Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/116/2024 z 16. 4. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. apríla 2026, sp. zn. 9Co/116/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3 Krajský súd Bratislava | 9Co/116/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3 | 2026-04-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/82237177-77e6-448f-97ef-34a0ddeaffb1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 9Co/116/2024 1218206310 16. 04. 2026 JUDr. Magdaléna Floreková ECLI:SK:KSBA:2026:1218206310.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov : 1. N. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom trvale H. XXXX/XX, U., 2. J. U., nar. X. XX. XXXX, bytom trvale H. XXXX/XX, U., žalobcovia 1, 2 zastúpení : Krivak & Co, s.r.o., Gajova 13, Bratislava, IČO : 36 863 475, proti žalovaným : 1. Z.. T. K., nar. X. X. XXXX, bytom trvale J. XXX/XX, U., 2. ITC PLUS s.r.o., Miletičova 10, Bratislava, IČO : 47 492 163, žalovaní 1, 2 zastúpení : Advokátska kancelária JUDr. Peter Erdös, s.r.o., Radvanská 1, Bratislava, IČO : 52 522 211, 3. Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332, zastúpená : MST PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Laurinská 3, Bratislava, IČO : 36 861 545, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaných 1, 2 a 3 proti rozsudku ( bývalého ) Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. 11. 2021 sp. zn. B2 - 10C/47/2018 - 878, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III v časti o zaplatenie sumy 12.350 eur žalobcovi 1 do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšku výrok III rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu 1 voči žalovaným 2 a 3 z a m i e t a. III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI v časti o zaplatenie sumy 8.550 eur žalobkyni 2 do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšku výrok VI rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobkyne 2 voči žalovaným 2 a 3 z a m i e t a. IV. Žalobcovia 1, 2 m a j ú voči žalovanému 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V.Žalobca 1 má voči žalovaným 2 a 3 nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. VI.Žalobkyňa 2 m á voči žalovaným 2 a 3 nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcov 1, 2, ktorou sa voči žalovaným 1, 2 a 3 spoločne a nerozdielne domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy, každý zo žalobcov vo výške 30.000 eur, z titulu citovej straty spôsobenej v dôsledku usmrtenia Z.. J. U. - manželky žalobcu 1 a matky žalobkyne 2 - pri dopravnej nehode ( prevádzkou dopravného prostriedku ), ktorú zavinil žalovaný 1 dňa 30. 7. 2015, ako konateľ žalovaného 2, ktorý bol držiteľom motorového vozidla, ktoré bolo poistené u žalovaného 3. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcov tak, že žalobu voči žalovanému 1 zamietol ( výrok I ); zároveň žalovanému 1 nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1 a 2 nepriznal ( výrok II ). Žalovaných 2 a 3 zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1 sumu 13.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného ( výrok III ); vo zvyšku súd žalobu žalobcu 1 voči žalovaným 2 a 3 zamietol ( výrok IV ). Ďalej žalobcovi 1 priznal voči žalovaným 2 a 3 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného ( výrok V ). Napokon súd prvej inštancie uložil žalovaným 2 a 3 povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 sumu 9.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného ( výrok VI ); vo zvyšku súd žalobu žalobkyne 2 voči žalovaným 2 a 3 zamietol ( výrok VII ). Zároveň žalobkyni 2 priznal voči žalovaným 2 a 3 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného ( výrok VIII ). 2/ V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobcovia 1 a 2 žalobou podanou na súd dňa 30.7.2018 voči žalovaným 1, 2 a 3 spoločne a nerozdielne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy každý v rozsahu 30.000 €. 3/ Žalobu voči žalovanému 1 zdôvodnili tým, že dňa 30.7.2015 v Bratislave na križovatke ulíc Magurská - Ladzianskeho začal ako vodič osobného motorového vozidla cúvať z miesta parkovania z chodníka vedľa Magurskej ulice smerom na priechod pre chodcov a v smere na Stromovú ulicu, pričom sa dostatočne nepresvedčil o tom, že sa za jeho vozidlom nikto nenachádza, rovnako si nezabezpečil cúvanie za asistencie inej osoby, keďže mal nedostatočný rozhľad cez zadné sklá vozidla, pričom s vozidlom cúval v neprehľadnom úseku vozovky a zadnou časťou vozidla narazil na priechode pre chodcov do chodkyne Z.. J. U., manželky žalobcu 1 a matky žalobkyne 2. Pri nehode utrpela Z.. J. U. ťažký úraz hlavy s prasknutím lebky, zakrvácaním do hlavy, opuch mozgu, zlomeninu lebečnej kosti, následkom čoho počas hospitalizácie v ÚNB dňa 31.7.2015 zraneniam podľahla. Žalovaný 1 svojím nedbanlivostným konaním porušil dôležitú povinnosť podľa zákona o cestnej premávke - dať prednosť chodcovi na priechode pre chodcov, neohroziť chodca pri cúvaní a zaistiť bezpečné cúvanie za asistencie inej osoby. Žalovaný 1 bol za svoje konanie odsúdený Okresným súdom Bratislava III k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov a bol mu uložený aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní tri a pol roka. Žalovaný 1 bol tiež zaviazaný k náhrade škody voči žalobcovi 1 v sume 3.790,75 € a voči VšZP v sume 4.459,97 €. 4/ Žalobcovia 1, 2 poukazovali na to, že manželstvo žalobcu 1 s nebohou Z.. J. U. bolo harmonickým zväzkom, vytvárajúcim nenahraditeľné a nerozlučné spojenectvo. Žalobca bol v čase nehody v bezprostrednej blízkosti svojej manželky, následkom čoho je dlhodobo postihnutý výčitkami, pocitmi beznádeje, stresu, vypätia a nechutenstva. S nebohou manželkou spoločne podnikali v obchode s detským oblečením, ktorý musel žalobca v 1. rade viesť sám. Žalobkyňa 2 utrpela smrťou svojej matky nenahraditeľnú stratu. V dôsledku utrpenej traumy musela prerušiť svoje štúdium v Dánsku, pretože nebola schopná v štúdiu pokračovať. Zároveň sa snažila byť psychickou oporou svojmu otcovi, ktorému musela pomáhať aj v podnikaní. Obaja žalobcovia tvorili s nebohou Z.. J. U. fungujúcu rodinu s plne vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Z jej nečakanej smrti prežívali neopísateľné pocity smútku, šoku a zúfalstva zo straty súkromného rodinného života. Tým prišlo k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv a to práva na súkromie a práva na rodinný život. Žalobcovia poukazovali aj na to, že žalovaný 1 sa k spáchaniu skutku priznal až pod ťarchou dôkazov, neprejavil nad svojim konaním žiadnu ľútosť a počas konania sa snažil vinu za nehodu preniesť na nebohú. Z evidenčnej karty vodiča je zrejmé, že sa z uvedenej nehody nepoučil, naďalej páchal dopravné priestupky a spôsobil aj ďalšiu dopravnú nehodu. 5/ Vo vzťahu k žalovanému 2 žalobcovia svoju žalobu odôvodňovali tým, že tento bol držiteľom vozidla, ktoré v čase nehody viedol žalovaný 1. V čase nehody bolo osobné motorové vozidlo vedené žalovaným 1 zákonne poistené u žalovaného 3. Súdny dvor rozsudkom vo veci pod sp. zn.: C-22/12 z 24.10.2013 rozhodol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V súvislosti s uvedeným rozsudkom sa opakovane vyjadril aj Ústavný súd SR, ktorý v rozhodnutiach pod sp. zn. : III.ÚS 646/2015 a I.ÚS 474/2016 uviedol, že vnútroštátne právo SR prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje § 4 ods. 1,2 zákona č. 381/2001 Z.z. Podľa nich má poistený právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému preukázané nároky na náhradu škody na zdraví. Škoda zahŕňa nielen skutočnú škodu a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú ujmu. Je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. Obč. zák., argumentovali žalobcovia 1, 2. 6/ Žalovaní 1 a 2 vo vyjadrení k žalobe namietli svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní a vzniesli aj námietku premlčania uplatneného nároku. Zdôraznili, že vznik poistnej udalosti bol riadne v zmysle poistnej zmluvy nahlásený žalovanému 3, ktorý je povinný plniť akékoľvek nároky na náhradu škody. Právo žalobcov sa zároveň premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe, teda dňa 30.7.2017. Vo veci samej žalobcovia 1 a 2 nepreukázali dostatočne výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška relutárnej náhrady nesmie byť ani pre poškodenú osobu nástrojom na bezdôvodné obohatenie a súčasne by nemala byť pre pôvodcu neoprávneného zásahu likvidačnou. Nemajetková ujma plní podpornú funkciu, takže nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukáže nedostačujúcim. 7/ Žalovaný 3 vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukazoval na to, že sa nestotožňuje so závermi, ktoré žalobcovia vyvodzujú z rozsudku SD EÚ pod sp. zn. C-22/12 Haasová, keď nemožno súhlasiť so zaradením nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Slovenské právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode v ustanovení § 13 Obč. zák. v rámci práva na ochranu osobnosti. Slovenské právo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, teda nie je potrebné, aby bol tento nárok v zmysle rozhodnutia SD EÚ zahrnutý v poistnom krytí povinného zmluvného poistenia. Rozhodnutie bolo prijate dňa 24.10.2013. Po tomto dátume boli prijaté ďalšie rozhodnutia, napr. pod sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016, ktoré zadefinovali opačný právny názor. Najvyšší súd SR uviedol, že pri posúdení predmetnej otázky je potrebné dôsledne rozlišovať medzi pojmami škoda a nemajetková ujma. Ustálil, že do pojmu náhrady škody a nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravnej nehody. Uvedený záver podporilo aj uznesenie NS SR pod sp. zn. 8Cdo/2019/2016 z 15.5.2017, podľa ktorého povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. Rovnako nie je správny a riadne odôvodnený ani záver Ústavného súdu SR vyslovený v rozhodnutí pod sp. zn. III.ÚS 646/2015, v ktorom tento bez ďalšieho uviedol, že ustanovenia § 11 a §13 Obč. zák. umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd hlavne opomenul § 16 Obč. zák., ktorý túto problematiku priamo rieši. Ústavný súd sa nezaoberal vertikálnymi ani horizontálnymi účinkami motorových smerníc EÚ ako to urobil Najvyšší súd SR, hoci vyriešenie tejto otázky bolo z tohto hľadiska zásadné. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný 3 závery súdov, na ktoré poukazujú žalobcovia, za krajne nespravodlivé a nezákonné, v rozpore s princípmi právnej istoty. 8/ Žalovaný 3 odhliadnuc od toho, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnom spore má za to, že nárok je aj premlčaný. Aj keď si žalobcovia uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, celkom zjavne ide o nárok na náhradu škody na zdraví. Podľa § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V predmetnej sporovej veci došlo k dopravnej nehode dňa 30.7.2015, premlčacia doba uplynula 30.7.2017. Žaloba bola podaná dňa 30.7.2018, teda po jej uplynutí. 