Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/122/2025 z 26. 2. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2026, sp. zn. 10Co/122/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1119211380.1 Krajský súd Bratislava | 10Co/122/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1119211380.1 | 2026-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/56168b89-ab89-4cd3-a467-1054bd4560de Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1119211380.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 10Co/122/2025 1119211380 26. 02. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1119211380.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnom spore žalobcu: G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Č.. X, F., proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej mene koná Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu škody v sume 58 428,35 €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1 3C/25/2019 - 83 zo dňa 11. februára 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. B1 - 3C/25/2019 - 83 zo dňa 11. februára 2025 p otvrdzuje. II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a nepriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a vecne tým, že pri posudzovaní nároku žalobcu sa v prvom rade vysporiadal s jeho právnou kvalifikáciou, nakoľko žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 24.07.2017, ale aj z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorým mal byť postup Sociálnej poisťovne pred a pri vydaní predmetného rozhodnutia, keď nesprávne aplikovala právne predpisy a nesprávne vypočítala žalobcov dôchodok konštatujúc, že o nesprávny úradný postup nemôže ísť v konaní, ktoré je zavŕšené vydaním rozhodnutia vo veci samej s tým, že v posudzovanom prípade je žalobcom namietaný nesprávny úradný postup, ktorý mal nasledovať po vydaní nezákonného rozhodnutia, kedy je vylúčená kumulácia nárokov z nesprávneho úradného postupu a z nezákonného rozhodnutia, preto nárok žalobcu je možné odvodiť výlučne z konečného rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené. Následne súd prvej inštancie, posudzujúc podmienku nezákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2017, dospel k záveru, že táto podmienka splnená nie je, nakoľko v konaní nebolo sporné, že rozhodnutie nadobudlo po jeho potvrdení generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne právoplatnosť, následne Krajský súd v Žiline žalobcom podanú správnu žalobu zamietol a tiež Najvyšší súd SR zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu a tak v správnom súdnictve nebolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušené. Súd prvej inštancie na tomto mieste zdôraznil, že jedine Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o výške priznaného dôchodku a v prípade nespokojnosti s jej rozhodnutím je poberateľ oprávnený podať správnu žalobu, čo žalobca aj urobil, pričom rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo v správnom súdnictve s konečnou platnosťou potvrdené a tak všeobecný súd v žiadnom prípade nemôže byť ďalšou „odvolacou“ inštanciou a priznávať „náhradu škody“, ktorá mala byť spôsobená Sociálnou poisťovňou, keďže o výške priznaného dôchodku rozhodli na to určené orgány a to cez štyri stupne rozhodovania, preto skutočnosť, že žalobca nie je s týmito rozhodnutiami spokojný a subjektívne ich pokladá za nezákonné, na tomto fakte nič nemení. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/7/2018 zo dňa 20.03.2019 je zrejmé, že žalobca všetky ním v tomto konaní uvedené skutkové tvrdenia a právne argumenty ohľadom výšky dôchodku v konaní o správnej žalobe použil a Najvyšší súd SR sa s nimi komplexne vysporiadal, pričom jeho rozhodnutie vo veci je pre konajúci súd záväzné bez ohľadu na to, že žalobca ho naďalej pokladá za nesprávne a nezákonné. V dôsledku absencie splnenia základnej podmienky pre priznanie náhrady škody, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia, súd prvej inštancie sa nezaoberal ďalšími tvrdeniami žalobcu a žalovaného, nakoľko tieto neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 3. V žalobe opísané rozhodujúce skutočnosti majúce zakladať nárok žalobcu na náhradu škody v sume 58 428,35 € v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci súd prvej inštancie vymedzil tak, že žalobca dňa 06.05.2004 splnil zákonné podmienky na vznik nároku na starobný dôchodok v sume 689,54248 € mesačne, avšak Sociálna poisťovňa mu rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24.07.2017 priznala od 30.09.2011 starobný dôchodok len v sume 58,50 € mesačne, čím došlo k nezákonnému kráteniu nárokovej dávky a uvedené rozhodnutie označil za nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne, nakoľko v danom prípade jeho nárok na