{"guid": "dadb042a-bd7e-4f3c-99cb-0c5e7b00545d:f7a32000-abf5-495f-9d21-2d030ccaf06e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2", "spisova_znacka": "3CoPr/3/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/3/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 3CoPr/3/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2", "identifikacne_cislo": "7221202202", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/55", "nazov": "predpis č. 55/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/55", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/55-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/55/#paragraf-95.odsek-1", "nazov": "§ 95 ods. 1 zákona č. 55/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/55/#paragraf-95.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/55-2010/paragraf-95"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/55/#paragraf-95.odsek-3", "nazov": "§ 95 ods. 3 zákona č. 55/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/55/#paragraf-95.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/55-2010/paragraf-95"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/55#paragraf-95"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7a32000-abf5-495f-9d21-2d030ccaf06e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/3/2024\n7221202202\n28. 05. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: L.. U. Ž., P.., O.. XX.XX.XXXX, L..\nT.. Z. XA, U., zastúpeného: Mgr. Kristína Ulmanová, Gemerská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ú. P.,\nF. X. R. E., Š.Á. X, V., C.: XX XXX XXX, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na\nodvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-24Cpr/16/2021-276, zo dňa\n27.10.2023, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi proti žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so\nžalobcom výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021 je neplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi plnú náhradu trov konania.\n2. Podľa žaloby bol žalobca v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného vo funkcii odborný radca,\nodbor štátnej služby: 1.07 - kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, druh štátnej služby: stála štátna\nslužba. Dňa 26.10.2020 došlo za prítomnosti C.. Y. Z., riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\nMichalovce k poskytnutiu informácie formou oboznámenia „Rozhodnutia o organizačných zmenách spis.\nč. UPS/USI/OPE-III/OSB/2020/18925, záznam č. 2020/168173 zo dňa 26.10.2020“, v dôsledku ktorej\npodľa\n§ 24 písm. a) zákona o štátnej službe došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k organizačným\nzmenám v organizačnej štruktúre útvaru Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce, v dôsledku čoho sa\nzrušilo štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.07 - kontrola,\ndozor, sťažnosti, petície a audit. Pri osobnom pohovore bolo v rovnaký deň žalobcovi ponúknuté iné\nštátnozamestnanecké miesto s tým, že pokiaľ neprijme toto jediné, údajne vhodné ponúknuté miesto,\ndo úvahy prichádza skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 71 ods. 1 písm.\nb) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe alebo dohodou podľa § 71\nods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe z toho istého dôvodu. Na základe uvedených skutočností bola\nžalobcovi daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021, podpísaná v\nzastúpení\nC.. Y. Z., riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Úkonom označeným\nako „Neprideľovanie práce počas výpovednej doby - oznámenie“ zo dňa 29.1.2021 služobný úrad\noznámil žalobcovi, že mu nebude počas výpovednej doby prideľovaná práca. Podľa tohto oznámenia\nmala byť žalobcovi doručená výpoveď, ktorej prevzatie žalobca písomne nepotvrdil, výpovedná doba\nmala začať plynúť od 1.2.2021 a mala by skončiť dňa 31.3.2021. Žalobca uvedené oznámenie\nprevzal dňa 1.2.2021. Žalobca mal za to že skutočným dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého\npomeru sú iné dôvody, než ktoré sú uvedené vo výpovedi. Konanie žalovaného, ktorým bolo zrušené\n\nštátnozamestnanecké miesto žalobcu a následne daná žalobcovi výpoveď, je podľa žalobcu v rozpore\ns čl. 8 a čl. 9 zákona o štátnej službe, v spojení s § 4 ods. 3, 4 a 5 tohto zákona. Za dôvod konania\nžalovaného, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a je diskriminačné, mobbingové a šikanózne, označil\nžalobca oznámenie protispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca a\nna vedúceho štátneho zamestnanca. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke\nÚPSVaR Michalovce sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Generálnemu\ntajomníkovi služobného úradu podal sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby\nzo dňa 15.6.2020. Dňa 26.6.2020 podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce,\nsociálnych vecí a rodiny SR ďalšiu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby.\nNásledne podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci\nvykonávania štátnej služby zo dňa 6.7.2020. Uvedené sťažnosti smerovali voči konaniam P.. G. U.,\nvedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR Michalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z\ndôvodov porušovania ustanovení zákona štátnej službe, a voči C.. U. X., MBA, generálnemu riaditeľovi\nÚstredia práce sociálnych vecí a rodiny a generálnemu tajomníkovi služobného úradu z dôvodu\nnevybavenia sťažnosti zákonným spôsobom. Zamestnávateľ, v mene ktorého konala osoba, voči\nktorej sťažnosť smerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa\n26.10.2020 zrušil žalobcovi štátnozamestnanecké miesto a v rozpore so zákonom mu dal výpoveď.\nNakoľko takéto konanie zamestnávateľa nemôže vzhľadom na články 3 a 5 CSP požívať ochranu, žiadal\nžalobca určenie neplatnosti napádaného právneho úkonu. Okrem uvedeného žalobca namietal aj postup\nžalovaného pri ponuke vhodného štátnozamestnaneckého miesta podľa § 29 ods. 1 a 3 zákona o štátnej\nslužbe, ako aj splnenie podmienky platnosti výpovede, ako je to vyžadované v § 74 Zákonníka práce.