{"guid": "e6a8c4f9-9c90-4c67-aa3c-965b75919e4e:cc7ac66a-7ccc-44bd-9805-104974f0da28", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1", "spisova_znacka": "5Co/12/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/12/2025 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 5Co/12/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1", "identifikacne_cislo": "1122200904", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc7ac66a-7ccc-44bd-9805-104974f0da28", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Co/12/2025\n1122200904\n26. 05. 2026\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2026:1122200904.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu\nJUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: Z. Č., H.. XX.XX.XXXX, R. S. M.\nXXX, M., pr. zast. SODOMA VULGAN, spol. s.r.o. so sídlom Kominárska 2,4 Bratislava, proti žalovanej:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova\n2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 12.000,- Eur spôsobenej\nporušením práva Únie, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.\nseptembra 2024 č.k. B1-7C/3/2022-242 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov\nI. a III. p o t v r d z u j e .\nŽalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1/ Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.09.2024, č.k. B1-7C/3/2022-242 uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), vo zvyšku\nžalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy (výrok III.).\n2/ Žalobca sa uplatnenou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 12.000,- Eur a náhrady\ntrov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je na základe služobného pomeru príslušníkom Hasičského a\nzáchranného zboru. Tri roky pred dňom podania žaloby nebol zaradený mimo činnosť štátnej služby.\nSlužobný čas je uňho dlhodobo rozvrhovaný tak, že žalobca vykonáva prácu v 16,5 hodinových\nzmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby v rozsahu 7,5\nhodiny. Po pracovnej zmene nasledujú dva celé dni pracovného voľna, čo znamená, že trávi na\npracovisku 24 hodín v plnej pripravenosti vyraziť na zásah do jednej minúty. Týmto rozvrhovaním\nslužobného času došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva Únie, pretože došlo k porušovaniu\na prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní\nstanoveného na 48 hodín týždenne. Odpracoval tak 56 hodín týždenne, t. j. za tri roky pred podaním\nžaloby ide o 1252 hodín, ktoré odpracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.\nV rozpore s právom Únie je podľa žalobcu služobná pohotovosť nezapočítaná do služobného času.\nProtiprávnym postupom žalovanej žalobca utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho\nsúkromného a rodinného života v podobe straty času, ktorý mohol venovať svojej manželke, deťom,\npriateľom, ktorý by potreboval pri výkone obzvlášť psychicky a fyzicky náročného povolania. Uvedené\nmalo viesť k rozpadu jeho manželstva.\n3/ Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala o jej zamietnutie. Uviedla, že je potrebné zohľadniť\nvýpočet za tri roky pred podaním žaloby, lebo právo žalobcu je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje.\nSlužobný úrad, ktorý navrhuje služobný plán, ako aj pohotovosť najmenej tri dni vopred sa riadi\nzákonom č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení\n\núčinnom do 31.10.2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), nariadeniami ministerstva a internými\npredpismi. Priemerný čas žalobcu dosahoval 47,84 hodín týždenne. Žalovaná preto žiadala zvážiť\nvýpočet skutočného týždenného priemerného služobného času po zohľadnení dovolenky, dodatkovej\ndovolenky, rekondičných pobytov a voľna z kolektívnej zmluvy pre skutočné zistenie výkonu štátnej\nslužby. Namietala, že na vec sa nevzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04.\nnovembra 2004 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v platnom znení (ďalej len\n„smernica 2003/88“ alebo „Smernica“), pretože to vylučuje čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl.\n2 ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a\nochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení (ďalej len „smernica 89/391“). Zároveň namietla\nvecnú legitimáciu. Nesprávne transponovanie smernice môže žalobou napadnúť len Európska komisia.\nŽalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát. Vo vzťahu k transponovaniu smernice 2003/88 uviedla, že\ntá bola transponovaná správne, a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona\nč. 315/2001 Z.z. Zároveň poukázala na možnosť priaznivejších podmienok v kolektívnych zmluvách, k\nčomu aj došlo. Smernica umožňuje štátu stanoviť aj dlhšie referenčné obdobie ako 6 mesiacov, čo štát\nvyužil. Ďalej argumentovala tým, že transponovanie nemuselo byť vykonané len do jedného ustanovenia\nprávneho predpisu a žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu. Svoj nárok stanovil nejasne bez\npredchádzajúceho oznámenia zamestnávateľovi. Ak by zamestnávateľ vedel, že žalobca pociťuje ujmu,\nzamedzil by to. Žalobca si preto nesplnil povinnosť zamedziť rozsahu škody a akceptoval podmienky\nvýkonu práce. Tiež by sa podľa jej názoru malo zohľadniť, že dotknutých referenčných období sa dotýka\naj pandémia Covid-19. Žalobca ďalej nepreukázal ani vznik ani výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Na\nzáklade uvedeného žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.\n4/ Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba dôvodná je a priznal\nžalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Únie vo výške 4.000,Eur. Vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie po právnej stránke zdôvodnil\nustanoveniami § 2, § 68, § 69 ods. 3 písm. a), § 85 ods. 1, § 86, § 97 ods. 1, § 193 zákona č. 315/2001\nZ.z., § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákonník práce“), § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15\nods. 1, § 16 ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2023 (ďalej len „zákon č.\n514/2003 Z.z.