Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/84/2024 z 3. 2. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. februára 2026, sp. zn. 14Co/84/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/84/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1 | 2026-02-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: CSP, § 388 CSP, § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1509479-e4e1-4b61-9281-b3b1f980da60
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/84/2024
1115207986
03. 02. 2026
JUDr. Michaela Krajčová
ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Renáta Janáková a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: V.. I.. C. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. G. 5, H., proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 79.235 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k.
B1-8C/93/2015-479 zo dňa 17.01.2024, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.
II. Vo výroku II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu

z a m i e t a.

III. Vo výroku III. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
IV. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B1-8C/93/2015-479 zo dňa 17.01.2024, (ďalej ako
„napadnutý rozsudok“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
1.200 eur, v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu
zamietol (výrok III.). Návrh žalobcu na prerušenie konania a na predloženie návrhu na začatie konania o
súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zamietol (vo výroku I.). Žalobcovi proti žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu (výrok IV.).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou dňa 19.03.2015 sa
žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 79.234 eur spolu
s
príslušenstvom z titulu náhrady škody - nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami polície v priestupkovom konaní. Zároveň si proti
žalovanej uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil nesprávnym úradným postupom, na
základe ktorého bol uznaný vinným zo spáchania dopravného priestupku, ktorý sa mal stať 02.08.2013.
Rozhodnutím č. p. ORP-P-913/BAJV-ODI1-2013 zo dňa 02.01.2014 mu bola uložená pokuta vo výške
400 eur a zároveň uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 16 mesiacov, a to napriek
nespáchaniu priestupku. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave v odvolacom konaní rozhodnutím pod
č. p. KRPZ-BA-KDI2I-42/2014-P zo dňa 01.04.2014 prvostupňové rozhodnutie potvrdilo, následne
bolo rozhodnutím Prezídia PZ SR č. p. PPZ-ODP1-443-005/2014 zo dňa 27.06.2014 prvostupňové a

