{"guid": "b3049cee-9917-4d08-8a9a-88d9db233c20:d4facee4-5e77-4239-a83d-dd844e1b9c07", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1", "spisova_znacka": "14Co/32/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/32/2025 z 19. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. mája 2026, sp. zn. 14Co/32/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1", "identifikacne_cislo": "1298898595", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2026-05-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4facee4-5e77-4239-a83d-dd844e1b9c07", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/32/2025\n1298898595\n19. 05. 2026\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2026:1298898595.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobcov: 1. R.. R. T., Y.., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom P. 9, P., 2. R.. P. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K. 4, P., zastúpení: Erben & Erben,\nadvokátska kancelária, s.r.o., sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111, proti žalovanému: S.. I.\nR., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XX, P., zastúpený: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., sídlom\nSasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa\n11.6.2024, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa\n11.6.2024, p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi v 1. a 2. rade p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-13C/200/1998-1400 zo dňa 11.6.2024 zrušil podielové\nspoluvlastníctvo žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva\nč. XXXX pre okres P. II, obec P.-I., katastrálne územie V., vedenom Okresným úradom Bratislava\n- katastrálnym odborom, a to k pozemku - parcele registra „C\" parc. č. XXXXX/X, druh pozemku:\nzastavaná plocha a nádvorie, o výmere XXX m2, k pozemku - parcele registra „C\" parc. č. XXXXX/X,\ndruh pozemku: záhrada, o výmere XXX m2, a k stavbe súp. č. XXX, druh stavby: bytový dom, popis\nstavby: „Ob. dom\", postavenej na pozemku - parcele registra „C\" parc. č. XXXXX/X ( výrok I.). Prikázal\nnehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre okres P. II, obec P.-I., katastrálne územie V.,\nvedenom Okresným úradom P. - katastrálnym odborom, a to pozemok -parcelu registra „C\" parc. č.\nXXXXX/X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere XXX m2, pozemok - parcelu registra\n„C\" parc. č. XXXXX/X, druh pozemku: záhrada, o výmere XXX m2, a stavbu súp. č. XXX, druh stavby:\nbytový dom, popis stavby: „Ob. dom\", postavenú\nna pozemku - parcele registra „C\" parc. č.\nXXXXX/X, do podielového spoluvlastníctva žalobcu\nv 1. rade v podiele X/X a žalobkyne v 2. rade\nv podiele X/X (výrok II.). Zaviazal žalobcu v 1. rade na povinnosť zaplatiť žalovanému titulom náhrady\nza jeho spoluvlastnícky podiel sumu 257.059,57 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).\nZaviazal žalobkyňu v 2. rade na povinnosť zaplatiť žalovanému titulom náhrady za jeho spoluvlastnícky\npodiel sumu 257.059,57 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Žalobcovi v 1. a 2. rade\npriznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok V.).\n\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 8.7.1998 sa\npôvodný žalobca R.. J. T. (nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX) domáhal voči žalovanému vydania\nrozhodnutia, ktorým by zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim\nsa v katastrálnom území V., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, a aby predmetné nehnuteľnosti\nprikázal do jeho výlučného vlastníctva s tým, že žalobca by bol povinný žalovanému za náhradu jeho\nspoluvlastníckeho podielu vyplatiť čiastku zodpovedajúcu X/X ceny nehnuteľností. Po smrti pôvodného\nžalobcu súd pokračoval v konaní s jeho dedičmi a to R.. R. T., Y.. (ako žalobcom v 1. rade) a R.. P. T.\n(ako žalobkyňou v 2. rade).\n3. Pôvodný žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi\nnehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX ako\nparcela č. XXXXX/X (zastavaná plocha) a parcela č. XXXXX/X (záhrada), a to pôvodný žalobca v X/Xnách a žalovaný v X/X-ine. Predmetná zastavaná plocha predstavuje nájomný dom obývaný cudzími\nnájomníkmi. Uvedené nehnuteľnosti získali reštitúciou od Bytového podniku Bratislava 2 na základe\ndohody o veci zo dňa 2.10.1991 a to pôvodný žalobca 1/2, žalovaný 1/4 a S.. D. Q. 1. Z dôvodu vážnych\nrozporov medzi žalovaným a p. Q. (súrodenci) táto odpredala svoj spoluvlastnícky podiel zmluvou\nzo dňa 2.4.1997 pôvodnému žalobcovi a žalovanému, čím sa pôvodný žalobca stal spoluvlastníkom\nnehnuteľnosti v podiele 2/3 a žalovaný v podiele 1/3. Pôvodný žalobca uviedol, že medzi ním a\nžalovaným dochádza k vážnym nezhodám ohľadne výkonu spoluvlastníckych práv s tým, že žalovaný\nneakceptuje rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, ničím sa nepodieľa na prevádzke, správe a údržbe\ndomu, neprispieva na daň z nehnuteľnosti s odôvodnením, že je nesolventný, resp. nemá peniaze.\nŽalovaný odmieta participovať na nákladoch spojených s nevyhnutnými opravami domu, pohľadávka\npôvodného žalobcu voči žalovanému z tohto titulu dosahovala čiastku 3.730,01 eur. Žalovaný odmietol\nparticipovať aj na ďalších nákladoch (oprava zvončeka a elektrického vrátnika, poistenie domu, výmena\nschodiskových okien a vstupných dverí, úprava záhrady, maliarske práce na schodisku), hoci potrebnosť\nrealizovaných opráv bola nevyhnutná aj v zmysle znaleckého posudku č. XXX/XXXX znalca S.. Q.. Tiež\nneplatí nájomné za priestory, ktorých prenajatie mal zabezpečiť, ani zálohy za služby spojené s bývaním.\nSústavne sa však domáha podielu z nájomného za rok 1997, hoci je zrejmé, že hospodárenie viedlo\nk strate. Pôvodný žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti nie je možné reálne rozdeliť. Je to výlučne pôvodný\nžalobca, ktorý sa o nehnuteľnosti stará a plní si povinnosti spoluvlastníka, čím supluje zákonnú povinnosť\nžalovaného. Pôvodný žalobca deklaroval, že je schopný do budúcnosti zabezpečiť riadny výkon práv k\nnehnuteľnostiam, plynule zabezpečovať potreby nájomníkov. Nemožno od neho spravodlivo požadovať,\naby zotrval so žalovaným v spoluvlastníckom vzťahu. Viackrát sa pokúšal o mimosúdnu dohodu so\nžalovaným avšak bezúspešne.\n4. Žalobcovia (dedičia po pôvodnom žalobcovi) zotrvali na podanej žalobe a domáhali sa zrušenia\npodielového spoluvlastníctva, prikázania nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva za peňažnú\nnáhradu žalovanému vo výške 514.119,16 eur.\n5. Žalovaný nesúhlasil so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak,\nako to žiadali žalobcovia. Mal za to, že predmetom sporu je obytný dom, v ktorom sa nachádza XX\nbytov a nič nebráni jeho technickému rozdeleniu. Vyjadril sa, že žalobca okupuje priestory domu nad\nrámec spoluvlastníckeho podielu, násilím si prisvojil garsónku na 4. poschodí, garsónku v suteréne aj\nsušiareň. Zmocnil sa časti nehnuteľnosti tým, že ju odkúpil od sestry žalovaného. Konanie žalobcu sa\nprieči dobrým mravom, kedy jeho jediným záujmom je získať celú nehnuteľnosť a urobiť z nej objekt\nsvojho zisku. Žalobca sa správa ako jediný vlastník, zadržiava výnosy z nehnuteľnosti pre seba, o\nničom ho neinformuje, nežiada si od neho súhlas, svojvoľne robí opravy domu. Rovnako bez jeho\nvedomia a súhlasu vykonáva pôvodný žalobca stavebné úpravy bez toho, aby to oznámil príslušnému\nstavebnému úradu. Svojim postupom porušuje § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy ako podieloví\nspoluvlastníci majú o veci rozhodovať spoločne a nerozdielne. Preplatenie už realizovaných stavebných\núprav si pôvodný žalobca od neho uplatnil faktúrou, vystavenou na sumu 3.730,01 eur. Rovnako\nžalobca poveril firmu T. (S.. F. J.) výkonom správy obytného domu a to bez jeho vedomia a súhlasu.\nRovnako vytvoril bez súhlasu a vedomia žalovaného v suteréne nebytový priestor, zriadil na záhrade\nkrb, vymenil neštandardným spôsobom okná. Podľa názoru žalovaného nešlo o nevyhnutné opravy\na úpravy, pôvodný žalobca postupuje bez plánu a chaoticky. Rovnako uviedol, že v obytnom dome\nužíva rodičovský byt, ku ktorému ho viažu citové spomienky a zodpovednosť k rodičovskému majetku.\nŽiadal teda rozdelenie nehnuteľnosti podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, prípadne žiadal žalobu\nzamietnuť s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ako dôvody hodné\n\nosobitného zreteľa označil skutočnosť, že v dome (rodičovskom byte) strávil detstvo a má k nemu citové\nspomienky, je v pokročilom veku. Je jeho záujmom v dome trvalo bývať, čím bude môcť lepšie využiť\nblízkosť špecializovaných zdravotných zariadení a nemocníc.\n6. Následne v konaní žalovaný navrhol, aby súd vyporiadal podielové spoluvlastníctvo takým spôsobom,\nže by rozčlenil obytný dom na jednotlivé bytové jednotky a iné priestory a následne by jednotlivé byty\nprikázal do vlastníctva pôvodnému žalobcovi a žalovanému (konkrétne žiadal priznať do vlastníctva\ndvojizbový byt č. X, . dvojizbový byt Z. jednoizbový byt Z., garsónku č. X,. práčovňu, pivnicu č. X, . pivnicu\nč. X . a pivnicu č. X.) s tým, že žalobca\nby bol povinný zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielu\nzodpovedajúcu sumu (určenú znalcom). Mal za to, že ide o bytový dom s bytmi a jedným nebytovým\npriestorom,\nčo jednoznačne vedie k záveru o deliteľnosti spoločnej veci v\nrežime rozčlenenia na jednotlivé byty a ich prikázanie spôsobom podľa výšky spoluvlastníckych podielov\njednotlivým spoluvlastníkom. Nehnuteľnosti sú deliteľné nielen technicky ale aj funkčne a ekonomicky,\npričom takáto deľba zohľadní existujúce užívacie vzťahy a bytovú potrebu žalovaného a jeho rodiny.\n7. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, na jeho základe a vychádzajúc zo zhodných tvrdení\nsporových strán ustálil skutkový stav, kedy vychádzal z ustálených spoluvlastníckych vzťahov medzi\nžalobcami a žalovaným, potvrdených aj obsahom listu vlastníctva č. XXXX. Žalobcovia aj žalovaný\n(každý samostatne) vlastnia spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3. Prvoinštančný súd konštatoval, že\npôvodný žalobca vykonal na obytnom dome nevyhnutné opravy v zmysle znaleckého posudku S.. R.\nQ. č. XXX/XXXX, pričom podľa znalca bolo povinnosťou vlastníka objektu tieto nedostatky odstrániť.\nŽalovaný sa na týchto nákladoch za opravu odmietol podieľať, preto pôvodný žalobca uplatnil svoj\nnárok na úhradu sumy 3.275,22 eur ako podielu žalovaného na vynaložených nákladoch na opravu,\nsprávu a údržbu nehnuteľnosti, vrátane splátok poistného na súde. Rozsudkom zo dňa 5.5.2017 č.\nk. 14C/318/1999-904 Okresný súd Bratislava II uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n3.073,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,60 % ročne od 10.4.2001 do zaplatenia, vo zvyšku\nžalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania o žalobe\nv rozsahu 93,86\n%. Tým istým rozsudkom súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie sumy 3.308,41 eur\ntitulom jeho podielu na nájomnom za desať bytov v dome za obdobie od roku 1997 do 16.5.2001. V rámci\ntohto konania pôvodný žalobca na pojednávaní dňa 6.10.2010 uviedol, že ako väčšinový spoluvlastník\nnehnuteľnosti prijal zásadu hospodárenia, že obaja spoluvlastníci platia na účet domu nájomné za všetky\nbyty, s ktorými hospodária, a to vo výške regulovaného nájomného. Súčasťou tejto zásady hospodárenia\nso spoločnou vecou je, že na rekonštrukciu bytov, ktorých užívanie majú rozdelené, používajú vlastné\nfinančné prostriedky a rekonštrukciu robia v rozsahu podľa vlastného uváženia. Žalovaný v tomto čase\ndisponoval dvomi dvojizbovými bytmi a jedným suterénovým priestorom, ktoré neužíva, ktoré neprenajal\na ani za ne neplatí regulované nájomné.\n8. V sprievodnej správe k materiálom a hospodárskych výsledkoch obytného domu z mája 2011,\nvypracovanej správkyňou obytného domu S.. F. J. - T., je uvedené, že žalovaný za posledných 13\nmesiacov nezaplatil žiadny naň pripadajúci podiel z výdavkov, ktoré boli účelne vynaložené na údržbu a\nopravu domu, žiadne nájomné za bytové jednotky, ktorými disponuje. Neuhrádza rovnako služby spojené\ns užívaním bytov. Tieto náklady sú mu preto priebežné odrátavané z jeho podielu vybraného nájomného.\nDeficit na účte pre služby spojené s užívaním bytov dlhodobo vykrýva pôvodný žalobca, pričom podiel\nna vybranom nájomnom pripadajúcom na žalovaného nepokrýva celú výšku nákladov, a preto tento\nrozdiel musí znášať druhý spoluvlastník ( pôvodný žalobca). Zo sumarizovaného prehľadu príjmov a\nvýdavkov za obdobie 1997-2010, vypracovaného správkyňou, súd zistil, že výsledkom hospodárenia\nbola strata v sume 4.098,39 eur. V prehľadne kompenzácií dlhov žalovaného voči pôvodnému žalobcovi\nz neuhradeného nájomného, služieb spojených s užívaním bytov, údržby a vykonaných opráv za roky\n1997-2010 z podielu, ktorý žalovanému prináleží z vybraného nájomného, vypracovanom správkyňou,\nje uvedené, že neuhradené dlhy žalovaného voči žalobcovi za uvedené obdobie sú vo výške 16.781,15\neur. Listom zo dňa 14.1.2011 žalovaný v celom rozsahu odmietol uhradiť pôvodnému žalobcovi faktúru č.