Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/10/2026 z 24. 3. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. marca 2026, sp. zn. 14Co/10/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1424206446.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/10/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1424206446.1 | 2026-03-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5e560466-a5ec-4fad-8d85-03a2a5fb1b89
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1424206446.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/10/2026
1424206446
24. 03. 2026
JUDr. Darina Kriváňová
ECLI:SK:KSBA:2026:1424206446.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Slovenská televízia
a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: C. T.,
L.. XX.XX.XXXX, J. G. XXXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie 35,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 39C/62/2024-74 zo dňa 26. júna 2025,
takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. 39C/62/2024-74 zo dňa 26. júna
2025 p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 39C/62/2024-74 zo dňa 26.06.2025 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 37,66 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.06.2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť sumu 35,26 eur s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že je aktívne vecne
legitimovaný na podanie žaloby o úhradu za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti vo výške 4,64 eur s periodicitou
platenia úhrad: mesačná. Žalobca kontrolou úhrad zistil, že žalovaný nezaplatil úhradu za obdobie
01.03.2023-30.06.2023. Žalobca písomnou výzvou z 12.09.2023 vyzval žalovaného na zaplatenie
omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Keďže žalovaný
v lehote 30 dní od doručenia výzvy dlžnú sumu nezaplatil, má žalobca nárok aj na zaplatenie pokuty
17 eur. Dlh žalovaného predstavuje sumu 18,26 eur za 3 neuhradené mesačné predpisy, zaplatenie
poštovného 2,40 eur a pokuty 17 eur. Žalobca žiadal priznať aj nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaný namietal uplatnený nárok a tvrdil, že nárok neuznáva. Od samotného počiatku registrácie
(máj 2008) zadal trvalý príkaz vo výške 4,64 eur, a to vždy k 25. dňu príslušného kalendárneho mesiaca.
Platby žalobcovi odchádzali pravidelne. Problém bol zrejme na strane žalobcu s identifikáciou platby. Z
predloženého dôkazu vyplýva opak tvrdenia žalobcu a síce, že všetky úhrady za rok 2023 sú zaplatené.
Návrh je zmätočný. Dlh má predstavovať sumu 18,26 eur, ktorá pozostáva z 3 neuhradených predpisov
od 01.03.2023 do 30.06.2023. Uvedený súčin ale matematicky nevychádza. Platby, ktoré žalobca vo
výzve uvádza ako neuhradené (august 2008, október 2009, september 2010 a október 2011) považuje
v celom rozsahu za premlčané a žalobu navrhuje zamietnuť.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 08.11.2024 uviedol, že suma 18,26 eur je správna a
skladá sa z troch predpisov za obdobie 04/2023 až 06/2023 a čiastočne neuhradeného predpisu 4,34 eur
za 03/2023, ktorého popis v návrhu chýba kvôli systémovej chybe. Žalobca platby žalovaného eviduje.
Nakoľko však v poznámke pri platbe neuviedol, za aké obdobie platí úhrady, tieto žalobca započítal na
najstarší splatný dlh. Poukazuje na zásadu priority založenej na dobe splatnosti.
5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.02.2025 uviedol, že zákon č. 340/2012 Z.z. ako aj č. 68/2008 Z.z.
explicitne neuvádza, na aký záväzok sa platba má uhradiť, započítať, a to v § 7 ods. 2. Každá platba
zaplatená v príslušnom mesiaci prislúcha tomuto mesiacu. Zároveň preto požiadavka žalobcu, aby
žalovaný pri každej platbe uvádzal poznámku za aké obdobie platí úhradu je bezpredmetná a šikanózna.
