{"guid": "2b4a18b7-ecbd-429b-b119-7766c4c61867:159c60a1-5c6b-460d-a75b-665092410975", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1", "spisova_znacka": "2CoPr/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/10/2025 z 22. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. júla 2026, sp. zn. 2CoPr/10/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1", "identifikacne_cislo": "1320208113", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-309", "datum_vydania": "2026-07-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/159c60a1-5c6b-460d-a75b-665092410975", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2CoPr/10/2025\n1320208113\n22. 07. 2026\nJUDr. Michaela Králová\nECLI:SK:KSBA:2026:1320208113.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov\nsenátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobkyne: Z. Q., H. M.\nXX.XX.XXXX, C.: Z. XX, C., zastúpená advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, so sídlom: Staré\nGrunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951, proti žalovanému: Regionálne cesty Bratislava a.s., so sídlom\nČučoriedková 6, Bratislava, IČO: 35 947 161, zastúpený: Kreston Slovakia Legal, s.r.o., so sídlom\nMlynské nivy 55, Bratislava, IČO: 53 799 275, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru\ndohodou, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. mája 2024\nč. k. B3-63Cpr/7/2020-425, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. mája 2024, č. k.\nB3-63Cpr/7/2020-425, p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému sa voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100%.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 16.05.2024 č. k. B3-63Cpr/7/2020-425 žalobu žalobkyne\nv celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom súd prvej inštancie priznal žalovanému voči žalobkyni nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou ktorá bola pôvodne bývalému Okresnému súdu Bratislava III\ndoručená dňa 31.08.2020, sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru\ndohodou zo dňa 19.06.2020 je neplatné. V žalobe tvrdila, že so žalovaným dňa 01.08.2008 uzatvorila\npracovnú zmluvu, v zmysle ktorej vykonávala druh práce „tajomník, a.s.“ a takmer 12 rokov pracovala\nako tajomníčka predstavenstva žalovaného. Pracovná náplň pozostávala z prípravy podkladov pre\nzasadnutia dozornej rady a predstavenstva spoločnosti, valného zhromaždenia, v písaní zápisníc,\nstyku s médiami, aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám, príprave odpovedí na otázky\nobčanov, zverejňovaní objednávok, zmlúv a faktúr na webové sídlo žalovaného, ako sama uviedla,\nmala k dispozícii „z prvej ruky“ všetky aktuálne informácie o hospodárskej situácii žalovaného. Už\nv roku 2019 bolo zamestnancom jasné, že sa spoločnosť nachádza v zlej ekonomickej situácii,\nnerozumeli prečo žalovaný aj napriek takejto situácii prijíma nových zamestnancov, žalovaný neplatil\nsvojim veriteľom faktúry, nepripravovali sa ani žiadne nové projekty a neprebiehali ani žiadne nové\nsúťaže pre výber dodávateľa. Pani Bc. S. bola prijatá do zamestnania v čase, kedy sa hovorilo v\nspoločnosti o tom, ako je spoločnosť na tom z finančnej stránky zle a podľa ekonomických výsledkov\nje povinná vyhlásiť konkurz. O skutočnosti, že hospodárska situácia žalovaného bola veľmi zlá svedčí\npodľa žalobkyne aj zápisnica z rokovania predstavenstva spoločnosti zo dňa 08.06.2020, zápisnica\n\nz rokovania dozornej rady spoločnosti zo dňa 10.06.2020 a zápisnica z rokovania predstavenstva\nspoločnosti zo dňa 12.06.2020, kde sa o zlej hospodárskej situácii diskutovalo, zvažoval sa konkurz\nči reštrukturalizácia. V dôsledku nepriaznivej finančnej situácie nebol zamestnancom vyplatený ani\n13. plat. Dňa 19.06.2020 nový predseda predstavenstva a generálny riaditeľ spoločnosti Z.. Q. O.\noznámil žalobkyni medzi štyrmi očami, že spoločnosť je na tom po finančnej stránke zle, pričom\npráve pre nepriaznivú ekonomickú situáciu a pre nadbytočnosť budú musieť pristúpiť k hromadnému\nprepúšťaniu zamestnancov, nakoľko idú robiť racionalizačné opatrenia, pričom jedným z prepustených\nzamestnancov má byť aj ona. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vykonávala aj zápisy zo zasadnutia\npredstavenstva a dozornej rady spoločnosti a mala tak vedomosť o ekonomickej situácii spoločnosti,\nuvedeným tvrdeniam a dôvodom uverila. Z.. O. jej ponúkol možnosť ukončenia pracovného pomeru\ndohodou s tým, že jej bude vyplatené odstupné vo výške piatich priemerných mesačných zárobkov,\nv dohode o skončení pracovného pomeru, však uvedené ako odmena. Žalobkyňa požiadala Z.. O.,\nči by nemohla zostať pracovať do novembra 2020, nakoľko jej chýbajú už len 2 roky do dovŕšenia\ndôchodkového veku a vedela by požiadať o predčasný starobný dôchodok, pričom uviedol, že môže\nzostať pracovať do novembra 2020, ak mu sľúbi, že v novembri 2020 určite odíde, ale negarantuje\njej vyplatenie odstupného. Vzhľadom na uvedené podpísala žalobkyňa so žalovaným dňa 19.06.2020\ndohodu o skončení pracovného pomeru, ku dňu 30.06.2020. Po podpise dohody o skončení pracovného\npomeru žalovaný prikázal žalobkyni, aby svoju pracovnú agendu odovzdala pani C., vtedy žalobkyni\ndošlo, že bola zo strany žalovaného uvedená do omylu, že ku žiadnemu zrušeniu jej pracovného\nmiesta nedochádza a teda ani ku zmene organizačnej štruktúry a jej pracovné úlohy vykonáva iná\nzamestnankyňa, ktorej osobne odovzdávala agendu. Pracovný pomer bol ukončený aj s pánom A. N.,\nvodičom a P.. A. Q., synom žalobkyne, obaja podpísali dohodu o skončení pracovného pomeru, v zmysle\nktorej sa pracovný pomer skončil tiež dňa 30.06.2020. Ku žiadnemu hromadnému prepúšťaniu nedošlo,\nmá za to, že v júni 2020 nedošlo k žiadnej organizačnej zmene, či vytvoreniu novej organizačnej štruktúry,\nrovnako tak nebol prijatý či schválený žiaden koncept reorganizácie. Ako dôvody neplatnosti skončenia\npracovného pomeru uviedla, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal pán Z. v čase, kedy\nnefiguroval v obchodnom registri ako predseda predstavenstva, t. j. nebol oprávnený konať v mene\nspoločnosti. Za spoločnosť sa podpisuje tak, že k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu\nspoločnosti, funkcii, menu a priezvisku pripojí svoj vlastnoručný podpis, pričom v tomto prípade nie je\nuvedená funkcia, meno a priezvisko podpisujúceho na predmetnej dohode. Ako ďalší dôvod uviedla,\nže žalovaný uviedol, že spoločnosť je na tom po finančnej stránke veľmi zle, v dôsledku čoho musia\npristúpiť k prepúšťaniu svojich zamestnancov vrátane nej a to aj z dôvodu nadbytočnosti, v prípade, ak by\ndošlo k ukončeniu jej pracovného pomeru v novembri 2020, nevie jej garantovať, že jej bude vyplatené\nodstupné, bola tak konaním žalovaného uvedená do omylu, v dôsledku čoho podpísala dňa 19.06.2020\ndohodu o skončení pracovného pomeru. V prípade, ak by mala vedomosť o tom, že žalovaný nepristúpi\nk prepúšťaniu zamestnancov, tak by k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru z jej strany\nnikdy nebolo došlo, bola uvedená do omylu konaním žalovaného, ktorý jej pri skončení pracovného\npomeru uviedol, že vzhľadom na nepriaznivú ekonomickú situáciu spoločnosti, je nútený pristúpiť k\nhromadnému prepúšťaniu zamestnancov a ukončiť s ňou pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti.\nŽalovaný žalobkyni uviedol nepravdivé skutočnosti, ktoré boli pre utváranie jej vôle rozhodujúce, dohodu\npodpísala na základe informácií poskytnutých žalovaným, že vzhľadom na zlú ekonomickú situáciu\nspoločnosti a nadbytočnosť dôjde k prepúšťaniu, pričom prepusteným zamestnancom bude aj ona.\nK žiadnemu hromadnému prepúšťaniu zo strany žalovaného nedošlo, dokonca žalovaný uzatvoril\npracovný pomer s novými zamestnancami, podmienky pre hromadné prepúšťanie tak splnené neboli.\nUvedenie dôvodov skončenia pracovného pomeru v samotnej dohode absentuje, dohoda neobsahuje\nžiaden dôvod skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu\nprávneho úkonu, pohnútka v tomto prípade má právny význam, nakoľko sa stala súčasťou právneho\núkonu, bola zahrnutá do prejavenej vôle, bola zložkou prejavu jej vôle a takýto omyl v pohnútke má za\nnásledok vadnosť právneho úkonu. Omyl vo vôli má právne účinky, a má za to, že došlo k neplatnému\nskončeniu pracovného pomeru dohodou. Preto žiada žalobe vyhovieť.\n3. Žalobkyňa vo vyjadrení zdôraznila, že sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru\ndohodou v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce, z dôvodu neplatného právneho úkonu. Neplatnosť\nbola podľa nej spôsobená tým, že pred podpisom bola zo strany žalovaného uvedená do omylu, ak\nby nebola uvedená do omylu dezinformáciami, nikdy by nedošlo k podpisu dohody. Pohnútka skončiť\npracovný pomer má v tomto prípade právny význam, nakoľko sa stala súčasťou právneho úkonu a\nbola zahrnutá do prejavenej vôle a takýto omyl v pohnútke má za následok vadnosť právneho úkonu.\nOdlišnosť situácie od klasickej neplatnosti dohody podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce zdôrazňuje\n\naj diferenciácia úpravy postavenia subjektov pracovnoprávnych vzťahov, Zákonník práce poskytuje\nzamestnancovi zvýšenú ochranu v podobe obmedzenia možnosti zamestnávateľa domáhať sa náhrady\nškody od zamestnanca v takom prípade. Nie je možné uplatniť všeobecné ustanovenie o neplatnosti\ndohôd, v prípade dohody o skončení pracovného pomeru ide o osobitný mechanizmus. Je preto na\nmieste, aby súd skúmal či úmyselné uvedenie nepravdivých informácii zo strany zamestnávateľa nemalo\nza cieľ obídenie povinnosti zamestnávateľa spojených s iným spôsobom skončenia pracovného pomeru.\nAplikácia § 19 ods. 1 Zákonníka práce je možná výlučne v prípade, ak ide o omyl , ktorý je druhému\núčastníkovi známy.\n4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Potvrdil, že žalobkyňa\nmala uzatvorenú pracovnú zmluvu, pracovala ako tajomníčka žalovaného, rovnako ako skutočnosť,\nže pracovný pomer bol ukončený na základe dohody. Ďalej uviedol, že rozhodnutím o výmene\nvedenia spoločnosti ku dňu 15.06.2020 vznikla funkcia nového predsedu predstavenstva a súčasne\nz dôvodu potreby organizačných zmien, s ohľadom na finančnú stabilizáciu, s poukazom na zistený\nstav úpadku v podobe predĺženia ku dňu 31.12.2019, bolo potrebné vykonať výmenu vedenia\nspoločnosti, optimalizáciu uzatvorených zmlúv, zahájenie neformálnej reštrukturalizácie a optimalizácie\npočtu zamestnancov. Bolo prijaté rozhodnutie o výmene vedenia ku dňu 15.06.2020, vznikla funkcia\nnového predsedu predstavenstva a súčasne generálneho riaditeľa Z. Q. O.. S. krokom boli aj\norganizačné opatrenia v podobe zníženia počtu zamestnancov. Potvrdil, že tvrdenia, že na konci\nroku 2020 zrejme nebude možné vyplácať finančné nároky zamestnancov, sú pravdivé, v prípade, ak\nby zo strany žalobkyne nedošlo k podpisu dohody, do úvahy by prichádzalo ukončenie pracovného\npomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. V mesiaci jún 2020 žalovaný ukončil pracovný pomer s\npiatimi zamestnancami, ukončil zmluvu o poskytovaní externých služieb stráženia areálov. Čo sa týka\noprávnenia konať v mene žalovaného uviedol, že vznik funkcie vznikol dňom 15.06.2020, ako to vyplýva\nz výpisu z obchodného registra, Z. O. bol preto oprávnený uzavrieť dohodu o skončení pracovného\npomeru. Nepriaznivú situáciu preukazoval doloženou účtovnou závierkou zostavenou k 31.12.2019,\nkedy sa spoločnosť nachádzala v úpadku v podobe predĺženia. Plánované prepúšťanie preukazoval\nprijatím optimalizačných opatrení vo vzťahu ku zamestnancom, keby bol ukončený pracovný pomer s\npiatimi zamestnancami, k hromadnému prepúšťaniu nedošlo. Podľa jeho názoru žalobkyňa uzatvorila\ndohodu na základe slobodnej, dobrovoľnej vôle, bez tiesne a nátlaku, čo potvrdila svojim podpisom. Jej\nprejav má všetky náležitosti perfektného právneho úkonu, nebol na ňu vyvíjaný nátlak, ďalej uviedol, že\nna pracovnú pozíciu tajomník nebol prijatý zamestnanec, časť agendy bola rozdelená medzi viacerých\nzamestnancov. Neuvedenie organizačných dôvodov nezakladá neplatnosť právneho úkonu. Žalobkyňa\npodpísala dohodu osobne, nebol rozporovaný rozsah jej spôsobilosti na právne úkony v čase podpisu\ndohody. Čo sa týka tvrdenia, že dohoda je neplatná z dôvodu omylu, uviedol, že nie je správne\nuplatňovanie Občianskeho zákonníka, je nutné primárne aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, pri\npreukázanom omyle v pracovnom vzťahu platí, že účastník, ktorý konal v omyle, ktorý omyl musel byť\ndruhému účastníkovi známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že bez\nneho by k zmluve nedošlo. Dohodu považuje za uzatvorenú platne a účinne, žalobkyňa nesprávne\nkvalifikovala tvrdený nárok, kedy pre prítomnosť údajného a nepreukázaného omylu vo vôli namiesto\nuplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy podľa Zákonníka práce aplikovala na daný vzťah všeobecné\nustanovenia o neplatnosti právneho úkonu a neplatnosť dohody zakladá podľa ustanovení Občianskeho\nzákonníka.\n5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, ods. 2, § 1\nods. 1, ods. 4, § 17 ods. 1, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1, zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len\n„Zákonník práce“), § 37 ods. 1, § 39, § 49a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“), pričom zároveň uviedol, že subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka podľa\nustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce prichádza do úvahy ak osobitná úprava v ňom chýba, alebo\nju Zákonník práce neupravuje komplexne. Právna teória priznáva, že v praxi zostávajú problematické\nprípady absolútnej a relatívnej neplatnosti právnych úkonov v pracovnom práve, nakoľko Zákonník práce\nnemá osobitnú úpravu relatívnej neplatnosti a použitie Občianskeho zákonníka pri relatívnej neplatnosti\nprávnych úkonov má svoje rýdzo občianskoprávne limity a podľa nej taxatívne uvedené prípady\nrelatívnej neplatnosti právnych úkonov pre oblasť občianskoprávnych vzťahov tak ako ich zakotvuje §\n40a Občianskeho zákonníka nie sú použiteľné pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, pričom dovodzuje,\nže pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov platí zásada absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Pri\nposudzovaní dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu, dohody o skončení pracovného pomeru,\nsúd prvej inštancie dospel k záveru, že tento právny úkon je platný, netrpí žiadnym z dôvodov absolútnej\n\nneplatnosti. Bol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, svojim obsahom alebo účelom\nneodporuje zákonu, ani ho neobchádza, neprieči sa dobrým mravom. Žalobkyňa bola spôsobilá na jeho\nuzatvorenie svojim podpisom tvrdené skutočnosti potvrdila. Rovnako ako to, že dohodu neuzatvárala\nv tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Slobodou vôle sa rozumie neexistencia pôsobenia\nvonkajších rušivých vplyvov, ktoré konajúcu osobu zbavujú voľnosti rozhodnúť sa, či určitý prejav\nvôle vykoná, alebo túto voľnosť neprimerane obmedzujú. Za nedostatok slobodnej vôle sa považuje\niba konanie pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo tretej osoby. Teória\nobčianskeho práva rozoznáva dva druhy nátlaku a to fyzické donútenie, čo v tomto prípade žalobkyňa\nani netvrdila, alebo bezprávnu vyhrážku. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením a aby bola\nspôsobila neplatnosť právneho úkonu, musí byť protiprávna, musí sa ňou vynucovať niečo, čo sa nesmie\nvynucovať a musí byť príčinou toho, že bol právny úkon urobený. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak\nžalovaný navrhol dohodu o skončení pracovného pomeru a žalobkyňa tento návrh akceptovala, pričom\npri rokovaní o dohode zamestnávateľ diskutoval aj o viacerých možnostiach ukončenia pracovného\npomeru, teda aj o výpovedi, alebo aj prípadnom hromadnom prepúšťaní, za situácie, že v čase rokovania\nnie je zjavné, či spoločnosť vstúpi do konkurzu či reštrukturalizácie, či príde k jej zániku, nemožno\nkonštatovať, že je vyvíjaný nátlak na zamestnanca, nakoľko sa iba diskutuje o viacerých spôsobov\nskončenia pracovného pomeru, čo nemožno označiť za nátlak, či bezprávnu vyhrážku. Podľa použiteľnej\njudikatúry nejde o bezprávnu vyhrážku a nemožno ani považovať za zneužitie výkonu práva na ujmu\nzamestnanca okolnosť, ak zamestnávateľ svoj návrh na skončenie pracovného pomeru odôvodní tým,\nže podľa jeho názoru existujú dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom pracovný pomer skončiť\nokamžite (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdp 1332/2001). Preto za bezprávnu\nvyhrážku nemožno považovať ani preukázané vyjadrenie štatutára žalovaného, že vyhodnotil potrebu\nprepúšťať zamestnancov v rámci racionalizačných opatrení. Za bezprávnu vyhrážku by súd nepovažoval\nani tvrdenie, že spoločnosti žalovaného v prípade predĺženia či platobnej neschopnosti hrozí úpadok,\nči konkurz. V čase podpisu dohody o skončení pracovného pomeru bola hrozba konkurzu reálna, čo\nvyplýva aj zo slov audítora na rokovaní predstavenstva žalovaného dňa 08.06.2020. Za bezprávnu\nvyhrážku by súd mohol považovať zo strany žalovaného psychický nátlak niečím, čo nie je oprávnený\nurobiť. Podľa ustálenej súdnej praxe o bezprávnu vyhrážku ide jedine vtedy, ak osoba vykonávajúca\npsychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť napríklad hrozba ublíženia na zdraví, hrozba\nznačnej škody a podobne, alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť môže, ale prostredníctvom\nvyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže, napríklad sa vyhráža tým, že konajúca\nosoba určitú zmluvu neuzavrie, bude oznámená ako páchateľ trestného činu, ktorého sa dopustila a\npodobne. V spore nebolo preukázané žiadne konanie žalovaného, ktoré by bolo možne klasifikovať\nako bezprávnu vyhrážku. Súd prvej inštancie nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by mohol konštatovať\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu, dohody o skončení pracovného pomeru.\n6. Žalobkyňa v spore tvrdila, že neplatnosť právneho úkonu vyvolal omyl. Právnym následkom právneho\núkonu urobeného v omyle je jeho relatívna neplatnosť, právny úkon dotknutý omylom zostáva platným\nprávnym úkonom dovtedy, pokiaľ sa relatívnej neplatnosti dotknutá strana nedovolá, dovolať sa môže\nlen ten účastník právneho vzťahu, ktorý omyl nevyvolal. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho\nrozhodnutia uviedol, že ak by aj pripustil aplikovateľnosť dôvodov relatívnej neplatnosti právnych úkonov\nv zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, čo je podľa jeho\nnázoru nedôvodné, potom by úlohou súdu bolo posúdiť právny úkon, uzatvorenú dohodu, z hľadiska\nomylu, ako špeciálnej vady právneho úkony. Napriek tomu, že súd prvej inštancie bol toho názoru,\nže dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov nie sú aplikovateľné na pracovnoprávne vzťahy,\nposudzoval aj existenciu omylu pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Omyl možno\ndefinovať ako nezhodu vôle s prejavom, pričom musí ísť o podstatný omyl, bez ktorého by k právnemu\núkonu vôbec nedošlo a súčasne osoba, ktorej bol určený tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v\ndobe právneho úkonu aspoň vedieť, muselo jej to byť zrejmé. Pri posudzovaní je rozhodujúci moment\nvzniku zmluvy. Ďalším dôvodom je omyl vyvolaný úmyselne, ľsťou, pričom vtedy sa nevyžaduje, aby išlo\no podstatný omyl. Žalobkyňa za informácie, ktoré poskytol žalovaný, a ktoré u nej vyvolali omyl označila\nnepriaznivú ekonomickú situáciu spoločnosti, jej nadbytočnosť, plánované prepúšťanie zamestnancov,\nprepustenou má byť aj žalobkyňa z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, pri prepustení neskôr\njej negarantuje vyplatenie odstupného, nakoľko spoločnosť na to nemusí mať financie z dôvodu\nplatobnej neschopnosti. V spore bolo preukázané, že v čase vzniku dohody, t.j. 19.06.2020, bola\nspoločnosť žalovaného vo finančnej kríze. Sama žalobkyňa to nerozporovala, potvrdili to vypočutí\nsvedkovia, ktorí uviedli, že zamestnanci vedeli, že spoločnosť nemá peniaze, neplatí svoje záväzky.\nPreukazuje to účtovná závierka, v zmysle ktorej bol stav vlastného imania záporný a predstavoval\n\nhodnotu mínus cca 2,4 milióna eur. Sama žalobkyňa uviedla, že mala k dispozícii informácie „z prvej\nruky“, nakoľko zapisovala priebeh rokovaní predstavenstva, zasadnutí dozornej rady, pričom zápisnice\nz týchto rokovaní predložila súdu ako dôkazy už pri podaní žaloby. Z nich je zrejmé, že v tom čase,\nteda 08.06.2020 rokovalo predstavenstvo a prezentoval sa názor audítorky, že ak nebude uzatvorená\ndohoda s BSK o finančnom vyrovnaní, spoločnosť pôjde do konkurzu, pričom sa uvažovalo s dvoma\nalternatívami a to s ozdravným plánom, alebo konkurzom. Dňa\n10.06.2020 rokovala dozorná rada, na\nktorej nový generálny riaditeľ (zmena vedenia tiež súvisela so záporným hospodárením spoločnosti) Ing.\nO. informoval, že bola robená analýza (analýza spoločnosti O. R. B. s.r.o., pre BSK) a jej výsledkom sú\nrôzne alternatívy riešenia. Následne na rokovaní predstavenstva spoločnosti dňa 12.06.2020, na ktorom\nsa žalobkyňa rovnako zúčastnila, bola posudzovaná možnosť vyhlásenia konkurzu, pričom zaznelo,\nže predstavenstvo využilo možnosť a návrh nepodalo z dôvodu, že prebehli rokovania s veriteľmi. Za\ntejto situácie žalovaný dňa 19.06.2020 oslovil žalobkyňu s návrhom na ukončenie pracovného pomeru\ndohodou, s tým, že jej bude vyplatená odmena. Žalobkyňa za omyl nemôže uvádzať nepriaznivú situáciu\nv spoločnosti, nakoľko táto bolo v spore preukázaná. V čase podpisu dohody nebolo zjavné, ako sa\nbude situácia ohľadom žalovaného neskôr vyvíjať. Aj keby existoval konkrétny plán na vytvorenie novej\nspoločnosti BKS, čo nebolo preukázané, nebolo zjavné, aká budúcnosť čaká spoločnosť žalovaného, či\nBSK odpustí jej dlhy, či nebude nútená vyhlásiť konkurz alebo požiadať o povolenie reštrukturalizácie, s\nčím sú spojené finančné obmedzenia. V zmysle vypracovanej analýzy pre BSK do úvahy z pohľadu BSK\nprichádzalo viacero možností, napríklad zachovanie existujúceho stavu, kedy údržbu ciest vykonával\nžalovaný ako akciová spoločnosť, ktorej 68 % akcionárom bol BSK a 32 % akcií vlastnil súkromný\ninvestor, alebo zlúčenie žalovaného s úradom BSK, alebo outsourcing, alebo založenie rozpočtovej\norganizácie, či príspevkovej organizácie, alebo vstup nového investora, či vytvorenie novej spoločnosti.\nNavyše z vykonaného dokazovania je zrejmé, až v septembri 2020 zastupiteľstvo BSK rokovalo o osude\nžalovaného, kedy schválilo odpustenie dlhu žalovaného. Za týchto okolností žalobkyňa nemôže tvrdiť,\nže tvrdenie o nepriaznivej ekonomickej situácie žalovaného bol omyl.\n7. V spore bolo preukázané, že pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru bola prítomná\niba žalobkyňa, P.. O. a pani N., ktorá podľa slov P.. O. priniesla zmluvy. Žalobkyňa tvrdila, že P.. O.\nargumentoval tým, že musí prijímať radikálne riešenie, že firma pôjde do likvidácie, že bude hromadne\nprepúšťať a potom nebudú financie, že považuje žalobkyňu za nadbytočnú a on musí optimalizovať\nfinančné prostriedky. P.. O. poprel, že by argumentoval hromadným prepúšťaním, alebo likvidáciou, bola\nto len jedna z možností ako situácia so spoločnosťou mohla dopadnúť. Zámer hromadne prepúšťať\nnebol nikdy prijatý ani schválený v predstavenstve a potrebu prepustiť zamestnancov vyhodnotil sám\nna základe racionalizačných opatrení, pričom uprednostňoval spôsob ukončenia pracovného pomeru\ndohodou, ktorý vnímal ako korektnejší. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že by P.. O. pri rokovaní o\ndohode o skončení pracovného pomeru argumentoval hromadným prepúšťaním, navyše, ak by taká\nmožnosť v čase uzatvorenia dohody bola reálna, žalobkyňa by o nej mala vedomosť, pretože by bola\nrovnako ako prípadné organizačné zmeny predmetom rokovaní vedenia spoločnosti, na ktorých sa ako\nzapisovateľka zúčastňovala. O tom, že v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru\nnebolo zjavné, ako sa situácia bude v budúcnosti vyvíjať svedčia aj slová samotnej žalobkyne, ktorá\nvo výpovedi uviedla, že keď uzatvárala dohodu P.. O. nemohol vedieť čo bude s firmou, či poslanci\nna zastupiteľstve rozhodnú o tom, že firma pôjde do likvidácie, lebo zastupiteľstvo rozhodlo neskôr\no tom, že bude založená nová spoločnosť. Ani preukázanú skutočnosť, tvrdenie P.. O., že vyhodnotil\npotrebu prepúšťať zamestnancov, ako racionalizačné opatrenie, nemožno vyhodnotiť ako omyl, či lesť.