{"guid": "ad3db7eb-eb10-4cf9-bba9-39f4465b3c6d:77ba68e4-bd59-4838-8c53-4933d665f1bb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7", "spisova_znacka": "7Co/78/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/78/2025 z 3. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. júna 2026, sp. zn. 7Co/78/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7", "identifikacne_cislo": "1314218649", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2026-06-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/77ba68e4-bd59-4838-8c53-4933d665f1bb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/78/2025\n1314218649\n03. 06. 2026\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2026:1314218649.7\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a\nčlenov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B.,\nnar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X, D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X,\nD., obaja zast.: Tomášek ? partners, s.r.o., so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, IČO: 36 858 811, proti\nžalovaným: 1/ F. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/X G., D., 2/ H. H. I., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvalý pobyt J. XXXX/XX, D., zast. RESULTS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Račianska 38,\nBratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 784 017, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,\nna odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.09.2019,\nč.k. 14C/229/2014-401, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\nIII. Žalovaná 2/ m á proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými\nspoluvlastníkmi bytu č. 2 nachádzajúceho sa na 2. poschodí rodinného domu s dvomi bytovými\njednotkami so súpisným číslom XXXX na C. K. E. D., vchod č. 2, ktorý je postavený na pozemku\ns parcelným č. XXXX/X v kat. úz. D., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a\nspoločných zariadeniach tohto rodinného domu o veľkosti 14864/37071 (výrok I.) a priznal žalobcom 1/\na 2/ proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 34, § 118 ods. 1,2, § 119 ods. 1,2, § 132 ods.\n1,2, § 133 ods. 2, § 135a, § 588, § 628 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods. 1, § 21 ods. 2, § 22 ods. 1,2, § 24 ods. 1\nzákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“).\nVecne súd rozhodnutie zdôvodnil tým, že mal v konaní osvedčený naliehavý právny záujem žalobcov\n1/ a 2/ na nimi požadovanom určení. Zohľadnil skutočnosť, že jediným spôsob, akým môžu žalobcovia\n1/ a 2/ dosiahnuť nimi požadovaný právny stav, a teda, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi celého\nrodinného domu (bytu č. 1 i bytu č. 2), predstavuje určovacia žaloba ako procesnoprávny prostriedok\nspôsobilý zvrátiť žalobcami namietaný aktuálny právny stav k predmetnej nehnuteľnosti. Vo vzťahu\nk originárnemu spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k nadstavbe, resp. bytu č. 2 v rodinnom\ndome, uviedol, že pre posúdenie originarity vlastníctva k určitej veci nebolo právne významné, od\nktorého momentu je vec (v danom prípade nehnuteľná vec) považovaná v zmysle legálnej definície\n\nza byt. Za zásadnú považoval súd skutočnosť, že nadstavba podkrovia rodinného domu, ktorá bola\naž titulom inominátnej zmluvy zapísaná na LV č. XXXX ako byt č. 2, mala status veci ako predmetu\nobčianskoprávnych vzťahov už jej samotným zhotovením - t.z. vytvorením nezávisle od toho, kedy\nnadobudla status bytu. V konaní bolo preukázané a zároveň nesporné, že nadstavba podkrovia bola\ndokončená do obývateľného štádia už v roku 2002, t.j. v období sobáša žalovaných a jej hlavná výstavba\nprebiehala od roku 1997, t.j. v období, keď sa žalovaní navzájom ani nepoznali. Z uvedeného vyvodil,\nže výstavbu nadstavby podkrovia realizovali žalobcovia, s ktorými žil v spoločnej domácnosti ich syn\n- žalovaný 1/. Z výpovede matky žalovanej 2/ vyplynulo, že keď prvýkrát bola v dome žalobcov (ešte\npred sobášom žalovaných, t. j. obdobie rokov 2001 - 2002) bola nadstavba v štádiu obvodových múrov,\nstrechy a osadených okien. Na základe uvedeného súd ustálil, že žalobcovia ako pôvodní vlastníci\nrodinného domu bez nadstavby podkrovia, sa stali i pôvodnými (originárnymi) vlastníkmi nadstavby\npodkrovia na rodinnom dome. I keď z niektorých právnych úkonov uskutočnených žalobcami i žalovaným\n1/ (zo žiadosti žalovaného 1/ o vydanie stavebného povolenia, z dohody o zabezpečení nadstavby\nrodinného domu) vyplývalo, že žalobcovia mali záujem vybudovať nadstavbu podkrovia rodinného domu\npre svojho syna (žalovaného 1/), žalobcovia počas výstavby nepodnikli právne kroky vo forme zmluvy\no nadstavbe a ani po postavení nadstavby nerealizovali právne kroky v podobe scudzovacej zmluvy\n(darovacej, kúpnej alebo inej zmluvy), ktorou by previedli svoje vlastníctvo k nadstavbe na svojho syna.\nNa základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že po vybudovaní nadstavby podkrovia sa\njej vlastníkmi stali žalobcovia, pretože túto nehnuteľnosť vytvorili a zhotovili ju na hlavnej veci (rodinnom\ndome), ktorej boli vlastníkmi, preto nadstavba podkrovia na rodinnom dome predstavuje prírastok veci\nv zmysle ust. § 135a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou\nžalovanej 2/, že Inominátnu zmluvu možno považovať za ekvivalent zmluvy o nadstavbe s tým, že do\nkolaudácie nemožno hovoriť o byte ako takom. Poukázal na to, že zmluva o výstavbe, vstavbe alebo\nnadstavbe domu predstavuje právny úkon, ktorým sa usporadúvajú vzťahy medzi vlastníkmi domu a\nstavebníkom (stavebníkmi) počas reálnej výstavby, teda počas obdobia, keď fakticky výstavba prebieha\na sú na ňu vynakladané finančné prostriedky. Upriamil pozornosť na to, že ust. zákona č. 182/1993 Z.z.\nbolo možno aplikovať len primerane, pretože v danom prípade sa nejednalo o bytový dom podľa § 2\nods. 2 citovaného zákona, ale rodinný dom. Upriamil pozornosť na to, že Inominátna zmluva neobsahuje\nhlavný predmet, ktorý by mala zmluva o nadstavbe obligatórne obsahovať, a to vzájomné práva a\npovinnosti zmluvných strán pri výstavbe alebo nadstavbe domu. Bez vplyvu na posúdenie bola námietka\nžalovanej 2/, že inominátna zmluva bola uzatváraná až tri roky po kolaudácii len za účelom vkladu,\npreto nebolo dôvodným, aby obsahovala vyššie uvedené náležitosti. Mal za to, že originárne vlastníctvo\nžalobcov, ktoré nadobudli prírastkom veci nemožno znegovať originárnym spôsobom nadobudnutia\nvlastníctva žalovaných titulom neskôr vydaného kolaudačného rozhodnutia. Kolaudačné rozhodnutie\nstavebného úradu nemožno považovať za žiadny zo zákonný spôsobov - právnych titulov nadobúdania\nvlastníctva k veci. Jedná sa len o administratívno-právny akt správneho orgánu, ktorý nie je spôsobilý bez\nďalšieho konštituovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Preskúmaním obsahu Inominátnej zmluvy nemal\nsúd za preukázanú ani dôvodnosť argumentácie žalovanej 2/, že žalovaní v danom prípade nadobudli\nbyt derivatívnym spôsobom. Inominátna zmluva zo dňa 11.03.2008 neobsahuje základné všeobecné\nnáležitosti vyžadované ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré odkazuje na ustanovenie\n§ 43 a nasl. a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. všeobecnú právnu úpravu o zmluvách a\nvšeobecnú právnu úpravu kúpnej zmluvy. Na základe Inominátnej zmluvy strany uzatvorili medzi sebou\nvýlučne dohodu o zosúladení užívania predmetného rodinného domu so stavebným povolením a s\nkolaudačným rozhodnutím, ktorým bolo povolené užívanie rodinného domu s dvomi samostatnými\nbytovými jednotkami a v uvedenej Inominátnej zmluve špecifikovali tieto dve samostatné bytové jednotky\nnachádzajúce sa v rodinnom dome, deklarujúc, že do bezpodielového spoluvlastníctva vlastníkov č. 1\n(žalobcov) pripadá bytová jednotka č. 1 nachádzajúca sa na prvom podzemnom a prvom nadzemnom\npodlaží a do bezpodielového spoluvlastníctva vlastníkov č. 2 (žalovaných) pripadá samostatná bytová\njednotka č. 2 na druhom nadzemnom podlaží. Na základe takto zisteného obsahu Inominátnej zmluvy\nsúd konštatoval, že Inominátna zmluva nespĺňa náležitosti žiadnej scudzovacej zmluvy, nakoľko z nej nie\nje zrejmé, ktorý subjekt je prevádzateľom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (scudziteľ) a ktorý subjekt\nsa má stať nadobúdateľom nehnuteľnosti. Predstavuje len deklaráciu - vyhlásenie, ktoré konštatuje\nexistenciu určitého hmotnoprávneho stavu, a teda fakticky nahrádza (supluje) rozhodnutie správneho\norgánu o povolení vkladu. Mal za to, že predmetnú Inominátnu zmluvu nemožno považovať ani za\nzmluvu o prevode nehnuteľnosti, nakoľko v nej absentuje prejav vôle žalobcov previesť vlastníckeho\nprávo k nadstavbe rodinného na žalovaných a prejav vôle žalovaných prijať nehnuteľnosť do svojho\nvlastníctva a zaplatiť zaň dohodnutú cenu. Nestotožnil sa tak s názorom žalovanej 2/, že je potrebné\npriorizovať skutočnú vôľu účastníkov zmluvy pred formálnym prejavom tejto vôle. Zhrnul, že Inominátna\n\nzmluva nie je právne účinnou zmluvou, ktorá by bola právnym úkonom spôsobilým k vzniku, zmene\nalebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34\nObčianskeho zákonníka), preto absenciou základných náležitostí zmluvy o prevode nehnuteľnosti nie\nje možné zastierať argumentáciou o prílišnom formalizme vo vzťahu