Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/71/2025 z 26. 11. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. novembra 2025, sp. zn. 15Co/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:6124267162.1
Krajský súd Bratislava | 15Co/71/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:6124267162.1 | 2025-11-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7bf589cb-f534-41de-b47e-c076b22fe965
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6124267162.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
15Co/71/2025
6124267162
26. 11. 2025
Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI:SK:KSBA:2025:6124267162.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: T.. E. A. C. F. P. Á. C. ,
G. V. XX.X.XXXX, E. K. K., K.P. Č.. X, zastúpený advokátom: JUDr. Juraj Trokan, Trnava, Radlinského č.
1, proti žalovanej: V. M. Q. P. C. U. Z. Á. , G. V. X.X.XXXX, E. K. K., K.P. Č.. X, zastúpená spoločnosťou:
Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s. r. o., IČO: 36 836 460, Bratislava, Ďumbierska č. 3F, o
zaplatenie 420,13 €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4.
februára 2025, č. k. 39 C 57/2024-195, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. februára 2025, č. k.
potvrdzuje .

39 C 57/2024-195,

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.2.2025, č. k. 39 C 57/2024-195, vo výroku I. žalobu zamietol
a vo výroku II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov
rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca žalobou pôvodne doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica do upomínacieho konania dňa 3.4.2024 a postúpenej Mestskému súdu Bratislava IV dňa
10.6.2024, sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 420,13 € s príslušenstvom. Dôvodil, že na
základe zmluvy o zájazde č. XXXXXX si objednal dovolenku na Korfu (Grécko) v období od 3.7. do
10.7.2023 pre seba, priateľku Q. I. a maloletú dcéru E. A., ktorú má spoločne so žalovanou v striedavej
osobnej starostlivosti. Žalobca mal na základe rozhodnutia súdu zabezpečovať starostlivosť o maloletú
počas letných školských prázdnin v júli od 1.7. do 15.7. a v auguste od 1.8. do 15.8. Úhrada zájazdu
bola vyčíslená na sumu 2.443,20 €. Vzhľadom na to, že žalovaná maloletú na základe rozhodnutia súdu
neodovzdala do starostlivosti žalobcovi, čím porušila povinnosť uloženú rozhodnutím súdu a poisťovňa
neakceptovala v rámci poistenia storna zájazdu dôvod spočívajúci v porušovaní súdneho rozhodnutia,
žalobca žiadal o náhradu poistenia storna vo výške 17,73 €. Uplatnil si tak sumu uhradenú za maloletú
vo výške 420,13 € a 17,73 €.
Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, ods. 3, § 442
ods. 1, § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 16 ods. 1 zákona č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch,
spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zájazdoch“). Vecne rozhodnutie odôvodnil
tým, že na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že
žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto je potrebné ju v celosti zamietnuť. Medzi stranami nebolo sporné,

že maloletá E. A. sa skutočne uvedenej letnej dovolenky so žalobcom a Q. I. nezúčastnila. Nebolo
sporné ani to, že podľa v tom čase právoplatného rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I,
sp. zn.: 3P/70/2019, bola maloletá zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a že v
čase uvedenej plánovanej dovolenky mala podľa výroku II. rozsudku tráviť čas so žalobcom ako otcom.
Sporným medzi stranami zostalo, či na základe uvedených skutočností vznikla žalovanej zodpovednosť
za škodu spôsobenú žalobcovi, a to z dôvodu porušenia právnej povinnosti - nerešpektovania súdneho
rozhodnutia, keď maloletú riadne nepripravila a neodovzdala otcovi na rozhodnutím určený styk, čo malo
za následok, že sa maloletá nezúčastnila dovolenky, čím žalobcovi mala vzniknúť škoda vo výške 420,13
€. Sporná tiež zostala aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore ako aj platnosť uzatvorenej zmluvy
o zájazde. Prvoinštančný súd konštatoval, že vo všeobecnosti platí, že pre úspešnosť v konaniach,
v ktorých sú uplatňované nároky na náhradu škody voči iným subjektom, je potrebné preukázať
kumulatívne naplnenie všetkých zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Dôkazné
bremeno ohľadom ich preukázania zaťažuje stranu, ktorá tvrdí, že je poškodenou. V danom prípade
sa žalobca domáhal náhrady škody voči žalovanej, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaná porušila
právnu povinnosť, keď nerešpektovala súdne rozhodnutie. V súdnom konaní preto bolo dôkazným
bremenom žalobcu preukázať, že: 1. žalovaná sa dopustila konania, ktorým porušila právnu povinnosť,
2. z uvedeného konania žalovanej žalobcovi vznikla škoda a 3. medzi konaním žalovanej a vzniknutou
škodou existuje príčinná súvislosť. Priamo s uvedeným potom súvisí aj potreba preukázať, že ten, kto o
sebe tvrdí, že bol v dôsledku takéhoto konania poškodený, je naozaj nositeľom tvrdeného práva, a teda,
že mu svedčí právo z titulu vzniknutej škody, teda aktívna vecná legitimácia. Vecnou legitimáciou sa
rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia
(je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).
