{"guid": "0c46d4ce-9ea0-4b93-8519-bb3aac3d2d76:9e09cbd9-0e22-48bb-aa34-6c2cbbb89b36", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1", "spisova_znacka": "7CoPr/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/4/2024 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 7CoPr/4/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1", "identifikacne_cislo": "1113201438", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "nazov": "§ 96 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e09cbd9-0e22-48bb-aa34-6c2cbbb89b36", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoPr/4/2024\n1113201438\n26. 05. 2026\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1113201438.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,\nbytom C. C. XX, D. E., zastúpeného: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., IČO: 47 254 084, so sídlom\nKominárska 2, 4, Bratislava proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, so\nsídlom Klemensova 8, Bratislava o zaplatenie 1 644,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14.12.2023, č.k. B1-15Cpr/2/2013-492, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi sa proti žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n594,14 eur brutto a úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 76,52 eur od 13.6.2011 do zaplatenia,\nzo sumy 91,91 eur od 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,22 eur od 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy\n95,35 eur od 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 57,01 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 61,61\neur od 13.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 66,51 eur od 13.12.2011 do zaplatenia a zo sumy 66,01\neur od 13.1.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku\nuplatneného nároku žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu\ntrov konania (výrok III.) .\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 1 ods. 4, § 2 ods. 1, § 2\nods. 2, § 2 ods. 3 písm. j), § 4 ods. 1, 6 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave\na o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005\nZ.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 309/2007 Z.z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z.z.“), § 1 ods. 4, § 43 ods. 1 písm. d), § 85 ods. 1,\n§ 90 ods. 1, § 96 ods. 1, 2, 3, § 119 ods. 3, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 zákona\nč. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb.\no kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „zákon č. 2/1991 Zb.“) a vecne tým, že v predmetnom konaní po\npripustení zmeny žaloby sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia mzdového nároku v sume\n1 644,68 eur brutto s príslušenstvom za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie od augusta\n2009 do decembra roku 2011 a úrokov z omeškania od 13.9.2009 až 13.1.2012 do zaplatenia. Medzi\nstranami nebolo sporné, že žalobca v rozhodnom období bol zamestnancom žalovaného ako hasič v\nhasičskom útvare Bratislava a jeho práca bola určená Denným poriadkom účinným od 1.9.2007, od\n06:00 hod. do 06:00 hod., pričom obdobie od 18:00 hod. do 24:00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku.\nNesporná v konaní bola aj výška mzdy vyplatená žalobcovi žalovaným v uvedenom období, preukázaná\nmzdovými listami žalobcu za rok 2009-2011, rozsah pracovnej pohotovosti žalobcu v uvedenom období,\n\nvymedzený výpočtovou tabuľkou žalovaného, ako aj výška náhrady za pracovnú pohotovosť vyplatená\nžalobcovi žalovaným v uvedenom období podľa žalobcom predloženej výpočtovej tabuľky. Rovnako bolo\nv konaní nesporné, že žalovaný spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úsek nevyplácal\nžiadnu mzdu ani náhradu mzdy, majúc za to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť. Až na základe\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.4.2012, sp.zn. 8Co/1092011, právoplatného dňa\n22.05.2012, v ktorom súd dospel k záveru, že časový úsek medzi 18:00-24:00 hod., kedy sa žalobca\nzdržiaval na pracovisku, je potrebné považovať minimálne za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\npodľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce a podľa § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z., doplatil žalobcovi\nmzdové nároky za pracovnú pohotovosť za obdobie 08-12/2009, rok 2010 a 2011. Spornou otázkou v\nkonaní ostalo, či žalovaný je povinný doplatiť žalobcovi žalobcom uplatnený nepremlčaný nárok v sume\ns príslušenstvom za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované obdobie.\n3. Súd prvej inštancie mzdový nárok žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nza žalované obdobie, na zaplatenie ktorého súd zaviazal žalovaného, právne kvalifikoval ako nárok na\nmzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce.\nPredmetná doba sa síce započítava do pracovného času, avšak nejedná sa o výkon práce, keď žalobca\nv danom čase prácu pre žalovaného skutočne nevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti na výkon\npráce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej pohotovosti (s výnimkou času, keď bol žalobca povolaný\nk zásahu, čo nebolo predmetom konania). Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce žalobcovi patrí mzda\nvo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za\nhodinu podľa osobitného predpisu (do 31.8.2011 najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku v\n§ 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce).\n4. Medzi stranami bolo sporné, ako je potrebné vykladať pojem pomerná časť základnej zložky mzdy,\nktorý nie je expressis verbis zákonodarcom definovaný. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom\nžalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť,\nže pomerná časť je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej\nzložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti (zhodne uvedené v odbornom článku autora F.\nG. G. s názvom Pracovná pohotovosť a pracovný čas). Základnou zložkou mzdy uvedenou v § 119\nods. 3 Zákonníka práce treba všeobecne rozumieť zložku mzdy poskytovanú zamestnancovi podľa\nodpracovaného času (napr. tarifná mzda hodinová, mesačný plat) alebo podľa dosiahnutého výkonu\n(tzv. úkolová forma mzdy). Slovné spojenie - pomerná časť je dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade\nzamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou (a teda je potrebné vypočítať\npríslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu vykonávanej práce - dosiahnutá\nmzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne hodinu.\nAk je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako tomu bolo v predmetnej veci, pomernou časťou\nje podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného\nčasu x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej zložky mzdy\nsa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný\nčas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre\nodmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka\nmzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným,\nže zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je\nstanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Pokiaľ by si súd osvojil výklad žalovaného,\nže mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany sporu dohodnúť\nza zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta pred čiarkou\npojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek\nzmysel. Na druhej strane sa prvoinštančný súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že z úpravy\npracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za\naktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je\nsúladné aj s právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je zachovaný v tom,\nže za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca,\nt.j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy. Aj\nnapriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa\ntarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy,\nje potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň\n\nminimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti\nzamestnanca. S uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde, keď zamestnávateľovi\nurčuje povinnosť vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za\nvykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v\nkalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom. Opomenúť nemožno ani subsidiárny\ncharakter predmetného ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u\nzamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda\ndohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy (iná úprava mzdy môže byť len\nv prospech zamestnanca).