k zneniu zmluvy. V súvislosti\ns námietkou žalovanej 2/, že Inominátna zmluva predstavovala zmluvu o bezodplatnom prevode\nnehnuteľnosti, a teda možno uvažovať o darovaní zo strany žalobcov, súd vychádzajúc z právnej\núpravy darovacej zmluvy ako osobitného zmluvného typu vyhodnotil i túto námietku žalovanej 2/\nako nedôvodnú. Predmetná Inominátna zmluva však zákonom vyžadovanému imanentnému obsahu\ndarovacej zmluvy nezodpovedala, absentuje v nej skutočná vôľa strán smerujúca k vzniku povinnosti\nniektorej zo strán bezodplatne previesť vlastnícke právo k bytu na druhú stranu a tomu zodpovedajúce\nprávo druhej zmluvnej strany požadovať prevedenie vlastníctva k bytu, resp. prejav vôle prijať vlastníctvo\nk bytu. Dospel tak k záveru, že Inominátna zmluva nebola právne spôsobilá založiť vlastnícke právo\n(bezpodielové spoluvlastníctvo) žalovaných k danému bytu, preto žalobe žalobcov vyhovel. O trovách\nkonania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na základe princípu pomeru úspechu strán v konaní tak, že\nprocesne úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná\n2/ dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. c), d) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s\nrozhodovacou činnosťou (rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR\npod R 87/2003, rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 132/2007, rozhodnutie NS SR sp.zn. 3MCdo 4/2013,\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 a sp.zn. IV.ÚS 326/07, rozhodnutie NS SR sp.zn.\n6 Cdo 85/2014, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 242/07, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 640/2014). Z\nrozhodnutia zverejneného pod R 87/2003 je zrejmé, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia nie\nje možné o nadstavbe podkrovia rodinného domu hovoriť ako o byte, ale ani ako o akejkoľvek inej\nsamostatnej veci v právnom slova zmysle. Súd opomenul, že z právneho hľadiska je vylúčené, aby\nnadstavbou rodinného domu vznikla v danom dome jedna nová bytová jednotka, a to bez toho, aby aj\nzvyšnú časť rodinného domu bola takisto transformovaná na samostatnú bytovú jednotku. Je vylúčené,\naby časť budovy mala povahu bytu a časť mala inú povahu. Rozdelenie rodinného domu na samostatné\nbytové jednotky sa uskutočnilo inominátnou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu dňa 11.03.2008.\nByt nemohol vzniknúť skôr ako vydaním kolaudačného rozhodnutia a rozpísaním rodinného domu na\njednotlivé bytové jednotky v katastri nehnuteľností. Z výpovede strán konania ako aj z vykonaného\ndokazovania vyplýva, že žalobcovia nikdy nemali záujem nadobudnúť byt do vlastníctva. Namietala, že\nsúd pri posúdení Inominátnej zmluvy vychádzajúc z ust. zákona č. 182/1993 Z.z. prísne formalisticky\naplikoval priame a doslovné znenie zákona, čím sa odklonil od súdnej praxe. Dala do pozornosti\nrozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 650/2013, ktoré sa zaoberá otázkou ako aplikovať zákon č. 182/1993\nZ.z. v prípade, ak nejde o bytový dom. Nakoľko Inominátna zmluva z právneho hľadiska upravila právny\nstav, vymedzila bytové jednotky nachádzajúce sa v rodinnom dome po ukončení výstavby nebol žiadny\ndôvod na to, aby musela obsahovať aj ustanovenia týkajúce sa výstavby samotnej. Preto tvrdenie o\nneplatnosti zmluvy z dôvodu, že neobsahuje napr. spôsob financovania stavebných materiálov a na\nzáklade toho uviesť, že vlastníkmi bytu sú žalobcovia, bolo nesprávne. Poukázala na uznesenie ÚS\nSR sp.zn. IV.ÚS 326/07, ktorý vykladal ust. zákona č. 182/1993 Z.z. v čase, kedy výstavba bytu začala\nsa zákon č. 182/1993 Z.z. vzťahoval na bytové domy a primerane na budovy, ktoré neboli určené na\nbývanie, nie však na rodinné domy. Preto nebol dôvod na uzavretie zmluvy o nadstavbe podľa ust.\nzákona č. 182/1993 Z.z.. Namietala prílišný formalizmus pri výklade zmluvného textu bez zreteľa na\nvôľu účastníkov právneho úkonu. Z textu Inominátnej zmluvy je zrejmé, kto bol vlastníkom pôvodného\nrodinného domu, ktorý bol rozpísaný na jednotlivé bytové jednotky. Rovnako z nej vyplýva, kto sa stáva\nvlastníkom bytu i druhého bytu v dome. Z rodinného domu tak vznikli dve nové veci t.z. dve bytové\njednotky, preto nebol dôvod, aby Inominátna zmluva predstavovala resp. bola vykladaná ako typicky\nscudzovací úkon, keďže dané bytové jednotky pred transformovaním rodinného domu ani nik vlastniť\nnemohol. Súd mal zohľadniť skutočnosť, že danú zmluvu navrhla uzatvoriť sporovým stranám samotná\nspráva katastra a v konaní sa jednoznačne potvrdilo, že obaja žalobcovia si boli vedomí právnych\nnásledkov z Inominátnej zmluvy vyplývajúcich. Poukázala na to, že nebola zohľadnená zásada priority\nplatnosti zmluvy pred jej neplatnosťou. Namietala, že súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, že zo\nstrany žalobcov sa jedná o účelové konanie. Opomenul sa vysporiadať aj s tým, že na pojednávaní\ndňa 30.09.2019 poukázala na inštitút vydržania, s čím sa súd nevysporiadal. V závere namietala,\n\nže vo veci rozhodoval nezákonný sudca, čím došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu. Na\nzáklade uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol resp.\naby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\n4. K odvolaniu žalovanej 2/ sa žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili podaním zo dňa 24.01.2020 a uviedli, že\nbyt má ohľadom originárneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva bytu jeho vytvorením osobitnú právnu\núpravu, ktorá umožňuje v už existujúcom dome nadobudnúť vlastníctvo k bytu osobám odlišným od\nvlastníka domu výlučne na základe písomnej zmluvy o výstavbe resp. nadstavbe domu. Ak sa chce\nnejaká osoba odlišná od vlastníka domu stať originárnym vlastníkom bytu vytvorenom v tomto dome,\nmusí mať uzavretú s vlastníkom domu platnú a účinnú zmluvu o nadstavbe. Inominátna zmluva uzavretá\nmedzi stranami takouto zmluvou o výstavbe nie je, nakoľko bola podpísaná až po ukončení výstavby bytu\na po vydaní kolaudačného rozhodnutia zo dňa 03.03.2005, neobsahuje vymedzenie vzájomných práv a\npovinností počas výstavby, neobsahuje určenie osoby oprávnenej zastupovať vlastníkov a neobsahuje\nspôsob financovania stavebných nákladov. Vlastníctvo k bytu možno nadobudnúť výlučne na základe\nzmluvy o prevode vlastníctva bytu, avšak inominátna zmluva nemá ani všeobecné náležitosti zmluvy\no prevode nehnuteľností ani osobitné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu. V čase uzavretia\nInominátnej zmluvy absentovala aj skutočná vôľa strán k bezodplatnému prevodu vlastníctva bytu na\nžalovaných a táto nebola v Inominátnej zmluve ani určito a zrozumiteľne vyjadrená. Inominátna zmluva\nneobsahuje žiadne ustanovenie, týkajúce sa vzniku povinnosti niektorej zo strán previesť na druhú\nzmluvnú stranu vlastnícke právo. Poukázali na to, že zmluva o prevode nehnuteľností, na základe ktorej\nsa má nadobudnúť vlastnícke právo k bytu, musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí aj náležitosti\nuvedené v ust. § 5 zákona č. 182/1993 Z.z., inak je absolútne neplatná. Inominátna zmluva neobsahuje\núpravu práv k pozemku zastavanému domom, čo je obligatórnou náležitosťou podľa ust. § 5 ods. 1\npísm. d) zákona č. 182/1993 Z.z.. Upriamili pozornosť na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Sžo 177/2008 v\nobdobnej veci. Byt bol vybudovaný v rodinnom dome, ktorý bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve\na vybudovali ho vlastnou prácou z vlastnými peňažnými prostriedkami. Z dôvodu absencie platnej a\núčinnej písomnej zmluvy o nadstavbe by sa stali vlastníkmi bytu vytvoreného nadstavbou ich rodinného\ndomu z dôvodu prírastku. V čase kedy sa žalovaní zoznámili bol už byt v štádiu rozostavanosti, tj. jednalo\nsa o vytvorenú vec. T.z. pred uzavretím Inominátnej zmluvy spĺňal pojmové znaky rozostavaného bytu\nako samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov. Z rozhodnutia R 87/2003 nevyplýva, že by\nbyt ako predmet právnych vzťahov vznikol až na náklade Inominátnej zmluvy, ktorá nemá náležitosti\npredpísané zákonom. K odvolateľkou citovanému rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 650/2013\nuviedli, že ním nebol odobrený záver, že by tretie osoby mohli originárne nadobudnúť byt v dome, ktorý\nnevlastnia bez platnej a účinnej zmluvy o nadstavbe. V uznesení sp.zn. IV ÚS 326/07 sa Ústavný súd\nSR nevyjadril k výkladu textu § 24 zákona č. 182/1993 Z.z. účinného do 30.06.2007 a nevyplýva ani z\nneho záver, že „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ by mala byť taká, ktorá nie je určená na\nbývanie. V zmysle neskoršieho rozhodnutia US SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 Ústavný súd konštatoval, že aj\nna byty v domoch, ktoré nespĺňajúc definíciu bytu sa v zmysle ust. § 24 zákona č. 182/1993 Z.z. aplikujú\nust. cit. zákona. Vzhľadom na podpísanie Inominátnej zmluvy roky po vykonaní nadstavby nemožno\nhovoriť o formalistickom výklade práva, nakoľko ide o absenciu pojmového obsahového znaku zmluvy\no nadstavbe. Vo vzťahu k námietkam žalovanej 2/, že na pojednávaní dňa 30.09.2019 poukázala na\ninštitút vydržania uviedol, že v čase vydania stavebného povolenia v roku 1997 žalovaná 2/ žalovaného\n1/ nepoznala, preto nemohla byť dobromyseľnou držiteľkou a neexistoval ani predmet vydržania. Ak\nby boli splnené ostatné podmienky vydržania, nemohla byť splnená základné podmienka vydržania\na to oprávnená držba 10 rokov, nakoľko Inominátna zmluva bola uzavretá až 11.03.2008. Zároveň\npoukazujúc na dodatky k rozvrhu práce na Okresnom súde Bratislava III mali za to, že vo veci konal\na rozhodoval zákonný sudca. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie potvrdil.\n5. K odvolaniu žalovanej 2/ sa podaním zo dňa 17.05.2020 vyjadril žalovaný 1/ a uviedol, že s odvolaním\nžalovanej 2/ nesúhlasí a stotožňuje sa s argumentami žalobcov a rozhodnutie súdu prvej inštancie\npovažuje za správne. Namietal však výrok o trovách konania napadnutého rozhodnutia a žiadal, aby\nodvolací súd zvážil priznanie trov výlučne žalovanej 2/ a jej právnemu zástupcovi, nakoľko on sa vo veci\nneodvolal a mal sa snahu dohodnúť.\n6. K vyjadreniu žalobcov sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním zo dňa 01.06.2020 a poukázala na to, že\nuž samotné stavebné povolenie nebolo vydané na meno žalobcov. Ako aj na dohodu o zabezpečení\nnadstavby rodinného domu, z ktorej vyplýva, že žalobcovia nemali od počiatku vôľu vlastniť byt a byť\n\npovažovaní za vlastníka bytu. Pojmovým znakom určenia bytu ako veci v právnom slova zmysle je v\nprvom rade účelové určenia miestností, ktoré tvoria byt, na trvalé bývanie a teda právoplatné rozhodnutie\nstavebného úradu. Nejedná sa však o stavebné povolenie. O tom, že účel užívania je uvedený v\nkolaudačnom rozhodnutá a nie v stavebnom povolení, vyplýva aj z uznesenia ÚS SR sp.zn. IV. ÚS\n326/07. Ak súd považoval Inominátnu zmluvu za neplatnú, nemohol považovať žalobcov za vlastníkov\nbytu. Na základe tejto zmluvy vznikli rozpísaním rodinného domu z právneho hľadísk dve nové veci.\nOpätovne poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Cdo 22/2005 zo dňa 31.08.2005. Ak by sa mali\naplikovať ust. zákona č. 182/1993 Z.z., tak len primerane. Z pohľadu jasne prejavenej vôle strán v\nInominátnej zmluve, je tak irelevantné, kto výstavbu financoval. Zotrvala na tom, že vo veci rozhodoval\nnesprávne obsadený súd..\n7. K vyjadreniu žalovanej 2/ sa vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/ podaním zo dňa 31.07.2020 a na zdôraznenie\nsprávnosti svojej argumentácie poukázali na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžo 66/2016, rozsudok NS SR\nsp.zn. 3Cdo 233/2016, ZSP 52/2018. Ohľadom absencie formálnych náležitostí Inominátnej zmluvy\npoukázali na to, že citovaná zmluva neobsahuje úpravu práv k pozemku zastavenému domom.\nInominátnu zmluvu nemožno interpretovať ani ako bezodplatnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu.\nKeďže u žalovaných absentuje nadobúdací titul, vlastníkmi bytu sú žalobcovia, nakoľko byt vybudovali\nvo vlastnom dome svojpomocne a byt patrí ako prírastok k rodinnému domu. Žalobcovia ako pôvodní\nvlastníci tak nemusia disponovať zmluvným titulom na to, aby nadobudli vlastníctvo k bytu vytvorenom\nv ich dome. Postačuje existencia stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia.\n8. K vyjadreniu žalovaného 1/ sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním zo dna 06.08.2020 majúc za to, že\nkonanie zo strany žalobcov je účelové. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov poukázala na\nrozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/176/20199, majúc za to, že súd prvej inštancie mal chrániť právnu istotu\nžalovanej 2/ ako nadobúdateľky vlastníckych práv k bytu i s prihliadnutím na to, že sa jednalo o zmluvu\nv znení požadovanom samotnou správou katastra.\n9. Odvolací súd o odvolaní žalovanej 2/ ( prvýkrát ) rozhodol rozsudkom zo dňa 03.11.2021 č.k.\n7Co/127/2020-547, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom 1/ a 2/ priznal proti\nžalovanej 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\n10. Na dovolanie žalovanej 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19.03.2025 sp.zn.\n7Cdo/31/2023 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 03.11.2021 sp.z. 7Co/127/2020 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n11. Podaním zo dňa 14.10.2025 žalovaná 2/ doplnil svoju argumentáciu ohľadne nesprávnosti\nhmotnoprávneho posúdenie jej nároku. Mala za to, že pri výklade platnosti akejkoľvek zmluvy musí\nsúd prednostne skúmať, aký je obsah zmluvy a či skutočne obsah a účel zmluvy odporuje zákonu\ndo takej miery, že je nevyhnutné prijať záver o neplatnosti zmluvy ( nález ústavného súdu SR sp.zn.\nII.ÚS 294/2018). V zrušenom rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje úvaha nad tým, z akého dôvodu\nby posudzovaná zmluvy mohla byť posúdená ako platný právny úkon, t.j. či obsah a účel zmluvy\nskutočne odporujú zákonu ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/107/2018, R 15/2025). Poukázala na to,\nže zákonodarca dal do zákona č. 182/1993 Z.z. ustanovenie, ktoré záver o platnosti Inominátnej zmluvy\njednoznačne umožňovalo - § 24 ods. 1. Pričom práve toto ustanovenie umožňovalo v riešenej právnej\nveci odmietnuť formalizmus ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 650/2013 zo dňa 18.03.2015).\nFakt, že z hľadiska aplikácie zákona č. 182/1993 Z.z. je rozdiel, či ide o klasický bytový dom, alebo o\nrodinný dom, vyplýva z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR konštantne a jednoznačne (sp.zn.\n3Cdo/233/2016, sp.z. 2Cdo/22/2005, sp.zn. 5Cdo/156/2021). Odvolací súd sa tak vo svojom pôvodnom\nrozhodnutí vôbec nezaoberal tým, či je možno inominátnu zmluvu posúdiť ako platný právny úkon, a ka\nby aj mala byť považovaná za rozpornú, či sa malo jednať o taký rozpor, ktorý by mal byť považovaný už\nza hranicou tolerovaného. Doplnila, že pokiaľ odvolací súd mal Inominátnu zmluvu za neplatnú, rovnako\nnemohli byť vlastníkmi bytu ani žalobcovia, keďže rodinný dom bol v katastri nehnuteľností rozpísaný na\nbyty. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil\na žalobu zamietol.\n12. Podaním zo dňa 03.11.2025 žalovaná 2/ doplnil judikatúru o uznesenie NS SR sp.zn. 3Obdo 26/2024,\nnález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 242/2007, čo nasvedčuje tomu, že pôvodný záver odvolacieho\nsúdu nebol správny. Z inominátnej zmluvy jasne vyplýva, kto bol pôvodným vlastníkom rodinného domu,\n\nkomu pripadá ktorá bytová jednotka, ako strany vyriešili finančné vyrovnanie, a to všetko za súčasnej\nriadnej špecifikácie rodinného domu, ako aj vznikajúcich bytových jednotiek. I s ohľadom na to, že zákon\nkonkrétny zmluvný typ, na základe ktorého dochádza k rozpísaniu rodinného domu na čiastkové byty ,\nani neupravuje. Upriamila pozornosť na bod 58 a 141 dovolania.\n13. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§\n379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP). a na prejednanie veci v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a §\n385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie na deň 29.04.2026 a 03.06.2026 za účasti sporových strán. Na\npojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, a to listinami založenými v súdnom spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 CSP\na zároveň odvolací súd vypočul žalobcu 1/, žalobkyňu 2/, žalovaného 1/ a žalovanú 2/, ktorí doplnili\na upresnili svoje vyjadrenia. Právne posúdenie odvolacieho súdu bolo vybudované na skutkových\nzisteniach založených na dôkazoch, ku ktorým sa strany sporu podľa priebehu konania na súde prvej\ninštancie a aj pred odvolacím súdom (zopakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu, vyjadrenia strán\nsporu) mali možnosť vyjadriť a na tieto dôkazy reagovať.\n14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil\nv postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP),\nsa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku\nprvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a\núvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie\nneporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení\nneabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým\nspôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť. Keďže v takomto\nprípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len\nk odvolacím námietkam odvolateľky.\n15. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, dôvodiac\ntým, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Čo sa týka odvolacej námietky, že vo veci rozhodoval\nnezákonný sudca odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo odvolateľka považovali vo veci konajúceho\nsudcu za nezákonného. Zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde\na bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej\nveci. Odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou, aby vo veci stále rozhodoval ten istý sudca, ktorému\nbola vec pridelená. Môžu nastať situácie ako rodičovská dovolenka, práceneschopnosť sudcu, odchod\ndo dôchodku, prípadne opatrenia proti neprimeranému zaťaženiu sudcu pri ktorých prichádza k zmene\nzákonného sudcu, a to v súlade s rozvrhom práce a s použitím technických prostriedkov schválených\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Požiadavka správneho obsadenia súdu znamená\njeho obsadenie zákonným sudcom, t.j. sudcom daného úseku súdu, ktorému bola vec pridelená v\nsúlade s rozvrhom práce náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových\nprostriedkov schválených ministerstvom (§ 51 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov). Odvolací súd z Dodatku č. 2 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na\nrok 2017, účinného od 20.3.2017 zistil, že z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu L. G. H.,\nktorá prevyšovala 6 týždňov, boli všetky nevybavené veci a právoplatne skončené veci prerozdelené\nnáhodným výberom do aktívnych súdnych oddelení s výnimkou súdneho oddelenia 8C, Cpr, Csp, Csr,\nPc, Ccud, Cd a Ú, náhodným výberom. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis náhodným výberom\npridelený sudcovi L. E. M.. Dodatkom č. 4 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017,\núčinným od 23.05.2017 boli všetky nevybavené a právoplatne skončené veci, ktoré boli zo súdnych\nregistrov L. G. H. Dodatkom 2/2017 k Rozvrhu práce na rok 2017 prerozdelené do všetkých aktívnych\nsúdnych oddelení s výnimkou súdneho oddelenia 8C, Cpr, Csp, Csr, Pc, Ccud, Cd a Ú, boli odňaté\na prerozdelené náhodným výberom do súdnych registrov sudkyni H. N. O. a L. P. L.. Z uvedeného\ndôvodu bol predmetný spis dňa 23.05.2017 pridelený sudcovi H. N. O.. Dodatkom č. 5 Rozvrhu práce\nOkresného súdu Bratislava III na rok 2017, účinným od 06.11.2017 boli všetky nevybavené a právoplatne\nskončené veci, ktoré boli prerozdelené do súdnych registrov H. N. O. a L. P. L., vrátené do súdnych\noddelení zákonnej sudkyne JUD. G. H.. Dodatkom č. 3 Rozvrhu práce na rok 2018, účinným dňa\n20.08.2018, z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu L. G. H., ktorá prevyšovala 6 týždňov boli\nvšetky nevybavené veci k 17.08.2018 prerozdelené náhodným výberom do všetkých aktívnych súdnych\noddelení. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis náhodným výberom pridelený H. Q. I.. Dodatkom č.\n\n3/2019 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2019, účinným od 01.03.2019, boli všetky\nnevybavené veci k 28.02.2019, ktoré boli prerozdelené zo súdnych registrov L. G. H. Dodatkom 3/2018 k\nRozvrhu práce na rok 2018 do všetkých aktívnych súdnych oddelení, odňaté a prerozdelené do súdnych\noddelení. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis pridelený na rozhodnutie zákonnému sudcovi L.\nH. H.. Možno tak prijať záver, že vo veci rozhodoval zákonný sudca, nakoľko porušením základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je prípad, ak zákonný sudca, ktorému\nbola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený na základe zákona, pričom o takýto\nprípad išlo aj v prejednávanej veci. Odvolateľka vo svojej námietke, v čom mala spočívať nezákonnosť\ntohto sudcu, nijakým relevantným spôsobom nespochybnila zmeny v rozvrhu práve konajúceho súdu\nani prerozdeľovanie spisov novému sudcovi. Preto je táto odvolacia námietka nedôvodná.\n16. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n17. V konaní sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2\nnachádzajúceho sa na 2. poschodí rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami so súpisným číslom\nXXXX na C. K. E. D., vchod č. 2, ktorý je postavený na pozemku s parcelným č. XXXX/X v kat. úz. D.,\nspolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto rodinného\ndomu o veľkosti 14864/37071 (ďalej len „byt“).\n18. V prejednávanej veci bolo nesporným, že nehnuteľnosť rodinný dom so súp. č. XXXX, postaveného\nna pozemku parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 667 m2, zapísaného na\nLV č. XXXX, k.ú. D. (ďalej len „rodinný dom“) bol v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a\n2/. Dňa 27.03.1997 podali žalobcovia 1/ a 2/ návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby nadstavby rodinného domu s.č. XXXX, kat. územie D., na parc. č. XXXX/X. Okresný úrad Senec,\noddelenie územného plánovania a stavebného poriadku rozhodnutím zo dňa 24.04.1997, č. ŽP/573/97Ka rozhodli o umiestnení stavby : nadstavba rodinného domu súp. Č. XXXX na parc. č. XXXX/X, k.ú.\nD.). Vychádzajúc z tvrdenia žalobcu 1/ predneseného na pojednávaní dňa 15.10.2015 a na odvolacom\npojednávaní dňa 03.06.2026, nadstavbu realizovali a financovali žalobcovi v úmysle do budúcnosti\nzabezpečiť, aby ich synovia mali každí samostatnú bytovú jednotku. Zhodné tvrdenia poskytla na\nodvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 aj žalobkyňa 2/. Žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 15.10.2015\na následne na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 rovnako tvrdil, že s nadstavbou žalobcom\npomáhal manuálne a podľa možnosti aj finančne. Z čestných prehlásení p. G. B. a p. R. B. vyplýva, že\nstavebné práce realizovali žalobcovia. Nakoľko sa tak jednalo o nadstavbu pôvodnej stavby (rodinného\ndomu) a v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcami 1/ a 2/ (vlastníkmi rodinného domu)\na žalovaným 1/ resp. žalovanou 2/ bolo dohodnuté nič iné, je potrebné pri posudzovaní vlastníckeho\nvzťahu k takejto stavbe nehnuteľnosti vychádzať z toho, že to čo prirástlo k pôvodnej neodstránenej\nstavbe, patrí vlastníkovi tejto pôvodnej stavby (R 29/1989 NS ČR).\n19. Nadstavba podkrovia rodinného domu samotným jej zhotovením predstavovala prírastok veci podľa\n§ 135a Občianskeho zákonníka, čomu nasvedčuje aj rozhodnutie sp.zn. 22 Cdo 3732/2013, v ktorom NS\nČR vyslovil : „přístavba se obvykle stává součástí (původní) stavby a nemění tak nic na již vytvořených\nvlastnických vztazích k věci. ....... Nabytí vlastnictví k „přestavěné“ stavbě je možné jen tehdy, pokud\npůvodní stavba jako věc v právním smyslu v důsledku přestavby zcela zanikla. Jde-li o přestavbu\npůvodní stavby a nebylo-li mezi jejím vlastníkem a stavebníkem dohodnuto něco jiného, je třeba při\nposuzování vlastnického vztahu k takové nemovitosti zpravidla vycházet z toho, že to, co přirostlo k\npůvodní (neodstraněné) stavbě, náleží vlastníku této původní stavby. Předmětem vydržení může být jen\nvěc v právním smyslu, tedy věc, která je způsobilým předmětem právních vztahů. Takovou věcí ovšem\nnemůže být část jiné věci, která od této věci není nijak oddělena a nelze s ní samostatně disponovat.\nTomuto závěru nasvědčuje nejen text zákona, ale i skutečnost, že v případě neoddělené části věci\nnelze přesně vymezit, kde začíná vlastnictví jednoho vlastníka a kde končí vlastnictví druhého. 22 Cdo\n3732/2013\n\n20. Podľa konštantnej judikatúry NS ČR platí, že prístavba k rodinnému domu sa stáva súčasťou veci\nhlavnej (srov. rozhodnutí Krajského soudu v Praze ze dne 13. 6. 1963, sp. zn. 5 Co 198/63, uveřejněné\npod č. 11/1964 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 31. 01.\n2007, sp. zn. 22 Cdo 1350/2005, nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 05. 10. 2010, sp. zn. 28\nCdo 2862/2010). „ V předeslaném směru dovolací soud připomíná, že tento závěr vychází z potřeby\nspravedlivého a racionálního uchopení staveb jako funkčního celku tak, aby nedocházelo k absurdnímu\nštěpení vlastnických práv ke stavbám, jež nemohou být vzhledem ke svému stavebně technickému\nuspořádání a účelovému vymezení užívány jinak, než společně“ (porov. závery nálezu Ústavného súdu\nzo dňa 14.06.2000, sp. zn. II. ÚS 78/98, N 89/18 SbNU 261).\n21. Podstata originárneho nadobudnutia vlastníctva spočíva v tom, že nadobúdateľ neodvodzuje svoje\nvlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je\noriginárny vlastník prvým vlastníkom veci. Všetko, čo takto k pôvodne neodstránenej stavbe v dôsledku\njej dostavby prirastie, patrí vlastníkovi pôvodnému, teda už vzniknutej veci ( Vrchní súd v Prahe, sp.zn.\n3 Cz 57/92). Podľa názoru súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 5. februára 2002, sp. zn. 22Cdo\n2534/2000) pre posúdenie okamžiku vzniku stavby ako veci je rozhodný okamih, v ktorom je stavba\nvybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už\nk dokončeniu takto druhovo aj individuálne určenej veci. Týmto minimálnym okamžikom je u nadzemných\nstavieb stav, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie\nprvého nadzemného podlažia. Od tohto okamžiku, v ktorom sa už vytvorili aj vlastnícke práva k stavbe,\nsú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov všetky ďalšie stavebné práce bezvýznamné, aj\nkeď náklady na ňu mnohonásobne prevýšia náklady už vynaložené. Všetko, čo v dôsledku prístavby,\nprestavby inej stavebnej zmeny alebo dokončovacích prác tak k stavbe prirastie, stáva sa jej súčasťou\na vlastnícky náleží tomu, komu patrila stavba ako vec v okamžiku svojho vzniku. V danom prípade\nnadstavba rodinného domu žalobcov nadobudla status veci v právnom slova zmysle už v roku 1999\n(vyjadrenie na čl. 98 a čl. 99), kedy dosiahla stav rozostavanosti podľa § 46 ods. 3 katastrálneho zákona.\nUvedené je podporené aj vyjadrením svedkyne H. I. (pojednávanie dňa 04.02.2016), ktorá uviedla :\n„boli tam tri múry, strecha a osadené okná, zo štvrtej strany bol balkón a nízky múr, teda priestor bol\nzo všetkých strán uzavretý“.\n22. Vlastnícke oprávnenie vlastníka stavby, spočívajúce v nakladaní s ňou v zmysle možnosti prevodu\nvlastníckeho práva k nej od okamihu jej vzniku, nie je právnymi predpismi obmedzené (rozhodnutie\nNS SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008 zo dňa 28.04.2010). Vychádzajúc tak z premisy, že pri nadobúdaní\nvlastníctva k novovytvorenej veci treba za jej vlastníka považovať toho, kto ju vytvoril, ak zo zmluvy\nnevyplýva, že vec bola vytváraná od počiatku pre iného, odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej\ninštancie dospel k záveru, že originárnymi vlastníkmi nadstavby rodinného domu sa stali žalobcovia\n1/ a 2/. Následný rozsah stavebných prác súc vykonávaný žalovanými nemal dosah na vlastníctvo k\nexistujúcej nadstavbe, jej vlastníkmi zostali vlastníci pôvodnej stavby ( žalobcovia 1/ a 2/).