Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/98/2026 z 31. 7. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2026, sp. zn. 7Co/98/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1426203558.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/98/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1426203558.1 | 2026-07-31 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/55330bc7-64c4-443f-a777-ee67640caf63 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1426203558.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 7Co/98/2026 1426203558 31. 07. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1426203558.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. B. XXXX/X, D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, D., obaja právne zast. Advokátska kancelária MANDUCH, s.r.o., so sídlom Štefánikova 18, Bratislava, IČO: 50 083 627, proti žalovanej: G. H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, D., právne zast. advokátskou kanceláriou soukeník – štrpka s.r.o., so sídlom Strážnická 8141/5, Bratislava, IČO: 36 862 711, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.03.2026, č.k. 38C/20/2026-71, takto rozhodol: I. Odvolanie žalovanej sa o d m i e t a. II. Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.) a nepriznal žalovanej voči žalobcom nárok na náhradu trov konania (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.03.2026 sa žalobcovia domáhali voči žalovanej vypratania nehnuteľností - pozemkov parcely registra „C“, parc. č. XXXX/X o výmere 74 m2, druh pozemku záhrada a parc. č. XXXX/X o výmere 292 m2, druh pozemku záhrada, vedené na LV č. XXX pre k.ú. D. (ďalej aj len ako „nehnuteľnosti“). Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.03.2026 vzali žalobcovia žalobu v celom rozsahu späť a žiadali konanie zastaviť z dôvodu, že žalobu podali na nepríslušný súd. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovia zobrali žalobu späť ešte pred prvým pojednávaním, preto súhlas žalovanej so späťvzatím žaloby nebol potrebný a konanie zastavil. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP a nakoľko v tomto prípade procesne zavinili zastavenie konania žalobcovia, ktorí zobrali žalobu späť z dôvodu, že žalobu podali na nepríslušný súd, súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, preto žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaná s napadnutým uznesením nesúhlasila a mala za to, že neboli splnené podmienky na zastavenie konania len z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami, ktoré odôvodnili vlastným tvrdením o nepríslušnosti tam konajúceho súdu. Uviedla, že predmetné konanie je bezprostredne a vecne previazané s konaním vedeným pred totožným súdom pod sp. zn. B3-62C/60/2020 o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke E. B., J. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom F. XXX/XX, D., zomr. XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľka“), pričom žalobcami uplatnený nárok v tomto konaní má podľa ich tvrdení vyplývať z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/30/2025-585 zo dňa 17.09.2025, ktorým Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-62C/60/2020-426 zo dňa 26.04.2024 v časti výroku I., tak že určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Žalovaná poukázala na to, že proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podala v zákonnej lehote dňa 08.12.2025 dovolanie, v rámci ktorého požadovala aj odklad jeho vykonateľnosti. Žalovaná mala za to, súd prvej inštancie mal otázku príslušnosti posúdiť v kontexte úzkej spojitosti s pôvodným konaním a nie konanie bez ďalšieho zastaviť, pretože týmto postupom žalovanej odňal reálnu možnosť, aby sa k veci vyjadrila a aby bola vec prejednaná na súde pôvodného konania, od ktorého sa nárok žalobcov odvíja, čím došlo k zásahu do jej práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ako aj k inej vade konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaná bolo toho názoru, že prejednanie veci súdom prvej inštancie je nielen vecne opodstatnené vzhľadom na jej úzke prepojenie s pôvodným konaním, ale aj v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania (čl. 8 CSP), keď konanie o vypratanie nehnuteľností netvorí od pôvodného sporu oddelenú a samostatnú vec, ale bezprostredne nadväzuje na konanie vedené pod sp. zn. B3-62C/60/2020, v ktorom boli prejednávané tie isté skutkové a právne okolnosti, pričom súd prvej inštancie má k dispozícii súvisiaci spisový materiál, je s predmetom sporu, jeho doterajším priebehom aj procesným postavením strán už oboznámený, a preto je schopný vec posúdiť efektívnejšie než iný súd. Žalovaná mala vážny záujem na tom, aby vec bola prejednaná práve Mestským súdom Bratislava IV pre zachovanie jednoty a konzistentnosti rozhodovania v súvisiacej veci a aj s ohľadom na skutočnosť, bolo podané dovolanie vo veci hlavného sporu. Žalovaná prejavila právny záujem na tom, aby sa spor neotváral opakovane pred rôznymi súdmi, keďže žaloba smeruje k zásahu do jej užívacej sféry a právneho postavenia k nehnuteľnostiam. Zastavením konania a následným podaním žaloby na inom súde by podľa žalovanej došlo k oddeleniu skutkovo a právne súvisiacich konaní medzi rôzne súdy, čím by mohlo dôjsť k vzniku vzájomne rozporných rozhodnutí vo veciach, ktoré spolu bezprostredne súvisia. Súd prvej inštancie teda podľa žalovanej procesne pochybil tým, že sa uvedeným nezaoberal a neposúdil a nevyhodnotil tieto okolnosti, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou a rozhodol predčasne, bez náležitého zistenia a posúdenia všetkých relevantných procesných súvislostí veci. Žalovaná namietala aj to, že súd prvej inštancie zastavil konanie skôr, než jej bola doručená žaloba a než dostala možnosť oboznámiť sa s obsahom uplatneného nároku, vyjadriť sa k nemu a zaujať stanovisko k procesnému postupu žalobcov, ktorí žalobu vzali späť bezprostredne po jej podaní, čím jej bol odňatý procesný priestor, ktorý jej garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Právo vyjadriť sa (§ 167 ods. 1 CSP) tvorí neoddeliteľnú súčasť spravodlivého procesu, zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán (čl. 6 CSP). Hoci súd prvej inštancie rozhodoval o zastavení konania na podklade dispozičného úkonu žalobcov, išlo o rozhodnutie, ktoré sa bezprostredne dotklo procesného postavenia žalovanej, a preto nemalo byť vydané bez toho, aby žalovanej bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa. Právo žalovanej vyjadriť sa k žalobe, ako súčasť práva na spravodlivý proces a zásady kontradiktórnosti konania, musí byť podľa žalovanej zabezpečené aj vo fáze pred rozhodnutím o zastavení konania, pokiaľ má rozhodnutie priamy dosah na procesné práva žalovanej. Žalovaná nebola informovaná o späťvzatí žaloby, preto nemala príležitosť uplatniť vážne dôvody nesúhlasu v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP tým, že súd prvej inštancie konanie zastavil bez akejkoľvek predchádzajúcej komunikácie so žalovanou v rozpore so zásadou rovnosti strán (čl. 6 CSP) a zaťažil konanie vadou, ktorá zasiahla do práva odvolateľky na spravodlivý proces. Napadnuté uznesenie o zastavení konania je tak podľa žalovanej predčasné, procesne nesprávne a vydané bez náležitého zohľadnenia skutkových a právnych súvislostí veci vo vzťahu miestnej príslušnosti tunajšieho súdu. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie o zastavení konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia podaním zo dňa 18.06.2026, považovali ho za nedôvodné a navrhli napadnuté uznesenie potvrdiť a priznať žalobcom proti žalovanej nárok na náhradu trov konania. Poukázali na to, že žalovaná nesprávne zamieňa otázku vecnej súvislosti s iným konaním, otázku hospodárnosti konania a otázku miestnej príslušnosti s procesnými účinkami späťvzatia žaloby. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je posúdenie, ktorý súd by bol podľa názoru žalovanej vhodnejší na meritórne prejednanie sporu (odlišného od miestne príslušného), ani posúdenie dôvodnosti pôvodne uplatneného nároku, ale výlučne otázka, či boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania po tom, čo žalobcovia vzali žalobu späť v celom rozsahu. Úplné späťvzatie žaloby bolo žalobcami uskutočnené v počiatočnom štádiu konania (deň po podaní žaloby) pred doručením žaloby žalovanej a pred začatím predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, teda predtým ako by bol v konaní urobený akýkoľvek procesný úkon konajúceho súdu. V tomto procesnom štádiu CSP nepriznáva prípadnému nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby procesnú relevanciu (§ 146 ods. 1 druhá veta CSP). Súd prvej inštancie preto nebol povinný vyzývať žalovanú na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby ani zisťovať jej procesné stanovisko, naopak, pri úplnom späťvzatí žaloby a pri neexistencii zákonnej prekážky podľa ust. § 146 CSP bol povinný postupovať podľa ust. § 145 ods. 1 CSP a konanie zastaviť, preto je napadnuté uznesenie zákonné, vecne správne a vydané v súlade s dispozičnou zásadou civilného sporového konania. V konaní sa žalobcovia pôvodne domáhali vypratania nehnuteľností, ktorú žalobu vzali späť v celom rozsahu deň po jej podaní, teda ako páni sporu vykonali dispozičný procesný úkon späťvzatia. Žalovaná v odvolaní tvrdí najmä to, že vec súvisí s konaním vedeným pod sp. zn. B3-62C/60/2020, že proti rozhodnutiu Krajského súdu v uvedenej veci podala dovolanie, má záujem na prejednaní veci Mestským súdom Bratislava IV a súd prvej inštancie jej mal pred zastavením konania doručiť žalobu a umožniť jej vyjadriť sa. Tieto tvrdenia žalovanej nemajú vplyv na vecnú a procesnú správnosť ani zákonnosť napadnutého uznesenia. Z ust. CSP (§ 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1) vyplýva, že žalobcovia boli bez obmedzenia oprávnení disponovať žalobou a vziať ju späť v celom rozsahu, relevantný nesúhlas žalovaného prichádza do úvahy iba za zákonom stanovených podmienok a v zákonom predpokladanom štádiu súdneho konania, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené. Späťvzatie žaloby ako jednostranný procesný úkon žalobcu je súd povinný rešpektovať a po späťvzatí žaloby postupovať tak, aby bolo konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené, ak tomu nebráni zákonná výnimka podľa ust. § 146 CSP. Pokiaľ žalovaná namietala, že jej nebola doručená žaloba, že nebola informovaná o späťvzatí žaloby a nemala možnosť uplatniť vážne dôvody nesúhlasu podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, ide o nedôvodné námietky s poukazom na limitovanú relevanciu nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby, pritom v tomto štádiu konania zákon nespája s prípadným nesúhlasom žalovaného žiadne procesné účinky. Ak by aj žalovaná so späťvzatím žaloby nesúhlasila, takýto nesúhlas by bol v prejednávanej veci procesne irelevantný a k zastaveniu konania by konajúci súd musel ex lege pristúpiť. Procesné právo žalovanej na vyjadrenie sa k žalobe podľa ust. § 167 ods. 1 CSP sa viaže na situáciu, keď žaloba zostáva predmetom konania a súd má pokračovať v jej prejednaní, nie v prípade, ak žalobca vezme žalobu späť ešte pred jej doručením žalovanému, kedy žaloba prestáva byť predmetom ďalšieho procesného prejednávania a nie je dôvod na jej doručovanie žalovanému na vyjadrenie. Z ust. § 167 ods. 1 CSP nemožno vyvodzovať povinnosť súdu doručiť žalovanej žalobu, ktorá už bola v celom rozsahu vzatá späť, ani povinnosť vytvárať jej procesný priestor na vyjadrenie sa k nároku, o ktorom sa už vzhľadom na späťvzatie žaloby nemalo konať; uvedený postup by bol nehospodárny a nedôvodný. Žalovaná teda nesprávne predpokladá, že súd prvej inštancie bol povinný vytvoriť jej priestor na vyjadrenie k žalobe, ktorá už nebola predmetom konania. K porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces, kontradiktórnosti konania a rovnosti strán uviedli žalobcovia, že napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím vo veci samej, ale rozhodnutím procesnej povahy, ktorým súd prvej inštancie vyvodil zákonom predpokladaný následok úplného späťvzatia žaloby, neposudzoval tak dôvodnosť žalobou uplatneného nároku ani nerozhodol o žiadnom hmotnoprávnom postavení žalobcov a ani žalovanej, nebolo rozhodnuté o jej hmotnoprávnych právach alebo povinnostiach, preto