\n5. Kolektívna zmluva a Smernica žalovaného ako zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na\nmzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v § 96 ods. 3 Zákonníka práce za čiarkou,\navšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy\nvyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške ako\nje v § 96 ods. 3 Zákonníka práce a preto je v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a §\n4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol na právny\nnázor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2019,\nsp.zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci sa na zásadu pacta sund\nservanda, pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej\nje aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov a Zákonníkom práce, ako všeobecne záväzným\nprávnym predpisom a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia. Súd prvej\ninštancie v tomto kontexte poukázal na systematické začlenenie ustanovenia § 96 ods. 3 do Zákonníka\npráce, ktorý je vybudovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Predmetná\nzásada sa prejavuje aj v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov, z čoho vyplýva,\nže odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v\nprípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca. V zmysle § 231 ods. 4 Zákonníka\npráce, podľa názoru súdu prvej inštancie, je prípustné dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej\nzmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami ustanovenými\nplatnou právnou normou, s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné alebo mzdové\npodmienky absolútne kogentná.\n6. Procesná obrana žalovaného spočívala na tom výklade, že odmeňovanie samotnej pracovnej\npohotovosti ako pripravenosti na výkon práce v rovnakom rozsahu ako je skutočný výkon práce by\nnemalo byť, je aj vlastne nelogické a nesprávne, preto vlastne zákonná úprava pracovnej pohotovosti na\npracovisku musí byť odlíšená od riadneho pracovného času, odlišnosti medzi pracovnou pohotovosťou\nna pracovisku a výkonom práce sú nielen v ponímaní pracovného času, ale samozrejme aj v\nodmeňovaní. Žalovaný trval na tom, že vyplatil žalobcovi všetky jeho mzdové nároky a vychádzal\nz výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy,\nnajmenej však vo výške minimálnej mzdy. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žaloba\npodaná žalobcom je nedôvodná a preto žiadal, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal\nžalovanému náhradu trov konania. Rozdielny názor žalobcu a žalovaného v tejto otázke je vyvolaný\nrozdielnosťou výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Predmetným ustanovením je upravené, že za\nkaždú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi\nmzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v\neurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Predmetné ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce\nprimárne určuje nárok na náhradu mzdy vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy a zároveň,\nže takáto mzda nemôže byť nižšia ako výška minimálnej mzdy. Klauzula o tom, že takáto mzda\nnemôže byť nižšia ako výška minimálnej mzdy má svoj účel a aplikuje sa iba v prípadoch, kedy\nvýpočet podľa pomernej časti základnej zložky mzdy by bol spôsobil, že by zamestnanec dostal\nmzdu nižšiu, ako je minimálna mzda. Výklad žalovaného, ktorý počíta s výpočtom podľa pomernej\nčasti základnej zložky mzdy iba ako s istým odporúčaním, pričom pevnou hranicou výpočtu odmeny,\npodľa názoru žalovaného, je minimálna mzda, nie je podľa názoru prvoinštančného súdu správny.\nPrvoinštančný súd zastával názor, že takýto výklad nie je možný z dôvodu, že pevnú hranicu predstavuje\nvýpočet mzdového nároku viažuci sa na pomernú časť základnej zložky mzdy a ustanovenie o výpočte\nodmeny najmenej vo výške minimálnej mzdy platí jedine vtedy, keď by primárny spôsob výpočtu tejto\nodmeny spôsobil pokles mzdy zamestnanca pod hranicu minimálnej mzdy. V tomto kontexte súd prvej\n\ninštancie poukázal na obsah Zákonníka práce, ktorý za účelom ochrany zamestnanca, ako slabšej\nstrany, obsahuje predovšetkým kogentné ustanovenia, od ktorých sa možno odchýliť len v prospech\nzamestnanca. Prvoinštančný súd poukázal aj na aktuálne znenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 10CoPr/5/2022-496, v ktorom odvolací súd v skutkovo totožnej veci potvrdil rozsudok súdu prvej\ninštancie, ktorým súd priznal uplatnený nárok žalobcovi. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol, že ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce určuje zákonný limit, pod ktorý bolo vylúčené, aby\nžalovaný, ako zamestnávateľ žalobcu, pri určení náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nklesol. Odvolací súd ďalej uviedol, že zamestnancovi patrí prioritne mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku. Odvolací súd následne\nkonštatoval, že z rozhodovacej činnosti je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha\nviacero súdnych konaní s totožným predmetom sporu, v ktorých sa žalobcovia domáhajú od žalovaného\ndoplatiť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a v ktorých žalovaný argumentuje rozhodnutím\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019, sp.zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom nad rámec dovolacieho\nprieskumu uviedol, že pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna\nzmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a\nzamestnancovi táto mzda patrí v dohodnutej výške, odvolací súd poukázal vo vzťahu k predmetnej\nargumentácií na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 5Cdo/119/2020 v obdobnej\nprávnej veci, v ktorom uviedol najvyšší súd, že konštatovanie dovolacieho súdu v uznesení sp.zn.\n4Cdo/165/2018 vo vzťahu k súdenej veci nemožno považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené\nlen nad rámec dovolacieho prieskumu a pre rozhodnutie nemalo zásadný charakter. Odvolací súd\npreto vo svojom rozhodnutí uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019, sp.zn.\n4Cdo/165/2018, v ktorom nad rámec odvolacieho prieskumu vyslovil svoj názor k dôsledkom uzavretia\nkolektívnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom s dohodnutou osobitnou úpravou mzdy\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, nie je pre rozhodovanie všeobecných súdov autoritatívne,\nnakoľko argumentácia obiter dictum precedenčné účinky nemá. Súd prvej inštancie teda zastával názor,\nže kolektívna zmluva žalovaného je v časti určujúcej odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nv rozpore s ustanovením § 96 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že negarantuje zamestnancovi\nodmenu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, čím sa odchyľuje od kogentných ustanovení\npracovnoprávnej normy v neprospech zamestnanca.\n7. Pokiaľ sa týka výšky a výpočtu náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované\nobdobie (ktorej matematické vyčíslenie sporné medzi stranami v konaní nebolo), základ sporu vyplynul\nz rozdielneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, keď žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.\n8Co/109/2011 vychádzal, opierajúc sa o znenie Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č.