Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/94/2025 z 26. 5. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 5Co/94/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1320204019.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/94/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1320204019.1 | 2026-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f683978-a42c-4909-885d-efda6716dae8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1320204019.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 5Co/94/2025 1320204019 26. 05. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1320204019.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: I.. A. I., M.. XX.X.XXXX, A. Q. Slovenská XXX/XX, P., právne zastúpeného: Falcon Legal advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Dunajská 33, Bratislava, IČO: 45 476 101, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, so sídlom Junácka 1, Bratislava, IČO: 00 603 317, právne zastúpenému: CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, Bratislava, IČO: 36 707 856, o určenie neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-60C/9/2020-156 zo dňa 23. januára 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom pozemku registra C KN parcelné č. XXXXX/XXX, o výmere 424 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie M. L., obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M. L., vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, a tiež že žalovaný nie je vlastníkom pozemku C KN parcelné č. XXXXX/X, o výmere 5266 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie M. L., obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie M. L., vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor. 2. Svoj rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 137 písm. c) CSP a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca je podľa listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M. L., vlastníkom administratívnej budovy so súpisným č. XXXX postavanej na pozemku parc. č. XXXXX/XXX v katastrálnom území M. L., obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III. Z predloženého listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M. L., súd prvej inštancie zistil, že žalovaný je vlastníkom pozemku registra C KN parcelné č. XXXXX/XXX, o výmere 424 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie Nové Mesto, obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, a tiež že žalovaný nie je vlastníkom pozemku C KN parcelné č. XXXXX/X, o výmere 5266 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie M. L., obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M. L.. Žalovaný nadobudol pozemky na základe Osvedčenia o vyhlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb., Notárska zápisnica N 45/2010, Nz 3710/2010, NCRls 3811/2010 zo dňa 4.2.2010. V konaní nebolo sporné, že administratívna budova žalobcu stojí na pozemku žalovaného parcelné č. XXXXX/XXX. Prístup k budove má žalobca z verejnej komunikácie cez pozemok žalovaného parcelné č. XXXXX/X. Tieto zistenia považoval súd prvej inštancie pre svoje rozhodnutie za dostačujúce, iné dôkazy navrhované žalobcom nevykonal, pretože by nedokázali nič ovplyvniť na posúdení tejto veci. 3. Podľa súdu prvej inštancie doktrína na podklade analýzy judikatúry a názorov právnych vedcov konštatuje, že „vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak: a) sa osoba ocitla v objektívnej právnej neistote (resp. ohrození práva), b) určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný (potrebný), c) potreba odstránenia neistoty je aktuálna; relevantné je teda aj časové hľadisko. Tieto atribúty musí napĺňať každý žalobca žiadajúci o určovací rozsudok“ (Gešková, K. Určovacia žaloba. Bratislava : C. H. Beck, 2023, s. 89). Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, nemôže zlepšiť právne postavenie žalobkyne, ktorá svoje vlastnícke právo nepreukazuje na ňu znejúcim tzv. nadobúdacím titulom a dosiaľ nebola zapísaná ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti v evidencii právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Na podaní žaloby, predmetom ktorej je takéto určenie, nemá žalobkyňa naliehavý právny záujem“ (uznesenie sp. zn. 2MCdo/20/2007 zo dňa 16. decembra 2008 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 55/2009). Najvyšší súd SR tiež vo svojej rozhodovacej činnosti podotkol, že negatívna určovacia žaloba môže byť prípustná, no len vtedy, ak sa ňou dosiahne odstránenie stavu duplicity vlastníctva v katastri nehnuteľností. Konštatoval, že „i keď v prípadoch určovacích žalôb týkajúcich sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je naliehavý právny záujem spravidla daný potrebou zosúladenia skutočného stavu so zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, a teda zapísania (či obnovenia zápisu) vlastníckeho práva žalobcu na základe pozitívnej určovacej žaloby, v okolnostiach konkrétnej veci môže byť daný aj v prípade negatívnej určovacej žaloby, ak sa ňou má odstrániť stav právnej neistoty už zapísaného vlastníckeho práva žalobcu. Ide najmä o situáciu, aká nastala aj v danej veci, t. j. ak je vlastnícke právo zapísaného vlastníka spochybnené duplicitným zápisom vlastníckeho práva i v prospech iného subjektu. Na základe negatívnej určovacej žaloby, pokiaľ by jej bolo vyhovené, by bolo možné dosiahnuť opravu zápisu evidovaných údajov o vlastníkovi, a teda odstránenie duplicity“ (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 15/2017 zo dňa 30. mája 2018). 