{"guid": "b6f9ae5f-b348-4043-b0d7-6cdc1e53d5ce:b6d7266a-689c-4878-8a2b-c06ee35c7afd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1", "spisova_znacka": "8Co/170/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/170/2025 z 24. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. marca 2026, sp. zn. 8Co/170/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1", "identifikacne_cislo": "1122209664", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2026-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-2", "nazov": "§ 100 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "nazov": "§ 106 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "nazov": "§ 106 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-112", "nazov": "§ 112 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-112", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-112"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-106", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-112"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6d7266a-689c-4878-8a2b-c06ee35c7afd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/170/2025\n1122209664\n24. 03. 2026\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2026:1122209664.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu\nJUDr. Ondreja Krajča a Mgr. Zity Leimbergerovej v spore žalobkyne: W. trvale bytom: B. XX, XXX XX\nE., proti žalovaným: 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151\n700, 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, 3/\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72\nBratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobkyne\nproti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. mája 2025, č.k. B1-12C/65/2022-333, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalovaným 1/ až 3/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1) a 2) zamietol, konanie zastavil\nvoči žalovanému 3) a žalovaným 1) až 3) nepriznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania.\nSkutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil súd podľa § 11, § 13, §\n420, § 427, § 449 ods. 2, § 100, § 101 § 106, § 112 OZ v spojení s § 4 ods. 1, 2, § 15 ZoPZP\nv znení účinnom do 31.07.2024, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že\nžalobkyňa domáhala voči žalovaným 1) až 3) náhrady škody vo výške 2.020,66 EUR a nemajetkovej\nujmy vo výške 100.000,- EUR. V konaní nebolo sporné, že došlo k dopravnej nehode, ktorá mala za\nnásledok úmrtie manžela žalobkyne G. I.. Vodič v čase vedenia motorového vozidla vykonával službu\nv pozícii vodiča ochrancu pre žalovaného 2). Prevádzkovateľom motorového vozidla bol žalovaný 2) a\npoisťovateľom z povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\nbol žalovaný 1). Vodič motorového vozidla bol oslobodený spod obžaloby a žalobkyňa bola so svojim\nnárokom odkázaná na občianskoprávne konanie. Sporná bola otázka zodpovednosti za vznik dopravnej\nnehody, keď žalobkyňa tvrdila, že ju spoluzapríčinili vodič motorového vozidla žalovaného 2) a jej nebohý\nmanžel a žalovaní tvrdili, že zavinenie možno pričítať výlučne nebohému manželovi žalobkyne. Sporným\nbolo premlčanie nároku, ako aj to, či a v akom rozsahu došlo k vzniku škody a nemajetkovej ujmy\nna strane žalobkyne. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že trestné konanie bolo vedené\nvoči vodičovi motorového vozidla C.. I. C.. V predmetom trestnom konaní si žalobkyňa uplatnila nárok\nna náhradu vecnej škody a nemajetkovej ujmy. Na základe toho tvrdila, že premlčacia doba počas\nprebiehajúceho trestného konania spočívala. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne s poukazom na R\n35/2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2020 sp. zn. 4Cdo/146/2020, z ktorých vyplýva,\nže ak si poškodený uplatnil nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila, dochádza\nk spočívaniu premlčacej doby len vo vzťahu k tejto osobe, tzn. vodičovi motorového vozidla. Takéto\nuplatnenie nároku na náhradu škodu a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemá za následok\nspočívanie plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i proti poisťovateľovi osoby, ktorá\n\nškodu spôsobila. Mal za to, že rovnako to platí aj v prípade žalovaného 2). Nárok v trestnom konaní\nnebol uplatnený voči nemu, ale voči vodičovi, vedúceho vozidlo žalovaného 2). Na uvedenom závere\nnič nemení ani ustanovenie § 420 ods. 2 OZ, ktoré upravuje povinnosť nahradiť škodu spôsobenú\nniekým iným. V prípade zodpovednosti v rámci vzťahu zamestnávateľ vs. zamestnanec ide o obdobnú\nkonštrukciu ako pri vzťahu poisťovateľ z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla vs. poistený. V oboch vzťahoch totiž škodu spôsobenú\nškodcom (zamestnancom / prevádzkovateľom vozidla / vodičom) uhrádza iný subjekt (zamestnávateľ /\npoisťovateľ). Zamestnávateľ rovnako ako poisťovateľ nebol priamym škodcom, a z tohto titulu je\nzodpovedný na základe zákona, nie na základe vlastného konania. Ak uplatnenie nároku voči vodičovi\nv trestnom konaní nemá za následok spočívanie premlčacej doby voči poisťovateľovi, vzhľadom na\nuvedené nemá za následok ani spočívanie premlčacej doby voči zamestnávateľovi - žalovanému 2).