\nXXXXXX zo dňa 28.12.2010, ktorou tento vyfaktúroval žalovanému alikvotnú časť nákladov na poistenie\ndomu, údržbové a záhradné práce, revíziu plynu a opravy v celkovej výške 716,60 eur. K faktúre boli\npriložené i dodávateľské faktúry.\n9. Z potvrdenia o vedení účtov klienta R.. R. T., Y.. vyplýva, že žalobca v 1. rade mal na bežnom účte\nzostatok ku dňu 10.5.2024 vo výške 260.225,08 eur. Z potvrdenia o vedení účtov klienta R.. P. T. vyplýva,\nže žalobkyňa v 2. rade mala na bežnom účte ku dňu 10.5.2024 sumu 257.361,48 eur.\n\n10. Z emailovej komunikácie právnych zástupcov sporových strán z obdobia od 31.5.2024 do 7.6.2024\nje zrejmé, že právny zástupca žalovaného ponúkol žalobcom taký spôsob vyporiadania podielového\nspoluvlastníctva, že by mu žalobcovia za jeho spoluvlastnícky podiel poskytli náhradu vo výške 700.000,eur s tým, že každá zo strán si bude znášať svoje trovy konania. Právny zástupca takýto návrh žalobcov\nodmietol, nakoľko považoval požadovanú sumu za nereálnu a rovnako nesúhlasil s tým, aby si strany\nznášali svoje trovy konania.\n11. Z obsahu znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. XX/XXXX zo dňa\n25.4.2016 prvostupňový súd zistil, že všeobecná hodnota nehnuteľností je 1.113.000,-eur. Reálna deľba\nnehnuteľnosti, zodpovedajúca veľkosti spoluvlastníckych podielov nie je z technického hľadiska možná\nvzhľadom na dispozičné riešenie bytového domu. Rozdelenie nehnuteľnosti podľa podielov na jednotlivé\nbyty s presnou špecifikáciou spoločných častí, zariadení a príslušenstva bytového domu podľa zákona\nč. 182/1993 možné je, pričom znalecký ústav navrhol aj konkrétne rozdelenie jednotlivých bytov a\nnebytového priestoru s tým, že pôvodný žalobca by bol povinný zaplatiť žalovanému finančné vyrovnanie\nvo výške 3.222,59 eur. Bolo tiež konštatované, že technické zhodnotenie obytného domu po vložení\ninvestícií zo strany pôvodného žalobcu bolo vo výške 84.685,43 eur bez DPH v súčasnej cenovej úrovni.\n12. Zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O.\nč. XX/XXXX\nzo dňa 27.3.2023 súd prvej inštancie zistil, že všeobecná hodnota nehnuteľností je 1.542.357,49 eur\nna úrovni s DPH. Znalecký ústav pri stanovovaní všeobecnej hodnoty stavby použil metódu polohovej\ndiferenciácie (všeobecná hodnota vo výške 1.542.357,49 eur), porovnávaciu metódu ( všeobecná\nhodnota vo výške 1.477.597,33 eur) i kombinovanú metódu ( všeobecná hodnota vo výške 1.437.929,34\neur), pričom dosiahnuté výsledky boli vzájomne porovnateľné. Vzniknutý rozdiel je prípustný a vyjadruje\nrozdielnosť vstupných údajov použitých pri ohodnotení. V prípade porovnávacej a kombinovanej\nmetódy boli do výpočtov použité informácie získané z realitných portálov, teda z nerealizovaných\npredajov alebo prenájmov. Znalecký ústav bol preto toho názoru, že metódy polohovej diferenciácie\nobjektívnejšie vystihuje všeobecnú hodnotu stavby v danom čase a mieste pri jej poctivom predaji\nv bežnom obchodnom styku. Znalecký ústav nezískal dostatok podkladov pre použitie porovnávacej\nmetódy, použil preto informácie o ponukách pozemkov dostupné na realitných portáloch ( teda z\nnezrealizovaných predajov) iba ako podklad pre orientačné porovnanie. Použitie výnosovej metódy na\nstanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov bolo vylúčené z dôvodu, že ústavu nie je známe, že by k\nrozhodnému dátumu bol v predmetnej lokalite rozvinutý trh s nájmom pozemkov pod bytovými domami\nobdobného typu.\n13. Súd prvej inštancie vykonal výsluch znalkyne E.. S.. I. Q., Y. na pojednávaní konanom dňa\n25.4.2024. Znalkyňa sa pridržala písomného znaleckého posudku znaleckého ústavu (č. 34/2023\nzo dňa 27.3.2023). Vyporiadala sa s predloženými námietkami žalobcov. Uviedla, že nehnuteľnosť\nvyžaduje opravu, potreba investícií do nehnuteľnosti bola zohľadnená pri stanovení všeobecnej hodnoty\nnehnuteľnosti. Zotrvala na stanovisku, že v okolí nehnuteľnosti sú v prevažnej miere objekty určené\nna bývanie a v menšej miere administratívne objekty. Nehnuteľnosť ako taká bola hodnotená ako\ndobrá (trieda II), nie ako výborná, ako výborná bola hodnotená len poloha nehnuteľnosti. Čo sa týka\ntechnického stavu budovy, táto bola hodnotená ako priemerná (trieda III), t.j. budova vyžaduje opravu.\nRovnako znalkyňa reagovala aj na otázky právneho zástupcu žalovaného.\n14. Pôvodný žalobca v rámci výsluchu na pojednávaní konanom dňa 1.4.1999 uviedol, že žalovaný\nsa ničím nepodieľa na prevádzke, správe a údržbe domu s odôvodnením, že na tieto výdavky\nnemá peniaze. Odmieta sa podieľať akýmkoľvek spôsobom na nákladoch spojených s nevyhnutnými\nopravami. Žalovaný, napriek rozhodnutiu spoluvlastníkov, neplatí nájomné a sústavne sa domáha\npodielu z nájomného za rok 1997, hoci mu musí byť zrejmé, že hospodárenie viedlo k výraznej strate.\nNa pojednávaní dňa 20.5.2011 pôvodný žalobca uviedol, že nemá prehľad o tom, v akom stave sa\nnachádzajú dva byty a garsónka, ktoré obhospodaruje žalovaný. Boli mu odovzdané v pôvodnom stave\npo pôvodných nájomcoch. Na chode domu sa žalovaný nijako nepodieľa už 10 rokov. Všetky platby\nuskutočňuje žalobca. V prípade, že na účte domu zostane z nájomného nejaká čiastka, refunduje mu ju\nsprávkyňa, ale táto refundácia nepokrýva vynaložené náklady. Počas celej doby žalovaný neinvestoval\ndo bytového domu žiadne finančné prostriedky na údržbu a opravy. Ním vystavené faktúry žalovaný\nignoroval. Pôvodný žalobca uviedol, že sa so žalovaným nemôže na ničom dohodnúť, pretože tento\nnesúhlasí so žiadnymi úpravami ani opravami, vždy navrhuje riešenia svojpomocne a repasáciou, avšak\n\nneurobil nič. Žalovaný kriminalizuje osobu pôvodného žalobcu výrokmi, že je zlodej, podvodník, že kráti\ndane. Keď dom spoločne so žalovaným a jeho sestrou zreštituovali, museli do neho vložiť finančné\nprostriedky, aby bol obývateľný, išlo o nevyhnutné opravy podľa znaleckého posudku Ing. Q.. Už vtedy\nžalovaný povedal, že nemá peniaze, preto všetko zaplatil pôvodný žalobca sám. Rešpektujúc finančnú\nsituáciu žalovaného sa dohodli, že uvoľnené byty si rozdelia a budú ich rekonštruovať individuálne\nna vlastné náklady. Takto investoval nemalé finančné prostriedky do bytov, pričom tieto si nikdy\nod žalovaného nevymáhal. Žalovanému nezdržiava žiadne peniaze. Žalovaný má k dispozícii dva\ndvojizbové byty a jednu garsónku.\n15. Žalobca v 1. rade v rámci výsluchu uviedol, že so žalovaným sa stretol párkrát, nešlo o príjemné\nstretnutia. Opísal správanie žalovaného ako arogantné. Spor medzi pôvodným žalobcom (otcom) a\nžalovaným sleduje, vždy sa s otcom doma radili. Nevidí dôvod pokračovať v spoluvlastníckom vzťahu\nso žalovaným, nakoľko s ním nie je možná dohoda. Potvrdil, že jeho otec robil na dome nevyhnutné\nopravy niekedy pred rokom 1998, žalovaný sa na nákladoch odmietol podieľať, otec musel podať\nžalobu. Napriek rozhodnutiu súdu to žalovaný dobrovoľne nezaplatil a vec sa musela dať na exekúciu.\nV najbližšom čase ich čakajú investície do strechy, budú musieť do roku 2030 znížiť energetickú\nnáročnosť budovy, dom bude mať 80 rokov a bude si vyžadovať veľké opravy. Z dôvodu tohto\nsporu žalobcovia veľké investície do domu nerobili. Žalovaný sa nepodieľal na nákladoch žiadnym\nspôsobom s argumentom, že to nevie z dôchodku zaplatiť. Byty, ktoré mal žalovaný k dispozícii v\nsúčasnosti obýva jeho syn, boli 22 rokov prázdne. Žalobca v 1.rade potvrdil, že trvalé bydlisko má\nna adrese P. X v P., v dome, ktorý je predmetom sporu, nemal nikdy trvalý pobyt. Dom sa užíva na\nbývanie, oni majú k dispozícii X bytov, ktoré prenajímajú. Z prenájmu dosahujú výnos. Aj po získaní\nspoluvlastníckeho podielu žalovaného chcú nehnuteľnosť využívať na ten istý účel, na prenájom.\nOdkedy sa stal spoluvlastníkom, opravovali len nevyhnutné veci, ktoré zaplatili so sestrou. Žalobca\nuviedol, že v tomto roku (2023) sa končí životnosť asfaltovej strechy, rovnako smernica EÚ ich dotlačí\nk tomu, aby bytový dom zateplili. V dome vlhnú pivnice.\n16. Žalobkyňa v 2. rade v rámci svojho výsluchu uviedla, že so žalovaným sa niekoľkokrát stretla,\nale vždy sa pohádali. Nevie si predstaviť, že by sa s ním na niečom dohodla. Aj počas obhliadky\nnehnuteľnosti znalkyňou došlo k hádke a nálada bola dusná. Žalovaný dokonca do nej vrazil. Spor\nsleduje, je s ním dobre oboznámená. Potvrdila, že so žalovaným sa nikdy nedalo dohodnúť. Nepreberal\nsi poštu napr. keď chcel otec urobiť schôdzu vlastníkov alebo mu poslať nejaké vyúčtovanie. Keď otec\nzískal dom, bol vo veľmi zlom stave, bývali v ňom bezdomovci. Otec musel vynaložiť veľa energie, aby\nsa dom dostal do bezpečného a užívateľného stavu. Žalovaný sa o nehnuteľnosť nezaujímal. Nevidela\nmožnosť dohodnúť sa so žalovaným na deľbe bytov ani to, že by spravovali spoločné priestory. Roky\nsa žalovaný vyjadruje, že nemá ako dôchodca peniaze. Žalobkyňa potvrdila, že trvalé bydlisko má na\nadrese B. 4, P.. Sporná nehnuteľnosť je využívaná na prenájom, Dohoda medzi otcom a žalovaným\nbola, že žalovaný bude užívať byty na prvom poschodí (č. 3 a 4) a garsónku v suteréne. V bytovom\ndome bolo viacero nájomcov s regulovaným nájomným, príjmy z regulovaného nájomného išli do\nspoločnej kasy, t.j. akéhosi fondu, z ktorého platili výdavky na dom. Tvrdenie žalovaného, že z domu\ndosahovali nekontrolované výnosy, nie je pravdivé, išlo o pár korún. Po získaní spoluvlastníckeho podielu\nžalovaného by pokračovali v prenájme bytov. Od vzniku ich spoluvlastníctva neorganizovali schôdzu\nvlastníkov, pretože so žalovaným nevedia komunikovať, nepreberal si poštu. Počas 25 rokov nebola\nmožná so žalovaným dohoda. Žalobkyňa uviedla, že kedysi bývala v jednom z bytov, v súčasnosti tam\nbývajú len nájomníci. Potvrdila, že byty v bytovom dome boli neformálne rozdelené a každý si ich mal\nspravovať sám. Žalovaný mal k dispozícii 2 byty a jednu garsónku, ktoré 24 rokov neužíval. Oni užívali\n8 bytov.\n17. Súd prvej inštancie pristúpil aj k výsluchu žalovaného, ktorý uviedol, že pôvodný žalobca zneužíva\nsvoje vlastnícke právo na jeho úkor. Bez jeho súhlasu a vedomia vykonával na nehnuteľnosti stavebné\núpravy. Korešpondujú spolu, čo sa týka prevádzky a údržby, výnosov a nájomných zmlúv, avšak\ndoposiaľ sa v týchto otázkach nedohodli. Jediné na čom sa s pôvodným žalobcom dohodli bolo užívanie\nrodičovského bytu (č.. na prvom poschodí) a dvoch bytov na druhom poschodí žalovaným, čo zodpovedá\njeho spoluvlastníckemu podielu. Na pojednávaní dňa 20.5.2011 uviedol, že v súčasnosti dva byty\nprerába a renovuje ich svojpomocne a hodlá ich prenajať. Doposiaľ ich neprenajímal z dôvodu vád, ktoré\nneodstránil, pretože nemá peniaze. Potvrdil, že doposiaľ do spoločných priestorov a zariadení bytového\ndomu neinvestoval, pretože poberá len penziu. O tieto spoločné priestory sa stará pôvodný žalobca,\nlebo on peniaze má. Za dom nič neplatí ani sa na ničom nepodieľa, pretože všetky príjmy z prenájmu\n\nna účte má pôvodný žalobca, ktorý ich aj so správkyňou kradne. V rámci výsluchu na pojednávaní dňa\n11.6.2024 uviedol, že žalobcov v 1. rade a 2. rade nepozná. Uviedol, že ako dieťa býval v bytovom dome\nnejakých 10-15 rokov, potom ich vysťahoval boľševik. Pridelené byty chce používať pre svojho syna a pre\nseba a jeho partnerku. Má k domu citový vzťah. Potvrdil, že k úhrade žalobcom vymáhanej pohľadávkynáhrady za investície do domu došlo v priebehu exekučného konania, čiže nedošlo k výkonu rozhodnutia\nv rámci exekučného konania. Konštatoval, že pripomienkoval každé protiprávne konanie majoritného\nvlastníka. Nebola zhoda na tom, aby sa bez podvodov hospodárilo. Dva roky (do r. 1999) vykonával\nsprávu domu, odvtedy bol ochotný sa podieľať na údržbárskych prácach, ak by mal prístup k fondu a\nprojektu. Nič také sa však neudialo. To bol zdroj nezhôd. Pôvodný žalobca sa musel svojich nárokov\ndomáhať súdnou cestou, pretože si to celé vymyslel, znalec bol ustanovený žalobcom a žalobca mu\nzadal úlohu. Nezúčastňoval sa schôdze vlastníkov, pretože nebola ochota sa stretnúť, žiadnu pozvánku\nnedostal. Nepreberal zásielky, ktoré mu posielala správkyňa alebo spoluvlastník, pretože správkyňa je\nvymyslená a bol porušený zákon. Dane z nehnuteľnosti neplatil, pretože ich platil spoluvlastník. Nájomné\nsi vzal spoluvlastník, on z neho nevidel 1/3. Potvrdil, že neuhradil aktuálny nedoplatok za vodu, pokiaľ\njeho syn býva v bytoch bez jeho súhlasu, on nemá prečo platiť náklady. Svojmu synovi a správkyni\noznámil, že náklady za elektrinu, plyn a vodu platiť nebude. Do domu sa syn nesťahoval, lebo nemá kde,\nprotiprávne vybúral stenu medzi dvomi bytmi, nemohol sa preto nasťahovať k nemu a jeho svokrovi.