Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/91/2026 z 28. 9. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 28. septembra 2026, sp. zn. 5Cob/91/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1326203324.1 Krajský súd Bratislava | 5Cob/91/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1326203324.1 | 2026-09-28 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37ee8b54-c605-4f7d-97f0-794c140c99fd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1326203324.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 5Cob/91/2026 1326203324 28. 09. 2026 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2026:1326203324.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Pétera Nagya, v právnej veci žalobcu: KFA_štál sklenô, s. r. o., so sídlom Karpatská 7001/22, Bratislava, IČO: 47 698 187, zastúpeného: VESTENICKÁ & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, IČO: 50 217 020, proti žalovanému: dizajnový nábytok KFA, spol. s r. o., so sídlom Karpatská 28, Bratislava, IČO: 47 930 632, zastúpenému: Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s.r.o., so sídlom Gen. Svobodu 16, Pezinok, IČO: 35 948 043, o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. 88Cb/45/2026-149 zo dňa 29. mája 2026, takto rozhodol: I. Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava III č. k. 88Cb/45/2026 - 149 zo dňa 29. mája 2026 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému sa voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: A. Priebeh konania pred súdom prvej inštancie 1. Napadnutým uznesením Mestský súd Bratislava III návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2. Žalobca sa návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.04.2026 domáhal, aby súd v jeho prospech zriadil záložné právo na spoluvlastníckom podiele žalovaného vo veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX (pozemky registra C KN parc. č. XXXX a XXXX a stavba súpisné číslo XXXX), na zabezpečenie svojej peňažnej pohľadávky voči žalovanému vo výške 172 575,26 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nebytových priestorov v budove na L. Z. XX H. R.. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 343 ods. 1 až 3, § 344, § 326 ods. 1 a 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“) nasledovne: „20. Po preskúmaní návrhu navrhovateľa na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a predložených listinných dôkazov, ako aj po zohľadnení skutočností tvrdených a preukazovaných odporcom dospel súd k záveru, že návrh nie je dôvodný. 21. Účelom zabezpečovacieho opatrenia je posilnenie postavenia veriteľa s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo možné nebezpečenstvo zmarenia uspokojenia pohľadávky veriteľa. Súd môže teda na návrh zriadiť záložné právo, ktoré má povahu riadneho záložného práva. … 22. Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Osvedčenie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). … Pri skúmaní obavy budúceho zmarenia exekúcie súd vychádza z konkrétnych skutkových okolností prípadu. Dokazovanie sa v tomto prípade nevykonáva, ale súd, ktorý rozhoduje o návrhu, musí mať osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Z hľadiska osvedčenia relevantných skutočností by mal navrhovateľ poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. 23. Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia súd musí zároveň vždy zvážiť, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu). Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť uvedenú zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka, a to aj vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska rozsahu zabezpečenia tak nesmie vzniknúť zjavný nepomer. Súd by mal aj v tomto prípade rešpektovať zásadu a požiadavku proporcionality. 24. … Navrhovateľom navrhované zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie budúcej exekúcie voči odporcovi. Okrem existencie nároku musí však navrhovateľ osvedčiť i to, že bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči odporcovi ohrozená, pričom obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Dôvodom pre zriadenie zabezpečovacieho opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený. Ani existencia dlhu ešte sama osebe nemôže byť dôvodom pre zriadenie zabezpečovacieho opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený je predovšetkým také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. 25. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti sa súd v prvom rade zaoberal posúdením pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana pričom dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nemožno považovať za dostatočne osvedčený. Navrhovateľ dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia odôvodňoval existenciou peňažnej pohľadávky voči odporcovi vo výške 172.575,26 Eur s príslušenstvom z titulu neoprávneného užívania nebytových priestorov vo vlastníctve navrhovateľa nachádzajúcich sa v budove na ulici L. XX H. R. patriacej do výlučného vlastníctva navrhovateľa, a to za obdobie od 01.02.2024 do 31.03.2026 (t.j. 26 mesiacov užívania). Odporca užíval predmetné priestory na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi spoločnosťou Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. (pôvodný vlastník budovy na ulici L. XX H. R.) ako prenajímateľom a odporcom ako nájomcom, pričom navrhovateľ ktorý následne nadobudol vlastnícke právo k predmetnej budove nájomnú zmluvu podľa skutočností ním tvrdených vypovedal písomne výpoveďou zo dňa 27.01.2021. Nájomný vzťah sa mal skončiť s ohľadom na trojročnú výpovednú lehotu ku dňu 31.01.2024. Výška pohľadávky navrhovateľa bola určená na základe odborného vyjadrenia vypracovaného realitnou kanceláriou VAHOreal, s. r. o. zo dňa 25.03.2026 (č.l. 27-28), ktorá stanovila v rámci CMA analýzy pre kategóriu „Prenájom - priestory a objekty“ výslednú priemernú cenu nájomného vo výške 6.637,51 Eur mesačne. Odporca v rámci svojho vyjadrenia sa k návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia poukázal okrem iného na skutočnosť, že na Mestskom súde Bratislava IV sa pod sp. zn. 56C/25/2023 vedie medzi B.. K.. L. E. ako žalobkyňou a spoločnosťou K.F.A architektúra a design, spol. s r.o. ako žalovaným 1/ a spoločnosťou KFA_štál sklenô, s.r.o. ako žalovaným 2/ konanie, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti polyfunkčný objekt L. XX H. R. so súp. č. XXXX na parc. č. XXXX, D.-XXX/XXXX patriacej v súčasnosti do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Predmetná skutočnosť vyplýva rovnako aj z predloženého výpisu z listu vlastníctva č. XXXX v časti „Poznámky“, ktorý navrhovateľ predložil súdu spolu s návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (č.l. 29 s. sp.). Na podklade takto zistených skutkových okolností, kedy vlastnícke právo k budove na ulici L. XX H. R. je sporné a vyriešenie tejto otázky je predmetom konania vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 56C/25/2023 a rovnako je sporná aj otázka trvania, resp. ukončenia nájomného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom s ktorou sa súd bude zaoberať v rámci konania o vypratanie nebytových priestorov ktoré prebieha na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 64Cb/25/2024 nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ osvedčil existenciu nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Je tak zrejmé, že s ohľadom na prebiehajúci vlastnícky spor nie je možné zo strany súdu považovať pohľadávku navrhovateľa vo výške 172.575,26 Eur z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za dostatočne určitú a osvedčenú. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že nie je možné zasiahnuť do majetkových práv subjektu, hoci len zriadením sudcovského záložného práva v prípade, ak základ nároku nie je hodnoverným spôsobom osvedčený. Súd je túto skutočnosť povinný vyhodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom v uvedenom prípade je súd toho názoru, že nemožno hovoriť o peňažnom nároku navrhovateľa, ktorý trvá a je dôvodný. Tvrdenia navrhovateľa v otázke trvania a dôvodnosti nároku v tomto štádiu konania (pred právoplatným rozhodnutím súdu týkajúcim sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - polyfunkčný objekt L. XX a rovnako pred vyriešením prejudiciálnej otázky týkajúcej sa ukončenia / trvania nájomnej zmluvy v rámci konania o vypratanie nebytových priestorov) neodôvodňujú existenciu či takú mieru pravdepodobnosti uplatneného nároku navrhovateľa voči odporcovi do takej miery, aby odôvodňovali nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Súd dodáva, že existencia navrhovateľom uplatneného nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana zabezpečovacím opatrením bude primárne závislá od rozhodnutia Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 56C/25/2023, čo samo o sebe spochybňuje hodnoverné predbežné osvedčenie pohľadávky ako jednej z predpokladov vydania zabezpečovacieho opatrenia. Ak je existencia pohľadávky navrhovateľa a rovnako jej rozsah ktorý odporca absolútne popiera a ktorý má nepochybne zásadný význam pri zisťovaní primeranosti rozsahu prípadne zriadeného záložného práva závislý od rozsiahleho dokazovania a meritórneho posúdenia, nárok nemožno považovať za hodnoverne osvedčený pre účely § 343 CSP. 26. Aj napriek skutočnosti, že súd nemal za preukázané osvedčenie peňažnej pohľadávky ktorej má byť poskytnutá ochrana zriadením záložného práva, považoval súd za potrebné vyjadriť sa aj k obave navrhovateľa z ohrozenia exekúcie. Túto navrhovateľ videl v konaní odporcu, ktoré spočívalo v majetkových presunoch vo vzťahu k nehnuteľnému majetku odporcu, ktoré vyplývajú z listu vlastníctva č. XXXX na ktorom je odporca zapísaný ako podielový spoluvlastník v podiele 1/2 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území E.É. G., a to na parcele registra C KN č. XXXX, KN č. XXXX a na stavbe so súpisným číslom XXXX - rodinný dom postavený na parcele č. XXXX. Z údajov uvedených na liste vlastníctva podľa tvrdení navrhovateľa vyplýva, že vlastnícke právo odporcu na predmetných nehnuteľnostiach bolo dotknuté nedávnymi majetkovými presunmi, kedy na predmetnom liste vlastníctva bola uvedená darovacia zmluva V-23471/2024 zo dňa 23.11.2024 a následne dohoda o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026. Súčasne je v časti „Poznámky“ uvedené začatie súdneho sporu odporovacia žaloba a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Nepriaznivá majetková situácia odporcu spolu s preukázanými majetkovými presunmi a absenciou iného známeho majetku osvedčujú podľa navrhovateľa reálne riziko, že bez okamžitého zabezpečenia sa budúca exekúcia stane fakticky nevymožiteľnou. S predmetným záverom navrhovateľa sa súd nestotožnil a s poukazom na § 329 ods. 2 CSP v spojení s § 344 CSP mal súd za to, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil ani existenciu druhej zo základných zákonných podmienok pre zriadenie sudcovského záložného práva zabezpečovacím opatrením, a to existenciu obavy z ohrozenia exekúcie. Navrhovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy osvedčujúce dôvodnosť ním tvrdenej obavy v rozhodnom čase v nadväznosti na konkrétne konanie odporcu, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako konanie smerujúce k zbaveniu sa jeho majetku. Z aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že odporca darovacou zmluvou zo dňa 23.11.2024 previedol svoj spoluvlastnícky podiel v podiele 1/2 na nehnuteľnostiach v katastrálnom území E. G., a to na parcele registra C KN č. XXXX, KN č. XXXX a na stavbe so súpisným číslom XXXX - rodinný dom postavený na parcele č. XXXX na B.. K.. L.U. E.. Predmetný spoluvlastnícky podiel bol odporcovi následne vrátený na základe Dohody o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026. Súd sa v danom prípade nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že uvedenými majetkovými presunmi vzniká riziko, že budúca exekúcia bude ohrozená, nakoľko spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnému majetku odporcu, k prevodu ktorého naviac došlo už v roku 2024 bol odporcovi vrátený na základe Dohody o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026. V nadväznosti na uvedené konanie je možné zo strany súdu konštatovať, že opätovným nadobudnutím majetkového podielu nedochádza k zníženiu majetku odporcu, ktorý je možné postihnúť pri výkone rozhodnutia, práve naopak odporca predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudol opätovne do podielového spoluvlastníctva, čím rozsah svojho majetku ktorý môže byť postihnutý výkonom rozhodnutia rozšíril, resp. vrátil do podoby pred uzavretím darovacej zmluvy. Navrhovateľ súčasne netvrdil a ani neosvedčil existenciu aktuálnych krokov odporcu smerujúcich k jeho ďalšiemu prevodu alebo zaťaženiu nehnuteľnosti patriacej do jeho podielového spoluvlastníctva. Súd tak nemal žiadnym kvalifikovaným spôsobom osvedčenú navrhovateľom tvrdenú hrozbu zníženia hodnoty majetku odporcu, pričom tento záver súdu neovplyvnila ani poznámka na liste vlastníctva č. XXXX na ktorú poukazoval navrhovateľ, týkajúca sa začatia súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu spolu s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia vo vzťahu k pozemkom registra C Kn p. č. XXXX, XXXX a stavbe súp. č. XXXX na p. č. XXXX (D.