{"guid": "4a4f1abe-fd1e-440e-9479-4b285db5488d:e1262cea-c0c2-42b2-b0ea-b4081f8b9a18", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2", "spisova_znacka": "1Cob/59/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/59/2024 z 27. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2025, sp. zn. 1Cob/59/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2", "identifikacne_cislo": "6119296841", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Viera Marková", "sudca_id": 1396, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-markova-1396", "datum_vydania": "2025-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1262cea-c0c2-42b2-b0ea-b4081f8b9a18", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n1Cob/59/2024\n6119296841\n27. 11. 2025\nJUDr. Viera Marková\nECLI:SK:KSBA:2025:6119296841.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu\nJUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: SUAR, s. r. o., so sídlom\nTerasy 3471/6, 010 15 Žilina, IČO: 36 429 252, právne zastúpeného: LEGAL CARTEL s.r.o., advokátska\nkancelária so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 677 175, proti\nžalovanému: Apartments s.r.o., so sídlom Banskobystrická 4, 811 06 Bratislava, IČO: 35 949 384, právne\nzastúpenému: BADUCCI Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava,\nIČO: 35 872 900, v konaní o zaplatenie 67.883,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/92/2019-211 zo dňa 16.01.2024, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/92/2019-211 zo\ndňa 16.01.2024 v napadnutej časti vo výroku I. a súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov\nprvoinštančného konania p o t v r d z u j e .\nII. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške\n100%.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku zaviazal\nžalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 67.883,21 eur, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne\nzo sumy 67.883,21 eur od 26.04.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením\npohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. výrokom žalobu\nvo zvyšku zamietol a v III. výroku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo\nvýške 100%. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 344, § 349 ods.\n1, § 351 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, § 394 ods. 2, § 397, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991\nZb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník alebo ObZ“), § 1 ods. 1, § 2 nariadenia vlády SR\nč. 21/2013 Z.z. (ďalej len „nariadenie vlády“), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného\nzákonníka podľa § 39, § 344, § 451 ods. 1, § 456, § 457, § 458 ods. 1, § 524 ods. 1, § 544 ods. 2, §\n563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 45 ods. 1, 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o\nkonkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“) podľa § 132\nods. 1, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,\n2, § 392, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).\n2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou\nOkresnému súdu Banská Bystrica domáhal zaplatenia istiny vo výške 67.883,21 eur s úrokom z\nomeškania vo výške 9 % ročne z predmetnej istiny od 21.04.2017 do zaplatenia, ako aj paušálnej\nnáhrady trov konania spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhrady trov konania.\nŽalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s., IČO\n\n35 761 903, ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015 (ďalej aj\n„zmluva o nájme“), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu\nšpecifikovaný v bode 1.2 zmluvy o nájme na dobu určitú od 01.01.2016 do 31.12.2018 a záväzok spol.\nBau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné, ktoré bolo v zmysle bodu 4.1 zmluvy o nájme dohodnuté na\ncelú dobu nájmu vo výške 100.000 eur bez DPH. Uvedené nájomné bolo žalovanému v celom rozsahu\nuhradené. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.08.2016 zverejneným v Obchodnom\nvestníku č. 152/2016 dňa 08.08.2016 bol na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. vyhlásený konkurz.\nDo funkcie správcu konkurznej podstatu úpadcu bola uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn.\n8K/31/2016 zo dňa 09.02.2017 ustanovená spoločnosť Insolvency k.s. (ďalej aj „správca úpadcu“).\nListom zo dňa 07.04.2017 správca úpadcu oznámil žalovanému, že v súlade s § 45 ods. 1 zákona o\nZoKR odstupuje od zmluvy o nájme, pričom žalovaného zároveň vyzval na vydanie časti zaplateného\nnájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia\ndoby nájmu, t. j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa\n20.04.2017. Dňom doručenia odstúpenia od zmluvy o nájme tak úpadcovi v súlade s § 45 ods. 1 ZoKR\nvznikol voči žalovanému nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie od 20.04.2017\ndo 31.12.2018, a to vo výške celkom 67.883,21 eur (ďalej aj „pohľadávka“). Keďže si žalovaný svoju\npovinnosť zaplatiť úpadcovi uvedenú sumu napriek výzve nesplnil, vyhlásil správca úpadcu ponukové\nkonanie na podávanie návrhov na uzavretie Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v\nObchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018. Na základe uvedeného dňa 25.02.2019 uzatvoril\nsprávca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, v\nzmysle ktorej sa žalobca stal vlastníkom predmetnej pohľadávky, ktorá vznikla titulom bezdôvodného\nobohatenia žalovaného získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, spolu so všetkými\nprávami, ktoré sa postupovanej pohľadávky týkajú. Uvedenú skutočnosť správca úpadcu oznámil\nžalovanému listom zo dňa 04.03.2019. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný bol riadne oboznámený o\npostúpení predmetnej pohľadávky na žalobcu, pričom bol na jej úhradu v minulosti písomne vyzvaný, si\ntento svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil, čím sa s jeho plnením dostal do omeškania.\n3. Žalovaný v podanom odpore voči vydanému platobnému rozkazu namietal, že správca úpadcu\n(nájomcu) nemal právo od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho je predmetné odstúpenie od zmluvy\nneplatné, nemá právne účinky, preto žalovaná pohľadávka neexistuje. Správca úpadcu v danom prípade\nod zmluvy odstúpil v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR, uvedené ustanovenie sa však neaplikuje na nájomné\nvzťahy. Na tie je potrebné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR. Zmluva tak ostala platná a účinná\na zanikla až uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá, v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.\no nájme a podnájme nebytových priestorov. Nakoľko žalovaná pohľadávka zo zákona ani zo zmluvy\nnevznikla, nemohla byť platne ani postúpená na žalobcu a nemôže byť žalobcovi ani súdom priznaná.\nŽalovaný okrem toho namietal, že pohľadávka je premlčaná, keďže mala vzniknúť odstúpením od zmluvy\no nájme listom zo dňa 07.04.2017, doručeným žalovanému dňa 20.04.2017, pričom si ju žalobca uplatnil\nna súde až dňa 17.05.2019. Po právnej stránke má predmetná pohľadávka predstavovať bezdôvodné\nobohatenie, keďže ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa bodu 7.2 zmluvy o nájme vo\nveciach neupravených touto zmluvou sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami zákona č.\n116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a Občianskeho\nzákonníka. Okrem iného žalovaný poukázal na bod 5.7, 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme. Z citovaných\nustanovení zmluvy je zrejmé, že vôľa oboch zmluvných strán bola zmluvou založiť dlhodobý nájomný\nvzťah, ktorý na jednej strane pre nájomcu predstavoval istotu dostupných priestorov na dohodnuté\núčely (parkovanie + skladové priestory) a pre prenajímateľa predstavoval istotu uhradeného nájomného.\nNakoľko bol nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú, prenajímateľ ho mohol ukončiť len zo zákonných\ndôvodov, teda fakticky len pri porušovaní povinností nájomcu. Z uvedeného je zrejmé, že vôľa zmluvných\nstrán bola, aby sa zaplatené nájomné nevracalo ani v prípade, ak celková doba nájmu bude kratšia, ako\ndohodnutá doba nájmu podľa bodu 3.1 zmluvy o nájme.\n4. Žalovaný v replike k námietkam žalovaného uviedol, že ak je nájomný vzťah opakovaná alebo\nnepretržitá činnosť (skutočnosť v danom prípade irelevantná), tak právo zmluvu vypovedať nevylučuje\nprávo od zmluvy odstúpiť, aplikácia § 45 ods. 1 ZoKR nie je vôbec vylúčená tým, že by bolo súčasne\nna daný právny vzťah pre existenciu iných skutkových okolností možné aplikovať § 45 ods. 4 ZoKR.\nŽalovaným konštatovaná špecialita § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva ani zo znenia\ndotknutých právnych predpisov. V danom prípade niet naopak pochýb, že i) skutočne úpadca zaplatil\nžalovanému celé nájomné a súčasne ii) skutočne druhá zmluvná strana neposkytla celý nájom v zmysle\nzmluvy, a teda nevyhnutne došlo k naplneniu dispozície § 45 ods. 1 ZoKR zakladajúcej oprávnenie\n\nsprávcu od zmluvy odstúpiť, k čomu aj došlo. V danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah (§ 261\nods. 1 ObZ a § 261 ods. 9 ObZ), a preto sa aj na premlčanie nároku aplikuje úprava § 397 ObZ a\nteda premlčacia lehota je 4-ročná. V danom prípade ide naviac o právo na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, a niet sporu o tom, že toto sa v zmysle ustálenej súdnej praxe premlčuje v 4 rokoch\n(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. l ObdoV 5/2008). Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný\npoukazuje na bod 5.7. 