Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/171/2025 z 28. 4. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. apríla 2026, sp. zn. 8Co/171/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/171/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1 | 2026-04-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce214ca0-4a58-4b2f-9ab6-bf86989e801e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
8Co/171/2025
1121205070
28. 04. 2026
JUDr. Jana Vlčková
ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: N.. I. I.U., T.. XX.XX.XXXX, H. Q. Y.
XX, H., zastúpeného: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Digital Park III,
Einsteinova 19, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu
škody, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.augusta
2025, č.k. B1-12C/39/2021-272, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konštatoval, že „Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava
I č. k. 3K/52/2015 - 98 zo dňa 29.12.2015 bolo porušené právo žalobcu na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 2 Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom v čase rozhodnutia a v spojení s ustanovením § 196
a 14 ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom v čase rozhodnutia a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním
a zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa ustanovenie čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 55 ods. 3 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“, a vo zvyšku žalobu
zamietol, žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že Okresný súd
Bratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-98 zo dňa 29.12.2015 začal konkurzné konania voči žalobcovi.
Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-234 zo dňa 15.02.2016 konkurzné konanie
voči žalobcovi zastavil z dôvodu, že navrhovateľ konkurzu neodstránil nedostatku návrhu na vyhlásenie
konkurzného konania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2016. Ústavný súd
SR uznesením č. k III. ÚS 349/2016-35 zo dňa 31.05.2016 konanie o sťažnosti žalobcu zastavil z dôvodu
neexistencie sťažnosťou napadnutého uznesenia. Po právnej stránke posúdil súd vec podľa § 1 písm.
a), § 3 ods.1 , § 4 ods. 1 písm. a) , § 5 ods. 1, § 6 ods.1, 2, § 9 ods.1, § 17 ods. 1,2, § 19 ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s
§ 11 , § 13 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uviedol, že
medzi stranami nebolo sporné, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 bolo
voči žalobcovi začaté konkurzné konanie. Sporným nebolo ani to, že konkurzné konanie bolo rozhodnutí
Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-234 zastavené. Rovnako nebolo sporné, že žalobca bol

a fakticky stále aj je evidovaný tak v Registri úpadcov, ako aj v Obchodnom vestníku. Sporným v konaní
bola samotná skutočnosť, či uvedeným rozhodnutím a následným postupom (zverejnení údajov žalobcu)
prišlo k nezákonnému rozhodnutiu. resp. k nesprávnemu úradnému postupu a ak áno, či v súvislosti s
týmto vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak v peňažnej
ako aj nepeňažnej povahe. V prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, že rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 nemožno považovať v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o
zodpovednosti štátu za škody za nezákonné rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie nebolo nikdy
zmenené alebo zrušené príslušným orgánom. Mal za to, že v predmetnom prípade sa jedná o špecifickú
situáciu, nakoľko zákon o konkurze proti rozhodnutiu o začatí konkurzného konania žiaden opravný
prostriedok nepripúšťa. Žalovaný sa síce domáhal zrušenie tohto rozhodnutia prostredníctvom ústavnej
sťažnosti, avšak vzhľadom na fakt, že celé konkurzné konanie bolo ešte pred rozhodnutím Ústavného
súdu SR zastavené, nepristúpil tento k samotnému prieskumu sťažnosti žalobcu. Skutočnosť, že orgán
ktorý rozhodnutie o začatí konania vydal a následne celé konanie zastavil s odôvodneným, že neboli
splnené podmienky na začatie tohto konania však považoval za dostatočný dôvod pre posúdenie
prvotného rozhodnutia, teda rozhodnutia o začatí konkurzného konania ako rozhodnutia nezákonného
a to bez ohľadu na to, že dané rozhodnutie de facto nebolo nikdy zrušené alebo zmenené. Stotožnil
sa s argumentáciou žalobcu, že v danej situácii je možné analogicky odkázať na rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 4MCdo 15/2009 dňa 18.10.2010
uviedol, že "Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu,
že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným". Mal za to, že je možné tento záver
aplikovať aj na danú situáciu, keď rovnaký následok, ako zrušenie nezákonného rozhodnutia o začatí
konkurzného konania, má rozhodnutie o zastavení konkurzného konania z dôvodu, že neboli splnené
ani podmienky na jeho začatie. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 možno považovať za nezákonné rozhodnutie. Poukázal na to, že
žalobca sa po zmene žaloby domáhal nemajetkovej ujmy nepeňažnej povahy, teda konštatovania, že
nezákonným rozhodnutím boli porušené jeho práva, ďalej nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch,
ako aj škody. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal konštatovanie, že nezákonným rozhodnutím
boli porušené jeho práva. Žalobe v tejto časti vyhovel, nakoľko mal za preukázané, že rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 možno považovať za nezákonné rozhodnutie. V zmysle
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 je prípustné žalobou požadovať, aby sa rozhodlo aj
o konštatovaní porušenie práva priamo rozhodnutím súdu (viď uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa
31.07.2024, sp. zn. 7Cdo/44/2023). Súd uvádza, že pri nezákonných rozhodnutiach, ktoré boli následne
zrušené alebo zmenené by takéto konštatovanie už postrádalo zmysel, nakoľko samotné konštatovanie
o porušení práva by bolo zrejmé už zo samotného zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia
príslušným orgánom. V predmetnej veci súd však opätovne poukazuje na špecifikum danej veci, keď
nezákonné rozhodnutie o začatí konkurzného konania nebolo nikdy zrušené a teda fakticky nebolo
ani nikdy konštatované, že jeho vydaním boli porušené základné práva žalobcu. Ďalej sa žalobca
domáhal aj konštatovania, že bolo poručené jeho základné práva a to evidenciou úkonov súdu v
rámci konania vedeného Okresným súdom Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 v Obchodnom vestníku a
Registri úpadcov ako aj záznamom o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku a Registri úpadcov.
Uvedené posúdil ako uplatnenie nároku titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v
zverejnení a evidencii týchto údajov orgánmi verejnej moci v príslušných registroch bez toho na
takého zverejnenie boli splnené zákonom predpokladané podmienky. Takýto postup príslušných orgánov
nepovažoval za nesprávny úradný postup, keďže ich zverejnenie bolo len následkom už konštatovaného
nezákonného rozhodnutia a teda sa v danom prípade jednalo o postup, ktorý našiel svoj odraz v
samotnom nezákonnom rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že z týchto dôvodov nemožno
takého konania samostatne posudzovať ako nesprávny úradný postup, keďže sa jedná len o následok
vyvolaný nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o práva majetkovej povahy, vo vzťahu k týmto žalovaný
v rámci svojej procesnej obrany vzniesol námietku premlčania. Poukázal na to, že jednotné právo
na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré
sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí.
Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie peňažným

ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Aj u ustálenej judikatúry vyplýva,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.
Mal za to, že v prípade nárokov na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti
štátu za škodu ustanovenie § 19 upravuje začiatok, dĺžku a plynutie premlčacej lehoty a to bez
ohľadu či si poškodený ako odškodnenie uplatní náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu
nemajetkovej ujmy. Zákon totiž neviaže aplikáciu ustanovenia § 19 na formu uplatnenej náhrady škody,
ale na titul nároku. Ak sa teda žalobca domáhal finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, titulom
nezákonného rozhodnutie resp. nesprávneho úradného postupu, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je
možné za splnenie ostatných zákonných podmienok priznať. Základ nároku je však daný ustanovením
zákona č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti štátu za škodu a to vrátane ustanovení o premlčaní nároku,
kde ustanovenie § 19 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok na náhradu škody premlčí. Zo
skutkových zistení mal za nesporné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-234
zo dňa 15.02.2016 bolo konkurzné konanie vedené voči žalobcovi zastavené, toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.03.2016. Dospel k názoru, že najneskôr od právoplatnosti tohto rozhodnutia získal
žalobca vedomosť, že došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému ohroziť alebo porušiť
jeho osobnostné práva. Trojročná premlčacia doba tak v tomto prípade uplynula dňa 10.03.2019. Prvý
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.000,- eur s príslušenstvom si žalobca u žalovaného
uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie až dňa 09.10.2020 teda v čase, keď už bol premlčaný.
Druhý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.000,- eur s príslušenstvom si žalobca uplatnil
až zmenou žaloby doručenou súdu dňa 11.10.2021, preto aj tento nárok považoval za premlčaný. V
časti nemajetkovej ujmy prihliadol na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného.
Uviedol, že okrem žalobca si uplatnil aj škodu vo výške 50.000,- eur s príslušenstvom. Uvedená škoda
mala spočívať v nároku spoločností MEDPARK Holding a.s. a MEDIPARK Consulting Services s.r.o.
na náhradu škody voči žalobcovi ako štatutárovi vo výške neposkytnutých úverov, ktoré im nemohli
byť poskytnuté spoločnosťou ČSOB a.s. z dôvodu, že v systému CRIBS bola uvedené informácia o
konkurznom konaní vedenom voči žalobcovi. Poukázal na to, že skutočnou škodou sa rozumie ujma
spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré
bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Stotožnil sa s argumentáciou
žalovaného, že žalobca súdu vznik majetkovej škody náležite nepreukázal. Žalobca síce uvádzal, že táto
škoda mala vzniknúť z dôvodu neposkytnutia úverov vyššie uvedeným spoločnostiam v čase pandémie
COVID-19, čo sa snažil preukázať e-mailovou komunikáciou zo zamestnankyňou banky, avšak súd
konštatuje, že ním tvrdené skutočnosti o zamietnutí žiadosti o poskytnutie úveru z dôvodu jeho evidencie
v systém CRIBS z predloženej komunikácie a ani z iných ním predložených listinných dôkazov žiadnym
spôsobom nevyplývajú. V predložených emailoch zamestnankyňa spoločnosti ČSOB a.s. len informuje
žalobcu o možnostiach a podmienkach čerpania a splácania úverov. Žalobca nepreukázal, že by z
dôvodu jeho evidencie v systém CRIBS boli týmto spoločnostiam zamietnuté akékoľvek žiadosti o úver a
preto neobstojí ani jeho tvrdenie o jeho údajnej zodpovednosti za škodou vzniknutú týmto spoločnostiam
v zmysle ustanovenie § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené uzavrel, že
žalobca nepreukázal základnú podmienku, s ktorou zákon spája vznik zodpovednosti štátu za škodu a
to samotný vznik akejkoľvek škody. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal aby súd uložil žalovanému
povinnosť vymazať záznamy o konkurznom konaní vedenom proti žalobcovi z Registra úpadcov, z
Obchodného vestníka a zabezpečiť odstránenie týchto záznamov aj vo vyhľadávacích databázach.
Túto časť žaloby právne posúdil ako nárok, ktorý má základ v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka má každá fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do jej práv a taktiež má právo na odstránenie takýchto zásahov.
Vo veci ochrany osobnosti sú však stranami v konaní na jednej strane osoba, ktorá neoprávnene
zasiahla do práva na ochranu osobnosti, a na druhej strane žalobca teda osoba, ktorá tvrdí, že do jej
práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom, čiže režim ochrany osobnosti
je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu ujmy na osobnostných právach. Nárok na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci uplatniteľný voči štátu a nárok na odstránenie protiprávneho
stavu za porušenie osobnostných práv v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka predstavujú dva
samostatné právne nároky, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym
zákonníkom. Z tohto dôvodu predmetné nároky nemožno zamieňať a taktiež je pri ich uplatnení na
súde potrebné reflektovať procesnoprávne osobitosti vyplývajúce z ich charakteru. Zodpovednosť štátu
v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou a
predstavuje výnimku z občianskoprávnej zásady, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto
túto škodu spôsobil. V týchto konaniach je preto vždy zodpovedným subjektom štát, bez ohľadu na to,
ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil. Štát je preto i pasívne vecne legitimovaným

