Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/53/2024 z 30. 9. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. septembra 2025, sp. zn. 2Cob/53/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:6122474889.1
Krajský súd Bratislava | 2Cob/53/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:6122474889.1 | 2025-09-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 797 ods. 2 OZ, § 797 ods. 3 OZ, § 380 ods. 1 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 388 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fbac2392-604b-48eb-b3d6-cb633ae41bc1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6122474889.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
2Cob/53/2024
6122474889
30. 09. 2025
JUDr. Ľubica Krišková
ECLI:SK:KSBA:2025:6122474889.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: AIDER Slovensko s. r. o.,
Silvánská 5450, 841 04 Bratislava, IČO: 47 529 415, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 9.356,76 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/12/2023
- 115 zo dňa 1.2.2024 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/12/2023 - 115 zo dňa
1.2.2024 v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 374,24 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.356,76 Eur odo dňa 03.05.2020 do zaplatenia, to
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.
k. B1-31Cb/12/2023 - 115 zo dňa 1.2.2024 v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/12/2023 - 115 zo dňa
1.2.2024 v súvisiacom výroku III. m e n í tak, že žalobcovi
p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,14%.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
62,92%.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. B1-31Cb/12/2023 - 115 zo dňa 1.2.2024 uložil vo
výroku I žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.982,52 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, vo výroku II žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania vo výške 36%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou
domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 9.356,76 Eur s príslušenstvom na
tom skutkovom základe, že dňa 13.11.2018 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k poškodeniu
motorového vozidla EČV: B.-XXXDE patriaceho spoločnosti Volkswagen Finančné služby Slovensko
s.r.o., ktoré bolo havarijne poistené u žalovaného. Náklady na opravu vozidla boli vo výške 9.356,76
Eur. Žalovaný odmietol vyplatiť poistné plnenie s odôvodnením, že znalec v plnom rozsahu vylúčil vznik
dopravnej nehody. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 19Up/1641/2022 zo dňa 28.12.2022 nárok žalobcu poprel. Uviedol, že v rámci šetrenia škodovej
udalosti úsekom vnútornej kontroly na základe vypracovaného znaleckého posudku znalca Ing. Karola
Köteleša č. 28/2020 technické posúdenie znalca vylúčilo vznik dopravnej nehody spôsobom uvedeným
v písomnom uplatnení škody. Žalobca v replike uviedol, že znalecký posudok nevylúčil v plnom rozsahu
vznik dopravnej nehody spôsobom popísaným v správe o nehode a v ďalších listinách. Znalec v
posudku uvádzal indície, že vozidlo bolo pred nárazom poškodené, avšak touto úvahou sa v posudku

ďalej nezaoberal. Žalobca poukázal na to, že vo vzťahu k druhému vozidlu, ktoré bolo účastníkom
dopravnej nehody, žalovaný náhradu škody vyplatil a považuje za neprípustné, aby jednu dopravnú
nehodu vyhodnotil dvomi rozličnými spôsobmi. K námietke žalovaného k úrokom z omeškania žalobca
odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.10.2021, sp. zn. III.ÚS 214/2020. Žalovaný
v duplike namietal absenciu príčinnej súvislosti medzi žalobcom uplatneným nárokom a deklarovanou
škodovou udalosťou z 13.11.2018. Znalec vyhodnocoval plauzibilitu a kompatibilitu nehodového deja,
pričom zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že nehodový dej popísaný žalobcom je z technického
hľadiska neprijateľný. K námietke, že žalobca nemá nárok na úrok z omeškania odkázal na uznesenie
ústavného súdu z 28.9.2017, sp. zn. III. ÚS 596/2017.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 788 ods. 1, § 797 ods. 1 až ods. 4 a
§ 806 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Uviedol, že síce na prvom pojednávaní
vyslovil pochybnosť o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, keďže nebolo zrejmé, či došlo k uzatvoreniu
poistnej zmluvy pred uzatvorením zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva alebo až
následne, a teda či nie je na mieste aplikácia § 812 Občianskeho zákonníka o zániku poistného vzťahu,
dospel však k záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu. Ďalej uviedol, že poistná zmluva nebola
vyplnená celkom korektne, v rámci strany 1 zmluvy je v hornej časti uvedené, že je dohodnutá vinkulácia
v prospech spoločnosti Volkswagen Finančné služby Slovensko s.r.o., t. j. v prospech vlastníka vozidla,
teda poistná zmluva bola uzatvorená až po zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k poistenému
vozidlu. Občiansky zákonník však umožňuje uzavrieť poistnú zmluvu aj tak, že v prípade poistnej
udalosti poisťovateľ nevyplatí poistné plnenie osobe, ktorá poistnú zmluvu uzavrela, ale osobe, majetok
ktorej bol poistený, pričom pre výplatu poistného plnenia je určujúcim obsah poistnej zmluvy. Vinkulácia
predstavuje úkon, ktorým sa účastník poistenia (poistený) dobrovoľne obmedzuje v dispozícii s právom
na poistné plnenie, ktoré mu v budúcnosti môže vzniknúť, ak dôjde k poistnej udalosti. Na základe
leasingovej zmluvy dochádza k vzniku nájomného, resp. užívateľského vzťahu leasingového nájomcu,
ktorý má povinnosť na svoje náklady poistiť predmet leasingu. Vlastníkom predmetu leasingu zostáva
po celý čas leasingového vzťahu leasingová spoločnosť, ktorej ako vlastníkovi vzniká v prípade poistnej
udalosti právo na poistné plnenie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/105/2022-247). Tieto
závery sú v plnej miere aplikovateľné aj na zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
zabezpečujúcej splatenie úveru poskytnutého na nákup poisteného vozidla. Dojednaním vinkulácie
poistného plnenia v prospech leasingovej spoločnosti vzniklo po dobu trvania leasingového vzťahu
právo na vyplatenie poistného plnenia leasingovej spoločnosti, ktorá nie je priamo účastníkom poistného
vzťahu (podľa § 794 v spojení s § 50 Občianskeho zákonníka). S predmetným právom leasingovej
spoločnosti ako tretej osoby sú spojené obmedzenia účastníkov poistného vzťahu, jednak poisteného,
ktorý až na výnimky dojednané s leasingovou spoločnosťou nemôže sám požadovať od poisťovateľa
vyplatenie poistného plnenia, a zároveň aj poisťovateľa, ktorý je vinkuláciou dojednanou v poistnej
zmluve viazaný. Z tohto dôvodu osobou oprávnenou na vyplatenie poistného plnenia bola spoločnosť
Volkswagen Finančné služby Slovensko s.r.o., ktorá 14.06.2022 postúpila nárok na vyplatenie poistného
plnenia na spoločnosť VIVIS s.r.o., ktorá následne dňa 12.10.2022 postúpila pohľadávku na vyplatenie
poistného plnenia voči žalovanému na žalobcu. Žalobca je tak majiteľom uplatnenej pohľadávky na
vyplatenie poistného plnenia.