takéto rozhodnutie nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Odvolacia argumentácia žalovanej vychádza z nesprávneho predpokladu, že napadnutým uznesením bolo zasiahnuté do jej hmotnoprávneho postavenia, hoci súd rozhodol výlučne o procesnom ukončení konania po späťvzatí žaloby. Kontradiktórnosť konania neznamená, že žalovaný musí mať možnosť vyjadriť sa ku každému procesnému úkonu žalobcu, ak zákon explicitne s jeho stanoviskom v danom štádiu nespája žiadne procesné účinky. V prejednávanej veci neprebehlo ani písomné štádium konania, nemožno preto dospieť k záveru, že žalovanej bolo odňaté právo na procesnú obranu proti uplatnenému nároku. Žalovaná svoje procesné práva využila tým, že proti uzneseniu o zastavení konania podala odvolanie. Námietka žalovanej ohľadne vecnej previazanosti s konaním sp. zn. B3-62C/60/2020 vedeným pred Mestským súdom Bratislava IV, v ktorom sa riešila otázka, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, nemôže spochybniť účinnosť späťvzatia žaloby, pretože existencia súvisiaceho konania nie je podľa CSP zákonnou prekážkou späťvzatia žaloby a nezakladá ani oprávnenie súdu odmietnuť procesné účinky takéhoto späťvzatia. Existencia súvisiaceho konania nezakladá ani vecnú ani miestnu príslušnosť súdu, pričom úvahy žalovanej sú v rozpore aj s právom na zákonného sudcu. V prípade späťvzatia žaloby v štádiu, v ktorom sa podľa ust. § 146 ods. 1 CSP na nesúhlas žalovaného neprihliada, súd nie je oprávnený skúmať, či by z hľadiska žalovanej bolo vhodnejšie, hospodárnejšie alebo procesne výhodnejšie, aby konanie napriek späťvzatiu pokračovalo. Otázka vecnej previazanosti s iným konaním by mohla byť právne relevantná iba v prípade, ak by žaloba zostala predmetom konania a súd by mal pristúpiť k jej vecnému prejednaniu (napr. v rámci prejudiciality), avšak po späťvzatí žaloby v celom rozsahu predmet konania odpadol a súd prvej inštancie už nemal procesný základ na ďalšie skúmanie otázok, ktoré by prichádzali do úvahy len pri meritórnom prejednávaní veci. Aj argumentácia žalovanej prebiehajúcim dovolacím konaním v inej veci je z hľadiska preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia podľa žalovanej právne irelevantná a dovolacie konanie v súvisiacej veci nemohlo brániť tomu, aby súd prvej inštancie po účinnom späťvzatí žaloby vyvodil zákonný procesný následok a konanie podľa ust. § 145 ods. 1 CSP zastavil. Zásada hospodárnosti konania nemôže byť vykladaná spôsobom, ktorý by negoval výslovnú procesnú úpravu späťvzatia žaloby, naopak, za hospodárny a zákonu zodpovedajúci postup možno považovať práve zastavenie konania. Ani tvrdenie žalovanej, že Mestský súd Bratislava IV disponuje súvisiacim spisovým materiálom a pozná okolnosti iného konania, nepredstavuje podľa žalovanej dôvod na nerešpektovanie účinného späťvzatia žaloby, keď procesná hospodárnosť neslúži na zachovanie konania za každú cenu, ale na efektívne vedenie konania v medziach zákona. K námietke miestnej príslušnosti uviedla žalovaná, že súd prvej inštancie nerozhodoval o postúpení veci, o miestnej príslušnosti ani o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ale výlučne o procesnom následku späťvzatia žaloby v celom rozsahu. Posudzovanie miestnej príslušnosti by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by žaloba naďalej zostala predmetom konania a súd by mal pristúpiť k jej ďalšiemu prejednávaniu, pričom v dôsledku späťvzatia žaloby predmet konania odpadol, a preto už neexistoval procesný dôvod na skúmanie, ktorý súd by mal vec meritórne prejednať. Žalovaná sa fakticky domáha pokračovania v konaní bez existencie vôle žalobcov na ďalšom uplatňovaní žalobného nároku, ktorý postup CSP nepripúšťa. Odvolacia argumentácia žalovanej založená na vážnom záujme na prejednaní veci Mestským súdom Bratislava IV nemôže obstáť a nepredstavuje zákonnú prekážku späťvzatia žaloby a zastavenia konania. Zároveň nebol preukázaný ani tvrdený, resp. označený žiadny osobitný právny režim podľa ust. § 146 ods. 2 CSP, ktorý by vylučoval zastavenie konania bez výslovného súhlasu žalovanej. Správnosť postupu súdu prvej inštancie potvrdzuje aj judikatúra vzťahujúca sa na späťvzatie žaloby pred začatím pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/232/2004 uviedol, že uznesenie o zastavení konania vydané v dôsledku späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania nemožno považovať za prejednanie veci samej. Uvedené vyvracia odvolaciu námietku žalovanej, podľa ktorej mal súd prvej inštancie pred zastavením konania vytvoriť žalovanej priestor na oboznámenie sa so žalobou a na vyjadrenie sa k nej, keď z práva na spravodlivý proces ani zo zásady kontradiktórnosti nemožno vyvodzovať povinnosť súdu doručovať žalovanému žalobu, ktorá už bola účinne vzatá späť, alebo vyžadovať jeho stanovisko k späťvzatiu, na ktorý nesúhlas sa v danom procesnom štádiu podľa ust. § 146 ods. 1 CSP neprihliada. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v uznesení sp. zn. I. ÚS 30/1997 zdôraznil, že rozhodovanie všeobecného súdu o procesných úkonoch účastníkov ovplyvňujúcich ďalší priebeh konania nemožno považovať za prejednávanie veci samej, keďže súd v takýchto prípadoch nerozhoduje meritórne o uplatnenom nároku, ale iba o tom, či konanie bude pokračovať alebo bude zastavené. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať za zásah do hmotnoprávneho postavenia žalovanej, keďže ním nebolo rozhodnuté o žiadnom hmotnoprávnom nároku, ale výlučne o procesnom následku späťvzatia žaloby. Záver o povinnosti súdu rešpektovať späťvzatie žaloby pred pojednávaním podporuje aj rozhodnutie NS SR R 83/1995, podľa ktorého ak žalobca vezme žalobu späť skôr, než začalo pojednávanie, súd rozhodne o zastavení konania aj v prípade, že konanie bolo prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného, čo potvrdzuje, že späťvzatie žaloby pred začatím pojednávania má zásadný dispozičný účinok - ak je súd povinný rešpektovať späťvzatie žaloby aj v procesne komplikovanejšej situácii prerušeného konania, tým skôr bol povinný postupovať podľa ust. § 145 ods. 1 CSP v prejednávanej veci, v ktorej bola žaloba vzatá späť ešte pred jej doručením žalovanej. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, žalobcovia poukázali na to, že judikatúra vychádza z princípu procesného zavinenia zastavenia konania, čo však neznamená, že žalovanému má byť priznaná náhrada trov konania bez ohľadu na to, či mu v konaní skutočne vznikli účelne vynaložené trovy. V prejednávanej veci žalovanej pred vydaním uznesenia o zastavení konania nemohli vzniknúť účelne vynaložené trovy procesnej obrany proti žalobe, keďže žaloba jej pred späťvzatím nebola doručená, preto súd prvej inštancie postupoval správne aj vo výroku o trovách konania. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že jej účelne vynaložené trovy konania vznikli, bolo jej povinnosťou konkrétne tvrdiť a preukázať ich vznik, súvislosť s týmto konaním a ich účelnosť. Právne zastúpenie žalovanej v inom súvisiacom konaní samo o sebe nezakladá nárok na náhradu trov v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie nepostupoval svojvoľne ani spôsobom, ktorým by žalovanej odňal možnosť realizovať jej procesné práva, ale aplikoval výslovnú právnu úpravu procesných následkov späťvzatia žaloby. Právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo žalovaného na meritórne prejednanie žaloby, ktorú žalobca v súlade so zákonom vzal späť ešte pred jej doručením žalovanému a ani na pokračovanie v konaní napriek účinnému späťvzatiu žaloby iba preto, že žalovaný má subjektívny záujem na meritórnom rozhodnutí. Námietky, že súd prvej inštancie sa nezaoberal okolnosťami, ktoré podľa jej názoru mali byť významné pre ďalšie vedenie konania, nesmerujú k žiadnej procesnej vade rozhodovania o späťvzatí žaloby. Súd prvej inštancie nebol povinný posudzovať miestnu príslušnosť, účinky prebiehajúceho dovolacieho konania, prejudicialitu, hospodárnosť ďalšieho vedenia sporu ani subjektívny záujem žalovanej na meritórnom rozhodnutí. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. 5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcov vyjadrila v podaní zo dňa 03.07.2026 a uviedla, že považuje argumentáciu žalobcov za formalistickú, účelovú a vecne nesprávnu. Žalobcovia podľa nej celú vec redukujú na mechanickú aplikáciu ust. § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP, bez akéhokoľvek prihliadnutia na ústavnoprávny rozmer veci, na princípy spravodlivého procesu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a bez prihliadnutia na konkrétne okolnosti prípadu. Žalovaná vzniesla námietku zneužitia procesných práv žalobcami podľa čl. 5 CSP – celkový postup žalobcov (podanie žaloby na nepríslušný súd, jej okamžité späťvzatie a opätovné podanie na iný súd) napĺňa znaky zneužitia procesných práv. Žalovaná vzniesla námietku porušenia princípu rovnosti zbraní, ktorá vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju vec za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšieho postavenia oproti protistrane. V danom prípade žalobcovia účelovou procesnou stratégiou fakticky zbavili žalovanú akejkoľvek možnosti procesnej účasti a obhajoby, žalovaná bola z celého procesu vylúčená a nemala možnosť ovplyvniť jeho priebeh v rozpore s čl. 6 CSP a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalovaná predložila návrh na prerušenie konania – odvolacieho konania podľa ust. § 164 CSP do rozhodnutia NS SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/30/2025, v konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 8Cdo/VP/24/2026, keďže v dovolacom konaní sa rieši prejudiciálna otázka, ktorá má zásadný význam pre celé konanie o vypratanie. Žalovaná žiadala, aby súd vyzval žalobcov na predloženie dôkazov preukazujúcich dôvod podania žaloby na Mestský súd Bratislava IV napriek vedomosti o miestnej nepríslušnosti, skutočný stav dedičského konania sp. zn. 21D/762/2025 a aktuálny procesný stav konania sp. zn. 36C/21/2026 vedeného na Okresnom súde Pezinok. Žalovaná súhlasila s tým, že späťvzatie je jednostranným právnym úkonom žalobcu, ktorý v konaní vystupuje ako dominus litis, avšak v intenciách tohto konkrétneho prejednávaného prípadu je nevyhnutné prihliadať na okolnosti, za ktorých bola žaloba o vypratanie podaná, na motív vedúci žalobcov k jej podaniu a k jej následnému späťvzatiu, ktoré konanie nie je nahodilé. Žalobcovia podali žalobu o vypratanie na súd prvej inštancie dňa 18.03.2026, hneď nasledujúci deň 19.03.2026 vzali žalobu v celom rozsahu späť s odvolaním sa na to, že súd nie je miestne príslušný a takmer simultánne podali totožnú žalobu na Okresný súd Pezinok (sp. zn. 36C/21/2026), ktorú doplnili o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhajú, aby súd zakázal žalovanej vstúpiť na nehnuteľnosti, hoci žalovaná na nehnuteľnostiach vykonáva hospodársku činnosť a má na nich v súlade s právom postavené drobné stavby. Uvedený sled úkonov predstavuje podľa názoru žalovanej koordinovanú procesnú stratégiu, ktorej cieľom bolo obídenie zákonných pravidiel o miestnej príslušnosti a zabránenie tomu, aby vec bola prejednaná pred Mestským súdom Bratislava IV, ktorý je oboznámený s celým predmetom sporu z predchádzajúceho konania sp. zn. B3-62C/60/2020. Späťvzatie žaloby nebolo vedené dobromyseľnými dôvodmi, ale išlo o prejav účelového procesného taktizovania s cieľom obísť zákonného sudcu, zneužiť procesné inštitúty a vytvoriť si nátlakovú pozíciu prostredníctvom neodkladného opatrenia na inom súde. Žalovaná poukázala na základné princípy CSP - princíp dobrej viery a zákaz zneužitia procesných práv (čl. 5 CSP). Konanie žalobcov podľa žalovanej vykazuje znaky zneužitia procesných práv, keď žalobcovia podaním žaloby vyvolali procesnoprávne účinky (vrátane prekážky litispendencie) na Mestskom súde Bratislava IV a tvrdenie žalobcov, že vec vzali späť iba pre miestnu nepríslušnosť, je vyvrátené ich následným konaním a podaním žaloby na Okresný súd Pezinok, čím priznávajú, že ich zámerom nebolo ukončenie sporu, ale presun konania na iný súd, čo indikuje zámer obídenia zákonných pravidiel o miestnej príslušnosti podľa ust. § 20 písm. a) CSP, pretože ak by mali žalobcovia úprimný záujem na odstránení miestnej nepríslušnosti, nechali by súd postúpiť vec príslušnému súdu, čím by zostali zachované účinky