Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/11/2025 z 30. 4. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2026, sp. zn. 10CoPr/11/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1423209263.1 Krajský súd Bratislava | 10CoPr/11/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1423209263.1 | 2026-04-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 1 ods. 4 ZP, § 34 OZ, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f3d8e775-0a41-4d06-a587-f185dedd5d83 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423209263.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 10CoPr/11/2025 1423209263 30. 04. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1423209263.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Ágnes Nagyovej v právnej veci žalobkyne: J.. Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, W., právne zastúpená: VIA LEGE, s.r.o., IČO: 36 866 415, Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Mesto Pezinok, IČO: 00 305 022, Radničné námestie 44/7, Pezinok, právne zastúpený: ROHUTNÝ & Spol., s.r.o., IČO: 53 360 168, Nová 524/37, Viničné, o zaplatenie 4 200,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.04.2025, č. k. 11Cpr/3/2023-104, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 4 200,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 4 200,- eur od 10.12.2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (I. výrok) a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II. výrok). 2. Súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby, keď v zmysle podanej žaloby v znení jej zmeny si žalobkyňa v rámci pracovnoprávneho sporu uplatnila voči žalovanému nárok na vyplatenie odstupného v sume 4 200,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 4 200,- eur od 10.12.2022 do zaplatenia. Podľa napadnutého rozsudku bol skutkový stav medzi stranami nesporný, t.j. medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom bola dňa 23.04.2021 uzatvorená pracovná zmluva na dobu určitú do 25.04.2022, na základe ktorej vznikol počnúc dňom nástupu žalobkyne do práce dňa 26.04.2021 medzi nimi pracovný pomer na plný pracovný úväzok, pričom žalobkyňa bola zamestnaná na pozícii „. K. W.. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy (resp. dohodou o zmene pracovných podmienok) uzavretej medzi nimi dňa 29.07.2022 došlo od 01.08.2022 k zmene pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného z doby určitej na neurčitý čas a k zvýšeniu jej základného mesačného platu, resp. mzdy na 2 100,- eur mesačne v hrubom. Po komunálnych voľbách konaných dňa 29.10.2022 došlo k zmene na pozícii primátora, teda štatutárneho orgánu žalovaného zamestnávateľa, ktorá mala znamenať aj zmeny na vedúcich pozíciách mestského úradu. Medzi stranami sporu bola preto dňa 16.11.2022 uzavretá písomná dohoda o skončení pracovného pomeru uplynutím dňa 30.11.2022 (pred ujatím sa funkcie primátora novozvoleným primátorom), v ktorej sa žalovaný ako zamestnávateľ zaviazal vyplatiť žalobkyni odstupné vo výške 2 základných zmluvných mesačných platov v celkovej výške 4 200,- eur, a to vo výplate za mesiac november 2022, t.j. v decembri 2022, ktorá výplata za mesiac december bola žalobkyni vyplatená dňa 09.12.2022, avšak bez dojednaného odstupného. 3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami čl. 2 poslednej vety zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj „Zákonník práce“), § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 34 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, § 41 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, § 6 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona, § 13 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 15 Zákonníka práce, § 17 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 76 ods. 2 Zákonníka práce, § 63 ods. 1 písm. a), b) a písm. f) Zákonníka práce, § 76 ods. 6 Zákonníka práce, § 76 ods. 7 Zákonníka práce a § 77 Zákonníka práce. 