Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/42/2025 z 23. 6. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2026, sp. zn. 14Co/42/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1220206385.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/42/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1220206385.1 | 2026-06-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/21f8abe7-b23c-4901-90e8-74cdf4bd9ae1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1220206385.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 14Co/42/2025 1220206385 23. 06. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1220206385.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobcu: Komplexná centrálna záchranná služba, IČO: 37 835 793, Gabčíkovo 4106, Gabčíkovo, zastúpený Fridrich Lawyers, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 864 421, Mickiewiczova 10, Bratislava, proti žalovanému: Ringier Slovakia Media s.r.o., IČO: 53 708 792, Prievozská 14, Bratislava, zastúpený Šoltýs & Korniet, s.r.o., IČO: 36 869 694, Brnianska 43, Bratislava, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-26C/41/2020-317 zo dňa 6.11.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-26C/41/2020-317 zo dňa 6.11.2024, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-26C/41/2020-317 zo dňa 6.11.2024, žalobu zamietol ( výrok I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu ( výrok II.). 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému ochrany dobrej povesti právnickej osoby. Dňa 29.4.2020 o 20.00 hod. uverejnil žalovaný na webovej stránke internetového spravodajského portálu H. v sekcii U., článok s názvom „. U. (tzv. perex) „.. P., ktorého autorom je Y.. Tento článok bol dňa 30.04.2020 aktualizovaný o vyjadrenie Úradu pre verejné obstarávanie ( ďalej len „článok“). V článku sa vyskytujú neprimerané hodnotiace úsudky, ktorými žalovaný neoprávnene zasiahol do dobrého mena a dobrej povesti žalobcu, sú objektívne spôsobilé privodiť mu ujmu na dobrej povesti, majú značne difamačný charakter. Žalobca je občianskym združením, pôsobiacim v oblasti záchranárskych prác, pri odstraňovaní živelných pohrôm, pomáha štátu pri pátraní po nezvestných, pri likvidácii dopravných nehôd. Pôsobí aj vo svete pri mimoriadnych udalostiach, napr. zemetraseniach. Rezorty vnútra a životného prostriedky SR využívajú jeho služby nepretržite niekoľko rokov. Už prvá veta v perexe článku: „. vyvoláva dojem, že je to žalobca, kto sa mohol dopustiť pri uzatváraní zmlúv trestnej činnosti. Autorka článku odôvodňuje preverovanie zmlúv v druhej vete perexu prvého článku: „ P.“, čo sa odráža aj v druhej časti názvu prvého článku : „X. rezort rieši nevýhodné zmluvy.“ Nevýhodné zmluvy so v texte článku označené pojmom „., ktorý je uvedený vo vete: „. Žalobca mal za to, že tvrdenie o preverovaní zmlúv políciou potrebuje silnejšie zdôvodnenie než len tvrdenie o finančnej nevýhodnosti zmlúv a z toho vyplývajúcej podozrivosti zmlúv. Po skutkovom tvrdení: „ Z. na XXX.XXX,-eur podpísali vtedy bez verejného obstarávania, čo si všimol aj Úrad pre verejné obstarávanie a v rozhodnutí skonštatoval, že došlo k porušeniu zákona“, je opäť uvedený hodnotiaci úsudok: „B., podozrivú zmluvu P. ochrana prírody interne vyhodnotila a rozhodla sa pokračovať v začatej spolupráci aj za nového vedenia L. Následne autorka článku si položí v podnadpise otázku: „ Prečo sú zmluvy podozrivé“, pričom jej odpoveďou sú príklady toho, koľkokrát so žalobcom spolupracovali ostatné správy národných parkov, pretože zásahy žalobcu sa koncentrovali najmä na S. L., J. I. a I., ďalej výška fakturácie za jede deň kontrolnej činnosti žalobcu, pričom pri druhej zmluve, uzavretej medzi Štátnou ochranou prírody SR a žalobcom vyvoláva pochybnosti to, že prevencia a boj s lesnými požiarmi je Štátna ochrana prírody povinná robiť len na pozemkoch, ktoré vlastní, teda na 650 hektároch, ako aj nepomer medzi finančnými prostriedkami vynakladanými na praktickú starostlivosť o chránené územia a na protipožiarnu prevenciu. Ide teda o „nevýhodnosť“ zmluvy, uvedenú v názve článku v zmysle finančnej nerovnováhy v rámci vynakladania financií Štátnej ochrany prírody SR. Pod podnadpisom: „ X.: zmluvy preverí polícia“ sa uvádza: „ Kontrolu podozrivých zmlúv s externými ochranármi prisľúbil Y. X. v našom rozhovore čerstvo po vymenovaní do vlády.“, za ktorým nasleduje odôvodnenie odvolania riaditeľa Štátnej ochrany prírody SR T. 28.4.2020 stanoviskom Ministerstva životného prostredia SR, podľa ktorého k odvolaniu došlo pre uzavretie druhej zmluvy so žalobcom, keďže je podobná prvej neštandardnej zmluve, ktorou bol obídený zákon o verejnom obstarávaní zo strany Štátnej ochrany prírody SR podľa konštatovania Úradu pre verejné obstarávanie a vznikli pochybnosti o opakovanom obchádzaní zákona. Článok pokračuje skutkovým tvrdením: „ Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu.“ Závažnosť zistení nie je špecifikovaná a nie je ani jasné, čo núti ministra do podávania oznámenia o spáchaní trestného činu. Nemôžu to byť argumenty uvádzané autorkou článku. Ministerstvo životného prostredia zistilo iba to, že aj druhá zmluva uzavretá medzi Štátnou ochranou prírody SR a žalobcom možno obchádza zákon o verejnom obstarávaní, pretože zmluvy sú podobné. Tieto zistenia však nemôžu Ministerstvo nútiť k podávaniu trestného oznámenia, pretože z nich žiadne podozrenie z nejakého trestného činu nevyplýva. Preto skutkové tvrdenie, že: „ Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu“ je nepravdivé. Žalobca namietal aj pravdivosť tvrdenia v článku : „Zaujímavé je, že už v tom čase bolo známe, že Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť.“ Pri oboch odsúdeniach sa na Y. S. hľadí, ako keby nebol odsúdený ( fikcia neodsúdenia) z dôvodu, že išlo o podmienečný odklad výkonu trestu na skúšobnú dobu a žalobca sa pri tomto odsúdení v skúšobnej dobe osvedčil. Právoplatnosťou rozhodnutí o osvedčení sa na odsúdeného hľadí, akoby nebol odsúdený ( teda od 8.12.2009 a od 10.4.2013). Nerešpektovaním tejto zákonnej fikcie neodsúdenia došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu zo strany žalovaného. Žalobca odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 475/2014 a II. ÚS 249/2015 v zmysle ktorých: „Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal“. Žalovaný v článku neuviedol to, že obe odsúdenia zanikli, prestali existovať. Autorka článku nedodržala primeranú mieru opatrnosti a starostlivosti potrebnú pre výkon novinárskej činnosti, nepreverila si skutočnosti týkajúce sa trestných činov p. S., hoci už samotná vedomosť o odsúdení ju mala nabádať, aby si zistila, či išlo o odsúdenie s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody alebo či odsúdenie spočívalo v peňažnom treste, pretože práve pri týchto trestoch dochádza k vzniku fikcie neodsúdenia. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 104/2017, ktorý stanovuje hranice primeranej kritiky, kedy výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext článku značne skreslená resp. deformovaná a to až do takej miery, že zhodnotením inak pravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. V rovnakom náleze je tiež konštatované, že nemožno poprieť právo novinára dopustiť sa určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti, avšak za rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa, hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 41/2015: „Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca zásahu sa zbaví občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé.“ Vyššie opísanými nepravdivými skutkovými tvrdeniami došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu, pretože sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti žalobcu, ohroziť a narušiť jeho dôveryhodnosť, serióznosť, poctivosť, spoľahlivosť a pod. Nakoľko išlo o článok na spravodajskom portáli so širokou publicitou, sú dané podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu na dobrej povesti. Skutkové tvrdenie: „Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu“ je nepravdivé, pretože zistenia ministerstva uvedené v článku v žiadnom prípade nerobia nevyhnutným podávať oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Takisto tvrdenie v článku, že p. S. bol v minulosti dvakrát odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť je nepravdivé, pretože obje odsúdenia zanikli a už neexistujú. Vzhľadom na závažnosť skutku a deštrukčný potenciál šírených nepravdivých tvrdení sa javí zadosťučinenie spočívajúce v ospravedlnení ako nedostatočné a je na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,-eur. Výška náhrady je odôvodnená závažnosťou zverejnených tvrdení a ich vplyvom na všetky oblasti činnosti žalobcu ( dobrovoľnícku, medzinárodnú pomoc, pomoc štátu pri núdzových stavoch). Požadovaná čiastka predstavuje odškodnenie žalobcu za zásah do jeho dobrej povesti, došlo k zníženiu kreditu v okruhu partnerov v rámci spoločenskej, ekonomickej a politickej sféry, k obmedzeniu možnosti sebarealizácie, poklesu konkurencieschopnosti. Došlo k porušeniu jeho garantovaných práv a základných slobôd, garantovaných v čl. 1 ods. 1 prvá veta Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (klientela, goodwill). Zverejnením nepravdivých skutkových tvrdení došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu pretože existuje medzi zásahom a znížením dobrej povesti príčinná súvislosť a neoprávnený zásah presiahol prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť na internetovej stránke spravodajského portálu H..sk zverejniť ospravedlnenie žalobcovi v znení, že: „Žalovaný - vydavateľ internetového spravodajského portálu H..sk sa ospravedlňuje občianskemu združeniu Komplexná centrálna záchranná služba za uverejnenie nepravdivého skutkového tvrdenia: „Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu.“ uverejnené 29.04.2020 „Na štátnych ochranároch šetrili, externých dotoval. X. rezort rieši nevýhodné zmluvy“ s podnázvom (tzv. perex) „Zmluvy s externými záchranármi z R. bude preverovať polícia. Štátne podniky patriace pod envirorezort platili státisíce eur za činnosti, ktoré sami majú v náplni práce.