{"guid": "885be627-4a1a-48fd-bd94-2b33978fd201:20a3d6c6-ab46-4f29-b563-582b85f27436", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1", "spisova_znacka": "15Co/18/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/18/2025 z 25. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 15Co/18/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1", "identifikacne_cislo": "1120211522", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-1", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-2", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/20a3d6c6-ab46-4f29-b563-582b85f27436", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/18/2025\n1120211522\n25. 03. 2026\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: M.J.A. PLUS s.r.o.,\nIČO: 48 340 383, Bratislava, Silvánska č. 29, zastúpený spoločnosťou: SKLEGAL s.r.o., IČO. 35 973\n161, Bratislava, Mostová č. 2, za ktorú koná JUDr. Andrea Čiková, proti žalovanému: Hlavné mesto\nSlovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, o zaplatenie sumy\n42.696,03 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo\ndňa 4. novembra 2024, č. k. B1-7 C 37/2020-344, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. novembra 2024, č. k.\n37/2020-344, p o t v r d z u j e .\n\nB1-7 C\n\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.11.2024, č.k. B1-7 C 37/2020- 344, I. žalobu zamietol;\nII. žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca od\nžalovaného domáhal zaplatenia sumy 42.696,03 € s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobca\nžalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území\nS., zapísané na liste vlastníctva č. XXXXX, v katastrálnom území C., zapísané na listoch vlastníctva č.\nXXXX, č. XXXX, č. XXXX,\nč. XXXX, podielovým spoluvlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa\nv katastrálnom území C., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX o veľkosti podielu 1/2, ako aj podielovým\nspoluvlastníkom o veľkosti podielu 1/2 k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území J. E.,\nzapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pričom celková výmera pripadajúca na neho je 2.670,50 m2. Na\ntýchto nehnuteľnostiach sú umiestnené inžinierske stavby - miestne komunikácie, ktoré sú vo vlastníctve\nžalovaného, ktoré mu vzniklo dňa 1.7.2009 k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa\n§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Žalovaný nárok predstavuje náhradu za dočasné nútené obmedzenie\njeho vlastníckeho práva za užívanie tohto bremena za obdobie od 19.7.2017 do 18.7.2018 (ďalej len\n„rozhodné obdobie“) a celková hodnota náhrady, ktorá mu prislúcha je podľa znaleckých posudkov vo\nvýške 42.696,03 €.\n2. Vo veci vykonal prvoinštančný súd dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe\nčoho mal preukázaný nasledovný skutkový stav. Žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov parcely\nregistra „C“ č. XXXX/XX o výmere 103 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 56 m2,\nzastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere\n55 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č.\nXXXX/XX o výmere 475 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 89 m2, zastavaná\nplocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 87 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v\nkatastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je taktiež výlučným vlastníkom\npozemku parcely registra „C“\nč. XXXX/X o výmere 152 m2, zastavaná plocha a\n\nnádvorie, nachádzajúceho sa v katastrálnom území C., vedený na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je\naj výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 86 m2, zastavaná plocha a\nnádvorie;\nč. XXXX/XX o výmere 79 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere\n63 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 87 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č.\nXXXX/X o výmere 63 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 66 m2, zastavaná plocha\na nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca\nje výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 110 m2, zastavaná plocha\na nádvorie; č. XXXX/X o výmere 161 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 319 m2,\nzastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva\nč. XXXX. Žalobca je o veľkosti 1/2 podielovým vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/XX o\nvýmere 542 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX\no výmere 63 m2, zastavaná\nplocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 64 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v\nkatastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva\nč. XXXX. Žalobca je o veľkosti\n1/2 podielovým vlastníkom pozemku parcela registra „C“\nč. XXXX/X o výmere\n2.084 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúceho sa v katastrálnom území J. E., vedený na liste\nvlastníctva č. XXXX a výlučným vlastníkom pozemku parcely registra „C“ č. XXXXX/X o výmere 305\nm2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúceho sa\nv katastrálnom území S.,\nvedeného na liste vlastníctva č. XXXXX. Zo znaleckého posudku\nč. XX/XXXX, vypracovaného\nznaleckou organizáciou FINDEX s.r.o. dňa 25.4.2018 zistil, že všeobecná hodnota ročnej odplaty za\nužívanie pozemkov žalobcu za predpokladu, že by bol výlučným vlastníkom za obdobie od 1.7.2015 do\n30.6.2017 je v sume 19.900,- €. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX, znalca Ing. D. P., je hodnota\nnájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., okres Bratislava IV, zapísaných na listoch\nvlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX vo výške 18.500,- €/rok. Zo znaleckého\nposudku č. XXX/XXXX, znalca O.. D. P., vyplynulo, že hodnota nájmu pozemkov nachádzajúcich sa\nv katastrálnom území S., okres Bratislava III, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXXX je vo výške\n3.920,- €/rok. Zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX, znalca Ing. D. P., zistil hodnotu nájmu pozemkov\nnachádzajúcich sa v katastrálnom území J. E., okres Bratislava I, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX\nvo výške 37.900,- €/rok. Zo znaleckých posudkov nie je preukázaná hodnota práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu, keďže v prípade nájmu a hodnoty náhrady za užívanie vecného bremena nejde o\ntie isté otázky. Z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu bolo preukázané, že na pozemkoch v jeho\nvlastníctve, resp. spoluvlastníctve, sa nachádzajú stavby miestnych komunikácií, ktorých vlastníkom je\nžalovaný. Výzvou zo dňa 9.9.2014 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie opakovanej náhrady za\nužívanie jeho pozemkov na mesačnej báze; žalovaný na túto výzvu platbou nereagoval.