3. Pokiaľ ide o nárok na poistné plnenie, žalovaný ho odmietol vyplatiť s tvrdením, že posúdenie
nezávislého znalca v plnom rozsahu vylúčilo vznik dopravnej nehody deklarovaným spôsobom. Súd
prvej inštancie preto pre rozhodnutie považoval za významný výlučne tento dôvod s poukazom na
§ 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nemôže obstáť. Po oboznámení sa s
obsahom znaleckého posudku č. 28/2020 znalca Ing. Köteleša a oznámením žalovaného o ukončení
šetrenia poistnej udalosti zo dňa 17.04.2020, nie je možné priznať úspech dôvodu odmietnutia plnenia
označenému žalovaným. Oznámenie žalovaného zo 17.04.2020, podľa ktorého technické posúdenie
nezávislého znalca v plnom rozsahu vylúčilo vznik dopravnej nehody, nezodpovedá odpovedi znalca
na skúmanú otázku na strane 29 znaleckého posudku, kde znalec uviedol, že priebeh nehodového
deja nie je z technického hľadiska plne prijateľný, t.j. konštatovanie znalca nezodpovedá tvrdeniu
žalovaného. Znalec skonštatoval, že náraz do stojaceho vozidla nevylučuje. K vzniku dopravnej nehody
podľa správy o nehode malo dôjsť tak, že do vozidla SEAT, ktoré dávalo pred vjazdom do kruhového
objazdu prednosť, narazilo vozidlo ŠKODA (poistené vozidlo) a takýto priebeh dopravnej nehody
znalec nevylúčil. Konštatovanie znalca, že priebeh nehodového deja nie je z technického hľadiska
plne prijateľný, nie je možné viazať na to, že k nehode nedošlo, ako to účelovo prispôsobil žalovaný.
Tvrdenie žalovaného, že k vzniku nehody nedošlo vodičmi deklarovaným spôsobom, vylučuje aj to, že

na miesto nehody bola privolaná policajná hliadka, ktorá uložila vodičovi poisteného vozidla ŠKODA
sankciu za porušenie povinnosti vyplývajúcej § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. za nedodržanie takej
vzdialenosti pri vedení vozidla, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič
vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Predmetná skutočnosť pri zohľadnení
záveru znalca potvrdzuje, že k vzniku nehody došlo nárazom vozidla ŠKODA do stojaceho vozidla
SEAT a vylučuje účelový záver žalovaného v oznámení o ukončení šetrenia poistnej udalosti. Súd prvej
inštancie poukázal na to, že v odôvodnení posudku znalec uviedol, že je pravdepodobné, že poškodenia
deklarované na oboch vozidlách nevznikli výlučne jediným popísaným nárazom, medzi poškodeniami
vozidiel existuje určitá geometrická korešpondencia, ktorá však nie je úplná. Podľa súdu prvej inštancie je
tak zrejmé, že k nehode popísaným spôsobom došlo a že pri nej došlo k poškodeniu poisteného vozidla,
otázny mohol byť jedine rozsah poškodení, čo neodôvodňuje záver žalovaného a nedáva legitimitu,
aby nevyplatil poistné plnenie ani čiastočne. Bolo povinnosťou žalovaného skúmať, ktoré konkrétne
poškodenia vznikli na vozidle ŠKODA pri jeho náraze do zadnej časti vozidla SEAT a za tieto konkrétne
poistenia vyplatiť poistné plnenie. Žalovaný však pri likvidácii poistnej udalosti tak nepostupoval, proces
likvidácie realizoval laxným prístupom, čo má za následok, že jeho konaniu súd prvej inštancie nepriznal
právnu ochranu. Základ nároku žalobcu preto aj v kontexte § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka
vyhodnotil ako daný.
