Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/142/2025 z 14. 8. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. augusta 2026, sp. zn. 7Co/142/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2 Krajský súd Bratislava | 7Co/142/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2 | 2026-08-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/96877cee-be65-4138-b7c1-0f16e84d583c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 7Co/142/2025 1212204678 14. 08. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody vo výške 2.850,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.11.2024, č.k. B2-58C/77/2012-589, takto rozhodol: I. Odvolanie žalovaného do výroku I. v časti o zaplatenie sumy 2.137,72 eur s príslušenstvom, o d m i e t a. II. Vo zvyšnej napadnutej časti výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie a závislý výrok II. o trovách konania, p o t v r d z u j e. III. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie (v poradí druhým rozhodnutím) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.850,67 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.850,67 eur od 08.03.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalovanému súd voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II). 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 15, § 16 ods. 4 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 2 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. c), § 46 ods. 1, § 81 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 282 a § 285 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Súd prvej inštancie po čiastočnom zrušení prvého rozhodnutia (rozsudok zo dňa 07.03.2019, č.k. 58C/77/2012-420) opätovne rozhodoval o nároku žalobcu o zaplatenie sumy 2.850,67 eur s príslušenstvom v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie po zopakovaní dokazovania (prehratí zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 08.01.2019) vyhodnotil prejav zástupkyne žalovaného ako uznanie nároku týkajúci sa súdneho exekútora A. B. C., a to vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku vo výške 2.137,72 eur s príslušenstvom. Nakoľko mal súd za splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie (žalobca podal návrh na vydanie rozsudku pre uznanie a žalovaný nárok v uvedenom rozsahu uznal), v tejto časti rozhodol rozsudkom pre uznanie. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku v sume 712,95 eur s prísl., súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nadobudol predmetné pohľadávky od Sociálnej poisťovne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.08.2008. Z vykonaného dokazovania, najmä zo zmluvy o postúpení pohľadávok, jej príloh, vyúčtovaní exekúcií vyhotovených náhradným exekútorom, výpisov z účtov povinných, oznámení súdov a ďalších listinných dôkazov, mal súd preukázané, že v jednotlivých exekučných konaniach vedených súdnym exekútorom A. B. C. boli od povinných vymožené peňažné prostriedky v celkovej výške 2.850 eur, ktoré však oprávnenému neboli poukázané. Mal tak za to, že žalobca preukázal vznik škody aj vo vzťahu k doposiaľ neuznanej časti nároku vo výške 712,95 eur, a preto mu priznal aj túto časť uplatneného nároku spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. a žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.850,67 eur od 08.03.2012 do zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že pôvodne bol predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie sumy 43.196,49 eur s príslušenstvom, z ktorého bol žalobca v konaní úspešný len v rozsahu 2.850,67 eur s príslušenstvom. Úspech žalobcu v konaní tak predstavoval 6,60 % a úspech žalovaného 93,40 %, čistý procesný úspech žalovaného predstavoval 86,80 %. Keďže žalovanému trovy konania nevznikli a ich náhradu si neuplatnil, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal. 3. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac § 356 písm. a), § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku o zaplatení 2.137,72 eur s príslušenstvom, namietal, že neboli splnené zákonné podmienky na vydanie rozsudku pre uznanie. Uviedol, že pod splnením podmienok na vydanie rozsudku pre uznanie treba rozumieť nielen existenciu uznania nároku a návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, ale aj splnenie všeobecných procesných podmienok konania. Tvrdil, že vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku absentuje samotný právny základ, keďže neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietal, že súd prvej inštancie sa touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal, čo sa následne prejavilo aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal tiež, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď rozsudkom pre uznanie priznal žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, hoci zo zvukového záznamu pojednávania zo dňa 08.01.2019 podľa neho nevyplýva, že by sa poverený zástupca žalovaného akýmkoľvek spôsobom vyjadril k uplatneným úrokom z omeškania, pričom z obsahu jeho vyjadrenia nemožno jednoznačne vyvodiť ani vôľu uznať nárok žalobcu v akomkoľvek rozsahu. Žalovaný ďalej namietal, že v prejednávanej veci nebol splnený základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia škody na strane žalobcu. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 165/2012, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4 Cz 110/84 a 4 Cdo 199/2005, z ktorých vyvodzoval, že pokiaľ má poškodený voči inej osobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo iný súkromnoprávny nárok, škoda mu ešte nevznikla a zodpovednosť štátu za škodu neprichádza do úvahy. V tejto súvislosti poukázal aj na ďalšiu rozhodovaciu prax NS SR (sp. zn. 1 MCdo 8/2007, 7 Cdo 16/2011, 4 MCdo 3/2014, 6 Cdo 9/2016, 6 Cdo 27/2016 a 8 Cdo 88/2017), ÚS SR (sp. zn. II. ÚS 17/2013 a II. ÚS 570/2013) a NS ČR (sp. zn. 25 Cdo 145/2002 a 25 Cdo 2601/2010). Upriamil pozornosť na to, že žalobca sa voči súdnemu exekútorovi A. B. C. domáhal svojho nároku žalobou podanou na Okresnom súde Zvolen, ktorá bola zamietnutá, proti uvedenému rozhodnutiu však nepodal odvolanie, hoci podaním riadneho opravného prostriedku mohol podľa jeho názoru dosiahnuť priznanie svojho nároku obdobne ako v konaniach vedených voči súdnym exekútorom A. D. E. a C. F. G.. Nepodanie odvolania preto považoval za príčinu neúspechu žalobcu pri vymáhaní jeho nároku, v dôsledku čoho podľa neho nemožno hovoriť o vzniku škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti poukázal aj na všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka a zásadu vigilantibus iura scripta sunt, pričom argumentoval, že žalobca nevyužil všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv, čím porušil svoju povinnosť predchádzať vzniku škody, a odkázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011. V nadväznosti na uvedené namietal aj absenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou ujmou, keďže prípadná majetková ujma žalobcu bola podľa neho spôsobená jeho vlastným procesným postupom v konaní vedenom proti súdnemu exekútorovi A. C., a nie postupom štátu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa s uvedenou procesnou obranou v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal a priznal žalobcovi uplatnený nárok bez posúdenia splnenia základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Za porušenie práva na spravodlivý proces považoval aj to, že konanie sa podľa jeho názoru sústredilo výlučne na posúdenie otázky, či na pojednávaní dňa 08.01.2019 došlo z jeho strany k uznaniu nároku, namiesto posúdenia jeho dlhodobo uplatňovaných vecných námietok smerujúcich k samotnej existencii uplatneného nároku. Ďalej namietal, že jeho zámerom ani vôľou nebolo uznať nárok žalobcu v žiadnom rozsahu. Poukazoval na rozdiel medzi hmotnoprávnym uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka a procesným uznaním nároku podľa § 282 CSP, pričom zastával názor, že oba inštitúty majú spoločný predpoklad spočívajúci v existencii samotného dlhu, resp. nároku v čase jeho uznania. Tvrdil, že hoci CSP túto podmienku výslovne neupravuje, jej existencia vyplýva z analógie s úpravou uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, keďže procesne nemožno uznať nárok, ktorý v skutočnosti neexistuje. V tejto súvislosti poukazoval na právoplatné skončenie konania vo vzťahu k nárokom žalobcu týkajúcim sa súdnych exekútorov A. E. a C. G., v ktorom bolo podľa jeho názoru ustálené, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže exekučné konania neboli právoplatne skončené a otázka nevymožiteľnosti pohľadávok nebola vyriešená. Ďalej namietal, že mu nebolo doručené podanie žalobcu zo dňa 25.02.2019 označené ako „záverečná reč“, obsahujúce návrh na vydanie rozsudku pre uznanie nároku, hoci práve na toto podanie odkázal odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Tvrdil, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť oboznámiť sa s obsahom podania a procesne naň reagovať, čím podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní. Napokon namietal, že súdy neustálili jednoznačne rozsah údajného uznania nároku, keď Okresný súd Bratislava II vyhodnotil jeho vyjadrenie ako uznanie nároku vo výške 2.850,67 eur s príslušenstvom, zatiaľ čo Krajský súd v Bratislave ustálil uznanie nároku iba vo výške 2.137,72 eur s úrokmi z omeškania. Poukázal na rozdiel medzi obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.01.2019 a zvukovým záznamom z pojednávania, z ktorého podľa neho vyplýval iba súhlas s výškou škody, nie uznanie nároku spolu s jeho príslušenstvom. Namietal, že súd prvej inštancie sa s týmto rozporom náležite nevysporiadal, keď napriek doplnenému dokazovaniu zotrval na závere o existencii uznania nároku, hoci zo zvukového záznamu podľa neho nemožno vyvodiť ani uznanie právneho základu nároku, ani uznanie úrokov z omeškania. Tvrdil preto, že predmetný prejav vôle nemožno považovať za určitý a zrozumiteľný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani za jednoznačný prejav smerujúci k uznaniu nároku podľa § 282 CSP, najmä keď počas celého konania nárok žalobcu dôsledne popieral. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP a § 390 CSP zmenil výrok I. rozsudku a žalobu v tejto časti zamietol. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a odvolanie odmietnuť. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a mal za to, že žalovaný nepreukázal nesplnenie podmienok na vydanie rozsudku pre uznanie nároku podľa § 282 CSP. Poukázal na to, že odvolanie proti rozsudku pre uznanie nároku je prípustné iba z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho vydanie, pričom podľa jeho názoru boli v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady, a to existencia uznávacieho prejavu žalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2019 a návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku obsiahnutý v podaní zo dňa 25.02.2019. Zo zvukového záznamu z pojednávania vyplýva, že poverená zástupkyňa žalovanej uznala nárok žalobcu vo vzťahu k súdnemu exekútorovi A. C. vo výške 2.850 eur, teda v rozsahu upraveného žalobného návrhu. Z okolností pojednávania je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o rozsahu uplatneného nároku a jeho prejav nemožno vykladať inak ako uznanie nároku. Ďalej poukázal na povahu rozsudku pre uznanie nároku, ktorý je založený na procesnom úkone žalovaného a nie na vykonanom dokazovaní a skutkových zisteniach. Súd pri rozhodovaní podľa § 282 CSP neskúma hmotnoprávne predpoklady nároku ani existenciu právneho vzťahu medzi stranami, ale vychádza z uznávacieho prejavu žalovaného. Rozhodujúcim je obsah prejavu žalovaného, nie jeho označenie ani vnútorný úmysel, ktorý súd v rámci procesného uznania neskúma. Vychádzajúc zo zásady prejavenej vôle procesných strán, po vykonaní uznávacieho prejavu nemožno jeho účinky dodatočne spochybňovať, preto za rozhodujúce treba považoval splnenie podmienok podľa § 282 CSP. Otázka uznávacieho prejavu žalovaného bola riešená už v predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/157/2019, v ktorom odvolací súd predmetný prejav vyhodnotil ako uznanie nároku. Argumentáciu žalovaného považoval za neopodstatnenú a navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. 5. Ďalšie vyjadrenia strany neposkytli. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní. Pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 8. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku o uznanie nároku (v časti o zaplatenie sumy 2137,72 eur s prísl.). 8.1. Podľa § 282 CSP, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku. 8.2. Podľa § 356 písm. a) CSP, odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. 8.3. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 8.4. Odvolanie proti rozsudku pre uznanie nároku sa pripúšťa len z jediného dôvodu, a to v prípade, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie (podmienky osobitne zakotvené pre vydania rozsudku a procesné podmienky). Medzi osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku (§ 282 – 284 CSP) patrí a) čiastočné alebo úplné uznanie nároku žalovaným, b) uznanie nároku všetkými žalovanými, ktorí tvoria nerozlučné spoločenstvo (§ 77) alebo nútené spoločenstvo, c) nariadenie pojednávania, ak k uznaniu nároku nedošlo písomným prejavom žalovaného a d) návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku. Ak sú splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku, musí súd takýto rozsudok vydať. Ak by ho nevydal a rozhodol by na základe toho, ktorá zo strán uniesla dôkazné bremeno, nešlo by o rozsudok na základe uznania nároku, ale o všeobecný rozsudok, proti ktorému by bolo odvolanie prípustné bez obmedzenia, s možnosťou uplatnenia ktoréhokoľvek odvolacieho dôvodu z § 365 ods. 1. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už nie je možné v súčasnosti napadnúť rozsudok pre uznanie nároku z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8.5. Z rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. 11. 2015 sp. zn. 3Cdo/437/2013 vyplýva: „V dôsledku uznávacieho prejavu odporcu odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie uplatneného nárok). Ak odporca v priebehu konania navrhovateľov nárok účinne uzná, súd už ďalej nezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonáva dokazovanie - vychádza z uznania nároku odporcom. Ak sú splnené predpoklady vyplývajúce z § 153a ods. 1 OSP, je súd aj bez návrhu povinný (obligátne) rešpektovať procesnú situáciu, ktorá nastala v dôsledku uznávacieho prejavu odporcu a musí vydať rozsudok na základe uznania nároku (pozri direktívnu dikciu zákona - „súd rozhodne“); súd teda v takom prípade nemá možnosť zvažovať, či rozsudok na základe uznania nároku vydá alebo nevydá.“ 8.6. Ďalej v rozhodnutí z 27.04.2022 sp. zn. 4Cdo/224/2021 najvyšší súd konštatoval, že „Rozsudok na základe uznania je procesný inštitút, ktorý bol do procesného práva zaradený na účely zjednodušenia a zrýchlenia civilného sporového konania. Uznaním nároku podľa ust. § 282 CSP sa rozumie procesný úkon žalovaného, t. j. úkon adresovaný súdu, ktorý môže byť urobený v akejkoľvek prípustnej forme a z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný žalobný návrh celkom, sčasti alebo v jeho základe uznáva. Nie je pritom rozhodujúce, či a ako je takýto procesný úkon označený, a či uznanie nároku je vyjadrené práve týmto slovným spojením. V dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie uplatneného nároku). Ak žalovaný v priebehu konania žalobcov nárok účinne uzná, súd už ďalej nezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonáva dokazovanie a vychádza z uznania nároku žalovaným. V prípade uznania a vzdania sa nároku strany prejavia hmotnoprávny úkon voči súdu (nie voči sebe navzájom) a súd musí meritórne rozhodnúť. Ak sú splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 282 CSP, je teda súd povinný obligatórne rešpektovať procesnú situáciu, ktorá nastala v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného a musí vydať rozsudok na základe uznania nároku. Súd v takomto prípade nemá možnosť zvažovať, či rozsudok na základe uznania nároku vydá alebo nevydá. Uznanie nároku žalovaným je teda procesným úkonom a jeho výslovným prejavom, a to v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.“ 8.7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vydanie rozsudku pre uznanie v časti o zaplatenie sumy 2.137,72 eur s prísl. odôvodnil splnením podmienok pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku, a to uznaním nároku žalovaným v rozsahu 2.137,72 eur s prísl. na pojednávaní dňa 08.01.2019 a návrhom žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie. Pokiaľ odvolateľ namietal rozpor medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v bode 12 a 13 uviedol, že zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2019 uznala nárok v sume 2.850 eur a odôvodnením zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý zaujal záver, že žalovaný uznal nárok v sume 2137,72 eur s prísl., uvedený rozpor odôvodnil odvolací súd už v zrušujúcom rozhodnutí, keď upriamil pozornosť na to, že v čase uznania nároku uplatneného žalobcom vo vzťahu k výške škody spôsobenej súdnym exekútorom A. C. bolo možno uznať nárok len v rozsahu, v akom bol v danom čase predmetom konania. Nedôvodnou je i námietka odvolateľa ohľadne rozporu s obsahom zápisnice z pojednávania zo dňa 08.01.2019 a zvukovým záznamom z pojednávania. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 08.01.2019 vyplýva, že žalovaný na pojednávaní uviedol: „ Čo sa týka C., tam súhlasíme s tou výškou škody v sume 2.850 eur s príslušenstvo a pridržiavame sa našich doterajších písomných vyjadrení. Pričom na otázku súdu: „Má to súd chápať tak, že uznávate tento nárok ?, žalovaný uviedol: „Áno.“. Pokiaľ súd prvej inštancie v zápisnici z pojednávania zo dňa 08.01.2019 v rámci protokolácie zhrnul prednes žalovaného do vety : „Čo sa týka exekútora C., tam súhlasíme s uplatneným nárokom. Tento nárok uznávame spolu s príslušenstvo tak ako bolo špecifikované.