5.9. a 5.10. zmluvy o nájme, je podľa názoru žalobcu celkom zrejmé, že uvedené\nustanovenia sú absolútne neplatné. Nie je predsa možné, aby žalovaný mal zaplatené nájomné aj za\nobdobie nasledujúce po uskutočnenom odstúpení od zmluvy.\n5. Žalovaný sa v duplike vyjadroval tak, že z jednoduchého gramatického výkladu dotknutých zákonných\nustanovení vyplýva, že v prípade zmlúv, predmetom ktorých je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú\nčinnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, môže správca postupovať\nvýlučne podľa § 45 ods. 4 ZoKR, ktoré je špeciálnym ustanovením voči § 45 ods. 1 ZoKR, ako i voči\nzákonu č. 116/1990 Zb.. Zmluva o nájme spĺňa požiadavku nepretržitej alebo opakovanej činnosti (resp.\nzdržania sa určitej činnosti/strpenia určitej činnosti). Ak by aj hypoteticky bolo odstúpenie od zmluvy\nplatné, nevzniklo by žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) právo na zaplatenie žalovanej sumy s\npoukazom na § 351 ods. 2 ObZ. Ide o špeciálnu úpravu pre prípad zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia,\nktorú Obchodný zákonník rieši tak, že každej zmluvnej strane ukladá povinnosť vrátiť prijaté plnenie.\nNejde o vydanie bezdôvodného obohatenia (ako tomu je v prípade režimu Občianskeho zákonníka)\nako to tvrdí žalobca, ale o zákonnú povinnosť. Citované ustanovenie Obchodného zákonníka je však\ndispozitívne. Strany si tak môžu dohodnúť úpravu svojich vzťahov odchylne, čo sa aj v tomto prípade\nstalo v bode 5.9 zmluvy o nájme. Nakoľko Obchodný zákonník takúto odlišnú úpravu v tomto prípade\npripúšťa, argumentácia žalobcu o jej absolútnej neplatnosti nie je dôvodná.\n6. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 15.12.2020, č.k. 36Cb 92/2019-87 žalobu\nzamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.\nSúd ustálil, že vzhľadom na obchodnoprávnu úpravu, ktorá sa na daný prípad aplikuje, je námietka\npremlčania vznesená žalovaným bezdôvodná, keďže žaloba bola podaná v štvorročnej premlčacej\ndobe v zmysle § 397 ObZ. Správca po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, keďže nájom zaťažuje\nkonkurznú podstatu, mal vypovedať predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle § 45\nods. 4 ZoKR, keďže zmluva stanovovala trojmesačnú výpovednú dobu. Súd prvej inštancie sa stotožnil\ns tvrdením žalovaného, že § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality - lex specialis k všeobecnému\nustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odstúpenie správcu\núpadcu listom zo dňa 07.04.2017 podľa § 45 ods. 1 ZoKR ako neplatné v zmysle § 39 OZ a na doplnenie\nuviedol, že nemohol predmetné podanie označené ako odstúpenie od zmluvy s predmetným obsahom\nposúdiť ako úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy s účinkami ako pri výpovedi a skrátiť pohľadávku\nžalobcu o dvojmesačné nájomné, keďže z gramatického, ako aj logického výkladu tohto podania podľa\nsúdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy o nájme podľa § 45\nods. 1 ZoKR a tieto dôvody ukončenia zmluvy nemôže súd svojvoľne meniť a subsumovať pod § 45\nods. 4 ZoKR.\n7. Na odvolanie žalobcu bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.06.2023, č.k. 1Cob\n95/2021 zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o\nobchodnoprávnom charaktere právneho vzťahu, z ktorého má vyplývať žalobný nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, v nadväznosti na čo je následne správna i právna kvalifikácia realizovaná\nsúdom prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu žalovaným uplatnenej námietky premlčania podľa\npríslušných ustanovení ObZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. MObdoV/2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002). Odvolací súd sa však\nnestotožnil s názorom, že ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality k všeobecnému\nustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Ustanovenie § 45 ZoKR upravuje prípady a podmienky,\nza ktorých správca úpadcu je oprávnený realizovať odstúpenie od zmluvy alebo vypovedanie zmluvy\nuzavretej úpadcom pred vyhlásením konkurzu, pričom v ustanoveniach § 45 ods. 1, ods. 2, ods.\n3 ZoKR upravuje rôzne skutkové situácie možnosti odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení a v\nustanovení § 45 ods. 4 ZoKR upravuje možnosť vypovedania zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok\nna nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú\nčinnosť. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia § 45 ZoKR je podľa názoru odvolacieho súdu\nzrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade akejkoľvek zmluvy o vzájomnom\n\nplnení za splnenia niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť\nvýpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo\nopakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Ustanovenie §\n45 ZoKR „Vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy“, nepochybne reflektuje na dôsledok vyhláseného\nkonkurzu, kedy správca preberá dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty a tiež preberá správu\nvšetkých právnych vzťahov vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ktoré v čase vyhlásenia konkurzu\nešte neboli ukončené a v tomto právnom prostredí upravuje podmienky a spôsoby ukončenia takýchto\nprávnych vzťahov správcom úpadcu nad rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo\ninými právnymi predpismi ako ZoKR. Tieto pravidlá nastolené ZoKR teda nenahrádzajú bežné pravidlá\nukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú, pričom majú kogentnú povahu. Odvolací súd zastáva názor, že len\nzo samotného zaradenia ustanovenia o možnosti výpovede za ustanovenia o možnostiach odstúpenia\nod zmluvy nie je možné bez ďalšieho odvodiť žalovaným prezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše\nnepochybné, že ide o právnu úpravu dvoch úplne odlišných právnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu\nzmluvy (odstúpenie od zmluvy a výpoveď zmluvy) za odlišných zákonom predpokladaných skutkových\nokolností. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že špecialita ustanovenia §\n45 ods. 4 ZoKR vyplýva z dôvodovej správy k ustanoveniu § 45 ZoKR a zo žalovaným citovanej\nodbornej literatúry, nakoľko z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená a súdom prvej inštancie\nbez ďalšieho akceptovaná zásada špeciality, ako ani striktný imperatív pre správcu vo vzťahu k voľbe\nprávneho prostriedku smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu, ale predmetné zákonné ustanovenie\nvo svojej podstate len upravuje a vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých správca úpadcu môže\nnad rámec iných možností pristúpiť buď k odstúpeniu od zmluvy alebo k vypovedaniu zmluvy, pričom\nvoľba konkrétneho jednostranného právneho úkonu a následné posudzovanie otázky jeho platnosti\nsú v ďalšom plne závislé od konkrétnych okolností konkrétnej právnej kauzy, ktoré je nevyhnutné\nposudzovať komplexne a vo všetkých súvislostiach. Právny poriadok v žiadnom prípade nevylučuje,\naby v prípade jednej zmluvy mohlo dôjsť tak k odstúpeniu od zmluvy, ako aj k jej vypovedaniu, ale pre\nposudzovanie platnosti takýchto jednostranných právnych úkonov je vždy podstatná len tá skutočnosť,\nči boli naplnené zákonné alebo zmluvné podmienky pre ich platné uskutočnenie. Odvolací súd vytkol\nsúdu prvej inštancie, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal medzi stranami nespornou\nskutočnosťou týkajúcou sa osobitnej okolnosti danej kauzy vo vzťahu k úhrade plnej výšky nájomného\nzo strany úpadcu žalovanému za celé obdobie doby nájmu ešte pred reálnym splnením záväzku zo\nstrany prenajímateľa, čo je zrejmé z čl. IV bod 4.1. predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov\na nezaoberal sa ani vplyvom tejto osobitnej okolnosti na posudzovanie platnosti, resp. neplatnosti\nodstúpenia od zmluvy realizovaného správcom úpadcu. V kontexte vyššie uvedeného sa súd prvej\ninštancie v súvislosti s aplikovaním ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vôbec nezaoberal skutočnosťou,\nže v nadväznosti na vyššiu uvádzanú osobitnú okolnosť danej kauzy, išlo v danom prípade síce na\nstrane prenajímateľa o plnenie záväzku na opakovanú činnosť súvisiacu s poskytovaním nebytových\npriestorov ako predmetu nájmu, ale zo strany nájomcu - úpadcu bola povinnosť zaplatiť nájomné za\ncelú dohodnutú dobu nájmu už v celosti splnená, čo by zodpovedalo dikcii ustanovenia § 45 ods. 1\nZoKR a čím v konečnom dôsledku strana žalobcu aj zdôvodňovala postup správcu úpadcu v súvislosti\ns ukončením zmluvného vzťahu s prenajímateľom. Súd sa ďalej dôsledne nezaoberal naplnením\ndikcie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 OZ, keďže niet pochýb o tom, že predmetom žalobného\nnároku je zaplatenie istiny z príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca už\nv podaní zo dňa 03.09.2019 (č.l. 34 súdneho spisu) uvádzal, že prenajatý nebytový priestor užíval\nlen čiastočne a zo strany prenajímateľa nebol poskytnutý celý nájom v zmysle zmluvy. Súd prvej\ninštancie sa však týmto skutkovým tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, nevyužil v tomto smere možnosť\naplikácie ustanovenia § 150 ods. 2 CSP požiadaním strán sporu o ďalšie skutkové tvrdenia za účelom\nzistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností a následne neposudzoval otázku dôvodnosti alebo\nnedôvodnosti uplatňovaného žalobného nároku titulom bezdôvodného obohatenia aj z tohto žalobcom\ntvrdeného aspektu, rovnako sa súd nezaoberal samotnou výškou uplatneného žalobného nároku, ako aj\ns tým spojenou otázkou ustálenia dátumu reálneho ukončenia plnenia záväzku zo strany prenajímateľa\na ukončenia prijímania tohto plnenia zo strany nájomcu. Odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na\ndôsledné posúdenie samotného žalobného nároku uplatňovaného titulom bezdôvodného obohatenia, a\nto na riešenie prejudiciálnej otázky platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením realizovaným zo\nstrany správcu úpadcu. S ohľadom na zákonnú možnosť aplikovania postupu podľa § 150 ods. 2 CSP\nbol názoru, že je potrebné požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia v súvislosti s uplatneným\nnárokom z titulu bezdôvodného obohatenia za aplikácie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 OZ.