4. Vo vzťahu k výške uplatnenej istiny súd prvej inštancie uviedol, že celú žalobou uplatnenú sumu
9.356,76 Eur, ktorá predstavovala náklady na opravu poisteného vozidla, nie je možné považovať za
poistné plnenie, ktoré by bol žalovaný povinný vyplatiť. Z poistnej zmluvy vyplýva dojednaná spoluúčasť
vo výške 4%, najmenej však 200,- Eur, poistným plnením sa preto rozumie rozdiel medzi nákladmi
na opravu poisteného vozidla a dohodnutou spoluúčasťou. Žalobca zmluvné dojednanie o spoluúčasti
nerešpektoval. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je povinný dohodnutú spoluúčasť zohľadniť aj
bez toho, aby to žalovaný osobitne v konaní namietal, ak dojednanie o spoluúčasti vyplýva priamo zo
žalobcom predložených listín a ak toto dojednanie spochybňuje výšku žalobou uplatneného nároku.
Prípadná pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP
povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Súd prvej inštancie preto dospel k
záveru, že musel odpočítať zmluvne dohodnutú spoluúčasť v sume 374,24 Eur (4% zo sumy 9.356,76
Eur) a nárok žalobcu vyhodnotil ako dôvodný v časti istiny 8.982,52 Eur a v časti 374,24 Eur žalobu
zamietol. Svoj postup odôvodnil poukazom na uznesenie NS SR z 27.04.2022, sp. zn. 4Cdo/230/2021
a 27.10.2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020, ako aj uznesenie ÚS SR z 11.06.2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019.
5. Vo vzťahu k nároku na úroky z omeškania súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto nebolo možné
žalobcovi priznať. V súlade s článkom 2 ods. 2 Základných princípov CSP poukázal na rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, ktorú predstavujú rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, a to
rozsudky najvyššieho súdu z 27.03.2003, sp. zn. 2Cdo/122/2002, z 26.05.2022, sp. zn. 5Cdo/140/2021
a uznesenia ústavného súdu z 28.09.2017, sp. zn. III. ÚS 596/2017 a z 20.09.2022, sp. zn. IV.
ÚS 447/2022, z ktorých vyplýva, že poistený má nárok na úroky z omeškania až po právoplatnosti
rozhodnutia súdu priznávajúceho voči poisťovateľovi nárok na vyplatenie poistného plnenia, resp. že
poisťovateľ sa dostáva do omeškania s poskytnutím poistného plnenia až po právoplatnosti rozsudku
zaväzujúceho na vyplatenie poistného plnenia poistenému. Pri zohľadnení citovaných judikatórnych
záverov dospel k záveru, že žalobcovi doposiaľ nárok na zaplatenie úroku z omeškania nevznikol.
Odkaz žalobcu v replike na nález ÚS SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020 posúdil ako
neaplikovateľný, keďže v ňom bola posudzovaná skutkovo a právne odlišná situácia, ktorá sa týka
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z povinného zmluvného poistenia, nie úrokov z omeškania z
poistného plnenia v zmysle § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd v rámci rozhodovacej
praxe upozornil, že nálezy týkajúce sa výkladu a aplikácie § 11 ods. 6 a ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z.
nie sú aplikovateľné na prípady, kedy sa v konaní uplatňuje nárok na poistné plnenie podľa Občianskeho
zákonníka, s týmto rozhodnutím sa súd prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil ako s rozhodnutím
najvyššej súdnej autority (podľa článku 2 ods. 2 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len CSP) a v rámci odôvodnenia na neho odkázal.
6. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- Eur podľa § 369c Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie
nie je možné opomínať znenie článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ o boji
proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ktorej transpozíciu do slovenského právneho
poriadku ustanovenie § 369c Obchodného zákonníka predstavuje a judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Pri aplikácii záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-585/20 k výkladu článku 6 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách
mal za to, že veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky v
prípade, ak sa domáha nároku z obchodnej transakcie, t. j. transakcie uskutočnenej medzi podnikmi
alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci a musí viesť k dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb
za odplatu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v predmetnej veci tieto kumulatívne podmienky neboli
naplnené, keďže nárok na vyplatenie poistného plnenia nie je nárokom vyplývajúcim z dodania tovaru
alebo z poskytnutia služby za odplatu, ktoré by poskytol žalobca (alebo jeho právny predchodca)
žalovanému.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení
§ 256 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Pre určenie pomeru úspechu
a neúspechu strán vychádzal z hodnoty nároku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Celá žalobou uplatnená
suma bola vo výške 13.215,34 Eur (istina 9.356,76 Eur, úrok z omeškania 3.818,58 Eur a paušálna
náhrada nákladov 40,- Eur). Za úspech žalobcu pre účely rozhodnutia o trovách považoval sumu
8.982,52 Eur, za neúspech žalobcu sumu 4.232,82 Eur, v ktorej žalobu zamietol. Žalobca bol v spore
úspešný v časti 68% (zaokrúhlene) predmetu sporu a žalovaný v časti 32% (zaokrúhlene) predmetu
sporu, preto priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania 36% (68% - 32%). Súd
prvej inštancie vychádzal z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/1/2004 (R 34/2005), v zmysle
ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba
v príslušenstve žalovanej pohľadávky nemožno v odôvodnených prípadoch považovať za neúspech v
pomerne nepatrnej časti podľa § 142 ods. 2 OSP, ale za čiastočný úspech v zmysle § 142 ods. 2 OSP
(v súčasnosti § 255 ods. 2 CSP), ktorý nebol prekonaný, preto je ipso facto naďalej záväzný a jeho
aktuálnosť podľa súdu prvej inštancie potvrdil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3Obdo/54/2022, ktorý sa
k judikátu R34/2005 prihlásil a zvýraznil, že procesný neúspech v príslušenstve pohľadávky má vplyv
na pomer úspechu strany vo veci, a teda aj od rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky závisí výrok o
nároku na náhradu trov konania.