“), § 3 Civilného sporového poriadku, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992\nZb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie, čl. 31 Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 3, čl. 6, čl. 16 písm. b),\nčl. 17 ods. 2 a ods. 3 písm. c), čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 23 smernice 2003/88 a čl. 2\nods. 1 a 2 smernice 89/391 a po vecnej stránke nasledovne.\n5/Podstatou sporu bol nárok žalobcu zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva\nÚnie, ktoré je mu pripísateľné a je súčasťou systému Zakladajúcich zmlúv, na ktorých je Únia založená.\nTieto zmluvy sú súčasťou slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Právomoc\nsúdu bola daná, pretože išlo o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. A keďže išlo o\nsúkromnoprávny spor, jeho prejednanie patrí v zmysle § 3 Civilného sporového poriadku do právomoci\ncivilného súdnictva. Pasívna vecná legitimácia žalovanej bola daná, keďže je povinnosťou štátu správne\ntransponovať smernicu a v prípade porušenie jeho povinnosti nesie zodpovednosť za škodu. Keďže\nnešlo o žalobu podľa čl. 265 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nebol dôvod pre zastavenie\nkonania tak, ako žiadala žalovaná.\n5.1/ Hmotnoprávne podmienky nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva\nÚnie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu\npripísateľné, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že (a)\ncieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že (b) porušenie je dostatočne\nzávažné a napokon, že (c) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha\nštátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (napr. rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur\nSA, C-46/93 a C- 48/93, EU:C:1996:79, bod 51). Slovenská právna úprava pritom neobsahuje úpravu\nvymáhania nárokov titulom náhrady škody spôsobenej štátom porušením práva Únie. Preto súd prvej\ninštancie zohľadnil podmienky tzv. národnej procesnej autonómie. Pokiaľ žalobca preukáže splnenie\npodmienok vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, štát musí napraviť následky spôsobenej škody\npodľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. V záujme učiniť zadosť\n\nzásade ekvivalencie, preto súd prvej inštancie na vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. Síce žalobca\nnepreukázal, že by pred podaním žaloby, v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., predbežne\nprerokoval svoj nárok, tak vzhľadom na uplynutie času od podania žaloby do rozhodnutia súdu (viac\nako 6 mesiacov), ktorý na prerokovanie predpisuje citované ustanovenie a stanovisko žalovanej, ktorá\nodmietla plniť, možno považovať nárok za predbežne prerokovaný.\n5.2/ Súd prvej inštancie následne skúmal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu. Prvú\npodmienku týkajúcu sa preukázania, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať\njednotlivcovi práva, mal za splnenú. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 priznáva jednotlivcom\npráva a má priamy účinok. Preto sa žalobca mohol dovolávať takéhoto ustanovenia priamo proti\nžalovanej. Druhá podmienka, a to vo forme dostatočne závažného porušenia normy bola rovnako\nsplnená. Žalobca v žalobe uviedol, že obdobie porušenia trvalo tri roky pred podaním žaloby a toto\nporušenie trvalo aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Poukázal a rozhodnutie Súdneho dvora\nz 25. novembra 2010, Gunter FuB, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 58, v ktorom bolo konštatované, že\nnedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je\nzjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí byť považované za dostatočne závažné porušenie\npráva Únie. Tretia podmienka spočívajúca v príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou bola rovnako\nsplnená. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka žalovanej, že sa smernica 2003/88 nevzťahuje\nna hasičov je nedôvodná. Z čl. 1 ods. 3 Smernice totiž vyplýva, že sa vzťahuje na všetky odvetvia či\nverejné alebo súkromné, ktoré sú vymedzené v čl. 2 smernice 89/391. Žalobca ako hasič spadá pod\nrámec pojmu pracovník tak ako ho chápe smernica 2003/88. Ďalej uzavrel, že neboli preukázané ani\nžiadne výnimočné okolnosti u žalobcu, ktoré by založili výnimku uvedené v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku\nSmernice 89/391.\n5.3./ Žalovaná v ustanovení § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v spojení s § 85 ods. 9 Zákonníka práce\nlegislatívne upravila, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane práce nadčas\nnesmie prekročiť 48 hodín. Tým učinila žalovaná zadosť povinnosti vyplývajúcej z čl. 23 smernice\n2003/88 v spojení s čl. 6 písm. a) a b) smernice 2003/88 prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\ntoho, že (a) týždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane nadčasov je obmedzený zákonom a\nsúčasne, že (b) tento služobný čas pre každé referenčné obdobie vrátane nadčasov neprekročí 48\nhodín. Určenie maximálneho služobného času môže byť v rámci transpozície obsiahnuté aj vo viacerých\nvnútroštátnych legislatívnych aktoch. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 predpokladá, že\ndodržanie priemerného pracovného času sa posudzuje pre každé obdobie siedmich dní. Toto tzv.