Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/50/2025 z 27. 2. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. februára 2026, sp. zn. 16Co/50/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3
Krajský súd Bratislava | 16Co/50/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3 | 2026-02-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 8 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/49a9d95f-a372-451b-b3aa-b789d947b072
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16Co/50/2025
1112229329
27. 02. 2026
JUDr. Roman Majerský
ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň
JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcov:
1/ Q.. Q. C.Á., N.. XX.X.XXXX, Na T. XX/D, A., 2/ C.
W., B..T..Y.., T. X, A., J.: XX XXX XXX, zastúpených advokátmi
JUDr. Danielom Gajdošom, Strážnická 2, Bratislava a Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 383.243 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu 1/ a
žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-25C/163/2012-569, zo dňa 18.7.2024,
takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo výške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, m
e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/ úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny
vo výške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
III. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v sume 17.000 eur do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.); zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu škody vo forme
ušlého zisku v sume 80.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243
eur od 10.9.2012 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok III.)
a žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 10.9.2012 domáhali
proti žalovanej zaplatenia 383.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
383.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcovi
1/ v sume 303.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 303.000 eur od
10.9.2012 do zaplatenia a titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku žalobcovi 2/ v sume 80.243 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia,
a náhrady trov konania, z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym

úradným postupom orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré voči žalobcom od 28.11.2008 vykonávali
viaceré úkony trestného konania, na základe ktorých im bola obmedzená osobná sloboda, podnikateľská
činnosť, bol im odňatý súkromný majetok a počítačové údaje tvoriace predmet advokátskeho tajomstva.
Žalobu odôvodnili tým, že uznesením prokurátora z 30.4.2010 a 16.6.2011 bolo trestné stíhanie vo
veci zastavené, pretože stíhaný skutok nebol trestným činom a nebol ani daný dôvod na postúpenie
veci inému orgánu. Dôvodili, že začatie trestného stíhania vo veci je spôsobilé negatívne sa prejaviť
v osobnej a majetkovej sfére dotknutej osoby, a to tým, že sa o začatí trestného stíhania vo veci
dozvie nielen dotknutá osoba, ale aj užšia či širšia verejnosť, vrátane potenciálnych klientov advokátskej
kancelárie. Žalobca 1/ sa o začatí trestného stíhania dozvedel v súvislosti s vykonávaním úkonov, ktorými
bolo zasiahnuté do jeho súkromia a následne došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Dôsledky
úkonov trestného konania dopadli aj na žalobcu 2/, ktorému spôsobili majetkovú škodu. Napriek tomu,
že nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia voči žalobcovi 1/, z materiálneho hľadiska bol v pozícii
obvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa mala dopustiť trestnej činnosti a
boli obmedzované jeho práva, bez možnosti uplatňovať opravné prostriedky. Nevznesenie obvinenia
u žalobcu 1/ malo za následok upretie procesných práv, pričom voči nemu všetky úkony trestného
konania boli vykonávané. V prípade zastavenia trestného stíhania, či oslobodenia spod obžaloby má
obvinený/obžalovaný nárok na náhradu škody, vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá mu v trestnom konaní
vznikla v dôsledku zásahu do jeho práv. Zásady odškodňovania neboli zvolené svojvoľne, ale je za nimi
logická úvaha, že ak sa spoločnosť rozhodla zasiahnuť do práv fyzickej osoby úkonmi trestného konania,
ktorým sa subjekt musí podriadiť, a nakoniec sa ukázalo, že tento zásah nebol potrebný, pretože
chýbal jeho materiálny základ (protiprávne konanie s intenzitou spáchania zakladajúcou trestnoprávnu
zodpovednosť), mala by spoločnosť vykonať všetko preto, aby bol zásah do práv dotknutej osoby
reparovaný, a pokiaľ je to možné, odškodnený v peniazoch.
3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že predmetom sporu zostalo, po právoplatnosti uznesenia Krajského
súdu v Bratislave č. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
5.9.2022, zaplatenie 383.243 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (konkrétne náhrada
škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ v sume 303.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 303.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia a náhrada škody vo forme ušlého
zisku žalobcovi 2/ v sume 80.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia), o ktorom rozhodne v zmysle záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v odsekoch 17 až 23 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave
č. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.9.2022 (§ 391 ods.
2 C. s. p.), vysloveného v nadväznosti na záväzný právny názor dovolacieho súdu v odsekoch 7.1 až
22 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2020, č. k. 4Cdo/130/2020-489, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2020 (§ 455 C. s. p.).
4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii
Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 28.11.2008 (ďalej ako „Uznesenie o začatí trestného
stíhania 1“) bolo voči žalobcom 1/ a 2/ začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin
prijímania úplatku podľa
§ 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (č. l. 27); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR,
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava, ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 20.1.2009 (ďalej ako „Uznesenie o začatí trestného stíhania 2“) bolo voči
žalobcom 1/ a 2/ začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku za obzvlášť
závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v štádiu
prípravy a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v
štádiu prípravy (č. l. 28); Príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. I GOV-681-1/2009-3, zo dňa 27.2.2009 (ďalej ako „Príkaz na prehliadku iných priestorov“) bola podľa § 101
ods. 1 Trestného poriadku nariadená prehliadka iných priestorov a pozemkov v advokátskej kancelárii
žalobcu 1/ a 2/ na K. L. Č.. XX M. A.. O vykonaní prehliadky bola spísaná zápisnica ČVS: PPZ-308/
BPK-B-2008 (č. l. 29 až 34); na základe návrhu vyšetrovateľa PZ ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa
9.3.2009 bolo Príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-25,
zo dňa 9.3.2009 (ďalej ako „Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov“) podľa § 90 ods. 1 písm.

b) a písm. e) Trestného poriadku nariadené žalobcovi 2/ umožniť vyhotovenie a ponechanie si kópie
počítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového
systému a pamäťových médií a vydať takéto údaje na účely trestného konania. Súčasne vyhotovením
kópie údajov bol podľa § 90 ods. 5 Trestného poriadku poverený vyšetrovateľ OBPK Bratislava ÚBPK
PPZ za asistencie pracovníka oddelenia kriminálnych analýz, ktorý disponuje potrebnými odbornými
znalosťami na vyhotovenie kópie údajov (č. l. 35 až 38); počas výkonu prehliadky iných priestorov
a pozemkov, ktorá sa uskutočnila dňa 10.3.2009 v čase od 9:20 hod. do 12:25 hod., vykonávajúci
policajti, odvolávajúc sa na oprávnenie dané im Príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov a
Príkazom na prehliadku iných priestorov, odňali žalobcovi 1/ a 2/ písomnosti a pevný disk z počítačového
servera obsahujúci desiatky tisíc súborov s informáciami a údajmi získanými žalobcami 1/ a 2/ za
viac ako desať rokov výkonu advokácie, pričom žalobcovia 1/ a 2/ upozornili na to, že na odňaté veci
sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti žalobcov 1/ a 2/ ako osôb vykonávajúcich advokáciu (č. l. 29, 31
až 32, 33 až 34, 37 až 38); dňa 10.3.2009 o 9:20 hod., t. j. v čase začatia vykonávania prehliadky
iných priestorov bola obmedzená osobná sloboda žalobcu 1/; v čase o 12:30 hod. toho istého dňa
bol žalobca 1/ zadržaný ako osoba podozrivá zo spáchania niektorých skutkov uvedených v Uznesení
o začatí trestného stíhania 1 a Uznesení o začatí trestného stíhania 2, a to z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku. Žalobca 1/ bol umiestnený do cely policajného
zaistenia dňa 10.3.2009 o 15:00 hod. a bol zo zadržania prepustený dňa 12.3.2009 o 10:50 hod. (č.
l. 31 až 32, 33 až 34, 39 až 40, 41 až 42, 43, 44); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR,
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa
23.3.2009 (ďalej ako „Uznesenie o pribratí znalca“) bol pribratý znalec z odboru Forenzná informatika,
Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, ktorému vyšetrovateľ, okrem iného, uložil vyhľadať na
pevnom disku akékoľvek súbory, ktoré obsahujú textové reťaze a ich modifikované tvary „C., starosta,
pozemok, kataster, zmenka, pohľadávka, vklad, záväzok, základné imanie, akcie, prevod, postúpenie,
konkurz, likvidácia, rezervný fond, pôžička, úver“ a vyhotoviť záložnú kópiu obsahu pevného disku (č. l.
45 až 47); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o pribratí znalca v zákonnej lehote dňa 14.4.2009
sťažnosť, ktorú písomne doplnili podaním zo dňa 17.4.2009, ku ktorému priložili stanovisko Slovenskej
advokátskej komory k nelegálnosti rozhodnutí a postupov orgánov činných v trestnom konaní (č. l. 48
až 53); pribratý znalec vykonal dňa 16.4.2009 kópiu disku, ktorý bol dňa 10.3.2009 odňatý žalobcom
1/ a 2/ (č. l. 54); písomným podaním z 20.4.2009 žalobcovia 1/ a 2/ vyzvali pribratého znalca, aby
bezodkladne upustil od skúmania pevného disku odňatého dňa 10.3.2009 považujúc tento postup za
rozporný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a za zasahujúci do práv a právom chránených
záujmov žalobcov 1/ a 2/ a tretích osôb (klientov advokátskych kancelárií žalobcov 1/ a 2/, č. l. 55 až
56); uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-52, zo dňa
9.6.2009 boli prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuté sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ proti
uzneseniu o pribratí znalca ako podané neoprávnenými osobami (č. l. 57); uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/
BPK-B-2008, zo dňa 2.6.2009 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 1“) bolo rozhodnuté o vrátení
vecí (poznámka súdu prvej inštancie, nešpecifikovaných vecí), ktoré boli odňaté dňa 10.3.2009 (č.
l. 58); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o vrátení veci 1 v zákonnej lehote dňa 5.6.2009
sťažnosť z dôvodu, že ho považovali za zmätočné najmä pre absenciu určenia, ktoré veci sa majú
vrátiť a ktorému subjektu, v jeho výroku (č. l. 59 až 60); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra
SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo
dňa 9.7.2009 (ďalej ako „Uznesenie o zrušení Uznesenia o vrátení veci 1“) bolo vyhovené sťažnosti
žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu o vrátení veci 1 a napadnuté uznesenie zrušené (č. l. 61); uznesením
vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava,
ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 13.10.2009 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 2“) bolo rozhodnuté
o vrátení vecí odňatých dňa 10.3.2009, špecifikovaných vo výroku tohto uznesenia, žalobcovi 2/ (č. l.
62); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o vrátení veci 2 v zákonnej lehote dňa 23.10.2009 sťažnosť
z dôvodu, že toto uznesenie trpelo podstatnými vadami (č. l. 63 až 64); uznesením Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-124, zo dňa 23.4.2010 vyhovel prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ a Uznesenie o
vrátení veci 2 zrušil a uložil vyšetrovateľovi, aby vo veci znovu konal a rozhodol (č. l. 65); uznesením
vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava,
ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 3“) bolo rozhodnuté o vrátení vecí
odňatých dňa 10.3.2009, špecifikovaných vo výroku tohto uznesenia, žalobcovi 1/ (č. l. 66); dňa
23.6.2010 si žalobca 1/ prevzal veci, ktoré boli odňaté počas prehliadky iných priestorov dňa 10.3.2009
(č. l. 67); dňa 12.3.2010 vyšetrovateľ OBPK Bratislava vo veci prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1,