\nZa preukázanej ekonomickej situácie bolo logické, že nové vedenie spoločnosti, ak sa nič nezmení,\npristúpi k racionalizačným opatrenia a jedným z nich je optimalizácia počtu pracovníkov. V spore\nbolo preukázané, že v období, ktoré bezprostredne nasledovalo po podpise predmetnej dohody bolo\nviacero pracovných pomerov ukončených spôsobom, ktorý preferoval štatutár žalovaného a to dohodou,\npričom je irelevantné, či iniciátorom dohody bol zamestnanec, vedomý si nepriaznivej ekonomickej\nsituácie spoločnosti, ale s vyplatením odstupného či odmeny, alebo zamestnávateľ. Ani to, či pracovná\nnáplň žalobkyne bola rozdelená medzi viacero zamestnancov, alebo jej podstatnú časť prebrala nová\nzamestnankyňa Bc. S., nič nemení na fakte, že nebolo preukázané, že by v čase uzatvorenia dohody\no skončení pracovného pomeru žalovaný disponoval informáciou, ako sa bude ekonomická situácia\nvyvíjať, a či bude dlh voči BSK vyriešený inak ako zaplatením. Nebolo preukázané, že by žalovaný\ndisponoval inou informáciou ako prezentoval žalobkyni pri návrhu na uzavretie dohody o skončení\npracovného pomeru. Na to, aby súd prvej inštancie mohol dospieť v záveru, že žalovaný konal ľstivo,\nby muselo byť v spore preukázané, že úmyselne predstieral niečo čo neexistuje, alebo naopak zastieral\nniečo čo už existovalo a takéto skutočnosti v spore preukázané neboli. Preto súd prvej inštancie dospel\n\nk záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platný právny úkon a skončenie pracovného\npomeru dohodou v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce je platné, preto žalobu o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol. K námietke žalobkyne, že dohoda neobsahovala\ndôvod skončenia súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle ustanovenia § 60 ods. 2 Zákonníka práce\nneexistovali dôvody, ktoré by zamestnávateľ musel uvádzať a o iný dôvod žalobkyňa žalovaného\nnepožiadala. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú\nzamietol.\n8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane\nnáhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto súd\nzaviazal žalobkyňu ku náhrade trov konania v plnej výške.\n9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote\nžalobkyňa odvolanie, a to z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP, t.j., že súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nK tvrdeniu súdu prvej inštancie,\nže podľa právnej teórie taxatívne uvedené prípady relatívnej neplatnosti právnych úkonov pre oblasť\nobčianskoprávnych vzťahov tak ako ich zakotvuje\n§ 40a Občianskeho zákonníka nie sú použiteľné\npre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, pričom dovodzuje, že pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov\nplatí zásada absolútnej neplatnosti právnych úkonov a teda dôvody relatívnej neplatnosti právnych\núkonov, v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, nie sú aplikovateľné na pracovnoprávne vzťahy,\nžalobkyňa uvádza nasledovné. V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce: „Ak tento zákon v prvej časti\nneustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka Ustanovenie § 1 ods. 4 ZP vyjadruje vzťah medzi ZP a OZ. Ide o tzv. subsidiárnu pôsobnosť\n(použitie) OZ na pracovnoprávne vzťahy. Cieľom zákonodarcu bolo na pracovnoprávne vzťahy priamo\npoužiť len I. časť OZ (§ 1 až § 122 OZ), a to len za podmienky, že ZP v prvej časti neobsahuje svoje\nvlastné ustanovenia, ktoré by upravovali niektorú z otázok pracovnoprávnych vzťahov osobitne (napr.\nspôsobilosť na právne úkony zamestnávateľa a zamestnanca, niektoré aspekty neplatnosti právneho\núkonu - § 17 ZP). OZ sa spravuje aj podstatná časť regulácie právnych úkonov v oblasti pracovného\npráva (definícia právneho úkonu - § 34 a § 35 OZ, platnosť právneho úkonu - § 37 až § 42 OZ) s výnimkou\nurčitých špecifík podľa § 17 ZP.“ Žalobkyňa v tomto konaní namietala neplatnosť skončenia pracovného\npomeru dohodou v dôsledku konania v omyle a to v zmysle ustanovení § 49a Občianskeho zákonníka,\nv zmysle ktorého: „Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo\nskutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento\nomyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala\númyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.“ V zmysle § 40a Občianskeho zákonníka:\n„Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, §\n589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,\nneplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté\nplatí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny\núkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v\nktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.“ Právnym\ndôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle je jeho relatívna neplatnosť, to znamená, že právny úkon\ndotknutý omylom zostáva platným právnym úkonom dovtedy, pokiaľ sa relatívnej neplatnosti dotknutá\nstrana nedovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka), uvedené uvádza aj súd prvej inštancie v bode 50.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku. V tomto prípade sa žalobkyňa relatívnej neplatnosti dovolala. V\nprípade, ak všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú niektoré otázky (napr. pri právnom\núkone), ktoré Zákonník práce osobitne neupravuje (napr. platnosť právneho úkonu z dôvodu konania\nv omyle) a ide o právnu úpravu, ktorú možno pri pracovnoprávnom vzťahu použiť (t. j. nejde o úpravu,\nktorá má uplatnenie len v občianskom práve), použijú sa tieto všeobecné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka aj na pracovnoprávne vzťahy. V tomto prípade na toto konanie o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou sa majú použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka\nupravujúce relatívnu neplatnosť právnych úkonov (§ 40a) v spojitosti s ustanovením § 49a Občianskeho\nzákonníka, a to neplatnosť právneho úkonu v dôsledku omylu, nakoľko Zákonník práce vo svojom\n\nustanovení § 17 upravuje len určité prípady/špecifiká neplatnosti právnych úkonov, no neplatnosť\nprávneho úkonu z dôvodu konania v omyle tam osobitne neupravuje. K aplikácii § 49a Občianskeho\nzákonníka na pracovnoprávne vzťahy a konkrétne v súvislosti s konaním o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru dohodou žalobkyňa poukazuje na Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo\ndňa 25.09.2019, sp. zn. 15CoPr/3/2019 vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a\nnáhrady mzdy, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a to rozsudok Okresného súdu\nZvolen zo dňa 07.02.2019, č.k. 17Cpr/6/2018-97, ktorým súd prvej inštancie určil, že dohoda o skončení\npracovného pomeru uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná, pričom v rámci odvolania\ncitoval časť odôvodnenia rozsudku. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2013, sp. zn.\n1Cdo/123/2011 vyplýva, že: „Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon,\nktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu\npracovného pomeru k určitému dňu. Vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce pracovnoprávne\nvzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v prvej časti Zákonníka práce;\ninak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho\nzákonníka, v dôsledku čoho proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj existenciu\npožadovaných náležitostí je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a\na nasl.). Obsah dohody o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky podstatné náležitosti\nplatného právneho úkonu, absencia niektorého z nich má za následok neplatnosť dohody. Podstatnou\nnáležitosťou právneho úkonu, teda aj dohody o skončení pracovného pomeru je vôľa, ktorá musí\nbyť slobodná a vážna a osobitným prípadom vady vôle je omyl. Občiansky zákonník v ustanovení\n§ 49a považuje právny úkon za neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo\nskutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený,\ntento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Základným predpokladom použitia normatívnych\ndôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba\nprávny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho\núkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl.“ Aj na základe vyššie uvedeného má žalobkyňa\nza to, že pre tento prípad posudzovania platnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou\nje prípustná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka ohľadom dôvodov relatívnej neplatnosti\nprávnych úkonov a teda tvrdenie súdu prvej inštancie o neaplikovateľnosti dôvodov relatívnej neplatnosti\npodľa Občianskeho zákonníka pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov je aj vo svetle vyššie uvedeného\nnesprávne a teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný v rámci tohto\nkonania (vyjadrenie žalovaného zo dňa 04.11.2022) namietal aj to, že žalobkyňa v konaní nesprávnym\nspôsobom kvalifikovala svoj tvrdený nárok a namiesto uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy podľa\nustanovení Zákonníka práce (konkrétne § 19 ods. 1 Zákonníka práce v zmysle ktorého: „Účastník,\nktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak\nsa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo.“), aplikovala na daný právny vzťah\nvšeobecné ustanovenia o neplatnosti právneho úkonu a neplatnosť dohody o skončení pracovného\npomeru zakladá podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa k otázke aplikácie § 19 ods.\n1 Zákonníka práce detailne vyjadrila vo svojom vyjadrení zo dňa 30.12.2022, podávanom na súd dňa\n02.01.2023, predmetné vyjadrenie je teda súčasťou súdneho spisu. Súd prvej inštancie v bodoch 9. a\n10. odôvodnenia rozsudku uvedené aj uvádza a rovnako tak cituje ustanovenie § 19 Zákonníka práce aj\nv bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Hoci súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia sa\nuž ďalej konkrétne, bližšie k aplikácii ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka práce nevyjadruje, považuje za\npotrebné sa aj v rámci tohto odvolania aspoň stručne vyjadriť k otázke aplikácie § 19 ods. 1 Zákonníka\npráce. Detailne sa k tomu žalobkyňa vyjadrila už vo vyššie spomínanom vyjadrení zo dňa 30.12.2022,\nktoré je súčasťou súdneho spisu (týmto naň aj odkazujeme) a v rámci tohto odvolania uviedla aspoň\nstručné a podstatné argumenty vo vzťahu k aplikácii § 19 ods. 1 Zákonníka práce a to konkrétne:\nUplatnenie ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka práce zo všeobecných ustanovení 1. časti Zákonníka\npráce je vylúčené z dôvodu existencie ustanovenia lex specialis, ktoré uvádza § 77 a § 80 Zákonníka\npráce, keďže s právnym následkom neplatnosti uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru\nspája odlišné právne následky ako s jednoduchým uplatnením ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka\npráce pri neplatnosti akejkoľvek inej dohody uzatvorenej v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Hoci z\nterminologického hľadiska ide v prípade § 19 ods. 1 Zákonníka práce a § 77 Zákonníka práce o rovnaký\nformálny prameň práva ako v súdnom procese uplatnenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru\n„dohodou“, dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená podľa § 60 Zákonníka práce spája s jej\nuzatvorením iné právne následky aj vo vzťahu k právam a povinnostiam zmluvných strán vzhľadom na\nprávny následok zániku pracovného pomeru v dohodnutý deň a za dohodnutých podmienok ako keby\n\nišlo o iný typ dohody uzatvorenej podľa ostatných ustanovení Zákonníka práce (napr. dohoda o hmotnej\nzodpovednosti alebo dohoda o nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času a pod.). Ak teda prišlo k\nzjavnému poskytnutiu nepravdivých alebo zavadzajúcich informácií zo strany žalovaného a na základe\nnich žalobkyňa dospela k mylnému záveru o tvorbe svojej vôle k skončeniu pracovného pomeru, je\nto podstatná a rozhodujúca skutočnosť, ktorá má zásadný a určujúci vplyv na skončenie pracovného\npomeru, ktoré by za iných okolností nikdy nenastalo na základe dvojstranného právneho úkonu bez\nďalších pracovnoprávnych nárokov spojených s inými spôsobmi skončenia pracovného pomeru, ktoré\nby mohla žalobkyňa získať. Vzhľadom na odlišné právne následky prípadnej neplatnosti skončenia\npracovného pomeru dohodou, aj Zákonník práce úmyselne konštituoval osobitný spôsob preskúmania\nokolností, za ktorých bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru v § 77 Zákonníka\npráce, teda odchylne od iných situácií skúmania neplatnosti uzatváraných dohôd v individuálnych\nalebo kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch (teda podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce) a súčasne\nv prípade pozitívneho záveru o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru konštituoval\nosobitnú úpravu práv a povinností subjektov pracovnoprávneho vzťahu v § 80 Zákonníka práce (teda\nposúdenie nároku zamestnanca na ušlú mzdu, ostatné pracovnoprávne nároky a pod.). Odlišnosť\nsituácie od klasickej neplatnosti dohody podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce zdôrazňuje aj diferenciácia\núpravy postavenia subjektov v pracovnoprávnych vzťahov podľa § 80 Zákonníka práce, keď Zákonník\npráce poskytuje zamestnancovi osobitú zvýšenú pracovnoprávnu ochranu v podobe obmedzenia\nmožnosti zamestnávateľa domáhať sa náhrady škody od zamestnanca v takomto prípade. V zmysle\nuvedeného preto nie je právne možné ani uplatniť všeobecné ustanovenie o neplatnosti „dohôd“ v\npracovnoprávnych vzťahoch, pretože práve v prípade dohody o skončení pracovného pomeru ide o\nosobitný mechanizmus vychádzajúci z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky obsiahnutých v\nDohovore Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158\nz roku 1982 (ratif. 3.02.2010, oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 172/2010 Z. z.), pričom\npodľa § 7 ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť\npred zákonmi SR. Dohovor v čl. 8 bod 1 doslovne uvádza, že „Pracovník, ktorý sa domnieva, že jeho\nzamestnanie sa neoprávnene skončilo, má právo odvolať sa proti takému skončeniu zamestnania na\nnestranný orgán, ako je súd, pracovný súd, rozhodcovská komisia alebo rozhodca.“ a súčasne v zmysle\nčl. 9 bod 2 písm. a) sa uvádza, že „aby sám pracovník nemusel dokazovať, že skončenie zamestnania\nnebolo oprávnené, bremeno dokazovania existencie platného dôvodu na skončenie zamestnania, ako\nje definované v článku 4 tohto dohovoru, spočíva na zamestnávateľovi.“ V uvedenom zmysle preto\nstanovenie osobitného mechanizmu skúmania okolností, za ktorých prišlo k skončeniu pracovného\npomeru, predmetom právnej úpravy lex specialis v Zákonníku práce a vzťahuje sa na neho výlučne\ntáto osobitná právna úprava z dôvodu uvádzaných špecifík pracovnoprávnej ochrany slabšej strany. Ak\nby totiž neprišlo k predmetnému uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, muselo by prísť\nk inému spôsobu skončenia pracovného pomeru zamestnanca s inými pracovnoprávnymi nárokmi, a\nteda k skúmaniu, či by zamestnávateľ vôbec mal dôvod na skončenie pracovného pomeru alebo by\nišlo o neoprávnené skončenie pracovného pomeru z jeho podnetu, a to aj s ohľadom na spomínaný\nmedzinárodnoprávny režim. Súd v tomto osobitnom mechanizme podľa § 77 Zákonníka práce mal/\nmá skúmať, či úmyselné uvedenie nepravdivých informácií zamestnancovi zo strany zamestnávateľa,\nnemalo za cieľ len smerovať k obídeniu povinností zamestnávateľa spojených s iným spôsobom\nskončenia pracovného pomeru. Ak by bolo pripustené použitie § 19 ods. 1 Zákonníka práce napriek\nuvádzanej právnej argumentácii o existencii osobitného mechanizmu skúmania neplatnosti dohody o\nskončení pracovného pomeru, došlo by k zjavnému porušeniu príslušných ustanovení Zákonníka práce\ni medzinárodnoprávnych záväzkov SR. S poukazom na vyššie uvedené je aplikácia ustanovenia § 19\nods. 1 Zákonníka práce možná výlučne v prípade, ak ide o omyl, ktorý je druhému účastníkovi známy.\nVyvstáva otázka, ako má a mala žalobkyňa identifikovať a predpokladať, že omyl, v ktorom konala\npri podpise dohody o skončení pracovného pomeru bol a je žalovanému známy? Je potrebné si tiež\nuvedomiť, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer dohodou. Ustanovenie § 77 Zákonníka\npráce upravuje dvojmesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru, ktorej márnym uplynutím by zaniklo jej právo domáhať sa určenia neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru. Pri aplikácii § 19 ods. 1 Zákonníka práce na prípad žalobkyne je\npotrebné si položiť otázku, aké účinky by nastali odstúpením od dohody o skončení pracovného\npomeru? Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného by naďalej trval a neskončil, žalovaný by bez výhrad\nakceptoval odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru? Konkludujúc na ustanovenia § 77\na nasl. Zákonníka práce môže určiť platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru výlučne\nsúd, a to na základe žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (nie na základe aktu\nodstúpenia od zmluvy/dohody), pričom ide o relatívnu neplatnosť, t. j. ide o platný právny úkon do\n\nčasu, kým súd neskonštatuje jeho neplatnosť. Je potrebné si tiež položiť otázku, v akom statuse by\nsa žalobkyňa nachádzala, ak by aplikovala ustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce. Ďalej uviedla,\nže ustanovenie § 19 Zákonníka práce vyjadruje vôľu zrušiť už skôr uskutočnený právny úkon zo\nzákonných alebo zmluvných dôvodov a je len jedným zo spôsobov zániku záväzku. Ide o všeobecné\nustanovenie Zákonníka práce aplikovateľné na Zákonníkom práce definované dôvody, aplikovateľné\nlen na prípady, kde je odstúpenie vôbec použiteľné. Zmluvné dôvody odstúpenia nie sú v prípade\nžalobkyne aplikovateľné. Je pravdou, že zákonným dôvodom na odstúpenie od zmluvy je okrem\niného aj ustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce, avšak len za predpokladu, že iné ustanovenie\nZákonníka práce nepozná iný inštitút na uplatňovanie si neplatnosti právneho úkonu. Je potrebné si\ntiež uvedomiť, že žalobkyňa sa žalobou, podanou v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, domáha\nurčenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce a súd prvej inštancie\nje povinný skúmať splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok platného skončenia pracovného\npomeru, najmä § 9 Zákonníka práce, ako aj čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce (konanie v\nrozpore s dobrými mravmi - uvedenie nepravdivých informácií, na základe, ktorých žalobkyňa prijala\nrozhodnutie skončiť pracovný pomer dohodou), § 60 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. či dohoda mala\nvšetky náležitosti, resp. žalovaný do nej uviedol dôvod skončenia pracovného pomeru a neobišiel tak\nkogentné ustanovenie Zákonníka práce. K bodom 43. a 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde\nsúd prvej inštancie posudzuje dôvody absolútnej neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a\nvyjadruje sa k slobode vôle, resp. k nedostatku slobodnej vôle, uviedla že, generálny riaditeľ žalovaného,\npán Mgr. Q. O. na ňu vyvíjal nátlak vo forme vyhrážania sa, že jej nebude vyplatené odstupné v\nprípade, ak dohodu o ukončení pracovného pomeru okamžite pri jej predložení nepodpíše. Na žalobkyňu\ntak bol vyvíjaný nátlak cez finančnú stránku a to, že v prípade, ak by neukončila pracovný pomer\ndohodou ihneď, ale by k ukončeniu pracovného pomeru došlo neskôr, tak by jej nebolo vyplatené\nžiadne odstupné, nakoľko by to finančná situácia žalovaného nedovoľovala. Toto doznal sám žalovaný\nvo svojom vyjadrení k žalobe, kde uviedol: „Tvrdenie o tom, že na konci roka 2020 zrejme nebude\nmožné vyplácať finančné nároky zamestnancov - odstupné a iné, ktoré vyplývajú z kolektívnej zmluvy,\nsú pravdivé, z dôvodu, ktoré uvádza samotná žalobkyňa v žalobe.“ Žalobkyňa tak bola pod tlakom\nzo strany žalovaného nútená podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, ak nechcela prísť o\nsvoj nárok na vyplatenie odstupného. Aj v zmysle vyššie uvedeného žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením\nsúdu prvej inštancie, že by prejav vôle žalobkyne bol slobodný, že neuzatvárala dohodu v tiesni.\nŽalobkyňa uvádza, že právny úkon je urobený slobodne, ak k prejavu vôle nebol účastník prinútený\nurčitými skutočnosťami, bez ktorých by k takémuto úkonu nedošlo. Žalobkyňa ale bola prinútená k\npodpisu dohody o skončení pracovného pomeru pod hrozbou nevyplatenia odstupného. V tejto súvislosti\nodkazuje aj na judikát - rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2011, sp. zn. 1Cdo/191/2009\nuvádzaný v podanej žalobe. K bodom 45. až 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd\nvyjadruje k bezprávnej vyhrážke, žalobkyňa uvádza, že v konaní ani neuvádzala a nenamietala, že\nby malo ísť zo strany žalovaného o nejakú bezprávnu vyhrážku. Žalobkyňa upriamuje pozornosť\nsúdu na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie, ktoré v tejto súvislosti cituje súd prvej inštancie však\nhovorí o dôvodoch, pre ktoré by mohol zamestnávateľ so zamestnancom pracovný pomer skončiť\nokamžite, čo však skutkovo ani právne nesúvisí s tým, ako došlo k skončeniu pracovného pomeru\nžalobkyne. Súd prvej inštancie správne uvádza, že žalobkyňa v spore tvrdila, že neplatnosť právneho\núkonu vyvolal omyl. Súd prvej inštancie v bode 54. odôvodnenia rozsudku uvádza, že: „Žalobkyňa za\ninformácie, ktoré poskytol žalovaný a ktoré u nej vyvolali omyl označila nepriaznivú ekonomickú situáciu\nspoločnosti, jej nadbytočnosť, plánované prepúšťanie zamestnancov, prepustenou má byť aj žalobkyňa,\nz dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, pri prepustení neskôr jej negarantuje vyplatenie odstupného,\nnakoľko spoločnosť na to nemusí mať financie z dôvodu platobnej neschopnosti.“ K tvrdeniam súdu\nv bode 54. a 55. odôvodnenia rozsudku, žalobkyňa uviedla, že neoznačila nepriaznivú ekonomickú\nsituáciu za informáciu, ktorá mala u nej vyvolať omyl. Žalobkyňa mala vedomosť o nepriaznivej\nekonomickej situácii. Žalobkyňa predsa vzhľadom na jej pracovnú náplň u žalovaného, mala k dispozícii\n„z prvej ruky“ všetky aktuálne informácie o hospodárskej situácii žalovaného. Informácie poskytnuté\nžalovaným, ktoré u žalobkyni vyvolali omyl, boli práve nadbytočnosť žalobkyne a plánované prepúšťanie\nzamestnancov, pričom prepustenou mala byť aj žalobkyňa z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta,\nako aj to, že pri prepustení neskôr jej negarantuje vyplatenie žiadneho odstupného. Žalobkyňa tak\nbola konaním žalovaného uvedená do omylu, v dôsledku čoho podpísala dňa 19.06.2020 dohodu\no skončení pracovného pomeru. V prípade, ak by žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaný\nnepristúpi k prepúšťaniu zamestnancov, tak by k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru z jej\nstrany nikdy nebolo došlo. Žalobkyňa mala záujem pokračovať vo vykonávanej práci na svojej pozícii.\nŽalobkyňa má za to, že bola uvedená do omylu konaním zo strany žalovaného, ktorý jej pri skončení\n\npracovného pomeru uviedol, že vzhľadom na nepriaznivú ekonomickú situáciu spoločnosti (ktorá bola\nnesporná a o ktorej vedela preukázateľne aj žalobkyňa), je nútený pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu\nzamestnancov a ukončiť s ňou pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti. Žalovaný žalobkyni uviedol\nnepravdivé skutočnosti (nakoľko k prepúšťaniu zamestnancov nedošlo), ktoré boli pre utváranie jej vôle\nrozhodujúce, t. j. žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorej dôsledkom bolo\nskončenie jej pracovného pomeru ku dňu 30.06.2020. Žalobkyňa tak podpísala dohodu o skončení\npracovného pomeru na základe informácií poskytnutých žalovaným, že vzhľadom na zlú ekonomickú\nsituáciu spoločnosti a nadbytočnosť dôjde k prepúšťaniu, pričom prepusteným zamestnancom bude\naj ona. Ako sa však ukázalo, ku žiadnemu hromadnému prepúšťaniu zo strany žalovaného nedošlo,\ndokonca žalovaný uzatvoril pracovné pomery deň nasledujúci po dni skončenia pracovného pomeru\nso žalobkyňou s desiatimi novými zamestnancami. V tomto prípade bola žalobkyňa uvedená konaním\nžalovaného do omylu. V prípade, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu - t.\nj. k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne. Pohnútka v tomto prípade\nmá právny význam, nakoľko sa stala súčasťou právneho úkonu, t. j. bola zahrnutá do prejavenej vôle\nžalobkyne, bola zložkou prejavu jej vôle (podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru) a takýto\nomyl v pohnútke má za následok vadnosť právneho úkonu. Nesprávne predpoklady spojené s právnym\núkonom boli zahrnuté do prejavenej vôle žalobkyne, omyl v nich bol teda omylom vo vôli, pričom omyl\nvo vôli má právne účinky. Žalobkyňa by bez uvedenia nepravdivých skutočností zo strany žalovaného\ndohodu o skončení pracovného pomeru nikdy nepodpísala, nakoľko v čase skončenia pracovného\npomeru bola už skoro v dôchodkovom veku, kedy sa nové zamestnanie hľadá veľmi ťažko. V prípade,\nak by žalobkyňa nebola uvedená do omylu dezinformáciami a nepravdivými tvrdeniami zo strany\nžalovaného, nikdy by z jej strany nedošlo k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru. Nepravdivé\nskutočnosti tvrdené zo strany žalovaného boli jediným, podstatným a rozhodujúcim predpokladom\nprejavu vôle pristúpiť k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa k tvrdeniam súdu\nprvej inštancie uviedla, že rozporovala a naďalej rozporuje skutočnosť potreby organizačných zmien,\nnakoľko v čase skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou ku žiadnej organizačnej zmene neprišlo,\nt. j. neexistovalo rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení\nstavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a teda\nnemožno povedať, že v čase skončenia pracovného pomeru dohodou bola žalobkyňa nadbytočná.