Vylučovala by sa tým možnosť zadať trvalý príkaz a každý platiteľ by musel každý mesiac zadávať
platobný príkaz aj s poznámkou. Úhrada zaplatená v marci 2023 bola smerovaná na záväzok vyplývajúci
za marec 2023 a tak následne aj pri platbách za apríl, máj a jún 2023. Z princípu priority možno
dedukovať, že ak veriteľ nemá právo voľby ohľadom dlhu, ktorý sa má plniť, rovnako tak nemá právo
voľby pokiaľ ide o to, ktoré z viacerých plnení dlžníka použije na úhradu najstarších splatných záväzkov.
Aj právo žalobcu odvodené z princípu priority sa premlčuje v 3 ročnej lehote, odkedy sa mohlo prvýkrát
vykonať. Žalobca pri neevidovanej platbe 08/2008 pri uplatnení princípu priority mal zúčtovať už platbu
z 25.09.2008. Pri úhrade 10/2009 je tento deň zániku práva 25.10.2013, pri úhrade 09/2010 je tento
deň 25.10.2013 a pri úhrade 08/2011 je deň zániku práva 02.11.2014. Žalobca v priloženom prehľade
platieb platby 03/2023 až 06/2023 evidoval a teda aj započítal na zodpovedajúce mesiace 03/2023
až 06/2023 a tento dokument bol generovaný 12.09.2023. Následne pri žalobe žalobca zohľadnil tieto
platby v žalobe ako sám uvádza. Je nemožné, aby už raz zaúčtovaný a splnený dlh za príslušný mesiac
žalobca odúčtoval a vykonal zápočet na iný dlh.
6. Žalobca v ďalšom vyjadrení doručenom súdu 05.03.2025 reagoval, že z dikcie zákona nevyplýva, že
by sa platba vykonávaná platiteľom mala započítať na mesiac, v ktorom ju platí. Čo však zo zákona
vyplýva je, že platiteľ je povinný úhrady za služby verejnosti platiť pravidelne každý mesiac, čo žalovaný
nerobil. Premlčaním pohľadávky nedochádza k jej zániku len oslabeniu. Námietku premlčania nemožno
aplikovať na pohľadávku žalobcu, nakoľko sa domáha úhrad za obdobie 03/2023 až 06/2023.
7. Žalovaný poukázal na znenie § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. Čas plnenia je určený právnym
predpisom. Ak sa plním peňažným ústavom, plnenie je splnené pripísaním na účet veriteľa. Platby,
ktoré prišli v období 03 až 06/2023, spĺňali dlh v dátume, kedy boli pripísané na účet veriteľa. Žalobca
nemôže pripisovať zaplatené platby prislúchajúce danému mesiacu na iné pohľadávky. Takýto postup
bol nesprávny. Žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou keď poslal upomienku po 11 rokoch. Žalobca
spôsobil dôkaznú núdzu, preto by nemal požívať právnu ochranu.
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že výzvou zo dňa 12.09.2023, ktorú
žalobca evidoval pod č. XXXXXXXXXX, vyzval žalobca žalovaného na odbernom mieste G. XX/XXXX,
XXX XX G., na zaplatenie nedoplatku na úhrade za služby verejnosti v sume 20,66 eur, vrátane
poštových sadzieb 2,40 eur, na kontrolovanom období od 30.04.2008 do 30.06.2023, a to do 30 dní
od doručenia výzvy. Prílohu výzvy tvoril sumár predpisov a platieb a tiež prehľad predpisov. Z týchto
listín vyplýva, že žalovanému boli za obdobie od 05/2008 až do 05/2023 vyúčtované platby v celkovej
sume 846,88 eur. Žalovaný z tejto sumy uhradil 826,22 eur. Žalobca neevidoval úhrady žalovaného
za obdobia 08/2008, 10/2009, 09/2010, 10/2011. Neuhradená čiastka predstavuje sumu 20,66 eur. Z
fotokópie doručenky zo dňa 03.10.2023 vyplýva, že v uvedený deň bola žalovanému na odberné miesto
doručovaná výzva na zaplatenie. Zásielka nebola úspešne doručená. Z cenníka poštových služieb
platného od 01.03.2023 vyplýva cena úradnej zásielky podanej cez ePodací hárok od 01.03.2023 v
sume 2,40 eur. Z mailovej komunikácie so žalobcom z 23.09.2019 a 23.05.2017, ktorú predložil žalovaný
vyplýva, že žalovaný bol informovaný o dlžnej čiastke na úhradách v sume 18,26 eur. Zároveň bol
informovaný o výške mesačnej úhrady a o dátume splatnosti najbližšej splatnej mesačnej úhrady.