-XX/ XXXX), nakoľko samotná existencia odporovacej žaloby bez ďalšieho nepreukazuje ohrozenie prípadnej budúcej exekúcie. 27. Vzhľadom k uvedenému súd konštatuje nedostatok v oboch podmienkach, ktoré sú ustanovené kumulatívne pre zriadenie záložného práva prostredníctvom vydania zabezpečovacieho opatrenia, pričom už len nesplnenie jednej z nich má za následok nemožnosť vyhovenia návrhu navrhovateľa. V danom prípade navrhovateľ podaným návrhom základné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia neosvedčil, keďže predbežné osvedčenie existencie pohľadávky v uplatnenom rozsahu je sporné a obava, že exekúcia bude ohrozená nebola osvedčená takými dôkazmi, z ktorých by vyplývala hrozba z konania odporcu smerujúceho k zbavovaniu sa jeho majetku na úkor navrhovateľa ako veriteľa. Samotné tvrdenia navrhovateľa o nepriaznivej finančnej situácii odporcu a jeho presuny aktív ktoré v čase rozhodovania súdu o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie sú s poukazom na vyššie uvedené závery súdu relevantné, samé o sebe nemôžu byť dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v danej veci. Treba mať na zreteli, že inštitút zabezpečovacieho opatrenia neslúži na sankcionovanie predchádzajúcich majetkových dispozícii dlžníka a ani na preventívne obmedzenie jeho vlastníckeho práva bez existencie konktrétnych okolností osvedčujúcich reálne a bezprostredné ohrozenie budúcej exekúcie. 28. S poukazom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia zákona má súd za to, že v danom prípade nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, preto návrh navrhovateľa na jeho nariadenie zamietol. 29. O trovách konania o zabezpečovacom opatrení súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že odporcovi priznal proti navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní úspešný keďže návrh navrhovateľa na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia bol v celom rozsahu zamietnutý.“ B. Odvolanie 4. Proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. 88Cb/45/2026-149 zo dňa 29.05.2026 podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (ďalej len „odvolateľ“), a to v celom rozsahu, teda tak proti výroku I. o zamietnutí návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ako aj proti výroku II. o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi realizovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 5. Odvolateľ zároveň uviedol, že po vydaní napadnutého uznesenia bol v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 24Up/784/2026 vydaný platobný rozkaz zo dňa 03.06.2026, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 172 575,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 10,15 % ročne zo sumy 172 575,26 eur od 05.05.2026 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 7 098,33 eur, pričom platobný rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 04.06.2026. Tento platobný rozkaz predložil odvolateľ ako dôkaz podľa § 366 písm. d) CSP s tým, že ide o skutočnosť, ktorá vznikla až po vydaní napadnutého uznesenia a ktorú bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 6. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie založil záver o nedôvodnosti návrhu na dvoch dôvodoch, ktoré považuje za nesprávne: po prvé, že žalobca neosvedčil existenciu peňažnej pohľadávky, ktorej sa mala poskytnúť ochrana, keďže vzhľadom na prebiehajúci spor o určenie vlastníckeho práva k budove L. XX vedený na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 56C/25/2023 a spornosť skončenia nájomného vzťahu nemožno pohľadávku vo výške 172 575,26 eur považovať za dostatočne určitú a osvedčenú; po druhé, že žalobca neosvedčil obavu z ohrozenia exekúcie, keďže opätovným nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu žalovaným na základe dohody o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026 nedochádza k zníženiu, ale k rozšíreniu jeho majetku, a žalobca neosvedčil aktuálne kroky žalovaného smerujúce k jeho ďalšiemu prevodu alebo zaťaženiu. Obom týmto záverom odvolateľ vytkol, že súd nesprávne aplikoval mieru osvedčenia požadovanú pri zabezpečovacom opatrení, v rozpore s účelom § 343 CSP vyžadoval prakticky meritórne preukázanie nároku, nesprávne právne vyhodnotil význam prebiehajúceho vlastníckeho sporu a jednotlivé skutočnosti osvedčujúce obavu z ohrozenia exekúcie posúdil izolovane, nie v ich vzájomnej súvislosti. 7. Odvolateľ namietal procesnú vadu spočívajúcu v porušení zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní: vyjadrenie žalovaného k návrhu mu bolo doručené až spolu s napadnutým uznesením, hoci súd prvej inštancie z tohto vyjadrenia v podstatnej časti odôvodnenia vychádzal a viaceré tvrdenia žalovaného prevzal ako rozhodujúce argumenty pre zamietnutie návrhu (najmä o neosvedčenosti vlastníckeho práva žalobcu, o nedoručení výpovede nájomnej zmluvy, o nehodnovernosti odborného vyjadrenia spoločnosti VAHOreal, s. r. o., a o absencii obavy z ohrozenia exekúcie). Odvolateľ pripustil, že súd môže o návrhu rozhodnúť aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez pojednávania, namietal však, že ak súd založil rozhodnutie práve na argumentácii žalovaného, mal mu umožniť sa k rozhodujúcim tvrdeniam vyjadriť. Tvrdil, že tento postup mal priamy vplyv na výsledok konania, keďže nemal možnosť včas reagovať na tvrdenie o nedoručení výpovede, vysvetliť metodiku odborného vyjadrenia, poukázať na nesprávnosť právneho záveru o význame vrátenia daru ani doplniť argumentáciu, že prebiehajúci vlastnícky spor nemôže bez ďalšieho vyvrátiť hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností. V tomto namietal vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. 8. K osvedčeniu dôvodnosti nároku odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyžadoval prakticky meritórne preukázanie nároku namiesto hodnoverného osvedčenia, hoci v bode 22. napadnutého uznesenia sám správne uviedol, že postačuje osvedčenie najvýznamnejších skutočností. Tvrdil, že v návrhu predložil listinné dôkazy osvedčujúce všetky podstatné predpoklady budúcej peňažnej pohľadávky: vlastnícke právo žalobcu k stavbe, existenciu pôvodného nájomného vzťahu, výpoveď nájomnej zmluvy, uplynutie zmluvne dohodnutej výpovednej doby, neodovzdanie priestorov, podanie žaloby na vypratanie v zákonnej tridsaťdňovej lehote podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokračujúce faktické ovládanie a užívanie priestorov žalovaným a výšku obvyklého nájomného určenú odborným vyjadrením podľa § 206 CSP. 9. K vlastníckemu právu odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyvodil jeho nedostatočné osvedčenie z prebiehajúceho konania na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 56C/25/2023. Poukázal na to, že je podľa listu vlastníctva č. XXXX zapísaný ako vlastník polyfunkčného objektu L. XX, že podľa § 70 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona sú údaje katastra hodnoverné a údaje o právach k nehnuteľnostiam záväzné, ak sa nepreukáže opak, a že samotná existencia poznámky o prebiehajúcom súdnom konaní nie je preukázaním opaku. Namietal, že súd prvej inštancie fakticky priznal prebiehajúcemu vlastníckemu sporu účinok, ktorý zákon nepozná. 10. K skončeniu nájomného vzťahu odvolateľ namietal, že osvedčil, že nájomná zmluva bola vypovedaná výpoveďou zo dňa 27.01.2021, že zmluvná výpovedná doba bola dohodnutá v trvaní 36 mesiacov a uplynula najneskôr dňa 31.01.2024, a že po skončení nájmu podal dňa 27.02.2024 žalobu na vypratanie nebytových priestorov v lehote podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím vylúčil obnovu nájomného vzťahu. Tvrdil, že prerušenie konania o vypratanie do právoplatného skončenia vlastníckeho sporu nie je meritórnym záverom o tom, že nájomný vzťah trvá. K namietanému nedoručeniu výpovede predložil spolu s odvolaním výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 27.01.2021 adresovanú žalovanému do rúk jeho konateľky B.. K.. L. E. a podacie lístky k zásielkam RF443914647SK a RF443914633SK, podaným na poštovú prepravu dňa 28.01.2021 ako doporučené zásielky s doručenkou. K okolnosti, že na podacích lístkoch je ako odosielateľ uvedená spoločnosť Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o., uviedol, že pre účinky výpovede je rozhodujúce, či sa písomný prejav vôle dostal do dispozičnej sféry žalovaného, nie kto technicky zabezpečil poštové podanie, keďže administratívu nájomných vzťahov pre žalobcu dlhodobo zabezpečovala práve táto spoločnosť. 11. Odvolateľ ďalej tvrdil, že jeho nárok potvrdzuje aj vydaný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Up/784/2026 zo dňa 03.06.2026, vydaný na tú istú pohľadávku, v tej istej výške a na tom istom skutkovom a právnom základe, ktorý súd prvej inštancie považoval za neurčitý a nedostatočne osvedčený. Uviedol, že si je vedomý toho, že platobný rozkaz nemusí byť právoplatný, a že aj v prípade, ak by odvolací súd považoval za rozhodujúci stav ku dňu vydania napadnutého uznesenia, je platobný rozkaz významný aspoň ako potvrdenie správnosti jeho odvolacej argumentácie o neprimerane prísnom teste osvedčenia, ktorý súd prvej inštancie použil. 12. K výške nároku odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nedôvodne vyžadoval jej meritórne preukázanie. Tvrdil, že výška pohľadávky bola v návrhu vypočítaná transparentne, vynásobením mesačného obvyklého nájomného vo výške 6 637,51 eur podľa odborného vyjadrenia spoločnosti VAHOreal, s. r. o. počtom 26 mesiacov neoprávneného užívania (výsledok 172 575,26 eur), že odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP je zákonom predpokladaný dôkazný prostriedok postačujúci na predbežné osvedčenie výšky pohľadávky v konaní o zabezpečovacom opatrení, a že súd prvej inštancie nevykonal žiadne vlastné odborné posúdenie ani neoznačil konkrétne metodické vady odborného vyjadrenia, len prevzal nesúhlas žalovaného. Namietal tiež, že súd mal zvážiť nariadenie zabezpečovacieho opatrenia aspoň v rozsahu nepochybne osvedčenej časti pohľadávky, namiesto úplného zamietnutia návrhu. 13. K obave z ohrozenia exekúcie odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie posudzoval jednotlivé okolnosti izolovane a formalisticky namiesto ich vzájomnej súvislosti. Poukázal na viacero kumulatívne pôsobiacich okolností: že žalovaný za rok 2024 vykázal stratu približne 198 642 eur, aktíva len približne 67 424 eur, záporné vlastné imanie približne -76 897 eur a celkovú zadlženosť približne 214,05 %; že mu nie je známy žiadny iný významnejší nehnuteľný majetok žalovaného než spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX; že práve vo vzťahu k tomuto majetku už došlo ku konkrétnemu majetkovému presunu darovacou zmluvou V-23471/2024 zo dňa 23.11.2024 v prospech B.. K.. L. E.; že následná dohoda o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026 podľa jeho názoru neodstraňuje riziko ďalšej dispozície, ale potvrdzuje, že žalovaný a s ním prepojené osoby sú s týmto majetkom schopné a ochotné flexibilne disponovať; a že existuje aj poznámka P-41/2026 na liste vlastníctva týkajúca sa konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Na podporu tvrdenia o dlhodobom probléme žalovaného s plnením peňažných povinností poukázal na to, že proti žalovanému už bolo vedené a podľa jeho výslovného tvrdenia právoplatne meritórne skončené konanie, v ktorom Mestský súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. B1-39Cb/17/2023 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 16 649,49 eur s príslušenstvom. K poznámke P-41/2026 odvolateľ výslovne uviedol, že netvrdí, že jej samotná existencia bez ďalšieho automaticky zakladá obavu z ohrozenia exekúcie, tvrdil však, že v spojení s darovacou zmluvou, vrátením daru, nepriaznivou ekonomickou situáciou žalovaného a absenciou iného známeho majetku predstavuje ďalší relevantný článok reťazca okolností, ktoré objektívne osvedčujú riziko zmarenia alebo podstatného sťaženia budúcej exekúcie. 