{"guid": "891eb6be-5775-4f40-bb10-befad35ed44c:43d663aa-2c48-4949-b5d0-b5296f2b57b3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2", "spisova_znacka": "3Co/126/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/126/2022 z 28. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2026, sp. zn. 3Co/126/2022, ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2", "identifikacne_cislo": "1114201970", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Patricia Skotnická", "sudca_id": 1461, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-patricia-skotnicka-1461", "datum_vydania": "2026-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-427", "nazov": "§ 427 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-427", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-427"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-427"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/43d663aa-2c48-4949-b5d0-b5296f2b57b3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/126/2022\n1114201970\n28. 05. 2026\nMgr. Patricia Skotnická\nECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. G. V., T. XX, X. K. E.,\nT. XXX, X. B.. H. V., I. XB, R., zastúpených advokátom JUDr. Branislavom Drgoňom, Jesenského 2,\nBratislava, proti žalovaným: X. A.R. L., R. XX, zastúpeného advokátom Mgr. Marcelom Péli, LL.M., M.R.\nŠtefánika 45, Považská Bystrica, 2. Ayvens s.r.o., IČO: 610 639 16, U Stavoservisu 1, Malešice, Praha\n10, Česká republika, zastúpeného DLMU Gabriško s.r.o., IČO: 47 236 469, Cukrová 14, Bratislava, o\nnáhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava I zo dňa 02.07.2021, č. k. 17C/12/2015-629, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaný\nv 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v\nsume 8.000 eur, žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur a žalobcovi v 3. rade\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nŽalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu v 3. rade vo zvyšku zamieta.\nŽalobkyňa v 1. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný\nnárok na náhradu trov konania.\nŽalobkyňa v 2. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný\nnárok na náhradu trov konania.\nŽalobca v 3. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný\nnárok na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 02.07.2021, č. k. 17C/12/2015-629, uložil žalovanému v 2.\nrade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 6.638,78 eura, v lehote troch dní od nadobudnutia\nprávoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobkyni v 2. rade sumu 3.319,39 eura v lehote troch dní od\nnadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobcovi v 3. rade sumu 3.319,39 eura, v lehote troch\ndní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok III.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.),\npriznal žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade vo vzťahu k žalovanému v 2. rade\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V., VI., VII.) a žalovanému v 1. rade priznal vo\nvzťahu k žalobcom v 1. až v\n3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VIII.).\n2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou pôvodne i voči\nKOMUNÁLNEJ poisťovni, a.s. Vienna Insurance Group (v procesnom postavení žalovanej v 3. rade)\n\ndomáhali voči žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatenia náhrady škody v sume 526,86 eura\nžalobkyni v 1. rade a náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi\nv 3. rade každému v sume 8.000 eur z dôvodu straty blízkej osoby, nebohého H. V. (ďalej aj ako\n„poškodený“ alebo „nebohý“), ktorý v dôsledku dopravnej nehody dňa 25.01.2012 v obci T. utrpel\nzranenia nezlučiteľné so životom.\n3. Súd prvej inštancie o veci rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 24.11.2016, č. k. 17C/12/2015-375,\ntak, že výrokom I. až III. uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu\nnemajetkovej ujmy 8.000 eur, žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy 4.000 eur, žalobcovi v\n3. rade náhradu nemajetkovej ujmy 4.000 eur, výrokom IV. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, konanie\nvoči žalovanej v 3. rade zastavil (výrok V.), priznal žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi\nv 3. rade nárok na náhradu trov konania (výroky VI., VII. a VIII.), výrokom IX. priznal žalovanému v 2.\nrade nárok na náhradu trov konania a výrokom X. žalovanej v 3. rade nárok na náhradu trov konania\nnepriznal.\nNa odvolanie procesných strán Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa\n27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých\nčastiach, vrátane dopĺňacieho rozsudku, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že vznik právneho\nvzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa § 11 zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a na druhej strane povinnosť znášať\nsankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť\nujmu na osobnosti. Nositeľom uvedeného oprávnenia, a teda subjektom ochrany, je fyzická osoba, do\nosobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, kým nositeľom určitej povinnosti, a teda subjektom alebo\npôvodcom zásahu, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene\nzasahujúceho do chránených osobnostných práv. Súdna judikatúra už dlhodobo ustálila, že pokiaľ bola\nbezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá\nna výkon jej činnosti, považuje sa taký zásah za spôsobený priamo právnickou osobou, a to analogicky\n(§ 853 Občianskeho zákonníka) použitím § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (k tomu rozsudok\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 228/2012). Podľa mienky odvolacieho súdu pokiaľ pri určení osoby\nzodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na osobnosti fyzická osoba, možno analogicky použiť\nustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je ničím vylúčené ani analogické použitie § 427\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto, ak bola škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku,\nza ktorú zodpovedá jeho prevádzateľ, zodpovedá tento analogicky i za nemajetkovú ujmu spôsobenú\ntouto osobitnou povahou prevádzky na osobnosti fyzickej osoby. Nie je totiž podstatné, či prevádzateľ\nbol alebo nebol vlastným, fyzickým pôvodcom zásahu, keďže zodpovednosť za zásah do osobnosti\nfyzickej osoby patrí do kategórie zodpovednosti objektívnej, bez zreteľa na zavinenie. Odvolací súd\npotom uzavrel, že za pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov je nutné považovať nielen vodiča\nmotorového vozidla zn. O. K., ktorým bol bezpochyby žalovaný v 1. rade, ale i prevádzateľa tohto vozidla\nv zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ\nišlo o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie\nho označil za prevádzateľa motorového vozidla zn. O. K., EČV: R.-XXX K. (ďalej aj ako „motorové\nvozidlo“), vychádzajúc len z údajov uvedených v časti II. osvedčenia o evidencii vozidla č. U. (ďalej aj\nako „osvedčenie o evidencii“), podľa ktorých bol za vlastníka a držiteľa motorového vozidla označený\npráve žalovaný v 2. rade; tento skutkový záver považoval za predčasný.\n4. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie a vychádzajúc z jeho výsledkov vec právne\nposúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3, § 16, § 116, § 420, § 420a ods. 1, ods. 2 písm. a), § 427\nods. 1, ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 193 zákona č. 160/2015\nZ. z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Dospel k záveru, že za pôvodcov zásahu do osobnostných\npráv žalobcov je nutné považovať nielen vodiča motorového vozidla zn. O. K., ktorým bol bezpochyby\nžalovaný v 1. rade, ale i jeho prevádzateľa v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v spojení s §\n853 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ išlo o stotožnenie subjektu prevádzateľa motorového vozidla, i keď\nObčiansky zákonník neobsahuje bližšiu právnu úpravu v tomto smere, súdna judikatúra dovodila, že za\nprevádzateľa motorového vozidla treba považovať jeho vlastníka, pretože u neho možno predpokladať\nmožnosť trvalej právnej a fyzickej dispozície s vozidlom. Pokiaľ však zo skutkových zistení vyplýva,\nže vlastník vozidla toto zmluvou o kúpe prenajatej veci prenechal do užívania inému subjektu, napr.\nnájomcovi, resp. leasingovému nájomcovi bolo potrebné posúdiť, či touto zmluvou nedošlo k takému\nprevodu práv a povinností k motorovému vozidlu, že už s ním právne a fyzicky vlastník nedisponuje,\nkeď jeho prevádzateľom sa stal leasingový nájomca.\n\n5. Súd prvej inštancie pri ustálení osoby prevádzateľa motorového vozidla zn. O. K., vychádzal z obsahu\nnájomnej zmluvy č. XXXXXXXXX (ďalej aj ako „nájomná zmluva“), ako i Všeobecných zmluvných\npodmienok Full-Service Leasingu All-Inclusive ALD Automotive Slovakia s.r.o (ďalej len „VZP“). Podľa\nnich nedošlo k takému prevodu práv a povinností k motorovému vozidlu na leasingového nájomcu,\nv zmysle ktorých by s vozidlom leasingový prenajímateľ právne nedisponoval; napokon organizačná\nzložka žalovaného v 2. rade ako leasingový prenajímateľ bola tým subjektom, ktorý bol povinný\npredmet leasingu poistiť. Leasingový nájomca, Michelin Slovensko s.r.o., mal v zmysle zmluvných\npodmienok obmedzené oprávnenia, čo sa týka fyzickej a právnej dispozície s vozidlom, keďže nebol jeho\nvlastníkom, nebol povinný ho poistiť, nesmel bez vopred udeleného písomného súhlasu prenajímateľa\nvozidlo predať, založiť, darovať, dať do nájmu alebo podnájmu alebo vozidlo zapožičať. Zároveň, v\nprípade, ak si k predmetu leasingu uplatňovali akékoľvek práva tretie osoby, mal nájomca povinnosť o\ntejto skutočnosti bezodkladne informovať prenajímateľa. Napokon, i z obsahu osvedčenia o evidencii\nvyplývalo, že nájomca nebol vlastníkom motorového vozidla, preto s poukazom na právny názor\nNajvyššieho súdu ČR v rozhodnutí, sp. zn. 25Cdo 2563/2005, dospel konajúci súd k záveru, že\nprevádzateľom motorového vozidla bola v čase dopravnej nehody organizačná zložka žalovaného v 2.\nrade, ktorá s ním i právne disponovala.\n6. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalovaný v 1. rade bol v čase dopravnej nehody\nzamestnancom spoločnosti Michelin Slovensko s.r.o. a súčasne vodičom motorového vozidla, ktoré bolo\npredmetom nájomnej zmluvy; jeho prevádzateľom bol žalovaný v 2. rade. Poškodený H. V. a žalovaný\nv 1. rade sa stali účastníkmi dopravnej nehody, pri ktorej žalovaný v 1. rade pri riadení motorového\nvozidla z nedbanlivosti usmrtil poškodeného, následkom čoho zasiahol nielen do jeho života a zdravia,\nale aj do súkromia žalobkyne v 1. rade, ktorá v dôsledku dopravnej nehody stratila manžela, ako i do\nsúkromia žalobkyne v 2. rade a žalobcu v 3. rade, ktorí dopravnou nehodou stratili otca. Žalobcom tak\nvzniklo právo domáhať sa satisfakcie nielen voči prevádzateľovi motorového vozidla, ale aj voči osobe,\nktorá svojím konaním, hoci z nedbanlivosti, spôsobila zásah do ich osobnostných práv. Touto osobou\nbol s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č.\nk. 2T/186/2012-186, žalovaný v 1. rade, nakoľko ním bol uznaný vinným z usmrtenia poškodeného.\nSmrťou poškodeného v dôsledku konania žalovaného v 1. rade a na základe zodpovednosti žalovaného\nv 2. rade došlo k zásahu nielen do rodinného a súkromného života žalobcov, ale i do ich citového\nživota. Vzhľadom na to, že strata manžela alebo otca je nenapraviteľná a nereparovateľná, bola podľa\nnázoru konajúceho súdu splnená požiadavka ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda\nžalobcom vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže zadosťučinenie v zmysle §\n13 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo nepostačujúce. Výška primeraného zadosťučinenia závisela od\núvahy súdu, pričom v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka bolo potrebné zohľadniť závažnosť\nvzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n7. Pokiaľ išlo o závažnosť vzniknutej ujmy, konajúci súd konštatoval, že žalobkyňa v\n1. rade\nsa s náhlym odchodom jej manžela doposiaľ nevyrovnala, pričom rovnaká strata postihla aj žalobkyňu v\n2. rade a žalobcu v 3. rade, ktorí prišli o otca. Smrť poškodeného tak závažným spôsobom zasiahla do\nrodinného života a súkromia žalobcov; strata blízkej osoby je v tomto prípade nenahraditeľná. V súvislosti\ns okolnosťami, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcov konajúci súd zistil, že medzi okolnosti,\nktoré vyznievajú v neprospech žalovaného v 1. rade patria: a/ spoluzavinenie na vzniku dopravnej\nnehody (hoc z nedbanlivosti), tým spôsobom, že sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu\nsituácie v cestnej premávke pokiaľ ide o vznik náhlej kolíznej situácie, v dôsledku čoho pravou prednou\nčasťou vozidla narazil do poškodeného, b/ v minulosti sa dopustil niekoľkých priestupkov na úseku\ncestnej premávky, najmä z dôvodu prekročenia povolenej rýchlosti motorového vozidla. V jeho prospech\nustálil, že v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholických nápojov a neprekročil maximálnu\npovolenú rýchlosť, poškodený mal väčšiu možnosť nehode zabrániť, ak by sa náležite venoval situácii\nna ceste, po vzniku dopravnej nehody sa ihneď snažil poskytnúť poškodenému prvú pomoc, riadne\nspolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, svoj čin úprimne oľutoval a po dopravnej nehode\nsa zaujímal o zdravotný stav poškodeného; zároveň sa riadne dostavil na každý termín pojednávania,\nčím prejavil záujem o výsledok sporu. Konajúci súd neostal bez povšimnutia k okolnostiam svedčiacim v\nneprospech poškodeného, nakoľko bol povinný sa zaoberať i mierou jeho spoluzavinenia na dopravnej\nnehode. V tejto súvislosti poznamenal, že nezistil, že by táto skutočnosť vyplývala z rozsudku Okresného\nsúdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, sp. zn. 2T/186/2012, príp, zo znaleckého posudku znalca\nN.. B.. D. L., D.. Medzi okolnosti v neprospech poškodeného súd prvej inštancie zaradil to, že v čase\ndopravnej nehody prechádzal cez cestu v tmavom oblečení, mimo prechod pre chodcov, pod vplyvom\n\npožitých alkoholických nápojov (1,37 promile), uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným\notáčaním sa na vozovke v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo\nbyť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie, ktorú okolnosť vyhodnotil i trestný súd ako závažnejšiu\npre vznik nehody vo vzťahu k vodičovi.\n8. Súd prvej inštancie vo väzbe na uvedené zdôraznil, že znalec (nie žalovaný v 1. rade ako nesprávne\nuviedol konajúci súd - pozn. odvolacieho súdu) v trestnom konaní konštatoval, že technickou príčinou\ndopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to nesprávny pohyb chodca po vozovke spočívajúci v\ntom, že uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným otáčaním sa na vozovke v takom\nčase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku\nkolíznej situácie. Na druhej strane však vzhliadol nesprávnu techniku i na strane žalovaného v 1. rade,\nktorá spočívala v oneskorenej reakcii na chodca nachádzajúceho sa v jeho jazdnom pruhu. Pokiaľ išlo o\nrýchlosť vozidla, tá predstavovala v čase nehody cca 43 km/h a táto nemohla mať príčinnú súvislosť so\nvznikom dopravnej nehody. Znalec ďalej zdôraznil, že pohyb chodca cez vozovku treba považovať v čase\nnehody za nesprávny, nakoľko sa mal pohybovať kolmo na vozovku, pričom po vstupe do koridoru sa\nnemal zastaviť a otočiť. Podľa znalca mohol každý z účastníkov dopravnej nehody pri správnej technike\njazdy dopravnej nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní druhého účastníka. Ďalšou okolnosťou bolo\nto, že poškodený bol v čase nehody pod vplyvom požitých alkoholických nápojov (1,37 promile). K\ndopravnej nehode došlo v noci, v čase, kedy poškodený na sebe nemal žiadne reflexné prvky.\n9. Dohľadajúc rozhodnutie Okresného súdu Partizánske zo dňa 05.03.2019, sp. zn. 3C/151/2012,\nako po skutkovej stránke obdobné k situácii v skúmanej veci, konajúci súd následne ustálil mieru\nspoluzavinenia poškodeného na 80 %. Zohľadniac aktuálnu rozhodovaciu prax súdov (rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co/30/2014, v ktorom súd priznal pozostalej matke za smrť dcéry,\nktorá nezavinila dopravnú nehodu, sumu 33.193,92 eura, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava\nI, sp. zn. 24C/89/2014, Okresného súdu Skalica, sp. zn. 5C/332/2013, Krajského súdu v Nitre, sp. zn.\n5Co/264/2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/81/2018, sp. zn. 10Co/5/2018) vychádzal pri\nurčení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti so stratou blízkej osoby zo sumy 33.193,92 eura.\n10. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa v\n1. rade spolu s poškodeným tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a\ncitovými väzbami; jeho smrťou stratila možnosť viesť s nebohým súkromný, manželský život s tým, že\nobaja sa tešili na prežitie dôchodkového veku v kruhu svojich detí, najmä vnúčat. Žalobcovia v 2. a v\n3. rade prišli o možnosť rozvíjať svoj vzťah rodič-dieťa a v tomto dôsledku ostali ochudobnení o sféru\nprirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Smrťou poškodeného tak evidentne\ndošlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb. V dôsledku nečakanej smrti tak všetci žalobcovia\nprežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, avšak miera zásahu do osobnostných práv\nžalobkyne v 1. rade (ktorá bola manželkou poškodeného) bola v porovnaní so žalobcami v\n2. a v\n3. rade ako detí poškodeného, neporovnateľne vyššia; žalobkyňa v 1. rade totiž prišla o svojho manžela,\na teda životného partnera. Žalobkyňa v 2. rade má vlastnú rodinu, s ktorou sa medzičasom presťahovala\ndo vlastného rodinného domu, pričom i žalobca v 3. rade žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, s\nktorou majú dve deti; úmrtie poškodeného nepredstavovalo z hľadiska intenzity až taký zásah do ich\nživota po stránke fyzickej, psychickej, sociálnej a ekonomickej, ako tomu bolo na strane žalobkyne v\n1. rade. V kontexte uvedeného pokiaľ sa žalobkyňa v 1. rade domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v\nsume 8.000 eur, prihliadajúc na mieru spoluzavinenia poškodeného vo výške 80 %, súd prvej inštancie\nustálil jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so stratou jej manžela za dôvodný v časti\nsumy 6.638,78 eura a vo zvyšku jej žalobu zamietol. Pokiaľ išlo o žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3.\nrade, ktorí sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy každý v sume 8.000 eur, prihliadajúc na okolnosti\nprípadu považoval konajúci súd za dostatočnú satisfakciu sumu 3.319,39 eura a vo zvyšku ich žalobu\nzamietol; priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 20 % zo sumy 33.193,92 eura\n(t. j.\n6.638,78 eura) pre žalobkyňu v 1. rade a vo výške 10 % zo sumy 33.193,92 eura pre žalobkyňu v 2. rade\na žalobcu v 3. rade vyhodnotil za spravodlivé, primerané a náležité aj v porovnaní s obdobným konaním\nvedeným na Okresnom súde Partizánske, v rámci ktorého tento priznal pozostalej manželke relutárnu\nnáhradu v sume 4.000 eur a deťom nebohého po 3.000 eur.\n11. Konajúci súd pri ustálení subjektu, ktorého zaviaže ako zodpovedného za vznik nemajetkovej ujmy,\nvzal do úvahy, že žalovaný v 2. rade mal, na rozdiel od žalovaného v 1. rade pre taký prípad uzatvorenú\nzmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Prihliadal na\n\nvek, postavenie, príjmové a majetkové pomery žalovaného v 1. rade, ktoré bližšie rozvinul, tak, aby\npriznanie nemajetkovej ujmy nemalo pre neho likvidačný charakter a nadväzne na to upustil od uloženia\npovinnosti žalovanému v 1. rade nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu. Zdôraznil, že za najzásadnejšiu\nvyhodnotil práve existenciu poistenia žalovaného v 2. rade pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým žalovaný v 1. rade spoluzavinil smrť poškodeného\nH. V.. Súd prvej inštancie podotkol, že náhrada nemajetkovej ujmy je krytá z poistenia zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a i v kontexte uvedeného, sankcionovanie\nžalovaného v 1. rade, ktorý mal prakticky menšiu možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody, považoval\nza neprimerané a nespravodlivé.\n12. Súd prvej inštancie uzavrel, že prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu zaviazal žalovaného v 2.\nrade k povinnosti zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy 6.638,78 eura, kým žalobkyni\nv 2. rade a žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy 3.319,39 eura každému.\n13. Záverom súd prvej inštancie ozrejmil, že zahraničné osoby môžu podľa zákona č. 513/1991 Zb.\nObchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) podnikať na území Slovenskej republiky za tých\nistých podmienok ako slovenské osoby, prostredníctvom zápisu podniku alebo jeho organizačnej zložky\ndo Obchodného registra. Organizačná zložka je taktiež majetkovo naviazaná na zahraničnú osobu, ktorá\nju založila. Zistiac, že organizačná zložka žalovaného v 2. rade - ALD Automotive s.r.o., zanikla dňa\n05.08.2021 výmazom z obchodného registra, mal za to, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nesie\nmaterská spoločnosť, ALD Automotive s.r.o., so sídlom U Stavoservisu 1, Praha, Česká republika, IČO:\n610 63 916, ktorá v tomto konaní vystupovala na strane žalovaného v 2. rade. (k tomu nález Ústavného\nsúdu SR,\nsp. zn. II. ÚS 6/03).\n14. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, ods. 2 v spojení\ns § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Uviedol, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od\núvahy súdu. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku, účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých\nvýška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku; v týchto prípadoch pritom nejde\no procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a\nnemožno ho preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe\núvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá len také rozhodnutie,\nkedy bude na strane žalobcu priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak výlučne\niba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Na základe uvedeného, keď žalobcov nemožno považovať\nv spore za procesne neúspešných, hoci im bola priznaná len časť uplatneného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, konajúci súd priznal žalobcom v 1. až v 3. rade, každému, nárok na plnú náhradu\ntrov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Priznaním náhrady za nemajetkovú ujmu konštatoval\ndôvodnosť uplatňovaného nároku, pričom jeho výška je až druhotná, resp. nadväzujúca; žalobcom\nvznikol nárok na náhradu trov konania práve z priznanej sumy. Konajúci súd v tomto smere podporne\npoukázal i na iné rozhodnutia súdov, ako i na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 56/2017, podľa\nktorého nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní v prípadoch,\nkeď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Súd prvej inštancie pritom\nvo vzťahu k žalovanému v 1. rade ustálil, že žalobcovia neboli úspešní, a preto žalovanému v 1. rade\nvznikol nárok na náhradu trov konania voči nim v rozsahu 100 %.\n15. Proti zamietajúcemu výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie (ktorým konajúci súd žalobu žalobcov v\n1. až 3. rade voči žalovanému v 1. rade zamietol, zamietol žalobu žalobkyne v 1. rade proti žalovanému v\n2. rade v rozsahu 1.361,22 eura a žalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu v 3. rade proti žalovanému\nv 2. rade o zaplatenie sumy 4.680,61 eura - pozn. odvolacieho súdu) podali v zákonom stanovenej\nlehote odvolanie žalobcovia v 1., 2. a v 3. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)\nC.s.p. Uviedli, že súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade tým, že\nvzhliadol dôvody pre upustenie od jeho sankcionovania vzhľadom na okolnosti na jeho strane, ako i pre\nexistenciu poistenia žalovaného v 2. rade pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla. Žalobcovia označili úvahu konajúceho súdu a na jej základe formulované závery za\nprekvapivé, v priamom rozpore s jeho predbežným právnym názorom prezentovaným počas konania.\nKonajúci súd na pojednávaní dňa 24.11.2020 totiž vyslovil názor, podľa ktorého by sa žalovaný v 1.\nrade mal spolupodieľať na odškodnení žalobcov. Je teda nepochybné, že síce za pôvodcu zásahu\ndo osobnostných práv žalobcov, a tým i pasívne vecne legitimovaného, ustálil i žalovaného v 1. rade,\nktorý záver plne korešpondoval i s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom\n\nuznesení, avšak následne upustil od jeho zaviazania k peňažnej povinnosti. Pritom vek, postavenie a\nani majetkové pomery žalovaného v 1. rade nepredstavujú rozhodujúce kritérium vo vzťahu k ustáleniu\nsubjektu zodpovedného za vznik nemajetkovej ujmy, ale len vo vzťahu k určeniu výšky tejto ujmy.\nZdôrazniac, že žalobcom nie je známa judikatúra, na základe ktorej by bol žalovaný v 1. rade vcelku\nzbavený povinnosti nahradiť im nemajetkovú ujmu s odkazom na jeho majetkové a osobné pomery, na\nzáklade týchto skutočností možno k úplnému upusteniu od relutárnej náhrady dospieť len celkom vo\nvýnimočných prípadoch, ak by priznanie náhrady malo pre žalovaného v 1. rade absolútne likvidačný\ncharakter, čo však nebol daný prípad. Konajúci súd nevyhodnotil majetkové pomery žalovaného v 1.\nrade úplne, pričom neprihliadal na všetky okolnosti a jeho záujmy nadradil nad ujmu nimi utrpenú\nneoprávneným zásahom. Žalobcovia zdôraznili, že žalovaný v 1. rade je zamestnaný, poberá mesačnú\nmzdu v konajúcim súdom zistenej priemernej výške 1.438,86 eura, t. j. viac ako je priemerná mesačná\nmzda v hospodárstve SR za 1. kvartál roka 2021, vlastní okrem iného\n3-izbový byt a motorku,\nktoré skutočnosti nenasvedčujú, že by jeho majetkové pomery boli nevyhovujúce; naopak podľa mienky\nžalobcov jeho pomery sú v rámci populácie SR nadpriemerné. Neobstojí pritom ani argument, že\nmanželka žalovaného v 1. rade je t. č. nezamestnaná, nakoľko ide len o prechodný stav, pričom je\nvšeobecne známe, že v F. L. je miera nezamestnanosti dlhodobo jedna z najnižších na E.. Naviac, z\nvýpisu z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. R., na ktorý sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolával i\nsúd prvej inštancie, vyplýva, že žalovaný v 1. rade vlastní i nebytový priestor - garáž, nachádzajúcu sa\nv tom istom bytovom dome; žalovaný v 1. rade tento majetok zrejme zamlčal, čo môže podľa žalobcov\nnavodiť otázku, aký ďalší majetok ešte nedeklaroval. Bez ohľadu na uvedené, garáž, ani motorka\nnepatria medzi veci, ktoré by napĺňali nevyhnutné ľudské potreby a z hľadiska majetkových pomerov\npredstavujú nadštandard. Pre osobu s pravidelným nadpriemerným príjmom, vlastniacu takýto majetok,\nnemôže mať likvidačný charakter povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške priznanej súdom prvej\ninštancie. So zreteľom na uvedené považovali žalobcovia zistenia a závery konajúceho súdu vo vzťahu\nk nemožnosti zaťažiť žalovaného v 1. rade povinnosťou nahradiť im nemajetkovú ujmu za nesprávne.\nNapokon, žalovaný v 1. rade ani sám netvrdil, že by úhrada peňažnej satisfakcie mala pre neho\nlikvidačný charakter a v tomto smere nenavrhol vykonať dokazovanie, keď toto vzišlo výlučne z iniciatívy\nkonajúceho súdu, ktorý na pojednávaní dňa 24.11.2021, bez procesného návrhu uložil žalovanému v 1.\nrade predložiť dôkazné prostriedky preukazujúce jeho osobné, zárobkové a majetkové pomery. Takýto\nprocesný postup v prostredí kontradiktórneho konania označili žalobcovia za neprípustný; v danom\nprípade nešlo o vykonanie dôkazov, ktoré by konajúci súd mohol vykonať podľa § 185 ods. 2 a ods. 3\nC.s.p. aj bez návrhu procesných strán. Žalovaný v\n1. rade pritom ani nepožiadal o oslobodenie\nod súdnych poplatkov, počas konania bol dokonca právne zastúpený advokátom, ktorý svoju činnosť\nvykonával za odplatu; ani tieto skutočnosti nenasvedčovali záveru, že by majetkové pomery žalovaného\nv 1. rade boli natoľko nevyhovujúce, aby mu celkom znemožňovali nahradiť nemajetkovú ujmu.\nNapokon, za adekvátne nemožno hodnotiť ani konštatovanie konajúceho súdu o neprimeranosti a\nnespravodlivosti sankcionovať žalovaného v 1. rade, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy pozostalým\nobete dopravnej nehody nepredstavuje sankciu voči osobe právoplatne odsúdenej za jej spôsobenie.\nFunkciou náhrady nemajetkovej ujmy nie je primárne niekoho (pôvodcu zásahu, zodpovednú osobu)\nsankcionovať, ale niekomu (osobe, do ktorej práv bolo zasiahnuté) priznať satisfakciu - zadosťučinenie\nza zásah do jeho základných ľudských práv chránených medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR. Súd\nprvej inštancie pritom zjavne prehliadol ako žalobkyne pri svojich výsluchoch, keď oživovali bolestné\nspomienky na stratu ich najbližšej osoby, plakali. Rovnako prehliadol i postoj žalovaného v 1. rade, ktorý\nnebol ochotný pripustiť fakt, že dopravnú nehodu spôsobil a že tejto mohol pri riadnom plnení svojich\npovinností pri vedení motorového vozidla dokonca zabrániť.\n16. Žalobcovia nesúhlasili ani s úvahou konajúceho súdu, podľa ktorej podstatným dôvodom pre\nzamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade bola existencia poistenia zodpovednosti žalovaného v\n2. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; jeho danosť nemala žiadnu súvislosť s\nposúdením zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Jej zbavenie len z toho dôvodu, že plnenie poskytne\npoisťovateľ žalovaného v 2. rade, nemalo oporu v právnom poriadku a stálo i mimo mantinelov voľnej\núvahy súdu. Konajúci súd mal pritom zohľadniť, že za spôsobenú nemajetkovú ujmu zodpovedá okrem\nžalovaného v 1. rade solidárne i žalovaný v 2. rade. Pri solidárnej zodpovednosti možno predpokladať,\nže žalovaný v 1. rade nebude v konečnom dôsledku povinný uhradiť celú náhradu a uloženie takej\npovinnosti potom nemôže mať pre neho likvidačný charakter. Pritom podiel žalovaných ako solidárnych\ndlžníkov na poskytnutí plnenia, ich vzájomné vysporiadanie, či plnenie zo strany poisťovateľa, je ich\ninternou záležitosťou. Na uvedenom základe žalobcovia považovali zamietnutie žaloby voči žalovanému\nv 1. rade za výsledok nesprávnych skutkových zistení a následného nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n\n17. Súd prvej inštancie nesprávne ustálil i výšku priznanej relutárnej náhrady. Jedným z kritérií, ktoré\nposudzoval, bol i pomer zavinenia žalovaného v 1. rade a obete dopravnej nehody na vzniku kolíznej\nsituácie, čo žalobcovia nijako v priebehu konania nespochybnili, dokonca sami tomu prispôsobili\nvýšku požadovanej náhrady. Vyjadrili však presvedčenie, že miera zavinenia ustálená konajúcim\nsúdom v rozsahu 80 % v prospech poškodeného nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a\nprincípu spravodlivosti. V tejto súvislosti poukázali na odôvodnenie trestného rozsudku Okresného\nsúdu Považská Bystrica a vyhodnotenie znalca z odboru dopravy N.. B.. D. L., D.. ktorý uviedol, že\ntechnickou príčinou dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to nesprávny pohyb chodca po vozovke\nspočívajúci v tom, že uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným otáčaním sa na vozovke\nv takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k\nvzniku kolíznej situácie. Na druhej strane tu bola i nesprávna technika jazdy obžalovaného žalovaného v\n1. rade spočívajúca v oneskorenej reakcii na chodca nachádzajúceho sa v jeho jazdnom pruhu; znalec\nkonštatoval i to, že žalovaný v 1. rade začal s vozidlom reagovať na chodca až v okamihu zrážky, pričom\ndynamická dohľadová vzdialenosť bola cca 24 až 36 metrov. Znalec v znaleckom posudku doplnil, že\nžalovaný v 1. rade začal na chodca reagovať až v okamihu zrážky, pričom ak by pristúpil k intenzívnemu\nbrzdeniu v momente, kedy bola vzájomná vzdialenosť vozidlo-chodec 24 m, potom by dopravnej nehode\nzabrániť mohol. Obaja účastníci dopravnej nehody mohli teda nezávisle od seba pri riadnom plnení\nsvojich povinností nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní toho druhého, a preto žalobcovia považovali\nza primerané, aby rozdiel medzi mierou zavinenia poškodeného a škodcu zodpovedal 60 %.\n18. Podľa žalobcov konajúci súd pri posudzovaní okolností, za ktorých došlo k porušeniu ich práva,\nvyhodnocoval v prospech škodcu, t. j. žalovaného v 1. rade aj okolnosti, ktoré so škodovou udalosťou\nvôbec nesúviseli, najmä to, že nebol pod vplyvom alkoholu, neprekročil povolenú rýchlosť, nehode\nby nezabránil, aj keď by jazdil maximálne povolenou rýchlosťou, spolupracoval s orgánmi činnými\nv trestnom konaní, čin oľutoval, zaujímal sa o zdravotný stav poškodeného, dostavil sa na každý\ntermín pojednávania. Naopak nevzal do úvahy tvrdenia, že žalovaný v 1. rade ako vodič motorového\nvozidla je vždy voči chodcovi v pozícii silnejšieho účastníka cestnej premávky a podľa toho by sa mal\npri vedení vozidla i správať. I keď u poškodeného bola zistená hladina 1,37 promile alkoholu v krvi,\nčo predstavuje miernu opitosť, svedkovia nehody nezaznamenali, že by mal problémy s motorikou,\njeho pohyb bol plynulý, pričom nebolo konštatované, že by prítomnosť alkoholu v krvi mala vplyv na\nvznik dopravnej nehody. Chodec nemal reflexné prvky, keď bol v intraviláne obce, na osvetlenej ceste.