pôvodného podania. Žalobcovia zvolili postup podľa žalovanej preto, aby v novom konaní mohli nanovo naformulovať petit a pripojiť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Žalovaná vyjadrila nesúhlas so späťvzatím žaloby podaním odvolania a poukázala na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 157/2019 zo dňa 20.02.2020, v ktorom ÚS SR explicitne zdôraznil, že všeobecné súdy nemôžu k procesným úkonom strán pristupovať formalisticky, ale musia skúmať materiálne pozadie, motívy a dobromyseľnosť procesných úkonov, najmä ak ide o dispozičné úkony ako je späťvzatie žaloby, či k späťvzatiu žaloby došlo „z dobromyseľného dôvodu“. ÚS SR uviedol, že „napokon, pre posúdenie aplikácie § 256 ods. 1 CSP ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že späťvzatie žaloby v posudzovanom prípade nebolo späťvzatím z dobromyseľného dôvodu, popísaného v predchádzajúcom bode, ale späťvzatím v situácii, keď zúčastnenej osobe (žalobcovi) „hrozilo“ zrušenie konštitutívneho rozhodnutia okresného súdu o priznaní relutárnej náhrady, v dôsledku ktorého by odpadol právny dôvod, na základe ktorého sťažovateľka (žalovaná) plnila.“ Ústavno-právna argumentácia citovaného uznesenia dopadá podľa žalovanej na všeobecnú povinnosť súdov chrániť integritu konania pred nedobromyseľným správaním strán sporu, keď ÚS SR judikoval, že ak konanie strany odporuje pravidlám formálnej logiky a vykazuje znaky arbitrárnosti či účelovosti, súd musí takýto úkon odmietnuť ako nekompatibilný s princípmi spravodlivého procesu. Podľa žalovanej nešlo teda o omyl v príslušnosti, ale o kalkulované späťvzatie s cieľom sanovať vlastné procesné opomenutie (nepodanie návrhu na neodkladné opatrenie hneď s prvou žalobou) a vybrať si iný súd, ktorý postup popiera princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho konania, preto by mal súd o žalobe konať. Žalobcovia sa podľa žalovanej opierajú výlučne o gramatický výklad ust. § 146 ods. 1 CSP a z neho vyvodzujú, že nesúhlas žalovaného je absolútne irelevantný, ak k späťvzatiu došlo pred doručením žaloby, čo žalovaná považovala za redukcionistický a ústavne nekonformný výklad. S poukazom na čl. 3 ods. 1 CSP sa pri aplikácii procesnej normy vyžaduje, aby zohľadnili základné princípy konania (právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, zásada spravodlivej ochrany súkromnoprávnych vzťahov, zásada zákazu zneužitia procesných práv, zásada rovnosti strán). Žalovaná namietala, že mechanická aplikácia ust. § 146 ods. 1 CSP bez prihliadnutia na konkrétne okolnosti prípadu vedie k absurdnému výsledku. V rozpore s čl. 3 ods. 2 CSP, keď žalobcovia sa dovolávajú slov ust. § 146 ods. 1 CSP proti účelu a zmyslu celej procesnej úpravy – vrátane princípov spravodlivého procesu, rovnosti strán a zákazu zneužitia práva. Účelové procesné taktizovanie, ktorého cieľom je obísť zákonného sudcu a umelo si vytvoriť výhodnejšiu pozíciu na inom súde, je podľa žalovanej v priamom rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovnosti zbraní (rozhodnutie ESĽP napr. Ruiz Torija c. Španielsko). Odvolací súd je oprávnený a povinný posúdiť, či v konkrétnom prípade nedochádza k zneužitiu späťvzatia, keď čl. 5 CSP je uplatniteľný aj na dispozičné úkony žalobcu, a to najmä za takých okolností, aké sú dané v prejednávanej veci. Žalovaná spochybnila záver žalobcov o irelevantnosti previazania sporov, pretože konanie o vypratanie nehnuteľností je následkom konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke E. B., J. K. a týkajú sa totožných nehnuteľností, žalobcovia sami v žalobe o vypratanie odvodzujú svoju aktívnu vecnú legitimáciu výlučne z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/30/2025-585 zo dňa 17.09.2025, ktorý je napadnutý dovolaním žalovanou zo dňa 08.12.2025, vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti a oddelenie konaní medzi rôzne súdy vytvára riziko vzájomne rozporných rozhodnutí v rozpore so zásadou právnej istoty a hospodárnosti konania a má dopad na efektívnu ochranu práv žalovanej. Žalovaná žiadala odvolací súd, aby náležite zvážil prejudiciálny charakter konania sp. zn. B3-62C/60/2020 a dovolacieho konania pre posúdenie odvolania v predmetnej veci. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/30/2025-585 zo dňa 17.09.2025 (právopl. 16.10.2025) je jedinou právnou oporou aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v konaní o vypratanie, v ktorom boli žalobcovia úspešní na základe právnej konštrukcie transformácie oprávnenej držby práva osobného užívania na vlastnícke právo. Ak by NS SR dovolaniu žalovanej vyhovel a rozsudok zrušil, odpadol by právny základ konania o vypratanie. S odkazom na ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP (pozn. odvolacieho súdu: správne má byť „§ 164 CSP“) namietala žalovaná, že dovolacie konanie má nepochybne charakter konania o prejudiciálnej otázke vo vzťahu ku konaniu o vypratanie, preto navrhla, aby odvolací súd vzal do úvahy prejudiciálny charakter dovolacieho konania a vyhodnotil, či zastavenie konania o vypratanie pred Mestským súdom Bratislava IV a jeho „presun“ na Okresný súd Pezinok nie je procesne predčasné a nehospodárne a aby si odvolací súd pred rozhodnutím vyžiadal informáciu o aktuálnom stave dovolacieho konania. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcov o súlade vydaného uznesenia so zákonom a s rozporovaním argumentácie žalovanej o hospodárnosti konania z dôvodu, že súd prvej inštancie mal z úradnej povinnosti posúdiť miestnu príslušnosť podľa ust. § 40 ods. 1 CSP a ak by zistil, že nie je miestne príslušný, bol povinný vec postúpiť príslušnému súdu a nie konanie zastaviť na základe späťvzatia žaloby, keď na konanie je príslušný výlučne súd, v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej (§ 20 písm. a) CSP), teda Okresný súd Pezinok. Preto mal Mestský súd Bratislava IV, ktorý nebol miestne príslušný na prejednanie veci, posúdiť postup žalobcov ako procesným trik smerujúci k obídeniu povinnosti súdu postúpiť vec. Ak by súd prvej inštancie posúdil miestnu príslušnosť a vec postúpil na Okresný súd Pezinok, žalovanej by bol zachovaný procesný priestor na vyjadrenie v miestne príslušnom konaní bez akéhokoľvek prerušenia. Žalobcovia priznali, že dôvodom späťvzatia bola miestna nepríslušnosť a ak bol dôvod späťvzatia vecne procesnou chybou žalobcov, nemožno tvrdiť, že súd nemal procesné okolnosti skúmať. Žalovaná poukázala na vnútornú rozpornosť argumentácie žalobcov, keď tvrdia, že posudzovanie miestnej príslušnosti je irelevantné a súčasne uznávajú, že súd nie je miestne príslušný. Úvaha žalobcov potvrdila účelovosť ich postupu - vedomé podanie na nepríslušný súd s následným „nápravným“ späťvzatím. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd posúdil, či súd prvej inštancie nemal prednostne pred zastavením konania najskôr posúdiť svoju miestnu príslušnosť a prípadne vec postúpiť. Žalovaná poukázala na to, že samotná existencia konania o vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej vytvára právnu neistotu a potenciálne ohrozuje jej majetkové práva. Po doručení napadnutého uznesenia si musela žalovaná zabezpečiť kvalifikované právne zastúpenie a podať odvolanie, čím jej reálne vznikli trovy právneho zastúpenia výlučne v dôsledku procesného postupu žalobcov. Žalobcovia nesporne zavinili vznik konania (podaním žaloby) aj jeho zastavenie (späťvzatím), a preto majú niesť trovy konania v plnom rozsahu. Za účelne vynaložené trovy konania sa považujú aj trovy vzniknuté v súvislosti s podaním odvolania proti uzneseniu o zastavení konania, ak bolo toto uznesenie vydané v dôsledku procesného pochybenia žalobcov. Trovy, ktorých náhradu žalovaná požaduje, vznikli výlučne v tomto konaní. Žalobcovia odvodzujú oprávnenosť podania žaloby o vypratanie z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/30/2025-585, k čomu žalovaná poukázala to, že rozsudok len deklaratórne určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke E. B. a nezakladá vlastnícke právo žalobcov k týmto nehnuteľnostiam (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 187/2018 zo dňa 21.06.2018) a na to, že žalobcovia nie sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľností (dodatočné dedičské konanie o novoobjavenom majetku sp. zn. 21D/762/2025 nebolo ukončené) a na to, že rozsudok, z ktorého žalobcovia odvodzujú svoju legitimáciu, je napadnutý dovolaním. Vzniká tak podľa žalovanej otázka, či sú žalobcovia oprávnení domáhať sa vypratania nehnuteľností. Žalovaná doplnila, že do nehnuteľností preukázateľne investovala viac ako 25.000 eur, preto podľa nej vzniká otázka proporcionality a primeranosti požadovaného zásahu. Existencia tohto protinároku (§ 451 Občianskeho zákonníka) je ďalším dôvodom pre prerušenie konania do rozhodnutia dovolacieho súdu (§ 164 CSP, rozhodnutie ÚS SR zo dňa 07.02.2018 sp. zn. III. ÚS 63/2018, sp. zn. II. ÚS 199/2019), preto žalovaná navrhla prerušenie konania do doby nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia NS SR o jej dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/30/2025 v konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 8Cdo/VP/24/2026. 6. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej vyjadrili podaním zo dňa 27.07.2026, zotrvali na svojom vyjadrení a považovali podanie odvolania žalovanou za účelové v záujme vytvárať prekážky pre prejednanie sporu pred príslušným súdom (Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 36C/21/2026), v ktorom sa pokúša argumentovať litispendenciou konania (pre existenciu tohto súdneho konania) a dosiahnuť jeho zastavenie s cieľom čo najdlhšie udržiavať protiprávny stav držby nehnuteľností žalovanou nachádzajúcich sa vo vlastníctve žalobcov. Žalovaná poprela pozíciu žalobcov v postavení dominus litis sporu, čo nemá oporu v procesnom práve. Námietku zneužitia procesných práv a poukazovanie na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 157/2019 považovali žalobcovia za vnútorne rozporné, keď o obchádzaní zákonného súdu možno uvažovať za situácie, kedy je totožná žaloba podaná na totožný súd. Zopakovali, že na konanie o vypratanie nehnuteľností je podľa ust. § 20 písm. a) CSP výlučne miestne príslušný súd, v ktorého obvode je nehnuteľnosť, teda v prípade nehnuteľností (k.ú. D.) Okresný súd Pezinok. Postup, ktorým žalobcovia odstránia vadu vlastného podania a nárok uplatnia na výlučne miestne príslušnom súde, nemôže byť obídením zákonného sudcu ani zneužitím procesného práva; naopak žalovaná, ktorá sa domáha, aby vec prejednal súd, o ktorom sama tvrdí, že miestne príslušný nie je. Späťvzatím žaloby pred jej doručením nevznikla žalovanej žiadna ujma, keďže žaloba jej doručená nebola, na žiadnu procesnú obranu nebola povinná a konanie sa skončilo bez akéhokoľvek rozhodnutia zasahujúceho do jej právnej sféry. Všetky prostriedky procesnej obrany, vrátane obrany proti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, má žalovaná plne k dispozícii v konaní vedenom pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 36C/21/2026. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 157/2019 zo dňa 20.02.2020 je skutkovo aj právne nepriliehavý, keď ÚS SR v ňom posudzoval výlučne otázku náhrady trov konania pri zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP), nemožno preto z neho vyvodiť oprávnenie súdu odoprieť dispozičnému úkonu žalobcu účinky, ktoré s ním výslovne spája najmä ust. § 145 ods. 1 CSP a nútiť žalobcu zotrvať v konaní, ako sa to snaží docieliť žalovaná v záujme toho, aby mohla v konaní pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 36C/21/2026 namietať prekážku litispendencie. Volanie žalovanej po „teleologickom“ a „ústavne konformnom“ výklade ust. § 146 ods. 1 CSP nemôže v konaní obstáť s poukazom na ust. čl. 3 ods. 2 prvej vety CSP a ust. § 146 ods. 1 CSP druhá veta, ktorá je jasná a nepochybná. Výklad žalovanej je negáciou výslovného znenia zákona (výklad contra legem). Zásada rovnosti zbraní (čl. 6 CSP, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) sa viaže na možnosť strán uplatňovať prostriedky procesného útoku a obrany v konaní, v ktorom sa o uplatnenom nároku koná, pričom v konaní, ktoré sa skončilo zastavením bez toho, aby v ňom bol nárok proti žalovanej prejednávaný, nemohla byť žalovaná ukrátená na možnosti procesnej