{"guid": "e24a11b3-7715-4f18-9c72-6edb117f5b0d:ce214ca0-4a58-4b2f-9ab6-bf86989e801e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1", "spisova_znacka": "8Co/171/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/171/2025 z 28. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. apríla 2026, sp. zn. 8Co/171/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1", "identifikacne_cislo": "1121205070", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2026-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce214ca0-4a58-4b2f-9ab6-bf86989e801e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/171/2025\n1121205070\n28. 04. 2026\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2026:1121205070.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu\nJUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: N.. I. I.U., T.. XX.XX.XXXX, H. Q. Y.\nXX, H., zastúpeného: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Digital Park III,\nEinsteinova 19, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu\nškody, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.augusta\n2025, č.k. B1-12C/39/2021-272, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konštatoval, že „Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava\nI č. k. 3K/52/2015 - 98 zo dňa 29.12.2015 bolo porušené právo žalobcu na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle\nustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 2 Občianskeho súdneho\nporiadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom v čase rozhodnutia a v spojení s ustanovením § 196\na 14 ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení platnom a účinnom v čase rozhodnutia a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním\na zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa ustanovenie čl. 19 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s ustanovením § 55 ods. 3 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných\núdajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“, a vo zvyšku žalobu\nzamietol, žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že Okresný súd\nBratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-98 zo dňa 29.12.2015 začal konkurzné konania voči žalobcovi.\nOkresný súd Bratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-234 zo dňa 15.02.2016 konkurzné konanie\nvoči žalobcovi zastavil z dôvodu, že navrhovateľ konkurzu neodstránil nedostatku návrhu na vyhlásenie\nkonkurzného konania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2016. Ústavný súd\nSR uznesením č. k III. ÚS 349/2016-35 zo dňa 31.05.2016 konanie o sťažnosti žalobcu zastavil z dôvodu\nneexistencie sťažnosťou napadnutého uznesenia. Po právnej stránke posúdil súd vec podľa § 1 písm.\na), § 3 ods.1 , § 4 ods. 1 písm. a) , § 5 ods. 1, § 6 ods.1, 2, § 9 ods.1, § 17 ods. 1,2, § 19 ods.1\nzákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s\n§ 11 , § 13 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uviedol, že\nmedzi stranami nebolo sporné, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 bolo\nvoči žalobcovi začaté konkurzné konanie. Sporným nebolo ani to, že konkurzné konanie bolo rozhodnutí\nOkresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-234 zastavené. Rovnako nebolo sporné, že žalobca bol\n\na fakticky stále aj je evidovaný tak v Registri úpadcov, ako aj v Obchodnom vestníku. Sporným v konaní\nbola samotná skutočnosť, či uvedeným rozhodnutím a následným postupom (zverejnení údajov žalobcu)\nprišlo k nezákonnému rozhodnutiu. resp. k nesprávnemu úradnému postupu a ak áno, či v súvislosti s\ntýmto vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak v peňažnej\nako aj nepeňažnej povahe. V prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, že rozhodnutie Okresného\nsúdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 nemožno považovať v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o\nzodpovednosti štátu za škody za nezákonné rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie nebolo nikdy\nzmenené alebo zrušené príslušným orgánom. Mal za to, že v predmetnom prípade sa jedná o špecifickú\nsituáciu, nakoľko zákon o konkurze proti rozhodnutiu o začatí konkurzného konania žiaden opravný\nprostriedok nepripúšťa. Žalovaný sa síce domáhal zrušenie tohto rozhodnutia prostredníctvom ústavnej\nsťažnosti, avšak vzhľadom na fakt, že celé konkurzné konanie bolo ešte pred rozhodnutím Ústavného\nsúdu SR zastavené, nepristúpil tento k samotnému prieskumu sťažnosti žalobcu. Skutočnosť, že orgán\nktorý rozhodnutie o začatí konania vydal a následne celé konanie zastavil s odôvodneným, že neboli\nsplnené podmienky na začatie tohto konania však považoval za dostatočný dôvod pre posúdenie\nprvotného rozhodnutia, teda rozhodnutia o začatí konkurzného konania ako rozhodnutia nezákonného\na to bez ohľadu na to, že dané rozhodnutie de facto nebolo nikdy zrušené alebo zmenené. Stotožnil\nsa s argumentáciou žalobcu, že v danej situácii je možné analogicky odkázať na rozhodovaciu prax\nNajvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 4MCdo 15/2009 dňa 18.10.2010\nuviedol, že \"Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto\nustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného\nstíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu,\nže sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným\". Mal za to, že je možné tento záver\naplikovať aj na danú situáciu, keď rovnaký následok, ako zrušenie nezákonného rozhodnutia o začatí\nkonkurzného konania, má rozhodnutie o zastavení konkurzného konania z dôvodu, že neboli splnené\nani podmienky na jeho začatie. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie Okresného\nsúdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 možno považovať za nezákonné rozhodnutie. Poukázal na to, že\nžalobca sa po zmene žaloby domáhal nemajetkovej ujmy nepeňažnej povahy, teda konštatovania, že\nnezákonným rozhodnutím boli porušené jeho práva, ďalej nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch,\nako aj škody. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal konštatovanie, že nezákonným rozhodnutím\nboli porušené jeho práva. Žalobe v tejto časti vyhovel, nakoľko mal za preukázané, že rozhodnutie\nOkresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 možno považovať za nezákonné rozhodnutie. V zmysle\nustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 je prípustné žalobou požadovať, aby sa rozhodlo aj\no konštatovaní porušenie práva priamo rozhodnutím súdu (viď uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa\n31.07.2024, sp. zn. 7Cdo/44/2023). Súd uvádza, že pri nezákonných rozhodnutiach, ktoré boli následne\nzrušené alebo zmenené by takéto konštatovanie už postrádalo zmysel, nakoľko samotné konštatovanie\no porušení práva by bolo zrejmé už zo samotného zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia\npríslušným orgánom. V predmetnej veci súd však opätovne poukazuje na špecifikum danej veci, keď\nnezákonné rozhodnutie o začatí konkurzného konania nebolo nikdy zrušené a teda fakticky nebolo\nani nikdy konštatované, že jeho vydaním boli porušené základné práva žalobcu. Ďalej sa žalobca\ndomáhal aj konštatovania, že bolo poručené jeho základné práva a to evidenciou úkonov súdu v\nrámci konania vedeného Okresným súdom Bratislava I č. k. 3K/52/2015-98 v Obchodnom vestníku a\nRegistri úpadcov ako aj záznamom o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku a Registri úpadcov.\nUvedené posúdil ako uplatnenie nároku titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v\nzverejnení a evidencii týchto údajov orgánmi verejnej moci v príslušných registroch bez toho na\ntakého zverejnenie boli splnené zákonom predpokladané podmienky. Takýto postup príslušných orgánov\nnepovažoval za nesprávny úradný postup, keďže ich zverejnenie bolo len následkom už konštatovaného\nnezákonného rozhodnutia a teda sa v danom prípade jednalo o postup, ktorý našiel svoj odraz v\nsamotnom nezákonnom rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že z týchto dôvodov nemožno\ntakého konania samostatne posudzovať ako nesprávny úradný postup, keďže sa jedná len o následok\nvyvolaný nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o práva majetkovej povahy, vo vzťahu k týmto žalovaný\nv rámci svojej procesnej obrany vzniesol námietku premlčania. Poukázal na to, že jednotné právo\nna ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré\nsa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\npredstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na\nochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na\nvyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí.\nNapriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie peňažným\n\nekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Aj u ustálenej judikatúry vyplýva,\nže právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.\nMal za to, že v prípade nárokov na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti\nštátu za škodu ustanovenie § 19 upravuje začiatok, dĺžku a plynutie premlčacej lehoty a to bez\nohľadu či si poškodený ako odškodnenie uplatní náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu\nnemajetkovej ujmy. Zákon totiž neviaže aplikáciu ustanovenia § 19 na formu uplatnenej náhrady škody,\nale na titul nároku. Ak sa teda žalobca domáhal finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, titulom\nnezákonného rozhodnutie resp. nesprávneho úradného postupu, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je\nmožné za splnenie ostatných zákonných podmienok priznať. Základ nároku je však daný ustanovením\nzákona č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti štátu za škodu a to vrátane ustanovení o premlčaní nároku,\nkde ustanovenie § 19 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok na náhradu škody premlčí. Zo\nskutkových zistení mal za nesporné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/52/2015-234\nzo dňa 15.02.2016 bolo konkurzné konanie vedené voči žalobcovi zastavené, toto uznesenie nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 10.03.2016. Dospel k názoru, že najneskôr od právoplatnosti tohto rozhodnutia získal\nžalobca vedomosť, že došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému ohroziť alebo porušiť\njeho osobnostné práva. Trojročná premlčacia doba tak v tomto prípade uplynula dňa 10.03.2019. Prvý\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.000,- eur s príslušenstvom si žalobca u žalovaného\nuplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie až dňa 09.10.2020 teda v čase, keď už bol premlčaný.\nDruhý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.000,- eur s príslušenstvom si žalobca uplatnil\naž zmenou žaloby doručenou súdu dňa 11.10.2021, preto aj tento nárok považoval za premlčaný. V\nčasti nemajetkovej ujmy prihliadol na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného.\nUviedol, že okrem žalobca si uplatnil aj škodu vo výške 50.000,- eur s príslušenstvom. Uvedená škoda\nmala spočívať v nároku spoločností MEDPARK Holding a.s. a MEDIPARK Consulting Services s.r.o.\nna náhradu škody voči žalobcovi ako štatutárovi vo výške neposkytnutých úverov, ktoré im nemohli\nbyť poskytnuté spoločnosťou ČSOB a.s. z dôvodu, že v systému CRIBS bola uvedené informácia o\nkonkurznom konaní vedenom voči žalobcovi. Poukázal na to, že skutočnou škodou sa rozumie ujma\nspočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré\nbolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Stotožnil sa s argumentáciou\nžalovaného, že žalobca súdu vznik majetkovej škody náležite nepreukázal. Žalobca síce uvádzal, že táto\nškoda mala vzniknúť z dôvodu neposkytnutia úverov vyššie uvedeným spoločnostiam v čase pandémie\nCOVID-19, čo sa snažil preukázať e-mailovou komunikáciou zo zamestnankyňou banky, avšak súd\nkonštatuje, že ním tvrdené skutočnosti o zamietnutí žiadosti o poskytnutie úveru z dôvodu jeho evidencie\nv systém CRIBS z predloženej komunikácie a ani z iných ním predložených listinných dôkazov žiadnym\nspôsobom nevyplývajú. V predložených emailoch zamestnankyňa spoločnosti ČSOB a.s. len informuje\nžalobcu o možnostiach a podmienkach čerpania a splácania úverov. Žalobca nepreukázal, že by z\ndôvodu jeho evidencie v systém CRIBS boli týmto spoločnostiam zamietnuté akékoľvek žiadosti o úver a\npreto neobstojí ani jeho tvrdenie o jeho údajnej zodpovednosti za škodou vzniknutú týmto spoločnostiam\nv zmysle ustanovenie § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené uzavrel, že\nžalobca nepreukázal základnú podmienku, s ktorou zákon spája vznik zodpovednosti štátu za škodu a\nto samotný vznik akejkoľvek škody. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal aby súd uložil žalovanému\npovinnosť vymazať záznamy o konkurznom konaní vedenom proti žalobcovi z Registra úpadcov, z\nObchodného vestníka a zabezpečiť odstránenie týchto záznamov aj vo vyhľadávacích databázach.\nTúto časť žaloby právne posúdil ako nárok, ktorý má základ v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka má každá fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do jej práv a taktiež má právo na odstránenie takýchto zásahov.\nVo veci ochrany osobnosti sú však stranami v konaní na jednej strane osoba, ktorá neoprávnene\nzasiahla do práva na ochranu osobnosti, a na druhej strane žalobca teda osoba, ktorá tvrdí, že do jej\npráva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom, čiže režim ochrany osobnosti\nje postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu ujmy na osobnostných právach. Nárok na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci uplatniteľný voči štátu a nárok na odstránenie protiprávneho\nstavu za porušenie osobnostných práv v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka predstavujú dva\nsamostatné právne nároky, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym\nzákonníkom. Z tohto dôvodu predmetné nároky nemožno zamieňať a taktiež je pri ich uplatnení na\nsúde potrebné reflektovať procesnoprávne osobitosti vyplývajúce z ich charakteru. Zodpovednosť štátu\nv konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou a\npredstavuje výnimku z občianskoprávnej zásady, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto\ntúto škodu spôsobil. V týchto konaniach je preto vždy zodpovedným subjektom štát, bez ohľadu na to,\nktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil. Štát je preto i pasívne vecne legitimovaným\n\nsubjektom v konaní o náhradu takto spôsobenej škody. Uvedené ale neplatí v odlišných právnych\nvzťahoch upravených inými zákonmi, neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11\na nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej\nmoci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. V tomto druhu konaní totiž platí\nprincíp zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, t.\nj. zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nikdy nemôže niesť štát, ale výlučne subjekt, ktorý\nsa dopustil konania zasahujúceho do práv poškodeného (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012 alebo uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20.4.2011, sp. zn.\n4Cdo/168/2009). S poukazom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný teda Slovenská republika nie je\npasívne vecne legitimovaným subjektom v časti nárokov uplatnených žalobcom v zmysle ustanovenia §\n13 Občianskeho zákonníka, keďže sama Slovenské republika nie je pôvodcom neoprávneného zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu. Faktický pôvodcom tohto zásahu by v danom prípad mohol byť jedine\npriamo orgán verejnej moci, ktorého konaním mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda\npriamo orgán, ktorý údaje o žalobcovi zverejnil v príslušných registroch. O trovách konania súd rozhodol\npodľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.\n2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalobca z dôvodov, že nesprávnym procesným postupom súdu bolo porušené právo žalobcu na\nspravodlivý proces; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;\nrozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K otázke premlčania uviedol, že u neho\nnastala špecifická, zákonom nepredvídaná situácia, kedy nedošlo k zrušeniu ani zmene právoplatného\nrozhodnutia, ale Okresný súd Bratislava I vydal rozhodnutie o zastavení konkurzného konania. V\ntomto prípade malo postupovať v zmysle prvej vety ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a v\nrámci rozhodovania o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy by sa mal skúmať moment, kedy sa\ndozvedel o škode. Žalobca sa o škode dozvedel dňa 09.09.2020 a v rovnakom čase sa dozvedel\no nemajetkovej ujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného\nevidovania jeho osoby v Obchodnom vestníku s následkami na hodnotenie jeho osoby v profesionálnom,\nobchodnom, súkromnom a rodinnom živote. Zároveň, v rovnakom čase sa dozvedel o nemajetkovej\nujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného evidovania jeho\nosoby v Obchodnom vestníku s následkami na právo na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním\nosobných údajov. Až na rokovaní s prevádzkovateľom systému CRIBIS dňa 28.07.2021 sa dozvedel\no nemajetkovej ujme spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následného nezákonného\nevidovania jeho osoby v Registri úpadcov s následkami na hodnotenie jeho osoby v profesionálnom,\nobchodnom, súkromnom a rodinnom živote a s následkami na právo na ochranu pred neoprávneným\nzverejňovaním osobných údajov. Po podaní žaloby sa dňa 14.09.2021 dozvedel o novom zázname\nv Registri úpadcov, a to o nezmyselnom zázname o vyhlásení konkurzu v súvislosti s nezákonným\nkonaním na základe nezákonného rozhodnutia, čo vyvolalo nové stresové situácie, reputačné škody a\ndodatočné časové a finančné náklady na riešenie situácie. Súd prvej inštancie nesprávne určil moment\nzačatia plynutia premlčacej doby, v dôsledku čoho potom prihliadol na námietku premlčania vznesenú\nžalovaným, čo je nesprávne právne posúdenie, pretože jeho nároky neboli v čase podania žaloby\npremlčané. Vytýkal súdu prvej inštancie, že prihliadol bez ďalšieho na námietku premlčania napriek\ntomu, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky\npotvrdzuje, že uplatnenie námietky premlčania nemusí byť vždy v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods.\n1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov). Žalobca v\nžalobe ako i nasledujúcich písomných podaniach opakovane poukázal na neustálu a značne fyzicky a\npsychicky vyčerpávajúcu snahu o odstránenie protiprávneho stavu adresovanú Žalovanému. Žalobca\nviackrát žiadal o výmaz údajov z OV a RÚ s dôrazom na nepriaznivé následky pre jeho podnikateľskú\nčinnosť, rodinný život a napokon i na zdravotný stav. Žalovaný nielenže nebol nikdy ochotný si priznať\npochybenie, ktoré spôsobil vydaním Nezákonného rozhodnutia, ale súčasne ani neprejavil snahu o\nakúkoľvek formu nápravy, hoci neexistoval právny dôvod na ďalšie zverejňovanie a evidovanie úkonov\no nezákonne vyhlásenom konkurze na Žalobcu. Sám Žalobca pritom netušil, akú rozsiahlu nemajetkovú\nujmu mu Nezákonné rozhodnutie a naň nadväzujúce konanie Žalovaného spôsobí a kedy sa táto\nujma prejaví v jeho osobnej sfére (4 roky po začatí nezákonného konkurzného konania). Za týchto\nokolností považuje Žalobca vznesenú námietku premlčania za priečiacu sa dobrým mravom, ktorej\nvyhovením súd prvej inštancie neprimerane tvrdo postihol Žalobcu hoci v I. výroku Rozsudku konštatuje\nporušenie jeho práv Nezákonným rozhodnutím. Ak by teda súd prvej inštancie mal za to, že nároky\nŽalobcu sú premlčané (čo však Žalobca odmieta), na námietku premlčania nemal prihliadať z dôvodu jej\nrozporu s dobrými mravmi. Z vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým\n\nzáverom o nepreukázaní vzniku škody, keď v priamom dôsledku nezákonného rozhodnutia a jeho\nnáslednej evidencie v Obchodnom vestníku a následného prenosu do systému CRIBIS a obdobných\nsystémov, spôsobil Žalovaný spoločnosti MEDIPARK Holding a. s., a MEDIPARK Consulting Services\ns. r. o., v ktorých je Žalobca štatutárnym orgánom, škodu, ktorou tak vznikol ex lege nárok na náhradu\nškody voči jeho osobe vo výške neposkytnutých úverov. Obidve spoločnosti pritom na základe svojich\nekonomických výsledkov vychádzali ako finančne stabilné, resp. prosperujúce spoločnosti vo všetkých\ntzv. credit scoring indexoch. Ani voči jednej z týchto spoločností neboli evidované nedoplatky z daní,\nplatieb zdravotného alebo sociálneho zabezpečenia a/alebo iné záväzky voči štátu, ani neboli evidované\nv žiadnych zoznamoch takých dlžníkov, ani neboli voči týmto firmám nikdy vedené žiadne exekučné,\nkonkurzné, reštrukturalizačné a/alebo obdobné konania. Zároveň, žiadna z týchto spoločností nebola\nv segmente primárne zasiahnutom pandémiou (čo sú nefinancovateľné subjekty), ale v segmente\nsekundárne zasiahnutom pandémiou COVID-19, čo je presne segment, pre ktorý boli prostriedky\npodporného financovania určené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teda zrejmé, že v prípade oboch\nspoločností neexistoval, okrem uvedeného varovného signálu uvedeného v systéme CRIBIS pri osobe\nštatutára týchto spoločností: „štatutárny orgán v konkurznom konaní“ spôsobeného priamou príčinnou\nnáslednosťou Nezákonným rozhodnutím, žiadny ekonomický, či iný racionálny dôvod zamietnutia ich\nfinancovania prostredníctvom bankových zdrojov v rámci programov EÚ, resp. akýchkoľvek iných.\nPráve uvedenie varovných signálov v dôsledku Nezákonného rozhodnutia totiž z perspektívy bánk\nzvyšuje riziko neodbornosti Žalobcu pri správe vecí týchto firiem na tak neúnosnú mieru, pre ktorú\nboli v dôsledku týchto informácií nútené zamietnuť ich financovanie aj napriek všetkým ostatným\nparametrom, na základe ktorých by inak (nebyť Nezákonného rozhodnutia) toto financovanie bez\nakýchkoľvek problémov poskytli. Neposkytnutie úveru tak predstavovalo prinajmenšom nezhodnotenie\nmajetku (nezvýšenie majetku prostredníctvom plnenia nahrádzajúceho vlastné zdroje), v tomto prípade\nuvedených obchodných spoločností - a to v priamej príčinnej súvislosti s varovnými informáciami v\nbankových systémoch, evidovanými výlučne v dôsledku Nezákonného rozhodnutia. Žalovaný tak v\npriamom dôsledku Nezákonného rozhodnutia a jeho následnej evidencie v Obchodnom vestníku a\nnásledného prenosu do systému CRIBIS a obdobných systémov, spôsobil spoločnosti MEDIPARK\nHolding a. s. a MEDIPARK Consulting Services s. r. o., v ktorých je štatutárnym orgánom, škodu,\nktorou tak vznikol ex lege nárok na náhradu škody voči jeho osobe vo výške neposkytnutých úverov,\na to z titulu zavinenia situácie, ktorú Žalobcovi aktuálna legislatíva neumožňuje žiadnym spôsobom\nodstrániť. Žalobca tak má za to, že v konaní preukázal protiprávne konanie (Nezákonné rozhodnutie\na následná evidencia), vznik škody (neposkytnutie úverov, na ktoré neexistoval žiaden ekonomický či\nprávny dôvod) a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Považoval posúdenie\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k jeho nároku na výmaz príslušných údajov za\nprísne formalistické, ktoré má za následok odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Žalobca sa\nžalobou domáhal konštatovania porušenia jeho práv v dôsledku nezákonného rozhodnutia a následnej\nevidencie a zverejňovania údajov o osobe žalobcu vo verejných registroch, ktoré súd prvej inštancie síce\nneposúdil ako nesprávny úradný postup, ale ich zverejnenie a evidovanie bolo následkom nezákonného\nrozhodnutia. Jedná sa teda o postup, ktorý našiel svoj odraz v samotnom nezákonnom rozhodnutí .\nÚčinná ochrana práv žalobcu porušených nezákonným rozhodnutím mu môže byť poskytnutá, ak\nsúčasne s konštatovaním porušenia týchto práv dôjde aj k odstráneniu protiprávneho stavu vyvolaného\na naďalej udržiavaného Nezákonným rozhodnutím, tj. trvalým výmazom údajov z Registra úpadcov a\nObchodného vestníka a vo vyhľadávacích databázach, v opačnom prípade len samotné konštatovanie\nnezákonnosti nepredstavuje spravodlivú a účinnú ochranu porušených práv a právom chránených\nzáujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (Čl. 2 ods. 1 CSP), nakoľko protiprávny stav\nnaďalej trvá. Ak súd prvej inštancie považuje zverejnenie a evidenciu údajov v RÚ a OV de iure za\nnezákonné z dôvodu nezákonnosti nezákonného rozhodnutia, ktoré nikdy nebolo formálne zrušené\n(keďže zákonodarca s takýmto prípadom nezákonnosti nepočítal), je s ohľadom na špecifickosť prípadu\nlogické, že žalobca žiadal, aby žalovaného ako „pôvodcu“ nezákonnosti zaviazal odstrániť protiprávny\nstav. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie, nie je\naplikovateľná na prípad žalobcu práve pre výnimočné okolnosti, ktoré nepredpokladá ani právna úprava\nzákona č. 514/2003 Z. z. Ani Najvyšší súd SR pritom nepostupuje pri zaoberaní sa otázkou pasívnej\nvecnej legitimácie v sporoch o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. výlučne v súlade s vlastnou\nrozhodovacou praxou, čoho dôkazom je Rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7Cdo/91/2023\nzo dňa 13.12.2023, v rámci ktorého sa NSSR zaoberal dovolacím dôvodom dovolateľa - Slovenská\nrepublika - teda Žalovaným, ktorý tvrdil, že sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho\n(poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012) v otázke\npasívnej legitimácie. Nakoľko však súd prvej inštancie pomerne necitlivo a formalisticky rozdelil pasívnu\n\nlegitimáciu medzi žalovaného a orgán zodpovedný za zásah do práv žalobcu, čím de facto odkázal\nžalobcu na samostatné súdne konanie (čo pri priemernej dĺžke súdnych konaní znamená len ďalšie\npredlžovanie protiprávneho stavu), nejedná sa len o nesprávne právne posúdenie, ale i o postup, ktorý\nv konečnom dôsledku porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Zároveň, potreba aplikácie princípov materiálneho právneho štátu je obzvlášť\ndôležitá v tomto prípade, kedy aj podľa názoru súdu prvej inštancie boli porušené základné a ústavné\npráva žalobcu, a to práve štátom a primárne prostredníctvom súdu (autora Nezákonného rozhodnutia),\nktorý by o ich ochranu mal dbať v prvom rade. Navrhol, aby odvolací súd zrušil výrok II. rozsudku zo\ndňa 08.08.2025, a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.\n3. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaný z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že všetky uplatnené\nnároky podľa zák. č. 514/2003 sú už premlčané, t. j. súd z dôvodu premlčania právneho nároku\nnemôže konštatovať porušenie práva a musí žalobu zamietnuť, nie je splnený základný predpoklad\nzodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 spočívajúci v existencii nezákonného rozhodnutia.\nSlovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaná v časti priznaného porušenia osobnostných\npráv, keďže podľa ustálenej judikatúry tieto nároky patria do rámca Občianskeho zákonníka a musia\nsa uplatňovať priamo voči pôvodcovi zásahu, Právomoc pre vyslovenie porušenia základných práv a\nslobôd má výlučne len Ústavný súd Slovenskej republiky a kritéria pre takéto konštatovanie nie sú\nkumulatívne naplnené. Z kontextu § 17 a na to nadväzujúceho § 19 týkajúceho sa lehôt možno dospieť\nk jedinému právnemu výkladu a to, že zákon pri stanovení premlčacích lehôt nediferencuje medzi\nnepeňažnou a peňažnou formou náhrady nemajetkovej ujmy. Premlčanie uplatňuje jednotne pri všetkých\ndo úvahy prichádzajúcich formách náhrady. „Škoda“ v tomto prípade totiž v sebe zahŕňa tak majetkovú\nškodu ako aj nemajetkovú ujmu a v rámci nej všetky formy jej náhrady. Pri posúdení otázky možnosti\npremlčania nároku na náhradu nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy vychádza i z právneho\nnázoru, ku ktorému dospel Najvyšší súd ČR v rozsudku, sp. zn. 30Cdo 2387/2012 zo dňa 23.04.2013\n(publikovaný pod č. 72/2013), a ktorý sa týkal otázky posúdenia možnosti premlčania nároku na náhradu\nprimeraného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia (ako formy nepeňažnej náhrady nemajetkovej\nujmy) v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu. Z obsahu uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že nárok\nna poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej podobe sa premlčuje. Zastáva názor, že ak\nmestský súd konštatoval, že všetky nároky uplatňované žalobcom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú\npremlčané, nemohol zároveň vyhovieť žalobe v časti požiadavky na konštatovanie porušenia práva. V\nrámci komplexnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z. z. totiž konštatovanie porušenia\npráva nepredstavuje osobitné „osobnostné právo“, ale je iba formou poskytnutia satisfakcie, ktorá musí\nbyť viazaná na splnenie zákonných predpokladov a nemôže tak byť priznaná v prípade premlčania\nnároku. Tým, že súd prvej inštancie v I. výroku napádaného rozsudku konštatuje porušenie práva a\nzároveň tvrdí, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majetkovej povahy je premlčaný, nesprávne\ndiferencuje medzi premlčaním nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy a peňažnej formy tejto\nnáhrady. Okrem nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto parciálnej otázke je potrebné namietať\naj porušenie procesných práv žalovanej spôsobené zmätočnou argumentáciou súdu prvej inštancie.\nAk mestský súd dospel na jednej strane k záveru, že došlo k porušeniu práva žalobcu podľa § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., čo je pritom jedným zo spôsobov poskytnutia satisfakcie podľa § 17\nods. 2 citovaného zákona, a na strane druhej nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vyhodnotil ako\npremlčané, tieto právne závery nemožno označiť inak ako vnútorne rozporné a zmätočné. Analógia\nv práve je metóda právneho uvažovania a aplikácie práva, pri ktorej sa na riešenie konkrétneho\nprípadu použije právna norma určená pre iný, podobný prípad, pretože pre danú situáciu neexistuje\npriama právna úprava. Mala za to, že neprichádza v tomto prípade do úvahy použitie analógie. V\nrámci trestného konania, osobitne jeho fázy prípravného konania, môže resp. musí prokurátor vydávať\nrozhodnutia. Môže sa jednať napríklad o postúpenie veci, podmienečné zastavenie trestného stíhania,\nuzavretie zmieru alebo aj rozhodnutie sui generis spočívajúce v podaní obžaloby. Jedným z rozhodnutí\nprokurátora, ktorým sa trestné konanie končí je aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Uznesenie\no zastavení trestného stíhania má povahu meritórneho rozhodnutia a zakladá prekážku res iudicata,\nkeďže predstavuje právoplatné ukončenie veci s účinkami ne bis in idem. Uvedené potom znamená,\nže nie je možné pre rovnaký skutok opätovne začať trestné stíhanie voči rovnakej osobe, čo napokon\npotvrdzujú aj ustanovenia týkajúce sa neprípustnosti trestného stíhania obsiahnuté v § 9 Trestného\n\nporiadku. Naopak, rozhodnutie o zastavení konkurzného konania z dôvodu neodstránenia vád návrhu\nnie je rozhodnutím vo veci samej, nemá účinky res iudicata a v žiadnom prípade nebráni podaniu\nnového návrhu a začatiu nového konkurzného konania voči rovnakej osobe. Súdna sústava Slovenskej\nrepubliky je koncipovaná ako trojstupňová a dvojinštančná. Trojstupňovosť znamená, že ju tvoria\ntri stupne všeobecných súdov, t. j. okresné súdy, krajské súdy, Najvyšší súd Slovenskej republiky.\nDvojinštančnosť na druhej strane vyplýva z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje každému\núčastníkovi právo na preskúmanie rozhodnutia súdu vyšším orgánom verejnej moci. V praxi to znamená,\nže veci sa zásadne prejednávajú v dvoch inštanciách: (I) v prvostupňovom konaní a (II) v konaní\nodvolacom. Pokiaľ orgán verejnej moci vydá nezákonné rozhodnutie, jeho zrušenie je vždy v kompetencii\nnadriadeného orgánu. V rámci súdnej sústavy Slovenskej republiky to znamená, že nezákonnosť\nrozhodnutia okresného súdu musí byť konštatovaná prinajmenšom nadriadeným krajským súdom, ktorý\ndisponuje aj derogačnou právomocou (ak ide o rozhodnutie predbežne vykonateľné). Obdobný princíp\nmožno pozorovať aj v trestnom konaní, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie v rámci použitej\nanalógie. Ak policajt vznesie obvinenie konkrétnej osobe, uznesenie o vznesení obvinenia môže zrušiť\nvýlučne nadriadený orgán verejnej moci, teda dozorujúci prokurátor. Ten má zároveň právomoc zrušiť\nuznesenie o vznesení obvinenia aj rozhodnutím o zastavení trestného stíhania.V zmysle uvedeného\nmá žalovaná za to, že na rozhodnutie o zastavení konkurzného konania nemožno bez ďalšieho\nanalogicky aplikovať závery vyjadrené k výkladu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého\nmá rozhodnutie o zastavení trestného stíhania rovnaké účinky ako zrušenie nezákonného uznesenia o\nzačatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Žalovaná zohľadňujúc i už vyššie odôvodnený nesúhlas\ns analógiou zvolenou súdom prvej inštancie zároveň v súvislosti so splnením zákonných podmienok\npre konštatovanie o existencii nezákonného rozhodnutia poukazuje na závery samotného súdu prvej\ninštancie, ktorý v bode 25. odôvodnenia uvádza, že rozhodnutie o začatí konkurzu nikdy nebolo zrušené,\nergo v konaní nedošlo k preukázaniu splnenia podmienok pre prijatie záveru o existencii nezákonného\nrozhodnutia. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru o existencii\nnezákonného rozhodnutia v danej veci. Všeobecne právo na ochranu osobnosti (spolu so všetkými\nčiastkovými právami, ktoré z neho vyplývajú) je na najvyššom stupni garantované Ústavou Slovenskej\nrepubliky a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Na splnenie pozitívneho záväzku štátu\nchrániť základné práva a slobody svojich občanov je nevyhnutná kreácia justičných mechanizmov,\nktoré zabezpečia, aby právo na ochranu osobnosti bolo reálne a efektívne vymožiteľné. Slovenský\nzákonodarný orgán prijal mechanizmus na ochranu osobnosti v rámci právnej úpravy Občianskeho\nzákonníka. Medzi osobnostné práva zaraďujeme právo na telesnú integritu, právo na meno, právo\nna občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, právo na súkromie a právo na ochranu prejavov osobnej\npovahy. (Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava:\nIURIS LIBRI, 2018, s. 189). Rozsah ochrany osobnostných práv je potom vymedzený prostriedkami,\nktoré Občiansky zákonník poskytuje na ich ochranu. Mestský súd (aj s podporou ustálenej judikatúry,\npozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012, uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 23.08.2007, sp. zn. I. ÚS/137/07) správne konštatoval, že v prípade\nnároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a nárokov z porušenia osobnostných práv\npodľa Občianskeho zákonníka ide o dva odlišné právne nároky, ktoré sú podmienené rôznou sférou\nochrany. Žalovaná však poukazuje na to, že síce súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho\nposúdenia, nedospel však k správnemu právnemu záveru, čo sa týka konštatovania porušených práv vo\nvýroku I. napádaného rozsudku. V prípade porušenia práv na ochranu osobnosti vzniká hmotnoprávny\nvzťah medzi osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené a osobou, ktorá zásah spôsobila. Slovenská\nrepublika nie je pasívne vecne legitimovaná v konaní, ktorého výsledkom je konštatované porušenie\nosobnostných práv. Uvedený záver, ako už bol vyššie uvedený, potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax\nnajvyšších súdnych inštancií. Navyše je podľa žalovanej dôležité poukázať aj na to, že nárok na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci uplatniteľný voči štátu a nárok na poskytnutie primeraného\nzadosťučinenia za porušenie osobnostných práv v zmysle Občianskeho zákonníka predstavujú aj z\nprocesnoprávneho hľadiska dva rôzne právne nároky a každý z uvedených nárokov sa vyznačuje\nosobitnými procesnoprávnymi osobitosťami. Zodpovednosť štátu v konaniach podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. je zodpovednosťou objektívnou a predstavuje výnimku z občianskoprávnej zásady, v zmysle ktorej\nza škodu zodpovedá ten, kto túto škodu spôsobil. Uvedené ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch\nupravených inými zákonmi. Neplatí to ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti podľa Občianskeho\nzákonníka a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu\ndo osobnosti pri zachovaní princípu zodpovednosti pôvodcu zásahu (pozri aj rozsudok NS SR zo dňa\n26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/176/2012 alebo uznesenie NS SR zo dňa 20.04.2011, sp. zn. 4Cdo/168/2009).\nKonajúci súd bez akéhokoľvek právneho odôvodnenia konštatoval porušenie osobnostných práv\n\nžalobcu. Navyše, čo sa týka druhého nároku žalobcu spočívajúcom v uložení povinnosti odstrániť\nzáznamy o konkurznom konaní, tu súd správne právne posúdil, že ide o nárok, ktorý má základ\nv § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto v tejto časti nebude vecne legitimovaná žalovaná.\nSvoju argumentáciu súd prvej inštancie podložil aj judikatúrou uvedenou vo vyjadrení žalovanej zo\ndňa 27.10.2021. Mestský súd v napádanom rozsudku umelo oddelil časť práva na ochranu osobnosti,\npričom na jednej strane vyhovel žalobe v časti porušenia práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života, zatiaľ čo v inej časti nároku, týkajúcej sa odstránenia záznamov o začatí konkurzného\nkonania z Obchodného vestníka, konštatoval, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná, keďže\nide o nárok podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takýto postup je právne nekonzistentný a\nvnútorne rozporný, keďže všetky uvedené nároky sú obsahovo súčasťou jedného práva na ochranu\nosobnosti garantovaného § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky.\nNemožno pritom akceptovať, aby mestský súd v rámci jedného rozhodnutia časť nárokov subsumoval\npod ochranu osobnosti a priznal ich, a inú časť tých istých osobnostných práv od tohto režimu oddelil a z\ndôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie nepriznal. Žalovaná zotrváva na svojom právnom názore,\nže oba nároky tvoria jednotnú súčasť kategórie osobnostných práv, a preto je nevyhnutné, aby súd\nv rozsudku konštatoval, že ani pri porušení týchto práv nie je žalovaná pasívne vecne legitimovaná.\nPasívna vecná legitimácia žalovanej by nastala iba v prípade, ak by Slovenská republika napriek\npovinnosti vytvárať mechanizmy na ochranu osobnostných práv, vyplývajúcej z Ústavy Slovenskej\nrepubliky a medzinárodných dohovorov, tieto mechanizmy neimplementovala a tým nesplnila svoj\npozitívny záväzok ochrany základných práv a dotknuté osoby by nemali možnosti sa domáhať nárokov z\nich porušenia. Žalovaná zdôrazňuje, že mestský súd svojím postupom v napádanom rozsudku nevytvoril\nprávne konzistentné rozhodnutie v časti týkajúcej sa ochrany osobnostných práv žalobcu. Uvedeným\nneodôvodneným rozdelením nárokov na konštatované porušenie práv a nekonštatovanú povinnosť\nodstránenia záznamov o konkurznom konaní do dvoch samostatných kategórií došlo k nesprávnemu\nprávnemu záveru, keďže všetky uvedené nároky tvoria jednotnú súčasť práva na ochranu osobnosti\npodľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 19 Ústavy SR. Právne posúdenie otázky porušenia\nosobnostných práv je zjavne nesprávne. Právo na súdnu a inú právnu ochranu je garantované čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Posudzovanie prípadného porušenia tohto základného práva však\npodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí výlučne do právomoci Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti stojí mimo sústavy všeobecných súdov\na bol zriadený práve na to, aby nestranne a nezávisle hodnotil, či zo strany všeobecných súdov alebo\niných orgánov došlo k zásahu do základných práv a slobôd. Úlohou všeobecných súdov je poskytovať\nochranu subjektívnym právam účastníkov konania, ako sú napríklad osobnostné práva podľa § 11\na nasl. Občianskeho zákonníka. Mestský súd nemal právomoc vysloviť, že vo veci žalobcu došlo\nk porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, pretože o tom môže rozhodnúť iba\nÚstavný súd Slovenskej republiky. Ak by všeobecné súdy boli oprávnené samy konštatovať porušenie\ntohto základného práva, znamenalo by to, že hodnotia ústavnosť vlastného postupu, čo by bolo v\nrozpore s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti. Mestský súd prekročil rámec svojej právomoci, ak\nvyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. Bez ohľadu na vyššie\nuvedené, Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti stanovil kritériá na zisťovanie porušenia tohto\nzákladného práva. Súd prvej inštancie však tieto žiadnym spôsobom neskúmal, neodôvodnil, prečo\ndospel k záveru, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, čím zaťažil napadnutý rozsudok vadou\nnepreskúmateľnosti, keďže v rozpore so základnými požiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku\nneuviedol žiadne dôvody, na ktorých by bol jeho záver založený. V skutočnosti si teda súd prvej\ninštancie len atrahoval právomoc zverenú Ústavnému súdu SR bez toho, aby sa vôbec zaoberal jeho\nrozhodovacou činnosťou čo do splnenia podmienok pre konštatovanie porušenia práva na súdnu a\ninú právnu ochranu. Ak by bol k takémuto posúdeniu pristúpil, nemohol by dôjsť k právnemu záveru,\nže v danom prípade došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu. Toto tvrdenie žalovaná\nbližšie rozvedie a preukáže v nasledujúcej časti odvolania. Ústavný súd SR k účelu základného práva\nna súdnu ochranu uviedol nasledovné: „Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu\na na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo\nodstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo vo veci samej, resp. ktoré\nnemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m.\nm. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd\nďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie\n‚je výsledkové' to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie\nako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov“ (pozri\n\nnapr. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Podľa právneho názoru Ústavného\nsúdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09 kritériá pre hodnotenie, či namietnutý postup všeobecného súdu\nmohol zakladať porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, sú:\n(I) sťažovateľovi bol postupom súdu spôsobený nepriaznivý dôsledok, (II) tento nepriaznivý dôsledok\nsa vzťahuje na výsledok konania, (III) tento nepriaznivý dôsledok nebolo možné korigovať v ďalšom\nprocesnom postupe, prípadne v opravných konaniach. Pre záver o zásahu do práva na súdnu ochranu\nmusia byť kritéria vytýčené Ústavným súdom Slovenskej republiky naplnené kumulatívne, keďže ide\no vzájomne nadväzujúce podmienky. K prvému kritériu: Žalobca tvrdil, že mu uznesením o začatí\nkonkurzného konania bol spôsobený nepriaznivý dôsledok v podobe nemajetkovej ujmy, ktorá sa mala\nprejaviť vo sfére jeho osobnostných práv. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,\nžalovaná v tejto časti odkazuje na svoju skoršiu argumentáciu týkajúcu sa premlčania žalobcovho nároku\na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky v prípadoch ochrany osobnosti. Zároveň\nžalovaná poukazuje na skutočnosť, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. Naopak, aj po takmer 10 rokoch od vydania predmetného uznesenia\nžalobca pôsobí ako štatutárny orgán úspešných a stabilných spoločností, čo nezodpovedá tvrdeniu o\nzásadnom poškodení jeho osobnej či profesionálnej povesti. Žalovaná teda v zmysle vyššie uvedenej\nargumentácie konštatuje, že prvé kritérium potrebné pre konštatovanie porušenia práva na súdnu\nochranu - nepriaznivý dôsledok - nie je naplnené. K druhému kritériu: Ak by však súd bol toho právneho\nnázoru, že nepriaznivý dôsledok predsalen vznikol, tak sa v danom prípade nevzťahuje na výsledok\nkonania vo veci samej. Naopak výsledok konania bol pre žalobcu priaznivý, keďže konkurzné konanie\nbolo zastavené a právny stav sa vrátil do pôvodného stavu. Navyše ak žalobca tvrdil, že uznesením\no začatí konkurzného konania a zverejnením konkurzného konania v Obchodnom vestníku a Registri\núpadcov mu vznikla nemajetková ujma a majetková škoda, ktorá pretrváva aj po zastavení konkurzného\nkonania, je otázne prečo si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až\ndňa 09.10.2020, t. j. po 4 rokoch, 7 mesiacoch a 24 dňoch. Okrem toho žalovaná pripomína, že všetky\nžalobcom uplatnené nároky sú už premlčané. Keďže konkurzné konanie bolo zastavené v roku 2016\na žalobca svoje nároky začal uplatňovať až v roku 2020, nemožno hovoriť o včasnom a dôslednom\npostupe na ochranu jeho práv. Túto skutočnosť navyše umocňuje fakt, že žalobca je dlhoročným\nprávnikom, ktorý sám v žalobe poukazuje na svoju odbornú kvalifikáciu, a teda si musel byť vedomý\nvýznamu premlčacích lehôt a povinnosti aktívne a bezodkladne chrániť svoje práva. K tretiemu kritériu:\nAk by aj bolo možné, v hypotetickej rovine, hovoriť o procesnom pochybení pri začatí konkurzného\nkonania, takéto pochybenie bolo v ďalšom procesnom postupe odstránené, keďže konkurzné konanie\nbolo na návrh samotného žalobcu zo dňa 27. 01. 2016 zastavené. Táto skutočnosť má zásadný význam,\npretože podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu práva na súdnu\nochranu môže dôjsť iba vtedy, ak tvrdené procesné pochybenie spôsobí nepriaznivý dôsledok, ktorý\nnie je napraviteľný v ďalšom konaní alebo prostredníctvom opravných prostriedkov. V prejednávanej\nveci sa stal presný opak - konanie bolo zastavené procesným rozhodnutím súdu tej istej inštancie,\nktorým pominuli všetky účinky začatia konkurzného konania. Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť\no zásahu do základného práva na súdnu ochranu, ak súd zjednal nápravu ešte v rámci pokračujúceho\nkonania a konečný výsledok bol pre žalobcu priaznivý. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu,\nže mu vznikla ujma, ktorú by nebolo možné napraviť riadnymi procesnými prostriedkami. Kritéria\nstanovené Ústavným súdom Slovenskej republiky pre konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu\ntak neboli v danom prípade naplnené kumulatívne (resp. nebolo naplnené žiadne z nich) a preto\nnemožno hovoriť o zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Konštatovanie porušenia základného práva na súdnu ochranu všeobecným súdom nad\nrámec jeho právomoci a zároveň bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia nemožno považovať\nza zákonné rozhodnutie, ktoré spĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia v súlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na všetky\nvyššie uvedené skutočnosti žalovaná zdôrazňuje, že všetky nároky uplatnené žalobcom na základe\nzákona č. 514/2003 Z. z. sú premlčané a preto im nemožno priznať právnu relevanciu. V dôsledku\ntoho je súd, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu veci, zbavený povinnosti ich meritórne\nposudzovať. Navyše v konaní nebol presvedčivo preukázaný ani základný predpoklad zodpovednosti\nštátu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, pričom žalovaná preukázala, že analógia aplikovaná\nsúdom prvej inštancie, na podporu svojej argumentácie, nie je v prejednávanej veci relevantná ani\nvhodná. Z napádaného rozsudku nie je možné jednoznačne identifikovať, podľa ktorého právneho\npredpisu súd prvej inštancie uplatnené nároky posudzoval, keď nároky majetkovej povahy vyhodnotil\nako premlčané (bod 30 napádaného rozsudku), no jeden z nárokov, a to konštatovanie porušenia\npráva, ktorý predstavuje len formu poskytnutia satisfakcie pri náhrade nemajetkovej ujmy nepovažoval\n\nza premlčaný. Žalovaná preto opätovne zdôrazňuje, že celý napádaný rozsudok vykazuje právnu\nnekonzistentnosť a nie je z neho možné jasne vyčítať, či a do akej miery súd prvej inštancie posudzoval\njednotlivé nároky žalobcu podľa Občianskeho zákonníka. Napriek tomu žalovaná pokračuje vo svojej\nargumentačnej línii a dôrazne pripomína, že akékoľvek nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa\nObčianskeho zákonníka nie je možné uplatňovať voči štátu. Slovenská republika nie je v tomto type\nkonaní pasívne vecne legitimovaná; tieto nároky majú byť smerované priamo voči osobe, ktorá zásah do\nosobnostných práv spôsobila, v súlade s občianskoprávnym princípom zodpovednosti pôvodcu zásahu.\nNavyše žalovaná zdôrazňuje, že otázky týkajúce sa porušenia základných práv a slobôd, garantovaných\nÚstavou Slovenskej republiky, spadajú výlučne do kompetencie Ústavného súdu. Iba tento orgán, stojaci\nmimo sústavy všeobecného súdnictva, je oprávnený posúdiť po zohľadnení všetkých kritérií, či došlo k\nzásahu do základných práv a slobôd, pričom len jeho rozhodnutie je právne záväzné a relevantné v tejto\noblasti. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, alternatívne\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje s druhým výrokom\nnapadnutého rozsudku. Mal za to, že nárok na náhradu škody je v celom rozsahu premlčaný, vznesená\nnámietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody,\nnedostatok pasívnej vecnej legitimácie. K premlčaniu nároku na náhradu škody uviedol, že uznesením o\nzastavení konkurzného konania, zverejneným v Obchodnom vestníku zo dňa 15.02.2016, právoplatným\ndňa 10.03.2016, bolo konkurzné konanie voči žalobcovi zastavené, t. j. týmto dňom pominuli účinky\nzačatého konkurzného konania uvedené v § 14 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\n(ďalej ako „ZKR“). Z uvedeného vyplýva, že uznesenie o začatí konkurzného konania zo dňa 29.12.2015,\nktorým bolo začaté konkurzné konanie voči žalobcovi nemohlo po 10.03.2016 vyvolať žiadne právne\núčinky na postavenie žalobcu a akékoľvek nároky v súvislosti s uznesením o začatí konkurzného konania\nmusia byť premlčané. Poukázala na zmätočnosť tvrdení žalobcu, kedy žalobca tvrdí, že o škode sa\ndozvedel až dňa 09.09.2020, a teda jeho nárok nemôže byť premlčaný. Na druhej strane však žalobca\npočas celého konania pred súdom prvej inštancie uvádzal, že v čase od 29.12.2015 do 10.03.2016\nnemohol vykonávať iné ako bežné úkony, bol mu znemožnený výkon advokácie, objavili sa u neho\nzdravotné problémy a rovnako bolo ohrozené financovanie jeho rodiny. Ak sa má posudzovať obdobie\nod 29.12.2015 do 10.03.2016, kedy podľa tvrdení žalobcu malo dôjsť k určitému obmedzeniu v dôsledku\núčinkov uznesenia o začatí konkurzného konania, ako obdobie trvania zásahu spôsobujúceho vznik\nškody resp. nemajetkovej ujmy, akýkoľvek nárok by bol jednoznačne premlčaný. Tvrdenie žalobcu, že\no škode sa dozvedel až dňa 09.09.2020, a teda podľa jeho tvrdení nárok nemôže byť premlčaný v\nzmysle § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je popretím akýchkoľvek negatívnych účinkov súvisiacich\nso zverejnením uznesenia o začatí konkurzného konania v Obchodnom vestníku, tak ako ich žalobca\nprízvukoval počas konania pred súdom prvej inštancie. Je nepochybné, že ak by sa v postavení žalobcu\nnachádzala akákoľvek iná osoba, osobitne osoba s právnickým vzdelaním, svoj nárok by si uplatnila\nbezodkladne po tom, ako bolo konkurzné konanie zastavené, a aktívne by sa snažila zamedziť trvaniu\nprotiprávneho stavu okamžite, nie až s odstupom viac ako štyroch rokov od tvrdeného zásahu do\nsvojich práv a právom chránených záujmov. Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu odprezentovaným\nv odvolaní, že by súd prvej inštancie mal začiatok plynutia premlčania počítať od momentu, kedy sa\nžalobca o škode dozvedel. Ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je v otázke začiatku\nplynutia premlčacej lehoty exaktné a viaže moment začiatku plynutia tejto lehoty v prípade nezákonného\nrozhodnutia na doručenie (oznámenie) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné\nrozhodnutie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že sa na uznesenie o začatí konkurzného konania má nazerať ako\nna nezákonné rozhodnutie, mal by byť vo svojej argumentácii konzistentný a nevyberať si len také\nustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré sú v jeho prospech a zámerne obchádzať tie ustanovenia,\nktoré do jeho argumentácie nezapadajú. Plne sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, ktorý\nsprávne určil moment začiatku plynutia premlčacej doby a následne oprávnene prihliadol na riadne\nvznesenú námietku premlčania. Mal za to, že nedošlo k takému uplatneniu námietky premlčania, ktoré\nby napĺňalo atribúty šikanóznosti. Námietka premlčania bola vznesená na začiatku konania s cieľom\nzachovať princíp právnej istoty a predvídateľnosti právnych vzťahov, nie so zámerom poškodiť žalobcu,\npričom žalovaná pripomína, že o uplynutí premlčacej lehoty bol žalobca upovedomený i v oznámení\no výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 01.04.2021, t. z. pred podaním žaloby. Žalobca\nteda nielen s vedomosťou o tejto námietke žalobu podal, ale počas konania pred súdom prvej inštancie\nnijak nenamietal, že by námietka premlčania mala šikanózny charakter; túto argumentáciu začal účelovo\nuplatňovať až v odvolacom konaní. Navyše žalobca nepreukázal, že by vyhovenie vznesenej námietke\n\nznamenalo pre neho taký neprimerane tvrdý zásah alebo že by dôvody jeho oneskorenia boli natoľko\nzávažné, aby ospravedlňovali neskoré uplatnenie nároku. V zmysle pravidiel civilného procesu dôkazné\nbremeno znáša žalobca a ten ho v tomto prípade neuniesol. V prejednávanej veci však žalobca\nnepreukázal žiadne obdobné výnimočné okolnosti, ktoré by mohli založiť rozpor námietky premlčania s\ndobrými mravmi. Ak sám žalobca tvrdí, že negatívne dôsledky konkurzného konania pociťoval už v roku\n2016, je nepochopiteľné, prečo sa domáhal náhrady škody až v roku 2020. Takéto konanie potvrdzuje,\nže oneskorenie bolo zavinené žalobcom, a preto neexistuje žiadny priestor na prelomenie zásady „právo\npatrí bdelým“. Mal za to, že tvrdenú majetkovú škodu žalobca nikdy, tak ako správne konštatoval súd\nprvej inštancie, nepreukázal, nakoľko nepreukázal či prišlo resp. neprišlo k poskytnutiu predmetného\núveru. Taktiež žalobca nikdy nepreukázal, že by si spoločnosti voči žalobcovi akýmkoľvek spôsobom\nuplatňovali nárok na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.\nŽalobca teda relevantným spôsobom nepreukázal, že uznesením o začatí konkurzného konania bol\nžalobcovi alebo spoločnostiam, v ktorých žalobca vykonáva funkciu štatutárneho orgánu, spôsobený\nakýkoľvek nepriaznivý dôsledok. Zotrval na tom, že v prípade nárokov z titulu ochrany osobnosti\nnie je pasívne vecne legitimovaná. Posúdenie pasívnej legitimácie nemožno označiť za formalizmus,\nale ide o základnú podmienku úspechu žaloby. Ak je žaloba smerovaná voči nesprávnemu subjektu,\nsúd má povinnosť takú žalobu zamietnuť. Tento prístup vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho\nsúdu SR (porov. uznesenie sp. zn. 6Cdo/214/2011). Pripustenie opačného postupu by znamenalo\nzásah do princípu právnej istoty, pretože by dochádzalo k neoprávnenému rozšíreniu zodpovednosti\nštátu aj na prípady, keď právny poriadok jednoznačne určuje ako žalovaného iný subjekt. Mal za to,\nže nie je pasívne vecne legitimovaná na požadovaný výmaz údajov, a preto by prípadný rozsudok\nukladajúci jej takúto povinnosť bol nevykonateľný. Aj keď je Ministerstvo spravodlivosti SR správcom\na prevádzkovateľom príslušných registrov, jeho postavenie je striktne viazané zákonom. Ministerstvo\nspravodlivosti SR vykonáva zápisy a výmazy v Registri úpadcov či Obchodnom vestníku výlučne na\nzáklade podaní doručených príslušnými súdmi. Žalovaná a ani Ministerstvo spravodlivosti SR teda\nnemá právomoc samostatne posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutí týchto súdov a už\nvôbec nie suplovať ich rozhodovaciu činnosť. Ministerstvo spravodlivosti SR ako prevádzkovateľ na jeho\nzáklade vykoná príslušný úkon, avšak nemôže konať bez existencie takéhoto záväzného príkazu. Ak\nby súd v tomto konaní zaviazal Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré nie je žalovaným na výmaz údajov\nz registra alebo vestníka bez toho, aby takémuto úkonu predchádzalo rozhodnutie vecne a miestne\npríslušného súdu, išlo by o uloženie povinnosti, ktorá je nevykonateľná. Navyše by bez pochyby išlo zo\nstrany súdu o konanie ultra petitum, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR nie je sporovou stranou v tomto\nkonaní. Okrem uvedeného, ak by bola žalovaná (Slovenská republika) rozsudkom zaviazaná na výmaz\núdajov z registra/vestníka alebo bližšie nešpecifikovaných vyhľadávacích databáz, takýto výrok by bol\nnevykonateľný, keďže žalovaná nie je ani ich prevádzkovateľom, ani správcom. Rozhodnutie v tomto\nrozsahu by bolo v praxi nevykonateľné a v rozpore s požiadavkou právnej istoty. V zmysle uvedenej\nargumentácie žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti (vo\nvýroku II. napadnutého rozsudku) ako vecne správny potvrdil.\n5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že už v priebehu konania na súde\nprvej inštancie poukazoval na nepremlčateľnosť osobnostných, resp. základných práv a slobôd, čo\nnapokon vyplýva aj z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto\nnie je možné považovať za zmätočné v kontexte konštatovania premlčania ostatných nárokov žalobcu.\nUviedol, že pokiaľ sa podľa žalovaného v predmetnej veci neprichádza do úvahy použitie analógie\nmedzi zastavením trestného stíhania (ako uvádza NSSR v rozhodnutí) a zastavením konkurzného\nkonania, uviedol, že uvedené je založená na formalistickom a neúplnom výklade právnych noriem,\nktorý nezohľadňuje účel a zmysel zákona č. 514/2003 Z. z. Okrem prípadu uvedeného v rozhodnutí\nNSSR vzťahujúceho sa na trestné konania sa rovnaké prípady vyskytujú aj v civilnej oblasti - konkrétne\nnapríklad v zákone č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii. V dôsledku uvedenej úpravy v prípade\nuznesenia o začatí konkurzu zákon odvolanie (ani iný opravný prostriedok) nepripúšťa a preto nebolo\nprípustné ani voči nezákonnému rozhodnutiu v zmysle žaloby. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto\npotrebné v tejto veci zmysel a účel ust. § 6 ZoZŠ interpretovať v spojení s uznesením o zastavení\nkonania, ktorým súd zastavil konanie pre nesplnenie základných podmienok konania, čím potvrdil\nnezákonnosť nezákonného rozhodnutia a celého konania. Podľa názoru Ústavného súdu sú podstata\na zmysel základného práva v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR popreté takým výkladom ustanovení\nzákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý vyžaduje, aby zrušujúce\nrozhodnutie súdu vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo\nnezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak na takéto\n\nkonštatovanie nedávajú procesné pravidlá občianskeho súdneho konania tomuto súdu žiadny priestor\na ak sa má v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takéto\nposúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu. Nezákonnosť zrušeného\nrozhodnutia je preto materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou\nzrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne\nvyplývať (v tomto zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 25/2011). Uviedol, že sám považuje\nrozdelenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zo strany súdu prvej inštancie za necitlivé a príliš\nformalistické. Z ust. 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva možnosť konštatovania porušenia\npráva ako samostatný žalovateľný nárok. O aké právo sa jedná pochopiteľné záleží od skutkových\na právnych okolností prípadu. V dôsledku nezákonného rozhodnutia bolo jednoznačne zasiahnuté do\npráv žalobcu garantovaných a chránených Ústavou Slovenskej republiky v Čl. 19 ods. 1 a 2 a Čl.\n46. Hoci ani žalobca nesúhlasí s odlišným posudzovaním jeho nárokov tak, ako to uvádza súd prvej\ninštancie v rozsudku, nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného o právne nekonzistentnom rozhodnutí\nv časti týkajúcej sa ochrany osobnostných práv žalobcu, keď všetky uvedené nároky tvoria podľa\nneho jednotnú súčasť práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 19\nÚstavy SR. V takom prípade by Zákon č. 514/2003 Z. z. prakticky stratil svoj význam, ak by štát vôbec\nnezodpovedal za porušenie práv jednotlivcov, ktoré boli porušené v dôsledku nezákonného rozhodnutia\nalebo nesprávneho úradného postupu orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Uznesenie\nNSSR sp.zn. 6Cdo/7/2012 zo dňa 15. 2. 2012 potvrdzuje, že konštatovanie porušenia práva, v danom\nprípade práva na konanie bez prieťahov (rovnako garantované Ústavou SR) je občianskoprávny nárok,\no ktorom rozhodujú všeobecné súdy, nie Ústavný súd SR. Ústavný súd rozhoduje len o ústavných\nsťažnostiach podľa čl. 127 Ústavy SR, nie o nárokoch na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003\nZ. z., čím sa vylučuje kolízia právomocí medzi ústavným a všeobecným súdom. Zákon 514/2003 Z.\nz. v § 17 ods. 2 umožňuje, aby sa nemajetková ujma odčinila len morálnym zadosťučinením, teda\ntým, že súd vysloví (konštatuje), že právo bolo porušené. Peňažnú satisfakciu možno žiadať iba vtedy,\nak samotné konštatovanie nie je dostatočné, čoho sa napokon žalobca aj domáha. S ohľadom na\nprávomoc všeobecných súdov rozhodovať aj o porušeniach práva nemôže obstáť tvrdenie žalovaného\no prekročení právomoci súdu prvej inštancie pri vyslovení porušenia práva žalobcu na súdnu a inú\nprávnu ochranu. Čo sa týka kritérií formovaných Ústavným súdom vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09,\nktoré podľa žalovaného musia byť splnené pre prijatie záveru o porušení práva na súdnu a inú právnu\nochranu, žalobca v prvom rade uvádza, že tieto neplatia bezvýnimočne na každý jeden prípad, čo\npotvrdil aj Ústavný súd SR . V každom prípade boli tieto kritériá splnené aj pokiaľ ide o nezákonné\nrozhodnutie vydané v konkurznom konaní, ktoré sa nikdy nemalo ani začať. Nepriaznivý dôsledok\nnezákonného rozhodnutia je očividný aj napriek neskoršiemu zastaveniu konania, ktorým už súd\nnemohol kompenzovať flagrantné porušenie ZKR a OSP. Žalobca sa totiž stal účastníkom konkurzného\nkonania bez splnenia zákonných podmienok, čo najmä v dôsledku povinného zverejňovania údajov o\nkonkurzoch v Obchodnom vestníku a Registri úpadcov zásadne poškodilo jeho osobnú a profesijnú\nreputáciu, dôveryhodnosť a vážnosť v obchodných vzťahoch, nehovoriac o dôsledkoch na jeho zdravie\na súkromný život, k čomu sa podrobne vyjadroval (a dôkazne podporil) počas konania na súde prvej\ninštancie. Nezákonné uznesenie o začatí konkurzného konania bolo vydané bez splnenia zákonných\npodmienok, a teda bolo nezákonné už v čase svojho vydania. Rozhodovanie ako i vydanie rozhodnutia\no začatí konkurzného konania je súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a\nvšeobecný súd je povinný dôsledne skúmať, čí sú splnené zákonné podmienky, keďže ani neskorším\nzastavením konkurzného konania už nie je možné napraviť stav vyvolaný nezákonným rozhodnutím.