\nPokiaľ sa konajúci súd pri ustálení miery spoluzavinenia odvolával na rozhodnutie Okresného súdu\nPartizánske vo veci sp. zn. 3C/151/2012, jeho obsah žalobcom nebol známy, avšak podľa skutočností\nparafrázovaných konajúcim súdom zrejme nešlo o celkom totožný prípad. Žalobcovia pritom predložili\na poukázali na súdnu prax v podobných prípadoch, na ktoré rozhodnutia a argumentáciu však konajúci\nsúd nijako nereagoval. Svoje rozhodnutie tak založil len na jedinom rozhodnutí, ktoré nekriticky prevzal,\nbez prihliadnutia na iné výsledky rozhodovacej praxe. Súd prvej inštancie mal pritom pri ustálení miery\nspoluzavinenia a z toho vyplývajúcej výšky nemajetkovej ujmy vychádzať predovšetkým z vlastných\núvah a tieto podporiť výsledkami rozhodovacej praxe. Finančnú čiastku, ktorú žalobcom priznal,\npreto považovali za neprimeranú, nezohľadňujúcu intenzitu nenapraviteľného zásahu do osobného,\nsúkromného a rodinného života, neprihliadajúcu na kvalitu vzťahu medzi príbuznými a vymykajúcu sa\nvýške náhrad poskytovaných súdmi v obdobných prípadoch. Vzhľadom na majetkové a osobné pomery\nžalovaného v 1. rade, tieto pritom umožňovali zaviazať k relutárnej náhrade i jeho spoločne a nerozdielne\nso žalovaným v 2. rade.\n19. Podľa mienky žalobcov súd prvej inštancie nesprávne, v rozpore so zásadou spravodlivého\nusporiadania právnych vzťahov a s princípmi, na ktorých je založený procesný kódex, rozhodol i o\nnáhrade trov konania. Napriek danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade zamietol ich\nžalobu proti nemu, keď toto rozhodnutie bolo výsledkom subjektívneho posúdenia pomerov žalovaného\nv 1. rade; tie však žalobcovia v čase podania žaloby nemohli poznať a takisto nemohli ani predpokladať,\nakým spôsobom tieto konajúci súd vyhodnotí. Nebol potom správny záver konajúceho súdu, ktorý\nbez ďalšieho posúdenia okolností, zohľadniac len zásadu úspechu, rozhodol o priznaní náhrady trov\nkonania žalovanému v 1. rade. Podľa mienky žalobcov mal konajúci súd aplikovať ustanovenie § 257\nC.s.p. a prihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tie treba považovať danosť pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného v 1. rade ako pôvodcu zásahu do práv žalobcov a ich objektívnu nemožnosť\npredvídať výsledok sporu, ktorý závisel od voľnej úvahy súdu. Keďže žalobcovia označili výrok rozsudku\nsúdu prvej inštancie, ktorým zamietol ich žalobcu voči žalovanému v 1. rade za nesprávny, majúc za\nto, že i v tejto časti bola ich žaloba dôvodná, boli toho názoru, že ich procesný úspech bude potrebné\nzohľadniť i pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti poukázali na nevyhnutnosť aplikácie\nrovnakých úvah ako pri náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Záverom žalobcovia\n\nnavrhli, aby odvolací súd rozhodol o veci tak, že oboch žalovaných zaviaže na náhradu nemajetkovej\nujmy každému zo žalobcov v rozsahu 8.000 eur.\n20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov považoval napadnuté rozhodnutie za vecne\nsprávne a spravodlivé. Poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 02.07.2021, v ktorej sa podrobne\nvyjadril k svojim mesačným a ročným nákladom, ako i k traume sprevádzajúcej ho od dopravnej nehody.\nŽalobcovia podľa neho nemajú právo túto posudzovať, resp. hodnotiť, či úprimne alebo len formálne\noľutoval svoje konanie. Bez povšimnutia pritom ponechali tú skutočnosť, že poškodený po použití\nalkoholických nápojov prechádzal cez cestu mimo prechodu pre chodcov, pričom nemal na sebe reflexné\nprvky, čo i znalec v trestnom konaní vyhodnotil ako zavinenie na strane chodca v rozsahu 80 %.\nUvedené skutočnosti napokon zohľadnil i trestný súd, keď mu neodňal vodičský preukaz. Žalobcovia\npritom nepopierali prítomnosť alkoholu v krvi poškodeného, avšak považovali to za samozrejmé, keďže\nsa vracal z oslavy. Pritom nemožno ospravedlňovať žiadneho vodiča, cyklistu alebo chodca, ktorý pod\nvplyvom alkoholu spôsobil dopravnú nehodu.\n21. Žalovaný v 1. rade v ďalšom podotkol, že z odvolania žalobcov nadobudol dojem o ich zaujatosti voči\njeho osobe, keďže do sporu zaťahovali jeho manželku a sumarizujúc stav zamestnanosti hodnotili, či si\nmôže nájsť prácu. Poprel, že by v súvislosti s preukazovaním jeho majetkových pomerov niečo zatajil,\nkeď v podaní zaslanom konajúceho súdu deklaroval vlastníctvo bytu, nebytového priestoru a garáže. I\nkeď on sám sa nikdy nezaujímal o majetkové pomery žalobcov, konštatoval, že tieto sú neporovnateľne\nna vyššej úrovni ako jeho. Žalobcovia pritom nemajú oprávnenie posudzovať dohodu uzatvorenú s jeho\nprávnym zástupcom, resp. či je schopný a povinný mu hradiť odmenu za právne služby; tento je pritom\npresvedčený o úspechu v konaní, a preto si na náhradu trov konania počká. Na doplnenie žalovaný v\n1. rade zdôraznil, že v konaní nikdy netvrdil, že by pre neho úhrada nemajetkovej ujmy bola likvidačná,\nkeď len žiadal o zamietnutie žaloby voči jeho osobe, nakoľko vzhľadom na kolíznu situáciu žalobcom\nžiadna náhrada neprináleží. Konanie síce trvá dlho, ale na jeho dĺžku mala vplyv aj covidová pandémia.\nŽalovaný v 1. rade záverom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.\n22. Žalobcovia v odvolacej replike označili argumentáciu žalovaného v 1. rade za bez vecného\ncharakteru a relevantnej opory vo vykonanom dokazovaní, obsahujúcu nemiestne reakcie až lži\ntýkajúce sa zavinenia poškodeného. Žalovaný v 1. rade podľa nich ničím nepodložil tvrdenia o zavinení\npoškodeného v rozsahu 80 %, ktoré napokon ani nevyplynulo zo záverov trestného konania; v tomto\nsmere poukázali na vyjadrenie súdneho znalca N.. B.. L. D.. k príčinám vzniku dopravnej nehody zo\nstrany žalovaného v 1. rade. Znalec uzavrel, že každý z účastníkov nehody jej mohol zabrániť pri\nsprávnej technike jazdy, a to nezávisle na konaní druhého. Sám pritom nemohol stanoviť mieru zavinenia\nkaždého z nich, keď táto prislúchala len súdu. Napokon, žalobcovia mieru spoluzavinenia poškodeného\nnezľahčovali, keď od začiatku sporu na ňu korektne prihliadali i pri vyčíslení uplatnených nárokov.\n23. Žalobcovia zdôraznili, že v odvolaní sa vyjadrili k majetkovým pomerom žalovaného v 1. rade a jeho\nmanželky, nakoľko považovali zistenia konajúceho súdu za nesprávne, pričom tieto podporili i údajmi z\nverejne dostupných zdrojov. Vyjadrili pritom názor, že buď išlo o zavádzanie zo strany žalovaného v 1.\nrade alebo o pochybenie konajúceho súdu pri hodnotení dôkazu. Rovnako poukázali na to, že žalovaný\nv 1. rade nepožiadal o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti, bol zastúpený advokátom, čo podľa\nnich navodzuje, že jeho majetkové pomery nie sú v takom stave, aby bolo pre neho vyhovenie žalobe\nlikvidačné. Napokon, uvedené ani sám žalovaný v 1. rade nikdy netvrdil; preto konajúci súd vykonal\ndokazovanie nad rámec svojich oprávnení, resp. bez tvrdení procesnej strany.\n24. Proti výrokom I., II., III., V., VI. a VII. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej\nlehote odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e) f), g) a h) C.s.p.\nDôvodil, že súd prvej inštancie síce s poukazom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu opätovne\nvykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o veci samej, avšak toto nerealizoval v\ndostatočnom rozsahu a ním uvádzané skutkové zistenia následne nesprávne interpretoval dospejúc k\nnesprávnemu právnemu názoru. Za taký žalovaný v 2. rade označil analogické použitie ustanovenia §\n427 Občianskeho zákonníka na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do práva\nna súkromie a rodinný život v spojitosti s § 16 Občianskeho zákonníka a s princípom analógie podľa §\n853 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by mal zákonodarca zámer, aby sa ustanoveniami § 420 a/alebo\n§ 427 Občianskeho zákonníka mali riadiť per analogiam aj občianskoprávne vzťahy upravené v § 11 a\nnasl. a § 16 tohto zákona, zvolil by iné logické členenie a usporiadanie a zároveň by výslovne zahrnul\nnáhradu nemajetkovej ujmy do § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2. rade pritom osobitne\npoukázal na § 429 Občianskeho zákonníka, ktorý pri rozsahu zodpovednosti prevádzateľa za škodu\nvýslovne uvádza jeho zodpovednosť len za škodu na zdraví a veciach, resp. odcudzením alebo stratou\nveci, ak fyzická osoba stratila pri poškodení možnosť ich opatrovať; nezmieňuje sa teda o náhrade\nnemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do práva na rodinný život. Naproti tomu ustanovenie § 442\n\nods. 2 Občianskeho zákonníka výslovne ustanovuje, že „pri škode spôsobenej niektorým trestným činom\nkorupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma“. Žalovaný v 2. rade uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy za\nstratu života blízkej osoby upravená v inej časti občianskeho kódexu (prvá časť druhá hlava Občianskeho\nzákonníka) ako samotná náhrada škody (šiesta časť druhá hlava Občianskeho zákonníka) nemôže byť\njej súčasťou.\n25. V ďalšom žalovaný v 2. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, ktorej\ndanosť vyhodnotil konajúci súd nesprávne. Zopakoval, že v čase nehody nebol v žiadnom prípade\nprevádzateľom motorového vozidla, ktorý pojem je do istej miery jazykovo sporným, Občianskym\nzákonníkom nie definovaným. Vo všeobecnosti pritom na účely § 427 Občianskeho zákonníka treba za\nprevádzateľa považovať subjekt, ktorý disponuje právnou a faktickou možnosťou trvale zaobchádzať s\ndopravným prostriedkom. Obdobne je uvedený pojem definovaný v § 2 písm. j) zákona č. 381/2001 Z.\nz. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\n(ďalej aj ako „zákon č. 381/2001 Z. z.“). I keď spravidla treba za prevádzateľa dopravného prostriedku\npovažovať jeho vlastníka, ide však o pojem širší a nemožno vylúčiť, že ním bude aj osoba od neho\nodlišná, napríklad na základe oprávnenia vec užívať. Nájomca prichádza do úvahy ako prevádzateľ\ndopravného prostriedku najmä v prípade leasingu s právom kúpy dopravného prostriedku, a teda jeho\noprávnenia zakladá leasingová zmluva. Podstatou tohto vzťahu je záväzok prenajímateľa odovzdať\nurčitú vec nájomcovi do používania a záväzok nájomcu zaplatiť náklady súvisiace so zabezpečením\nleasingu formou splátok, s tým, že na konci leasingového vzťahu spravidla dochádza ku kúpe predmetu\nleasingu. Ak nevyplýva z leasingovej zmluvy niečo iné, vzniká od odovzdania cestného vozidla, ktoré je\npredmetom leasingu, leasingovému nájomcovi oprávnenie na jeho prevádzku podľa osobitného zákona\na leasingový nájomca sa stáva jeho prevádzateľom. V prípade leasingu má nájomca oprávnenie počas\ncelého trvania tohto vzťahu fakticky disponovať s predmetom leasingu obdobne ako vlastník a spravidla\npo kúpe prenajatej veci ňou aj právne v celom rozsahu disponovať. Podľa žalovaného v 2. rade možno\npotom dospieť k záveru, že od odovzdania predmetu leasingu zo strany prenajímateľa nájomcovi vzniká\noprávnenie k jeho používaniu a od tohto momentu sa stáva nájomca jeho prevádzateľom, a tým i\nsubjektom zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v zmysle\n§\n427 Občianskeho zákonníka.\n26. Aj v prípade tzv. operatívneho leasingu sa leasingový prenajímateľ na vopred presne zmluvne\ndohodnutý čas vzdáva svojej faktickej dispozície s predmetom leasingu, a tak nemá možnosť\norganizovane a podľa vlastného uváženia a rozhodnutia motorové vozidlo užívať; táto strata dispozície\nna zmluvnom základe dohodnutom s leasingovým nájomcom sa prejavuje aj v rovine právnej dispozície leasingový prenajímateľ nemá právnu dispozíciu s vozidlom počas trvania leasingového vzťahu, pretože\nsa tak právnej, ako aj faktickej dispozície s vozidlom zmluvne a dobrovoľne vzdal. Zároveň s vozidlom\nnemôže disponovať fakticky, nemôže ho scudziť, ani zaťažiť, nakoľko sa zmluvne zaviazal prenechať\nkonkrétne špecifikované vozidlo leasingovému nájomcovi a počas trvania zmluvy ho v užívaní nerušiť;\nv opačnom prípade by porušil jej ustanovenia a čelil by zmluvným, resp. zákonným sankciám. Podľa\nžalovaného v\n2. rade prenechal motorové vozidlo nájomcovi na dlhší čas, dobrovoľne\nsa pritom zmluvne viažuc i k prenechaniu právnej a faktickej dispozície s ním, čím nájomca získal\nmožnosť predmetné vozidlo po dlhšiu dobu organizovane (podľa vlastného uváženia a rozhodnutia)\na cieľavedome užívať. Leasingový nájomca sa teda stal prevádzateľom motorového vozidla, a preto\nním nemôže byť on (žalovaný v 2. rade), ktorý možnosť užívať vozidlo stratil, a teda prestal byť jeho\nprevádzateľom počnúc dňom uzavretia leasingovej zmluvy; tento stav trval aj v čase dopravnej nehody.\nPrávna a predovšetkým faktická dispozícia s vozidlom by sa žalovanému v 2. rade opätovne obnovila v\nprípade riadneho alebo predčasného ukončenia leasingovej zmluvy alebo v prípadne zmeny v predmete\nleasingu. Podľa jeho mienky pritom nie je rozhodujúce, ktorá osoba je ako vlastník a držiteľ zapísaná v\nevidencii vozidiel, nakoľko táto evidencia plní iba administratívne a evidenčné účely a na rozdiel napr.\nod katastra nehnuteľností nemá právnu záväznosť, ani právne účinky. Vzhľadom na skutočnosť, že ako\nleasingový prenajímateľ poskytol vozidlá inej právnickej osobe (zamestnávateľovi žalovaného v 1. rade),\nktorá určovala náplň práce a zadávala pokyny žalovanému v 1. rade ako svojmu zamestnancovi, práve\ntáto osoba sa stala skutočným prevádzateľom motorového vozidla, pričom použila žalovaného v 1. rade\nako osobu, ktorá plnila svoje pracovné povinnosti. Okrem uvedeného mal žalovaný v 2. rade za to,\nže prevádzateľ vozidla musí súčasne právne a zároveň fakticky s vozidlom disponovať. Nie je možné\nkonštatovať, že je prevádzateľom vozidla, keď fakticky s vozidlom nemohol narábať, nakoľko ho nemal\nv držbe, ba čo viac, ako leasingový prenajímateľ ani nevedel, čo a kde sa s jeho vozidlom deje, nakoľko\nho protokolárne odovzdal leasingovému nájomcovi. Nemal teda v žiadnom prípade faktickú možnosť\ndisponovať s dopravným prostriedkom, ovplyvniť, aké osoby a s akou kvalifikáciou, skúsenosťami\na schopnosťami budú vozidlo viesť a užívať. Zamestnávateľ žalovaného v 1. rade určoval použitie\n\nvozidla na služobné a pracovné účely, vozidlo prenechával do užívania na výkon práce zamestnancom.\nŽalovaný v 2. rade preto uzavrel, že mu nesvedčí pasívna vecná legitimácia v spore.\n27. Zároveň bol žalovaný v 2. rade toho názoru, že zabezpečil bezchybný technický stav vozidla, a teda\nurobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby vzniku škody zabránil.. Pokiaľ teda smrť poškodeného\nchodca a následný vznik nemajetkovej ujmy skutočne spočívali v okolnostiach majúcich svoj pôvod v\nprevádzke motorového vozidla, toto vozidlo bolo v bezchybnom technickom stave a na vznik nehody a\nusmrtenie poškodeného chodca nemal technický stav vozidla, ani jeho kvalita žiaden vplyv. I v prípade,\nak by bolo preukázané, že bol prevádzateľom vozidla (čo popieral), existuje podľa žalovaného v 2.\nrade liberačný dôvod v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné ho\ntejto zodpovednosti zbaviť. Z výsledkov dokazovania v trestnom konaní na Okresnom súde Považská\nBystrica a Krajskom súde v Trenčíne vyplynulo, že k porušeniu povinností prišlo súčasne tak zo strany\npoškodeného chodca (percentuálna miera zavinenia 80 %), ako aj zo strany žalovaného v 1. rade\n(percentuálna miera zavinenia 20 %). Dopravnú nehodu spôsobil žalovaný v 1. rade, a v najvyššej\nmiere sám zosnulý poškodený, pričom náhrada nie je hradená pôvodnou žalovanou v 3. rade, ktorá\nje v zmysle ustálenej súdnej judikatúry pasívne legitimovaná ako zmluvná poisťovňa z titulu poistenia\nzodpovednosti; napriek tejto konštelácii vzťahov v konečnom dôsledku ostávajú všetky tieto subjekty\nnepostihnuté.\n28. Podľa mienky žalovaného v 2. rade vytvoril konajúci súd napadnutým rozsudkom absurdnú situáciu,\nkeďže celú finančnú ťarchu náhrady nemajetkovej ujmy preniesol na jeho osobu ako leasingového\nprenajímateľa, pričom jeho vzťah k celej škodovej udalosti a dopravnej nehode bol najvzdialenejší zo\nvšetkých subjektov účastných v spore. Miera jeho ingerencie do rodinného života žalobcov je pritom\nnulová, i keď by bol skutočne prevádzateľom motorového vozidla. K zásahu do osobnej a rodinnej sféry\nžalobcov došlo až následnou smrťou poškodeného o dva dni neskôr, a teda nie v priamej príčinnej\nsúvislosti s prevádzkou motorového vozidla.