Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/38/2024 z 31. 3. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2026, sp. zn. 3CoKR/38/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1121206264.1 Krajský súd Bratislava | 3CoKR/38/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:1121206264.1 | 2026-03-31 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Incidenčné spory Citované ustanovenia: ZKR, zákon č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Ústava, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9641e7ab-cb8f-4e56-93ca-d7697f3ee0ba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1121206264.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 3CoKR/38/2024 1121206264 31. 03. 2026 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2026:1121206264.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Senica, so sídlom: Štefánikova 1408/56, 905 25 Senica, IČO: 00 309 974, proti žalovanému: AUTO GAMES Slovakia, s.r.o., so sídlom: 29. augusta 36/A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 726 435, právne zastúpenému: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom: 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava - Staré mesto, IČO: 35 917 148, o určenie popretej pohľadávky a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 07.12.2023, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti I. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 07.12.2023 o d m i e t a . II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-1Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 07.12.2023 v napadnutom II. výroku a v súvisiacom III. výroku potvrdzuje. III. Krajský súd v Bratislave n e p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, s poukazom na ustanovenia § 32 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 7, ods. 9, ods. 11, ods. 14, ods. 15 a ods. 20, § 28 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoKR“), § 70 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1 písm. p), § 73 ods. 3 zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoHH“), § 93 ods. 2 zákona č. 214/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, čl. 59 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej aj Ústava SR“) a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), výrokom I. zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania v celom rozsahu, výrokom II. určil, že pohľadávka žalobcu v celkovej výške 27.640,80 eur uplatnená prihláškou 1 zo dňa 09.06.2021, zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 8 v konkurze vyhláseným Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 27R/2/2020 na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 36 778 150, so sídlom Janka Kráľa 727, 905 01 Senica, je oprávnená čo do výšky a právneho dôvodu. Zároveň súd prvej inštancie výrokom III. stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08.09.2021 domáhal určenia, že je veriteľom pohľadávok popretých iným veriteľom (žalovaným) v konkurze vedenom na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii. Žalobca si v konkurze prihlásil pohľadávku vo výške 27.640,80 eur z právneho dôvodu neuhradených odvodov z hazardných hier a iných podobných hier podľa ZoHH. Žalobcovi bolo popretie oznámené písomným oznámením zo dňa 11.08.2021. Úpadca bol podľa žalobcu povinný odvádzať odvod ako prevádzkovateľ hazardnej hry podľa § 71 ods. 1 písm. p) ZoHH, ktorý určuje aj jeho výšku. Žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil jeho výšku. Popretie žalovaný zakladá len na domnienke, že ZoHH je v rozpore s Ústavou SR. Povinnosť platiť odvod vyplýva zo zákona, pričom platí tzv. prezumpcia ústavnosti právnych predpisov. Podľa žalobcu popretie nie je založené na žiadnom relevantnom dôvode. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že podľa žalovaného je odvod podľa § 70 - § 73 ZoHH je tento odvod ukladaný v rozpore s čl. 59 Ústavy SR. Výklad ústavy nie je možné rozšíriť na iné verejné dávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky. Je irelevantné, či je iná dávka uložená zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne. Jedinú výnimku tvoria poistné odvody, ktoré predstavujú nástroj na realizáciu povinností štátu vo vzťahu k základným právam, a to zdravotné poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Odvod z prevádzkovania hazardných hier nemožno považovať ani za daň, ani za poplatok. Preto v danej veci bolo potrebné ako prejudiciálnu otázku posúdiť ústavnosť ustanovení § 70 - § 73 ZoHH s čl. 59 Ústavy SR. Žalovaný preto navrhol súdu prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a predložil vec Ústavnému súdu SR. Zároveň uviedol, že prihlásená pohľadávka nie je riadne špecifikovaná, nakoľko nie je zrejmé o odvod za aké obdobie si žalobca uplatňuje a v tomto rozsahu je pohľadávka ako taká nepreskúmateľná. 4. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, nakoľko nie je podľa súdu nevyhnutné posúdenie ústavnosti žalovaným označených zákonných ustanovení prostredníctvom Ústavného súdu SR. Samotný úpadca nikdy nespochybnil nárok žalobcu na zaplatenie sporného odvodu, neinicioval následný súdny prieskum v správnom súdnom konaní a uznal existenciu spornej pohľadávky v prihlásenej výške, keď vypracoval a podal vyúčtovanie paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce zo dňa 28.12.2020. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že je možné očakávať derogačný účinok prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd poukázal tiež na skutočnosť, že úpadca rozhodnutie o uložení povinnosti nenapadol opravným prostriedkom. Žalovaný nepoprel pohľadávku žalobcu aj čo do vymáhateľnosti, ale len čo do právneho dôvodu a výšky. Návrh na prerušenie konania považoval za nehospodárny s tým, že strata účinnosti sporných ustanovení o hazardných hrách by nemala vplyv na dôvodnosť popretia žalobcovej pohľadávky čo do právneho dôvodu a výšky a popretie pohľadávky v danej časti posúdil ako nedôvodné. 5. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že je nepochybné, že sporný odvod bol prijatý zákonom ako to predpokladá čl. 59 Ústavy SR. Predstavuje tak všeobecne záväznú právnu normu, ktorú bol úpadca povinný rešpektovať a odviesť peňažný odvod žalobcovi. Úpadca odvod nezaplatil, čím žalobcovi vznikla pohľadávka, ktorú si riadne prihlásil do konkurzu. Súd poukázal tiež na zákon č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoOO“), ktorý zaväzuje určené regulované subjekty uhrádzať na základe zákona určený odvod v prospech správcu odvodu. Uvedený ZoOO je platnou a účinnou súčasťou právneho poriadku SR viac ako desať rokov a do dňa rozhodnutia súdu nebolo rozhodnuté o jeho neústavnosti. V ZoOO regulované osoby vykonávajú spoločensky prospešnú činnosť a napriek ich prospešnosti sa zákonodarca rozhodol zaťažiť ich povinnosťou uhrádzať osobitný odvod. Súd nevzhliadol žiaden dôvod neústavnosti odvodu z hazardných hier. Poukázal pritom na závažné celospoločenské negatíva hazardu (závislosti, kriminalita, náklady štátu na zdravotnú starostlivosť). 6. V neposlednom rade súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na nedôvodnosť námietky vo vzťahu k žalovaným tvrdenej nepreskúmateľnosti prihlásenej pohľadávky. Z popretia veriteľa zo dňa 09.08.2021 mal súd preukázané, že žalovaný nepreskúmateľnosť pohľadávky nenamietal v popretí. Prieskum súdu je obmedzený len na posúdenie popieracieho prejavu a žalovaný nie je oprávnený uvádzať nové dôvody v incidenčnom konaní. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, podľa súdu nevznikli v konaní žiadne trovy konania, preto ich náhradu nepriznal žiadnej zo strán. 7. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalovaný v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Žalovaný nesúhlasí so závermi súdu, keď má za to, že súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie konania nesprávnym procesným postupom. Žalovaný má za to, že o jeho návrhu malo byť v zmysle § 234 CSP rozhodnuté uznesením a nie rozsudkom. 8. Žalovaný nesúhlasí ani so závermi výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o merite veci, nakoľko žalobcom uplatnený nárok predstavuje odvod ukladaný v rozpore s Ústavou SR. To bol aj dôvod, pre ktorý navrhol prerušenie konania. Nesúlad ZoHH s čl. 59 Ústavy SR zakladal nutnosť prerušenia konania a závery súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú preto nesprávne. Argumentácia súdu prvej inštancie vedúca k zamietnutiu návrhu žalovaného na prerušenie konania nemá oporu v právnom poriadku. Úpadca ako prevádzkovateľ hazardných hier nemal objektívnu možnosť spochybniť nárok žalobcu na odvod, nakoľko povinnosť platiť odvod nie je ukladaná rozhodnutím, ani žiadnym opatrením žalobcu. Povinnosť hradiť odvod je zakotvená priamo v texte zákona. Súdom použitý argument, že úpadca neinicioval súdny prieskum, je bezpredmetný a nemá oporu v zákone. 9. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentáciou súdu o nemožnosti očakávať derogačný účinok prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd sa nedostatočne a najmä nesprávne vysporiadal s potrebou prerušenia konania za účelom posúdenia ústavnosti § 70 - § 73 ZoHH s čl. 59 Ústavy SR, hoci sa jedná o ťažiskový argument obrany žalovaného. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tým, že právny poriadok SR neumožňuje ukladať iné verejné dávky ako dane a poplatky. Odvod z prevádzky hazardných hier však nie je ani daňou, ani poplatkom. Zákonodarcovi nič nebráni v zavedení osobitnej dane z hazardu ako je tomu napr. v prípade tabaku alebo alkoholu. Odvod zavedený ZoHH obchádza čl. 59 Ústavy SR. Daň sa v ekonomickej literatúre definuje ako nenávratná a zákonom určená platba do verejného rozpočtu. Stáva sa súčasťou celkových príjmov verejného rozpočtu. Poplatky sú ekvivalentom za služby poskytnuté verejnou mocou. Preto bolo podľa žalovaného nevyhnutné prerušenie konania a predloženie veci na Ústavný súd SR. Odvod z hazardných hier ako skrytá forma dane nemá v právnom poriadku SR obdobu. 10. Podľa žalovaného neobstojí ani porovnanie súdu prvej inštancie so ZoOO a takáto argumentácia súdu svedčí skôr o zaujatosti súdu a predsudkoch vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardných hier. Záver súdu o notoriete v súvislosti s negatívami hazardných hier nemá žiadnu právnu relevanciu a je prejavom arbitrárnosti. Nie je zrejmé, odkiaľ súd čerpal tieto všeobecne známe notoriety a ani akým spôsobom súvisiac s právnym posúdením súladu právnej normy s Ústavou SR. Súdu neprislúchalo hodnotiť, čo je spoločensky prospešné a čo nie, čo rovnako svedčí o zaujatosti súdu voči odvetviu hazardných hier, hoci to bolo a stále je zákonom povolené podnikanie. Posúdenie celospoločenskej prospešnosti či neprospešnosti je subjektívnym vyhodnotením súdu. Pokiaľ ide o záver o doterajšom nevyslovení neústavnosti ZoOO, otázka ústavnej udržateľnosti odvodu podľa ZoOO bola významne spochybnená, avšak k posúdeniu ústavnej konformnosti nedošlo v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR len z dôvodu, že Najvyšší súd SR pre rozhodnutie vo veci samej otázku súladu napokon riešiť nevyhnutne nemusel (sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019). 11. Žalovaný v podanom odvolaní tiež uviedol, že neuniklo jeho pozornosti, že časť napadnutého rozhodnutia je od slova do slova skopírovaná z rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-2Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 27.06.2023, teda vykazuje rovnaké vady a pochybenia ako rozhodnutie Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-2Cbi/24/2021 - 86 zo dňa 27.06.2023 vydané iným sudcom. Žalovaný namieta, že aj záver súdu o účele incidenčného konania, ktorým je rozhodnúť o tom, či popierací prejav obstojí, alebo nie, je rovnako skopírovaný z uvedeného rozhodnutia. Takéto konštatovanie je v rozpore s popretím, z ktorého vyplýva, že žalovaný poprel pohľadávku žalobcu aj čo do právneho dôvodu, aj čo do výšky. Žalovaný namieta spôsob, akým sa súd prvej inštancie postavil k prieskumu prihlásenej a popretej pohľadávky. Nesúhlasí s tým, že súd nepreskúmava pohľadávku zo všetkých aspektov, ale iba vo vzťahu k dôvodom popretia. Pokiaľ mal súd vyhodnotiť, či dôvody popretia obstoja, narazil na otázku, ktorú nebol oprávnený riešiť sám, ale bol povinný obrátiť sa na Ústavný súd SR. Napokon žalovaný nesúhlasí ani so záverom o prezumpcii ústavnosti právnych predpisov. Postup súdu bol neobvyklý a žalovanému bol odopretý prístup k možnosti aplikácie § 162 CSP a súd si sám uzurpoval právo rozhodnúť o súlade namietanej právnej normy s Ústavou SR. Žalovaný preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril a uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovaného v odvolaní, ktorá je založená na spochybnení súladu § 70 - § 73 ZoHH s čl. 59 Ústavy SR. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a vydaný v súlade so zákonom, pričom súd sa dostatočne argumentačne vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami a dospel k správnym záverom. Súd dostatočne uviedol aj dôvody, pre ktoré neprerušil konanie. V tomto smere ani súhlas žalobcu s prerušením konania nevyjadril pochybnosť o žalobcovom nároku. Svoj nárok žalobca považuje za oprávnený a špecifikovaný v súlade so zákonom. Súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Preto žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 13. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu, pričom zotrval na svojich dôvodoch prezentovaných v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie šiel proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. P. ÚS 14/2014 zo dňa 04.11.2015, ktorý uviedol, že verejné dávky a príspevky, ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, nemožno v súlade s čl. 59 Ústavy SR vôbec ukladať. Je pritom irelevantné, či sa uložila zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne, lebo vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu ústave. 14. Ďalej poukázal na čl. 125 ods. 1, čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ako aj § 74 písm. d) zákona o Ústavnom súde. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného tým, že vyslovil názor, že odvod z prevádzkovania hazardných hier je verejnou dávkou, ktorá je ukladaná v súlade s čl. 59 ústavy, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. 15. Ďalšie vyjadrenia strán v konaní neboli podané. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 196a ZoKR), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalovaným (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku I. je potrebné odmietnuť a odvolanie žalovaného vo vzťahu k napadnutému meritórnemu výroku II. nie je dôvodné. 17. Podľa § 386 CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 18. Podľa § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 19. Odvolanie podané žalovaným proti výroku I. rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Žalovaný sa domáhal prerušenia konania z dôvodu uvedenom v § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko mal za to, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu SR. Odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 162 CSP je upravené obligatórne prerušenie konania. V intenciách inštitútu prerušenia konania je odvolanie prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti uzneseniu, ktorým bolo prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) alebo § 164 CSP, či už na návrh, alebo bez návrhu. Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Odvolateľom uplatnený dôvod prerušenia je podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP dôvodom, ktorý je vylúčený z odvolacieho prieskumu a podľa § 357 CSP odvolanie proti nemu prípustné nie je. 20. Na základe uvedených skutočností preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti. Podľa ustálenej judikatúry súdov SR, vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd v tomto prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a jemu predchádzajúce konanie. 21. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnu formu rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, keď podľa žalovaného malo byť rozhodnuté formou uznesenia a nie vo forme rozsudku. Odvolací súd k uvedenej námietke odvolateľa krátko uvádza, že v zmysle CSP sa uznesením rozhoduje v prípadoch, kedy sa nerozhoduje vo veci samej. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je z hľadiska formy klasifikovaný ako uznesenie a nie ako samostatná časť rozsudku. S ohľadom na ustanovenie § 162 ods. 3 CSP, podľa ktorého o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej, však bolo nevyhnutné predmetné rozhodnutie (uznesenie) poňať do rozsudku. Obdobné osobitné postavenie v okruhu uznesení má napr. aj uznesenie o trovách konania, kedy rovnako rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, napriek tomu, že sa jedná o uznesenie, musí byť súčasťou rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade, ak konečným rozhodnutím je rozsudok. 22. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku nebolo možné vyhodnotiť podľa obsahu ani ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 2 CSP, kedy by nesprávnosť právoplatného procesného rozhodnutia spôsobovala nesprávnosť rozhodnutia vo veci, nakoľko odvolací súd vo vzťahu k výroku I. rozsudku nezistil žiadnu vadu podľa § 365 ods. 1 CSP, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 23. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobca si v konkurze vedenom na majetok úpadcu AG PLAY, s.r.o. v reštrukturalizácii, prihláškou zo dňa 09.06.2021 (č. l. 13 spisu) prihlásil pohľadávku vo výške 27.640,80 eur z titulu neuhradených odvodov z hazardných hier a iných podobných hier, a to na základe vyúčtovania paušálneho odvodu z prevádzkovania hazardných hier na termináloch videohier do rozpočtu obce k 31.12.2020. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 27R/2/2020 zo dňa 19.05.2021, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 101/2021 dňa 27.05.2021. Iný veriteľ (žalovaný) poprel pohľadávku žalobcu (č. l. 6 spisu) z dôvodu, že odvod podľa § 70 - § 73 ZoHH je ukladaný v rozpore s čl. 59 Ústavy SR, ktorý umožňuje ukladať iba dane a poplatky, nie iné verejné dávky, pričom je irelevantné, či je iná dávka uložená zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne. Odvod z prevádzkovania hazardných hier však nemožno považovať ani za daň, ani za poplatok, ale ide o tzv. „skrytú daň“, ktorá bola žalobcom prihlásená bez legitímneho právneho dôvodu a na ktorú neexistuje právny titul ani nárok. Popierací prejav žalovaný doplnil vo vyjadrení k žalobe (č. l. 51 spisu), keď navyše uviedol, že prihlásená pohľadávka žalobcu nie je v prihláške riadne špecifikovaná, nakoľko nie je zrejmé za aké obdobie si žalobca odvod uplatňuje a v tomto rozsahu je pohľadávka ako taká nepreskúmateľná. Súd žalobe žalobcu vyhovel (výrok II. rozsudku) a voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. 24. Odvolací súd uvádza, že v prípade, že pohľadávka veriteľa bola popretá, ten má právo domáhať sa na súde tzv. incidenčnou žalobou v incidenčnom konaní určenia „popretej“ pohľadávky. Uvedené incidenčné konanie je bežné sporové konanie vyvolané konkurzom, ktoré začína doručením incidenčnej žaloby na príslušný súd. Incidenčnú žalobu podáva popretý veriteľ, a to voči tým, ktorí jeho pohľadávku popreli. Incidenčné konanie je svojou povahou určovacie konanie, v ktorom sa popretý veriteľ pozitívne domáha určenia svojej prihlásenej popretej pohľadávky. Veriteľ sa môže domáhať určenia iba popretej časti pohľadávky. Ak sa domáha aj určenia už zistenej časti pohľadávky, je potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť. 25. Zo záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013 zo dňa 11.09.2014 o. i. vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca) uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi (žalovanému) a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí). Uvedené závery k účelu incidenčného konania, aj keď prijaté k neskoršej právnej úprave, sú aplikovateľné aj na právnu úpravu obsiahnutú v ZKV. S uvedeným súvisí aj požiadavka kladená na žalobcu opísať rozhodujúce skutočnosti v žalobe a označiť a priložiť k žalobe dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Pokiaľ by správkyňa konkurznej podstaty mohla neobmedzene rozširovať dôvody popretia prihlásenej pohľadávky v priebehu incidenčného konania, uvedenú povinnosť by si žalobca nevedel splniť. 26. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/53/2020 zo dňa 24.02.2021 platí, že: Súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave, pričom prihlásenú pohľadávku možno poprieť iba v zákonom stanovenej lehote. Nedostatok popretia pohľadávky, pre ktoré popretie nie je účinné, nie je možné odstrániť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie pohľadávky, z čoho je zrejmé, že po uplynutí tejto lehoty popretie pohľadávky nie je možné doplniť o nové dôvody popretia. 27. Z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 145/2022 zo dňa 23.03.2022 je o. i. zrejmé, že: Z § 124 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že správca môže poprieť pohľadávku len v rozsahu, v akom sa na pohľadávku uplatnenú prihláškou v reštrukturalizácii dlžníka prihliada - s tým koreluje oprávnenie veriteľa napadnúť incidenčnou žalobou popierací prejav v rozsahu popretia pohľadávky. Logickým vyústením tejto premisy je skutočnosť, že v konaní o určenie popretej pohľadávky sa nemožno domáhať určenia pohľadávky nad rámec toho, čo bolo popreté a na čo sa v konkurze neprihliada. Tomuto záveru nasvedčuje aj legislatívna textácia „žaloba na určenie popretej pohľadávky“, čo indikuje záver, že žaloba smeruje k určeniu pohľadávky v rozsahu jej popretia. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Z tohto dôvodu sa v incidenčnom spore nemohlo riešiť zabezpečenie pohľadávky, keďže nebolo predmetom popretia, ale rozhodol o ňom súd už skôr uznesením podľa § 122 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 28. Zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/38/2015 zo dňa 29.12.2016 vyplýva, že: Incidenčné konanie nie je žalobou o plnenie, ale je konaním, ktoré je vyvolané popieracím prejavom správcu po prihlásení pohľadávky veriteľa a ktoré je v prvom rade zamerané na zistenie, či konkrétna pohľadávka bola správcom správne popretá a jej predmetom je vyriešenie otázky, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená, teda úplne, alebo v určitej časti alebo v určitom poradí (II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11.09.2014). Rozhodnutím v tomto konaní sa nezakladá právny titul plnenia, ale len sa určuje, či konkrétna pohľadávka má byť uspokojená v konkurze, alebo nie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že účelom incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, ale jeho účelom je rozhodnúť, či popierací prejav správcu je dôvodný. 29. Najvyšší súd SR zároveň aj v uznesení sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 (R63/2017) uviedol, že: Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. 30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 31. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym stavom zisteným súdom prvej inštancie v otázke určenia popretej pohľadávky žalobcu čo do výšky a právneho dôvodu. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s popieracím prejavom iného veriteľa. Odvolateľom uvádzané dôvody nie sú schopné spochybniť napadnuté rozhodnutie v tejto časti (výrok II. rozsudku). 32. Popretie iného veriteľa bolo realizované čo do výšky a čo do právneho dôvodu. Pokiaľ ide o popretie výšky pohľadávky, túto žalovaný v popieracom prejave nespochybnil. Počas prebiehajúceho incidenčného konania žalovaný doplnil popierací prejav (č. l. 51 spisu) o tvrdenie, že prihlásená pohľadávka žalobcu nie je v prihláške riadne špecifikovaná, nakoľko nie je zrejmé, za aké obdobie si žalobca odvod uplatňuje a v tomto rozsahu je pohľadávka ako taká nepreskúmateľná. Súd prvej inštancie v tejto časti určenia výšky vyhodnotil popierací prejav správne ako neúčinný. Správne poukázal na skutočnosť, že v popretí žalovaný nenamietal nepreskúmateľnosť pohľadávky. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ide o neprípustné rozšírenie popieracieho prejavu a súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/70/2016. Napriek tomu, že sa jednalo o neprípustné rozšírenie popieracieho prejavu a nebol daný dôvod na posúdenie tohto popretia, súd prvej inštancie správne uviedol, že námietky sú len všeobecného charakteru a nie je uvedené, v čom je nesprávne uvedená výška odvodu. Určenie výšky pohľadávky žalobcu tak bolo správne. 33. Žalovaný primárne namietal absenciu úvahy súdu prvej inštancie, v ktorej by sa vysporiadal s tým, že právny poriadok SR neumožňuje ukladať iné verejné dávky ako dane alebo poplatky, pričom prihlásená pohľadávka je odvodom z hazardných hier, t. j. nie je ani daňou, ani poplatkom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na charakter incidenčného sporu o určenie popretej pohľadávky. Účelom tohto konania je iba posúdenie popieracieho prejavu a v ňom uvádzaných dôvodov. Nejedná sa teda o konanie, ktorým by si žalobca uplatňoval pohľadávku voči dlžníkovi a v ktorom by predmetom konania bol celý právny vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom. V prejednávanom spore preto nie je úlohou súdu povinnosť špecifikovať vzájomný vzťah medzi žalobcom a úpadcom, t. j. nie je daný dôvod na posudzovanie skutočnosti, či uplatnený nárok má charakter daňového alebo iného (skrytého daňového) odvodu. Na účely rozhodovania o posúdení popieracieho prejavu je v prípade popretia právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky nevyhnutné posúdiť výlučne existenciu právneho dôvodu. Prihlásená pohľadávka žalobcu predstavuje paušálny odvod z prevádzkovania hazardnej hry na termináloch videohier do rozpočtu obce podľa § 73 ods. 3 ZoHH. Právnym dôvodom uplatnenej pohľadávky je tak právny predpis - ZoHH. Jedná sa o odvodovú povinnosť, ktorá má na účely posúdenia existencie právneho dôvodu pohľadávky charakter dovolenosti. 34. Odvolateľ v podanom odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie komparáciu so ZoOO a túto vnímal ako zaujatosť súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že porovnanie ZoHH a ZoOO súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nevybočilo z medzí incidenčného konania. A ak bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť existenciu právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky, ktorý spočíval v povinnosti platiť odvod podľa ZoHH, potom poukaz na iný existujúci zákon, ktorý rovnako upravuje inú povinnosť ako je daň, či poplatok a ktorý je v rámci fiškálnej politiky štátu uplatňovaný viac ako desať rokov bez vyhlásenia jeho protiústavnosti, nemôže spôsobiť nesprávnosť záverov prijatých súdom prvej inštancie. 35. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalovaného o nestrannosti súdu prvej inštancie, ktorú žalovaný odvodzoval od nejasnosti toho, prečo súd prvej inštancie porovnával regulované odvetvia (ZoOO) a hazardné hry (ZoHH). Ako už bolo uvedené, ZoOO upravuje platenie odvodov, čím sa minimálne terminologicky približuje odvodovej povinnosti podľa ZoHH, a preto porovnanie regulovaných odvetví a hazardných hier súdom prvej inštancie cez dané právne predpisy objasňuje existenciu právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky, ktorú žalovaný v popieracom prejave, ako aj počas konania, spochybňuje s poukazom na skutočnosť, že podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR je možné ukladať len dane a poplatky. 36. Odvolací súd ďalej uvádza, že ani úvahy súdu prvej inštancie o celospoločensky negatívnych následkoch hazardných hier nespochybňujú závery o existencii právneho dôvodu prihlásenej pohľadávky. 37. Odvolací súd poukazuje ďalej na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 269/2009 - 30 zo dňa 07.07.2009, podľa ktorého: Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy ústavným súdom. .... všeobecný súd má v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. .... Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Z podstaty ústavy ako priamo aplikovateľného práva v kontexte mechanizmu konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia a zo zohľadnenia relevantnej štrasburskej a komparatívnej judikatúry vyplýva, že úplná ignorácia argumentu protiústavnosti aplikovanej normy, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu. 38. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že všeobecný súd nemôže vysloviť neústavnosť právneho predpisu. Uvedené však nie je možné vykladať tak, že súd nemá inú možnosť ako podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Takýto postup je výlučným právom a nie povinnosťou súdu, pričom prerušenie konania a podanie návrhu na Ústavný súd SR musí vychádzať z vnútorného presvedčenia súdu a nie z názoru strany sporu. Všetky úvahy súdu prvej inštancie smerujúce k otázke ústavnosti ZoHH, či už cez komparáciu s iným právnym predpisom, alebo cez charakter zaťažených odvetví a následkov hazardných hier, je potrebné vnímať iba ako posúdenie existencie právneho dôvodu prihlásenej a popretej pohľadávky. Týmto právnym dôvodom je ZoHH, jeho konkrétne ustanovenie ukladajúce povinnosť plniť odvod z hazardných hier, a preto je záver súdu prvej inštancie o neúčinnosti popieracieho prejavu vedúci k vyhoveniu žalobe správny. Súd prvej inštancie venoval potrebnú pozornosť argumentom žalovaného na účely posúdenia dôvodnosti popieracieho prejavu a svoje závery postačujúcim spôsobom odôvodnil. 39. Žalovaný namietal tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie časť odôvodnenia skopíroval z iného rozsudku a vykazuje rovnaké vady a pochybenia ako rozhodnutie, z ktorého bolo kopírované. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné, že súd prvej inštancie sa zaoberal žalobou žalobcu vo vzťahu ku konkrétnej pohľadávke prihlásenej konkrétnou prihláškou a popieracím prejavom žalovaného vo vzťahu k tejto pohľadávke. Predmetom prieskumu oboch rozhodnutí bola požiadavka na skúmanie neústavnosti rovnakého právneho predpisu (ZoHH) s rovnakým článkom Ústavy SR (čl. 59 ods. 2) a veci skutkovo aj právne súviseli, preto nie je vylúčená obdobná argumentačná línia sudcov. Preberanie častí iných obdobných rozhodnutí žiadnym spôsobom nespochybňuje správnosť napadnutého rozhodnutia. 40. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že námietka žalovaného v súvislosti s nesprávnym tvrdením súdu prvej inštancie o nevyužití opravného prostriedku úpadcom je nedôvodná, nakoľko uvedené tvrdenie súdu prvej inštancie nemá povahu podstatnej úvahy a nejedná sa o taký záver, o ktoré sa opiera meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie. 41. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku II. v časti určenia pohľadávky žalobcu čo do právneho dôvodu a výšky, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom II. výroku vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku a v súvisiacom III. výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko si v odvolacom konaní tento nárok neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).