9/ K výške nemajetkovej ujmy žalovaný 3 uviedol, že žalobcami uplatnená nemajetková ujma celkom v sume 60.000 € je neprimerane vysoká. Judikatúra súdov uvádza, že dôležitá je nielen skutočnosť, že smrť rodinného príslušníka znamená zásah do súkromného a rodinného života s nenapraviteľnými následkami, ale priznávané sumy v obdobných konaniach, by nemali predstavovať prostriedok neoprávneného obohacovania sa. Záleží na okolnostiach každého prípadu, pričom voľná úvaha súdu pri rozhodovaní o konkrétnych sumách odškodného by nemala byť svojvôľou. Žalovaný 3 namietal aj pasívnu solidaritu žalovaných o ktorú nemôže ísť v prípade, keď ide o zodpovednosť viacerých subjektov s rôznymi režimami zodpovednosti. Zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť, že žalovaní sú v postavení solidárnych dlžníkov. Ide o samostatné nároky poškodených voči každému zo žalovaných subjektov a to voči každému z iného právneho dôvodu. 10/ Žalobcovia v replike doručenej súdu 23.10.2018 poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa deklarovala všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie náhrady nemateriálnej ujmy. Ide o nemateriálne osobnostné právo, ktoré nepodlieha premlčaniu, jeho vyjadrenie v peniazoch však spôsobuje, že ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( III.ÚS 137/2016, 2Cdo 194/2011 ). Samotná výška uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy vyjadruje náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty vzťahu s milovanou osobou, keďže spôsobenie smrti manželky a matky predstavuje jeden z najvážnejších ale najmä nezvratných zásahov do súkromia fyzickej osoby. Súdy v obdobných prípadoch priznali peňažné náhrady až do výšky 100.000 € pozostalým deťom a 70.000 € pozostalému manželovi (OS Nové Mesto nad Váhom v sp. zn.: 7C/151/2008). Argumentáciu žalovaných ohľadne absencie pasívnej vecnej legitimácie označili žalobcovia za zjavne účelovú a právne nesprávnu. Táto je prevažne založená na záveroch Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozhodnutí pod sp. zn.: 3Cdo 301/2012, ktoré v odbornej verejnosti spôsobili značnú kritiku. Nesprávnosť záverov v predmetnom rozhodnutí, ale i v rozhodnutí pod sp. zn.: 4Cdo 168/2009 opätovne potvrdil Ústavný súd SR v uznesení III.ÚS 666/2016, ktoré definitívne analyzovalo problematiku náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu v nadväznosti na komunitárnu právnu úpravu. Ústavný súd SR uviedol, že nespochybňuje, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škoda ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovaného postihnutia poškodeného. Naznačuje to i § 442 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku a jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj unijný normotvorca. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou, je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho a nepriameho účinku smerníc. V posudzovanom prípade priamy účinok smerníc neprichádza do úvahy vzhľadom na rozsudok SD vo veci Marshall (C-152/84). Smernica sama o sebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie SD vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Nepriamy účinok smerníc SD objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje,, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116). Súdny dvor v rozsudku Haasová (C-22/12) zaujal jednoznačný názor, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Interpretačná snaha sťažovateľa vo veci Haasová (C-22/12) je podľa názoru ústavného súdu účelová a márna. Členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to § 444 Obč. zák., podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Ústavný súd teda potvrdil bez akýchkoľvek pochybností extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý kryje aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. 11/ Žalovaní 1 a 2 zotrvali na námietke nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie a na námietke premlčania nároku žalobcov. Podľa žalovaného 3 je potrebné rozlišovať medzi nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy uplatneným podľa § 11, § 13 Obč. zák. a nárokom uplatneným podľa § 4 ods.2 písm. a) v spojení s ust.§ 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Trojročná premlčacia doba je relevantná vo vzťahu k pôvodcovi zásahu, nie voči žalovanému 3. Nesúhlasil ani s názorom Ústavného súdu SR vysloveným v uznesení pod sp. zn.: III.ÚS 666/2016, ktorým tento vyvodil pasívnu vecnú legitimáciu poisťovne ohľadne otázky krytia nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd z povinného zmluvného poistenia. Ústavný súd nie je oprávnený podávať výklad vnútroštátnych právnych noriem, naviac pri ich výklade nepostupoval metodologicky správne a ani vecne. 12/ Žalobcovia v tejto súvislosti podali na súd dňa 30.5.2019 ďalšie vyjadrenie, v ktorom poukázali na § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého platí na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. V nadväznosti na to, že žalovaný 3 spochybňuje právomoc Ústavného súdu SR záväzne vykladať právne predpisy, žalobcovia upriamujú pozornosť súdu na zásadné rozhodnutie NS SR pod sp. zn.: 6MCdo 1/2016 z 31.7.2017 publikované pod R 8/2018, v ktorom sa uvádza, že škodou pre účely zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení je aj nemajetková ujma spôsobená zásahom do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Rovnaké je aj najaktuálnejšie rozhodnutie NS SR pod sp. zn.: 3Cdo230/2017 z 28.3.2019, v ktorom sa uvádza, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. 13/ Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III pod č.k. 2T 130/2016 zo dňa 15.1.2018 bol žalovaný 1 Z.. T. K. uznaný za vinného, že dňa 30. 7. 2015 cca o 18,05 hod. v Bratislave na križovatke ulíc Magurská Ladzianskeho začal cúvať z miesta parkovania z chodníka vedľa Magurskej ulice smerom na priechod pre chodcov s osobným motorovým vozidlom Hyundai Santa Fe, EČV : U. - XXX E. v smere na Stromovú ulicu, pričom pri cúvaní sa dostatočne nepresvedčil o tom, že za jeho vozidlom sa nikto nenachádza, pričom na priechode pre chodcov narazil zadnou časťou vozidla do chodkyne Z.. J. U., ktorá utrpela zranenia - ťažký úraz hlavy s prasknutím lebky, zakrvácaním do hlavy, opuch mozgu, zlomeninu lebečnej kosti, na následky ktorých počas hospitalizácie v UNB dňa 31. 7. 2015 zomrela. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2018 pod sp. zn. 2To/66/2018 bol žalovaný 1 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu štyri roky. Zároveň bol zaviazaný nahradiť poškodenému Z.. N. U. škodu vo výške 3.790,75 € a poškodenej VšZP škodu vo výške 4.459,97 €. Žalovanému 1 bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní šesť rokov. 14/ Žalobcovia v priebehu konania doplnili, že Z.. J.N. U. zomrela v produktívnom veku 45 rokov. So žalobcom 1 viedli spoločný podnik BENI-detská predajňa. Následkom nehody sa sociálna situácia v rodine zhoršila, celkový príjem z podnikania klesol cca o 100.000 €, čo je zrejmé z účtovných závierok za roky 2014 - 2018. Na strane žalobcu prišlo k obrovskej záťaži spočívajúcej v presune rodičovských úloh a starostlivosti o dcéru a domácnosť na neho ako jediného rodiča. Z Účtovnej závierky za rok 2014 vyplývajú príjmy v celkovej výške 239.483 €, výdavky 246.452 €, rozdiel - 6.969 €. Za rok 2015 tvorili príjmy celkovú výšku 193.949 €, výdavky 194.570 €, rozdiel - 621 €. Za rok 2016 vyplývajú z účtovnej závierky celkové príjmy vo výške 176.913 €, výdavky 175.592, rozdiel +1.321 €. Za rok 2017 boli celkové príjmy v sume 164.968 €, výdavky 179.155 €, rozdiel tvorí - 14.187 € a za rok 2018 celkové príjmy vo výške 154.557 €, výdavky v sume 171.421 €, rozdiel je -16.867 €. 15/ Na pojednávaní dňa 16. 9. 2021 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaní 1, 2 a 3 sú povinní zaplatiť žalobcovi 1 sumu 30.000 € a žalobkyni 2 sumu 30.000 € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalobcovia uviedli, že žalujú náhradu nemajetkovej ujmy a nie ušlý zisk, keď účtovnými závierkami chceli preukázať, že v rokoch nasledujúcich po smrti Z.. J. U. prišlo k zníženiu obratu podniku, keďže nebohá sa na ziskovosti podniku svojou osobnou angažovanosťou výrazne podieľala. Jej vklad do spoločnosti spočíval vo výbere detského oblečenia a obuvi, prehľadu módnych trendov, spolupráce s odborníkmi. Žalobca 1 uviedol, že s manželkou spolu žili 23 rokov, rodinný život sa im úplne zosypal. On nemohol spávať, užíval lieky. Žalobkyňa 2 sa doteraz so smrťou matky nevyrovnala; po jej smrti prerušila štúdium, aby bola oporou otcovi. Trpí nespavosťou, prežíva rôzne strachy. 16/ Žalovaný 1 a zároveň konateľ žalovaného 2 na pojednávaní svoj čin oľutoval. Uviedol, že má z toho stále traumu, pretože sa to už nedá zvrátiť. Je rozvedený, stará sa o maloleté dieťa. Začal podnikať, jeho príjmy sú zatiaľ nízke. Suma nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká a v prípade, ak by ju neuhradil žalovaný 3, bola by pre neho likvidačná. Trval na premlčaní nároku a na nedostatku pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 1, ktorý škodu spôsobil ako osoba, konajúca za žalovaného 2. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 3 rade považuje za nespornú s poukazom na eurokonformný výklad príslušných zákonných ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení, ako aj ústavnú judikatúru. K priloženým účtovným závierkam uviedol, že tvrdenia žalobcov o poklese obratu sú zavádzajúce. Dôležitý je zisk spoločnosti a nie jej obrat. Ten sa v nasledujúcich rokoch zvýšil. Náhrada nemajetkovej ujmy má predstavovať satisfakciu, čiže má byť prostriedkom zmiernenia následkov dopravnej nehody. Žalovaní 1 a 2 nerozporujú bolesť a zármutok žalobcov a ani ho nespochybňujú. Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa v každom konaní preukazuje zvlášť s poukazom na konkrétne okolnosti prípadu a nie je možné ju priznávať paušálne. Všetko, čo žalobcovia tvrdia, musia preukázať. 17/ Z rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17. 9. 2019 pod č.k. 45 Pc/1/2019 súd prvej inštancie zistil, že žalobca 1 uzatvoril v r. 2017 ďalšie manželstvo, ktoré súd rozviedol. Z Pracovnej zmluvy zo dňa 7. 2. 2005 a jej dodatkov v období r. 2005 - 2015 uzavretých medzi zamestnávateľom Z.. N. U. - BENI a zamestnankyňou Z.Q.. J. U. mal súd potvrdenú účasť nebohej na spoločnom podnikaní so žalobcom 1. Z výpisu z Obchodného registra Mestského súdu v Prahe vyplýva vznik obchodnej spoločnosti beni booties, s.r.o., dňa 11.3.2014. Spoločníkmi a konateľmi sa stali žalobca 1 a Z.. J. U.. Žalobkyňa 2 mailom zo dňa 4.8.2015 oznámila Kodanskej akadémii designu a obchodu tragickú udalosť a požiadala o odloženie nástupu na ďalší akademický rok, ktorý začínal v auguste 2016. Kodanská akadémia designu a obchodu žalobkyni 2 mailom z 21.1.2016 oznámila, že jej štúdium nemohlo byť odložené, a pokiaľ chce v štúdiu pokračovať až v roku 2016, musí prejsť celým procesom prijatia. 