ods. 2 písm. b) Trestného zákona v bodoch 1., 2., 3. a zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona v bodoch 4., 6. podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie
zastavil (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-125, zo dňa 30.4.2010,
právoplatným dňa 18.5.2010, bolo zastavení trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku vo veci zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v
štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č.
k. VII/1 Gv 191/08-126, zo dňa 30.4.2010, právoplatným dňa 30.4.2010, bolo zastavení trestné stíhanie
podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením vyšetrovateľa OBPK Bratislava, ÚBPK PPZ, ČVS: PPZ-308/
BPK-B-2008 zo dňa 25.11.2010 bolo opätovne začaté trestné stíhanie na tom skutkovom základe, ako
je uvedené v tomto uznesení, na základe písomného Pokynu prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv
191/08-137, zo dňa 5.11.2010 podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (č. l. 239).
5. Nálezom Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II ÚS 96/2010-53 rozhodol, že základné práva
žalobcov 1/ a 2/, zaručené v čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Prezídia PZ, ÚBPK, OBPK Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008 a Príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov, porušené boli. Zároveň
zrušil Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov a zakázal Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR
v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 pokračovať v porušovaní základných práv žalobcov 1/ a 2/
zaručených Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ nevyhovel (č. l. 69 až
88). Uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-171, zo dňa 16.6.2011, právoplatným
dňa 28.6.2011, bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci
zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa
§ 13 ods. 1 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-172,
zo dňa 16.6.2011, právoplatným dňa 16.6.2011, bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku vo veci zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
(č. l. 239); na stanovenie výšky ušlého zisku žalobcu 2/ z dôvodu nesprávneho úradného postupu, v
zmysle nálezu Ústavného súdu SR dal žalobca 2/ vypracovať znalecký posudok J.. Q. X., W.., znalcovi z
Odboru: Ekonomika a manažment, Odvetvie: Financie, ktorý v závere znaleckého posudku č. 2/2012 zo
dňa 20.2.2012 stanovil výšku ušlého zisku žalobcu 2/ v sume 80.268 eur (poznámka súdu prvej inštancie,
žalobcovia 1/ a 2/ si žalobou uplatnili nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške
80.243 eur a v tejto výške 80.243 eur si ho uplatnili aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); žalobcovia 1/ a 2/ podali na Ministerstvo
vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012, doručenú Ministerstvu vnútra SR dňa 9.3.2012, v ktorej si uplatnili nárok
žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej
ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody vo výške
3.000 eur a v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ vo výške
300.000 eur) a nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur (č. l. 89 až
112); žalobcovia 1/ a 2/ podali na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012, doručenú Generálnej prokuratúre SR dňa 9.3.2012, v ktorej si
uplatnili nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur (spočívajúcej v náhrade
nemajetkovej ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody vo výške 3.000 eur a v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach
žalobcu 1/ vo výške 300.000 eur) a nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške
80.243 eur (č. l. 113 až 136); Ministerstvo vnútra SR postúpilo žiadosť žalobcov 1/ a 2/ o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012,
doručenú mu dňa 9.3.2012, Generálnej prokuratúre SR listom zo dňa 21.8.2012 nazvaným „Žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku - odstúpenie žiadosti“ dôvodiac, že Ministerstvo vnútra SR sa v
predmetnej veci nepovažuje za orgán oprávnený konať za štát vo veciach náhrady škody (č. l. 137).
Generálna prokuratúra SR oznámila žalobcom 1/ a 2/ listom zo dňa 18.4.2012 nazvaným „Predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody“, že považuje ich žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmieta (č. l. 138-139).

6. Sporným skutkovým tvrdením zostalo premlčanie nároku žalobcov 1/ a 2/; pasívna vecná legitimácia
žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
korupcii, zo dňa 28.11.2008 pod sp. zn. ČVS:
PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za prečin podplácania
a zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.1.2009 pod sp. zn. ČVS: PPZ-308BPKB-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný zločin skrátenie dane a
poistného a za zločin podvodného úplatku, a tiež vo vzťahu k zadržaniu žalobcu 1/, ako aj to či boli
nezákonnými rozhodnutiami, nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu
1/ (od 10.3.2009 o 12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) a nesprávnym úradným postupom orgánov
činných v trestnom konaní vedenom proti žalobcom 1/ a 2/ pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 od 28.11.2008
spôsobená žalobcom škoda zakladajúca nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
303.000 eur (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody vo výške 3.000 eur podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
a v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu v 1/ vo výške 300.000 eur
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a škoda zakladajúca nárok žalobcu 2/ na náhradu majetkovej
ujmy vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..
7. Z výsluchu žalobcov 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 6.6.2024 vyplynulo, že vo veci rozhodoval dovolací
súd, ktorý vyslovil záväzný právny názor, v ktorom vo vzťahu k nemajetkovej ujme skonštatoval, že
ide o ujmu morálnu, utrpenie na nehmotných hodnotách, a táto vzniká už samotným zásahom orgánov
činných v trestnom konaní do základných práv, ak sa preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom.
Nezákonnosť zásahu bola skonštatovaná tak rozhodnutiami prokurátora ako aj nálezom Ústavného
súdu. Výsledok trestného konania, ktoré bolo zastavené bez vznesenia obvinenia, sa posudzuje ako
nezákonný zásah. Vo vzťahu k materiálnej škode (ušlému zisku) dovolací súd konštatoval, že nárok
na náhradu škody zo svojej podstaty je problematický, vo vzťahu k ušlému zisku ide vždy o určitú
domnienku, ktorá je vyvodená z predchádzajúcich udalostí. Dovolací súd uviedol, že takýto nárok nikdy
nemožno preukázať s absolútnou istotou, ale súd musí konať tak, aby aplikáciou dôkazného bremena
neukladal jednej zo strán neprimerané bremeno, čím by bola narušená spravodlivá rovnováha medzi
stranami sporu. Zároveň konštatoval, že uložením nesplniteľného dôkazného bremena iba na žalobcov
1/ a 2/ došlo k porušeniu rovnosti zbraní. Žalobca 2/ predložil znalecký posudok, ktorým bol vyčíslený
skutočne dosahovaný zisk pred neoprávneným zásahom, a následne vyčíslený očakávaný zisk, k
akému by došlo pri zachovaní pravidelného behu udalostí. Klienti advokátovi spravidla neoznamujú,
prečo si zvolili inú advokátsku kanceláriu. Preukázateľne však k poklesu záujmu klientov o služby
žalobcu 2/ došlo, pričom neexistuje žiadna iná udalosť, ktorá by mohla byť príčinou takéhoto stavu.
Jedinou udalosťou, ktorá prichádza do úvahy je nezákonný zásah zo strany orgánov činných v trestnom
konaní, ktoré odňali dátový nosič, obsahujúci celú agendu advokátskej kancelárie, aj keď podľa príkazu
prokurátora mohli vyhotoviť iba kópie, a následne uložili znalcovi, aby vyhľadal, okrem iného, všetky
súbory obsahujúce slovo C., čo je prakticky každý súbor vytvorený žalobcom 2/, keďže toto slovo
obsahuje tak hlavička korešpondencie, ako aj podpisová časť. Klientela, ktorú v tom čase mal žalobca
2/, bola predstavovaná podnikateľmi s vysokými obratmi, ktorí sa pohybujú vo sfére, kde dochádza
aj k využívaniu orgánov činných v trestnom konaní na obťažovanie konkurencie, a táto klientela je
mimoriadne citlivá na situácie, keď sa jej dôverné údaje dostávajú do rúk orgánov činných v trestnom
konaní. Množstvo právoplatne odsúdených v nedávnej dobe potvrdzuje, že aj orgány, ktoré konali
v tejto veci voči žalobcom 1/ a 2/, nielenže porušovali zákonnosť, ale boli súčasťou zločineckých
skupín a nemali zábrany na ich objednávku poškodzovať práva iných osôb. Táto skutočnosť bola
síce rozsudkami potvrdená až v nedávnej dobe, ale všeobecne známa bola vždy. Zločinecké skupiny,
pôsobiace v orgánoch činných v trestnom konaní, nebudú stíhať samé seba, najmä keď prítomnosťou
zločineckej skupiny bola kontaminovaná aj samotná policajná inšpekcia, a jedným z členov zločineckej
skupiny, dnes už odsúdených, bol aj samotný špeciálny prokurátor. Faktom je, že žalobcovia 1/ a 2/
žiadnu príčinu na zásah nedali, a tento bol zjavne bezdôvodný nielen formálne, ale aj materiálne.
Nebyť tohto zásahu, žalobca 2/ by dosahoval ušlý zisk rovnaký ako pred zásahom s tendenciou
nárastu. Nedôvodnosť námietky pasívnej vecnej legitimácie, vznesenej žalovanou na pojednávaní dňa
6.6.2024, vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
korupcii, zo dňa 28.11.2008 pod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo
veci za prečin podplácania a zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.01.2009
pod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný

zločin skrátenie dane a poistného a za zločin podvodného úplatku, a vo vzťahu k zadržaniu žalobcu
1/, s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., vyargumentovali tak, že pasívne
legitimovaný nie je konkrétny štátny orgán, ale štát. Nesprávne označenie orgánu, konajúceho za štát,
nie je vadou žaloby. V tejto súvislosti poukázali na § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktoré určuje, že ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov,
a žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná viacerým orgánom, vo veci koná ten orgán, ktorý
začal konať prvý. V tomto prípade došlo k pochybeniu tak vyšetrovateľa, ako aj prokurátora, keďže
Ústavný súd zrušil rozhodnutia ÚŠP GP. Uviedli, že nevidia dôvod na vyhovenie návrhu žalovanej
na doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého posudku dôvodiac, že žalovaná mala
možnosť predložiť vlastný súkromný znalecký posudok, pričom neboli skonštatované žiadne vady v
znaleckom posudku predloženom žalobcami 1/ a 2/, ktoré by spôsobovali jeho nepoužiteľnosť v konaní.
Žalovaná rozporuje iba závery znaleckého posudku, čo však nie je dôvod na kontrolný znalecký posudok,
nakoľko ani Najvyšší súd SR neskonštatoval žiadne vady v posudku, ale naopak poukazoval na posudok
ako na relevantný dôkaz.
8. Z výsluchu žalovanej na pojednávaní dňa 6.6.2024 vyplynulo, že zotrval na písomných a ústnych
vyjadreniach, pričom vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii, zo dňa 28.11.2008 pod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného
stíhania vo veci za prečin podplácania a zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu
Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.1.2009 pod
ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný zločin
skrátenie dane a poistného a za zločin podvodného úplatku, a vo vzťahu k zadržaniu žalobcu 1/, vzniesol
námietku pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.,
nakoľko pri týchto policajt nekonal na pokyn prokurátora. K príkazu na prehliadku priestorov uviedol, že
nebol preukázaný vznik škody, resp. ušlého zisku, nemajetková ujma, a príčinná súvislosť vo vzťahu k
tvrdenému ušlému zisku a nemajetkovej ujme. Namietol hypotetickosť znaleckého posudku a podkladov,
na ktorých bol záver znaleckého posudku vyslovený a rozhodné obdobie rokov 2009-2012 s tým, že
znalec ekonomické údaje za rok 2011 a nasledujúce, už nemal k dispozícii, a teda nepracoval s reálnymi
číslami. Zároveň navrhol vykonanie kontrolného znaleckého posudku.
9. Súd prvej inštancie mal za to, že vznesená námietka premlčania žalovanou nie je dôvodná, nakoľko
okamihom, kedy vznikla žalobcom možnosť súdnej vymáhateľnosti uplatneného nároku, je deň 3.2.2011,
a teda dňom vydania nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II ÚS 96/2010-53 sa žalobcovia,
ako poškodení, dozvedeli o škode. Žalobu
o náhradu škody podali dňa 10.9.2012, a to v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty stanovenej
podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z.. Poznamenal, že aj súdy vyšších stupňov (odvolací
a dovolací) uznávali existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto spore, nakoľko odvolací
súd nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu potreby zistenia orgánu oprávneného konať v mene
štátu a dovolací súd neuložil vo svojom zrušujúcom uznesení odvolaciemu súdu, ako jednu z úloh, určiť
orgán oprávnený konať v mene štátu. Žalobcovia sa teda mohli odo dňa 10.9.2012 domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj
učinili podaním žaloby dňa 10.9.2012.
10. Po právnej stránke ozrejmil, že predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci sú (i) existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nezákonného zadržania
alebo iného pozbavenia osobnej slobody, alebo nesprávneho úradného postupu, (ii) vznik škody a
(iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, alebo nezákonným zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, a vznikom
škody. Pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné (a to
conditio sine qua non) kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok, pričom kumulatívnosť
splnenia uvedených podmienok má za následok, že čo ak len jedna z nich nie je splnená, nemožno voči
štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je
absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie podľa
čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 16.12.2008, sp. zn.
II. ÚS 467/08). V prípade splnenia zákonných podmienok sa štát nemôže svojej zodpovednosti za
škodu zbaviť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, alebo nesprávnym

úradným postupom treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,
teda v princípoch materiálneho štátu. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť absolútnu objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov verejnej moci, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca.
Štát totižto nemá slobodnú vôľu, ale je povinný prísne a bezvýhradne dodržiavať právo (teda nie iba
zákon) v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii a aplikácii. Nemôže sa zbaviť zodpovednosti
za postup orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ sa ich postup ukáže ako postup chybný, zasahujúci
do základných práv a slobôd. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. nezákonnosti zadržania
alebo iného pozbavenia osobnej slobody, resp. nezákonnosti postupu orgánov činných v trestnom
konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo; ide o prísnu objektívnu a absolútnu zodpovednosť za
výsledok, pri ktorej neprichádza od úvahy ani možnosť liberácie. Všeobecné súdy pri rozhodovaní nikdy
nesmú zabúdať na ústavný pôvod a zakotvenie nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., a preto je nevyhnuté v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedošlo k vyprázdneniu dotknutého
základného práva pri použití jeho zákonného vykonania. Sudca sa musí vedieť aspoň elementárne vcítiť
do pozície postihnutej osoby, hlavne za situácie, kedy má napraviť škody spôsobné orgánmi činnými v
trestnom konaní alebo inými súdmi.
11. V zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, vzal do úvahy, že existencia nezákonného
rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola preukázaná.
Pri následnom zisťovaní, či žalobcom 1/ a 2/ skutočne ujma (ne)majetkového charakteru v dôsledku
postupu orgánov činných v trestnom konaní vznikla, tak vznik nemajetkovej ujmy zásahom orgánov
činných v trestnom konaní voči osobe spravidla nemožno dokazovať (sp. zn. 3Cdo/137/2008), lebo
ide o stav mysle poškodenej osoby. Ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to,
aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou a jej tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla samotným
zásahom orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd fyzickej a právnickej osoby,
a teda je potrebné zvážiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom
postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca.
Nemajetková ujma je vlastne ujmou morálnou, a ide teda o utrpenie na tých nehmotných hodnotách,
ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale
aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania
a pod.). Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že
mu taká škoda vznikla, nemôžu súdy rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo
že medzi protiústavným konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Súdy v takejto situácii určia
výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu. Žiadne skutkové
okolnosti, ktoré už odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde
o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie dôkazný štandard, ktorý je možné v
súdnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z
aspektov práva na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu
v konaní rovné tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu
konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady
rovnosti je potom dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú
rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena,
ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno
konanie ako celok považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné
premietnuť aj do činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej
súvislosti medzi protiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného
bremena iba na žalobcov, ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti
zbraní (čl. 6 Základných princípov C. s. p., rozsudok ESĽP vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1.2. 2011,
sťažnosť č. 34976/05, § 24.).
12. Dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, že vyššie uvedený deformovaný prístup súdov nižších
stupňov k žalobcom sa prejavil aj pri hodnotení žalobcami predloženom znaleckom posudku č. 2/2012
zo dňa 20.2.2012, keď tieto nesprávne celkom pominuli jeho závery, hoci tieto závery boli náležite
odôvodnené, a dalo sa k nim prihliadať. V tejto súvislosti zaujal dovolací súd záväzný právny názor
pre súd prvej inštancie, že na to, aby mohol znalecký posudok zodpovedne hodnotiť, nesmie sa
obmedziť len na jeho záver, ale musí vyvinúť snahu na poznanie a porozumenie, z ktorých zistení
uvedených v posudku znalec vychádzal, ako cestou k týmto zisteniam dospel, a na základe akých úvah

