{"guid": "8a2f665e-934a-4423-bd70-3fae552f85a2:96877cee-be65-4138-b7c1-0f16e84d583c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2", "spisova_znacka": "7Co/142/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/142/2025 z 14. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. augusta 2026, sp. zn. 7Co/142/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2", "identifikacne_cislo": "1212204678", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2026-08-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/96877cee-be65-4138-b7c1-0f16e84d583c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/142/2025\n1212204678\n14. 08. 2026\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2026:1212204678.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a\nčlenov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: BENCONT\nINVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. Advokátska\nkancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50\n361 368, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná - Ministerstvo spravodlivosti\nSR, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody vo výške 2.850,67\neur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n06.11.2024, č.k. B2-58C/77/2012-589, takto\nrozhodol:\nI. Odvolanie žalovaného do výroku I. v časti o zaplatenie sumy 2.137,72 eur s príslušenstvom, o d m\ni e t a.\nII. Vo zvyšnej napadnutej časti výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie a závislý výrok II. o trovách konania,\np o t v r d z u j e.\nIII. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie (v poradí druhým rozhodnutím) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\nsumu 2.850,67 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.850,67 eur od\n08.03.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalovanému\nsúd voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).\n2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 15, § 16 ods. 4 a § 17 ods.\n1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len\n„zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 2 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. c), § 46 ods. 1, § 81 ods. 1 zákona č.\n233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 282 a\n§ 285 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 517 zákona č. 40/1964\nZb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Súd prvej inštancie po čiastočnom\nzrušení prvého rozhodnutia (rozsudok zo dňa 07.03.2019, č.k. 58C/77/2012-420) opätovne rozhodoval\no nároku žalobcu o zaplatenie sumy 2.850,67 eur s príslušenstvom v zmysle rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Súd prvej inštancie po zopakovaní dokazovania (prehratí zvukového záznamu z pojednávania\nkonaného dňa 08.01.2019) vyhodnotil prejav zástupkyne žalovaného ako uznanie nároku týkajúci sa\nsúdneho exekútora A. B. C., a to vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku vo výške 2.137,72 eur s\npríslušenstvom. Nakoľko mal súd za splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie (žalobca\npodal návrh na vydanie rozsudku pre uznanie a žalovaný nárok v uvedenom rozsahu uznal), v tejto\nčasti rozhodol rozsudkom pre uznanie. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku v sume 712,95 eur s prísl.,\n\nsúd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nadobudol predmetné pohľadávky od Sociálnej poisťovne\nna základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.08.2008. Z vykonaného dokazovania, najmä zo\nzmluvy o postúpení pohľadávok, jej príloh, vyúčtovaní exekúcií vyhotovených náhradným exekútorom,\nvýpisov z účtov povinných, oznámení súdov a ďalších listinných dôkazov, mal súd preukázané, že v\njednotlivých exekučných konaniach vedených súdnym exekútorom A. B. C. boli od povinných vymožené\npeňažné prostriedky v celkovej výške 2.850 eur, ktoré však oprávnenému neboli poukázané. Mal tak za\nto, že žalobca preukázal vznik škody aj vo vzťahu k doposiaľ neuznanej časti nároku vo výške 712,95\neur, a preto mu priznal aj túto časť uplatneného nároku spolu so zákonným úrokom z omeškania odo\ndňa nasledujúceho po podaní žaloby. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol podľa §\n517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. a žalobcovi priznal úrok\nz omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.850,67 eur od 08.03.2012 do zaplatenia, teda odo dňa\nnasledujúceho po podaní žaloby. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa\n§ 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že pôvodne bol predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie\nsumy 43.196,49 eur s príslušenstvom, z ktorého bol žalobca v konaní úspešný len v rozsahu 2.850,67\neur s príslušenstvom. Úspech žalobcu v konaní tak predstavoval 6,60 % a úspech žalovaného 93,40 %,\nčistý procesný úspech žalovaného predstavoval 86,80 %. Keďže žalovanému trovy konania nevznikli a\nich náhradu si neuplatnil, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal.\n3. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac\n§ 356 písm. a), § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie\nrozhodol rozsudkom pre uznanie nároku o zaplatení 2.137,72 eur s príslušenstvom, namietal, že neboli\nsplnené zákonné podmienky na vydanie rozsudku pre uznanie. Uviedol, že pod splnením podmienok\nna vydanie rozsudku pre uznanie treba rozumieť nielen existenciu uznania nároku a návrhu žalobcu na\nvydanie rozsudku pre uznanie, ale aj splnenie všeobecných procesných podmienok konania. Tvrdil, že\nvo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku absentuje samotný právny základ, keďže neboli splnené\nzákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietal,\nže súd prvej inštancie sa touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal, čo sa\nnásledne prejavilo aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal tiež, že súd prvej inštancie dospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, keď rozsudkom pre uznanie priznal žalobcovi aj príslušenstvo\npohľadávky, hoci zo zvukového záznamu pojednávania zo dňa 08.01.2019 podľa neho nevyplýva,\nže by sa poverený zástupca žalovaného akýmkoľvek spôsobom vyjadril k uplatneným úrokom z\nomeškania, pričom z obsahu jeho vyjadrenia nemožno jednoznačne vyvodiť ani vôľu uznať nárok\nžalobcu v akomkoľvek rozsahu. Žalovaný ďalej namietal, že v prejednávanej veci nebol splnený základný\npredpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia škody na strane žalobcu.\nPoukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 165/2012,\nuznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4 Cz 110/84 a 4 Cdo 199/2005, z ktorých vyvodzoval, že pokiaľ má poškodený\nvoči inej osobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo iný súkromnoprávny nárok, škoda\nmu ešte nevznikla a zodpovednosť štátu za škodu neprichádza do úvahy. V tejto súvislosti poukázal\naj na ďalšiu rozhodovaciu prax NS SR (sp. zn. 1 MCdo 8/2007, 7 Cdo 16/2011, 4 MCdo 3/2014, 6\nCdo 9/2016, 6 Cdo 27/2016 a 8 Cdo 88/2017), ÚS SR (sp. zn. II. ÚS 17/2013 a II. ÚS 570/2013)\na NS ČR (sp. zn. 25 Cdo 145/2002 a 25 Cdo 2601/2010). Upriamil pozornosť na to, že žalobca\nsa voči súdnemu exekútorovi A. B. C. domáhal svojho nároku žalobou podanou na Okresnom súde\nZvolen, ktorá bola zamietnutá, proti uvedenému rozhodnutiu však nepodal odvolanie, hoci podaním\nriadneho opravného prostriedku mohol podľa jeho názoru dosiahnuť priznanie svojho nároku obdobne\nako v konaniach vedených voči súdnym exekútorom A. D. E. a C. F. G.. Nepodanie odvolania preto\npovažoval za príčinu neúspechu žalobcu pri vymáhaní jeho nároku, v dôsledku čoho podľa neho\nnemožno hovoriť o vzniku škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti poukázal aj\nna všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka a zásadu vigilantibus iura\nscripta sunt, pričom argumentoval, že žalobca nevyužil všetky dostupné právne prostriedky na ochranu\nsvojich práv, čím porušil svoju povinnosť predchádzať vzniku škody, a odkázal aj na rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011. V nadväznosti na uvedené namietal aj absenciu príčinnej súvislosti\nmedzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou ujmou, keďže prípadná\nmajetková ujma žalobcu bola podľa neho spôsobená jeho vlastným procesným postupom v konaní\nvedenom proti súdnemu exekútorovi A. C., a nie postupom štátu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa\ns uvedenou procesnou obranou v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal a priznal\nžalobcovi uplatnený nárok bez posúdenia splnenia základných predpokladov zodpovednosti štátu za\nškodu. Za porušenie práva na spravodlivý proces považoval aj to, že konanie sa podľa jeho názoru\n\nsústredilo výlučne na posúdenie otázky, či na pojednávaní dňa 08.01.2019 došlo z jeho strany k uznaniu\nnároku, namiesto posúdenia jeho dlhodobo uplatňovaných vecných námietok smerujúcich k samotnej\nexistencii uplatneného nároku. Ďalej namietal, že jeho zámerom ani vôľou nebolo uznať nárok žalobcu v\nžiadnom rozsahu. Poukazoval na rozdiel medzi hmotnoprávnym uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho\nzákonníka a procesným uznaním nároku podľa § 282 CSP, pričom zastával názor, že oba inštitúty majú\nspoločný predpoklad spočívajúci v existencii samotného dlhu, resp. nároku v čase jeho uznania. Tvrdil,\nže hoci CSP túto podmienku výslovne neupravuje, jej existencia vyplýva z analógie s úpravou uznania\ndlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, keďže procesne nemožno uznať nárok, ktorý v skutočnosti\nneexistuje. V tejto súvislosti poukazoval na právoplatné skončenie konania vo