\n3.1. Po právne stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 123,\n§ 124, § 128, §\n151n ods. 1 veta prvá, § 151 o ods. 1 veta prvá, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, ods. 2,\n§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z. (o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod\nstavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, poznámka odvolacieho súdu), čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, dôvodiac premlčaním nároku\nžalobcu na zaplatenie žalovanej sumy. Uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že k pozemkom, ku ktorým\nmá vlastnícke právo žalobca, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pretože na pozemkoch\nžalobcu sú vybudované stavby, ktoré prešli do vlastníctva žalovaného zo štátu\nv zmysle\n§ 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., čo nebolo medzi stranami sporné. Žalobca je povinný toto zákonné\nvecné bremeno trpieť. Doteraz nedošlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom žalobcu. Zo\nstrany žalovaného, ktorý má na pozemkoch žalobcu umiestnené inžinierske stavby, ide o výkon práva\nvyplývajúci z obmedzenia podľa § 128\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval,\nže výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viaznuceho na nehnuteľnosti zo zákona č.\n66/2009 Z.z., obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti vo výkone práv, a za to patrí vlastníkovi nehnuteľnosti\nprimeraná náhrada. Vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí\nprimeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná\nproporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Žalobca sa\ndomáhal nároku na opakovanú náhradu za rozhodné obdobie, pretože iba jednorazová náhrada by\nnebola primeraná, kým žalovaný oponoval, že podľa zákona\nč. 66/2009 Z.z.\nmožno žiadať primeranú náhradu len jednorazovo, čo žalobca nestihol, preto je jeho nárok premlčaný.\nSúd prvej inštancie pri určení či má ísť o náhradu jednorazovú alebo „opakovanú,“ vychádzal zo záverov\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade posúdenia primeranej náhrady za zriadenie zákonného\nvecného bremena podľa zákona\nč. 182/1993 Z.z. (napríklad rozsudkov zo dňa\n24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014), podľa ktorého finančná\n\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová;\nnemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť\niba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti citovaného zákona.\nTieto závery sú plne použiteľné aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena\npodľa zákona č. 66/2009 Z.z. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že aj obmedzenie vlastníckeho práva\npodľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí k zákonným vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym\nobmedzeniam vlastníckeho práva, ktoré zahŕňa oprávnenia podľa § 123 Občianskeho zákonníka. Toto\nvecné bremeno má verejnoprávny charakter. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa\n§ 4 ods. 1 zákona\nč. 66/2009 Z.z. je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným\nsubjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá\ncharakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným\nbremenom zriadeným zákonom a „in rem“ má dokonca iba pôvodný vlastník pozemku\na\nv súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína\nplynúť od účinnosti zákona, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje. Nárok na finančnú náhradu za zriadenie\nvecného bremena sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy\nsa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od účinnosti zákona\nč. 66/2009 Z.z.\n(napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2020, sp.zn. 8 Cdo 17/2019,\npublikované v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2022). Takýto výklad je ústavne konformný a nie je dôvodné\nuvažovať o tom, že by takýto výklad zasahoval do základného práva podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy\n(porovnaj uznesenie IV. ÚS 264/2018). Súčasne tento prijatý záver zodpovedá aj aktuálnej súdnej praxi,\nktorou boli prekonané predošlé rozdiely v rozhodovacej praxi (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 49/2023, publikované pod č. 46/2024 v časopise Zo súdnej praxe, č.\n5/2024,\ns. 209). Nárok žalobcu na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku sa\nako majetkové právo s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka premlčalo vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda od 1.7.2009, kedy\nnadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z.z. a uplynula dňom 1.7.2012. Nie je daná žiadna výnimka\npodľa § 100 ods. 2 alebo ods. 3 Občianskeho zákonníka. Predmetná žaloba bola súdu doručená po\nuplynutí premlčacej lehoty dňa 20.7.2020. Námietku premlčania vznesenú žalovaným potom pokladal\nza dôvodnú. Vzhľadom na to nebolo možné žalobcovi priznať ani príslušenstvo, ktorými boli úrok z\nomeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Ostatnou argumentáciou strán sa v záujme\nzachovania hospodárnosti nezaoberal.\n3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne v zmysle ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,\nods. 2, čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Dôvodil, že žalovaný bol v spore v celom\nrozsahu úspešný, preto by mu patrila náhrada trov konania\nv rozsahu 100 %. Zo spisu vyplýva,\nže žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (R\n72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp.zn. 7 Cdo 14/2018).\n4. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením\n§ 365 ods.\n1 písm. b/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ). Uviedol, že v priebehu konania\nna súde prvej inštancie na podporu dôvodnosti podanej žaloby, najmä vo vzťahu k charakteru náhrady\nza zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., predložil niekoľko súdnych\nrozhodnutí s obdobným predmetom konania, ale prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia s predloženými rozhodnutiami súdov nevysporiadal, pričom sa týkali jeho názoru, že v\nprípade zriadenia vecného bremena podľa zákon č. 66/2009 Z.z. nejde o jednorazovú náhradu, ale\nza opakujúce sa plnenie. Prvoinštančný súd uzavrel, že vzhľadom na účinky námietky premlčania\nvznesenej žalovaným, sa ďalšími tvrdeniami strán v konaní nezaoberal. Rovnako sa tak preto v\ntomto dovolaní (správne odvolaní, poznámka odvolacieho súdu) nebude vyjadrovať k otázke pasívnej\nlegitimácie namietanej žalovaným, či správnosti výpočtu výšky náhrady za jeho nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014. Vzhľadom na\nskutočnosť, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentáciou vo\nvzťahu k predloženým rozhodnutiam súdov, ktoré pojednávali o rovnakej, prípadne analogickej skutkovej\n\nsituácii, hoci na ne opakovane poukazoval, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Ďalej\nnamietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil charakter náhrady za zriadenie vecného\nbremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a nesprávne aplikoval ustanovenia o premlčaní na odplatu za\nzriadenie vecného bremena. K uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.4.2012, sp.zn.