Pritom už samotné konštatovanie nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, teda nepreukázanie, že určitá
osoba je nositeľom hmotného práva, je priamym predpokladom pre zamietnutie žaloby vo veci samej,
a to aj bez jej vecného prejednania (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27.10.2021, sp. zn. 4 Cdo 162/2020). V danom prípade súd prvej inštancie na základe predložených
listinných dôkazov a vychádzajúc z tvrdení strán dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by mu
mala svedčať aktívna vecná legitimácia, teda, že by bol nositeľom oprávnenia, o ktoré v tomto konaní
ide. Žalobca uvádzal, že škoda mu mala vzniknúť z dôvodu, že uhradil za maloletú sumu dovolenky vo
výške 420,13 €, pričom sa tejto dovolenky z dôvodu zavinenia žalovanej maloletá nemohla zúčastniť. Z
vykonaného dokazovania však vyplynulo, že objednávateľom zájazdu nebol žalobca, ale p. Q. I., ktorá
bola ako objednávateľ uvedená aj v samotnej Zmluve o zájazde č. XXXXXX. Zároveň p. I. dojednávala
v danom prípade aj cestovné poistenie k uvedenému zájazdu, pričom uviedla cenu zájazdu za všetky
osoby vo výške 2.443,- € a zároveň uviedla svoje číslo účtu na prípadný príjem poistného plnenia.
Samotný žalobca pritom vo svojom písomnom vyjadrení potvrdil, že zájazd uhradila jeho partnerka, a
to svojou kreditnou kartou, ku ktorej si platí ročné cestovné poistenie, ktoré sa vzťahuje aj na osoby,
ktoré s ňou cestujú. Žalobca tak nebol objednávateľom zájazdu, ani tento zájazd neuhrádzal, ale bol
len jeho účastníkom. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že žalobca v priebehu celého konania
nijako nepreukázal, že by poškodenou osobou v danom prípade mal byť on. Síce v konaní tvrdil, že sa
následne po úhrade zájazdu zo strany p. I. s ňou finančne vysporiadal, uvedené skutočnosti však nijako
nepreukázal. Keby však aj tieto skutočnosti preukázal, konajúci súd dal do pozornosti, že ani takýmto
spôsobom kompenzovaná prípadná škoda vzniknutá pani I. by ešte zo žalobcu nerobila aktívne vecne
legitimovaný subjekt na náhradu škody voči žalovanej. Vzhľadom na to, že žalobcovi v konaní nesvedčila
aktívna vecná legitimácia, čo je dostatočným predpokladom pre zamietnutie žaloby vo veci samej bez
potreby ďalšieho zaoberania sa uplatneným nárokom rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku a žalobu žalobcu zamietol. Keďže podanú žalobu posúdil ako nedôvodnú už z hľadiska
nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, nepovažoval za hospodárne bližšie sa vysporiadavať s
ďalšími skutkovými tvrdeniami prezentovanými stranami sporu v priebehu konania (napr. vysporiadanie
sa s otázkou či žalobca splnil svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, alebo
s otázkou platnosti zmluvy o zájazde).
4. Výrok o trovách konania prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“) tak, že nakoľko mala žalovaná v konaní úspech v rozsahu 100 %, priznal
jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. l
písm. b/, e/, g/ a h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; zistený skutkový stav neobstojí, sú prípustné aj ďalšie dôkazy, ktoré neboli
zohľadnené z dôvodu súdnej koncentrácie; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci). Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že ak by mu aj súd neuznal náhradu škody, minimálne
náhrada súdnych trov patrí žalovanej, ktorá je výlučne zodpovedná za to, že sa prípad, kde sa bolo
možné dohodnúť, dostal až na súd. Žalovaná ignorovala výzvy počas celej doby, aj počas výzvy na
zaplatenie. K úhrade, či odmietnutí úhrady sa mohla pred konaním vyjadriť, mohla vzniknúť dohoda.