\n23. Pre posúdenie toho komu svedčilo vlastnícke právo k nadstavbe, nebolo rozhodujúcim, kto\nbol uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí. Kolaudačné rozhodnutie\nje rozhodnutím stavebného úradu, ktoré oprávňuje stavebníka na užívanie stavby. Jedná sa o\noficiálny doklad, ktorý potvrdzuje, že daná stavba spĺňa všetky platné zákonné normy, technické\npožiadavky aj bezpečnostné kritériá. Bez tohto povolenia nie je možné budovu riadne využívať.\nKolaudačné rozhodnutie nenahrádza súkromnoprávny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, nakoľko\nnie je podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva alebo podmienkou prevodu vlastníckeho práva\nk rozostavanému bytu. Existencia kolaudačného rozhodnutia je len predpokladom toho, aby určité\nmiestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty.\n24. K námietke odvolateľky, že v prípade nadstavby rodinného domu nemožno hovoriť o samostatnej\nveci v právnom slova zmysle, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil :„nadstavba podkrovia na rodinnom dome predstavuje\nprírastok veci v zmysle ust. § 135a Občianskeho zákonníka“( bod 30 9 veta odôvodnenia). Pokiaľ v\nbode 30 veta tretia odôvodnenia súd prvej inštancie vyslovil záver, že nadstavba podkrovia rodinného\ndomu mala status veci, jej zhotovením, je potrebné zdôrazniť, že prístavba k rodinnému domu sa stáva\nsúčasťou veci hlavnej (rozhodnutie Krajského súdu v Prahe sp. zn. 5 Co 198/63, uverejnené pod č.\n11/1964 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 31. 01. 2007,\nsp. zn. 22 Cdo 1350/2005, alebo uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 05. 10. 2010, sp. zn. 28 Cdo\n\n2862/2010). Žalobcovia ako pôvodní vlastníci domu, v ktorom bol byt vytvorený, tak nemuseli disponovať\nzmluvným titulom na to, aby nadobudli vlastníctvo k bytu vytvorenom v ich dome.\n25. Na podporu argumentácie odvolací súd uvádza rozsudok Vrchného súdu v Prahe, zo dňa 31. 5.\n1995, sp. zn. 3 Cz 57/92, publikovaný v časopise Právni rozhledy, č. 7/1995, str. 281: „ Vše, co tak\nk původní rozestavěné stavbe v důsledku dokončovacích prací (ale i pri její prístavbe, prestavbe či\nnadstavbe) priroste, se stává její soůčástí a vlastnicky tudíž náleží tomu, komu patrila stavba jako vec\nv okamžiku svého vzniku.“) a výňatok z odbornej publikácie : „Z ustanovení § 135a ObčZ vyplývá,\nže komu náleží nemovitost, tomu náleží i vlastnické právo k prírůstkum nemovitosti. V prípade staveb\nz tohoto ustanovení vyplývá, že vlastníku stavby náležejí i všechny její prístavby a nástavby. Není\ntedy možné, aby pristavené patro patrilo někomu jinému než stavba, ke které bylo patro pristavěno.\nPrávní praxe považuje za vznik budovy takový okamžik, kdy je rozestavena alespoň v takovém stupni\nrozestavenosti, že již je patrné stavebně -technické a funkční usporádání jejího prvního nadzemního\npodlaží. Od okamžiku, kdy je budova takto rozestavena, stává se podle právní praxe samostatnou vecí,\na vše, co je k ní od této chvíle pristaveno, prirustá k této budove, stává se její součástí, a tedy vlastnictvím\nvlastníka budovy. Nová nemovitost muže vzniknout podle tohoto ustanovení stavebním od delením části\ndosavadní budovy“( Barešová, E., Baudyš, P. Zákon o zápisech vlastnických a jiných věcných práv k\nnemovitostem, 4. vydání, Praha 2007, s. 441).\n26. Pokiaľ v podanom odvolaní odvolateľka namietala, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia\nnie je možné o nadstavbe podkrovia rodinného domu hovoriť ako o byte, uvedené nie je v rozpore\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie vyslovil : „ Pokiaľ ide o\noriginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nadstavbe resp. bytu č. 2 v rodinnom dome, súd\nuvádza, že tvrdenie žalovanej 2/ o tom, že byt možno považovať v právnom slova zmysle za byt až\nvydaním kolaudačného rozhodnutia, je správny.“( bod 30 prvá veta odôvodnenia ) a je plne súladným\ns rozhodnutím R 87/2003.\n27. Dokončenú stavbu boli žalobcovia 1/ a 2/ po vydaní kolaudačného rozhodnutia oprávnený trvalo\nužívať na bývanie, pričom zápis bytu do katastra bol len formálnou záležitosťou. „Z povahy veci vyplýva,\nže každý byt alebo nebytový priestor musí byť súčasťou určitej stavby – bytovej budovy alebo nebytovej\nbudovy. O tom, v akom rozsahu a za akým účelom sa konkrétna stavba užíva, rozhoduje na základe\nnávrhu účastníka konania príslušný stavebný úrad. Keďže byt alebo nebytový priestor nie je na rozdiel od\nstavby vecou (ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka), predmetom občianskoprávnych vzťahov by sa\nmal stať na základe rozhodnutia stavebného úradu (ust. § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 182/1993 Z.z. v spojení\ns ust. § 43b ods. 4 StavZ). Ak teda v konkrétnom prípade existuje stavebná dokumentácia dokladujúca\nexistenciu bytu alebo nebytového priestoru z hľadiska administratívnej regulácie na úseku stavebného\npráva, vlastník stavby je oprávnený kedykoľvek požiadať príslušnú správu katastra o ich evidenciu. V\nzmysle ust. § 6 ods. 1 písm. c) a d) KZ sa v katastri nehnuteľností evidujú tak stavby, ako aj byty a\nnebytové priestory (prípadne rozostavané byty a nebytové priestory), pričom byty a nebytové priestory\n(a to aj rozostavané) sa evidujú len v súbore popisných informácií katastra. Ak teda vlastník či viacerí\nspoluvlastníci stavby predmetnou stavebnou dokumentáciou disponujú, je zápis bytov a nebytových\npriestorov do katastra nehnuteľností už len formálnou otázkou a záleží výlučne na rozhodnutí vlastníka\n(príp. spoluvlastníkov) stavby, či uvedené skutočnosti do evidencie katastra nehnuteľností dajú zapísať.\nZ právneho hľadiska potom možno hovoriť o právach k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli quasi rozdelením,\nčím zároveň poukazujeme na ust. § 46 ods. 1 KZ, podľa ktorého k zmluve, verejnej listine alebo inej\nlistine o právach k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli reálnym rozdelením alebo zlúčením nehnuteľností, ako\naj k zmluve, verejnej listine alebo inej listine o vecnom bremene k časti nehnuteľnosti treba pripojiť aj\ngeometrický plán. (Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, 1. vydanie, 2012: H. E., J.. S.,\nL. C.).\n28. K námietke odvolateľky, že súd opomenul, že z právneho hľadiska je vylúčené, aby nadstavbou\nrodinného domu vznikla v danom dome jedna nová bytová jednotka, a to bez toho, aby aj zvyšná\nčasť rodinného domu bola takisto transformovaná na samostatnú bytovú jednotku, odvolací súd dáva\ndo pozornosti, že v prejednávanej veci bolo nesporným, že rodinný dom ako celok bol určený na\nbývanie a žiadna z jeho častí nemala inú povahu ( ako obytnú). Pokiaľ odvolateľka argumentovala\nrozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 132/2007, nutno zdôrazniť, že v danej veci bolo predmetom\nposúdenia, či je časť stavby bytovým domom, pričom druhá časť stavby povahu bytového domu nemala,\nkedy Najvyšší súd uviedol, že: „Naostatok treba tiež pripomenúť, že stavba má povahu samostatnej\n\n(jednej) veci dovtedy, kým jej reálnym rozdelením, na základe stavebných úprav vykonaných podľa\nstavebnoprávnych predpisov, nevzniknú dve alebo viac samostatných vecí. Je vylúčené, aby časť\nbudovy (jednej veci) mala povahu obytného domu a aby jej ďalšia časť mala inú povahu.“, čo nie je\nprejednávaný prípad.\n29. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou\nzmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností\nustanovených zákonom. Inou skutočnosťou ustanovenou zákonom, na základe ktorej sa vlastnícke\nprávo nadobúda, je aj spracovanie (špecifikácia) cudzej veci (§ 135b Občianskeho zákonníka).\nNadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci ale zrejme môže mať praktický\nvýznam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných\nprvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). Nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej\"\nstavbe je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba\npovažovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie\nprvého nadzemného podlažia (porovnaj napr. R 29/1999). Z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že prístavba (nadstavba), ani iné stavebné zmeny (a už vôbec nie stavebné opravy a úpravy)\nzásadne nemenia nič na vlastníctve nehnuteľnej veci (po¬ rovnaj napr. R 29/1989)( rozhodnutie NS SR\nsp.zn. 2Cdo/22/2005, R 4/2006). Podstata originárneho nadobudnutia spočíva v tom, že nadobúdateľ\nneodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle\nod neho, prípadne je originárny vlastník prvým vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní odvodzuje\nvlastník svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len, ak jeho predchodca\nbol vlastníkom. Pri derivátnom nadobúdaní vlastníctva sa teda uplatňuje zásada, „nemo plus iuris\nad alium transferre potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám\nmá). Rozlišovanie medzi originárnym a derivátnym nadobúdaním vlastníctva má nielen teoretický ale i\nzásadný praktický význam.