nzmysle ustanovení Trestného poriadku, podanie sťažnosti nemá odkladný účinok, takže bez ohľadu na\njeho podanie ide o kvázy vykonateľne rozhodnutie, pretože OČTK naďalej vo veci konajú (analogicky,\nbolo zrušené uznesenie už podaním sťažnosti by sa malo aplikovať potom ust. § 6 ods. 3 zákona o\nZŠVVM, čo nie je prípadom Žalobcu). Formálne nazeranie na potrebu využitia opravného prostriedku v\ntrestnom konaní, kde sa má uplatňovať princíp prezumpcie neviny zasahuje aj do prípadnej obhajobnej\ntaktiky, ktorú by si mohol / chcel / zvoliť obvinený a to samé o sebe potom nemôže zbavovať štát\nabsolútnej objektívnej zodpovednosti a zasahovať aj do základného práva na náhradu škody v zmysle\nčl. 46 ods. 3 Ústavy SR, pretože to by znamenalo, že nepodaním sťažnosti sa obvinený dopredu\nvzdáva svojho nároku na náhradu škody, pričom nie je v tom momente jasné, že či vznikne alebo\nnevznikne, čo je vo všeobecnosti neprípustné, nakoľko nikto sa nemôže dopredu vzdať svojho nároku\nna náhradu škody. Rovnako poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.\n7CDo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, v tomto smere „neneguje“ ustálený právny názor v právnej doktríne,\nnakoľko uvedené uznesenie aj keď je vydané neskôr ako zjednocujúce stanovisko, predstavuje ojedinelý\nexces senátu dovolacieho súdu, ktorý nerešpektuje nadriadené zjednocujúce stanovisko Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a narúša princíp právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s\ntvrdením, podľa ktorého Žalovaný „nemôže niesť zodpovednosť“ za celkovú dĺžku trestného stíhania\nžalobcu v trvaní približne štyroch rokov, keďže podstatná časť konania (takmer tri roky) prebiehala\npred všeobecným súdom. Žalobca má za to, že ide o argumentáciu účelovú, založenú na neprimerane\nzúženom a formalistickom chápaní zodpovednosti štátu, ktorá v konečnom dôsledku smeruje k\nvyhnutiu sa zodpovednosti za ujmu spôsobenú nezákonným zásahom do práv žalobcu. Po prvé, ak\nby súdy akceptovali výklad žalovanej, podľa ktorého Slovenská republika - zastúpená Generálnou\nprokuratúrou SR - nezodpovedá za následky nezákonného trestného stíhania v tej jeho časti, ktorá\nprebiehala pred súdom, viedlo by to k absurdnému záveru, že osoba nezákonne obvinená, resp.\nobžalovaná, by sa v praxi nemohla efektívne domôcť náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím. Uvedený záver by popieral nielen zmysel a ratio legis ZŠVMM, ale aj samotnú\npodstatu ústavou garantovaného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Nemožno pripustiť výklad, aby sa zodpovednosť štátu „rozštiepila“ na samostatné fázy trestné\nkonanie tak, aby koniec-koncov nezodpovedal štát za vzniknutú škodu a ujmu Žalobcovi. Po druhé, je\nnepochybné, že za zákonnosť a odôvodnenosť vznesenia obvinenia v prípravnom konaní nesie kľúčovú\nzodpovednosť prokurátor ako orgán vykonávajúci dozor nad zachovávaním zákonnosti. V prípravnom\nkonaní vystupuje prokurátor ako dominus litis, pričom jeho oprávnenia (vrátane oprávnení podľa\npríslušných ustanovení Trestného poriadku) mu umožňujú nielen usmerňovať postup vyšetrovateľa,\nale aj korigovať nezákonný stav. Žalobca zdôrazňuje, že prokurátor je tým orgánom, ktorý „nesie\nfinálnu procesnú zodpovednosť“ za to, že trestná vec ne/bude pokračovať ďalšími úkonmi, vrátane\npodania obžaloby. Ak teda Žalovaný argumentuje tým, že podstatná časť konania prebiehala pred\nsúdom, opomína rozhodujúcu skutočnosť, že do súdneho štádia sa vec dostala na základe obžaloby\npodanej prokurátorom. Procesný postup pritom nebola automatickým, nevyhnutným dôsledkom, ale\nvýsledkom vyhodnotenia výsledkov vyšetrovateľa zo strany prokurátora; ak by mal prokurátor za to,\nže dôvody trestného stíhania nie sú dostatočné, mohol a mal postupovať tak, aby sa nezákonný\nzásah ďalej neprehlboval. Po tretie, aj v štádiu konania pred súdom nič nebránilo prokurátorovi využiť\nzákonom predpokladané procesné oprávnenia na elimináciu ďalšieho zásahu do práv Žalobcu, vrátane\nmožnosti odstúpiť od obžaloby v zmysle § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Žalobca pritom poukazuje\nna to, že práve tento procesný nástroj je zákonodarcom koncipovaný ako prostriedok, ktorým môže\nprokurátor reagovať na zmenu dôkaznej situácie alebo na dodatočné zistenia spochybňujúce dôvodnosť\nobžaloby. V prejednávanej veci však prokurátor takýto postup nezvolil, a naopak, v trestnom stíhaní\n\nsa pokračovalo, pričom zásah do práv Žalobcu sa ďalej prehlboval nielen na prvostupňovom súde,\nale aj následne v odvolacom konaní v dôsledku podaného opravného prostriedku. Aj tento aspekt\nje významný pri hodnotení intenzity a trvania ujmy, keďže Žalobca bol po celé rozhodné obdobie\nvystavený dôsledkom trestného stíhania, ktoré sa napokon ukázalo ako nedôvodné. Argumentácia\nŽalovaného je nielen vnútorne rozporuplná, ale aj selektívna, keďže jednotlivé závery vyvodzuje bez\nopory vo vykonanom dokazovaní a v logických súvislostiach veci. V prvom rade Žalobca považuje za\nzavádzajúce a pre neho ťažko pochopiteľné, že Žalovaný na jednej strane tvrdí, že nie je daná príčinná\nsúvislosť medzi trestným stíhaním a nemajetkovou ujmou v psychickej rovine, no zároveň sama túto\nsúvislosť fakticky priznáva, keď uvádza: „(…) navyše táto lekárska správa bola vystavená 2 mesiace po\nvydaní uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, teda v čase, keď by zrejme na každého malo trestné\nstíhanie negatívny dopad.“ Uvedeným vyjadrením Žalovaný nepriamo potvrdzuje, že trestné stíhanie\nje objektívne spôsobilé vyvolať negatívne psychické dôsledky a že časová následnosť (dva mesiace\npo vznesení obvinenia) je prirodzene konzistentná s kauzálnym priebehom vzniku nematkovej ujmy.\nTakýto spôsob argumentácie Žalovaného je preto rozporný, pretože Žalovaný súčasne popiera kauzalitu,\navšak zároveň ju sama pripúšťa. Predložená lekárska správa, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie\nv Rozsudku, bola vyhotovená dva mesiace po vznesení obvinenia zo zločinu vydierania a explicitne\nzachytáva vzniknutú ujmu v psychickej rovine u Žalobcu. V lekárskej správe sú konkretizované najmä\npocity strachu, subjektívne prežívanie neschopnosti zvládnuť vzniknutú situáciu, obavy z budúcnosti,\nako aj diagnostický záver smerujúci k adaptačným poruchám, pričom žalobcovi bola indikovaná a\npredpísaná medikamentózna liečba - zo zisteného skutkového stavu je tvrdenie Žalovaného o údajnej\nabsencii nemajetkovej ujmy nepodloženým tvrdením. Rovnako Žalobca odmieta tvrdenie Žalovanej,\nže v konaní neboli reprodukované ďalšie dôkazy preukazujúce zásah do psychickej roviny Žalobcu. Na\npojednávaniach Žalobca a jeho právny zástupca uviedli (a Žalobca na nich naďalej trvá), že v období\nvedenia trestného stíhania došlo pri výkone jeho povolania záchranára, resp. vodiča sanitného vozidla,\nk dvom dopravným nehodám, pričom bezprostrednou príčinou bol pretrvávajúci psychický tlak, úzkostné\nprežívanie a znížená schopnosť sústredenia, ktoré Žalobca bezprostredne spájal s prebiehajúcim\nnezákonným trestným stíhaním. Uvedené okolnosti sú pritom logicky konzistentné s tým, že Žalobca\nmusel vyhľadať odbornú psychiatrickú pomoc a podstúpiť farmakoterapiu, čo napokon vyústilo do\n„núteného“ ukončenia jeho pracovného pomeru vodiča záchrannej služby. Žalobca zdôrazňuje, že nejde\no abstraktné tvrdenia, ale o konkrétne životné a pracovné následky, ktoré sa prejavili priamo v jeho\nprofesijnom fungovaní a sú neoddeliteľne späté s psychickou záťažou vyvolanou trestným stíhaním.\nPodľa názoru Žalobcu suma uplatnená z titulu náhrady nemajetkovej ujmy nebola „premrštená“, ani\núčelovo nadhodnotená. Žalobca uplatnil nárok v rozsahu, ktorý zodpovedal jeho subjektívne prežívanej\nujme a objektívnym okolnostiam prípadu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal náhradu v nižšej\nvýške, sama osebe neznamená, Že žalobca v konaní postupoval neprimerane či dokonca špekulatívne.\nNaopak, ako správne uviedol súd prvej inštancie, pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peňažnej forme\nide o plnenie, ktorého výška je v podstatnej miere determinovaná úvahou súdu, pričom rozdiel medzi\nuplatneným a priznaným nárokom je prirodzeným dôsledkom tejto diskrečnej úvahy, nie dôkazom\n„neúspechu“ Žalobcu v sporovom zmysle. Zároveň Žalobca poukazuje na to, že predmetom konania je\no. i. náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, konkrétne\nuznesením o vznesení obvinenia. V takom prípade by bolo zjavne nespravodlivé a vnútorne rozporné,\naby sa štát pokúšal fakticky eliminovať dôsledky svojej zodpovednosti tým, že by Žalobcovi - ako osobe\nnezákonne trestne stíhanej - odoprel náhradu trov konania, hoci Žalobca musel vynaložiť náklady na\nprávnu ochranu práve preto, aby sa mohol domôcť satisfakcie za nezákonný zásah. Náhrada trov\nkonania v takomto type sporov pritom plní aj dôležitú funkciu z pohľadu reálnej prístupnosti práva ak by poškodená osoba niesla riziko, že jej trovy nebudú priznané ani pri úspechu o nároku, viedlo\nby to k neprimeranému oslabeniu efektívnosti ústavne garantovaného práva na náhradu škody z\ntitulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci podľa čl. 43 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nNapokon Žalobca zdôrazňuje, že na podporu svojho stanoviska predložil aj rozhodovaciu prax vyšších\nsúdnych autorít, a to prax vyplývajúcu z rozhodnutí najvyšších súdnych inštancií, ktorá má z hľadiska\njednotnosti výkladu a aplikačnej praxe prirodzene vyššiu presvedčovaciu silu než ojedinelé rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave. V danej veci je relevantná iba skutočnosť, že Žalobca predbežným\nprerokovaním požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o náhradu nemajetkovej ujmy a\nnáhradu škody, ktorej nebolo vyhovené - od tohto momentu sa de iure dostala Žalovaná do omeškania\na tým je priznaná podmienka na priznanie úrokov z omeškania. Žalovaná sa dostáva do omeškania\nmomentom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy (odo dňa 10.01.2023 až do momentu zaplatenia - právoplatného rozhodnutia v tejto veci), a preto\ntvrdenia Žalovanej sú v tomto smere nepodložené a nepravdivé.\n\n5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolacia argumentácia žalobcu nie\nje dôvodná a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku II. vecne správne, riadne odôvodnené,\nvychádza z náležite zisteného skutkového stavu, ktorého zistenie bolo pre účely tohto konania\nzabezpečené vykonaním dostatočného dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností.\nSúd prvej inštancie (vo výroku II.) dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým\nzisteniam a následne vec aj správne právne posúdil. S uvedeným výrokom II. rozsudku súdu prvej\ninštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje. Skutočnosti uvádzané žalobcom v podanom odvolaní nie sú\ndôvodom na zmenu, resp. zrušenie predmetného rozhodnutia v napadnutom výroku II.\n6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán\nvo veci samej nie je dôvodné.