Ignorovanie výziev by malo byť považované za nedostatok súčinnosti. Prisúdiť trovy právnej strane,
ktorá spor prehrala, je podľa žalobcu síce obvyklé, ale v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Mal za to, že preukázal pasívnu agresiu a úmysel žalovanej, ktorá týmto preukazuje neochotu
spolupracovať a absolútny nezáujem na vyriešení sporu mimosúdnou cestou, konala neprimerane,
zbytočne problematiku eskalovala, čím zavinila vznik sporu. Súd by mohol tieto okolnosti zvážiť. Uviedol,
že v konaní navrhol ako svedka Ing. A. I. ako reakciu na postoj súdu vo vzťahu k aktívnej legitimácii, podľa
ktorého žaloba o námietke k aktívnej legitimácii mala vedomosť a s touto námietkou nepracovala, čo je
v rozpore so skutočnosťou. V tejto súvislosti citoval zo svojich vyjadrení zo dňa 15.1.2025 a 4.9.2024,
podľa ktorých túto námietku žalovanej označil za zavádzajúcu a odmietol ju s tým, že: „partnerka žalobcu
platila zájazd svojou kreditnou kartou, ku ktorej si platí ročné cestovné poistenie, ktoré sa vzťahujú aj
na osoby, ktoré s ňou cestujú. Zmluva o zájazde jasne deklaruje fakt účastníkov dovolenky. Partneri sa
vzájomne medzi sebou ohľadom financií dovolenky vysporiadali. Nie je dôvod, aby si škodu nárokovala
žalobcova partnerka. Žalobca svojej partnerke uhradil aj časť výdavkov za maloletú, ktorá v uvedenom
čase mala stráviť prázdniny s ním. V prípade, žeby si škodu žiadala Ing. I., PZ Žalovanej by zrejme
namietal, že Žalobkyňa nedostala od Ing. I. žiadnu výzvu. Mgr. C. si neuvedomuje absurditu svojej
námietky.“ Žalobca namietol tiež, že ak súd prvej inštancie chcel účelne a hospodárne postupovať
vo veci sudcovskej koncentrácie, mal možnosť žalobcu písomne vyzvať na preukázanie a doloženie
dôkazov preukazujúcich, že škoda mu skutočne vznikla. Žalobca nemohol vedieť pred pojednávaním,
ako súd na prípad nahliada. Podľa neho nie je podstatné z koho účtu bol zájazd hradený. K aktívnej
legitimácii sa vyjadril niekoľko krát. Súd prvej inštancie správne konštatuje, že bremeno dôkazu spočíva
na žalobe a potvrdil, že objednávateľom zájazdu bola skutočne Ing. A. I., a to z jediného dôvodu, že
platbou z jej platobnej karty bolo využité cestovné poistenie všetkých účastníkov, ktoré je priradené ako
služba k platobnej karte a účastníkom zájazdu nevznikli dodatočné náklady na doplnenie cestovného
poistenia. Rovnakým spôsobom boli p. I. v minulosti hradené dovolenky, ktorých sa zúčastnila maloletá
a aj žalobca a ktoré náklady jej následne kompenzoval. Poukázal na logický záver a uviedol, že nie je
dôležité z akého účtu bola hradená úhrada dovolenky, ale o fakt, komu vznikla škoda. Ak by vznikla škoda
pani Ing. Q. I., pochopiteľne by sa domáhala škody ona sama. Ak mal prvoinštančný súd pochybnosti
o aktívnej legitimácii, mohol žalobcu vyzvať na doplnenie dôkazov. Žalobca v odvolaní preukazoval
obvyklý spôsob obstarávania dovoleniek, pričom súdu prvej inštancie vytkol, že mu na toto nedal priestor.