“, takýto záver nie je v rozpore s prednesom žalovaného. 8.8. Podľa odvolacieho súdu z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2019 ako i z odpovede žalovaného na otázku súdu (položenú bezprostredne po vyjadrení žalovaného) jednoznačne vyplýva, že žalovaný uznal nárok žalobcu tak v rozsahu istiny ako i v rozsahu príslušenstva (uznanie sa mohlo týkať len nároku, ktorý bol v danom čase predmetnom konania, pozn. odvolacieho súdu) vo vzťahu ku konaniu súdneho exekútora C.. Podľa názoru odvolacieho súdu z prednesu žalovaného nevyplýva, ako sa to snaží navodiť žalovaný, že by sa jednalo len o všeobecnú odpoveď na otázku súdu, pretože formulácia otázky súdu vo vzťahu k žalovanému bola položená bezprostredne po vyjadrení sa žalovaného, bola položená dostatočne určite a zrozumiteľne, pričom z vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že otázke súdu neporozumel, či uznanie nároku v tejto časti podmienil splnením ďalších podmienok. Prejav žalovaného bol jasný, urobený voči súdu a išlo pritom o záväzný procesný úkon žalovaného, ktorý už nemožno vziať späť. V posudzovanom prípade došlo k procesnému uznaniu žalobcom uplatneného nároku samotným žalovaným, pre platnosť ktorého sa nevyžadovalo splnenie hmotnoprávnych predpokladov pre uznanie dlhu vyjadrených v ust. § 558 Občianskeho zákonníka. 8.9. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenie súdu prvej inštancie (nedoručenie záverečnej reči žalobcu, ktorej obsahom bol aj návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie žalovanému) odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 9 základných princípov CSP, strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Ide o takzvaný princíp kontradiktórnosti, ktorý je však limitovaný dodatkom „v rozsahu, ktorý určí zákon“. Súd je tak povinný doručovať procesné úkony stranám len v prípadoch výslovne stanovených zákonom. Konkrétne sa jedná o nasledujúce procesné úkony, respektíve podania strán: doručenie žaloby spolu s prílohami žalovanému (§ 167 ods. 1, 2 CSP), doručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe žalobcovi (§ 167 ods. 3 CSP - replika), doručenie vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 4 CSP- duplika), doručovanie žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému a odporu žalobcovi spolu s uznesením o zrušení platobného rozkazu (§ 266 a § 267 CSP), doručenie odvolania (§ 373 ods. 3 CSP), doručenie vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi (§ 374 ods. 1 CSP), doručenie vyjadrenia odvolateľa k vyjadreniu k odvolaniu (§ 374 ods. 2, 3 CSP), doručovanie ďalších podaní strán v odvolacom konaní, len, ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces (§ 374 ods. 3 CSP), doručenie dovolania protistrane (§ 436 ods. 3 CSP) a doručenie vyjadrenia k dovolaniu dovolateľovi (§ 436 ods. 4 CSP). Pokiaľ ide o doručovanie záverečnej reči žalobcu, ktorej obsahom bol aj návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, povinnosť jej doručovania súdom CSP neukladá. V prípade, ak boli splnené podmienky podľa § 282 CSP, bol súd povinný rešpektovať danú procesnú situáciu a rozhodnúť v prospech žalobcu rozsudkom pre uznanie, bez ohľadu na to, či s takýmto návrhom vyslovil žalovaný súhlas. I v prípade, ak by žalovaný mal vedomosť o návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, nesúhlas žalovaného za súčasného splnenia prvej podmienky (žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť), by nemal vplyv na rozhodnutie súdu. Nemožno opomenúť pritom skutočnosť, že súd prvej inštancie o nároku na zaplatenie sumy 2850,67 eur s prísl. rozhodol v poradí druhým rozhodnutím, t.z. v čase kedy mal žalovaný vedomosť o návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, takýto návrh opätovne predniesol žalobca aj na pojednávaní dňa 06.11.2024 (za prítomnosti zástupcu žalovaného), preto nedošlo k nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom ani k porušeniu práv a na spravodlivý proces na strane žalovaného. 8.10. Vzhľadom na formu rozhodnutia (rozsudok pre uznanie), sa súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozsudku správne obmedzil len na uvedenie tzv. skráteného odôvodnenia, t.j. uviedol stručnú identifikáciu procesného nároku žalobcu a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie (§ 285 CSP) ktoré doplnil i o uvedenie aplikovaných právnych predpisov. Požiadavka skráteného odôvodnenia rozsudku na základe uznania nároku reflektuje jeho osobitný charakter. Pokiaľ totiž súd obligatórne, t.j. bez ohľadu na doterajšie výsledky konania, rozhoduje iba so zreteľom na uznávací prejav žalovaného, nie sú skutkové a ani právne závery súdu pre jeho vydanie podstatné, tieto preto ani nemusia byť vyjadrené a vysvetlené v odôvodnení takéhoto rozsudku. 