{"guid": "910e7574-1de1-47ea-a090-43ac116888a3:ef68a10a-5830-4d9e-9b78-5d4a8fe858c8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5", "spisova_znacka": "8Co/146/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/146/2025 z 29. 1. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2026, sp. zn. 8Co/146/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5", "identifikacne_cislo": "1109200468", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ondrej Krajčo", "sudca_id": 175, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ondrej-krajco-175", "datum_vydania": "2026-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef68a10a-5830-4d9e-9b78-5d4a8fe858c8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/146/2025\n1109200468\n29. 01. 2026\nJUDr. Ondrej Krajčo\nECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a člnov senátu\nJUDr. Romana Majerského a Mgr. Adely Unčovskej v spore žalobcu: E.. K. P., nar. XX. R. XXXX,\nbytom H. R. XX, V., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Hargaš, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti\nžalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\nso sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore\nso zásadou rovnakého zaobchádzania, o upustenie od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania a o zaplatenie 223.818,86 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného\nsúdu Bratislava I zo dňa 20. apríla 2023, č.k. 17C/4/2009-300, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že\nodmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č.\n385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného\ntrestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho\nsúdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný\nŠpecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania, ako aj uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a tiež uloženia povinnosti\nžalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura žalobcovi do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\n2. Prvoinštančný súd poukázal, na to, že žalobca v žalobe tvrdil, že je sudcom Vyššieho vojenského\nsúdu v Trenčíne a zákonom č. 122/2005 Z. z. došlo od 15. apríla 2005 k novelizácii zákona č. 385/2000\nZ. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmenené bolo aj ustanovenie\n§ 69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch\nvo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Po tejto zmene zákona sa výška\npríplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR\nza predchádzajúci kalendárny rok. Podľa štatistických údajov bola priemerná nominálna mesačná mzda\nzamestnanca v hospodárstve SR v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk\na v roku 2007 vo výške 20.146 Sk. Vychádzajúc z uvedeného bol potom funkčný príplatok: v roku\n2005 vo výške 103.644 Sk mesačne, v roku 2007 vo výške 112.566 Sk mesačne, a v roku 2008 vo\nvýške 120.876 Sk mesačne. Pri porovnaní sumy príplatku podľa § 69 ods. 2 s príplatkami sudcov a\nfunkcionárov súdov vyplývajúcimi z § 68, 69 zákona č. 385/2000 Z. z. v sumách od 33,19 € (1.000\nSk) do 205,80 € (6.200 Sk) treba konštatovať ich ničím neodôvodnený a veľmi výrazný rozdiel. Za\ntýchto okolností možno vyvodiť, že suma tohto „príplatku“ vo svojej podstate a od samého začiatku\n\nnemá povahu príplatku k základnému platu sudcu. Rozdiel v odmeňovaní sudcov možno považovať za\nprotiústavný, lebo Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Ústava“) pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných.\nPožiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké a aj zodpovednosť za rozhodovaciu\nčinnosť nesie sudca v každej veci rovnako, nielen sudca ktorý rozhoduje o špeciálnej agende. Toto\nrovnaké ústavné postavenie sudcov tiež neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Sudcovia\nŠpeciálneho súdu majú na rozdiel od sudcov všeobecných súdov zabezpečené podstatne výhodnejšie\npracovné zázemie, a to nie len v materiálnom a technickom vybavení, ale aj v počte a ohodnotení\nadministratívnych pracovníkov Špeciálneho súdu a ostatného aparátu. Z uvedených skutočností vyplýva\nzáver, že nielen samotný príplatok má jednoznačne diskriminujúcu povahu a medzi sudcami robí\nneodôvodnené rozdiely. Žalobca ako sudca sa preto domáha ochrany svojich práv podľa zákona č.\n365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 365/2004 Z. z.“). V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania\nsa predovšetkým však v odbornej verejnosti značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť preto, že vzniká\ndojem, že ako sudca všeobecného súdu nemá odborné kvality, dostatočné vzdelanie a prax ako\nsudcovia Špeciálneho súdu a že veci, na rozhodovaní ktorých sa doteraz podieľal neboli rozhodnuté s\ndostatočnou odbornosťou. Negatívny dojem je umocnený medializovanými názormi niektorých politikov\na novinárov, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa\nverejnosti podsúva, že sudcovia všeobecných súdov sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby\nna podsvetie a na regionálne mocenské štruktúry. Reštitučnú náhradu uplatňuje za roky 2006 až 2008,\npričom vychádza z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej\nrepubliky. Žalovaný najprv tvrdil, že žalobca môže dôvodne cítiť zásah do svojich osobnostných práv a\nže zákon č. 365/2004 Z. z. je špeciálnou právnou normou oproti všeobecnej úprave. Ponechal na úvahu\nsúdu, akým spôsobom rozhodne. Neskôr nárok výslovne neuznal a žalobu žiadal zamietnuť. V rámci\nprocesnej obrany sa bránil, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. sa bránil\nnámietkou nesprávneho označenia žalovaného, namietal nedôvodnosť určovacej časti žaloby (namietal\nabsenciu naliehavého právneho záujmu a nesplnenie požiadaviek súčasnej procesnej úpravy), namietal,\nže nie je možné upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,\nnamietol premlčanie žalovaného nároku na zaplatenie 223.818,86 €, a v prípade, ak by súd tieto\nnámietky neuznal ako dôvodné, poukazoval aj na vecnú nedôvodnosť nároku žalobcu a výkon práva\nžalobcu v rozpore s dobrými mravmi.\n3. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán a vykonal dokazovanie listinami,\nktoré predložil žalobca (uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 566/2009 z 26. mája 2009)\na žalovaný (ústavno-právne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave spracované Mgr. Bc. Luciou\nBerdisovou, PhD. z 30. novembra 2010). Žalobca v podaniach uvádzal, že predložil štatistiku výkonu\nsudcov ŠS, ŠTS, NS, resp. že pripája ako dôkazy: kópia rozsudku vo veci Bucheň proti Českej republike,\nkópia informácie Špecializovaného trestného súdu č. I. Spr 14010/11 z 18 júla 2011, kópia informácie\nriaditeľa kancelárie predsedu NS SR č. Spr. 700/2011 zo 6. júla 2011, resp. uznesenie č. 1324 z 8. marca\n2012 Súdnej rady Slovenskej republiky k Stanovisku Súdnej rady Slovenskej republiky k diskriminačným\nžalobám. Tieto dôkazy však v súdnom spise založené nie sú, preto ich súd nemohol ako dôkazy vykonať.\nAko dôkaz nevykonal tiež súd nález Ústavného súdu SR so sp. zn. PL. 17/08 (ďalej len „nález č. 290/2009\nZ. z.“), na ktorý poukazoval žalobca, pretože nejde o dôkaz, ale o rozhodnutie zverejnené v Zbierke\nzákonov, ktoré súd zaväzuje podľa § 41 ods. 2 predošlého zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov. Žalobca tiež navrhol, aby súd pribral do konania znalca z odboru\núčtovníctva a uložil mu vypočítať sumy starobného dôchodku žalobcu k 31.12.2011 z reálne vyplatených\npríjmov a odvodov na dôchodkové poistenie a určiť sumu starobného dôchodku žalobcu k 31. decembra\n2011 v prípade, ak by poberal funkčný plat sudcu Špecializovaného trestného súdu (Špeciálny súd)\nod jeho vzniku. Nie je zrejmé, prečo tento dôkaz nepredložil sám žalobca, keďže možnosť obstarať\ntakýto dôkaz mal, no s ohľadom na prijaté závery súdu uvedené nižšie by vykonanie takéhoto dôkazu\nbolo nadbytočné a nehospodárne. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že v\nrozhodnom čase ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým bol do zákona č.\n385/2000 Z. z. vložený § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. bol žalobca sudcom, pričom nebol nikdy\npridelený na Špeciálny súd, resp. Špecializovaný trestný súd. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca\nako sudca bol počas rozhodného obdobia výkonu funkcie sudcu odmeňovaný v súlade s § 69, § 71\nzákona č. 385/2000 Z. z., čiže odlišne ako sudcovia Špeciálneho súdu, ktorým sa priznával príplatok §\n\n69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.\nPriemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola pritom v roku 2004 vo výške\n15.825 Sk, v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk, v roku 2007 vo výške\n20.146 Sk, v roku 2008 vo výške 21.782 Sk, v roku 2009 745 €, v roku 2010 769 €, v roku 2011 786\n€, v roku 2012 805 €.