výsluhový dôchodok, ktorý vznikol už nasledujúci deň po vykonaní viac ako 15 rokov služby (ešte v roku 1979), nevznikol súbežne s jeho nárokom na starobný dôchodok a preto žalobca nedostáva výsluhový dôchodok za tú istú sociálnu udalosť ako starobný dôchodok, pričom žiadne ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z. ani zákona č. 100/1988 Z. z. neumožňuje krátenie výšky starobného dôchodku o sumu starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku. Žiadosťou zo dňa 13.05.2019 žalobca v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. požiadal Sociálnu poisťovňu o náhradu škody, ktorú vyčíslil ako rozdiel medzi nárokovou sumou starobného dôchodku (689,54 €) a priznanou sumou (58,50 €) za obdobie od 30.09.2011 do 30.04.2019, avšak Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava oznámením o predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody zo dňa 17.07.2019 žalobcovi oznámila, že jeho nárok neuznáva. Súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 11.02.2025 pripustenou zmenou žalobného návrhu sa žalobca okrem náhrady škody v sume 58 428,35 € domáhal voči žalovanému aj nároku, že na zaplatenie sumy 58 428,35 € použije Slovenská republika finančné prostriedky z osobného účtu poškodeného vedeného v Sociálnej poisťovni, kam poškodený odvádzal mesačne zákonom dané odvody do starobného fondu a tieto odvody sú výlučne majetkom poškodeného. 4. Žalovaným uplatnené prostriedky procesnej obrany súd prvej inštancie zhrnul tak, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s tým, že vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku spätne od 31.12.2004 rozhodoval žalovaný trikrát, pričom prvé dve jeho rozhodnutia zo dňa 06.02.2015 a 22.12.2016 boli Najvyšším súdom SR resp. Krajským súdom v Žiline zrušené a nakoniec žalovaný v súlade s právnym názorom správneho súdu rozhodol o starobnom dôchodku žalobcu rozhodnutím zo dňa 24.07.2017, ktorým žalobcovi priznal od 30.11.2011 starobný dôchodok v sume 58,50 € mesačne, ktorý bol neskôr valorizovaný. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, ktorému generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodnutím zo dňa 09.10.2017 nevyhovel a žalobcom podanú správnu žalobu Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 25Sa/37/2017 zo dňa 25.01.2018 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/7/2018 zo dňa 20.03.2019 zamietol a tak rozsudok sa stal dňa 29.04.2019 právoplatným. Žalovaný preto poukazujúc na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že právo na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, t. j. súdom, avšak žalobcom uvádzané nezákonné rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2017 nebolo príslušným súdom zrušené, preto nie je možné ho považovať za nezákonné. 5. V ďalších vyjadreniach žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie zdôraznil, že sa domáha náhrady škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu, lebo žiadne rozhodnutie alebo úradný postup, ktorým sa obmedzujú práva, na ktoré vznikol zákonný nárok, nemôžu byť zákonné alebo správne a považoval za irelevantné, či nezákonné rozhodnutie bolo súdmi zrušené alebo nie, nakoľko starobný dôchodok je nároková dávka a žalobca má naň nárok v zákonnej výške bez ohľadu na to, že žalovaný mu ju priznal nesprávne a súdy jeho nezákonné rozhodnutie nezrušili. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozhodnúť vo veci náhrady škody tak, že žalovaný je povinný vyplatiť žalobcovi z jeho individuálneho účtu vzniknutý nedoplatok na starobnom dôchodku za obdobie od 30.09.2011 do 30.04.2019 v sume 58 428,54 €. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že Sociálna poisťovňa ani v rozhodnutí zo dňa 24.07.2017 nespochybnila, že žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok v sume 689,54 € mesačne, pričom podľa názoru žalobcu takto vypočítaná výška starobného dôchodku, na ktorý vznikol zákonný nárok v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003 sa podľa žiadneho ustanovenia cit. zákona nedá krátiť, poukazujúc pritom na nález Ústavného súdu SR - PL ÚS 36/95, v zmysle ktorého v právnom štáte nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva resp. ich obmedziť. Žalobca naďalej spochybňoval zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, keď citujúc zo všeobecne záväzného platného výkladu NS SR k uplatneniu článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 v slovenskom právnom systéme, podľa ktorého nakoľko medzinárodný Dohovor č. 128 bol do nášho systému aplikovaný zákonom č. 416/1991, tak podmienky uplatnenia článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 môžu byť určené tiež len zákonom, vyvodil záver, že podmienky a rozsah krátenia nemôže určiť ani Sociálna poisťovňa ani súd