\nKonštatoval, že v prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa aplikuje všeobecná\ntrojročná premlčacia doba v zmysle § 101 OZ a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n17.2.2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009. K neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo\nohroziť osobnostné práva žalobkyne došlo dňa 15.03.2019, kedy jej manžel pri dopravnej nehode utrpel\nzranenia s následkom smrti. Odo dňa 16.03.2019 si preto mohla uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy. Posledný deň premlčacej doby tak pripadol na deň 16.03.2022. Nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy je preto v celom rozsahu premlčaný. Premlčaný považoval aj nárok na náhradu vecnej škody\nspočívajúcej vo vynaložení nákladov spojených s pohrebom a kamenárskymi prácami. Kamenárske\npráce boli fakturované faktúrou splatnou dňa 20.07.2020, ktorú žalobkyňa uhradila postupne počas dní\n22.07.2020 až 24.07.2020. Náklady na pohreb vznikli najneskôr ku dňu 24.07.2019, kedy bolo vydané\nuznesenie v dedičskom konaní. K uvedeným dňom žalobkyňa mohla nadobudnúť vedomosť o škode. O\nosobe, ktorá za vzniknutú škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie, len čo získa informáciu, na základe\nktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových\nokolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí\nísť priamo o zistenie, stačí, ak skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru\no vymedzení zodpovedného subjektu. Nejde teda o nespochybniteľnú istotu pri určení zodpovednej\nosoby (R 16/2014; rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.9.2009 sp. zn. 25Cdo/2891/2007). Zákon\nnepredpokladá nespochybniteľnú istotu pri určení osoby zodpovednej za vznik škody, a už vôbec nie je\npodmienkou presná znalosť miery účasti jednotlivých škodcov, ak poškodený môže vyvodiť, že škoda\nbola spôsobená niektorým či viacerými škodcami. Zákon vychádza z predpokladu, že od osoby, ktorá\nmá vedomosť o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok uplatnila na súde, len čo má k dispozícii\ntaké informácie o okolnostiach vzniku škody, na základe ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej\nosoby dostatočne pravdepodobná (R 16/2014; rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.07.2008 sp.\nzn. 25Cdo/615/2006). Nie je podstatné, či sa škodca dopustil konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu\nniektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím (zavineným) konaním spôsobil majetkovú stratu\npoškodeného. Námietka, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom nadobudnutia\nprávoplatnosti trestného príkazu, teda nie je dôvodná (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 13.11.2008\nsp. zn. 21Cdo/2958/2007). Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu\ndobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený\nodlišne a vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj\nvtedy, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 28.05.2010 sp. zn. 1 Cdo 82/2009). Už z okolností dopravnej nehody, ktoré neboli\nsporné, si mohla žalobkyňa urobiť záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. O tom svedčí aj\nskutočnosť, že žalobkyňa si ako poškodená uplatnila nárok v trestnom konaní vedenom voči vodičovi.\nV pozícii svedkyne - poškodenej bola v trestnom konaní vypočutá už dňa 15.04.2019, čo vyplýva z\nobsahu znaleckého posudku č. 53/2019 (str. 6). Na účely posúdenia dôvodnosti námietky premlčania v\nčasti vedomosti o osobe škodcu vychádzal z tohto dátumu, keďže najneskôr v čase realizácie výpovede\nuž žalobkyňa mohla nadobudnúť informácie a urobiť si úsudok o osobe škodcu (voči ktorému bolo\nvedené trestné konanie). S poukazom na uvedené začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba\npodľa § 106 ods. 1 OZ vo vzťahu ku kamenárskym prácam dňa 22.07.2020 (vo vzťahu k sume 1.000,EUR), dňa 23.07.2020 (vo vzťahu k sume 1.000,- EUR) a dňa 24.07.2020 (vo vzťahu k sume 900,EUR). Úhradou súm k uvedeným dňom vznikla škoda v majetkovej sfére žalobkyne. Škoda v podobe\nnákladov na pohreb vznikla najneskôr ku dňu 24.07.2019, kedy boli tieto náklady vyčíslené v uznesení z\ndedičského konania. Premlčacia doba tak uplynula vo vzťahu ku kamenárskym prácam dňa 22.07.2022\n(vo vzťahu k sume 1.000,- EUR), dňa 23.07.2022 (vo vzťahu k sume 1.000,- EUR) a dňa 24.07.2022\n(vo vzťahu k sume 900,- EUR); vo vzťahu k nákladom na pohreb najneskôr dňa 24.07.2021. Nárok\nna náhradu škody je preto v celom rozsahu premlčaný. Nepovažoval za dôvodnú námietku žalobkyne\n\no rozpore vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že\nnámietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje (ZSP 1/2015). Vo všeobecnosti však nie je\nvylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je\nv rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.\nUstanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu\nmožnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie\nje, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a\nvo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto\npráva (rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 31.03.2016 sp. zn. 3 Cdo 441/2013 II. ÚS 176/2011, I. ÚS\n33/2012). Z okolností prejednávanej veci nevyplýva, že by vznesenie námietky premlčania zo strany\nžalovaných predstavovalo výkon práva, ktorý by bol realizovaný za účelom zneužitia práva na úkor\ndruhej strany konania (žalobkyne). Zneužitie práva musí mať špecifický kvalitatívny charakter - musí\nbyť motivované úmyslom poškodiť, znevýhodniť alebo dosiahnuť výhodu neprimeraným spôsobom, nie\nlen využiť zákonom stanovenú možnosť. Žalovaní neboli pôvodcami zásahu do práv žalobkyne, ani\nsa nepričinili na oneskorenom uplatnení jej práva - neuvádzali žalobkyňu do omylu, ani jej nebránili v\nuplatnení práv. Preto v tomto konaní nepovažoval výkon práva v podobe vznesenia námietky premlčania\nza rozporný s dobrými mravmi. Žalovaní 1) až 3) boli v konaní procesne úspešní, preto by im podľa §\n255 ods. 1 CSP prináležal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaným však v konaní\nžiadne trovy nevznikli.\n2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala\njeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu\nprvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdila, že prvostupňový súd\nnesprávne vyhodnotil žalovanými vznesenú námietku premlčania. Je síce pravdou, že žalobu podala až\n28.10.2022, avšak tieto svoje nároky si do podania žaloby uplatnila ako poškodená v trestnom konaní.\nTrestné konanie bolo právoplatne skončené dňa 22.08.2022, pričom o tomto skončení som sa dozvedela\naž dňa 31.08.2023. Prvostupňový súd nesprávne posúdil vznesené námietky premlčania z dôvodu, že\ntieto sú celkom zrejme v rozpore s dobrými mravmi, t. j. nepožívajú právnu ochranu. Prvostupňový\nsúd v zmysle uvedeného nemal na tieto námietky premlčania prihliadať a v merite veci mal konať tak,\nakoby neboli vznesené. Konanie žalovaných v súvislosti so vznesenými námietkami premlčania nesú\nznaky zneužitia práva. Neobstojí ani úvaha súdu, že žalovaný neboli priamy pôvodcovia vzniku zásahu\ndo jej práv, keďže toto je v kontexte vznesenia námietky premlčania irelevantné a navyše žalovaní\nsú zodpovední priamo zo zákona. Na základe ustálenej judikatúry sú námietky premlčania vznesené\núčastníkmi konania v rozpore s dobrými mravmi. Tieto námietky napĺňajú predpoklady stanovené\nsúdmi na ich uznanie ako porušujúce zásady dobrých mravov a preto prvostupňový súd nemal na\nne prihliadať. Mala za to, že uplatnením predmetných námietok premlčania žalovaní zjavne sledujú\nzneužitie práva, pričom prvostupňový súd vôbec nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosť,\nže takéto konanie žalovaných im umožňuje ju ako žalobkyňu a pozostalú neprimerane poškodiť. Ďalej\nprvostupňový súd opomenul pri rozhodovaní vo veci dôvodnosti vznesených námietok premlčania to,\nže zánikom (vymáhateľnosti) žalovaných nárokov v dôsledku uplynutia premlčacej doby je pre ňu ako\npozostalú, ktorá pri dopravnej nehode stratila najbližšiu osobu - manžela neprimerane tvrdým postihom v\nporovnaním s rozsahom a najmä charakterom uplatňovaných nárokov. Len vyrovnať sa s predmetnými\nzásahmi do jej práv v súvislosti so stratou manžela, by samo o sebe odôvodňovalo takýto postup. Počas\ntohto náročného obdobia som napriek všetkému svoje práva riadne v zastúpení advokáta v trestnom\nkonaní uplatnila. Žalovaní svojim konaním v rozpore s dobrými mravmi využili vznesenie námietky\npremlčania ako zdanlivo zákonný prostriedok s cieľom dosiahnuť nedôvodné zvýhodnenie, pričom takéto\nkonanie napĺňa znaky zneužitia práva. Žalovaní postupovali formálne v súlade so zákonom, avšak ich\nskutočným cieľom je dosiahnutie výhody v zjavnom rozpore s účelom príslušných zákonov. V prípade,\nak je subjektívne právo (vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaných) vykonávané v rozpore\ns jeho účelom, v tomto prípade s cieľom spôsobiť mi ujmu, respektíve škodu a sebe prospech, ide\no zneužitie práva. V zmysle odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nadobudla dojem, že najmä\ninštitúcie akou je žalovaný v 1. rade obdobne postupujú aj voči iným poškodeným v iných prípadoch, čo je\nšikanózny výkon práva zo strany poisťovne, pričom šikanózny výkon práva možno bez ďalšieho označiť\nza zneužitie práva. V tomto kontexte poukázala na rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie vo veci\nC-110/99 Emsland-StärkeGmbH v. Hautzollamt Hamburg - Jonas v ktorom súd ustálil, že „Definícia\nzneužitia práva je založená na troch prvkoch: (i) objektívny prvok (získanie čistej výhody, nie ekonomický\núčel), (ii) subjektívny prvok (úmyselné právne relevantné chovanie) a (iii) procesný prvok.