\n4. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci dospel po jeho právnom posúdení k záveru,\nže žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 137, § 315\na § 470 C.s.p., § 25, § 66, § 69 ods. 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., § 9 a § 11 zákona\nč. 365/2004 Z. z., § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, ako aj nálezu č. 290/2009 Z. z., podľa\nktorého ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141\nods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy, čl. 148 ods. 1 a 2\nÚstavy a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. Primárne sa zaoberal\notázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobca za žalovaného označil štát, čiže Slovenskú\nrepubliku. Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti\n(§ 21 Občianskeho zákonníka), je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a\norgánov štátnej správy, či už ústredných alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych (alebo\nobchodných) vzťahoch v mene štátu. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov\nlen tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za\nškodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V\nzákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených\nv Občianskom zákonníku, napríklad v § 462, kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo\nštát, v § 135 ods. 1, v ktorom prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456, v ktorom\nprípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu, či v § 879i ods. 2, v ktorom sa uvádza, že zostatky zo\nzrušených vkladov prechádzajú na štát. Ide tiež o prípady v trestných veciach, kde zákon stanovuje, kedy\nprepadnutý majetok alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia a orgán\nštátnej správy, ktoré sú k tomu oprávnené na základe právneho predpisu, t. j. pri nárokoch uplatňovaných\npodľa týchto úprav je štát pasívne legitimovaným. Je pravdou, že § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.\nstanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k\nštátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Žalobca si však\nneuplatňuje právo na základe zákona č. 385/2000 Z. z., ale opiera svoje nároky o zákon č. 365/2004\nZ. z., z ktorého však nevyplýva, že by za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mal a mohol byť\nzodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok porušenia\nzásady rovnakého zaobchádzania zodpovedá ten, kto porušenie práva spôsobil. Tým, s ohľadom na\ntvrdenia žalobcu, je štát ako subjekt zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného zákona (od\nneho odvodzuje žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania). Zo žiadneho právneho predpisu\nale nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany\nzákonodarného orgánu. Podľa súdu v súlade s uvedeným pasívne legitimovaným subjektom môže\nbyť len ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.).\nPodľa súdu prvej inštancie nemožno tiež z ničoho odvodiť záver, prečo by malo ministerstvo, ktoré\nžalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych\npredpisov, ako orgán konajúci za žalovaného zodpovedať za prijatie protiústavného zákona. Ministerstvo\nkonajúce za žalovaného postupovalo správne, keď žalobcovi vyplácalo plat v tej výške, v ktorej mu\nho vyplácalo, pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou (nález\nč. 290/2009 Z. z.) sa zákon považuje za platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia ústavného\nnálezu k diskriminácii žalobcu z dôvodu nevyplácania platu v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho\nsúdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti zákona, na základe ktorého\nbol žalobcovi vyplácaný plat, ale o protiústavnosti zákona, na základe ktorého bol vyplácaný plat\nsudcom špeciálneho súdu. Zástupca žalovaného sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania\nnevyplácaním platu v nesprávnej výške žalobcovi a tým ho diskriminovať, pretože pri vyplácaní žalobcovi\npostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru prvoinštančného súdu ministerstvo\nnie je zodpovedné za prijatie protiústavného zákona. Z Desiatej časti (§ 67 až § 97) zákona č. 350/1996\nZ. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva,\nže na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú (výbory, poslanci, vláda), ďalej\nNárodná rada Slovenská republika, ktorá návrh zákona prerokúva, a napokon predseda Národnej rady\nSlovenskej republiky, predseda vlády Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, ktorí zákon\n\npodpisujú. Žalobca neoznačil ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Žalovaný označený\nžalobcom preto za jeho nárok nezodpovedá a preto štát nie je v spore pasívne legitimovaným. Preto\nzamietol žalobu už len z tohto dôvodu a tento dôvod zamietnutia dopadá na všetky petity žaloby. Nad\nrámec toho však existujú pre zamietnutie žaloby aj ďalšie dôvody. Po prvé, žalobca sa domáhal určenia,\nže odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona\nč. 385/2000 Z. z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66\nods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných\nprostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa §\n69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V zmysle § 9\nods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že\nje alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním\nzásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého\nzaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol\nprimerané zadosťučinenie. S poukazom na slovo „najmä“ v druhej vete citovaného ustanovenia treba\nuvedené vnímať ako demonštratívny výpočet, preto nemožno vylúčiť, aby sa ochrany pred nedodržaním\nzásady rovnakého zaobchádzania žalobca domáhal aj prostredníctvom určovacej žaloby. V súvislosti\ns určovacím petitom žalobca poukazoval na to, že nie je potrebné skúmať existenciu naliehavého\nprávneho záujmu v zmysle § 315 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má prednosť úprava v § 9 ods. 2\nzákona č. 365/2004 Z. z., ktorý nevylučuje možnosť domáhať sa pri ochrane pred porušením zásady\nrovnakého zaobchádzania ochrany aj určovacím petitom. Predmetné konanie začalo pred účinnosťou\nC.s.p. Novú právnu úpravu prípustnosti žalôb podľa § 137 C.s.p. je potrebné v zmysle § 470 ods. 1\nC.s.p. aplikovať aj na konania začaté a neskončené predo dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., ak nie\nje v C.s.p. uvedené inak (napr. v § 470 ods. 2 C.s.p.). S poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. sa na dané\nkonanie uplatňujú ustanovenia C.s.p., aj keď konanie začalo pred jeho účinnosťou. Oproti pôvodnej\nprávnej úprave v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje C.s.p. žaloby na určenie práva [§ 137 písm.\nc) C.s.p.] a žaloby na určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) C.s.p.]. U žalôb na určenie práva\nnová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\n(s výnimkou, ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). U žalôb na určenie právnej\nskutočnosti však podmienila nová právna úprava možnosť ich podania len vtedy, ak požadované určenie\nprávnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Za takýto osobitný predpis treba podľa súdu, v súlade\ns názorom žalobcu, považovať aj ustanovenie § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č.\n365/2004 Z. z. Inými slovami, predmetnú žalobu je potrebné považovať za žalobu podľa § 137 písm.\nd) C.s.p., v prípade ktorej nie je potrebné preukazovať danosť naliehavého právneho záujmu, nakoľko\ntento vyplýva priamo z ustanovení § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.\nTakýto výklad je podľa súdu zlučiteľný s požiadavkami na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej čl. 6\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb., pretože opačný výklad by\nzakladal existenciu prekážky v práve žalobcu na prístup súdu. To ale bez ďalšieho súčasne neznamená,\nže žaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie „je“ (t. j. nie,\nže „bolo“) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu nemohol vyhovieť, pretože\nv čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená\nnovelou vykonanou zákonom č. 122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., nakoľko\nprotiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č.\n291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon č. 291/2009 Z. z.“). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť\nzáver, že by odmeňovanie žalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú\nzákonom č. 122/2005 Z. z., keďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný\nsúd v citovanom náleze č. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre\nsudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť\nvýšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v\nustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy\nzamestnanca v hospodárstve SR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia,\nktorou je výška príplatku upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve SR. Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu\n(aktuálne špecializovaného trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného\nsúdnictva. Po druhé, žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania\nžalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nTakýto výrok na plnenie je síce v súlade s úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., no z povahy veci\ntakýto výrok má účinky do budúcnosti. Inými slovami, predpokladom úspechu uvedeného žalobného\n\npetitu je v tomto prípade preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej ako aj jeho\nvykonateľnosť. Podľa žalovanej však ani jedna z uvedených podmienok nie je v prípade žalobcu splnená.\nPredmetný zásah voči žalobcovi vykonávaný nie je, okrem iného, aj preto, že žalobcom namietaný\nprotiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. odstránený\nprijatím zákona č. 291/2009 Z. z. Žalovanému preto nemožno uložiť žalovanú povinnosť upustenia\nod odmeňovania žalobcu, pretože nebolo preukázané, že by súčasné odmeňovanie žalobcu bolo v\nrozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Nič také nebolo zrejmé ani zo žalobných tvrdení,\nktoré by odôvodňovali aplikovanie tzv. obráteného dôkazného bremena podľa § 11 ods. 2 zákona\nč. 365/2004 Z. z., ktoré preto nebolo možné aplikovať. Po tretie, žalobca sa domáhal aj uloženia\npovinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura v lehote troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Žalovaný namietol, že tento nárok žalobcu je premlčaný. Základným účelom\ninštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje\npráva (nároky), a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti\nsplniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty takto bráni dlhodobému\ntrvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie,\nspojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi.\nAk zákonom stanovená premlčacia doba uplynula a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom\nna súde svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a\nspôsobiť tak stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné\nvznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže\noprávnenej osobe nárok priznať. V dôsledku toho nezostáva súdu, ktorý zistí, že námietka premlčania\nje dôvodná, nič iné ako žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho zamietnuť (R 29/1983, stanovisko senátu\nNajvyššieho súdu ČSSR k zaisteniu jednotného výkladu zákona, sp. zn. Sc 2/83 z 26.4.1983). Súd sa\npreto prednostne zaoberal otázkou dôvodnosti tejto námietky. Aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby a rovnako\ntak ochrany pred diskrimináciou je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (napr. rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/278/2007). To platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych\npráv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa\npremlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok\nplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §\n101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne\nspôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť\ndňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V danej veci žalobca tvrdil, že neoprávneným\nkonaním žalovaného (diskrimináciou v odmeňovaní) bolo zasiahnuté do osobnostných práv (mala byť\nznížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie v značnej miere) samotného\nžalobcu. Zásah do práv žalobcu nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa\nnovelizoval zákon č. 385/2000 Z. z. (okrem iného aj § 69 ods. 2), podľa ktorého za výkon funkcie\nsudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo\nveciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa\nšesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky\nza predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považuje žalobca za diskriminačnú. Predmetná novela\nnadobudla účinnosť dňa 15. apríla 2005. Následky tohto zásahu v podobe nemateriálnej ujmy u žalobcu\npodľa jeho tvrdenia stále pretrvávajú, preto sa domáhal aj upustenia od týchto zásahov. Žalobca mohol\nsvoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16. apríla 2005. Týmto dňom\nzačala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá\nskončila dňom 16. apríla 2008. Žalobca však podal žalobu na súd až 8. januára 2009, teda po uplynutí\npremlčacej doby (napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011). Začiatok plynutia premlčania nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy sa teda neodvíja od dĺžky trvania diskriminačného konania (uvedené je\nlen kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy), ale od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu. Premlčacia doba\nzačína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. S ohľadom na uvedené závery\nsa javí nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj ako premlčaný v zmysle § 101 Občianskeho\nzákonníka v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznal preto námietku premlčania vznesenú\nžalovaným za dôvodnú a ďalej sa nezaoberal argumentáciou týkajúcou sa odôvodnenosti žalovaného\nnároku na zaplatenie sumy 223.818,86 eura po vecnej stránke. Vzhľadom na uvedené potom žalobu ako\nnedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak hoci\nby žalovanému patrila náhrada trov konania v rozsahu 100%, vzhľadom na skutočnosť, že mu žiadne\n\ntrovy nevznikli a súčasne náhradu trov konania ani priznať nežiadal, náhrada trov konania mu nepriznal\n(R 72/2018, uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018).\n5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý\nrozsudok zrušiť napadnutý rozsudok a následne aby odvolací súd sám vyhovel žalobe v celom rozsahu a\nna podklade vyhovenia žalobe žalovaného zaviazal aj k náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil tým,\nže odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok trpí vadami v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), h) C.s.p.\nV prvom rade poukázal na to, že pred vyhlásením napadnutého rozsudku vzniesol v prejednávanej veci\nnámietku porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ktoré základné právo je\ngarantované každému v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“, ak nie je uvedené\ninak). Porušenie tohto jeho práva spočíva v odňatí predmetnej veci zákonnej sudkyni okresného súdu\na pridelenie tejto veci inému sudcovi okresného súdu. Uvedený článok a ani žiadny iný článok ústavy\nneobsahuje žiadne splnomocnenie, aby zákon mohol upraviť odňatie už pridelenej veci zákonnému\nsudcovi, ktorý vykonáva súdnictvo na príslušnom súde a následne vec prideliť inému sudcovi príslušného\nsúdu. Žalobca pripomína, že uvedené základné právo je tak významné, že zabezpečenie jeho ochrany\nje zakotvené aj v ustanovení § 342 Trestného zákona, s tým že v odseku 2 porušenie tohto práva\nverejným činiteľom alebo osobou vykonávajúcou právomoc orgánu riadenia a správy súdov zakladá\nkvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu. Tým, že konajúci sudca napriek dôvodnosti žalobcom\nvznesenej námietky (dodatok 1. k rozvrhu práce na rok 2023 neobsahuje žiadne dôvody odňatia tejto\nveci zákonnej sudkyni a jej pridelenie inému sudcovi okresného súdu) konal a rozhodol napadnutým\nrozsudkom vo veci samej, bol napadnutý rozsudok vyhlásený nesprávne obsadeným súdom v zmysle\n§ 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne\núvahy konajúceho sudcu, ako sa vysporiadal s uvedenou námietkou žalobcu, v dôsledku čoho žalobca\nnedostal žiadnu odpoveď na rozhodnú otázku, ako sa vysporiadal so žalobcom namietaným porušením\njeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu napadnutým rozsudkom bolo\nporušené aj základné právo žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.\n(viď dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p. v zmysle druhej vety stanoviska, publikovaného v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 /ďalej len R\n2/2016, ak nie je uvedené inak/). Namietal tiež, že pri postupe okresného súdu na pojednávaní podľa §\n181 ods. 2 C.s.p. v rámci predbežného právneho posúdenia veci súdom došlo k porušeniu povinnosti\nsúdu uviesť zákonné ustanovenia, z ktorých vyvodil svoj predbežný záver o nedôvodnosti žaloby\nnapriek záveru o nepochybnosti skutkových tvrdení žalobcu v žalobe. V predmetnej veci je zrejmé,\nže pred pojednávaním obe strany konania viacerými písomnými podaniami prezentovali rozsiahlym a\npodrobným spôsobom svoje právne názory na nesporné žalobcom tvrdené skutkové okolnosti prípadu.\nNa výslovnú otázku právneho zástupcu žalobcu, na základe aplikácie akých konkrétnych zákonných\nustanovení dospel sudca k predbežnému právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby, žalobca nedostal\nžiadnu konkrétnu odpoveď (viď zvukový záznam z pojednávania). Týmto postupom bolo žalobcovi pri\nexistencii rozsiahlych protichodných právnych argumentov strán znemožnené kvalifikovaným spôsobom\nprávne protiargumentovať voči predbežným právnym názorom súdu na prejednávanú vec už na\npojednávaní pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bolo žalobcovi odňaté právo\nvyužiť možnosť kvalifikovanej právnej argumentácie na (neznáme) predbežné právne názory súdu\npred rozhodnutím súdu a realizovať tak svoje procesné práva, vyplývajúce z materiálneho účelu\nprocesného inštitútu podľa § 181 ods. 2 C.s.p.. Z uvedených dôvodov procesný postup okresného\nsúdu v prejednávanej veci podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zavinením konajúceho sudcu nesplnil materiálny\núčel, pre ktorý bol tento procesný inštitút zákonodarcom zakotvený do ustanovení Civilného sporového\nporiadku. Hoci okresný súd v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že vec bude okrem\niného posudzovať aj podľa úpravy zákona č. 365/2004 Z. z., nepochybne odmietol zdôrazniť, že pri\nsvojich záveroch o absencii pasívnej legitimácie nebude aplikovať ustanovenia § 3 a § 6 ods. 1, 2 najmä\npísm. b) zákona č. 365/2004 Z. z., znenie ktorých ustanovení (podľa názoru žalobcu pre posúdenie\nveci podstatných - viď ďalej odôvodnenie odvolania) neuviedol ani v odôvodnení napadnutého rozsudku\nmedzi obsahom ustanovení, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. S poukazom na povinnosť súdu podľa\n§ 220 ods. 2 C.s.p. uviesť odôvodnení rozsudku okrem iného aj to, ako posúdil právne argumenty\nstrán, postupom súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. v rozpore s procesným účelom tohto ustanovenia\nbolo žalobcovi pred vynesením napadnutého rozsudku upreté procesné právo uplatniť kvalifikovanú\nprávnu protiargumentáciu voči predbežným právnym záverom okresného súdu, čím došlo v takej miere\nk znemožneniu žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Uviedol tiež, že považuje za správne\nskutkové závery okresného súdu, podľa ktorých za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení\n\nzákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k rozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti\nsudcom (v súčasnosti už bývalého) Špeciálneho súdu. Okresný súd správne a v súlade s objektívnou\nrealitou skutkovo ustálil, že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej\núpravy poberali plat za výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcov ostatných všeobecných\nsúdov. Nesprávny, teda skutočnosti celkom zjavne nezodpovedajúci, je však skutkový záver okresného\nsúdu, podľa ktorého žalobca k momentu účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda ku dňu 15.4.2005,\nvykonával funkciu sudcu. Žalobca v žalobe a ani v žiadnom inom svojom podaní vo veci nikdy netvrdil,\nže ku dňu 15.4.2005 vykonával funkciu sudcu (k uvedenému dňu vykonával advokátsku prax). Žalobca\nnemal k tomu žiadny dôvod, pretože žalobca žalobou časovo vymedzil skutkové okolnosti, o ktoré\nopiera uplatnené nároky, na dobu od začiatku roku 2006, kedy už vykonával funkciu sudcu. Z priebehu\npojednávania vyplýva, že k otázke doby výkonu funkcie sudcu žalobcom napriek úradnej povinnosti\nsúdu podľa § 311 C.s.p. vykonať nevyhnutné dokazovanie aj bez návrhu okresný súd nevykonal žiadne\ndokazovanie. Ak teda okresný súd pri svojich právnych záveroch o premlčaní nároku na peňažnú\nsatisfakciu žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že žalobca mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu\nuplatniť prvý krát 16.4.2005 (viď bod 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku), vychádzal zo skutkového\nzáveru, ktorý nemá žiadnu oporu ani v tvrdeniach strán a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania.\nIde o vadu napadnutého rozsudku v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V odvolaní žalobca tiež namieta,\nže právne závery okresného súdu ohľadne absencie pasívnej legitimácie žalovaného (Slovenskej\nrepubliky) v prejednávanom prípade vychádzajú z celkom zjavne nesprávneho (arbitrárneho) právneho\nposúdenia veci. Poukázal na to, že okresný súd v bode 19. odôvodnil svoj záver o absencii pasívnej\nlegitimácie žalovaného tým, že štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov vystupuje len tam, kde je\nto výslovne uvedené. Podľa názoru okresného súdu si žalobca neuplatňuje právo na základe zákona\nč. 385/2000 Z. z. a zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok zodpovedá ten, kto porušenie\nspôsobil. Z toho okresný súd vyvodil, že štát nie je zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného\nzákona zákonodarným zborom štátu (pozn. žalobcu - napriek tomu, že všetky štátne orgány v rámci\nzákonom zverenej právomoci konajú v mene štátu - viď aj úvod napadnutého rozsudku „ROZSUDOK\nV MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY“). Keďže podľa názoru okresného súdu zo žiadneho právneho\npredpisu nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany\nzákonodarcu, podľa názoru okresného súdu pasívne legitimovaným subjektom môže byť len ten, kto\nporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru žalobcu uvedené právne závery okresného\nsúdu sú tak arbitrárne, že by mohli byť subsumovateľné aj pod pojem „svojvoľné uplatňovanie práva“\nv zmysle § 326a Trestného zákona. Ak by okresný súd dôsledne aplikoval ustanovenie § 25 ods. 1\nzákona č. 385/2000 Z. z. musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého z právneho vzťahu medzi\nštátom (v danom prípade žalovanou Slovenskou republikou) a žalobcom vyplýva aj zákonná právna\npovinnosť žalovaného poskytovať sudcovi (žalobcovi) odmenu za vykonanú prácu. Ak by okresný súd na\nvec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. (v odôvodnení napadnutého rozsudku\nneuvedené), musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého každý (bez akejkoľvek výnimky) je\npovinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch, a\nteda aj štát, ako nositeľ zákonnej právnej povinnosti poskytovať odmenu sudcovi za vykonanú prácu,\nje podľa tohto ustanovenia zo zákona povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Ak by\nokresný súd na vec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. (tiež v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku neuvedené), musel by nepochybne dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého\npovinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania je objektívna, keďže podľa tohto ustanovenia pri\nposudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali\nzo skutočnosti alebo mylnej domnienky. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že okresný súd opäť\nv neprospech žalobcu vôbec neaplikoval pre posúdenie pasívnej legitimácie podstatné ustanovenie § 6\nods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. (znovu v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvedené),\npodľa ktorého je zákonnou povinnosťou každého (teda aj štátu vo vzťahu k sudcovi) uplatňovať zásadu\nrovnakého zaobchádzania okrem iného aj v oblasti odmeňovania. V tejto súvislosti žalobca dodáva,\nže právo na odmenu sudcu od štátu je majetkovým (občianskoprávnym) právom sudcu voči štátu v\nzmysle § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom majetkovom vzťahu je štát právnickou osobou\nako subjekt práva podľa § 21 Občianskeho zákonníka. Ak teda súčasťou vzťahu medzi sudcom a\nštátom podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je aj majetkový vzťah, týkajúci sa odmeňovania a\nustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. ukladajú štátu právnu povinnosť\ndodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj v odmeňovaní žalobcu pri objektívnej zodpovednosti\npodľa § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie\nžalovaného celkom zjavne vykazuje znaky arbitrárnosti pri aplikácii platného a účinného právneho\nporiadku Slovenskej republiky na prejednávaný prípad. Tu treba dodať, že s poukazom na uvedené\n\nnemá žiadnu oporu v zákone poukaz okresného súdu v bode 20. napadnutého rozsudku na to, že\nžalobca neoznačil za zodpovedný subjekt výbory, poslancov, vládu, Národnú radu Slovenskej republiky,\npredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky a prezidenta\nSlovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukazom okresný súd nedokázal ani označiť konkrétne\nzákonné ustanovenie, z ktorého by vyplýval majetkový právny vzťah odmeňovania medzi sudcom a\nniektorým z vymenovaných štátnych orgánov žalovaného (Slovenskej republiky). Keďže žalobca v\ntomto konaní namieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jeho odmeňovaním pri\nzákonom stanovenej právnej povinnosti žalovaného odmeňovať žalobcu, jediným záverom, súladným s\nplatným právnym poriadkom Slovenskej republiky, je bez akýchkoľvek pochybností jedine právny záver,\npodľa ktorého pasívne legitimovaným v danom spore je práve a jedine štát, teda žalovaný. Z uvedených\ndôvodov žalobca považuje právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie žalovaného\nv prejednávanej veci za celkom zjavne nesprávny, až arbitrárny v zmysle § 365 ods. 1 písm. h), b)\nC.s.p. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje so správnosťou právnych záverov okresného\nsúdu v bode 21. a 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorých na podklade imperatívu v\nustanovení § 315 ods. 1, 2 C.s.p. vo vzťahu k určovaciemu petitu žaloby nie je možné aplikovať cenzus\npreukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c) C.s.p.. Žalobca k tomu považuje za\npotrebné dodať, že podľa § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. aj za účinnosti Občianskeho súdneho\nporiadku bolo zakázané aplikovať cenzus preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm.\nc) OSP vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona š. 365/2004 Z. z.,\nčo zrejme podľa obsahu predložených písomných podaní ušlo pozornosti nielen žalovaného, ale aj\nsúdom v rozhodnutiach, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojich vyjadreniach. Podľa odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku sa okresný súd zaoberal dôvodnosťou určovacieho petitu v bode 23. Týmto\npetitom sa domáhal, aby súd určil, že odmeňovanie žalobcu vo funkcii sudcu v rokoch 2006 až 2008\nuskutočňované za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Určovacím petitom tak žalobca nespochybniteľným\nspôsobom vymedzil udalosti, ktoré sa udiali v objektívnej realite, v dôsledku ktorých udalostí žalobca v\ntomto súdnom konaní žiadal rozhodnúť o určení porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (určovací\npetit). Je tomu tak preto, že označenie účinnosti zákonného ustanovenia v určovacom petite jasne\nčasovo vymedzuje udalosti, ktoré žalobca žiada právne posúdiť žalobou, keďže pri zákonnej fikcii „iura\nnovit curia“ konajúci sudca musí poznať nielen znenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení\nzákona č. 122/2005 Z. z., ale aj dobu účinnosti uvedeného ustanovenia v žalobcom formulovanom\nznení určovacieho petitu. Rovnako žalobca v určovacom petite jednoznačne a nespochybniteľne označil\nsudcov (teraz už bývalého) Špeciálneho súdu (nie Špecializovaného trestného súdu). V zmysle zásady\n„iura novit curia“ je teda nespochybniteľné, že žalobcom vymedzený určovací petit sa týka odmeňovania\nv dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., ktorá sa\nprekrýva s dobou výkonu funkcie sudcu žalobcom. Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že podľa\nskutkových zistení v odôvodnení napadnutého rozsudku, majúcich oporu v zhodných tvrdeniach strán\na vo vykonanom dokazovaní, okresný súd v zhode s objektívnou skutočnosťou skutkovo ustálil, že v\ndobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k\nrozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti sudcom bývalého Špeciálneho súdu, a\nteda že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej úpravy poberali plat\nza výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcu ostatných všeobecných súdov (teda aj sudcov\nbývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, na ktorom bol žalobca pridelený k výkonu funkcie sudcu\nv rozhodnom, žalobou vymedzenom období rokov 2006 až 2008, od 1. apríla 2009 sa zo zákona stal\nsudcom Krajského súdu v Trenčíne). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k dôvodom\nzamietnutia aj určovacieho petitu uviedol, že vyššie uvedené bez ďalšieho súčasne neznamená, že\nžaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie „je“ (t. j. nie, že\n„bolo“) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu súd nemôže vyhovieť, pretože\nv čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená\nnovelou vykonanou zákonom č. 122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., pretože protiprávny\n(diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o\nŠpecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009\nZ. z.“). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť záver, že by odmeňovanie\nžalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú zákonom č. 122/2005 Z. z.,\nkeďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný súd v citovanom náleze\nč. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes\nšpecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v\nčase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v ustanovení § 69 ods. 2 zákona\n\nč. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia, ktorou je výška príplatku\nupravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Z\ntoho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu (aktuálne špecializovaného\ntrestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. K tomu žalobca\nuviedol, že po prečítaní úvodnej časti daného odôvodnenia napadnutého rozsudku zostal doslova v\nšoku, ako mohol sudca v rozpore so svojim právnym záverom o protiprávnosti stavu (o diskriminácii)\nza účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. zamietnuť žalobu\nvo vzťahu k žalobou vymedzenému určovaciemu petitu. Z hľadiska práva žalobcu podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru, teda práva na to, aby súd rozhodol o jeho občianskych právach, tak nastala mierne povedané\nabsurdná situácia, keď okresný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého v žalobou vymedzenej\ndobe došlo k porušeniu žalobcovho práva na rovnaké zaobchádzanie, k diskriminácii (k inému právnemu\nzáveru na základe viazanosti nálezom ústavného súdu podľa § 193 C.s.p. ani nemohol dospieť) a napriek\ntomu okresný súd zamietol žalobu v časti určovacieho petitu na základe právneho posúdenia skutkových\nokolností, daných až v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, ktorých právneho posúdenia sa žalobca\npodanou žalobou vôbec nedomáhal vo vzťahu k určovaciemu petitu. Z absurdity takéhoto postupu\nokresného súdu sa mu doslova zastavuje rozum, keďže okresný súd dospel k záveru, že skutkové\nokolnosti a právne posúdenie v žalobe vo vzťahu k určovaciemu petitu je správne a napriek tomu\nv tejto časti žalobu zamietol, dôvodiac posúdením skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku, posúdenia ktorého skutkového stavu sa nedomáhal. S poukazom na uvedené\nkonštatoval, že okresný súd zamietnutím žaloby v časti určovacieho petitu napriek svojmu správnemu a\nzákonnému právnemu záveru o diskriminácii v dobe vymedzenej žalobou flagrantným spôsobom poprel\njeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktoré\npopretie základného práva zakladá vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., pretože okresný súd\nzamietol žalobu vo vzťahu k určovaciemu petitu v rozpore s vlastným správnym právnym záverom na\nsprávne ustálený skutkový stav, vymedzený v určovacom petite žaloby. Uvedené hrubé porušenie jeho\nzákladných práv na súdnu ochranu nemôže ospravedlniť ani poukaz okresného súdu vo vyššie citovanej\nčasti napadnutého rozsudku na to, že v navrhovanom určovacom petite žalobca použil slovo „je“ a nie\nslovo „bolo“. Pozornosti okresného súdu zrejme ušlo, že žaloba bola podaná v čase účinnosti (!!!) § 69\nods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Nikdy žiadnym spôsobom nezmenil\nžalobu v zmysle § 140 ods. 2 C.s.p. vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vymedzeným vo vzťahu k\nurčovaciemu petitu, iba vo vzťahu k peňažnej satisfakcii rozšíril žalobu o porušovanie zásady rovnakého\nzaobchádzania o skutkové okolnosti, ku ktorým došlo až po podaní žaloby do straty účinnosti § 69\nods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Ak sa teda okresný súd nepochybne\nmylne domnieval, že v čase rozhodovania súdu by mala byť žalobou navrhovaná formulácia určovacieho\npetitu v žalobe rozporná s obsahom žaloby vzhľadom na (ním „nezavinenú“) stratu účinnosti § 69 ods.\n2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., bol okresný súd povinný pred rozhodnutím\nvo veci postupovať podľa ustanovení § 129 C.s.p., keďže nejasnosť podania vo veci samej, prípade\nrozpor petitu s obsahom žaloby je odstrániteľná prekážka konania. Ak sa teda okresný súd domnieval,\nže určovacím petitom sa žalobca domáha rozhodnutia o porušovaní zásady rovnakého zaobchádzania v\nčase vyhlásenia napadnutého rozsudku, musel si byť vedomý toho, že takýto výklad určovacieho petitu\nje v rozpore s dôvodmi žaloby. V takom prípade pred rozhodnutím vo veci samej preto podľa § 129 ods.\n1, 2 C.s.p. by bol povinný uznesením vyzvať žalobcu, aby žalobu doplnil alebo opravil v určenej lehote s\nuvedením, v čom je žaloba v časti určovacieho petitu neúplná alebo nezrozumiteľná a ako teba žalobu\ndoplniť alebo opraviť s poučením o možnosti odmietnutia žaloby v časti určovacieho petitu. Preto ak\nokresný súd dospel k záveru, že právna skutočnosť, nezávislá od jeho vôle, ktorá nastala po podaní\nžaloby, mala za následok nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť určovacieho petitu, bol povinný postupovať\npodľa § 129 C.s.p. a v prípade neodstránenia nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti určovacieho petitu\nbol povinný rozhodnúť o odmietnutí žaloby v časti určovacieho petitu a nie bez dodržania uvedeného\nzákonného postupu žalobu v tejto časti zamietnuť. Ak sa teda okresný súd (bezdôvodne) domnieval,\nže sa v časti určovacieho petitu na rozdiel do skutkových okolností, označených v žalobe, domáha\nposúdenia skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku a nepostupoval\npodľa ustanovenia podľa ustanovenia § 129 C.s.p., zakladá to vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.\nV priebehu predmetného súdneho konania nikdy neprejavil vôľu, aby súd určovacím výrokom vyslovil\nrozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k odmeňovaniu žalobcu v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku. Logicky by sa takéhoto posúdenia nemohol nikdy opodstatnene domáhať,\nkeďže v súdnom konaní nie je možné žalobou úspešne sa domáhať práv z právnych skutočností, ktoré\nmajú nastať v budúcnosti po podaní žaloby. Na základe čítania s porozumením je preto nepochybné, že\n\nsloveso „je“, použité žalobcom v určovacom petite žaloby, má z hľadiska vetnej skladby (z gramatického\nhľadiska) vzťah k navrhovanému právnemu posúdeniu odmeňovania v čase vymedzenom žalobou\n(„je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania“) za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000\nZ. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., teda použité sloveso „je“ sa vzťahuje na právne posúdenie\nudalostí, ktoré nastali pred podaním žaloby (v minulom čase), nie na právne posúdenie udalostí v čase\nvyhlásenia napadnutého rozsudku. V rozhodovacej praxi súdy dlhodobo ustálene používajú sloveso „je“\nv určovacích výrokoch vo vzťahu k právnemu záveru posúdeniu právnych skutočností v minulosti (viď\nnapr. „odstúpenie od zmluvy je neplatné“, „výpoveď nájmu je neplatná, v pracovnoprávnych veciach\n„výpoveď je neplatná“, skončenie pracovnoprávneho vzťahu je neplatné“), ktorá súdna prax by mala\nbyť každému sudcovi známa. Vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania žalobca v odvolaní namieta, že\nokresný súd v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec\nneuviedol, ako posúdil jeho právne argumenty na aplikáciu ustanovení o premlčaní na prejednávaný\nprípad, uvedené v jeho rozsiahlych vyjadreniach k veci. Porušením uvedenej povinnosti podľa § 220\nods. 2 C.s.p. v napadnutom rozsudku okresný súd porušil aj jeho právo dostať rozhodné odpovede\nna rozhodné otázky, čo podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená\nporušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa ustálenej súdnej praxe\nEurópskeho súdu pre ľudské práva to zakladá porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené pochybenie\nokresného súdu tak samo osebe zakladá existenciu vady podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v zmysle\ndruhej vety stanoviska R 2/2016. Odcitoval v tejto súvislosti v odvolaní svoju právnu argumentáciu proti\nžalovaným vznesenej námietke premlčania, v rámci ktorej poukázal na to, že v prípade posudzovania\npremlčania práva na kompenzáciu ujmy obete porušenia zákazu diskriminácie, ktoré premlčanie nie\nje osobitne upravené ani Občianskym zákonníkom a ani iným zákonom, je nevyhnutné aplikovať\nanalogicky podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenia o premlčaní nároku na náhradu\nškody, keďže ujma z porušenia práva je svojim obsahom najbližšie škode z porušenia práva (viď\nvyvíjajúca sa judikatúra v zmysle komunitárneho výkladu pojmu ujma, prezentovaná publikovaným\nrozhodnutím R 61/2018, podľa ktorej judikatúry satisfakcia nemajetkovej ujmy nesie osud náhrady\nškody). V obidvoch prípadoch nepochybne ide o kompenzačné nároky z titulu deliktuálneho konania.\nNejde o práva, ktoré vznikli zo zákona alebo z právneho úkonu (§ 34 Občianskeho zákonníka), ale\nide o práva vzniknuté z protiprávneho (deliktuálneho) konania. Pre začiatok a dobu plynutia premlčacej\ndoby je preto správne a zákonné aplikovať ustanovenie § 853 ods. 1 v spojení s ustanovením § 106\nObčianskeho zákonníka. Keďže v čase uplatnenia nárokov na súde podanou žalobou stále dochádzalo\nk jeho diskriminácii zo strany žalovanej, žaloba bola podaná v lehote podľa § 106 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, lebo diskriminácia v čase podania žaloby stále trvala, z ktorého dôvodu sa logicky rozsah\nvznikajúcej ujmy obete z diskriminácie (z deliktuálneho konania) stále zväčšoval. Uplatnenie nároku\nžalobcu na plnenie v čase podania žaloby zodpovedalo rozsahu tejto ujmy, rozsah ktorej ujmy bol\nžalobcovi známy k momentu podania žaloby na súd. Na rozširovanie ujmy z dôvodu pokračovania\ndiskriminácie zo strany žalovanej aj po podaní žaloby reagoval rozšírením nároku z titulu zväčšujúcej sa\nujmy na základe pokračovania v diskriminácii aj po podaní žaloby až do doby jej odstránenia v dôsledku\nprávnych účinkov nálezu ústavného súdu. Až momentom skončenia tejto diskriminácie na základe\ndiskriminačného ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. preto mohla začať plynúť subjektívna\nlehota premlčania podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo až po skončení diskriminácie\nmohol byť objektívne známy žalobcovi celkový rozsah kompenzácie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla\nv dôsledku trvajúcej diskriminácie, zistenie ktorého rozsahu je nevyhnutné na posúdenie rozsahu\nsatisfakcie za dobu trvania diskriminácie. Až momentom ukončenia predmetného diskriminačného\nkonania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi na základe aplikácie 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.\nzačala plynúť aj objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo do tohto\nmomentu trvala udalosť, z ktorej žalobcovi kontinuálne vznikala ujma. Okresný súd však podľa žalobcu\nv rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol žiadne\nvysvetlenia, ako posúdil jeho vyššie uvedené právne argumenty o nedôvodnosti žalovaným vznesenej\nnámietky premlčania žalobcom uplatneného právneho nároku na peňažnú satisfakciu za okresným\nsúdom zistené porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania v dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona\nč. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Žalobca naďalej trvá na právnom názore, podľa\nktorého porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania je deliktuálnym (protiprávnym) konaním. Preto\nujma z takéhoto pokračovacieho (jednotiaci zámer odmeňovania na základe účinnosti protiústavného\nprávneho predpisu) deliktuálneho konania podľa eurokonformného výkladu a podľa v súčasnosti už\nustálenej súdnej praxe nesie osud škody. Preto v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesie\nosud škody aj právne posúdenie otázok premlčania nároku na peňažnú satisfakciu z titulu porušenia\nzásady rovnakého zaobchádzania. Preto právne posúdenie premlčania v odôvodnení napadnutého\n\nrozsudku trpí vadami porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. a\nnesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Právny záver okresného\nsúdu, podľa ktorého mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu prvý krát vykonať 16.4.2005, vychádza z\nnesprávnych skutkových záverov okresného súdu v otázke jeho doby výkonu funkcie sudcu, nemajúcich\noporu ani v jeho tvrdeniach a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania (dňa 16.4.2005 vykonával\nešte advokátsku prax). Odhliadnuc od uvedených nesprávnych skutkových zistení je nesprávny právny\nzáver okresného súdu, podľa ktorého sudcovia všeobecných súdov, činní v čase nadobudnutia zákona\nč. 122/2005 Z. z., mohli prvý krát vykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania v odmeňovaní už dňa 16.4.2005. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže\ndôjsť až momentom vyplatenia rozdielnej odmeny. Ak teda zákon č. 122/2005 Z. z. nadobudol účinnosť\ndňa 15.4.2005 a sudcovia dostávajú odmenu za vykonanú prácu mesiac pozadu, prvý krát mohli\nvykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní\naž v mesiaci máj 2005 po vyplatení odmeny za prácu v mesiaci apríl 2005, teda nie už 16.4.2005,\nako je to tvrdené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca považuje za arbitrárny právny záver\n„žalobcu“, podľa ktorého aj v prípade, že by vykonával funkciu sudcu k dňu 15.4.2005, by mohol prvý\nkrát už dňa 16.4.2005 úspešne uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur, v\nžalobe vyvodený z rozdielu v odmeňovaní od roku 2006 do podania žaloby. Je tomu tak preto, že\nprávny nárok na peňažnú satisfakciu čo do dôvodu a výšky môže vzniknúť až v príčinnej súvislosti s\nreálnym, nie budúcim možným, porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Preto objektívne nemohol\núspešne uplatniť vznik práva na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 v príčinnej súvislosti s\ndiskriminačným odmeňovaním eur už dňa 16.4.2005, teda predtým než vôbec mohlo dôjsť k ujme v\npríčinnej súvislosti s porušovaním jeho základného práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní od\nroku 2006 do podania žaloby. Z uvedených dôvodov v priebehu konania rozšíril svoj nárok na peňažnú\nsatisfakciu o ďalšiu sumu, odvodenú z každomesačne sa opakujúceho porušovania zásady rovnakého\nzaobchádzania v odmeňovaní v dobe po podaní žaloby do straty účinnosti § 69 ods. 2 zákona č.\n385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Aj z uvedených dôvodov je v zmysle § 365 ods. 1\npísm. h) C.s.p. arbitrárny právny záver okresného súdu, podľa ktorého už dňa 16.4.2005 mohol prvý\nkrát vykonať v žalobe uplatnený nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur, ktorý nárok\nvznikol a rozširoval sa až v príčinnej súvislosti s každomesačným opakovaním porušovania zásady\nrovnakého zaobchádzania v odmeňovaní žalobcu v rokoch 2006 až 2008. Napokon žalobca uviedol, že\ndoterajší celý priebeh tohto súdneho konania v ňom vzbudzuje názor, že okresný súd vykonal všetko\npre to, aby žalobcovi uprel jeho právo na súdnu ochranu vo vzťahu k ním žalobou uplatneným právam\nvoči žalovanému. Odvodzuje to od toho, že od podania žaloby ho Okresný súd Bratislava I v tomto\nantidiskriminačnom spore opakovane zaťažoval diskriminačne nezákonnou poplatkovou povinnosťou\npo dobu takmer 11 rokov, napriek tomu že o rovnakých právnych nárokoch, uplatnených žalobou\ninými sudcami, rozhodovali sudcovia Okresného súdu Bratislava I po zaplatení súdneho poplatku vo\nvýške 66 eur. V prejednávanej veci pod hrozbou zastavenia konania zaplatil súdny poplatok veci vo\nvýške 4.765 eur, ktorý po jeho zaplatení žiadal vrátiť s poukazom na to, že v rozpore so zásadou\nrovnakého zaobchádzania boli rovnaké uplatnené nároky iných sudcov Okresným súdom Bratislava I\nprejednané a rozhodnuté vo veci po zaplatení súdneho poplatku vo výške 66 eur. Jeho žiadosti žalobcu\no vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške presahujúcej 66 eur nebolo vyhovené. Poplatkové\ndiskriminačné „besnenie“ v predmetnej veci ďalej pokračovalo a vyvrcholilo výzvou na doplatenie\nsúdneho poplatku v sume 8.796 eur pod hrozbou zastavenia konania. Poplatkové „konanie“, trvajúce\ntemer 11 rokov, bolo zastavené rozhodnutím odvolacieho súdu až zo dňa 11.11.2019. Jeho názor o\npostupe okresného súdu, upierajúceho mu právo na súdnu ochranu, potvrdzujú aj arbitrárne právne\nnázory okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku na skutkové okolnosti nevymedzené v\nžalobe a arbitrárne ignorovanie zisteného porušovania zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu ku\nskutkovým okolnostiam, vymedzeným v žalobe. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.\n6. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a\nnakoľko dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, predmetný rozsudok svojim rozsudkom\nzo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385, ako vecne správny potvrdil.\n7. Proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385, podal žalobca\ndovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.08.2025, sp.\nzn. 2Cdo/169/2024, napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie ako aj\nodvolací súd v predmetnej veci konštatovali viacero dôvodov, ktoré odôvodňujú zamietnutie žaloby.\n\nZáver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie Slovenskej\nrepubliky v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR sa podľa vyjadrenia samotného súdu týkal všetkých\nvýrokov a sám osebe postačoval na odôvodnenie zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Popritom („nad\nrámec“) súd prvej inštancie vymedzil ku každému z výrokov petitu ešte ďalší dôvod na zamietnutie (z\ndôvodu nesprávnej textácie žaloby pokiaľ ide o konštatovanie „určenie“ porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania, z dôvodu nemožnosti uložiť povinnosť upustiť od odmeňovania, či premlčania peňažnej\nčasti nároku žalobcu). Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil, ku každému sa osobitne vyjadril.\nAko žalovanú označil žalobca v podanej žalobe Slovenskú republiku, v menej ktorej koná Ministerstvo\nspravodlivosti SR, teda štát. Súd prvej inštancie odôvodnil záver o nedostatku pasívnej legitimácie\nžalovanej tým, že žalobca opiera svoje nároky o zákon č. 365/2004 Z. z., z ktorého však nevyplýva, že\nby za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mal a mohol byť zodpovedný v určitých prípadoch\nštát a zo žiadneho právneho predpisu ale nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za\nprijatie protiústavného zákona zo strany zákonodarného orgánu. Podľa súdu v súlade s uvedeným\npasívne legitimovaným subjektom môže byť len ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd\nprvej inštancie ďalej pokračoval vo svojich záveroch o nedostatku pasívnej legitimácie, spochybnil, či\nministerstvo, ktoré žalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a\núčinných právnych predpisov, ako orgán konajúci za žalovanú zodpovedá za prijatie protiústavného\nzákona. ... Zástupca žalovanej sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania nevyplácaním platu\nv nesprávnej výške žalobcovi a tým ho diskriminovať, pretože pri vyplácaní žalobcovi postupoval v\nsúlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru súdu ministerstvo nie je zodpovedné za prijatie\nprotiústavného zákona. Prvoinštančný súd ďalej naznačil, ktoré iné štátne orgány by za prijatie zákona\nmohli zodpovedať, ale žalobca nikoho z nich za žalovaného neoznačil. Odvolací súd v tejto súvislosti\nuviedol, že súd prvej inštancie tiež správne vychádzal z toho, že Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré\nžalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych\npredpisov, ako orgán konajúci za žalovanú, nemôže zodpovedať za prijatie protiústavného zákona, keď\nministerstvo konajúce za žalovanú žalobcovi vyplácalo plat. Ďalej rozvíjal svoju argumentáciu v tom\nsmere, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu\nčinnosť Národnej rady Slovenskej republiky. Napokon odvolací súd opätovne poukázal na to, že žalobca\nsa domáha nápravy protiprávneho stavu, ktorý mal byť spôsobený jeho diskrimináciou, proti žalovanej,\nktorou je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR spôsobom, ktorý je zo strany orgánu\nkonajúceho v danom prípade za štát (právne) nemožný, pretože ak by malo dôjsť k uspokojeniu nároku\nzo strany žalovanej, bolo by to objektívne možné iba ak by žalovaná hrubým spôsobom porušila právne\npredpisy upravujúce nakladanie s rozpočtovými prostriedkami. V nadväznosti na uvedené dovolací\nsúd konštatoval, že zástupca štátu bol nesprávne označený a mal byť ako zástupca štátu označený\niný (štátny) orgán s tým, že podľa rozhodnutia zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov SR č. 1/2021 pod č. R 11/2021, „Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene\nštátu konať, v žalobe o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi a\nnemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je vecou súdu, aby ustálil, ktorý orgán uvedený v § 4 tohto zákona\nmá v mene štátu konať.“ Podľa názoru dovolacieho súdu aj keď v predmetnej veci nejde o žalobu podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z., podstata právneho problému je identická a možno primerane použiť závery\ncitovaného judikátu aj na súdenú vec. Z tohto judikátu vyplýva, že skutočnosť, ktorý štátny orgán je\npodľa žaloby oprávnený zastupovať štát v konaní a samotná pasívna legitimácia štátu sú dve odlišné\nveci a zamietnutie žaloby pochybnosťami o tom, ktorý orgán má zastupovať štát nemôže obstáť. V tejto\nsúvislosti dovolací súd zdôraznil povinnosť pri rozhodovaní prihliadať na ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít a konštatoval, že odkaz na nesprávne zastúpenie žalovaného štátu nie je\nsprávny a nemôže byť v predmetnom konaní relevantný. Ďalej dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že\nhoci súd prvej inštancie nedostatok pasívnej legitimácie štátu odôvodnil aj tým, že zo zákona č. 365/2004\nZ. z. ani z iného predpisu nevyplýva, že by štát mohol byť zodpovedný za porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania prijatím protiústavného zákona, napriek námietkam žalobcu a dôležitosti tejto otázky\npre meritórne rozhodnutie sporu, sa k týmto právnym názorom okresného súdu nevyjadril, pričom sa\nzaoberal prevažne argumentáciou, ktorá nie je pre rozhodnutie vôbec podstatná. Podľa dovolacieho\nsúdu je preto napadnutý odvolací rozsudok zmätočný, nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný\npokiaľ ide o potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby z dôvodov nedostatku\npasívnej legitimácie. Odvolací súd sa totiž nevyjadril jasne a zrozumiteľne k tejto právnej otázke (vecná\nlegitimácia štátu ako takého a nie jeho zastúpenia správnym štátnym orgánom), ani nereagoval na\nargumentáciu odvolateľa - žalobcu k tejto problematike. Okrem uvedeného dovolací súd konštatoval,\nže pokiaľ ide o určovací petit, je síce pravdou, že žalobca viackrát menil textáciu požadovaných petitov\nv žalobe, ale napokon sa domáhal určenia, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods.\n\n1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) v\nporovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods.\n2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch\nvo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2\nzákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, bolo úlohou konajúcich\nsúdov, pokiaľ nevideli rozpor tohto znenia petitu s obsahom žaloby, posúdiť súčasnú právnu úpravu,\nkeďže žalobca sa domáha určenia porušenia zákazu diskriminácie jeho odmeňovaním v porovnaní\nso sudcami Špecializovaného trestného súdu, ktorý vznikol po vydaní nálezu ústavného súdu PL.\nÚS 17/2008 a zároveň použil prítomný čas. Nič samo osebe nevylučuje konštatovanie diskriminačnej\npovahy aj súčasnej právnej úpravy, pokiaľ by bola v konaní na základe dokazovania preukázaná a\ntento požadovaný výrok by vyplýval z podanej žaloby. V tomto prípade by bola textácia určovacieho\nvýroku prostredníctvom slova „je“ a nie „bolo“ namieste. Súd prvej inštancie sa však podľa dovolacieho\nsúdu takouto možnou interpretáciou nezaoberal, keďže konštatoval, že v čase rozhodovania súdu nie\nje preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená novelou vykonanou zákonom č.\n122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., pretože protiprávny (diskriminačný) stav bol\npo prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom\ntrestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“). Za\nstavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť záver, že by odmeňovanie žalobcu\nbolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú zákonom č. 122/2005 Z. z., keďže\ntáto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Súd prvej inštancie sa teda zaoberal inou\ninterpretáciou žaloby a to takou, že žalobca žiadal určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\njeho odmeňovaním v porovnaní so sudcami ešte Špeciálneho súdu pred vydaním nálezu ústavného\nsúdu PL. ÚS 17/2008 a keďže tento právny stav už v súčasnosti neexistuje, nemohol sa domáhať\nurčenia, že jeho odmeňovanie „je“ v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Tento záver je ale\npodľa dovolacieho súdu v priamom rozpore s navrhnutým (a súdom schváleným) petitom, ktorý sa má\ntýkať platových pomerov sudcov Špecializovaného trestného súdu. Dovolaciemu súdu z okolností veci\nvyplýva rozpor nielen medzi petitom a obsahom žaloby, ale aj medzi rozhodnutím súdu prvej inštancie\n(žalobca mal žalovať určenie slovíčkom „bolo“, keďže podľa žaloby bol diskriminovaný pred zrušením\nŠpeciálneho súdu) a rozhodnutím odvolacieho súdu (vždy žaloval v prítomnom čase). Ak by bolo petitom\nžalované určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania myslel žalobca v prítomnom čase, chýba\ninterpretácia v tomto zmysle (určenie diskriminácie v terajšom právnom stave), pričom ale v tomto\nprípade by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, resp. z tohto pohľadu vec neposudzoval ani jeden\nz konajúcich súdov. Pokiaľ sa obsah žaloby týka obdobia pred zrušením Špeciálneho súdu a jej petit\nobdobia po zrušení Špeciálneho súdu, ako interpretoval žalobu súd prvej inštancie, ide o rozpor, ktorý je\nnapriek viacerým pokusom samotného žalobcu potrebné odstraňovať. Na tom podľa dovolacieho súdu\nnič nemení ani záver odvolacieho súdu, že na poskytnutie zadosťučinenia určovacím výrokom neboli\nsplnené podmienky z dôvodu, že toto už bolo žalobcovi poskytnuté.\n8. Po zrušení a vrátení veci odvolací súd opätovne prejednal odvolanie žalobcu, preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru,\nže vzhľadom na záväzné právne závery vyslovené dovolacím súdom nezostáva iné, než napadnutý\nrozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.\n9. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na záväzné právne závery\nvyslovené dovolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385,\nbolo v ďalšom konaní nevyhnutné posúdiť, či tieto umožňujú odvolaciemu súdu rozhodnúť v merite veci.\nOdvolací súd pritom po starostlivom zvážení všetkých okolností, no najmä dôvodov zrušenia (v poradí\nprvého) rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom, dospel k záveru, že v intenciách zrušujúceho\nuznesenia dovolacieho súdu a ním vyslovených záväzných právnych záverov to možné nie je. Viaceré\ndôvody zrušenia napadnutého rozsudku (podľa dovolacieho súdu mal byť ako zástupca štátu označený\niný (štátny) orgán a tiež je napriek viacerým pokusom samotného žalobcu potrebné odstrániť rozpory v\nurčovacom petite žaloby) sa totiž netýkajú iba rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak rovnako sa týkajú\nnapadnutého prvoinštančného rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Najmä je však\npotrebné konštatovať, že nápravu pochybení, ku ktorým v danej veci podľa dovolacieho súdu došlo,\nnemožno procesne prípustným spôsobom dosiahnuť v odvolacom konaní. Najvyšší súd SR totiž dospel\nk záveru, že doposiaľ nedošlo k správnemu ustáleniu (štátneho) orgánu, ktorý za štát v danej veci koná\n\n(na tom nič nemení ani to, že v odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu záver o tom,\ns ktorým orgánom mal súd konať, chýba), pričom takáto procesná zmena nemôže byť uskutočnená\naž v odvolacom konaní, no je nevyhnutné, aby so správnym orgánom štátu bolo riadne konané už v\nprvoinštančnom konaní. Naviac však dovolací súd jednoznačne konštatoval pochybenie spočívajúce\nv neodstránení rozporu žalobného petitu z hľadiska, či sa žalobca domáha určenia porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania jeho odmeňovaním v minulosti alebo v prítomnosti s tým, že ak by určenie\nporušenia zásady rovnakého zaobchádzania myslel žalobca v prítomnom čase, bolo by potrebné\nvykonať ďalšie dokazovanie, avšak z tohto pohľadu vec neposudzoval ani jeden z konajúcich súdov.\nZmena žaloby pritom v odvolacom konaní nie je prípustná (§ 371 C.s.p.).\n10. Za tohto stavu by meritórne rozhodnutie v spore odvolacím súdom vzhľadom na vyššie uvedené\nokolnosti, najmä so zreteľom na záväzné právne závery vyslovené dovolacím súdom, ktorými sú oba\nsúdy nižšieho stupňa viazané, viedlo k závažnému porušeniu práva strán sporu na súdnu ochranu a\nspravodlivý proces, pričom dôsledné rešpektovanie tohto práva možno v preskúmavanej veci dosiahnuť\niba kasačným rozhodnutím, ktoré umožní riadne vec prejednať v súlade so záväzným právnymi závermi\nvyslovenými v predmetnej veci dovolacím súdom.\n11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.\nzrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvoinštančný súd spor\nopätovne prejedná a znovu rozhodne, pričom sa sústredí aj na relevantné sporné otázky vyplývajúce zo\nzáväzných právnych záverov vyslovených dovolacím súdom, teda v prvom rade na opätovné ustálenie\norgánu, ktorý v danej veci koná za štát a odstránenie rozporov v žalobnom petite v časti určovacej časti,\na následne aj na posúdenie všetkých ďalších otázok významných pre rozhodnutie v spore, v intenciách\nzrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu.\n12. O náhrade trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods.\n3 C.s.p.).\n13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\n\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/4/2009", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}