{"guid": "146335a3-5b15-45a3-addf-4cc031c33556:a559785c-fad2-4da0-87c0-e268150093e0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2", "spisova_znacka": "8CoPr/1/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/1/2026 z 27. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2026, sp. zn. 8CoPr/1/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2", "identifikacne_cislo": "1120205277", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2026-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a559785c-fad2-4da0-87c0-e268150093e0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8CoPr/1/2026\n1120205277\n27. 05. 2026\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu\nJUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: F.. I. G., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom\nNa O. XX, K., zastúpenej JUDr. Dávidom Nagym, LL.M., advokátom so sídlom Kukučínova 8, Nové\nZámky, proti žalovanému: Múzeum mesta Bratislavy, so sídlom Radničná 1, Bratislava, IČO: 00 179 744,\nzastúpenému: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, IČO: 47\n232 765, o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského\nsúdu Bratislava IV zo dňa 30. júna 2025, č.k. B3-23Cpr/12/2020-252, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobkyni\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou\ndomáhala určenia, že žalovaný výpoveďou zo dňa 30. 10. 2019, ktorou ukončil jej pracovný pomer,\nporušil zásadu rovnakého zaobchádzania; uloženia povinnosti žalovanému, aby do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku publikoval verejné ospravedlnenie v celoštátnom slovenskom tlačenom médiu\nv nasledovnom znení: „Múzeum mesta Bratislavy, IČO: 00179744, sídlo: Radničná ul. č. 1, 815 18\nBratislava sa týmto ospravedlňuje F.. I. G. za výpoveď zo dňa 30.10.2019, ktorou výpoveď Múzeum\nmesta Bratislavy porušilo zásadu rovnakého zaobchádzania a poškodilo dobré meno F.. I. G..“; uloženia\npovinnosti žalovanému, aby uhradil na jej účet 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, a to s poukazom na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti so skončením\npracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30.10.2019. Vychádzal zo zistenia, že dňa 30.10.2019 jej\ndal žalovaný výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j.\nz organizačných dôvodov. Poukázal na to, že žalobkyňa založila svoju žalobu na tvrdení, že dňa\n29.12.2018 bol na online platforme maďarského denníka F. O. zverejnený rozhovor s ňou, v ktorom\nsa venovala najmä otázke novodobej histórie Slovenska a Maďarska. Určité časti tohto rozhovoru\nboli vytrhnuté z kontextu a zverejnené so zaujatým komentárom na online spravodajskej stránke\naktuality.sk dňa 06.01.2019 pod názvom „Týždeň vo svetových médiách: Bratislavská kurátorka v\nBudapešti šokovala“. Mala za to, že to bol tento komentár, ktorý narušil pracovnoprávne vzťahy medzi\nňou a jej kolegami, resp. nadriadenými a musela viackrát uvedený rozhovor pre F. O. vysvetľovať\nsvojim nadriadeným. Uviedla , že žalovaný jej prepustením porušil zásadu rovnakého zaobchádzania.\nSkutočným dôvodom výpovede neboli organizačné dôvody, ale názory, zmýšľanie, ako aj jej vzťah\nk maďarskej národnostnej menšine. Výpoveď dostala kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý poskytla\nmaďarským novinám F. O. ešte v roku 2018. V ňom sa venovala okrem iného aj témam slovenskomaďarskej histórie, a keďže nezdieľa rovnaký názor ako žalovaný, tak bola z práce prepustená. Tvrdila,\n\nže riaditeľ múzea, pán X. O., chcel s ňou ukončiť pracovný pomer už v čase zverejnenia zaujatého\nkomentára na portáli T..sk, avšak z dôvodu medializácie celého prípadu k tomu nepristúpil. Dal jej však\nnajavo, že v múzeu už nie je ďalej vítaná a trval na tom, aby dobrovoľne ukončila pracovný pomer. To\nodmietla urobiť, nevidela na to dôvod. Žalovaný účelovo počkal s výpoveďou, kým sa situácia okolo\nnej neukľudní, resp. kým dokončí trojročný projekt, na ktorom pracovala. O tom svedčí aj rozhovor s jej\npriamou nadriadenou, X.. M. A.. S poukazom na § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou („antidiskriminačný zákon“) sa s\nsvojich práv tak domáhala na tom skutkovom základe, že výpoveď zamestnávateľom jej nebola daná z\norganizačných dôvodov, ale z dôvodu zmýšľania a národného pôvodu. Uviedol, že žalobkyňa uplatnila\nžalobou tri nároky. Žiadala (i) určiť, že žalovaný výpoveďou, ktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania; (ii) uložiť žalovanému povinnosť, aby verejne publikoval text ospravedlnenia, ktorý\nformulovala, v celoštátnom slovenskom tlačenom médiu; a napokon (iii) uložiť žalovanému povinnosť\nzaplatiť jej 30.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Najskôr skúmal procesnú\nprípustnosť jednotlivých žalobou uplatnených nárokov s poukazom na § 137 písm. d) CSP v spojení s §\n9 ods. 2,3, § 9a antidiskriminačného zákona. Mal za to, že pre procesnú prípustnosť prvého určovacieho\nnároku tak prichádza do úvahy jedine antidiskriminačný zákon. Poukázal na to, že v texte žaloby\nžalobkyňa neodôvodňuje žiadané určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným pri\nvýpovedi, ktorú jej dal, žiadnou argumentáciou. Nedá sa preto vyvodiť záver, že samotné určenie,\nže žalovaný pri výpovedi, ktorú dal žalobkyni, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, má byť pre\nžalobkyňu prostriedkom primeraného zadosťučinenia (teda deklarovanie porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania súdnym rozhodnutím podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Sama žalobkyňa\nv žalobe (v časti III, bode 6) tvrdí, že „nepovažuje primerané zadosťučinenie vo forme verejného\nospravedlnenia za postačujúce“ (a preto si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch).\nPreto i Najvyšší súd ČR judikuje, že nárok v podobe určenia, že nejaký postup zamestnávateľa je\nporušením zásady rovnakého zaobchádzania, nezodpovedá žiadnemu z prostriedkov právnej ochrany\nzamestnanca, ktorý by si mohol uplatňovať (rozsudok zo dňa 18.12.2014, sp. zn. 21 Cdo 4429/2013).