\nV danom prípade teda neexistuje príčinná\nsúvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov v 1. až 3. rade a prevádzkou dopravného\nprostriedku. Napokon, i skutočnosť, že konajúci súd žalovaného v 1. rade celkom úplne vyňal spod\nžaloby a neuložil mu uhradiť ani len symbolickú náhradu nemajetkovej ujmy, hoci priamo on dopravnú\nnehodu spôsobil, popiera princípy spravodlivosti. Výsledky trestného konania jednoznačne ustálili, kto\na v akom rozsahu spôsobil dopravnú nehodu, na následky ktorej poškodený chodec neskôr zomrel\na žalovaný v\n1. rade bol uznaný za vinného v trestnoprávnej rovine; potom, podľa\nmienky žalovaného v\n2. rade nebolo jednoznačne zodpovedané, na základe akého\nustanovenia by mala byť analogicky posúdená zodpovednosť občianskoprávna. Súd prvej inštancie\ntak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu, resp. predčasnému právnemu záveru\no jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Ustanovenie § 427\na nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa osobitnej zodpovednosti nie je vo vzťahu k všeobecnej\nzodpovednosti špeciálnym, nakoľko obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Poškodený sa tak môže\ndomáhať škody či voči prevádzateľovi dopravného prostriedku na základe objektívneho princípu, ako\ni proti jeho vodičovi na základe zodpovednosti založenej na predpokladanom zavinení. Pritom rodinný\nživot žalovaného v 1. rade, prípadne jeho intolerancia na lepok alebo vysokoškolské štúdium, nemôžu\nmať za následok jeho úplné zbavenie sa finančnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu žalobcov.\nKonajúci súd potom v rozpore s princípom solidarity žalovaných v 1. a v 2. rade zaviazal na plnenie\nvýlučne žalovaného v 2. rade.\n29. Žalovaný v 2. rade namietal i nedostatočné dokazovanie vo vzťahu k vzniku a rozsahu nemajetkovej\nujmy žalobcov. Konajúci súd vychádzal z tvrdení žalobcov ako sporových strán, založiac vznik\nnemajetkovej ujmy len na existencii príbuzenského vzťahu; pritom kvalita vzťahov medzi žalobcami a\nzosnulým nebola nikdy predmetom dokazovania. Len na základe skutočností tvrdených žalobcami, ako\nosôb zainteresovaných, konajúci súd nemohol zhodnotiť, či a na akej úrovni sa nachádzali ich vzťahy\na došlo k zásahu do ich osobného a rodinného života. V iných obdobných sporoch vykonávali súdy\nrozsiahlejšie dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov z okruh rodinných známych, spolupracovníkov,\nsusedov a podobne. Na uvedenom základe sa potom javí i výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nako neprimeraná okolnostiam prípadu a neobstojí v porovnaní s inými obdobnými prípadmi. Žalovaný\nv 2. rade pritom príkladmo poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 228/2018\n(v spojitosti s ním rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 5C/19/2017), o priznaní nemajetkovej\nujmy 20.000 eur, iné jeho rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo 253/2018 o priznaní relutárnej náhrady\nv sume 16.500 eur, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 11Co/150/2019, o priznaní\nnemajetkovej ujmy 20.000 eur, ako i rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/283/2017, ktorým\npriznal nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur. Takto priznané sumy vychádzali spravidla zo 100 %\nzavinenia škodcu, ktorý samotný zásah do osobnej sféry žalobcov spôsobil. V konkrétnom prípade je\n\nvšak potrebné prihliadať na skutočnosť, že súdny znalec v trestnom konaní vedenom pred Okresným\nsúdom Považská Bystrica proti žalovanému v 1. rade ustálil percentuálnu mieru zavinenia samotného\npoškodeného chodca na 80 % a percentuálnu mieru zavinenia žalovaného v 1. rade iba na 20 %. Sami\nžalobcovia v 1. až 3. rade túto skutočnosť uznali a nimi požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy\ntomu prispôsobili. Avšak aj pri porovnaní s inými obdobnými prípadmi a s prihliadnutím na 80 % mieru\nzavinenia poškodeného by sa mala výška náhrady nemajetkovej ujmy pohybovať približne v priemernej\nsume 16.500 eur, čomu v prípade ustáleného spoluzavinenia 80 % zodpovedá relutárna náhrada 3.300\neur pre žalobkyňu v 1. rade a 1.650 eur pre žalobcov v 2. a 3. rade. Na uvedenom základe žalovaný\nv 2. rade navrhol, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zmení a žalobu\nvoči nemu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.\n30. Žalobcovia považovali odvolanie žalovaného v 2. rade za nedôvodné. Poukázali na to, že otázkou\naplikácie § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sa osobitne\nzaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 228/2012, konštatujúc jeho analogické použitie\nza účelom vyvodenia zodpovednosti za ujmu na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.\nNesúhlasili preto s tvrdením žalovaného v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a\nnemožnosťou domáhať sa relutárnej náhrady voči prevádzateľovi motorového vozidla. V ďalšom mali za\nto, že žalovaný v 2. rade opomínal rozdiel medzi finančným a operatívnym leasingom, ktorý má charakter\nprostého nájmu, pri ktorom nájomca po skončení nájmu nezíska predmet leasingu do jeho vlastníctva.\nKým pri finančnom leasingu, pri ktorom nadobudne nájomca vlastnícke právo k predmetu leasingu po\njeho ukončení, by argumentácia žalovaného v 2. rade obstála, neobstojí však v prejednávanej veci.\nPodľa nájomnej zmluvy bol nepochybne dojednaný operatívny leasing, žalovaný v 2. rade v jeho rámci\nnaďalej vlastnil vozidlo, toto poisťoval zákonne i havarijne, zabezpečoval pre nájomcu servis, asistenčnú\nslužbu, výmenu pneumatík, diaľničný poplatok, úrazové poistenie osôb, i tankovaciu kartu. Nájomca sa\nteda nemusel o nič starať, pričom nemohol s predmetom leasingu právne disponovať, bez písomného\nsúhlasu žalovaného v 2. rade nemohol na ňom uskutočniť zmeny, dodatočné vybavenie, vstavby a\npodobne. Konajúci súd pri úvahách o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade správne\nvychádzal z rozhodnutia odvolacieho súdu, a ten z rozhodnutia Najvyššieho súd ČR, sp. zn. 25Cdo\n2563/2005. Žalobcovia dali do pozornosti i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 395/2018. V\njeho intenciách neobstála potom argumentácia žalovaného v 2. rade, že nemal nad vozidlom faktickú,\nani právnu dispozíciu.\n31. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného v 2. rade o zabezpečení bezchybného stavu motorového\nvozidla ako okolnosti spočívajúcej vo vynaložení všetkého možného úsilia na zabránenie vzniku škody\nžalobcovia podotkli, že túto nezaznamenali v priebehu sporu, a teda v celosti išlo i nové skutkové\ntvrdenia, na ktoré by odvolací súd v zmysle § 366 C.s.p. nemal prihliadať. Naviac, ustanovenie § 428,\npodobne ako i § 441 Občianskeho zákonníka by nemal súd aplikovať vo vzťahu k nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Žalobcovia zopakovali, že v trestnom konaní nebola konštatovaná miera zavinenia\npoškodeného v rozsahu 80 % a žalovaného v 1. rade v rozsahu 20 %, keď v ňom znalec len konštatoval\nnesprávnu techniku jazdy vodiča, spočívajúcu v oneskorenej reakcii na chodca, pričom tento sa zrážke\nmohol vyhnúť brzdením s dostatočnou rezervou. Žalovaný v 1. rade pritom nepoužil ani svetelné alebo\nzvukové znamenie s cieľom upozorniť chodca na možnosť zrážky.\n32. Pokiaľ žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie i s poukazom na\nzodpovednosť poisťovne, žalobcovia ozrejmili, že prevádzateľ vozidla a poisťovateľ zodpovedajú za\nnemajetkovú ujmu každý z iného titulu, nie solidárne; tieto subjekty možno žalovať popri sebe, s tým, že\nplnením jedného z nich zaniká povinnosť druhého. Len to, že v tomto type sporov je pasívne legitimovaná\naj poisťovňa ešte neimplikuje vylúčenie zodpovednosti žalovaného v 2. rade ako prevádzateľa vozidla.\nDaná je pritom i príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a prevádzkou vozidla, nakoľko poškodený\nzomrel na následky zranení spôsobených dopravnou nehodou. Táto okolnosť žalovanou stranou\nnapokon ani nebola spochybňovaná, išlo o nesporné skutkové tvrdenie; danosť príčinnej súvislosti\ndovodila i ustálená súdna prax.\n33. Žalobcovia súhlasili s tým, že je nespravodlivé, aby konajúci súd zbavil, resp. moderoval náhradu\nnemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade a tak ho zbavil jeho zodpovednosti. Dôvody, pre ktoré\ndospel k tomu záveru nepovažovali za vecne, ani právne udržateľné, keď tieto boli i v rozpore s\nprincípom spravodlivosti, čo napokon uviedli i v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie správne ustálil\nvznik nemajetkovej ujmy na ich strane, keď vychádzal z ich výpovedí; práve z nich bez akýchkoľvek\npochybností vyplýva zásah do ich osobnosti podstatným spôsobom. Strata blízkej osoby je aj bez\npotreby ďalšieho dokazovania absolútne zásadnou ujmou. Žalobcovia v rámci výsluchu potvrdili\nharmonické vzťahy s nebohým, nebol preto najmenší dôvod uvedené spochybňovať. Nepovažovali za\npravdivé, že by kvalita vzťahov nebola predmetom dokazovania. Je notorietou, že výsluch žalobcov\n\nv obdobných konaniach je štandardným a postačujúcim dôkazným prostriedkom. Žalovaný v 2.rade\npritom nespochybnil kvalitu vzťahov žalobcov, v priebehu konania netvrdil opak, preto mali za to, že\nuniesli bremeno tvrdenia, aj dôkazu. Naviac, i v tomto prípade ide o novotu v zmysle § 366 C.s.p. V\nďalšom žalobcovia zotrvali na neprimeranosti prisúdenej náhrady nemajetkovej ujm, keď podľa nich\nsúdy priznávajú násobne vyššie náhrady.\n34. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení zo dňa 21.05.2026, pridržiavajúc sa podaného odvolania,\nzopakoval, že nesúhlasí s vyvodením zodpovednosti voči jeho osobe za spôsobenú nemajetkovú ujmu\nzásahom do osobného a rodinného života žalobcov. Poukázal na trestný rozsudok Okresného súdu\nPovažská Bystrica a závery znalca N.. B.. L. D.. k otázke technickej príčiny nehody, v nadväznosti na\nspoluzavinenie poškodeného, ako i žalovaného v 1. rade, eventuálne na zodpovednosť zamestnávateľa\nžalovaného v 1. rade v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že k dopravnej nehode\ndošlo v januári 2012, pričom žalovaný v 1. rade sa vyjadril, že zrážku a poškodeného si za daných\npodmienok uvedomil až v momente nárazu, kedy už bolo neskoro na akýkoľvek manéver; k stretu teda\ndošlo náhle a prakticky neodvrátiteľne. Žalovaný v 2. rade bol toho názoru, že akákoľvek príčina na\njeho strane ako leasingového prenajímateľa nebola žiadnym subjektom deklarovaná, ani preukázaná,\nsám nezanedbal žiadnu zo svojich povinností, opätovne poukazujúc na liberáciu v zmysle § 428\nObčianskeho zákonníka. Dopravná nehoda bola spôsobená tak poškodeným, ako i žalovaným v 1. rade,\na medzi tieto osoby je potrebné zodpovednosť pomerne rozdeliť. Podľa mienky žalovaného v 2. rade\nobjektívna zodpovednosť prevádzateľa za škodu (ujmu) by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by\nneexistovala osoba zodpovedná na základe zavinenia, pričom by muselo ísť o škodu (ujmu) vyvolanú\nosobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a súčasne o škodu spôsobenú okolnosťami,\nktoré majú pôvod v prevádzke. V danom prípade však vstup opitého chodca do jazdnej dráhy\nvozidla nie je okolnosťou, ktorá má svoj pôvod v prevádzke, nakoľko ide o vonkajšiu nepredvídateľnú\nokolnosť a žalovaný v 2. rade jej nemohol ani pri vynaložení maximálnej snahy zabrániť. Nemal\nteda fakticky žiadnu možnosť ovplyvniť dopravnú nehodu inak ako udržiavaním vozidla v najlepšom\nmožnom technickom stave. Na uvedenom základe nevznikla jeho zodpovednosť, keďže bola celkom\nkonzumovaná vzájomnou zodpovednosťou účastníkov dopravnej nehody. Objektívna zodpovednosť\nžalovaného v 2. rade by nastala, ak by ani poškodený a ani žalovaný v 1. rade nezavinili vznik škody\n(resp. ujmy).\n35. Žalovaný v 2. rade sa v ďalšom vyjadril k rozdielu medzi finančným a operatívnym leasingom,\nktorý však podľa neho vo vzťahu k postaveniu prevádzateľa vozidla nemá žiaden vplyv. V oboch\nprípadoch leasingu stráca leasingový prenajímateľ faktickú dispozíciu s vozidlom a možnosť určovať\njeho použitie, kam bude vykonávať jazdy, koho bude prevážať, aký náklad, aké osoby, ktorá osoba ho\nbude riadiť a ako je spôsobilé na jazdu, pričom stráca i možnosť kontroly jeho aktuálneho technického\nstavu (s výnimkou občasných servisných prehliadok napr. 2x za rok pri prezutí pneumatík). Leasingová\nspoločnosť (prenajímateľ) aj v prípade operatívneho leasingu nemá žiadnu kontrolu nad vozidlom a\nzväčša ani vedomosť, kde sa toto nachádza. Vozidlo totiž odovzdá do plnej dispozície leasingovému\nnájomcovi. Nie je preto rozhodujúce, či si leasingový nájomca môže po skončení trvania leasingového\nvzťahu toto vozidlo ponechať (odkúpiť) alebo ho získať za zostatkovú hodnotu, alebo či ho po skončení\nleasingového vzťahu musí vrátiť prenajímateľovi. V každom prípade treba za prevádzateľa vozidla\npovažovať subjekt, u ktorého kumulatívne dôjde k naplneniu predpokladov právnej a faktickej dispozície\ns vozidlom. V prípade dlhodobého organizovaného nájmu, užívania a určovania náplne a účelu použitia\nvozidla tretím subjektom (napr. leasingovým nájomcom), ktorý vozidlo užíva na svoje podnikateľské\núčely a tieto následne substitučným spôsobom dáva do užívania svojim zamestnancom na plnenie\npracovných úloh, musí byť považovaný za prevádzateľa vozidla takýto podnikateľský subjekt t. j.\nleasingový nájomca.\n36. Žalovaný v 2. rade sa v ďalšom vyjadril i k obsahu VZP, ktoré založil do súdneho spisu, z ktorých\npodľa neho vyplýva, že až po odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu pri ukončení leasingového vzťahu\nsa mohol dozvedieť, v akom technickom stave mu bolo odovzdané vozidlo a dostane ho opäť do svojej\nfaktickej dispozície. Nie je možné v takomto prípade konštatovať, že vystupoval ako prevádzateľ vozidla.\nŽalovaný v 2. rade tiež podotkol, že súdna prax sa ustálila na tom, že nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy pozostalým osobám je nárokom, ktorý sú povinní nahrádzať poisťovatelia z povinného zmluvného\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovia nesprávne\nurčili okruh pasívne legitimovaných subjektov, keď svoj nárok nesmerovali primárne proti poisťovateľovi\npovinného zmluvného poistenia a zamestnávateľovi žalovaného v 1. rade ako leasingovému nájomcovi.\nŽalobcovia možnosť domáhať sa nároku od poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia spočiatku\n\nnevylučovali, pretože pôvodne žalovali i poisťovňu ako žalovanú v 3. rade, avšak následne dobrovoľne\nzobrali svoju žalobu voči nej späť a konajúci súd konanie voči žalovanej v 3. rade následne zastavil;\nžalovali teda nesprávny subjekt, nakoľko pasívne vecne legitimovaným je predovšetkým poisťovateľ z\npovinného zmluvného poistenia.\n37. A napokon sa žalovaný v 2. rade vyjadril k i otázke nároku na náhradu trov konania, s ktorým\nrozhodnutím konajúceho súdu nesúhlasil. Ozrejmil, že žalobcovia pôvodne žalobou uplatnili i nárok na\nnáhradu škody v sume 526,86 eura, ktorú žiadali zaplatiť len v prospech žalobkyne v 1. rade spolu s\nnárokom na náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 8.000 eur. Súd prvej inštancie v napadnutom\nrozsudku priznal žalobkyni v 1. rade sumu 6.638,78 eura, žalobkyni v 2. rade sumu 3.319,39 eura a\nžalobcovi v 3. rade sumu 3.319,39 eura, a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcov považoval za\nv plnom rozsahu úspešných. Podľa žalovaného v 2. rade však percentuálna miera úspešnosti žalobkyne\nv 1. rade predstavuje 77 %, percentuálna miera jej neúspechu 23 % a potom jej úspech zodpovedá\n54 %; v prípade žalobkyne v 2. rade a žalobcu v 3. rade je pomer ich úspechu a neúspechu ešte\nvýraznejší, zodpovedajúci 58,5 %. So zreteľom na uvedené žalovaný v 2. rade považoval za nesprávne\nrozhodnutie o trovách konania, najmä, pokiaľ konajúci súd žalovanému v 1. rade priznal ich náhradu\nvoči žalobcom v 1. až v 3. rade. V danom prípade pritom neprichádzalo do úvahy použitie ustanovenia §\n257 C.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa konajúci súd ani nešpecifikoval. Zopakujúc odvolaciu\nargumentáciu žalovaný v 2. rade uzavrel, že konajúci súd rozhodol v priamom protiklade so svojim\npôvodným rozhodnutím, zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy subjekt, ktorý neporušil žiadnu právnu\npovinnosť, pričom zbavil zodpovednosti subjekt, ktorý priamo zapríčinil vznik dopravnej nehody.\n38. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného\nv 2. rade podľa § 385 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 28.05.2026, na ktorom zopakoval\ndokazovanie rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č. k. 2T/186/2012-186,\nv spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 3To/60/2013, osvedčením\no evidencii, evidenčnou kartou vozidla zn. O. K. E. F., nájomnou zmluvou, zápisnicou z výsluchu\nznalca N.. B.. L., D.., časťou zo znaleckého posudku zo dňa 31.03.2012, závermi znaleckého posudku\nvypracovaného znalcom N.. B.. L.F. D.., poistkou č. XXXX XXX XXX, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX,\nk. ú R., potvrdením o výške príjmu žalovaného v 1. rade, výpisom z jeho osobného účtu, VZP a ich\nprekladom, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je čiastočne dôvodné, kým odvolanie žalovaného\nv 2. rade dôvodné nie je.\n39. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na obsah odvolaní súd prvej inštancie\nv ňom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán\nk prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, citoval ním aplikované právne predpisy,\nz ktorých vyvodil právne závery a tieto i patrične vysvetlil. Konajúci súd objasnil dôvody, pre ktoré\nvyhodnotil žalobu žalobcov za čiastočne dôvodnú vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, za nedôvodnú voči\nžalovanému v 1. rade, pričom ním prijaté skutkové a právne závery bolo možné podrobiť odvolaciemu\nprieskumu.\n40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n41. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto\nzásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.\n42. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v\nspoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n43. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím\nna závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n\n44. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením\nprávnej povinnosti.\n45. Podľa § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu\nzodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný\nprevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.\n46. Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu\nspoločne a nerozdielne.\n47. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne\na nerozdielne.\n48. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy\nuplatnený v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv, ku ktorému došlo náhlym úmrtím ich rodinného\npríslušníka, nebohého H. V., pri dopravnej nehode dňa 25.01.2012. Pri nej žalovaný v 1. rade ako\nvodič motorového vozidla zn. O. K., EČV: R., v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a\nnesledovania situácie v cestnej premávke, narazil jeho prednou časťou do poškodeného chodca, ktorý\nprechádzal cez cestu z ľavej strany na stranu pravú v smere jazdy vozidla, pričom tento sa pred nárazom\nzastavil a otočil šikmo ľavou prednou stranou tela k vozidlu; pri dopravnej nehode utrpel poškodený\ntaké závažné zranenia, na ktorých následky zomrel dňa 27.01.2012. Uvedené odvolací súd zistil z\nrozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č. k. 2T/186/2012-186, v spojení s\nuznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 3To/60/2013. Na ich základe bol\nžalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia poškodeného spôsobeného nedbanlivostným\nkonaním, keď porušil povinnosť plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej\npremávke, a teda oneskorene reagoval na chodca na vozovke. V dôsledku zranení spôsobených pri\ndopravnej nehode týmto poškodený podľahol. Zo záverov znaleckého posudku zo dňa 31.03.2012\nodvolací súd zistil, že vyhodnotiac pitevný nález a doplňujúce histologické vyšetrenie znalci označili\nza bezprostrednú príčinu smrti nebohého H. V. úrazovo-krvácavý šok v dôsledku závažných poranení\ntela, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, a teda konštatovali, že smrť poškodeného bola v priamej\npríčinnej súvislosti s poraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 25.01.2012. Vychádzajúc\nz týchto záverov v trestnom konaní, existuje príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a smrťou\npoškodeného, ktorú okolnosť nesprávne namietal žalovaný v 2. rade v odvolaní. Smrťou poškodeného\ntak došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov na osobný, súkromný a rodinný život, a preto\nsa oprávnene domáhali ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou\ntohto práva je totiž i právo na rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových,\nmorálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie\ntýchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených\nosobnostných práv pozostalých členov rodiny (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo\n265/2009, sp. zn. 2Cdo 194/2011). So zreteľom na nereparovateľné následky je nepochybné, že morálna\nsatisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je pre žalobcov postačujúca, a preto je na\nmieste poskytnutie relutárnej náhrady v peniazoch.\n49. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia svoju žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy smerovali,\npo zastavení konania voči pôvodnej žalovanej v 3. rade, voči žalovaným v 1. a v 2. rade, konajúci\nsúd sa správne zaoberal tým, či títo sú nositeľmi nimi tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej\nz neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, a teda disponujú pasívnou vecnou legitimáciou\nv spore; tá napokon, pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade ako vodiča motorového vozidla, ktorým bola\nspôsobená smrť poškodeného, nebola ani sporná, pričom vyplývala z jeho porušenia zákonných\npovinností (§ 420 Občianskeho zákonníka). Spornou vyvstala v priebehu celého konania otázka pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorú žalobcovia vyvodzovali z ustanovenia § 427 Občianskeho\nzákonníka a jeho postavenia prevádzateľa motorového vozidla.\n50. Hodno v tejto súvislosti uviesť, že žalobcovia boli oprávnení domáhať sa náhrady nemajetkovej\nujmy tak voči vodičovi motorového vozidla, ktorým bola spôsobená smrť ich rodinného príslušníka,\nkeď jeho zodpovednosť je založená na prezumovanom zavinení, ako i voči jeho prevádzateľovi, ktorý\nv takom prípade zodpovedá na základe objektívneho princípu. Súdna judikatúra pritom ustálila, a\nodvolací súd na to poukázal už v zrušujúcom uznesení zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017,\n\n3Co/215/2017, že tak ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla jeho prevádzkovateľ poškodenému, zodpovedá tento i za nemajetkovú\nujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR, sp. zn. 3Cdo 228/2012). Uvedeným záverom pritom nebráni ani poukaz žalovaného v 2. rade\nv odvolaní na vnímanie pojmu škoda ako skôr materiálnej povahy, keďže Občiansky zákonník vo svojich\nustanoveniach rozoznáva škodu na zdraví a na veciach, resp. v § 442 ods. 2 pojednáva o nemajetkovej\nujme, z čoho následne vyvodil, že náhrada nemajetkovej ujmy nemôže tvoriť súčasť náhrady škody.\n51. Odvolací súd na uvedenú argumentáciu udáva, že Občiansky zákonník v ustanovení\n§ 442\nsíce pojem „škoda“ priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo, a to tým spôsobom, že ustanovuje\nrozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na uvedený paragraf nadväzujú\nďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka konkretizujúce povahu nárokov na náhradu škody a rozsah\nich náhrady. V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie\n§ 444 Občianskeho\nzákonníka, z obsahu ktorého vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti\npoškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného\ncharakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti s používaním\npojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou.\nKeďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto\nskutočnosti robiť ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy\nlen hmotná (materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník s pojmom škoda\nvýznamovo nespája iba materiálnu škodu, a preto nič nebráni takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorá by\nv rámci svojho obsahu zahŕňala škodu tak majetkovú, ako aj škodu, resp. ujmu nemajetkovú (k tomu aj\nrozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 695/2017).\n52. Pokiaľ ide o samotnú osobu prevádzateľa, resp. prevádzateľa motorového vozidla tento pojem\nnie je v ustanovení § 427 Občianskeho zákonníka explicitne definovaný. Vo všeobecnosti ním býva\nsubjekt, ktorý má právnu aj faktickú možnosť, aby organizovane disponoval s vozidlom, pričom obe\npodmienky musia byť splnené kumulatívne. Obdobne je pojem prevádzkovateľ definovaný v § 2 písm. j)\nzákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého prevádzkovateľom motorového vozidla sa rozumie fyzická alebo\nprávnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom; spravidla\nním býva vlastník vozidla, avšak nemusí sa s touto osobou kryť. Na priznanie postavenia prevádzateľa\nnestačí iba samotná právna možnosť nakladania s dopravným prostriedkom bez jeho faktického\novládania (napr. leasingová spoločnosť, ktorá dopravný prostriedok dlhodobo fyzicky neovláda, pričom\npreviedla na leasingového nájomcu aj časť právnej dispozície spočívajúcej napr. v povinnosti uzatvoriť\npovinné zmluvné poistenie), na druhej strane je však nedostačujúca iba samotná možnosť fyzickej\ndispozície s ním (leasingová spoločnosť, ktorá umožnila nájomcovi za odplatu užívať vozidlo obvyklým\nspôsobom, nie však na ňom vykonávať technické úpravy s výnimkou nevyhnutných opráv, pričom\nnájomca nebol ani povinný vozidlo poistiť, t. j. nájomca mohol s vozidlom disponovať iba fyzicky, a to\nv obmedzenom rozsahu, nebol však oprávnený právne disponovať s vozidlom) (k tomu rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 154/2018). Pri posúdení právnej a faktickej možnosti dispozície s\ndopravným prostriedkom je potrebné zohľadniť viacero faktorov. Primárnym je časový faktor dispozície,\nkeďže prevádzka dopravného prostriedku (resp. možnosť dispozície) sa viaže na splnenie podmienky\ndlhodobosti.\nK dlhodobému užívaniu vozidla nemusí reálne dôjsť, pričom na priznanie\npostavenia prevádzateľa stačí účel, s ktorým daný subjekt užíva dopravný prostriedok, smerujúci k\njeho dlhodobejšiemu užívaniu. Ten, kto so súhlasom prevádzkovateľa použije dopravný prostriedok\niba prechodne alebo dokonca iba jednorazovo, prípadne iba prevezme riadenie takéhoto dopravného\nprostriedku na určitý úsek cesty, sa na účely tohto použitia nestáva jeho prevádzateľom. Ďalšie faktory,\nktoré je potrebné zohľadniť, sú starostlivosť o dopravný prostriedok zo stránky finančnej a technickej, t.\nj. kto reálne zabezpečuje bežnú údržbu, nevyhnutné a iné opravy, technické úpravy, kto uvedené opravy\na úpravy uhrádza, kto hradí bežné prevádzkové náklady, kto je povinný dať dopravný prostriedok poistiť,\natď. a v neposlednom rade je potrebné skúmať charakter vzťahu vlastníka dopravného prostriedku\na jeho užívateľa. Aj keď status prevádzateľa možno obvykle priznať vlastníkovi daného dopravného\nprostriedku, tento pojem nemožno redukovať iba na vlastníka dopravného prostriedku, keďže faktická\na právna možnosť dispozície s dopravným prostriedkom môže byť v rôznom rozsahu prenesená na\nsubjekt odlišný od vlastníka. V takomto prípade je potrebné skúmať, či rozsah tohto prenesenia spolu\ns koncentráciou atribútov, ktorými je charakterizovaná osoba prevádzateľa, odôvodňujú priznanie tohto\npostavenia inému subjektu (odlišnému od vlastníka); v prípade pochybností je totiž práve vlastník tým\n\nsubjektom, u ktorého možno predpokladať možnosť dlhodobo cielenej právnej a faktickej dispozície s\ndopravným prostriedkom (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 154/2018).\n53. V danej veci bolo na účely zistenia osoby prevádzateľa motorového vozidla, za ktorého označili\nžalobcovia žalovaného v 2. rade, potrebné vychádzať z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným\nv 2. rade, resp. jeho organizačnou zložkou ako prenajímateľom a spoločnosťou Michelin Slovensko s.r.o.\nako nájomcom; práve túto spoločnosť pritom žalovaný v 2. rade označil za prevádzateľa motorového\nvozidla. Vzhľadom na to, že konajúci súd mal podľa záväzného pokynu odvolacieho súdu v uznesení zo\ndňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017 pre účely ustálenia osoby prevádzateľa vozidla\nzabezpečiť kompletnú nájomnú zmluvu, t. j. vrátane jej neoddeliteľnej súčasti, ktorou boli i VZP, odvolací\nsúd zistiac, že súd prvej inštancie tak nepostupoval, nakoľko vychádzal zo Všeobecných zmluvných\npodmienok Full service leasingu All inclusive vzťahujúcich sa na nájomcu Slovenské národné divadlo\n(viď č. l. 504), a teda majúcich väzbu na inú právnickú osobu, vyžiadal VZP vzťahujúce sa k nájomnej\nzmluve č. XXXXXXXXX od žalovaného v 2. rade, ktorý ich predložil spolu s úradným prekladom; odvolací\nsúd následne doručoval predmetné VZP stranám sporu, tak aby sa s nimi mohli oboznámiť. I keď\nprávny zástupca žalobcov vzniesol na odvolacom pojednávaní námietky týkajúce predložených VZP,\ntieto odvolací súd nepovažoval za náležité. V prvom rade požiadavka na zabezpečenie VZP vzťahujúcich\nsa k nájomnej zmluve vychádzala z návrhu žalobcov na vykonanie dokazovania, ktorý uplatnili ešte v\npriebehu konania na súde prvej inštancie, pričom bola umocnená i záväzným pokynom odvolacieho súdu\npri zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie na ich zabezpečenie. Len samotná okolnosť,\nže konajúci súd sa dostatočným spôsobom týmto pokynom odvolacieho súdu neriadil a v súčinnosti so\nžalovaným v 2. rade tieto VZP neobstaral a následne nesprávne vychádzal zo znenia VZP, ktoré nemali\npre subjekty v spore žiadnu relevanciu, nijako nezbavilo odvolací súd povinnosti zjednať nápravu v rámci\nodvolacieho konania. Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa časového nesúladu medzi podpisom nájomnej\nzmluvy a VZP, táto sama o sebe nemôže viesť k záveru, že žalovaným v 2. rade predložené VZP sa\nnevzťahovali k nájomnej zmluve zo dňa 09.11.2010; napokon, podľa nájomnej zmluvy tvorili VZP jej\nneoddeliteľnú súčasť, a to bez nevyhnutnej potreby, aby tieto boli špecifikované dátumom ich podpísania\nzmluvnými stranami.\n54. Z nájomnej zmluvy odvolací súd zistil, že táto bola uzavretá medzi spoločnosťou Michelin Slovensko\ns.r.o. ako nájomcom a spoločnosťou ALD Automotive s.r.o. ako prenajímateľom, pričom sa vzťahovala\nna predmet leasingu, ktorým bolo motorové vozidlo zn. O. K., X N.. L. X.X V. XXkW Y. E. F.. Nájomná\nzmluva bola uzavretá na dobu určitú na 48 mesiacov, po uplynutí ktorej malo dôjsť k jej ukončeniu. Jej\npredmetom boli okrem nájmu predmetu leasingu, i služby súvisiace s prevádzkou vozidla v dohodnutom\nrozsahu, medzi ktoré patrili i havarijné, zákonné a úrazové poistenie, servisné náklady, asistenčná\nslužba, výmena pneumatík, diaľničný poplatok, tankovacia karta OMV, správny poplatok. Mesačná\nsplátka za poskytované služby predstavovala sumu 666,40 eura, na ktorých úhradu sa po prevzatí\npredmetu leasingu zaviazal nájomca.\n55. Vychádzajúc z obsahu nájomnej zmluvy, jej neoddeliteľnou súčasťou boli i VZP. Z ich obsahu\nodvolací súd zistil, že účelom nájomnej zmluvy bolo umožniť nájomcovi platené, časovo obmedzené\nužívanie predmetu leasingu vo vlastníctve prenajímateľa, s tým, že nebezpečenstvo škôd na vozidle a\nspojených s jeho prevádzkou mal znášať nájomca označený ako výhradný prevádzkovateľ predmetu\nleasingu počas doby nájmu (článok 1, 1.2). Nájomcovi vzniklo podľa článku 3, 3.1.1 právo a povinnosť\nprevziať od prenajímateľa predmet leasingu do nájmu riadne a včas v lehote uvedenej prenajímateľom\na ak by k tomu došlo bez prítomnosti prenajímateľa, tento udelil nájomcovi za daným účelom\nplnomocenstvo, ktoré sa vzťahovalo i k uplatneniu práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady\nvoči dodávateľovi. Prevzatie vozidla, s uvedením dátumu, mal potvrdiť nájomca svojim podpisom na\nProtokole a odovzdaní a prevzatí, pričom ak bolo vozidlo odovzdané v neprítomnosti prenajímateľa,\nProtokol bol nájomca povinný zaslať prenajímateľovi (článok 3, 3.1.2). Prenajímateľ sa zaviazal\nzabezpečiť v súlade s nájomnou zmluvou a VZP na vlastné náklady všetky technické a právne\npredpoklady potrebné na prevzatie vozidla a jeho uvedenie do prevádzky. Nájomca bol povinný\nvozidlo preskúšať a v prípade výskytu vád o tom informovať prenajímateľa, s tým, že iné práva zo\nzodpovednosti za vady nemohol bez súhlasu prenajímateľa uplatniť (článok 3, 3.1.3). Nájomca mal\npovinnosť informovať prenajímateľa o výskyte skrytých vád zistených dodatočne, pritom tento bol\noprávnený uplatniť u dodávateľa vozidla všetky práva kupujúceho z titulu zodpovednosti za vady, prípade\ni u orgánu príslušnom na rozhodnutie, a to na vlastné náklady (článok 3, 3.1.4). Odvolací súd ďalej\nzistil, že predmet leasingu ostal naďalej vo vlastníctve prenajímateľa, pričom nájomca ho nesmel predať,\n\nzaložiť, darovať, inak by sa dopustil trestného činu. Nájomca bol oprávnený vozidlo ďalej prenajať alebo\npožičať len s písomným súhlasom prenajímateľa, pričom tento sa vzťahoval i na postúpenie zmluvy\nna tretiu osobu (článok 3, 3.2.1). Nájomca bol povinný na náklady prenajímateľa udržovať predmet\nleasingu v stave spôsobilom na prevádzku v súlade s príslušnými predpismi a odporúčaniami výrobcu\na starať sa, aby na ňom nevznikla škoda. K tomu potrebné opravy a údržbu nájomca mohol uskutočniť\nlen v autoservisoch schválených prenajímateľom. Nájomca v plnom rozsahu zodpovedal za škodu\nspôsobenú použitím predmetu leasingu iným ako bežným spôsobom (článok 3, 3.2.2). Pokiaľ išlo o\ndodatočné vybavenie, zmeny, vstavby a akékoľvek úpravy na vozidle, tieto mohol nájomca uskutočniť\nlen s písomným súhlasom prenajímateľa, v opačnom prípade, ak by ich uskutočnil a tieto by zvýšili\nhodnotu vozidla, mali prejsť automaticky do vlastníctva prenajímateľa bez akéhokoľvek nároku na\nnáhradu nákladov (článok 3, 3.2.3). Zmluvné strany sa dohodli, že pri prihlásení motorového vozidla do\nevidencie vozidiel bude v tejto figurovať prenajímateľ ako vlastník a držiteľ vozidla. Nájomca zobral na\nvedomie a súhlasil, že na vlastné náklady bude plniť povinnosti prevádzkovateľa vozidla, jeho držiteľa\na účastníka cestnej premávky alebo vodiča, t. j. povinnosti spojené s prevádzkou a držbou motorového\nvozidla, premávkou na pozemných komunikáciách (článok 3, 3.2.4). Nájomca bol povinný počas celej\ndohodnutej doby platiť nájomné v dohodnutej výške, ktorá povinnosť vznikla dňom prevzatia predmetu\nnájmu (článok 4., 4.1.1. a 4.1.2). Pokiaľ išlo o poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla, ako aj pre prípad poškodenia, zničenia a odcudzenia vozidla, toto bol oprávnený\nuzavrieť prenajímateľ, ktorému prináležalo právo výberu poisťovateľa. Podľa poistky č. X XXX XXX XXX,\nbolo motorové vozidlo poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového\nvozidla v poisťovni KOMUNÁLNA POISŤOVŇA, a.s. Vienna Insurance Group (poistník AD Automotovi\ns.r.o.). Prenajímateľ nezodpovedal za škody nekryté povinným zmluvným poistením, ktoré mal hradiť\nnájomca (článok 5), pričom bolo špecifikované, čo nepokrýva havarijné poistenie (článok 5, 5.2.3).