\nII. ÚS 506/2011, ktoré predložil žalovaný a ktorým aj súd prvej inštancie odôvodnil svoje tvrdenie o\npremlčaní pohľadávok uviedol, že sa týka náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5\nzákona č. 182/1993 Z.z. a týka sa úplne odlišnej právnej situácie s ohľadom na to, že daný zákon\nnerieši dočasnosť zriadenia vecného bremena do času iného usporiadania vzťahov medzi vlastníkom\nstavby a vlastníkom pozemku tak, ako to upravuje zákon č. 66/2009 Z.z. Uvedené rozhodnutie je preto\núplne irelevantné na posudzovanie jeho nároku. Vecné bremeno sa zriaďuje na dobu určitú a nie na\ndobu neurčitú. Skutočnosť, či sa jedná o vecné bremeno zriadené na dobu určitú alebo neurčitú má\nvplyv na charakter náhrady za zriadenie vecného bremena. Jednorazová náhrada za zriadenie vecného\nbremena dáva zmysel v prípade, ak obmedzenie vlastníckeho práva je trvalého charakteru. Úhradou\njednorazovej náhrady v prípade vecného bremena na dobu neurčitú sú právne vzťahy vysporiadané.\nToto však nie je prípad vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého sú právne vzťahy\nvysporiadané až vykonaním pozemkových úprav. Zákon neustanovuje presnú lehotu dokedy majú byť\npozemkové úpravy vykonané. Adekvátnou náhradou za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva\nzriadením vecného bremena je opakovaná, t. j. pretrvávajúca náhrada, ktorá reflektuje dobu, počas ktorej\nje vlastnícke právo obmedzené. Jediným subjektom oprávneným disponovať dĺžkou doby, počas ktorej\nje vecné bremeno zriadené, je žalovaný. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý bol\nplatný v čase, keď si uplatňoval svoj nárok, bol iba vlastník stavby (žalovaný) oprávnený podať žiadosť\no začatie konania o nariadení pozemkových úprav. Vlastník pozemku, na ktorom sa nachádzajú stavby\nvo vlastníctve žalovaného, teda on, nebol oprávnený vykonať úkony vedúce k vysporiadaniu pozemkov,\ntakže je vystavený svojvôli žalovaného, keďže len on bol oprávnený požiadať o nariadenie pozemkových\núprav. Iba žalovaný má dosah na dobu, po ktorú bude vecné bremeno zriadené a tým súvisiacu\nvýšku celkovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Pokiaľ by bol prípustný výklad o jednorazovom\ncharaktere náhrady za zriadenie vecného bremena, išlo by o výrazný nepomer v právach dotknutých\nstrán, nakoľko žalovaný by po úhrade jednorazovej náhrady nebol nijako motivovaný vyporiadať\nvzťahy tak, aby nedochádzalo k neoprávneným opakovaným, resp. permanentným zásahom do práv\nvlastníka pozemku mu garantovaným Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd,\nEurópskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd i Občianskym zákonníkom. V\nideálnom prípade mal žalovaný bez zbytočného odkladu po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009\nZ.z. pristúpiť k vyporiadaniu pozemkov, na ktorých sú umiestnené jeho stavby. Ak by sa tak stalo a\nžalovaný by nezanedbával svoje povinnosti, vlastnícke vzťahy k pozemkom by boli už vyporiadané v\nniekoľkých mesiacoch odo dňa účinnosti citovaného zákona, prípadne ešte skôr, ak by sa strany dohodli\nna uzatvorení zámennej zmluvy. Jeho právny predchodca vyzval žalovaného na uzavretie zámennej\nzmluvy už dňa 9.9.2014 a uviedol mu, že má vedomosť o pozemkoch spôsobilých na túto zámenu.\nŽalovaný sa ale k tejto výzve žiadnym spôsobom nevyjadril a poukázal iba na to, že nárok na náhradu\nza zriadenie vecného bremena je v celom rozsahu premlčaný s poukazom na § 2 zákona č. 66/2009 Z.z.\nDal do pozornosti, že náhradný pozemok v súlade s týmto ustanovením, musí byť v primeranej výmere,\nbonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, pričom v súčasnosti už obce\nnemusia disponovať takými druhmi a bonitami pozemkov, akými nehnuteľnosti boli\nv\nčase zastavania. Preto podľa žalovaného v mnohých prípadoch bez viny na strane obce nie je možné\nuskutočniť zámeny ako riešenia majetkovoprávneho usporiadania vzťahov\nk\nzastavaným pozemkom. Žalovaný tiež vyslovil, že konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu\nusporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou nie je upravené ako povinnosť obce, takže\nobec neporušuje zákon č. 66/2009 Z.z., v ktorom sa tiež uvádza, že pri usporiadaní vzťahov k pozemkom\npodľa tohto zákona, sa prihliada na potreby vlastníka stavby. Odhliadnuc od charakteru náhrady za\nzriadenie vecného bremena, z vyjadrení žalovaného vyplýva, že žalovaný nemá a nikdy nemal záujem\nvzťahy vyporiadať a nastoliť stav, ktorý je\nv súlade s právnym poriadkom. Žalovaný svojou\npasivitou a ignoráciou konal v rozpore\ns dobrými mravmi [nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 16.12.2009, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) III. ÚS 237/09-33];\npoukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.5.2012, sp.zn. 6 Co 154/2012 a zo dňa\n3.12.2012, sp.zn. 6 Co 117/2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2019,\nsp.zn.\n5 Cdo 175/2019. Žalobca konštatoval, že žalovaný od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.\nneposkytol pôvodným, ani aktuálnym vlastníkom pozemkov náhradný pozemok postupom na základe\nzámennej zmluvy a neinicioval konanie o nariadení pozemkových úprav, pričom bol odkázaný na aktivitu\nžalovaného. Namietal, že vznesená námietka premlčania je v rozpore\ns dobrými mravmi,\n\npretože žalovaný nepristúpil k úkonom, ktoré prezumuje zákon\nč. 66/2009\nZ.z., ignoroval jeho výzvu na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, čím spôsobil\nnevysporiadanie nároku z jeho strany, ale vzniesol námietku premlčania. Následkom uvedeného konania\nžalovaného je stav, v ktorom žalovaný neplatí náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a nepristupuje\nk vyporiadaniu týchto pozemkov.\nZ uvedeného vyplýva, že ak by mu súd nepriznal náhradu\nza obmedzenie vecného bremena, viedlo by to k tolerovaniu nezákonného stavu, kedy by žalovaný\nvôbec nemusel pristúpiť\nk usporiadaniu pozemkových úprav, keďže by mu z\ntakého konania nevyplývali žiadne negatívne konsekvencie. Nemôže mu byť na ujmu skutočnosť, že\nžalovaný si nesplnil svoju povinnosť vôbec, prípadne že si ju splnil s výrazným oneskorením; on si uplatnil\nnárok riadne a včas s odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.6.2014,\nsp.zn.\nII. ÚS 334/2014. Záverom uviedol, že v dôsledku uvedeného má za to, že prvostupňový\n(správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec\ntým, že vo vzťahu k charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona\nč.\n66/2009 Z.z. nesprávne interpretoval ustanovenie § 4 ods. 1 citovaného zákona ako jednorazové plnenie\na tiež tým, že vznesenie námietky premlčania neposúdil ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými\nmravmi, čím neposúdil nároky na plnenie, na ktoré bol žalovaný povinný za obdobie dvoch rokov spätne\nodo dňa podania žaloby za nepremlčané. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie v celom rozsahu zrušiť\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnou\nargumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v napadnutom rozsudku. Na Okresnom súde Bratislava\nI prebiehalo medzi žalobcom a ním, resp. jeho právnym predchodcom pod sp.zn. 19 C 175/2014\nkonanie o zaplatenie finančnej náhrady za užívanie pozemkov v katastrálnych územiach S., J. E. a\nC.. Časť užívaných pozemkov v konaní z roku 2014 je totožná s pozemkami, ktoré sú v súčasnosti\npredmetom tohto konania, prípadne boli medzičasom žalobcom dokúpené, pričom podstata ich užívania\na spôsob ich užívania je totožný s uvedeným konaním. On užíva pozemky uvedené v žalobe v tomto\nkonaní na základe zákonného vecného bremena, tak ako to bolo uvádzané i v konaní vedenom pod\nsp.zn. 19 C 175/2014. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 26.6.2017 žalobu v plnom rozsahu\nzamietol z dôvodu premlčania nároku vo forme finančnej náhrady ako majetkového práva. Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.9.2021, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 5\nCo 159/2018-551, uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, keď mal za to, že prvostupňový\n(správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd dospel\nk správnemu záveru,\nže náhrada za právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa zákona\nč. 66/2009\nZ.z. je jednorazová. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré bolo uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.3.2025, sp.zn.\n3 Cdo\n34/2023, odmietnuté. Toto rozhodnutie tiež prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením zo\ndňa 12.5.2022, sp.zn. III. ÚS 272/2022, odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,\npoukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS 68/2019\na III.\nÚS 340/2021). V konaniach o zaplatenie, vedených na Mestskom súde Bratislava IV medzi totožnými\nstranami sporu iba za iné obdobie užívania nehnuteľností pod cestou, ako\nv\ntomto prípade (sp.zn. B1-14 C 43/2022 a sp.zn. 39 C 11/2023), bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté\ntak, že žaloby boli zamietnuté z rovnakých dôvodov ako v tomto konaní. V tomto konaní predložil či\npoukázal na rozsudky krajských súdov Slovenskej republiky i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktoré podporujú jeho argumentáciu a ktoré sú aktuálnejšie ako rozhodnutia predložené žalobcom.\nZároveň by vzhľadom na ostatné rozhodnutia v konaniach medzi rovnakým žalobcom a žalovaným v\nrovnakej veci za iné žalované obdobia (všetky na súde uplatnené až po roku 2014), bolo porušením\nprincípu právnej istoty, ak by v žalobe za iné obdobie v tej istej veci konajúci súd rozhodol opačne. Princíp\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty v konaní porušený byť nemohol. Žalobca\nv bode II. svojho odvolania uviedol aj také rozhodnutia okresných a krajských súdov, ktoré boli vydané\nv čase, kedy právo na finančnú náhradu vzniknuté na základe zákona č. 66/2009 Z.z. ešte premlčané\nnebolo, takže sa vôbec nevzťahujú na súčasný skutkový stav. V tomto konaní vzhľadom na vyššie\nuvedené, nemohlo dôjsť ani k stavu spomínanému žalobcom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 17.10.2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010 a žalobca by tu mohol byť zaskočený možným\niným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby účastníkovi (strane, poznámka odvolacieho súdu)\nbolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich\npreukázanie dôkazy, či zaskočený takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom\npostupe súdu. Žalobcovi v konaní boli zachované všetky jeho procesné práva, mohol a predložil dôkazy\nna podporu svojich tvrdení, bol riadne poučený o svojich právach, súd prvej inštancie vyslovil aj svoj\n\npredbežný názor vo veci, vysporiadal sa v podstatných veciach s argumentáciou žalobcu, nedošlo k\nporušeniu procesného postupu súdu, ktorý by strane sporu znemožnil uskutočniť jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto nie je naplnený dôvod\nna zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Ďalej konštatoval, že\naktuálne rozhodnutia okresných a krajských súdov v obdobných veciach, prekonali žalobcom uvádzané\nrozhodnutia a tak nie je možné na ne v tomto konaní prihliadať. V prípade zastavania pozemku\ntrvalou stavbou, ide o obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku trvalého charakteru, preto\nzákonodarca upravil vzťah k takto užívaným pozemkom\nv spomínanom zákone\nč. 66/2009 Z.z. zákonným vecným bremenom a nie napríklad nájmom. Vzhľadom na špecifiká prípadov\nupravených týmto zákonom, keďže ide o riešenie pozostatkov a nedostatkov vzniknutých pred rokom\n1989, tento zákon neupravil žiadne povinnosti vlastníka stavby, či lehoty na konečné majetkovoprávne\nusporiadanie vzťahu k dotknutým pozemkom, napríklad zámenou alebo ich kúpou. Preto nemôže\ndochádzať k zanedbávaniu jeho povinností vyplývajúcich z tohto zákona, keďže tam žiadne uvedené\nnie sú. V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka nikto nemôže byť nútený urobiť taký úkon, o ktorý\nnemá záujem,\nv tomto prípade zákon vlastníkovi stavby neukladá povinnosť uskutočniť\nzámenu alebo začať pozemkové úpravy. Ani zákon č. 182/1993 Z.z. explicitne neupravuje, že by ním\nupravené zákonné vecné bremeno bolo zriadené na dobu neurčitú, keďže aj v tomto prípade môže medzi\nvlastníkom stavby a vlastníkom pozemku dôjsť napriek trvajúcemu zákonnému vecnému bremenu k\ninému majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov k užívaným pozemkom, napríklad zámenou alebo ich\npredajom. To, že zákon o vlastníctve bytov explicitne možnosť zámeny alebo vykonania pozemkových\núprav neupravuje, neznamená, že nemôže dôjsť k zrušeniu zákonného vecného bremeno zriadeného\nzákonom č. 182/1993 Z.z. formou zámeny pozemkov podľa Občianskeho zákonníka, alebo vykonaním\npozemkových úprav podľa zákona\nč. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových\nspoločenstvách v znení neskorších predpisov. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo in\nrem, viaže sa k pozemku, nie k jeho vlastníkovi, takže nárok na odplatu má len ten vlastník pozemku,\nktorý ním bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. a nasledujúcich rokoch, kým\nnedošlo k premlčaniu nároku na finančné plnenie. Prechodom alebo prevodom vlastníckeho práva k\npozemkom už zaťaženým zákonným vecným bremenom, ostalo vecné bremeno zachované a keďže\nsa viaže k pozemku a nie jeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník nárok na finančné plnenie. Ním\npredložené rozhodnutia odvolacích súdov potvrdzujú jeho tvrdenia. Zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje\njednoznačne dobu, na ktorú sa priamo týmto zákonom zriaďuje vecné bremeno práva stavby ako\ndobu určitú. Podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území; zákon neustanovuje presnú lehotu na vykonanie spomínaných pozemkových úprav,\nako aj tvrdil žalobca. Z uvedeného teda vyplýva, že vecné bremeno je zriaďované na dobu neurčitú,\nkeďže zákonodarca neohraničil časovo trvanie uvedeného vecného bremena, ani neustanovil povinnosť\nvlastníka stavby alebo vlastníka pozemku pod ňou na podanie návrhu na vykonanie pozemkových\núprav. Žalobca nie je vystavený jeho svojvôli, pričom žalobca má v tomto prípade dosah na svoje práva\na povinnosti. Sám žalobca sa rozhodol, že sa stane v roku 2016 vlastníkom pozemkov, ktoré boli v\nčase prevodu vlastníckeho práva na žalobcu dlhodobo zastavané komunikáciami vo vlastníctve inej\nosoby. Nepomer v právach dotknutých strán možno vnímať aj opačne, ako to udáva žalobca, keďže\non sa do vzniknutej situácie nedostal vlastnou vinou. Vlastníkom miestnych ciest sa stala obec na\nzáklade zákona, teda na základe vôle zákonodarcu, ktorý schválil i platné znenie zákona č. 66/2009\nZ.z. On tak nedobrovoľne, na základe rozhodnutia tretej osoby, musí prevziať zodpovednosť za tento\nstav, ktorý sám nespôsobil, naopak žalobca sa vedome, prejavením slobodnej vôle rozhodol a stal\nsa vlastníkom pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve inej osoby v čase existencie zákonného\nvecného bremena. Prechodom alebo prevodom vlastníckeho práva k pozemkom ostalo vecné bremeno\nzachované a nakoľko sa viaže k pozemku (in rem) a nie jeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník\npozemku nárok na finančné plnenie z dôvodu jeho premlčania. Koná v súlade\ns platným\nznením zákona č. 66/2009 Z.z., nespráva sa v rozpore s dobrými mravmi, pôvodné a ani súčasné\nznenie uvedeného predpisu ho nezaväzuje k úkonom alebo aktivite v zákonom danej lehote, neukladá\nmu povinnosť konať. Riešenie majetkovoprávneho usporiadania vzťahu k zastavaným pozemkom\nformou zámeny nehnuteľností zákon upravuje ako možnosť obce alebo vyššieho územného celku, čiže\nneexistuje právny nárok na prevod vlastníckeho práva\nk zastavaným nehnuteľnostiam formou\nzámeny, ktorý by v jeho prípade musel byť navyše v súlade s platnými právnymi predpismi schválený jeho\nkompetentnými orgánmi, predovšetkým mestským zastupiteľstvom. Naopak zákon upravuje povinnosť\nžalobcu strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Právne vzťahy podľa zákona č.\n\n66/2009 Z.z. sú vyporiadané už vznikom zákonného vecného bremena. K dnešnému dňu neeviduje od\nžalobcu zoznam pozemkov vhodných podľa neho na zámenu pozemkov a ani preukázanie splnenia\npodmienok stanovených v zákone č. 66/2009 Z.z. týkajúcich sa náhradného pozemku, predovšetkým\nprimeranú výmeru, bonitu a rovnaký druh, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2009, č.k.\nIII. ÚS 237/09-33, spomínaný žalobcom v\njeho odvolaní i vzhľadom na dátum jeho vydania, nerieši skutkový stav ako je v tomto spore, vychádzajúci\nz ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. Súdy Slovenskej republiky vo svojich aktuálnych rozhodnutiach\nkonštatujú, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena nemá charakter opakovaného plnenia\npre každého ďalšieho vlastníka pozemku. V tomto prípade žalobca kúpil pozemky už zaťažené vecným\nbremenom, vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome a o existencií komunikácie\na zriadení zákonného vecného bremena vedel pri nadobúdaní vlastníckeho práva k pozemkom. Taktiež\nrozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp.zn.\n6 Co 75/2012, na ktorý\npoukazoval žalobca v odvolaní sa nedá použiť na toto konanie, keďže nerieši odplatu za zákonné vecné\nbremeno, ale venuje sa vydaniu bezdôvodného obohatenia. Dal do pozornosti napríklad rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n3 Cdo 47/2014, týkajúce sa náhrady za\nzákonné vecné bremeno podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, uznesenie sp.zn.\n8 Cdo 17/2019, ktoré rieši obdobný prípad ako je tento. Uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo\n175/2019 rieši, že odplata za zákonné vecné bremeno je jednorazová a premlčuje sa podľa lehôt a zásad\nupravených v Občianskom zákonníku. Vznesenie námietky premlčania je jeho zákonným procesným\nprávom, ktoré nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, je jeho legitímnym prostriedkom procesnej\nobrany. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval vzhľadom na platnú právnu\núpravu a ustálenú judikatúru súdov, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že došlo\nvzhľadom na plynutie času a ním uplatnenú námietku premlčania\nk\noslabeniu práva žalobcu a nie neexistencii práva žalobcu. Žalobcom uplatňované dôvody odvolania nie\nsú podložené relevantnými argumentami, ktoré by boli spôsobilé spochybniť právne závery, na ktorých\nzaložil prvoinštančný súd svoje rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu\nprvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.\n6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380\nods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre\njeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný\nzáujem (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok\nverejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny\nzástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.\n1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.\na keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za\npotrebné uviesť nasledovné.\n8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a\nvec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani\nv štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná\nv ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel\nodvolací súd prihliadať.\n10. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nesprávne\nprávne posúdil charakter náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko\nprvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní nároku žalobcu na zaplatenie\nžalovanej sumy titulom finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle uvedeného zákona,\nktorá je jednorazová.\n\n11.1. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal\npodľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho\nusporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou\nvlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v\nprimeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne\nvlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území,\nnáhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.\n11.2. Podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto\nzákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku\npod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,\nvrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo\nv prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou\nje povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav\nv príslušnom katastrálnom území.\n11.3. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,\nak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak\nide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom\nvlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických\nosôb (§ 125).\n12. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. o opatreniach pri majetkovoprávnom\nusporiadaní pozemkov je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo\nvlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém\nnáhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši.\nZákonné vecné bremená vznikajú priamo zo zákona, teda okamihom účinnosti právnej normy alebo\nnaplnením hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá vznik vecného bremena. Tieto vecné bremená\nsa do katastra nehnuteľností zapisujú záznamom, teda ich vznik nie je podmienený rozhodnutím. Vecné\nbremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na\nzáklade ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a\núčelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske\nprávo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak,\nže je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento\ncharakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože\nsa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie\nvznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho\npráva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich\nrežim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných\nvecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu.\nZákon o opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov v ustanovení § 4 odkazuje na\núpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, preto pri riešení otázky náhrady za\nobmedzenie vlastníckych práv, je potrebné vychádzať z týchto ustanovení.\n13. Na danú vec súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia zákona\nč. 66/2009\nZ.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. V judikatúre bol konštatovaný názor, že je neudržateľné,\naby zákonom konštituované vecné bremeno obmedzovalo vlastníka pozemku pod stavbou bez toho,\naby mu za takéto obmedzenie patrila náhrada. I keď zákon\nč. 66/2009 Z.z. právo na náhradu\nna zákonom zriadené vecné bremeno neupravuje, právo na náhradu vzniká vlastníkovi pozemku podľa\nčlánku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a § 128\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj\nopakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným\nv § 2, § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do\nvykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a nie je v súlade s dobrými mravmi\nrozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná a je na mieste priznať vlastníkovi pozemku,\nobmedzenému vecným bremenom zriadeným zákonom k jeho pozemku, náhradu za vecné bremeno\n\nako opakujúce sa plnenie, a to v súlade s charakterom tohto vecného bremena ako ťarchy zriadenej\nna neurčitú dobu.\n14. V predmetnom konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané a medzi sporovými\nstranami nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom i podielovým spoluvlastníkom pozemkov\nnachádzajúcich sa v katastrálnych územiach C., S. a J. E., na ktorých sú postavené stavby vo vlastníctve\nžalovaného. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo dňom účinnosti zákona, teda dňom\n1.7.2009 v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba\na užívanie pozemkov vo vlastníctve a spoluvlastníctve žalobcu a jeho nárok na odplatu za vecné\nbremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Žalobca sa v danom spore domáhal zaplatenia sumy 42.696,03\n€\ns príslušenstvom ako odplaty za obdobie od 19.7.2017 do 18.7.2018, t. j. opakovanej\nnáhrady za uvedené zákonom zriadené vecné bremeno. V konaní nebolo medzi stranami sporné ani to,\nže k predmetným pozemkom vzniklo účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. právo zodpovedajúce vecnému\nbremenu a sporným zostala otázka, či žalobcovi vzniklo za toto vecné bremeno právo na opakovanú\nnáhradu odplaty.\n15. Odvolací súd mal s poukazom na ustanovenia 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka,\n§ 1, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky za to, že k\nobmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu vo forme zriadenia zákonného vecného bremena došlo na jeho\nmajetku vo verejnom záujme, za čo mu nesporne patrí primeraná náhrada. Žalovaný namietal, že v\nprípade odplaty za zákonné vecné bremeno ide o jednorazovú náhradu (nie opakovanú) splatnú dňom\nzriadenia vecného bremena, pričom toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote.\nSúd prvej inštancie pri určení, či má ísť o náhradu jednorazovú alebo opakovanú, vychádzal správne zo\nzáverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade posúdenia primeranej náhrady za zriadenie\nzákonného vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z.z. (napríklad rozsudkov zo dňa 24.3.2015,\nsp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014), podľa ktorého finančná náhrada za\nzriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým\nprávom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem,“\nvzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.\nNemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne\nv prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v\nzákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti citovaného zákona.\n16. Žalobca za trvanie stavu odporujúcemu zákonu, kedy má nárok na primeranú náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva, nenesie žiadnu právnu zodpovednosť. Nemožno mu iba v dôsledku\nuplynutia času (nie pasivity) právo odoprieť, navyše pokiaľ z tohto stavu v podstate ťažil žalovaný.\nTakýto postup za daných skutkových okolností popiera zmysel a účel úprav, vrátane práv garantovaných\nÚstavou Slovenskej republiky, ako aj žalobca tvrdil\nv odvolaní. Nemožno ale opomenúť\nskutočnosť, že náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno sa spravidla nepovažuje za opakujúce\nsa plnenie (čo vyplýva z rozhodnutí súdov, na ktoré žalovaný poukázal), výška náhrady je však závislá\nna dobe, na akú sa takéto vecné bremeno zriaďuje (zároveň pozri aj prílohu č. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Podľa § 4\nods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. ide o dočasné zriadenie vecného bremena do vykonania pozemkových\núprav v príslušnom katastrálnom území. Odvolací súd má zhodne s argumentáciou žalobcu v jeho\nodvolaní za to, že možnosti vysporiadania vzťahu podľa citovaného zákona sú mimo jeho dispozície (§\n2 - zámena pozemku, § 3 - konanie o pozemkových úpravách). Strany sporu nedospeli k dohode alebo\ninému riešeniu daného vzťahu, ktorá by sporné otázky vyriešila. V zmysle uvedenej vyhlášky č. 492/2004\nZ.z. je výška náhrady za zriadenie vecného bremena závislá od doby obmedzenia vlastníckeho práva\na postupom podľa tejto vyhlášky možno dospieť aj k ročnej odplate za vecné bremeno. Žalobca však\nnemá dispozíciu nad dĺžkou, po ktorú bude jej vlastnícke právo obmedzované v prospech žalovaného.