{"guid": "ac38f044-5ca1-4c00-b287-ffba93b364c6:b1509479-e4e1-4b61-9281-b3b1f980da60", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1", "spisova_znacka": "14Co/84/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/84/2024 z 3. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. februára 2026, sp. zn. 14Co/84/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1", "identifikacne_cislo": "1115207986", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2026-02-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1509479-e4e1-4b61-9281-b3b1f980da60", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/84/2024\n1115207986\n03. 02. 2026\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2026:1115207986.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Renáta Janáková a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: V.. I.. C. I., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom N. G. 5, H., proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra\nSlovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 79.235 eur s\npríslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k.\nB1-8C/93/2015-479 zo dňa 17.01.2024, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.\nII. Vo výroku II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu\n\nz a m i e t a.\n\nIII. Vo výroku III. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nIV. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalobcovi\nv rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B1-8C/93/2015-479 zo dňa 17.01.2024, (ďalej ako\n„napadnutý rozsudok“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n1.200 eur, v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu\nzamietol (výrok III.). Návrh žalobcu na prerušenie konania a na predloženie návrhu na začatie konania o\nsúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zamietol (vo výroku I.). Žalobcovi proti žalovanej priznal\nnárok na náhradu trov konania\nv celom rozsahu (výrok IV.).\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou dňa 19.03.2015 sa\nžalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 79.234 eur spolu\ns\npríslušenstvom z titulu náhrady škody - nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym\núradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami polície v priestupkovom konaní. Zároveň si proti\nžalovanej uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil nesprávnym úradným postupom, na\nzáklade ktorého bol uznaný vinným zo spáchania dopravného priestupku, ktorý sa mal stať 02.08.2013.\nRozhodnutím č. p. ORP-P-913/BAJV-ODI1-2013 zo dňa 02.01.2014 mu bola uložená pokuta vo výške\n400 eur a zároveň uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 16 mesiacov, a to napriek\nnespáchaniu priestupku. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave v odvolacom konaní rozhodnutím pod\nč. p. KRPZ-BA-KDI2I-42/2014-P zo dňa 01.04.2014 prvostupňové rozhodnutie potvrdilo, následne\nbolo rozhodnutím Prezídia PZ SR č. p. PPZ-ODP1-443-005/2014 zo dňa 27.06.2014 prvostupňové a\n\ndruhostupňové rozhodnutia policajných orgánov zrušené pre nezákonnosť. Rozhodnutím Okresného\nPolicajného zboru v Bratislave 4 pod č. p. ORP-P-913/BA1V-ODI1-2013 zo dňa 13.01.2015, bolo\npriestupkové konanie zastavené a predchádzajúce rozhodnutia boli pre nezákonnosť zrušené.\n3. Žalobca tvrdil, že mu nemajetková ujma bola spôsobená nesprávnym úradným postupom policajných\nvyšetrovateľov a nezákonnými rozhodnutiami, a to v podobe spôsobenej traumy s negatívnymi\nnásledkami na osobný, rodinný, pracovný život a spoločenské postavenie. Ujma vyčíslená sumou\n79.235 eur spočívala v nezákonnom zásahu do jeho základných ústavných práv a slobôd; v porušení\npráva na ochranu jeho občianskej cti; v silnom narušení vzťahov v súkromí; v ohrození pracovného\nuplatnenia a pripravovaného podnikania. Psychická trauma bola zapríčinená takmer dvojročnou\npolicajnou perzekúciou a s tým súvisiacim ohrozením jeho vážnosti u spoluobčanov, v ohrození v\npracovnom uplatnení,\nv narušení rodinných vzťahov, ako aj finančnom ohrození\ncelej rodiny. Zdôraznil, že spôsobená ujma bola o to závažnejšia, keďže k policajnému stíhaniu došlo\nkrátko pred dovŕšením jeho dôchodkového veku. Dal do pozornosti, že 28 rokov žil v usporiadanej\nrodine, mal povesť zodpovedného, bezúhonného človeka, seriózneho odborníka v oblastí informatiky,\nfinancií\na komunálnej politiky. Jeho vzťah s manželkou a rodinou bol vždy harmonický,\navšak\nv dôsledku uvedených problémov taký prestal byť, keďže sa z domácnosti vytratil\npocit pohody. Tvrdil, že s manželkou začali mať konflikty a nezhody, ktoré dovtedy nemali. Pripravovali\nsa na rodinné podnikanie, v súvislosti s ktorým čerpali pôžičku, preto potrebovali jeho príjem, inak by\nnedokázali plniť záväzky voči banke, čo mohlo fatálne ohroziť celú rodinu, a to až do takej miery, že\nzo všetkých členov rodiny sa mohli stať bezdomovci. Plánované podnikanie bolo ohrozené, nakoľko\nbez jeho vodičského oprávnenia, by ho nebolo možné absolútne realizovať, pripadne by bolo extrémne\nsťažené. K výške uplatnenej nemajetkovej ujmy poukazoval na to, že z doterajších viacerých súdnych\nrozhodnutí vyplýva, že súdy priznali iným žalobcom i vyššiu nemajetkovú ujmu ako je uvedená v zákone.\nŽalovanú sumu vyčíslil s poukazom na minimálnu mzdu vo výške 1.585 eur. V súlade s § 15 zákona\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov písomne listom zo dňa 14.02.2015 požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu spôsobenej škody, ktoré na jeho žiadosť nereagovalo.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na doručenie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu vnútra SR dňa 19.02.2015, vo\nvzťahu ku ktorej ku dňu 22.04.2015 neuplynula zákonom stanovená lehota na jej vybavenie, preto\nnavrhla konanie zastaviť. Dala do pozornosti, že v žalobnom návrhu sú dva vzájomne sa vylučujúce\nprávne tituly, na základe ktorých si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, pričom každý z\nuvedených právnych predpisov predpokladá iných účastníkov konania. Namietala uplatnenú náhradu\nnemajetkovej ujmy tak titulom nesprávneho úradného postupu, ako aj titulom nezákonných rozhodnutí, z\ndôvodu, že ak je výsledkom určitého úradného postupu vydanie rozhodnutia, v takom prípade sa úradný\npostup, ktorému vydanie rozhodnutia predchádzalo už neposudzuje. Na základe uvedeného namietanie\nnesprávneho úradného postupu, ktorý vyústil do vydania meritórneho rozhodnutia považovala za\nbezpredmetné. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy zdôraznila, že tá je uplatnená nad maximálnu\nmožnú zákonom prípustnú hranicu, nakoľko v zmysle § 17 ods. 4 zákona\nč.\n514/2003 Z. z., výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná\nosobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,\nv\nzmysle ktorého celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.\nVýška minimálnej mzdy na rok 2014 (keďže zrušené rozhodnutia boli vydané v roku 2014) bola v\nsume 352 eur, teda maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je možné v zmysle platného\na účinného zákona č. 514/2003 Z. z. priznať je suma 17.600 eur.\nK\nuplatneným úrokom z omeškania uviedla, že konajúci súd rozhoduje výlučne len o samotnej výške\nuplatnenej nemajetkovej ujmy, avšak bez úrokov z omeškania. Poukázala na to, že zákaz viesť motorové\nvozidlo plynul žalobcovi od 14.05.2014 (od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu\no odvolaní č. p. KRPZ-BA-KDI21 -42/2014-P z 01.04.2014) do 16.06.2014 (t. j. do dátumu právoplatnosti\nodkladu výkonu rozhodnutia), teda zákaz viesť motorové vozidlo trval 1 mesiac a 2 dni, pričom žalobca\nvodičský preukaz nikdy neodovzdal. Žalobca teda nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, jej výška bola\nuplatnená v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z. a zároveň nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi\nním tvrdenou nemajetkovou ujmou a zrušenými rozhodnutiami. Ohľadom podmienky danej v § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z. poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/209/2012\nz 29.06.2012, v zmysle ktorého musí súd posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je už\nsamotné konštatovanie porušenia práva pre žalobcu dostatočným zadosťučinením.