Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoCsp/17/2024 z 28. 5. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 3CoCsp/17/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:6121463549.1
Krajský súd Bratislava | 3CoCsp/17/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:6121463549.1 | 2025-05-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 565 OZ, § 39 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f7c45e0-4101-49ca-b792-dfa16392b825
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6121463549.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
3CoCsp/17/2024
6121463549
28. 05. 2025
JUDr. Roman Bolebruch
ECLI:SK:KSBA:2025:6121463549.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: W. M. F., F..E..D.., C.: XX XXX XXX,
P. X, V., zast. E. G., F..E..D.., C.: XX XXX XXX, R. M., P. X, V., proti žalovanému: P. M., O.. XX.XX.XXXX,
C. XX, V., zast. WEBBER LEGAL, s.r.o., IČO: 50 680 552, advokátskou kanceláriou, Duchnovičovo
námestie 1, Prešov, o zaplatenie 2.003,20 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
býv. Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8.11.2022, sp. zn. 18Csp/12/2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 2.003,20 eura s príslušenstvom, a to titulom
neuhradeného zosplatneného spotrebiteľského úveru.
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov, § 52 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2, §
2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“), § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. o bankách“) a
vykonané dokazovanie odôvodnil nesplnením podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru a následné postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu. V konaní mal za preukázané, že X.W.
Ú. V., R..F.., ako právny predchodca žalobcu, a žalovaný uzavreli dňa 16.12.2015 zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „I.“, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške
3.220 eur, ktoré mal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50,83 eura (s poistením),
a to vždy k 18.- temu dňu v mesiaci. Z prehľadu splátok vyplynulo, že žalovaný z poskytnutej sumy
3.220 eur uhradil právnemu predchodcovi žalobcu 46 splátok
(z toho 11 vo výške 50
eur na istinu). Nakoľko si však riadne a včas neplnil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, právny
predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 10.4.2019. Rámcovou zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 13.11.2020 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu. V súvislosti
s uzatvorenou zmluvou o úvere prvoinštančný súd konštatoval, že táto spĺňala všetky znaky zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), b) zák. o spotrebiteľských úveroch,
keďže právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci svojho podnikania a žalovaný
zároveň nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Za spornú v konaní označil
otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom na žalovaným namietané neplatné postúpenie

pohľadávky s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách. K postúpeniu pohľadávky (cesii) vo
všeobecnosti uviedol, že v dôsledku cesie do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi
nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností
dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje
súhlas dlžníka. Následky postúpenia sa prejavia predovšetkým v právnom postavení postupcu, ktorý
stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Postupník sa
na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so
všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, Občiansky
zákonník stanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň aj to, ktoré pohľadávky nie
sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v
špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné
postúpenie potrebné. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 24. 4. 2018 sp. zn. 1Cdo 147/2017
(zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 pod č. 60),
podľa ktorého ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len
ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. V
uvedenom rozhodnutí NS SR zároveň skonštatoval, že preukázané zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi
(v omeškaní) a jej doručenie adresátovi a následné dlžníkovo nepretržité
omeškanie dlhšie ako 90 dní, sú zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, keďže zákon o bankách je špeciálnym
predpisom vo vzťahu k OZ. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v
ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a
takýto úkon je absolútne neplatný podľa ustanovenia § 39 OZ, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu súd prihliada ex offo.
3. V prejednávanej veci prvoinštančný súd dospel k záveru, že postup právneho predchodcu žalobcu (X.
Ú. V., R..F..) pred postúpením pohľadávky nebol v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách
v znení platnom v čase postúpenia pohľadávky, pretože vo výzve na zaplatenie z 1.3.2019 (označenej
ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“) nebolo uvedené, na zaplatenie ktorých splátok bol dlžník
vyzvaný. V ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách sa ukladá banke povinnosť zaslať dlžníkovi výzvu
na splnenie peňažného záväzku voči banke a možnosť postúpenia takejto pohľadávky je podmienená
následným nepretržitým omeškaním dlžníka so splatením dlhu dlhším ako 90 dní. Vzhľadom na to,
že výzva z 1.3.2019 obsahovala výzvu na úhradu dlžnej sumy 162,32 eura bez uvedenia vo vzťahu
ku ktorej splátke či splátkam je dlžník v omeškaní, ako aj bez upozornenia na následok v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách (možnosť banky postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi na iný subjekt
bez jeho súhlasu za splnenia podmienok uvedených v spomínanom ustanovení), predmetnú výzvu
vyhodnotil ako neurčitú a majúcu za následok nesplnenie všeobecných podmienok stanovených pre
postúpenie bankových pohľadávok (obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.5.2020,
sp. zn. 1Co/301/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.6.2018, sp. zn. 6Co/26/2017,
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.4.2020, sp. zn. 3Co/13/2019). Naviac žalobca podľa
prvoinštančného súdu nepreukázal, že by banka skutočne doručila výzvu zo dňa 1.3.2019 žalovanému,
keď za nedostatočné považoval predloženie poštového podacieho hárku, ktoré nepreukazuje samotné
doručenie výzvy žalovanému (obdobne viď rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.1.2019, sp.
zn. 3Co/151/2018).