\nNavyše žalobca je aj po zastavení konkurzného konania evidovaný ako subjekt, voči ktorému bolo začaté\nkonkurzné konanie, čo naďalej môže vyvolávať objektívne reputačné následky. Zastavenie konania\nnezvrátilo stav, ktorý už nastal, a teda nemôže eliminovať vzniknutú ujmu. Z uvedených dôvodov žiadal,\naby odvolací súd potvrdil výrok I. rozsudku Mestského súdu Bratislava IV.\n6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani\nžalovaného nie je dôvodné.\n7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady\nškody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú mu nezákonným\nrozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov\n\nprocesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej\nobrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné\ndôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové\nzávery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak\numožňoval prijať spoľahlivý záver o vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi\nnezákonným rozhodnutím, ktorým bolo voči žalobcovi začaté konkurzné konania. Vec posúdil správne\naj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu zákona\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s § 11 a §\n13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdnoaplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol iba\nnárok na konštatovanie porušenia jeho práv nezákonným rozhodnutím orgánu štátu plne stotožňuje.\nŽalobca ani žalovaný v podanom odvolaní neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok\nzmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania\npred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v\nodvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.\n8. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený, keď z\nodôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie\nzaložené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní\nriadil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\ndôvody vedúce k vyhoveniu/zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje\nna dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia.\n9.V posudzovanej veci žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo\nskutočnosti, že Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 3K/52/2015-98 zo dňa 29.12.2015 začal voči\nnemu konkurzné konania, ktoré následne svojím uznesením č. k. 3K/52/2015-234 zo dňa 15.02.2016\nzastavil z dôvodu, že navrhovateľ konkurzu neodstránil nedostatky návrhu na vyhlásenie konkurzného\nkonania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2016.\n10. Žalovaný namietal, že v danom prípade nebola splnená podmienka existencie nezákonného\nrozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko rozhodnutie o začatí konkurzného\nkonania nebolo nikdy zrušené ani zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Mal za to, v že v\ndanom prípade neprichádza do úvahy analógia so zastavením trestného stíhania v prípade vydania\nuznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia vzhľadom na odlišnosť trestného stíhania.\n11. Podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody vyplývajúca z § 4 ods.1 prvej vety zákona č. 58/1969\nZb., t.j. zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť príslušným\norgánom, bola procesnou podmienkou uplatnenia tohto práva, hmotnoprávne zaručeného čl. 46 ods.\n3 Ústavy SR. Splnenie tejto podmienky bolo potrebné v konkrétnych súvislostiach vykladať ústavne\nsúladným spôsobom, t.j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Rešpektujúc preto zmysel a účel ochrany zaručenej\ntýmto základným právom v zmysle ústavného imperatívu vyplývajúceho z čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSR, teda s použitím teleologického výkladu, nebolo možné lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného\nnezákonného rozhodnutia, ale bolo potrebné splnenie uvedenej podmienky vykladať extenzívne. Ak\nokolnosti konkrétnej veci nasvedčovali splneniu podmienok zodpovednosti štátu v materiálnom zmysle,\nnebolo prípustné ustanovenie § 4 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. interpretovať spôsobom,\nktorý zodpovednosť štátu de facto vylučoval (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2011, sp. zn.\n4Cdo/333/2009).\n12. Z vyššie citovaného rozhodnutia a ustálenej súdnej praxe vyplýva, že podmienku zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v podobe jeho zmeny alebo zrušenia, je potrebné\ninterpretovať extenzívne so zreteľom na obsah a účel § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nemožno\npreto trvať na formálnom zrušení/zmene právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, ale je potrebné\nvychádzať z toho, či konečné rozhodnutie vyvolalo právne dôsledky, aké sú spojené so zrušením či\nzmenou rozhodnutia.\n13. V danom prípade zastavenie konkurzného konania pre nesplnenie podmienok začatia konkurzného\nkonania znamená, že konkurzné konanie voči žalobcovi nemalo byť od samotného začiatku začaté\n\na zastavením konania zanikli jeho účinky, pretože sa stalo bezpredmetným. Zastavením konania sa\npotvrdilo, že neboli od začiatku splnené zákonné podmienky pre začatie konania. Rozhodujúcim pre\nposúdenie dôvodnosti začatia konkurzného konania je neskorší výsledok v podobe zastavenia konania.\nUvedené závery sú v súlade so súdnou judikatúrou, podľa ktorej zmyslu právnej úpravy zodpovednosti\nštátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom\nštátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Ak preto voči žalobcovi bolo začaté konkurzné konanie,\nnemôže niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia keď sa neskôr ukázalo, že zákonné podmienky\nna jeho začatie neboli nikdy splnené. Rovnako z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011\nvyplýva, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy\nSR podmienky za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to\nspôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých poškodenému bola spôsobená škoda\ntakým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným.\n14. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za stavu,\nkeď bolo konkurzné konania voči žalobcovi zastavené pre nesplnenie zákonných podmienok pre jeho\nzačatie, rozhodnutie o začatí konkurzného konania je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie\nbez ohľadu na to, že de facto/formálne nebolo zrušené ani zmenené nadriadeným orgánom. Žalovaný\ntak nedôvodne namieta, že rozhodnutie o zastavení konkurzného konania nie je rozhodnutím vo\nveci samej a nemá účinky res iudicata na rozdiel od uznesenia o zastavení trestného stíhania.\nRozhodujúca je totiž tá skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania na to príslušným orgánom má\nrovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť nadriadeným\norgánom, teda, že nemalo byť vôbec vydané pre nesplnenie zákonných podmienok. Obdobne má\nrozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky\nalebo iné správne delikty alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie\nalebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom ( Rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky 4 Cdo 54/2011 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č.\nR 37/2013). Žalovaný nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že v tejto časti vychádza jeho rozhodnutie\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\n15. V otázke premlčania nárokov žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy správne dospel konajúci\nsúd k záveru, že z práv týkajúcich sa ochrany osobnosti sa nepremlčuje nepeňažné právo na\nposkytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah, avšak premlčuje sa právo na náhradu\nnejmajetkovej ujmy v peniazoch ako majetkové právo. Správne poukázal na to, že jednotné právo\nna ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré\nsa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\npritom predstavuje jedno z relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu\nosobnosti. Na rozdiel od morálnej satisfakcie ako rýdzo osobného práva, v prípade peňažnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo\nmajetkovej povahy. Z hľadiska premlčania nárokov je v tomto prípade rozhodujúci obsah nároku a\nnie predmet jeho ochrany. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba),\nktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom\nmorálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale\no špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta\ndo majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch, a\npreto nie je možné aby podliehala premlčaniu. Bez právnej relevancie považoval odvolací súd odkaz\nžalovaného na rozdielnu judikatúru Českej republiky. Žalovaný preto nedôvodne argumentuje, že\nkonajúci súd pochybil pokiaľ diferencoval medzi premlčaním nepeňažnej a peňažnej formy náhrady\nnemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti je aj nenáležitá námietka žalovaného o vnútornej rozpornosti\na zmätočnosti právnych záverov súdu prvej inštancie o premlčaní žalobcom uplatňovaných nárokov\nna náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací dôvod založený tak žalovaným na tvrdení, že konajúci\nsúd nesprávne právne vyhodnotil ním vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu\nnepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy, nemôže obstáť.\n16.Žalovaný namietal konštatovanie porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 Ústavy SR ako právny prostriedok uspokojenia nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej\nmoci orgánmi štátu.\n\n17. Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu\norgánu verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia\nujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej\nsatisfakcie) spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na\nkonanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie až\nv prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Od\núčinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. od 1. júla 2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez\nprieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov\nuspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej\nmoci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je občianskoprávnym\nnárokom. Prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu\n(porovnaj aj N.. N. S., S.., Ústava Slovenskej republiky - Komentár 2. vydanie, Heuréka 2007, str. 967).\nV súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy SR je potrebné rozlišovať\nmedzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na\nnáhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené\nrozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR z 15. februára 2012, sp. zn. 6Cdo/7/2012).\n18. Odvolací súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR spočíva\nokrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady\nsubsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým\nvšeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý\nnastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nZ uvedeného vyplýva, že vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy SR\nintenciách § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 z.z. všeobecným súdom nevybočuje, vzhľadom na princíp\nsubsidiarity, ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd, z právomoci všeobecného súdu.