{"guid": "fa8d9941-04e7-4b87-a90b-def17e167668:9b20d091-197c-4ce3-b04a-138f34efdb76", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1", "spisova_znacka": "10Co/42/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/42/2024 z 27. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. februára 2025, sp. zn. 10Co/42/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1", "identifikacne_cislo": "1723201374", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Kučerová", "sudca_id": 622, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-kucerova-622", "datum_vydania": "2025-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b20d091-197c-4ce3-b04a-138f34efdb76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n10Co/42/2024\n1723201374\n27. 02. 2025\nJUDr. Zuzana Kučerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek senátu\nJUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobcu: O.. N.. I. Z., D.. XX.XX.XXXX,\nH. N. G. XX, XXX XX Z. zastúpený: JUDr. Michal Ďubek, PhD., advokát so sídlom Dostojevského rad\n1, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR,\nso sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 2.919,80 eur, na odvolanie\nžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 49C/30/2023-88 zo dňa 13. marca 2024, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi\nsumu 2.919,80 eur m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti (v rozsahu sumy 2.419,80 eur) žalobu z a m i e t a .\nŽalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2.919,80\neur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok); žalobcovi priznal voči žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n2. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 30.06.2023 domáhal voči\nžalovanej zaplatenia sumy 2.919,80 € titulom náhrady škody spôsobenej porušením Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času (ďalej aj ako \"Smernica\"), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do\nvnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Uplatnený nárok predstavuje škodu, ktorá\nvznikla žalobcovi porušením úniového práva žalovanou. Škoda, vznikla v mieste výkonu služobnej\nčinnosti žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v Pezinku, pričom tu zároveň aj nastala skutočnosť,\nktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Žalobca bol príslušníkom Hasičského a\nzáchranného zboru (ďalej aj ako \"HaZZ\"), štátnu službu vykonával v stálej štátnej službe v hodnosti\nmajor, vo funkcii veliteľ čaty, na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, na Hasičskej stanici v Pezinku.\nSlužobný pomer v HaZZ započal dňa 01.04.2003 a bol ukončený na základe rozhodnutia zo dňa\n12.11.2020 ku dňu 01.01.2021. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je v zmysle § 86 ZoHaZZ\nrozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 hodinových pracovných zmien\n(výkon služby), po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku; ide teda o\ntzv. 24 hodinovú pracovnú smenu. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej\npohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Služobné pohotovosti sú určované\nna čas nočných hodín, pričom v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení\nslužobná pohotovosť na prácu nadčas (počas trvania výjazdu). V mieste výkonu služby žalobcu sa\nstriedajú 3 hasičské smeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná smena 24 hodín a následne majú\n\npríslušníci v tejto smene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého\nčasť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ZoHaZZ). Žalobca sa aj\npočas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, musí byť vždy počas celej\ndoby neaktívnej časti pracovnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Napriek uvedenému sa mu\nvšak neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Z takto nereálne\nvykazovaného fondu pracovného času, ktorý nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, sa\npotom javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so\nskutočnosťou. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu počas celého žalovaného obdobia presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas\npríslušníka HaZZ, ako to stanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný\nčas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. Zodpovednosť členských\nštátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza zo zásady prednosti práva EÚ, teda zo zásady,\nže právne predpisy EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe\nprincípu prednosti a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade\njeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú\ntakýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Na podporu\nsvojich tvrdení žalobca poukázal na výklad Súdneho dvora EÚ ( ďalej len ,,SD EÚ \") vo vzťahu k čl. 6\nSmernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas v rozhodnutí SD EÚ sp. zn.: C-429/09\nzo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom\nv skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.\nNaopak, z ustanovení § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ jednoznačne vyplýva, že zákon rozlišuje\nmedzi (i) vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (ii) vykonávaním štátnej služby\nhasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča v zmysle ZoHaZZ\nbezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Žalobca poukázal na znenie § 86 ods. 2 ZoHaZZ,\npodľa ktorého: \"Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\"\nPodľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ: \"Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe\nv mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby\npodľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\" Výsledkom uvedenej úpravy je, že služobná\npohotovosť hasiča sa v zmysle ZoHaZZ do služobného času hasiča nezapočítava. Žalobca okrem iného\npoukázal aj na tú skutočnosť, že Zákonník práce v prílohe č.2 v rámci zoznamu preberaných právne\nzáväzných aktov EÚ, rovnako aj ako ZoHaZZ uvádza, že došlo k prebratiu Smernice. V Zákonníku\npráce však, na rozdiel od ZoHaZZ, došlo k prebratiu Smernice aj v materiálnom zmysle, nakoľko § 96\nods.2 Zákonníka práce (ďalej len ,,ZP\") výslovne ustanovuje, že: ,,Čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas\". Nakoľko teda ZoHaZZ v § 193 ods. 1 vylúčil\naplikáciu § 96 ZP na príslušníkov HaZZ, ide, podľa názoru žalobcu, zo strany Slovenskej republiky o\nporušenia práva EÚ a o rozpor ZoHaZZ s článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko umožňuje služobnému\núradu, aby služobný čas príslušníka HaZZ bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne\nprekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto možno uzavrieť,\nže Smernica nebola správne (resp. v časti vôbec) implementovaná do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Pri aplikácii vyššie uvedených skutočností na skutkový stav vyplývajúci z tejto žaloby a z\npriložených listinných dôkazov je podľa žalobcu zrejmé, že počas žalovaného obdobia odpracoval viac,\nnež povoľuje článok 6 písm. b) Smernice, čím dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu vyplývajúcich z\nčlánku 6 písm. b) Smernice. Žalobca počas žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci\nz článku 6 písm. b) Smernice, čím dochádzalo k zjavnému porušenie judikatúry Súdneho dvora, a preto\nsa toto porušenie musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. V danom prípade\nporušením článku 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo porušované právo žalobcu na ochranu zdravia,\nako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv garantované aj v čl. 40 Ústavy SR. Pokiaľ ide o\nreferenčné obdobie, žalobca ozrejmil, že ide o stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k\nspriemerovaniu odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max.\nprípustného pracovného času. Smernica v čl. 16 písm. b) stanovuje dané obdobie ako štvormesačné,\navšak v čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii. Smernica upravuje výnimku, okrem iného, aj pre protipožiarne\nslužby a služby civilnej ochrany. V nadväznosti na uvedené sa vnútroštátny zákonodarca odchýlil od čl.\n16 písm. b) Smernice a v § 86 ods. 1 ZoHaZZ ustanovil šesťmesačné referenčné obdobie. Žalobca za\nprvý polrok v roku 2020 odpracoval celkovo 1369,8 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný\nčas za referenčné obdobie 52,68 hodín, nad rámec Smernice za jeden týždeň odpracoval v priemere\n\n4,68 hodín, čo predstavuje 121,8 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu\nnadčas (pracovný deň) predstavoval sumu vo výške 15,38 eur, pričom súčin tejto sumy a odpracovaných\nhodín nad rámec Smernice za dané referenčné obdobie činí sumu 1.873,3884 eur. Za druhý polrok v\nroku 2020 žalobca odpracoval celkovo 1329 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný čas\nza referenčné obdobie 50,56 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice za jeden týždeň odpracoval v\npriemere 2,56 hodín, čo činí 67,29 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu\nnadčas predstavoval sumu 15,55 eur, pričom súčin tejto sumy a odpracovaných hodín nad rámec\nSmernice činí 1.046,41 eur. Súčet celkových súm za obe referenčné obdobia predstavujú požadovaný\nnárok žalobcu 2.919,80 eur.\n3.\nSúd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej, podľa ktorej Smernicu nemožno aplikovať\nna prejednávaný prípad, nakoľko sa neuplatňuje na odvetvia, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany. Žalovaná má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb\ns nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, z\nktorého dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaná namietala aj nedostatatok pasívnej\nvecnej legitimácie. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobu pre netransponovanie Smernice, resp.\npre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie\n(ďalej len ako \"SDEÚ\"), alebo fyzická resp. právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j.\ndošlo k porušeniu alebo poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej\núnie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný\norgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný\nzbor. Za neopodstatnené považovala aj tvrdenia žalobcu, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii\nSmernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., keď sa doba služobnej pohotovosti nezapočítavala\ndo týždenného pracovného času hasičov. K tomuto tvrdeniu namietala, že z hľadiska vhodnosti\ntranspozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku SR je potrebné zohľadniť aj výpočet za tri\nroky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha\nrežimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote podľa z § 101 Občianskeho zákonníka a žalobca ho\naj takto uplatňuje. Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: \"...Doby platenej ročnej dovolenky\npriznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte\npriemeru neutrálne...\". Výpočet žalobcu nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napr.\nkaranténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod.).Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni\nslužobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 - uplatňuje sa v období\njanuár - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných\nobdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom vo vzťahu k\ndodržiavaniu práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností podľa žalovanej\nvyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne, vzhľadom na\nreferenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.