4. Vecne bol rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnený v prvom rade tým, že odstupné podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce nie je takou podstatnou náležitosťou dohody o skončení pracovného pomeru, bez ktorej by táto nemohla samostatne existovať, o to skôr, ak ide o odstupné, ktoré nevyplýva z ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého odstupné patrí zo zákona zamestnancovi iba v prípade zákonom ustanovených podmienok, ktoré žalobkyňa v tomto prípade nespĺňala. Nešlo totiž o skončenie pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo písm. f) Zákonníka práce a ani z dôvodu straty spôsobilosti žalobkyne vykonávať prácu s ohľadom na jej zdravotný stav. Podľa súdu prvej inštancie bolo nesporné, že uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru iniciovala žalobkyňa, pracovný pomer žalobkyne sa skončil dňom 30.11.2022 a už od 09.01.2023 jej vznikol pracovný pomer u iného zamestnávateľa, u ktorého v riadiacej pozícii bol bývalý primátor Mesta Pezinok, ktorý so žalobkyňou uzatváral tak pracovnú zmluvu u žalovaného, ako aj dohodu o zvýšení mzdy, ale aj predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru s odstupným podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie poukázal na to, že bez ďalšej konkrétnej špecifikácie nie je možné zovšeobecniť využitie možnosti priznania odstupného nad rámec minimálnej výšky v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce a bez uvedenia konkrétnych podmienok dojednaných napríklad aj v kolektívnej zmluve. S poukazom na zásadu rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný v roku 2022 poskytol odstupné len trom zamestnancom, pričom mnohým zamestnancom s nepomerne mnohonásobne viac odpracovanými rokmi u žalovaného odstupné neposkytol, čo podľa názoru súdu prvej inštancie možno považovať za nezákonné z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie vo vzťahu k ostatným zamestnancom žalovaného, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi a rozpor s ustanovením § 15 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že dojednanie odstupného v dohode o skončení pracovného pomeru je absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že k uzatvoreniu tejto dohody o skončení pracovného pomeru došlo z iniciatívy žalobkyne, pričom dojednanie o odstupnom nemalo žiadne vopred stanovené jednoznačné podmienky, ktoré by akokoľvek odôvodňovali poskytnutie odstupného žalobkyni u zamestnávateľa, u ktorého nebolo poskytnuté odstupné aj ostatným zamestnancom, ktorí u žalovaného dokonca odpracovali nepomerne viac rokov. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 4 200,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 4 200,- eur od 10.12.2022 do zaplatenia a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, eventuálne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s relevantnými námietkami žalobkyne, konanie malo vadu, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nakoniec namietala svojvoľnosť rozsudku. 6. Žalobkyňa v odvolaní dôvodila, že súd prvej inštancie nemal pripustiť žalovaným predložené listinné dôkazy na pojednávaní (Rekapitulácia mzdových zložiek za obdobie od roku 2019 do roku 2022 a Zoznam zamestnancov, ktorí ukončili pracovný pomer v období od 01.01.2019 do 31.10.2022), pretože tým bola porušená zásada koncentrácie konania, pričom žalovaný uvedenými listinami disponoval od začiatku konania. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s nesúladom v tvrdeniach žalovaného vo vzťahu k počtu zamestnancov, ktorým bolo poskytnuté odstupné a dané nezrovnalosti neodstránil ani postupom podľa § 319 CSP. Zároveň poukázala na to, že súd prvej inštancie jej nedoručil vyššie uvedené listiny, na ktorých žalovaný postavil svoju obranu o konaní v rozpore so zásadami pracovného práva a diskriminačnom konaní, a tak tvrdila, že jej nebol známy obsah týchto listín a nemohla sa voči nim účelne brániť. Podľa žalobkyne sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej námietkou o tom, že žalovaným predložené listiny nie sú dostatočne určité a nejde ani o zamestnancov, ktorí by boli v obdobnom postavení a v