18/ Žalobca 1 k uzavretiu nového manželstva uviedol, že sa pokúsil o nadviazanie citového vzťahu a uzavrel manželstvo s Z.. E. X. dňa 25.2.2017, avšak následne zistil, že už nie je schopný dať inej žene takú lásku, akú prežíval s nebohou manželkou a po krátkom spolužití sa po vzájomnej dohode rozviedli. Žalobca so zomrelou manželkou viedli rodinnú firmu, mali zámer s ňou expandovať do Českej republiky, k čomu však po tragickej udalosti nedošlo. Zásoby tovaru v českej spoločnosti boli následne odkúpené a spoločnosť zostala nečinná. Vyššie uvedené skutočnosti o expandovaní spoločnosti do Českej republiky ako aj o uzavretí nového manželstva a jeho skončení rozvodom považovali žalovaní 1 a 2 za nové skutkové tvrdenia, ktoré mal žalobca uviesť už v samotnej žalobe. Žalovaný 3 súčasne poukázal na to, že žalobca 1 už po roku a pol od smrti manželky uzatvoril ďalšie manželstvo, teda nie je pravdou, že nie je schopný nadviazať žiadny citový vzťah. Ani samotný rozvod tohto manželstva nedokazuje, že nebol schopný žiť v harmonickom zväzku s inou ženou, z dôvodu straty manželky. 19/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke oprel o ust. § 11, § 13 ods. 2, § 100 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 420 ods. 2, § 427 Obč. zák., ďalej o ust. § 1, § 4 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V prejednávanej veci si blízke osoby (manžel a dcéra) poškodenej Z.. J. U., ktorá zomrela na následky dopravnej nehody zavinenej žalovaným v I. rade, konajúcim za žalovaného v II. rade uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za psychickú traumu spôsobenú im smrťou blízkeho človeka. Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb členov rodinného vzťahu stratou blízkej osoby je nepochybne konaním, ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Ide o zásah do ich života a zdravia. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že dopravná nehoda, ktorej následkom bola smrť Z.. J.Á. U., manželky žalobcu 1 a matky žalobkyne 2 sa stala, že ju zavinil žalovaný 1, konajúci za žalovaného 2. Tieto skutočnosti neboli žalovanými sporované. Žalovaný 1 ale v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keď tvrdil, že osobné motorové vozidlo, ktoré patrilo žalovanému 2, viedol v čase nehody ako jeho konateľ. 20/ Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, v dôsledku ktorého sa určuje okruh strán sporu. V súdnom spore je vždy potrebné skúmať, či je niektorá strana nositeľom určitých oprávnení, alebo povinností tvrdených v žalobe a vyplývajúcich z hmotnoprávnej normy, inými slovami, či je, alebo nie je aktívne, či pasívne legitimovaná. Súd prvej inštancie sa s tvrdením žalovaného 1 stotožnil, a to s poukazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. Niet pochýb, že žalovaný 1 spôsobil ako vodič motorového vozidla dopravnú nehodu so smrteľnými následkami. Ako vodič porušil zákonné povinnosti a v trestnom konaní bol za tento čin potrestaný. V občianskom súdnom konaní je však jeho zodpovednosť posudzovaná vo vzťahu k právnickej osobe, pre ktorú v čase nehody vykonával činnosť. Žalovaný 1 bol konateľom žalovaného 2 a viedol jeho motorové vozidlo. V takom prípade za spôsobenú škodu sám nezodpovedá. Vyššie uvedená hmotnoprávna norma určuje jeho vecnú legitimáciu, ktorá v danom prípade absentuje. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1 zamietol pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní. 21/ I keď bol žalovaný 1 v spore úspešný, súd prvej inštancie mu nepriznal náhradu trov konania voči žalobcom 1, 2, a to s poukazom na § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade vzhľadom na charakter žaloby a skutočnosť, že to bol práve žalovaný 1, ktorý zapríčinil smrť blízkej osoby žalobcov, nebolo by v súlade s morálnym princípom priznať mu náhradu trov konania voči tým, ktorým spôsobil citovú ujmu, bolesť a nenahraditeľnú stratu. 22/ Žalovaný 2 je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný 3 taktiež namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Rozporoval skutočnosť, že nemajetková ujma spôsobená osobám pozostalým po obetiach dopravných nehôd nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a teda nie je nárokom zo zodpovednosti za škodu, a to ani podľa § 427 a nasl. Obč. zák. Opak podľa neho nevyplýva ani z európskej úpravy poistenia zodpovednosti; poukazoval najmä na rozsudok NS SR pod sp. zn. 3Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016. 23/ Naproti tomu žalobcovia poukázali na rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, pod sp. zn. C-22/12 a tiež na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR k danej problematike, najmä na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 16.10.2016 pod sp. zn. III.ÚS 666/2016 a tiež rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R8/ 2018. 24/ Rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, sa opiera najmä o citované uznesenie Ústavného súdu SR (ÚS sa danej problematike venoval aj v niektorých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. III.ÚS 646/2015, III. ÚS 645/2015, I.ÚS 206/2015, I.ÚS 474/2016), pretože v ňom sa ústavný súd zaoberal všetkými aj v tomto spore rozhodnými námietkami sťažovateľov (rôznych poisťovateľov) a tieto sťažnosti odmietol. Tunajší súd z odôvodnenia uznesenia vo veci sťažnosti Kooperativa poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, pod sp. zn. III.ÚS 666/2016, upriamuje pozornosť na nasledovné riešenie námietok, s ktorými sa stotožňuje : 25/ Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy, SR môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky...za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu unijného tvorcu...povinnosťou vnútroštátneho slovenského súdu nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov...okrem vnútroštátneho zákonodarcu, ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať, je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný tvorca...práve smernice, ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch...podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ,smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom...štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc...nepriamy účinok smerníc Súdny dvor konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01)...vnútroštátny súd je povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou. 26/ Súdny dvor v rozsudku C-22/12 zaujal jednoznačný názor, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 27/ Právna veta sformulovaná Súdnym dvorom ako odpoveď na prejudiciálnu otázku je zopakovaním textu obsiahnutého v bode 59 odôvodnenia predmetného rozsudku. Pred týmto textom Súdny dvor uviedol, že členské štáty majú teda zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách uvedených v čl. 1 ods. 2 druhej smernice. V bode 56 uviedol, že v prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca...tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova...ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného aj krajského súdu pri rozhodovaní sporu bolo jednoznačne ustáliť, či extenzívny výklad pojmu "škoda", použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k aplikácii práva contra legem alebo či, naopak umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti...krajský i okresný súd sa priklonili k druhej z vymenovaných možností a ústavný súd to nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. 28/ K rozsudku NS SR pod sp. zn. 3Cdo 301/2012 ústavný súd uviedol, že : „... nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku NS SR z 31.marca 2016 vo veci pod sp. zn. 3Cdo 301/2012...“ Predmetné rozhodnutie NS SR bolo výsledkom dovolacieho prieskumu podľa § 238 ods. 3 O.s.p. NS SR mal odpovedať na otázky zásadného právneho významu, riešil výlučne problematiku aplikácie priameho účinku smernice a nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti extenzívneho eurokonformného výkladu pojmu „škoda na zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele smernice. 29/ Ústavný súd poukázal na účelovosť interpretačnej snahy sťažovateľa v relácii k dovetku „výrokovej" časti rozsudku Haasová. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že náhrada nemajetkovej ujmy môže byť poistne krytá iba v prípade, ak je súčasťou právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel. Predmetom prejudiciálneho konania bola otázka, či možno vo svetle smerníc zmysluplne zahrnúť poistné krytie na účely ZoPZP aj náhradu nemajetkovej ujmy. Ak by bola náhrada nemajetkovej ujmy expressis verbis súčasťou jednotlivých nárokov (§ 4 ods. 2 ZoPZP), ktoré je poisťovateľ povinný uhradiť, zjavne by vôbec nebol daný dôvod na to, aby vnútroštátny súd požiadal v tomto smere Súdny dvor EÚ o výklad relevantných článkov smerníc. 30/ Aj podľa názoru súdu prvej inštancie požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 3 a teda žalovaný 3 je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto súdnom spore. Pojem „škoda" je potrebné v zmysle vyššie uvedených záverov ÚS SR vykladať eurokonformne. Právne významný v danej veci je rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová a odkaz na prijatých 5 európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103. K námietke žalovaného 1, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku súd prvej inštancie uviedol, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti únijného práva pred národným poriadkom. Aj v prípade, ak sa na právny prípad aplikuje vnútroštátna norma, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s únijným právom ( tzv. nepriamy účinok smerníc ). Z bodu 55 rozsudku vo veci Haasová vyplýva, že pojem škody je treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život. ESD nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy". Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. K takémuto poňatiu škody sa hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú, alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov. V bode 56 rozsudku ESD skonštatoval, že ustanovenia § 11 a 13 Obč. zák. sú tým požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu". 31/ Žalobcovia poukázali aj na najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá nepochybne potvrdzuje predchádzajúce závery ústavného súdu o eurokonformnom výklade pojmu škoda a potvrdzuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 3 ako poisťovateľa. Ide o rozhodnutie NS SR zo dňa 31. 7. 2017 pod sp. zn.: 6MCdo 1/2017 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR pod č. R 8/2018. Z právnej vety vyplýva, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spôsobená zásahom do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. 