Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/32/2025 z 19. 5. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. mája 2026, sp. zn. 14Co/32/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/32/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1 | 2026-05-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spoluvlastníctvo
Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4facee4-5e77-4239-a83d-dd844e1b9c07
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/32/2025
1298898595
19. 05. 2026
JUDr. Michaela Krajčová
ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobcov: 1. R.. R. T., Y.., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. 9, P., 2. R.. P. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K. 4, P., zastúpení: Erben & Erben,
advokátska kancelária, s.r.o., sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111, proti žalovanému: S.. I.
R., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XX, P., zastúpený: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., sídlom
Sasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa
11.6.2024, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa
11.6.2024, p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi v 1. a 2. rade p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa 11.6.2024 zrušil podielové
spoluvlastníctvo žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva
č. XXXX pre okres P. II, obec P.-I., katastrálne územie V., vedenom Okresným úradom Bratislava
- katastrálnym odborom, a to k pozemku - parcele registra „C" parc. č. XXXXX/X, druh pozemku:
zastavaná plocha a nádvorie, o výmere XXX m2, k pozemku - parcele registra „C" parc. č. XXXXX/X,
druh pozemku: záhrada, o výmere XXX m2, a k stavbe súp. č. XXX, druh stavby: bytový dom, popis
stavby: „Ob. dom", postavenej na pozemku - parcele registra „C" parc. č. XXXXX/X ( výrok I.). Prikázal
nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre okres P. II, obec P.-I., katastrálne územie V.,
vedenom Okresným úradom P. - katastrálnym odborom, a to pozemok -parcelu registra „C" parc. č.
XXXXX/X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere XXX m2, pozemok - parcelu registra
„C" parc. č. XXXXX/X, druh pozemku: záhrada, o výmere XXX m2, a stavbu súp. č. XXX, druh stavby:
bytový dom, popis stavby: „Ob. dom", postavenú
na pozemku - parcele registra „C" parc. č.
XXXXX/X, do podielového spoluvlastníctva žalobcu
v 1. rade v podiele X/X a žalobkyne v 2. rade
v podiele X/X (výrok II.). Zaviazal žalobcu v 1. rade na povinnosť zaplatiť žalovanému titulom náhrady
za jeho spoluvlastnícky podiel sumu 257.059,57 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).
Zaviazal žalobkyňu v 2. rade na povinnosť zaplatiť žalovanému titulom náhrady za jeho spoluvlastnícky
podiel sumu 257.059,57 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Žalobcovi v 1. a 2. rade
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok V.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 8.7.1998 sa
pôvodný žalobca R.. J. T. (nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX) domáhal voči žalovanému vydania
rozhodnutia, ktorým by zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území V., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, a aby predmetné nehnuteľnosti
prikázal do jeho výlučného vlastníctva s tým, že žalobca by bol povinný žalovanému za náhradu jeho
spoluvlastníckeho podielu vyplatiť čiastku zodpovedajúcu X/X ceny nehnuteľností. Po smrti pôvodného
žalobcu súd pokračoval v konaní s jeho dedičmi a to R.. R. T., Y.. (ako žalobcom v 1. rade) a R.. P. T.
(ako žalobkyňou v 2. rade).
3. Pôvodný žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX ako
parcela č. XXXXX/X (zastavaná plocha) a parcela č. XXXXX/X (záhrada), a to pôvodný žalobca v X/Xnách a žalovaný v X/X-ine. Predmetná zastavaná plocha predstavuje nájomný dom obývaný cudzími
nájomníkmi. Uvedené nehnuteľnosti získali reštitúciou od Bytového podniku Bratislava 2 na základe
dohody o veci zo dňa 2.10.1991 a to pôvodný žalobca 1/2, žalovaný 1/4 a S.. D. Q. 1. Z dôvodu vážnych
rozporov medzi žalovaným a p. Q. (súrodenci) táto odpredala svoj spoluvlastnícky podiel zmluvou
zo dňa 2.4.1997 pôvodnému žalobcovi a žalovanému, čím sa pôvodný žalobca stal spoluvlastníkom
nehnuteľnosti v podiele 2/3 a žalovaný v podiele 1/3. Pôvodný žalobca uviedol, že medzi ním a
žalovaným dochádza k vážnym nezhodám ohľadne výkonu spoluvlastníckych práv s tým, že žalovaný
neakceptuje rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, ničím sa nepodieľa na prevádzke, správe a údržbe
domu, neprispieva na daň z nehnuteľnosti s odôvodnením, že je nesolventný, resp. nemá peniaze.
Žalovaný odmieta participovať na nákladoch spojených s nevyhnutnými opravami domu, pohľadávka
pôvodného žalobcu voči žalovanému z tohto titulu dosahovala čiastku 3.730,01 eur. Žalovaný odmietol
participovať aj na ďalších nákladoch (oprava zvončeka a elektrického vrátnika, poistenie domu, výmena
schodiskových okien a vstupných dverí, úprava záhrady, maliarske práce na schodisku), hoci potrebnosť
realizovaných opráv bola nevyhnutná aj v zmysle znaleckého posudku č. XXX/XXXX znalca S.. Q.. Tiež
neplatí nájomné za priestory, ktorých prenajatie mal zabezpečiť, ani zálohy za služby spojené s bývaním.
Sústavne sa však domáha podielu z nájomného za rok 1997, hoci je zrejmé, že hospodárenie viedlo
k strate. Pôvodný žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti nie je možné reálne rozdeliť. Je to výlučne pôvodný
žalobca, ktorý sa o nehnuteľnosti stará a plní si povinnosti spoluvlastníka, čím supluje zákonnú povinnosť
žalovaného. Pôvodný žalobca deklaroval, že je schopný do budúcnosti zabezpečiť riadny výkon práv k
nehnuteľnostiam, plynule zabezpečovať potreby nájomníkov. Nemožno od neho spravodlivo požadovať,
aby zotrval so žalovaným v spoluvlastníckom vzťahu. Viackrát sa pokúšal o mimosúdnu dohodu so
žalovaným avšak bezúspešne.
4. Žalobcovia (dedičia po pôvodnom žalobcovi) zotrvali na podanej žalobe a domáhali sa zrušenia
podielového spoluvlastníctva, prikázania nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva za peňažnú
náhradu žalovanému vo výške 514.119,16 eur.
5. Žalovaný nesúhlasil so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak,
ako to žiadali žalobcovia. Mal za to, že predmetom sporu je obytný dom, v ktorom sa nachádza XX
bytov a nič nebráni jeho technickému rozdeleniu. Vyjadril sa, že žalobca okupuje priestory domu nad
rámec spoluvlastníckeho podielu, násilím si prisvojil garsónku na 4. poschodí, garsónku v suteréne aj
sušiareň. Zmocnil sa časti nehnuteľnosti tým, že ju odkúpil od sestry žalovaného. Konanie žalobcu sa
prieči dobrým mravom, kedy jeho jediným záujmom je získať celú nehnuteľnosť a urobiť z nej objekt
svojho zisku. Žalobca sa správa ako jediný vlastník, zadržiava výnosy z nehnuteľnosti pre seba, o
ničom ho neinformuje, nežiada si od neho súhlas, svojvoľne robí opravy domu. Rovnako bez jeho
vedomia a súhlasu vykonáva pôvodný žalobca stavebné úpravy bez toho, aby to oznámil príslušnému
stavebnému úradu. Svojim postupom porušuje § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy ako podieloví
spoluvlastníci majú o veci rozhodovať spoločne a nerozdielne. Preplatenie už realizovaných stavebných
úprav si pôvodný žalobca od neho uplatnil faktúrou, vystavenou na sumu 3.730,01 eur. Rovnako
žalobca poveril firmu T. (S.. F. J.) výkonom správy obytného domu a to bez jeho vedomia a súhlasu.
Rovnako vytvoril bez súhlasu a vedomia žalovaného v suteréne nebytový priestor, zriadil na záhrade
krb, vymenil neštandardným spôsobom okná. Podľa názoru žalovaného nešlo o nevyhnutné opravy
a úpravy, pôvodný žalobca postupuje bez plánu a chaoticky. Rovnako uviedol, že v obytnom dome
užíva rodičovský byt, ku ktorému ho viažu citové spomienky a zodpovednosť k rodičovskému majetku.
Žiadal teda rozdelenie nehnuteľnosti podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, prípadne žiadal žalobu
zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ako dôvody hodné

osobitného zreteľa označil skutočnosť, že v dome (rodičovskom byte) strávil detstvo a má k nemu citové
spomienky, je v pokročilom veku. Je jeho záujmom v dome trvalo bývať, čím bude môcť lepšie využiť
blízkosť špecializovaných zdravotných zariadení a nemocníc.
6. Následne v konaní žalovaný navrhol, aby súd vyporiadal podielové spoluvlastníctvo takým spôsobom,
že by rozčlenil obytný dom na jednotlivé bytové jednotky a iné priestory a následne by jednotlivé byty
prikázal do vlastníctva pôvodnému žalobcovi a žalovanému (konkrétne žiadal priznať do vlastníctva
dvojizbový byt č. X, . dvojizbový byt Z. jednoizbový byt Z., garsónku č. X,. práčovňu, pivnicu č. X, . pivnicu
č. X . a pivnicu č. X.) s tým, že žalobca
by bol povinný zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielu
zodpovedajúcu sumu (určenú znalcom). Mal za to, že ide o bytový dom s bytmi a jedným nebytovým
priestorom,
čo jednoznačne vedie k záveru o deliteľnosti spoločnej veci v
režime rozčlenenia na jednotlivé byty a ich prikázanie spôsobom podľa výšky spoluvlastníckych podielov
jednotlivým spoluvlastníkom. Nehnuteľnosti sú deliteľné nielen technicky ale aj funkčne a ekonomicky,
pričom takáto deľba zohľadní existujúce užívacie vzťahy a bytovú potrebu žalovaného a jeho rodiny.
7. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, na jeho základe a vychádzajúc zo zhodných tvrdení
sporových strán ustálil skutkový stav, kedy vychádzal z ustálených spoluvlastníckych vzťahov medzi
žalobcami a žalovaným, potvrdených aj obsahom listu vlastníctva č. XXXX. Žalobcovia aj žalovaný
(každý samostatne) vlastnia spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3. Prvoinštančný súd konštatoval, že
pôvodný žalobca vykonal na obytnom dome nevyhnutné opravy v zmysle znaleckého posudku S.. R.
Q. č. XXX/XXXX, pričom podľa znalca bolo povinnosťou vlastníka objektu tieto nedostatky odstrániť.
Žalovaný sa na týchto nákladoch za opravu odmietol podieľať, preto pôvodný žalobca uplatnil svoj
nárok na úhradu sumy 3.275,22 eur ako podielu žalovaného na vynaložených nákladoch na opravu,
správu a údržbu nehnuteľnosti, vrátane splátok poistného na súde. Rozsudkom zo dňa 5.5.2017 č.
k. 14C/318/1999-904 Okresný súd Bratislava II uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.073,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,60 % ročne od 10.4.2001 do zaplatenia, vo zvyšku
žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania o žalobe
v rozsahu 93,86
%. Tým istým rozsudkom súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie sumy 3.308,41 eur
titulom jeho podielu na nájomnom za desať bytov v dome za obdobie od roku 1997 do 16.5.2001. V rámci
tohto konania pôvodný žalobca na pojednávaní dňa 6.10.2010 uviedol, že ako väčšinový spoluvlastník
nehnuteľnosti prijal zásadu hospodárenia, že obaja spoluvlastníci platia na účet domu nájomné za všetky
byty, s ktorými hospodária, a to vo výške regulovaného nájomného. Súčasťou tejto zásady hospodárenia
so spoločnou vecou je, že na rekonštrukciu bytov, ktorých užívanie majú rozdelené, používajú vlastné
finančné prostriedky a rekonštrukciu robia v rozsahu podľa vlastného uváženia. Žalovaný v tomto čase
disponoval dvomi dvojizbovými bytmi a jedným suterénovým priestorom, ktoré neužíva, ktoré neprenajal
a ani za ne neplatí regulované nájomné.
8. V sprievodnej správe k materiálom a hospodárskych výsledkoch obytného domu z mája 2011,
vypracovanej správkyňou obytného domu S.. F. J. - T., je uvedené, že žalovaný za posledných 13
mesiacov nezaplatil žiadny naň pripadajúci podiel z výdavkov, ktoré boli účelne vynaložené na údržbu a
opravu domu, žiadne nájomné za bytové jednotky, ktorými disponuje. Neuhrádza rovnako služby spojené
s užívaním bytov. Tieto náklady sú mu preto priebežné odrátavané z jeho podielu vybraného nájomného.
Deficit na účte pre služby spojené s užívaním bytov dlhodobo vykrýva pôvodný žalobca, pričom podiel
na vybranom nájomnom pripadajúcom na žalovaného nepokrýva celú výšku nákladov, a preto tento
rozdiel musí znášať druhý spoluvlastník ( pôvodný žalobca). Zo sumarizovaného prehľadu príjmov a
výdavkov za obdobie 1997-2010, vypracovaného správkyňou, súd zistil, že výsledkom hospodárenia
bola strata v sume 4.098,39 eur. V prehľadne kompenzácií dlhov žalovaného voči pôvodnému žalobcovi
z neuhradeného nájomného, služieb spojených s užívaním bytov, údržby a vykonaných opráv za roky
1997-2010 z podielu, ktorý žalovanému prináleží z vybraného nájomného, vypracovanom správkyňou,
je uvedené, že neuhradené dlhy žalovaného voči žalobcovi za uvedené obdobie sú vo výške 16.781,15
eur. Listom zo dňa 14.1.2011 žalovaný v celom rozsahu odmietol uhradiť pôvodnému žalobcovi faktúru č.
XXXXXX zo dňa 28.12.2010, ktorou tento vyfaktúroval žalovanému alikvotnú časť nákladov na poistenie
domu, údržbové a záhradné práce, revíziu plynu a opravy v celkovej výške 716,60 eur. K faktúre boli
priložené i dodávateľské faktúry.
9. Z potvrdenia o vedení účtov klienta R.. R. T., Y.. vyplýva, že žalobca v 1. rade mal na bežnom účte
zostatok ku dňu 10.5.2024 vo výške 260.225,08 eur. Z potvrdenia o vedení účtov klienta R.. P. T. vyplýva,
že žalobkyňa v 2. rade mala na bežnom účte ku dňu 10.5.2024 sumu 257.361,48 eur.