\nreferenčné obdobie môže byť predĺžené pri uplatnení výnimky, ktorú štátu umožňujú zaviesť ustanovenia\nčl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88. Žalovaná zaviedla rozvrhovanie služobného času príslušníkov na\nobdobie šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie toto ustanovenie posúdil za legislatívne vymedzenie\nreferenčného obdobia v trvaní šesť mesiacov, čiže ide o výnimku, ktorú umožňuje smernica 2003/88 a\nktorú žalovaná zakotvila v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže žalovaná dotknuté ustanovenie smernice do svojej legislatívy implementovala správne a neporušila z\ntohto hľadiska právo Únie. Pochybenie však zistil pri nezaistení plného uplatňovania smernice po prijatí\nlegislatívnych opatrení na jej prijatie. Zamýšľaný výsledok smernice nebol dosiahnutý a nebolo učinené\nzadosť požiadavke v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Z dokazovania mal za preukázané, že žalobca v\nobdobí od 1. januára 2020 do 31. januára 2022 mal odpracovať viac než 48 hodín priemerne týždenne\nza ktorékoľvek zo šesťmesačných období, ktoré čo i len z časti na toto obdobie spadá. Hodnota pritom\noscilovala od 48,20 do 55,92 hodín za týždeň, čo nezodpovedá limitu danému smernicou. V následnom\nobdobí dokonca došlo k porušeniu limitu vo väčšom rozsahu. Pod pojem služobný čas podľa § 85\nods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je potrebné z hľadiska čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88 zahrnúť aj čas\npracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas služobného dňa. Ak teda žalobca\nslúžil od 7:00 ráno do 7:00 nasledujúceho dňa, bolo potrebných celých 24 hodín takto odslúženého\nčasu považovať za pracovný čas v zmysle čl. 2 ods. 11 smernice so všetkými právnymi dôsledkami.\nŽalobca sa musel počas služobnej pohotovosti zdržiavať na pracovisku, prípadne bol v odpočivárni\na mal uložené obmedzenia. Nemohol sa venovať vlastným záujmom a slobodne nakladať so svojim\nčasom. Na námietku žalovanej o potrebe vychádzať zo skutočne vykonanej štátnej služby a nie plánu\nslužieb súd prvej inštancie uviedol, že odpracovaný služobný čas posudzoval po právnej stránke a s\nnámietkou žalovanej sa nestotožnil. Ďalej uviedol, že žalovaná neimplementovala do zákona č. 315/2001\nZ.z. pravidlo z čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky priznané\nv súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.\nNaopak vyslovene zaviedla pravidlo, že ako výkon štátnej služby sa posudzujú aj okolnosti vymenované\n\nv ustanovení § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., a preto sa nemôže dovolávať znenia smernice proti\nsvojim občanom. Žalovaná porušila povinnosť podľa čl. 23 Smernice 2003/88 tým, že nezaistila jej plné\nuplatňovanie.\n5.4/ Plánovanie služobných činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., ku ktorému došlo (ako\nbolo preukázané) v období od 1. januára 2020 do 31. januára 2022 a aj v období po podaní žaloby nad\nrámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov žalobcu bolo potrebné považovať\nza nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý je potrebné\nna danú vec použiť podporne. Pre potreby dosiahnutia effet utile uplatnil na vec extenzívny výklad\nustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a podradil pod úradný postup orgánov verejnej moci o\npovinnostiach aj činnosť služobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001\nZ.z. Ak žalobca na základe interných služobných nariadení, rozkazov, príkazov a pokynov v období od\n01. januára 2020 do 31. januára 2022 a aj v období po podaní žaloby musel odpracovať za jednotlivé\nreferenčné obdobia 6 mesiacov služobný čas prekračujúci v priemere 48 hodín, dopustila sa žalovaná\nnesprávneho úradného postupu podľa § 2 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.\n5.5/ Vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu, súd prvej inštancie uviedol, že\nuvedené bolo preukázané. Žalobca preukázal, že dochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného\npracovného času upraveného v čl. 6 písm. b) smernice, čo samo o sebe spôsobilo ujmu, keďže\nznamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia (rozsudok zo 14. októbra 2010, Gunter FuB,\nC-243/09, EU:C:2010:60, bod 54). Za mesiac odpracuje 240 hodín služby v 10 službách po 24 hodín.\nZaraďovanie do zmien, kedy musí suplovať aj výpadky kolegov a poddimenzovanosť zboru spôsobila, že\nžalobca musel vykonávať ďalšie služby, čo ho vo výsledku pripravilo o odpočinok a možnosť adekvátnej\nregenerácie. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. iba samotné konštatovanie porušenia práva\nv danom prípade by nebolo dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že ujma, ktorá mu bola\nspôsobená trvá dlhšie obdobie a že porušenia sa dopustila žalovaná vo forme závažného porušenia,\nktorá sa napriek tejto situácii k nárokom žalobcu postavila úplne odmietavo. Z uvedeného dôvodu bolo\npotrebné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch.\n5.6/ Za primeranú výšku nemajetkovej ujmy stanovil sumu 4.000,- Eur vychádzajúc z posúdenia\nviacerých faktorov, ako napríklad, že žalovaná sa protiprávneho konania dopúšťala dlhodobo, mala vo\nvlastnej dispozícii možnosť vykonať príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa pri plánovaní\nslužieb podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. zabezpečila správna aplikácia smernice v praxi. Súd\nprvej inštancie zohľadnil aj, že nešlo o zásah do života žalobcu, preto výška nemajetkovej ujmy musí\nbyť nižšia ako obvykle poskytované náhrady pri porušení práva na ochranu osobnosti pri smrteľných\nzásahoch. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy primeranosť náhrady korelujúcu so sumami\npriznávanými Súdnym dvorom. Bol názoru, že žalované nároky nemožno zamieňať so mzdovými\nnárokmi. Vzhľadom na všetky uvedené faktory dospel k záveru o primeranosti sumy vo výške 4.000,Eur, ktorú aj žalobcovi priznal a vo zvyšku žalobu zamietol.\n5.7/ O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 Civilného sporového poriadku. Keďže\nvýška plnenia závisela od úvahy súdu, žalobca preukázaním existencie základu nároku splnil podmienky\npre konštatovanie plného procesného úspechu (I. ÚS 56/2017). Žalobca preukázal, že do jeho práva\nbolo zasiahnuté, čo je základné pre rozhodnutie. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (nález III.\nÚS 475/2018, č. 13/2021). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100% z výšky súdom priznanej.