\nK reálnemu zrušeniu pracovného miesta žalobkyne nikdy ani nedošlo, pretože jej prácu vykonávala/\nvykonáva iná zamestnankyňa žalovaného, konkrétne pani\nC. a žalobkyňa ju dokonca na túto\nprácu osobne zaúčala a z logiky veci vyplýva, že sa teda nemohla stať ani nadbytočnou. Žalovaný\nprepustil štyroch zamestnancov z celkového počtu 106, a to vrátnika - pána A. E., šoféra - pána A. N.,\nžalobkyňu a jej syna - pána P.. A. Q.. Žalovaný napriek skutočnosti, že mal vykázaný stav záporného\nimania podľa účtovnej závierky zostavenej k 31.12.2019, v období od 2019 do 2020 prijal nových\nzamestnancov. Žalobkyňa tu uvádza, že k 31.12.2020 nedošlo k žiadnemu ďalšiemu prepúšťaniu zo\nstrany žalovaného a teda jedinými prepustenými zamestnancami toľko promovaných organizačných a\noptimalizačných opatrení boli len štyria zamestnanci, vrátane žalobkyne. Sám žalovaný v konaní pred\nsúdom prvej inštancie uviedol, že k odvráteniu stavu hroziaceho konkurzu došlo práve uzatvorením\ndohôd s veriteľmi. Medzi účinné opatrenia tak evidentne nepatrilo ukončenie pracovného pomeru so\nštyrmi zamestnancami, ktorých platy nedosahovali právne a ekonomicky významnú výšku, vrátane\nplatu žalobkyne, takže vyplácanie platov nepredstavovalo pre žalovaného žiadne výrazné náklady.\nZároveň má žalobkyňa za to, že pri takom veľkom počte zamestnancov žalovaného (k 31.12.2019 v\ncelkovom počte 106) samotné ukončenie pracovného pomeru so 4 zamestnancami vrátane žalobkyne\nnijakým výrazným spôsobom neovplyvnilo finančné pomery žalovaného. Žalobkyňa mala vedomosť o\nzlej finančnej situácii žalovaného, uvedené je objektívna skutočnosť, pričom túto skutočnosť žalobkyňa\nnikdy ani nerozporovala. Práve touto zlou finančnou situáciou argumentoval aj pán Z.. Q. O., ktorý\nsa žalobkyni súčasne vyhrážal nezaplateným finančných nárokov vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy a\ntaktiež ju opakovane upozornil, že s jej prepúšťaním bude ešte prepúšťanie zamestnancov hromadne\npokračovať, čím len vyvolával dramatickosť situácie. Avšak aj napriek objektívne zlej ekonomickej\nsituácii žalovaného, žalobkyňa zistila, že táto nebola skutočným dôvodom žalovaného na ukončenie\n12 rokov trvajúceho pracovného pomeru so žalobkyňou. Skutočným dôvodom skončenia pracovného\npomeru so žalobkyňou bolo dosadenie pani S.a pracovné miesto žalobkyne a potreba uvoľnenia tohto\npracovného miesta žalobkyne. Žalobkyňa (bývalá tajomníčka a hovorkyňa Q., ktorá mala na starosti\nnapríklad aj komunikáciu a odpovede verejnosti) v konaní pred súdom prvej inštancie aj upozornila\na popísala osobné väzby pani S. na vedenie spoločnosti a rovnako aj ďalšie skutočnosti, ktoré\njednoznačne poukazujú na to, že šlo o neformálne prevzatie agendy po žalobkyni pani S.. Až po podaní\nžaloby na súd žalovaný prerozdelil agendu prebratú pani S. od žalobkyne aj na iných zamestnancov.\n\nŽalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ani účinne nepoprel, že by pani S. neprebrala pracovnú\nagendu žalobkyne. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie aj uvádzala, že sa jej plat za 12\nrokov výrazne nezmenil, konkrétne bol jedenkrát zvýšený o 100 eur a valorizácie, takže jej prepustením\nnedošlo u žalovaného ku žiadnej úspore a optimalizácii nákladov. Pani S. dostala už nástupný plat\nomnoho vyšší než bol žalobkynin. Žalobkyňa zároveň v rámci konania žiadala súd, aby zaviazal\nžalovaného predložením mzdových listov pani S. za rok 2020. Tým bolo možné porovnať mzdové\nnáklady žalobkyne voči pani S. a vyčísliť tak zásadnú úsporu finančných prostriedkov, ktorá mala byť\npodľa tvrdení žalovaného dosiahnutá prepustením žalobkyne. Súd však tento žalobkyňou navrhovaný\ndôkaz nevykonal. Žalobkyňa tu opakovane zdôrazňuje, že žalovaný jej pri predložení dohody o\nskončení pracovného pomeru uviedol, že spoločnosť (zamestnávateľ) je na tom po finančnej stránke\nveľmi zle, v dôsledku čoho musia pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu svojich zamestnancov vrátane\nžalobkyne, a to z dôvodu jej nadbytočnosti, čomu žalobkyňa uverila, nakoľko informácia o nepriaznivej\nfinančnej situácii bola pravdivá. V zmysle vyššie uvedeného je nepochybné, že tvrdenie žalovaného\no hromadnom prepúšťaní sa nezakladalo na pravde, navyše žalobkyňa nebola ani nadbytočná a\nmožno skonštatovať, že žalovaný vedome a úmyselne uvádzal žalobkyni nepravdivé a nepresné\ninformácie. Žalobkyňa bola tak konaním žalovaného uvedená do omylu, v dôsledku čoho podpísala\ndňa 19.06.2020 dohodu o skončení pracovného pomeru. V prípade, ak by žalobkyňa mala vedomosť\no tom, že žalovaný nepristúpi k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov (nakoľko k hromadnému\nprepúšťaniu zamestnancov u žalovaného nedošlo, čo aj sám žalovaný potvrdil vo svojom vyjadrení,\ncitujeme: „.nakoľko o hromadné prepúšťanie na strane zamestnávateľa k 30.06.2020 nedošlo.“), tak\nby k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru z jej strany nikdy nebolo došlo. Žalobkyňa\nbola jednoznačne uvedená do omylu konaním zo strany žalovaného a ako sa však neskôr ukázalo,\nžalovaný žalobkyni uviedol nepravdivé skutočnosti (nakoľko k prepúšťaniu zamestnancov nedošlo) a\nrovnako sa žalobkyňa nestala nadbytočnou a k zrušeniu jej pracovného miesta/pozície, resp. k zániku\njej pracovnej činnosti nedošlo, nakoľko potreba výkonu jeho práce zostala zachovaná, čo preukazuje\naj skutočnosť, že pracovné úlohy žalobkyne vykonáva pani S., ktorú na ich výkon osobne žalobkyňa\nzaúčala. Nemožno ani logicky prijať argumentáciu, že práve funkcia hovorcu/ tajomníka spoločnosti je\nv čase krízy nadbytočná, keďže práve táto funkcia sa viaže k zvýšeným pracovným povinnostiam napr.\nčastejších zasadnutí predstavenstva, zvýšenej potrebe komunikácie a iným. Práve z toho dôvodu mala\nžalobkyňa v tomto období veľké množstvo nadčasových hodín, o čom by mohla svedčiť aj dochádzková\nkniha. Dve osoby (žalobkyňa a pani S.) schopné zastávať rovnakú pozíciu skutočne nie sú potrebné\nv spoločnosti (inak povedané jedna je nadbytočná), a tak pod využitím notoricky známej informácie o\nzlej finančnej situácii spojenej s potrebou optimalizovania veľkého počtu personálu, pán O. predložil na\npodpis dohodu o ukončení pracovného pomeru žalobkyni, ktorá skutočne nemala/nemá tak významné\nväzby na majoritného/jediného akcionára C. u žalovaného. Súd prvej inštancie sa v rámci bodoch\n55. a 56. odôvodnenia rozsudku venuje preukázaniu nepriaznivej ekonomickej situácie u žalovaného,\npričom toto tvrdenie malo byť podľa súdu informáciou, ktorá mala uviesť žalobkyňu do omylu, resp.\nomylom. Aj v zmysle vyššie uvedeného ale žalobkyňa nikdy nerozporovala nepriaznivú ekonomickú\nresp. finančnú situáciu žalovaného a informácie, ktorú u nej vyvolali omyl, boli nadbytočnosť žalobkyne a\nplánované prepúšťanie zamestnancov, pričom prepustenou mala byť aj žalobkyňa z dôvodu zrušenia jej\npracovného miesta, ako aj to, že pri prepustení neskôr jej negarantuje vyplatenie žiadneho odstupného,\nnakoľko spoločnosť na to nemusí mať financie z dôvodu platobnej neschopnosti. S tvrdením súdu\nprvej inštancie uvedenom v bode 56. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že pán O. poprel, že by\nargumentoval hromadným prepúšťaním a žalobkyňa v spore nepreukázala, že by pán O. pri rokovaní\no dohode o skončení pracovného pomeru argumentoval hromadným prepúšťaním, nemožno súhlasiť.\nV spore bolo jednoznačne preukázané a to aj svedeckými výpoveďami svedkov pána A. N. a P..\nA. Q. ako aj samotnej žalobkyne, že pán Z.. Q. O. pri ukončovaní pracovných pomerov dotknutých\nzamestnancov vrátane žalobkyne uviedol potrebu hromadného prepúšťania zamestnancov žalovaného.\nSúd v bode 57. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza: „V spore bolo preukázané, že v období,\nktoré bezprostredne nasledovalo po podpise predmetnej dohody bolo viacero pracovných pomerov\nukončených spôsobom, ktorý preferoval štatutár žalovaného a to dohodou, pričom je irelevantné, či\niniciátorom dohody bol zamestnanec, vedomý si nepriaznivej ekonomickej situácie spoločnosti, ale\ns vyplatením odstupného či odmeny, alebo zamestnávateľ.“\nK uvedenému tvrdeniu\nsúdu ohľadom ukončenia viacerých pracovných pomerov uvádza žalobkyňa nasledovné. Žalobkyňa na\npojednávaní dňa 29.03.2023 predložila jednak čestné prehlásenia bývalých zamestnancov žalovaného,\nako aj prehľad dôvodov a spôsobov skončení pracovného pomeru so zamestnancami, ktorých označil\nžalovaný. Z tohto zoznamu je zrejmé, že v režime „hromadného prepúšťania“ bol skončený pracovný\npomer len so žalobkyňou, pánom A. N. a pánom P.. A. Q.. Do 30.06.2020 bol skončený pracovný\n\npomer aj s pánom A. E. (pracovná pozícia „vrátnik“), avšak žalobkyňa nemá vedomosť, či aj v tomto\nprípade žalovaný bol oslovovaný rovnako ako žalobkyňa, nakoľko zamestnanec pán A. E. už bol\nv tom čase v dôchodkovom veku. Je možné skonštatovať, že celé údajné „hromadné prepúšťanie\nzamestnancov“, resp. racionalizačné opatrenia v dôsledku potreby realizovať optimalizačné procesy\nspôsobené zlou ekonomickou situáciou žalovaného, o ktorom žalovaný informoval žalobkyňu pri\ndoručovaní dohody o skončení pracovného pomeru, si vyžiadalo prepustenie dvoch zamestnancov,\nktoré inicioval žalovaný. Zvyšní piati zamestnanci (skončený ich pracovný pomer do konca roka 2020)\nodišli dobrovoľne, ak by aj dobrovoľne neodišli, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by im\nbola ponúknutá možnosť prechodom práv a povinností prejsť pod novovzniknutý subjekt Správa ciest\nBratislavského samosprávneho kraja. Žalobkyňa zastáva názor, že pre posúdenie, či u žalovaného\ndošlo ku prepúšťaniu väčšieho počtu zamestnancov, tak ako tvrdil žalobkyni, nie je právne významný\nčasový úsek trvajúci dlhšie ako do konca roka 2020, resp. časový úsek po zasadnutí Bratislavského\nsamosprávneho kraja (ďalej len ako „BSK“) dňa 04.09.2020 je absolútne irelevantný. Finančná kríza\nu žalovaného, ktorá vyústila na prelome rokov 2019 - 2020 spočívala najmä v dlhoch voči veriteľom,\nnakoľko mu kraj (BSK) odmietal uhrádzať niektoré sporné faktúry, niektoré vnímal ako duplicitné,\niné ako fiktívne. K tvrdeniu súdu prvej inštancie uvedenom v bode 57. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku a to, že nebolo preukázané, že by v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného\npomeru žalovaný disponoval informáciou ako sa bude ekonomická situácia vyvíjať a či bude dlh voči\nC. vyriešený inak ako zaplatením. Nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval inou informáciou\nako prezentoval žalobkyni pri návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyňa\nuviedla, že ako bolo v konaní pred súdom prvej inštancie uvedené, dňa 09.06.2020 vznikol dokument\n- Analýza pod názvom „Optimálny model efektívneho fungovania cestného hospodárstva“ (ďalej aj\nako len „Analýza“) pripravený pre C. spoločnosťou O. R. B. s.r.o. Predmetnú analýzu spoločnosti\nGrant Thornton Advisory, s.r.o. z 09.06.2020 žalobkyňa predkladala spolu so svojím vyjadrením zo dňa\n22.08.2023 a je teda súčasťou súdneho spisu, pričom tento dokument považuje žalobkyňa za kľučový\ndôkaz preukazujúci nepravdivé tvrdenia žalovaného. Súčasťou vyššie uvádzanej analýzy okrem iného\nboli aj tieto významné skutočnosti, konkrétne str. 28. Analýzy poukazuje na Organizačnú štruktúru\nspoločnosti, v ktorej sa nachádza aj pozícia žalobkyne „Odborný asistent - hovorca a styk s verejnosťou“\nSpoločnosť zamestnávala k 31.12.2019 - 106 zamestnancov z toho 85 na trvalý pracovný pomer, 21 na\npolovičný pracovný úväzok a 2 zamestnanci mali hodinový úväzok. SWOT analýza preukázala ako jednu\nz „HROZIEB“ vo variante založenia novej spoločnosti práve „zabezpečenie kvalifikovaného personálu\nna všetkých úrovniach činností“. Nakoľko žalovaný vedel aj svojím personálnym vybavením naďalej\nzabezpečovať správu a údržbu ciest bolo žiadúce, aby variant, ktorý bude vyhodnotený ako najlepší,\nzohľadňoval personálne zabezpečenie a teda prechod zamestnancov, ktorí zabezpečia kontinualitu\nv správe a údržbe ciest. Analýza v žiadnom zo skúmaných variant NIKDE nespomínala potrebu\nOPTIMALIZÁCIE PERSONÁLNYCH NÁKLADOV, ktoré v súdnom konaní opakovane uvádzal žalovaný,\nako aj samotný Z.. Q. O. pri svojom výsluchu. Analýza naopak poukazovala na personálne obsadenie\n(teda odborníkov v danej oblasti), ako na výhodu žalovaného a možnú HROZBU, ak by tento personál\nnebol. Žalovaný v rámci dokazovania pred súdom skutočne dokázal nespornú skutočnosť a to, že\nspoločnosť/žalovaný sa nachádzal vo finančnej kríze, čo žalobkyňa nikdy nespochybňovala a uvedené\nnebolo sporné. Žalovaný však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal spojenie finančnej krízy u\nžalovaného s jedine ním deklarovanou potrebou optimalizácie personálnych nákladov. V tejto súvislosti\nžalobkyňa žiadala súd prvej inštancie, aby v tejto súvislosti zaviazal žalovaného preukázať spojenie\nfinančnej krízy s potrebou optimalizácie personálnych nákladov, čo však súd prvej inštancie nevykonal.\nŽalobkyňa uviedla, že dokument „Optimálny model efektívneho fungovania cestného hospodárstva“\nvznikol dňa 09.06.2020, dohoda o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou bola podpísaná dňa\n19.06.2020, to znamená, že v čase podpisu dohody Mgr. Q. O. vedel, že spoločnosť kontrolovane\nzanikne A NAHRADÍ JU NOVÁ spoločnosť a dokonca mal vedomosť aj ako bude eliminované riziko\nnedostatku personálu pri novovzniknutej spoločnosti, nakoľko to vyplývalo z manažmentu riadenia\nrizík spomínanej analýzy, výňatok z Analýzy: „- ukončenie pracovnoprávnych pomerov s jednotlivými\nzamestnancami Q. na základe výpovede alebo vzájomnej dohody. Novovzniknutá obchodná spoločnosť\nnásledne ponúkne týmto zamestnancom pracovný pomer.„- prevod podniku alebo časti podniku. V tomto\nprípade, ak by sa prevádzala hospodárska jednotka, úloha alebo činnosť zamestnávateľa (napríklad\nich kúpou novozaloženou spoločnosťou) alebo ich časti k inému zamestnávateľovi, tak prechádzajú aj\npráva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho\nzamestnávateľa.“ C. sa striktne riadilo odbornou Analýzou spoločnosti Grant Thornton Advisory zo\ndňa 09.06.2020 vypracovanou práve na tento účel. Z predmetnej analýzy žalobkyňa uvádza: „Cieľom\ndokumentu je poskytnúť BSK odborny´´´´ podklad pre budúce rozhodnutie úradu C. o optimálnom\n\nmodeli fungovania cestného hospodárstva a spoločnosti Q..“ Záverom predmetnej analýzy predkladanej\ndo konania bolo konštatované: „Vzhľadom na riziká spojené s jednotlivými variantmi a zohľadniac\nrealizovateľnosť nástrojov na ich elimináciu najmä vo väzbe na potrebu zosúladenia súčasnej zmluvy\ns Q. a C. so zákonom o verejnom obstarávaní, s ohľadom na finančnú situáciu Q. a jej predikciu\nna nasledujúce roky, ako aj potrebu investícií do strojového vybavenia, považujeme za najvhodnejšie\nvytvorenie novej obchodnej spoločnosti v W. % vlastníctve C..“ Tohto modelu sa pridržiavalo i BSK a\nvykonávalo všetky kroky k dosiahnutiu tohto cieľa (viď „časový a vecný harmonogram“ str. 71 Analýzy).\nDňa 12.06.2020 rozhodlo predstavenstvo žalovaného, že nevyužije zákonnú možnosť a nepodá návrh\nna vyhlásenie konkurzu, nakoľko prebehli rokovania s veriteľmi o ich pohľadávkach, čo je v riešení a\nje nad hodnotu záporného vlastného imania! (viď zápisnica z rokovania predstavenstva žalovaného\n05/2020 zo dňa 12.06.2020, ktorá je súčasťou súdneho spisu). V čase ukončenia pracovného pomeru\nso žalobkyňou, konkrétne od 09.06.2020 žalovaný vedel predpokladať, čo je najlepšie východisko\nzo zlej finančnej situácie, pretože je to explicitne uvedené vo vypracovanej Analýze (ktorou sa C.\nriadilo) a zároveň vedel, ako sa vyvinie situácia s veriteľmi, pretože v čase podpisu dohody o skončení\npracovného pomeru disponoval zápisnicou z predstavenstva Q. č. 05/2020 zo dňa 12.06.2020, kde\nje explicitne uvedené, že - „.že predstavenstvo žalovaného využilo zákonnú možnosť a nepodalo\nnávrh na vyhlásenie konkurzu...Spoločnosť Q. a.s. disponuje potvrdeniami od jednotlivých spoločností,\nže hodnota pohľadávok je v riešení, je nad hodnotu záporného vlastného imania.“ Dňa 15.06.2020\nsa stal predsedom predstavenstva žalovaného Z.. Q. O., ktorý neskôr prezentoval na spoločnom\nstretnutí so zamestnancami VÍZIE a svetlú PERSPEKTÍVU spoločnosti, žalobkyňu však na toto stretnutie\nneprizval, čo bolo dosvedčené svedeckou výpoveďou pána A.. A. D.. Dňa 19.06.2020 predložil žalovaný\nžalobkyni dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu s odôvodnením o hlbokej\nfinančnej kríze spojenú s nevyhnutnou a urgentnou potrebou optimalizácie personálnych nákladov\nformou prepúšťania zamestnancov. Potrebu optimalizácie personálnych nákladov uviedol žalovaný\naj vo viacerých svojich vyjadreniach a to konkrétne vo svojom vyjadrení zo dňa 13.10.2020, Z..\nQ. O. v rámci svojho výsluchu v konaní A. N. c/a Q., a.s. vedenom pod sp. zn.: 21Cpr/24/2020\n(aktuálne pod sp. zn.: B3-21Cpr/24/2020 na Mestskom súde BA IV) a to dňa 06.09.2022, Mgr. Q.\nO. v rámci svojho výsluchu v tomto konaní dňa 16.01.2023. Žalobkyňa má za to, že z dokladov\npredložených v súdnom konaní bolo nesporným, že žalovaný nebol v kríze z dôvodu prezamestnanosti\na teda optimalizácia personálnych nákladov nebola nutná, čo dokazuje okrem spomínanej Analýzy\naj skutočnosť, že spoločnosť si nemala potrebu nechať vypracovať plán optimalizácie personálnych\nnákladov, ba naopak svojich zamestnancov potrebovala na plnenie správy a údržby ciest a to či už\nako pôvodná Q. alebo nová spoločnosť. Už dňa 04.09.2020 schválilo zastupiteľstvo C. uznesením\nč. 284/2020 vyčlenenie - použitie rozpočtových prostriedkov na úhradu nárokov z verejných zdrojov.\nAnalýza C. ukázala, že za najlepší postup bolo založenie novej spoločnosti s výlučnou účasťou BSK.\nV konaní pred súdom prvej inštancie žalobkyňa jednoznačne preukázala, že dňa 19.06.2020, t. j. v\nčase kedy sa ukončoval pracovný pomer so žalobkyňou, mal Z.. Q. O. vedomosť, a to konkrétne z\nAnalýzy C., ako aj zápisnice predstavenstva zo dňa 12.06.2020, že u žalovaného NIE JE a NEBOLA\npotreba optimalizovať PERSONÁLNE náklady a teda pod využitím rétoriky o finančnej kríze, uviedol\nžalobkyni nepravdivé a skreslené informácie o potrebe optimalizácie personálnych nákladov, že vedel,\nako sa bude situácia u žalovaného vyvíjať, nakoľko vypracovaná Analýza bola pre BSK záväzná\n- založenie nového subjektu s prechodom zamestnancov, zároveň v zmysle už vyššie uvádzaného\nčasového a vecného harmonogramu založenia obchodnej spoločnosti uvedeného na str. 71 Analýzy\nmal vedomosť aj o tom, aké sú jednotlivé fázy (obsah/časti prípravnej a implementačnej fázy/čoho sa\ntýkajú) a rovnako tak vedel aj to, kedy sa čo má v zmysle daného harmonogramu uskutočniť, vedel,\nže zamestnancov bude pre novovytvorený subjekt potrebovať, vedel, že skončenie pracovného pomeru\nsa bude týkať len žalobkyne, jej syna, zamestnanca na pozícii „vrátnik“ a na pracovnej pozícii „vodič“,\nktorého nepotreboval, nakoľko pán Z.. O. je spôsobilý sám viesť motorové vozidlo, vedel, že miesto\nžalobkyne nebolo nadbytočné a teda nezaniklo, vedel, že agendu žalobkyne prevezme pani S., osoba\npersonálne napojená na vedenie. Opätovne aj v rámci tohto odvolania žalobkyňa zdôrazňuje, že žiadne\noptimalizačné opatrenia spojené so zlou finančnou situáciou sa u žalovaného nikdy nerealizovali a teda\nskončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo účelové a s cieľom sa zbaviť žalobkyne za každú\ncenu. V skutočnosti nasledovalo prijatie 13 nových zamestnancov na dobu neurčitú, čo len dotvára\nobraz o tom ako veľmi a silno žalovaný potreboval „optimalizovať.“ Žalobkyňa týmto tiež upriamuje\npozornosť súdu na to, že po skončení pracovného pomeru s ňou, žalovaný prijal odo dňa 01.07.2020\n13 nových zamestnancov na pracovnú pozíciu „informátor“, z toho boli traja s miestom výkonu práce\nzhodnom s miestom výkonu práce žalobkyne, pričom všetci boli prijatí na pracovný pomer na dobu\nneurčitú, čo je skutočne nezvyklé pre aj bežné spoločnosti a zamestnávateľov v dobrej ekonomickej\n\nkondícii, nieto pre zamestnávateľa, ktorý má ekonomické problémy a smeruje do konkurzu, či likvidácie,\nz dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a prijíma racionalizačné opatrenia. Ak by skutočne ako\ndôsledok zlej finančnej situácie bola prepúšťanie zamestnancov ako ju vykreslil súdu Mgr. O., tak by\nlogicky nedošlo ku prijímaniu toľkých zamestnancov na dobu neurčitú, ale by boli prijatí na inú a najmä\nlacnejšiu formu pracovnoprávneho vzťahu, napr. dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru, kde zamestnávateľ neposkytuje stravné, či dovolenku, 13. plat, či iné benefity ako poskytuje\nbežným zamestnancom. Prijatie nových zamestnancov len preukazuje postup žalovaného predikovaný\nAnalýzou a to zabezpečiť personál, ktorým by novovzniknuté spoločnosti vedeli a mohli realizovať svoj\npredmet podnikania. Na účelovosť konania žalovaného voči osobe žalobkyne poukazuje aj to, že ak\nbola žalobkyňa skutočne tak nadbytočná a jej pracovná pozícia zanikla, žalovaný jej mohol ponúknuť\naj pracovnú pozíciu informátora, na ktoré prijal 13 nových zamestnancov. Žalovaný v konaní ničím\nnepreukázal, že všetky pracovné pozície „informátor“ neboli v čase ukončovania pracovného pomeru\nvoľné a žalobkyňa by jedno z nich nemohla zastávať. Konanie žalovaného tak silne poukazuje na to,\nže sa jej potreboval zbaviť a jej miesto uvoľniť inému zamestnancovi, konkrétne pani S.. Z.. Q. O.\nteda v čase podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, t. j. dňa 19.06.2020 vedel, že nebude\npotrebné hromadné prepúšťanie zamestnancov žalovaného, no napriek tomu to žalobkyni pri skončení\npracovného pomeru uviedol. T. však v čase podpisu dohody o skončení jej pracovného pomeru skutočne\nnemohla vedieť, že Mgr. Q. O. už v tom čase disponoval Analýzou a bol preukázateľne informovaný o\nkaždom kroku. Vyššie uvedené skutočnosti tiež preukazujú to, že žalovaný v osobe pána Mgr. Q. O.\npri ukončovaní pracovného pomeru so žalobkyňou jej uviedol zavádzajúce a nepravdivé informácie o\nhromadnom prepúšťaní, prepúšťaní väčšiny zamestnancov, potrebe optimalizácie v spojení s finančnými\nproblémami žalovaného, čím ju uviedol pred podpisom dohody o omylu, následkom ktorého došlo k jej\nrozhodnutiu skončiť pracovný pomer takouto formou. Zároveň žalobkyňa považuje za potrebné v rámci\ntohto odvolania poukázať aj na relevantné skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka p. A.. A. D., ktorý\nbol vypočutý na pojednávaní dňa 29.03.2022 a ktorý poukázal na nasledovné: po nástupe Z.. O. do\nfunkcie generálneho riaditeľa tento zvolal poradu, na ktorej hovoril o perspektívach žalovaného, žiadne\nslová o zrušení spoločnosti neboli komunikované a teda bolo zrejmé, že žalovaný bude fungovať aj\nnaďalej. S. A.. A. D. sa tejto porady zúčastnil osobne, takže informácie z nej nemá sprostredkovane.\nPri vytváraní dohôd o skončení pracovného pomeru ho kontaktovala personalistka žalovaného pani N.,\nktorú upozornil na to, aby pri organizačných zmenách tieto výslovne do dohody o skončení pracovného\npomeru uviedla, avšak pani N. uviedla, že generálny riaditeľ (pozn. Z.. O.) uvedené nechce. S. A..\nA. D. bol pani N. kontaktovaný osobne, takže informácie, ktoré mu uviedla nemá sprostredkované.\nŽiadna nadbytočnosť žalobkyne neexistovala, nakoľko nebola ani zmenená organizačná štruktúra,\nani organizačný poriadok. Uvedenú skutočnosť pán A.. A. D. zaznamenal svojimi zmyslami, nakoľko\npočas trvania pracovného pomeru tieto dokumenty pripravoval, mal o nich on sám osobne a nie\nsprostredkovane preukázateľnú vedomosť o ich obsahu. Pracovné činnosti žalobkyne nikdy nezanikli,\nvykonáva ich pani S.. Uvedenú skutočnosť svedok pán A.. A. D. navnímal osobne, vlastnými zmyslami a\nnemá ju sprostredkovane, nakoľko uvedené je zistiteľné aj pre osobu, ktorá nebola v pracovnoprávnom\nvzťahu so žalobcom, nieto ešte pre kolegu pani S. a žalobkyne. Nikomu okrem žalobkyne, pána P.. A.\nQ. a pána A. N. nebola zo strany zamestnávateľa ponúknutá dohoda o skončení pracovného pomeru,\nvšetci, s ktorými bol skončený pracovný pomer, odišli na vlastnú žiadosť. Keďže bol pán JUDr. A. D.