{"guid": "ec78ca2e-e6cb-4f4b-b4a6-6a71ca866633:49a9d95f-a372-451b-b3aa-b789d947b072", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3", "spisova_znacka": "16Co/50/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/50/2025 z 27. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. februára 2026, sp. zn. 16Co/50/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3", "identifikacne_cislo": "1112229329", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2026-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49a9d95f-a372-451b-b3aa-b789d947b072", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/50/2025\n1112229329\n27. 02. 2026\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcov:\n1/ Q.. Q. C.Á., N.. XX.X.XXXX, Na T. XX/D, A., 2/ C.\nW., B..T..Y.., T. X, A., J.: XX XXX XXX, zastúpených advokátmi\nJUDr. Danielom Gajdošom, Strážnická 2, Bratislava a Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2,\nBratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej\nrepubliky, Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 383.243 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu 1/ a\nžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-25C/163/2012-569, zo dňa 18.7.2024,\ntakto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch p o t v r d z u j e .\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie\núroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo výške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, m\ne n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/ úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny\nvo výške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku\nIII. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 1/ náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v sume 17.000 eur do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku (výrok I.); zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu škody vo forme\nušlého zisku v sume 80.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243\neur od 10.9.2012 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); vo zvyšku žalobu\nzamietol (výrok III.)\na žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania\nproti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením\npo právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.).\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 10.9.2012 domáhali\nproti žalovanej zaplatenia 383.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy\n383.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcovi\n1/ v sume 303.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 303.000 eur od\n10.9.2012 do zaplatenia a titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku žalobcovi 2/ v sume 80.243 eur\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia,\na náhrady trov konania, z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym\n\núradným postupom orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré voči žalobcom od 28.11.2008 vykonávali\nviaceré úkony trestného konania, na základe ktorých im bola obmedzená osobná sloboda, podnikateľská\nčinnosť, bol im odňatý súkromný majetok a počítačové údaje tvoriace predmet advokátskeho tajomstva.\nŽalobu odôvodnili tým, že uznesením prokurátora z 30.4.2010 a 16.6.2011 bolo trestné stíhanie vo\nveci zastavené, pretože stíhaný skutok nebol trestným činom a nebol ani daný dôvod na postúpenie\nveci inému orgánu. Dôvodili, že začatie trestného stíhania vo veci je spôsobilé negatívne sa prejaviť\nv osobnej a majetkovej sfére dotknutej osoby, a to tým, že sa o začatí trestného stíhania vo veci\ndozvie nielen dotknutá osoba, ale aj užšia či širšia verejnosť, vrátane potenciálnych klientov advokátskej\nkancelárie. Žalobca 1/ sa o začatí trestného stíhania dozvedel v súvislosti s vykonávaním úkonov, ktorými\nbolo zasiahnuté do jeho súkromia a následne došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Dôsledky\núkonov trestného konania dopadli aj na žalobcu 2/, ktorému spôsobili majetkovú škodu. Napriek tomu,\nže nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia voči žalobcovi 1/, z materiálneho hľadiska bol v pozícii\nobvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa mala dopustiť trestnej činnosti a\nboli obmedzované jeho práva, bez možnosti uplatňovať opravné prostriedky. Nevznesenie obvinenia\nu žalobcu 1/ malo za následok upretie procesných práv, pričom voči nemu všetky úkony trestného\nkonania boli vykonávané. V prípade zastavenia trestného stíhania, či oslobodenia spod obžaloby má\nobvinený/obžalovaný nárok na náhradu škody, vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá mu v trestnom konaní\nvznikla v dôsledku zásahu do jeho práv. Zásady odškodňovania neboli zvolené svojvoľne, ale je za nimi\nlogická úvaha, že ak sa spoločnosť rozhodla zasiahnuť do práv fyzickej osoby úkonmi trestného konania,\nktorým sa subjekt musí podriadiť, a nakoniec sa ukázalo, že tento zásah nebol potrebný, pretože\nchýbal jeho materiálny základ (protiprávne konanie s intenzitou spáchania zakladajúcou trestnoprávnu\nzodpovednosť), mala by spoločnosť vykonať všetko preto, aby bol zásah do práv dotknutej osoby\nreparovaný, a pokiaľ je to možné, odškodnený v peniazoch.\n3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že predmetom sporu zostalo, po právoplatnosti uznesenia Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n5.9.2022, zaplatenie 383.243 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (konkrétne náhrada\nškody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ v sume 303.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 8,75 % ročne zo sumy 303.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia a náhrada škody vo forme ušlého\nzisku žalobcovi 2/ v sume 80.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy\n80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia), o ktorom rozhodne v zmysle záväzného právneho názoru\nodvolacieho súdu vysloveného v odsekoch 17 až 23 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.9.2022 (§ 391 ods.\n2 C. s. p.), vysloveného v nadväznosti na záväzný právny názor dovolacieho súdu v odsekoch 7.1 až\n22 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2020, č. k. 4Cdo/130/2020-489, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2020 (§ 455 C. s. p.).\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo\nvzťahu k skutkovému stavu zistil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa\nMinisterstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii\nBratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 28.11.2008 (ďalej ako „Uznesenie o začatí trestného\nstíhania 1“) bolo voči žalobcom 1/ a 2/ začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin\nprijímania úplatku podľa\n§ 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (č. l. 27); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR,\nPrezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava, ČVS:\nPPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 20.1.2009 (ďalej ako „Uznesenie o začatí trestného stíhania 2“) bolo voči\nžalobcom 1/ a 2/ začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku za obzvlášť\nzávažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v štádiu\nprípravy a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v\nštádiu prípravy (č. l. 28); Príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. I GOV-681-1/2009-3, zo dňa 27.2.2009 (ďalej ako „Príkaz na prehliadku iných priestorov“) bola podľa § 101\nods. 1 Trestného poriadku nariadená prehliadka iných priestorov a pozemkov v advokátskej kancelárii\nžalobcu 1/ a 2/ na K. L. Č.. XX M. A.. O vykonaní prehliadky bola spísaná zápisnica ČVS: PPZ-308/\nBPK-B-2008 (č. l. 29 až 34); na základe návrhu vyšetrovateľa PZ ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa\n9.3.2009 bolo Príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-25,\nzo dňa 9.3.2009 (ďalej ako „Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov“) podľa § 90 ods. 1 písm.\n\nb) a písm. e) Trestného poriadku nariadené žalobcovi 2/ umožniť vyhotovenie a ponechanie si kópie\npočítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového\nsystému a pamäťových médií a vydať takéto údaje na účely trestného konania. Súčasne vyhotovením\nkópie údajov bol podľa § 90 ods. 5 Trestného poriadku poverený vyšetrovateľ OBPK Bratislava ÚBPK\nPPZ za asistencie pracovníka oddelenia kriminálnych analýz, ktorý disponuje potrebnými odbornými\nznalosťami na vyhotovenie kópie údajov (č. l. 35 až 38); počas výkonu prehliadky iných priestorov\na pozemkov, ktorá sa uskutočnila dňa 10.3.2009 v čase od 9:20 hod. do 12:25 hod., vykonávajúci\npolicajti, odvolávajúc sa na oprávnenie dané im Príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov a\nPríkazom na prehliadku iných priestorov, odňali žalobcovi 1/ a 2/ písomnosti a pevný disk z počítačového\nservera obsahujúci desiatky tisíc súborov s informáciami a údajmi získanými žalobcami 1/ a 2/ za\nviac ako desať rokov výkonu advokácie, pričom žalobcovia 1/ a 2/ upozornili na to, že na odňaté veci\nsa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti žalobcov 1/ a 2/ ako osôb vykonávajúcich advokáciu (č. l. 29, 31\naž 32, 33 až 34, 37 až 38); dňa 10.3.2009 o 9:20 hod., t. j. v čase začatia vykonávania prehliadky\niných priestorov bola obmedzená osobná sloboda žalobcu 1/; v čase o 12:30 hod. toho istého dňa\nbol žalobca 1/ zadržaný ako osoba podozrivá zo spáchania niektorých skutkov uvedených v Uznesení\no začatí trestného stíhania 1 a Uznesení o začatí trestného stíhania 2, a to z dôvodov uvedených\nv § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku. Žalobca 1/ bol umiestnený do cely policajného\nzaistenia dňa 10.3.2009 o 15:00 hod. a bol zo zadržania prepustený dňa 12.3.2009 o 10:50 hod. (č.\nl. 31 až 32, 33 až 34, 39 až 40, 41 až 42, 43, 44); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR,\nPrezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa\n23.3.2009 (ďalej ako „Uznesenie o pribratí znalca“) bol pribratý znalec z odboru Forenzná informatika,\nKriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, ktorému vyšetrovateľ, okrem iného, uložil vyhľadať na\npevnom disku akékoľvek súbory, ktoré obsahujú textové reťaze a ich modifikované tvary „C., starosta,\npozemok, kataster, zmenka, pohľadávka, vklad, záväzok, základné imanie, akcie, prevod, postúpenie,\nkonkurz, likvidácia, rezervný fond, pôžička, úver“ a vyhotoviť záložnú kópiu obsahu pevného disku (č. l.\n45 až 47); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o pribratí znalca v zákonnej lehote dňa 14.4.2009\nsťažnosť, ktorú písomne doplnili podaním zo dňa 17.4.2009, ku ktorému priložili stanovisko Slovenskej\nadvokátskej komory k nelegálnosti rozhodnutí a postupov orgánov činných v trestnom konaní (č. l. 48\naž 53); pribratý znalec vykonal dňa 16.4.2009 kópiu disku, ktorý bol dňa 10.3.2009 odňatý žalobcom\n1/ a 2/ (č. l. 54); písomným podaním z 20.4.2009 žalobcovia 1/ a 2/ vyzvali pribratého znalca, aby\nbezodkladne upustil od skúmania pevného disku odňatého dňa 10.3.2009 považujúc tento postup za\nrozporný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a za zasahujúci do práv a právom chránených\nzáujmov žalobcov 1/ a 2/ a tretích osôb (klientov advokátskych kancelárií žalobcov 1/ a 2/, č. l. 55 až\n56); uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-52, zo dňa\n9.6.2009 boli prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuté sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ proti\nuzneseniu o pribratí znalca ako podané neoprávnenými osobami (č. l. 57); uznesením vyšetrovateľa\nMinisterstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/\nBPK-B-2008, zo dňa 2.6.2009 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 1“) bolo rozhodnuté o vrátení\nvecí (poznámka súdu prvej inštancie, nešpecifikovaných vecí), ktoré boli odňaté dňa 10.3.2009 (č.