\n30. Vzhľadom k záverom uvedeným v bode 22 rozhodnutia tak mohli žalovaní 1/ a 2/ nadobudnúť\nvlastníctvo k bytu iba na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Nadobudnúť vlastnícke právo k\nbytu prevodom je možné výlučne na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá musí okrem\nvšeobecných náležitostí zmlúv o prevode vlastníctva nehnuteľností (v tomto prípade § 37 Občianskeho\nzákonníka, § 46 Občianskeho zákonníka a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) obsahovať tiež\nnáležitosti uvedené v ust. § 5 zákona č. 182/1993 Z.z..\n31. Ustanovenia § 4 a § 21 zákona č. 182/1993 Z.z. ako aj § 132 a 133 Občianskeho zákonníka\nmajú kogentný charakter a nemožno sa od nich odchýliť. O rozpore so zákonom možno hovoriť v\nprípade rozporu s kogentnou právnou normou, ktorá obmedzuje princíp autonómie vôle strán, a pre toto\nobmedzenie musí existovať racionálny dôvod, najmä ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb,\na podobne. Z ust. § 46 ods. 5 a 6 katastrálneho zákona vyplýva, že vecné práva (vrátane vlastníckeho\npráva) k rozostavaným alebo už existujúcim bytom a nebytovým priestorom sa zapisujú do katastra\nnehnuteľností na základe predložených dokumentov (zmluva o vstavbe, nadstavbe, výstavbe, znalecký\nposudok o stupni rozostavanosti bytu alebo nebytového priestoru alebo kolaudačné rozhodnutie pri\nvstavbe a nadstavbe a rozhodnutie o pridelení súpisného čísla spolu s geometrickým plánom pri zmluve\no výstavbe). Vo všetkých týchto prípadoch zákonodarca ustanovil, že ako vlastník bytu alebo nebytového\npriestoru sa zapíše osoba uvedená v zmluve (t.j. nie v príslušnom rozhodnutí stavebného úradu, ktoré\nsa prikladá k návrhu len ako obligatórna príloha).\n32. Vo vzťahu k námietkam odvolateľky, že súd prvej inštancie pri posúdení Inominátnej zmluvy\nvychádzajúc z ust. zákona č. 182/1993 Z.z. prísne formalisticky aplikoval priame a doslovné znenie\nzákona, čím sa odklonil od súdnej praxe, odvolací súd uvádza. Súd prvej inštancie posudzoval obsah\nInominátnej zmluvy z rôznych hľadísk a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými zásadnými\nnámietkami žalovanej 2/. Zohľadnil argumentáciu žalovanej 2/ aj vo vzťahu k nadobudnutiu sporného\nbytu derivatívnym spôsobom, a to jednak v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 182/1993 Z.z. ako aj\nv súlade s ust. § 588 a § 628 Občianskeho zákonníka. Z dikcie ust. § 1 zákona č. 182/1993 Z.z., vyplýva,\nže pri prevode vlastníctva bytov či nebytových priestorov v dome okrem všeobecných náležitostí musí\ntakáto zmluva, či už darovacia alebo kúpna, obsahovať v tomto zákone kogentne stanovené obligatórne\nnáležitosti zmluvy tak, ako sú tieto taxatívne vypočítané v § 5 ods. 1 písm. a) až h) zákona. Absencia\ntýchto osobitných náležitostí zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je takým nedostatkom\nzmluvy, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o\n\nneplatnosť pôsobiacu ex tunc a potom právny úkon je absolútne neplatný od počiatku a jeho nedostatky\nnemožno odstrániť ani prípadnými dodatkami. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo\nzo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 10Sžr/4/2012 zo dňa 26.9.2012, ako aj sp.zn. 1Sžr/63/2012 a podporne aj z rozsudku\n1Sžo/177/2008 zo dňa 28.4.2010 a s tým súvisiacim uznesením Ústavného súdu SR o odmietnutí\nsťažností vo veci I.ÚS 168/2010-15. Je irelevantné, ktorá z náležitostí potrebných pre platnosť zmluvy\no prevode vlastníckeho práva k bytu zakotvených v § 5 zákona č. 182/1993 Z.z. absentuje, pretože pre\nplatnosť zmluvy zákon vyžaduje všetky v § 5 citovaného zákona uvádzané náležitosti zmluvy.\n33. Absencia nadobúdacieho titulu v prospech žalovaných je zrejmou z obsahu Inominátnej zmluvy,\nnakoľko podľa čl. II Predmet zmluvy je predmetom dohody dohoda medzi vlastníkmi 1/ a 2/ o zosúladení\nužívania rodinného domu a zároveň špecifikácia dvoch samostatných bytových jednotiek. Takto\nvymedzený predmet nepomenovanej zmluvy nebol spôsobilým založiť vlastnícke právo žalovaných k\nbytu. V čl. II Inominátnej zmluvy sa neuvádza, že by jej predmetom mal byť vznik povinnosti niektorej\nzo strán previesť vlastníctvo. Ohľadom vlastníckeho práva Inominátna zmluva iba konštatuje, že do\nbezpodielového spoluvlastníctva žalovaných pripadá byt. Z textu Inominátnej zmluvy ani nevyplýva,\nže by jej uzavretím mala niektorej zo strán vzniknúť povinnosť previesť akékoľvek vlastnícke právo,\nz čoho možno vyvodiť, v písomnom prejave vôle absentuje vyjadrenie podstatnej náležitosti zmluvy\nvo vzťahu k prevodu nehnuteľnosti. Z Inominátnej zmluvy rovnako nie je zrejmým, ktorý subjekt mal\nmať ohľadom povinnosť prevodu vlastníctva postavenie veriteľa a ktorý subjekt mal mať postavenie\ndlžníka. Vychádzajúc z toho, že v Inominátnej zmluve absentuje vyjadrenie podstatných náležitostí,\nmožno prijať záver, že znenie takejto zmluvy nie je z hľadiska jej obsahu a predmetu určitým ani pre\ntretie osoby. Neurčitosť prejavu strán, ktoré uzavreli Inominátnu zmluvu vyplýva aj z toho z ust. čl. XI\nods. 4 Inominátnej zmluvy, v ktorom je uvedené, že k dohode o „predmete inominátnej zmluvy“ došlo\nbezodplatne, a z ust. čl. V ods. 1 písm. B, podľa ktorého byt „pripadá“ do bezpodielového spoluvlastníctva\nžalovaných. Inominátna zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa ust. § 5 ods. 1 písm. d) zákona\nč.182/1993 Z.z., a to úpravu práv k pozemku zastavanému domom, podľa ktorého je prevodca bytu tiež\nvlastníkom zastaveného pozemku, povinný tento spoluvlastnícky podiel previesť na nadobúdateľa. Zo\nznenia Inominátnej zmluvy len vyplýva, že žalobkyňa 2/ je vlastníkom zastavaného pozemku a že jej\nvlastníctvo k pozemku zostáva nezmenené.\n34. Nedôvodnou sa javí i námietka odvolateľky, že súd prvej inštancie nezohľadnil vôľu strán v\nčase uzatvorenia Inominátnej zmluvy. Na podporenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v otázke\nposúdenia vôle strán pri uzavieraní Inominátnej zmluvy odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu\n1/ na pojednávaní dňa 15.10.2015 uviedol: „ Inominátna zmluva vznikla na základe toho, že jeho\nmanželka ( pozn. manželka žalovaného 1/) odmietla v nadstavbe bývať a chceli si zobrať úver na byt,\ntak sa vykonala zmluva a na základe toho zápis v katastri , aby bol úver poskytnutý“ a na odvolacom\npojednávaní dňa 03.06.2026 žalobca 1/ doplnil: „syn prišiel s tým, že chceli brať úver“. Žalovaný 1/ na\npojednávaní dňa 15.10.2015 a zhodne na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026 uviedol : „Inominátnu\nzmluvu som pripravoval ja, a na katastri mi po informovaní že som ženatý, poradili aby som napísal\nnehnuteľnosť aj na manželku. Nebol som si vedomý, že sa dá napísať nehnuteľnosť len na mňa.\nInominátnu zmluvu som spísal na základe požiadavky katastra, kde mi bolo povedané že vzhľadom na\nto že ide o nadstavbu, kt. nie je napísaná v katastri, je potrebné napísať ju týmto typom zmluvy, určením\nspoločných plocha napísať na oboch manželov.“ Rovnako žalobkyňa 2/ na odvolacom pojednávaní\ndňa 03.06.2026 v odpovedi na otázku, či vedela o tom, že na základe Inominátnej zmluvy nadobudnú\nbyt žalovaní?, uviedla: „ Nie považovali sme to iba za administratívnu záležitosť kvôli úveru a nie za\nnadobudnutie vlastníckeho práva“. I keď sa žalovaná 2/ na odvolacom pojednávaní dňa 03.06.2026\nvyjadrila, že si všetci boli vedomí, že na základe Inominátnej zmluvy nadobudnú ( žalovaní 1/ a 2/) byt\ndo svojho vlastníctvo, výslovne nepoprela tvrdenie, že účelom uzavretia Inominátnej zmluvy bolo len\nzabezpečenia úveru žalovaných na kúpu bytu (iného bytu).\n35. Vôľa strán smerujúca k vzniku povinnosti previesť vlastníctvo k bytu nebola v texte Inominátnej\nzmluvy určito a zrozumiteľne vyjadrená takým spôsobom, aký sa vyžaduje v prípade zmlúv, pre ktoré sa\npod sankciou neplatnosti vyžaduje písomná forma (čo je prípad každej zmluvy o prevode nehnuteľnosti).\nKaždá zmluva o prevode nehnuteľností musí mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. To znamená,\nže určitosť obsahu prejavu vôle musí vyplývať z textu listiny , na ktorej je prejav vôle zaznamenaný.\nSúdna judikatúra vychádza z názoru, že v prípade právnych úkonov, pre ktoré sa pod sankciou\nneplatnosti vyžaduje písomná forma (čo je prípad zmluvy o prevode nehnuteľnosti), musí byť z ich\n\npísomného vyjadrenia zrejmé, aké plnenie je predmetom zmluvy , t. j. nepostačovalo by, ak by toto\nplnenie bolo jasné iba zmluvným stranám, ale musí byť objektívne poznateľné aj pre osoby, ktoré nie\nsú zmluvou stranou. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v\nskutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný\n(1Cdo/113/2008).\n36. Otázkou určitosti zmlúv, predmetom ktorých sú nehnuteľnosti sa vo viacerých rozhodnutiach\nzaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom uviedol, že pre posúdenie určitosti zmluvy o\nprevode nehnuteľnosti pozemkov je významný len prejav vôle vyjadrený v písomnej forme. Ak je preto\npísomná zmluva o prevode týchto nehnuteľností objektívne neurčitá je podľa § 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka neplatná, hoci jej účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti - pozemky - sú predmetom\nprevodu, v takýchto prípadoch totiž prevažuje verejný ( všeobecný ) záujem na určitosti vlastníckych práv\nnad individuálnym záujmom účastníkov zmluvy ( napr. 4 Cdo 119/2011 ). Z uvedených dôvodov preto\npovažoval odvolacie dôvody za bezpredmetné a záver súdu prvej inštancie aj z rozobraných dôvodov\nnepovažoval za príliš formalistický, keď zohľadnil aj preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho\núkonu , čo v danej veci nebolo možné ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/68/2020)\n37. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26. januára 2017 k nedostatku vážnosti vôle\nprávneho úkonu vyslovil, že ,,ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti\nneexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti\nvôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Neplatnými prejavmi vôle sú medziiným simulované právne úkony. Pokiaľ\nprávnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov\na ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka). Z uvedeného\npotom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len \"naoko\" (simulovaným právnym\núkonom) zastieraný iný právny úkon (dissimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný\nz dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí\nzastieraný právny úkon; podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a\nže spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon\nnedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“.\n38. V rozsudku sp. zn. 5Cdo/429/2014 z 31. mája 2016 najvyšší súd zhrnul hľadiská, na ktoré je potrebné\nprihliadať pri posudzovaní vážnosti vôle a ktoré treba v prípade pochybností, či úkon bol urobený\nvážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája,\nzohľadniť. Uviedol, že ,,náležitosťou každého právneho úkonu musí byť samozrejme aj vôľa smerujúca\nk uskutočneniu tohto úkonu. Na to, aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je nevyhnutné, aby\nvôľa bola bezvadná, teda mala zákonom požadovanú kvalitu v podobe jej slobody, vážnosti, určitosti a\nzrozumiteľnosti. Vôľa konajúceho subjektu musí zahŕňať nielen rozhodnutie k učineniu právneho úkonu,\nale aj predstavu o reálnom obsahu tohto úkonu, vrátane jeho právnych následkov. Iba v takom prípade\nmožno hovoriť o znaku ,,vážnosti“ vôle konajúceho subjektu. Pri posudzovaní vážnosti vôle pritom treba\nvychádzať predovšetkým z princípu právnej istoty a princípu ochrany dobrej viery účastníka zmluvného\nvzťahu. Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa pochybnosti o vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len\nna ,,oko“, teda úkon nemienil vážne, pričítali na ťarchu konajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp\nochrany dobrej viery adresáta právneho úkonu potom poskytuje ochranu druhého účastníka právneho\núkonu, za predpokladu, že mu nemohlo byť subjektívne alebo z objektívnych okolností, za ktorých bol\núkon urobený, známe, že právny úkon nie je mienený vážne. Vzhľadom na to, že vôľu nie je možné\nobjektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci\nsubjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší prejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi\nokolnosťami, za ktorých bol urobený, dáva v prípade pochybností odpoveď na otázku, či úkon bol\nurobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle\nspája. Pre spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu,\nže sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna, ale existencia takých okolností, z\nktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa konajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle\nby teda nešlo, aj keby konajúci subjekt skutočne nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa\npri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho úkonu neprihliada.\n39. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 113/2008 vyslovil: „Vôľa, ako psychický vzťah\nkonajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom\n\nvzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so\nzisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel\nto, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa\npri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav\nvôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je\nirelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený\npodľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá\nsa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a\ntiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda\njeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti\nvôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi\ntakéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou\nvýhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny,\nale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný\nprávny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou\n(mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon\nlen predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon\nurobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú\nvýhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný,\nakoby vnútorná výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť“.\n40. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 223/2016 (ZSP 12/2017) uviedol : „Ak sa pri právnom\núkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než\nto ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti vôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca\nneplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka“.\n41. K odvolateľkou uvádzaným rozhodnutiam NS SR, v ktorých najvyšší súd prioritizoval výklad zmluvy\nv prospech jej platnosti ( napr. rozhodnutie sp.zn. 3Obdo/26/2024, rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/98/2025)\nje potrebné uviesť, že citované rozhodnutia vychádzali z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS\n243/07 podľa ktorého „je text zmluvy len prvotným priblížením sa významu zmluvy, ktorý si chceli\núčastníci svojím konaní stanoviť. Doslovný výklad textu ale nemusí byť v súlade so skutočnou\nvôľou. Z daného dôvodu, ak sa v konaní preukáže, že skutočná vôľa smerovala k inému cieľu ako\nuvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému vyjadreniu“.\nOdvolací súd preskúmavajúc správnosť úvah súdu prvej inštancie s prihliadnutím na zopakované a\ndoplnené dokazovanie okrem formálneho preskúmavania obsahu Inominátnej zmluvy dôsledne posúdil\naj skutočnú strán pri uzatváraní Inominátnej zmluvy ( viď bod 34 rozhodnutia).\n42. Ďalej odvolateľka namietala, že v čase výstavby bytu sa zákon č. 182/1993 Z.z. vzťahoval na bytové\ndomy a primerane na budovy, ktoré neboli určené na bývanie, nie však na rodinné domy. Pri posudzovaní\ndôvodnosti uvedenej argumentácie odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie\nto bola práve žalovaná 2/, ktorá poukazovala na to, že svojim spôsobom bola správne považovaná\nInominátna zmluva za ekvivalent zmluvy o nadstavbe (prednes právneho zástupcu žalovanej 2/ na\npojednávaní dňa 10.06.2019, bod 35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), s názorom ktorým sa\nsúd prvej inštancie nestotožnil a v záujme vysporiadania sa s argumentáciou žalovanej 2/ v konaná\ndoplnil, že žalovanej 2/ sa snaží účelovo prispôsobiť Inominátnu zmluvu zmluve o výstavbe. Vzhliadnuc k\nuvedenému rozsiahla právna argumentácia odvolateľky vo vzťahu k nesprávnosti aplikácie § 24 zákona\nč.182/1993 Z.z. bola nadbytočnou, nakoľko súd prvej inštancie konštatoval (bod 36 odôvodnenia), že\nustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. možno aplikovať na prejednávanú vec len primerane, nakoľko sa\nnejedná o bytový dom podľa ust. § 2 cit. Zákona, ale rodinný dom.\n43. Pokiaľ odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie neporozumel ( nepochopil) celkový kontext\nInominátnej zmluvy, uvedená námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom\nsa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalovanej 2/. Súd prvej inštancie\nposudzoval Inominátnu zmluvu jednak s ohľadom na znenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z,, s\nodkazom na § 588 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Majúc za to, že absencia osobitných náležitostí\nzmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je takým nedostatkom zmluvy, ktorý má za následok\nabsolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka Obsah Inominátnej zmluvy posudzoval\naj vo vzťahu k § 628 ods.1 Občianskeho zákonníka a dovodil, že pre platnosť darovacej zmluvy, ktorou sa\n\nprevádzalo vlastnícke právo k bytu nepostačuje, aby takáto zmluva obsahovala len všeobecné náležitosti\nvyplývajúce z ust. § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bez vplyvu na uvedený záver je tvrdenie\nstrán, že daný typ zmluvy im navrhla samotná správa katastra. Absolútna neplatnosť právneho úkonu\nnemôže byť odvrátená ani za použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani s poukazom na dobrú\nvieru konajúceho, absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva zo zákona a nie z rokovania subjektu\nobčianskoprávneho vzťahu.