porovnateľnej situácii ako žalobkyňa, hoci žalovaný oprel svoje tvrdenie o diskriminačnom rozhodnutí bývalého primátora a rozpore so zásadami pracovného práva práve s odkazom na predložené listiny. Namietla tak odlišnosť a neporovnateľnosť zamestnancov a situácií s tým, že podľa nej súd prvej inštancie interpretoval svoje úvahy výslovne v jej neprospech, najmä ak „výhradu nepreukázania totožnosti“ aplikoval vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobkyňou, avšak už nie k dôkazom predloženým žalovaným, v ktorých sú zmiešané všetky spôsoby skončenia pracovného pomeru a zmiešané aj rôzne mestské organizácie a pracoviská. Tvrdila, že sa voči údajom uvedeným v listinách nemohla žiadnym spôsobom brániť, keďže tam uvedené skutočnosti jej neboli známe, nemala vedomosť ani o spôsobe skončenia pracovného pomeru s inými zamestnancami u žalovaného, či o prípadnom odstupnom a zároveň ide o interné informácie žalovaného. Vytkla preto súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil tento dôkaz dôkladne. Okrem toho ďalej považovala rozsudok súdu prvej inštancie za zmätočný aj pre nesprávne právne vyhodnotenie dôkazu „Zoznam zamestnancov, ktorí ukončili pracovný pomer“, kedy súd prvej inštancie tvrdil, že ide o zoznam zamestnancov porovnateľných so žalobkyňou. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie v bode 52. rozsudku nesprávne vyhodnotil ním citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/284/2018 z 30.01.2020, pretože jednak najvyšší súd neustálil, že by nárok na odstupné nevznikol, jednak posudzoval činiteľ, ktorým sa má násobiť priemerný mesačný zárobok na určenie odstupného, pričom rozdielnosť pracovných pozícií je zohľadnená už vo výške zárobku. Dodala, že dokonca v uvedenej veci sa najvyšší súd nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené zákonným spôsobom, a preto súd prvej inštancie nevychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe, ale z právneho názoru súdu v inej veci. Bola preto názoru, že nie je možné vychádzať zo zmiešanej skupiny neporovnateľných zamestnancov s rôznou formou skončenia pracovného pomeru, a tak vyvodiť diskrimináciu či nerovné zaobchádzanie. Ďalej rozobrala, že v „Zozname zamestnancov, ktorí ukončili pracovný pomer“, bolo za rok 2022 uvedených 33 zamestnancov, z ktorých však 11 zamestnancov spadá pod mestskú políciu alebo opatrovateľskú službu, prepravnú službu (t.j. podľa žalobkyne ide o neporovnateľných zamestnancov), ďalším 6 zamestnancom bolo vyplatené odchodné (t.j. podľa žalobkyne išlo o ukončenie pracovného pomeru z dôvodu odchodu do dôchodku), 9 zamestnanci odpracovali u žalovaného menej ako 1 rok a ďalší 2 skončili uplynutím doby určitej jedného roka, ďalej 2 zamestnanci odpracovali síce viac ako jeden rok, ale výrazne menej ako žalobkyňa a zostali 3 zamestnanci, ktorým bolo vyplatené odstupné. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie v rozsudku neprípustne opomenul, že pokiaľ zamestnávateľ neposkytol odstupné, tak to bolo z dôvodu, že dotknutí zamestnanci neboli v porovnateľnej situácii ako žalobkyňa. Dodala, že napriek tomu, že diskrimináciu a nerovné zaobchádzanie považoval súd prvej inštancie za kľúčové, zo žiadneho dôkazu nie je preukázaná existencia znevýhodneného, diskriminovaného zamestnanca porovnateľného s ňou a v porovnateľnej situácii. 7. V odvolaní ďalej namietala neprípustnosť neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru len v časti odstupného, keď tvrdila, že dojednanie o odstupnom bolo neoddeliteľnou súčasťou dohody o skončení pracovného pomeru, a to vzhľadom na obsah, okolnosti uzatvárania a aj samotnú povahu daného právneho úkonu - dohody o skončení pracovného pomeru, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo dojednanie o vyplatení odstupného, na ktoré sa žalobkyňa spoliehala a s ktorým rátala. Upresnila, že jej pohnútkou k skončeniu pracovného pomeru dohodou bola skutočnosť, že sa nový primátor vyjadril, že s ňou ďalej nepočíta, nemá o ňu záujem, keďže je osobou predchádzajúceho primátora. Tvrdila, že v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru nevedela, kde bude následne zamestnaná, pričom k uzatvoreniu nového pracovného pomeru došlo dňa 05.01.2023 s pánom V.. V. Č., starostom V. Č. A. - N. V., a nie s bývalým primátorom žalovaného. Podotkla tiež, že k zvýšeniu jej mzdy v roku 2022 nedošlo účelovo, práve naopak, bolo spojené so zmenou pracovnej zmluvy z doby určitej na dobu neurčitú, pričom sa takto prehodnocovala a zvyšovala mzda všetkých zamestnancov u žalovaného. 