\n\n8. Súd prvej inštancie po vrátení veci opätovne vec prejednal s tým, že uložil stranám vysvetľovaciu\npovinnosť. Žalobca v tejto súvislosti vysvetlil, že výšku samotnej pohľadávky v sume 67.883,21 eur\nurčil tak, že nájom v hodnote 120.000 eur bol dohodnutý podľa zmluvy o nájme za obdobie od\n01.01.2016 do 31.12.2018, čo je 1096 dní (predstavujúcej súčet počtu dní v roku 2016-366 dní, v roku\n2017-365 dní a v roku 2018-365 dní), t.j. na sumu 109,48905 eur za jeden deň nájmu vypočítanej\nako podiel celkovej výšky nájomného (120.000 eur) a celkového počtu dní nájmu (1096). Počet\ndní „spotrebovaného nájomného“ t.j. od 01.01.2016 do 20.04.2017 (deň doručenia odstúpenia od\nzmluvy o nájme žalovanému) je 476. Počet dní „nespotrebovaného nájomného“ t.j. od. 21.04.2017\ndo 31.12.2018 predstavuje 620 vypočítaných ako rozdiel celkového počtu dní nájmu (1096) a počtu\ndní „spotrebovaného nájomného“ (476). Vyššie uvedené rezultovalo do určenia žalovanej istiny vo\nvýške 67.883,21 eur predstavujúcej súčin počtu dní „nespotrebovaného nájomného“ (620) a výšky\nnájomného za jeden deň nájmu (109,48905 eur). S poukazom na skutočnosť, že odstúpenie od zmluvy o\nnájme bolo žalovanému doručené dňa 20.04.2017, prvým dňom omeškania je deň 21.04.2017, počnúc\nktorým si žalobca uplatňuje zo žalovanej istiny úroky z omeškania vo výške 9 % p.a.. Žalovaný v\nrámci vysvetľovacej povinnosti, keďže žalobca na pojednávaní konanom dňa 24.11.2023 namietal, že\npredmet nájmu nebol vôbec odovzdaný do užívania právnemu predchodcovi, uviedol, že predmet nájmu\nprenechal nájomcovi do nerušeného užívania na obdobie troch rokov a v tomto zmysle aj postupoval.\nNakoľko považoval odstúpenie správcu úpadcu (nájomcu) od zmluvy za neplatné a nájom naďalej trvá,\ndo prenajatých priestorov nevstupoval, ani žiadnym spôsobom neobmedzoval ich užívanie. Žalovaný\nnemá vedomosť o tom, že by bezprostredne po doručení odstúpenia od zmluvy prebiehalo vypratávanie\nprenajatých priestorov. Pokiaľ ide o prístupové kľúče, resp. ovládače od brány k autovýťahu, žalovaný si\nvzhľadom k odstupu času nepamätal, kedy mu tieto boli zo strany nájomcu, prípadne správcu vrátené.\nObvykle však k odovzdaniu a prevzatiu týchto predmetov nespisuje osobitný protokol. Ďalej poukázal\nna to, že odvolací súd nevykonal právne posúdenie nároku ako bezdôvodného obohatenia, len v rámci\nvýpočtu ustanovení právnych predpisov citoval, inter alia, ustanovenia § 351 ods. 2 ObZ aj 451 ods.\n1, ods. 2 OZ. Nárok žalobcu nie je možné posúdiť ako nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia, ale vzhľadom ku skutkovým okolnostiam (zánik zmluvy v dôsledku odstúpenia, poskytnuté\nplnenie ešte pred odstúpením od zmluvy) podľa § 351 ods. 2 ObZ, ktoré ustanovenie ukladá každej\nzmluvnej strane povinnosť vrátiť prijaté plnenie. Uvedený právny názor vyplýva tiež z ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdov SR a ČR (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 7. augusta\n2008, sp. zn. 5 Obdo 20/2008, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1\nM Obdo V 2/2007, Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 26. júna 2007, sp. zn. 32 Odo 622/2006 a\npod.). Ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je ustanovením dispozitívnym, preto sa zmluvné strany môžu\nod neho odchýliť alebo ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 ObZ). A presne to aj zmluvné strany urobili, keď sa\nv bode 5.9 zmluvy o nájme dohodli, že ak by ktorákoľvek zo zmluvných strán skončila zmluvu pred\nuplynutím dojednanej doby, prenajímateľ nie je povinný vrátiť nájomcovi zaplatenú odplatu podľa článku\nIV (nájomné) zmluvy o nájme. Zmluvné strany mali záujem na dlhodobom zmluvnom vzťahu, čo bolo\ntiež deklarované v bode 5.7 uzavretej zmluvy. Vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na platnosť alebo\núčinky dohody zmluvných strán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej v § 351 ods.\n2 OZ. Žiadne ustanovenie ZoKR takéto dohody nezneplatňuje alebo nesuspenduje ich účinky. ZoKR v\nustanovení § 45 ustanovuje dodatočné spôsoby skončenia úpadcom uzavretých zmlúv pred vyhlásením\nkonkurzu, a teda len dopĺňa už existujúce zákonné, prípadne zmluvné možnosti skončenia. Povinnosť\nvrátiť úpadcom už poskytnuté plnenie je potrebné následne posudzovať v intenciách ustanovenia §\n351 ods. 2 ObZ; túto povinnosť ZoKR osobitne neupravuje. Podľa uzavretej nájomnej zmluvy bolo celé\nnájomné splatné do 14 dní odo dňa jej uzavretia. Nejde teda o nárok, ktorý by vznikol po vyhlásení\nkonkurzu, ale vznikol (a splnením aj zanikol) dávno pred ním. Zároveň je zrejmé, že odstúpením od\nzmluvy (ak by bolo posúdené ako platné) dohoda zmluvných strán podľa bodu 5.9 nájomnej zmluvy\nnezanikla, nakoľko ide o ustanovenie, ktoré vzhľadom na svoju povahu má trvať aj po ukončení zmluvy,\nv dôsledku čoho sa ho odstúpenie od zmluvy nedotýka (§ 351 ods. 1 ObZ).\n9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní opísal zistený skutkový stav vyplývajúci z predmetnej\nzmluvy o nájme nebytových priestorov, kde sa zameral najmä na znenie bodov 5.1, 5.2, 5.4, 5.8,\n5.9, 5.10 zmluvy a skutkový stav z odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov\nlistom správcu úpadcu zo dňa 07.04.2017, z ktorého vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy v\nrozsahu nesplnených záväzkov, čo odôvodnil tým, že úpadca pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok\nuzavrel zmluvu, ktorú už splnil (t.j. dohodnuté nájomné zaplatil úpadca prenajímateľovi v plnej výške)\na prenajímateľ zmluvu splnil čiastočne (t.j. od 01.01.2016 do dnešného dňa umožnil úpadcovi užívať\npredmet nájmu), správca v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR odstúpil od predmetnej zmluvy s tým,\n\nže dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na vydanie časti zaplateného\nnájomného za obdobie odo dňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval prenajímateľa na vrátenie\nnájomného do 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy.\n10. Súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril\nso spoločnosťou Bau3Mex a.s. ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov dňa 10.12.2015,\npredmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu na dobu určitú od\n01.01.2016 do 31.12.2018 a záväzok Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné za celú dobu nájmu vo\nvýške 100.000,- eur bez DPH, ktoré bolo žalovanému uhradené. Na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s.\nbol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.08.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku\nč. 152/2016 dňa 08.08.2016, vyhlásený konkurz a následne správca úpadcu listom zo dňa 07.04.2017\noznámil žalovanému, že podľa § 45 ods. 1 ZoKR odstupuje od zmluvy o nájme, pričom žalovaného\nzároveň vyzval na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného\nodstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od\nzmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.04.2017. Správca úpadcu vyhlásil ponukové konanie\nna podávanie návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom\nvestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018 a na základe uvedeného dňa 25.02.2019 uzatvoril správca úpadcu\nako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, čo správca úpadcu\noznámil žalovanému listom zo dňa 04.03.2019. Ako spornú v konaní súd prvej inštancie vyhodnotil\nexistenciu samotnej pohľadávky, keďže podľa žalovaného bolo odstúpenie správcu úpadcu od zmluvy\no nájme v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR absolútne neplatné, keď žalovaný tvrdil, že nájom nebytového\npriestoru je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť a preto bolo možné nájom zo strany\nsprávcu úpadcu len vypovedať podľa § 45 ods. 4 ZoKR a naproti tomu žalobca tvrdil, že právna úprava\nvýpovede podľa § 45 ods. 4 ZoKR nevylučuje právo správcu od zmluvy odstúpiť podľa § 45 ods. 1 ZoKR\na špecialita § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva z predmetných ustanovení. Za spornú\nv konaní súd prvej inštancie považoval aj aplikáciu obchodnoprávnej úpravy vo vzťahu k premlčaniu\npohľadávky, ako aj výklad ustanovení čl. V bod 7, 8 a 10 zmluvy o nájme.\n11. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzťah Občianskeho a Obchodného\nzákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno\nriešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy,\nktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné\nzáväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov\nvymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Okrem toho § 262 ods. 3 ObZ umožňuje, aby si zmluvné strany\n(bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, a to bez\nohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú vzťahom upraveným v Obchodnom\nzákonníku. Avšak ak je vzťah medzi stranami obchodnoprávneho charakteru, nie je možné, aby strany\nvylúčili ustanovenia záväzkov týkajúcich sa Obchodného zákonníka na základe dohody, tak ako sa\nnesprávne domnieval žalovaný, keď v čl. VII bod 2 zmluvy si zmluvné strany dojednali, že vo veciach\nneupravených touto zmluvou sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami zákona č. 116/1990\nZb. a Občianskeho zákonníka. Medzi stranami, ktoré nájomnú zmluvu uzavreli, ide obchodnoprávny\nvzťah, keďže obe zmluvné strany sú podnikateľskými subjektami, ktoré mali predmetnú činnosť\nupravenú v predmete podnikania (žalovaný - prenájom nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov\nspojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom - obstarávateľské služby\nspojené s prenájmom a i., spoločnosť Bau3Mex a.s. - skladovanie) a predmetná zmluva sa vzťahovala\nk výkonu tejto podnikateľskej činnosti, keď ako účel nájmu v čl. III sa nájomca zaviazal, že bude\nnebytový priestor využívať výlučne na účely parkovania motorových vozidiel a ako skladový priestor.