Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoCsp/16/2025 z 31. 3. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2026, sp. zn. 16CoCsp/16/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2 Krajský súd Bratislava | 16CoCsp/16/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2 | 2026-03-31 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/04001cba-b90d-43ce-8596-e86e966f8b30 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 16CoCsp/16/2025 1423203673 31. 03. 2026 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne: B. K., X.. X.X.XXXX, J. Š. XXXX, J. Š., zastúpenej: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenej: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 5, Bratislava, IČO: 36 857 513, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. 39Csp/17/2023-176, zo dňa 29.1.2025, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdzuje. II. Odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmieta. III. Žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 200 eur, spolu s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 200 eur, od 25.7.2023 do zaplatenia a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 27.7.2023 sa žalobkyňa domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.827,88 eura a úroku z omeškania 9 % ročne z istiny od 25.7.2023 do zaplatenia. 2. Podanú žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že ako klientka v pozícii spotrebiteľa podala žiadosť na žalovanú cez finančného agenta, a to Consumer Finance Holding, a.s., ktorý žiadosť schválil, čím došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou poskytnutia kreditnej karty s úverovým rámcom 2.400 eur, kde ročná percentuálna miera nákladov je 26,07 %, priemerná RPMN je 23,10 %, úroková sadzba 22,80 % a mesačná splátka 80 eur. Na základe uvedeného úveru čerpala žalobkyňa finančné prostriedky dvakrát, a to dňa 30.7.2012 vo výške 400 eur a vo výške 2.000 eur. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva o bankomatke Q., číslo zmluvy XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012 je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (výrok I.), určil, že „poplatok za postúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok IV.). Žalobkyňa podala voči výrokom III. a IV. odvolanie, ostatné výroky však nenapadla, preto je v tejto časti rozsudok právoplatný. 3. Ďalej uviedla, že § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v súčasnosti nevyžaduje privodenie, resp. spôsobilosť privodenia akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Jediná podmienka na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je úspech v súdnom konaní, týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Súčasne platí, že zákon nevyžaduje potrebu existencie určitého stupňa intenzity k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázala na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje zákonom predpísaná náležitosť (termín uvedenia konečnej splatnosti) o čom svedčí aj právoplatné rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV, ktorý deklaroval bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia súdu, ktorého dôsledkom bolo určenie bezúročnosti/bezpoplatkovosti zmluvy a neprijateľnosti zmluvnej podmienky mala za to, že je splnená jediná podmienka vyplývajúca z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., čím vznikol žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie. 4. Doplnila, že z dôvodu ťažkej finančnej a životnej situácie sa uchýlila k spotrebiteľskému úveru, keďže nemala inú možnosť ako si zaobstarať finančné prostriedky. Snažila sa vyvinúť maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu. Zdôraznila, že keby nepodala žalobu, žalovaná by si voči nej uplatňovala nároky zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktoré nemala nárok, pričom aj počas konania zostali snahy o dohodu bezúspešné. Od momentu podania žaloby tak začala prežívať dni plné strachu a stresu, keďže v danom konaní vystupovala v pozícii spotrebiteľa voči stabilnému bankovému subjektu. Samotná potreba obrátiť sa na súd vplývala na žalobkyňu nepriaznivo po psychickej stránke a mala za následok rodinné pretrvávajúce problémy. Nevedela sa vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu a musela absolvovať aj odvolacie konanie. Zažívala okrem právnej neistoty aj pocity frustrácie. Doplnila, že zistila, že žalovaná bola niekoľkokrát účastníkom súdnych konaní, z dôvodu poskytovania úverových služieb s rovnakými praktikami, kedy absentovali zákonné náležitosti. Keby žalovaná postupovala podľa právnych predpisov, k potrebe súdneho konania a ujme, ktorú žalobkyňa utrpela, by nikdy nemuselo dôjsť. Na základe uvedeného bola názoru, že má nárok na primerané finančné zadosťučinenie 500 eur z titulu emocionálnej ujmy. Keďže žalovaná opakovane používala zmluvy, v ktorých chýbali obligatórne zákonné náležitosti i napriek rozhodnutiam v jej neprospech, v snahe ľstivo získať majetkový prospech bez toho, aby poskytla protiplnenie žalobkyni za adekvátnu náhradu, vzhľadom na jej nepoučiteľnosť a opakovateľnosť považovala za adekvátnu sumu 200 eur (2 x 100 eur) za každú absentujúcu, resp. nesprávne uvedenú zákonnú náležitosť a prítomnú neprijateľnú podmienku. 5. Ozrejmila, že od žalovanej čerpala finančné prostriedky dvakrát v sume spolu 2.400 eur. Debetné transakcie žalobkyne od 1.8.2012 do 31.12.2016, v ktorých boli okrem čerpania uvedenej sumy zahrnuté i rôzne poplatky a úroky spolu predstavujú sumu 6.527,88 eura, čo predstavuje rozdiel vo výške 4.127,88 eura, o ktorú sumu by prišla, ak by sa podrobila vôli žalovanej a zostala by nečinná. Danú sumu považovala za neprimerane vysokú vzhľadom k výške poskytnutého rámca (2.400 eur). Z uvedeného dôvodu dospela k žalovanej sume 4.827,88 eura. Dodala, že nárok na zaplatenie danej sumy vznikol momentom právoplatnosti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, pričom bola názoru, že je logické a spravodlivé, aby suma zadosťučinenia vychádzala z ujmy, ktorá jej hrozila v súvislosti s uplatňovaným nárokom. Súčasne si uplatnila aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni určenom ako posledný deň lehoty na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia v predžalobnej výzve, t. j. od 25.7.2023. Záverom poukázala na skutočnosť, že žalovaná mala tendenciu opakovať svoje protiprávne konanie v podobe vyhotovovania spotrebiteľských zmlúv bez zákonných náležitostí a s neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj v iných veciach. 6. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva o bankomatke Q., číslo zmluvy: XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012, je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. (výrok I.), určil tiež, že „poplatok za postúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok IV.). Predžalobnou výzvou zo dňa 13.7.2023, ktorá bola žalovanej doručená dňa 14.7.2023, vyzvala žalobkyňa žalovanú na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v lehote do 24.7.2023. 7. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie pripojením celého spisu prvoinštančného súdu vo veci sp. zn. 58Csp/88/2017 a celého spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/302/2018 za účelom vykonania všetkých dôkazov v nich a tiež nevykonal dokazovanie lustráciou súdnych konaní päť rokov spätne, kde žalovaná vystupuje ako žalovaná v obdobných konaniach, nakoľko vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za relevantné pre ustálenie skutkového stavu v tejto veci a vykonanie týchto dôkazov by bolo značne nehospodárne a neúčelné. 8. Uviedol tiež, že medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaná uzatvorili dňa 29.5.2012 zmluvu o revolvingovom úvere č. 42021336, na základe ktorej bol žalobkyni zo strany žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 2.400 eur. Ďalej sporné nebolo ani to, že Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva o bankomatke Q., číslo zmluvy: XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012, je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež určil, že „poplatok za postúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Sporné medzi stranami zostalo, či uvedený rozsudok spĺňa náležitosti, ktoré predpokladá § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., tiež či v danom prípade vôbec došlo k porušeniu práva spotrebiteľa, resp. k porušeniu povinností veriteľa a ak aj áno, či uplatnený nárok spotrebiteľa nebol už uspokojený samotným konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy. 9. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že ako vyplýva z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., predpokladom vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021, R 48/2022, ktoré bolo prijaté v súvislosti s primeranosťou finančného zadosťučinenia spotrebiteľa vyplýva, že vznik a preukazovanie ujmy by bolo nereálne a nie je vyžadované zákonom, preto nie je ani možné od spotrebiteľa vyžadovať preukazovanie ujmy. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je jeho primeranosť. Existencia a rozsah prípadnej ujmy na strane spotrebiteľa pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie preto nie je relevantná. 10. Dal do pozornosti, že ako správne poznamenala žalobkyňa a ako vyplýva aj z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., podstatou a predmetom konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia už nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, teda toho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný predchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde a v tomto konaní sa obmedzuje len na konštatovanie, či bol zo strany žalobcu preukázaný úspech spotrebiteľa v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a že žalovaný za takéto porušenie práva zodpovedá. Súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma. Na konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje teda preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. Súd v tomto konaní už posudzuje len výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zvažujúc všetky okolnosti a súvislosti daného vzťahu medzi stranami. 11. Z uvedeného mal za zrejmé, že nemohla obstáť argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na to, že súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 58Csp/88/2017 dospel k nesprávnym právnym záverom a v prejednávanej veci by sa mal súd opätovne týmito zaoberať. Bolo nesporné, že žalovaná voči rozsudku vyhlásenému v danom konaní dňa 22.6.2023 odvolanie nepodala, pričom odvolanie podané žalobkyňou v časti výrokov III. a IV nemalo žiadny vplyv na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku v časti výrokov I. a II. Keďže strany nespochybnili, že vyhlásený rozsudok nebol napadnutý opravným prostriedkom v častiach výrokov I. a II. uzavrel, že logickým následkom uvedeného je právoplatnosť predmetného rozsudku v daných častiach. Ak preto nadobudol rozsudok právoplatnosť v častiach, v ktorých jednoznačne konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru a určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, je takto vyslovený právny záver všeobecného súdu pre strany záväzný a je záväzný aj pre súd v prejednávanej veci. Opätovne pritom zdôraznil, že úlohou súdu v konaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, teda toho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný predchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde, pričom z právoplatných výrokov I. a II. rozsudku č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023, možno jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa ako spotrebiteľ svoje právo voči žalovanej na súde uplatnila úspešne, keď bolo nesporné, že v prospech žalobkyne súd konštatoval, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu je v dôsledku porušenia právnych predpisov zo strany žalovanej bezúročná a bezpoplatková a tiež, že poplatok uvedený v cenníku žalovanej bol neprijateľnou podmienkou. Súd tak jednoznačne vyslovil porušenie povinností zo strany žalovanej ako veriteľa, ktorá v rozpore so zákonom nedodržala povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere všetky podstatné náležitosti úverovej zmluvy a taktiež porušila svoju povinnosť vyhnúť sa používaniu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa tak v prejednávanej veci dostatočným spôsobom preukázala splnenie jediného predpokladu pre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, keď na súde úspešne uplatnila porušenie povinností veriteľa ustanovenej osobitnými predpismi, čím došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, pričom zodpovedným subjektom za uvedený stav bola žalovaná. 12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nakoľko ustálil, že bol daný základ uplatneného nároku, bolo potrebné určiť už len výšku finančného zadosťučinenia, pričom zákon v danom prípade ustanovuje len požiadavku primeranosti jeho výšky. Stanovenie výšky tak záleží na úvahe súdu, ktorý musí prihliadnuť na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv konania na spotrebiteľa, dobu trvania protiprávneho stavu, rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Účelom zákona je prinútiť dodávateľov služieb dodržiavať právne predpisy na ochranu spotrebiteľov a vyhnúť sa v budúcnosti nekalým obchodným praktikám. Žalobkyňa v tejto súvislosti požadovala zaplatenie celkovej sumy 4.827,88 eura, ktorú odôvodňovala emočnou ako aj psychickou ujmou, ktorú jej spôsobila žalovaná, ako aj útrapami, ktoré jej mali vzniknúť z dôvodov prebiehajúcich súdnych konaní. Uviedla, že pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia vychádzala z výšky škody, ktorá jej v danom prípade hrozila. 13. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie dospel k záveru, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne nemohlo žalobkyni spôsobiť opísané následky. Dôvodil, že je nezanedbateľnou skutočnosťou, že hoci žalobkyňa vystupovala v sporových konaniach so žalovanou v postavení slabšej strany, vystupovala v nich v postavení žalobcu a teda to bola ona, kto aktívne uplatňoval a bránil svoje práva. Nečelila tak neoprávnenému uplatňovaniu práv zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany žalovanej, pričom je ťažké si predstaviť, že uplatňovanie vlastných práv zo spotrebiteľského vzťahu na súde, v ktorých strana aktívne a z vlastnej iniciatívy vystupuje ako „dominus litis“, môže žalobkyni spôsobiť psychické následky a rodinné problémy ako to opísala žalobkyňa, pričom tieto ani nijako bližšie nešpecifikovala. Konštatoval tiež, že žalobkyňa nijako nepreukázala a ani len netvrdila, že by žalovaná voči nej vystupovala šikanózne, uplatňujúc vyhrážky ohľadne možných právnych následkov alebo iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať psychický vplyv na život spotrebiteľa. Ak porušila žalovaná práva spotrebiteľa a svoje vlastné povinnosti, čoho následkom bolo posúdenie uzatvorenej zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej a určenie zmluvnej podmienky ako neprijateľnej, uvedená intenzita porušenia zákona ako aj závažnosť tohto porušenia zo strany veriteľa ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na majetkovú a osobnostnú sféru spotrebiteľa, keď nebolo preukázané ani to, že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, že by sa vykonávali zrážky zo mzdy alebo že by voči žalobkyni boli zo strany veriteľa neprávom uplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom vplývali na život spotrebiteľa, potom nemôže takýto skutkový stav zodpovedať primeranému zadosťučineniu v tak zásadne vyššom rozsahu, než v akom mal spotrebiteľ žalovanej zo spotrebiteľského úveru zaplatiť celkovú čiastku. 14. V nadväznosti na uvedené poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že žalobkyňa v danom prípade čerpala spotrebiteľský úver vo výške 2.400 eur. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia vo veci sp. zn. 58Csp/88/2017 (napr. ods. 2 alebo ods. 10), pričom táto skutočnosť nebola v tomto konaní nijako rozporovaná, z uvedeného úveru žalobkyňa žalovanej vrátila len sumu 1.650 eur a dosiaľ žalovanej nevrátila ani len celú dlžnú istinu úveru. Ak súd určil bezpoplatkovosť a bezúročnosť spotrebiteľského úveru, uvedené neznamená, že spotrebiteľ nie je povinný voči svojmu veriteľovi svoju povinnosť úplne splniť. Inštitút primeraného zadosťučinenia nemôže slúžiť na to, aby povinnosti žalobkyne ako dlžníčky žalovanej boli splnené iným spôsobom než jej vlastným plnením a nemôže slúžiť na obohacovanie sa na úkor veriteľa. Účelom nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je kompenzovať prípadné škody vzniknuté žalobcovi, ale primerane zadosťučiniť spotrebiteľa za to, že bol vystavený protiprávnemu konaniu svojho veriteľa v spotrebiteľskom vzťahu. Účelom je teda dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa. Na druhej strane, nemožno sa stotožniť s názorom žalovanej, podľa ktorej ak spotrebiteľovi bola poskytnutá právna ochrana v podobe určenia bezpoplatkovosti a bezúročnosti daného spotrebiteľského úveru, uvedené možno považovať za dostatočnú satisfakciu bez potreby ďalšieho zadosťučinenia v prospech spotrebiteľa. Tieto právne následky porušenia povinností veriteľa nemožno stotožňovať, nie sú žiadnym spôsobom od seba závislé a takýto právny výklad zo strany žalovanej nemá oporu v žiadnom právnom predpise a bol by neudržateľný. 15. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade bola zmluva o spotrebiteľskom revolvingovom úvere uzatvorená platne. Žalobkyni bol poskytnutý úver, ktorý v celosti čerpala a teda jej bol poskytnutý účelne, pričom jeho výška bola 2.400 eur. Porušenie práva spotrebiteľa spočívalo v tom, že uzatvorená zmluva bola pre rozpor so zákonom bezúročná a bezpoplatková a zároveň súd určil neprijateľnú zmluvnú podmienku v poplatku za postúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 eura. Uvedená intenzita porušenia zákona, ako aj závažnosť porušenia povinností zo strany veriteľa, ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na majetkovú a osobnostnú sféru spotrebiteľa, keď nebolo preukázané, že by voči žalobkyni boli zo strany veriteľa neprávom uplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom vplývali na jej život (napr. exekúcia, súdne konanie na zaplatenie dlžnej sumy), nemôže zodpovedať primeranému zadosťučineniu o 100 % vyššiemu ako čiastka, ktorú mala a stále má žalobkyňa ako spotrebiteľ žalovanej zaplatiť. Zopakoval, že účelom je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa. Za situácie, že žalobkyňa bola ako spotrebiteľ úspešná v tom, že poskytnutý úver súd konštatoval ako bezúročný a bezpoplatkový, pričom k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa doposiaľ reálne nedošlo, keďže žalobkyňa nevrátila ani len dlžnú istinu, dovŕšením ochrany ako primeraného zadosťučinenia bude zodpovedať čiastka 200 eur. Zároveň skutočnosť, že žalobkyňa bude vo výsledku povinná v dôsledku primeraného zadosťučinenia žalovanej vrátiť nižšiu sumu ako poskytnutú istinu úveru, plní podľa názoru súdu prvej inštancie dostatočný satisfakčný rozmer priznaného nároku a zároveň pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovanú ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov do budúcna, keďže nepriaznivým následkom pre žalovanú je to, že v dôsledku obdobného porušenia zákona nemôže počítať ani s navrátením poskytnutej istiny v celom rozsahu. Takto priznaná suma zároveň nevybočuje z rámca obvyklých občianskoprávnych sankcii v obdobných veciach a z hľadiska jej primeranosti ju nemožno posúdiť ani ako obohacovanie sa dlžníka na úkor veriteľa. 16. V súvislosti s uplatneným príslušenstvom uviedol, že žalobkyňa si voči žalovanej uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 9,00 % od 25.7.2023 do zaplatenia, ktorý jej priznal tak, ako si ho uplatnila, a to z priznanej istiny. Dodal, že žalobkyňa dostatočne preukázala, že žalovanú vyzvala výzvou na plnenie zo dňa 13.7.2023, ktorá bola riadne doručená dňa 14.7.2023, na náhradu finančného zadosťučinenia v lehote do 24.7.2023. Dňom 25.7.2023 sa tak dostala žalovaná do omeškania s plnením svojej povinnosti, pričom sadzba úroku z omeškania bola žalobkyňou určená správne s ohľadom na sadzbu Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (4,00 %). Bol názoru, že rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení spotrebiteľa je deklaratórnym a nie konštitutívnym rozhodnutím, právo spotrebiteľa na finančné zadosťučinenie totiž vzniká priamo zo zákona po splnení zákonných predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde voči osobe, ktorá za takéto porušenie zodpovedá. Uvedené bolo v danom prípade splnené, čím priamo vznikol žalobkyni nárok na náhradu primeraného zadosťučinenia. Súdnym rozhodnutím v tejto veci dôjde už len k potvrdeniu tohto existujúceho stavu a priznaniu primeranej finančnej satisfakcie za takýto zásah. 