\n341/2004/105- O 510 (konkrétne body 81. a 82. časti 14, kapitoly III.), z hodinovej mzdy v roku 2009 vo\nvýške 1,89 eur, v roku 2010 vo výške 1,97 eur a v roku 2011 vo výške 2,03 eur. S poukazom na absenciu\nlegálnej definície pomernej časti základnej zložky a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného\nodmeňovania za dobu výkonu práce a dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že\npomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v\nSmernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum.\nŽalobca, opierajúc sa o závery znalkyne A. F. H. I. v jej znaleckom posudku č. 6/2016, vyhotovenom\nv konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012, vedenom na tunajšom súde v obdobnej veci za „dobu odpočinku na\npracovisku“ a právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom článku\nF. G., mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné\nminimum sa použije len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou.\n8. Nakoľko v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej\npohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa kolektívna zmluva\nodkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému uplatnený nárok titulom doplatenia rozdielu\nv žalobcom vypočítanej a žalovaným nevyplatenej náhrade mzdy vychádzajúc zo záverov znaleckého\nposudku znalkyne A. F. H. I. v celkovej výške 594,14 eur za obdobie máj až december 2011 (76,52\neur + 91,91 eur + 79,22 eur + 95,35 eur + 57,01 eur + 61,61, eur + 66,51 + 66,01 eur) a vo zvyšku\nuplatneného nároku žalobu zamietol. Nevyplatením plnej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nza žalované obdobie v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal aj na\nzaplatenie uplatneného úroku z omeškania uplatneného v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 517\n\nods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške upravenej v § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.,\no 8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k\nprvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 9 %, resp. 9,25 %, 9,5 % ročne z výšky\nnedoplatku mzdy za príslušný mesiac a to vždy od 13. dňa v mesiaci (12. deň bol výplatným dňom u\nžalovaného, čo v konaní sporné nebolo) do zaplatenia.\n9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 a § 262\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Predmetom konania bol\npôvodne uplatnený nárok žalobcu len o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 531,32 eur zo mzdy,\nktorú podľa vyjadrenia žalobcu mu žalovaný zaplatil pred podaním žaloby. Následne prvoinštančný súd\npripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia mzdového nároku\nvo výške 4 474,65 eur a úroku z omeškania vo výške 991,92 eur. Následne žalobca žalobu korigoval v\nsúlade s výpočtom znalkyne A. F. I. a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1 644,68 eur\nbrutto s úrokmi z omeškania. Súd žalobcovi priznal mzdový nárok len v nepremlčanej výške 594,14 eur\nspolu s úrokom z omeškania (vo vzťahu ktorému súd pripustil zmenu žaloby). Vo zvyšku uplatneného\nnároku súd žalobu zamietol z dôvodu, že sa žalovaný úspešne dovolal premlčania časti uplatneného\nnároku. Vzhľadom na čiastočný úspech strán v konaní súd prvej inštancie podľa § § 255 ods. 2 C.s.p.\nrozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n10. Proti rozhodnutiu v rozsahu výroku I. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f)\na h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výrok\nrozsudku považoval za vecne a právne nesprávny, založený na nesprávnych a neúplných skutkových\nzisteniach, vychádzajúcich z nesprávneho právneho posúdenia veci a tak ako celok za nezákonný. Súd\nprvej inštancie žalobcovi priznal nárok v zmysle metodiky znalkyne p. A. H. I. v Znaleckom posudku\nč. 6/2016, ktorý bol vyhotovený v inom sporovom konaní vedenom na niekdajšom Okresnom súde\nBratislava I, sp.zn. 19Cpr/7/2012. Z predmetného znaleckého posudku súd prvej inštancie prevzal\nveličiny, ako fond pracovného času, výklad pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy, ako základ\npre výpočet odmeny za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ustálil tarifnú mzdu. Takto určenú\nmetodiku v zmysle Znaleckého posudku č. 6/2016 žalovaný rozporoval nielen v tomto sporovom konaní,\nale aj v iných konaniach vedených na tunajšom súde, v ktorých mal žalovaný úspech, kde konajúci\nsúd na tento výpočet vyplývajúci zo Znaleckého posudku č. 6/2016 (prípadne odborného posudku)\nneprihliadal. Tieto rozhodnutia boli taktiež potvrdené aj odvolacím súdom a sú to konania vedené\nKrajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 8CoPr/8/2019, 8CoPr/9/2016, 4CoPr/3/2021. V predmetnom\nznaleckom posudku súd znalkyni kládol o.i. aj otázky právneho charakteru, na ktorých zodpovedanie je\nkompetentný a príslušný výlučne iba súd a nie znalec (napr. otázka I., kde súd žiadal znalkyňu „ustáliť“, či\nbolo rozloženie pracovného času pre zamestnancov Závodu požiarnej ochrany ŽSR v spornom období\nv súlade s platnými právnymi predpismi SR alebo otázka č. IV., kde súd žiadal znalkyňu „zodpovedať“,\nči tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti – tzv. odpočinok na lôžku – sa posudzuje ako výkon práce\na teda aj za prípadnú prácu nadčas).\n11. Žalovaný uviedol, že od roku 2008 do 2011 bola u žalovaného platná a účinná Kolektívna zmluva\nzo dňa 17.3.2011, ktorá bola uzavretá medzi žalovaným a odborovou organizáciou ako výsledok\nkolektívneho vyjednávania. Obsah predmetnej Kolektívnej zmluvy bol výsledkom sociálneho dialógu\nmedzi žalovaným a odborovou organizáciou pôsobiacou pri žalovanom. V tomto znení uzavretá\nKolektívna zmluva bola platná a účinná od roku 2008 do roku 2011 s tým, že jej ďalším predpokladom\nplatnosti bol súlad jej obsahu s obsahom a právnym rámcom upraveným v kolektívnej zmluve vyššieho\nstupňa. Je teda nepochybné, že nároky upravené v Kolektívnej zmluve boli vyjednané zástupcami\nzamestnancov žalovaného spôsobom, aby boli pre zamestnancov žalovaného výhodnejšie v porovnaní\ns podmienkami a nárokmi stanovenými platnou právnou úpravou. Súčasťou Kolektívnej zmluvy bola\naj Smernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 341/2004/1205-O510 účinná od 1.7.2004 v znení\njej doplnení, ktorá v časti III. upravovala odmeňovanie za pracovnú pohotovosť. Preto záver súdu\nprvej inštancie v súvislosti s údajne pre žalobcu nevýhodným ustanovením Kolektívnej zmluvy vo\nvzťahu k odmeňovaniu, v dôsledku ktorého je podľa súdu prvej inštancie predmetné ustanovenie\nKolektívnej zmluvy neplatné, nemôže obstáť, nezakladá sa na správnom právnom posúdení. Podmienky\ndojednané v Kolektívnej zmluve spĺňajú všetky zákonné náležitosti a v žiadnom prípade nie sú (neboli)\nnevýhodné pre zamestnancov žalovaného. Vychádzajúc z ustálenej právnej praxe, pod pojmom mzdové\npodmienky sa rozumie vymedzenie jednotlivých foriem odmeňovania, ich výšku, ďalšie zložky plnení\n\nposkytovaných za prácu a podmienky ich poskytnutia. Mzdové podmienky je zamestnávateľ povinný\ndohodnúť s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve, pričom dojednané mzdové podmienky\nsa vzťahujú na každého zamestnanca, bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom odborovej organizácie,\nv prípade, že mzdové podmienky sú súčasťou kolektívnej zmluvy, v pracovnej zmluve môže byť odkaz\nna túto kolektívnu zmluvu. Ak zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté\nv kolektívnej zmluve, je povinný postupovať v zmysle ust. § 120 Zákonníka práce. Podľa názoru\nžalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil a vyložil § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pri\nsvojom výklade sa výlučne pridržiaval vyjadrení žalobcu. Tento výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce,\ntak ako si ho ustálil súd prvej inštancie, žalovaný považoval za nespravodlivý a nekomplexný. Výklad\npredmetného ustanovenia tak ako ho súd prvej inštancie popísal v odôvodnení napadnutého rozsudku,\nby v zásade znamenal, že ide doslova len o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy\nna hodinovú. Súd prvej inštancie ako základ pre výpočet mzdy za pracovnú pohotovosť použil tarifnú\nmzdu. V uvedenom výklade súd prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť fakt, že zákonodarca v § 96\nods. 3 Zákonníka práce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, a nie o základnej zložke mzdy\nprepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky\nmzdy. Z daného slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy\n(v danom prípade tarifná mzda) zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Žalovaný sa\ns takýmto výkladom súdu prvej inštancie nestotožnil. Tento výklad žalovaný považoval za nelogický.