Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/51/2024 z 26. 5. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 5Cob/51/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1115227532.1 Krajský súd Bratislava | 5Cob/51/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:1115227532.1 | 2026-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1051d1ba-406e-49f3-8296-fac70e96b3a4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1115227532.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 5Cob/51/2024 1115227532 26. 05. 2026 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2026:1115227532.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Pétera Nagya, v právnej veci žalobcu: MAFRA Slovakia, a. s., so sídlom Kalinčiakova 33, Bratislava, IČO: 51 904 446, zastúpeného: advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: FIT PLUS Group s. r. o., so sídlom Elektrárenská 1, Bratislava, IČO: 35 851 635, zastúpenému: SIGNUM legal s. r. o., so sídlom Gaštanová 15, Bratislava, IČO: 55 705 286, o zaplatenie 4.098,60 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/179/2015 - 750 zo dňa 22.09.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/179/2015 - 750 zo dňa 22.09.2023 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému súd proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví tohto rozhodnutia špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom nezaplatenej ceny za inzercie uverejnené v mesačníku Stratégie podľa vystavených faktúr č. 21181198 a 21181378 (október a november 2011). 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v najpodstatnejších častiach odôvodnil nasledovne (v rámci odsekov 52 až 79 odôvodnenia rozsudku): Súd prvej inštancie považoval v konaní za nesporné oprávnenie p. U. konať v mene žalovaného, existenciu obchodnej spolupráce medzi stranami sporu v období mesiaca január 2011 a mesiacov máj až september 2011 a takisto úhradu faktúr č. 21180095, 2118058, 21180686, 21180980, 21181082 za poskytnuté plnenie žalobcu. Sporným medzi stranami bol samotný obsah zmluvného vzťahu, ako aj poskytnutie služieb žalobcu v dojednanom rozsahu a kvalite, uplatňovanie a včasnosť reklamácie zo strany žalovaného, uplatnenia vád zo strany žalovaného, oprávnenie šéfredaktora p. W.? konať za žalobcu a povaha a obsah obchodných zvyklostí žalobcu. 4. Súd prvej inštancie na základe e-mailovej komunikácie za mesiac máj 2011 dospel k záveru, že predmetom jednania bola širšia spolupráca práve v podobe predkladania odborných a PR článkov s cieľom ich publikovania na webovej stránke žalobcu, keďže tak ako uviedla p. U. vo svojej výpovedi, online priestor bol pre žalovaného bytostne dôležitý, pričom túto vyhľadatelnosť v online priestore považovali za podmienku začatie spolupráce (vyplýva z výsluchu p. C.). Úmysel prejavu vôle žalovaného zavŕšený uzatvorením atypickej zmluvy so žalobcom v podobe spolupráce a niekoľkomesačnej kampane preto musel byť žalovanému (pozn. žalobcovi) známy, keďže tak ako vyplýva z e-mailovej komunikácie medzi stranami (bod 13 odôvodnenia rozsudku), bol tento dostatočne zrejme zadefinovaný. 5. P. U. sa v e-mailovej komunikácii dopytovala na možnosť spolupráce, pričom okrem inzercie ju zaujímal bonus, resp. v akej ďalšej forme by sa ich spolupráca prejavila s dôrazom na PR články týkajúce sa internej komunikácie. V nadväznosti na uvedené p. X., formu spolupráce v podobe PR článkov neodmietol, napriek tomu, že si uvedomoval, že ide o PR aktivitu (a to ani vo forme workshopov, avšak žiadal o strpenie kvôli novému šéfredaktorovi, pričom tak ako vyplýva zo svedeckej výpovede p. U., so šéfredaktorom p. W.? sa dohodli na forme spolupráce v podobe odborných článkov na osobnom stretnutí, keďže odbornej téme internej komunikácie sa u žalovaného nikto nevenoval, a preto to bolo výhodné pre obe strany). P. X. naproti tomu ponúkol žalovanému dohodu, v rámci ktorej pri 6 opakovaniach grafickej inzercie bez zľavy, vždy uverejní PR materiál rovnakého formátu. Žalovaný sa nesprávne domnieval, že ak p. U. použila slovo bonus, ide o formu bezplatného plnenia v časti PR článkov, keďže v reakcii práve na tento požadovaný „bonus“, zverejňovanie PR článkov (ktoré evidentne bolo cieľom kampane) samotný žalovaný podmieňuje opakovaním 6 grafických inzercií bez zľavy. Z tohto tvrdenia p. X. je zrejmé, že v prípade, ak by sa jednalo len o platenú opakovanú grafickú inzerciu, tak by klientovi - žalovanému pri tomto objeme grafickej inzercie poskytol štandardne zľavu, ktorú však v rámci formy spolupráce aj zverejňovaním odborných článkov v rovnako rozsahu ako grafickej inzercie, ktoré považoval samotný p. X. za zaujímavú tému a výhodnú tak aj pre žalobcu, podmienil uhradením plnej ceny grafickej inzercie. 6. Vzhľadom na túto ponuku zo strany žalobcu je možné považovať zverejňovanie aj PR článkov za nedielnu súčasť odplatného plnenia dojednaného medzi stranami. Následne po tom, ako p. X. navrhol formu spolupráce v cene 6 grafických inzercií bez zľavy, p. U.Á. upresnila sumu predmetného plnenia v rozsahu 10.500,- € vychádzajúc z cenníkových cien žalobcu. Uvedené však podľa presvedčenia súdu prvej inštancie neznamená, že predmetné plnenie bolo dojednané ako štandardná inzercia s povinnosťou žalobcu zverejnenia len 6 grafických inzercií samých o sebe podľa cenníka žalobcu a VOP platných pre zverejňovanie inzercií, ako sa snažil predostrieť žalovaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upozornil práve na tú skutočnosť, že strany sporu uzatvorili atypickú zmluvu o spolupráci s osobitne dojednaným predmetom plnenia a určením ceny. 7. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že na predmetnú dohodu sa všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) žalobcu nevzťahovali, keďže tieto by museli byť súčasťou nepomenovanej zmluvy, ktorú zmluvné strany uzatvorili a žalovaný by sa s nimi musel vopred oboznámiť a prejaviť s nimi súhlas, čo sa evidentne nestalo. 8. Odhliadnuc od uvedeného, podľa argumentácie súdu prvej inštancie sú VOP koncipované na prípady objednania inzercie, čo ako vyplýva z analýzy e-mailovej komunikácie a špecifickej dohody medzi stranami, nebol daný prípad. Naopak z e-mailovej komunikácie vyplýva jasná a zreteľná dohoda medzi stranami na balíku služieb, ktoré okrem zverejnenia grafickej inzercie v tlačenej verzii časopisu v rozsahu 6 strán, zahŕňal aj zverejnenie 6 strán PR článkov. Z e-mailu p. X. odoslaného dňa 11.05.2011 vyplýva práve zreteľná ponuka na túto formu spolupráce, pričom p. U. predmetnú ponuku prijala (vyjadrením, „že pošlú podklady“, čo sa aj reálne stalo, vychádzajúc z obsahu časopisu Stratégie máj 2011). Okrem toho, p. X. zaslal žalovanému aj potvrdenú objednávku (č. l. 13), ktorá však v kontexte dojednaných špecifík medzi stranami konania nemôže obstáť ako rozhodný dokument určujúci obsah záväzku a rozsah plnenia, keďže išlo len o formálny prejav zo strany žalobcu, zatiaľ čo reálna zmluva (skutočný prejav vôle strán konania) je zachytená práve v predmetnej komunikácii. P. X. si uvedomoval, že nie je možné vystaviť objednávku na redakčnú časť (vyplýva z výpovede p. X. na pojednávaní), napriek tomu, že v emailovej komunikácii (od 10.05.2011 do 11.05.2011) sa na obsahu plnenia zahŕňajúcom aj zverejnenie 6 odborných článkov so žalovaným dohodol. Takáto objednávka je preto len formálnym dokumentom. Z predloženej objednávky je navyše zrejmé, že táto je typizovaná na poskytovanie štandardnej inzercie, čo nie je daný prípad, a preto aj odkaz v tejto formálnej objednávke na Všeobecné obchodné podmienky v spojení s platným cenníkom, nie je relevantným pre posudzovanie predmetného vzťahu. Okrem zrejmej špecifikácie strán, ktoré zmluvu uzatvorili, z predmetnej zmluvy vyplýva cena plnenia určená spôsobom 6 grafických inzercií bez zľavy v sume 10.500 € (bez DPH) s rozsahom plnenia 1/1 strany grafickej inzercie a 1/1 strany článku v období od mája 2011 do novembra 2011 (vynechaný júl 2011), spolu so zverejňovaním článkov na www.strategia.sk (k tomu bližšie bod 60 odôvodnenia rozsudku). 9. Vo vzťahu k oprávneniam šéfredaktora dojednávať zmluvu, či navrhovať kompenzácie, súd prvej inštancie poukázal na znenie § 15 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“). V tomto smere súd prvej inštancie poznamenal, že aj keď osoba vykonáva určitý neobvyklý úkon, ktorý ešte je krytý rozsahom jeho poverenia, ide len o prekročenie splnomocnenia v zmysle § 15 ods. 1 ObZ, ktorý zaväzuje podnikateľa a pri vzniku pochybností, musí byť chránená dobromyseľnosť obchodného partnera. Nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby skúmal legitimitu a oprávnenosť poverenia osoby na mieste výkonu prác. Neopomenuteľnou skutočnosťou je, že p. X. v rámci dojednania predmetnej zmluvy v e-mailovej komunikácii odkazoval na šéfredaktora, pričom pre dojednanie rozsahu a obsahu redakčného materiálu mal žalovaný komunikovať so šéfredaktorom žalobcu. Rovnako tak aj vo vzťahu k navrhnutým kompenzáciám zo strany žalovaného (pozn. žalobcu) v zastúpení šéfredaktorom možno skonštatovať pričítateľnosť žalovanému (pozn. žalobcovi), a to aj vo vzťahu k inzercii. Nie je možné vo vzťahu k obchodnému partnerovi, s ktorým mal žalobca uzatvorenú zmluvu o spolupráci tvrdiť, že časť plnenia zabezpečuje šéfredaktor žalobcu a k časti plnenia týkajúcej sa grafickej inzercie nemá oprávnenie konať za žalobcu, najmä, ak samotný žalobca spojil tieto plnenia v rámci poskytovaných služieb dojednaných zmluvou o spolupráci (práve do tejto zmluvy) a priamym odkazom na komunikáciu so šéfredaktorom žalobcu. Ak by odborné články neschválil šéfredaktor, mali byť tieto podľa názoru súdu prvej inštancie buď upravené alebo označované ako inzercia, z čoho vyplýva, že sa tieto plnenia prelínali. Súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné poukázať aj na samotné nerozlišovanie inzercie od redakčného obsahu priamo žalobcom vo vydaných časopisoch Stratégie, čo ide na ťarchu žalobcu. Súd prvej inštancie na tomto mieste dodal, že naplnenie kumulatívnych podmienok, ktoré by nezaväzovali podnikateľa konaním takejto osoby z pohľadu ustanovenia § 15 ods. 2 ObZ, nemal v konaní za preukázané. Ide jednak o skutočnosť, že daná osoba prekročila rozsah poverenia, ako aj to, že žalobca o tejto okolnosti vedel alebo mohol vedieť. 