\n4. Čo sa týka časti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, žalovaná vzniesla námietku\npremlčania a navrhla, aby bola žaloba v časti, v ktorej došlo k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku,\nzamietnutá. V priebehu konania špecifikovala, že s ohľadom na dátum podania žaloby (30.06.2023) ide\no obdobie od januára 2020 do júna 2020, keďže premlčacia doba, vzhľadom na charakter uplatňovaného\nnároku, plynie dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k zásahu do práva žalobcu.\n5. Žalovaná namietala, že žalobca mal svojho zamestnávateľa upozorniť v súlade s § 69 ods. 4\nzákona č. 315/2001 Z. z. na nesúlad rozvrhnutia pracovnej zmeny a žiadať, aby ho, aby mu takto\nnebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaná podotkla, že žalobcovi za každú hodinu\nurčenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit\nurčený Smernicou, boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné\nvoľno. Podľa žalovanej nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od\nindividuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaná\nmá za to, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne, vzhľadom\nna referenčné obdobia, bola Smernica transponovaná správne. Zdôraznila, že jednotlivé ustanovenia\nZákona o Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú\n\nslužobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas\naj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie\nštátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne\nvyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby\npovažuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá\nbezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času\npodľa § 91 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba nadčas podľa § 92 Zákona o\nHasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú,\nže služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo\nvystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v\nrámci služobného času, ktoré tvrdenie podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru na rok 2019-2020 a na rok 2021 -2022. Pokiaľ ide o transponovanie\nčl. 6 Smernice žalovaná uviedla, že podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní\nnesmie prekročiť 48 hodín, vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca\nmusí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje\nustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne\nrozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho\ntýždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje\nprotipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie aj na 6 mesiacov\nalebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia\ntakéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný\npracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné,\nsa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore\nupravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas\npríslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a\nzáchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300\nhodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne; služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne,\npričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých\nslužobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne\nnadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v\nslužobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne\nrozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného\nčasu alebo majú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej\npohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej\nslužby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej smene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je\nrozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov.\n6. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že v období roka 2020, v\nktorom uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. od januára 2020 do decembra 2020 vykonal\nspolu 595 hodín služobnej pohotovosti, z čoho len 21,25 hodín bola aktívna časť služobnej pohotovosti\n(nadčas) a zvyšných 573,75 hodín žalobca strávil neaktívnou časťou služobnej pohotovosti, kedy bol\nv mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas strávil oddychom a odpočinkom. Na tento účel má v\nmieste výkonu štátnej služby určený priestor. Aktívna časť, tzn. výkon štátnej služby počas prerušenej\nslužobnej pohotovosti tvoril v sledovanom období len 3,57 %. Smernica stanovuje maximálny týždenný\npracovný čas 48 hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno v súlade s čl. 16 ods. b) smernice\nvypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Z plánovacích plachiet vyplýva, že po\nprepočítaní času stráveného v práci (24 hodín v každom služobnom dni) a 4 mesačné referenčné\nobdobie pre výpočet skutočného času, ktorý žalobca strávil na pracovisku: v roku 2020 v období 1/2020\n- 4/2020 t.j. spolu 121 dní, čo je 17,29 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene\nna celú hodinu) 830,00 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na\npracovisku) 819,00 hodín, čo je o 11,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou; v\nobdobí 5/2020 - 8/2020 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne\n(zaokrúhlene na celú hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť\nna pracovisku) 813,00 hodín, čo je o 30,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou\nv uvedenom referenčnom období; v období 9/2020 - 12/2020 t.j. spolu 122 dní, čo je 17,43 týždňa\nžalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837,00 hodín. V tomto období bol\n\nžalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 567,50 hodín, čo je o 269,50 hodín menej\nako maximálny čas ustanovený smernicou. Podľa uvedených výpočtov aj po započítaní pohotovosti\nna pracovisku do maximálneho týždenného pracovného času žalobca pracoval: v roku 2020 v prvom\nreferenčnom období v priemere 47,37 hodín týždenne, v druhom referenčnom období v priemere 46,27\nhodín týždenne a v treťom referenčnom období v priemere 32,56 hodín týždenne (smernica umožňuje\nodpracovať 48 hodín týždenne). Žalovaná tiež namietala, že žalobca nesprávne rozdeľuje žalované,\nresp. uplatňované obdobia, do dvoch 6 mesačných referenčných období, v ktorých spočítava fond\npracovného času s nadčasmi a neaktívnou časťou služobnej pracovnej pohotovosti a výsledné číslo\noznačuje ako odpracované hodiny, podľa nej ide o nesprávne a zavádzajúce označenia, nakoľko fond\npracovného času zahŕňa aj všetky druhy voľna ako sú riadna dovolenka, dovolenka za sviatok bez\nodpočtu, dodatková dovolenka, voľno za sviatok, náhradné voľno, voľno podľa kolektívnej zmluvy a\nďalšie dni voľna, kedy pracovník nepracuje. Predmetné voľno sa na účely výpočtu mzdy započítava do\nfondu pracovného času. Smernica 2003/88 v článku 2 ods. 1, 2 rozlišuje medzi pracovným časom a\nčasom odpočinku, keďže pracovný čas definuje ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje\npodľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi alebo praxou. Akýkoľvek iný čas, je čas odpočinku. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva,\nže na účely výpočtu referenčných období nie je možné použiť fond pracovného času tak ako to urobil\nžalobca nakoľko fond pracovného času v sebe zahŕňa aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2\nSmernice. Voči prvému referenčnému obdobiu žalovaná vzniesla námietku premlčania, kedy si žalobca\nuplatňuje premlčaný nárok na obdobie od 1/2020 do 6/2020, keď má za to, že premlčacia doba,\nvzhľadom na charakter uplatneného nároku, plynie dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k zásahu\ndo práva žalobcu, preto námietka premlčania sa týka nároku za celý prvý polrok roku 2020. Je\nzrejmé, že žaloba bola podaná dňa 30.06.2020, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k druhému\nreferenčnému obdobiu žalovaná uviedla, že žalobca odpracoval spolu 976,5 hodín (článku 2 ods. 1\nsmernice) a toto obdobie sa skladalo zo 184 dní, čo predstavuje 26,286 týždňa. Z uvedeného vyplýva, že\nžalobca v období od 7/2020 do 12/2020 odpracoval v priemere 37,15 hodín týždenne a teda Smernica\nv tomto referenčnom období porušená nebola. Rovnako to platí aj pre premlčané obdobie, v ktorom\nskutočne odpracoval spolu 1.223 hodín v 182 dňoch, t.j. 26 týždňoch a teda priemerný pracovný čas\nžalobcu v tomto referenčnom období bol 47,04 hodín. V tomto individuálnom prípade preto nedošlo ani\nlen k porušeniu smernice a nebol splnený hneď prvý predpoklad nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\n7. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, bod 5 Preambuly, čl. 1 ods. 1, ods. 2 písm. a), čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm.\nb) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času (ďalej len „smernica“ alebo „Smernica 2003/88/ES“), ust. § 85 ods.1, 2, §\n86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 zákona č.\n315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon\nč. 315/2001 Z.z.“), ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 § 101 Obč. zákonníka a čl. 2 ods. 1, 2, 3 CSP a vecne tým, že\npredmetom sporu je nárok na náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená porušením úniového\npráva, konkrétne porušením čl. 6 písm. b/ Smernice EP a Rady č. 2003(88/ES zo dňa 04.11.2003, t.j.\nporušením práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas, ktorý má touto Smernicou byť garantovaný.\n8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca bol v rozhodnom období\nt.j. v čase od januára 2020 do decembra 2020 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR,\npracovisko Pezinok. Služobný pomer v Hasičskom a záchrannom zbore trval od 01.04.2003 do\n31.12.2020, kedy žalobca odišiel do výsluhového dôchodku. Žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované\nslužby takým spôsobom, že na jeho 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzovala určená 8\nhodinová služobná pohotovosť, počas ktorej sa musel zdržiavať na pracovisku. V prípade, že je počas\npohotovosti vyhlásený poplach, musel byť pripravený k zásahu cca do 1 min. V prípade vyhlásenia\npoplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej službe, vrátane služobnej\npohotovosti, v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a záchranného zboru 2 dni\nvoľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na pracovisku 24 hodín by mali mať garantované voľno v\ntrvaní 8 hodín a následne môžu byť opätovne zavolaní do služby, resp. im môžu byť nariadené školenia,\ncvičenia a pod. Vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia ustanoveného v § 86 ods.1 ZoHaZZ\nzo žalobcom predložených výplatných pások v časti fond služobného času súd prvej inštancie zistil, že\nžalobca za prvý polrok roku 2020 odpracoval celkovo 1.369,8 hodín, čo predstavuje týždenný služobný\nčas 52,68 hodín a 121,8 hodín nad rámec Smernice. Plat za službu nadčas v pracovný deň predstavoval\nsumu vo výške 15,38 eur, pričom súčinom tejto sumy a počtu odpracovaných hodín nad rámec Smernice\n\nza dané 6 mesačné referenčné obdobie dospel žalobca k sume 1.873,38 eur. Za druhý polrok roku 2020\nžalobca odpracoval celkovo 1.329 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný čas 50,55 hodín.\nZ uvedeného je zrejmé, že žalobca v danom referenčnom období odpracoval nad rámec Smernice za\njeden týždeň 2,55 hodiny, čo predstavuje 67,28 hodín nad rámec Smernice. Plat žalobcu za službu\nnadčas v pracovný deň predstavoval sumu 15,55 eur, pričom súčinom tejto sumy a počtu odpracovaných\nhodín nad rámec Smernice predstavuje žalobcom uplatnenú škodu za toto obdobie vo výške 1.046,4\neur.\n9. K námietke žalovanej týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol,\nže je nesporné, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku\nnesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť\nmedzi tzv. súkromnoprávne spory. Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa\n§21 Obč. Zák. právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody,\nspôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom, majú rozhodovať príslušné vnútroštátne\nsúdy. Súd je preto v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,\nči zo strany žalovanej /štátu/ došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní Smernice do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon NR SR č. 315/2001 Z. z. o HaZZ\nzodpovedá cieľom článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ\nje v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať\nvnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd\nje povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie. Zohľadniac vyššie uvedené\nje preto nesporné, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza\nz prednosti práva EÚ, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Slovenská republika,\nako členský štát Európskej únie, je zodpovedná za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie\ndodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, z ktorého dôvodu je daná pasívna legitimácia\nžalovanej. Zodpovednosť za vzniknutú škodu v tomto prípade vyplýva z judikatúry Súdneho dvora a je\nzaložená na prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Náhradu škody spôsobenej\njednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný členský štát. Nakoľko v\ndanom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom\nštátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového pravá vnútroštátneho poriadku, do\nktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého\npatrí aj správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR.\n10. Pokiaľ išlo o námietku žalovanej, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov,\nnakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu sú z pôsobnosti Smernice vyňatí, súd prvej\ninštancie skonštatoval, že Súdny dvor EÚ jednoznačne dospel k záveru, že článok 6 písm. b) Smernice\npredstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý\npracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho\nzdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný\npracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade\nneprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť,\npokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len\nprostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora\nEÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Giinter Fuß c/a Stadtt Halle). Z vyššie uvedených dôvodov teda súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci je možné Smernicu aplikovať.\n11. K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca\nsi podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie január 2020 až december 2020. Taktiež\nnie je sporné, že žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 30.06.2023. Žalovaná vzniesla námietku\npremlčania k žalobcom uplatnenému nároku za prvý polrok roku 2020. Sporná nie je ani tá skutočnosť,\nže žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, čo je právo majetkovej\npovahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Vo vzťahu k vznesenej námietke\npremlčania sa súd prvej inštancie priklonil k argumentácii žalobcu, ktorý uviedol, že § 86 ZoHaZZ\nupravuje výnimku na 6 mesačné referenčné obdobie, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte počtu\nhodín strávených nad rámec Smernice. Zo žalobcom predložených výplatných pások mal súd prvej\ninštancie za preukázané, že žalobca prekročil maximálne prípustný pracovný čas stanovený Smernicou\n\npre referenčné obdobie január až jún 2020, pričom o tejto skutočnosti sa žalobca mohol dozvedieť až\npo uplynutí celého 6 mesačného referenčného obdobia t.j. v júni 2020. Z vyššie uvedených dôvodov\nvyhodnotil súd prvej inštancie túto námietku žalovanej za nedôvodnú.\n12. Súd prvej inštancie zhrnul, že v prejednávanej veci žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu\nškody od tej skutočnosti, že žalovaná netransponovala do slovenského právneho poriadku čl. 2 a čl.\n6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná\nsprávne. Súd prvej inštancie pri posúdení týchto skutočností porovnal článok 2 a článok 6 písm.\nb) Smernice s príslušnými ustanoveniami ZoHaZZ a dospel k záveru, že sa do zákona nepremietli\nustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník\npracuje podľa pokynov svojho zamestnávateľa a vykonáva svoje činnosti alebo povinnosti v súlade s\nvnútroštátnymi právnymi predpismi“. Súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že ZoHaZZ\npriamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín.\nNakoľko podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času\npríslušníkov hasičského zboru, prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Z vyššie uvedených dôvodov\ntak vzniklo žalobcovi právo dovolávať sa porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanej, nakoľko\njeho pracovná pohotovosť sa nezapočítavala do týždenného pracovného času, čo malo za následok, že\nžalobca v niektorých týždňoch rozhodného obdobia pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. Žalovaná\npočas konania v rámci procesnej obrany tvrdila, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť\nzahrnuté priamo len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale že tieto môžu byť\ntransponované aj do iných podzákonných predpisov, resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazovala na\nKolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Súd prvej inštancie však videl rozpor zákona so Smernicou práve v\ntom, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru\nSR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v\ndôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka\nHasičského a záchranného zboru SR. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie zastal názor,\nže nesprávnym transponovaním Smernice do slovenského právneho poriadku došlo k tomu, že služobný\nčas žalobcu prekračoval Smernicou stanovený limit 48 hodín týždenne. Nesprávnym transponovaním\nSmernice do právneho poriadku SR nie je možné dosiahnuť stav požadovaný Smernicou, ktorým\nje zabezpečenie zvýšenej ochrany zamestnancov ako aj zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany\nzdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. Dodal,\nže pre posúdenie zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi ako\njednotlivcovi je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok: 1/ cieľom porušenej normy EÚ bolo\npriznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3/ medzi\nporušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť. Tieto tri\npodmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu,\nt. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho\nalebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na\ncharakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna\na objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu\nna to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.\n13. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa domáhal priznania nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) Smernice, čím došlo k zásahu do jeho\nosobnostných práv, konkrétne práva na ochranu zdravia a práva na vedenie súkromného a rodinného\nživota. V dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Únie, prichádza\nzamestnanec o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných alebo iných vzťahov,\nprípadne fyzickej či psychickej relaxácii. V danej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca\ntrávil na pracovisku po skončení riadnej služby ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musel byť\nzamestnávateľovi k dispozícii a ktorý je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za\npracovný čas žalobcu, že jeho práva boli, s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice, porušované.\nDodal, že zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej\nnormy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho\npriemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Preto žalobca má právo dovolávať\nsa porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanej v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa\nnezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že v niektorých obdobiach pracoval\ndlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku\ntrávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim\n\nfaktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej\nslužbe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť\nfyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby\nmohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby\nprítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva\nvýhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie mal v danom prípade\npreukázané, že žalobca trávil na pracovisku čas aj nad rozsah určených pracovných zmien, a to v\nrámci pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť na pracovisku a v prípade potreby do 1\nminúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je aj čas pracovnej\npohotovosti potrebné považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne\nurčovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na\nnejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava,\nktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, vrátane pracovnej pohotovosti\nna pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ\nC-397/01 vo veci Pfeiffer). V prejedávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že k porušeniu\nčl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať\nsa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej\nv dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške\n2.919,80 eur, predstavujúca súčet súm za obdobie január až december 2020, je podľa názoru súdu prvej\ninštancie primeraná aj s ohľadom na dobu trvania služobného pomeru žalobcu (18 rokov), kedy odišiel\ndo výsluhového dôchodku. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu prvej inštancie možné nahradiť\ninak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas nie je možné žalobcovi vrátiť a nie je ani možné, aby ho strávil\ninak. Preto práve peňažnú náhradu považoval za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy.\n14. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zhrnul, že napriek tomu, že z\nPrílohy č. 4 Zákona o Hasičskom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku SR transponovaná\nSmernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne a správne, keďže do ustanovení Zákona o\nHasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah\npracovného času zamestnancovi pracujúcich na území Európskej únie (48 hodín), čím vznikla na strane\nžalobcu ujma, za ktorú zodpovedá žalovaná. Súd prvej inštancie, s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti\ntejto konkrétnej právne veci dospel k záveru, že je žalobcom požadovaná nemajetková ujma v peniazoch\nje primeraná a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. S poukazom na § 23 ods. 2, 3 CSP žalovanej, na\njej žiadosť, poskytol dlhšiu lehotu na plnenie, akceptujúc tak jej dôvody o „komplikovanosti a spôsobu\núhrady zo strany štátu“.\n15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a plne procesne úspešnému\nžalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady si vyhradil\nrozhodnúť po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník\n(§ 262 ods. 2 CSP).\n16. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365\nods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nžalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nNamietala procesné pochybenia súdu prvej inštancie, keď jej po výsluchu žalobcu neumožnil klásť mu\ndoplňujúce otázky. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s vykonaním dôkazu - tabuľky prepočtov\nžalobcu, ktorá tvorila prílohu žaloby, keď žalovaná požiadala o jeho vykonanie na pojednávaní,\nkeďže tento dôkaz neustále spochybňovala, a to nielen pre výsledné čísla v predmetnej listine, ale\nzároveň aj samotné vstupné dáta, ktoré žalobca na výpočet svojich odpracovaných hodín použil. Týmto\npostupom súd prvej inštancie závažne zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces. Namietala\ntiež záver súdu prvej inštancie, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z.