tzv. názorom súdu, ktorý nemá právny základ či už v ústave alebo v zákone. Zdôraznil, že Sociálna poisťovňa pred vydaním rozhodnutia zo dňa 24.07.2017 vzhľadom na ňou (v obdobných veciach) iniciované dovolacie konania vedela, že žalobcovi už priznaný výsluhový príspevok - dôchodok sa nedá považovať za inú dávku, na ktorú vznikol nárok za tú istú sociálnu udalosť v zmysle Dohovoru č. 128, nakoľko z rozsudkov Najvyššieho súdu SR zverejnených v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 6/2006 pod por. č. 63 a č. 3/2007 pod por. č. 40 vyplýva, že výsluhový dôchodok je štátna dávka, ktorú nemožno považovať za starobný dôchodok v zmysle Dohovoru č. 128 a zo zákona č. 328/2002 priamo nevyplýva, že výsluhový dôchodok je dávkou poskytovanou za prežitie určitého veku t. j. za tú istú sociálnu udalosť (čl. 19 Dohovoru), za ktorú je poskytovaný starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia a podčiarkol, že tieto dovolacie rozsudky boli pre Sociálnu poisťovňu záväzné. Na základe vyššie uvedeného nálezu ÚS SR je napadnutý rozsudok podľa odvolateľa v rozpore s princípom právnej istoty, dodávajúc, že o týchto zásadných a rozhodujúcich skutočnostiach vedel aj Správny súd pred vydaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Citujúc ust. článku 46 ods. 3 Ústavy SR a § 16 ods. 4 v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolateľ uzavrel, že ak verejný orgán vedome a úmyselne nezákonným spôsobom kráti sumu starobného dôchodku (teda nárokovú dávku), nemôže byť takéto rozhodnutie iné ako nezákonné, preto mal za irelevantné, že takéto rozhodnutie žalovaného nebolo súdom zrušené a zastal názor, že súd prvej inštancie mal tieto skutočnosti v rámci dokazovania preveriť, avšak zámerne dokazovanie k týmto zásadným skutočnostiam nevykonal. 7. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcu tak, že zotrváva na svojich skorších vyjadreniach, keďže rozhodnutie žalovanej zo dňa 24.07.2019 v spojení s jej druhostupňovým rozhodnutím generálneho riaditeľa zo dňa 09.10.2017 nie je možné označiť za nezákonné v súlade s § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, a tak absencia nezákonného rozhodnutia spôsobuje nemožnosť priznania žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody s tým, že rovnako neboli zistené skutočnosti, za ktorých by bolo možné označiť konanie žalovaného o starobnom dôchodku žalobcu za nesprávny úradný postup v intenciách § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko súd prvej inštancie správne uviedol, že vydanie rozhodnutia o starobnom dôchodku priamo vylučuje možnosť priznať nárok na náhradu škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na súdom prvej inštancie vo veci vykonané všetky potrebné dôkazy, ním úplne zistený skutkový stav, z ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 8. K vyjadreniu žalovaného sa písomne (v odvolacej replike) vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojej skutkovej i právnej odvolacej argumentácii a túto v stručnejšom rozsahu dôrazným spôsobom zopakoval. 9. Žalovaná v písomnej odvolacej duplike nad rámec svojej procesnej obrany poukázala na osobitnú časť dôvodovej správy k § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorej vyplýva, že účelom konania o náhrade škody nie je zisťovanie nezákonnosti rozhodnutia, nakoľko to nie je možné ani účelné s tým, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku na náhradu škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť a teda otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú, preto podmienkou priznania nároku je to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil, čím sa zabezpečuje, že otázku, či v danom prípade je právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. 10. Odvolací súd po zistení prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému smeruje, oprávnenosti osoby na podanie odvolania, včasnosti jeho podania a skonštatovaní splnenia formálnych a materiálnych náležitostí odvolania, súc v posudzovanom spore viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP v znení účinnom od 01.07.2024, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a rozsudok verejne vyhlásil. 11. V posudzovanom právnom spore si žalobca uplatnil peňažný nárok voči štátu - Slovenskej republike titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci Sociálnou poisťovňou ako verejnoprávnou inštitúciou s kompetenciou rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy na úseku sociálneho zabezpečenia tým, že rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 24.07.2017 priznala žalobcovi od 30.09.2011 starobný dôchodok v sume 58,50 € mesačne namiesto žalobcom určeného starobného dôchodku v sume 689,54 € mesačne, považujúc rozhodnutie Sociálnej poisťovne za nezákonné a v súvislosti s ním prijatý úradný postup Sociálnej poisťovne za nesprávny, čím na základe rozdielu medzi neuspokojenou výškou starobného dôchodku (689,54 € mesačne) a priznanou výškou starobného dôchodku (58,50 € mesačne) mala žalobcovi vzniknúť majetková škoda za obdobie od 30.09.2011 do 30.04.2019 v sume 58 428,35 €. 12. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2011 do 30.06.2023 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 13. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je možné vyvodiť len za splnenia podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne - kumulatívne, a teda ak niektorá z podmienok zodpovednosti za škodu splnená nie je, o zodpovednosti štátu nemožno ďalej uvažovať. Základným predpokladom zodpovednostného vzťahu medzi poškodeným a štátom je existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, pričom osobitný zákon upravujúci zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ustanovuje v rámci inštitútu nezákonného rozhodnutia (ust. § 6 ods. 1 cit. zákona) exaktnú hypotézu, za ktorej právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno čo i len uplatniť, čím presne špecifikuje definičné znaky pojmu nezákonnosť rozhodnutia a vymedzuje tiež legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu (ust. § 9 ods. 1 cit. zákona). Všeobecný súd tak na rozdiel od konania vo veci náhrady škody spôsobenej súkromnou (fyzickou alebo právnickou) osobou, v ktorom si posúdi otázku porušenia právnej (zákonnej, zmluvnej alebo rozhodnutím príslušného orgánu určenej) povinnosti sám, je v konaní vo veci náhrady škody spôsobenej subjektom verejného práva viazaný pri posudzovaní zákonnosti poškodeným napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci jeho právoplatnosťou substancovanou orgánom verejnej moci vyššej inštancie alebo súdnym prieskumom vyšších súdnych autorít v rámci príslušného odvetvia verejného práva. 15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, preto vo svojom odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ust. § 387 ods. 2 CSP). 16. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 24.07.2017 nebolo, napriek žalobcom podanému odvolaniu v správnom konaní ani na základe ním podanej správnej žaloby v správnom súdnictve, zrušené alebo zmenené príslušným orgánom a stalo sa právoplatným, súd prvej inštancie rozhodujúci v posudzovanom spore o náhrade škody, so zreteľom na rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09.10.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/37/2017 zo dňa 25. januára 2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/7/2018 zo dňa 20. marca 2019, bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2017 viazaný (ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). 17. Viazanosť všeobecného súdu konajúceho vo veci náhrady škody v danom prípade znamená, že ak správne súdy nevyhoveli žalobe žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorým potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 24.07.2017, platí zákonná prezumpcia, že predmetné právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o žalobcovi priznanom starobnom dôchodku je vecne správne a tým aj zákonné, nakoľko príslušný správny orgán ani príslušné správne súdy v rámci dvojinštančného súdneho konania rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2017 nezrušili ani nezmenili, ba naopak; po vecnom právnom posúdení argumentácie žalobcu prisvedčili zákonnosti napadnutého rozhodnutia, preto vzhľadom na procesný neúspech žalobcu tak v správnom (administratívnoprávnom) konaní ako aj v správnom súdnom konaní, o nezákonnom rozhodnutí, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda, nemožno ani uvažovať. Odvolací súd preto prisvedčil v odvolacom konaní uplatnenej právnej argumentácii žalovaného, že otázku nezákonnosti rozhodnutia v konaní o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné riešiť ako otázku predbežnú, t. j. prejudiciálne, nakoľko táto musí byť zodpovedaná už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaným orgánom. Vzhľadom na uvedené odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie mal vykonať dokazovanie za účelom preverenia zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2017 bez zreteľa na vydané rozhodnutia správnych súdov, je nesprávna a právne nedôvodná. Žalobcovi totiž na podanie takto koncipovanej žaloby nesvedčí hmotné právo (t.j. nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore). 