10. Vo vzťahu k zverejňovaniu článkov na webovej stránke žalobcu ako súčasti plnenia, čo bolo medzi stranami sporné, vychádzal súd prvej inštancie okrem samotnej e-mailovej komunikácie zo dňa 10.05.2011 až 11.05.2011 aj z ďalších listinných dôkazov a svedeckých výpovedí, ako aj z prejavu úmyslu žalobcu, ktorý musel byť žalovanému zrejmý podľa § 266 ods. 1 ObZ a následného správania strán konania v zmysle § 266 ods. 3 ObZ. 11. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na e-mailovú komunikáciu medzi stranami konania zo dňa 10.05.2011 až 11.05.2011, z ktorej zreteľne vyplýva cielená medializácia aktivít žalovaného v podobe vzdelávania v oblasti internej komunikácie, a to aj prostredníctvom zverejňovania týchto článkov v online priestore. Ako už súd prvej inštancie skôr uviedol, pre žalovaného bol online priestor, v ktorom by boli predmetné články zverejnené bytostne dôležitý, vzhľadom aj na krátkodobosť životnosti printových médií, pričom žalobca musel mať vedomosť o tomto úmysle žalovaného, keďže z predmetnej komunikácie vyplýva dohoda na zverejňovaní odborných článkov na webovej stránke strategie.sk. 12. Podľa argumentácie súdu prvej inštancie v rámci dohadovania podmienok pri uzatváraní zmluvy o spolupráci sa p. U. dopytovala na zverejňovanie „malých správičiek na Stratégie online“, pričom p. X. reagoval na celú ponuku, že je „fér“, pričom v časti, v ktorej vysvetľoval, akým spôsobom by strany zverejnili odborné články, ak by do toho chcel zasiahnuť šéfredaktor, resp. by ich odmietol pustiť, a teda že odborné články by boli aj tak nasadené a označené však už ale ako inzercia, doplnil, že to by platilo aj „o správach na www.strategie.sk, tam by si ešte museli dohodnúť počet, aby to bolo vyvážene“. Následne po dohode s p. U. na nasadení ku každej 1/1 strane grafickej inzercii aj 1/1 strany článku a riešení ich formy ad hoc, sa k zverejňovaniu článkov na webe vyjadril nasledovne „takisto nasadenie na www.strategie.sk“. Vzhľadom na námietky žalobcu, akým spôsobom sa má vykladať výraz a dopyt p. U. na zverejňovanie malých správičiek na online, je nutné poukázať na vyššie uvedený kontext a obsah celej dohody, nielen na vytrhnutú formuláciu z rokovaní o uzatvorení zmluvy. V tomto smere je podľa súdu prvej inštancie dostatočne vypovedajúcim práve výsluch p. U., ktorá na otázku právneho zástupcu žalovaného, či svedkyňa súhlasí s tým, že „obsah tejto online dohody je možné označiť uverejňovanie malých PR správičiek o agentúre zo strany Stratégie“, uviedla, že nie a zopakovala, že „mali dohodu, že tak ako je plný text k nejakému článku, tak v takom istom rozsahu ako je v printovej podobe, bude aj v online podobe. Pre nich bolo plnením to, že to čo je identické v printe, bude aj v online priestore. Žiadne skrátenie článkov. To, čo je plnením v printe, bude plnením v online priestore“. Dohody o zverejňovaní článkov deklaruje aj komunikácia v priebehu zmluvnej spolupráce, keď žalovaný skutočnosť, že odborné články zverejňované na webe neboli (nebolo sporné), namietal, o čom svedčí aj e-mailová komunikácia medzi Ľ.. X. a N.. U. zo dňa 18.11.2011, z ktorej vyplýva, že p. U. sa dopytuje p. X., skôr než pošle materiál do novembrového čísla, na koho sa má obrátiť už po x-tý krát s tým, že stále žalovaný nemá niektoré z materiálov na online, čo je tiež súčasťou plnenia, na čo p. X. reaguje dňa 21.11.2011, že jednoznačne všetko na jeho osobu, inak to asi nepôjde. 13. Z predmetnej komunikácie je podľa názoru súdu prvej inštancie viac ako zrejmé, že p. X. nenamietal, že zverejňovanie článkov je jednak súčasťou plnenia, a že články majú byť zverejňované aj na webovej stránke žalobcu. Súd prvej inštancie preto považoval výpoveď p. X., v ktorej tvrdil, že zverejňovanie článkov tak v printovej verzii časopisu, ako aj na webovej stránke nebolo súčasťou odplatného plnenia, keďže to tvorilo len akúsi „nezáväznú časť záväzku“, za zmätočné a rozporné s vykonaným dokazovaním, a preto tomuto tvrdeniu svedka p. X. neuveril. Potvrdenie tej skutočnosti, že plnenie žalobcu sa mala vzťahovať aj na online verziu časopisu Stratégie je možné vyabstrahovať aj z e-mailovej komunikácie zo dňa 21.11.2011 medzi p. J.. W.? a p. N.. U., pričom predmetný e-mail bol zaslaný aj p. X.. Z predmetnej komunikácie vyplýva, že p. U. kontrolovala aj online vydanie, ale nie je tam ani jeden z ich materiálov. Uvítali by preto, ak by tam mohli byť uverejnené posledné dva materiály dvojstrana o budúcnosti internej komunikácie z októbrového čísla a materiál z prílohy kreativity „Ako dostať správnych ľudí na palubu“. O tom, že súčasťou plnenia je aj zverejňovanie článkov na webovej stránke žalobcu svedčí aj následné správanie strán, čo vyplýva z komunikácie po ukončení spolupráce (zmluva o spolupráci sa vzťahovala na zverejnenie článkov a inzercií v období od mája do novembra 2011). P. X. v e-mailovej komunikácii zo dňa 13.02.2012 vo vzťahu k webovej stránke uviedol, že „sa to robí vo vlastnej réžii, a preto nedodrží termín, ktorý sľúbil“. Následne sa p. X.T. opätovne ozval p. C. dňa 25.05.2012 s tým, že tak ako sa strany vzájomne dohodli, faktúry budú uhradené až potom, čo si žalobca splní svoju časť záväzku vyplývajúcu z objednávky, t. j uverejnenie článkov na www.strategie.sk, a teda aj ich vygoogliteľnosť, ako aj verejnú prístupnosť, nielen predplatiteľom. Upozornil, že po ďalších troch mesiacoch od posledného e-mailu nie je táto časť záväzku zo strany žalobcu splnená, žalobca teda nemá vysporiadané záväzky voči žalovanému, čím články žalovaného starnú a klesá pravdepodobnosť, že by si ich niekto prečítal a nové články odmieta žalobca uverejniť pre neuhradené faktúry. P. X. následne dňa 26.05.2012 vo vzťahu k online verzii časopisu uviedol, že problém je neaktívny archív, ktorý bude čoskoro spustený, a to z objektívnych príčin. Pán C. v e-mailovej komunikácii zopakoval, že uverejnenie článkov na web stránke vo verejnej zóne (nielen pre predplatiteľov) považujú za nedielnu súčasť plnenia žalobcu aj naďalej. Opätovne p. C. v e-mailovej komunikácii s p. L. vysvetlil, že nedeliteľnou súčasťou bolo aj zverejnenie článkov, resp. ďalších informácií aj na webovej stránke strategie.sk vo verejne prístupnej časti. P. X. prvýkrát až v komunikácii zo dňa 10.09.2013 odmietol, že zverejňovanie článkov v printovom časopise Stratégia a na webe (čo je redakčnou časťou) nebolo súčasťou dodania služieb podľa objednávky. Tieto tvrdenia však súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie považoval za účelové. P. X. týmto spôsobom jednal až potom, čo žalovaný odmietol uhradiť faktúry do odstránenia vád a v tomto smere poukazoval na uverejnenie článkov na web stránke žalobcu, čo považoval za nedielnu súčasť plnenia aj naďalej (e-mail zo dňa 16.07.2012), pričom p. L. (zamestnanec žalobcu) po zaslaní upomienky p. C. vysvetlil (e-mail zo dňa 30.04.2013), že k náprave v tomto smere nedošlo. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že samotná objednávka bola len formálnou, pričom obsah skutočného zaväzujúceho plnenia vyplýval z dohody strán zachytenej v komunikácii zo dňa 10.05.2011 a 11.05.2011. Dohodu na zverejňovaní článkov na webe v rovnakom rozsahu ako v printovej verzii časopisu potvrdili vo svojich výpovediach aj p. C. a p. U.. 14. Na základe vyššie uvedenej analýzy súd prvej inštancie konštatoval, že strany ako podnikatelia medzi sebou dojednali atypickú zmluvu o spolupráci, a to ústne v rámci osobných interakcií (stretnutia a rozhovory p. U. so šéfredaktorom, ale aj p. X. - svedčí o tom aj samotná e-mailová komunikácia, kde p. U. sa hneď v úvode odvoláva na telefonický rozhovor s p. X., či požadované stretnutie so šéfredaktorom), no najmä v zreteľne zadefinovanej zmluve v e-mailovej komunikácii medzi stranami konania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na ustanovenie § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), v zmysle ktorého je písomná forma zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v dňoch od 10.05.2011 do 11.05.2011 si strany dojednali základné náležitosti zmluvy o spolupráci elektronickou formou, a to emailovou komunikáciou, ktorá zachytáva obsah tohto úkonu a určenie osôb, ktoré tento úkon vykonali (čo v konaní ani nebolo sporné), súd prvej inštancie považoval túto zmluvu za uzatvorenú platne už na základe tejto e-mailovej komunikácie dňa 11.05.2011. Súd prvej inštancie preto s ohľadom na popísaný rozsah priamo dojednanej zmluvy o spolupráci elektronicky dospel k záveru, že súčasťou obsahu odplatného záväzku žalobcu bolo zverejňovanie 6 grafických inzercií v printovej verzii časopisu Stratégie a 6 odborných článkov v printovej a online verzii časopisu Stratégie, a to v období od mája do novembra 2011 v celkovej cene 10.550,- € bez DPH, pričom jednotlivé odborné články a ich formu budú strany riešiť individuálne, ad hoc, podľa vyjadrenia šéfredaktora (označenie článku ako inzercie, resp. po vyjadrení šéfredaktora úpravou odborného materiálu). 15. Súd prvej inštancie posudzoval predmetný obsah dojednanej zmluvnej spolupráce v zmysle ustanovenia § 269 ObZ, pričom dospel k záveru, že túto je možné posudzovať v súlade s analogickou právnou úpravou najbližšou k predmetnej zmluve, a to zmluvou o dielo s ohľadom na špecifiká a osobitné dojednania predmetné vzťahu (žalovaný uvedenú skutočnosť namietal). Za situácie, ak strany uzatvoria atypickú zmluvu, pričom jej obsahom sú len základné náležitosti bez konkrétnych dojednaní týkajúcich sa zodpovednosti za vady, ukončenia zmluvy, náhrady škody a iných, súd prvej inštancie aplikuje právnu úpravu, ktorá je vymedzenej zmluve najbližšie, pričom v tomto smere vo vzťahu k uplatneniu zodpovednosti za vady je možné skonštatovať, že na daný vzťah sa aplikujú ustanovenia § 560 a nasl. ObZ. 16. V danom prípade je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné rozlišovať medzi dodaním balíka služieb riadne a včas, teda v dojednanom rozsahu a požadovanej kvalite s prihliadnutím aj na časový aspekt, kedy tak ako sa vyjadril žalovaný, v takej oblasti ako sú médiá, nezverejnenie článkov online v rozhodnom čase znamená stratu hodnoty investície, čo znamená aj hospodársky nezáujem podnikateľa na trvaní takéhoto plnenia. V prvom rade, súd prvej inštancie zdôraznil, že vo vzťahu k dojednaniu zverejňovania článkov v online priestore, ktoré nebolo splnené, nedošlo k poskytnutiu služby zo strany žalobcu v požadovanom rozsahu, a to ani v jednom prípade (týka sa to nielen sporných faktúr, ktorých zaplatenie žalobca žiadal). Predmetná časť dohody teda nebola žalobcom vôbec naplnená, čo žalovaný aj v priebehu trvania spolupráce, ale aj po jej ukončení namietal. 