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem, a to z viacerých dôvodov. Určením, že žalovaný nie je vlastník označených nehnuteľností, sa právne postavenie žalobcu nijako nezmení. Určovací rozsudok, teda prípadné vyhovenie žalobe, by pre žalobcu nebol nijako užitočným. Žalobca tvrdí, že jeho stavba sa nachádza na pozemku žalovaného a takisto i prístup k nej; preto i vyhovenie žalobe by len zmenilo osobu vlastníka týchto pozemkov, no nezmenilo by existujúci stav - teda stavbu žalobcu na pozemkoch iného vlastníka. Stále by bolo potrebné vysporiadanie tohto neželaného stavu. Každý vlastník pozemku by sa mohol domáhať usporiadania týchto vzťahov, prípadne by mohol požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemkov bez právneho titulu. Bez právnej relevancie je, že iný vlastník týchto pozemkov by mohol so žalobcom dojednať výhodnejšie podmienky, resp. by nežiadal od neho bezdôvodné obohatenie. Podstatný je faktický a právny stav - stavba na cudzom pozemku. Ohľadom vlastníckeho práva žalovaného k jeho pozemkom nepanuje medzi stranami sporu neistota, ako sa to snaží žalobca žalobou navodiť. Žalobca totiž netvrdí, že sám je vlastníkom označených pozemkov, ktoré sú aktuálne vedené v katastri nehnuteľností na žalovaného. Žalobca tvrdí, že vlastníci týchto pozemkov sú neznámi vlastníci. Žalobca tak tvrdí, že vlastníkmi pozemkov sú iné osoby, nie žalovaný. Avšak, i keby uvedené bolo pravdivé, tak to nemôže zmeniť žalobca touto žalobou. Až tieto iné osoby (ktorých žalobca považuje za vlastníkov pozemkov), a je bez právneho významu, že ich žalobca považuje za neznámych vlastníkov (vždy sa totiž jedná o konkrétne osoby), by sa mohli domáhať určenia svojho vlastníckeho práva, ak by sa sami domnievali, že pozemky v skutočnosti vlastnia a nevlastní ich žalovaný, lebo tieto pozemky v skutočnosti nevydržal. Vlastnícke právo týchto iných osôb by bolo dotknuté, a nie vlastnícke právo žalobcu. Žalobca túto aktivitu osôb, ktorí (teoreticky) prišli o svoje vlastnícke právo nezákonne (čo tvrdí žalobca touto žalobou), nahradiť podanou určovacou žalobou nemôže. Všeobecne možno skonštatovať, že pokiaľ by osoba prišla o svoje vlastnícke právo (napr. tým, že by bolo inej osobe potvrdené vlastnícke právo titulom vydržania), tak nemôže za takúto osobu niekto iný podávať žalobu bez existencie zastúpenia, ktorou by sa dosiahlo určenie jej vlastníckeho práva. Išlo by o zásah do práv takejto osoby, čo prípustné nie je (môže jestvovať množstvo dôvodov, pre ktoré sa osoba nebude domáhať svojho vlastníckeho práva, čo je nutné rešpektovať). Nie je tak namieste tvrdenie žalobcu, že musí mať na isto dané, kto je vlastníkom pozemkov, na ktorých stojí stavba v jeho vlastníctve. Ak vlastnícke právo žalovaného k pozemkom nie je spochybnené buď predchádzajúcim vlastníkom, ktorý by podal určovaciu žalobu, že je vlastníkom týchto pozemkov, alebo osobou tvrdiacou, že sama je vlastníkom týchto pozemkov podaním určovacej žaloby, tak pre žalobcu je otázka vlastníckeho práva k týmto pozemkom nateraz vyriešená. Sám žalobca tak otázku vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom nemôže takto formulovanou žalobou zmeniť (žalobca sa nedomáha, že sám je vlastník týchto pozemkov, ani sa nedomáhajú takéhoto určenia iné osoby). Súd prvej inštancie nevzhliadol naliehavý právny záujem na požadovanom určení ani z dôvodu, že je nevyhnutné vyriešiť prístup žalobcu k jeho stavbe. Ako to súd už skonštatoval, otázka vlastníckeho práva je pre žalobcu vyriešená a deklarovaná stavom katastra nehnuteľností. Aj pri vyhovení žalobe by si žalobca musel riešiť prístup k stavbe s vlastníkom pozemku. Preto je nepodstatné pre žalobcu, aká konkrétna osoba je vlastníkom pozemku. Tento záujem žalobcu tak nie je ani naliehavý. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP aplikujúc zásadu úspechu v konaní. Žaloba bola zamietnutá, v dôsledku čoho bol v konaní plne úspešný žalovaný. Preto súd prvej inštancie žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % (tu sa súd prvej inštancie dopustil zrejmej chyby v písaní, ktorá však nerobí jeho rozhodnutie nezrozumiteľným, keďže na strane žalobcu v tomto konaní nie je procesné spoločenstvo pozn. odvolacieho súdu) s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že zistenie súdu, že žalovaný je vlastníkom oboch dotknutých pozemkov (C KN parcelné č. XXXXX/XXX J. XXXXX/X) nie je po právnej stránke správne, nakoľko skutočnosť, či a kto je zapísaný na liste vlastníctva, nie je smerodajná k zisteniu, či niekto je, alebo nie je vlastníkom príslušných nehnuteľností. Určenie, či žalovaný je skutočne vlastníkom daných pozemkov, bolo predmetom celého tohto konania a nie je možné „zistiť“ jeho vlastníctvo len z predložených listov vlastníctva. Záver súdu prvej inštancie je tak po právne stránke úplne nesprávny. Závery súdu prvej inštancie považoval žalobca tiež za mätúce, nakoľko iba z predložených listov vlastníctva došiel ku skutkovým zisteniam, že žalovaný je vlastníkom oboch dotknutých pozemkov. To však súd v tomto konaní vôbec neriešil, resp. sa k riešeniu nedostal, lebo sa meritom veci nezaoberal z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu. Vo vyššie uvedenom žalobca videl aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Správne mal prvoinštančný súd iba uviesť, že z listov vlastníctva zistil, že žalovaný je zapísaný ako vlastník dotknutých pozemkov (čo možno aj súd mal na mysli, ale zo znenia odôvodnenia rozsudku to tak nevyplýva). Úplne nesprávnym záverom bolo konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 22., kde uvádza, že „nebolo sporné, že administratívna budova žalobcu stojí na pozemku žalovaného“ - práve táto skutočnosť bola sporná a bola meritom celého sporu, pričom žalobca naprieč všetkými podaniami práve spochybňuje vlastníctvo pozemku žalovaným. Účelom a podstatou tejto určovacej žaloby bolo práve určenie, že pozemky, na ktorých stoja budovy žalobcu, nie sú vo vlastníctve žalovaného. Žalobca túto podľa neho zmätočnosť v konštatovaní súdu prvej inštancie (že nebolo sporné, že budova žalobcu stojí na pozemku žalovaného, čo súd vôbec nemal riešiť) a súčasne to, že súd prvej inštancie mal rozhodovať uznesením pre nedostatok procesnej podmienky, nie rozsudkom, nakoľko nerozhodoval o veci samej a nemôže ísť o res iudicata, považoval taktiež za inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 7. K samotnej otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobca predovšetkým poukázal na svoje podania z konania pred súdom prvej inštancie. Mal za to, že existencia jeho naliehavého právneho záujmu na určení, že žalovaný nie je vlastníkom pozemkov pod jeho budovami, je v tomto prípade jednoznačne daná, a to hneď z viacerých dôvodov. Žalovaný je evidovaný na liste vlastníctva ako vlastník pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy žalobcu, avšak podľa žalobcu z hmotnoprávnej stránky žalovaný evidentne nie je vlastníkom uvedených pozemkov a zápis v katastri nehnuteľností tak nezodpovedá skutočnosti. Žalovaný nie je ich vlastníkom nakoľko pri údajnom „vydržaní“ jednoznačne nebola splnená ani jedna z podmienok pre účinné vydržanie (či už dobromyseľnosť alebo držba), čo je prakticky nespochybniteľné, pretože