\njedným z iniciátorov dobrovoľných skončení pracovného pomeru, aj tieto skutočnosti, o ktorých na súde\nvypovedal, mal získané z vlastnej vedomosti, nie sprostredkovane, nakoľko aj on sám dobrovoľne skončil\npracovný pomer. Počas trvania jeho pracovného pomeru (pozn. do februára 2021) nebola prijatá na\nstrane žalovaného žiadna organizačná zmena, na základe ktorej by sa žalobkyňa, alebo iní zamestnanci\nstali nadbytočnými. Nakoľko organizačné zmeny majú dopady na organizačnú štruktúru a organizačný\nporiadok a tieto vypracúval pán A.. A. D., mal osobnú a nie sprostredkovanú vedomosť o tom, že u\nžalovaného nedošlo ku žiadnej organizačnej zmene. Ako podnikový právnik nikdy nevypracúval rešerše\na podklady k hromadnému prepúšťaniu. Výsluch svedka pána A.. A. D. preukázal, že žalobkyňa nebola\nnikdy nadbytočnou zamestnankyňou, jej pracovné činnosti nikdy nezanikli a vykonáva ich naďalej iná\nzamestnankyňa, ktorá bola prijímaná s tým, že tieto činnosti po žalobkyni bude vykonávať. Svedok ďalej\npreukázal, že žiadne optimalizačné opatrenia sa u žalovaného nerealizovali, väčšina zamestnancov,\nokrem žalobkyne, pána P.. A. Q. a pána A. N. odišla z vlastnej iniciatívy. S. A.. A. D. ako jediný právnik\nu žalovaného nikdy nepripravoval podklady k hromadnému prepúšťaniu, čo jednoznačne poukazuje na\nto, že u žalovaného nikdy ku žiadnemu prepúšťaniu ako dôsledku optimalizačných opatrení nedošlo.\nŽalobkyňa tu upriamila pozornosť aj na skutočnosť, že samotný žalovaný v konaní pred súdom prvej\ninštancie nepredložil súdu žiadnu analýzu preukazujúcu personálne úspory za rok 2020 realizované\npráve prepúšťaním, resp. prepustením žalobkyne, pána A. a pána P.. A. Q., takže logicky ňou nemohol\n\ndisponovať ani v čase pred skončením pracovného pomeru so žalobkyňou, takže jeho tvrdenia o\npotrebe racionalizačných opatrení bez reálnej vedomosti úspory nákladov vyznievali v konaní silne\ntendenčne. Žalovaný si ani len s odstupom času nedal námahu, aby súdu preukázal či vôbec a o\nkoľko došlo ku úspore finančných prostriedkov prepustením žalobkyne a ďalších jej dvoch kolegov. V\nkonaní pred súdom prvej inštancie boli potvrdené tvrdenia žalobkyne o tom, že u žalovaného neprebehla\nžiadna optimalizácia formou redukcie zamestnancov (nasvedčuje tomu do konania zo strany žalovaného\npredložená tabuľka objemu vynaložených mzdových nákladov), nakoľko náklady na zamestnancov boli\ndokonca v druhej polovici roka 2020, po prepustení žalobkyne vyššie (opticky ich znížila akurát zníženie\nodmeny členov predstavenstva) a to aj napriek avizovaným mzdovým zvýhodneniam za prácu vo sviatok\na počas víkendov. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že pán Z.. Q. O. pri rozhovore\nso žalobkyňou mal preukázateľnú vedomosť o zámere hlavného akcionára žalovaného nerealizovať\nracionalizačné opatrenia prepúšťaním zamestnancov a aj napriek tomu zavádzal žalobkyňu v snahe sa\njej účelovo zbaviť, tým, že s ňou uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru. Ďalším faktorom,\nktorým ju primäl ku podpisu dohody o skončení pracovného pomeru bolo jeho tvrdenie, že v prípade,\nak nedôjde ku skončeniu pracovného pomeru dohodou hneď, nebude mať finančné prostriedky na\nvyplatenie odstupného vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu v spoločnosti. Napokon ale aj tieto\nuvedené tvrdenia sa ukázali ako zavádzajúce, žalovaný pravidelne plniť všetky svoje mzdové povinnosti\nvoči zamestnancov načas a nič nepreukázalo, že by mal finančné ťažkosti a nedostatok financií na\nuhrádzanie mzdových nákladov. Z podkladov predkladaných do konania žalovaným vyplýva, že do\nkonca roka 2020 k žiadnym optimalizačným procesom v podobe redukcie a prepúšťania zamestnancov\nnedošlo, nasvedčuje tomu aj objem mzdových nákladov, ktorý bol dokonca po prepustení žalobkyne,\npána P.. A. Q. a pána A. N. vyšší ako v čase, kedy ich žalovaný zamestnával. Rovnako tak aj\nžalobkyňou do konania predkladaný dokument „efektívny model fungovania“ potvrdil jej tvrdenie o tom,\nže u žalovaného neprebehla žiadna optimalizácia formou redukcie zamestnancov. Aj vzhľadom na vyššie\nuvedené tvrdenia súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by v čase uzatvorenia dohody o\nskončení pracovného pomeru žalovaný disponoval informáciou ako sa bude ekonomická situácia vyvíjať\na či bude dlh voči C. vyriešený inak ako zaplatením a že nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval\ninou informáciou ako prezentoval žalobkyni pri návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného\npomeru, sú aj vo svetle vyššie uvedených skutočností v tomto odvolaní nepravdivé. Na základe vyššie\nuvedeného žalobkyňa poukazuje na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na\nzistenie rozhodujúcich skutočností a rovnako tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) a f) L.. Súd v bode 60.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza: „Ku námietke žalobkyne, že dohoda neobsahovala dôvod\nskončenia súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 60 ods. 2 Zákonníka práce neexistovali dôvody, ktoré\nby zamestnávateľ musel uvádzať a o iný dôvod žalobkyňa žalovaného nepožiadala.“ K uvedenému\nuvádza žalobkyňa nasledovné. Už v zmysle vyššie uvádzaného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa\n30.01.2013, sp. zn. 1Cdo/123/2011: „Hoci dohoda o skončení pracovného pomeru najviac zodpovedá\nzásade zmluvnej voľnosti, Zákonník práce čiastočne túto zmluvnú autonómiu obmedzuje, tým, že\nzamestnávateľovi ukladá povinnosť uviesť dôvody skončenia pracovného pomeru, ak sa pracovný\npomer skončil z dôvodov organizačných zmien. Pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru\nz dôvodu organizačných zmien je potom nevyhnutné naplnenie predpokladov použitia výpovedného\ndôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda: existencia organizačnej zmeny (písomné\nrozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), nadbytočnosť zamestnanca,\npríčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.“\nV zmysle § 60 ods. 2 Zákonníka práce: „Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a\nzamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru,\nak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v §\n63 ods. 1 písm. a) až c) a f).“ Zákonník práce teda vyžaduje, aby bol v dohode o skončení pracovného\npomeru uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru, pokiaľ to zamestnanec požaduje alebo ak ide\no skončenie podľa § 63 ods. 1 písm. a), b) c) a f) Zákonníka práce, t. j. aj nadbytočnosť, čo bol práve\nprípad žalobkyne. Samotná dohoda o skončení pracovného pomeru žalobkyne neobsahovala žiaden\ndôvod skončenia pracovného pomeru, pričom v zmysle § 60 ods. 2 Zákonníka práce mala táto dohoda\nautomaticky obsahovať dôvod skončenia pracovného pomer, nakoľko v prípade žalobkyne išlo o dôvod\njej nadbytočnosti (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Žalobkyňa v tomto prípade ani nemusela\nžiadať o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru do dohody o skončení pracovného pomeru.\nAk žalovaný dôvodil skončenie pracovného pomeru práve nadbytočnosťou žalobkyne, v zmysle § 63\nods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tak bol povinný v dohode uviesť aj samotný dôvod. Vzhľadom na\nto, že žalovaný v samotnej dohode o skončení pracovného pomeru dôvod skončenia spočívajúci v\n\norganizačnej zmene neuviedol, existuje teda dôvodná pochybnosť o existencii nejakej organizačnej\nzmeny, v dôsledku ktorej by sa žalobkyňa stala skutočne nadbytočnou. V tomto prípade tvrdenie súdu\nprvej inštancie v bode 60. odôvodnenia rozsudku je v rozpore s dikciou ustanovenia § 60 ods. 2\nZákonníka práce, súd prvej inštancie v tomto prípade vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobkyňa je zároveň toho\nnázoru, že súd prvej inštancie mal v rámci tohto konania a svojho rozhodovania skúmať prípadný rozpor\ns dobrými mravmi, konkrétne či konanie žalovaného (uvedenie nepravdivých informácií, na základe\nktorých žalobkyňa prijala rozhodnutie skončiť pracovný pomer dohodou) nebolo v rozpore s dobrými\nmravmi, pričom prihliadanie na prípadný rozpor výkonu práv s dobrými mravmi je ex offo povinnosťou\nsúdu (viď. uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 14CoPr/11/2023 zo dňa 26.09.2023, kde sa\nuvádza, že „...prihliadanie na prípadný rozpor výkonu práv s dobrými mravmi je ex offo povinnosťou\nsúdu...“). Súd prvej inštancie sa v rámci konania a svojho rozhodovania vôbec nezaoberal otázkou\nprípadného rozporu s dobrými mravmi vo vzťahu ku konaniu a správaniu sa žalovaného. Podľa čl.\n2 Zákonníka práce: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v\nsúlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka\npracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“ Konkludujúc vyššie uvedené súd prvej inštancie\nv rámci svojho rozhodnutia a aj s prihliadnutím na obsah jednotlivých bodov odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, účelovo vybral a uviedol len niektoré skutočnosti z priebehu konania a iné, ku konaniu\nrelevantné skutočnosti, úplne odignoroval a vyslovene jednostranne interpretoval svoje argumenty s\ntým, že sa riadne nevysporiadal s viacerými, žalobkyňou namietanými relevantnými argumentami,\nžalobkyňou uvádzanými dôležitými skutočnosťami a predkladanými dôkazmi. V tomto prípade súd\nprvej inštancie podľa názoru žalobkyne opomenul postavenie žalobkyne ako slabšej strany ako aj\nsvoju zvýšenú mieru ingerencie do konania orientovanú práve na slabšiu stranu a nevykonal všetky\ndôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci s poukazom na aplikáciu vyšetrovacieho princípu, ktorým je\nviazaný. Žalobkyňa má za to, že uvedený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie zakladá\naj odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. K uvedenému uviedla, že obsah práva na\nspravodlivý proces je pomerne široký. Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým aj právo na\nvyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu\nSR z 27.08.2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019: „Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo\núčastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť,\npričom sa musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a\nto spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav,\nkeď v hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli\nv konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu\nich odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho,\nže by dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť (4Cdo 102/2017). Pokiaľ\ntakto odvolací súd postupoval aj v prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a v dôsledku\ntoho aj jeho protiústavnosť...“ Žalobkyňa má za to, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného\npomeru dohodou, a preto nemožno súhlasiť ani so záverom súdu uvedenom v bode 59. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platný právny úkon a skončenie\npracovného pomeru dohodou v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce je platné, preto žalobu o\nurčenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol. Na základe vyššie uvedeného týmto žiada,\naby odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n16.05.2024, č.k. B3-63Cpr/7/2020-425 a vydal rozsudok v nasledovnom znení: „Skončenie pracovného\npomeru dohodou uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 19.06.2020 je neplatné. Žalobkyňa\nmá voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n10. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý doručené odvolanie považuje za nedôvodné\na v celom rozsahu za neopodstatnené, odkazujúc pritom na správnosť a spravodlivosť vydaného\nprvoinštančného rozsudku. Konajúci súd v prvej inštancii rozhodol v predmetnom konaní rozsudkom,\nktorý náležite a podrobne odôvodnil. Prvoinštančný súd sa pritom v rámci konania dostatočne zaoberal\nmeritom veci a argumentáciou sporových strán. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie viedol\nprvoinštančné konanie s dôrazom na posúdenie veci do hĺbky, pričom v konaní vykonal rozsiahle\ndokazovanie, hoc spôsobujúc tak zdĺhavosť konania v prvom stupni. Na základe uvedeného a v\ncelom rozsahu odkazujúc na obsah rozsudku má za to, že vydaný rozsudok je správny a spravodlivý,\nvychádza z dôkladne a náležite zisteného skutkového stavu zohľadňujúc slabšie postavenie žalobcu\n\nako strany sporu v konaní; prvoinštančný súd v rozsudku v plnej miere zobral do úvahy a posúdil\nargumentáciu oboch sporových strán a v konaní navrhnuté, resp. predložené dôkazy. Tiež má za to,\nže rozsudok je výsledkom vecne i právne relevantného posúdenia a správnej aplikácie príslušných\nustanovení pracovnoprávnych predpisov a k nim subsidiárne uplatňovaných noriem práva. Žalobca v\nrámci strán 3 až 8 odvolania rozporuje odmietnutie aplikácie § 49a Občianskeho zákonníka v rozhodnutí,\nuplatnení zásady absolútnej neplatnosti pracovnoprávnych vzťahov, no najmä sa zaoberá vlastným\nzdôvodnením tvrdenej nemožnosti aplikácie § 19 Zákonníka práce v prejednávanej veci. Žalovaný má za\nto, že žalobca zavádzajúco a účelovo predkladá argumentáciu zhodnocujúc relevantné normy právnych\npredpisov neúplným spôsobom, a teda opomínajúc komplexnosť veci, no zároveň opomína rozsiahlu\njudikovanú prax slovenských súdov. V dotknutej časti odvolania žalobca dôvodí ním tvrdenú nemožnosť\nuplatnenia § 19 Zákonníka práce v prejednávanej veci poukazujúc na subsidiárne použitie noriem\nObčianskeho zákonníka. Žalovaný, zohľadňujúc znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, pritom poukazuje na\nrozsah, v ktorom môžu byť uplatňované normy Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch.\nPodľa zásady preferencie špeciálneho právneho predpisu pred všeobecným právnym predpisom\nsa v pracovnoprávnych vzťahoch prednostne uplatní špeciálna právna úprava, t. j. Zákonník práce\na až následne, ak Zákonník práce neustanovuje inak, všeobecná právna úprava, t. j. Občiansky\nzákonník1. Zákonník práce bez ďalšieho obsahuje špecifickú úpravu následku. Podľa rozhodnutia\nKrajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.12.2016, spis. zn. 4Co/10/2016; pri prítomnosti právne\nrelevantného omylu pri právnych úkonoch v pracovnoprávnych vzťahoch - poukazuje pritom na ustálenú\nsúdnu prax na danú otázku, v zmysle ktorej „Uzavretie zmluvy v omyle rieši v pracovnom práve\nustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je potrebné postupovať.“ Vyššie prezentovaný\nspôsob subsidiárnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka pred všeobecnými ustanoveniami\nObčianskeho zákonníka, a to najmä vo vzťahu k prednostnej aplikácii odstúpenia podľa § 19 Zákonníka\npráce, potvrdzuje i judikovaný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v znení rozhodnutia zo\ndňa 24.08.2022, sp. zn. 1Cdo/162/2020, v zmysle ktorého: „Odstúpenie je všeobecne upravené v §\n48 a § 49 Občianskeho zákonníka, tieto ustanovenia sú v pracovnoprávnych vzťahoch použiteľné\nvzhľadom na existujúcu subsidiaritu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka len do tej miery,\npokiaľ Zákonník práce nestanovuje inak. V pracovnoprávnych vzťahoch sa tak v prvom rade bude\nuplatňovať pracovnoprávna úprava odstúpenia od zmluvy podľa § 19 Zákonníka práce, až následne\nprichádza do úvahy možnosť použitia občianskoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od\nzmluvy v zmysle § 19 ods. 1 Zákonníka práce sa vzťahuje na všetky zmluvy v pracovnom práve,\nvrátane pracovnej zmluvy.“ V nadväznosti na uvedené, nakoľko sa jednoznačne s uzatvorením dohody\no skončení pracovného pomeru v omyle spája právo od nej odstúpiť, aplikáciou prostej právnej logiky\nje ďalej vylúčené akékoľvek pojednávanie o neplatnosti takejto dohody. Pokiaľ totiž zákon ustanovuje\nprávo od dohody o skončení pracovného pomeru odstúpiť, takáto dohoda musí byť bez ďalšieho platná,\nkeďže základným predpokladom možnosti odstúpenia od dohody je skutočnosť, že táto dohoda je platná.\nAk by totiž dohoda platná nebola, nie je možné ju ani zrušiť prostredníctvom odstúpenia. Žalovaný má\nza to, že nemožno uvažovať o alternovaní § 19 Zákonníka práce o odstúpení od dohody v prípade\njej uzatvorenia v omyle a § 77 Zákonníka práce o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nakoľko\ntieto sa povahou svojho obsahu a právnych následkov vzájomne vylučujú. Zároveň však považuje za\njednoznačné, že v uvedenej veci je potrebné aplikovať práve § 19 Zákonníka práce, nakoľko popisovaný\nskutkový stav prejednávanej veci by za prítomnosti žalobcom tvrdeného omylu napĺňal pojmové znaky\npráve tohto špeciálneho ustanovenia. Odkazujeme taktiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo\ndňa 26.07.2017, sp. zn. 25CoPr/2/2017: „Úprava omylu v tomto špeciálnom ustanovení Zákonníka práce\n[pozn. § 19] je pritom odlišná od jej úpravy v Občianskom zákonníku v § 49a, ktorý je lex generalis\nvo vzťahu k Zákonníku práce, ktorý je pre danú vec lex specialis; ust. § 49a Občianskeho zákonníka\nje preto na danú vec neaplikovateľné. Ak ho súd prvej inštancie nenáležite aplikoval, vec nesprávne\nprávne posúdil.“ Nad rámec uvedeného však vyššie citovaným právnym názorom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky je vyvrátený nesprávny právny záver žalobcu, že by bolo ustanovenie § 19\nZákonníka práce neaplikovateľné práve na dohodu o skončení pracovného pomeru. Ustanovenie §\n19 Zákonníka práce je uplatniteľné vo vzťahu ku všetkým zmluvám a dohodám v pracovnom práve,\nvrátane dohody o skončení pracovného pomeru; ostatne, samotné citované rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sa zaoberá a potvrdzuje práve aplikáciu § 19 Zákonníka práce na prítomnosť\nomylu pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru, no zároveň aplikovateľnosť predmetného\nustanovenia Zákonníka práce na uvedené situácie potvrdzuje i rozsiahla súdna prax všeobecných\nsúdov (porovnaj Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 15CoPr/12/2017;\nrozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.06.2018, sp. zn. 3CoPr/6/2017; rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 15CoPr/12/2017; rozhodnutie Krajského súdu\n\nv Nitre zo dňa 27.03.2012, sp. zn. 25Co/276/2011; rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa\n11.02.2019, sp. zn. 10CoPr/3/2018; rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.07.2017, sp.\nzn. 25CoPr/2/2017; Pokiaľ žalobca v odvolaní napáda konajúcim súdom uplatnenú zásadu absolútnej\nneplatnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, odkazujeme na judikovaný záver Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, v zmysle ktorého sa v rámci pracovnoprávnych vzťahov skutočne uplatňuje zásada absolútnej\nneplatnosti tak, ako to správne ukotvuje v rozhodnutí prvostupňový súd. Jedinú výnimku z tejto zásady\npredstavuje uplatňovanie inštitútu relatívnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77\nZákonníka práce. Z uvedeného dôvodu, v prejednávanej veci nemožno aplikovať výnimku zo zásady\nabsolútnej neplatnosti pracovnoprávnych vzťahov a táto zásada platí; nakoľko žalobcovi s ohľadom\nna skutkové okolnosti veci vznikol nárok na odstúpenie od dohody o ukončení pracovného pomeru\npodľa § 19 Zákonníka práce (keďže „neplatnosť“ skončenia pracovného pomeru odôvodňoval práve\nsvojim konaním v údajnom omyle), pričom právo odstúpiť od dohody logicky predpokladá platnosť\ntejto dohody (nie je právne ani logicky možné sa dovolávať neplatnosti). Pokiaľ sa žalobca zaoberá\núčinkami odstúpenia od dohody o skončení pracovného pomeru v súlade s § 19 Zákonníka práce,\npoukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci - platne uzatvorená dohoda o skončení pracovného\npomeru bez prítomnosti akéhokoľvek žalobcom tvrdeného omylu - by bol následok a status žalobcu v\nprípade aplikácie § 19 Zákonníka práce (odstúpenie) veľmi podobný v porovnaní s aplikáciou všeobecnej\nnormy neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce. A teda, žalobca by\nod dohody o skončení pracovného pomeru odstúpil v domnienke prítomnosti tvrdeného omylu, ktorú\nby teda žalovaný odmietol pre nenaplnenie dôvodov podľa § 19 Zákonníka práce. V tomto momente\nmá zamestnanec v zmysle ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na určení, či pracovný\npomer trvá, nakoľko bez neho je jej právne postavenie ohľadom trvania pracovného pomeru neisté.\nV uvedenom žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.02.2019, sp.\nzn. 10CoPr/3/2018: „Ak by žalobca postupoval podľa citovaného ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka\npráce a využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy [pozn. namiesto uplatňovania neplatnosti skončenia\npracovného pomeru], mohol by sa v prípade neakceptovania odstúpenia žalobcu [pozn. zamestnanca]\nod dohody zo strany žalovaného [pozn. zamestnávateľa] domáhať iných nárokov ako sa domáha\nv tomto konaní, a to napríklad určenia, že pracovný pomer trvá, platnosti odstúpenia od zmluvy a\npodobne, nie však neplatnosti zmluvy.“ Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že prvoinštančný\nsúd sa dostatočne a správne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 19 Zákonníka práce ako špecifickej\nnormy na dohody uzatvorené v omyle, logicky tým vylučujúc myšlienku ponímať prejednávanú\ndohodu o skončení pracovného pomeru za neplatný právny úkon; pričom sa v konaní dostatočným\nspôsobom zameral a vysporiadal s tvrdeniami a návrhmi žalobcu. Rozporovanie rozhodnutia zo strany\nžalobcu preto považuje žalovaný za neopodstatnené, účelové a nespôsobilé preukázať nesprávnosť\nči nespravodlivosť rozhodnutia. Žalobca v ods. 6 strany 8 odvolania uvádza, že súd prvej inštancie\nje povinný skúmať splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok platného skončenia pracovného\npomeru, najmä § 9 Zákonníka práce, ako aj čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce (konanie v\nrozpore s dobrými mravmi - uvedenie nepravdivých informácií, na základe ktorých žalobkyňa prijala\nrozhodnutie skončiť pracovný pomer dohodou), § 60 ods. Zákonníka práce, t. j. či dohoda mala všetky\nnáležitosti, resp. žalovaný do nej uviedol dôvod skončenia pracovného pomeru a neobišiel tak kogentné\nustanovenie Zákonníka práce. Poukazovanie žalobcu na uvedené povinnosti súdu považuje žalovaný\nza nadbytočné a účelové, nakoľko prvoinštančný súd si menované povinnosti v konaní splnil a v rozsahu\nmu ustanoveným zákonom a judikovanou praxou i obsiahol v rozhodnutí, ako uvádzame nižšie: Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2017, spis. zn. I.ÚS 407/2016 porovnaj Rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 24.07.2018, spis. zn. 15CoPr/12/2017; Pokiaľ má žalobca intenciu\npoukazovať na konanie v rozpore s dobrými mravmi odkazujúc na neplatnosť prejednávanej dohody\no skončení pracovného pomeru, žalovaný odkazuje žalobcu na rozsiahlu judikatúru, v zmysle ktorej\nrozpor s dobrými mravmi pre potreby neplatnosti právneho úkonu musí byť obsiahnutý priamo v\nnapádanom právnom úkone, t. j. v obsahu prejednávanej dohody o skončení pracovného pomeru a\nnie v okolnostiach predchádzajúcich právnemu úkonu. A teda, ak by podľa tvrdenia žalobcu došlo\nk poskytnutiu nepravdivých informácií pred uzatvorením dohody, čo nie je pravdivé a ani v konaní\npreukázané, táto okolnosť by neodôvodňovala rozpor uzatvorenej dohody s dobrými mravmi. Je\nabsurdné pritom ponímať prejednávanú dohodu o skončení pracovného pomeru za rozporujúcu dobrým\nmravom, najmä vnímajúc skutočnosť, že sa jedná o absolútne štandardizovanú verziu dohody o\nskončení pracovného pomeru (obsahujúcu všetky podstatné právne náležitosti v zmysle Zákonníka\npráce), pričom navyše touto dohodou žalovaný priznáva žalobcovi odstupné nad rámec sumy, ktorá\nby mu prislúchala podľa zákona, ak by bol ukončený pracovný pomer alternatívnym spôsobom, teda\nvýpoveďou. Pokiaľ má žalobca intenciu poukazovať na nedostatok obsahu prejednávanej dohody o\n\nskončení pracovného pomeru, žalovaný zdôrazňuje, že v dohode o skončení pracovného pomeru musia\nbyť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný\npomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) a f). Pracovný pomer žalobcu\nvoči žalovanému bol pritom ukončený konsenzom, pričom (i) žalobca nežiadal uviesť dôvod skončenia\npracovného pomeru v dohode o skončení pracovného pomeru (a to ani dodatočne, v čase, keď pracovný\npomer po podpise dohody ešte trval, prípadne v neskoršom období); (ii) pracovný pomer nebol ukončený\nani z dôvodu zrušenia žalovaného, ani z dôvodu jeho premiestnenia; (iii) u žalovaného nebola vykonaná\nformalizovaná organizačná zmena, na základe ktorej by boli zrušené pracovné pozície pre nadbytočnosť\nv zmysle definovanom Zákonníkom práce; (iv) žalobca nepredložil lekársky posudok o zhoršení\nzdravotného stavu, ktorý by mal byť podkladom k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. S ohľadom\nna uvedené, žalobca a žalovaný neboli povinní v rámci prejednávanej dohody o skončení pracovného\npomeru uvádzať dôvod skončenia pracovného pomeru a prejednávaná dohoda o skončení pracovného\npomeru obsahovala všetky náležitosti v zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko Zákonník práce\nplne pripúšťa takýto typ dohody. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie vec\nsprávne posúdil po právnej stránke a stránke aplikovateľných noriem, no zároveň sa dostatočne zaoberal\ni otázkou obsahových náležitostí prejednávanej dohody o skončení pracovného pomeru. Táto dohoda\nnetrpí nedostatkom spočívajúcim v rozpore s dobrými mravmi ani v neúplnom obsahu. Účelové tvrdenia\nprezentované tak, aby vytvorili určité zákonom predpokladané okolnosti, nelogické až právne absurdné\nposudzovanie skutkového stavu zo strany žalobcu a podsúvanie príčinných súvislostí vyprodukovaných\nnesprávnym právnym posúdením žalobcu, nemôžu v konaní obstáť a sú v celosti právne nepodstatné.\nŽalobca v ods. 3 strany 9 odvolania opätovne doznáva svoju skutočnú pohnútku, pre ktorú prejednávanú\ndohodu o skončení pracovného pomeru podpísal. Žalovaný viacnásobne v prvostupňovom konaní\nupozorňoval na umelo vykonštruovanú pohnútku žalobcu - prepúšťanie zamestnancov - na základe\nktorej bol býval žalobca schopný umelo vytvoriť ním tvrdený omyl. Žalovaný má za to, že z jednotlivých\nústnych i písomných vyjadrení žalobcu je zrejmá skutočná pohnútka žalobcu pri podpise prejednávanej\ndohody o skončení pracovného pomeru, a tou je vyplatenie finančných prostriedkov; opierajúc sa o\nnasledovné vyjadrenia žalobcu: strana 9 odvolania: „Nátlak vo forme vyhrážania sa, že jej nebude\nvyplatené odstupné v prípade, ak dohodou o ukončení pracovného pomeru okamžite pri jej predložení\nnepodpíše.“; strana 9 odvolania: „ak by neukončila pracovný pomer dohodou ihneď, tak by jej nebolo\nvyplatené žiadne odstupné, nakoľko by to finančná situácia žalovaného nedovoľovala.“; strana 9\nodvolania: „Žalobkyňa tak bola pod tlakom zo strany žalovaného nútená podpísať dohodu o skončení\npracovného pomeru, ak nechcela prísť o svoj nárok na vyplatenie odstupného.“; Osobná výpoveď\nžalobcu na pojednávaní zo dňa 16.01.2023: „Pre mňa je 5-mesačné odstupné veľa peňazí. Ja som už\npotom aj zvažovala, že veď by mi už aj tie peniaze pomohli. Keďže sa bude hromadne prepúšťať, tak\ntakto aspoň nejaké peniaze dostanem.“ Z prístupu a vyjadrení žalobcu má žalovaný za to, že skutočnou\npohnútkou žalobcu podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru bolo nadobudnutie finančných\nprostriedkov v nemalej výške - vo výške 5-násobku jej priemernej mzdy. Svedčí o tom prezentované\nzmýšľanie žalobcu pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru, kedy práve to, či obdrží\nalebo neobdrží tieto finančné prostriedky bolo tou základnou a podstatnou otázkou pri rozhodovaní sa\nžalobcu. Považuje pritom za absurdné tvrdenie žalobcu, že pohnútkou k podpisu dohody o skončení\npracovného pomeru bolo budúce prepúšťanie. Ako bolo aj viackrát prezentované a v konaní to vyplynulo\nz tvrdení oboch strán, bolo všeobecne známe, aká je ekonomická situácia žalovaného, čo logicky muselo\npriviesť aj zamestnancov žalovaného k záverom, že existuje reálna možnosť konkurzu spoločnosti a s\ntým súvisiace „nútené“ skončenie pracovných pomerov. Každý zamestnanec spoločnosti si musel byť v\nobdobí prvej polovice roka 2020 vedomý a mohol s ohľadom na okolnosti považovať za pravdepodobné,\nže vedenie spoločnosti bude musieť rozhodnúť o ozdravných krokoch alebo o konkurze spoločnosti.\nV korelácií s tým, že žalobkyňa sama pripustila, že si radšej vybrala navýšené finančné plnenie ako\n„neistú“ budúcnosť, nemožno klásť za vinu žalovanému, že žalobkyňa sa rozhodla pre finančné plnenie.\nJej motiváciou pre podpísanie dohody tak nebola tvrdená pohnútka - obava z budúceho prepúšťania,\nale získanie finančnej výhody. Z uvedeného dôvodu sa javí žalobcom prezentovaná pohnútka za umelo\nvykonštruovanú pre potreby tohto konania, no zároveň nelogická s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré je\nmožné preukázať inak ako tvrdeniami sporových strán (reálne došlo k finančnému plneniu, ale žiadna zo\nstrán nemôže dostatočne hodnoverne preukázať obsah rozhovoru týkajúceho sa skončenia pracovného\npomeru žalobcu). V prípade pomenovania skutočnej pohnútky - vyplatenie finančných prostriedkov, by\nnebolo možné domáhať sa omylu v pohnútke pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru, keďže\ntáto skutočná pohnútka žalobcu (vyplatenie financií) bola žalovaným naplnená. Žalovaný zdôraznil, že\nžalobca si napriek obsahu odvolania sám sebe protirečí a je nekonzistentný vo svojich vyjadreniach. V\nods. 6 strany 9 odvolania uvádza, že žalobkyňa „v konaní ani neuvádzala a nenamietala, že by malo\n\nísť zo strany žalovaného o nejakú bezprávnu vyhrážku...“, no zároveň naprieč podaným odvolaním\nbez ostychu obviňuje niekoľko násobne žalovaného a jeho zákonného zástupcu z vyhrážania sa,\nnátlaku, a pod. Žalobca vlastným vyjadrením v konaní vylúčil prítomnosť akéhokoľvek vyhrážania sa\nzo strany žalovaného pri uzatváraní prejednávanej dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu.\nŽalobca v ods. 3 strany 10 odvolania rozporuje rozhodnutie tým, že žalobca neoznačil nepriaznivú\nekonomickú situáciu za informáciu, ktorá mala u neho vyvolať omyl. Konajúci súd sa však v rozhodnutí\nneobmedzil výlučne na zlú ekonomickú situáciu, avšak, pri posudzovaní tvrdeného omylu sa zaoberal\ni nadbytočnosťou žalobcu, i plánovaným prepúšťaním zamestnancov (bod 54. rozhodnutia). Konajúci\nsúd sa tak preukázateľne zaoberal aj dôvodmi tvrdeného omylu, ktoré prezentuje žalobca v odvolaní.\nKonajúci súd v prvom stupni sa tak riadne a náležite zaoberal všetkými dôvodmi, ktoré žalobca\nprezentoval v prvoinštančnom konaní, s týmito sa vysporiadal a dospel k záveru obsiahnutému v\nrozhodnutí, ktorý žalovaný považuje za správny a spravodlivý. Žalobca počnúc stranou 10 odvolania\npoukazuje na ním tvrdené nepravdivé a zavádzajúce informácie, ktoré mal zástupca žalovaného (pán O.\nposkytnúť žalobcovi, za účelom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, a teda za účelom\n„zbavenia sa žalobcu a dosadenia si vlastných ľudí do spoločnosti žalovaného“. S týmito tvrdeniami\nžalobcu žalovaný nesúhlasí a poukazuje najmä na ich vysokú emočnú subjektivitu a skreslenosť. S.\nO. neposkytol pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu akékoľvek a žiadne\nnepravdivé ani zavádzajúce informácie, tak ako to bolo preukázané v prvoinštančnom konaní a\npotvrdené rozhodnutím, a to aj napriek tomu, že žalobca sa snažil svoje subjektívne ponímanie situácie\nvykladať ako jediné možné a správne a chránený postavením „slabšej strany sporu“ mal za to, že\nvšetky argumenty, ktoré súdu predloží titulom svojho emocionálneho rozpoloženia, súd prijme ako\nnezvratné dôkazy. S takouto emocionálnou manipuláciou sa nemožno stotožniť, pretože žalobcovi boli\nposkytnuté skutočné - existujúce a reálne informácie, a to o zlom ekonomickom stave spoločnosti\nžalovaného; o potrebe realizovať racionalizačné a optimalizačné opatrenia spoločnosti žalovaného,\nza účelom udržania jej ďalšieho chodu, čo môže byť bez ďalšieho spojené o. i. s prepúšťaním\nzamestnancov; o nemožnosti garantovať dostatočný objem financií v spoločnosti žalovaného do\nbudúcna, ako aj s ohľadom na pracovné pozície, ktoré žalovaný považoval v tom čase za neprimerane\nfinančne náročné s ohľadom na stav spoločnosti. K uvedeným informáciám poskytnutých žalobcom\nžalovaný dodal, že zlý ekonomický stav spoločnosti žalovaného, i s ohľadom na obsah odvolania, je v\nkonaní nesporný. S ohľadom na skutočnosť, že je bežnou a logickou obchodnou praktikou realizovať\núkony smerujúce k ozdraveniu obchodnej spoločnosti v takomto stave, žalovaný bol nútený realizovať\noptimalizačné a racionalizačné opatrenia - tieto sa dotýkali nielen správy zamestnancov, no zároveň i\nsprávy obchodných vzťahov. Nie je preto pravdou, že jediným spôsobom, akým žalovaný ozdravoval\nsvoj stav bolo prepúšťanie, avšak bola to optimalizácia a racionalizácia všetkých právnych vzťahov\nžalovaného. Zároveň nie je pravdou, že táto optimalizácia a racionalizácia pracovnoprávnych vzťahov\nbola dosiahnutá výlučne prepúšťaním zamestnancov. Žalovaný pristúpil i k združovaniu pracovných\nčinností viacerých zamestnancov a ich priradeniu len jednému zamestnancovi. Až týmto komplexom\nneformálnych opatrení vo všetkých právnych vzťahoch žalovaného bola dosiahnutá optimalizácia chodu\nspoločnosti. Každopádne, informácie poskytnuté pánom O. žalobcovi pred podpisom dohody o skončení\npracovného pomeru boli priame a pravdivé, aby sa žalobca vedel relevantne rozhodnúť. Je nepochybné,\nže s ohľadom na stav spoločnosti žalovaného v danom čase, okolnosti navodené pánom O. mohli\nbez ďalšieho nastať. V čase podpisu menovanej dohody ešte nebol stanovený konkrétny ďalší postup\nozdravenia spoločnosti žalovaného. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že spoločnosť žalovaného plnila\npredmet svojej činnosti až do delimitácie zamestnancov žalovaného na nový subjekt - Správa ciest\nBratislavského samosprávneho kraja, a to až ku dňu 01.07.2021, no zároveň však žalovaný ani\nuvedeným dňom neukončil svoju činnosť a do dnešného dňa je súčinný s C.. Nie je preto možné\npovažovať prístup pána O. pri informovaní žalobcu za ľstivý, účelový, či zavádzajúci; tvrdenia žalobcu\npovažuje žalovaný za hrubý nevďak za priamosť a úplnosť poskytnutých informácií. Žalobca na základe\núdajných dezinformácií a nepravdivých tvrdení poskytnutých žalobcom dôvodí vznik omylu na jeho\nstrane, pričom z obsahu odvolania i predchádzajúcich vyjadrení žalobcu možno vyvodiť, že ide o údajné\ndezinformácie a nepravdivé tvrdenia týkajúce sa prepúšťania. Tieto pritom sám žalobca v ods. 2\nstrany 11 označuje ako „jediný, podstatný a rozhodujúci predpoklad uzatvorenia dohody o skončení\npracovného pomeru.“ Ako žalovaný uviedol, rozhodnúť sa uzatvoriť dohodu o skončení pracovného\npomeru len pre objektívne pravdepodobný predpoklad prepúšťania, je nelogický až absurdný. Pokiaľ\nžalobca skutočne chcel pokračovať v práci pre žalovaného, ako to sám tvrdí, nebolo by s uvedeným\nvnútorným nastavením žalobcu logické skončenie pracovného pomeru odmietnuť a pokračovať v\npráci pre žalovaného až do momentu, kým by nastalo predpokladané prepúšťanie alebo iný právne\nrelevantný stav spoločnosti (napr. konkurz). Zároveň však žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu o údajných\n\ndezinformáciách a nepravdivých, či akokoľvek zavádzajúcich informáciách, ktoré podľa slov žalobcu mal\npán O. prezentovať žalobcovi pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru. S poukazom na v\nkonaní preukázanú zlú ekonomickú situáciu spoločnosti žalovaného, predpoklad prepúšťania väčšieho\npočtu zamestnancov a nedostatok finančných prostriedkov je bez ďalšieho potrebné v dotknutom čase\npovažovať za objektívnu hrozbu. S ohľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci preto žalobcom\nopakovane tvrdené zavádzanie a dezinformovanie pána O. považuje žalovaný za hrubú účelovosť a\nohýbanie okolností vo vlastný prospech žalobcu. V prvostupňovom konaní bolo vo veci dostatočným\nspôsobom preukázané, že pán O. pri rokovaniach o skončení pracovného pomeru žalobcu dohodou\nnekonal ani ľstivo, ani zavádzajúco, žalobcovi poskytol aktuálne a pravdivé informácie o spoločnosti\nžalovaného a zároveň vyjadril len také obavy a predpoklady, ktoré v danom čase a za daných okolností\nspoločnosti žalovaného objektívne hrozili. Žalobca zároveň naprieč odvolaním tvrdí, že pán O. v čase\nukončenia pracovného pomeru so žalobcom mohol a mal vedieť, že k hroziacemu prepúšťaniu širšieho\npočtu zamestnancov žalovaného napokon nedôjde. Takéto tvrdenie žalobcu žalovaný odmieta, nakoľko\nje špekulatívne a klamlivé. V čase ukončenia pracovného pomeru so žalobcom totiž v spoločnosti\nžalovaného nebolo prijaté rozhodnutie o ďalších krokoch v rámci ozdravných opatrení, a teda pán\nO. skutočne nemal a nemohol vedieť akým smerom sa bude vedenie spoločnosti uberať - upozornil\npritom na fakt, že akcionárom spoločnosti je C., teda aj tejto skutočnosti je potrebné prikladať dôraz\npri jej obchodnom vedení. Predstavenstvo žalovaného v prípadoch zásadných zmien týkajúcich sa\nspoločnosti žalovaného nevykonáva takéto podstatné zmeny bez súčinnosti so svojim akcionárom a\nBSK zase bez súčinnosti svojho zastupiteľstva. Predloženie analytického materiálu ešte neznamená,\nže boli v tom čase vykonané aj nejaké reálne kroky k riešeniu situácie správy ciest. Aj toto je\njeden z príkladov, ako sa snaží žalobca vmanipulovať svoje ponímanie veci ako faktický stav. A teda\npán O. nemal právomoc o veci rozhodnúť sám, nemohol vedieť aké bude výsledné rozhodnutie v\nrámci obchodného vedenia žalovaného. Pokiaľ žalobca poukazuje na analýzu optimálneho modelu\nefektívneho fungovania cestného hospodárstva vyhotovenú pre Bratislavský samosprávny kraj (BSK)\na odôvodňuje ňou tvrdenú vedomosť pána O. o tom, že k prepúšťaniu viacerých zamestnancov\nžalovaného nedôjde, túto argumentáciu žalovaný odmieta z dôvodu jej neopodstatnenosti a účelovosti.\nT. predložená analýza nepredstavuje finálne rozhodnutie obchodného vedenia žalovaného nad ďalšími\nkrokmi, avšak je potrebné ju považovať za podklad viacerých alternatív riešenia zlej situácie žalovaného\na zhodnotenie ich pozitív a negatív za účelom budúceho rozhodnutia o optimálnom modeli fungovania\ncestného hospodárstva a spoločnosti žalovaného. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že na\nzáklade predloženej analýzy bolo v spoločnosti žalovaného prijaté rozhodnutie štatutárneho orgánu o\nďalších krokoch pred uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu. Nemožno preto\nuzatvárať, že by pán O. v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu mohol a\nmal vedieť ako sa bude situácia v spoločnosti žalovaného ďalej vyvíjať. Uvedenou analýzou stanovená\nnajvhodnejšia forma subjektu nahrádzajúceho úlohu spoločnosti žalovaného napokon ani len nebola\nv skutočnosti realizovaná. Obchodné vedenie rozhodlo odlišne od odporúčaní v analýze a založilo\npríspevkovú organizáciu: „Správa ciest Bratislavského samosprávneho kraja“, na ktorú boli osobitným\nzmluvným vzťahom prevedení v ňom špecifikovaní zamestnanci a úlohy doposiaľ plnené žalovaným,\na to až ku dňu 01.07.2021. Zároveň žalovaný uviedol, že uvedená príspevková organizácia BSK bola\nzaložená až dňa 30.06.2021, a teda až rok od ukončenia pracovného pomeru žalobcu. Na základe\nvyššie uvedeného bez ďalšieho odmieta argumentáciu žalobcu o vedomosti pána O. nad ďalším vývojom\nsituácie žalovaného (vytvorenie novej obchodnej spoločnosti a likvidácia spoločnosti žalovaného),\nnakoľko táto je preukázateľne nepravdivá a tendenčne vyprodukovaná z domnienok a záverov žalobcu\n- túto argumentáciu tak považuje za skutkovo scestnú a absolútne nepravdivú, no zároveň za v\ncelosti časovo nesúvisiacu s ukončením pracovného pomeru žalobcu s ohľadom na dátum založenia\nmenovanej príspevkovej organizácie (s odstupom roka). Považuje pritom za neakceptovateľné, aby\nžalobca v konaní ohýbal skutkový stav, produkoval nepravdivé domnelé skutkové konštrukcie a následne\ntieto vehementným spôsobom vnášal a zdôrazňoval do konania, znevažujúc tým nielen dobré meno\nžalovaného, no zároveň i dobré meno pána O.. Nad rámec uvedeného však žalovaný uviedol, že ak by\nbola analýzou popisovaná najvhodnejšia alternatíva hodnotená či akýmkoľvek spôsobom schvaľovaná\npred dňom skončenia pracovného pomeru žalobcu, žalobca by mal o tejto skutočnosti bez ďalšieho\nvedomosť, nakoľko žalobca bol prítomný na rokovaniach predstavenstva i dozornej rady žalovaného a\nz týchto vyhotovoval zápisnice (žalobca je podpísaný ako zapisovateľ na každej jednej ním predloženej\nzápisnici). Pokiaľ by teda bolo schválené riešenie situácie žalovaného na základe analýzy, žalobca by\no tejto skutočnosti vedel, nie je možné akokoľvek predpokladať omyl žalobcu nad tým, či bude alebo\nnebude žalovaný prepúšťať väčšie množstvo zamestnancov, nakoľko by vedel, že k tomu nedôjde; resp.\ntakýto omyl v zmysle ustálenej judikatúre nemožno jednotlivcovi ospravedlniť a nemá právne účinky na\n\nplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje menovite na v relevantnom čase prijatých\nzamestnancov žalovaného, na ich vzťahy k určitým osobám a profesionalitu, takúto argumentáciu\nžalovaný odmieta, nakoľko je zavádzajúca a v prejednávanej veci v celosti právne nepodstatná. Navyše\nsa zaoberá menovanými pracovnými pomermi v priereze dvoch kalendárnych rokov bez akéhokoľvek\nohľadu na vývoj situácie žalovaného, jeho potreby ako zamestnávateľa, či profesionalitu a skúsenosti\ndotknutých zamestnancov. Žalobca tendenčne vytvára atmosféru „rodinkárstva“ či dosadzovania si\nsvojich ľudí do spoločnosti žalovaného, čo v celosti odmieta a uvedené považuje za nevhodné,\nnepreukázané, no najmä absolútne nepravdivé v prejednávanej veci. Žalobca naprieč obsahom\nodvolania hodnotí jednotlivé optimalizačné opatrenia a uzatvára, že „k 31.12.2020 nedošlo k žiadnemu\nďalšiemu prepúšťaniu zo strany žalovaného a teda jedinými prepustenými zamestnancami toľko\npromovaných organizačných a optimalizačných opatrení boli len štyria zamestnanci.“ Žalovaný odmieta\nžalobcom predkladané hodnotenie situácie znevažujúce to či ono ním prijaté opatrenie (najmä redukciu\nzamestnaneckých pomerov). Všetky realizované opatrenia je potrebné vnímať ako jeden komplex v\npriebehu času, ktorý nemožno od seba oddeľovať, keďže tento bol vždy reflektujúc konkrétne dosiahnuté\nvýsledky a okolnosti aktualizovaný; a teda, s ohľadom na vývoj obchodných vzťahov, ukončené pracovné\npomery iným spôsobom v určitom objeme, nebolo potrebné, aby žalovaný z vlastnej iniciatívy predkladal\ndohody o skončení pracovného pomeru viacerým zamestnancom, než v skutočnosti predložil. Žalovaný\nmá za to, že výsledný počet žalovaným iniciovaných dohôd o skončení pracovného pomeru je pozitívnym\nvýsledkom ozdravného procesu zachovávajúc tak pracovné pozície značnému počtu zamestnancov.\nRovnako tak nemožno oddeľovať dosiahnuté výsledky jednotlivých opatrení, avšak, tieto je potrebné\nvnímať ako jednotný úhrnný sledovaný cieľ a výsledok - zlepšiť kondíciu spoločnosti žalovaného. Pokiaľ\nžalobca tvrdí, že žalovaný nepreukázal prepúšťanie, žalovaný odkazuje opätovne na dokazovanie\nv prvostupňovom konaní, v rámci ktorého bolo preukázané značné zníženie personálnych kapacít\nžalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdí, že skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou\nbolo obsadenie pani S. na pracovné miesto žalobkyne,“ toto tvrdenie žalobcu žalovaný odmieta,\nnakoľko sa nezakladá na pravde. V celosti opätovne odmieta akékoľvek žalobcove neopodstatnené\na nepreukázané tvrdenia o akomkoľvek „dosádzaní si vlastných ľudí“ na pracovné posty žalovaného.\nPracovný pomer žalobcu bol ukončený dohodou bez udania dôvodu s ohľadom na okolnosti, s ktorými\nbol žalobca uzrozumený. Neustále poukazovanie na pracovný pomer pani S. je v prejednávanej veci\nnepodstatný, nakoľko pani S., ako to uvádza v odvolaní sám žalobca, pracovala v relevantnom čase na\ninej a rozsiahlejšej pracovnej pozícii nad rámec kompetencií ukončeného pracovného pomeru žalobcu.\nZ toho dôvodu je zároveň absolútne bezpredmetné zaoberať sa porovnávaním príjmov žalobcu a pani\nS.. Nie je pravdou, že by teda pani S. nastúpila na pracovnú pozíciu žalobcu, avšak, pracovná náplň\nukončeného pracovného pomeru žalobcu bola racionalizovaná a v úzkej časti včlenená pod pracovnú\nnáplň pani S. (v rámci optimalizačných opatrení). Žalovaný bol tým spôsobom schopný pokryť viaceré\npracovné činnosti v relácii Zákonníkom práce povolených mantinelov pracovného času len jedným\nzamestnancom a prispieť tým k šetreniu finančných prostriedkov. Chápeme fakt, že žalobca mal za\nto, že jeho pracovná agenda bola rozsiahla a dôležitá, avšak tak, ako pri väčšine administratívnych\npozícií, ak táto pozícia bola predmetom prehodnotenia jej efektivity s ohľadom na vývoj nových\ntechnológií a možnosti časť práce obmedziť alebo dokonca úplne zrušiť. S ohľadom na uvedené,\nakékoľvek domnienky a úvahy žalobcu vo vzťahu k pracovnému pomeru pani S. sú neopodstatnené\na irelevantné. Pracovný pomer so žalobcom bol ukončený riadnym a zákonným spôsobom, pričom\nzamestnávanie pani S. nemá s ukončením pracovného pomeru žalobcu nič spoločné. Žalobca v odseku\n4 strany 16 odvolania nesúhlasí s neunesením dôkazného bremena na jeho strane. V predmetnej\nveci sa žalovaný plne stotožňuje so záverom prvostupňového súdu v rozhodnutí, kedy žalobca v\nkonaní nepreukázal, že by mu bolo prezentované plánované hromadné prepúšťanie pred podpisom\nprejednávanej dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný poukázal na vyjadrenie štatutárneho\nzástupcu žalovaného z ústneho výsluchu na pojednávaní zo dňa 16.01.2023: „V žiadnom prípade som\ntakéto tvrdenia nemal, čo sa týka hromadného prepúšťania alebo likvidácie spoločnosti, je to jedna\nz možností ako to mohlo dopadnúť. Čo sa týka hromadného prepúšťania, je to vec na ktorú som si\nmusel dávať pozor z hľadiska legislatívy, pretože je to legislatívne upravené.“ Poukazujúc na negatívnu\ndôkaznú teóriu však nie je možné požadovať od subjektu práva, aby preukázal neexistenciu určitej\nskutočnosti, okolnosti či udalosti (neexistenciu nemožno dobre preukázať); je povinnosťou druhej strany\nsporu preukázať existenciu tvrdenej skutočnosti, okolnosti či udalosti. Žalobca však v konaní nijakým\nspôsobom nepreukázal, že na osobnom stretnutí žalobcu a pána O. pred podpisom dohody o skončení\npracovného pomeru bolo žalobcovi prezentované plánované hromadné prepúšťanie. Žalovaný uviedol,\nže čestné vyhlásenia pána Q. a pána N. nemožno v prejednávanej veci považovať za právne relevantné,\nnakoľko čestné vyhlásenia menovaných svedkov sa nezaoberajú okolnosťami skončenia pracovného\n\npomeru žalobcu; menovaní svedkovia sú bývalými zamestnancami žalovaného, ktorí (i) vedú totožný\nsúdny spor o neplatnosť skončenia ich pracovného pomeru voči žalovanému, (ii) argumentujúc totožným\nspôsobom ako žalobca, no zároveň (iii) s totožným právnym zástupcom ako v prípade žalobcu; je\nteda zjavne dôvodná pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti týchto svedkov, nakoľko obsahom\nčestných vyhlásení a ich považovaním za plnohodnotný dôkaz v konaní môžu práve títo svedkova\nnadobudnúť prospech / výhodu vo vlastných sporových konaniach voči žalovanému; ani jeden zo\nsvedkov nebol prítomný priamo pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ žalobca\npoukazuje na nepreukázanie prepojenia medzi finančnou krízou a potrebou optimalizácie personálnych\nnákladov zo strany žalovaného, túto argumentáciu žalobcu žalovaný odmieta a považuje ju za v celku\nneopodstatnenú v konaní. Zlá ekonomická situácia v dotknutom období je nesporná, pričom v takom\nstave je logické a v obchodnom vedení absolútne žiadané, aby boli financie spoločnosti vynakladané\nracionálne a hospodárne, a to na všetkých úsekoch fungovania spoločnosti. Je preto absurdné, aby\nžalobca diskreditoval v konaní žalovaného požiadavkou preukázania spojitosti medzi finančnou krízou\na potrebou racionalizovať náklady žalovaného na zamestnávanie. Pokiaľ žalobca v odseku 3 strany 20\nodvolania poukazuje na zápis z diskusie zastupiteľstva BSK č. 4/2020, ktorá diskusia sa týkala výsledkov\nvyššie rozoberanej analýzy optimálneho modelu fungovania žalovaného a aplikácia v nej špecifikovanej\nalternatívy, uvedené nemá právnu relevanciu v tomto konaní, nakoľko medzi skončením pracovného\npomeru žalobcu a uskutočnením predmetnej diskusie zastupiteľstva absentuje časové ako aj faktické\nprepojenie. K predloženiu dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu došlo dňa 19.06.2020, pričom\ndiskusia zastupiteľstva, na ktorú poukazuje žalobca, sa uskutočnila až dňa 04.09.2020, o čom svedčí\nverejne dostupný zápis. Žalobca v odseku 12 strany 21 odvolania opätovne poukazuje na prijatie 13\núdajne nových zamestnancov žalovaného na pracovnú pozíciu „informátor“ a na absenciu ponuky tejto\npracovnej pozície žalobcovi. Uvedená argumentácia je však v celosti klamlivá a zavádzajúca. Zhodne s\ndoposiaľ v konaní predloženými vyjadreniami poukazuje žalovaný na skutočnosť, že neprijal žiadneho\nnového zamestnanca na pozíciu informátor, avšak, 13 pracovníkov bolo formálne presunutých z dohôd\no práci vykonávanej mimo pracovného pomeru na trvalý pracovný pomer. Uvedené bolo vykonané v\nzmysle interných dohôd a za účelom súladu činnosti žalovaného so Zákonníkom práce (pominul faktor\nprechodnosti výkonov typický pre dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru). Na jednej\nstrane žalovaný uviedol, že ani jedna z predmetných pracovných pozícií nebola voľná, nakoľko išlo o\ntransformáciu pracovnoprávneho vzťahu na trvalý pracovný pomer, no najmä pracovný pomer žalobcu u\nžalovaného skončil dohodou bez udania dôvodu, pričom na základe uvedeného nevznikla žalovanému\nponuková povinnosť na inú pre žalobcu vhodnú prácu. Žalovaný obsahom odvolania odkazuje na\nústnu výpoveď svedka, JUDr. D. (ďalej len ako „svedok“). Avšak, výpoveď svedka a jej uplatnenie\nako dôkazu v konaní boli žalovaným vylúčené z dôvodu nasledovných okolností výpovede svedka:\nSvedok počas výsluchu vypovedal o okolnostiach, ktoré má zreprodukované, resp. len ich počul od\nbližšie nešpecifikovanej osoby a vytvoril si o nich vlastný subjektívny názor; obsahom výpovede svedka\nv konaní sú výlučne jeho subjektívne názory a závery, ku ktorým dospel na základe subjektívneho\nhodnotenia zreprodukovaných okolností; Svedok v značnej miere porovnával svoju osobnú skúsenosť s\nokolnosťami ukončenia svojho pracovného pomeru u žalovaného, pričom uvedená komparácia bola bez\nzjavného súvisu s dôvodom predvolania svedka a prezentovala výlučne subjektívny názor svedka na\nvedenie spoločnosti žalovaného, pričom toto subjektívne hodnotenie nemalo žiadny vecný ani časový\nsúvis s predmetom sporu; Svedok nepripravoval prejednávanú dohodu o skončení pracovného pomeru\na do procesu skončenia pracovného pomeru žalobcu nebol zainteresovaný, resp. výslovne odmietol\nbyť doň zainteresovaný; Svedok nebol prítomný na akýchkoľvek stretnutiach žalobcu a predsedu\npredstavenstva spoločnosti žalovaného v čase uzatvorenia a ani len v čase rokovania o uzatvorení\ndohody o skončení pracovného pomeru. Aj napriek absencii definície svedka a náležitostí jeho výpovede\nv Civilnom sporovom poriadku, z právnej teórie i praxe vyplynulo, že osoba je spôsobilá byť svedkom\na v civilnom konaní vypovedať ako svedok výlučne ak ide o osobu, ktorá (i) bezprostredne svojimi\nzmyslami (zrak, sluch, čuch, chuť a hmat) vnímala javy objektívnej reality resp. skutočnosti, ktoré\nsú podstatné pre predmet konania; (ii) si tieto vnemy zapamätala; a (iii) vie tieto vnemy správne\nreprodukovať. V tejto súvislosti žalovaný navyše poukazuje i na judikovaný názor Najvyššieho súdu\nČeskej republiky, sp. zn. 31Cdo/1908/2006, zo dňa 03.07.2007, v zmysle ktorého: „Svedok v civilnom\nsúdnom konaní vypovedá o tom, čo svojimi zmyslami vnímal (postrehol) o skutočnostiach tvoriacich\npredmet výsluchu. Svedkovi neprináleží, aby vnímané skutočnosti hodnotil a aby tak robil skutkové\nalebo právne závery o veci; svedok preto nemôže byť vypočúvaný o svojich skutkových alebo\nprávnych záveroch (názoroch) na vec a ak aj napriek tomu uvedie vo svojej výpovedi takéto závery\n(názory), súd k nim pri hodnotení jeho výpovede neprihliada.