\n7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou\nsa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím\norgánu štátu; z hľadiska všetkých relevantných a včas uplatnených prostriedkov procesného útoku,\nktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými\nsa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie\nvšetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej\nveci, za tým účelom vykonal v dostatočnom rozsahu a zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie,\nzistil z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré zákonom predpísaným spôsobom z hľadiska právneho\nposúdenia veci správne vyhodnotil. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery\nvychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi\nvyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Svoje závery, pre ktoré žalobe (ne)vyhovel aj\nnáležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový\npostup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami\nvykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery a vysporiadal sa s rozhodujúcimi\nskutočnosťami podstatnými pre prijatie právneho záveru. Odvolanie strán nie je; z hľadiska nimi\nuplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť\nzáverov súdu prvej inštancie vo veci samej. V odvolacom konaní neboli uplatnené novoty (§ 366 C.s.p.;\nnové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku/obrany), ktoré by\nboli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť\nsprávnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej\ninštancie podrobne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania\nobjasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto\nohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery\nsúdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje\nv celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.\n8. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z\nodôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie\nzaložené , teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa\npri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným\npodkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových\na právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a\nprávne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces,\nnebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá\njeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení o\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia, v dôsledku čoho malo byť porušené jeho právo na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia a spravodlivý súdny proces, nemôže obstáť.\n9. Odvolací súd nezistil, že by odôvodnenie skutočností na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol\ntak ako je uvedené v II. výroku rozsudku bolo protichodné, vnútorne rozporuplné a inkonzistentné.\nŽalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že sa absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal\n\naj uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu uplatneného požadovaného\nospravedlnenia, ako iného druhu zadosťučinenia, ku ktorému sa žiadnym spôsobom nevyjadril v\nnapadanom rozsudku, keď žalobca si žiadny nárok na priznanie nepeňažnej formy zadosťučinenia\nneuplatnil. Konajúci súd sa dostatočne vysporiadal so zamietnutou výškou náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch z hľadiska žalobcom tvrdených skutočností, keď vecne reagoval ako na tvrdenie žalobcu o\nvydedení tak i o skončení pracovného pomeru žalobcom dohodou v súvislosti s trestným stíhaním.\n10. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd sa neriadne a arbitrárne\nvysporiadal s predloženou judikatúrou a ustálenou rozhodovacou praxou týkajúcou sa priznávania\nnáhrady majetkovej škody vo forme náhrady trov konania, kde súdy v obdobných konaniach uviedli,\nže nie je potrebné preukazovať zaplatenie peňažnej sumy za vykonané úkony právnej pomoci klientom\njeho právnemu zástupcovi, keď súd prvej inštancie sa v tomto smere priklonil v bode 47. odôvodnenia\nrozsudku k opačným záverom vyplývajúcich rovnako z rozhodovacej činnosti súdov.\n11. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na\nto, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odboru kriminálnej polície\nČVS:ORP-306/1-VYS-B5-2018 zo dňa 11.04.2018 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin\nvydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. Sťažnosť\nproti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca nepodal. Okresný súd Bratislava V žalobcu rozsudkom\nč. k. 4T/40/2019 zo dňa 27.09.2021 oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por. z dôvodu,\nže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, pričom oslobodzujúci rozsudok\nnadobudol právoplatnosť dňa 29.03.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3To/96/2021 zo dňa 29.03.2022, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava V.\n12. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkou žalovaného spočívajúcou v absencii\npodania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu s poukazom na zjednocujúce\nrozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022. Pokiaľ\nžalovaný v odvolaní poukazoval na neskôr vydané rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa\n30.03.2023 s odlišným právnym názorom, nezistil odvolací súd, že by na toto rozhodnutie odkazovali\nv otázke absencie podania riadneho opravného prostriedku iné rozhodnutia najvyššieho súdu, a\nže tak predstavovalo ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít. Navyše vo veci, na ktorú\nodkazoval žalovaný, bolo poškodenému žalobcovi vytknuté, že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o\nvznesení obvinenia, v ktorej by poukázal na odklad výkonu rozhodnutia o priestupku, čím by došlo s\npravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, resp. k zastaveniu\ntrestného stíhania, a preto posúdili súdy predmetnú sťažnosť ako efektívny opravný prostriedok.\nDovolací súd sa v predmetnej veci zameral na posúdenie, či išlo o prípad hodný osobitného zreteľa,\nktorý by odôvodňoval žalobcov postup nepodania opravného prostriedku.\n13. V predmetnej veci si žalobca uplatnil náhradu škody spočívajúcu v nákladoch vynaložených na trovy\nobhajoby v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Správne poukázal súd prvej\ninštancie na skutočnosť, že škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a\nje objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie\nmajetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty,\nktoré je nutné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu.\n14. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd zastáva názor, že reálny vznik škody na majetku\nv podobe poskytnutých právnych služieb sa nepredpokladá bez preukazovania skutočnej úhrady trov\nprávneho zastúpenia, pretože v takom prípade nevznikne žiadna skutočná škoda v podobe zmenšenia\nmajetku o vynaložené náklady na úhradu trov).\n15. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ sa uhrádza skutočná škoda, musí byť preukázané\nreálne zmenšenie majetkového stavu poškodeného, a preto pre vznik škody nepostačuje vznik dlhu\n- peňažného záväzku, ktorý poškodený môže, ale nemusí splniť, pretože môže zaniknúť aj inak ako\nsplnením, napr. započítaním, odpustením dlhu a pod. V prípade existencie peňažného záväzku na\nplnenie ide len o pravdepodobný vznik škody v budúcnosti. Nenahrádza sa však škoda, ktorá môže\nvzniknúť v budúcnosti. Majetková ujma v danom prípade tak nie je reálna, pretože povinnosť žalobcu\nzaplatiť za plnenie môže zaniknúť aj bez reálneho zmenšenia jeho majetku vynaložením peňažných\nprostriedkov. Existenciu škody preto správne konajúci súd viazal na vynaloženie peňažných prostriedkov\n\nz majetku poškodeného na úhradu splatnej faktúry za poskytnuté právne služby. Skutočná škoda\npredstavuje úbytok aktív, čo žalobca nepreukázal. Nepostačuje tak zvýšenie pasív. (obdobne rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/100/2025, 15Co/7/2025, Krajského súdu v Nitre 11Co/18/2025,\nuznesenie najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/24/2025). Nakoľko žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto\nsmere neuniesol, hoci mu v tom nebránili objektívne prekážky, musí znášať nepriaznivé právne následky\nneunesenia dôkazného bremena v podobe zamietnutia žaloby.\n16. Odvolací súd sa tak rovnako priklonil k tej časti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\npodľa záverov ktorých samotný výpočet trov nepostačuje na preukázanie vzniku skutočnej škody. Bez\npreukázania úhrady za poskytnuté právne služby nie je možné zistiť, či skutočne žalobcovi vznikla škoda\nspočívajúca v zmenšení jeho majetku o túto sumu. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku (škodu) svojmu\nveriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu,\npretože mu škoda zatiaľ nevznikla a samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne\nrozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Škoda\nby vznikla až zaplatením pohľadávky. Skutočnosť, že výška daného typu nákladov odmeny za právne\nslužby sa určuje osobitným spôsobom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o\nodmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, resp. to, aká takto vyčíslená suma\nby mala advokátovi v zmysle vyhlášky ako odmena prináležať, ešte nepreukazuje skutočné vynaloženie\ntýchto nákladov.\n17. Skutočnosť, že k vykonaným úkonom poskytnutia právnej pomoci došlo a že žalovaný ich\nnenamietal, tak podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre preukázanie vzniku skutočnej škody\nna majetku žalobcu. Ani výkladom za pomoci analogie iuris nie je dôvodné postupovať v danej veci ako\npri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania, resp. právneho zastúpenia, či v správnych konaniach\na konaniach pred najvyšším súdom, ústavným súdom, ESĽP. Ani námietka žalobcu, že advokácia je\nvykonávaná za odmenu a žalobca nespĺňal predpoklady pre bezplatnú právnu pomoc, nezakladá dôvod\npre priznanie náhrady majetkovej ujmy vo forme vykonaných právnych úkonov.\n18. V posudzovanej veci žalobca v podanej žalobe skutkovo odôvodnil svoj nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v požadovanej výške 60 000 eur tým, že v dôsledku nezákonného trestného stíhania\ndošlo k výraznému zásahu do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského a rodinného života,\nčo malo negatívny dopad na jeho osobnostné práva, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť. Ako nevinný\nsa vnútorne ťažko vyrovnával so vznesením obvinenia, hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného\nkonania, jeho prežívanie trestného stíhania vyústilo do stavu, keď trestné stíhanie vnímal ako prejav\narogancie moci. Počas trestného stíhania bol sprevádzaný pocitmi márnosti, krivdy a nespravodlivosti,\nktoré priamo súvisia s porušovaním jeho základných práv. Trestné stíhanie vážnym spôsobom zasiahlo\ni do vzťahu, ktorý mal s rodičmi, najmä do vzťahu s matkou, ktorá toto trestné stíhanie veľmi zle znášala.\nNiektorí členovia rodiny sa žalobcovi v tých najťažších chvíľach dokonca otočili chrbtom. Rovnako\ntrestné stíhanie žalobcu zasiahlo aj do vzťahu žalobcu s jeho životným partnerom, ktorý predmetné\ntrestné stíhanie tiež zle znášal, čo vyvrcholilo až do ich rozchodu. Náhradu nemajetkovej ujmy tak\npožadoval v dôsledku podstatného zníženia jeho spoločenského postavenia, ktoré sa v posudzovanom\nprípade navonok prejavilo v jeho údajnom protispoločenskom správaní, vo vzniku jemu spoločensky\nnepríjemných situácií, v komplikáciách v jeho rodinnom živote tým, že po dlhú dobu bol vystavený\nstresu, úzkosti a frustrácii, tým, že ako nevinný človek sa zo dňa na deň stal osobou podozrivou zo\nspáchania závažného trestného činu, prišiel o svojich priateľov, bol vylúčený zo spoločenského života,\nprestal komunikovať s okolím a uzavrel sa do seba. Poukázal na šírenie informácií o trestnom stíhaní\nmedzi jeho známymi, verejnosťou, čo malo nepochybne dopad na jeho psychiku a rodinné väzby.