\n3. Žalovaný navrhoval žalobu odmietnuť a konanie zastaviť pre nedostatok procesnej podmienky\nkonania, keďže žalobca uplatnil svoj nárok predčasne, v čase plynutia výpovednej doby. Vecne\npovažoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko považoval výpoveď za\nplatnú. Potvrdil, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere od 1.9.2019 do 31.3.2021. Na základe\npísomného rozhodnutia generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu formou\nrozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 26.10.2020 došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k zmenám\nv organizačnom útvare Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce a zrušilo sa štátnozamestnanecké miesto,\nna ktorom žalobca vykonával štátnu službu. Miesto žalobcu bolo zrušené vzhľadom k opodstatnenosti\nzefektívniť činnosť ÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov; zrušené\nbolo štátnozamestnanecké miesto žalobcu ako miesto, ktoré bolo v organizačnom útvare Referát\nkontroly ÚPSVaR Michalovce vytvorené ako posledné, s účinnosťou od 1.8.2019. Sťažnosti žalobcu\npodľa žalovaného nesúvisia s predmetom žaloby, ktorým je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru\nžalobcu. Žalovaný mal za to, že ako orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí konal v rozsahu a\nspôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 55/2017 Z. z. a jeho konanie nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 v spojení\ns § 4 uvedeného zákona.\n4. Podľa súdu prvej inštancie § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie\nžaloby, čo vyplýva z použitého výrazu „najneskôr“. V zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže\nštátny zamestnanec podať žalobu, ani žiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než\nuplynula výpovedná doba. Argumentácia žalovaného nemala oporu ani v rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky 1VCdo/2/2019 zo dňa 26.1.2021, z ktorého vyplýva iba to, že práceneschopnosť\nzamestnanca nemá vplyv na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce. Súd\nprvej inštancie mal za to, že neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, z\nktorej by vyplývalo, že konanie o žalobe podanej ešte pred dňom, kedy sa mal pracovný alebo\nštátnozamestnanecký pomer skončiť, sa má zastaviť alebo taká žaloba sa má zamietnuť. Žalobca doručil\nžalobu na súd dňa 2.3.2021, t. j. v dvojmesačnej lehote stanovenej v § 95 ods. 1 zákona o štátnej službe.\nĎalej mal súd prvej inštancie za to, že generálny riaditeľ a generálny tajomník služobného úradu Ústredia\npráce, sociálnych vecí a rodiny mal kompetenciu rozhodnúť o organizačnej zmene v organizačnej\nštruktúre ÚPSVaR Michalovce a výpoveď bola prejednaná v zmysle § 74 Zákonníka práce. Rozhodnutie\nsporu tak spočívalo v posúdení otázky, čo bolo skutočným dôvodom zrušenia štátnozamestnaneckého\nmiesta žalobcu.\n5. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR\nMichalovce písomnú sťažnosť na nadriadeného vedúceho štátneho zamestnanca P.. G. U.M., v ktorej\nopisoval napäté pracovné vzťahy medzi nimi, pričom poukazoval aj na nesprávny postup zamestnancov\núradu pri vykonávaní finančnej kontroly u povinného subjektu Obec Čierne Pole a pri následnom\n\nuplatňovaní náhrady škody, ako aj na osobnú angažovanosť P.. G. U. v tejto veci. Na základe opísaných\nskutočností mal žalobca za to, že konanie P.. G. U. vyžaduje osobitnú pozornosť najmä z dôvodu\nkonania vykazujúceho znaky napĺňania skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejným\nčiniteľom podľa § 326 Trestného zákona, keď nad rámec svojich právomocí nevhodne zasahuje do\nprebiehajúceho trestného konania a svojim konaním vytvára na vyšetrovateľa NAKA nátlak, aby zmaril,\nsťažil alebo odvrátil trestnú zodpovednosť obvineného subjektu, D. Č. P.. Obdobnú sťažnosť podal\nžalobca dňa 15.6.2020 aj generálnemu tajomníkovi služobného úradu na ústredí v V. a dňa 6.7. podal\nnapokon aj sťažnosť na spôsob, akým boli jeho predchádzajúce sťažnosti prešetrené a vybavené. K\nobsahu týchto sťažností sa žalovaný vôbec nevyjadril, len stroho uviedol, že nesúvisia so skončením\nštátnozamestnaneckého pomeru. Obsahom týchto sťažností pritom boli závažné skutočnosti, ktoré\nmohli byť relevantné pre motiváciu žalovaného rozhodnúť o zrušení štátnozamestnaneckého miesta\nžalobcu na referáte kontroly.\n6. Hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný podľa\nsúdu prvej inštancie neuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by\naspoň naznačovalo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti\nÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov. Žalovaný je podľa súdu prvej\ninštancie verejnoprávnou inštitúciou s celoslovenskou pôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a\ndôchodkového zabezpečenia, ktorá má organizačné zložky a pracoviská po celom území štátu. ÚPSVaR\nMichalovce má systematizovaný počet 244 štátnych zamestnancov. Pri rozhodnutí o organizačných\nzmenách na ÚPSVaR v roku 2019 bolo zrušených 5 štátnozamestnaneckých miest a vytvorených 5\nnových štátnozamestnaneckých miest. Za týchto okolností sa podľa súdu prvej inštancie nedalo bez\nďalšieho uveriť tomu, že práve rozhodnutie o zrušení jedného miesta, a práve zamestnanca, ktorý podal\nsťažnosť na vedúceho štátneho zamestnanca a potom opakovane aj na spôsob jej vybavenia, nemôže\nmať súvislosť so zrušením jeho miesta.\n7. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že u subjektu ako je žalovaný je schvaľovanie\norganizačných zmien určitým procesom od zdôvodneného návrhu príslušných zamestnancov až po jeho\nschválenie. U žalovaného sa nič takého nestalo, v konaní nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, ktorá\nby odôvodňovala, resp. vysvetľovala rozhodnutie o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení počtu\nštátnych zamestnancov. Ani z listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil, nevyplynulo, že dôvodom\nzrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce. Žiadne iné dôkazy žalovaný\nnenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to miesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebol\ndostatočne presvedčivý argument pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede\nbola skutočne efektivita činnosti. Navyše medzi zámerom dosiahnuť zefektívnenie činnosti ÚPSVaR\nMichalovce a zrušením miesta, ktoré bolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, nemožno nájsť\npriamu logickú súvislosť.