“ Taktiež\n\nÚstavný súd Českej republiky vo svojom uznesení zo dňa 31.10.2007, sp. zn. III. ÚS 374/06 uviedol\n„že zneužitím práva je konanie zdanlivo dovolené, ktorým sa má dosiahnuť výsledok nedovoleného;\nšpecifickým prípadom zneužitia práva je šikanózne správanie (šikanózny výkon práva), ktoré spočíva\nv tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. O správaní\niba zdanlivo dovolenom ide z toho dôvodu, že objektívne právo nepozná konanie zároveň dovolené a\nzároveň nedovolené; zo zásady lex specialisderogat lex generali vyplýva, že zákaz zneužitia práva je\nsilnejší, ako dovolenie dané právom. Platí teda, že pokiaľ právna norma určité správanie dovoľuje a iná\n(za predpokladu, že je ho vo vyššie uvedenom zmysle zneužívané) ich zakazuje, je takéto správanie\nv skutočnosti nie výkonom práva, ale protiprávnym konaním.“ Rovnako Ústavný súd SR vo svojom\nrozhodnutí II. ÚS 58/06-28 k zneužitiu práva uviedol, že „Za zneužitie práva treba považovať konanie\nnavonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnuté nedovoleného výsledku.“ Podľa názoru Ústavného\nsúdu Českej republiky obsiahnutého v náleze z 21.10.2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07 predstavuje zásada\nsúladu výkonu práv s dobrými mravmi významný princíp, pričom tento princíp dáva súdu priestor pre\nzmierňovanie objektívneho práva v súlade s dobrými mravmi a pravidlami slušnosti. Nález ÚS ČR\n„Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených\nprípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel\nslušnosti. Konanie proti dobrým mravom je konaním protiprávnym.“ Napr. Rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2015, sp. zn. 2Cdo/249/2014alebo rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 09.12.2015, sp. zn. 5Cdo/151/2012: „Za špecifických okolností však\nvýkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť\ndruhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému\nby zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom\nv porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo\nneuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné\nvyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z\nokolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce\n(určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia\nnámietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol\nodôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku\npremlčania.“ Rovnako aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn.\nIII. ÚS 44/2017 „Keďže sťažovateľ nezavinil márne uplynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby v\nzmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pretože táto uplynula skôr, ako bolo trestné stíhanie\nsťažovateľa zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na\nnáhradu škody, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania\nmožno v tomto prípade považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ V zmysle vyššie\nuvedeného prvostupňový súd nesprávne posúdil podmienky, okolnosti a dôvody pre ktoré nemohla\nuplatniť svoje nároky skôr a taktiež nesprávne právne posúdil rozpor vznesených námietok premlčania\ns dobrými mravmi.\n3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že zotrvávajú na vznesených námietkach\npremlčania. Tragická dopravná nehoda nastala dňa 15.03.2019. Žalobca si však nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000,- Eur uplatnil žalobou, ktorá je datovaná ku dňu\n28.10.2022. Faktúra, ktorú predložil žalobca v konaní je datovaná ku dňu 20.07.2020. Žalobca si však\nnárok na náhradu majetkovej škody vo výške 2.020,66 EUR uplatnil žalobou, ktorá je datovaná ku\ndňu 28.10.2022. Svojou argumentáciou, ktorú uviedli vo svojich písomných vyjadreniach preukázali,\nže žalobca si uplatnil svoje nároky až v čase, keď boli v plnom rozsahu premlčané. Z citovaných\nrozhodnutí vyplýva, že ak si poškodený uplatnil nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu\nspôsobila, dochádza k spočívaniu premlčacej doby len vo vzťahu k tejto osobe, tzn. vodičovi motorového\nvozidla. Takéto uplatnenie nároku na náhradu škodu