druhostupňové rozhodnutia policajných orgánov zrušené pre nezákonnosť. Rozhodnutím Okresného
Policajného zboru v Bratislave 4 pod č. p. ORP-P-913/BA1V-ODI1-2013 zo dňa 13.01.2015, bolo
priestupkové konanie zastavené a predchádzajúce rozhodnutia boli pre nezákonnosť zrušené.
3. Žalobca tvrdil, že mu nemajetková ujma bola spôsobená nesprávnym úradným postupom policajných
vyšetrovateľov a nezákonnými rozhodnutiami, a to v podobe spôsobenej traumy s negatívnymi
následkami na osobný, rodinný, pracovný život a spoločenské postavenie. Ujma vyčíslená sumou
79.235 eur spočívala v nezákonnom zásahu do jeho základných ústavných práv a slobôd; v porušení
práva na ochranu jeho občianskej cti; v silnom narušení vzťahov v súkromí; v ohrození pracovného
uplatnenia a pripravovaného podnikania. Psychická trauma bola zapríčinená takmer dvojročnou
policajnou perzekúciou a s tým súvisiacim ohrozením jeho vážnosti u spoluobčanov, v ohrození v
pracovnom uplatnení,
v narušení rodinných vzťahov, ako aj finančnom ohrození
celej rodiny. Zdôraznil, že spôsobená ujma bola o to závažnejšia, keďže k policajnému stíhaniu došlo
krátko pred dovŕšením jeho dôchodkového veku. Dal do pozornosti, že 28 rokov žil v usporiadanej
rodine, mal povesť zodpovedného, bezúhonného človeka, seriózneho odborníka v oblastí informatiky,
financií
a komunálnej politiky. Jeho vzťah s manželkou a rodinou bol vždy harmonický,
avšak
v dôsledku uvedených problémov taký prestal byť, keďže sa z domácnosti vytratil
pocit pohody. Tvrdil, že s manželkou začali mať konflikty a nezhody, ktoré dovtedy nemali. Pripravovali
sa na rodinné podnikanie, v súvislosti s ktorým čerpali pôžičku, preto potrebovali jeho príjem, inak by
nedokázali plniť záväzky voči banke, čo mohlo fatálne ohroziť celú rodinu, a to až do takej miery, že
zo všetkých členov rodiny sa mohli stať bezdomovci. Plánované podnikanie bolo ohrozené, nakoľko
bez jeho vodičského oprávnenia, by ho nebolo možné absolútne realizovať, pripadne by bolo extrémne
sťažené. K výške uplatnenej nemajetkovej ujmy poukazoval na to, že z doterajších viacerých súdnych
rozhodnutí vyplýva, že súdy priznali iným žalobcom i vyššiu nemajetkovú ujmu ako je uvedená v zákone.
Žalovanú sumu vyčíslil s poukazom na minimálnu mzdu vo výške 1.585 eur. V súlade s § 15 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov písomne listom zo dňa 14.02.2015 požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu spôsobenej škody, ktoré na jeho žiadosť nereagovalo.
4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na doručenie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu vnútra SR dňa 19.02.2015, vo
vzťahu ku ktorej ku dňu 22.04.2015 neuplynula zákonom stanovená lehota na jej vybavenie, preto
navrhla konanie zastaviť. Dala do pozornosti, že v žalobnom návrhu sú dva vzájomne sa vylučujúce
právne tituly, na základe ktorých si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, pričom každý z
uvedených právnych predpisov predpokladá iných účastníkov konania. Namietala uplatnenú náhradu
nemajetkovej ujmy tak titulom nesprávneho úradného postupu, ako aj titulom nezákonných rozhodnutí, z
dôvodu, že ak je výsledkom určitého úradného postupu vydanie rozhodnutia, v takom prípade sa úradný
postup, ktorému vydanie rozhodnutia predchádzalo už neposudzuje. Na základe uvedeného namietanie
nesprávneho úradného postupu, ktorý vyústil do vydania meritórneho rozhodnutia považovala za
bezpredmetné. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy zdôraznila, že tá je uplatnená nad maximálnu
možnú zákonom prípustnú hranicu, nakoľko v zmysle § 17 ods. 4 zákona
č.
514/2003 Z. z., výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
v
zmysle ktorého celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
Výška minimálnej mzdy na rok 2014 (keďže zrušené rozhodnutia boli vydané v roku 2014) bola v
sume 352 eur, teda maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je možné v zmysle platného
a účinného zákona č. 514/2003 Z. z. priznať je suma 17.600 eur.
K
uplatneným úrokom z omeškania uviedla, že konajúci súd rozhoduje výlučne len o samotnej výške
uplatnenej nemajetkovej ujmy, avšak bez úrokov z omeškania. Poukázala na to, že zákaz viesť motorové
vozidlo plynul žalobcovi od 14.05.2014 (od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu
o odvolaní č. p. KRPZ-BA-KDI21 -42/2014-P z 01.04.2014) do 16.06.2014 (t. j. do dátumu právoplatnosti
odkladu výkonu rozhodnutia), teda zákaz viesť motorové vozidlo trval 1 mesiac a 2 dni, pričom žalobca
vodičský preukaz nikdy neodovzdal. Žalobca teda nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, jej výška bola
uplatnená v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z. a zároveň nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
ním tvrdenou nemajetkovou ujmou a zrušenými rozhodnutiami. Ohľadom podmienky danej v § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/209/2012
z 29.06.2012, v zmysle ktorého musí súd posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je už
samotné konštatovanie porušenia práva pre žalobcu dostatočným zadosťučinením.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom
č.k. 8C/93/2015-116 zo dňa 18.10.2016 ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 5.000 eur, vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na základe odvolania oboch strán sporu, uznesením č.k.
6Co/289/2017-181 zo dňa 05.09.2018 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/93/2015-116
zo dňa 18.10.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyjadril právny názor, že
za nezákonné rozhodnutie bolo potrebné v danej veci považovať právoplatné rozhodnutie Krajského
riaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných
evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky zo dňa 01.04.2014, ktoré bolo ako nezákonné
zrušené nadriadeným orgánom, čím bol prvý z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody tak bol
splnený. V odôvodnení konštatoval nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
v otázkach priznania nároku na nemajetkovú ujmu, určenia jej výšky
a vyhodnotenia
(ne)existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a následkami
(dopadmi) tvrdenými žalobcom do jeho osobnostnej sféry.
7. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie zopakoval a doplnil dokazovanie, z ktorého
zistil, že Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV, Okresného dopravného inšpektorátu
Bratislava zo dňa 02.01.2014 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1
písm. b), g), k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, bola mu uložená pokuta vo výške 400 eur a zákaz
činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 16 mesiacov (ORP-P- 913/BAIV-ODI1-2013). Na odvolanie
žalobcu, Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy
a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Bratislava, rozhodnutím zo dňa
01.04.2014 odvolanie žalobcu zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo (KRPZ- BAKDI21-42/2014P). Prezídium PZ, odbor dopravnej polície, Bratislava, mimo odvolacieho konania, rozhodnutím zo dňa
27.06.2014 právoplatné rozhodnutie Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného
inšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti
cestnej premávky, Bratislava zo dňa 01.04.2014 zrušilo ako nezákonné (PPZ-ODP1-443- 005/2014).
Následne Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy
a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Bratislava rozhodnutím zo dňa
27.08.2014 zrušilo prvostupňové priestupkové rozhodnutie zo dňa 02.01.2014 a vec mu vrátilo na
nové prejednanie a rozhodnutie. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV, Okresného
dopravného inšpektorátu, Bratislava zo dňa 13.1.2015 bolo konanie o priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g), k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
zo spáchania ktorého bol obvinený žalobca zastavené (ORP-P-913/BAIV-ODI1-2013). Zamestnávateľ
žalobcu listom z 21.01.2015 potvrdil, že k výkonu činnosti žalobcu sa vyžaduje vodičské oprávnenie
skupiny B a žalobca nie je vo výpovednej lehote. Dňa 22.01.2016 zamestnávateľ žalobcu vyhlásil
výberové konanie na pozíciu štátny radca, odbor: kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit. Z lekárskej
správy zo dňa 19.07.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca je v sledovaní kardiologickej
ambulancie od novembra 2009.
8. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1 , § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 , § 6 ods. 1, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z..
9. V prvom rade súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému
súdu SR na konanie o súlade právnych predpisov podľa ust. § 162 ods. 3 CSP zamietol z dôvodu, že
ust. § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. vyhodnotil ako súladné so žalobcom označenými článkami Ústavy
SR (s čl. 1, čl. 2, čl. 7, čl. 12 , čl. 15, čl. 16, čl. 39, čl. 40, čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 152, čl. 154c ods. 1).
10. V odôvodnení poukázal na kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď vychádzal z toho, že prvým predpokladom zodpovednosti
štátu v zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá zák.č 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Zhodne
s právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadreným v uznesení č.k. 6Co/289/2017-181 zo dňa
05.09.2018, ktorým bol viazaný, dospel k záveru, že za nezákonné rozhodnutie bolo potrebné považovať
právoplatné rozhodnutie Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,
odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky,