\nSúd prvej inštancie preto vyhodnotil, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi podnikateľmi, pričom\npodnikatelia s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 9 ObZ môžu v rámci svojej podnikateľskej činnosti\nuzatvárať nielen zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v Obchodnom zákonníku, ale aj zmluvy,\nktoré sú ako zmluvný typ upravené v Občianskom zákonníku, kde jedným z týchto zmluvných typov je\naj nájomná zmluva, pričom Občiansky zákonník rámci osobitných ustanovení o nájomnej zmluve, vo\nvzťahu k nájmu nebytových priestorov odkazuje na osobitný právny predpis, a to zákon č. 116/1990\nZb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. S ohľadom na obchodnoprávnu úpravu vyhodnotil súd\nprvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným ako bezdôvodnú, keďže žaloba bola podaná\nv štvorročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 ObZ. V tejto súvislosti súd upozornil, že žalovanému bolo\nodstúpenie od zmluvy doručené dňa 20.04.2017, nasledujúcim dňom mu vznikol nárok podľa § 394 ods.\n2 ObZ z titulu vrátenia uhradeného nespotrebovaného nájomného, pričom žaloba bola na súd podaná\n\ndňa 17.05.2019. Súd prvej inštancie odkázal na bod 43 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu a\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MObdoV 2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002).\n12. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobcu neexistuje a preto nemohla byť ani\npredmetom postúpenia súd prvej inštancie ako predbežnú otázku posudzoval predovšetkým platnosť\nodstúpenia od zmluvy o nájme podľa § 45 ods. 1 ZoKR listom správcu úpadcu zo dňa 07.04.2017,\ndoručeným žalovanému dňa 20.04.2017. Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2016\ndo 31.12.2018. Ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR nepovažoval súd prvej inštancie vo vzťahu špeciality k\nustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR. Odkázal na závery odvolacieho súdu, ktorý upozornil na rôzne skutkové\npodstaty uvedené v § 45 ZoKR, a to aj v porovnaní § 45 ods. 1 ZoKR s § 45 ods. 4 ZoKR, ktoré\nmajú kogentnú povahu a dopĺňajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy. S ohľadom na skutkové okolnosti\ndaného prípadu, teda za situácie, ak žalobca uhradil celú sumu nájomného vo výške 120.000 eur\npred vyhlásením konkurzu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2018, pred reálnym splnením záväzku\nprenajímateľa, čo vyplýva z bodu 4.1 zmluvy, konštatoval súd prvej inštancie naplnenie predpokladov\npre odstúpenie od zmluvy správcom v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR a posúdil predmetné odstúpenie správcu\núpadcu listom dňa 07.04.2017 podľa § 45 ods. 1 ZoKR ako platné v zmysle § 39 OZ, čím je zároveň\ndaná aj aktívna vecná legitimácia žalobcu s ohľadom na platné postúpenie existujúcej pohľadávky.\n13. V dôsledku námietok žalovaného týkajúcich sa aplikácie § 351 ods. 2 ObZ v kontexte dispozitívneho\ndojednania strán v zmysle bodu 5.7, 5.9, 5.10 zmluvy o nájme, súd prvej inštancie upozornil na body\n42, 43, 44, bod 47 odôvodnenia odvolacieho súdu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 3Obdo 80/2019 (zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod\nč. R 63/2020): „V prípade odstúpenia od zmluvy podľa § 344 a nasl. ObZ platí, že zmluva sa zrušuje od\nokamihu, kedy oprávnená strana od zmluvy platne odstúpila. Prijatie plnenia z obchodnej zmluvy pred\nodstúpením od nej nie je bezdôvodným obohatením a predstavuje prijatie plnenia na základe platnej\nzmluvy. S poukazom na znenie ustanovenia § 351 ObZ odstúpením od zmluvy dochádza k zmene\nzmluvného záväzku spôsobom, že niektoré zmluvné dojednania (vrátane práv a povinností) ostávajú\nzachované - ako to vyplýva zo znenia druhej vety odseku 1 predmetného zákonného ustanovenia - a\niné, predovšetkým tie, ktoré smerovali k splneniu záväzku, sa menia tak, že smerujú k vzájomnému\nvyporiadaniu podľa § 351 ods. 2 ObZ. Po odstúpení od zmluvy je každá strana povinná vrátiť druhej\nstrane prijaté plnenie, ak medzi stranami nebolo dohodnuté inak. Právny režim obsiahnutý podľa §\n351 ods. 2 ObZ dopadá aj na prípady, kedy pred odstúpením od zmluvy jedna strana svoj zmluvný\nzáväzok splnila, a druhá strana svoj záväzok nesplnila, prípadne ho splnila len čiastočne. Účinným\nodstúpením od zmluvy tak zaniká právo veriteľa domáhať sa voči dlžníkovi splnenia pôvodnej (zmluvou\nstanovenej) povinnosti a vzniká mu nový nárok voči dlžníkovi, a to nárok na vrátenie poskytnutého\nplnenia. Pokiaľ ide o samotný spôsob vyporiadania podľa § 351 ods. 2 ObZ, tento Obchodný zákonník\nvýslovne neupravuje, preto prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 458 ods. 1 OZ, keďže\nsa jedná o ustanovenie, ktoré je svojou povahou, obsahom a účelom najbližšie (viď ustanovenie § 853\nods. 1 OZ), keďže upravuje vzájomné vyporiadanie zmluvných strán po odstúpení od zmluvy uzatvorenej\npodľa Občianskeho zákonníka (a jediným rozdielom je, že zatiaľ čo Obchodný zákonník konštruuje\nnárok na vzájomné vyporiadanie strán po odstúpení od zmluvy ako zmluvný nárok, Občiansky zákonník\nzakotvuje predmetné vyporiadanie v rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení). Analogická aplikácia\nustanovenia § 458 ods. 1 ObZ na vyporiadanie vzájomného vzťahu medzi stranami po odstúpení\nod zmluvy podľa § 351 ods. 2 ObZ znamená, že ak neexistuje osobitná dohoda zmluvných strán,\nsú si zmluvné strany povinné vrátiť poskytnuté plnenie. Ak pri vzájomnom vyporiadaní nie je možná\nnaturálna reštitúcia, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (rovnako aj 1Obdo/5/2012)“. Žalovaný práve\nna existenciu tejto osobitnej dohody poukazoval, keď uplatňoval bod 5.9 a bod 5.10 zmluvy o nájme,\nv zmysle ktorých žalovaný nebol povinný vrátiť uhradený nájom vzťahujúci sa na obdobie po doručení\nodstúpenia od zmluvy, pričom v prípade vyhlásenia konkurzu zaplatená odplata prenajímateľovi sa\npovažuje za ušlý zisk prenajímateľa vyplatený nájomcom za obdobie od zrušenia spoločnosti do termínu\nskončenia zmluvy. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v prípade obchodnoprávnej úpravy sa uplatňuje\naplikácia § 351 ods. 1 ObZ, kedy (na rozdiel od OZ) sa plnenie poskytnuté pred odstúpením od zmluvy\nnepovažuje za bezdôvodne obohatenie, nakoľko účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú okamihom\nodstúpenia, t.j. ex nunc a nie spätne. Strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá\nzmluvná strana, je povinná toto plnenie vrátiť; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi podľa zmluvy, inak\n§ 502 ObZ. Rovnako aj v takomto prípade, pre právo na vrátenie plnenia, ktoré bolo poskytnuté pred\nodstúpením od zmluvy, platí všeobecná premlčacia doba 4 roky (§ 397 ObZ). V danom konkrétnom\nprípade išlo o vrátenie nespotrebovaného nájomného, ktoré bolo uhradené vopred, pričom po odstúpení\n\nod zmluvy správcom úpadcu doručeným dňa 20.04.2017, vznikol žalobcovi nárok na vrátenie tohto\nnájomného uhradeného za obdobie od 21.04.2017 do 31.12.2018.\n14. Vo vzťahu k námietke žalovaného o existencii osobitných dohôd uvedených v zmluve podľa\nbodu 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme, súd prvej inštancie uviedol, že aj keď je podľa § 351 ods. 2\nObZ možné dispozitívne upraviť vrátenie predmetného plnenia v zmluve, uvedené neplatí v prípade\naplikácie kogentného ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR (kogentnosť ustanovenia skonštatoval samotný\nodvolací súd). Kogentné ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR potom nie je možné obchádzať takým znením\nustanovenia v zmluve, ktorým by si strany konania upravili, že v prípade ukončenia zmluvy z dôvodu\nvyhlásenia konkurzu, nie je potrebné nespotrebovanú časť nájomného vrátiť strane, ktorá takéto plnenie\nposkytla. Správca môže odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov, čo sa v\npredmetnej veci aj stalo, keď správca požadoval vrátenie len nespotrebovaného nájomného v období\nod nasledujúceho dňa po odstúpení zo dňa 20.04.2017, keď predmetnú nehnuteľnosť neužíval de iure a\nde facto. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti upriamil pozornosť aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. 6 Obo 221/2001 (R 12/2003) a vyhodnotil, že i keď v posudzovanom prípade najvyšší súd skúmal\nmožnosť strán konania vylúčiť výpoveď zo zmluvy ešte za účinnosti ZKV, právny záver najvyššieho\nsúdu je možné prevziať v naznačenom smere. Súd prvej inštancie preto považoval za neplatné také\ndohody strán konania, v zmysle ktorých po vyhlásení konkurzu je zmluvnými stranami vopred vylúčený\nmajetok úpadcu (v podobe pohľadávky úpadcu ako nájomcu voči prenajímateľovi z nespotrebovaného\nnájomného) z účinkov podliehajúcimi vyhláseným konkurzom, pričom za takýchto okolností by nemala\ntakáto pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a odstúpením správcu v zmysle § 45 ods. 1\nZoKR, podliehať účinkom konkurzného konania a nemala byť súčasťou majetkovej podstaty, a to na\nzáklade dojednanej sankcie práve pre prípad takto vyhláseného konkurzu, čo jednoznačne obchádza\nzmysel a účel úpravy ZoKR. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že ustanovenia bodu\n5.9 a 5.10 zmluvy o nájme sú v rozpore s § 39 OZ, a preto sú neplatné. Vo vzťahu k bodu 5.8 zmluvy\no nájme súd prvej inštancie len stručne dodal, že žalovaný si voči úpadcovi, resp. žalovanému žiadnu\nzmluvnú pokutu po odstúpení od zmluvy (práve z dôvodu odstúpenia od zmluvy) neuplatnil, preto je\naplikácia predmetného znenia zmluvy vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantná. Okrem toho upozornil,\nže strany si v bode 5.8 zmluvy o nájme dohodli, že ak skončí nájom niektorým zo spôsobov uvedených\nv bode 5.1 zmluvy o nájme, zaväzuje sa nájomca prenajímateľovi zaplatiť zmluvnú pokutu. V bode 5.1\nzmluvy o nájme bol dojednaný spôsob ukončenia nájmu pred dojednaným časom, výpoveďou, dohodou,\nodstúpením. Podľa bodu 5.9 zmluvy zmluvné strany dohodli, že ak by ktorákoľvek zo zmluvných strán\nskončila zmluvu pred uplynutím dojednanej doby, prenajímateľ nie je povinný vrátiť nájomcovi zaplatenú\nodplatu podľa čl. IV tejto zmluvy. Tak bod 5.8, ako aj bod 5.9 zmluvy o nájme je koncipovaný ako\nsankcia za skončenie nájmu pred uplynutím dojednanej doby (a to z akýchkoľvek dôvodov a akýmkoľvek\nspôsobom, dokonca aj dohodou oboch zmluvných strán). Pri dojednaní zmluvnej pokuty pritom platí,\nže „podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť\nzmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.\nNa to, aby zmluvná pokuta bola platne dohodnutá, treba dostatočne a presne opísať povinnosť, ktorej\nsplnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nie je možné zistiť, či resp. kedy bola porušená\npovinnosť“ (bližšie pozri rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob 194/2019). Nárok na\nzmluvnú pokutu, resp. sankciu je viazaný na skončenie zmluvy aj odstúpením od zmluvy ktoroukoľvek\nzmluvnou stranou bez uvedenia dôvodov, čo však znamená, že sa viaže na výkon práva, a to práve na\nodstúpenie od zmluvy, resp. skončenie zmluvy. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie vyhodnotil,\nže predmetnými ustanoveniami zmluvy je sankcionovaný výkon práva (zmluvná pokuta a sankcia v\npodobe nevrátenia nájomného je bezprostredne viazaná na ukončenie zmluvy pred dojednanou dobou,\nteda aj na odstúpenie od zmluvy), a nie podstatné porušenie zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta\nje zabezpečovacím inštitútom, ktorý núti dlžníka konať v súlade so zmluvou a neporušiť povinnosť\nviazanú na zaplatenie zmluvnej pokuty. Odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti,\nale výkonom práva, a preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou, či inou sankciou - v podobe\nnevrátenia nespotrebovaného nájomného. V tomto smere súd prvej inštancie upozornil aj na judikatúru,\nv zmysle ktorej „vznik povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu bol teda kumulatívne viazaný jednak na\nporušenie zmluvnej povinnosti žalovaného, tak na následné odstúpenie od zmluvy žalobcom“. Dohoda,\nktorej zmyslom je dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad výkonu práva odstúpenia od zmluvy a nie\npre prípad porušenia zmluvnej povinnosti je v rozpore s ustanovením § 544 OZ, a teda je absolútne\nneplatná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, 32 Odo 1113/2003, obdobne aj rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 2Cdo 141/2000). Plne v súlade s uvedeným je právny názor vyslovený v rozsudku\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 1032/96, v ktorom súd dovodil, že ak sa opiera odstúpenie od\n\nzmluvy o konkrétny právny dôvod stanovený objektívnym právom, resp. zmluvou, nie je možné hovoriť\no porušení zmluvnej povinnosti v zmysle § 544 OZ a v takom prípade odstúpenie od zmluvy nevyvoláva\ndôsledok spočívajúci v povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu“. S ohľadom na uvedené, dospel súd prvej\ninštancie k záveru, že predmetná zmluvná pokuta a sankcia v bode 5.8 a 5.9 zmluvy o nájme je zároveň\nabsolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ v spojení s § 544 ods. OZ, § 344 a nasl.\nObZ.\n15. Pri zameraní sa na posúdenie skutočnosti, či žalovaný, resp. úpadca predmetnú nehnuteľnosť v\nrozhodnom období ne/užíval, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k naplneniu dikcie § 451 ods. 2 a § 457\nOZ, teda nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, sa súd prvej inštancie na predmetnú skutočnosť\ndopytoval jednak žalobcu, ktorý nemal vedomosť o akomkoľvek reálnom užívaní predmetných priestorov\núpadcom, pričom žiadal, aby žalovaný predložil odovzdávací a preberací protokol k týmto priestorom,\nkeďže nedisponoval kľúčami. Žalovaný si vzhľadom na odstup času nepamätal, kedy mu boli prístupové\nkľúče, resp. ovládače od brány k autovýťahu vrátené. Ukončenie prijímania tohto plnenia, teda nájmu zo\nstrany nájomcu, preto nevedel súd prvej inštancie ustáliť. Keďže však uloženú vysvetľovaciu povinnosť\nvyhodnotil v neprospech a na ťarchu žalovaného, skonštatoval, že s ohľadom na platné ukončenie\nzmluvy k 20.04.2017 odstúpením od zmluvy, úpadca prenajatý priestor v rozhodnom okamihu neužíval\nani fakticky. Samotnú výšku pohľadávky potom súd prvej inštancie priznal v súlade s vyjadrením\nžalobcu v rámci vysvetľovacej povinnosti. Správca úpadcu doručil odstúpenie od zmluvy žalovanému\ndňa 20.04.2017, pričom nájomné bolo uhradené v celkovej výške 120.000 eur do konca obdobia\ntrvania nájmu dňa 31.12.2018. Počet dní nespotrebovaného nájomného predstavoval 620 dní, ktoré v\nsúčine s denným nájomným vo výške 109,48905 (120.000 eur/1096 dní ako obdobie od 01.01.2016 do\n31.12.2018) tvorí pohľadávku v celkovej výške 67.883,21 eur.\n16. V ďalšom sa súd prvej inštancie v odôvodnení vysporiadal s uplatneným príslušenstvom. Uviedol,\nže žalobca požadoval zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,00 % p.a. z istiny od 21.04.2017 do\nzaplatenia, teda odo dňa po doručení odstúpenia od zmluvy. V predmetnom odstúpení však právny\npredchodca žalobcu žiadal uhradiť „nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo\ndňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval prenajímateľa na vrátenie nájomného do 5 dní od\ndoručenia odstúpenia od zmluvy“. Do omeškania s úhradou vrátenia nespotrebovaného nájomného sa\ndostal žalovaný až nasledujúcim dňom po uplynutí 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy, ktorým\npožadoval vrátenie uhradeného nespotrebovaného nájomného, teda od 26.04.2017. Keďže žalovaný\nneuhradil predmetnú pohľadávku, čím sa dostal do omeškania, súd prvej inštancie žalobe v časti úroku\nz omeškania uplatneného v súlade so zákonným úrokom z omeškania vyhovel žalobcovi a priznal mu\nprávo na zaplatenie úroku z omeškania v požadovanej príslušnej sadzbe úrokov z omeškania vo výške\n9 % p.a. z priznanej istiny až od 26.04.2017 do zaplatenia a vo zvyšnej časti vo výroku II. rozsudku\nžalobu zamietol, teda v časti úroku z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 67.883,21 eur od 21.04.2017\ndo 25.04.2017. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa so svojimi záväzkami dostal do omeškania,\nsúd prvej inštancie priznal žalobcov aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 eur\npodľa § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 Nariadenia vlády. O trovách konania rozhodol podľa § 262\nv spojení s § 255 CSP.\n17. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote\nodvolanie proti výroku I. a výroku III o nároku na náhradu trov konania a to z dôvodov podľa § 365\nods. 1 písm. h) CSP, ako i z dôvodu, že rozhodnutie je nepresvedčivé a nelogické. Žalovaný, napriek\ntomu, že pozná právny názor odvolacieho súdu na otázku špeciality ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR\nk § 45 ods. 1 ZoKR, nepovažoval tento názor, ktorý prevzal aj súd prvej inštancie v odôvodnení, za\nsprávny, pričom poukázal na vypracovanú tabuľku, z ktorej vyplýva, že bez ohľadu na rozsah splnenia\nzmluvy na opakovanú/nepretržitú činnosť ktoroukoľvek zo strán by správca mohol v prípade všetkých\nskutkových podstát zmluvu vypovedať a zároveň by v prípade skutkových podstát upravených v §\n45 ods. 1 až ods. 3 mohol od zmluvy odstúpiť. Keďže ustanovenia § 45 ods. 1 až ods. 3 upravujú\nkumulatívne všetky prípustné situácie, ku ktorým môže dôjsť (neupravuje len situáciu, kedy by zmluvu\nobe strany splnili; vtedy by však zmluva ex lege zanikla splnením), mohol by správca v prípade zmluvy\nna opakovanú/nepretržitú činnosť vždy od zmluvy buď odstúpiť, alebo ju vypovedať. Poukázal na\ndôvodovú správu k § 45 ZoKR, z ktorej vyplýva, že zákonodarca mal vzhľadom k dlhodobému charakteru\nzmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť chrániť prenajímateľov, a to poskytnutím výpovednej doby\npred skončením zmluvného vzťahu a zároveň umožnil správcovi tieto vypovedať vo fixne stanovenej\nvýpovednej lehote, keďže rôzne právne predpisy umožňujú rôzne nastavenie dĺžky výpovedných lehôt.