\n\n5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom\nč.k. 8C/93/2015-116 zo dňa 18.10.2016 ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 5.000 eur, vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na základe odvolania oboch strán sporu, uznesením č.k.\n6Co/289/2017-181 zo dňa 05.09.2018 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/93/2015-116\nzo dňa 18.10.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyjadril právny názor, že\nza nezákonné rozhodnutie bolo potrebné v danej veci považovať právoplatné rozhodnutie Krajského\nriaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných\nevidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky zo dňa 01.04.2014, ktoré bolo ako nezákonné\nzrušené nadriadeným orgánom, čím bol prvý z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody tak bol\nsplnený. V odôvodnení konštatoval nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie\nv otázkach priznania nároku na nemajetkovú ujmu, určenia jej výšky\na vyhodnotenia\n(ne)existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím\na následkami\n(dopadmi) tvrdenými žalobcom do jeho osobnostnej sféry.\n7. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie zopakoval a doplnil dokazovanie, z ktorého\nzistil, že Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV, Okresného dopravného inšpektorátu\nBratislava zo dňa 02.01.2014 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1\npísm. b), g), k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, bola mu uložená pokuta vo výške 400 eur a zákaz\nčinnosti viesť motorové vozidlo na dobu 16 mesiacov (ORP-P- 913/BAIV-ODI1-2013). Na odvolanie\nžalobcu, Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy\na dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Bratislava, rozhodnutím zo dňa\n01.04.2014 odvolanie žalobcu zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo (KRPZ- BAKDI21-42/2014P). Prezídium PZ, odbor dopravnej polície, Bratislava, mimo odvolacieho konania, rozhodnutím zo dňa\n27.06.2014 právoplatné rozhodnutie Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného\ninšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti\ncestnej premávky, Bratislava zo dňa 01.04.2014 zrušilo ako nezákonné (PPZ-ODP1-443- 005/2014).\nNásledne Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy\na dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Bratislava rozhodnutím zo dňa\n27.08.2014 zrušilo prvostupňové priestupkové rozhodnutie zo dňa 02.01.2014 a vec mu vrátilo na\nnové prejednanie a rozhodnutie. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV, Okresného\ndopravného inšpektorátu, Bratislava zo dňa 13.1.2015 bolo konanie o priestupku proti bezpečnosti a\nplynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g), k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,\nzo spáchania ktorého bol obvinený žalobca zastavené (ORP-P-913/BAIV-ODI1-2013). Zamestnávateľ\nžalobcu listom z 21.01.2015 potvrdil, že k výkonu činnosti žalobcu sa vyžaduje vodičské oprávnenie\nskupiny B a žalobca nie je vo výpovednej lehote. Dňa 22.01.2016 zamestnávateľ žalobcu vyhlásil\nvýberové konanie na pozíciu štátny radca, odbor: kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit. Z lekárskej\nsprávy zo dňa 19.07.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca je v sledovaní kardiologickej\nambulancie od novembra 2009.\n8. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1 , § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 , § 6 ods. 1, § 15 ods.\n1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z..\n9. V prvom rade súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému\nsúdu SR na konanie o súlade právnych predpisov podľa ust. § 162 ods. 3 CSP zamietol z dôvodu, že\nust. § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. vyhodnotil ako súladné so žalobcom označenými článkami Ústavy\nSR (s čl. 1, čl. 2, čl. 7, čl. 12 , čl. 15, čl. 16, čl. 39, čl. 40, čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 152, čl. 154c ods. 1).\n10. V odôvodnení poukázal na kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď vychádzal z toho, že prvým predpokladom zodpovednosti\nštátu v zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá zák.č 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného\nrozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Zhodne\ns právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadreným v uznesení č.k. 6Co/289/2017-181 zo dňa\n05.09.2018, ktorým bol viazaný, dospel k záveru, že za nezákonné rozhodnutie bolo potrebné považovať\nprávoplatné rozhodnutie Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,\nodboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky,\n\nBratislava zo dňa 01.04.2014 zrušilo ako nezákonné (PPZ-ODP1-443- 005/2014)., ktoré bolo ako\nnezákonné zrušené nadriadeným orgánom.\n11. K vzniku samotnej škody (nemajetkovej ujmy) a priamej príčinnej súvislosti medzi označeným\nnezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol, že žalobca na\npojednávaní konanom dňa 20.12.2023 upresnil, že jeho nároky uplatnené žalobou v celej výške (79.000\neur) sa týkajú iba náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy, pričom skutočná škoda ani ušlý zisk mu\nnevznikli. Vznik nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mal\npsychickú traumu, ktorá spočívala\nv nezákonnom zásahu do jeho základných\nústavných práv a slobôd, v porušení práva na ochranu jeho občianskej cti, v silnom narušení vzťahov v\nsúkromí, v ohrození jeho pracovného uplatnenia, pripravovaného podnikania, v ohrození jeho vážnosti\nu spoluobčanov, u kolegov.\n12. Súd prvej inštancie nemal vykonaným dokazovaním preukázanú dôvodnosť obavy žalobcu zo\nstraty jeho zamestnania, na základe čoho jeho obavu vzhliadol iba v jeho subjektívnom pocite. K\ndanému objasnil, že ním tvrdená obava nemohla byť ani hypotetická vzhľadom na právnu úpravu\nzániku služobného pomeru v období rokov 2013-2015 upravenú\nv ust. § 47 zák. č. 400/2009 Z.z.\no štátnej službe, v zmysle ktorého strata kvalifikačných predpokladov nebola jedným z dôvodom, pre\nktoré mohol dať služobný úrad zamestnancovi výpoveď. Vzhľadom na nedôvodný vznik nemajetkovej\nujmy v dôsledku obavy zo straty zamestnania, nepovažoval za dôvodné ani naň nadväzujúce obavy\ntýkajúce sa neschopnosti splácať úver a ohrozenia podnikateľských plánov. Taktiež narušenie vzťahov\nv súkromí vyhodnotil ako nepreukázané, nakoľko zo zápisnice z konania vedeného na Okresnom súde\nBratislava I sp. zn. 18C/254/2013 (č.l. 321-322), v ktorom vypovedala dcéra žalobcu, zistil, že daná\nvýpoveď svedkyne sa týkala obdobia od roku 2007, a teda obdobia dávno pred dopravnou nehodou z\n02.08.2013. Súd prvej inštancie taktiež skonštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom, čo do\nvystavenia jeho osoby posmeškom zo strany kolegov (že nevie šoférovať).\nK strate vážnosti\nžalobcu u spoluobčanov, konajúci súd dal do pozornosti, že žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil/\nneuviedol koho tým myslel, v akých situáciách mal pocit, že sa k nemu ľudia správajú inak.