17. Súd prvej inštancie dôvodil, že je možné v danom prípade analogicky aplikovať závery najvyšších súdnych autorít týkajúcich sa priznávania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/257/2019). Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti. Podporne doplnil aj ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z omeškania ako príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/18/2023, zo dňa 4.10.2023, alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2022, sp. zn. 7Cdo/39/2021. Súčasne zdôraznil, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019 a sp. zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle Čl. 2 ods. 2 C. s. p. aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach. 18. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 53 ods. 3 zákona č. 108/2024 Z. z., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď v danom prípade žalobkyňa ako spotrebiteľ v konaní preukázala, že na súde úspešne uplatnila porušenie práva a povinností, vznikol žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu posúdil ako primeranú výšku zadosťučinenia sumu 200 eur a keďže žalovaná dobrovoľne neuhradila žalobkyni predmetný nárok, dostala sa so splnením svojho dlhu do omeškania, preto ako dôvodný vyhodnotil aj nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % od 25.7.2023 do zaplatenia zo sumy priznanej istiny. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p.. Poukázal na to, že podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 4.2.2021, č. k. III. ÚS 475/2018-31, „zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O. s. p.. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 C. s. p. súdom nie je v súlade s ústavou.“ Argumentoval, že výška primeraného finančného zadosťučinenia závisela od voľnej úvahy súdu a žalobkyni priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie, preto dospel k záveru, že žalobkyni prislúcha nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej z priznanej sumy, teda zo sumy 200 eur. Doplnil, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 19. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025, súd prvej inštancie doplnil uvedený rozsudok tak, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keď v odôvodnení uviedol, že nad sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur priznanú rozsudkom č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024, posúdil uplatnený návrh žalobkyne ako nedôvodný. 20. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024 podala ešte pred vydaním dopĺňacieho rozsudku odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť alebo žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho bola ukrátená na práve náležite skutkovo a právne argumentovať proti napadnutému rozsudku, keď súdu prvej inštancie vytkla, že použil svojvoľné kritériá na určenie primeranej výšky uplatneného nároku. Taktiež namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne na zistenie dôvodnosti žalovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia (pripojenie súdneho spisu z konania sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho konania a vykonanie lustrácií súdnych konaní za 5 rokov dozadu v obdobných veciach, kde vystupuje žalovaná). Uviedla, že napriek tomu, že vyhovujúci výrok bol vydaný v jej prospech, keďže konajúci súd „opomenul“ rozhodnúť o zvyšnej časti a žalobu v tejto nezamietol, z dôvodu nerozhodnutia o celom predmete konania (keď podanou žalobou žalovala sumu 4.827,88 eura a súd prvej inštancie rozhodol len o výške 200 eur a o zvyšku žaloby nerozhodol) podala návrh na doplnenie rozsudku, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Dodala, že z dôvodu procesnej opatrnosti a ochrany svojich práv, vzhľadom na blížiaci sa koniec lehoty na podanie odvolania voči rozsudku, podala odvolanie proti prvému výroku napadnutého rozhodnutia, keďže voči inému výroku možnosť podať odvolanie v danom čase nemala. 21. Po vydaní dopĺňacieho rozsudku č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025 podala žalobkyňa odvolanie aj proti doplnenému výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšku a žiadala napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť alebo žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 22. Namietala, že výška priznaného finančného zadosťučinenia nie je primeraná a súd prvej inštancie pri jej určení nezohľadnil kritériá konštatované najvyššími súdnymi autoritami, miesto toho vzal do úvahy kritériá, aké žiadna súdna prax ani zákon neuvádza ako hľadiská, na ktoré by bolo potrebné nazerať v súvislosti s priznaním tohto zadosťučinenia. Poukázala na kritériá k určeniu výšky finančného zadosťučinenia vyplývajúce zo súdnej praxe a tiež na to, ako odôvodnila uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia. Dala do pozornosti, že si v žalobe nárokuje 500 eur z titulu spôsobenej citovej ujmy ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá jej vznikla v dôsledku konania žalovanej. Zdôraznila, že na základe uzatvorenej úverovej zmluvy čerpala finančné prostriedky vo výške spolu 2.400 eur, pričom spolu mala zaplatiť 6.527,88 eura. Vzhľadom aj na obsah rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, ktorý deklaroval neprijateľnosť, teda neplatnosť zmluvných podmienok a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy so žalovanou, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje sumu 4.127,88 eura, ktorú si nárokuje titulom primeraného finančného zadosťučinenia, pričom ak by sa v súdnom konaní nedomáhala ochrany svojich práv (následkom čoho bola súdom vyslovená bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy a určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných podmienok), žalovaná by sa bezdôvodne obohatila o sumu 4.127,88 eura, ktorá suma tak predstavuje legitímny základ uplatneného nároku. Dodala, že pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia prihliadala na okolnosti konania, aj na uznanie neplatnosti neprijateľných podmienok, ktoré žalovaná opakovane používala napriek mnohým súdnym rozhodnutiam v jej neprospech, kedy za adekvátnu náhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovanosť považuje sumu 100 eur za každú absentujúcu, resp. nesprávne uvedenú zákonnú náležitosť, t. j. 2 x 100 = 200 eur, celková suma primeraného finančného zadosťučinenia tak predstavuje sumu 4.827,88 eura, t. j. 4.127,88 + 500 (psychická ujma a spôsobená záťaž) + 200 (absentujúca zákonná náležitosť nachádzajúca sa v uzavretej zmluve). 23. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne nemohlo žalobkyni spôsobiť opísané následky (ods. 9 až 12 napadnutého dopĺňacieho rozsudku). Argumentovala, že z pohľadu výšky primeraného finančného zadosťučinenia je irelevantné, či vystupovala v pozícii žalobcu, hoci práve skutočnosť, že bola nútená podať žalobu a v konaní sa musela aktívne brániť, len umocňovala stres, neistotu z výsledku a psychické problémy, ktoré dennodenne musela prežívať a mala za následok aj rodinné pretrvávajúce problémy a to takmer 10 rokov, až do právoplatného rozhodnutia vo veci. Zdôraznila, že miera neistoty a psychickej záťaže bola subjektívne vyvolaná výhradne žalovanou, ktorá (ako počas konania zistila) vedome pripravovala klientom zmluvy s rovnakým znením, na základe ktorých vymáhala od spotrebiteľov privysoké sumy, na ktoré prakticky nemala nárok, v dôsledku čoho bola už niekoľkokrát v minulosti účastníčkou súdnych konaní, čo však súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec nezohľadnil. Taktiež sa nevysporiadal ani s právnymi názormi súdov v obdobných veciach, ktoré považovali za základ daného nároku škodu, ktorá hrozila spotrebiteľovi od dodávateľa. Dala do pozornosti, že v zmysle ustálenej súdnej praxe plní primerané zadosťučinenie funkciu satisfakčnú, sankčnú a treba ho chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne silnejším dodávateľom, čím priniesol benefit aj ostatným spotrebiteľom, pričom ani tento trojitý účel súd prvej inštancie nezohľadnil a tak priznanú sumu považovala za popretie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, absolútne nezohľadňujúcu rozhodovaciu prax ani relevantné kritériá a nenapĺňajúcu ani jednu zo zmienených funkcií tohto inštitútu, k čomu (mimo iných) dala do pozornosti závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020. 24. Oponovala tiež záveru súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru s prihliadnutím na priznanú sumu pôsobí na žalovanú dostatočne odradzujúco, keď konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nevstupuje do vyčíslenia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože oba inštitúty sú navzájom od seba nezávislé a nemožno ich stotožňovať. Za svojvoľné označila aj poníženie uplatneného nároku z dôvodu, že sa voči nej nevedie žiadna exekúcia, nezrážajú sa zrážky zo mzdy a ani sa nevedie súdne konanie o doplatenie zvyšku úveru (čo je len na vôli žalovanej), pretože takéto kritériá žiadna súdna prax nežiada zohľadniť vo výške primeraného finančného zadosťučinenia. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že opomenul vo výške priznaného zadosťučinenia zohľadniť dĺžku trvania protiprávneho stavu, ktorý trval takmer 10 rokov. Zhrňujúc vyššie uvedené mala za to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, arbitrárny, právne svojvoľný ergo nezákonný a ústavne non-konformný, keď ide o rozhodnutie, ktoré nemá rozumný základ v obsahu spisu a racionálne vysvetlenie, pričom súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy súdnou praxou ustálené kritériá (zohľadnenie hroziacej ujmy spotrebiteľovi, intenzita trvania nepriaznivých následkov v podobe psychickej a emocionálnej ujmy, postoj žalovaného a jeho subjektívny prístup k vlastnému protiprávnemu konaniu) a k potrebe riadneho odôvodnenia poukázala na závery vyplývajúce zo súdnej praxe najvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sfž/29/2010 a iné) ako i z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (Vetrenko v. Moldavsko). V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z ktorého dôsledku má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo má za následok nezákonnosť napádaného rozsudku. Dodala, že ak sa súd prvej inštancie mienil vo výsledku odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, tak v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí mal napadnutý rozsudok náležite odôvodniť, čo však neurobil. 25. Ako dôvod arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uviedla tiež nevykonanie testu proporcionality, keď súd prvej inštancie vôbec neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobkyne a naplní svoju satisfakčnú, ale aj sankčnú povahu a bude zároveň vyjadrením odmeny za to, že sa pustila do sporu s ekonomicky a právne silnejším subjektom a tak priniesla benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne žalovanú. Zásada proporcionality sa prejavuje v tom, že čím väčší je zásah do základných práv či slobôd jednotlivca či spoločnosti zo strany orgánu verejnej moci, tým väčšmi musí byť takýto zásah orgánu verejnej moci voči jednotlivcovi či spoločnosti či organizácii zdôvodnený. Súd prvej inštancie však takýto očividný zásah, ktorým požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4.827,88 eura s príslušenstvom okresal až o 95,85 % na prisúdenú sumu 200 eur, nepodrobil skúmaniu testom proporcionality a tento očividný a citeľný zásah žalobkyni racionálne a ústavne konformne neodôvodnil, a tak zaťažil predmetné konanie vadou nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia, čím je napadnutý rozsudok ústavne neudržateľný, nezákonný a arbitrárny aj z tohto dôvodu. Dôvodila, že princíp proporcionality sa na základe doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným súdom Nemecka skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť, (ii) potrebnosť a (iii) proporcionalita v užšom zmysle. Pri teste vhodnosti sa posudzujú právne prostriedky smerujúce k dosiahnutiu želaného cieľa; primerané sú len také právne prostriedky, ktoré sú vôbec schopné dosiahnuť žiadaný cieľ. Pri teste potrebnosti sa posudzuje, či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného práva vo väčšom rozsahu, než je prípustné a pri teste pomeriavania (proporcionality v užšom slova zmysle) sa už posudzujú právne, nie skutkové okolnosti. Skúma sa, či závažnosť zásahu a „tiaž“ dôvodov, ktoré tento zásah ospravedlňujú, sú vo vzájomnom vzťahu. Poukázala na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 3/00, sp. zn. PL. ÚS 7/2017 a iné) a uviedla, že nenaplnenie čo len jedného z tzv. Engel kritérií (legalita, legitimita, proporcionalita) znamená, že zásah nemožno považovať za prípustný. Mala pritom za zrejmé, že v danom prípade nebolo zo strany súdu prvej inštancie naplnené kritérium legality (znamenajúce zákonnosť a vyžadujúce, aby orgány verejnej moci konali a rozhodovali len a na základe zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý rozsudok je nezákonný z dôvodov opísaných v odvolaní) a napokon nebolo naplnené ani kritérium proporcionality. 