\nProtispoločenská činnosť dávaná mu za vinu postihla aj celú jeho rodinu najmä po psychickej stránke.\nVedenie trestného stíhania výrazne ovplyvnilo jeho bežný život, rodinné väzby, pracovné aktivity, dobrú\na spoľahlivú povesť a najmä nazeranie verejnosti na jeho osobu, ktorý bol v rozpore so skutočnosťou\noznačovaný za psychicky labilného agresora páchajúceho trestnú činnosť so strelnou zbraňou, čo v\nzásadnej miere nezvrátiteľne poznačilo celý jeho doterajší súkromný i pracovný život. Trestné stíhanie sa\npodpísalo na vzniku nedôvery žalobcu v orgány činné v trestnom konaní, ktoré v rozpore s ich poslaním\npomáhať a chrániť neprimeraným zásahom do jeho osobnostných práv ako nevinného človeka a začali\nvoči nemu trestné stíhanie bez riadneho overenia si skutočností uvádzaných N. Q. vo výsluchu v inej\ntrestnej veci.\n19. S poukazom na skutočnosť, že nezákonným trestným stíhaním došlo k hrubého zásahu do jeho\nosobných a osobnostných práv, pričom v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v\nspoločnosti, a to najmä v jeho profesijnom živote, pretože v v dôsledku nezákonného obvinenia mal\npozastavený kariérny rast a bol neúspešný na pracovných pohovoroch, uplatnil si nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch aj podľa § 11 Občianskeho zákonníka.\n\n20. Na preukázanie požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobca požadoval vykonanie jeho\nvýsluchu a na preukázanie zásahu do svojho psychického stavu predložil lekársku správu od ošetrujúcej\npsychiatričky, z ktorej preukazoval, že veľmi zle znášal vznesené obvinenie, lekárovi opísal pocity, ktoré\nzažíva pred každým jedným vyšetrovacím úkonom a ako mu tieto komplikácie sťažujú každodenný život.\n21. Poukázal na to, že trestné stíhanie vyústilo do vážneho rodinného konfliktu, v dôsledku, ktorého\nstarý otec vydedil matku a jej synov, čo znamenalo stratu dedičstva, o čom žalobca predložil notársku\nzápisnicu, ktorá potvrdzuje slová jeho matky.\n22. Na podklade týchto skutkových tvrdení si žalobca titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č.\n514/2003 Z.z. na hranici limitu 35.000 eur a náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ vo výške 25.000\neur.\n23. Správne súd prvej inštancie prihliadol na tú skutočnosť, že žalobcovi sa nedostalo\nprimeraného zadosťučinenia v inej nepeňažnej forme, a preto je plne opodstatnené priznanie peňažnej\nnáhrady za účelom zmiernenia vzniknutých následkov, ako aj vzhľadom na značný odstup času, kedy\nuž pre reparovanie vzniknutej ujmy nie je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva alebo\nmorálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Aj s ohľadom na to, že oslobodzujúci rozsudok možno\npovažovať len za formu morálnej satisfakcie v danom prípade bolo na mieste priznať aj náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n24. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,\nnie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov\nako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy.\nVýšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe\nvoľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého\njednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať\nvšeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov\nmedzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej\nčiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v\nopačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému\nobohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným\nvodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného\nzadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí\nbyť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom\nindividuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná\nvýsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom\nna použitú právnu úpravu.\n25. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a\nto bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy\nnajmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne\nobjektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za\nškodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy\nza nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti\nujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať\nza obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu\nspravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš,\naby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,\nnemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi\nprotiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má\nurčiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019).\n26. Súd prvej inštancie vzal za základ svojej voľnej úvahy kritériá vyplývajúce z § 17 ods. 3 zákona\n514/2003 Z.z. a po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, ktoré mali vplyv na výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy priznal konkrétnu výšku peňažnej náhrady s ohľadom na individuálne okolnosti\ndaného prípadu, a preto mu nemožno z hľadiska právneho posúdenia veci vytknúť žiadne pochybenie. V\ndanom prípade nie je možné dospieť k záveru, že by priznaná výška súdom prvej inštancie bola založená\n\nna jeho ľubovôli a že by tak bola svojvoľne priznaná bez zreteľa na skutkový stav zistený vykonaným\ndokazovaním v danej veci a bez ohľadu na zodpovedajúcu právnu úpravu. Výška priznanej náhrady\nje v rozhodnutí súdu prvej inštancie objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a priznanie\nsumy súdom prvej inštancie je v odôvodnení jeho rozhodnutia racionálne vysvetlené s poukazom na\nrelevantnú právnu úpravu.\n27. Konajúci súd správne zohľadnil dobu trvania nezákonného trestného stíhania, počas ktorej bol\nžalobca sprevádzaný pocitmi neistoty, márnosti, krivdy a nespravodlivosti. Správne vzal na zreteľ\nskutočnosť, že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný pre zločin vydierania spáchaný závažnejším\nspôsobom, za ktorý mu hrozila trestná sadzba od 4 do 10 rokov nepodmienečného trestu odňatia\nslobody, čo zvyšovalo závažnosť zásahu do jeho vnútorného prežívania tým, že bol vystavený obavám\nz možného odsúdenia a nepodmienečného výkonu trestu a že išlo o bezúhonnú osobu.\n28.V konaní spoľahlivo ustálil vplyv trestného stíhania na psychické zdravie žalobcu, a závery\nvyplývajúce z lekárskej správy psychiatričky J. zo dňa 12.06.2018 s diagnostickým záverom o\nadaptačných poruchách a predpísaním medikamentóznej liečby, správne premietol do výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, keď zohľadnil lekárkou popísané subjektívne pocity žalobcu prežívané v súvislosti\ns vedením trestného stíhania a vzal na zreteľ i skutočnosť, že žalobca navštevoval psychológa aj pred\nvznesením obvinenia a že u žalobcu je prítomný afektívny emotívny doprovod, že jeho osobnosť sa\njaví senzitívne štruktúrovaná, z čoho správne vyvodil, že veľmi silné subjektívne emotívne preciťovanie\nžalobcu nemusí byť bežne prítomné u každej inej fyzickej osoby. Žalovaný nedôvodne namieta\nexistenciu príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a poškodením zdravia žalobcu prejavujúceho\nsa v psychickej rovine. Táto príčinná súvislosť nie je pretrhnutá tým, že sa žalobca v roku 2012\nzrútil a navštevoval psychiatra. Táto skutočnosť podporuje záver lekárky, že ide o osobu so silnejším\nemotívnym preciťovaním, ktorú predispozíciu konajúci súd, ktorá nemá za následok absenciu príčinnej\nsúvislosti, správne zohľadnil vo výške náhrady nemajetkovej ujmy. Subjektívne prežívané emočné\nutrpenie žalobcu podľa lekárskej správy bolo bezprostrednou reakciou na trestné stíhanie, keďže bolo\ndiagnostikované v čase primeranom po tom, ako nastali závažné udalosti v jeho živote.\n29. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal vznik\nžiadnych trvalých negatívnych dôsledkov na jeho psychické zdravie okrem preukázanej adaptačnej\nporuchy diagnostikovanej mu v počiatkoch trestného stíhania. V konaní nebolo preukázané, že by išlo\no trvalý stav, pretože nebolo preukázané, ako dlho žalobca užíval medikamentóznu liečbu a či, ako\nčasto a ako dlho musel pravidelne navštevovať ambulanciu psychiatra. Z lekárskej správy bez ďalšieho\ndokazovania vyplýva, že išlo o momentálnu subjektívnu negatívnu emočnú reakciu žalobcu na závažné\nživotné udalosti.\n30. Konajúci súd pri konštatovaní o prítomnosti afektívno-emocionálneho sprievodu a senzitívne\nštruktúrovanej osobnosti vychádzal z lekárskej správy, nevyslovil žiadne svoje vlastné odborné\nzávery, ktoré by bolo možné zodpovedať len znaleckým dokazovaním. Konajúci súd netvrdil, že by\npredchádzajúce psychologické konzultácie z osobných dôvodov prelamovali príčinnú súvislosť medzi\nnezákonným vznesením obvinenia/nezákonným trestným stíhaním a následnou potrebou psychiatrickej\nstarostlivosti, diagnostikovanými adaptačnými poruchami a indikovanou medikamentóznou liečbou,\npráve naopak konštatoval existenciu príčinnej súvislosti nezákonného rozhodnutia so vznikom ujmy\nv psychickej rovine. Súd prvej inštancie možnosť subjektívnejšieho a emotívnejšieho prežívania\nnepripisuje na ťarchu žalobcu; naopak prihliadnutím na závery lekárskej správy konštatuje vyššiu\nintenzitu nezákonného zásahu do jeho osobnostnej sféry oproti bežnému prežívaniu u každej inej\nfyzickej osoby, čo sa následne premietlo i do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej vznik\nbol preukázaný predovšetkým v intenzívnom vnútornom negatívnom prežívaní žalobcu.\n31. Z lekárskej správy vyplýva, že nepriaznivý psychický stav žalobcu vplýval na jeho bežné každodenné\nfungovanie, vrátane výkonu práce vodiča sanitky. Zo správy vyplýva, že opakovane sa mu stalo, že\nskoro havaroval, bojí sa, že urobí v robote chybu. Na rozdiel od lekárskej správy žalobca vo svojej\nvýpovedi uviedol, že v práci spôsobil dve dopravné nehody a že tak musel prácu zanechať, rozhodnutie\nukončiť pracovný pomer dohodou spájal vo výsluchu tiež s tým, že kolegom sa priznal po tom, čo\nvideli zmenu v jeho správaní a pýtali sa čo sa deje, niektorí to brali s nadsázkou, ale postupne sa\nzačali šíriť rôzne prikrášlené verzie. V konaní nebolo preukázané, že by v súvislosti s diagnostickými\nzávermi a nasadenou liečbou bol žalobca úplne vyradený z možnosti vykonávania práce a že by bol\npráce neschopný, skončiť pracovný pomer dohodou preto bolo jeho vlastným dobrovoľným rozhodnutím.\n\nOdvolací súd poukazuje na to, že v čase diagnostiky lekárkou žalobca uviedol, že skoro havaroval a\nbojí sa, že urobí chybu, vo svojej výpovedi však uviedol, že spôsobil dve dopravné nehody, hoci už v\ntom čase mal užívať medikamentóznu liečbu na elimináciu nepriaznivých dopadov trestného stíhania\nna jeho duševné zdravie. So zreteľom na uvedené skutočnosti uvádzané žalobcom v lekárskej správe\na vo výpovedi ohľadom jeho pracovnej spôsobilosti, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie\nnepovažoval za jednoznačne ustálené, že by k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo v priamej\npríčinnej súvislosti s trestným stíhaním zhoršeného psychického stavu.