\nNájomca bol povinný nahlásiť poistnú udalosť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu, pričom pri\nodstraňovaní jej následkov mal konzultovať s prenajímateľom všetky postupy a riadiť sa jeho pokynmi\n(článok 5, 5.2.5). Prenajímateľ poskytoval nájomcovi v rámci full service leasingu i služby zadefinované v\nnájomnej zmluve, najmä platobnú tankovaciu kartu umožňujúcu mu nakupovať tovar a služby súvisiace s\nprevádzkou predmetu leasingu (olej, palivo, kvapaliny a pod.) a bezhotovostne tieto platiť po predložení\nkarty (článok 6, 6.2.2). Platby zahrnuté v nájomnom pritom predstavovali odhadovanú sumu na nákupy\npohonných hmôt, tovaru a služieb zaplatených platobnými kartami, ak nebolo dohodnuté inak; nájomca\nbol povinný prečerpanie uhradiť (článok 6, 6.2.5). Služby zahŕňali i výmenu pneumatík a diskov,\nkeď mesačné platby uhrádzané nájomcom zahŕňali i sumu za nákup a dodávku dohodnutého počtu\npneumatík a diskov, ich montáž a demontáž, vyvažovanie kolies a skladovanie pneumatík, s tým, že\nkonkrétne značky, rozmery, počet boli stanovené v nájomnej zmluve, a tieto schvaľoval prenajímateľ\n(článok 6., 6.4.1). V prípade vád pneumatík a diskov sa nájomca zaviazal tieto v rámci záruky\nuplatňovať v spolupráci s prenajímateľom, v súlade so záručnými podmienkami (článok 6, 6.4.4). V\nzmluvnom servisnom stredisku sa nájomca preukazoval servisnou kartou vydanou prenajímateľom,\nosvedčením o evidencii vozidla a objednávkovým poukazom (článok 6, 6.4.5). V prípade ukončenia\nnájomnej zmluvy bol povinný vrátiť pneumatiky prenajímateľovi (článok 6, 6.4.8). Nájomné hradené\nnájomcom zahŕňalo i pravidelný servis, opravy po uplynutí záručnej doby, výmenu opotrebovaných\ndielov, nepredvídateľné opravy vozidla, ktoré neboli spôsobené nájomcom, pričom nezahŕňali náklady\nsúvisiace s údržbou ako je doplnenie kvapaliny do stieračov, čistenie a umývanie vozidla, ako i\nspôsobené poškodením vozidla. Nájomca sa zaviazal vykonávať potrebné opravy a údržbu výlučne v\nautorizovaných servisoch schválených prenajímateľom (článok 6, 6.5.1 a 6.5.2). V servisnom stredisku\nsa preukazoval servisnou kartou, vydanou prenajímateľom, technickým preukazom a objednávkovým\npoukazom, ktoré slúžili ako potvrdenie o využívaní služieb v zmluvných servisných strediskách. Ak by\ntieto doklady nepredložil, servisné stredisko bolo oprávnené poskytnutie služieb odmietnuť iba ak, by\nhradil náklady za služby sám (článok 6, 6.5.4). Nájomca mál nárok i na vydanie asistenčnej karty pre\nprípad poruchy, nehody alebo vandalizmu, ktorú zabezpečoval dispečing dodávateľa týchto služieb;\nasistenčná karta ostala vlastníctvom prenajímateľa (článok 6, 6.6.1 a 6.6.2). A napokon medzi služby\nposkytované prenajímateľom patrila i správa daní a poplatkov súvisiacich s prevádzkou vozidla (cestná\ndaň, diaľničná známka) (článok 6., 6.7.1). Nájomná zmluva podľa VZP mala zaniknúť uplynutím doby, na\nktorú bola uzatvorená, v ktorom prípade bol nájomca povinný predmet leasingu prenajímateľovi vrátiť,\na to v stave, v akom bol odovzdaný, s prihliadnutím na bežné opotrebenie, vrátene kľúčov a dokladov\nk vozidlu (článok 7., 7.5., článok 8, 8.1., 8.2, 8.3).\n56. So zreteľom na zistenia vyplývajúce z obsahu nájomnej zmluvy, vrátane VZP, odvolací súd udáva,\nže pokiaľ išlo o hľadisko časové, žalovaný v 2. rade ako prenajímateľ poskytol nájomcovi motorové\n\nvozidlo do odplatného užívania na obdobie 48 mesiacov, t. j. 4 roky, s tým, že v tomto období bol\noprávnený dlhodobo fakticky s vozidlom disponovať; uvedeným možno považovať podmienku faktickej\ndispozície s vozidlom za splnenú. Pokiaľ išlo o hľadisko starostlivosti o dopravný prostriedok zo\nstránky finančnej a technickej, je zrejmé, že náklady na údržbu vozidla hradil prenajímateľ, pričom túto\nzabezpečoval v určených servisoch pre nájomcu, kým bežnú (malú) údržbu zabezpečoval nájomca.\nNájomcovi prenajímateľ poskytol pneumatiky, ich výmenu, asistenčné služby, tankovaciu kartu. Zároveň\nbol prenajímateľ povinný dať motorové vozidlo poistiť tak pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla, ako i pre prípad jeho poškodenia, zničenia a odcudzenia, a v rámci\ntohto poistenia zodpovedal i za takto vzniknuté škody; každú poistnú udalosť bol pritom nájomca povinný\nbezodkladne nahlásiť prenajímateľovi. Prenajímateľ, okrem iného, zabezpečoval i úrazové poistenie.\nNájomca nebol oprávnený s vozidlom právne nakladať, t. j. nemohol ho predať, založiť, darovať, pričom\nna ňom bez súhlasu prenajímateľa ani nemohol vykonávať žiadne zmeny, zakúpiť dodatočné vybavenie\nalebo úpravy. Z uvedeného rozboru oprávnení a povinností vo VZP je potom zrejmé, že nájomca\nnebol oprávnený právne a ani fakticky s motorovým vozidlom disponovať v takej miere, že by ho bolo\nmožné považovať za prevádzateľa vozidla. I keď nájomca mohol používať vozidlo fyzicky, s určitými\nobmedzeniami nemohol s ním vôbec disponovať z právnej stránky, pričom vlastníctvo k vozidlu ostalo\nnaďalej prenajímateľovi. Napokon, pokiaľ išlo o faktor vzťahu vlastníka vozidla a jeho užívateľa, je\nnepochybné, že po ukončení nájomnej zmluvy bol nájomca povinný vrátiť ho prenajímateľovi, spolu\nso všetkými kľúčmi, dokladmi, pneumatikami; je teda zrejmé, že prenajímateľ nemal záujem, aby po\nskončení nájomného vzťahu vozidlo prešlo do vlastníctva nájomcu, ale práve, aby sa vrátilo späť do\njeho dispozície.\n57. Zohľadniac všetky uvedené okolnosti relevantné pre posúdenie osoby prevádzateľa motorového\nvozidla dospel odvolací súd k záveru, že žalovaného v 2. rade možno považovať za prevádzateľa\nmotorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, a teda za pasívne vecne legitimovaného\nv spore. Na uvedené nemá vplyv poukaz žalovaného v 2. rade na ustanovenia VZP, na základe ktorých\nmal nájomca na seba prevziať povinnosti prevádzkovateľa motorového vozidla, resp. argumentoval tým,\nže mu také postavenie neprislúcha, nakoľko ho odovzdaním predmetu leasingu previedol na nájomcu;\nžalovaný v 2. rade totiž nepreukázal, že by nájomcovi svedčalo oprávnenie fakticky a právne disponovať\ns vozidlom do takej miery, aby ho bolo možné považovať za prevádzateľa vozidla a v takom prípade sa\nnemôže zbaviť svojej zodpovednosti len v dôsledku zakomponovania vyhlásenia s uvedeným znením\ndo VZP (článok 3.2.4).\n58. V tejto súvislosti hodno uviesť, že žalovaný v 2. rade svojou rozsiahlou argumentáciou zdôrazňujúcou\nleasingový vzťah s nájomcom dôsledne nerozlišoval medzi nájomným vzťahom, ktorý založila v danom\nprípade nájomná zmluva a vzťahom odlišným v prípade tzv. finančného leasingu, v rámci ktorého vzniká\nnájomcovi pri nájme motorového vozidla právo jeho kúpy, a preto v takom prípade vzniká od momentu\njeho odovzdania zo strany prenajímateľa nájomcovi oprávnenie ho používať a zároveň sa tento stáva\njeho prevádzkovateľom (viď i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 12/2018). V skúmanej veci\nvšak nikdy nebolo dohodnuté právo kúpy predmetu leasingu, práve naopak, od počiatku bolo zrejmé,\nže nájomca je povinný po uplynutí dohodnutej doby nájmu vozidlo vrátiť späť prenajímateľovi.\n59. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedených záverov podotýka, že i podľa údajov uvedených\nv časti II. osvedčenia o evidencii, ako i v evidenčnej karte vozidla, bol žalovaný v 2. rade vyznačený\nako vlastník a držiteľ motorového vozidla. V priebehu konania nebol ponúknutý taký dôkaz, ktorý by bez\nakýchkoľvek pochybností vyvrátil pravdivosť toho, čo bolo uvedené v evidencii vozidiel, pričom technické\nosvedčenie vozidla možno podľa súdnej judikatúry považovať za verejnú listinu (k tomu i rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 12/2018).\n60. Pokiaľ žalovaný v 2. rade v odvolaní argumentoval tým, že i v prípade, že by mu svedčalo\npostavenie prevádzateľa motorového vozidla, nebola by daná jeho zodpovednosť vzhľadom na\nexistenciu liberačných dôvodov v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka, za ktoré považoval popri\nexistencii spoluzavinenia poškodeného i to, že zabezpečil bezchybný technický stav vozidla a nemohol\novplyvniť, že leasingový nájomca prenechal vozidlo žalovanému v\n1. rade, ktorý škodu\nspôsobil, a teda vynaložil všetko úsilie, ktoré bolo možné od neho požadovať, aby vzniku škody zabránil,\nodvolací súd udáva, že s výnimkou tvrdení o spoluzavinení poškodeného, resp. vine žalovaného v 1.\nrade ako škodcu, išlo o argumentáciu novú, ktorú žalovaný v 2. rade nepredostrel v priebehu konania\nna súde prvej inštancie, ako správne poznamenali žalobcovia. Žalovaný v 2. rade síce v podaní zo\n\ndňa 27.10.2016 (č. l. 293) upriamil pozornosť na ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka, avšak\npopri citácii právneho predpisu a vzťahujúcej sa judikatúry ako liberačný dôvod skutkovo vymedzil len\nspolupodieľanie sa poškodeného na dopravnej nehode v rozsahu 80 % a škodcu v rozsahu 20 %.\nŽalovaný v\n2. rade tak až v odvolaní vzhliadol ako liberačný dôvod na zbavenie sa\nsvojej zodpovednosti tú skutočnosť, že mal zabezpečovať bezchybný technický stav vozidla a nemohol\nnijako ovplyvniť prenechane vozidla žalovanému v 1. rade ako zamestnancovi leasingového nájomcu,\nktoré tvrdenie však nespĺňa atribúty tzv. novoty v zmysle § 366 C.s.p., na ktoré by bol odvolací súd\npovinný prihliadať. V tomto smere odvolací súd neprihliadal ani na novo tvrdené skutočnosti vo vyjadrení\nžalovaného v 2. rade zo dňa 21.05.2026.\n61. I napriek uvedenému odvolací súd však udáva, že ak bola škoda spôsobená osobitnou povahou\nprevádzky dopravného prostriedku, ako v danom prípade, a k vzniku škody by viedli okolnosti majúce\npôvod v prevádzke, za ktoré možno označiť tzv. vnútorné okolnosti týkajúce sa samotného vozidla a\njeho technického stavu, na ktorého bezchybnosť poukazoval žalovaný v\n2. rade (napríklad\nzlyhanie bŕzd), ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka neumožňuje prevádzateľovi zbaviť sa svojej\nzodpovednosti (s výnimkou § 441 Občianskeho zákonníka). Za okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe\nprevádzky sa považuje i nedostatok činnosti, napríklad nedanie prednosti v jazde alebo nezabrzdenie,\nprípadne iné zlyhanie osôb použitých v prevádzke vozidla (viď Občiansky zákonník I, Veľký Komentár\nC.H.Beck, ročník 2015, str. 1425). V danom prípade pritom z dokazovania v trestnom konaní vyplynulo,\nže žalovaný v 1. rade pochybil, keďže na poškodeného reagoval až v čase zrážky, a teda nezabrzdil,\naby škode zabránil. Je teda zrejmé, že dopravná nehoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky\ndopravného prostriedky, ako i okolnosťami majúcimi v nej pôvod; preto jediným dôvodom, pre ktorý by\nsa mohol žalovaný v 2. rade zbaviť svojej zodpovednosti je existencia spoluúčasti poškodeného, nie\nsamotného škodcu, na dopravnej nehode (§ 441 Občianskeho zákonníka); s touto otázkou sa pritom\nkonajúci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal.\n62. Nadväzujúc na uvedené, Občiansky zákonník síce zavinenie poškodeného výslovne neupravuje\nv ustanovení § 427 a nasl. ako liberačný dôvod zbavujúci prevádzateľa zodpovednosti, avšak treba\nvychádzať z toho, že ustanovenie § 441 tohto zákonníka, upravujúce zavinenie poškodeného, sa musí\nvzhľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť i v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Treba ho\nteda aplikovať tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, ako\ni v prípadoch osobitnej zodpovednosti, vrátane zodpovednosti spôsobenej dopravnými prostriedkami\n(viď Občiansky zákonník I, Veľký Komentár C.H.Beck, ročník 2015, str. 1489). Iba v prípade, ak bolo\nzavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného\nprostriedky môže sa zbaviť prevádzkovateľ celkom svojej zodpovednosti, keď túto by v takom prípade\nponiesol v celom rozsahu samotný poškodený; čo však nepochybne nebol skúmaný prípad.\n63. Súd prvej inštancie skúmal otázku spoluúčasti poškodeného na dopravnej nehode, ktorú žalobcovia\nzhodnotili v rozsahu 60 %, kým žalovaný v 1. rade, zhodne so žalovaným v\n2. rade, v rozsahu\n80 % (viď ods. 42. odôvodnenia). Ustálil, že poškodený prechádzal cez cestu v tmavom oblečení, mimo\nprechodu pre chodcov, pod vplyvnom požitých alkoholických nápojov, pričom po vstupe do koridoru\npohybu vozidla sa následne na vozovke otočil, a to v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti\nvozidla muselo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. Tieto skutočnosti napokon vyplývali\nz trestného rozsudku zo dňa 19.02.2013, sp. zn. 2T/186/2012, a tvorili súčasť jeho skutkovej vety,\npričom ich existenciu nepopierali ani žalobcovia. Žalobcovia však nesúhlasili s mierou zhodnotenia\nspoluúčasti poškodeného na škodovej udalosti zo strany konajúceho súdu v rozsahu 80 %, považujúc\nza primeraný rozsah\n60 %, a to vo väzbe na závery znaleckého dokazovania v trestnom konaní.\nZároveň mali za to, že konajúci súd ani neuviedol vlastnú úvahu, na základe ktorej k svojim skutkovým\nzáverom dospel, keď v tomto smere vychádzal len z rozhodnutia Okresného súdu Partizánske vo veci sp.\nzn. 3C/151/2012, hodnotiac ho ako skutkovo obdobné prejednávanej veci. Ich odvolacej argumentácii\nmožno priznať úspech.\n64. Pokiaľ ide o určenie konkrétnej miery (percentuálnej) spoluzavinenia poškodeného na dopravnej\nnehode odvolací súd udáva, že súdy postupujú diferencovane v každom konkrétnom prípade, nakoľko\nzohľadňujú individualitu a osobitnosti každej veci, preto ani nie je možné vytvoriť v tomto smere ustálenú\nrozhodovaciu prax, podľa ktorej by sa malo postupovať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 7Cdo 288/2021). Preto treba prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcov, že pre účely zistenia\nspoluúčasti poškodeného na dopravnej kolízii mal konajúci súd primárne zohľadniť okolnosti, za ktorých\n\nk nej došlo a v nadväznosti na správanie sa poškodeného, ktorým prispel k jej vzniku, ustáliť i mieru\njeho spoluúčasti.\n65. Na tento účel vychádzal odvolací súd zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom N..\nB.. D. L., D.. a zápisnice o jeho výsluchu. Z ich obsahu zistil, že v rámci analýzy nehodového deja znalec\nkonštatoval, že žalovaný v 1. rade sa ako vodič vozidla pohyboval rýchlosťou cca 43 km/hod., pričom\npo vozovke prechádzal tmavooblečený chodec, ktorý sa v koridore pohybu vozidla zastavil a otáčal,\nčím došlo k vzniku kolíznej situácie. Tým, že vodič na chodca nereagoval, znemožnil dopravnej nehode\nzabrániť a následne došlo k zrážke. Znalec vykonal technický experiment, pri ktorom bola v mieste\ndopravnej nehody umiestnená osoba, odetá podobne ako nebohý chodec (tmavé oblečenie), pričom\ntáto bola viditeľná na vzdialenosť cca 30 metrov (pri osvetlení, za nočnej tmy). Pri zohľadnení dynamiky\nnehodového deja, znalec upravil dohľadovú vzdialenosť na chodca cca 24 až 36 metrov, konštatujúc, že\npokiaľ by vodič reagoval na kolíznu situáciu v okamihu, kedy bola vzájomná vzdialenosť vozidlo-chodec\n24 m a na túto by reagoval intenzívnym brzdením, mohol by dopravnej nehode zabrániť; k zastaveniu\nvozidla by došlo vo vzdialenosti cca 3 metre pred chodcom. Vodičovi vozidla nebola vytvorená náhla\nprekážka, a preto vodič mohol pri včasnej reakcii na chodca nehode zabrániť. Chodec uskutočnil\nprechod cez vozovku šikmo, a teda nesprávne, nakoľko sa mal cez vozovku pohybovať kolmo. Po vstupe\ndo koridoru pohybu vozidla sa chodec naviac zastavil a otočil, čo znalec hodnotil ako nesprávny pohyb,\npričom tak urobil v čase, kedy bolo prichádzajúce vozidlo viditeľné. Spôsob používania komunikácie\nzo strany poškodeného chodca teda nebol správny, pričom nesprávnym prvkom bola i jeho nesprávna\nreakcia na pohyb vozidla; uvedeným potom vytvoril pre vodiča kolíznu situáciu. Na základe uvedenej\nanalýzy znalec konštatoval, že technickou príčinou dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to\nnesprávny pohyb chodca po vozovke, ako i nesprávna technika jazdy vodiča, s tým, že každý z nich\nmohol pri správnom spôsobe jazdy dopravnej nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní toho druhého.