\nŽalobca v predmetnom sporovom konaní (ako aj v iných) podal nespočetné množstvo zmätočných\npísomných podaní, týmito podaniami žalobca menil žalobu (opakovane), čím na jeho strane došlo aj\nk zmene nielen žaloby kvantitatívne ale aj kvalitatívne, preto údajný nárok žalobcu nespočíval dňom\npodania pôvodnej žaloby, ale sa premlčal.\n12. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na § 96 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, zamestnancovi\nza neaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná\nčasť. Výška pomernej časti nie je v žiadnom ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona č. 462/2007 Z.z.\ndefinovaná. Vychádzajúc z § 119 Zákonníka práce, jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a\nzamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej\nzmluve. Zároveň však platí domnienka, že takáto výška nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna\nminimálna mzda v eurách za hodinu. Je preto nelogické, aby súd na jednej strane považoval úvahu\nžalobcu o pomernej časti za správnu, pritom žalobca uvedenú otázku neposudzoval zákonne, keďže\nprevzal závery znalkyne a úvahu z odborného článku F. G. a zároveň sa súd na strane druhej stotožnil\ns argumentáciou žalovaného v tom, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu\nodlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a\nmzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t.j. nie mzdy v celej\nvýške. Závery uvádzané v odbornom článku F. G. považoval za nesprávnu interpretáciu § 96 ods. 3\nZákonníka práce. Tento odborný článok nemožno podľa jeho názoru považovať za ustálenú právnu\n(súdnu) prax, ani za judikovanú právnu vetu, ktorou by mali byť súdy viazané, preto mu nie je zrejmé,\nprečo súd prvej inštancie na tento článok prihliadal. Nesprávnym výkladom § 96 ods. 3 Zákonníka práce\nsúd prvej inštancie umožňuje totožné odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje\nodlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu\npráce nedôjde. Pričom v bode 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie stotožnil\ns právnym názorom žalovaného v súvislosti s úmyslom zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny\nvýkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Žalovaný zdôraznil, že takáto\npožiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplýva zo žiadneho ustanovenia, odporuje elementárnej logike\na je v rozpore s princípmi spravodlivosti, najmä keď za základ pre výpočet aplikuje tarifnú mzdu a vôbec\nnezohľadňuje úpravu v zmysle Kolektívnej zmluvy, ktorú Zákonník práce pripúšťa. Žalovaný poukázal\nna fakt, že odmena za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti môže byť určená napr. pevnou sumou,\nktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy a nemôže byť nižšia ako\nminimálna mzda (v eurách za hodinu). Žalovaný trval na svojom právnom výklade § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, podľa ktorého výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže\nbyť určená percentuálne, ale aj iným spôsobom. V danom prípade bola dohodnutá v smernici, ktorá\nje súčasťou Kolektívnej zmluvy a bola dohodnutá celoplošne vo výške v súlade s Nariadením vlády\nSR, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy pre príslušný kalendárny rok. Žalovaný trval na\ntom, že pri svojom postupe neporušil ustanovenie Zákonníka práce, a ani zákona č. 462/2007 Z.z.\na vyplatil žalobcovi všetky nároky, ktoré mu patrili na základe vzájomnej dohody. Keďže zákon č.\n\n462/2007 Z.z. neurčuje bližšie podmienky v súvislosti s odmeňovaním zamestnancov v doprave a v tejto\nsúvislosti odkazuje na § 119 Zákonníka práce, je preto potrebné riadiť sa pri odmeňovaní zamestnancov\nZákonníkom práce ako všeobecným právnym predpisom. Závery žalovaného potvrdzuje aj Najvyšší\nsúd SR v uznesení zo dňa 29.4.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom v bode 14. súd uvádza, že „na\nzáklade § 96 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorú mal\ndohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v prípade, že by základná zložka jeho mzdy\nnedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku za hodinu, zamestnancovi patrí mzda za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy. Ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je však\nsubsidiárnej povahy a použije sa len v prípade, ak si zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli mzdu\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku iným spôsobom napríklad osobitným dojednaním\njej výšky resp. spôsobu určenia jej výšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu\nzmluvu. Pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v\nktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi\ntáto mzda patrí v takto dohodnutej výške.“\n13. Žalovaný s poukazom na znenie § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z., § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce v znení platnom od 1.9.2011 a v znení platnom do 31.8.2011, § 119 ods. 2, § 120 ods. 1, 13\nods. 1 Zákonníka práce, čl. 3.3. bod 44 Kolektívnej zmluvy a Kapitoly III, časť 14, bod 82 smernice\nuviedol, že na základe platnej a účinnej Kolektívnej zmluvy a v zmysle smernice, ktorá bola jej súčasťou,\nvyplácal náhradu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, vo výške tak ako\nbola upravená v zmene smernice č. 14, a to s účinnosťou od 1.1.2011. Žalovaný v zmysle smernice\npostupoval vždy a týmto spôsobom odmeňoval zamestnancov, t.j. v súlade s ustanoveniami Zákonníka\npráce. Súd prvej inštancie túto skutočnosť označil za nespornú, a to, že mzdové náležitosti žalobcu boli\nupravené v mzdovom dekréte v súlade so smernicou. Tento spôsob úpravy mzdových podmienok súd\nprvej inštancie nijakým relevantným spôsobom v napadnutom rozsudku nerozporoval. Žalovaný zároveň\nzdôraznil, že odmena stanovená Kolektívnou zmluvou za neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku\nbola žalobcovi vyplatená v celom rozsahu, kedy jeho nárok bol touto Kolektívnou zmluvou stanovený\nako časť základnej zložky mzdy, nie celá základná zložka mzdy, pričom nevychádzal z tarifnej mzdy\nzamestnanca (žalovaného), takáto povinnosť žalovanému nevyplýva zo Zákonníka práce. Žalovaný\nnesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie žalobcov, ktorý nárok na odmenu za prácu neaktívnej časti\npohotovosti určil z tarifnej mzdy žalobcu, nakoľko takýto spôsob určený súdom nesprávne kopíruje\nodmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce a opomína úpravu v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka\npráce. Žalovaný zdôraznil, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so\nzamestnancami variabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek\nmzdy, ako sú odmeny, alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto\nzložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy\na povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Podľa výkladu súdu by však\nodlišné odmeňovanie pracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú pripravení na prácu, bolo možné\ndosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva, že na\nto, aby zamestnávateľ odlíšil odmeňovanie pracujúcich