14. Odvolateľ ďalej tvrdil, že správanie žalovaného pri užívaní predmetných nebytových priestorov potvrdzuje, že žalovaný svoje právne povinnosti dobrovoľne nerešpektuje: priestory po skončení nájmu neodovzdal, naďalej ich fakticky ovládal, prístup do nich si musel žalobca vynucovať exekučným konaním sp. zn. 318 EX 587/25, pri vstupe do priestorov dňa 13.02.2026 boli zistené výmena zámku a neodovzdanie kľúča, zásahy do vykurovacieho systému, prekážky v prístupe k technickým zariadeniam a neštandardné elektroinštalačné zapojenia zakladajúce dôvodné podozrenie z neoprávneného odberu elektrickej energie (upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. 318 EX 587/25, protokol zo dňa 13.02.2026, podanie právneho zástupcu žalobcu súdnemu exekútorovi zo dňa 18.02.2026). Namietal, že požiadavka súdu prvej inštancie na osvedčenie už pripravovaného konkrétneho prevodu majetku je neprimerane prísna, keďže § 343 ods. 1 CSP vyžaduje len osvedčenie obavy, že exekúcia bude ohrozená. 15. K primeranosti navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia odvolateľ tvrdil, že sa nedomáha zákazu nakladania s majetkom žalovaného, len zriadenia záložného práva podľa § 343 CSP, že žalovaný zostáva vlastníkom podielu a môže ho naďalej užívať, že výkon záložného práva môže podľa § 343 ods. 3 CSP nastať až po právoplatnom priznaní pohľadávky, a že existencia skoršieho záložného práva v prospech Tatra banky, a. s., nie je dôvodom na zamietnutie návrhu, ale naopak zvyšuje naliehavosť potreby zabezpečenia poradia žalobcu. V záverečnom zhrnutí odvolania zopakoval, že napadnuté uznesenie je nesprávne z procesného aj hmotnoprávneho hľadiska, že osvedčil tak existenciu peňažnej pohľadávky listinnými dôkazmi, ako aj obavu z ohrozenia exekúcie vyplývajúcu z kumulatívneho pôsobenia opísaných okolností, a že navrhované zabezpečovacie opatrenie je štandardným a zákonom predpokladaným nástrojom ochrany veriteľa, ktorý nezakazuje žalovanému s majetkom nakladať a nespôsobuje predčasné uspokojenie žalobcu. 16. Odvolateľ napokon navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že zabezpečovacie opatrenie nariadi a zriadi v prospech žalobcu záložné právo na spoluvlastníckom podiele žalovaného vo veľkosti 1/2 na pozemkoch registra C KN parc. č. XXXX a XXXX a stavbe súpisné číslo XXXX zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, a žalovanému uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %; subsidiárne navrhol napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. C. Vyjadrenie k odvolaniu 17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 12.07.2026. Žalovaný zotrval na svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 05.05.2026 a v podaní sa sústredil na odvolacie námietky a na dôkazy, ktoré žalobca k odvolaniu opätovne alebo po prvýkrát predložil. 18. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie návrh nezamietol preto, že by od žalobcu požadoval úplné meritórne preukázanie nároku, ale preto, že žalobca neosvedčil ani v potrebnej miere dva zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia: existenciu a výšku peňažnej pohľadávky, ktorej sa má poskytnúť ochrana, a konkrétnu a aktuálnu obavu, že budúca exekúcia bude ohrozená, pričom nesplnenie čo i len jedného z týchto predpokladov samo osebe postačuje na zamietnutie návrhu. 19. K namietanej procesnej vade žalovaný uviedol, že konanie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia je svojou povahou konaním, v ktorom zákon umožňuje rozhodnúť aj bez predchádzajúceho vypočutia protistrany, a že práve preto CSP v § 326 ods. 1 a 2 v spojení s § 344 ukladá žalobcovi povinnosť už v návrhu opísať rozhodujúce skutočnosti a hodnoverne osvedčiť dôvodnosť a trvanie nároku. Tvrdil, že rozhodujúce skutočnosti, na ktorých súd prvej inštancie založil záver o neosvedčení nároku, nevyplynuli iba z jeho vyjadrenia, ale najmä z listín predložených samotným žalobcom (poznámka o konaní sp. zn. 56C/25/2023 na liste vlastníctva č. XXXX) a zo skutočností známych súdu z jeho rozhodovacej činnosti (uznesenie Mestského súdu Bratislava III č. k. 64Cb/25/2024-137 zo dňa 02.12.2024 o prerušení konania o vypratanie, proti ktorému sa žalobca neodvolal). Uviedol, že žiadna z podstatných skutočností v jeho vyjadrení nebola pre žalobcu nová ani nepredvídateľná, keďže už bola uplatnená v iných konaniach vedených za účasti žalobcu alebo spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o., ktoré majú toho istého konateľa. Namietal, že strana, ktorá v návrhu neuvedie právne významné skutočnosti, hoci o nich mala vedomosť, sa nemôže dovolávať porušenia kontradiktórnosti len preto, že na ne poukázala protistrana, a že ani prípadné zrušenie napadnutého uznesenia by neodstránilo nosné dôvody zamietnutia návrhu, keďže žalobca v odvolaní nepredložil prípustné dôkazy, ktoré by tieto nedostatky odstránili. Zdôraznil tiež, že súd prvej inštancie návrh nezamietol pre nové a pre žalobcu nepredvídateľné tvrdenia žalovaného, ale pre nedostatky, ktoré existovali už pri podaní návrhu a ktoré mal žalobca od začiatku povinnosť osvedčiť. 20. K novým a opätovne predloženým dôkazom žalovaný rozlišoval medzi listinami už predtým založenými v spise (výpoveď nájomnej zmluvy a poštové doklady, upovedomenie o začatí exekúcie), pri ktorých opätovné priloženie podľa neho nemení ich obsah ani dôkaznú hodnotu, a listinami predloženými až v odvolaní. K výpovedi nájomnej zmluvy a poštovým dokladom uviedol, že skutočnosť, že ich doručenie poprel, nevytvorila žalobcovi nový dôkazný problém, len odkryla nedostatok pôvodného osvedčenia, a že odvolacie tvrdenie o tom, že poštové podanie mohlo byť administratívne zabezpečené spoločnosťou Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o., je nové a ničím neosvedčené; na podporu poukázal na vyjadrenie tejto spoločnosti zo dňa 06.04.2024 v konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-9C/40/2021, podľa ktorého táto spoločnosť okrem správy iných, konkrétne označených nehnuteľností nevykonáva žiadnu inú podnikateľskú činnosť. Tvrdil, že podací lístok osvedčuje len podanie zásielky a označenie odosielateľa a adresáta, nie jej obsah ani doručenie adresátovi, a že žalobca bremeno osvedčenia doručenia výpovede neuniesol ani v návrhu, ani v odvolaní. 21. K platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Up/784/2026 žalovaný nespochybnil, že žalobca ho nemohol pripojiť k návrhu pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, namietal však, že z toho nevyplýva, že odvolací súd môže na jeho základe zmeniť posúdenie stavu existujúceho ku dňu vydania napadnutého uznesenia, keďže platobný rozkaz nie je dôkazom o stave, ktorý mal súd prvej inštancie pred sebou, a nepredstavuje meritórne posúdenie sporného nároku v kontradiktórnom konaní. Uviedol, že proti platobnému rozkazu podal dňa 03.06.2026 vecne odôvodnený odpor, v dôsledku ktorého bol platobný rozkaz zrušený a nevyvoláva žiadne právne účinky, a že právny zástupca žalobcu nahliadol do elektronického spisu tohto konania už dňa 11.06.2026, teda pred podaním odvolania, ktoré podľa jeho tvrdenia žalobca podal dňa 17.06.2026, napriek čomu žalobca túto skutočnosť v odvolaní neuviedol. 22. K rozsudku Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-39Cb/17/2023 žalovaný namietal, že žalobca mu v odvolaní po prvýkrát pripísal význam preukazujúci jeho „dlhodobý problém“ s plnením peňažných povinností, hoci tento rozsudok nie je právoplatný, keďže proti nemu podal včas odvolanie, a že z neprávoplatného rozsudku nemožno vyvodiť ani tvrdený dlhodobý problém, ani aktuálne riziko zmarenia exekúcie. K protokolu zo dňa 13.02.2026 a podaniu zo dňa 18.02.2026 uviedol, že hoci boli v návrhu označené v zozname príloh, k návrhu neboli pripojené a žalobca ich predkladá až s odvolaním bez toho, aby uviedol, prečo ich bez svojej viny nemohol predložiť už súdu prvej inštancie; tvrdil, že sa v každom prípade týkajú len vynucovania vstupu do priestorov, nie nakladania žalovaného s majetkom zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, a preto nemôžu osvedčiť ohrozenie budúcej exekúcie peňažnej pohľadávky. Uviedol, že samotný rozsudok bol síce priložený už k návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, žalobca ho však v návrhu neoznačil, neuviedol, akú skutočnosť ním preukazuje, ani z neho nevyvodil tvrdenia uplatnené až v odvolaní, takže hoci samotná listina nie je novým dôkazom, nové sú skutkové tvrdenia a argumentácia, podľa ktorých má rozsudok preukazovať jeho „dlhodobý problém“. 23. K osvedčeniu dôvodnosti nároku žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie od žalobcu nepožadoval meritórne preukázanie nároku a že záver o neosvedčení nároku nestojí na jeho procesnej obrane, ale na objektívnej existencii dvoch právoplatne neskončených súdnych konaní, ktoré začali už pred podaním návrhu (konanie o určenie vlastníckeho práva k budove L. XX sp. zn. 56C/25/2023 a konanie o vypratanie nebytových priestorov sp. zn. 64Cb/25/2024). Uviedol, že zápis žalobcu v katastri je významným podkladom pre posúdenie jeho vlastníckeho práva, nemožno ho však posudzovať izolovane od skutočnosti, že vlastnícke právo je predmetom samostatného súdneho konania vyznačeného aj poznámkou na liste vlastníctva, ktorý predložil sám žalobca. Namietal, že žalobca v odvolaní vytvára dojem, že súd prvej inštancie poprel hodnovernosť údajov katastra a prebiehajúcemu konaniu o určenie vlastníckeho práva priznal účinky právoplatného rozsudku, hoci taký záver z napadnutého uznesenia nevyplýva - súd prvej inštancie nerozhodoval o tom, kto je vlastníkom budovy L. XX, len posudzoval, či žalobca hodnoverne osvedčil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a pritom zohľadnil, že vlastnícke právo žalobcu je predmetom samostatného konania vedeného pod sp. zn. 56C/25/2023, čo je vyznačené aj poznámkou na liste vlastníctva, ktorý predložil sám žalobca. Namietal tiež, že žalobca v odvolaní nereaguje na skutkové dôvody, pre ktoré bolo konanie o určenie vlastníckeho práva začaté, ani na súvisiace trestné konanie a ustanovenie opatrovníka poškodenej spoločnosti, a len opakuje, že je zapísaný na liste vlastníctva, čo podľa žalovaného neodstraňuje neistotu o tom, komu by prípadné bezdôvodné obohatenie patrilo. 24. K osvedčeniu výšky nároku žalovaný zotrval na výhradách voči odbornému vyjadreniu spoločnosti VAHOreal, s. r. o., uvedeným už vo vyjadrení zo dňa 05.05.2026 (najmä že vychádza z dvoch nedostatočne identifikovaných porovnávacích vzoriek, pracuje s rozdielnymi údajmi o výmere 261 m2 a 250 m2, hoci z výkresu skutočného zamerania vyplýva výmera podlažia 233,24 m2 a výmera kancelárskych priestorov len 153,30 m2, zahŕňa neporovnateľné priestory ako terasu, schodisko a sociálne zariadenia, nezohľadňuje dohodnuté nájomné vo výške 1 429 eur mesačne, vychádza z idealizovaného štandardu napriek tomu, že priestory boli bez dodávky vody a elektriny, a určuje cenu k jednému dátumu, ktorú bez ďalšieho aplikuje na celé 26-mesačné obdobie). Namietal zásadný rozpor v tvrdeniach žalobcu o výmere užívaných priestorov, keď v žalobe o vypratanie nebytových priestorov zo dňa 27.02.2024 žalobca uviedol, že žalovaný fyzicky užíva kancelárie vo výmere 153,30 m2, WC vo výmere 4,57 m2 a 5,83 m2 a terasu vo výmere 54,15 m2 (spolu 217,85 m2), zatiaľ čo v tomto konaní vychádza z výmery 261 m2. Namietal tiež, že argument čiastočným zabezpečením predpokladá, že sporná je iba výška nároku, hoci v prejednávanej veci je sporný samotný základ nároku, a že žalobca v návrhu žiadnu minimálnu nespornú časť pohľadávky nevymedzil. 