\n8. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný postupoval\nvoči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané\nsťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede.\nPoukázal na dôvodovú správu k § 95 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorej ide o úpravu\nobdobnú s § 13 ods. 9 veta druhá Zákonníka práce. Vzhľadom na odlišný rozsah úpravy podľa § 4\nzákona o štátnej službe a úpravy podľa § 13 Zákonníka práce sa navrhuje doplnenie relevantnej úpravy\ndo\n§ 95 (skončenie štátnozamestnaneckého pomeru), nie do § 4 (zákaz diskriminácie). Úprava tzv.\nobráteného dôkazného bremena môže byť aplikovateľná v súvislosti s otázkou neplatnosti skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru vo všeobecnosti. V služobnom úrade dôjde napríklad k zrušeniu\nštátnozamestnaneckého miesta (organizačná zmena) a k výpovedi podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona\no štátnej službe. Štátny zamestnanec môže uplatniť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru žalobou na súde. Štátny zamestnanec sa môže domnievať, že jeho pozícia bola zrušená a k\nskončeniu vzťahu došlo z dôvodu, že viackrát podal sťažnosť vo veciach vykonávania štátnej služby.\nŠtátny zamestnanec by mal predložiť súdu skutočnosti, na základe ktorých možno dôvodne odvodiť, že\nmotiváciou postupu služobného úradu bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom. Následne musí\nslužobný úrad preukázať, že tomu tak nie je.\n9. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca oznámil také skutočnosti a predložil\ntaké dôkazy, na základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo\ndomáhanie sa práv štátnym zamestnancom; žalovanému sa nepodarilo preukázať, že tomu tak nebolo.\n\nUviedol, že podľa ustálenej judikatúry nemôže preskúmavať platnosť organizačnej zmeny, lebo nejde o\nprávny úkon. Neplatnou je však samotná výpoveď, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, pričom rozpor\ns dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho\nporiadku. Nakoľko predmetom konania neboli nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru, nepovažoval za relevantné záverečné námietky, resp. návrhy žalovaného, aby žalobca ešte\nzaslal do konania svoju repliku a žalovaný sa k nej mohol následne vyjadriť. Žalovaný nebol slabšou\nstranou v spore v zmysle § 316 a nasl. CSP, preto mal svoju procesnú obranu uplatniť včas, tzn. už\nna základe samotnej žaloby, ktorá obsahovala všetky rozhodujúce tvrdenia a označenie dôkazov. Z\nhoreuvedených dôvodov a s poukazom na čl. 8 a 9, § 4 ods. 3, ods. 4, § 75 ods. 1 písm. b) a § 95\nods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že výpoveď daná žalobcovi je\nneplatná. Nakoľko mal žalobca vo veci celkový úspech, priznal mu súd prvej inštancie voči žalovanému\nnárok na plnú náhradu trov konania v zmysle § 255 a § 262 ods. 1 CSP.\n10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť\na konanie zastaviť, resp. zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\ntým, že súd prvej inštancie rozhodoval vo veci, aj keď neboli splnené procesné podmienky, nesprávne\nposúdil zistený skutkový stav veci, na ktorý nesprávne aplikoval zákon č. 55/2017 Z. z. a CSP pri\nrozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,\na preto zistený skutkový stav neobstojí.\n11. Mal za to, že začiatok lehoty, kedy je možné žalobu podať najskôr, je stanovený jednoznačne\na to odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, tak ako je uvedené v § 95 ods. 1\nzákona č. 55/2017 Z. z. Vzhľadom na samotnú hmotnoprávnu povahu zákona č. 55/2017 Z. z. mal za\nzrejmé, že dodržanie, resp. nedodržanie, lehoty obsiahnutej v predmetnej právnej norme spôsobuje\nvznik, resp. zánik nároku na uplatnenie práva, t. j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva.\nNakoľko výpovedná doba skončila dňa 31.3.2021, najskorší deň, od ktorého si mohol žalobca uplatniť\nna súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, bol 1.4.2021. Vzhľadom\nna skutočnosť, že žalobca si uplatnil na súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru\nvýpoveďou dňa 2.3.2021, teda v čase plynutia výpovednej doby a nie v hmotnoprávnej lehote tak ako\nto určuje § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., súd prvej inštancie nemal vo veci konať a vydať meritórne\nrozhodnutie, ale mal konanie zastaviť (§ 161 ods. 2 CSP) pretože nebola splnená procesná podmienka\nkonania.\n12. Žalovaný v ďalšom texte odvolania opísal okolnosti vzniku a skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru žalobcu. Názor súdu prvej inštancie, že žalovaný je verejnoprávna inštitúcia s celoslovenskou\npôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktorá má organizačné\nzložky a pracoviská po celom území štátu ako aj ďalšie tvrdenia o zrušení 5 a vytvorení nových\n5 štátnozamestnaneckých miest bez odkazu na zdroj mal za nesprávny a zavádzajúci. Žalovaný je\nrozpočtovou organizáciou, zriadenou zákonom č. 453/2003 Z. z. a vykonávajúcou štátnu správu v\noblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti a plniacou úlohy podľa osobitných predpisov. Ústredie je\nslužobný úrad štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na ústredí alebo na úrade práce,\nsociálnych vecí a rodiny a zamestnávateľ zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na ústredí alebo na\núrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Ústredie riadi generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva\nvláda SR na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Zákonom č. 453/2003 Z. z. bol zriadený\naj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, preddavková organizácia zapojená na rozpočet ústredia s\npôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu alebo viacerých okresov v rámci územného obvodu\nkraja. Rozhodnutie o organizačných zmenách na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalove\nzahŕňa organizačnú zmenu v zmysle § 24 písm. a) zákona č. 55/2017 Z. z. dňom 31.10.2020 zrušenie\nštátnozamestnaneckého miesta bez vytvorenia nového štátnozamestnaneckého miesta tak, že sa ruší\njedno štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca v platovej triede 5 v organizačnom útvare\nÚPSVR Michalovce, referát kontroly, miesto výkonu práce Saleziánov 1, Michalovce.