\nJudikatúra pripúšťa takéto určenie súdom vtedy, pokiaľ žalovaný súhlasí s vyplatením požadovanej\nnáhrady, lež bez toho, aby uznal existenciu diskriminácie (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa\n15. 4. 2021, Diskrimineringsombudsmannen, C-30/19, bod 59), čo však zjavne nepredstavuje tento\nprípad. Pre úplnosť súd dodáva, že priamou možnosťou domáhania sa určenia porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania podľa § 9a antidiskriminačného zákona disponuje iba právnická osoba (a\nktorá, pochopiteľne, nedisponuje právom na náhradu nemajetkovej ujmy). Preto samotné určenie, že\nžalovaný porušil výpoveďou, ktorú dal žalobkyni, zásadu rovnakého zaobchádzania, nie je procesne\nprípustné, nakoľko takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu (a uvedené určenie nemá v tomto\nprípade predstavovať pre žalobkyňu primerané zadosťučinenie). Ani z demonštratívne vymedzených\nprostriedkov nápravy nemožno vyvodzovať procesnú prípustnosť tohto nároku. Uvedené má i logiku\nv tom, že samotné posudzovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa prejudiciálne (teda\npredbežne) posúdi súdom pri ďalších žalobou uplatnených nárokoch. Samostatné určenie by tak nemalo\nv tomto spore žiaden význam. Čo sa týka druhého a tretieho nároku žalobkyne, tieto predstavujú klasické\nžaloby na plnenie (druhý petit vo verejnom ospravedlnení a tretí petit spočíva v plnení nemajetkovej\nujmy) podľa § 137 písm. a) CSP, tieto posúdil podľa čl. 1, § 13 ods.1,2 Zákonníka práce a podľa § 2\nods. 1, 2, § 2a ods. 2, 3, § 3, § 9 antidiskriminačného zákona. Poukázal na to, že žalobkyňa sa domáha\nverejného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za to, že žalovaný výpoveďou,\nktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa je presvedčená, že skutočným\ndôvodom výpovede zamestnávateľom neboli tvrdené organizačné zmeny, ale jej názory, zmýšľanie, ako\naj vzťah k maďarskej národnostnej menšine (časť III, bod 1 žaloby) a národný pôvod (časť III, bod 4\nžaloby). Z dokazovania vyplynulo, že výpoveď, ktorú dal z pracovného pomeru žalovaný žalobkyni dňa\n30.10.2019, bola predmetom súdneho konania, konkrétne konania o určenie jej neplatnosti (a súčasne\no určenie trvania pracovného pomeru). Súdy (súd prvej inštancie i odvolací súd) právoplatne určili,\nže výpoveď je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. V uvedenom súdnom\nkonaní sa pritom žalobkyňa bránila okrem tvrdenia o absencii organizačnej zmeny (a jej nadbytočnosti)\naj tvrdením, že žalovaný s ňou zaobchádzal diskriminačne, a to z rovnakých dôvodov, aké prezentuje\nžalobkyňa aj v tomto konaní, teda tvrdila, že v skutočnosti organizačná zmena len zakrývala skutočný\ndôvod jej výpovede, a ten bol podľa žalobkyne diskriminačný. Z dokazovania tiež vyplynulo, že súdy\nv uvedenom konaní o neplatnosť výpovede skonštatovali, že organizačná zmena sa ukázala ako\nneopodstatnená, a súčasne uviedli, že „žalovaný neprepustil žalobkyňu pre jej mimoriadne priaznivý\nvzťah k Maďarom alebo pre jej maďarský pôvod, ale z dôvodu kontroverznosti článku, ktorý vzišiel z\nrozhovoru poskytnutého pre maďarský denník a z dôvodu pohoršených dopytov a reakcií zo strany\n\nverejnosti“ (súd prvej inštancie v bode 27. in fine). Za podstatné považoval, že zásada rovnakého\nzaobchádzania sa podľa citovaného § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona uplatňuje len v spojení s\nprávami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, teda v tomto prípade len v spojení s právom žalobkyne\nna to, aby nebola prepustená nezákonne z pracovného pomeru, teda okrem iného na základe niektorého\nz diskriminačných dôvodov. Žalobkyňa sa už domáhala posúdenia súdom, že jej výpoveď z pracovného\npomeru bola realizovaná žalovaným diskriminačne (teda s ohľadom na jej názory, zmýšľanie, ako aj\nvzťah k maďarskej národnostnej menšine a národný pôvod). Mal za to, že žalovaný nedal žalobkyni\nvýpoveď pre jej mimoriadne priaznivý vzťah k Maďarom alebo pre jej maďarský pôvod. Ale z celkom\niného dôvodu, a to z dôvodu kontroverznosti článku, ktorý vzišiel z jej rozhovoru poskytnutého pre\nmaďarský denník a z dôvodu pohoršených dopytov a reakcií verejnosti. Pokiaľ však už raz súd posúdil,\nči bola alebo nebola žalobkyňa diskriminovaná pri výpovedi, ktorú jej dal žalovaný, tak táto otázka\nnemôže byť opätovným predmetom súdneho prieskumu. Žalobkyňa sa bráni totožnými skutkovými\ntvrdeniami, akými sa bránila aj v konaní o neplatnosť výpovede. Súd by otvorením už raz posúdenej\notázky neprípustne zasiahol do právoplatne skončenej veci, čo prípustné nie je. Vyriešenie uvedenej\notázky v konaní o neplatnosť výpovede s kladným záverom (teda že došlo k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania) by slúžilo ako podklad pre posúdenie (procesne prípustných) nárokov žalobkyne v\ntomto konaní. Nároky, ktoré si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní, si mohla uplatniť aj v konaní o\nurčenie neplatnosti výpovede, kde by sa rovnako (a len raz) posúdilo, či bola žalobkyňa žalovaným pri\nvýpovedi diskriminovaná, a teda či žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa si ale\nsvoje nároky, plynúce z antidiskriminačného zákona, uplatnila novou žalobou, čo nie je neprípustné,\navšak nič to nemení na tom, že otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa s konečnou\nplatnosťou vyriešila v konaní o neplatnosť výpovede. Bolo by totiž nesprávne, pokiaľ by súdy v dvoch\nrôznych konaniach mali posudzovať, či žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania jedným\nkonaním, výpoveďou z pracovného pomeru, ktorú dal žalobkyni, a ešte nesprávnejšie, pokiaľ by súdy\nuvedené posúdili rozdielne (čo vylúčené v teoretickej rovine nie je, vzhľadom na zásadnú voľnosť v\nprostriedkoch procesného útoky a obrany, dôkaznú aktivitu a zásadu voľného hodnotenia dôkazov\nsúdom, ktoré ovplyvňujú výsledok súdneho sporu). Súd upozorňuje, že v konaní o neplatnosť výpovede\npri tvrdenej