Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/17/2025 z 28. 1. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2026, sp. zn. 7CoCsp/17/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1423202382.1
Krajský súd Bratislava | 7CoCsp/17/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1423202382.1 | 2026-01-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e8f2b61-da5e-4389-bdb9-791622fea021
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202382.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
7CoCsp/17/2025
1423202382
28. 01. 2026
Mgr. Adela Unčovská
ECLI:SK:KSBA:2026:1423202382.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, E., zastúpenej: Advokátska kancelária KUHAJDA, s.r.o., IČO: 47 232 773,
so sídlom Karadžičova 47, Bratislava proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava o zaplatenie 445,98 eur, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11.2.2025, č.k. 49Csp/4/2023-65, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
445,98 do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania
ako aj z nesporných skutkových tvrdení strán sporu zistil, že žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako
veriteľ uzavreli dňa 22.12.2014 zmluvu o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
vo výške 1 500 eur žalobkyni. Žalobkyňa si na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 20Csp/29/2019
uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré pozostávalo z vykonaných zrážok zo
mzdy zamestnávateľom žalobkyne Všeobecnou úverovou bankou, a.s. vo výške 1 065,87 eur a
zamestnávateľom žalobkyne Tatra banka, a.s. vo výške 445,98 eur z titulu predmetnej zmluvy o
revolvingovom úvere. Okresný súd Bratislava I v konaní sp.zn. 20Csp/29/2019 rozsudkom zo dňa
26.10.2022, právoplatným dňa 22.12.2022, rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni uplatnený nárok z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške 1 511,85 eur spolu s
príslušenstvom, a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako následku nedodržania
písomnej formy úverovej zmluvy, ďalej skutočnosti, že zmluva neobsahovala údaj o dobe trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti a tiež, že výška RPMN bola uvedená nesprávne v neprospech
spotrebiteľa. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že právo na
poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia je právom, ktoré podlieha premlčaniu a toto právo
sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. S
poukazom na zákon č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2024, ktorý aplikoval na prejednávanú
vec konštatoval, že právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi úspešným

uplatnením porušenia práva alebo povinností podľa tohto alebo osobitného zákona, preto určujúcim
momentom na plynutie premlčacej lehoty je okamih úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinností, čo v prejednávanom prípade predstavuje právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie sp.zn.
20Csp/29/2019 zo dňa 26.10.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.12.2022. Spotrebiteľ, ktorý na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmito predpismi zodpovedá. Z uvedeného vyplýva, že až po úspešnom
uplatnení porušenia práva spotrebiteľa alebo povinností ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi na súde, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Podľa
názoru prvoinštančného súdu na vyššie uvedené závery nemá vplyv veta vyčlenená žalovaným z
odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo/127/2017, že pre daný spor sa nevyžaduje,
aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby žalujúca strana preukazovala existenciu
a výšku vzniknutej ujmy, pretože spor z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy bol už medzi stranami
ukončený v právoplatne skončenom konaní, v ktorom bol judikovaný v prospech spotrebiteľky konkrétny
nárok z porušenia práva, a to nárok z bezdôvodného obohatenia. Premlčacia lehota by v tomto
prípade uplynula až dňa 22.12.2025, avšak žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná
dňa 19.06.2023, teda včas (k obdobným záverom dospeli aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo
dňa 28.11.2017, sp.zn. 16Co/56/2017 a Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa 28.6.2023, sp.zn.
10Co/138/2022). Súd prvej inštancie preto posúdil, že námietka premlčania uplatnená žalovaným nie
je dôvodná. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal tým, či došlo k splneniu všetkých predpokladov na
priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie vyžadované zákonom o ochrane spotrebiteľa.