subjektom v konaní o náhradu takto spôsobenej škody. Uvedené ale neplatí v odlišných právnych
vzťahoch upravených inými zákonmi, neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11
a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej
moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. V tomto druhu konaní totiž platí
princíp zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, t.
j. zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nikdy nemôže niesť štát, ale výlučne subjekt, ktorý
sa dopustil konania zasahujúceho do práv poškodeného (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012 alebo uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20.4.2011, sp. zn.
4Cdo/168/2009). S poukazom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný teda Slovenská republika nie je
pasívne vecne legitimovaným subjektom v časti nárokov uplatnených žalobcom v zmysle ustanovenia §
13 Občianskeho zákonníka, keďže sama Slovenské republika nie je pôvodcom neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobcu. Faktický pôvodcom tohto zásahu by v danom prípad mohol byť jedine
priamo orgán verejnej moci, ktorého konaním mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda
priamo orgán, ktorý údaje o žalobcovi zverejnil v príslušných registroch. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca z dôvodov, že nesprávnym procesným postupom súdu bolo porušené právo žalobcu na
spravodlivý proces; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K otázke premlčania uviedol, že u neho
nastala špecifická, zákonom nepredvídaná situácia, kedy nedošlo k zrušeniu ani zmene právoplatného
rozhodnutia, ale Okresný súd Bratislava I vydal rozhodnutie o zastavení konkurzného konania. V
tomto prípade malo postupovať v zmysle prvej vety ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a v
rámci rozhodovania o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy by sa mal skúmať moment, kedy sa
dozvedel o škode. Žalobca sa o škode dozvedel dňa 09.09.2020 a v rovnakom čase sa dozvedel
o nemajetkovej ujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného
evidovania jeho osoby v Obchodnom vestníku s následkami na hodnotenie jeho osoby v profesionálnom,
obchodnom, súkromnom a rodinnom živote. Zároveň, v rovnakom čase sa dozvedel o nemajetkovej
ujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného evidovania jeho
osoby v Obchodnom vestníku s následkami na právo na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním
osobných údajov. Až na rokovaní s prevádzkovateľom systému CRIBIS dňa 28.07.2021 sa dozvedel
o nemajetkovej ujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného
evidovania jeho osoby v Registri úpadcov s následkami na hodnotenie jeho osoby v profesionálnom,
obchodnom, súkromnom a rodinnom živote a s následkami na právo na ochranu pred neoprávneným
zverejňovaním osobných údajov. Po podaní žaloby sa dňa 14.09.2021 dozvedel o novom zázname
v Registri úpadcov, a to o nezmyselnom zázname o vyhlásení konkurzu v súvislosti s nezákonným
konaním na základe nezákonného rozhodnutia, čo vyvolalo nové stresové situácie, reputačné škody a
dodatočné časové a finančné náklady na riešenie situácie. Súd prvej inštancie nesprávne určil moment
začatia plynutia premlčacej doby, v dôsledku čoho potom prihliadol na námietku premlčania vznesenú
žalovaným, čo je nesprávne právne posúdenie, pretože jeho nároky neboli v čase podania žaloby
premlčané. Vytýkal súdu prvej inštancie, že prihliadol bez ďalšieho na námietku premlčania napriek
tomu, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky
potvrdzuje, že uplatnenie námietky premlčania nemusí byť vždy v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov). Žalobca v
žalobe ako i nasledujúcich písomných podaniach opakovane poukázal na neustálu a značne fyzicky a
psychicky vyčerpávajúcu snahu o odstránenie protiprávneho stavu adresovanú Žalovanému. Žalobca
viackrát žiadal o výmaz údajov z OV a RÚ s dôrazom na nepriaznivé následky pre jeho podnikateľskú
činnosť, rodinný život a napokon i na zdravotný stav. Žalovaný nielenže nebol nikdy ochotný si priznať
pochybenie, ktoré spôsobil vydaním Nezákonného rozhodnutia, ale súčasne ani neprejavil snahu o
akúkoľvek formu nápravy, hoci neexistoval právny dôvod na ďalšie zverejňovanie a evidovanie úkonov
o nezákonne vyhlásenom konkurze na Žalobcu. Sám Žalobca pritom netušil, akú rozsiahlu nemajetkovú
ujmu mu Nezákonné rozhodnutie a naň nadväzujúce konanie Žalovaného spôsobí a kedy sa táto
ujma prejaví v jeho osobnej sfére (4 roky po začatí nezákonného konkurzného konania). Za týchto
okolností považuje Žalobca vznesenú námietku premlčania za priečiacu sa dobrým mravom, ktorej
vyhovením súd prvej inštancie neprimerane tvrdo postihol Žalobcu hoci v I. výroku Rozsudku konštatuje
porušenie jeho práv Nezákonným rozhodnutím. Ak by teda súd prvej inštancie mal za to, že nároky
Žalobcu sú premlčané (čo však Žalobca odmieta), na námietku premlčania nemal prihliadať z dôvodu jej
rozporu s dobrými mravmi. Z vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým

záverom o nepreukázaní vzniku škody, keď v priamom dôsledku nezákonného rozhodnutia a jeho
následnej evidencie v Obchodnom vestníku a následného prenosu do systému CRIBIS a obdobných
systémov, spôsobil Žalovaný spoločnosti MEDIPARK Holding a. s., a MEDIPARK Consulting Services
s. r. o., v ktorých je Žalobca štatutárnym orgánom, škodu, ktorou tak vznikol ex lege nárok na náhradu
škody voči jeho osobe vo výške neposkytnutých úverov. Obidve spoločnosti pritom na základe svojich
ekonomických výsledkov vychádzali ako finančne stabilné, resp. prosperujúce spoločnosti vo všetkých
tzv. credit scoring indexoch. Ani voči jednej z týchto spoločností neboli evidované nedoplatky z daní,
platieb zdravotného alebo sociálneho zabezpečenia a/alebo iné záväzky voči štátu, ani neboli evidované
v žiadnych zoznamoch takých dlžníkov, ani neboli voči týmto firmám nikdy vedené žiadne exekučné,
konkurzné, reštrukturalizačné a/alebo obdobné konania. Zároveň, žiadna z týchto spoločností nebola
v segmente primárne zasiahnutom pandémiou (čo sú nefinancovateľné subjekty), ale v segmente
sekundárne zasiahnutom pandémiou COVID-19, čo je presne segment, pre ktorý boli prostriedky
podporného financovania určené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teda zrejmé, že v prípade oboch
spoločností neexistoval, okrem uvedeného varovného signálu uvedeného v systéme CRIBIS pri osobe
štatutára týchto spoločností: „štatutárny orgán v konkurznom konaní“ spôsobeného priamou príčinnou
následnosťou Nezákonným rozhodnutím, žiadny ekonomický, či iný racionálny dôvod zamietnutia ich
financovania prostredníctvom bankových zdrojov v rámci programov EÚ, resp. akýchkoľvek iných.
Práve uvedenie varovných signálov v dôsledku Nezákonného rozhodnutia totiž z perspektívy bánk
zvyšuje riziko neodbornosti Žalobcu pri správe vecí týchto firiem na tak neúnosnú mieru, pre ktorú
boli v dôsledku týchto informácií nútené zamietnuť ich financovanie aj napriek všetkým ostatným
parametrom, na základe ktorých by inak (nebyť Nezákonného rozhodnutia) toto financovanie bez
akýchkoľvek problémov poskytli. Neposkytnutie úveru tak predstavovalo prinajmenšom nezhodnotenie
majetku (nezvýšenie majetku prostredníctvom plnenia nahrádzajúceho vlastné zdroje), v tomto prípade
uvedených obchodných spoločností - a to v priamej príčinnej súvislosti s varovnými informáciami v
bankových systémoch, evidovanými výlučne v dôsledku Nezákonného rozhodnutia. Žalovaný tak v
priamom dôsledku Nezákonného rozhodnutia a jeho následnej evidencie v Obchodnom vestníku a
následného prenosu do systému CRIBIS a obdobných systémov, spôsobil spoločnosti MEDIPARK
Holding a. s. a MEDIPARK Consulting Services s. r. o., v ktorých je štatutárnym orgánom, škodu,
ktorou tak vznikol ex lege nárok na náhradu škody voči jeho osobe vo výške neposkytnutých úverov,
a to z titulu zavinenia situácie, ktorú Žalobcovi aktuálna legislatíva neumožňuje žiadnym spôsobom
odstrániť. Žalobca tak má za to, že v konaní preukázal protiprávne konanie (Nezákonné rozhodnutie
a následná evidencia), vznik škody (neposkytnutie úverov, na ktoré neexistoval žiaden ekonomický či
právny dôvod) a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Považoval posúdenie
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k jeho nároku na výmaz príslušných údajov za
prísne formalistické, ktoré má za následok odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Žalobca sa
žalobou domáhal konštatovania porušenia jeho práv v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následnej
evidencie a zverejňovania údajov o osobe žalobcu vo verejných registroch, ktoré súd prvej inštancie síce
neposúdil ako nesprávny úradný postup, ale ich zverejnenie a evidovanie bolo následkom nezákonného
rozhodnutia. Jedná sa teda o postup, ktorý našiel svoj odraz v samotnom nezákonnom rozhodnutí .
Účinná ochrana práv žalobcu porušených nezákonným rozhodnutím mu môže byť poskytnutá, ak
súčasne s konštatovaním porušenia týchto práv dôjde aj k odstráneniu protiprávneho stavu vyvolaného
a naďalej udržiavaného Nezákonným rozhodnutím, tj. trvalým výmazom údajov z Registra úpadcov a
Obchodného vestníka a vo vyhľadávacích databázach, v opačnom prípade len samotné konštatovanie
nezákonnosti nepredstavuje spravodlivú a účinnú ochranu porušených práv a právom chránených
záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (Čl. 2 ods. 1 CSP), nakoľko protiprávny stav
naďalej trvá. Ak súd prvej inštancie považuje zverejnenie a evidenciu údajov v RÚ a OV de iure za
nezákonné z dôvodu nezákonnosti nezákonného rozhodnutia, ktoré nikdy nebolo formálne zrušené
(keďže zákonodarca s takýmto prípadom nezákonnosti nepočítal), je s ohľadom na špecifickosť prípadu
logické, že žalobca žiadal, aby žalovaného ako „pôvodcu“ nezákonnosti zaviazal odstrániť protiprávny
stav. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie, nie je
aplikovateľná na prípad žalobcu práve pre výnimočné okolnosti, ktoré nepredpokladá ani právna úprava
zákona č. 514/2003 Z. z. Ani Najvyšší súd SR pritom nepostupuje pri zaoberaní sa otázkou pasívnej
vecnej legitimácie v sporoch o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. výlučne v súlade s vlastnou
rozhodovacou praxou, čoho dôkazom je Rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7Cdo/91/2023
zo dňa 13.12.2023, v rámci ktorého sa NSSR zaoberal dovolacím dôvodom dovolateľa - Slovenská
republika - teda Žalovaným, ktorý tvrdil, že sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho
(poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012) v otázke
pasívnej legitimácie. Nakoľko však súd prvej inštancie pomerne necitlivo a formalisticky rozdelil pasívnu