\n13. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/141/2019 z 26.1.2022, podľa ktorého\nmateriálnymi podmienkami podmieňujúcimi platnosť výpovede je predovšetkým 1/ existencia\nrozhodnutia o organizačnej zmene v čase, kedy je zamestnancovi daná výpoveď z pracovného\npomeru (štátnozamestnaneckého pomeru); 2/ nadbytočnosť zamestnanca v príčinnej súvislosti s prijatou\n\norganizačnou zmenou; 3/ prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov; 4/ splnenie ponukovej\npovinnosti, pokiaľ organizácia má voľné pracovné miesta vhodné pre zamestnanca, ktorý sa stal\nnadbytočným z dôvodu prijatej organizačnej zmeny. Taktiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.\n3Cdo/1494/2014 (označené rozhodnutie neexistuje - pozn. odvolacieho súdu), podľa ktorého pokiaľ\nzamestnávateľ má v úmysle rozviazať pracovný pomer so zamestnancami, ktorí sa stali nadbytoční\nz dôvodu prijatej organizačnej zmeny, musí vo vzťahu k zamestnancom si splniť povinnosti, ktoré\nmu ukladá zákon. K organizačnej zmene uviedol, že samotná organizačná zmena alebo rozhodnutie\no nej nie je právny úkon a preto súd prvej inštancie nie je oprávnený preskúmavať jeho platnosť.\nIde len o faktický stav, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre danie výpovede. Je však vecou\nzamestnávateľa, ktorý z nadbytočných zamestnancov dostane výpoveď. Súd v súvislosti s organizačnou\nzmenou je oprávnený skúmať či došlo k naplneniu cieľov za účelom, ktorých bola prijatá. K organizačným\nzmenám dochádza z rôznych dôvodov, ktoré súvisia s rušením alebo premiestňovaním zamestnávateľa\nalebo jeho časti, so zefektívnením práce a ušetrením finančných prostriedkov, zmenami technického\nvybavenia alebo zmenami zamerania a úloh zamestnávateľa. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy,\nak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej\nzmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce\nvykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať\nnapríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s\ncieľom zvýšiť efektívnosť práce. Ak zamestnávateľ spomedzi zamestnancov vyberie toho zamestnanca,\ns ktorým má „spory“, resp. zamestnávateľ so zamestnancom spolu nevychádzajú, toto nemožno\npovažovať za rozpor s dobrými mravmi za predpokladu, že je naozaj daná nadbytočnosť zamestnanca,\npretože práve to je vlastným účelom a zmyslom výpovede. Je možné, že spory medzi účastníkmi mohli\nbyť pohnútkou k prijatiu tohto organizačného opatrenia, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že\njediným zmyslom bolo žalovaného poškodiť. Opačný názor by znamenal, že ak by nastali v rámci\nzamestnávateľa spory medzi osobami podieľajúcimi sa na rôznych stupňoch na riadení spoločnosti,\nbolo by v tomto prípade vylúčené schvaľovať organizačné opatrenia, ktoré by umožňovali ďalšiu\n“bezporuchovú” činnosť u zamestnávateľa. Súd sa v tomto prípade priklonil na stranu zamestnávateľa,\nkeď vyslovil názor, že výpoveď z dôvodu organizačných zmien (§ 63 ods. 1 písm. b) ZP) je platná aj\nnapriek tomu, že jednou z pohnútok vedúcich k výpovedi mohli byť aj spory s týmto zamestnancom.\nVždy však musí byť nepochybné, že organizačné opatrenie je skutočné a bez náhrady zrušilo miesto\nzamestnanca, a tým je daný dôvod výpovede.\n14. Žalovaný ďalej v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny zo žalobcom\nnavrhnutých dôkazov, ktoré žalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe\na v zápisnici z pojednávania dňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Rozhodnutie založil len\nna domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na základe ktorých\nbolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa práv štátnym\nzamestnancom. Urobil právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom\no štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti, spočívajúci v zrušení\njeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede. Súd prvej inštancie v odôvodnení\nnezodpovedal otázky žaloby, ktoré majú pre daný spor podstatný význam, dostatočne neobjasnil\nskutkový stav veci a nesprávne vec aj po právnej stránke posúdil, keď žalobe o neplatnosť skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou vyhovel.\n15. Podľa žalovaného nie je žalobca zbavený v absolútnom slova zmysle dôkaznej povinnosti, nakoľko v\nžalobe musí nielen tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ale tieto i preukázať.\nSúd pritom musí preukázaný skutkový stav podrobiť tzv. testu proporcionality, keď najprv musí zhodnotiť,\nči v danom prípade existuje legitímny cieľ znevýhodnenia a následne preniesť posúdenie pomeru medzi\nlegitímnym cieľom a prostriedkom, ktorým je tento cieľ dosahovaný. V predmetnej veci neboli splnené\npredpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, ktorú súd prvej inštancie poňal ako antidiskriminačný\nspor, ale bez aplikácie osobitného procesného postupu, ktorý je opodstatnený z pohľadu legitímnej\npožiadavky zvýšenia miery ochrannej funkcie civilného procesu vo vzťahu k vydaniu spravodlivého\nrozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu, keďže sa pri\nrozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul skutočnosti\npredložené žalovaným. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa porušenia\nzásady rovnakého zaobchádzania preto zatiaľ nemôže obstáť.\n\n16. Rozhodnutie organizačnej povahy teda nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože samo o sebe\nnepredstavuje zásah do práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu, nakoľko žalobca\nnie je jeho adresátom, ale týmto rozhodnutím sa vykonáva funkcia žalovaného ako riadiaceho orgánu v\nsúvislosti so zabezpečením hospodárnosti a efektívnosti v organizácii jeho práce. Organizačná zmena\nvykonaná príslušným orgánom (žalovaným) je individuálnym aktom riadenia, nie však individuálnym\nsprávnym aktom, nakoľko sa ním nevykonáva štátna správa, ale funkcia riadiaceho pracovníka\n(riadiaceho orgánu). Preto súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o tzv. organizačnej zmene.