\nJeho syn ho pripravil o trvalý pobyt. Pred tým, sa do domu nenasťahoval, lebo musel predať svoj byt na\nQ.. Je ťažko chorý, preto sa musel nasťahovať k svojej partnerke na ul. X. 9. T. byt na Q. nepredal, je\nv ponuke. So svojou partnerkou striedavo žili u neho na Q. a v jej byte. Okrem peňazí v rámci exekúcie\nnezaplatil žiadne zálohové platby za jemu pridelené byty ani neuhradil žiadne náklady na údržbu a\nopravu bytového domu. Byty, ktoré mu boli pridelené, neužíval 24 rokov kvôli čakaniu na výsledok sporu\na vyporiadanie. S výnimkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 14C/318/1999 sa\nnedomáhal súdnou cestou voči žalobcovi zaplatenia 1/3 výnosov z nájomného. Nedomáhal sa súdnou\ncestou rozhodnutia o užívaní bytového domu ako spoločnej veci ani nikdy nenapadol súdnou cestou\nrozhodnutie väčšinového spoluvlastníka.\n18. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov F. J. (správkyne obytného domu) a I.\nR. (syna žalovaného) a rovnako tak neprihliadol na obsah predložených listinných dôkazov - vyjadrenie\nrealitnej kancelárie E. I. k trhovej cene nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2024 (doručená právnym zástupcom\nžalovaného na pojednávaní dňa 11.6.20024), nakoľko tieto návrhy na doplnenie dokazovania vyhodnotil\nsúd prvej inštancie ako prostriedok procesnej obrany, uplatnený v hrubom rozpore so sudcovskou\nkoncentráciou konania. Žalovaný, navyše zastúpený advokátom, mal možnosť tieto prostriedky uplatniť\nuž skôr v priebehu konania, pričom ani neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by mu v tom bránili.\nVykonanie týchto dôkazov by si vyžiadalo vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu prvej inštancie a\ns najväčšou pravdepodobnosťou aj odročenie pojednávania; navyše ich vykonanie by bolo v rozpore s\nprincípom hospodárnosti konania a nebolo ani potrebné na riadne zistenie skutkového stavu.\n19. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a 2, § 142\nods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pričom aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na\nzistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.\n20. Žalobcovia sa domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v\nzmysle § 142 Občianskeho zákonníka a ide teda o žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového\nporiadku ( ďalej len „ CSP\"), ktorou sa majú usporiadať práva a povinnosti strán spôsobom, ktorý vyplýva\nz osobitného predpisu.\n21. Súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecných teoreticko-právnych premís, kedy zdôraznil zásadu\ndobrovoľnosti, charakterizujúcu podielové spoluvlastníctvo ako spoločenstvo vlastníckych práv. Nikto\nnemôže byť nútený zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje.\nPlatí, že spoluvlastník, ktorý sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nie je\npovinný preukazovať dôvody, pre ktoré nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. Ak v konaní nie\nsú preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd podielové spoluvlastníctvo zruší a vyporiada. Súd\nmôže podielové spoluvlastníctvom vyporiadať aj inak, než sa domáhajú strany sporu ( § 216 ods. 2 CSP v\nspojení s § 137 písm. b) CSP). V konaniach, v ktorých určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami\nvyplýva z osobitného predpisu, nemožno za vzájomnú žalobu považovať prejav vôle žalovaného, ktorým\nsa domáha iného spôsobu usporiadania ako žalobca. Súd prvej inštancie preto podania žalovaného\n\n(označené ako uplatnenie vzájomného žalobného návrhu postupom podľa § 147 CSP) nevyhodnotil ako\nvzájomnú žalobu, ale sa s nimi vysporiadal v rámci konania o žalobe žalobcu.\n22. Medzi stranami sporu nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.\nŽalobcovia nechceli zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným, pričom tento neuviedol také\ndôvody hodné osobitného zreteľa (a súd ich ani nezistil), pre ktoré by súd mohol žalobu zamietnuť. Súd\nprvej inštancie poukázal na postoj žalovaného v konaní, kedy v priebehu konania najskôr so zrušením\npodielového spoluvlastníctva nesúhlasil, neskôr však žiadal rozčlenenie bytového domu na jednotlivé\nbytové jednotky a nebytové priestory a ich prikázanie do vlastníctva spoluvlastníkom podľa veľkosti ich\npodielov. Krátko pred pojednávaním dňa 11.6.2024 navrhol žalobcom, že im svoj spoluvlastnícky podiel\nprevedie za 700.000,-eur. Argumenty žalovaného, predkladané v priebehu konania, neodôvodňovali\npodľa názoru súdu prvej inštancie postup, podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť,\nže žalovaný strávil v dome časť svojho detstva a má citový vzťah k domu, nie sú takými dôvodmi,\nktoré by umožňovali zamietnutie žaloby. V dome žalobca následne už nikdy nebýval (napriek tomu,\nže takúto možnosť mal približne od roku 1991), o tento dom sa po dobu viac ako 20 rokov nijako\nnestaral, nepodieľal sa na jeho údržbe, opravách, nehradil výdavky za služby spojené s užívaním jemu\npridelených bytov a tieto ponechal po dobu 20 rokov prázdne. Podľa vlastných slov má žalovaný svoju\nbytovú otázku vyriešenú (má vlastný byt a užíva byt priateľky). Argumentácia žalovaného, že v okolí\ndomu sú v blízkosti zdravotnícke zariadenia neobstojí, nakoľko podľa vlastných slov sa nasťahoval do\nbytu priateľky práve z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu a táto sa o neho stará. Tiež uviedol,\nže byty v obytnom dome chce pre svojho syna a vnúčatá. Na druhej strane uviedol, že so synom\nnekomunikuje, že do bytov sa nasťahoval bez jeho súhlasu a proti jeho vôli, vyslovene uviedol, že\n„syn ho pripravil o trvalý pobyt\" a dokonca protiprávne vybúral stenu medzi bytmi. Súd preto ustálil,\nže žalobcom uvádzané dôvody neodôvodňujú zamietnutie žaloby v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, preto podielové spoluvlastníctvo sporových strán k predmetných nehnuteľnostiam zrušil.\n23. S odkazom na možnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva, taxatívne vymedzené v\nObčianskom zákonníku, súd ustálil, že podmienkou reálneho rozdelenia veci je, že je to dobre možné.\nTáto podmienka nie je naplnená len faktickou možnosťou a technickou vykonateľnosťou rozdelenia, ale\nja funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia, pričom je významné aj hľadisko finančnej nákladnosti\nrozdelenia. Ak by žiaden zo spoluvlastníkov nebol ochotný vynaložiť nič na vykonanie nevyhnutných\nstavebných úprav, musela by byť stavba považovaná z tohto hľadiska za nedeliteľnú (porovnaj judikát R\n45/1991). Podmienkou rozdelenia stavieb je, aby rozdelením vznikli samostatné veci, ktorých existencia\nbude v súlade so stavebnými predpismi (porovnaj judikát R 108/1967)a ktoré budú spôsobilé slúžiť\nsvojim vlastníkom takým spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,\nže reálne rozdelenie nehnuteľností (vertikálne rozdelenie stavby) nie je dobre možné, čo nebol medzi\nstranami sporné a vyplýva to aj zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O.\nuniverzity v O. č. XX/XXXX zo dňa 2016. Znalecký ústav konštatoval, že reálna deľba nehnuteľnosti\nnie je z technického hľadiska možná, rozdelenie obytného domu na dve samostatné stavby (v zmysle\nstavebných predpisov) by nebolo účelné (funkčne opodstatnené) a ani fakticky (technicky) možné, resp.\nby bolo objektívne finančne náročné. Konajúci súd preto ustálil, že nehnuteľnosti je potrebné považovať\nza reálne nedeliteľné.\n24. Prvoinštančný súd sa vyporiadal aj s návrhom žalovaného, aby obytný dom bol rozčlenený na\njednotlivé byty a nebytové priestory a následne by tieto boli prerozdelené medzi spoluvlastníkov podľa\nveľkosti ich spoluvlastníckych podielov (tzv. horizontálne rozdelenie stavby). Zo záverov znaleckého\nposudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. XX/XXXX zo dňa 25.4.2016 vyplýva, že takéto\nrozdelenie je technicky možné. Podľa názoru súdu však takéto rozdelenie nie je možné z právneho\nhľadiska, pretože takýto postup súdu neumožňuje zákon. Ustanovenie § 142 Občianskeho zákonníka\nneumožňuje vyporiadať podielové spoluvlastníctvo takým spôsobom, že sa k časti vyporiadavanej\nveci, proti vôli podielových spoluvlastníkov, nanovo vytvorí podielové spoluvlastníctvo (v tomto prípade\nnavyše trvalé a nezrušiteľné). Uvedené ustanovenia umožňuje nanajvýš zriadenie vecného bremena\nk novovzniknutej nehnuteľnosti. Vec musí byť deliteľná nielen z faktického ale aj z právneho hľadiska.\nSúd prvej inštancie preto dospel k záveru o praktickej nemožnosti rozdelenie nehnuteľnosti spôsobom\nnavrhovaným žalovaným.\n25. V prejednávanej veci by súd, v prípade akceptácie návrhu žalovaného na rozčlenenie obytného\ndomu na jednotlivé bytové jednotky a nebytové priestory, síce vytvoril z právneho hľadiska samostatné\n\nbyty a nebytové priestory, ktoré môžu byť v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka samostatným\npredmetom občianskoprávnych vzťahov, avšak súčasne by nanovo vytvoril podielové spoluvlastníctvo\nk spoločným častiam, zariadeniam a príslušenstvu bytového domu, k pozemku pod bytovým domom\na k pozemku priľahlému. Žalobcovia by boli takýmto rozhodnutím donútení nedobrovoľne a teoreticky\nnavždy zotrvať so žalovaným v podielovom spoluvlastníctve. Súd by tak nevyriešil, ale naopak\nzakonzervoval väčšinu sporov a nezhôd medzi sporovými stranami, čo by bolo v rozpore s úlohou\nsúdu v civilnom sporovom konaní ( riešiť a odstraňovať spory). Takéto riešenie by bolo možné len\nna základe dobrovoľnej dohody sporových strán. V slovenskom právnom poriadku absentuje výslovná\nzákonná úprava (umožňujúca vydanie takéhoto rozhodnutia) a jej absenciu nie je možné nahrádzať\nrozhodnutím súdu ( tzv. sudcovskou tvorbou práva). Nejde o medzeru v práve, ktorý by súd mal\nodstraňovať (napr. za použitia analógie podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko právna\núprava obsiahnutá v ustanoveniach § 142 Občianskeho zákonníka je úplná a dostačujúca ( t.j. sporná\notázka je v nej upravená). Na margo prijatia tohto právneho záveru poukázal súd prvej inštancie na\nodlišnosť českej právnej úpravy, ktorá obsahuje výslovné zákonné zmocnenie súdu zrušiť podielové\nspoluvlastníctvo k bytovému domu a vyporiadať ho tak, že zriadi byty a nebytové priestory ako\nsamostatné jednotky (právna úprava bola pôvodne obsiahnutá v zákone č. 72/1994 Zb. o vlastníctve\nbytov, ktorá s účinnosťou od 1.1.2014 bola nahradená novou právnou úpravou obsiahnutou v § 1158\na nasl. Občianskeho zákonníka). Žalovaný v rámci svojej argumentácie poukazoval na rozhodnutia\nNSSR- uznesenie sp. zn. 3Cdo/90/2018 zo dňa 14.4.2021, uznesenie sp. zn. 7Cdo/191/2022, ktoré\npripustili možnosť horizontálneho delenia obytného domu na jednotlivé byty a nebytové priestory. K\nobdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku 5 Cdo/156/2021 (judikát ZSP 1/2023) zo\ndňa 24.2.2022. Prvoinštančný súd sa však s týmito rozhodnutiami nestotožnil, pretože ani jedno z nich\nsa nevyporiadalo v odôvodnení so zásadnou právnou otázkou, že slovenská právna úprava na rozdiel\nod tej českej, neobsahuje výslovné oprávnenie súdu zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k\nbytovému domu zriadením samostatných jednotiek a súčasným zriadením podielového spoluvlastníctva\nk spoločným častiam a zariadeniam a príslušenstvu bytového domu. Pomerne stručná argumentácia v\ntýchto rozhodnutiach- s ohľadom na význam nastolenej právnej otázky a zásadnosť zmeny doterajšej\nkonštantnej judikatúry - bola aj predmetom kritiky v odbornom periodiku Zo súdnej praxe v č. 1/2023.\n26. Súd poukázal na závery českej judikatúry, ktorá dospela k záveru, že možnosť vyporiadania\npodielového spoluvlastníctva k bytovému domu rozdelením na jednotky súd posudzuje aj z hľadiska\nďalšieho možného spolužitia vlastníkov v jednom dome. Súd k takémuto rozdeleniu pristúpi len v\nprípade, keď vzťahy medzi účastníkmi pri užívaní domu sú po dlhšiu dobu nekonfliktné a ich nezhody\nnevyžadujú rozhodovanie súdu. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Cdo/156/2021\nkonštatoval, že súd môže pristúpiť k rozdeleniu spoločnému domu na bytové jednotky iba v prípade,\nže vzťahy spoluvlastníkov sú z hľadiska užívania domu nekonfliktné. V prípade, že ich vzťahy sú\nrozvrátené a rozdelenie bytového domu na bytové jednotky by bolo zdrojom ďalších konfliktov, takéto\nrozdelenie domu neprichádza do úvahy. Súd dospel k záveru, že vzťahy medzi žalobcami a žalovaným\nsú natoľko rozvrátené, že neexistuje najmenší predpoklad ich budúceho nekonfliktného užívania a\nhospodárenia so spoločnou vecou. Zriadene trvalého a nezrušiteľného podielového spoluvlastníctva\nstrán sporu k spoločným častiam a zariadeniam domu, príslušenstvu domu, pozemku pod domom,\nby neviedlo k odstráneniu existujúcich rozporov, ale zakonzervovalo by súčasný nevyhovujúci stav.