\nl. 58); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o vrátení veci 1 v zákonnej lehote dňa 5.6.2009\nsťažnosť z dôvodu, že ho považovali za zmätočné najmä pre absenciu určenia, ktoré veci sa majú\nvrátiť a ktorému subjektu, v jeho výroku (č. l. 59 až 60); uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra\nSR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo\ndňa 9.7.2009 (ďalej ako „Uznesenie o zrušení Uznesenia o vrátení veci 1“) bolo vyhovené sťažnosti\nžalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu o vrátení veci 1 a napadnuté uznesenie zrušené (č. l. 61); uznesením\nvyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava,\nČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zo dňa 13.10.2009 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 2“) bolo rozhodnuté\no vrátení vecí odňatých dňa 10.3.2009, špecifikovaných vo výroku tohto uznesenia, žalobcovi 2/ (č. l.\n62); žalobcovia 1/ a 2/ podali proti uzneseniu o vrátení veci 2 v zákonnej lehote dňa 23.10.2009 sťažnosť\nz dôvodu, že toto uznesenie trpelo podstatnými vadami (č. l. 63 až 64); uznesením Úradu špeciálnej\nprokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 191/08-124, zo dňa 23.4.2010 vyhovel prokurátor\nÚradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ a Uznesenie o\nvrátení veci 2 zrušil a uložil vyšetrovateľovi, aby vo veci znovu konal a rozhodol (č. l. 65); uznesením\nvyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava,\nČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 (ďalej ako „Uznesenie o vrátení veci 3“) bolo rozhodnuté o vrátení vecí\nodňatých dňa 10.3.2009, špecifikovaných vo výroku tohto uznesenia, žalobcovi 1/ (č. l. 66); dňa\n23.6.2010 si žalobca 1/ prevzal veci, ktoré boli odňaté počas prehliadky iných priestorov dňa 10.3.2009\n(č. l. 67); dňa 12.3.2010 vyšetrovateľ OBPK Bratislava vo veci prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1,\n\nods. 2 písm. b) Trestného zákona v bodoch 1., 2., 3. a zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1,\nods. 2 Trestného zákona v bodoch 4., 6. podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie\nzastavil (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-125, zo dňa 30.4.2010,\nprávoplatným dňa 18.5.2010, bolo zastavení trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku vo veci zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v\nštádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č.\nk. VII/1 Gv 191/08-126, zo dňa 30.4.2010, právoplatným dňa 30.4.2010, bolo zastavení trestné stíhanie\npodľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods.\n2 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením vyšetrovateľa OBPK Bratislava, ÚBPK PPZ, ČVS: PPZ-308/\nBPK-B-2008 zo dňa 25.11.2010 bolo opätovne začaté trestné stíhanie na tom skutkovom základe, ako\nje uvedené v tomto uznesení, na základe písomného Pokynu prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv\n191/08-137, zo dňa 5.11.2010 podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (č. l. 239).\n5. Nálezom Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II ÚS 96/2010-53 rozhodol, že základné práva\nžalobcov 1/ a 2/, zaručené v čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.\n1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, postupom Prezídia PZ, ÚBPK, OBPK Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:\nPPZ-308/BPK-B-2008 a Príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov, porušené boli. Zároveň\nzrušil Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov a zakázal Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR\nv konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 pokračovať v porušovaní základných práv žalobcov 1/ a 2/\nzaručených Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ nevyhovel (č. l. 69 až\n88). Uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-171, zo dňa 16.6.2011, právoplatným\ndňa 28.6.2011, bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci\nzločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa\n§ 13 ods. 1 Trestného zákona (č. l. 239); uznesením prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-172,\nzo dňa 16.6.2011, právoplatným dňa 16.6.2011, bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm.\na) Trestného poriadku vo veci zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona\n(č. l. 239); na stanovenie výšky ušlého zisku žalobcu 2/ z dôvodu nesprávneho úradného postupu, v\nzmysle nálezu Ústavného súdu SR dal žalobca 2/ vypracovať znalecký posudok J.. Q. X., W.., znalcovi z\nOdboru: Ekonomika a manažment, Odvetvie: Financie, ktorý v závere znaleckého posudku č. 2/2012 zo\ndňa 20.2.2012 stanovil výšku ušlého zisku žalobcu 2/ v sume 80.268 eur (poznámka súdu prvej inštancie,\nžalobcovia 1/ a 2/ si žalobou uplatnili nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške\n80.243 eur a v tejto výške 80.243 eur si ho uplatnili aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); žalobcovia 1/ a 2/ podali na Ministerstvo\nvnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012, doručenú Ministerstvu vnútra SR dňa 9.3.2012, v ktorej si uplatnili nárok\nžalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej\nujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody vo výške\n3.000 eur a v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ vo výške\n300.000 eur) a nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur (č. l. 89 až\n112); žalobcovia 1/ a 2/ podali na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku\nna náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012, doručenú Generálnej prokuratúre SR dňa 9.3.2012, v ktorej si\nuplatnili nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur (spočívajúcej v náhrade\nnemajetkovej ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej\nslobody vo výške 3.000 eur a v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach\nžalobcu 1/ vo výške 300.000 eur) a nárok žalobcu 2/ na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške\n80.243 eur (č. l. 113 až 136); Ministerstvo vnútra SR postúpilo žiadosť žalobcov 1/ a 2/ o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zo dňa 9.3.2012,\ndoručenú mu dňa 9.3.2012, Generálnej prokuratúre SR listom zo dňa 21.8.2012 nazvaným „Žiadosť\no predbežné prerokovanie nároku - odstúpenie žiadosti“ dôvodiac, že Ministerstvo vnútra SR sa v\npredmetnej veci nepovažuje za orgán oprávnený konať za štát vo veciach náhrady škody (č. l. 137).\nGenerálna prokuratúra SR oznámila žalobcom 1/ a 2/ listom zo dňa 18.4.2012 nazvaným „Predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody“, že považuje ich žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmieta (č. l. 138-139).\n\n6. Sporným skutkovým tvrdením zostalo premlčanie nároku žalobcov 1/ a 2/; pasívna vecná legitimácia\nžalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti\nkorupcii, zo dňa 28.11.2008 pod sp. zn. ČVS:\nPPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za prečin podplácania\na zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nPrezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.1.2009 pod sp. zn. ČVS: PPZ-308BPKB-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný zločin skrátenie dane a\npoistného a za zločin podvodného úplatku, a tiež vo vzťahu k zadržaniu žalobcu 1/, ako aj to či boli\nnezákonnými rozhodnutiami, nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu\n1/ (od 10.3.2009 o 12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) a nesprávnym úradným postupom orgánov\nčinných v trestnom konaní vedenom proti žalobcom 1/ a 2/ pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 od 28.11.2008\nspôsobená žalobcom škoda zakladajúca nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n303.000 eur (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním\nalebo iným pozbavením osobnej slobody vo výške 3.000 eur podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\na v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu v 1/ vo výške 300.000 eur\npodľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a škoda zakladajúca nárok žalobcu 2/ na náhradu majetkovej\nujmy vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..\n7. Z výsluchu žalobcov 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 6.6.2024 vyplynulo, že vo veci rozhodoval dovolací\nsúd, ktorý vyslovil záväzný právny názor, v ktorom vo vzťahu k nemajetkovej ujme skonštatoval, že\nide o ujmu morálnu, utrpenie na nehmotných hodnotách, a táto vzniká už samotným zásahom orgánov\nčinných v trestnom konaní do základných práv, ak sa preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom.\nNezákonnosť zásahu bola skonštatovaná tak rozhodnutiami prokurátora ako aj nálezom Ústavného\nsúdu. Výsledok trestného konania, ktoré bolo zastavené bez vznesenia obvinenia, sa posudzuje ako\nnezákonný zásah. Vo vzťahu k materiálnej škode (ušlému zisku) dovolací súd konštatoval, že nárok\nna náhradu škody zo svojej podstaty je problematický, vo vzťahu k ušlému zisku ide vždy o určitú\ndomnienku, ktorá je vyvodená z predchádzajúcich udalostí. Dovolací súd uviedol, že takýto nárok nikdy\nnemožno preukázať s absolútnou istotou, ale súd musí konať tak, aby aplikáciou dôkazného bremena\nneukladal jednej zo strán neprimerané bremeno, čím by bola narušená spravodlivá rovnováha medzi\nstranami sporu. Zároveň konštatoval, že uložením nesplniteľného dôkazného bremena iba na žalobcov\n1/ a 2/ došlo k porušeniu rovnosti zbraní. Žalobca 2/ predložil znalecký posudok, ktorým bol vyčíslený\nskutočne dosahovaný zisk pred neoprávneným zásahom, a následne vyčíslený očakávaný zisk, k\nakému by došlo pri zachovaní pravidelného behu udalostí. Klienti advokátovi spravidla neoznamujú,\nprečo si zvolili inú advokátsku kanceláriu. Preukázateľne však k poklesu záujmu klientov o služby\nžalobcu 2/ došlo, pričom neexistuje žiadna iná udalosť, ktorá by mohla byť príčinou takéhoto stavu.\nJedinou udalosťou, ktorá prichádza do úvahy je nezákonný zásah zo strany orgánov činných v trestnom\nkonaní, ktoré odňali dátový nosič, obsahujúci celú agendu advokátskej kancelárie, aj keď podľa príkazu\nprokurátora mohli vyhotoviť iba kópie, a následne uložili znalcovi, aby vyhľadal, okrem iného, všetky\nsúbory obsahujúce slovo C., čo je prakticky každý súbor vytvorený žalobcom 2/, keďže toto slovo\nobsahuje tak hlavička korešpondencie, ako aj podpisová časť. Klientela, ktorú v tom čase mal žalobca\n2/, bola predstavovaná podnikateľmi s vysokými obratmi, ktorí sa pohybujú vo sfére, kde dochádza\naj k využívaniu orgánov činných v trestnom konaní na obťažovanie konkurencie, a táto klientela je\nmimoriadne citlivá na situácie, keď sa jej dôverné údaje dostávajú do rúk orgánov činných v trestnom\nkonaní. Množstvo právoplatne odsúdených v nedávnej dobe potvrdzuje, že aj orgány, ktoré konali\nv tejto veci voči žalobcom 1/ a 2/, nielenže porušovali zákonnosť, ale boli súčasťou zločineckých\nskupín a nemali zábrany na ich objednávku poškodzovať práva iných osôb. Táto skutočnosť bola\nsíce rozsudkami potvrdená až v nedávnej dobe, ale všeobecne známa bola vždy. Zločinecké skupiny,\npôsobiace v orgánoch činných v trestnom konaní, nebudú stíhať samé seba, najmä keď prítomnosťou\nzločineckej skupiny bola kontaminovaná aj samotná policajná inšpekcia, a jedným z členov zločineckej\nskupiny, dnes už odsúdených, bol aj samotný špeciálny prokurátor. Faktom je, že žalobcovia 1/ a 2/\nžiadnu príčinu na zásah nedali, a tento bol zjavne bezdôvodný nielen formálne, ale aj materiálne.\nNebyť tohto zásahu, žalobca 2/ by dosahoval ušlý zisk rovnaký ako pred zásahom s tendenciou\nnárastu. Nedôvodnosť námietky pasívnej vecnej legitimácie, vznesenej žalovanou na pojednávaní dňa\n6.6.2024, vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti\nkorupcii, zo dňa 28.11.2008 pod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo\nveci za prečin podplácania a zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.01.2009\npod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný\n\nzločin skrátenie dane a poistného a za zločin podvodného úplatku, a vo vzťahu k zadržaniu žalobcu\n1/, s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., vyargumentovali tak, že pasívne\nlegitimovaný nie je konkrétny štátny orgán, ale štát. Nesprávne označenie orgánu, konajúceho za štát,\nnie je vadou žaloby. V tejto súvislosti poukázali na § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z.,\nktoré určuje, že ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov,\na žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná viacerým orgánom, vo veci koná ten orgán, ktorý\nzačal konať prvý. V tomto prípade došlo k pochybeniu tak vyšetrovateľa, ako aj prokurátora, keďže\nÚstavný súd zrušil rozhodnutia ÚŠP GP. Uviedli, že nevidia dôvod na vyhovenie návrhu žalovanej\nna doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého posudku dôvodiac, že žalovaná mala\nmožnosť predložiť vlastný súkromný znalecký posudok, pričom neboli skonštatované žiadne vady v\nznaleckom posudku predloženom žalobcami 1/ a 2/, ktoré by spôsobovali jeho nepoužiteľnosť v konaní.