Poukázal na to, že z dôvodov obvyklých úhrad spoločných dovoleniek a výletov v minulosti a následné
vzájomné vysporiadavanie sa medzi partnermi, nadobudol právny nárok na uplatnenie škody, keďže aj
ústna dohoda medzi ľuďmi je platná. Mal za dostatočne preukázanú vecnú aktívnu legitimáciu, avšak
rešpektoval striktný výklad práva prvostupňového (správne: prvoinštančného - poznámka odvolacieho
súdu) súdu, ktorý neakceptoval bežné ľudské postupy a k dokazovaniu aktívnej legitimácie chýba
formálny prenos právneho nároku na žalobcu. K svojej prevenčnej povinnosti spomenutej v bode
18. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že preukázateľne informoval žalovanú o plánovanej
dovolenke aj s maloletou nielen prostredníctvom sms, ale aj e-mailom. Súdu prvej inštancie poskytol
dokumenty o opakovanom oznámení žalovanej o pripravovanej dovolenke, pričom žalovaná na ne
nereagovala. Žalovaná najprv tvrdila, že nemala vedomosť o dovolenke a že má žalobcu zablokovaného,
neskôr svoje vyjadrenie zmenila „že úlohou právneho zástupcu nie je sprostredkovať informácie“.
Odvolateľ uviedol, že veril, že Okresný súd Bratislava I poučí žalovanú ako matku o porušovaní platnosti
rozsudku o striedavej starostlivosti a keďže sa tak nestalo, podal ešte v ten deň návrh na výkon
rozhodnutia, pričom s ohľadom na zákonom dané požiadavky mal dôvod dlhodobo reálne predpokladať,
že sa dovolenka s maloletou normálne uskutoční. Na odvrátenie škody sa snažil situáciu riešiť spolu s
partnerkou poistením storna zájazdu, kde neuspel. V uvedenej dobe sa navyše oprávnene domnieval, že
účasťou na mediácii sa postoj jeho bývalej manželky (žalovanej) aspoň čiastočne zmení. Hoci žalovaná
v minulosti často robila naprieky a snažila sa mu vzťah s maloletou narušovať, jej súhlas s účasťou
na mediácii naznačoval potenciálnu možnosť zlepšenia postoja. Tvrdil tiež, že nemal ďalej už reálnu
možnosť ako škode zabrániť. Žalovaná strana poukazovala na povinnosť informovať a žiadať si súhlas

druhého rodiča o vycestovaní maloletej osoby, k čomu žalobca uviedol, že žalovaná bola informovaná,
súhlas si nepýtala od žalobcu ani ona, keď vycestovala s maloletou do Turecka. Žalobca mal za to, že ide
o účelový argument žalovanej. Bývalí manželia nemali vo zvyku si tieto súhlasy žiadať, sledovali vždy
najlepší záujem maloletej, čo sa na strane žalovanej zmenilo po tom, čo ju opustil muž, kvôli ktorému
opustila spoločnú domácnosť a požiadala o rozvod. Vyzval žalovanú na predloženie súhlasu žalobcu s
vycestovaním maloletej do zahraničia z minulosti. V súvislosti s recipročnou preventívnou povinnosťou
žalovanej považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaná si nepočínala tak, aby nevznikla škoda.
Musela si byť vedomá, že zájazdy sa nakupujú za peniaze, bezohľadne nekomunikovala na túto tému,
ignorovala opakované výzvy a správy o dovolenke, pričom rovnako tak konal aj jej právny zástupca, ktorý
má tiež osobitný motív a záujem na poškodení žalobcu. K záverom uvedeným v bode 14 odôvodnenia
napadnutého rozsudku uviedol, že povinnosť dôkazu, že žalovaná sa dopustila konania, ktorým porušila
právnu povinnosť preukázal dokumentami (e-mail, sms, doručenky), že žalovaná mala o zaplatení
dovolenky vedomosť, čím prijala zodpovednosť za vzniknutú škodu a potvrdila aktívnu legitimáciu škody.
Mohla namietať, čo nespravila. Po prehlásení súdu, že je zrejmá vzájomná vedomosť o zájazde, už
neargumentovala nevedomosťou o zájazde, čím druhý raz prijala zodpovednosť za vzniknutú škodu.
Uvedené je len potvrdením porušenia jej právnej povinnosti, navyše v tej dobe ignorovala právoplatný
rozsudok súdu o striedavej starostlivosti o maloletú, používala ju ako argument, avšak ignorovaním
komunikácie priamo, účelovo a úmyselne spôsobila škodu. Ak by aj bola presvedčená o údajnej ochrane
záujmov maloletej, tak mohla o tom žalobcu informovať. Rovnako aj jej právny zástupca. Za absurdné
označil tvrdenie žalovanej, že nemuselo dôjsť k súdu, keďže ani ona ani jej právny zástupca nereagovali
ani na výzvy na zaplatenie, ani neprišli s návrhom kompenzácie škody. Žalobca nemal inú možnosť.