\n13. Prvoinštančný súd zdôraznil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri absencii (nepreukázaní)\ntakých následkov, ktoré by skutočne preukazovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy poškodenému\n(žalobcovi) v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, môže vychádzať iba zo samotného\nvedenia daného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť\niba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania\nproti nemu uvedený, a v ktorej bol udržovaný. Nakoľko žalobca ani po vrátení veci odvolacím súdom\nnepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy v jeho\nsúkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, pristúpil iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty,\ndo ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania uvedený. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy\npovažoval za rozhodujúcu dĺžku samotného priestupkového konania, teda dĺžku trvania stavu právnej\nneistoty, ktorá trvala rok a šesť mesiacov a prihliadol na odvolacím súdom uvedené rozmedzie náhrady\nnemajetkovej ujmy v danom spore 900-1.200 eur. Žalobcovi priznal odškodnenie v sume 1.200 eur,\nkeďže zohľadnil, že vnímanie právnej neistoty môže byť u každého človeka individuálne a napriek\ntomu, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť svojich obáv, stav právnej neistoty vnímal veľmi\nintenzívne. Z dôvodu priznania náhrady iba za stav právnej neistoty, do ktorého sa žalobca dostal\nsamotným vedením daného priestupkového konania, príčinnú súvislosť ako predpoklad pre vznik nároku\nna náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. ustálil v samotnom\nvedení priestupkového konania proti žalobcovi. Za dostatočné zadosťučinenie nepovažoval súd prvej\ninštancie zastavenie priestupkového konania, ale dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre náhradu\nnemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uplatnený nárok na\núroky z omeškania nepriznal s odôvodnením, že nárok na úroky\nz omeškania v prípade\nnáhrady nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia.\n14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1\nv\nspojení s ust. § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a s poukazom na s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.\nzn.: II. ÚS 399/2019 z 15.4.2020 tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania\nv celom rozsahu, keďže žalobca bol plne úspešný v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy a čiastočné zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy nie je neúspechom\nžalobcu, ale je prejavom úvahy súdu.\n\n15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu.\n16. Žalobca podal odvolanie proti výroku I., II., III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo\nzákonných dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) d) f) a h) CSP.\n17. V odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočívajúce\nv\nabsencii zdôvodnenia prijatých záverov, nedostatočné vysporiadanie sa s viacerými tvrdeniami a\ndôkazmi predloženými žalobcom. Vyjadril názor, že prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie aj\nna dezinterpretácii právnych predpisov SR, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku nevierohodné,\nnejasné a nepresvedčivé, čím porušil nielen ustanovenia § 220 CSP, ale aj základné ľudské právo\nžalobcu na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote ustanovené nielen v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd (ale aj v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v čl.\n46 ods. 1, ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v čl. 2 a čl. 3 CSP.\n18. Zdôraznil porušenie ustanovení čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s porušením\nust. čl. 16 ods. 3 CSP, keď dôvodil tým, že podal odvolanie proti pôvodnému prvostupňovému rozsudku\nzo dňa 18.10.2016, v ktorom mu súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000\neur, avšak v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie odignoroval ust. čl. 16 ods. 3 CSP a pôvodne\npriznanú a nespravodlivo nízku kompenzáciu vo výške 5.000 eur ešte viac znížil, a to dokonca až o\ncelých 3.800 eur. Na základe uvedeného vyhodnotil napadnuté rozhodnutie za prejav arogancie moci,\nzároveň za diskriminačné, nespravodlivé, nezákonné i protiústavné.\n19. Podľa žalobcu prvoinštančný súd svojím rozhodnutím odmietol kompenzovať náhradu nemajetkovej\nujmy, ktorá mu vznikla v jeho súkromnom i rodinnom živote, resp. v jeho spoločenskom uplatnení,\na to z dôvodu údajného nepreukázania následkov, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti\nvzniknutej ujmy. Odignoroval väčšinu dôkazov, ktoré boli žalobcom v konaní predložené, ďalšími\npredloženými dôkazmi sa nezaoberal a niektoré predložené dôkazy dezinterpretoval, a to základe\núčelovo vyfabulovaných a vyslovene hypotetických konštrukcii žalovanej, pričom svoj postup ani v\njednom prípade presvedčivo nezdôvodnil. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo\ndňa 06.11.2014 a rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2009 zo dňa 31.01.2011, z ktorých vyplýva, že\npodstatné zníženie dôstojnosti osobnosti sa veľmi ťažko dokazuje najmä v situácii, keď pri ponižovaní\nčloveka\na znižovaní jeho dôstojnosti sú prítomné len 2 osoby, t. j. ten, kto uráža a ponižuje a ten,\nkto je ponižovaný, pričom miera vnímania ponižovania a znižovania dôstojnosti človeka je vždy veľmi\nindividuálna. Preto je podľa rozsudku NS SR úplne postačujúce, ak je nezákonný zásah aspoň spôsobilý\nujmu na osobnostných právach privodiť. Zdôraznil, že z celého priestupkového spisu, ktorý mal súd\nprvej inštancie kompletne predložený, je evidentné, že policajní vyšetrovatelia k žalobcovi pristupovali\nšikanóznym spôsobom ako k vyvrheľovi, ktorý nielenže spáchal dopravnú nehodu, ale z miesta nehody\ndokonca ešte aj ušiel; pričom takéto ich správanie bolo absolútne nespochybniteľné spôsobilé privodiť\nžalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach. Tvrdil, že za celých 52 rokov vodičskej praxe spôsobil iba\ndve menšie nehody, a to bez vážnejších následkov a od žiadnej nehody, ktorá sa skutočne stala nikdy\nneušiel. Podľa žalobcu porušovanie jeho základných práv, a to vrátane práv osobnostných jednoznačne\na nespochybniteľné dokazuje aj rozhodnutie Prezídia PZ SR z 27.06.2014,\nv ktorom sú\ndetailné uvedené všetky ustanovenia právnych predpisov, ktoré policajní vyšetrovatelia pri vyšetrovaní\nporušili. Podľa § 17 ods. 3 písm. b) z. č. 514/2003 Z. z sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje\nokrem iného aj s prihliadnutím najmä na okolnosti, za ktorých k nej došlo, pričom za akých okolností k\nžalobcovi policajti pristupovali a ani na okolnosti, za ktorých žalobca musel absolvovať všetky výsluchy\ni ďalšie vyšetrovacie úkony prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vôbec neprihliadol.\n20. Ďalej namietal dezinterpretáciu nielen dôkazov, ktorými odôvodňoval obavy zo straty zamestnania,\nale aj dezinterpretáciu relevantných zákonných ustanovení, keď poukázal na to, že jednou zo základných\npovinností štátneho zamestnanca je plnenie kvalifikačných predpokladov po celý čas vykonávania\nštátnej služby. Za vrchol bezprávia vyhodnotil odmietnutie všetkých jeho obáv vyplývajúcich z možnosti\nstraty jeho zamestnania v dôsledku odobratia vodičského oprávnenia, čím by prestal spĺňať kvalifikačné\npredpoklady predpísané pre výkon jeho funkcie v štátnej službe. Poukázal na to, že konajúci súd\nžalobcove obavy odmietol s poukazom na § 47 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného v čase priestupkového\nkonania, ktorý stratu kvalifikačných predpokladov neuvádza ako dôvod výpovede. S daným názorom sa\nnestotožnil, keď dal do pozornosti znenie ust. § 51 ods.1 v spojitosti s § 60 ods. 1 písm. a), písm. l),\n\npísm. n) a § 19 ods. 11 zákona (ako aj v spojitosti aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR),\nz\nktorých vyplýva, že v prípade neplnenia predpísaných kvalifikačných predpokladov, zamestnávateľ bol\npovinný s takýmto štátnym zamestnancom pracovný pomer ukončiť okamžite. Na základe uvedeného\ndospel k záveru, že po odobratí vodičského oprávnenia by nepochybne porušoval ustanovenia § 60\nods. 1 písm. a), písm. n) zák. č. 400/2009 Z. z, čo by zakladalo pre služobný úrad až 2 dôvody\nna okamžité ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Obavy žalobcu zo straty zamestnania v\nprípade straty vodičského oprávnenia, t. j.