zamestnancov od zamestnancov pripravených\nna prácu, musí dohadovať variabilnú zložku ich mzdy. Žalovaný ďalej uviedol, že výklad § 96 ods. 3\nZákonníka práce, ktorý prezentuje v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie, by v konečnom dôsledku\nnutne musel viesť k aplikačným problémom napr. pri určení mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade\nzamestnanca dohodnutého úkolovou mzdou. U tohto zamestnanca by bolo ťažké určiť výšku mzdy za\npracovnú pohotovosť. Malo by automaticky ísť (vzhľadom na to, že pracovná pohotovosť nie je výkonom,\nlen pripravenosťou na výkon) o mzdu na nulovej úrovni resp. s prihliadnutím na určené minimum,\no mzdu na úrovni minimálnej mzdy. V praxi by z tohto titulu dochádzalo k nelogickým anomáliám,\nkedy by zamestnanec, ktorý má výkon práce odmeňovaný napr. mesačnou mzdou vo výške základnej\nzložky mzdy, dostával mzdu za pracovnú pohotovosť v totožnej výške ako za výkon práce. Na druhej\nstrane, zamestnanec odmeňovaný úkolovou formou mzdy (ktorá by mohla byť v konečnom dôsledku\npodstatne vyššia, ako mzda zamestnanca s mesačnou mzdou na úrovni základnej zložky mzdy) by\nmal pracovnú pohotovosť odmeňovanú len vo výške minimálnej mzdy. Pričom obaja zamestnanci by\nprácu nevykonávali, boli by „len“ pripravení na výkon práce - t.j. v zásade by išlo o totožnú „činnosť“pripravenosť na výkon práce. Žalovaný bol toho názoru, že zákonodarca nechcel a ani nemohol chcieť\nmať v úmysle prijať takú právnu úpravu, ktorá by automaticky ex lege zabezpečovala časti zamestnancov\nmzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej výške totožnej so mzdou ako pri výkone práce, a to\n\nnavyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, ale inej časti zamestnancov by rovnako tak ex lege\npriznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho mzdového nároku. Žalovaný poukázal\nna to, že zo zákonného ustanovenia (§ 120 Zákonníka práce) jednoznačne vyplýva, že minimálne\nmzdové nároky určené podľa náročnosti práce sa uplatňujú, iba ak odmeňovanie zamestnancov nie\nje dohodnuté v kolektívnej zmluve. Táto povinnosť, tak ako to nesprávne určil súd prvej inštancie, sa\nvýlučne vzťahuje len na tých zamestnávateľov, ktorých odmeňovanie nie je dohodnuté v kolektívnej\nzmluve. V prípade žalovaného odmeňovanie bolo upravené v Kolektívnej zmluve. Ak by platila úvaha\nsúdu prvej inštancie, bola by potom úprava odmeňovania pracovnej pohotovosti na základe Kolektívnej\nzmluvy v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce a v § 120 Zákonníka práce redundantná. S takýmto\nprávnym posúdením súdu prvej inštancie sa žalovaný nestotožnil. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa §\n120 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce sa hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti započítavajú\ndo pracovného času, ale nie do počtu odpracovaných hodín a ani nie sú odmeňované ako výkon\npráce alebo prípadná práca nadčas. Vzhľadom na to, že pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť\nna výkon práce, žalovaný svoj postup, na základe ktorého žalobcovi pred podaním žaloby vyplatil\nmzdu za pracovnú pohotovosť, považoval za správny a v súlade s ust. § 13 a ust. § 119 Zákonníka\npráce. Zákonník práce v § 119 uvádza minimálny štandard, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať\npri odmeňovaní svojich zamestnancov, stanovuje, že mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s\npríslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve, alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve\na zamestnávateľ so zamestnancom dohodne najmä formy odmeňovania a zároveň definuje základnú\nzložku mzdy. Žalovaný mal so zamestnancami (vrátane žalobcu) v smernici, ktorá bola súčasťou\nKolektívnej zmluvy osobitne dojednanú výšku mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, žalobcovi\npreto patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda v takto dohodnutej výške. Podľa\nnázoru žalovaného minimálnym mzdovým nárokom za pracovnú pohotovosť je hodinová minimálna\nsadzba, nie tarifná mzda ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie. Hodinová minimálna sadzba za rok\n2011 predstavovala sumu 1,822 eur podľa § 1 písm. b) Nariadenia vlády SR, ktorým sa ustanovuje suma\nminimálnej mzdy za rok 2011. Z posúdenia mzdy za neaktívnu pohotovosť reálne vyplatenú žalovaným\nžalobcovi, tak ako to vyplýva z dôkazov (Výpočet nároku na pohotovosť), ktoré žalovaný doložil do\nsúdneho spisu v konaní na súde prvej inštancie, je jednoznačné, že žalovaný pri vyplatený tejto mzdy\npostupoval tak ako mu to ukladá zákon. Správnosť výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným\npotvrdzuje aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v prípade M. (C-347/05), v zmysle ktorého napriek\ntomu, že sa pracovná pohotovosť považuje za pracovný čas, samotná disponibilita zamestnanca bez\nreálneho výkonu práce nebráni členskému štátu, aby pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval\nmenej výhodne ako skutočný výkon práce.\n14. V tejto súvislosti žalovaný považoval za nevyhnutné vysvetliť, čo sa považuje za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti. Uvedené ma význam najmä z pohľadu správnej a zákonnej aplikácie § 96 ods. 1,\n2, 3, 6 Zákonníka práce, s čím nepochybne súvisí určenie mzdy, ktorá zamestnancovi patrí za pracovnú\npohotovosť. Neaktívna časť pracovnej pohotovosti ako pracovná pohotovosť, počas ktorej zamestnanec\nnepracuje, ale iba čaká na výkon práce, sa síce započítava do pracovného času a zamestnancovi\npatrí za takúto neaktívnu časť pohotovosti mzda, ktorá sa ale nemusí zhodovať s výškou mzdy za\nvykonanú prácu. Úmyslom zákonodarcu nebolo stotožňovať mzdu za riadne vykonanú prácu so mzdou\nza pracovnú pohotovosť, kedy zamestnanec prácu nevykonáva, ale len čaká na výkon práce. Ak\nby mal zákonodarca iný úmysel, tak by nerozlišoval medzi aktívnou časťou pohotovosti, neaktívnou\nčasťou pohotovosti a mzdovými podmienkami pre zamestnancov vykonávajúcich pracovnú pohotovosť.\nS poukazom na vyššie uvedené vyplýva, že pracovná pohotovosť sa započítava do pracovného času, čo\nale neznamená, že za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti zamestnancovi patrí mzda v rovnakej výške\nako za riadny výkon práce. Čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych\nlimitov pre týždenný pracovný čas, nie je ale výkonom práce, a teda skutočne odpracovaným časom,\ndo pracovného času sa iba započítava, do počtu odpracovaných hodín sa nezapočítavajú hodiny\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Z tohto dôvodu nejde o štandardný pracovný\nčas a výkon práce, preto výška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce musí byť\nodlišná. Zákonodarca posudzuje odlišne aj výkon aktívnej časti pohotovosti, ktorú v zmysle § 96\nods. 6 Zákonníka práce považuje za prácu nadčas. Čas pracovnej pohotovosti, ktorý nie je výkonom\npráce, sa za prácu nadčas nepovažuje. Vychádzajúc z vyššie uvedeného metodika výpočtu mzdy za\nneaktívnu časť pohotovosti, ktorou súd prvej inštancie zdôvodňuje údajný nárok žalobcu v bode 52.\nnapadnutého rozsudku, nie je podľa názoru žalovaného správna. Žalovaný trval na tom, že jediný možný,\nlogický a spravodlivý výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť\nmôže byť s prihliadnutím na §119 Zákonníka práce dohodnutá medzi zamestnávateľom a príslušnou\n\nodborovou organizáciou v Kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania\npodmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda). Spôsob, akým súd vypočítal mzdu za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti z tarifnej mzdy, je nelogický a v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Na\njednej strane súd prvej inštancie súhlasil s tým, že u žalobcu nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy a\naj napriek tomu za základ pre výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti použil tarifnú mzdu.