\n32.Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podliehajú koncentrácii konania, ktorá vychádza\nz procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu. Strany sporu sú povinné rešpektovať pokyny súdu\nsmerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na\npredloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie\ndôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia\nalebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie\nkonania bolo zabezpečiť rýchlosť, efektívnosť a hospodárnosť súdneho konania, zabrániť zdržiavaniu\nkonania, motivačne pôsobiť na strany sporu, aby robili procesné úkony včas a zamedziť tak\nšpekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové\nskutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom\nštádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní a\nnákladov konania ), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto\nskutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a\ndôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil,\nže nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu\nsporu na strane svojho klienta.\n33. V prejednávanej veci súd prvej inštancie prostriedky procesného útoku žalobcu , ktoré dodatočne\noznačil vyhodnotil ako predložené oneskorene, a sankcionoval ich podanie tak, že na ne neprihliadol.\nV tomto smere je potrebné rešpektovať diskrečné právo súdu prvej inštancie, na úvahe ktorého bolo,\nči omeškanie procesného úkonu (doplnenie dôkazov) ospravedlní alebo mu neprizná procesné účinky.\nDo tejto diskrečnej právomoci nie je oprávnený zasahovať odvolací súd (pozri napr. 1Cdo/48/2021).\n34.Žalobca mal reálnu možnosť využiť svoje procesné právo predložiť odborné vyjadrenie alebo\nznalecký posudok , prípadne podať návrh na znalecké dokazovanie, skôr ako 2 dni pred ( posledným)\npojednávaním, na ktorom došlo k prednesu záverečných rečí. Žalobcovi konajúci súd poskytol\ndostatočný priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca ani\nv odvolacom konaní neuviedol žiadne konkrétne relevantné skutočnosti vyplývajúce z dokazovania\nna pojednávaní dňa 03.04.2025, pre ktoré nemohol návrh na znalecké dokazovanie predložiť skôr.\nNemožno preto považovať za svojvoľný záver súdu prvej inštancie, že podanie návrhu žalobcu\nna doplnenie dokazovania o nariadenie znaleckého dokazovania bolo urobené neskoro a nebolo\npreukázané, že by žalobca nemohol tento dôkaz sám zaobstarať či označiť súdu skôr.\n35.Konajúci súd nezamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania z dôvodu, že tvrdená skutočnosť,\nku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom\nkonania; ani z dôvodu, že dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie\nnedisponuje vypovedacou potenciou; ako ani z dôvodu nadbytočnosti dôkazu. Nakoľko z uvedených\ndôvodov nebolo návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania nevyhovené, nedôvodná je odvolacia\nnámietka žalobcu, že došlo k porušeniu tzv. PERNA TESTU podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva.\n36. Súd prvej inštancie nevybočil pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie z medzí základných zásad a\nprincípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého\ndospel ku konečnému verdiktu, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za\nrovnakých procesných podmienok obom stranám umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne\nrozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie\nsvojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd\nzákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do\nsvojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu\nnevyplývalo právo na to, aby sa okresný súd stotožnil s jeho názormi a predstavami a aby rozhodol\nv súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Súd prvej inštancie tak posúdil a uplatnil zodpovednosť strán\n\nza unesenie dôkazného bremena na základe prípustných, t.j. riadne a včas uplatnených prostriedkov\nprocesného útoku a procesnej obrany a postupom zlučiteľným s princípom rovností zbraní.\n37.Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výsledky vykonaného\ndokazovania nedávali spoľahlivý podklad pre záver, že nezákonné trestné stíhanie malo vážny dopad na\nrodinné vzťahy žalobcu, že by sa mu rodinní príslušníci otočili chrbtom, že by malo za následok rozchod\nso životným partnerom. V konaní nebolo dôkazne podložené ani tvrdenie žalobcu o podstatnom znížení\nspoločenského uplatnenia, resp. vylúčenie žalobcu zo spoločenského života stratou priateľov. Tvrdenia\nžalobcu o šírení informácií o jeho trestnom stíhaní medzi známymi a verejnosťou nebolo preukázané,\na preto nedôvodne žalobca vyvodzuje v tejto súvislosti nepriaznivý dopad na psychiku. Na podklade\npredloženej notárskej zápisnice nebolo možné skutkovo ustáliť, že žalobca bol starým otcom vydedený\nz dôvodu jeho trestného stíhania. Ani odvolací súd tak nepovažoval za preukázanú žiadnu príčinnú\nsúvislosť medzi vydedením a trestným stíhaním žalobcu. Odvolací súd nepovažoval za spoľahlivo\npreukázané ani vo väzbe na výsluch žalobcu a čestné prehlásenie jeho matky, že reálnym motívom\nvztiahnutia vydedenia jeho matky aj na žalobcu ako jej potomka bolo trestné stíhanie žalobcu. Iný\númysel starého otca žalobcu ako vydediť matku žalobcu pre dlhodobý nezáujem s právom vztiahnuť\ntento dôvod aj na jej potomkov ( žalobcu) výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú. Konajúci\nsúd sa na podklade notárskej zápisnice dostatočne vysporiadal s otázkou reálneho motívu vydedenia\nstarým otcom, a úvahy žalobcu v podanom odvolaní neboli dostatočne objektivizované vykonaným\ndokazovaním a zostali tak len v rovine jeho tvrdení. Žalobca nepreukázal, že by mal so starým otcom\ndobrý vzťah, a že by teda výlučne jeho trestné stíhanie malo byť motívom starého otca vztiahnuť\nvydedenie matky žalobcu pre dlhodobú osobnú averziu starého otca k nej pre nevšímavosť, aj na\nžalobcu.\n38.V nadväznosti na aplikáciu § 13 ods. 2 OZ správne konajúci súd uviedol, že žalobca vôbec\nnepreukázal vznik niektorého z takýchto následkov, ktorými by bolo možné odôvodniť zníženie jeho\ndôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo poškodenie cti v značnej miere, ktorá by odôvodňovala\nvznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa OZ.\n39. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných\nprípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené\nkráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy\ntreba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.\nSpojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v\niných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.\nA. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných\npráv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je\npriznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala\nbez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú\nza telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\n40. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným vodítkom\naj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného\nzadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať.\n41. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný\nsúd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s\ntrestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného ( rozpad rodiny a manželstva),\nv jeho zdravotnom stave ( srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS\n754/2016-42). V inej veci ( nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške\n5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a\nže ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo\nzávažným zásahom do jeho osobnostných práv. Žalobca nedôvodne namieta odklon od nálezu č.k. III.\nÚS 754/2016-42) podľa ktorého sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za\nodškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej však boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním\nzávažné negatívne následky v rodinnom živote poškodeného ( rozpad rodiny a manželstva), v jeho\nzdravotnom stave ( srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení, pričom išlo o trestné\n\nstíhanie policajta spojené s medializáciou. Žalobca následky trestného stíhania v uvedenom rozsahu\nnepreukázal, a preto nedôvodne sa dovoláva minimálneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\nsume 29.760 eur vychádzajúc z náhrady 620 eur mesačne.\n42. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 5Cdo/192/2021 zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce spolu 104 mesiacov za\nprimeranú i zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti za každý mesiac trestného stíhania\nsumu 300 eur, čo je 10 eur denne.\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 1Cdo/155/2022 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu,\nktorý považoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce spolu 62 mesiacov za primeranú\nza každý mesiac trestného stíhania sumu 400 eur.\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 4Cdo/74/2024 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý\npovažoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie advokáta v súvislosti so zastupovaním klienta\ntrvajúce spolu 18 mesiacov za primeranú za každý mesiac trestného stíhania sumu 500 eur.\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 5Cdo/72/2023 zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý\npovažoval náhradu nemajetkovej ujmy 15.000 eur za trestné stíhanie trvajúce spolu 158 mesiacov (13\nrokov) za primeranú.\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 9Cdo/44/2024 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý\npovažoval náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur za trestné stíhanie advokáta v súvislosti s výkonom\nadvokácie trvajúce viac ako 10 rokov za primeranú .\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 8Cdo/24/2025 odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý\npovažoval náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur za trestné stíhanie trvajúce viac ako 10 rokov za\nprimeranú .\nVo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod sp. zn. 5Cdo 4/2018 bola priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy za trestné stíhanie a následné oslobodenie spod obžaloby v sume 6.960 eur, vo veci prejednávanej\nna Najvyššom súde pod sp. zn. 3Cdo 156/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné\nuznesenie o vznesení obvinenia v sume 10.000 eur, vo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod sp.\nzn. 8Cdo 177/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za viac ako 5 ročné nezákonné trestné\nstíhanie suma 8.500 eur.\n43.Súd prvej inštancie nepochybil pokiaľ ako podklad pre komparáciu pri svojom rozhodovaní vzal na\nzreteľ i právoplatné rozhodnutia odvolacích súdov.\nRozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/13/2025 bolo priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nvo výške 8.300 eur za zásah spočívajúci v nedôvodnom trestnom stíhaní lekárky za trestný čin ublíženia\nna zdraví v trvaní 11 rokov, 6 mesiacov a 2 týždňov.\nRozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 63/2016 bola potvrdená náhrada\nnemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby v sume 4.800 eur za 6 rokov trvajúce\ntrestné stíhanie ( 800 eur ročne).\nKrajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 2Co/127/2018 pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vo\nvýške 900 eur, ako trojnásobok minimálnej mzdy vychádzal jednak z dĺžky trestného stíhania v danej\nveci, trvalo tri roky.\nKrajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 8Co/100/2025 potvrdil sumu 4.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy\ns poukazom na neistotu, v ktorej žalobca žil počas päť rokov trvajúceho trestného stíhania, resp. strach\na obavy o budúcnosť a o budúcnosť jeho blízkych. V danom prípade bolo zohľadnené, že v prípade\nžalobcu išlo o trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu prijímania úplatku, ktoré\nskončilo oslobodením žalobcu v dôsledku použitia zásady in dubio pro reo, a to v situácii, kedy sa\nviacerí jeho spoluobvinení k spáchaniu skutku priznali a hlavný svedok odmietol na hlavnom pojednávaní\nvypovedať, pričom väčšina žalobcom tvrdených dôsledkov nebola v konaní preukázaná a za preukázaný\n\npovažoval iba vplyv trestného stíhania na psychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil vznik nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, hoci nešlo o vplyv natoľko intenzívny, aby dosahoval rozmery vyžadujúce\nvyužitie odbornej pomoci. Správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že obmedzenie žalobcu pri\nvýkone povolania trvalo iba počas 6 mesiacov, neboli preukázané žiadne špecifické následky trestného\nstíhania na jeho rodinný život a nebola preukázaná ani žiadna ujma na jeho cti a povesti medzi známymi\nani kolegami.\nKrajský súd Bratislava vo veci pod sp.zn. 15Co/7/2025 za primeranú považoval výšku nemajetkovej ujmy\nza nezákonne vedené trestné stíhanie žalobcu , ktoré trvalo päť a pol roka, považoval sumu 3.500,- €.\nKrajský súd Nitra vo veci pod sp.zn. 11Co/18/2025 považoval za dôvodnú náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 1.250,- eur s poukazom na konkrétne rozsudky , keď poškodenému bola priznaná nemajetková\nujma v sume 4.500,- eur za 4 roky nezákonného stíhania pre prečin podvodu, v sume 5.000,-eur za 6,5\nroka trestného stíhania pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, resp. v sume 10.000,- eur za 11 rokov\ntrestného stíhania pre trestný čin podvodu. Odškodnenie v týchto veciach sa pohybuje v rozsahu od\n500,- eur do 1.125,- eur za rok, pričom išlo o dlhšie trvajúce trestné stíhania pre závažnejšie trestné činy\na v niektorých prípadoch trestné stíhanie malo dopad aj na zdravotný stav poškodeného. V predmetnej\ntrestnej veci trvalo nezákonné trestné stíhanie žalobcu pre prečin týrania zvierat viac ako dva roky (31\nmesiacov a 10 dní) a po túto dobu žalobca pociťoval zásah do svojho, dovtedy pokojného života, nakoľko\nžil v napätí, pod psychickým tlakom prebiehajúceho trestného stíhania a v obavách, aby sa neprezradilo,\nže je trestne stíhaný (najmä vo vzťahu k deťom, ktoré boli vychovávané k láske k zvieratám a aj vo\nvzťahu k rodine a kolegom v práci, ktorí v ňom videli bezúhonného a slušného človeka). Skutočnosť,\nže žalobca bol trestne stíhaný pre prečin týrania zvierat, bola nepochybne spôsobilá ovplyvniť jeho\ndobrú povesť v blízkom okolí, čo sa aj udialo, keď žalobca pociťoval zmenu správania susedy, ktorá\nje voči nemu odmeranejšia a mal pocit, že niektorí ľudia sa mu vyhýbali, teda u niektorých obyvateľov\nobce sa následkom trestného stíhania zmenil pohľad na žalobcu v negatívnom zmysle. K negatívnym\nnásledkom trestného stíhania možno priradiť aj zadržanie zbrojného pasu a legálne držanej zbrane,\nktorú žalobca používal v rámci športovej činnosti, ktorej sa dlhoročne venoval ako svojej záľube. Oproti\npodmienkam, ktoré mal v tejto súvislosti pred začatím stíhania, preukázateľne došlo k obmedzeniam,\nktoré so sebou priniesli aj zvýšené finančné náklady. Trestné stíhanie žalobcu však nemalo vplyv na\nrozpad jeho manželstva a nebolo príčinou rozvodu manželstva. O prebiehajúcom trestnom stíhaní\nvedelo iba niekoľko ľudí, a to ľudia z obce žijúci v blízkom okolí, rodičia bývalej manželky a priatelia\nžalobcu, ktorí ale voči nemu nevyvodili žiadne negatívne následky, pohľad na neho nezmenili, práve\nnaopak, verili v jeho nevinu. V zamestnaní sa o prebiehajúcom trestnom stíhaní nikto nedozvedel. Na\nzáklade takto vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že trestným stíhaním žalobcu, trvajúcim\ncca 2,5 roka, nepochybne bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho\nzákonníka. Žalobca nemohol viesť pokojný život, ale celú túto dobu prežíval v neistote a v strachu z\nvýsledku trestného stíhania a kvalita jeho života sa počas trestného stíhania v porovnaní so životom pred\ntrestným stíhaním preukázateľne zmenila. Žalobca, ako človek bezúhonný a netrestaný, zníženú kvalitu\nživota citlivo vnímal, pričom tento stav pretrvával viac ako dva roky. V prípade žalobcu nešlo o väzobné\nstíhanie, teda nebolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody. Z hľadiska jeho osobného a pracovného života\nv dôsledku trestného stíhania nedošlo k zmenám, neprišiel o majetok, zdravie, ani o priateľov, nezostal\nspoločensky izolovaný a nebolo preukázané, že by mal výlučne v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním\nznemožnené venovať sa športu. Po zvážení všetkých uvedených skutočností tak, ako to vyžaduje ust.\n§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd dospel k záveru, že v tomto prípade za nezákonné trestné\nstíhanie v dĺžke 2 roky a 7 mesiacov možno považovať za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu\n1.250,- eur, čo predstavuje cca 500,- eur za jeden rok trestného stíhania.\nKrajský súd Bratislava považoval vo veci sp.zn. 15Co/11/2024 za primeranú nemajetkovú ujmu vo výške\n1.000,- €, keď zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že nezákonné trestné stíhanie malo dopad\nna osobné a rodinné pomery žalobcu, keď každé trestné stíhanie negatívne ovplyvní osobný, pracovný,\nspoločenský život stíhaného. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol dlhoročný člen Policajného\nzboru, že o jeho trestnom stíhaní sa dozvedeli kolegovia na pracovných poradách a z obežníkov, v\nktorých bol označený dostatočným spôsobom na jeho identifikovanie, takže mali vedomosť o koho\nide, a to malo za následok narušenie jeho vzťahov s niektorými kolegami, s ktorými sa stretával v\nsúkromí pred vznesením obvinenia, ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí. Rovnako bolo preukázané\nnarušenie rodinných vzťahov. Manželka žalobcu potvrdila, že sa jej vzťah so žalobcom po predmetnom\nincidente zhoršil, hádali sa, nespávali v noci, rozoberali to spolu, prestali mať intímny vzťah, pýtali sa\n\njej na to kolegovia v práci, keďže je príslušníčkou Policajného zboru, okruh kamarátov, priateľov a\nznámych, ktorí boli prevažne policajti, sa zmenil, trvalo to asi rok. Deťom sa zhoršil prospech v škole.\nVo vzťahu k zdravotným ťažkostiam žalobcu a potrebe vyhľadať psychiatra odvolací súd ale prisvedčil\nžalovanému, že žalobca navštívil prvýkrát psychiatrickú ambulanciu dňa 28.12.2010, t. j. ešte pred\nprevzatím uznesenia o vznesení obvinenia, k čomu došlo dňa 15.1.2011. Svoje psychické problémy\npritom odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu s príslušníkmi Železničnej\npolície spred Vianoc, nie od vydania uznesenia o vznesení obvinenia. Po doručení uznesenia o vznesení\nobvinenia žalobca navštívil psychiatra len trikrát, z toho prvýkrát až rok po vydaní uznesenia o vznesení\nobvinenia a ďalej dva roky po vydaní predmetného uznesenia, keď už uznesenie bolo zrušené. Odvolací\nsúd zobral do úvahy taktiež dĺžku trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo vedené necelé dva roky, ako aj\nto, že nebol obmedzený na osobnej slobode a stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní\no tom, že za takúto dobu nemohlo trestné stíhanie privodiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v rozsahu, akú\nsi uplatnil (60.000,- €).\nKrajský súd Žilina vo veci sp.zn. 7Co/178/2023 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nsumu 4.000,- Eur vzhľadom na to, že žalobca počas trestného stíhania musel čeliť nielen kritike a\nklebetám okolia, ale i spoločenskému a morálnemu odsúdeniu v čase keď zastával funkciu starostu\nobce, predmetná záležitosť bola medializovaná, začal v tom období navštevovať psychiatra, trpel\nreaktívnym depresívnym syndrómom so somatickými príznakmi, malo to vplyv na jeho rodinný život.\nZ lekárskych správ bolo preukázané, že žalobca navštevoval psychiatra práve v čase prebiehajúceho\ntrestného konania. Trestné konanie trvalo 5 rokov, čo je možné považovať za neprimeranú dĺžku,\nspôsobujúcu morálnu ujmu žalobcovi, kedy bol žalobca vystavený neistote, obáv a stresu. Odvolací\nsúd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z rozhodovacej praxe súdov, keď napr.\nNajvyšší súd SR vo veci sp.zn. 3Cdo/11/2012 odmietol dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy za vedenie trestného\nstíhania v dĺžke takmer tri roky, skončiace oslobodením spod obžaloby 2.000,-eur (666,- eur/rok). Krajský\nsúd Banská Bystrica rozsudkom sp.zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016 potvrdil rozsudok okresného súdu,\nktorým bola priznaná nemajetková ujma za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, keď došlo k\noslobodeniu spod obžaloby za trestné konania v dĺžke 6 rokov sumu 4.800,-eur. 20. Pokiaľ žalobca\npripojil do spisu rozhodnutie Krajského súdu Žilina č.k. 7Co/77/2019-388, v ktorom mala byť priznaná\nnemajetková ujma vo výške 8.000,-eur za trestné konanie, ktoré trvalo viac ako 5 rokov, tento bol\nrozhodnutím Najvyššieho súdu ST sp.zn. 2Cdo 230/2020 zo dňa 30.5.2022 zrušený a opätovne bolo v\nkonaní rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co/115/2022 z 25.01.2023 a nemajetková\nujma bola priznaná v rozsahu 3.300,-eur, keď prihliadal na dĺžku trestné konania a to, že žalobca sa\nmusel vzdať podnikateľskej činnosti. Z uvedených dôvodoch odvolací súd prehodnotil výšku priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy a túto ustálil v konečnom dôsledku sumou 4.000,-eur za 5 rokov trvania\ntrestného konania.\nKrajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 4Co/115/2023 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 1000 Eur.\nKrajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 15Co/20/2024 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 4000 Eur, keď zhodne s názorom súdu prvej inštancie mal za to, že ujma, ktorú žalobca utrpel,\nje takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s možnosťou splnenia si\nsvojej satisfakčnej funkcie v súvislosti so spôsobenou ujmou. Podľa názoru odvolacieho súdu správne\npostupoval súd prvej inštancie, keď pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy predovšetkým zohľadnil\nosobu poškodeného, ktorý v čase zásahu zastával významnú funkciu vo veľkej obchodnej spoločnosti\na trestné stíhanie predstavovalo vážny zásah do pracovného života žalobcu, keď nemohol vykonávať\nfunkciu člena predstavenstva akciovej spoločnosti a utrpela jeho česť a reputácia medzi domácimi aj\nzahraničnými obchodnými partnermi.