\nŽalovaný sa po dobu viac ako 20 rokov (podľa vlastných slov) o spoločnú nehnuteľnosť nijako nestaral,\nnepodieľal sa na nákladoch na opravu a údržbu veci, neplatil služby spojené s užívaním jemu pridelených\nbytov, nezúčastňoval sa na schôdzi vlastníkov a ani nepoberal poštu. Žalovaný neuznáva správkyňu\nobytného domu, nerešpektoval rozhodnutia pôvodného vlastníka ako väčšinového spoluvlastníka, ktorý\nsa musel svojich práv domáhať súdnou cestou. Žalobca investoval peniaze do spoločnej nehnuteľnosti,\nžalovaný sa na tom odmietal podieľať. K plneniu bol zaviazaný až rozhodnutím súdu, pričom dlžnú sumu\nuhradil až v rámci exekučného konania. Celé bremeno starostlivosti o nehnuteľnosti nechal žalovaný na\npôvodnom žalobcovi (resp. po jeho smrti na aktuálnych žalobcoch). Žalovaný v priebehu konania len\nvšeobecne tvrdil, že pôvodný žalobca nerešpektoval jeho práva ako menšinového spoluvlastníka (toto\nvšak nekonkretizoval a nepreukázal). Okrem toho súd konštatoval, že žalovaný sa nikdy voči pôvodnému\nžalobcovi nedomáhal súdnej ochrany v podobe podania žaloby v zmysle príslušných ustanovení\nObčianskeho zákonníka. Zároveň poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný byty jemu pridelené, po\ndobu viac ako 20 rokov, nevyužíval, nechal ich prázdne a nezrekonštruované. Nakoniec sa do týchto\nnasťahoval jeho syn proti jeho vôli a dokonca v nich realizoval nezákonné stavebné úpravy. Žalovaný po\ncelú dobu neplatil za služby spojené s užívaním týchto bytov, tieto neskôr hradil pravdepodobne jeho syn.\nSúd ustálil, že takýmto spôsobom sa nespráva vlastník, ktorý si svoje práva stráži a ktorý sa stará o svoju\n\nvec so starostlivosťou riadneho hospodára. Okrajovo hodnotil aj správanie žalovaného ako arogantné,\npohŕdavé a urážlivé nielen voči pôvodnému žalobcovi ktorého označoval ako podvodníka a zlodeja,\nobviňoval ho bez dôkazov z rôznych trestných činov a posmieval sa z jeho neodbornosti). Žalovaný\nbol v konflikte aj so svojou sestrou Ing. Q., so svojím synom. Odmietol spolupracovať s ustanoveným\nznaleckým ústavom, v dôsledku čoho mu súd musel uložiť poriadkovú pokutu. Povahu žalovaného\nsúd preto vyhodnotil ako konfliktnú a nezmieriteľnú, pričom vyššie opísané správanie pretrváva aj po\nsmrti pôvodného žalobcu. Žalobcovia v konaní uviedli, že sa so žalovaným stretli, vždy zažili od neho\narogantné správanie, nevedia si s ním predstaviť akúkoľvek spoluprácu. Vyššie opísané skutočnosti\nvylučujú možnosť dohody či spolupráce so žalovaným. Dohody o hospodárení so spoločnou vecou nie\nje so žalovaným možná a reálne rozdelenie obytného domu na bytové jednotky a nebytové priestory by\nbolo zdrojom neustálych konfliktov medzi stranami sporu. Sporné nehnuteľnosti by tak nemohli ani plniť\nv plnom rozsahu svoju funkciu, na ktorú sú určené. Rozdelenie nehnuteľnosti nie je teda možné nielen\nz právneho hľadiska ale by nebolo ani účelné z funkčného a ekonomického hľadiska.\n27. Súd prvej inštancie preto pristúpil k ďalšej možnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva a\nto k prikázaniu veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. V tomto prípade\nžalobcovia prejavili záujem, aby im boli nehnuteľnosti prikázané do ich podielového spoluvlastníctva.\nŽalobcovia tak mali podiel na nehnuteľnostiach o veľkosti 2/3, žalovaný mal menšinový spoluvlastnícky\npodiel o veľkosti 1/3. Súd zistil, že žalobcovia disponujú dostatočnými finančnými prostriedkami na\nvyplatenie náhrady žalovanému. Naopak žalovaný počas konania deklaroval, že jeho jediným príjmom\nje starobný dôchodok a nemá peniaze ani len na údržbu a opravu nehnuteľnosti. Súd ustálil, že ani jedna\nzo sporových strán v nehnuteľnosti nebýva, svoju bytovú otázku majú všetci vyriešenú a nepotrebujú byt\nna uspokojenie svojich bytových potrieb. O obytný dom sa dlhodobo starajú výlučne žalobcovia (pred\ntým pôvodný žalobca). Investovali do neho nemalé finančné prostriedky a sú schopní do budúcnosti\nzabezpečiť jeho riadnu údržbu. Najúčelnejšie je preto prikázanie veci do podielového spoluvlastníctva\nžalobcov.\n28. Pre určenie výšky primeranej náhrady je rozhodujúca cena veci v čase jej vyporiadania. Súd\nvychádzal zo všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľností, stanovenej v znaleckom posudku Ústavu\nsúdneho inžinierstva O. univerzity v O. č. 34/2023 zo dňa 27.3.2023, kde bola táto hodnota stanovená\nsumou 1.543,357,49 eur s DPH. Žalovaného spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti činí 1/3, čomu\nzodpovedá hodnota 514.119,16 eur. Súd uložil každému zo žalobcov samostatnú povinnosť zaplatiť\nžalovanému primeranú náhradu (každý vo výške 257.059,58 eur), pretože v tomto prípade išlo o deliteľné\nplnenie, pričom zákon pre tento prípad nestanovuje pasívnu solidaritu. Ako už bolo vyššie uvedené,\nsúd vychádzal z vyššie špecifikovaného znaleckého posudku, ktorý bolo možné považovať za správny,\npresvedčivý, úplný a zrozumiteľný, spĺňajúci všetky formálne náležitosti a bol vypracovaný nezávislým\nznaleckým ústavom. V tomto znaleckom posudku bol logicky zdôvodnený výber použitej metódy (metóda\npolohovej diferenciácie), pričom pre porovnanie použité ďalšie metódy\n(porovnávacia metóda\na kombinovaná metóda) viedli k porovnateľným výsledkom. Znalecký ústav sa zároveň vysporiadal so\nvšetkými námietkami strán sporu, ktoré smerovali k jeho prvému znaleckému posudku č. 41/2016 zo\ndňa 25.4.2016, pričom tieto pripomienky nemali vplyv na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností.\nZnalecký posudok presvedčivo obhájila aj znalkyňa E.. S.. I. Q., Y., na pojednávaní, kedy ustálila,\nže pri porovnávacej a kombinovanej metóde vychádzali z nerealizovaných (inzerovaných) cien, pri\nktorých museli zohľadniť zrážky v určitej výške, čo bola subjektívna úvaha znalca. Preto bola vhodnejšia\nmetóda polohovej diferenciácie, ktorá zároveň vychádzala z aktuálneho technického stavu hodnotenej\nstavby. Žalovaný namietal, že takto stanovený všeobecná hodnota nehnuteľností nezodpovedá aktuálnej\ncene v danom mieste a čase. Na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu,\nresp. posledný ním navrhnutý dôkaz bol znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity\nv O. č. XX/XXXX zo dňa 25.4.2016. Ním predložené odborné stanovisko realitnej kancelárie súd\nprvej inštancie vyhodnotil ako uplatnené v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania. Okrem toho\nžalovaný nezložil preddavok na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O. č.\nXX/XXXX zo dňa 27.3.2023, preto sa súd obmedzil len na znalecké dokazovanie ohľadom všeobecnej\nhodnoty nehnuteľnosti. Skutkové tvrdenie žalovaného ohľadom neaktuálnosti zistenej všeobecnej\nhodnoty nehnuteľnosti tak nebolo v konaní preukázané, v tejto súvislosti žalovaný neuniesol dôkazné\nbremeno.\n29. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a plne úspešným žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu\n\ntrov konania v plnom rozsahu. Súd nezistil žiadne skutočnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by\nodôvodňovali výnimočné rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP a\nžalovaný existenciu takýchto dôvodov ani netvrdil.\n30. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie ( proti výrokom II.,III., IV. a V.) podal odvolanie žalovaný z\ndôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d). e), f), g), h) CSP.\n31. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný videl v postupe súdu, ktorý\nprieťahmi v konaní rozhodoval nad rámec obsahu žalobného petitu žalobcov. Je nesporné, že pôvodný\nžalobca sa domáhal žalobou, doručenou súdu dňa 8.7.1998, zrušenia podielového spoluvlastníctva R..\nJ. T. a S.. I. R. k nehnuteľnostiam v k.ú P. - V. zapísaným na LV č. XXXX ako parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X\na tieto žiadal prikázať do výlučného vlastníctva R.. J. T.. Ďalej v petite žaloby navrhol, aby ho súd zaviazal\nna povinnosť zaplatiť žalovanému čiastku zodpovedajúcu 1/3 ceny nehnuteľnosti. Podaním žalobcu z\n10.9.2018 došlo k upresneniu petitu žaloby spôsobom obsahovo zhodným, kedy pod bodom II žalobca\nšpecifikoval výšku náhrady v sume 177.000,-eur. Súd bol, podľa názoru žalovaného, viazaný podľa §\n216 ods. 1 CSP rozsahom takých nehnuteľností, ktoré zodpovedajú parcelám č. XXXXX/X a XXXXX/\nX na LV č. XXXX. v k.ú. P.-V. a to aj napriek tomu, že povaha sporu zodpovedá charakteru konania\ntzv. iudicium duplex, pri ktorom súd môže prisúdiť viac ako sa žalobným návrhom žalobca domáha. To\nvšak nezodpovedá situácii, že súd môže rozhodovať o inom rozsahu spoločnej veci. Je bez významu,\nže na pojednávaní dňa 25.4.2024 sa noví žalobcovia domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva a\nprikázania spoločných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalobcov za náhradu 514.119,16\neur, nakoľko prednes právneho zástupcu žalobcov nemal povahu podania podľa § 123 CSP, ktorým by\nmohlo dôjsť k zmene žaloby. Zmenu petitu je možné urobiť výhradne podaním, kedy podľa § 125 ods.\n1 CSP je toto možné urobiť len písomne a to v listinnej alebo elektronickej podobe. Nedošlo preto k\nrozšíreniu predmetu sporu o vyporiadanie spoluvlastníctva obytného domu pod s.č. XXX, postavenom\nna parc. č. XXXXX/X k.ú V.. Predmetom vyporiadania mohol byť len majetok špecifikovaný žalobcom\nv podaní zo dňa 10.9.2018 a súd zjavne prekročil rozsah spoluvlastníctva, ktorého vyporiadania sa\nžalobca domáhal.\n32. Súd prvej inštancie vylúčil žalovaného zo zásadného dokazovania o deliteľnosti spoločnej veci, čo\nnapĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Na návrh žalobcu a so súhlasom žalovaného\nnariadil nové znalecké dokazovanie v rozsahu uznesenia, vyhláseného dňa 16.9.2021, vo výroku\nktorého, okrem iného uviedol, že strany sporu navrhnú otázku, ktoré chcú položiť znaleckému ústavu.\nŽalovaný formuloval otázky podaním z 4.10.2021, tieto súd nepripustil a dňa 10.5.2022 vymedzil otázky\ntak, že žalovanému neumožnil žiadnu z otázok k otázke deliteľnosti spoločnej veci. Nakoľko súd prvej\ninštancie nepripustil ani ďalší návrh žalovaného zo dňa 31.5.2022 (ktorým sa domáhal doplnenia otázok\nna znalca) a na pojednávaní znemožnil klásť otázky znalcovi ku deliteľnosti nehnuteľnosti, vylúčil\nžalovaného z pre neho podstatného dokazovania o odborných a skutkových záveroch. Je neprípustné\nvylúčenie jedného spoluvlastníka z postupu smerujúceho ku zadováženiu odborného záveru, zvlášť keď\notázka deliteľnosti je kľúčová, čo zakladá vadu konania v postupe súdu, spôsobujúceho nepoužiteľnosť\nposudku ale aj nepreskúmateľnosť posúdenia predbežnej otázky. Žalovaný bol ukrátený na svojich\nprávach aj v tom, že súd nerozhodoval ani neviedol dokazovanie o jeho vzájomnom uplatnenom návrhu\nz 1.9.2021. Rovnako súd viac ako 9 mesiacov konal s intervenientom na strane žalovaného a pred\nvyhlásením rozhodnutia vo veci samej nepripustil jeho účasť v konaní, pričom z dôvodu jeho neúčasti\nna pojednávaní mu nedoručil uznesenie pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. Toto malo vplyv\nna vykonanie dôkazu výsluchu intervenienta, kedy v dôsledku nepripustenia účasti invervenienta pred\nvyhlásením rozsudku, znemožnil žalovanému navrhnúť výsluch tejto osoby ako svedka. Súd neprípustne\nvzťahoval nedostavenie sa intervenienta za nesplnenie úlohy žalovaného.\n33. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v otázke spôsobu a prípustnosti deliteľnosti\nnehnuteľnej veci, nerešpektujúc právny názor najvyšších súdnych autorít, čo zakladá dôvod podľa §\n365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný poukázal na aktuálnu tendenciu rozhodovacej praxe pri zrušovaní\nspoluvlastníctva nehnuteľnosti, ktorá sa priklonila k možnosti horizontálnej deľby. Podľa rozhodnutia\nNSSR č. 7 Cdo/191/2022 z 26.3.2024 sa slovenská judikatúra zreteľne prihlásila k reálnemu rozdeleniu\nnehnuteľnosti v horizontálnej rovine. Podľa rozhodnutia NSSR sp. zn. 3Cdo/90/2018 z 14.4.2021 treba\nposilňovať ochranu vlastníckeho práva a obmedzovať počty prípadov, kedy je jeden zo spoluvlastníkov\nzbavený svojho vlastníckeho práva, ak je to možné, treba stavby rozdeľovať aj horizontálne v\nrežime zákona č. 182/1993 Z.z., ak sú inak splnené podmienky pre ich samostatnú existenciu.\n\nKonajúci súd postupoval v rozpore s názorom k otázke horizontálnej deliteľnosti nehnuteľnosti,\nvyjadrenom v poslednej rozhodovacej praxi NSSR v rozhodnutiach viacerých senátov dovolacieho\nsúdu sp. zn. 3Cdo/90/2018, 5Cdo/156/2021 a 7 Cdo/191/2022, čím postupoval v rozpore so zásadou\npredvídateľnosti súdneho postupu, bez náležitého vysvetlenia. Poukázal aj na závery znaleckých\nposudkov Z. S.. S. a č. XXX/XXXX S.. L., ktorý zaujali názor o technickej deliteľnosti nehnuteľnosti\nv režime deľby bytov podľa zákona č. 182/1993, pričom tento názor bol následne podporený aj\nznaleckým ústavom v posudku č. 41/2016. Bolo zhodnotené, že delením vzniknú funkčné celky, v\npodobe faktického stavu bytov, ktoré boli konštrukcie vystavané a roky užívané tak, aby napĺňali\npodmienku ustanovenia § 43 ods. 4 Stavebného zákona. Na rozdelenie nebolo potrebné vynaložiť\nžiadne, resp. zanedbateľné náklady. Neexistuje žiadna prekážka realizovateľnosti zápisu do katastra.