nadbytočnosti zamestnanca sa skúma, či organizačná zmena a jej potreba bola skutočne\nopodstatnená a či sa ňou len nezakrýval iný dôvod výpovede. Štandardne sa preto už v konaní o\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru skúma, ak je to zamestnancom namietané, aj porušenie\nzásady rovnakého zaobchádzania. A to sa aj v tomto prípade stalo v konaní o určenie neplatnosti\nvýpovede, keďže žalobkyňa namietala už v uvedenom konaní svoju diskrimináciu a súd sa tejto otázke aj\nvenoval a prijal k nej svoj záver. Samotná nespokojnosť v neskonštatovaní porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania neopodstatňuje preto pre žalobkyňu nárok na nový súdny prieskum ohľadom totožnej\na už vyriešenej otázky. Mal za to, že už tieto závery spôsobujú, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná,\nnakoľko nebolo preukázané (v konaní o neplatnosť výpovede), že žalovaný porušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania pri výpovedi, ktorú žalobkyni dal. Dodal, že žalobe by beztak nebolo možné vyhovieť\nz ďalších dôvodov. Žalobkyňa totiž v konaní nekonkretizovala, za aké názory, resp. zmýšľanie a za\naký vzťah k národnostnej menšine ju žalovaný diskriminoval. Žalobkyňa síce odkázala na rozhovor z\nmaďarského internetového portálu a komentár z internetového portálu T..sk, avšak v žalobe skutkovo\nnevymedzila, ktoré názory, resp. zmýšľanie boli pre žalovaného rozhodujúce v tom, že práve s ňou\nrozviazal pracovný pomer výpoveďou (s tým, že žalobkyňa poukazuje na to, že prvotnou negatívnou\nreakciou žalovaného bol komentár z portálu T..sk, a nie jej rozhovor pre maďarský portál). Bolo pritom\npovinnosťou žalobkyne tieto skutkové tvrdenia uviesť, čo nemožno nahrádzať predložením dôkazu,\nv tomto prípade priložením rozhovoru pre maďarský internetový portál a komentár z T..sk, nakoľko i\npodľa § 132 ods. 2 CSP platí, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na\noznačené dôkazy. Rovnako žalobkyňa v žalobe nevymedzila skutkovo presne, na základe čoho sa\ndomnieva, že žalovaný nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu jej národného pôvodu.\nŽalobkyňa netvrdila, že by mala iný než slovenský národný pôvod, prípadne že by sa k inému národnému\npôvodu hlásila, čo korešponduje aj so slovenským občianstvom, ktoré žalobkyňa má (a žalobkyňa\nnetvrdí ani opak). Vzhľadom na to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, tak by ani nedošlo k\npresunu dôkazného bremena na žalovaného. Judikatúra konštatuje, že „dôkazné bremeno v sporoch\ntýkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu,\nale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z\nktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť\na zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k\nporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného\nkonania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno\n\nna žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého\nzaobchádzania“ (uznesenie Ústavného súdu zo dňa 30.04.2009, sp. zn. IV. ÚS 16/09, publikované v\nZbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod č. 95/2009). Žalovaný by sa tak pri nedostatočne\nskutkovo vymedzenom konaní, ktoré malo spočívať v tom, že žalobkyňu diskriminoval, ani nemohol\nrelevantne vyjadriť a obhájiť sa (splniac bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné), že sa v skutočnosti\ndiskriminácie nedopustil. Pre úplnosť je nutné dodať, že diskriminácia predstavuje opísanie rozdielneho\nzaobchádzania osôb, ktoré sú porovnateľnej situácií; ide tak o opísanie stavu, konania, ktoré má\nkonkrétne prejavy a parametre (a tak žalobkyňa mala konkretizovať, ktoré konkrétne názory, ktoré\nprezentovala v rozhovore na maďarskom portáli, predstavujú jej iné zmýšľanie, a práve pre ktoré ju\npodľa jej mienky zamestnávateľ označil ako nadbytočnú, následkom čoho jej dal výpoveď z pracovného\npomeru). Uviedol, že žalobkyňa hodlala preukazovať samotnú diskrimináciu svedeckou výpoveďou\nsvedkyne X.. M. A., jej priamej nadriadenej. Tá mala potvrdiť, že výpoveď dostala po rozhovore v\nmaďarskom portáli, čo jej mala menovaná priznať počas rozhovoru v deň, keď dostala výpoveď. Mal za\nto, že ani tým, že by mala uvedená svedkyňa vedomosť o tom, že s ňou chcel zamestnávateľ rozviazať\npracovný pomer pre jej rozhovor pre maďarský portál, ešte nevyjadruje nič o tom, že to tak zamestnávateľ\ni skutočne učinil. Žalobkyňa ani nepreukázala svoje tvrdenia odôvodňujúce nárok na ospravedlnenie a\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ktoré spočívali v tom, že jej profesionálna kariéra bola, resp. je konaním\nžalovaného ohrozená, resp. že jej spoločenská a profesijná vážnosť bola konaní žalovaného značným\nspôsobom znížená, čo má dopad aj na jej spoločenské a profesijné uplatnenie. Žiadne z uvedených\ntvrdení žalobkyňa bližšie skutkovo nerozviedla. Nešpecifikovala, v čom konkrétne a ako bola, resp.\nstále je jej profesionálna kariéra ohrozená, rovnako tak ani v čom a ako bola jej spoločenská a\nprofesijná vážnosť konaním žalovaného znížená, a napokon ani to, v čom a ako konkrétne malo konanie\nžalovaného dopad na jej spoločenské a profesijné uplatnenie. Žalovaný uvedené výslovne namietal,\nno napriek tomu nenastalo od žalobkyne žiadne spresnenie. K týmto skutkovým tvrdeniam žalobkyňa\nneoznačila žiaden dôkaz (odhliadnuc od predložených komentárov zo sociálnej siete, ktoré hoci súd\nnemal za preukázané, že sa vzťahovali k žalobkyni a ktoré sa podľa žalobkyne mali týkať jej, nakoľko\ntieto neoznačuje na podporu skutkových tvrdení o dopade konania žalovaného na tie oblasti, ktoré\nžalobkyňa označuje; tieto by nanajvýš poukazovali na to, že na žalobkyňu boli adresované štyri hanlivé\nkomentáre; žalobkyňa však uvedenými komentármi preukazovalo verejnú publicitu jej prepustenia zo\nzamestnania). Žalobkyňa tak mala konkretizovať svoje skutkové tvrdenia a následne ich aj preukázať\nkonkrétnymi dôkazmi. A to o to viac, keď (všeobecne) tvrdené následky jej mali vzniknúť tým, že jej\ndal žalobca výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, čo sa síce ukázalo ako neopodstatnený dôvod v konaní\no určenie neplatnosti výpovede (a v dôsledku ktorého súd určil výpoveď za neplatnú), a nie z dôvodu\ndiskriminácie, ako to súd už skonštatoval (a napokon aj za faktu, že žalovaný popieral už v konaní\no neplatnosť výpovede, že by žalobkyňu diskriminoval). Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval\nzásadu úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP.\n2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala\njeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že od samého začiatku sporového konania (t.j.\nod podania žaloby) bolo zo strany súdu prvej inštancie sústavne porušované jej právo na spravodlivý\nna proces, a to najmä prieťahmi v konaní, nevykonaním navrhnutých dôkazov ako aj nedostatočným\nodôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie prieťahy v konaní, t.j. skutočnosť,\nže medzi podaním žaloby a vytýčením pojednávania vo veci uplynulo viac než 5 rokov žiadnym\nspôsobom neodôvodnil a neospravedlnil. O to viac je zarážajúca skutočnosť, že súd prvej inštancie\npočas tohto obdobia (t.j. vyše 5 rokov) nevykonal dôkazy, ktoré strany sporu súhlasne písomne navrhli.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal, aby súd prvej inštancie pripojil súdny spis sp.zn.:\n62Cpr/2/2020. Medzi žalobkyňou a žalovaným totiž súčasne prebiehal ďalší pracovnoprávny spor o\nurčenie neplatnosti výpovede. Žalobkyňa taktiež žiadala súd prvej inštancie o vykonanie dôkazu:\npripojenie súdneho spisu sp.zn.: 62Cpr/2/2020. Z uvedeného vyplýva, že obe strany sporu považovali\nvykonanie navrhovaného dôkazu za dôležité pre riadne a spravodlivé posúdenie predmetnej veci.\nNapriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, hoci na to mal dostatok časového\npriestoru. V tomto smere súd prvej inštancie sa uspokojil s názorom Okresného súdu Bratislava III.,\nktorý bol obsiahnutý v bode 27. odôvodnenia rozsudku vo veci určenia neplatnosti výpovede zo dňa\n24.05.2022, sp.zn.: 62Cpr/2/2020-170. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že tento názor súdu nemal\n\nzáklad vo vykonanom dokazovaní. V spore o určenie neplatnosti výpovede sa totiž konajúci súd (BA III)\nzameral prioritne na (ne)existeniciu organizačnej zmeny na pracovisku a nie na otázku diskriminácie. O\ntom svedčí aj fakt, že počas konania o určenie neplatnosti výpovede boli stranami sporu predložené iné\ndôkazy ako v predmetnom (antidiskriminačnom) konaní, konajúci súd (BA III) sa počas konania ani len\nraz nevyjadril k otázke diskriminácie a týmto smerom nevykonal žiadne dôkazy, bolo stranami sporu\nviackrát konštatované, že otázka diskriminácie na pracovisku je predmetom samostatného súdneho\nkonania. Ak by súd prvej inštancie vykonal stranami navrhnutý dôkaz, po naštudovaní pripojeného spisu\nby zistil, že konajúcemu súdu (BA III.) bola od samého začiatku konania známa skutočnosť, že otázka\ndiskriminácie na pracovisku je predmetom samostatného súdneho konania a preto pri posudzovaní\nplatnosti výpovede sa otázkou diskriminácie počas konania vôbec nezaoberal a túto otázku riadne\nneposúdil. Z uvedeného dôvodu závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (bod 68 až 71)\nneobstoja a sú založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, resp. sú výsledkom nevykonaného\ndôkazu, ktorý navrhli obe strany sporu. Žalobkyňa sa totiž nedomáhala v druhom konaní, aby súd posúdil\notázku diskriminácie; súd (BA III) otázku diskriminácie riadne neposúdil; a otázka diskriminácie nebola s\nkonečnou platnosťou vyriešená v konaní o neplatnosti výpovede. Jej právo na spravodlivý proces bolo\nporušené aj z dôvodu, že nemala reálnu možnosť brániť sa voči vyššie citovanému názoru Okresného\nsúdu Bratislava III., vysloveného v bode 27. odôvodnenia Rozsudku sp.zn. 62Cpr/2/2020. Žalobkyne,\nako víťaznej strane sporu totiž nesvedčí právo podať odvolanie. Žalobkyňa ďalej viackrát navrhla\nosobitne vykonať dôkaz: zvukovú nahrávku, ktorá je súčasťou súdneho spisu sp.zn. 62Cpr/2/2020. Táto\nzvuková nahrávka taktiež slúži ako dôkaz diskriminácie na pracovisku. Súd prvej inštancie sa však ani\ns týmto návrhom nevysporiadal. Zvuková nahrávka pri tom zachytáva vyvrcholenie diskriminácie na\npracovisku, keď jednoznačne a nevyvrátiteľne dokazuje skutočný dôvod výpovede a to prejav vlastného\nnázoru (iného zmýšľania) žalobkyne na historické otázky, ktorý bol v rozpore s názorom jej vedúcich, ako\naj prejav sympatie k inému národu. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 14.07.2022 uvidela prepis\naudio nahrávky, na ktorý týmto poukazuje. Žalobkyňa teda v rozpore s názorom súdu prvej inštancie (bod\n62. odôvodnenia) vo svojej žalobe a v následnom písomnom a ústnom vyjadrení poukázala na dôvod a\nspôsob diskriminácie na pracovisku, t.j. že jej pracovný pomer bol zo strany zamestnávateľa (neplatne)\nukončení z dôvodu prejavu jej vlastného názoru, resp. sympatie s iným národom. V prípade ak súd prvej\ninštancie mal za to, že uvedené nie je dostatočne preukázané (bod 78 - 80 odôvodnenia), mal vykonať\nnavrhnuté dôkazy, a to: Pripojenie súdneho spisu sp.zn. 62Cpr/2/2020, Zvukovú nahrávku Výsluch\nsvedka: X.. M. A.. Okrem uvedeného za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci mohol súd\nprvej inštancie postupovať aj na základe ust. §319 CSP. Uviedla, že predložila súdu hanlivé komentáre\nzo sociálnych stránok, pričom ak súd považoval tento dôkaz za nepostačujúci mohol ho vyhodnotiť\nspolu s listinnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní dňa 30.06.2025. Žalobkyňa\nna pojednávaní dňa 30.06.2025 krátkou cestou doručila súdu aj žalovanému pracovnú zmluvu zo\nzahraničia, vytlačené verejné vyhlásenia bývalého štatutára žalovaného ako aj správy a článku, ktoré\nsa venovali jej prípadu. Tieto dôkazné prostriedky, hoci sú súčasťou súdneho spisu, však zo strany súdu\nv odôvodnení ani len neboli spomenuté, preto sa k ich vyhodnoteniu žalobkyňa nedokáže vyjadriť. Súd\nprvej inštancie sa teda opomenul vysporiadať s dôkaznými prostriedkami, ktoré žalobkyňa predložila na\npojednávaní dňa 30.06.2025.