26. Žalobkyňa bola zároveň názoru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v skutkových zisteniach, pretože nevykonal podstatné žalobkyňou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (vykonanie lustrácie súdnych konaní za posledných 5 rokov od podania žaloby, v ktorých žalovaná vystupuje v danom procesnom postavení v obdobných konaniach a pripojenie súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho konania), ktoré slúžili k preukázaniu dôvodnosti uplatnenej výšky finančného zadosťučinenia. Na podporu danej argumentácie dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, zaoberajúce sa prípustnosťou dôvodov odmietnutia návrhu strany sporu na vykonanie dokazovania a zdôraznila, že súd prevej inštancie relevantne nevysvetlil, prečo dané dôkazy nevykonal. S akcentom na zásadu rovnosti zbraní v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010 poukázala na to, že v danom prípade došlo k porušeniu tzv. „PERNA TESTU“, keď navrhované dôkazy mali byť vyhodnotené posúdením troch základných kritérií tohto testu: (i) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty merita prejednávanej veci; (ii) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon, (iii) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Aplikujúc uvedené kritériá uviedla, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vykonať dôkazy k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie o odmietnutí ich vykonania dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo celkovú spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vydané v neprospech žalobkyne. Bola názoru, že súd prvej inštancie mal vykonať navrhované dôkazy, pričom odmietnutím ich vykonania došlo k hrubému porušeniu princípu rovnosti zbraní, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou non-konformnosťou. Rovnako namietala, že na pojednávaní dňa 24.10.2024 predložila krátkou cestou rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-15Csp/43/2020 v obdobnej veci, pričom súd prvej inštancie na tento vôbec v odôvodnení nereagoval. 27. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniam žalobkyne uviedla, že písomné vyhotovenie rozsudkov je ako celok zreteľné, jasné a zrozumiteľné, obsahuje opis prednesov a vyjadrení žalobkyne i žalovanej, spolu s nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou (t. j. text nezahlcujúcou) citáciou príslušných právnych predpisov, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú a ktoré boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní vo veci samej, taktiež obsahuje vyčerpávajúce informácie o vykonanom dokazovaní. Rozsudky tak dávajú jasné a argumentačne podložené odpovede na nosné otázky prejednávanej veci, keď mala za to, že vo výroku sú vecne správne. Bola tiež názoru, že odvolania žalobkyne (po obsahovej stránke takmer totožné) pramenia jedine v jej neochote akceptovať právny názor konajúceho súdu prvej inštancie. Mala za to, že žiadne porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces nenastalo, keď do tohto práva nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Toto právo neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná a nepatrí doň ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, k čomu poukázala na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a iné). 28. Doplnila, že rozhodovacia prax všeobecných súdov nie je jednotná pri tom, či sa má pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia zohľadniť výška ujmy, ktorá hrozila spotrebiteľovi. Nakoľko v zmysle C. s. p. ustálenou rozhodovacou praxou sa rozumie predovšetkým ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, dala do pozornosti výklad uvedeného pojmu podľa judikátu R 71/2018, pričom zdôraznila, že žalobkyňa nepredložila žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré by sa dalo považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Poukázala na to, že už počas konania na súde prvej inštancie (napr. vo vyjadrení k replike žalobkyne zo dňa 6.11.2023) dala do pozornosti rozhodnutia zastávajúce názor, že nie je možné pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení brať zreteľ na materiálnu škodu (ujmu), ktorá hrozila spotrebiteľovi. V súvislosti so žalobkyňou tvrdenými psychickými a rodinnými problémami sa stotožnila s posúdením tejto argumentácie súdom prvej inštancie a poukázala aj na závery Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 19CoCsp/33/2021, v zmysle ktorých domáhanie sa práv na súde a neochotu protistrany sa dohodnúť mimosúdne možno subsumovať pod zákonnú podmienku „na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti“. 29. Nesúhlasila ani s tvrdením žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie nesprávne prihliadal napr. na postavenie žalobkyne ako „dominus litis“, vedenie exekúcie, zrážky zo mzdy, či prebiehajúce súdne konanie o vydanie nesplateného zostatku úveru voči žalobkyni. Rovnako oponovala aj tvrdeniu žalobkyne o súdnou praxou ustálenom súbore kritérií, ktoré majú byť zohľadnené pri určení výšky finančného zadosťučinenia. Poukázala na to, že zákon o ochrane spotrebiteľa nestanovuje a ani súdna prax neustálila, na ktoré konkrétne hľadiská má brať súd ohľad, resp. na ktoré konkrétne kritériá nemá brať súd zreteľ pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Pritom z právnych záverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020, na ktoré žalobkyňa sama poukázala, vyplýva, že pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nestanovuje (pozn. zákon o ochrane spotrebiteľa) žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť a jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Berúc do úvahy právne závery Najvyššieho súdu SR v uvedenom rozhodnutí považovala postup súdu prvej inštancie za správny, keď pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal okrem iného aj na vyššie uvedené skutočnosti. Mala za to, že finančné zadosťučinenie v žalovanej výške neodráža povahu tohto inštitútu, keďže by sa malo priznávať len v symbolickej výške - v súdnej praxi prevláda priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia maximálne v stovkách eur. Dodala, že v prípade, že spotrebiteľ uzatvorí s bankou ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje vady, jedinou „sankciou“ takej vady je neplatnosť zmluvy, poprípade bezodplatnosť a bezpoplatkovosť úveru. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia je poskytnúť spotrebiteľovi určitú primeranú satisfakciu, a preto nemožno súhlasiť so žalobkyňou podľa ktorej je účelom primeraného finančného zadosťučinenia aj sankcionovať žalovanú, pričom žalobkyňa by nemala zneužívať tento inštitút na obohacovanie sa na úkor žalovanej. 30. Žalobkyňa v doplňujúcom vyjadrení na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trnave pod č. k. 28CoCsp/9/2025-209, zo dňa 9.12.2025, ktoré k vyjadreniu aj pripojila, v ktorom odvolací súd v totožnom konaní explicitne uviedol, že je povinnosťou prvoinštančného súdu riadne odôvodniť a určiť objektívne kritériá na určenie priznanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Po citácii časti predmetného rozhodnutia zdôraznila, že v uvedenej veci sa odvolací súd jednoznačne stotožnil s námietkami žalobcu a dospel k záveru, že určenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur, ako aj zamietnutie nároku nad tento rozsah, bolo zo strany súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre absenciu akýkoľvek hodnotiacich úvah, prečo bola uvedená suma považovaná za primeranú a zdôraznil, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces. Pre ďalšie konanie zároveň výslovne poukázal na výklad § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi už samotným úspešným uplatnením porušenia práva na súde, bez potreby preukazovania konkrétnej ujmy, keď účelom tohto inštitútu je nielen poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi, ale aj sankcionovanie dodávateľa a preventívne odradenie od ďalšieho porušovania spotrebiteľských práv, pričom ide o samostatný nárok nezávislý od iných nárokov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je rozhodujúcim kritériom primeranosť vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu, avšak táto úvaha súdu nesmie mať charakter nepreskúmateľnej ľubovôle. 