vzťahu k nárokom žalobcu\ntýkajúcim sa súdnych exekútorov A. E. a C. G., v ktorom bolo podľa jeho názoru ustálené, že žalobca\nnepreukázal splnenie podmienok zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže exekučné\nkonania neboli právoplatne skončené a otázka nevymožiteľnosti pohľadávok nebola vyriešená. Ďalej\nnamietal, že mu nebolo doručené podanie žalobcu zo dňa 25.02.2019 označené ako „záverečná reč“,\nobsahujúce návrh na vydanie rozsudku pre uznanie nároku, hoci práve na toto podanie odkázal odvolací\nsúd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Tvrdil, že týmto postupom mu bola odňatá\nmožnosť oboznámiť sa s obsahom podania a procesne naň reagovať, čím podľa neho došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, zásady kontradiktórnosti konania a zásady\nrovnosti zbraní. Napokon namietal, že súdy neustálili jednoznačne rozsah údajného uznania nároku,\nkeď Okresný súd Bratislava II vyhodnotil jeho vyjadrenie ako uznanie nároku vo výške 2.850,67 eur s\npríslušenstvom, zatiaľ čo Krajský súd v Bratislave ustálil uznanie nároku iba vo výške 2.137,72 eur s\núrokmi z omeškania. Poukázal na rozdiel medzi obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.01.2019\na zvukovým záznamom z pojednávania, z ktorého podľa neho vyplýval iba súhlas s výškou škody, nie\nuznanie nároku spolu s jeho príslušenstvom. Namietal, že súd prvej inštancie sa s týmto rozporom\nnáležite nevysporiadal, keď napriek doplnenému dokazovaniu zotrval na závere o existencii uznania\nnároku, hoci zo zvukového záznamu podľa neho nemožno vyvodiť ani uznanie právneho základu nároku,\nani uznanie úrokov z omeškania. Tvrdil preto, že predmetný prejav vôle nemožno považovať za určitý\na zrozumiteľný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani za jednoznačný prejav\nsmerujúci k uznaniu nároku podľa § 282 CSP, najmä keď počas celého konania nárok žalobcu dôsledne\npopieral. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP a § 390 CSP zmenil výrok\nI. rozsudku a žalobu v tejto časti zamietol.\n4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny\npotvrdiť a odvolanie odmietnuť. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu\nprvej inštancie a mal za to, že žalovaný nepreukázal nesplnenie podmienok na vydanie rozsudku\npre uznanie nároku podľa § 282 CSP. Poukázal na to, že odvolanie proti rozsudku pre uznanie\nnároku je prípustné iba z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho vydanie, pričom podľa jeho názoru\nboli v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady, a to existencia uznávacieho prejavu\nžalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2019 a návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku\nobsiahnutý v podaní zo dňa 25.02.2019. Zo zvukového záznamu z pojednávania vyplýva, že poverená\nzástupkyňa žalovanej uznala nárok žalobcu vo vzťahu k súdnemu exekútorovi A. C. vo výške 2.850\neur, teda v rozsahu upraveného žalobného návrhu. Z okolností pojednávania je zrejmé, že žalovaný\nmal vedomosť o rozsahu uplatneného nároku a jeho prejav nemožno vykladať inak ako uznanie\nnároku. Ďalej poukázal na povahu rozsudku pre uznanie nároku, ktorý je založený na procesnom úkone\nžalovaného a nie na vykonanom dokazovaní a skutkových zisteniach. Súd pri rozhodovaní podľa §\n282 CSP neskúma hmotnoprávne predpoklady nároku ani existenciu právneho vzťahu medzi stranami,\nale vychádza z uznávacieho prejavu žalovaného. Rozhodujúcim je obsah prejavu žalovaného, nie jeho\noznačenie ani vnútorný úmysel, ktorý súd v rámci procesného uznania neskúma. Vychádzajúc zo zásady\nprejavenej vôle procesných strán, po vykonaní uznávacieho prejavu nemožno jeho účinky dodatočne\nspochybňovať, preto za rozhodujúce treba považoval splnenie podmienok podľa § 282 CSP. Otázka\nuznávacieho prejavu žalovaného bola riešená už v predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 7Co/157/2019, v ktorom odvolací súd predmetný prejav vyhodnotil ako uznanie nároku.\nArgumentáciu žalovaného považoval za neopodstatnenú a navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.\n5. Ďalšie vyjadrenia strany neposkytli.\n6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.\n1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v\n\nktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval\nani dôležitý verejný záujem.\n7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§\n380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími\ndôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v\nodvolaní. Pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych\nskutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne\npodradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd\nsám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany,\nktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom\nvyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej\nargumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne\nuplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.