\n6/ V rozsahu výrokov I. a III. Včas podaným odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie\nžalovaná, a to z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného\nsporového poriadku. Žalovaná považovala rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny, dostatočne\nneodôvodnený a nepresvedčivý. Pre preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné uviesť\ntaké ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou a taktiež preukázať, že\npracovný čas skutočne prekračoval 48 hodín za rozhodné obdobie. Ďalej poukázala na rozdiel medzi\nSlovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi\na na rozdiel medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. V prípade, ak sa žalobca domnieval,\nže Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel\npreukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Uvedené bolo možné\nkonštatovať až po porovnaní znení zákona č. 315/2001 Z.z. pred účinnosťou a po účinnosti (t.j. prebratí)\n\nSmernice 2003/88/ES. Zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Žalovaná sa v tomto smere\ndomnievala, že táto skutočnosť ešte neznamená nesprávne transponovanie smernice. Inou situáciou\nje nesprávna aplikácia smernice. Aj správne prebratá smernica môže byť nesprávne aplikovaná.\nSlovenská republika, pri preberaní smernice de facto neporušila žiadne predpisy, a preto pri absencii\nprotiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, čo súd prvej inštancie opomenul. Slovenská\nrepublika nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah\nžalobcu u jeho zamestnávateľa. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody, sa musí rozlišovať medzi\ndvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra). Ak súd prvej inštancie\nkonštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť\nnesúvisela so zodpovednosťou žalovanej za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. S ohľadom na uvedené žalovaná namietla svoju pasívnu vecnú legitimáciu a mala\nza to, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia.\n6.1/ Žalovaná videla pochybenie aj v subsumovaní skutkového stavu pod nesprávnu právnu normu.\nPodľa jej názoru nemal byť použitý zákon č. 514/2003 Z.z., poukázala na uznesenie Krajského súdu\nv Banskej Bystrici zo dňa 30.05.2024, ako aj na skutočnosť, že žiadna z procesných strán nenavrhla\nuplatnenie jednotlivých ustanovení daného právneho predpisu na vec.\n6.2/ Nesprávne právne posúdenie videla aj vo vzťahu k otázke rozvrhovania času žalobcu nad povolený\nlimit 48 hodín. Žalobcom predložený prepočet fondu pracovného času striktne pre každý týždeň je\nzavádzajúci, nesprávny, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou. Nezahŕňa aj hodiny odpočinku\nv zmysle č. 2 ods. 2 Smernice z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. Fond pracovného času\nsa využíva na vytvorenie výplatných pások a zahŕňa všetky druhy plateného voľna. Nemožno ho však\nzamieňať s pracovným časom podľa čl. 2 ods. 1 Smernice. K ustanoveniu § 97 zákona č. 315/2001\nZ.z. ďalej uviedla, že z predmetného ustanovenia nikdy nevyplývalo, že by sa tam uvedené časy\npovažovali za pracovný, respektíve služobný čas. Zo žiadnej časti prechodného ustanovenia nevyplýva,\nže by dovolenka alebo iné platené služobné voľno bolo služobným časom. V prípade, ak by tieto časy\nneboli uvedené v tzv. plachte služieb, ktorú predložil žalobca, tak by žalobcovi nebola vyplatená mzda,\nktorá mu zákonne prináleží. Ďalej poukázala na vymedzenie pojmov maximálny týždenný priemerný\npracovný čas, maximálny týždenný čas a priemerný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Zopakovala, že\nsmernica nepredpokladá doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov a keďže žiadne\nustanovenie zákona jej neodporuje, bola transponovaná správne. V prípade, ak súd prvej inštancie\nsa nestotožnil s jej argumentáciou, poukázala na odsek 15 preambuly smernice, ktorý poukazuje\nna potrebu a nie možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Táto potreba je ďalej definovaná v čl.\n17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je\npotrebné sa odchýliť od čl. 16 (4- mesačné referenčné obdobie), čím v čl. 19. rozširuje referenčné\nobdobie až na 6 mesiacov. Zároveň ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto obdobie až na 12\nmesiacov. V zmysle uvedeného potom, pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny\ntýždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48\nhodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Aj v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom Hasičského a\nzáchranného zboru do obdobia 6 mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola\nzabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia,\nkurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov. Výklad\nrozvrhovania služieb, ktorý predložil žalobca, nemá žiadnu právnu oporu v ktoromkoľvek prameni práva,\nči už v smernici alebo v zákone. Na podporu svojich tvrdení o neporušení žiadnej povinnosti vyplývajúcej\nz platnej právnej úpravy, poukázala aj na rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. 77C/17/2023-88 zo\ndňa 12.09.2024.\n6.3/ Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uviedla, že aj podľa Súdneho dvora nemusí jednoznačný\nrozpor s právom EÚ automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava\nospravedlnená napr. všeobecným záujmom. Poukázala aj na čl. 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje\nčlenským štátom odchýliť sa od uplatňovania článku 6. Žalovaná mala ďalej za to, že žalobca\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Škodu stanovil veľmi\nnejasne. S poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora zdôraznila, že poškodená osoba mala prejaviť\nprimeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, čo však žalobca do dnešného dňa\nnevykonal. Zamestnávateľovi neoznámil, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že pociťuje\nvýraznú ujmu. Zopakovala, že pre priznanie náhrady škody bolo potrebné preukázať, že dochádzalo k\n\nporušeniu práva žalobcu nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Výpočet žalobcu nemožno\npovažovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. žalovaná mala za to,\nže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá by mu\nmala byť priznaná.