legitimáciu medzi žalovaného a orgán zodpovedný za zásah do práv žalobcu, čím de facto odkázal
žalobcu na samostatné súdne konanie (čo pri priemernej dĺžke súdnych konaní znamená len ďalšie
predlžovanie protiprávneho stavu), nejedná sa len o nesprávne právne posúdenie, ale i o postup, ktorý
v konečnom dôsledku porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Zároveň, potreba aplikácie princípov materiálneho právneho štátu je obzvlášť
dôležitá v tomto prípade, kedy aj podľa názoru súdu prvej inštancie boli porušené základné a ústavné
práva žalobcu, a to práve štátom a primárne prostredníctvom súdu (autora Nezákonného rozhodnutia),
ktorý by o ich ochranu mal dbať v prvom rade. Navrhol, aby odvolací súd zrušil výrok II. rozsudku zo
dňa 08.08.2025, a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
3. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že všetky uplatnené
nároky podľa zák. č. 514/2003 sú už premlčané, t. j. súd z dôvodu premlčania právneho nároku
nemôže konštatovať porušenie práva a musí žalobu zamietnuť, nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 spočívajúci v existencii nezákonného rozhodnutia.
Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaná v časti priznaného porušenia osobnostných
práv, keďže podľa ustálenej judikatúry tieto nároky patria do rámca Občianskeho zákonníka a musia
sa uplatňovať priamo voči pôvodcovi zásahu, Právomoc pre vyslovenie porušenia základných práv a
slobôd má výlučne len Ústavný súd Slovenskej republiky a kritéria pre takéto konštatovanie nie sú
kumulatívne naplnené. Z kontextu § 17 a na to nadväzujúceho § 19 týkajúceho sa lehôt možno dospieť
k jedinému právnemu výkladu a to, že zákon pri stanovení premlčacích lehôt nediferencuje medzi
nepeňažnou a peňažnou formou náhrady nemajetkovej ujmy. Premlčanie uplatňuje jednotne pri všetkých
do úvahy prichádzajúcich formách náhrady. „Škoda“ v tomto prípade totiž v sebe zahŕňa tak majetkovú
škodu ako aj nemajetkovú ujmu a v rámci nej všetky formy jej náhrady. Pri posúdení otázky možnosti
premlčania nároku na náhradu nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy vychádza i z právneho
názoru, ku ktorému dospel Najvyšší súd ČR v rozsudku, sp. zn. 30Cdo 2387/2012 zo dňa 23.04.2013
(publikovaný pod č. 72/2013), a ktorý sa týkal otázky posúdenia možnosti premlčania nároku na náhradu
primeraného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia (ako formy nepeňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy) v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu. Z obsahu uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že nárok
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej podobe sa premlčuje. Zastáva názor, že ak
mestský súd konštatoval, že všetky nároky uplatňované žalobcom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú
premlčané, nemohol zároveň vyhovieť žalobe v časti požiadavky na konštatovanie porušenia práva. V
rámci komplexnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z. z. totiž konštatovanie porušenia
práva nepredstavuje osobitné „osobnostné právo“, ale je iba formou poskytnutia satisfakcie, ktorá musí
byť viazaná na splnenie zákonných predpokladov a nemôže tak byť priznaná v prípade premlčania
nároku. Tým, že súd prvej inštancie v I. výroku napádaného rozsudku konštatuje porušenie práva a
zároveň tvrdí, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majetkovej povahy je premlčaný, nesprávne
diferencuje medzi premlčaním nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy a peňažnej formy tejto
náhrady. Okrem nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto parciálnej otázke je potrebné namietať
aj porušenie procesných práv žalovanej spôsobené zmätočnou argumentáciou súdu prvej inštancie.
Ak mestský súd dospel na jednej strane k záveru, že došlo k porušeniu práva žalobcu podľa § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., čo je pritom jedným zo spôsobov poskytnutia satisfakcie podľa § 17
ods. 2 citovaného zákona, a na strane druhej nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vyhodnotil ako
premlčané, tieto právne závery nemožno označiť inak ako vnútorne rozporné a zmätočné. Analógia
v práve je metóda právneho uvažovania a aplikácie práva, pri ktorej sa na riešenie konkrétneho
prípadu použije právna norma určená pre iný, podobný prípad, pretože pre danú situáciu neexistuje
priama právna úprava. Mala za to, že neprichádza v tomto prípade do úvahy použitie analógie. V
rámci trestného konania, osobitne jeho fázy prípravného konania, môže resp. musí prokurátor vydávať
rozhodnutia. Môže sa jednať napríklad o postúpenie veci, podmienečné zastavenie trestného stíhania,
uzavretie zmieru alebo aj rozhodnutie sui generis spočívajúce v podaní obžaloby. Jedným z rozhodnutí
prokurátora, ktorým sa trestné konanie končí je aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Uznesenie
o zastavení trestného stíhania má povahu meritórneho rozhodnutia a zakladá prekážku res iudicata,
keďže predstavuje právoplatné ukončenie veci s účinkami ne bis in idem. Uvedené potom znamená,
že nie je možné pre rovnaký skutok opätovne začať trestné stíhanie voči rovnakej osobe, čo napokon
potvrdzujú aj ustanovenia týkajúce sa neprípustnosti trestného stíhania obsiahnuté v § 9 Trestného

poriadku. Naopak, rozhodnutie o zastavení konkurzného konania z dôvodu neodstránenia vád návrhu
nie je rozhodnutím vo veci samej, nemá účinky res iudicata a v žiadnom prípade nebráni podaniu
nového návrhu a začatiu nového konkurzného konania voči rovnakej osobe. Súdna sústava Slovenskej
republiky je koncipovaná ako trojstupňová a dvojinštančná. Trojstupňovosť znamená, že ju tvoria
tri stupne všeobecných súdov, t. j. okresné súdy, krajské súdy, Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Dvojinštančnosť na druhej strane vyplýva z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje každému
účastníkovi právo na preskúmanie rozhodnutia súdu vyšším orgánom verejnej moci. V praxi to znamená,
že veci sa zásadne prejednávajú v dvoch inštanciách: (I) v prvostupňovom konaní a (II) v konaní
odvolacom. Pokiaľ orgán verejnej moci vydá nezákonné rozhodnutie, jeho zrušenie je vždy v kompetencii
nadriadeného orgánu. V rámci súdnej sústavy Slovenskej republiky to znamená, že nezákonnosť
rozhodnutia okresného súdu musí byť konštatovaná prinajmenšom nadriadeným krajským súdom, ktorý
disponuje aj derogačnou právomocou (ak ide o rozhodnutie predbežne vykonateľné). Obdobný princíp
možno pozorovať aj v trestnom konaní, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie v rámci použitej
analógie. Ak policajt vznesie obvinenie konkrétnej osobe, uznesenie o vznesení obvinenia môže zrušiť
výlučne nadriadený orgán verejnej moci, teda dozorujúci prokurátor. Ten má zároveň právomoc zrušiť
uznesenie o vznesení obvinenia aj rozhodnutím o zastavení trestného stíhania.V zmysle uvedeného
má žalovaná za to, že na rozhodnutie o zastavení konkurzného konania nemožno bez ďalšieho
analogicky aplikovať závery vyjadrené k výkladu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
má rozhodnutie o zastavení trestného stíhania rovnaké účinky ako zrušenie nezákonného uznesenia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Žalovaná zohľadňujúc i už vyššie odôvodnený nesúhlas
s analógiou zvolenou súdom prvej inštancie zároveň v súvislosti so splnením zákonných podmienok
pre konštatovanie o existencii nezákonného rozhodnutia poukazuje na závery samotného súdu prvej
inštancie, ktorý v bode 25. odôvodnenia uvádza, že rozhodnutie o začatí konkurzu nikdy nebolo zrušené,
ergo v konaní nedošlo k preukázaniu splnenia podmienok pre prijatie záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru o existencii
nezákonného rozhodnutia v danej veci. Všeobecne právo na ochranu osobnosti (spolu so všetkými
čiastkovými právami, ktoré z neho vyplývajú) je na najvyššom stupni garantované Ústavou Slovenskej
republiky a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Na splnenie pozitívneho záväzku štátu
chrániť základné práva a slobody svojich občanov je nevyhnutná kreácia justičných mechanizmov,
ktoré zabezpečia, aby právo na ochranu osobnosti bolo reálne a efektívne vymožiteľné. Slovenský
zákonodarný orgán prijal mechanizmus na ochranu osobnosti v rámci právnej úpravy Občianskeho
zákonníka. Medzi osobnostné práva zaraďujeme právo na telesnú integritu, právo na meno, právo
na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, právo na súkromie a právo na ochranu prejavov osobnej
povahy. (Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava:
IURIS LIBRI, 2018, s. 189). Rozsah ochrany osobnostných práv je potom vymedzený prostriedkami,
ktoré Občiansky zákonník poskytuje na ich ochranu. Mestský súd (aj s podporou ustálenej judikatúry,
pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012, uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23.08.2007, sp. zn. I. ÚS/137/07) správne konštatoval, že v prípade
nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a nárokov z porušenia osobnostných práv
podľa Občianskeho zákonníka ide o dva odlišné právne nároky, ktoré sú podmienené rôznou sférou
ochrany. Žalovaná však poukazuje na to, že síce súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho
posúdenia, nedospel však k správnemu právnemu záveru, čo sa týka konštatovania porušených práv vo
výroku I. napádaného rozsudku. V prípade porušenia práv na ochranu osobnosti vzniká hmotnoprávny
vzťah medzi osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené a osobou, ktorá zásah spôsobila. Slovenská
republika nie je pasívne vecne legitimovaná v konaní, ktorého výsledkom je konštatované porušenie
osobnostných práv. Uvedený záver, ako už bol vyššie uvedený, potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax
najvyšších súdnych inštancií. Navyše je podľa žalovanej dôležité poukázať aj na to, že nárok na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci uplatniteľný voči štátu a nárok na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia za porušenie osobnostných práv v zmysle Občianskeho zákonníka predstavujú aj z
procesnoprávneho hľadiska dva rôzne právne nároky a každý z uvedených nárokov sa vyznačuje
osobitnými procesnoprávnymi osobitosťami. Zodpovednosť štátu v konaniach podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je zodpovednosťou objektívnou a predstavuje výnimku z občianskoprávnej zásady, v zmysle ktorej
za škodu zodpovedá ten, kto túto škodu spôsobil. Uvedené ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch
upravených inými zákonmi. Neplatí to ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu
do osobnosti pri zachovaní princípu zodpovednosti pôvodcu zásahu (pozri aj rozsudok NS SR zo dňa
26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012 alebo uznesenie NS SR zo dňa 20.04.2011, sp. zn. 4Cdo/168/2009).
Konajúci súd bez akéhokoľvek právneho odôvodnenia konštatoval porušenie osobnostných práv