\nŽalovaná rozporuje iba závery znaleckého posudku, čo však nie je dôvod na kontrolný znalecký posudok,\nnakoľko ani Najvyšší súd SR neskonštatoval žiadne vady v posudku, ale naopak poukazoval na posudok\nako na relevantný dôkaz.\n8. Z výsluchu žalovanej na pojednávaní dňa 6.6.2024 vyplynulo, že zotrval na písomných a ústnych\nvyjadreniach, pričom vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu\nboja proti korupcii, zo dňa 28.11.2008 pod ČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného\nstíhania vo veci za prečin podplácania a zločin prijímania úplatkov, ďalej vo vzťahu k rozhodnutiu\nMinisterstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 20.1.2009 pod\nČVS: PPZ-308BPK-B-2008 uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za obzvlášť závažný zločin\nskrátenie dane a poistného a za zločin podvodného úplatku, a vo vzťahu k zadržaniu žalobcu 1/, vzniesol\nnámietku pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.,\nnakoľko pri týchto policajt nekonal na pokyn prokurátora. K príkazu na prehliadku priestorov uviedol, že\nnebol preukázaný vznik škody, resp. ušlého zisku, nemajetková ujma, a príčinná súvislosť vo vzťahu k\ntvrdenému ušlému zisku a nemajetkovej ujme. Namietol hypotetickosť znaleckého posudku a podkladov,\nna ktorých bol záver znaleckého posudku vyslovený a rozhodné obdobie rokov 2009-2012 s tým, že\nznalec ekonomické údaje za rok 2011 a nasledujúce, už nemal k dispozícii, a teda nepracoval s reálnymi\nčíslami. Zároveň navrhol vykonanie kontrolného znaleckého posudku.\n9. Súd prvej inštancie mal za to, že vznesená námietka premlčania žalovanou nie je dôvodná, nakoľko\nokamihom, kedy vznikla žalobcom možnosť súdnej vymáhateľnosti uplatneného nároku, je deň 3.2.2011,\na teda dňom vydania nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II ÚS 96/2010-53 sa žalobcovia,\nako poškodení, dozvedeli o škode. Žalobu\no náhradu škody podali dňa 10.9.2012, a to v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty stanovenej\npodľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z.. Poznamenal, že aj súdy vyšších stupňov (odvolací\na dovolací) uznávali existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto spore, nakoľko odvolací\nsúd nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu potreby zistenia orgánu oprávneného konať v mene\nštátu a dovolací súd neuložil vo svojom zrušujúcom uznesení odvolaciemu súdu, ako jednu z úloh, určiť\norgán oprávnený konať v mene štátu. Žalobcovia sa teda mohli odo dňa 10.9.2012 domáhať uspokojenia\nnároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj\nučinili podaním žaloby dňa 10.9.2012.\n10. Po právnej stránke ozrejmil, že predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci sú (i) existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nezákonného zadržania\nalebo iného pozbavenia osobnej slobody, alebo nesprávneho úradného postupu, (ii) vznik škody a\n(iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, alebo nezákonným zadržaním alebo iným\npozbavením osobnej slobody, alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, a vznikom\nškody. Pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné (a to\nconditio sine qua non) kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok, pričom kumulatívnosť\nsplnenia uvedených podmienok má za následok, že čo ak len jedna z nich nie je splnená, nemožno voči\nštátu vyvodiť zodpovednosť za škodu. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\norgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je\nabsolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie podľa\nčl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 16.12.2008, sp. zn.\nII. ÚS 467/08). V prípade splnenia zákonných podmienok sa štát nemôže svojej zodpovednosti za\nškodu zbaviť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím, nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, alebo nesprávnym\n\núradným postupom treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,\nteda v princípoch materiálneho štátu. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť absolútnu objektívnu\nzodpovednosť za konanie svojich orgánov verejnej moci, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca.\nŠtát totižto nemá slobodnú vôľu, ale je povinný prísne a bezvýhradne dodržiavať právo (teda nie iba\nzákon) v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii a aplikácii. Nemôže sa zbaviť zodpovednosti\nza postup orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ sa ich postup ukáže ako postup chybný, zasahujúci\ndo základných práv a slobôd. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. nezákonnosti zadržania\nalebo iného pozbavenia osobnej slobody, resp. nezákonnosti postupu orgánov činných v trestnom\nkonaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,\nči sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo; ide o prísnu objektívnu a absolútnu zodpovednosť za\nvýsledok, pri ktorej neprichádza od úvahy ani možnosť liberácie. Všeobecné súdy pri rozhodovaní nikdy\nnesmú zabúdať na ústavný pôvod a zakotvenie nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.\nz., a preto je nevyhnuté v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedošlo k vyprázdneniu dotknutého\nzákladného práva pri použití jeho zákonného vykonania. Sudca sa musí vedieť aspoň elementárne vcítiť\ndo pozície postihnutej osoby, hlavne za situácie, kedy má napraviť škody spôsobné orgánmi činnými v\ntrestnom konaní alebo inými súdmi.\n11. V zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, vzal do úvahy, že existencia nezákonného\nrozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola preukázaná.\nPri následnom zisťovaní, či žalobcom 1/ a 2/ skutočne ujma (ne)majetkového charakteru v dôsledku\npostupu orgánov činných v trestnom konaní vznikla, tak vznik nemajetkovej ujmy zásahom orgánov\nčinných v trestnom konaní voči osobe spravidla nemožno dokazovať (sp. zn. 3Cdo/137/2008), lebo\nide o stav mysle poškodenej osoby. Ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to,\naby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou a jej tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla samotným\nzásahom orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd fyzickej a právnickej osoby,\na teda je potrebné zvážiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom\npostavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca.\nNemajetková ujma je vlastne ujmou morálnou, a ide teda o utrpenie na tých nehmotných hodnotách,\nktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale\naj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania\na pod.). Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že\nmu taká škoda vznikla, nemôžu súdy rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo\nže medzi protiústavným konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Súdy v takejto situácii určia\nvýšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu. Žiadne skutkové\nokolnosti, ktoré už odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde\no otázku určitej miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie dôkazný štandard, ktorý je možné v\nsúdnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z\naspektov práva na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu\nv konaní rovné tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu\nkonania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady\nrovnosti je potom dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú\nrovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena,\nktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno\nkonanie ako celok považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné\npremietnuť aj do činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej\nsúvislosti medzi protiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného\nbremena iba na žalobcov, ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti\nzbraní (čl. 6 Základných princípov C. s. p., rozsudok ESĽP vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1.2. 2011,\nsťažnosť č. 34976/05, § 24.).\n12. Dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, že vyššie uvedený deformovaný prístup súdov nižších\nstupňov k žalobcom sa prejavil aj pri hodnotení žalobcami predloženom znaleckom posudku č. 2/2012\nzo dňa 20.2.2012, keď tieto nesprávne celkom pominuli jeho závery, hoci tieto závery boli náležite\nodôvodnené, a dalo sa k nim prihliadať. V tejto súvislosti zaujal dovolací súd záväzný právny názor\npre súd prvej inštancie, že na to, aby mohol znalecký posudok zodpovedne hodnotiť, nesmie sa\nobmedziť len na jeho záver, ale musí vyvinúť snahu na poznanie a porozumenie, z ktorých zistení\nuvedených v posudku znalec vychádzal, ako cestou k týmto zisteniam dospel, a na základe akých úvah\n\ndošiel k svoju záveru; prípadne vzniknuté rozpory s jeho názorom mali odstrániť výsluchom znalca\nna pojednávaní, či požiadať iného znalca o zodpovedanie rozhodných otázok, alebo zadať revízny\nznalecký posudok. Nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom zisku je vždy problematický, lebo sa\nveľmi zložito preukazuje a spravidla je treba znaleckého skúmania. Aby bolo možné nárok vyčísliť,\nje potrebné mať relevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí mu spravidla neoznamujú,\nprečo si napríklad zvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie. Preto súvislosť poklesu tržieb s\ntrestným stíhaním je jedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako to bolo uvedené v predloženom\nznaleckom posudku, preto ho súdy nižších stupňov nemali bez ďalšieho odmietnuť, ale mali ho dôsledne\npreskúmať a vychádzať z neho. Na stanovenie výšky ušlého zisku žalobcu 2/ z dôvodu nesprávneho\núradného postupu, v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, pre účely súdneho konania, dal žalobca 2/\nvypracovať znalecký posudok J.. Q. X.Z., W.., znalcovi z Odboru: Ekonomika a manažment, Odvetvie:\nFinancie, ktorý v závere stanovil výšku ušlého zisku žalobcu 2/ v sume 80.268 eur. Pri preskúmaní\nznaleckého posudku sa súd prvej inštancie, v intenciách záväzného právneho názoru dovolacieho súdu,\nneobmedzil len na jeho záver, ale vyvinul snahu na poznanie a porozumenie, z ktorých zistení uvedených\nv posudku znalec vychádzal, ako cestou k týmto zisteniam dospel, a na základe akých úvah došiel k svoju\nzáveru. Výsledkom tejto snahy bolo zistenie, že na to, aby bolo možné nárok vyčísliť, je potrebné mať\nrelevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí mu spravidla neoznamujú, prečo si napríklad\nzvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie. A preto súvislosť poklesu tržieb s trestným stíhaním je\njedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako je to znalcom uvedené v znaleckom posudku. Záver\nznaleckého posudku považoval za náležite odôvodnený, ku ktorému prihliadal a vychádzal z neho. V\ntomto kontexte boli potom tvrdenia žalovanej o jeho hypotetických záveroch a hypotetických podkladoch\nneopodstatnené. Skonštatoval, že žalobcovia osvedčili nárok žalobcu 2/ na náhradu majetkovej ujmy vo\nforme ušlého zisku vo výške 80.243 eur podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom\nv rozhodnom čase.\n13. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvodnosť nároku žalobcu 2/ na úrok z omeškania vo výške 8,75\n% ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia pri náhrade škody vo forme ušlého zisku.\nStotožnil sa so žalobcom určeným dňom 10.9.2012 ako prvým dňom omeškania a to z dôvodu, že\nŽiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003\nZ. z. zo dňa 9.3.2012, bola doručená žalovanej dňa 9.3.2012, pričom podľa § 16 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody mala žalovaná lehotu 6 mesiacov na dobrovoľné uspokojenie nároku. Žalovaná sa dostala do\nomeškania s plnením až uplynutím 6 mesačnej lehoty, t. j. dňom 10.9.2012, keďže 6 mesačná lehota\nuplynula dňa 9.9.2012. Ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase\nsplatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním\nalebo iným obmedzením osobnej slobody, alebo nesprávnym úradným postupom, neustanovujú, a\npreto sa aplikuje právna úprava splatnosti pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka (§ 563), ktorá\nsa týka všetkých pohľadávok, vrátane pohľadávok na náhradu škody (náhradu materiálnej škody).\nŽalovanej zo zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (§ 16) vyplýva právo uspokojiť\npoškodeného (žalobcu 2/) v 6 mesačnej lehote odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu škody. Čas plnenia žalovanej je tak ustanovený právnym predpisom. Do omeškania\ns plnením sa dostáva až uplynutím zákonom stanovenej lehoty na dobrovoľné plnenie, resp. dňom\nnasledujúcim od oznámenia, že nárok uplatnený v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody neuznáva, ak takéto oznámenie bolo urobené v rámci plynutia 6 mesačnej lehoty. Napokon\npoškodenému (žalobcovi 2/) vzniká právo obrátiť sa so svojím nárokom na súd až v prípade, ak príslušný\norgán nárok v uvedenej lehote neuspokojí. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná\nk prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. ku dňu 10.9.2012 (platná v období od 11.7.2012\ndo 7.5.2013) bola 0,75 %, zvýšená o 8 percentuálnych bodov v zmysle § 517 ods. 1 veta prvá a ods.\n2 Občianskeho zákonníka\nv spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. k 31.1.2013\nv nadväznosti na prechodné ustanovenie § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky\nč. 87/1995 Z. z., činí žalobcom 2/ správne určenú výšku úroku z omeškania 8,75 % ročne.\n14. Súd prvej inštancie nepripustil dokazovanie navrhnuté žalovanou (vykonanie kontrolného\nznaleckého posudku) z dôvodu, že ho považoval za neefektívne a nehospodárne nakoľko z vykonaného\ndokazovania mal za dostatočne preukázaný skutkový stav veci a žalovanej nič nebránilo dať si\nvypracovať súkromný znalecký posudok v zmysle § 209\n\nC. s. p. na preukázanie dôvodnosti jeho obrany v spore. Dodal, že nejedná sa o spor s ochranou\nslabšej stany, kedy by aj bez návrhu obstaral alebo zabezpečil taký dôkaz. O potrebe vyhotovenia\nkontrolného znaleckého posudku, resp. o návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým\nústavom v zmysle § 207 ods. 3 C. s. p., by rozhodol za predpokladu, ak by boli závery znalcov\nv znaleckom posudku predloženom žalobcami a v súkromnom znaleckom posudku predloženom\nžalovanou v zrejmom rozpore.\n15. K príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním alebo iným\npozbavením osobnej slobody žalobcu 1/, nesprávnym úradným postupom,\na vznikom škody uviedol, že vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným\nrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje\npriama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav\n(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym\núradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,\nzodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú\notázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou\n(akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti\nza škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za\nktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla)\na konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej\nsúvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie\nje rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha\npri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná\n(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.\nZodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti\nje totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza\nnásledku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;\nnestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v\nkomplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou\nzákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom\njednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré\nviedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností.\n16. Vo veci bolo nezákonné rozhodnutie [Príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSR č. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 - Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov (č. l. 35\naž 38), ktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011. č. k. II ÚS 96/2010-53] príčinou\nvzniku nemajetkovej ujmy spôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ v zmysle § 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a majetkovej ujmy žalobcu 2/ vo forme ušlého\nzisku vo výške 80.243 eur v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom\nčase. Nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi 1/ spôsobená nemajetková ujma na jeho osobnostných\nprávach, za ktorú podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase\nzodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného rozhodnutia, nemajetková ujma na osobnostných\nprávach žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody u\nžalobcu v 1/). Nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi 2/ spôsobená majetková ujma vo forme ušlého\nzisku vo výške 80.243 eur, za ktorú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v\nrozhodnom čase zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného rozhodnutia, majetková ujma vo\nforme ušlého zisku vo výške 80.243 eur žalobcu 2/ by nevznikla (príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím a vznikom škody u žalobcu 2/). Nezákonné zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej\nslobody žalobcu 1/ (od 10.3.2009 o 12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) príčinou vzniku nemajetkovej\nujmy žalobcu 1/ v zmysle § 7, § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom\nčase a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nezákonným zadržaním\nalebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu 1/ bola spôsobená nemajetková ujma žalobcu 1/, za\nktorú podľa § 7, § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nezákonného zadržania alebo iného\npozbavenia osobnej slobody žalobcu 1/, nemajetková ujma žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť\nmedzi nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody žalobcu 1/ a vznikom škody u\nžalobcu 1/). Nesprávny úradný postup (pri zabavení a zaistení počítačového vybavenia, čo konštatoval\nnálezom Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53) príčinou vzniku nemajetkovej ujmy\n\nspôsobnej na osobnostných právach žalobcu 1/ v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení\núčinnom v rozhodnom čase a majetkovej ujmy žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur\nv zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Nesprávnym\núradným postupom bola spôsobená nemajetková ujma na osobnostných právach žalobcu 1/, za ktorú\npodľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá žalovaná, pretože nebyť nesprávneho úradného\npostupu, nemajetková ujma na osobnostných právach žalobcu 1/ by nevznikla (príčinná súvislosť\nmedzi nesprávnym úradným postupom a vznikom u žalobcu 1/). Nesprávnym úradným postupom bola\nspôsobená majetková ujma žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur, za ktorú podľa §\n17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zodpovedá žalovaná, pretože nebyť\nnesprávneho úradného postupu, majetková ujma žalobcu 2/ vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur\nby nevznikla [príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody /majetkovej\nujmy/ u žalobcu 2/].\n17. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n303.000 eur vzal do úvahy či by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, mohla aj iná osoba\nv obdobnom postavení cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru\njednotlivca. Dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, by sa aj iná osoba v\nobdobnom postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru\njednotlivca. Nemajetková ujma vznikla žalobcovi 1/ už samotným zásahom orgánov činných v trestnom\nkonaní do základných práv a slobôd žalobcu 1/ ako fyzickej osoby, pričom preukázal, že tento zásah\nnebol v súlade s právom (vo výsledku). Pri zvažovaní výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy, že\nnemajetková ujma je ujmou morálnou, pričom sa jedná o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré\nsa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj\niné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a\npod.). O výške nemajetkovej ujmy rozhodol podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu\ns dôrazom na závažnosť vzniknutej ujmy žalobcovi 1/ (trestné konanie žalobcu 1/ úplne pohltilo a\nvyšiel z neho po dvoch rokoch a 7 mesiacoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským,\nekonomickým a sociálnym životom) a okolnosti, za ktorých ku spôsobnej nemajetkovej ujme došlo\n(okolnosti začatia trestného stíhania prejavujúce sa v zistení, že trestné stíhanie bolo proti žalobcovi\n1/ začaté zjavne bezdôvodne. Aj keď u žalobcu 1/ nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia, z\nmateriálneho hľadiska bol v pozícii obvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa\nmala dopustiť trestnej činnosti a boli obmedzované jeho práva, avšak bez možnosti uplatňovať opravné\nprostriedky. Skutočnosť, že v tomto prípade už len tvrdenie žalobcu 1/ o zásahu do jeho osobnostných\npráv bolo dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia, vyplýva zo záväzného právneho názoru\ndovolacieho súdu). Zdôraznil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značný\nzásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne\nsúd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k\nzásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať neprimerané sumy.\nVýšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie\nje možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako\nodškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy\na je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého\nprípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí zodpovedať všeobecnej\npredstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.\nVždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je\nzabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by\nneprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohateniu.\n18. Mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením\nvzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi 1/ nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním\nalebo iným pozbavením osobnej slobody a nesprávnym úradným postupom. Závažnosť následkov\nnezákonného rozhodnutia, nezákonného zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody a\nnesprávneho úradného postupu (voči ktorým sa aktívne od začiatku bránil pokladajúc ich za nezákonné\na nesprávne), ktoré vznikli žalobcovi 1/\nv súkromnom živote, v pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení, nie je možné už konvalidovať.\nZásah orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd fyzickej osoby predstavuje\nobmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už sám o sebe pre poškodeného\n\nurčitú imateriálnu ujmu. Žalobca 1/, ako poškodený, preukázal vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých\noblastiach jeho života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne\núčinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy na osobnostných\nprávach (najmä cti, dobrej povesti a vážnosti) ovplyvňujúcich jeho súkromný, rodinný, spoločenský a\npracovný život. Žalobca 1/ dostatočne preukázal, že sa jedná o ujmu značnú v osobnom, rodinnom,\nspoločenskom a pracovnom živote, nie ujmu nepatrnú. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej\nujmy spôsobnej žalobcovi 1/ nezákonným zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, ktorú\nsi vyčíslil vo výške 3.000 eur, vychádzal z § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v\nrozhodnom čase, podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7\na 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej\nslobody. Podľa údajov z webovej stránky Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná\nnominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok 2008 (t.\nj. za predchádzajúci kalendárny rok pozbavenia osobnej slobody žalobcu 1/, ktoré bolo od 10.3.2009 o\n12:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod.) 723 eur. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy\nzamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok 2008 bola 24,10 eura (723 eur\ndelené 30), a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody (tri dni pozbavenia osobnej slobody\nžalobcu 1/ : 24,10 eura x 3 = 72,30 eura). V tomto smere sa javila uplatnená náhrada nemajetkovej\nujmy vo výške 3.000 eur (1.000 eur za každý z troch dní pozbavenia jeho osobnej slobody) neprimerane\nvysoká,\na preto rozhodol o jej výške 1.500 eur (500 eur za každý z troch dní pozbavenia jeho osobnej slobody).\n19. Žalobcom 1/ uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobená mu na jeho\nosobnostných právach, vo výške 3.000 eur je neprimerane vysoká, v porovnaní\ns nárokmi osôb poškodených násilnými trestnými činmi v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z.\nNezákonné trestné stíhanie žalobcu 1/ trvalo od 28.11.2008 (deň vydania Uznesenia vyšetrovateľa\nMinisterstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii\nBratislava, ČVS: PPZ-308/BPK-B- 2008 zo dňa 28.11.2008 o začatí trestného stíhania) do 28.6.2011\n(právoplatnosť uznesenia prokurátora ÚŠP GP SR č. k. VII/1 Gv 191/08-171, zo dňa 16.6.2011, ktorým\nzastavil trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo veci zločinu podvodného\núpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods.\n1 Trestného zákona), t. j. 2 roky a 7 mesiacov. Minimálna mzda za rok 2008 predstavovala 268,87\neura. Minimálna mzda za rok 2009 činila 295,50 eura. Minimálna mzda za rok 2010 bola vo výške\n307,70 eur. Minimálna mzda za rok 2011 predstavovala sumu 317 eur. V prípade ujmy na zdraví\nznásilneným alebo sexuálnym násilím, má poškodený nárok na zaplatenie sumy 3.170 eur (317 eur\nx 10). Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobcom 1/ uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy, spôsobnej\nna osobnostných právach vo výške 300.000 eur je neprimerane vysoká, a priznaním tejto sumy by\nporušil ústavnú zásadu primeranosti, resp. ekvivalencie. Nie je možné pripustiť, aby bola žalobcovi 1/\npriznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyššia suma, ako poškodenému v prípade\nsmrti, a tiež nie je možné pripustiť, aby bola žalobcovi 1/ priznaná niekoľkonásobne vyššia suma, ako\npoškodenému v prípade ujmy na zdraví spôsobnej mu trestným činom znásilnenia alebo sexuálneho\nnásilia. Nie je tiež možné akceptovať, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšovala\nvýšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa priznáva poškodeným v zmysle zákona\nč. 437/2004 Z. z.. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného\no premrštené finančné čiastky, ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej\nujmy. Finančná kompenzácia má zmierniť spôsobenú nemajetkovú ujmu, avšak nie je možné priznávať\nneprimerane vysoké sumy, priznanie ktorých by mohlo bagatelizovať odškodňovanie zásahov do iných\nzákladných práv, ako sú napr. ujma na živote alebo ujma na zdraví. Uvedená argumentácia je podporená\naj rozhodovacou činnosťou ESĽP, ktorý priznáva nepomerne nižšie sumy ako žiada žalobca 1/, a to\nza závažnejšie zásahy štátu. Riadiac sa zásadou, že výška primeraného peňažného zadosťučinenia\nv obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci,\nvychádzal pri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady aj z nálezu Ústavného súdu SR sp.\nzn. III. ÚS 754/2016, v zmysle ktorého nemožno považovať za neprimerané odškodnenie trestného\nstíhania sumou 620 eur za mesiac trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s\ntrestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),\nv jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a práceneschopnosť) a v sťaženom pracovnom uplatnení\n(nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález Ústavného súdu SR č. k. II.\nÚS 568/2017-42) sa Ústavný súd SR vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné\n\nstíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná kriminálna\nminulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho\nosobnostných práv.\n20. Prihliadol na to, že by sa mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy pohybovať\nv mantineloch vymedzených v § 5 ods. 1, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., t. j. od desaťnásobku\nminimálnej mzdy v roku 2011 do päťdesiatnásobku minimálnej mzdy v roku 2011, pričom musí prihliadať\nna to, že následky nezákonného trestného stíhania (nie väzobného trestného stíhania) nemôžu\ndosiahnuť intenzitu následkov smrti spôsobnej násilným trestným činom. Uviedol, že pri stanovaní sumy\nnemajetkovej ujmy vo výške 15.500 eur (500 eur za každý mesiac nezákonného trestného stíhania\nžalobcu 1/) zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca 1/ do začatia trestného stíhania voči nemu, nebol nikdy\ntrestne stíhaný a bezúhonný. Zároveň bral zreteľ aj na dĺžku trestného stíhania žalobcu 1/ od 28.11.2008\ndo 28.6.2011, počas ktorej žil v právnej neistote ohľadne výsledku jej trestného stíhania, či bude alebo\nnebude obvinený, a ak bude obvinený, či bude alebo nebude odsúdený za trestné činy, za ktoré mu hrozil\ntrest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby až 12 rokov. Žalobca 1/ nebol stíhaný väzobne.\nUviedol, že zvážil, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, by sa aj iná osoba v obdobnom postavení\nmohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca, zistiac že\nmohla. Ďalej zohľadnil osobu žalobcu 1/, jeho život pred začatím trestného stíhania a následky trestného\nstíhania v jeho osobnej, rodinnej, pracovnej a spoločenskej sfére, ktoré skutočnosti mal za preukázané\nnajmä zo žaloby, z výsluchu žalobcu 1/, z výpovede advokáta žalobcu 1/ na pojednávaniach. Prihliadol\npri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na kritériá pre jej priznanie uvedené v § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. najmä na osobu žalobcu 1/\nako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom\nživote; a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení, a to najmä zo žaloby,\nz výsluchu žalobcu 1/, z výpovede advokáta žalobcu 1/ na pojednávaniach. Vykonaným dokazovaním\nzistil, že následky, ktoré vznikli žalobcovi 1/ v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote sú\nzávažného charakteru (značné). Ozrejmil, že určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku z\ndôvodu administratívnej náročnosti procesu úhrady, nakoľko žalovaná nie je schopná plniť v trojdňovej\nlehote od právoplatnosti rozsudku stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá C. s. p., čím sa vystavuje riziku\nexekúcie.\n21. K časti žalobcom 1/ uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 286.000 eur ako rozdielu medzi\nžalobcom 1/ uplatnenej náhrade nemajetkovej umy v sume 303.000 eur\na priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ vo výške 17.000 eur (1.500,00 eur + 15.500,00\neur) uviedol, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcom 1/ nad rámec súdom priznanej je\nneprimeraná, a preto žalobu v tejto časti zamietol; ako aj uplatnené úroky z omeškania vo výške 8,75\n% ročne zo sumy 303.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia,\nz dôvodu, že nárok žalobcu 1/ na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nnedôvodný a nemajúci oporu v zákone, nakoľko v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nskutočnosť, že žalobcovi (v danom prípade žalobcovi 1/) ako poškodenému, bude vôbec priznaná\nnáhrada v peniazoch a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia) súdu, pričom až rozsudok o\npriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak\nv tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi 1/\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie môže v tomto prípade vzniknúť až po uplynutí\nlehoty na plnenie vyplývajúcej\nz rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný sa môže dostať do omeškania až po márnom uplynutí lehoty\nna plnenie, ktoré bolo priznané oprávnenej osobe (v danom prípade žalobcovi 1/) právoplatným\na vykonateľným rozsudkom vo veci samej. Vo veci rozsudok nenadobudol právoplatnosť ani\nvykonateľnosť, preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania. Povinnosť zaplatiť náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,\nv ktorom je určená lehota na plnenie, a až uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do\nomeškania (R 45/2000), pričom upriamil pozornosť napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6Cdo/185/2011, sp. zn. 7Cdo/100/2017.\n22. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 35 ods. 1, čl.\n46 ods. 1, ods. 3, čl. 51 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb., čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, § 3 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b),\n\npísm. e), písm. k), ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 7, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, §\n16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz., § 121 ods. 3, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 563, § 559 ods. 1, ods. 2, Občianskeho\nzákonníka, § 5 ods. 1 veta druhá a veta štvrtá, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., § 3 ods. 1, § 10c nariadenia\nvlády Slovenskej republiky\nč. 87/1995 Z. z., § 13 ods. 1, ods. 2, § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a), § 276 ods. 1, ods. 4, § 333 ods. 1,\nods. 2 písm. b), § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti\nnapadnutého rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.\ns. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho\na dovolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške rozhodne samostatným uznesením po\nprávoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu\nk žalobcom 1/ uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ozrejmil, že priznal nárok na plnú\nnáhradu (100 %) trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania žalobcovi 1/, ktorý striktným\nporovnaním žalovanej sumy (303.000 eur) a súdom priznanej sumy (17.000 eur) bol v spore síce\núspešný len vo výške 5,6105 %, po zaokrúhlení 6 %, avšak s ohľadom na charakter sporu a skutočnosť,\nže výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu v nadväznosti na vykonané dokazovanie, žalobcu\n1/ nemožno považovať v spore za procesne neúspešného, keďže mu bola priznaná časť uplatneného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Dodal, že priznaním tejto náhrady konštatoval dôvodnosť\nuplatňovaného nároku do jeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy, výšku modifikoval, táto skutočnosť nemala sama o sebe vplyv na rozsah priznaného nároku na\nnáhradu trov konania, keďže výška nároku spočívala na posúdení súdom, a samotná výška nároku\nje nadväzujúca. Neúspech žalobcu 1/ v zamietnutom príslušenstve (úrokoch z omeškania) z náhrady\nnemajetkovej ujmy vyhodnotil ako pomerne nepatrný.\n23. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý výrok zmeniť\na žalobcovi 1/ priznať úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 10.9.2012 do\nzaplatenia. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.\n2 C. s. p.) možno konštatovať, že namietal nesprávne právne posúdenie. Nestotožnil sa s tvrdením\nsúdu prvej inštancie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až právoplatnosťou rozsudku, a\npreto žalovaný nemôže byť v omeškaní pred vykonateľnosťou rozsudku, nakoľko je nespravodlivý a\nnerešpektujúci účel a zmysel právnej normy. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. vyžaduje vykonanie\npredbežného prerokovania aj v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo logicky implikuje\naj možnosť dobrovoľného plnenia. Pokiaľ by však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikal až\nrozhodnutím súdu, takýto inštitút by bol úplne nezmyselný a v konečnom dôsledku aj šikanózny, pretože\npoškodený by musel absolvovať postup, ktorý by z podstaty veci nemal žiaden nárok na úspech.\nPoukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020 k otázke úrokov z\nomeškania z nárokov poškodených z povinného zmluvného poistenia a mal za to, že platí aj pre nároky\nna náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z..