\n3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne boli\nlen nepodložené domnienky, ktoré neboli podporené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Žalobkyňa\nnepreukázala, že by zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu v zmysle zákona č.\n365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní (antidiskriminačný zákon), a teda neuniesla dôkazné bremeno,\nktoré jej podľa § 11 ods. 2 tohto zákona prislúcha. Žalobkyňa nepoukázala na konkrétne názory, resp.\nzmýšľanie, za ktoré by mala byť údajne diskriminovaná, a tiež nepreukázala či malo dôjsť k priamej\nalebo nepriamej diskriminácii. Žalobkyňa si zamieňa prenesené dôkazné bremeno v antidiskriminačných\nsporoch s tým, že aj osoba, ktorá tvrdí, že bola diskriminovaná má povinnosť tvrdenia a ak až preukáže\ntvrdenia, je na druhej starne aby dokázala, že nediskriminovala. Žalovaný zamestnával v rozhodnom\nčase (čas trvania aj skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou) viacerých pracovníkov so znalosťou\nmaďarského jazyka, ktorú vníma ako výhodu, nie ako dôvod na diskrimináciu. Táto jazyková znalosť je v\nmúzeu prínosná najmä pri odbornom spracovaní historických dokumentov v maďarskom jazyku, ako aj\npri sprievode návštevníkov maďarskej národnosti. Títo zamestnanci hlásiaci sa k maďarskému pôvodu,\nnikdy neboli nijakým spôsobom vyčleňovaní z kolektívu, prenasledovaní ani diskriminovaní za svoje\nnázory. Ich znalosť maďarského jazyka bola ocenená rovnako, ako znalosť akéhokoľvek iného cudzieho\njazyka. Naopak žalovaný spolupracoval aj spolupracuje s inštitúciami pôsobiacimi v Maďarsku (odborná\nspolupráca, výpožičky zbierkových predmetov a pod.). Bývalý riaditeľ žalovaného má maďarské korene\n\na ovláda maďarský jazyk, a to vzhľadom na pôvod jeho matky. V zmysle antidiskriminačného zákona §\n9 ods. 3 je poskytnutie finančného zadosťučinenia viazané na zníženie dôstojnosti vážnym spôsobom,\nzníženie spoločenskej vážnosti vážnym spôsobom alebo zníženie spoločenského uplatnenia vážnym\nspôsobom. Máme za to, že žiadny z týchto následkov žalobkyňa nepreukázala. Okrem toho, že v prvom\nrade žalobkyňa reálne nepreukázala, že došlo k jej diskriminácii, neuviedla ani to, akým konkrétnym\nspôsobom mala byť jej spoločenská a profesijná vážnosť značným spôsobom znížená. Je viac než\npravdepodobné, že samotným ospravedlnením zverejneným v celoštátnom médiu by naopak došlo k\nsituácii, keď by sa verejnosť o skončení pracovného pomeru žalobkyne dozvedela, hoci inak by táto\nskutočnosť mohla zostať bez širšej pozornosti. Žalobkyňa zároveň neuviedla žiadne konkrétne médium,\nktoré by informovalo o predmetnom prípade spôsobom, ktorý by - v prípade preukázania diskriminácie\n- mohol skutočne spôsobiť zásah do jej dôstojnosti alebo dobrého mena. Suma 30 000 €, ktorá je\nvyplácaná v trestných konaniach pozostalým je v danom antidiskriminačnom spore neprimerane vysoké\nfinančné zadosťučinenie, najmä s poukazom na to, že žalobkyňa sa domáhala aj náhrady mzdy v konaní\nsp. zn. 62Cpr/2/2020, kde sa spor ukončil dohodu.\n4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie\nje dôvodné.\n5. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala žalobou podľa § 9 antidiskriminačného zákona určenia,\nže žalovaný výpoveďou, ktorú jej dal, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania; uloženia povinnosti\nžalovanému verejne publikovať text ospravedlnenia, ktorý formulovala, v celoštátnom slovenskom\ntlačenom médiu; a napokon uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť jej 30.000 eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n6. Súd prvej inštancie najskôr skúmal procesnú prípustnosť jednotlivých žalobou uplatnených nárokov\ns poukazom na § 137 písm. d) C.s.p. a dospel k záveru, že určenie, že žalovaný porušil výpoveďou,\nktorú dal žalobkyni, zásadu rovnakého zaobchádzania, nie je procesne prípustné, nakoľko takéto\nurčenie nevyplýva z osobitného predpisu (a uvedené určenie nemá v tomto prípade predstavovať pre\nžalobkyňu primerané zadosťučinenie). Mal za to, že ani z demonštratívne vymedzených prostriedkov\nnápravy nemožno vyvodzovať procesnú prípustnosť tohto nároku, čo má i logiku v tom, že samotné\nposudzovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa prejudiciálne (teda predbežne) posúdi\nsúdom pri ďalších žalobou uplatnených nárokoch. Uzavrel, že samostatné určenie by tak nemalo v tomto\nspore žiaden význam.\n7. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu, pre ktorú by mal tento\nprávny záver konajúceho súdu nesprávny. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsah odvolacieho\nprieskumu odvolacím súdom je zásadne daný rozsahom a obsahom odvolania. Odvolací súd je\nviazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a\nteda sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom\npreskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že\npri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu\nmôže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne\nuviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy\nvyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe,\nktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je\nneprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej\ninštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie\nvyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu\nz hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je\nzodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. Vzhľadom\nna obsahové nevymedzenie odvolacích dôvodov v časti zamietnutia určovacej žaloby, rozsudok súdu\nprvej inštancie v tejto časti bolo potrebné považovať za vecne správny a z toho dôvodu ho potvrdiť\npodľa § 387 ods. 1 C.s.p.\n8. V podanej antidiskriminačnej žalobe žalobkyňa poukázala na to, že dňa 29. 12. 