9. Súd prvej inštancie právne danú vec posúdil podľa uvedených zákonných ustanovení. Podľa § 3
ods. 1 zákona č. 532/2010 Z.z., o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, rozhlas a televízia Slovenska je vysielateľom, ktorého poslaním je poskytovať službu verejnosti
v oblasti vysielania. Podľa § 20 ods. 1 písm. a) citovaného zákona v znení účinnom do 30.06.2023,
príjmy Rozhlasu a televízie Slovenska sú úhrada za služby verejnosti v oblasti vysielania poskytované

Rozhlasom a televíziou Slovenska podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012
Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, platiteľ úhrady je fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre
spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., vyberateľom úhrady
a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska. Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z.z.,
platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eura za každý aj začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa
§ 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti
vo viacerých odberných miestach, platí úhradu za príslušné obdobie, za ktoré sa úhrada platí, bez
ohľadu na počet jeho odberných miest len raz. Podľa § 7 ods. 2 a 3 zákona č. 340/2012 Z.z., úhrada
sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného
dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Úhradu možno zaplatiť jednorazovo za kalendárny štvrťrok,
kalendárny polrok alebo za kalendárny rok; platiteľ je povinný zaplatiť úhradu do posledného dňa prvého
kalendárneho mesiaca obdobia, za ktoré sa táto úhrada platí.
10. Podľa § 10 ods. 2 a 3 zákona č. 340/2012 Z.z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so
zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie
tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.
11. Ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia
výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.
12. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z.z., výzva vyberateľa úhrady podľa tohto zákona sa
platiteľovi doručuje na adresu na doručovanie písomností uvedenú v písomnom oznámení podľa § 9
ods. 8 alebo ods. 10. Ak tejto adresy niet, výzva sa doručuje na adresu trvalého pobytu, sídla alebo
miesta podnikania platiteľa. Ak nebol platiteľ zastihnutý na adrese podľa odseku 1, uloží sa výzva
na pošte a platiteľ sa vhodným spôsobom upovedomí o jej uložení na pošte. Výzva sa považuje za
doručenú prevzatím výzvy platiteľom, vrátením výzvy vyberateľovi úhrady po uplynutí odbernej lehoty,
vrátením výzvy vyberateľovi úhrady ako nedoručiteľnej alebo bezdôvodným odmietnutím prevzatia výzvy
platiteľom. Podľa § 30 ods. 18 zákona č. 157/2024 Z.z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene
niektorých zákonov, výber a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „úhrada“), ktorú bol
platiteľ úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení
účinnom k 30. júnu 2023 povinný zaplatiť do 30. júna 2023, ako aj vymáhanie iných pohľadávok,
ktoré vznikli na základe nezaplatenia tejto úhrady, vykonáva odo dňa účinnosti tohto zákona Slovenská
televízia a rozhlas podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2023;
takto vybraté a vymožené úhrady, ako aj vymožené iné pohľadávky sú príjmom Slovenskej televízie a
rozhlasu a sú určené na finančné zabezpečenie hlavnej činnosti Slovenskej televízie a rozhlasu.
13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
14. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
15. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy
35,66 eur s príslušenstvom z titulu nezaplatených úhrad za služby verejnosti poskytovaných žalobcom.
