{"guid": "5a1b41dc-8f7b-4e25-9f07-3e5e999bdb71:04001cba-b90d-43ce-8596-e86e966f8b30", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2", "spisova_znacka": "16CoCsp/16/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoCsp/16/2025 z 31. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2026, sp. zn. 16CoCsp/16/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2", "identifikacne_cislo": "1423203673", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Daniela Drnáková", "sudca_id": 1433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-daniela-drnakova-1433", "datum_vydania": "2026-03-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/250#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/04001cba-b90d-43ce-8596-e86e966f8b30", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoCsp/16/2025\n1423203673\n31. 03. 2026\nMgr. Daniela Drnáková\nECLI:SK:KSBA:2026:1423203673.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov\nJUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne:\nB. K., X.. X.X.XXXX, J. Š. XXXX, J. Š., zastúpenej: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,\nČerveňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské\nnivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenej: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 5,\nBratislava, IČO: 36 857 513, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia s príslušenstvom,\nna odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa\n17.12.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. 39Csp/17/2023-176, zo dňa 29.1.2025, v spojení s\ndopĺňacím rozsudkom č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti\nzamietnutá ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdzuje.\nII. Odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nodmieta.\nIII. Žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 200\neur, spolu s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 200 eur, od 25.7.2023 do zaplatenia a žalobkyni\npriznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že o výške\ntrov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník.\nV odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 27.7.2023 sa žalobkyňa domáhala zaplatenia\nprimeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.827,88 eura a úroku z omeškania 9 % ročne z istiny\nod 25.7.2023 do zaplatenia.\n2. Podanú žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že ako klientka v pozícii spotrebiteľa podala žiadosť na\nžalovanú cez finančného agenta, a to Consumer Finance Holding, a.s., ktorý žiadosť schválil, čím\ndošlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou poskytnutia kreditnej karty s úverovým\nrámcom 2.400 eur, kde ročná percentuálna miera nákladov je 26,07 %, priemerná RPMN je 23,10 %,\núroková sadzba 22,80 % a mesačná splátka 80 eur. Na základe uvedeného úveru čerpala žalobkyňa\nfinančné prostriedky dvakrát, a to dňa 30.7.2012 vo výške 400 eur a vo výške 2.000 eur. Mestský súd\nBratislava IV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva\no bankomatke Q., číslo zmluvy XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012\nje bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch\na pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (výrok I.), určil, že „poplatok za\n\npostúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je\nv zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou (výrok II.), vo zvyšku\nžalobu zamietol (výrok III.) a žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n50 % (výrok IV.). Žalobkyňa podala voči výrokom III. a IV. odvolanie, ostatné výroky však nenapadla,\npreto je v tejto časti rozsudok právoplatný.\n3. Ďalej uviedla, že § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v súčasnosti nevyžaduje privodenie,\nresp. spôsobilosť privodenia akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej\núprave. Jediná podmienka na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je úspech v súdnom\nkonaní, týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Súčasne platí, že\nzákon nevyžaduje potrebu existencie určitého stupňa intenzity k priznaniu primeraného finančného\nzadosťučinenia. Poukázala na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje zákonom predpísaná\nnáležitosť (termín uvedenia konečnej splatnosti) o čom svedčí aj právoplatné rozhodnutie Mestského\nsúdu Bratislava IV, ktorý deklaroval bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Vzhľadom na existenciu\nprávoplatného rozhodnutia súdu, ktorého dôsledkom bolo určenie bezúročnosti/bezpoplatkovosti zmluvy\na neprijateľnosti zmluvnej podmienky mala za to, že je splnená jediná podmienka vyplývajúca z § 3 ods.\n5 zákona č. 250/2007 Z. z., čím vznikol žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie.\n4. Doplnila, že z dôvodu ťažkej finančnej a životnej situácie sa uchýlila k spotrebiteľskému úveru, keďže\nnemala inú možnosť ako si zaobstarať finančné prostriedky. Snažila sa vyvinúť maximálnu snahu k\nmimosúdnemu urovnaniu. Zdôraznila, že keby nepodala žalobu, žalovaná by si voči nej uplatňovala\nnároky zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktoré nemala nárok, pričom aj počas konania zostali snahy o\ndohodu bezúspešné. Od momentu podania žaloby tak začala prežívať dni plné strachu a stresu, keďže\nv danom konaní vystupovala v pozícii spotrebiteľa voči stabilnému bankovému subjektu. Samotná\npotreba obrátiť sa na súd vplývala na žalobkyňu nepriaznivo po psychickej stránke a mala za následok\nrodinné pretrvávajúce problémy. Nevedela sa vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu\na musela absolvovať aj odvolacie konanie. Zažívala okrem právnej neistoty aj pocity frustrácie. Doplnila,\nže zistila, že žalovaná bola niekoľkokrát účastníkom súdnych konaní, z dôvodu poskytovania úverových\nslužieb s rovnakými praktikami, kedy absentovali zákonné náležitosti. Keby žalovaná postupovala podľa\nprávnych predpisov, k potrebe súdneho konania a ujme, ktorú žalobkyňa utrpela, by nikdy nemuselo\ndôjsť. Na základe uvedeného bola názoru, že má nárok na primerané finančné zadosťučinenie 500 eur\nz titulu emocionálnej ujmy. Keďže žalovaná opakovane používala zmluvy, v ktorých chýbali obligatórne\nzákonné náležitosti i napriek rozhodnutiam v jej neprospech, v snahe ľstivo získať majetkový prospech\nbez toho, aby poskytla protiplnenie žalobkyni za adekvátnu náhradu, vzhľadom na jej nepoučiteľnosť a\nopakovateľnosť považovala za adekvátnu sumu 200 eur\n(2 x 100 eur) za každú absentujúcu, resp. nesprávne uvedenú zákonnú náležitosť a prítomnú\nneprijateľnú podmienku.\n5. Ozrejmila, že od žalovanej čerpala finančné prostriedky dvakrát v sume spolu 2.400 eur. Debetné\ntransakcie žalobkyne od 1.8.2012 do 31.12.2016, v ktorých boli okrem čerpania uvedenej sumy zahrnuté\ni rôzne poplatky a úroky spolu predstavujú sumu 6.527,88 eura, čo predstavuje rozdiel vo výške 4.127,88\neura, o ktorú sumu by prišla, ak by sa podrobila vôli žalovanej a zostala by nečinná. Danú sumu\npovažovala za neprimerane vysokú vzhľadom k výške poskytnutého rámca (2.400 eur). Z uvedeného\ndôvodu dospela k žalovanej sume 4.827,88 eura. Dodala, že nárok na zaplatenie danej sumy vznikol\nmomentom právoplatnosti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, pričom bola názoru, že je logické a\nspravodlivé, aby suma zadosťučinenia vychádzala z ujmy, ktorá jej hrozila v súvislosti s uplatňovaným\nnárokom. Súčasne si uplatnila aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni určenom ako posledný\ndeň lehoty na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia v predžalobnej výzve, t. j. od 25.7.2023.\nZáverom poukázala na skutočnosť, že žalovaná mala tendenciu opakovať svoje protiprávne konanie v\npodobe vyhotovovania spotrebiteľských zmlúv bez zákonných náležitostí a s neprijateľnými zmluvnými\npodmienkami aj v iných veciach.\n6. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,\nďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že Mestský súd Bratislava\nIV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva o\nbankomatke Q., číslo zmluvy: XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012, je\nbezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. (výrok I.), určil tiež, že „poplatok za postúpenie\npohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je v zmysle § 53\n\nods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol\n(výrok III.) a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok\nIV.). Predžalobnou výzvou zo dňa 13.7.2023, ktorá bola žalovanej doručená dňa 14.7.2023, vyzvala\nžalobkyňa žalovanú na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v lehote do 24.7.2023.\n7. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie\npripojením celého spisu prvoinštančného súdu vo veci sp. zn. 58Csp/88/2017 a celého spisu Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 14Co/302/2018 za účelom vykonania všetkých dôkazov v nich a tiež nevykonal\ndokazovanie lustráciou súdnych konaní päť rokov spätne, kde žalovaná vystupuje ako žalovaná v\nobdobných konaniach, nakoľko vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za relevantné pre ustálenie\nskutkového stavu v tejto veci a vykonanie týchto dôkazov by bolo značne nehospodárne a neúčelné.\n8. Uviedol tiež, že medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaná uzatvorili dňa\n29.5.2012 zmluvu o revolvingovom úvere č. 42021336, na základe ktorej bol žalobkyni zo strany\nžalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 2.400 eur. Ďalej sporné nebolo ani to, že Mestský súd\nBratislava IV rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023 určil, že žiadosť o aktiváciu/zmluva\no bankomatke Q., číslo zmluvy: XXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012,\nje bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež určil, že „poplatok za postúpenie\npohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 Eur“ uvedený v bode 13.22 Cenníka žalovanej je v zmysle §\n53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Sporné medzi stranami zostalo,\nči uvedený rozsudok spĺňa náležitosti, ktoré predpokladá § 3 ods. 5 zákona\nč. 250/2007 Z. z., tiež či v danom prípade vôbec došlo k porušeniu práva spotrebiteľa, resp. k\nporušeniu povinností veriteľa a ak aj áno, či uplatnený nárok spotrebiteľa nebol už uspokojený samotným\nkonštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy.\n9. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že ako vyplýva z\n§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., predpokladom vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie\nje úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo\nosobitnými predpismi. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021,\nR 48/2022, ktoré bolo prijaté v súvislosti s primeranosťou finančného zadosťučinenia spotrebiteľa\nvyplýva, že vznik a preukazovanie ujmy by bolo nereálne a nie je vyžadované zákonom, preto nie je\nani možné od spotrebiteľa vyžadovať preukazovanie ujmy. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku\nuľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného\nobohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické\npreukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej\nstrany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah\nfinančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky\nzadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je jeho primeranosť. Existencia a rozsah prípadnej ujmy na\nstrane spotrebiteľa pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie preto nie je relevantná.\n10. Dal do pozornosti, že ako správne poznamenala žalobkyňa a ako vyplýva aj z § 3 ods. 5 zákona č.\n250/2007 Z. z., podstatou a predmetom konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia už\nnie je opätovné preskúmavanie základu nároku, teda toho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného\nskutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný predchádzajúcim úspešným uplatnením práva\nspotrebiteľa na súde a v tomto konaní sa obmedzuje len na konštatovanie, či bol zo strany žalobcu\npreukázaný úspech spotrebiteľa v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti\nustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a že žalovaný za takéto\nporušenie práva zodpovedá. Súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma. Na\nkonštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje teda preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa\nzo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. Súd v tomto konaní\nuž posudzuje len výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zvažujúc všetky okolnosti a súvislosti\ndaného vzťahu medzi stranami.\n11. Z uvedeného mal za zrejmé, že nemohla obstáť argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na to,\nže súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 58Csp/88/2017 dospel k nesprávnym právnym záverom a v\nprejednávanej veci by sa mal súd opätovne týmito zaoberať. Bolo nesporné, že žalovaná voči rozsudku\nvyhlásenému v danom konaní dňa 22.6.2023 odvolanie nepodala, pričom odvolanie podané žalobkyňou\nv časti výrokov III. a IV nemalo žiadny vplyv na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku v časti výrokov\n\nI. a II. Keďže strany nespochybnili, že vyhlásený rozsudok nebol napadnutý opravným prostriedkom\nv častiach výrokov I. a II. uzavrel, že logickým následkom uvedeného je právoplatnosť predmetného\nrozsudku v daných častiach. Ak preto nadobudol rozsudok právoplatnosť v častiach, v ktorých\njednoznačne konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru a určil neprijateľnosť\nzmluvnej podmienky, je takto vyslovený právny záver všeobecného súdu pre strany záväzný a je\nzáväzný aj pre súd v prejednávanej veci. Opätovne pritom zdôraznil, že úlohou súdu v konaní o priznaní\nprimeraného finančného zadosťučinenia nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, teda toho,\nči došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný\npredchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde, pričom z právoplatných výrokov I. a\nII. rozsudku č. k. 58Csp/88/2017-360, zo dňa 22.6.2023, možno jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa\nako spotrebiteľ svoje právo voči žalovanej na súde uplatnila úspešne, keď bolo nesporné, že v prospech\nžalobkyne súd konštatoval, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu je v\ndôsledku porušenia právnych predpisov zo strany žalovanej bezúročná a bezpoplatková a tiež, že\npoplatok uvedený v cenníku žalovanej bol neprijateľnou podmienkou. Súd tak jednoznačne vyslovil\nporušenie povinností zo strany žalovanej ako veriteľa, ktorá v rozpore so zákonom nedodržala povinnosť\nuviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere všetky podstatné náležitosti úverovej zmluvy a taktiež porušila\nsvoju povinnosť vyhnúť sa používaniu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.\nŽalobkyňa tak v prejednávanej veci dostatočným spôsobom preukázala splnenie jediného predpokladu\npre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, keď na súde úspešne\nuplatnila porušenie povinností veriteľa ustanovenej osobitnými predpismi, čím došlo k porušeniu práv\nspotrebiteľa, pričom zodpovedným subjektom za uvedený stav bola žalovaná.\n12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nakoľko ustálil, že bol daný základ uplatneného nároku, bolo\npotrebné určiť už len výšku finančného zadosťučinenia, pričom zákon v danom prípade ustanovuje\nlen požiadavku primeranosti jeho výšky. Stanovenie výšky tak záleží na úvahe súdu, ktorý musí\nprihliadnuť na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv konania na spotrebiteľa, dobu\ntrvania protiprávneho stavu, rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k\nprotiprávnemu konaniu. Účelom zákona je prinútiť dodávateľov služieb dodržiavať právne predpisy\nna ochranu spotrebiteľov a vyhnúť sa v budúcnosti nekalým obchodným praktikám. Žalobkyňa v tejto\nsúvislosti požadovala zaplatenie celkovej sumy 4.827,88 eura, ktorú odôvodňovala emočnou ako aj\npsychickou ujmou, ktorú jej spôsobila žalovaná, ako aj útrapami, ktoré jej mali vzniknúť z dôvodov\nprebiehajúcich súdnych konaní. Uviedla, že pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia vychádzala\nz výšky škody, ktorá jej v danom prípade hrozila.