32/ Ohľadom vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku zo strany všetkých žalovaných súd prvej inštancie konštatoval, že pri náhrade nemajetkovej ujmy sa uplatňuje všeobecná trojročná premlčacia doba. Nejde tu o klasickú škodu na zdraví v jej esenciálnej podobe skutočnej škody a ušlého zisku, ale jej nehmotného substrátu, i keď vyjadriteľného v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti tiež podlieha režimu podľa § 101 Obč. zák. rovnako ako je tomu aj v prípade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/ 2004 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Nárok žalobcov teda súd prvej inštancie nepovažuje za premlčaný. K dopravnej nehode prišlo 30. 7. 2015, žaloba bola na súd podaná 30. 7. 2018, teda včas. 33/ Smrť blízkeho človeka je nepochybne ujmou - škodou na zdraví prejavujúcou sa v psychickej oblasti pozostalých. V konaní bolo preukázané, že žalobca 1 - manžel usmrtenej Z.. J. U., okrem toho, že prišiel o svojho životného partnera, prišiel zároveň aj o významnú pomoc, ktorú mu manželka poskytovala pri jeho podnikateľskej činnosti. I keď žalobca 1 v konaní nepreukázal zníženie zisku v roku, ktorý nasledoval po nehode, neprišlo ani k rozvoju jeho spoločnosti o zamýšľanú expanziu do Českej republiky. V prípade žalobkyne 2 nastala smrťou matky ničím nenahraditeľná strata jedného z rodičov. Žalobkyňa 2, v čase nehody študujúca v Dánsku, v dôsledku rodinnej tragédie bola nútená predmetné štúdium prerušiť a pokračovať v ňom za sťažených podmienok. Každodenné bolestné spomienky oboch žalobcov spôsobené násilným pretrhnutím rodinných a citových väzieb sú nepochybne dôvodom, pre ktorý súd rozhodol o tom, že im prináleží náhrada nemajetkovej ujmy. 34/ Pri stanovení jej výšky súd prvej inštancie prihliadal na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi platný v čase dopravnej nehody (v súčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov), na základe ktorého, ak bola násilným trestným činom spôsobená smrť, odškodnenie tvorí maximálne 50 násobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku 2015 tvorila sumu 380 € x 50 = 19.000 €. Túto hranicu súd zobral ako maximálne prípustnú pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov. Niet pochýb v tom, že žalovaný 1 bol ako vodič v trestnom konaní uznaný za vinného a bol mu uložený primeraný trest. Prečin usmrtenia spáchal z hrubej nedbanlivosti za súčasného porušenia dopravných predpisov. V zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby škode či už majetkovej, alebo aj škode na zdraví, mohol predísť. 35/ Žalobcovia 1, 2 žiadali priznať náhradu nemajetkovej ujmy v sume každému po 30.000 €. Žalobcovi 1 súd prvej inštancie priznal náhradu vo výške 13.000 €, s poukazom na skutočnosť, že stratil životného partnera. Strata životného partnera je nepochybne stratou pomoci v rodine v zmysle starostlivosti o rodinu a tiež v prípade žalobcu 1 aj v rovine pomoci v podnikaní. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy súd znížil z dôvodu, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o depresívnych stavoch a nespavosti, ktoré kompenzoval liekmi. Tiež nepreukázal zníženie zisku z podnikateľskej činnosti, ako ani skutočnosť, že si už nevie nájsť blízkeho partnera. Žalobca 1 po roku a pol od smrti manželky uzatvoril ďalšie manželstvo, teda nadviazal citový vzťah aj k inej žene. I keď toto manželstvo trvalo len krátko, nebolo v konaní preukázané, že tomu tak bolo z dôvodov nemožnosti žalobcu 1 vyrovnať sa so stratou bývalej manželky. Žalobkyni 2 súd prvej inštancie priznal náhradu vo výške 9.000 €. Prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa 2 stratila matku, čo je strata, ktorú nemožno ničím nahradiť. Žalobkyňa 2 bola nútená po smrti matky prerušiť svoje štúdium v Dánsku a v štúdiu pokračovala za sťažených podmienok. Štúdium však úspešne dokončila a zamestnala sa. Taktiež v konaní nepreukázala kompenzovanie tvrdených psychických ťažkostí liekmi. 36/ Žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že strata manželky a matky zanechala na ich psychickom, či fyzickom zdraví také vážne následky, ktoré by vyžadovali odbornú či inú starostlivosť. Ani jeden z nich nebol na nebohú výlučne odkázaný výživou, či osobnou starostlivosťou. Obaja sú v produktívnom veku, žalobkyňa 2 bola v čase straty matky plnoletá, hoci ešte nebola schopná z dôvodu prípravy na budúce povolanie, sama sa živiť, túto odkázanosť však v plnej miere kompenzoval žalobca 1. Priznaním znížených súm (oproti žalobe) súd prvej inštancie nebagatelizoval citový vzťah žalobcu 1 a žalobkyne 2 k zomrelému manželovi a rodičovi, výška nemajetkovej ujmy hoc ponechaná na úvahu súdu, však nemôže byť svojvôľou a musí vychádzať z určitých preukázaných skutočností a súvislostí, ktoré umožňujú jej posúdenie. Žalobcovi 1 súd priznal oproti žalobkyni 2 vyššiu sumu z dôvodu, že v jeho veku (v čase smrti manželky mal 55 rokov) je možnosť nájsť si iného blízkeho partnera a tiež partnera v podnikaní a vytvoriť znovu kompletnú rodinu, výrazne sťažená. Naproti tomu žalobkyňu 2 vytvorenie vlastnej rodiny ešte len čaká. 37/ Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za stratu života blízkeho človeka, pretože túto stratu nie je možné ničím nahradiť. Slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy v citovej oblasti a je aj určitou satisfakciou za násilné pretrhnutie rodinných väzieb. Priznané sumy 13.000 € a 9.000 € súd prvej inštancie považoval za dostačujúce. S poukazom na priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zvyšok nároku žalobcov ako nedôvodný zamietol. 38/ O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s použitím čl. 4 ods. 2 CSP. Súd zvolil normu, ktorá platila za účinnosti predchádzajúceho súdneho poriadku (§ 142 ods. 3 O.s.p.) a priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože výška nemajetkovej ujmy bola ponechaná na úvahe súdu. 39/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní 1, 2 a 3. 40/ Odvolanie žalovaného 1 smerovalo výlučne voči výroku II, ktorým mu súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania. Odvolanie podal žalovaný 1 z dôvodu, že súd dospel k rozhodnutiu na základe nesprávneho právneho posúdenia, podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a tiež, že nesprávnym procesným postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaný 1 zdôraznil, že výrok I rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol žalobu žalobcov voči jeho osobe, považuje za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Žaloba voči nemu bola zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie; následne súd prvej inštancie skonštatoval v odôvodnení rozhodnutia k výroku II, že síce bol v spore úspešný, avšak súd mu podľa § 257 CSP nepriznáva nárok na náhradu trov konania, pretože vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Tento dôvod mal podľa súdu prvej inštancie spočívať v skutočnosti, že práve on ako vodič zapríčinil predmetnú dopravnú nehodu a s tým spojené usmrtenie blízkej osoby žalobcov, a tak by nebolo v súlade s morálnym princípom priznať mu nárok na náhradu trov konania. Žalovaný 1 uvedené rozhodnutie považuje za arbitrárne, pretože je svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, súd nepreukázal naplnenie oboch z kumulatívnych podmienok vyžadovaných pre uplatnenie § 257 CSP. Daným rozhodnutím bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, pretože mu súd nedal možnosť vyjadriť sa k plánovanému použitiu ust. § 257 CSP a v neposlednom rade ho považuje za nespravodlivé. Aplikácia § 257 CSP si vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch zákonných podmienok, a to jednak výnimočné okolnosti daného prípadu a ďalej existenciu dôvodov osobitného zreteľa. Ak by aj súd vzhliadol kumulatívne naplnenie oboch dôvodov osobitného zreteľa pre uplatnenie § 257 CSP, tak je súd povinný toto stranám sporu včas oznámiť, aby sa mohli k danej skutočnosti včas vyjadriť. Pokiaľ sa strana sporu o použití § 257 CSP dozvie až zo samotného rozhodnutia súdu, tak jej bola odopretá možnosť účinne brániť svoje práva a oprávnené záujmy pred súdom, pretože daným postupom súdu bolo porušené právo účastníkov súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Súd nie je oprávnený používať ust. § 257 CSP na paušalizované typy súdnych konaní, ani na súdne konania určitej povahy. Súd je tak povinný pri aplikácii § 257 CSP skúmať najmä osobné a majetkové pomery účastníkov konania, zavinené trovy účastníkov konania, správanie sa účastníkov počas konania a pred začatím súdneho konania ako aj na iné okolnosti konkrétneho prípadu. S potrebou dostatočnej individualizácie podmienok pre uplatnenie § 257 CSP súdom, súvisí priamo aj povinnosť súdu dostatočne tieto odôvodniť v rozhodnutí. Žalovaný 1 zdôraznilo, že jeho právo na spravodlivý súdny proces bolo súdom porušené z dôvodu, že súd v rámci celého konania neprejavil úmysel použiť § 257 CSP, ani ho nevyzval, aby sa k danej skutočnosti vyjadril, resp. zaujal stanovisko. Rozhodnutie súdu zároveň žalovaný 1 považuje za svojvoľné z dôvodu, že súd sa v jeho prípade vo svojom rozhodnutí nevysporiadal pri rozhodovaní o trovách konania s obligatórnou otázkou majetkových pomerov ani osobných pomerov účastníkov konania. Súd tak nevzal do úvahy, že žalovaný 1 bol za svoj skutok potrestaný, spáchanie skutku oľutoval, v súvisiacom trestnom konaní mu bol uložený trest, ktorý riadne vykonáva. Škodu spôsobenú žalobcom riadne, v celej výške a včas žalobcom uhradil. V priebehu celého súdneho konania bol súčinný a nespôsobil žiadne trovy konania. Nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie v konaní namietal od začiatku, žalobcovia boli v konaní zastúpení advokátom; preto ich žalobu voči svojej osobne považuje za šikanóznu. Ku svojim osobným pomerom žalovaný 1 dodal, že poskytuje starostlivosť svojej matke vo vyššom veku, tiež sa osobne stará o svoju maloletú dcéru, ku ktorej má vyživovaciu povinnosť, ktorú si riadne plní. Naopak žalobcovia nemajú žiadnu vyživovaciu povinnosť. Žalovaný 1 zdôraznil, že jeho jediný príjem tvorí podiel na zisku obchodnej spoločnosti, ktorou je práve žalovaný 2. V prípade, ak žalovaný 3 nesplní súdom uloženú povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy a túto bude musieť zaplatiť žalovaný 2, pričom výška súdom priznanej náhrady v súhrne je totožná so skutočným, nie účtovným majetkom žalovanej obchodnej spoločnosti. Žalovaný 1 navrhol odvolaciemu súdu napadnutý výrok I rozsudku súdu prvej inštancie zmeniť tak, že mu prizná voči žalobcom 1, 2 nárok na plnú náhradu trov celého konania. 