\n15. Podľa názoru žalovaného v napadnutom rozsudku absentuje jasné, určité, zrozumiteľné,\npresvedčivé a náležité odôvodnenie výroku rozhodnutia, ktoré zahŕňa vysporiadanie sa s podstatnými\nskutkovými okolnosťami danej veci, a následne aj právne posúdenie veci na konkrétne skutkové\nokolnosti prípadu. Žalovaný považoval argumentáciu súdu prvej inštancie za nedostatočnú,\nnepresvedčivú, nedôvodnú a celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže sa v konečnom\ndôsledku výrok napadnutého rozsudku nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán.\nŽalovaný bol presvedčený, že napadnutý rozsudok trpí viacerými právnymi vadami a to z dôvodu,\nže jeho odôvodnenie je nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené, ale aj meritórne, keďže súd prvej\ninštancie v ňom nedáva žiadne odpovede na nosné a kľúčové argumenty, ktoré žalovaný v danom\nkonaní prezentovali. Keďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky\nna riadne, presvedčivé a náležité no najmä správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nijakým\nspôsobom sa nevysporiadal s vyššie uvedenými argumentami, považuje žalovaný právne názory\nkonajúceho súdu za svojvoľné a právne neudržateľné, v dôsledku čoho zaťažil súd prvej inštancie\nkonanie vo veci vadou svojvoľnosti, vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a tým ipso facto\nvadou nezrozumiteľnosti a zmätočnosti napádaného rozsudku, čím konajúci súd de iure a de facto\nžalovanému súčasne odoprel okrem iného aj právo na súdnu ochranu ako aj právo na spravodlivý\nproces, keďže napadnutý rozsudok je vo svojom výroku I. a vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný\na nekonzistentný, teda napadnutý rozsudok nerešpektuje všeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa\nsvoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom a konečnom usporiadaní právnych\nvzťahov medzi sporovými stranami, preto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nezákonný a\nústavne nonkonformný.\n16. Žalovaný dal do pozornosti, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť\ntvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku.\nPredpokladom úspešnosti žaloby je teda najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a potom ich preukázať\npríslušnými listinnými alebo inými dôkazmi. Podľa názoru žalovaného neboli preukázané podstatné\na rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom nielenže neboli preukázané, ale neboli\nani riadne tvrdené a počas konania boli aj formulované značne zmätočne a neprehľadne. Žalobca\ndostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola žalobcova prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný\nuniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu\nžaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže byť len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich\ntvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho.\nSúd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a na základe čoho asi žalobca požaduje. Takto špecifikované\npodstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia podľa žalobcu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1\nC.s.p. a § 150 ods. 1 C.s.p. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému\nnároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nebolo\nmožné zistiť, či si žalobca v uplatňovanej výške jednotlivé mesačné mzdové nároky vzniknuté počas\nrozhodného časového, tvoriace spolu žalovanú istinu v súčte 1 644, 68 eur (po poslednej úprave) uplatnil\nv týchto sumách dôvodne alebo nie, o úrokoch už ani nehovoriac. Z dôvodu absencie rozhodujúcich\nskutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho časti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom,\nnemohol súd objektívne posúdiť dôvodnosť ním uplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka\npráce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z., lebo značná\nneprehľadnosť a chaotický ráz žaloby tomu bránili. No prvoinštančný súd i napriek tomu tak urobil a\ntým zjavne pochybil. S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok v časti výroku I. v súlade s § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.\n17. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\n18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania\nsi nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané\n\ndôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu\npotrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti\nuplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na\nich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite\na dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).\n19. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).\n20. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s\nodvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.\n21. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou v\nznení jej poslednej zmeny, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 15.11.2023, č.k.\nB1-15Cpr/2/2013-481 domáhal mzdových nárokov v súvislosti s náhradou za pracovnú pohotovosť.\nSúčasťou uplatneného nároku bol aj úrok z omeškania.\n22. Podľa § 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pracovná zmluva obsahuje identifikačné údaje\nzamestnávateľa a zamestnanca. V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom\ndohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú mzdové podmienky.\n23. Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce ak sú mzdové podmienky podľa odseku 1 písm. d) dohodnuté v\nkolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia kolektívnej zmluvy,\ninak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona alebo osobitného predpisu.\n24. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k\ndispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.\n25. Podľa § 90 ods. 1 Zákonníka práce pracovná zmena je časť ustanoveného týždenného pracovného\nčasu, ktorý je zamestnanec povinný na základe vopred určeného rozvrhu pracovných zmien odpracovať\nv rámci 24 hodín po sebe nasledujúcich a prestávka v práci.\n26. Podľa § 96 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie\nnevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu\npracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia\npracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa\npracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. Zamestnávateľ môže za podmienok ustanovených v § 94\nzamestnancovi nariadiť alebo s ním dohodnúť pracovnú pohotovosť mimo pracoviska aj na dobu, počas\nktorej zamestnanec nepracuje preto, že je sviatok, za ktorý mu patrí náhrada mzdy alebo za ktorý sa\nmu jeho mesačná mzda nekráti; ustanovenie § 122 ods. 3 tým nie je dotknuté.\n27. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku\na je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá\nsa považuje za pracovný čas.\n28. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011 za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120\nods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom\ndohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí\nzamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna;\nza čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí.\n29. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného od 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej\nzložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.\nAk sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto\n\npracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi\nmzda nepatrí.\n30. Podľa § 119 ods. 2 a 3 Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným\nodborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena\ndružstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky\nupraviť aj uznesením členskej schôdze. V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä\nformy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných\nza prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa\nodpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.