\n13. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie dospel k záveru, že judikované porušenie práv\nspotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne nemohlo žalobkyni spôsobiť opísané následky. Dôvodil, že\nje nezanedbateľnou skutočnosťou, že hoci žalobkyňa vystupovala v sporových konaniach so žalovanou\nv postavení slabšej strany, vystupovala v nich v postavení žalobcu a teda to bola ona, kto aktívne\nuplatňoval a bránil svoje práva. Nečelila tak neoprávnenému uplatňovaniu práv zo spotrebiteľskej zmluvy\nzo strany žalovanej, pričom je ťažké si predstaviť, že uplatňovanie vlastných práv zo spotrebiteľského\nvzťahu na súde, v ktorých strana aktívne a z vlastnej iniciatívy vystupuje ako „dominus litis“, môže\nžalobkyni spôsobiť psychické následky a rodinné problémy ako to opísala žalobkyňa, pričom tieto ani\nnijako bližšie nešpecifikovala. Konštatoval tiež, že žalobkyňa nijako nepreukázala a ani len netvrdila,\nže by žalovaná voči nej vystupovala šikanózne, uplatňujúc vyhrážky ohľadne možných právnych\nnásledkov alebo iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, ktorý by bol objektívne\nspôsobilý vyvolať psychický vplyv na život spotrebiteľa. Ak porušila žalovaná práva spotrebiteľa a\nsvoje vlastné povinnosti, čoho následkom bolo posúdenie uzatvorenej zmluvy ako bezúročnej a\nbezpoplatkovej a určenie zmluvnej podmienky ako neprijateľnej, uvedená intenzita porušenia zákona\nako aj závažnosť tohto porušenia zo strany veriteľa ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na\nmajetkovú a osobnostnú sféru spotrebiteľa, keď nebolo preukázané ani to, že by sa voči spotrebiteľovi\nzo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, že by sa vykonávali zrážky zo mzdy\nalebo že by voči žalobkyni boli zo strany veriteľa neprávom uplatňované iné prostriedky, ktoré by\nnepriaznivým spôsobom vplývali na život spotrebiteľa, potom nemôže takýto skutkový stav zodpovedať\nprimeranému zadosťučineniu v tak zásadne vyššom rozsahu, než v akom mal spotrebiteľ žalovanej zo\nspotrebiteľského úveru zaplatiť celkovú čiastku.\n14. V nadväznosti na uvedené poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že žalobkyňa v danom\nprípade čerpala spotrebiteľský úver vo výške 2.400 eur. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia vo veci\n\nsp. zn. 58Csp/88/2017 (napr. ods. 2 alebo ods. 10), pričom táto skutočnosť nebola v tomto konaní nijako\nrozporovaná, z uvedeného úveru žalobkyňa žalovanej vrátila len sumu 1.650 eur a dosiaľ žalovanej\nnevrátila ani len celú dlžnú istinu úveru. Ak súd určil bezpoplatkovosť a bezúročnosť spotrebiteľského\núveru, uvedené neznamená, že spotrebiteľ nie je povinný voči svojmu veriteľovi svoju povinnosť úplne\nsplniť. Inštitút primeraného zadosťučinenia nemôže slúžiť na to, aby povinnosti žalobkyne ako dlžníčky\nžalovanej boli splnené iným spôsobom než jej vlastným plnením a nemôže slúžiť na obohacovanie sa\nna úkor veriteľa. Účelom nároku podľa § 3 ods. 5 zákona\nč. 250/2007 Z. z. nie je kompenzovať prípadné škody vzniknuté žalobcovi, ale primerane zadosťučiniť\nspotrebiteľa za to, že bol vystavený protiprávnemu konaniu svojho veriteľa v spotrebiteľskom vzťahu.\nÚčelom je teda dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa. Na druhej strane, nemožno sa stotožniť\ns názorom žalovanej, podľa ktorej ak spotrebiteľovi bola poskytnutá právna ochrana v podobe určenia\nbezpoplatkovosti a bezúročnosti daného spotrebiteľského úveru, uvedené možno považovať za\ndostatočnú satisfakciu bez potreby ďalšieho zadosťučinenia v prospech spotrebiteľa. Tieto právne\nnásledky porušenia povinností veriteľa nemožno stotožňovať, nie sú žiadnym spôsobom od seba\nzávislé a takýto právny výklad zo strany žalovanej nemá oporu v žiadnom právnom predpise a bol by\nneudržateľný.\n15. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade bola zmluva o spotrebiteľskom revolvingovom\núvere uzatvorená platne. Žalobkyni bol poskytnutý úver, ktorý v celosti čerpala a teda jej bol poskytnutý\núčelne, pričom jeho výška bola 2.400 eur. Porušenie práva spotrebiteľa spočívalo v tom, že uzatvorená\nzmluva bola pre rozpor so zákonom bezúročná a bezpoplatková a zároveň súd určil neprijateľnú zmluvnú\npodmienku v poplatku za postúpenie pohľadávky na vymáhanie vo výške 33,19 eura. Uvedená intenzita\nporušenia zákona, ako aj závažnosť porušenia povinností zo strany veriteľa, ako aj objektívne možný\nvplyv tohto porušenia na majetkovú a osobnostnú sféru spotrebiteľa, keď nebolo preukázané, že by voči\nžalobkyni boli zo strany veriteľa neprávom uplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom\nvplývali na jej život (napr. exekúcia, súdne konanie na zaplatenie dlžnej sumy), nemôže zodpovedať\nprimeranému zadosťučineniu o\n100 % vyššiemu ako čiastka, ktorú mala a stále má žalobkyňa ako spotrebiteľ žalovanej zaplatiť.\nZopakoval, že účelom je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa. Za situácie, že žalobkyňa bola\nako spotrebiteľ úspešná v tom, že poskytnutý úver súd konštatoval ako bezúročný a bezpoplatkový,\npričom k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa doposiaľ reálne nedošlo, keďže žalobkyňa\nnevrátila ani len dlžnú istinu, dovŕšením ochrany ako primeraného zadosťučinenia bude zodpovedať\nčiastka 200 eur. Zároveň skutočnosť, že žalobkyňa bude vo výsledku povinná v dôsledku primeraného\nzadosťučinenia žalovanej vrátiť nižšiu sumu ako poskytnutú istinu úveru, plní podľa názoru súdu prvej\ninštancie dostatočný satisfakčný rozmer priznaného nároku a zároveň pôsobí dostatočne odradzujúco\npre žalovanú ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov do budúcna, keďže nepriaznivým následkom\npre žalovanú je to, že v dôsledku obdobného porušenia zákona nemôže počítať ani s navrátením\nposkytnutej istiny v celom rozsahu. Takto priznaná suma zároveň nevybočuje z rámca obvyklých\nobčianskoprávnych sankcii v obdobných veciach a z hľadiska jej primeranosti ju nemožno posúdiť ani\nako obohacovanie sa dlžníka na úkor veriteľa.\n16. V súvislosti s uplatneným príslušenstvom uviedol, že žalobkyňa si voči žalovanej uplatnila aj úrok z\nomeškania vo výške 9,00 % od 25.7.2023 do zaplatenia, ktorý jej priznal tak, ako si ho uplatnila, a to\nz priznanej istiny. Dodal, že žalobkyňa dostatočne preukázala, že žalovanú vyzvala výzvou na plnenie\nzo dňa 13.7.2023, ktorá bola riadne doručená dňa 14.7.2023, na náhradu finančného zadosťučinenia\nv lehote do 24.7.2023. Dňom 25.7.2023 sa tak dostala žalovaná do omeškania s plnením svojej\npovinnosti, pričom sadzba úroku z omeškania bola žalobkyňou určená správne s ohľadom na sadzbu\nEurópskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (4,00 %). Bol názoru, že rozhodnutie o\nprimeranom finančnom zadosťučinení spotrebiteľa je deklaratórnym a nie konštitutívnym rozhodnutím,\nprávo spotrebiteľa na finančné zadosťučinenie totiž vzniká priamo zo zákona po splnení zákonných\npredpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde voči osobe,\nktorá za takéto porušenie zodpovedá. Uvedené bolo v danom prípade splnené, čím priamo vznikol\nžalobkyni nárok na náhradu primeraného zadosťučinenia. Súdnym rozhodnutím v tejto veci dôjde už len\nk potvrdeniu tohto existujúceho stavu a priznaniu primeranej finančnej satisfakcie za takýto zásah.\n17. Súd prvej inštancie dôvodil, že je možné v danom prípade analogicky aplikovať závery najvyšších\nsúdnych autorít týkajúcich sa priznávania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy (napr.