\nZdôraznil, že rozdelením spoločnej veci na byty, vzniknú samostatné veci, ktorých účelnosť užívania\nbude umocňovaný tým dôsledkom, že budú rešpektovať historické užívacie pomery a tým preukazovať\nopodstatnenosť potreby rozčlenenia na funkčné celky, ktoré sú predmetom občianskoprávnych vzťahov.\nObytný dom bol v čase výstavby v roku 1940 konštruovaný na samostatné byty so zázemím a ich\nvyužívanie na , čomu zodpovedá aj určenie charakteru stavby ako bytového domu, ktorý je takto\nzapísaný v katastri nehnuteľností. Mal za to, že obytný dom je funkčne deliteľný. Jeho rozdelením na\nbyty určené každému zo spoluvlastníkov zanikne primárny dôvod nezhôd, ktoré pramenili z rozdielneho\npohľadu na využívanie a s tým aj starostlivosti o neurčené spoluvlastníctvo. Namietal, že žalobcovia v\nbytovom dome nemajú trvalý pobyt ani tam nebývali. Žalovaný momentálne býva v cudzom a ďaleko od\nzdravotníckych zariadení. Rozdelením bude môcť uspokojovať svoje právo bývania, sociálno-zdravotný\naspekt, byty budú slúžiť na bývanie pre neho a jeho rodiny. V jednom z bytov narodil, má k nemu\ncitový vzťah a historickú väzbu. Jeden byt obýva jeho rodina. Žalobcovia využívajú obytný dom len\nna dosahovanie nekontrolovaného výnosu. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu postavil svoj nárok o\npredpoklad, že vzťah medzi ním a žalovaným vznikli nezhody ohľadne výkonu spoluvlastníckych práv.\nPôvodný žalobca dokladoval výšku pohľadávky voči žalovanému vzniknutú zo spoluzodpovednosti za\npodielové spoluvlastníctvo, čo malo tvoriť zdroj nezhôd. Žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi splnil\na od okamihu jeho smrti neexistuje medzi súčasnými žalobcami ako spoluvlastníkmi žiadny konflikt,\npretože žalovaný so žalobcami nebol v žiadnom kontakte. Súd musí prihliadnuť na skutočnosť, že má\n85 rokov, podlomené zdravie a domáha sa dožiť vo svojom podiele domu v kruhu rodiny, čo mu chce\nsúd odoprieť. Žalovaný má v nehnuteľnosti trvalé bydlisko. Ide o bezprecedentný názor súdu, kedy\nneskúseným spoluvlastníkom (žalobcom) priznal lepšie právo idey o zamýšľanom prenájme oproti právu\nspoluvlastníka užívať nehnuteľnosti v podiele jemu prináležiacom pre neho a rodinu.\nŽalovaný taktiež uvádzal, že porovnateľné bytové domy v danom mieste a čase sa realizujú za cenu\nvo výške 2,35 mil. eur.\nĎalšie pochybenie súdu prvej inštancie videl žalovaný v postupe, kedy dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a nevykonal navrhované dôkazy navrhnuté žalovaným, čo napĺňa § 365 ods. 1 písm. e), f), g)\nCSP. K záveru, že rozdelenie spoločnej veci nie je možné pre postoj žalovaného ku žalobcom, súd dospel\nlen výsluchom strán sporu, z ktorých nevyplynuli také skutkové zistenia, ktoré by súdu umožňovali prijať\nzáver o neprípustnosti deľby pre postoj žalovaného. Žalovaný sa nikdy k žalobcom nesprával násilne,\nv konaní presadzoval deľbu rozdelením bytov, ktoré fakticky obe strany konania dlhodobo užívajú. Súd\nnevypočul správkyňu k otázke správy spoločnej veci ani syna žalovaného k otázke postoja žalobcu\na bytovej potreby rodiny žalovaného, čím ukrátil žalovaného na jeho právach. Súd ignoroval náležitú\nargumentáciu žalovaného o nemožnosti odňať mu vlastnícke právo tzv. transformáciou z neobežných\naktív nehnuteľného majetku a zbavením majetku len z dôvodu názorovej disharmónie na spoločnej veci.\nSúd neprihliadol pri svojom rozhodovaní na tak zásadné veci, ako je vek, zdravotný stav a sociálna\nsituácia žalovaného. Súd neprípustne predradil záujem žalobcov na komerčnom využívaní nehnuteľnosti\nnad záujem vlastníka užívať nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu.\n34. Žalovaný zároveň odvolaním napadol aj výrok o trovách konania. Mal za to, že rozhodovacia\nprax NSSR sp. zn. 5 M Cdo/24/2011, sp. zn. 2Cdo/231/2018 a rozh. KS Trnava sp. zn. 24Co/46/2023\nneumožňuje zaviazať žalovaného k náhrade trov konania počas 26 rokov nenáležite a neodborne\nvedenom spore len preto, že v druhej časti výroku sa súd priklonil ku názoru žalobcov. V konaní o zrušení\na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ak nie je žaloba zamietnutá, spravidla nemožno určiť, ktorý\núčastník mal vo veci plný úspech ( § 142 ods. 1 OSR). Je všeobecným východiskom pre rozhodovanie o\ntrovách konania, aby žiadny z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi,\nibaže by preto boli dané zvláštne dôvody. Poukázal na nález ÚSSR sp. zn. III.ÚS 138/22 z 23.6.2022\npodľa ktorého: „Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v\nspore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy\n\nsťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez\nospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore\nje to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady spolu znášať sám a náhradu trov konania\nstrane možno priznal len ak boli dané zvláštne dôvody, je mimo rámca úpravy § 255 CSP, čo zakladá\nporušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\" Vysoký vek\nžalovaného, jeho sociálna situácia, zdravotný stav, potreba zabezpečenia bývania v čase odkázanosti\nsú takými okolnosťami prípadu, že nie je legitímne zaťažovať trovami konania žalobcov, keď len od súdu\nzáviselo kedy a pre koho návrh na deľbu rozhodne.\n35. Vzhľadom na vyššie špecifikované dôvody mal žalovaný za to, že odvolací súd má odstrániť vady\npostupu súdu prvého stupňa, doplniť dokazovanie a zmeniť rozsudok v bodoch II. a rozhodnúť v obsahu\ndeľby podľa vzájomného návrhu žalovaného a na bode II. závislé výroky III. a IV. zrušiť ako nadbytočné.\nNapadnuté rozhodnutie v bode V žiadal zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov\nkonania. V prípade, že nebude dostatok spôsobilosti ku zmene rozhodnutia navrhol, aby súd napadnuté\nrozhodnutie zrušil v napadnutom rozsahu a vec vrátil na nové konanie a rozhodovanie.\n36. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok podľa § 387 CSP potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania vo výške\n100%. Napadnutý rozsudok považujú za vecne správny s tým, že súd prvej inštancie sa vyporiadal veľmi\npodrobne so všetkými nastolenými otázkami.\nStručne uviedli, že prieťahy v konaní neraz spôsobil sám žalovaný, ktorý neplnil povinnosti uložené\nsúdom, podával neúplné návrhy, neuhradil zálohy za trovy znaleckého dokazovania a pod.\nK tvrdeniu žalovaného o nesprávnom rozhodnutí súdu v kontexte žalobného petitu žalobcovia len\npoukázali na to, že je nepochybne zrejmé, že podanie žalobcov zo dňa 10.9.2018 bolo len ponukou a\npokusom o urýchlené skončenie sporu mimosúdnou dohodou, podľa ktorej bol pôvodný žalobca ochotný\nzaplatiť žalovanému čiastku 177.000,-eur. K zmene žaloby nikdy nedošlo a preto súd správne rozhodoval\no pôvodnej žalobe.\nK tvrdeniu žalovaného o nepripustení otázok pre znalecký ústav žalobcovia uviedli, že tieto otázky mali\nprávny charakter (a teda ich znalecký ústav zodpovedať nemohol) alebo išlo o otázky, ktoré už boli\nv posudku zodpovedané. Súd sa preto rozhodol správne pre vlastnú formuláciu otázok. Okrem toho\npodstatu predložených otázok už riešil predchádzajúci znalecký posudok č. 34/2023 a žalovaný mal\nmožnosť k nemu klásť otázky na pojednávaní 25.4.2024. Ďalej to bol žalovaný, ktorý ignoroval povinnosť\nzaplatiť zálohu za znalecké dokazovanie.\nŽalobcovia považovali námietku žalovaného, že súd nerozhodol o jeho vzájomnom návrhu zo dňa\n1.9.2021, za neopodstatnenú. V tomto podaní žalovaný navrhol reálne rozdelenie domu, nešlo o žiadnu\nzmenu jeho postoja, ktorý prezentoval od vzniku sporu.\nO nepripustení invervenienta do konania rozhodol súd uznesením zo dňa 11.6.2024 na základe\npísomného návrhu žalobcov zo dňa 30.4.2024. V uznesení sa s dôvodmi nepripustenia riadne\nvyporiadal, pričom s možnosťou alternatívneho vypočutia intervenienta (ako svedka) sa súd prvej\ninštancie správne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\nŽalobcovia sa plne stotožnili aj s argumentáciou súdu v otázke deliteľnosti nehnuteľnosti.\nOdmietli rovnako zdôrazňovanie sociálneho aspektu sporu zo strany žalovaného, kedy zdôraznili, že\ntento má svoju bytovú otázku trvalo vyriešenú, 26 rokov nevyužil reálnu možnosť nasťahovať sa do\ndomu, nevyužil možnosť získať výnos z prenájmu, o údržbu domu sa nestaral ani na ňu neprispieval.\nJe potrebné zdôrazniť, že žalovaný mohol pridelené byty kedykoľvek využívať, mal k nim prístup.\nMomentálne ich užíva jeho syn, podľa vyjadrenia žalovaného, bez jeho súhlasu. Okrem toho uviedli, že\nžalobkyňa v 2. rade v dome bývala výške 12 rokov. Sám žalovaný na súde uviedol, že má vlastný byt,\nv ktorom býva, pričom občas býva u svojej partnerky. Nie je z donútenia v cudzom. V súčasnosti syn\nžalovaného obýva dva byty, nakoľko medzi bytmi bez povolenia urobil otvor v nosnej priečke.\nK otázke svojej kvalifikácie na spravovanie domu zdôraznili, že obaja majú jasnú predstavu o potrebách\ndomu, o jeho správe a nekončiacej potrebe údržby. O dom sa zaujímajú dlhé roky, so starostlivosťou o\npredmet spoluvlastníctva pomáhali aj pôvodnému žalobcovi.\n37. V ďalších podaniach strany sporu už len zopakovali svoju argumentáciu prednesenú v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, v podanom odvolaní a vyjadrení odvolaniu.\n38. Odvolací súd preskúmal vec, v rozsahu uvádzaných odvolacích dôvodov, ktorými je v zmysle § 380\nods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „ CSP\") viazaný, pričom vec prejednal bez nariadenia\n\npojednávania, nakoľko v konaní nebolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie a nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem podľa § 385 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý\nrozsudok je vo výroku vecne správny, nemohol odvolaniu žalovaného priznať úspech a podľa § 387\nods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 a 3 a § 385 ods. 1 CSP, pričom strany sporu boli o termíne\nverejného vyhlásenia rozsudku upovedomené zákonným spôsobom.\n39. Odvolací súd, v kontexte žalovaným špecifikovaných odvolacích dôvodov, preskúmal napadnutý\nrozsudok, pričom vo všeobecnosti možno konštatovať, že tento zodpovedal a plne reflektoval všetky\nzákonné požiadavky, kladené na súdne rozhodnutie. Ako také bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie\npreskúmateľné, vo svojej obsahovej štruktúre plne konzistentné, prijaté skutkové závery boli ustálené\nlogicky a zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania. Čo sa týka právneho vyhodnotenia veci,\nprvoinštančný súd aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona, pričom ním prijaté právne závery bolo\nmožné v rámci konania riadne preskúmať a konfrontačne podrobiť právnej analýze v nadväznosti na\nvymedzené odvolacie dôvody.\n40. Podstatným a nosným odvolacím dôvodom, ktorý bolo potrebné vyhodnotiť a prijať v rámci neho\nzásadné stanovisko, bol ten, že súd nesprávne právne posúdil vec v otázke spôsobu a prípustnosti\ndeliteľnosti spornej nehnuteľnosti, nerešpektujúc názor najvyšších súdnych autorít (najmä názory\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky).\n41. Je pravdou, že súd prijal zásadne odlišné stanovisko (oproti záverom prijatým v rozhodnutiach\nNSSR ) v otázke prípustnosti „horizontálneho\" rozdelenia stavby, ktorá svojim charakterom predstavuje\nobytný dom, pozostávajúci z viacerých bytových a nebytových jednotiek. Odvolací súd v tejto súvislosti\nuvádza, že takýto postup nie je bez ďalšieho dôvodom konštatácie nesprávnosti postupu súdu. Rigidný\nzáver o nemožnosti odkloniť sa od judikatúrou riešených, či ustálených názorov, by znemožňoval\nreflektovanie potrieb spoločnosti, jej neustáleho rozvoja a zmien v nej prebiehajúcich a to nielen v rovine\nprávnej, ale aj praktickej. Evolutívny vývoj judikatúry (a teda možnosť jej zmeny odrážajúcej potreby\nspoločenského vývoja) je aj vyššími súdnymi autoritami prijímaný pozitívne. Túto možnosť pripúšťa\naj ustanovenie § 220 ods. 3 CSP , v zmysle ktorého, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej\npraxe, odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Súd sa vo\nsvojom rozhodnutí dôvodmi svojho odklonu podrobne zaoberal, pričom svoj záver prijal s poukazom\nna skutočnosť, že ani jedno z preskúmaných rozhodnutí NSSR sa nezaoberalo otázkou, že slovenská\nprávna úprava neobsahuje výslovné oprávnenie súdu zrušiť a vyporiadať podielového vlastníctvo\nk bytovému domu zriadením samostatných bytových jednotiek a súčasným zriadením podielového\nspoluvlastníctva k spoločným častiam, zariadeniam a príslušenstvu bytového domu. Podľa názoru súdu\nabsencia úpravy možnosti súdu rozhodnúť takýmto spôsobom (v konaní o vyporiadanie podielového\nspoluvlastníctva k bytovému domu) spôsobuje nemožnosť rozdelenia nehnuteľnosti z právneho hľadiska\na to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že svojim rozhodnutím by súd síce priznal vznik výlučného\nvlastníctva k bytom a nebytovým priestorom, ale k časti nehnuteľnosti (spoločné časti, zariadenia,\npríslušenstvo, pozemok) by nanovo vytvoril podielové spoluvlastníctvo trvalého charakteru, čím by boli\nv podstate subjekty práv nútené zotrvať v podielovom spoluvlastníctve.