“ Žalovaný má za preukázané, že svedok\nnepochybne nemohol priamo a vlastnými zmyslami vnímať akékoľvek relevantné skutočnosti týkajúce\n\nsa predmetu tohto konania, nakoľko (i) nebol a ani nechcel byť osobne ako kolega či odborne ako\nprávnik zainteresovaný do procesu skončenia pracovného pomeru žalobcu, (ii) nebol prítomný pri\nkoncipovaní relevantných podkladov a dokumentácie, (iii) nebol prítomný pri rokovaniach o uzatvorení\ndohody o skončení pracovného pomeru žalobcu, (iv) nebol prítomný pri momente uzatvorenia dohody\no skončení pracovného pomeru žalobcu, (v) s nikým zo strán sporu ani zamestnancov žalovaného\nnekonzultoval skončenie pracovného pomeru žalobcu, odmietal to. Na základe uvedeného nie je možné\nakceptovať tvrdenia svedka, o ktoré sa žalobca opätovne v odvolaní opiera, za relevantný dôkaz v\nkonaní a žiada súd, aby na výpoveď svedka pri hodnotení prejednávanej veci a rozhodovaní o nej\nneprihliadal. Žalobca v prvom odseku strany 24 odvolania tvrdí: „u žalovaného neprebehla žiadna\noptimalizácia formou redukcie zamestnancov, nakoľko náklady na zamestnancov boli dokonca v druhej\npolovici roka 2020, po prepustení žalobkyne vyššie“ Je notorietou, že správa a údržba cestných\nkomunikácií (tvoriacich predmet činnosti žalovaného) zahŕňa výkony a práce, ktoré priamo závisia od\nvonkajších faktorov, najmä od počasia (príp. živelných pohrôm, dopravných nehôd, príp. iných náhlych\nudalostí) a tieto vonkajšie faktory priamo pôsobia na príplatkové povinnosti zamestnávateľa voči svojim\nzamestnancom. Z uvedeného dôvodu bol u žalovaného zvýšený nápor pracovných povinností v rámci\nurčitých období roka, ktorý nebolo možné predikovať. A teda, napríklad počas zimných mesiacov\nspráva a údržba cestných komunikácií zahŕňa i zvýšený nápor dopravy (sviatky), početnosť dopravných\nnehôd, potrebu zimnej údržby, či náhlych opráv vozovky s ohľadom na nepriaznivé poveternostné\npodmienky, etc. V takýchto obdobiach bola prevádzka žalovaného nadmieru zaťažená a vyžadovala\nsi neustálu prácu zamestnancov (spojené s prácou v sobotu, v nedeľu, počas sviatkov, etc.), z ktorej\npriamo vyplývajú zákonné nároky zamestnancov na príplatky podľa príslušných ustanovení Zákonníka\npráce vstupujúce do mzdových nárokov zamestnanca. Rovnako tak do mzdových nárokov vo vzťahu\nk zamestnancom žalovaného vstupuje i prípadné nevyčerpanie nároku na dovolenku, ktoré je za\nstanovených okolností spájané s jej preplatením (vstupuje teda ako zvýšený náklad do mzdových\nnákladov); ku ktorému dochádzalo v spoločnosti žalovaného najmä v prípade ukončovaných pracovných\npomerov. K vyšším nákladom na zamestnancov prispeli i značne vysoké odstupné žalobcu, pána Q.\na pána N.; ktoré odstupné v úhrne predstavujú sumu až 26.207 eur. Pri hodnotení výšky mzdových\nnákladov spoločnosti žalovaného je nevyhnutné prihliadať práve na vyššie uvedené skutočnosti. V\nopačnom prípade sa skutočne klamlivo javí, že mzdové náklady žalovaného majú stúpajúcu tendenciu.\nPráve príplatky zamestnancov (zahŕňajúce príplatky za prácu v sobotu, nedeľu, sviatok, za nočnú\nprácu, pracovnú pohotovosť a za psychickú a fyzickú náročnosť), vyplatené odstupné (žalobcovi, pánovi\nQ. a pánovi N.) a náhrady zamestnancov (zahŕňajúce náhradu za dovolenku a za návštevu lekára)\nvytvárajú tento klamlivý obraz. S ohľadom na uvedené, tvrdenie o stúpajúcej tendencii mzdových\nnákladov žalovaného, a tým prípadne dôvodené vylúčenie žalovaným realizovaných optimalizačných\nopatrení, nie je možné akceptovať a v konaní neobstojí, nakoľko uvedená tendencia je priamo\nzapríčinená špecifickou povahou prevádzky žalovaného v zimných mesiacoch v spojení s realizovanými\noptimalizačnými opatreniami. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že nevyhnutným predpokladom dohody, v\nintenciách skutkových okolností rozoberanej právnej veci, je prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene\nna to povolaným orgánom, takáto argumentácia predstavuje opätovnú a v konaní žalobcom neustále\nopakovanú nesprávnu aplikáciu a ohýbanie noriem pracovného práva vo vlastný prospech a podľa\nvlastných výkladových pravidiel žalobcu. Neformálna komunikácia medzi žalovaným a žalobcom, v rámci\nktorej bola vyjadrená neekonomickosť vynakladania finančných prostriedkov na ďalšie zachovávanie\njeho pracovnej pozície (ergo „nadbytočnosť“), navyše medzi osobami bez právneho vzdelania a v tom\nčase i bez zastúpenia advokátom, nemôže byť považovaná za nadbytočnosť v intenciách pracovného\npráva, na vyslovenie ktorej sa vyžaduje formalizovaný postup. Opačným výkladom by konajúci súd\nvytvoril neudržateľnú judikovanú prax neprimeraným spôsobom ohrozujúcu práve neodbornú verejnosť,\na to s ohľadom na zjavné zaužívanie istých právnych termínov (či ich deformovanej podoby) v\nbežnej laickej komunikácii. Ak by sme však pristúpili na tvrdenie, že o nadbytočnosti nie je potrebné\nformálne rozhodnúť, teda zamestnávateľ by neprijal príslušné rozhodnutie o organizačnej zmene,\nzamestnanec (s ktorým bol skončený pracovný pomer pre nadbytočnosť) by v takom prípade určite\ntvrdil, že boli porušené predpisy v oblasti pracovného práva a takýto formálny dokument by požadoval.\nK skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti v intenciách pracovného práva totižto\nnepostačuje len neformálne deklarovanie nadbytočnosti pracovnej pozície (ako tomu bolo v rámci\nprocesu pred skončením pracovného pomeru žalobcu), avšak je nevyhnutné pristúpiť k formálnemu\npísomnému rozhodnutiu o organizačnej zmene zamestnávateľa alebo príslušného orgánu, v následnosti\nna ktoré môže byť pracovný pomer zamestnanca ukončený z dôvodu nadbytočnosti v intenciách\npracovného práva. V zmysle doslovného znenia Zákonníka práce - zamestnanec sa stal nadbytočným\ns ohľadom na vydané rozhodnutie zamestnávateľa. Ak žalobca aktuálne tvrdí, že aj „neformálne“\n\nrozhodnutie o organizačnej zmene malo byť v dohode zachytené, opätovne sa tu dostávame do\nstavu ohýbania práva v prospech skutkového stavu veci, ktoré však v žiadnom prípade nemá oporu v\nZákonníku práce. Na tomto mieste zároveň žalovaný uviedol, že ani nebol povinný takéto formalizované\nrozhodnutie vydať, a to práve z dôvodu, že žalobca a žalovaný dospeli k vzájomnému konsenzu\nohľadom ukončenia pracovného pomeru žalobcu, čo predstavuje dohoda ako dvojstranný právny úkon.\nSumma summarum, v intenciách rozoberanej právnej veci sa žalobca nestal nadbytočným vzhľadom\nna písomné rozhodnutie zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, avšak, žalobcovi\nboli výlučne v rámci procesu uzatvárania dohody neformálne komunikované dôvody nevyhnutnosti\nukončenia jeho pracovného pomeru, o. i. aj neekonomickosť ďalšieho udržiavania jeho pracovnej pozície\npre stratu jej právneho významu pre žalovaného. Na základe vyššie uvedeného máme teda za to,\nže prvostupňový súd posúdil vec správne a súladne s jednotlivými ustanoveniami Zákonníka práce,\nkedy posúdil skončenie pracovného pomeru žalobcu dohodou bez povinnosti uvedenia dôvodu podľa\nustanovenia § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Na základe uvedených skutočností má žalovaný za to,\nže pracovný pomer žalobcu v spoločnosti žalovaného bol platne a zákonne ukončený dohodou bez\nudania dôvodu. Zároveň v konaní žalobca nepreukázal prítomnosť právne relevantného omylu pri\npodpise dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý by spôsoboval jej neplatnosť. Zároveň má za\nto, že pohnútkou žalobcu k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru je vyplatenie finančných\nprostriedkov, ktorá pohnútka bola žalovaným naplnená a nie je tak možné pojednávať o akomkoľvek\nomyle v pohnútke na strane žalobcu. Nad rámec uvedeného, i v prípade prítomnosti omylu pri uzatvorení\ndohody o skončení pracovného pomeru má zamestnanec právo od takejto dohody odstúpiť v zmysle\n§ 19 Zákonníka práce; čím je logicky vylúčené právne posúdiť takéto skončenie pracovného pomeru\nza neplatné. V nadväznosti na uvedené považuje žalovaný prvostupňové rozhodnutie za správne, kedy\nuplatnený žalobcom tvrdený nárok na určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru súd\nv prvom stupni odmietol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najmä však na bezdôvodnosť\na irelevantnosť dôvodov odvolania žalobcu, na právnu nepodstatnosť žalobcom uvádzaných tvrdení,\nnesprávnu právnu kvalifikáciu tvrdeného nároku žalobcu, ako aj na skutočnosti, ktoré žalobca prezentuje\nzavádzajúcim, nepravdivým a účelovým spôsobom, navrhujeme konajúcemu súdu, aby po vykonaní\ndokazovania a posúdenia odvolania vydal nasledovný rozsudok: „Odvolací súd napadnutý rozsudok\nMestského súdu Bratislava IV, zo dňa 16.05.2024, sp. zn. B3-63Cpr/7/2020 potvrdzuje. Žalovanému sa\npriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“\n11. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k vyjadreniu žalovaného a\nuviedla, že žalobkyňa sa k aplikácii ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka upravujúceho relatívnu\nneplatnosť právnych úkonov v spojitosti s ustanovením § 49a Občianskeho zákonníka na toto konanie\no určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou detailne vyjadrovala už v\npodanom odvolaní, v ktorom odkazovala aj na relevantnú judikatúru, týmto odkazuje na argumentáciu\nžalobkyne uvedenú v podanom odvolaní. Žalobkyňa má za to, že pre tento prípad posudzovania\nplatnosti skončenia jej pracovného pomeru dohodou je prípustná aplikácia ustanovení Občianskeho\nzákonníka ohľadom dôvodov relatívnej neplatnosti právnych úkonov. K uplatneniu ustanovenia § 19\nods. 1 Zákonníka práce zo všeobecných ustanovení 1. časti Zákonníka práce uviedla, že uplatnenie\ntohto ustanovenia je vylúčené z dôvodu existencie ustanovenia lex specialis, ktoré uvádza § 77 a § 80\nZákonníka práce, keďže s právnym následkom neplatnosti uzatvorenej dohody o skončení pracovného\npomeru spája odlišné právne následky ako s jednoduchým uplatnením ustanovenia § 19 ods. 1\nZákonníka práce pri neplatnosti akejkoľvek inej dohody uzatvorenej v zmysle ustanovení Zákonníka\npráce. Ďalej uviedla, že ustanovenie § 19 Zákonníka práce vyjadruje vôľu zrušiť už skôr uskutočnený\nprávny úkon zo zákonných alebo zmluvných dôvodov a je len jedným zo spôsobov zániku záväzku.\nIde o všeobecné ustanovenie Zákonníka práce aplikovateľné na zákonníkom práce definované dôvody,\naplikovateľné len na prípady, kde je odstúpenie vôbec použiteľné. Zmluvné dôvody odstúpenia nie sú\nv prípade žalobkyne aplikovateľné. Je pravdou, že zákonným dôvodom na odstúpenie od zmluvy je\nokrem iného aj ustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce, avšak len za predpokladu, že iné ustanovenie\nZákonníka práce nepozná iný inštitút na uplatňovanie si neplatnosti právneho úkonu. V ostatnom\nohľadom ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka práce odkazuje na podané odvolanie žalobkyne. Nesúhlasí\ns tvrdením žalovaného v podanom vyjadrení, že by sa prvostupňový súd dostatočne a správne zaoberal\naplikáciou ustanovenia § 19 Zákonníka práce ako špecifickej normy na dohody uzatvorené v omyle,\nlogicky tým vylučujúc myšlienku ponímať prejednávanú dohodu o skončení pracovného pomeru za\nneplatný právny úkon. V zmysle čl. 2 Zákonníka práce: „Pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona\nmôžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný\nvýber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto\n\npráva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika\nviazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí\nbyť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého\núčastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.“ Žalobkyňa je stále toho názoru, ako už\nuvádzala aj v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie mal v rámci tohto konania a svojho rozhodovania\nskúmať prípadný rozpor s dobrými mravmi, konkrétne či konanie žalovaného ako zamestnávateľa\n(uvedenie nepravdivých informácií, na základe ktorých žalobkyňa prijala rozhodnutie skončiť pracovný\npomer dohodou) nebolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom prihliadanie na prípadný rozpor výkonu\npráv s dobrými mravmi je ex offo povinnosťou súdu (viď. Uznesenie Krajského súdu Bratislava,\nsp. zn. 14CoPr/11/2023 zo dňa 26.09.2023, kde sa uvádza, že „...prihliadanie na pri´padný rozpor\nvýkonu práv s dobrými mravmi je ex offo povinnosťou súdu...“). V tomto prípade nemožno súhlasiť s\ntvrdením žalovaného, že by rozpor s dobrými mravmi pre potreby neplatnosti právneho úkonu musel byť\nobsiahnutý priamo v napádanom právnom úkone, čiže v obsahu dohody o skončení pracovného pomeru\na nie v okolnostiach predchádzajúcich právnemu úkonu. Práve konanie žalovaného pred podpisom\ndohody o skončení pracovného pomeru a teda okolnosti predchádzajúce právnemu úkonu boli v rozpore\ns dobrými mravmi. K uvedeniu dôvodu skončenia pracovného pomeru do dohody o skončení pracovného\npomeru uviedla, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že by dohoda o skončení pracovného pomeru\nžalobkyne nemusela v tomto prípade obsahovať dôvod, nakoľko v prípade žalobkyne išlo o jej údajnú\nnadbytočnosť (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), ktorou žalovaný dôvodil skončenie jej pracovného\npomeru a teda dohoda mala v zmysle § 60 ods. 2 Zákonníka práce automaticky obsahovať dôvod\nskončenia pracovného pomeru a tento dôvod bol povinný v dohode uviesť samotný žalovaný. V bode\n4 vyjadrenia žalovaný hovorí o pohnútke, konkrétne má za to, že z jednotlivých ústnych i písomných\nvyjadrení žalobkyne je zrejmá jej skutočná pohnútka pri podpise prejednávanej dohody o skončení\npracovného pomeru a tou je vyplatenie finančných prostriedkov vo výške 5-násobku jej priemernej mzdy.\nŽalobkyňa sa ohradzuje voči tvrdeniam žalovaného v podanom vyjadrení, že by jej skutočnou pohnútkou\npri uzatvorení a podpise dohody o skončení bolo vyplatenie finančných prostriedkov. Je pravdou, že\njedným z faktorov, ktorým pán Mgr. Q. O. primäl žalobkyňu k podpisu dohody o skončení pracovného\npomeru bolo aj jeho tvrdenie, že v prípade, ak nedôjde ku skončeniu pracovného pomeru dohodou hneď,\nnebude mať finančné prostriedky na vyplatenie odstupného vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu\nv spoločnosti. Sám žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.10.2020 predkladanom do tohto konania\nuviedol, že: „Tvrdenie o tom, že na konci roka 2020 zrejme nebude možné vyplácať finančné nároky\nzamestnancov - odstupné a iné, ktoré vyplývajú z kolekti´vnej zmluvy, sú pravdivé z dôvodu, ktoré uvádza\nsamotná žalobkyňa v žalobe.“ Tieto uvedené tvrdenia ale boli napokon zavádzajúce. Žalobkyňa má\nnaďalej za to, že pán O. vyvíjal na ňu nátlak vo forme vyhrážania sa, že jej nebude vyplatené odstupné\nv prípade, ak dohodu o ukončení pracovného pomeru okamžite pri jej predložení nepodpíše, nakoľko\nak by k ukončeniu jej pracovného pomeru došlo neskôr, tak by jej nebolo vyplatené žiadne odstupné,\nnakoľko by to finančná situácia žalovaného nedovoľovala. Žalobkyňa tak vyslovene pod tlakom to strany\nžalovaného bola nútená podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, ak nechcela prísť o svoj\nnárok na vyplatenie odstupného, hoci nárok na odstupné vo výške 5-násobku priemernej mesačnej\nmzdy mala aj v zmysle uzatvorenej kolektívnej zmluvy u žalovaného (uvedené uviedla ako reakciu na\ntvrdenie žalovaného uvedené v bode 3.1. jeho vyjadrenia, kde uvádza, že dohodou jej žalovaný priznal\nodstupné nad rámec sumy, ktorá jej prislúchala podľa zákona), pričom nárok na odstupné ako také\nmala žalobkyňa aj v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov. Opätovne žalobkyňa aj v tomto\nvyjadrení zdôrazňuje, že informácie, ktoré jej boli poskytnuté žalovaným a ktoré u nej vyvolali omyl,\nboli práve jej nadbytočnosť a plánované prepúšťanie zamestnancov, pričom prepustenou mala byť aj\nžalobkyňa z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, ako aj to, že pri prepustení neskôr jej žalovaný\nnegarantuje vyplatenie žiadneho odstupného. Ak by žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaný\nnepristúpi k prepúšťaniu zamestnancov, tak by k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru z jej\nstrany nikdy nedošlo, nakoľko mala záujem pokračovať v práci vykonávanej u žalovaného na svojej\npracovnej pozícii. Žalovaný sa v bode 7. svojho vyjadrenia vyjadruje k zástupcovi žalovaného, pánovi O.\na to, že pán O. neposkytol pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyne akékoľvek\na žiadne nepravdivé ani . zavádzajúce informácie tak, ako to bolo preukázané v prvostupňovom konaní\na potvrdené rozhodnutím, žalobkyni boli podľa žalovaného poskytnuté skutočné - existujúce a reálne\ninformácie a to o zlom ekonomickom stave spoločnosti žalovaného; o potrebe realizovať racionalizačné\na optimalizačné opatrenia spoločnosti žalovaného, za účelom udržania jej ďalšieho chodu, čo môže\nbyť bez ďalšieho spojené o. i. s prepúšťaním zamestnancov; o nemožnosti garantovať dostatočný\nobjem financií v spoločnosti žalovaného do budúcna, ako aj s ohľadom na pracovné pozície, ktoré\nžalovaný považoval v tom čase za neprimerane finančne náročné s ohľadom na stav spoločnosti (viď.\n\nviac vyjadrenie žalovaného). Žalovaný v bode 7.2. svojho vyjadrenia uvádza, že rozhodnúť sa uzatvoriť\ndohodu o skončení pracovného pomeru len pre objektívne pravdepodobný predpoklad prepúšťania, je\nnelogický až absurdný. V rámci predmetného konania žalobkyňa predložila dokument „OPTIMÁLNY\nMODEL EFEKTÍVNEHO FUNGOVANIA CESTNÉHO HOSPODÁRSTVA zo dňa 09.06.2020“ (ďalej len\nako „model efektívneho fungovania“ alebo „Analýza“), ktorý považovala a považuje za kľúčový dôkaz\nnepravdivých tvrdení žalovaného. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom v tejto veci\ndňa 26.09.2023 obvinila žalobkyňu z porušenia mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela\npri výkone povolania, keď predložila súdu tento dokument, konkrétne cituje zo zápisnice z predmetného\npojednávania: „Predstúpila PZ žalovaného, ktorá uvádza: čo sa týka optimálneho modelu fungovania\n- grant THORTON, tento dôkaz považujeme za dôverný materiál, objednaný C. a máme za to, že\nčerpanie tohto materiálu bez ohľadu na závery kt. si vyvodil žalobca je neprípustné... Z uvedeného\ndôvodu sa domnievame, že k týmto dokumentom sa dostala žalobkyňa v rámci výkonu svojej pracovnej\npozície, a tieto zneužila spôsobom ktorý podľa nášho názoru je v rozpore s mlčanlivosťou, ktorá\nbola pri spracovaní tejto správy požadovaná“. V prvom rade žalobkyňa uvádza (ako uvádzala už aj\nv prvoinštančnom konaní), že v čase pred uzatváraním dohody o skončení jej pracovného pomeru,\nako aj po jej uzatvorení, nemala o tomto dokumente - Analýze vedomosť, o Analýze sa dozvedela až\npočas tohto konania. Žalobkyňa predkladala dôkaz o nezmyselnom a tendenčnom obviňovaní žalobkyne\nzo strany žalovaného, ktorý deklaroval, že dokument je/bol verejne dostupný na google pod link:\nhttps://bratislavskykraj.sk/mdocs-posts/02-optimalny-model-cestneho-hospodarstva-bsk/. O tom, že s\nobsahom predmetného dokumentu - Analýzy žalobkyňa nebola oboznámená počas výkonu svojej práce\na o jeho existencii nemala vedomosť svedčí aj skutočnosť, že tento dokument predložila až po 3 rokoch\nod skončenia pracovného pomeru. Žalobkyni až po oboznámení sa s obsahom Analýzy dáva logiku,\nprečo ju žalovaný neprizval na stretnutie so zamestnancami, na ktorom sa hovorilo o vízii spoločnosti a\njej perspektíve, a prečo sa tak náhlil s podpisom dohody o skončení pracovného pomeru s jej osobou.\nUvedené potvrdil aj vo svojej výpovedi svedok pán A.. A. D., ktorý potvrdil, že stretnutie Z.. O. so\nzamestnancami sa konalo bez prítomnosti žalobkyne. Žalobkyňa nebola nikdy prítomná na rokovaniach\nu žalovaného, predmetom ktorých by bola predmetná Analýza, resp. jej obsah, v rámci nej navrhovaná\nalternatíva, rovnako tak nevyhotovovala zápisnice z rokovaní/zo zasadnutí s daným predmetom. Ako aj\nz uvedeného vyplýva, žalovaný, resp. jeho právna zástupkyňa najprv na pojednávaní konanom vo veci\ndňa 26.09.2023 obvinila žalobkyňu, že porušila mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela\npri výkone povolania, keď predložila súdu Analýzu a zároveň v tomto vyjadrení už žalovaný uvádza,\nže vzhľadom na prítomnosť žalobkyne na rokovaniach predstavenstva a dozornej rady žalovaného by\nmala žalobkyňa vedomosť o skutočnostiach uvedených v predmetnej Analýze, uvedeným si žalovaný\nevidentne protirečí a opäť to žalobkyňa považuje zo strany žalovaného za účelovú zmenu jeho rétoriky.\nAko už uviedla vyššie, žalobkyňa nebola s obsahom daného dokumentu oboznámená počas výkonu\nsvojej práce. Dokument „Optimálny model efektívneho fungovania cestného hospodárstva“ vznikol dňa\n09.06.2020, dohoda o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou bola podpísaná dňa 19.06.2020, to\nznamená, že v čase podpisu dohody Mgr. Q. O. vedel, že spoločnosť kontrolovane zanikne a nahradí\nju nová spoločnosť a dokonca mal vedomosť aj ako bude eliminované riziko nedostatku personálu\npri novovzniknutej spoločnosti, nakoľko to vyplývalo z manažmentu riadenia rizík spomínanej analýzy.\nBSK sa striktne riadilo odbornou Analýzou spoločnosti Grant Thornton Advisory zo dňa 09.06.2020\nvypracovanou práve na tento účel. V čase ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, konkrétne už\nod 09.06.2020 žalovaný vedel predpokladať, čo je najlepšie východisko zo zlej finančnej situácie, pretože\nje to explicitne uvedené vo vypracovanej Analýze (ktorou sa BSK riadilo) a zároveň vedel, ako sa vyvinie\nsituácia s veriteľmi. Dňa 15.06.2020 sa stal predsedom predstavenstva žalovaného Z.. Q. O., ktorý\nneskôr prezentoval na spoločnom stretnutí so zamestnancami vízie a svetlú perspektívu spoločnosti.\nOpätovne ako aj v podanom odvolaní žalobkyňa uviedla, že žalovaný predložil dňa 19.06.2020 žalobkyni\ndohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu s odôvodnením o hlbokej finančnej kríze\nspojenú s nevyhnutnou a urgentnou potrebou optimalizácie personálnych nákladov formou prepúšťania\nzamestnancov. Potrebu optimalizácie personálnych nákladov uviedol žalovaný aj v konaní vedenom\nna Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-61Cpr/24/2020, P.. A. Q. c/a Q., a.s. a Z.. Q. O. aj\nv rámci svojho výsluchu v konaní vedenom pod sp. zn. B3-61Cpr/24/2020 dňa 06.09.2022, ako aj v\nkonaní A. N. c/a Q., a.s. vedenom pod sp. zn. 21Cpr/24/2020 (aktuálne pod sp. zn. B3-21Cpr/24/2020\nna Mestskom súde BA IV) a to na pojednávaní konanom dňa 06.09.2022, na ktorom pán O. na otázku,\nako v rozhovore so žalobcom zdôvodnil jeho skončenie pracovného pomeru, odpovedal: „Jedným z\nopatrení bolo aj ukončovanie pracovných pomerov so zamestnancami z dôvodov, ktoré som uviedol\nvyššie“ (pozn. Z.. O. dôvody vyššie uvádzal potrebu šetrenia prostriedkov, potrebu znižovania počtu\nzamestnancov) a ako aj v rámci tohto konania vedeného pod sp. Zn.\nB3-63Cpr/7/2020 a\n\nto na pojednávaní dňa 16.01.2023, kde uviedol: „Jedným z krokov, ktoré bolo nutné urobiť bolo aj\nznižovanie počtu zamestnancov“, ako aj na otázku ako v rozhovore so žalobkyňou odôvodnil jej\nskončenie pracovného pomeru, odpovedal: „Čo sa týka finančnej situácie spoločnosti, nevyzeralo\nto vôbec dobre a určite bolo potrebné prijať nejaké racionalizačné kroky. Určite som spomínal, že\nmusím vykonať nejaké racionalizačné opatrenia.“ Mgr. O. tiež na otázku, na základe akých skutočností\nvyhodnotil potrebu prepúšťať všetkých týchto zamestnancov odpovedal „na základe racionalizačných\nopatrení“. Žalobkyňa má za to, že bolo nesporným, že žalovaný nebol v kríze z dôvodu prezamestnanosti\na teda optimalizácia personálnych nákladov nebola nutná, čo dokazuje okrem spomínanej Analýzy\naj skutočnosť, že spoločnosť si nemala potrebu nechať vypracovať plán optimalizácie personálnych\nnákladov, ba naopak svojich zamestnancov potrebovala na plnenie správy a údržby ciest a to či už\nako pôvodná Q. alebo nová spoločnosť. Žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí tvrdeniami žalovaného o\ntom, že by informácie poskytnuté pánom O. žalobkyni pred podpisom dohody o skončení pracovného\npomeru boli priame a pravdivé, že by pán O. nekonal zavádzajúco, a že by vyjadril len také obavy\na predpoklady, ktoré v danom čase a za daných okolností spoločnosti žalovaného objektívne hrozili.\nZároveň sa nemožno stotožniť ani s tvrdeniami žalovaného v jeho vyjadrení, že by pán O. skutočne\nnemal a nemohol vedieť, akým smerom sa bude vedenie spoločnosti uberať, resp. že v čase uzatvorenia\ndohody o skončení pracovného pomeru žalobkyne nemohol vedieť, ako sa bude situácia v spoločnosti\nžalovaného ďalej vyvíjať. Uvedené tvrdenia žalovaného žalobkyňa v konaní jednoznačne vyvrátila.\nK tvrdeniu žalovaného v bode 7.3. jeho vyjadrenia a to, že obchodné vedenie rozhodlo odlišne od\nodporúčaní v analýze a založilo príspevkovú organizáciu: „Správa ciest Bratislavského samosprávneho\nkraja“, na ktorú boli osobitným zmluvným vzťahom prevedení v ňom špecifikovaní zamestnanci a úlohy\ndoposiaľ plnené žalovaným, a to až ku dňu 01.07.2021, uvedená príspevková organizácia BSK bola\nzaložená až dňa 30.06.2021, a teda až rok od ukončenia pracovného pomeru žalobkyne. Žalobkyňa\nuviedla, že žalovaný dôkaz - Výpis zo štatistického registra organizácií predložil do konania až s\njeho vyjadrením zo dňa 15.08.2024 k odvolaniu žalobkyne, t. j. až v rámci odvolacieho konania, hoc\nmu nič nebránilo v tom ho predložiť už skôr, v rámci prvoinštančného konania t.j. predtým, než bolo\ndokazovanie pred súdom prvej inštancie uznesením vyhlásené za skončené a vyhlásený rozsudok\nsúdu prvej inštancie. Uvedenú argumentáciu žalovaného a predloženie predmetného dôkazu až v\nrámci odvolacieho konania teda považuje žalobkyňa za v rozpore s ust. § 373 ods. 4 CSP. Keďže\nodvolacie konanie je individuálne iniciované odvolateľom a vymedzené obsahom odvolania, vytvára\nzákon pre protistranu a iné subjekty osobitné podmienky na uplatnenie prostriedkov procesného útoku\na procesnej obrany, ktoré neboli použité pred súdom prvej inštancie. Tieto môžu byť za rovnakých\nokolností, teda v režime hypotézy § 366 CSP, uplatnené najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu\n(§ 373 ods. 4 CSP). Odvolací súd by teda na uvedené tvrdenia žalovaného a ním predložený dôkaz\nnemal prihliadať. K tvrdeniam žalovaného k osobe pani S. žalobkyňa uviedla, že sa k jej väzbám na\nžalovaného detailne vyjadrovala už v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní,\npričom trvá na svojich doterajších argumentoch a týmto na ne odkazuje. Súdu v rámci tohto vyjadrenia\nuviedla, že pani S. sa medzičasom stala už aj predsedom predstavenstva žalovaného, jeho štatutárnym\norgánom. K bodu 11. vyjadrenia žalovaného uviedla, že vyhlásenia svedkov a to pána P.. A. Q. a\npána N. je potrebné považovať za právne relevantné a ohradzujeme sa voči tvrdeniam žalovaného\no zjavne dôvodnej pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti týchto svedkov. K bodu 12. vyjadrenia\nžalovaného žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal spojenie\nfinančnej krízy u žalovaného s jedine ním deklarovanou potrebou optimalizácie personálnych nákladov.\nV tejto súvislosti žalobkyňa aj žiadala súd prvej inštancie, aby v tejto súvislosti zaviazal žalovaného\npreukázať spojenie finančnej krízy s potrebou optimalizácie personálnych nákladov, čo však súd prvej\ninštancie nevykonal. Nemožno teda súhlasiť s tvrdením žalovaného, že uvedené preukázanie je v tomto\nkonaní neopodstatnené. Žalovaný sa v bode 14 svojho vyjadrenia vyjadruje k pozíciám „informátor“,\nkde uvádza, že neprijal žiadneho nového zamestnanca na pozíciu informátor, avšak 13 pracovníkov\nbolo formálne presunutých z dohôd o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru na trvalý pracovný\npomer. K uvedenému uviedla, že ak by skutočne ako dôsledok zlej finančnej situácie bola prepúšťanie\nzamestnancov, ako to bolo súdu vykreslené zo strany pána Mgr. O., tak by logicky nedošlo ani k\nžalovanému tvrdenému presunu pracovníkov na trvalý pracovný pomer, ale ostali by v rámci lacnejšej\nformy pracovnoprávneho vzťahu ako napr. v rámci dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru. Žalovaný sa v bode 15. vyjadrenia vyjadruje k svedkovi pánovi A.. D. (ďalej aj ako len\n„svedok“) a k jeho výpovedi, pričom uvádza, že tento svedok nepochybne nemohol priamo a vlastnými\nzmyslami vnímať akékoľvek relevantné skutočnosti týkajúce sa predmetu tohto konania. Žalovaný žiada\nsúd, aby na výpoveď svedka pri hodnotení prejednávanej veci a rozhodovaní o nej neprihliadal. K\nvýsluchu svedka pána A.. D. sa žalobkyňa detailne vyjadrila aj vo svojom odvolaní, týmto naň odkazuje.\n\nŽalobkyňa vo vzťahu k osobe svedka pána A.. D. nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného v podanom\nvyjadrení, že by tento svedok nemohol priamo a vlastnými zmyslami vnímať akékoľvek relevantné\nskutočnosti týkajúce sa predmetu tohto konania. Tvrdenia predmetného svedka považuje za relevantný\ndôkaz. T. si v rámci tohto vyjadrenia dovoľuje upriamiť pozornosť súdu aj na výraznú zmenu v rétorike\nžalovaného počas konania, ako aj v tomto jeho poslednom vyjadrení, ktorý postupom času stále viac\na viac zmäkčoval a zmäkčuje vyjadrenia ohľadne naliehavosti optimalizácie personálnych nákladov. V\nčase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru argumentoval Z.. Q. O. u troch zamestnancov\n(vrátane žalobkyne) zhodne potrebou hromadného prepúšťania, toto už vo svojom výsluchu na súde\npripustil len raz a to konkrétne pri prvom výsluchu v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru s A. N. (zápisnica z tohto výsluchu bola doložená do konania). Následne žalovaný už svoju\nrétoriku zjemnil a prešiel vo svojich vyjadreniach do verzie o veľmi urgentnej potrebe optimalizácie\npersonálnych nákladov. Zaujímavé bolo čítať ostatné jeho vyjadrenia, kde žalovaný ešte viac zjemnil\ncelú problematiku a tvrdil, že len hájil pri ukončení pracovného pomeru svoje ekonomické záujmy.\nŽalobkyňa to vníma ako účelovú snahu žalovaného odkloniť sa od už vysloveného a nesporného.\nŽalovaný využil vedomosť žalobkyne o zlej finančnej situácii a účelovo to spojil s mylnou potrebou\nvýrazne optimalizovať personálne náklady. Z obsahu písomných vyjadrení žalovaného, ako aj z ním\npredložených listinných dôkazov možno konštatovať, že z jeho strany ide len o domnienky. Žalobkyni\npo nástupe Z.. Q. O. do funkcie riaditeľa spoločnosti jej bola okamžite predostretá vízia nevyhnutnej\noptimalizácii personálnych nákladov, ktorá bola zo strany žalovaného tendenčne spájaná s reálne zlou\nfinančnou situáciou žalovaného, ktorá vyústila do skončenia pracovného pomeru a to len štyri (4) dni\npo jeho nástupe do tejto funkcie. V ostatnom sa žalobkyňa v plnej miere pridržiava podaného odvolania\na skutočností v ňom uvedených, v zmysle ktorých ako aj v zmysle jej tvrdení uvedených v tomto jej\nvyjadrení, nemožno súhlasiť ani s tvrdeniami žalovaného v závere jeho vyjadrenia a to, že by pracovný\npomer žalobkyne v spoločnosti žalovaného bol platne a zákonne ukončený dohodou bez udania dôvodu,\nže by žalobkyňa podľa žalovaného v konaní nepreukázala prítomnosť právne relevantného omylu pri\npodpise dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý by spôsoboval jej neplatnosť. Nesúhlasí ani s\ntvrdením žalovaného ohľadom pohnútky žalobkyne, ani s aplikáciou ustanovenia § 19 Zákonníka práce\na ani s názorom žalovaného, že by prvostupňové rozhodnutie bolo správne.\n12. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobkyne a uviedol, z dikcie príslušných ustanovení Zákonníka\npráce i zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„Občiansky zákonník“) je zrejmé, že oba právne predpisy síce upravujú následky konania v omyle,\navšak každý v rámci svojej právnej oblasti. Táto duplicita právnej úpravy sa pritom vzájomne vylučuje,\nčo do právnych následkov konania v omyle, najmä čo do (ne)platnosti právneho úkonu. Žalobcom\ntvrdená potreba aplikácie subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je však v pracovnoprávnych\nvzťahoch zásadne vylúčená, keď danú otázku upravuje špeciálne Zákonník práce. Otázku právneho\núkonu vykonaného v omyle pritom zjavne špeciálne rieši ustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce.\nZ toho dôvodu je nesprávne, ak sa žalobca domáha aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka,\npričom zámerne prehliada, že Zákonník práce v tejto otázke poskytuje samostatnú úpravu a odlišné\nprávne následky. Pokiaľ by bol býval právny úkon uzatvorenia dohody zaťažený omylom, ktorý omyl\nv tomto konaní nebol preukázaný, žalobcovi by vzniklo oprávnenie od dohody jednostranne odstúpiť\npodľa ust. § 19 Zákonníka práce. Nevyhnutnosť aplikácie § 19 Zákonníka práce na žalobcom vykreslený\nskutkový stav umocňujú tvrdenia žalovaného naprieč konaním, tvrdiac „úmyselné konanie žalovaného“,\n„vedomosť o akýchsi okolnostiach v čase podpisu dohody zakladajúcich omyl na strane žalobcu“.\nNa základe uvedeného má žalovaný za to, že žalobcom popisovaný skutkový stav, hoc v konaní\nnepreukázaný, v celosti napĺňa skutkový základ ustanovený v § 19 Zákonníka práce, pričom z toho\ndôvodu a aplikujúc zásadu lex specialis derogat legi generali je aplikácia Občianskeho zákonníka v\nžalobcom uvádzanom rozsahu vylúčená. Uvedené právne závery žalovaného potvrdzuje aj relevantná\nustálená rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo\ndňa 27.03.2012, sp. zn. 25Co/276/2011: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.08.2022, sp.\nzn. 1Cdo/162/2020: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2020, sp. zn. 2Cdo/110/2019:\nrozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2018, sp. zn. 6CoPr/2/2018: rozhodnutie\nKrajského súdu v Trnave zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 25CoPr/2/2017: „Otázka omylu je osobitne upravená\nv § 19 ods. 1 Zákonníka práce. Úprava omylu v tomto špeciálnom ustanovení Zákonníka práce je\npritom odlišná od jej úpravy v Občianskom zákonníku v § 49a, ktorý je lex generalis vo vzťahu k\nZákonníku práce, ktorý je pre danú vec lex specialis; ust. § 49a Občianskeho zákonníka je preto\nna danú vec neaplikovateľné. Ak ho súd prvej inštancie nenáležite aplikoval, vec nesprávne právne\nposúdil. Vylúčenie aplikácie Občianskeho zákonníka a zároveň nevyhnutnosť uplatnenia § 19 Zákonníka\n\npráce v predmetnej veci potvrdil aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Konajúci\nsúd výslovne konštatoval, že pre pracovnoprávne vzťahy je vylúčená aplikácia systému relatívnej\nneplatnosti podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, ktorá má svoje rýdzo občianskoprávne\nlimity, pričom tu platí zásada absolútnej neplatnosti. Navyše, konštatoval platnosť predmetnej dohody\no skončení pracovného pomeru, tak ako bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená. Prvostupňový\nsúd sa pritom neobmedzil len na uvedené, avšak pri posudzovaní dôvodov prípadnej absolútnej\nneplatnosti dohody uzavrel, že právny úkon netrpí žiadnym z dôvodov absolútnej neplatnosti, bol\nurobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, tak, ako sa pre jeho platnosť vyžaduje. Zároveň\nuzavrel, že dohoda svojím obsahom alebo účelom neobchádza zákon, ani mu neodporuje, ani sa\nneprieči dobrým mravom. Napokon konajúci súd deklaroval, že sám žalobca uvedené skutočnosti\nsvojim podpisom dohody potvrdil. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca zjavne nesprávnou právnou\ninterpretáciou právnych predpisov uplatňuje v tomto konaní neexistentné právo na určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru, a to titulom dohody, čo s ohľadom na vyššie uvedenú konštantnú\njudikatúru je nesprávnym právnym základom pre vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.\nAk by bol splnený predpoklad, že v konaní by bol býval preukázaný omyl žalobcu, ktorý však v konaní\npreukázaný nebol, bolo by bývalo žalobcovi vzniklo výlučne právo od dohody odstúpiť podľa ustanovenia\n§ 19 Zákonníka práce. Žalobca svojím procesným postupom sám zapríčinil zamietnutie ním podanej\nžaloby v prvostupňovom konaní, nakoľko prvostupňový súd nemal relevantný dôvod odchýliť sa od\nustálenej súdnej praxe s ohľadom na predložený skutkový stav, mieru preukázania tvrdení žalobcu a\nneexistenciu žalovaného práva. Na základe vyššie uvedeného považuje právnu argumentáciu žalobcu,\nopierajúcu sa o aplikáciu Občianskeho zákonníka, za nesprávnu a právne irelevantnú v kontexte\nprejednávanej pracovnoprávnej veci. Ako už bolo v tomto konaní opakovane poukazované a ako\nsprávne ustálil aj súd v rozsudku, pracovnoprávne vzťahy sa spravujú osobitným právnym predpisom Zákonníkom práce, pričom ten obsahuje komplexnú úpravu aj v prípade právneho úkonu vykonaného\nv omyle prostredníctvom inštitútu odstúpenia podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce. Tento (§ 19 ZP) sa\nv zmysle judikovanej súdnej praxe aplikuje na akékoľvek typy zmlúv a dohôd uzatváraných v zmysle\nZákonníka práce. Aplikácia všeobecnej úpravy občianskeho práva, a to najmä v podobe § 49a a § 40a\nObčianskeho zákonníka, nie je v predmetnej veci prípustná. Pokiaľ žalobca tvrdí, že bol uvedený do\nomylu tvrdeniami žalovaného o nepriaznivej ekonomickej situácii spoločnosti, resp. žalovaného, takéto\ntvrdenie žalovaný v celosti odmieta pre jeho zjavnú alogickosť a rozpor so skutočným stavom veci.\nŽalobca v replike uvádza, že konanie žalovaného v procese predchádzajúcom uzatvoreniu dohody o\nskončení pracovného pomeru bolo údajne v rozpore s dobrými mravmi, pričom odkazuje najmä na článok\n2 Zákonníka práce. Žalobca ďalej tvrdí, že rozpor s dobrými mravmi sa mal prejaviť nie v samotnej\ndohode o skončení pracovného pomeru, ale v okolnostiach jej uzatvárania, a to predovšetkým v tom,\nže žalobca mal byť údajne uvedený do omylu nepravdivými alebo zavádzajúcimi tvrdeniami zo strany\nžalovaného. Takéto vyjadrenia žalobcu žalovaný zásadne odmieta, nakoľko sú nepravdivé, nepodložené\na účelové, pričom poukazuje na ich opakované zneužívanie počas celého konania. Žalobca sa týmto\nspôsobom opäť pokúša vyvolať dojem, že došlo k neetickému a neprípustnému postupu zo strany\nžalovaného, pričom takéto konanie žalovaného nebolo a ani nemôže byť preukázané, nakoľko je v\ncelosti účelové a klamlivé. Žalovaný pri podpise dohody preukázal žalobcovi ľudskú tvár poskytujúc mu\nvšetky zásadné informácie potrebné k utvoreniu jeho rozhodnutia a následne prejavu vôle (ne)skončiť\npracovný pomer v spoločnosti žalovaného, pričom v tomto rozsahu poskytol žalobcovi pravdivé a\nneskreslené informácie, ktoré boli v čase uzatvárania dohody v jeho dispozícii. Žalovaný, ani osoby\nkonajúce v mene a za žalovaného, nekonali pri uzatvorení dohody voči žalobcovi ani ľstivo, ani so\nzlým úmyslom. Nad rámec uvedeného však žalovaný uviedol, že otázka súladu právneho úkonu s\ndobrými mravmi je v pracovnoprávnej oblasti spojená výlučne s obsahom a účelom právneho úkonu,\nnie s okolnosťami, ktoré takémuto úkonu predchádzali. Pre posúdenie možnej neplatnosti právneho\núkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi je rozhodujúce práve to, či samotný právny úkon (t.\nj. Dohoda) odporuje základným zásadám morálky, spravodlivosti a poctivosti, ktoré sú všeobecne\nuznávané v spoločnosti, pričom tento rozpor musí byť zrejmý a objektívne identifikovateľný. S dôrazom\nžalovaný odmieta tvrdenú prítomnosť rozporu konania žalovaného so zásadami morálky, spravodlivosti\na poctivosti a žiada žalobcu, aby upustil od takéhoto procesného postupu, očierňujúc dobré meno a\npovesť žalovaného. Neexistencia rozporu konania žalovaného s dobrými mravmi a absencia žalobcom\ntvrdeného ľstivého a zavádzajúceho konania žalovaného boli viacnásobne potvrdené i zo strany\nsúdu tak v tomto konaní, ako i v sporových konaniach vedených voči žalovanému zo strany jeho\nbývalých zamestnancov. Z týchto dôvodov považuje žalovaný tvrdenia o rozpore s dobrými mravmi za\nprávne irelevantné a skutkovo nepreukázané. Súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal v bode\n43 odôvodnenia rozsudku, kde výslovne konštatoval, že predmetná dohoda o skončení pracovného\n\npomeru neodporuje dobrým mravom, neobchádza zákon a nie je s ním v rozpore. Uvedený právny\núkon bol teda vykonaný v súlade so zákonom, ako aj spoločenskými normami. Pokiaľ žalobca namieta\nabsenciu dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode, túto námietku žalovaný v celosti odmieta\nako irelevantnú a bez právneho dosahu na prejednávanú vec. Žalobcom tvrdená povinnosť obsiahnuť\ndôvod skončenia pracovného pomeru v dohode za skutkových okolností prejednávanej veci nemá oporu\nv platnej právnej úprave. Tvrdenie žalobcu o účelovom zamlčaní alebo obchádzaní dôvodu skončenia\npracovného pomeru zo strany žalovaného je v prejednávanej veci nepodstatný a nepreukázaný,\npredstavuje nepodloženú domnienku žalobcu. Žalovanému nevznikla povinnosť uvádzať do dohody\ndôvod skončenia pracovného pomeru, pričom k tejto skutočnosti sa žalovaný viacnásobne v konaní\naj vyjadroval. Pokiaľ by súd dospel k inému záveru, napríklad by vyslovil právnu konštrukciu, že\nžalovaný a žalobca mali dostatočne určiť konkrétny dôvod skončenia pracovného pomeru, takýto výklad\nustanovenia § 60 Zákonníka práce by neprimerane zasahoval do zmluvnej voľnosti sporových strán,\npričom má žalovaný za to, že súd nemôže dodatočne precizovať a ukladať žalovanému povinnosti,\nak nedošlo k porušeniu zákonných ustanovení. Vynucovanie si určitého obsahu dohody tvrdením, že\ntáto nie je dostatočne určitá, hoci žalovaný ju dobrovoľne podpísal, je preto scestné a neprijateľné.\nPre úplnosť opätovne žalovaný uviedol, že dôvodom pre iniciovanie rokovaní o skončení pracovného\npomeru so žalobcom bola všeobecná realizácia optimalizačných opatrení v spoločnosti žalovaného\npre jej zlú ekonomickú kondíciu, čo predstavuje legitímny dôvod pre zamestnávateľa, aby hľadal\nflexibilné riešenie o. i. aj v oblasti redukcie objemu jeho personálnych kapacít. Nakoľko však žalovaný\na žalobca dospeli ku konsenzuálnej forme skončenia pracovného pomeru dohodou, žalovaný nemal\ndôvod a ani povinnosť posudzovať nadbytočnosť pracovného miesta žalobcu, vydávať o tejto okolnosti\nrozhodnutie zamestnávateľa a doručovať žalobcovi výpoveď, napĺňajúc tým formálnu nadbytočnosť\nzamestnanca ako dôvodu skončenia pracovného pomeru. Nad rámec uvedeného, dohoda o skončení\npracovného pomeru podľa ust. § 60 Zákonníka práce je platne a účinne uzatvorená i v prípade, ak táto\nneobsahuje dôvod skončenia pracovného pomeru. Uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru\ntotiž v zmysle Zákonníka práce nie je podstatnou náležitosťou tohto právneho úkonu, a teda tento\nnedostatok nie je spôsobilý vyústiť v jeho neplatnosť. Uvedený právny záver potvrdzuje i ustálená\nsúdna prax, príkladmi v nasledovných rozhodnutiach: rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa\n17.12.2021, sp. zn. 8CoPr/8/2021: rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.03.2012, sp. zn.\n25Co/276/2011: V kontexte citovanej rozhodovacej praxe súdov, hoc by teda aj žalobca v konaní\npreukázal existenciu povinnosti žalovaného uviesť dôvod skončenia pracovného pomeru do dohody,\nktorá povinnosť by nebola naplnená, táto okolnosť by nemala akýkoľvek a žiadny právny následok\nna platnosť a účinnosť uzatvorenej dohody, avšak výlučne by v dôsledku toho vznikli žalobcovi práva\na nároky v súlade s preukázaným dôvodom skončenia pracovného pomeru. Povinnosť žalovaného\nuviesť dôvod skončenia pracovného pomeru v dohode však ani nie je v konaní preukázaná, ani\nneexistuje. Vzhľadom na uvedené, žalovaný zotrváva na svojom právnom závere, že dohoda o skončení\npracovného pomeru je uzatvorená platne a účinne, no zároveň slobodne, vážne a bez rozporu s\ndobrými mravmi. Pokiaľ žalobca v replike opätovne predkladá tvrdenia, o vyvíjaní akéhosi nátlaku na\nžalobcu pri uzatváraní dohody, tieto tvrdenia v celosti odmieta, nakoľko nie sú založené na pravde\nresp. priečia sa zistenému a dôsledne preukázanému skutkovému stavu v prvoinštančnom konaní. V\nprvoinštančnom konaní vo veci bolo dostatočným spôsobom preukázané, že na žalobcu nebol vyvíjaný\nakýkoľvek a žiadny nátlak pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný opakovane\nzdôraznil, že v čase rokovaní o ukončení pracovného pomeru spoločnosť čelila závažným problémom,\nvrátane reálneho rizika konkurzu, čo bolo všeobecne známe a komunikované aj v rámci interných\nštruktúr spoločnosti. Žalovaný sa preto nachádzal v situácii, kedy bolo nevyhnutné prijať ozdravné\nopatrenia, medzi ktoré patrila aj redukcia personálnych kapacít. Žalovaný vytvoril žalobcovi priestor na\nslobodné rozhodnutie, nevyvíjal žiaden nátlak, ba naopak, tieto rokovania prebiehali v štandardnej forme,\ns diskusiou o viacerých možných spôsoboch ukončenia pracovného pomeru. K rovnakému záveru\ndospel aj súd prvej inštancie, ktorý v bode 45 odôvodnenia rozsudku uviedol, že nemožno konštatovať,\nže je vyvíjaný nátlak na zamestnanca, nakoľko sa iba diskutuje o viacerých spôsoboch skončenia\npracovného pomeru, čo nemožno označiť za nátlak či bezprávnu vyhrážku. Pokiaľ by bola bývala\nspočívala pohnútka žalobcu v nadbytočnosti a plánovanom prepúšťaní, nič nebránilo žalobcovi zotrvať\nna pracovnej pozícii a dohodu neuzatvoriť, pokiaľ však samozrejme nebolo motívom žalobcu práve\nobdržanie už spomínaného finančného plnenia od žalovaného. Za neakceptovateľnú považuje žalovaný\nskutočnosť, že žalobca sám vyvracia svoje pôvodné tvrdenia, keď najskôr ako pohnútku uvádza\nobavy z prepúšťania, a následne tvrdí, že rozhodujúce bolo vyplatenie odstupného. Takáto vlastná\nrozporuplnosť žalobcu oslabuje vierohodnosť jeho tvrdení, ktoré navyše nie sú podporené žiadnym\ndôkazom a boli opakovane v priebehu konania spochybnené. Žalobca vo svojom vyjadrení opätovne\n\nodkazuje na analýzu tzv. „Optimálny model efektívneho fungovania cestného hospodárstva“ (ďalej\nlen ako „Analýza“) a snaží sa jej význam dezinterpretovať spôsobom podporujúcim jeho tvrdenia\no účelovosti ukončenia pracovného pomeru žalobcu. Žalobca tvrdí, že s predmetným dokumentom\nnebol oboznámený v čase uzatvárania dohody, že žalovaný údajne vedel o pripravovanom založení\nnovej spoločnosti a údajne predstieral hrozbu hromadného prepúšťania či nevyhnutnosť redukcie\nzamestnancov, hoci vedel, že k žiadnej optimalizácii nedôjde. Uvedenú argumentáciu žalobcu v celosti\nžalovaný odmieta, nakoľko sa nezakladá na pravde a je uplatňovaná spôsobom vytŕhania faktov\nz kontextu. Predmetná analýza predstavuje interne vypracovaný dokument, ktorý predostrel návrhy\nnajvhodnejších spôsobov optimalizácie stavu spoločnosti. Tento dokument však nebol akokoľvek pre\nžalovaného záväzný, čo napokon potvrdzuje i samotný následný vývoj situácie v spoločnosti žalovaného.\nŽalovaný dôrazne odmieta aj tvrdenie žalobcu, že by mu boli v čase uzatvárania dohody o skončení\npracovného pomeru zamlčané akékoľvek informácie súvisiace s predmetnou analýzou, ktoré by ho\nmohli ovplyvniť pri rozhodovaní o jej podpise. Žalovaný zdôraznil, že v čase podpisu dohody (t. j.