\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/257/2019). Priznanie úrokov z omeškania pri závere o\n\ndeklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a\nprevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom\na včasnom nesplnení peňažnej povinnosti. Podporne doplnil aj ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce\nopodstatnenosť úrokov z omeškania ako príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to\nnapr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/18/2023, zo dňa 4.10.2023, alebo uznesenie\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2022, sp. zn. 7Cdo/39/2021. Súčasne zdôraznil, že rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019\na sp. zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle Čl. 2 ods. 2 C. s. p. aktuálnu ustálenú rozhodovaciu\nprax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou boli prekonané\nodlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach.\n18. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 53 ods. 3 zákona\nč. 108/2024 Z. z., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka\nuviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď v danom prípade žalobkyňa ako spotrebiteľ v konaní\npreukázala, že na súde úspešne uplatnila porušenie práva a povinností, vznikol žalobkyni nárok na\nprimerané finančné zadosťučinenie. Berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu posúdil ako\nprimeranú výšku zadosťučinenia sumu 200 eur a keďže žalovaná dobrovoľne neuhradila žalobkyni\npredmetný nárok, dostala sa so splnením svojho dlhu do omeškania, preto ako dôvodný vyhodnotil\naj nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % od 25.7.2023 do zaplatenia zo sumy priznanej istiny. O\nnároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p.. Poukázal na to, že podľa\nnálezu Ústavného súdu SR zo dňa 4.2.2021, č. k. III. ÚS 475/2018-31, „zmyslom novej právnej úpravy\nCivilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nkoncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O. s. p.. Záver súdu absolútne\nvylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch,\nkeď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto\ninterpretácia § 255 C. s. p. súdom nie je v súlade s ústavou.“ Argumentoval, že výška primeraného\nfinančného zadosťučinenia závisela od voľnej úvahy súdu a žalobkyni priznal nárok na primerané\nfinančné zadosťučinenie, preto dospel k záveru, že žalobkyni prislúcha nárok na náhradu trov konania v\nplnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej z priznanej sumy, teda zo sumy 200 eur. Doplnil, že o výške\nnáhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením\n(§ 262 ods. 2 C. s. p.).\n19. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025, súd prvej inštancie doplnil\nuvedený rozsudok tak, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keď v odôvodnení uviedol, že\nnad sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur priznanú rozsudkom č. k.\n39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024, posúdil uplatnený návrh žalobkyne ako nedôvodný.\n20. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024 podala ešte pred\nvydaním dopĺňacieho rozsudku odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť alebo\nžalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov\njej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným\npostupom znemožnil, aby uskutočňovala patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie veci, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku\nčoho bola ukrátená na práve náležite skutkovo a právne argumentovať proti napadnutému rozsudku,\nkeď súdu prvej inštancie vytkla, že použil svojvoľné kritériá na určenie primeranej výšky uplatneného\nnároku. Taktiež namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností, konkrétne na zistenie dôvodnosti žalovanej výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia (pripojenie súdneho spisu z konania sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho\nkonania a vykonanie lustrácií súdnych konaní za 5 rokov dozadu v obdobných veciach, kde vystupuje\nžalovaná). Uviedla, že napriek tomu, že vyhovujúci výrok bol vydaný v jej prospech, keďže konajúci\nsúd „opomenul“ rozhodnúť o zvyšnej časti a žalobu v tejto nezamietol, z dôvodu nerozhodnutia o celom\npredmete konania (keď podanou žalobou žalovala sumu 4.827,88 eura a súd prvej inštancie rozhodol\nlen o výške 200 eur a o zvyšku žaloby nerozhodol) podala návrh na doplnenie rozsudku, o ktorom\ndosiaľ nebolo rozhodnuté. Dodala, že z dôvodu procesnej opatrnosti a ochrany svojich práv, vzhľadom\nna blížiaci sa koniec lehoty na podanie odvolania voči rozsudku, podala odvolanie proti prvému výroku\nnapadnutého rozhodnutia, keďže voči inému výroku možnosť podať odvolanie v danom čase nemala.\n\n21. Po vydaní dopĺňacieho rozsudku č. k. 39Csp/17/2023-222, zo dňa 4.3.2025 podala žalobkyňa\nodvolanie aj proti doplnenému výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšku a žiadala\nnapadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť alebo žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Podstatným\nzhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka,\nže súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má\ninú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n22. Namietala, že výška priznaného finančného zadosťučinenia nie je primeraná a súd prvej inštancie\npri jej určení nezohľadnil kritériá konštatované najvyššími súdnymi autoritami, miesto toho vzal do\núvahy kritériá, aké žiadna súdna prax ani zákon neuvádza ako hľadiská, na ktoré by bolo potrebné\nnazerať v súvislosti s priznaním tohto zadosťučinenia. Poukázala na kritériá k určeniu výšky finančného\nzadosťučinenia vyplývajúce zo súdnej praxe a tiež na to, ako odôvodnila uplatnenú výšku finančného\nzadosťučinenia. Dala do pozornosti, že si v žalobe nárokuje 500 eur z titulu spôsobenej citovej\nujmy ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá jej vznikla v dôsledku konania žalovanej.\nZdôraznila, že na základe uzatvorenej úverovej zmluvy čerpala finančné prostriedky vo výške spolu\n2.400 eur, pričom spolu mala zaplatiť 6.527,88 eura. Vzhľadom aj na obsah rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV, ktorý deklaroval neprijateľnosť, teda neplatnosť zmluvných podmienok a bezúročnosť\na bezpoplatkovosť úverovej zmluvy so žalovanou, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje sumu\n4.127,88 eura, ktorú si nárokuje titulom primeraného finančného zadosťučinenia, pričom ak by sa v\nsúdnom konaní nedomáhala ochrany svojich práv (následkom čoho bola súdom vyslovená bezúročnosť\na bezpoplatkovosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy a určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných\npodmienok), žalovaná by sa bezdôvodne obohatila o sumu 4.127,88 eura, ktorá suma tak predstavuje\nlegitímny základ uplatneného nároku. Dodala, že pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia\nprihliadala na okolnosti konania, aj na uznanie neplatnosti neprijateľných podmienok, ktoré žalovaná\nopakovane používala napriek mnohým súdnym rozhodnutiam v jej neprospech, kedy za adekvátnu\nnáhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovanosť považuje sumu 100 eur za každú absentujúcu,\nresp. nesprávne uvedenú zákonnú náležitosť, t. j. 2 x 100 = 200 eur, celková suma primeraného\nfinančného zadosťučinenia tak predstavuje sumu 4.827,88 eura,\nt. j. 4.127,88 + 500 (psychická ujma a spôsobená záťaž) + 200 (absentujúca zákonná náležitosť\nnachádzajúca sa v uzavretej zmluve).\n23. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a\npovinností veriteľa objektívne nemohlo žalobkyni spôsobiť opísané následky (ods. 9 až 12 napadnutého\ndopĺňacieho rozsudku). Argumentovala, že z pohľadu výšky primeraného finančného zadosťučinenia\nje irelevantné, či vystupovala v pozícii žalobcu, hoci práve skutočnosť, že bola nútená podať žalobu a\nv konaní sa musela aktívne brániť, len umocňovala stres, neistotu z výsledku a psychické problémy,\nktoré dennodenne musela prežívať a mala za následok aj rodinné pretrvávajúce problémy a to takmer\n10 rokov, až do právoplatného rozhodnutia vo veci. Zdôraznila, že miera neistoty a psychickej záťaže\nbola subjektívne vyvolaná výhradne žalovanou, ktorá (ako počas konania zistila) vedome pripravovala\nklientom zmluvy s rovnakým znením, na základe ktorých vymáhala od spotrebiteľov privysoké sumy,\nna ktoré prakticky nemala nárok, v dôsledku čoho bola už niekoľkokrát v minulosti účastníčkou\nsúdnych konaní, čo však súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec nezohľadnil. Taktiež sa\nnevysporiadal ani s právnymi názormi súdov v obdobných veciach, ktoré považovali za základ daného\nnároku škodu, ktorá hrozila spotrebiteľovi od dodávateľa. Dala do pozornosti, že v zmysle ustálenej\nsúdnej praxe plní primerané zadosťučinenie funkciu satisfakčnú, sankčnú a treba ho chápať aj ako\nodmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne silnejším dodávateľom, čím priniesol\nbenefit aj ostatným spotrebiteľom, pričom ani tento trojitý účel súd prvej inštancie nezohľadnil a tak\npriznanú sumu považovala za popretie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, absolútne\nnezohľadňujúcu rozhodovaciu prax ani relevantné kritériá a nenapĺňajúcu ani jednu zo zmienených\nfunkcií tohto inštitútu, k čomu (mimo iných) dala do pozornosti závery vyplývajúce z rozsudku\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020.\n\n24. Oponovala tiež záveru súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie bezúročnosti a\nbezpoplatkovosti poskytnutého úveru s prihliadnutím na priznanú sumu pôsobí na žalovanú dostatočne\nodradzujúco, keď konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nevstupuje do vyčíslenia\nprimeraného finančného zadosťučinenia, pretože oba inštitúty sú navzájom od seba nezávislé a\nnemožno ich stotožňovať. Za svojvoľné označila aj poníženie uplatneného nároku z dôvodu, že sa\nvoči nej nevedie žiadna exekúcia, nezrážajú sa zrážky zo mzdy a ani sa nevedie súdne konanie\no doplatenie zvyšku úveru (čo je len na vôli žalovanej), pretože takéto kritériá žiadna súdna prax\nnežiada zohľadniť vo výške primeraného finančného zadosťučinenia. Súdu prvej inštancie tiež vytkla,\nže opomenul vo výške priznaného zadosťučinenia zohľadniť dĺžku trvania protiprávneho stavu, ktorý\ntrval takmer 10 rokov. Zhrňujúc vyššie uvedené mala za to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,\narbitrárny, právne svojvoľný ergo nezákonný a ústavne non-konformný, keď ide o rozhodnutie, ktoré\nnemá rozumný základ v obsahu spisu a racionálne vysvetlenie, pričom súd prvej inštancie opomenul\nvziať do úvahy súdnou praxou ustálené kritériá (zohľadnenie hroziacej ujmy spotrebiteľovi, intenzita\ntrvania nepriaznivých následkov v podobe psychickej a emocionálnej ujmy, postoj žalovaného a jeho\nsubjektívny prístup k vlastnému protiprávnemu konaniu) a k potrebe riadneho odôvodnenia poukázala\nna závery vyplývajúce zo súdnej praxe najvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 311/07, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sfž/29/2010 a iné) ako i z rozhodnutia\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (Vetrenko v. Moldavsko). V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie\nznemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces, z ktorého dôsledku má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, čo má za následok nezákonnosť napádaného rozsudku. Dodala, že ak sa súd prvej\ninštancie mienil vo výsledku odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, tak v súlade\ns princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí mal napadnutý rozsudok náležite\nodôvodniť, čo však neurobil.\n25. Ako dôvod arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uviedla tiež nevykonanie testu proporcionality, keď súd\nprvej inštancie vôbec neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného\nzadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobkyne a naplní svoju satisfakčnú, ale\naj sankčnú povahu a bude zároveň vyjadrením odmeny za to, že sa pustila do sporu s ekonomicky\na právne silnejším subjektom a tak priniesla benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi\ntým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne\nžalovanú. Zásada proporcionality sa prejavuje v tom, že čím väčší je zásah do základných práv či slobôd\njednotlivca či spoločnosti zo strany orgánu verejnej moci, tým väčšmi musí byť takýto zásah orgánu\nverejnej moci voči jednotlivcovi či spoločnosti či organizácii zdôvodnený. Súd prvej inštancie však takýto\nočividný zásah, ktorým požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4.827,88\neura s príslušenstvom okresal až o 95,85 % na prisúdenú sumu 200 eur, nepodrobil skúmaniu testom\nproporcionality a tento očividný a citeľný zásah žalobkyni racionálne a ústavne konformne neodôvodnil,\na tak zaťažil predmetné konanie vadou nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a nedostatočnosti\nodôvodnenia, čím je napadnutý rozsudok ústavne neudržateľný, nezákonný a arbitrárny aj z tohto\ndôvodu. Dôvodila, že princíp proporcionality sa na základe doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným\nsúdom Nemecka skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť, (ii) potrebnosť a (iii) proporcionalita v užšom\nzmysle. Pri teste vhodnosti sa posudzujú právne prostriedky smerujúce k dosiahnutiu želaného cieľa;\nprimerané sú len také právne prostriedky, ktoré sú vôbec schopné dosiahnuť žiadaný cieľ. Pri teste\npotrebnosti sa posudzuje, či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného\npráva vo väčšom rozsahu, než je prípustné a pri teste pomeriavania (proporcionality v užšom slova\nzmysle) sa už posudzujú právne, nie skutkové okolnosti. Skúma sa, či závažnosť zásahu a „tiaž“\ndôvodov, ktoré tento zásah ospravedlňujú, sú vo vzájomnom vzťahu. Poukázala na rozhodovaciu prax\nÚstavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 3/00, sp. zn. PL. ÚS 7/2017 a iné) a uviedla, že\nnenaplnenie čo len jedného z tzv. Engel kritérií (legalita, legitimita, proporcionalita) znamená, že zásah\nnemožno považovať za prípustný. Mala pritom za zrejmé, že v danom prípade nebolo zo strany súdu\nprvej inštancie naplnené kritérium legality (znamenajúce zákonnosť a vyžadujúce, aby orgány verejnej\nmoci konali a rozhodovali len a na základe zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý\nrozsudok je nezákonný z dôvodov opísaných v odvolaní) a napokon nebolo naplnené ani kritérium\nproporcionality.\n26. Žalobkyňa bola zároveň názoru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v skutkových\nzisteniach, pretože nevykonal podstatné žalobkyňou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností (vykonanie lustrácie súdnych konaní za posledných 5 rokov od podania\n\nžaloby, v ktorých žalovaná vystupuje v danom procesnom postavení v obdobných konaniach a pripojenie\nsúdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho konania),\nktoré slúžili k preukázaniu dôvodnosti uplatnenej výšky finančného zadosťučinenia. Na podporu danej\nargumentácie dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, zaoberajúce\nsa prípustnosťou dôvodov odmietnutia návrhu strany sporu na vykonanie dokazovania a zdôraznila,\nže súd prevej inštancie relevantne nevysvetlil, prečo dané dôkazy nevykonal. S akcentom na zásadu\nrovnosti zbraní v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010 poukázala na to, že v\ndanom prípade došlo k porušeniu tzv. „PERNA TESTU“, keď navrhované dôkazy mali byť vyhodnotené\nposúdením troch základných kritérií tohto testu: (i) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne\nodôvodnená a či sa týkala podstaty merita prejednávanej veci; (ii) či bol posúdený význam určitého\ndôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný\nv priebehu súdneho konania a napokon, (iii) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť\nkonania. Aplikujúc uvedené kritériá uviedla, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vykonať dôkazy\nk preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie o odmietnutí ich vykonania\ndôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo\ncelkovú spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok\nnezákonné rozhodnutie vydané v neprospech žalobkyne. Bola názoru, že súd prvej inštancie mal\nvykonať navrhované dôkazy, pričom odmietnutím ich vykonania došlo k hrubému porušeniu princípu\nrovnosti zbraní, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou\nnon-konformnosťou. Rovnako namietala, že na pojednávaní dňa 24.10.2024 predložila krátkou cestou\nrozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-15Csp/43/2020 v obdobnej veci, pričom súd prvej\ninštancie na tento vôbec v odôvodnení nereagoval.