41/ Odvolanie žalovaného 2 smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného spoločne a nerozdielne so žalovaným 3 zaplatiť nemajetkovú ujmu žalobcovi 1 v sume 13.000 eur a žalobkyni 2 sume 9.000 eur. Uvedenú výšku priznaných súm považuje žalovaný 2 za neprimeranú a neodôvodnenú; odvolanie podal žalovaný 2 z dôvodu, že súd dospel k rozhodnutiu na základe nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f/ CSP ). Žalovaný 2 považoval nárok žalobcov 1, 2 za premlčaný, keďže ide v podstate o škodu a tá sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej dobe. Preto súd prvej inštancie posúdil ním vznesenú námietku premlčania uplatneného práva nesprávne. Samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom považuje žalovaný 2 za neprimeranú, pretože žalobcovia v konaní pred súdom nepreukázali v rámci dokazovania tak výrazný zásah do svojej osobnosti a integrity, aby bola súdom priznaná náhrada primeraná. Žalobca 1 tvrdil, že náhlou smrťou svojej manželky prišiel o výraznú pomoc v podnikaní a tiež mu bola znemožnená plánovaná expanzia podnikania na územie Českej republiky, čo však nebol v konaní schopný dostatočne preukázať. Žalobca 1 nepreukázal ani len príčinnú súvislosť medzi úmrtím jeho manželky a plánovanou expanziou na český trh. Žalovaný 2 v tejto súvislosti poukázal na to, že naopak, zisk, resp. hospodárske výsledky podnikania žalobcu 1 sa po smrti jeho manželky zvýšili, a teda že sa mu naopak začalo v podnikaní viac dariť. Žalobca 1 tiež po úmrtí svojej manželky uzatvoril nové manželstvo, preto neobstojí jeho tvrdenie, že vzhľadom na svoj vyšší vek ( 55 rokov ) bude sťažená jeho možnosť nájsť si iného blízkeho partnera. Navyše súdom priznaná náhrada je pre žalovaného 2 likvidačná; ak ju neuhradí žalovaný 3, tak bude nútený túto uhradiť žalovaný 2, čo bude mať pre neho likvidačné dôsledky. Skutkové tvrdenia žalobcu 1, ktoré súd prvej inštancie považoval za preukázané, boli naopak podľa názoru žalovaného 2 vyvrátené; súd tak dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. V spojení s nesprávnym právnym posúdením tak súd dospel k neprimeranej a neodôvodnenej výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom 1, 2. Žalovaný 2 navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 42/ Odvolanie žalovaného 3 smerovalo proti výrokom III, V, VI a VIII rozsudku ( t.j. vyhovujúcim výrokom vo vzťahu k žalovanému 3 a výrokom o trovách konania ). Žalovaný 3 vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 3 poukazoval v odvolaní na to, že sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal so spoluzavinením poškodenej Z.. J. U.. Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že spoluzavinenie usmrtenej osoby je podstatné pri rozhodovaní o výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( napr. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 2844/14 zo dňa 22. 12. 2015 ). Z dokazovania v trestnom konaní vyplýva, čo bolo uvedené aj v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2To/66/2018 : „Zo záverov znaleckého dokazovania pred krajským súdom vyplynulo, že poškodená chodkyňa Z.. J. U. síce vstúpila do vozovky na Magurskej ul. v čase, keď na to bola z technického hľadiska spôsobilá - v tom čase totiž kolízne vozidlo Hyundai stálo v zaparkovanej polohe na opačnej strane vozovky, avšak následné konanie chodkyne však už bolo z technického hľadiska nesprávne, pretože neprechádzala naprieč vozovky Magurskej ul. po vyznačenom priechode pre chodcov, cez vozovku sa nepohybovala v kolmom ale v šikmom smere a v kritickom čase počas svojho nesprávneho pohybu cez vozovku náležite nesledovala vývoj aktuálnej dopravnej situácie v jej bezprostrednom okolí. To spôsobilo, že cúvajúce vozidlo Hyundai smerom k nej spozorovala žiaľ už neskoro. Znalec ďalej skonštatoval, že bez akýchkoľvek výpočtov je z technického hľadiska zrejmé, že poškodená chodkyňa mala možnosť zabrániť kolízii s cúvajúcim vozidlom Hyundai iba v prípade, ak by včas spozorovala, že kolízne vozidlo sa k nej približuje a ak by v dôsledku toho nevstúpila do jeho jazdnej dráhy. Mala teda možnosť zabrániť kolízii s cúvajúcim vozidlom iba v prípade, ak by sa ako účastníčka cestnej premávky správala v intenciách príslušných ustanovení zákona, čiže ak by včas spozorovala, že kolízne vozidlo sa k nej približuje a ak by v dôsledku toho nevstúpila do jeho jazdnej dráhy predmetné nesprávne správanie sa poškodenej chodkyne na vozovke bolo tým dôvodom, pre ktorý nebolo možné obžalovanému uložiť prokurátorom navrhovaný nepodmienečný trest odňatia slobody.“ 43/ Z uvedeného vyplýva, že nebohá Z.. J. U. prechádzala cez cestu mimo prechodu pre chodcov, čím okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti konala zároveň v rozpore s ust. § 53 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Správanie samotnej poškodenej sa stáva právne významným aj pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú určuje súd podľa závažnosti ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo ( § 13 ods. 3 Obč. zák. ). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne aj okolnosti na strane poškodenej osoby, na ktoré je súd povinný prihliadať. Záver o vine žalovaného 1 v trestnom konaní nezbavoval súd prvej inštancie povinnosti prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, a teda mal pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť aj na správanie poškodenej. Žalovaný 3 v tejto súvislosti poukázal aj na to, že v napadnutom rozsudku absentuje dôkladné odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 3 CSP. Skúmanie zavinenia poškodeného na vzniku škody ( § 441 Obč. zák. ) vykonáva súd v civilnom sporovom konaní aj bez návrhu ( R 22/1979 ). Trestným rozsudkom o odsúdení žalovaného 1 bol súd prvej inštancie viazaný len v rozsahu rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchal žalovaný 1. dané rozhodnutie však neznamenám, že škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením; ak sa okrem páchateľa trestného činu na vzniku škody podieľalo aj konanie alebo opomenutie poškodenej, bol súd prvej inštancie povinný pri rozhodovaní prihliadať aj na spoluzavinenie poškodenej ( nebohej ). Dôvodom zníženia sumy nemajetkovej ujmy aj mierou spoluzavinenia poškodenej sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. 44/ Žalovaný 3 je tiež názoru, že súd prvej inštancie nesprávne stanovil výšku priznanej nemajetkovej ujmy s ohľadom na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, účinnom v čase nehody. Súd prvej inštancie síce vychádzal zo správneho právneho predpisu, tento však nesprávne aplikoval, čo sa týka rozdelenia výšky priznanej sumy žalobcovi 1 a žalobkyni 2. Súd prvej inštancie vychádzal z hranice 19.000 eur ( t.j. minimálna mzda v r. 2015 : 380 eur x 50 ) ako maximálne prípustnej pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov, ktorú aj podľa žalovaného 3 súd vypočítal správne. Žalovaný 3 je však názoru, že podľa § 5 ods. 1 cit. zák. mal súd prvej inštancie aplikovať aj ďalšiu vetu z tohto paragrafu, podľa ktorej, ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, táto suma sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom. Súd prvej inštancie tak mal sumu 19.000 eur priznať žalobcom 1, 2 dokopy a nie sumy 13.000 eur a 9.000 eur, čo je spolu 22.000 eur. Súd, zohľadňujúc viaceré kritériá, mal teda sumu 19.000 eur rozdeliť medzi nich. 45/ Žalovaný 3 osobitne nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania; poukazoval na to, že súd oprel svoje rozhodnutie o ust. § 142 ods. 3 O.s.p., t.j. o ustanovenie, ktoré platilo za účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu, čo je neakceptovateľné. Za účinnosti terajšieho CSP zásadu úspechu vo veci ( § 255 CSP ) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku ( čo bolo aj v prejednávanom prípade ), nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Základom je rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcov v danej veci je treba považovať za plne procesne úspešných, keďže mali úspech čo do základu uplatneného nároku ( náhrada nemajetkovej ujmy ) a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z toho jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Za danej situácie je teda možné žalobcom priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak nie za použitia ust. § 142 ods. 3 O.s.p., t.j. z neúčinného právneho predpisu a nie zo súdom priznanej sumy, pretože jednak zo znenia CSP takáto forma rozhodovania o nároku nevyplýva a navyše o výške sa má rozhodovať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Napadnuté výroky o trovách konania ( výrok V a výrok VIII ) tak už predčasne a nesprávne predurčuje to, z akej tarifnej hodnoty ( 13.000 eur a 9.000 eur ) by sa malo vychádzať pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania. Podľa žalovaného 3 tak v prejednávanej právnej veci nemožno považovať za tarifnú hodnotu sumu priznanú súdom prvej inštancie. Navyše v danom prípade si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ( t.j. nárok, ktorý vyplýva z ust. Občianskeho zákonníka ). Potom v ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ustanovil zákonodarca pre uvedené veci tarifnú hodnotu ako základ na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, a to pevnou sumou vo výške 2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Aplikácia ust. § 10 ods. 8 cit. vyhl. pritom predstavuje ustálenú prax ( napr. uzn. NS SR sp zn. 6 M Cdo 7/2010 zo dňa 26. 1. 2011; obdobne Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 81/2011 zo dňa 16. 6. 2011 ). Potom priznanie 100 % náhrady trov konania z priznanej sumy vychádza z nesprávneho právneho názoru, ktorý nemá oporu v CSP ani v iných právnych predpisoch a je tiež v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v SR. 46/ Naostatok žalovaný 3 namietol svoju pasívnu legitimáciu v konaní, z dôvodu, že dňa 17. 12. 2021 s účinnosťou od 24.00 hod. dňa 19. 12. 2021 uzatvorila Generali Česká pojisťovna a.s. so sídlom Spálená 75/16, Nové Mesto, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO : 45 272 956, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe pod sp. zn. B 1464 so spoločnosťou Generali Poisťovňa, a.s. so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, Slovenská republika, IČO : 35 709 332, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel : Sa, vložka č. 1325/B ( žalovaný 3 ) zmluvu o predaji podniku, ktorej súčasťou bol prevod celého poistného kmeňa a celého zaistného kmeňa žalovaného 3, ako aj všetkých pohľadávok a záväzkov žalovaného 3. Generali Česká pojišťovna a.s. s účinnosťou od 24.00 hod. dňa 19. 12. 2021 vstúpila do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z poistných zmlúv žalovaného 3, vrátane práv, povinností a nárokov už uplatnených v súdnych, exekučných, konkurzných a reštrukturalizačných konaniach. K odvolaniu pripojil žalovaný 3 aj Prehlásenie o procesnom nástupníctve zo dňa 20. 12. 2021. Žalovaný 3 navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalovanému 3 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 47/ Na odvolania žalovaných 1, 2 a 3 podali žalobcovia 1, 2 písomné vyjadrenie ( č.l. 962, 963 spisu ), v ktorom sa pridržiavali svojich doterajších ústnych aj písomných vyjadrení; navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaných 1, 2 a 3 k náhrade trov odvolacieho konania. 48/ Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili. 49/ Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ( t.j. v jeho vyhovujúcich výrokoch a vo výrokoch o trovách konania, ako tzv. závislých výrokoch ) podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, na ústnom odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval dokazovanie čítaním rozsudku ( bývalého ) OS BA III sp. zn. 2T/130/2016 - 271 zo dňa 15. 