\n24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s\nargumentáciou súdu prvej inštancie k úrokom z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\n(odsek 106 napadnutého rozsudku). Mala za to, že nárok žalobcu 1/ na úrok z omeškania z náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je nedôvodný a nemajúci oporu v zákone a v ustálenej súdnej praxi.\nVýška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí od rozhodnutia súdu, pričom až rozsudok o\npriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak\nv danom prípade nemohlo vzniknúť skôr, ako vznikla samotná povinnosť žalovanej poskytnúť žalobcovi\n1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch môže\nvzniknúť omeškanie až po márnom uplynutí lehoty na plnenie, vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej.\nV predmetnej veci rozsudok súdu prvej inštancie dosiaľ nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť,\na preto sa nemohla dostať do omeškania s plnením, ktoré bolo žalobcovi 1/ priznané predmetným\nrozsudkom. Nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2021, nemožno analogicky\naplikovať na konkrétny prípad v otázke úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,\nnakoľko sa nevenuje úrokom z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy. Upriamila pozornosť na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.3.2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011, uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 24.6.1997, sp. zn. 1Cdo/15/97, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov SR pod č. R 45/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.9.2012, sp. zn.\n7MCdo/16/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.3.2016, sp. zn. 3Cdo/513/2014, uznesenie\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017.\n\n25. Proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a proti výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie a\nžiadala odvolaním napadnuté výroky zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podstatným zhrnutím\nskutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania\n(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Poukázala na a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2022, sp. zn. 1Cdo/37/2020,\nktorým za totožných skutkových okolností odmietol dovolanie iného žalobcu. Mala za to, že súd prvej\ninštancie vychádzal zo skutočnosti, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ktorá je v rozpore\ns preukázaným skutkovým stavom a to, že trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcom 1/ a 2/ (odsek\n70 napadnutého rozsudku). Žalobcovi 1/ a 2/ nebolo vznesené obvinenie a rozhodnutia (uznesenie\nvyšetrovateľa MV SR, PPZ, Úradu bola proti korupcii Bratislava CVS:PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa\n28.11.2008, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2\npísm. b) Trestného zákona a za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona,\nuznesenie vyšetrovateľa MV SR, PPZ, Úradu bola proti korupcii Bratislava ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008,\nzo dňa 20.1.2009, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a\npoistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v štádiu prípravy a za zločin podvodného\núpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy, Príkaz prokurátora\nÚŠP sp. zn. I GO-V-681-1/2009-3, zo dňa 27.2.2009 na prehliadku iných priestorov v prenájme AK C.Z.\n&. W., B..T..Y..) neboli zrušené ako nezákonné na účely § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom\nzrušený bol len Príkaz prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a\nvydanie počítačových údajov, v súvislosti s vykonaním ktorého (zaistenie pevného disku z počítačového\nservera a následné vyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako dôkaz)\nbola konštatovaná nezákonnosť postupu, a to nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k.\nII. ÚS 96/2010-53 (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia príkazu, absencie vymedzenia časového\nlimitu uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku a zaistenia samotného\npočítačového vybavenia), pričom Ústavný súd SR ako oprávnený orgán po preskúmaní zákonnosti\nzadržania žalobcu 1/ v odôvodnení nálezu taktiež konštatoval, že zadržanie žalobcu 1/ bolo zákonné a\norgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom.\n26. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur vo vzťahu k\nzadržaniu žalobcu 1/ uviedla, že aj Ústavný súd SR skonštatoval nálezom Ústavného súdu SR zo dňa\n3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53, že zadržanie žalobcu 1/ bolo zákonné, orgány činné v trestnom konaní\npostupovali v súlade so zákonom a teda ich postup nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,\nprípadne za nezákonné rozhodnutie (mutatis mutandis odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 30.3.2022, sp. zn. 1Cdo/37/2020). Ústavný súd SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53,\nuviedol, že „nemohol konštatovať porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17\nods. 3 ústavy, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel. Ústavný súd po preskúmaní všetkých okolností\nveci dospel k záveru, že úrad boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva\nz neho také posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom\nhodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku,\nktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný“, a preto uplatňovaný nárok žalobcu 1/ s\npoukazom na § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ, civilný súd nie je oprávnený rozhodovať\no zákonnosti postupu v zmysle § 7 zákona č. 514/2003 Z. z..\n27. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 15.500 eur vo vzťahu\nk trestnému stíhaniu žalobcu 1/ uviedla, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ za 31 mesiacov\ntrestného stíhania, ktorému obvinenie nebolo vznesené,\ns poukazom na § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá skutkový\na právny základ. Extenzívny výklad súdu vedenia trestného stíhania vo veci bez vznesenia obvinenia\npovažovala za neprijateľný a v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Vykonaným dokazovaním nebola\npreukázaná akákoľvek škoda, resp. akékoľvek následky v osobnej, rodinnej, pracovnej a spoločenskej\nsfére žalobcu 1/ a priama príčinná súvislosť vzniku akejkoľvek škody žalobcovi 1/ v dôsledku Príkazu\nprokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových\núdajov, ktorého adresátom bol žalobca 2/, resp. v dôsledku postupu OČTK pri vykonaní Príkazu\nprokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových\n\núdajov (zaistenie pevného disku z počítačového servera a následné vyhotovenie kópie - vo vzťahu k\nžalobcovi 2/), ktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53\n(z dôvodu nedostatočného odôvodnenia príkazu, absencie vymedzenia časového limitu uchovávania\npočítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku a zaistenia samotného počítačového\nvybavenia), pričom so vznikom škody žalobcovi 2/ ako ani s príčinnou súvislosťou ako obligatórnymi\nzákonnými podmienkami priznania náhrady škody v dôsledku Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1\nGv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov, resp. postupom OČTK\npri vykonaní predmetného príkazu sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Vzhľadom na uvedené priznanie nároku žalobcovi 1/ s poukazom na § 5 ods. 1 a § 9 ods.\n1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ, naviac priznaná nemajetková ujma v celkovej výške\n17.000 eur je s poukazom na zákon č. 215/2006 Z. z. neprimerane vysoká.\n28. Pokiaľ ide o priznanie náhrady škody vo forme ušlého zisku vo výške 80.243 eur spolu s úrokom\nz omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 80.243 eur od 10.9.2012 do zaplatenia vo vzťahu k\ntrestnému stíhaniu žalobcu 2/ uviedla, že priznanie ušlého zisku za trestné stíhanie, ktorému obvinenie\nnebolo vznesené nemá skutkový a právny základ. Extenzívny výklad súdu uplatnený v celom rozsahu\npri rozhodovaní v predmetnej veci považovala za neprijateľný a v rozpore so zákonom č. 514/2003\nZ. z.. Mala za to, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik akejkoľvek škody a priama\npríčinná súvislosť vzniku akejkoľvek škody žalobcovi 2/ v dôsledku Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn.\nVII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov, resp. v dôsledku\npostupu OČTK pri vykonaní Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na\nuchovanie a vydanie počítačových údajov (zaistenie pevného disku z počítačového servera a následné\nvyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako dôkaz), ktorý bol zrušený nálezom\nÚstavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS 96/2010-53 (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\npríkazu, absencie vymedzenia časového limitu uchovávania počítačových údajov podľa § 90 ods. 2\nTrestného poriadku a zaistenia samotného počítačového vybavenia), pričom s touto priamou príčinnou\nsúvislosťou sa nevysporiadal ani súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa výpovede žalobcu\n2/ na pojednávaní vykonanom dňa 22.1.2016 v súvislosti so zaistením predmetných údajov žalobca 2/\nspätnú väzbu od jeho klientov nedostal, na konkrétny priamy dôsledok si nespomína, nemá vedomosť,\nže by k skutočnému odlivu klientov došlo, odliv klientov nevie preukázať, a teda nepreukázal, že v\nsúvislosti so zaistením pevného disku z počítačového servera a následného vyhotovenia kópie mal\nakýkoľvek odliv klientov. Poukázala na nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.2.2011, č. k. II. ÚS\n96/2010-53, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „aj keď nelegálnym zaistením počítačového média\nsťažovateľa obsahujúceho informácie a údaje slúžiace mu na výkon jeho podnikateľskej činnosti, podľa\nvšetkého (sťažovateľ v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani\nbližšie nešpecifikoval) došlo k sťaženiu výkonu jeho profesijnej činnosti, nešlo však o obmedzenie takej\nintenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného práva garantovaného čl. 35 ods.\n1 ústavy“. Dôvodila, že Ústavný súd SR dospel k záveru, že nedošlo k zásahu do podstaty základného\npráva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy, a teda žiadnym úkonom nedošlo k zásahu do práva podnikať a\nuskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Vzhľadom na uvedené priznanie nároku žalobcovi 2/ s poukazom\nna § 5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právny základ.\n29. K predloženému súkromnému znaleckému posudku č. 2/2012 zo dňa 3.2.2011 uviedla, že nie je\nzrejmé ako dospel znalec k určeniu rozhodného obdobia, keď žalobca 2/ podľa údajov v Obchodnom\nregistri vznikol dňa 20.6.2008 a vykonanie Príkazu prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo\ndňa 9.3.2009 sa uskutočnilo dňa 10.3.2009. Žalobca 2/ nevykonával advokátsku prax desiatky rokov,\npričom znalec na určenie výšky ušlého zisku mohol vychádzať len z obdobia výkonu podnikateľskej\nčinnosti od 20.6.2008 do 10.3.2009, pričom v rámci nedefinovane určeného rozhodného obdobia od\nroku 2009 do konca roku 2012, nemal k dispozícii reálne ekonomické údaje za rok 2011 a 2012,\nnepracoval s reálnymi číslami, výška ušlého zisku je v znaleckom posudku určená len hypoteticky\na zohľadňuje skutočnosti, ktoré mohli avšak aj nemuseli v rozhodnom období nastať. Hypotetickosť\nsamotných podkladov, na ktorých bol hypotetický záver posudku vyslovený, od počiatku namietala, a\npreto na pojednávaní dňa 6.6.2024 navrhla vykonať kontrolný znalecký posudok, ktorý súd nevykonal,\npričom v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jej námietkami relevantným spôsobom nevysporiadal,\nrovnako ako sa nevysporiadal ani so znaleckým posudkom, ale len mechanicky prevzal záver znalecké\nposudku. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s priamou príčinnou súvislosťou medzi\nušlým ziskom a Príkazom prokurátora ÚŠP sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25, zo dňa 9.3.2009 na uchovanie\na vydanie počítačových údajov, resp. postupom OČTK pri vykonaní príkazu (zaistenie pevného disku z\n\npočítačového servera a následné vyhotovenie kópie, ktoré neboli v predmetnej trestnej veci použité ako\ndôkaz), čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zotrvala na tom, že nie je dôvod\nprihliadať na znalecký posudok.