\n27. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniam žalobkyne uviedla, že písomné vyhotovenie rozsudkov je ako\ncelok zreteľné, jasné a zrozumiteľné, obsahuje opis prednesov a vyjadrení žalobkyne i žalovanej, spolu\ns nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou (t. j. text nezahlcujúcou) citáciou príslušných právnych predpisov,\nktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú a ktoré boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní vo veci samej,\ntaktiež obsahuje vyčerpávajúce informácie o vykonanom dokazovaní. Rozsudky tak dávajú jasné a\nargumentačne podložené odpovede na nosné otázky prejednávanej veci, keď mala za to, že vo výroku\nsú vecne správne. Bola tiež názoru, že odvolania žalobkyne (po obsahovej stránke takmer totožné)\npramenia jedine v jej neochote akceptovať právny názor konajúceho súdu prvej inštancie. Mala za\nto, že žiadne porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces nenastalo, keď do tohto práva nepatrí\nprávo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov. Toto právo neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná\na nepatrí doň ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, k čomu\npoukázala na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a iné).\n28. Doplnila, že rozhodovacia prax všeobecných súdov nie je jednotná pri tom, či sa má pri výpočte\nprimeraného finančného zadosťučinenia zohľadniť výška ujmy, ktorá hrozila spotrebiteľovi. Nakoľko\nv zmysle C. s. p. ustálenou rozhodovacou praxou sa rozumie predovšetkým ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu, dala do pozornosti výklad uvedeného pojmu podľa judikátu R 71/2018, pričom\nzdôraznila, že žalobkyňa nepredložila žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré by sa dalo\npovažovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Poukázala na to, že už počas konania\nna súde prvej inštancie (napr. vo vyjadrení k replike žalobkyne zo dňa 6.11.2023) dala do pozornosti\nrozhodnutia zastávajúce názor, že nie je možné pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení\nbrať zreteľ na materiálnu škodu (ujmu), ktorá hrozila spotrebiteľovi. V súvislosti so žalobkyňou tvrdenými\npsychickými a rodinnými problémami sa stotožnila s posúdením tejto argumentácie súdom prvej\ninštancie a poukázala aj na závery Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 19CoCsp/33/2021,\nv zmysle ktorých domáhanie sa práv na súde a neochotu protistrany sa dohodnúť mimosúdne možno\nsubsumovať pod zákonnú podmienku „na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti“.\n29. Nesúhlasila ani s tvrdením žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie nesprávne prihliadal napr.\nna postavenie žalobkyne ako „dominus litis“, vedenie exekúcie, zrážky zo mzdy, či prebiehajúce\nsúdne konanie o vydanie nesplateného zostatku úveru voči žalobkyni. Rovnako oponovala aj tvrdeniu\nžalobkyne o súdnou praxou ustálenom súbore kritérií, ktoré majú byť zohľadnené pri určení výšky\nfinančného zadosťučinenia. Poukázala na to, že zákon o ochrane spotrebiteľa nestanovuje a ani súdna\nprax neustálila, na ktoré konkrétne hľadiská má brať súd ohľad, resp. na ktoré konkrétne kritériá nemá\n\nbrať súd zreteľ pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Pritom z právnych\nzáverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020, na ktoré žalobkyňa\nsama poukázala, vyplýva, že pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nestanovuje (pozn.\nzákon o ochrane spotrebiteľa) žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia\nzohľadniť a jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Berúc do úvahy právne závery\nNajvyššieho súdu SR v uvedenom rozhodnutí považovala postup súdu prvej inštancie za správny, keď\npri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal okrem iného aj na vyššie uvedené\nskutočnosti. Mala za to, že finančné zadosťučinenie v žalovanej výške neodráža povahu tohto inštitútu,\nkeďže by sa malo priznávať len v symbolickej výške - v súdnej praxi prevláda priznávanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia maximálne v stovkách eur. Dodala, že v prípade, že spotrebiteľ uzatvorí s\nbankou ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje vady, jedinou „sankciou“ takej\nvady je neplatnosť zmluvy, poprípade bezodplatnosť a bezpoplatkovosť úveru. Účelom primeraného\nfinančného zadosťučinenia je poskytnúť spotrebiteľovi určitú primeranú satisfakciu, a preto nemožno\nsúhlasiť so žalobkyňou podľa ktorej je účelom primeraného finančného zadosťučinenia aj sankcionovať\nžalovanú, pričom žalobkyňa by nemala zneužívať tento inštitút na obohacovanie sa na úkor žalovanej.\n30. Žalobkyňa v doplňujúcom vyjadrení na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie\nKrajského súdu v Trnave pod č. k. 28CoCsp/9/2025-209, zo dňa 9.12.2025, ktoré k vyjadreniu aj\npripojila, v ktorom odvolací súd v totožnom konaní explicitne uviedol, že je povinnosťou prvoinštančného\nsúdu riadne odôvodniť a určiť objektívne kritériá na určenie priznanej výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia. Po citácii časti predmetného rozhodnutia zdôraznila, že v uvedenej veci sa odvolací\nsúd jednoznačne stotožnil s námietkami žalobcu a dospel k záveru, že určenie primeraného finančného\nzadosťučinenia vo výške 100 eur, ako aj zamietnutie nároku nad tento rozsah, bolo zo strany súdu\nprvej inštancie nepreskúmateľné pre absenciu akýkoľvek hodnotiacich úvah, prečo bola uvedená\nsuma považovaná za primeranú a zdôraznil, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces.\nPre ďalšie konanie zároveň výslovne poukázal na výklad § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa\nktorého právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi už samotným úspešným\nuplatnením porušenia práva na súde, bez potreby preukazovania konkrétnej ujmy, keď účelom tohto\ninštitútu je nielen poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi, ale aj sankcionovanie dodávateľa a preventívne\nodradenie od ďalšieho porušovania spotrebiteľských práv, pričom ide o samostatný nárok nezávislý\nod iných nárokov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je rozhodujúcim kritériom\nprimeranosť vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu, avšak táto úvaha súdu nesmie mať\ncharakter nepreskúmateľnej ľubovôle.\n31. Žalovaná na doplňujúce vyjadrenie žalobkyne nereagovala.\n32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania žalobkyne bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom\nby bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval\nani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné odmietnuť [§ 386 písm. b) C. s. p.]; súčasne\ndospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku nie je dôvodné,\npreto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správne potvrdil\n(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2026 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n33. Podľa § 358 C. s. p. odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.\n34. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\n35. Podľa § 386 písm. b) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou\nosobou.\n36. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške\n4.827,88 eura s príslušenstvom, nakoľko ako žalujúca spotrebiteľka bola úspešná v konaní vedenom\nna Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 58Csp/88/2017, kedy rozsudkom č. k. 58Csp/88/2017-360,\nzo dňa 22.6.2023, súd prvej inštancie určil bezpoplatkovosť a bezúročnosť žiadosti o aktiváciu/zmluvy\n\no bankomatke Q., číslo zmluvy XXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 29.5.2012,\nako aj neprijateľnosť podmienky uvedenej v Cenníku žalovanej o poplatku za postúpenie pohľadávky\nna vymáhanie, v ktorej časti už predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť.\n37. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že súd prvej inštancie dňa 17.12.2024 vyhlásil rozsudok,\nktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 200 eur spolu s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy\n200 eur od 25.7.2023 do zaplatenia (výrok I.) a priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok II.). Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 25.1.2025,\npričom dňa 23.1.2025 bol súdu žalobkyňou doručený návrh na doplnenie predmetného rozsudku z\ndôvodu nerozhodnutia o celom predmete konania (4.827,88 eura). Súd prvej inštancie následne určil\ntermín pojednávania vo veci na deň 4.3.2025, o ktorom upovedomil strany konania. Proti doručenému\nrozsudku (č. k. 39Csp/17/2023-157, zo dňa 17.12.2024) podala žalobkyňa dňa 6.2.2025 odvolanie v\nktorom uviedla, že napriek tomu, že vyhovujúci výrok bol vydaný v jej prospech, keďže konajúci súd\n„opomenul“ rozhodnúť o zvyšnej časti a žalobu v tejto nezamietol, z dôvodu nerozhodnutia o celom\npredmete konania (keď podanou žalobou žalovala sumu 4.827,88 eura a súd prvej inštancie rozhodol\nlen o výške 200 eur a o zvyšku žaloby nerozhodol) podala návrh na doplnenie rozsudku, o ktorom dosiaľ\nnebolo rozhodnuté a z dôvodu procesnej opatrnosti a ochrany svojich práv, vzhľadom na blížiaci sa\nkoniec lehoty na podanie odvolania voči rozsudku, podala odvolanie proti prvému výroku napadnutého\nrozhodnutia, keďže voči inému výroku možnosť podať odvolanie v danom čase nemala.\n38. Je potrebné uviesť, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celom predmete konania. V prípade, ak\nnastane situácia, že súd opomenie rozhodnúť o niektorej časti predmetu konania, je možné tento stav\nnapraviť len spôsobom ustanoveným zákonom a to doplnením pôvodného rozsudku v zmysle § 225 C.\ns. p. verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 219 ods. 1 C. s. p. Odvolací súd nemôže preskúmavať\nvýrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý ešte nebol vyhlásený, aj keď jeho dôvody boli uverejnené.\nZároveň platí, že právo podať odvolanie náleží len tej strane konania, ktorej bola rozhodnutím (jeho\nvýrokom) spôsobená ujma na právach. Pokiaľ strana konania nebola dotknutá na svojich právach (aj\nkeď voči takémuto rozhodnutiu zákon odvolanie pripúšťa), odvolanie sa považuje za odvolanie podané\nneoprávnenou osobou.\n39. Pri posúdení odvolania podaného žalobkyňou proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku\nsúdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nakoľko žalobkyňa podala odvolanie,\nktoré v zmysle obsahu smerovalo len proti dôvodom pôvodného rozhodnutia (ohľadom časti konania,\no ktorej súd prvej inštancie nerozhodol), takéto odvolanie nie je prípustné. Keďže žalobkyňa podala\nodvolanie voči výroku rozhodnutia, ktorým sa jej žalobe vyhovelo (hoci len čiastočne), nemožno\nkonštatovať, že by takýmto vyhovujúcim výrokom bola žalobkyni spôsobená ujma na jej právach, preto\nodvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podala odvolanie ako neoprávnená osoba, čo nevyhnutne\nrezultuje do záveru o odmietnutí odvolania (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.2.2014, sp.\nzn. 7Cdo/62/2013).\n40. Na uvedenom základe, po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací\nsúd odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku odmietol ako podané\nneoprávnenou osobou podľa § 386 písm. b) C. s. p..\n41. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobkyne proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozsudku, a preto konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).\n42. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v\nodôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú\nargumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich\nk vyhoveniu žaloby o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 veta\nposledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vo výške 200 eura. Súd prvej inštancie\nv preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\ndôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení strán konania a\nv dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného\ndokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n\n43. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že napriek tomu, že právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo\nvyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, táto judikatúra nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia (napr. Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12,\n§ 29). Súd je však povinný odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti, pričom odvolací\nsúd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám\nkladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol\nrozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej\nveci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nprejednávaný prípad, uviedol, ktoré kritériá zvolil pre posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia,\nz týchto vyvodil svoje závery, ktoré i adekvátne vysvetlil, pričom s argumentami strán konania sa\nprimerane vysporiadal.\n44. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a\nzmyslu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v\ndanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46\nods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa požiadavky\nuvedené v § 220 ods. 2 C. s. p., pričom za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).\n45. V prejednávanej veci žalobkyňa uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 4.827,88 eura odvodila:\n(i) od rozdielu medzi sumou poskytnutého úveru (2.400 eur) a sumou, ktorú by žalobkyňa zaplatila, ak\nby sa nedomáhala na súde ochrany svojich práv v dôsledku protiprávneho konania žalovanej (6.527,88\neura), ktorý predstavuje sumu 4.127,88 eur, (ii) od zohľadnenia psychickej ujmy a spôsobenej záťaže,\nza ktorú považovala adekvátnu sumu 500 eur a (iii) od uznania absentujúcej zákonnej náležitosti\nnachádzajúcej sa v uzavretej zmluve a neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú žalovaná používala\nnapriek rozhodnutiam v jej neprospech v minulosti, kde za adekvátnu satisfakciu považovala sumu\n200 eur. Ťažisko odvolacej argumentácie žalobkyne predstavovali námietky voči súdom prvej inštancie\nzvoleným kritériám, na základe ktorých priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume\n200 eur, pri ktorých namietala ich svojvoľnosť, absenciu zákonného podkladu a nerešpektovanie súdnej\npraxe.\n46. V nadväznosti na námietky žalobkyne je potrebné uviesť, že v prípade posudzovania primeranosti\nfinančného zadosťučinenia nie sú zákonom dané kritériá, ktoré súd vyhodnocuje, dané je len kritérium\nprimeranosti. Zároveň však platí, že nemôže ísť ani o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia\nmusí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného\nzadosťučinenia opieral (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020).\n47. S poukazom na uvedené bolo preto vecou úvahy súdu prvej inštancie, aké kritériá zvolí pre\nposúdenie žalobkyňou uplatneného nároku v kontexte skutkových okolností danej veci. Ani z ustálenej\nsúdnej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa zaraďujú okrem Najvyššieho súdu SR aj\nÚstavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (uznesenie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021), s ktorou sa viaže v zmysle Čl. 2 Základných zásad C. s. p. princíp\nprávnej istoty, na ktorý poukazovala v odvolaní aj žalobkyňa, nevyplývajú priamo definované kritériá\nposudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia, len poukaz na skutočnosť, že je vecou úvahy\nsúdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného\nzadosťučinenia tak, aby boli naplnené funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a to funkcia\nsankčná, satisfakčná a preventívna.