obrany. Rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku sa týka povinnosti súdu odôvodniť rozhodnutie - napadnuté uznesenie je však riadne odôvodnené a vysporiadava sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli v čase jeho vydania procesne relevantné. Nové tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie mal z úradnej povinnosti posúdiť miestnu príslušnosť a vec postúpiť Okresnému súdu Pezinok namiesto zastavenia konania, je podľa žalobcov právne neudržateľné, pretože postúpenie veci podľa ust. § 43 ods. 1 CSP pojmovo predpokladá existenciu sporu, ktorý sa má prejednať. Ak žalobcovia vzali žalobu späť v celom rozsahu deň po jej podaní skôr, než súd prvej inštancie urobil akýkoľvek procesný úkon, účinným späťvzatím odpadol predmet konania a súd prvej inštancie bol podľa ust. § 145 ods. 1 CSP povinný konanie zastaviť, nemohol inému súdu postúpiť „vec“, na ktorej prejednaní žalobca netrvá; taký postup by popieral dispozičnú zásadu civilného sporového konania. Tvrdenie, že zastavením konania namiesto postúpenia veci vznikla žalovanej ujma alebo procesná nerovnosť, je preto neopodstatnené. Návrh na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP a návrhy na dokazovanie považovali žalobcovia za nedôvodné. Poukázali na to, že predmetom odvolacieho prieskumu je výlučne otázka, či boli splnené zákonné podmienky zastavenia konania podľa ust. § 145 ods. 1 CSP, meritum veci sa teda v odvolacom konaní vôbec neposudzuje a je zrejmé, že otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam riešená v dovolacom konaní nemá pre toto posúdenie žiadny význam. Judikatúra citovaná samotnou žalovanou (III. ÚS 63/2018, II. ÚS 199/2019) naviac zdôrazňuje, že fakultatívne prerušenie konania je výnimkou, podmienenou práve významom prejudiciálnej otázky pre rozhodnutie súdu, ktorý v prejednávanej veci absentuje. Žiadosť, aby súd vyzval žalobcov na predloženie dôkazov o „motíve“ podania žaloby a o stave iných konaní, sa podľa žalobcov míňa predmetu odvolacieho prieskumu a skutočnosti, ktoré nimi majú byť preukázané, nie sú spôsobilé ovplyvniť posúdenie zákonnosti uznesenia. Na mieste nie sú ani úvahy žalovanej o procesných stratégiách žalobcov, tie sú naviac vnútorne v rozpore, keď na jednej strane tvrdí, že malo dôjsť zo strany súdu k postúpeniu veci na Okresný súd Pezinok ako na miestne príslušný súd a na druhej strane tvrdí, že cieľom späťvzatia žaloby bolo obídenie zákonných pravidiel o miestnej príslušnosti a zabránenie tomu, aby vec bola prejednaná pred Mestským súdom Bratislava IV. Žalobcovia vykonali späťvzatie z dôvodu, že žaloba bola podaná na miestne nepríslušnom súde a nemôžu niesť zodpovednosť za skutočnosť, že v čase podania žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, bol vo vzťahu k nehnuteľnostiam miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava III (civilnú agendu prevzal Mestský súd Bratislava IV) a v čase podania žaloby o ich vypratanie bol už miestne príslušným súdom Okresný súd Pezinok. Rozsiahla argumentácia žalovanej o údajnom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, o investíciách do nehnuteľností, o proporcionalite a o avizovanom protinároku z bezdôvodného obohatenia je argumentáciou k veci samej (v konaní pred Okresným súdom Pezinok). Ich uplatnenie v tomto konaní potvrdzuje, že žalovaná sa v skutočnosti domáha meritórneho prejednania žaloby, ktorú žalobcovia vzali v celom rozsahu späť. Rozporný je aj odvolací návrh žalovanej na zamietnutie žaloby, pričom jej musí byť zrejmé, že v konaní zastavenom v dôsledku späťvzatia žaloby niet žaloby, o ktorej by bolo možné meritórne rozhodnúť. Aj navrhovaná autoremedúra prichádza podľa ust. § 376 CSP do úvahy len vtedy, ak súd prvej inštancie mieni odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť, pričom vzhľadom na nedôvodnosť odvolania na takýto postup nie je daný absolútne žiadny dôvod. K trovám konania uviedli žalobcovia, že pred zastavením konania žalovanej žiadne účelne vynaložené trovy nevznikli, keďže žaloba jej nebola doručená a žiadnu procesnú obranu nevykonávala a ani vykonať nemusela. Trovy, ktoré žalovanej vznikajú v odvolacom konaní, sú výlučne dôsledkom jej vlastného rozhodnutia podať od počiatku zjavne nedôvodné odvolanie a o ich náhrade rozhodne odvolací súd podľa úspechu strán v odvolacom konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). Žalobcovia zopakovali svoj odvolací návrh. 7. Žalovaná sa viac do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyjadrila. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím ust. § 378 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je potrebné odmietnuť. 9. Podľa ust. § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť. 10. Podľa ust. § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 11. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 12. Podľa ust. § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 13. Podľa ust. § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak (b) bolo podané neoprávnenou osobou. 14. Odvolací súd v prvom rade skúmal, či sú splnené podmienky pre konanie o podanom odvolaní. V danom prípade dospel k záveru, že odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou. 15. Odvolací súd poznamenáva, že jednou z požiadaviek vyplývajúcich z definície právneho štátu je, aby rozhodnutie vydané v civilnom konaní bolo v súlade s právnymi predpismi a zaisťovalo spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov strán v konaní. Pre dosiahnutie tohto cieľa slúžia okrem iného opravné prostriedky, ktoré majú umožniť zmenu alebo zrušenie nesprávnych a nespravodlivých rozhodnutí súdov vydaných v nižšej inštancii. Riadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, je odvolanie. Podmienkou využitia tohto opravného prostriedku je splnenie všetkých zákonom požadovaných náležitostí. 16. Nadväzne jednou z takýchto podmienok je aj subjektívna prípustnosť odvolania (§ 359 CSP). Z tohto definičného znaku sa vyvodzuje záver, že legitimácia k odvolaniu nepatrí strane sporu bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku totiž vyplýva, že odvolanie nemôže podať tá strana sporu, ktorej výrokom súdu prvej inštancie nebola spôsobená určitá, hoci aj nepatrná ujma na jej právach. Ujma sa pritom posudzuje z procesného hľadiska a zároveň z hľadiska objektívnej skutočnosti, nie subjektívneho presvedčenia strany sporu. Takéto vnímanie oprávnenia podať opravný prostriedok zodpovedá ustálenej súdnej praxi (napr. R 50/1999, R 42/2009). 