10. Z emailovej komunikácie právnych zástupcov sporových strán z obdobia od 31.5.2024 do 7.6.2024
je zrejmé, že právny zástupca žalovaného ponúkol žalobcom taký spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, že by mu žalobcovia za jeho spoluvlastnícky podiel poskytli náhradu vo výške 700.000,eur s tým, že každá zo strán si bude znášať svoje trovy konania. Právny zástupca takýto návrh žalobcov
odmietol, nakoľko považoval požadovanú sumu za nereálnu a rovnako nesúhlasil s tým, aby si strany
znášali svoje trovy konania.
11. Z obsahu znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. XX/XXXX zo dňa
25.4.2016 prvostupňový súd zistil, že všeobecná hodnota nehnuteľností je 1.113.000,-eur. Reálna deľba
nehnuteľnosti, zodpovedajúca veľkosti spoluvlastníckych podielov nie je z technického hľadiska možná
vzhľadom na dispozičné riešenie bytového domu. Rozdelenie nehnuteľnosti podľa podielov na jednotlivé
byty s presnou špecifikáciou spoločných častí, zariadení a príslušenstva bytového domu podľa zákona
č. 182/1993 možné je, pričom znalecký ústav navrhol aj konkrétne rozdelenie jednotlivých bytov a
nebytového priestoru s tým, že pôvodný žalobca by bol povinný zaplatiť žalovanému finančné vyrovnanie
vo výške 3.222,59 eur. Bolo tiež konštatované, že technické zhodnotenie obytného domu po vložení
investícií zo strany pôvodného žalobcu bolo vo výške 84.685,43 eur bez DPH v súčasnej cenovej úrovni.
12. Zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O.
č. XX/XXXX
zo dňa 27.3.2023 súd prvej inštancie zistil, že všeobecná hodnota nehnuteľností je 1.542.357,49 eur
na úrovni s DPH. Znalecký ústav pri stanovovaní všeobecnej hodnoty stavby použil metódu polohovej
diferenciácie (všeobecná hodnota vo výške 1.542.357,49 eur), porovnávaciu metódu ( všeobecná
hodnota vo výške 1.477.597,33 eur) i kombinovanú metódu ( všeobecná hodnota vo výške 1.437.929,34
eur), pričom dosiahnuté výsledky boli vzájomne porovnateľné. Vzniknutý rozdiel je prípustný a vyjadruje
rozdielnosť vstupných údajov použitých pri ohodnotení. V prípade porovnávacej a kombinovanej
metódy boli do výpočtov použité informácie získané z realitných portálov, teda z nerealizovaných
predajov alebo prenájmov. Znalecký ústav bol preto toho názoru, že metódy polohovej diferenciácie
objektívnejšie vystihuje všeobecnú hodnotu stavby v danom čase a mieste pri jej poctivom predaji
v bežnom obchodnom styku. Znalecký ústav nezískal dostatok podkladov pre použitie porovnávacej
metódy, použil preto informácie o ponukách pozemkov dostupné na realitných portáloch ( teda z
nezrealizovaných predajov) iba ako podklad pre orientačné porovnanie. Použitie výnosovej metódy na
stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov bolo vylúčené z dôvodu, že ústavu nie je známe, že by k
rozhodnému dátumu bol v predmetnej lokalite rozvinutý trh s nájmom pozemkov pod bytovými domami
obdobného typu.
13. Súd prvej inštancie vykonal výsluch znalkyne E.. S.. I. Q., Y. na pojednávaní konanom dňa
25.4.2024. Znalkyňa sa pridržala písomného znaleckého posudku znaleckého ústavu (č. 34/2023
zo dňa 27.3.2023). Vyporiadala sa s predloženými námietkami žalobcov. Uviedla, že nehnuteľnosť
vyžaduje opravu, potreba investícií do nehnuteľnosti bola zohľadnená pri stanovení všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti. Zotrvala na stanovisku, že v okolí nehnuteľnosti sú v prevažnej miere objekty určené
na bývanie a v menšej miere administratívne objekty. Nehnuteľnosť ako taká bola hodnotená ako
dobrá (trieda II), nie ako výborná, ako výborná bola hodnotená len poloha nehnuteľnosti. Čo sa týka
technického stavu budovy, táto bola hodnotená ako priemerná (trieda III), t.j. budova vyžaduje opravu.
Rovnako znalkyňa reagovala aj na otázky právneho zástupcu žalovaného.
14. Pôvodný žalobca v rámci výsluchu na pojednávaní konanom dňa 1.4.1999 uviedol, že žalovaný
sa ničím nepodieľa na prevádzke, správe a údržbe domu s odôvodnením, že na tieto výdavky
nemá peniaze. Odmieta sa podieľať akýmkoľvek spôsobom na nákladoch spojených s nevyhnutnými
opravami. Žalovaný, napriek rozhodnutiu spoluvlastníkov, neplatí nájomné a sústavne sa domáha
podielu z nájomného za rok 1997, hoci mu musí byť zrejmé, že hospodárenie viedlo k výraznej strate.
Na pojednávaní dňa 20.5.2011 pôvodný žalobca uviedol, že nemá prehľad o tom, v akom stave sa
nachádzajú dva byty a garsónka, ktoré obhospodaruje žalovaný. Boli mu odovzdané v pôvodnom stave
po pôvodných nájomcoch. Na chode domu sa žalovaný nijako nepodieľa už 10 rokov. Všetky platby
uskutočňuje žalobca. V prípade, že na účte domu zostane z nájomného nejaká čiastka, refunduje mu ju
správkyňa, ale táto refundácia nepokrýva vynaložené náklady. Počas celej doby žalovaný neinvestoval
do bytového domu žiadne finančné prostriedky na údržbu a opravy. Ním vystavené faktúry žalovaný
ignoroval. Pôvodný žalobca uviedol, že sa so žalovaným nemôže na ničom dohodnúť, pretože tento
nesúhlasí so žiadnymi úpravami ani opravami, vždy navrhuje riešenia svojpomocne a repasáciou, avšak

neurobil nič. Žalovaný kriminalizuje osobu pôvodného žalobcu výrokmi, že je zlodej, podvodník, že kráti
dane. Keď dom spoločne so žalovaným a jeho sestrou zreštituovali, museli do neho vložiť finančné
prostriedky, aby bol obývateľný, išlo o nevyhnutné opravy podľa znaleckého posudku Ing. Q.. Už vtedy
žalovaný povedal, že nemá peniaze, preto všetko zaplatil pôvodný žalobca sám. Rešpektujúc finančnú
situáciu žalovaného sa dohodli, že uvoľnené byty si rozdelia a budú ich rekonštruovať individuálne
na vlastné náklady. Takto investoval nemalé finančné prostriedky do bytov, pričom tieto si nikdy
od žalovaného nevymáhal. Žalovanému nezdržiava žiadne peniaze. Žalovaný má k dispozícii dva
dvojizbové byty a jednu garsónku.
15. Žalobca v 1. rade v rámci výsluchu uviedol, že so žalovaným sa stretol párkrát, nešlo o príjemné
stretnutia. Opísal správanie žalovaného ako arogantné. Spor medzi pôvodným žalobcom (otcom) a
žalovaným sleduje, vždy sa s otcom doma radili. Nevidí dôvod pokračovať v spoluvlastníckom vzťahu
so žalovaným, nakoľko s ním nie je možná dohoda. Potvrdil, že jeho otec robil na dome nevyhnutné
opravy niekedy pred rokom 1998, žalovaný sa na nákladoch odmietol podieľať, otec musel podať
žalobu. Napriek rozhodnutiu súdu to žalovaný dobrovoľne nezaplatil a vec sa musela dať na exekúciu.
V najbližšom čase ich čakajú investície do strechy, budú musieť do roku 2030 znížiť energetickú
náročnosť budovy, dom bude mať 80 rokov a bude si vyžadovať veľké opravy. Z dôvodu tohto
sporu žalobcovia veľké investície do domu nerobili. Žalovaný sa nepodieľal na nákladoch žiadnym
spôsobom s argumentom, že to nevie z dôchodku zaplatiť. Byty, ktoré mal žalovaný k dispozícii v
súčasnosti obýva jeho syn, boli 22 rokov prázdne. Žalobca v 1.rade potvrdil, že trvalé bydlisko má
na adrese P. X v P., v dome, ktorý je predmetom sporu, nemal nikdy trvalý pobyt. Dom sa užíva na
bývanie, oni majú k dispozícii X bytov, ktoré prenajímajú. Z prenájmu dosahujú výnos. Aj po získaní
spoluvlastníckeho podielu žalovaného chcú nehnuteľnosť využívať na ten istý účel, na prenájom.
Odkedy sa stal spoluvlastníkom, opravovali len nevyhnutné veci, ktoré zaplatili so sestrou. Žalobca
uviedol, že v tomto roku (2023) sa končí životnosť asfaltovej strechy, rovnako smernica EÚ ich dotlačí
k tomu, aby bytový dom zateplili. V dome vlhnú pivnice.
16. Žalobkyňa v 2. rade v rámci svojho výsluchu uviedla, že so žalovaným sa niekoľkokrát stretla,
ale vždy sa pohádali. Nevie si predstaviť, že by sa s ním na niečom dohodla. Aj počas obhliadky
nehnuteľnosti znalkyňou došlo k hádke a nálada bola dusná. Žalovaný dokonca do nej vrazil. Spor
sleduje, je s ním dobre oboznámená. Potvrdila, že so žalovaným sa nikdy nedalo dohodnúť. Nepreberal
si poštu napr. keď chcel otec urobiť schôdzu vlastníkov alebo mu poslať nejaké vyúčtovanie. Keď otec
získal dom, bol vo veľmi zlom stave, bývali v ňom bezdomovci. Otec musel vynaložiť veľa energie, aby
sa dom dostal do bezpečného a užívateľného stavu. Žalovaný sa o nehnuteľnosť nezaujímal. Nevidela
možnosť dohodnúť sa so žalovaným na deľbe bytov ani to, že by spravovali spoločné priestory. Roky
sa žalovaný vyjadruje, že nemá ako dôchodca peniaze. Žalobkyňa potvrdila, že trvalé bydlisko má na
adrese B. 4, P.. Sporná nehnuteľnosť je využívaná na prenájom, Dohoda medzi otcom a žalovaným
bola, že žalovaný bude užívať byty na prvom poschodí (č. 3 a 4) a garsónku v suteréne. V bytovom
dome bolo viacero nájomcov s regulovaným nájomným, príjmy z regulovaného nájomného išli do
spoločnej kasy, t.j. akéhosi fondu, z ktorého platili výdavky na dom. Tvrdenie žalovaného, že z domu
dosahovali nekontrolované výnosy, nie je pravdivé, išlo o pár korún. Po získaní spoluvlastníckeho podielu
žalovaného by pokračovali v prenájme bytov. Od vzniku ich spoluvlastníctva neorganizovali schôdzu
vlastníkov, pretože so žalovaným nevedia komunikovať, nepreberal si poštu. Počas 25 rokov nebola
možná so žalovaným dohoda. Žalobkyňa uviedla, že kedysi bývala v jednom z bytov, v súčasnosti tam
bývajú len nájomníci. Potvrdila, že byty v bytovom dome boli neformálne rozdelené a každý si ich mal
spravovať sám. Žalovaný mal k dispozícii 2 byty a jednu garsónku, ktoré 24 rokov neužíval. Oni užívali
8 bytov.
17. Súd prvej inštancie pristúpil aj k výsluchu žalovaného, ktorý uviedol, že pôvodný žalobca zneužíva
svoje vlastnícke právo na jeho úkor. Bez jeho súhlasu a vedomia vykonával na nehnuteľnosti stavebné
úpravy. Korešpondujú spolu, čo sa týka prevádzky a údržby, výnosov a nájomných zmlúv, avšak
doposiaľ sa v týchto otázkach nedohodli. Jediné na čom sa s pôvodným žalobcom dohodli bolo užívanie
rodičovského bytu (č.. na prvom poschodí) a dvoch bytov na druhom poschodí žalovaným, čo zodpovedá
jeho spoluvlastníckemu podielu. Na pojednávaní dňa 20.5.2011 uviedol, že v súčasnosti dva byty
prerába a renovuje ich svojpomocne a hodlá ich prenajať. Doposiaľ ich neprenajímal z dôvodu vád, ktoré
neodstránil, pretože nemá peniaze. Potvrdil, že doposiaľ do spoločných priestorov a zariadení bytového
domu neinvestoval, pretože poberá len penziu. O tieto spoločné priestory sa stará pôvodný žalobca,
lebo on peniaze má. Za dom nič neplatí ani sa na ničom nepodieľa, pretože všetky príjmy z prenájmu