4. Zhrnúc uvedené prvoinštančný súd konštatoval, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre
platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, nakoľko žalobcom predložená výzva v zmysle § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka je neurčitá, keďže neobsahuje odôvodnenie, vo vzťahu ku ktorej splátke sa
žalovaný dostal do omeškania (keď z prehľadu platieb vyplýva, že žalovaný uhradil poslednú splátku
5.12.2018, následne nič neplatil a potom ešte zaplatil 18.9.2019, 18.10.2019, 25.11.2019, 19.12.2019,
20.1.2020, 27.3.2020, 28.4.2020, 28.5.2020, 24.6.2020, 28.7.2020, 2.9.2020, a to na istinu), zároveň
žalobca nepreukázal samotné doručenie tejto výzvy žalovanému. Z uvedeného vyvodil, že v čase
postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru, a teda právny predchodca žalobcu
postúpil tzv. živý úver, čo je v rozpore s ustanovením § 17 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto postúpenie
pohľadávky na žalobcu je neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ. Dodal tiež, že pre platné
postúpenie žalovanej pohľadávky bola v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách nevyhnutná aj písomná
výzva spoločnosti X. Ú. V., R..F.. žalovanému (pred postúpením pohľadávky) na splnenie jeho povinnosti
zodpovedajúcej postupovanému záväzku (s ktorým musel byť dlhšie ako 90 kalendárnych dní v

omeškaní). Žalobca v konaní nepreukázal, že by spoločnosť X. Ú. V., R..F.. písomne vyzvala žalovaného
na splnenie jeho povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o splátkovom úvere, a to vo výške zodpovedajúcej
postupovanému záväzku. Žalobca v konaní predložil iba list zo dňa 1.3.2019 Tretia upomienka - pokus
o zmier, ktorým spoločnosť X. Ú. V., R..F.. oznámila žalovanému, že voči nemu evidujú pohľadávku po
lehote splatnosti vo výške celkom 162,32 eura a zároveň ho vyzvala na okamžité zaplatenie dlžnej sumy.
Výška záväzku uvedeného vo výzve však nezodpovedá postupovanému záväzku, teda záväzku, ktorý
bol Rámcovou zmluvou po postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 postúpený na žalobcu, a ktorý
v tom čase predstavoval sumu pozostávajúcu z istiny 1.993,70 eura, základného úroku 705,39 eura,
sankčného úroku 223,75 eura a poplatku 9,50 eura. Uvedené platí aj vo vzťahu k listu zo dňa 10.4.2019,
ktorým spoločnosť X. Ú. V., R..F.. oznámila žalovanému, že ku dňu 10.4.2019 pohľadávka predstavuje
sumu 2.684,60 eura. Žalobu tak bez potreby zaoberania sa s ďalšími námietkami pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie v spore zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Úvodom zdôraznil, že postupca v danom prípade využil svoje právo
zosplatniť pohľadávku a podaním z 10.4.2019 žalovanému oznámil, že si toto právo uplatňuje v zmysle
§ 53 ods. 9 OZ. Po omeškaní žalovaného s platením splátok po dobu troch mesiacov toto právo využil,
a to po upozornení žalovaného na možné uplatnenie tohto práva výzvou zo dňa 1.3.2019 a zároveň
v súlade s § 565 OZ i aktuálnou rozhodovacou praxou NS SR pre nesplnenie splátky splatnej dňa
18.12.2018. V konaní tak podľa žalobcu bolo preukázané účinné a riadne zosplatnenie úveru zo strany
jeho právneho predchodcu, a to v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ, v dôsledku čoho sa všetky
úverové splátky stali splatnými. Uviedol, že žalovaný sa pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru
omeškal
(viac ako tri mesiace) s úhradou dohodnutých mesačných splátok, riadne a
včas bol opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok úveru, a to okrem iných aj výzvou zo dňa
1.3.2019, v ktorej bol upozornený na oprávnenie banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade,
ak nebude dlžná suma uhradená. Následne v súlade s § 565 OZ za súčasného splnenia podmienok
podľa § 53 ods. 9 OZ podaním zo dňa 10.4.2019 s názvom „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom“ uplatnil jeho právny predchodca právo na zaplatenie všetkých splátok pre nesplnenie
splátkového kalendára, v dôsledku čoho sa stal úver splatným v celom rozsahu. Žalobca vyslovil názor,
že z obsahu výzvy žalovaný nezameniteľne poznal obsah svojho omeškania a rovnako vedel, že na to,
aby veriteľ neuplatnil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, musí omeškané splátky