2018 bol s ňou na\nonline platforme maďarského denníka F. O. zverejnený rozhovor, v ktorom sa venovala najmä otázke\nnovodobej histórie Slovenska a Maďarska, pričom určité časti tohto rozhovoru boli vytrhnuté z kontextu a\n\nzverejnené so zaujatým komentárom na online spravodajskej stránke T..sk dňa 06.01.2019 pod názvom\n„Týždeň vo svetových médiách: Bratislavská kurátorka v Budapešti šokovala“. Mala za to, že to bol tento\nkomentár, ktorý narušil pracovnoprávne vzťahy medzi ňou a jej kolegami, resp. nadriadenými a musela\nviackrát uvedený rozhovor pre F. O. vysvetľovať svojim nadriadeným.\n9. Dňa 30.10.2019 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.\nb) Zákonníka práce, t. j. z organizačných dôvodov. V nadväznosti na uvedú skutočnosť žalobkyňa\nargumentovala, že žalovaný jej prepustením porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď skutočným\ndôvodom výpovede pre nadbytočnosť neboli organizačné dôvody, ale jej názory, zmýšľanie, ako aj jej\nvzťah k maďarskej národnostnej menšine. Tvrdila, že výpoveď dostala kvôli súkromnému rozhovoru,\nktorý poskytla maďarským novinám F. O. ešte v roku 2018, v ktorom sa venovala okrem iného aj\ntémam slovensko-maďarskej histórie, a keďže nezdieľa rovnaký názor ako žalovaný, tak bola z práce\nprepustená. S poukazom na § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v\nniektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou („antidiskriminačný zákon“) sa tak svojich práv\ndomáhala na tom skutkovom základe, že výpoveď zamestnávateľom jej nebola daná z organizačných\ndôvodov, ale z dôvodu zmýšľania a národného pôvodu.\n10. Osobitosťou procesného konania je, že dôkazné bremeno sa prenáša na diskriminujúcu osobu\nv štádiu, keď je dosť pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená, ktoré\npodozrenie musí diskriminujúci vyvrátiť, resp. preukázať ospravedlniteľné dôvody pre nerovnaké\nzaobchádzanie, čo znamená preukázanie legitímneho cieľa, teda objektívnej súvislosti medzi\nsledovaným cieľom a rozdielnym zaobchádzaním a prijateľne proporčný vzťah medzi rozdielnym\nzaobchádzaním a legitímnym cieľom. Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol,\nže je na žalobcovi najskôr preukázať na základe pravdepodobnosti skutočností, podľa ktorých\nmôže súd usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí potom čo\nžalobca preukáže prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho\nzaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“ prípad diskriminácie, teda ,\nže s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov.\n11. Žalobkyňa uviedla, že skutočným dôvodom výpovede z pracovného pomeru boli jej názory,\nzmýšľanie, jej vzťah k maďarskej národnostnej menšine, jej národný pôvod. Odvolací súd sa stotožnil\nso záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nekonkretizovala, presne za aké názory,\nresp. zmýšľanie a za aký jej vzťah k národnostnej menšine ju žalovaný v súvislosti s prepustením zo\nzamestnania mal diskriminovať. Žalobkyňa v tejto súvislosti len všeobecne odkázala na svoj rozhovor z\nmaďarského internetového portálu a na komentár z internetového portálu T..sk, avšak v žalobe skutkovo\nnevymedzila, ktoré konkrétne jej názory, resp. aké jej zmýšľanie o slovensko-maďarskej histórii boli\npre žalovaného rozhodujúcim dôvodom rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Taktiež žalobkyňa\nv žalobe skutkovo presne nekonkretizovala z dôvodu akého jej národného pôvodu ju mal žalovaný\ndiskriminovať. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že nakoľko žalobkyňa neuniesla bremeno\ntvrdenia, tak ani nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného.\n12. K tvrdeným dôvodom diskriminácie, a to vzťah k maďarskej národnostnej menšine, a národný pôvod\nžalobkyne, je čiastočne relevantný záver súdov konajúcich o žalobe žalobkyne o učenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru pod sp.zn. 62Cpr/2/2020, vyvodený predovšetkým z predloženej audionahrávky, že žalovaný žalobkyňu neprepustil pre jej mimoriadne priaznivý vzťah k Maďarom alebo pre\njej maďarský pôvod.\n13. Pokiaľ ide o tvrdené dôvody diskriminácie v podobe názorov a zmýšľania, z konania o určenie\nneplatnosti výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť vedeného pod sp.zn. 62Cpr/2/2020\nvyplýva, že žalobkyňa poukazovala už v tomto konaní aj na skutočnosť, že výpoveď jej nebola daná\nz organizačných dôvodov, ale z dôvodu jej zmýšľania a národného pôvodu, avšak podotkla, že ňou\nnamietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania je predmetom iného súdneho konania (bod 2\nodôvodnenia rozsudku č.k. 62Cpr/2/2020- 170). Súd prvej inštancie v tomto konaní konštatoval, že\nporušením zásady rovnakého zaobchádzania pre odlišné zmýšľanie a názory na slovensko-maďarské\nvzťahy, ktoré je predmetom iného žalobkyňou iniciovaného konania, sa nezaoberal (bod 7 odôvodnenia\nrozsudku). Z uvedeného vyplýva, že súdy konajúce o žalobe žalobkyne o neplatnosť výpovede z\npracovného pomeru sa nezaoberali porušením zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným v súvislosti\nso skončením pracovného pomeru výpoveďou. V tomto smere je tak dôvodná odvolacia námietka\nžalobkyne, že predmetom konania o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nebolo, a to ani\n\nprejudiciálne, riešenie otázky porušenia zásady rovnakého zaobchádzania s odkazom na samostatné\nkonanie o tejto otázke. Uvedený záver jednoznačne vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku a\nnebolo potrebné preto pripojenie spisu pod sp.zn. 62Cpr/2/2020 za účelom jeho naštudovania.\n14. V danom prípade tak nešlo o vec obdobnú veci prejednávanej Krajským súdom v Bratislave\npod sp.zn. 8CoPr/10/2022, kde sa riešila otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania priamo\nv konaní o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V tejto súvislosti odvolací súd\npoukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/18/2015, z ktorých\nvyplýva, že antidiskriminačný zákon predstavuje všeobecnú úpravu zásady rovnakého zaobchádzania\na nárokov vyplývajúcich z jej porušenia. Konkrétne právne vzťahy, ktorých sa táto zásada týka, sú\nupravené v jednotlivých zákonoch, týkajúcich sa oblastí právnych vzťahov definovaných v ustanoveniach\n§ 5 a 6 tohto zákona. Tieto osobitné predpisy ustanovujú vznik, trvanie, zánik a obsah jednotlivých práv\na povinností, ktoré sa musia vykonávať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z hľadiska\nvýpočtu oblastí, ktorých sa povinnosť zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania týka (§ 3 ods.