Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/1/2026 z 27. 5. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2026, sp. zn. 8CoPr/1/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2 Krajský súd Bratislava | 8CoPr/1/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2 | 2026-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a559785c-fad2-4da0-87c0-e268150093e0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 8CoPr/1/2026 1120205277 27. 05. 2026 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: F.. I. G., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Na O. XX, K., zastúpenej JUDr. Dávidom Nagym, LL.M., advokátom so sídlom Kukučínova 8, Nové Zámky, proti žalovanému: Múzeum mesta Bratislavy, so sídlom Radničná 1, Bratislava, IČO: 00 179 744, zastúpenému: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, IČO: 47 232 765, o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30. júna 2025, č.k. B3-23Cpr/12/2020-252, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že žalovaný výpoveďou zo dňa 30. 10. 2019, ktorou ukončil jej pracovný pomer, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania; uloženia povinnosti žalovanému, aby do troch dní od právoplatnosti rozsudku publikoval verejné ospravedlnenie v celoštátnom slovenskom tlačenom médiu v nasledovnom znení: „Múzeum mesta Bratislavy, IČO: 00179744, sídlo: Radničná ul. č. 1, 815 18 Bratislava sa týmto ospravedlňuje F.. I. G. za výpoveď zo dňa 30.10.2019, ktorou výpoveď Múzeum mesta Bratislavy porušilo zásadu rovnakého zaobchádzania a poškodilo dobré meno F.. I. G..“; uloženia povinnosti žalovanému, aby uhradil na jej účet 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s poukazom na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.10.2019. Vychádzal zo zistenia, že dňa 30.10.2019 jej dal žalovaný výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j. z organizačných dôvodov. Poukázal na to, že žalobkyňa založila svoju žalobu na tvrdení, že dňa 29.12.2018 bol na online platforme maďarského denníka F. O. zverejnený rozhovor s ňou, v ktorom sa venovala najmä otázke novodobej histórie Slovenska a Maďarska. Určité časti tohto rozhovoru boli vytrhnuté z kontextu a zverejnené so zaujatým komentárom na online spravodajskej stránke aktuality.sk dňa 06.01.2019 pod názvom „Týždeň vo svetových médiách: Bratislavská kurátorka v Budapešti šokovala“. Mala za to, že to bol tento komentár, ktorý narušil pracovnoprávne vzťahy medzi ňou a jej kolegami, resp. nadriadenými a musela viackrát uvedený rozhovor pre F. O. vysvetľovať svojim nadriadeným. Uviedla , že žalovaný jej prepustením porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Skutočným dôvodom výpovede neboli organizačné dôvody, ale názory, zmýšľanie, ako aj jej vzťah k maďarskej národnostnej menšine. Výpoveď dostala kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý poskytla maďarským novinám F. O. ešte v roku 2018. V ňom sa venovala okrem iného aj témam slovenskomaďarskej histórie, a keďže nezdieľa rovnaký názor ako žalovaný, tak bola z práce prepustená. Tvrdila, že riaditeľ múzea, pán X. O., chcel s ňou ukončiť pracovný pomer už v čase zverejnenia zaujatého komentára na portáli T..sk, avšak z dôvodu medializácie celého prípadu k tomu nepristúpil. Dal jej však najavo, že v múzeu už nie je ďalej vítaná a trval na tom, aby dobrovoľne ukončila pracovný pomer. To odmietla urobiť, nevidela na to dôvod. Žalovaný účelovo počkal s výpoveďou, kým sa situácia okolo nej neukľudní, resp. kým dokončí trojročný projekt, na ktorom pracovala. O tom svedčí aj rozhovor s jej priamou nadriadenou, X.. M. A.. S poukazom na § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou („antidiskriminačný zákon“) sa s svojich práv tak domáhala na tom skutkovom základe, že výpoveď zamestnávateľom jej nebola daná z organizačných dôvodov, ale z dôvodu zmýšľania a národného pôvodu. Uviedol, že žalobkyňa uplatnila žalobou tri nároky. Žiadala (i) určiť, že žalovaný výpoveďou, ktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania; (ii) uložiť žalovanému povinnosť, aby verejne publikoval text ospravedlnenia, ktorý formulovala, v celoštátnom slovenskom tlačenom médiu; a napokon (iii) uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej 30.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Najskôr skúmal procesnú prípustnosť jednotlivých žalobou uplatnených nárokov s poukazom na § 137 písm. d) CSP v spojení s § 9 ods. 2,3, § 9a antidiskriminačného zákona. Mal za to, že pre procesnú prípustnosť prvého určovacieho nároku tak prichádza do úvahy jedine antidiskriminačný zákon. Poukázal na to, že v texte žaloby žalobkyňa neodôvodňuje žiadané určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným pri výpovedi, ktorú jej dal, žiadnou argumentáciou. Nedá sa preto vyvodiť záver, že samotné určenie, že žalovaný pri výpovedi, ktorú dal žalobkyni, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, má byť pre žalobkyňu prostriedkom primeraného zadosťučinenia (teda deklarovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania súdnym rozhodnutím podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Sama žalobkyňa v žalobe (v časti III, bode 6) tvrdí, že „nepovažuje primerané zadosťučinenie vo forme verejného ospravedlnenia za postačujúce“ (a preto si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Preto i Najvyšší súd ČR judikuje, že nárok v podobe určenia, že nejaký postup zamestnávateľa je porušením zásady rovnakého zaobchádzania, nezodpovedá žiadnemu z prostriedkov právnej ochrany zamestnanca, ktorý by si mohol uplatňovať (rozsudok zo dňa 18.12.2014, sp. zn. 21 Cdo 4429/2013). Judikatúra pripúšťa takéto určenie súdom vtedy, pokiaľ žalovaný súhlasí s vyplatením požadovanej náhrady, lež bez toho, aby uznal existenciu diskriminácie (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 15. 