18. Berúc zreteľ na podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, najmä pokiaľ ide o podmienku existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda, odvolací súd uvádza, že žalobcom v odvolaní deklarované skutočnosti týkajúce sa nesprávnosti právnych záverov správneho súdu vo veci priznania starobného dôchodku nie sú spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci náhrady škody v jeho prospech. V občianskoprávnom spore konajúci súd prvej inštancie totiž nemôže preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a tým zasahovať do právomoci správnych súdov, ktoré navyše už prieskum predmetného rozhodnutia Sociálnej poisťovne vykonali, preto je irelevantná námietka odvolateľa, že sama Sociálna poisťovňa vo svojom rozhodnutí nespochybnila žalobcovi vzniknutý nárok na starobný dôchodok v ním vypočítanej výške resp. v sume 689,54 € mesačne a taktiež je bezpredmetná argumentácia odvolateľa, že vzhľadom na Najvyšším súdom SR zaujatý výklad k povahe výsluhového dôchodku z hľadiska možnosti uplatnenia článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 nie je možné výšku starobného dôchodku podľa žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. krátiť, keďže ide o prostriedky procesného útoku týkajúce sa hmotnoprávneho posúdenia veci spadajúceho do pôsobnosti správneho súdnictva, ktorého kompetenciu nemôže vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci civilný súd suplovať alebo dokonca neprípustne zastrešovať z pozície ďalšej súdnej inštancie. V tomto ohľade súd prvej inštancie správne konštatoval, že všeobecný súd v žiadnom prípade nemôže byť ďalšou „odvolacou“ inštanciou a priznávať „náhradu škody“, ktorá mala byť spôsobená Sociálnou poisťovňou, keď o výške žalobcovi priznaného dôchodku rozhodli na to určené orgány a to cez štyri stupne rozhodovania. 19. Súd prvej inštancie opodstatnene poukázal aj na subjektívne vnímanie žalobcu, ktorého subjektívna domnienka nezákonnosti rozhodnutia a jeho nespokojnosť s ním nič nemení na tom, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne v správnom súdnictve zrušené nebolo a odvolací súd v tomto kontexte dodáva, že aj žalobcom v odvolaní zastávajúci názor o irelevantnosti skutočnosti, či rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo alebo nebolo zrušené, pramení iba z jeho subjektívneho presvedčenia o nezákonnosti predmetného rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku, avšak uvedený názor sa zjavne prieči právnym normám (ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorým je nutné posudzovaný občianskoprávny vzťah zo zodpovednosti za škodu podriadiť, a preto je vecne i právne nesprávny. 20. Odvolateľom prezentovaná právna argumentácia spočívajúca v Ústavným súdom SR vyslovenej právnej vete, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva resp. ich obmedziť, by mohla vo veci uplatneného nároku na náhradu škody obstáť práve len za takého právneho stavu, ak by správny súd (prvoinštančný alebo odvolací) napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil alebo zmenil, avšak za v posudzovanom spore nastolenej opačnej situácie, keď zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne príslušné správne súdy verifikovali, nie je možné uzavrieť, že žalobcovi bolo obmedzené jeho právo na starobný dôchodok, preto je zrejmé, že odkaz odvolateľa na článkom 46 ods. 1 Ústavy SR konštituované základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy a na všeobecne platnú zásadu zákazu odňatia a obmedzenia riadnym spôsobom nadobudnutých práv je iba právnou floskulou, ktorá v súdom prvej inštancie zistenom skutkovom stave v rozsahu potrebnom pre náležité právne posúdenie posudzovaného sporu nenachádza žiadnu oporu a zmysel svojho uplatnenia. 21. Reflektujúc podstatu odvolacej argumentácie žalobcu, ktorý nepovažoval za významnú rozhodovaciu činnosť vo veci jeho starobného dôchodku konajúcich správnych súdov a neprikladal žiadnu právnu silu ich rozhodnutiam vydaným v jeho neprospech, odvolaciemu súdu sa javí jeho procesný útok ako účelový, nemajúci oporu v hmotnom práve, keď na jednej strane zdôrazňuje princípy a zásady základného ústavného práva na súdnu ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, ale paradoxne na strane druhej bagatelizuje a prehliada autoritatívnosť individuálnych právnych aktov súdnych orgánov, čím vedome opomína ich kompetencie a právne účinky plynúce z ich rozhodnutí, pričom svoj subjektívny a neopodstatnený pocit z páchania neprávosti presadzuje nad objektívne zistený právny stav a z neho vyvodené právne závery v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Žalobca tak svojím ostentatívnym domáhaním sa vyššieho starobného dôchodku po procesnom neúspechu pred správnymi súdmi odmietol akceptovať súdmi deklarovanú zákonnosť ním napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne a s cieľom domôcť sa peňažného plnenia neopodstatnene využil právny inštitút náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej správy pri výkone verejnej moci bez toho, aby disponoval nezákonným rozhodnutím tohto orgánu, čo mu však vzhľadom na spôsob rozhodnutia správnych súdov, muselo byť zrejmé a osobitným zákonom vyžadovanú kasáciu alebo zmenu ním napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne ako prejav nezákonnosti rozhodnutia nemohol vnímať iba ako formálnu požiadavku zákonodarcu, ale musel vedieť, že jeho procesný neúspech v konaní o preskúmanie zákonnosti administratívnoprávneho aktu predstavuje definitívny verdikt ohľadom vecnej správnosti a tým aj zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, v dôsledku čoho nemôže v konaní o náhradu škody so svojím peňažným nárokom obstáť. 