17. Z uvedeného hľadiska je, vychádzajúc z okolností v súdenej veci, nepochybné, že odvolateľke - žalovanej žiadna procesná ujma spôsobená byť nemohla, keďže žalobcovia vzali žalobu v celom rozsahu späť skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu, resp. pojednávanie, kedy sa súhlas žalovanej so späťvzatím nevyžaduje (§ 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP), a preto zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by žalovanej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). 18. Oprávnenie žalobcu vziať žalobu späť a jeho vôľa dosiahnuť späťvzatím zastavenie konania sú vo všeobecnosti limitované vážnymi dôvodmi odôvodňujúcimi nesúhlas žalovaného so zastavením konania. Bez ohľadu na vážnosť dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím súd na nesúhlas žalovaného neprihliada pri doručení späťvzatia súdu pred začatím predbežného prejednanie sporu (§ 168 CSP) alebo pojednávania (§ 177 CSP). Nesúhlas žalovaného tak má relevanciu iba za zákonom stanovených podmienok (§ 146 ods. 2 CSP) a v zákonom predpokladanom štádiu súdneho konania (§ 146 ods. 1 CSP), čo v prejednávanej veci nebolo naplnené. Uvedené vyvracia gro odvolacej argumentácie žalovanej o tom, že nebola informovaná o späťvzatí žaloby, preto nemala príležitosť uplatniť vážne dôvody nesúhlasu v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP a že súd prvej inštancie konanie zastavil bez akejkoľvek predchádzajúcej komunikácie so žalovanou a bez umožnenia sa k nej vyjadriť postupom podľa ust. § 167 CSP. Postup súdu prvej inštancie súladný s CSP nepredstavuje zásah do práv žalovanej, nie je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania ani porušením princípov spravodlivého súdneho procesu a nepredstavuje zneužitie procesných práv žalobcami. Výklad žalovanej, prezentovaný v odvolaní, je negáciou výslovného znenia zákona (výklad contra legem). 19. Nedôvodná je aj námietka žalovanej, že keďže žaloba bola podaná na miestne nepríslušný súd, o zastavení konania rozhodol miestne nepríslušný súd, ktorý mal vec postúpiť Okresnému súdu Pezinok, nakoľko uvedené nemá vplyv na závery o správnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý konanie v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcovi pred jej doručením žalovanej zastavil. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/232/2004 zo dňa 01.03.2005, podľa ktorého: „...uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby ešte pred začatím pojednávania a rozhodnutie o trovách konania nemožno považovať za prejednanie veci samej v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 OSP.“, uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 30/97 zo dňa 22.05.1997, podľa ktorého: „Konanie všeobecného súdu o tých procesných úkonoch účastníkov súdneho konania, ktoré majú vplyv na jeho ďalší priebeh, nemožno považovať za „prejednávanie veci“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže všeobecné súdy v takýchto prípadoch meritórne nerozhodujú o veci samej, ale len o pokračovaní alebo zastavení súdneho konania.“, v spojení s ust. § 36 ods. 1 CSP, podľa ktorého: „Konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.“ je skúmanie príslušnosti súdu (vrátane výlučnej miestnej príslušnosti súdu) viazané na prejednanie veci, preto ak rozhodovanie o zastavení konania v dôsledku späťvzatia nie je prejednaním veci, sú nedôvodné námietky žalovanej o tom, že súd prvej inštancie mal skúmať svoju miestnu príslušnosť (§ 41 CSP) a vec postúpiť príslušnému súdu (§ 20 písm. a) CSP). Posudzovanie miestnej príslušnosti by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by sa o žalobe naďalej konalo a súd by vykonával vo veci ďalšie procesné úkony, pričom v dôsledku späťvzatia žaloby predmet konania odpadol, súd prvej inštancie nerozhodoval meritórne o uplatnenom nároku, ale iba procesne o tom, či konanie bude pokračovať alebo bude zastavené. Skutočnosť, že rozhodovanie o zastavení konania nemožno považovať za prejednanie veci súčasne dopĺňa záver o nedôvodnosti argumentácii žalovanej o povinnosti súdu prvej inštancie ju vyzvať na vyjadrenie sa k žalobe (§ 167 ods. 1 CSP), ktoré predpokladá konanie vo veci a prejednávanie veci samej. 20. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách prvoinštančného konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP so zohľadnením procesného zavinenia zastavenia konania žalobcami so zohľadnením, že do jeho rozhodnutia žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, preto jej nepriznal nárok na ich náhradu. 21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia bez vecného prejednania odvolania žalovanej, preto sú ostatné námietky žalovanej (týkajúce sa previazanosti s konaním vedeným pred Mestským súdom Bratislava IV pod sp. zn. B3-62C/60/2020 a záujmu, aby bola vec prejednaná na súde pôvodného konania, hospodárnosti konania, podaného dovolania s návrhom na odklad vykonateľnosti) a ostatné jej námietky uvedené až v neskoršom vyjadrení, nie v podanom odvolaní (najmä ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby, o investíciách do nehnuteľností a nároku z bezdôvodného obohatenia, o proporcionalite atď.) nespôsobilé ovplyvniť záver odvolacieho súdu o tom, že odvolanie žalovanej bolo podané neoprávnenou osobou. Z rovnakého dôvodu (odmietnutie odvolania žalovanej bez vecného prejednania) sa odvolací súd nezaoberal ani návrhmi žalovanej na prerušenie konania, vykonanie dokazovania a ostatnými jej procesnými návrhmi. 22. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľky odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľky už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s použitím analógie podľa ust. § 256 ods. 1 CSP v spojení s čl. 4 ods. 1 CSP a žalobcom priznal voči žalovanej, ktorá zavinila odmietnutie odvolania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).