25. K osvedčeniu obavy z ohrozenia exekúcie žalovaný tvrdil, že aj keby bola pohľadávka žalobcu osvedčená, návrh by musel byť zamietnutý pre nesplnenie tejto druhej, samostatnej podmienky. K darovaniu a vráteniu daru uviedol, že z tejto časovej postupnosti nemožno vyvodiť aktuálnu obavu z ohrozenia exekúcie ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie, keďže spoluvlastnícky podiel sa v tom čase nachádzal v jeho majetku a dohoda o vrátení daru viedla k rozšíreniu, nie k zmenšeniu jeho majetku; poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/86/2026-91 zo dňa 30.06.2026, v ktorom odvolací súd v súvisiacom konaní o odporovacej žalobe uviedol, že vrátením daru sa obnovili spoluvlastnícke práva a že vkladové konanie V-3304/2026 v čase rozhodovania súdu prvej inštancie neosvedčovalo ohrozenie účelu odporovacej žaloby ani budúceho výkonu rozhodnutia. K ekonomickej situácii žalovaného uviedol, že samotná strata, záporné vlastné imanie alebo vysoká zadlženosť bez ďalšieho neosvedčujú konkrétnu a aktuálnu obavu z marenia budúcej exekúcie. K poznámke P-41/2026 a skoršiemu záložnému právu uviedol chronológiu udalostí (4.3.2026 doručenie zamietavého uznesenia o neodkladnom opatrení v konaní o určenie neúčinnosti, 10.3.2026 povolenie vkladu vlastníckeho práva na základe vrátenia daru, 16.3.2026 objednanie odborného vyjadrenia VAHOreal, 29.4.2026 podanie návrhu na zabezpečovacie opatrenie), ktorá podľa neho oslabuje tvrdenie, že návrh reaguje na novú a bezprostrednú hrozbu; uviedol tiež, že záložné právo v prospech Tatra banky, a. s., bolo medzičasom vymazané. 26. K správaniu žalovaného pri užívaní priestorov namietal, že tvrdenia o neodovzdaní priestorov, výmene zámkov a technických zásahoch sa týkajú sporu o užívanie priestorov, nemajú výpovednú hodnotu o majetkových pomeroch žalovaného ani o riziku vyvádzania jeho majetku, a že aj kumulatívne posúdenie všetkých okolností podľa neho neosvedčuje konkrétnu a aktuálnu obavu z ohrozenia exekúcie. 27. K primeranosti zabezpečovacieho opatrenia žalovaný namietal, že súdne záložné právo predstavuje významné a dlhodobé obmedzenie majetku, znižuje jeho obchodovateľnosť, komplikuje financovanie a vytvára stav právnej neistoty, a že argumentácia primeranosťou zvoleného prostriedku predpokladá hodnoverne osvedčený nárok a hodnoverne osvedčenú obavu z ohrozenia exekúcie, ktoré podľa neho chýbajú. 28. Žalovaný uzavrel, že napadnuté uznesenie je vecne správne, že rozhodujúce nedostatky osvedčenia návrhu existovali už v čase jeho podania nezávisle od jeho vyjadrenia, že nové listiny a skutkové tvrdenia žalobcu nespĺňajú podmienky § 366 CSP, že platobný rozkaz bol vydaný až po napadnutom uznesení a navyše bol zrušený na základe podaného odporu, a že žalobca neosvedčil ani dôvodnosť a výšku tvrdenej pohľadávky, ani dôvodnú obavu z ohrozenia budúcej exekúcie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a priznal mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. D. Ďalšie podania 29. K výzve Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.08.2026 predložil žalobca vyjadrenie zo dňa 14.08.2026 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.07.2026. Žalobca v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní, na všetkých v ňom uplatnených odvolacích dôvodoch aj na odvolacom návrhu, a uviedol, že vyjadrenie žalovaného nevyvracia nosnú odvolaciu argumentáciu, ale naopak v viacerých častiach potvrdzuje, že napadnuté uznesenie bolo založené na námietkach a listinách žalovaného, ktoré žalobcovi neboli pred rozhodnutím doručené. Zdôraznil, že žalovaný zamieňa otázku úplného preukázania nároku vo veci samej s otázkou hodnoverného osvedčenia pravdepodobnej existencie pohľadávky a obavy z ohrozenia exekúcie pre účely § 343 CSP, pričom poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/86/2026, podľa ktorého ani tam súd nevyžadoval nepochybné preukázanie nároku. 30. K namietanej procesnej vade žalobca uviedol, že jeho námietku žalovaný nesprávne redukuje na tvrdenie o „automatickom nároku na ďalšie kolo procesnej reakcie“; žalobca nespochybňuje, že súd mohol rozhodnúť bez vyjadrenia strán, namieta však, že súd prvej inštancie napokon vyjadrenie žalovaného prijal, oboznámil sa s ním a jeho námietky prevzal do nosných dôvodov zamietnutia, pričom žalobcovi ho doručil až spolu so zamietavým uznesením, čím vytvoril jednostranné kontradiktórne konanie. Na podporu odkázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12) a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/177/2014, podľa ktorých spravodlivé súdne konanie zahŕňa právo strán oboznámiť sa so všetkými podkladmi predloženými s cieľom ovplyvniť rozhodnutie a vyjadriť sa k nim, bez ohľadu na to, či je argumentácia považovaná za predvídateľnú. Namietal, že možnosť nahliadnuť do elektronického spisu nenahrádza povinnosť súdu doručiť podanie, z ktorého vychádzal. 31. K prípustnosti svojej argumentácie žalobca uviedol, že v odvolaní ani v tomto vyjadrení nerozšíril predmet konania ani neuplatnil nový nárok, keďže vychádza z totožného skutkového základu (vlastnícke právo, pôvodný nájomný vzťah, výpovede zo dňa 27.01.2021, uplynutie výpovednej doby, pokračujúce užívanie, odborné ocenenie a obava z ohrozenia exekúcie); listiny o výpovediach a poštových zásielkach pochádzajú z roku 2021 a ich podrobnejšie vysvetlenie v odvolaní je reakciou na argumentáciu žalovaného, ktorú predtým nepoznal, nie nový skutkový základ. Subsidiárne uviedol, že aj keby išlo o nové prostriedky procesného útoku, sú prípustné podľa § 366 písm. c) a d) CSP, keďže smerujú k preukázaniu vady spočívajúcej v rozhodnutí na podklade nedoručeného vyjadrenia. 32. K osvedčeniu dôvodnosti nároku žalobca po prvýkrát uviedol, že boli vyhotovené dve samostatné výpovede nájomnej zmluvy zo dňa 27.01.2021 - jedna vykonaná žalobcom ako vtedy zapísaným vlastníkom, druhá spoločnosťou Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. ako pôvodným prenajímateľom, resp. subjektom zabezpečujúcim administratívu nájomných vzťahov - pričom obe boli odoslané dvomi samostatnými doporučenými zásielkami (RF443914647SK a RF443914633SK) dňa 28.01.2021. Namietal, že žalovaný nesprávne pripisuje rozhodujúci význam osobe odosielateľa uvedenej na podacom lístku namiesto toho, kto úkon urobil a komu bol adresovaný, a že citácia vyjadrenia spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design zo dňa 06.04.2024 je vytrhnutá z kontextu, keďže pojem „Nehnuteľnosti“ sa v ňom vzťahoval na iné, konkrétne označené nehnuteľnosti. Zotrval na tom, že zápis v katastri je podľa § 70 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona hodnoverný a záväzný, kým sa nepreukáže opak, a že samotné prerušenie konania o vypratanie ani podanie určovacej žaloby nie je takým dôkazom opaku. 33. K výške nároku žalobca zotrval na tom, že odborné vyjadrenie spoločnosti VAHOreal, s. r. o. je prípustným podkladom podľa § 206 CSP a že prípadné vady metodiky sú vecou znaleckého dokazovania vo veci samej. K namietanej nejednotnosti výmery uviedol, že údaj 261 m2 je katastrálnym údajom o zastavanej ploche, kým odporca podľa žaloby o vypratanie fakticky užíval kancelárie, sociálne zariadenia a terasu v celkovej výmere 217,85 m2, a že historická zmluvná cena 1 429 eur mesačne nie je relevantným trhovým porovnaním, keďže bola dohodnutá na 20 rokov bez indexácie medzi personálne prepojenými osobami. Po prvýkrát uviedol, že aj pri použití tejto historickej sumy (26-násobok = 37 154 eur) je zrejmé, že hodnota užívania nie je nulová, a subsidiárne navrhol, aby súd nariadil zabezpečovacie opatrenie aspoň v rozsahu tejto nižšej sumy, ak by nepovažoval za osvedčenú plnú výšku 172 575,26 eur. 34. K obave z ohrozenia exekúcie žalobca zotrval na kumulatívnom pôsobení opísaných okolností a doplnil, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/86/2026, na ktoré odkazuje aj žalovaný, sa týkalo návrhu na neodkladné opatrenie smerujúceho voči osobe odlišnej od dlžníka (obdarovanej), ktorá už v čase rozhodovania nebola vlastníčkou podielu, zatiaľ čo v prejednávanej veci návrh smeruje priamo proti žalovanému ako vlastníkovi podielu, takže dôvod nevykonateľnosti tam uvedený sa na túto vec nevzťahuje; poukázal aj na to, že citované uznesenie osvedčenie nároku v obdobnej miere pripustilo. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/30/2022 uviedol, že považuje za relevantné konanie žalovaného spočívajúce v už uskutočnenom bezodplatnom prevode jediného významnejšieho majetku na spriaznenú osobu. K výmazu záložného práva Tatra banky, a. s. namietal, že ak k nemu došlo až po vydaní napadnutého uznesenia, nemožno naň prihliadať podľa § 329 ods. 2 CSP. 35. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 388 CSP zmenil a návrhu vyhovel v rozsahu odvolacieho petitu vrátane trov konania v rozsahu 100 %, subsidiárne aby zabezpečovacie opatrenie nariadil aspoň v rozsahu sumy 37 154 eur, ktorú považuje za hodnoverne osvedčenú, a ak by odvolací súd nepristúpil ani k jednej z týchto možností, aby napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) alebo d) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. 36. Na toto vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.08.2026 reagoval žalovaný podaním zo dňa 04.09.2026, v ktorom zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 12.07.2026 a na návrhu na potvrdenie napadnutého uznesenia. Uviedol, že žalobca ani v tomto podaní neodstránil nedostatok žiadneho z dvoch kumulatívne vyžadovaných predpokladov nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. 37. K namietanej procesnej vade žalovaný pripustil, že súd prvej inštancie mal jeho vyjadrenie doručiť žalobcovi pred rozhodnutím, namietal však, že rozhodujúci je následok tejto vady podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, teda či ju možno napraviť v odvolacom konaní. Tvrdil, že v tejto veci ide už o viac než hypotetickú možnosť, keďže žalobca sa s obsahom jeho vyjadrenia oboznámil a vecne naň reagoval najprv v odvolaní a následne vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026, takže odvolací súd bude mať k dispozícii obe jeho procesné reakcie; žalobca podľa žalovaného neoznačil, ktorý konkrétny argument už nemôže v odvolacom konaní uplatniť. Namietal tiež, že samotná procesná vada nemôže nahradiť chýbajúce osvedčenie pohľadávky ani obavy, a že dôvody podľa § 389 ods. 1 písm. c) a d) CSP nie sú dané. 38. K novým tvrdeniam žalobcu žalovaný namietal, že konštrukcia o dvoch samostatných a alternatívnych výpovediach nájomnej zmluvy je novým skutkovým tvrdením uplatneným po prvýkrát až vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026 a že spolu s ňou žalobca po prvýkrát tvrdil aj podhodnotenosť pôvodného nájomného, možnosť žalovaného užívať ďalšie plochy a subsidiárnu sumu 37 154 eur; namietal ich prípustnosť podľa § 365 ods. 3 CSP, subsidiárne tvrdil, že aj pri ich zohľadnení žalobca neodstránil nedostatok osvedčenia, keďže dve alternatívne výpovede podľa neho samy osebe neosvedčujú, ktorý z dvoch subjektov bol oprávnený nájom vypovedať, a že žiaden z poštových dokladov neosvedčuje doručenie výpovede žalobcu žalovanému. 39. K právnemu základu pohľadávky žalovaný zotrval na tom, že zápis v katastri nie je nevyvrátiteľným dôkazom vlastníctva a že súd prvej inštancie pri predbežnom posúdení správne zohľadnil prebiehajúci vlastnícky spor a prerušenie konania o vypratanie. K argumentácii dvoma výpoveďami uviedol, že ak spoločnosť Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. konala iba ako administrátor, zostáva rozhodujúca nedoručená výpoveď žalobcu, ak však konala ako oprávnený prenajímateľ vo vlastnom mene, spochybňuje to naopak aktívnu legitimáciu žalobcu; citoval definíciu miery osvedčenia z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/86/2026-91 a namietal, že podľa nej nemožno chýbajúce osvedčenie doručenia nahradiť počtom predložených podacích dokladov. 