Žalobca nebol zbavený rodičovských práv a žalovaná mala povinnosť vyplývajúcu zo zákona o rodine
informovať druhého rodiča, čo sa tiež nestalo. Z uvedeného konania žalovanej mu vznikla škoda.
Fakt, že zájazd bol zaplatený aj pre maloletú, súd prvej inštancie nespochybnil. Žalobca vynaložil
finančné prostriedky bez očakávanej a zmarenej protihodnoty, ktorou mal byť ozdravný a spoločný pobyt
s maloletou pri mori. Uvedený nárok na vzniknutú škodu sa týka len majetkovej ujmy; nemajetkovú
ujmu nevyčíslil, čo však nie je prekážka k jej existencii. Ďalej uviedol, že medzi konaním žalovanej a
vzniknutou škodou existuje príčinná súvislosť, ktorou nie je opomenutie, či nedbanlivosť, ale úmysel
spôsobiť škodu. Úplne rovnaký postup aplikovania pasívnej agresie, nereagovania žiadosti na správy,
prosby, alebo hrozby žalovaná opäť s vedomím svojho právneho zástupcu donútila žalobcu podať návrh
na súd na vydanie veci v konaní sp. zn. 70 C 1/2025, v ktorom žalobca žiada pod hrozbou pokuty z
neplnenia povinnosti viesť účtovné doklady zo strany finančnej správy, vrátiť účtovné podklady, ktoré
mu žalovaná vzala a evidentne chce dosiahnuť jeho finančný postih formou pokuty zo strany Finančnej
správy Slovenskej republiky. Rovnako aj v tomto prípade žalobca nemá na výber, len sa domáhať
svojich práv súdnou cestou. Rovnako žalovaná postupovala aj pri prepise auta, ktoré sama užívala,
avšak nechcela preniesť objektívnu zodpovednosť zo žalobcu na seba. Následne, snažiac sa preukázať
úmysel žalovanej poškodiť žalobcu, popísal anabázu ich vzájomného vzťahu s tým, že súdu prvej
inštancie vytkol, že sa nezaoberal faktom, že k žalobe vôbec nemuselo prísť, ak by žalovaná, alebo
aj jej právny zástupca komunikovali. Konajúci súd neskúmal prečo nekomunikovala žalovaná, ani jej
právny zástupca, minimálne týmto sú zodpovední za vznik škody, a nevzal tiež do úvahy animozitu a
postoj žalovanej, ktorej cieľom je spôsobenie škody. Príčinná súvislosť a motív konania má podľa neho
významný vplyv. Odvolaciemu súdu navrhol vydať rozsudok, podľa ktorého žalovaná zaplatí do 5 dní
od vydania rozsudku náhradu škody vo výške 420,13 € a trovy konania s tým, že ak rozhodne inak,
domnieva sa, že minimálne trovy sú na ťarchu žalovanej, ktorá spolu s jej právnym zástupcom celú
situáciu vyeskalovala do súdneho konania.
6. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu v plnom rozsahu stotožnila s rozsudkom súdu
prvej inštancie považujúc ho za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Zotrvala na tom, že na strane
žalobcu bola neodstrániteľná procesná vada, a to absencia aktívnej vecnej legitimácie. Sporové konanie
kladie dôraz na procesnú diligenciu strán sporu a súd v súlade s prejednacím princípom rozhoduje na
základe dôkazov a tvrdení strán sporu, ktoré v konaní predložili včas. Žalobca bol v konaní zastúpený
advokátom, riadne poučený o následkoch sudcovej a zákonnej koncentrácie konania. Skutočnosť, že
žalobca na námietky žalovanej ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie rezignoval a nezaoberal
sa nimi až do času prednesenia právneho názoru súdu v závere pojednávania konanom dňa 4.2.2025,
je na ťarchu žalobcu. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu uviedla, že toto odvolanie podľa jej právneho
názoru nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti odolania. S poukazom na ustanovenie § 363 C.s.p.
poukázala na to, že z odvolania žalobcu nie je zrejmé, voči akému rozhodnutiu smeruje, ani rozsah,
v akom toto rozhodnutie napáda, resp. voči akým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Keďže ide

o vadu, ktorú nemožno po uplynutí lehoty na podanie odvolania odstrániť, navrhla odvolaciemu súdu
odvolanie žalobcu odmietnuť.