8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca v rozsahu výrokov II a III z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), g), h) CSP. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahu zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi celú žalovanú istinu a úrok z omeškania
vo výške 8% p.a. zo sumy 9.356,76 Eur odo dňa 28.12.2018 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania 100%.
9. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti istiny vo výške 374,24 Eur, ktorá predstavovala zmluvne
dohodnutú spoluúčasť medzi poisteným (právnym predchodcom žalobcu) a žalovaným namieta, že
zmluvnú spoluúčasť žalovaný nie je povinný odpočítať z nároku, ale je oprávnený odpočítať z nároku
a nárok v časti 374,24 Eur nebol žalovaným sporovaný a považoval sa v zmysle CSP za nesporný.
Uplatnenie spoluúčasti je právom poisťovateľa, ktoré mu vyplýva z poistnej zmluvy, nie je jeho
povinnosťou, je to vec obchodnej politiky, najmä ak si chce udržať klienta, s ktorým má dojednaných
viacero poistných zmlúv. Povinnosť krátiť poistné plnenie nie je zakotvená v žiadnej právnej norme.
Súd prvej inštancie svojvoľne vstúpil do právneho pomeru medzi žalobcom a žalovaným tak, že znížil
výšku uplatnenej pohľadávky bez ohľadu na to, či táto otázka bola predmetom sporu. Postup súdu
prvej inštancie nemožno odôvodniť ani odkazom na iné rozhodnutia súdov, ktoré po skutkovej a právnej
stránke riešili odlišné prípady, predmetom ani jedného z ním uvedených rozhodnutí nebolo popieranie
výšky pohľadávky uplatnenej v žalobe, ale jej existencia. Postupom súdu prvej inštancie došlo k
znemožneniu uplatniť prostriedky procesného útoku zo strany žalobcu, nakoľko táto otázka nebola
počas celého konania žalovaným sporovaná. Súd prvej inštancie ani neskúmal, či nedošlo k dojednaniu
zmluvných podmienok, ktoré by vylučovali možnosť uplatniť spoluúčasť, čo z listín síce nevyplýva, ale
keďže to protistrana nesporovala, považovala sa táto skutočnosť za nespornú. Súd prvej inštancie
vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 246/2019, uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo/230/2021
a sp. zn. 4Cdo/75/2020 (bod 12.2. napadnutého rozsudku), tieto sa ale týkajú skutkovo odlišných vecí a
závery v nich obsiahnuté nemožno paušálne prenášať na daný sporový prípad. Nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS
246/2019 riešil pasivitu samotného žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku a žalovaný preto nemal
presnú predstavu, akým spôsobom sa má proti uplatnenému nároku žalobcu brániť. V prejednávanej
veci žalobca tvrdený nárok aj jeho výšku riadne preukázal a žalovaný výšku nároku nepopieral. O celkom
odlišné skutkové situácie išlo aj v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo/230/2021 a sp. zn. 4Cdo/75/2020,
ktoré sa týkali postúpenej pohľadávky banky voči finančnému spotrebiteľovi a súdne autority v nich

vyšli v ústrety prípadom, keď žalovanou stranou bol slabší účastník súdneho sporu, ktorý bol vôbec
alebo v obmedzenom rozsahu schopný reagovať na skutkové tvrdenia žalobcu, pričom dôvodom pasivity
žalovaného sú jednak nepresné (neúplné) a nepodložené skutkové tvrdenia žalobcu alebo spornosť
týchto tvrdení. V prejednávanej veci nebola predmetom sporu ani obrany žalovaného výška pohľadávky,
ktorú žalobca uplatnil.
10. Nesprávnosť rozhodnutia v časti, v ktorej súd zamietol žalobu v časti úroku z omeškania od
28.12.2018 do zaplatenia žalobca odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec procesnej
obrany žalovaného. Žalovaný v rámci obrany len stroho uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na poistné
plnenie, preto nemá nárok ani na úroky z omeškania, teda nepopieral, že by na úroky z omeškania
žalobca nemal nárok odo dňa ukončenia likvidácie poistnej udalosti (28.12.2018), pokiaľ sa v konaní
pred súdom preukáže právny základ nároku. Žalobca namieta, že postup súdu nie je možné považovať
za nestranný (čl. 1 CSP). Žalobca pripomína, že z PZP, ktoré bolo uzatvorené na vozidlo, ktorého nárok
na plnenie z havarijného poistenia sa nárok týka, uhradila plnenie pre vlastníka toho vozidla, ktorý
bol pri poistnej udalosti poškodený (pozn.: na vozidlo bolo uzatvorené aj havarijné poistenie aj PZP u
žalovaného. Z PZP bola uhradená škoda inému účastníkovi, ale právnemu predchodcovi žalobcu bolo
toto plnenie z havarijného poistenia zamietnuté).
11. Žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 309/2020 (viď. bod 34 a 37 nálezu)
a sp. zn. III.ÚS 214/2020 (viď. bod 37 a 40 nálezu), ktoré sa týkajú sporov z PZP, ale vzhľadom na
totožnú formuláciu § 797 ods. 3 OZ a § 11 ods. 6 a 7 zákona o PZP, je možné závery aplikovať
aj na prejednávaný spor. Ústavný súd SR v uvedených rozhodnutiach vyslovil záver, že je nelogické
a právne neudržateľné, aby súd právo na úrok z omeškania nepriznal, čo by nabádalo poisťovateľa
radšej iniciovať súdny spor, nakoľko pri devalvácii finančných prostriedkov (inflácia) je táto forma pre
poisťovateľa ekonomicky výhodnejšia, čím sa zaťažujú zbytočne všeobecné súdy. Rozdiel v citovaných
ustanoveniach OZ a zákona o PZP je iba lehota na ukončenie likvidácie (šetrenia) poistnej udalosti.