\nnebol prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je\nzverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez\nakýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného\nvšeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na\nporovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len\nniektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom\nprejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú\n\nprávnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho\nsporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, keď\nže uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie\nprípadu. Žalovaná trvala aj na skutočnosti, že nejde o žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej\nujmy podľa § 11 až 13 Obč. Zák., ale o žalobu, ktorou sa žalobca domáha mzdového nároku vyčísleného\nna sumu 2.919,80 eur, konkrétne mzdového doplatok spočívajúci v počte odpracovaných hodín nad\nrámec smernice 2003/88 ES za referenčné obdobie šiestich mesiacov vynásobených výškou platu za\nslužbu nadčas (pracovný deň). Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu\npracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné\nvypočítať mzdu. Nejde o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona\no HaZZ sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného\nvoľna, alebo čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Preto nemožno zamietať\npojmy „služobný čas“ v zmysle § 85 ods. 1 zákona o HaZZ a „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods.\n1 smernice 2003/88/ES. Žalovaná v odvolaní zotrvala aj na námietke nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie, keď je potrebné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej\nrepubliky ako dvoma samostatnými subjektmi. Namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy\nrozdiel medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením\naplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v\nprocese preberania a následnej aplikácie smernice. Žalovaná zdôraznila, že v prvom prípade ide o\ntransponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku\nštátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť\ns obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika\nv pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca\npreukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné\nkonštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z.\nv jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe\npripúšťa, že zákon o HaZZ výslovne nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu\nslužby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku\ntýždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaná sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by\nsmernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala.\nNebolo povinnosťou žalovanej skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu\nzákona č. 315/2001 Z.z. aj vzhľadom na priamy účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie\nzákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o\naplikácii, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto\nmôže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice\nvyloží jej ustanovenie v rozpore s jej obsahom. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá\nsprávne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom\nsmernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na\nnáhradu škody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaná pri preberaní smernice de facto\nneporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda\na tým ani zodpovednosť žalovanej za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní,\nnavyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok skrýva za\nnáhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Pripomenula, že žalobca namietal nesprávne prebratie\nsmernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu a preto nemôže niesť zodpovednosť\nza prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.\nŽalovaná nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii smernice\npodieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi\nrozlišovať. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá\nmala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Nie je prípustné, aby\nsa zodpovednosť žalovanej odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym\nvzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaná a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva\nsamostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a potom nie je možné dospieť k inému záveru,\nnež posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je\nmožné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer\nžalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí s jej zodpovednosťou za správnosť prebratia\nsmernice do právneho poriadku SR. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne\nposúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,\nvzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje\n\nv plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice vymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je\nupravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s\ntým spojený rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako\nto tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú\nčinnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti\nštandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nvykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov.\nRovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich\nprávnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej\núpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod\npojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaná v odvolaní poukázala aj na právne predpisy,\nz ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na\núseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti\npriameho výkonu záchranárskych činností. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského\na záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Súčasne\nzdôraznila, že čl. 2 smernice len príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb,\npreto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená\nto, že aplikácia ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Žalovaná poukázala na to, že\nrozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto ho\nnie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takom zriadení a\nštruktúre mestských hasičov sú odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného\nzboru v Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody\nod definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru.\nNakoľko smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času,\nako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej\núpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať,\npreto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu\nškody, žalovaná poukázala na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré\nmusia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva\nÚnie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2.\nporušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje\npríčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a\npríčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, čo\nneznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej\nrepublike, tak ako to všeobecne skonštatoval súd prvej inštancie. Žalovaná má za to, že smernica\n2003/88/ES jasne vymedzuje čo je to pracovný čas a zároveň ho jasne oddeľuje od času odpočinku.\nCieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas\nodpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak, smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby\nmal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Zo systematického výkladu smernice 2003/88/ES je zrejmý rozdiel medzi\npracovným časom a časom odpočinku. Zákonodarca sa rozhodol jasne definovať predmetné dva pojmy\nv úplnom úvode smernice (č.l. 2) dokonca ich rozdelil už v preambule. Žalovaná má teda za to, že\nnemožno tieto dva pojmy zamieňať. Žalobca vo svojich výpočtoch maximálneho týždenného pracovného\nčasu vychádza z fondu pracovného času v súčte so služobnom pohotovosťou a nočnými nadčasmi, čo\nnie sú relevantné ukazovatele odpracovaného času v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES na výpočet,\nči bolo zasiahnuté do práva žalobcu v zmysle čl. 6 predmetnej smernice. Aj napriek jasnej definícií\nčasu odpočinku a pracovného času, žalobca účelne mylne zamieňa predmetné dva pojmy, aby umelo\npovýšil svoj pracovný čas a mohol sa nedôvodné obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých došlo\nv zmysle rozsudkov súdov k zásahu do ich práv. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody\nsubsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná zotrvala\nna svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13\nObčianskeho zákonníka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi\npriznal, t.j. 2.919,80 eur, žalovaná považuje s poukazom na premlčanú časť nároku a na skutočnosť, že\nnedošlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi za neprimeranú a premrštenú,\na to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v\nporovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia. Žalobca vo svojich podaniach\n\nani na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento\n„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\n(t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie\nzávažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Je neprípustné, aby žalobca odôvodnil ujmu\nlen v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný život, zdravia a do jeho rodinných\npomerov avšak bez potrebných dôkazov a to najmä s ohľadom výšky priznanej sumy. Žalovaná ďalej\nna podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej\nujmy poukázala na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutia Krajského súdu v\nŽiline sp. zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/192/2019-310, Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023). Žalovaná má za to, že v tomto súdnom konaní nebolo na základe\nvýpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako tento stav zasiahol do osobnostnej\nsféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostáva, akú inú činnosť\nby chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku,\nkeď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne\n(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho\nplnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovanej\npredsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovanou (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná\nnesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, keď\nžalobca nepreukázal že by ujma bola dostatočne závažná, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie\nžaloby. Žalovaná, pokiaľ išlo o samotnú výšku nemajetkovej ujmy, poukázala na nález ÚS SR sp. zn.\nIII. ÚS 288/2017, ktorý hovorí, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň\nzohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v\nporovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi\nzávažnosťou a výškou priznanej náhrady. Žalovaná namietala aj neprimeranosť výšky súdom prvej\ninštancie priznanej výšky nemajetkovej ujmy, s ohľadom na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov\nSR v skutkovo a právne obdobných veciach. Zo značného množstva súdnych rozhodnutí, v ktoré\nžalovaná v odvolaní citovala, vyplýva priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp. nemajetkovej\nujmy vo výške cca od 1.000 eur až 2.500 eur, pričom v označených obdobných rozhodnutiach bolo\nžalované obdobie trojnásobne dlhšie ako je to v prípade žalobcu. Žalovaná záverom odvolania zotrvala\nna vznesenej námietke premlčania, konkretizujúc, že prvé žalované obdobie je v celosti premlčané ,\nkeďže referenčné obdobie, ako aj maximálny týždenný pracovný čas, je nutné počítať odo dňa,\nktorý vo vzťahu ku dňu podania žaloby nie je premlčaný, teda od 29.06.2020. Znamená to, že prvý\ndeň maximálneho týždenného pracovného času bude 29.06.2020 a bude plynúť sedem dní vrátane.