“, hoci je pravdou, že žiadne také zistenie, ktoré by odôvodňovalo podozrenie zo spáchania trestného činu v spojitosti so zmluvami uzavretými medzi Štátnou ochranou prírody Slovenskej republiky a žalobcom nebolo v článku uvedené a ani nie je z neho zistiteľné, a za uverejnenie nepravdivého skutkového tvrdenia v tomto článku o tom, že L.. Y. S., ktorý je štatutárnym orgánom tohto občianskeho združenia, bol dvakrát odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť, hoci je pravdou, že sa na L.. Y. S. hľadí, ako by nebol odsúdený (fikcia neodsúdenia), pretože sa po uplynutí skúšobnej doby v roku 2009 resp. 2013 osvedčil. Nepravdivými skutkovými tvrdeniami o občianskom združení Komplexná centrálna záchranná služba a o štatutárnom orgáne občianskeho združenia Komplexná centrálna záchranná služba L.. Y. S. v spojení s obsahom článku, ktorý sa venuje prioritne činnosti občianskeho združenia Komplexná centrálna záchranná služba žalovaný neoprávnene zasiahol do dobrej povesti občianskeho združenia Komplexná centrálna záchranná služba.“ Žalobca žiadal, aby ospravedlnenie bol žalovaný povinný uverejniť na rovnocennom mieste a rovnakým písmom s označením „ospravedlnenie“, tak ako boli uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia, na ktoré sa ospravedlnenie vzťahuje. Zároveň žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj nahradiť mu trovy právneho zastúpenia. 3. Žalovaný poprel, že by článok predstavoval zásah do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu. Poukázal na benevolentnejší prístup k médiám, pokiaľ ide o informovanie verejnosti o celospoločensky významných udalostiach, pri riešení konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 201/2007, ktorý konštatoval, že pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu. Sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie a myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo bezvýznamné, ale aj tie, ktoré zraňujú, šokujú, alebo znepokojujú a aj na nadnesené a zveličujúce názory. Médiám jednoznačne prislúcha poslanie rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu a plnia nezastupiteľnú úlohu „strážneho psa“ demokracie. S odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 189/2010 platí, že v prípade občianskoprávnej ochrany v konaniach o ochranu osobnosti je žalobca, ako dominus litis, subjektom, ktorý určuje predmet súdneho konania. V prípade ochrany v súvislosti s výrokmi uverejnenými v printových médiách je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť, ktoré konkrétne difamujúce výroky považuje za zásah do osobnostného práva. Bez jednoznačného vymedzenia týchto výrokov nie je žaloba spôsobilým predmetom konania. S odkazom na vyššie uvedené je potrebné skúmať iba tie výroky žalobcu, ktoré sú uvádzané v petite žaloby a to: „ závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu.“ ( výrok 1) a „ zaujímavé je, že už v tom čase bolo známe, že Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť.“ ( výrok 2). Účelom článku bolo informovanie verejnosti o zmluvách, ktoré boli uzavreté medzi Štátnou ochranou prírody SR ( ďalej len „P.“), ktorá je osobitnou odbornou organizáciou Ministerstva životného prostredia SR ( ďalej len „T.“), ako verejným obstarávateľom na jednej strane a žalobcom ako poskytovateľom služby na strane druhej. Článok sa zmieňuje aj o zmluvách medzi Slovenským vodohospodárskym podnikom ( ďalej len „SVP“) ako verejným obstarávateľom na jednej strane a žalobcom ako poskytovateľom služieb na strane druhej. Článok informuje aj o stanovisku a zisteniach Úradu pre verejné obstarávanie ( ďalej len „UVO“) vo vzťahu k týmto zmluvám, o stanovisku T., o stanoviskách riaditeľov správ národných parkov a chránených krajinných oblastí. Článok sa jednoznačne zaoberá zmluvami, ktoré boli uzavreté verejnou inštitúciou, ako verejným obstarávateľom a ktoré boli v rámci rozhodovacej činnosti E. vyhodnotené ako zmluvy v uzavreté v rozpore s právnymi predpismi. Ide o nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami, čo je nepochybne vecou verejného záujmu. Žalobca, ako subjekt prijímajúci plnenia z verejných finančných zdrojov, je vyčlenený z pozície súkromnej právnickej osoby a musí zniesť vyššiu mieru tolerancie voči zverejňovaným informáciám najmä vtedy, ak sa tieto týkajú nakladania s verejnými finančnými prostriedkami. Napádaný výrok 1 je v článku uverejnený v rámci časti s podnadpisom: „ X.: zmluvy preverí polícia“. Výrok 1 nemožno posudzovať izolovane ako samostatné tvrdenie, ale v kontexte celého obsahu článku. Výrok 1 sa zaoberá iba konštatovaním, že v dôsledku závažnosti zistení o obchádzaní zákona o verejnom obstarávaní zo strany P. pri kontrahovaní zmlúv ( čo v konečnom dôsledku konštatuje aj E. v rámci svojej rozhodovacej činnosti) je zo strany T. povinnosťou postúpiť tieto zistenia a podozrenia príslušným zložkám za účelom preverenia toho, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Výrok 1 v žiadnom prípade nenaznačuje, že by predpisy o verejnom obstarávaní mali byť porušené zo strany žalobcu. Článok naopak informuje o zisteniach MŽB a E., z ktorých vyplývajú pochybenia na strane P., ako verejného obstarávateľa. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že zo zistení T. a E. nevyplýva nutnosť podania oznámení o podozrení zo spáchania trestného činu. Zmluvu medzi P. a žalobcom vyhodnotil E. ako zmluvu uzavretú v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, pričom konštatoval porušenie zákona o verejnom obstarávaní na strane kontrolovaného ( P.), podľa záverov E. došlo k neoprávnenému aplikovaniu výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. g) zákona a k porušeniu § 10 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, keďže E. dospel k záveru, že činnosti vzájomnej spolupráce medzi P. a žalobcom, ktoré sú predmetom uzatvorenej zmluvy zo dňa 6.7.2017, nie je možné považovať za činnosti viažuce sa k civilnej ochrane a teda P. mala na ich obstaranie použiť postupy zadávania zákaziek podľa zákona o verejnom obstarávaní. V demokratickej spoločnosti je možné nahliadať na podanie trestného oznámenia zo strany ministra, ministerstva, úradu alebo zamestnancov, ako na morálnu povinnosť týchto osôb. Výrok 1 sa teda netýka priamo žalobcu a preto tento ani nenesie aktívnu vecnú legitimáciu. Pre výrok 1 je daný dostatočný faktický základ, informácia o rozhodovacej činnosti E. vo vzťahu k uzatvorenej zmluve je v článku obsiahnutá ( formou odkazu na internetovú stránku E.). Rovnako sa žalovaný nestotožnil ani s argumentáciu žalobcu vo vzťahu k výroku 2, nakoľko opätovne tento posudzoval izolovane od zvyšku článku. Článok obsahuje odkaz na článok s názvom: „. Z obsahu celej citovanej časti článku s podnadpisom: „ L..“ je zrejmé, že výrok 2 sa viaže k informáciám v článku U. z roku 2011, ktorý pojednáva o zmluvách a vzťahoch medzi žalobcom a inými štátnymi orgánmi. Výrok 2 je teda pravdivý, t.j., že v minulosti ( časové údaje uvedené v článku U.) bol žalobca poberateľom finančných prostriedkov aj v čase, keď bol p. S. právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť, pričom v čase poskytnutia finančných príspevkov nebolo odsúdenie zahladené. Nie je možné preto súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný nedodržal primeranú mieru opatrnosti a starostlivosti potrebnú pre výkon novinárskej činnosti. Výrok 2 sa svojim obsahom a kontextom viaže k udalostiam uvedeným v článku J.Q. U., a teda sa viaže k udalostiam z minulosti, nie k zmluvám uzavretým medzi P. a žalobcom. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný odmietol, že by napadnuté výroky boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti žalobcu, narušiť alebo ohroziť jeho dôveryhodnosť. V danom prípade neexistuje medzi znížením dobrej povesti žalobcu a údajným neoprávneným zásahom príčinná súvislosť. Žalovaný sa vyjadril aj ku charakteru perexu ( krátky text nasledujúci po nadpise článku), ktorého cieľom je navnadiť čitateľa, aby si prečítal celý článok. Je nevyhnutné zohľadniť organickú väzbu medzi nadpisom článku, perexom a vecným obsahom článku, pričom až na tomto základe možno vyvodzovať vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným v článku príslušné závery. Odkázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54, ktorý pojednáva o funkcii titulku novinárskeho článku a ktorý možno aplikovať aj v tomto prípade: „Je potrebné vychádzať z funkcie, ktorú titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou ( účelom) je upútať a zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe si ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.“ K námietke žalobcu, že v článku sú zmluvy uzavreté so P. označené ako „ podozrivé“, žalovaný uviedol, že ide o informovanie o veciach verejného záujmu a je namieste určitá miera zjednodušenia, resp. hyperbolizácie zo strany médií. Pokiaľ E. v rámci svojej činnosti rozhodne o tom, že zmluvy uzavreté medzi verejným obstarávateľom a žalobcom boli uzavreté v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní z dôvodu neoprávneného aplikovania výnimky zo zákona a T. odvolá riaditeľa P. s odôvodnením o pochybnostiach o opakovanom obchádzaní zákona, pričom samotné T. označí zmluvy za neštandardné, je daný skutkový základ na to, aby mohol byť v článku formulovaný hodnotiaci úsudok autorky o tom, že takéto zmluvy sú „ podozrivé“. Tu však opakovane treba zdôrazniť, že žalobca v petite žaloby tento výrok nenapadá. Vo vzťahu k nároku na uverejnenie ospravedlnenia žalovaný poukázal na to, že výroky nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na dobrej povesti. V petite chýba údaj o tom, po akú dlhú dobu má byť ospravedlnenie uverejnené, čo by v prípade vyhovenia nároku predstavovalo neprimeraný zásah do práva na slobodu prejavu žalovaného. Celkovo možno ustáliť, že pre výrok 1 je daný dostatočný skutkový základ, pričom žalobca nie je aktívne legitimovaný subjekt, nakoľko sa ho obsah výroku netýka. Výrok 2 je pravdivý. Žalovaný považuje za nedôvodný aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Platí, že finančné zadosťučinenie môže byť súdom priznané iba v prípade, ak súd zistí, že v konkrétnom prípade došlo k skutočnému zníženiu dobrej povesti právnickej osoby, pričom toto zníženie musí mať značnú intenzitu. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ten však v tomto prípade nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi uverejnením článku a znížením jeho dobrej povesti a poskytol súdu len všeobecné, strohé a ničím neosvedčené tvrdenia, že došlo k zníženiu jeho kreditu u partnerov, obmedzeniu sebarealizácie, poklesu konkurencieschopnosti. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/108/2011. Žalovaný nepreukázal vznik samotnej ujmy, porušenie zákonnej povinnosti žalovaného ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutiu ujmou a porušením povinnosti. 4. Žalobca v replike zotrval na svojich vyjadreniach. Opätovne zdôraznil, že z obsahu článku nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali podozrenie zo spáchania trestného činu, nakoľko samotné porušenie ustanovení zákona o verejnom obstarávaní zo strany P. nepostačuje. Z článku sú vysledovateľné zistenia E. o porušení zákona o verejnom obstarávaní ako aj pochybnosti ministra o opakovanom obchádzaní zákona. Minister však neprezentoval žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podozrenie z určitého trestného činu v dôsledku porušenia zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní. Takéto skutočnosti neprezentovala ani autorka článku. Žalobca k otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie ( v rámci výroku 1) tvrdil, že autorka článku zdôrazňuje zapojenie žalobcu do zmlúv so P. ako verejným obstarávateľom, ktoré boli výsledok verejného obstarávania práve tým, že ich hodnotí ako „ podozrivé“, v článku často zdôrazňuje priame spojenie žalobcu s výsledkom verejného obstarávania. Priemerný čitateľ si tak môže urobiť názor o tom, že preverovanie políciou sa týka nielen verejného obstarávania ale aj samotných zmlúv uzavretých so žalobcom. Žalobca rozhodne nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že pre výrok 1 je daný dostatočný skutkový základ, nakoľko tento spočíva len v zisteniach o porušení zákona o verejnom obstarávaní a nie v zisteniach o podozrení zo spáchania určitého trestného činu. Vo vzťahu k výroku 2 poukázal na to, že už v roku 2011 ( kedy o poskytnutí peňažných prostriedkov písal v článku J. U., na ktorý odkazovala autorka napadnutého sporného článku) sa vzťahovala na jeden z trestných činov ( podvod, spolupáchateľstvom) fikcia neodsúdenia, teda odsúdenie bolo právne neexistujúce. Odkázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 330/2007 Z.z. o registri trestov, v zmysle ktorého výpis z registra trestov je verejná listina, ktorou sa preukazuje, či osoba bola alebo nebola právoplatné odsúdená. Znamená to, že sám zákonodarca priznáva fikcii neodsúdenia účinok do minulosti. Autorka článku preto nemala o odsúdeniach p. S. vôbec písať, pretože fikcia neodsúdenia nemá účinky len pre účely trestného zákona ale rovnako právny poriadok neumožňuje šíriť informácie o odsúdeniach, pri ktorých sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený ( s odkazom na ustanovenie § 11 zákona č. 330/2007 Z.z. o registri trestov podľa ktorej vo výpise z registra trestov sa uvedú nezahladené odsúdenia súdom, ak sa podľa rozhodnutia súdu alebo na základe zákona nehľadí na páchateľa, ako keby nebol odsúdený). V čase písania článku v J. U. v roku 2011 bolo teda jedno odsúdenie zahladené, v roku 2020 už boli zahladené obe odsúdenia. Preto nemožno tvrdiť, že by žalovaný dodržal primeranú mieru opatrnosti a starostlivosti potrebnú pre výkon novinárskej činnosti. Žalobca považoval perex článku za zavádzajúci. Použitie výrazu „ podozrivé“ zmluvy nie je prípustným zjednodušením. Celkovo je článok písaný spôsobom, že stavia žalobcu do negatívneho svetla, napriek tomu, že hodnotiaci úsudok o podozrivých zmluvách nie je založený na tvrdených porušeniach povinností žalobcu. Na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu dobrej povesti nie je potrebné vyvolať reálne negatívne následky ( objektívny princíp), pretože každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok sú považované za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby za predpokladu, že sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na ochrane osobnosti, t.j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby ( tzv. znevažujúci dojem). Existuje premisa, že vznik skutočnej ujmy na dobrej povesti by bolo objektívne nemožné preukázať, vzhľadom na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Je nemožné zistiť reálny následok, resp. to, ako boli predmetné verejné vyjadrenia vnímané tretími osobami. Preto sa z hľadiska právnej úpravy posudzuje neoprávnený zásah v kontexte jeho objektívnej spôsobilosti t.j. možnosti privodiť nemajetkovú ujmu a nie z pohľadu reálneho vzniku ujmy . Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 113/2009, ktorý sa odvíja od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co 15/97 s právnou vetou: „ Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak, právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Podľa názoru žalobu je treba rozlišovať medzi zásahom do osobnostných práv ( analogicky dobrej povesti) nepravdivými skutkovými tvrdeniami a neoprávnenou kritikou (hodnotiacimi úsudkami) a prípadmi, kde sa takto skutkového tvrdenia a hodnotiace úsudky nediferencujú, resp. ide o pravdivé skutkové tvrdenia a primerané hodnotiace úsudky, pričom vtedy táto povinnosti preukazovania následkov zásahu v osobnostnej sfére resp. nehmotnej sfére právnickej osoby platí. Nie je nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú, ale stačí, ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Žalobca teda nemusí preukazovať negatívne následky zásahu žalovaného, nakoľko postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter. Žalobca teda v konaní preukázal všetky podmietky zakladajúce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 5. Žalovaný v duplike rovnako zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Svoju argumentáciu doplnil tým, že poukázal na skutočnosť, že informácie o príprave trestných oznámení v súvislosti so zmluvami uzatvorenými P., ktoré avizoval minister životného prostredia, boli publikované a verejnosti prístupné skôr, ako bol publikovaný sporný článok. Príkladom je článok s názvom: „T. X. odvolal šéfa P. a jeho zmluvy posiela polícii.“, uverejnený dňa 28.4.2020 na internetovom portáli J. kde sa okrem iného uvádza : „ L.Opätovne zdôraznil účel sporného článku, ktorým bolo informovanie verejnosti o nakladaní s verejnými financiami. Autorka článku vychádzala z nespornej skutočnosti, že zmluva so žalobcom bola uzavretá bez verejnej súťaže. Zdôraznil, že napádaný výrok 2 je súčasťou odseku, v ktorom je uvedené: „O podporných zmluvách zo strany ministerstva životného prostredia v prechádzajúcich rokoch už bola reč. Združenie Y. S. však malo podporu štátu od začiatku svojho pôsobenia, písal o tom ešte v roku XXXX J.ík U.. Zaujímavé je, že už v tom čase bolo známe, že Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť.“ Výrok 2 sa viaže k informácii o tom, že žalobca mal podporu štátu od začiatku svojho pôsobenia, o čom písal J.ík U. v roku 2011. V článku J.íka U., na ktoré výrok 2 priamo odkazuje, sú uvedené viaceré informácie: „ spoluprácu s občianskym združením mal rezort vnútra, vlani ju ukončil. V rokoch 2007-2010 poskytol združeniu dotácie okolo 1,6 milióna eur. Minister I. označil financovanie súkromnej záchranky zo štátnych peňazí za „ veľký biznis“...príspevky od ministerstva životného prostredia získal S. aj v roku 2007. Išlo o dve sumy na materiálno-technické zabezpečenie v celkovej výške takmer 498.000,-eur. Z enviromentálneho fondu združeniu v roku 2009 vyčlenili vyše 983.000,-eur na prieskum o využívaní záchranárskej techniky.“ Výrok 2 je teda pravdivý v kontexte toho, že v danom čase, kedy žalobca prijal finančné prostriedky od ministerstva vnútra ( 2007-2010) resp. od ministerstva životného prostredia ( r. 2007) bol Y. S. odsúdený právoplatne za ekonomickú trestnú činnosť a jeho odsúdenia neboli zahladené. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že článok je napísaný spôsobom, ktorý ho stavia do negatívneho svetla. Vychádzajúc z účelu článku a z toho, že verejný obstarávateľ porušil viackrát ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní, kedy kontrahoval dodávky služieb bez riadnej verejnej súťaže, javí sa takmer nemožné, aby bola verejnosť o takomto postupe informovaná, resp. aby bol takýto postup verejného obstarávateľa podrobený kritike zo strany médií bez toho, aby bol v dotknutých článkoch uvedený názov druhej zmluvnej strany, či podmienky samotnej zmluvy, ktorá bola takýmto postupom zo strany verejného obstarávateľa uzatvorená. Nakoľko teda napadnutými výrokmi nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti, nemožno mu priznať nárok na uverejnenie požadovaného ospravedlnenia ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem toho v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné, aby k vzniku ujmy na právach dotknutej osoby reálne došlo, nestačí len možnosť napadnutého výroku vyvolať neoprávnený zásah. Žalovaný odkázal na ustálenú judikatúru ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/202/2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 21/2019). Žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik závažnej ujmy na jeho právach. Zdôraznil aj otázku tzv. chilling effectu, kedy by rozhodnutie v prospech žalobcu mohlo viesť k odradzujúcemu účinku na strane médií, ktorý by novinárov odrádzal od otvárania diskusie o veciach verejného záujmu z dôvodu hrozieb sankcie, ktoré nemusia byť nutne len v rovine trestnoprávnej ( viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2020). 6. Súd prvej inštancie, v rámci ustálenia skutkového stavu, odkázal na obsah napadnutého článku zo dňa 29.4.2020, zverejneného o 20.00 na stránke H. s názvom: „ Na štátnych ochranároch šetrili, externých dotoval. X. rezort rieši nevýhodné zmluvy.“ s podnázvom ( perex): „Zmluvy s externými záchranármi z R. bude preverovať polícia. Štátne podniky patriace pod evirorezort platili státisíce eur za činnosti, ktoré sami majú v náplni práce.