Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/3/2025 z 30. 4. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2025, sp. zn. 3Co/3/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:6124229535.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/3/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:6124229535.1 | 2025-04-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be589863-efdd-4ce2-8f4a-e88471812f17
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6124229535.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
3Co/3/2025
6124229535
30. 04. 2025
JUDr. Roman Bolebruch
ECLI:SK:KSBA:2025:6124229535.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., IČO: 50
496 166, Tolstého 20, Žilina, zast. ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., IČO: 36 864 455, advokátskou
kanceláriou so sídlom Tolstého 20, Žilina, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, o zaplatenie 1.233,46 eura
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa
3.10.2024, č. k. 10C/55/2024-72, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku žalobcovi zaplatiť sumu 1.233,46 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,25 %
ročne zo sumy 1.233,46 eura od 20.10.2023 do zaplatenia (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 427 ods. 1, 2, § 429, § 442 ods. 1, § 517, § 524
ods. 1, 2, § 671 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“), § 4 ods. 1, 2 písm. b), ods. 4, § 15 ods. 1, § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 381/2001 Z.z.“) a vykonané dokazovanie odôvodnil
opodstatnenosťou žalovaného nároku v celom uplatnenom rozsahu. V konaní považoval za nesporné,
že dňa 10.7.2023 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle zn.
A. B. držiteľa PRESTIGE SERVICE s. r. o., IČO: 47 461 942, Jungmannova 8, Bratislava. K vzniku škody
došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Rovnako nebolo
sporné, že po ukončení doby trvania nájmu vystavil žalobca poškodenému faktúru č. XXXXXXXX,
splatnú dňa 28.09.2023, na sumu 2.172 eura s DPH za 51 dní užívania náhradného vozidla, a že
žalovaný dňa 6.10.2023 poskytol žalobcovi poistné plnenie vo výške 938,54 eura. Medzi žalobcom
ako prenajímateľom a poškodeným ako nájomcom bola uzatvorená Zmluva o nájme č. 948/2023 zo
dňa 25.07.2023, predmetom ktorej bol nájom osobného automobilu zn. A. B., AT hybrid, VIN: C., EČV:
D. na obdobie od 25.07.2023 do 28.08.2023 a osobného automobilu A. B., AT hybrid, VIN: C., EČV:
D. na obdobie od 29.08.2023 do 13.09.2023. Poškodený v Čestnom prehlásení zo dňa 13.09.2023
uviedol, že mal od spoločnosti Náhradné vozidlo, s.r.o., IČO: 50 496 166, so sídlom Tolstého 20,
Žilina zapožičané náhradné vozidlá (obe A. B., AT hybrid) od 25.7.2023 do 13.09.2023, t. j. v trvaní
spolu 51 dní z dôvodu, že jeho motorové vozidlo bolo po poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX zo dňa

10.07.2023 v autoservise, a to až do doručenia krycieho listu poisťovňou. Po dobu opravy vozidla nemal
k dispozícii žiadne iné vozidlo a prenájom náhradného vozidla bol nevyhnutný z dôvodu zabezpečenia
podnikateľskej činnosti. Žalobca vystavil za prenájom náhradného vozidla podľa zmluvy o nájme č.
948/2023 faktúru č. XXXXXXXX na sumu 2.172 eur so splatnosťou dňa 28.9.2023. Poškodený postúpil
žalobcovi pohľadávku vo výške 2.172 eur bez DPH z titulu nároku voči poisťovni podľa § 4 zákona
č. 381/2001 Z. z. na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v
príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 10.7.2023 na vozidle A. B., EČV: E., a to Zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 13.9.2023. Postúpenie pohľadávky žalovanému oznámil poškodený listom zo dňa
13.9.2023 a listom datovaným rovnakým dňom žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky vo
výške 2.172 eur. Žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti na základe oznámenia o poistnom plnení
zo dňa 4.10.2023, ktorým priznal náhradu za zapožičanie motorového vozidla na 23 dní od 25.7.2023
do 18.8.2023 (poznámka súdu: zrejme išlo o chybu v počítaní, nakoľko od 25.7.2023 do 18.8.2023 je 25
dní, nie 23) s doplnením, že prenájom náhradného vozidla možno priznať maximálne 1 pracovný deň po
vystavení faktúry za opravu vozidla. Za 23 dní bolo najazdených 749 kilometrov. Súčasne plnenie znížil o
opotrebenie (rozdiel technických hodnôt pred najazdením km TH1 a po najazdení 749 km TH2, zníženie
0,01 eura za 1 kilometer). Žalobcovi tak žalovaný uhradil dňa 6.10.2023 sumu 938,54 eura. Z takto
ustáleného skutkového stavu vyvodil, že na motorovom vozidle poškodeného bola škoda spôsobená v
súvislosti s prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, čo zakladá jeho
pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Aktívnu vecnú legitimáciu mal súd prvej inštancie za preukázanú
zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 13.9.2023. Vo všeobecnosti uviedol, že náklady
za prenájom náhradného motorového vozidla možno považovať za skutočnú škodu definovanú v ust. §
442 OZ ako ujmu v majetkovej sfére poškodeného, ktorá nastala v súvislosti so škodovou udalosťou a
nemôže byť žiadnym spôsobom závislá od správania poškodeného po škodovej udalosti. Na skutočnú
škodu sa prihliada tak, aby škodovou udalosťou neutrpel sociálny komfort poškodeného.
3. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie odôvodnenej tým, že
náklady voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. nepreukázal poškodený,
uviedol, že touto argumentáciou žalovaný de facto spochybňuje oprávnenie postúpiť pohľadávku
poškodeného na tretiu osobu pred tým, ako uplatní nárok voči poisťovni, čo nemá oporu v ust.
zákona č. 381/2001 Z.z. Zmyslom ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona je totiž ustanoviť, aké nároky
možno vymáhať z poistenia zodpovednosti (a síce nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením,
odcudzením alebo stratou veci), pričom poisťovňa je povinná plniť iba nároky preukázané (napr. nemusí
plniť bez predloženia faktúry za opravu vozidla). Súd prvej inštancie bol toho názoru, že pokiaľ by
zákonodarca mal v úmysle vylúčiť postúpenie pohľadávky, bolo by to v dikcii zákona jednoznačne
uvedené. Napokon aj OZ upravuje, ktoré pohľadávky nemožno postúpiť (§ 525 OZ) a vylúčenie,
resp. obmedzenie postúpenia obsahujú aj iné právne predpisy, ktoré sú vo vzťahu k OZ lex specialis
(napr. § 17 zák. č. 129/2010 Z.z.), avšak zák. č. 381/2001 Z.z. v znení účinnom v čase poistnej
udalosti a vyplatenia časti poistného plnenia postúpenie pohľadávky žiadnym spôsobom neobmedzoval.
Argumentáciu žalovaného považoval za účelovú aj s ohľadom na čiastočné plnenie žalobcovi. K
námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie z dôvodu zániku záväzku poškodeného
započítaním vzájomných pohľadávok uviedol, že argumentácia žalobcu ohľadom vzniku pohľadávky je
nepresná (pohľadávka uplatnená v súdnom konaním nevznikla započítaním pohľadávky poškodeného
na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie nájomného voči
poškodenému), keďže pohľadávka voči žalovanému vznikla v dôsledku dopravnej nehody a z titulu
povinného zmluvného poistenia uzatvoreného medzi škodcom a žalovaným. Zo zmluvy o postúpení
pohľadávky je pritom jednoznačné, že poškodený postúpil na žalobcu pohľadávku ohľadne úhrady
účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla vo výške 2.172 eur plnenej z
povinného zmluvného poistenia (pohľadávka 1), pričom súčasne žalobcovi prislúchala pohľadávkaprávo na plnenie nájomného vo výške 2.172 eur voči nájomcovi- poškodenému (pohľadávka 2)
a poškodený mal voči žalobcovi nárok na odplatu za postúpenie pohľadávky vo výške 2.172 eur
(pohľadávka 3). Z bodu 5. zmluvy o postúpení pohľadávky tiež vyplynulo, že poškodený a žalobca
započítali pohľadávku 2 a pohľadávku 3, čo v žiadnom prípade podľa súdu nemohlo spôsobiť zánik
pohľadávky 1, ani zabrániť jej platnému postúpeniu. Ako dôvodnú neuznal ani obranu žalovaného, v
ktorej namietal nedôvodnosť nákladov na nájom vozidla od vystavenia faktúry do doručenia krycieho
listu, ktorá bola súdnou praxou už vyriešená. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutočnú škodu
spočívajúcu v nákladoch na zabezpečenie náhradného vozidla je zodpovedný subjekt povinný nahradiť
v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci,
zodpovedajúcej parametrom pôvodnej veci, z užívania ktorej bol poškodený vylúčený po určitú dobu.

Rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom účelnosti (napr.
rozsudok NS ČR sp. zn. 1 Cz 86/90 zo dňa 30.11.1992, publikovaný v Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. 7, ročník 1992, a ďalej napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/3/2015 zo dňa 28.6.2016,
rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/3911/2007 zo dňa 30.3.2010, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/2703/2006
zo dňa 16.10.2008). V posudzovanej veci nebola medzi stranami sporná výška denného nájomného
(táto nebola zo strany žalovaného nijako rozporovaná, rovnako ako ani účtovaný poplatok za pristavenie
a prevzatie vozidla), a teda nebolo sporné, že išlo o cenu primeranú. Rovnako nebola sporná nutnosť
prenájmu náhradného motorového vozidla poškodeným. Objektívnosť potreby náhradného motorového
vozidla vyjadril žalovaný aj tým, že časť týchto nákladov preplatil. Účelnosť vynaložených nákladov na
zabezpečenie náhradného motorového vozidla súvisí so zabezpečením súkromných alebo pracovných
potrieb. Možnosť využitia náhradného vozidla počas opravy vlastného motorového vozidla je formou
určitej kompenzácie za škodu spôsobenú na vozidle poškodeného. Náhrada nákladov za nájom
náhradného motorového vozidla reparuje poškodenému stav, keď nemohol z titulu poistnej udalosti,
ktorú nezavinil, používať vlastné motorové vozidlo. Podporne súd prvej inštancie citoval rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Cob/94/2023 zo dňa 15.11.2023: „Za opodstatnenú dobu prenájmu
náhradného vozidla je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné považovať dobu do vybavenia poistnej
udalosti v rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného vozidla, pričom táto poistná udalosť je
v zmysle § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z. vybavená skončením šetrenia, oznámením výšky
poistného plnenia poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej lehote. V prípade opravy
poškodeného vozidla autoservis po vykonaní opravy vydá vozidlo až po zaplatení ceny opravy alebo je
možné (v prípade platného PZP) požiadať poisťovňu o vydanie krycieho listu preukazujúceho „prísľub“
poisťovne, že opravu vozidla zaplatí. Uvedená obchodná zvyklosť autoservisov je odvolaciemu súdu
známa z vlastnej činnosti. Poškodený v prípade platnej poistenej zmluvy využije možnosť poskytnutia
záruky poisťovne uhradiť cenu opravy vo forme krycieho listu (nemožno nútiť poškodeného, aby sám
zaplatil cenu opravy a následne uplatnil nárok u poisťovne). Je potrebné tiež zdôrazniť, že pokiaľ nie
je faktúra servisu za opravu uhradená, poškodený nemôže svoje vozidlo užívať a jeho obmedzenie
spôsobené poistnou udalosťou stále trvá.“ S odkazom na uvedené uzavrel, že za účelnú dobu nájmu
náhradného vozidla treba považovať dobu od momentu, kedy bolo vozidlo prijaté do opravy až do
momentu jeho vydania poškodenému, t.j. od 25.07.2023 do 13.9.2023, a to za predpokladu, že
dobu nájmu úmyselne alebo z nedbanlivosti poškodený nepredĺžil svojim úmyselným konaním alebo
nedbanlivosťou, čo však žalovaný v konaní ani netvrdil (obdobný názor zaujal aj Krajský súd v
Žiline v rozsudku sp. zn. 14Cob/55/2019 zo dňa 25.7.2019 a v rozsudku sp. zn. 11Co/88/2023 zo
dňa 26.3.2024, Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 3Cob/8/2023, Krajský súd v Žiline v
sporoch sp. zn. 14Cob/55/2019, sp. zn. 11Co/88/2023, 7Co/37/2022, 9Co/107/2023, 11Co/67/2024,
7Co/130/2023, 6Co/77/2023). Dodal tiež, že dĺžka šetrenia poistnej udalosti nemôže byť na ťarchu
poškodeného. Súčasne v prejednávanom spore považoval za plne aplikovateľný aj nález ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 602/2022 zo dňa 16. februára 2023, v ktorom ÚS SR konštatoval: „Účelom náhradného
motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do
bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové
vozidlo.“ K uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 303/2023
zo dňa 8.6.2023, na ktoré poukazoval žalovaný, uviedol, že v danom prípade sa ani všeobecné súdy,
ani ÚS SR nezaoberali otázkou dôvodnosti nákladov za prenájom motorového vozidla po vystavení
faktúry a do doručenia krycieho listu, pričom ÚS SR meritórne vec neposudzoval, len konštatoval,
že právny záver krajského súdu vo vzťahu k spornej právnej otázke nevykazuje znaky arbitrárnosti,
zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle. V tomto konaní neboli priznané náklady za obdobie dvoch dní,
kedy poškodená ponechala svoje motorové vozidlo v autoservise napriek tomu, že už bola informovaná
o možnosti jeho vyzdvihnutia, uznesenie teda nie je aplikovateľné v prejednávanej veci. Nestotožnil
sa ani s argumentáciou žalovaného o nedôvodnosti odkazu na bežnú obchodnú prax autoservisov pri
úhrade škôd z povinného zmluvného poistenia, keďže opravu zaplatila poisťovňa na základe zmluvy
o havarijnom poistení. Nie je totiž rozhodujúce, z akého právneho vzťahu bola uhradená faktúra za
opravu vozidla, rozhodujúcim je, že predmetom sporu je nárok postupníka ako právneho nástupcu
poškodeného v súvislosti s dopravnou nehodou spôsobenou škodcom ako poisteným žalovaného z titulu
povinného zmluvného poistenia. Nárok poškodeného (postúpený na žalobcu) nie je dôvod posudzovať
odlišne, nakoľko aj v uvedenom prípade totiž platí, že poškodený sa nemá stať rukojemníkom poisťovní.
Poškodený vlastným správaním nedokáže urýchliť likvidáciu poistnej udalosti (nad rámec poskytnutia
súčinnosti poisťovni). Prvoinštančnému súdu je z jeho činnosti známe, že od vykonania opravy
poškodeného vozidla autoservisom a vystavenia faktúry prebehne v praxi často niekoľko dní, prípadne
aj týždňov, kým poisťovňa vystaví krycí list, pričom ide o dobu, ktorú môže ovplyvniť efektívnou

činnosťou práve poisťovňa (či už plní autoservisu za opravu z titulu havarijného alebo povinného
zmluvného poistenia). Uvedené je akiste známe aj žalovanému rovnako ako bežná prax autoservisov
a argumentáciu o nemožnosti zadržiavania opraveného vozidla autoservisom chápe súd ako čisto
účelovú v snahe vyhnúť sa plneniu (resp. ho oddialiť). K argumentácii žalovaného o potrebe odpočítať
opotrebenie dodal, že svoj výpočet žalovaný súdu žiadnym spôsobom neozrejmil, hoci tak mohol urobiť
ešte počas písomnej fázy konania, a preto nemohol preskúmať opodstatnenosť zníženia nákladov na
prenájom náhradného motorového vozidla o uvedenú čiastku. Dodal, že motorové vozidlo stráca na
hodnote bez ohľadu na to, či ho poškodený používa alebo nie. Navyše motorové vozidlo poškodené pri
dopravnej nehode má samo o sebe vždy nižšiu hodnotu ako nepoškodené motorové vozidlo rovnakého
veku (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2221/2007). Ako dôvodnej vyhovel prvoinštančný súd aj
žalobe v časti požadovaných úrokov z omeškania, ktoré priznal vo výške určenej v § 3 nar. vl. č. 87/1995
Z.z., a to v súlade so žalobou od 20.10.2023, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí 15 dní od skončenia
prešetrovania poistnej udalosti žalovaným (dňa 4.10.2023). O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu.
4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Namietal, že posúdenie aktívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie vykazuje
znaky závažnej hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle, a to najmä v súvislosti s výkladom zásady náhrady
skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 OZ. Skutočná škoda sa totiž dlhodobo interpretuje tak, že
musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho
majetkového stavu (R 28/2007). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu
veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na náhradu z titulu zodpovednej tretej osoby za škodu, pretože
mu škoda zatiaľ nevznikla, samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani súdne rozhodnutie
o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom (Števček, M., A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomaškovič, M. a kol., Občiansky zákonník I. § 1- 450. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2015 str. 1494, NS SR v rozhodnutí zo dňa 17.2.2016, sp. Zn. 3Cdo/467/2013,
podobne Krajský súd v Žiline v rozhodnutí zo dňa 18.12.2018, sp. zn. 11Co/92/2018). Podľa žalovaného
je potrebné dôsledne rozlišovať medzi nárokom na náhradu škody v súvislosti so samotným poškodením
motorového vozidla a nárokom na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Aj
napriek tomu, že oba nároky majú pôvod v tej istej škodovej udalosti (dopravnej nehode), ide o nároky
rozdielnej povahy a rozdielny je aj okamih ich vzniku. Pri samotnom poškodení veci sa už v okamihu
vzniku škodovej udalosti znižuje hodnota veci a tým aj majetkový stav poškodeného; škoda tak spočíva
v rozdiele medzi všeobecnou hodnotou vozidla pred dopravnou nehodou a jeho zníženou hodnotou
po nehode, pričom nie je podstatné, či si poškodený nechá vozidlo vôbec opraviť alebo s ním naloží
nejakým iným spôsobom, nakoľko škoda mu vznikla už v okamihu, kedy sa pri dopravnej nehode znížila
hodnota jeho vozidla. Iná je situácia v prípade náhrady škody v súvislosti s prenájmom náhradného
vozidla, kde sa škoda samozrejme neprejavuje znížením hodnoty poškodeného vozidla, ale škoda
sa tu odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného užívať počas doby opravy jeho poškodené
vozidlo a škoda tu poškodenému vzniká až momentom zaplatenia nájomného za prenájom náhradného
vozidla. V súlade s dlhodobo ustáleným výkladom pojmu skutočná škoda teda pokiaľ dlžník (poškodený
PRESTIGE SERVICE s.r.o.) nezaplatil dlžnú čiastku (nájomné za užívanie náhradného vozidla) svojmu
veriteľovi (žalobcovi ako prenajímateľovi náhradného vozidla), tak nemohol úspešne uplatniť nárok
na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, pretože mu žiadna škoda nevznikla;
samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ako ani prípadné súdne rozhodnutie o povinnosti
dlžníka zaplatiť dlh teda nie je skutočnou škodou a táto by vznikla až uhradením faktúry za prenájom
motorového vozidla. Z predložených dôkazov je zrejmé, že poškodený ako nájomca faktúru za prenájom
motorového vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi nikdy riadne neuhradil a v čase podpisu zmluvy o
postúpení pohľadávky dňa 13.9.2023 tak na strane poškodeného neexistovala škoda v súvislosti s
prenájmom motorového vozidla. Zdôraznil, že v bode 1. zmluvy sa uvádza, že poškodený ako postupca