\nVýber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi; súd nemôže preskúmavať\nsprávnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. Dôvodom výpovede zo štátnozamestnaneckého\npomeru žalobcu podľa § 71 ods. 1 písm. b) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej\nslužbe bola existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť štátneho zamestnanca a príčinná súvislosť\nmedzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou štátneho zamestnanca. Podľa názoru žalovaného boli v\npredmetnej veci dodržané princípy stability aj rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 55/2017 Z. z.\n17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané neoprávnenou\nosobou, resp. napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Mal za správny záver, že § 95 ods. 1\nzákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby, čo vyplýva z použitého výrazu\n„ najneskôr“; v zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže štátny zamestnanec podať žalobu, ani\nžiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než uplynula výpovedná doba. Poprel tvrdenie\nžalovaného, že jeho konanie v súvislosti so zrušením štátnozamestnaneckého miesta a následne danou\nvýpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 zákona č. 55/2017\nZ. z. v spojení s § 4 uvedeného zákona. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, že konanie žalovaného\nbolo v rozpore so zákonom a napádané skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je\nneplatné. Mal za to, že je sporné podanie odvolania oprávnenou osobou (štatutárom, resp. povereným\nzamestnancom). Podpísaný U.. Z. Š., Riaditeľ odboru právnych služieb, ktorý osvedčil odvolanie svojim\npodpisom, nie je štatutárnym orgánom žalovaného a neosvedčil relevantným poverením zastupovanie\nštatutárneho orgánu žalovaného v konaní pred súdom.\n18. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že na odstránenie jeho pochybností, že odvolanie\nbolo podané oprávnenou osobou, pripája menovací dekrét generálneho riaditeľa P.. P. D., U.. do funkcie\ngenerálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Poverenie U.. Z. Š., štátneho\nzamestnanca D.: XXXXX vo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.: XXXXXXXX, F. F. :\nŠ. X, XXX XX V. právnym zastupovaním Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v plnom rozsahu v\nkonaniach pred súdmi Slovenskej republiky. Ďalej mal za to, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého\npomeru je platným právnym úkonom, pretože boli splnené všetky formálne i obsahové podmienky\nvyžadované platnou právnou úpravou, teda boli splnené všetky zákonné podmienky pri výpovedi zo\nštátnozamestnaneckého pomeru danej žalobcovi.\n19. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovaného zotrval na tvrdení, že odvolanie bolo podané\nneoprávnenou osobou. Odvolanie podľa neho nepodala žalovaná strana a to Ústredie práce, sociálnych\nvecí a rodiny, ale odbor právnych služieb, Špitálska 8, Bratislava, za ktorý odbor opatril podanie nazvané\nodvolanie, menom, priezviskom, titulom a funkciou riaditeľ odboru právnych služieb U.. Z. Š.. Žalovaný\nv zastúpení generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka, ktorý jediný má právo vystupovať v mene\nžalovaného, odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal a nedoručil. Poverením pre U.. Z. Š.\nzo dňa 6.11.2023 sa riaditeľ odboru právnych služieb snaží „obhájiť“ svoje neoprávnené zasahovanie do\nsúdneho procesu, keď namiesto Poverenia na právne zastupovanie generálneho riaditeľa a generálneho\ntajomníka služobného úradu, doložil spolu s odvolaním súdu prvej inštancie doklad o svojom právnickom\nvzdelaní a to aj napriek tomu, že odvolanie voči rozsudku bolo vyhotovené dňa 9.11.2023 a Poverenie U..\nZ. Š. malo byť „údajne“ vyhotovené dňa 6.11.2023, čo žalobca považuje zo strany žalovaného za účelové\nkonanie. Žalobca poukázal na absenciu osvedčenia odvolania oprávnenou osobou - generálnym\nriaditeľom a generálnym tajomníkom služobného úradu, ako aj na neoprávnené označenie žalovaného v\nzáhlaví odvolania - odbor právnych služieb, ktorý odbor právnych služieb generálny riaditeľ a generálny\ntajomník služobného úradu žalovaného nepoveril zastupovať jeho osobu v konaní pred súdom prvej\ninštancie, nakoľko z obsahu Poverenia zo dňa 6.11.2023 vyplýva, že Poverenie bolo vydané pre U.. Z. Š.,\nD.: XXXXX (osobné číslo štátneho zamestnanca), trvale bytom: Š. XXX/XX, X., štátneho zamestnanca\nvo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.D.: XXXXXXXX, F. F. Š. X, V., teda o tom, že má\nprávomoc zastupovať generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu riaditeľ odboru\n\nprávnych služieb, ako aj skutočnosť, že za žalovaného môže konať odbor právnych služieb, nie je v\nspomínanom Poverení ani zmienka.\n20. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 8.2.2024 uviedol, že s poukazom na § 20 ods. 1, ods. 2\nObčianskeho zákonníka a prílohu č. 3 Základnej organizačnej normy žalovaného č. 1 - 1/2019 U.. Z.\nŠ. môže a mohol robiť právne úkony za žalovaného, o. i. aj podpísať a podať odvolanie. Pre úplnosť\nuviedol, že odvolanie bolo elektronicky podpísané U.. Z. Š. v zastúpení L.. U. Z. na základe poverenia\npodľa § 111 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. zo dňa 3.1.2023, čo je zrejmé z elektronických\npodpisov uvedeného podania tvoriacich jeho súčasť.\n21. Žalobca v následnom vyjadrení zo dňa 3.4.2024 mal poverenie L.. U. Z. za irelevantné s poukazom\nna nerešpektovania § 113 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z.