“ Tento článok bol dňa 30.4.2020 aktualizovaný o vyjadrenie E.. V článku je uvedené: „Podozrivé zmluvy externých ochranárov so štátnymi ochranármi začali ešte v roku 2017, keď bol ministrom rezortu I. U. a šéfom P.-ky T. X.... Zmluvu na 850-tisíc eur podpísali vtedy bez verejného obstarávania, čo si všimol aj Úrad pre verejné obstarávanie a v rozhodnutí skonštatoval, že došlo k porušeniu zákona. Ani Štátna ochrana prírody či samotné Ministerstvo životného prostredia však rozhodnutie úradu nepovažovali za dôvod na ukončenie spolupráce s externými ochranármi. Naopak, podozrivú zmluvu Štátna ochrana prírody interne vyhodnotila a rozhodla sa pokračovať v začatej spolupráci aj za nového vedenia P.-ky. Tá druhá zmluva na 850-tisíc eur s externými ochranármi z roku 2019 je ešte stále platná, až do roku 2023. Niekdajší šéf P.-ky T. I. bol so združením natoľko spokojný, že jej predsedovi Y. S. odovzdal na nedávnych oslavách storočnice P.-ky pamätnú medailu... Kontrolu podozrivých zmlúv s externými ochranármi prisľúbil Y. X. aj v našom rozhovore čerstvo po vymenovaní do vlády. Výsledkom má byť odvolanie T. I. z pozície šéfa P.-ky.... „Dôvodom, ktorý šéf envirorezortu zohľadnil, sú najmä pochybnosti o opakovanom obchádzaní zákona o verejnom obstarávaní zo strany Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky. Išlo predovšetkým o uzavretie neštandardnej zmluvy s občianskym združením Komplexná centrálna záchranná služba, čo konštatoval aj Úrad pre verejné obstarávanie. P. SR podobnú zmluvu uzavrela napriek tomu opakovane,“ uvádza sa v stanovisku ministerstva životného prostredia. Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Preto sa dá predpokladať, že príde k revízii zmlúv, ktoré uzatvárali rezortné organizácie... O podporných zmluvách zo strany ministerstva životného prostredia v predchádzajúcich rokoch už bola reč. Združenie Y. S. však malo podporu štátu od začiatku svojho pôsobenia, písal o tom ešte v roku 2011 J.ík U.. Zaujímavé je, už v tom čase bolo známe, že Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť. Peniaze na vybudovanie strediska v R. dostal S. od vlády už v roku 2009. Objekt slávnostne vtedy otváral G. W. so šéfom T.-V. X. X.. W. vtedy združenie prirovnal k dobrovoľnému hasičskému zboru, ktorý nestojí ani desatinu z toho, čo štátni záchranári. O S. kriminálnej minulosti vraj informácie nemal, pri záchranárskej práci to však nepovažoval za dôležité. Okrem dotácií z rezortu životného prostredia dostáva združenie W. dotácie aj z L. zboru, resp. z Ministerstva vnútra. Od roku 2012 do 2019 predstavujú tieto dotácie sumu 1 292 165 eur.“ 7. Vyššie uvedený článok obsahuje odkaz na článok s názvom „. uverejnený dňa 18.11.2011 na internetovej stránke A., v ktorom je uvedené: „T.8. Súd prvej inštancie poukázal na prechod všetkých práv, záväzkov a pohľadávok podľa zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 29.6.2021 z pôvodného žalovaného G. H. U. SK, a.s. na žalovaného G. H. U. T. s.r.o. Zároveň citoval rozhodné zákonné ustanovenia a to § 19b ods. 2 a 3, § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 9. Aplikáciou rozhodných právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Ako sporné označil v konaní to, či vyššie špecifikovaný článok zasiahol do dobrej povesti žalobcu a či mu vznikol v tejto súvislosti nárok domáhať sa zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,-eur. Súd prvej inštancie vychádzal z teroreticko právnych východísk, kedy dobrá povesť právnickej osoby je obdobou mena a cti fyzickej osoby a preto patrí k primárnym individualizujúcim znakom každej právnickej osoby. V prejednávanej veci sa žalobca satisfakčnou žalobou domáhal imateriálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia ako aj náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca sa zbaví občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé. Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu. Sloboda prejavu predstavuje základ demokratickej spoločnosti, je jednou z podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca, vzťahuje sa nielen na informácie a myšlienky priaznivo vnímané, považované za neškodné a bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokuju, znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory. V rámci slobody prejavu majú fyzické a právnické osoby právo verejne vyslovovať svoje názory na pôsobenie právnickej osoby v kontraktoch resp. vo vzťahoch so štátom. Z judikatúry ESĽP je zrejmé privilegované postavenie novinárov a masmédií a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinárom je umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum. 10. Súd prvej inštancie sa zaoberal predovšetkým výrokmi, ktoré žalobca uvádzal v petite žaloby, vo vzťahu ku ktorým požadoval ospravedlnenie tvrdiac, že nimi žalovaný zasiahol do jeho dobrej povesti. Žalobca namietal výrok 1: „ Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu“ a výrok 2: „ Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť“. Ostatné výroky súd posudzoval len v kontexte vyššie citovaných sporných výrokov. 11. Výrok 1 nadväzoval na text: „ Podozrivé zmluvy externých ochranárov so štátnymi ochranármi začali ešte v roku 2017, keď bol ministrom rezortu I. U. a šéfom P.-ky T. X.....Zmluvu na 850 tisíc eur podpísali vtedy bez verejného obstarávania, čo si všimol Úrad pre verejné obstarávanie a v rozhodnutí konštatoval, že došlo k porušeniu zákona.“ Výrok 1 sa nachádzal v časti článku s podnadpisom: „ X.: zmluvy preverí polícia“, pričom nasledoval za textom: „ Kontrolu podozrivých zmlúv s externými ochranármi prisľúbil Y. X. aj v našom rozhovore čerstvo po vymenovaní do vlády. Výsledkom má byť odvolanie T. I. z pozície šéfa P.-ky.“ „ Dôvodom , ktorý šéf envirorezortu zohľadnil , sú najmä pochybnosti o opakovanom obchádzaní zákona o verejnom obstarávaní zo strany Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky. Išlo predovšetkým o uzavretie neštandardnej zmluvy s občianskym združením Komplexná centrálna záchranná služba, čo konštatoval aj Úrad pre verejné obstarávanie. P. SR podobnú zmluvu uzavrela napriek tomu opakovanie,“ uvádza sa v stanovisku ministerstva životného prostredia.“ Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že výrok 1 zasiahol neoprávnene do dobrej povesti žalobcu, nakoľko žiadne také zistenie, ktoré by odôvodňovalo podozrenie zo spáchania trestného činu v spojitosti so zmluvami nebolo v článku uvedené a ani nie je z neho zistiteľné. Predmetný výrok je potrebné posúdiť v kontexte celého článku, ktorého obsahom bolo informovanie verejnosti o zmluvách uzavretých medzi P. a žalobcom. Článok zároveň informuje aj o zmluvách medzi Slovenským vodohospodárskym podnikom ako verejným obstarávateľom a žalobcom ako poskytovateľom služby. Informuje aj o zistenia E. vo vzťahu k týmto zmluvným vzťahom, stanovisku T., stanoviskách riaditeľov správ národných parkov a chránených krajinných oblastí. V článku je formou odkazu na internetovú stránku E. aj informácia o rozhodovacej činnosti E. vo vzťahu k zmluve uzavretej medzi P. a žalobcom. E. konštatoval, že k uzatvoreniu zmluvy P. so žalobcom predchádzalo nezákonné aplikovanie výnimky v zmysle príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, v dôsledku čoho P. ako verejný obstarávateľ uzavrel zmluvu so žalobcom bez transparentnej súťaže. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že výrok 1 sa zaoberá konštatovaním, že v dôsledku závažnosti zistení o obchádzaní zákona o verejnom obstarávaní zo strany P. pri uzatváraní zmlúv je povinnosťou T. postúpiť tieto zistenia a podozrenia príslušným orgánom za účelom preverenia, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Ak zmluva na 850.000,-eur bola uzavretá bez verejného obstarávania, pričom E. konštatoval, že došlo k porušeniu zákona, na to nadväzujúci výrok 1 je len konštatovaním, že tieto zistenia by mali byť predmetom preverenia. Súd prvej inštancie zastal názor, že ak sa minister pri výkone svojej funkcie dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k nehospodárnemu nakladaniu s verejnými financiami, je jeho povinnosťou vykonať všetky kroky k tomu, aby sa tieto skutočnosti preverili a to vrátane podania trestného oznámenia. Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalobcu, že výrok 1 je nepravdivý a rovnako nenaznačuje, že by predpisy o verejnom obstarávaní mali byť porušené zo strany žalobcu. Naopak, článok informuje verejnosť o zisteniach T. a E., z ktorých vyplývajú pochybenia na strane P., ako verejného obstarávateľa. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že informácie o príprave trestných oznámení v súvislosti so zmluvami uzatvorenými P., ktoré avizoval minister životného prostredia, boli publikované a verejnosti prístupné skôr, ako bol publikovaný sporný článok. Boli zverejnené viaceré články na spravodajských platformách J. ktoré pojednávali práve o avizovaných úkonoch ministra životného prostredia smerom k postúpeniu veci orgánom činným v trestnom konaní. Ďalším dôležitým aspektom je i to, že v demokratickej spoločnosti nemožno vylúčiť verejnú debatu o veciach verejného záujmu, pričom efektívne nakladanie s verejnými financiami je nesporne vecou verejného záujmu. K tomuto patrí aj kritika verejných inštitúcií o to viac, že pochybenia na strane verejného obstarávateľa konštatoval E. a kriticky sa vyjadrilo aj T.. Je rozhodne v záujme celej spoločnosti, aby sa všetky pochybnosti ohľadom kontrahovania zmlúv prešetrili. Výrok 1 preto podľa názoru súdu prvej inštancie ( aj v kontexte zachovania slobody prejavu, kedy je možné myšlienky a informácie šíriť aj formou zveličenia, provokácie) nie je spôsobilý narušiť či ohroziť práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti a preto nie je naplnený základný predpoklad priznania niektorého z uplatňovaných nárokov. 12. Čo sa týka výroku 2, tento žalobca posudzuje izolovane od zvyšku obsahu článku, čo je neprípustné aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov. Výrok 2 je časťou článku s podnadpisom: „L. envirorezortu od začiatku“ v nasledovnom znení: „ O podporných zmluvách zo strany ministerstva životného prostredia v predchádzajúcich rokoch už bola reč. Združenie Y. S. však malo podporu od štátu od začiatku svojho pôsobenia, písal o tom ešte v roku 2011 J.