\nReferenčné obdobie šiestich mesiacov začne takisto plynúť v tento deň. Zhrnula, že žalobca sa\npodanou žalobou domáha uhradenia nemajetkovej ujmy v celkovej sume 2.919,80 eur. V jeho ponímaní\nsa jedná o škodu spôsobenú za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020. S ohľadom na ust. § 101\nObč. Zákonníka, čl. 6,18,19 Smernice 2003/88/ES je potrebné túto požadovanú sumu pomerne znížiť.\nŽaloba bola žalobcom podaná 30.06.2023, teda s poukazom na uvedený výpočet, obdobie, za ktoré\nbola žalobcovi údajne spôsobená škoda, sa musí začať 29.06.2020, čím sa výška údajnej spôsobenej\nškody podstatne zníži na 1.046,41 eur. Na podporu svojho tvrdenia žalovaná poukázala na rozsudok\nKS Banská Bystrica sp. zn. 17Co 123/2023.\n17. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok o trovách konaní. Dôvodila, že aj tu sa súd prvej inštancie\ndopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, a má zohľadňovať pomer úspechu sporovej strany v\nspore.\n18. K odvolaniu žalovanej sa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyjadrila žalobca, ktorý\nžiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietke žalovanej týkajúcej sa údajného procesného\npochybenia súdu prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené klásť žalobcovi otázky uviedol, že výsluch\nžalobcu nebol podkladom pri úvahách súdu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej\ninštancie vychádzal zo skutočností, ktoré boli preukázané inak, než výsluchom strany, a to najmä z\ndoby trvania služobného pomeru, ktorý trval viac ako 18 rokov, ďalej zo skutočnosti, že žalovaná za\ncelý ten čas neprijala potrebné opatrenia za účelom zamedzenia porušovania práva EÚ, že tento čas\nuž žalobcovi nemožno vrátiť a nie je možné ho ani stráviť inak, ž čoho zároveň súd vyvodil, že morálna\nsatisfakcia by nebola v danom prípade na mieste. Ak by aj uvedenú situáciu bolo možné vyhodnotiť\nako porušenie procesných pravidiel, tak právny zástupca žalovanej mal možnosť v rámci vlastného\nprednesu požiadať o možnosť kladenia otázok žalovanej, čo nevyužil, zjavne účelovo, aby si založil\n\nodvolací dôvod. Pokiaľ išlo o námietku žalovanej týkajúcu sa nevykonania listiny označenej ako tabuľky\nprepočtov žalobcu, k uvedenému žalobca uviedol, že uvedená tabuľka nie je dôkazov. Poukázal na\nobsah svojho vyjadrenia, v ktorom vysvetlil, že pri výpočte vychádzal z výplatných pások, z ktorých\nprevzal údaje o fonde pracovného času, nadčasov a neaktívnej časti služobnej pohotovosti, tieto zadal\ndo textu žaloby, pričom z dôvodu prehľadnosti vypracoval tabuľku, do ktorej zahrnul vstupy z výplatných\npások. Žalovaná nikdy nespochybnila skutkové tvrdenia zistené z výplatných pások, ktoré by sa týkali\nnapr. fondu pracovného času alebo priemernej hodinovej mzdy a pod. Žalovaná teda nespochybnila\ntú skutočnosť, že relevantným dôkazom sú v tomto prípade výplatné pásky, z ktorých žalobca prevzal\núdaje o fonde pracovného času, nadčasoch a neaktívnej časti služobnej pohotovosti a tieto zadal do\ntextu žaloby. Žalovaná nespochybnila správnosť číselného údaju, ktorý tvorí fond pracovného času,\nlen uviedla, že nie všetky hodiny z tohto fondu je možné brať ako relevantné, nakoľko by sa niektoré\nhodiny nemali zarátavať, napr. z dôvodu čerpania OČR a pod. Ide preto jednoznačne o otázku právneho\nposúdenia a nie skutkového rozporu. Je síce pravdou, že žalovaná uviedla vo svojom vyjadrení zo\ndňa 21.09.2023 vlastný výpočet hodín, ale tieto zasadila do nesprávneho referenčného obdobia v trvaní\nštyroch mesiacov, namiesto šiestich, čoho nevyhnutným následkom je nesprávny údaj o počte hodín,\nnakoľko iný údaj zákonite vyjde po spriemerovaní hodín za 4 mesiace a iný po spriemerovaní hodín za 6\nmesiacov. Z tohto pohľadu bolo teda popretie skutkového tvrdenia žalobcu zo strany žalovanej neúčinné.\n19. K námietke žalovanej, že si žalobca v predmetnej žalobe uplatňuje mzdový nárok a nie nárok\nna náhradu škody spôsobnej porušením úniového práva, žalobca uviedol, že svojou žalobou tento\nspôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvádza a používa jednak z dôvodu, že neexistuje\nprávna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch a\ntiež z dôvodu, že súd síce vychádza pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy z voľnej úvahy,\ntáto úvaha však nesmie byť svojvoľná a musí byť preskúmateľná. K úvahám žalovanej týkajúcim sa\ntranspozície Smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 do vnútroštátneho práva žalobca\nuviedol, že zo strany žalovanej nedošlo k správnemu prebratiu Smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku, a to z dôvodu, že príloha č. 4 k ZoHaZZ síce formálne uvádza, že do zákona bola okrem\niných prebratá aj Smernica, a teda sa formálne javí, že zákon by mal byť v súlade so Smernicou, čo\nvšak nie je pravdou. Zákon totiž umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas príslušníka HaZZ bol\nrozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny\n48 hodinový týždenný pracovný čas. Predmetná Smernica je adresovaná členským štátom, konkrétne\nžalovanej, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, z ktorého dôvodu je SR zastúpená MV SR pasívne\nvecne legitimovaným subjektom. K námietke žalovanej, ktorá sa týka námietky pôsobnosti Smernice,\nžalobca uviedol, že táto nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EÚ v\nrozhodnutí vo veci C-429/098, v ktorom sa SD jednoznačne vyjadril k povahe práce hasičov ako\ntakých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni,\na či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. V uvedenej súvislosti žalobca dal do pozornosti aj\nuznesenie SD EÚ C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom\nSúdny dvor výslovne uviedol, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12.06.1989 o zavádzaní\nopatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1\nods. 3 smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993 o niektorých aspektoch služby, akou je aj verejná\nslužba, o ktorú v konaní ide, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl. 6 bodu 2\nSmernice 93/104 v zásade odporuje prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny\ntýždenný pracovný čas, vrátane pohotovosti na určenom mieste. V neposlednom rade je predmetná\nargumentácia vyvrátená desiatkami potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR, nakoľko žalovaná\ntúto argumentáciu používa v každom spore tohto druhu. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že neboli\nnaplnené všetky tri podmienky, ktoré musia byť splnené pre účely uplatnenia práva na náhradu škody,\nktorými sú: 1/ dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná\nsúvislosť medzi týmto porušením a škodou, žalobca uviedol, že pri posúdení porušenia povinnosti\nštátu je rozhodujúcou skutočnosťou to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním\nštátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je\npre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práva žalobcu nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj\nstrávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na\nvykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda v služobnej pohotovosti podľa\n§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. Žalobca\npoukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. v ustanovení § 97 explicitne a taxatívne vymenúva, čo všetko\nsa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby, pričom neuvádza len čas prehlbovania kvalifikácie a\nzvyšovania kvalifikácie, či čas účasti na rekondičnom pobyte, ale aj čas čerpania dovolenky, plateného\n\nslužobného voľna a neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na\nvykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, a pod. Avšak § 97 nie je zaradený v\nsiedmej hlave druhej časti zákona Platové náležitosti a ďalšie náležitosti, ani predmetné ustanovenie\nneuvádza, že predmetné časy sa ako vykonávanie štátnej služby posudzujú pre účely výpočtu mzdy,\nalebo výlučne nejaký iný účel. Preto aplikáciu tohto ustanovenia nemožno limitovať v intenciách názoru\nžalovanej o jeho účele a legálnu definíciu v ňom obsiahnutú nemožno vykladať takýmto zužujúcim\nspôsobom. Pokiaľ zákonodarca upravil definíciu výkonu štátnej služby širšie v porovnaní so Smernicou,\nteda priaznivejšie v prospech ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnanca, nemožno od tejto rozšírenej\nochrany abstrahovať a je potrebné ju v súlade s ustanovením čl. 15 Smernice rešpektovať. Neexistenciu\npráce počas období v rámci jedného referenčného obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných\nobdobí v rámci toho istého referenčného obdobia, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný\nčas. Teda pokiaľ zamestnanec čerpal dovolenku alebo bol práceneschopný, v dôsledku čoho reálne\nodpracoval menej, nemôže to v rámci referenčného obdobia ovplyvňovať výsledný priemerný pracovný\nčas v neprospech zamestnanca. Účelom ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice je nepochybne zabrániť\ntomu, aby zamestnanec nebol znevýhodnený na základe skutočnosti, že čerpal dovolenku alebo že\nbol práceneschopný, tým, že by v inom sedemdňovom období (v rámci toho istého referenčného\nobdobia) mohol byť nútený odpracovať ďalšie hodiny v rozsahu zodpovedajúcom príslušnej pomernej\nčasti maximálneho týždenného pracovného času za dobu dovolenky alebo práceneschopnosti. Z tohto\ndôvodu je potrebné pri výpočte priemerného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný\npriemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, prípadne pracovnej\nneschopnosti. V opačnom prípade by to viedlo k absurdnému záveru, rozporného s účelom Smernice,\nktorým je ochrana zdravia a organizácia pracovného času.\n20. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k uvedenému žalobca\nuviedol, že ide o skutočnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal. V snahe o\nprimeranosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch si pri kvantifikácii nároku\nnapomohol výpočtom, koľko by žalobca obdržal za daný čas plat za štátnu službu nadčas, nakoľko\npovaha štátnej služby „nadčas“ spomedzi platových náležitostí najlepšie vyjadruje podstatu skutkového\nstavu u žalobcu spočívajúcej v tom, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanou bol nútený pracovať,\naj keď danom čase pracovať nemal, no bolo mu to prikázané. Z vykonaného dokazovania jednoznačne\nvyplynulo, že v dôsledku neustáleho porušovania práva EU zo strany štátu žalobca odpracoval viac,\nnež by odpracovať mal; dodal, že vo všetkých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v skutkovo a právne\nidentických veciach (vrátane tých, na ktoré poukazuje žalovaná), výšky priznaných náhrad oscilujú cca\nv sumách od tisíc do 5 tisíc eur, domnieva sa však, že v týchto výškach priznávané sumy v konečnom\ndôsledku neplnia svoj účel, ktorým má byť čiastočné zmiernenie zásahov do osobnostných práv, a to\nobzvlášť za situácie, kedy štát vie o tomto probléme od roku 2001, kedy bol prijatý zákon č. 315/2001 Z.z.,\nv stovkách rozhodnutí už bolo potvrdené, že žalovaná porušuje svoju povinnosť a napriek uvedenému\ntvrdí, že žalobca mal byť ten, kto sa mal pokúsiť o nápravu.\n21. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na svojich argumentoch uvedených v odvolaní a žiadala,\naby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolacieho petitu. Zotrvala na vznesenej námietke premlčania\na akcentovala skutočnosť, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.6.2023 domáha náhrady\nnemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.919,80 eur za obdobie od 1.1.2020 do 31.12.2020, pričom aj po\nzapočítaní pohotovosti na pracovisku do maximálneho týždenného pracovného času žalobca pracoval\nv roku 2020 v referenčnom období v priemere 47,37 hodín týždenne, čo je o 0,23 hod. menej, ako je\nmaximálny týždenný pracovný čas v zmysle Smernice, v druhom referenčnom období v priemer 46,27\nhodín týždenne a v treťom referenčnom období v prieme 32,56 hodín týždenne, čo je o 0,23 hodín\nmenej, ako je maximálny týždenný pracovný čas v zmysle Smernice. Dodala, že ak súd skonštatuje\nnesprávnosť transpozície smernice 2003/88/ES, je nevyhnutné, aby žalobca aj hodnoverne preukázal\nzásah do jeho práv v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice. Nakoľko však v prípade žalobcu k žiadnemu\nzásahu do jeho práv nedošlo, má žalovaná za to, že aj s ohľadom na súdnu prax vo veciach náhrady\nnemajetkovej ujmy, nemožno mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Akcentovala\ntiež neprimeranosť žalobcom požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v kontexte s doterajšou súdnou\npraxou, a to s ohľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca požadovanú nemajetkovú ujmu uplatňuje.\nS ohľadom na premlčanie časti uplatneného nároku je totiž potrebné uzavrieť, že súd prvej inštancie\npriznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v celkovej výške 2.919,80 eur za 6 mesiacov, t.j. za tri roky by išlo\no sumu 18.000 eur, čo je neprimerané.\n\n22. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej (§\n379 a § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom\nverejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej\nje čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, tento však, pokiaľ ide o\nposúdenie žalovanou vznesenej námietky premlčania a s tým súvisiacej primeranosti výšky samotného\nodškodnenia, najmä s ohľadom na súdnu prax v obdobných právnych sporoch, nesprávne právne\nposúdil.\n23. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 2.919,80 eur z titulu náhrady škody spočívajúcej v\nnemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie práva na maximálny týždenný pracovný čas s\npoukazom na čl. 6 písm. b) Smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho\nporiadku SR, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. Súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel,\nkeď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky. Žalovaná v priebehu konania a v podanom\nodvolaní ťažiskovo namietala nedostatok právomoci súdov posúdiť otázky súladu vnútroštátnej úpravy s\nprávom únie, nepreukázanie nesúladu Smernice 2003/88/ES s vnútroštátnou právnou úpravou (nesúlad\ns konkrétnymi ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.z.), nepreukázanie, že sa smernica v celom rozsahu\nvzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, namietala\nvýšku uplatnenej a prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy, nepreukázanie zákonných predpokladov\nna jej priznanie žalobcovi, a najmä nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie so vznesenou námietkou\npremlčania uplatneného nároku za obdobie od 01.01.2020 do 30.06.2020.\n24. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku,\ntýždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a\nb) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n25. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. \"pracovný čas\"\nje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;\n26. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé\nobdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n27. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n28. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie\ntýždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n29. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov.\n30. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka\nslužobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n31. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n32. Pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že slovenský právny\nporiadok neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivca pri porušení komunitárneho práva,\nnerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd prvej inštancie analogicky\nposúdil podľa ust. § 11 až § 13 Obč. Zák., vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote podľa § 101 Obč. Zák. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu\nujmu je viazané na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo\n\nohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011). Všeobecná trojročná\npremlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, tým je objektívne vymedzený\nzačiatok plynutia premlčacej doby od slova „mohla“ a nie od slova „mohol“; tento okamih je daný\nobjektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o\nsvojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe\npočítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od januára 2020, s čím\nsa stotožnil aj súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu však táto argumentácia žalobcu\nneobstojí. Smernica, ani zákon neustanovuje, že referenčné obdobie sa počíta od mesiacov 01 - 06,\nresp. od 07 -12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný odvolací súd nepovažoval\nza dôvodný. V tomto smere je preto odvolacia argumentácia žalovanej dôvodná. Naviac, predmetom\nkonania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá\nžiadny súvis so mzdou a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v\nprípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného ) času podľa čl. 6 písm.\nb/ Smernice 2003/88 ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto\nzásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa čl. 6 písm.\nb/ Smernice 2003/88 ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného\nmesiaca (t.j. napr. za mesiac máj 2020 dňom 1.6.2020 a pod.). S poukazom na dátum podania žaloby\n(30.06.2023) odvolací súd považuje za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v\ndôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo za obdobie od 1.1.2020 do29.06.2020,\nkeďže právo majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101\nObč. Zák. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih,\nkedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Nárok za obdobie Pokiaľ\nNámietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovanou je teda v tomto rozsahu dôvodná, čo\nbolo primárne dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 CSP).\n33. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie\nmal právomoc na prejednanie sporu a to s odkazom na § 3 ods. 1 CSP a § 21 Obč. Zák. a judikatúru\nSúdneho dvora, z ktorej jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobnej porušením práva\núnie medzi jednotlivcom a štátom majú prejednávať príslušné vnútroštátne súdy. V zmysle judikatúry\nSúdneho dvora EÚ (viď rozhodnutie C 261/21) je súd povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý\ntento podal. Súdny dvor pritom rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, teda priznáva\njednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Rozhodol tiež, že\nsmernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými\nsilami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie\npomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a\nto aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné\na môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie mal právomoc\nprejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a štátu o náhradu škody (nemajetkovej ujmy). Nakoľko\njedným z predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú porušením únijného práva je\ndostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom, súd\nprvej inštancie bol nepochybne v rámci svojej právomoci oprávnený a povinný skúmať, či zo strany\nžalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice 2003/88/ES. Odvolacia\nargumentácia žalovanej, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať súlad zákona č. 315/2001\nZ.z. so smernicou 2003/88/ES je preto nedôvodná. Súd prvej inštancie bol rovnako oprávnený a\npovinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice\n2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 315/2001 Z. z.), t.j. v konkrétnostiach\nbol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES, pretože bez oprávnenia súdu posúdiť túto otázku by nebolo možné rozhodnúť\ntento spor, preto aj táto časť odvolacej argumentácie žalovanej je, podľa odvolacieho súdu, nedôvodná.\nSúd prvej inštancie tiež dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES\n(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane\nnadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený); vo všeobecnosti platí, že\nsmernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný\nsmernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku, na tento účel musia byť\nustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich\nkonkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,\nktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte; z\n\nhľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že\npriemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n34. Pokiaľ ide o konkrétnosti, žalovaná prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.;\npodľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. „služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“; podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č.\n315/2001 Z. z. „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“; podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001\nZ. z. „služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný\nčas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť\ndĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni“; podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. „služobný\núrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia\nslužobného času“; z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a)\nvykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v\nrámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na\nslužobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej právnej úpravy je záver, že hoci v oboch prípadoch ide o\nvýkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času. Podľa\nčl. 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,\nktorý nie je pracovným časom; z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má\nbyť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne\nv rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej\nslužobnej pohotovosti. Tento záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca\npo zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti (strávenej na pracovisku) odpracoval v spornom\nobdobí priemerne viac ako 48 hodín týždenne; smernica 2003/88/ ES pritom neumožňuje, aby členské\nštáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená\nv smernici. Z uvedeného je zrejmé, že posudzované zákonné ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86\nods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v\npôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa\n01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009,\nkedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý\nslužobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na\nobdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon\nslužobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§\n92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§\n92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom\núpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č.\n400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.\nz. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do\núnie nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas\npracovníka. Z týchto dôvodov je odvolacia argumentácia žalovanej, že nebolo preukázané nesprávne\nprebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie\nje v rozpore so smernicou, nedôvodná.\n35. Odvolacia argumentácia žalovanej, v rámci ktorej poukazovala na rozdiel medzi prebratím smernice\n2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES na strane druhej s tým, že na aplikácii\nsmernice 2003/88/ES sa nepodieľa, tiež nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; odvolací súd sa\nstotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho\nporiadku SR; skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp.\nzákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného\nsporu bez právneho významu; podľa článku 29 Smernice 2003/88/ES, táto je adresovaná členským\nštátom; žalovaná (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do\nEurópskej únie) je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom\ndosiahnutia účelu smernice; v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaná) zodpovedný aj za\n\nnesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia\ndo právneho poriadku; nakoľko smernica 2003/88/ ES je určená žalovanej (štátu), ktorá zodpovedá za\njej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/\nES do právneho poriadku je preto pasívne vecne legitimovaná; a preto námietku nedostatku jej pasívnej\nvecnej legitimácie v spore považuje odvolací súd nedôvodnú.\n36. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na\nžalobcu ako hasiča, preto žalovaná nedôvodne namietala, že v prípade žalobcu nejde o mestského\nhasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu,\npretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu\npatrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd\nprvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej\njudikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny\ndvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní\npred vnútroštátnymi súdmi; súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ ES sa má uplatniť na činnosti\nhasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané\nna boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých\npodmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti\nviesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely\nsmernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych\npredpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý,\nkto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho\nvzťahu (služobného vzťahu) z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie\npracovníka v zmysle práva únie, preto okolnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny\nalebo dobrovoľný hasič nie je na tieto účely relevantná. Na oboch rovnako dopadajú ustanovenia\nsmernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß,\nbod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná aj odvolacia námietka\nžalovanej, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu\nje aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič mestský alebo\nštátny; článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským\nštátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna\npožiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno\npodrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,\nktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až\n35); členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak,\naby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom\nobmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor\ntiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu\nzahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci\nPfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej\nprítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,\nakú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27); osobitne v prípade hasičov\nsúdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas\nktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie\nprekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß,\nC-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Žalobca totiž musí byť počas výkonu služobnej\npohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, a preto celý čas služobnej pohotovosti (aj\nkeď je strávený na lôžku) je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Záver, že čas služobnej\npohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry\nsúdneho dvora, podľa ktorej, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje\nna pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho\nzamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú\ntakej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať\nv tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas\nsvojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri\nrozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a\n\nC-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa, vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu,\nplne vzťahuje aj na žalobcu.\n37. Žalovaná nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon\nod článku 6 smernice 2003/88/ES, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje. Pracovníkov\nprotipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaná v podanom odvolaní,\nsa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice\n2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES), a preto ani táto odvolacia\nargumentácia nie je dôvodná.\n38. Súd prvej inštancie dospel v prejednávanej veci aj k správnemu záveru ohľadne splnenia\npredpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú porušením práva únie, keďže tieto\npredpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora. Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá\njednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva\nprávo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b)\nporušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským štátom a\nvznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje\nvnútroštátny súd. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že boli splnené predpoklady\nzodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené,\npretože: článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný\npracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES\nmá priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred\nvnútroštátnymi súdmi; ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na záver o porušení článku\n6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaná uplatnila na výpočet\npriemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 4 mesiacov, pretože podľa výsledkov\ndokazovania v spornom (nepremlčanom) období od 07 - 12/2020 žalobcov priemerný služobný čas\nkaždý mesiac presiahol hranicu 48 hodín, čo vyplýva z predložených výplatných pások (ide o listiny,\nktoré vystavilo MV SR, Hasičská stanica Pezinok), a ktoré žalovaná relevantne nespochybnila.\n39. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,\npretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného\ntýždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide\no porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).\nV príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody\n(nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy\nSlovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo\npodľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)\nv dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani\nspolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne\n(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel\nreálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel\ntráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,\nzáľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.\n40. Odvolacia argumentácia žalovanej, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu\nnie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho\npráv (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je podľa odvolacieho súdu\ndôvodná; na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a\nC-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám\npovinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo\nnadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať; výkon práv priznaných\njednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne\nsťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté\nalebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva\nprávo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel; pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v\nrámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť\n\nv jeho právach obmedzovať; vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník\nodradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto\npráv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v\nneprospech tohto pracovníka; okrem toho treba zdôrazniť, že v takejto veci, ktorá sa týka porušenia\nustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky,\naby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie\nna účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že\norgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto\nnoriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade\nnepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo\nspochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských\nštátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov; článok 6 písm.\nb) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa\no dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za týchto podmienok treba\ndospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda\nz dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby\nna účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu\nzamestnávateľovi. Odvolacia námietka žalovanej ohľadne nesplnenia predpokladov zodpovednosti za\nškodu, ktorá vznikla porušením práva únie podľa odvolacieho súdu je tiež nedôvodná.\n41. Súd prvej inštancie napokon dospel k správnemu právnemu názoru, že boli splnené podmienky na\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne konkrétne\nustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia; náhrada škody spôsobená jednotlivcovi\nporušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu\njeho práv; je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity\nurčili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo\nforme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady; náš\nprávny poriadok tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu\nspôsobenej porušením práva únie; takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade\nzodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,\npričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup\nalebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm.\na) a d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119\npísm. b) Ústavy SR; súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma\nžalobcu najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 Obč. zákonníka).\n42. Žalovaná tiež nesprávne namietala, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom\n(nepremlčanom) období od 29.06.2020 do 31.12.2020 odpracoval 67 hodín nad rámec smernice, pričom\nspolu v uvedenom období odpracoval 1.329 hodín určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, keď\npriemerný týždenný pracovný čas počas tohto obdobia u žalobcu dosiahol 50,56 hodín týždenne\n(namiesto 48); žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady\nod svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, ktoré žalovaná relevantne nespochybnila a nenavrhla v\ntomto smere vykonať žiadne dokazovanie.