1. 23018 v spojení s rozsudkom KS v BA sp. zn. 2To/66/2018 zo dňa 15. 11. 2018 ( v spise na č.l. 10 + č.l. 402 a nasl. spisu ), podľa § 384 ods. 1, § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2 a 3 je čiastočne dôvodné. Odvolanie žalovaného 1 vyhodnotil ako nedôvodné. 50/ Ako je zrejmé z obsahu spisového materiálu, po tom, ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcov rozhodol napadnutým rozsudkom dňa 11. 11. 2021, došlo na strane žalovaného 3, pôvodne žalovanej spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s. Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332 k zmene, a to v dôsledku uzavretia zmluvy o predaji podniku, o čom bolo súdu prvej inštancie do spisu predložené písomné „Prehlásenie o procesnom nástupníctve“ ( č.l. 920 až 923 spisu ). Na jeho základe Krajský súd v Bratislave rozhodol svojím uznesením zo dňa 10. 2. 2026 sp. zn. 9Co/116/2024 - 1011, že bude v odvolacom konaní na strane žalovaných namiesto ( pôvodne ) žalovanej 3 obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332, pokračovať s obchodnou spoločnosťou Generali Česká pojišťovna, a.s., Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO : 45272956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 54 228 573, ako právnym nástupcom žalovanej 3. V odôvodnení svojho uznesenia odvolací súd uviedol, že v zmysle vyššie uvedeného „Prehlásenia o procesnom nástupníctve“ v dôsledku zmluvy o predaji podniku ( včítane celého poistného kmeňa a celého zaistného kmeňa Generali Poisťovňa ) sa výkon práv a povinností dotknutých spomínaným predajom podniku Generali Poisťovňa realizuje prostredníctvom organizačnej zložky pre Slovenskú republiku, a to pod názvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO : 54 228 573, so sídlom Lamačská cesta 3/A , 841 04 Bratislava, oddiel : Po, vložka č. 8774/B, organizačná zložka podniku zahraničnej osoby. Generali Česká pojišťovna a.s. s účinnosťou od 24:00 dňa 19. 12. 2021 ( t.j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie o žalobe napadnutým rozsudkom ) vstúpila do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy uzavretej bývalou spoločnosťou Generali Poisťovňa, a.s., týkajúcich sa prejednávanej právnej veci. 51/ V danom prípade tak jednak z vyššie uvedeného „Prehlásenia o procesnom nástupníctve“ ako aj výpisu z Obchodného registra Mestského súdu Bratislava III, oddiel : Po, vložka číslo : 8774/B, vyplýva, že právnym nástupcom pôvodne žalovanej 3 - obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332 - sa stala s účinnosťou od 24:00 dňa 19. 12. 2021 Generali Česká pojišťovna, a.s., Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO : 45272956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 54 228 573, ako právnym nástupcom pôvodne žalovanej 3. Žalobcovia v konaní uplatňujú nároky vyplývajúce zo zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré motorové vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u pôvodne žalovanej 3, t.j. právneho predchodcu terajšej Generali Česká pojišťovna, a.s., Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO : 45272956, ktorá koná prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 54 228 573. 52/ Odvolací súd tak s poukazom na ust. § 64, § 65 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP rozhodol o pokračovaní v konaní na strane žalovaných namiesto ( pôvodne ) žalovanej 3 obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332, s obchodnou spoločnosťou Generali Česká pojišťovna, a.s., Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO : 45272956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 54 228 573, ako právnym nástupcom ( pôvodne ) žalovanej 3. 53/ Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na to, že sa na strane č.l. 921 spisového materiálu nachádza uznesenie, ktoré vydal súd prvej inštancie dňa 12. 4. 2023 pod sp. zn. 10C/47/2018 - 969 a ktorým rozhodol, že v konaní bude pokračovať so spoločnosťou Generali Slovenská distribúcia, a.s. so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 54 067 197, ako so žalovaným 3, ako právnym nástupcom pôvodne žalovanej 3 ( ktorú označil ako GSK Financial, a.s., pôvodne vystupujúcej pod obchodným menom Generali Poisťovňa, a.s., keď spoločnosť GSK Financial, a.s. dňa 24. 11. 2022 zanikla ). Súd prvej inštancie takto rozhodol napriek tomu, že sa v spisovom materiáli nachádzalo vyššie spomínané „Prehlásenie o právnom nástupníctve“ ( č.l. 920 až 923 spisu ) a zároveň bez toho, aby mal k dispozícii podklady, z ktorých by vyplývalo právne nástupníctvo či už spoločnosti GSK Financial, a.s. alebo Generali Slovenská distribúcia, a.s. po pôvodne žalovanej 3 obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO : 35 709 332, v predmetnej právnej veci. 54/ K uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 pod sp. zn. 10C/47/2018 - 969 ( ktorým súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní v konaní so spoločnosťou Generali Slovenská distribúcia, a.s. ako právnym nástupcom pôvodne žalovaného 3 GSK Financial, a.s. ) odvolací súd poznamenal, že ho súd prvej inštancie vydal v čase, kedy už o žalobe rozhodol svojím rozsudkom zo dňa 11. 11. 2021 a zároveň v čase, kedy bol predmetný rozsudok napadnutý odvolaním, t.j. v takom štádiu konania, kedy rozhodnutie o pokračovaní v ( odvolacom ) konaní s novým právnym nástupcom pôvodne žalovaného subjektu mal prenechať odvolaciemu súdu. Potom rozhodovaním o danej otázke prekročil súd prvej inštancie svoju funkčnú príslušnosť, čo má za následok nulitnosť predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie ( uznesenie zo dňa 12. 4. 2023 pod sp. zn. 10C/47/2018 - 969 ). Predmetné uznesenie tak nie je spôsobilé vyvolať akékoľvek právne účinky ( porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 405/2020 zo dňa 25. 8. 2020 ). 55/ Odvolací súd na odvolacom pojednávaní považoval za potrebné zopakovať dokazovanie, a to v rozsahu oboznámenia s obsahom trestného rozsudku, ktorým bol žalovaný 1 za svoje konanie uznaný vinným a bol mu uložený trest. Zopakovanie dokazovania v tomto rozsahu považoval odvolací súd za potrebné po zistení, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenom nároku ( jeho výške ) neposudzoval okolnosť, či sa samotná poškodená Z.. J. U. v zmysle § 441 Obč. zák. tiež nepričinila o vznik škody, keď túto otázku mal súd prvej inštancie skúmať ex offo. Odvolací súd z uvedeného dôvodu vo veci nariadil termín ústneho odvolacieho pojednávania, na ktorom jednak zopakoval dokazovanie listinným dôkazom ( označený trestný rozsudok prvoinštančného aj odvolacieho súdu ), nakoľko tento považoval pre rozhodnutie vo veci za podstatný. Zároveň na ústnom odvolacom pojednávaní umožnil stranám sporu, aby sa k aplikácii ust. § 441 Obč. zák. v prejednávanom spore vyjadrili, aby im tak poskytol priestor zaujať k nemu stanovisko vzhľadom na už vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie a k prípadným následkom použitia ust. § 441 Obč. zák. Odvolací súd sa uvedeným postupom snažil predísť vydaniu prekvapivého súdneho rozhodnutia. Zopakovanie dokazovania vyššie označených súdnych rozhodnutí vydaných v trestnej veci týkajúcej sa žalovaného 1, považoval odvolací súd za dostatočné pre jeho rozhodovanie v danej veci. Odvolací súd poznamenáva, že o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, príp. akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd ( § 185 ods. 1 CSP ). Po uvedenom zopakovaní dokazovania mal teda odvolací súd za to, že zistený skutkový stav je dostatočný pre potreby rozhodnutia v danej veci, v otázke súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď ďalšie žalovanými stranami uplatnené námietky sa týkali iných, ďalších aspektov posudzovaného nároku ( otázky vecnej legitimácie, premlčania, samotnej povahy uplatneného nároku ), pri ktorých dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie považoval za dostatočné. 56/ Otázka, či možno v rámci náhrady škody, ktorej vznik bol dôsledkom prevádzky motorového vozidla, odškodniť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody, prešla v slovenskej súdnej praxi určitým vývojom, tento je v ostatnom období jednoznačný a ustálený, so záverom, že náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Súdna prax vychádza z názoru, že v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým osobám po obetiach dopravných nehôd. Ako na to už poukázal súd prvej inštancie tento záver vychádza z uznesenia Ústavného súdu SR III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016. Rovnaký záver prijal ústavný súd aj v rozhodnutí I.ÚS 474/2016, v rámci ktorého podrobil prieskumu aj otázku vecnej pasívnej legitimácie poistiteľa. K rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6MCdo/1/2016 zo dňa 31. 7. 2017. Všetky vyššie označené rozhodnutia predstavujú ustálenú súdnu prax v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb obetí dopravných nehôd, pričom v predmetnom konaní nebola zistená dokazovaním žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala odchýlenie sa od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít. 57/ Navyše, ako na to rovnako poukázal už súd prvej inštancie, žalovanými 2 a 3 napadnuté rozhodnutie predstavuje také riešenie danej problematiky, ktoré je v súlade s eurokonformným výkladom ust. § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Slovenské súdy, ako orgány aplikujúce právo musia v rámci svojho rozhodovania zisťovať nielen vôľu slovenského zákonodarcu, ale keďže Slovenská republika je tiež člen Európskej únie, musia skúmať aj vôľu únijného tvorcu pri právnej regulácii, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy v právnych vzťahoch postavená na roveň slovenského zákonodarcu, resp. niekedy aj nad vôľu slovenského zákonodarcu. Uvedená požiadavka vyplýva z Ústavy SR, jej čl. 144 ods. 1, ktorá sudcom nepredpisuje len viazanosť zákonom ako výsledkom vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy ( porovnaj rozhodnutie III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 ). Pojem „škoda“ je v unijnom práve interpretovaný extenzívne, tak, že zahŕňa nielen vecnú škodu, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. 58/ Ja pravdou, že zákonodarca v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. expressis verbis nerozlišuje medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v neprospech žalobcov. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 341/07-38 z 01.07.2008, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( čl. 152 ods. 4 Ústavy ). Súd sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle ( arbitrárnosti ) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu ( ktorý napr. umožňuje viac verzií interpretácie ) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým ( jazykovým ) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. 