\n42. V právnej otázke týkajúcej sa spôsobu a prípustnosti deliteľnosti spornej nehnuteľnosti odvolací\nsúd môže prisvedčiť tvrdeniam a argumentácii žalovaného, kedy sa nestotožňuje s právnym názorom\nprijatým súdom prvej inštancie. Tento považuje za mimoriadne striktný, kedy nie sú využité možnosti\nsúdu aplikovať právnu normu na konkrétny skutkový stav tak, aby táto odrážala efektívne a v praxi\npotrebné riešenia. Výklad ustanovenia zákona (resp. vo všeobecnosti výklad právnej normy) je možný\nrealizovať aj extenzívne, kedy súd môže interpretovať rozsah právnej normy širšie, než je v jej texte\ndoslovne uvedené, samozrejme za rešpektovania a zachovania zákonnosti a pravidiel, stanovených\ntým ktorým právnym odvetvím a tou ktorou právnou úpravou. Hoci je nepochybné, že v ustanovení\n§ 142 Občiansky zákonník vyslovene neuvádza možnosť rozdelenia bytového domu na jednotlivé\nbyty a nebytové priestory a zriadenie podielového spoluvlastníctva k spoločným častiam, zariadeniam\ndomu, či k pozemku, možnosť takéhoto postupu toto ustanovenie rozhodne nevylučuje. Podľa názoru\nodvolacieho súdu toto ustanovenie, aj svojim všeobecným charakterom, stanovuje zákonné mantinely\npre súdy pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Vymedzuje postupnosť možností\nvyporiadania, jednotlivé spôsoby vyporiadania a určuje zákonné podmienky a predpoklady, ktoré\ntreba skúmať a hodnotiť za účelom prijatia spravodlivého, ekonomicky udržateľného a efektívneho\n\nrozhodnutia. Vzhľadom na naozaj široké spektrum skutočností, či okolností, ktoré môžu vyvstať pri\nužívaní nehnuteľnosti v režime podielového spoluvlastníctva, rôznorodosť nehnuteľností z hľadiska ich\nrozsahu, či charakteru, ako aj rôznosť subjektov - nositeľov spoluvlastníckych práv k nim, by bolo temer\nnemožné v tomto zákonnom ustanovení konkrétne upraviť všetky sporné momenty a ich riešenia. Preto\nsúd pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva musí vykladať toto ustanovenie ako\nsumárne, síce nevybočovať z jeho rámca a možností, ktoré ponúka, ale pre ten ktorý skutkový stav\nhľadať možnosti riešenia aj v iných ustanoveniach zákona, prípadne iných právnych predpisoch. Možno\nprijať záver, že pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva je cieľom nastaviť, usporiadať a korigovať\nvlastnícke vzťahy novým spôsobom tak, aby to vyhovovalo subjektom vlastníckych práv a aby toto\nusporiadanie zodpovedalo možnostiam nášho právneho poriadku. V tejto otázke je dôležité zdôrazniť i\nto, že výsledkom vyporiadania podielového spoluvlastníctva stavby musí byť vznik samostatných vecí,\nktorých existencia je funkčne a technicky možná a zároveň je aprobovaná zákonom.\nByty a nebytové priestory sú v právnom zmysle veci, kde úprava vlastníckeho práva k nim, spôsoby\nich nadobúdania, ich spravovanie a úprava vzťahov vlastníkov bytov ( ktorí sú zároveň podielovými\nspoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení bytového domu) je obsahom špeciálneho zákona č.\n182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Ak teda súd pristúpi k vyporiadaniu\npodielového spoluvlastníctva k obytnému domu, pozostávajúceho z bytov a nebytových priestorov tak,\nže určí výlučné vlastníctvo k nim podľa veľkosti podielov jednotlivých spoluvlastníkov a zároveň zriadi\nspoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu, rozhodne v medziach zákona (ktorý takéto\nfunkčné rozdelenie nehnuteľnosti umožňuje a dokonca veľmi podrobne upravuje aj následný spôsob a\npodmienky užívania).\nV tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z. o\nvlastníctve bytov a nebytových priestorov podľa ktorého vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru\nv dome sa nadobúda (okrem iných) aj rozhodnutím štátneho orgánu. Zákon v znení tohto ustanovenia\ndokonca odkazuje na § 132 Občianskeho zákonníka, ktorý všeobecne upravuje možnosti nadobúdania\nvlastníckeho práva k veci, kedy vlastníctvo možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,\ndedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.\nPodľa názoru odvolacieho súdu aj tento právny rámec poskytuje súdom možnosť vyporiadať podielové\nspoluvlastníctvo k obytnému domu jeho horizontálnym rozdelením na samostatné bytové jednotky,\nkedy ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 182/1993 vyslovene uvádza možnosť nadobudnutia\nvlastníckeho práva k bytu rozhodnutím štátneho orgánu (teda aj súdu), pričom nešpecifikuje konkrétne\nkonanie alebo konkrétne okolnosti, za akých toto rozhodnutie môže súd urobiť, ale iba odkazuje na\nvšeobecné ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného preto nemožno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie o nemožnosti\nprávnej deľby nehnuteľnosti jej rozdelením na jednotlivé byty z dôvodu absencie konkrétnej právnej\núpravy, nakoľko právny rámec pre takéto rozhodnutie je daný a možno ho vyvodiť s odkazom\nna vyššie uvádzané zákonné ustanovenia, ktoré sa vo svojom obsahu nevylučujú. Práve naopak\nposkytujú súdu priestor minimálne analogicky interpretovať zákonom vymedzený právny rámec v\nprospech možnosti rozhodnutia vyporiadať spoluvlastníctvo k bytovému domu formou horizontálneho\nrozdelenia nehnuteľnosti. Okrem toho je nutné prihliadnuť aj na potrebu efektívneho a praktického\nriešenia potrieb spoluvlastníkov, kedy ak etablovanie režimu, upraveného v zákone č. 182/1993 Z.z.,\nje pre úpravu vzťahov medzi nimi najlepším možným spôsobom, bolo by v rozpore so zásadou\nspravodlivého usporiadania vzťahov, medzi nimi tento režim nezaviesť. Odvolací súd sa preto stotožňuje\nso závermi rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní) a\nvo všeobecnosti uznáva možnosť horizontálnej deľby obytného domu medzi jeho spoluvlastníkov za\ndodržania zákonných predpokladov a podmienok.\nLen krajovo možno spomenúť, že rovnako neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že nemožnosť\nhorizontálnej deľby nehnuteľnosti, spôsobuje aj tá skutočnosť, že v konečnom dôsledku v časti\nnehnuteľnosti (spoločné časti a zariadenia domu, pozemky) aj tak súd zriadi nezrušiteľné podielové\nspoluvlastníctvo, čo zákon nepripúšťa. Tu je potrebné vychádzať z charakteru bytu ako samostatnej veci,\nktorý, je technicky súčasťou bytového domu, v rámci ktorého sa nachádzajú spoločné priestory. Spôsob\nnakladania, užívania a spravovania týchto priestorov upravuje zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý k nim\nzriaďuje režim podielového spoluvlastníctva nerozlučne spojeného s výlučným vlastníctvom k bytu. Preto\nak právna úprava konkretizuje úpravu vzťahov k týmto priestorom a presne stanovuje režim vlastníckeho\npráva, súd, vychádzajúc zo znenia zákona, môže pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva ( k\nčasti nehnuteľnosti) zriadiť opätovne ( len v inom rozsahu a režime) aj spoluvlastnícke právo.\nKoniec koncov rozdelenie podielového spoluvlastníctva aj tak, že časť spoluvlastníkov nimi aj\nostane, pripúšťa ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy súd môže vec prikázať aj\n\nviacerým spoluvlastníkom. Takýmto spôsobom rozhodol aj súd, kedy sporné nehnuteľnosti prikázal do\npodielového spoluvlastníctva žalobcov v podiele 1.\n43. V súvislosti s otázkou pripustenia deliteľnosti spornej nehnuteľnosti na jednotlivé bytové a nebytové\njednotky sa odvolací súd stotožňuje s ďalšou argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že (aj s\nodkazom na českú judikatúru, kde možnosť rozdelenia obytného domu na bytové a nebytové jednotky a\nzriadenie spoluvlastníctva k spoločným častiam a zariadeniam súdom je výslovne upravená zákonom)\nsúd pristúpi k takémuto rozdeleniu len v prípade, že vzťahy medzi účastníkmi pri užívaní domu sú\npo dlhšiu dobu nekonfliktné a ich nezhody nevyžadujú rozhodovanie súdu. V tejto súvislosti odvolací\nsúd cituje právnu vetu (v konaní viackrát spomenutého) judikátu NS SR -ZSP 1/2023 (rozhodnutie\nsp. zn. 5Cdo 156/2021): „ V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže súd\npristúpiť k rozdeleniu spoločného domu na bytové jednotky iba v prípade, že vzťahy spoluvlastníkov\nsú z hľadiska užívania domu nekonfliktné.\" Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že posúdenie\n(ne)deliteľnosti stavby patriacej do podielového spoluvlastníctva je otázka skutková a jej riešenie\nvychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu.\nVychádzajúc z tohto právneho názoru a s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, môže súd vec (nehnuteľnosť) rozdeliť len vtedy, ak je to dobre možné. Výklad tohto\nustanovenia len v kontexte ustálenia technickej deliteľnosti je neprípustný, pretože je potrebné\nprihliadnuť aj na iné okolnosti z aspektu ďalšieho možného spolužitia vlastníkov v jednom dome.\nVychádzajúc z logického a sémantického výkladu pojmu „dobre možné\" treba ustáliť, že zákonodarca\npožaduje preskúmanie všetkých aspektov, dôvodov a následkov rozdelenia nehnuteľnosti, nielen\ntechnických. Aby súd teda mohol ustáliť, že rozdelenie nehnuteľnosti je „ dobre možné\", musí mať\nosvedčené, že toto jej rozdelenie nebude mať negatívny vplyv na jej funkčnosť, na plnenie požadovaných\nfunkcií (v tomto prípade zabezpečovanie potrieb bývania), že bude dodržaná účelnosť jej využitia, že\nsa po vyporiadaní s ňou bude zaobchádzať tak, aby nedošlo k jej poškodzovaniu, neprimeranému\nopotrebeniu a podobne. Rovnako pod túto zákonnú hypotézu (že rozdelenie nehnuteľnosti nie je dobre\nmožné) možno subsumovať aj prípadné konfliktné, neustálené a spormi znegativizované vzťahy medzi\núčastníkmi, ktoré znemožňujú následné spoločné užívanie nehnuteľnosti. V zmysle vyššie uvedeného\nmožno uviesť, že prítomnosť konfliktných vzťahov medzi spoluvlastníkmi, znemožňuje horizontálnu\ndeľbu bytového domu, nakoľko táto by bola následne zdrojom sporov. Tu súd odkazuje aj na predložené\nprávne otázky žalovaného v odvolaní, ktoré smerovali k prijatiu záveru, či disharmónia vzťahov je\ndôvodom na nerozdelenie nehnuteľnosti. Je potrebné ustáliť, že práve vo vyššie citovanom rozhodnutí\nprijal NSSR v tejto otázke zásadné stanovisko, pričom tak urobil v rámci rozhodnutia publikovaného v\nZbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Preto odvolací súd na toto\nrozhodnutie odkazuje a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje. Okrem toho otázky, formulované\nžalovaným, a ich skúmanie, nepatria do kompetencie odvolacieho súdu, ale predstavujú právnu otázku,\nktorej posúdenie spadá do právomoci dovolacieho súdu.\n44. Vychádzajúc z vyššie ustálených teoretickoprávnych východísk preto možno konštatovať, že\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci ktorého sa zaoberal aj skutkovou otázkou o\nkonfliktnosti vzťahov medzi spoluvlastníkmi, je v plnom rozsahu správne a odvolací súd naň odkazuje.\nAk teda súd prvej inštancie postavil svoj záver o nemožnosti horizontálnej deľby nehnuteľnosti na\ndôvode prítomnosti osvedčeného, trvalého a nezmieriteľného konfliktu medzi spoluvlastníkmi, jeho\npostup bol správny a v súlade s ustálenou judikatúrou. Možno sa stotožniť tiež s názorom súdu,\nže úlohou súdu je vždy vyriešiť ten ktorý skutkový konflikt a usporiadať vec po právnej stránke tak,\naby výsledkom bolo založenie trvalého a rozpory nevyvolávajúceho nastavenia právnych vzťahov. Z\nvykonaného dokazovania súd správne ustálil, že vzťahy medzi stranami sporu ( ako spoluvlastníkmi) sú\ntrvalo rozvrátené, že tento stav trvá dlhý čas (desiatky rokov, v podstate od nadobudnutia nehnuteľnosti\nv rámci reštitúcie) a akákoľvek spolupráca alebo participácia strán sporu na spravovaní spoločných\nčastí a zariadení bytového domu v režime prípadného spoluvlastníctva je vylúčená. Nemožno súhlasiť\ns tvrdením žalovaného, že medzi ním a žalobcami konflikt nie je, nakoľko tento v rámci svojej výpovede\nsám opísal uvedením rozhodných skutočností. Všeobecne možno povedať, že pod pojem nekonfliktné\nvzťahy pri užívaní nehnuteľnosti, možno zaradiť len také vzťahy, ktoré vyhovujú všetkým zúčastneným\nsubjektom, ktoré sú založené na nenásilí, rešpekte, podieľaní sa na správe spoločnej veci podľa\nveľkosti spoluvlastníckych podielov, ústretovej komunikácii, uhrádzaní si svojich záväzkov a nastavení\nsi spôsobu užívania v súlade so zákonom. V tomto konaní bolo preukázané (výpovede strán sporu,\nvrátane výpovede žalovaného, predložené písomné vyúčtovania správkyne), že spoluvlastníci spolu\npre vzájomné animozity dlhodobo nekomunikujú, nepodieľajú sa na spoločnom hospodárení s vecou,\n\nvšetky náklady na opravu a údržbu nehnuteľnosti, ako i povinné platby spojené s nájmom, znášal v\npriebehu rokov výlučne pôvodný žalobca ( a teraz žalobcovia v 1. a 2.rade), žalovaný sa o nehnuteľnosť\nnijako nestaral, túto neobýval, neprenajímal a v podstate ju nechal dlhé roky chátrať (byty, ktoré užíval\nv zmysle dohody). Sám žalovaný v rámci výsluchu potvrdil, že do bytového domu neinvestoval nič,\no dom sa staral pôvodný žalobca, tvrdil, že na dom neplatí, na ničom sa nepodieľa. Mal výhrady k\nsprávkyni bytového domu, nepreberal zásielky, neplatil dane z nehnuteľnosti ani nedoplatky za vodu.