V konaní nebolo sporné, že žalobca je oprávneným subjektom na vyberanie úhrady za služby verejnosti
podľa zákona č. 340/2012 Z.z. v spojení § 30 ods. 18 zákona č. 157/2024 Z.z. Obdobne sporné nebolo,
že žalovaný bol povinnou osobou na úhradu služieb na odbernom mieste G. a to v období od 05/2008
do 06/2023. Sporné medzi stranami zostalo, či žalobca má nárok na zaplatenie evidovaného nedoplatku
18,26 eur, pokuty 17 eur a nákladov spojených s poštovými službami 2,40 eur, keď žalovaný poukazoval,
že úhrady vykonával pravidelne bankovým prevodom prostredníctvom nastaveného trvalého platobného
príkazu a zároveň vzniesol aj námietku premlčania poukazujúc na platby, ktoré žalobca uvádza ako
neuhradené za obdobie 08/2008, 10/2009, 09/2010 a 10/2011.

16. Žalobca ako verejnoprávna inštitúcia poskytujúca služby verejnosti je v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení aktívne vecne legitimovaný na vyberanie úhrad za predmetné služby. Výška
úhrady je stanovená zákonom v sume 4,64 eur mesačne, a je splatná mesačne. Platiť úhrady za služby
verejnosti (pokiaľ ide o fyzické osoby), je povinná každá fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom
elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom
mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Z predloženého prehľadu predpisov a platieb
predložených žalobcom vyplynulo, že v období od 05/2008 do 06/2023 boli žalovanému vyúčtované
predpisy v celkovej sume 846,88 eur, z ktorých žalovaný uhradil 826,22 eur. Žalovaný poukazoval, že
platby platil pravidelne prostredníctvom platobného príkazu, a pokiaľ žalobca eviduje niektoré platby ako
neuhradené, pravdepodobne išlo o problém s identifikáciou platby. Podľa názoru súdu však uvedené
skutočnosti, teda že žalovaný skutočne vykonával platby každý mesiac v uvedenom období ako aj to,
že ak žalovaný eviduje niektorú platbu ako neuhradenú, jednalo sa o problém s identifikáciou platby,
nijako nepreukázal. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že platby platil pravidelne a žiadne nedoplatky voči žalobcovi
nemá, bol povinný súdu takéto tvrdenia preukázať.
17. Žalovaný poukazoval, že platby, ktoré žalobca eviduje ako neuhradené v období od 08/2008 do
10/2011 sú premlčané a preto ich žalobca nemôže vymáhať. Žalovaný uvádzal, že platby platil na
základe nastaveného platobného príkazu v banke, a teda nevykonával úhrady osobne každý mesiac.
K prevodu peňažných prostriedkov z bankového účtu žalovaného dochádzalo automaticky na základe
prvotného nastavenia platobného príkazu, pričom žalovaný následne v priebehu celého sledovaného
obdobia vykonané úhrady nijako bližšie neoznačil, teda neuviedol, za ktorý mesiac akú platbu vykonáva.
Žalovaný tvrdil, že každú vykonanú platbu bol povinný žalobca započítať na príslušný kalendárny
mesiac, kedy bola platba vykonaná, s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z.
18. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným tvrdením žalovaného, podľa § 7 ods. 2 zákona č.