\nv prípade ak by prestal spĺňať\npredpísané kvalifikačné predpoklady, boli dôvodné a vyplývali z uvedených zákonných ustanovení.\nObdobné komplikácie a ohrozenie by daná strata vodičského oprávnenia predstavovala i v prípade\npodnikania. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil preukázanie straty dôstojnosti u kolegov žalobcu,\nktorá bola spôsobená jednoznačne nezákonným priestupkovým konaním, počas ktorého bol opakovane\nvýlučne počas pracovnej doby predvolávaný na ďalšie úkony policajného vyšetrovania, na základe čoho\nmusel od svojho nadriadeného požadovať priepustku a preukazovať svoju neprítomnosť na pracovisku\npredvolaním a vysvetľovať dôvody predvolania. Uvedené bolo pre neho dehonestujúce, ponižujúce a\ndeprimujúce.\n21. K nedostatočnému preukázaniu narušenia vzťahov v rodine a v súkromí zdôraznil, že súd prvej\ninštancie nesprávne skonštatoval, že dané tvrdenia zostali len „v rovine tvrdení žalobcu“, nakoľko z\nvýpovede jeho dcéry v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 18C/254/2013 dospel\nk nesprávnemu záveru, že daná výpoveď sa týkala výlučne obdobia od roku 2007. Odignoroval tú časť\nvýpovede, v ktorej dcéra potvrdila, že k zlepšeniu, vzťahov medzi otcom (t. j. žalobcom) a dcérou ako i k\nzlepšeniu vzťahov medzi manželmi (jej rodičmi) došlo až v roku 2015, t. j. až potom, keď bolo konanie o\ndopravnej nehode definitívne zastavené. Ako neprávne vyhodnotil aj konštatovanie konajúceho súdu, že\n„ani po vrátení veci odvolacím súdom nepreukázal také skutočností, ktoré by odôvodňovali existenciu\nzávažnosti vzniknutej ujmy v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení“. Po vrátení veci\nodvolacím súdom mal súd prvej inštancie k dispozícii celý priestupkový spis, z ktorého je evidentné\npredovšetkým šikanózne a dehonestujúce správanie sa vyšetrovateľov polície\nk\nžalobcovi, ktorým policajti nezákonne, zasahovali do jeho osobnostnej sféry. Odkázal na nález ÚS SR\nsp. zn. II. ÚS 424/2012, ako aj rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1Cdo/113/2009,\nv zmysle\nktorých je už samotnou existenciou priestupkového konania, ktoré sa ani len nemalo začať, preukázaný\na dokázaný nezákonný policajný zásah do rodinného života a súkromia žalobcu a tým aj vznik závažnej\nnemajetkovej ujmy. Policajti šikanóznym prístupom\nk žalobcovi ako k vyvrheľovi, ktorý\ndokonca z miesta nehody ešte aj ušiel, čo vyplýva z tvrdení policajného orgánu uvedených v rozhodnutí\nOR PZ BA 4 zo dňa 02.01.2014, ho nesmieme urážali, potupovali a ponižovali v jeho dôstojnosti. Takéto\nsprávanie policajtov vnímal ako mimoriadne urážlivé a extrémne ponižujúce jeho dôstojnosť, keďže k\ndopravnej nehode,\nz ktorej bol obvinený, nikdy nedošlo. Prvoinštančný súd sa touto\nskutočnosťou vôbec nezaoberal, pričom nielenže nevysvetlil, prečo tak neurobil, ale si ani neoveril, že\nani nikdy predtým z miesta žiadnej nehody neušiel, pričom za celé obdobie jeho 52-ročnej vodičskej\npraxe sám zavinil iba 2 dopravné nehody, ktoré sa však obišli bez vážnejších následkov.\n22. Žalobca poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie týkajúce sa výšky priznanie nemajetkovej\nujmy, pri ktorej konajúci súd uviedol, že ju priznal v maximálne možnej výške 1.200 eur. K danému\nzdôraznil, že v prvom rozsudku zo dňa 18.10.2016 uvádzal prvoinštančný súd maximálnu výšku\nnemajetkovej ujmy v sume 19.500 eur. Dodal, že podľa § 217 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v\nčase jeho vyhlásenia, pričom v roku 2024 je maximálna výška náhrady v sume 37.500 eur. Poukázal na\nrozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/153/2015, ktorým bola poškodenému priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy v sume 100.000 eur iba za 2 hodiny nezákonného zasahovania orgánu verejnej moci do jeho\nosobnostných práv, z čoho vyvodil, že maximálna výška náhrady môže byť až 100.000 eur, prípadne\nviac, a nie suma 1.200 eur. Zdôraznil, že pri porovnaní s náhradou priznanou za 2 hodiny, je ním\nuplatnený nárok za viac ako 1,5 roka vo výške 79.235 eur možný považovať iba za symbolickú náhradu\nnemajetkovej ujmy.\n23. Vzhľadom na uvedené žalobca napadnutý rozsudok vo výroku I., II., III. žiadal zrušiť a konanie\nprerušiť podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, alternatívne žalovanú zaviazať na náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 79.235 eur a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania.\n24. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná zdôraznila, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové\nrelevantné skutočnosti ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zmeniť argumentáciu a\n\nzávery prezentované žalovanou v súdnom konaní. Napadnuté výroky I. a III. rozsudku súdu prvej\ninštancie vyhodnotila za vecne správne, dostatočne odôvodnené a vydané v súlade s ustanoveniami\npríslušných právnych predpisov. Zhodne so žalobcom vo vzťahu\nk výroku II. namietala, že\nsúd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým\nzisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak z dôvodov, ktoré\nuviedla vo svojom odvolaní zo dňa 31.01.2024.\nZ dôvodu, že ani po vrátení veci súdu\nprvej inštancie odvolacím súdom, relevantným spôsobom žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie\nzákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti\ns nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, najmä nepreukázal vznik a výšku nemajetkovej ujmy, ako aj\nkauzálny nexus, navrhla, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu zo dňa 15.02.2024 nevyhovel a v zmysle\n§ 390 CSP sám rozhodol vo veci v súlade s petitom, ktorý navrhla v odvolaní zo dňa 31.01.2024.\n25. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým jej bola uložená\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.200 eur v lehote do 3 dní odo dňa\nprávoplatnosti tohto rozsudku a proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 365 ods.\n1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. V odvolaní namietala vo vzťahu k napadnutému výroku II.\nrozsudku súdu prvej inštancie, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila,\nže v priebehu celého konania namietala nepreukázanie kumulatívneho splnenia uvedených zákonných\npredpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, na čom zotrvala i v odvolaní. Poukázala na to, že\npodľa rozhodovacej praxe súdov samotná existencia nezákonného rozhodnutia automaticky nezakladá\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale je potrebné preukázať nepriaznivé následky nezákonného\nrozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a výškou nemajetkovej ujmy, resp. jej vznikom.\n26. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého pri\nnepreukázaní skutočností odôvodňujúcich existenciu závažnosti vzniknutej ujmy\nv\nsúkromnom živote a v spoločenskom uplatnení žalobcu, môže súd vychádzať iba zo samotného vedenia\ndaného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť iba ku\nkompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania voči nemu\nuvedený, a v ktorej bol udržovaný. Argumentovala, že uvedené je v rozpore so základnými princípmi,\nna ktorých je postavený zákon č. 514/2003\nZ. z., ako aj s rozhodovacou praxou súdov,\nv zmysle ktorej štát nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu poškodeného po vydaní nezákonného\nrozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe, to znamená, že ak\nosoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, neunesie dôkazné\nbremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorého z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné) žalobu o náhradu škodu bez ďalšieho\nzamietnuť. Vedenie priestupkového konania môže byť spôsobilé navodiť negatívne/nepríjemné pocity u\npoškodeného, avšak zákon č. 514/2003 Z. z. viaže priznanie nároku na náhradu škody na preukázanie\nreálne vzniknutých následkov do osobnostnej sféry poškodeného, ktorých (až následne preukázaná)\nzávažnosť by umožňovala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s peniazoch. Pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy nepostačuje, ak nezákonné rozhodnutie bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu\nnegatívne následky, ale ich aj reálne vyvolalo,\nk čomu však nedošlo. S uvedeným sa súd\nprvej inštancie stotožnil, keď v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobca\nnepreukázal dôvodnosť tvrdenej obavy zo straty zamestnania, obavy z ohrozenia pripravovaného\npodnikania a zo straty obydlia, ani narušenie vzťahov v súkromí, či stratu dôstojnosti u kolegov,\nstratu vážnosti u spoluobčanov. Sám súd prvej inštancie teda konštatoval nepreukázanie jedného zo\nzákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z.,\nz čoho vyplýva , že v danom prípade nie sú kumulatívne splnené\npredpoklady pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čím zodpovednosť štátu nie je daná.\n27. Žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd\nprvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko\nvznik zodpovednosti za škodu môže byť len vo vzťahu k takej nemajetkovej ujme, ktorá bola priamo\na nesprostredkovane spôsobená dotknutým nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným\npostupom.\n\n28. Namietala i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej\nujmy, keďže tá nebola riadne zdôvodnená a zároveň nebolo prihliadnuté na to, že žalobca vodičský\npreukaz neodovzdal a o vedení priestupkového konania sa kolegovia žalobcu nedozvedeli od žalovanej.\nVytkla súdu prvej inštancie, že nezohľadnil nedôvodnosť obavy žalobcu a) zo straty zamestnania, b) z\nohrozenia pripravovaného podnikania a b) straty obydlia, ako i skutočnosť, že z písomných vyjadrení\nžalobcu vyplýva, že svoje nároky v konaní odvodzuje aj z konaní, ktoré nie sú predmetom tohto sporu\n(súdne konanie vedené na vtedajšom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/254/2013). Na\nzáklade uvedených odvolacích dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava\nIV č.k. B1-8C/93/2015-479 zo 17.01.2024 zmenil vo výroku II. tak, že žalobu vo zvyšku zamietne a vo\nvýroku IV. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n29. Žalobca v podaní zo dňa 12.07.2024 vyjadril svoje stanovisko nielen k odvolaniu žalovanej, ale k jej\nvyjadreniu k odvolaniu žalobcu. Opätovne poukázal na porušenie zákazu upraveného v čl. 16 ods. 1, ods.\n3 CSP. Konštatovanie žalovanej o absencii negatívnych následkov u žalobcu v dôsledku nezákonných\nrozhodnutí policajných orgánov vyhodnotil ako vyfabulované hypotetické konštrukcie nezakladajúce sa\nna pravde, ktoré si súd prvej inštancie osvojil. Argumentoval odôvodnením rozhodnutia odvolacieho\nsúdu v prejednávanom spore, z ktorého vyplýva, že už samotné začatie a vedenie nezákonného\npriestupkového konania proti nevinnému žalobcovi, mu spôsobilo nepredstaviteľnú traumu, stresy i\nobrovské psychické vypätie, ktoré ani nie je možné nijakým spôsobom dostatočne preukázať, a preto\nby bolo úplne nadbytočné akýmkoľvek spôsobom to nielen zisťovať, ale aj dokazovať. To následne\nznamená, že už samotným vedením nezákonného priestupkového konania proti jeho osobe (ako\nnevinnému), bol preukázaný nielen vznik nemajetkovej ujmy, ale aj jej priama príčinná súvislosť s\nnezákonným konaním, ktorého výsledkom bolo nezákonné rozhodnutie. Podľa žalobcu vykonštruovaný\nnaratív žalovanej, podľa ktorého existencia nezákonného rozhodnutia automaticky nezakladá nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v tomto konkrétnom prípade, keď bola spoľahlivo a absolútne vierohodne\npreukázaná nielen nevina žalobcu, ale aj nezákonnosť celého priestupkového konania, je absolútne\nnedôvodný, irelevantný a ako dôvod odvolania žalovanej nemôže obstáť. V ďalšom žalobca zotrval\na zopakoval svoje tvrdenia, ktoré uvádzal tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj v\npodanom odvolaní.\n30. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolaní ( § 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, avšak\nodvolanie podané žalovanou je dôvodné.\n31. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP,\npričom o termíne vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.\n32. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd nezistil v\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok\n(§\n380 ods. 2 CSP).\n33. Vo vzťahu k žalobcom napadnutému výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý\nnávrh žalobcu na prerušenie konania a na predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov na Ústavný súd SR odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. 162 ods. 3 CSP ide o uznesenie\no zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, tvoriace súčasť\nmeritórneho rozhodnutia. Prípustnosť odvolania proti uzneseniam je upravená v ust. § 357 CSP, pričom\nodvolanie je prípustné iba proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP,\nteda žalobca podal odvolanie proti uzneseniu, ktoré nepatrí medzi taxatívne uvedené uznesenia, proti\nktorým je prípustné odvolanie (§ 357 CSP). Na záver o neprípustnosti odvolania žalobcu proti tomuto\npredmetnému výroku nemá žiaden vplyv skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku\nuviedol nesprávne poučenie o prípustnosti podania odvolania proti (celému) rozsudku. Na základe\nuvedeného odvolací súd odvolanie žalobcu proti predmetnému výroku ako neprípustné podľa § 386\npísm. c) CSP odmietol.\n34. Odvolací súd prednostne posudzoval dôvodnosť námietky žalobcu týkajúcej sa porušenia zákazu\nreformatio in peius (čl. 16 CSP) v prejednávanom spore. K danému je potrebné objasniť, že z princípu\nrovnosti sporových strán nepochybne vyplýva vylúčenie aplikácie článku 16 ods. 3 CSP v prípadoch, keď\n\nobjektívne nie je možné posúdiť „nepriaznivosť“ rozhodnutia o opravnom prostriedku voči jednej z nich.\nAk je teda opravný prostriedok uplatnený oboma procesnými stranami nezávisle od seba, je aplikácia\nprincípu zákazu reformatio in peius vylúčená. V danom prípade proti rozsudku 8C/93/2015-116 zo dňa\n18.10.2016, ktorý bol odvolacím súdom uznesením č.k. 6Co/289/2017-181 zo dňa 05.09.2018 zrušený,\npodali odvolanie obe procesné strany, na základe čoho potom súd prvej inštancie nerozhodol v rozpore s\nčl. 16 CSP, keď žalobcovi priznal v napadnutom rozsudku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v nižšej\nsume ako v rozhodnutí, ktoré mu predchádzalo, keďže nebol viazaný čl. 16 ods. 3 CSP. Pre úplnosť\nodvolací súd dopĺňa, že i proti napadnutému rozsudku zo dňa 17.01.2024 podali odvolanie obe strany\nsporu, teda aplikácia čl. 16 ods. 3 CSP rovnako neprichádza do úvahy.\n35. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania bol\nnárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 79 234 eur v dôsledku nesprávneho úradného\npostupu a nezákonného rozhodnutia v priestupkovom konaní. Zhodnotiac vykonané dokazovanie, súd\nprvej inštancie správne ustálil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní právneho\nzákladu na náhradu škody, ktorým bola existencia nezákonného rozhodnutia, a to právoplatného\nrozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu, odboru bezpečnosti cestnej\ndopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky zo dňa 01.04.2014, ktoré\nbolo ako nezákonné zrušené nadriadeným orgánom, čím bol prvý z predpokladov pre vznik nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy splnený. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca ani po vrátení veci\nodvolacím súdom nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej\nujmy v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, preto pristúpil iba ku kompenzácii stavu\nprávnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania uvedený. Nakoľko priznal\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy iba za stav právnej neistoty, príčinnú súvislosť ako predpoklad pre\nvznik nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. vzhliadol v\nsamotnom vedení priestupkového konania proti žalobcovi. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol\nnielen na dĺžku samotného priestupkového konania, teda dĺžku trvania stavu právnej neistoty žalobcu v\nrozsahu 1 roka a 6 mesiacov, ale i na samotné veľmi intenzívne vnímanie uvedeného stavu žalobcom.\n36. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto\nzákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri\nvýkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným\npozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o\nväzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.\n37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým\nbola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý\nrozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.\n38. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím\no treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti\npoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len \"žiadosť\") s príslušným orgánom podľa § 4\na § 11.\n39. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu\nškody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný\norgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený\ndomáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde\nmôže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,\nktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím\no náhrade škody prizná poškodenému\naj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že\nneuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania\nnároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.\n40. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak.\n\n41. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak.\n42. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku\n2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život\na\nprostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n43. Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý zakotvuje podmienky a spôsob náhrady škody,\nktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom\nvykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.\nZákladnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci\norgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým\npredpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,\nktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno\nna preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený.\n44. Ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje rozsah náhrady škody tak, že uhrádza sa\nskutočná škoda a ušlý zisk, a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma\nv peniazoch, ak nie možné uspokojiť ju inak.\n45. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy zdôvodňoval tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mal\npsychickú traumu, ktorá spočívala v nezákonnom zásahu do jeho základných ústavných práv a slobôd,\nv porušení práva na ochranu jeho občianskej cti, v silnom narušení vzťahov v súkromí, v ohrození\njeho pracovného uplatnenia, pripravovaného podnikania,\nv ohrození jeho\nvážnosti u spoluobčanov, u kolegov, ale i dĺžkou samotného priestupkového konania a s tým súvisiacim\nstavom právnej neistoty. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní\nžalobcom tvrdených skutočností spočívajúcich v existenciu závažnosti vzniknutej ujmy v súkromnom\nživote, ktoré mali vyplývať z výpovede jeho dcéry obsiahnutej v zápisnici zo súdneho konania vedeného\nna Okresnom súde Bratislava\nI sp. zn. 18C/254/2013. Nakoľko z predmetnej zápisnice\nnevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti súvisiace s prejednávaným sporom, ale vplyv exekučného\nkonania na vzťahy\nv rodine žalobcu. Žalobca strach zo straty zamestnania zdôvodňoval tým,\nže v prípade, ak by mu bol odobraté vodičské oprávnenie prestal by spĺňať kvalifikačné predpoklady na\nvýkon funkcie, ktorú vtedy zastával, čo by zakladalo 2 dôvody pre ukončenie pracovného pomeru zo\nstrany zamestnávateľa. Zamestnávateľ potvrdil, že k výkonu činnosti žalobcu sa vyžadovalo vodičské\noprávnenie, čo vyplývalo i z inzerovanej ponuky na rovnakú pracovnú pozíciu (vyhlásenie výberového\nkonania takmer po roku od zastavenia konania o priestupku žalobcu), avšak zároveň zamestnávateľ\nosvedčil, že žalobca nie je vo výpovednej lehote.\nNebolo medzi stranami\nsporným, že žalobca vzhľadom na vyhovenie žiadosti o odklad výkonu právoplatného rozhodnutia,\nvodičský preukaz neodovzdal, pričom zákaz viesť motorové vozidlo mu plynul od 14.05.2014 (od\nnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu o odvolaní č. p. KRPZ-BA-KDI21-42/2014P z 01.04.2014) do 16.06.2014 (t. j. do dátumu právoplatnosti odkladu výkonu rozhodnutia), teda daný\nzákaz trval 1 mesiac a 2 dni, a neboli sporné ani žalobcom tvrdené skutočnosti o vedení služobného\nmotorového vozidla počas priestupkového konania. Žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno v\nreálnom ohrození pracovnej pozície v období vedenia priestupkového konania, keď napriek vedomosti\njeho nadriadeného o dôvodoch nevyhnutného pracovného voľna, žiadne reálne úkony zamestnávateľa\nvo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru nerealizoval.\nObavy z ohrozenia pripravovaného podnikania, zo straty obydlia,\nz\nneschopnosti plniť si svoje záväzky vo vzťahu k banke vyplývajúce zo straty zamestnania je možné\nvyhodnotiť vzhľadom na uvedené za subjektívne vnímanie neistoty žalobcu. K strate dôstojnosti u\nkolegov ako i k strate vážnosti u občanov dôkazy neprodukoval, naviac stratu vážnosti u spoluobčanov\nžiadnym spôsobom nevysvetlil, keďže nekonkretizoval koho tým myslel, v akých situáciách mal pocit,\nže sa k nemu ľudia správajú inak.\n\n46. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia\nč.k.\n6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018 v ods. 17, na ktorom zotrváva, kde okrem iného konštatoval, že „V\nprvom rade je potrebné si uvedomiť, že žalobca si žalobou uplatnil a požiadal o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy, iba z titulu nezákonného rozhodnutia označeného v bode 14\ntohto rozhodnutia. Avšak na druhej strane, vznik nemajetkovej ujmy žalobca vo svojich vyjadreniach\nodvodzuje aj (a predovšetkým) zo skutočností (následkov), odvíjajúcich sa od priestupkového konania,\nktoré malo prebehnúť ešte v roku 2005 (tzv. nezákonný policajný exekučný teror a prenasledovanie,\nktoré sa začalo ešte v roku 2005 za vymysleným priestupok, ktorého sa nedopustil), a teda svoj nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy žalobca vyvodzuje i z priestupkového konania, v ktorom prípadné vydanie\nnezákonných rozhodnutí, nie je predmetom tohto sporu (nie je tu priama príčinná súvislosť medzi\nnezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,\nodboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky\nzo dňa 01.04.2014 a deklarovanou nemajetkovou ujmou, ktorá žalobcovi mala vzniknúť z dôvodu\n„policajného exekučného teroru“ z roku 2005)“ a následne v uvedenom odseku odvolací súd poukázal na\nto, že „ Jediným doposiaľ známym následkom vydania nezákonného rozhodnutia, ktoré je predmetom\ntohto sporu, je skutočnosť, že žalobcovi mal byť podľa tohto rozhodnutia uložený zákaz viesť\nmotorové vozidlo. Tento zákaz mu plynul od 14.05.2014 (od právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia)\ndo 16.06.2014 (právoplatnosť rozhodnutia o odklade výkonu rozhodnutia), a teda trval cca 1 mesiac.