8.11. Nakoľko odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené nezistil, žeby neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre uznanie a nezistil ani nesplnenie procesných podmienok (tzv. podmienok konania v zmysle § 161 ods. 1 CSP) ako podmienok, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, v zmysle ustanovenia § 386 písm. c) CSP odmietol odvolanie žalovaného do výroku I. v časti o zaplatenie sumy 2.137,72 eur s prísl. ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 8.12. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odmietnutie odvolania v časti uznania nároku sa v rámci odvolacieho prieskumu nezaoberal ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia, námietky nepreukázania splnenia podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 356 ods. 1 písm. a) CSP je totiž odvolanie proti rozsudku pre uznanie prípustné len z jedného dôvodu, a to z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie a žalovaný tvrdenia v tomto smere nepreukázal a preto nebolo možné týmito námietkami sa zaoberať. 9. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 712,95 eur s prísl. 9.1. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. 9.2. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 9.3. Odvolací súd k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 8 Cdo 88/2017, 6 Cdo 9/2016, 6 Cdo 27/2016, 4 MCdo 3/2014, 7 Cdo 16/2011, ústavného súdu sp.zn.. II. ÚS 165/2012, sp.zn. III. ÚS 361/2009, sp.zn. II. ÚS 17/2013 a sp.zn. II.ÚS 570/2013), a rozhodovacej praxe NS ČR (sp.zn. 25Cdo/145/200 a sp.zn. 25Cdo/2601/2010), poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu (rozhodnutie prijaté po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 24.11.2021) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 37/2025 vydané v konaní sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. júna 2025, ktorého právna veta znie: „Nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008, ktorá vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.“ Nakoľko v súdnej praxi prišlo k zmene rozhodovacej praxe v tejto právnej otázke, v danom prípade publikovaním rozhodnutia najvyššieho súdu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 37/2025 vydané v konaní sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. júna 2025, je nevyhnutné stav a poznatky právnej náuky a rozhodovacej praxe (čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP) zohľadniť. 9.4. V danej veci sa tak súd prvej inštancie neodklonil od v danom čase ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (keď žalobe vyhovel), keď vychádzal zo záveru, že zodpovednosť štátu je daná, a že s ohľadom na postavenie súdneho exekútora a povahu právneho vzťahu medzi ním a účastníkom exekučného konania nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu exekútora, vo vzťahu k súdnemu exekútorovi teda neexistuje možnosť uplatňovať si nárok z bezdôvodného obohatenia. 9.5. Pokiaľ odvolateľ namietal nesplnenie podmienok stanovených zákonom č. 514/2003 Z.z., je nutno zdôrazniť, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť (d/ zavinenie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom), viď aj rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky z 21. júna 2011 sp.zn. 2 Cdo 121/2010. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržovať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii. A povinnosťou súdu je pri porušení práva a spôsobení škody jedincovi zo strany štátnej moci poskytnúť tomuto jednotlivcovi ochranu vrátane eventuálneho priznania náhrady spôsobenej škody (nález Ústavného súdu ČR z 8. decembra 2015, sp. zn. II ÚS 1955/15). 9.6. Zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že štát zodpovedá za výsledok (za škodu, ktorá je dôsledkom protiprávneho stavu - protiprávnej udalosti), subjektívny prvok - zavinenie - u orgánov konajúcich v mene štátu sa nevyžaduje (nerozhoduje). Princíp objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je nevyhnutný, pretože je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti za škodu je vylúčená možnosť liberácie, teda zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu v prípade preukázania niektorého zo zákona predpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená je i možnosť exkulpácie (t.j. zbavenie sa zodpovednosti vyvinením), napríklad zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákon o zodpovednosti štátu takéto dôvody nepozná. 