\n22. Odvolací súd vzhľadom k námietkam žalobcu vo vzťahu k subjektu, ktorý podal odvolanie a vo vzťahu\nk osobám oprávneným konať za žalovaného uvádza, že odvolanie bolo podané žalovaným ako stranou,\nv ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V záhlaví odvolania sa nachádza názov\nžalovaného, rovnako na každej strane odvolania na v jej spodnej časti nachádza názov žalovaného s\njeho adresou. Z obsahu odvolania je taktiež nepochybné, že ho podal žalovaný. Skutočnosť, že v záhlaví\nodvolania sa nachádza aj označenie Odboru právnych služieb, ktorého riaditeľ U.. Z. Š. je v závere\nodvolania uvedený ako osoba konajúca za žalovaného, nevyvoláva pochybnosť ohľadom subjektu,\nktorý podal odvolanie. Oprávnenie U.. Z. Š. konať v uvedenej veci za žalovaného vyplýva z písomného\npoverenia zo dňa 6.11.2023 podpísaného štatutárnym orgánom žalovaného; rovnako oprávnenie L.. U.\nZ. zastupovať v plnom rozsahu U.. Z. Š. v čase jeho neprítomnosti vyplýva z písomného poverenia zo\ndňa 3.1.2023 podpísaného U.. Z. Š..\n23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne\nvyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.\n24. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 2.3.2021 domáhal určenia neplatnosti\nskončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021. Súd prvej\ninštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. Mal za to, že žalobca doručil žalobu v súlade s §\n95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorý stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby. Vychádzal zo\nskutočnosti, že hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný\nneuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by aspoň naznačovalo, že\ndôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce na\nzáklade schváleného rozpisu miest zamestnancov. Uviedol, že ani z listinných dôkazov predložených\nžalovaným nevyplynulo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR\nMichalovce, pričom žiadne iné dôkazy žalovaný nenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to\nmiesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebola podľa súdu prvej inštancie dostatočne presvedčivým\nargumentom pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede bola skutočne efektivita\nčinnosti. Medzi zámerom dosiahnuť zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce a zrušením miesta, ktoré\nbolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, navyše nemožno nájsť priamu logickú súvislosť. Na\nzáklade zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaný postupoval\nvoči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané\nsťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede.\nŽalovaný v odvolaní namietol podanie žaloby pred možnosťou jej podania v zmysle § 95 ods. 1 zákona č.\n55/2017 Z. z. Opísal okolnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (organizačná zmena\npredstavujúca rozhodnutie o zrušení jedného štátnozamestnaneckého miesta). V ďalšom namietol\nnevykonanie dokazovania navrhnutého žalobcom. Mal za to, že súd prvej inštancie založil napadnutý\nrozsudok len na domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na\nzáklade ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa\npráv štátnym zamestnancom; urobil preto právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore\nso zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti.\n25. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. štátny zamestnanec, ako aj služobný úrad môže\nneplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením\n\nv skúšobnej dobe alebo dohodou uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa\nmal štátnozamestnanecký pomer skončiť. Ak štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím ochrannej\ndoby podľa § 76 ods. 3, lehota podľa prvej vety plynie odo dňa, ktorý nasleduje po uplynutí ochrannej\ndoby.\n26. Formuláciou „najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer\nskončiť“ je v citovanom ustanovení stanovený koniec lehoty, v ktorej môže byť na súde uplatnená\nneplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Deň, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer\nskončiť, teda nie je definovaný ako deň, od ktorého je najskôr možné na súde uplatniť neplatnosť\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko žalobca podal žalobu dňa 2.3.2021, pričom\ndňom, kedy sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, bol deň 31.3.2021, žaloba bola podaná\nvčas a v súlade s lehotou podľa § 95 ods. 1 zákona č. 95/2017 Z. z. stanovujúcou koniec lehoty\nna uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na súde. Nedôvodná je preto\nodvolacia námietka žalovaného ohľadom „predčasného“ podania žaloby s tým, že nebola splnená\nprocesná podmienka konania. Na procesné podmienky ako podmienky, za ktorých môže konať a\nrozhodovať, súd v zmysle § 161 ods. 1 CSP prihliada kedykoľvek počas konania, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Medzi procesné podmienky (či už procesné podmienky na strane súdu, procesné\npodmienky na strane strán sporu, vecné procesné podmienky alebo negatívne procesné podmienky)\nvšak nepatrí dátum podania žaloby. Uvedený záver je podporený skutočnosťou, že v prípade podania\nžaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou po lehote stanovenej § 95\nods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. je následkom oneskoreného podania žaloby jej zamietnutie rozsudkom,\na nie zastavenie konania uznesením ako pri nedostatku neodstrániteľnej procesnej podmienky.\n27. Podľa § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. ak štátny zamestnanec v spore o neplatnosť skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k\nskončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny\nzamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého\npomeru, služobný úrad musí preukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného\ndôvodu.\n28. Ustanovenie odseku 3 obsahuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého je žalobca\ntou stranou súdneho sporu, ktorá musí preukazovať svoje tvrdenia. Spomenutá výnimka spočíva v\nprenesení dôkazného bremena na služobný úrad ako žalovaného, ktorý musí preukázať zákonnosť\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru. K aplikácii uvedenej výnimky by však nemalo byť\npostačujúce iba samotné tvrdenie žalobcu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru prišlo z\ndôvodu domáhania práv zo strany štátneho zamestnanca. Aj samotný zákon o štátnej službe výslovne\nustanovuje, že by mali byť prítomné okolnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že takýto stav\nexistoval. Posúdenie týchto skutočností je však vo výlučnej kompetencii súdu.