\n44. Správnosť úvah súdu prvej inštancie nebol spôsobilým spochybniť ani odkaz odvolateľky na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 172/2005 a sp.zn. 4 Cdo 174/2005 sp.zn. 6M\nCdo 16/2010, a to s poukazom na bod 38 odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti\npredovšetkým možno súhlasiť s právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie, ktorý sa opiera o\nrozhodovaciu prax, že tento zákon sa nevzťahuje na byty v rodinných domoch, keď výslovne uvádza, že\nupravuje spôsob a podmienky nadobúdania vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome\n(čo je budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako 3 byty a\nv ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo\nspoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú\nsúčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov - ide o legálnu definíciu\n§ 2 ods. 2 citovaného zákona).\n45. Vo vzťahu k námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s tým, že na\npojednávaní dňa 30.09.2019 poukázala na inštitút vydržania, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu\nodvolací súd zistil, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní resp. žalovaná 2/ neuviedli skutkové\ntvrdenia, že predmetný byt vydržali ani vo vzťahu k vydržaniu nenavrhovali dôkazy. Zo záznamu z\npojednávania zo dňa 30.09.2019 odvolací súd zistil, že právny zástupca žalovanej 2/ na uvedenom\npojednávaní reagoval na vyjadrenie a podanie žalobcov, uvádzajúc, že konanie žalobcov je v rozpore\ns ust. § 3 Občianskeho zákonníka, keďže od začatia stavebného konanie uplynulo 17 rokov. Pričom\nvo svojom vyjadrení (čas 1:27) použil slovo „vydržanie“, len v nasledovnom kontexte: „Ak by sme i\nopomenuli inštitút vydržania, keďže od začatia stavebného konania uplynulo 17 rokov, sami žalobcovia\nuzavreli Inominátnu zmluvu preto ich konanie je konaním v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka“, čo\nnemožno považovať za jednoznačne prejavené skutkové tvrdenie a právny argument žalovanej 2/ súc\nzastúpenej v konaní právnym zástupcom, ktorý mal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnuté osobitne\nvyhodnocovať. Nad rámec nevyhnutného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i prípade,\nak by žalovaná 2/ pred súdom prvej inštancie uviedla skutkové tvrdenie že vydržala predmetného\nbytu, absentuje tu preukázanie splnenia podmienok vydržania, a to jednak dobromyseľnosť na strane\nžalovanej 2/ ako aj uplynutie stanovej vydržacej doby.\n46. K námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou činnosťou\n(rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 87/2003,\nrozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 132/2007, rozhodnutie NS SR sp.zn. 3MCdo 4/2013, rozhodnutie\nÚstavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 650/2013 a sp.zn. IV.ÚS 326/07, rozhodnutie NS SR sp.zn. 6\nCdo 85/2014, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 242/07, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I.ÚS 640/2014),\nuvedenú námietku posúdil odvolací súd ako nedôvodnú. Pričom pri posudzovaní dôvodnosti odvolacej\nargumentácie odvolací súd zohľadnil odvolateľkou citované rozhodnutia, avšak s ohľadom na ich\nrozsiahlosť nepovažoval za nevyhnutné osobitne sa vyjadrovať ku všetkým odvolateľkou uvádzaným\nrozhodnutiam osobitne.\n47. Príkladmo k odvolateľkou uvádzanému nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 242/07, odvolací\nsúd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci ústavný súd neposudzoval rovnaké skutkové okolnosti, ako\nje prejednávaná vec, kedy spochybnil závery všeobecných súdov vo vzťahu k existencii Zmluvy o\nbudúcej zmluve, majúc za to, že Zmluva o budúcej zmluve obsahuje všetky zákonom ustanovené\npodmienky pre jej platnosť – písomná forma obsahuje záväzok dohodnúť budúcu konečnú kúpnu zmluvu\nvyjadrený tak, že kupujúci zabezpečia spísanie kúpnej zmluvy (III. bod zmluvy z 26. marca 1996) s\nvymedzením predmetu prevodu a dohodnutej kúpnej ceny a doby, v ktorej bude kúpna zmluva uzavretá\n(I. bod zmluvy), jednak za nepresný, keď prejavy účastníkov týkajúce sa uvedených podmienok nemusia\nbyť vôbec na tej istej listine, lebo ešte nejde o zmluvu o prevode nehnuteľnosti (porov. § 46 ods. 2\nObčianskeho zákonníka) a obsahom Zmluvy o budúcej zmluve je záväzok zmluvných strán uzavrieť\nbudúcu kúpnu zmluvu do obdobia, keď už predávajúci bude vlastníkom bytu (body I a II zmluvy) a\nkupujúci (sťažovatelia) predložia kúpnu zmluvu na podpis, a hlavne za neprípustný formalizmus, ktorý\n\nkladie nerealistické nároky na laikov pri písaní a uzatváraní právnych úkonov. Formalizmus všeobecných\nsúdov spočíval len vo výklade zmluvného textu z neho samotného bez ohľadu na účel úkonu spočívajúci\nvo vôli účastníkov zmluvného vzťahu uplatnený pri výklade právneho úkonu jednotlivca zo svojej vlastnej\niniciatívy („zistenú vadu účastník vôbec nenamietal v odvolací proti rozsudku okresného súdu) treba\nodmietnuť.\n48. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)\nCSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú\nsubsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná\npovinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej\nrealizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto\nustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu\nbez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez\npoučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo\nposúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods.\n2). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného\nodvolacieho dôvodu.\n49. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej\njudikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia\ntak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však\nnevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán spor (porovnaj napríklad\nrozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n50. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, keď žalobe žalobcov v\nplnom rozsahu vyhovel a vychádzajúc z toho, že rozhodol plne v súlade so žalobným petitom, aplikujúc\nzásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP), správne rozhodol, keď v konaní úspešným žalobcom 1/ a\n2/ priznal proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. Keďže žalovaní 1/\na 2/ sú v postavení nerozlučných spoločníkov, bez ohľadu na postoj žalovaného 1/ vo vzťahu k žalobe\nžalobcov správne uložil povinnosť nahradiť trovy konania aj žalovanému 1/.\n51. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §\n387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.\n1 a § 396 ods. 1 CSP a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešným žalobcom 1/ a 2/ proti neúspešným\nžalovaným 1/ a 2/. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do\n60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n53. O trovách dovolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1,\n2 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 a s ust. § 453 ods. 3 CSP tak, že žalovaná 2/ ako v dovolacom\nkonaní plne úspešná má proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote\ndo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0\nods. 2 CSP).\n\n(§ 393\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/229/2014", "guid": "9576780b-2eea-4489-91f9-612636a64766:25af82b0-7469-436e-8794-46d4d4c5f2eb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fd2fe6f9-a640-4663-9657-9bda1929e406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1"}, {"guid": "ussr:7c351f23-ceca-4b37-b62d-b738db84659a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 688, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1"}, {"guid": "ussr:7168a564-758f-4e45-b2f5-98b99489396c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 650/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 650/2013 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1"}, {"guid": "ussr:39d23380-05e3-48f8-acfa-3850e6aa9822", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 168/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2010 z 28. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39d23380-05e3-48f8-acfa-3850e6aa9822"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 326/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "49374863-497b-4df7-a8ef-54963fd46500:af9e340b-c936-4143-b6a1-ed91c1c85740", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3513209876.1", "spisova_znacka": "5Cdo/156/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/156/2021 z 24. 2. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3513209876.1"}, {"guid": "6cd2f4ac-691d-4b2c-bf00-90b1c54054e5:36bb3509-89de-4fcd-95d1-fd9d913124d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4418201392.1", "spisova_znacka": "5Cdo/68/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/68/2020 z 25. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4418201392.1"}, {"guid": "b6610ca8-78f7-4c2c-8469-f65845db0918:df9548c0-65dd-4f19-9f79-e7b215d45cde", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1", "spisova_znacka": "3MCdo/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/4/2013 z 30. 3. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-03-30", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1"}, {"guid": "1c4133a3-924f-4650-84a5-7ba7970bb0e7:3944b422-ad51-4cf0-a0bf-a7187ae91a44", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/127/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/127/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1c4133a3-924f-4650-84a5-7ba7970bb0e7:3944b422-ad51-4cf0-a0bf-a7187ae91a44"}], "citovane_v": []}