a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemá\nza následok spočívanie plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i proti poisťovateľovi\nosoby, ktorá škodu spôsobila. Nárok v trestnom konaní nebol uplatnený voči nemu, ale voči vodičovi,\nvedúceho vozidlo žalovaného 2). V prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa\naplikuje všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 OZ. K neoprávnenému zásahu objektívne\nspôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne došlo dňa 15.03.2019, kedy jej manžel\npri dopravnej nehode utrpel zranenia s následkom smrti. Odo dňa 16.03.2019 si preto mohla uplatniť\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Posledný deň premlčacej doby tak pripadol na deň 16.03.2022.\nNárok na náhradu nemajetkovej ujmy je preto v celom rozsahu premlčaný. Premlčaný je aj nárok na\n\nnáhradu vecnej škody spočívajúcej vo vynaložení nákladov spojených s pohrebom a kamenárskymi\nprácami. Kamenárske práce boli fakturované faktúrou splatnou dňa 20.07.2020, ktorú žalobkyňa\nuhradila postupne počas dní 22.07.2020 až 24.07.2020. Náklady na pohreb vznikli najneskôr ku dňu\n24.07.2019, kedy bolo vydané uznesenie v dedičskom konaní (informácia o vynaložení nákladov\nbola obsiahnutá v ods. 7 odôvodnenia uznesenia). K uvedeným dňom žalobkyňa mohla nadobudnúť\nvedomosť o škode. Súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobkyne o rozpore vznesenej námietky\npremlčania s dobrými mravmi. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo\nvýnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva\n(rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 31.03.2016 sp. zn. 3 Cdo 441/2013 II. ÚS 176/2011, I. ÚS 33/2012).\nZastávali názor, že z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu nevyplývalo právo na to, aby sa\nokresný súd stotožnil s jeho názormi a predstavami, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v\nsúlade s jeho vôľou a požiadavkami. V konaní riadne vzniesli námietky premlčania. Súd prvej inštancie\nvyhodnotil námietky premlčania za riadne vznesené a osvojil si názor žalovaných, že nároky žalobcu\nsú premlčané v plnom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaní navrhli rozsudok\npotvrdiť ako vecne správny.\n4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne\nnie je dôvodné.\n5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie správne v prvom rade zaoberal posúdením včasnosti\nžaloby žalobkyne, ktorou sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy vzhľadom na to, že\nžalovaní sa v rámci prostriedkov procesnej obrany bránili proti uplatňovanému nároku vznesenou\nnámietkou premlčania. Na jej posúdenie si zadovážil konajúci súd potrebné dôkazy, ktoré vykonal\nzákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Vo veci aplikoval relevantné ustanovenia\nObčianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Odvolanie žalobkyne nie je ; z\nhľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. f), h) C.s.p.) a ich obsahového\nvymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. V\nodvolacom konaní žalobkyňou neboli uplatnené žiadne novoty ( nové rozhodujúce skutkové tvrdenia\na dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu\nustáleného súdom prvej inštancie a spochybniť tak správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej\ninštancie založil svoje rozhodnutie.\n6. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala nesprávne vyhodnotenie žalovanými vznesenej námietky\npremlčania v tej súvislosti, že žalobu podala až 28.10.2022, avšak tieto svoje nároky si do podania žaloby\nuplatnila ako poškodená v trestnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 22.08.2022, pričom\no tomto skončení som sa dozvedela až dňa 31.08.2023. V podanom odvolaní tiež vytýkala súdu prvej\ninštancie, že nesprávne posúdil vznesenie námietky premlčania z dôvodu, že tieto sú celkom zrejme v\nrozpore s dobrými mravmi, t. j. nepožívajú právnu ochranu, a preto konajúci súd nemal na tieto námietky\npremlčania prihliadať a v merite veci mal konať tak, akoby neboli vznesené. Trvala tak na tom, že konanie\nžalovaných v súvislosti so vznesenými námietkami premlčania nesú znaky zneužitia práva.\n7. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z\nobčianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením\nhmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s\ndobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa\ntým niečo zmenilo na existencii tohto práva.\n8. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného\npráva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie\nobmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu\nnormotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky,\npri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn\nspoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť\n(stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda\no súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie\n\nbolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti,\nčestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty).\n9. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou(abstraktnou) hypotézou,\nktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade vymedzil sám\nhypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Tento úsudok súdu\nmusí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému, ako aj k žalobcovi)\na musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade záver, že výkon práva\nje v rozpore s dobrými mravmi.\n10. Najvyšší súd riešil otázku súladu námietky premlčania s dobrými mravmi\nvo\nviacerých dovolacích konaniach. Vo veci sp. zn. 5 Cdo 265/2009 najvyšší súd k rozporu vznesenej\nnámietky premlčania s dobrými mravmi vyslovil názor, že dobré mravy\nsú\nsúhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického\nvývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s\nnimi podstatná časť spoločnosti ... Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie\nuplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,\nktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v\ndôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a\ncharakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania\nvykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za\nktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je\nvznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov\nnámietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti\nmusia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej\nistoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.“\n11. Vo veci sp. zn. 7 Cdo 226/2016 najvyšší súd k možnému rozporu uplatnenia námietky premlčania s\ndobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že „vo všeobecnosti\nnie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo byť považované za\nkonanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba výnimočne a v rozpore\ns dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor\ndruhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad\nísť\nlen vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie\núčinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom\na\npri posudzovaní primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do\núvahy najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred\nuplynutím premlčacej doby“.\n12. Vo veci sp. zn. 7 Cdo 507/2014 najvyšší súd nad rámec už vyššie uvedeného vyslovil názor,\nže aplikácia inštitútu dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania „by mala byť len\nvýnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto\nsmere je potrebné poukázať aj na jednu\nzo základných zásad súkromného práva vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie\nnámietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva\nrozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti\na opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za\nnáležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich\npráv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“\n13. Vo veci sp.zn. 1 Cdo 91/2016 najvyšší súd argumentoval, že ustanovenie § 3\nods. 1\nOZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon\nsubjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu\nodoprieť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze\nz 3. októbra 2013 sp. zn. I. ÚS\n33/2012 v tejto spojitosti zdôraznil, že v rovine jednoduchého práva je nutné starostlivo posudzovať\nindividuálne okolnosti daného prípadu cez prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 OZ zakotvujúceho\nzásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného\npráva odrazom ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Zdôraznil, že toto ustanovenie je z\n\nústavnoprávneho hľadiska tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu\nmateriálneho právneho štátu do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Dobré mravy sú súhrnom\nspoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja\nurčitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi\npodstatná časť spoločnosti. Najvyšší súd už vo svojom rozhodnutí z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Cdo\n173/2011 pripomenul, že súčasťou dobrých mravov je aj dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti,\nvernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania\nsprávania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v\ndôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná\nako základ spravodlivosti.