Pri PZP je táto lehota 3 mesiace a pri ostatných poisteniach „bez zbytočného odkladu“. V zmysle §
797 ods. 2 OZ vznikne právo na plnenie, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti
poistiteľa plniť (poistná udalosť). Vznik poistnej udalosti nenastane až dňom doručenia právoplatného
rozsudku žalovanému, ale už dňa 13.11.2018, kedy došlo k stretu vozidiel EČV: B. a EČV: K.. Poisťovateľ
mal bez zbytočného odkladu začať prešetriť udalosť a do 15 dní odo dňa skončenia uhradiť plnenie,
čo však nenastalo. Poistné plnenie v zmysle § 797 ods. 3 OZ bolo splatné do 15 dní od skončenia
šetrenia/likvidácie, žalovaný ukončil likvidáciu dňa 17.04.2020. Žalobca však má za to, že likvidáciu
udalosti mal žalovaný ukončiť bezodkladne najneskôr však do jedného mesiaca, ako mu poskytuje
Občiansky zákonník „ochrannú lehotu“. V napadnutom rozsudku konajúci súd rozhodnutie založil na
rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo/140/2021, Uznesení ÚS SR sp. zn. III. ÚS 596/2017 a uznesení ÚS
SR sp. zn. IV. ÚS 447/2022, ktorých závery nie je možné aplikovať na prejednávaný spor, nakoľko v
žiadnej časti nepojednávajú o práve sťažovateľa na úroky z omeškania. Žalobca poukazuje na to, že
v danej veci poisťovateľ odmietol poskytnutie poistného plnenia v rozpore s dobrými mravmi a § 70
zákona o poisťovníctve, v rozpore so závermi znaleckého posudku, ktorý si dal sám vypracovať a takéto
konanie nemôže požívať právnu ochranu. Ak by sa aj odvolací súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej
inštancie, nastal by absurdný stav, kedy poisťovatelia budú zamietať všetky nároky zo zmlúv na poistné
plnenie (mimo PZP vzhľadom na nálezy ÚS SR) a bez sankcie nechajú rozhodovať všeobecné súdy o
nároku. Žalobca nevidí dôvod, prečo by poisťovňa mala byť oslobodená od plnenia si svojich povinností
včas (§ 517 OZ) a od platenia úrokov z omeškania.
12. Žalobca nesúhlasí ani s rozhodnutím o trovách konania. Súd prvej inštancie vo výroku III priznal
žalobcovi 36%, pričom do úspechu žalobcu započítal aj príslušenstvo pohľadávky, pričom poukázal
na R 34/2005. Uvedené rozhodnutie však bolo vydané počas platnosti OSP. Žalobca poukazuje na
nález Ústavného súdu I. ÚS 387/2018, v zmysle ktorého úspech v časti príslušenstva je priamo závislý
od úspechu v časti istiny. Bez priznania istiny nie je možné priznať ani príslušenstvo pohľadávky. Z
uvedeného dôvodu, žalobca vyvíjal úsilie na bránenie práv v časti istiny vo výške 9.356,76 Eur, súd
priznal istinu vo výške 8.982,52 Eur, nárok na trovy konania mal byť 92%.
13. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli doručené.
14. Podľa § 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s
ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť).

15. Podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ
skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Vyšetrenie sa musí vykonať
bez zbytočného odkladu; ak sa nemôže skončiť do jedného mesiaca po tom, keď sa poistiteľ o poistnej
udalosti dozvedel, je poistiteľ povinný poskytnúť poistenému na požiadanie primeraný preddavok.
16. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.
17. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
18. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
19. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide
o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
22. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle
§ 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bez nariadenia
pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený
na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením dňa 10.09.2025. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP) a súčasne podľa § 379 CSP viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods.
1 CSP dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že na prejednanie odvolania nie je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani si nariadenie
pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Po oboznámení sa s obsahom
spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalobcu dospel odvolací súd k nasledovným záverom:
24. Odvolací súd primárne po posúdení obsahu podaného odvolania žalobcu ustálil predmet a
rozsah odvolacieho prieskumu s poukazom na zásadu viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a tiež
uplatnenými dôvodmi odvolania, ako to vyplýva z § 379 CSP a § 380 CSP. Žalobca síce v odvolaní
uviedol, že ho podáva voči celému výroku II rozhodnutia súdu prvej inštancie, avšak, hodnotiac jeho
odvolanie podľa obsahu, opravný prostriedok uplatnil len vo vzťahu nepriznanej časti istiny vo výške
374,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.356,76 Eur od 28.12.2018 do zaplatenia,
keďže zamietnutého nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,- Eur sa obsah jeho odvolania argumentačne nijako netýka.