\n19. Konštatovanie porušenia práva je formou morálnej satisfakcie, pričom v prípade konštatovania\nporušenia práva je potrebné priamo vo výroku vysloviť porušenie konkrétneho práva. Súd prvej inštancie\nnepochybil pokiaľ konštatoval porušenie práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu odkazom na\nÚstavu SR. Konštatovanie porušenia práva je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu\nako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím, a preto ide o nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,\nktorý je občianskoprávnym nárokom, prejednanie ktorého patrí do právomoci všeobecného súdu. V\nsúvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 127 ústavy SR je potrebné rozlišovať medzi\nkonaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na\nnáhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené\nrozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. Nedôvodná je tak\nargumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil právomoc ak vyslovil porušenie ústavného\npráva žalobcu. Súd prvej inštancie nehodnotil ústavnosť súdneho postupu, a preto pre vyslovenie\nporušenia tohto práva neboli smerodajné kritériá definované ústavným súdom, ale skutočnosť, že\nnezákonné uznesenie o začatí konkurzného konania bolo vydané bez splnenia zákonných podmienok, a\nteda bolo nezákonné už v čase svojho vydania. Ako na to poukazuje žalobca, rozhodovanie ako i vydanie\nrozhodnutia o začatí konkurzného konania je súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 Ústavy SR, a pokiaľ konkurzný súd neskúmal splnenie podmienok na začatie konkurzného\nkonania, porušil ústavné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu.\n20. Požiadavka žalovaného na aplikovanie kritéria ústavného súdu, že nepriaznivý dôsledok sa vzťahuje\nna výsledok konania v podobe jeho zastavenia, je v danom prípade nenáležitá. Skutočnosť, že súd\nsám dodatočne zjednal nápravu ešte v rámci pokračujúceho konania, ktorého výsledok bol pre žalobcu\npriaznivý, má podľa názoru odvolacieho súdu relevanciu len pri rozhodovaní ústavného súdu na základe\nsťažnosti o porušení práva na súdnu ochranu, nie však pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní\npodľa § 514/2003 Z.z. Pokiaľ tak konajúci súd nereflektoval na kritériá stanovené ústavným súdom pre\nkonštatovanie porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu, nedopustil sa nesprávneho právneho\nposúdenia veci ani porušenia práva žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\n\n21. Z dôvodovej správy k § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že v novom zákone bolo potrebné\nrozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej\nškody i na chápanie náhrady škody ako \"spravodlivého zadosťučinenia\". Tým sa rozšírili možnosti\nuplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Náhrada škody by mala predstavovať \"spravodlivé zadosťučinenie\" a zahŕňať napr.\npeňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné\nospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Tá by mala\nzahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku\nmorálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného\nopatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, inú preukázateľnú (a tiež preukázanú)\nnemajetkovú ujmu.\n22. Z uvedeného je zrejmé, že okrem majetkovej škody zákon umožnil odškodniť aj nemajetkovú ujmu\nvo forme peňažného zadosťučinenia alebo morálnej satisfakcie , ktorá môže mať podobu verejného\nospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Náhrada nemajetkovej ujmy\nslúži na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov vzniknutých na osobnostných právach osoby\npoškodenej protiprávnym konaním štátu. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej\nsféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity\npoškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné\nvzťahy, spoločenské postavenie. Priznanie morálnej satisfakcie v podobe konštatovania porušenia\nosobnostných práv sa tak posudzuje vo väzbe na zistenú nemajetkovú ujmu na osobnostných právach\npoškodeného. Žalovaný nedôvodne namieta vnútornú nekonzistentnosť a rozpornosť napadnutého\nrozsudku. Konajúci správne dospel k záveru, že pre priznanie morálnej satisfakcie v podobe\nkonštatovania porušenia osobnostných práv nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v zmysle § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z.z. je pasívne vecne legitimovaný žalovaný.\n23. Žalovaný nedôvodne namieta, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy,\nkeď pre vyslovenie porušenia osobnostných práv bolo postačujúce, aby nezákonné rozhodnutie bolo\nobjektívne spôsobilé ohroziť alebo porušiť osobnosť fyzickej osoby. Nezákonné rozhodnutie bolo\nv posudzovanej veci nepochybne spôsobilé narušiť osobnú integritu žalobcu , znížiť hodnotu jeho\nosobnosti, privodiť mu ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť\nbez ohľadu na zavinenie. Zásah v podobe nezákonného začatia konkurzného konania voči žalobcovi\nbol objektívne spôsobilý zasiahnuť do jeho osobnostných práv, privodiť mu ujmu na jeho profesijnej cti a\nvážnosti a bol tak objektívne spôsobilý negatívne ovplyvniť jeho spoločenské hodnotenie, znevážiť jeho\npostavenie a spochybniť jeho dôveryhodnosť a spoľahlivosť pri výkone advokátskej a podnikateľskej\nčinnosti a narušiť jeho súkromný život. Všetky zákonné predpoklady pre poskytnutie nepeňažnej\nsatisfakcie na reparovanie vzniknutej ujmy tak boli splnené. Ďalšie nároky uplatňované žalobcom\nv podobe odstránenia/vymazania záznamov o konkurznom konaní, správne konajúci súd oddelil od\nnároku na konštatovanie porušenia osobnostných práv, nakoľko podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z. žalobcovi na ich priznanie nevznikol hmotnoprávny nárok ( ako bude nižšie uvedené). Právne\nposúdenie týkajúce sa zásahu do osobnostných práv preto nie je nesprávne.\n24.V rozsudku sp.zn. 2Cdo/34/2022 Najvyšší súd SR vyslovil názor, že z jazykového vyjadrenia\nustanovenia § 17 ods. 2 možno vyvodiť, že upravuje otázku zadosťučinenia za nezákonné rozhodnutie\nalebo nesprávny úradný postup, teda satisfakciu. V danom prípade si možno pomôcť aj ustanovením §\n13 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva (negatórny petit) na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov (reštitučný petit), a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (satisfakčný petit). Na\nrozdiel od § 13 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje\niba satisfakciu (najmä morálnu), ale nie je podľa neho možné žiadať negatórne a reštitučné nároky. V\nprípade nedostatočnej morálnej satisfakcie predmetné ustanovenie upravuje možnosť priznať náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Stále ale ide o morálnu satisfakciu.\n25. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že na rozdiel od § 13 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje iba satisfakciu (najmä morálnu), ale nie je podľa neho možné\nžiadať negatórne a reštitučné nároky. Rovnako z dôvodovej správy k § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je\nzrejmé, že zámerom bolo upraviť výlučne odškodnenie nemajetkovej ujmy. So zreteľom na uvedené\n\ndospel odvolací súd k záveru, že žalobca sa nedôvodne domáha vymazania/odstránenia záznamov\nsúvisiacich s nezákonne začatým konkurzným konaním. Teda aj v prípade, ak by bol žalovaný pasívne\nlegitimovaný v tejto časti nárokov, žalobcovi na ich priznanie nevznikol hmotnoprávny nárok podľa §\n17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.\n26. V časti zamietnutia žaloby o konštatovanie porušenia práv evidenciou úkonov a záznamom o\nvyhlásení konkurzu, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že nešlo o nesprávny úradný\npostup, ale o následky už konštatovaného nezákonného rozhodnutia, a tento postu mal svoj odraz\nv samotnom nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd sa tak stotožnil so súdom prvej inštancie, že\npriznanie samostatnej morálnej satisfakcie z dôvodu nesprávneho úradného postupu v tomto prípade\nneprichádzalo do úvahy. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu\nštátu nezakladajú totiž vadné postupy v konaní, ktoré vedú k vydaniu rozhodnutia a v prípade jeho\nvydania sa bezprostredne odrazia v jeho obsahu.\n27. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 26. septembra 2013 sp.zn. 3Cdo 176/2012 publikovanom v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 127/2014 konštatoval, že pri\nriešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do\nosobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, treba mať na zreteli to, že režim\nochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na\nchránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva\nna ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody.\nV občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten,\nkto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická\nosoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v\nobčianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad §\n422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,\nvyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom; takáto výnimka vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z.,\nv ustanovení § 1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej\nmoci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti zákona č. 58/1969 Zb. (aj zákona č. 514/2003\nZ.z.) to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu\nspôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody\nje štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným\nani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu\nje právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k\nzásahu do osobnosti. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07, v závere ktorého sú zaujaté právne závery obdobné\ntým, ku ktorým dospel dovolací súd v preskúmavanej veci.\n28. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2008 sp. zn. 3 Cdo 201/2007 dovolací súd\ndovodil, že pokiaľ žalobca počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho\nosobnostných práv došlo postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní\n(konkrétne jeho obvinením, vzatím do väzby a obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním\nverejnosti o priebehu tohto trestného stíhania, žalovaná tieto rozhodnutia nevydala, vytýkaného konania\nsa nedopustila (žalobcu nezadržala, nevzala do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala),\npreto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná\nza subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch v zmysle ustanovenia § 13 Obč. zák., nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný\n- žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do\njeho osobnosti. Na tom, že v danom prípade žalovaná nie je subjektom zásahu (pôvodcom žalobou\nvytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní), nič nemení skutočnosť, že žalovanou je\nSlovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu\nzásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) ani ústredný orgán štátnej správy pre\nsúdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektmi\n(policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu\na nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. So zreteľom\nna uvedené malo žalobu zamietajúce rozhodnutie odvolacieho súdu spočívať primárne na právnom\n\nzávere, že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\nzmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka vecne (pasívne) legitimovaná.\n29. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 131/2017 v bode 14 dovolací súd odmietol\npoužitie „analógie legis“ zákona č. 514/2003 Z.z. pri riešení otázky pasívnej legitimácie a to z toho\ndôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa\nplatnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce\nv ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá, že pri odškodňovaní môže byť poskytnutá náhrada nielen za\nškodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu, platná právna úprava však rozlišuje medzi\nprávom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti\npredstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej\nprejavmi, právo na náhradu škody je na rozdiel toho právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak\nfyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale iba relatívnu povahu. Ide preto o dve celkom\nsamostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Obč. zák.