40. K rozsahu užívania priestorov žalovaný uviedol, že jednorazový vstup do priestorov dňa 13.02.2026 nepreukazuje nepretržité užívanie počas celého 26-mesačného obdobia, a poukázal na to, že žalobca ho v rozhodnom období sám obmedzoval v prístupe, dodávkach vody a elektriny, čo je predmetom samostatného konania o zdržanie sa zásahov do užívania priestorov vedeného na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 80Cb/131/2025, pričom protokol z uvedeného vstupu zaznamenal, že „voda v objekte netečie, ale záchod splachuje“. Poukázal tiež na to, že žalobca v upomínacom konaní sp. zn. 15Up/604/2025 súbežne uplatňuje nárok voči tretej osobe (B.. K.. M. C.) za užívanie nebližšie vymedzených priestorov na tom istom podlaží v prekrývajúcom sa období, čo podľa žalovaného spochybňuje vylúčenie dvojitého započítania tej istej hodnoty užívania. 41. K výške nároku žalovaný namietal, že listina spoločnosti VAHOreal, s. r. o. nie je odborným vyjadrením v zmysle § 206 CSP, keďže ju nevyžiadal súd, ale obstaral si ju žalobca sám, a že nespĺňa náležitosti súkromného znaleckého posudku podľa § 209 CSP; uviedol, že listina používa tri rôzne výmery (261 m2, 250 m2 a následne 217,85 m2), vychádza z dvoch bližšie neidentifikovaných a nepriložených inzertných ponúk a jednu sadzbu z marca 2026 aplikuje na celé 26-mesačné obdobie. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/13/2022 zo dňa 14.06.2023 a na uznesenie sp. zn. 7Cdo/262/2021 zo dňa 13.12.2022, podľa ktorých sa výška bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov určuje podľa všeobecnej hodnoty nájomného skutočne plateného za porovnateľné priestory. Namietal tiež, že ani subsidiárna suma 37 154 eur nie je hodnoverne osvedčenou minimálnou časťou pohľadávky, keďže závisí od tých istých neosvedčených predpokladov. 42. K obave z ohrozenia exekúcie žalovaný zotrval na tom, že rozhodujúci je stav ku dňu vydania napadnutého uznesenia (29.05.2026), ku ktorému bol spoluvlastnícky podiel už vrátený do jeho majetku a žalobca neoznačil žiadny neskorší úkon smerujúci k jeho ďalšiemu prevodu či zaťaženiu. Po prvýkrát predložil ako dôkaz oznámenie o výmaze záložného práva v prospech Tatra banky, a. s. zo dňa 29.04.2026, ktorým preukazuje, že k výmazu došlo ešte pred vydaním napadnutého uznesenia, a nie „medzičasom“ po ňom, ako podľa neho nesprávne predpokladal žalobca; tvrdil, že táto okolnosť postavenie žalobcu ako potenciálneho veriteľa objektívne zlepšila. Odkázal na bod 14 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/30/2022, podľa ktorého účelom zabezpečovacieho opatrenia nie je zabezpečiť pohľadávku pre akýkoľvek prípad, ale iba zabrániť zhoršeniu postavenia veriteľa v budúcom exekučnom konaní. 43. K uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/86/2026-91 žalovaný uviedol, že hoci sa formálne týkalo iného navrhovateľa a neodkladného opatrenia, jeho skutkový záver o tom, že vkladové konanie V-3304/2026 ani sekvencia darovania a vrátenia daru neosvedčovali v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ohrozenie budúceho výkonu rozhodnutia (bod 19 uznesenia), sa týka tej istej sekvencie skutkových okolností. Zotrval na tom, že primeranosť je limitom zásahu, nie samostatným základom na zriadenie záložného práva, a že zriadenie záložného práva na jeho spoluvlastníckom podiele by predstavovalo významný a trvajúci zásah. 44. K platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica žalovaný namietal, že žalobca v odvolaní tvrdil, že jeho vydanie „zásadne spochybňuje“ záver o neosvedčenosti nároku, hoci vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026 už sám pripúšťa, že naň nemožno prihliadať podľa § 329 ods. 2 CSP, pričom neodpovedal na jeho námietku, že platobný rozkaz predložil bez uvedenia informácie o už podanom odpore; zopakoval, že podaním odporu bol platobný rozkaz podľa § 11 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. zrušený skôr, než bol žalobcovi doručený. K rozsudku Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-39Cb/17/2023 namietal, že sa týka pohľadávky inej osoby (spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o.), nie je právoplatný a Krajský súd v Bratislave ho v uznesení sp. zn. 7Co/86/2026-91 označil za „neprávoplatne priznanú“ pohľadávku. 45. Žalovaný uzavrel, že namietaná procesná vada nevyžaduje zrušenie napadnutého uznesenia, keďže žalobca dostal a využil možnosť na ňu reagovať, a že žalobca ani vo svojich ďalších podaniach neosvedčil hodnovernú existenciu a výšku pohľadávky ani konkrétnu a aktuálnu obavu z ohrozenia exekúcie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a priznal mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. E. Relevantné právne ustanovenia 46. Podľa čl. 9 CSP, strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. 47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 49. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 50. Podľa § 326 ods. 1 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 51. Podľa § 326 ods. 2 CSP, k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. 52. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 53. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 54. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 55. Podľa § 343 ods. 3 CSP, výkon záložného práva môže nastať až po tom, ako bola pohľadávka právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím. 56. Podľa § 344 CSP, ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie. 57. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 58. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 59. Podľa § 380 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 60. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 61. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 62. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 63. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 64. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 65. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 66. Podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. 67. Podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. 68. Podľa § 70 ods. 2 katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. F. Posúdenie veci odvolacím súdom 69. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), pričom na vady týkajúce sa procesných podmienok prihliadal aj bez návrhu (§ 380 ods. 2 CSP), a odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania. 70. Odvolanie je prípustné a bolo podané včas. Napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 02.06.2026, pätnásťdňová lehota podľa § 362 ods. 1 CSP uplynula dňa 17.06.2026 a odvolanie bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 16.06.2026. 71. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či boli ku dňu vydania napadnutého uznesenia osvedčené zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, nie posúdenie, či žalobca v konaní vo veci samej napokon preukáže základ a výšku uplatnenej pohľadávky. 72. Podľa § 343 ods. 1 CSP môže súd zabezpečovacím opatrením zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Ustanovenie určuje dva predpoklady, ktoré musia byť splnené súčasne: hodnoverné osvedčenie peňažnej pohľadávky, ktorej sa má poskytnúť ochrana, a osvedčenie obavy, že exekúcia bude ohrozená. Neosvedčenie ktoréhokoľvek z nich samo osebe postačuje na zamietnutie návrhu. 73. Bremeno tvrdenia aj bremeno osvedčenia oboch predpokladov nesie navrhovateľ, a to od podania návrhu. Podľa § 326 ods. 1 CSP v spojení s § 344 CSP sa v návrhu popri náležitostiach žaloby uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich obavu, že exekúcia bude ohrozená, a opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana; k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. Povinnosť opísať rozhodujúce skutočnosti je tak oddelená od povinnosti pripojiť listiny a jedna druhú nenahrádza. 74. Pre posúdenie oboch predpokladov je rozhodujúci stav v čase vydania napadnutého uznesenia, teda ku dňu 29.05.2026 (§ 329 ods. 2 CSP v spojení s § 344 CSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Obdo/15/2022 z 31.05.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 28/2022, vyslovil: „Existenciu podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, a to potreby bezodkladnej úpravy pomerov, posudzuje odvolací súd vždy podľa stavu v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP). Odvolací súd môže doplniť alebo zopakovať dokazovanie v zmysle § 384 CSP, je však vylúčené, aby svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie o neodkladnom opatrení." 75. Osvedčenie nie je dokazovaním. Súd pri ňom nezisťuje všetky skutočnosti potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a nemusí dbať na všetky formality predpísané pre dokazovanie; postačuje, že sa osvedčovaná skutočnosť vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Súd prvej inštancie tento štandard v bode 22 napadnutého uznesenia vymedzil správne. K namietanej procesnej vade 76. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie založil napadnuté uznesenie na vyjadrení žalovaného zo dňa 05.05.2026, ktoré mu doručil až spolu s už vydaným rozhodnutím, čím porušil princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. 77. Odvolací súd túto námietku považuje za opodstatnenú. Je pravda, že podľa § 329 ods. 1 CSP v spojení s § 344 CSP môže súd o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia rozhodnúť aj bez výsluchu a vyjadrenia strán, a že vyjadrenie žalovaného zo dňa 05.05.2026 nebolo vyžiadané. Táto možnosť však oprávňuje súd rozhodnúť bez vyjadrenia protistrany; neoprávňuje ho vyjadrenie, ktoré mu bolo doručené a s ktorým sa oboznámil, ponechať druhej strane utajené až do vydania rozhodnutia. Ak sa takéto podanie v spise nachádza, súd ho má druhej strane doručiť aspoň na vedomie a s rozhodnutím vyčkať na jeho doručenie, najneskôr do uplynutia lehoty, ktorú má na vlastné rozhodnutie. Medzi doručením vyjadrenia žalovaného súdu prvej inštancie dňa 05.05.2026 a vydaním napadnutého uznesenia dňa 29.05.2026 pritom uplynulo dvadsaťštyri dní. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že vada spočíva v tom, že súd prvej inštancie nedoručil žalobcovi podanie, s ktorým sa oboznámil a ktoré pri rozhodovaní zohľadnil. Neznamená to, že nosné dôvody zamietnutia návrhu nemali oporu aj inde; ako je uvedené nižšie v tomto rozhodnutí, rozhodujúce skutočnosti vyplývali aj z listín, ktoré predložil sám žalobca, a zo skutočností známych súdu prvej inštancie z jeho činnosti. 78. Princíp kontradiktórnosti je vyjadrený v čl. 9 CSP, podľa ktorého strany sporu majú právo oboznámiť sa s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Trančíková proti Slovenskej republike zo dňa 13.01.2015, sťažnosť č. 17127/12, konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v situácii, keď odvolateľke nebolo doručené vyjadrenie protistrany k jej odvolaniu, a to aj napriek tomu, že toto vyjadrenie neobsahovalo nové skutočnosti a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu; rozhodujúce bolo, že bolo formulované ako skutková a právna argumentácia a že strane nebola daná možnosť sa s ním oboznámiť. Na tieto závery nadviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2 Cdo 177/2014, v ktorom uviedol: „Spravodlivé súdne konanie implikuje v sebe právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje aj pre odvolacie konanie." 79. V nadväznosti na rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike dovolací súd v tom istom rozhodnutí doplnil, že vyjadrenie účastníka konania obsahujúce riadnu skutkovú a právnu argumentáciu - vrátane vyjadrenia k opravnému prostriedku protistrany - treba považovať za podanie, o ktorom musia mať účastníci možnosť dozvedieť sa a prípadne sa k nemu aj vyjadriť. Hoci sa obidve citované rozhodnutia týkali vyjadrení podaných v odvolacom konaní, odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by tie isté závery nemali platiť aj pre vyjadrenie doručené súdu prvej inštancie, na ktorého argumentácii súd svoje rozhodnutie založí. 80. Na uvedenom nič nemení argument žalovaného, že žalobcovi nebolo bránené nahliadať do elektronického súdneho spisu. Povinnosť súdu doručiť podanie, z ktorého pri rozhodovaní vychádza, nemožno nahradiť odkazom na vlastnú procesnú aktivitu druhej strany; strana nemá povinnosť priebežne kontrolovať spis a zisťovať, či doň protistrana vložila podanie, ktoré jej súd nedoručil. Odvolací súd preto s týmto argumentom žalovaného nesúhlasí. 