\n\nV prípade odstúpenia od zmluvy zaniká zmluvný vzťah okamžite, momentom doručenia oznámenia o\nodstúpení od zmluvy. Zákonodarca tak podľa názoru žalovaného, mal záujem 1./ v odsekoch 1 až 3\nupraviť doplňujúce možnosti ukončenia (akýchkoľvek) zmlúv v závislosti od rozsahu splnenia tou ktorou\nstranou a 2./ v odseku 4 upraviť špeciálne možnosť ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť\nbez ohľadu na rozsah splnenia tou ktorou stranou. Výlučne ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je tak podľa\nnázoru žalovaného ako jediné možné použiť na ukončovanie zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť\npo vyhlásení konkurzu. V opačnom prípade by ustanovenie nemalo žiaden zmysel. Žalovaný bol preto\nnaďalej presvedčený, že správca konkurznej podstaty úpadcu (právneho predchodcu žalobcu) nebol\noprávnený od zmluvy odstúpiť. Pohľadávka preto nevznikla, nemohla byť postúpená a žaloba mala byť\nzamietnutá. Súd prvej inštancie túto otázku nesprávne právne posúdil.\n18. Vo vzťahu k uloženej povinnosti vrátiť poskytnuté plnenie žalovaný zopakoval svoje tvrdenia\nprezentované v priebehu konania, že ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je ustanovením dispozitívnym, preto\nsa zmluvné strany môžu od neho odchýliť alebo ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 ObZ). A presne to aj zmluvné\nstrany v bode 5.9 zmluvy o nájme urobili. Zmluvné strany mali záujem na dlhodobom zmluvnom vzťahu,\nčo bolo tiež deklarované v bode 5.7 uzavretej zmluvy. Je potrebné rešpektovať zásadu čo najširšej\nzmluvnej voľnosti, na ktorej je postavený Obchodný zákonník, s výnimkou kogentných ustanovení\ntaxatívne uvedených v § 263 Obchodného zákonníka, medzi ktoré však ustanovenie § 351 ods. 2\nObchodného zákonníka nepatrí, t.j. ide o ustanovenie s dispozitívnym charakterom a zmluvným stranám\nje daná možnosť upraviť práva a povinnosti vyplývajúce z odstúpenia od zmluvy v súlade s ich zhodnými\nprejavmi vôle, k čomu v danom prípade podpisom zmluvy aj došlo (rovnako viď Rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave z 18.06.2020 sp.zn. 1Cob/23/2019). Vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na\nplatnosť alebo účinky dohody zmluvných strán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej\nv § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žiadne ustanovenie ZoKR takéto dohody nezneplatňuje,\nalebo nesuspenduje ich účinky. ZoKR v ustanovení § 45 len dopĺňa už existujúce zákonné, prípadne\nzmluvné možnosti skončenia. Povinnosť vrátiť úpadcom už poskytnuté plnenie je potrebné následne\nposudzovať v intenciách ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka; túto povinnosť ZoKR\nosobitne neupravuje. Podľa zmluvy o nájme bolo celé nájomné splatné do 14 dní odo dňa jej uzavretia.\nNejde teda o nárok, ktorý by vznikol po vyhlásení konkurzu, ale vznikol (a splnením aj zanikol) dávno\npred ním. Odstúpením od zmluvy (ak by bolo posúdené ako platné) dohoda zmluvných strán podľa bodu\n5.9 nájomnej zmluvy nezanikla, nakoľko ide o ustanovenie, ktoré vzhľadom na svoju povahu má trvať aj\npo ukončení zmluvy, v dôsledku čoho sa ho odstúpenie od zmluvy nedotýka (§ 351 ods. 1 Obchodného\nzákonníka). Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí síce s touto právnou otázkou zaoberal, ale vysporiadal\nsa s ňou absolútne zmätočným a nepresvedčivým spôsobom, pričom žiaden zo súdom vyjadrených\nzáverov nemá oporu v právnom poriadku. K analogickej možnosti použitia ustanovení § 458 ods. 1 OZ\nna vysporiadanie vzájomného vzťahu medzi stranami po odstúpení od zmluvy podľa § 351 ods. 2 ObZ,\nžalovaný namietal, že priamo ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ upravuje spôsob vysporiadania zmluvných\nstrán po odstúpení od zmluvy. Nie je preto dôvod analogicky aplikovať ustanovenia o bezdôvodnom\nobohatení z Občianskeho zákonníka. Uvedený právny názor vyplýva tiež z ustálenej rozhodovacej\npraxe najvyšších súdov SR a ČR (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 7. augusta 2008, sp.\nzn. 5 Obdo 20/2008, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 M Obdo\nV 2/2007, Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 26. júna 2007, sp. zn. 32 Odo 622/2006 a pod.),\nna rozhodnutia ktoré žalovaný poukazoval, ale súd sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd\nprvej inštancie účelovo spojil body 5.9 a 5.10 zmluvy o nájme, pričom každý z týchto bodov upravuje\nniečo iné. Úprava ušlého zisku je obsiahnutá výlučne v bode 5.10 zmluvy; bod 5.9 zmluvy nič také\nneupravuje a žalovanému nebolo je zrejmé, prečo súd tieto dve ustanovenia vo svojej argumentácii\nspájal. Súd prvej inštancie postupoval rovnako v bode 45 odôvodnenia, pričom žalovaný nestaval na\nbode 5.10 zmluvy o nájme svoju argumentáciu. Aj keď odvolací súd poukázal na kogentnú povahu\nustanovenia § 45 ZoKR, urobil tak výlučne v súvislosti s ukončovaním zmlúv, nevyjadroval sa k spôsobu\nvzájomného vysporiadania zmluvných strán po skončení zmluvy, ako to naznačil súd prvej inštancie.\nŽalovaný považoval argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že dohoda zmluvných strán o tom, že\nsa nebudú vracať žiadne vzájomné plnenia, je obchádzaním § 45 ods. 1 ZoKR, za nelogickú a bez\nopory v právnom poriadku. Ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR nehovorí nič o povinnosti žalovaného –\nprenajímateľa vrátiť nespotrebovanú časť nájomného právnemu predchodcovi žalobcu – nájomcovi.\nUstanovenie výlučne dopĺňa nový spôsob skončenia zmluvy. Na povinnosť vrátiť alebo nevrátiť si\nvzájomné plnenia nemá predmetné ustanovenie žiaden vplyv. Táto povinnosť je upravená v § 351 ods.\n2 ObZ, ktoré je dispozitívne. Preto postup podľa § 351 ods. 2 ObZ alebo postup iný (upravený odlišne\nod § 351 ods. 2 ObZ) nemôže ani teoreticky ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR obchádzať. Nehovoriac o\n\ntom, že konkurz bol vyhlásený na majetok nájomcu až cca 8 mesiacov po uzavretí zmluvy o nájme,\nv dôsledku čoho nemal prenajímateľ ako túto skutočnosť v čase uzavretia zmluvy predvídať. V tomto\nsmere bol i odkaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Obo 221/2001 (R\n12/2003 nejasný, keď sa týkalo inej právnej otázky. Súd prvej inštancie tak vlastne dospel k záveru o\nneplatnosti bodu 5.9 zmluvy o nájme argumentáciou o neplatnosti bodu 5.10 zmluvy o nájme a poukazom\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré upravovalo úplne odlišnú právnu otázku. Následne sa\nsúd prvej inštancie zaoberal ustanovením bodu 5.8 zmluvy o nájme a spojil ho s ustanovením bodu\n5.9, kedy uzavrel, že je koncipovaný ako sankcia za skončenie nájmu. Nakoľko sankcia musí byť\nviazaná na nesplnenie konkrétnej povinnosti a takouto povinnosťou nemôže byť výkon práva (právo\nukončiť zmluvu), súd prvej inštancie uzavrel, že „predmetná zmluvná pokuta a sankcia v bode 5.8 a\n5.9 zmluvy o nájme je zároveň absolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ v spojení\ns § 544 ods. OZ, § 344 a nasl. ObZ.“. Uvedený záver však považoval žalovaný za nesprávny, keďže\nustanovenie bodu 5.8 zmluvy žiadnym spôsobom nesúvisí s ustanovením 5.9 zmluvy o nájme a ak vyššie\nuvedená argumentácia sa môže vzťahovať na ustanovenie bodu 5.8 zmluvy, tak absolútne žiadnym\nspôsobom nesúvisí s bodom 5.9.. V bode 5.9 zmluvy nie je upravená žiadna sankcia, ale postup strán pri\nvyporiadaní sa po skončení zmluvy. Súd tak fakticky tvrdí, že zákonom dovolený postup podľa § 351 ods.\n2 v spojení s § 263 ods. 1 ObZ je v rozpore so zákonom. Takáto argumentácia súdu je nepresvedčivá, v\nrozpore so zákonom a tiež v rozpore s rozsudkom odvolacieho súdu. Záverom žalovaný navrhoval, aby\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu\nzaviaže na náhradu trov odvolacieho aj prvoinštančného konania.\n19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 23.02.2024 prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu, v ktorom v prvom rade k námietkam ohľadom špeciality ustanovení\njednotlivých odsekov v § 45 ZoKR uviedol, že tieto právne závery žalovaného nevyplývajú prakticky\nz ničoho, ani zo ZoKR, ani z dôvodovej správy k ZoKR, ani zo všeobecných výkladových zásad v\nsúkromnom práve. S takýmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý zrušil pôvodný rozsudok súdu\nprvej inštancie. Žalobca nesúhlasil ani s právnym názorom žalovaného ohľadom výkladu ust. § 351 ods.\n2 ObZ vo vzťahu k čl. 5 ods. 9 zmluvy o nájme, keďže je v rozpore s účelom konkurzného konania\nako takého. Účelom konkurzu je uspokojenie pohľadávok veriteľov prostredníctvom speňaženia majetku\núpadcu v čo najvyššej možnej miere. Aplikáciu článku V ods. 9 zmluvy o nájme v tomto konkrétnom\nprípade vylučuje kogentne ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR. Ak by bola pripustená argumentáciu\nžalovaného o možnosti vylúčiť povinnosť vrátiť plnenie po odstúpení od zmluvy v zmysle ZoKR, išlo by\no situáciu, kedy by zmluva vylučovala ustanovenie zákona, čo je v právnom poriadku vylúčené. Takýto\nvýklad by popieral zmysel konkurzného konania a robil by z § 45 ods. 1 ZoKR normu obsolentnú, čím\nby dochádzalo k reštrikcii majetku úpadcu, čo je v príkrom rozpore s účelom konkurzného konania.\nOdstupovanie od zmlúv správcami konkurzných podstát by nemalo zmysel. Zmyslom je pritom snaha o\nuspokojenie veriteľov úpadcu v najvyššej miere. Súd prvej inštancie rozsiahlo vysvetlil dôvody, prečo sa\nnemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného. Žalovaný, uvedomujúc si, že na túto konkrétnu situáciu\nnemožno aplikovať článok V ods. 9 zmluvy o nájme, uvedenú konkrétnu situáciu sformuloval ako „ušlý\nzisk“ v článku V ods. 10 zmluvy a to preto, aby sa tak vyhol postupu podľa § 45 ods. 1 ZoKR. Článok V\nods. 9 zmluvy je nutné vykladať v kontexte článku V ods. 10, no najmä v kontexte účelu konkurzného\nkonania a účelu § 45 ods. 1 ZKR. Výklad žalovaného (kedy vylučuje aplikáciu § 351 ods. 2 ObZ) je\nmožné aplikovať v prípade odstúpení od zmlúv, ktoré sú však podľa iného ustanovenia, ako je § 45\nods. 1 ZoKR (z tohto dôvodu tak formuloval Článok V ods. 10 zmluvy), no nie v tomto prípade. Nakoľko\nžalobca považoval odvolanie žalované za nedôvodné, navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil.\n20. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 21.03.2024 opätovne zdôraznil, že skutkové podstaty uvedené\nv § 45 ZoKR len dopĺňajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, žiadnym spôsobom neupravujú nároky\nstrán po ukončení zmluvy v dôsledku odstúpenia alebo výpovede. Pokiaľ žalobca argumentoval, že\núčelom konkurzu je uspokojenie pohľadávok veriteľov prostredníctvom speňaženia majetku úpadcu v čo\nnajvyššej možnej miere, žalovaný poukázal na ust. § 67 ods. 1 ZoKR, podľa ktorého konkurzu podlieha\nlen a) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, b) majetok, ktorý úpadca nadobudol\npočas konkurzu, c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcové záväzky, d) iný majetok, ak to ustanovuje\ntento zákon. V prípade žalovanej pohľadávky by šlo o písm. b), lebo v dôsledku odstúpenia od zmluvy\npo vyhlásení konkurzu (ak by bolo platné) by úpadca nadobudol právo na vrátenie nespotrebovanej\nčasti zaplateného nájomného. Nakoľko sa však úpadca so žalovaným dohodli inak, čo je konanie\ndovolené podľa § 351 ods. 2 v spojení s § 263 Obchodného zákonníka, žalovaný nebol povinný úpadcovi\n\nnespotrebovanú časť nájomného vrátiť a tento majetok tak ani nemohol podliehať konkurzu. Podľa čl.\n2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal\nniečo, čo zákon neukladá.\n21. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 10.04.2024 zotrval na názore, že ustanovenie § 45 ods. 1\nZoKR je kogentným ustanovením a jeho aplikáciou následne nastávajú účinky vo forme vzniku majetku\npodliehajúcemu konkurzu. V zmysle toho nemôže byť zmluvná voľnosť v obchodnom práve vykladaná\ntak, že by menila kogentné ustanovenia zákonov. Článok 5 ods. 9 zmluvy o nájme vylučuje majetok\nz účinkov ZoKR po vyhlásení konkurzu, čo je v rozpore s § 39 OZ. Zmluvné strany nemôžu dohodou\nvylúčiť majetok spod účinkov konkurzného konania.\n22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a\npo preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania\na odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého\npo vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého\nrozsudku.\n23. Podľa § 1 ods. 1 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,\nako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.\n24. Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak\nniektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.\nAk ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,\npodľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.\n25. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi\npodnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich\npodnikateľskej činnosti.\n26. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a\n2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom\nzákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a\ntýmto zákonom.\n27. Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje\nzmluva alebo tento alebo iný zákon.\n28. Podľa § 349 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav\nvôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky\nodstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.\n29. Podľa § 351 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.\nOdstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani\nzmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov\nmedzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na\nsvoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.\n30. Podľa § 351 ods. 2 ObZ strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana,\ntoto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad,\ninak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu\nnákladov s tým spojených.\n31. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n32. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí\nobohatenie vydať.\n\n33. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech\nzískaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho\ndôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n34. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na\núkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.\n35. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z\núčastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.\n36. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným\nobohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa\nposkytnúť peňažná náhrada.\n37. Podľa § 45 ods. 1 ZoKR, ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení,\nktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila\nalebo zmluvu splnila len čiastočne, správca môže požadovať splnenie zmluvy alebo môže od zmluvy\nodstúpiť. Ak druhá zmluvná strana zmluvu o vzájomnom plnení už čiastočne splnila, správca môže od\nzmluvy odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov.\n38. Podľa § 45 ods. 4 ZoKR, ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu, ktorej predmetom\nje záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo\nstrpieť určitú činnosť, správca môže zmluvu vypovedať v dvojmesačnej výpovednej lehote, ak mu zo\nzákona alebo zo zmluvy nevyplýva kratšia lehota na vypovedanie tejto zmluvy; zmluvu môže správca\nvypovedať aj v prípade, že bola dohodnutá na určitý čas. Zmluvu o nájme bytu môže správca vypovedať\nlen za podmienok ustanovených Občianskym zákonníkom. Toto ustanovenie sa nepoužije na zmluvy\nuzatvorené podľa Zákonníka práce.\n39. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n40. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne\nzisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého\nrozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP\ndostatočne presvedčivo odôvodnil. Jeho závery sú logické a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je\njednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým\na právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej\ninštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil\nžiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.\n41. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou doručenou súdu dňa 17.5.2019 sa žalobca domáhal, aby\nsúd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 67.883,21 eur s úrokom z omeškania\nvo výške 9% ročne zo sumy 67.883,21 eura od 21.4.2017 do zaplatenia a s paušálnou náhradou\nnákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to z titulu vydania časti zaplateného,\nale nespotrebovaného nájomného za obdobie od 20.04.2017 do 31.12.2008, po odstúpení správcu\nkonkurznej podstaty úpadcu Bau3Mex, a.s. od Zmluvy o nájme v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR.\n42. Žalovaný v odvolaní namietal právne posúdenie (ne)špeciality ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR\nk ustanoveniu § 45 ods. 1 ZKR, resp. jeho prednosti pred všeobecným ustanovením § 45 ods. 1\nZoKR. Napriek znalosti právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení č.k.\n1Cob/95/2021-169 zo dňa 29.06.2023, ktorým bol i súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP\nviazaný, bol neustále názoru, že správca konkurznej podstaty úpadcu (právneho predchodcu žalobcu)\nnebol oprávnený od zmluvy odstúpiť, pohľadávka správcu nemohla vzniknúť, nemohla byť postúpená\na žaloba mala byť zamietnutá. Zákonodarca podľa názoru žalovaného mal záujem v odsekoch 1 až\n3 upraviť doplňujúce možnosti ukončenia (akýchkoľvek) zmlúv v závislosti od rozsahu splnenia tou\n\nktorou stranou a v odseku 4 upraviť špeciálne možnosť ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú\nčinnosť bez ohľadu na rozsah splnenia tou ktorou stranou. Výlučne ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je\ntak podľa názoru žalovaného ako jediné možné použiť na ukončovanie zmlúv na opakovanú/nepretržitú\nčinnosť po vyhlásení konkurzu. V opačnom prípade by ustanovenie nemalo žiaden zmysel. Ďalej bol\nžalovaný názoru, že nakoľko ustanovenia § 45 ods. 1 až ods. 3 ZoKR upravujú kumulatívne všetky\nprípustné situácie, ku ktorým môže dôjsť, mohol by správca v prípade zmluvy na opakovanú/nepretržitú\nčinnosť vždy od zmluvy buď odstúpiť, alebo ju vypovedať. Žalovaný bol preto naďalej presvedčený,\nže v prípade, ak bola zmluva uzatvorená na opakovanú/nepretržitú činnosť (bez ohľadu na rozsah\nsplnenia tou ktorou stranou), ako jediný inštitút na ukončenie zmluvy mohol správca využiť výpoveď,\nt.j. postup v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR. Odvolací súd sa však s uvedeným názorom nestotožnil a\nani nestotožňuje a v celosti odkazuje na svoj právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí. Z\nlogického a jazykového výkladu ustanovenia § 45 ZoKR je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne\nzrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade akejkoľvek zmluvy o vzájomnom\nplnení za splnenia niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť\nvýpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú\nalebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Možnosť\nvýberu vyplýva už i len zo samotného názvu ustanovenia § 45 ZoKR, nadpísaného ako „Vypovedanie\nalebo odstúpenie od zmluvy“, ktorý upravuje podmienky a spôsoby ukončenia v ňom definovaných\nprávnych vzťahov správcom úpadcu nad rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo\ninými právnymi predpismi, odlišnými od ZoKR. Preto ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR má jednoznačne\nsvoj zmysel napr. pri dohodách zmluvných strán alebo inej zákonnej úprave zakotvujúcej možnosť dlhšej\nvýpovednej lehoty. Z uvedeného dôvodu, je odkaz žalovaného na predkreslenú tabuľku a názor, že\npri každej jednej zo skutkových podstát zohľadnených