na účte má pôvodný žalobca, ktorý ich aj so správkyňou kradne. V rámci výsluchu na pojednávaní dňa
11.6.2024 uviedol, že žalobcov v 1. rade a 2. rade nepozná. Uviedol, že ako dieťa býval v bytovom dome
nejakých 10-15 rokov, potom ich vysťahoval boľševik. Pridelené byty chce používať pre svojho syna a pre
seba a jeho partnerku. Má k domu citový vzťah. Potvrdil, že k úhrade žalobcom vymáhanej pohľadávkynáhrady za investície do domu došlo v priebehu exekučného konania, čiže nedošlo k výkonu rozhodnutia
v rámci exekučného konania. Konštatoval, že pripomienkoval každé protiprávne konanie majoritného
vlastníka. Nebola zhoda na tom, aby sa bez podvodov hospodárilo. Dva roky (do r. 1999) vykonával
správu domu, odvtedy bol ochotný sa podieľať na údržbárskych prácach, ak by mal prístup k fondu a
projektu. Nič také sa však neudialo. To bol zdroj nezhôd. Pôvodný žalobca sa musel svojich nárokov
domáhať súdnou cestou, pretože si to celé vymyslel, znalec bol ustanovený žalobcom a žalobca mu
zadal úlohu. Nezúčastňoval sa schôdze vlastníkov, pretože nebola ochota sa stretnúť, žiadnu pozvánku
nedostal. Nepreberal zásielky, ktoré mu posielala správkyňa alebo spoluvlastník, pretože správkyňa je
vymyslená a bol porušený zákon. Dane z nehnuteľnosti neplatil, pretože ich platil spoluvlastník. Nájomné
si vzal spoluvlastník, on z neho nevidel 1/3. Potvrdil, že neuhradil aktuálny nedoplatok za vodu, pokiaľ
jeho syn býva v bytoch bez jeho súhlasu, on nemá prečo platiť náklady. Svojmu synovi a správkyni
oznámil, že náklady za elektrinu, plyn a vodu platiť nebude. Do domu sa syn nesťahoval, lebo nemá kde,
protiprávne vybúral stenu medzi dvomi bytmi, nemohol sa preto nasťahovať k nemu a jeho svokrovi.
Jeho syn ho pripravil o trvalý pobyt. Pred tým, sa do domu nenasťahoval, lebo musel predať svoj byt na
Q.. Je ťažko chorý, preto sa musel nasťahovať k svojej partnerke na ul. X. 9. T. byt na Q. nepredal, je
v ponuke. So svojou partnerkou striedavo žili u neho na Q. a v jej byte. Okrem peňazí v rámci exekúcie
nezaplatil žiadne zálohové platby za jemu pridelené byty ani neuhradil žiadne náklady na údržbu a
opravu bytového domu. Byty, ktoré mu boli pridelené, neužíval 24 rokov kvôli čakaniu na výsledok sporu
a vyporiadanie. S výnimkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 14C/318/1999 sa
nedomáhal súdnou cestou voči žalobcovi zaplatenia 1/3 výnosov z nájomného. Nedomáhal sa súdnou
cestou rozhodnutia o užívaní bytového domu ako spoločnej veci ani nikdy nenapadol súdnou cestou
rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka.
18. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov F. J. (správkyne obytného domu) a I.
R. (syna žalovaného) a rovnako tak neprihliadol na obsah predložených listinných dôkazov - vyjadrenie
realitnej kancelárie E. I. k trhovej cene nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2024 (doručená právnym zástupcom
žalovaného na pojednávaní dňa 11.6.20024), nakoľko tieto návrhy na doplnenie dokazovania vyhodnotil
súd prvej inštancie ako prostriedok procesnej obrany, uplatnený v hrubom rozpore so sudcovskou
koncentráciou konania. Žalovaný, navyše zastúpený advokátom, mal možnosť tieto prostriedky uplatniť
už skôr v priebehu konania, pričom ani neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by mu v tom bránili.
Vykonanie týchto dôkazov by si vyžiadalo vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu prvej inštancie a
s najväčšou pravdepodobnosťou aj odročenie pojednávania; navyše ich vykonanie by bolo v rozpore s
princípom hospodárnosti konania a nebolo ani potrebné na riadne zistenie skutkového stavu.
19. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a 2, § 142
ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pričom aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na
zistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
20. Žalobcovia sa domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v
zmysle § 142 Občianskeho zákonníka a ide teda o žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku ( ďalej len „ CSP"), ktorou sa majú usporiadať práva a povinnosti strán spôsobom, ktorý vyplýva
z osobitného predpisu.
21. Súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecných teoreticko-právnych premís, kedy zdôraznil zásadu
dobrovoľnosti, charakterizujúcu podielové spoluvlastníctvo ako spoločenstvo vlastníckych práv. Nikto
nemôže byť nútený zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje.
Platí, že spoluvlastník, ktorý sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nie je
povinný preukazovať dôvody, pre ktoré nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. Ak v konaní nie
sú preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd podielové spoluvlastníctvo zruší a vyporiada. Súd
môže podielové spoluvlastníctvom vyporiadať aj inak, než sa domáhajú strany sporu ( § 216 ods. 2 CSP v
spojení s § 137 písm. b) CSP). V konaniach, v ktorých určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, nemožno za vzájomnú žalobu považovať prejav vôle žalovaného, ktorým
sa domáha iného spôsobu usporiadania ako žalobca. Súd prvej inštancie preto podania žalovaného

(označené ako uplatnenie vzájomného žalobného návrhu postupom podľa § 147 CSP) nevyhodnotil ako
vzájomnú žalobu, ale sa s nimi vysporiadal v rámci konania o žalobe žalobcu.
22. Medzi stranami sporu nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Žalobcovia nechceli zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným, pričom tento neuviedol také
dôvody hodné osobitného zreteľa (a súd ich ani nezistil), pre ktoré by súd mohol žalobu zamietnuť. Súd
prvej inštancie poukázal na postoj žalovaného v konaní, kedy v priebehu konania najskôr so zrušením
podielového spoluvlastníctva nesúhlasil, neskôr však žiadal rozčlenenie bytového domu na jednotlivé
bytové jednotky a nebytové priestory a ich prikázanie do vlastníctva spoluvlastníkom podľa veľkosti ich
podielov. Krátko pred pojednávaním dňa 11.6.2024 navrhol žalobcom, že im svoj spoluvlastnícky podiel
prevedie za 700.000,-eur. Argumenty žalovaného, predkladané v priebehu konania, neodôvodňovali
podľa názoru súdu prvej inštancie postup, podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť,
že žalovaný strávil v dome časť svojho detstva a má citový vzťah k domu, nie sú takými dôvodmi,
ktoré by umožňovali zamietnutie žaloby. V dome žalobca následne už nikdy nebýval (napriek tomu,
že takúto možnosť mal približne od roku 1991), o tento dom sa po dobu viac ako 20 rokov nijako
nestaral, nepodieľal sa na jeho údržbe, opravách, nehradil výdavky za služby spojené s užívaním jemu
pridelených bytov a tieto ponechal po dobu 20 rokov prázdne. Podľa vlastných slov má žalovaný svoju
bytovú otázku vyriešenú (má vlastný byt a užíva byt priateľky). Argumentácia žalovaného, že v okolí
domu sú v blízkosti zdravotnícke zariadenia neobstojí, nakoľko podľa vlastných slov sa nasťahoval do
bytu priateľky práve z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu a táto sa o neho stará. Tiež uviedol,
že byty v obytnom dome chce pre svojho syna a vnúčatá. Na druhej strane uviedol, že so synom
nekomunikuje, že do bytov sa nasťahoval bez jeho súhlasu a proti jeho vôli, vyslovene uviedol, že
„syn ho pripravil o trvalý pobyt" a dokonca protiprávne vybúral stenu medzi bytmi. Súd preto ustálil,
že žalobcom uvádzané dôvody neodôvodňujú zamietnutie žaloby v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, preto podielové spoluvlastníctvo sporových strán k predmetných nehnuteľnostiam zrušil.
23. S odkazom na možnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva, taxatívne vymedzené v
Občianskom zákonníku, súd ustálil, že podmienkou reálneho rozdelenia veci je, že je to dobre možné.
Táto podmienka nie je naplnená len faktickou možnosťou a technickou vykonateľnosťou rozdelenia, ale
ja funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia, pričom je významné aj hľadisko finančnej nákladnosti
rozdelenia. Ak by žiaden zo spoluvlastníkov nebol ochotný vynaložiť nič na vykonanie nevyhnutných
stavebných úprav, musela by byť stavba považovaná z tohto hľadiska za nedeliteľnú (porovnaj judikát R
45/1991). Podmienkou rozdelenia stavieb je, aby rozdelením vznikli samostatné veci, ktorých existencia
bude v súlade so stavebnými predpismi (porovnaj judikát R 108/1967)a ktoré budú spôsobilé slúžiť
svojim vlastníkom takým spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že reálne rozdelenie nehnuteľností (vertikálne rozdelenie stavby) nie je dobre možné, čo nebol medzi
stranami sporné a vyplýva to aj zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O.
univerzity v O. č. XX/XXXX zo dňa 2016. Znalecký ústav konštatoval, že reálna deľba nehnuteľnosti
nie je z technického hľadiska možná, rozdelenie obytného domu na dve samostatné stavby (v zmysle
stavebných predpisov) by nebolo účelné (funkčne opodstatnené) a ani fakticky (technicky) možné, resp.
by bolo objektívne finančne náročné. Konajúci súd preto ustálil, že nehnuteľnosti je potrebné považovať
za reálne nedeliteľné.
24. Prvoinštančný súd sa vyporiadal aj s návrhom žalovaného, aby obytný dom bol rozčlenený na
jednotlivé byty a nebytové priestory a následne by tieto boli prerozdelené medzi spoluvlastníkov podľa
veľkosti ich spoluvlastníckych podielov (tzv. horizontálne rozdelenie stavby). Zo záverov znaleckého
posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. XX/XXXX zo dňa 25.4.2016 vyplýva, že takéto
rozdelenie je technicky možné. Podľa názoru súdu však takéto rozdelenie nie je možné z právneho
hľadiska, pretože takýto postup súdu neumožňuje zákon. Ustanovenie § 142 Občianskeho zákonníka
neumožňuje vyporiadať podielové spoluvlastníctvo takým spôsobom, že sa k časti vyporiadavanej
veci, proti vôli podielových spoluvlastníkov, nanovo vytvorí podielové spoluvlastníctvo (v tomto prípade
navyše trvalé a nezrušiteľné). Uvedené ustanovenia umožňuje nanajvýš zriadenie vecného bremena
k novovzniknutej nehnuteľnosti. Vec musí byť deliteľná nielen z faktického ale aj z právneho hľadiska.
Súd prvej inštancie preto dospel k záveru o praktickej nemožnosti rozdelenie nehnuteľnosti spôsobom
navrhovaným žalovaným.
25. V prejednávanej veci by súd, v prípade akceptácie návrhu žalovaného na rozčlenenie obytného
domu na jednotlivé bytové jednotky a nebytové priestory, síce vytvoril z právneho hľadiska samostatné