Žalobca k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu zopakoval, že sa problematikou aktívnej legitimácie
zaoberal, čo doložil aj výstrižkami zo svojich vyjadrení, ktoré doplnil do odvolania. Faktom zostáva, že
žalovaný (zrejme majúc na mysli „žalobca“ - poznámka odvolacieho súdu) nemal možnosť reagovať
na predbežné právne posúdenie a súd prvej inštancie odmietol pripustiť ďalšie dokazovanie, čím
došlo k porušeniu jeho procesných práv, situácia ohľadom aktívnej legitimácie vytvára absurdný status:
hoci škoda preukázateľne vznikla, no z pohľadu súdu z dôvodu aktívnej legitimácie nie je nikým
nárokovateľná. Tento rozpor medzi hmotnoprávnou realitou (platil a chcel stretnutie) a formálnou
logikou súdu (neobjednal = nemá škodu) je v právnej doktríne známy ako formalistický výklad na
úkor materiálnej spravodlivosti. Námietky žalovanej strany sú umelo vyvolané a účelové - cieľom je
len vyvolať dojem nedostatočnosti odvolania. Vyjadrenie žalovanej neobsahuje žiadne nové právne
argumenty, iba opakuje tvrdenia z konania pred prvoinštančným súdom. Žalovaná argumentuje údajnou
„neodstrániteľnou procesnou vadou“, že absencia aktívnej legitimácie je procesnou vadou, ktorá
znemožňuje vec riešiť. Ide o úmyselne mylný náhľad, nakoľko nejde o „procesnú vadu“, ale o vecnú
právnu otázku, ktorú má súd posúdiť po vykonaní dokazovania, pričom aktívna legitimácia nemusí byť
preukázaná listinou - je to právne posúdenie založené na skutkoch (napr. platba, náhrada, dohoda).
Preto nejde o neodstrániteľnú prekážku konania, ale o záver, ktorý môže byť zmenený odvolacím súdom
na základe hodnotenia dôkazov. Žalovaná sa zmätočne odvoláva na nesplnenie podmienok odvolania
žalobcu. V odvolaní jednoznačne poukázal na ustanovenie § 365 písm. g/, e/, b/, h/ a f/ C.s.p. Podľa
názoru žalobcu je právne relevantná úvaha, že priateľka otca (žalobcu) ako objednávateľ nemá zákonné
právo stretávať sa s maloletou, teda nemá záujem chránený právom - nemôže vymáhať škodu zmarenia
stretnutia s dieťaťom. Žalobca síce má právo na styk, ale keďže neplatil zájazd ako objednávateľ,
nemôže uplatniť majetkovú škodu. Zopakoval, že tento rozpor medzi hmotnoprávnou realitou (platil a
chcel stretnutie) a formálnou logikou súdu (neobjednal = nemá škodu) je v právnej doktríne známy
ako formalistický výklad na úkor materiálnej spravodlivosti. Poukázal pri tom na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky (bez bližšej špecifikácie), podľa ktorého súdy nemôžu prehliadať realitu veci, ak to
vedie k odmietnutiu práva na spravodlivý proces alebo ochranu rodičovských práv. V civilnom konaní by
sa teda mala zohľadniť aj nepriamosť vzťahov - teda napr. aj neformálne zaplatenie cez tretiu osobu a
faktické znemožnenie realizácie súdneho rozhodnutia. V odvolaní možno je opodstatnené namietať aj
nesprávne právne posúdenie, neúplné zistenie skutkového stavu, porušenie práva na spravodlivý proces
a nesprávne vylúčenie dôkazov (odmietnutie výsluchu svedkyne Holíkovej), pričom nie je možné odvolať
sa na hospodárnosť, nakoľko žalobcovi nebol poskytnutý priestor a čas na podanie návrhu, vzhľadom k
odstupu predbežného posúdenia súdom prvej inštancie. V súvislosti s jeho aktívnou legitimáciou tvrdil,
že vystupuje ako regresný veriteľ (nárok z nahradenia cudzej škody); aj toto mohol súd prvej inštancie
zohľadniť. Vytkol mu, že nepostupoval podľa platných zásad dokazovania a formálneho výkladu aktívnej
legitimácie, pričom z hľadiska formy síce nepochybil, avšak materiálne sa dostal do sporu s účelom práva
- teda ochranou zákonného rodičovského práva a spravodlivého vysporiadania vzťahov. Nevenoval sa
faktu, prečo celá záležitosť musela skončiť na súde. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť vo výroku I. a II. rozsudku.
8. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nedoručili.