Bratislava zo dňa 01.04.2014 zrušilo ako nezákonné (PPZ-ODP1-443- 005/2014)., ktoré bolo ako
nezákonné zrušené nadriadeným orgánom.
11. K vzniku samotnej škody (nemajetkovej ujmy) a priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol, že žalobca na
pojednávaní konanom dňa 20.12.2023 upresnil, že jeho nároky uplatnené žalobou v celej výške (79.000
eur) sa týkajú iba náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy, pričom skutočná škoda ani ušlý zisk mu
nevznikli. Vznik nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mal
psychickú traumu, ktorá spočívala
v nezákonnom zásahu do jeho základných
ústavných práv a slobôd, v porušení práva na ochranu jeho občianskej cti, v silnom narušení vzťahov v
súkromí, v ohrození jeho pracovného uplatnenia, pripravovaného podnikania, v ohrození jeho vážnosti
u spoluobčanov, u kolegov.
12. Súd prvej inštancie nemal vykonaným dokazovaním preukázanú dôvodnosť obavy žalobcu zo
straty jeho zamestnania, na základe čoho jeho obavu vzhliadol iba v jeho subjektívnom pocite. K
danému objasnil, že ním tvrdená obava nemohla byť ani hypotetická vzhľadom na právnu úpravu
zániku služobného pomeru v období rokov 2013-2015 upravenú
v ust. § 47 zák. č. 400/2009 Z.z.
o štátnej službe, v zmysle ktorého strata kvalifikačných predpokladov nebola jedným z dôvodom, pre
ktoré mohol dať služobný úrad zamestnancovi výpoveď. Vzhľadom na nedôvodný vznik nemajetkovej
ujmy v dôsledku obavy zo straty zamestnania, nepovažoval za dôvodné ani naň nadväzujúce obavy
týkajúce sa neschopnosti splácať úver a ohrozenia podnikateľských plánov. Taktiež narušenie vzťahov
v súkromí vyhodnotil ako nepreukázané, nakoľko zo zápisnice z konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I sp. zn. 18C/254/2013 (č.l. 321-322), v ktorom vypovedala dcéra žalobcu, zistil, že daná
výpoveď svedkyne sa týkala obdobia od roku 2007, a teda obdobia dávno pred dopravnou nehodou z
02.08.2013. Súd prvej inštancie taktiež skonštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom, čo do
vystavenia jeho osoby posmeškom zo strany kolegov (že nevie šoférovať).
K strate vážnosti
žalobcu u spoluobčanov, konajúci súd dal do pozornosti, že žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil/
neuviedol koho tým myslel, v akých situáciách mal pocit, že sa k nemu ľudia správajú inak.
13. Prvoinštančný súd zdôraznil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri absencii (nepreukázaní)
takých následkov, ktoré by skutočne preukazovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy poškodenému
(žalobcovi) v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, môže vychádzať iba zo samotného
vedenia daného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť
iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania
proti nemu uvedený, a v ktorej bol udržovaný. Nakoľko žalobca ani po vrátení veci odvolacím súdom
nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy v jeho
súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, pristúpil iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty,
do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania uvedený. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy
považoval za rozhodujúcu dĺžku samotného priestupkového konania, teda dĺžku trvania stavu právnej
neistoty, ktorá trvala rok a šesť mesiacov a prihliadol na odvolacím súdom uvedené rozmedzie náhrady
nemajetkovej ujmy v danom spore 900-1.200 eur. Žalobcovi priznal odškodnenie v sume 1.200 eur,
keďže zohľadnil, že vnímanie právnej neistoty môže byť u každého človeka individuálne a napriek
tomu, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť svojich obáv, stav právnej neistoty vnímal veľmi
intenzívne. Z dôvodu priznania náhrady iba za stav právnej neistoty, do ktorého sa žalobca dostal
samotným vedením daného priestupkového konania, príčinnú súvislosť ako predpoklad pre vznik nároku
na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. ustálil v samotnom
vedení priestupkového konania proti žalobcovi. Za dostatočné zadosťučinenie nepovažoval súd prvej
inštancie zastavenie priestupkového konania, ale dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uplatnený nárok na
úroky z omeškania nepriznal s odôvodnením, že nárok na úroky
z omeškania v prípade
náhrady nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1
v
spojení s ust. § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a s poukazom na s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.
zn.: II. ÚS 399/2019 z 15.4.2020 tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu, keďže žalobca bol plne úspešný v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy a čiastočné zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy nie je neúspechom
žalobcu, ale je prejavom úvahy súdu.

15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu.
16. Žalobca podal odvolanie proti výroku I., II., III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo
zákonných dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) d) f) a h) CSP.
17. V odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočívajúce
v
absencii zdôvodnenia prijatých záverov, nedostatočné vysporiadanie sa s viacerými tvrdeniami a
dôkazmi predloženými žalobcom. Vyjadril názor, že prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie aj
na dezinterpretácii právnych predpisov SR, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku nevierohodné,
nejasné a nepresvedčivé, čím porušil nielen ustanovenia § 220 CSP, ale aj základné ľudské právo
žalobcu na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote ustanovené nielen v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ale aj v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v čl.
46 ods. 1, ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v čl. 2 a čl. 3 CSP.
18. Zdôraznil porušenie ustanovení čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s porušením
ust. čl. 16 ods. 3 CSP, keď dôvodil tým, že podal odvolanie proti pôvodnému prvostupňovému rozsudku
zo dňa 18.10.2016, v ktorom mu súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000
eur, avšak v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie odignoroval ust. čl. 16 ods. 3 CSP a pôvodne
priznanú a nespravodlivo nízku kompenzáciu vo výške 5.000 eur ešte viac znížil, a to dokonca až o
celých 3.800 eur. Na základe uvedeného vyhodnotil napadnuté rozhodnutie za prejav arogancie moci,
zároveň za diskriminačné, nespravodlivé, nezákonné i protiústavné.
19. Podľa žalobcu prvoinštančný súd svojím rozhodnutím odmietol kompenzovať náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla v jeho súkromnom i rodinnom živote, resp. v jeho spoločenskom uplatnení,
a to z dôvodu údajného nepreukázania následkov, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti
vzniknutej ujmy. Odignoroval väčšinu dôkazov, ktoré boli žalobcom v konaní predložené, ďalšími
predloženými dôkazmi sa nezaoberal a niektoré predložené dôkazy dezinterpretoval, a to základe
účelovo vyfabulovaných a vyslovene hypotetických konštrukcii žalovanej, pričom svoj postup ani v
jednom prípade presvedčivo nezdôvodnil. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo
dňa 06.11.2014 a rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 zo dňa 31.01.2011, z ktorých vyplýva, že
podstatné zníženie dôstojnosti osobnosti sa veľmi ťažko dokazuje najmä v situácii, keď pri ponižovaní
človeka
a znižovaní jeho dôstojnosti sú prítomné len 2 osoby, t. j. ten, kto uráža a ponižuje a ten,
kto je ponižovaný, pričom miera vnímania ponižovania a znižovania dôstojnosti človeka je vždy veľmi
individuálna. Preto je podľa rozsudku NS SR úplne postačujúce, ak je nezákonný zásah aspoň spôsobilý
ujmu na osobnostných právach privodiť. Zdôraznil, že z celého priestupkového spisu, ktorý mal súd
prvej inštancie kompletne predložený, je evidentné, že policajní vyšetrovatelia k žalobcovi pristupovali
šikanóznym spôsobom ako k vyvrheľovi, ktorý nielenže spáchal dopravnú nehodu, ale z miesta nehody
dokonca ešte aj ušiel; pričom takéto ich správanie bolo absolútne nespochybniteľné spôsobilé privodiť
žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach. Tvrdil, že za celých 52 rokov vodičskej praxe spôsobil iba
dve menšie nehody, a to bez vážnejších následkov a od žiadnej nehody, ktorá sa skutočne stala nikdy
neušiel. Podľa žalobcu porušovanie jeho základných práv, a to vrátane práv osobnostných jednoznačne
a nespochybniteľné dokazuje aj rozhodnutie Prezídia PZ SR z 27.06.2014,
v ktorom sú
detailné uvedené všetky ustanovenia právnych predpisov, ktoré policajní vyšetrovatelia pri vyšetrovaní
porušili. Podľa § 17 ods. 3 písm. b) z. č. 514/2003 Z. z sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje
okrem iného aj s prihliadnutím najmä na okolnosti, za ktorých k nej došlo, pričom za akých okolností k
žalobcovi policajti pristupovali a ani na okolnosti, za ktorých žalobca musel absolvovať všetky výsluchy
i ďalšie vyšetrovacie úkony prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vôbec neprihliadol.
20. Ďalej namietal dezinterpretáciu nielen dôkazov, ktorými odôvodňoval obavy zo straty zamestnania,
ale aj dezinterpretáciu relevantných zákonných ustanovení, keď poukázal na to, že jednou zo základných
povinností štátneho zamestnanca je plnenie kvalifikačných predpokladov po celý čas vykonávania
štátnej služby. Za vrchol bezprávia vyhodnotil odmietnutie všetkých jeho obáv vyplývajúcich z možnosti
straty jeho zamestnania v dôsledku odobratia vodičského oprávnenia, čím by prestal spĺňať kvalifikačné
predpoklady predpísané pre výkon jeho funkcie v štátnej službe. Poukázal na to, že konajúci súd
žalobcove obavy odmietol s poukazom na § 47 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného v čase priestupkového
konania, ktorý stratu kvalifikačných predpokladov neuvádza ako dôvod výpovede. S daným názorom sa
nestotožnil, keď dal do pozornosti znenie ust. § 51 ods.1 v spojitosti s § 60 ods. 1 písm. a), písm. l),