\n31. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň\nje násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín\nalebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou,\nustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy,\n32. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr\ndo konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve\nnedohodlo inak.\n33. Podľa § 130 ods. 2 Zákonníka práce mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v\npracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve alebo vo výplatných termínoch oznámených podľa § 47a\nods. 1 písm. d). So zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu možno dohodnúť výplatu mzdy aj\nza dodanie každej skompletizovanej pridelenej práce. Mzda podľa § 118 ods. 4 písm. a) sa vypláca v\nmesiaci jún príslušného kalendárneho roka a mzda podľa § 118 ods. 4 písm. b) sa vypláca v mesiaci\ndecember príslušného kalendárneho roka.\n34. Podľa § 132 Zákonníka práce ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu\nzamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.\n35. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na\nprávne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n36. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na\npracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce.\n37. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. ak ďalej nie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v\ndoprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku,\nale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad\nurčený týždenný pracovný čas. Tento čas a jeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave\npoznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku.\n38. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec\nv doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku\npripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave\nmzda.\n39. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n40. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací\nsúd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\n\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. V prejednávanej veci dospel odvolací súd\nk záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol v konaní naplnený. Odvolací súd nezistil, že by súd\nprvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu\nnevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré\nboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Odvolací súd v súvislosti\nso skutkovými tvrdeniami žalobcu a s tým spojeným bremenom tvrdenia zdôrazňuje, že nejasnosť a\nnezrozumiteľnosť nároku (výšku a výpočet) žalovaný namietal len vo vzťahu k pôvodne uplatnenému\nnároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania v žalobe zo dňa 16.1.2013 a k nároku, ktorý si\nžalobca uplatnil v rozšírení žaloby zo dňa 10.6.2014. Po návrhu na zmenu žaloby zo dňa 27.4.2023,\nktorá bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 15.11.2023, č.k. B1-15Cpr/2/2013-481\nžalovaný nejasnosť a nezrozumiteľnosť uplatneného nároku nenamietal, pričom prvoinštančný súd\nsprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výška a výpočet náhrady mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti za žalované obdobie, resp. jej matematické vyčíslenie nebolo v konaní sporné.\nŽalovaný sa k uplatnenému nároku žalobcu v priebehu konania kvalifikovane vyjadroval, preto nebolo\nmožné priznať úspech jeho odvolacej argumentácii o neunesení bremena tvrdenia, a o neprehľadnosti\na nezrozumiteľnosti uplatneného nároku. Ani námietky žalovaného týkajúce sa Znaleckého posudku č.\n6/2016 neobstoja, keďže žalobca iba použil metodiku na výpočet náhrady mzdy určenú v uvedenom\nposudku.\n41. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci podľa § 365 ods.1 písm. h) C.s.p. treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Uvedené v konaní pred súdom prvej\ninštancie a v jeho rozhodnutí vzhliadnuté nebolo. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové\nzistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n42. V konaní bol sporným výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie správne uviedol,\nže základnou zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonníka práce sa rozumie zložka mzdy\nposkytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu. V zmysle\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku\npatrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške\nminimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň\nnáročnosti práce (v znení účinnom do 31.8.2011), resp. najmenej však vo výške minimálnej mzdy v\neurách za hodinu podľa osobitného predpisu (v znení účinnom od 1.9.2011). Pod pomernou časťou\nzákladnej zložky mzdy je potrebné rozumieť sumu zodpovedajúcu času neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že ak je základnou zložkou mzdy\nmesačný plat (ako tomu bolo v prejednávanej veci), pomernou časťou je podiel mesačného platu\nzodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného času x počet hodín neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti), t.j. časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času. Odvolací súd dopĺňa,\nže v prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok na mzdu predstavuje\nnásobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a v\nprípade odmeňovania zamestnanca formou úkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba\nzodpovedajúca 100 % plneniu noriem spotreby práce.\n43. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalovaného, podľa ktorej výklad predmetného\nustanovenia vykonaný súdom prvej inštancie by v zásade znamenal, že ide doslova len o matematický\nprepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú (s použitím tarifnej mzdy ako základu\npre výpočet mzdy za pracovnú pohotovosť), pričom prvoinštaný súd opomenul zohľadniť fakt, že\nzákonodarca v § 96 ods. 3 Zákonníka práce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, a nie o\nzákladnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej\nčasti základnej zložky mzdy. Z daného slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ podľa\nnázoru žalovaného nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno\nurčiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (v danom prípade tarifná mzda) zamestnanca\nzodpovedajúci času pracovnej pohotovosti; a mal za to, že môže byť určená pevnou sumou, ktorá\n\nzodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy a nemôže byť nižšia ako\nminimálna mzda. Odvolací súd konštatuje, že uvedený názor žalovaného je v priamom rozpore so\nznením § 96 ods. Zákonníka práce, nakoľko zamestnancovi patrí mzda za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku, a táto sa nedá vyčísliť inak ako podielom zo základnej zložky mzdy.\nAk by výška odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti bola určená napr. pevnou sumou, nebola\nby rešpektovaná právna úprava, ktorá priznáva zamestnancovi odmenu za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti, ktorá je presne vyčísliteľná práve spôsobom ako to uviedol súd prvej inštancie.\n44. Odvolací súd zároveň považoval za správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého klauzula\nstanovená v § 96 ods. 3 Zákonníka práce o tom, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nnemôže byť nižšia ako výška minimálnej mzdy sa aplikuje iba v prípadoch, kedy výpočet podľa pomernej\nčasti základnej zložky mzdy by bol spôsobil, že by zamestnanec dostal nižšiu mzdu ako je minimálna\nmzda. Výška tohto nároku môže byť v pracovnej alebo kolektívnej zmluve upravená priaznivejšie\npre zamestnanca, nie však naopak, pričom uvedené vyplýva aj zo znenia uvedeného ustanovenia\n(„najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za\nhodinu pre prvý stupeň náročnosti práce“, resp. „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách\nza hodinu podľa osobitného predpisu“). Uvedený postup je však aplikovateľný len v prípade, ak výška\nzákladnej zložky mzdy predstavuje nižšiu sumu, než je stanovený minimálny mzdový nárok.