\n1), je zrejmé, že k porušeniu tejto povinnosti môže dôjsť v rôznorodých vzťahoch súkromnoprávnej aj\nverejnoprávnej povahy. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preto vždy zasahuje aj do sféry\npôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky protiprávnosti aj z hľadiska práv ním chránených\na povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe tak okrem nárokov v zmysle antidiskriminačného\nzákona môžu vzniknúť ďalšie práva a nároky podľa osobitných predpisov tak, ako to bolo aj v\nprerokovávanej veci (tvrdená neplatnosť výpovede z nájmu bytu a neprimeranosť bytovej náhrady\nmotivovaná diskriminačnou pohnútkou). Je potom výlučne vecou poškodeného, aby si zvolil, ktoré\nnároky bude uplatňovať a aký prostriedok ochrany svojich práv zvolí, t.j. či sa bude domáhať svojich\nnárokov súčasne nielen podľa špeciálnych právnych predpisov, ale aj z titulu porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania.\n15. Každé diskriminačné správanie a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania však vždy zakladá\nsubjektívne právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany v zmysle ustanovení antidiskriminačného\nzákona prostriedkami vypočítanými v § 9 citovaného zákona, a to bez ďalšieho. Dotknutá osoba sa môže\nnajmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania,\nak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods.2). Právo\ndomáhať sa ochrany v zmysle antidiskriminačného zákona nie je viazané na splnenie žiadnych iných\nďalších predpokladov. Rozhodnutie vydané na podklade inej ako antidiskriminačnej žaloby nevylučuje,\nani nezakladá právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany podľa antidiskriminačného zákona, toto právo\nvyplýva priamo z ustanovenia § 9 citovaného ustanovenia. Preto nemôže byť poškodenému na ujmu,\nak sa rozhodne uplatňovať svoje nároky výlučne v zmysle antidiskriminačného zákona, hoci by sa\nochrany svojich práv mohol prípadne domôcť aj žalobou podľa osobitného právneho predpisu. Ochrana\nposkytovaná sa tak uplatní v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vždy, pokiaľ iný\nosobitný predpis nemá špeciálnu právnu úpravu prípadne vtedy, ak dotknutá osoba zvolí výlučne žalobu\nv zmysle antidiskriminačného zákona v rozsahu nárokov, ktorých sa možno domáhať podľa § 9 ods.2\nantidiskriminačného zákona.\n16. Nároky z porušenia antidiskriminačného zákona si tak žalobkyňa mohla uplatniť buď samostatne\npodľa antidiskriminačného zákona alebo aj v konaní o určenie neplatnosti výpovede, kde by sa rovnako\nposúdilo, či bola žalobkyňa žalovaným pri výpovedi diskriminovaná, a teda či žalovaný porušil zásadu\nrovnakého zaobchádzania. V danom prípade si žalobkyňa svoje nároky, plynúce z antidiskriminačného\nzákona, uplatnila žalobou v tomto konaní a pokiaľ aj poukazovala na porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, otázka porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania sa s konečnou platnosťou nevyriešila v konaní o neplatnosť výpovede.\n17. Z hľadiska vyššie uvedeného preto neobstojí záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa domáhala\nposúdenia súdom, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalovaným realizovaná diskriminačne ( teda s\nohľadom na jej názory, zmýšľanie, vzťah k maďarskej národnostnej menšine, národný pôvod). Bolo preto\núlohou súdu prvej inštancie túto otázku vyriešiť s konečnou platnosťou v tomto konaní, i so zreteľom na\nvýsledky vykonaného dokazovanie v konaní pod sp.zn. 62CPr/2/2020, a to pokiaľ ide o vzťah žalobkyne\nk maďarskej národnostnej menšine a jej národný pôvod.\n18. Správne však poukázal súd prvej inštancie na to, že diskriminácia predstavuje opísanie rozdielneho\nzaobchádzania osôb, ktoré sú v porovnateľnej situácií. V prípade priamej diskriminácie; ako v\n\nposudzovanej veci; niekto ( diskriminujúci) znevýhodňuje inú osobu ( diskriminovaný) z určitého\ndôvodu, ktorý je v zákone označený ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný, čiže\nkeď niekto zaobchádza s niekým pre tento dôvod horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá,\nv rovnakej či porovnateľnej situácii v zákonom stanovených oblastiach, bez súčasnej existencie\nk tomu ospravedlniteľných dôvodov. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho\nprístupu k právam, k ich efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácii je\nzaobchádzané odlišne na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácii je\npreto potrebné porovnať spolu aspoň dve konania či zaobchádzania, a až vo vzťahu k druhému,\nodlišnému - výhodnejšiemu zaobchádzaniu, možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Je potrebné\npreukázať, že situácia, v ktorej sa nachádza diskriminovaný, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo\nlepšie zaobchádzané.\n19. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa bola povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa\nzaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny.\nJe totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané\nrozdielne. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby však neuviedla, že by sa s ňou z dôvodu\njej ( nekonkretizovaných) názorov a zmýšľania či vzťahu k maďarskej národnostnej menšine a jej\nnárodného pôvodu zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod ( názory, zmýšľanie\nči vzťahu k maďarskej národnostnej menšine a národný pôvod) nemá, a je v rovnakej či\nporovnateľnej situácii. Žalobkyňa neoznačila iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo\nzaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa nepreukázala, že situácia, v ktorej sa nachádzala,\nje podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. V žalobe uvedené tvrdenie, že žalovaný\nzamestnávateľ nezdieľa rovnaký názor ako ona považoval odvolací súd v tomto smere za irelevantný. Za\nnedostatočné považoval odvolací súd všeobecné označenie vedúcich s iným názorom. V danom prípade\ntak nebolo možné pristúpiť k testu diskriminácie a posúdiť, či došlo k menej priaznivému zaobchádzaniu\nporovnateľného jednotlivca alebo skupiny osôb vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom práva proti\nsvojvoľnému prepusteniu zo zamestnania. Už len z uvedeného dôvodu nemôže žaloba žalobkyne pre\nnedostatok označenia komparátora obstáť.\n20. Odvolací súd nepovažoval za potrebné nariaďovať dokazovania zvukovou nahrávkou\nzachytávajúcou rozhovor žalobkyne s jej priamou nadriadenou X.. A. v deň obržania výpovede, prepis\nktorého súčasne do spisu predložila. V replike žalobkyňa uviedla, že zo zvukovej nahrávky vyplýva, že\nna ňu bol na pracovisku zo strany vedúcich vyvíjaný nátlak, ktorý eskaloval až do ukončenia pracovného\npomeru a že z nahrávky vyplýva skutočný dôvod výpovede - rozhovor pre maďarský denník a dokazuje\nskutočný dôvod výpovede, a to prejav vlastného názoru a sympatie k inému názoru. Tento dôkaz bol\nvykonaný v konaní sp.zn. 62Cpr/2/2020 v rámci ktorého súd vyvodil, že žalovaný účelovo zotrval so\nžalobkyňou v pracovanom pomere ešte po istú dobu, uvedomujúc si fakt, že ak by s ňou skončil pracovný\npomer v bezprostrednej časovej nadväznosti na zverejnený článok, ktorý nesporne vyvolal kontraverzné\nreakcie tak vo vnútri organizácie žalovaného ako aj navonok, a žalobkyňa bola vedením žalovaného\nkonfrontovaná a musela vysvetľovať svoje pohnútky v rozhovore pre maďarský denník, neexistoval by\nlegitímny a legálny dôvod pre skončenie pracovného pomeru a žalobkyňa by vyšla z celej situácie ako\nobeť. V konaní tak bolo preukázané v žalobe uvádzané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný účelovo počkal\ns výpoveďou kým sa situácia okolo nej neukľudní.\n21. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že zvuková nahrávka jednoznačne a nevyvrátiteľne dokazuje skutočný\ndôvod výpovede, a to prejav jej vlastného názoru na historické otázky v rozpore s názorom jej\nvedúcich ako i prejav sympatie k inému názoru, tak už len ňou predložený prepis nahrávky v replike\ntoto jednoznačne a nevyvrátiteľne nepreukazuje, a preto by bolo prehratie nahrávky v tomto konaní\nnadbytočné. Navyše odvolací súd dodáva, že žalobkyňa sama neuvádza, aký konkrétny jej názor a\nzmýšľanie má z uvedeného dôkazu vyplývať. Nakoľko žalobkyňa ani v žalobe tento diskriminačný\ndôvod presne nešpecifikovala, vykonanie dokazovania prehratím uvedenej zvukovej nahrávky v znení\nžalobkyňou uvedeného prepisu by nemalo žiadnu výpovednú hodnotu pre posúdenie porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania.\n22. Odvolací súd nezistil, že by bolo zo strany súdu prvej inštancie porušené právo žalobkyne na\nspravodlivý proces nevykonaním navrhnutých dôkazov či nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu\nprvej inštancie. Žalobkyňou tvrdené prieťahy v konaní nezakladajú porušenie práva na spravodlivý\nsúdny proces.\n\n23. Nie je zrejmé, prečo žalobkyňa namieta správnosť záveru súdu v konaní o neplatnosť výpovede,\nprevzatého i súdom prvej inštancie , že dôvodom prepustenia bol kontraverzný článok, ktorý vzišiel\nz rozhovoru poskytnutého pre maďarský denník, keď sama v podanej žalobe uvádza, že výpoveď\ndostala kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý poskytla maďarským novinám ešte v roku 2018 a že riaditeľ\nmúzea chcel s ňou ukončiť pracovný pomer už v čase zverejnenia zaujatého komentára. Dokonca aj\nv odvolacej replike uvádza, že zo zvukovej nahrávky vyplýva skutočný dôvod výpovede, keď jej priama\nnadriadená priznala, že výpoveď bola daná z dôvodu rozhovoru s portálom F.. Napokon aj z bodu\n18 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sp.zn. 2CoPr/8/2023 vyplýva, že v spojitosti s článkom,\nktorý napísala žalobkyňa a predloženej nahrávky, sa odvolací súd stotožnil s posúdením súdom prvej\ninštancie, že k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou došlo reálne z dôvodu napísania daného\nčlánku, ktorý vzbudil u žalovaného pohoršenie.\n24. Pretože súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia,\nže zo strany žalovaného došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s ňou v porovnateľnej situácii, je jeho\nprávny záver o nedôvodnosti uplatňovaných antidiskriminačných nárokov správny. Vzhľadom na to, že\nžalobkyňou uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by\nboli spôsobilé spochybniť správnosť tohto právneho záveru, aj na ktorom založil súd prvej inštancie\nsvoje rozhodnutie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny\npodľa § 387 ods. 1 C.s.p.\n25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa zásady úspechu. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní\núspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu.\nO výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.sp.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Cpr/12/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "455fc7ac-feea-4d4a-b751-76a455185b95:a58c36e3-f1dc-4b37-a0f4-dc18928993fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1", "spisova_znacka": "5Cdo/18/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/18/2015 z 18. 4. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-04-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1"}, {"guid": "dfdc60cb-8161-401b-b3e3-1d712c664183:6cf5fc4c-cc0d-441d-b400-390c54233b1c", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/10/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/10/2022 z 29. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-11-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/dfdc60cb-8161-401b-b3e3-1d712c664183:6cf5fc4c-cc0d-441d-b400-390c54233b1c"}], "citovane_v": []}