4. 2021, Diskrimineringsombudsmannen, C-30/19, bod 59), čo však zjavne nepredstavuje tento prípad. Pre úplnosť súd dodáva, že priamou možnosťou domáhania sa určenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9a antidiskriminačného zákona disponuje iba právnická osoba (a ktorá, pochopiteľne, nedisponuje právom na náhradu nemajetkovej ujmy). Preto samotné určenie, že žalovaný porušil výpoveďou, ktorú dal žalobkyni, zásadu rovnakého zaobchádzania, nie je procesne prípustné, nakoľko takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu (a uvedené určenie nemá v tomto prípade predstavovať pre žalobkyňu primerané zadosťučinenie). Ani z demonštratívne vymedzených prostriedkov nápravy nemožno vyvodzovať procesnú prípustnosť tohto nároku. Uvedené má i logiku v tom, že samotné posudzovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa prejudiciálne (teda predbežne) posúdi súdom pri ďalších žalobou uplatnených nárokoch. Samostatné určenie by tak nemalo v tomto spore žiaden význam. Čo sa týka druhého a tretieho nároku žalobkyne, tieto predstavujú klasické žaloby na plnenie (druhý petit vo verejnom ospravedlnení a tretí petit spočíva v plnení nemajetkovej ujmy) podľa § 137 písm. a) CSP, tieto posúdil podľa čl. 1, § 13 ods.1,2 Zákonníka práce a podľa § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 2, 3, § 3, § 9 antidiskriminačného zákona. Poukázal na to, že žalobkyňa sa domáha verejného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za to, že žalovaný výpoveďou, ktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa je presvedčená, že skutočným dôvodom výpovede zamestnávateľom neboli tvrdené organizačné zmeny, ale jej názory, zmýšľanie, ako aj vzťah k maďarskej národnostnej menšine (časť III, bod 1 žaloby) a národný pôvod (časť III, bod 4 žaloby). Z dokazovania vyplynulo, že výpoveď, ktorú dal z pracovného pomeru žalovaný žalobkyni dňa 30.10.2019, bola predmetom súdneho konania, konkrétne konania o určenie jej neplatnosti (a súčasne o určenie trvania pracovného pomeru). Súdy (súd prvej inštancie i odvolací súd) právoplatne určili, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. V uvedenom súdnom konaní sa pritom žalobkyňa bránila okrem tvrdenia o absencii organizačnej zmeny (a jej nadbytočnosti) aj tvrdením, že žalovaný s ňou zaobchádzal diskriminačne, a to z rovnakých dôvodov, aké prezentuje žalobkyňa aj v tomto konaní, teda tvrdila, že v skutočnosti organizačná zmena len zakrývala skutočný dôvod jej výpovede, a ten bol podľa žalobkyne diskriminačný. Z dokazovania tiež vyplynulo, že súdy v uvedenom konaní o neplatnosť výpovede skonštatovali, že organizačná zmena sa ukázala ako neopodstatnená, a súčasne uviedli, že „žalovaný neprepustil žalobkyňu pre jej mimoriadne priaznivý vzťah k Maďarom alebo pre jej maďarský pôvod, ale z dôvodu kontroverznosti článku, ktorý vzišiel z rozhovoru poskytnutého pre maďarský denník a z dôvodu pohoršených dopytov a reakcií zo strany verejnosti“ (súd prvej inštancie v bode 27. in fine). Za podstatné považoval, že zásada rovnakého zaobchádzania sa podľa citovaného § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, teda v tomto prípade len v spojení s právom žalobkyne na to, aby nebola prepustená nezákonne z pracovného pomeru, teda okrem iného na základe niektorého z diskriminačných dôvodov. Žalobkyňa sa už domáhala posúdenia súdom, že jej výpoveď z pracovného pomeru bola realizovaná žalovaným diskriminačne (teda s ohľadom na jej názory, zmýšľanie, ako aj vzťah k maďarskej národnostnej menšine a národný pôvod). Mal za to, že žalovaný nedal žalobkyni výpoveď pre jej mimoriadne priaznivý vzťah k Maďarom alebo pre jej maďarský pôvod. Ale z celkom iného dôvodu, a to z dôvodu kontroverznosti článku, ktorý vzišiel z jej rozhovoru poskytnutého pre maďarský denník a z dôvodu pohoršených dopytov a reakcií verejnosti. Pokiaľ však už raz súd posúdil, či bola alebo nebola žalobkyňa diskriminovaná pri výpovedi, ktorú jej dal žalovaný, tak táto otázka nemôže byť opätovným predmetom súdneho prieskumu. Žalobkyňa sa bráni totožnými skutkovými tvrdeniami, akými sa bránila aj v konaní o neplatnosť výpovede. Súd by otvorením už raz posúdenej otázky neprípustne zasiahol do právoplatne skončenej veci, čo prípustné nie je. Vyriešenie uvedenej otázky v konaní o neplatnosť výpovede s kladným záverom (teda že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania) by slúžilo ako podklad pre posúdenie (procesne prípustných) nárokov žalobkyne v tomto konaní. Nároky, ktoré si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní, si mohla uplatniť aj v konaní o určenie neplatnosti výpovede, kde by sa rovnako (a len raz) posúdilo, či bola žalobkyňa žalovaným pri výpovedi diskriminovaná, a teda či žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa si ale svoje nároky, plynúce z antidiskriminačného zákona, uplatnila novou žalobou, čo nie je neprípustné, avšak nič to nemení na tom, že otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa s konečnou platnosťou vyriešila v konaní o neplatnosť výpovede. Bolo by totiž nesprávne, pokiaľ by súdy v dvoch rôznych konaniach mali posudzovať, či žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania jedným konaním, výpoveďou z pracovného pomeru, ktorú dal žalobkyni, a ešte nesprávnejšie, pokiaľ by súdy uvedené posúdili rozdielne (čo vylúčené v teoretickej rovine nie je, vzhľadom na zásadnú voľnosť v prostriedkoch procesného útoky a obrany, dôkaznú aktivitu a zásadu voľného hodnotenia dôkazov súdom, ktoré ovplyvňujú výsledok súdneho sporu). Súd upozorňuje, že v konaní o neplatnosť výpovede pri tvrdenej nadbytočnosti zamestnanca sa skúma, či organizačná zmena a jej potreba bola skutočne opodstatnená a či sa ňou len nezakrýval iný dôvod výpovede. Štandardne sa preto už v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru skúma, ak je to zamestnancom namietané, aj porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. A to sa aj v tomto prípade stalo v konaní o určenie neplatnosti výpovede, keďže žalobkyňa namietala už v uvedenom konaní svoju diskrimináciu a súd sa tejto otázke aj venoval a prijal k nej svoj záver. Samotná nespokojnosť v neskonštatovaní porušenia zásady rovnakého zaobchádzania neopodstatňuje preto pre žalobkyňu nárok na nový súdny prieskum ohľadom totožnej a už vyriešenej otázky. Mal za to, že už tieto závery spôsobujú, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná, nakoľko nebolo preukázané (v konaní o neplatnosť výpovede), že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri výpovedi, ktorú žalobkyni dal. Dodal, že žalobe by beztak nebolo možné vyhovieť z ďalších dôvodov. Žalobkyňa totiž v konaní nekonkretizovala, za aké názory, resp. zmýšľanie a za aký vzťah k národnostnej menšine ju žalovaný diskriminoval. Žalobkyňa síce odkázala na rozhovor z maďarského internetového portálu a komentár z internetového portálu T..sk, avšak v žalobe skutkovo nevymedzila, ktoré názory, resp. zmýšľanie boli pre žalovaného rozhodujúce v tom, že práve s ňou rozviazal pracovný pomer výpoveďou (s tým, že žalobkyňa poukazuje na to, že prvotnou negatívnou reakciou žalovaného bol komentár z portálu T..sk, a nie jej rozhovor pre maďarský portál). Bolo pritom povinnosťou žalobkyne tieto skutkové tvrdenia uviesť, čo nemožno nahrádzať predložením dôkazu, v tomto prípade priložením rozhovoru pre maďarský internetový portál a komentár z T..sk, nakoľko i podľa § 132 ods. 2 CSP platí, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Rovnako žalobkyňa v žalobe nevymedzila skutkovo presne, na základe čoho sa domnieva, že žalovaný nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu jej národného pôvodu. Žalobkyňa netvrdila, že by mala iný než slovenský národný pôvod, prípadne že by sa k inému národnému pôvodu hlásila, čo korešponduje aj so slovenským občianstvom, ktoré žalobkyňa má (a žalobkyňa netvrdí ani opak). Vzhľadom na to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, tak by ani nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Judikatúra konštatuje, že „dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania“ (uznesenie Ústavného súdu zo dňa 30.04.2009, sp. zn. IV. ÚS 16/09, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod č. 95/2009). Žalovaný by sa tak pri nedostatočne skutkovo vymedzenom konaní, ktoré malo spočívať v tom, že žalobkyňu diskriminoval, ani nemohol relevantne vyjadriť a obhájiť sa (splniac bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné), že sa v skutočnosti diskriminácie nedopustil. Pre úplnosť je nutné dodať, že diskriminácia predstavuje opísanie rozdielneho zaobchádzania osôb, ktoré sú porovnateľnej situácií; ide tak o opísanie stavu, konania, ktoré má konkrétne prejavy a parametre (a tak žalobkyňa mala konkretizovať, ktoré konkrétne názory, ktoré prezentovala v rozhovore na maďarskom portáli, predstavujú jej iné zmýšľanie, a práve pre ktoré ju podľa jej mienky zamestnávateľ označil ako nadbytočnú, následkom čoho jej dal výpoveď z pracovného pomeru). Uviedol, že žalobkyňa hodlala preukazovať samotnú diskrimináciu svedeckou výpoveďou svedkyne X.. M. A., jej priamej nadriadenej. Tá mala potvrdiť, že výpoveď dostala po rozhovore v maďarskom portáli, čo jej mala menovaná priznať počas rozhovoru v deň, keď dostala výpoveď. Mal za to, že ani tým, že by mala uvedená svedkyňa vedomosť o tom, že s ňou chcel zamestnávateľ rozviazať pracovný pomer pre jej rozhovor pre maďarský portál, ešte nevyjadruje nič o tom, že to tak zamestnávateľ i skutočne učinil. Žalobkyňa ani nepreukázala svoje tvrdenia odôvodňujúce nárok na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré spočívali v tom, že jej profesionálna kariéra bola, resp. je konaním žalovaného ohrozená, resp. že jej spoločenská a profesijná vážnosť bola konaní žalovaného značným spôsobom znížená, čo má dopad aj na jej spoločenské a profesijné uplatnenie. Žiadne z uvedených tvrdení žalobkyňa bližšie skutkovo nerozviedla. Nešpecifikovala, v čom konkrétne a ako bola, resp. stále je jej profesionálna kariéra ohrozená, rovnako tak ani v čom a ako bola jej spoločenská a profesijná vážnosť konaním žalovaného znížená, a napokon ani to, v čom a ako konkrétne malo konanie žalovaného dopad na jej spoločenské a profesijné uplatnenie. Žalovaný uvedené výslovne namietal, no napriek tomu nenastalo od žalobkyne žiadne spresnenie. K týmto skutkovým tvrdeniam žalobkyňa neoznačila žiaden dôkaz (odhliadnuc od predložených komentárov zo sociálnej siete, ktoré hoci súd nemal za preukázané, že sa vzťahovali k žalobkyni a ktoré sa podľa žalobkyne mali týkať jej, nakoľko tieto neoznačuje na podporu skutkových tvrdení o dopade konania žalovaného na tie oblasti, ktoré žalobkyňa označuje; tieto by nanajvýš poukazovali na to, že na žalobkyňu boli adresované štyri hanlivé komentáre; žalobkyňa však uvedenými komentármi preukazovalo verejnú publicitu jej prepustenia zo zamestnania). Žalobkyňa tak mala konkretizovať svoje skutkové tvrdenia a následne ich aj preukázať konkrétnymi dôkazmi. A to o to viac, keď (všeobecne) tvrdené následky jej mali vzniknúť tým, že jej dal žalobca výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, čo sa síce ukázalo ako neopodstatnený dôvod v konaní o určenie neplatnosti výpovede (a v dôsledku ktorého súd určil výpoveď za neplatnú), a nie z dôvodu diskriminácie, ako to súd už skonštatoval (a napokon aj za faktu, že žalovaný popieral už v konaní o neplatnosť výpovede, že by žalobkyňu diskriminoval). Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval zásadu úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že od samého začiatku sporového konania (t.j. od podania žaloby) bolo zo strany súdu prvej inštancie sústavne porušované jej právo na spravodlivý na proces, a to najmä prieťahmi v konaní, nevykonaním navrhnutých dôkazov ako aj nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie prieťahy v konaní, t.j. skutočnosť, že medzi podaním žaloby a vytýčením pojednávania vo veci uplynulo viac než 5 rokov žiadnym spôsobom neodôvodnil a neospravedlnil. O to viac je zarážajúca skutočnosť, že súd prvej inštancie počas tohto obdobia (t.j. vyše 5 rokov) nevykonal dôkazy, ktoré strany sporu súhlasne písomne navrhli. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal, aby súd prvej inštancie pripojil súdny spis sp.zn.: 62Cpr/2/2020. Medzi žalobkyňou a žalovaným totiž súčasne prebiehal ďalší pracovnoprávny spor o určenie neplatnosti výpovede. Žalobkyňa taktiež žiadala súd prvej inštancie o vykonanie dôkazu: pripojenie súdneho spisu sp.zn.: 62Cpr/2/2020. Z uvedeného vyplýva, že obe strany sporu považovali vykonanie navrhovaného dôkazu za dôležité pre riadne a spravodlivé posúdenie predmetnej veci. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, hoci na to mal dostatok časového priestoru. V tomto smere súd prvej inštancie sa uspokojil s názorom Okresného súdu Bratislava III., ktorý bol obsiahnutý v bode 27. odôvodnenia rozsudku vo veci určenia neplatnosti výpovede zo dňa 24.05.2022, sp.zn.: 62Cpr/2/2020-170. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že tento názor súdu nemal základ vo vykonanom dokazovaní. V spore o určenie neplatnosti výpovede sa totiž konajúci súd (BA III) zameral prioritne na (ne)existeniciu organizačnej zmeny na pracovisku a nie na otázku diskriminácie. O tom svedčí aj fakt, že počas konania o určenie neplatnosti výpovede boli stranami sporu predložené iné dôkazy ako v predmetnom (antidiskriminačnom) konaní, konajúci súd (BA III) sa počas konania ani len raz nevyjadril k otázke diskriminácie a týmto smerom nevykonal žiadne dôkazy, bolo stranami sporu viackrát konštatované, že otázka diskriminácie na pracovisku je predmetom samostatného súdneho konania. Ak by súd prvej inštancie vykonal stranami navrhnutý dôkaz, po naštudovaní pripojeného spisu by zistil, že konajúcemu súdu (BA III.) bola od samého začiatku konania známa skutočnosť, že otázka diskriminácie na pracovisku je predmetom samostatného súdneho konania a preto pri posudzovaní platnosti výpovede sa otázkou diskriminácie počas konania vôbec nezaoberal a túto otázku riadne neposúdil. Z uvedeného dôvodu závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (bod 68 až 71) neobstoja a sú založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, resp. sú výsledkom nevykonaného dôkazu, ktorý navrhli obe strany sporu. Žalobkyňa sa totiž nedomáhala v druhom konaní, aby súd posúdil otázku diskriminácie; súd (BA III) otázku diskriminácie riadne neposúdil; a otázka diskriminácie nebola s konečnou platnosťou vyriešená v konaní o neplatnosti výpovede. Jej právo na spravodlivý proces bolo porušené aj z dôvodu, že nemala reálnu možnosť brániť sa voči vyššie citovanému názoru Okresného súdu Bratislava III., vysloveného v bode 27. odôvodnenia Rozsudku sp.zn. 62Cpr/2/2020. Žalobkyne, ako víťaznej strane sporu totiž nesvedčí právo podať odvolanie. Žalobkyňa ďalej viackrát navrhla osobitne vykonať dôkaz: zvukovú nahrávku, ktorá je súčasťou súdneho spisu sp.zn. 62Cpr/2/2020. Táto zvuková nahrávka taktiež slúži ako dôkaz diskriminácie na pracovisku. Súd prvej inštancie sa však ani s týmto návrhom nevysporiadal. Zvuková nahrávka pri tom zachytáva vyvrcholenie diskriminácie na pracovisku, keď jednoznačne a nevyvrátiteľne dokazuje skutočný dôvod výpovede a to prejav vlastného názoru (iného zmýšľania) žalobkyne na historické otázky, ktorý bol v rozpore s názorom jej vedúcich, ako aj prejav sympatie k inému národu. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 14.07.2022 uvidela prepis audio nahrávky, na ktorý týmto poukazuje. Žalobkyňa teda v rozpore s názorom súdu prvej inštancie (bod 62. odôvodnenia) vo svojej žalobe a v následnom písomnom a ústnom vyjadrení poukázala na dôvod a spôsob diskriminácie na pracovisku, t.j. že jej pracovný pomer bol zo strany zamestnávateľa (neplatne) ukončení z dôvodu prejavu jej vlastného názoru, resp. sympatie s iným národom. V prípade ak súd prvej inštancie mal za to, že uvedené nie je dostatočne preukázané (bod 78 - 80 odôvodnenia), mal vykonať navrhnuté dôkazy, a to: Pripojenie súdneho spisu sp.zn. 62Cpr/2/2020, Zvukovú nahrávku Výsluch svedka: X.. M. A.. Okrem uvedeného za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci mohol súd prvej inštancie postupovať aj na základe ust. §319 CSP. Uviedla, že predložila súdu hanlivé komentáre zo sociálnych stránok, pričom ak súd považoval tento dôkaz za nepostačujúci mohol ho vyhodnotiť spolu s listinnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní dňa 30.06.2025. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 30.06.2025 krátkou cestou doručila súdu aj žalovanému pracovnú zmluvu zo zahraničia, vytlačené verejné vyhlásenia bývalého štatutára žalovaného ako aj správy a článku, ktoré sa venovali jej prípadu. Tieto dôkazné prostriedky, hoci sú súčasťou súdneho spisu, však zo strany súdu v odôvodnení ani len neboli spomenuté, preto sa k ich vyhodnoteniu žalobkyňa nedokáže vyjadriť. Súd prvej inštancie sa teda opomenul vysporiadať s dôkaznými prostriedkami, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní dňa 30.06.2025. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne boli len nepodložené domnienky, ktoré neboli podporené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Žalobkyňa nepreukázala, že by zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní (antidiskriminačný zákon), a teda neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej podľa § 11 ods. 2 tohto zákona prislúcha. Žalobkyňa nepoukázala na konkrétne názory, resp. zmýšľanie, za ktoré by mala byť údajne diskriminovaná, a tiež nepreukázala či malo dôjsť k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Žalobkyňa si zamieňa prenesené dôkazné bremeno v antidiskriminačných sporoch s tým, že aj osoba, ktorá tvrdí, že bola diskriminovaná má povinnosť tvrdenia a ak až preukáže tvrdenia, je na druhej starne aby dokázala, že nediskriminovala. Žalovaný zamestnával v rozhodnom čase (čas trvania aj skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou) viacerých pracovníkov so znalosťou maďarského jazyka, ktorú vníma ako výhodu, nie ako dôvod na diskrimináciu. Táto jazyková znalosť je v múzeu prínosná najmä pri odbornom spracovaní historických dokumentov v maďarskom jazyku, ako aj pri sprievode návštevníkov maďarskej národnosti. Títo zamestnanci hlásiaci sa k maďarskému pôvodu, nikdy neboli nijakým spôsobom vyčleňovaní z kolektívu, prenasledovaní ani diskriminovaní za svoje názory. Ich znalosť maďarského jazyka bola ocenená rovnako, ako znalosť akéhokoľvek iného cudzieho jazyka. Naopak žalovaný spolupracoval aj spolupracuje s inštitúciami pôsobiacimi v Maďarsku (odborná spolupráca, výpožičky zbierkových predmetov a pod.). Bývalý riaditeľ žalovaného má maďarské korene a ovláda maďarský jazyk, a to vzhľadom na pôvod jeho matky. V zmysle antidiskriminačného zákona § 9 ods. 3 je poskytnutie finančného zadosťučinenia viazané na zníženie dôstojnosti vážnym spôsobom, zníženie spoločenskej vážnosti vážnym spôsobom alebo zníženie spoločenského uplatnenia vážnym spôsobom. Máme za to, že žiadny z týchto následkov žalobkyňa nepreukázala. Okrem toho, že v prvom rade žalobkyňa reálne nepreukázala, že došlo k jej diskriminácii, neuviedla ani to, akým konkrétnym spôsobom mala byť jej spoločenská a profesijná vážnosť značným spôsobom znížená. Je viac než pravdepodobné, že samotným ospravedlnením zverejneným v celoštátnom médiu by naopak došlo k situácii, keď by sa verejnosť o skončení pracovného pomeru žalobkyne dozvedela, hoci inak by táto skutočnosť mohla zostať bez širšej pozornosti. Žalobkyňa zároveň neuviedla žiadne konkrétne médium, ktoré by informovalo o predmetnom prípade spôsobom, ktorý by - v prípade preukázania diskriminácie - mohol skutočne spôsobiť zásah do jej dôstojnosti alebo dobrého mena. Suma 30 000 €, ktorá je vyplácaná v trestných konaniach pozostalým je v danom antidiskriminačnom spore neprimerane vysoké finančné zadosťučinenie, najmä s poukazom na to, že žalobkyňa sa domáhala aj náhrady mzdy v konaní sp. zn. 62Cpr/2/2020, kde sa spor ukončil dohodu. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala žalobou podľa § 9 antidiskriminačného zákona určenia, že žalovaný výpoveďou, ktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania; uloženia povinnosti žalovanému verejne publikovať text ospravedlnenia, ktorý formulovala, v celoštátnom slovenskom tlačenom médiu; a napokon uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť jej 30.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 6. Súd prvej inštancie najskôr skúmal procesnú prípustnosť jednotlivých žalobou uplatnených nárokov s poukazom na § 137 písm. d) C.s.p. a dospel k záveru, že určenie, že žalovaný porušil výpoveďou, ktorú dal žalobkyni, zásadu rovnakého zaobchádzania, nie je procesne prípustné, nakoľko takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu (a uvedené určenie nemá v tomto prípade predstavovať pre žalobkyňu primerané zadosťučinenie). Mal za to, že ani z demonštratívne vymedzených prostriedkov nápravy nemožno vyvodzovať procesnú prípustnosť tohto nároku, čo má i logiku v tom, že samotné posudzovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa prejudiciálne (teda predbežne) posúdi súdom pri ďalších žalobou uplatnených nárokoch. Uzavrel, že samostatné určenie by tak nemalo v tomto spore žiaden význam. 7. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu, pre ktorú by mal tento právny záver konajúceho súdu nesprávny. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsah odvolacieho prieskumu odvolacím súdom je zásadne daný rozsahom a obsahom odvolania. Odvolací súd je viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a teda sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. Vzhľadom na obsahové nevymedzenie odvolacích dôvodov v časti zamietnutia určovacej žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti bolo potrebné považovať za vecne správny a z toho dôvodu ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 8. V podanej antidiskriminačnej žalobe žalobkyňa poukázala na to, že dňa 29. 