\n45. V prípade, ak má zamestnanec v mzdových podmienkach okrem základnej zložky mzdy dohodnuté\nďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka práce), výška jeho mzdy za\nhodinu výkonu práce bude vyššia ako výška jeho mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti.\nRovnako v prípade zamestnanca, ktorý má dohodnutú iba základnú zložku mzdy, bude jeho mzda\nza hodinu výkonu práce vyššia v prípade vzniku nároku na mzdové zvýhodnenie (napr. za prácu vo\nsviatok, nočná práca), ako mzda za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti v danom čase, ktorá\nbude len vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy. Pokiaľ však zamestnanec má stanovenú\niba základnú zložku mzdy, výška jeho mzdy bude totožná za hodinu výkonu práce (ak nebude mať v\ndanom čase nárok na mzdové zvýhodnenie) a za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Na\nzáklade uvedeného potom možno vyvodiť, že právna úprava týkajúca sa pracovnej pohotovosti rozlišuje\na zohľadňuje obdobie, počas ktorého sa práca skutočne vykonáva a obdobie, počas ktorého nedochádza\nk skutočnému výkonu práce, a to práve tým, že stanovuje, že za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku priznáva zamestnancovi mzdu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy\npri súčasnom stanovení zákonného minima tejto mzdy.\n46. Uvedená právna úprava a jej výklad nie je v rozpore ani so smernicou Rady 93/104/ES z 23.\nnovembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ani so smernicou Európskeho parlamentu\na Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, a\nto s ohľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-437/05 vo veci Vorel; podľa ktorého smerniciam\nupravujúcim organizáciu pracovného času neodporuje taká právna úprava členského štátu, ktorá z\nhľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom\nna pracovisku zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie,\npočas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná. Ako už bolo vyššie uvedené, právna úprava obsiahnutá\nv § 96 ods. 3 Zákonníka práce uvedené odlišné obdobie zohľadňuje.\n47. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť\ndohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy (odmeny, alebo prémie), odvolací súd\nkonštatuje, že takáto povinnosť z právnej úpravy skutočne nevyplýva, t.j. k dohode o takýchto zložkách\nmzdy nemusí dôjsť a zamestnávateľ bude odmeňovať zamestnanca len v rozsahu základnej zložky\nmzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. V takom prípade však môže\ndôjsť k situácii, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku bude totožná. Uvedené však neznamená, že zamestnávateľ je nútený dohodnúť si so\nzamestnancom variabilnú zložku mzdy. Ak u zamestnanca došlo k situácii, že výška mzdy za výkon\npráce a výška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sú totožné, uvedené nastalo\nvýlučne z dôvodu, že v tom ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy\nmzdy či na mzdové zvýhodnenia alebo príplatky k mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach\nžalobcu neboli mimo základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu\n(§ 119 ods. 3 Zákonníka práce).\n\n48. So zreteľom na uvedené potom možno uzavrieť, že reálne môže dôjsť k situácii, keď výška mzdy\nza výkon práce bude totožná s výškou mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Uvedené však\nneznamená, že predmetné ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce by bolo možné vykladať iným\nspôsobom ako to urobil súd prvej inštancie. Rovnako nemožno vyvodiť, že takýto výklad právnej úpravy\nznamená paušálne stotožňovanie mzdy za riadne vykonanú prácu so mzdou za pracovnú pohotovosť.\n49. Pokiaľ žalovaný odkazoval na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019, sp.\nzn. 4Cdo/165/2018, s uvedenou argumentáciou sa vysporiadal už prvoinštančný súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia. Pre úplnosť odvolací súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 31.3.2022, sp.zn. 5Cdo/119/2020, v ktorom dovolací súd v súvislosti so záverom prezentovanom\nv rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/165/2018 (obiter dictum) uviedol, že vo vzťahu k súdenej veci však nemožno\ntoto konštatovanie dovolacieho súdu považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec\ndovolacieho prieskumu a pre rozhodnutie nemalo zásadný charakter. Vo vzťahu k čiastkovému bližšie\nnešpecifikovanému tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že nárok žalobcu je premlčaný, odvolací súd\nkonštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil námietku premlčania časti uplatneného nároku\nvznesenú žalovaným a žalovaný neuviedol žiadne konkrétne odvolacie námietky, ktorými by sa odvolací\nsúd mohol v tomto smere zaoberať.\n50. V súvislosti s ostatnými námietkami odvolateľa odvolací súd konštatuje, že podľa už konštantnej\njudikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý\nju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov\nkonania (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n51. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa §\n387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.\n52. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396\nods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi nepriznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania\nzohľadňujúc skutočnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.\n53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Cpr/2/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "8ae763d3-4632-4798-8c70-49c0bd50411d:39e69d8d-0447-49f5-a9d4-8d6a79cdec31", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1", "spisova_znacka": "5Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/119/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1"}, {"guid": "e2e7084c-3535-4034-8ec3-dbfe65897d3f:31dd4453-9636-4985-9f17-d9a9d748b05a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1", "spisova_znacka": "4Cdo/165/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1"}, {"guid": "ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248", "ecli": null, "spisova_znacka": "10CoPr/5/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10CoPr/5/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ff989fa6-c744-42e7-968d-785e2f3f72b0:0ff7dae2-fce0-4a35-87c5-68f5c879f248"}, {"guid": "d215b153-c875-4105-b999-f63eb1f8bf97:7daf3d41-53b5-4303-b1e4-25f468f6907d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1", "spisova_znacka": "4CoPr/3/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/3/2021 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1"}, {"guid": "23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/8/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/8/2019 z 26. 1. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f"}, {"guid": "d203427e-4ea7-4dd9-8720-1213f58cc47d:5165d953-9694-4c70-9b3c-3314f789271d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5912201493.4", "spisova_znacka": "8CoPr/9/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoPr/9/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5912201493.4"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}, {"guid": "64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/7/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 19Cpr/7/2012 z 11. 3. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2014-03-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/64a22903-4f0d-407a-bb49-2f5c17aca1ff:e49fb5da-5428-42b3-8e28-92564f5435bb"}], "citovane_v": [{"guid": "946b56ed-c428-4b88-94b9-4d8479fe6677:f075ed08-9d40-4fc1-b3ec-cc1c41a6b816", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8721201592.2", "spisova_znacka": "3CdoPr/5/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoPr/5/2025 z 24. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8721201592.2"}]}