\nV prípade, že by súd akceptoval argumentáciu žalovaného, znamenalo by to popretie práv žalobcu iba\nv dôsledku uplynutia času, po ktorý je jej právo obmedzované, pričom je nesporné, že žalobca vo veci\nnie je pasívny. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že súčasný stav je pre obe strany sporu nevyhovujúci, ale\nzodpovednosť za tento stav nesie žalovaný.\n17. Odvolací súd sa má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že nárok žalobcu na zaplatenie\nžalovanej sumy titulom náhrady za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva bolo premlčané, keďže\n\nako majetkové právo sa premlčuje. Tým, že žalovaný vniesol námietku premlčania, správne sa ňou\nprvoinštančný súd zaoberal. Pri posudzovaní otázky, či v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. náhradu\nza nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek\naž do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre\nposúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, odvolací súd taktiež vychádzal z\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“\ndefinuje judikatúra tak, že doň patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu,\nktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane\nvo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, obdobnú otázku\ntýkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudkoch zo dňa\n24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 i zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré rozhodnutie bolo\nuverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016\npod č. R 73/2016, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z týchto\nrozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal i pri posudzovaní otázky priznávania primeranej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., a to v rozhodnutiach zo dňa\n26.8.2019, sp.zn. 2 Cdo 194/20199 a predovšetkým zo dňa 30.11.2020, sp.zn.\n8\nCdo 17/2019, v ktorom dôvodil, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp.zn.\n7\nCdo 26/2014 a sp.zn. 3 Cdo 49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný i na priznávania\nprimeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)\nvecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny\ncharakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva\nzakotveného v bytovom zákone. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Podľa\nuvedeného zákonného ustanovenia platí, že ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona\nk pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod\nstavbou užívajúcemu vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,\nvrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v\nprospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009\nZ.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\ndo vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a\nvyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné\nbremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide\nvšak o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok\nneprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému\ncelku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým\ncestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré\nboli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť\ndlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú\npovolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce\na vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a\nzákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery\nvo vlastníckych vzťahoch. Tak ako bytový zákon, ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že\nvecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 474/2013\nkonštatoval, že aj keď bytový zákon neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len\nza náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd\na\nv kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho\nzákonníka. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona\nč. 66/2009 Z.z.\nje primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela\nk záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993\nZ.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto\nzákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\n\nZ. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia\nvlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom\nsúkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra\nnehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou\nnáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých\nargumentov. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v\nrozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania\nopakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 bytového zákona, v\nktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013,\nIV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.\n18. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu odvolací súd, na\nrozdiel od tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného\nbremena podľa § 4 ods.1 zákona č. 66/2009 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je\npovinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová;\nnemá teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva má iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom\nstanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi\npozemku už takýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie §\n101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť\nodkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1.7.2009 (od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.)\na uplynula dňa 1.7.2012. Odvolací súd vzhľadom na tieto závery opätovne posudzoval dôvodnosť\nžalovaným vznesenej námietky premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku\npatriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo\nnemožno oprávnenému súd nepriznať. Žalobca predmetnú žalobu podal na súd prvej inštancie dňa\n20.7.2020, takže zjavne po uplynutí premlčacej doby. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zhodne\ns prvoinštančným súdom, považuje vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za dôvodnú\na tak premlčané právo potom nie je možné priznať.\n19. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že vznesená námietka premlčania zo strany\nžalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania,\nprípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),\nje v rozpore s ustanovením § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrým mravom neodporuje, ak\nniekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Základným účelom inštitútu premlčania\nje pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva\n(nároky)\na zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo\nneprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému\ntrvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba\na oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká\npovinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že oprávnená osoba\nsa nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v\nobčianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok)\npriznať. Rovnako aj zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne\nposúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup\nvedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.