59/ Potom pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Bolo už uvedené v texte vyššie, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu („personal injury") a škodu na majetku. 60/ Potom námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 3 ( poisťovne ) v konaní vyhodnotil súd prvej inštancie správne ako nedôvodnú. Žalovaný 3 je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené osobné motorové vozidlo žalovaného 2, ( táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná ); v dôsledku prevádzky tohto motorového vozidla došlo k usmrteniu manželky žalobcu 1 a zároveň matky žalobkyne 2. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 3 teda vyplýva z ust. § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.; je tak vnímaná aj ustálenou rozhodovacou praxou slovenských súdov. V rozhodnutí zo dňa 30.9.2020, sp. zn. 1Cdo/214/2019, Najvyšší súd SR odmietol dovolanie poisťovne v skutkovo obdobnej veci so záverom, že namietaná právna otázka pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy nie je po prijatí záväzného stanoviska rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne. Najvyšší súd v rozhodnutí zopakoval, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda ( použitým v PZP ), so záverom, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým ( po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla ) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Podľa najvyššieho súdu, ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu PZP ( gramatický výklad ), resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie ( platobnej neschopnosti ) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely povinného zmluvného poistenia tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie ( a dokonca musí ) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. 61/ Ku vznesenej námietke premlčania odvolací súd uvádza, že sa s ňou súd prvej inštancie vysporiadal rovnako správne, keď túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď svoj záver podporil poukazom na na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ ( Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. novembra 2012 sp.zn. 2 Cdo 194/2011, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 58/2014 ). 62/ Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobcami uplatnené práva sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. podľa § 101 Obč. zák., ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv, v danej veci momentom smrti ich manželky a matky dňa 31. 7. 2015, a keďže žalobu podali na súde dňa 30. 7. 2018, nedošlo k premlčaniu ich nároku. Nejde pritom, ako sa to snaží interpretovať žalovaný 3 vo svojej argumentácii, o nárok na náhradu škody, ako ho má na mysli ust. § 106 Obč. zák. Je pravdou, že pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako poisťovateľa ustálená judikatúra pracuje s pojmom „škody“ a pod tento pojem podraďuje aj nemajetkovú ujmu z porušenia osobnostných práv, ku ktorému došlo smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode. Judikatúra však takúto nemajetkovú ujmu pod pojem škody v podmienkach Slovenskej republiky zahŕňa iba pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené nič nemení na obsahu a podstate daného nároku, ktorý má v Slovenskej republike právny základ v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč. zák., a práve preto sa v tomto prípade nemôže uplatniť premlčacia doba v zmysle ust. § 106 Obč. zák., ale rovnako ako v prípade ktoréhokoľvek iného nároku (práva) na náhradu nemajetkovej ujmy, bez ohľadu na skutkový základ jeho vzniku, všeobecná trojročná premlčacia doba. Bolo by totiž neudržateľné, aby sa na totožné právo (na náhradu nemajetkovej ujmy z porušenia osobnostných práv) uplatňovala rozdielna premlčacia doba iba v závislosti od toho, či vzniklo v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode a či má ten, do koho práv bolo zasiahnuté, možnosť uplatniť svoje právo aj proti poisťovateľovi, ktorého povinnosť plniť náhradu tu existuje iba vzhľadom na potrebu uľahčenia postavenia osôb, ktorým vznikla ujma pri prevádzke motorového vozidla.“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoCsp/25/2020 zo dňa 29.06.2021, odsek 12 odôvodnenia). 63/ Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je osobným právom majetkovej povahy, ktorý je krytý z povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, na uplatnenie ktorého sa vzťahuje premlčacia doba vyplývajúca z ust. § 101 Obč. zák. K momentu smrti nebohej, zapríčinenému dopravnou nehodou, a tým aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 31.07.2015. Žaloba bola doručená súdu dňa 30.07.2018; z uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná včas, pred uplynutím 3 ročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. Námietka premlčania uplatneného nároku teda nebola dôvodná, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. 64/ Keďže je v súdenej veci o priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zrejmý a správne určený okruh aktívne vecne legitimovaných subjektov (obaja žalobcovia) a pasívne vecne legitimovaných subjektov (obaja žalovaní), je nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodný. Súd prvej inštancie posudzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo. Usmrtením nebohej došlo k absolútnemu a nenapraviteľnému zásahu do telesnej integrity a života nebohej, ako aj do osobnostných práv žalobcov, predovšetkým do ich súkromného a rodinného života. Žalobca 1 stratil manželku a žalobkyňa 2 stratila matku; z výpovedí žalobcov je možné konštatovať, že manželstvo a rodinné spolužitie bolo harmonické. Žalobcovia 1, 2 stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so zomrelou ako manželkou a matkou rodiny, prežívať s ňou pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, poskytovať si vzájomnú pomoc a podporu. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty manželky a matky dieťaťa ( hoci už plnoletého ) je pre žalobcov 1, 2 neodstrániteľná. Zásah do ich osobnostných práv spôsobil vinník dopravnej nehody žalovaný 1, s motorovým vozidlom, ktorého držiteľom v čase nehody bol žalovaný 2 a ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného 3, keď k samotnému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1, 2 došlo zavineným konaním žalovaného 1, ktorý porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. 65/ Zavineným protiprávnym konaním žalovaného 1, za ktoré bol právoplatne uznaný za vinného v trestnom konaní, bola spôsobená smrť Z.. J. U.; čím došlo k nedovolenému zásahu do osobnostných práv žalobcov a k zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Bola narušená celistvosť ich rodiny, žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať vzťahy s nebohou a sú tak o vzťah k nej ochudobnení. Následky tohto zásahu sú pritom trvalé a nezvratné a ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti nenapraviteľné. Nutno poznamenať, že ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia, by na ich mieste a za daných okolností pociťovala ako ujmu objektívne závažnú každá iná osoba. Súd prvej inštancie teda hodnotil ujmu žalobcov z objektívneho hľadiska, a nie z hľadiska subjektívnych pocitov a vnímania žalobcov. Rovnako za nespochybniteľné považuje súd, že nečakaným úmrtím nebohej došlo k natoľko závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov, že žiadna z foriem morálneho zadosťučinenia nie je v danom prípade postačujúca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15.07.2005, sp. zn. 30Cdo/2951/2004). 66/ Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia, v zmysle § 13 ods. 3 Obč. zák., sú taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých musí súd vychádzať. Je to závažnosť vzniknutej ujmy a potom okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Určenie výšky finančného zadosťučinenia je pritom predmetom voľnej úvahy súdu. Základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť svoju úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. V tejto súvislosti súd pripomína, že účelom finančného zadosťučinenia nie je nahrádzať škodu zasiahnutej osobe, keďže ujmu v nemajetkovej sfére nie je možné vyčísliť (a tým ani ju nahradiť), ale účelom je poskytnúť zasiahnutej osobe určitú satisfakciu, a tak aspoň zmierniť a vyvážiť jej ujmu v osobnostnej sfére. Zákon teda presne nedefinuje, v akej výške by mala byť nemajetková ujma priznaná a musí sa vychádzať z individuálnych okolností prejednávanej veci. Ako na pomocné kritérium možno prihliadnuť aj na iné právne predpisy, ktoré upravujú odškodňovanie osôb, napr. zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi ( platný v čase dopravnej nehody ), ktorý súd prvej inštancie aj využil ako pomôcku; jeho rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy však bolo založené na aplikácii ust. § 11 a § 13 Obč. zák. Preto námietka žalovaného 3, o tom, že súčet priznaných náhrad žalobcom 1, 2 ( t.j. 22.000 eur = 13.000 eur + 9.000 eur ) presahuje prípustný súčet 19.000 eur ako hranicu výšky priznanej ujmy, nie je relevantná. 67/ Pri rozhodovaní o výške náhrady samotnej nemajetkovej ujmy teda vychádzal súd prvej inštancie prioritne z ust. § 11 a § 13 Obč. zák. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s prihliadnutím na rozhodovaciu prax, len samotné konštatovanie porušenia práva žalobcov 1, 2 nebolo možné považovať za dostatočné zadosťučinenie; a to osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že usmrtenie manželky a matky rodiny je nenávratnou ujmou. Iným spôsobom ako náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu poskytnúť žalobcom dostatočné zadosťučinenie. Otázka zásahu do osobnostných práv žalobcov 1, 2 sa skúma z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní žalobcov 1, 2. Podľa rozhodovacej praxe súd musí vychádzať z toho, či zásah bol za daných okolností objektívne spôsobilý dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby, to znamená, ako by zásah pociťoval každý človek, ktorý by sa ocitol v rovnakej situácii ako žalobcovia 1, 2. V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 Obč. zák. je aj rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu ( rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.9.2013 ). Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009 ). Súd prvej inštancie stanovil výšku ujmy v prípade žalobcu 1 a žalobkyne 2 odlišne ( sumami 13.000 eur a 9.000 eur ), s prihliadnutím na určité rozdiely v povahe ich vzťahov k nebohej : u žalobcu 1 išlo o partnerský - manželský vzťah, u žalobkyne 2 o vzťah rodičovský. Okolnosti, ktoré vzal súd prvej inštancie do úvahy pri svojom rozhodovaní o výške náhrady v prípade žalobcu 1 a žalobkyne 2 a okolnosti, ktoré nemal za preukázané ( bod 80 odôvodnenia napadnutého rozsudku ) považuje aj odvolací súd za relevantné, a teda také, ktoré bolo nutné zohľadniť pri stanovení konkrétnej výšky náhrady. 