\n8. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku o uznanie nároku (v časti o zaplatenie sumy 2137,72 eur\ns prísl.).\n8.1. Podľa § 282 CSP, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na\nnávrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.\n8.2. Podľa § 356 písm. a) CSP, odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému na základe uznania\nnároku alebo vzdania sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené\npodmienky na vydanie takého rozhodnutia.\n8.3. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je odvolanie prípustné.\n8.4. Odvolanie proti rozsudku pre uznanie nároku sa pripúšťa len z jediného dôvodu, a to v prípade,\nže neboli splnené podmienky na jeho vydanie (podmienky osobitne zakotvené pre vydania rozsudku\na procesné podmienky). Medzi osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku (§ 282\n– 284 CSP) patrí a) čiastočné alebo úplné uznanie nároku žalovaným, b) uznanie nároku všetkými\nžalovanými, ktorí tvoria nerozlučné spoločenstvo (§ 77) alebo nútené spoločenstvo, c) nariadenie\npojednávania, ak k uznaniu nároku nedošlo písomným prejavom žalovaného a d) návrh žalobcu\nna vydanie rozsudku pre uznanie nároku. Ak sú splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku\npre uznanie nároku, musí súd takýto rozsudok vydať. Ak by ho nevydal a rozhodol by na základe\ntoho, ktorá zo strán uniesla dôkazné bremeno, nešlo by o rozsudok na základe uznania nároku, ale\no všeobecný rozsudok, proti ktorému by bolo odvolanie prípustné bez obmedzenia, s možnosťou\nuplatnenia ktoréhokoľvek odvolacieho dôvodu z § 365 ods. 1. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už\nnie je možné v súčasnosti napadnúť rozsudok pre uznanie nároku z dôvodu, že vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n8.5. Z rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. 11. 2015 sp. zn. 3Cdo/437/2013 vyplýva: „V dôsledku\nuznávacieho prejavu odporcu odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie\nuplatneného nárok). Ak odporca v priebehu konania navrhovateľov nárok účinne uzná, súd už ďalej\nnezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonáva dokazovanie - vychádza z uznania nároku\nodporcom. Ak sú splnené predpoklady vyplývajúce z § 153a ods. 1 OSP, je súd aj bez návrhu povinný\n(obligátne) rešpektovať procesnú situáciu, ktorá nastala v dôsledku uznávacieho prejavu odporcu a musí\nvydať rozsudok na základe uznania nároku (pozri direktívnu dikciu zákona - „súd rozhodne“); súd teda\nv takom prípade nemá možnosť zvažovať, či rozsudok na základe uznania nároku vydá alebo nevydá.“\n8.6. Ďalej v rozhodnutí z 27.04.2022 sp. zn. 4Cdo/224/2021 najvyšší súd konštatoval, že „Rozsudok na\nzáklade uznania je procesný inštitút, ktorý bol do procesného práva zaradený na účely zjednodušenia\na zrýchlenia civilného sporového konania. Uznaním nároku podľa ust. § 282 CSP sa rozumie procesný\núkon žalovaného, t. j. úkon adresovaný súdu, ktorý môže byť urobený v akejkoľvek prípustnej forme\na z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný žalobný návrh celkom, sčasti alebo v jeho základe\nuznáva. Nie je pritom rozhodujúce, či a ako je takýto procesný úkon označený, a či uznanie nároku je\nvyjadrené práve týmto slovným spojením. V dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného odpadá dôvod,\n\npre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie uplatneného nároku). Ak žalovaný v priebehu\nkonania žalobcov nárok účinne uzná, súd už ďalej nezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie\nnevykonáva dokazovanie a vychádza z uznania nároku žalovaným. V prípade uznania a vzdania sa\nnároku strany prejavia hmotnoprávny úkon voči súdu (nie voči sebe navzájom) a súd musí meritórne\nrozhodnúť. Ak sú splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 282 CSP, je teda súd povinný\nobligatórne rešpektovať procesnú situáciu, ktorá nastala v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného a\nmusí vydať rozsudok na základe uznania nároku. Súd v takomto prípade nemá možnosť zvažovať, či\nrozsudok na základe uznania nároku vydá alebo nevydá. Uznanie nároku žalovaným je teda procesným\núkonom a jeho výslovným prejavom, a to v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia\nveci.