340/2012 Z.z. vyslovil právny názor, že ak žalovaný ako povinná osoba pri jednotlivých platbách
neuviedol, ktorý koncesionársky poplatok tou - ktorou platbou chcel uhradiť, hradil koncesionárske
poplatky najskôr splatné, poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.: 12Co/282/2017
zo dňa 31.10.2017. Vo všeobecnosti platí, že ak dlžník pri plnení dlhu neuvedie, ktorý z viacerých dlhov
chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa
už dlžník následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom
(R 13/1990). Ustanovenie § 7 ods. 2 zákona, na ktoré poukazuje žalovaný neupravuje spôsob,
akým by mal byť žalobca povinný započítavať vykonané platby. Toto ustanovenie upravuje povinnosť
len platiteľom úhrad, tieto uhrádzať do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Preto
uvedená argumentácia žalovaného nemohla obstáť. Preto námietka premlčania zo strany žalovaného
nebola účinne vznesená. V konaní bolo nesporné, že žalovaný jednotlivé mesačné úhrady vykonávané
bankovým prevodom bližšie neoznačoval. Ak preto žalobca po vyhotovení sumáru predpisov a platieb
za celé obdobie, kedy bol žalovaný povinný vykonávať úhrady za služby verejnosti zistil nedoplatok
na úhradách, nič mu nebránilo neskoršie vykonané úhrady započítať na skôr splatné koncesionárske
poplatky, ktoré evidoval ako neuhradené, a to konkrétne 08/2008, 10/2009, 09/2010 a 10/2011. Po takto
vykonanom započítaní žalobca evidoval ako neuhradené tri celé mesačné predpisy za mesiace 04,05,
a 06/2023 v sume 4,64 eur a čiastočne neuhradený predpis vo výške 4,34 eur za mesiac 03/2023, čo
predstavuje celkovú sumu istiny 18,26 eur. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal úhrady mesačných predpisov z priebehu roka 2023. Keďže žaloba v predmetnej veci bola
podaná na súde dňa 25.06.2024, takto uplatnený nárok nemožno s poukazom na všeobecnú trojročnú
premlčaciu lehotu (§ 101 OZ), považovať za premlčaný.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd posúdil podanú žalobu žalobcu v časti uplatnenej istiny 18,26
eur ako dôvodnú. Keďže na podklade výzvy na úhradu dlžnej sumy, ktorú žalobca žalovanému dňa
03.10.2023 riadne doručil, žalovaný neuhradil svoj dlh voči žalobcovi v lehote 30 dní od doručenia,
vznikol žalobcovi priamo zo zákona nárok aj na zaplatenie pokuty 17 eur. Celková dlžná suma tak
predstavuje súčet vyúčtovaných služieb za žalované obdobie vo výške 18,26 eur, poštových sadzieb
za zaslanie výzvy na úhradu dlžnej sumy podľa cenníka Slovenskej pošty v sume 2,40 eur a uvedenej
pokuty 17 eur podľa § 10 zákona č. 340/2012 Z.z. Súd teda rozhodol tak, že žalovaného zaviazal na
zaplatenie dlžnej sumy 37,66 eur žalobcovi, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal
v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
21. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil a
namietal, že súd nesprávne právne posúdil vec. Tvrdil, že zákon č. 340/2012 Z.z. (zhodne z. č. 68/2008
Z.z.) explicitne uvádza, na aký záväzok sa platba má uhradiť, započítať a to v § 7 odsek 2: Úhrada sa
platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa
príslušného kalendárneho mesiaca. „Ustanovenie § 7 zákona č. 340/2012 Z.z. jasne stanovuje splatnosť
mesačnej úhrady na poskytovanie verejnej služby do konca kalendárneho mesiaca, čo znamená, že
každá mesačná úhrada za poskytované verejné služby je splatná posledným dňom v mesiaci a každá
sa premlčuje samostatne." Rozsudok KS v Trnave sp. zn. 23Co/1/2019. Ako platiteľ úhrady, ak by som
nezaplatil do dňa splatnosti, dostávam sa do omeškania s dlhom. Ľubovôľa žalobcu pri započítavaní tu
zákonom nie je daná. Na základe uvedeného tvrdím, že ak som uhradil poplatok do konca príslušného
kalendárneho mesiaca a platbu identifikoval správnym identifikátorom (variabilný symbol) a žalobca
platbu prijal ako mesačnú platbu, tak bol uhradený koncesionársky poplatok za ten konkrétny mesiac.