\n6.4/ Zároveň namietla, že právny nárok žalobcu bolo potrebné subsumovať pod ustanovenia\nObčianskeho zákonníka. Nemajetková ujma, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi, je čo do svojej\nvýšky neprimeraná, keďže sa dá porovnať s výškami náhrad pre obete trestných činov. Poukázala na\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej výška nemajetkovej ujmy musí vychádzať z\ndôkazov preukazujúcich jej výšku a musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme. Pri určení výšky sa musí\nzohľadniť aj výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam\nnásilných činov. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi\nobdobnú problematiku. Nemôže ísť o nepreskúmateľnú úvahu súdu. Žalovaná namietla, že žalobca\nnepreukázal zásah do súkromného a rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej\nsúvislosti s výkonom povolania. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom v zmysle § 13\nods. 1 Občianskeho zákonníka len sekundárnou kompenzáciou, ak by iná náprava nebola (vôbec)\nmožná. Keďže žalobca nijakým spôsobom nepreukázal zásah do jeho osobnostnej sféry, nebol splnený\npredpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Namietla pritom aj nepreukázanie priamej príčinnej súvislosti\nmedzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súd prvej inštancie\nnevysvetlením, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, odňal žalovanej právo na spravodlivé\nsúdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru.\n6.5/ V závere namietla aj výrok o trovách konania, ktorý považovala za výsledok nesprávneho právneho\nposúdenia. Na základe všetkého vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v\nnapadnutej časti tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a žalovanej prizná nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100%.\n7/ K odvolaniu žalovanej využil možnosť vyjadriť sa žalobca, ktorý označil argumentáciu žalovanej\nza nesprávnu. Podľa jeho názoru bolo odvolanie žalovanej len formálne, pretože žalovaná nerozvíja\nzákonné odvolacie dôvody v dostatočnej miere. Čo sa týka odvolacieho dôvody podľa ustanovenia §\n365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, neuviedla žiadne skutkové tvrdenia o akýchkoľvek\npochybeniach súdu, ktoré by koncipovali tento odvolací dôvod. Žalobca o žiadnej vade konania ani\nnevie. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii týkajúcej sa zamieňania označenia Slovenská republika\na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj pojmov prebratie a aplikácia smernice uviedol, že\nnemožno hovoriť o dvoch izolovaných pojmoch, keďže spolu tvoria správnu a úplnú transpozíciu\nsmernice, ako to aj vyplýva z odôvodnenia rozsudku a tiež judikatúry Súdneho dvora. Žalobca\nďalej uviedol, že vo svojich vyjadreniach vyčerpávajúco uviedol viaceré analýzy, na základe ktorých\ndospel k svojmu záveru, vrátane porovnávania jednotlivých znení právnych predpisov. Nesúhlasil\ns argumentáciou žalovanej, že nebolo potrebné skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia\nsmernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, Súdny dvor im\nuznáva priamy účinok len s cieľom chrániť práva jednotlivcov. Žalovaná nemôže argumentovať priamou\naplikáciou smernice proti žalobcovi, keďže jej to neprináleží (rozsudok Ratti vo veci 148/78). Ďalej\nuviedol, že v žalobe namietal nielen nesprávne prebratie, ale aj nesprávnu aplikáciu. Uvedené potvrdil\naj pri svojom výsluchu. Argumentáciu žalovanej o nerozlišovaní medzi subjektmi a zamestnávateľom\nžalobcu považuje za účelové. Žalobca pracuje v štátnej službe, je podriadený ministrovi vnútra a koná\nna základe pokynov, nariadení, rozkazov a príkazov tak, že sa mu služobná pohotovosť nezapočítava do\nslužobného času, čo nerozporovala ani žalovaná. Pravidelne pracuje nad maximálny limit. K námietke\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie sa pridržal svojich doterajších tvrdení. K námietke voči aplikácii\nzákona č. 514/2003 Z.z., uviedol, že z argumentácie žalovanej nie je možné vydedukovať, ako malo\nuvedené vplyv na rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia\nuviedol, že bude posudzovať vec aj podľa predmetného zákona, čo žalovaná nenamietala. Vo vzťahu\nk nesprávnemu skutkovému zisteniu, koľko hodín nad 48 hodinový limit žalobca odpracoval uviedol,\nže žalovaná účinne nepoprela jeho skutkové tvrdenia a predložené dôkazy. Uviedla len všeobecný\nvýpočet služobného času bližšie neurčeného hasiča. Neuviedla, čo podľa jej názoru znamená „skutočne\nodpracovaný čas“, na ktorý sa odvolávala. Uvedený pojem nemá ani žiadnu legálnu definíciu a\n\nnepoužívajú ho právne predpisy. Jej argumentácia o nemožnosti vychádzania z výplatných pások nebola\npodopretá žiadnym dôkazom, z čoho by sa malo vychádzať. K rozhodnutiam súdov prvej inštancie,\nktoré žalovaná uvádzala v odvolaní uviedol, že nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších\nsúdnych autorít. K výkladu ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. uviedol, že žalovaná sa snaží\ndotvárať znenie zákona, čo jej však neprináleží a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie. K\nvymedzeniu pojmov maximálny týždenný priemerný pracovný čas, maximálny týždenný pracovný čas\na priemerný čas uviedol, že nevie o aký odvolací dôvod má ísť, keď súd prvej inštancie vyhovel\nargumentácii žalovanej. K námietke žalovanej o neosvedčení vzniku nároku na náhradu ujmy uviedol, že\nžalobca uvedené preukázal dostatočným spôsobom. Súd prvej inštancie sa s podmienkami pre priznanie\nnároku vysporiadal v odôvodnení a na základe ich splnenia priznal žalobcovi nárok. K argumentu,\nže nie je potrebné automaticky zakladať vznik zodpovednosti v prípade rozporu s právom EÚ, pokiaľ\nje vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom uviedol, že žalovaná žiadnym\nospravedlniteľným všeobecným záujmom uvedený rozpor neospravedlnila. Za všeobecný záujem\nnemožno považovať poddimenzovanie zboru. K žalobcovej nevyvinutej snahe na odvrátenie škody\nalebo obmedzenie jej rozsahu uviedol, že sa s argumentmi nestotožňuje a odkázal na odôvodnenie súdu\nprvej inštancie. K namietanej výške priznanej ujmy uviedol, že súd vychádzal zo skutkových okolností\nžalobcu a svoj postup dostatočne zdôvodnil. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovanej, že mal\npreukázať, akú inú činnosť chcel vykonávať v čase nočnej služobnej pohotovosti. Zopakoval svoj režim, v\nakom fungoval pri výkone štátnej služby. Odmietol zľahčovanie žalovanej ako aj jej ďalšiu argumentáciu.\nVýrok o trovách konania považoval za vecne a právne správny. V závere navrhol napadnutý rozsudok\npotvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n8/ V odvolacej replike žalovaná odkázala na svoju argumentáciu z odvolania a navrhla zmenu\nnapadnutého rozsudku tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu v celom\nrozsahu zamieta a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n9/ Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného\nsúdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani dokazovanie znova zopakovať (§ 379\na § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania\na dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov I. a III. je vecne\nsprávny, a preto ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.\n10/ Predmetom súdneho sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku\nporušenia práva Únie. Tento spor je nepochybne sporom súkromnoprávnym, ktorý podľa ustanovenia\n§ 3 Civilného sporového poriadku prejednávajú a rozhodujú vnútroštátne súdy. Uvedené vyplýva aj z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Gunter\nFuB c/a Stadtt Halle). Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a\nštátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj\npovinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej\núnie respektíve jeho nerešpektovaním a zároveň aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla.\n11/ Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,- Eur, z dôvodu,\nže zo strany žalovanej došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponovala (respektíve v časti\nnetransponovala) Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003. Uviedol,\nže je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a jeho služobný čas sa rozvrhuje na 16 hodinové\nzmeny, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v rozsahu 8 hodín. Výkon služobnej pohotovosti je\nrozdelený na aktívnu a neaktívnu časť, pričom služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín\na v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení služobná pohotovosť na prácu\nnadčas. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, z\ntohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu do jednej minúty. Napriek\nuvedenému sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času; z takto\nvykazovaného fondu pracovného času, ktorý nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa\npotom javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore\nso skutočnosťou.\n12/ Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-Eur, pričom\nvo zvyšku žalobu zamietol. Dospel k záveru, že žalovaná predmetnú Smernicu transponovala síce\nsprávne, a teda z tohto hľadiska neporušila právo Únie, to však neplatí o následných opatreniach k\nriadnemu vykonaniu smernice, ktoré sú členské štáty povinné prijať. Keďže žalovaná neučinila zadosť\nsvojej povinnosti uviesť smernicu do praxe, konštatoval zo strany žalovanej porušenie práva Únie ako\njednej z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody.\n\n13/ Žalovaná v odvolaní namietla nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, nedostatok pasívnej\nvecnej legitimácie ako aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Pri riešení nastolenej\nodvolacej argumentácie, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru ako súd\nprvej inštancie, čo sa týka konštatovania porušenia práva Únie zo strany žalovanej, avšak porušenie\npráva Únie nevidel len v nezabezpečení následných opatrení k riadnemu výkonu Smernice 2003/88/ES,\nale už aj v jej samotnej nedostatočnej transpozícii. Článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice predstavuje\npravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý\npracovník, keďže stanovuje minimálnu požiadavku na zistenie bezpečnosti a ochrany zdravia; táto\nukladala členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas vrátane\nnadčasov a pracovnej pohotovosti, od ktorej sa nemožno odchýliť. Po správnom závere súdu prvej\ninštancie o vzťahovaní sa Smernice aj na činnosť hasiča podľa zákona č. 315/2001 Z.z. bolo potrebné\nďalej skúmať, či Smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky\ntak, aby boli minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia zabezpečené aj pre tento okruh\npracovníkov, čo namietal v žalobe žalobca.\n14/ Aj keď formálne zákon č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období do 31.10.2024 vo svojej\nprílohe č. 4 obsahoval v zozname prebratých právne záväzných aktov Európskej únie aj predmetnú\nSmernicu, nemožno konštatovať, že by Smernica bola aj naplno transponovaná do jeho ustanovení. Z\nustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nijakým spôsobom nevyplynulo, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Zákonník práce síce v § 96\nods. 2 uviedol, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava v mieste na pracovisku a je pripravený\nna výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje\nza pracovný čas, ale v zmysle ustanovenia § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. sa predmetné ustanovenie\nZákonníka práce subsidiárne nepoužilo. Zákon č. 315/2001 Z.z. definoval služobný čas ako čas, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahoval legálnu\ndefiníciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného\npomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom\nslužobnej cesty. Úkonmi v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon\nštátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo\npo jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezahrnul do výkonu štátnej služby, práve naopak\nz ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplynulo, že rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej\nslužby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania\nštátnej služby. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a ods. 2 vymedzila pracovný čas ako akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosť. Čas odpočinku je potom akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z judikatúry Súdneho\ndvora vyplynulo, že pojem pracovný čas treba definovať, podľa objektívnych vlastností s odkazom na\nsystém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Smernica\nneumožnila, aby členské štáty si vymedzili tento pojem odlišne. Vzhľadom na vyššie uvedené mal\nodvolací súd za to, že žalovaná nesprávne transponovala Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku\nSlovenskej republiky, keď nezabezpečila jej transpozíciu do všetkých dotknutých právnych predpisov,\ntak aby boli zabezpečené minimálne požiadavky ňou kladené. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej\ninštancie, podľa ktorého žalovaná legislatívnou úpravou priemerného týždenného služobného času\npríslušníka Hasičského a záchranného zboru vrátane práce nadčas nepresahujúcou 48 hodín si splnila\npovinnosti vyplývajúce z článku 23 Smernice. Žalovaná síce zakotvila maximálny limit 48 hodín, ale v\nzákone č. 315/2001 Z.z. neupravila, že do služobného času sa bude zarátavať aj služobná pohotovosť.\nSo správnou transpozíciou by sa dalo súhlasiť len v prípade, ak by všetky predpisy, do ktorých bola\nSmernica premietnutá, zabezpečovali bezpečnosť a ochranu zdravia, ktorú Smernica priniesla pre\nvšetky dotknuté subjekty. Keďže ako bolo vyššie uvedené, zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplynulo, že\nby služobná pohotovosť bola zarátavaná do služobného času a ustanovenie Zákonníka práce (§ 96\nods. 2) upravujúce uvedenú problematiku sa subsidiárne k zákonu č. 315/2001 Z.z. nepoužije, neboli zo\nstrany žalovanej správne transponované ustanovenia Smernice, čo malo za následok nedodržiavanie\n48 hodinového priemerného týždenného pracovného času, keďže služobná pohotovosť do tohto času\nzarátavaná nebola.\n15/ Zároveň odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nerozlišovaní pojmov transpozícia a\naplikácia Smernice a s ňou súvisiacu námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú.\nSkutočnosť, že žalovaná (Slovenská republika) sa priamo nepodieľala na aplikácii Smernice, je bez\nprávneho významu. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že Smernica je nesprávne prebratá\n\ndo právneho poriadku, je zodpovedná aj za jej nesprávnu aplikáciu. Zodpovednosť štátu je objektívnou\nzodpovednosťou, ktorá existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva\nÚnie dopustil, respektíve ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu nahradiť podľa vnútroštátnych\npredpisov. Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\n(žalovanou), v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do ktorého pôsobnosti patrí\noblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor, a preto disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n16/ K námietke žalovanej voči aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd uvádza, že nárok\npoškodeného na náhradu škody porušením práva Únie je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v\nzáväzkoch štátu (žalovanej) voči Európskej únii, nie v zákone č. 514/2003 Z.z. Predmetný zákon možno\nvšak použiť analogicky, keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval\npodmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n30.04.2025, sp. zn. 8Co/15/2025). Súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozsudku, že zákon\nč. 514/2003 Z.z. použil, aby učinil zadosť zásade ekvivalencie a predmetný zákon je najbližší vzťahom,\no ktoré v danej veci ide. Odvolací súd preto námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú.\n17/ K námietke žalovanej týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia rozvrhovania pracovného času\nnad 48 hodín odvolací súd uvádza nasledovné. Z ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,\nže v ňom uvedené časy sa posudzujú ako výkon štátnej služby len pre mzdové účely. Argumentácia\nžalovanej, že nemožno vychádzať z tzv. plachiet služieb sa javí ako účelová. Zároveň sa odvolací súd\nstotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sama žalovaná do zákona č. 315/2001 Z.z.\nneimplementovala pravidlo z čl. 16 písm. b) Smernice, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky\npriznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte\npriemeru neutrálne. Z uvedeného dôvodu sa preto žalovaná nemôže dovolávať niečoho, čo sama\nneimplementovala (tzv. zákaz obráteného vertikálneho účinku smerníc).\n18/ Súdny dvor opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C - 397/01) a\nkonštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení\nzamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník\nvykonáva (rozsudok C - 437/08). Osobitne v prípade príslušníkov hasičského zboru potvrdil, že pracovný\nčas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník\nfyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový\npracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C- 52/04). Žalobca v konaní preukázal, čo\nžalovaná ani nerozporovala, že počas služobnej pohotovosti musí byť v mieste výkonu práce a musí\nbyť svojmu zamestnávateľovi k dispozícii. Uvedenú časť služobnej pohotovosti je potrebné preto zaradiť\ndo služobného času.\n19/ Vo vzťahu k námietke nepreukázania vzniku nároku na náhradu škody sa odvolací súd s\nargumentáciou žalovanej nestotožnil. Súd prvej inštancie sa zaoberal splnením každej hmotnoprávnej\npodmienky pre vznik práva na náhradu škodu. Správne konštatoval porušenie práva Únie, ktoré\npriznáva právo jednotlivcom; správne dospel k záveru, že toto porušenie je dostatočne závažné, pričom\npoukázal aj na relevantnú judikatúru Súdneho dvora, ktorý za závažné porušenie práva Únie označil\nnedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) Smernice počas referenčného obdobia; ako aj\nsprávne konštatoval príčinnú súvislosť medzi porušením práva Únie a vznikom škody. Odvolací súd sa\ns jeho zisteniami (okrem časti týkajúcej sa správnej transpozície Smernice) stotožnil.