“\n8.7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vydanie rozsudku pre uznanie v časti o zaplatenie sumy\n2.137,72 eur s prísl. odôvodnil splnením podmienok pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku, a to\nuznaním nároku žalovaným v rozsahu 2.137,72 eur s prísl. na pojednávaní dňa 08.01.2019 a návrhom\nžalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie. Pokiaľ odvolateľ namietal rozpor medzi odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v bode 12 a 13 uviedol, že zástupkyňa žalovaného\nna pojednávaní dňa 08.01.2019 uznala nárok v sume 2.850 eur a odôvodnením zrušujúceho rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ktorý zaujal záver, že žalovaný uznal nárok v sume 2137,72 eur s prísl., uvedený\nrozpor odôvodnil odvolací súd už v zrušujúcom rozhodnutí, keď upriamil pozornosť na to, že v čase\nuznania nároku uplatneného žalobcom vo vzťahu k výške škody spôsobenej súdnym exekútorom A. C.\nbolo možno uznať nárok len v rozsahu, v akom bol v danom čase predmetom konania. Nedôvodnou\nje i námietka odvolateľa ohľadne rozporu s obsahom zápisnice z pojednávania zo dňa 08.01.2019\na zvukovým záznamom z pojednávania. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 08.01.2019\nvyplýva, že žalovaný na pojednávaní uviedol: „ Čo sa týka C., tam súhlasíme s tou výškou škody v sume\n2.850 eur s príslušenstvo a pridržiavame sa našich doterajších písomných vyjadrení. Pričom na otázku\nsúdu: „Má to súd chápať tak, že uznávate tento nárok ?, žalovaný uviedol: „Áno.“. Pokiaľ súd prvej\ninštancie v zápisnici z pojednávania zo dňa 08.01.2019 v rámci protokolácie zhrnul prednes žalovaného\ndo vety : „Čo sa týka exekútora C., tam súhlasíme s uplatneným nárokom. Tento nárok uznávame spolu\ns príslušenstvo tak ako bolo špecifikované.“, takýto záver nie je v rozpore s prednesom žalovaného.\n8.8. Podľa odvolacieho súdu z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 08.01.2019 ako i z odpovede\nžalovaného na otázku súdu (položenú bezprostredne po vyjadrení žalovaného) jednoznačne vyplýva, že\nžalovaný uznal nárok žalobcu tak v rozsahu istiny ako i v rozsahu príslušenstva (uznanie sa mohlo týkať\nlen nároku, ktorý bol v danom čase predmetnom konania, pozn. odvolacieho súdu) vo vzťahu ku konaniu\nsúdneho exekútora C.. Podľa názoru odvolacieho súdu z prednesu žalovaného nevyplýva, ako sa to\nsnaží navodiť žalovaný, že by sa jednalo len o všeobecnú odpoveď na otázku súdu, pretože formulácia\notázky súdu vo vzťahu k žalovanému bola položená bezprostredne po vyjadrení sa žalovaného, bola\npoložená dostatočne určite a zrozumiteľne, pričom z vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že otázke súdu\nneporozumel, či uznanie nároku v tejto časti podmienil splnením ďalších podmienok. Prejav žalovaného\nbol jasný, urobený voči súdu a išlo pritom o záväzný procesný úkon žalovaného, ktorý už nemožno\nvziať späť. V posudzovanom prípade došlo k procesnému uznaniu žalobcom uplatneného nároku\nsamotným žalovaným, pre platnosť ktorého sa nevyžadovalo splnenie hmotnoprávnych predpokladov\npre uznanie dlhu vyjadrených v ust. § 558 Občianskeho zákonníka.\n8.9. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenie súdu prvej inštancie (nedoručenie záverečnej reči\nžalobcu, ktorej obsahom bol aj návrh žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie žalovanému) odvolací\nsúd poukazuje na to, že podľa čl. 9 základných princípov CSP, strany sporu majú právo sa oboznámiť s\nvyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí\nzákon. Ide o takzvaný princíp kontradiktórnosti, ktorý je však limitovaný dodatkom „v rozsahu, ktorý určí\nzákon“. Súd je tak povinný doručovať procesné úkony stranám len v prípadoch výslovne stanovených\nzákonom. Konkrétne sa jedná o nasledujúce procesné úkony, respektíve podania strán: doručenie\nžaloby spolu s prílohami žalovanému (§ 167 ods. 1, 2 CSP), doručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe\nžalobcovi (§ 167 ods. 3 CSP - replika), doručenie vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe\n(§ 167 ods. 4 CSP- duplika), doručovanie žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému a odporu\nžalobcovi spolu s uznesením o zrušení platobného rozkazu (§ 266 a § 267 CSP), doručenie odvolania (§\n373 ods. 3 CSP), doručenie vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi (§ 374 ods. 1 CSP), doručenie vyjadrenia\nodvolateľa k vyjadreniu k odvolaniu (§ 374 ods. 2, 3 CSP), doručovanie ďalších podaní strán v odvolacom\nkonaní, len, ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces (§ 374 ods. 3 CSP), doručenie\n\ndovolania protistrane (§ 436 ods. 3 CSP) a doručenie vyjadrenia k dovolaniu dovolateľovi (§ 436 ods.