žalobcu. Navyše, čo sa týka druhého nároku žalobcu spočívajúcom v uložení povinnosti odstrániť
záznamy o konkurznom konaní, tu súd správne právne posúdil, že ide o nárok, ktorý má základ
v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto v tejto časti nebude vecne legitimovaná žalovaná.
Svoju argumentáciu súd prvej inštancie podložil aj judikatúrou uvedenou vo vyjadrení žalovanej zo
dňa 27.10.2021. Mestský súd v napádanom rozsudku umelo oddelil časť práva na ochranu osobnosti,
pričom na jednej strane vyhovel žalobe v časti porušenia práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života, zatiaľ čo v inej časti nároku, týkajúcej sa odstránenia záznamov o začatí konkurzného
konania z Obchodného vestníka, konštatoval, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná, keďže
ide o nárok podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takýto postup je právne nekonzistentný a
vnútorne rozporný, keďže všetky uvedené nároky sú obsahovo súčasťou jedného práva na ochranu
osobnosti garantovaného § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky.
Nemožno pritom akceptovať, aby mestský súd v rámci jedného rozhodnutia časť nárokov subsumoval
pod ochranu osobnosti a priznal ich, a inú časť tých istých osobnostných práv od tohto režimu oddelil a z
dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie nepriznal. Žalovaná zotrváva na svojom právnom názore,
že oba nároky tvoria jednotnú súčasť kategórie osobnostných práv, a preto je nevyhnutné, aby súd
v rozsudku konštatoval, že ani pri porušení týchto práv nie je žalovaná pasívne vecne legitimovaná.
Pasívna vecná legitimácia žalovanej by nastala iba v prípade, ak by Slovenská republika napriek
povinnosti vytvárať mechanizmy na ochranu osobnostných práv, vyplývajúcej z Ústavy Slovenskej
republiky a medzinárodných dohovorov, tieto mechanizmy neimplementovala a tým nesplnila svoj
pozitívny záväzok ochrany základných práv a dotknuté osoby by nemali možnosti sa domáhať nárokov z
ich porušenia. Žalovaná zdôrazňuje, že mestský súd svojím postupom v napádanom rozsudku nevytvoril
právne konzistentné rozhodnutie v časti týkajúcej sa ochrany osobnostných práv žalobcu. Uvedeným
neodôvodneným rozdelením nárokov na konštatované porušenie práv a nekonštatovanú povinnosť
odstránenia záznamov o konkurznom konaní do dvoch samostatných kategórií došlo k nesprávnemu
právnemu záveru, keďže všetky uvedené nároky tvoria jednotnú súčasť práva na ochranu osobnosti
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 19 Ústavy SR. Právne posúdenie otázky porušenia
osobnostných práv je zjavne nesprávne. Právo na súdnu a inú právnu ochranu je garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Posudzovanie prípadného porušenia tohto základného práva však
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí výlučne do právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti stojí mimo sústavy všeobecných súdov
a bol zriadený práve na to, aby nestranne a nezávisle hodnotil, či zo strany všeobecných súdov alebo
iných orgánov došlo k zásahu do základných práv a slobôd. Úlohou všeobecných súdov je poskytovať
ochranu subjektívnym právam účastníkov konania, ako sú napríklad osobnostné práva podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka. Mestský súd nemal právomoc vysloviť, že vo veci žalobcu došlo
k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, pretože o tom môže rozhodnúť iba
Ústavný súd Slovenskej republiky. Ak by všeobecné súdy boli oprávnené samy konštatovať porušenie
tohto základného práva, znamenalo by to, že hodnotia ústavnosť vlastného postupu, čo by bolo v
rozpore s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti. Mestský súd prekročil rámec svojej právomoci, ak
vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. Bez ohľadu na vyššie
uvedené, Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti stanovil kritériá na zisťovanie porušenia tohto
základného práva. Súd prvej inštancie však tieto žiadnym spôsobom neskúmal, neodôvodnil, prečo
dospel k záveru, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, čím zaťažil napadnutý rozsudok vadou
nepreskúmateľnosti, keďže v rozpore so základnými požiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku
neuviedol žiadne dôvody, na ktorých by bol jeho záver založený. V skutočnosti si teda súd prvej
inštancie len atrahoval právomoc zverenú Ústavnému súdu SR bez toho, aby sa vôbec zaoberal jeho
rozhodovacou činnosťou čo do splnenia podmienok pre konštatovanie porušenia práva na súdnu a
inú právnu ochranu. Ak by bol k takémuto posúdeniu pristúpil, nemohol by dôjsť k právnemu záveru,
že v danom prípade došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu. Toto tvrdenie žalovaná
bližšie rozvedie a preukáže v nasledujúcej časti odvolania. Ústavný súd SR k účelu základného práva
na súdnu ochranu uviedol nasledovné: „Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu
a na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo vo veci samej, resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m.
m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd
ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
‚je výsledkové' to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie
ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov“ (pozri

napr. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Podľa právneho názoru Ústavného
súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09 kritériá pre hodnotenie, či namietnutý postup všeobecného súdu
mohol zakladať porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, sú:
(I) sťažovateľovi bol postupom súdu spôsobený nepriaznivý dôsledok, (II) tento nepriaznivý dôsledok
sa vzťahuje na výsledok konania, (III) tento nepriaznivý dôsledok nebolo možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach. Pre záver o zásahu do práva na súdnu ochranu
musia byť kritéria vytýčené Ústavným súdom Slovenskej republiky naplnené kumulatívne, keďže ide
o vzájomne nadväzujúce podmienky. K prvému kritériu: Žalobca tvrdil, že mu uznesením o začatí
konkurzného konania bol spôsobený nepriaznivý dôsledok v podobe nemajetkovej ujmy, ktorá sa mala
prejaviť vo sfére jeho osobnostných práv. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
žalovaná v tejto časti odkazuje na svoju skoršiu argumentáciu týkajúcu sa premlčania žalobcovho nároku
a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky v prípadoch ochrany osobnosti. Zároveň
žalovaná poukazuje na skutočnosť, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Naopak, aj po takmer 10 rokoch od vydania predmetného uznesenia
žalobca pôsobí ako štatutárny orgán úspešných a stabilných spoločností, čo nezodpovedá tvrdeniu o
zásadnom poškodení jeho osobnej či profesionálnej povesti. Žalovaná teda v zmysle vyššie uvedenej
argumentácie konštatuje, že prvé kritérium potrebné pre konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu - nepriaznivý dôsledok - nie je naplnené. K druhému kritériu: Ak by však súd bol toho právneho
názoru, že nepriaznivý dôsledok predsalen vznikol, tak sa v danom prípade nevzťahuje na výsledok
konania vo veci samej. Naopak výsledok konania bol pre žalobcu priaznivý, keďže konkurzné konanie
bolo zastavené a právny stav sa vrátil do pôvodného stavu. Navyše ak žalobca tvrdil, že uznesením
o začatí konkurzného konania a zverejnením konkurzného konania v Obchodnom vestníku a Registri
úpadcov mu vznikla nemajetková ujma a majetková škoda, ktorá pretrváva aj po zastavení konkurzného
konania, je otázne prečo si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až
dňa 09.10.2020, t. j. po 4 rokoch, 7 mesiacoch a 24 dňoch. Okrem toho žalovaná pripomína, že všetky
žalobcom uplatnené nároky sú už premlčané. Keďže konkurzné konanie bolo zastavené v roku 2016
a žalobca svoje nároky začal uplatňovať až v roku 2020, nemožno hovoriť o včasnom a dôslednom
postupe na ochranu jeho práv. Túto skutočnosť navyše umocňuje fakt, že žalobca je dlhoročným
právnikom, ktorý sám v žalobe poukazuje na svoju odbornú kvalifikáciu, a teda si musel byť vedomý
významu premlčacích lehôt a povinnosti aktívne a bezodkladne chrániť svoje práva. K tretiemu kritériu:
Ak by aj bolo možné, v hypotetickej rovine, hovoriť o procesnom pochybení pri začatí konkurzného
konania, takéto pochybenie bolo v ďalšom procesnom postupe odstránené, keďže konkurzné konanie
bolo na návrh samotného žalobcu zo dňa 27. 01. 2016 zastavené. Táto skutočnosť má zásadný význam,
pretože podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu práva na súdnu
ochranu môže dôjsť iba vtedy, ak tvrdené procesné pochybenie spôsobí nepriaznivý dôsledok, ktorý
nie je napraviteľný v ďalšom konaní alebo prostredníctvom opravných prostriedkov. V prejednávanej
veci sa stal presný opak - konanie bolo zastavené procesným rozhodnutím súdu tej istej inštancie,
ktorým pominuli všetky účinky začatia konkurzného konania. Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť
o zásahu do základného práva na súdnu ochranu, ak súd zjednal nápravu ešte v rámci pokračujúceho
konania a konečný výsledok bol pre žalobcu priaznivý. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu,
že mu vznikla ujma, ktorú by nebolo možné napraviť riadnymi procesnými prostriedkami. Kritéria
stanovené Ústavným súdom Slovenskej republiky pre konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
tak neboli v danom prípade naplnené kumulatívne (resp. nebolo naplnené žiadne z nich) a preto
nemožno hovoriť o zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Konštatovanie porušenia základného práva na súdnu ochranu všeobecným súdom nad
rámec jeho právomoci a zároveň bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia nemožno považovať
za zákonné rozhodnutie, ktoré spĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti žalovaná zdôrazňuje, že všetky nároky uplatnené žalobcom na základe
zákona č. 514/2003 Z. z. sú premlčané a preto im nemožno priznať právnu relevanciu. V dôsledku
toho je súd, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu veci, zbavený povinnosti ich meritórne
posudzovať. Navyše v konaní nebol presvedčivo preukázaný ani základný predpoklad zodpovednosti
štátu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, pričom žalovaná preukázala, že analógia aplikovaná
súdom prvej inštancie, na podporu svojej argumentácie, nie je v prejednávanej veci relevantná ani
vhodná. Z napádaného rozsudku nie je možné jednoznačne identifikovať, podľa ktorého právneho
predpisu súd prvej inštancie uplatnené nároky posudzoval, keď nároky majetkovej povahy vyhodnotil
ako premlčané (bod 30 napádaného rozsudku), no jeden z nárokov, a to konštatovanie porušenia
práva, ktorý predstavuje len formu poskytnutia satisfakcie pri náhrade nemajetkovej ujmy nepovažoval