došiel k svoju záveru; prípadne vzniknuté rozpory s jeho názorom mali odstrániť výsluchom znalca
na pojednávaní, či požiadať iného znalca o zodpovedanie rozhodných otázok, alebo zadať revízny
znalecký posudok. Nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom zisku je vždy problematický, lebo sa
veľmi zložito preukazuje a spravidla je treba znaleckého skúmania. Aby bolo možné nárok vyčísliť,
je potrebné mať relevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí mu spravidla neoznamujú,
prečo si napríklad zvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie. Preto súvislosť poklesu tržieb s
trestným stíhaním je jedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako to bolo uvedené v predloženom
znaleckom posudku, preto ho súdy nižších stupňov nemali bez ďalšieho odmietnuť, ale mali ho dôsledne
preskúmať a vychádzať z neho. Na stanovenie výšky ušlého zisku žalobcu 2/ z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, pre účely súdneho konania, dal žalobca 2/
vypracovať znalecký posudok J.. Q. X.Z., W.., znalcovi z Odboru: Ekonomika a manažment, Odvetvie:
Financie, ktorý v závere stanovil výšku ušlého zisku žalobcu 2/ v sume 80.268 eur. Pri preskúmaní
znaleckého posudku sa súd prvej inštancie, v intenciách záväzného právneho názoru dovolacieho súdu,
neobmedzil len na jeho záver, ale vyvinul snahu na poznanie a porozumenie, z ktorých zistení uvedených
v posudku znalec vychádzal, ako cestou k týmto zisteniam dospel, a na základe akých úvah došiel k svoju
záveru. Výsledkom tejto snahy bolo zistenie, že na to, aby bolo možné nárok vyčísliť, je potrebné mať
relevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí mu spravidla neoznamujú, prečo si napríklad
zvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie. A preto súvislosť poklesu tržieb s trestným stíhaním je
jedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako je to znalcom uvedené v znaleckom posudku. Záver
znaleckého posudku považoval za náležite odôvodnený, ku ktorému prihliadal a vychádzal z neho. V
tomto kontexte boli potom tvrdenia žalovanej o jeho hypotetických záveroch a hypotetických podkladoch
neopodstatnené. Skonštatoval, že žalobcovia osvedčili nárok žalobcu 2/ na náhradu majetkovej ujmy vo
forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
v rozhodnom čase.
13. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvodnosť nároku žalobcu 2/ na úrok z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia pri náhrade škody vo forme ušlého zisku.
Stotožnil sa so žalobcom určeným dňom 10.9.2012 ako prvým dňom omeškania a to z dôvodu, že
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. zo dňa 9.3.2012, bola doručená žalovanej dňa 9.3.2012, pričom podľa § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody mala žalovaná lehotu 6 mesiacov na dobrovoľné uspokojenie nároku. Žalovaná sa dostala do
omeškania s plnením až uplynutím 6 mesačnej lehoty, t. j. dňom 10.9.2012, keďže 6 mesačná lehota
uplynula dňa 9.9.2012. Ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase
splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním
alebo iným obmedzením osobnej slobody, alebo nesprávnym úradným postupom, neustanovujú, a
preto sa aplikuje právna úprava splatnosti pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka (§ 563), ktorá
sa týka všetkých pohľadávok, vrátane pohľadávok na náhradu škody (náhradu materiálnej škody).
Žalovanej zo zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (§ 16) vyplýva právo uspokojiť
poškodeného (žalobcu 2/) v 6 mesačnej lehote odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Čas plnenia žalovanej je tak ustanovený právnym predpisom. Do omeškania
s plnením sa dostáva až uplynutím zákonom stanovenej lehoty na dobrovoľné plnenie, resp. dňom
nasledujúcim od oznámenia, že nárok uplatnený v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody neuznáva, ak takéto oznámenie bolo urobené v rámci plynutia 6 mesačnej lehoty. Napokon
poškodenému (žalobcovi 2/) vzniká právo obrátiť sa so svojím nárokom na súd až v prípade, ak príslušný
orgán nárok v uvedenej lehote neuspokojí. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. ku dňu 10.9.2012 (platná v období od 11.7.2012
do 7.5.2013) bola 0,75 %, zvýšená o 8 percentuálnych bodov v zmysle § 517 ods. 1 veta prvá a ods.
2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. k 31.1.2013
v nadväznosti na prechodné ustanovenie § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., činí žalobcom 2/ správne určenú výšku úroku z omeškania 8,75 % ročne.
14. Súd prvej inštancie nepripustil dokazovanie navrhnuté žalovanou (vykonanie kontrolného
znaleckého posudku) z dôvodu, že ho považoval za neefektívne a nehospodárne nakoľko z vykonaného
dokazovania mal za dostatočne preukázaný skutkový stav veci a žalovanej nič nebránilo dať si
vypracovať súkromný znalecký posudok v zmysle § 209

C. s. p. na preukázanie dôvodnosti jeho obrany v spore. Dodal, že nejedná sa o spor s ochranou
slabšej stany, kedy by aj bez návrhu obstaral alebo zabezpečil taký dôkaz. O potrebe vyhotovenia
kontrolného znaleckého posudku, resp. o návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým
ústavom v zmysle § 207 ods. 3 C. s. p., by rozhodol za predpokladu, ak by boli závery znalcov
v znaleckom posudku predloženom žalobcami a v súkromnom znaleckom posudku predloženom
žalovanou v zrejmom rozpore.
15. K príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody žalobcu 1/, nesprávnym úradným postupom,
a vznikom škody uviedol, že vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou
(akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti
za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za
ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla)
a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom
jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré
viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností.
16. Vo veci bolo nezákonné rozhodnutie [Príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR č. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 - Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov (č. l. 35
až 38), ktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011. č. k. II ÚS 96/2010-53] príčinou
vzniku nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ v zmysle § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a majetkovej ujmy žalobcu 2/ vo forme ušlého
zisku vo výške 80.243 eur v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase. Nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi 1/ spôsobená nemajetková ujma na jeho osobnostných
právach, za ktorú podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase
zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného rozhodnutia, nemajetková ujma na osobnostných
právach žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody u
žalobcu v 1/). Nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi 2/ spôsobená majetková ujma vo forme ušlého
zisku vo výške 80.243 eur, za ktorú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v
rozhodnom čase zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného rozhodnutia, majetková ujma vo
forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur žalobcu 2/ by nevznikla (príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody u žalobcu 2/). Nezákonné zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej
slobody žalobcu 1/ (od 10.3.2009 o 12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) príčinou vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcu 1/ v zmysle § 7, § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nezákonným zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu 1/ bola spôsobená nemajetková ujma žalobcu 1/, za
ktorú podľa § 7, § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného zadržania alebo iného
pozbavenia osobnej slobody žalobcu 1/, nemajetková ujma žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť
medzi nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu 1/ a vznikom škody u
žalobcu 1/). Nesprávny úradný postup (pri zabavení a zaistení počítačového vybavenia, čo konštatoval
nálezom Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53) príčinou vzniku nemajetkovej ujmy

spôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom v rozhodnom čase a majetkovej ujmy žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur
v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Nesprávnym
úradným postupom bola spôsobená nemajetková ujma na osobnostných právach žalobcu 1/, za ktorú
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nesprávneho úradného
postupu, nemajetková ujma na osobnostných právach žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom u žalobcu 1/). Nesprávnym úradným postupom bola
spôsobená majetková ujma žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur, za ktorú podľa §
17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zodpovedá žalovaná, pretože nebyť
nesprávneho úradného postupu, majetková ujma žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur
by nevznikla [príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody /majetkovej
ujmy/ u žalobcu 2/].
17. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
303.000 eur vzal do úvahy či by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, mohla aj iná osoba
v obdobnom postavení cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru
jednotlivca. Dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, by sa aj iná osoba v
obdobnom postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru
jednotlivca. Nemajetková ujma vznikla žalobcovi 1/ už samotným zásahom orgánov činných v trestnom
konaní do základných práv a slobôd žalobcu 1/ ako fyzickej osoby, pričom preukázal, že tento zásah
nebol v súlade s právom (vo výsledku). Pri zvažovaní výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy, že
nemajetková ujma je ujmou morálnou, pričom sa jedná o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré
sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj
iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a
pod.). O výške nemajetkovej ujmy rozhodol podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu
s dôrazom na závažnosť vzniknutej ujmy žalobcovi 1/ (trestné konanie žalobcu 1/ úplne pohltilo a
vyšiel z neho po dvoch rokoch a 7 mesiacoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským,
ekonomickým a sociálnym životom) a okolnosti, za ktorých ku spôsobnej nemajetkovej ujme došlo
(okolnosti začatia trestného stíhania prejavujúce sa v zistení, že trestné stíhanie bolo proti žalobcovi
1/ začaté zjavne bezdôvodne. Aj keď u žalobcu 1/ nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia, z
materiálneho hľadiska bol v pozícii obvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa
mala dopustiť trestnej činnosti a boli obmedzované jeho práva, avšak bez možnosti uplatňovať opravné
prostriedky. Skutočnosť, že v tomto prípade už len tvrdenie žalobcu 1/ o zásahu do jeho osobnostných
práv bolo dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia, vyplýva zo záväzného právneho názoru
dovolacieho súdu). Zdôraznil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značný
zásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne
súd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
zásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať neprimerané sumy.
Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie
je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako
odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí zodpovedať všeobecnej
predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.
Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je
zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by
neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohateniu.
18. Mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi 1/ nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody a nesprávnym úradným postupom. Závažnosť následkov
nezákonného rozhodnutia, nezákonného zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody a
nesprávneho úradného postupu (voči ktorým sa aktívne od začiatku bránil pokladajúc ich za nezákonné
a nesprávne), ktoré vznikli žalobcovi 1/
v súkromnom živote, v pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení, nie je možné už konvalidovať.
Zásah orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd fyzickej osoby predstavuje
obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už sám o sebe pre poškodeného

