{"guid": "c544ef4c-2f45-43f7-b7dd-890938c21886:beccb059-b2da-437a-949d-4b6af107fc9a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1", "spisova_znacka": "6Co/85/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/85/2025 z 27. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2026, sp. zn. 6Co/85/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1", "identifikacne_cislo": "1122201458", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Otília Belavá", "sudca_id": 490, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-otilia-belava-490", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/beccb059-b2da-437a-949d-4b6af107fc9a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Co/85/2025\n1122201458\n27. 05. 2026\nJUDr. Otília Belavá\nECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek\nsenátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: D. N.M.,\nU.. XX.XX.XXXX, F. R. E. XX, XXX XX R., zastúpený advokátom JUDr. Milanom Fulcom, so sídlom\nŽivnostenská 2, 811 06 Bratislava, vedený v registri SAK pod číslom: XXXX, proti žalovanému:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 811 02\nBratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 11.274,87 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp.zn.\nB1-11C/9/2022-532 zo dňa 09.05.2025, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. B1-11C/9/2022-532 zo dňa 09.05.2025, v napadnutom\nvýroku I. a III., p o t v r d z u j e .\nII.\nV časti výroku II. ostáva napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.\nIII. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom\nnáhrady majetkovej škody sumu 2.160,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo\nsumy 2.160,66 eur od 17.09.2020 do zaplatenia, a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 9.000,- eur,\ndo 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal\nnárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% z priznanej sumy, o výške ktorých\nrozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.).\n2. Žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.02.2022 (od 01.06.2023\nMestský súd Bratislava IV), sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 11.274,87 eur\ns príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.\nz.“), pozostávajúcej z náhrady majetkovej škody v sume 2.274,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 5,00 % ročne zo sumy 2.274,87 eur od 17.09.2020 do zaplatenia, predstavujúcej vynaložené\ntrovy obhajoby (1.419,73 eur) a trovy dôkazov (855,14 eur /trovy Znaleckého posudku č. XX/XX\nvypracovaného prof. MUDr. Jozefom Lohnertom, CSc. v sume 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku\nč. XX/XXXX vypracovaného Ing. Elenou Kobliškovou v sume 566,96 eur), ktoré žalobca vynaložil\nna svoju obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a z náhrady\nnemajetkovej ujmy v sume 9.000,00 eur. Žalobca tvrdil, že škoda bola spôsobená nezákonným\nuznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej\npolície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013,\nktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,\n\nods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Predmetné\nrozhodnutie sa stalo nezákonným dňa 21.02.2019, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry\nBratislava I pre predmetný prečin. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi\nškoda, pozostávajúca z trov právneho zastúpenia/obhajoby a trov dôkazov, ktoré žalobca vynaložil\nna svoju obhajobu v sume 2.274,87 eur (vyčíslené v žalobe a preukázané prílohami k žalobe), a\ntiež žalobcovi vznikla nemajetková ujma v sume 9.000,00 eur. Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil v\nzmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. s prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život (žalobca\npred vydaním nezákonného rozhodnutia nebol nikdy trestne stíhaný, viedol bezúhonný občiansky a\nrodinný život), ako aj s ohľadom na závažnosť spočívajúcu v tom, že žalobca bol takmer 6 rokov len\nna základe tvrdenia poškodenej, stíhaný v trestnom konaní v ktorom orgány činné v trestnom konaní\núplne rezignovali na svoju zákonnú povinnosť zisťovať skutkový stav objektívne bez toho, aby neboli\nžiadne dôvody na pochybnosti, a taktiež vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi následkom\nnezákonného rozhodnutia vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení (žalobca bol počas\ntrestného stíhania v neustálom strese, stratil vieru v právny štát, ktorý ho vie účinne ochrániť pred\nnedôvodným obvinením z trestnej činnosti, v dôsledku čoho sa nevedel plnohodnotne venovať svojmu\nsúkromiu a ani profesionálnemu životu). S poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva, podľa ktorej, patrí osobe za každý jeden rok konania, ktoré trpí zbytočnými prieťahmi,\nprimerané zadosťučinenie 1.500,- eur, mal žalobca za to, že v prípade, ak takáto náhrada patrí osobe,\nktorej konanie bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi, o to viac musí patriť osobe, voči ktorej bolo vedené\ntrestné stíhanie, ktoré vedené vôbec byť nemalo. Žalobca mal zato, že sú splnené všetky tri zákonné\npodmienky na priznanie žalovanej náhrady škody (existencia nezákonného rozhodnutia, spôsobená\nškoda a vzťah príčiny a následku medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobenou škodou), preto žiadal\nžalobe vyhovieť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.\n3. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 06.12.2022 s tým, že navrhol žalobu zamietnuť.\nŽalovaný nerozporoval titul, z ktorého je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená, avšak\ntvrdil nepreukázanie nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur a tiež nepreukázanie majetkovej škody pre\nabsenciu dokladu o úhrade. Ak by aj majetková škoda bola preukázaná, vznikol by nárok len v sume\n2.160,66 eur (rozdiel predstavuje sumu 114,21 eur ako finančné prostriedky, ktoré žalobca vynaložil na\nobhajobu v trestnom konaní 1.305,52 eur namiesto uplatnených 1.419,73 eur, a tiež suma 855,14 eur ako\ntrovy dokazovania (trovy Znaleckého posudku č. XX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. vo výške 288,18\neur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. Eleny Kobliškovej vo výške 566,96 eur). Žalovaný\nvo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody namietal správnosť určenia výpočtového základu,\npoužitého na výpočet odmeny advokáta. Pre prípad, že súd žalobe v niektorej časti vyhovie, žiadal\nžalovaný s poukazom na § 232 ods. 3 veta druhá CSP, aby súd určil na plnenie 30-dňovú lehotu, nakoľko\nvo všeobecnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku žalovaný nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu\nschvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu.\n4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil článkom 46 ods. 3, článkom 51 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9\nods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona\nč. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1 veta druhá a veta štvrtá, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb\npoškodených násilným trestnými činmi v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia, § 24\nods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase\nposkytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné\nrozhodnutie, v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii v\nznení účinnom v rozhodnom čase“), § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom\nv čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané\nnezákonné rozhodnutie, od 26.04.2013 (prvý úkon právnej služby) do 30.06.2013 (ďalej len „Vyhláška\nMS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2013“), § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní,\nv ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie od 01.07.2013 do 21.02.2019 (posledný úkon právnej\nslužby) (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2013“), § 1 ods. 4\nVyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\n\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb\nadvokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie od 01.07.2013\ndo 21.02.2019 (posledný úkon právnej služby) (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení\núčinnom od 01.07.2013“), § 12 ods. 3 písm. a) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\núčinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo\nvydané nezákonné rozhodnutie v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 (ďalej len „Vyhláška MS\nSR č. 655/2004 Z. z.“), § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v\nznení účinnom v rozhodnom čase (05.12.2012), § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), § 14\nods. 5 písm. b), § 15 písm. a), písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004\nZ. z., § 121 ods. 3, § 559 ods.1, ods. 2, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 Nariadenia\nvlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom v čase prvého dňa omeškania s plnením peňažného dlhu (17.09.2020) a\nvecne tým, že v odseku 7. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol vykonané dokazovanie\na v odseku 8. uviedol nesporné skutočnosti, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva\nPolicajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod\nČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin\nublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.\nh) Trestného zákona; že predmetné uznesenie je nezákonným rozhodnutím; že žalobca podal proti\ntomuto uzneseniu v zákonnej lehote dňa 06.05.2013 sťažnosť; že uznesením prokurátora Okresnej\nprokuratúry Bratislava I sp.zn. 2 Pv 13/13-10 zo dňa 20.05.2013 bola sťažnosť žalobcu zamietnutá\nako nedôvodná; že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 26.07.2013 v trestnej veci\nžalobcu na Okresnom súde Bratislava I obžalobu; že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn.\n4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 bol žalobca spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a)\nTrestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný; že proti\noslobodzujúcemu rozsudku podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I; že uznesením\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019 bolo odvolanie prokurátora\nOkresnej prokuratúry Bratislava I zamietnuté ako nedôvodné; že oslobodzujúci rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2019 v\nspojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019; že žalobca\npodal dňa 01.06.2020 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 11.274,87 eur (suma 2.274,87\neur predstavuje náhradu majetkovej škody, t. j. finančné prostriedky, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu\nv trestnom konaní 1.419,73 eur + 855,14 eur ako trovy dokazovania /trovy Znaleckého posudku č.\nXX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. vo výške 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX\nIng. Eleny Kobliškovej vo výške 566,96 eur a suma 9.000,- eur predstavuje náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím); že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila\nžalobcovi listom zo dňa 09.09.2020, že nárok na náhradu škody neuspokojí ani čiastočne; že list\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 09.09.2020 bol doručený žalobcovi dňa 17.09.2020.\nMedzi stranami je sporné, ako uviedol súd prvej inštancie v odseku 9. napadnutého rozhodnutia, či\nvyššie uvedeným nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda zakladajúca nárok na náhradu\nmajetkovej škody vo výške 2.274,87 eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. V odsekoch 50. až 53. napadnutého rozhodnutia, súd prvej\ninštancie uviedol právnu teóriu nároku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu\nštátu. V odseku 55. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil danosť prvého predpokladu\npre zodpovednosť štátu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa Okresného\nriaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej\nkriminality ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené\nobvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s\npoukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, keďže následne bol žalobca rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 spod obžaloby oslobodený podľa § 285\npísm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca\nstíhaný, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019,\nčím oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018\nnadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2019. Žalovaný titul náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy\nnerozporoval. V odseku 57. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol právnu teóriu náhrady\nmajetkovej škody a následne v odsekoch 58. až 61. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie\n\nodôvodnil dôvodnosť žalovaným namietaný výpočet základu použitý na odmenu advokáta s tým, že\nnárok na odmenu za 15 úkonov právnej služby poskytnutých v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019\ncelovo je v sume 962,96 eur. V odseku 62. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil\ndôvodnosť správnosť výpočtu uplatneného režijného paušálu za 15 úkonov právnej služby celkovo\nv sume 124,97 eur. V odseku 63. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil nárok na\nDPH z odmeny a režijného paušálu v sume 217,59 eur, čím žalobcovi vznikol nárok za právne služby\nposkytnutých zvolaným advokátom v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 spolu za 15 úkonov\n(odmena, režijný paušál a DPH) v sume 1.305,52 eur a k tomu preukázané trovy dokazovania v sume\n855,14 eur (trovy Znaleckého posudku č. XX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. v sume 288,18 eur a\ntrovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. Eleny Kobliškovej v sume 566,96 eur). Takže celkovo súd\nprvej inštancie priznal žalobcovi nárok titulom majetkovej škody sumu 2.160,66 eur (1.305,52 eur +\n855,14 eur). V odseku 67. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil splnenie aj tretej\npodmienky pre zodpovednosť štátu, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím žalovaného\nako orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a škodou (majetkovou ujmou), ktorá žalobcovi\nvznikla. V odseku 70. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil nárok žalobcu na úrok\nz omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.160,66 eur (z priznanej náhrady majetkovej škody) od\n17.09.2020 do zaplatenia. V odseku 71. a 72. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol\nprávnu teóriu náhrady nemajetkovej ujmy a v odseku 73. konštatoval fakt, že nezákonný stav, ktorý\nvznikol nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave\nI, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013\nzo dňa 11.04.2013, skončil rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa\n24.05.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019,\ntrval 5 rokov a 10 mesiacov, t.j. takmer 6 rokov. Následne v odsekoch 74. až 79. napadnutého rozhodnutia\nsúd prvej inštancie odôvodnil svoju právnu úvahu a právnu teóriu v spojení so súdnou praxou, že\nuplatnený nárok nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur je dôvodný a v tejto výške ho aj priznal. Lehotu\nna plnenie určenú na 30 dní súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 80. napadnutého rozhodnutia a\nto v súlade s § 232 ods. 3 veta prvá CSP. Vo zvyšku uplatneného nároku majetkovej škody (v sume\n114,21 eur) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, čo odôvodnil v odseku 81. napadnutého rozhodnutia.\nRozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP\nv odseku 86. napadnutého rozhodnutia s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku v zmysle\n§ 262 ods. 2 CSP.\n5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný v časti výroku I., ktorým súd zaviazal žalovaného\nzaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 2.160,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 5,00% ročne zo sumy 2.160,66 eur od 17.09.2020 do zaplatenia a titulom náhrady nemajetkovej\nujmy sumu 9.000,- eur, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a navrhol,\naby odvolací súd napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp,zn. B1-11C/9/2022-532 zo dňa\n09.05.2025 s poukazom na § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne (č.l. 559). Týmto záverečným\nnávrhom tak žalovaný napadol aj výrok III. o trovách konania.\n6. Žalovaný zastáva názor, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bol porušený zákon. K\nnemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že k uvedenej otázke sa vyjadroval v konaní pred súdom prvej\ninštancie a týchto vyjadrení sa v plnom rozsahu pridržiava. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto\nnemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k\nokolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Pre určenie výšky\nprimeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do\nosobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady\nv stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 80/2019).\nŽalovaný zdôraznil, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ustálila, že pre vznik práva na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003 Z.z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková\nujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. V tejto súvislosti\nžalovaný citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/280/2019 zo dňa\n31.05.2022, v ktorom posudzoval dovolateľom nastolenú právnu otázku „... či v prípade, ak trestné\nstíhanie vedené voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené alebo bol v ňom oslobodený spod obžaloby,\npretože skutok pre ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom, vzniká žalobcovi automaticky a\n\nbez ďalšieho nemajetková ujma, ktorú je z hľadiska závažnosti potrebné odškodniť priznaním náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ...“, dovolací súd uzavrel, „... že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej\nujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné\npredpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že\nsamotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy teda\nmožno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym\núradným postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla,\nnemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo\njeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. ...“. Žalovaný tiež citoval z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/177/2005 zo dňa 31.05.2007, publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, v ktorom\nnajvyšší súd okrem iného uviedol, „... že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy\nsúdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej\núvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. ...“.\nTiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013,\nnajvyšší súd uviedol, „... určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej\núvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré\nsúdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. ...“.\n7. Žalovaný namieta, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol zo strany žalobcu produkovaný\nžiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do\nosobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej na strane žalobcu vznik nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v konaní nežiadal vykonať ani výsluch jeho samotného,\nprostredníctvom ktorého by súd prvej inštancie mohol eventuálne zistiť splnenie zákonných\npredpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v žalobe, ako aj vo vyjadrení zo dňa\n13.03.2023 žalobca uviedol, že sa vyjadrí k okolnostiam, ktoré súdu umožnia z objektívneho hľadiska\nposúdiť závažnosť následkov, ktoré mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikli v súkromnom a\nspoločenskom živote vo svojej výpovedi.\n8. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie existenciu nemajetkovej ujmy konštatoval bez ďalšieho\ns poukazom na judikatúru, podľa ktorej každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,\npracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný citoval ust. § 18 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a v súvislosti s dopadom trestného\nstíhania na osobný, súkromný, rodinný či pracovný život žalobcu má za to, že tento dopad vo svojom\nsúhrne nedosahuje takú intenzitu (ak vôbec nejakú dosahuje), ktorá by odôvodňovala aplikáciu § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate\nobmedzil len na opis pocitov nezákonného trestného stíhania žalobcu a všeobecným opisom dopadov\nna profesijný, súkromný a rodinný život žalobcu, ktoré sa nijako nevymykajú z rámca bežných tvrdení\nostatných neoprávnene trestne stíhaných osôb. Podľa žalovaného, žiadne výraznejšie negatívne zásahy\nna profesionálnom či súkromnom živote prípadne na akýchkoľvek iných stránkach ľudskej osobnosti\nžalobcu neboli preukázané tak, aby súd náhradu nemajetkovej ujmy priznal.\n9. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len od dĺžky trestného\nstíhania vedeného voči žalobcovi (5 rokov a 10 mesiacov) a vedenia riadneho života žalobcom pred\ntrestným stíhaním, čo však nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu ustálenia závažnosti (intenzity)\nprípadnej ujmy (následkov) vo sfére osobnostných práv žalobcu, ku ktorým malo, podľa tvrdení žalobcu,\ndôjsť v dôsledku trestného stíhania, ktorej vznik žalobca v konaní dôkazne nepreukázal.\n10. Žalovaný konštatoval, že pre úspech žalobcu v konaní bolo jeho povinnosťou nie len tvrdiť, ale\nnásledne aj preukázať, že v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe došlo k takému\nkvalifikovanému zhoršeniu kvality jeho života (vo sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.),\nktoré odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca v tomto smere v\nkonaní neuniesol dôkazné bremeno a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur, nemá skutkový základ vo vykonanom dokazovaní.\n\n11. K časti priznanej majetkovej škody v sume 2.160,66 eur pozostávajúcej z trov obhajoby a trov\ndokazovania, žalovaný má zato, keďže žalobca nepredložil doklad o ich úhrade, hoci je to žalobca, ktorý\nje v konaní povinný preukázať, že mu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím majetková škoda vznikla,\nneuniesol bremeno dokazovania pre jej priznanie.\n12. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 07.07.2025 (č.l. 566) a navrhol\nodvolaciemu súdu, aby podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal\nžalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.\n13. V prvom rade žalobca zdôraznil, že napadnutý rozsudok je vecne správny a zákonný. Súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, aké dôkazy vykonal na zistenie skutkového\nstavu, aký skutkový stav na základe týchto dôkazov zistil a ako takto zistený skutkový stav právne\nposúdil. Skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie ustálil, v plnom rozsahu zodpovedá obsahu vykonaných\ndôkazov. Právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe právneho posúdenia zisteného\nskutkového stavu, vychádzajú z hodnotenia zodpovedajúcich právnych noriem, ktoré súd prvej inštancie\ninterpretoval v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorú aj v\nodôvodnení napadnutého rozsudku citoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku\nuviedol, ktoré skutkové tvrdenia boli medzi stranami sporné a ktoré nesporné, a riadne, preskúmateľným\nspôsobom sa vysporiadal s procesnou obranou, ktorú žalovaný v konaní uplatnil. Vzhľadom na uvedené\nsa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok na\nzáklade nesprávne zisteného skutkového stavu a jeho následného nesprávneho právneho posúdenia.\nŽalovaný tieto svoje odvolacie námietky buď konkrétnym spôsobom nijak nezdôvodnil, alebo len\nzopakoval argumentáciu, s ktorou nebol pred súdom prvej inštancie úspešný, a s ktorou sa súd prvej\ninštancie riadne a preskúmateľne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.\n14. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu majetkovej škody, keď nepredložil\ndôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca skutočne zaplatil svojmu obhajcovi trovy právneho zastúpenia,\na rovnako to platí aj vo vzťahu k trovám znaleckého dokazovania, keďže žalobca nepredložil dôkaz o\nich úhrade, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v odsekoch 57. až 66. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku veľmi podrobne rozviedol svoje skutkové a právne úvahy, na základe ktorých dospel k záveru,\nže žalobcovi patrí náhrada škody pozostávajúca z náhrady trov trestného konania, ktoré sa proti\nžalobcovi viedlo na základe (teda v príčinnej súvislosti) s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie\nsprávne konštatoval, že žalobca preukázal vznik účelne vynaložených trovy konania, ktorých náhrady\nsa domáha, keď súdu predložil zápisnice o úkonoch trestného konania, na ktorých sa zúčastnil jeho\nobhajca, podania ktoré v mene žalobcu v trestnom konaní obhajca spracoval a podal, a vyúčtovanie\nodmien za znalecké posudky, ktoré v trestnom konaní súdu predložil. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1\nzákona č. 514/2003 Z. z., nie je žalobca povinný preukazovať, že advokátovi alebo znalcom zaplatil\nodmenu. Je povinný preukazovať iba to, že mu trovy v takejto podobe vznikli a že išlo o trovy účelne\nvynaložené. To žalobca v konaní aj preukázal. K náhrade trov právneho zastúpenia žalobca dodal, že\nide o osobitný typ nároku, ktorého výška sa nedokazuje, ale určuje, ako tarifná odmena advokáta podľa\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb. Uvedené potvrdzuje aj ustálená judikatúra, podľa ktorej,\n„(...) náhrada trov konania ani náhrada trov právneho zastúpenia (...) nebola a nie je založená na zásade\nnáhrady skutočnej škody, ale na tom, že štát za stanovených podmienok nahrádza účelne či dôvodne\nvynaložené trovy. (...) Doterajšia judikatúra vychádza z predpokladu, že v prípade trov obhajoby jedným\nobhajcom ide vždy o trovy vynaložené účelne, ak nie je preukázaný opak. ...“. (rozsudok Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2533/2013 zo dňa 22.01.2014 zverejnený v Zbierke súdnych\nrozhodnutí a stanovísk pod číslom 29/2014).\n15. K námietke priznanej nemajetkovej ujmy, keď podľa žalovaného bol žalobca povinný preukázať\nmieru intenzity, ktorá by odôvodňovala, okrem zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva,\npriznanie nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 513/2004 Z. z., žalobca uviedol,\nže súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal preskúmateľne a v súlade s\nrelevantnými právnymi normami a ich interpretáciou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Súd prvej inštancie v odsekoch 75. až 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku obsiahlo\nrozviedol svoje úvahy, ktorými sa riadil pri určovaní (nie dokazovaní, ako mylne tvrdí žalovaný) výšky\nnemajetkovej ujmy podľa kritérií uvedených v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorú\n\npriznal žalobcovi. Súd prvej inštancie tiež správe konštatoval, že neobstojí argument žalovaného, podľa\nktorého mal žalobca dôkazmi (napr. výpoveďami svedkov) preukázať, ako sa u neho nemajetková ujma\nkonkrétne prejavila. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 17 ods. 2 až 4 zákona č.\n514/2003 Z. z. o vzniku a spôsobe náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné interpretovať tak, že výšku\nnemajetkovej ujmy súd určuje podľa kritérií uvedených v týchto zákonných ustanoveniach odôvodnenou\núvahou o povahe zisteného zásahu, keďže nemajetková ujma vzniká už samotným zásahom a určuje\nsa na základe charakteru, intenzity a trvania tohto zásahu. Nie je preto potrebné demonštrovať, či\ntento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám (svedkom),\npríležitostiam alebo očakávaniam poškodeného, alebo narušila dôstojnosť poškodeného v očiach iných.\nSúd prvej inštancie interpretoval a aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\nv plnom súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorú v odseku 77. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku aj odcitoval.\n16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo\npodané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané\n(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355\nods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi\nodvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP\na contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a na webovej\nstránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok\nsúdu prvej inštancie je vecne správny a odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.\n17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na\nzáklade toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil, keď aplikoval\nv napadnutom rozsudku citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., pričom tieto ustanovenia,\ntýkajúce sa žalobcom uplatneného nároku, aj správne vyložil a vysvetlil. Dokazovanie vykonané súdom\nprvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre\nsamotné rozhodnutie, čím ďalšie dokazovanie nebolo potrebné a ani hospodárne. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na\nspravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť\nalebo okolnosť, tieto náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj náležite vyhodnotil\n(rešpektujúc zásady formálnej logiky) a tak rozhodnutie zodpovedá kritériám uvedených v § 220 ods.\n2 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so\nskutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi\nsporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené\notázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, odvolací súd využíva možnosť danú\n§ 387 ods. 2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia\na na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,\nktorými reaguje na argumenty/námietky žalovaného v odvolaní.\n18. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd\nuvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale\nnesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nV posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie uvedený v odsekoch\n54. až 79. napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za\núplné a ich právne posúdenie za správne.\n19. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je a) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej\nmoci alebo jeho nesprávny úradný postup, b) existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy, c) príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom\nverejnej moci pri výkone verejnej moci nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda je absolútnou objektívnou,\n\nčiže tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého\nby bolo možné sa tejto zodpovednosti zbaviť.\n20. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, z ustálenej rozhodovacej praxe súdov\nvyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, musí\nbyť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí ak je iba sprostredkovanou\npríčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup\nmôže mať za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu\nk takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve týmto rozhodnutím alebo\npostupom. Zodpovednosť totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom\npríčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)\npredchádza následku a vyvoláva ho (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08). Otázka príčinnej\nsúvislosti nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo\n130/2010). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí\nbyť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.\nNezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť aj\nvýznamným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez\nďalšieho, danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda nezodpovedá automaticky za každú ujmu, ktorá\nnastala v majetkovej sfére fyzickej alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu\nverejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. Je to žalobca, kto musí preukázať v konaní\nexistenciu podmienok zodpovednosti štátu/žalovaného za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti\nmedzi protiprávnym konaním a škodou, a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá.\nZároveň platí, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade\nnesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.\n20.1. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím spočinula i v tom, že žalobca\nvyužil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie a práve\nvznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní boli výlučnou príčinou vzniku trov\nspätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná.\n21. V preskúmavanej veci nebola spornou otázka existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo\nrozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej\npolície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013 (ďalej len\n„nezákonné rozhodnutie), ktorým bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi vznesené\nobvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom\nna § 138 písm. h) Trestného zákona, keďže žalobca bol následne spod obžaloby oslobodený rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 v spojení s uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019.\n21.1. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení\nobvinenia vzniká, ak toto rozhodnutie bolo zrušené, alebo ak bolo trestné stíhanie príslušnej osoby\nzastavené, alebo ak táto osoba bola spod obžaloby oslobodená, čo je predmetný prípad. Oslobodenie\nspod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a\nto preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol\npotvrdený. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku, t.j. dňa 21.02.2019, vzniklo poškodenému právo\nna náhradu škody, ako aj prípadnej nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.\n22. Spornou otázkou, v zmysle námietok žalovaného, je náhrada majetkovej škody čo do výšky a aj\ns poukazom na skutočnosť, že žalobca úhradu nákladov na obhajobu a úhradu nákladov za znalecké\nposudky nepreukázal; a ďalej náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca nepreukázal.\n23. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 11. tohto rozhodnutia, že majetkovú škodu pozostávajúcu z\ntrov obhajoby a trov dokazovania žalobca nepreukázal, keďže nepredložil doklad o ich úhrade, odvolací\nsúd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n23.1. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a za určitých okolností aj\nnemajetková ujma. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že pojmy \"škoda\" a \"ušlý zisk\" tento právny\npredpis bližšie nevymedzuje, preto odpoveď na otázku, čo sa rozumie v tomto prípade pod \"škodou\", je\n\npotrebné hľadať v odbornej literatúre, judikatúre a tiež v zmysle úmyslu zákonnej úpravy zodpovednosti\nštátu za škodu t.j., aby majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená.\n23.2. Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. definuje, že uhrádza sa skutočná škoda, ktorá v\nkontexte ustálenej judikatúry je vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného\nktorý už nastal alebo, že škoda na majetku poškodeného vznikne až zaplatením pohľadávky, a nie\njej vznikom, prípadne okamihom jej splatnosti. No následné ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z.z. definuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré\npoškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pričom § 18 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z.z. definuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,\nktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z uvedených\nzákonných ustanovení § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa názoru odvolacieho súdu logicky\nvyplýva paralelná zákonná úprava rozsahu náhrady škody s tým, že úmyslom zákonodarcu bolo náhradu\nskutočnej škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vykladať v zmysle všeobecného právneho\npredpisu ktorým je Občiansky zákonník (§ 442 a § 441), kedy je potrebné preukázať zmenšenie majetku\npoškodeného napr. dokladom o zaplatení; a paralelne podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. bola\nupravená aj náhrada škody účelne vynaložených trov konania ktoré poškodenému vznikli v konaní, v\nktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, ktoré nie je potrebné preukazovať v kontexte zmenšenia\nmajetku poškodeného napr. dokladom o zaplatení, nakoľko rozsah tejto škody je určený osobitným\npredpisom (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o\nodmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Z\nuvedeného tak vyplýva, že pri aplikácii § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je toto ustanovenie vo vzťahu k §\n17 zákona č. 514/2003 Z.z. špeciálnym ustanovením. Odvolací súd sa v tejto súvislosti, rovnako ako súd\nprvej inštancie, priklonil k názoru žalobcu, ktorý oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp.zn. 30Cdo/2533/2013 zo dňa 22.01.2014 zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod\n29/2014 podľa ktorého „... náhrada trov konania ani náhrada trov právneho zastúpenia (...) nebola a nie je\nzaložená na zásade náhrady skutočnej škody, ale na tom, že štát za stanovených podmienok nahrádza\núčelne či dôvodne vynaložené trovy. (...) Doterajšia judikatúra vychádza z predpokladu, že v prípade\ntrov obhajoby jedným obhajcom ide vždy o trovy vynaložené účelne, ak nie je preukázaný opak. ...“.\n23.3. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že poškodený má nárok na náhradu trov obhajoby ak\nbol spod obžaloby oslobodený, a to bez ohľadu na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si obhajcu\nzvolil sám. Pri náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v súvislosti s náhradou trov konania platí\nzásada, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, z čoho\nvyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady, ktorých rozsah určuje vyhláška\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za\nposkytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, teda nie všetky, ktoré účastník/poškodený\nv konaní vynaložil (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015 zo dňa 28.04.2016).\n23.4. Pokiaľ ide o priznanú výšku majetkovej škody, odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odsekoch 56. až 68., ktorý sa excelentne\nvyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a námietkami strán sporu, jeho myšlienkový postup\nje v odôvodnení dostatočne a podrobne vysvetlený, je analytický a vecne správny, keď vo vzťahu\nk predmetnému nároku odôvodnil vyhodnotenie všetkých troch zákonných podmienok pre priznanie\nmajetkovej škody vo výške 2.160,66 eur a vo zvyšku tejto časti uplatneného nároku žalobu zamietol. V\nodseku 70. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie sa v súlade so zákonnými predpismi správne\nvyporiadal aj s priznaným úrokom z omeškania.\n24. Námietku žalovaného uvedenú v odsekoch 7. až 10. tohto rozhodnutia, že žalobca nepredložil žiadny\ndôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv\nžalobcu v intenzite odôvodňujúcej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (kvalifikovanému zhoršeniu\nkvality života vo sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.); že súd prvej inštancie existenciu\nnemajetkovej ujmy odôvodnil bez ďalšieho judikatúrou, podľa ktorej každé trestné stíhanie negatívne\novplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik\nnemajetkovej ujmy; že súd prvej inštancie náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len od dĺžky trestného\nstíhania (5 rokov a 10 mesiacov) a vedenia riadneho života žalobcom pred trestným stíhaním, odvolací\nsúd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n24.1. V zmysle § 17 ods. 2, zákon č. 514/2003 Z.z. priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto\n\nvzniknutú ujmu uspokojiť inak ako napr. verejné ospravedlnenie a pod.. Objektívna zodpovednosť štátu\nza vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného\nrozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma\npredstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne\nnásledky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší\nsúkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod..\n24.2. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,\nako súd prvej inštancie konštatoval v odsekoch 72. a 73. napadnutého rozhodnutia, keď konanie od\nvznesenia obvinenia do oslobodzujúceho rozsudku trvalo 5 rokov a 10 mesiacov, žalobcovi vznikol\nnárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Aj keď určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy je záležitosťou voľnej úvahy súdu, treba mať na zreteli zistenie skutkových okolností, ktoré súdu\numožnia úvahu určitého kvalitatívneho posúdenia základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi\npredpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Podľa judikatúry ESĽP, výška náhrady v konkrétnom\nprípade, musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich\nsa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Hoci výšku\nnemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu\nsvojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v\nsúlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel\nk záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce. Súd prvej\ninštancie v odseku 73. napadnutého rozhodnutia deklaroval dĺžku konania, keď trestné stíhanie do\noslobodzujúceho rozhodnutia trvalo 5 rokov a 10 mesiacov a v odseku 75. napadnutého rozhodnutia\npoukázal a zohľadnil osobitné skutočnosti vo vzťahu k osobe žalobcu ako napr., že do vznesenia\nobvinenia nikdy nebol trestne stíhaný, že po celú dobu 5 rokov a 10 mesiacov žil žalobca v právnej\nneistote ohľadom výsledku jeho trestného stíhania (či bude alebo nebude odsúdený za trestný čin\nublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého horná hranica\ntrestu odňatia slobody bola až 5 rokov). Súd prvej inštancie zohľadnil kritéria ustanovené v § 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z.z., ktoré mal preukázané z obsahu žaloby, z repliky žalobcu a vyjadrenia právneho\nzástupcu žalobcu na pojednávaní, pričom rozsah a intenzitu ujmy súd prvej inštancie logicky odôvodnil\nv odseku 76. v spojení s odsekom 77. napadnutého rozhodnutia a to s dôrazom na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014-35 zo dňa 09.11.2016, ktorý v odseku 14. odôvodnenia\nkonštatoval, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou voľnej úvahy súdu,\nktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave, v spojení s odsekom 22.\nodôvodnenia tohto nálezu (s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva pod č. 9411/5 zo dňa\n02.09.2010 vo veci Danev proti Bulharsku): \"Nemožno ... súhlasiť s argumentáciou ..., že sťažovateľka\nnepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože nemajetková ujma\nvznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah\nso sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam,\nočakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných ...\". S poukazom na uvedený nález\nústavného súdu sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcu, že rozsah nemajetkovej ujmy ani\nnie je možné preukazovať svedeckými výpoveďami. Nakoľko nemajetkovú ujmu, ktorá nenachádza\nsvoj odraz v objektívnej a pozorovateľnej realite, na rozdiel od majetkovej ujmy (skutočnej škody a\nušlého zisku), ktorá je v objektívnej realite pozorovateľná a merateľná (a preto aj dokázateľná), nemožno\ndokazovať svedeckými výpoveďami ani žiadnymi inými dôkazmi. Nemajetkovú ujmu môže určiť iba súd\nvlastnou úvahou na základe objektívnych okolností charakterizujúcich povahu spôsobeného zásahu. S\nuvedeným právnym názorom sa plne stotožňuje aj odvolací súd a v celom rozsahu odkazuje na uvedené\nodseky odôvodnenia súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti\nuplatneného nároku je vecné, logické a prezentované vo vzťahu kritériám ustanovených v § 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z.z..\n24.3. Nezákonné obvinenie je možné charakterizovať ako postup, keď trestné stíhanie konkrétnej osoby,\nvoči ktorej bolo vznesené obvinenie, bolo skončené iným spôsobom ako jej právoplatným odsúdením.\nAko uviedol Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017 „... priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo\ninak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a\nústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe ...“.\n24.4. Najvyšší súd SR vo vzťahu k dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie\nnemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním uviedol, že „... každé trestné\nstíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na\n\njeho výsledok, teda ak je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom\nprípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné ...“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.08.2019 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n2Co/127/2018 zo dňa 16.06.2021).\n24.5. Z uvedeného je tak možné vyvodiť, že nemajetkovú ujmu za nezákonne vedené obvinenie nie je\npotrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné nezákonné obvinenie je determinantom, ktoré\nnemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje a spôsobuje. Dokazovanie by sa tak malo zamerať už iba na\nkonkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Stanovenie konkrétnej sumy je vždy\nv kompetencii konajúceho súdu a posudzuje sa individuálne. Pri rozhodovaní pre ilustráciu je vhodné\npoukázať na rozhodnutia súdov v ktorých právna veta je dostatočne všeobecná a preto použiteľná\nanalogicky aj v iných prípadoch. Práve takéto rozhodnutia súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí\nv odsekoch 71. až 77. napadnutého rozhodnutia uviedol a vlastnou právnou úvahou odôvodnil ich\naplikáciu pre toto konanie.\n24.6. Súd prvej inštancie nemajetkovú ujmu vo výške 9.000,- eur považoval za primeranú a spravodlivú\naj s poukazom na zákonom stanovenú maximálnu výšku nemajetkovej ujmy v synergii so zákonom č.\n215/2006 Z.z. uvedenú v odseku 74. napadnutého rozhodnutia. Tiež zohľadnil skutočnosť, že žalobca\nbol stíhaný na slobode, povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť obvinenia od ktorých sa\nodvíja intenzita s akou je poškodený negatívne vnímaný okolím. Rovnako zohľadnil hrozbu a potenciálny\nrozsah trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na strane poškodeného, ako aj\nokolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi a dôvody oslobodenia\nspod obžaloby (nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý bol žalobca stíhaný), čo bolo možné až na\nzáklade vyhodnotenia jednotlivých dôkazov v trestnom konaní.\n24.7. Odvolací súd už len zdôrazňuje, že v prípade trestného konania, ktoré sa skončilo inak než\nprávoplatným odsúdením, môže ujma vzniknúť už len v dôsledku samotného vedenia trestného\nkonania. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhanej osoby, na ktorú\nsa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už\nsamotná okolnosť trestného stíhania je pre každého obvineného záťažou. Náhrada nemajetkovej ujmy\nv podstate predstavuje poskytnutie „spravodlivého zadosťučinenia“ v podobe peňažnej náhrady za\nutrpenú nemajetkovú (morálnu) ujmu, ktorá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej\ncti, dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia napr. v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu\nodňatia slobody a pod..