\n66. Zhodnotením vyššie uvedeného je nepochybné, že poškodený mal svoj podiel na dopravnej nehode.\nZnalec vyhodnotil totiž za nesprávny nielen jeho vstup do jazdného pruhu vozidla šikmo, a nie kolmo\nna vozovku, ale i jeho následný pohyb, keď sa na vozovke otočil v čase, kedy mu z rýchlosti a\nvzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. I keď jednou\nz technických príčin dopravnej nehody bola nepochybne i nesprávna technika jazdy žalovaného v 1.\nrade spočívajúca v oneskorenej reakcii na poškodeného v jeho jazdnom pruhu, bezpochyby možno\npoškodeného považovať za spoluzodpovedného za následky dopravnej nehody; nebyť jeho nesprávnej\ntechniky a pohybu po vozovke, k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť. Možno pritom súhlasiť s názorom\nžalobcov, že poškodenému síce bola preukázateľne zistená prítomnosť alkoholu v krvi (1,37 promile) a\njej existenciu opakovane zdôrazňoval i žalovaný v 1. rade, v priebehu konania však nenavrhol vykonať\ndokazovanie, a teda nebolo zistené, že by stav, v ktorom sa poškodený nachádzal, mal vplyv na vznik\na priebeh dopravnej nehody. Pokiaľ mal poškodený odetý tmavý odev, bez reflexných prvkov, ani táto\nokolnosť nemala podľa záverov znalca N.. B.. L. D.. vplyv na vznik kolíznej situácie, keďže minimálna\nvzdialenosť, na ktorú bol chodec v tomto oblečení viditeľný bolo 24 metrov, a teda zohľadniac jeho\noblečenie, ako i osvetlenie v čase dopravnej nehody, mohol žalovaný v 1. rade na chodca zareagovať\nvčas, a teda mal možnosť dopravnej nehode zabrániť; prítomnosť tmavého oblečenia bez reflexných\nprvkov tak nebola znalcom hodnotená nepriaznivo.\n67. Vychádzajúc z týchto zistení, odvolací súd ustálil mieru spoluzavinenia poškodeného na vzniku\ndopravnej nehody v rozsahu 60 %. I keď teda príčinou dopravnej nehody boli z technického hľadiska\ndva nezávislé prvky, a to nesprávna technika jazdy žalovaného v 1. rade, ktorý oneskorene reagoval\nna chodca, resp. s vozidlom zabrzdil až v čase jeho zrážky s ním, na jej vzniku sa významnou\nmierou podieľal i nesprávny vstup poškodeného na vozovku (šikmo, nie kolmo) a jeho následný\nnesprávny pohyb po nej, keď sa na vozovke zastavil a otočil v čase, kedy už bolo zrejmé, že dôjde\nk zrážke s vozidlom. Zavinenie poškodeného potom spočívalo v nesprávnom spôsobe používania\nkomunikácie, ako i v nesprávnej reakcii na pohyb motorového vozidla, ktoré mali za následok vytvorenie\nkolíznej situácie; s ohľadom na závery znaleckého posudku v trestnom konaní nemožno sa pritom\nstotožniť s argumentáciou žalovaného v 2. rade, že poškodený predstavoval náhlu a neočakávanú\nprekážku na vozovke, na ktorú nemohol žalovaný v 1. rade bezprostredne reagovať. Zohľadniac\ntieto predpoklady odvolací súd považoval za primerané a dôvodné zníženie nemajetkovej ujmy o\nspoluzavinenie poškodeného v rozsahu 60 %, ktorý následne viedol ku kráteniu žalobcom priznanej\nnemajetkovej ujmy.\n\n68. Odvolací súd podotýka, že miera spoluzavinenia poškodeného ostáva rovnaká, a teda nemožno\nju meniť v závislosti od toho, či požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila žalobkyňa v 1.\nrade alebo žalobcovia v 2. a v 3. rade, ku ktorému chybnému postupu pristúpil konajúci súd pri ustálení\nkonkrétnej sumy relutárnej náhrady priznanej jednotlivým žalobcom.\n69. Pokiaľ ide o základ pre výpočet konkrétnej relutárnej náhrady súd prvej inštancie evidentne vychádzal\nzo sumy 33.193,92 eura, poukazujúc nielen na ním zistený skutkový stav, ale i na rozhodovaciu\nprax iných súdov. Jeho úvahe o potrebe rešpektovať princíp spravodlivosti a primeranosti a v ich\nrámci zohľadňovať aj súdnu prax v obdobných prípadoch, pretože výška priznanej relutárnej náhrady\nmá odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti, nemožno nič vytknúť. Odvolací súd\nvšak udáva, s odkazom i na názor vyjadrený v zrušujúcom uznesení zo dňa 27.03.2018, sp. zn.\n3Co/214/2017, 3Co/215/2017, že pri úvahách o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy je potrebné\nvychádzať z účelu primeraného zadosťučinenia, ktorým je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé\nzmiernenie (satisfakciu) za neoprávnený zásah do nemajetkovej sféry a v tomto smere zohľadniť\nnepochybne i kritériá vymedzené v ustanovení\n§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to\nzávažnosť nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia ujma čo do intenzity a jej trvania, tým vyššia by mala byť\nčiastka zadosťučinenia) a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti\ndošlo; tieto musia byť zistené nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby.\n70. Pokiaľ ide o kritériá rozhodujúce pre ustálenie adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy treba medzi\nnich nepochybne zaradiť mieru intenzity vzťahu medzi obeťou dopravnej nehody a pozostalými, ktorá je\nzávislá od blízkosti a kvality ich vzájomného vzťahu pred zásahom, a ktorý bol v jeho dôsledku pretrhnutý;\ntento pritom možno vyvodiť z objektivizovaných okolností, ako je príbuzenský vzťah, vek, zdravotný stav,\nexistenčná závislosť, t. j. majetková závislosť pozostalých na primárnej obeti, ako i závislosť na pomoci,\nodkázanosti a starostlivosti, prípadne i poskytnutie inej než peňažnej satisfakcie. Pokiaľ ide o osobu\nškodcu na jeho strane treba brať zreteľ na jeho postoj ku škodovej udalosti, mieru a formu zavinenia. V\ntomto smere treba prisvedčiť žalobcom, že konajúci súd v ods. 41 odôvodnenia zohľadňoval evidentne\ni také okolnosti, ktoré vzhľadom na ich povahu sú pre civilné konanie nie priliehavé (relevantné) a majú\nvýznam skôr z hľadiska trestnoprávneho. Zohľadniac vývoj judikatúry a závery Najvyššieho súdu SR\nv rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2026,\npod č. 7, medzi rovnocenné kritérium popri zákonných hľadiskách podľa § 13 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka nemožno zaradiť posudzovanie osobných a majetkových pomerov zodpovedného subjektu\na s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné účinky uloženého plnenia. Ide teda o kritérium, ktoré\nzohľadnil súd prvej inštancie a viedlo napokon i k úplnému zbaveniu povinnosti žalovaného v 1. rade\nna náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom; správnosť jeho postupu namietali v odvolaní žalobcovia, a\nnapokon i žalovaný v\n2. rade.\n71. Odvolací súd v prvom rade udáva, že i keď vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 27.03.2018,\nsp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017, pri stanovení kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy nevyhodnotil vo všeobecnosti ako nesprávne skúmanie sociálnej a majetkovej situácie žalovaného\nv 1. rade (škodcu) konajúcim súdom (evidentne vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu ČR, sp.\nzn. I. ÚS 2844/14, vo vzťahu ku ktorému Najvyšší súd SR nepovažoval za vhodné aplikovať ho\nv pomeroch slovenského právneho poriadku), zároveň však nezadefinoval význam tejto okolnosti z\nhľadiska priznania alebo nepriznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a už vôbec nie jej prípadnú\nhierarchiu z hľadiska zákonných kritérií vymedzených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú\nvyvodil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s touto kategóriou. Posudzovanie\nmajetkových pomerov zodpovedného subjektu a s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné\núčinky priznanej náhrady, a napokon ani existencia alebo neexistencia poistenia zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov iného subjektu, nemôže byť rovnocenným\nkritériom popri zákonných hľadiskách na jej priznanie a napokon ani samostatným dôvodom na\nnepriznanie, prípadne zníženie takej náhrady. Vzhľadom na samotnú podstatu relutárnej náhrady\npozostalých blízkych osôb nemožno pri vyvažovaní protichodných záujmov poškodeného a škodcu\npripustiť, aby záujmy škodcu prevážili nad právom poškodeného na primeranú satisfakciu. Pri úvahe\no tejto otázke nemožno opomenúť primárne deliktný charakter náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý je\nprejavom zodpovednosti škodcu za neoprávnený zásah do chránených osobnostných práv. Z toho\ndôvodu je prihliadanie na osobné, či majetkové pomery škodcu možné len za mimoriadnych okolností,\nza analogického splnenia moderačného pravidla podľa § 450 Občianskeho zákonníka. Samotné\ntvrdenie alebo preukázanie, že fyzickej osobe-škodcovi vzniknú v dôsledku povinnosti nahradiť ujmu\n\nurčité finančné ťažkosti, nie je postačujúce. Takéto ťažkosti patria k prirodzenej sfére následkov\nvyplývajúcich z deliktnej zodpovednosti a samy osebe nemôžu odôvodniť zásah do satisfakčnej funkcie\nnáhrady nemajetkovej ujmy pozostalých. Zohľadnenie hroziacich likvidačných dôsledkov povinnosti\nnahradiť nemajetkovú ujmu na strane škodcu prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch,\npričom i v takých situáciách musí súd súčasne skúmať, či znížením, a teda nie úplným zbavením\nsa poskytnutia zadosťučinenia, nedôjde k popretiu jeho primárnej satisfakčnej funkcie. Ak by totiž\nv dôsledku nadmerného prihliadania na záujmy škodcu utrpelo samotné naplnenie účelu náhrady\nnemajetkovej ujmy - spravodlivého zmiernenia citovej a osobnostnej straty pozostalých - rozhodnutie\nby stratilo súlad s účelom § 13 Občianskeho zákonníka a s ústavne garantovaným právom na účinnú\nochranu osobnosti (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 144/2023).\n72. Odvolací súd zopakoval dokazovanie ohľadne osobných a majetkových pomerov na strane\nžalovaného v 1. rade. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. R., bol žalovaný v 1. rade vlastníkom\nbytu č. X, na 2. p. bytového domu súp. č. XX, na parcele č. XXX/X, spolu s prislúchajúcim podielom\nna spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku, pričom bol i\nvlastníkom nebytového priestoru v tomto bytovom dome, spolu s k nemu prislúchajúcim podielom na\nspoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku. Žalovaný v 1.\nrade bol v období 11/2020 až 1/2021 zamestnaný v spoločnosti MESSER TATRAGAS s.r.o., pričom\njeho mzda predstavovala v mesiaci november 2020 sumu 2.463,72 eura brutto (1.695,21 eura netto), v\nmesiaci december 2020 sumu 2.007,03 eura brutto (1.322,84 eura netto) a v mesiaci január 2021 sumu\n1.926 eur brutto (1.298,52 eura netto); čistý priemerný mesačný príjem zodpovedal sume 1.438,96 eura.\nPodľa výpisu z účtu za obdobie 11/2020 až 02/2021 žalovaný v 1. rade mal štandardné výdavky a splácal\núver na bývanie (10,05 eur + 127,16 eura). Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel odvolací\nsúd k záveru, že nejde o tak výnimočný prípad odôvodňujúci úplné zbavenie alebo moderáciu náhrady\nnemajetkovej ujmy žalobcov na strane žalovaného v 1. rade. Napokon, treba dať za pravdu žalobcom,\nže v tomto smere sám žalovaný v 1. rade ani neuviedol skutkové tvrdenia, na základe ktorých by malo\nmať uloženie žalobcami požadovanej povinnosti pre neho likvidačné následky; túto okolnosť potvrdil\nžalovaný v 1. rade i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov argumentujúc, že zamietnutie žaloby zdôvodňoval\nprimárne vysokou mierou zodpovednosti poškodeného za vznik dopravnej kolízie. Napokon, i šetrenie\nosobných a majetkových pomerov žalovaného v 1. rade, vychádzajúce čisto z iniciatívy konajúceho\nsúdu, nemožno hodnotiť ako súladné s princípmi kontradiktórnosti konania, v ktorom je, s výnimkou\ndokazovania podľa § 185 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., dôkazná iniciatíva zverená výlučne sporovým stranám.\n73. Odvolací súd ďalej udáva, že vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, v\nspojení s aplikáciou kritérií vyplývajúcich z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, konajúci súd správne\nvyhodnotil, že smrť poškodeného H. V. nepochybne zasiahla do osobného, súkromného a rodinného\nživota tak žalobkyne v 1. rade, ako i žalobcov v 2. a v 3. rade. Konajúci súd, zaoberajúc sa zisťovaním\nintenzity vzťahov medzi žalobcami a nebohým H. V., skonštatoval, že žalobkyňa v 1. rade, už vo vyššom\nveku stratila možnosť viesť s ním manželský život, a tak prišla o prežitie dôchodkového veku s ním. Ako\nosoba so zdravotnými ťažkosťami sa pritom spoliehala na to, že práve poškodený bude ten, kto jej bude\nv tomto stave oporou. Smrť nebohého tak predstavovala pre ňu obrovskú stratu, keď prežili spolu 35\nrokov. Nebohý jej pritom pomáhal s domácimi prácami, pri prerábke domu, spolu finančne hospodárili,\npričom poškodený sa zapájal i do spoločenských aktivít Ani žalobkyňa v 2. rade, ktorá spolu s nebohým\nžila v spoločnej domácnosti, sa so vzniknutou situáciou nevedela dobre vyrovnať a v dôsledku smrti otca\nzažila šok. Nebohý im pomáhal, aby sa s manželom osamostatnili, a to najmä v súvislosti so stavbou\nrodinného domu. Ich vzťah bol veľmi dobrý, nebohý ju podporoval, bol plný života. A napokon, pokiaľ išlo\no žalobcu v 3. rade, hoci tento nežil s poškodeným v spoločnej domácnosti už 20 rokov, i on pociťoval\nsmútok z jeho straty, označiac ich vzťah ako vynikajúci. Nebohý ho podporoval v osobnom živote,\npomáhal mu, v čase voľna sa stretávali, plánovali spoločné dovolenky. Po jeho tragickej smrti zastal\njeho úlohu v rodine, musel viac vypomáhať či žalobkyni v 1. rade, ako i žalobkyni v 2. rade. Žalobcovia\nvo svojich výpovediach uvádzali, ako úmrtie nebohého H. V. zasiahlo do ich životov, pričom najviac\npociťovala stratu nebohého pochopiteľne jeho manželka, žalobkyňa v 1. rade, s ktorou prežil väčšiu\nčasť svojho života (35 rokov) a trávili spolu voľné chvíle. V prípade ostatných žalobcov, už plnoletých a\nzárobkovočinných, jedine žalobkyňa v 2. rade žila určitý čas s nebohým a vlastnou rodinou v spoločnej\ndomácnosti, tento ju podporoval, pričom žalobca v 3. rade žil v R., avšak stále mal s otcom blízky\nvzťah prameniaci z pravidelných kontaktov s ním. Ani jeden zo žalobcov nebol na nebohého odkázaný\nz hľadiska vyživovacej povinnosti, pričom s každým zo žalobcov mal nebohý nepochybne blízky, citový\nvzťah, ktorý narušila jeho nečakaná smrť. Uvedené skutočnosti bolo potom potrebné zohľadniť i pri\n\npriznaní vyššej náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu v 1. rade, a nižšej pre žalobkyňu v 2. rade a\nžalobcu v 3. rade, ako správne konštatoval súd prvej inštancie; práve rôzna intenzita vzťahov a zásahu\ndo osobnostných vzťahov žalobcov sa musela prejaviť v rôznej miere náhrady nemajetkovej ujmy. V\nprípade žalobcov v 2. a v 3. rade títo sami nerozlišovali a nevnímali intenzitu vzťahov s poškodeným do\ntej miery, že by z titulu postavenia detí žiadali inú ako rovnocennú náhradu nemajetkovej ujmy.\n74. Hodno uviesť, že neočakávaná smrť blízkej osoby nepochybne predstavuje negatívny zásah do\nosobnej sféry, pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý\nčlovek, jeho podstata, jeho emócie a vzťahy k iným sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy\nrovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti\na jedinečnosti. Vzhľadom na to aj v dôsledku zásahu do týchto osobnostných sfér do života\nkaždého človeka sú tieto následky veľmi individuálne. Konajúci súd vykonal výsluch žalobcov na\npojednávaní, ktorý podľa § 195 C.s.p. predstavuje jeden z dôkazných prostriedkov, pričom žalovaný v\n2. rade, ktorý v odvolaní namietal nedostatočné preukázanie intenzity zásahu a úzkych väzieb medzi\nžalobcami a poškodeným, vierohodnosť takto vykonaných dôkazov v ničom nespochybnil; konajúci súd\npreto nepochybil, pokiaľ z ich vyhodnotenia vychádzal na účely ustálenia konkrétnej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy.\n75. Ako uviedol odvolací súd vyššie, pokiaľ ide o určenie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, jej\nstanovenie nie je vecou exaktného matematického výpočtu, ale voľnej úvahy súdu, v rámci ktorej zvažuje\nzávažnosť spôsobenej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom zohľadňuje i\npožiadavku spravodlivosti; tá v sebe zahŕňa komparáciu náhrad priznaných všeobecnými súdmi v iných,\nobdobných prípadoch. Odvolací súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov:\n- Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 31.07.2020, č. k. 31C/32/2019-246, priznal žalobkyni v 1. rade,\nmanželke nebohého, s ktorou žili 30 rokov, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 18.000 eur, žalobkyni v\n2. rade ako plnoletej dcére, ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti, ale bola už zárobkovo činná, sumu\n10.000 eur a žalobcovi v 3. rade, synovi zdravotne postihnutému, o ktorého sa spoločne so žalobkyňou\nv 1. rade nebohý staral, náhradu nemajetkovej ujmy 18.000 eur, vo zvyšku ich žalobu zamietol. Krajský\nsúd v Bratislave rozhodnutie prvoinštančného súdu rozsudkom zo dňa 15.07.2021, sp. zn. 9Co/40/2021,\npotvrdil.