25. V prípade nepriznanej časti istiny vo výške 374,- Eur odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu
ako plne dôvodné. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je ovládané
prejednacou zásadou. Strany sporu majú povinnosť tvrdenia, t. j. pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu (§ 150 CSP) a povinnosť dôkaznú, ktorá znamená, že strana
sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Na účinnosť popretia skutkových tvrdení,
ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, ustanovenie § 151 od. 2 CSP vyžaduje, aby popierajúca
strana uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Ak protistrana skutkové tvrdenia
účinne poprie (§ 151 ods. 2 CSP), popreté skutkové tvrdenia sa považujú za sporné, je potrebné o
nich vykonať dokazovanie a súd musí vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Súd

však sám ex lege nenahrádza skutkové tvrdenia strany ani nevykonáva dokazovanie na preukázanie
skutkových tvrdení strán a ani nemôže nahradiť dôkazné bremeno vlastnou úvahou či vnútorným
presvedčením o pravdivosti alebo pravdepodobnosti skutkového stavu. Pod pojmom „procesný postup“
sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R129/1999). Žalobca
v odvolaní namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď z vlastného podnetu skúmal
a právne posudzoval skutkovú otázku v prospech žalovaného, ktorá nebola predmetom sporu, nakoľko
ju žalovaný v rámci procesnej obrany neuplatnil, a to otázku spoluúčasti. Odvolací súd sa s odvolaním
žalobcu v tejto časti plne stotožňuje. Súd prvej inštancie vec v časti o zaplatenie istiny vo výške 374,- Eur
z dôvodu nesprávneho procesného postupu v rozpore s § 151 ods. 1, ods. 2 CSP súčasne nesprávne
právne posúdil ako nárok sporný bez akéhokoľvek popretia nároku v časti o zaplatenie istiny vo výške
374,- Eur a bez návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania o ňom neprípustne ex offo vykonal
dokazovanie. V sporovom konaní súd nemôže sám nahrádzať ani dopĺňať procesnú obranu žalovaného.
Aj vecne správny dôvod zamietnutia žaloby totiž môže porušiť právo na spravodlivý proces v kontexte
nerovného postavenia strán civilného sporového konania, ak súd relevantne prekročí rozsah svojho
oprávnenia v prospech strany sporu na úkor jej protistrany, keď rozhoduje na základe neuplatnenej
argumentácie, resp. neuplatneného prostriedku procesného útoku alebo obrany.
26. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že bol sám povinný dohodnutú
spoluúčasť zohľadniť aj bez toho, aby to žalovaný osobitne v konaní namietal, ak dojednanie o
spoluúčasti vyplýva priamo zo žalobcom predložených listín, a ak toto dojednanie spochybňuje výšku
žalobou uplatneného nároku, pričom tvrdí, že jeho závery sú podporené aj rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, a to uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.04.2022, sp. zn. 4Cdo/230/2021
a 27.10.2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020, ako aj uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 246/2019. Odvolací súd
konštatuje, že tieto závery súdu prvej inštancie uvedené v ods. 12.2 a 12.3 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia sú zjavne nesprávne a v rozpore s čl. 8 Základných princípov CSP, z ktorého vyplýva
povinnosť strán označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia
dôkazmi, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Základných princípov CSP, podľa ktorého strany sporu majú v konaní
rovné postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. V prejednávanej
veci však nejde o spor s ochranou slabšej strany, kde súd postupuje podľa čl. 6 ods. 1 Základných
princípov a druhej hlavy tretej časti CSP. Súd prvej inštancie tiež nesprávne aplikoval rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít. Vo veci sp. zn. 4Cdo/230/2021 išlo o spor s ochranou slabšej strany na strane
žalovaného (spotrebiteľský spor), v ktorom naviac NS SR riešil úplne inú právnu otázku, a to otázku
platnosti postúpenia pohľadávky banky na žalobcu, ktorým bol subjekt, ktorý nie je bankou a neunesenie
dôkazného bremena na strane žalobcu, rovnako tak vo veci sp. zn. 4Cdo/75/2020. Ústavný súd SR v
rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 246/2019 riešil procesnú situáciu, keď žalobcom (sťažovateľkou) uplatnený nárok
na náhradu škody v konaní pred všeobecným súdom (hodnoty zariadenia) nebol riadne tvrdený a ani
preukázaný a ústavný súd vyslovil, že všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania
procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť
tvrdenia. Odvolací súd dodáva, že aj v tejto veci posudzovanej ústavným súdom išlo v konaní pred
všeobecnými súdmi o spor s ochranou slabšej strany (spotrebiteľský spor).
27. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v nepriznanej časti istiny vo výroku
II zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 374,24 Eur, v ktorej časti istiny súd prvej
inštancie žalobu zamietol.
28. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu voči rozhodnutiu o zamietnutí nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu je možné vyhovieť len sčasti. Odvolací súd
po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie vo vzťahu k základu nároku nekorešpondujú s dôvodmi zamietnutia žaloby v časti
príslušenstva. Súd prvej inštancie správne vychádzal pri rozhodovaní z § 797 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, preto rovnako správne vychádzal výlučne z obsahu Oznámenia žalovaného o ukončení
šetrenia poistnej udalosti zo dňa 17.04.2020, v ktorom žalovaný odmietol vyplatiť poistné plnenie s
tvrdením, že posúdenie nezávislého znalca Ing. Köteleša v znaleckom posudku č. 28/2020 v plnom
rozsahu vylúčilo vznik dopravnej nehody deklarovaným spôsobom. Súd prvej inštancie dospel k

jednoznačnému záveru, že nie je možné priznať úspech dôvodu odmietnutia plnenia označenému
žalovaným, nakoľko si účelovo prispôsobil konštatovanie znalca, že priebeh nehodového deja nie
je z technického hľadiska plne prijateľný svojvoľnému záveru, že k vzniku nehody nedošlo vodičmi
deklarovaným spôsobom, čo vylučuje nielen obsah samotného posudku ale aj to, že na miesto nehody
bola privolaná policajná hliadka, ktorá uložila vodičovi poisteného vozidla ŠKODA sankciu za porušenie
povinnosti vyplývajúcej z § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. Súd prvej inštancie potom prijal záver, že
je zrejmé, že k nehode vyššie popísaným spôsobom došlo a že pri nej došlo k poškodeniu poisteného
vozidla, otázny mohol byť jedine rozsah poškodení, s čím sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Ak
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dôvod odmietnutia poskytnutia plnenia tvrdený žalovaným
neexistoval od počiatku, potom ani nie je možné dospieť k záveru, že žalovaný nie je v omeškaní s
poskytnutím poistného plnenia. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je nesprávne a v rozpore s
§ 797 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého vznikne právo na plnenie, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený
vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť) a s § 797 ods. 3 OZ, ktorý upravuje splatnosť poistného
plnenia.