\n19.06.2020) nebolo známe, akým spôsobom bude ekonomická situácia žalovaného riešená, pričom pán\nO. ako jediný člen štatutárneho orgánu spoločnosti žalovaného, nemal kompetenciu ani založiť nejakú\n„nástupnícku“ organizáciu a už vôbec nie príspevkovú organizáciu BSK. S. O. v danej veci mohol konať\nako zodpovedná osoba, štatutár, ktorý odborne hospodári s majetkom a aktívami spoločnosti, ktorý sa\nusiloval riešiť aktuálnu situáciu v spoločnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade s jej záujmami. Pokiaľ\nžalobca vo svojom vyjadrení namieta, že žalovaný predložil výpis zo štatistického registra organizácií\npreukazujúci vznik príspevkovej organizácie Správa ciest Bratislavského samosprávneho kraja až spolu\nso svojím vyjadrením k odvolaniu žalobcu zo dňa 15.08.2024, teda až v rámci odvolacieho konania,\ntakúto námietku považuje žalovaný za v celosti právne irelevantnú s ohľadom na skutkovú stránku\nveci a jej kvalifikáciu. Považuje za potrebné zdôrazniť, že výpis zo štatistického registra organizácií je\nverejne dostupný dokument, obsahujúci všeobecne známe skutočnosti, ktoré sú dostupné komukoľvek,\nvrátane žalobcu. Informácie o založení príspevkovej organizácie boli zverejnené a verejnosti prístupné\nuž pred skončením konania pred súdom prvej inštancie. Nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola skrytá,\nutajená alebo bola známou len žalovanému. Zároveň má za to, že tento výpis nepredstavuje novotu\nv zmysle § 373 ods. 4 CSP, nakoľko neprináša žiadnu novú skutkovú okolnosť, ktorá by nebola\nznáma alebo tvrdená už počas konania pred súdom prvej inštancie. Predmetný výpis len formálne\ndokumentuje skutočný stav veci a vyvracia žalobcom predkladané (údajne pravdivé) tvrdenie ohľadom\nzáväznosti analýzy a jej reálneho vykonania. Z pohľadu právneho významu tohto dôkazu uvádzame,\nže podľa § 185 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších\npredpisov je súd oprávnený aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a\nzoznamov, ako aj prihliadať na skutočnosti všeobecne známe, teda aj na údaje z verejných registrov,\nktorých povaha je overiteľná a všeobecne prístupná. Priloženie tohto výpisu v rámci vyjadrenia k\nodvolaniu preto nepredstavuje porušenie zásady koncentrácie konania, ani zásah do práv žalobcu.\nNapokon žalovaný uviedol, že uvedený dôkaz nemá povahu takého podkladu, ktorý by bol spôsobilý\nzmeniť skutkové zistenia rozhodujúce pre rozsudok súdu prvej inštancie, a teda jeho predloženie\nnemá vplyv na zákonnosť a vecnú správnosť rozsudku. Aj za predpokladu preukázania omylu vo vôli\npri uzatváraní dohody, žalobca nesprávnou kvalifikáciou veci uplatnil neexistujúci nárok na určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, a teda bez ohľadu na jeho ďalšiu procesnú taktiku\na uplatňovanie námietok, nemôže očakávať vo veci iný právny výsledok ako zamietnutie žaloby pre jej\nzjavnú nedôvodnosť. S odkazom na už citovanú súdnu prax, v prejednávanej veci by bolo nehospodárne\nčo i len zaberať sa dôkazmi a vykonávať ich, pre zjavnú a počiatočnú nedôvodnosť takto podanej žaloby.\nTento dôkaz slúži výlučne ako doplňujúce potvrdenie skutkového tvrdenia, ktoré bolo v konaní dlhodobo\nprítomné a žalovaným transparentne komunikované. Z uvedených dôvodov považuje námietky žalobcu\nv tomto smere za neopodstatnené, formálne a účelovo konštruované, a to len za účelom spochybnenia\nzjavných a verejne dostupných okolností, bez akéhokoľvek dosahu na meritum veci. Žalobca vo svojom\nvyjadrení opakovane uvádza tvrdenie, že pracovný pomer so žalobcom bol údajne ukončený len z\ndôvodu, aby mohla byť na jeho miesto prijatá pani S. Takéto tvrdenia žalovaný zásadne odmieta ako\nnepravdivé, tendenčné a účelovo konštruované. Zásadne sa ohradzuje voči žalobcom uvedenému\ndôvodu skončenia jeho pracovného pomeru, nakoľko tento pracovný pomer bol ukončený dohodou\nbez udania dôvodu. Zároveň celá situácia nevznikla v príčinnej súvislosti so žalobcom prezentovanou\nokolnosťou, avšak výlučne ako výsledok zlej ekonomickej situácie spoločnosti a potreby optimalizačných\nopatrení. Rovnako tak odmieta tvrdenia žalobcu, ktoré spochybňujú odbornú spôsobilosť pani S. vrátane\njej vzdelania a kvalifikácie. Tieto hodnotenia sú neprimerané, neetické a z právneho hľadiska irelevantné,\nkeďže žalobca ani jeho právny zástupca nie sú oprávnení posudzovať kvalifikačné predpoklady iných\nzamestnancov spoločnosti žalovaného. Tvrdenia žalobcu o údajnej účelovosti a dosadení pani S. nie\n\nsú podložené žiadnym dôkazom a opierajú sa len o subjektívne domnienky žalobcu, ktoré majú za cieľ\nnavodiť dojem diskriminačného alebo manipulatívneho konania žalovaného. Takéto konštrukcie však\nnielenže nemajú oporu v realite, ale navyše znižujú odbornosť a profesionálnu integritu osoby, voči ktorej\nsú namierené. Je neakceptovateľné, aby žalobca v konaní pred súdom subjektívne hodnotil odbornosť\na vzdelanie jednotlivca, znevažujúc tým jeho osobu, a to za účelom amorálneho vytvárania domnienok\na konštrukcií pre potreby úspechu v konaní. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pracovný pomer bol ukončený\nvýlučne s tromi zamestnancami (vrátane neho), takéto tvrdenie žalovaný odmieta, nakoľko je klamlivé\na v rozpore s dostatočne ustáleným skutkovým stavom veci. Ako už bolo uvedené vo vyjadrení zo dňa\n15.08.2024, konkrétne v bode 9., v rozhodnom období došlo k ukončeniu až 29 pracovných pomerov,\nčo svedčí o systematickom riešení personálnych a finančných otázok v spoločnosti, nie o účelovom\npostupe voči konkrétnej osobe. Pokiaľ žalobca opätovne tvrdí, že ak by bola ekonomická situácia\nžalovaného skutočne taká vážna, ako to žalovaný prezentoval, neprišlo by k presunu 13 pracovníkov\nz práce vykonávanej mimo pracovného pomeru (tzv. dohody) na trvalý pracovný pomer a bola by\nzachovaná pre zamestnávateľa výhodnejšia, „lacnejšia“ forma pracovnoprávneho vzťahu, s takouto\nargumentáciou žalobcu žalovaný nesúhlasí a v celosti ju odmieta pre jej nabádanie k nezákonnému\nstavu. Žalobca sa pokúša vykresliť personálnu politiku zamestnávateľa tak, aby podporila jeho verziu\nskutkového stavu. Je nevyhnutné podotknúť, že predmetní zamestnanci nepredstavovali novoprijatý\npersonál (čo sám žalobca doznal), ale išlo o existujúcich pracovníkov, ktorí pre žalovaného pracovali na\nzáklade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Tento spôsob výkonu práce je podľa\nZákonníka práce možný výlučne výnimočne a dočasne, pričom je zamestnávateľ povinný preverovať,\nči výkon práce na základe dohody ešte spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prípade dotknutých\nzamestnancov (dohodárov) prestala byť dočasnosť objektívne naplnená, a preto zamestnávateľ z\ndôvodu dodržania zákona, predchádzania právnemu riziku a v súlade s príslušnými ustanoveniami\nZákonníka práce pristúpil k ich preklasifikovaniu na trvalý pracovný pomer. Tento krok nebol prejavom\nzlepšenej ekonomickej situácie, ale zákonnou povinnosťou žalovaného. Pokiaľ sa žalobca opätovne\nodvoláva na výpoveď svedka JUDr. D., zotrváva žalovaný na svojich vyjadreniach uvedených vo\nsvojich predchádzajúcich vyjadreniach. Tvrdenia žalobcu obsiahnuté v replike považuje za účelové,\nvzájomne rozporné a nedostatočne preukázané. Argumentácia žalobcu je založená na nesprávnej\nprávnej kvalifikácii veci, neudržateľnej a nepodloženej koncepcii domnienok, subjektívnych pohnútkach\na tvrdeniach vytrhnutých z kontextu. Zároveň žalovaný poukazuje na skutočnosť, že vyjadrenia žalobcu\nsú do značnej miery tendenčné, účelovo konštruované a vo viacerých bodoch zavádzajúce, a to najmä\nvzhľadom na rozsah, ktorý zjavne prekračuje rámec tohto konania.\n13. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§ 379\na § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre\nnariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené\nzákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý\nverejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej\ninštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť ( § 387 ods.1, 2 CSP).\n14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, jeho odôvodnenie\nje, zrozumiteľné, dáva odpovede na rozhodujúce otázky a teda spĺňa všetky náležitosti odôvodnenia\nv zmysle ustanovenia § 220 CSP. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento\nzaložil svoje rozhodnutie na tom, že omyl vo vôli zakladá v pracovnoprávnych vzťahoch iba možnosť\nodstúpenia od dohody, nespôsobuje však neplatnosť právneho úkonu (tak ako v prípade ustanovenia\n§ 49a OZ). K aplikácii ust. § 19 Zákonníka práce odvolací súd dodáva, že sa s týmto názorom\nsúdu prvej inštancie plne stotožňuje pričom dodáva, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nsp.zn.\n1Cdo 162/2020 podľa ktorého: „Odstúpenie je všeobecne upravené v § 48 a §\n49 Občianskeho zákonníka, tieto ustanovenia sú v pracovnoprávnych vzťahoch použiteľné vzhľadom\nna existujúcu subsidiaritu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka len do tej miery, pokiaľ\nZákonník práce nestanovuje inak. V pracovnoprávnych vzťahoch sa tak v prvom rade bude uplatňovať\npracovnoprávna úprava odstúpenia od zmluvy podľa § 19 Zákonníka práce, až následne prichádza\ndo úvahy možnosť použitia občianskoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy v\nzmysle § 19 ods. 1 Zákonníka práce sa vzťahuje na všetky zmluvy v pracovnom práve, vrátane pracovnej\nzmluvy...“ Vychádzajúc z ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka práce je zrejmé, že v ňom obsiahnutá\nprávna úprava vidí v omyle dôvod k odstúpeniu od zmluvy (dohody), pokiaľ sa omyl týka takej okolnosti,\nže by bez neho k zmluve nedošlo. Právnym následkom omylu však nie je neplatnosť právneho úkonu.\nPokiaľ zamestnanec uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru, pretože mal nesprávnu predstavu\n\no dôvodoch skončenia pracovného pomeru spôsobenú tým, že mu zamestnávateľ zámerne poskytol\nv tomto smere nepravdivé údaje a pokiaľ bola táto nesprávna predstava rozhodujúca pre jeho vôľu\nakceptovať návrh tejto dohody, potom je dôvodný záver, že zamestnanec konal v omyle, ktorý musel byť\nzamestnávateľovi známy.\nV takomto prípade má zamestnanec právo od zmluvy odstúpiť.“ Odvolací\nsúd pritom nespochybňuje názor žalobkyne, že ust. § 77 ZP je ustanovením lex specialis pre prípady\nvyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, avšak v iných prípadoch než pre omyl\nvo vôli zmluvnej strany právneho úkonu. Práve pre tento prípad (omyl vo vôli) existuje ustanovenie § 19\nZP, ktoré je naopak lex specilis k ust. § 77 ZP, vylučujúce vysloviť neplatnosť právneho úkonu (ktorým\ndohoda o skončení pracovného pomeru nepochybne je) z dôvodu, omylu vo vôli konajúcej zmluvnej\nstrany.\n15. K odvolacej námietke ohľadom údajného rozporu predmetnej dohody s dobrými mravmi odvolací\nsúd uvádza, že tento zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu nevyplýval. V konaní bolo\npreukázané, že žalovaný sa v čase uzavretia dohody skutočne nachádzal v nepriaznivej ekonomickej\nsituácii, ktorá mohla viesť aj k optimalizácii počtu zamestnancov. Ak potom predseda predstavenstva\nžalovaného týmto spôsobom informoval žalobkyňu o možnom prepúšťaní zamestnancov mala táto\nskutočnosť skutkový, reálny základ. Ak potom žalobkyňa túto informáciu subjektívne navnímala ako\nskutočnosť, ktorej sa nedá vyhnúť a v tomto smere vnímala ohrozenie jej budúcich mzdových\nnárokov, prípadne nárokov spojených s ukončením pracovného pomeru výpoveďou bolo to výlučne jej\nsubjektívne vnímanie. Práve naopak za rozporné s dobrými mravmi by bolo možné označiť také konanie\nzamestnávateľa, ktorý by uvedené skutočnosti (nepriaznivú ekonomickú situáciu, ktorej objektívnym\nvyústením by označená optimalizácia pracovných miest reálne nastať mohla) svojím zamestnancom\nzamlčal, prípadne neuviedol ich v dostatočnom rozsahu a dozvedeli by sa o nich až pri ukončení\npracovného pomeru, prípadne až z vyhláseného konkurzu. Odvolací súd má za to, že bolo výlučným\nrozhodnutím žalobkyne, že sa pod ťarchou týchto informácií resp. ich subjektívneho navnímania ako\nneodvrátiteľných rozhodla pristúpiť k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyni totiž\nnič nebránilo počkať určité časové obdobie akým spôsobom bude situácia u zamestnávateľa riešená\na podľa toho prispôsobiť svoj postup (možnosť ukončenia pracovného pomeru až 11/2020 potvrdila\naj samotná žalobkyňa). Samotná skutočnosť, že sa zamestnávateľovi podarilo neskôr (až po uzavretí\ndohody o skončení pracovného pomeru) odvrátiť takpovediac hroziaci úpadok (09/2020) nemôže\npredstavovať konanie rozporné s dobrými mravmi, nakoľko rozhodujúce je, aké ekonomické ukazovatele\na aká solventnosť pretrvávala u zamestnávateľa v čase uzavretia dohody o skončení pracovného\npomeru. Naviac v danom prípade iba vďaka odpusteniu dlhu akcionára žalovaného BSK došlo k tomu,\nže racionalizačné opatrenia vedenia žalovanej takpovediac odvrátili tento hroziaci úpadok. Ak by k\nodpusteniu dlhu nedošlo, žalovaný by bol povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu zo zákona.\nUvedená skutočnosť (odpustenie dlhu) však nastala až po uzavretí dohody o skončení pracovného\npomeru a teda túto nemožno dávať do súvislosti s vyvolaním omylu žalovaným u žalobkyne. Pre platnosť\nprávneho úkonu je vždy rozhodujúci stav v čase jeho urobenia, pričom z vykonaného dokazovania\nnepochybne vyplynulo, že v danom čase u žalovaného skutočne pretrvávala taká ekonomická situácia,\nv rámci ktorej optimalizácia pracovných miest reálne hrozila. Na uvedenom závere nemôže nič\nzmeniť ani skutočnosť, že žalovaná resp. jej predseda predstavenstva disponoval analýzou, ktorá\nobsahovala kroky potenciálneho vyvedenia žalovanej z tejto nepriaznivej ekonomickej situácie, nakoľko\nrozhodujúcou skutočnosťou (a možným odvrátením konkurzu) bolo len odpustenie dlhu, ktorý bol\nneskôr (až po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru) zo strany BSK žalovanej odpustený. Z\nvyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevzhliadol dôvod pre vyhodnotenie konania žalovanej v čase\nuzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru za rozporné s dobrými mravmi. Tvrdenie žalobkyne\no tom, že žalovaný jej poskytol nepravdivé výstupy vyplývajúce z jeho nepriaznivej ekonomickej situácie\njednak žalobkyňa ničím nepreukázala, pričom toto tvrdenie je zároveň v rozpore so skutočnosťou, že\npre existujúce splatné neuhradené záväzky, respektíve prevahu pasív nad aktívami bol u žalovaného\ndôvod na vyhlásenie konkurzu, s čím je nepochybne spojené ukončovanie pracovnoprávnych vzťahov\nso zamestnancami v prípade, ak by bol tento konkurz vyhlásený.\n16. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že dohoda o skončení pracovného pomeru, že je dvojstranný\nprávny úkon (na rozdiel od výpovede resp. od okamžitého skončenia pracovného pomeru). Je potom\nzrejmé, že jej obsah môžu strany modifikovať. Žalobkyňa v tomto smere nepreukázala ani len netvrdila,\nže jej zamestnávateľ predložil túto dohodu v podobe tzv. formulárovej dohody, do ktorej obsahu nemohla\nzasiahnuť. Žalobkyňa tak mohla uzavretie dohody podmieňovať aj inými nárokmi tak, aby v konečnom\ndôsledku dosiahla lepšie postavenie (resp. viac finančných nárokov ), ako v prípade, kedy by jej\n\nbola daná výpoveď z pracovného pomeru. Jej uzavretie mohla potom podmieňovať zakomponovaním\ntýchto nárokov do predmetnej dohody. Ak by jej nebolo vyhovené, mohla požadovať doručenie riadnej\nvýpovede. Keďže žalobkyňa mohla obsah dohody svojím postojom ovplyvniť a domôcť sa v nej aj ďalších\nnárokov nemôže v súčasnosti tvrdiť, že sa dostala do nevýhodnejšieho postavenia, než by jej bola daná\nvýpoveď.\n17. Žalobkyňa nepreukázala, že dohoda o skončení pracovného pomeru mala súvisieť s organizačnými\nzmenami u žalovaného, kedy organizačnú zmenu nemožno zamieňať s racionalizačným opatrením. K\nracionalizačným opatreniam môže totiž dochádzať aj bez prijatia organizačnej zmeny u zamestnávateľa\n(napríklad znižovaním výdavkov, nákladov na prevádzku, dohodou o urovnaní dlhov bez potreby rušenia\npracovných pozícií). Žalobkyňa v konaní neprodukovala jediný dôkaz, že u žalovaného malo dôjsť\nk organizačnej zmene, práve naopak argumentovala tým, že jej bola uvádzaná potreba viacerých\nracionalizačných opatrení, s cieľov vyhnúť sa konkurzu. V tomto smere žalobkyňa nepredložila žiaden\ndôkaz o tom, že by jej zamestnávateľ oznámil potrebu vykonania zmeny jeho úloh, technického\nvybavenia alebo zvyšovania efektívnosti práce. Naviac žalobkyni nič nebránilo pred uzavretím samotnej\ndohody o skončení pracovného pomeru vyžiadať si od zamestnávateľa potvrdenie údajne ním\nprezentovaných skutočností o tom, že v iných prípadoch skončenia pracovného pomeru ako dohodou\nby jej nevyplatil mzdové finančné nároky vyplývajúce aj z kolektívnej zmluvy. Uzavretie dohody mohla\npodmieňovať aj vydaním predmetného potvrdenia. Naviac v prípade, ak by uvedené tvrdenie žalobkyne\nbolo pravdivé i napriek tomu, že by žalovaná takýmito finančnými prostriedkami disponovala ( teda že by\nišlo o klamlivé tvrdenia) žalovanému (resp. jeho predstaviteľom) by hrozilo trestné stíhanie pre trestný\nčin nevyplatenia mzdy a odstupného. Odvolací súd neeviduje v tomto smere trestné oznámenie, či už v\npodobe vyhrážania alebo iného nátlaku prípadne pokusu o takýto trestný čin.\n18. Odvolací súd na záver dopĺňa, že v prípade, že by nedošlo k odpusteniu dlhu a žalovaný by\nvstúpil do konkurzu je zrejmé, že by žalobkyňa dohodu o skončení pracovného pomeru za neplatnú pre\nomyl vo vôli nepovažovala. Odvolací súd iba zopakuje, že žalobkyňa sa teda snaží svoj omyl vo vôli\nvyvodzovať zo skutočností nastalých po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru t.j. spätne. Ak\nzamestnávateľ opísal neistú prognózu a tá sa neskôr vyvinula priaznivejšie následná zmena okolností\nnemôže transformovať takúto informáciu o potrebe znižovania pracovných miest a možných ohrozených\nmzdových nárokoch z kolektívnej zmluvy, na právne relevantný omyl.\n19. Odvolací súd k dôvodom uvedeným v odvolaní a vo vzájomných vyjadreniach dodáva, že z podstaty\nveci danej vzájomne protichodným postavením zúčastnených strán vyplýva, že v pracovnoprávnom\nvzťahu býva skončenie pracovného pomeru pre zamestnávateľa a zamestnanca, z hľadiska ich záujmov,\nnerovnako výhodné. Výkon práva skončiť zákonom stanoveným spôsobom pracovnoprávny vzťah\nmá najmä pre zamestnanca nie v ojedinelých prípadoch za následok vznik určitej ujmy, a to bez\nzreteľa, či je pracovný pomer rozväzovaný jednostranným právnym úkonom alebo dohodou. Podľa\nodvolacieho súdu v posudzovanej veci nie je možné dospieť k záveru, že by so zreteľom na konkrétnu\nsituáciu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody o\nskončení pracovného pomeru, išlo o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom\nvzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Na základe všetkých vyššie uvedených\ndôvodov odvolací súd má za to, že skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v rámci podaného odvolania\nsú hlavne zopakovaním dôvodov uvádzaných na súde prvej inštancie, pričom tieto neboli schopné\nzvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne a právne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP).\n20. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez\nakejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo\nveci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí\nani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),\n\nresp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá\núčastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).\n21. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva\núčastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd\npovinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,\nčo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci N. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).\n22. O nároku na náhradu <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4648361/1/2?vtextu=hasi\n%C4%8D%20n%C3%A1hrada%20nemajetkovej%20ujmy> trov odvolacieho konania rozhodol\nodvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 <https://www.aspi.sk/\nproducts/lawText/4/4648361/1/ASPI%253A/160/2015%20Z.z.%2523262.1> a § 255 ods. 1\nCSP <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4648361/1/ASPI%253A/160/2015%20Z.z.%2523255.1>\na žalovanému ( vzhľadom na plný úspech) priznal v odvolacom konaní voči neúspešnej žalobkyni\nnárok na náhradu <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4648361/1/2?vtextu=hasi%C4%8D%20n\n%C3%A1hrada%20nemajetkovej%20ujmy> trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov\n3: 0 ( §\n3 <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4648361/1/ASPI%253A/757/2004%20Z.z.%25233.9> ods. 9\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4648361/1/ASPI%253A/160/2015%20Z.z.\n%2523393.2> ).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\n\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "63Cpr/7/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:97166575-3feb-482d-9cfd-ffa68e6b9a22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "140310a4-362b-45c5-adbc-2da1cc8d466b:6349b040-dcfb-4d65-8e11-4cbb5f9ad899", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1314225434.1", "spisova_znacka": "2Cdo/110/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/110/2019 z 30. 3. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-03-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1314225434.1"}, {"guid": "8f613221-7a85-4886-86d1-c215fdec90b8:0fab5464-675c-4395-ab16-997408034242", "ecli": null, "spisova_znacka": "14CoPr/11/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/11/2023 z 26. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-09-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8f613221-7a85-4886-86d1-c215fdec90b8:0fab5464-675c-4395-ab16-997408034242"}, {"guid": "41c10436-fc2d-4e08-8c70-e8fdbbfd9b73:c1a4daac-a62e-4707-8315-58c6b00b3d54", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/8/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoPr/8/2021 z 17. 12. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/41c10436-fc2d-4e08-8c70-e8fdbbfd9b73:c1a4daac-a62e-4707-8315-58c6b00b3d54"}, {"guid": "9c587701-4896-4a0b-b26f-dffaafd61219:fe284018-37aa-488d-9da8-b6341e14586c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6718204691.1", "spisova_znacka": "15CoPr/3/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoPr/3/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6718204691.1"}, {"guid": "d0a68ba9-a9c0-467d-872a-de57168f2401:9c0346ef-fdf8-4746-8897-272f92c2bdd0", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5113226376.2", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CoPr/2/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5113226376.2"}, {"guid": "dfe2bae5-389f-4dda-b2ee-0942c94fb682:06a84056-7c54-48f9-83b9-45b929b3ae35", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8717208749.1", "spisova_znacka": "10CoPr/3/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoPr/3/2018 z 11. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-02-11", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8717208749.1"}, {"guid": "08ce9406-8e10-4688-8cde-7d58ab854a63:a65087e7-3fde-4aba-9cf4-f45120741f96", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1214219217.1", "spisova_znacka": "15CoPr/12/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoPr/12/2017 z 24. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-07-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1214219217.1"}, {"guid": "461d2414-9395-4ab3-9d36-d7f5e654a29e:b71ed63d-e348-4739-9c8a-f62e61025328", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1514217613.1", "spisova_znacka": "3CoPr/6/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/6/2017 z 28. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-06-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1514217613.1"}, {"guid": "def869cf-e340-4426-a919-f79bbf3dcef4:310732ad-7c21-4421-9fd6-3ec2da84fc7e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4314224863.1", "spisova_znacka": "25CoPr/2/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoPr/2/2017 z 19. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-10-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4314224863.1"}, {"guid": "e75dc8c0-f5ad-4f93-ac3e-e1686ab32894:50416f63-6e31-4abc-8f68-2022829c7a34", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3814205708.1", "spisova_znacka": "4Co/10/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/10/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814205708.1"}, {"guid": "f38fd81d-a4e2-4fcc-a3bc-521c0334134c:42831f34-9ca3-47b3-8af1-eec0ce7d2ca8", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4111212002.2", "spisova_znacka": "25Co/276/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/276/2011 z 27. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4111212002.2"}, {"guid": "62e46a55-6c4d-4245-b49e-4f1db14e78bd:5e28fdfa-f6a6-490f-b14f-7937940c6672", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cpr/6/2018", "nazov": "Čiastočný rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Cpr/6/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/62e46a55-6c4d-4245-b49e-4f1db14e78bd:5e28fdfa-f6a6-490f-b14f-7937940c6672"}], "citovane_v": []}