\n- Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 26.02.2024, sp. zn. 14C/81/2018, priznal žalobcovi\nv 1. rade (synovi nebohého) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.000 eur, žalobcovi v 2. rade, tiež\nsynovi, ktorý žil s nebohým v spoločnej domácnosti, náhradu v sume 8.000 eur a žalobkyni v 3. rade,\nmanželke, náhradu 12.000 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 15.05.2025, sp. zn.\n15Co/43/2024, zmenil toto rozhodnutie a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 6.400 eur,\nžalobcovi v 2. rade sumu 8.000 eur a žalobkyni v 3. rade sumu 16.000 eur, zohľadniac i spoluzavinenie\npoškodeného v rozsahu 60 %.\n- Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 04.05.2017, č. k. 15C/337/2015-207, priznal žalobkyni v 1.\nrade, manželke nebohého, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur a žalobcom v 2. a 3. rade ako\ndospelým deťom sumu 5.000 eur, po zohľadnení spoluzavinenia poškodeného v rozsahu 50 %. Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16.06.2021, sp. zn. 6Co/66/2018, uvedené rozhodnutie potvrdil.\n- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 23.11.2018, č. k. 11C/128/2015-110, priznal žalobcovi v\n1. rade, manželovi nebohej, a žalobcovi v 2. rade, synovi, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000\neur, pričom žalobcovi v 3. rade priznal náhradu v sume 13.000 eur, prihliadajúc na ich veľmi intenzívne a\nblízke vzťahy s nebohou. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 5Co/145/2019,\npredmetné rozhodnutie potvrdil.\n- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 09.08.2019, č. k. 24C/80/2014-302, priznal žalobkyni v 1.\nrade, manželke nebohého, s ktorým žila 35 rokov v manželstve, náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur,\nkým žalobcom v 2. až v 4. rade, ako dospelým deťom nebohého, náhradu v sume 15.000 eur každému\na žalobcom v 5. a v 6. rade, vnukom nebohého, náhradu v sume 5.000 eur. Krajský súd v Bratislave,\nrozsudkom zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 4Co/70/2020, predmetné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.\n- Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 02.07.2018, č. k. 5C/43/2017-258, priznal žalobkyni v 1. rade,\nmanželke nebohého, s ktorým žila 27 rokov v manželstve, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.000\neur, pričom jeho plnoletým deťom, ktorí naďalej zdieľali s nebohým spoločnú domácnosť, t. j. žalobcom\nv 2. a v 3. rade priznal náhradu v sume 7.000 eur každému. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa\n31.01.2019, sp. zn. 9Co/246/2018, predmetné rozhodnutie potvrdil.\n\n76. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje (s poukazom i na závery vyjadrené v\nrozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 <https://www.judikaty.info/search?\ndb=nssr&fCatalogNr=3Cdo%2F18%2F2016&fCatalogNrExact=1>), že nech by bol prístup súdu\nakokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého posúdenia veci v rovnakých\nprípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko a rozmanito je vnútorne\nrozčlenená osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikli medzi\nnebohým a jeho rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobí násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri\nrodiny, ku ktorému došlo stratou člena rodiny. I keď v danej veci došlo náhlym úmrtím nebohého\nVladimíra Cíbika nepochybne k nezvratnému zásahu do osobného a súkromného života žalobcov,\nktorý sa nedá nijako reparovať a ani dostatočným spôsobom finančne odškodniť, žalobcovia v konaní\nneuvádzali následky tejto tragickej udalosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako neštandardné,\nneobvyklé alebo mimoriadne závažné. Preto prihliadajúc na všetky okolnosti, za ktorých došlo k tragickej\nudalosti, na kritériá rozhodujúce pre ustálenie adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy tak na strane\nžalobcov, ako i na strane škodcu (ľútosť nad konaním, nedbanlivý spôsob porušenia zákonnej povinnosti)\nodvolací súd dospel k záveru, že adekvátnou je náhrada nemajetkovej ujmy v základnej sume 20.000\neur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 10.000 eur pre každého zo žalobcov v 2. a v 3. rade; zohľadniac\nspoluzavinenie poškodeného v rozsahu 60 % potom za primeranú ustálil náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 8.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 4.000 pre každého zo žalobcov v 2. a v 3. rade.\nOdvolací súd je toho názoru, že takto priznaná relutárna náhrada plní nielen kompenzačný charakter,\nale nie je ani zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom zohľadňuje i životnú úroveň a právne\ntradície v krajine.\n77. Odvolací súd so zreteľom na ustálenie zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných\npráv žalobcov tak na strane žalovaného v 1. rade (§ 420 Občianskeho zákonníka), ako i na strane\nžalovaného v 2. rade (§ 427 Občianskeho zákonníka) týchto zaviazal na plnenie náhrady nemajetkovej\nujmy solidárne, t. j. spoločne a nerozdielne v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa právnej\nteórie, i súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 187/2013, ako i R 3/1984) sa\nsolidárna zodpovednosť viacerých škodcov uplatní bez ohľadu na právny režim ich zodpovednosti, teda\nbez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť subjektívnu alebo objektívnu, špeciálnu alebo všeobecnú a túto\nmožno aplikovať i v prípade zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby.\n78. Odvolací súd podotýka, že postupom podľa § 382 C.s.p. umožnil stranám, resp. ich právnym\nzástupcom vyjadriť sa k aplikácii použitého ustanovenia § 438 ods. 1, ako i § 441 Občianskeho\nzákonníka na odvolacom pojednávaní dňa 28.05.2026. Právny zástupca žalobcov podotkol, že na\nuvedené ustanovenia občianskeho kódexu sa v priebehu konania odvolával, pričom spoločne s právnymi\nzástupcami žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade sa pridržiaval dovtedajších vyjadrení.\n79. Na vyššie uvedenom základe a jeho sumarizáciou odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil\npodľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť spoločne a\nnerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur, žalobkyni v 2.\nrade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur a žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy v\nsume 4.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu\nv 3. rade vo zvyšku zamietol.\n80. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t. j. prvoinštančného a odvolacieho) konania\npodľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Vychádzal z toho, že výška plnenia\nzávisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby žalobcov v 2. a v 3. rade v časti požadovanej\nnemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech žalovaných, ale len za dôsledok úvahy\nsúdu (k tomu aj komentár k § 255 C.s.p., Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Števček M a kol.,\n2016). Odvolací súd zároveň udáva, že k problematike rozhodovania o náhrade trov konania v spore\no poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo svojej rozhodovacej činnosti\nnázor aj Najvyšší súd SR (napríklad uznesenie, sp. zn. 4Cdo 34/2018) vysloviac, že pri neexistencii\ntakého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods.\n3 Občianskeho súdneho poriadku, toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. tak, že\nžalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej\núvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad\nbudúceho priznaného nároku súdom. V zmysle uvedeného žalobkyňa v 1. rade bola v konaní plne\núspešná, pričom zamietnutie žaloby žalobkyne v 2. rade v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume\n\n4.000 eur, ako aj žaloby žalobcu v 3. rade v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur, nemalo\nvplyv na plný úspech týchto žalobcov v konaní, pretože výsledok konania o náhradu nemajetkovej ujmy\nzávisel od úvahy súdu.\n81. Odvolací súd pritom vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade tiež udáva, že na jej úspech v spore nemalo\nvplyv zastavenie konania v časti sumy 526,86 eura s príslušenstvom voči žalovaným v 1. a v 2. rade,\nkeďže k nemu došlo pre späťvzatie žaloby žalobkyne v 1. rade v tejto časti z dôvodu úhrady uvedenej\nsumy pôvodnou žalovanou v 3. rade v priebehu konania; na zastavení konania v tejto časti žalobkyňa\nv 1. rade neniesla procesné zavinenie. Žalobkyňa v\n1. rade pritom žiadala uložiť povinnosť\nplnenia všetkým žalovaným de facto s tým, že jej splnením niektorým zo žalovaných zanikne povinnosť\nostatných žalovaných; pri späťvzatí žaloby v tejto časti si žalobkyňa neuplatnila nárok na náhradu trov\nkonania.\n82. Na uvedenom základe preto odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobkyni v 1.\nrade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade priznal proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade\nspoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov konania, s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny\nadvokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.\n83. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nC.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\n\niné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/12/2015", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1"}, {"guid": "ussr:2e76130a-aec8-4921-a46c-f24b5d2fe741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.395.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 395/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 395/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.395.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "03770008-6248-46fb-a5af-726bf904600e:a4c81ed4-6349-4410-affc-535ae3d66bc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1", "spisova_znacka": "4Cdo/144/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/144/2023 z 25. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1"}, {"guid": "da1e725a-11a7-466a-ac11-12648ee59b47:5ebae86e-628d-47a0-ab55-7aba03a4d98d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5114208032.1", "spisova_znacka": "7Cdo/288/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/288/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5114208032.1"}, {"guid": "9081a531-fcb8-483d-abb0-cf1bd16b9194:abcec887-b8f3-4e24-97d9-9744959f8f67", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2508899718.2", "spisova_znacka": "6Cdo/154/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/154/2018 z 21. 7. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-07-21", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2508899718.2"}, {"guid": "2339915c-bf36-4bde-b0e0-3291d858261e:c93b1fa1-3f17-4158-866c-730ebf811f51", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1305208268.1", "spisova_znacka": "6Cdo/12/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/12/2018 z 10. 12. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-12-10", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1305208268.1"}, {"guid": "9f6cceb0-19b0-4c84-b486-77af4b7dd5c4:cc4eee53-0c8b-4cfb-9002-28da30d2b1b3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5917204107.1", "spisova_znacka": "7Cdo/228/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/228/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5917204107.1"}, {"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "ba763e0e-0de7-4459-bc9d-81de9735f446:710eb60b-3a1b-42ba-84d3-e703347fac0f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6118362396.4", "spisova_znacka": "15Co/43/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/43/2024 z 15. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6118362396.4"}, {"guid": "57eee780-c75e-4323-b177-eb1c25c0ecf7:2f89c97c-29cb-4583-90e9-1dcb1794218d", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/70/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/70/2020 z 30. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/57eee780-c75e-4323-b177-eb1c25c0ecf7:2f89c97c-29cb-4583-90e9-1dcb1794218d"}, {"guid": "732c370d-55ee-4811-a637-de4be9a90984:156612d6-6fe3-47fe-bd24-d465c3a562a1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1619200989.1", "spisova_znacka": "9Co/40/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/40/2021 z 14. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-07-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1619200989.1"}, {"guid": "b92a2bdb-efbd-4264-a762-4a777bc17427:6b48a322-dcee-4b62-bb73-0de47bb1fedb", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3516207892.2", "spisova_znacka": "5Co/145/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/145/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3516207892.2"}, {"guid": "1cf0cd14-7bf3-41d6-94c0-9eeac1b6fbc6:b34c6747-8ff7-4e46-9fb4-08d78d2ede34", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8317207794.1", "spisova_znacka": "6Co/66/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/66/2018 z 29. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8317207794.1"}, {"guid": "fb5112d2-c95e-4d5e-a262-3c5d5898b133:f40db4fb-d740-47a0-8c74-28e67bcd8b5b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2217211009.1", "spisova_znacka": "9Co/246/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/246/2018 z 27. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-05-27", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2217211009.1"}, {"guid": "1bf1fd92-a6db-46eb-a851-fdb97c9749fd:fb6c1e36-7b94-4aea-bd9d-f0682c164e13", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:0019200368.1", "spisova_znacka": "11Co/150/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/150/2019 z 25. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-04-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:0019200368.1"}, {"guid": "dc05d18e-67a1-4987-928d-c8c88a080a31:827b7e60-5848-4670-8892-c2211b4302e7", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4215213258.1", "spisova_znacka": "5Co/81/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/81/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4215213258.1"}, {"guid": "54b77102-2f84-47bf-9590-71b1dd1b1463:a01d1500-addb-4f10-97df-1b19c2baec6e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1509213302.2", "spisova_znacka": "9Co/283/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/283/2017 z 20. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1509213302.2"}, {"guid": "d226fbe0-4b3d-48a0-b5dc-937d1883e968:c967a4d6-78a3-4db2-bc2a-c16703294978", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1317217382.1", "spisova_znacka": "10Co/5/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/5/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1317217382.1"}, {"guid": "55fce9b9-f700-4589-b083-77347212ae9f:fabcc45d-b21c-413d-92c3-07b0806f9af5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1", "spisova_znacka": "5Co/264/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/264/2017 z 9. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-09", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1"}, {"guid": "ce1aa2ed-96fc-4cda-9ba1-8aee338503b2:137fbd9a-0678-4f0c-aca0-e32d488c86bd", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7116225476.1", "spisova_znacka": "3Co/214/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/214/2017 z 26. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-07-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7116225476.1"}, {"guid": "73d2e6fe-0969-4bae-8c1a-61c3478fcc14:94557f70-b551-46ce-9429-b318208af00a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1208217482.4", "spisova_znacka": "5Co/30/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/30/2014 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1208217482.4"}, {"guid": "eed905d0-a82c-45c4-83cc-7bbf91c2378a:c518122c-47fa-440d-8f4b-437328a8e074", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3712010379.1", "spisova_znacka": "3To/60/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/60/2013 z 16. 7. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-07-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3712010379.1"}], "citovane_v": []}