\n30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; prejednal odvolania žalobcu 1/ a žalovanej\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. Dospel k záveru, že\nrozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých vyhovujúcich výrokoch vecne správny, preto ho v týchto\nčastiach v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu v časti\no zaplatenie úroku z omeškania, je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmeniť.\nRozsudok verejne vyhlásil dňa 27.2.2026 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n31. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku v napadnutých\nvyhovujúcich výrokoch, konštatuje správnosť jeho dôvodov.\n32. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú\nsprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, nakoľko majú vychádzať\nz nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací\nsúd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu\no nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a\nprávnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe titulom náhrady nemajetkovej ujmy a škody spôsobenej\npri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj\nna relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností uvádzaných na jej obranu. Zhodnotením\nvýsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k\nsprávnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcami\nuplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a škody, keď vychádzal zo záveru, že boli splnené\nvšetky podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci.\n33. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v žalovanou napadnutých výrokoch\nodvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho\nsúdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/84/2021-519, zo dňa 30.6.2022. Základom tohto\nzrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že kasačná záväznosť právneho názoru vysloveného v\nuznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020 mala vplyv na princíp\ndvojinštančnosti civilného sporového konania, ktorého nerešpektovanie odvolacím súdom (keďže\nNajvyšší súd SR citovaným rozhodnutím zrušil v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu) by v\nposudzovanej veci znamenalo znemožnenie realizácie procesných práv strán sporu, pretože by sa\nim odoprela možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvej inštancie dosiaľ\nbezvýznamných skutkových zistení (vo svetle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu).\n34. V záväznom právnom názore dovolací súd uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca\nna náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom treba\nhľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho\nprávneho štátu. Ozrejmil, že štát musí niesť absolútnu objektívnu zodpovednosť za konanie svojich\norgánov verejnej moci, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca; a nemôže sa tejto zodpovednosti\nzbaviť, pokiaľ sa postup OČTK ukáže ako chybný, zasahujúci do základných práv a slobôd; pritom nie je\nrozhodujúce ako OČTK vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní\npotvrdilo, pretože ide o prísnu objektívnu a absolútnu zodpovednosť za výsledok, pri ktorej neprichádza\ndo úvahy ani možnosť liberácie. Najvyšší súd SR ako dovolací súd vyslovil názor, že všeobecné súdy pri\nrozhodovaní nikdy nesmú zabúdať na ústavný pôvod a zakotvenie nárokov uplatňovaných podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z., a je nevyhnutné v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedošlo k vyprázdneniu\ndotknutého základného práva pri použití jeho zákonného vykonania. Pripomenul, že súdy mali aj v\ntomto prípade zohľadniť, že inkriminované trestné konanie žalobcov 1/ a 2/ úplne pohltilo a vyšli z\nneho po takmer dvoch rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským, ekonomickým a\n\nsociálnym životom. Objasnil, že zákon č. 514/2003 Z. z. totiž zaväzuje štát absolútne a objektívne, takže\nje nevyhnutné, aby štát svojim pochybením vzniknuté škody (ujmy) nahradil v maximálnej možnej miere,\nnajmä keď nižšie súdy existenciu nezákonného rozhodnutia (príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý\nbol ústavným súdom zrušený) a nesprávneho úradného postupu (pri zabavení a zaistení počítačového\nvybavenia) aprobovali; neuznali ho iba pri obmedzení osobnej slobody žalobcu 1/, čo je v priamom\nrozpore s § 7 zákona č. 514/2003 Z. z..\n35. Najvyšší súd SR súčasne poznamenal, že škodu treba chápať ako ujmu na chránenom statku\nako je majetok, osoba alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský\nživot, integrita človeka, jeho ľudská dôstojnosť a sloboda. Skonštatoval, že každé trestné stíhanie a\nv ňom vykonané zásahy do uvedených chránených statkov je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik\nnemajetkovej ujmy, a to najmä v takom prípade, ak sa vo výsledku preukáže, že bolo od začiatku\nnezákonné. Vyslovil názor, že nemajetková ujma je teda škoda, pri ktorej je z povahy veci vylúčená\nnáhrada, ktorá by znamenala uvedenie do predošlého stavu; možno ju len kompenzovať, a preto jej\nnáhrada alebo odčinenie má aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom. Zdôraznil,\nže aj keď je trestné konanie postavené na zásade oficiality, nezbavuje to štát zodpovednosti za postup\norgánov činných v trestnom konaní, ak sa ukáže, že sa mýlili a ich predpoklady, že bol spáchaný trestný\nčin sa ukázali byť nesprávnymi; ak má totiž občan povinnosť sa úkonom orgánov činných v trestnom\nkonaní podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať garancia, že sa mu dostane\nodškodnenia za ujmy, ktoré mu vznikli podrobením sa týmto úkonom trestného konania, pokiaľ sa\npreukáže, že trestný čin nespáchal. Dôvodil, že aj keď trestné konanie predstavuje iba vzťah medzi\npáchateľom a štátom, nemožno však zároveň opomenúť, že pri existencii čo aj formálneho podozrenia\nsa uvedie do pohybu celé konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ako také zasiahne aj\nosobu podozrivú, ktorá sa, ak nebola formálne obvinená, nemohla brániť týmto excesívnym procesným\nkrokom, tak, ako sa to stalo aj v tejto veci, keď žalobca 1/ bol v cele predbežného zaistenia v čase od\n10.3.2009 o 14:30 hod. do 12.3.2009 o 10:50 hod., zrejme pred zamýšľaným väzobným stíhaním. Mal\nza to, že odpoveď, že tento postup orgánov činných v trestnom konaní voči žalobcovi prešiel „testom\nústavnosti“ v konaní pred ústavným súdom, ako to odôvodnil súd prvej inštancie, je veľmi nesprávna, ale\nzároveň nie je pre toto náhradové konanie podstatná; rozhodujúci je totiž konečný výsledok trestného\nkonania a ten ústavný súd vôbec neskúmal vzhľadom na predmet svojho konania.\n36. Dovolací súd dal do pozornosti, že v tomto prípade bolo najskôr treba zobrať do úvahy, že existencia\nnezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola\npreukázaná, čo konštatoval i Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, a následne bolo treba zisťovať,\nči žalobcom 1/ a 2/ skutočne ujma (ne)majetkového charakteru v dôsledku postupu orgánov činných v\ntrestnom konaní vznikla. Podčiarkol, že v tomto ohľade si treba hneď uvedomiť, že vznik nemajetkovej\nujmy zásahom orgánov činných v trestnom konaní voči osobe spravidla nemožno dokazovať, lebo ide\no stav mysle tejto poškodenej osoby; ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to,\naby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou a či existuje jej tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla\nsamotným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do jej základných práv a slobôd. Ozrejmil, že\nnemajetková ujma je vlastne ujmou morálnou, ide teda o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré\nsa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj\niné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a\npod.); pričom uvedené hodnoty hrajú vždy dôležitú úlohu pri zvažovaní formy, či výšky zadosťučinenia\ns dôrazom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých ku spôsobenej ujme došlo.\n37. Napokon dovolací súd objasnil, že za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať\nvýšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však\npreukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla; nemôžu súdy rozhodnúť tak, že mu škoda nebude vôbec\nnahradená, alebo že medzi protiprávnym konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Podotkol,\nže súdy v takejto situácii určia výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých\nokolností prípadu. Zdôraznil, že žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno následne (ex\npost) preukázať s absolútnou istotou, a preto vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti, a\nabsolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní aplikovať, lebo by pri\ntom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Poukázal na skutočnosť, že jedným z aspektov\npráva na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v\nkonaní rovné, a to aj v otázke dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené, a ktoré nesmie\nbyť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Mal\n\nza to, že nižšími súdmi uložené nesplniteľné dôkazné bremena iba na žalobcov 1/ a 2/, ako jednu\nstranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní. Dodal, že takýto deformovaný\nprístup súdov k žalobcom 1/ a 2/ sa prejavil aj pri hodnotení nimi predloženého znaleckého posudku na\nvyčíslenie škody u žalobcu 2/, keď tieto nesprávne celkom pominuli jeho závery, hoci závery boli náležite\nodôvodnené a dalo sa k nim prihliadnuť. Poznamenal, že nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom\nzisku je vždy problematický, lebo sa veľmi zložito preukazuje a spravidla je treba znaleckého skúmania;\na aby bolo možné nárok vyčísliť, je potrebné mať relevantné vzorky dát, závislé na priazni klientov, lebo tí\nadvokátovi spravidla neoznamujú, prečo si napríklad zvolili inú advokátsku kanceláriu na zastupovanie;\npreto súvislosť poklesu tržieb s trestným stíhaním je jedným z podstatných znakov tohto nároku tak, ako\nto bolo uvedené v predloženom znaleckom posudku, a súdy ho teda nemali bez ďalšieho odmietnuť,\nale mali ho dôsledne preskúmať a vychádzať z neho. Najvyšší súd SR ako dovolací súd uzavrel, že aj\nkeď u tohto žalobcu nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia, z materiálneho hľadiska bol v pozícii\nobvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa mala dopustiť trestnej činnosti\na boli obmedzované jeho práva, avšak bez možnosti uplatňovať opravné prostriedky; v tomto prípade\nuž len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom pre priznanie finančného\nzadosťučinenia (nemajetkovej ujmy).\n38. Súd nižšej inštancie (odvolací, či prvoinštančný) je povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu\nnázoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí, t. j., že pri kasačnom rozhodnutí\nneexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny\nnázor správny, fundovaný alebo úplný (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011,\nuznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3Cdo/12/2016, zverejnené v Zbierke\nstanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 76/2016), pričom kasačná záväznosť môže byť prelomená\niba v prípade (i) ak skutkový stav v priebehu ďalšieho konania nasledujúceho po zrušení rozhodnutia\nodvolacieho súdu iný, a to v dôsledku predloženia ďalších dôkazov či uvedenia takých skutkových\nokolností, pre ktoré už právny názor nadriadeného súdu na danú vec nedopadá, resp. ho už nemožno\naplikovať (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.9.2011, sp. zn. III. ÚS 371/2011), (ii) právny\nnázor nadriadeného súdu nezodpovedá posúdeniu určitej (predbežnej) otázky, ku ktorej vyriešeniu\nmedzičasom prišlo, a to buď zo strany iného súdu alebo iného orgánu, majúceho právomoc danú otázku\nposúdiť, (iii) v medziobdobí dôjde k zmene príslušnej na prejednávanú vec dopadajúcej právnej úpravy.