\n14. Vo veci sp. zn. 3 Cdo 137/2017 najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn spoločenských,\nkultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné\nhistorické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných\nnoriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky\nuznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol\nsúladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s\ndobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou\ntohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon\npráva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti\nnejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide\no to, aby vedľajšie\núčinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon\npráva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo\njeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie námietky\npremlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je\nvylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva\nna úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik\njeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného\npráva.“\n15. V posudzovanej veci odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že vo všeobecnosti\nnemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by zakladalo\nkonanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a prispieva\nk právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však; za špecifických okolností; je možné aby bol\npovažovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými\nmravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý však márne\nuplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku\nplynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním\nuplatňovaného nároku a dôvody, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania zakladajúceho\npriamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase\nuplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol\nodôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania.\n16. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa si uplatnila svoje peňažné nároky ako poškodená proti\nvodičovi motorového vozidla v trestnom konaní včas, preto jej argumentácia, že oneskorené uplatnenie\npráv v tomto konaní jej nemožno klásť za vinu z dôvodu vyrovnania sa so zásahmi do jej práv v súvislosti\nso smrťou manžela, nemôže obstáť. Žalobkyňa bola aktívna v uplatňovaní svojich peňažných nárokov\nv trestnom konaní, tak preto nemožno vyvodiť záver, že by jej náročné obdobie po smrti manžela ,\nresp. jej nie najlepší psychický stav po dopravnej nehode, objektívne bránili v uplatnení si svojich\nnárokov v civilnom súdnom konaní. Žalobkyňa žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení o existencii\nobjektívnej prekážky nepredložila. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobkyni žiadna objektívna,\nňou nepredvídateľná a neovplyvniteľná, prekážka vo včasnom uplatnení si nároku proti žalovaným\nnebránila.\n17. Žalovaní nenesú na jej oneskorenom uplatnení práv žiadny podiel viny, nezadržiavali podanie žaloby\nžalobkyňou na súd. Rovnako odopretie nároku na zaplatenie požadovanej výšky nemajetkovej ujmy a\nnáhrady škody zo strany žalovaných možno považovať za postup legitímny a nie šikanózny. Odvolací\nsúd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne také skutočnosti na strane žalovaných, pre ktoré\nby bolo uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa nevyvodzuje rozpor\nv konaní žalovanými vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo žiadnych konkrétnych\n\nskutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu a význam\nzakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor\nprincípu právnej istoty. Tvrdenia žalobkyne tak zostali len vo všeobecnej rovine jej subjektívnych úvah ,\na preto im nebolo možné prikladať v konaní takú relevanciu, ktorú z nich požadovala vyvodzovať. So\nzreteľom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že zo skutočnosti, že žalovaní vzniesli námietku\npremlčania v konaní nemožno vyvodiť znaky konania vykazujúceho ich priamy úmysel žalobkyňu\npoškodiť.\n18. Vo vzťahu k žalobkyni nemožno konštatovať, že by márne uplynutie premlčanej doby nezavinila\na že by voči nej tak vyvolal prípadný zánik uplatňovaného nároku; v dôsledku uplynutia premlčacej\ndoby; neprimerane tvrdý postih, keď jediným dôvodom, pre ktorý svoje právo neuplatnila včas bola tá\nskutočnosť, že si svoj nárok v rámci premlčacej doby uplatnila voči vodičovi vozidla v trestnom konaní,\nktoré uplatnenie nároku však nemalo za následok spočívanie premlčacej doby voči žalovaným v tomto\nkonaní, ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku s odkazom\nna konštantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Žalobkyňa tak v podanom odvolaní nedôvodne\nnamieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to,\nže si svoje nároky uplatnila ako poškodená v trestnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené dňa\n22.08.2022, o čom sa dozvedela až dňa 31.0.2023. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel aj odvolací\nsúd k záveru, že uplatnenie peňažných nárokov v trestnom konaní voči jednému subjektu nemá za\nnásledok spočívanie plynutia premlčacej doby voči iným (odlišným) subjektom.\n19. Žalobkyňa neuviedla vo svojom odvolaní žiadne konkrétne námietky a právne argumenty voči\nsprávnosti právneho posúdenia dĺžky a plynutia premlčacej doby jednotlivých nárokov prvoinštančným\nsúdom. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.,\nktorými žalobkyňa vymedzila obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu, neposudzoval odvolací\nsúd správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie týkajúcich sa dĺžky a plynutia premlčacej doby\nnárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.\n20. Žalobkyňa, ktorá výslovne napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, tiež neuviedla,\nv čom spočívala nesprávnosť výroku rozsudku o zastavení konania voči žalovanému 3/.\n21. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné poznamenať, že žalovaní nakladajú s finančnými\nprostriedkami, pri použití ktorých sú povinní zachovávať hospodárnosť a efektívnosť, a preto je v záujme\ndodržania týchto zásad legitímne brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami\nproti ním uplatňovanému nároku. Žalovaní teda vzniesli námietku premlčania v záujme dosiahnutia\nlegitímneho zmyslu a účelu, a nemohla byť preto nimi vznesená námietka premlčania zneužitá ako\nprostriedok slúžiaci na poškodenie žalobkyne, či dosiahnutie nedôvodnej výhody v zjavnom rozpore s\núčelom príslušných zákonov.\n22. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovanými\nnepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva na úkor žalobkyne, keď táto sama podanie\nžaloby proti žalovaným po uplynutí premlčacej doby zavinila. Uvedený záver je plne konformný aj s\ndoterajšou súdnou praxou, ktorá zastáva názor, že ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany\nsvojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné\nvznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s\ndobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.\n3 Cdo 41/2012 ).\n23. Žalobkyňa v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok\nzmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania\npred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. Súd\nprvej inštancie dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel v potrebnom rozsahu vysvetlil, ako s poukazom na\nrozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, tak aj s poukazom na prijaté\nprávne závery, na podporu ktorých citoval aj judikatúru najvyšších súdnych autorít.\n24. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňou výslovne uplatňované odvolacie\ndôvody neboli z hľadiska ich obsahového vymedzenia spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a\nprávnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.\n25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.\nv spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok\n\nna náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu im žiadne trovy nevznikli,\nje preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú\nekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovaným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva\n( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018\nv Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania ( § 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/65/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0911996d-5559-4dfc-96b0-d56a09c02a5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.44.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.44.2017.1"}, {"guid": "ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 351, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "ussr:0f7a8f86-b09c-4ec2-a10a-cafac46b808f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 374/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 374/06 z 30. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f7a8f86-b09c-4ec2-a10a-cafac46b808f"}, {"guid": "ussr:5608e374-ca9d-420b-9ed7-937fc021e7d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5608e374-ca9d-420b-9ed7-937fc021e7d4"}, {"guid": "3d3fe184-7e18-4428-880b-1a4daf58c7e8:e928c66e-761e-4173-aba6-cc1106f484bc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1109256452.2", "spisova_znacka": "3Cdo/137/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2017 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1109256452.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}