\n20. Tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní o tom, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozhodnutí\nnevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam súdov, ktoré pojednávali o\nrovnakej, prípadne analogickej skutkovej situácii, hoci na ne opakovane poukazoval, čím bolo porušené\njeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné,\npretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako\nposúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za\npreukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil i ako vec právne posúdil.\nÚstavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,\nnapríklad\nv náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou\nobsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n\n(IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom\nvysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom\nza premlčaný s odkazom na platnú judikatúru. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.\nm. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej\nrepublike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I.\nÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo\n8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je\numožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že\nvšeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,\nže ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd poukazuje na to,\nže do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola\nstrana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS\n50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).\n21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V\nposudzovanej veci\ns odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací\nsúd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným\nsúdom za správne.\n22. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku II. o náhrade\ntrov konania, pretože žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, teda i do\nvýroku o náhrade trov konania, avšak toto odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnil,\nz dôvodu ktorého odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu\nprvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide\no konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi\nodvolania (§ 379 C.s.p.).\n23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255\nods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,\nnepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ich náhradu si neuplatnil.\n24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapríklad vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo218/2009, 3Cdo51/2011, 3Cdo186/2012, 7Cdo56/2011).\n\n25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv\nznení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/37/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1fc48ad-9715-4028-8b5b-e376bf4eee03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 272/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1"}, {"guid": "ussr:654807f8-285c-4b4a-b4c9-f2194cfd76e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 340/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 340/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1"}, {"guid": "ussr:621e58be-f69d-420d-a7c9-1a5b28781373", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 68/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1"}, {"guid": "ussr:8412a3a2-79a8-4fc1-aeac-ea7c47345c8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.264.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 264/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 264/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.264.2018.1"}, {"guid": "ussr:4eefe942-e4d1-48b4-9559-2c6112f1b253", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 334/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 334/2014 z 24. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eefe942-e4d1-48b4-9559-2c6112f1b253"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2012 z 11. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 237/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7cc4831-f542-4fa6-885c-88be3e51a945"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "7849ba06-1cbc-4621-acd7-8dc40abf2244:2b49fbbc-8852-44b8-b723-2ca6c428be9c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1114227143.1", "spisova_znacka": "3Cdo/34/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/34/2023 z 19. 3. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-03-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1114227143.1"}, {"guid": "119b3745-564f-44ca-9ced-c8390e2056f2:e5f223a0-0468-4740-9a5d-6e55f9efaba1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1", "spisova_znacka": "5Cdo/175/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1"}, {"guid": "47bf89bb-63c6-4adc-8cea-a72f4a2f5d47:f05e7df7-0de3-48aa-a5c7-fc939e8c7fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-30", "citacie_n": 253, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "b27fc3af-e4ee-46e3-969b-abb7ad20fcbb:70214ce6-05ec-4e8f-b15c-c916f80460ad", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3118204697.1", "spisova_znacka": "5Co/159/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/159/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3118204697.1"}, {"guid": "eb061187-3add-4b81-8cbf-ba15bb8424ec:5879faf3-4219-4ab3-af95-237fd1c7ccfc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8110208080.4", "spisova_znacka": "6Co/117/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/117/2012 z 9. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-09-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8110208080.4"}, {"guid": "d936865c-435c-4e00-bf05-89dbaf54b116:cfd5df8a-6082-465f-a2f5-30ee6e238df9", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/75/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 z 11. 12. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-12-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d936865c-435c-4e00-bf05-89dbaf54b116:cfd5df8a-6082-465f-a2f5-30ee6e238df9"}, {"guid": "e58ce6be-82fe-4d8e-ab6d-e09159b4337a:925d8a2c-5bd6-40e2-b7d3-91bf684106ad", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5110208493.1", "spisova_znacka": "6Co/154/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/154/2012 z 29. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-05-29", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110208493.1"}], "citovane_v": []}