byty a nebytové priestory, ktoré môžu byť v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka samostatným
predmetom občianskoprávnych vzťahov, avšak súčasne by nanovo vytvoril podielové spoluvlastníctvo
k spoločným častiam, zariadeniam a príslušenstvu bytového domu, k pozemku pod bytovým domom
a k pozemku priľahlému. Žalobcovia by boli takýmto rozhodnutím donútení nedobrovoľne a teoreticky
navždy zotrvať so žalovaným v podielovom spoluvlastníctve. Súd by tak nevyriešil, ale naopak
zakonzervoval väčšinu sporov a nezhôd medzi sporovými stranami, čo by bolo v rozpore s úlohou
súdu v civilnom sporovom konaní ( riešiť a odstraňovať spory). Takéto riešenie by bolo možné len
na základe dobrovoľnej dohody sporových strán. V slovenskom právnom poriadku absentuje výslovná
zákonná úprava (umožňujúca vydanie takéhoto rozhodnutia) a jej absenciu nie je možné nahrádzať
rozhodnutím súdu ( tzv. sudcovskou tvorbou práva). Nejde o medzeru v práve, ktorý by súd mal
odstraňovať (napr. za použitia analógie podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko právna
úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 142 Občianskeho zákonníka je úplná a dostačujúca ( t.j. sporná
otázka je v nej upravená). Na margo prijatia tohto právneho záveru poukázal súd prvej inštancie na
odlišnosť českej právnej úpravy, ktorá obsahuje výslovné zákonné zmocnenie súdu zrušiť podielové
spoluvlastníctvo k bytovému domu a vyporiadať ho tak, že zriadi byty a nebytové priestory ako
samostatné jednotky (právna úprava bola pôvodne obsiahnutá v zákone č. 72/1994 Zb. o vlastníctve
bytov, ktorá s účinnosťou od 1.1.2014 bola nahradená novou právnou úpravou obsiahnutou v § 1158
a nasl. Občianskeho zákonníka). Žalovaný v rámci svojej argumentácie poukazoval na rozhodnutia
NSSR- uznesenie sp. zn. 3Cdo/90/2018 zo dňa 14.4.2021, uznesenie sp. zn. 7Cdo/191/2022, ktoré
pripustili možnosť horizontálneho delenia obytného domu na jednotlivé byty a nebytové priestory. K
obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku 5 Cdo/156/2021 (judikát ZSP 1/2023) zo
dňa 24.2.2022. Prvoinštančný súd sa však s týmito rozhodnutiami nestotožnil, pretože ani jedno z nich
sa nevyporiadalo v odôvodnení so zásadnou právnou otázkou, že slovenská právna úprava na rozdiel
od tej českej, neobsahuje výslovné oprávnenie súdu zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k
bytovému domu zriadením samostatných jednotiek a súčasným zriadením podielového spoluvlastníctva
k spoločným častiam a zariadeniam a príslušenstvu bytového domu. Pomerne stručná argumentácia v
týchto rozhodnutiach- s ohľadom na význam nastolenej právnej otázky a zásadnosť zmeny doterajšej
konštantnej judikatúry - bola aj predmetom kritiky v odbornom periodiku Zo súdnej praxe v č. 1/2023.
26. Súd poukázal na závery českej judikatúry, ktorá dospela k záveru, že možnosť vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k bytovému domu rozdelením na jednotky súd posudzuje aj z hľadiska
ďalšieho možného spolužitia vlastníkov v jednom dome. Súd k takémuto rozdeleniu pristúpi len v
prípade, keď vzťahy medzi účastníkmi pri užívaní domu sú po dlhšiu dobu nekonfliktné a ich nezhody
nevyžadujú rozhodovanie súdu. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Cdo/156/2021
konštatoval, že súd môže pristúpiť k rozdeleniu spoločnému domu na bytové jednotky iba v prípade,
že vzťahy spoluvlastníkov sú z hľadiska užívania domu nekonfliktné. V prípade, že ich vzťahy sú
rozvrátené a rozdelenie bytového domu na bytové jednotky by bolo zdrojom ďalších konfliktov, takéto
rozdelenie domu neprichádza do úvahy. Súd dospel k záveru, že vzťahy medzi žalobcami a žalovaným
sú natoľko rozvrátené, že neexistuje najmenší predpoklad ich budúceho nekonfliktného užívania a
hospodárenia so spoločnou vecou. Zriadene trvalého a nezrušiteľného podielového spoluvlastníctva
strán sporu k spoločným častiam a zariadeniam domu, príslušenstvu domu, pozemku pod domom,
by neviedlo k odstráneniu existujúcich rozporov, ale zakonzervovalo by súčasný nevyhovujúci stav.
Žalovaný sa po dobu viac ako 20 rokov (podľa vlastných slov) o spoločnú nehnuteľnosť nijako nestaral,
nepodieľal sa na nákladoch na opravu a údržbu veci, neplatil služby spojené s užívaním jemu pridelených
bytov, nezúčastňoval sa na schôdzi vlastníkov a ani nepoberal poštu. Žalovaný neuznáva správkyňu
obytného domu, nerešpektoval rozhodnutia pôvodného vlastníka ako väčšinového spoluvlastníka, ktorý
sa musel svojich práv domáhať súdnou cestou. Žalobca investoval peniaze do spoločnej nehnuteľnosti,
žalovaný sa na tom odmietal podieľať. K plneniu bol zaviazaný až rozhodnutím súdu, pričom dlžnú sumu
uhradil až v rámci exekučného konania. Celé bremeno starostlivosti o nehnuteľnosti nechal žalovaný na
pôvodnom žalobcovi (resp. po jeho smrti na aktuálnych žalobcoch). Žalovaný v priebehu konania len
všeobecne tvrdil, že pôvodný žalobca nerešpektoval jeho práva ako menšinového spoluvlastníka (toto
však nekonkretizoval a nepreukázal). Okrem toho súd konštatoval, že žalovaný sa nikdy voči pôvodnému
žalobcovi nedomáhal súdnej ochrany v podobe podania žaloby v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný byty jemu pridelené, po
dobu viac ako 20 rokov, nevyužíval, nechal ich prázdne a nezrekonštruované. Nakoniec sa do týchto
nasťahoval jeho syn proti jeho vôli a dokonca v nich realizoval nezákonné stavebné úpravy. Žalovaný po
celú dobu neplatil za služby spojené s užívaním týchto bytov, tieto neskôr hradil pravdepodobne jeho syn.
Súd ustálil, že takýmto spôsobom sa nespráva vlastník, ktorý si svoje práva stráži a ktorý sa stará o svoju

vec so starostlivosťou riadneho hospodára. Okrajovo hodnotil aj správanie žalovaného ako arogantné,
pohŕdavé a urážlivé nielen voči pôvodnému žalobcovi ktorého označoval ako podvodníka a zlodeja,
obviňoval ho bez dôkazov z rôznych trestných činov a posmieval sa z jeho neodbornosti). Žalovaný
bol v konflikte aj so svojou sestrou Ing. Q., so svojím synom. Odmietol spolupracovať s ustanoveným
znaleckým ústavom, v dôsledku čoho mu súd musel uložiť poriadkovú pokutu. Povahu žalovaného
súd preto vyhodnotil ako konfliktnú a nezmieriteľnú, pričom vyššie opísané správanie pretrváva aj po
smrti pôvodného žalobcu. Žalobcovia v konaní uviedli, že sa so žalovaným stretli, vždy zažili od neho
arogantné správanie, nevedia si s ním predstaviť akúkoľvek spoluprácu. Vyššie opísané skutočnosti
vylučujú možnosť dohody či spolupráce so žalovaným. Dohody o hospodárení so spoločnou vecou nie
je so žalovaným možná a reálne rozdelenie obytného domu na bytové jednotky a nebytové priestory by
bolo zdrojom neustálych konfliktov medzi stranami sporu. Sporné nehnuteľnosti by tak nemohli ani plniť
v plnom rozsahu svoju funkciu, na ktorú sú určené. Rozdelenie nehnuteľnosti nie je teda možné nielen
z právneho hľadiska ale by nebolo ani účelné z funkčného a ekonomického hľadiska.
27. Súd prvej inštancie preto pristúpil k ďalšej možnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva a
to k prikázaniu veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. V tomto prípade
žalobcovia prejavili záujem, aby im boli nehnuteľnosti prikázané do ich podielového spoluvlastníctva.
Žalobcovia tak mali podiel na nehnuteľnostiach o veľkosti 2/3, žalovaný mal menšinový spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/3. Súd zistil, že žalobcovia disponujú dostatočnými finančnými prostriedkami na
vyplatenie náhrady žalovanému. Naopak žalovaný počas konania deklaroval, že jeho jediným príjmom
je starobný dôchodok a nemá peniaze ani len na údržbu a opravu nehnuteľnosti. Súd ustálil, že ani jedna
zo sporových strán v nehnuteľnosti nebýva, svoju bytovú otázku majú všetci vyriešenú a nepotrebujú byt
na uspokojenie svojich bytových potrieb. O obytný dom sa dlhodobo starajú výlučne žalobcovia (pred
tým pôvodný žalobca). Investovali do neho nemalé finančné prostriedky a sú schopní do budúcnosti
zabezpečiť jeho riadnu údržbu. Najúčelnejšie je preto prikázanie veci do podielového spoluvlastníctva
žalobcov.
28. Pre určenie výšky primeranej náhrady je rozhodujúca cena veci v čase jej vyporiadania. Súd
vychádzal zo všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľností, stanovenej v znaleckom posudku Ústavu
súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. 34/2023 zo dňa 27.3.2023, kde bola táto hodnota stanovená
sumou 1.543,357,49 eur s DPH. Žalovaného spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti činí 1/3, čomu
zodpovedá hodnota 514.119,16 eur. Súd uložil každému zo žalobcov samostatnú povinnosť zaplatiť
žalovanému primeranú náhradu (každý vo výške 257.059,58 eur), pretože v tomto prípade išlo o deliteľné
plnenie, pričom zákon pre tento prípad nestanovuje pasívnu solidaritu. Ako už bolo vyššie uvedené,
súd vychádzal z vyššie špecifikovaného znaleckého posudku, ktorý bolo možné považovať za správny,
presvedčivý, úplný a zrozumiteľný, spĺňajúci všetky formálne náležitosti a bol vypracovaný nezávislým
znaleckým ústavom. V tomto znaleckom posudku bol logicky zdôvodnený výber použitej metódy (metóda
polohovej diferenciácie), pričom pre porovnanie použité ďalšie metódy
(porovnávacia metóda
a kombinovaná metóda) viedli k porovnateľným výsledkom. Znalecký ústav sa zároveň vysporiadal so
všetkými námietkami strán sporu, ktoré smerovali k jeho prvému znaleckému posudku č. 41/2016 zo
dňa 25.4.2016, pričom tieto pripomienky nemali vplyv na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností.
Znalecký posudok presvedčivo obhájila aj znalkyňa E.. S.. I. Q., Y., na pojednávaní, kedy ustálila,
že pri porovnávacej a kombinovanej metóde vychádzali z nerealizovaných (inzerovaných) cien, pri
ktorých museli zohľadniť zrážky v určitej výške, čo bola subjektívna úvaha znalca. Preto bola vhodnejšia
metóda polohovej diferenciácie, ktorá zároveň vychádzala z aktuálneho technického stavu hodnotenej
stavby. Žalovaný namietal, že takto stanovený všeobecná hodnota nehnuteľností nezodpovedá aktuálnej
cene v danom mieste a čase. Na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu,
resp. posledný ním navrhnutý dôkaz bol znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity
v O. č. XX/XXXX zo dňa 25.4.2016. Ním predložené odborné stanovisko realitnej kancelárie súd
prvej inštancie vyhodnotil ako uplatnené v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania. Okrem toho
žalovaný nezložil preddavok na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č.
XX/XXXX zo dňa 27.3.2023, preto sa súd obmedzil len na znalecké dokazovanie ohľadom všeobecnej
hodnoty nehnuteľnosti. Skutkové tvrdenie žalovaného ohľadom neaktuálnosti zistenej všeobecnej
hodnoty nehnuteľnosti tak nebolo v konaní preukázané, v tejto súvislosti žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno.
29. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a plne úspešným žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu. Súd nezistil žiadne skutočnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali výnimočné rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP a
žalovaný existenciu takýchto dôvodov ani netvrdil.
30. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie ( proti výrokom II.,III., IV. a V.) podal odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d). e), f), g), h) CSP.
31. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný videl v postupe súdu, ktorý
prieťahmi v konaní rozhodoval nad rámec obsahu žalobného petitu žalobcov. Je nesporné, že pôvodný
žalobca sa domáhal žalobou, doručenou súdu dňa 8.7.1998, zrušenia podielového spoluvlastníctva R..
J. T. a S.. I. R. k nehnuteľnostiam v k.ú P. - V. zapísaným na LV č. XXXX ako parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X
a tieto žiadal prikázať do výlučného vlastníctva R.. J. T.. Ďalej v petite žaloby navrhol, aby ho súd zaviazal
na povinnosť zaplatiť žalovanému čiastku zodpovedajúcu 1/3 ceny nehnuteľnosti. Podaním žalobcu z
10.9.2018 došlo k upresneniu petitu žaloby spôsobom obsahovo zhodným, kedy pod bodom II žalobca
špecifikoval výšku náhrady v sume 177.000,-eur. Súd bol, podľa názoru žalovaného, viazaný podľa §
216 ods. 1 CSP rozsahom takých nehnuteľností, ktoré zodpovedajú parcelám č. XXXXX/X a XXXXX/
X na LV č. XXXX. v k.ú. P.-V. a to aj napriek tomu, že povaha sporu zodpovedá charakteru konania
tzv. iudicium duplex, pri ktorom súd môže prisúdiť viac ako sa žalobným návrhom žalobca domáha. To
však nezodpovedá situácii, že súd môže rozhodovať o inom rozsahu spoločnej veci. Je bez významu,
že na pojednávaní dňa 25.4.2024 sa noví žalobcovia domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva a
prikázania spoločných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalobcov za náhradu 514.119,16
eur, nakoľko prednes právneho zástupcu žalobcov nemal povahu podania podľa § 123 CSP, ktorým by
mohlo dôjsť k zmene žaloby. Zmenu petitu je možné urobiť výhradne podaním, kedy podľa § 125 ods.
1 CSP je toto možné urobiť len písomne a to v listinnej alebo elektronickej podobe. Nedošlo preto k
rozšíreniu predmetu sporu o vyporiadanie spoluvlastníctva obytného domu pod s.č. XXX, postavenom
na parc. č. XXXXX/X k.ú V.. Predmetom vyporiadania mohol byť len majetok špecifikovaný žalobcom
v podaní zo dňa 10.9.2018 a súd zjavne prekročil rozsah spoluvlastníctva, ktorého vyporiadania sa
žalobca domáhal.
32. Súd prvej inštancie vylúčil žalovaného zo zásadného dokazovania o deliteľnosti spoločnej veci, čo
napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Na návrh žalobcu a so súhlasom žalovaného
nariadil nové znalecké dokazovanie v rozsahu uznesenia, vyhláseného dňa 16.9.2021, vo výroku
ktorého, okrem iného uviedol, že strany sporu navrhnú otázku, ktoré chcú položiť znaleckému ústavu.
Žalovaný formuloval otázky podaním z 4.10.2021, tieto súd nepripustil a dňa 10.5.2022 vymedzil otázky
tak, že žalovanému neumožnil žiadnu z otázok k otázke deliteľnosti spoločnej veci. Nakoľko súd prvej
inštancie nepripustil ani ďalší návrh žalovaného zo dňa 31.5.2022 (ktorým sa domáhal doplnenia otázok
na znalca) a na pojednávaní znemožnil klásť otázky znalcovi ku deliteľnosti nehnuteľnosti, vylúčil
žalovaného z pre neho podstatného dokazovania o odborných a skutkových záveroch. Je neprípustné
vylúčenie jedného spoluvlastníka z postupu smerujúceho ku zadováženiu odborného záveru, zvlášť keď
otázka deliteľnosti je kľúčová, čo zakladá vadu konania v postupe súdu, spôsobujúceho nepoužiteľnosť
posudku ale aj nepreskúmateľnosť posúdenia predbežnej otázky. Žalovaný bol ukrátený na svojich
právach aj v tom, že súd nerozhodoval ani neviedol dokazovanie o jeho vzájomnom uplatnenom návrhu
z 1.9.2021. Rovnako súd viac ako 9 mesiacov konal s intervenientom na strane žalovaného a pred
vyhlásením rozhodnutia vo veci samej nepripustil jeho účasť v konaní, pričom z dôvodu jeho neúčasti
na pojednávaní mu nedoručil uznesenie pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. Toto malo vplyv
na vykonanie dôkazu výsluchu intervenienta, kedy v dôsledku nepripustenia účasti invervenienta pred
vyhlásením rozsudku, znemožnil žalovanému navrhnúť výsluch tejto osoby ako svedka. Súd neprípustne
vzťahoval nedostavenie sa intervenienta za nesplnenie úlohy žalovaného.
33. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v otázke spôsobu a prípustnosti deliteľnosti
nehnuteľnej veci, nerešpektujúc právny názor najvyšších súdnych autorít, čo zakladá dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný poukázal na aktuálnu tendenciu rozhodovacej praxe pri zrušovaní
spoluvlastníctva nehnuteľnosti, ktorá sa priklonila k možnosti horizontálnej deľby. Podľa rozhodnutia
NSSR č. 7 Cdo/191/2022 z 26.3.2024 sa slovenská judikatúra zreteľne prihlásila k reálnemu rozdeleniu
nehnuteľnosti v horizontálnej rovine. Podľa rozhodnutia NSSR sp. zn. 3Cdo/90/2018 z 14.4.2021 treba
posilňovať ochranu vlastníckeho práva a obmedzovať počty prípadov, kedy je jeden zo spoluvlastníkov
zbavený svojho vlastníckeho práva, ak je to možné, treba stavby rozdeľovať aj horizontálne v
režime zákona č. 182/1993 Z.z., ak sú inak splnené podmienky pre ich samostatnú existenciu.