\nJeho nezáujem o dom bol zrejmý aj z toho, že v podstate umožnil svojim pasívnym postojom to, že do\nbytu sa nasťahoval bez jeho vedomia a súhlasu jeho syn, ten tam dokonca prebúral priečku. Okrem\ntoho bolo nesporné, že pôvodný žalobca sa musel samostatnou žalobou domáhať svojich nárokov v\npodobe úhrady časti nákladov za nevyhnutnú opravu a údržbu nehnuteľnosti. Už len tento skutkový opis\n(prednesený žalovaným) vylučuje ďalšie fungovanie strán sporu v režime podielového spoluvlastníctva.\nAk zrazu v odvolaní žalovaný tvrdí, že vzťahy medzi ním a žalobcami sú v poriadku, odvolací súd musí\nhodnotiť toto jeho tvrdenie ako účelové. V tejto súvislosti možno doplniť, že dôkazné bremeno osvedčiť\nnormálnosť a funkčnosť vzťahov medzi stranami sporu zaťažovala žalovaného. Dôkazné bremeno totiž\nleží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie pre seba vyvodzuje priaznivé právne následky, ide o tú\nstranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Žalovaný však k tejto zásadnej skutkovej\notázke neprodukoval žiadne dôkazy, resp. nenavrhol ich vykonanie, takže odvolací súd (rovnako ako\nsúd prvého stupňa) ustálil trvalosť, nezvratnosť a vysokú intenzitu rozvrátenia vzťahov medzi stranami\nsporu, ktorý bez ďalšieho vylučuje možnosť spolupráce, či komunikácie medzi nimi.\nMožnosť horizontálnej deľby nehnuteľnosti nie je dobre možná aj z dôvodu ekonomickej a sociálnej\nsituácie žalovaného, ktorý opakovane a v priebehu celého konania zdôrazňuje svoju insolventnosť a\nnemožnosť prispievať na výdavky spojené s užívaním, opravou, či potrebnou obnovou domu (ktorá\nje aj podľa znalca nevyhnutná a potrebná). Rozdelenie nehnuteľnosti v tomto prípade by rozhodne\nneodstránilo konflikty medzi stranami sporu a takýmto spôsobom by sa rozhodne nedospelo ku\nkonečnému riešeniu sporov medzi nimi. Výsledkom súdneho konania totiž musí byť rozumné a\nspravodlivé usporiadanie vzťahov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n45. Na základe vyššie uvedeného možno dospieť k záveru , že súd prvej inštancie správne vyhodnotil\nnemožnosť rozdelenia spornej nehnuteľnosti z ekonomického a funkčného hľadiska a jeho postup, kedy\npristúpil k rozhodnutiu o pridelení veci žalobcom s povinnosťou náhrady žalovanému, bol zákonom\naprobovaný a zodpovedal aj potrebe prihliadnuť na ďalšie účelné využívanie veci. Možno sa len\nstotožniť so záverom prvostupňového súdu, že to sú práve žalobcovia (aj s prihliadnutím na veľkosť\nich podielov), ktorí dokážu v budúcnosti zabezpečiť riadnu starostlivosť o nehnuteľnosť, jej potrebnú\nrenováciu a opravy a zároveň dokážu uhradiť žalovanému náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel. Tu\nodvolací súd len dopĺňa, že žalobcovia osvedčili svoje finančné pozadie, umožňujúce prijať záver o\nich solventnosti. Naopak žalovaný bohužiaľ nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, a preto\nnemá možnosť podieľať sa na starostlivosti o nehnuteľnosť. S týmto (hoci len druhotne) súvisí aj\notázka záujmov nájomníkov, v dome už teraz bývajúcich, kedy vlastník nehnuteľnosti musí týmto\nzabezpečiť primeraný štandard bývania, čo opätovne sú schopní poskytnúť len žalobcovia. Tu ešte\nmožno spomenúť argumentáciu žalovaného, že súd neprihliadol na jeho vek, zdravotný stav, potrebu\nbývania v dome a jeho citový vzťah k nemu. Tieto tvrdenia nemožno brať na zreteľ ako rozhodujúce a\nosvedčené skutočnosti. Potrebu bývania v dome žalovaný negoval svojim predchádzajúcim správaním,\nkedy desiatky rokov nevyužil možnosť v dome bývať, ani tento prenajímať, mal iný byt a rovnako využíval\nna bývanie aj byt priateľky. Údajný hlboký citový vzťah ničím neosvedčil, rovnako v rovine neosvedčenej\nzostali aj tvrdenia o potrebe užívania bytu zo zdravotných dôvodov.\n46. Odvolací súd nad rámec dodáva, že celkový postoj, prístup žalovaného k veciam týkajúcim sa domu,\njeho neochota komunikovať so spoluvlastníkmi a uhrádzať časť výdavkov spojených s hospodárením\ns nehnuteľnosťou, možno do istej miery kvalifikovať aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.\nVlastníkovi nehnuteľnosti totiž nesvedčia len pôžitky z nej vyplývajúce, ale je jeho povinnosťou plniť\nsi aj svoje povinnosti s ňou spojené. Ak po celú dobu trvania spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti\nžalovaný neuhrádzal žiadne platby s nehnuteľnosťou spojené, túto nijako nezhodnocoval, nevynaložil\nžiadne úsilie na jej udržanie, rozhodne nekonal v súlade s požiadavkou riadneho hospodárenia.\n47. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, keď prikázal nehnuteľnosť do vlastníctva žalobcov\na týchto zaviazal na zaplatenie primeranej náhrady žalovanému. Dôvodne vychádzal aj zo záverov\nznaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva O. univerzity v O.\nč. XX/XXXX zo\ndňa 27.3.2023, v ktorom bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľnosti na sumu 1.542,357,49\n\neur. Relevantnosť a správnosť záverov tohto znaleckého posudku sa žalovanému v konaní nepodarilo\nspochybniť, nakoľko jeho námietky zostali len v rovine tvrdení bez opory vo vykonanom dokazovaní.\nJednoducho súdu v priebehu súdneho konania neposkytol žiadny iný dôkaz (a vykonanie takého ani\nnenavrhol), ktorý by mal po obsahovej a odbornej stránke spôsobilosť vyvrátiť správnosť určenia\nvšeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vo vyššie uvedenom znaleckom posudku. Súd v súlade so zákonom\nvyhodnotil listinný dôkaz predložený žalovaným - vyjadrenie realitnej kancelárie E. I. k trhovej cene\nnehnuteľnosti, ako oneskorene podaný ( resp. podaný v hrubom rozpore so sudcovskou koncentráciou\nkonania). Civilné sporové konanie je konaním, ktoré preferuje a prísne uplatňuje zodpovednosť strán za\nvýsledok sporu. Tá je bez ďalšieho tvorená aj tým, že strana sporu je povinná riadne a včas uplatňovať\nprostriedky procesného útoku a procesnej obrany tak, aby boli tieto naakumulované už v počiatočnej\nfáze súdneho konania. Týmto zákonodarca chcel predchádzať obštrukčným postupom strán sporu, ktoré\nsúdu predkladali dôkazy (ktoré mali a mohli predložiť už skôr) aj po niekoľkých rokoch od začatia konania,\nčím toto zbytočne predlžovali. Ak teda žalovaný predložil listinný dôkaz až v záverečnej fáze konania\n(trvajúceho dlhú dobu), je tento jeho postup rozhodne v rozpore s ustanovením § 153 ods. 1 CSP.\n48. Ďalší odvolací dôvod, napĺňajúci ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP, bol podľa žalovaného\nnesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý rozhodoval nad rámec žalobného petitu. Je pravdou,\nže v žalobe, podanej pôvodným žalobcom dňa 8.7.1998, sa v petite uvádza, že pôvodný žalobca\nžiada o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - v k.ú. P. - V.,\nzapísanými na LV č. XXXX ako parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X. Možno prisvedčiť skutkovému tvrdeniu\nžalovaného, že do petitu žaloby pôvodný žalobca zjavne opomenul uviesť stavbu - obytný dom, a\ntáto chyba sa v priebehu súdneho konania neodstránila. Podľa názoru odvolacieho súdu by však\nbolo mimoriadne formalistické a najmä nelogické, keby súd vyhodnotil takúto vadu ako podstatnú a\nspôsobujúcu nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. K otázke formulácie žalobného návrhu v petite\nžaloby a vymedzenia rozsahu žaloby, odvolací súd uvádza, že podstatným pre vymedzenie predmetu\nsporu je obsah žaloby ako takej, ak je zrejmé, čoho sa táto žaloba týka a čo sleduje. Už v samotnej\nžalobe pôvodný žalobca súdu uvádzal a jednoznačne a nezameniteľne špecifikoval predmet sporu,\nkedy vyporiadanie podielového spoluvlastníctva primárne vzťahoval na obytný dom a následne aj\nním súvisiace pozemky. Rovnako v žalobe opisované skutkové okolnosti sa viazali na otázku správy,\núdržby domu, nepodieľaní sa žalovaného na výdavkoch spojených s užívaním domu, ako aj výdavkoch\nspojených s jeho opravami. Z obsahu žaloby bolo zrejmé, čo je predmetom sporu a čoho sa žalobca\ndomáha ( teda vyporiadania podielového spoluvlastníctva k stavbe aj pozemkom, prikázanie týchto\nvecí do jeho výlučného vlastníctva a určenia náhrady žalovanému za jeho spoluvlastnícky podiel\nzodpovedajúcu 1/3 ceny nehnuteľnosti). Treba zdôrazniť tiež to, že všetkým zúčastneným subjektom\n( vrátane žalovaného) bolo v priebehu celého konania jasné, že vyporiadanie sa týka najmä obytného\ndomu, k tomuto smerovala argumentácia strán sporu a k tejto otázke sa vykonávalo aj rozsiahle\ndokazovanie. Odvolací súd preto, aj s odkazom na ustálenú judikatúru, nemôže prisvedčiť tvrdeniu\nžalovaného v odvolaní, že predmetom sporu bolo len vyporiadanie pozemkov. V krátkosti ešte možno\nspomenúť, že v písomnom podaní pôvodného žalobcu zo dňa 10.9.2018 (č.l. 733) došlo k špecifikácii\nnávrhu, kedy pôvodný žalobca vyjadril súhlas s vyplatením sumy 177.000,- eur žalovanému pre účely\nnáhrady za jeho podiel. Avšak ako bolo v tomto podaní výslovne konštatované, táto jeho ponuka má\nbyť chápaná ako ústretové gesto na dosiahnutie dohody so žalovaným a pri stanovení výšky jeho\nponuky si túto vyhradil zmeniť, pokiaľ by ju žalovaný neprijal. Tu treba podotknúť, že stanovenie tejto\nsumy na vyplatenie žalovaného nepredstavovalo konečné vymedzenie petitu, čo do rozsahu zaplatenia\nnáhrady. Jednoznačne v priebehu konania pôvodný žalobca (aj súčasní žalobcovia) zotrvali na svojej\npožiadavke určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a z nej vychádzať. Celkovo teda možno ustáliť, že\npredmetom konania bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak k stavbe ako aj k pozemkom,\npričom strana žalobcov navrhovala prikázať nehnuteľnosti do ich vlastníctva a vyplatiť žalovaného\nvo výške zodpovedajúcej jeho podielu. Ak teda v záverečnej fáze konania bol vyhotovený znalecký\nposudok, ktorý určil aktuálnu všeobecnú hodnotu vyporiadavaných nehnuteľností a žalobcovia sa s\njeho závermi stotožnili, nemožno tento ich postoj kvalifikovať ako zmenu žalobného návrhu, nakoľko\nod začiatku bolo zrejmé, že konkrétna suma výplaty náhrady sa určí v priebehu súdneho konania,\npričom žalobcovia vo všeobecnosti navrhli vyplatiť žalovanému náhradu zodpovedajúcu výške jeho\nspoluvlastníckeho podielu.\nV tejto súvislosti sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkou žalovaného, že súd nerozhodol o jeho\nvzájomnom návrhu. Tu naozaj možno plne odkázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kedy súd\nprvej inštancie, s odkazom na odbornú literatúru, konštatoval, že v konaní o vyporiadanie podielového\n\nspoluvlastníctva návrh protistrany na iný spôsob vyporiadania nie je považovaný za vzájomný návrh a\nsamostatne výrokom sa o tomto nerozhoduje.\n49. Námietka žalovaného smerovala tiež k údajnému vylúčeniu jeho osoby z dokazovania o deliteľnosti\nveci, čo malo naplniť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V tejto otázke odvolací súd\nneustálil porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces a to z viacerých dôvodov. V prvom rade\notázka možnej reálnej a technickej deliteľnosti domu (v rámci horizontálnej deľby na jednotlivé byty a\nnebytové priestory) nebola v konaní sporná, z tohto skutkového záveru vychádzal aj súd a s týmto sa\nstotožňuje aj odvolací súd. Otázku deliteľnosti vyriešil už znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva\nO. univerzity v O. č. 41/2016 zo dňa 25.4.2016, ktorý takéto delenie pripustil, pričom tento posudok\nčasovo predchádzal znaleckému dokazovaniu, z ktorého mal byť údajne vylúčený žalovaný. Ďalšie\nznalecké dokazovanie, ktorého výsledkom bol znalecký posudok Ústavu inžinierstva O. univerzity v O. č.\n34/2023 zo dňa 27.3.2023, už bolo správne zamerané len na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností.\nAk teda súd v tomto prípade nepripustil otázky žalovaného smerujúce k otázke deliteľnosti, jeho postup\nbol hospodárny a efektívny, nakoľko túto skutkovú otázku mal v konaní vyriešenú. Duplicita vykonania\ndôkazu o už osvedčenej skutočnosti by predstavovala neprijateľný postup súdu, došlo by k zbytočnému\npredlžovaniu konania a navyšovaniu jeho trov. Nakoľko teda súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že dom\nbol technicky deliteľný, je tvrdenie žalovaného o vylúčení z dokazovania o deliteľnosti nelogické. Okrem\ntoho, v súvislosti s nariadením sporného znaleckého dokazovania, bola spojená aj povinnosť zložiť\npreddavok na trovy dôkazu, ktorá bola uložená tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Žalovaný preddavok\nnezložil. V zmysle § 253 CSP, ak súd ustanoví v konaní znalca uloží strane povinnosť zložiť preddavok\nv rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana preddavok nezloží, súd v\nzmysle zákona navrhnutý dôkaz nevykoná. Už toto ustanovenie, aj vzhľadom ku skutočnosti, že pomery\nžalovaného v priebehu konania boli skúmané a výsledkom bolo neoslobodenie od súdnych poplatkov,\nodôvodňovalo vylúčenie žalovaného zo znaleckého dokazovania. K tomuto ale súd nepristúpil a umožnil\nžalovanému (resp. jeho právnemu zástupcovi) na následnom pojednávaní klásť znalcovi doplňujúce\notázky v súvislosti s vypracovaním tohto znaleckého posudku. Rovnako pri zadávaní otázok na znalca\nsúd tohto v uznesení vyzval, aby sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného voči predchádzajúcemu\nznaleckému posudku (č.l. 910). Možno teda ustáliť, že v odbornej otázke deliteľnosti obytného domu,\nsúd nevylúčil žalovaného z dokazovania. Otázka deliteľnosti bola vyriešená v prospech žalovaného,\nkedy bolo skutkovo ustálené, že technické a funkčné rozdelenie nehnuteľnosti je možné.\n50. Ako neopodstatnený súd vyhodnotil aj odvolací dôvod žalovaného, spočívajúci v nevykonaní\nním navrhovaných dôkazov a to výsluchu svedkyne F. J. (správkyne obytného domu) a p. I. R..\nV prípade oboch navrhnutých dôkazov možno konštatovať, že tieto neboli navrhnuté v súlade so\nzásadou sudcovskej koncentrácie konania. Na pojednávaní dňa 3.6.2021 zákonný sudca predniesol\nstranám sporu v zmysle § 181 ods. 2 CSP svoje predbežné právne posúdenie veci, uviedol ktoré\ntvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a ktoré dôkazy\nvykoná. V uznesení, ktorým následne pojednávanie odročil, zaviazal strany sporu, aby v lehote 30\ndní predniesli podstatné skutkové tvrdenia a označili dôkazy na ich preukázanie v zmysle § 181 ods.\n4 CSP. V tejto lehote žalovaný zaslal súdu vyjadrenie (č.l. 851), kde okrem iného zhrnul návrhy na\nvykonanie dokazovania, avšak návrhy na výsluch p. J. a p. I. R. absentovali. Dokonca aj následne\nna pojednávaní dňa 25.4.2024 uviedol súdu do zápisnice, že iné návrhy na vykonanie dokazovania\nnemá. Preto možno jednoznačne ustáliť, že prednesenie návrhu na vykonanie výsluchu týchto osôb na\npojednávaní dňa 11.6.2024, predstavovalo zásadné porušenie sudcovskej koncentrácie konania. Bez\nďalšieho totiž možno konštatovať, že tieto prostriedky procesnej obrany mohol žalovaný uplatniť skôr, čo\nvšak neurobil, a preto ich nevykonanie, resp. neprihliadnutie na ne súdom prvej inštancie predstavovalo\nzákonný spôsob vyhodnotenia tejto situácie, ktorý jednoznačne umožňuje ustanovenie § 153 CSP.\nAko už bolo vyššie uvedené, civilné sporové konanie je založené na princípe zodpovednosti strany za\nvýsledok konania, kedy pre úspech v konaní sa vyžaduje hospodárny, efektívny postup strany v podobe\npredkladania návrhov na vykonanie dokazovania včas. Okrem toho možno prisvedčiť aj záverom súdu\nprvej inštancie, že takéto dokazovanie by nemalo vplyv na výsledok konania, nakoľko by neovplyvnilo\notázku ustálenia skutkového stavu, relevantného pre rozhodnutie vo veci.\nV tejto súvislosti súd preskúmal aj postup súdu v súvislosti s rozhodnutím o nepripustení p. I.a R., ako\nintervenienta, do konania. P. I. R., syn žalovaného, oznámil vstup do konania na strane žalovaného,\npodaním, doručeným súdu dňa 13.8.2023. Toto oznámenie bolo podané už v čase, kedy súd prvej\ninštancie „skoncentroval\" konanie podľa ustanovenia § 184 ods. 4 CSP. Intervenient teda vstúpil do\nkonania v čase, kedy už strany sporu nemohli uplatňovať nové prostriedky procesnej obrany alebo\n\nprocesného útoku. Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu\njeho vstupu. Civilný sporový poriadok upravuje postup súdu pri rozhodovaní o prípustnosti intervencie\nv ustanovení § 83, kedy o tomto môže rozhodnúť len na návrh. Vo všeobecnosti proti rozhodnutiu o\nprípustnosti intervencie nie je prípustné odvolanie. Preto súd postupoval správne, keď s intervenientom\nkonal (bez rozhodovania o jeho pripustení) až do okamihu, kedy námietku proti pristúpeniu intervenienta\npodali žalobcovia. Tí tak urobili v podaní zo dňa 2.5.2024. Na najbližšom pojednávaní súd uznesením\nrozhodol o nepripustení intervenienta do konania a až následne vyhlásil rozsudok vo veci samej. Jeho\npostup bol preto plne v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a takýmto postupom\nnezasiahol do procesných práv strán sporu. Tvrdenie žalovaného, že týmto postupom znemožnil súd\nvypočutie p. I., či už ako svedka alebo intervenienta, je nelogické, nakoľko výsluch jeho osoby (a je jedno\nči v pozícii svedka alebo intervenienta) mohol žalovaný navrhnúť kedykoľvek (a rozhodne skorej ako na\npojednávaní dňa 11.6.2024) v podstate tesne pred prednesom záverečných rečí a vyhlásení uznesenia\no skončení dokazovania.\n51. Odvolanie žalovaného smerovalo aj voči rozhodnutiu o trovách konania, ktoré žalovaný považoval\nza rozhodnutie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Je pravdou, že konanie o vyporiadanie\npodielového spoluvlastníctva je konaním, kde súd nie je viazaný žalobným návrhom a môže žalobný\nnávrh prekročiť alebo prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú\n(§ 216 CSP). Rovnako možno\nprisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že v tomto type konania, kedy sa koná a rozhoduje o vlastníctve každej\nstrany sporu a je vždy povinnosťou súdu vyrovnať prípadné odňatie vlastníckeho práva poskytnutím\nprimeranej náhrady, nemožno určiť po kvantitatívnej stránke úspech v konaní len jednej strane.\nSpravidla sa naozaj javí ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania, aby každý zo\nspoluvlastníkov znášal svoje náklady konania sám a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka.\nAvšak aj z tohto všeobecného pravidla možno upustiť v prípade, ak priebeh súdneho konania, postoje\nstrán sporu v konaní, či výsledky dokazovania napĺňajú charakter zvláštnych alebo mimoriadnych\nokolností, na ktoré musí súd prihliadnuť a ktoré musí vyhodnotiť v súlade so zásadou spravodlivého\nvyriešenia sporu. V tejto súvislosti odvolací súd cituje rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 138/2022 podľa ktorého: „ Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na\nnáhradu trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a\nžalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a\nna pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že\npravidlom v obdobnom spore je to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady sporu znášať sám\na náhradu trov konania strane možno priznať, len ak by boli dané „ zvláštne\" dôvody, je mimo rámca\núpravy v§ 255 Civilného sporového poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\" Samotný Ústavný súd v tomto\nprípade judikoval možnosť odklonu od rigidného postoja súdov, ktoré v prípade konania o vyporiadanie\npodielového spoluvlastníctva, vzhľadom na jeho charakter, rozhodovali o trovách konania tak, že žiadna\nzo strán nemá právo na ich náhradu. V odôvodnení tohto rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky\nďalej konštatoval, že aj konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa\nCSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Samotná\nskutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva\nmôže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je dôvodom na to, aby z ústavného\nhľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto konaní si každá zo strán musí\nznášať svoje trovy. Otázkou rozhodovania o náhrade trov konania nie je to, aký prospech strana na\nzáklade rozhodnutia súdu dostane, ale to, ako sa k tomuto prospechu musela pričiniť.\nOdvolací súd sa plne stotožňuje s vyššie špecifikovanými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky\na tieto interpretuje ako možnosť súdu aplikovať ustanovenie § 255 CSP aj na konanie tohto typu. Podľa\n§ 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Možno prisvedčiť\nargumentom súdu prvej inštancie, uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, ktorý prihliadol na postoje\nstrán sporu v konaní (kedy žalobcovia konzistentne zotrvávali na žalobe a žiadali prikázať nehnuteľnosti\ndo vlastníctva s povinnosťou výplaty náhrady žalovanému, naopak žalovaný v priebehu konania svoje\npostoje menil). Súd teda rozhodol v spore v súlade so žalobou, teda spôsobom navrhnutým žalobcami,\npreto z pohľadu rozhodovania o náhrade trov konania možno tento výsledok vyhodnotiť ako úspech vo\nveci na strane žalobcov. Nosným argumentom súdu, s ktorým sa odvolací súd rovnako stotožňuje, je\nten, že dôvodom podania žaloby bolo správanie žalovaného, ktorý sa o spoločnú nehnuteľnosť nestaral,\nnehradil svoju časť výdavkov, nebol prístupný komunikácii ani dohode a preto bolo logickým vyústením,\nže pôvodný žalobca nechcel zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu so žalovaným. Bol to teda žalovaný, ktorý\ndal príčinu na podanie žaloby, čím na strane žalobcov vznikli výdavky a trovy, ktoré by inak nemuseli\n\nznášať. Tieto im vznikli v dôsledku správania a postupu žalovaného a bolo by nespravodlivé im ich\nnáhradu nepriznať. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd potvrdzuje aj rozhodnutie súdu prvého\nstupňa o trovách konania, nakoľko toto vychádza z podložených právnych úvah, s ktorými je možné sa\nstotožniť.\n52. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, vysporiadaním sa so všetkým odvolacími dôvodmi,\nuvádzaným žalovaným, súd musí konštatovať vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a tento\npotvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. Záverom možno len poukázať na skutočnosť, že vyriešenie sporu\nspôsobom, ako to urobil súd prvej inštancie, zodpovedá v plnej miere spravodlivému usporiadaniu\nvzťahov medzi stranami sporu a ako jediné riešenie je schopné zabezpečiť trvalé zastabilizovanie\nvlastníckych práv k spornej nehnuteľnosti. Toto riešenie pomôže aj žalovanému, kedy mu vyrieši jeho\nekonomickú situáciu a umožní mu sústrediť sa na riešenie svojho zdravotného stavu ako aj osobných\nvzťahov v rodine.\n53. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia\n§ 396\nods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní, a preto\nim odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.\nTu odvolací súd odkazuje aj na dôvody uvádzané v bode 51 tohto rozhodnutia, ktoré možno aplikovať\naj na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.\n54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\n\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).\nPo", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/200/1998", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ad3b74b-811e-49e3-9517-e2c1dd0e9689", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.138.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 138/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.138.2022.2"}, {"guid": "35d1faac-ed8f-4635-a248-3719c1d9daac:1f4691a5-8bca-4921-aa29-ad3c6e7795b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5418200738.1", "spisova_znacka": "7Cdo/191/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/191/2022 z 26. 3. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5418200738.1"}, {"guid": "49374863-497b-4df7-a8ef-54963fd46500:af9e340b-c936-4143-b6a1-ed91c1c85740", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3513209876.1", "spisova_znacka": "5Cdo/156/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/156/2021 z 24. 2. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3513209876.1"}, {"guid": "ad02b220-cb69-4559-94d7-f8776995df21:f63feead-c44e-4cdf-8f0f-2f0b4c19ed6a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6610207967.2", "spisova_znacka": "2Cdo/231/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/231/2018 z 28. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6610207967.2"}, {"guid": "eda45f8f-4dbf-4a88-8ca2-512d01977175:f849cec8-e775-4ef9-9a3a-0cda87b51dd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Co/46/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/46/2023 z 9. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-04-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/eda45f8f-4dbf-4a88-8ca2-512d01977175:f849cec8-e775-4ef9-9a3a-0cda87b51dd7"}], "citovane_v": [{"guid": "e1b199b0-2994-4ba3-a1dd-fee1cee3f3f7:5cdc9c22-865a-4c90-9483-022b17d848e3", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8123204640.4", "spisova_znacka": "9C/38/2023", "nazov": "Opravné uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/38/2023 z 28. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8123204640.4"}]}