\n4 CSP). Pokiaľ ide o doručovanie záverečnej reči žalobcu, ktorej obsahom bol aj návrh žalobcu na\nvydanie rozsudku pre uznanie, povinnosť jej doručovania súdom CSP neukladá. V prípade, ak boli\nsplnené podmienky podľa § 282 CSP, bol súd povinný rešpektovať danú procesnú situáciu a rozhodnúť\nv prospech žalobcu rozsudkom pre uznanie, bez ohľadu na to, či s takýmto návrhom vyslovil žalovaný\nsúhlas. I v prípade, ak by žalovaný mal vedomosť o návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie,\nnesúhlas žalovaného za súčasného splnenia prvej podmienky (žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom\nalebo jeho časť), by nemal vplyv na rozhodnutie súdu. Nemožno opomenúť pritom skutočnosť, že súd\nprvej inštancie o nároku na zaplatenie sumy 2850,67 eur s prísl. rozhodol v poradí druhým rozhodnutím,\nt.z. v čase kedy mal žalovaný vedomosť o návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, takýto návrh\nopätovne predniesol žalobca aj na pojednávaní dňa 06.11.2024 (za prítomnosti zástupcu žalovaného),\npreto nedošlo k nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom ani k porušeniu práv a na spravodlivý proces\nna strane žalovaného.\n8.10. Vzhľadom na formu rozhodnutia (rozsudok pre uznanie), sa súd prvej inštancie v písomnom\nvyhotovení rozsudku správne obmedzil len na uvedenie tzv. skráteného odôvodnenia, t.j. uviedol stručnú\nidentifikáciu procesného nároku žalobcu a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie (§ 285 CSP)\nktoré doplnil i o uvedenie aplikovaných právnych predpisov. Požiadavka skráteného odôvodnenia\nrozsudku na základe uznania nároku reflektuje jeho osobitný charakter. Pokiaľ totiž súd obligatórne, t.j.\nbez ohľadu na doterajšie výsledky konania, rozhoduje iba so zreteľom na uznávací prejav žalovaného,\nnie sú skutkové a ani právne závery súdu pre jeho vydanie podstatné, tieto preto ani nemusia byť\nvyjadrené a vysvetlené v odôvodnení takéhoto rozsudku.\n8.11. Nakoľko odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené nezistil, žeby neboli splnené podmienky\nna vydanie rozsudku pre uznanie a nezistil ani nesplnenie procesných podmienok (tzv. podmienok\nkonania v zmysle § 161 ods. 1 CSP) ako podmienok, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť,\nv zmysle ustanovenia § 386 písm. c) CSP odmietol odvolanie žalovaného do výroku I. v časti\no zaplatenie sumy 2.137,72 eur s prísl. ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\nnie je odvolanie prípustné.\n8.12. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odmietnutie odvolania v časti uznania nároku\nsa v rámci odvolacieho prieskumu nezaoberal ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sa\ntýkali nesprávneho právneho posúdenia, námietky nepreukázania splnenia podmienok zodpovednosti\nza škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 356 ods. 1 písm. a) CSP\nje totiž odvolanie proti rozsudku pre uznanie prípustné len z jedného dôvodu, a to z dôvodu, že neboli\nsplnené podmienky pre jeho vydanie a žalovaný tvrdenia v tomto smere nepreukázal a preto nebolo\nmožné týmito námietkami sa zaoberať.\n9. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 712,95 eur\ns prísl.\n9.1. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j.\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)\nodvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také\nskutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal\ndo úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak\nnevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej\ninštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.\n9.2. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\n\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n9.3. Odvolací súd k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu, že súd prvej inštancie pri\nrozhodovaní nevychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 8 Cdo\n88/2017, 6 Cdo 9/2016, 6 Cdo 27/2016, 4 MCdo 3/2014, 7 Cdo 16/2011, ústavného súdu sp.zn.. II.\nÚS 165/2012, sp.zn. III. ÚS 361/2009, sp.zn. II. ÚS 17/2013 a sp.zn. II.ÚS 570/2013), a rozhodovacej\npraxe NS ČR (sp.zn. 25Cdo/145/200 a sp.zn. 25Cdo/2601/2010), poukazuje na rozhodnutie Veľkého\nsenátu najvyššieho súdu (rozhodnutie prijaté po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 24.11.2021)\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R\n37/2025 vydané v konaní sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. júna 2025, ktorého právna veta znie: „Nie je\npodmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008, ktorá\nvznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku\nna náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.“ Nakoľko v súdnej praxi prišlo k zmene rozhodovacej\npraxe v tejto právnej otázke, v danom prípade publikovaním rozhodnutia najvyššieho súdu v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 37/2025 vydané v konaní\nsp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. júna 2025, je nevyhnutné stav a poznatky právnej náuky a rozhodovacej\npraxe (čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP) zohľadniť.