8. Žalobkyňa sa odvolávala na nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa nej súd prvej inštancie opomenul aplikovať § 17 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Mala za to, že o jednostrannom spôsobení neplatnosti nemožno uvažovať v prípade uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, ktorá je dvojstranná a každá zo strán koná samostatne. Žalobkyňa zároveň tvrdila, že pokiaľ dôvod neplatnosti má byť daný podľa súdu prvej inštancie konaním zamestnávateľa ako žalovaného voči ostatným zamestnancom, potom považovala za zrejmé, že takúto neplatnosť právneho úkonu spôsobil sám žalovaný, a preto prípadná neplatnosť dojednania o odstupnom nemôže byť na jej ujmu a nemôže spôsobiť zánik jej práva na zaplatenie žalovanej sumy. Žalobkyňa preto bola názoru, že keďže žalovaný v rozhodujúcom rozsahu pripravil znenie dohody o skončení pracovného pomeru s ustanovením o dojednaní odstupného, túto podpísal, teda uzavrel, potom ju mal aj plniť. Pokiaľ žalovaný neplnil dohodu pre neplatnosť spočívajúcu výlučne v konaní žalovaného voči iným zamestnancom, potom mal plniť titulom náhrady škody takto spôsobenej žalobkyni. Z rovnakého dôvodu žalobkyňa napadla aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. 9. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a nesprávne zistil skutkový stav, keďže tvrdil, že dojednanie o odstupnom vo výške 2 mesačných zárobkov je v rozpore s dobrými mravmi, pretože odstupné nebolo poskytnuté aj ostatným zamestnancom žalovaného a dojednanie o odstupnom nemalo vopred stanovené podmienky. Žalobkyňa s poukazom na § 76 ods. 1 Zákonníka práce a § 1 ods. 6 Zákonníka práce uviedla, že uvedené ustanovenia umožňovali stranám sporu uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru s dojednaním o odstupnom vo výške 2-mesačných zárobkov, keďže odpracovala u žalovaného 1 rok a 7 mesiacov a ku skočeniu pracovného pomeru došlo pre organizačné zmeny u zamestnávateľa. Pokiaľ ide o údajnú absenciu vopred stanovených podmienok pre poskytovanie odstupného, poukázala na to, že tie sú dané právnymi predpismi SR a každý zamestnanec má vedomosť o tom, že môže žiadať odstupné pri dohode o skončení pracovného pomeru aj nad rámec zákona. Za relevantné pre daný prípad žalobkyňa považovala to, že žalovaný nepreukázal existenciu žiadneho zamestnanca, ktorý by v rozhodnom období žiadal od zamestnávateľa odstupné a nedostal by ho. Pritom ak by taký zamestnanec aj bol, žalobkyňa o tom nemala vedomosť, a preto by ani nemohla vedieť, že by právny úkon mohol byť neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobkyňa zotrvala na tom, že nekonala v rozpore s dobrými mravmi, a preto jej konanie nie je možné postihnúť neplatnosťou pre rozpor s dobrými mravmi. V odvolaní tak žalobkyňa mala za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže jeho právne závery umožňujú zamestnávateľovi beztrestné nerovné zaobchádzanie so zamestnancami tým, že niektorým odstupné vyplatí a aj vyplatil, a iným nie, a nevyplatení zamestnanci zostanú bez právnej ochrany. Nakoniec žalobkyňa nesúhlasila s právnym posúdením súdu prvej inštancie ani čo do interpretácie ňou predložených listinných dôkazov - odpovede miest ohľadom poskytnutia odstupného, pretože z nich považovala za zrejmé, že išlo o prípady poskytnutia odstupného podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce. 10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalobkyne uviedol, že tá je nedôvodná a účelová, nesúhlasil s ňou. Mal za to, že sa súd prvej inštancie náležite a riadne vysporiadal so všetkými dôvodmi uvádzanými žalobkyňou. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 11. V rámci odvolacej repliky žalobkyňa zotrvala na podanom odvolaní. Tvrdila, že sa žalovaný nevysporiadal so žiadnym odvolacím dôvodom, ani so žiadnou výhradou voči rozsudku. Mala za to, že skutkové zistenia v rozsudku nie sú podložené dôkazmi, resp. sú výsledkom nesprávnej a účelovej interpretácie dôkazov súdom prvej inštancie. 12. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, tento však nesprávne právne posúdil. 13. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 4 200,- eur titulom dojednaného odstupného medzi stranami sporu v dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.11.2022. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru v časti dojednaného odstupného považoval za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka a s poukazom na zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie dodal, že dojednanie o odstupnom nemalo žiadne vopred stanovené jednoznačné podmienky, ktoré by akokoľvek odôvodňovali poskytnutie odstupného žalobkyni u zamestnávateľa, u ktorého nebolo poskytnuté odstupné aj ostatným zamestnancom, ktorí u žalovaného odpracovali nepomerne viac rokov. Žalobkyňa v priebehu konania a v podanom odvolaní ťažiskovo namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď mala za to, že časť o dojednanom odstupnom nie je možné oddeliť od dohody o skočení pracovného pomeru a zároveň v danom prípade ide o dvojstranný záväzok uzatvorený dobrovoľne, pričom strana, ktorá zapríčinila neplatnosť právneho úkonu, sa takej neplatnosti nemôže dovolávať, resp. sa žalovaný ako zamestnávateľ nemôže účinne brániť tým, že došlo k diskriminácii ostatných zamestnancov. 14. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 13b ods. 1 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť zvýšenie a) odchodného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku, b) odstupného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku. Podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 2. 15. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza k skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Musí vykazovať všetky náležitosti platného právneho úkonu, absencia ktorých má za následok neplatnosť dohody. Jej nevyhnutnou obsahovou náležitosťou je deň skončenia pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru najviac zodpovedá zásade zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, môže obsahovať všetko, na čom sa účastníci pracovného pomeru dohodnú a čo je pre nich dôležité (napr. výšku odchodného, preplatenie nevyčerpanej dovolenky a pod.). Odstupné predstavuje určitú satisfakciu poskytovanú zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer sa končí skôr, ako účastníci v pracovnej zmluve predpokladali a zároveň skončenie pracovného pomeru nespočíva v osobe zamestnanca, ale v osobe zamestnávateľa, či v jeho hospodárskych problémoch, ktoré vo vzťahu k zamestnancovi vystupujú ako ním nezavinené sociálne riziko. Odstupné sa viaže na skončenie pracovného pomeru, pričom zákon zakotvuje minimálnu sumu odstupného v prípadoch, ak ku skončeniu pracovného pomeru dôjde (a to či už dohodou alebo výpoveďou) podľa § 63 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. f) Zákonníka práce alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. V danom prípade bolo medzi stranami nesporné, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo na základe uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru bez písomného uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru, avšak strany nepopreli, že sa k uzatvoreniu predmetnej dohody uchýlili na základe výsledkov komunálnych volieb. Je preto zrejmé, že strany sporu využili možnosť dojednania odstupného podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce. Zákonník práce zakotvuje minimálnu sumu odstupného s tým, že vyššie odstupné môže zamestnávateľ dohodnúť so zamestnancom napríklad v pracovnej zmluve, ale aj v dohode o skončení pracovného pomeru, a to v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Pri výkone práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z. z., ako aj zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní pri výkone práce vo verejnom záujme, ako je tomu aj v predmetnom prípade, síce zamestnávateľ nemôže celkom autonómne využiť oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného pomeru vzhľadom na finančnú naviazanosť na štátny rozpočet alebo na rozpočet zriaďovateľa, avšak pokiaľ už odstupné dohodol, nemôže to byť na ťarchu zamestnanca. 16. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu považoval odvolací súd za nepochybné, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej bola obsiahnutá aj dohoda o odstupnom. Odvolací súd nesúhlasil so súdom prvého stupňa, že by dohoda o odstupnom dojednaná podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce mala byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Neplatnosť právneho úkonu v občianskoprávnych vzťahoch má byť v zásade výnimočná a prednosť má mať výklad smerujúci k platnosti právneho úkonu tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 03.07.2008, podľa ktorého „základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“ 17. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že úmyslom strán sporu bolo uzatvoriť takto dojednanú dohodu o skončení pracovného pomeru, s čím obe strany súhlasili a prejavili svoju slobodnú vôľu. K uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru došlo na základe dohodnutých podmienok, ktorými v danom prípade boli dátum skončenia pracovného pomeru a výška odstupného s dojednaným dátumom jeho vyplatenia. Ani skutočnosť, že by takto dojednané odstupné nebolo vopred prerokované alebo zahrnuté do mestského rozpočtu, teda že by štatutárny orgán žalovaného konal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v tomto prípade by nespôsobil neplatnosť odstupného dojednaného v súlade s pracovnoprávnymi predpismi a ustanovením § 1 ods. 4 a § 13b zákona č. 552/2003 Z. z. ohľadom maximálnej výšky odstupného. Práve naopak, zakladalo by to zodpovednosť bývalého primátora žalovaného za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré však nemôže byť dané na zodpovednosť zamestnankyne. Z uvedeného dôvodu nesúhlas aktuálneho štatutára žalovaného s uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej je dojednané odstupné, nemôže byť dôvodom neplatnosti tejto dohody a zároveň vyššie uvedené skutočnosti sú vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku bezvýznamné. 18. Odstupné dojednané podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce v dohode o skončení pracovného pomeru neviaže jeho dohodu na osobitné podmienky, či dôvody skončenia pracovného pomeru. Preto pokiaľ dôvodom skončenia pracovného pomeru v tomto prípade bol výsledok komunálnych volieb, uvedené nepodmienilo ani platnosť, ani výšku dojednaného odstupného a na odstupné nemala vplyv ani dĺžka pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. Žalovaný síce poukazoval na osobitný zákon č. 552/2003 Z. z. a zákon č. 553/2003 Z. z., v konaní však bližšie neuviedol, v čom mal spočívať rozpor dojednaného odstupného s uvedenými zákonmi. Žalobkyňa u žalovaného vykonávala prácu vo verejnom záujme, pričom podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ustanovenie § 13b zákona č. 552/2003 Z. z. je kogentným ustanovením, ktoré zakotvuje maximálnu výšku odstupného (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/377/2014 z 29.11.2016), ktorá sa musí vzťahovať aj na prejednávaný prípad, a to bez ohľadu na ustanovenie § 76 ods. 7 Zákonníka práce, ktoré umožňuje poskytnúť odstupné aj vo vyššej ako zákonnej výške. Pretože v dohode o skončení pracovného pomeru bolo medzi stranami dojednané odstupné vo výške 2-mesačného platu žalobkyne, potom táto dohoda nie je v rozpore ani s uvedeným ustanovením zákona. 