17. Uvedená skutočnosť bola sporná (žalobca namietal, že žalovaný nereklamoval nezverejnenie článkov na webovej stránke), a preto súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na listinné dôkazy a výsluchy, ktoré tvrdenia žalobcu vyvracajú. Z výpovede p. U. okrem toho, že uviedla, že za dohodnutý objem peňazí bolo dohodnuté aj plnenie spočívajúce v zverejňovaní článkov online, vyplýva, že tiež upozornila, že to sa nedialo nikdy, pričom na chyby upozorňovala „opakovane osobne, e-mailovo a telefonicky. Správnosť a úplnosť plnenia kontroloval p. C., a to vždy keď dostali číslo, nedostatky sa nahlasovali e-mailom, telefonicky, osobne, ona sa v tom angažovala dosť s p. C. aj p. X., bola priamo prítomná na stretnutiach, aj s p. W.. Reakcia bola čo sa týkalo online, to bolo každý mesiac o tom, že „bude to tam“, alebo „my sme to tam dali“, alebo nejaká technická porucha, ale nebolo to pravdivé. Vždy to bolo o tom „urobíme to“, „tak sme sa dohodli“, nikdy to nebolo konfrontačné, následne aj preto sa spísal zoznam vád, na čo reagoval p. W.L. kompenzáciou“. Uvedené upozorňovanie na chýbajúci online priestor potvrdzuje aj e-mailová komunikácia zo dňa 18.11.2011 medzi Ľ.. X. a N.. U., v ktorej sa p. U. dopytuje, na koho sa má obrátiť už opakovane (vyjadrené slovami „po x-tý krát“) ohľadne chýbajúcich materiálov v online priestore. Pán X. reaguje dňa 21.11.2011, že jednoznačne všetko na jeho osobu, inak to asi nepôjde. Žalobca tak už v priebehu spolupráce vedel o absencii chýbajúceho plnenia, resp. o neposkytnutí plnenia v dojednanom rozsahu. 18. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na § 428 ods. 3 ObZ, z ktorého vyplýva, že účinky v zmysle odseku 1 a 2 (právo uplatniť nároky z vád) nenastávajú, ak vady tovaru sú dôsledkom skutočností, o ktorých predávajúci vedel alebo musel vedieť v čase dodania tovaru. Okrem toho je viac ako zrejmé, že žalovaný si nárok z vád - odstránenie vadného plnenia a teda dodanie chýbajúce plnenia od žalobcu požadoval, a to včas. V reakcii na vady dojednaného plnenia, či už v absencii rozsahu plnenia vo forme zverejnenia článkov online, alebo absencie žalovaného v Ročenke reklamných agentúr, šéfredaktor žalovaného, ktorý konal v zastúpení žalovaného a v jeho mene, v e-mailovej komunikácii z dňa 21.11.2011 navrhol kompenzácie vadného plnenia žalovanému, čím uznal predmetné uplatnenie vád zo strany žalovaného. Dokonca aj po skončení spolupráce, v rámci e-mailovej komunikácie p. X. uviedol p. C., že problémom je neaktívny archív z objektívnych príčin (i keď záväzok považoval za splnený zverejnením v tlačenej verzii periodika, čo však tak ako bolo popísané vyššie nebolo celým rozsahom plnenia). 19. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že vo vzťahu k dojednanému plneniu - zverejňovaniu článkov na webovej stránke žalobcu, bola predmetná vada uplatnená riadne a včas. V danom prípade išlo o podstatnú vadu, keďže z rokovaní v rámci uzatvorenia zmluvy vyplýva, že online priestor mal pre žalovaného najväčší hospodársky význam, pričom žalovaný si v tomto smere vymienil aj nárok vyplývajúci z vadného plnenia - odstránenie vád, a to zverejnením článkov na webovej stránke žalobcu v rozhodnom čase, čo zo strany žalobcu nebolo splnené. 20. Vo vzťahu k uverejneniu žalovaného v ročenke Reklamných agentúr žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že nemal za preukázané, že by sa strany v zmluve o spolupráci priamo dohodli na tomto plnení. Žalovaný vychádzal z obchodných zvyklostí v zmysle § 264 ObZ v oblasti médií, keď tvrdil, že uverejnenie žalovaného v ročenke Reklamné agentúry vyplývalo jednak zo vzájomných dohôd a jednak z niekoľkoročných obchodných zvyklostí daného média. Podľa súdu prvej inštancie túto skutočnosť okrem výpovede p. C. a p. C. potvrdila aj p. U.Á. (bol to rozhodný moment, kedy sa žalovaný rozhodol, že spolupráca je poškodzujúca pre žalovaného). P. C. sa síce nesprávne vyjadrila k almanachu (namietal žalobca), ale je zrejmé aj v kontexte výpovede p. U., že keď hovorila o neuverejnení žalovaného v almanachu ako o sabotáži, bola tým mienená práve ročenka, čo vyplýva zo zhodného tvrdenia p. U. s p. C., že v spoločnosti žalovaného opomenutie uvedenia agentúry v ročenke považovali za sabotáž. Okrem samotných výsluchov, v prospech tvrdenia žalovaného o očakávateľnom zverejnení agentúry žalovaného v ročenke Reklamných agentúr, svedčí aj návrh kompenzácie p. W.?, ktorý v emailovej komunikácii (zasielaná aj p. X. - musel mať o nej vedomosť) zo dňa 22.11.2011 uviedol, že v nadväznosti na ich stretnutie zhrnul túto kompenzáciu do hlavných bodov, o ktorých hovorili. Ospravedlnil sa za chybu, ktorú urobili v prílohe Reklamné agentúry, keď ich omylom nezaradili medzi fullservisové agentúry. Následne zdôraznil, že za túto chybu nesie zodpovednosť redaktorka, ktorá mala prílohu na starosti, avšak keďže si uvedomujú, že to samotné nestačí a nie je to plnohodnotnou náhradou, navrhli tieto varianty satisfakcie, a to a) uverejnenie jednej redakčnej strany v špeciálnej prílohe Kronika 2011, kde vo forme rozhovoru / článku zdôraznia žalovaného repositioning na fullservisovú agentúru; b) uverejnenie samotnej prípadovej štúdie žalovaného klienta v januárovom čísle časopisu Stratégie a zároveň v časopise Marketing & Media v ČR; c) inzertnú stranu v prílohe Reklamné agentúry 2012, ktorá žalovanému nebude účtovaná; d) pre lepšiu spoluprácu v ďalšom roku navrhoval schôdzku, na ktorej dohodnú presný harmonogram / obsah článku. P. X. vo svojej výpovedi k predmetnému návrhu kompenzácie uviedol, že nevie odhadnúť hodnotu inzertnej časti, pričom namietal, že šéfredaktor nebol oprávnený ponúkať inzerciu bezodplatne. Výhrady, ktoré predchádzali tejto komunikácii, ako vyplýva z e-mailu p. U., čo bolo (pozn. požadované) zverejnenie na webovej stránke žalobcu a zverejnenie žalovaného v ročenke, boli podľa svedka p. X. redakčného charakteru. 21. Súd prvej inštancie tu poukázal na bod 59 odôvodnenia rozsudku, kde sa zaoberal s otázkou, či šéfredaktor bol oprávnený navrhnúť predmetné kompenzácie, pričom len v stručnosti súd prvej inštancie pripomenul, že obsahom samotného dojednaného plnenia bola aj redakčná časť, čo sa žalobca snažil zakryť formálnou objednávkou a označovaním redakčných článkov podľa potreby, resp. podľa toho, či šéfredaktor s uvedeným článkom prejaví súhlas. Podľa názoru súdu prvej inštancie argument p. X., že navrhnutá kompenzácia sa týkala výhrad redakčnej časti, absolútne neobstojí. Naopak, práve z tohto argumentu vyplýva, že p. X. si bol vedomý nesplnenia dojednaného plnenia vo vzťahu k redakčnej časti (zverejnenie článkov na webe) a aj vo vzťahu k zverejneniu spoločnosti žalovaného v ročenke Reklamné agentúry, a to aj vo forme mimozmluvných obchodných zvyklostí (nebolo preukázané, že bolo priamo dojednané). Keďže nebolo zrejmé, že by si toto uverejnenie strany priamo dojednali, avšak z návrhu kompenzácii šéfredaktora časopisu je možné usúdiť, že žalovaný zverejnenie v ročenke legitímne očakával (v opačnom prípade by šéfredaktor nenavrhol kompenzáciu a za chybu sa neospravedlňoval) je možné podľa názoru súdu prvej inštancie konštatovať, že sa jednalo o obchodnú zvyklosť v komunikačnom priestore, ktorá bola bežnou praxou medzi inzerentmi (žalobca mal preukázateľne aj inzerciu v danom čísle) a žalobcom. Práve to potvrdzuje samotný šéfredaktor, ktorý sa za chybu žalobcu ospravedlňuje a navrhuje formu satisfakcie, okrem iného aj v podobe uverejnenia inzertnej strany, pričom hodnota tohto plnenia je celkom zrejmá (cenník žalobcu). Súd prvej inštancie pripomenul, že v tejto časti - t. z. zverejnenia inzercie jednej strany došlo v reakcii od p. U. k prijatiu tejto ponuky, keď v e-mailovej komunikácii zo dňa 28.11.2011 túto ponuku žiadala aj právne zazmluvniť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že aj takéto prijatie ponuky bolo pre žalobcu záväzné, pričom však z jeho strany následne nedošlo k dojednanému plneniu, naproti tomu požadoval žalobca úhradu dvoch faktúr, ktoré podľa samotných žalobcových tvrdení majú predstavovať za mesiac november zverejnenie jednej strany inzercie a za mesiac október dve strany inzercie so zľavou. 22. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že žalovaný si neuplatnil svoje nároky včas v súlade s príslušnými ustanoveniami § 562 a nasl. ObZ, súd prvej inštancie upozornil, že uplatnením vád plnenia sa rozumie aj upozornenie na vady vo vzťahu k absencii žalovaného v ročenke reklamných agentúr, a na nesprávne zápisy v registri, vyplývajúce zo vzájomnej komunikácie žalobcu so žalovaným, ako aj zo zoznamu vád. Predmetný zoznam vád mal žalobca k dispozícii, o čom svedčí aj komunikácia p. X. s p. C., ktorý na tento zoznam vád odkazoval. Nesprávna interpretácia zo strany žalobcu, že ide len o vady (čím ich existenciu žalobca priznáva) v časti redakčného obsahu, na ktoré podľa žalobcu nemal žalovaný nárok, je len výkladom žalovaného, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca vedel o predmetných chybách, čo zreteľne deklaruje komunikácia s p. W.? o návrhu kompenzácii zo dňa 21.11.2011 v priebehu spolupráce. Súd prvej inštancie uviedol, že napriek uplatňovaniu reklamácie zo strany žalovaného riadne a včas so žiadosťou o odstránenie vád v časti zverejnenia článkov na online a priznaniu pochybenia zo strany žalobcu v časti nezverejnenia žalovaného v ročenke spolu s návrhom kompenzácie, k odstráneniu týchto vád, či už doplnením absentujúcej časti alebo dodaním náhradného plnenia ponúkaného žalobcom prostredníctvom šéfredaktora v návrhu zo dňa 21.11.2011, zo strany žalobcu nedošlo. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie poukázal na e-mail, v ktorom p. U. v časti upravila ponuku žalobcu a v časti bola táto aj prijatá. V e-mailovej komunikácii zo dňa 28.11.2011 p. U. k bodu pod písm. a) navrhla iné riešenie, keďže predmetný typ rozhovoru sa už uskutočnil v júlovom čísle, a preto dala ponuku na dva redakčné rozhovory na aktuálne témy z marketingu podľa ich výberu. Ako vyplýva z ďalšej komunikácie p. C. s p. X. k zverejneniu týchto materiálov nedošlo, keďže nedošlo k úhrade faktúr zo strany žalovaného, ktorý predovšetkým úplne logicky trval na odstránení vád plnenia zo strany žalobcu. Pani U. k bodu b) a c) uviedla, že ponuku prijímajú, keď k bodu b) žalovaný súhlasil s navrhovaným náhradným riešením, avšak až s časovým posunom na apríl 2012, čím bola ponuka žalobcu prijatá. Rovnako tak k bodu c) p. U. uviedla, že žiadajú ponuku aj zazmluvniť, čo znamená, že ponuku prijala, čím sa stala pre žalobcu aj právne záväzná. K bodu d) p. U. navrhla novú ponuku, v rámci ktorej je bez právneho významu, či bola uskutočnená, keďže súd prvej inštancie nemá preukázané prijatie tejto ponuky žalobcom. Okrem toho, p. U. aj v tejto e-mailovej komunikácii upozorňuje, že skutočnosť, že „neboli uverejnení v ročenke a ďalšie predchádzajúce chyby, nemôžu pristúpiť na menšiu kompenzáciu, pretože nezverejnenie v ročenke ich vážne poškodilo“. Tvrdenie žalobcu, ktorý poukazoval na list zo dňa 07.08.2013 ako reakciu na upomienku č. 3, U2070690, ktorý má preukázať, že žalovaný neuplatnil konkrétny nárok z vád, je podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s vyššie uvedeným vykonaným dokazovaním. V predmetnom liste žalovaný uvádza: „Dosiaľ sme z Vašej strany (2 roky!) nedostali ani len návrh, ako danú situáciu riešiť a to aj napriek tomu, že sme Vás opätovne a preukázateľne vyzývali.“ Naopak, z predmetného listu vyplýva, že žalovaný opakovane poukazoval na vady plnenia a na ich odstránenie vyzýval. Súd prvej inštancie k tomuto doplnil, že žalovaný si nedostatočne uvedomoval, že aj navrhnuté formy kompenzácie zo strany šéfredaktora sú pre žalobcu záväzné, a to v bode b) a c), ktoré žalovaný prijal a tieto nevymáhal, čo však neznamená, že na nich nárok nemal. Napriek uvedenému zo strany žalobcu, okrem vymáhania predmetných faktúr a trvania na ich úhrade, k odstráneniu vád plnenia nedošlo. Uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodom na zamietnutie celého nároku žalobcu na plnenie. 23. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný predmetné vady nereklamoval. Úprava zmluvy o dielo obsahuje len doplnkovú úpravu nárokov z vád diela v § 564 a § 565 ObZ, pričom pre základ nárokov zákon odkazuje na primeranú aplikáciu ustanovení o nárokoch z vád veci pri kúpnej zmluve. Možnosť uplatnenia nárokov z vád diela sa preto rovnako ako pri vadách kúpnej zmluvy posudzuje podľa závažnosti porušenia zmluvy, ku ktorej došlo v dôsledku existencie vady. Nároky objednávateľa záležia od skutočnosti, či bola zmluva existenciou vady porušená podstatným spôsobom. Zhrňujúc skutkový stav popísaný v predchádzajúcich bodoch, súd prvej inštancie konštatoval, že namietané vady, ktorými boli absencia zverejnenia článkov v dojednanom rozsahu aj na webovej stránke a nezverejnenie žalovaného v ročenke žalobcu, predstavujú podstatné porušenie zmluvy. Žalovaný na predmetné vady poskytovaného plnenia žalobcu upozorňoval, čo znamená, že neopomenul oznámenie týchto vád včas. Zároveň si žalovaný vymienil aj nárok z predmetných vád, a to v časti zverejnenia článkov na webovej stránke žalobcu a v prípade vád plnenia týkajúcich sa ročenky prijal minimálne dve z navrhovaných riešení šéfredaktora žalobcu pod bodom b) a bodom c). Napriek prijatiu tejto ponuky a uplatneniu nároku z vád spočívajúceho v odstránení vád žalobca svoju povinnosť nesplnil a požadoval úhradu vystavených faktúr. Súd prvej inštancie preto dal v celom rozsahu za pravdu žalovanému, ak tvrdil, že nárok na úhradu plnenia z týchto faktúr žalobca nemal. 24. V tomto smere súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo zrejmé a ani nijakým spôsobom dojednané, aká časť ceny sa vzťahuje na to-ktoré plnenie dojednané v rámci samotnej kampane, teda osobitne vo vzťahu ku grafickej inzercii, PR článkom a zverejneniu PR článkov na webovej stránke. Zverejňovanie PR článkov bolo dohodnuté ako nedielna súčasť predmetnej spolupráce strán konania, a preto už samotné neposkytnutie plnenia v dojednanom rozsahu má za následok zamietnutie žaloby, keďže žalobca nepreukázal hodnotu tohto plnenia, čo súd prvej inštancie nemohol sám svojvoľne určiť. Obzvlášť v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sa počas predmetnej spolupráce dožadoval zverejňovania článkov na webovej stránke, zaslal žalobcovi zoznam závad a žiadal o ich nápravu (žalobca nerozporoval, že tento zoznam mu bol zaslaný), pričom žalovaný namietal aj vadu v podobe nezverejnenia žalovaného v ročenke Reklamných agentúr, ktoré pochybenie si žalobca priznal (pozri bod 65 odôvodnenia rozsudku). Naproti tomu žalobca dojednaný rozsah plnenia v celom rozsahu neposkytol (zverejnenie na webovej stránke žalobcu), uznal pochybenie vo vzťahu k nezverejňovaniu na webovej stránke, ako aj nezverejneniu žalovaného v ročenke Reklamné agentúry, ponúkol náhradné plnenia, avšak nakoniec neposkytol kompenzácie navrhnuté šéfredaktorom a namiesto toho si uplatnil nárok na úhradu plnenia z faktúr. 25. Súd prvej inštancie konkrétne k faktúre č. 21181198 s dátumom splatnosti 21.11.2011 doplnil, že touto faktúrou boli žalovanému vyfakturované inzeráty uverejnené v titule Kreativita pod č. B2B01288, a to dve strany v rozmere 4 x 279, zverejnené 31.10.2011, v celkovej sume 1.987,20 €, v sume za jednu stranu 828,- €, so zľavou 60 % v sume 1.242,- € za jednu stranu. V porovnaní s dojednaným plnením je zrejmé, že okrem zverejnenej grafickej inzercie v rozsahu 2 strán na str. 23, 24 boli zverejnené aj redakčné články v printovej verzii časopisu v prílohe Kreativita na strane 40, 41, avšak článok nebol uverejnený na webovej stránke žalobcu. S ohľadom na to, že plnenie nebolo poskytnuté v celom rozsahu, pričom žalobca nepreukázal, akú hodnotu rozsah plnenia v podobe zverejnenia článkov na webovej stránke predstavuje, keďže išlo o nedielnu súčasť zverejňovania odplatnej inzercie, nie je možné priznať predmetné plnenie, keďže okrem iného (dôvody pre zamietnutie nároku žalobcu ako celku uvedené vyššie) žalobca nepreukázal hodnotu tohto plnenia. 26. Súd prvej inštancie konkrétne k faktúre č. 21181378 s dátumom splatnosti 21.12.2011 doplnil, že touto faktúrou boli žalovanému vyfakturované inzeráty uverejnené v titule Stratégia pod č. B2B00848, a to dve strany v rozmere 4 x 314, zverejnené 30.11.2011, v celkovej sume 2.111,40 €, za jednu stranu v sume 1.759,50 €, so zľavou 15 % v sume 310 € za jednu stranu a za druhu stranu v zľave vo výške 100 % ceny. Z predmetného odborného článku na str. 18, 19 zverejneného v printovej verzii časopisu Stratégie november 2011 nevyplýva označenie inzercia, napriek tomu, že tieto články za inzerciu žalobca výslovne považuje, čo ide na ťarchu žalobcu. Predmetné články neboli zverejnené na webovej stránke žalobcu. Nárok na zaplatenie sumy 2.111,40 € vyplývajúci z faktúry č. 21181378 súd prvej inštancie okrem skôr uvedeného nepovažoval za dôvodný aj preto, že žalobca nepreukázal potvrdenie zo strany žalovaného v rozhodnom čase (v novembri 2011), že predmetné články majú byť zverejnené ako inzercie, pričom pri zadefinovaní vzájomného vzťahu strán sa VOP na daný prípad nevzťahovali. Strany mali celkom jednoznačne s ohľadom na osobitosti predmetnej atypickej zmluvy dojednané individuálne posudzovanie článkov, a to pred vydaním každého jedného čísla. Predmetná skutočnosť, a teda to, že po zaslaní redakčných článkov a ich posúdení sa ku každému jednotlivo ad hoc vyjadroval šéfredaktor (posudzoval daný článok) je zrejmá z e-mailovej komunikácie zo dňa 10.05.2011 a 11.05.2011, výpovede p. U. a tvrdení samotného žalobcu. Žalobca na pojednávaní dňa 19.05.2018 tvrdil, že žalovaný zaslal svoju inzerciu, ktorú žiadal uverejniť, žalobca to spracoval a umiestnil do svojho mesačníka a pred dodaním inzercie do tlače žalovaný obsah inzercie odsúhlasil. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj p. X., keď vo svojej výpovedi uviedol, že „všetky inzertné články sa uverejňujú až po autorizácii klientom, vždy bola uverejnená až po schválení klientom“. Súd prvej inštancie vychádzal z tej skutočnosti, že odborné články boli zasielané žalobcovi s predstihom aj práve kvôli posúdeniu vhodnosti materiálu šéfredaktorom, na základe čoho následne žalobca rozhodol, či predmetné články zverejní ako inzerciu alebo bez označenia inzercie, pričom z e-mailovej komunikácie zo dňa 18.11.2011 vyplýva, že žalovaný za mesiac november žiadnu inzerciu ani odplatný obsah neodsúhlasoval. V tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie skutočnosti, či obsah odplatnej inzercie (či vo forme grafickej alebo vo forme odborných článkov) bol odsúhlasený ku konkrétnemu vydaniu časopise Stratégie november 2011. Vzhľadom na uvedené, žalobca nie je oprávnený požadovať odplatu za plnenie, z ktorého nie je zrejmé, či bola ako inzercia odsúhlasená (resp. jej obsah) aj v mesiaci november (preukázané síce bolo, že žalovaným boli články zaslané v predstihu), keďže za daných okolností, keď žalobca články neoznačil ako inzerciu, nie je preukázané, či tieto boli potvrdené žalovaným ako dojednaný odplatný obsah plnenia aj za mesiac november. Inak povedané, žalovaný poslal najprv do redakcie podklady na posúdenie článkov šéfredaktorom, následne prebehla komunikácia s p. U., či je článok vhodný na zverejnenie aj bez označenia inzercie, prípadne bol predložený na opravu a zmenu a až po následnom odsúhlasení zo strany žalovaného, či obsahu a formy alebo označenia a jeho autorizovania predstavoval takýto článok odplatné plnenie (a to bez ohľadu, či bola takto označená ako inzercia alebo nie). Okrem toho, je zrejmé, že tieto články neboli zverejnené na webovej stránke žalobcu, pričom ak by sa jednalo o odplatne dojednané zverejnenie článkov v novembrovom čísle, obsah plnenia nebol poskytnutý v celom rozsahu, pričom žalobca nepreukázal, akú hodnotu rozsah plnenia v podobe zverejnenia článkov na webovej stránke predstavuje, keďže išlo o nedielnu súčasť zverejňovania odplatnej inzercie. 