\n9.4. V danej veci sa tak súd prvej inštancie neodklonil od v danom čase ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (keď žalobe vyhovel), keď vychádzal zo záveru, že zodpovednosť štátu je daná, a\nže s ohľadom na postavenie súdneho exekútora a povahu právneho vzťahu medzi ním a účastníkom\nexekučného konania nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu exekútora, vo vzťahu k súdnemu\nexekútorovi teda neexistuje možnosť uplatňovať si nárok z bezdôvodného obohatenia.\n9.5. Pokiaľ odvolateľ namietal nesplnenie podmienok stanovených zákonom č. 514/2003 Z.z., je nutno\nzdôrazniť, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp.\nškodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť (d/ zavinenie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo\nznamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie\nvo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného\norgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným\npostupom), viď aj rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky z 21. júna 2011 sp.zn. 2 Cdo 121/2010.\nAk má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť\nza konanie svojich orgánov, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do\nzákladných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný\nstriktne dodržovať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii. A povinnosťou súdu je\npri porušení práva a spôsobení škody jedincovi zo strany štátnej moci poskytnúť tomuto jednotlivcovi\nochranu vrátane eventuálneho priznania náhrady spôsobenej škody (nález Ústavného súdu ČR z 8.\ndecembra 2015, sp. zn. II ÚS 1955/15).\n9.6. Zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že štát\nzodpovedá za výsledok (za škodu, ktorá je dôsledkom protiprávneho stavu - protiprávnej udalosti),\nsubjektívny prvok - zavinenie - u orgánov konajúcich v mene štátu sa nevyžaduje (nerozhoduje). Princíp\nobjektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci\nje nevyhnutný, pretože je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky\nporušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti za škodu je vylúčená možnosť liberácie, teda\nzbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu v prípade preukázania niektorého zo zákona\npredpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená je i možnosť exkulpácie (t.j. zbavenie sa zodpovednosti\nvyvinením), napríklad zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákon o\nzodpovednosti štátu takéto dôvody nepozná.\n9.7. Škoda ako následok protiprávneho stavu v danom prípade spočívala v tom, že súdny exekútor\nnevyplatil oprávnenému (právnemu predchodcovi žalobcu) v exekučnom konaní vymožené peňažné\n\nsumy prijaté od povinných. Protiprávny stav je výsledkom nesprávneho úradného postupu súdneho\nexekútora, ktorý nezodpovedá cieľu sledovanému Exekučným poriadkom, t.j. uspokojenie oprávneného\nna základe realizovanej exekúcie. Z pohľadu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu nie je relevantná\nsubjektívna stránka prípadu, teda najmä to, ktorý zo súdnych exekútorov (pôvodný, či náhradný) zavinil\nnesplnenie povinnosti súdneho exekútora, či táto povinnosť (ne)prešla z pôvodného na náhradného\nsúdneho exekútora a prípadne, či niektorý zo súdnych exekútorov (ne)mohol splniť uloženú povinnosť\na z akých dôvodov tak neučinil. Inak povedané, pre objektívnu zodpovednosť štátu v tomto prípade\nnie je podstatné, že náhradný súdny exekútor nemal k dispozícií vymožené peňažné prostriedky a tak\nnezavinil ich nevyplatenie oprávnenému.\n9.8. K námietke odvolateľa, že žalobca nepodal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Zvolen\nsp.zn. 6C/104/2010, čím porušil prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, odvolací\nsúd uvádza, že z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny\nexekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie\nexekučnej činnosti je výkonom verejnej moci, medzi exekútorom a žalobcom v prejednávanej veci\nnešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ\nštátnej moci, plnil úlohy štátneho orgánu, nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči žalobcovi ako\núčastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť. Konanie\nporušujúce všeobecnú prevenčnú povinnosť je potrebné chápať ako bežnú mieru opatrnosti a nie\nbezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám v budúcnosti. Obsah spisu a\nvýsledky dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie neumožňovali prijať záver prezentovaný\nžalovaným, že za škodu zodpovedá, resp. spoluzodpovedá žalobca v dôsledku porušenia prevenčnej\npovinnosti. Žalovaný v priebehu sporu jasne a zreteľne nevymedzil, resp. nekonkretizoval v čom spočíva\nporušenie prevenčnej povinnosti žalobcu, či na strane poškodeného žalobcu (resp. jeho právneho\npredchodcu) sa jednalo o výlučné zavinenie vo vzťahu k vzniknutej škode, alebo o pomerné zavinenie,\nt. j. v akom pomere konkrétne označené konanie alebo opomenutie žalobcu (resp. jeho právneho\npredchodcu) prispelo k vzniku škody a vo vzťahu ku ktorému zodpovednému subjektu.