má voči žalovanému peňažnú pohľadávku, ktorá má spočívať v nároku poškodeného na náhradu účelne
vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou dňa
10.7.2023. Uvedené však nekorešponduje s tým, že k zániku (nesplneného) záväzku poškodeného ako
nájomcu na úhradu nájomného voči žalobcovi ako prenajímateľovi malo dôjsť vzájomným započítaním
pohľadávok podľa bodu 5. zmluvy. Už v zmysle uvedeného je zrejmé, že poškodený ako nájomca

pred podpisom zmluvy o postúpení pohľadávky faktúru žalobcovi neuhradil a nemohol tak úspešne
z titulu zodpovednosti tretej osoby uplatňovať nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla, pretože mu žiadna škoda v tejto súvislosti nevznikla. Fakticky poškodený mal pred
uzatvorením zmluvy o postúpení len nesplnený záväzok na úhradu nájomného za prenájom náhradného
vozidla. Zhrnúc uvedené žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa absolútne svojvoľným
a neodôvodneným spôsobom odchýlil od dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda, keď
uviedol, že už len samotné náklady na prenájom náhradného vozidla možno považovať za skutočnú
škodu definovanú v § 442 OZ ako ujmu v majetkovej sfére poškodeného, ktorá nastala v súvislosti so
škodovou udalosťou a nemôže byť žiadnym spôsobom závislá od správania poškodeného po škodovej
udalosti. Svojvoľne a v rozpore s dlhodobo ustáleným výkladom pojmu skutočná škoda konštatoval,
že poškodenému mala v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť škoda už len samotným
vystavením faktúry za prenájom vozidla, resp. samotným vznikom dlhu. Vec nesprávne právne posúdil
aj keď mal za to, že poškodenému vznikla v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla škoda už v
okamihu dopravnej nehody. Pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie súčasne
dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uviedol, že žalobca vznik pohľadávky poškodeného
na náhradu škody z titulu prenájmu náhradného vozidla v danom prípade neviazal na právny úkon
započítania podľa zmluvy o postúpení pohľadávky. Už zo samotnej žaloby pritom bolo zrejmé, že
tento viazal vznik pohľadávky na náhradu škody práve na právny úkon započítania, a preto žalovaný
počas konania rozporoval, že poškodenému v dôsledku právneho úkonu započítania nemohla vzniknúť
žiadna skutočná škoda, nakoľko právny úkon započítania je len právny konštrukt, resp. právna fikcia,
pri ktorom k žiadnemu skutočnému plneniu a teda ani ku skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetkovej
sféry poškodeného nedochádza, ale dochádza len ku vzniku vzájomných pohľadávok a záväzkov,
právny úkon započítania je vo svojej podstate ekvivalentný právny úkon (uznesenie NS SR zo dňa
27.10.2021, sp. zn. 5Obdo/84/2020), pri ktorom je na strane každého účastníka dohody o započítaní
strata pohľadávok kompenzovaná v rovnakom rozsahu stratou záväzkov, pričom pri ekvivalentných
právnych úkonoch je vo všeobecnosti známe, že pri nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu
majetku (napr. rozhodnutie ÚS SR zo dňa 23.5.2013, sp. zn. IV. ÚS 275/2013). Právny úkon započítania
tak nemožno podľa žalovaného považovať za nejaký iný spôsob alebo nejakú inú formu splnenia dlhu,
ale ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť
zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok.
Preto výklad § 580 OZ, podľa ktorého by vznik nároku poškodeného na náhradu škody v súvislosti s
prenájmom náhradného vozidla mal byť viazaný na právny úkon započítania, predstavuje neprípustné
zmiešavanie spôsobu zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením (viď napr.
rozhodnutie NS SR zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022). V súvislosti s problematikou započítania
tiež poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009, v ktorom dovolací
súd zdôraznil, že z charakteristiky pojmu skutočná škoda je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniklú)
a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalovaný má tak za to, že medzi
žalobcom a poškodeným ani nemohla byť platne dojednaná odplata za postúpenie vo výške 2.172
eur, nakoľko samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla v čase podpisu zmluvy o
postúpení pohľadávky neexistovala a vzhľadom na charakter uplatneného nároku nebolo možné priznať
skutočnú škodu do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len vznikne. Predmetná pohľadávka tak nebola
podľa jeho názoru ani započítateľná. K samotnému charakteru nároku poškodeného na náhradu škody
voči poisťovateľovi žalovaný zdôraznil, že sa jedná o tzv. mimozmluvný záväzok, na ktorého vznik musia
byť splnené zákonné podmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. Poškodený je
povinný si nárok na náhradu škody v súvislosti prenájmom motorového vozidla u poisťovateľa aj uplatniť
aj preukázať. Hoci samotná škoda vzniká poškodenému zaplatením nájomného, tak samotné právo na
plnenie voči poisťovateľovi na náhradu škody vzniká poškodenému v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zák.
č. 381/2001 Z.z. až vtedy, keď si poškodený u poisťovateľa aj uplatní a preukáže vznik tohto nároku.
Pokiaľ preto poisťovni nevznikla ex lege povinnosť nahradiť za škodcu (poisteného) poškodenému
daný nárok na náhradu škody, tak nemohlo vzniknúť ani tomu korelujúce, resp. zodpovedajúce právo
(pohľadávka) poškodeného domáhať sa daného nároku na náhradu škody priamo od poisťovne. Ust.
§ 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. tak upravuje akýsi osobitný druh „notifikačnej a dôkaznej“
povinnosti poškodeného uplatniť a preukázať poisťovateľovi vznik daného nároku na náhradu škody
v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a táto predstavuje zákonnú podmienku vzniku akejkoľvek
pohľadávky poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi. Uskutočnenie tohto jednostranného
právneho úkonu je viazané na poškodeného a táto notifikačná a dôkazná povinnosť nepredstavuje
pohľadávku v zmysle § 524 a nasl. OZ, ktorá by mohlo byť predmetom postúpenia. Možno preto uzavrieť,
že pokiaľ si poškodený u žalovaného ako poisťovateľa pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky

nikdy neuplatnil a nepreukázal mu vznik nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného
vozidla, tak poškodenému nikdy nemohla vzniknúť voči žalovanému pohľadávka na náhradu škody v
súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, ktorú by poškodený mohol platne postúpiť na iný subjekt.
Vyslovil preto názor, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 13.9.2023 predstavuje určitú formu
kamufláže, kedy sa má daný stav podľa pozitívneho práva javiť ako nenapadnuteľný, t. j. že poškodený
faktúru za prenájom žalobcovi uhradil, nárok na náhradu škody si následne uplatnil a preukázal
žalovanému a následne došlo k postúpeniu pohľadávky na náhradu škody v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla na žalobcu, hoci v skutočnosti poškodený faktúru za prenájom žalobcovi nikdy
neuhradil, nárok na náhradu škody si nikdy neuplatnil a nepreukázal žalovanému, a preto ani nikdy
nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Právny konštrukt, akým sa žalobca snaží zakladať
jeho aktívnu vecnú legitimáciu v obdobných sporoch vykazuje podľa neho znaky obchádzania zákona
(napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 28.4.2005, sp. zn. 4Cdo/33/2005 či nález ÚS SR zo dňa 16.12.2008,
sp. zn. III. ÚS 314/2007). Podpisom zmluvy o postúpení pohľadávky sa tak v skutočnosti sleduje
dosiahnutie výsledku, ktorý je v rozpore so základným cieľom a zmyslom zákona č. 381/2001 Z.z.,
a ktorým je odškodňovanie poškodených, ktorým v súvislosti s dopravnou nehodou vznikla skutočná
škoda na motorovom vozidle, resp. skutočná škoda aj v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla
a nie „preplácanie“ neuhradeného dlžného nájomného za prenájom náhradných vozidiel obchodným
spoločnostiam akým je žalobca, ktorých predmetom podnikania je aj prenájom náhradných vozidiel.
Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 13.9.2023 tak predstavuje absolútne neúplatný právny úkon,
ktorý nikdy nemohol vyvolať žiadne právne účinky. V otázke posúdenia aktívnej vecnej legitimácie ide
zo strany súdu o extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi súdu,
ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými
postupmi. V dôsledku závažnej meritórnej svojvôle došlo podľa žalovaného aj k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces (§ 3654 ods. 1 písm. b) CSP).
5. Nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové závery žalovaný vytkol aj vo vzťahu k záveru
prvoinštančného súdu, že prenájom náhradného vozidla je účelný a nevyhnutný aj po zavŕšení opravy
poškodeného vozidla. Z faktúry žalobcu č. XXXXXXXX zo dňa 17.8.2023 v danom prípade jednoznačne
vyplýva, že oprava vozidla bola zavŕšená už dňa 17.8.2023. Odovzdaním poškodeného vozidla do
autoservisu sa pritom medzi autoservisom a poškodeným zakladá osobitný druh zmluvy o dielo v podobe
zmluvy o oprave veci podľa § 652 a nasl. OZ a povinnosť vyzdvihnúť si vec po oprave upravuje §
656 ods. 1 OZ. Nakoľko pri oprave vozidla nie je možné vopred presne určiť dobu opravy, možno
predpokladať, že platiť bude druhá časť prvej vety § 656 ods. 1 OZ a autoservis (zhotoviteľ) je povinný
upovedomiť poškodeného o vykonaní opravy, čím poškodený získava vedomosť, že jeho vozidlo je
opravené a môže si ho vyzdvihnúť, pričom v momente ako poškodený získa túto vedomosť, zaniká
aj potreba prenájmu náhradného vozidla. Žalovaný považuje preto za nemysliteľné, aby poisťovne
znášali náklady za prenájom náhradného vozidla, ktoré vzniknú v dôsledku nesplnenia, resp. porušenia
zákonnej povinnosti autoservisu ako zhotoviteľa upovedomiť poškodeného ako objednávateľa o tom, že
oprava jeho vozidla bola zavŕšená a môže si ho vyzdvihnúť. Opačný prístup vytvára potenciálny priestor
pre svojvoľné zadržiavanie vozidla v autoservise po zavŕšení jeho opravy a celková doba prenájmu
sa tak nedôvodne predlžuje až do ukončenia poistnej udalosti poisťovňou. Pokiaľ preto súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že vydanie opraveného motorového vozidla autoservisom poškodenému je
viazané na vydanie krycieho listu zo strany poisťovne, resp. že má ísť o všeobecne známu obchodnú
zvyklosť, tak takýto postup nevyplýva z platnej právnej úpravy a naopak je v rozpore s § 656 ods.