uhradiť. Nakoľko tak neurobil, postupca v prísnom súlade s § 53 ods. 9 OZ využil svoje oprávnenie podľa
§ 565 OZ a spôsobil splatnosť celého záväzku. K podmienkam pre účinné zosplatnenie pohľadávky
poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 22.1.2021, sp. zn. 12CoCsp/11/2020, NS
SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 5Cdo/224/2021 a zo dňa 15.12.2022, sp. zn. 4Cdo/132/2021. V ďalšom
žalobca vyslovil kategorický nesúhlas s právnym záverom prvoinštančného súdu o neurčitosti výzvy v
zmysle
§ 53 ods. 9 OZ. Nesúhlasil s tým, že z výzvy veriteľa nebolo možné zistiť, pre
nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti dlhu. Zdôraznil, že žalovaný
ako dlžník sám porušoval dohodnuté zmluvné povinnosti (neplnil dohodnuté splátky riadne a včas) a vo
výzve zo dňa 1.3.2019 bol jasne, určito a zrozumiteľne vyzvaný k zaplateniu omeškaných splátok vo
výške 162,32 eura a rovnako určito, jasne a zrozumiteľne bol vyzvaný k zaplateniu sumy 2.684,60 eura
vo výzve zo dňa 10.4.2019. Posúdenie súdu v tomto smere označil za nezrozumiteľné, keď žalovaný
predsa z obsahu výziev poznal rozsah svojho omeškania a rovnako vedel, že na to, aby veriteľ neuplatnil
svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti, musí omeškané splátky uhradiť. Nakoľko tak neurobil,
právny predchodca žalobcu v súlade s
§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ využil svoje
oprávnenie na zosplatnenie záväzku. Uviedol, že závery prvoinštančného súdu, v zmysle ktorých mala
byť vo výzve špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú je veriteľ v omeškaní, a s ktorou sa veriteľ
rozhodol úver zosplatniť, sú v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (viď
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.1.2022, sp. zn. 6CoCsp/53/2021, Krajského
súdu v Nitre zo dňa 12.10.2022, sp. zn. 5CoCsp/44/2022, zo dňa 20.7.2022, sp. zn. 5CoCsp/29/2022, zo
dňa 8.2.2022, sp. zn. 12CoCsp/25/2021). Naviac podľa žalobcu je určenie, od akej omeškanej splátky sa
žalovaný dostal do omeškania, a od akej konkrétnej splátky si žalobca uplatňuje predčasné zosplatnenie
dlhu, právnym posúdením, t. j. je výhradne na posúdení súdu a žalobca nemá povinnosť vec právne
kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, čo aj urobil (obdobne uznesenie NS SR zo dňa 22.9.2010, sp.

zn. 5Cdo/196/2009). Závery prvoinštančného súdu sú tak v rozpore s procesným kódexom a vykonaným
dokazovaním. Za nesprávny preto označil procesný postup súdu, kedy odmietol poskytnúť žalobcovi
súdnu ochranu za situácie, že si žalobca svoje povinnosti splnil a uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré umožnili vec súdu právne kvalifikovať. V ďalšom žalobca zdôraznil v rozhodovacej činnosti ÚS SR
opakovane konštatovanú imanentnú súčasť právneho štátu, ktorou je princíp právnej istoty (napr. PL.
ÚS 36/95, IV. ÚS 108/2010), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia prax všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo obdobnej analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Poukázal tiež
na právne závery vyslovené v náleze ÚS SR zo dňa 22.6.2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016, v zmysle
ktorých „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené
vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu
trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade SR ako
orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.“ Nakoľko žalobca pohľadávku riadne špecifikoval, označil
závery prvoinštančného súdu aj za prekvapivé, neodôvodnené, ojedinelé a najmä nesprávne, keď dospel
k záveru o potrebe špecifikovať veriteľom pri výzve žalovaného na úhradu dlžnej sumy a uplatnení práva
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pri porušovaní povinností dlžníka splátku, pre ktorú využíva toto
právo, nakoľko uvedené z ust. § 53 ods. 9 a ani § 565 OZ nevyplýva. Postupca tak nemal podľa žalobcu
zákonom predpísanú povinnosť uvádzať konkrétne označenie splátky, s ktorou sa žalovaný dostal do
omeškania. Pri zosplatňovacej výzve by bola táto požiadavka súdu o to absurdnejšia, keďže zákon jasne
vymedzuje, pre ktorú splátku môže veriteľ splatnosť vyhlásiť, inak by bolo vyhlásenie splatnosti neplatné.