\n29. Pri aplikácii uvedeného ustanovenia možno vychádzať aj so záverov uznesenia Ústavného súdu\nSR č. k. I. ÚS 350/2023-35, zo dňa 15.6.2023. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa uvádza, že z\nvnútroštátnej právnej úpravy [§ 13 Zákonníka práce, resp. § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“)]\nvyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\nnezaťažuje iba žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. V zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného\nzákona ide o tzv. zdieľané dôkazné bremeno, ktoré však nezbavuje žalobcu preniesť súdu také\nskutočnosti, na základe ktorých by dospel k záveru o menej priaznivom zaobchádzaní. V spore s\nochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku zásada „kto\ntvrdí, ten dokazuje“ je v tzv. antidiskriminačných sporoch v oblasti dokazovania odlišná. Hoci aj\nžalobca musí preukázať skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej\ndiskriminácii jeho osoby, a súčasne tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa,\npríslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine (t. j. zákonom vymedzený diskriminačný dôvod),\nbol Súdnym dvorom Európskej únie vygenerovaný princíp preneseného dôkazného bremena, ktorý\nodráža potrebu efektívneho uplatňovania zásady rovnosti, pričom jeho potreba vychádza z charakteru\nantidiskriminačných sporov (diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame\ndôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek\npochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania).\n\nPokiaľ žalobca v spore o žalobe podanej podľa antidiskriminačného zákona predloží súdu dôkazy, z\nktorých možno dôvodne usudzovať, že žalovaný sa k nemu správal tak, že tým porušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania v zmysle tohto zákona, dochádza k tzv. obráteniu dôkazného bremena, pri ktorom je na\nžalovanom, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil (rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 91/2019 či jeho uznesenie sp. zn. 1Cdo 240/2022, m. m. aj uznesenia\nústavného súdu IV. ÚS 8/2022 a II. ÚS 146/2022). Súd môže pritom vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca\nnenavrhol, vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; taký dôkaz súd aj bez návrhu obstará\nalebo zabezpečí (§ 311 CSP).\n30. Tzv. zdieľané dôkazné bremeno sa teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru v zmysle § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. aplikuje v prípade, pokiaľ žalobca oznámi súdu\nskutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo\nstrany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal\nsvojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru. V takomto prípade musí žalovaný\npreukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu.\n31. Žalobca už v žalobe uviedol, že dôvodom konaní žalovaného, ktoré sú realizované voči žalobcovi, a\nsú v rozpore s dobrými mravmi, sú diskriminačné, mobbingové a šikanózne, sú v skutočnosti oznámenia\nprotispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca alebo vedúceho\nštátneho zamestnanca. Konkrétne uviedol, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR Michalovce\nsťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 15.6.2020 podal generálnemu\ntajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa\n26.6.2020 generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny\nSR sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 6.7.2020 generálnemu\ntajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sťažnosť štátneho\nzamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Uvedené sťažnosti tvorili prílohu žaloby. K ich obsahu\nžalobca uviedol, že smerovali voči konaniam P.. G. U., vedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR\nMichalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z dôvodov porušovania ustanovení zákona o\nštátnej službe a voči C.. U. X., U., generálnemu riaditeľovi žalovaného z dôvodu nevybavenia sťažnosti\nzákonným spôsobom. Mal za to, že žalovaný, v mene ktorého konala osoba, voči ktorej sťažnosť\nsmerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa 26.10.2020 mu\nzrušil štátnozamestnanecké miesto a dal mu výpoveď.\n32. Žalobca teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nielen oznámil,\nale aj preukázal súdu prvej inštancie skutočnosti, týkajúce sa podaných sťažností, z ktorých možno\ndôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu\ndošlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich\nzo štátnozamestnaneckého pomeru. Bolo potom na žalovanom, aby v súlade s § 95 ods. 3\nzákona č. 55/2017 Z. z. preukázal, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného\ndôvodu. Žalovaný však vo vyjadrení k žalobe k týmto tvrdeniam žalobcu iba uviedol, že „sťažnosti,\nktoré žalobca vo svojej žalobe uvádza, nesúvisia s predmetom tejto žaloby, ktorým je skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru žalobcu“. Mimo uvedeného vyjadrenia sa žalovaný tvrdeniami žalobcu\na listinami založenými žalobcom na preukázanie uvedených tvrdení v priebehu konania pred súdom\nprvej inštancie vôbec nezaoberal; rovnako ani v odvolaní sa týmito vôbec nezaoberal, hoci na ich základe\nsúd prvej inštancie žalobe vyhovel. Bolo však na žalovanom, aby preukázal, že neexistuje príčinná\nsúvislosť medzi sťažnosťami žalobcu a časovo nadväzujúcou organizačnou zmenou a následnou\nvýpoveďou. Mal možnosť preukázať, ako boli vybavené sťažnosti žalobcu, resp. mohol označiť dôkazy\nna preukázanie uvedenej skutočnosti. Pokiaľ však žalovaný ostal úplne pasívny vo vzťahu k oznámeniu\nžalobcu (a teda k jeho tvrdeniam a predloženým listinám), naďalej možno dôvodne usudzovať, že\nk skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z dôvodu, že sa žalobca zákonným spôsobom\ndomáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru, a teda v rozpore s § 75 ods. 1\npísm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. s poukazom na čl. 8, čl. 9 a § 4 ods. 3, 4 a § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017\nZ. z. Na preukázanie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu, totiž bez\nďalšieho nepostačuje preukázanie organizačnej zmeny, nadbytočnosti zamestnanca, príčinnej súvislosti\nmedzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ponukovej povinnosti či prerokovania\nvýpovede s odborovou organizáciou, ktorými skutočnosťami argumentoval žalovaný aj v podanom\nodvolaní; v opačnom prípade by bolo ustanovenie § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. bezvýznamné.\nVzhľadom na pasivitu žalovaného vo vzťahu k oznámeniu žalobcu v zmysle uvedeného ustanovenia\n\nnie je dôvodná jeho odvolacia námietka, že súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu,\nkeďže sa pri rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul\nskutočnosti predložené žalovaným. Žalovaný totiž žiadne skutočnosti vo vzťahu k oznámeniu žalobcu\nv zmysle uvedeného ustanovenia netvrdil.\n33. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú v zmysle\n§ 149 CSP aj\nnávrhy na vykonanie dôkazov. Označenie dôkazov na preukázanie opísaných rozhodujúcich skutočností\nje náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 CSP). Žalovaný má vo vyjadrení k žalobe uviesť rozhodujúce\nskutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich\ntvrdení (§ 167 ods. 2 CSP). Súd nie je viazaný uvedenými návrhmi strán na vykonanie dokazovania a\nnie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, t. j.\nvyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaných dôkazov a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci\ndokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán (§ 185 ods. 1 CSP). Súd hodnotí\npredložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne\nich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si súd urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického\nmyšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu\nveci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Nevykonanie dôkazov navrhnutých\núčastníkom preto nie je postupom, ktorým súd odňal strane sporu možnosť konať pred súdom (zhodne\nR 37/1993). Pochybením by však bolo nevykonanie dôkazu spôsobilého priniesť relevantné skutkové\nzistenia, nakoľko takýmto postupom by sťažil, prípadne znemožnil dôkaznú pozíciu strany sporu, ktorá\nuvedený dôkaz navrhla, čo by mohlo mať za následok neunesenie dôkazného bremena tejto strany\nsporu.\n34. Žalovaný v odvolaní namietol nevykonanie žiadneho zo žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré\nžalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe a v zápisnici z pojednávania\ndňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Pri tejto námietke žalovaný opomenul svoju povinnosť\noznačiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení už vo vyjadrení k žalobe. V prípade nevykonania\nním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie by žalovaný mohol uvedenú skutočnosť namietnuť\nv rámci odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Ako je však zrejmé, žalovaný namietol\nnevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom. Nakoľko tieto dôkazy nenavrhol žalovaný, nemohol ani\nuviesť, aké skutočnosti nimi mali byť preukázané. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.9.2023 súd\nprvej inštancie uviedol, že vzhľadom na konštatované nesporné alebo nepopreté tvrdenia strán vykoná\ndokazovanie len listinnými dôkazmi a že nebude vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko\nnie je zrejmé, k akým sporným skutočnostiam by mali byť vypočutí; takisto nevykoná výsluch žalobcu,\nkeď všetky ním tvrdené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov. Žalovaný na výzvu v zmysle §\n182 veta prvá CSP na zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke\nveci o.\ni. uviedol, že nakoľko nie je nariadený výsluch svedkov, je potrebné písomné vyjadrenie\nzamestnancov. Týchto zamestnancov však nekonkretizoval a ani neuviedol, na preukázanie akých\nskutočností by malo byť zabezpečené ich písomné vyjadrenie. Nakoľko teda žalovaný v odvolaní\nnenamietol nevykonanie dôkazov ním navrhnutých ako prostriedku procesnej obrany, ale namietol\nnevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom ako prostriedku procesného útoku, nie je táto odvolacia\nnámietka dôvodná; k žiadnej procesnej ujme žalovaného nevykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom\ntotiž nedošlo a ani nemohlo dôjsť.\n35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že žalovaný neuviedol v odvolaní také skutočnosti,\nktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, ani jeho zrušenie. Súd prvej inštancie\nvykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil\nsprávne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec\nsprávne právne posúdil pri závere o neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu\nzo dňa 4.1.2021. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1\nCSP ako vecne správny potvrdil. Pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu\nuvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a\nprávny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí\nna záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.\n\n36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP.\nV odvolacom konaní\nplne úspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24Cpr/16/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:707a215b-15dc-41fa-82cb-65624a4f7063", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.350.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 350/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.350.2023.1"}, {"guid": "ussr:b8eb8815-82c4-47f1-9001-836cf3e73bcd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.146.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 146/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 146/2022 z 30. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.146.2022.1"}, {"guid": "ussr:4b9130bc-09ae-42bc-b8be-55fe5433c748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 8/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.8.2022.1"}], "citovane_v": []}