1 OZ. Žalovaný preto celkovo považuje tzv. „teóriu krycieho listu“ razenú žalobcom v obdobných
konaniach len za jeho fabuláciu, ktorá nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave. Medzi autoservisom
a žalovaným ako poisťovateľom v zásade ani neexistuje žiadny relevantný právny vzťah, na základe
ktorého by autoservis bol býval oprávnený nevydať poškodenému opravené motorové vozidlo až do
vystavenia krycieho litu žalovaným. Naviac faktúra za opravu bola splatná až dňa 24.8.2023. Ani
prípadné zmluvné dojednanie medzi žalovaným ako poisťovateľom a autoservisom dojednané v rámci
určitého typu zmluvy o spolupráci, ktoré by podmieňovalo vydanie opraveného vozidla doručením
krycieho listu zo strany žalovaného autoservisu, by podľa platnej a účinnej právnej úpravy nemohlo byť
platne dojednané bez účasti poškodeného ako vlastníka daného vozidla, nakoľko by išlo o ustanovenie,
ktoré by zakladalo záväzky v neprospech poškodeného ako tretej strany, ktorá nie je účastníkom takejto
zmluvy o spolupráci. Rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 602/2022, na ktoré v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukázal prvoinštančný súd, nemožno podľa žalovaného vykladať tak, že nájom náhradného
vozidla má byť automaticky bez ďalšieho dôvodný a nevyhnutný počas celého časového obdobia,
kedy podľa doložených údajov sa malo poškodené vozidlo formálne nachádzať v autoservise, pričom

dôvodnosť nájmu náhradného vozidla má zaniknúť až doručením krycieho listu autoservisu zo strany
poisťovne. Súd v tejto súvislosti opomenul, že v bode 23. označeného rozhodnutia ÚS SR tiež uviedol,
že doba nájmu, za ktorú možno žiadať náhradu, sa spravuje podľa doby nevyhnutnej opravy a závisí
od konkrétnych okolností prípadu. K rozhodnutiu ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 303/2023, na ktoré v konaní
poukazoval, dodal, že podľa ústavného súdu závery odvolacieho súdu k spornej právnej otázke (že po
vykonaní opravy už pojmovo nejde o náhradné vozidlo za obdobie, keď nebolo možné užívať vlastné
motorové vozidlo) nevykazovali znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo
možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona,
že by tým poprel jeho účel a význam. Závery tohto rozhodnutia sú preto aplikovateľné aj v danej veci.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
a náležite odôvodnený potvrdiť. Bol toho názoru, že v odvolaní, ktoré je prejavom jeho nesúhlasu
s rozhodnutím súdu, žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti ani nepredložil dôkazy, ktoré
by viedli k spochybneniu správnosti skutkových zistení a právnych záverov prvoinštančného súdu.
Odvolacie dôvody označil za neopodstatnené a zavádzajúce, keď súd prvej inštancie sa podrobne
vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá
náležitostiam v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Konštatoval, že nespokojnosť odvolateľa s hodnotením
priebehu a výsledku konania a s právnym posúdením súdu prvej inštancie v rámci rozhodnutia o
peňažnom nároku, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti
dôvodov rozhodnutia, netvorí opodstatnený dôvod odvolania. Rovnako ani skutočnosť, že súd
nevyhodnotil dôkazy podľa predstáv žalovaného nezakladá automaticky záver o nesprávnosti jeho
skutkových zistení. K námietke aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že aktívna vecná legitimácia žalobcu
v spore o zaplatenie nákladov za prenájom náhradného vozidla poškodeným po dobu zotrvania jeho
vozidla v autoservise z dôvodu škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného, bola ustálená vo
viacerých súdnych sporoch aj so žalovaným (napr. rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 11.11.2019,
sp. zn. 17C/42/019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.3.2020, sp.
zn. 8Co/24/2020, v ktorom odvolací súd konštatoval, že aktívna vecná legitimácia žalobcu vyplýva nielen
zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania žalovaného, ktorý časť poistného
plnenia zaplatil žalobcovi). Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a
súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s § 524 OZ, či neexistenciu
nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky
predstavuje to, že došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na
náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva
zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Takéto
postúpenie pohľadávky podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Jedná sa
o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na
úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného
nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Rovnaké závery vyslovil aj Krajský súd v Žiline v
rozsudku zo dňa 28.5.2021, sp. zn. 8Co/53/2021. Žalovaným namietané skutočnosti sú podľa žalobcu
bez významu na posúdenie žalovaného nároku, naopak označil ich za absurdné a nelogické, nakoľko
v zmysle jeho tvrdení by nemala existovať nijaká škoda na strane poškodeného ani v prípade, ak
by k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla došlo priamo jej zaplatením. Procesná obrana
žalovaného je zároveň v rozpore s postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sám žalovaný postúpenú
pohľadávku žalobcovi čiastočne plnil a až následne v priebehu konania spochybňuje aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu a nedôvodnosť započítania pohľadávok, čo je zjavne účelové. V danom prípade boli
naplnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a uvedené je v súlade s materiálnym
výkladom zákona, ktorý má v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe prednosť pred striktne formálnym
výkladom práva. Účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť
nájomné a prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú
započítaním, aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného,
ktorý by musel najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto
postúpiť prenajímateľovi ako postupníkovi. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a
poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním nespôsobuje rozpor s § 524 OZ, či
neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zákonný nárok na
náhradu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak ostáva
zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa jeho uspokojenia. Opísaný postup je súladný
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov s tým, že k úhrade nájomného došlo započítaním. Vznik práva
žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného v nadväznosti na dojednanie bodu 5. zmluvy, vyplýva zo samotnej zmluvy o postúpení.
Konanie vedené na NS SR sp. zn. 4Obdo/30/2022, na ktoré poukazoval vo svojej argumentácii žalovaný,
má absolútne odlišný predmet sporu ako je v danej veci a jeho závery nemožno vykladať tak, ako
ich vykladá žalovaný. Opačný prístup k vznesenej námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie by
bol podľa žalobcu aj porušením princípu právnej istoty s poukazom na množstvo súdnych sporov, v
ktorých bol žalobcovi ako aktívne vecne legitimovanému titulom postúpenia pohľadávky od poškodeného
proti žalovanému priznaný nárok na náhradu nákladov na prenájom náhradného vozidla. V ďalšom
poukázal na to, že splnenie záväzku je jedným zo spôsobov jeho zániku rovnako ako započítanie. V
zmysle argumentácie žalovaného by aj splnenie záväzku, resp. zaplatenie faktúry v prospech žalobcu,
znamenalo zánik záväzku a teda nemožnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. Uvedené svedčí o
absurdnosti argumentácie žalovaného. Inštitút započítania ako jeden zo spôsobov zániku záväzkov
podľa neho umožňuje, aby subjekty, ktoré sú vzájomnými dlžníkmi, zbytočne nerealizovali úhradu
jeden druhému, čo si pri platbe v hotovosti možno predstaviť ako odovzdanie určitého obnosu peňazí
jednému subjektu a vrátenie tohto obnosu späť platiacemu subjektu. V zmysle rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo dňa 25.2.2021, sp. zn. 9Co/5/2021 zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že
došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok jej strán, a to nároku na náhradu odplaty za postúpenie
pohľadávky poškodeného a nároku žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, v dôsledku
čoho sa poškodený dostal do rovnakej situácie ako keby svoj dlh zaplatil, nakoľko účinky započítania
sú rovnaké ako v prípade plnenia, inými slovami neexistuje predsa rozdiel v tom, či poškodený uhradí
žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatí tú istú sumu ako odplatu za postúpenie
pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto realizuje vzájomným zápočtom. V rozsudku zo dňa
30.6.2021, sp. zn. 10Co/7/2021 Krajský súd v Žiline uviedol, že len pri striktnom (až puristickom) prístupe
k uplatňovaniu práva by bolo možné trvať na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom
náhradného vozidla a ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze
(doslova tie isté bankovky a mince) vrátil. Opísaný postup v rámci kontraktačných procesov odporuje
bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne
vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona,
nakoľko právny úkon poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol, naopak
takým počínaním by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv,
ktoré by však nekorešpondovali s bezprostrednou realitou. Podporne poukázal aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.1.2018, sp. zn. 3Cob/220/2017, podľa ktorého súd prvej inštancie
pochybil, pokiaľ vyslovil záver, že poškodený neuhradil žalobcovi faktúru za nájom vozidla, čím na
strane poškodeného nedošlo k zmenšeniu majetku o žalovanú sumu, t. j. k vzniku škody a tým ani k
platnému postúpeniu práva poškodeného na náhradu škody. Úhradu nájomného v danom prípade podľa
súdu supluje samotné postúpenie. Z uvedeného žalobca vyvodil, že započítanie je nutné chápať ako
ekvivalent platby a pokiaľ došlo k započítaniu, v podstate šlo o úhradu vzájomných pohľadávok. Na
žalobcu bola platne postúpená pohľadávka poškodeného na úhradu nákladov na nájom náhradného
vozidla, ktoré vznikli v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného a žalobca je
oprávnený túto uplatňovať priamo voči poisťovni, t. j. žalovanému, ktorý je tak v spore pasívne vecne
legitimovaný s poukazom na ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. Dodal, že žalovaný v dôsledku
nesprávnych úvah dospel k záveru, že žalobca ako obchodná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania
je aj prenájom náhradných vozidiel, je v zásade ziskový na úkor žalovaného (a v zásade aj na úkor
škodcu ako platiteľa PZP u žalovaného). Poškodený a žalobca však konali pri postúpení pohľadávky
a započítaní vzájomných pohľadávok v súlade so zákonom, ktorý postúpenie pohľadávky nezakazuje.