určitú imateriálnu ujmu. Žalobca 1/, ako poškodený, preukázal vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach jeho života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy na osobnostných
právach (najmä cti, dobrej povesti a vážnosti) ovplyvňujúcich jeho súkromný, rodinný, spoločenský a
pracovný život. Žalobca 1/ dostatočne preukázal, že sa jedná o ujmu značnú v osobnom, rodinnom,
spoločenskom a pracovnom živote, nie ujmu nepatrnú. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, ktorú
si vyčíslil vo výške 3.000 eur, vychádzal z § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v
rozhodnom čase, podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7
a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody. Podľa údajov z webovej stránky Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná
nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok 2008 (t.
j. za predchádzajúci kalendárny rok pozbavenia osobnej slobody žalobcu 1/, ktoré bolo od 10.3.2009 o
12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) 723 eur. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok 2008 bola 24,10 eura (723 eur
delené 30), a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody (tri dni pozbavenia osobnej slobody
žalobcu 1/ : 24,10 eura x 3 = 72,30 eura). V tomto smere sa javila uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 3.000 eur (1.000 eur za každý z troch dní pozbavenia jeho osobnej slobody) neprimerane
vysoká,
a preto rozhodol o jej výške 1.500 eur (500 eur za každý z troch dní pozbavenia jeho osobnej slobody).
19. Žalobcom 1/ uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobená mu na jeho
osobnostných právach, vo výške 3.000 eur je neprimerane vysoká, v porovnaní
s nárokmi osôb poškodených násilnými trestnými činmi v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z.
Nezákonné trestné stíhanie žalobcu 1/ trvalo od 28.11.2008 (deň vydania Uznesenia vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii
Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B- 2008 zo dňa 28.11.2008 o začatí trestného stíhania) do 28.6.2011
(právoplatnosť uznesenia prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-171, zo dňa 16.6.2011, ktorým
zastavil trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci zločinu podvodného
úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods.
1 Trestného zákona), t. j. 2 roky a 7 mesiacov. Minimálna mzda za rok 2008 predstavovala 268,87
eura. Minimálna mzda za rok 2009 činila 295,50 eura. Minimálna mzda za rok 2010 bola vo výške
307,70 eur. Minimálna mzda za rok 2011 predstavovala sumu 317 eur. V prípade ujmy na zdraví
znásilneným alebo sexuálnym násilím, má poškodený nárok na zaplatenie sumy 3.170 eur (317 eur
x 10). Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobcom 1/ uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy, spôsobnej
na osobnostných právach vo výške 300.000 eur je neprimerane vysoká, a priznaním tejto sumy by
porušil ústavnú zásadu primeranosti, resp. ekvivalencie. Nie je možné pripustiť, aby bola žalobcovi 1/
priznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyššia suma, ako poškodenému v prípade
smrti, a tiež nie je možné pripustiť, aby bola žalobcovi 1/ priznaná niekoľkonásobne vyššia suma, ako
poškodenému v prípade ujmy na zdraví spôsobnej mu trestným činom znásilnenia alebo sexuálneho
násilia. Nie je tiež možné akceptovať, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšovala
výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa priznáva poškodeným v zmysle zákona
č. 437/2004 Z. z.. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného
o premrštené finančné čiastky, ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej
ujmy. Finančná kompenzácia má zmierniť spôsobenú nemajetkovú ujmu, avšak nie je možné priznávať
neprimerane vysoké sumy, priznanie ktorých by mohlo bagatelizovať odškodňovanie zásahov do iných
základných práv, ako sú napr. ujma na živote alebo ujma na zdraví. Uvedená argumentácia je podporená
aj rozhodovacou činnosťou ESĽP, ktorý priznáva nepomerne nižšie sumy ako žiada žalobca 1/, a to
za závažnejšie zásahy štátu. Riadiac sa zásadou, že výška primeraného peňažného zadosťučinenia
v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci,
vychádzal pri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady aj z nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle ktorého nemožno považovať za neprimerané odškodnenie trestného
stíhania sumou 620 eur za mesiac trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s
trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),
v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a práceneschopnosť) a v sťaženom pracovnom uplatnení
(nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 568/2017-42) sa Ústavný súd SR vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné

stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná kriminálna
minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho
osobnostných práv.
20. Prihliadol na to, že by sa mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy pohybovať
v mantineloch vymedzených v § 5 ods. 1, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., t. j. od desaťnásobku
minimálnej mzdy v roku 2011 do päťdesiatnásobku minimálnej mzdy v roku 2011, pričom musí prihliadať
na to, že následky nezákonného trestného stíhania (nie väzobného trestného stíhania) nemôžu
dosiahnuť intenzitu následkov smrti spôsobnej násilným trestným činom. Uviedol, že pri stanovaní sumy
nemajetkovej ujmy vo výške 15.500 eur (500 eur za každý mesiac nezákonného trestného stíhania
žalobcu 1/) zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca 1/ do začatia trestného stíhania voči nemu, nebol nikdy
trestne stíhaný a bezúhonný. Zároveň bral zreteľ aj na dĺžku trestného stíhania žalobcu 1/ od 28.11.2008
do 28.6.2011, počas ktorej žil v právnej neistote ohľadne výsledku jej trestného stíhania, či bude alebo
nebude obvinený, a ak bude obvinený, či bude alebo nebude odsúdený za trestné činy, za ktoré mu hrozil
trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby až 12 rokov. Žalobca 1/ nebol stíhaný väzobne.
Uviedol, že zvážil, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, by sa aj iná osoba v obdobnom postavení
mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca, zistiac že
mohla. Ďalej zohľadnil osobu žalobcu 1/, jeho život pred začatím trestného stíhania a následky trestného
stíhania v jeho osobnej, rodinnej, pracovnej a spoločenskej sfére, ktoré skutočnosti mal za preukázané
najmä zo žaloby, z výsluchu žalobcu 1/, z výpovede advokáta žalobcu 1/ na pojednávaniach. Prihliadol
pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na kritériá pre jej priznanie uvedené v § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. najmä na osobu žalobcu 1/
ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom
živote; a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení, a to najmä zo žaloby,
z výsluchu žalobcu 1/, z výpovede advokáta žalobcu 1/ na pojednávaniach. Vykonaným dokazovaním
zistil, že následky, ktoré vznikli žalobcovi 1/ v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote sú
závažného charakteru (značné). Ozrejmil, že určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku z
dôvodu administratívnej náročnosti procesu úhrady, nakoľko žalovaná nie je schopná plniť v trojdňovej
lehote od právoplatnosti rozsudku stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá C. s. p., čím sa vystavuje riziku
exekúcie.
21. K časti žalobcom 1/ uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 286.000 eur ako rozdielu medzi
žalobcom 1/ uplatnenej náhrade nemajetkovej umy v sume 303.000 eur
a priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ vo výške 17.000 eur (1.500,00 eur + 15.500,00
eur) uviedol, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcom 1/ nad rámec súdom priznanej je
neprimeraná, a preto žalobu v tejto časti zamietol; ako aj uplatnené úroky z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 303.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia,
z dôvodu, že nárok žalobcu 1/ na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
nedôvodný a nemajúci oporu v zákone, nakoľko v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
skutočnosť, že žalobcovi (v danom prípade žalobcovi 1/) ako poškodenému, bude vôbec priznaná
náhrada v peniazoch a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia) súdu, pričom až rozsudok o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak
v tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi 1/
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie môže v tomto prípade vzniknúť až po uplynutí
lehoty na plnenie vyplývajúcej
z rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný sa môže dostať do omeškania až po márnom uplynutí lehoty
na plnenie, ktoré bolo priznané oprávnenej osobe (v danom prípade žalobcovi 1/) právoplatným
a vykonateľným rozsudkom vo veci samej. Vo veci rozsudok nenadobudol právoplatnosť ani
vykonateľnosť, preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania. Povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená lehota na plnenie, a až uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do
omeškania (R 45/2000), pričom upriamil pozornosť napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, sp. zn. 7Cdo/100/2017.
22. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 35 ods. 1, čl.
46 ods. 1, ods. 3, čl. 51 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb., čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, § 3 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b),

písm. e), písm. k), ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 7, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., § 121 ods. 3, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 563, § 559 ods. 1, ods. 2, Občianskeho
zákonníka, § 5 ods. 1 veta druhá a veta štvrtá, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., § 3 ods. 1, § 10c nariadenia
vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., § 13 ods. 1, ods. 2, § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a), § 276 ods. 1, ods. 4, § 333 ods. 1,
ods. 2 písm. b), § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.
s. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu
k žalobcom 1/ uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ozrejmil, že priznal nárok na plnú
náhradu (100 %) trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania žalobcovi 1/, ktorý striktným
porovnaním žalovanej sumy (303.000 eur) a súdom priznanej sumy (17.000 eur) bol v spore síce
úspešný len vo výške 5,6105 %, po zaokrúhlení 6 %, avšak s ohľadom na charakter sporu a skutočnosť,
že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu v nadväznosti na vykonané dokazovanie, žalobcu
1/ nemožno považovať v spore za procesne neúspešného, keďže mu bola priznaná časť uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Dodal, že priznaním tejto náhrady konštatoval dôvodnosť
uplatňovaného nároku do jeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, výšku modifikoval, táto skutočnosť nemala sama o sebe vplyv na rozsah priznaného nároku na
náhradu trov konania, keďže výška nároku spočívala na posúdení súdom, a samotná výška nároku
je nadväzujúca. Neúspech žalobcu 1/ v zamietnutom príslušenstve (úrokoch z omeškania) z náhrady
nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako pomerne nepatrný.
23. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý výrok zmeniť
a žalobcovi 1/ priznať úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 10.9.2012 do
zaplatenia. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.
2 C. s. p.) možno konštatovať, že namietal nesprávne právne posúdenie. Nestotožnil sa s tvrdením
súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až právoplatnosťou rozsudku, a
preto žalovaný nemôže byť v omeškaní pred vykonateľnosťou rozsudku, nakoľko je nespravodlivý a
nerešpektujúci účel a zmysel právnej normy. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. vyžaduje vykonanie
predbežného prerokovania aj v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo logicky implikuje
aj možnosť dobrovoľného plnenia. Pokiaľ by však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikal až
rozhodnutím súdu, takýto inštitút by bol úplne nezmyselný a v konečnom dôsledku aj šikanózny, pretože
poškodený by musel absolvovať postup, ktorý by z podstaty veci nemal žiaden nárok na úspech.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020 k otázke úrokov z
omeškania z nárokov poškodených z povinného zmluvného poistenia a mal za to, že platí aj pre nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
argumentáciou súdu prvej inštancie k úrokom z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(odsek 106 napadnutého rozsudku). Mala za to, že nárok žalobcu 1/ na úrok z omeškania z náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je nedôvodný a nemajúci oporu v zákone a v ustálenej súdnej praxi.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí od rozhodnutia súdu, pričom až rozsudok o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak
v danom prípade nemohlo vzniknúť skôr, ako vznikla samotná povinnosť žalovanej poskytnúť žalobcovi
1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch môže
vzniknúť omeškanie až po márnom uplynutí lehoty na plnenie, vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej.
V predmetnej veci rozsudok súdu prvej inštancie dosiaľ nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť,
a preto sa nemohla dostať do omeškania s plnením, ktoré bolo žalobcovi 1/ priznané predmetným
rozsudkom. Nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2021, nemožno analogicky
aplikovať na konkrétny prípad v otázke úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
nakoľko sa nevenuje úrokom z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy. Upriamila pozornosť na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.3.2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 24.6.1997, sp. zn. 1Cdo/15/97, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR pod č. R 45/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.9.2012, sp. zn.
7MCdo/16/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.3.2016, sp. zn. 3Cdo/513/2014, uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017.

25. Proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a proti výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie a
žiadala odvolaním napadnuté výroky zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukázala na a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2022, sp. zn. 1Cdo/37/2020,
ktorým za totožných skutkových okolností odmietol dovolanie iného žalobcu. Mala za to, že súd prvej
inštancie vychádzal zo skutočnosti, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ktorá je v rozpore
s preukázaným skutkovým stavom a to, že trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcom 1/ a 2/ (odsek
70 napadnutého rozsudku). Žalobcovi 1/ a 2/ nebolo vznesené obvinenie a rozhodnutia (uznesenie
vyšetrovateľa MV SR, PPZ, Úradu bola proti korupcii Bratislava CVS:PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa
28.11.2008, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona a za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona,
uznesenie vyšetrovateľa MV SR, PPZ, Úradu bola proti korupcii Bratislava ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008,
zo dňa 20.1.2009, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a
poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v štádiu prípravy a za zločin podvodného
úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy, Príkaz prokurátora
ÚŠP sp. zn. I GO-V-681-1/2009-3, zo dňa 27.2.2009 na prehliadku iných priestorov v prenájme AK C.Z.
&. W., B..T..Y..) neboli zrušené ako nezákonné na účely § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom
zrušený bol len Príkaz prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a
vydanie počítačových údajov, v súvislosti s vykonaním ktorého (zaistenie pevného disku z počítačového
servera a následné vyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako dôkaz)
bola konštatovaná nezákonnosť postupu, a to nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k.
II. ÚS 96/2010-53 (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia príkazu, absencie vymedzenia časového
limitu uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku a zaistenia samotného
počítačového vybavenia), pričom Ústavný súd SR ako oprávnený orgán po preskúmaní zákonnosti
zadržania žalobcu 1/ v odôvodnení nálezu taktiež konštatoval, že zadržanie žalobcu 1/ bolo zákonné a
orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom.
26. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur vo vzťahu k
zadržaniu žalobcu 1/ uviedla, že aj Ústavný súd SR skonštatoval nálezom Ústavného súdu SR zo dňa
3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53, že zadržanie žalobcu 1/ bolo zákonné, orgány činné v trestnom konaní
postupovali v súlade so zákonom a teda ich postup nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,
prípadne za nezákonné rozhodnutie (mutatis mutandis odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30.3.2022, sp. zn. 1Cdo/37/2020). Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53,
uviedol, že „nemohol konštatovať porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 3 ústavy, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel. Ústavný súd po preskúmaní všetkých okolností
veci dospel k záveru, že úrad boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva
z neho také posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom
hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku,
ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný“, a preto uplatňovaný nárok žalobcu 1/ s
poukazom na § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ, civilný súd nie je oprávnený rozhodovať
o zákonnosti postupu v zmysle § 7 zákona č. 514/2003 Z. z..
27. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 15.500 eur vo vzťahu
k trestnému stíhaniu žalobcu 1/ uviedla, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ za 31 mesiacov
trestného stíhania, ktorému obvinenie nebolo vznesené,
s poukazom na § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá skutkový
a právny základ. Extenzívny výklad súdu vedenia trestného stíhania vo veci bez vznesenia obvinenia
považovala za neprijateľný a v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná akákoľvek škoda, resp. akékoľvek následky v osobnej, rodinnej, pracovnej a spoločenskej
sfére žalobcu 1/ a priama príčinná súvislosť vzniku akejkoľvek škody žalobcovi 1/ v dôsledku Príkazu
prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových
údajov, ktorého adresátom bol žalobca 2/, resp. v dôsledku postupu OČTK pri vykonaní Príkazu
prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových

údajov (zaistenie pevného disku z počítačového servera a následné vyhotovenie kópie - vo vzťahu k
žalobcovi 2/), ktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53
(z dôvodu nedostatočného odôvodnenia príkazu, absencie vymedzenia časového limitu uchovávania
počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku a zaistenia samotného počítačového
vybavenia), pričom so vznikom škody žalobcovi 2/ ako ani s príčinnou súvislosťou ako obligatórnymi
zákonnými podmienkami priznania náhrady škody v dôsledku Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1
Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov, resp. postupom OČTK
pri vykonaní predmetného príkazu sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Vzhľadom na uvedené priznanie nároku žalobcovi 1/ s poukazom na § 5 ods. 1 a § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ, naviac priznaná nemajetková ujma v celkovej výške
17.000 eur je s poukazom na zákon č. 215/2006 Z. z. neprimerane vysoká.
28. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia vo vzťahu k
trestnému stíhaniu žalobcu 2/ uviedla, že priznanie ušlého zisku za trestné stíhanie, ktorému obvinenie
nebolo vznesené nemá skutkový a právny základ. Extenzívny výklad súdu uplatnený v celom rozsahu
pri rozhodovaní v predmetnej veci považovala za neprijateľný a v rozpore so zákonom č. 514/2003
Z. z.. Mala za to, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik akejkoľvek škody a priama
príčinná súvislosť vzniku akejkoľvek škody žalobcovi 2/ v dôsledku Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn.
VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov, resp. v dôsledku
postupu OČTK pri vykonaní Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na
uchovanie a vydanie počítačových údajov (zaistenie pevného disku z počítačového servera a následné
vyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako dôkaz), ktorý bol zrušený nálezom
Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53 (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
príkazu, absencie vymedzenia časového limitu uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods. 2
Trestného poriadku a zaistenia samotného počítačového vybavenia), pričom s touto priamou príčinnou
súvislosťou sa nevysporiadal ani súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa výpovede žalobcu
2/ na pojednávaní vykonanom dňa 22.1.2016 v súvislosti so zaistením predmetných údajov žalobca 2/
spätnú väzbu od jeho klientov nedostal, na konkrétny priamy dôsledok si nespomína, nemá vedomosť,
že by k skutočnému odlivu klientov došlo, odliv klientov nevie preukázať, a teda nepreukázal, že v
súvislosti so zaistením pevného disku z počítačového servera a následného vyhotovenia kópie mal
akýkoľvek odliv klientov. Poukázala na nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS
96/2010-53, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „aj keď nelegálnym zaistením počítačového média
sťažovateľa obsahujúceho informácie a údaje slúžiace mu na výkon jeho podnikateľskej činnosti, podľa
všetkého (sťažovateľ v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani
bližšie nešpecifikoval) došlo k sťaženiu výkonu jeho profesijnej činnosti, nešlo však o obmedzenie takej
intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného práva garantovaného čl. 35 ods.
1 ústavy“. Dôvodila, že Ústavný súd SR dospel k záveru, že nedošlo k zásahu do podstaty základného
práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy, a teda žiadnym úkonom nedošlo k zásahu do práva podnikať a
uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Vzhľadom na uvedené priznanie nároku žalobcovi 2/ s poukazom
na § 5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ.
29. K predloženému súkromnému znaleckému posudku č. 2/2012 zo dňa 3.2.2011 uviedla, že nie je
zrejmé ako dospel znalec k určeniu rozhodného obdobia, keď žalobca 2/ podľa údajov v Obchodnom
registri vznikol dňa 20.6.2008 a vykonanie Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo
dňa 9.3.2009 sa uskutočnilo dňa 10.3.2009. Žalobca 2/ nevykonával advokátsku prax desiatky rokov,
pričom znalec na určenie výšky ušlého zisku mohol vychádzať len z obdobia výkonu podnikateľskej
činnosti od 20.6.2008 do 10.3.2009, pričom v rámci nedefinovane určeného rozhodného obdobia od
roku 2009 do konca roku 2012, nemal k dispozícii reálne ekonomické údaje za rok 2011 a 2012,
nepracoval s reálnymi číslami, výška ušlého zisku je v znaleckom posudku určená len hypoteticky
a zohľadňuje skutočnosti, ktoré mohli avšak aj nemuseli v rozhodnom období nastať. Hypotetickosť
samotných podkladov, na ktorých bol hypotetický záver posudku vyslovený, od počiatku namietala, a
preto na pojednávaní dňa 6.6.2024 navrhla vykonať kontrolný znalecký posudok, ktorý súd nevykonal,
pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jej námietkami relevantným spôsobom nevysporiadal,
rovnako ako sa nevysporiadal ani so znaleckým posudkom, ale len mechanicky prevzal záver znalecké
posudku. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s priamou príčinnou súvislosťou medzi
ušlým ziskom a Príkazom prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie
a vydanie počítačových údajov, resp. postupom OČTK pri vykonaní príkazu (zaistenie pevného disku z

počítačového servera a následné vyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako
dôkaz), čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zotrvala na tom, že nie je dôvod
prihliadať na znalecký posudok.
30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; prejednal odvolania žalobcu 1/ a žalovanej
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. Dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých vyhovujúcich výrokoch vecne správny, preto ho v týchto
častiach v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu v časti
o zaplatenie úroku z omeškania, je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmeniť.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.2.2026 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
31. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku v napadnutých
vyhovujúcich výrokoch, konštatuje správnosť jeho dôvodov.
32. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, nakoľko majú vychádzať
z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací
súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu
o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a
právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe titulom náhrady nemajetkovej ujmy a škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj
na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností uvádzaných na jej obranu. Zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcami
uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a škody, keď vychádzal zo záveru, že boli splnené
všetky podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.
33. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v žalovanou napadnutých výrokoch
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho
súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022. Základom tohto
zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že kasačná záväznosť právneho názoru vysloveného v
uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020 mala vplyv na princíp
dvojinštančnosti civilného sporového konania, ktorého nerešpektovanie odvolacím súdom (keďže
Najvyšší súd SR citovaným rozhodnutím zrušil v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu) by v
posudzovanej veci znamenalo znemožnenie realizácie procesných práv strán sporu, pretože by sa
im odoprela možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvej inštancie dosiaľ
bezvýznamných skutkových zistení (vo svetle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu).
34. V záväznom právnom názore dovolací súd uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca
na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom treba
hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ozrejmil, že štát musí niesť absolútnu objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov verejnej moci, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca; a nemôže sa tejto zodpovednosti
zbaviť, pokiaľ sa postup OČTK ukáže ako chybný, zasahujúci do základných práv a slobôd; pritom nie je
rozhodujúce ako OČTK vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo, pretože ide o prísnu objektívnu a absolútnu zodpovednosť za výsledok, pri ktorej neprichádza
do úvahy ani možnosť liberácie. Najvyšší súd SR ako dovolací súd vyslovil názor, že všeobecné súdy pri
rozhodovaní nikdy nesmú zabúdať na ústavný pôvod a zakotvenie nárokov uplatňovaných podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., a je nevyhnutné v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedošlo k vyprázdneniu
dotknutého základného práva pri použití jeho zákonného vykonania. Pripomenul, že súdy mali aj v
tomto prípade zohľadniť, že inkriminované trestné konanie žalobcov 1/ a 2/ úplne pohltilo a vyšli z
neho po takmer dvoch rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským, ekonomickým a

sociálnym životom. Objasnil, že zákon č. 514/2003 Z. z. totiž zaväzuje štát absolútne a objektívne, takže
je nevyhnutné, aby štát svojim pochybením vzniknuté škody (ujmy) nahradil v maximálnej možnej miere,
najmä keď nižšie súdy existenciu nezákonného rozhodnutia (príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý
bol ústavným súdom zrušený) a nesprávneho úradného postupu (pri zabavení a zaistení počítačového
vybavenia) aprobovali; neuznali ho iba pri obmedzení osobnej slobody žalobcu 1/, čo je v priamom
rozpore s § 7 zákona č. 514/2003 Z. z..
35. Najvyšší súd SR súčasne poznamenal, že škodu treba chápať ako ujmu na chránenom statku
ako je majetok, osoba alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský
život, integrita človeka, jeho ľudská dôstojnosť a sloboda. Skonštatoval, že každé trestné stíhanie a
v ňom vykonané zásahy do uvedených chránených statkov je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik
nemajetkovej ujmy, a to najmä v takom prípade, ak sa vo výsledku preukáže, že bolo od začiatku
nezákonné. Vyslovil názor, že nemajetková ujma je teda škoda, pri ktorej je z povahy veci vylúčená
náhrada, ktorá by znamenala uvedenie do predošlého stavu; možno ju len kompenzovať, a preto jej
náhrada alebo odčinenie má aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom. Zdôraznil,
že aj keď je trestné konanie postavené na zásade oficiality, nezbavuje to štát zodpovednosti za postup
orgánov činných v trestnom konaní, ak sa ukáže, že sa mýlili a ich predpoklady, že bol spáchaný trestný
čin sa ukázali byť nesprávnymi; ak má totiž občan povinnosť sa úkonom orgánov činných v trestnom
konaní podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať garancia, že sa mu dostane
odškodnenia za ujmy, ktoré mu vznikli podrobením sa týmto úkonom trestného konania, pokiaľ sa
preukáže, že trestný čin nespáchal. Dôvodil, že aj keď trestné konanie predstavuje iba vzťah medzi
páchateľom a štátom, nemožno však zároveň opomenúť, že pri existencii čo aj formálneho podozrenia
sa uvedie do pohybu celé konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ako také zasiahne aj
osobu podozrivú, ktorá sa, ak nebola formálne obvinená, nemohla brániť týmto excesívnym procesným
krokom, tak, ako sa to stalo aj v tejto veci, keď žalobca 1/ bol v cele predbežného zaistenia v čase od
10.3.2009 o 14:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod., zrejme pred zamýšľaným väzobným stíhaním. Mal
za to, že odpoveď, že tento postup orgánov činných v trestnom konaní voči žalobcovi prešiel „testom
ústavnosti“ v konaní pred ústavným súdom, ako to odôvodnil súd prvej inštancie, je veľmi nesprávna, ale
zároveň nie je pre toto náhradové konanie podstatná; rozhodujúci je totiž konečný výsledok trestného
konania a ten ústavný súd vôbec neskúmal vzhľadom na predmet svojho konania.
36. Dovolací súd dal do pozornosti, že v tomto prípade bolo najskôr treba zobrať do úvahy, že existencia
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola
preukázaná, čo konštatoval i Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, a následne bolo treba zisťovať,
či žalobcom 1/ a 2/ skutočne ujma (ne)majetkového charakteru v dôsledku postupu orgánov činných v
trestnom konaní vznikla. Podčiarkol, že v tomto ohľade si treba hneď uvedomiť, že vznik nemajetkovej
ujmy zásahom orgánov činných v trestnom konaní voči osobe spravidla nemožno dokazovať, lebo ide
o stav mysle tejto poškodenej osoby; ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to,
aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou a či existuje jej tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla
samotným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do jej základných práv a slobôd. Ozrejmil, že
nemajetková ujma je vlastne ujmou morálnou, ide teda o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré
sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj
iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a
pod.); pričom uvedené hodnoty hrajú vždy dôležitú úlohu pri zvažovaní formy, či výšky zadosťučinenia
s dôrazom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých ku spôsobenej ujme došlo.
37. Napokon dovolací súd objasnil, že za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať
výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však
preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla; nemôžu súdy rozhodnúť tak, že mu škoda nebude vôbec
nahradená, alebo že medzi protiprávnym konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Podotkol,
že súdy v takejto situácii určia výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých
okolností prípadu. Zdôraznil, že žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno následne (ex
post) preukázať s absolútnou istotou, a preto vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti, a
absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní aplikovať, lebo by pri
tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Poukázal na skutočnosť, že jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v
konaní rovné, a to aj v otázke dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené, a ktoré nesmie
byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Mal