9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej
inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho
rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v
súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného
dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s
§ 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal
so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a
rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil, pričom
s ohľadom na zistený nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu sa s niektorými skutkovými tvrdeniami
strán sporu nezaoberal z dôvodu hospodárnosti (napr. išlo o vysporiadanie sa z otázkou, či žalobca splnil
svoju prevenčnú povinnosť alebo s otázkou platnosti zmluvy o zájazde). Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces,
keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie
je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe zamietnutia žaloby v celom
rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje
jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.
13. Predmetom prejednávanej veci bol nárok žalobcu na náhradu škody, ktorú mala spôsobiť
žalovaná nerešpektovaním súdneho rozhodnutia tým, že ich spoločnú maloletú dcéru neodovzdala do
starostlivosti žalobcovi, v dôsledku čoho sa maloletá nezúčastnila zájazdu a poisťovňa neakceptovala
v rámci poistenia zájazdu dôvod spočívajúci v porušovaní súdneho rozhodnutia. Uplatnená suma
predstavuje čiastku zodpovedajúcu pomernej časti ceny zájazdu uhradenej za maloletú. Na základe
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že zmluvu o zájazde uzavrela a podpísala
žalobcova partnerka Q., ktorá aj uhradila cenu zájazdu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že by mu mala svedčať aktívna vecná legitimácia, teda, že by bol nositeľom oprávnenia, o
ktoré v tomto konaní ide. Podľa tvrdení žalobcu mu škoda mala vzniknúť z dôvodu, že uhradil za maloletú
sumu dovolenky, pričom sa tejto dovolenky z dôvodu zavinenia žalovanej maloletá nemohla zúčastniť.
Objednávateľom zájazdu však nebol žalobca, ale Q. I., ktorá zároveň dojednávala aj cestovné poistenie
k uvedenému zájazdu. Samotný žalobca potvrdil, že zájazd uhradila jeho partnerka bezhotovostne,
svojou kreditnou kartou. Žalobca tak nebol objednávateľom zájazdu, ani tento zájazd neuhrádzal, ale bol
len jeho účastníkom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v priebehu celého konania nijako
nepreukázal, že by poškodenou osobou v danom prípade mal byť on. Síce tvrdil, že sa následne po
úhrade zájazdu Q. I. s ňou finančne vysporiadal, uvedené skutočnosti však súdu nijako nepreukázal.
Ak by však aj tieto skutočnosti súdu preukázal, ani takýmto spôsobom kompenzovaná prípadná škoda
vzniknutá Q. I. by ešte zo žalobcu nerobila aktívne vecne legitimovaný subjekt na náhradu škody voči
žalovanej.
14. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je nedostatkom neodstrániteľným, na ktorý musí
súd prihliadnuť v každom štádiu konania. Tento nedostatok má v každom prípade za následok zastavenie
konania (§ 161 C.s.p.). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu
žaloby meritórnym rozhodnutím. Stranou sporu je v zmysle ustanovenia § 60 C.s.p. žalobca a žalovaný.
„Rozhodujúcim subjektom, bez ktorého iniciatívy sa sporové konanie v žiadnom prípade nemôže začať,
je žalobca. Žalobca je tak subjekt práva, ktorý kvalifikovane tvrdí (povinnosť tvrdenia a bremeno
tvrdenia), že jeho subjektívne súkromné právo bolo porušené alebo ohrozené a zároveň označí subjekt
rušiteľa svojho práva - žalovaného. Sporovými stranami sa tak subjekty práva stanú ipso facto tým, že
žalobca uplatní na súde právo na súdnu ochranu svojho tvrdeného subjektívneho súkromného práva
proti presne označenému žalovanému. Formálnosť ich postavenia spočíva práve v tom, že otázka ich
vecnej legitimácie bude predmetom dokazovania na súde - v spravidla deklaratórnom rozhodnutí súd
záväzne stanoví, čo je medzi stranami (objektívnym) právom, a určí tak i otázku vecnej legitimácie
strán sporu. Inak povedané, stranami sporu sa v dôsledku procesnej iniciatívy žalobcu stanú práve tie

subjekty, ktoré určí žalobca. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý odpovedá na
otázku, či práve žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva a či práve ním označený žalovaný je
nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti korelujúcej so žalobcovým súkromným subjektívnym právom.