Záväzkový vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o úvere, od ktorého žalobkyňa odvodzovala
svoj nárok, prvoinštančný súd posúdil ako spotrebiteľský, nakoľko žalovaný pri uzatváraní zmluvy o
úvere vystupoval ako obchodná spoločnosť - právnická osoba v rámci svojej podnikateľskej činnosti a
žalobkyňa ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Žalobkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp.zn. 20Csp/29/2019 preukázala porušenie jej práv a toto porušenie úspešne uplatnila, nakoľko
tento súd vyhovel jej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úver poskytnutý
žalovaným posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010
Z.z. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že v tomto rozhodnutí Okresný súd Bratislava I
konštatoval porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky zo strany žalovaného jeho konaním ako veriteľa
tým, že došlo k porušeniu zákona č. 129/2010 Z.z. nedodržaním písomnej formy zmluvy vyžadovanej
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., ako aj tým, že zmluva neobsahovala všetky náležitosti
podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Prvoinštančný súd konštatoval, že zákon č. 129/2010 Z.z.
predstavuje osobitný právny predpis vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa, keďže reguluje časť
právnych vzťahov medzi podnikateľmi - veriteľmi a spotrebiteľmi - dlžníkmi v oblasti poskytovania
úverov majúcich spotrebiteľský charakter. Žalobkyňa na Okresnom súde Bratislava I úspešne uplatnila
porušenie svojich práv ustanovených osobitným predpisom (na základe podanej žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia), súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že sú splnené všetky prvky
hypotézy právnej normy vymedzenej v § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa pre
priznanie primeraného zadosťučinenia žalobkyni. V zhode so závermi ustálenej rozhodovacej praxe
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.32019, sp.zn. 6Cdo/127/2017) súd prvej inštancie
konštatoval, že § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa má plniť satisfakčnú a sankčnú
funkciu. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom,
avšak ho možno chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany
svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva porušujú hrubým spôsobom.
Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany
v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými
predpismi. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Súd prvej
inštancie sa následne zaoberal výškou žalobkyňou uplatneného zadosťučinenia, pričom mal za to,
že žalobkyňou uplatnené finančné zadosťučinenie vo výške 445,98 eur je vzhľadom na okolnosti
prejednávanej veci primerané. Ustanovenie § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je jeho primeranosť. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy, že zo strany
žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už na začiatku jeho zmluvného vzťahu so žalobkyňou, čo
vyústilo do súdneho konania, v ktorom sa žalobkyňa domohla svojich práv, pričom toto konanie trvalo
približne štyri roky, kedy bola v stave právnej neistoty. Prvoinštančný súd rovnako prihliadol aj na časové
obdobie trvania závadného konania žalovaného, ktoré trvalo od roku 2014 do roku 2018 a zobral do
úvahy aj sumu vo výške 2 103,84 eur, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne. V
danej veci nezákonný postup žalovaného, ktorý predložil žalobkyni zmluvu o úvere v rozpore so zákonom
č. 129/2010 Z.z. spôsobil žalobkyni bezo sporu ujmu v psychickej rovine, spočívajúcu v neprimeranej
záťaži, keď žalovaný zneužil svoje silnejšie postavenie a na podklade dohody o zrážkach zo mzdy boli
žalobkyni vykonávané zrážky zo mzdy jej zamestnávateľmi, čo narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu
žalobkyne a zasiahlo do jej bežného života. Súd prvej inštancie vyvodil, že priznané zadosťučinenie je
adekvátne skutočnostiam prejedávaného prípadu a splní základný účel, ktorým je poskytnutie satisfakcie
žalobkyni a odradenie žalovaného od porušovania spotrebiteľských práv. Argumentáciu žalovaného, že
žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie od výšky zrážok zo mzdy, čo
má mať za následok nesplnenie predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
považoval za nedôvodnú. Žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie odvodzuje od
tej skutočnosti, že úspešne uplatnila porušenie jej práv ako spotrebiteľky v súdnom konaní sp.zn.
20Csp/29/2019, pričom súd prvej inštancie posúdil, že boli splnené všetky prvky hypotézy právnej normy
vymedzenej v § 3 ods. 5 veta posledná zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie primeraného
zadosťučinenia žalobkyni. Pokiaľ žalobkyňa považovala za primerané finančné zadosťučinenie práve
vo výške, v akej došlo k zrážke zo mzdy jej zamestnávateľom na podklade dohody o zrážkach zo mzdy
z titulu zmluvy o úvere, súd prvej inštancie sa s tým stotožnil, a to z vyššie uvedených dôvodov, preto
žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a § 255 ods. 1 C.s.p., a plne úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f)
a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
v odvolaní namietal, že výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia je neadekvátna,
neprimeraná a jej určenie nemá oporu v skutkovom stave preukázanom v konaní. Z odôvodnenia
rozsudku podľa názoru žalovaného nevyplýva žiadny záver, v čom suma 445,98 eur je primeraná a
plní funkciu zadosťučinenia. Len samotný fakt, kedy súd prvej inštancie poukazuje na dĺžku trvania
(zrejme predchádzajúceho) súdneho konania či to, že podľa neho protiprávny stav mal trvať od roku
2014 do roku 2018 podľa názoru žalovaného ešte netvorí skutkový základ pre rozhodnutie, ktoré vyplýva
z výroku napádaného rozsudku. Žalovaný uviedol, že dĺžka trvania súdneho konania je skutočnosť
mimo vôle a ovplyvniteľnosti sporovej strany. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz a ani nebola
inak zistená žiadna taká skutočnosť, podľa ktorej by žalovaná strana mala nejaké zavinenie na dĺžke
trvania konania (pozn. zrejme mal súd na mysli konanie 20Csp/29/2019 pred bývalým Okresným súdom
Bratislava I, ktoré trvalo v skutočnosti 3 roky a nie 4 roky). Trvanie súdneho konania pritom nebolo
žiadnym súdnym rozhodnutím označené ako porušenie práva žalobcu – spotrebiteľa, alebo porušenie
povinnosti žalovaného ako dodávateľa. Na základe týchto skutočností preto doba trvania súdneho
konania nemôže mať žiadny význam na to, aby ovplyvnila výšku zadosťučinenia. Aj v prípade ďalších,
prvoinštančným súdom označených kritérií – „zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu
už na začiatku jeho zmluvného vzťahu so žalobkyňou“ a „časové obdobie trvania závadného konania
žalovaného, ktoré trvalo od roku 2014 do roku 2018“ ide o skutočnosti, ktoré nemajú oporu v žiadanom
právoplatnom súdnom rozhodnutí a ani vecne nemôžu určovať sumu zadosťučinenia. Žalovaný mal
za to, že v konaní nebolo preukázané žiadne súdne rozhodnutie, podľa ktorého došlo k porušeniu
práva žalobkyne na základe „trvania závadného konania žalovaného, ktoré trvalo od roku 2014 do roku
2018.“ Napádaný rozsudok bližšie nešpecifikuje, k akému neprijateľnému konaniu došlo už na začiatku
zmluvného vzťahu. Ďalej rozsudok nešpecifikuje ani to, v čom malo závadné konanie v roku 2014
spočívať. Žalovaný poprel závery súdu o spôsobení ujmy v psychickej oblasti ako dôkazne nepodložené,
a naviac aj neodôvodnené. Na základe uvedených skutočností žalovaný tvrdil, že napádané rozhodnutie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a výsledkoch konania. Žalovaný namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku, ktorý v žiadnej svojej časti neoznačuje ani konkrétne právo žalobkyne ako spotrebiteľa, ktoré

bolo porušené a vo vzťahu ku ktorému porušeniu priznal nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj existenciu a základ
tvrdeného nároku. V rozsudku sp.zn. 20Csp/29/2019 rozhodol bývalý Okresný súd Bratislava I podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (cit. „V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho
zákonníka išlo teda o nový návrh na uzavretie úverovej zmluvy, pričom v spore nebolo preukázané,
že žalobkyňa takýto návrh akceptovala. Z vykonaného dokazovania tak súd nemal za preukázanú
existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle strán sporu, preto podľa
názoru súdu v danom prípade v dôsledku nedodržania kontraktačného mechanizmu nedošlo ani k
dodržaniu predpísanej písomnej formy, ako to požaduje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z.“). Žalovaný poukázal na závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1. 2019,
sp.zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorých: „Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve.“ Odkázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.6.2020,
sp.zn. 9Co/93/2019, v ktorom krajský súd uviedol, že: „Občiansky zákonník nie je osobitným predpisom
v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ale len ustanovenia § 52 – 54. Konkrétne : „Správny
nebol názor súdu prvej inštancie ani pokiaľ, zdôvodňujúc relevantnosť základu nároku, poukazoval na
to, že v poznámke k ust. § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. je daný odkaz na ust. § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka, čím má byť aj Občiansky zákonník osobitným právnym predpisom. Je totiž
potrebné uviesť, že osobitnými, špeciálnymi normami upravujúcimi spotrebiteľské vzťahy všeobecného
právneho predpisu, ktorým Občiansky zákonník je, sú ustanovenia Občianskeho zákonníka obsiahnuté
v jeho piatej hlave s nadpisom Spotrebiteľské zmluvy / t.j. aktuálne §§ 52-54a/. Ustanovenia upravujúce
konštrukciu vzniku zmluvného záväzkového vzťahu sú obsahom inej hlavy v systematike Občianskeho
zákonníka, konkrétne štvrtej hlavy v jeho prvej časti.“ Žalovaný napokon poukázal na závery vyslovené
v uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.4.2023, sp.zn. 3CoCsp/52/2022, podľa ktorých: „V
ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa v prvom rade so vznesenou námietkou
premlčania žalobou uplatneného nároku a prípade, že dospeje k záveru o jej nedôvodnosti, pristúpiť k
náležitému posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie
a zároveň sa v novom rozhodnutí vysporiadať aj s ostatnými námietkami, ktoré žalovaný namietal
v podanom odvolaní a ktoré uplatňoval i v prvoinštančnom konaní, predovšetkým s dôvodom, ktorý
v konaní sp. zn. (...) viedol k vyhoveniu žaloby (neurčitosť dohody podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a ktorý nesúvisel s predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa.“ Na základe uvedeného
žalovaný tvrdil, že žalobcovi žiadny nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nevznikol, pretože
v rozsudku zo dňa 26.10.2022, sp.zn. 20Csp/29/2019 bolo rozhodnuté na základe právneho záveru
o neuzavretí zmluvy podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a toto ustanovenie nepatrí medzi
ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
žalobu zamietol, a rozhodol o náhrade trov konania, pričom si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie
konanie a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v plnom rozsahu.
4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila v podaní doručenému súdu dňa 11.4.2025, v
ktorom uviedla, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne konštatoval, vychádzajúc zo záverov
Okresného súdu Bratislava I obsiahnutom v rozsudku zo dňa 26.10.2022, že žalovaný postupoval
nezákonne, keď predložil žalobkyni zmluvu o úvere v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z., a že toto
žalovaného závadové konanie trvalo od roku 2014 do roku 2018, teda od nezákonného uzatvorenia
úverovej zmluvy až do doby, kedy žalovaný od žalobkyne získal všetky ním požadované peňažné
prostriedky. Preto žalobkyňa považovala odôvodnenie odvolania v tejto časti za neopodstatnené.
Žalobkyňa ďalej zastávala názor, že popieranie záverov súdu prvej inštancie zo strany žalovaného o
spôsobení ujmy v psychickej oblasti, je nedôvodné, nakoľko prvoinštančný súd v bode 7 odôvodnenia
rozsudku v dostatočnej miere vysvetlil, v čom videl spôsobenie psychickej ujmy u žalobkyne, aj to,
ktoré konanie žalovaného spôsobilo túto ujmu. K námietke žalovaného, že neboli splnené podmienky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko Okresný súd Bratislava I v konaní
sp.zn. 20Csp/29/2019 rozhodol o jeho porušení všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a nie
osobitného predpisu na ochranu práv spotrebiteľa, žalobkyňa uviedla, že predmetnú námietku vzniesol
žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie, k čomu sa žalobkyňa písomne vyjadrila podaním
zo dňa 10.10.2023. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zo strany
žalovaného došlo k porušeniu viacerých ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., najmä ustanovenia § 9
ods. 1, a preto bol nárok žalobkyne daný. Navyše, žalovaný v podanom odvolaní cituje odôvodnenie

rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.10.2022 aj s uvedením konkrétneho ustanovenia
konkrétneho právneho predpisu – zákona č. 129/2010 Z.z.: „Z vykonaného dokazovania tak súd nemal
za preukázanú existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle strán sporu,
preto podľa názoru súdu v danom prípade v dôsledku nedodržania kontraktačného mechanizmu nedošlo
ani k dodržaniu predpísanej písomnej formy, ako to požaduje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z.“ Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
6. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu uzavretia zmluvy) zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej
vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
7. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu uzatvorenia
zmluvy) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,8. Podľa § 11 ods. 1 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu uzavretia zmluvy) poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).
8. Podľa § 11 ods. 1 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p),
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.
9. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. V prejednávanej veci nebolo sporným, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným má
charakter spotrebiteľského vzťahu. Z ustáleného skutkového stavu prvoinštančným súdom vyplýva,
že strany uzavreli dňa 22.12.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bol záväzok
žalovaného poskytnúť žalobkyni úver vo výške 1 500 eur.
Pre spotrebiteľský úver sa zákonom č.
129/2010 Z.z. z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a predpísané obsahové
náležitosti ( § 9 ods.1,2 ). V ust. § 11 ods. 1 citovaného zákona (účinného v čase uzavretia zmluvy)
sú vymedzené prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( o.i. aj v prípade, ak
zmluva nemá písomnú formu, neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
úveru a v zmluve je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa).
Žalobkyňa si na bývalom Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 20Csp/29/2019 uplatnila nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v konaní bola úspešná, keďže žalovanému bola uložená
povinnosť zaplatiť jej titulom bezdôvodného obohatenia sumu 1 511,85 eur z dôvodu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru ako následku nedodržania písomnej formy úverovej zmluvy, ďalej
skutočnosti, že zmluva neobsahovala údaj o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti a tiež,
že výška RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Uvedené skutočnosti
vyplývajú z predloženého rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.10.2022, sp.zn.

20Csp/29/2019, právoplatného dňa 22.12.2022, preto súd prvej inštancie správne vychádzal z týchto
záverov vyslovených v uvedenom rozhodnutí. Konanie žalovaného, na základe ktorého neuzavrel
spotrebiteľskú zmluvu v písomnej forme, pričom zmluva neobsahovala zákonné údaje, naviac v nej
nesprávne uviedol RPMN v dôsledku nezapočítania odplaty z Dohody o poskytovaní služieb do
nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, možno považovať za také, ktoré porušuje práva
spotrebiteľa (žalobkyne). Z uvedeného potom možno vyvodiť (tak ako to správne vykonal súd prvej
inštancie), že žalobkyňa si v uvedenom súdnom konaní úspešne uplatnila porušenie svojich práv, resp.
porušenie povinností žalovaného ustanovených osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 129/2010
Z.z. (nedodržanie písomnej formy zmluvy, ktorá neobsahovala všetky náležitosti alebo obsahovala
nesprávne údaje), preto má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti zodpovedá, t.j. od žalovaného. Argumentácii žalovaného o neexistencii základu
nároku žalobkyne na primerané zadosťučinenie preto nemožno priznať úspech.
11. Vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého predpokladom priznania je
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde (čo v danej veci bolo
splnené), odvolací súd konštatuje, že výška primeraného zadosťučinenia závisí od posúdenia súdu a
je predmetom voľnej úvahy súdu. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva spotrebiteľa a tento inštitút má naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany
spotrebiteľa. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné posúdiť okolnosti,
majúce vplyv na výšku prípadnej ujmy, t.j. intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku nedôvodne
požadovanej sumy žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania
vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu. Za stavu, že cieľom existencie
inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k
dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, vychádzajúc z uvedených
okolností je odvolací súd toho názoru, že finančné zadosťučinenie, ktoré priznal súd prvej inštancie
vo výške 445,98 eur je primerané, a preto sa odvolací súd s takouto výškou primeraného finančného
zadosťučinenia stotožnil s poukazom na všetky zistené skutočnosti a odôvodnenie súdu prvej inštancie.
12. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný si zaplatenie nárokov zo
spotrebiteľskej zmluvy vynucoval zrážkami zo mzdy, t.j. aj plnenia, na ktoré nemal nárok a ktoré boli
predmetom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa musela jednak čeliť vykonávaniu zrážok,
zároveň sa musela súdnou cestou domáhať svojej pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobkyňa v konaní argumentovala okrem iného aj morálnou ujmou, ktorú musela strpieť (poškodenie
spoločenskej vážnosti v zamestnaní neoprávnenými zrážkami zo mzdy u predchádzajúceho aj nového
zamestnávateľa) a trvaním porušovania jej práv (od uzavretia zmluvy dňa 22.12.2014 do novembra
2018). Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa bola dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej
neistoty, a to až do právoplatného skončenia uvedeného konania, ktoré trvalo od roku 2018 do roku
2022. Pritom je zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý naformuloval zmluvy o úvere, ktorými
porušil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pričom jeho konanie označil súd prejednávajúci spor
o vydanie bezdôvodného obohatenia aj ako nekalú obchodnú praktiku. Žalobkyňa tak bola nielenže
vystavená bezprostredne hroziacej majetkovej ujme, ale nad rámec uvedeného bola nútená chrániť
svoje práva súdnou cestou. Je vcelku nespochybniteľné, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom,
vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady
trov konania protistrane v prípade neúspechu v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je
zrejmé, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky uvedené následky porušenia práv žalobkyne, ktoré
zohľadnil pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd sa pri takto
posúdených konkrétnych okolnostiach prípadu stotožnil s priznanou výškou finančného zadosťučinenia,
ktorú považoval za primeranú a zodpovedajúcu účelu, ktorým je satisfakcia poskytnutá spotrebiteľovi a
odradenie dodávateľa služieb od porušovania práv spotrebiteľa s tým, že uvedená suma predstavuje
necelých 30% zo sumy bezdôvodného obohatenia prisúdeného žalobkyni v konaní pred bývalým
Okresným súdom Bratislava I, sp.zn. 20Csp/29/2019.
13. Záverom odvolací súd k výške priznaného finančného zadosťučinenia poukazuje na aktuálnu prax
súdov, v ktorej sa výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch na
úrovni od 10 % do 30 %, v odôvodnených prípadoch aj do 90 % z bezdôvodného obohatenia, a preto
priznaných necelých 30 % nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných
veciach (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.4.2021, sp.zn. 25CoCsp/6/2021,
zo dňa 30.5.2025, sp.zn. 21CoCsp/14/2025, zo dňa 24.4.2024, sp.zn. 21CoCsp/11/2023, zo dňa

28.2.2024, sp.zn. 22CoCsp/9/2023, zo dňa 30.3.2022, sp.zn. 10CoCsp/5/2022, zo dňa 23.2.2021, sp.zn.
11CoCsp/29/2020 a zo dňa 18.5.2022, sp.zn. 23CoCsp/39/2021, Krajského súdu v Žiline zo dňa
31.8.2021, sp.zn. 11CoCsp/27/2021 a zo dňa 31.8.2021, sp.zn. 11CoCsp/25/2021, Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 30.6.2021, sp.zn. 12CoCsp/57/2020, zo dňa 5.5.2021, sp.zn. 15CoCsp/17/2021
a zo dňa 21.6.2023, sp.zn. 41CoCsp/15/2023, Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.1.2022, sp.zn.
9CoCsp/26/2021 a zo dňa 26.7.2022, sp.zn. 8CoCsp/22/2022, Krajského súdu v Prešove zo dňa
30.3.2016, sp.zn. 7Co/350/2015, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.2.2022, sp.zn. 6Co/155/2021).
14. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).