\n30. Z pohľadu ustálenej súdno-aplikačnej praxe je subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu\ndo osobnostných práv, a teda subjektom pasívne legitimovaným v konaní o nárokoch vyplývajúcich z\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv, jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická\nosoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach. V\nprípade, ak bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol vedome použitý právnickou\nči fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či fyzickej osoby, a takto použitá fyzická osoba\nkonala v rámci svojho poverenia, postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 Obč. zák. zásadne\nsamotnú právnickú či fyzickú osobu\n(pri analogickom použití ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zák.\nv spojení s ustanovením § 853 ods. 1 Obč. zák.), a použitá fyzická osoba zodpovedá len v rámci\nvnútorného vzťahu, a to všetko za predpokladu, že pri činnosti tejto použitej fyzickej osoby bol zachovaný\nmiestny, časový a vecný (vnútorný účelový) vzťah k plneniu úloh vyplývajúcich z činnosti právnickej či\nfyzickej osoby, a že sa tak nedopustila v tomto zmysle excesu z rámca vymedzenej činnosti právnickej\nči fyzickej osoby, kedy by občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah postihovala priamo\ntúto použitú fyzickú osobu.\n31. Z hľadiska vecnej hmotnoprávnej legitimácie, je potrebné starostlivo rozlišovať štát - ako účastníka\nobčianskoprávnych vzťahov podľa § 21 Obč. zák., od štátnych orgánov, resp. orgánov štátnej správy,\nvystupujúcich ako samostatné právnické osoby podľa § 18 ods. 2 písm.d) Obč. zák.\n32. V prípadoch zodpovednosti za vznik škody alebo ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom\nštátneho orgánu je zodpovednosť štátu ( Slovenskej republiky) daná len v prípadoch, pokiaľ ide o škodu/\nujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov,\nkedy nezodpovedá samotný štátny orgán, ale sám štát ( SR). Štát a štátny orgán sú teda odlišnými\nsubjektmi práva, odlišnými právnickými osobami. Zodpovednosť štátu za vznik škody /ujmy sa tak uplatní\nlen v medziach pôsobnosti osobitného zákona o zodpovednosti štátu za škodu ( zák. č. 514/2003\nZ.z. ), nemožno však jeho pôsobnosť; ani za použitia analógie; rozširovať aj na prípady neoprávneného\nzásahu do osobnostných práv a nárokov z neho vyplývajúcich v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Z hľadiska\nsubjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát stotožňovať s odlišnými subjektmi - policajné\norgány, súdy, prokuratúra, ktoré pokiaľ majú samostatnú subjektivitu, tak aj nesú vlastnú zodpovednosť\nza prípadné zásahy do osobnostných práv, resp. túto zodpovednosť znášajú štátne orgány v ktorých\nriadiacej pôsobnosti sa nachádzajú.\n33. Okrem tohto zodpovednostného vzťahu vystupuje štát ako účastník občianskoprávnych vzťahov\npodľa § 21 Obč. zák. ako vlastník určitých vecí ( § 125 ods. 2, § 135 ods. 1), ako oprávnený subjekt na\nvydanie bezdôvodného obohatenia ( § 456), ako nadobúdateľ dedičstva ( § 462).\n34. S poukazom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva\nnázor, že žalovaný označený ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,\nteda v danom prípade štát, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko nie je účastníkom\nobčianskoprávneho vzťahu k žalobcovi pre absenciu ( neoprávneného) zásahu zo strany štátu, nakoľko\nsám štát nezodpovedá za správnosť zápisov do verejných registrov, nepreveruje vecnú správnosť\npodkladov pre uskutočnenie zápisu, a preto nemôže byť ani subjektom zásahu do osobnostných\n\npráv žalobcu, teda pôvodcom v návrhu vytýkaného zaznamenania začatia konkurzného konania voči\nžalobcovi do obchodného vestníka a registra úpadcov.\n35. Súd prvej inštancie v tomto smere správe ustálil, že k protiprávnemu konaniu vo vzťahu uloženiu\npovinnosti vymazania evidencie konkurzného konania z obchodného vestníka a z registra úpadcov\na zabezpečenia odstránenia všetkých s nimi prepojených záznamov vo vyhľadávacích databázach,\nnie je v tejto časti žalovaný štát pasívne vecne legitimovaným subjektom. Ako na to dôvodne\npoukazuje žalovaný, posúdenie pasívnej legitimácie nemožno označiť za formalizmus, ale ide o\nzákladnú hmotnoprávnu podmienku úspechu žaloby, ktorú je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti.\nV tomto prípade je Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy správcom a\nprevádzkovateľom príslušných registrov. Žalovaný tak dôvodne namieta, že uloženie mu povinnosti\nna výmaz údajov z registra/vestníka alebo vyhľadávacích databáz, by bol tak nevykonateľný, keďže\nžalovaný nie je ani ich prevádzkovateľom, ani správcom.\n36. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žalobcom požadované reštitučné nároky\nna navrátenie do pôvodného stavu výmazom a odstránením záznamov nie sú nárokmi v zmysle § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.\n37. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa\n§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. viazaný na okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je\nvšak podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia;\ntak, ako si peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v danej veci uplatňuje i žalobca ; plynie premlčacia\nlehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné\nrozhodnutie.\n38. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že najneskôr od právoplatnosti\nuznesenia o zastavení konkurzného konania dňa 10.03.2016 začala plynúť trojročná premlčacia doba\nna uplatnenie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v podanom odvolaní nedôvodne\nnamieta, že rozhodujúcim pre plynutie premlčacej doby má byť moment, kedy sa dozvedel o škode\nvzhľadom na špecifickosť situácie. V prípade nezákonného rozhodnutia právna úprava nepripúšťa\nžiadnu modifikáciu plynutia premlčacej doby. S poukazom na vyššie uvedené správne konajúci súd\nprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a túto náležite vyhodnotil ako dôvodnú vo vzťahu\nk nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a preto žalobca v tejto súvislosti nedôvodne vytýka\nsúdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby.\n39. Pokiaľ žalobca ( až) v podanom odvolaní namietal rozpor námietky premlčania vznesenej žalovaným\nv rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že vo\nvšeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by\nzakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a\nprispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však; za špecifických okolností; je možné\naby bol považovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými\nmravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý však márne\nuplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku\nplynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním\nuplatňovaného nároku a dôvody, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania zakladajúceho\npriamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase\nuplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol\nodôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania.\n40. V danej veci je zrejmé, že žalobcovi žiadna objektívna, ním nepredvídateľná a neovplyvniteľná,\nprekážka vo včasnom uplatnení si nároku proti žalovanému nebránila. Žalovaný nenesie na\noneskorenom uplatnení práv žalobcom žiadny podiel viny, nezadržiaval podanie žaloby žalobcom na\nsúd. Rovnako neodstránenie protiprávneho stavu vymazaním údajov z verejných registrov žalovaným\nštátom či neuznanie ním pochybenia vydaním nezákonného rozhodnutia možno považovať za postup\nlegitímny a nie šikanózny. Odvolací súd nezistil žiadne také konkrétne skutočnosti na strane\nžalovaného, pre ktoré by bolo uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca\nnevyvodzuje rozpor v konaní žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo žiadnych\nkonkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu a\n\nvýznam zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na\núkor princípu právnej istoty. Tvrdenia žalobcu tak zostali len vo všeobecnej rovine jeho subjektívnych\núvah , a preto im nebolo možné prikladať v konaní takú relevanciu, ktorú z nich požadoval vyvodzovať.\nVo vzťahu k žalobcovi nemožno konštatovať, že by márne uplynutie premlčanej doby nezavinil a že\nby voči nemu tak vyvolal prípadný zánik uplatňovaného nároku; v dôsledku uplynutia premlčacej doby;\nneprimerane tvrdý postih. So zreteľom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že zo skutočnosti, že\nžalovaný vzniesol námietku premlčania v konaní, nemožno vyvodiť znaky konania vykazujúceho jeho\npriamy úmysel žalobcu poškodiť.\n41. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné poznamenať, že žalovaný nakladá so štátnymi finančnými\nprostriedkami, pri použití ktorých je povinní zachovávať hospodárnosť a efektívnosť, a preto je v záujme\ndodržania týchto zásad legitímne brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami proti\nnemu uplatňovanému nároku. Žalovaný teda vzniesol námietku premlčania v záujme dosiahnutia\nlegitímneho zmyslu a účelu, a nemohla byť preto ním vznesená námietka premlčania zneužitá ako\nprostriedok slúžiaci na poškodenie žalobcu, či dosiahnutie nedôvodnej výhody v zjavnom rozpore s\núčelom príslušných zákonov.\n42. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným\nnepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva na úkor žalobcu, keď tento sám podanie\nžaloby proti žalovanému po uplynutí premlčacej doby zavinil.\n43. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie\ndospel k nesprávnemu skutkovému záveru o nepreukázaní vzniku škody vo výške 50.000,- eur. Žalobca\nsi uplatňoval majetkovú škodu na tom základe, že podľa § 135a ods. 1,2 Obch. zák. zodpovedá\nza škodu, ktorá vznikla obchodným spoločnostiam, v ktorých je štatutárnym orgánom, neposkytnutím\núverov napriek splneniu podmienok.\n44. Žalobca však samotný vznik škody v podobe zmenšenia svojho majetku zaplatením náhrady\nškody obchodným spoločnostiam, resp. vznikom dlhu voči nim na náhradu škody, nijako nepreukázal.\nNeposkytnutie úveru nebolo v tomto prípade podložené takými konkrétnymi okolnosťami, z ktorých\nby bolo možné presvedčivo usudzovať, že začatie konkurzného konania voči žalobcovi v roku 2015\nskutočne zasiahlo do priebehu poskytovania úveru v roku 2020 za stavu, keď v roku 2016 bolo konkurzné\nkonanie zastavené. Nezohľadnenie zverejnenia zastavenia konkurzného konania pri poskytovaní úveru\nje potom potrebné pričítať banke, nie žalovanému. Skutočnosť, že v systéme CRIBIS existoval v roku\n2020 záznam o žalobcovi ako štatutárnom orgáne v konkurznom konaní, napriek jeho právoplatnému\nzastaveniu v roku 2016, je následkom nesprávneho vedenia systému jeho prevádzkovateľom a nie\nnásledkom nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,\nže žalobca nepreukázal vznik škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.\n45. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že stranami uplatňované odvolacie dôvody\nneboli z hľadiska ich obsahového vymedzenia spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych\nzáverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.\n46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s 255 ods. 2 C.s.p., nakoľko v odvolacom konaní žiadna zo strán nebola úspešná.\n47. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\n\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania ( § 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/39/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6cd5abe0-5aef-41c5-b243-5d443bc4a748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.349.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 349/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 349/2016 z 31. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-31", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.349.2016.1"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 137/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-23", "citacie_n": 86, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "94d42ff9-5b53-4812-83ab-c86a844d264c:1162e968-5ad1-4996-86fa-e2b581a0a9b6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1113200292.1", "spisova_znacka": "7Cdo/44/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/44/2023 z 31. 7. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-07-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1113200292.1"}, {"guid": "e2420f36-d616-4d0f-87ab-475e5db76cac:9129b158-de89-437c-9b48-5df3d6e00506", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1107218000.1", "spisova_znacka": "3Cdo/131/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/131/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1107218000.1"}], "citovane_v": []}