Konajúci súd postupoval v rozpore s názorom k otázke horizontálnej deliteľnosti nehnuteľnosti,
vyjadrenom v poslednej rozhodovacej praxi NSSR v rozhodnutiach viacerých senátov dovolacieho
súdu sp. zn. 3Cdo/90/2018, 5Cdo/156/2021 a 7 Cdo/191/2022, čím postupoval v rozpore so zásadou
predvídateľnosti súdneho postupu, bez náležitého vysvetlenia. Poukázal aj na závery znaleckých
posudkov Z. S.. S. a č. XXX/XXXX S.. L., ktorý zaujali názor o technickej deliteľnosti nehnuteľnosti
v režime deľby bytov podľa zákona č. 182/1993, pričom tento názor bol následne podporený aj
znaleckým ústavom v posudku č. 41/2016. Bolo zhodnotené, že delením vzniknú funkčné celky, v
podobe faktického stavu bytov, ktoré boli konštrukcie vystavané a roky užívané tak, aby napĺňali
podmienku ustanovenia § 43 ods. 4 Stavebného zákona. Na rozdelenie nebolo potrebné vynaložiť
žiadne, resp. zanedbateľné náklady. Neexistuje žiadna prekážka realizovateľnosti zápisu do katastra.
Zdôraznil, že rozdelením spoločnej veci na byty, vzniknú samostatné veci, ktorých účelnosť užívania
bude umocňovaný tým dôsledkom, že budú rešpektovať historické užívacie pomery a tým preukazovať
opodstatnenosť potreby rozčlenenia na funkčné celky, ktoré sú predmetom občianskoprávnych vzťahov.
Obytný dom bol v čase výstavby v roku 1940 konštruovaný na samostatné byty so zázemím a ich
využívanie na , čomu zodpovedá aj určenie charakteru stavby ako bytového domu, ktorý je takto
zapísaný v katastri nehnuteľností. Mal za to, že obytný dom je funkčne deliteľný. Jeho rozdelením na
byty určené každému zo spoluvlastníkov zanikne primárny dôvod nezhôd, ktoré pramenili z rozdielneho
pohľadu na využívanie a s tým aj starostlivosti o neurčené spoluvlastníctvo. Namietal, že žalobcovia v
bytovom dome nemajú trvalý pobyt ani tam nebývali. Žalovaný momentálne býva v cudzom a ďaleko od
zdravotníckych zariadení. Rozdelením bude môcť uspokojovať svoje právo bývania, sociálno-zdravotný
aspekt, byty budú slúžiť na bývanie pre neho a jeho rodiny. V jednom z bytov narodil, má k nemu
citový vzťah a historickú väzbu. Jeden byt obýva jeho rodina. Žalobcovia využívajú obytný dom len
na dosahovanie nekontrolovaného výnosu. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu postavil svoj nárok o
predpoklad, že vzťah medzi ním a žalovaným vznikli nezhody ohľadne výkonu spoluvlastníckych práv.
Pôvodný žalobca dokladoval výšku pohľadávky voči žalovanému vzniknutú zo spoluzodpovednosti za
podielové spoluvlastníctvo, čo malo tvoriť zdroj nezhôd. Žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi splnil
a od okamihu jeho smrti neexistuje medzi súčasnými žalobcami ako spoluvlastníkmi žiadny konflikt,
pretože žalovaný so žalobcami nebol v žiadnom kontakte. Súd musí prihliadnuť na skutočnosť, že má
85 rokov, podlomené zdravie a domáha sa dožiť vo svojom podiele domu v kruhu rodiny, čo mu chce
súd odoprieť. Žalovaný má v nehnuteľnosti trvalé bydlisko. Ide o bezprecedentný názor súdu, kedy
neskúseným spoluvlastníkom (žalobcom) priznal lepšie právo idey o zamýšľanom prenájme oproti právu
spoluvlastníka užívať nehnuteľnosti v podiele jemu prináležiacom pre neho a rodinu.
Žalovaný taktiež uvádzal, že porovnateľné bytové domy v danom mieste a čase sa realizujú za cenu
vo výške 2,35 mil. eur.
Ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie videl žalovaný v postupe, kedy dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nevykonal navrhované dôkazy navrhnuté žalovaným, čo napĺňa § 365 ods. 1 písm. e), f), g)
CSP. K záveru, že rozdelenie spoločnej veci nie je možné pre postoj žalovaného ku žalobcom, súd dospel
len výsluchom strán sporu, z ktorých nevyplynuli také skutkové zistenia, ktoré by súdu umožňovali prijať
záver o neprípustnosti deľby pre postoj žalovaného. Žalovaný sa nikdy k žalobcom nesprával násilne,
v konaní presadzoval deľbu rozdelením bytov, ktoré fakticky obe strany konania dlhodobo užívajú. Súd
nevypočul správkyňu k otázke správy spoločnej veci ani syna žalovaného k otázke postoja žalobcu
a bytovej potreby rodiny žalovaného, čím ukrátil žalovaného na jeho právach. Súd ignoroval náležitú
argumentáciu žalovaného o nemožnosti odňať mu vlastnícke právo tzv. transformáciou z neobežných
aktív nehnuteľného majetku a zbavením majetku len z dôvodu názorovej disharmónie na spoločnej veci.
Súd neprihliadol pri svojom rozhodovaní na tak zásadné veci, ako je vek, zdravotný stav a sociálna
situácia žalovaného. Súd neprípustne predradil záujem žalobcov na komerčnom využívaní nehnuteľnosti
nad záujem vlastníka užívať nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu.
34. Žalovaný zároveň odvolaním napadol aj výrok o trovách konania. Mal za to, že rozhodovacia
prax NSSR sp. zn. 5 M Cdo/24/2011, sp. zn. 2Cdo/231/2018 a rozh. KS Trnava sp. zn. 24Co/46/2023
neumožňuje zaviazať žalovaného k náhrade trov konania počas 26 rokov nenáležite a neodborne
vedenom spore len preto, že v druhej časti výroku sa súd priklonil ku názoru žalobcov. V konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ak nie je žaloba zamietnutá, spravidla nemožno určiť, ktorý
účastník mal vo veci plný úspech ( § 142 ods. 1 OSR). Je všeobecným východiskom pre rozhodovanie o
trovách konania, aby žiadny z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi,
ibaže by preto boli dané zvláštne dôvody. Poukázal na nález ÚSSR sp. zn. III.ÚS 138/22 z 23.6.2022
podľa ktorého: „Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v
spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy

sťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez
ospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore
je to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady spolu znášať sám a náhradu trov konania
strane možno priznal len ak boli dané zvláštne dôvody, je mimo rámca úpravy § 255 CSP, čo zakladá
porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR." Vysoký vek
žalovaného, jeho sociálna situácia, zdravotný stav, potreba zabezpečenia bývania v čase odkázanosti
sú takými okolnosťami prípadu, že nie je legitímne zaťažovať trovami konania žalobcov, keď len od súdu
záviselo kedy a pre koho návrh na deľbu rozhodne.
35. Vzhľadom na vyššie špecifikované dôvody mal žalovaný za to, že odvolací súd má odstrániť vady
postupu súdu prvého stupňa, doplniť dokazovanie a zmeniť rozsudok v bodoch II. a rozhodnúť v obsahu
deľby podľa vzájomného návrhu žalovaného a na bode II. závislé výroky III. a IV. zrušiť ako nadbytočné.
Napadnuté rozhodnutie v bode V žiadal zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania. V prípade, že nebude dostatok spôsobilosti ku zmene rozhodnutia navrhol, aby súd napadnuté
rozhodnutie zrušil v napadnutom rozsahu a vec vrátil na nové konanie a rozhodovanie.
36. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 387 CSP potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania vo výške
100%. Napadnutý rozsudok považujú za vecne správny s tým, že súd prvej inštancie sa vyporiadal veľmi
podrobne so všetkými nastolenými otázkami.
Stručne uviedli, že prieťahy v konaní neraz spôsobil sám žalovaný, ktorý neplnil povinnosti uložené
súdom, podával neúplné návrhy, neuhradil zálohy za trovy znaleckého dokazovania a pod.
K tvrdeniu žalovaného o nesprávnom rozhodnutí súdu v kontexte žalobného petitu žalobcovia len
poukázali na to, že je nepochybne zrejmé, že podanie žalobcov zo dňa 10.9.2018 bolo len ponukou a
pokusom o urýchlené skončenie sporu mimosúdnou dohodou, podľa ktorej bol pôvodný žalobca ochotný
zaplatiť žalovanému čiastku 177.000,-eur. K zmene žaloby nikdy nedošlo a preto súd správne rozhodoval
o pôvodnej žalobe.
K tvrdeniu žalovaného o nepripustení otázok pre znalecký ústav žalobcovia uviedli, že tieto otázky mali
právny charakter (a teda ich znalecký ústav zodpovedať nemohol) alebo išlo o otázky, ktoré už boli
v posudku zodpovedané. Súd sa preto rozhodol správne pre vlastnú formuláciu otázok. Okrem toho
podstatu predložených otázok už riešil predchádzajúci znalecký posudok č. 34/2023 a žalovaný mal
možnosť k nemu klásť otázky na pojednávaní 25.4.2024. Ďalej to bol žalovaný, ktorý ignoroval povinnosť
zaplatiť zálohu za znalecké dokazovanie.
Žalobcovia považovali námietku žalovaného, že súd nerozhodol o jeho vzájomnom návrhu zo dňa
1.9.2021, za neopodstatnenú. V tomto podaní žalovaný navrhol reálne rozdelenie domu, nešlo o žiadnu
zmenu jeho postoja, ktorý prezentoval od vzniku sporu.
O nepripustení invervenienta do konania rozhodol súd uznesením zo dňa 11.6.2024 na základe
písomného návrhu žalobcov zo dňa 30.4.2024. V uznesení sa s dôvodmi nepripustenia riadne
vyporiadal, pričom s možnosťou alternatívneho vypočutia intervenienta (ako svedka) sa súd prvej
inštancie správne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Žalobcovia sa plne stotožnili aj s argumentáciou súdu v otázke deliteľnosti nehnuteľnosti.
Odmietli rovnako zdôrazňovanie sociálneho aspektu sporu zo strany žalovaného, kedy zdôraznili, že
tento má svoju bytovú otázku trvalo vyriešenú, 26 rokov nevyužil reálnu možnosť nasťahovať sa do
domu, nevyužil možnosť získať výnos z prenájmu, o údržbu domu sa nestaral ani na ňu neprispieval.
Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný mohol pridelené byty kedykoľvek využívať, mal k nim prístup.
Momentálne ich užíva jeho syn, podľa vyjadrenia žalovaného, bez jeho súhlasu. Okrem toho uviedli, že
žalobkyňa v 2. rade v dome bývala výške 12 rokov. Sám žalovaný na súde uviedol, že má vlastný byt,
v ktorom býva, pričom občas býva u svojej partnerky. Nie je z donútenia v cudzom. V súčasnosti syn
žalovaného obýva dva byty, nakoľko medzi bytmi bez povolenia urobil otvor v nosnej priečke.
K otázke svojej kvalifikácie na spravovanie domu zdôraznili, že obaja majú jasnú predstavu o potrebách
domu, o jeho správe a nekončiacej potrebe údržby. O dom sa zaujímajú dlhé roky, so starostlivosťou o
predmet spoluvlastníctva pomáhali aj pôvodnému žalobcovi.
37. V ďalších podaniach strany sporu už len zopakovali svoju argumentáciu prednesenú v konaní pred
súdom prvej inštancie, v podanom odvolaní a vyjadrení odvolaniu.
38. Odvolací súd preskúmal vec, v rozsahu uvádzaných odvolacích dôvodov, ktorými je v zmysle § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „ CSP") viazaný, pričom vec prejednal bez nariadenia