Keby poškodený uhradil žalobcovi nájomné a nedošlo by k postúpeniu pohľadávky, žalovaný by za
škodcu plnil v prospech poškodeného, pričom k reálnemu príbytku, resp. zisku, by došlo len na strane
žalobcu. Pri absolútnom zreálnení v podstate len vo výške poníženej o náklady žalobcu spojené so
samotným prenájmom. Rovnaká situácia nastáva po postúpení pohľadávky na žalobcu a započítaní
pohľadávok, či úhrade, a to pri poskytnutí poistného plnenia priamo žalobcovi. K žiadnemu ukráteniu
žalovaného, a vôbec nie škodcu, tak nedochádza, rovnako ako nedochádza ani k žiadnemu obohateniu
na strane žalobcu. Naopak žalobca má za to, že ide práve o naplnenie účelu PZP, kedy náklady
spojené so škodovou udalosťou hradí priamo poisťovňa a nie poškodený škodca, ktorý je na tieto účely
poistencom a platí aj poistné.
7. K námietke nevyhnutnosti doby prenájmu náhradného vozidla po ukončení opravy uviedol, že závery
súdu prvej inštancie v tomto smere sú plne v súlade s charakterom, účelom a povahou povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Určujúcou je
skutočnosť, že poškodený sa dostal do situácie, keď bol nútený si prenajať náhradné motorové vozidlo

za poškodené vozidlo v dôsledku poistnej udalosti zavinenej klientom žalovaného, a teda tento stav
nebol výsledkom jeho dobrovoľného rozhodnutia a slobodného vôľového konania, ale bol v priamej
príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou a vzniknutou škodou. Poškodený prenájmom motorového
vozidla len riešil dôsledky zapríčinené poistnou udalosťou a odstraňoval nepriaznivý stav. Žalovaný si
naviac podľa neho protirečí a spochybňuje svoj vlastný postup, keď ohľadom dĺžky trvania vykonávanej
opravy nemal nijaké podmienky, pričom fakturovanú čiastku autoservisu bez pochybností uhradil a
postup autoservisu namieta až v súvislosti s nákladmi na nájom náhradného vozidla. Žalobca pritom v
konaní jednoznačne preukázal po akú dobu sa poškodené motorové vozidlo nachádzalo v autoservise
za účelom jeho opravy, pričom je nutné poukázať na to, že to bol práve poškodený, ktorému bol tento
stav vnútený bez jeho zavinenia a kedy sa ocitol v situácii, kedy nemohol využívať svoje motorové
vozidlo. Podľa názoru žalobcu nie je dôvodné skúmať účelnosť a nevyhnutnosť užívania náhradného
vozidla nad rámec účelu náhradného vozidla definovaného predmetným nálezom ÚS SR. Zotrvanie
motorového vozidla poškodeného v autoservise je priamym a bezprostredným následkom konania
poistenca žalovaného, poškodený nemá žiadny dosah na trvanie opravy motorového vozidla, či na
doručenie krycieho listu zo strany poisťovne. Užívanie opraveného motorového vozidla mu umožňuje
autorizovaný servis, až keď sú mu nahradené náklady spojené s vykonanou opravou motorového
vozidla, na ktorých úhradu je zaviazaná poisťovňa. Ak autoservis vydá opravené vozidlo po úhrade
nákladov na opravu, resp. po doručení krycieho listu zo strany poisťovne a žalobca súdu preukáže,
kedy poškodený odovzdal poškodené vozidlo do autoservisu a kedy mu bolo opravené vozidlo vrátené,
ide o unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu na preukázanie účelu náhradného vozidla, a
teda nároku na náhradu nákladov spojených s jeho prenájmom. Postup autoservisu pri vykonávaní
opravy motorového vozidla a jeho vracaní poškodenému nemožno nijako pričítať poškodenému, ktorý
bol objektívne po celú dobu zotrvania motorového vozidla v autoservise vylúčený z užívania svojho
motorového vozidla, a to v dôsledku primárnej príčiny, ktorou je vznik škody na jeho motorovom vozidle
porušením povinností poistenca poisťovne. Náhrada nákladov spojených s opravou, resp. vystavenie
krycieho listu je pritom povinnosťou poisťovne. Autoservis je zodpovedný za riadne a včasné plnenie
svojmu zmluvnému partnerovi, ktorým je poisťovňa a zodpovednostný vzťah medzi autoservisom a
poisťovňou vzniká v dôsledku nákladov, ktoré poisťovňa musela znášať pre porušenie jeho povinností.
Táto zodpovednosť však nevylučuje vecnú súvislosť medzi pôsobením samotnej príčiny, a to škodovej
udalosti so vznikom škodového následku, ktorým je vznik nákladov na prenájom náhradného vozidla
pre nemožnosť užívania vlastného poškodeného vozidla poškodeným, ktoré sa za účelom vykonania
jeho opravy nachádza v autoservise. Ide tak o škodu, ktorá je adekvátnym dôsledkom protiprávneho
konania, a to podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností. Čakanie na krycí list tak
spadá do udalostí spojených so škodovou udalosťou, ktoré vymedzujú obdobie nároku poškodeného
na náhradu nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla po dobu vykonávania opravy jeho
motorového vozidla. Deň ukončenia opravy nemožno považovať za rozhodujúci deň, ku ktorému by mal
poškodený ukončiť nájom náhradného vozidla, ak nemá objektívnu možnosť opravené vozidlo týmto
dňom užívať. Táto nastáva až momentom vydania opraveného vozidla autoservisom poškodenému, ku
ktorému autoservis pristupuje v čase, keď má aspoň deklarované krytie nákladov na vykonanú opravu zo
strany poisťovne prostredníctvom krycieho listu. Moment vydania opraveného vozidla poškodenému tak
závisí od konania poisťovne, preto je podľa názoru žalobcu daný ním uplatnený nárok voči žalovanému
na náhradu nákladov za prenájom vozidla po dobu zotrvania opravovaného vozidla poškodeného
v autoservise. Okamih vykonania opravy poškodeného vozidla zo strany autoservisu vzhľadom na
okolnosti prejednávanej veci i obdobných sporov, ktorými sú existencia povinného zmluvného poistenia,
či zmluvného vzťahu medzi poisťovňou a autoservisom, nemôže predstavovať skutočnosť, ktorá
objektívne umožňuje poškodenému s jeho vozidlom nakladať a užívať ho. V prejednávanej veci nebolo
preukázané, že by doba zotrvania opravovaného vozidla v autoservise bola pričítateľná poškodenému,
práve naopak, doba zotrvania vozidla v autoservise a nutnosť užívania náhradného vozidla súvisí
výhradne so vznikom škody, ktorá nahlásením poistnej udalosti prešla na poisťovňu. Dĺžku zotrvania
vozidla v autoservise ovplyvňuje práve poisťovňa, ktorá je súčasne subjektom zodpovedným za náhradu
nákladov spojených s opravou poškodeného vozidla. Poukázal tiež na to, že autorizovaný servis
neinformuje poškodeného o tom, že bola vystavená faktúra za opravu vozidla, túto zasiela rovno
poisťovni a opravené motorové vozidlo vydáva poškodenému doručením krycieho listu od poisťovne,
kedy sa reálne dostáva opravené vozidlo do jeho dispozičnej sféry a odpadá potreba a účel užívania
náhradného vozidla. Žalobca vyslovil presvedčenie, že by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, ak by
poškodený bol žiadaný o úhradu nákladov spojených s opravou jeho motorového vozidla, keď tieto
majú byť kryté z povinného zmluvného poistenia vinníka dopravnej nehody, pričom na zabezpečenie
krytia predmetných nákladov slúži práve tzv. krycí list poisťovne smerujúc tak k splneniu záväzku

autoservisu odovzdať opravené vozidlo poškodenému a objektívne mu tak umožniť jeho užívanie.
Rozhodovaciu prax, o ktorú žalovaný opiera svoju procesnú obranu, označil za v súčasnosti prekonanú,
a to vzhľadom na označený nález ÚS SR, ako aj s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo
dňa 30.4.2024, sp. zn. 6Co/84/2023 a sp. zn. 6Co/77/2023 zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 1Co/67/2024 a sp.
zn. 7Co/51/2024 zo dňa 26.3.2024, sp. zn. 11Co/88/2023 a sp. zn. 9Co/107/2023, zo dňa 26.1.2023, sp.
zn. 14Cob/89/2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2021, sp. zn. 3Cob/202/2020,
zo dňa 18.10.2023, sp. zn. 3Cob/86/2023 a zo dňa 15.11.2023, sp. zn. 3Cob/94/2023, týkajúce sa
obdobného skutkového stavu priznávajúce nárok až do vystavenia krycieho listu zo strany poisťovne.
Záverom žalobca tiež zdôraznil, že skutočnosť, že opravované vozidlo poškodené konaním poistenca
žalovanej zotrvá v autoservise až do zaplatenia nákladov spojených s jeho opravou, je priamou a
bezprostrednou príčinou vzniku uplatneného nároku na náhradu škody, pričom nevydanie vozidla ku
dňu poskytnutia zdaniteľného plnenia podľa faktúry vstavenej autoservisom a doručovanie len poisťovni
nepredstavuje žiadnu ďalšiu, ani inú príčinu, ktorá by bola samostatnou a rozhodujúcou príčinou pre
vznik škody, resp. v dôsledku ktorej by došlo k pretrhnutiu príčinnej súvislosti.
8. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na odvolacej argumentácii majúc za to, že práve argumentácia
žalobcu nemá oporu v platnej právnej úprave. V dôsledku zjavných excesov zo strany prvoinštančného
súdu pri posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu došlo podľa žalovaného jednak k porušeniu
jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu jeho vlastníckeho práva zaručeného v
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v dodatkovom protokole č.