27. Za neprehľadné súd prvej inštancie označil aj samotné fakturovanie týchto a ďalších inzercií, kedy žalobca napriek počtu strán nielen grafickej inzercie, ale aj redakčných článkov, prispôsoboval predmetnú sumu dohode zo dňa 11.05.2011 (rôzny počet strán s úpravou zľavy ceny inzercie, aby suma korešpondovala s cenou z objednávky), čo len opätovne svedčí o formálnosti vystavenej objednávky. O zmätočnosti žalobcu v rámci vystavovania faktúr svedčí aj to, že samotný žalobca označoval niektoré články ako inzercie, ktoré neboli označované ako inzercie a neboli ani účtované, ako napr. keď na pojednávaní 01.03.2019 žalobca uviedol, že rozhovor s p. U. v časopise Stratégie august 2011 predstavuje inzerciu, napriek tomu, že tento rozhovor nebol označený ako „(inz)“, ako aj napriek tomu, že tento článok nebol fakturovaný. Uvedené je opätovne na ťarchu žalobcu. Žalobca v tomto ohľade tvrdil, že žalovanému uverejnil navyše, pomimo objednanej inzercie, ešte ďalších šesť strán inzercie v hodnote spolu 12.420,- €, iba ako prejav dobrej vôle žalobcu, čím sa snažil odôvodniť nezodpovedajúce účtovanie plnenia v rôznom počte strán s rôzne uplatnenou zľavou, aby vysvetlil celkovú sumu plnenia dojednanú p. U. v e-mailovej komunikácii od 10.05.2011 do 11.05.2011, čo je celkom zjavne účelové tvrdenie. 28. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nad akúkoľvek mieru pochybností základ nároku vyplývajúceho z predložených faktúr, a teda že poskytol plnenie v dojednanom rozsahu vyplývajúcom z e-mailovej komunikácie od 10.05.2011 do 11.05.2011 riadne a včas, pričom napriek uplatneniu nárokov žalovaného z vadného plnenia, nedošlo k náprave zo strany žalobcu, čo má za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. 29. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 15 ods. 1, 2, § 261 ods. 1 a 8, § 264 ods. 1, 2, § 266 ods. 1, 2, 3 a 4, § 269 ods. 1, 2, § 428 ods. 2, 3, § 436 ods. 1, 2, 3, § 437, § 439 ods. 1, 4, § 440 ods. 2, § 554 ods. 1, § 560, § 562, § 564 ObZ, § 3 ods. 1 OZ“, § 2 ods. 1 a 6 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a § 2 ods. 1, 3 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 30. Rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/179/2015 - 750 zo dňa 22.09.2023 bol riadne doručený stranám sporu, a to žalobcovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) dňa 06.10.2023. Lehota na podanie odvolania plynula žalobcovi od 07.10.2023 do 23.10.2023. 31. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/179/2015 - 750 zo dňa 22.09.2023 podal žalobca včas (23.10.2023) odvolanie, v ktorom namietal vydaný rozsudok v celom rozsahu. Odvolacie dôvody vymedzil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 32. Žalobca namietal nasledovné skutkové a právne závery súdu prvej inštancie: - dojednaný rozsah odplatného plnenia žalobcu zahŕňal aj uverejňovanie článkov, resp. rozhovorov dodaných žalovaným za odplatu v tlačenom vydaní periodika žalobcu a aj v online vydaní periodika žalobcu; - žalovaný riadne a včas reklamoval nezverejnenie článkov a rozhovorov v online vydaní periodika žalobcu a včas a riadne si uplatnil konkrétny nárok z vád; - žalobca nepreukázal, že žalovanému dodal inzerciu v novembrovom vydaní (r. 2011) periodika žalobcu. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že rozsah dojednaného odplatného plnenia zahŕňal aj uverejňovanie článkov, resp. rozhovorov dodaných žalovaným za odplatu v online vydaní periodika žalobcu, ku ktorému súd prvej inštancie dospel po posúdení e-mailovej komunikácie medzi p. U. a p. X. za mesiac máj 2011. Podľa názoru žalobcu obsah tejto komunikácie naopak vyvracia pravdivosť tvrdenia žalovaného o rozsahu dojednaného plnenia, pričom e-mailová komunikácia bola žalovaným predložená s časovým odstupom piatich rokov od začatia konania. Tento dôkaz bol dôvodom na nepochopiteľnú zmenu právneho názoru súdu prvej inštancie oproti jeho predbežnému právnemu posúdeniu veci zo dňa 24.05.2019. Ohľadne uvedenej e-mailovej komunikácie žalobca ďalej odkázal na svoje vyjadrenie zo dňa 14.02.2020 a doplnil, že do istej miery ide o zmätočnú komunikáciu strán sporu. 33. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetnej komunikácie odignoroval princíp výkladu obsahu záväzku contra proferentem (t.j. v neprospech navrhujúcej strany), keď túto úplne tendenčne a bez akéhokoľvek reálneho podkladu posúdil v prospech strany, ktorá uvedenú ponuku uskutočňovala. Ponuka žalovaného totiž prišla zo strany p. U. e-mailom dňa 10.05.2011, v ktorej vyčíslila hodnotu obchodnej spolupráce sumou 10.500,- € za 6 opakovaní celostranovej inzercie, čo žalobca tvrdí od počiatku. Z použitého slovného spojenia „celostranová inzercia“ je podľa tvrdenia žalobcu zrejmé, že ide o tlačené vydanie periodika žalobcu, nie o online vydanie. Zvyšnú časť správy tvorili návrhy spolupráce ohľadom uverejňovania „redakčných materiálov“, ktoré sa netýkali odplatnej časti záväzku v spomínanej výške 10.500,- €. Žalobca zdôraznil, že v žiadnej časti e-mailu sa p. U. nezmienila o požiadavke zverejnenia článkov aj v online vydaní periodika, a v tomto smere požadovala jedine zverejňovanie „malých správičiek na Stratégie online“, bez bližšej špecifikácie, o aké správy by malo ísť. V odpovedi p. X. zo dňa 11.05.2011 síce žalobca uviedol, že „potvrdzuje nasadenie na www.strategie.sk“, avšak mohlo ísť nanajvýš o nasadenie uvedených „malých správičiek“ požadovaných p. U., nie článkov či rozhovorov, ako ani grafickej inzercie v online vydaní periodika žalobcu, keďže takýto návrh zo strany p. U. nikdy podaný nebol. Z kontraktačného hľadiska nemohol p. X. za žalobcu teda prijať niečo, čo p. U. v mene žalovaného nikdy nenavrhla. Žalobca poukázal na to, že o zverejňovaní článkov a rozhovorov v online vydaní periodika žalobcu nepadlo počas celej komunikácie ani slovo, a preto žalobcovi nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd prvej inštancie dospieť k záveru, že obsahom dojednaného plnenia žalobcu bolo aj uverejňovanie článkov a rozhovorov žalovaného v online vydaní periodika žalobcu. Uverejnenie inzercie online so samostatným cenníkom by navyše znamenalo bezdôvodné navýšenie hodnoty plnenia žalobcu o tisíce eur. 34. Podľa názoru žalobcu obdobne aj ďalšie ním predložené dôkazy vylučujú, že by obsahom predmetného záväzku malo byť aj uverejňovanie inzercie online na portáli www.strategie.sk . Osobitne žalobca poukázal na neuhradené faktúry, cenník online inzercie, výsluch svedka p. Ľ.. X., štatutára žalovaného p. T.. C. a písomnú, žalovaným podpísanú objednávku zo dňa 11.05.2011, z ktorej vyplýva, že išlo výlučne o objednávku printovej inzercie. 35. Žalobca ďalej poukázal na výpoveď svedkyne p. U. zo dňa 29.09.2020, ktorá na otázku, z akej časti e-mailovej komunikácie z mája 2011 vyplýva dojednanie uverejnenia materiálov žalovaného v online periodiku, síce odpovedala, že žalovaný takúto požiadavku vzniesol, avšak uvedené v konaní preukázané nebolo: „Osobné stretnutia s p. W. a s p. Y.. Môžem úplne pravdivo odpovedať, že sme to žiadali, či to bolo písomne len alebo len ústne, mám dôvod tvrdiť, že to tak nebolo vzhľadom na to, že s našimi kolegyňami z PR oddelenia vždy keď sme dostali číslo Stratégií tak to tam nebolo.“ 36. Ohľadne kompetencie toho času šéfredaktora žalobcu p. W., žalobca s odkazom na § 15 ObZ tvrdil, že p. U. mala vedomosť o rozsahu jeho oprávnení, nakoľko žalovaný je reklamnou agentúrou a p. U. je bývalou novinárkou, čo aj sama priznala v e-mailovej správe zo dňa 11.05.2011: „Ako bývalá novinárka veľmi dobre chápem právomoci šéfredaktora, a že sa mu téma nemusí pozdávať.“ Takisto mala vedomosť o tom, že za obchodné oddelenie (kam spadá dojednávanie platenej inzercie), je oprávnený jednať výlučne p. X., pričom daný záväzok s p. X. dojednala v priebehu jediného dňa (11.05.2011), a teda žiadna tretia osoba (či už p. W., alebo p. Y.) dojednávania obsahu plnenia vôbec neboli účastní. 37. Žalobca ďalej namietal, že inzerciu do októbrovej prílohy Stratégií s názvom Kreativita ročník 2011 si žalovaný objednal nezávisle od vyčíslenej obchodnej spolupráce, a to z dôvodu, že táto nebola dojednaná v rámci predmetnej e-mailovej komunikácie z mája 2011, ale bola zadaná osobitnou e-mailovou požiadavkou p. U. dňa 10.10.2011, t. j. 5 mesiacov po dojednaní údajného „balíka služieb“, ktorý mal podľa tvrdení žalovaného zahŕňať aj online inzerciu (viď vyjadrenie žalobcu zo dňa 10.04.2019). Podľa názoru žalobcu teda išlo o úplne samostatný kontraktačný proces, pomimo e-mailovej komunikácie z mája 2011. Napokon to, že objektívne sa muselo jednať o inú objednávku, dokazuje aj skutočnosť, že rozmer prílohy októbrového vydania Stratégií s názvom Kreativita ročník 2011, sa menším formátom listu líšil oproti tomu, ktorý bol dojednaný v rámci e-mailovej komunikácie z mája 2011 a potvrdenej písomnej objednávky žalovaného pre samotné októbrové vydanie Stratégií. 38. Žalobca dôvodil, že aj takto individuálne dojednané plnenie žalobca žalovanému riadne dodal (uverejnením predmetnej grafickej inzercie na str. 23 a str. 24 októbrovej prílohy Kreativita) a toto vyfakturoval faktúrou č. 21181198, voči obsahu ktorej žalovaný nemal žiadne námietky. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním v bode 72 odôvodnenia rozsudku naproti uvedenému konštatoval, že zo strany žalobcu nebola v konaní preukázaná hodnota tohto plnenia, i keď priamo v e-mailovej komunikácii zo dňa 10.10.2011 je táto cena jednoznačne navrhnutá žalobcom a odsúhlasená žalovaným. Uvedené skutočnosti dosvedčujú, že v časti žalovaného nároku 1.987,20 € s príslušenstvom (faktúra č. 21181198) sú akékoľvek úvahy o „komplexnej reklamnej kampani“, či zverejňovaní objednanej inzercie v online vydaní periodika žalobcu bezpredmetné. 39. Žalobca nesúhlasil so záverom o riadnej a včasnej reklamácii vád poskytnutého plnenia, dôvodiac tým, že k reklamácii týchto vád došlo až v priebehu roka 2012 (e-maily p. C. zo dňa 13.02.2012 o 08:06 hod. a 25.05.2012 o 16:20 hod., adresované p. X.). Navyše z e-mailu T.. C. zo dňa 30.04.2013 o 11:36 hod., adresovaného p. L. vyplýva, že presný rozpis vád bol doručený žalobcovi až dva roky po dodaní namietaného plnenia. Žalovaný tak podľa názoru žalobcu nepostupoval podľa § 562 ods. 2 ObZ a neoznámil žalobcovi vady dodaného plnenia bezodkladne potom, ako ich zistil alebo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke plnenia. 