68/ V tejto súvislosti však odvolací súd vyhodnotil ako opodstatnenú argumentáciu žalovaného 3, že súd prvej inštancie sa nezaoberal pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcov 1, 2 s otázkou, či v posudzovanej veci nebolo prítomné aj zo strany samotnej poškodenej - nebohej Z.. J. U. také konanie, ktoré tiež prispelo ku vzniku škody. 69/ Podľa § 441 Obč. zák., ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 70/ Ustanovenie § 441 Obč. zák. sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému nie je v plnom rozsahu výsledkom konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne alebo úplne podieľalo aj konanie samotného poškodeného. Zodpovednosť poškodeného je daná, ak jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t.j. ak vznikla škoda ( úplne alebo čiastočne ) tiež následkom konania poškodeného. Zavinenie poškodeného pri vzniku škody je buď dôvodom na zníženie rozsahu náhrady škody poškodenému alebo aj na vylúčenie zodpovednosti škodcu za škodu. Ak škoda bola spôsobená tiež zavinením poškodeného, v rozsahu tohto zavinenia je vylúčená zodpovednosť škodcu. Ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a určenie podielu, ktorým samotný poškodený prispel ku škodlivému následku. Zásadne sa vychádza z miery zavinenia každého z nich a je potrebné zvažovať všetky príčiny vzniku škody spočívajúce tak v konaní škodcu, ako aj v konaní poškodeného. Súd je povinný v súlade s ust. § 441 Obč. zák. v konaní o žalobách o náhradu škody aj bez návrhu skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie spôsobilosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného pri aplikácii ust. § 441 Obč. zák. ktoré zakladá rozdelenie vzniknutej škody medzi škodcu a poškodeného, je potrebné prihliadať na a) ktoré okolnosti mali priamy vplyv na vznik škody u poškodeného, b) v akom rozsahu sa každý zo zúčastnených pravdepodobne podieľal na vzniku škody, c) v akom rozsahu okolnosti, ktoré mali vplyv na vznik škody možno pripočítať poškodenému a škodcovi. 71/ Na určenie výšky nemajetkovej ujmy má zásadný vplyv práve spoluúčasť nebohej na dopravnej nehode. Pri jej posudzovaní bolo nutné vychádzať zo znaleckého posudku ( znalec Ing. I. M. Šimko ), ktorý tvoril súčasť trestného spisu ( bývalého Okresného súdu BA III sp. zn. 2T/130/2016 - 271 zo dňa 15. 1. 23018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v BA sp. zn. 2To/66/2018 zo dňa 15. 11. 2018 ). Nebohá Z.. J. U. totiž pri prechode po cestnej komunikácii, ako vyplýva zo znaleckého posudku, nezvolila z technického hľadiska bezpečný a správny prechod, pretože neprechádzala naprieč vozovky po vyznačenom priechode pre chodcov, tiež sa nepohybovala v kolmom smere, ale nesprávne v šikmom a v kritickom čase počas svojho nesprávneho pohybu cez vozovku náležite nesledovala vývoj aktuálnej dopravnej situácie v jej bezprostrednom okolí. To spôsobilo, že cúvajúce vozidlo Hyundai smerom k nej spozorovala žiaľ už neskoro. Znalec tiež skonštatoval, že poškodená chodkyňa mala možnosť zabrániť kolízii s cúvajúcim vozidlom Hyundai iba v prípade, ak by včas spozorovala, že kolízne vozidlo sa k nej približuje a ak by v dôsledku toto nevstúpila do jeho jazdnej dráhy. Mala teda možnosť zabrániť kolízii s cúvajúcim vozidlom iba v prípade, ak by sa ako účastníčka cestnej premávky správala v intenciách príslušných ustanovení zákona, čiže ak by včas spozorovala, že kolízne vozidlo sa k nej približuje a ak by v dôsledku toho nevstúpila do jeho jazdnej dráhy. 72/ Zároveň z vyššie uvedeného trestného rozsudku bývalého Okresného súdu BA III sp. zn. 2T/130/2016 - 271 zo dňa 15. 1. 23018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v BA sp. zn. 2To/66/2018 zo dňa 15. 11. 2018 vyplýva, že k samotnej kolízii Z.. J. U. s vozidlom žalovaného 2, ktorého vodičom v čase skutku bol žalovaný 1, došlo tak, že vozidlo do nej narazilo pri cúvaní do križovatky ( keď predtým bolo zaparkované ). Vodič cúval na mieste, na ktorom takýto manéver nemohol uskutočniť bez ohrozenia bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, s príslušným prehľadom, a to cez vyznačený priechod pre chodcov do križovatky, pričom pri tomto nebezpečnom manévri sa vodič náležite a zodpovedne nepresvedčil, či môže takýto jazdný úkon bezpečne vykonať a cúval bez toho, aby si zabezpečil rozhľad pri cúvaní. Cúval na neprehľadnom úseku s neprimerane vysokou dynamikou jazdy ( 22,4 km/hod. ), čo malo za následok vysokú nárazovú rýchlosť do tela poškodenej chodkyne, pričom žalovaný cúval ešte viac ako 6 metrov po náraze, a teda pred zrážkou vôbec nebrzdil. V prípade žalovaného 1 zároveň išlo o vodiča s vyšším počtom evidovaných dopravných priestupkov. 73/ Potom vzájomným posúdením miery a intenzity konania, ktorým ako poškodená tak aj vodič ( žalovaný 1 ) prispeli ku vzniku samotnej kolízie a jej škodlivého následku, dospel odvolací súd k záveru, že miera a intenzita závadového konania je na strane vodiča ( žalovaného 1 ) nepomerne vyššia. Odvolací súd prihliadal pri stanovení rozsahu podielu ako poškodenej tak aj samotného škodcu na vzniku dopravnej nehody na to, že vodič postupoval pri cúvaní s motorovým vozidlom agresívnym štýlom jazdy, pričom si musel byť vedomý skutočnosti, že motorové vozidlo ako dopravný prostriedok predstavuje zdroj zvýšeného nebezpečenstva a rizika vzniku škôd jednak pre samotné prepravované osoby ako aj pre okolie. Mieru nebohej a vodiča motorového vozidla na vzniku dopravnej nehody tak odvolací súd stanovil v pomere 5 % ( poškodená ) : 95 % ( žalovaný 1 ako vodič ). Uvedené bolo nutné premietnuť aj do výšky súdom prvej inštancie určenej náhrady nemajetkovej ujmy, a teda ju o 5 % znížiť. Náhradu nemajetkovej ujmy teda odvolací súd stanovil v prípade žalobcu 1 v sume 12.350 eur ( 5 % zo sumy 13.000 eur predstavuje sumu 650 eur, ktorú odpočítal ) a v prípade žalobkyne 2 v sume 8.550 eur ( 5 % zo sumy 9.000 eur predstavuje sumu 450 eur, ktorú odpočítal ). Uvedené sumy náhrady nemajetkovej ujmy považoval odvolací súd za primerané, po zohľadnení spoluúčasti samotnej poškodenej na vzniku dopravnej nehody. 74/ Žalovaný 1 podal odvolanie voči výroku, ktorým mu súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to na základe ust. § 257 CSP. 75/ Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 76/ Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 CSP ), resp. za zavinenie ( § 256 ods. 1 CSP ) a znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP teda negatívne dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého dôvodu musí použite tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon ( Civilný sporový poriadok ) bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu sú v danej veci prítomné takéto výnimočné okolnosti prípadu, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie. Žalovaný 1 bol v konaní úspešný, keďže žaloba žalobcov 1, 2 voči nemu bola zamietnutá, v zmysle ust. § 255 CSP mu teda vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré musel na svoju obranu v spore vynaložiť. Avšak berúc do úvahy nespornú skutočnosť, že to bol práve žalovaný 1, ktorého konanie v rozhodujúcej miere viedlo k dopravnej kolízii, pri ktorej bola usmrtená manželka žalobcu 1 a zároveň matka žalobkyne 2, považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o použití ust. § 257 CSP na rozhodovanie o náhrade trov prvoinštančného konania medzi žalobcami 1, 2 a žalovaným 1 za správne. Fakt, že žalovanému 1 bol v trestnom konaní uložený trest, ktorému sa aj podrobil, nevylučuje použitie cit. ust. § 257 CSP v tomto občianskoprávnom spore o náhradu nemajetkovej ujmy. Naopak priznanie náhrady trov konania žalovanému 1 by práve vzhľadom na už spomenuté okolnosti prípadu predstavovalo vo vzťahu k žalobcom 1, 2 neprimeranú tvrdosť. Žalovaný 1 síce argumentoval aj svojimi osobnými a majetkovými pomermi ( je živiteľom mal. dieťaťa, stará sa o svoju matku a príjem jeho obchodnej spoločnosti je jeho jediným zdrojom príjmu, ktoré tvrdenia však bližšie nekonkretizoval ani ničím nedoložil ), tieto však nie sú nijako osobitne výnimočné na to, aby bránili aplikácii ust. § 257 CSP. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP tento napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 77/ Rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom 1, 2 vo vzťahu k žalovaným 2 a 3 v rozsahu 100 % z priznanej sumy zodpovedá ustálenej súdnej praxi. Žalobcovia uplatňovali každý osobitne náhradu vo výške 30.000 eur, z ktorej bol žalobca 1 úspešný vo výške 12.350 eur a žalobkyňa 2 vo výške 8.550 eur; vo zvyšku boli žalobcovia 1, 2 ohľadom uplatnených nárokov neúspešní. Ako uviedol aj samotný žalovaný 3 výška náhrady nemajetkovej ujmy sa určuje až rozhodnutím súdu s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Na rozdiel od žalôb na splnenie povinnosti (napr. zaplatenie dlžnej sumy), kde je predmet konania presne špecifikovaný a jednoznačný už pri podaní žaloby, v prípade náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv sa výška nemajetkovej ujmy špecifikuje v priebehu celého konania a ustáli sa až súdnym rozhodnutím, čo je výslovným oprávnením súdu. Žalobcovia 1, 2 tak boli nepochybne úspešní čo do základu nimi uplatňovaného nároku, avšak jeho výška spočívala na úvahe súdu. Potom nemožno robiť rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania závislým na paušálnom porovnaní žalobcami uplatnenej a súdom priznanej peňažnej sumy. Zásadu úspechu v konaní je potrebné uplatniť aj v tomto konaní, v ktorom výška plnenia závisí od úvahy súdu, t.j. je potrebné uzavrieť, že úspech v konaní dosiahli žalobcovia 1, 2, a to v plnom rozsahu, t.j. 100 % z priznaných súm ( porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 208/2025, tiež sp. zn. II. ÚS 233/2022, tiež sp. zn. II.ÚS 225/2020 ). 78/ Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v týchto napadnutých častiach potvrdil ako vecne správne ( § 387 ods. 1 CSP ) : výrok o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu k žalovanému 1, ďalej výroky vo veci samej, ktorými súd prvej inštancie uložil žalovaným 2 a 3 povinnosť plnenia čo do sumy 12.350 eur ( žalobcovi 1 ) a sumy 8.550 eur ( žalobkyni 2 ). Ďalej zmenil napadnuté výroky vo veci samej tak, že vo zvyšku ( t.j. čo do sumy 650 eur v prípade žalobcu 1 a čo do sumy 450 eur v prípade žalobkyne 2 ) žalobu zamietol ( § 388 CSP ). 79/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v prípade žalovaného 1 tak, že vo vzťahu k nemu žalobcom 1, 2 ako plne úspešným stranám odvolacieho konania priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. 80/ O náhrade trov celého konania ( prvoinštančného aj odvolacieho ) vo vzťahu k žalovaným 2 a 3 rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcom 1, 2 ako úspešnej strane sporu ( keď zmena rozhodnutia sa týkala len určenia nižšej výšky náhrady nemajetkovej ujmy ) a priznal žalobcovi 1 ako aj žalobkyni 2 tento nárok v rozsahu 100 % ( z priznaných súm 12.350 eur a 8.550 eur ). O výške náhrady trov v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 81/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP ). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).