za premlčaný. Žalovaná preto opätovne zdôrazňuje, že celý napádaný rozsudok vykazuje právnu
nekonzistentnosť a nie je z neho možné jasne vyčítať, či a do akej miery súd prvej inštancie posudzoval
jednotlivé nároky žalobcu podľa Občianskeho zákonníka. Napriek tomu žalovaná pokračuje vo svojej
argumentačnej línii a dôrazne pripomína, že akékoľvek nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka nie je možné uplatňovať voči štátu. Slovenská republika nie je v tomto type
konaní pasívne vecne legitimovaná; tieto nároky majú byť smerované priamo voči osobe, ktorá zásah do
osobnostných práv spôsobila, v súlade s občianskoprávnym princípom zodpovednosti pôvodcu zásahu.
Navyše žalovaná zdôrazňuje, že otázky týkajúce sa porušenia základných práv a slobôd, garantovaných
Ústavou Slovenskej republiky, spadajú výlučne do kompetencie Ústavného súdu. Iba tento orgán, stojaci
mimo sústavy všeobecného súdnictva, je oprávnený posúdiť po zohľadnení všetkých kritérií, či došlo k
zásahu do základných práv a slobôd, pričom len jeho rozhodnutie je právne záväzné a relevantné v tejto
oblasti. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, alternatívne
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje s druhým výrokom
napadnutého rozsudku. Mal za to, že nárok na náhradu škody je v celom rozsahu premlčaný, vznesená
námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody,
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. K premlčaniu nároku na náhradu škody uviedol, že uznesením o
zastavení konkurzného konania, zverejneným v Obchodnom vestníku zo dňa 15.02.2016, právoplatným
dňa 10.03.2016, bolo konkurzné konanie voči žalobcovi zastavené, t. j. týmto dňom pominuli účinky
začatého konkurzného konania uvedené v § 14 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
(ďalej ako „ZKR“). Z uvedeného vyplýva, že uznesenie o začatí konkurzného konania zo dňa 29.12.2015,
ktorým bolo začaté konkurzné konanie voči žalobcovi nemohlo po 10.03.2016 vyvolať žiadne právne
účinky na postavenie žalobcu a akékoľvek nároky v súvislosti s uznesením o začatí konkurzného konania
musia byť premlčané. Poukázala na zmätočnosť tvrdení žalobcu, kedy žalobca tvrdí, že o škode sa
dozvedel až dňa 09.09.2020, a teda jeho nárok nemôže byť premlčaný. Na druhej strane však žalobca
počas celého konania pred súdom prvej inštancie uvádzal, že v čase od 29.12.2015 do 10.03.2016
nemohol vykonávať iné ako bežné úkony, bol mu znemožnený výkon advokácie, objavili sa u neho
zdravotné problémy a rovnako bolo ohrozené financovanie jeho rodiny. Ak sa má posudzovať obdobie
od 29.12.2015 do 10.03.2016, kedy podľa tvrdení žalobcu malo dôjsť k určitému obmedzeniu v dôsledku
účinkov uznesenia o začatí konkurzného konania, ako obdobie trvania zásahu spôsobujúceho vznik
škody resp. nemajetkovej ujmy, akýkoľvek nárok by bol jednoznačne premlčaný. Tvrdenie žalobcu, že
o škode sa dozvedel až dňa 09.09.2020, a teda podľa jeho tvrdení nárok nemôže byť premlčaný v
zmysle § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je popretím akýchkoľvek negatívnych účinkov súvisiacich
so zverejnením uznesenia o začatí konkurzného konania v Obchodnom vestníku, tak ako ich žalobca
prízvukoval počas konania pred súdom prvej inštancie. Je nepochybné, že ak by sa v postavení žalobcu
nachádzala akákoľvek iná osoba, osobitne osoba s právnickým vzdelaním, svoj nárok by si uplatnila
bezodkladne po tom, ako bolo konkurzné konanie zastavené, a aktívne by sa snažila zamedziť trvaniu
protiprávneho stavu okamžite, nie až s odstupom viac ako štyroch rokov od tvrdeného zásahu do
svojich práv a právom chránených záujmov. Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu odprezentovaným
v odvolaní, že by súd prvej inštancie mal začiatok plynutia premlčania počítať od momentu, kedy sa
žalobca o škode dozvedel. Ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je v otázke začiatku
plynutia premlčacej lehoty exaktné a viaže moment začiatku plynutia tejto lehoty v prípade nezákonného
rozhodnutia na doručenie (oznámenie) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné
rozhodnutie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že sa na uznesenie o začatí konkurzného konania má nazerať ako
na nezákonné rozhodnutie, mal by byť vo svojej argumentácii konzistentný a nevyberať si len také
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré sú v jeho prospech a zámerne obchádzať tie ustanovenia,
ktoré do jeho argumentácie nezapadajú. Plne sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, ktorý
správne určil moment začiatku plynutia premlčacej doby a následne oprávnene prihliadol na riadne
vznesenú námietku premlčania. Mal za to, že nedošlo k takému uplatneniu námietky premlčania, ktoré
by napĺňalo atribúty šikanóznosti. Námietka premlčania bola vznesená na začiatku konania s cieľom
zachovať princíp právnej istoty a predvídateľnosti právnych vzťahov, nie so zámerom poškodiť žalobcu,
pričom žalovaná pripomína, že o uplynutí premlčacej lehoty bol žalobca upovedomený i v oznámení
o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 01.04.2021, t. z. pred podaním žaloby. Žalobca
teda nielen s vedomosťou o tejto námietke žalobu podal, ale počas konania pred súdom prvej inštancie
nijak nenamietal, že by námietka premlčania mala šikanózny charakter; túto argumentáciu začal účelovo
uplatňovať až v odvolacom konaní. Navyše žalobca nepreukázal, že by vyhovenie vznesenej námietke

znamenalo pre neho taký neprimerane tvrdý zásah alebo že by dôvody jeho oneskorenia boli natoľko
závažné, aby ospravedlňovali neskoré uplatnenie nároku. V zmysle pravidiel civilného procesu dôkazné
bremeno znáša žalobca a ten ho v tomto prípade neuniesol. V prejednávanej veci však žalobca
nepreukázal žiadne obdobné výnimočné okolnosti, ktoré by mohli založiť rozpor námietky premlčania s
dobrými mravmi. Ak sám žalobca tvrdí, že negatívne dôsledky konkurzného konania pociťoval už v roku
2016, je nepochopiteľné, prečo sa domáhal náhrady škody až v roku 2020. Takéto konanie potvrdzuje,
že oneskorenie bolo zavinené žalobcom, a preto neexistuje žiadny priestor na prelomenie zásady „právo
patrí bdelým“. Mal za to, že tvrdenú majetkovú škodu žalobca nikdy, tak ako správne konštatoval súd
prvej inštancie, nepreukázal, nakoľko nepreukázal či prišlo resp. neprišlo k poskytnutiu predmetného
úveru. Taktiež žalobca nikdy nepreukázal, že by si spoločnosti voči žalobcovi akýmkoľvek spôsobom
uplatňovali nárok na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.
Žalobca teda relevantným spôsobom nepreukázal, že uznesením o začatí konkurzného konania bol
žalobcovi alebo spoločnostiam, v ktorých žalobca vykonáva funkciu štatutárneho orgánu, spôsobený
akýkoľvek nepriaznivý dôsledok. Zotrval na tom, že v prípade nárokov z titulu ochrany osobnosti
nie je pasívne vecne legitimovaná. Posúdenie pasívnej legitimácie nemožno označiť za formalizmus,
ale ide o základnú podmienku úspechu žaloby. Ak je žaloba smerovaná voči nesprávnemu subjektu,
súd má povinnosť takú žalobu zamietnuť. Tento prístup vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR (porov. uznesenie sp. zn. 6Cdo/214/2011). Pripustenie opačného postupu by znamenalo
zásah do princípu právnej istoty, pretože by dochádzalo k neoprávnenému rozšíreniu zodpovednosti
štátu aj na prípady, keď právny poriadok jednoznačne určuje ako žalovaného iný subjekt. Mal za to,
že nie je pasívne vecne legitimovaná na požadovaný výmaz údajov, a preto by prípadný rozsudok
ukladajúci jej takúto povinnosť bol nevykonateľný. Aj keď je Ministerstvo spravodlivosti SR správcom
a prevádzkovateľom príslušných registrov, jeho postavenie je striktne viazané zákonom. Ministerstvo
spravodlivosti SR vykonáva zápisy a výmazy v Registri úpadcov či Obchodnom vestníku výlučne na
základe podaní doručených príslušnými súdmi. Žalovaná a ani Ministerstvo spravodlivosti SR teda
nemá právomoc samostatne posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutí týchto súdov a už
vôbec nie suplovať ich rozhodovaciu činnosť. Ministerstvo spravodlivosti SR ako prevádzkovateľ na jeho
základe vykoná príslušný úkon, avšak nemôže konať bez existencie takéhoto záväzného príkazu. Ak
by súd v tomto konaní zaviazal Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré nie je žalovaným na výmaz údajov
z registra alebo vestníka bez toho, aby takémuto úkonu predchádzalo rozhodnutie vecne a miestne
príslušného súdu, išlo by o uloženie povinnosti, ktorá je nevykonateľná. Navyše by bez pochyby išlo zo
strany súdu o konanie ultra petitum, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR nie je sporovou stranou v tomto
konaní. Okrem uvedeného, ak by bola žalovaná (Slovenská republika) rozsudkom zaviazaná na výmaz
údajov z registra/vestníka alebo bližšie nešpecifikovaných vyhľadávacích databáz, takýto výrok by bol
nevykonateľný, keďže žalovaná nie je ani ich prevádzkovateľom, ani správcom. Rozhodnutie v tomto
rozsahu by bolo v praxi nevykonateľné a v rozpore s požiadavkou právnej istoty. V zmysle uvedenej
argumentácie žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti (vo
výroku II. napadnutého rozsudku) ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že už v priebehu konania na súde
prvej inštancie poukazoval na nepremlčateľnosť osobnostných, resp. základných práv a slobôd, čo
napokon vyplýva aj z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto
nie je možné považovať za zmätočné v kontexte konštatovania premlčania ostatných nárokov žalobcu.
Uviedol, že pokiaľ sa podľa žalovaného v predmetnej veci neprichádza do úvahy použitie analógie
medzi zastavením trestného stíhania (ako uvádza NSSR v rozhodnutí) a zastavením konkurzného
konania, uviedol, že uvedené je založená na formalistickom a neúplnom výklade právnych noriem,
ktorý nezohľadňuje účel a zmysel zákona č. 514/2003 Z. z. Okrem prípadu uvedeného v rozhodnutí
NSSR vzťahujúceho sa na trestné konania sa rovnaké prípady vyskytujú aj v civilnej oblasti - konkrétne
napríklad v zákone č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii. V dôsledku uvedenej úpravy v prípade
uznesenia o začatí konkurzu zákon odvolanie (ani iný opravný prostriedok) nepripúšťa a preto nebolo
prípustné ani voči nezákonnému rozhodnutiu v zmysle žaloby. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto
potrebné v tejto veci zmysel a účel ust. § 6 ZoZŠ interpretovať v spojení s uznesením o zastavení
konania, ktorým súd zastavil konanie pre nesplnenie základných podmienok konania, čím potvrdil
nezákonnosť nezákonného rozhodnutia a celého konania. Podľa názoru Ústavného súdu sú podstata
a zmysel základného práva v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR popreté takým výkladom ustanovení
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý vyžaduje, aby zrušujúce
rozhodnutie súdu vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo
nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak na takéto