Judikatúru KS v Brne 16Co/579/87 a KS v Trnave 24Co/67/2021, tu nemožno použiť nakoľko v oných
prípadoch neboli určené platby dlžníkmi na aký dlh sa má plniť, kdežto v rozhodovanom prípade to
vyplýva zo zákona 340/2012 § 7. Uhradením dlhu prostredníctvom banky je dlh vo všeobecnosti splnený
pripísaním na účet veriteľa. Úhradou mesačnej platby - pripísaním na účet - bol dlh /za konkrétny mesiac/
splnený. Namietal som, či je možné, aby veriteľ uplatnil takýto postup (bod 2 odsek druhý doplnenia
odporu) teda deaktiváciu splnenia dlhu, pričom prijatie a teda aj splnenie dlhu vyplýva zo žalobcom v
predloženého prehľadu platieb zo dňa 12.09.2023 (dôkaz predložený - list 10/13).
22. Žalovaný ďalej namietal, že tento dôkaz nebol vykonaný a tiež namietal nedostatočné odôvodnenie
rozsudku. Tvrdil, že súd sa uvedeným právnym argumentom ani počas prejednávania veci ani v
odôvodnení rozsudku nijako nezaoberal. Súd pritom jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán - §220 ods. 2 CSP. Taktiež sa súd nijako nezaoberal ani
v odôvodnení rozsudku podstatným vyjadrením (bod 2 odsek prvý doplnenia odporu) a predovšetkým
vznesenou námietkou premlčania práva veriteľa uhrádzať si svoje záväzky, tak ako je tam uvedené. Toto
jeho právo sa tiež premlčuje v 3 ročnej premlčacej lehote odkedy ho mohol žalobca prvýkrát vykonať. Ak
by tomu tak nebolo, tak sa vytvára istá konštrukcia nepremlčateľnosti /časovo neohraničenej možnosti
vymáhať tieto poplatky/ nároku žalobcu. Ak by zákon 340/2012 Z.z. nebol zrušený v roku 2023, ale
napríklad v 2053 a následne žalobca by uplatnil tento postup, možno sa zaoberať tým, či by to bolo (a
je to v súlade) s požiadavkou istoty v právnych vzťahov. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný
navrhol odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a zaviaže žalobcu
k úhrade súdnych trov alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý tvrdil, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti. V bode 1 žalovaný opäť namieta spôsob započítavania jeho platieb, pričom
podľa jeho názoru zákon o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o úhrade“), v § 7 ods. 2 ukladá vyberateľovi
úhrady povinnosť započítať platbu platiteľa na mesiac, v ktorom bola vykonaná. S názorom žalovaného
nemožno súhlasiť, nakoľko § 7 ods. 2 Zákona o úhrade ustanovuje iba frekvenciu a splatnosť úhrady. Z
uvedeného potom vyplýva, že žalobca nekonal svojvoľne, keď platby žalovaného započítal na najstarší
splatný dlh. K bodu 2 žalobca uvádza, že prijatie platby zo strany žalovaného nepodmieňuje jej
započítanie na ten - ktorý mesiac v ktorom bola platba vykonaná, resp. prijatá na strane žalobcu (viď.
vyjadrenie žalobcu k bodu 1). Z uvedeného dôvodu je námietka žalovaného ohľadom prehľadu platieb
irelevantná, nakoľko ten neuvádza spôsob započítania platieb, iba jej evidenciu. Nakoľko bod 3 smeruje
voči súdu, žalobca nepovažuje za potrebné sa k nemu vyjadriť. Vzhľadom na to, že žalovaný neuviedol
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na žalobcom uplatňovaný nárok, považuje žalobca odvolanie
a vyjadrenia žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.: 39C/62/2024 zo dňa
26.06.2025 za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
24. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje

to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno
priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu,
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací
súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré
vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a
právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli
najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia
rozsudku, v čase podania odvolania.
25. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je vecne a právne správny, je výsledkom
správne vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP).
Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o
konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania.
26. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, s prihliadnutím na dôvody
podaného odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil.
27. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku sa obmedzil na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne významné pre posúdenie žalobcom
uplatneného nároku a v celom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu vo veci, pričom sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CS a odkazuje
na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
28. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci mal preukázané
nesporné skutočnosti, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 35,66 eur s
príslušenstvom z titulu nezaplatených úhrad za služby verejnosti poskytované žalobcom. Žalobca je
oprávneným subjektom na vyberanie úhrady za služby verejnosti podľa zákona č. 340/2012 Z.z. v
spojení § 30 ods. 18 zákona č. 157/2024 Z.z. Žalovaný bol povinnou osobou na úhradu služieb na
odbernom mieste G. XX v G., a to v období od 05/2008 do 06/2023. Sporné medzi stranami zostalo, či
žalobca má nárok na zaplatenie evidovaného nedoplatku 18,26 eur, pokuty 17 eur a nákladov spojených
s poštovými službami 2,40 eur. Žalovaný tvrdil, že úhrady vykonával pravidelne bankovým prevodom
prostredníctvom nastaveného trvalého platobného príkazu a v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu
vzniesol námietku premlčania, za neuhradené platby za obdobie 08/2008, 10/2009, 09/2010 a 10/2011.
29. Žalovaný tvrdil, že platby, ktoré žalobca eviduje ako neuhradené v období od 08/2008 do 10/2011
sú premlčané a preto ich žalobca nemôže vymáhať. Žalovaný uvádzal, že platby platil na základe
nastaveného platobného príkazu v banke, a teda nevykonával úhrady osobne každý mesiac. K prevodu
peňažných prostriedkov z bankového účtu žalovaného dochádzalo automaticky na základe prvotného
nastavenia platobného príkazu, pričom žalovaný následne v priebehu celého sledovaného obdobia
vykonané úhrady nijako bližšie neoznačil, teda neuviedol, za ktorý mesiac akú platbu vykonáva.
Žalovaný tvrdil, že každú vykonanú platbu bol povinný žalobca započítať na príslušný kalendárny
mesiac, kedy bola platba vykonaná, s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z.
30. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným tvrdením žalovaného, podľa § 7 ods. 2 zákona
č. 340/2012 Z.z. vyslovil právny názor, že ak žalovaný ako povinná osoba pri jednotlivých platbách
neuviedol, ktorý koncesionársky poplatok tou - ktorou platbou chcel uhradiť, hradil koncesionárske
poplatky najskôr splatné, poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.: 12Co/282/2017
zo dňa 31.10.2017. Vo všeobecnosti platí, že ak dlžník pri plnení dlhu neuvedie, ktorý z viacerých dlhov
chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa
už dlžník následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom
(R 13/1990). Ustanovenie § 7 ods. 2 zákona, na ktoré poukazuje žalovaný neupravuje spôsob,
akým by mal byť žalobca povinný započítavať vykonané platby. Toto ustanovenie upravuje povinnosť
len platiteľom úhrad, tieto uhrádzať do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Preto

uvedená argumentácia žalovaného nemohla obstáť. Preto námietka premlčania zo strany žalovaného
nebola účinne vznesená. V konaní bolo nesporné, že žalovaný jednotlivé mesačné úhrady vykonávané
bankovým prevodom bližšie neoznačoval. Ak preto žalobca po vyhotovení sumáru predpisov a platieb
za celé obdobie, kedy bol žalovaný povinný vykonávať úhrady za služby verejnosti zistil nedoplatok
na úhradách, nič mu nebránilo neskoršie vykonané úhrady započítať na skôr splatné koncesionárske
poplatky, ktoré evidoval ako neuhradené, a to konkrétne 08/2008, 10/2009, 09/2010 a 10/2011. Po takto
vykonanom započítaní žalobca evidoval ako neuhradené tri celé mesačné predpisy za mesiace 04,05,
a 06/2023 v sume 4,64 eur a čiastočne neuhradený predpis vo výške 4,34 eur za mesiac 03/2023, čo
predstavuje celkovú sumu istiny 18,26 eur. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal úhrady mesačných predpisov z priebehu roka 2023. Keďže žaloba v predmetnej veci bola
podaná na súde dňa 25.06.2024, takto uplatnený nárok nemožno s poukazom na všeobecnú trojročnú
premlčaciu lehotu (§ 101 OZ), považovať za premlčaný.
31. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a na zdôraznenie
jeho správnosti ďalej uvádza. Premlčanie je inštitút hmotného práva, na základe ktorého sa premlčuje
samotné subjektívne právo, čoho dôsledkom je oslabenie nároku (nie však zánik subjektívneho práva).
Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Uplynutím
premlčacej doby sa právo dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne
povinným subjektom. V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t.j. v prípade dobrovoľného plnenia
premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Prípadná subjektívna vedomosť dlžníka o tom, že plní premlčaný dlh, je bez
právneho významu (porovnaj aj Občiansky zákonník I., Komentár, Števček - Dulak - Bajánková - Fečík Sedlačko - Tomašovič a kol., 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2019, s. 744). Zároveň platí, že ak pri plnení
dlhu dlžník neuvedie, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci by mohol byť
aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa už dlžník následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu,
na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co
579/87 zo dňa 04.02.1988, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov ako R 13/1990). Tak
z citovaného judikátu, ako aj z § 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka možno dovodiť, že čiastočné
plnenie sa má započítavať tak, aby zbavoval dlžníka najviac zaťažujúceho záväzku, resp. aby plnenie
dlžníka nerástlo viac než je nevyhnutne potrebné. V zmysle judikátu publikovaného pod R 13/1990, ak
pri plnení dlhu dlžník neuvedie, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci
by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa už dlžník následne dovolávať s úspechom
premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom.
32. Žalovaný v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale
nepreukázané. V podanom odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
33. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie
tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom
konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti,
ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno
neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení,
je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.
34. Žalovaný počas celého konania nepredložil relevantný dôkaz, ktorý by dôvodne a bez pochybností
mohol aspoň naznačovať pravdivosť jeho tvrdenia o nesprávnom rozhodnutí súdu. Odvolací súd pritom
vzhľadom na už uvedené právne závery, nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktoré je správne.
35. Odvolací súd k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t.
j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)

konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.
36. Odvolací súd v prejednávanom spore dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.
Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého oddielu CSP alebo, že by na
zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.
37. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne
interpretuje.
38. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený,
pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových
záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu
prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.
39. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel
k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust.
§ 387 ods. 2 CSP
poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.
40. Podľa názoru odvolacieho súdu, ďalšia námietka žalovaného v odvolaní, že splnenie dlhu vyplýva
zo žalobcom predloženého prehľadu platieb zo dňa 12.9.2023 (dôkaz predložený - list 10/13), ktorý
dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, nemala za následok iné skutkové a právne posúdenie danej veci a
preto nemožno vyčítať súdu, že tento dôkaz nezahrnul do odôvodnenia rozsudku a zároveň nevyhodnotil
ako dôkaz v rámci skutkových a právnych záverov v danej veci a tiež žalovaný namietal nedostatočné
odôvodnenie rozsudku.
41. Odvolací súd k uvedeným námietkam, nevykonania dôkazu žalovaným predloženého prehľadu
platieb zo dňa 12.09.2023 (dôkaz predložený - list 10/13),, ako aj k námietke nedostatočného
odôvodnenia rozsudku uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004),
ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS
251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2013.
Preto ani túto námietku nepovažoval odvolací súd v danom prípade za dôvodnú.
42. Vzhľadom na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie by odvolací súd
posudzovaním odvolacích námietok žalovaného už len opakoval správnosť záverov súdu prvej
inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným
súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
43. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne
správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom
boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP
sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
44. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiaden presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie. (porovnaj napr.
rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
45. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.
46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).