12. 2018 bol s ňou na online platforme maďarského denníka F. O. zverejnený rozhovor, v ktorom sa venovala najmä otázke novodobej histórie Slovenska a Maďarska, pričom určité časti tohto rozhovoru boli vytrhnuté z kontextu a zverejnené so zaujatým komentárom na online spravodajskej stránke T..sk dňa 06.01.2019 pod názvom „Týždeň vo svetových médiách: Bratislavská kurátorka v Budapešti šokovala“. Mala za to, že to bol tento komentár, ktorý narušil pracovnoprávne vzťahy medzi ňou a jej kolegami, resp. nadriadenými a musela viackrát uvedený rozhovor pre F. O. vysvetľovať svojim nadriadeným. 9. Dňa 30.10.2019 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j. z organizačných dôvodov. V nadväznosti na uvedú skutočnosť žalobkyňa argumentovala, že žalovaný jej prepustením porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď skutočným dôvodom výpovede pre nadbytočnosť neboli organizačné dôvody, ale jej názory, zmýšľanie, ako aj jej vzťah k maďarskej národnostnej menšine. Tvrdila, že výpoveď dostala kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý poskytla maďarským novinám F. O. ešte v roku 2018, v ktorom sa venovala okrem iného aj témam slovensko-maďarskej histórie, a keďže nezdieľa rovnaký názor ako žalovaný, tak bola z práce prepustená. S poukazom na § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou („antidiskriminačný zákon“) sa tak svojich práv domáhala na tom skutkovom základe, že výpoveď zamestnávateľom jej nebola daná z organizačných dôvodov, ale z dôvodu zmýšľania a národného pôvodu. 10. Osobitosťou procesného konania je, že dôkazné bremeno sa prenáša na diskriminujúcu osobu v štádiu, keď je dosť pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená, ktoré podozrenie musí diskriminujúci vyvrátiť, resp. preukázať ospravedlniteľné dôvody pre nerovnaké zaobchádzanie, čo znamená preukázanie legitímneho cieľa, teda objektívnej súvislosti medzi sledovaným cieľom a rozdielnym zaobchádzaním a prijateľne proporčný vzťah medzi rozdielnym zaobchádzaním a legitímnym cieľom. Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že je na žalobcovi najskôr preukázať na základe pravdepodobnosti skutočností, podľa ktorých môže súd usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí potom čo žalobca preukáže prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“ prípad diskriminácie, teda , že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. 11. Žalobkyňa uviedla, že skutočným dôvodom výpovede z pracovného pomeru boli jej názory, zmýšľanie, jej vzťah k maďarskej národnostnej menšine, jej národný pôvod. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nekonkretizovala, presne za aké názory, resp. zmýšľanie a za aký jej vzťah k národnostnej menšine ju žalovaný v súvislosti s prepustením zo zamestnania mal diskriminovať. Žalobkyňa v tejto súvislosti len všeobecne odkázala na svoj rozhovor z maďarského internetového portálu a na komentár z internetového portálu T..sk, avšak v žalobe skutkovo nevymedzila, ktoré konkrétne jej názory, resp. aké jej zmýšľanie o slovensko-maďarskej histórii boli pre žalovaného rozhodujúcim dôvodom rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Taktiež žalobkyňa v žalobe skutkovo presne nekonkretizovala z dôvodu akého jej národného pôvodu ju mal žalovaný diskriminovať. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že nakoľko žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, tak ani nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. 12. K tvrdeným dôvodom diskriminácie, a to vzťah k maďarskej národnostnej menšine, a národný pôvod žalobkyne, je čiastočne relevantný záver súdov konajúcich o žalobe žalobkyne o učenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pod sp.zn. 62Cpr/2/2020, vyvodený predovšetkým z predloženej audionahrávky, že žalovaný žalobkyňu neprepustil pre jej mimoriadne priaznivý vzťah k Maďarom alebo pre jej maďarský pôvod. 13. Pokiaľ ide o tvrdené dôvody diskriminácie v podobe názorov a zmýšľania, z konania o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť vedeného pod sp.zn. 62Cpr/2/2020 vyplýva, že žalobkyňa poukazovala už v tomto konaní aj na skutočnosť, že výpoveď jej nebola daná z organizačných dôvodov, ale z dôvodu jej zmýšľania a národného pôvodu, avšak podotkla, že ňou namietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania je predmetom iného súdneho konania (bod 2 odôvodnenia rozsudku č.k. 62Cpr/2/2020- 170). Súd prvej inštancie v tomto konaní konštatoval, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania pre odlišné zmýšľanie a názory na slovensko-maďarské vzťahy, ktoré je predmetom iného žalobkyňou iniciovaného konania, sa nezaoberal (bod 7 odôvodnenia rozsudku). Z uvedeného vyplýva, že súdy konajúce o žalobe žalobkyne o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru sa nezaoberali porušením zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou. V tomto smere je tak dôvodná odvolacia námietka žalobkyne, že predmetom konania o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nebolo, a to ani prejudiciálne, riešenie otázky porušenia zásady rovnakého zaobchádzania s odkazom na samostatné konanie o tejto otázke. Uvedený záver jednoznačne vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku a nebolo potrebné preto pripojenie spisu pod sp.zn. 62Cpr/2/2020 za účelom jeho naštudovania. 