aj sám žalovaný v notárskej zápisnici o údajnom vydržaní uviedol, že nie je vlastníkom pozemkov a nemá ani dôvod sa domnievať, že by ich vlastníkom bol. Išlo o flagrantné porušenie podmienok vydržania a nielen žalovaný, ale aj notár, v tomto prípade na prvý pohľad evidentne pochybili. V tomto prípade by právnym titulom nadobudnutia vlastníctva bolo iba splnenie podmienok pre vydržanie a nie spísanie notárskej zápisnice ani samotný zápis (formou záznamu) na liste vlastníctva, ktorý má len informatívne účinky. Žalovaný pozemky nevydržal a zápis v katastri tak jednoznačne nezodpovedá skutočnému právnemu stavu, pričom doterajšia judikatúra sa zhoduje v názore, že len tento samotný dôvod sám o sebe znamená existenciu naliehavého právneho záujmu na vyriešení otázky vlastníctva. Mal by sa odstrániť evidentne nesprávny zápis v katastri nehnuteľností a vrátiť logicky do stavu, aký bol predtým (s osobami vlastníkov, ktorí boli zapísaní na liste vlastníctva pred žalovaným), pričom túto nápravu nie je možné uskutočniť inak. K tomuto dôvodu sa prvoinštančný súd nijako nevyjadril. Nakoľko sa budovy žalobcu nachádzajú na pozemkoch, u ktorých je na liste vlastníctva zapísaný nesprávny vlastník (t. j. nevlastník), má žalobca logicky záujem na tom, aby sa odstránil tento protiprávny stav a zápis na liste vlastníctva bol vrátený do pôvodného stavu, t. j. aby boli na liste vlastníctva zapísaní pôvodní právoplatní vlastníci, príp. ich právni predchodcovia. Argumentácia žalovaného a prvoinštančného súdu v zmysle, že výmazom žalovaného z listu vlastníctva sa postavenie žalobcu nezmení, že sa nezistí skutočný vlastník a nebude odstránená právna neistota žalobcu, je absurdná, nakoľko predtým na liste vlastníctva boli zapísaní poslední skutoční právoplatní vlastníci (na listoch vlastníctva okolitých pozemkov sú títo vlastníci evidovaní do dnešného dňa ako vlastníci). Niektorí z týchto spoluvlastníkov môžu stále žiť a pokiaľ nie, dedičstvom ex lege prešli do vlastníctva ich dedičov. Tak či onak, niekto z nich je k dnešnému dňu právoplatným vlastníkom pozemkov a nie je to určite žalovaný. Ak by išlo o neznámych vlastníkov, správu pozemkov by zákonne prevzal do správy Slovenský pozemkový fond (ako to učinil pri okolitých pozemkoch) a mohol by ich právoplatne prenajať žalobcovi na rozdiel od súčasného pochybného vzťahu by išlo o zákonný postup bez akýchkoľvek právnych vád a pochybností. Závery žalovaného a súdu v podstate znamenajú, že je lepšie, aby bol na liste vlastníctva zapísaný evidentný nevlastník, ktorý si zabezpečil zápis neoprávneným vydržaním, ako to, že by tam bol zapísaný právoplatný vlastník, ktorý je možno neznámy, alebo kde by správu pozemkov prevzal legálnym spôsobom Slovenský pozemkový fond. Nakoľko tento právny vzťah zasahuje do právnej sféry žalobcu, má žalobca naliehavý právny záujem na určení, že osoba, ktorá je zapísaná ako vlastník pozemku pod jeho budovou, nie je vlastníkom - na tom nemení nič to, že sa nedomáha určenia, že on sám je vlastníkom (pri určovacích žalobách je hmotnoprávna legitimácia irelevantná). 8. S vyššie uvedeným dôvodom podľa žalobcu súvisí to, že medzi stranami sa viedli roky intenzívne rokovania o odkúpení pozemkov, resp. o ich prípadnom nájme alebo vydaní bezdôvodného obohatenia v prospech žalovaného (pozri predchádzajúce vyjadrenia) - predpokladom k riešeniu týchto vecí a právneho usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (ako odlišnými vlastníkmi budov a pozemkov, na ktorých sú postavené) je právna istota, že vlastníkom pozemkov je alebo nie je žalovaný. Z hmotnoprávneho hľadiska (a predložených dôkazov žalobcom v priebehu konania) je evidentné, že žalovaný vlastníkom pozemkov nie je, nakoľko ich nevydržal. Žalobca má záujem vyriešiť a vysporiadať vzťah k pozemkom pod jeho budovou. Vzhľadom na okolnosti ale akýkoľvek ďalší právny vzťah medzi nimi (nech už by pozemky odkúpil, prenajal si, a pod.), by bol zaťažený rovnakou právnou vadou a spornosťou, čo by generovalo do budúcna ďalšie právne spory a súdne konania. Zamietnutie žaloby prvoinštančným súdom iba zo samotného procesného dôvodu (absencia naliehavého právneho záujmu) vec nijak pre žalobcu nerieši a paradoxne nerieši ani pre žalovaného, nakoľko súd nevyslovil ani názor, že z hmotnoprávneho hľadiska je vlastníkom žalovaný. Aj keby bol žalobca v žalobe z tohto dôvodu neúspešný, aj tento výsledok by bol v určitom smere dôležitý pre žalobcu, pretože by bolo právoplatne súdom rozhodnuté, že žalovaný je vlastníkom - aj za cenu neúspechu v konaní by boli právne pomery dané na istotu a žalobca by mohol so žalovaným ďalej vstupovať do právnych vzťahov nezaťažených súčasnou právnou neistotou, čo je zmyslom tohto konania. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný nie je vlastníkom pozemkov, aby s ním zbytočne nerokoval a neuzatváral ďalšie zmluvy a právne vzťahy, ktoré by boli v budúcnosti opätovne spochybňované, a ktorých rozsah by enormne narástol oproti dnešnému stavu. Teraz je čas, kedy je možné určiť, že žalovaný je/nie je vlastníkom pozemkov a predísť tak včas reťazcu ďalších súdnych sporov v budúcnosti. Ak sa to nevyrieši teraz a napr. by pozemky odkúpil, v budúcnosti by sa mohli ozvať niektorí dediči, resp. oprávnení vlastníci pozemkov, pričom do následných súdnych sporov by bol zatiahnutý oveľa väčší okruh osôb a touto vadou by bolo dotknutých viac právnych vzťahov (naviac by mohla vzniknúť oveľa vyššia finančná škoda ako teraz). Existuje široká škála právnych vzťahov medzi vlastníkom budovy postavenej na cudzom pozemku a vlastníkom pozemku (nájom, bezdôvodné obohatenie, právo prechodu a prejazdu, právo stavby, náhrada pre žalobcu za údržbu pozemkov, procesné práva v prípade konania na stavebnom úrade, kde sa vlastník pozemku vyjadruje k zámeru vlastníka budovy o nadstavbu, prístavbu, apod.), ktoré v rámci interakcie medzi žalobcom a žalovaným pripadajú do úvahy a budú sa v blízkej dobe riešiť, pričom v tejto situácii by účastníkom na strane vlastníka pozemku bol nevlastník (žalovaný), čo by do budúcna násobilo a reťazilo ďalšie sporné právne vzťahy - žalobca má záujem týmto ďalším potenciálnym sporným vzťahom predísť práve touto žalobou hneď na začiatku, čo je jeden zo základných účelov určovacích žalôb (preventívna funkcia), čo potvrdzuje aj uvedená judikatúra. Za úplne absurdné preto považoval odvolateľ konštatovanie súdu v bode 31., že „ohľadom vlastníckeho práva žalovaného k jeho pozemkom nepanuje medzi stranami sporu neistota, ako sa snaží žaloba navodiť“. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že je vlastníkom pozemkov a žalobca tvrdí, že nie je, ide o neistotu medzi stranami sporu, ktorá ako nevyhnutný následok vnesie následnú neistotu a prípadnú neplatnosť akýchkoľvek ďalších právnych vzťahov medzi týmito dvomi subjektmi (či už pri peňažných plneniach, vyjadreniach pre stavebný úrad, údržby pozemkov, apod.). A samozrejme neistotu ohľadom roky trvajúcich rokovaní o odkúpení predmetných pozemkov žalobcom, kde žalobca do dnešného dňa nemá dané naisto, či by kupoval pozemky od vlastníka alebo nevlastníka. Odvolateľ nerozumel, ako súd prvej inštancie môže v tejto situácii a po predložení všetkých tvrdení a dôkazov konštatovať, že medzi stranami žiadne neistota nepanuje a tú sa len žalobca „snaží navodiť“. Ďalšou skutočnosťou je podľa žalobcu otázka jeho prístupu k svojej budove, nakoľko je obkolesená pozemkami, ktoré sú na liste vlastníctva zapísané na žalovaného (avšak z rovnakého dôvodu de iure žalovaný nie je ich vlastníkom) a má tak naliehavý právny záujem na určenie, kto je pre žalobcu partnerom pre účely vyriešenia otázky prístupu a príjazdu k jeho budovám (napr. s kým má uzavrieť nájomnú zmluvu alebo zmluvy o zriadení vecného bremena prechodu a prejazdu). Žalobca nemá záujem uzatvárať zmluvu s niekým, kto k tomu nie je oprávnený. 9. Pokiaľ súd prvej inštancie odmieta vec riešiť po vecnej stránke z dôvodu, že napriek všetkým vyššie uvedeným dôvodom podľa neho žalobca nemá naliehavý právny záujem, dostáva to žalobcu do neistej právnej situácie na neurčitú dobu, ktorá môže trvať desaťročia. Ak totiž prvoinštančný súd „čaká“ na žalobu na plnenie (peňažné), aby až v rámci nej riešil ako predbežnú otázku, či je žalovaný vlastníkom pozemkov alebo nie, tak takáto žaloba na plnenie je v podstate v rukách žalovaného. Prakticky jediným peňažným plnením, ktoré potenciálne pripadá do úvahy pri tomto stave zápisu na liste vlastníctva (aj keď neoprávneným), je požadovanie bezdôvodného obohatenia žalovaným po žalobcovi z titulu užívania údajne „jeho“ pozemku - ak však žalovaný takúto žalobu nepodá, tak by sa neoprávnenosť jeho zápisu na liste vlastníctva prakticky nikdy pred súdom nemohla preskúmať (keďže by podľa súdu prvej inštancie nebol nikdy daný naliehavý právny záujem) a tento protiprávny, resp. minimálne právne veľmi neistý, stav by mohol trvať teoreticky naveky. Naviac žalovaný si je podľa žalobcu vedomý pochybností nadobudnutia jeho vlastníckeho práva a rizika s tým spojeným a preto takúto žalobu na plnenie radšej nikdy proti žalobcovi nepodá (inak by tak už učinil dávno). Akým spôsobom má potom žalobca docieliť to, aby bolo súdom autoritatívne rozhodnuté, či je žalovaný alebo nie je vlastníkom pozemkov? Aký právny inštitút okrem tejto žaloby na určenie k tomu má? V tejto chvíli žiadny a môže sa stať, že nikdy ani mať nebude, pokiaľ sám žalovaný nebude iniciovať podanie žaloby na plnenie. Pokiaľ sa nerozhodne o tejto veci v rámci určovacej žaloby, je to na hrane denegatio iustitie voči žalobcovi, ktorý nemá iné právne prostriedky ako odstrániť neistotu ohľadom vlastníctva pozemkov. Fakt, že nedošlo k žalobe na plnenie, nie je dôvodom pre odmietnutie riešiť vec z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, ale práve naopak dokazuje, že iný právny prostriedok nie je pre žalobcu k dispozícii. Týmto postupom súdu prvej inštancie sú strany fakticky tlačené vygenerovať iný spor a podať inú, resp. novú, žalobu na plnenie, čo je ale v rozpore s hospodárnosťou súdneho konania, nakoľko by toto konanie vyšlo nazmar a vec by sa musela odznova riešiť v novom súdnom konaní. Ako je uvedené v judikatúre, jeden z hlavných princípov určovacích žalôb je ich preventívna funkcia vyriešiť neisté právne vzťahy ešte predtým, než dôjde k porušeniu práva. 10. Žalobca vo svojom odvolaní najmä poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/252/2017, zo dňa 27. júna 2017, podľa ktorého vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená stavba vo vlastníctve inej osoby, má naliehavý právny záujem na určení, kto je vlastníkom tejto stavby. Logicky uviedol, že nakoľko vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby na ňom umiestnenej je natoľko intenzívny a je predpokladom k realizácii ďalších právnych vzťahov, už len tento samotný fakt znamená naliehavý právny záujem vlastníka pozemku. Vyššie uvedený záver najvyššieho súdu musí logicky z rovnakých dôvodov platiť aj zrkadlovo opačne, t. j. že vlastník budovy má naliehavý právny záujem na určení, kto je vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba postavená. A pokiaľ to platí pre pozitívne určenie, platí to aj pre negatívne určenie (že konkrétna osoba nie je vlastníkom dotknutého pozemku), čo je presne tento prípad riešený žalobcom. Okrem toho citoval z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2137/2005, zo dňa 27. septembra 2006, v ktorom najvyšší súd zdôraznil okrem preventívnej funkcie určovacej žaloby, ktorá je prípustná aj tam, kde je možné žalovať na plnenie (o to skôr je možná keď na plnenie žalovať možné nie je, ako v tomto prípade), aj fakt, že vecnú legitimáciu je treba odlišovať od naliehavého právneho záujmu, resp. že vecnú legitimáciu na určovacej žalobe má aj ten, koho právnej sféry sa sporné právo týka (nemusí mať hmotnoprávnu legitimáciu a nemusí tvrdiť, že mu právo náleží). To je prípad žalobcu, keď určenie, že žalovaný nie je nositeľom vlastníckeho práva k pozemku pod jeho budovou, sa týka jeho právnej sféry, a to v mnohých ohľadoch. Žalobca tak má vo svetle citovaného rozsudku vecnú legitimáciu a naliehavý právny záujem na určení, že predmetný právny vzťah neexistuje. 11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že ani jeden z argumentov žalobcu v rámci odvolania v žiadnom smere neobstojí. Žalovaný poukázal na názor Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 590/2017 zo dňa 6. októbra 2017, podľa ktorého: „Ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania.“ Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predpokladom rozhodnutia súdu o určovacej žalobe je preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na tomto určení. Žalobca zároveň v odvolaní uviedol, že jeho naliehavý právny záujem je daný, nakoľko je vlastníkom stavby, ktorá je umiestnená na pozemku žalovaného, pričom odkázal na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22Cdo/252/2017, zo dňa 27. júna 2017. Žalovaný v tomto smere dal do pozornosti, že preukázanie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným sa výlučne týka iba argumentácie vo vzťahu k osvedčeniu aktívnej legitimácie. V posudzovanom prípade rozhodovanom najvyšším súdom však ide o úplne inú procesnú situáciu z dôvodu, že žaloba smerovala voči osobe, ktorú žalobca považoval za vlastníka, teda išlo o pozitívnu určovaciu žalobu, na rozdiel od predmetného sporu, v ktorom ide o negatívnu určovaciu žalobu o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom pozemku. Určenie naliehavého právneho záujmu v tomto právnom spore teda absentuje, a to z nasledovných dôvodov: Najvyšší súd SR v rámci svojej konštantnej judikatúry uvádza, že rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, nemôže byť spôsobilý zmeniť (zlepšiť) právne postavenie žalobcu, ktorý svoje vlastnícke právo nepreukazuje na neho znejúcim tzv. nadobúdacím titulom (napr. kúpnou zmluvou alebo súdnym rozhodnutím) a dosiaľ nebol zapísaným vlastníkom nehnuteľností v príslušnej evidencii právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Žalobcom požadovaným negatívnym určením sa v porovnaní s existujúcim stavom jeho právne postavenie nezlepšuje, uspokojivo sa neodstraňuje neistota v predmetnom právnom vzťahu, ktorá pretrváva naďalej a nevylučuje ďalšie konania o vlastníctve predmetných nehnuteľností (uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/130/2020 zo dňa 28. apríla 2021, sp. zn. 6 Cdo 11/2011 zo dňa 30. apríla 2012 a sp. zn. 2 MCdo 20/2007 zo dňa 16. decembra 2008). V prípade negatívnej určovacej žaloby naliehavý právny záujem nemôže byť daný, nakoľko neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu (vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). I keď by kataster nehnuteľností vykonal na základe vyhovujúceho rozsudku zápis formou záznamu (katastrálny zákon nepozná zápis formou výmazu vlastníckeho práva), dosiahol by sa iba stav, kedy by zápis vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v katastri nesvedčil žiadnej osobe (pozemok by ostal vlastnícky neusporiadaný), čo by nesmerovalo k vytvoreniu právnej istoty, ale ešte vyššej miere stavu právnej neistoty a rozmnoženiu sporov o určenie vlastníckeho práva uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2Cdo/130/2020 zo dňa 28.4.2021). Negatívna určovacia žaloba pri určovaní vlastníckeho práva je prípustná výlučne iba pri duplicite zápisu vlastníckeho práva, kedy duplicitne zapísaný vlastník má vždy naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, pretože rozhodnutie o určovacej žalobe bude podkladom pre riadny zápis v katastri nehnuteľností formou záznamu podľa § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona. V sporoch o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností je výnimočne prípustný aj negatívny určovací petit, nakoľko je spôsobilý byť podkladom pre zápis v evidencii katastra nehnuteľností vo vzťahu takto formulovanej žalobe (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/251/2021 zo dňa 30. júna 2022). Žalovaný celú žalobu považuje za výslovne špekulatívnu. Žalovaný bol evidovaný ako vlastník pozemku a rovnako aj okolitých pozemkov od roku 2010, teda viac ako 13 rokov, vlastnícke právo mu bolo priznané zákonným spôsobom a od uvedenej doby si plní všetky svoje povinnosti vlastníka. Žalovaný bol v minulosti oslovený žalobcom so žiadosťou o odkúpenie pozemku, pričom žalovaný so žalobcom rokoval v dobrej viere a žiadal o vypracovanie znaleckého posudku, ktorým by bola určená cena pozemku. Následne bola komunikácia prerušená, avšak nie z dôvodu spochybňovania vlastníckeho práva žalovaného. Žalovaný taktiež voči žalobcovi nevyvíjal žiadne právne kroky smerujúce k zabráneniu vstupu do budovy žalobcu a rešpektoval jeho vlastnícke právo k budove, a teda právo žalobcu nie je v žiadnom smere ohrozené, tak ako to žalobca uvádza. Žalobca nepreukázal v konaní žiadne skutočnosti, ktorými by osvedčil svoj naliehavý právny záujem ani skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť zapísaný stav po vecnej stránke. 12. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku. Uviedol, že pre posúdenie, či je daný naliehavý právny záujem, je úplne irelevantné, či sa žalobca domáha určenia, že žalovaný je vlastníkom alebo nie je vlastníkom, nakoľko ide o samotný právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a stavbu na ňom. Ak je daný naliehavý právny záujem pri pozitívnej určovacej žalobe, logicky musí byť daný aj pri negatívnej určovacej žalobe, tam nie je žiadny rozdiel. Dôvodom zisťovania existencie naliehavého právneho záujmu je totiž iba to, či sa vôbec súd má zaoberať otázkou právneho vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku pod ňou, resp. osôb, ktoré to o sebe tvrdia. A Najvyšší súd ČR dospel k záveru, že naliehavý právny záujem daný je a právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a stavby na ňom je natoľko intenzívny, že podmienka naliehavého právneho záujmu je v týchto prípadoch splnená. Až následne sa v rámci rozhodovania vo veci samej zisťuje, či je daná osoba z hľadiska hmotného práva vlastníkom, alebo nie, pričom aj pri pozitívnej určovacej žalobe môže súd dôjsť k záveru, že žalovaný nie je vlastníkom pozemku (a rozhodne rozsudkom vo veci samej, nie že by ju odmietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu). 