40. Vykonané dokazovanie podľa názoru žalobcu taktiež jednoznačne potvrdilo, že žalovaný si žiadne nároky z vadného plnenia neuplatnil, a preto prichádzalo do úvahy iba odstúpenie od zmluvy podľa § 436 ods. 1 písm. d) v spojení s § 564 ObZ, ku ktorému však žalovaný nikdy nepristúpil. Uvedené bolo preukázané výpoveďou konateľa žalovaného p. C. zo dňa 22.09.2020, ktorý uviedol, že keď neprichádzala náprava, nerozhodol sa odstúpiť od zmluvy, ani pre uplatnenie nároku na zľavu z ceny, resp. žiadny iný úkon, a rozhodol sa ponúknutú satisfakciu neakceptovať a ponechať si sumy za nevyplatené faktúry. Konateľ žalovaného v rámci svojej výpovede tiež uviedol, že o tomto svojom postupe (rozhodnúť sa faktúry neuhradiť a ponechať si peniaze) ani žalobcu nikdy neinformoval. Rozhodnutie žalovaného ponechať si sumu a navyše o tom ani len neinformovať žalovaného, tak nepredstavuje riadne uplatnenie nároku z vád (zľavy z kúpnej ceny), a keďže nedošlo ani k odstúpeniu žalovaného od zmluvy, je žalovaný do dnešného dňa povinný príslušné faktúry uhradiť v plnej sume. 41. Napriek tomu, že sám konateľ žalovaného vo svojej výpovedi uznal uplatnenie VOP žalobcu na obchodný vzťah strán sporu, súd prvej inštancie zo žalobcovi neznámych dôvodov aj tento dôkaz vyhodnotil selektívne v prospech žalovaného a z bližšie nešpecifikovaného dôvodu neuznal ich aplikovanie v danom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a to napriek tomu, že ich strany sporu preukázateľne rešpektovali a odvolávali sa na ne, a to vrátane žalovaného vo svojom vyjadrení zo dňa 10.06.2019 (bod 7, 12 a 14). Odhliadnuc od existencie VOP žalobcu je však už zo samotného znenia ObZ v zmysle vyššie uvedeného zrejmé, že žalovaný nereklamoval údajné vady tak, ako mu to ukladá samotný zákon, keď sa bez ďalšieho rozhodol nezaplatiť splatné faktúry, čo však nepredstavuje uplatnenie zľavy z ceny, ani iného nároku z vád. 42. Ako už žalobca skôr uviedol, p. W. nebol oprávnený zasahovať do obchodných vzťahov žalobcu s inzerentmi a v uvedenom smere im ponúkať akékoľvek kompenzácie, alebo uznávať akékoľvek nároky z vád, keďže § 15 ObZ vyžaduje, aby druhá strana nevedela o tom, že osoba vystupujúca za podnikateľa nie je na takéto konanie oprávnená, čo p. U. ako bývalá novinárka veľmi dobre vedela a toto priznala aj v rámci svojej výpovede. Akékoľvek návrhy p. W. tak podľa § 15 ObZ nemohli žalobcu v časti objednanej a spoplatnenej inzercie zaväzovať ani predstavovať uznanie vád poskytnutej inzercie a už vôbec nie akceptáciu nároku z vád. 43. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že p. U. „prijala“ ponúkané kompenzácie, žalobca uviedol, že p. U. prijala dve z ponúkaných návrhov (a navyše s výhradami, takže išlo v skutočnosti o protinávrh) a o ďalšom skonštatovala, že už bolo poskytnuté. Zo správy p. W. je zrejmé, že na výber mal žalovaný iba jeden z ponúknutých variantov riešenia, z ktorých ani jeden nepredstavoval zľavu z dohodnutej kúpnej ceny, pričom žalovaný by v prípade jeho nesplnenia žalobcom bol nanajvýš oprávnený bezodkladne odstúpiť od zmluvy, k čomu nepristúpil a nikdy si ani neuplatnil nárok na zľavu z kúpnej ceny. 44. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný si u neho objednal inzerciu v novembrovom vydaní periodika r. 2011 a táto mu bola aj riadne dodaná. Žalovaný si objednávkou zo dňa 10.05.2011 (položka „Stratégie 11“), podpísanou a potvrdenou samotným žalovaným, objednal u žalobcu uverejnenie jednej strany inzercie v novembrovom tlačenom vydaní periodika žalobcu s názvom Stratégie. Napokon zo strany žalobcu došlo k zverejneniu dvoch strán inzercie (str. 18 a str. 19), avšak žalobca od žalovaného požadoval (a v tomto konaní si uplatňuje) na základe vystavenej faktúry č. 21181378 zo dňa 30.11.2011 uhradenie iba jednej pôvodne dojednanej strany inzercie. 45. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný prišiel s tvrdením o neobjednaní si inzercie v novembrom vydaní periodika až v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 10.06.2019 (bod 5, písm. C), t. j. po štyroch rokoch od začatia súdneho konania a zároveň po takmer ôsmich rokoch od obdržania samotnej faktúry č. 21181378, ktorej obsah ani doručenie nikdy nespochybňoval. Už len z uvedeného dôvodu by mal podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie posúdiť tvrdenie žalovaného ako nedôveryhodné a v rozpore s dôkaznou situáciou v konaní. Zároveň predmetné str. 18 a str. 19 novembrového vydania sa zaoberajú práve témou internej komunikácie, ktorú chcel žalovaný u žalobcu propagovať, pričom žalovaný (dokonca samotná p. U.) je na str. 18 daného vydania aj riadne označený. 46. Odhliadnuc od uvedeného žalobca poukázal na to, že ani v tomto prípade žalovaný netvrdil a nepreukázal, že u žalobcu údajné nedodanie danej inzercie bezodkladne reklamoval v súlade s ust. § 562 ods. 2 ObZ, ktoré ukladá povinnosť oznámiť vady plnenia druhej strane včas. Súd prvej inštancie preto nemohol žalovanému priznať nárok z vád ohľadne nedodanej inzercie z dôvodu, že žalovaný si žiadny nárok neuplatnil ani vo vzťahu k tejto inzercii (napr. zľavu z ceny, či odstúpenie od zmluvy). Uvedené skutočnosti však súd prvej inštancie rovnako, bez akéhokoľvek zdôvodnenia vôbec nezohľadnil. 47. V závere odvolania žalobca upriamil pozornosť na bod 7. VOP, ktorý odkazuje na stornovacie podmienky v cenníku žalobcu. Zo znenia stornovacích podmienok má byť zrejmé, že aj v prípade, ak by inzerent zaslal inzertnej kancelárii písomnú žiadosť o zrušenie objednanej inzercie, avšak v čase kratšom ako 20 dní pred dohodnutým dátumom zverejnenia objednanej inzercie, bude inzerent bez ohľadu na to, či k zverejneniu objednanej inzercie dôjde, povinný vydavateľovi zaplatiť poplatok vo výške 100 % ceny objednanej inzercie. Účelom predmetných zmluvných ustanovení je ochrana vydavateľa v situácii, ak by vzhľadom na neposkytnutie podkladov inzerentom alebo neskoré zrušenie objednanej inzercie, ostal už zazmluvnený inzertný priestor nevyužitý a vydavateľ by už vzhľadom na krátky čas pred uzávierkou nebol objektívne schopný zazmluvniť náhradného inzerenta. 48. Na základe dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne požadoval náhradu trov konania v plnom rozsahu. 49. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 29.11.2023, v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, zákonné a riadne odôvodnené. 50. K námietke žalobcu, v ktorej súdu prvej inštancie vyčítal odklon od predbežného právneho posúdenia veci, žalovaný poznamenal, že súd prvej inštancie ním nie je viazaný a v rozsudku sa môže, resp. podľa okolností musí od neho odkloniť, reagujúc na zistený skutkový stav a naň nadväzujúce právne posúdenie veci. Žalovaný podotkol, že v tomto spore, ktorý začal ešte pred nadobudnutím účinnosti CSP, nemožno uplatňovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 druhá veta CSP). Dôkazná iniciatíva a samotné dokazovanie tak nebolo skoncentrované v rámci skoršej fázy sporu (2015-2018), ako nepriamo naznačuje žalobca, ale stranám nič nebránilo nové dôkazy navrhovať a súdu prvej inštancie nové dôkazy vykonávať aj v neskoršej fáze sporu (2019-2023). Tým odpadá aj akákoľvek relevancia poukazu žalobcu na svoje vyjadrenie zo dňa 10.04.2019. 51. Námietku žalobcu, v ktorej súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne posúdenie e-mailovej komunikácie medzi p. U. a p. X., žalovaný označil ako nedôvodnú, majúc za to, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazu postupoval v súlade s § 191 CSP. Podľa názoru žalovaného nemajú svoje opodstatnenie ani úvahy o výkladovom princípe contra proferentem, s ohľadom na prednostne uplatňované výkladové metódy podľa § 266 ods. 1 až 3 ObZ, ktoré súd prvej inštancie náležite uplatnil, a to aj vo vzťahu k žalobcom spochybňovanému zverejňovaniu článkov online (bod 56 a 60 odôvodnenia rozsudku). Uvedené výkladové pravidlo je obsiahnuté až v § 266 ods. 4 ObZ, pričom osobitosťou obchodnoprávnej úpravy výkladu prejavu vôle, ako potvrdzuje aj odborná literatúra, je zákonom stanovená hierarchia jednotlivých výkladových princípov, čo znamená, že princíp uvedený v konkrétnom odseku má prednosť pred princípom, ktorý nasleduje za ním (princíp uvedený v prvom odseku má prednosť pred princípom uvedeným v druhom odseku). 52. Za zavádzajúce označil žalovaný tvrdenie žalobcu o samostatnom cenníku online inzercie, nakoľko tento cenník sa môže vzťahovať len na inzerciu, nie na redakčný obsah, tzn. odborné články. Z dokazovania pritom jednoznačne vyplynulo (bod 60 odôvodnenia rozsudku), že súčasťou dohodnutého plnenia boli nielen publikácie inzercie (grafickej inzercie), ale aj odborných článkov, a to nielen v tlači, ale aj online. Na rozporuplný prístup žalobcu k nerozlišovaniu inzercie a redakčného obsahu opakovane poukazoval nielen žalovaný, ale aj samotný súd prvej inštancie (bod 56, 58, 66 a 76 odôvodnenia rozsudku). Žalobca dokonca tvrdí, že e-mailovú komunikáciu z mája 2011 súd prvej inštancie v rozsudku nevyhodnotil aj s prihliadnutím na všetky ostatné dôkazy, vrátane svedeckých výpovedí, ale len izolovane (str. 4 odvolania), čo je však v zásadnom rozpore s tým, ako v skutočnosti súd prvej inštancie v tomto smere postupoval a ako zreteľne vyplýva z už skôr označených bodov odôvodnenia rozsudku. 53. K namietanému prekročeniu kompetencie šéfredaktora časopisu Stratégie p. W.? (§ 15 ObZ) žalovaný poukázal na bod 58 odôvodnenia napadnutého rozsudku a výpoveď p. U. a dodal, že ak by už na začiatku kampane dostal jednoznačné vyjadrenie žalobcu, že k online zverejňovaniu odborných článkov na portáli www.strategie.sk vôbec nepristúpi, tak by žalovaný kampaň okamžite skončil, nakoľko by úplne absentovala možnosť toho, aby tieto odborné a nadčasové články boli vygoogliteľné aj po rokoch, čo pri publikovaní iba v printovej verzii nie je možné. 54. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie správne ustálil predmet zmluvnej spolupráce (plnenie) medzi sporovými stranami (bod 61 odôvodnenia rozsudku). V súvislosti s prílohou Kreativita (október 2011) možno z obsahu odvolania vyčítať snahu žalobcu o izoláciu skutkových okolností (emailovú komunikáciu p. U. a p. X. z 10.10.2011, faktúru 21181198) a tieto vytrhávať z kontextu celej vzájomnej spolupráce a obchodných zvyklostí, s ktorými sú spojené legitímne očakávania žalovaného ohľadne obsahu záväzku. Súd prvej inštancie správne poukázal na kľúčové aspekty v tomto smere (bod 65 a 66 odôvodnenia Rozsudku), a práve ohľadom spomínaných registrov a komerčných zápisov žalovaný u žalobcu priebežne reklamoval viaceré nedostatky (napr. skomolenie obchodného mena žalovaného, neuvedenie štatutára a všetkých spolupracovníkov žalovaného citovaných v danom vydaní). 