1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k odchýleniu od judikatúry NS SR
týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočnej škody. Bez akejkoľvek právnej relevancie
je poukaz žalobcu, že aktívna vecná legitimácia má vyplývať aj zo správania žalovaného, keď časť
poistného plnenia žalobcovi uhradil. Totiž potom, čo bolo žalovanému oznámené, že poškodený mal
údajne postúpiť jeho nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla na žalobcu,
žalovaný v zásade nemal reálnu možnosť účinným spôsobom spochybniť postúpenie pohľadávky, resp.
vyhlásiť postúpenie za neplatné. Nemal preto v danom čase inú možnosť, ako považovať postúpenie
za platné a pristúpiť k likvidácii uplatneného nároku. Súd je však povinný v konaní ex offo prihliadať na
všetky námietky žalovaného týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Opačný prístup by
znamenal porušenie zásady denegatio iustitiae zo strany súdu. Naviac v prípade vyhlásenia zmluvy o
postúpení pohľadávky za neplatnú, čiastočné plnenie žalovaného by zakladalo bezdôvodné obohatenie
na strane žalobcu. Okrem toho, že v danom prípade nie je daná ani aktívna vecná legitimácia, žalovaný
už naznačil, že nepovažuje za danú ani pasívnu vecnú legitimáciu. Podporne poukázal na uznesenie
NS SR zo dňa 28.2.2023, sp. zn. 7Cdo/52/2022 a uviedol, že pokiaľ poisťovateľovi nevznikla ex lege
povinnosť nahradiť za škodcu poškodenému daný nárok na náhradu škody, tak nemohlo vzniknúť ani
tomu korelujúce právo domáhať sa daného nároku na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi. Podľa
žalovaného súd a žalobca si inštitút postúpenia pohľadávky nesprávne zamieňajú s akousi univerzálnou
sukcesiou, na základe ktorej by mal žalobca vstúpiť dol práv a povinností poškodeného. Postúpenie
pohľadávky však vo všeobecnosti predstavuje prevod subjektívneho práva veriteľa na plnenie, ktoré
vypláva z existujúceho záväzkového právneho vzťahu a má relatívny charakter. Žalobca však nie
je poškodený a nemôže tak na základe zmluvy o postúpení pohľadávky založiť so žalovaným ako
poisťovateľom mimozmluvný záväzkovoprávny vzťah, obsahom ktorého má byť povinnosť žalovaného
ako poisťovateľa nahradiť poškodenému za škodcu škodu v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla,
do ktorého mal žalobca vlastne vstúpiť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.9.2023
namiesto poškodeného.
9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod príslušné právne normy, ktoré interpretoval v súlade so
zákonodarcom sledovaným účelom právnej úpravy a vecne správne závery, ku ktorým dospel, aj riadne,
presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. V postupe
a meritórnom rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalovaným vytýkaných odvolacích
dôvodov. Nakoľko žalovaný v odvolaní prezentoval rovnakú obranu ako v konaní pred prvoinštančným

súdom a odvolací súd sa s náležitým a vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia v
celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žalobca v odvolaní
neprezentoval žiadne relevantné a presvedčivé argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, a s ktorými by sa dôsledne nevysporiadal už prvoinštančný súd a jeho
subjektívna nespokojnosť s rozhodnutím súdu nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie
jeho vecnej správnosti. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na
odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd dopĺňa nasledovné:
10. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces možno rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci v jeho faktickej komisívnej alebo omisívnej činnosti predchádzajúcej vydaniu rozhodnutia,
ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení vymykajúcich sa nielen zo
zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP
však nezakladá každé porušenie procesného postupu súdom, ale len porušenie takej intenzity, kedy
dôjde k vylúčeniu sporovej strany z realizácie jej procesných oprávnení, a ktorý marí možnosť jej
aktívnej účasti na konaní, napr. porušenie práva na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,
práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nepredvídateľnosť rozhodnutia, nezachovanie rovnosti strán
v konaní, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, porušenie práva na rozhodnutie o
riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae a iné (porovnaj napr. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 1Cdo/6/2014, sp. zn. 3Cdo/38/2015, sp. zn. 5Cdo/201/2011, sp. zn. 6Cdo/90/2012).
Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe súčasne implikuje aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom proti sebe stojace sporové strany s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu
vyvíjajú procesnú aktivitu k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech, a pre realizáciu čoho majú
právo oboznámiť sa s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim zaujať v zákonom
stanovenom rozsahu svoje stanovisko (čl. 9 CSP, ÚS SR sp. zn. I. ÚS 49/01, sp. zn. II. ÚS 136/08).
Inými slovami povedané každá strana má mať v kontradiktórnom sporovom konaní zabezpečené právo
vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity a právnej argumentácii protistrany. Na druhej strane je
potrebné súčasne dodať, že z práva na spravodlivý súdny proces pre sporovú stranu nevyplýva právo
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami
(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). S právom na spravodlivý súdny proces je
nezlučiteľné aj nedodržanie požiadaviek na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, v
ktorých sa súdy musia vysporiadať aj s najdôležitejšími argumentami sporových strán a uviesť dôvody
pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.
Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia je tak jedným zo súdnou
praxou konštatovaných dôvodov porušenia práva na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 105/06, III.
ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, NS SR sp. zn. 1Cdo/213/2019, sp. zn. 2Cdo/190/2019,
sp. zn. 3Cdo/168/2018, sp. zn. 4Cdo/3/2019, sp. zn. 5Cdo/57/2019, sp. zn. 6Cdo/33/2020, sp. zn.
8Cdo/152/2018, sp. zn. 7Cdo/308/2019). Samotná skutočnosť, že strana sporu sa nestotožňuje s
právnym názorom súdu však sama o sebe nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti či arbitrárnosti
rozhodnutiam (napr. I. ÚS 188/06).
11. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.
12. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím

správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).
13. V prejednávanej veci bolo preukázané a nakoniec aj nesporné, že v dôsledku poškodenia
motorového vozidla spoločnosti PRESTIGE SERVICE s.r.o., IČO: 47 461 942, Jungmannova 8,
Bratislava (ďalej len „poškodený“) pri dopravnej nehode spôsobenej dňa 10.7.2023 v Bratislave
motorovým vozidlom povinne zmluvne poisteným u žalovaného, došlo k prenájmu osobného
motorového vozidla zn. A. v období od 29.8.2023 do 13.9.2023. Žalobca ako prenajímateľ vyfakturoval
poškodenému za prenájom motorového vozidla v trvaní 51 dní sumu 2.172 eur. Poškodený cenu
prenájmu motorového vozidla neuhradil, ale so žalobcom v deň vystavenia faktúry uzatvoril zmluvu
o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bol odplatný prevod peňažnej pohľadávky spočívajúcej v
nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov užívanie náhradného motorového vozidla, a súčasťou
ktorej bolo aj vzájomné započítanie pohľadávok postupcu (titulom odplaty za postúpenie pohľadávky)
a postupníka (titulom prenájmu motorového vozidla postupcovi). V dôsledku toho, že poškodený v
čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky nemal uhradené náklady za prenájom motorového
vozidla, žalovaný bol toho názoru, že predmetná zmluva je absolútne neplatnou a žalobca nie je aktívne
vecne legitimovaný na vymáhanie žalovanej pohľadávky, čomu nemožno prisvedčiť ani s dôrazom na
výklad pojmu skutočná škoda či dikciu ust. § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z., ktoré žalovaný
v tejto súvislosti zdôrazňuje. Sporné postúpenie žalovanej pohľadávky aj podľa názoru odvolacieho
súdu neodporuje zákonu ani ho neobchádza a nie je z toho dôvodu absolútne neplatné. V danej veci
sa nejedná ani o pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia podľa § 525 OZ, na čo
poukázal aj súd prvej inštancie a v zmysle záverov ustálenej súdnej praxe predmetom postúpenia môže
byť aj budúca pohľadávka, t. j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje a má vzniknúť v
budúcnosti, či pohľadávka, ktorej existencia je sporná alebo viazaná na vznik podmienky. Zmluvnou
cesiou prakticky, reflektujúc na problémy praktického života spojené s úhradou škôd spôsobených
prevádzkou motorového vozidla a krytých povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu,
poškodený a postupník postúpili pohľadávku zodpovedajúcu úhrade nákladov na prenájom náhradného
vozidla na žalobcu a zároveň si vzájomne vysporiadali záväzky, ktoré medzi zmluvnými stranami
vznikli v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla a odplatným postúpením. Započítaním
vzájomných pohľadávok tak fakticky došlo ich úhrade. V dôsledku uzatvoreného kontraktu bol
poškodený odbremenený od fyzickej úhrady záväzku spadajúceho do vecného rozsahu poistenia podľa
zák. č. 381/2001 Z.z. a následného vymáhania pohľadávky titulom náhrady škody voči poisťovateľovi,
čím súčasne došlo k minimalizácii nepriaznivých následkov do majetkovej sféry poškodeného, čomu
by primárne malo slúžiť práve povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel podľa zák. č. 381/2001
Z.z. zabezpečované okrem iných aj žalovaným. Možno preto plne súhlasiť so žalobcom, keď uviedol, že
zvoleným postupom sa predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného
a uvedená pragmatickosť nie je v rozpore so zákonom ani ho neobchádza a nevyvoláva žalovaným
namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Potrebné je zdôrazniť, že majetkový
status poškodeného by bol celkom rovnaký aj pokiaľ by pred uzatvorením zmluvy o postúpení
pohľadávky fyzicky žalobcovi vyfakturovaný nájom uhradil a následne by pri rovnakej výšky odplaty
ním uhradené peniaze žalobca vrátil poškodenému ako odplatu za postúpenie žalovanej pohľadávky.
Poškodeným postúpený nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov tak ostal zachovaný, k zmene
došlo len v osobe oprávnenej domáhať sa jeho uspokojenia voči žalovanému ako poisťovateľovi. Pokiaľ
žalobca zdôrazňuje obsah pojmu skutočná škoda a jej preukázanosť v zmysle § 4 ods. 2 zák. č.