Rozhodnutie z uvedených dôvodov označil aj za v maximálnej možnej miere arbitrárne, kedy súd de facto
novelizuje predmetné ustanovenia OZ, a to bez akejkoľvek zákonnej opory v tomto smere. Naviac, ak
by súdom vyžadované osobitné náležitosti výzvy mali viesť k zamietnutiu žaloby, mala byť táto kľúčová
právna otázka zodpovedaná a odôvodnená vyčerpávajúcim spôsobom, k čomu nedošlo, a preto súd
zaťažil napadnuté rozhodnutie aj vadou nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti, keď sám neuviedol, akým
spôsobom mala byť označená výzva koncipovaná tak, aby vyhovovala jeho požiadavkám. Zhrnul, že v
danom prípade je zrejmé, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním z 10.4.2019 a svoje
právo uplatnil v súlade s § 565 OZ pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 18.12.2018 a zároveň v súlade s
§ 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace,
pričom spotrebiteľ bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa 1.3.2019). Z
gramatického výkladu ust. § 565 OZ je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo určiť najkratšiu možnú
dobu omeškania, po uplynutí ktorej má veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť (tri mesiace). Závery
prvoinštančného súdu v tomto smere sú nepreskúmateľné a nie je z nich zrejmý výklad ust. § 53 ods. 9 v
spojení s § 565 OZ. Výklad zvolený prvoinštančným súdom označil za contra legem, v priamom rozpore
s princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží zákonodarnej, nie
súdnej moci. Aj v zmysle znenia zákona je súdom požadovaná špecifikácia splátky celkom nadbytočná.
Zhrnul, že zo strany postupcu došlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti dlhu za zachovania
podmienok v súlade s ust. § 53 ods. 9 a
§ 565 OZ, čím sa stala celá pohľadávka splatná,
medzi postupcom a žalobcom tak došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca bol aktívne vecne
legitimovaný na podanie žaloby. Postupca nemal zákonom predpísanú povinnosť uvádzať označenie
konkrétnej splátky, s ktorou sa žalovaný dostal do omeškania a túto povinnosť nemal ani pri vyhotovení
výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ označenej ako „Tretia upomienka- pokus o zmier“.
6. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávny právny záver prvoinštančného súdu vo vzťahu k
doručovaniu výzvy zo dňa 1.3.2019. Uviedol, že za výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ je možné považovať
výzvu z 1.3.2019, ku ktorej žalobca pripojil podací hárok, ktorým je nesporne preukázané, že v konaní
predložená výzva sa nepochybne dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Súd prvej inštancie prijatím
opačného záveru dospel z predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pre úplnosť
k odvolaniu priložil snímku obrazovky o doručení zásielky žalovanému, ako údaj verejne dostupný
na webovej stránke Slovenskej pošty v sekcii „Sledovanie zásielok“, pričom po zadaní čísla zásielky
(E.) vyplývajúcej z priložených podacích hárkov, je si možné overiť odoslanie a doručenie zásielok.
Uvedené nepovažuje za novotu v odvolacom konaní, nakoľko podací hárok je štandardne akceptovaný
súdmi ako kvalifikovaný dôkaz preukazujúci doručenie výziev do dispozičnej sféry adresáta a žalobca
sa nemohol domnievať, že sa konajúci súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá akceptuje
preukázanie odoslania písomností predložením podacieho hárku, ktoré je naviac jednoducho a rýchlo
overiteľné a zároveň tento dôkaz súdu predkladal už spolu s podaním z 12.1.2022. Doručovanie

písomností žalovanému tak bolo v konaní jednoznačne preukázané a tvrdenia žalovaného o nedoručení
písomností do jeho sféry sú tak účelové a nepravdivé. Prvoinštančný súd preto na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vec nesprávne právne posúdil, ak
napriek predloženému podaciemu hárku preukazujúcemu, že písomnosť bola odoslaná a dostala sa
do dispozičnej sféry žalovaného, uzavrel, že uvedené nebolo v konaní preukázané. Podľa žalobcu v
konaní bolo nesporne preukázané aj splnenie podmienok pred postúpením pohľadávky podľa § 92 ods.
8 zák. o bankách, keď žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splatením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a žalovaný bol
postupcom opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 1.3.2019, ku ktorej
žalobca pripojil podací hárok, ako aj výzvou zo dňa 1.4.2019, ku ktorej pripojil vrátenú obálku. Napadnuté
rozhodnutie však nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych autorít pokiaľ ide o obsahové náležitosti
výzvy podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách, ako aj to, či výzvou podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách možno
rozumieť podanie, ktorým veriteľ vyhlasuje splatnosť pohľadávky. Aktuálna rozhodovacia prax NS SR
(sp. zn. 8Cdo/169/2020) totiž pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách bolo
možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej podmienky,
že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Podporne v tejto súvislosti žalobca poukázal aj
na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.6.2022, sp. zn. 6CoCsp/16/2022, Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.8.2022, sp. zn. 1CoCsp/13/2022, Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 28.7.2022, sp. zn. 17CoCsp/2/2022, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.4.2022, sp. zn.
5CoCsp/67/2021, zo dňa 21.9.2022, sp. zn. 1CoCsp/9/2021. Poukázal tiež na to, že žalovaný v konaní
nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu v súvislosti so splnením podmienok pre zosplatnenie a postúpenie
pohľadávky. Výzvy, ktoré boli žalovanému adresované, boli kvalifikované a postupca nimi žalovaného
vyzval na úhradu dlžnej sumy. Nie je mu preto zrejmé, prečo uvedené výzvy prvoinštančnému súdu
nestačili a vytvoril si vlastné podmienky, keď ust.
§ 92 ods. 8 zák. o bankách pojednáva
len o písomnej výzve banky (bez akýchkoľvek osobitných náležitostí) voči svojmu klientovi, t. j. výzve
banky k úhrade akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za
trvania omeškania dlžníka. Postup prvoinštančného súdu, ktorým si upravil zákonné ustanovenie § 92
ods. 8 zák. o bankách v rozpore so zákonom, keď uviedol, že je nevyhnutná aj písomná výzva postupcu
žalovanému na splnenie jeho povinnosti zodpovedajúcej postupovanému záväzku, pričom žalobca v
konaní nepreukázal, že by postupca písomne vyzval žalovaného na splnenie povinnosti vyplývajúcej zo
zmluvy, a to vo výške zodpovedajúcej postupovanému záväzku. Opäť v priamom rozpore s princípom
trojdelenia moci konštatoval, že výška záväzku vo výzve nezodpovedá výške postupovaného záväzku.
Podporne citoval aj právne závery vyslovené v náleze ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7.2.2018: „Pri
ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej
úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana
spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať
vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“
Poukázal aj na v súdnej praxi preferovanú platnosť právneho úkonu pred neplatnosťou (nález ÚS SR
sp. zn. I. ÚS 242/07, uznesenie NS SR z 27.5.2020, sp. zn. 4Cdo/9/2017). K rozdielnej výške záväzku
na výzve a postupovaného záväzku dodal, že uvedené vyplýva z toho, že od oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.4.2019 do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok (7.4.2021)
prešli dva roky, v dôsledku čoho narastali sankčné úroky, čo spôsobilo zistený rozdiel. Záver súdu
prvej inštancie by viedol k tomu, že postupca by pohľadávku nemohol postúpiť na iný subjekt, nakoľko
už v prípade uplynutia 90 dní sa výška pohľadávky s príslušenstvom zvyšuje, a teda za každý deň
sa navyšujú úroky a postupovaná suma je rozdielna od tej na výzve. Záverom dodal, že zamietnutie
žaloby pre nepreukázanie platného postúpenia pohľadávky pre žalovaného znamená, že síce nie je
nútený podrobiť sa prípadnému nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, avšak prakticky sa dostáva
do stavu právnej neistoty vo vzťahu k tomu, kto je jeho veriteľom a komu má teda svoj dlh plniť, aby
dosiahol napr. výmaz z úverového registra. Vyslovil tiež názor, že žalobca zostane veriteľom žalovaného
aj v prípade, ak predmetné rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, nakoľko táto pohľadávka bola na
neho postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá nebola nikdy výrokom súdneho rozhodnutia
určená ako absolútne neplatná, čím nie je dôvod na jej vrátenie postupcovi. Ak by mal spotrebiteľ
záujem dobrovoľne splniť svoj dlh, tak dôsledkom napadnutého rozhodnutia sa dostáva do situácie
absolútnej právnej neistoty, nakoľko v reálnej praxi nevie komu má plniť a obaja domnelí veritelia sa
z pochopiteľných dôvodov zdráhajú poskytnuté plnenie titulom dlhu prijať, aby sa nevystavili riziku
prijatia bezdôvodného obohatenia konania v rozpore s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené
označil napadnuté rozhodnutie za veľmi zdanlivo ochraňujúce spotrebiteľa (v rovine zamietnutia žaloby),

nakoľko v skutočnosti môže byť spotrebiteľ v konečnom dôsledku uvedeným rozhodnutím zo strany
súdu poškodený.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému
v rozsahu 100 %. Úvodom poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z troch od seba
nezávislých dôvodov, a to: 1. nedoručenie upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ žalovanému, 2. obsahové
vady právneho úkonu podľa § 53 ods. 9 OZ, 3. nedodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách.
Pre záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pritom postačuje naplnenie čo i len jedného z týchto
dôvodov. Nestotožnil sa s odvolacou argumentáciou vo vzťahu k doručovaniu písomností žalovanému,
keď poštový hárok podľa neho nie je dôkazom o doručení, môže byť maximálne dôkazom o odoslaní
a ak žalobca tvrdí niečo iné, a že to vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe, ide o zjavné klamstvo, čo
vyplýva z rozhodnutia NS SR z 15.12.2020, sp. zn. 5Cdo/36/2020 publikovaného v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021 ako judikát č. 4. Ak mal žalobca za to, že na preukázanie doručenia
postačuje podací hárok, nemal dôvod k podaniu zo dňa 12.1.2022 prikladať potvrdenie z posta.sk k
zásielke s č. E. a dôkaz predložený spolu s odvolaním (snímka z posta.sk k zásielke E.) zjavne súdu
nepredkladal už spolu s podaním zo dňa 12.1.2022, ako klamlivo tvrdí. Ak preto žalobca, profesionálna
inkasná agentúra, ktorej hlavným predmetom podnikania je práve nákup a vymáhanie pohľadávok
od veriteľov, ktorá je navyše právne zastúpená advokátskou kanceláriou, ktorá vystupuje v mnohých
spotrebiteľských sporoch, ak nie všetkých týkajúcich sa žalobcu, tvrdia, že prvoinštančný súd sa odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe, uvedené označil za neznalosť práva, ktorá neospravedlňuje alebo
účelové tvrdenie nepravdivých informácií. Žalovanému je známe, že právny zástupca protistrany mal o
tomto rozsudku vedomosť minimálne už od 9.6.2022, kedy sám v inej veci používal tento rozsudok ako
prostriedok procesného útoku. Žalobca tak účelovo tvrdí nepravdivé informácie, ak je toho názoru, že
„podací hárok je štandardne akceptovaný súdmi ako kvalifikovaný dôkaz preukazujúci doručenie výziev
do dispozičnej sféry adresáta. V tomto kontexte označil uvedené za novotu v odvolacom konaní. Súd
prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal doručenie
upozornenia pôvodného veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ. Uvedené dáva podľa neho dostatočný poklad
pre potvrdenie napadnutého rozsudku ako vecne správneho, a preto sa s poukazom na hospodárnosť
nepovažoval za potrebné vyjadriť k ostatným odvolacím dôvodom.
8. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že zrejmým nedopatrením predložil vo vyjadrení zo dňa 12.1.2022
nesprávne potvrdenie zo stránky slovenskej pošty s podacím č. E., čo však nič nemení na skutočnosti, že
predložený podací hárok k výzve zo dňa 1.3.2019 považuje za dostatočný dôkaz preukazujúci doručenie
predmetnej výzvy žalovanému, ktorú si tento aj prevzal. Zotrval aj na tom, že sa nejedná o novotu v
odvolacom konaní. Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1CoCsp/52/2021,
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoCsp/9/2021 z 22.4.2021, uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 13CoCsp/43/2020 z 18.5.2021. V otázke doručovania do dispozičnej sféry spotrebiteľa zaujal
stanovisko NS SR aj v rozhodnutí publikovanom pod č. R 4/2021, ktorého právna veta znie: „Ustanoveniu
§ 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v
spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia
zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Z uvedených dôvodov zotrval na celej svojej odvolacej
argumentácii.
9. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu dupliku nedoručil.
10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod
príslušné právne normy, ktoré interpretoval v súlade so zákonodarcom sledovaným účelom právnej
úpravy a vecne správne závery, ku ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami
súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne argumenty
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a aj vzhľadom na judikatórny posun
v nastolených podstatných otázkach, od vyriešenia ktorých závisel záver prvoinštančného súdu o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a aktuálnu rozhodovaciu činnosť NS SR nie je možné

prisvedčiť správnosti jeho odvolacej argumentácie. V postupe prvoinštančného súdu a jeho meritórnom
rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalobcom vytýkaných odvolacích dôvodov.
11. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval peňažné plnenie zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi jeho
právnym predchodcom (X. Ú.Á. V., R..F..) a žalovaným, ktorého dôvodnosť odvodzoval od vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru. Vzhľadom na nesporný spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu sa súd
prvej inštancie správne zameral na posúdenie splnenia podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru
podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 92 ods. 8 zákona o bankách a s ním spojenú platnosť
postúpenia žalovanej pohľadávky na žalobcu. Ako konštatoval NS SR v rozhodnutí publikovanom v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 6/2022, dôkazné bremeno preukázania splnenia
podmienok podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj
v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Nadväzujúc na uvedený
právny záver platí, že postupník, ktorému bola pohľadávka banky postúpená, je ako právny nástupca
pôvodného veriteľa v spore povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že pred postúpením bola predmetná
pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a on aj napriek tomu
ostal v omeškaní so splatením svojho záväzku 90 kalendárnych dní a súčasne aj splnenie podmienok
pre predčasné zosplatnenie pohľadávky v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ.
12. Vzhľadom na neurčitosť výzvy zo dňa 1.3.2019 spočívajúcu v absencii označenia omeškanej
splátky, ktorou právny predchodca žalobcu realizoval postup podľa § 53 ods. 9 OZ, a ktorá mala
legitimovať aj následné postúpenie žalovanej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách
a § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci neboli splnené
podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 OZ. Žalobca namietal
nesprávnosť, svojvoľnosť a arbitrárnosť tohto právneho záveru s poukazom na to, že platná právna
úprava takúto náležitosť pre výzvu pred zosplatnením dlhu nestanovuje. Bol toho názoru, že z obsahu
predmetnej výzvy žalovaný nezameniteľne poznal rozsah omeškania a výšku dlhu a mal vedomosť o
následkoch jeho nezaplatenia, jeho právny predchodca splnil všetky zákonom stanovené podmienky
podmieňujúce platnosť a účinnosť mimoriadneho zosplatnenia spotrebiteľského úveru a následné
postúpenie pohľadávky v prospech žalobcu. S poukazom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť NS SR v
tejto otázke (viď napr. uznesenia NS SR zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, zo dňa 25.1.2024,
sp. zn. 5Cdo/2/2023, zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, rozsudok zo dňa 31.7.2024, sp. zn.
5Cdo/188/2023) nemožno tejto odvolacej argumentácii priznať úspech. NS SR v jednom zo svojich
posledných rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, v ktorom sa
zaoberal nutnosťou identifikácie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ mieni požadovať zaplatenie celej
pohľadávky, a to či už v jeho upozornení na možnosť postupu podľa § 565 OZ alebo v samotnom
vyhlásení mimoriadnej splatnosti, dospel k záveru, že: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza
zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom
určených podmienok (uplynutia lehôt podľa § 53 ods. 9 OZ). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je
úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto
náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia
požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch
sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“
13. Súdom prvej inštancie prijatý a riadne odôvodnený právny záver o neurčitosti výzvy uskutočnenej
jeho právnym predchodcom podľa § 53 ods. 9 OZ majúci za následok neplatnosť zosplatenia úveru
a neplatnosť postúpenia žalovanej pohľadávky, tak plne korešponduje s aktuálnou rozhodovacou
činnosťou NS SR. Žalobca stavajúc na doslovnom znení zákona tak celkom nedôvodne namieta
nerešpektovanie rozhodnutí súdov vyššej inštancie a porušenie princípu právnej istoty. S prihliadnutím
na teleologický výklad (e ratione legis), ktorého dôležitosť ÚS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane
zdôrazňuje (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 30.6.2011, sp. zn. I. ÚS 255/2010), možno vo vzťahu
k jeho argumentácii uviesť, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže
a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ si to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Účelom, ku ktorému zákonodarca smeroval v
ust. § 53 ods. 9 OZ, bolo zabezpečenie spotrebiteľskej právnej ochrany, ktorá bude zvýšená práve
riadnym identifikovaním splátky, nesplnenie ktorej vyvolá zosplatnenie dlhu veriteľom. Spotrebiteľ na
základe takejto kvalifikovanej výzvy a kvalifikovaného zosplatnenia dlhu bude mať možnosť relevantne
posúdiť zákonnosť postupu veriteľa a rovnako prostredníctvom konkretizácie omeškanej splátky vedúcej
k prísnej sankcii v podobe predčasnej splatnosti záväzku pôvodne plneného v splátkach, bude môcť

posúdiť včasnosť uplatnenia peňažných nárokov voči nemu (otázka premlčania upravená v § 103 OZ) a
identifikovať prvý deň plynutia premlčacej doby. Uvedené má význam osobitne v situáciách, kedy došlo k
čiastočnému plneniu dlhu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené
podmienky pre zosplatnenie celého úveru. V rozsudku zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023 NS
SR zdôraznil, že pokiaľ veriteľ dlžníkovi vo výzve iba oznámi dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie poškodený.
14. Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu, v ktorej namietal, že určenie, od akej omeškanej
splátky sa žalovaný dostal do omeškania, je vecou právneho posúdenia prináležiaceho súdu, a preto
aj z tohto dôvodu nie je povinnosťou veriteľa vo výzve pred zosplatnením úveru označiť konkrétnu
splátku, pre omeškanie ktorej môže byť úver predčasne zosplatnený. Ako správne uvádza žalobca,
vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu plneného v splátkach je právom veriteľa. Pri omeškaní dlžníka
je na rozhodnutí veriteľa, či dlžníka sankcionuje stratou výhody splátok a bude požadovať jednorazové
vrátenie dlhu, alebo sa bude domáhať plnenia jednotlivých splátok a rovnako či k zosplatneniu pristúpi
už pri prvom omeškaní dlžníka alebo neskoršom. Pokiaľ však veriteľ využije zákonnú možnosť a požiada
o splatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, je jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať
splnenie podmienok pre predčasné zosplatnenie pohľadávky. Nakoľko zákonodarca v ust. § 53 ods. 9
OZ za účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa stanovuje pomerne prísne osobitné podmienky naviazané
na omeškanie so zaplatením splátky, je povinnosťou veriteľa tak v hmotnoprávnych úkonoch v súvislosti
s postupom podľa predmetného ustanovenia, ako aj v žalobe na plnenie, presne označiť splátku, pre
omeškanie s plnením ktorej sa rozhodol pohľadávku predčasne zosplatniť. Vo vzťahu k tejto identifikácii
sa tak nejedná o otázku právneho posúdenia, ale o skutkové tvrdenie nevyhnutne potrebné za účelom
právneho vyhodnotenia, či boli splnené zákonné podmienky pre tento postup.
15. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie v odvolaní označil viacero súdnych rozhodnutí
druhoinštančných súdov, ktorými naviac nie je odvolací súd viazaný, je potrebné poukázať na to, že
už označenou aktuálnou rozhodovacou činnosťou NS SR ako súdu vyššej inštancie (viď ods. 12.
odôvodnenia) boli tieto právne závery prekonané a bol zjednotený právny názor na obsah kvalifikovanej
výzvy adresovanej dlžníkovi v postavení spotrebiteľa pred mimoriadnym zosplatnením úveru. Odvolací
súd plne rešpektujúc rozhodovaciu činnosť vyššej súdnej autority si tak osvojil právny názor, v zmysle
ktorého absencia konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, spôsobuje nedodržanie účelu
právnej úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane
spotrebiteľa, a je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou tohto právneho úkonu podľa § 39, ako aj § 37
ods. 1 OZ (viď právna veta uznesenia NS SR zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022). Ako nedôvodnú
dovolací súd vyhodnotil v označených rozhodnutiach obdobnú dovolaciu argumentáciu založenú na
tom, že z dikcie zákona takáto náležitosť výzvy pred zosplatnením dlhu, či mimoriadneho zosplatnenia
úveru, spočívajúca v identifikácii splátky majúcej za následok sankcionovanie dlžníka podľa § 53 ods.
9 v spojení s § 565 OZ, nevyplýva. Rozhodnutia, na ktoré odvolací súd na podporu prvoinštančného
záveru poukázal v ods. 12. odôvodnenia, tak vyvracajú žalobcom v odvolaní prezentovanú argumentáciu
o prekvapivosti, neodôvodnenosti, ojedinelosti a vecnej nesprávnosti záveru prvoinštančného súdu o
neurčitosti žalobcom predložených výziev súvisiacich s postupom podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565
OZ. Záver súdu prvej inštancie plne na ne nadväzujúci tak rešpektuje aj princíp právnej istoty, v zmysle
ktorého každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022 a sp. zn. 4Cdo/132/2021 zo dňa 15.12.2022, v týchto sa dovolací
súd zaoberal otázkou plynutia premlčacích dôb pri strate výhody splátok a ani okrajovo sa nezaoberal
obsahovými náležitosťami upozornenia veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ.
16. V súvislosti so žalobcom namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku ako odvolacím
dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že prvoinštančným súdom
prijatý záver vo vzťahu k neurčitosti výzvy zo dňa 1.3.2019 vyhodnotil aj ako riadne, presvedčivo
a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnený. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, ako sa žalovanému
nároku bránil žalovaný, z ktorých skutočností a dôkazov pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal,
citoval ustanovenia, ktoré na vec aplikoval a z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa pri právnom
posúdení veci riadil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvoinštančný súd stručne, zrozumiteľne
a logicky ozrejmil pre absenciu akej náležitosti považoval výzvu právneho predchodcu žalobcu z
1.3.2019 za neurčitú, a preto nemožno prisvedčiť ani výčitke žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol,

akým spôsobom mala byť výzva koncipovaná, aby vyhovovala jeho požiadavkám. Uvedené nakoniec
pochopil aj odvolateľ, keď v odvolaní namietal, že prvoinštačnným súdom vytýkané neoznačenie splátky,
pre omeškanie ktorej postupca pristúpil k okamžitému zosplatneniu pohľadávky, nie je náležitosťou
vyplývajúcou z dotknutej právnej úpravy.
17. S prihliadnutím na vyššie uvedené za situácie, kedy tak z obsahu výzvy zo dňa 1.3.2019, a rovnako
ani z obsahu výzvy zo dňa 10.4.2019, nevyplýva označenie splátky, ktorá vyvolala postup právneho
predchodcu podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, možno záver prvoinštančného súdu o nesplnení
podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a platné postúpenie pohľadávky, majúci
za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, označiť ako vecne správny a riadne odôvodnený.
Právny predchodca žalobcu (X. Ú. V., R..F..) neupozornil žalovaného v pozícii spotrebiteľa výzvou podľa
§ 53 ods. 9 OZ na uplatnenie práva podľa § 565 OZ vo väzbe na konkrétne špecifikovanú splátku,
s ktorou sa dostal do omeškania (uvedením okamihu jej splatnosti a výšky splátky), v dôsledku čoho
nedošlo k splneniu súdnou praxou v súlade s účelom zákona vyvodených podmienok pre vyhlásenie
predčasnej splatnosti celej pohľadávky a postúpeniu pohľadávky v súlade s § 92 ods. 8 zák. o bankách
a § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Nakoľko uvedené je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby,
nebolo potrebné zo strany prvoinštančného súdu zaoberať sa ďalšími podružnými otázkami (otázkou
doručenia nekvalifikovanej výzvy zo dňa 1.3.2019 žalovanému, súladu výšky záväzku vo výzve zo
dňa 1.3.2019 s výškou postupovaného záväzku), vyhodnotenie ktorých žalobca v odvolaní namietal.
Vzhľadom na to, že zodpovedanie týchto otázok by nebolo spôsobilé ovplyvniť meritórny záver súdu
a ani výsledok odvolacieho konania, odvolací súd nepovažoval v ďalšom za potrebné a hospodárne
zaoberať sa touto časťou odvolacej argumentácie.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a náležite odôvodnený podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní
plne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

iné podania dovolateľa

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).