\nNavyše žalobca svoj vodičský preukaz ani neodovzdal. Ak by potom žalobcovi\nv\nsúvislosti s nemožnosťou (z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia) používať motorové vozidlo po\ndobu cca 1 mesiaca vznikla škoda, táto by bola v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným\nrozhodnutím. Žalobca si však žiaden nárok na náhradu škodu z tohto dôvodu neuplatňoval. V tomto\nsmere si uplatňoval iba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\ns odôvodnením,\nže k výkonu svojho povolania potreboval motorové vozidlo, resp. že by\nz dôvodu\nstraty zamestnania (keďže požiadavkou na výkon jeho profesie malo byť aj vodičské oprávnenie) mohol\nrodinu vystaviť nepriaznivým následkom z dôvodu straty zárobku\na nemožnosti\nsplácať úver. Uvedené nároky by však boli iba nárokmi na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy), ktoré\nvšak neboli uplatnené a napokon zostali iba v hypotetickej rovine (nenastali - žalobca z tohto dôvodu\nnestratil ani zamestnanie, ani neprestal splácať úver). Inými slovami, žalobcovi by tu mohla vzniknúť iba\nskutočná škoda, ak by skutočne z dôvodu odňatia vodičského oprávnenia stratil svoje zamestnanie a\nak by skutočne z tohto dôvodu nesplácal úver. K tomuto však nedošlo a teda žalobcovi v tomto smere\nžiadna majetková škoda nevznikla. Pokiaľ ide o nemajetkovú sféru, žalobca nijako nepreukázal, že\nby uložený zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 1 mesiaca vyvolal v jeho osobnostnej sfére nejaký\niný následok. Odvolací súd má tak za to, že žalobca doposiaľ s ohľadom na kritéria uvedené v § 17\nods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. nepreukázal vznik konkrétnych následkov, ktoré mali u neho byť vyvolané\nnezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu,\nodboru bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky\nzo dňa 01.04.2014“.\n47. Odvolací súd konštatuje, že žalobca, ktorý sa v konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, pre\núspech podanej žaloby musel na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen\nmohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t.j.\nduševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity a pod.), v rodinnom prostredí,\nv pracovnej sfére, či v inom prostredí. Iba v prípade, ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané,\nsúd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a vyvodiť z\ntoho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie\ntvrdení dôkazy, musí konajúci súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.\nŽalobcovi sa však vyššie uvedené v konaní bez pochybností preukázať nepodarilo.\n48. Odvolací súd zdôrazňuje, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému\nza splnenia predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, ktorú preto nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z.z.). Kritéria,\npodľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo\n(§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003\nZ.z.) - výška náhrady nemajetkovej ujmy sa určuje\ns prihliadnutím najmä na (a) osobu\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, (b) závažnosť vzniknutej ujmy a\nna okolnosti, za ktorých k nej došlo, (c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote, a (d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n\n49. Uvedené závery vyplývajú aj z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa\n30.03.2023 cit.: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia\na\noznačenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá\nupravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh\nskutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu\nškody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy\nmá žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti\na že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť\n(tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné\nbremeno preukázať skutočnosti svedčiace\no existencii škody a zásahu. Keď sa\ndomáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach\npreukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú\nreakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej\ndôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú\ntieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia,\nako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia\na povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne\nokolnosti prejednávanej veci. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti\ns procesnou\nzodpovednosť za to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom\nneúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca\nv súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie má aj procesnoprávne\ndôsledky. V danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je\npotrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že\nnárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho\núradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej\nosoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i\nzbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu\nujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného\nnezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej\nujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto\nvzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz\no nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej\nsúvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho\nkonania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je\nuž predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom,\naby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo\nvýznamne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne\nv konaní preukázal“.\n50. Obdobne argumentoval ÚS SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 177/2023 zo dňa 23.03.2023, keď v\nodôvodnení uviedol: „K otázke (automatického) prezumovania existencie nemajetkovej ujmy spôsobenej\nprieťahmi v súdnom konaní a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom\nnemajetkovej ujmy sa ústavný súd už vyjadril napríklad v uznesení\nč.k. II. ÚS 152/2020, v\nktorom konštatoval, že zákon č. 514/2023 Z.z. veľmi podrobne demonštruje kritériá pre stanovenie výšky\nfinančnej satisfakcie a v zmysle zásady znášania dôkazného bremena navrhovateľom - poškodeným (§\n132 CSP) požaduje jasnú špecifikáciu a preukázanie nemajetkovej ujmy. Preto, ak konajúce súdy svoj\nprávny záver o zamietnutí žaloby na priznanie finančnej satisfakcie zdôvodnili absenciou akejkoľvek\nšpecifikácie (zdôvodnenia\na preukázania) nemajetkovej ujmy, ktorá mala\nbyť zbytočnými prieťahmi spôsobená, neodporujú takéto dôvody podľa ústavného súdu zmyslu a účelu\naplikovaných ustanovení § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.“.\n51. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie dospel\nk záveru,\nže žalobca dôkazy, ktorými by preukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov spôsobených v\npríčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím neprodukoval a to ani po vrátení veci odvolacím súdom,\nkeď bolo dokazovanie zopakované a doplnené o oboznámenie obsahu exekučného spisu sp. zn.\n37Er/2960/2007, ktoré s prejednávaným sporom nesúviselo,\ns oboznámením\n\nobsahu spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II ORP-P-883/BAII-ODI-2013-V a\npredložením zápisnice z pojednávania vedeného na OSBA I sp. zn. 18C/254/2013.\n52. Je pravdou, že samotný odvolací súd v uznesení č.k. 6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018 vyjadril\nprávny názor, že ak v ďalšom konaní nevyjdú najavo iné dopady nezákonného rozhodnutia, súd prvej\ninštancie môže pristúpiť iba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením\npriestupkového konania uvedený a priznanie nemajetkovej ujmy by mohlo vychádzať iba zo samotného\nvedenia daného priestupkového konania, kedy náhrada takejto nemajetkovej ujmy by mala potom slúžiť\niba ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bol žalobca vedením priestupkového konania voči\nnemu uvedený, a v ktorej bol udržovaný.