\nKrajský súd Trnava vo veci sp.zn. 22Co/9/2023 považoval za primeranú sumu 10 000 eur z titulu\nnemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie 7 rokov, 10 mesiacov s poukazom na to, že i keď bol žalobca\nosobou bezúhonnou, nemožno mať za to, že trestné stíhanie mu spôsobilo vážny, nenapraviteľný\nzásah do jeho života, že by sa obzvlášť vážnym, masívnym spôsobom narušili rodinné, priateľské,\nresp. pracovné vzťahy v priamej príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Súd prvej inštancie zistil,\nže žalobca pred začatím trestného stíhania bol riaditeľom obchodnej spoločnosti v D., túto funkciu\nvykonával i po prepustení z väzby a vykonáva ju dodnes. Bol ženatý, žil s manželkou, mal syna (žalobca\n\nv konaní neuvádzal, že by tomu tak v súčasnosti nebolo). Súd dospel k záveru, že v dôsledku trestného\nstíhania žalobca utrpel ujmu v osobnom živote, z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo verejné\nodsúdenie, strata dobrého mena, povesti žalobcu, pretože ľudia v jeho okolí (rodisku, bydlisku, bývalí\nspolupracovníci na polícii; v meste D. kde pracoval) verili v jeho vinu. Významnou skutočnosťou, ktorá\novplyvnila verejnú mienku bola medializácia veci v televíznom vysielaní TV JOJ s informáciou o tom, že je\nbývalým príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky so zaradením v službe kriminálnej polície,\nako aj o tom, že jeho trestná vec vykazuje znaky organizovanej trestnej činnosti páchanej osobami\nz prostredia tzv. kriminálneho podsvetia, pričom reportáže boli často sprevádzané aj použitím jeho\nneretušovanej podobizne. Články s obdobným obsahom boli publikované tiež v internetových vydaniach\ndenníkov Nový Čas a Plus 1 deň. Nepochybne bol tak preukázaný zásah, ktorý mal za následok zníženie\nbezúhonnosti, cti a vážnosti žalobcu. V súvislosti s trestným stíhaním súd prvej inštancie priznal náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za viac ako 94 mesiacov trvajúce trestné stíhanie (vrátane väzby) v sume\n10 000 eur. Túto sumu aj odvolací súd považuje za primeranú s ohľadom na to, že nejde o sumu len\nsymbolickú, pritom je primeraná preukázanej závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy. Ako odvolací súd\nuviedol v súvislosti s výkonom väzby žalobcu, aj trestné stíhanie prebiehajúce na slobode nepochybne\npredstavuje citeľný zásah do života žalobcu, najmä ak trestné stíhanie trvalo takmer 8 rokov, počas\nktorých bol vystavený jednak širokej medializácii (ktorá našla odozvu v sociálnom prostredí žalobcu)\njednak neistote ohľadne výsledku konania.\nKrajský súd Bratislava vo veci sp.zn. 3Co/60/2022 potvrdil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n20.250 eur a v zamietajúcom výroku, v časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 79.750 eur vo veci\nstíhania trestného činu pomoci pri prijímaní úplatku a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti\ns poukazom na to, že žalobkyňa tak bola bezmála 10 rokov vystavená trestnému stíhaniu, ktoré nikdy\nnemalo začať. Zistiac, že minimálna mzda v Slovenskej republike predstavovala v roku 2016, kedy\nbolo uznesenie o vznesení obvinenia posúdené ako nezákonné, sumu 405 eur, jej 50 násobok sumu\n20.250 eur, konajúci súd ustálil ako adekvátnu náhradu nemajetkovej ujmy sumu 20.250 eur, ktorú\nžalobkyni priznal. Zdôraznil, že žalobkyňa bola v čase začatia trestného stíhania sudkyňou Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici, a teda ústavným činiteľom, pričom nezákonné trestné stíhanie poškodilo jej\ndobrú povesť, bezúhonnosť, i morálny kredit; správa o jej trestnom stíhaní sa v meste rýchlo rozniesla\na rezonuje tam v podstate doposiaľ. Hoci sa žalobkyňa mohla vrátiť na svoje pôvodné pracovné miesto\na ďalej vykonávať svoje povolanie, svoju pozíciu v pracovnom i spoločenskom prostredí si získava späť\nlen veľmi ťažko. Trestné stíhanie žalobkyne trvalo takmer 6 rokov do právoplatnosti oslobodzujúceho\nrozsudku (69 mesiacov), resp. 9 rokov do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní\nministra spravodlivosti (t.j. takmer 10 rokov), počas ktorého orgány činné v trestnom konaní nedokázali\nzabezpečiť dôkazný stav, na základe ktorého by prokurátor dosiahol v trestnej veci žalobkyne úspech.\nŽalobkyňa bola počas celého tohto obdobia nepochybne vystavená strachu a obave z jeho výsledku (za\ntrestný čin podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona jej hrozil peňažný trest alebo trest odňatia slobody v\ntrvaní 3 roky a trest odňatia slobody na 2 až 8 rokov za trestný čin podľa § 252 ods. 1 písm. a) ods. 2\nTrestného zákona - pozn. odvolacieho súdu), v dôsledku čoho pociťovala neúmerné psychické napätie\na stres, čo sa prejavilo i na jej zdravotnom stave (schudla, na pohľad vyzerá staršie); trestné stíhanie\npoškodilo i jej dobré meno v spoločenskom i pracovnom živote, a to napriek proklamovanej prezumpcii\nneviny. I keď je pravdou, že jej osobná sloboda nebola počas celej doby trvania trestného stíhania\nnijako obmedzená, ako poznamenala žalovaná, bez pochýb však už len samotný fakt tohto stíhania\npredstavoval pre ňu záťaž; trestné stíhanie totiž výrazne zasahuje do súkromného a osobného života\njednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené\nprávoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu Odvolací súd k záveru, že konajúcim súdom priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v sume 20.250 eur predstavuje adekvátnu satisfakciu za nezákonné\ntrestné stíhanie žalobkyne, keďže zohľadňuje individuálnosť jej prípadu a v jeho rámci tvrdený a\npreukázaný dopad trestného stíhania na jej život, jej osobnú, rodinnú aj pracovnú sféru, na postavenie a\nvnímanie jej osoby v ostatnom spoločenskom živote; svojim rozsahom pritom nijako neporušuje princíp\nprimeranosti vo vzťahu k iným odškodneniam priznávaným súdmi v obdobných veciach, na ktorý bol\nodvolací súd povinný prihliadať v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(k tomu rozhodnutie vo veci sp. zn. 5Cdo 192/2021). Príkladmo odvolací súd uvádza: - Okresný súd\nPovažská Bystrica rozsudkom zo dňa 05.08.2014, č.k. 10C/66/2012-153, priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 17.600 eur. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutie okresného súdu potvrdil\nrozsudkom zo dňa 04.03.2015, sp. zn. 17Co/998/2014. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne\ndovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 5MCdo 4/2015). - Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo\ndňa 30.03.2011, č.k. 23C/200/2007-362, priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu 165.969,59 eura. Krajský\n\nsúd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.10.2018, sp. zn. 8Co/189/2017, zmenil napadnutý rozsudok\nv časti náhrady nemajetkovej ujmy a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.890 eur.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 2Cdo 170/2019). - Okresný\nsúd Bratislava I rozsudkom zo dňa 26.05.2010, č.k. 11C/69/2009-118, priznal žalobcovi titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy sumu 26.555,14 eura. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.10.2012, sp.\nzn. 2Co/192/2010, rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne\ndovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 3MCdo 10/2013). - Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo\ndňa 13.06.2011, č.k. 25C/202/2009-124, priznal žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 20.000\neur. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14.08.2013, sp. zn. 2Co/371/2011, jeho rozsudok\npotvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 6MCdo\n12/2014). - Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 03.11.2015 č.k. 11C/229/2010-206, priznal\nžalobcovi sumu 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktoré rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom zo dňa 20.04.2017, sp. zn. 3Co/175/201. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie\nodmietol (rozhodnutie sp. zn. 5Cdo 4/2018). - Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 09.10.2018, č.\nk.35C/244/2012-564, priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.000 eur, ktoré rozhodnutie potvrdil\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.05.2020, sp. zn. 11Co/90/2019. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 2Cdo 315/2020). 48. Odvolací súd udáva, že i keď\nje nemajetková ujma priznaná žalobkyni nižšia oproti tej, ktorú považoval za primeranú Ústavný súd\nSlovenskej republiky v náleze zo dňa 24.01.2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 (á 620 eur za mesiac trvania\ntrestného stíhania), na ktorý poukazovala v odvolaní i žalobkyňa, je tomu tak z dôvodu, že skutočnosti,\nktoré súd prvej inštancie, rovnako ako odvolací súd pri jej ustálení zohľadnili, neopodstatňovali priznanie\ntak vysokej náhrady; primeranou náhradou je potom náhrada spadajúca do rozpätia 290 až 300 eur\nza mesiac trestného stíhania (20.010 eur až 20.700 eur). 49. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa,\nže nie je možné vopred stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či mesiac\ntrvania väzby alebo vedenia trestného stíhania pre všetky prípady, pretože primeranosť výšky konkrétnej\nnáhrady musí zohľadňovať osobité okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť,\nani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov, či Európskeho súdu pre ľudské\npráva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch. Práve relutárna\nsatisfakcia priznaná žalobkyni v sume 20.250 eur podľa jeho mienky zodpovedá v konaní zisteným a\npreukázaným skutočnostiam, pričom zohľadňuje i rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a v jej rámci\npriznávaný rozsah finančného odškodnenia. Zároveň nevytvára priestor na obohatenie sa žalobkyne,\nale znamená pre ňu spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite jej ujmy, danej i dĺžkou\ntrvania zásahu do jej života.\nKrajský súd Banská Bystrica veci sp.zn. 15Co/71/2022 považoval za primeranú nemajetkovú ujmu vo\nvýške 13.800 EUR v prípade obvinenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa s poukazom\nna to, že v konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní vedela dostatočne široká verejnosť na to,\naby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v podnikaní, či osobnom živote. Ide o sféry života, ktoré\nmajú podstatný vplyv na kvalitu života, duševnú pohodu. Ak žalobca podnikal a klienti zohľadňovali\nskutočnosť, že je stíhaný, prichádzal tak o možnosť obživy, aspoň v určitom rozsahu. Odvolací súd\nnie je toho názoru, že by danú sféru bolo možné bagatelizovať. Pre zásah do práv žalobcu by nebola\nani tak podstatná medializácia, t. j. vedomosť jemu neznámych osôb, ako vedomosť osôb v jeho\npráci, ktorú už ďalej nemohol vykonávať, prípadne vo vzťahu k potencionálnym klientom v podnikaní\na obchodných vzťahoch. Argument, že žalobca nemusel navštíviť psychológa alebo psychiatra, nie je\nrozhodujúca, pretože ide o individuálnu záležitosť každej osoby, či znáša danú skutočnosť, aký je odolný\na či sa rozhodne vyhľadať pomoc. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 50 mesiacov, čo malo za následok\nkriminalizáciu jeho osoby, pričom celé trestné stíhanie vnímal ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré\nvylučovali protiprávnosť jeho konania, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen\nosobu žalobcu, ale aj jeho blízku rodinu, nakoľko žalobca nebol nikdy doposiaľ trestne stíhaný, trestné\nkonanie negatívne ovplyvňovalo osobný, spoločenský, pracovný život žalobcu. Rozhodovacia prax\nsúdov v poslednom čase vychádza z premisy, že primeranou je až suma 100 EUR za mesiac, napr.\nrozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 1. 2020, 12 Co/271/2018.\nKrajský súd Trnava vo veci sp.zn. 24Co/79/2021 považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo\nvýške 3.375,- Eur spôsobenej vznesením obvinenia ako pomocníkovi pri spáchaní obzvlášť závažného\nzločinu podvodu s poukazom na dĺžku trestného stíhania, viac ako 7 mesiacov, že trestné stíhanie\nžalobcu ovplyvnilo najmä jeho verejný, spoločenský a rodinný život a ustálil náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 3.375,- Eur, ktorá suma aspoň sčasti kompenzuje ujmu, ktorú spôsobilo trestné stíhanie\n\nžalobcovi. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy ako satisfakcie vychádzal zo zásahu najmä do sféry\nrodinného a spoločenského života žalobcu, ktorý vykonával takmer 50 rokov prax v justičnom prostredí\na nikdy by nečakal, že sa raz po odpracovaní toľkých rokov ocitne na strane stíhanej osoby. Súd bol\ntoho názoru, že vznesenie obvinenia, ako aj vykonávanie úkonov - domová prehliadka, odpočúvanie,\nvýznamnou mierou zasiahli do jeho postavenia, dôstojnosti a spôsobili mu aj ujmu psychickú. Psychické\nútrapy, ktoré prestavuje vznesenie obvinenia s hrozbou trestu odňatia slobody vo výške 15 rokov\nosobe, ktorá je vo veku 73 rokov, si možno len ťažko predstaviť. Prakticky takáto situácia by mohla u\nžalobcu vzbudzovať obavu ako pri uložení trestu odňatia slobody na doživotie. Ďalším argumentom,\nna ktorý súd prihliadal bola aj tá skutočnosť, že žalobca už nebol aktívne činný v profesijnom\nživote, čo však výraznou mierou neznižuje jeho nárok na priznanie majetkovej ujmy, vzhľadom na\nosobu žalobcu, ktorý bol dlhoročným sudcom. Vychádzajúc zpovahy trestnej veci (obzvlášť závažný\nzločinpodvodu),dĺžky trestnéhostíhania (viac ako 7 mesiacov) a preukázaných dopadov trestného\nstíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje\nsúd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a\nslušnosti. Výšku nemajetkovej ujmy stanovil na sumu 15,- Eur za každý deň trestného stíhania, t.j.\n225 dní x 15,- Eur = 3.375,- Eur. Podľa výsledku dokazovania nedôvodné trestné stíhanie žalobcu\ntrvalo 7 mesiacov (225 dní) a to pre obzvlášť závažný zločin podvodu, v ktorom žalobcovi hrozil trest\nodňatia slobody až 15 rokov. Žalobca bol dovtedy bezúhonná osoba, cca 48 rokov pracujúca v justičnom\nprostredí, oslabená vyšším vekom (73 rokov), pričom v priebehu trestného stíhania boli vykonávané\nprocesné úkony vážne zasahujúce súkromie žalobcu (odpočúvanie, domová prehliadka, zhabanie\npočítačov) ako i jeho rodiny. Prípad bol aj medializovaný, keď verejnosť sa dozvedela o trestnom\nstíhaní žalobcu z článku uverejnenom na internetovom portáli J., kde bolo uvedené jeho celé meno.\nVšetko vyššie uvedené, opierajúc sa tiež o konštantnú súdnu judikatúru, na ktorú odkázal prvoinštančný\nsúd, predstavuje vážny zásah do súkromného, rodinného a spoločenského života jednotlivca, vyvoláva\nnegatívne dopady na jeho osobný život a životný komfort, negatívne zasahuje do jeho cti a dobrej povesti.\nVzhľadom na uvedené okolnosti prípadu a ujmu vzniknutú na strane žalobcu, odvolací sú zhodne s\nprvoinštančným bol toho názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemôže byť dostatočným\na spravodlivým zadosťučinením\n44. Odvolací súd poukazuje na základe rozhodovacej činnosti odvolacích súdov na priznávané výšky\nnáhrad nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhania. Zo žiadneho z právoplatných\nrozhodnutí dohľadaných pre účely prejednávanej veci odvolací súd nenašiel skutkovo totožný prípad,\ns ktorým by bolo možné porovnať žalobcom uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmy. Odvolací súd zistil,\nže nemajetková ujmu vo výške 13.800 eur bola priznaná v prípade obvinenia pre prečin zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa s poukazom na to, že v konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní\nžalobcu vedela dostatočne široká verejnosť na to, aby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v\npodnikaní, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu žalobcu, ale aj jeho\nblízku rodinu. Náhrada v sume 1.000 eur bola priznaná v prípade, keď po doručení uznesenia o vznesení\nobvinenia žalobca navštívil psychiatra trikrát, pričom išlo o dlhoročného člena policajného zboru a\ntrestné stíhanie bolo vedené necelé dva roky. Náhrada v sume 4.000 eur bola priznaná v prípade 5\nročného trestného stíhania starostu obce, predmetná záležitosť bola medializovaná, žalobca začal v tom\nobdobí navštevovať psychiatra, trpel reaktívnym depresívnym syndrómom so somatickými príznakmi.\nNáhrada v sume 4.000 eur bola priznaná v prípade 5 ročného trestného stíhania, ktoré malo vplyv na\npsychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci nešlo o\nvplyv natoľko intenzívny, aby dosahoval rozmery vyžadujúce využitie odbornej pomoci.\nNáhrady cca 10.000 eur boli priznané v prípadoch dlhotrvajúcich trestných stíhaní, resp. trestných stíhaní\nadvokátov či lekárov v súvislosti s výkonom povolania a s tým spojenou medializáciou. Vyššie sumy\n( boli priznané napr. v prípade nezákonne stíhanej sudkyne krajského súdu.\nOdvolací súd poukazuje na to, že aj pri rozsiahlejších negatívnych následkoch a dlhšie trvajúcich\nnezákonne vedených trestných stíhaní nebola poškodeným priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\npožadovaná žalobcom v sume 35.000 eur, resp. 60.000 eur. Odvolací súd v kontexte uvedených\nrozhodnutí zastáva názor, že priznaná náhrada 10 000 eur dostatočne zohľadňuje vykonaným\ndokazovaním objektivizované negatívne dopady trestného stíhania na súkromný život žalobcu a jeho\nspoločenské a pracovné uplatnenie.\n\n45. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 215/2006 Z.z.\nnepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ; vzhľadom na individuálne\nokolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2023, kedy sa trestné stíhania skončilo, bola minimálna mzda\n700 eur, čo predstavuje 35.000 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej\ntrestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 10.000 eur predstavuje 28-29% z\nuvedeného maximálneho limitu. Pokiaľ suma 35.000 eur predstavuje odškodnenie nemajetkovej ujmy v\nprípade ak bola trestným činom spôsobená smrť, tak v danom prípade požadovaná výška odškodnenia\n60.000 eur predstavujúca skoro dvojnásobok tejto sumy, je neprimerane vysoká či dokonca premrštená.\nVzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska komparácie\ns odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné činy,\nresp. pozostalým obetí trestných činov.\n46. Žalobca nedôvodne namieta, že je potrebné nazerať aj na iné právoplatné rozhodnutia, ktorými bol\npriznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy či priznané primerané finančné zadosťučinenie v iných\nsituáciách, ktoré nezasahujú do práva na ochranu osobnosti v tak negatívnom rozsahu ako nezákonné\ntrestné stíhanie ( za prieťahy v súdnom konaní, za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho\nprokurátora SR, za väzbu).\n47. Celková priznaná výška odškodnenia 10.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá\npreukázaným následkom ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, vychádza z\nvýsluchu žalobcu zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach jeho\nspoločenského a súkromného života s prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život, zohľadňuje fakt,\nže žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, vzhľadom na\nznačný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia\npráva a nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti. Komplexným vyhodnotením\nvšetkých uvedených skutočností odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru,\nže trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a cti ako\ndovtedy bezúhonnej osoby vystavovanej počas doby takmer 4 rokov trvajúceho trestného stíhania\npre závažnejší spôsob spáchania skutku vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní,\nktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na súkromný život žalobcu. Odvolací súd tak\nnadobudol presvedčenie, že negatívne následky spojené s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú\nujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.\n48. Z okolností prejednávanej veci nemožno vyvodiť, že by účelom priznanej peňažnej satisfakcie\nnemalo byť vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným\ntrestným stíhaním, nakoľko výsledná suma je založená súdom prvej inštancie na relevantných a\npreskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne a\ndostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých\noblastiach spoločenského, súkromného a pracovného života žalobcu s prihliadnutím na jeho osobu,\ndoterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne okolnosti za ktorých došlo ku vzniku\nujmy. Výška nemajetkovej ujmy je tak v danom prípade odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a okolností,\nza ktorých k jej vzniku došlo.\n49. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy má oporu v ustálenej súdnej praxi ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp.zn. 8Cdo/15/2023, 4Cdo/31/2021, 4Cdo/257/2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS\n236/2023 ).\n50. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním\nodvolacích námietok už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe\nvydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou súdnou praxou.\n51. Žalovaný v odvolaní namietal priznanie náhrady trov konania žalobcovi v časti priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy s poukazom na aplikáciu nálezu sp.zn. IV. ÚS 652/2018 aplikovanom Krajským\nsúdom v Bratislave v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pod sp.zn. 3Co/40/2024. V predmetnej veci\nnebola priznaná náhrada trov konania žalobcovi, ktorý sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume\n11.854,09 eur a priznaná mu bola len náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.854,09 eur, čo predstavuje\ncca 15% z uplatňovanej výšky.\n\n52. Aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku\nzávisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným\nusporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce\nv jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá\nv obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola\nžalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti\nžalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti\nžalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS\n652/2018 z 13.02.2020).