písm. n) a § 19 ods. 11 zákona (ako aj v spojitosti aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR),
z
ktorých vyplýva, že v prípade neplnenia predpísaných kvalifikačných predpokladov, zamestnávateľ bol
povinný s takýmto štátnym zamestnancom pracovný pomer ukončiť okamžite. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že po odobratí vodičského oprávnenia by nepochybne porušoval ustanovenia § 60
ods. 1 písm. a), písm. n) zák. č. 400/2009 Z. z, čo by zakladalo pre služobný úrad až 2 dôvody
na okamžité ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Obavy žalobcu zo straty zamestnania v
prípade straty vodičského oprávnenia, t. j.
v prípade ak by prestal spĺňať
predpísané kvalifikačné predpoklady, boli dôvodné a vyplývali z uvedených zákonných ustanovení.
Obdobné komplikácie a ohrozenie by daná strata vodičského oprávnenia predstavovala i v prípade
podnikania. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil preukázanie straty dôstojnosti u kolegov žalobcu,
ktorá bola spôsobená jednoznačne nezákonným priestupkovým konaním, počas ktorého bol opakovane
výlučne počas pracovnej doby predvolávaný na ďalšie úkony policajného vyšetrovania, na základe čoho
musel od svojho nadriadeného požadovať priepustku a preukazovať svoju neprítomnosť na pracovisku
predvolaním a vysvetľovať dôvody predvolania. Uvedené bolo pre neho dehonestujúce, ponižujúce a
deprimujúce.
21. K nedostatočnému preukázaniu narušenia vzťahov v rodine a v súkromí zdôraznil, že súd prvej
inštancie nesprávne skonštatoval, že dané tvrdenia zostali len „v rovine tvrdení žalobcu“, nakoľko z
výpovede jeho dcéry v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 18C/254/2013 dospel
k nesprávnemu záveru, že daná výpoveď sa týkala výlučne obdobia od roku 2007. Odignoroval tú časť
výpovede, v ktorej dcéra potvrdila, že k zlepšeniu, vzťahov medzi otcom (t. j. žalobcom) a dcérou ako i k
zlepšeniu vzťahov medzi manželmi (jej rodičmi) došlo až v roku 2015, t. j. až potom, keď bolo konanie o
dopravnej nehode definitívne zastavené. Ako neprávne vyhodnotil aj konštatovanie konajúceho súdu, že
„ani po vrátení veci odvolacím súdom nepreukázal také skutočností, ktoré by odôvodňovali existenciu
závažnosti vzniknutej ujmy v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení“. Po vrátení veci
odvolacím súdom mal súd prvej inštancie k dispozícii celý priestupkový spis, z ktorého je evidentné
predovšetkým šikanózne a dehonestujúce správanie sa vyšetrovateľov polície
k
žalobcovi, ktorým policajti nezákonne, zasahovali do jeho osobnostnej sféry. Odkázal na nález ÚS SR
sp. zn. II. ÚS 424/2012, ako aj rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1Cdo/113/2009,
v zmysle
ktorých je už samotnou existenciou priestupkového konania, ktoré sa ani len nemalo začať, preukázaný
a dokázaný nezákonný policajný zásah do rodinného života a súkromia žalobcu a tým aj vznik závažnej
nemajetkovej ujmy. Policajti šikanóznym prístupom
k žalobcovi ako k vyvrheľovi, ktorý
dokonca z miesta nehody ešte aj ušiel, čo vyplýva z tvrdení policajného orgánu uvedených v rozhodnutí
OR PZ BA 4 zo dňa 02.01.2014, ho nesmieme urážali, potupovali a ponižovali v jeho dôstojnosti. Takéto
správanie policajtov vnímal ako mimoriadne urážlivé a extrémne ponižujúce jeho dôstojnosť, keďže k
dopravnej nehode,
z ktorej bol obvinený, nikdy nedošlo. Prvoinštančný súd sa touto
skutočnosťou vôbec nezaoberal, pričom nielenže nevysvetlil, prečo tak neurobil, ale si ani neoveril, že
ani nikdy predtým z miesta žiadnej nehody neušiel, pričom za celé obdobie jeho 52-ročnej vodičskej
praxe sám zavinil iba 2 dopravné nehody, ktoré sa však obišli bez vážnejších následkov.
22. Žalobca poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie týkajúce sa výšky priznanie nemajetkovej
ujmy, pri ktorej konajúci súd uviedol, že ju priznal v maximálne možnej výške 1.200 eur. K danému
zdôraznil, že v prvom rozsudku zo dňa 18.10.2016 uvádzal prvoinštančný súd maximálnu výšku
nemajetkovej ujmy v sume 19.500 eur. Dodal, že podľa § 217 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia, pričom v roku 2024 je maximálna výška náhrady v sume 37.500 eur. Poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/153/2015, ktorým bola poškodenému priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v sume 100.000 eur iba za 2 hodiny nezákonného zasahovania orgánu verejnej moci do jeho
osobnostných práv, z čoho vyvodil, že maximálna výška náhrady môže byť až 100.000 eur, prípadne
viac, a nie suma 1.200 eur. Zdôraznil, že pri porovnaní s náhradou priznanou za 2 hodiny, je ním
uplatnený nárok za viac ako 1,5 roka vo výške 79.235 eur možný považovať iba za symbolickú náhradu
nemajetkovej ujmy.
23. Vzhľadom na uvedené žalobca napadnutý rozsudok vo výroku I., II., III. žiadal zrušiť a konanie
prerušiť podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, alternatívne žalovanú zaviazať na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 79.235 eur a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
24. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná zdôraznila, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové
relevantné skutočnosti ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zmeniť argumentáciu a