v ods. 1-3 § 45 ZoKR je daná možnosť či už\nodstúpiť od zmluvy alebo ju vypovedať zo strany správcu v zmysle všeobecnej právnej úpravy právne\nirelevantný, nakoľko ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR má zmysel práve v tom, že pri skutkovej podstate\n– možnosti ukončenia zmlúv na opakovanú/nepretržitú činnosť zakotvuje pre správcu výhodnejšiu\nvýpovednú lehotu, ako by mohla byť napr. dohodnutá stranami, alebo vyplývať z iných zákonných\nustanovení. Uvedené korešponduje s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, že pravidlá\nnastolené ZoKR v § 45 ods. 1-4 nenahrádzajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú,\npričom majú kogentnú povahu. Preto len zo samotného zaradenia ustanovenia o možnosti výpovede\nza ustanovenia o možnostiach odstúpenia od zmluvy nie je možné bez ďalšieho odvodiť žalovaným\nprezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše nepochybné, že ide o právnu úpravu dvoch úplne odlišných\nprávnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu zmluvy (odstúpenie od zmluvy a výpoveď zmluvy) za\nodlišných zákonom predpokladaných skutkových okolností. Špecialita ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR\nnevyplýva ani z dôvodovej správy k ustanoveniu § 45 ZoKR a zo žalovaným citovanej odbornej literatúry,\nnakoľko z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená zásada špeciality, ako ani striktný imperatív\npre správcu vo vzťahu k voľbe právneho prostriedku smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu. Pri\nods. 4 sa spomína práve možnosť správcu vypovedať zmluvu v zákonom stanovenej lehote pre prípad,\nže by si ju zmluvné strany predĺžili.\n43. Polemika žalovaného o tom, či vrátenie plnenia je zákonným nárokom, alebo nárokom na vydanie\nbezdôvodného obohatenia je v tomto prípade neopodstatnená a nadbytočná, nakoľko súd prvej inštancie\nneodôvodňoval záver vecného rozhodnutia odkazom na rozpor zmluvnej úpravy strán s ustanoveniami\no bezdôvodnom obohatení upravených v Občianskom zákonníku. Súd prvej inštancie správne a v súlade\ns rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít uviedol, že prijaté plnenia z obchodnej zmluvy pred\nodstúpením od zmluvy od nej nie je bezdôvodným obohatením a predstavuje prijatie plnenia na základe\nplatnej zmluvy. Preto k vráteniu plnenia dochádza na základe dikcie ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ.\nOdstúpením od zmluvy totiž dochádza k zmene zmluvného záväzku spôsobom, že ustanovenia, ktoré\nsmerovali k splneniu záväzkov, sa menia tak, že smerujú k vzájomnému vyporiadaniu podľa § 351 ods.\n2 ObZ. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že po odstúpení od zmluvy je každá strana povinná vrátiť\ndruhej zmluvnej strane prijaté plnenie, ak medzi stranami nebolo dohodnuté inak. Následné právne\núvahy o spôsobe vyporiadania, kedy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 458 ods.\n1 OZ boli síce rovnako po právnej stránke správne, avšak vzťahovali sa na posúdenie prípadného\nnároku žalovaného na vrátenie poskytnutého plnenia (prenajatého priestoru úpadcovi ako nájomcovi)\na nie nároku žalobcu. V prípade posúdenia nároku žalobcu, z vykonaného dokazovania jasne vyplývalo\nv akej výške žalobca plnil, ako i že jeho plnenie nebolo poskytnuté v nepeňažnej forme (nespočívalo vo\nvýkonoch napr.), kedy by sa do úvahy natískala otázka ne/možnosti navrátenia už poskytnutého plnenia\nv rovnakej forme a analogicky postup podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n\n44. Napriek skutočnosti, že ustanovenie § 351 ods. 2 ObZ je v spojení s ustanovením § 263 ods. 1 ObZ\nustanovením dispozitívnym, od ktorého sa môžu zmluvné strany svojou dohodou odchýliť, nemôže byť\nzmluvná vôľa strán bezbrehá a v rozpore s ostatným kogentnými ustanoveniami zákona, resp. svojím\núčelom obchádzať zákon. Nie je dôvodné tvrdenie žalovaného, že by akákoľvek odlišná úprava od ust.\n§ 351 ods. 2 ObZ bola neplatná. Zmluvné strany si môžu svoje práva a povinnosti upraviť odlišne od\nust. § 351 ods. 2 ObZ, avšak zmluvná a slobodná vôľa strán končí tam, kde sa začínajú porušovať\npráva tretích osôb. Účelom konkurzného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov v čo najvyššej\nmožnej miere z majetku úpadcu, resp. z majetku, ktorý počas konkurzu nadobudol úpadca. Úlohou\nsprávcu konkurznej podstaty je zistiť majetok úpadcu a tento speňažiť v čo najvyššej možnej miere.\nTaká zmluvná úprava, ktorá vylučuje povinnosť prenajímateľa vrátiť nespotrebované nájomné pre prípad\nukončenia zmluvy spôsobom podľa § 45 ods. 1 ZKR (keďže aj to je jeden zo spôsobov ukončenia\nzmluvy pred uplynutím dojednanej doby- viď bod 5.9 zmluvy o prenájme), resp. pre prípad, ak je na\nspoločnosť nájomcu vyhlásený konkurz, bezdôvodne zvýhodňuje a uprednostňuje jedného veriteľa voči\nostatným a rovnako je v neprospech úpadcu. Takouto zmluvnou úpravou sa jednoznačne obchádza\nZoKR, kedy aj z účelu ust. § 45 ods. 1 ZoKR je zrejmé, že jeho cieľom je získať do konkurznej podstaty\nmajetok a to tým spôsobom, že sa vráti už poskytnuté plnenie zo strany úpadcu bez protiplnenia druhej\nzmluvnej strany a to napriek skutočnosti, že dikcia ustanovenia § 45 ods. 1 ZKR priamo hovorí iba\no možnosti odstúpenia od zmluvy a nie o povinnosti vyporiadať si vzájomné plnenia, t.j. neupravuje\nďalej či už povinnosť, alebo spôsob vyporiadania medzi zmluvnými stranami. V opačnom prípade by\nsa z ustanovenia § 45 ods. 1 stala obsolentná norma. Rovnako nemožno prehliadnuť skutočnosť,\nže pri výklade prezentovanom žalovaným, by mohlo dochádzať k zjavnému zneužívaniu „zmluvnej\nvoľnosti“ strán, kedy by sa spriaznené, ale i nespriaznené osoby mohli dohadovať na zaplatení celého\nplnenia vopred, práve za účelom získania peňažných prostriedkov alebo majetku z majetku úpadcu na\núkor ostatných veriteľov úpadcu pre prípad, že by došlo k vyhláseniu konkurzu. Je pravdivé tvrdenie\nžalovaného, že vyhlásenie konkurzu nemá žiaden vplyv na platnosť alebo účinky dohody zmluvných\nstrán, ktorá je odlišná od dispozitívnej právnej úpravy uvedenej v § 351 ods. 2 ObZ, pretože úprava\nzmluvných vzťahov zakotvená v bode 5.9 a 5.10 zmluvy o prenájme je neplatná bez ohľadu na to,\nči došlo k vyhláseniu konkurzu alebo nie a to práve v dôsledku skutočnosti, že pre prípad, že dôjde\nk ukončeniu zmluvy z dôvodu vyhláseného konkurzu (bod 5.9), resp. pre prípad, že dôjde vôbec\nk vyhláseniu konkurzu (bod 5.10), prenajímateľ nie je povinný vrátiť zaplatenú odplatu vo vzťahu ktorej\nnebolo poskytnuté žiadne protiplnenie, pretože tak, ako už bolo uvedené vyššie, obchádza ZoKR (jeho\nzmysel a účel). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že strany sa dohodli na tom, že majú záujem\nna dlhodobom zmluvnom vzťahu.\n45. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie sa v dostatočnej miere a správne vysporiadal\ns nárokom žalobcu a to pri zohľadnení procesnej obrany – žalovaného, ktorá zodpovedala prípadnému\nvylúčeniu uspokojenia nároku žalobcu (ustanovenie bodu 5.8 až 5.10 zmluvy o prenájme), keď správne\nposúdil platnosť ustanovení zmluvy o prenájme. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie podľa názoru\nžalovaného nad rámec jeho procesnej obrany zaoberal i ust. bodu 5.8 zmluvy o prenájme (t.j. rozšíril\nobranu žalovaného i o daný bod), nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,\nkeďže súd prvej inštancie svoje závery vo vzťahu k bodu 5.8 zmluvy o prenájme uvádzal nad rámec\nprávneho posúdenia platnosti bodov 5.9 a 5.10 vo vzťahu k ZoKR a jednak na bližšie zdôvodnenie\nnázoru o neplatnosti časti nájomnej zmluvy bol zároveň súd prvej inštancie zaviazaný v zmysle bodu 46.\nuznesenia odvolacieho súdu č.k. 1Cob /95/2021-169 zo dňa 29.06.2023. Rovnako skutočnosť, že zo\nznenia bodu 5.9 zmluvy o prenájme nevyplýva sankcia, ktorá by mohla spôsobovať neplatnosť daného\nustanovenia (keď súd prvej inštancie mal spojiť body 5.9 a 5.10), je vzhľadom k správne prijatým záverom\nsúdu prvej inštancie o neplatnosti daných ustanovení z iných právnych dôvodov právne irelevantná,\nako i nedôvodná, keďže podľa názoru odvolacieho súdu možno právo prenajímateľa ponechať si časť\nvopred zaplateného nájomného chápať ako zmluvnú sankciu, resp. nad rámec možno uviesť – i vzdanie\nsa práva vopred.\n46. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil,\nani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti I. a III. napadnutého\nrozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu\nprvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími\ndôvodmi v zmysle § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vo výroku\nvecne správny potvrdil.\n\n47. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nvoči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.\n48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.\n757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)\nv lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "36Cb/92/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "97e98551-53a1-4b00-8bf2-d97a561f12dd:69f4a83a-11f4-40c8-b4c4-6fd370112a46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1110246355.3", "spisova_znacka": "4Cob/194/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/194/2019 z 24. 2. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-02-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1110246355.3"}, {"guid": "fcebd424-241d-4604-b6e5-dec953b900dc:bf73f903-ff62-4e1f-a025-66970418321e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8719201409.1", "spisova_znacka": "1Cob/23/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/23/2019 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8719201409.1"}], "citovane_v": []}