\n53. Vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ako aj zo znenia zákona (§ 17\nods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) je zrejmé, že iba zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia/\nnesprávneho úradného postupu, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky\nživota dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k ujme došlo, nemožno považovať\nnezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by\nžalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (viď rozhodnutia\ncitované vyššie a aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 285/2018, NS SR sp. zn. 9Cdo/259/2021 a sp.\nzn. 5Cdo/232/2021). Vzhľadom na túto aktuálnu rozhodovaciu prax je potom vyššie uvedený záver\nodvolacieho súdu vyslovený\nv zrušujúcom uznesení zo dňa 05.09.2018 neudržateľný. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti dopĺňa, že v zmysle ust. 391 ods. 2 CSP nie je viazaný svojím právnym názorom\nvyjadreným v uznesení č.k. 6Co/287/2017-181 zo dňa 05.09.2018, keďže opodstatnenosť odlišného\nprávneho názoru vyplýva z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít v období po citovanom\nrozhodnutí odvolacieho súdu, teda nie je už udržateľný právny názor, v zmysle ktorého je možné priznať\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc iba z vedenia samotného priestupkového konania\nbez preukázania skutočností, ktoré by odôvodňovali existenciu závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy\nv niektorej zo sfér života žalobcu (k zmene právneho názoru odvolacieho súdu porovnaj ÚS III. 46/2013\nzo dňa 03.09.2013).\n54. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy v súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ, Krajský dopravný\ninšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej dopravy a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej\npremávky, Bratislava zo dňa 01.04.2014 (KRPZ-BAKDI21-42/2014-P), keďže nepreukázal konkrétne\nnásledky, ktoré by skutočne preukazovali existenciu závažnosti vzniknutej ujmy jeho osobe ako\npoškodenému v jeho súkromnom živote\na v spoločenskom uplatnení,\nteda existenciu predpokladov podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Žalobcom tvrdené skutočnosti\nneboli buď preukázané, alebo nemali priamu príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím, pričom iba\nexistencia nezákonného rozhodnutia nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to,\nže v konaní nebolo preukázané kumulatívne splnenie všetkých predpokladov pre priznanie uplatneného\nnároku žalobcom, odvolací súd námietku žalovanej, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci\nsúdom prvej inštancie, vyhodnotil za dôvodnú.\n55. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie absencie\nkumulatívneho splnenia všetkých predpokladov pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu\nproti žalovanej, by bolo nadbytočným posudzovať namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keď\nžalobcovi tento nárok nevznikol.\n56. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa „odignorovania dôkazov,\nnevykonania dôkazov, dezinterpretácie dôkazov“ súdom prvej inštancie, nakoľko konajúci súd vo veci\nvykonal dostatočné dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku, pričom vykonal všetky v konaní\npredložené dôkazy (ods. 8, ods. 38 napadnutého rozsudku) a výsledky dokazovania aj náležite v súlade\ns ust. § 191 CSP vyhodnotil.\n57. Nebolo možné priznať úspech ani odvolacím námietkam strán sporu, ktoré sa týkali nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (žalobcu vo vzťahu k celému odôvodneniu\na žalovanej vo vzťahu výške priznanej nemajetkovej ujmy), keďže\nz hľadiska zákonom\nvyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie možno konštatovať,\nže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonom vyžadované náležitosti (§ 220 ods. 2 CSP),\n\nna základe čoho mohol odvolací súd pristúpiť\nk jeho preskúmaniu. Je potrebné zdôrazniť,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a\npredstavami sporových strán, ale\nz hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre\nzákonného, teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov\nsporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004,\nsp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany\nsporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05).\n58. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu a žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej\njudikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia\ntak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou, keďže by dané nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.\n59. Odvolací súd po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, vzhľadom na svoju právnu\nargumentáciu, neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k priznaniu sumy\n1.200 eur žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, preto z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,\nktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.200\neur tak, že žalobu zamietol\na rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1\nCSP vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ako vecne správne potvrdil. Odvolanie žalobcu\nproti výroku\nI. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako neprípustné\npodľa § 386 písm. c) CSP odmietol.\n60. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Postačovalo preto, preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani\nnevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po\nvýmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie ( rozhodnutie Európskeho súdu pre\nľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku;\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009,\n3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).\n61. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa § 255 ods. 1, § 262\nods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi\nnárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods.\n2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov\n0 (§ 393 ods. 2 CSP).\n\n3:\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\n\npripúšťa (§ 419 CSP).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/93/2015", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:55244be6-77b1-4951-b88d-36a708e2667b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.177.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 177/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/2023 z 23. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.177.2023.1"}, {"guid": "ussr:1a8030e8-6e03-4e51-9d4d-27f6eaf81c5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.152.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.152.2020.1"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "afe6d2e2-7dd3-430a-af73-2d9d72ec2b5d:b7c6fb05-3523-475f-8b53-1fdb7710035c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3115225077.1", "spisova_znacka": "6Co/289/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/289/2017 z 25. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-03-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3115225077.1"}, {"guid": "ac8dcea8-f697-4c09-bbfe-089674c9c6a0:ad85c310-f5d6-4a47-86eb-65f73da7bb6f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5111222623.1", "spisova_znacka": "6Co/209/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/209/2012 z 30. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-05-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5111222623.1"}], "citovane_v": []}