13. Žalobca považoval za absurdné tvrdenie žalovaného, že by pre žalobcu bol lepší súčasný stav zápisu na liste vlastníctva, ktorý je v rozpore s hmotným právom, než uvedenie stavu zápisu do súladu s právom. Už len principiálne nikdy nemôže byť lepší protiprávny stav než stav v súlade s právom, nech je akýkoľvek. Žalobca požaduje, aby týmto súdnym konaním bol súdne potvrdený stav, ktorý tu bol pred zápisom žalovaného na list vlastníctva ako vlastníka pozemku na základe neplatného vydržania, ktoré nikdy nenastalo. To bol posledný právny stav (a stav evidencie v katastri), ktorý bol v súlade s hmotným právom a mal by sa podľa žalobcu vrátiť. Rozhodnutie súdu o merite veci by otvorilo cestu tomu, aby sa právny vzťah medzi vlastníkom stavby (žalobcom) a vlastníkom pozemku mohol riešiť ďalej v súlade s právnym poriadkom. V opačnom prípade bude stav neistoty žalobcu pretrvávať, čím by bol fakticky súdom akceptovaný protiprávny stav, kedy je žalovaný zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník, aj keď z pohľadu hmotného práva ním nie je. Stav žalobcu by bol samozrejme oveľa priaznivejší a naviac právne ukotvený - správu pozemkov by mohol legálne prevziať Slovenský pozemkový fond, s ktorým by mal žalobca ako vlastník stavby právny vzťah v súlade s právnym poriadkom. Táto právna neistota a právna vada tak môže byť za súčasného stavu prakticky navždy spojená s týmto pozemkom a pri akejkoľvek dispozícii či scudzení pozemku by nový vlastník bol zaťažený neistotou (z hľadiska hmotného práva), kto je vlastníkom zastavaného pozemku. A samozrejme sa právne postavenie žalobcu z titulu zápisu žalovaného ako vlastníka pozemku zhoršilo už len z toho titulu, že od neho žalovaný žiada úhradu bezdôvodného obohatenia. 14. Podľa žalobcu pred zápisom žalovaného v katastri boli ako vlastníci zapísané konkrétne fyzické osoby (N. R., V. R., I. Y., F. Y., atď.) a pozemky mali svojich de iure oprávnených vlastníkov. Kto konkrétne bol jeho vlastníkom je samozrejme pre posúdenie naliehavého právneho záujmu a pre tento spor irelevantné. Niekto ním však určite bol a ak išlo o neznámych vlastníkov v zmysle legislatívy, mal by pozemky prevziať do správy Slovenský pozemkový fond. Týmto sa predbieha čas a nejde o podstatnú vec pre tento spor, nakoľko predmetom tohto sporu nie je určenie, kto je vlastníkom pozemku, a či ním boli osoby predtým zapísané na liste vlastníctva ako vlastníci, a či ešte žijú a prihlásia sa k vlastníctvu - toto je úplne irelevantné a naviac ak by aj išlo v zmysle legislatívy o neznámych vlastníkov, právny poriadok má jasné pravidlá ako riešiť správu a dispozície s takýmto majetkom prostredníctvom SPF. Neoprávneným privlastnením pozemkov žalovaným tak vznikla škoda buď na strane aktuálnych právoplatných vlastníkov, ktorým boli pozemky neoprávnené odňaté, alebo na strane štátu a SPF ako by sa pozemky kvalifikovali ako neznámych vlastníkov v zmysle príslušnej legislatívy a mohol by ich napr. prenajímať Slovenský pozemkový fond. Podľa žalovaného je lepší síce protiprávny ale jasný stav zápisu na liste vlastníctva v prospech nevlastníka, než stav, ktorý je v súlade s právnym poriadkom, aj keby bol komplikovanejší (čo by naviac nebol, lebo by to riešil SPF a žiadne súdne spory by sa negenerovali, ako v tomto prípade). Je evidentné, že žalovaný sa obáva toho, aby súdy riešili oprávnenosť jeho vlastníckeho práva k spornému pozemku a fabuluje dôvody, ktorými sa snaží presvedčiť, že vlastne súčasný protiprávny stav je lepší než stav, ktorý by bol v súlade s právom. 15. Zúženie prípustnosti negatívnych určovacích žalôb len na prípad duplicity zápisu vlastníctva na liste vlastníctva považoval žalobca za nesprávny právny záver, ktorý nie je založený na žiadnych ustanoveniach právnych predpisov. Občiansky zákonník nepozná pojem duplicita vlastníckeho práva (ide len o evidenčno-technický pojem z oblasti katastrálnych úradov). Nie je samozrejme možné, aby sa prípustnosť vlastníckych žalôb podmieňovala nejakým technickým zápisom vykonaným katastrom. Tu ide o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom z pohľadu hmotného práva, pričom spôsob evidencie katastrálnymi úradmi je druhoradý, resp. irelevantný. Nemôže mať akúsi vyššiu váhu spôsob evidencie na katastri, než určenie kto je alebo nie je vlastníkom podľa hmotného práva. Je to práve naopak - stav zápisov na katastri by mal zohľadňovať hmotnoprávny stav a ten môžu autoritatívne určiť iba súdy. 16. Záverom svojej repliky žalobca odmietol špekulatívnosť charakteru jeho žaloby, rokovania medzi stranami boli prerušené práve z dôvodu právnej neistoty ohľadom vlastníctva dotknutého pozemku žalovaným. Podľa žalobcu je tento prípad ukážkovým príkladom, kedy by súd na základe určovacej žaloby mal zastaviť stav právnej neistoty žalobcu, a to naviac paradoxne v prípade, keď prakticky akýkoľvek rozsudok súdu o merite veci ohľadom vlastníctva pozemku z pohľadu hmotného práva (či už v prospech alebo neprospech žalobcu) by bol vyriešením tejto právnej neistoty trvajúcej vyše 10 rokov. Súdy by nemali postupovať formalisticky a mali by brať zreteľ na faktickú situáciu a postavenie žalobcu. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/11/2019 zo dňa 11. decembra 2019, pričom s ohľadom naň tvrdil, že tento spor nemá viesť k rozmnožovaniu sporov (aj keď to žalovaný tvrdí), nakoľko žalobca nemal v úmysle následne podávať žalobu na plnenie, ani inú určovaciu žalobu. Rozhodnutie v tomto konaní nie je iba jedným z krokov žalobcu na to, aby podával ďalšie žaloby, ale práve naopak sa tomu má predísť tým, že súd autoritatívne rozhodne jedným alebo druhým spôsobom (ako žalobca opakovane uvádzal v priebehu konania). Žalobca dodal, že keď sa blížila 10-ročná lehota zápisu žalovaného ako vlastníka pozemku na list vlastníctva, ktorá by mu teoreticky mohla dávať argument dobrej viery potrebnej k vydržaniu pozemku po uplynutí 10-ročnej lehoty od jeho zápisu ako vlastníka na list vlastníctva, žalobca sa rozhodol podať túto žalobu na určenie, že žalovaný vlastníkom nie je. Žalobca nemal iný procesný právny prostriedok, ako odstrániť jeho stav právnej neistoty a v prípade, ak by súdy odmietli o jeho žalobe po vecnej stránke rozhodovať, fakticky by nemal ako ochrániť svoje právne záujmy a mohlo by byť porušené aj jeho ústavné právo na právnu ochranu (denegatio iustitie). 17. K replike žalobcu podal žalovaný dupliku. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že ak je daný naliehavý právny záujem pri pozitívnej určovacej žalobe, logicky musí byť daný aj pri negatívnej určovacej žalobe. V zmysle ustálenej judikatúry naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu súdy skúmajú to, či žalobca určovací rozsudok skutočne potrebuje, a či tento určovací rozsudok je spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty žalobcu. Účelom naliehavého právneho záujmu je pripustiť vecné prejednanie len takých určovacích žalôb, ktoré majú pre žalobcov význam, čím sa sleduje to, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne (II. ÚS 482/2021). Žalobca požaduje, aby týmto súdnym konaním bol súdne potvrdený stav, ktorý tu bol pred zápisom žalovaného na list vlastníctva ako vlastníka pozemku na základe tvrdeného neplatného vydržania, ktoré nikdy nenastalo. Žalovaný dal do pozornosti, že takýmto spôsobom nie je možné rozhodnúť bez vôle osôb, ktoré by mali byť zapísané ako vlastníci nehnuteľností. Súdne konanie by bolo v takomto prípade vedené v prospech osoby, ktorá nie je stranou sporu, čo je v rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania. K ostatným tvrdeniam žalobcu sa už žalovaný podľa svojho názoru dostatočným spôsobom vyjadril a svoje právne závery zároveň podložil aj relevantnou judikatúrou. 