9.7. Škoda ako následok protiprávneho stavu v danom prípade spočívala v tom, že súdny exekútor nevyplatil oprávnenému (právnemu predchodcovi žalobcu) v exekučnom konaní vymožené peňažné sumy prijaté od povinných. Protiprávny stav je výsledkom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ktorý nezodpovedá cieľu sledovanému Exekučným poriadkom, t.j. uspokojenie oprávneného na základe realizovanej exekúcie. Z pohľadu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu nie je relevantná subjektívna stránka prípadu, teda najmä to, ktorý zo súdnych exekútorov (pôvodný, či náhradný) zavinil nesplnenie povinnosti súdneho exekútora, či táto povinnosť (ne)prešla z pôvodného na náhradného súdneho exekútora a prípadne, či niektorý zo súdnych exekútorov (ne)mohol splniť uloženú povinnosť a z akých dôvodov tak neučinil. Inak povedané, pre objektívnu zodpovednosť štátu v tomto prípade nie je podstatné, že náhradný súdny exekútor nemal k dispozícií vymožené peňažné prostriedky a tak nezavinil ich nevyplatenie oprávnenému. 9.8. K námietke odvolateľa, že žalobca nepodal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn. 6C/104/2010, čím porušil prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci, medzi exekútorom a žalobcom v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil úlohy štátneho orgánu, nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči žalobcovi ako účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť. Konanie porušujúce všeobecnú prevenčnú povinnosť je potrebné chápať ako bežnú mieru opatrnosti a nie bezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám v budúcnosti. Obsah spisu a výsledky dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie neumožňovali prijať záver prezentovaný žalovaným, že za škodu zodpovedá, resp. spoluzodpovedá žalobca v dôsledku porušenia prevenčnej povinnosti. Žalovaný v priebehu sporu jasne a zreteľne nevymedzil, resp. nekonkretizoval v čom spočíva porušenie prevenčnej povinnosti žalobcu, či na strane poškodeného žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) sa jednalo o výlučné zavinenie vo vzťahu k vzniknutej škode, alebo o pomerné zavinenie, t. j. v akom pomere konkrétne označené konanie alebo opomenutie žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) prispelo k vzniku škody a vo vzťahu ku ktorému zodpovednému subjektu. 9.9. S odkazom na zhorauvedené sa javí nedôvodnou aj námietka žalovaného, že žalobcovi nevznikla škoda, keďže mal možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, avšak zjavne bez reálnej možnosti uspokojenia nároku, nemôže vylúčiť objektívnu zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., s odôvodnením, že škoda zatiaľ nevznikla, keď je zrejmé, že nárok žalobcu aj keby ho uplatnil by nebol uspokojený (III. ÚS 497/2011). Pričom odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že bývalý súdny exekútor A. B. C. zomrel, preto si žalobca v žiadnom prípade nemôže uplatniť svoje práva z titulu bezdôvodného obohatenia voči pôvodnému súdnemu exekútorovi, a to ani voči jeho právnym nástupcom, pretože dedičské konanie po poručiteľovi A. B. C. bolo zastavené pre nemajetnosť (uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 8D 18/2016). 9.10. Pokiaľ odvolateľ namietal absenciu existencie príčinnej súvislosti odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že finančné prostriedky oprávnenému v zákonom stanovenej lehote vyplatené neboli. Exekučné konanie je uceleným jedným konaním upraveným zák. č. 233/1995 Z.z., kde exekútor podľa § 2 ods. l Exekučného poriadku je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. Ak sa v exekučnom konaní nepostupovalo v súlade s jeho ustanoveniami, nemožno dospieť k inému záveru ako, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (NS SR 3 MCdo 194/2010). Účelom exekučného konania je vymôcť peňažné prostriedky v prospech oprávneného od povinného, k čomu nesporne nedošlo. 10. Ďalšími námietkami odvolateľa uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezoberal, nakoľko nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 11. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti (v časti o zaplatenie sumy 712,95 eur s prísl.) a závislý výrok II. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).