pojednávania, nakoľko v konaní nebolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie a nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem podľa § 385 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny, nemohol odvolaniu žalovaného priznať úspech a podľa § 387
ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil. Rozsudok bol verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 a 3 a § 385 ods. 1 CSP, pričom strany sporu boli o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku upovedomené zákonným spôsobom.
39. Odvolací súd, v kontexte žalovaným špecifikovaných odvolacích dôvodov, preskúmal napadnutý
rozsudok, pričom vo všeobecnosti možno konštatovať, že tento zodpovedal a plne reflektoval všetky
zákonné požiadavky, kladené na súdne rozhodnutie. Ako také bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmateľné, vo svojej obsahovej štruktúre plne konzistentné, prijaté skutkové závery boli ustálené
logicky a zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania. Čo sa týka právneho vyhodnotenia veci,
prvoinštančný súd aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona, pričom ním prijaté právne závery bolo
možné v rámci konania riadne preskúmať a konfrontačne podrobiť právnej analýze v nadväznosti na
vymedzené odvolacie dôvody.
40. Podstatným a nosným odvolacím dôvodom, ktorý bolo potrebné vyhodnotiť a prijať v rámci neho
zásadné stanovisko, bol ten, že súd nesprávne právne posúdil vec v otázke spôsobu a prípustnosti
deliteľnosti spornej nehnuteľnosti, nerešpektujúc názor najvyšších súdnych autorít (najmä názory
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).
41. Je pravdou, že súd prijal zásadne odlišné stanovisko (oproti záverom prijatým v rozhodnutiach
NSSR ) v otázke prípustnosti „horizontálneho" rozdelenia stavby, ktorá svojim charakterom predstavuje
obytný dom, pozostávajúci z viacerých bytových a nebytových jednotiek. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že takýto postup nie je bez ďalšieho dôvodom konštatácie nesprávnosti postupu súdu. Rigidný
záver o nemožnosti odkloniť sa od judikatúrou riešených, či ustálených názorov, by znemožňoval
reflektovanie potrieb spoločnosti, jej neustáleho rozvoja a zmien v nej prebiehajúcich a to nielen v rovine
právnej, ale aj praktickej. Evolutívny vývoj judikatúry (a teda možnosť jej zmeny odrážajúcej potreby
spoločenského vývoja) je aj vyššími súdnymi autoritami prijímaný pozitívne. Túto možnosť pripúšťa
aj ustanovenie § 220 ods. 3 CSP , v zmysle ktorého, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Súd sa vo
svojom rozhodnutí dôvodmi svojho odklonu podrobne zaoberal, pričom svoj záver prijal s poukazom
na skutočnosť, že ani jedno z preskúmaných rozhodnutí NSSR sa nezaoberalo otázkou, že slovenská
právna úprava neobsahuje výslovné oprávnenie súdu zrušiť a vyporiadať podielového vlastníctvo
k bytovému domu zriadením samostatných bytových jednotiek a súčasným zriadením podielového
spoluvlastníctva k spoločným častiam, zariadeniam a príslušenstvu bytového domu. Podľa názoru súdu
absencia úpravy možnosti súdu rozhodnúť takýmto spôsobom (v konaní o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k bytovému domu) spôsobuje nemožnosť rozdelenia nehnuteľnosti z právneho hľadiska
a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že svojim rozhodnutím by súd síce priznal vznik výlučného
vlastníctva k bytom a nebytovým priestorom, ale k časti nehnuteľnosti (spoločné časti, zariadenia,
príslušenstvo, pozemok) by nanovo vytvoril podielové spoluvlastníctvo trvalého charakteru, čím by boli
v podstate subjekty práv nútené zotrvať v podielovom spoluvlastníctve.
42. V právnej otázke týkajúcej sa spôsobu a prípustnosti deliteľnosti spornej nehnuteľnosti odvolací
súd môže prisvedčiť tvrdeniam a argumentácii žalovaného, kedy sa nestotožňuje s právnym názorom
prijatým súdom prvej inštancie. Tento považuje za mimoriadne striktný, kedy nie sú využité možnosti
súdu aplikovať právnu normu na konkrétny skutkový stav tak, aby táto odrážala efektívne a v praxi
potrebné riešenia. Výklad ustanovenia zákona (resp. vo všeobecnosti výklad právnej normy) je možný
realizovať aj extenzívne, kedy súd môže interpretovať rozsah právnej normy širšie, než je v jej texte
doslovne uvedené, samozrejme za rešpektovania a zachovania zákonnosti a pravidiel, stanovených
tým ktorým právnym odvetvím a tou ktorou právnou úpravou. Hoci je nepochybné, že v ustanovení
§ 142 Občiansky zákonník vyslovene neuvádza možnosť rozdelenia bytového domu na jednotlivé
byty a nebytové priestory a zriadenie podielového spoluvlastníctva k spoločným častiam, zariadeniam
domu, či k pozemku, možnosť takéhoto postupu toto ustanovenie rozhodne nevylučuje. Podľa názoru
odvolacieho súdu toto ustanovenie, aj svojim všeobecným charakterom, stanovuje zákonné mantinely
pre súdy pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Vymedzuje postupnosť možností
vyporiadania, jednotlivé spôsoby vyporiadania a určuje zákonné podmienky a predpoklady, ktoré
treba skúmať a hodnotiť za účelom prijatia spravodlivého, ekonomicky udržateľného a efektívneho

rozhodnutia. Vzhľadom na naozaj široké spektrum skutočností, či okolností, ktoré môžu vyvstať pri
užívaní nehnuteľnosti v režime podielového spoluvlastníctva, rôznorodosť nehnuteľností z hľadiska ich
rozsahu, či charakteru, ako aj rôznosť subjektov - nositeľov spoluvlastníckych práv k nim, by bolo temer
nemožné v tomto zákonnom ustanovení konkrétne upraviť všetky sporné momenty a ich riešenia. Preto
súd pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva musí vykladať toto ustanovenie ako
sumárne, síce nevybočovať z jeho rámca a možností, ktoré ponúka, ale pre ten ktorý skutkový stav
hľadať možnosti riešenia aj v iných ustanoveniach zákona, prípadne iných právnych predpisoch. Možno
prijať záver, že pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva je cieľom nastaviť, usporiadať a korigovať
vlastnícke vzťahy novým spôsobom tak, aby to vyhovovalo subjektom vlastníckych práv a aby toto
usporiadanie zodpovedalo možnostiam nášho právneho poriadku. V tejto otázke je dôležité zdôrazniť i
to, že výsledkom vyporiadania podielového spoluvlastníctva stavby musí byť vznik samostatných vecí,
ktorých existencia je funkčne a technicky možná a zároveň je aprobovaná zákonom.
Byty a nebytové priestory sú v právnom zmysle veci, kde úprava vlastníckeho práva k nim, spôsoby
ich nadobúdania, ich spravovanie a úprava vzťahov vlastníkov bytov ( ktorí sú zároveň podielovými
spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení bytového domu) je obsahom špeciálneho zákona č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Ak teda súd pristúpi k vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva k obytnému domu, pozostávajúceho z bytov a nebytových priestorov tak,
že určí výlučné vlastníctvo k nim podľa veľkosti podielov jednotlivých spoluvlastníkov a zároveň zriadi
spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu, rozhodne v medziach zákona (ktorý takéto
funkčné rozdelenie nehnuteľnosti umožňuje a dokonca veľmi podrobne upravuje aj následný spôsob a
podmienky užívania).
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov podľa ktorého vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru
v dome sa nadobúda (okrem iných) aj rozhodnutím štátneho orgánu. Zákon v znení tohto ustanovenia
dokonca odkazuje na § 132 Občianskeho zákonníka, ktorý všeobecne upravuje možnosti nadobúdania
vlastníckeho práva k veci, kedy vlastníctvo možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa názoru odvolacieho súdu aj tento právny rámec poskytuje súdom možnosť vyporiadať podielové
spoluvlastníctvo k obytnému domu jeho horizontálnym rozdelením na samostatné bytové jednotky,
kedy ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 vyslovene uvádza možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva k bytu rozhodnutím štátneho orgánu (teda aj súdu), pričom nešpecifikuje konkrétne
konanie alebo konkrétne okolnosti, za akých toto rozhodnutie môže súd urobiť, ale iba odkazuje na
všeobecné ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto nemožno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie o nemožnosti
právnej deľby nehnuteľnosti jej rozdelením na jednotlivé byty z dôvodu absencie konkrétnej právnej
úpravy, nakoľko právny rámec pre takéto rozhodnutie je daný a možno ho vyvodiť s odkazom
na vyššie uvádzané zákonné ustanovenia, ktoré sa vo svojom obsahu nevylučujú. Práve naopak
poskytujú súdu priestor minimálne analogicky interpretovať zákonom vymedzený právny rámec v
prospech možnosti rozhodnutia vyporiadať spoluvlastníctvo k bytovému domu formou horizontálneho
rozdelenia nehnuteľnosti. Okrem toho je nutné prihliadnuť aj na potrebu efektívneho a praktického
riešenia potrieb spoluvlastníkov, kedy ak etablovanie režimu, upraveného v zákone č. 182/1993 Z.z.,
je pre úpravu vzťahov medzi nimi najlepším možným spôsobom, bolo by v rozpore so zásadou
spravodlivého usporiadania vzťahov, medzi nimi tento režim nezaviesť. Odvolací súd sa preto stotožňuje
so závermi rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní) a
vo všeobecnosti uznáva možnosť horizontálnej deľby obytného domu medzi jeho spoluvlastníkov za
dodržania zákonných predpokladov a podmienok.
Len krajovo možno spomenúť, že rovnako neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že nemožnosť
horizontálnej deľby nehnuteľnosti, spôsobuje aj tá skutočnosť, že v konečnom dôsledku v časti
nehnuteľnosti (spoločné časti a zariadenia domu, pozemky) aj tak súd zriadi nezrušiteľné podielové
spoluvlastníctvo, čo zákon nepripúšťa. Tu je potrebné vychádzať z charakteru bytu ako samostatnej veci,
ktorý, je technicky súčasťou bytového domu, v rámci ktorého sa nachádzajú spoločné priestory. Spôsob
nakladania, užívania a spravovania týchto priestorov upravuje zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý k nim
zriaďuje režim podielového spoluvlastníctva nerozlučne spojeného s výlučným vlastníctvom k bytu. Preto
ak právna úprava konkretizuje úpravu vzťahov k týmto priestorom a presne stanovuje režim vlastníckeho
práva, súd, vychádzajúc zo znenia zákona, môže pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva ( k
časti nehnuteľnosti) zriadiť opätovne ( len v inom rozsahu a režime) aj spoluvlastnícke právo.
Koniec koncov rozdelenie podielového spoluvlastníctva aj tak, že časť spoluvlastníkov nimi aj
ostane, pripúšťa ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy súd môže vec prikázať aj

viacerým spoluvlastníkom. Takýmto spôsobom rozhodol aj súd, kedy sporné nehnuteľnosti prikázal do
podielového spoluvlastníctva žalobcov v podiele 1.
43. V súvislosti s otázkou pripustenia deliteľnosti spornej nehnuteľnosti na jednotlivé bytové a nebytové
jednotky sa odvolací súd stotožňuje s ďalšou argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že (aj s
odkazom na českú judikatúru, kde možnosť rozdelenia obytného domu na bytové a nebytové jednotky a
zriadenie spoluvlastníctva k spoločným častiam a zariadeniam súdom je výslovne upravená zákonom)
súd pristúpi k takémuto rozdeleniu len v prípade, že vzťahy medzi účastníkmi pri užívaní domu sú
po dlhšiu dobu nekonfliktné a ich nezhody nevyžadujú rozhodovanie súdu. V tejto súvislosti odvolací
súd cituje právnu vetu (v konaní viackrát spomenutého) judikátu NS SR -ZSP 1/2023 (rozhodnutie
sp. zn. 5Cdo 156/2021): „ V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže súd
pristúpiť k rozdeleniu spoločného domu na bytové jednotky iba v prípade, že vzťahy spoluvlastníkov
sú z hľadiska užívania domu nekonfliktné." Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že posúdenie
(ne)deliteľnosti stavby patriacej do podielového spoluvlastníctva je otázka skutková a jej riešenie
vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu.
Vychádzajúc z tohto právneho názoru a s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, môže súd vec (nehnuteľnosť) rozdeliť len vtedy, ak je to dobre možné. Výklad tohto
ustanovenia len v kontexte ustálenia technickej deliteľnosti je neprípustný, pretože je potrebné
prihliadnuť aj na iné okolnosti z aspektu ďalšieho možného spolužitia vlastníkov v jednom dome.
Vychádzajúc z logického a sémantického výkladu pojmu „dobre možné" treba ustáliť, že zákonodarca
požaduje preskúmanie všetkých aspektov, dôvodov a následkov rozdelenia nehnuteľnosti, nielen
technických. Aby súd teda mohol ustáliť, že rozdelenie nehnuteľnosti je „ dobre možné", musí mať
osvedčené, že toto jej rozdelenie nebude mať negatívny vplyv na jej funkčnosť, na plnenie požadovaných
funkcií (v tomto prípade zabezpečovanie potrieb bývania), že bude dodržaná účelnosť jej využitia, že
sa po vyporiadaní s ňou bude zaobchádzať tak, aby nedošlo k jej poškodzovaniu, neprimeranému
opotrebeniu a podobne. Rovnako pod túto zákonnú hypotézu (že rozdelenie nehnuteľnosti nie je dobre
možné) možno subsumovať aj prípadné konfliktné, neustálené a spormi znegativizované vzťahy medzi
účastníkmi, ktoré znemožňujú následné spoločné užívanie nehnuteľnosti. V zmysle vyššie uvedeného
možno uviesť, že prítomnosť konfliktných vzťahov medzi spoluvlastníkmi, znemožňuje horizontálnu
deľbu bytového domu, nakoľko táto by bola následne zdrojom sporov. Tu súd odkazuje aj na predložené
právne otázky žalovaného v odvolaní, ktoré smerovali k prijatiu záveru, či disharmónia vzťahov je
dôvodom na nerozdelenie nehnuteľnosti. Je potrebné ustáliť, že práve vo vyššie citovanom rozhodnutí
prijal NSSR v tejto otázke zásadné stanovisko, pričom tak urobil v rámci rozhodnutia publikovaného v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Preto odvolací súd na toto
rozhodnutie odkazuje a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje. Okrem toho otázky, formulované
žalovaným, a ich skúmanie, nepatria do kompetencie odvolacieho súdu, ale predstavujú právnu otázku,
ktorej posúdenie spadá do právomoci dovolacieho súdu.
44. Vychádzajúc z vyššie ustálených teoretickoprávnych východísk preto možno konštatovať, že
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci ktorého sa zaoberal aj skutkovou otázkou o
konfliktnosti vzťahov medzi spoluvlastníkmi, je v plnom rozsahu správne a odvolací súd naň odkazuje.
Ak teda súd prvej inštancie postavil svoj záver o nemožnosti horizontálnej deľby nehnuteľnosti na
dôvode prítomnosti osvedčeného, trvalého a nezmieriteľného konfliktu medzi spoluvlastníkmi, jeho
postup bol správny a v súlade s ustálenou judikatúrou. Možno sa stotožniť tiež s názorom súdu,
že úlohou súdu je vždy vyriešiť ten ktorý skutkový konflikt a usporiadať vec po právnej stránke tak,
aby výsledkom bolo založenie trvalého a rozpory nevyvolávajúceho nastavenia právnych vzťahov. Z
vykonaného dokazovania súd správne ustálil, že vzťahy medzi stranami sporu ( ako spoluvlastníkmi) sú
trvalo rozvrátené, že tento stav trvá dlhý čas (desiatky rokov, v podstate od nadobudnutia nehnuteľnosti
v rámci reštitúcie) a akákoľvek spolupráca alebo participácia strán sporu na spravovaní spoločných
častí a zariadení bytového domu v režime prípadného spoluvlastníctva je vylúčená. Nemožno súhlasiť
s tvrdením žalovaného, že medzi ním a žalobcami konflikt nie je, nakoľko tento v rámci svojej výpovede
sám opísal uvedením rozhodných skutočností. Všeobecne možno povedať, že pod pojem nekonfliktné
vzťahy pri užívaní nehnuteľnosti, možno zaradiť len také vzťahy, ktoré vyhovujú všetkým zúčastneným
subjektom, ktoré sú založené na nenásilí, rešpekte, podieľaní sa na správe spoločnej veci podľa
veľkosti spoluvlastníckych podielov, ústretovej komunikácii, uhrádzaní si svojich záväzkov a nastavení
si spôsobu užívania v súlade so zákonom. V tomto konaní bolo preukázané (výpovede strán sporu,
vrátane výpovede žalovaného, predložené písomné vyúčtovania správkyne), že spoluvlastníci spolu
pre vzájomné animozity dlhodobo nekomunikujú, nepodieľajú sa na spoločnom hospodárení s vecou,