31. Žalovaná na doplňujúce vyjadrenie žalobkyne nereagovala. 32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné odmietnuť [§ 386 písm. b) C. s. p.]; súčasne dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2026 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 33. Podľa § 358 C. s. p. odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. 34. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 35. Podľa § 386 písm. b) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 36. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.827,88 eura s príslušenstvom, nakoľko ako žalujúca spotrebiteľka bola úspešná v konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 58Csp/88/2017, kedy rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023, súd prvej inštancie určil bezpoplatkovosť a bezúročnosť žiadosti o aktiváciu/zmluvy o bankomatke Q., číslo zmluvy XXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012, ako aj neprijateľnosť podmienky uvedenej v Cenníku žalovanej o poplatku za postúpenie pohľadávky na vymáhanie, v ktorej časti už predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť. 37. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že súd prvej inštancie dňa 17.12.2024 vyhlásil rozsudok, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 200 eur spolu s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 200 eur od 25.7.2023 do zaplatenia (výrok I.) a priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok II.). Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 25.1.2025, pričom dňa 23.1.2025 bol súdu žalobkyňou doručený návrh na doplnenie predmetného rozsudku z dôvodu nerozhodnutia o celom predmete konania (4.827,88 eura). Súd prvej inštancie následne určil termín pojednávania vo veci na deň 4.3.2025, o ktorom upovedomil strany konania. Proti doručenému rozsudku (č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024) podala žalobkyňa dňa 6.2.2025 odvolanie v ktorom uviedla, že napriek tomu, že vyhovujúci výrok bol vydaný v jej prospech, keďže konajúci súd „opomenul“ rozhodnúť o zvyšnej časti a žalobu v tejto nezamietol, z dôvodu nerozhodnutia o celom predmete konania (keď podanou žalobou žalovala sumu 4.827,88 eura a súd prvej inštancie rozhodol len o výške 200 eur a o zvyšku žaloby nerozhodol) podala návrh na doplnenie rozsudku, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté a z dôvodu procesnej opatrnosti a ochrany svojich práv, vzhľadom na blížiaci sa koniec lehoty na podanie odvolania voči rozsudku, podala odvolanie proti prvému výroku napadnutého rozhodnutia, keďže voči inému výroku možnosť podať odvolanie v danom čase nemala. 38. Je potrebné uviesť, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celom predmete konania. V prípade, ak nastane situácia, že súd opomenie rozhodnúť o niektorej časti predmetu konania, je možné tento stav napraviť len spôsobom ustanoveným zákonom a to doplnením pôvodného rozsudku v zmysle § 225 C. s. p. verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 219 ods. 1 C. s. p. Odvolací súd nemôže preskúmavať výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý ešte nebol vyhlásený, aj keď jeho dôvody boli uverejnené. Zároveň platí, že právo podať odvolanie náleží len tej strane konania, ktorej bola rozhodnutím (jeho výrokom) spôsobená ujma na právach. Pokiaľ strana konania nebola dotknutá na svojich právach (aj keď voči takémuto rozhodnutiu zákon odvolanie pripúšťa), odvolanie sa považuje za odvolanie podané neoprávnenou osobou. 39. Pri posúdení odvolania podaného žalobkyňou proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nakoľko žalobkyňa podala odvolanie, ktoré v zmysle obsahu smerovalo len proti dôvodom pôvodného rozhodnutia (ohľadom časti konania, o ktorej súd prvej inštancie nerozhodol), takéto odvolanie nie je prípustné. Keďže žalobkyňa podala odvolanie voči výroku rozhodnutia, ktorým sa jej žalobe vyhovelo (hoci len čiastočne), nemožno konštatovať, že by takýmto vyhovujúcim výrokom bola žalobkyni spôsobená ujma na jej právach, preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podala odvolanie ako neoprávnená osoba, čo nevyhnutne rezultuje do záveru o odmietnutí odvolania (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.2.2014, sp. zn. 7Cdo/62/2013). 40. Na uvedenom základe, po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 386 písm. b) C. s. p.. 41. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobkyne proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.). 42. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vo výške 200 eura. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení strán konania a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. 43. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že napriek tomu, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29). Súd je však povinný odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti, pričom odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, uviedol, ktoré kritériá zvolil pre posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia, z týchto vyvodil svoje závery, ktoré i adekvátne vysvetlil, pričom s argumentami strán konania sa primerane vysporiadal. 44. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa požiadavky uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p., pričom za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 45. V prejednávanej veci žalobkyňa uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 4.827,88 eura odvodila: (i) od rozdielu medzi sumou poskytnutého úveru (2.400 eur) a sumou, ktorú by žalobkyňa zaplatila, ak by sa nedomáhala na súde ochrany svojich práv v dôsledku protiprávneho konania žalovanej (6.527,88 eura), ktorý predstavuje sumu 4.127,88 eur, (ii) od zohľadnenia psychickej ujmy a spôsobenej záťaže, za ktorú považovala adekvátnu sumu 500 eur a (iii) od uznania absentujúcej zákonnej náležitosti nachádzajúcej sa v uzavretej zmluve a neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú žalovaná používala napriek rozhodnutiam v jej neprospech v minulosti, kde za adekvátnu satisfakciu považovala sumu 200 eur. Ťažisko odvolacej argumentácie žalobkyne predstavovali námietky voči súdom prvej inštancie zvoleným kritériám, na základe ktorých priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 eur, pri ktorých namietala ich svojvoľnosť, absenciu zákonného podkladu a nerešpektovanie súdnej praxe. 