381/2001 Z.z., je potrebné uviesť, že závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, a ktorých správnosť
potvrdil aj odvolací súd, nie je popretý význam a obsah tohto inštitútu. Rozhodujúcim je stav v čase
rozhodovania súdu, kedy celkom nepochybne náklady na nájom náhradného vozidla poškodeným
boli refundované v dôsledku vzájomného započítania pohľadávky, ktorej vlastníkom je žalobca, a
to na základe platne uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky, zakladajúcej jeho aktívnu vecnú
legitimáciu v spore. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie nepriznal budúcu či neexistujúcu
škodu, ale len uznal legitímnosť postúpenia budúcej pohľadávky titulom škodového nároku, ktorý v
čase rozhodovania súdu bol existentný, keď náklady na prenájom motorového vozidla boli uhradené
prostredníctvom inštitútu započítania. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného,
že právny záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu je výsledkom svojvôle prvoinštančného súdu či
ničím neodôvodneného odklonu od dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda. Súdom prvej
inštancie prijatý záver ani nijako nespochybňuje ustálenú judikatúru všeobecných súdov, v zmysle ktorej
skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v nákladoch, ktoré musel poškodený vynaložiť na požičanie/
prenájom veci, ktorá mu má suplovať vec, ktorá sa v dôsledku poškodenia stala dočasne nepoužiteľnou;

skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť,
aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne, aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho,
že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť ihneď. Rovnako prijatý právny záver nie
je v rozpore ani s ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z.z., ktorému žalovaný pripisuje iný ako zákonodarcom
sledovaný význam. Ako uviedol už súd prvej inštancie zákonodarca v predmetnom ustanovení vymedzil
rozsah povinného zmluvného poistenia a podmienky pre úspešné uplatnenie nároku voči poisťovateľovi.
Žiadnym logickým argumentačným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že jediným oprávneným
subjektom na uplatnenie škodového nároku je výlučne poškodený, a že predmetné ustanovenie vylučuje
možnosť postúpenia pohľadávky titulom nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou poisteného
motorového vozidla. Uvedené nevyplýva ani z všeobecných záverov NS SR v rozhodnutí sp. zn.
7Cdo/52/2022 vyslovených vo vzťahu k potrebe uplatniť si a preukázať nárok na náhradu škody voči
poisťovateľovi. Žalobca si ako právny nástupca poškodeného v predmetnom konaní uplatnil nárok na
náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca žalovaného a jeho dôvodnosť
a výšku aj riadne v čase rozhodovania prvoinštančného súdu preukázal. Žalovaný v odvolaní sa tiež
nesprávne a zavádzajúco snaží podsunúť, že súd prvej inštancie za okamih vzniku škody určil už
samotné vystavenie faktúry za prenájom motorového vozidla, a že škoda spočívajúca v nákladoch za
prenájom motorového vozidla vznikla už v okamihu dopravnej nehody. Súd prvej inštancie dôsledne
rozlíšil charakter a obsah pohľadávok (viď ods. 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a okamih
vzniku škody v podobe nákladov na prenájom náhradného vozidla nenaviazal na okamih dopravnej
nehody, len konštatoval príčinnú súvislosť medzi touto škodou a spôsobenou dopravnou nehodou (viď
použité slovné spojenie v dôsledku dopravnej nehody a nie okamihom dopravnej nehody). Rovnako
neobstojí ani odvolacia námietka nesprávneho skutkového zistenia spočívajúceho v tom, že v ods. 37.
odôvodnenia prvoinštančný súd uviedol, že vznik pohľadávky poškodeného na náhradu škody z titulu
prenájmu náhradného vozidla žalobca neviazal na právny úkon započítania, nakoľko takýto skutkový
záver z označeného odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Vychádzajúc z uvedeného
súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval náklady na prenájom náhradného vozidla ako skutočnú
škodu (viď ods. 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pri vysporiadavaní sa s obranou žalovaného
je potrebné prihliadnuť na to, že poškodený v dôsledku protiprávneho konania poistenca žalovaného v
súvislosti s prevádzkou motorového vozidla dočasne stratil možnosť využívať svoje vlastné motorové
vozidlo a tento ním nezavinený a nanútený stav bol oprávnený riešiť prenájmom náhradného vozidla,
náklady na ktoré predstavujú skutočnú škodu spôsobenú v priamej príčinnej súvislosti so škodovou
udalosťou, nakoľko nebyť škodovej udalosti poškodený by mohol riadne využívať svoje motorové vozidlo
a nemusel by si prenajať náhradné.
14. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, v zmysle ktorej v dôsledku započítania pohľadávok
došlo k ich zániku a nemožnosti ich vymáhania, keď fakticky zanikol len záväzok poškodeného
uhradiť titulom nájmu žalobcovi sumu 2.172 eur a na žalobcu bola postúpená pohľadávka, ktorú mal
poškodený voči tretej osobe, resp. žalovanému ako poisťovateľovi motorového vozidla, ktorým bola
spôsobená škoda, a to vo výške účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného motorového
vozidla. Žalovaný vo svojej argumentácii absolútne nerozlišoval právne úkony a účinky vyvolané
zmluvou o postúpení pohľadávok ako aj rozdielny charakter a samostatnosť dotknutých pohľadávok
a vzájomné vzťahy nimi založené, keď žalobca ako prenajímateľ mal voči poškodenému pohľadávku
titulom neuhradeného nájomného a poškodený, ktorý uvedenú pohľadávku uhradil prostredníctvom
započítania, mal pohľadávku na náhradu škody titulom nákladov na prenájom motorového vozidla voči
žalovanému ako poisťovateľovi motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, a ktorej vymáhanie
postúpil na žalobcu. Inými slovami povedané poškodený odplatne postúpil žalobcovi zákonný nárok na
náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a odplata, ktorú by žalobca ako postupník
mal uhradiť za postúpenie predmetnej pohľadávky, bola započítaná na úhradu zmluvného záväzku,
ktorý mal poškodený na základe zmluvy o nájme voči žalobcovi. Ako správne v konaní uvádzal
žalobca, započítanie predstavuje zákonom povolený legálny spôsob zániku záväzkov, kedy reálnu
úhradu finančnými prostriedkami nahrádza zápočet vzájomných pohľadávok a v rozpore so zákonom
nie je ani skutočnosť, že k započítaniu pohľadávky a postúpeniu pohľadávky došlo v jednej zmluve
v ten istý okamih. Uvedenými úkonmi sa nezmenilo postavenie žalovaného, ani povaha záväzku a
jeho výška, zmena nastala len vo vzťahu k subjektu oprávnenému na označené plnenie. Uvedené
dôsledne rozlíšil aj súd prvej inštancie v ods. 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ani odvolací
súd tak nezistil žiaden právny dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ako titulu na základe
ktorého žalobca nadobudol žalovanú pohľadávku s príslušenstvom. V zhode s písomne prejavenou
vôľou žalobca a poškodený si v rámci jednej zmluvy upravili vzájomné práva a povinnosti a zahrnuli

do nej dva určito vyjadrené právne úkony (postúpenie pohľadávky a započítanie pohľadávky). Prísne
formálny až puristický prístup žalovaného k výkladu práva nereflektuje na samotný účel a zmysel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ktorým je prenesenie majetkových rizík v súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou motorového
vozidla na poisťovateľa a čo najväčšie zmiernenie následkov pre poškodeného a uľahčenie uspokojenia
jeho nárokov, sa aj odvolaciemu súdu sa v intenciách už uvedeného javí ako účelový. Odvolací súd má
za to, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má vo svojej podstate poškodenému čo najviac zjednodušiť postup smerujúci k uplatneniu nároku na
náhradu škody a k jeho uspokojeniu. Určitú mieru účelovosti vykazuje aj samotná čiastočná úhrada
žalovanej pohľadávky žalovaným pred začatím súdneho konania, aj keď ako tento uviedol v odvolaní,
táto ho sama o sebe nezbavuje možnosti obrany v spore. Nemožno prisvedčiť argumentácii žalovaného,
že v danom čase nemal inú možnosť ako uznať platnosť zmluvy a záväzok uhradiť. Pokiaľ žalovaný v
tejto súvislosti opakovane poukazoval na rozhodnutie NS SR zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 4Obdo/30/2022,
tak odvolací súd uvádza, že v uvedenom konaní sa posudzovala otázka odporovateľnosti kúpnej zmluvy
a závery, ktoré v danej veci vyslovil dovolací súd nie je možné posudzovať izolovane bez ohľadu na
predmet konania a účel právnej úpravy a rovnako tieto nie sú v zásadnej kolízii so závermi súdu v
danej veci. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že zánik pohľadávky poškodeného zo zmluvy o oprave veci
uzatvorenej so žalobcom nespôsobil a nemôže znamenať zánik nároku poškodeného na refundáciu
škody z povinného zmluvného poistenia.
15. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v ktorej namietal
neprimeranosť doby, za ktorú si žalobca ako právny nástupca poškodeného voči nemu uplatnil nárok
na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla. Súd prvej inštancie správne
reflektoval na prekonanie starších záverov súdnej praxe, ktorá účelnosť nákladov na prenájom
náhradného motorového vozidla limitovala vykonaním opravy či oznámením o vzniku totálnej škody
na motorovom vozidle, keď konštatoval opodstatnenosť doby nájmu až do doručenia krycieho listu
poisťovňou, t. j. v rozsahu uplatnených 51 dní. Uvedený záver plne nadväzuje na v tejto otázke pomerne
bohatú súdnu prax a zohľadňuje aj skutočnosť, že prípadná indispozícia motorovým vozidlom po
vykonaní opravy do úhrady nákladov či vystavenia krycieho listu poisťovňou, s výnimkou subjektívnych
dôvodov zavinených poškodeným, nemôže byť na jeho ťarchu. V záujme eliminovania nepriaznivých
následkov škodovej udalosti zasahujúcej do bežného života poškodeného a jeho potrieb spojených s
užívaním motorového vozidla možno za dôvodný považovať nárok na refundáciu nákladov za prenájom
náhradného motorového vozidla až do možnosti opätovného užívania vlastného vozidla, čo bolo v
danom prípade podmienené ukončením opravy a doručením krycieho listu (viď potvrdenie o odovzdaní
a prevzatí motorového vozidla). Tieto závery plne korešpondujú aj s čiastočne aplikovateľnými úvahami
ÚS SR vyjadrenými v náleze zo dňa 16.2.2023, sp. zn. III. ÚS 602/2022, na ktorý v tejto súvislosti
poukázal aj súd prvej inštancie, a ktorý s prihliadnutím za účel prenájmu náhradného motorového
vozidla spájal koniec refundovateľného prenájmu motorového vozidla s momentom, kedy môže
poškodený opätovne užívať svoje motorové vozidlo. V konaní naviac nebolo preukázané, že by užívanie
prenajatého motorového vozidla počas celej fakturovanej doby nebolo v priamej príčinnej súvislosti s
predmetnou poistnou udalosťou, resp. že by doba od vykonania opravy do odovzdania motorového
vozidla bola predĺžená v dôsledku úmyselného či nedbanlivostného konania poškodeného alebo
tretieho subjektu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že samotné oznámenie o ukončení šetrenia
poistnej udalosti a poskytnutí poistného plnenia nezabezpečí vydanie opraveného motorového vozidla
autoservisom poškodenému. Vydanie motorového vozidla zo strany autoservisu je v praxi podmienené
buď úhradou nákladov na opravu alebo doručením krycieho listu zo strany poisťovne predstavujúceho
jej „prísľub“, že opravu motorového vozidla zaplatí, a ktorý slúži ako náhrada úhrady vystavenej
faktúry. Uvedená obchodná zvyklosť autoservisov je všeobecne známou skutočnosťou, a vyplýva aj
zo žalobcom predloženého potvrdenia o bežnej obchodnej praxi. Zásadným kritériom pre posúdenie
primeranosti a účelnosti dĺžky prenájmu náhradného motorového vozidla, ako jednej z podmienok
dôvodnosti žalovaného nároku, je tak vybavenie poistnej udalosti v rozsahu náhrady nákladov za
opravu poškodeného vozidla, a to podľa § 11 ods. 6 a 7 zák. č. 381/2001 Z.z. skončením šetrenia,
oznámením výšky poistného plnenia poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej dobe
(obdobne viď nález ÚS ČR zo dňa 14.1.2021, sp. zn. I. ÚS 2932/2020). Len samotným oznámením
poisťovne o spôsobe vybavenia škodovej udalosti nedochádza k skutočnej náhrade škody, v dôsledku
čoho poškodený je aj naďalej nútený znášať následky spôsobené dopravnou nehodou. Rozhodujúcim
tak je okamih, kedy sa opravené motorové vozidlo dostalo do dispozičnej sféry poškodeného, a
ktorým pominula dôvodnosť prenájmu náhradného motorového vozidla s výnimkou prípadov, kedy sám

poškodený znemožní včasnú dispozíciu s motorovým vozidlom (riadne a včas nevyzdvihne motorové
vozidlo z autoservisu). Odvolací súd sa nestotožňuje s obranou žalovaného, že uvedené svedčí o
neoprávnenom zadržiavaní motorového vozidla autoservisom. Nemožno totiž za v rozpore so zákonom
považovať dohodu o vzájomnej podmienenosti plnení vyplývajúcich zo synalagmatického zmluvného
vzťahu. Neobstojí preto ani argumentácia žalovaného, ktorý vznik škody v podobe nákladov na prenájom
náhradného vozidla po vykonaní opravy (17.8.2023) pripisoval porušeniu povinnosti autoservisu
informovať poškodeného o zavŕšení opravy, ktoré samo o sebe nevedie k vydaniu motorového vozidla
poškodenému. Potrebné je tiež dodať, že uvedený a bežne zaužívaný postup autoservisu nemôže
ovplyvniť samotný poškodený, ktorý v prípade odmietavého či liknavého postupu zo strany poisťovne pri
likvidácii poistnej udalosti nemá k dispozícii vlastné motorové vozidlo a vzhľadom na finančnú náročnosť
nákladov na opravu motorového vozidla často nie je schopný okamžitej jednorazovej úhrady týchto
nákladov navýšených, ako tomu bolo v danom prípade, aj o úhradu prenájmu náhradného vozidla.
Rovnako spravodlivo nemožno podľa odvolacieho súdu požadovať ani od poškodeného, ktorý vinou
poistenca žalovaného bol obmedzený v užívaní svojho vozidla a na zabezpečenie svojej podnikateľskej
činnosti si musel prenajať náhradné motorové vozidlo, aby vopred uhradil pomerne vysokú cenu opravy,
pokiaľ náhrada nákladov za ňu má byť krytá poistným plnením, a potom aby následne čakal na jej
preplatenie od poisťovne. Zhrnúc uvedené pri posudzovaní účelnosti nájmu náhradného vozidla je
podľa odvolacieho súdu potrebné vychádzať najmä zo skúmania reálnej možnosti poškodeného užívať
svoje motorové vozidlo ako tomu bolo pred ním nezapríčinenou škodovou udalosťou. V danej veci z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že prenájom náhradného motorového vozidla bol ukončený dňa
13.9.2023, kedy súčasne došlo k doručeniu krycieho listu poisťovne dotknutému autoservisu, a preto za
účelne vynaložené možno považovať náklady za prenájom náhradného vozidla po celú túto dobu, počas
ktorej poškodený nemohol disponovať vlastným motorovým vozidlom, ako správne uzavrel súd prvej
inštancie. Pokiaľ žalobca v súvislosti s posudzovaním doby prenájmu náhradného motorového vozidla
poukazoval na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 303/2023 zo dňa 8.6.2023, správne súd prvej inštancie
uviedol, že ÚS SR vec meritórne neposudzoval a odvolací súd tiež poukazuje na to, že sám ÚS SR v ods.
16. predmetného uznesenia zdôraznil, že skutkové a právne názory mohol posudzovať len z hľadiska
parametrov ich ústavnej udržateľnosti vo vzťahu k základnému právu, ktoré bolo namietané a nemohol
pristúpiť k prieskumu právneho názoru len z dôvodu neprípustnosti dovolania pre majetkový cenzus.
16. Podporne v súvislosti so záverom o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu odvolací súd príkladmo
poukazuje na viaceré súdne rozhodnutia, v ktorých súdy dospeli k totožným záverom, a o ktorých
vzhľadom na účasť v konaní musí mať vedomosť aj samotný žalovaný (napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2024, sp. zn. 7Co/120/2024, sp. zn. 7Co/105/2024, zo dňa 17.1.2018,
sp. zn. 3Cob/220/2017, Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.8.2019, sp. zn. 6Co/122/2019, zo dňa
27.9.2019, sp. zn. 8Co/132/2019, zo dňa 30.1.2020, sp. zn. 14Cob/166/2019, zo dňa 30.6.2021,
sp. zn. 6Co/32/2020, zo dňa 30.6.2020, sp. zn. 6Co/32/2020, Krajského súdu v Košiciach zo dňa
23.2.2022, sp. zn. 9Co/5/2021, Krajského súdu Trenčín zo dňa 11.3.2020, sp. zn. 4Co/10/2020,
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13.8.2020, sp. zn. 41Cob/33/2020). Vo vzťahu k primeranosti
doby prenájmu náhradného motorového vozidla odvolací súd dáva do pozornosti obdobné závery
vyslovené v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.11.2023, sp. zn. 3Cob/94/2023, zo
dňa 31.7.2024, sp. zn. 3Cob/8/2023, zo dňa 28.1.2025, sp. zn. 14Co/6/2025, zo dňa 25.4.2024, sp. zn.
1Cob/128/2022, Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.7.2019, sp. zn. 14Cob/55/2019, zo dňa 26.3.2024,
sp. zn. 11Co/88/2023, zo dňa 13.4.2022, sp. zn. 7Co/37/2022, zo dňa 26.3.2024, sp. zn. 9Co/107/2023,
zo dňa 30.4.2024, sp. zn. 6Co/84/2023, zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 11Co/67/2024, zo dňa 19.6.2024, sp.
zn. 7Co/130/2023, zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 7Co/51/2024, Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.8.2020,
sp. zn. 3Cob/20/2020 a iné.
17. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalovaného odvolací súd pripomína, že nie je jeho povinnosťou
zodpovedať všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre
ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (F. G. B. H. z 21. 1. 1999) a nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

18. Ako už odvolací súd vyššie uviedol v rámci odvolacieho prieskumu nezistil existenciu žiadneho
zo žalovaným namietaných odvolacích dôvodov, ktorých interpretáciu ozrejmil v ods. 10., 11. a 12.
odôvodnenia. Hodnotenie dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom nie je v rozpore s § 191 CSP či
pre účely rozhodnutia nedostatočné, selektívne, bez zohľadnenia vzájomných súvislostí. Na vykonaným
dokazovaním správne zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 427, § 442, § 524
OZ a § 4, § 11 a § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. a tieto vyložil v súlade s ich účelom a v tomto smere ustálenou
súdnou praxou, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal vecnú legitimáciu sporových strán
(u žalobcu odvodenú od platne uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky), ako aj všetky zákonné
podmienky pre úspešne uplatnenie škodového nároku (udalosť vyvolanú osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, vzniku škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a
danou udalosťou, to všetko počas trvania poistenia zodpovednosti). Svoje závery aj riadne, logicky,
presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2 CSP, ako aj súdnou praxou vyšších
súdnych autorít odôvodnil. Nakoľko odvolací súd nezistil ani prítomnosť závažnej meritórnej svojvôle,
od existencie ktorej žalovaný odvíjal aj danosť odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm.
b) CSP a porušenie ústavne chráneného vlastníckeho práva, ani tento odvolací dôvod a argumentáciu
nebolo možné vyhodnotiť ako opodstatnené. Odvolací súd tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).