\n9.9. S odkazom na zhorauvedené sa javí nedôvodnou aj námietka žalovaného, že žalobcovi nevznikla\nškoda, keďže mal možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Možnosť domáhať sa\nvydania bezdôvodného obohatenia, avšak zjavne bez reálnej možnosti uspokojenia nároku, nemôže\nvylúčiť objektívnu zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., s odôvodnením, že škoda zatiaľ\nnevznikla, keď je zrejmé, že nárok žalobcu aj keby ho uplatnil by nebol uspokojený (III. ÚS 497/2011).\nPričom odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že bývalý súdny exekútor A. B. C. zomrel,\npreto si žalobca v žiadnom prípade nemôže uplatniť svoje práva z titulu bezdôvodného obohatenia voči\npôvodnému súdnemu exekútorovi, a to ani voči jeho právnym nástupcom, pretože dedičské konanie\npo poručiteľovi A. B. C. bolo zastavené pre nemajetnosť (uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 8D\n18/2016).\n9.10. Pokiaľ odvolateľ namietal absenciu existencie príčinnej súvislosti odvolací súd uvádza, že v konaní\nnebolo sporným, že finančné prostriedky oprávnenému v zákonom stanovenej lehote vyplatené neboli.\nExekučné konanie je uceleným jedným konaním upraveným zák. č. 233/1995 Z.z., kde exekútor podľa §\n2 ods. l Exekučného poriadku je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného\nvýkonu exekučných titulov. Ak sa v exekučnom konaní nepostupovalo v súlade s jeho ustanoveniami,\nnemožno dospieť k inému záveru ako, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Rozhodujúcim\nkritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (NS SR 3\nMCdo 194/2010). Účelom exekučného konania je vymôcť peňažné prostriedky v prospech oprávneného\nod povinného, k čomu nesporne nedošlo.\n10. Ďalšími námietkami odvolateľa uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezoberal, nakoľko nie\nsú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných\ndôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska\nodvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď\nna každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,\naby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad\nrozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n\n11. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie vo\nzvyšnej napadnutej časti (v časti o zaplatenie sumy 712,95 eur s prísl.) a závislý výrok II. o trovách\nkonania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262\nods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému\nžalovanému. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "58C/77/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e"}, {"guid": "ussr:f7c52b2f-4378-42f5-b263-2d19da369d06", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 497/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 497/2011 z 2. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-02", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f7c52b2f-4378-42f5-b263-2d19da369d06"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "db03900b-0591-4630-ab26-5eceacb7c8aa:620e56e9-a4c6-4d29-9a97-a180c04ddab7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2", "spisova_znacka": "1VCdo/3/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2025 z 24. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2"}, {"guid": "6cdfd9bf-1b0f-41d6-8c5d-363a62ece2c0:b47fc32b-6e31-4d2f-b716-45616f4aafb5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2517200334.1", "spisova_znacka": "4Cdo/224/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/224/2021 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2517200334.1"}, {"guid": "983ee1d2-7eae-4ffb-9209-b4c5068992b5:f3503dad-a487-4d24-a126-2968ca81a253", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "spisova_znacka": "6Cdo/9/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1"}, {"guid": "58d6583e-4748-4b59-a288-27dbeb79483a:6dec327c-6b81-4580-b364-d1e2c53bdbd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1", "spisova_znacka": "6Cdo/27/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016 z 2. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1"}, {"guid": "10674f4d-a018-4eb3-93d4-77c3d41500df:6e429017-954b-44f0-8f00-286aa5a869df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1", "spisova_znacka": "4MCdo/3/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2014 z 15. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1"}, {"guid": "798da2e6-a51b-4cd9-9a2b-a72d1f3a9a42:048d5f38-dc2f-4571-9e6d-8641c2189a45", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/157/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/157/2019 z 13. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-11-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/798da2e6-a51b-4cd9-9a2b-a72d1f3a9a42:048d5f38-dc2f-4571-9e6d-8641c2189a45"}], "citovane_v": []}