14. V danom prípade tak nešlo o vec obdobnú veci prejednávanej Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 8CoPr/10/2022, kde sa riešila otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania priamo v konaní o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/18/2015, z ktorých vyplýva, že antidiskriminačný zákon predstavuje všeobecnú úpravu zásady rovnakého zaobchádzania a nárokov vyplývajúcich z jej porušenia. Konkrétne právne vzťahy, ktorých sa táto zásada týka, sú upravené v jednotlivých zákonoch, týkajúcich sa oblastí právnych vzťahov definovaných v ustanoveniach § 5 a 6 tohto zákona. Tieto osobitné predpisy ustanovujú vznik, trvanie, zánik a obsah jednotlivých práv a povinností, ktoré sa musia vykonávať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z hľadiska výpočtu oblastí, ktorých sa povinnosť zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania týka (§ 3 ods. 1), je zrejmé, že k porušeniu tejto povinnosti môže dôjsť v rôznorodých vzťahoch súkromnoprávnej aj verejnoprávnej povahy. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preto vždy zasahuje aj do sféry pôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky protiprávnosti aj z hľadiska práv ním chránených a povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe tak okrem nárokov v zmysle antidiskriminačného zákona môžu vzniknúť ďalšie práva a nároky podľa osobitných predpisov tak, ako to bolo aj v prerokovávanej veci (tvrdená neplatnosť výpovede z nájmu bytu a neprimeranosť bytovej náhrady motivovaná diskriminačnou pohnútkou). Je potom výlučne vecou poškodeného, aby si zvolil, ktoré nároky bude uplatňovať a aký prostriedok ochrany svojich práv zvolí, t.j. či sa bude domáhať svojich nárokov súčasne nielen podľa špeciálnych právnych predpisov, ale aj z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. 15. Každé diskriminačné správanie a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania však vždy zakladá subjektívne právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany v zmysle ustanovení antidiskriminačného zákona prostriedkami vypočítanými v § 9 citovaného zákona, a to bez ďalšieho. Dotknutá osoba sa môže najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods.2). Právo domáhať sa ochrany v zmysle antidiskriminačného zákona nie je viazané na splnenie žiadnych iných ďalších predpokladov. Rozhodnutie vydané na podklade inej ako antidiskriminačnej žaloby nevylučuje, ani nezakladá právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany podľa antidiskriminačného zákona, toto právo vyplýva priamo z ustanovenia § 9 citovaného ustanovenia. Preto nemôže byť poškodenému na ujmu, ak sa rozhodne uplatňovať svoje nároky výlučne v zmysle antidiskriminačného zákona, hoci by sa ochrany svojich práv mohol prípadne domôcť aj žalobou podľa osobitného právneho predpisu. Ochrana poskytovaná sa tak uplatní v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vždy, pokiaľ iný osobitný predpis nemá špeciálnu právnu úpravu prípadne vtedy, ak dotknutá osoba zvolí výlučne žalobu v zmysle antidiskriminačného zákona v rozsahu nárokov, ktorých sa možno domáhať podľa § 9 ods.2 antidiskriminačného zákona. 16. Nároky z porušenia antidiskriminačného zákona si tak žalobkyňa mohla uplatniť buď samostatne podľa antidiskriminačného zákona alebo aj v konaní o určenie neplatnosti výpovede, kde by sa rovnako posúdilo, či bola žalobkyňa žalovaným pri výpovedi diskriminovaná, a teda či žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. V danom prípade si žalobkyňa svoje nároky, plynúce z antidiskriminačného zákona, uplatnila žalobou v tomto konaní a pokiaľ aj poukazovala na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa s konečnou platnosťou nevyriešila v konaní o neplatnosť výpovede. 17. Z hľadiska vyššie uvedeného preto neobstojí záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa domáhala posúdenia súdom, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalovaným realizovaná diskriminačne ( teda s ohľadom na jej názory, zmýšľanie, vzťah k maďarskej národnostnej menšine, národný pôvod). Bolo preto úlohou súdu prvej inštancie túto otázku vyriešiť s konečnou platnosťou v tomto konaní, i so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovanie v konaní pod sp.zn. 62CPr/2/2020, a to pokiaľ ide o vzťah žalobkyne k maďarskej národnostnej menšine a jej národný pôvod. 18. Správne však poukázal súd prvej inštancie na to, že diskriminácia predstavuje opísanie rozdielneho zaobchádzania osôb, ktoré sú v porovnateľnej situácií. V prípade priamej diskriminácie; ako v posudzovanej veci; niekto ( diskriminujúci) znevýhodňuje inú osobu ( diskriminovaný) z určitého dôvodu, ktorý je v zákone označený ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný, čiže keď niekto zaobchádza s niekým pre tento dôvod horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, v rovnakej či porovnateľnej situácii v zákonom stanovených oblastiach, bez súčasnej existencie k tomu ospravedlniteľných dôvodov. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho prístupu k právam, k ich efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácii je zaobchádzané odlišne na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácii je preto potrebné porovnať spolu aspoň dve konania či zaobchádzania, a až vo vzťahu k druhému, odlišnému - výhodnejšiemu zaobchádzaniu, možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Je potrebné preukázať, že situácia, v ktorej sa nachádza diskriminovaný, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. 19. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa bola povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby však neuviedla, že by sa s ňou z dôvodu jej ( nekonkretizovaných) názorov a zmýšľania či vzťahu k maďarskej národnostnej menšine a jej národného pôvodu zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod ( názory, zmýšľanie či vzťahu k maďarskej národnostnej menšine a národný pôvod) nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobkyňa neoznačila iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa nepreukázala, že situácia, v ktorej sa nachádzala, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. V žalobe uvedené tvrdenie, že žalovaný zamestnávateľ nezdieľa rovnaký názor ako ona považoval odvolací súd v tomto smere za irelevantný. Za nedostatočné považoval odvolací súd všeobecné označenie vedúcich s iným názorom. V danom prípade tak nebolo možné pristúpiť k testu diskriminácie a posúdiť, či došlo k menej priaznivému zaobchádzaniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny osôb vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom práva proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania. Už len z uvedeného dôvodu nemôže žaloba žalobkyne pre nedostatok označenia komparátora obstáť. 20. Odvolací súd nepovažoval za potrebné nariaďovať dokazovania zvukovou nahrávkou zachytávajúcou rozhovor žalobkyne s jej priamou nadriadenou X.. A. v deň obržania výpovede, prepis ktorého súčasne do spisu predložila. V replike žalobkyňa uviedla, že zo zvukovej nahrávky vyplýva, že na ňu bol na pracovisku zo strany vedúcich vyvíjaný nátlak, ktorý eskaloval až do ukončenia pracovného pomeru a že z nahrávky vyplýva skutočný dôvod výpovede - rozhovor pre maďarský denník a dokazuje skutočný dôvod výpovede, a to prejav vlastného názoru a sympatie k inému názoru. Tento dôkaz bol vykonaný v konaní sp.zn. 62Cpr/2/2020 v rámci ktorého súd vyvodil, že žalovaný účelovo zotrval so žalobkyňou v pracovanom pomere ešte po istú dobu, uvedomujúc si fakt, že ak by s ňou skončil pracovný pomer v bezprostrednej časovej nadväznosti na zverejnený článok, ktorý nesporne vyvolal kontraverzné reakcie tak vo vnútri organizácie žalovaného ako aj navonok, a žalobkyňa bola vedením žalovaného konfrontovaná a musela vysvetľovať svoje pohnútky v rozhovore pre maďarský denník, neexistoval by legitímny a legálny dôvod pre skončenie pracovného pomeru a žalobkyňa by vyšla z celej situácie ako obeť. V konaní tak bolo preukázané v žalobe uvádzané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný účelovo počkal s výpoveďou kým sa situácia okolo nej neukľudní. 21. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že zvuková nahrávka jednoznačne a nevyvrátiteľne dokazuje skutočný dôvod výpovede, a to prejav jej vlastného názoru na historické otázky v rozpore s názorom jej vedúcich ako i prejav sympatie k inému názoru, tak už len ňou predložený prepis nahrávky v replike toto jednoznačne a nevyvrátiteľne nepreukazuje, a preto by bolo prehratie nahrávky v tomto konaní nadbytočné. Navyše odvolací súd dodáva, že žalobkyňa sama neuvádza, aký konkrétny jej názor a zmýšľanie má z uvedeného dôkazu vyplývať. Nakoľko žalobkyňa ani v žalobe tento diskriminačný dôvod presne nešpecifikovala, vykonanie dokazovania prehratím uvedenej zvukovej nahrávky v znení žalobkyňou uvedeného prepisu by nemalo žiadnu výpovednú hodnotu pre posúdenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. 22. Odvolací súd nezistil, že by bolo zo strany súdu prvej inštancie porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces nevykonaním navrhnutých dôkazov či nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňou tvrdené prieťahy v konaní nezakladajú porušenie práva na spravodlivý súdny proces. 23. Nie je zrejmé, prečo žalobkyňa namieta správnosť záveru súdu v konaní o neplatnosť výpovede, prevzatého i súdom prvej inštancie , že dôvodom prepustenia bol kontraverzný článok, ktorý vzišiel z rozhovoru poskytnutého pre maďarský denník, keď sama v podanej žalobe uvádza, že výpoveď dostala kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý poskytla maďarským novinám ešte v roku 2018 a že riaditeľ múzea chcel s ňou ukončiť pracovný pomer už v čase zverejnenia zaujatého komentára. Dokonca aj v odvolacej replike uvádza, že zo zvukovej nahrávky vyplýva skutočný dôvod výpovede, keď jej priama nadriadená priznala, že výpoveď bola daná z dôvodu rozhovoru s portálom F.. Napokon aj z bodu 18 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sp.zn. 2CoPr/8/2023 vyplýva, že v spojitosti s článkom, ktorý napísala žalobkyňa a predloženej nahrávky, sa odvolací súd stotožnil s posúdením súdom prvej inštancie, že k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou došlo reálne z dôvodu napísania daného článku, ktorý vzbudil u žalovaného pohoršenie. 24. Pretože súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, že zo strany žalovaného došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s ňou v porovnateľnej situácii, je jeho právny záver o nedôvodnosti uplatňovaných antidiskriminačných nárokov správny. Vzhľadom na to, že žalobkyňou uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť tohto právneho záveru, aj na ktorom založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa zásady úspechu. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.sp.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).