konštatovanie nedávajú procesné pravidlá občianskeho súdneho konania tomuto súdu žiadny priestor
a ak sa má v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takéto
posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu. Nezákonnosť zrušeného
rozhodnutia je preto materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou
zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne
vyplývať (v tomto zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 25/2011). Uviedol, že sám považuje
rozdelenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zo strany súdu prvej inštancie za necitlivé a príliš
formalistické. Z ust. 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva možnosť konštatovania porušenia
práva ako samostatný žalovateľný nárok. O aké právo sa jedná pochopiteľné záleží od skutkových
a právnych okolností prípadu. V dôsledku nezákonného rozhodnutia bolo jednoznačne zasiahnuté do
práv žalobcu garantovaných a chránených Ústavou Slovenskej republiky v Čl. 19 ods. 1 a 2 a Čl.
46. Hoci ani žalobca nesúhlasí s odlišným posudzovaním jeho nárokov tak, ako to uvádza súd prvej
inštancie v rozsudku, nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného o právne nekonzistentnom rozhodnutí
v časti týkajúcej sa ochrany osobnostných práv žalobcu, keď všetky uvedené nároky tvoria podľa
neho jednotnú súčasť práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 19
Ústavy SR. V takom prípade by Zákon č. 514/2003 Z. z. prakticky stratil svoj význam, ak by štát vôbec
nezodpovedal za porušenie práv jednotlivcov, ktoré boli porušené v dôsledku nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Uznesenie
NSSR sp.zn. 6Cdo/7/2012 zo dňa 15. 2. 2012 potvrdzuje, že konštatovanie porušenia práva, v danom
prípade práva na konanie bez prieťahov (rovnako garantované Ústavou SR) je občianskoprávny nárok,
o ktorom rozhodujú všeobecné súdy, nie Ústavný súd SR. Ústavný súd rozhoduje len o ústavných
sťažnostiach podľa čl. 127 Ústavy SR, nie o nárokoch na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003
Z. z., čím sa vylučuje kolízia právomocí medzi ústavným a všeobecným súdom. Zákon 514/2003 Z.
z. v § 17 ods. 2 umožňuje, aby sa nemajetková ujma odčinila len morálnym zadosťučinením, teda
tým, že súd vysloví (konštatuje), že právo bolo porušené. Peňažnú satisfakciu možno žiadať iba vtedy,
ak samotné konštatovanie nie je dostatočné, čoho sa napokon žalobca aj domáha. S ohľadom na
právomoc všeobecných súdov rozhodovať aj o porušeniach práva nemôže obstáť tvrdenie žalovaného
o prekročení právomoci súdu prvej inštancie pri vyslovení porušenia práva žalobcu na súdnu a inú
právnu ochranu. Čo sa týka kritérií formovaných Ústavným súdom vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09,
ktoré podľa žalovaného musia byť splnené pre prijatie záveru o porušení práva na súdnu a inú právnu
ochranu, žalobca v prvom rade uvádza, že tieto neplatia bezvýnimočne na každý jeden prípad, čo
potvrdil aj Ústavný súd SR . V každom prípade boli tieto kritériá splnené aj pokiaľ ide o nezákonné
rozhodnutie vydané v konkurznom konaní, ktoré sa nikdy nemalo ani začať. Nepriaznivý dôsledok
nezákonného rozhodnutia je očividný aj napriek neskoršiemu zastaveniu konania, ktorým už súd
nemohol kompenzovať flagrantné porušenie ZKR a OSP. Žalobca sa totiž stal účastníkom konkurzného
konania bez splnenia zákonných podmienok, čo najmä v dôsledku povinného zverejňovania údajov o
konkurzoch v Obchodnom vestníku a Registri úpadcov zásadne poškodilo jeho osobnú a profesijnú
reputáciu, dôveryhodnosť a vážnosť v obchodných vzťahoch, nehovoriac o dôsledkoch na jeho zdravie
a súkromný život, k čomu sa podrobne vyjadroval (a dôkazne podporil) počas konania na súde prvej
inštancie. Nezákonné uznesenie o začatí konkurzného konania bolo vydané bez splnenia zákonných
podmienok, a teda bolo nezákonné už v čase svojho vydania. Rozhodovanie ako i vydanie rozhodnutia
o začatí konkurzného konania je súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a
všeobecný súd je povinný dôsledne skúmať, čí sú splnené zákonné podmienky, keďže ani neskorším
zastavením konkurzného konania už nie je možné napraviť stav vyvolaný nezákonným rozhodnutím.
Navyše žalobca je aj po zastavení konkurzného konania evidovaný ako subjekt, voči ktorému bolo začaté
konkurzné konanie, čo naďalej môže vyvolávať objektívne reputačné následky. Zastavenie konania
nezvrátilo stav, ktorý už nastal, a teda nemôže eliminovať vzniknutú ujmu. Z uvedených dôvodov žiadal,
aby odvolací súd potvrdil výrok I. rozsudku Mestského súdu Bratislava IV.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani
žalovaného nie je dôvodné.
7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady
škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú mu nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov

procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej
obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné
dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové
závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak
umožňoval prijať spoľahlivý záver o vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi
nezákonným rozhodnutím, ktorým bolo voči žalobcovi začaté konkurzné konania. Vec posúdil správne
aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s § 11 a §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdnoaplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol iba
nárok na konštatovanie porušenia jeho práv nezákonným rozhodnutím orgánu štátu plne stotožňuje.
Žalobca ani žalovaný v podanom odvolaní neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania
pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v
odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.
8. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený, keď z
odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní
riadil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
dôvody vedúce k vyhoveniu/zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje
na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia.
9.V posudzovanej veci žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo
skutočnosti, že Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-98 zo dňa 29.12.2015 začal voči
nemu konkurzné konania, ktoré následne svojím uznesením č. k. 3K/52/2015-234 zo dňa 15.02.2016
zastavil z dôvodu, že navrhovateľ konkurzu neodstránil nedostatky návrhu na vyhlásenie konkurzného
konania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2016.
10. Žalovaný namietal, že v danom prípade nebola splnená podmienka existencie nezákonného
rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko rozhodnutie o začatí konkurzného
konania nebolo nikdy zrušené ani zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Mal za to, v že v
danom prípade neprichádza do úvahy analógia so zastavením trestného stíhania v prípade vydania
uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia vzhľadom na odlišnosť trestného stíhania.
11. Podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody vyplývajúca z § 4 ods.1 prvej vety zákona č. 58/1969
Zb., t.j. zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť príslušným
orgánom, bola procesnou podmienkou uplatnenia tohto práva, hmotnoprávne zaručeného čl. 46 ods.
3 Ústavy SR. Splnenie tejto podmienky bolo potrebné v konkrétnych súvislostiach vykladať ústavne
súladným spôsobom, t.j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Rešpektujúc preto zmysel a účel ochrany zaručenej
týmto základným právom v zmysle ústavného imperatívu vyplývajúceho z čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR, teda s použitím teleologického výkladu, nebolo možné lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale bolo potrebné splnenie uvedenej podmienky vykladať extenzívne. Ak
okolnosti konkrétnej veci nasvedčovali splneniu podmienok zodpovednosti štátu v materiálnom zmysle,
nebolo prípustné ustanovenie § 4 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. interpretovať spôsobom,
ktorý zodpovednosť štátu de facto vylučoval (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2011, sp. zn.
4Cdo/333/2009).
12. Z vyššie citovaného rozhodnutia a ustálenej súdnej praxe vyplýva, že podmienku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v podobe jeho zmeny alebo zrušenia, je potrebné
interpretovať extenzívne so zreteľom na obsah a účel § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nemožno
preto trvať na formálnom zrušení/zmene právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, ale je potrebné
vychádzať z toho, či konečné rozhodnutie vyvolalo právne dôsledky, aké sú spojené so zrušením či
zmenou rozhodnutia.
13. V danom prípade zastavenie konkurzného konania pre nesplnenie podmienok začatia konkurzného
konania znamená, že konkurzné konanie voči žalobcovi nemalo byť od samotného začiatku začaté

a zastavením konania zanikli jeho účinky, pretože sa stalo bezpredmetným. Zastavením konania sa
potvrdilo, že neboli od začiatku splnené zákonné podmienky pre začatie konania. Rozhodujúcim pre
posúdenie dôvodnosti začatia konkurzného konania je neskorší výsledok v podobe zastavenia konania.
Uvedené závery sú v súlade so súdnou judikatúrou, podľa ktorej zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Ak preto voči žalobcovi bolo začaté konkurzné konanie,
nemôže niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia keď sa neskôr ukázalo, že zákonné podmienky
na jeho začatie neboli nikdy splnené. Rovnako z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011
vyplýva, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR podmienky za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to
spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých poškodenému bola spôsobená škoda
takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným.
14. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za stavu,
keď bolo konkurzné konania voči žalobcovi zastavené pre nesplnenie zákonných podmienok pre jeho
začatie, rozhodnutie o začatí konkurzného konania je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie
bez ohľadu na to, že de facto/formálne nebolo zrušené ani zmenené nadriadeným orgánom. Žalovaný
tak nedôvodne namieta, že rozhodnutie o zastavení konkurzného konania nie je rozhodnutím vo
veci samej a nemá účinky res iudicata na rozdiel od uznesenia o zastavení trestného stíhania.
Rozhodujúca je totiž tá skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania na to príslušným orgánom má
rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť nadriadeným
orgánom, teda, že nemalo byť vôbec vydané pre nesplnenie zákonných podmienok. Obdobne má
rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky
alebo iné správne delikty alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom ( Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 54/2011 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č.
R 37/2013). Žalovaný nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že v tejto časti vychádza jeho rozhodnutie
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. V otázke premlčania nárokov žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy správne dospel konajúci
súd k záveru, že z práv týkajúcich sa ochrany osobnosti sa nepremlčuje nepeňažné právo na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah, avšak premlčuje sa právo na náhradu
nejmajetkovej ujmy v peniazoch ako majetkové právo. Správne poukázal na to, že jednotné právo
na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré
sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
pritom predstavuje jedno z relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobnosti. Na rozdiel od morálnej satisfakcie ako rýdzo osobného práva, v prípade peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo
majetkovej povahy. Z hľadiska premlčania nárokov je v tomto prípade rozhodujúci obsah nároku a
nie predmet jeho ochrany. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba),
ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom
morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale
o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta
do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch, a
preto nie je možné aby podliehala premlčaniu. Bez právnej relevancie považoval odvolací súd odkaz
žalovaného na rozdielnu judikatúru Českej republiky. Žalovaný preto nedôvodne argumentuje, že
konajúci súd pochybil pokiaľ diferencoval medzi premlčaním nepeňažnej a peňažnej formy náhrady
nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti je aj nenáležitá námietka žalovaného o vnútornej rozpornosti
a zmätočnosti právnych záverov súdu prvej inštancie o premlčaní žalobcom uplatňovaných nárokov
na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací dôvod založený tak žalovaným na tvrdení, že konajúci
súd nesprávne právne vyhodnotil ním vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu
nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy, nemôže obstáť.
16.Žalovaný namietal konštatovanie porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR ako právny prostriedok uspokojenia nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej
moci orgánmi štátu.

17. Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej
satisfakcie) spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na
konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie až
v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Od
účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. od 1. júla 2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez
prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov
uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je občianskoprávnym
nárokom. Prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu
(porovnaj aj N.. N. S., S.., Ústava Slovenskej republiky - Komentár 2. vydanie, Heuréka 2007, str. 967).
V súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy SR je potrebné rozlišovať
medzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené
rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 15. februára 2012, sp. zn. 6Cdo/7/2012).
18. Odvolací súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR spočíva
okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Z uvedeného vyplýva, že vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy SR
intenciách § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 z.z. všeobecným súdom nevybočuje, vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd, z právomoci všeobecného súdu.
19. Konštatovanie porušenia práva je formou morálnej satisfakcie, pričom v prípade konštatovania
porušenia práva je potrebné priamo vo výroku vysloviť porušenie konkrétneho práva. Súd prvej inštancie
nepochybil pokiaľ konštatoval porušenie práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu odkazom na
Ústavu SR. Konštatovanie porušenia práva je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu
ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, a preto ide o nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorý je občianskoprávnym nárokom, prejednanie ktorého patrí do právomoci všeobecného súdu. V
súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 127 ústavy SR je potrebné rozlišovať medzi
konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené
rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. Nedôvodná je tak
argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil právomoc ak vyslovil porušenie ústavného
práva žalobcu. Súd prvej inštancie nehodnotil ústavnosť súdneho postupu, a preto pre vyslovenie
porušenia tohto práva neboli smerodajné kritériá definované ústavným súdom, ale skutočnosť, že
nezákonné uznesenie o začatí konkurzného konania bolo vydané bez splnenia zákonných podmienok, a
teda bolo nezákonné už v čase svojho vydania. Ako na to poukazuje žalobca, rozhodovanie ako i vydanie
rozhodnutia o začatí konkurzného konania je súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 Ústavy SR, a pokiaľ konkurzný súd neskúmal splnenie podmienok na začatie konkurzného
konania, porušil ústavné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu.
20. Požiadavka žalovaného na aplikovanie kritéria ústavného súdu, že nepriaznivý dôsledok sa vzťahuje
na výsledok konania v podobe jeho zastavenia, je v danom prípade nenáležitá. Skutočnosť, že súd
sám dodatočne zjednal nápravu ešte v rámci pokračujúceho konania, ktorého výsledok bol pre žalobcu
priaznivý, má podľa názoru odvolacieho súdu relevanciu len pri rozhodovaní ústavného súdu na základe
sťažnosti o porušení práva na súdnu ochranu, nie však pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní
podľa § 514/2003 Z.z. Pokiaľ tak konajúci súd nereflektoval na kritériá stanovené ústavným súdom pre
konštatovanie porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu, nedopustil sa nesprávneho právneho
posúdenia veci ani porušenia práva žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

21. Z dôvodovej správy k § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že v novom zákone bolo potrebné
rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej
škody i na chápanie náhrady škody ako "spravodlivého zadosťučinenia". Tým sa rozšírili možnosti
uplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu
nemajetkovej ujmy. Náhrada škody by mala predstavovať "spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať napr.
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné
ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Tá by mala
zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku
morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného
opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, inú preukázateľnú (a tiež preukázanú)
nemajetkovú ujmu.
22. Z uvedeného je zrejmé, že okrem majetkovej škody zákon umožnil odškodniť aj nemajetkovú ujmu
vo forme peňažného zadosťučinenia alebo morálnej satisfakcie , ktorá môže mať podobu verejného
ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Náhrada nemajetkovej ujmy
slúži na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov vzniknutých na osobnostných právach osoby
poškodenej protiprávnym konaním štátu. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej
sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity
poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné
vzťahy, spoločenské postavenie. Priznanie morálnej satisfakcie v podobe konštatovania porušenia
osobnostných práv sa tak posudzuje vo väzbe na zistenú nemajetkovú ujmu na osobnostných právach
poškodeného. Žalovaný nedôvodne namieta vnútornú nekonzistentnosť a rozpornosť napadnutého
rozsudku. Konajúci správne dospel k záveru, že pre priznanie morálnej satisfakcie v podobe
konštatovania porušenia osobnostných práv nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v zmysle § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. je pasívne vecne legitimovaný žalovaný.
23. Žalovaný nedôvodne namieta, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy,
keď pre vyslovenie porušenia osobnostných práv bolo postačujúce, aby nezákonné rozhodnutie bolo
objektívne spôsobilé ohroziť alebo porušiť osobnosť fyzickej osoby. Nezákonné rozhodnutie bolo
v posudzovanej veci nepochybne spôsobilé narušiť osobnú integritu žalobcu , znížiť hodnotu jeho
osobnosti, privodiť mu ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie. Zásah v podobe nezákonného začatia konkurzného konania voči žalobcovi
bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do jeho osobnostných práv, privodiť mu ujmu na jeho profesijnej cti a
vážnosti a bol tak objektívne spôsobilý negatívne ovplyvniť jeho spoločenské hodnotenie, znevážiť jeho
postavenie a spochybniť jeho dôveryhodnosť a spoľahlivosť pri výkone advokátskej a podnikateľskej
činnosti a narušiť jeho súkromný život. Všetky zákonné predpoklady pre poskytnutie nepeňažnej
satisfakcie na reparovanie vzniknutej ujmy tak boli splnené. Ďalšie nároky uplatňované žalobcom
v podobe odstránenia/vymazania záznamov o konkurznom konaní, správne konajúci súd oddelil od
nároku na konštatovanie porušenia osobnostných práv, nakoľko podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. žalobcovi na ich priznanie nevznikol hmotnoprávny nárok ( ako bude nižšie uvedené). Právne
posúdenie týkajúce sa zásahu do osobnostných práv preto nie je nesprávne.
24.V rozsudku sp.zn. 2Cdo/34/2022 Najvyšší súd SR vyslovil názor, že z jazykového vyjadrenia
ustanovenia § 17 ods. 2 možno vyvodiť, že upravuje otázku zadosťučinenia za nezákonné rozhodnutie
alebo nesprávny úradný postup, teda satisfakciu. V danom prípade si možno pomôcť aj ustanovením §
13 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva (negatórny petit) na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov (reštitučný petit), a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (satisfakčný petit). Na
rozdiel od § 13 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje
iba satisfakciu (najmä morálnu), ale nie je podľa neho možné žiadať negatórne a reštitučné nároky. V
prípade nedostatočnej morálnej satisfakcie predmetné ustanovenie upravuje možnosť priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Stále ale ide o morálnu satisfakciu.
25. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že na rozdiel od § 13 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje iba satisfakciu (najmä morálnu), ale nie je podľa neho možné
žiadať negatórne a reštitučné nároky. Rovnako z dôvodovej správy k § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je
zrejmé, že zámerom bolo upraviť výlučne odškodnenie nemajetkovej ujmy. So zreteľom na uvedené

dospel odvolací súd k záveru, že žalobca sa nedôvodne domáha vymazania/odstránenia záznamov
súvisiacich s nezákonne začatým konkurzným konaním. Teda aj v prípade, ak by bol žalovaný pasívne
legitimovaný v tejto časti nárokov, žalobcovi na ich priznanie nevznikol hmotnoprávny nárok podľa §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
26. V časti zamietnutia žaloby o konštatovanie porušenia práv evidenciou úkonov a záznamom o
vyhlásení konkurzu, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že nešlo o nesprávny úradný
postup, ale o následky už konštatovaného nezákonného rozhodnutia, a tento postu mal svoj odraz
v samotnom nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd sa tak stotožnil so súdom prvej inštancie, že
priznanie samostatnej morálnej satisfakcie z dôvodu nesprávneho úradného postupu v tomto prípade
neprichádzalo do úvahy. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu
štátu nezakladajú totiž vadné postupy v konaní, ktoré vedú k vydaniu rozhodnutia a v prípade jeho
vydania sa bezprostredne odrazia v jeho obsahu.
27. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 26. septembra 2013 sp.zn. 3Cdo 176/2012 publikovanom v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 127/2014 konštatoval, že pri
riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do
osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, treba mať na zreteli to, že režim
ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na
chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody.
V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten,
kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická
osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v
občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad §
422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,
vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom; takáto výnimka vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z.,
v ustanovení § 1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej
moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti zákona č. 58/1969 Zb. (aj zákona č. 514/2003
Z.z.) to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu
spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody
je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným
ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu
je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k
zásahu do osobnosti. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07, v závere ktorého sú zaujaté právne závery obdobné
tým, ku ktorým dospel dovolací súd v preskúmavanej veci.
28. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2008 sp. zn. 3 Cdo 201/2007 dovolací súd
dovodil, že pokiaľ žalobca počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho
osobnostných práv došlo postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní
(konkrétne jeho obvinením, vzatím do väzby a obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním
verejnosti o priebehu tohto trestného stíhania, žalovaná tieto rozhodnutia nevydala, vytýkaného konania
sa nedopustila (žalobcu nezadržala, nevzala do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala),
preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná
za subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 Obč. zák., nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný
- žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do
jeho osobnosti. Na tom, že v danom prípade žalovaná nie je subjektom zásahu (pôvodcom žalobou
vytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní), nič nemení skutočnosť, že žalovanou je
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu
zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) ani ústredný orgán štátnej správy pre
súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektmi
(policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu
a nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. So zreteľom
na uvedené malo žalobu zamietajúce rozhodnutie odvolacieho súdu spočívať primárne na právnom