46. V nadväznosti na námietky žalobkyne je potrebné uviesť, že v prípade posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia nie sú zákonom dané kritériá, ktoré súd vyhodnocuje, dané je len kritérium primeranosti. Zároveň však platí, že nemôže ísť ani o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020). 47. S poukazom na uvedené bolo preto vecou úvahy súdu prvej inštancie, aké kritériá zvolí pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku v kontexte skutkových okolností danej veci. Ani z ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa zaraďujú okrem Najvyššieho súdu SR aj Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021), s ktorou sa viaže v zmysle Čl. 2 Základných zásad C. s. p. princíp právnej istoty, na ktorý poukazovala v odvolaní aj žalobkyňa, nevyplývajú priamo definované kritériá posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia, len poukaz na skutočnosť, že je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia tak, aby boli naplnené funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a to funkcia sankčná, satisfakčná a preventívna. 48. Nakoľko kritériá pre posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia (okrem kritéria primeranosti) nie sú zákonom stanovené, nemožno prisvedčiť námietke žalobkyne o ich svojvoľnosti a absencii zákonného podkladu. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že kritériá zvolené súdom prvej inštancie nerešpektujú súdnu prax, ktorú prezentovala viacerými rozhodnutiami krajských súdov, vrátane kritérií dĺžky konania a vychádzania z celkovej sumy, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť za poskytnutý úver, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia krajských súdov (vrátane žalobkyňou v odvolacom konaní predloženého uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 28CoCsp/9/2025-209, zo dňa 9.12.2025), nepredstavujú ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít a teda nie sú v prejednávanej veci pre súd záväzné, preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa s argumentáciou v nich obsiahnutou vysporiadavať. 49. Súd prvej inštancie si zvolil kritériá na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia, a tieto aj v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania odôvodnil, pričom úvahy súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky a reflektujú zistený skutkový stav, pričom zohľadnil mieru zásahu do práv žalobkyne a aj funkcie primeraného zadosťučinenia voči žalovanej. Výsledná suma finančného zadosťučinenia je podľa názoru odvolacieho súdu s ohľadom na súdom prvej inštancie zvolené a odôvodnené kritériá primeraná okolnostiam prejednávanej veci a vo vzťahu k rámcu danému predmetnou spotrebiteľskou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanou (úver 2.400 eur), napĺňa aj požiadavku sankčnosti a odmeny pre spotrebiteľa, ako aj preventívnu funkciu voči žalovanej. 50. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej psychickej ujme v dôsledku neistoty vyplývajúcej zo súdneho konania, v ktorom sa domáhala určenia, že boli porušené jej práva, odvolací súd uvádza, že aj keď žalobkyňa bola so žalovanou v zmluvnom vzťahu, z ktorého pre žalobkyňu vyplývala povinnosť úhrady poskytnutého úveru, keďže v čase vydania predmetného rozhodnutia, ktoré tvorilo právny základ v prejednávanej veci nezaplatila ani istinu poskytnutého úveru, ako konštatoval súd prvej inštancie, nemohla byť v neistote ohľadom svojej povinnosti plniť minimálne výšku samotnej istiny z poskytnutého úveru a neistota viažuca sa na samotné vedenie konania nebola preto takej intenzity, ktorá by odôvodnila nárok v žalobkyňou uplatnenej výške. 51. Neobstojí ani argumentácia Perna testom v súvislosti so súdom prvej inštancie nevykonanými dôkazmi (vykonanie lustrácie súdnych konaní za posledných 5 rokov od podania žaloby, v ktorých žalovaná vystupuje v danom procesnom postavení v obdobných konaniach a pripojenie súdneho spisu pôvodného Okresného súdu Bratislava II sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho konania), ktoré ako uviedla žalobkyňa v odvolaní, mali slúžiť k presvedčeniu súdu prvej inštancie o dôvodnosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Odvolací súd konštatuje, že nebolo naplnené už prvé kritérium uvedeného testu slúžiaceho na vyhodnotenie návrhov na vykonanie dokazovania, keď predmetný návrh na doplnenie dokazovania žalobkyňa v podanej žalobe, ani v následných vyjadreniach neodôvodnila žiadnou konkrétnou skutočnosťou. 52. Aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, z ktorého vyplývajú podmienky, za ktorých možno odmietnuť vykonanie navrhovaných dôkazov, na ktoré poukázala v odvolaní sama žalobkyňa, nebolo naplnené kritérium relevantnosti navrhnutých dôkazov vo vzťahu k predmetu konania, keď relevancia dôkazov pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku je daná rámcom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou, nie konaním žalovanej vo vzťahu k iným klientom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, že dôkazy navrhované žalobkyňou, smerujúce k vyhodnoteniu postupu žalovanej v iných konaniach nevykoná. 53. Zároveň, nakoľko samotná žalobkyňa bola stranou v konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 58Csp/88/2017, mala ako strana v konaní prístup do spisu a mohla predložiť všetky listiny preukazujúce ňou tvrdené skutočnosti. Hodno uviesť, že jednou z nevyhnutných podmienok, za ktorých súd môže strane konania poskytnúť súčinnosť pri získaní dôkazného prostriedku podľa § 189 C. s. p. je, aby objektívne nebolo v možnostiach strany dôkaz od tretej osoby získať, pričom táto podmienka nebola naplnená, keďže okrem toho, že predmetný dôkaz nebol nevyhnutný pre zistenie skutkového stavu veci (ako ďalšia nevyhnutná podmienka pre poskytnutie súčinnosti súdu), nešlo o dôkaz, ktorý by nebolo objektívne v možnostiach žalobkyne získať. 54. Sumarizujúc uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, prečo žalobkyňou navrhované dôkazy nevykonal a toto rozhodnutie nebolo spôsobilé narušiť celkovú spravodlivosť konania a zásadu „rovnosti zbraní“, keďže žalobkyňou dané dôkazy neboli relevantné pre posúdenie uplatneného nároku. 55. Pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom) vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti zamietol ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). 56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď aj odmietnutie odvolania žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné po procesnej stránke považovať za jej neúspech v konaní. 57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).