22. Súd prvej inštancie správne právne posúdil aj teoreticky do úvahy prichádzajúci nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu Sociálnej poisťovne, keď konštatoval, že v konaní zavŕšenom vydaním rozhodnutia vo veci samej nemôže ísť o nesprávny úradný postup a v takom prípade je vylúčená kumulácia nárokov z oboch titulov, preto dospel k správnemu právnemu záveru, že v prípade žalobcu náhrada škody titulom nesprávneho úradného postupu neprichádza do úvahy. Odvolací súd na podporu správnosti uvedenej právnej konštatácie dodáva, že žalobca v skutočnosti ním označené nezákonné rozhodnutie Sociálnej poisťovne kvalifikoval zároveň ako nesprávny úradný postup, nakoľko vychádzajúc vo svojom odvolaní z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zdôraznil, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, preto je zrejmé, že pod nesprávny úradný postup subsumoval celý procedurálny postup Sociálnej poisťovne súvisiaci s výpočtom jeho starobného dôchodku, ktorý rezultoval do priznania starobného dôchodku žalobcovi vo výške určenej rozhodnutím zo dňa 24.07.2017. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobca namietajúc nesprávnosť výšky jemu priznaného starobného dôchodku v konečnom dôsledku namietal nezákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne a príčinnú súvislosť s jemu vzniknutou škodou spájal práve s uvedeným rozhodnutím. Na základe takto zistenej skutočnosti možno uzavrieť, že žalobcom spochybňované rozhodnutie orgánu verejnej správy konzumuje úradný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal a tak prípadná nesprávnosť úradného postupu nemôže byť v danom prípade predmetom súdneho prieskumu. 23. Na základe správne konštatovanej zákonnosti žalobcom napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie dôvodne skoncentroval dokazovanie a ustálil skutkový a právny stav sporu na nesplnení prvej - základnej podmienky pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu tak, že nároku žalobcu na náhradu škody nevyhovel z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., preto odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie konajúc v súlade so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 C. s. p.) sa opodstatnene nezaoberal ďalšími tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa vzniku škody v príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím a jej výškou, keďže tieto vzhľadom na absenciu základnej podmienky pre priznanie náhrady škody nemohli privodiť pre žalobcu priaznivejšie súdne rozhodnutie. 24. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci resp. orgánu verejnej správy pri výkone verejnej moci a nárok na náhradu škody mu nevznikol, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol aj nárok žalobcu na splnenie povinnosti znejúcej na spôsob výplaty - poskytnutia náhrady škody z finančných prostriedkov na osobnom účte žalobcu vedenom Sociálnou poisťovňou z dôvodu, že ide o nárok nadväzujúci na nárok na náhradu škody a to bez ohľadu na skúmanie vykonateľnosti (možnosti výplaty) dodatočne uplatneného nároku. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 58 428,35 € tak, že žalovaný použije finančné prostriedky z osobného účtu poškodeného (žalobcu) vedeného v Sociálnej poisťovni, predstavuje nárok, ktorý je priamo závislý od primárneho nároku na náhradu škody a je ním doslova podmienený, keďže ním žalobca určil iba spôsob a zdroj poskytnutia peňažnej náhrady v prípade, že táto mu bude vo výške uplatnenej náhrady škody priznaná. 25. Z uvedených dôvodov, keď súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre náležité právne posúdenie sporu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 CSP) a vyvodil zo skutkových zistení správne skutkové závery, tieto podriadil príslušným právnym normám a na základe svojich racionálnych úvah, ktorými sa pri subsumpcii skutkového stavu pod jemu zodpovedajúci právny stav riadil, dospel k správnym, logickým a presvedčivo odôvodneným právnym záverom o neopodstatnenosti žaloby, odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP na základe zásady procesného úspechu tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).