ík U.. Zaujímavé je, už v tom čase bolo známe, že Y. S. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť. Peniaze na vybudovanie strediska v R. dostal S. od vlády už v roku 2009. Objekt slávnostne vtedy otváral G. W. so šéfom T.-V. X. X.. W. vtedy združenie prirovnal k dobrovoľnému hasičskému zboru, ktoré nestojí ani desatinu z toho, čo štátny záchranári. O S. kriminálnej minulosti vraj informácie nemal, pri záchranárskej práci to však nepovažoval za dôležité. Okre dotácií z rezortu životného prostredia dostáva združenie W. dotácie aj z L. zboru, resp. Ministerstva vnútra. Od roku 2012 do 2019 predstavujú tieto dotácie sumu 1.292.165,-eur.“ Súd prvej inštancie poukázal na to, že článok v citovanej časti priamo obsahuje odkaz na článok s názvom: „. Výrok 2 sa viaže k informáciám uverejneným v článku J.íka U. v roku 2011, kde je uvedená aj nasledujúca informácia: „ Spoluprácu s občianskym združením mal aj rezort vnútra, vlani ju ukončil. V rokoch 2007 až 2010 poskytol združeniu dotácie okolo 1,6 milióna eur. T. J. I. označil financovanie súkromnej záchrany zo štátnych peňazí za „ veľký biznis“....Príspevky od ministerstva životného prostredia získal S. aj v roku 2007. Išlo o dve sumy na materiálno-technické zabezpečenie v celkovej výške takmer 498. tisíc eur. Z Enviromenrálneho fondu združeniu v roku 2009 vyčlenili vyše 983 tisíc eur na prieskum o využívaní záchranárskej techniky.“ Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že výrok 2 je pravdivý, t.j. žalobca v minulosti bol poberateľom finančných prostriedkov v čase, keď bol Y. S. právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť, pričom v čase poskytnutia týchto finančných príspevkov nebolo odsúdenie zahladené. Výrok 2 nadväzuje na informáciu o tom, že žalobca mal podporu štátu od začiatku svojho pôsobenia, o čom písal J.ík U. v roku XXXX. Z článku J.íka U. z roku XXXX vyplýva, že žalobca prijal finančné prostriedky od ministerstva vnútra (2007-2010) resp. od ministerstva životného prostredia ( 2007) a teda v čase, keď bol Y. S. právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť a jeho odsúdenia neboli zahladené. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný nedodržal primeranú mieru opatrnosti a starostlivosti potrebnú pre výkon novinárskej činnosti. Aj priemernému čitateľovi je totiž zrejmé, že výrok 2 sa viaže k udalostiam uvedeným v J.íku U., na ktorý článok odkazuje, teda sa viaže k udalostiam z minulosti, nie k zmluvám uzatvoreným medzi P. a žalobcom. 13. Súd prvej inštancie napokon zdôraznil, že médiá majú v demokratickej spoločnosti sociálnu povinnosť prinášať informácie o všetkých veciach verejného záujmu, pričom sa pripúšťa istá dávka zveličenia, provokácie, či preháňania. Opačný výklad by znamenal absenciu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a zároveň by mohol viesť k odradzujúcemu účinku na strane médií ( chilling effext). Odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2020 v zmysle ktorého: „ Osoba, ktorá realizuje slobodu prejavu, sa môže dopustiť určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. V tomto prípade preto nepovažoval ústavný súd za podstatné, že autori analýzy boli nepresní v čiastkových otázkach, pretože súhrn ďalších skutočností aj napriek tejto nepresnosti opodstatňoval dôvodnú pochybnosť o nakladaní s cirkevným majetkom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na koncepciu „chilling effect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. S touto koncepciu súvisí posudzovanie otázky cieľa, motivácie a dobrej viery autora prejavu pri zverejnení výrokov, či iných zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv. Čím viac je na strane autora prejavu zreteľná snaha dopátrať sa pravdy a verifikovať údaje, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu, pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto konanie pre rozvoj demokracie prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností.“ S odkazom na nález Ústavného súdu sp. zn. IV ÚS 107/2010, možno bez ďalšieho informovanie o zmluvách uzatváraných medzi štátom, verejnými inštitúciami, kedy dochádza k nakladaniu s verejnými zdrojmi, označiť ako predmet verejnému záujmu. Aj judikatúra ESĽP pri riešení konfliktu medzi slobodou prejavu, osobitne právom slobodne vyjadrovať názory na dianie v spoločnosti a medzi právom na ochranu dobrej povesti právnických osôb, ktorých sa kritika týka, zachováva benevolentnejší postoju vo vzťahu k médiám, pokiaľ ide o informovanie verejnosti o celospoločensky významných udalostiach. 14. Cieľom článku, podľa názoru súdu prvej inštancie, nebolo difamovanie žalobcu, ale upriamenie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi. Ak E. zistí porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzavreli zmluvy v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní, majú novinári právo, ba dokonca až povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom služby. Z článku pritom ani nevyplýva informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca. Preto sa nejedná o neprimeranú kritiku a sporné výroky nie sú spôsobilé narušiť, či ohroziť práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti. 15. Čo sa týka nároku na uverejnenie ospravedlnenia, tento vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodný vzhľadom na celkovú nespôsobilosť napadnutých výrokov vyvolať neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu. Rovnako nedôvodný je aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku ujmy len stroho vymenúva. Finančné zadosťučinenie však možno priznať iba v prípade, že došlo k skutočnému zníženiu dobrej povesti právnickej osoby, pričom toto zníženie musí mať značnú intenzitu. Nestačí len možnosť zníženia dobrej povesti v značnej miere. Dôkazné bremeno je na žalobcovi. Ten v tomto prípade nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi uverejnením článku a znížením jeho dobrej povesti. Súd prvej inštancie podporne poukázal aj ja rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011. Názor žalobcu, že na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do práva na ochranu dobrej povesti nie je potrebné vyvolať reálne následky, pretože každé nepravdivé tvrdenia a neprimeraný hodnotiaci úsudok sú považované za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti, za predpokladu že sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na, nie je správny. Tento výklad možno použiť, podľa názoru súdu prvej inštancie, len vo vzťahu k prípadnému priznaniu morálneho zadosťučinenia a nie v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom tento záver možno vyvodiť z viacerých rozhodnutí inštančne vyšších súdov- rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/202/2009 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 418/09. 16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP, kedy úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 17. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP kedy jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu sporného článku vyplýva, že je to žalobca, ktorého sa má preverovanie orgánmi činnými v trestnom konaní týkať, pretože v jednotlivých tvrdeniach a úsudkoch sa zdôrazňuje spojitosť uzavretých zmlúv vrátanie ich hodnotenia so žalobcom. Žalobca označil niektoré výroky v spornom článku, ktoré osvedčujú vyššie spomenutú skutočnosť: „ Z. Skutočnosť, že to nebol žalobca, ale niekto iný, kto mal porušiť zákon o verejnom obstarávaní, nie je z článku vôbec zistiteľná. Nie je z neho možné ani zistiť, kto porušil zákon o verejnom obstarávaní. Priemerný čitateľ si so skladby článku poľahky môže vyvodiť záver, že to bol žalobca, kto zákon porušil. Článok nezdôrazňuje nezákonnosť verného obstarávania, ale podozrivosť zmlúv uzavretých žalobcom a to aj z trestného činu. Pritom ale v článku nie sú uvedené žiadne také skutočnosti, ktoré by osvedčovali záver o spáchaní trestného činu. Minimálne v prípade druhej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a P., nemal minister podávať trestné oznámenie, pretože nemal zistené relevantným orgánom, či došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní ( mohol dať podnet na E., čo však neurobil). Okrem toho je zrejmé, že k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní nedochádza samotným uzavretím zmluvy, ale neoprávneným aplikovaním výnimky z verejného obstarávania. Toto rozlíšenie však z článku nevyplýva. Podozrivé sú zmluvy, nie absencia verejného obstarávania. S podozrivosťou zmlúv je teda spájaný žalobca a nie P. v súvislosti s porušením zákona o verejnom obstarávaní. Je zrejmé, že výrok 1 mal uľahčiť preskočenie konania pred E. a ponechať na úvahu orgánom činných v trestnom konaní, či sa na E. obrátia ony. Argumentácia súdu prvého stupňa o tom, že v iných článkoch sa písalo o podozrivých zmluvách s pripravenými podaniami na políciu či prešetrenie polícii nijako neodôvodňuje, prečo tieto zmluvy majú skončiť na polícii, z akého dôvodu, pre podozrenie z akého trestného činu. K výroku 2 žalobca uviedol, že žalovaný v článku uvádza, že v roku 2011 bolo známe, že v minulosti bol p. S. dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť. Ani tvrdenie v J.íku U. z 18.7.2011 nebolo pravdivé, pretože v rokoch 2007 až 2010 bolo zahladené jedno odsúdenie 8.12.2009 a len druhé odsúdenie pretrvalo obdobie napísania článku v J.