29. Je rizikom žalovaného, ak odmietne plniť z dôvodu, že k poistnej udalosti nedošlo; pričom nielenže
sa v súdnom konaní preukáže opak, ale v tejto posudzovanej veci bolo preukázané, že ním tvrdený
dôvod odmietnutia plnenia ani neexistoval, keďže si účelovo prispôsobil záver znaleckého posudku
vypracovaný ním povereným znalcom pre účely šetrenia poistnej udalosti. Následkom takého postupu
žalovaného potom je nielen povinnosť žalovaného poskytnúť poistné plnenie, ale aj omeškanie s jeho
poskytnutím. Nie je možné sa stotožniť so súdom prvej inštancie, že žalobcovi doposiaľ nárok na
zaplatenie úroku z omeškania nevznikol z dôvodu, že poistený má nárok na úroky z omeškania až
po právoplatnosti rozhodnutia súdu priznávajúcemu voči poisťovateľovi nárok na vyplatenie poistného
plnenia, resp. že poisťovateľ sa dostáva do omeškania s poskytnutím poistného plnenia až po
právoplatnosti vyhovujúceho rozsudku zaväzujúceho poisťovateľa na vyplatenie poistného plnenia
poistenému. Takýto výklad nárokov z omeškania je nelogický a právne neudržateľný vo všeobecnosti,
ale aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci vo vzťahu k omeškaniu žalovaného, popiera základné
funkcie inštitútu úrokov z omeškania: preventívnu, represívnu a satisfakčnú. Pre vylúčenie nárokov
z omeškania by potom poisťovateľovi postačovalo uviesť akýkoľvek dôvod odmietnutia plnenia, bez
ohľadu na kvalitu či opodstatnenosť argumentácie a nabáda poisťovateľa radšej iniciovať súdny spor.
Poistiteľovi by sa jednoducho oplatilo viac súdiť a odkladať okamih poskytnutia plnenia (keď pri
pokračujúcej devalvácii hodnota peňazí klesá). Odvolací súd zhodne s odvolateľom poukazuje na závery
vyslovené v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 309/2020 (bod 34 a 37 odôvodnenia)
a sp. zn. III. ÚS 214/2020 (bod 37 a 40 odôvodnenia), a to bez ohľadu na to, že v týchto veciach išlo o
nárok na plnenie z povinného zmluvného poistenia, nakoľko úprava ustanovenia § 797 ods. 3 OZ a §
11 ods. 6 a 7 zákona o PZP má rovnakú funkciu, t.j. ide o úpravu omeškania s poskytnutím poistného
plnenia. Úroky z omeškania plnia rovnakú funkciu tak pri omeškaní s plnením z PZP, ako aj pri omeškaní
s plnením z havarijného postenia - kompenzujú neskoršie poskytnutie plnenia a zníženú časovú hodnotu
peňazí, preto tvoria prirodzenú súčasť pohľadávky ako jej príslušenstvo.
30. V danej veci však nebolo možné odvolaniu žalobcu vyhovieť v celom rozsahu z dôvodu, že zo
skutkových tvrdení žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie a ani z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že sa žalovaný dostal do omeškania márnym uplynutím 15 dňovej lehoty po ukončení
šetrenia poistnej udalosti a tým dňom by mal podľa odvolateľa byť 28.12.2018. Žalobca nesprávne v
odvolaní zamieňa okamih vzniku poistnej udalosti s okamihom vzniku povinnosti začať šetriť poistnú
udalosť, keď z ním uvedených dôvodov v odvolaní vyplýva, že vznik poistnej udalosti nastal dňa
13.11.2018, kedy došlo k stretu vozidiel EČV: B. a EČV: K. a poisťovateľ mal bez zbytočného odkladu
začať šetriť udalosť a do 15 dní odo dňa skončenia šetrenia uhradiť plnenie. Žalobca má za to, že
likvidáciu udalosti mal žalovaný ukončiť bezodkladne najneskôr však do jedného mesiaca. Z takto
formulovaných dôvodov potom vyplýva, že žalobca počíta lehotu na plnenie odo dňa vzniku poistnej
udalosti. Odvolaciemu súdu však nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností právne žalobca
posúdil začiatok lehoty na vykonanie šetrenia a už vôbec nie je zrejmé, ako žalobca posudzuje začiatok
omeškania s poskytnutím plnenia práve s poukazom na § 797 ods. 3 OZ, v zmysle ktorého je
žalovaný povinný vykonať šetrenie bez zbytočného odkladu, ak nemôže skončiť do 1 mesiaca po
tom, keď sa poistiteľ o poistnej udalosti dozvedel. Ustanovenie § 799 ods. 2 OZ ukladá poistenému
povinnosť bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť. Vedomosť
poistiteľa o vzniku poistnej udalosti ale nie je daná okamihom vzniku poistnej udalosti, ale logicky
okamihom preukázateľného získania vedomosti poistiteľa o vzniku poistnej udalosti. Žalobca v konaní

pred súdom prvej inštancie netvrdil, kedy oznámil vznik poistnej udalosti a ani nepreukázal, kedy sa
žalovaný o vzniku poistnej udalosti preukázateľne dozvedel. Nebolo teda možné ustáliť dokedy bol
žalovaný povinný skončiť šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti plniť a kedy začala plynúť
lehota 15 dní na plnenie podľa § 797 ods. 3 OZ. Jediný preukázaný skutkový záver, ktorý vyplýva
z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (ods. 7.3 jeho odôvodnenia) je ten, že žalovaný
dňa 17.04.2020 ukončil šetrenie poistnej udalosti so záverom, že odmieta poskytnúť poistné plnenie.