závery prezentované žalovanou v súdnom konaní. Napadnuté výroky I. a III. rozsudku súdu prvej
inštancie vyhodnotila za vecne správne, dostatočne odôvodnené a vydané v súlade s ustanoveniami
príslušných právnych predpisov. Zhodne so žalobcom vo vzťahu
k výroku II. namietala, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak z dôvodov, ktoré
uviedla vo svojom odvolaní zo dňa 31.01.2024.
Z dôvodu, že ani po vrátení veci súdu
prvej inštancie odvolacím súdom, relevantným spôsobom žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie
zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti
s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, najmä nepreukázal vznik a výšku nemajetkovej ujmy, ako aj
kauzálny nexus, navrhla, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu zo dňa 15.02.2024 nevyhovel a v zmysle
§ 390 CSP sám rozhodol vo veci v súlade s petitom, ktorý navrhla v odvolaní zo dňa 31.01.2024.
25. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým jej bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.200 eur v lehote do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku a proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. V odvolaní namietala vo vzťahu k napadnutému výroku II.
rozsudku súdu prvej inštancie, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila,
že v priebehu celého konania namietala nepreukázanie kumulatívneho splnenia uvedených zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, na čom zotrvala i v odvolaní. Poukázala na to, že
podľa rozhodovacej praxe súdov samotná existencia nezákonného rozhodnutia automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale je potrebné preukázať nepriaznivé následky nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a výškou nemajetkovej ujmy, resp. jej vznikom.
26. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého pri
nepreukázaní skutočností odôvodňujúcich existenciu závažnosti vzniknutej ujmy
v
súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení žalobcu, môže súd vychádzať iba zo samotného vedenia
daného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť iba ku
kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania voči nemu
uvedený, a v ktorej bol udržovaný. Argumentovala, že uvedené je v rozpore so základnými princípmi,
na ktorých je postavený zákon č. 514/2003
Z. z., ako aj s rozhodovacou praxou súdov,
v zmysle ktorej štát nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu poškodeného po vydaní nezákonného
rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe, to znamená, že ak
osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, neunesie dôkazné
bremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorého z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné) žalobu o náhradu škodu bez ďalšieho
zamietnuť. Vedenie priestupkového konania môže byť spôsobilé navodiť negatívne/nepríjemné pocity u
poškodeného, avšak zákon č. 514/2003 Z. z. viaže priznanie nároku na náhradu škody na preukázanie
reálne vzniknutých následkov do osobnostnej sféry poškodeného, ktorých (až následne preukázaná)
závažnosť by umožňovala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s peniazoch. Pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy nepostačuje, ak nezákonné rozhodnutie bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu
negatívne následky, ale ich aj reálne vyvolalo,
k čomu však nedošlo. S uvedeným sa súd
prvej inštancie stotožnil, keď v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobca
nepreukázal dôvodnosť tvrdenej obavy zo straty zamestnania, obavy z ohrozenia pripravovaného
podnikania a zo straty obydlia, ani narušenie vzťahov v súkromí, či stratu dôstojnosti u kolegov,
stratu vážnosti u spoluobčanov. Sám súd prvej inštancie teda konštatoval nepreukázanie jedného zo
zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.,
z čoho vyplýva , že v danom prípade nie sú kumulatívne splnené
predpoklady pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čím zodpovednosť štátu nie je daná.
27. Žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko
vznik zodpovednosti za škodu môže byť len vo vzťahu k takej nemajetkovej ujme, ktorá bola priamo
a nesprostredkovane spôsobená dotknutým nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom.

28. Namietala i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej
ujmy, keďže tá nebola riadne zdôvodnená a zároveň nebolo prihliadnuté na to, že žalobca vodičský
preukaz neodovzdal a o vedení priestupkového konania sa kolegovia žalobcu nedozvedeli od žalovanej.
Vytkla súdu prvej inštancie, že nezohľadnil nedôvodnosť obavy žalobcu a) zo straty zamestnania, b) z
ohrozenia pripravovaného podnikania a b) straty obydlia, ako i skutočnosť, že z písomných vyjadrení
žalobcu vyplýva, že svoje nároky v konaní odvodzuje aj z konaní, ktoré nie sú predmetom tohto sporu
(súdne konanie vedené na vtedajšom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/254/2013). Na
základe uvedených odvolacích dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava
IV č.k. B1-8C/93/2015-479 zo 17.01.2024 zmenil vo výroku II. tak, že žalobu vo zvyšku zamietne a vo
výroku IV. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
29. Žalobca v podaní zo dňa 12.07.2024 vyjadril svoje stanovisko nielen k odvolaniu žalovanej, ale k jej
vyjadreniu k odvolaniu žalobcu. Opätovne poukázal na porušenie zákazu upraveného v čl. 16 ods. 1, ods.
3 CSP. Konštatovanie žalovanej o absencii negatívnych následkov u žalobcu v dôsledku nezákonných
rozhodnutí policajných orgánov vyhodnotil ako vyfabulované hypotetické konštrukcie nezakladajúce sa
na pravde, ktoré si súd prvej inštancie osvojil. Argumentoval odôvodnením rozhodnutia odvolacieho
súdu v prejednávanom spore, z ktorého vyplýva, že už samotné začatie a vedenie nezákonného
priestupkového konania proti nevinnému žalobcovi, mu spôsobilo nepredstaviteľnú traumu, stresy i
obrovské psychické vypätie, ktoré ani nie je možné nijakým spôsobom dostatočne preukázať, a preto
by bolo úplne nadbytočné akýmkoľvek spôsobom to nielen zisťovať, ale aj dokazovať. To následne
znamená, že už samotným vedením nezákonného priestupkového konania proti jeho osobe (ako
nevinnému), bol preukázaný nielen vznik nemajetkovej ujmy, ale aj jej priama príčinná súvislosť s
nezákonným konaním, ktorého výsledkom bolo nezákonné rozhodnutie. Podľa žalobcu vykonštruovaný
naratív žalovanej, podľa ktorého existencia nezákonného rozhodnutia automaticky nezakladá nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v tomto konkrétnom prípade, keď bola spoľahlivo a absolútne vierohodne
preukázaná nielen nevina žalobcu, ale aj nezákonnosť celého priestupkového konania, je absolútne
nedôvodný, irelevantný a ako dôvod odvolania žalovanej nemôže obstáť. V ďalšom žalobca zotrval
a zopakoval svoje tvrdenia, ktoré uvádzal tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj v
podanom odvolaní.
30. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolaní ( § 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, avšak
odvolanie podané žalovanou je dôvodné.
31. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP,
pričom o termíne vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
32. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok
(§
380 ods. 2 CSP).
33. Vo vzťahu k žalobcom napadnutému výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý
návrh žalobcu na prerušenie konania a na predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov na Ústavný súd SR odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. 162 ods. 3 CSP ide o uznesenie
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, tvoriace súčasť
meritórneho rozhodnutia. Prípustnosť odvolania proti uzneseniam je upravená v ust. § 357 CSP, pričom
odvolanie je prípustné iba proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP,
teda žalobca podal odvolanie proti uzneseniu, ktoré nepatrí medzi taxatívne uvedené uznesenia, proti
ktorým je prípustné odvolanie (§ 357 CSP). Na záver o neprípustnosti odvolania žalobcu proti tomuto
predmetnému výroku nemá žiaden vplyv skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
uviedol nesprávne poučenie o prípustnosti podania odvolania proti (celému) rozsudku. Na základe
uvedeného odvolací súd odvolanie žalobcu proti predmetnému výroku ako neprípustné podľa § 386
písm. c) CSP odmietol.
34. Odvolací súd prednostne posudzoval dôvodnosť námietky žalobcu týkajúcej sa porušenia zákazu
reformatio in peius (čl. 16 CSP) v prejednávanom spore. K danému je potrebné objasniť, že z princípu
rovnosti sporových strán nepochybne vyplýva vylúčenie aplikácie článku 16 ods. 3 CSP v prípadoch, keď

objektívne nie je možné posúdiť „nepriaznivosť“ rozhodnutia o opravnom prostriedku voči jednej z nich.
Ak je teda opravný prostriedok uplatnený oboma procesnými stranami nezávisle od seba, je aplikácia
princípu zákazu reformatio in peius vylúčená. V danom prípade proti rozsudku 8C/93/2015-116 zo dňa
18.10.2016, ktorý bol odvolacím súdom uznesením č.k. 6Co/289/2017-181 zo dňa 05.09.2018 zrušený,
podali odvolanie obe procesné strany, na základe čoho potom súd prvej inštancie nerozhodol v rozpore s
čl. 16 CSP, keď žalobcovi priznal v napadnutom rozsudku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v nižšej
sume ako v rozhodnutí, ktoré mu predchádzalo, keďže nebol viazaný čl. 16 ods. 3 CSP. Pre úplnosť
odvolací súd dopĺňa, že i proti napadnutému rozsudku zo dňa 17.01.2024 podali odvolanie obe strany
sporu, teda aplikácia čl. 16 ods. 3 CSP rovnako neprichádza do úvahy.
35. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania bol
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 79 234 eur v dôsledku nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia v priestupkovom konaní. Zhodnotiac vykonané dokazovanie, súd
prvej inštancie správne ustálil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní právneho
základu na náhradu škody, ktorým bola existencia nezákonného rozhodnutia, a to právoplatného
rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej
dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky zo dňa 01.04.2014, ktoré
bolo ako nezákonné zrušené nadriadeným orgánom, čím bol prvý z predpokladov pre vznik nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy splnený. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca ani po vrátení veci
odvolacím súdom nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej
ujmy v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, preto pristúpil iba ku kompenzácii stavu
právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania uvedený. Nakoľko priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy iba za stav právnej neistoty, príčinnú súvislosť ako predpoklad pre
vznik nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. vzhliadol v
samotnom vedení priestupkového konania proti žalobcovi. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol
nielen na dĺžku samotného priestupkového konania, teda dĺžku trvania stavu právnej neistoty žalobcu v
rozsahu 1 roka a 6 mesiacov, ale i na samotné veľmi intenzívne vnímanie uvedeného stavu žalobcom.
36. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
38. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.
39. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím
o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
40. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

41. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
42. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život
a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
43. Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý zakotvuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený.
44. Ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje rozsah náhrady škody tak, že uhrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk, a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch, ak nie možné uspokojiť ju inak.
45. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy zdôvodňoval tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mal
psychickú traumu, ktorá spočívala v nezákonnom zásahu do jeho základných ústavných práv a slobôd,
v porušení práva na ochranu jeho občianskej cti, v silnom narušení vzťahov v súkromí, v ohrození
jeho pracovného uplatnenia, pripravovaného podnikania,
v ohrození jeho
vážnosti u spoluobčanov, u kolegov, ale i dĺžkou samotného priestupkového konania a s tým súvisiacim
stavom právnej neistoty. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní
žalobcom tvrdených skutočností spočívajúcich v existenciu závažnosti vzniknutej ujmy v súkromnom
živote, ktoré mali vyplývať z výpovede jeho dcéry obsiahnutej v zápisnici zo súdneho konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava
I sp. zn. 18C/254/2013. Nakoľko z predmetnej zápisnice
nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti súvisiace s prejednávaným sporom, ale vplyv exekučného
konania na vzťahy
v rodine žalobcu. Žalobca strach zo straty zamestnania zdôvodňoval tým,
že v prípade, ak by mu bol odobraté vodičské oprávnenie prestal by spĺňať kvalifikačné predpoklady na
výkon funkcie, ktorú vtedy zastával, čo by zakladalo 2 dôvody pre ukončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ potvrdil, že k výkonu činnosti žalobcu sa vyžadovalo vodičské
oprávnenie, čo vyplývalo i z inzerovanej ponuky na rovnakú pracovnú pozíciu (vyhlásenie výberového
konania takmer po roku od zastavenia konania o priestupku žalobcu), avšak zároveň zamestnávateľ
osvedčil, že žalobca nie je vo výpovednej lehote.
Nebolo medzi stranami
sporným, že žalobca vzhľadom na vyhovenie žiadosti o odklad výkonu právoplatného rozhodnutia,
vodičský preukaz neodovzdal, pričom zákaz viesť motorové vozidlo mu plynul od 14.05.2014 (od
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu o odvolaní č. p. KRPZ-BA-KDI21-42/2014P z 01.04.2014) do 16.06.2014 (t. j. do dátumu právoplatnosti odkladu výkonu rozhodnutia), teda daný
zákaz trval 1 mesiac a 2 dni, a neboli sporné ani žalobcom tvrdené skutočnosti o vedení služobného
motorového vozidla počas priestupkového konania. Žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno v
reálnom ohrození pracovnej pozície v období vedenia priestupkového konania, keď napriek vedomosti
jeho nadriadeného o dôvodoch nevyhnutného pracovného voľna, žiadne reálne úkony zamestnávateľa
vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru nerealizoval.
Obavy z ohrozenia pripravovaného podnikania, zo straty obydlia,
z
neschopnosti plniť si svoje záväzky vo vzťahu k banke vyplývajúce zo straty zamestnania je možné
vyhodnotiť vzhľadom na uvedené za subjektívne vnímanie neistoty žalobcu. K strate dôstojnosti u
kolegov ako i k strate vážnosti u občanov dôkazy neprodukoval, naviac stratu vážnosti u spoluobčanov
žiadnym spôsobom nevysvetlil, keďže nekonkretizoval koho tým myslel, v akých situáciách mal pocit,
že sa k nemu ľudia správajú inak.

46. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia
č.k.
6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018 v ods. 17, na ktorom zotrváva, kde okrem iného konštatoval, že „V
prvom rade je potrebné si uvedomiť, že žalobca si žalobou uplatnil a požiadal o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, iba z titulu nezákonného rozhodnutia označeného v bode 14
tohto rozhodnutia. Avšak na druhej strane, vznik nemajetkovej ujmy žalobca vo svojich vyjadreniach
odvodzuje aj (a predovšetkým) zo skutočností (následkov), odvíjajúcich sa od priestupkového konania,
ktoré malo prebehnúť ešte v roku 2005 (tzv. nezákonný policajný exekučný teror a prenasledovanie,
ktoré sa začalo ešte v roku 2005 za vymysleným priestupok, ktorého sa nedopustil), a teda svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vyvodzuje i z priestupkového konania, v ktorom prípadné vydanie
nezákonných rozhodnutí, nie je predmetom tohto sporu (nie je tu priama príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,
odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky
zo dňa 01.04.2014 a deklarovanou nemajetkovou ujmou, ktorá žalobcovi mala vzniknúť z dôvodu
„policajného exekučného teroru“ z roku 2005)“ a následne v uvedenom odseku odvolací súd poukázal na
to, že „ Jediným doposiaľ známym následkom vydania nezákonného rozhodnutia, ktoré je predmetom
tohto sporu, je skutočnosť, že žalobcovi mal byť podľa tohto rozhodnutia uložený zákaz viesť
motorové vozidlo. Tento zákaz mu plynul od 14.05.2014 (od právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia)
do 16.06.2014 (právoplatnosť rozhodnutia o odklade výkonu rozhodnutia), a teda trval cca 1 mesiac.
Navyše žalobca svoj vodičský preukaz ani neodovzdal. Ak by potom žalobcovi
v
súvislosti s nemožnosťou (z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia) používať motorové vozidlo po
dobu cca 1 mesiaca vznikla škoda, táto by bola v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným
rozhodnutím. Žalobca si však žiaden nárok na náhradu škodu z tohto dôvodu neuplatňoval. V tomto
smere si uplatňoval iba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
s odôvodnením,
že k výkonu svojho povolania potreboval motorové vozidlo, resp. že by
z dôvodu
straty zamestnania (keďže požiadavkou na výkon jeho profesie malo byť aj vodičské oprávnenie) mohol
rodinu vystaviť nepriaznivým následkom z dôvodu straty zárobku
a nemožnosti
splácať úver. Uvedené nároky by však boli iba nárokmi na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy), ktoré
však neboli uplatnené a napokon zostali iba v hypotetickej rovine (nenastali - žalobca z tohto dôvodu
nestratil ani zamestnanie, ani neprestal splácať úver). Inými slovami, žalobcovi by tu mohla vzniknúť iba
skutočná škoda, ak by skutočne z dôvodu odňatia vodičského oprávnenia stratil svoje zamestnanie a
ak by skutočne z tohto dôvodu nesplácal úver. K tomuto však nedošlo a teda žalobcovi v tomto smere
žiadna majetková škoda nevznikla. Pokiaľ ide o nemajetkovú sféru, žalobca nijako nepreukázal, že
by uložený zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 1 mesiaca vyvolal v jeho osobnostnej sfére nejaký
iný následok. Odvolací súd má tak za to, že žalobca doposiaľ s ohľadom na kritéria uvedené v § 17
ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. nepreukázal vznik konkrétnych následkov, ktoré mali u neho byť vyvolané
nezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,
odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky
zo dňa 01.04.2014“.
47. Odvolací súd konštatuje, že žalobca, ktorý sa v konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, pre
úspech podanej žaloby musel na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen
mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t.j.
duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity a pod.), v rodinnom prostredí,
v pracovnej sfére, či v inom prostredí. Iba v prípade, ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané,
súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a vyvodiť z
toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie
tvrdení dôkazy, musí konajúci súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
Žalobcovi sa však vyššie uvedené v konaní bez pochybností preukázať nepodarilo.
48. Odvolací súd zdôrazňuje, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému
za splnenia predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, ktorú preto nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.). Kritéria,
podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo
(§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z.) - výška náhrady nemajetkovej ujmy sa určuje
s prihliadnutím najmä na (a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, (b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, (c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, a (d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

49. Uvedené závery vyplývajú aj z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa
30.03.2023 cit.: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia
a
označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu
škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy
má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti
a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť
(tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné
bremeno preukázať skutočnosti svedčiace
o existencii škody a zásahu. Keď sa
domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú
reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej
dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú
tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia,
ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti
s procesnou
zodpovednosť za to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom
neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca
v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie má aj procesnoprávne
dôsledky. V danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je
potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej
osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i
zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu
ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného
nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej
ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto
vzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz
o nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej
súvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho
konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je
už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom,
aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne
v konaní preukázal“.
50. Obdobne argumentoval ÚS SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 177/2023 zo dňa 23.03.2023, keď v
odôvodnení uviedol: „K otázke (automatického) prezumovania existencie nemajetkovej ujmy spôsobenej
prieťahmi v súdnom konaní a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy sa ústavný súd už vyjadril napríklad v uznesení
č.k. II. ÚS 152/2020, v
ktorom konštatoval, že zákon č. 514/2023 Z.z. veľmi podrobne demonštruje kritériá pre stanovenie výšky
finančnej satisfakcie a v zmysle zásady znášania dôkazného bremena navrhovateľom - poškodeným (§
132 CSP) požaduje jasnú špecifikáciu a preukázanie nemajetkovej ujmy. Preto, ak konajúce súdy svoj
právny záver o zamietnutí žaloby na priznanie finančnej satisfakcie zdôvodnili absenciou akejkoľvek
špecifikácie (zdôvodnenia
a preukázania) nemajetkovej ujmy, ktorá mala
byť zbytočnými prieťahmi spôsobená, neodporujú takéto dôvody podľa ústavného súdu zmyslu a účelu
aplikovaných ustanovení § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.“.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie dospel
k záveru,
že žalobca dôkazy, ktorými by preukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov spôsobených v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím neprodukoval a to ani po vrátení veci odvolacím súdom,
keď bolo dokazovanie zopakované a doplnené o oboznámenie obsahu exekučného spisu sp. zn.
37Er/2960/2007, ktoré s prejednávaným sporom nesúviselo,
s oboznámením

obsahu spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II ORP-P-883/BAII-ODI-2013-V a
predložením zápisnice z pojednávania vedeného na OSBA I sp. zn. 18C/254/2013.
52. Je pravdou, že samotný odvolací súd v uznesení č.k. 6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018 vyjadril
právny názor, že ak v ďalšom konaní nevyjdú najavo iné dopady nezákonného rozhodnutia, súd prvej
inštancie môže pristúpiť iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením
priestupkového konania uvedený a priznanie nemajetkovej ujmy by mohlo vychádzať iba zo samotného
vedenia daného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť
iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania voči
nemu uvedený, a v ktorej bol udržovaný.
53. Vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ako aj zo znenia zákona (§ 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) je zrejmé, že iba zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia/
nesprávneho úradného postupu, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k ujme došlo, nemožno považovať
nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by
žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (viď rozhodnutia
citované vyššie a aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 285/2018, NS SR sp. zn. 9Cdo/259/2021 a sp.
zn. 5Cdo/232/2021). Vzhľadom na túto aktuálnu rozhodovaciu prax je potom vyššie uvedený záver
odvolacieho súdu vyslovený
v zrušujúcom uznesení zo dňa 05.09.2018 neudržateľný. Odvolací
súd v tejto súvislosti dopĺňa, že v zmysle ust. 391 ods. 2 CSP nie je viazaný svojím právnym názorom
vyjadreným v uznesení č.k. 6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018, keďže opodstatnenosť odlišného
právneho názoru vyplýva z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít v období po citovanom
rozhodnutí odvolacieho súdu, teda nie je už udržateľný právny názor, v zmysle ktorého je možné priznať
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc iba z vedenia samotného priestupkového konania
bez preukázania skutočností, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy
v niektorej zo sfér života žalobcu (k zmene právneho názoru odvolacieho súdu porovnaj ÚS III. 46/2013
zo dňa 03.09.2013).
54. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ, Krajský dopravný
inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej
premávky, Bratislava zo dňa 01.04.2014 (KRPZ-BAKDI21-42/2014-P), keďže nepreukázal konkrétne
následky, ktoré by skutočne preukazovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy jeho osobe ako
poškodenému v jeho súkromnom živote
a v spoločenskom uplatnení,
teda existenciu predpokladov podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Žalobcom tvrdené skutočnosti
neboli buď preukázané, alebo nemali priamu príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím, pričom iba
existencia nezákonného rozhodnutia nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to,
že v konaní nebolo preukázané kumulatívne splnenie všetkých predpokladov pre priznanie uplatneného
nároku žalobcom, odvolací súd námietku žalovanej, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie, vyhodnotil za dôvodnú.
55. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie absencie
kumulatívneho splnenia všetkých predpokladov pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu
proti žalovanej, by bolo nadbytočným posudzovať namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keď
žalobcovi tento nárok nevznikol.
56. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa „odignorovania dôkazov,
nevykonania dôkazov, dezinterpretácie dôkazov“ súdom prvej inštancie, nakoľko konajúci súd vo veci
vykonal dostatočné dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku, pričom vykonal všetky v konaní
predložené dôkazy (ods. 8, ods. 38 napadnutého rozsudku) a výsledky dokazovania aj náležite v súlade
s ust. § 191 CSP vyhodnotil.
57. Nebolo možné priznať úspech ani odvolacím námietkam strán sporu, ktoré sa týkali nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (žalobcu vo vzťahu k celému odôvodneniu
a žalovanej vo vzťahu výške priznanej nemajetkovej ujmy), keďže
z hľadiska zákonom
vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie možno konštatovať,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonom vyžadované náležitosti (§ 220 ods. 2 CSP),

na základe čoho mohol odvolací súd pristúpiť
k jeho preskúmaniu. Je potrebné zdôrazniť,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami sporových strán, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného, teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004,
sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany
sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05,
IV. ÚS 112/05).
58. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu a žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto
na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou, keďže by dané nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
59. Odvolací súd po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, vzhľadom na svoju právnu
argumentáciu, neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k priznaniu sumy
1.200 eur žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, preto z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.200
eur tak, že žalobu zamietol
a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1
CSP vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ako vecne správne potvrdil. Odvolanie žalobcu
proti výroku
I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako neprípustné
podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.
60. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto, preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani
nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po
výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie ( rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku;
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009,
3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).
61. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods.
2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov
0 (§ 393 ods. 2 CSP).

3:

Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).