\n43. Dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, konkrétne (a) do jeho práva na\nochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného\nčasu bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník\n(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani\nspolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne\n(b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel reálne odpracovať\nviac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci\na prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám,\nresp. iným aktivitám podľa jeho vlastnej úvahy, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Zásah do\nosobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že priemerne každý týždeň odpracoval viac\nako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa\n§ 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že z takto naviac odpracovaných\n\nhodín v žalovanom období od júla do decembra 2020 nebola pracovná pohotovosť na pracovisku, v\nrozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES,\nzapočítaná do pracovného času žalobcu.\n44. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovanej, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého možno\nžiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.\nzákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu\nv spoločnosti; so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené\n(právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho súdu\npodmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním preukázania následku, ktorým\nje zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti; občianskoprávne prostriedky ochrany\nosobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava\nnevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Obč.\nzákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,\npričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy\ntam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka nejavila ako postačujúca; vychádzajúc z\npovahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie\nneprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica\npriemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný\nzáver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov,\nnie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); rovnako neprichádza\ndo úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,\nodvolanie výrokov a podobne; uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka za\ntakýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez\nďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie; aj z formulácie § 13 ods. 2 Obč. zákonníka vyplýva, že\nzníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe\nmôže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; neobstojí ani argumentácia žalovanej,\nže pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo\nsa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna\nčinnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca\nvykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný\na bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má\nvytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť\nsvoje povinnosti; je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a\nspoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim\nvlastným potrebám, je prakticky vylúčená. U žalobcu sú uvedené dôvody umocnené aj tým, že mu\nslužobný pomer v hasičskom a záchrannom zbore aktuálne (k 31.12.2020) už skončil.\n45. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy (2.919,80 eur), túto\nodvolací súd nepovažoval za primeranú a to aj s ohľadom na nesprávne právne posúdenie žalovanou\nvznesenej námietky premlčania uplatneného nároku (ako už bolo objasnené vyššie v ods.35) a náhrady\npriznávané všeobecnými súdmi v obdobných prípadoch. Odvolací súd dospel k záveru, že s ohľadom\nna charakter a rozsah porušenia osobnostných práv žalobcu v období od 30.06.2020 do 31.12.2020 je\nprimeraná nemajetková ujma v rozsahu 500 eur. Odvolací súd zohľadnil, že žalobca bol do 31.12.2020\nv stálej štátnej službe v hodnosti major, veliteľ čaty na OR HaZZ v Pezinku, je ženatý a má jedno dieťa.\nV čase nariadenie pracovnej pohotovosti sa musel zdržovať na pracovisku, nemohol byť s rodinou,\npriateľmi a organizovať svoj voľný čas podľa svojich úvah, čím dochádzalo k zásahu do jeho práva na\nsúkromie. Odvolací súd, pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,\nktorú napokon ustálil na sumu 500 eur, poukazuje na skutkovo a právne obdobné prípady, konkrétne na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 112/2024-275 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol potvrdený\nrozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/51/2023-193, a to náhrada vo výške 2.500 eur ako finančná\nsatisfakcia priznaná žalobcovi (hasič z OR HaZZ Pezinok) za obdobie od októbra 2020 do júna 2023\n(t.j. za takmer tri roky), ďalej na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/8/2024-189 zo dňa\n30.01.2025 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 45C/63/2022-134 zo dňa 16.11.2023,\nktorými žalobcovi (rovnako hasič z OR HaZZ Pezinok) bola priznaná finančná satisfakcia vo výške 2.500\neur za obdobie od 22.12.2019 do 21.12.2022 (t.j. za obdobie troch rokov). V prejednávanom prípade,\n\nkedy žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej satisfakcie len za obdobie cca od 30.06.2020 do\n31.12.2020 potom primeraná výška odškodnenia, podľa názoru odvolacieho súdu nemôže činiť 2.919,80\neur! Zohľadniac osobitosti prejednávanej veci - najmä dĺžku relevantného obdobia, za ktoré žalobcovi\nvznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj počet naviac odpracovaných hodín (v priemere 2,5\nhodiny týždenne), je primeraná suma 500 eur.\n46. Odvolací súd dodáva, že žalovaná sa vo svojom odvolaní pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými\nobdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, nereflektuje však na tú skutočnosť, že\naj počas referenčného obdobia (7 dní) sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového\ntýždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času (a to aj v prípade nerovnomerného\nrozvrhnutia) v stanovenom referenčnom období, žalovaná nemôže počítať s čerpaním dovolenky,\npracovnou neschopnosťou príslušníka, OČR (ako to spätne za referenčné obdobia žalovaná prepočítala\naj v predmetnej právnej veci), ale tento pracovný čas musí rozvrhnúť tak, aby boli jednotlivé zmeny a\nslužobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, čo znamená, že\ncelkový plánovaný pracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40\nhodín v zmysle ZoHZZ, resp. max 48 hodín týždenne, vrátane nadčasov podľa Smernice. S poukazom na\ntieto právne dôvody je nepochybné, že žalovanou uvádzaný výpočet údajného priemerného týždenného\npracovného času a odpracovaných hodín je zavádzajúci. Z výplatných pások žalobcu za obdobie júl\naž december 2020 jasne vyplýva fond pracovného času a počet hodín odpracovaných ako pracovná\npohotovosť na pracovisku, ktorá nebola zahrnutá do skutočne odpracovaného pracovného času (t.j. do\nfondu pracovného času).\n47. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôvodnosť žalovanou\nvznesenej námietky premlčania, ako aj samotnú výšku uplatneného nároku žalobcu na nemajetkovú\nujmu a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe žalobcu podľa § 388\nC.s.p. zmenil tak, že žalobcovi priznal náhradu vo výške 500 eur a v časti o zaplatenie sumy 2.419,80\neur žalobu zamietol (v časti prvého výroku - v sume 500 eur, je tento rozsudok z hľadiska obsahu\npotvrdzujúci).\n48. O trovách konania (prvoinštančných a odvolacích) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1 CSP a plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na\nnáhradu trov konania ( s prisúdenej sumy 500 eur).\n49. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že konanie\no náhrade nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. V danom\nprípade aj odvolací súd konštatoval dôvodnosť žaloby čo do právneho základu a priznal žalobcovi\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy, len využil svoju úvahu a súdnu prax v obdobných prípadoch a\nnepriznal žalobcovi celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na\nkonania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch\nvšak nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného\nnároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na\nzáklade úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť\nčo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva\nbolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje\nzákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 OSP, a ktoré by výslovne upravovalo spôsob\nrozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého\nposudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania\núspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého\nposudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (pozri\nII. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\npod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn.\nIV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor,\nže aj ustanovenie § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej\núspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade\nuplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna\nvýška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca\npreukázal danosť svojho nároku čo do základu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021,\nrozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020, 9Co/40/2024). Odvolací\n\nsúd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca\nbol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v konaní plne procesne úspešný čo do základu\nuplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho\nprocesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.\n50. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote\ndo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/\nnapadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s\nochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/\nje predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže\npodať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v\nlehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí\nbyť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba,\nktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej\nzamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/\ndovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v\nčom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "49C/30/2023", "guid": "3654c223-4882-4363-943f-b6404592532d:fe1a4a16-7a37-4d14-afb2-e85236a0e5af", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ad5cacc9-d9aa-4d5c-b8c5-705116fe5e0d:1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "spisova_znacka": "9Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/40/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/40/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/67bafe68-a4b0-46da-8b0b-ff5fa0a289ca:2f0a4985-b85a-402d-90d9-37089a03a5d4"}, {"guid": "c9680383-67b4-4fc4-a618-e8d1af9bca5d:444bc372-23d3-4db2-b8a5-1ec1ed5dec77", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/123/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/123/2023 z 14. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-12-14", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c9680383-67b4-4fc4-a618-e8d1af9bca5d:444bc372-23d3-4db2-b8a5-1ec1ed5dec77"}, {"guid": "0c28fce7-4fd7-432f-96bf-d365cbab7b01:bdefc155-48f3-42a0-b6e2-0c8a3ac3bc57", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2", "spisova_znacka": "9Co/100/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/100/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}, {"guid": "c1e38030-cd3e-43a2-8a91-1493fe40a1c0:b8db37d7-0a4f-4a8e-9b17-a6cc1c81556f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1", "spisova_znacka": "9Co/151/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/151/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1"}], "citovane_v": []}