Rovnaké skutkové tvrdenie uvádza aj žalobca vo svojom odvolaní (že žalovaný ukončil likvidáciu dňa
17.04.2020). Odvolací súd je tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keď iné
skutkové tvrdenia rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku pred súdom prvej inštancie žalobca
v konaní neuviedol. K ukončeniu šetrenia poisťovateľom došlo tak dňa 17.04.2020, lehota na plnenie
15 dní žalovanému plynula do 02.05.2020 a jej márnym uplynutím sa dostal do omeškania odo dňa
03.05.2020. Iné rozhodujúce skutkové okolnosti pre posúdenie omeškania žalovaného práve odo dňa
28.12.2018, ako uvádza žalobca v odvolaní, v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca netvrdil a ani
na ich preukázanie nenavrhol žiadne dôkazy. Vzhľadom na to odvolací súd v časti uplatneného úroku z
omeškania dospel k záveru, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, že poistený má nárok na
úroky z omeškania až po právoplatnosti rozhodnutia súdu priznávajúcemu voči poisťovateľovi nárok na
vyplatenie poistného plnenia, resp. že poisťovateľ sa dostáva do omeškania s poskytnutím poistného
plnenia až po právoplatnosti vyhovujúceho rozsudku zaväzujúceho poisťovateľa na vyplatenie poistného
plnenia poistenému, je zjavne nesprávne. Viazaný však skutkovým stavom, ako ho ustálil súd prvej
inštancie, zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku II tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úrok
z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.356,76 Eur odo dňa 03.05.2020 do zaplatenia a v časti
nároku za obdobie od 28.12.2018 do 02.05.2020 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil (aj keď z
iného právneho dôvodu, ktorým je nepreukázanie vzniku omeškania odo dňa 28.12.2018).
31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
33. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
34. Z dôvodu zmeny rozhodnutia v merite bolo potom potrebné zmeniť napadnuté rozhodnutie aj v
súvisiacom výroku III o trovách konania podľa pomeru úspechu žalobcu s poukazom na § 255 ods. 1
CSP. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z rozhodnutia Ústavného súdu
SR z 3.9.2015 vo veci II. ÚS 535/2015, v zmysle ktorého úroky z omeškania žiadané za určité obdobie sú
z hmotnoprávneho hľadiska predmetom konania a nie je možné na ne neprihliadať z pohľadu úspechu
a neúspechu strán sporu ako pohľadu rozhodujúceho pre otázku náhrady trov konania, čo odvolací súd
vzhľadom na spor aj v otázke nárokov z omeškania považuje za postup v prejednávanej veci dôvodný
a správny. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.
j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo
veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
35. Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odvolací súd vychádzal
zo stavu ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia (01.02.2024), keď vychádzal z predmetu konania
ku dňu 01.02.2024 (9.356,76 Eur + 3.816,53 Eur úrok z omeškania do 01.02.2024 + 40,- Eur =13.213,29
Eur). Vzhľadom na zmenu rozhodnutia tak úspech žalobcu vyčíslil na pomer 92,06% (9.356,76 Eur +
2.807,54 Eur úrok z omeškania od 03.05.2020 do 01.02.2024, t.j. 12.164,30 Eur = 92,06%), úspech
žalovaného 7,92% (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného, a to 40,- Eur +1.006,94 Eur úrok z
omeškania od 28.12.18 do 02.05.2020, t.j. = 1.046,94 Eur = 7,92%). Rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania potom po zohľadnení pomeru úspechu žalobcu a žalovaného zmenil vo výroku III tak, že
úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,14%
(92,06-7,92).
36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd rovnako posúdením pomeru úspechu strán
v odvolacom konaní ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu (30.09.2025). Predmetom odvolacieho
konania bol nárok žalobcu (odvolateľa) na zaplatenie sumy 5.435,37 Eur (istina 374,- Eur + 5.061,37
Eur úrok z omeškania od 28.12.2018 - 30.09.2025). Odvolateľ bol úspešný v rozsahu 4.426,37 Eur

(374,- Eur + 4.052,37 Eur úrok z omeškania od 03.5.2020 do 30.09.2025), t.j. 81,44%, žalovaný bol v
odvolacom konaní úspešný čo do sumy 1.006,94 Eur predstavujúcej úrok z omeškania od 28.12.2018 do
02.05.2020, t.j. 18,52% predmetu odvolacieho konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
potom po zohľadnení pomeru úspechu žalobcu a žalovaného odvolací súd rozhodol tak, že priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 62,92% (81,44-18,52).
37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).