Práve otázka vecnej legitimácie je ústredným pojmom sporového dokazovania - v procese sa dokazuje
existencia žalobcovho subjektívneho práva a existencia (prípadnej) subjektívnej právnej povinnosti
žalovaného vo sfére hmotného práva. Práve preto je charakteristikou sporového konania existencia
spravidla deklaratórnych rozsudkov, ktoré „len“ po procese dokazovania (až na výnimky, akými sú napr.
kontumačné rozsudky a pod.) deklarujú existujúci hmotnoprávny stav.“ Civilný sporový poriadok, 2.
vydanie, 2022, s. 252 - 254: M. Števček a kol.
15. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,
že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. V zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 358/2015: „Otázku, kto je v tom - ktorom prípade
aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd v konaní o náhradu škody riešiť vždy medzi prvými.
Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto podľa zákona zodpovedá za (údajnú) škodu žalobcu spôsobenú
ním tvrdeným skutkovým dejom, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky neoprávnenosti konania
bezprostredného škodcu, ním spôsobenej škody (a jej výšky), ani príčinnej súvislosti medzi konaním
(údajného) bezprostredného škodcu a žalobcom tvrdenou škodou. Je totiž logické, že spornosť v týchto
otázkach, môže byť v konaní o náhradu škody riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť
týka - medzi poškodeným a tým, kto za jeho (údajnú) škodu zodpovedá. Z tohto hľadiska je preto
predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu škody nielen zistenie, že žalobca je subjektom,
ktorému bola spôsobená škoda, ale rovnako zistenie, že ten, koho žalobca považuje za subjekt
zodpovedajúci za jemu vzniknutú škodu, skutočne za ňu podľa zákona zodpovedá. Obe zisťovania sú
súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci
z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný)
a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie
(aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.“
16. Žalobca v odvolaní potvrdil, že objednávateľom a platiteľom zájazdu bola skutočne Adriana Holíková,
avšak podľa jeho názoru nie je dôležité, z akého účtu bola hradená úhrada dovolenky, ale o fakt, komu
vznikla škoda. Tvrdil, že išlo o obvyklý spôsob obstarávania dovolenky. Poukázal na dokumenty, ktoré
mali preukázať úmysel žalovanej spôsobiť žalobcovi škodu. Odvolací súd sa, posúdiac tieto odvolacie
námietky žalobcu, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o potrebe žalobu zamietnuť, nakoľko
žalobca v konaní nepreukázal, že je v danom prípade poškodeným, teda tým subjektom, do koho
majetkovej sféry malo byť konaním žalovanej zasiahnuté.
17. Žalobca v odvolaní zároveň namietal, že: „Ak by aj súd neuznal náhradu škody žalobcovi, minimálne
náhrada súdnych trov patrí žalovanej. Žalovaná je výlučne zodpovedná za to, že sa prípad, kde sa bolo
možné dohodnúť, dostal až na súd. Žalovaná (ďalej aj matka) ignorovala výzvy počas celej doby, aj
počas výzvy na zaplatenie.“ Aj túto odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú,
keďže sporový proces je ovládaný zásadou úspechu v spore, kedy úspech vo veci, ktorá je predmetom
sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane potom vzniká povinnosť
nahradiť trovy konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov
konania nárok a vynaložené trovy znáša zo svojho.
18. Žalobca ďalej v odvolaní stručne namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), ktorý odvolací dôvod
zdôvodnil len tým, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne Q.. Dokazovanie
je zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd získava pre
rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. V dokazovaní sa súd
obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude
dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré
dôkazy vykoná. Z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. vyplýva, že súd
pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť relevantné skutkové zistenia

a ktorého vykonanie je prípustné. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne
v odôvodnení napadnutého rozsudku (body 8. a 9.) uviedol, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a z
akého dôvodu. Je zrejmé, že súd prvej inštancie, uplatniac sudcovskú koncentráciu konania, neprihliadol
na návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne z dôvodu oneskoreného predloženia tohto dôkazu
v zmysle ustanovenia § 153 C.s.p.).
19. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkové zistenia (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p. V posudzovanej veci
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie
aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vykonania, ako
aj spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
20. K odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
21. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ani jeden z odvolacích dôvodov
uvedených žalobcom v odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), g), h) C.s.p. (súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva; súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; zistený skutkový
stav neobstojí, sú prípustné aj ďalšie dôkazy, ktoré neboli zohľadnené z dôvodu súdnej koncentrácie;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci), nebol naplnený.
22. Odvolací súd taktiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].
23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od
1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky