Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/9/2025 z 29. 6. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júna 2026, sp. zn. 3CoPr/9/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1 Krajský súd Bratislava | 3CoPr/9/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1 | 2026-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: ZP, § 96 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ee94ccb-0f30-497c-9468-0351ae4453ac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 3CoPr/9/2025 1113201450 29. 06. 2026 JUDr. Miroslava Saxová ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Q. X., K.. XX.XX.XXXX, I. O. Z., zast. SODOMA VULGAN, spol. s.r.o., IČO: 47 254 084, Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, Klemensova 8, Bratislava, o zaplatenie 3.880,36 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11.03.2025, č. k. B1-4Cpr/2/2013-551, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku IV. p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zvyšných úrokov z omeškania vo výške 991,92 eur a v časti istiny 1.629,99 eur a istiny 328,08 eur spolu s úrokmi z omeškania k predmetným častiam istiny (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.057,28 eur a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 83,02 eur od 13.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 98,90 eur od 13.03.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 68,95 eur od 13.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 92,87 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 73,14 eur od 13.06.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 67,54 eur od 13.07.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 39,19 eur od 13.08.2012 do zaplatenia (výrok II.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo veci samej s odkazom na ust. § 1 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 2 ods. 1, 2, 3 písm. j), § 4 ods. 1, 6, § 43 ods. 1 písm. d), ods. 3 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zák. č. 125/2006 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 309/2007 Z. z. v znení účinnom v čase žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti (ďalej len „zák. č. 462/2007 Z. z.“), § 1 ods. 4, § 85 ods. 1, § 90 ods. 1, § 96, § 119 ods. 3, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 Zákonníka práce, § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 2/1991 Z. z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, § 100 ods. 1, § 101, § 121 ods. 3, § 517 zák. č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov odôvodnil čiastočnou opodstatnenosťou žalovaného pracovnoprávneho nároku. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporným, že žalobca vykonával v rozhodujúcom období u žalovaného prácu hasiča, a že podľa Denného poriadku účinného od 01.09.2007 bola služba hasiča od 6.00 hod. do 6.00 hod., pričom obdobie od 18:00 hod. do 24:00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku. Rovnako spornou nebola ani skutočnosť, že mzdové podmienky žalobcu u žalovaného boli upravené v samostatnom mzdovom dekréte v súlade so Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Nakoniec sporným nebolo ani to, že žalovaný vyplácal žalobcovi určité platby za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a to podľa dojednaní uvedených v kolektívnej zmluve nasledovne: od 01.01.2010 sumu 1,97 eur/ hod., od 01.01.2011 sumu 2,03 eur/ hod. a od 01.01.2012 sumu 2,09 eur/ hod. Za sporný v konaní označil výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky mzdy“, keď predmetom konania po čiastočnom zastavení konania sa stala žalobcovi nevyplatená mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorej výpočet nebol medzi stranami sporným. Ako dôvodnú vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania časti žalovaného nároku. Uviedol, že predmetom konania, pôvodne uplatneným len ako nárok na úroky z omeškania za oneskorene vyplatené mzdové nároky sa po opakovanom rozšírení žaloby a po jej čiastočnom späťvzatí, stal nárok na zaplatenie istiny vo výške 3.880,36 eur s úrokmi z omeškania, ako mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom tento nárok si žalobca v časti istiny uplatnil až podaním doručeným dňa 11.06.2014 (č. l. 78) a v časti úrokov z omeškania vzťahujúcich sa k tejto istine až podaním doručeným súdu dňa 22.01.2015 (č. l. 111). Prvoinštančný súd v tejto súvislosti vyhodnotil, že sa jednalo o celkom iný hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo zmenených skutkových okolností (vyplatenie pôvodne žalovaného nároku a uplatnenie nároku na doplatok mzdy zo žalobcom novo vypočítanej výšky mzdy vychádzajúc z inej hodinovej mzdy). Tieto nároky sa podľa súdu premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Konštatoval, že žalobca si v konaní uplatňuje nároky, ktoré boli splatné viac ako tri roky pred uvedeným doručením žaloby súdu. Vychádzajúc zo splatnosti mzdy v 13.- ty deň v mesiaci, čo medzi stranami bolo nesporným, ako premlčané vyhodnotil mzdové nároky za rok 2009 až do júna 2011 a v časti úrokov z omeškania (ktoré boli uplatnené až 22.01.2015) sú tieto premlčané za obdobie pred 01/2012. Ako dôvodnú nevyhodnotil argumentáciu žalobcu o rozpore vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. V teoretickoprávnej rovine pri riešení tejto otázky poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 a NS SR sp. zn. 2Cdo/249/2014, sp. zn. 5Cdo/151/2012. Zhodnotil, že v danej veci sa nejedná o prípad rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. V danej veci nemal za preukázané také skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné urobiť záver, že žalovaný by mal na oneskorenom uplatnení nárokov žalobcu akékoľvek zavinenie. Uviedol, že žalovaný nezodpovedá a nemohol ovplyvniť časový okamih uplatnenia mzdových nárokov zamestnancom. Skutočnosť, že žalovaný dlhodobo nevyplácal mzdové nároky zamestnancov za tzv. dobu odpočinku a s tým spojený majetkový prospech na jeho strane, nemôže byť podľa názoru prvoinštančného súdu sama o sebe dôvodom pre konštatovanie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Žalobca v konaní nepreukázal žiadne konanie žalovaného, ktoré by bolo objektívnou prekážkou pre uplatnenie žalovaného nároku v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Žalobcovi nebolo nijako bránené v uplatňovaní jeho práv, v konaní právne zastúpenému žalobcovi podľa názoru súdu objektívne nič nebránilo v tom, aby si mzdový nárok vo výške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného v rozšírení žalobného petitu uplatnil už pôvodnej žalobe. Žalovaný pritom od počiatku odmietal žalované nároky. Zhrnúc uvedené konštatoval, že žalovaným vznesená námietka premlčania nemôže zakladať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 OZ. 3. Vzhľadom na legitímne a dôvodné vznesenie námietky premlčania sa súd prvej inštancie v ďalšom zaoberal dôvodnosťou nepremlčaných nárokov žalobcu na doplatenie mzdy za mesiace jún 2011 až august 2012 s úrokom z omeškania od 02/2012 do 08/2012. Nesporným medzi stranami bolo, že žalobca pracoval v rozhodnom období (08/2009 až 08/2012) u žalovaného ako hasič, a že v zmysle Denného poriadku účinného od 01.09.2007 bol u žalovaného po 12- hodinovej pracovnej zmene začínajúcej o 06:00 hod. zavedený tzv. „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod. Žalovaný potvrdil, že spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úsek nevyplácal žiadnu mzdu majúc za to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť, keďže zamestnanci mali v danom čase vytvorené podmienky na oddych. K vyplácaniu mzdových nárokov za predmetný časový úsek pristúpil až na základe záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.02.2012, sp. zn. 8Co/109/2011, a to vzhľadom na počet zamestnancov postupne v mesiacoch júl, september a október 2012. V predmetnej veci vedenej na odvolacom súde pod sp. zn. 8Co/109/2011 a Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 42C/38/2009, odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy za pracovnú pohotovosť vykazovanú žalovaným v dennom poriadku ako tzv. „odpočinok na pracovisku“. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že službu v čase od 18:00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok v zmysle ust. § 85 ods. 2 ZP, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 4 ZP a § 4 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. Uvedený záver vyplynul jednak z ust. § 4 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z., ako aj z kapitoly III. bod 82. časti 14 Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510 a výsledkov vykonaného dokazovania, podľa ktorých bolo povinnosťou zamestnancov žalovaného byť počas tejto doby pripravený na zásah v časovom limite do jednej minúty po ohlásení požiaru. 4. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na Zákonníkom práce ustanovenú povinnosť zamestnávateľa v rámci mzdových podmienok dohodnúť sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2, 3 ZP). Základnou zložkou mzdy v zmysle § 119 ods. 3 ZP je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi v zmysle § 96 ods. 3 ZP mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Medzi stranami bola spornou výška mzdy a výpočtu mzdového nároku za daný časový úsek, počas ktorého bol žalobca na pracovisku pripravený na výkon práce s výnimkou doby strávenej žalobcom na zásahu, t. j. aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorej odmeňovanie nebolo predmetom žaloby a jej následných zmien. Za základ sporu preto označil rozdielny výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, keď žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/109/2011 vychádzal opierajúc sa o znenie Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O 510 (body 81. a 82. časti 14, kapitoly III.) z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eur, v roku 2010 vo výške 1,97 eur, v roku 2011 vo výške 2,03 eur a v roku 2012 vo výške 2,09 eur/ hod. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti základnej zložky mzdy a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol žalovaný toho názoru, ž pomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca opierajúc sa o závery vyslovené v znaleckom posudku č. 6/2016 týkajúcom sa mzdových nárokov iného zamestnanca žalovaného za tzv. „dobu odpočinku“ predloženom v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/7/2012, ako aj právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom článku H.. Q. s uvedeným nesúhlasil, keď mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou. Nakoľko v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa kolektívna zmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 ZP, od žalovaného žiadal doplatiť rozdiel v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej náhrade mzdy s úrokom z omeškania, teda po viacerých zmenách žaloby si voči žalovanému nakoniec uplatňoval rozdiel medzi pomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a žalovaným vyplatenou mzdou odvíjajúcou sa od internej úpravy odmeňovania zamestnancov žalovaného. Nakoľko sporná otázka bola tunajším súdom riešená opakovane, súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012, s ktorým sa stotožnil, a v zmysle ktorého: „Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku medzi 18.00 a 24.00 (v dennom poriadku žalovaného vymedzený ako „doba odpočinku“) v období od augusta 2009 do novembra 2011 (s výnimkou doby strávenej na zásahu, ktorá je v zmysle Zákonníka práce považovaná za prácu nadčas) súd právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 ZP, k čomu sa v zmysle poslednej zmeny žalobného návrhu priklonil nakoniec aj samotný žalobca, keď upustil od mzdy za riadny výkon práce a s tým spojené mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Predmetná doba sa síce započítava do pracovného času, avšak nejedná sa o výkon práce, keď žalobca v danom čase prácu pre žalovaného skutočne nevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej pohotovosti (s výnimkou času, keď bol žalobca povolaný k zásahu, avšak posudzovanie odmeňovania žalobcu počas zásahu nie je predmetom tohto konania, nakoľko žalovaný za túto aktívnu časť pracovnej pohotovosti žalobcovi vyplatil mzdu ako za prácu nadčas, a túto si žalobca v konaní neuplatňuje). Žalobcovi tak podľa § 96 ods. 3 ZP patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do 31. 08. 2011 najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku ust. v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce). Ako už bolo uvedené sporným sa medzi stranami sporu stal výklad pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá nie je expressis verbis zákonodarcom definovaná, avšak súd súhlasí s názorom žalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť, že pomerná časť je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti (zhodne printový odborný článok s názvom Pracovná pohotovosť a pracovný čas autora H.. Q. publikovaný v Personálnom a mzdovom poradcovi podnikateľa 1/2008, komentár k Zákonníku práce, Zdroj: Verlag Dashofer). Základnou zložkou mzdy uvedenou v ust. § 119 ods. 3 ZP treba všeobecne rozumieť zložku mzdy poskytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr. tarifná mzda hodinová, mesačný plat) alebo podľa dosiahnutého výkonu (tzv. úkolová forma mzdy). Slovné spojenie pomerná časť je dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou (a teda je potrebné vypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu vykonávanej prácedosiahnutá mzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne hodinu (napr. 35 minút). Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako to bolo v prejednávanej veci, pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom (pozn. súdu Zákonník práce nepoužíva pojem dohodnutú pomernú časť základnej zložky mzdy). Pokiaľ by si súd osvojil výklad žalovaného, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany sporu dohodnúť za zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta pred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek zmysel. Na druhej strane súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je súladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy, je potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, keď zamestnávateľovi určuje povinnosť vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom. Opomenúť nemožno ani subsidiárny charakter predmetného ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy (iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca). Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v ust. § 96 ods. 3 ZP za čiarkou, avšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako je v ust. § 96 ods. 3 ZP, a preto je v tejto časti s poukazom na ust. § 231 ods. 1 ZP a § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov súd neprihliadol na právny názor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci sa na zásadu pacta sund servanda pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov, a Zákonníkom práce ako všeobecne záväzným právnym predpisom, a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie z procesných dôvodov odmietnuté“. Rovnako sa súd prvej inštancie stotožnil aj s výkladom V.. O. U. H.K.. Q., podľa ktorých „základnou zložkou mzdy [§ 119 ods. 3 ZP] je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej mzdy, za predpokladu, že jej výška nie je dohodnutá pod úrovňou sumy minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade zamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla byť so zamestnancom dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad ustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia ako násobok hodinovej sumy minimálnej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku“ (Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 868-878; obdobne tiež názor H.. Q. prezentovaný v článku: Q., M. Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce. Prístupné online: .). 5. V ďalšom prvoinštančný súd uviedol, že ust. § 96 ods. 3 ZP predpokladá, že pomerná časť sa týka mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Ak je pomerná časť základnej zložky mzdy najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku, potom je jasné, že pomerná časť základnej zložky mzdy je peňažná, nie časová veličina. V prípade odmeňovania mesačnou mzdou, ide ale o časovú veličinu (podiel počtu hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku a počtu hodín mesačného fondu pracovného času). V tomto prípade je zákonné minimum podľa § 96 ods. 3 ZP aplikovateľné len vtedy, ak základná zložka mzdy je dohodnutá s nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Zamestnanec má v zmysle § 96 ods. 3 ZP nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac. Časť ust. § 96 ods. 3 ZP „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ je potrebné podľa názoru prvoinštančného súdu vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy vo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa. K argumentácii žalovaného, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti bola dojednaná v kolektívnej zmluve ako minimálna mzda, súd prvej inštancie uviedol, že primárnym cieľom kolektívneho vyjednávania je dosiahnuť pre zamestnancov výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky v porovnaní so zákonným minimom, uvedený cieľ v konkrétnych prípadoch nemusí byť naplnený. Porušenie jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva, preto zákonodarca sankcionuje absolútnou neplatnosťou ustanovení kolektívnej zmluvy v rozsahu, v akom nestanovujú pre zamestnanca výhodnejšie pracovné alebo mzdové podmienky. Pokiaľ sa týka rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.01.2021, sp. zn. 8CoPr/8/2019, na ktorý poukazoval žalovaný, a v ktorom odvolací súd odkázal na právne názory NS SR vyslovené v uznesení zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, s týmito sa súd prvej inštancie nestotožnil z už uvedených dôvodov spočívajúcich v zákonnom prelomení zásady pacta sunt servanda v pracovnoprávnych vzťahoch v prospech zamestnanca ako slabšej strany nerovnovážneho pracovnoprávneho vzťahu. Uviedol, že nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku upravuje § 96 ods. 3 ZP ako spodnú hranicu. V pracovnej či kolektívnej zmluve môže byť tento nárok dohodnutý, prípadne interným predpisom upravený priaznivejšie pre zamestnanca (nie však naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že aj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy mzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1 ZP) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 ZP) v prospech zamestnanca priaznivejšie, ako ich upravuje ZP; rovnako zo spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ je podľa názoru súdu zrejmé, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou sumou. Zákonné minimum pre výšku mzdy (t. j. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu) za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálne mzda. Podporne súd prvej inštancie poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020, v ktorom dovolací súd skonštatoval, že „dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka 2012 náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli v rozsahu nižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pretože negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy“. Obdobný záver vyplynul aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10CoPr/14/2023 - 594 zo dňa 30. mája 2024. 6. Napokon k námietke žalovaného, že pokiaľ by u žalobcu došlo k situácii, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sú totožné, uvedená situácia by nastala preto, že v tom- ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy či iné mzdové zvýhodnenia alebo príplatky k mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach žalobcu neboli mimo základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 ZP). K tvrdeniu, že ak by žalobca nemal dojednanú inú ako základnú zložku mzdy, došlo by k totožnosti výšky mzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, prvoinštančný súd uviedol, že táto hypotetická situácia nemá na nárok žalobcu vplyv. Poukázal na to, že pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a len čaká na výkon práce, je započítavaná do pracovného času (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 2 ZP) a patrí za ňu zamestnancovi mzda (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 3, ods. 6 ZP) a táto sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonávanú prácu, nakoľko ide len o zákonné minimum, mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku. K úvahám žalovaného, či je spravodlivé, ak by náhodou dostával žalobca rovnaký plat, keď pracuje, i keď len čaká na prácu, dodal, že žalobca je povinný byť na pracovisku, nemôže plnohodnotne oddychovať ani opustiť pracovisko, pričom jeho mzdový nárok je minimálny, keďže nezahŕňa obligatórne zložky mzdy, ako je napr. mzda za prácu nadčas alebo mzdové zvýhodnenie za sťažený výkon práce a ani fakultatívne zložky mzdy, ktoré slúžia ako motivačný nástroj na zlepšovanie pracovnej disciplíny alebo efektivity zamestnanca. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za pracovnú pohotovosť dlhodobo neplatil žalobcovi žiadnu mzdu (minimálne do roku 2012), preto jeho polemizovanie o spravodlivosti označil za neprístojné. Rovnako ak by žalovaný i neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo fakultatívne zložky mzdy, nebolo v konaní preukázané, že by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva, ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. Pritom ak by zamestnanec (odmeňovaný mesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 napr. cez víkend, prípadne sviatok nad rámec rozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol (minimálne) nárok na mzdu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas (najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (najmenej v sume 100 % jeho priemerného zárobku) a za čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci (najmenej v sume 1,43 eura), t. j. zamestnanec by mal nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy + 125% priemerného mesačného zárobku zamestnávateľa + 2 x 1,43 eur. V prípade, ak by mal zamestnanec v uvedenom čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom by v danom čase prácu nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky mzdy bez akýchkoľvek mzdových zvýhodnení. Prvoinštančný súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy (odmeny, alebo prémie), pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. V takom prípade však môže dôjsť k totožnosti výšky mzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, čo však nenúti zamestnávateľa dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku mzdy (viď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2024, č. k. 10CoPr/14/2023-594). Podľa žalovaného by výklad súdu znamenal len matematický prepočet mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Argumentoval tým, že zákonodarca hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Mal za to, že zo spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti; možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy; neznamená to však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti uviedol, že ak zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, nemožno vyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku inak, ako pomerom zo základnej zložky mzdy. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy pre účely zistenia výšky nároku na mzdu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je teda presne vyčísliteľná matematickým výpočtom, keď samotný zákonodarca do daného výpočtu dosádza ako veličiny dĺžku času a výšku základnej zložky mzdy. 7. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie doplatku mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa (žalovaného), ktorý mu čiastkovo plnil, no len v rozsahu minimálnej mzdy, resp. mierne nad jej úroveň, i keď pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu bola vyššia. Súd výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak žalovaný vykladal tento pojem (pomerná časť základnej zložky mzdy) ako dohodnutý pomer určený v percentách, resp. zlomkom, s jeho názorom sa nestotožnil majúc za to, že výklad tohto pojmu odborná verejnosť podala jednoznačne (zhodne so žalobcom) a prvoinštančný súd sa s ním stotožňuje. Napokon i napr. pomerná časť dovolenky je podľa ZP vyrátaná za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru ako jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. Slovo pomerný má rovnaký význam ako slovo alikvotný. Pokiaľ podľa žalovaného mzda za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej zložke mzdy, avšak môže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy, uvedené je v priamom rozpore so znením § 96 ods. 3 Zákonníka práce (pozri rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2024, č. k. 10CoPr/14/2023-594). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného titulom nedoplatku na náhrade mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, v zmysle záverov súdnoznaleckého dokazovania na str. 32, 33, 34,35, 36, 63,64 znaleckého posudku č. 6/2016 spolu s výpočtom nedoplatku doloženým žalobcom na č. l. 450 a 451 (výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku pričom od tejto sumy odrátal už zaplatenú mzdu) vychádzajúc z výplatných pások žalobcu, z ktorých prevzal výšku mesačného základu mzdy, pričom tieto výpočty nedoplatkov za jednotlivé mesiace neboli v konaní sporné. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorý bol predpokladom aj pre výpočet výšky mzdového nároku rovnako nebol v konaní sporný. Výška mzdy vyplatenej žalovaným za konkrétny mesiac predstavuje násobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v smernici o odmeňovaní (žalovaný výslovne uviedol, že výpočty žalobcu nesporuje, sporuje dôvodnosť nároku, nie samotný výpočet). Ako príslušenstvo žalovanej pohľadávky súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Neprihliadol na obranu žalovaného, v ktorej namietal možnosť priznania úrokov z omeškania, majúc za to, že pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením ich peňažných záväzkov je potrebné v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Zákonníku práce subsidiárne vychádzať zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 4 ZP). Plne sa tak stotožnil s právnymi závermi prezentovanými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008, na ktoré žalobca podporne poukazoval, ako aj v následných rozhodnutiach NS SR vo veciach vedených napr. pod sp. zn. 6Cdo/246/2010, sp. zn. 2Cdo/76/2011. Poukázal tiež na to, že žalovaný nárok bol v súlade s dlhodobo ustálenou a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania pracovnoprávnych nárokov priznaný vo forme brutto, nakoľko zákonná odvodová povinnosť zo sociálneho a zdravotného poistenia nemá vplyv na výšku mzdového nároku, ktorá zamestnancovi patrí voči zamestnávateľovi. Práve z dôvodu, že žalobca (nie žalovaný) je v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného považoval za nevyhnutné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý je odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť. Vo zvyšnej premlčanej časti žalovaného nároku žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 os. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech oboch sporových strán, právo na náhradu trov konania žiadnej z nich nepriznal. 8. Proti výroku II. uvedeného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobu v tejto časti zamietne. Napadnutý výrok označil za vecne nesprávny, založený na nesprávnych a neúplných skutkových zisteniach vychádzajúcich z nesprávneho právneho posúdenia veci a ako celok nezákonný. Úvodom odvolania upozornil, že jednotlivé odvolacie dôvody sa môžu obsahovo prelínať, a preto je nutné neposudzovať ich striktne na základe toho, ako žalovaný tieto odvolacie dôvody formálne vymedzil (podporne viď nález ÚS SR zo dňa 09.06.2020, sp. zn. I. ÚS 336/2019). Prvoinštančnému súdu vytkol, že pri svojom rozhodovaní zohľadnil závery žalovaným napadnutého znaleckého posudku č 6/2016, ktorý bol zabezpečený do iného súdneho konania (sp. zn. 19Cpr/7/2012) a vypracovaný X.. H.. A. J.S., znalkyňou z odboru ekonómia a manažment, odvetvie: účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika a kontroling. Znalkyňa mala posúdiť otázky k skutkovému stavu veci, ku ktorým sa mala v znaleckom posudku vyjadriť. V danej súvislosti zdôraznil, že úlohou znalca je predovšetkým poskytnúť odpovede na otázky týkajúce sa skutkovej, resp. odbornej stránky veci a súdny znalec sa má vyvarovať posúdenia a zodpovedania právnych otázok, ktoré patria do právomoci súdu. Vyslovil názor, že práve pri zodpovedaní otázok došlo zo strany súdneho znalca k prekročeniu kompetencií, nakoľko okrem odborného posúdenia otázok súdny znalec si sám vyložil jednotlivé ustanovenia zákona (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce) a na základe tohto výkladu prijal právne závery, čím zasiahol do výhradnej právomoci súdu. Jedným z dôvodov spochybňujúcich predmetný znalecký posudok je to, že sa nijako netýkal žalobcu, jeho mzdových pomerov a situácie u žalovaného, nijako neriešil výpočty týkajúce sa mzdových nárokov žalobcu. Inak by tomu bolo, ak by vykonávali všetky pracovné pohotovosti obaja žalobcovia zhodne a naraz po celé tri roky zhodného obdobia, čo považuje žalovaný za ťažko možné a žalobca ani nič také netvrdil. Druhým dôvodom námietok v tomto smere je to, že znalkyňa riešila v posudku výlučne právne otázky, čo jej neprislúcha. Jedná sa pritom o závery dlhodobej súdnej praxe, podľa ktorej „nie je vecou znalcov oznamovať súdu svoje názory na právne otázky“ (Vážny, č. 2666/1926, rozhodnutie z 18.02.1927, sp. zn. Zm I 694/26), resp. účelom znaleckého posudku nie je objasnenie skutkových okolností na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. Znalcovi neprislúcha riešiť právne otázky (napr. R 56/165, rozhodnutie NS SR zo dňa 07.05.1965, sp. zn. 10Tz 29/65). Predmetné pochybenie sa pritom prejavuje aj v ďalších žalovaným namietaných nedostatkoch. Znalkyňa v znaleckom posudku č. 6/2016 v otázke I. mala ustáliť, či bolo rozloženie pracovného času žalobcu pre zamestnancov žalovaného „v súlade s platnými právnymi predpismi SR“, čo je otázkou právnou. V otázke II. mala zodpovedať, či „z rozloženia pracovného času odporcu pre zamestnancov závodu požiarnej ochrany ŽSR, bola v spornom období od 01.12.2009 do 30.06.2012 pracovná pohotovosť navrhovateľa (ako zamestnanca ZPO ŽSR) mimo rámec rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas alebo nie“. Táto otázka predstavuje síce skutkovú otázku, ale týka sa inej osoby než je žalobca v tejto veci, ako aj pracovných smien tejto osoby. Pre danú vec sú tieto skutkové závery nepoužiteľné. V otázke III. mala znalkyňa posúdiť správnosť výpočtu hodinovej mzdy za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ako aj správnosť jej určenia. Žalovaný je toho názoru, že znalkyňa môže vykonávať výpočty, napríklad ak sú zložité (zložitými ale nie sú napr. násobenia zlomkov ako v danom prípade), no posudzovanie správnosti jej určenia v kolektívnej zmluve žalovaného v kontexte § 96 ods. 3 ZP a § 120 ZP je opäť otázkou právnou, pretože táto činnosť prislúcha len súdu, nie znalkyni. Znalkyňa tak môže robiť výpočty alebo ich varianty pre rôzne situácie, ale nemá hodnotiť súlad týchto záverov s právnou úpravou. Okrem toho výpočty znalkyne sú natoľko jednoduché, pretože ide o základné algebrické operácie, že nebolo potrebné na tieto elementárne matematické operácie ustanoviť znalca. Nie je podľa neho tiež zrejmé, v čom išlo o odborné otázky vyžadujúce znalecký posudok z odvetvia ekonómie a manažmentu. V IV. otázke mala znalkyňa odpovedať, či tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa posudzuje ako výkon práce. Opäť ide o výlučne právnu otázku, ktorú už takmer 9 rokov pred jej zadaním zodpovedal Súdny dvor (napr. v uznesení z 11.1.2007, Jan Vorel, C-437/05, EU: C: 2007:23, bod 27). V V. otázke mala znalkyňa zodpovedať konkrétnu výšku nároku, čo je tiež právnou otázkou, nakoľko pravidlá jej určenia stanovuje § 96 ZP. Dodal, že matematický výpočet môže byť predmetom dokazovania, ak by išlo o zložitý výpočet a vyžadoval by si odborné znalosti (napr. znalosť rovníc, či iných metodík výpočtov z odbornej literatúry v danom stave poznania vedy ekonomiky), ale o nič také v prípade § 96 ods. 3 ZP nejde. Za nepravdepodobné označil, aby zákonodarca v uvedenom ustanovení určil taký výpočet, ktorý by si vyžadoval znalecké dokazovanie. V otázke VI. bolo znalkyni uložené, aby posúdila správnosť postupu žalovaného, čo je opäť právnou otázkou a bola Súdnym dvorom vyhodnotená v prospech žalobcu pred zadaním posudku. V otázke VII. mala znalkyňa zodpovedať, aký vplyv má na mzdové nároky zamestnanca zahrnutie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovného času v zmysle § 96 ods. 2 ZP, čo má jednoduchú odpoveď: je logické, že ak sa rozsah pracovného času navýši o ďalšiu časť (o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti), hrozí, že zamestnávateľ môže porušiť ustanovenia o maximálnom pracovnom čase (§ 97 ods. 10 ZP). Nejde teda o skutkovú otázku. V otázke VIII. mala znalkyňa zodpovedať, aký vplyv na mzdové nároky zamestnanca má nezahrnutie hodín práce nadčas a neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovných hodín v zmysle § 120 ods. 2 ZP. Jediný možný záver je, že zamestnanec bude ukrátený o mzdové nároky, na ktoré má nárok, čo je opäť právnou otázkou. Znalkyňa v tejto otázke vymenovala výšky minimálnych hodinových miezd (prevzaté z právnych predpisov), ktoré prepočítala na 37,5 hodinový týždeň. V otázke IX. mala určiť správny spôsob (vzorec) výpočtu hodinovej mzdy (brutto) v zmysle § 4 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z. a akým spôsobom túto mzdu vypočítame. V odpovedi na túto otázku znalkyňa v podstate aplikovala právnu úpravu na pomery žalobcu vo veci sp. zn. 19Cpr/7/2012 a jednotlivé hodnoty minimálnej mzdy za 40 h týždňa prepočítala na 37,5 hodinový týždeň, čo je nasledovná matematická operácia: 1,698 eur x 40/ 37,5. Žiadne vedecké ani odborné vedomosti na tento výpočet neboli podľa žalovaného potrebné. Tieto výpočty znalkyňa vykonala na základe miezd V.. Š., o ktorého v danej veci išlo, čiže svojvoľne si zvolila, že treba výpočet vykonať z tejto mzdy, pričom treba zvoliť kritérium základnej tarify mesačnej odmeny, čo je otázkou právnou. Obdobne v odpovedi X. na otázku, v ktorej pre jednotlivé mesiace vydelila fond pracovného času mesačnou mzdou, čím vypočítala hodinovú mzdu. Naviac tieto výpočty sú pre danú vec nepoužiteľné, nakoľko ak na jednej strane išlo o tak vedeckú otázku, že na to treba znalca, potom je otázne, prečo netreba znalca aj v danej veci. A ak ho treba, potom závery týkajúce sa V.. Š. sú na danú vec neaplikovateľné. Ďalej v otázke XI. mala znalkyňa zodpovedať, aká je výška priemerného hodinového zárobku brutto navrhovateľa pre jednotlivé mesiace za sporné obdobie a akým spôsobom tento priemerný zárobok vypočíta. Žalovanému nie je zrejmé, akú má mať relevanciu pre posúdenie nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP priemerný hodinový zárobok, pretože ten má význam napr. pri nárokoch podľa § 116, § 121, § 122 a § 125 ZP, pričom sa zisťuje podľa § 134 ZP, ale do výpočtu nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP táto veličina nijako nevstupuje. V otázke XII. mala znalkyňa určiť výšku pomernej časti základnej zložky mzdy brutto pre jednotlivé obdobia a akým spôsobom túto pomernú časť základnej zložky mzdy vypočítame, na čo znalkyňa odpovedala odkazom na § 119 ods. 3 ZP, že je to tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času, no vzápätí uviedla, že v prípade mesačnej mzdy pomernou časťou sa rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku „z mesačného fondu pracovného času“. Znalkyňa nijako nevysvetľuje rozpor, prečo pri snahe definovať spôsob určenia pomernej časti na jednej strane tvrdí, že to určuje zákon (§ 119 ods. 3 ZP), no vzápätí naviaže bez opory v zákone na mesačný fond pracovného času. Odpoveď znalkyne je v rozpore s právnou úpravou, aj keď tieto otázky nemala znalkyňa vôbec zodpovedať. V odpovedi na otázku č. VIII. znalkyňa mala vypočítať výšku odmeny za pracovnú pohotovosť, ak by sa vychádzalo z právneho záveru, že navrhovateľovi v tej veci patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, ak je výška minimálnej mzdy v prejednávanom prípade vyššia ako výška pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá bola už navrhovateľovi vyplatená a tiež vypočítať prípadný vzniknutý nedoplatok odporcu z tohto titulu za každý jednotlivý mesiac za sporné obdobie. Výpočty týchto nedoplatkov sa však nijako nedotýkajú žalobcu, pretože ide o osobu s iným priebehom pracovného pomeru a jednotlivých služieb a pod. a ide tiež o logickú chybu v otázke a nedá sa na ňu odpovedať. Totiž § 96 ods. 3 ZP jasne stanovuje, že výška pomernej časti základnej zložky musí byť najmenej vo výške minimálnej mzdy. Preto nemôže nastať situácia, že by bola výška minimálnej mzdy vyššia ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Napokon otázka č. XIV. zahŕňala určiť pre prípad, že obdobie „odpočinku na pracovisku“ počas sporného obdobia sa počíta do pracovného času, koľko nezaplatenej práce nadčas vykonal navrhovateľ za jednotlivé mesiace, a akým spôsobom toto obdobie vypočítame. V odpovedi znalkyňa bez ďalšieho uviedla, že mu patrilo mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas vo výške 60 % jeho priemerného zárobku, čo je nepreskúmateľný záver. Napriek uvedeným námietkam vznášaným žalovaným v priebehu súdneho konania, súd prvej inštancie prihliadol na závery znaleckého posudku a oprel o ne svoje rozhodnutie. 9. V súvislosti s odvolacím dôvodom spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci žalovaný poukázal na to, že od roku 2008 do roku 2011 bola u žalovaného platná a účinná Kolektívna zmluva zo dňa 17.03.2011 uzavretá medzi žalovaným a odborovou organizáciou ako výsledok kolektívneho vyjednávania. Obsah tejto zmluvy bol výsledkom sociálneho dialógu. Ďalším predpokladom platnosti Kolektívnej zmluvy po roku 2011 bol súlad jej obsahu s obsahom a právnym rámcom upraveným v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Je preto nepochybné, že nároky v nej upravené boli vyjednané zástupcami zamestnancov žalovaného spôsobom, aby boli pre zamestnancov žalovaného výhodnejšie v porovnaní s podmienkami a nárokmi stanovenými platnou právnou úpravou. Jej súčasťou bola aj Smernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 341/2004/1205-O510 účinná od 01.07.2004 v znení jej doplnení, ktorá v časti III. upravovala odmeňovanie za pracovnú pohotovosť. Nemôže preto obstáť záver prvoinštančného súdu o neplatnosti označeného ustanovenia Kolektívnej zmluvy, ktorý sa nezakladá na správnom právnom posúdení. Podmienky dojednané v Kolektívnej zmluve totiž spĺňajú všetky zákonné náležitosti a v žiadnom prípade nie sú (neboli) nevýhodné pre zamestnancov žalovaného. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil ust. § 96 ods. 3 ZP a pri svojom výklade sa výlučne pridržiaval vyjadrení žalobcu. Výklad prijatý súdom prvej inštancie označil za nespravodlivý a nekomplexný a v zásade by znamenal, že ide doslova len o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Ako základ výpočtu súd prvej inštancie použil tarifnú mzdu. Úplne pritom opomenul fakt, že zákonodarca v ust. § 96 ods. 3 ZP hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na časa trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Z daného slovného spojenia nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (v danom prípade tarifná mzda) zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. S takýmto výkladom prvoinštančného súdu sa žalovaný nestotožňuje, považuje ho aj za nelogický. Poukázal pritom na § 119 ZP, podľa ktorého výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. Zároveň však platí domnienka, že táto výška nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu. Za nelogické preto označil, aby súd na jednej strane považoval úvahu žalobcu o pomernej časti za správnu, pritom žalobca uvedenú otázku neposudzoval zákonne, keďže prevzal závery znalkyne a úvahu z odborného článku H.. Q. a zároveň sa súd na strane druhej stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške. Pokiaľ sa týka odborného článku H.. Q. dodal, že tento nemožno považovať za ustálenú súdnu prax a ani za judikovanú právnu vetu, ktorou by mali byť súdy viazané, a súd preto na ňu nemal prihliadať. Prvoinštančnému súdu tak vytkol, že nesprávnym výkladom § 96 ods. 3 ZP umožňuje totožné odmeňovanie práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedôjde. Táto požiadavka na rovnaké odmeňovanie pritom nevyplýva zo žiadneho ustanovenia, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, najmä keď za základ pre výpočet aplikuje tarifnú mzdu a vôbec nezohľadňuje úpravu v zmysle Kolektívnej zmluvy, ktorú ZP pripúšťa. Zdôraznil, že odmena za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti môže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy a nemôže byť nižšia ako je minimálna mzda (v eurách za hodinu). Zotrval na názore, že výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne, ale aj iným spôsobom. V danom prípade bola dohodnutá v smernici, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy a bola dohodnutá celoplošne vo výške v súlade s nariadením vlády, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy pre príslušný kalendárny rok. Žalovaný neporušil pritom žiadne ustanovenie ZP a ani zák. č. 462/2007 Z. z. a žalobcovi vyplatil všetky nároky, ktoré mu parili na základe vzájomnej dohody. Podporne poukázal na to, že jeho závery potvrdzuje aj NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019, kde v bode 14. uvádza „na základe § 96 ods. 3 ZP zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorú mal dohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v prípade, že by základná zložka jeho mzdy nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku za hodinu, zamestnancovi patrí mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy. Ust. § 96 ods. 3 ZP je však subsidiárnej povahy a použije sa len v prípade, ak si zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku iným spôsobom napr. osobitným dojednaním jej výšky, resp. spôsobu určenia jej výšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu zmluvu. Pokiaľ medzi zamestnávateľom a zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške.“ V ďalšom s odkazom na § 1 ods. 2 zák. č. 462/2007 Z. z., § 13 ods. 1, § 96 ods. 3 v znení činnom od 01.09.2011 a do 31.08.2011, § 119 ods. 2, § 120 ods. 1 ZP a čl. 3.3. bod 44 Kolektívnej zmluvy, kapitoly č. III., časť 14 bod 82. smernice uviedol, že na základe platnej a účinnej Kolektívnej zmluvy a v zmysle smernice, ktorá bola jej súčasťou, vyplácal náhradu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, vo výške upravenej v zmene smernice č. 14, a to s účinnosťou od 01.01.2011. Žalovaný vždy postupoval v zmysle smernice a týmto spôsobom odmeňoval zamestnancov. Odmena stanovená Kolektívnou zmluvou za neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku bola žalobcovi vyplatená v celom rozsahu ako časť základnej zložky mzdy a súd prvej inštancie nesprávne vychádzal pri výpočte z tarifnej mzdy žalobcu, nakoľko takýto spôsob určený súdom nesprávne kopíruje odmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce a opomína úpravu v § 120 ods. 1 ZP. Zdôraznil tiež, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny, alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných zvýhodnení vyplývajúcich zo ZP. Podľa názoru prvoinštančného súdu by však odlišné odmeňovanie pracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú pripravení na prácu, bolo možné dosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Výklad ust. § 96 ods. 3 ZP by nutne musel viesť k aplikačným problémom napr. pri určení mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca dohodnutého úkolovou mzdou. U tohto zamestnanca by bolo totiž ťažké určiť výšku mzdy za pracovnú pohotovosť. Malo by automaticky ísť o mzdu na nulovej úrovni, resp. s prihliadnutím na určené minimum, o mzdu na úrovni minimálnej mzdy. V praxi by dochádzalo k nelogickým anomáliám, kedy by zamestnanec odmeňovaný úkolovou formou mzdy (ktorá by v konečnom dôsledku bola podstatne vyššia, ako mzda zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou na úrovni základnej zložky mzdy) by mal pracovnú pohotovosť odmeňovanú len vo výške minimálnej mzdy, pričom obaja zamestnanci by prácu nevykonávali, boli by „len“ pripravení na výkon práce- t. j. v zásade by išlo o totožnú činnosť. Žalovaný je však toho názoru, že zákonodarca nechcel a ani nemohol chcieť mať v úmysle prijať takú právnu úpravu, ktorá by automaticky ex lege zabezpečovala časti zamestnancov mzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej výške totožnej so mzdou ako pri výkone práce, a to navyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, ale inej časti zamestnancov by rovnako ex lege priznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho mzdového nároku. Z ust. § 120 ZP predsa jednoznačne vyplýva, že minimálne mzdové nároky určené podľa náročnosti práce sa uplatňujú, iba ak odmeňovanie zamestnancov nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve. Táto povinnosť, tak ako to nesprávne určil súd prvej inštancie, sa výlučne vzťahuje len na tých zamestnávateľov, u ktorých odmeňovanie nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve. Uviedol, že ak by platila úvaha prvoinštančného súdu, bola by úprava odmeňovania pracovnej pohotovosti na základe Kolektívnej zmluvy v zmysle § 96 ods. 3ZP a v ust. § 120 ZP redundantná, s čím sa nemožno stotožniť. Zdôraznil, že právo by nemalo byť súdom aplikované a interpretované striktne formálne či mechanicky, bez ohľadu na všetky špecifiká prejedávanej veci. Spravodlivosť musí byť prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Hoci mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické (ako v tejto veci), ale ani tie však nezbavujú súdy z povinnosti urobiť niečo pre spravodlivé vyriešenie sporu medzi jeho stranami na základe platného práva, posúdeného optikou „zdravého rozumu“ (NS SR sp. zn. 4Cdo/76/20019 zo dňa 29.04.2020). 10. V ďalšom poukázal na § 120 ods. 2 veta druhá ZP, podľa ktorého sa do počtu odpracovaných hodín nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku. Z uvedeného vyplýva, že hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa započítavajú do pracovného času, ale nie do počtu odpracovaných hodín a nie sú odmeňované ako výkon práce alebo prípadná práca nadčas. Vzhľadom k tomu, že pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť na výkon práce, žalovaný označil postup, na základe ktorého žalobcovi pred podaním žaloby vyplatil mzdu za pracovnú pohotovosť, za správny a súladný s § 13 a § 119 ZP. Vyslovil názor, že správnosť jeho výkladu potvrdzuje aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora M. (C-347/05), v zmysle ktorého napriek tomu, že sa pracovná pohotovosť považuje za pracovný čas, samotná disponibilita zamestnanca bez reálneho výkonu práce nebráni členskému štátu, aby pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval menej výhodne ako skutočný výkon práce. Podľa žalovaného to, že pracovná pohotovosť sa započítava do pracovného času, neznamená, že za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti zamestnancovi patrí mzda v rovnakej výške ako za riadny výkon práce. Čas pracovnej pohotovosti sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný pracovný čas, nie je ale výkonom práce, a teda skutočne odpracovaným časom, do pracovného času sa iba započítava, do počtu odpracovaných hodín sa nezapočítavajú hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Z tohto dôvodu nejde o štandardný pracovný čas a výkon práce, preto výška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce musí byť odlišná. Zákonodarca odlišne posudzuje aj výkon aktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 ods. 6 ZP považuje za prácu nadčas, čas pracovnej pohotovosti, ktorý nie je výkonom práce, sa za prácu nadčas nepovažuje. Aj v odvolacom konaní preto žalovaný zotrval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad § 96 ods. 3 ZP je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť s prihliadnutím na ust. § 119 ZP dohodnutá medzi zamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania podmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda). Poukázal tiež na to, že súčasné znenie § 96 ods. 3 prvá veta pred čiarkou ZP bolo vložené do ZP zák. č. 348/2007 Z. z. a z dôvodovej správy k dotknutému ustanoveniu vyplýva, že „Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v súlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C-437/05). Podľa tohto rozhodnutia výklad smernice Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času, v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES a smernice EP a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti“. Z výslovného odkazu na rozhodnutie ESD C-437/05 a jeho citácie žalovaný vyvodil zrejmý úmysel zákonodarcu prijať takú právnu úpravu, ktorá bude zohľadňovať odmeňovanie neaktívnej časti pohotovosti na pracovisku nižšou sumou, než je výkon práce. Vzhľadom na to, že pracovná pohotovosť je pripravenosť na výkon práce, čiže všetci zamestnanci, ktorí túto pohotovosť realizujú, len čakajú na výkon práce, žalovaný považuje svoj spôsob za správny a v súlade s dobrými mravmi, ako aj v súlade s § 13 a § 119a ZP. Mzdové podmienky a odmeňovanie pritom musia byť podľa neho dohodnuté bez akéhokoľvek zvýhodňovania. Pracovnú pohotovosť realizujú za rovnakých podmienok všetci zamestnanci, všetci čakajú na prípadný výkon práce, čiže aj ich odmeňovanie za túto pripravenosť by malo byť zhodné. Iná je situácia, ak sa neaktívna pracovná pohotovosť zmení na výkon práce, ktorý už je odmeňovaný v rozdielnom rozsahu a v závislosti od výkonu a náročnosti práce. 11. Pokiaľ sa súd prvej inštancie vo svojom výklade odvolával na zhodné závery odbornej verejnosti a súdnej praxe, žalovaný uviedol, že záväznou pre súdy nižších stupňov je najmä judikatúra dovolacieho súdu, pričom v uvedenom kontexte je kľúčové ustanovenie čl. 2 ods. 2 CSP. Podporne žalovaný preto poukázal na uznesenia NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 a zo dňa 01.08.2019, sp. zn. 3Cdo/112/2018, na ktoré NS SR odkázal aj v uznesení zo dňa 06.09.2023, sp. zn. 9Cdo/274/2021. Za exces z týchto rozhodnutí označil práve uznesenie NS SR zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020. Na situáciu v ostatnej rozhodovacej činnosti NS SR reagoval tak, že vo veci sp. zn. 4CdoPr/10/2021 (vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12Cpr/2/2012) zrušil potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.12.2024, č. k. 8CoPr/5/2022-506 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej argumentácie nastolenej právnej problematiky žalovaným spočíva v súdom prvej inštancie odôvodňovaní požiadavky právnej úpravy odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska tým, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy, z čoho ale podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že zamestnanci bez zvýhodnení nad rámec základnej zložky mzdy dostanú mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pohotovosti rovnakú, čo odporuje požiadavke odlíšenia odmeňovania aktívnej a neaktívnej časti pohotovosti, pričom zamestnanci so zvýhodnením už odlišne odmeňovaní nebudú, bezvýhradne vyžadovala, aby práve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie) poskytol naozaj pádne a dostatočne presvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia (obdobne viď uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2025, sp. zn. 4CdoPr/1/2024). S ohľadom na uvedené žalovaný vyslovil názor, že v danej situácii ani rozhodovaciu činnosť na úrovni súdov prvej inštancie a odvolacích súdov v otázke vysporiadania sa s požiadavkou právnej úpravy odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, nie je možné považovať ešte stále za ustálenú vo svetle aktuálnej judikatúry NS SR. Záverom označil odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené, nakoľko súd v ňom nedal žiadne odpovede na nosné a kľúčové argumenty, ktoré žalovaný v danom konaní prezentoval. Rozhodnutie tak zaťažil vadou svojvoľnosti, nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, čím žalovanému de iure a de facto súčasne odoprel okrem iného aj právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko napadnutý rozsudok je vnútorne rozporuplný a nekonzistentný a nerešpektuje všeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z ustáleného výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP, podľa ktorého pomernú časť základnej zložky mzdy vypočítal ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci. Uvedený výklad je plne akceptovaný súdmi aj slovenskou doktrínou. Príkladmo poukázal na názor P.. I. (I., J. Individuálne pracovné právo. Pracovný čas, dovolenka, prekážky v práci a mzda. Bratislava: 2015, s. 118), v zmysle ktorého za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej vo výške minimálnej mzdy. Podľa názoru V.. O. U. H.. Q. (O., H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2 vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2019, s. 868-878; Q., Q.. Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce. https:// www.epi.sk/odborny-clanok/Pracovna-pohotovost-po-novele-Zakonnika-prace.htm) základnou zložkou mzdy (§ 119 ods. 3 ZP) je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade zamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla byť dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad ustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia ako násobok hodinovej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Uvedený výklad si osvojil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 10.07.2019, sp. zn. 4CoPr/14/2017. Na základe uvedeného žalobca vyslovil názor, že výklad § 96 ods. 3 ZP je jednoznačný, potvrdený aj teleologickými a systematickými argumentami. Právna norma § 96 ods. 3 ZP je systematicky začlenená do Zákonníka práce, ktorý je vybudovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Táto zásada sa prejavuje okrem iného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov- odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v prípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca (viď § 1 ods. 6, § 231 ods. 4 ZP). V zmysle § 231 ods. 4 ZP tak možno dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné a mzdové podmienky absolútne kogentná. Ustanovenia kolektívnej zmluvy v rozpore s uvedeným ustanovením sú v zmysle§ 4 ods. 2 písm. a) zák. o kolektívnom vyjednávaní absolútne neplatné. Žalovanému v súvislosti s ním prezentovaným výkladom § 96 ods. 3 ZP vytkol, že neposkytuje žiadny výklad uvedeného ustanovenia pre situáciu, ak v individuálnej alebo kolektívnej zmluve vzťahujúcej sa na zamestnanca je dohodnutá výška mzdy pre čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Vyslovil nepochopenie nad rozdielnym prístupom žalovaného k pojmom „pomerný“ a „alikvotný“ a vyvodzovanie z nich rozdielnych významov. S poukazom na Slovník súčasného slovenského jazyka uviedol, že predmetné pojmy sú synonymápripadajúci na istú časť celku, podielový, alikvótna časť majetku. Podľa žalobcu ak by chcel zákonodarca vyjadriť, že zamestnanec má nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve, minimálne však nárok na minimálnu hodinovú mzdu určenú príslušným právnym predpisom, stačilo by podľa neho ak by stanovil, že „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“. Možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť by vyplývala z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v § 1 ods. 3 ZP a § 231 ods. 4 ZP. K argumentácii žalovaného o dispozitívnosti ust. § 96 ods. 3 ZP podporenej rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 žalobca uviedol, že predmetné rozhodnutie považuje za excesívne a argumentačne neudržateľné. NS SR v uvedenom prípade dovolanie odmietol z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej otázky a ultra petitum vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta sunt servanda je nárok nedôvodný. Uvedený názor je podľa žalobcu contra verbal legis vo vzťahu k platnej právnej úprave. NS SR neuviedol žiadne dôvody pre odchýlenie sa od jazykového vyjadrenia označených právnych noriem a takéto ani neexistujú. Rozhodnutie NS SR je tiež nesprávne z dôvodu, že absolútne opomína potrebu zohľadniť postavenie zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany a jednostrannú kogentnosť pracovnoprávnych noriem vyjadrenú v ust. § 1 ods. 6 a § 231 ods. 4 ZP. Argument žalovaného, že akceptáciou opačného výkladu je zamestnanec odmeňovaný rovnako za obdobie, kedy vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká na pracovisku na výkon práce, nie je rovnako podľa žalobcu validný, a to z dôvodu, že dôvodová správa ako aj príslušná judikatúra uvádza, že zákonodarca môže v rámci transpozície smernice do vnútroštátneho poriadku stanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkone práce nedôjde- z uvedeného nie je možné vyvodiť, že zákonodarca je povinný ustanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania pre obe uvedené situácie. Zákonodarca skutočne stanovil rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde- v prípade odmeňovania zamestnanca za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté žiadne mzdové zvýhodnenia, či kompenzácie a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna zložka mzdy. V prípade, že u žalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný koncipoval odmeňovanie zamestnancov na svojom pracovisku. Aj keď žalovaný neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo fakultatívne zložky mzdy, nie je pravdou, že by žalobcovi vznikol, nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosť, avšak k výkonu práce nedôjde. Napriek tomu, že výklad prezentovaný žalovaným vytvára obrovský aplikačný problém v situácii, ak v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve absentuje dohoda o výške mzdy za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, žalovaný spochybňuje výklad § 96 ods. 3 ZP prezentovaný žalobcom s poukazom na aplikačné problémy v prípade úkolovej mzdy. Označil za ťažko predstaviteľný druh práce, pri ktorej by bol zamestnanec odmeňovaný úkolovou mzdou a súčasne by bolo potrebné, aby vykonával pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa. Ak by však aj takáto práca existovala, žalobca sa nazdáva, že určenie pomernej časti základnej zložky takto odmeňovaného zamestnanca je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce. 13. Žalovaný na výzvu súdu v stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil. 14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod príslušné právne normy, ktorých obsah správne interpretoval a prijaté závery, ku ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Žalovaný v odvolaní prezentoval rovnakú argumentáciu ako v konaní pred prvoinštančným súdom, ktorá však sama o sebe nie je spôsobilá spochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti prvoinštančným súdom priznaného doplatku mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. 15. V prejednávanej veci sa žalobca po viacerých procesných úpravách domáha voči žalovanému doplatenia mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške predstavujúcej rozdiel medzi pomernou časťou základnej zložky mzdy v zmysle § 96 ods. 3 ZP a mzdou vyplatenou žalovaným vo výške určenej podľa kolektívnej zmluvy v spojení so Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 341/2004/1205-O510. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a na základe žalovaným legitímne vznesenej námietky premlčania vyhodnotil žalovaný nárok ako sčasti premlčaný (za obdobie roku 2009 až do júna 2011) a v nepremlčanej časti (za obdobie jún 2011 až 08/2012) ako dôvodný. Výkladom ust. § 96 ods. 3 ZP dospel k záveru, že pomerná časť základnej zložky mzdy sa vypočíta ako podiel tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobený počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery prijaté prvoinštančným súdom a tiež nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. 16. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). 17. Uplatnenie uvedeného odvolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnych skutkových záveroch v danej veci odvolací súd nezhliadol ako dôvodné. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so žalobcom, že z obsahu podaného odvolania nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu vykonaných listinných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu súdneho konania najavo, resp. že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce preukázané skutočnosti alebo že by jeho hodnotenie dôkazov bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky. Žalovaný aj napriek uplatneniu uvedeného dôvodu nekonkretizoval žiadne skutkové zistenia, ktoré by mali byť nesprávne a v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ v tejto súvislosti namietal zohľadnenie záverov znaleckého posudku č. 6/2016 vypracovaného X.. H.. J. pre účely iného súdneho konania a vo veci iného žalobcu odvolací súd uvádza, že z uvedeného dôkazu súd prvej inštancie nevyvodzoval žiadne podstatné skutkové zistenia a na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že pri vyčíslení mzdových nárokov žalobcu vychádzajúc z vlastnej interpretácie ust. § 96 ods. 3 ZP použil identický matematický výpočet. Naviac žalovaný premenné vstupujúce do tohto výpočtu (tarifná mzda žalobcu, mesačný fond pracovného času, počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti a žalovaným už vyplatená mzda za to- ktoré žalované obdobie) v konaní nerozporoval, spornou bola výlučne právna otázka výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku rovnako vyplýva, že súd prvej inštancie riadne, náležite a racionálne ozrejmil úvahy, z ktorých vychádzal pri výklade ust. § 96 ods. ZP a skutočnosť, že znalkyňa v inej veci vychádzala z rovnakého výkladu, nemožno vnímať inak ako podporne. Súd prvej inštancie na základe vlastného právneho posúdenia podstaty sporu dospel k zhodnému právnemu záveru, aký nad rámec svojich kompetencií prezentovala znalkyňa v znaleckom posudku č. 06/2016, a ktorý premietol do výpočtu mzdového nároku. Samotná skutočnosť, že znalkyňa sa v predloženom znaleckom posudku vyjadrovala aj k právnym otázkam, predovšetkým k výkladu pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy, ktorých posúdenie patrí výlučne do kompetencie súdu, neznamená nemožnosť prijatia rovnakého záveru zo strany konajúceho súdu, ktorý svoje úvahy náležite a preskúmateľne obhájil. Ako irelevantné a nadbytočné preto odvolací súd vyhodnotil pomerne rozsiahle námietky žalovaného ohľadom znenia otázok položených znalkyni X.. H.. J. v rámci nariadeného znaleckého dokazovania v súdnom konaní sp. zn. 19Cpr/7/2012. K žalovaným v odvolaní načrtnutým polemikám o tom, či aj v danej veci malo byť za účelom výpočtu mzdových nárokov nariadené znalecké dokazovanie odvolací súd uvádza, že tento procesný návrh nebol v konaní vznesený a odvolací súd má zhodne so žalovaným za to, že základom daného sporu je doposiaľ v súdnej praxi neustálená interpretačná otázka výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP a rozhodnutie súdu v danej veci (predovšetkým pokiaľ sa týka samotného výpočtu mzdového nároku) nezávisí od posúdenia odborných skutočností, na ktoré by boli potrebné vedecké poznatky (§ 207 ZP). 18. Stotožniť sa odvolací súd nemohol ani so žalovaným v odvolaní namietaným nesprávnym právny záverom súdu prvej inštancie vyvodeným z ust. § 96 ods. 3 ZP. 19. Podľa § 96 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) v znení účinnom do 31. 08. 2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí. 20. Podľa § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom od 01.09.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí. 21. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov neplatná je kolektívna zmluva v časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 22. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). 23. V prejednávanej veci priestor rozdielny výklad citovaného ust. § 96 ods. 3 ZP, ktorý sa stal základom sporu, vyplynul z absencie legálnej definície pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy rozhodného pre výpočet mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Prvoinštančný súd si pri výklade predmetného ustanovenia osvojil právny názor prezentovaný v rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012 korešpondujúci s výkladom V.. O., H.. Q. (viď publikácie uvedené v ods. 4. odôvodnenia), X.. H.. J., v zmysle ktorého pomerná časť základnej zložky mzdy je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Základnou zložkou mzdy je treba v zmysle ust. § 119 ods. 3 ZP rozumieť zložku poskytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr. tarifná hodinová mzda, mesačný plat) alebo podľa dosiahnutého výkonu. Pomernú časť základnej zložky mzdy preto treba vnímať ako časť mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z výkladu predmetného ustanovenia je tiež vyvoditeľné, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá v nižšej sume, ako je minimálna mzda. Uvedený výklad nemožno hodnotiť za popierajúci úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce a za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, súladný s nadnárodnou úpravou a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, čomu nasvedčuje práve ten fakt, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa odmeňuje zo základnej zložky mzdy bez zvýhodnení dohodnutých nad jej rámec. Prvoinštančný súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s výkladom žalovaného, že pomerná časť základnej zložky mzdy je dohodnutý pomer určený v percentách, príp. zlomkom, a ktorý označil za v rozpore so znením ust. § 96 ods. 3 ZP. V nadväznosti na sporný spôsob odmeňovania neaktívnej časti pracovnej pohotovosti u žalovaného dodal, že v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve môže byť mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti dojednaná aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy, keďže iná úprava môže byť len v prospech a nie v neprospech zamestnanca a porušenie uvedeného má za následok absolútnu neplatnosť ustanovení kolektívnej zmluvy dojednávajúcej odmeňovanie v nižšej ako Zákonníkom práce určenej výške. Na uvedených záveroch podľa prvoinštančného súdu nič nemení ani prípadná zhoda mzdy za výkon práce a mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti z dôvodu nedojednania fakultatívnych alebo variabilných zložiek mzdy. S uvedenou interpretáciou ust. § 96 ods. 3 ZP a právnymi závermi prijatými na jej základe sa odvolací súd plne stotožňuje. Nad rámec uvedeného a vo vzťahu k odvolacej argumentácii odvolací súd dopĺňa nasledovné: 24. Zákonodarca v spornom ust. § 96 ods. 3 ZP celkom jasne stanovuje, že zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí pomerná (pozn. odvolacieho súdu nie dohodnutá) časť základnej zložky mzdy, ktorou sa v zmysle § 119 ods. 3 ZP rozumie tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu, najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu a pod pomernou časťou základnej zložky mzdy sa rozumie časť zodpovedajúca práve času neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z jasnej a zrozumiteľnej dikcie zákona určiť inak ako pomerom zo základnej zložky mzdy dotknutého zamestnanca. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok na mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času a v prípade odmeňovania zamestnanca formou úkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100 % plneniu noriem spotreby práce. Uvedené z vôle zákonodarcu platí bez ohľadu na to, či zamestnanec má okrem základnej zložky mzdy dohodnuté aj iné variabilné zložky mzdy a táto skutočnosť nepredstavuje zákonné diferenciačné kritérium ovplyvňujúce výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Zo samotnej skutočnosti, že okrem základnej zložky mzdy neboli ku mzde žalobcu u žalovaného dojednané variabilné zložky tak podľa odvolacieho súdu nemožno korektne vyvodzovať záver o nespravodlivosti, nežiadúcej disproporcii a potrebe iného ako súdom prvej inštancie zvoleného výkladu plne rešpektujúceho dikciu zákona (pozn. odvolacieho súdu uvedené možno v intenciách prejednávanej veci vnímať len ako úvahy de lege ferenda, nie ako úvahy súladné s platnou právnou úpravou). Obdobná situácia v praktickom živote nastane aj v prípade, ak zamestnanec má stanovenú základnú zložku mzdy vo výške minimálnej mzdy, čo rovnako nemôže byť dôvodom pre hľadanie iného výkladu inak jasného zákonného ustanovenia, ktoré v odbornej literatúre nevyvoláva väčšie polemiky. Uvedené samo o sebe ani neneguje snahu zákonodarcu odlíšiť odmeňovanie za riadny výkon práce a za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, čo vyplýva zo skutočnosti, že do výpočtu mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku vstupuje len základná zložka mzdy, t. j. irelevantné pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sú zamestnancovi ku mzde priznané variabilné zložky mzdy či mzdové zvýhodnenia (napr. za nočnú prácu či prácu vo sviatok). Žalovaný v snahe obhájiť výpočet mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádza z izolovaného a právne a racionálne neudržateľného výkladu Zákonníkom práce nie ojedinele používaného pojmu pomerná časť (viď napr. aj ustanovenia o dovolenke), ktorá je aj podľa názoru súdu určiteľná a vyčísliteľná, a to práve ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Alikvótnosť, resp. pomernosť vo vzťahu k základnej zložke mzdy nesprávne a bez racionálneho vysvetlenia žalovaný vníma v možnosti zamestnávateľa určiť odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v určitom podiele zo základnej zložky mzdy, čo nezodpovedá logickému ani systematickému výkladu tohto pojmu. Pojem pomerná časť je podľa odvolacieho súdu potrebné vnímať vo väzbe na mesačnú mzdu (pri ktorej je nevyhnutné vypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo vzťahu k hodine vykonávanej práce). Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so žalobcom, že pojem pomerný a alikvótny sú aj z hľadiska výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP významovo totožné (synonymické) pojmy, a že úmysel zákonodarcu by sa v prípade, ak by odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mienil prenechať na vôli zamestnávateľa s určením zákonného minima, dal vyjadriť jednoduchšie (napr. spôsobom uvedeným žalobcom: za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnancovi patrí mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu“), prípadne za použitia pojmu dohodnutá pomerná časť základnej zložky mzdy. V takomto prípade by však slovné spojenie pomerná časť základnej zložky mzdy v prvej časti ust. § 96 ods. 3 ZP stratilo na význame a bolo by nadbytočné. Pokiaľ podľa žalovaného mzda za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej zložke mzdy, avšak môže byť určená napr. pevnou sumou zodpovedajúcou konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy alebo percentuálne, uvedené ako uviedol súd prvej inštancie je v priamom rozpore s posudzovaným znením § 96 ods. 3 ZP. Iný záver pritom nemožno vyvodiť ani z ust. § 119 ZP, § 120 ods. 2 veta druhá, dôvodovej správy k zák. č. 348/2007 Z. z., či rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-437/05, na ktoré v tejto súvislosti žalovaný poukazuje. Z uznesenia Súdneho dvora vo veci Vorel C-437/05 z 11.1.2007 vyplýva iba ten záver, že smernica Rady č. 93/104/ES z 23.11.1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/34 z 22.06.2000, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88ES z 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, nebránia tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá na účely odmeňovania pracovníkov v súvislosti s pracovnou pohotovosťou vykonávanou pracovníkom a na jeho pracovisku zohľadňuje odlišným spôsobom obdobia, počas ktorých sa práca skutočne vykonáva a obdobia, počas ktorého k skutočnému výkonu práce nedôjde, a to za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje užitočný účinok práv, ktoré pracovníkom priznávajú uvedené smernice na účely účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. A contrario z uvedeného vyplýva, že členský štát nie je povinný v zmysle európskej legislatívy diferencovane upraviť odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Naviac ako už odvolací súd uviedol, zákonodarca v ust. § 96 ods. 3 ZP diferencuje medzi obdobím skutočného výkonu práce a obdobím, kedy je zamestnanec na pracovisku v stave pripravenosti na výkon práce (tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti na pracovisku). 25. Odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného považuje právne závery prijaté prvoinštančným súdom za súladné s metódami gramatického, systematického a teleologického výkladu, vychádzajúce z racionálnych úvah a komplexného a objektívneho pohľadu na danú právnu otázku. Prvoinštančným súdom zvolený výklad ust. § 96 ods. 3 ZP podľa názoru odvolacieho súdu nenaráža ani na princíp všeobecnej spravodlivosti, ktorý v sebe subsumuje požiadavku rovnosti, nestrannosti a rešpektovania práv, a ktorý nemožno vnímať cez subjektívny postoj k veci. V predmetnej veci z výkladu prijatého prvoinštančným súdom vyplýva, že odmena zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti predstavuje časť (len) základnej zložky mzdy bez ohľadu na prípadné mzdové zvýhodnenia, ktoré do výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevstupujú, zodpovedajúcu podielu počtu hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti a mesačného fondu pracovného času. Potrebné je tiež v tejto súvislosti dodať, že zhodne s prvoinštančným súdom predmetné ustanovenie vykladá aj odborná obec (V.. O., H.. Q. v publikáciách uvedených v ods. 65. napadnutého rozsudku, X.. I. v publikácii uvedenej v ods. 12. odôvodnenia) a súdna prax (viď napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2025, sp. zn. 8CoPr/14/2024, zo dňa 17.07.2025, sp. zn. 3CoPr/8/2024). Opakovane odvolací súd tiež zdôrazňuje, že nesprávnosť predmetných úvah nemôže vyplývať ani zo skutočnosti, že identický výklad si nad rámec znaleckých oprávnení osvojila aj X.. H.. J. a rovnako nemôže byť prispôsobený skutočnosti, že v prípade žalobcu nebola daná žiadna fakultatívna zložka mzdy. Žalovaný ani v rámci odvolacej argumentácie nepredostrel presvedčivé argumenty svedčiace v prospech ním prezentovaného výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP. 26. Za správny odvolací súd považuje aj nadväzujúci právny názor, že zákonné minimum podľa § 96 ods. 3 ZP sa aplikuje len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou ako je minimálna mzda, a že v kolektívnej zmluve je možné dojednať odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti len výhodnejšie pre zamestnanca s tým, že kolektívna zmluva je podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 2/1991 Zb. neplatná v časti, v ktorej je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zo žalovaným zdôrazňovanej skutočnosti, že kolektívna zmluva bola uzavretá ako výsledok kolektívneho vyjednávania a sociálneho dialógu s odborovou organizáciou, a že jej cieľom mala byť pre zamestnancov výhodnejšia úprava pracovnoprávnych nárokov, nemožno bez ďalšieho vyvodiť prezumpciu platnosti jej dojednaní. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním zistené, že kolektívna zmluva a smernica o odmeňovaní priznáva žalobcovi odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy, a preto je v tejto časti neplatná, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý správne nebolo možné prihliadnuť na rozhodnutie NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, na ktoré žalovaný odkazoval aj v odvolaní, a v ktorom dovolací súd nad rámec dovolacieho prieskumu v nemeritórnom rozhodnutí obiter dictum vyslovil potrebu zachovania zásady pacta sund servanda nereflektujúc na osobitný charakter pracovnoprávnych vzťahov a rozpor kolektívnej zmluvy v spojení so smernicou o odmeňovaní zamestnancov v časti týkajúcej sa odmeňovania neaktívnej časti pracovnej pohotovosti u žalovaného so Zákonníkom práce. Práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu NS SR v neskoršom rozhodnutí zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020 konštatoval, že argumentácia obiter dictum nemá precedenčné účinky a nie je pre rozhodnutie všeobecných súdov autoritatívna. 27. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s námietkou nepreskúmateľnosti, nepresvedčivosti a rozporuplnosti napadnutého rozsudku majúc za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne, zreteľne, právne korektne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP vysvetlil svoje úvahy, ktorými sa v danej veci riadil a porušenie práva na spravodlivý súdny proces aj v zmysle rozhodovacej činnosti ÚS SR nezakladá nestotožnenie sa všeobecného súdu s právnymi názormi a predstavami sporovej strany či neosvojenie si ňou predkladaného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodnutie v súlade s jej vôľou a požiadavkami (viď napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Za kvalitatívny nedostatok napadnutého rozhodnutia nemožno považovať ani podporný odkaz prvoinštančného súdu na zhodu s verejne prezentovanými právnymi názormi iných subjektov, konkrétne s názormi publikovanými v odbornom článku H.. Q.T., ktorý ako správne uvádza žalovaný nereprezentuje ustálenú súdnu prax a súd ním nie je viazaný. Za situácie, kedy súd prvej inštancie kvalifikovane, dostatočne zrozumiteľne a racionálne objasnil úvahy, pre ktoré ust. § 96 ods. 3 ZP vyložil zhodne s inými verejne prezentovanými názormi, uvedené nezakladá ani nesprávne právne posúdenie veci. 28. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia NS SR, ktorými v obdobných veciach boli zrušené rozsudky Krajského súdu v Bratislave, ktorými bola potvrdená dôvodnosť nepremlčaných mzdových nárokov v obdobných veciach z dôvodu nedostatočnej argumentačnej presvedčivosti rozhodnutí odvolacieho súdu, odvolací súd poukazuje na zotrvanie na totožnom právnom názore zo strany odvolacích senátov po opätovnom posúdení veci a doplnení argumentácie na podporu potvrdzujúceho rozhodnutia (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2025, sp. zn. 8CoPr/14/2024, zo dňa 17.07.2025, sp. zn. 3CoPr/8/2024). 29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).