za to, že nižšími súdmi uložené nesplniteľné dôkazné bremena iba na žalobcov 1/ a 2/, ako jednu
stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní. Dodal, že takýto deformovaný
prístup súdov k žalobcom 1/ a 2/ sa prejavil aj pri hodnotení nimi predloženého znaleckého posudku na
vyčíslenie škody u žalobcu 2/, keď tieto nesprávne celkom pominuli jeho závery, hoci závery boli náležite
odôvodnené a dalo sa k nim prihliadnuť. Poznamenal, že nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom
zisku je vždy problematický, lebo sa veľmi zložito preukazuje a spravidla je treba znaleckého skúmania;
a aby bolo možné nárok vyčísliť, je potrebné mať relevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí
advokátovi spravidla neoznamujú, prečo si napríklad zvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie;
preto súvislosť poklesu tržieb s trestným stíhaním je jedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako
to bolo uvedené v predloženom znaleckom posudku, a súdy ho teda nemali bez ďalšieho odmietnuť,
ale mali ho dôsledne preskúmať a vychádzať z neho. Najvyšší súd SR ako dovolací súd uzavrel, že aj
keď u tohto žalobcu nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia, z materiálneho hľadiska bol v pozícii
obvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa mala dopustiť trestnej činnosti
a boli obmedzované jeho práva, avšak bez možnosti uplatňovať opravné prostriedky; v tomto prípade
už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom pre priznanie finančného
zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy).
38. Súd nižšej inštancie (odvolací, či prvoinštančný) je povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu
názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí, t. j., že pri kasačnom rozhodnutí
neexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny
názor správny, fundovaný alebo úplný (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011,
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3Cdo/12/2016, zverejnené v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 76/2016), pričom kasačná záväznosť môže byť prelomená
iba v prípade (i) ak skutkový stav v priebehu ďalšieho konania nasledujúceho po zrušení rozhodnutia
odvolacieho súdu iný, a to v dôsledku predloženia ďalších dôkazov či uvedenia takých skutkových
okolností, pre ktoré už právny názor nadriadeného súdu na danú vec nedopadá, resp. ho už nemožno
aplikovať (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.9.2011, sp. zn. III. ÚS 371/2011), (ii) právny
názor nadriadeného súdu nezodpovedá posúdeniu určitej (predbežnej) otázky, ku ktorej vyriešeniu
medzičasom prišlo, a to buď zo strany iného súdu alebo iného orgánu, majúceho právomoc danú otázku
posúdiť, (iii) v medziobdobí dôjde k zmene príslušnej na prejednávanú vec dopadajúcej právnej úpravy.
39. Pretože ani jedna z vyššie uvedených situácií, ktorá by zakladala možnosť prvoinštančnému
alebo odvolacieho súdu odkloniť sa od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v zrušujúcom
uznesení v prejednávanej veci nenastala (žalovaná v odvolaní takú ani netvrdila); odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že rozhodnutia, od ktorých žalobcovia 1/ a 2/
odvodzovali nároky na náhradu nemajetkovej ujmy a škody spočívajúce:
(i) vo vydaní uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 28.11.2008, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o
začatí trestného stíhania za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona
a za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona;
(ii) vo vydaní uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 20.1.2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o
začatí trestného stíhania za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,
ods. 4 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, 4 písm. a) Trestného
zákona v štádiu prípravy;
(iii) vo vydaní príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27.2.2009, č.
I GO-V-681-1/2009-3, ktorým bola nariadená prehliadka iných priestorov a pozemkov v advokátskej
kancelárii obchodnej spoločnosti C. &. W.N., B..T..Y.., na K. XX M. A.;
(iv) vo vydaní príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9.3.2009, ktorým
bolo žalobcovi 2/ nariadené umožniť vyhotovenie a ponechanie kópie počítačových údajov, vrátane
prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií
a vydať takéto údaje na účely trestného konania, rozhodnutia o zadržaní a zbavení osobnej slobody
žalobcu 1/; a

(v) v úradnom postupe spočívajúcom v nezákonnom konaní orgánov činných v trestnom konaní
pri prehliadke iných priestorov a vykonávaní príkazu na uchovanie a vydanie počítačových údajov,
predložení falšovaného uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti korupcii Bratislava zo dňa 9.7.2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, vytvorenia kópie
údajov obsiahnutých na pevnom disku odňatom pri prehliadke dňa 10.3.2009 a ďalšie nakladanie s
predmetnými údajmi; je potrebné považovať za nezákonné v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..
40. V súvislosti s námietkou absencie zdôvodnenia príčinnej súvislosti medzi nezákonnými
rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom; súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku
dostatočne zaoberal touto podstatnou otázkou (ako aj ostatnými podstatnými otázkami); a preto odvolací
súd odkazuje žalovanú na odseky 88 až 91 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej
inštancie vysvetlil vplyv nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postup na vznik nemajetkovej
ujmy a škody; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).
41. Pokiaľ ide o vzťah zákona č. 215/2006 Z. z. a súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy; hodno podotknúť, že kritérium limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006
Z. z. formulované v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené až s účinnosťou od
1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.); uvedené kritérium podľa odvolacieho súdu nemožno aplikovať
na prípady, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané a nesprávny úradný postup bol vykonaný predo
dňom nadobudnutia účinnosti tejto novely, t. j. pred 1.1.2013, a preto prvoinštančný súd týmto zákonným
ustanovením nebol viazaný.
42. Hoci aj znalecký dôkaz podlieha sudcovskému hodnoteniu podľa § 191 C. s. p., tak oproti iným
dôkazom je tu však pri hodnotení podstatný rozdiel, pretože pri hodnotení všetkých ostatných dôkazov,
okrem znaleckého, môže súd hodnotiť ich obsah preto, že ich obsah je pre súd daný jeho všeobecnou
skúsenosťou a znalosťou logického myslenia. Pri znaleckom dôkaze hodnotí súd vierohodnosť osoby
znalca a logickosť správ, ktoré súdu podáva. Pri iných dôkazných prostriedkoch hodnotí súd tieto
priamo, bezprostredne, ale zo znaleckého posudku súd hodnotí dôkaz len napriamo tým, že skúma, či
odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami a či jeho odôvodnenie
je logické a či znalec prihliada na všetko, čo mu bolo na posúdenie predostrené. Nemôže teda hodnotiť
obsah znaleckého posudku po stránke jeho správnosti z hľadiska oboru, pre ktorý bol znalec ustanovený,
pretože pre takého hodnotenie mu chýbajú potrebné a náležité preukázané odborné znalosti.
43. Na margo námietok žalovanej týkajúcich sa znaleckého dokazovania, odvolací súd dáva žalovanej
do pozornosti, že znalec rámcoval posudzované obdobie od 10.3.2009 (nezákonná prehliadka iných
priestorov, nezákonné vykonanie príkazu na uchovanie a vydanie počítačových údajov) do roku
2012 (pominutie vplyvov nezákonnej prehliadky iných priestorov, nezákonného vykonanie príkazu na
uchovanie a vydanie počítačových údajov), pričom vychádzal z potenciálneho vývoja hospodárenia
žalobcu 2/ upraveného o objem potenciálnych ziskov dosahovaných pri súčasnom stave s tým, že
znalec pracoval s dvomi variantmi (prvý za súbehu skutočných udalostí zo dňa 10.3.2009 a po
tomto dátume; druhý bez zohľadnenia udalostí zo dňa 10.3.2009 a po tomto dátume). Rozdiel medzi
konečnými výstupmi oboch variantov, t. j. hodnotami odčerpateľných zdrojov sledovaného obdobia
2009 až 2012 prepočítaných k dátumu ohodnotenia dňa 10.3.2009 predstavuje všeobecnú hodnotu
ušlého zisku, ktorý vznikol žalobcovi 2/. Tieto závery znalca z hľadiska ich logického predostretia neboli
žalovanou v odvolaní relevantne spochybnené, a preto nebolo pokiaľ neboli relevantne spochybnené ani
počas prvoinštančného konania súkromným znaleckým posudkom predloženého žalovanou (resp. iným
dôkazom spôsobilým spochybniť závery znalca J.. Q. X., W..), potrebné nariadiť vykonanie (kontrolného)
znaleckého dokazovania znaleckým ústavom s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku aj zodpovedajúco vysporiadal.
44. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala
nesprávnosť rozhodnutia v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, odvolací súd tvrdenia uvádzané v

odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania
boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku v napadnutom rozsahu; odvolacie námietky žalovanej boli preto
vyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť
zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch.
45. Zákon č. 514/2003 Z. z. uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. V posudzovanej veci bola súdom prvej inštancie priznaná žalobcovi
1/ náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 eur. Rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom
priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej
vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty
ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou s
účinnosťou od 1.1.2013 bol § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenený tak, že podľa poslednej vety
tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.
46. Na uvedenom základe odvolací súd podľa § 388 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo
výške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/
úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo výške 17.000 eur od 10.9.2012 (v žalobe uplatnený
deň omeškania zhodný s dňom doručenia žaloby na súd) do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, určeného podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z.; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,
ktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak, a preto nemusel opakovať,
príp. dopĺňať dokazovanie.
47. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa právnej úpravy v Občianskom
súdnom poriadku, ako aj právnej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje
zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania predchádzajúcej a novej právnej úpravy vyplýva, že
Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré
sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 O. s. p. Z uvedeného
vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech). Ani nová právna
úprava však nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
56/2017-12, zo dňa 8.2.2017). Podobne sa vyjadril Ústavný súd SR aj v náleze zo dňa 4.2.2021, sp.
zn. III. ÚS 475/2018, v ktorom uviedol, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O. s. p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 C. s. p. nie
je v súlade s Ústavou SR.
48. So zreteľom na uvedené o nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa §
396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej
plný nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, nakoľko neúspech
mal iba žalobca 1/ vo vzťahu k výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak čo do
základu nároku bol úspešný a žalobca 2/ bol v spore plne úspešný.
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).