55. Za účelové označil žalovaný tvrdenie žalobcu, podľa ktorého žalovaný riadne a včas nereklamoval nezverejnenie inzertných článkov a rozhovorov v online vydaní časopisu a neuplatnil si žiadne nároky z vád. V tejto súvislosti žalovaný upriamil pozornosť na bod 67 odôvodnenia rozsudku, ktoré podrobne zachytáva postup žalovaného pri reklamovaní vád a uplatňovaní nárokov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný priebežne, krátko po každom vydaní časopisu Stratégie riadne reklamoval príslušné vady, a keď sa tieto nazhromaždili (vo viacerých vydaniach), spísal zoznam vád, ktoré boli zaslané žalobcovi a aj na jeho základe ponúkol žalobca žalovanému v novembri 2011 kompenzáciu. Podľa názoru žalovaného nie je pravdou, že by zoznam vád žalobca dostal až v roku 2013, ako naznačuje žalobca v odvolaní. Odmietnutie úhrady faktúr bolo u žalovaného vždy spojené s trvaním na odstránení reklamovaných vád plnenia (bod 67 odôvodnenia rozsudku). K námietkam žalobcu vo vzťahu k novembrovému číslu ročníka 2011 časopisu Stratégie, žalovaný odkázal na bod 73 a 74 odôvodnenia rozsudku. 56. Z vyššie menovaných dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 57. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca odvolacou replikou zo dňa 18.12.2023, v ktorej trval na dôvodnosti podaného odvolania, zopakoval už skôr uplatnené argumenty a v reakcii na tvrdenia žalovaného zaujal nasledovné stanovisko. 58. Žalobca zotrval pri tom, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne v konaní preukázané, že obsah dojednanej obchodnej spolupráce nezahŕňal odplatné uverejňovanie článkov, resp. rozhovorov žalovaného v online vydaní periodika žalobcu. Po pojednávaní konanom dňa 24.05.2019 boli vykonané najmä výsluchy štatutára žalovaného a svedkov a p. U., ktoré preukázali tvrdenia žalobcu o obsahu záväzku. Rovnako všetky listinné dôkazy vylučujú, že by obsahom predmetného záväzku žalobcu bolo aj uverejňovanie online inzercie na portáli www.strategie.sk . 59. Žalobca namietal, že napriek tomu, že všetky listiny doručované žalovanému neobsahujú ani zmienku o tom, že by odplatné plnenie žalobcu zahŕňalo aj zverejňovanie inzercie / redakčných článkov v online vydaní periodika žalobcu, súd prvej inštancie tieto označil za formálne vystavené (žalovaný ich obsah ani nikdy nenamietal a sám napr. potvrdil objednávku zo dňa 11.05.2011) a na základe toho ich nevzal do úvahy. Žalobca opätovne zdôraznil, že o zverejňovaní článkov a rozhovorov v online vydaní periodika žalobcu nepadlo počas celej komunikácie ani slovo, pričom touto zásadnou otázkou sa v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. 60. K tvrdeniu žalovaného, že nároky z vád si riadne a včas uplatnil, žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že tento sa v bode 68 odôvodnenia rozsudku oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/3/2020, ktoré sa však zaoberá vzťahom uspokojenia z nároku z vád a uspokojenia z iného právneho titulu a nie uplatnením nároku z vadného plnenia. Citáciou rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/3945/2016 súd prvej inštancie naopak potvrdil tvrdenie o neuplatnení si nároku z údajných vád žalovaným. Keďže odstúpenie od zmluvy je možné vykonať iba bezodkladne po porušení záväzkovo-právnej povinnosti, je zrejmé, že potom, ako žalovaný neobdržal žiadnu ním očakávanú kompenzáciu, bol oprávnený od zmluvy odstúpiť alebo si voči žalobcovi uplatniť zľavu z ceny, k čomu však nikdy nepristúpil. Žalovaný relevantne nespochybnil samostatný charakter objednávky do prílohy októbrového vydania r. 2011 periodika žalobcu a nenapadol ani kontraktačný proces, ktorý žalobca opísal v bode 1.2 podaného odvolania, čím žalovaný fakticky uznal, že kontraktačný proces prebehol žalobcom uvádzaným spôsobom (ide o samostatnú objednávku za samostatne dojednanú cenu). 61. Zvyšná časť odvolacej repliky žalobcu predstavuje zhrnutie uplatnenej odvolacej argumentácie, ktorú odvolací súd uviedol pri opise odvolania vyššie. 62. Žalobca mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že žalovanému sa nepodarilo kvalifikovaným spôsobom vyvrátiť ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, pričom k väčšine dôvodov a skutočností preukazujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, sa žalovaný vôbec nevyjadril, keď iba odcitoval nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 63. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 64. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 65. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 66. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 67. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 68. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/ odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 69. Podľa § 379 CSP /Viazanosť rozsahom odvolania/ odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 70. Podľa § 380 ods. 1 CSP /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 71. Podľa § 366 CSP /Novoty v odvolacom konaní/, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 72. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 73. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal všetky relevantné listinné dôkazy predložené na jeho preukázanie, prihliadol na procesnú obranu žalovaného, ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Uvedeným postupom súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ktorým bol odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP viazaný. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery v ňom uvedené opakovať. 74. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd dopĺňa nasledovné: Po preskúmaní spisu mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil predmet zmluvnej spolupráce medzi žalobcom a žalovaným (odvolací súd tu poukazuje najmä na odseky 60 a 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku) s tým, že do tohto predmetu, t.j. dohodnutého predmetu plnenia, patrilo zverejňovanie článkov (vrátane správ, poprípade rozhovorov) nielen v tlačenej podobe v periodiku Stratégie, ale aj online na portáli prevádzkovanom žalobcom www.strategie.sk. Uvedené vyplývalo predovšetkým z e-mailovej komunikácie medzi p. N. U. (za žalovaného) a p. Ľ. X. (za žalobcu) z 10-11.05.2011, ktorú súd prvej inštancie správne posudzoval ako základnú súčasť procesu dohadovania predmetu zmluvy, a to priamo určujúcu rozsah a obsah budúcich plnení vrátane nepochybne daného záväzku žalobcu zabezpečiť pre žalovaného aj nasadenie digitálnej verzie zverejňovania vybraných materiálov o jeho aktivite na portáli www.strategie.sk (uvedené bolo zo strany p. X. jednoznačne potvrdené napr. vyjadreniami: „takisto nasadenie na www.strategie.sk“, to isté platí aj o správach na www.strategie.sk“). Pre vylúčenie pochybností odvolací súd uvádza, že výraz „malé správičky“ uvedený v e-maile p. U. zo dňa 10. 05. 2011 nie je spôsobilý obmedziť rozsah záväzku, ku ktorému žalobca pristúpil v odpovedi p. X. z 11.05.2011, v ktorej bez akéhokoľvek obmedzenia potvrdil nasadenie na portáli www.strategie.sk. V zmysle § 266 ods. 1 ObZ je rozhodujúca skutočná vôľa konajúcich osôb, ktorá z celkového kontextu e-mailovej komunikácie a zo správania strán počas plnenia zmluvy (§ 266 ods. 3 ObZ) jednoznačne svedčí o záväzku zverejniť dohodnuté materiály aj v online verzii portálu, a nie iba formou krátkych oznamov. Na podstate predmetnej dohody o plnení aj v digitálnej podobe (čo z uvedenej komunikácie vyplýva jednoznačne) pritom nič nemenia ani rozličné názory a prejavy zainteresovaných osôb o tom, čo presne malo byť obsahom toho-ktorého plnenia za jednotlivé mesiace (čo žalobca v odvolaní popisuje zmätočnosťou). Z uvedených dojednaní vznikali stranám konkrétne práva a povinnosti, aj keď tieto zároveň neboli úplne odzrkadlené vo formálnej písomnej objednávke zo dňa 11.05.2011 (a taktiež neboli uvedené ani vo vystavených faktúrach naviazaných na uvedenú písomnú objednávku). Samotná zmluva bola totiž platne uzavretá už na základe uvedenej e-mailovej komunikácie dňa 11.05.2011, keďže strany si v rámci nej dojednali základné náležitosti zmluvy o spolupráci elektronickou formou (e-mailovou komunikáciou), ktorá podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka zachytáva obsah tohto úkonu a určenie osôb, ktoré tento úkon vykonali, čo v konaní nebolo sporné. 75. Predmetnú e-mailovú komunikáciu z 10-11.05.2011 súd prvej inštancie správne posudzoval podľa pravidiel výkladu prejavu vôle konajúcich osôb (§ 266 ods. 1, 3 ObZ) v spojení s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi a okolnosťami prípadu (ktoré na druhej strane žalobcom predkladaný spôsob subjektívne vnímaného výkladu vôle contra proferentem dostatočne nezohľadňuje) tak, ako to vyplýva z jeho záverov obsiahnutých najmä v odsekoch 56, 57, 60, 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie na tomto mieste poukazuje aj na to, že dohodnutý rozsah a obsah plnenia, čo malo obsahovať aj zverejňovanie článkov, resp. vybraných materiálov o aktivite žalovaného online na portáli www.strategie.sk , potvrdzuje aj následné správanie žalobcu, keď p. X. (za žalobcu) v e-mailovej komunikácii zo dňa 13.02.2012 vo vzťahu k webovej stránke uviedol, že „sa to robí vo vlastnej réžii, a preto nedodrží termín, ktorý sľúbil“. Ďalej p. Ľ. X. (za žalobcu) v e-mailovej komunikácii z 26.05.2012 (t. j. už niekoľko mesiacov po vydaní čísel 10 a 11/2011 tlačovej verzie periodika) vo vzťahu k online verzii časopisu uznal p. T. C. (za žalovaného) nedostatok na strane žalobcu v súvislosti s neaktívnym archívom. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že výkladové pravidlo contra proferentem podľa § 266 ods. 4 ObZ by tu prichádzalo do úvahy vtedy, ak zámer strán nebolo možné zistiť primárne postupom podľa § 266 ods. 1 až 3 ObZ. V danom prípade však bola skutočná vôľa strán podľa týchto ustanovení zistená, a preto neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 266 ods. 4 ObZ. Podľa skutočnej vôle strán je možné zhrnúť, že medzi nimi bola dohodnutá realizácia komplexnej kampane ako celku, vrátane redakčnej a digitálnej zložky, za jednotnú cenu bez rozkladu na čiastkové odmeny, čo zodpovedá štruktúre záväzku, pri ktorom je rozhodujúce výsledné dielo, a nie len čiastkové úkony. K námietke zmeny právneho názoru súdu prvej inštancie oproti jeho predbežnému názoru prednesenému na pojednávaní 24.05.2019 odvolací súd poukazuje na to, že táto zmena (oproti stavu na pojednávaní 24.05.2019) nepochybne nastala v dôsledku nových skutkových poznatkov a dôkazov obsiahnutých v neskoršom vyjadrení žalovaného z 11.06.2019 (napr. samotná e-mailová komunikácia z 10-11.05.2011), ako aj v dôsledku neskôr vykonaných ďalších dôkazov, a preto sa jedná o prejav prirodzeného vývoja (právneho) posudzovania veci súdom prvej inštancie počas konania v závislosti od aktuálneho stupňa dokazovania. Uvedená zmena stavu pritom objektívne nemohla sporové strany (vrátane odvolateľa) diskvalifikovať z možnosti uplatňovania procesných práv priznaných im CSP v súvislosti s danou zmenou, a to vzhľadom na dĺžku ďalšieho konania do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie dňa 22.09.2023. Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by bola (mohla byť vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 druhá veta CSP) v danej súvislosti súdom prvej inštancie uplatnená sudcovská koncentrácia konania podľa ust. § 153 CSP. 76. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že cena služieb pri plneniach vzťahujúcich sa na jednotlivé čísla mesačníka nebola rozložená podľa jednotlivých čiastkových služieb (vrátane služby zverejňovania článkov časopisu online na portáli www.strategie.sk ), a preto ani nie je možné určiť, aká časť ceny za mesačné plnenia mala pripadať na tú-ktorú konkrétnu službu, resp. čiastkové plnenie. Mesačné ceny fakturované žalobcom, a to aj za október a november 2011, vychádzali z cenníkovej ceny žalobcu len za tlačovú podobu služieb, aj keď dohodnuté plnenia nemali spočívať len v týchto službách (čo je možné vysvetliť tým, že objednávka sa z objektívnych dôvodov nemohla vzťahovať na redakčnú časť časopisu, aj keď práve táto časť plnenia bola pre žalovaného najvýznamnejšou z toho dôvodu, aby boli jeho aktivity vyhľadateľné aj neskôr v online priestore). Cena služieb za mesiac október 2011 bola síce stranami osobitne upravovaná e-mailovou komunikáciou z októbra 2011 vzhľadom na špecifické vydanie, resp. prílohu periodika v uvedenom mesiaci (s názvom Kreativita) s inými rozmermi, avšak pri takto upravovanej cene takisto platí, že aj keď jej základom bola cenníková cena žalobcu len za tlačovú podobu služieb (kde bola žalovanému poskytnutá osobitná zľava), súčasťou celkového plnenia aj za tento mesiac mali byť všetky pôvodne - ešte e-mailovou komunikáciou z mája 2011 - dohodnuté a druhovo rozlíšiteľné služby, vrátane zverejňovania článkov online na portáli www.strategie.sk (odvolací súd tu poukazuje najmä na odsek 56, 57 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Na základe celkových okolností prípadu preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že tu malo ísť o samostatný kontraktačný proces, pomimo e-mailovej komunikácie z mája 2011, a je nutné aj pri službách za mesiac október 2011 konštatovať nemožnosť určenia toho, aká časť ceny za mesačné plnenie mala pripadnúť na tú-ktorú konkrétnu službu, resp. čiastkové plnenie. V nadväznosti na uvedené je možné zhrnúť, že e-mail zo dňa 10.10.2011 bol operatívnou úpravou ceny a formátu v rámci existujúceho zmluvného vzťahu, nie autonómnym kontraktačným aktom; z obsahu e-mailu nevyplýva vôľa strán vylúčiť platnosť podmienok dohodnutých v máji 2011; samotná skutočnosť, že v e-maile zo dňa 10.10.2011 nie je online zverejňovanie spomínané, nie je rozhodujúca, keďže základná zmluva z 11.05.2011 bola uzavretá platne a jej podmienky sa vzťahujú na celé plnenie za dohodnuté obdobie. 77. To všetko platí bez ohľadu na to, či samotná tlačová podoba služieb za mesiac november 2011 bola žalobcom riadne (po odsúhlasení inzercie žalovaným) poskytnutá (odsek 73 odôvodnenia napadnutého rozsudku), čo napokon nemôže ovplyvniť vecne správny záver súdu prvej inštancie o tom, že celkovo dohodnuté plnenie nebolo zo strany žalobcu riadne poskytnuté už len z dôvodu neposkytnutia vyššie špecifikovanej digitálnej podoby dohodnutých služieb (na uvedené nemajú vplyv ani stornovacie podmienky v bode 7 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, podľa ktorých aj pri stornovaní sa môže niekedy účtovať plná cena inzerátu, keďže tieto podmienky sa nedotýkajú záväzkov strán pri plneniach v digitálnej podobe). Nárok na odplatu žalobcovi nevznikol z dôvodu, že nedošlo z jeho strany k splneniu záväzku riadne a včas (primerane podľa § 548 ods. 1 veta druhá a § 554 ods. 1 ObZ v spojení s § 269 ods. 1, 2 ObZ), a teda dohodnuté služby (primerane ako pri diele) neboli v celom rozsahu vykonané tým, že nedošlo k ich riadnemu ukončeniu nasadením aj digitálnej verzie služieb (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MObdo/1/2012 zo dňa 31.07.2012, podľa ktorého „Vykonanie diela zahrňuje v sebe riadne ukončenie, odovzdanie a prevzatie predmetu diela objednávateľovi v mieste stanovenom § 554 ObZ“ s tým, že ani v danom prípade neexistovalo iné dojednanie strán sporu ohľadom vzniku nároku na odplatu), pričom reálne poskytnutá časť plnenia za stavu uvedených skutkových zistení a navrhnutých dôkazov bez ďalšieho nebola vyjadriteľná v konkrétnej čiastkovej sume v rámci vyúčtovaných celkových cien služieb (odvolací súd tu odkazuje najmä na odseky 70 až 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V danej súvislosti odvolací súd viazaný predmetom odvolacieho konania (§ 379, § 380 CSP) zdôrazňuje, že ani zo skutočnosti, že žalovaný neodstúpil od zmluvy (čo nebolo v konaní sporné), nie je možné vyvodiť iný záver, keďže neodstúpením od zmluvy práveže nedošlo k zániku záväzku žalobcu a svoj nárok na zaplatenie tak nemôže uplatňovať na základe iných zákonných ustanovení, než ktoré sú uvedené vyššie v tomto odseku odôvodnenia rozsudku, podľa ktorých však podmienky splnené neboli. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že za opisovaného stavu veci - t. j. keď právo žalobcu na odplatu nevzniklo z dôvodu nesplnenia záväzku primerane podľa § 554 ods. 1 ObZ - je bezpredmetné skúmať, či žalovaný uplatnil nároky z vadného plnenia v súlade s § 562 a nasl. ObZ. Inštitúty nárokov z vád totiž predpokladajú existenciu povinnosti zaplatenia ceny, z ktorej sa nároky odvíjajú. Ak táto povinnosť nevznikla, nebol dôvod, aby žalovaný formálne uplatňoval napr. zľavu z ceny (prípadne odstupoval od zmluvy) - záväzok žalobcu dodať plnenie v celom rozsahu jednoducho zostal nesplnený. 78. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný riadne a včas (priebežne) reklamoval nezverejnenie článkov v online vydaní periodika žalobcu, pričom odvolací súd tu v podrobnostiach poukazuje najmä na odseky 64, 67 až 69 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožnil. Existencia včasných a riadnych reklamácií bola pritom v daných súvislostiach dôležitá predovšetkým z hľadiska posudzovania riadneho splnenia záväzku žalobcu (reklamácie svedčili o tom, že k tomu nedošlo), a nie z hľadiska posudzovania prípadnej peňažnej kompenzácie žalovaného, keď žalovaný taký konkrétny nárok počas konania neuplatňoval. Z tohto dôvodu bola bezpredmetná aj námietka žalobcu ohľadom prípadného oneskoreného uplatnenia vád plnenia žalovaným, kde žalobca poukazoval aj na Všeobecné obchodné podmienky žalobcu. P. J. W. ako šéfredaktor žalobcu v emailovej komunikácii z 22.11.2011 s p. N. U. (za žalovaného) taktiež v podstate potvrdil, že zo strany žalobcu nebol poskytnutý požadovaný rozsah a obsah plnenia tým, že žalovanému ponúkol náležitú kompenzáciu, ktorá však žalovaným fakticky nebola využitá. Pri osobe šéfredaktora p. J. W. sa odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie (najmä odsek 59 odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd odkazuje) o tom, že táto osoba z pohľadu žalovaného vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovala ako osoba poverená žalobcom, a to bez reálnej možnosti rozlišovania jeho oprávnení v otázkach inzercie a redakčného obsahu vo vydávaných časopisoch Stratégie. Žalobca sám v e-mailovej komunikácii z 11.05.2011 odkázal žalovaného na šéfredaktora pre dojednanie redakčnej časti plnenia, čím objektívne zmazal hranicu medzi redakčnou a obchodnou kompetenciou. Za takýchto okolností žalovaný reálne nemal možnosť rozlišovať, v akom rozsahu bol p. W. oprávnený konať, a preto sa nemôže uplatniť výnimka § 15 ods. 2 ObZ, ktorá ochranu tretej osoby vylučuje iba vtedy, ak táto o prekročení poverenia skutočne vedela alebo musela vedieť. Samotné vyhlásenie p. U. o chápaní „právomocí šéfredaktora“ vo všeobecnosti nepostačuje na záver o jej vedomosti o konkrétnom prekročení poverenia v danom prípade. 79. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Ďalšie argumenty strán sporu, najmä odvolateľa už odvolací súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, pričom ohľadom všetkých ďalších otázok, ktoré osobitne nie sú rozoberané aj v rozhodnutí o odvolaní, odvolací súd plne odkazuje na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd za irelevantné pre rozhodnutie vo veci samej považoval napr. ďalšie námietky žalobcu týkajúce sa viazanosti žalovaného stornovacími podmienkami VOP, keďže tieto sa, ako bolo vysvetlené vyššie, na digitálnu zložku záväzku nevzťahujú a VOP navyše netvoria súčasť predmetnej zmluvy o spolupráci (odsek 57 odôvodnenia napadnutého rozsudku), čo bolo správne vyvodené z okolností uzavretia zmluvy, pričom uvedené nemôže ovplyvniť ani prípadné až dodatočne urobené odlišné vyjadrenie strany; ďalej skutočnosti, že žalovaný prijal iba niektoré z ponúknutých kompenzácií a neskôr si ich nevymáhal, keďže neúplné prijatie kompenzácie a jej nevymáhanie nijako nezbavuje žalobcu záväzku, ktorý naďalej zostal nesplnený. 80. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 81. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).