18. Ďalšie vyjadrenie v odvolacom konaní strany neprodukovali. 19. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec tiež posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie náležite podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. 20. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 21. Žalobca v úvode svojho odvolania namietal nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že mal za preukázané, že žalovaný je vlastníkom sporných pozemkov C KN parcelné č. XXXXX/XXX J. XXXXX/X, katastrálne územie M. L., ako aj že nemá za sporné, že stavba vo vlastníctve žalobcu sa nachádza na pozemku žalovaného parcelné č. XXXXX/XXX. Z doslovného znenia odsekov 20. až 23. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie bez zohľadnenia zvyšku rozsudku by sa síce mohlo javiť, že súd prvej inštancie urobil záver o tom, kto je vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností, avšak odôvodnenie rozsudku takýmto spôsobom izolujúcim časť textu od jeho zvyšku vykladať nemožno. Je potrebné brať do úvahy aj kontext, v ktorom sa predmetné časti odôvodnenia nachádzajú. Z rozsudku súdu prvej inštancie ako celku je pritom jednoznačne zrejmé, že meritórnemu prieskumu otázky, či je, alebo nie je žalovaný vlastníkom predmetných pozemkov, sa súd prvej inštancie nevenoval, keďže dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu. Nemôže byť teda rozumných pochýb o tom, že súd prvej inštancie v žalobcom označenej časti odôvodnenia rozsudku iba vyhodnotil stav evidencie vlastníckeho práva na listoch vlastníctva č. XXXX J. XXXX, katastrálne územie M. L., ktoré boli ako dôkazy súdom prvej inštancie vykonané. Skutočnosť, že vlastnícke právo žalovaného k pozemkom je na uvedených listoch vlastníctva evidované, nespochybňoval ani žalobca, preto v prípade tejto v konaní nespornej skutočnosti nie je možné hovoriť o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. V dôsledku toho tento odvolací dôvod nebol v konaní daný. Odvolací súd pripúšťa, že súd prvej inštancie mohol zvoliť presnejšiu formuláciu odsekov 20. až 23. odôvodnenia, ale ich význam napokon bol zrejmý aj samotnému odvolateľovi (ktorý to uznal aj vo svojom odvolaní) a musí byť zrejmý každému, kto sa oboznámi s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie ako celkom. Rozsudok súdu prvej inštancie preto nemožno hodnotiť z tohto dôvodu ako zmätočný a jeho odôvodnenie pre strany ako nepochopiteľné a neumožňujúce viesť s rozhodnutím odvolaciu polemiku, resp. neumožňujúce riadny prieskum rozhodnutia. Z tohto dôvodu odvolací súd nemal tiež za to, že by absenciou riadneho odôvodnenia rozsudku ako nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 22. Súd prvej inštancie správne prioritne skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Dospel pritom k záveru, že na určení neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom C KN parcelné č. XXXXX/XXX J. XXXXX/X evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M. L., ako vlastníctvo žalovaného, nemá žalobca naliehavý právny záujem. Na základe toho potom správne žalobu zamietol bez toho, aby sa ňou ďalej vecne zaoberal. 23. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla (rozsudok sp. zn. 4Cdo/49/2003 publikovaný aj v časopise Zo súdnej praxe č. 75/2003). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 zo dňa 6. decembra 2012 pri otázke naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Zvlášť v kontexte posudzovanej veci je ešte potrebné zdôrazniť, že podľa konštantnej judikatúry určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplne vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/112/2004 a sp. zn. 3Cdo/98/2004). Aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne, je účelom naliehavého právneho záujmu pripustiť k vecnému prejednaniu len takú určovaciu žalobu, ktorá má pre žalobcu skutočný význam (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 482/2021 zo dňa 1. júna 2022). 24. Žalobca existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na určení neexistencie vlastníckeho práva žalovaného odvodzoval v základe od tej skutočnosti, že je vlastníkom stavby postavenej na pozemku C KN parcelné č. XXXXX/XXX a na pozemku C KN parcelné č. XXXXX/X sa nachádza tzv. priľahlý uzavretý a oplotený areál užívaný ako jeden funkčný celok s budovou žalobcu, po ktorom taktiež vedie jediná prístupová cesta k žalobcovej stavbe. Žalobca v tejto súvislosti analogicky odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/252/2017, zo dňa 27. júna 2017, podľa ktorého vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená stavba vo vlastníctve inej osoby, má naliehavý právny záujem na určení, kto je vlastníkom tejto stavby. Podľa žalobcu tento vzťah platí aj obrátene, a teda vlastník stavby má naliehavý právny záujem na určení, kto je vlastníkom pozemku, na ktorom je postavená. 25. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že medzi vlastníkom stavby postavenej na cudzom pozemku a vlastníkom daného pozemku existujú z povahy veci určité právne vzťahy, ich konkrétna forma a obsah závisia od špecifík každého prípadu. Od týchto špecifík tiež závisí to, či existuje naliehavý právny záujem vlastníka stavby (ako tretieho subjektu) na určení vlastníckeho práva k pozemku. Vzhľadom na veľké množstvo do úvahy prichádzajúcich konkrétnych skutkových situácií medzi vlastníkmi stavby a pozemku, existenciu naliehavého právneho záujmu nemožno paušálne odmietnuť len z dôvodu, že žalobca sa nedomáha určenia vlastníckeho práva vo svoj prospech. 26. V posudzovanej veci si však žalobca vybral procesný nástroj, ktorým je tzv. negatívna určovacia žaloba. Nedomáha sa určenia vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ale určenia jeho neexistencie u žalovaného. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktorú odvolací súd už poukázal, pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu je súd povinný sa zaoberať aj tým, či je podaná žaloba procesne vhodným nástrojom, ktorý odstraňuje neistotu vzťahu medzi stranami. Aj negatívne určenie, t. j. určenie neexistencie určitého práva, môže mať v určitých skutkových situáciách svoj význam, avšak odvolací súd v posudzovanom spore význam takéhoto určenia pre žalobcu nevzhliadol, pretože určenie, ktorého sa žalobca domáha, nie je spôsobilé akokoľvek pozitívne ovplyvniť jeho právne postavenie. 27. Predovšetkým je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že v tomto prípade nejde o prípad duplicitného vlastníctva, kedy by prípadné vyhovenie žalobe o určenie neexistencie vlastníckeho práva jedného subjektu malo za následok, že bude ako jediný vlastník nehnuteľnosti v katastri zapísaný druhý subjekt. Výsledkom tohto konania by v prípade úspechu žalobcu mohol byť iba rozsudok deklarujúci neexistenciu vlastníckeho práva žalovaného bez toho, aby bola pozitívne deklarovaná aj existencia vlastníckeho práva iného subjektu. Medzi žalobcom a žalovaným ako subjektom zapísaným ako vlastník v katastri nehnuteľností by tak bolo záväzné súdne rozhodnutie o tom, že žalovaný nie je vlastník, ten by však zostal ako vlastník zapísaný na príslušnom liste vlastníctva. Takýto stav by nepochybne neviedol ku konečnému usporiadaniu právnych vzťahov medzi stranami. 28. Katastrálny zákon síce v ustanovení § 36a ods. 2 písm. b) predpokladá na základe súdneho rozhodnutia aj vykonanie záznamu vyznačením stavu pred právnym úkonom, dobrovoľnou dražbou alebo inou právnou skutočnosťou, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu, neplatnosti dobrovoľnej dražby alebo inej právnej skutočnosti (t. j. ako rozhodol o žalobe podľa § 137 písm. d) CSP), avšak žalobca sa v tomto konaní nedomáha určenia neplatnosti akejkoľvek právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, ale určenia neexistencie práva podľa § 137 písm. c) CSP. Do katastra nehnuteľností je záznamom zapísateľné aj rozhodnutie súdu s negatívnym určujúcim výrokom, avšak to platí v prípade riešenia duplicitného vlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/15/2017 zo dňa 30. mája 2018, ZSR 31/2019). S výnimkou rozsudkov o žalobách podľa § 137 písm. d) CSP, ktoré sa zapisujú postupom podľa § 36a ods. 2 písm. b), vykonáva príslušný okresný úrad záznam postupom podľa § 36a ods. 2 písm. a) Katastrálneho zákona, teda podľa výroku súdneho rozhodnutia. Z logiky veci ide o rozsudky o žalobách podľa § 137 písm. c) CSP. Samotná deklarácia neexistencie vlastníckeho práva žalovaného vo výroku rozsudku však nie je podkladom, na základe ktorého by okresný úrad mohol vykonať zápis vlastníckeho práva v prospech tretej osoby, hoci by išlo o predchádzajúceho vlastníka. Skutočnosť, kto je predchádzajúci vlastník, by v tomto prípade nevyplývala z výroku rozsudku, ktorý jediný je pre okresný úrad záväzný. „Orgán katastra nemôže na podklade súdneho rozhodnutia vykonať taký zápis do katastra nehnuteľností, ktorý z obsahu výroku priamo nevyplýva, hoci by aj bol záver súdu o vzniku, zmene, zániku alebo existencií nejakého práva k nehnuteľnosti, iného než uvedeného vo výroku rozhodnutia, obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/68/2021 zo dňa 9. júna 2022). 29. S vyššie uvedeným súvisí skutočnosť, že žalobca ako vlastník stavby postavenej na cudzom pozemku, prístup ku ktorej rovnako vedie po pozemku vo vlastníctve iného subjektu, môže ustáliť svoje právne postavenie iba tým, že súdnym rozhodnutím bude napevno pozitívne určené, kto je vlastníkom pozemkov, nie iba tým, že o aktuálne zapísanom vlastníkovi bude deklarované, že ním nie je. V záujme žalobcu aspoň hypoteticky môže teda byť iba pozitívny určovací výrok, ktorým bude medzi žalobcom a vlastníkom pozemkov určené vlastnícke právo. Aj v žalobcom odkazovanom rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/252/2017 bol judikovaný iba záver o existencii naliehavého právneho záujmu na pozitívnom určení, pričom subjekt, o ktorom žalobca v danom konaní tvrdil, že je vlastníkom, bol popri zapísanom vlastníkovi súčasne žalovanou stranou predmetného konania. 30. V neposlednom rade odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na subjektívnu záväznosť prípadného žalobe vyhovujúceho výroku rozsudku (§ 228 ods. 1 CSP), ním nie je možné ovplyvniť právne postavenie tretích subjektov. Ak by teda aj výsledkom tohto konania malo byť vyznačenie stavu pred zápisom vlastníckeho práva žalovaného, čo však odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nepovažuje za možné, bolo by nutné, aby tieto tretie subjekty boli stranami konania. Žalobca sa nemôže domáhať (a to ani nepriamo cez negatívnu určovaciu žalobu) určenia vlastníckeho práva v prospech tretích v konaní nevystupujúcich subjektov, čo správne skonštatoval aj súd prvej inštancie. Tento argument síce súvisí aj s otázkou vecnej legitimácie, avšak tá je v tomto prípade úzko previazaná s (ne)existenciou naliehavého právneho záujmu, keďže žalobca môže mať naliehavý právny záujem iba na takom určení, ktorým sa účinne odstráni stav právnej neistoty; z hľadiska efektivity teda v konaní musia vystupovať práve tie subjekty, usporiadanie vzťahov medzi ktorými má pre žalobcu právny význam. 31. Napokon nemožno ani súhlasiť s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie po tom, čo dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu, mal konanie zastaviť pre nedostatok podmienky konania a nie žalobu zamietnuť; pričom v rozhodnutí zamietajúcim rozsudkom videl žalobca tzv. inú vadu konania. Odvolací súd poukazuje na v tomto smere dlhodobo ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a s ňou súladnú rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej súd v prípade, že žalobca v spore nepreukáže existenciu naliehavého právneho záujmu, žalobu rozsudkom zamietne, a to bez toho, aby sa zaoberal meritom sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/90/2013 zo dňa 30. novembra 2016 alebo sp. zn. 1Obdo/4/2017 zo dňa 30. januára. 2018). 32. Hoci čiastočne z iných dôvodov, odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k rovnakému záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k sporným pozemkom. Preto odvolací rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, keďže je vo výrokovej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). 33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).