\n20/ Čo sa týka namietaného neosvedčenia vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu, súd prvej inštancie\nmal z výsluchu žalobcu za preukázané, že k vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu došlo. Zaraďovanie\ndo zmien, kedy musí suplovať výpadky svojich kolegov a poddimenzovanosť zboru spôsobila, že\nžalobca musel vykonávať ďalšie služby, čo vo výsledku ho pripravilo o odpočinok a možnosť adekvátnej\nregenerácie a zasiahlo do jeho bezpečnosti a zdravia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia\ndostatočne vysporiadal aj s posúdením možností a konania žalobcu pre zamedzenie vzniku škody,\nrespektíve obmedzeniu jej rozsahu. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. Rovnako\nsa stotožnil so záverom, že len samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nebude\ndostatočným zadosťučinením a žalobcovi vzhľadom na dlhotrvajúci zásah do jeho práv bolo potrebné\npriznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri stanovení jej výšky vychádzal z judikatúry Súdneho dvora\nako aj z ďalších kritérií (dĺžka zásahu, závažnosť zásahu, možnosť zabráneniu zásahom žalovanou,\npovaha zásahu, primeranosť zadosťučinenia) a dospel k záveru, že spravodlivú výšky nemajetkovej\nujmy predstavuje suma 4.000,- Eur. Vzhľadom na všetky do úvahy brané kritéria sa odvolací súd s jeho\nrozhodnutím stotožnil a nepovažoval ho za ničím vybočujúce z náhrad priznaných v obdobným sporoch.\n21/ K žalovanej namietanému nepoužitiu ustanovení Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie je nárokom\n\nsui generis. Nepoužitie ekvivalentných ustanovení Občianskeho zákonníka na danú vec nespôsobuje\ntakú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie veci. Súd\nprvej inštancie v záujme učinenia zadosť zásade ekvivalencie použil ustanovenia zákona č. 513/2004\nZ.z., k čomu sa odvolací súd vyjadroval bližšie vo svojej skoršej argumentácii.\n22/ Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nnázormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Povinnosťou súdu je vysporiadať sa\ns otázkami, ktoré majú podstatný vplyv na skutkové a právne posúdenie veci (porovnaj napríklad m.m.\nrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej\nrepublike/sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,\nrozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Súd prvej inštancie\nsa s argumentáciou tak žalobcu, ako aj žalovanej dostatočným spôsobom vysporiadal a predstavil\nzrozumiteľné odôvodnenie svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalovanej,\nže jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené.\n23/ Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania, odvolací súd rovnako nezistil zo strany súdu\nprvej inštancie pochybenie. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zásadou procesného úspechu.\nKeďže výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, pre priznanie plného\nprocesného úspechu bolo postačujúce, aby žalobca osvedčil, že základ jeho nároku je dôvodný. Keďže\nv konaní preukázal, že boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za porušenie práva\nÚnie a priznanie náhrady škody, súd prvej inštancie správne konštatoval jeho plný procesný úspech.\nSprávne pritom vychádzal len zo sumy priznanej a nie tej žalovanej.\n24/ Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne\nzistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich\nskutočností (§ 185 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti\nžaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a\nna ich základe dospel k vecne správnemu rozhodnutiu, ktoré aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2\nCivilného sporového poriadku). Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti\nvýrokov potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správne.\n25/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca plne procesne úspešný,\na preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že\no výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n26/ Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\n: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/3/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "5b53f45b-086f-417b-9e34-31998f2bea2b:67ca4812-1070-40f1-9b68-e8f9979c9932", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1", "spisova_znacka": "8Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/15/2025 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1"}], "citovane_v": [{"guid": "2cdf0ef8-104a-49fe-acf6-f3f6da0627ab:a96827e1-f142-4000-8055-83efbcad0c9e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:6124361482.1", "spisova_znacka": "11Co/35/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/35/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:6124361482.1"}, {"guid": "d71f220a-f1fb-4a51-90ea-22c999653593:e086627a-f584-4fd4-83a3-62a2e3b17aec", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:6124376610.1", "spisova_znacka": "11Co/38/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/38/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:6124376610.1"}, {"guid": "efb8919f-894f-4fb7-a1c7-99b5ab72b793:4462de4b-9016-46e5-a247-ec975a925687", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:6124376603.1", "spisova_znacka": "11Co/39/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11Co/39/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:6124376603.1"}, {"guid": "c1de4e46-f946-48dd-95d1-388ddc0251db:4653538f-6852-4c12-87b8-6de9bd1cf4f0", "ecli": "ECLI:SK:OSPD:2025:6124376605.4", "spisova_znacka": "19C/1/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 19C/1/2025 z 9. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2025-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPD:2025:6124376605.4"}]}