všetky náklady na opravu a údržbu nehnuteľnosti, ako i povinné platby spojené s nájmom, znášal v
priebehu rokov výlučne pôvodný žalobca ( a teraz žalobcovia v 1. a 2.rade), žalovaný sa o nehnuteľnosť
nijako nestaral, túto neobýval, neprenajímal a v podstate ju nechal dlhé roky chátrať (byty, ktoré užíval
v zmysle dohody). Sám žalovaný v rámci výsluchu potvrdil, že do bytového domu neinvestoval nič,
o dom sa staral pôvodný žalobca, tvrdil, že na dom neplatí, na ničom sa nepodieľa. Mal výhrady k
správkyni bytového domu, nepreberal zásielky, neplatil dane z nehnuteľnosti ani nedoplatky za vodu.
Jeho nezáujem o dom bol zrejmý aj z toho, že v podstate umožnil svojim pasívnym postojom to, že do
bytu sa nasťahoval bez jeho vedomia a súhlasu jeho syn, ten tam dokonca prebúral priečku. Okrem
toho bolo nesporné, že pôvodný žalobca sa musel samostatnou žalobou domáhať svojich nárokov v
podobe úhrady časti nákladov za nevyhnutnú opravu a údržbu nehnuteľnosti. Už len tento skutkový opis
(prednesený žalovaným) vylučuje ďalšie fungovanie strán sporu v režime podielového spoluvlastníctva.
Ak zrazu v odvolaní žalovaný tvrdí, že vzťahy medzi ním a žalobcami sú v poriadku, odvolací súd musí
hodnotiť toto jeho tvrdenie ako účelové. V tejto súvislosti možno doplniť, že dôkazné bremeno osvedčiť
normálnosť a funkčnosť vzťahov medzi stranami sporu zaťažovala žalovaného. Dôkazné bremeno totiž
leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie pre seba vyvodzuje priaznivé právne následky, ide o tú
stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Žalovaný však k tejto zásadnej skutkovej
otázke neprodukoval žiadne dôkazy, resp. nenavrhol ich vykonanie, takže odvolací súd (rovnako ako
súd prvého stupňa) ustálil trvalosť, nezvratnosť a vysokú intenzitu rozvrátenia vzťahov medzi stranami
sporu, ktorý bez ďalšieho vylučuje možnosť spolupráce, či komunikácie medzi nimi.
Možnosť horizontálnej deľby nehnuteľnosti nie je dobre možná aj z dôvodu ekonomickej a sociálnej
situácie žalovaného, ktorý opakovane a v priebehu celého konania zdôrazňuje svoju insolventnosť a
nemožnosť prispievať na výdavky spojené s užívaním, opravou, či potrebnou obnovou domu (ktorá
je aj podľa znalca nevyhnutná a potrebná). Rozdelenie nehnuteľnosti v tomto prípade by rozhodne
neodstránilo konflikty medzi stranami sporu a takýmto spôsobom by sa rozhodne nedospelo ku
konečnému riešeniu sporov medzi nimi. Výsledkom súdneho konania totiž musí byť rozumné a
spravodlivé usporiadanie vzťahov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
45. Na základe vyššie uvedeného možno dospieť k záveru , že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
nemožnosť rozdelenia spornej nehnuteľnosti z ekonomického a funkčného hľadiska a jeho postup, kedy
pristúpil k rozhodnutiu o pridelení veci žalobcom s povinnosťou náhrady žalovanému, bol zákonom
aprobovaný a zodpovedal aj potrebe prihliadnuť na ďalšie účelné využívanie veci. Možno sa len
stotožniť so záverom prvostupňového súdu, že to sú práve žalobcovia (aj s prihliadnutím na veľkosť
ich podielov), ktorí dokážu v budúcnosti zabezpečiť riadnu starostlivosť o nehnuteľnosť, jej potrebnú
renováciu a opravy a zároveň dokážu uhradiť žalovanému náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel. Tu
odvolací súd len dopĺňa, že žalobcovia osvedčili svoje finančné pozadie, umožňujúce prijať záver o
ich solventnosti. Naopak žalovaný bohužiaľ nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, a preto
nemá možnosť podieľať sa na starostlivosti o nehnuteľnosť. S týmto (hoci len druhotne) súvisí aj
otázka záujmov nájomníkov, v dome už teraz bývajúcich, kedy vlastník nehnuteľnosti musí týmto
zabezpečiť primeraný štandard bývania, čo opätovne sú schopní poskytnúť len žalobcovia. Tu ešte
možno spomenúť argumentáciu žalovaného, že súd neprihliadol na jeho vek, zdravotný stav, potrebu
bývania v dome a jeho citový vzťah k nemu. Tieto tvrdenia nemožno brať na zreteľ ako rozhodujúce a
osvedčené skutočnosti. Potrebu bývania v dome žalovaný negoval svojim predchádzajúcim správaním,
kedy desiatky rokov nevyužil možnosť v dome bývať, ani tento prenajímať, mal iný byt a rovnako využíval
na bývanie aj byt priateľky. Údajný hlboký citový vzťah ničím neosvedčil, rovnako v rovine neosvedčenej
zostali aj tvrdenia o potrebe užívania bytu zo zdravotných dôvodov.
46. Odvolací súd nad rámec dodáva, že celkový postoj, prístup žalovaného k veciam týkajúcim sa domu,
jeho neochota komunikovať so spoluvlastníkmi a uhrádzať časť výdavkov spojených s hospodárením
s nehnuteľnosťou, možno do istej miery kvalifikovať aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Vlastníkovi nehnuteľnosti totiž nesvedčia len pôžitky z nej vyplývajúce, ale je jeho povinnosťou plniť
si aj svoje povinnosti s ňou spojené. Ak po celú dobu trvania spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti
žalovaný neuhrádzal žiadne platby s nehnuteľnosťou spojené, túto nijako nezhodnocoval, nevynaložil
žiadne úsilie na jej udržanie, rozhodne nekonal v súlade s požiadavkou riadneho hospodárenia.
47. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, keď prikázal nehnuteľnosť do vlastníctva žalobcov
a týchto zaviazal na zaplatenie primeranej náhrady žalovanému. Dôvodne vychádzal aj zo záverov
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O.
č. XX/XXXX zo
dňa 27.3.2023, v ktorom bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľnosti na sumu 1.542,357,49