81. Rozhodujúca je však otázka následku zistenej vady. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to za podmienky, že tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Zákon teda zrušenie neviaže na samotné zistenie vady, ale aj na nemožnosť jej nápravy v odvolacom konaní. 82. V prejednávanej veci bol tento nedostatok napravený. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 05.05.2026 bolo žalobcovi doručené súdom prvej inštancie spolu s napadnutým uznesením; žalobca sa tak s jeho obsahom oboznámil a mohol naň reagovať už v odvolaní, čo aj urobil. Odvolací súd doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného zo dňa 12.07.2026, ktoré v celom rozsahu zahŕňa aj argumentáciu z vyjadrenia zo dňa 05.05.2026, a výzvou zo dňa 03.08.2026 mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Žalobca túto možnosť využil vyjadrením zo dňa 14.08.2026. Následné vyjadrenie žalovaného zo dňa 04.09.2026 bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 08.09.2026 a žalobca naň už nereagoval. Odvolací súd tak má pri rozhodovaní k dispozícii argumentáciu žalovaného aj dve procesné reakcie žalobcu na ňu. Takýto postup zodpovedá aj § 329 ods. 1 vete druhej CSP v spojení s § 344 CSP, podľa ktorého ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu. 83. Žalobca neoznačil žiadne konkrétne tvrdenie, dôkaz ani procesnú námietku, ktoré by v dôsledku neskorého doručenia vyjadrenia žalovaného nemohol účinne uplatniť v odvolacom konaní. Všetky jeho výhrady proti tomuto vyjadreniu boli odvolaciemu súdu predložené pred rozhodnutím o odvolaní a odvolací súd sa nimi nižšie zaoberá. Tým sa prejednávaná vec odlišuje od prípadov, v ktorých sa strana s podaním protistrany vôbec neoboznámila pred rozhodnutím opravného súdu. 84. K tomu odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 575/2020 z 15.12.2020, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 89/2020, vyslovil, že „Ústava Slovenskej republiky nechráni práva, ktoré sú iba čisto teoretické. Ak vyjadrenie protistrany preukázateľne nemohlo mať žiaden vplyv na výsledok konania (napr. v situácii, keď samotný návrh nespĺňa zákonom ustanovené podmienky), jeho nedoručenie strane v konaní na vyjadrenie v zásade nemôže mať za následok porušenie zásady kontradiktórnosti konania.“ Odvolací súd si je vedomý, že skutkový základ uvedenej veci bol odlišný, keďže tam išlo o odpor odmietnutý pre oneskorenosť bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania, a preto z tohto rozhodnutia nevyvodzuje, že vyjadrenie žalovaného nemohlo mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Uvedenú myšlienku uvádza len na podporu záveru, že procesná vada, ktorej následky boli v odvolacom konaní odstránené, nevyžaduje zrušenie napadnutého uznesenia. 85. Napokon platí, že procesná vada nemôže byť sama osebe dôvodom na zmenu napadnutého uznesenia a nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Zmena rozhodnutia podľa § 388 CSP predpokladá samostatný záver, že predpoklady podľa § 343 ods. 1 CSP boli osvedčené. Procesná vada nemôže nahradiť chýbajúce osvedčenie pohľadávky ani obavy z ohrozenia exekúcie. 86. Zrušenie napadnutého uznesenia v dôsledku skôr označenej procesnej vady neprichádza do úvahy ani z ostatných dôvodov uvedených v § 389 ods. 1 CSP. Dôvod podľa písmena b) bol posúdený vyššie v tomto rozhodnutí. Dôvod podľa písmena c) predpokladá, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy. V konaní o zabezpečovacom opatrení sa však rozhodujúce skutočnosti len osvedčujú (§ 326 ods. 1 CSP v spojení s § 344 CSP) a dokazovanie sa v ňom spravidla nevykonáva; nevykonal ho ani súd prvej inštancie v prejednávanej veci. Tento zrušovací dôvod sa preto v tomto konaní o zabezpečovacom opatrení neuplatní. Aj keby sa uplatnil, splnený by nebol, keďže súd prvej inštancie posúdil návrh podľa tvrdení a listín, ktoré žalobca sám predložil na osvedčenie jeho predpokladov. Dôvod podľa písmena d) sa na zamietnutie návrhu pre neosvedčenie zákonných predpokladov nevzťahuje; žalobca netvrdí zánik dôvodov, pre ktoré bolo napadnuté uznesenie vydané, ale jeho vecnú nesprávnosť. 87. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP je preto v rovine samotného zistenia vady dôvodný, nevedie však ani k zrušeniu, ani k zmene napadnutého uznesenia. K prípustnosti nových prostriedkov procesného útoku 88. Podľa § 366 CSP možno prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 365 ods. 3 CSP možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 89. Súd je pri posudzovaní oboch ustanovení limitovaný skutkovými tvrdeniami strán. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/188/2021 z 25.05.2022, , k tomu v bode 12 uviedol: „V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú podkladom pre určenie predmetu dokazovania. Podľa dovolacieho súdu v tejto súvislosti ale nepríchádza do úvahy, aby predložená listina (listiny) nahradila podstatné skutkové tvrdenia strán konania. Procesná aktivita a zodpovednosť strán konania by tým bola popretá a prenesená na súd." 90. V tej istej veci dovolací súd doplnil, že ak strana skutočnosť včas netvrdila, nemohlo k jej preukázaniu dôjsť ani vykonaným dokazovaním, pretože nebola predmetom dokazovania, a že strana v tomto rozsahu neuniesla bremeno tvrdenia. Uvedené závery nadväzujú na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 09.06.2020, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. 91. V návrhu žalobca tvrdil, že nájomný vzťah vypovedal písomnou výpoveďou zo dňa 27.01.2021. Tvrdenie, že poštové podanie zásielok administratívne zabezpečovala spoločnosť Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o., v návrhu obsiahnuté nie je. Skutočnosť, že táto veta sa nachádza v žalobe o vypratanie nebytových priestorov zo dňa 27.02.2024, ktorú žalobca k návrhu pripojil ako prílohu, na tom nič nemení; pripojená listina skutkové tvrdenie nenahrádza. Ide preto o nový prostriedok procesného útoku uplatnený až v odvolaní. 92. Podmienky podľa § 366 CSP pritom splnené nie sú. Rozpor medzi osobou, ktorá výpoveď urobila, a odosielateľom uvedeným na oboch podacích lístkoch bol zrejmý z listín, ktoré žalobca sám pripojil k návrhu, a bremeno osvedčenia doručenia výpovede niesol od podania návrhu bez ohľadu na to, čo namietne protistrana. Nešlo teda o skutočnosť, ktorú by bez svojej viny nemohol uplatniť skôr. 93. Ešte zreteľnejšie to platí pre tvrdenia, ktoré žalobca uplatnil až vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania: že výpoveď spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. predstavuje samostatný právny úkon, ktorý mal nájomný vzťah ukončiť alternatívne, že pôvodné nájomné bolo podhodnotené, že žalovaný mohol užívať aj ďalšie plochy, a že rozsah užívania predstavuje najmenej 217,85 m2. Obidve výpovede nájomnej zmluvy zo dňa 27.01.2021 aj obidva podacie lístky pritom mal žalobca k dispozícii od začiatku konania. Na tieto tvrdenia odvolací súd podľa § 365 ods. 3 a § 366 CSP a contrario neprihliada. 94. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na právnu argumentáciu, ktorou žalobca reaguje na vyjadrenia žalovaného v rámci odvolacích dôvodov riadne uplatnených v odvolaní; tou sa odvolací súd zaoberá. Rovnako sa nevzťahuje na hodnotenie obsahu listín, ktoré žalobca sám predložil na osvedčenie svojich vlastných tvrdení - posúdenie, či tieto listiny tvrdenie osvedčujú, je hodnotením dôkazu, nie dopĺňaním skutkového základu súdom. 95. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aj keby na uvedené tvrdenia prihliadol, na výsledku by to nič nezmenilo; dôvody sú uvedené nižšie v tomto rozhodnutí. K osvedčeniu peňažnej pohľadávky 96. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie síce v bode 22 napadnutého uznesenia správne vymedzil mieru osvedčenia, pri posudzovaní nároku však vyžadoval prakticky meritórne preukázanie, a že ak by každý popretý nárok nebolo možné považovať za osvedčený, inštitút zabezpečovacieho opatrenia by v sporových veciach stratil použiteľnosť. 97. Táto úvaha je v teoretickej rovine správna. Samotné popretie nároku dlžníkom nemôže viesť k záveru o jeho neosvedčení; v opačnom prípade by bolo zabezpečovacie opatrenie použiteľné len pri nesporných pohľadávkach, kde ho spravidla netreba. Súd prvej inštancie však záver o neosvedčení neodvodil z procesnej obrany žalovaného, ale z objektívnych okolností, ktoré existovali už pred podaním návrhu a ktoré žalobca v návrhu neuviedol, a to z konania o určenie vlastníckeho práva k stavbe L. XX, vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 56C/25/2023 a začatého dňa 30.08.2023, a z prerušenia konania o vypratanie nebytových priestorov, vedeného na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 64Cb/25/2024, uznesením zo dňa 02.12.2024. Nejde teda o spornosť vyvolanú popretím, ale o procesný stav nezávislý od neho. 98. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii odvolací súd konštatuje, že žalobca je na liste vlastníctva č. XXXX zapísaný ako výlučný vlastník polyfunkčného objektu L. XX a že podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, a podľa § 70 ods. 2 toho istého zákona sú údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Samotné podanie určovacej žaloby ani vyznačenie poznámky preukázaním opaku nie je. Žalobcovi treba prisvedčiť aj v tom, že výklad, podľa ktorého by začatie určovacieho sporu automaticky zbavovalo zapísaného vlastníka možnosti dočasnej ochrany, by nebol udržateľný. 99. Na tomto liste vlastníctva, ktorý predložil sám žalobca na osvedčenie svojho vlastníckeho práva, je však súčasne vyznačená poznámka o konaní o určenie vlastníckeho práva k tej istej stavbe, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 56C/25/2023 a začatom dňa 30.08.2023, teda takmer tri roky pred podaním návrhu. Žalobca túto okolnosť v návrhu neuviedol a nevysporiadal sa s ňou. Hodnotenie listiny, ktorú strana sama predložila, pritom nie je preberaním tvrdení protistrany. 100. Rozhodujúce je, aký dôsledok má táto neistota pre uplatnenú pohľadávku. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie veci bez právneho dôvodu patrí tomu, kto bol v rozhodnom období vlastníkom veci. Rozsudok o určení vlastníckeho práva má deklaratórnu povahu a konštatuje stav, aký tu bol. Ak by žalobe vedenej pod sp. zn. 56C/25/2023 bolo vyhovené, nárok za obdobie od 01.02.2024 do 31.03.2026 by nepatril žalobcovi, ale spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. Neistota sa preto netýka len budúceho vlastníctva stavby, ale priamo osoby veriteľa uplatnenej pohľadávky. 101. Túto pochybnosť prehlbuje ďalšia okolnosť. Konanie o vypratanie nebytových priestorov, v ktorom má byť posúdené trvanie nájomného vzťahu, bolo uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. 64Cb/25/2024 - 137 zo dňa 02.12.2024 prerušené práve do právoplatného skončenia vlastníckeho sporu. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobcom v tom, že uznesenie o prerušení konania nie je meritórnym záverom o vlastníctve ani o trvaní nájmu a že nevyužitie opravného prostriedku proti nemu nemožno vykladať ako uznanie tvrdení protistrany. Ide však o skutočnosť známu súdu prvej inštancie z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP), ktorá dokresľuje mieru neistoty o právnom základe uplatneného nároku. K osvedčeniu skončenia nájomného vzťahu 102. Žalobca odvodzuje vznik bezdôvodného obohatenia od skončenia nájomného vzťahu založeného Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 31.05.2018. Podľa čl. 11.2 tejto zmluvy je výpovedná lehota zo strany prenajímateľa dohodnutá na 36 mesiacov a počíta sa od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Okamih doručenia výpovede je preto skutočnosťou, od ktorej sa odvíja nielen samotné skončenie nájmu, ale aj vymedzenie obdobia, za ktoré si žalobca nárok uplatňuje. 103. V spise sa nachádzajú tri vyhotovenia listiny označenej ako výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 27.01.2021 s doslova zhodným textom: jedno na hlavičkovom papieri žalobcu a dve na hlavičkovom papieri spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o., pričom všetky podpísala tá istá fyzická osoba, zakaždým však v mene iného subjektu. 