\n24.8. Priznanú nemajetkovú ujmu vo výške 9.000,- eur považuje odvolací súd za primeranú a\nspravodlivú, zodpovedajúcu predstave slušnosti aj s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia\nobetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnejšiemu zásahu do zdravia, či života,\npričom v tomto prípade ide o odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo však\nvo svojich konzekvenciách nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či dokonca stratu života\nako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana. Súd prvej inštancie v\ntomto kontexte svoje rozhodnutie relevantne a vyčerpávajúco odôvodnil v odseku 74. napadnutého\nrozhodnutia.\n24.9. Na tomto mieste odvolací súd, riadiac sa zásadou, že výška priznaného peňažného zadosťučinenia\nv obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci,\nvychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, v ktorom ústavný súd\nodkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 zo dňa 11.01.2012,\nuverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012,\npod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedenú komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu\npre ľudské práva a súdov iných európskych štátov, v zmysle ktorých, súdy nepovažujú za neprimerané\nodškodnenie za väzbu vo výške 1.000,- eur za jeden mesiac trvania a nemožno považovať odškodnenie\nza zostávajúcich 52 mesiacov trestného stíhania sumou 620,- eur za jeden mesiac trvania trestného\nstíhania za neadekvátne. V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatoval, že stanoviť presnou sumou\nvýšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania pre\nvšetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať\nvždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je\nmožné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre\nľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak\nmusí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám\nspravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto\nrozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. Z uvedeného rozhodnutia možno\n\ntiež vyvodiť, že ústavný súd v predmetnom náleze jednoznačne diferencuje odškodnenie nemajetkovej\nujmy za väzobné a neväzobné trestné stíhanie.\n24.10. V preskúmavanej veci trestné stíhanie žalobcu trvalo (neväzobne) 5 rokov a 10 mesiacov (takmer\n6 rokov), pričom súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur (čo možno\nprepočítať ako 125,- eur za jeden mesiac, čo za 1 rok činí 1.500,- eur a za šesť rokov 9.000,- eur). S\nodkazom na vyššie uvedené, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie\nodôvodnil aj komparáciou súdnej praxe a judikatúry, považuje priznanú nemajetkovú ujmu za adekvátnu\na primeranú, nevymykajúcu sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti i s odkazom na § 17\nods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa\nktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám\npoškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z..\nAj túto skutočnosť súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v odseku 74. zohľadnil a aj\nodôvodnil.\n24.11. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom\nkonaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je svojou povahou právom\nústavnoprávnym.\n24.12. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným\npostupom.\n24.13. Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), každý má právo na\nnáhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu\nverejnej správy alebo nesprávny úradný postup.\n24.14. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je\nskončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl.\n46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale aj vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho\nštátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich\norgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány\nčinné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom\nkonaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna\n2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007).\n24.15. Právom a povinnosťou štátu je zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo\nspáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho\nvyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže\nako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva.\nAk má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať\ngarancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky\núkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04\nzo dňa 31.03.2005).\n25. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, odvolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument\nstrany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na\ntento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku,\nGeorgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v odvolacom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru odvolacieho súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné\nalebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom\npreskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n26. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že obsah odvolania podaného žalovaným nebol spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích\ndôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce\nskutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali\nsprávnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených\n\ndôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny\npotvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).\n27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.\n1 CSP)\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde. (§ 427 ods. 2 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/9/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:2f4cd0a2-4968-4f78-a350-399924160937", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1"}, {"guid": "9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/80/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/80/2019 z 7. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37"}, {"guid": "54650e3f-6af9-4242-9e3a-1c1d2dc81342:7ad5418e-c197-477e-970e-9bcdc8524736", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7515207866.1", "spisova_znacka": "2Co/127/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/127/2018 z 24. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-10-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7515207866.1"}], "citovane_v": []}