\n53. Skutočnosť, že v danom prípade výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, v\nktorých prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku, a preto je namieste priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy,\nnevylučuje aplikáciu vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu. Odvolací súd v súlade so závermi\nvyplývajúcimi z vyššie cit. nálezu dospel k záveru o zjavne neprimerane uplatnenej peňažnej náhrade v\ndanej veci, keď žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur, ktorý mu\nvšak bol priznaný len vo výške 10.000 eur, čo predstavuje cca 16% z požadovanej výšky. S poukazom\nna rozsiahlu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, vrátane najvyšších súdnych autorít v otázke\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v prípadoch nezákonného trestného stíhania, zhodne\nso žalovaným dospel k záveru, že požadovaná náhrada 60.000 eur je zjavne neprimeraná vo vzťahu\nk náhradám priznávanými v obdobných prípadoch rozhodnutiami súdov, ktorých znalosť právnym\nzástupcom žalobcu bolo možné predpokladať. Žalobca na základe ním tvrdených skutočností, ktorými\nodôvodňoval požadovanú výšku peňažnej náhrady, nemohol očakávať jej priznanie s ohľadom na\nsúdnou praxou ustálené výšky priznávaných peňažných náhrad vo väzbe na súdnou praxou konštantne\njudikované kritéria pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Ako na to poukazuje žalovaný, v tomto\nprípade by priznanie trov konania bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou\nv súlade s ochrannou funkciou civilného procesného práva.\n54. Bolo preto potrebné rozhodnúť o náhrade trov prvoinštančného konania podľa zásady úspechu\n(podľa § 255 ods. 2 C.s.p.). Žalobca sa domáhal zaplatenia peňažnej náhrady 60.000 eur, úspešný\nbol v časti 10.000 eur, čo predstavuje 10%-ný úspech, žalovaný bol úspešný v časti zamietnutia\nžaloby o zaplatenie 396.078,13 eur, čo predstavuje jeho 16%-ný úspech , a preto konečný úspech\nžalovaného v konaní je 68% ( úspech v rozsahu 84% - neúspech v rozsahu 16%). Podľa obsahu spisu\nžalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového\nporiadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov\nodvolacieho konania nepriznáva ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo\n14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 ).\n55. Vzhľadom na čiastočný úspech strán v odvolacom konaní žiadnej z nich nepriznal podľa § 255 ods.\n2 C.s.p. náhradu trov odvolacieho konania.\n56. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Uviedol,\nže žalobca žiadal súd, aby prerušil konanie z dôvodu podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok , teda aby sa konajúci súd obrátil na Ústavný súd SR s návrhom na\nzačatie konania o súlade právnych predpisov. Za nesúladné s Ústavou SR a Listinou základných práv\na slobôd označil ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré limituje výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, čo žalobca považuje za protiústavné. Súd tomuto návrhu nevyhovel a pokračoval v\nkonaní z dôvodu, že takýto návrh považoval v danej veci za nedôvodný a neopodstatnený, ktorým by\nbez relevantného dôvodu došlo k oddialeniu konečného rozhodnutia, pričom výsledok iného konania by\ncelkom zrejme nemal žiadny významný vplyv na konečné rozhodnutie prijaté v predmetnej právnej veci.\nSúd žiadnu limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy neaplikoval, naopak po posúdení všetkých okolností\ndaného prípadu priznal žalobcovi ďaleko nižšiu sumu, než s akou vôbec zákon v § 17 ods. 4 z. č.\n514/2003 Z. z. počíta.\n57. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon\npripúšťa.\n\n58. Podľa § 357 písm. n/ C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súd prvej inštancie o prerušení\nkonania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164.\n59. Aj z komentára k uvedenému ustanoveniu Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. komentár. Praha: C.h.Beck, 2016,\nvyplýva, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodov uvedených v ust. § 357\npísm. n/ C.s.p., avšak nie je prípustné proti zamietavému uzneseniu, teda ak súd návrhu na prerušenie\nkonania nevyhovel a že v prípade vyhovenia návrhu proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162\nods. 1 písm. B) CSP nie je prípustné odvolanie.\n60. Podľa § 386 písm. c/ C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je odvolanie prípustné.\n61. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením súd prvej inštancie nerozhodol o prerušení konania\npodľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 C.s.p., ale návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1\npísm.b) CSP zamietol, smeruje odvolanie žalobcu v danej veci proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie\nnie je prípustné, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 386 písm.\nc/ C.s.p.\n62. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania ( § 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "60C/19/2023", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fe005f75-b367-4b3a-85e6-e377f6997796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3"}, {"guid": "ussr:ed46b47e-1feb-4e4f-af48-4abd6daa17a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2022 z 11. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1"}, {"guid": "ussr:f72f2890-4ee0-498e-a051-16b40520b1cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.177.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 177/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.177.2021.2"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 568/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "033b9638-adcf-4071-9be8-b92d2a482e3b:a644215e-925e-415d-af8f-2a02ecc4c4c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2", "spisova_znacka": "9Cdo/44/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2"}, {"guid": "f0031ed0-9788-4897-9757-784fe73bd2ad:6657ac3b-8625-4fff-ab03-f13d16a28478", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4", "spisova_znacka": "5Cdo/72/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2023 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4"}, {"guid": "35d2fde7-70c2-4e99-9a1d-fb42b9182aee:6954c1cd-1e69-4e7c-9fad-9690eff80dd8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1115209129.1", "spisova_znacka": "4Cdo/74/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/74/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1115209129.1"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "151d4978-0b1e-4034-a849-8690a872c74b:3f788667-c519-4501-8d0f-78c52bc0508f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7510212755.1", "spisova_znacka": "5Cdo/4/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/4/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7510212755.1"}, {"guid": "bd2a3eaa-a8fa-40ae-a072-c54a10d319fa:e626725b-a6d8-49ca-a77e-d6bc4d35d7e8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6915207742.1", "spisova_znacka": "8Cdo/177/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2017 z 25. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6915207742.1"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "9a25453c-b084-4425-ad1a-b385968a43ac:76cd8bf8-3045-4515-9a8c-8d84836dc24b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1109227975.1", "spisova_znacka": "6MCdo/12/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/12/2014 z 28. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1109227975.1"}, {"guid": "dbbf5fa1-a226-4f09-8e88-c97393a46498:128d3eda-4a64-46da-b9f3-66e77c049733", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9015898541.1", "spisova_znacka": "5MCdo/4/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2015 z 30. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898541.1"}, {"guid": "4f10563a-cde6-4fab-a88c-ca2368558a1e:29455f12-9d3d-45b8-9f04-aa8451ac4427", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1109206704.1", "spisova_znacka": "3MCdo/10/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/10/2013 z 22. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1109206704.1"}, {"guid": "a74faa70-e0ed-468a-9927-ddd29f8ac2f7:89a43c46-318d-4f33-a965-c3bc0fcae1aa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6124360359.1", "spisova_znacka": "8Co/100/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/100/2025 z 16. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6124360359.1"}, {"guid": "04601c28-a083-4583-a823-19c8bf80b15d:c5b66e99-57fd-42e6-996a-c455dc5f61b6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8724200342.1", "spisova_znacka": "27Co/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 27Co/13/2025 z 17. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-07-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8724200342.1"}, {"guid": "c687068d-5a03-490e-9798-69e06d99d3e2:c29defab-45c5-484a-a3a9-9e2dd74d9f04", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201666.1", "spisova_znacka": "15Co/7/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/7/2025 z 9. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-07-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201666.1"}, {"guid": "4996ad15-dff5-475c-ace7-dc7da73f8679:a8dfbc4b-8e39-4a79-b268-e30be6a83541", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3520202325.1", "spisova_znacka": "11Co/18/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/18/2025 z 26. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3520202325.1"}, {"guid": "9b0c5fb2-09ea-405a-acb1-76c5b701e63e:56e18955-b2f8-43e5-984c-f7ea06bb51ff", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4", "spisova_znacka": "15Co/11/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/11/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4"}, {"guid": "5026154b-66ca-4dd8-acbf-faf62d93e2d7:7ec37712-94d4-4d67-964e-e2dc6e078710", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8321201812.1", "spisova_znacka": "3Co/40/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/40/2024 z 9. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8321201812.1"}, {"guid": "b9c380fd-5ec2-4b30-bdea-b47e2b290ed3:cc632dae-e9e1-4606-a255-5ca1e338f69f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5119207647.4", "spisova_znacka": "7Co/178/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/178/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5119207647.4"}, {"guid": "91cb6a3d-b73d-4c78-a39b-4ba83c8151d2:73283bf0-75a7-4b90-b523-c75c82657c94", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2", "spisova_znacka": "4Co/115/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/115/2023 z 31. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-07-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2"}, {"guid": "45904f7f-2d00-449c-aeaa-8437b95cd519:9dc4d758-ab5f-41dd-89db-836ab9e5ef32", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/20/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Co/20/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/45904f7f-2d00-449c-aeaa-8437b95cd519:9dc4d758-ab5f-41dd-89db-836ab9e5ef32"}, {"guid": "eeb081d8-fa6e-4af1-88ea-5b9daf4b6e0d:7207e0c1-8994-4642-9b59-06ba8f4f1c9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Co/9/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/9/2023 z 30. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-11-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/eeb081d8-fa6e-4af1-88ea-5b9daf4b6e0d:7207e0c1-8994-4642-9b59-06ba8f4f1c9c"}, {"guid": "a894e1d4-97b7-4b1e-b579-e4947e4f1636:7e4cc886-9840-4f40-949f-e96bb2b49e0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/60/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/60/2022 z 28. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a894e1d4-97b7-4b1e-b579-e4947e4f1636:7e4cc886-9840-4f40-949f-e96bb2b49e0b"}], "citovane_v": []}