19. Pokiaľ ide o žalovaným tvrdený rozpor dojednaného odstupného so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazom diskriminácie, zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu takýto rozpor nevyplýva, keďže žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno. V pracovnoprávnych vzťahoch je kladený dôraz na rovnaké zaobchádzanie, zákaz diskriminácie a tiež konanie v súlade s dobrými mravmi. Správne preto súd prvej inštancie posudzoval, či individuálne dohodnutá výška odstupného zodpovedá zásade rovnakého zaobchádzania. Takéto posudzovanie nepopiera ani autonómiu vôle strán, ani nezasahuje do prejavenej vôle strán, ale vychádza z čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce, § 13 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce a § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2 a § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z.z. Pokiaľ však strana sporu tvrdí, že k diskriminácii došlo, svoje tvrdenie musí relevantným spôsobom preukázať, nestačí odkázať na predložené listiny, ktoré bez ďalšieho nemajú výpovednú hodnotu, resp. z ktorých nevyplýva, že by vo vzťahu k iným zamestnancom v porovnateľnej situácii ako bola žalobkyňa, došlo k diskriminácii. Zo žalovaným predložených listinných dôkazov vyplýva menný zoznam zamestnancov, ktorí ukončili pracovný pomer u žalovaného v období od 1.1.2019 do 31.10.2022 a rekapitulácia mzdových zložiek s celkovou výškou odstupného vyplatenou v jednotlivých rokoch, pričom žalovaný neoznačil konkrétnych zamestnancov, ktorým v rozhodnom období v porovnateľnej situácii bolo alebo nebolo vyplatené odstupné (a v akej výške) po skončení pracovného pomeru dohodou podľa § 76 ods. 7 ZP, a vo vzťahu ku ktorým malo byť jeho rozhodnutie dojednať so žalobkyňou odstupné, diskriminačné. Z uvedených listinných dôkazov nie je možné bez ďalšieho vyvodiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie porušenia zásady zákazu diskriminácie. Súd prvej inštancie nemá nahrádzať bremeno tvrdenia žalovaného a vykladať obsah žalovaným predložených listinných dôkazov v jeho prospech, či dotvárať argumentáciu žalovaného, najmä ak púhe tvrdenia žalovaného o diskriminácii nemôžu samé o sebe nasvedčovať záveru o diskriminácii. Odvolací súd však má za to, že aj keby žalovaný pri poskytovaní odstupného porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, neplatnosti odstupného v dohode o skončení pracovného pomeru sa nemôže dovolávať žalovaný, ktorý túto prípadnú neplatnosť spôsobil, ale nároky z porušenia diskriminačného zákona je oprávnený si uplatňovať zamestnanec voči zamestnávateľovi, a to vo forme kompenzácie. Tento nárok však nepatrí žalovanému, ktorý sa prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania dopustil. 20. Je pravdou, že pokiaľ sa zamestnávateľ rozhodne poskytovať odstupné, a to aj odlišne podľa prípadnej dohody so zamestnancom v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce, musí tak konať v súlade so zákazom diskriminácie podľa § 1 a § 13 Zákonníka práce, a pritom rozdielnosť výšky a podmienky poskytovania odstupného by mali mať určitého spoločného menovateľa (napr. rovnaká kategória zamestnancov, povaha vykonávanej práce, doba zamestnania, špecifické pracovné úlohy, a pod.). Zamestnávateľ pritom musí konať tak, aby nevznikla pochybnosť o uplatňovaní jeho autonómnej vôle alebo zmluvnej voľnosti zúčastnených strán pracovnoprávneho vzťahu v súlade s účelom zákona a základnými zásadami pracovného práva. V danom prípade sa strany sporu dohodli na odstupnom podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce, pričom právny základ takejto dohody je daný. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, vo vzťahu ku komu malo dôjsť k nerovnakému zaobchádzaniu, keď žalovaný nekonkretizoval a neoznačil spoločného menovateľa. 21. Odvolací súd nevzhliadol ani rozpor spornej dohody o skončení pracovného pomeru v časti dojednaného odstupného s dobrými mravmi, na ktorých je Zákonník práce postavený a ktoré slúžia na ochranu zamestnanca. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že ustanovenia pracovnoprávnych predpisov upravujúce pracovnoprávne vzťahy sú kogentnej povahy. V dôsledku kogentnej úpravy pracovnoprávnych predpisov môžu účastníci pracovnoprávnych vzťahov urobiť právne úkony len podľa typov zmlúv a dohôd, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Aj v týchto právnych vzťahoch sa uplatňuje zmluvná voľnosť, v dôsledku kogentnej úpravy danej pracovnoprávnymi predpismi sa ale táto voľnosť uplatní len tam (a v tom rozsahu), kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumožňujú účastníkom pracovnoprávnych vzťahov odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné to, čo týmto predpisom nezodpovedá, považovať za neprípustné (viď tiež R 39/2002). Ku kogentnej povahe pracovnoprávnych predpisov sa vyjadril aj ústavný súd, ktorý v náleze zo 7. júla 2006 sp. zn. II. ÚS 60/06 poukázal na to, že podľa § 244 ods. 1 Zákonníka práce je zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uzavretie zmluvy (dohody) „podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov“ nepripúšťa možnosť uzavretia takej zmluvy (dohody), ktorá nie je v týchto predpisoch upravená. Zákonník práce neobsahuje ani ustanovenie obdobné § 51 Občianskeho zákonníka o možnosti uzavretia nepomenovanej zmluvy. 22. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, ktorej súčasťou bola aj dohoda o odstupnom, bola podpísaná oboma stranami sporu, bez nátlaku, slobodne. Rovnako preto nemôže byť dôvodom tvrdeného rozporu s dobrými mravmi ani skutočnosť, pre ktorú došlo k ukončeniu pracovného pomeru medzi stranami sporu, a to výsledok komunálnych volieb, či následný nový pracovný pomer žalobkyne, ktorý odvolací súd vyhodnotil ako nepodstatný pre posúdenie platnosti dojednaného odstupného ku dňu podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, či ku dňu skončenia pracovného pomeru. 23. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/284/2018 z 30.01.2020, odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetným rozhodnutím bolo dovolanie odmietnuté a citácia použitá súdom prvej inštancie vychádzala z argumentácie odvolacieho súdu. Je tiež potrebné dodať, že v tamojšej veci bola posúdená neplatnosť dohody o odstupnom v časti týkajúcej sa dojednania zvýšeného odstupného nad rámec 5-násobku priemerného mesačného zárobku, nešlo teda o určenie neplatnosti dohody o odstupnom ako takej. 24. Žalobkyňa v odvolaní namietala porušenie zásady koncentrácie a procesnú vadu spočívajúcu v tom, že jej súdom prvej inštancie neboli doručené žalovaným predložené listinné dôkazy. Odvolací súd poznamenáva, že sudcovská koncentrácia konania spadá do diskrečnej právomoci súdu, a preto nejde o procesnú vadu, pokiaľ súd prvej inštancie prijal listinné dôkazy na pojednávaní. Predmetné listinné dôkazy síce boli predložené súdu prvej inštancie len v jednom vyhotovení, právna zástupkyňa žalobkyne však na pojednávaní vyhlásila, že obsah listinných dôkazov pozná, o odročenie pojednávania z dôvodu porady s klientom nežiadala. Odvolací súd preto uvedenú procesnú vadu nevyhodnotil ako dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku, keďže predmetné listinné dôkazy vyhodnotil ako irelevantné pre záver o žalovaným tvrdenej diskriminácii. 25. Vzhľadom na opodstatnenosť odvolacej argumentácie žalobkyne odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa ustanovenia § 388 CSP tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4 200,- eur predstavujúcu sumu dojednaného odstupného v dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.11.2022. Odvolací súd žalobkyni priznal aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v zmysle navrhovaného rozsudočného petitu, a to vo výške 7 % ročne zo sumy 4 200,- eur od 10.12.2022 (deň nasledujúci po nevyplatení odstupného vo výplatnom termíne v zmysle dohody) až do zaplatenia, keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu žalobkyni. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že výška úrokovej sadzby ECB platná ku dňu vzniku omeškania bola vo výške 2% ročne. 26. O trovách konania (odvolacieho, aj prvoinštančného) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že plne procesne úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 27. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).