eur. Relevantnosť a správnosť záverov tohto znaleckého posudku sa žalovanému v konaní nepodarilo
spochybniť, nakoľko jeho námietky zostali len v rovine tvrdení bez opory vo vykonanom dokazovaní.
Jednoducho súdu v priebehu súdneho konania neposkytol žiadny iný dôkaz (a vykonanie takého ani
nenavrhol), ktorý by mal po obsahovej a odbornej stránke spôsobilosť vyvrátiť správnosť určenia
všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vo vyššie uvedenom znaleckom posudku. Súd v súlade so zákonom
vyhodnotil listinný dôkaz predložený žalovaným - vyjadrenie realitnej kancelárie E. I. k trhovej cene
nehnuteľnosti, ako oneskorene podaný ( resp. podaný v hrubom rozpore so sudcovskou koncentráciou
konania). Civilné sporové konanie je konaním, ktoré preferuje a prísne uplatňuje zodpovednosť strán za
výsledok sporu. Tá je bez ďalšieho tvorená aj tým, že strana sporu je povinná riadne a včas uplatňovať
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany tak, aby boli tieto naakumulované už v počiatočnej
fáze súdneho konania. Týmto zákonodarca chcel predchádzať obštrukčným postupom strán sporu, ktoré
súdu predkladali dôkazy (ktoré mali a mohli predložiť už skôr) aj po niekoľkých rokoch od začatia konania,
čím toto zbytočne predlžovali. Ak teda žalovaný predložil listinný dôkaz až v záverečnej fáze konania
(trvajúceho dlhú dobu), je tento jeho postup rozhodne v rozpore s ustanovením § 153 ods. 1 CSP.
48. Ďalší odvolací dôvod, napĺňajúci ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP, bol podľa žalovaného
nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý rozhodoval nad rámec žalobného petitu. Je pravdou,
že v žalobe, podanej pôvodným žalobcom dňa 8.7.1998, sa v petite uvádza, že pôvodný žalobca
žiada o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - v k.ú. P. - V.,
zapísanými na LV č. XXXX ako parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X. Možno prisvedčiť skutkovému tvrdeniu
žalovaného, že do petitu žaloby pôvodný žalobca zjavne opomenul uviesť stavbu - obytný dom, a
táto chyba sa v priebehu súdneho konania neodstránila. Podľa názoru odvolacieho súdu by však
bolo mimoriadne formalistické a najmä nelogické, keby súd vyhodnotil takúto vadu ako podstatnú a
spôsobujúcu nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. K otázke formulácie žalobného návrhu v petite
žaloby a vymedzenia rozsahu žaloby, odvolací súd uvádza, že podstatným pre vymedzenie predmetu
sporu je obsah žaloby ako takej, ak je zrejmé, čoho sa táto žaloba týka a čo sleduje. Už v samotnej
žalobe pôvodný žalobca súdu uvádzal a jednoznačne a nezameniteľne špecifikoval predmet sporu,
kedy vyporiadanie podielového spoluvlastníctva primárne vzťahoval na obytný dom a následne aj
ním súvisiace pozemky. Rovnako v žalobe opisované skutkové okolnosti sa viazali na otázku správy,
údržby domu, nepodieľaní sa žalovaného na výdavkoch spojených s užívaním domu, ako aj výdavkoch
spojených s jeho opravami. Z obsahu žaloby bolo zrejmé, čo je predmetom sporu a čoho sa žalobca
domáha ( teda vyporiadania podielového spoluvlastníctva k stavbe aj pozemkom, prikázanie týchto
vecí do jeho výlučného vlastníctva a určenia náhrady žalovanému za jeho spoluvlastnícky podiel
zodpovedajúcu 1/3 ceny nehnuteľnosti). Treba zdôrazniť tiež to, že všetkým zúčastneným subjektom
( vrátane žalovaného) bolo v priebehu celého konania jasné, že vyporiadanie sa týka najmä obytného
domu, k tomuto smerovala argumentácia strán sporu a k tejto otázke sa vykonávalo aj rozsiahle
dokazovanie. Odvolací súd preto, aj s odkazom na ustálenú judikatúru, nemôže prisvedčiť tvrdeniu
žalovaného v odvolaní, že predmetom sporu bolo len vyporiadanie pozemkov. V krátkosti ešte možno
spomenúť, že v písomnom podaní pôvodného žalobcu zo dňa 10.9.2018 (č.l. 733) došlo k špecifikácii
návrhu, kedy pôvodný žalobca vyjadril súhlas s vyplatením sumy 177.000,- eur žalovanému pre účely
náhrady za jeho podiel. Avšak ako bolo v tomto podaní výslovne konštatované, táto jeho ponuka má
byť chápaná ako ústretové gesto na dosiahnutie dohody so žalovaným a pri stanovení výšky jeho
ponuky si túto vyhradil zmeniť, pokiaľ by ju žalovaný neprijal. Tu treba podotknúť, že stanovenie tejto
sumy na vyplatenie žalovaného nepredstavovalo konečné vymedzenie petitu, čo do rozsahu zaplatenia
náhrady. Jednoznačne v priebehu konania pôvodný žalobca (aj súčasní žalobcovia) zotrvali na svojej
požiadavke určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a z nej vychádzať. Celkovo teda možno ustáliť, že
predmetom konania bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak k stavbe ako aj k pozemkom,
pričom strana žalobcov navrhovala prikázať nehnuteľnosti do ich vlastníctva a vyplatiť žalovaného
vo výške zodpovedajúcej jeho podielu. Ak teda v záverečnej fáze konania bol vyhotovený znalecký
posudok, ktorý určil aktuálnu všeobecnú hodnotu vyporiadavaných nehnuteľností a žalobcovia sa s
jeho závermi stotožnili, nemožno tento ich postoj kvalifikovať ako zmenu žalobného návrhu, nakoľko
od začiatku bolo zrejmé, že konkrétna suma výplaty náhrady sa určí v priebehu súdneho konania,
pričom žalobcovia vo všeobecnosti navrhli vyplatiť žalovanému náhradu zodpovedajúcu výške jeho
spoluvlastníckeho podielu.
V tejto súvislosti sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkou žalovaného, že súd nerozhodol o jeho
vzájomnom návrhu. Tu naozaj možno plne odkázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kedy súd
prvej inštancie, s odkazom na odbornú literatúru, konštatoval, že v konaní o vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva návrh protistrany na iný spôsob vyporiadania nie je považovaný za vzájomný návrh a
samostatne výrokom sa o tomto nerozhoduje.
49. Námietka žalovaného smerovala tiež k údajnému vylúčeniu jeho osoby z dokazovania o deliteľnosti
veci, čo malo naplniť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V tejto otázke odvolací súd
neustálil porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces a to z viacerých dôvodov. V prvom rade
otázka možnej reálnej a technickej deliteľnosti domu (v rámci horizontálnej deľby na jednotlivé byty a
nebytové priestory) nebola v konaní sporná, z tohto skutkového záveru vychádzal aj súd a s týmto sa
stotožňuje aj odvolací súd. Otázku deliteľnosti vyriešil už znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva
O. univerzity v O. č. 41/2016 zo dňa 25.4.2016, ktorý takéto delenie pripustil, pričom tento posudok
časovo predchádzal znaleckému dokazovaniu, z ktorého mal byť údajne vylúčený žalovaný. Ďalšie
znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom bol znalecký posudok Ústavu inžinierstva O. univerzity v O. č.
34/2023 zo dňa 27.3.2023, už bolo správne zamerané len na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností.
Ak teda súd v tomto prípade nepripustil otázky žalovaného smerujúce k otázke deliteľnosti, jeho postup
bol hospodárny a efektívny, nakoľko túto skutkovú otázku mal v konaní vyriešenú. Duplicita vykonania
dôkazu o už osvedčenej skutočnosti by predstavovala neprijateľný postup súdu, došlo by k zbytočnému
predlžovaniu konania a navyšovaniu jeho trov. Nakoľko teda súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že dom
bol technicky deliteľný, je tvrdenie žalovaného o vylúčení z dokazovania o deliteľnosti nelogické. Okrem
toho, v súvislosti s nariadením sporného znaleckého dokazovania, bola spojená aj povinnosť zložiť
preddavok na trovy dôkazu, ktorá bola uložená tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Žalovaný preddavok
nezložil. V zmysle § 253 CSP, ak súd ustanoví v konaní znalca uloží strane povinnosť zložiť preddavok
v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana preddavok nezloží, súd v
zmysle zákona navrhnutý dôkaz nevykoná. Už toto ustanovenie, aj vzhľadom ku skutočnosti, že pomery
žalovaného v priebehu konania boli skúmané a výsledkom bolo neoslobodenie od súdnych poplatkov,
odôvodňovalo vylúčenie žalovaného zo znaleckého dokazovania. K tomuto ale súd nepristúpil a umožnil
žalovanému (resp. jeho právnemu zástupcovi) na následnom pojednávaní klásť znalcovi doplňujúce
otázky v súvislosti s vypracovaním tohto znaleckého posudku. Rovnako pri zadávaní otázok na znalca
súd tohto v uznesení vyzval, aby sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného voči predchádzajúcemu
znaleckému posudku (č.l. 910). Možno teda ustáliť, že v odbornej otázke deliteľnosti obytného domu,
súd nevylúčil žalovaného z dokazovania. Otázka deliteľnosti bola vyriešená v prospech žalovaného,
kedy bolo skutkovo ustálené, že technické a funkčné rozdelenie nehnuteľnosti je možné.
50. Ako neopodstatnený súd vyhodnotil aj odvolací dôvod žalovaného, spočívajúci v nevykonaní
ním navrhovaných dôkazov a to výsluchu svedkyne F. J. (správkyne obytného domu) a p. I. R..
V prípade oboch navrhnutých dôkazov možno konštatovať, že tieto neboli navrhnuté v súlade so
zásadou sudcovskej koncentrácie konania. Na pojednávaní dňa 3.6.2021 zákonný sudca predniesol
stranám sporu v zmysle § 181 ods. 2 CSP svoje predbežné právne posúdenie veci, uviedol ktoré
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a ktoré dôkazy
vykoná. V uznesení, ktorým následne pojednávanie odročil, zaviazal strany sporu, aby v lehote 30
dní predniesli podstatné skutkové tvrdenia a označili dôkazy na ich preukázanie v zmysle § 181 ods.
4 CSP. V tejto lehote žalovaný zaslal súdu vyjadrenie (č.l. 851), kde okrem iného zhrnul návrhy na
vykonanie dokazovania, avšak návrhy na výsluch p. J. a p. I. R. absentovali. Dokonca aj následne
na pojednávaní dňa 25.4.2024 uviedol súdu do zápisnice, že iné návrhy na vykonanie dokazovania
nemá. Preto možno jednoznačne ustáliť, že prednesenie návrhu na vykonanie výsluchu týchto osôb na
pojednávaní dňa 11.6.2024, predstavovalo zásadné porušenie sudcovskej koncentrácie konania. Bez
ďalšieho totiž možno konštatovať, že tieto prostriedky procesnej obrany mohol žalovaný uplatniť skôr, čo
však neurobil, a preto ich nevykonanie, resp. neprihliadnutie na ne súdom prvej inštancie predstavovalo
zákonný spôsob vyhodnotenia tejto situácie, ktorý jednoznačne umožňuje ustanovenie § 153 CSP.
Ako už bolo vyššie uvedené, civilné sporové konanie je založené na princípe zodpovednosti strany za
výsledok konania, kedy pre úspech v konaní sa vyžaduje hospodárny, efektívny postup strany v podobe
predkladania návrhov na vykonanie dokazovania včas. Okrem toho možno prisvedčiť aj záverom súdu
prvej inštancie, že takéto dokazovanie by nemalo vplyv na výsledok konania, nakoľko by neovplyvnilo
otázku ustálenia skutkového stavu, relevantného pre rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti súd preskúmal aj postup súdu v súvislosti s rozhodnutím o nepripustení p. I.a R., ako
intervenienta, do konania. P. I. R., syn žalovaného, oznámil vstup do konania na strane žalovaného,
podaním, doručeným súdu dňa 13.8.2023. Toto oznámenie bolo podané už v čase, kedy súd prvej
inštancie „skoncentroval" konanie podľa ustanovenia § 184 ods. 4 CSP. Intervenient teda vstúpil do
konania v čase, kedy už strany sporu nemohli uplatňovať nové prostriedky procesnej obrany alebo

procesného útoku. Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu
jeho vstupu. Civilný sporový poriadok upravuje postup súdu pri rozhodovaní o prípustnosti intervencie
v ustanovení § 83, kedy o tomto môže rozhodnúť len na návrh. Vo všeobecnosti proti rozhodnutiu o
prípustnosti intervencie nie je prípustné odvolanie. Preto súd postupoval správne, keď s intervenientom
konal (bez rozhodovania o jeho pripustení) až do okamihu, kedy námietku proti pristúpeniu intervenienta
podali žalobcovia. Tí tak urobili v podaní zo dňa 2.5.2024. Na najbližšom pojednávaní súd uznesením
rozhodol o nepripustení intervenienta do konania a až následne vyhlásil rozsudok vo veci samej. Jeho
postup bol preto plne v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a takýmto postupom
nezasiahol do procesných práv strán sporu. Tvrdenie žalovaného, že týmto postupom znemožnil súd
vypočutie p. I., či už ako svedka alebo intervenienta, je nelogické, nakoľko výsluch jeho osoby (a je jedno
či v pozícii svedka alebo intervenienta) mohol žalovaný navrhnúť kedykoľvek (a rozhodne skorej ako na
pojednávaní dňa 11.6.2024) v podstate tesne pred prednesom záverečných rečí a vyhlásení uznesenia
o skončení dokazovania.
51. Odvolanie žalovaného smerovalo aj voči rozhodnutiu o trovách konania, ktoré žalovaný považoval
za rozhodnutie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Je pravdou, že konanie o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je konaním, kde súd nie je viazaný žalobným návrhom a môže žalobný
návrh prekročiť alebo prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú
(§ 216 CSP). Rovnako možno
prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že v tomto type konania, kedy sa koná a rozhoduje o vlastníctve každej
strany sporu a je vždy povinnosťou súdu vyrovnať prípadné odňatie vlastníckeho práva poskytnutím
primeranej náhrady, nemožno určiť po kvantitatívnej stránke úspech v konaní len jednej strane.
Spravidla sa naozaj javí ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania, aby každý zo
spoluvlastníkov znášal svoje náklady konania sám a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka.
Avšak aj z tohto všeobecného pravidla možno upustiť v prípade, ak priebeh súdneho konania, postoje
strán sporu v konaní, či výsledky dokazovania napĺňajú charakter zvláštnych alebo mimoriadnych
okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť a ktoré musí vyhodnotiť v súlade so zásadou spravodlivého
vyriešenia sporu. V tejto súvislosti odvolací súd cituje rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 138/2022 podľa ktorého: „ Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a
žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a
na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že
pravidlom v obdobnom spore je to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady sporu znášať sám
a náhradu trov konania strane možno priznať, len ak by boli dané „ zvláštne" dôvody, je mimo rámca
úpravy v§ 255 Civilného sporového poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Samotný Ústavný súd v tomto
prípade judikoval možnosť odklonu od rigidného postoja súdov, ktoré v prípade konania o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, vzhľadom na jeho charakter, rozhodovali o trovách konania tak, že žiadna
zo strán nemá právo na ich náhradu. V odôvodnení tohto rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky
ďalej konštatoval, že aj konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa
CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Samotná
skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je dôvodom na to, aby z ústavného
hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto konaní si každá zo strán musí
znášať svoje trovy. Otázkou rozhodovania o náhrade trov konania nie je to, aký prospech strana na
základe rozhodnutia súdu dostane, ale to, ako sa k tomuto prospechu musela pričiniť.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s vyššie špecifikovanými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky
a tieto interpretuje ako možnosť súdu aplikovať ustanovenie § 255 CSP aj na konanie tohto typu. Podľa
§ 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Možno prisvedčiť
argumentom súdu prvej inštancie, uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, ktorý prihliadol na postoje
strán sporu v konaní (kedy žalobcovia konzistentne zotrvávali na žalobe a žiadali prikázať nehnuteľnosti
do vlastníctva s povinnosťou výplaty náhrady žalovanému, naopak žalovaný v priebehu konania svoje
postoje menil). Súd teda rozhodol v spore v súlade so žalobou, teda spôsobom navrhnutým žalobcami,
preto z pohľadu rozhodovania o náhrade trov konania možno tento výsledok vyhodnotiť ako úspech vo
veci na strane žalobcov. Nosným argumentom súdu, s ktorým sa odvolací súd rovnako stotožňuje, je
ten, že dôvodom podania žaloby bolo správanie žalovaného, ktorý sa o spoločnú nehnuteľnosť nestaral,
nehradil svoju časť výdavkov, nebol prístupný komunikácii ani dohode a preto bolo logickým vyústením,
že pôvodný žalobca nechcel zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu so žalovaným. Bol to teda žalovaný, ktorý
dal príčinu na podanie žaloby, čím na strane žalobcov vznikli výdavky a trovy, ktoré by inak nemuseli

znášať. Tieto im vznikli v dôsledku správania a postupu žalovaného a bolo by nespravodlivé im ich
náhradu nepriznať. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd potvrdzuje aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa o trovách konania, nakoľko toto vychádza z podložených právnych úvah, s ktorými je možné sa
stotožniť.
52. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, vysporiadaním sa so všetkým odvolacími dôvodmi,
uvádzaným žalovaným, súd musí konštatovať vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a tento
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. Záverom možno len poukázať na skutočnosť, že vyriešenie sporu
spôsobom, ako to urobil súd prvej inštancie, zodpovedá v plnej miere spravodlivému usporiadaniu
vzťahov medzi stranami sporu a ako jediné riešenie je schopné zabezpečiť trvalé zastabilizovanie
vlastníckych práv k spornej nehnuteľnosti. Toto riešenie pomôže aj žalovanému, kedy mu vyrieši jeho
ekonomickú situáciu a umožní mu sústrediť sa na riešenie svojho zdravotného stavu ako aj osobných
vzťahov v rodine.
53. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia
§ 396
ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní, a preto
im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
Tu odvolací súd odkazuje aj na dôvody uvádzané v bode 51 tohto rozhodnutia, ktoré možno aplikovať
aj na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.
54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Po