104. Doručenie týchto listín žalobca osvedčuje dvomi podacími lístkami. Obidva uvádzajú ako odosielateľa spoločnosť Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. a ako adresáta žalovaného. Z potvrdení pošty vyplýva, že išlo o doporučené listy 1. triedy podané dňa 28.01.2021 na pošte Bratislava 1 pod podacími číslami RF443914633SK a RF443914647SK, a to so službou doručenka. 105. Podací lístok osvedčuje podanie zásielky na poštovú prepravu a označenie odosielateľa a adresáta. Neosvedčuje obsah zásielky ani jej doručenie adresátovi. Z listín, ktoré žalobca označil v zozname príloh návrhu ako „výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 27.01.2021 vrátane dôkazov o jej doručení", tak vyplýva len odoslanie dvoch zásielok, nie ich doručenie. Doručenka, ktorej služba bola pri oboch zásielkach objednaná a zaplatená a ktorá by dátum doručenia osvedčila priamo, predložená nebola. 106. Neosvedčený tak zostal aj samotný okamih doručenia. Tvrdené skončenie nájmu ku dňu 31.01.2024 predpokladá, že výpoveď bola žalovanému doručená ešte v januári 2021; posun doručenia do februára 2021 by koniec nájmu presunul na 28.02.2024 a zmenil by rozhodné obdobie aj výšku uplatnenej pohľadávky. 107. Odvolací súd prisviedča žalobcovi v tom, že pre účinky adresovaného jednostranného právneho úkonu je rozhodujúce, či sa prejav vôle dostal do dispozičnej sféry adresáta, a že osoba, ktorá zásielku technicky podala na poštovú prepravu, nie je sama osebe určujúca. Táto správna právna úvaha však nenahrádza chýbajúce osvedčenie toho, že zásielka obsahovala práve výpoveď urobenú žalobcom a že bola žalovanému doručená. 108. Osobitne treba posúdiť, ktorý subjekt bol v januári 2021 oprávnený nájom vypovedať. Prenajímateľom podľa zmluvy zo dňa 31.05.2018 bola spoločnosť Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. Žalobca nadobudol stavbu kúpnou zmluvou a podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka na neho prešli práva a povinnosti prenajímateľa. Samotná kúpna zmluva medzi listinami pripojenými k podaniam strán v tomto konaní nie je. Žalobca ju v návrhu označuje len odkazom na vklad evidovaný pod V-2944/2020, žalovaný ju vo vyjadrení zo dňa 05.05.2026 datuje na 29.01.2020. Ku dňu 27.01.2021 bol teda prenajímateľom žalobca. 109. Z toho vyplýva, že výpoveď urobená spoločnosťou Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. vo vlastnom mene je úkonom osoby, ktorá už prenajímateľom nebola; plná moc oprávňujúca ju konať v mene žalobcu sa v spise nenachádza a z listiny nevyplýva, že by konala ako zástupca (§ 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Naopak, výpoveď urobená žalobcom pochádza od oprávnenej osoby, avšak práve pri nej chýba akýkoľvek doklad o odoslaní. 110. Vysvetlenie, ktoré žalobca ponúkol vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026 - že druhá výpoveď mohla byť urobená spoločnosťou Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o. „ako pôvodným prenajímateľom, resp. subjektom, ktorý zabezpečoval administratívu nájomných vzťahov" - túto pochybnosť neodstraňuje, ale prehlbuje. Žalobca ani v tomto podaní neuviedol, v akom postavení táto spoločnosť konala, a ponechal obe možnosti otvorené. Ide pritom o dve odlišné právne postavenia s opačnými dôsledkami. Ak táto spoločnosť konala vo vlastnom mene ako prenajímateľ, žalobca z jej úkonu nemôže odvodzovať vlastnú pohľadávku a spochybňuje sa jeho aktívna vecná legitimácia. Ak zabezpečovala len administratívu, rozhodujúcou zostáva výpoveď žalobcu, ktorej doručenie osvedčené nie je. Samotná alternatívnosť tohto tvrdenia je pritom právne významná. Bremeno tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach nesie podľa § 326 ods. 1 CSP v spojení s § 344 CSP žalobca a nemožno ho uniesť tým, že sa súdu predložia dve navzájom sa vylučujúce skutkové verzie toho istého úkonu a voľba medzi nimi sa ponechá na súde. Žalobca tak vo vzťahu k skutočnosti, od ktorej odvodzuje skončenie nájomného vzťahu, bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno neuniesol. 111. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že ani skutkový podklad výpovedného dôvodu nie je osvedčený. Text výpovede sa obmedzuje na omeškanie s platením nájomného a na to, že adresát dlh napriek výzve nevyrovnal, bez označenia obdobia, výšky dlhu a bez identifikácie výzvy; zmluvný výpovedný dôvod podľa čl. 11.2.1 zmluvy pritom predpokladá omeškanie dlhšie ako tridsať dní a neuhradenie splatnej pohľadávky ani do piatich dní po písomnom upozornení. Výzva ani saldokontá, na ktoré sa výpoveď odvoláva, sa v spise nenachádzajú. Túto okolnosť odvolací súd uvádza ako podpornú; posúdenie platnosti výpovede je predmetom konania o vypratanie nebytových priestorov a v konaní o zabezpečovacom opatrení sa merito neprejudikuje. Ide o poznámku nad rámec nosných dôvodov tohto rozhodnutia; záver o neosvedčení skončenia nájomného vzťahu stojí na dôvodoch uvedených vyššie a platí aj bez nej. 112. K žalobe o vypratanie podanej dňa 27.02.2024 odvolací súd uvádza, že jej včasné podanie môže brániť obnoveniu nájmu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže však nahradiť osvedčenie toho, že nájom predtým platne skončil. Práve táto východisková skutočnosť zostala neosvedčená. Žalobca to napokon sám pripúšťa. K osvedčeniu rozsahu užívania a výšky pohľadávky 113. Žalobca výšku pohľadávky odvodzuje z listiny spoločnosti VAHOreal, s. r. o. zo dňa 25.03.2026, ktorú označuje za odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP. 114. Toto označenie nie je správne. Podľa § 206 CSP platí, že ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Odborné vyjadrenie podľa tohto ustanovenia si teda vyžiada súd. Predmetnú listinu si obstaral žalobca sám. Nejde ani o súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP, keďže ju nevyhotovil znalec a neobsahuje doložku podľa § 209 ods. 2 CSP; listina sama výslovne uvádza, že nie je znaleckým posudkom podľa zákona č. 382/2004 Z. z. Ide preto o listinný dôkaz, ktorý súd hodnotí podľa jeho obsahu spolu s ostatnými dôkazmi. 115. To neznamená, že by takáto listina bola nepoužiteľná. Na hodnoverné osvedčenie výšky pohľadávky však musí umožniť overiť rozhodujúce vstupné údaje, najmä rozsah užívania, porovnateľnosť použitých podkladov, jednotkovú sadzbu a výsledný výpočet. Predložená listina tento predpoklad nespĺňa. 116. Predovšetkým nie je zrejmé, z akej výmery listina vychádza. V evidenčnej časti označuje predmet ocenenia ako nebytový priestor „ležiaci na parcelách parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie" a v riadku „Výmera bytu/nebytového priestoru" uvádza hodnotu XXX. Tá je však výmerou pozemku parc. č. XXXX, ako ju uvádza sám žalobca v čl. II návrhu pri identifikácii stavby, nie výmerou nebytových priestorov užívaných žalovaným. Vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026 to žalobca sám pripustil, keď uviedol, že ide o katastrálny údaj o zastavanej ploche parcely pod stavbou. 117. Výsledná mesačná suma je pritom vypočítaná z tretieho údaja: listina uvádza „Výsledná priemerná cena podľa CMA (250 m2) - 6 637,51 EUR", teda 26,55 EUR za meter štvorcový vynásobených 250 m2. Odkiaľ pochádza údaj 250 m2, listina neuvádza a žalobca to nevysvetlil ani v odvolaní, ani vo svojich ďalších podaniach. 118. Ani jeden z týchto údajov nezodpovedá rozsahu užívania, ktorý tvrdí sám žalobca. V žalobe o vypratanie nebytových priestorov vymedzil užívané priestory ako kancelárie vo výmere 153,30 m2, WC ženy vo výmere 4,57 m2, WC muži vo výmere 5,83 m2 a terasu vo výmere 54,15 m2. Z výkresu skutočného zamerania, ktorý je súčasťou spisu, vyplýva výmera celého podlažia 233,24 m2. Vo veci tak vystupujú štyri odlišné údaje o výmere bez toho, aby bolo vysvetlené, ktorý z nich a prečo bol podkladom výpočtu. 119. Listina ďalej vychádza z porovnania s dvoma nehnuteľnosťami, ktoré nijako neidentifikuje; neuvádza ich adresu, výmeru, funkčné členenie, technický stav ani prípadné korekcie za rozdiely, a hoci uvádza, že podkladové dokumenty sú jej prílohou, porovnávacie podklady pripojené nie sú. Cena je určená k jedinému dňu, a to k 16.03.2026, a je spätne aplikovaná na celé obdobie dvadsiatich šiestich mesiacov od februára 2024 bez zohľadnenia vývoja trhu. Obhliadka nehnuteľnosti vykonaná nebola; listina výslovne uvádza, že vychádzala z dostupných podkladov, fotodokumentácie a technickej dokumentácie, pričom priestor opisuje ako reprezentatívne kancelárske priestory vyššieho štandardu, ktoré pôsobia udržiavane. 120. Uvedené výhrady nie sú otázkou, ktorá by si vyžadovala znalecké dokazovanie vo veci samej. Ide o preskúmateľnosť vstupných údajov a vnútornú konzistentnosť listiny, od ktorej má byť odvodená pohľadávka vo výške 172 575,26 EUR. 121. Odvolací súd zároveň poukazuje na hmotnoprávne východisko určenia výšky nároku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Obdo/13/2022 zo dňa 14.06.2023, na ktorý sa odvoláva sám žalobca, v bode 49 s odkazom na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/8/2009 z 12.11.2009 uviedol, že pri určení náhrady za užívanie veci bez právneho dôvodu treba prihliadnuť na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa právo užívania veci spravidla zakladá, pričom „najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným." 122. V tom istom rozhodnutí dovolací súd zdôraznil, že výška bezdôvodného obohatenia nezodpovedá strate, ktorú utrpel žalobca tým, že vec nemohol prenajať, ale prospechu, ktorý získal obohatený, a že obvyklá hodnota nájmu je odbornou skutkovou otázkou, pri ktorej kľúčové postavenie prináleží znaleckému dokazovaniu. V prejednávanej veci žalobca do hodnoty prospechu zahŕňa aj plochy, pri ktorých tvrdí, že žalovaný znemožnil ich využitie inou osobou; tým však opisuje vlastnú stratu možnosti prenájmu, nie nevyhnutne prospech žalovaného. 123. Osvedčený nie je ani rozsah a spôsob užívania v celom rozhodnom období. Vstup do priestorov dňa 13.02.2026 zachytáva stav v jedinom dni ku koncu dvadsaťšesťmesačného obdobia a nevypovedá o tom, že žalovaný nepretržite užíval všetky tvrdené plochy za podmienok porovnateľných s bežným nájmom. Medzi stranami je pritom sporné, či a v akom rozsahu bolo užívanie priestorov obmedzené prerušením dodávok vody a elektrickej energie a ďalšími zásahmi; táto otázka je predmetom konania vedeného na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 80Cb/131/2025. K možnosti nariadiť opatrenie pre časť pohľadávky 124. Žalobca subsidiárne žiada, aby odvolací súd nariadil zabezpečovacie opatrenie aspoň v rozsahu tej časti pohľadávky, ktorú považuje za osvedčenú, a túto časť vyčísľuje sumou 37 154 EUR ako dvadsaťšesťnásobok pôvodného zmluvného nájomného 1 429 EUR mesačne. 125. V rovine procesnej je táto úvaha správna. Ak je osvedčená časť pohľadávky, čiastočné vyhovenie je prípustné a z hľadiska proporcionality spravidla vhodnejšie než úplné zamietnutie; návrh na zabezpečenie vyššej sumy v sebe zahŕňa aj návrh na zabezpečenie sumy nižšej. 126. Predpokladom je však existencia identifikovateľnej osvedčenej časti. Tá tu chýba. Sporný nie je len jednotkový údaj, ale aj samotný právny základ nároku vrátane osoby veriteľa, okamih skončenia nájmu a tým aj rozhodné obdobie, ako aj rozsah a podmienky užívania priestorov. Suma 37 154 EUR stojí na tých istých neosvedčených východiskách ako suma 172 575,26 EUR - predpokladá platné skončenie nájmu a nepretržité užívanie počas dvadsiatich šiestich mesiacov. 127. K tomu pristupuje vnútorný rozpor v argumentácii žalobcu. Pôvodné zmluvné nájomné označuje za výrazne podhodnotené a za nepoužiteľné ako trhový porovnávací údaj, súčasne z neho však odvodzuje sumu, ktorú označuje za osvedčené minimum. Ak by odvolací súd túto sumu priznal, vytvoril by namiesto žalobcu nový skutkový a výpočtový základ, ktorý v návrhu tvrdený ani osvedčený nebol. 128. Zhrnuté, žalobca hodnoverne neosvedčil peňažnú pohľadávku, ktorej sa má poskytnúť ochrana, a to ani v uplatnenej výške, ani v časti. Už tento záver sám osebe postačuje na potvrdenie napadnutého uznesenia. Odvolací súd sa napriek tomu z dôvodu úplnosti zaoberal aj druhým zákonným predpokladom. K osvedčeniu obavy, že exekúcia bude ohrozená 129. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie posudzoval jednotlivé okolnosti izolovane namiesto ich vzájomnej súvislosti, a poukazuje na kumulatívne pôsobenie nepriaznivej ekonomickej situácie žalovaného, absencie iného významnejšieho majetku, už uskutočneného bezodplatného prevodu spoluvlastníckeho podielu, poznámky P-41/2026 a správania žalovaného voči nemu. 130. Metodická výhrada žalobcu je opodstatnená. Obava podľa § 343 ods. 1 CSP sa posudzuje z celkového obrazu majetkových pomerov a správania dlžníka; postupné odmietnutie jednotlivých okolností s konštatovaním, že žiadna z nich sama osebe nepostačuje, nie je správnym postupom. Odvolací súd preto uvádzané okolnosti posúdil v ich vzájomnej súvislosti. 131. Kumulatívne posúdenie však neznamená sčítanie okolností, z ktorých žiadna nesmeruje k zmenšovaniu majetku dlžníka. Z okolností, na ktoré žalobca poukazuje, sa majetkovej sféry žalovaného týkajú len jeho hospodárske výsledky, prevod spoluvlastníckeho podielu a jeho následné vrátenie. Ostatné okolnosti - neodovzdanie priestorov, výmena zámku, zásahy do technických rozvodov, nutnosť viesť exekúciu na nepeňažné plnenie - sa týkajú sporu o užívanie stavby súpisné číslo XXXX na ulici L. XX, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, teda nehnuteľnosti odlišnej od tej, na ktorej sa má záložné právo zriadiť, a iného právneho vzťahu, a k riziku zmarenia exekúcie na spoluvlastníckom podiele zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX nevypovedajú. 132. Neochota dlžníka plniť dobrovoľne a riziko zmarenia exekúcie nie sú tým istým. Exekučné konanie je práve nástrojom núteného výkonu voči tomu, kto dobrovoľne neplní; opačný výklad by zo zabezpečovacieho opatrenia urobil sankciu za doterajšie správanie dlžníka. Rovnako procesná aktivita žalovaného v súvisiacich konaniach sama osebe neosvedčuje, že budúca exekúcia bude ohrozená. 133. Ekonomické údaje, o ktoré žalobca opiera svoj návrh, sa vzťahujú k 31.12.2024, teda k stavu spred sedemnástich mesiacov pred rozhodným dňom. K majetkovým pomerom žalovaného ku dňu 29.05.2026 žalobca netvrdil ani neosvedčil nič. Sám pritom pripúšťa judikatúrny záver, že nepriaznivá ekonomická situácia dlžníka bez ďalšieho obavu z ohrozenia exekúcie nezakladá, a napriek tomu tie isté údaje používa ako náhradu chýbajúcich okolností nasvedčujúcich zmenšovaniu majetku. 134. Vysoká zadlženosť a záporné vlastné imanie navyše opisujú skôr riziko platobnej neschopnosti než riziko vyvádzania majetku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo/30/2022 z 31.05.2022 v bode 14 k účelu zabezpečovacieho opatrenia uviedol: „Rozhodnutie o zabezpečovacom opatrení je osobitným spôsobom zriadenia záložného práva. Jeho účelom nie je zabezpečenie pohľadávky veriteľa pre akýkoľvek prípad. Jeho účelom je len zabezpečiť, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia veriteľa v budúcom exekučnom konaní. Ustanovenie § 343 špecifikuje účel zabezpečovacieho opatrenia celkom jednoznačne, keď uvádza, že súd zriadi záložné právo zabezpečovacím opatrením ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Existenciu záložného práva teda celkom jednoznačne a nepochybne obmedzuje účelom, ktorým je obava z ohrozenia exekúcie. Nie je ním ani obava zo zníženia uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní, ani obava zo zníženia jeho uspokojenia v reštrukturalizácii." 135. Ťažiskovou okolnosťou, o ktorú žalobca opiera svoju obavu, je darovacia zmluva V-23471/2024 zo dňa 23.11.2024, ktorou žalovaný bezodplatne previedol svoj spoluvlastnícky podiel na svoju jedinú spoločníčku a konateľku. Odvolací súd nespochybňuje, že bezodplatný prevod jediného významnejšieho majetku na personálne prepojenú osobu v období, keď už podľa tvrdenia veriteľa vznikala pohľadávka, je okolnosťou, ktorú pri posudzovaní obavy podľa § 343 ods. 1 CSP treba vziať do úvahy, a to vážne. 136. Rozhodujúci je však stav ku dňu 29.05.2026. K tomuto dňu bol spoluvlastnícky podiel na základe dohody o vrátení daru V-3304/2026 zo dňa 10.03.2026 opäť v majetku žalovaného a bol dostupný pre prípadnú exekúciu. Účinky jediného tvrdeného prevodu tak boli pred rozhodným dňom odstránené. 137. Žalobca oproti tomu tvrdí, že vrátenie daru nevymazáva preukázanú ochotu a schopnosť žalovaného majetok bezodplatne previesť a že čakanie na nový návrh na vklad by zabezpečovacie opatrenie zbavilo účinnosti. Táto úvaha nie je bez logiky a odvolací súd ju nepovažuje za zjavne nesprávnu. Neobstojí však v celom rozsahu, v akom ju žalobca uplatňuje. Ak by minulá dispozícia, ktorej účinky pominuli, sama osebe postačovala, bol by každý dlžník, ktorý v minulosti so svojím majetkom nakladal, trvalo považovaný za rizikového bez ohľadu na aktuálny stav, a zákonná podmienka konkrétnej obavy by sa vyprázdnila. Ide o zrkadlový obraz argumentu, ktorý žalobca sám uplatňuje pri miere osvedčenia nároku. 138. S požiadavkou súdu prvej inštancie na osvedčenie aktuálnych krokov smerujúcich k ďalšiemu prevodu alebo zaťaženiu nehnuteľnosti odvolací súd v jej doslovnom znení nesúhlasí. Chápaná doslovne by znamenala, že veriteľ musí osvedčiť už pripravovanú dispozíciu, teda spravidla stav, keď je zabezpečenie neskoro, čo by odporovalo preventívnemu účelu § 343 CSP. Nevyžaduje sa pripravovaný prevod; vyžaduje sa však konkrétna okolnosť existujúca k rozhodnému dňu, ktorá riziko individualizuje nad rámec všeobecnej možnosti, že vlastník so svojím majetkom naloží - napríklad rokovanie, ponuka, návrh na vklad, zaťaženie iného majetku alebo ukončenie podnikateľskej činnosti. Žiadnu takú okolnosť žalobca netvrdil. 139. Poznámka P-41/2026 sa vzťahuje práve na darovanie, ktorého účinky boli vrátením daru odstránené, a jej samostatná výpovedná hodnota o riziku budúceho zmarenia exekúcie je preto nízka. Absencia iného známeho majetku žalovaného sama osebe svedčí skôr o potrebe zabezpečenia než o riziku jeho zmarenia; význam nadobúda až v spojení s rizikom dispozície, ktoré osvedčené nebolo. Uvedené okolnosti treba posudzovať aj v spojení s majetkovými pomermi žalovaného k rozhodnému dňu. Žalobca totiž trval na tom, že obavu z ohrozenia exekúcie osvedčuje súhrn okolností na strane žalovaného, podstatnú časť tohto súhrnu však odvodzoval práve z účtovných údajov k 31.12.2024, teda zo stavu, ktorý k 29.05.2026 resp. ku dňu podania návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia netvrdil ani neosvedčil. 140. K rozsudku Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-39Cb/17/2023, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť 16 649,49 eur s príslušenstvom a ktorý žalobca uviedol na podporu tvrdenia o dlhodobom probléme žalovaného s plnením peňažných povinností, odvolací súd uvádza, že obavu z ohrozenia exekúcie neosvedčuje. Žalobca tento rozsudok v návrhu neoznačil ako dôkaz a nevyvodil z neho žiadne tvrdenie; význam mu pripísal až v odvolaní. Žalovaný navyše namietal, že rozsudok nie je právoplatný, keďže proti nemu podal včas odvolanie, a že priznaná pohľadávka nepatrí žalobcovi, ale spoločnosti Štúdio K.F.A. architektúra a design, spol. s r. o.; doložku právoplatnosti žalobca nepredložil. Rozhodujúce však je, že neplnenie peňažnej povinnosti samo osebe nevypovedá o tom, že by žalovaný svoj majetok prevádzal, zaťažoval alebo inak zmenšoval, a z rozhodnutia týkajúceho sa iného nároku nemožno vyvodiť riziko zmarenia exekúcie v tejto veci. 141. So záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa žalobca snaží sankcionovať predchádzajúce majetkové dispozície, odvolací súd nesúhlasí; žalobca sa nedomáha sankcie, ale zabezpečenia. Vecne však obstojí myšlienka, ktorú táto formulácia vyjadruje - minulá dispozícia, ktorej účinky pominuli, nemôže byť sama osebe dôvodom trvalého zaťaženia majetku dlžníka bez ďalších konkrétnych okolností. 142. K uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/86/2026 - 91 zo dňa 30.06.2026, na ktoré poukazujú obe strany, odvolací súd uvádza, že bolo vydané po rozhodnom dni a v inej veci, a že žalobcovi treba prisvedčiť v tom, že návrh v tamojšej veci smeroval proti osobe, ktorá už spoluvlastnícky podiel nevlastnila, a týkal sa odlišného opatrenia. Odvolací súd preto na toto rozhodnutie svoje závery neopiera. 143. Odvolací súd napokon neprihliadal ani na okolnosti, ktoré nastali po rozhodnom dni, a to symetricky vo vzťahu k obom stranám. Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Up/784/2026 zo dňa 03.06.2026 bol vydaný až po vydaní napadnutého uznesenia; žalobca to napokon vo vyjadrení zo dňa 14.08.2026 sám pripúšťa. Výmaz záložného práva v prospech spoločnosti Tatra banka, a. s., ku ktorému podľa oznámenia predloženého žalovaným došlo dňa 29.04.2026, rozhodnému dňu predchádza, pre posúdenie obavy z ohrozenia exekúcie však nie je určujúci a odvolací súd naň svoje závery neopiera. 144. Zhrnuté, žalobca ku dňu 29.05.2026 neosvedčil konkrétnu obavu, že exekúcia bude ohrozená. Ani tento zákonný predpoklad tak splnený nebol. K primeranosti navrhovaného opatrenia 145. Žalobca tvrdí, že navrhované opatrenie je primerané, keďže sa nedomáha zákazu nakladania s majetkom, žalovaný zostáva vlastníkom a môže nehnuteľnosť užívať a výkon záložného práva môže podľa § 343 ods. 3 CSP nastať až po právoplatnom priznaní pohľadávky. Táto charakteristika je v zásade správna a v porovnaní s neodkladným opatrením ukladajúcim zákaz dispozície ide skutočne o miernejší zásah. 146. Test proporcionality však nastupuje až po tom, čo sú splnené zákonné predpoklady podľa § 343 ods. 1 CSP. Ak splnené nie sú, miernosť zvoleného prostriedku ich absenciu nahradiť nemôže. Ani argument o naliehavosti zabezpečenia poradia voči skoršiemu záložnému veriteľovi samostatný zákonný dôvod na zriadenie záložného práva nezakladá; ide o záujem, ktorý má každý veriteľ. Záver 147. Odvolací súd uzatvára, že žalobca hodnoverne neosvedčil ani peňažnú pohľadávku, ktorej sa má poskytnúť ochrana, ani konkrétnu obavu, že jej budúca exekúcia bude ohrozená. Keďže predpoklady podľa § 343 ods. 1 CSP sú ustanovené kumulatívne, neosvedčenie ktoréhokoľvek z nich postačuje na zamietnutie návrhu; v prejednávanej veci nebol osvedčený ani jeden. 148. Procesná vada, ktorej sa súd prvej inštancie dopustil tým, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 05.05.2026 doručil žalobcovi až spolu s napadnutým uznesením, bola v odvolacom konaní napravená a nevyžaduje zrušenie napadnutého uznesenia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP; zmenu napadnutého uznesenia odôvodňovať nemôže vôbec. 149. Dané nie sú ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Dôvod podľa písmena f) predpokladá, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov; v konaní o zabezpečovacom opatrení sa však dokazovanie spravidla nevykonáva a súd prvej inštancie ho ani nevykonával, takže tento dôvod sa v prejednávanej veci neuplatní. Napadnuté uznesenie nevychádza ani z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle písmena h); výhrady žalobcu voči jednotlivým právnym úvahám súdu prvej inštancie odvolací súd posúdil vyššie v tomto rozhodnutí a tam, kde ich považoval za opodstatnené, nahradil ich vlastnými dôvodmi, ktoré vedú k rovnakému výsledku. 150. Výhrady žalobcu voči spôsobu, akým súd prvej inštancie vymedzil mieru osvedčenia, akým posudzoval okolnosti zakladajúce obavu z ohrozenia exekúcie a akým formuloval požiadavku na osvedčenie aktuálnych krokov žalovaného, sú sčasti opodstatnené. Smerujú však proti spôsobu odôvodnenia napadnutého uznesenia, nie proti jeho výsledku; odvolací súd ich preto vysporiadal vlastnými dôvodmi uvedenými vyššie v tomto rozhodnutí. 151. Napadnuté uznesenie je preto vo výroku I. o zamietnutí návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vecne správne. 152. Proti výroku II. o trovách konania žalobca neuplatnil samostatnú odvolaciu argumentáciu. Ide o výrok akcesorický, ktorého osud sleduje osud výroku vo veci. Keďže žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešný, rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP je vecne správne aj vo výroku II. napadnutého uznesenia. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, ako je uvedené vo výroku I. tohto uznesenia. 153. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 154. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí v prípadoch ustanovených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).