závere, že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka vecne (pasívne) legitimovaná.
29. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 131/2017 v bode 14 dovolací súd odmietol
použitie „analógie legis“ zákona č. 514/2003 Z.z. pri riešení otázky pasívnej legitimácie a to z toho
dôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa
platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce
v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá, že pri odškodňovaní môže byť poskytnutá náhrada nielen za
škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu, platná právna úprava však rozlišuje medzi
právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti
predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi, právo na náhradu škody je na rozdiel toho právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak
fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale iba relatívnu povahu. Ide preto o dve celkom
samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Obč. zák.
30. Z pohľadu ustálenej súdno-aplikačnej praxe je subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu
do osobnostných práv, a teda subjektom pasívne legitimovaným v konaní o nárokoch vyplývajúcich z
neoprávneného zásahu do osobnostných práv, jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická
osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach. V
prípade, ak bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol vedome použitý právnickou
či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či fyzickej osoby, a takto použitá fyzická osoba
konala v rámci svojho poverenia, postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 Obč. zák. zásadne
samotnú právnickú či fyzickú osobu
(pri analogickom použití ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zák.
v spojení s ustanovením § 853 ods. 1 Obč. zák.), a použitá fyzická osoba zodpovedá len v rámci
vnútorného vzťahu, a to všetko za predpokladu, že pri činnosti tejto použitej fyzickej osoby bol zachovaný
miestny, časový a vecný (vnútorný účelový) vzťah k plneniu úloh vyplývajúcich z činnosti právnickej či
fyzickej osoby, a že sa tak nedopustila v tomto zmysle excesu z rámca vymedzenej činnosti právnickej
či fyzickej osoby, kedy by občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah postihovala priamo
túto použitú fyzickú osobu.
31. Z hľadiska vecnej hmotnoprávnej legitimácie, je potrebné starostlivo rozlišovať štát - ako účastníka
občianskoprávnych vzťahov podľa § 21 Obč. zák., od štátnych orgánov, resp. orgánov štátnej správy,
vystupujúcich ako samostatné právnické osoby podľa § 18 ods. 2 písm.d) Obč. zák.
32. V prípadoch zodpovednosti za vznik škody alebo ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom
štátneho orgánu je zodpovednosť štátu ( Slovenskej republiky) daná len v prípadoch, pokiaľ ide o škodu/
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov,
kedy nezodpovedá samotný štátny orgán, ale sám štát ( SR). Štát a štátny orgán sú teda odlišnými
subjektmi práva, odlišnými právnickými osobami. Zodpovednosť štátu za vznik škody /ujmy sa tak uplatní
len v medziach pôsobnosti osobitného zákona o zodpovednosti štátu za škodu ( zák. č. 514/2003
Z.z. ), nemožno však jeho pôsobnosť; ani za použitia analógie; rozširovať aj na prípady neoprávneného
zásahu do osobnostných práv a nárokov z neho vyplývajúcich v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Z hľadiska
subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát stotožňovať s odlišnými subjektmi - policajné
orgány, súdy, prokuratúra, ktoré pokiaľ majú samostatnú subjektivitu, tak aj nesú vlastnú zodpovednosť
za prípadné zásahy do osobnostných práv, resp. túto zodpovednosť znášajú štátne orgány v ktorých
riadiacej pôsobnosti sa nachádzajú.
33. Okrem tohto zodpovednostného vzťahu vystupuje štát ako účastník občianskoprávnych vzťahov
podľa § 21 Obč. zák. ako vlastník určitých vecí ( § 125 ods. 2, § 135 ods. 1), ako oprávnený subjekt na
vydanie bezdôvodného obohatenia ( § 456), ako nadobúdateľ dedičstva ( § 462).
34. S poukazom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva
názor, že žalovaný označený ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,
teda v danom prípade štát, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko nie je účastníkom
občianskoprávneho vzťahu k žalobcovi pre absenciu ( neoprávneného) zásahu zo strany štátu, nakoľko
sám štát nezodpovedá za správnosť zápisov do verejných registrov, nepreveruje vecnú správnosť
podkladov pre uskutočnenie zápisu, a preto nemôže byť ani subjektom zásahu do osobnostných

práv žalobcu, teda pôvodcom v návrhu vytýkaného zaznamenania začatia konkurzného konania voči
žalobcovi do obchodného vestníka a registra úpadcov.
35. Súd prvej inštancie v tomto smere správe ustálil, že k protiprávnemu konaniu vo vzťahu uloženiu
povinnosti vymazania evidencie konkurzného konania z obchodného vestníka a z registra úpadcov
a zabezpečenia odstránenia všetkých s nimi prepojených záznamov vo vyhľadávacích databázach,
nie je v tejto časti žalovaný štát pasívne vecne legitimovaným subjektom. Ako na to dôvodne
poukazuje žalovaný, posúdenie pasívnej legitimácie nemožno označiť za formalizmus, ale ide o
základnú hmotnoprávnu podmienku úspechu žaloby, ktorú je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti.
V tomto prípade je Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy správcom a
prevádzkovateľom príslušných registrov. Žalovaný tak dôvodne namieta, že uloženie mu povinnosti
na výmaz údajov z registra/vestníka alebo vyhľadávacích databáz, by bol tak nevykonateľný, keďže
žalovaný nie je ani ich prevádzkovateľom, ani správcom.
36. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žalobcom požadované reštitučné nároky
na navrátenie do pôvodného stavu výmazom a odstránením záznamov nie sú nárokmi v zmysle § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
37. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa
§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. viazaný na okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
však podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia;
tak, ako si peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v danej veci uplatňuje i žalobca ; plynie premlčacia
lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné
rozhodnutie.
38. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že najneskôr od právoplatnosti
uznesenia o zastavení konkurzného konania dňa 10.03.2016 začala plynúť trojročná premlčacia doba
na uplatnenie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v podanom odvolaní nedôvodne
namieta, že rozhodujúcim pre plynutie premlčacej doby má byť moment, kedy sa dozvedel o škode
vzhľadom na špecifickosť situácie. V prípade nezákonného rozhodnutia právna úprava nepripúšťa
žiadnu modifikáciu plynutia premlčacej doby. S poukazom na vyššie uvedené správne konajúci súd
prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a túto náležite vyhodnotil ako dôvodnú vo vzťahu
k nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a preto žalobca v tejto súvislosti nedôvodne vytýka
súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby.
39. Pokiaľ žalobca ( až) v podanom odvolaní namietal rozpor námietky premlčania vznesenej žalovaným
v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že vo
všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by
zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a
prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však; za špecifických okolností; je možné
aby bol považovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými
mravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý však márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
plynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním
uplatňovaného nároku a dôvody, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania zakladajúceho
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase
uplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania.
40. V danej veci je zrejmé, že žalobcovi žiadna objektívna, ním nepredvídateľná a neovplyvniteľná,
prekážka vo včasnom uplatnení si nároku proti žalovanému nebránila. Žalovaný nenesie na
oneskorenom uplatnení práv žalobcom žiadny podiel viny, nezadržiaval podanie žaloby žalobcom na
súd. Rovnako neodstránenie protiprávneho stavu vymazaním údajov z verejných registrov žalovaným
štátom či neuznanie ním pochybenia vydaním nezákonného rozhodnutia možno považovať za postup
legitímny a nie šikanózny. Odvolací súd nezistil žiadne také konkrétne skutočnosti na strane
žalovaného, pre ktoré by bolo uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca
nevyvodzuje rozpor v konaní žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo žiadnych
konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu a

význam zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na
úkor princípu právnej istoty. Tvrdenia žalobcu tak zostali len vo všeobecnej rovine jeho subjektívnych
úvah , a preto im nebolo možné prikladať v konaní takú relevanciu, ktorú z nich požadoval vyvodzovať.
Vo vzťahu k žalobcovi nemožno konštatovať, že by márne uplynutie premlčanej doby nezavinil a že
by voči nemu tak vyvolal prípadný zánik uplatňovaného nároku; v dôsledku uplynutia premlčacej doby;
neprimerane tvrdý postih. So zreteľom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že zo skutočnosti, že
žalovaný vzniesol námietku premlčania v konaní, nemožno vyvodiť znaky konania vykazujúceho jeho
priamy úmysel žalobcu poškodiť.
41. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné poznamenať, že žalovaný nakladá so štátnymi finančnými
prostriedkami, pri použití ktorých je povinní zachovávať hospodárnosť a efektívnosť, a preto je v záujme
dodržania týchto zásad legitímne brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami proti
nemu uplatňovanému nároku. Žalovaný teda vzniesol námietku premlčania v záujme dosiahnutia
legitímneho zmyslu a účelu, a nemohla byť preto ním vznesená námietka premlčania zneužitá ako
prostriedok slúžiaci na poškodenie žalobcu, či dosiahnutie nedôvodnej výhody v zjavnom rozpore s
účelom príslušných zákonov.
42. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným
nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva na úkor žalobcu, keď tento sám podanie
žaloby proti žalovanému po uplynutí premlčacej doby zavinil.
43. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu skutkovému záveru o nepreukázaní vzniku škody vo výške 50.000,- eur. Žalobca
si uplatňoval majetkovú škodu na tom základe, že podľa § 135a ods. 1,2 Obch. zák. zodpovedá
za škodu, ktorá vznikla obchodným spoločnostiam, v ktorých je štatutárnym orgánom, neposkytnutím
úverov napriek splneniu podmienok.
44. Žalobca však samotný vznik škody v podobe zmenšenia svojho majetku zaplatením náhrady
škody obchodným spoločnostiam, resp. vznikom dlhu voči nim na náhradu škody, nijako nepreukázal.
Neposkytnutie úveru nebolo v tomto prípade podložené takými konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
by bolo možné presvedčivo usudzovať, že začatie konkurzného konania voči žalobcovi v roku 2015
skutočne zasiahlo do priebehu poskytovania úveru v roku 2020 za stavu, keď v roku 2016 bolo konkurzné
konanie zastavené. Nezohľadnenie zverejnenia zastavenia konkurzného konania pri poskytovaní úveru
je potom potrebné pričítať banke, nie žalovanému. Skutočnosť, že v systéme CRIBIS existoval v roku
2020 záznam o žalobcovi ako štatutárnom orgáne v konkurznom konaní, napriek jeho právoplatnému
zastaveniu v roku 2016, je následkom nesprávneho vedenia systému jeho prevádzkovateľom a nie
následkom nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobca nepreukázal vznik škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
45. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že stranami uplatňované odvolacie dôvody
neboli z hľadiska ich obsahového vymedzenia spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.
46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s 255 ods. 2 C.s.p., nakoľko v odvolacom konaní žiadna zo strán nebola úspešná.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).