\n48. Nakoľko kritériá pre posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia (okrem kritéria\nprimeranosti) nie sú zákonom stanovené, nemožno prisvedčiť námietke žalobkyne o ich svojvoľnosti\na absencii zákonného podkladu. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že kritériá zvolené súdom\nprvej inštancie nerešpektujú súdnu prax, ktorú prezentovala viacerými rozhodnutiami krajských súdov,\n\nvrátane kritérií dĺžky konania a vychádzania z celkovej sumy, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť za poskytnutý\núver, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia krajských súdov (vrátane žalobkyňou\nv odvolacom konaní predloženého uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 28CoCsp/9/2025-209,\nzo dňa 9.12.2025), nepredstavujú ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít a teda nie sú v\nprejednávanej veci pre súd záväzné, preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa s argumentáciou\nv nich obsiahnutou vysporiadavať.\n49. Súd prvej inštancie si zvolil kritériá na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia, a tieto\naj v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania odôvodnil, pričom úvahy súdu prvej inštancie,\nktorými sa riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky a reflektujú zistený skutkový stav, pričom\nzohľadnil mieru zásahu do práv žalobkyne a aj funkcie primeraného zadosťučinenia voči žalovanej.\nVýsledná suma finančného zadosťučinenia je podľa názoru odvolacieho súdu s ohľadom na súdom prvej\ninštancie zvolené a odôvodnené kritériá primeraná okolnostiam prejednávanej veci a vo vzťahu k rámcu\ndanému predmetnou spotrebiteľskou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanou (úver 2.400 eur), napĺňa\naj požiadavku sankčnosti a odmeny pre spotrebiteľa, ako aj preventívnu funkciu voči žalovanej.\n50. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej psychickej ujme v dôsledku neistoty vyplývajúcej zo súdneho\nkonania, v ktorom sa domáhala určenia, že boli porušené jej práva, odvolací súd uvádza, že aj keď\nžalobkyňa bola so žalovanou v zmluvnom vzťahu, z ktorého pre žalobkyňu vyplývala povinnosť úhrady\nposkytnutého úveru, keďže v čase vydania predmetného rozhodnutia, ktoré tvorilo právny základ v\nprejednávanej veci nezaplatila ani istinu poskytnutého úveru, ako konštatoval súd prvej inštancie,\nnemohla byť v neistote ohľadom svojej povinnosti plniť minimálne výšku samotnej istiny z poskytnutého\núveru a neistota viažuca sa na samotné vedenie konania nebola preto takej intenzity, ktorá by odôvodnila\nnárok v žalobkyňou uplatnenej výške.\n51. Neobstojí ani argumentácia Perna testom v súvislosti so súdom prvej inštancie nevykonanými\ndôkazmi (vykonanie lustrácie súdnych konaní za posledných 5 rokov od podania žaloby, v ktorých\nžalovaná vystupuje v danom procesnom postavení v obdobných konaniach a pripojenie súdneho spisu\npôvodného Okresného súdu Bratislava II sp. zn. B2-58Csp/88/2017 vrátane odvolacieho konania),\nktoré ako uviedla žalobkyňa v odvolaní, mali slúžiť k presvedčeniu súdu prvej inštancie o dôvodnosti\npožadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Odvolací súd konštatuje, že nebolo naplnené už\nprvé kritérium uvedeného testu slúžiaceho na vyhodnotenie návrhov na vykonanie dokazovania, keď\npredmetný návrh na doplnenie dokazovania žalobkyňa v podanej žalobe, ani v následných vyjadreniach\nneodôvodnila žiadnou konkrétnou skutočnosťou.\n52. Aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, z ktorého vyplývajú podmienky,\nza ktorých možno odmietnuť vykonanie navrhovaných dôkazov, na ktoré poukázala v odvolaní sama\nžalobkyňa, nebolo naplnené kritérium relevantnosti navrhnutých dôkazov vo vzťahu k predmetu konania,\nkeď relevancia dôkazov pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku je daná rámcom vzťahu medzi\nžalobkyňou a žalovanou, nie konaním žalovanej vo vzťahu k iným klientom. Z uvedených dôvodov súd\nprvej inštancie správne rozhodol, že dôkazy navrhované žalobkyňou, smerujúce k vyhodnoteniu postupu\nžalovanej v iných konaniach nevykoná.\n53. Zároveň, nakoľko samotná žalobkyňa bola stranou v konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava\nIV pod sp. zn. 58Csp/88/2017, mala ako strana v konaní prístup do spisu a mohla predložiť všetky listiny\npreukazujúce ňou tvrdené skutočnosti. Hodno uviesť, že jednou z nevyhnutných podmienok, za ktorých\nsúd môže strane konania poskytnúť súčinnosť pri získaní dôkazného prostriedku podľa § 189 C. s. p.\nje, aby objektívne nebolo v možnostiach strany dôkaz od tretej osoby získať, pričom táto podmienka\nnebola naplnená, keďže okrem toho, že predmetný dôkaz nebol nevyhnutný pre zistenie skutkového\nstavu veci (ako ďalšia nevyhnutná podmienka pre poskytnutie súčinnosti súdu), nešlo o dôkaz, ktorý by\nnebolo objektívne v možnostiach žalobkyne získať.\n54. Sumarizujúc uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil,\nprečo žalobkyňou navrhované dôkazy nevykonal a toto rozhodnutie nebolo spôsobilé narušiť celkovú\nspravodlivosť konania a zásadu „rovnosti zbraní“, keďže žalobkyňou dané dôkazy neboli relevantné pre\nposúdenie uplatneného nároku.\n\n55. Pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by\npreukázala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\n(v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom) vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti\nzamietol ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).\n56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní\nplný úspech, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď aj odmietnutie\nodvolania žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné\npo procesnej stránke považovať za jej neúspech v konaní.\n57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "39Csp/17/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5f61aed4-fa75-4de6-a427-d31582d06df2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.574.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 574/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.574.2021.1"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "e7a412dd-b194-4c0e-a52c-0732fa7e2ba7:812b6524-a8da-4f80-8f1b-663936093aa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1", "spisova_znacka": "7Cdo/92/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1"}, {"guid": "fb105fe8-d234-4dc4-a328-9f9fa48d6223:3099949e-c629-4034-8b5b-10840a59da1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1", "spisova_znacka": "4Cdo/48/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/48/2017 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1"}, {"guid": "8ad234f9-2d01-4225-8ed5-01b91742f574:d469c154-ef9c-4c23-9c5e-c45f6b97dd86", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2123205379.1", "spisova_znacka": "28CoCsp/9/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28CoCsp/9/2025 z 9. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2123205379.1"}, {"guid": "f25d0360-0fbd-4595-9e94-e9a945627599:0332e0eb-6958-432c-89ac-98115abf8ab1", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/18/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/18/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f25d0360-0fbd-4595-9e94-e9a945627599:0332e0eb-6958-432c-89ac-98115abf8ab1"}, {"guid": "870fc403-6f44-4f03-9f9b-3cc39526f952:aa965e2a-63ca-4d8b-8d69-a416c17b3864", "ecli": null, "spisova_znacka": "19CoCsp/33/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoCsp/33/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/870fc403-6f44-4f03-9f9b-3cc39526f952:aa965e2a-63ca-4d8b-8d69-a416c17b3864"}], "citovane_v": []}