íku U. z 18.7.2011. Pri fikcii neodsúdenia nie je možné písať o osobe ani v minulom čase, že do doby vzniku fikcie neodsúdenia sa osoba spätne považuje za odsúdenú, pretože by sa účinky fikcie neodsúdenia vzťahovali len do budúcnosti. Právny poriadok neumožňuje šíriť informácie o odsúdeniach, pri ktorých sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený s odkazom na ustanovenie § 11 zákona č. 330/2007 Z.z. o registri trestov. Žalovaný nemohol tvrdenie o právoplatnom odsúdení prevziať z článku z 18.7.2011, pretože v tomto čase už boli obe odsúdenia zahladené. Žalovanému nič nebránilo písať o tom, že p. S. spáchal trestný čin, pretože spáchanie trestného činu sa nezahladzuje. Nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný dodržal primeranú mieru opatrnosti a starostlivosti potrebnú pre výkon novinárskej činnosti, lebo výrok 2 sa viaže k udalostiam v minulosti a nie k zmluvám uzatvoreným medzi P. a žalobcom a že to musí byť zrejmé aj priemernému čitateľovi. L. čitateľ nemusí kliknúť na hypertext U. a keby tak aj urobil, mohol si urobiť jednoznačný záver o tom, že p. S. je naďalej právoplatne odsúdený. Žalovaný neskúmal, či mu už uplynuli skúšobné doby. Z verejne dostupných zdrojov sa žalovaný mohol dozvedieť detaily o dvoch odsúdeniach a dokonca aj o tom, aká dlhá je skúšobná doba a od kedy plynie ( v tejto súvislosti odkázal žalobca na viaceré články, správy a vyjadrenia v tlačových médiách, ktoré informovali o odsúdení p. S., o uložených trestoch). Autorka sporného článku mala o týchto internetových údajoch vedieť. Keďže nebolo verejne známe, že p. S. nastúpil výkon trestu odňatia slobody, existuje jediný záver- v oboch prípadoch musel žalovaný nevyhnutne predpokladať, že v súčasnosti sa p. S. osvedčil. Jeho povinnosťou bolo na neho hľadieť, ako keby nebol odsúdený, čiže písať o ňom ako o odsúdenom, je samo o sebe nepravdivé skutkové tvrdenie, pretože obe odsúdenia zanikli. Písať o tom, že pred fikciou neodsúdenia bola osoba odsúdená je akoby vystavenie verejného odpisu z registra trestov so zahladenými odsúdeniami. Žalobca tiež namietal správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, že pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné osvedčiť, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená nie iba ako možný ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný následok. Hoci súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutia inštančne vyšších súdov ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/202/2009, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 418/09), tieto nekonfrontoval s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co 15/97, publikovaným v Zbierke stanovísk pod č. 45/2000 a tam uverejnenou právnou vetou: „ Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Na toto rozhodnutie nadväzuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 123/2010. Súd prvej inštancie sa k existencii týchto zásadných rozhodnutí nevyjadril, hoci na ne žalobca poukazoval. Podľa žalobcu existuje premisa, že vznik skutočnej ujmy na dobrej povesti by bolo v drvivej väčšine prípadov objektívne nemožné preukázať vzhľadom na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Je to dané tým, že tieto verejné zásahy sú šírené prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov dostupným relatívne neobmedzenému a vopred neznámemu počtu ľudí a je teda nemožné zistiť reálny následok. Podľa názoru žalobcu je treba rozlišovať medzi zásahom do ochrany dobrej povesti nepravdivými skutkovými tvrdeniami a neoprávnenou kritikou (neprimeranými hodnotiacimi úsudkami) a prípadmi, kde sa takto skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky nediferencujú, resp. ide o pravdivé skutkové tvrdenia a primerané hodnotiace úsudky, pričom vtedy táto povinnosť preukazovania následkov zásahu v nehmotnej sfére právnickej osoby platí. Avšak, ak raz ide o nepravdivé skutkové tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok, vtedy postačuje spôsobilosť takéhoto zásahu vyvolať následky ujmy v osobnostnej sfére. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal ani z doktrinálnym názorom citovaným žalobcom: „ 1. Nie je nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú, ale stačí, ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti. 2. Od čitateľa nemožno požadovať, aby jednotlivé články študoval od slova do slova, či používal dokonca metódy právnického výkladu. 3. Predpokladá sa, že čitateľ informácie v hromadných informačných prostriedkoch vníma bežným a často aj celkom povrchným spôsobom.“ Aj z tohto možno vyvodiť, že žalobca nemusí preukazovať negatívne následky zásahu žalovaného do jeho práva na ochranu dobrej povesti. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd jeho žalobe ( a to v časti nároku na uverejnenie ospravedlnenia v požadovanom znení ako aj v časti nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch) v plnom rozsahu vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil. 18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 5.2.2025 uviedol, že sa s výrokmi aj závermi rozsudku súdu prvého stupňa plne stotožňuje. Podľa názoru žalovaného, žalobca posudzuje ním uvedené výňatky z článku bez celého kontextu, do ktorého bol článok zasadený. Skúmané výroky je potrebné posudzovať v kontexte obsahu celého článku tak, aby bolo možné posúdiť celkové vyznenie určitej informácie obsiahnutej v spornom článku. Práve skutočnosť, že žalobca vníma iba skúmané výroky, spôsobuje jeho chybnú argumentáciu, že za porušenie zákona o verejnom obstarávaní môže žalobca. Žalovaný zdôraznil, že článok informuje o zisteniach T. a E., z ktorých vyplývajú pochybenia na strane verejného obstarávateľa, účelom článku rozhodne nie je difamovanie, resp. akékoľvek znevažovanie osoby žalobcu. Účelom je upriamiť pozornosť na nehospodárne konanie, resp. chybné zaobchádzanie s verejnými finančnými prostriedkami, čo tvorí nesporne vec verejného záujmu. V tomto prípade prichádza do úvahy aj kritika verejných inštitúcií, pričom novinárom je umožnené použiť aj určitú mieru preháňania, či provokácie. Sporný článok je potrebné posudzovať v kontexte už skôr zverejnených informácií, kedy práve informácie o príprave trestných oznámení v súvislosti so zmluvami uzatvorenými P. boli publikované a verejnosti prístupné skôr, ako bol publikovaný článok. Čitateľ článku mal možnosť získania širšieho množstva informácií o posudzovanom výroku 1. Čo sa týka výroku 2 opäť platí, že žalobca tento posudzuje izolovane, bez prihliadnutia na kontext celého článku. Výrok 2 je potrebné vnímať najmä v kontexte hypertextového prepojenia, ktoré dotvára článok a dáva výroku 2 značnú mieru relevancie a pravdivosti. Práve odkaz na článok J.íka U. je jednou z podmienok vnímania celého kontextu, nakoľko v ňom prezentované informácie dávajú autorke dostatočný skutkový základ pre napísanie výroku 2. Výrok 2 je pravdivý. V minulosti bol žalobca preukázateľne poberateľom finančných prostriedkov, a to aj v čase, keď bol p. S. právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť, pričom v čase poskytnutia týchto finančných prostriedkov nebolo toto odsúdenie zahladené. Aj priemernému čitateľovi je zrejmé, že výrok 2 sa svojim obsahom a kontextom viaže k udalostiam uvedeným v článku J.íka U. a teda sa viaže k udalostiam z minulosti, nie k zmluvám uzatvoreným medzi P. a žalobcom. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nekonfrontoval svoje závery o potrebe preukázania vzniku skutočnej ujmy na právach žalobcu pri uplatňovaní si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a doktrinálnym názorom, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že nie je povinnosťou súdu dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkmi konania, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03). Okrem toho žalobcom zdôrazňované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR predpokladá, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo, čo v tomto prípade naplnené nebolo. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil napadnuté výroky ako pravdivé tvrdenia resp. primerané hodnotiace úsudky a preto teóriu žalobcu o preukázaní ujmy na dobrej povesti v prípade širokej publicity neprimeraného hodnotiaceho úsudku a nepravdivého tvrdenia, nemožno použiť. Podľa názoru žalovaného dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. 19. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „ CSP“), pričom vec prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko v konaní nebolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie a nevyžaduje to dôležitý verejný záujem podľa § 385 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, nemohol odvolaniu žalobcu priznať úspech a podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 a 3 a § 385 ods. 1 CSP, pričom strany sporu boli o termíne verejného vyhlásenia rozsudku upovedomené zákonným spôsobom. 20. Predmetom tohto súdneho konania boli nároky žalobcu, ako právnickej osoby, vyplývajúce mu z ustanovenia § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa voči žalovanému domáhal poskytnutia primeraného zadosťučinenia v podobe zverejnenia ospravedlnenia za difamačné výroky v spornom článku a v podobe poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že konaním žalovaného (zverejnením sporného článku) došlo k zásahu do jeho dobrej povesti. Žalovaný uplatňované nároky popieral a považoval ich za nedôvodné, nakoľko z jeho strany nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu. Súd prvej inštancie správne konkretizoval, čo je medzi stranami sporné a čo tvorí predmet súdneho prieskumu. Predmetom prieskumu bol sporný článok zo dňa 29.7.2020, zverejnený o 20.00 hod. na stránke H..sk , jeho vyhodnotenie a ustálenie, či ním došlo ( alebo nedošlo) k zásahu do dobrej povesti žalobcu, a či nároky uplatnené v petite žaloby boli dôvodné ( alebo z dôvodu neexistencie zásahu do dobrej povesti žalobcu neboli dané). Súd prvej inštancie vychádzal striktne z petitu žaloby a skúmal najmä vyššie špecifikované výroky 1 a 2 ( a to v kontexte celého článku, ako aj odkazov na iné súvisiace články ), pričom ale prihliadol a vyhodnotil celý kontext, účel a charakter článku aj z hľadiska použitia primeraných výrazov a hodnotení. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v konaniach o ochranu dobrej povesti právnickej osoby je v medziach právomoci súdu preskúmať, vyhodnotiť a prípadne aj rozšíriť / upraviť petit žaloby tak, aby zodpovedal rozsahu zásahu do práv právnickej osoby. Jeho následný meritórny výrok ( najmä v prípade uplatnenie nároku na ospravedlnenie) je možné upraviť tak, aby vykazoval znaky primeranosti a pravdivosti v súvislosti s ustáleným rozsahom zásahu. Preto aj v tomto prípade bolo potrebné preskúmať nielen výroky 1 a 2, ale aj ďalšie namietané tvrdenia, výrazy, použité označenia („ podozrivé zmluvy“) ako aj v žalobe namietaný nadpis článku a s ním súvisiacu podnadpis ( perex). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne zosumarizoval aj teoretickoprávne hľadiská a východiská, na ktoré bolo potrebné v tomto prípade prihliadnuť a sporný článok podrobiť skúmaniu v ich medziach. Bez ďalšieho možno súhlasiť s tým, že obsahom článku bolo informovanie verejnosti o skutočnostiach, týkajúcich sa verejného záujmu (o spolupráci štátu a jeho príslušných orgánov so žalobcom, o rozsahu a podmienkach tejto spolupráce a najmä o otázke rozsahu financovania činnosti žalobcu z verejných zdrojov). Je vždy v záujme spoločnosti aj jej jednotlivcov informovať o nakladaní so štátnymi finančnými prostriedkami, poukazovať na spornosť postupov pri poskytovaní dotácií alebo uzatváraní zmlúv, ktorých predmetom je poskytnutie takýchto prostriedkov, vyvolávať verejnú diskusiu a tým zabezpečiť verejnú kontrolu postupu nielen štátnych orgánov, ale aj spolupracujúcich subjektov. Rovnako bolo v tomto prípade nutné vyhodnotiť predmet sporu aj v medziach konfrontácie slobody prejavu na jednej strane a práva na ochranu dobrej povesti na strane druhej. Povinnosť preskúmať obsah článku a napádané výroky v kontexte celého článku a s prihliadnutím na účel článku, či úmysel autora, bol ďalší aspekt, z ktorého bolo nutné vychádzať a zohľadniť. 21. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného prijal záver, že napadnutými výrokmi ( a sekundárnymi vyjadreniami), nebolo zasiahnuté do práv žalobcu a preto uplatňovanie si akýchkoľvek nárokov z toho plynúcich nebolo dôvodné. S týmto záverom sa možno stotožniť a vyhodnotiť výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny a to napriek tomu, že súd prvej inštancie vôbec nepodrobil napádané výroky ( a aj sekundárne skúmané označenia) prvotnému skúmaniu z hľadiska, či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 149/2009 : „ K porušeniu práva na dobrú povesť môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmanní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórii sa líšia.“ Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie, skôr ako pristúpil ku skúmaniu obsahu, účelu, zmyslu či charakteru napádaných výrokov, ustáliť práve otázku zaradenia výrokov do jednej z týchto dvoch kategórii. 22. Odvolací súd uvádza, že výrok 1 predstavoval hodnotiaci úsudok autorky článku. Vyjadroval subjektívny názor autorky, ktorá s prihliadnutím na predchádzajúce tvrdenia a závery uzavrela, že: „ Závažnosť zistení núti ministra životného prostredia požiadať orgány činné v trestnom konaní o preverenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu.“ Tento jej výrok sa nehodnotí z hľadiska faktickej pravdivosti, ale z hľadiska prijateľnosti, primeranosti a na základe toho, či vychádzal z pravdivých podkladov alebo skutočností. V tejto otázke odvolací súd posúdil tento výrok v kontexte celého článku, jeho charakteru a účelu, prihliadol ma všetky známe skutočnosti, na ktoré odkázala aj autorka v obsahu článku a môže prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že takýto výrok nezasiahol do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu. V prvom rade z obsahu celého článku je zrejmé, že autorka korektne, bez neprimeranej provokácie či nadsázky predkladá čitateľovi fakty, podopreté odkazmi na rozhodnutia príslušných orgánov ( E.), citáciou stanoviska T., vyjadreniami šéfov národných parkov a chránených krajinných oblastí. Rovnako poskytla priestor a citovala aj vyjadrenie p. S., p. W., odkázala na vyjadrenie p. I.. Možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že prijatie záveru o „podozrivosti zmlúv“, či o celkovom podozrení z páchania trestnej činnosti je dané minimálne v rovine pochybností a to najmä s prihliadnutím na rozsiahlu finančnú podporu žalobcu z verejných zdrojov, judikované porušenie zákona o verejnom obstarávaní v súvislosti s uzavretím zmluvy so žalobcom zo strany E., či vyjadrenie pochybností zo strany T. o opakovanom obchádzaní zákona v súvislosti so zmluvami so žalobcom( a to v oficiálnom, v článku citovaním, stanovisku), ktoré vyústilo k odvolaniu šéfa P.. Čo však bolo rozhodujúce, a odkazuje na to aj súd prvej inštancie je skutočnosť, že záver o preskúmavaní postupu pri uzatváraní zmlúv so žalobcom aj formou preverenia orgánmi činnými v trestnom konaní, bol už predmetom článkov, prechádzajúcim spornému článku a najmä tento záver vyplýval z oficiálneho vyjadrenia, resp. stanoviska ministra životného prostredia Y. X. pred médiami. V tomto kontexte predstavuje hodnotiaci úsudok autorky ( výrok 1) v podstate len vyhodnotenie skutkového stavu ako takého, kedy to bol sám minister, ktorý takýto postup avizoval. Tento záver možno prijať z obsahu iných článkov na J. kde v obsahu každého je parafrázovanie vyjadrení ministra, že: „ Sú už pripravené podania na políciu, aby niektoré zo zmlúv prešetrila.“, „ Sú už pripravené podania na orgány činné v trestnom konaní, aby niektoré z nich prešetrili.“ Skutočnosť, že autorka sporného článku sama necitovala ministra životného prostredia, ale vychádzajúc z informácií, ktoré prezentovala a mala k dispozícii len zaujala stanovisko, že minister je nútený vec riešiť aj cestou orgánov činných v trestnom konaní, nemôže spôsobiť neprimeranosť jej hodnotiaceho úsudku. Žalobca v odvolaní namietal, že napadnutý výrok 1 sa ho týkal, keď je zrejmé, že preverovanie orgánmi činnými v trestnom konaní sa má týkať aj jeho. V tomto mu možno dať za pravdu, nič to ale nemení na skutočnosti, že v spornom článku boli verejnosti poskytnuté informácie týkajúce sa verejného záujmu, nastolené primerané otázky do diskusie o financovaní žalobcu ako subjektu naviazaného na verejné financie, bolo poukázané na neprimeranosť a nevyváženosť poskytovaných dotácií ( v porovnaní s dotovaním štátnych záchranárov) v konfrontácii s rozsahom poskytovaných služieb, a to spôsobom v demokratickej spoločnosti primeraným. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že článok sa týka aj jeho a ukazuje prstom na okolnosti a fakty, vzbudzujúce záujem, pochybnosti ako aj potrebu preverenia. Žalobca, ako subjekt vstupujúci do vzťahu so štátom, musí zniesť väčšiu mieru kritiky a kontroly a to najmä v kontexte poberania verejných financií. Možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že tento výrok rozhodne nemá difamujúci charakter, dokonca ani prípadný ironický podtón, je to prijatie vecného záveru o potrebe širšieho preskúmania sporných zmlúv. Ani z obsahu článku, použitých výrazových prostriedkov, či celkovej konotácie nemožno prijať záver o úmysle autorky vykresľovať žalobcu v negatívnom svetle. Výrok 1 jednoznačne obstojí aj v rámci dodržania medzí slobody prejavu. Nebolo povinnosťou autorky článku prijať jednoznačný záver o tom, kto porušil zákon o verejnom obstarávaní ( ako v podstate v odvolaní tvrdí žalobca), ani uvádzať konkrétne skutočnosti osvedčujúce spáchanie trestného činu, či nebodaj tieto subsumovať pod konkrétnu skutkovú podstatu toho ktorého trestného činu. Ak autorka len informovala o postoji ministra životného prostredia, ktorý mediálne sám avizoval preskúmanie zmlúv orgánmi činnými v trestnom konaní, potom skutkový základ prípadného zásahu do dobrého mena žalobcu nie je v obsahu článku, ale vo vyjadrení ministra životného prostredia. Ak žalobca v odvolaní argumentuje tým, že nemožno prihliadnuť na skutočnosť, že o podávaní trestných oznámení už informovali médiá aj pred uverejnením článku, je potrebné posúdiť tento jeho názor ako nesprávny. Aby súd mohol poskytnúť žalobcovi ochranu v podobe ustálenia existencie zásahu do jeho práva na zachovanie dobrej povesti, musel by mať v konaní osvedčenú jej existenciu. Pre posudzovanie dobrej povesti platí, že každá právnická osoba má dobrú povesť. Ide o vyvrátiteľnú domnienku, pričom dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že právnická osoba nemá dobrú povesť zaťažuje osobu, ktorá do povesti právnickej osoby zasiahla ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/28/2021). V tomto prípade ( v súvislosti s výrokom 1) bolo preukázané ( žalovaný založil do spisu vyššie spomenuté články, predchádzajúce spornému článku), že v mediálnom priestore sa už riešila otázka preskúmania postupov pri uzatváraní zmlúv prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, dokonca bol viackrát vyslovený záver o podozrivosti zmlúv. Znamená to, že táto kauza v spoločnosti rezonovala a verejnosť už bola o nej informovaná a mala možnosť si vytvoriť obraz a názor na žalobcu. Ak teda žalobca tvrdí, že konaním žalovaného mu malo byť zasiahnuté do jeho dobrej povesti, je tento záver nelogický, nakoľko jeho dobrá povesť bola predmetom verejnej diskusie už pred tým a bola konfrontovaná s rovnakými tvrdeniami, aké napáda v tomto článku. Odvolací súd ustálil, že výrok 1, ako hodnotiaci úsudok, predstavuje primeraný, vecný a konkrétny záver, podložený pravdivými a overenými informáciami, ktorý v žiadnom prípade nemožno posúdiť ako zásah do dobrej povesti žalobcu. 23. Odvolací súd vyhodnotil výrok 2: „ Zaujímavé je, že už v tom čase bolo známe, že Y.. bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť.“ ako skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť možno overiť. Oznámenie pravdivej informácie vo všeobecnosti nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale postačuje, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 149/2009). V tejto otázke prijal súd prvej inštancie správny záver, keď konštatoval, že tento výrok bol pravdivý a preto rozhodne ním nemohlo dôjsť k zásahu do dobrej povesti žalobcu. Správne bolo aj jeho odôvodnenie, keď poukazoval na celkový obsah a kontext článku, a najmä na to, že tento výrok sa naozaj vzťahoval na v predchádzajúcich vetách poskytnuté informácie, že žalobca mal podporu od štátu od začiatku svojho pôsobenia a o tomto písal J.ík U. v roku XXXX. Preto jeho pravdivosť treba posudzovať v zmysle článku v U., na ktorý odkazoval a ktorý opisoval spoluprácu žalobcu a rezortu vnútra v rokoch 2007-2010 a s rezortom životného prostredia v roku 2007. Nebolo sporné, že konateľ žalobcu p. S. bol dvakrát právoplatne odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť ( trestný čin podvodu spolupáchateľstvom a trestný čin neoprávneného podnikania a pokračujúci trestný čin skrátenia dane) a boli mu uložené tresty. Rovnako nebolo sporné, že Y. S., ako odsúdený, sa v oboch prípadoch osvedčil ( rok 2009 a 2013) a teda sa na neho ( v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona) hľadí, ako keby nebol odsúdený. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že v čase, kedy dostával ( v zmysle článku U., na ktorý sporný článok odkazoval) žalobca dotácie od štátu 2007-2010, bol právoplatne odsúdený za spomínanú trestnú činnosť a jeho odsúdenie nebolo zahladené ( pri jednom trestnom čine až od roku 2009). V tejto súvislosti však odvolací súd uvádza, že výrok 2 rozhodne nemožno posudzovať a vyhodnocovať v tom kontexte, že informácie v médiách o spáchaní trestnej činnosti ( a právoplatnom odsúdení ) nemožno poskytovať o páchateľovi od momentu, kedy v jeho prípade dôjde k zahladeniu odsúdenia a má „ čistý“ register. Táto povinnosť mediám ( a ani iným osobám) nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že zahladenie odsúdenia je inštitútom trestného práva, ktorého následky nachádzajú svoj odraz práve v trestnoprávnej rovine a občianskoprávnom statuse páchateľa trestného činu. Nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa zanikajú len v trestnoprávnej rovine, kedy zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže páchateľ následne preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Rovnako tento jeho status znamená aj odpadnutie povinnosti uvádzať svoje odsúdenie v občianskoprávnych, pracovnoprávnych, či správnych veciach a konaniach- pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré nemohol odsúdený nadobudnúť, alebo sa ich dožadovať, pokiaľ existovala prekážka odsúdenia. Takto prijaté závery však za žiadnych okolností nemožno interpretovať tak, že je porušením práva subjektu na ochranu dobrého mena alebo dobrej povesti, keď aj po zahladení odsúdenia, sa vo verejnom priestore objaví pravdivá informácia o tom, že v minulosti sa dopúšťal páchania trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený. Jednoducho povedané status osoby, ktorá má odsúdenie zahladené, nachádza svoju odozvu len v prípadoch stanovených zákonom, avšak za žiadnych okolností nemôže viesť k záveru, že poskytnutie, zverejnenie alebo prediskutovanie informácie o páchaní trestnej činnosti a s ňou spojenom odsúdení, je po zahladení odsúdenia, zakázané. Žalobca odkazoval ( aj v rámci odvolania) na ustanovenia zákona č. 330/2007 o registri trestov ( § 11), kedy podľa jeho názoru toto ustanovenie stanovuje povinnosť žalovanému rešpektovať prezumpciu neodsúdenia aj v prípade zverejňovania informácií v internetovom článku. Odvolací súd uvádza, že v tomto ustanovení je len upravený rozsah údajov, zapisovaných do registra trestov a podmienky zápisu ( vylúčenie zápisu v prípade, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený). Použitím akéhokoľvek prípustného výkladu tohto ustanovenia nemožno dospieť k záveru, že by týmto bola uložená povinnosť celej spoločnosti a všetkých jej členov, zdržať sa šírenia pravdivej informácie o odsúdení páchateľa trestnej činnosti, hoci jeho odsúdenie bolo zahladené. Je potrebné si uvedomiť, že páchateľ trestného činu, zostane páchateľom aj v prípade zahladenia odsúdenia, skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený je daná a pravdivá, aj keď platí fikcia neodsúdenia. Dôvodom je, že inštitút neodsúdenia sa prejavuje v právnych vzťahoch len v tých rovinách a za tých okolností, kedy to zákon pripúšťa, inak platí prezumpcia pravdivosti tvrdenia, že páchateľ bol za trestnú činnosť odsúdený. Vychádzajúc z týchto záverov sa javí argumentácia žalobcu ako neprimeraná, nadnesená, vyžadujúca rešpektovanie fikcie neodsúdenia aj v oblastiach, kde samotný právny poriadok jej použitie nezakazuje. V nádväznosti na vyššie uvedené rovnako možno prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade má sloboda prejavu v konfrontácii s právom na ochranu dobrej povesti právnickej osobnosti prednosť. Účelom článku bolo informovať verejnosť o veci verejného záujmu, kedy médiá majú možnosť (s cieľom zabezpečiť prehľadnosť, zrozumiteľnosť i údernosť poskytovanej informácie) použiť zjednodušenie, resp. neuviesť všetky skutočnosti, najmä nie tie, ktoré nemajú pre výpovednú hodnotu článku žiadny význam. Takouto nadbytočnou informáciou by bolo aj spomenutie, že odsúdenie p. S. za spáchanie trestných činov, je už v súčasnej dobe ( v čase napísania sporného článku) zahladené. Cieľom autorky, ktorá poukázala na skutočnosť, že v danom čase rokov 2007-2010 bol p. S. odsúdený za páchanie ekonomickej, kriminality, bolo dokreslenie okolností poskytovania dotácií žalobcovi, nebola to nosná informácia. Možno prisvedčiť žalobcovi, že informovanie verejnosti o páchaní trestnej činnosti určitou osobou ( a jej odsúdení) má už vo svojom obsahu difamačný prvok, kedy páchanie trestnej činnosti je v očiach priemerného občana odsúdeniahodné konanie. Tiež možno ustáliť, že zverejnením článku na internetovom portáli bola zabezpečená široká publicita. Avšak, vychádzajúc z pravdivosti uvádzaných skutočností, difamačný následok tým vyvolaný, si žalobca( resp. jeho konateľ) spôsobil sám, keď sa dopustil páchania trestnej činnosti. Ako právoplatne odsúdená osoba, ktorá je navyše verejne činná a napojená na verejné financie, musí zniesť zverejnenie skutočnosti, že bol odsúdený za trestné činy. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že ani výrok 2, zverejnený v spornom článku, nezasiahol do dobrej povesti žalobcu. 24. Zároveň odvolací súd preskúmal aj nadpis článku: „ Na štátnych ochranároch šetrili, externých dotovali. X. rezort rieši nevýhodné zmluvy.“ spolu s podnadpisom ( parex): „Zmluvy s externými záchranármi z Gabčíkova bude preverovať polícia. Štátne podniky patriace pod envirorezort platili státisíce eur za činnosti, ktoré sami majú v náplni práce.“ Odvolací súd má za to, že nadpis a podnadpis predstavuje vždy E.d k článku, ktorého účelom je vzbudiť pozornosť, záujem, či zaujať a navnadiť čitateľa prečítať si celý článok. Preto nadsázka, hyperbolizácia, či zveličovanie je akceptovateľné, ak nachádza následne odozvu v obsahu samotného článku, v ktorom sú ponúkané pravdivé informácie a primerané závery, či hodnotiace úsudky. Ak je článok ( ako v tomto prípade) postavený na pravdivých faktoch a konfrontáciách názorov zainteresovaných subjektov, je potom prijatie provokačného zovšeobecnenia ( na štátnych ochranároch šetrili, externých dotovali) akceptovateľné a primerané. Rovnako primerané boli aj prívlastky použité viackrát v článku, ktoré označovali zmluvy ako „podozrivé“. Odvolací súd posúdil takéto označenie zmlúv ( s prihliadnutím na judikované porušenie zákona pri ich uzatváraní, stanovisko a pochybnosti vyjadrené ministerstvom, ako aj samotné vyjadrenie ministra o ich potrebe preskúmania orgánmi činnými v trestnom konaní) ako primerané a nachádzajúce svoje opodstatnenie vo všetkých skutkových okolnostiach. 25. Na základe vyššie uvedeného dospel aj odvolací súd k záveru, že sporný článok ako celok, ako aj napádané výroky a vyjadrenia, nezasiahli do dobrej povesti žalobcu. Ak teda nedošlo k neoprávnenému zásahu, nevznikol ani nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia ( či už v podobe ospravedlnenia alebo peňažnej satisfakcie). Tu dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že nebolo potrebné pristúpiť (vzhľadom na prijatie záveru o neexistencii zásahu do dobrej povesti žalobcu článkom, zverejneným žalovaným) k vyhodnocovaniu týchto nárokov po právnej stránke. Okrem uvedeného právne vyhodnotenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie nebolo urobené súdom prvej inštancie správne. Súd prvej inštancie ( a v podstate počas celého konania aj strany sporu) argumentovali v otázke nároku na poskytnutie finančného zadosťučinenia v kontexte priznávania nemajetkovej ujmy v peniazoch (dokonca tento nárok aj takto nesprávne kvalifikovali). Strany sporu, ako aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, sa odvolávali na rozhodnutia inštančne vyšších súdov, ktoré však nesúviseli s predmetom sporu a pojednávali o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch u fyzických osôb v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Satisfakčná žaloba za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby umožňuje domáhať sa satisfakcie morálnej (najčastejšie ospravedlnenie) a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutie zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu) je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmu „ primeranosť“ možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne určiť ďalšie kritériá na posúdenie každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude považovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy súčasne ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 41/2015). Z uvedeného je zrejmé, že ak by súd prvej inštancie ustálil, že došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu, jeho povinnosťou by bolo uplatnené nároky posudzovať z hľadiska primeranosti a jedine v rámci tohto kritéria posudzovať obsah dôkazov v otázke rozsahu spôsobenej ujmy, okolností za ktorých k nej došlo, následkov, ktoré v jej dôsledku vznikli a podobne. Jednoducho v prípade plnení podľa § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nemožno hovoriť o nemajetkovej ujme v peniazoch, ale len o primeranom zadosťučinení vo forme peňažného plnenia, predpoklady priznania ktorého však vychádzajú z iného právneho režimu a najmä z posudzovania iných kritérií (primeranosť) ako nároky fyzickej osoby v prípade zásahu do jej osobnostných práv. Nakoľko ale súd prvej inštancie správne ustálil, že článok a napádané výroky neboli spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu, nebol daný ani dôvod na poskytnutie akéhokoľvek plnenia. Nesprávne právne posúdenie uplatňovaného nároku súdom prvej inštancie v tomto prípade nemalo za následok nesprávnosť meritórneho výroku. 26. Krajský súd teda rozhodnutie súdu prvej inštancie (v rámci napadnutých výrokov I. a II.) ako vecne správe podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Po Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).