\n39. Pretože ani jedna z vyššie uvedených situácií, ktorá by zakladala možnosť prvoinštančnému\nalebo odvolacieho súdu odkloniť sa od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v zrušujúcom\nuznesení v prejednávanej veci nenastala (žalovaná v odvolaní takú ani netvrdila); odvolací súd sa\nstotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že rozhodnutia, od ktorých žalobcovia 1/ a 2/\nodvodzovali nároky na náhradu nemajetkovej ujmy a škody spočívajúce:\n(i) vo vydaní uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja\nproti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 28.11.2008, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o\nzačatí trestného stíhania za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona\na za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona;\n(ii) vo vydaní uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja\nproti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 20.1.2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o\nzačatí trestného stíhania za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,\nods. 4 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, 4 písm. a) Trestného\nzákona v štádiu prípravy;\n(iii) vo vydaní príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27.2.2009, č.\nI GO-V-681-1/2009-3, ktorým bola nariadená prehliadka iných priestorov a pozemkov v advokátskej\nkancelárii obchodnej spoločnosti C. &. W.N., B..T..Y.., na K. XX M. A.;\n(iv) vo vydaní príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9.3.2009, ktorým\nbolo žalobcovi 2/ nariadené umožniť vyhotovenie a ponechanie kópie počítačových údajov, vrátane\nprevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií\na vydať takéto údaje na účely trestného konania, rozhodnutia o zadržaní a zbavení osobnej slobody\nžalobcu 1/; a\n\n(v) v úradnom postupe spočívajúcom v nezákonnom konaní orgánov činných v trestnom konaní\npri prehliadke iných priestorov a vykonávaní príkazu na uchovanie a vydanie počítačových údajov,\npredložení falšovaného uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru,\nÚradu boja proti korupcii Bratislava zo dňa 9.7.2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, vytvorenia kópie\núdajov obsiahnutých na pevnom disku odňatom pri prehliadke dňa 10.3.2009 a ďalšie nakladanie s\npredmetnými údajmi; je potrebné považovať za nezákonné v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..\n40. V súvislosti s námietkou absencie zdôvodnenia príčinnej súvislosti medzi nezákonnými\nrozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom; súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku\ndostatočne zaoberal touto podstatnou otázkou (ako aj ostatnými podstatnými otázkami); a preto odvolací\nsúd odkazuje žalovanú na odseky 88 až 91 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej\ninštancie vysvetlil vplyv nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postup na vznik nemajetkovej\nujmy a škody; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne\nneodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého\nrozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46\nods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).\n41. Pokiaľ ide o vzťah zákona č. 215/2006 Z. z. a súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy; hodno podotknúť, že kritérium limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej\nujmy tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná\nosobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006\nZ. z. formulované v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené až s účinnosťou od\n1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.); uvedené kritérium podľa odvolacieho súdu nemožno aplikovať\nna prípady, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané a nesprávny úradný postup bol vykonaný predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tejto novely, t. j. pred 1.1.2013, a preto prvoinštančný súd týmto zákonným\nustanovením nebol viazaný.\n42. Hoci aj znalecký dôkaz podlieha sudcovskému hodnoteniu podľa § 191 C. s. p., tak oproti iným\ndôkazom je tu však pri hodnotení podstatný rozdiel, pretože pri hodnotení všetkých ostatných dôkazov,\nokrem znaleckého, môže súd hodnotiť ich obsah preto, že ich obsah je pre súd daný jeho všeobecnou\nskúsenosťou a znalosťou logického myslenia. Pri znaleckom dôkaze hodnotí súd vierohodnosť osoby\nznalca a logickosť správ, ktoré súdu podáva. Pri iných dôkazných prostriedkoch hodnotí súd tieto\npriamo, bezprostredne, ale zo znaleckého posudku súd hodnotí dôkaz len napriamo tým, že skúma, či\nodôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami a či jeho odôvodnenie\nje logické a či znalec prihliada na všetko, čo mu bolo na posúdenie predostrené. Nemôže teda hodnotiť\nobsah znaleckého posudku po stránke jeho správnosti z hľadiska oboru, pre ktorý bol znalec ustanovený,\npretože pre takého hodnotenie mu chýbajú potrebné a náležité preukázané odborné znalosti.\n43. Na margo námietok žalovanej týkajúcich sa znaleckého dokazovania, odvolací súd dáva žalovanej\ndo pozornosti, že znalec rámcoval posudzované obdobie od 10.3.2009 (nezákonná prehliadka iných\npriestorov, nezákonné vykonanie príkazu na uchovanie a vydanie počítačových údajov) do roku\n2012 (pominutie vplyvov nezákonnej prehliadky iných priestorov, nezákonného vykonanie príkazu na\nuchovanie a vydanie počítačových údajov), pričom vychádzal z potenciálneho vývoja hospodárenia\nžalobcu 2/ upraveného o objem potenciálnych ziskov dosahovaných pri súčasnom stave s tým, že\nznalec pracoval s dvomi variantmi (prvý za súbehu skutočných udalostí zo dňa 10.3.2009 a po\ntomto dátume; druhý bez zohľadnenia udalostí zo dňa 10.3.2009 a po tomto dátume). Rozdiel medzi\nkonečnými výstupmi oboch variantov, t. j. hodnotami odčerpateľných zdrojov sledovaného obdobia\n2009 až 2012 prepočítaných k dátumu ohodnotenia dňa 10.3.2009 predstavuje všeobecnú hodnotu\nušlého zisku, ktorý vznikol žalobcovi 2/. Tieto závery znalca z hľadiska ich logického predostretia neboli\nžalovanou v odvolaní relevantne spochybnené, a preto nebolo pokiaľ neboli relevantne spochybnené ani\npočas prvoinštančného konania súkromným znaleckým posudkom predloženého žalovanou (resp. iným\ndôkazom spôsobilým spochybniť závery znalca J.. Q. X., W..), potrebné nariadiť vykonanie (kontrolného)\nznaleckého dokazovania znaleckým ústavom s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku aj zodpovedajúco vysporiadal.\n44. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala\nnesprávnosť rozhodnutia v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, odvolací súd tvrdenia uvádzané v\n\nodvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania\nboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku v napadnutom rozsahu; odvolacie námietky žalovanej boli preto\nvyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť\nzmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch.\n45. Zákon č. 514/2003 Z. z. uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu škody\nspôsobenej pri výkone verejnej moci. V posudzovanej veci bola súdom prvej inštancie priznaná žalobcovi\n1/ náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 eur. Rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody\nvo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom\npriznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak\nčas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník\npovinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej\nvyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty\nustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16\nods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou s\núčinnosťou od 1.1.2013 bol § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenený tak, že podľa poslednej vety\ntohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,\nlehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na\nnáhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí\nzačiatok jej plynutia neskôr.\n46. Na uvedenom základe odvolací súd podľa § 388 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom\nvýroku, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo\nvýške 17.000 eur od 10.9.2012 do zaplatenia, zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/\núrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny vo výške 17.000 eur od 10.9.2012 (v žalobe uplatnený\ndeň omeškania zhodný s dňom doručenia žaloby na súd) do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku, určeného podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č.\n87/1995 Z. z.; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,\nktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak, a preto nemusel opakovať,\npríp. dopĺňať dokazovanie.\n47. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa právnej úpravy v Občianskom\nsúdnom poriadku, ako aj právnej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje\nzásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania predchádzajúcej a novej právnej úpravy vyplýva, že\nCivilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré\nsa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 O. s. p. Z uvedeného\nvyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku\nna náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech). Ani nová právna\núprava však nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov\nv prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska\nvýsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS\n56/2017-12, zo dňa 8.2.2017). Podobne sa vyjadril Ústavný súd SR aj v náleze zo dňa 4.2.2021, sp.\nzn. III. ÚS 475/2018, v ktorom uviedol, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku\nnebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od\npravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O. s. p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim\nposudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od\nznaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 C. s. p. nie\nje v súlade s Ústavou SR.\n48. So zreteľom na uvedené o nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa §\n396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej\nplný nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, nakoľko neúspech\nmal iba žalobca 1/ vo vzťahu k výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak čo do\nzákladu nároku bol úspešný a žalobca 2/ bol v spore plne úspešný.\n49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25C/163/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:092deaf3-5816-4697-afae-3e262adf851a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2020 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2020.1"}, {"guid": "ussr:d7bc9896-b520-427d-9248-dff95e327f2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2021 z 9. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.214.2021.1"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 568/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:d8465065-67ea-49a0-a65f-912ae914068a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 371/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 371/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8465065-67ea-49a0-a65f-912ae914068a"}, {"guid": "ussr:6c23907d-a5a2-47dc-8e99-a0e26a513281", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 96/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 96/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c23907d-a5a2-47dc-8e99-a0e26a513281"}, {"guid": "ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 467/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095"}, {"guid": "828632e1-b24e-4500-b6a5-e060860b672d:ea024e6d-3659-42d3-a7de-4dfc9c00fe98", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229330.1", "spisova_znacka": "1Cdo/37/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/37/2020 z 30. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229330.1"}, {"guid": "4a75a1fb-9048-481a-b1cf-e3f7cc57b770:78d32c9e-7aee-41e6-af4c-88601867795e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1", "spisova_znacka": "7Cdo/100/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/100/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1"}, {"guid": "e6e9a997-f4ba-4c01-953b-1f883f4ff3ee:8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "spisova_znacka": "7MCdo/16/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 z 26. 9. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-09-26", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1"}], "citovane_v": []}