{"guid": "034103ec-d278-45ed-8ba7-1aea5b233adc:55c7600e-538b-44a5-b025-d704150595ce", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1", "spisova_znacka": "2Co/51/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/51/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 2Co/51/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1", "identifikacne_cislo": "1722202313", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-309", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/55c7600e-538b-44a5-b025-d704150595ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Co/51/2024\n1722202313\n28. 05. 2025\nJUDr. Michaela Králová\nECLI:SK:KSBA:2025:1722202313.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: E.. I.. A. G., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom: Z. XXX, Z., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján\nKlučka, CSc, s.r.o., so sídlom: Ku Potoku 4, Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti\nžalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so\nsídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného voči\nrozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 20. októbra 2023, č.k. 47C/3/2022-130, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 20. októbra 2023, č.k. 47C/3/2022-130 v\nnapadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.\nII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 20.10.2023, č.k. 47C/3/2022-130, vo výroku I. uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo\nvýroku II žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa 22.12.2022 domáhal, aby súd\nžalovaného zaviazal uhradiť mu sumu vo výške 5.000,- eur a nahradiť mu trovy konania v rozsahu\n100 %. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru\nSlovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí a voči žalovanému si uplatňuje\nnárok ako náhradu škody spôsobenej žalovaným, v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu,\nže do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej\núnie č. 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času\n(ďalej aj ako „Smernica“), v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda. Poukázal na to, že týždenný\npracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5\nhodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové\nzmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne\nprekračuje 48 hodín. Žalobca poukázal na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov obsiahnutú\nv Smernici, ktorej základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov\ngarantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci\nako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Smernica stanovuje, že priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b)\nSmernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do\n\njej znenia bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje.\nŽiadne ustanovenie uvedeného zákona nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu\nslužby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto\nsmere sa Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore odlišuje od ustanovenia § 96 ods. 2 zákona č.\n311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj „Zákonník práce“), ktorý Smernicu a na ňu nadväzujúcu\njudikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje. Zákonník práce, však na právnu kvalifikáciu pohotovosti\npríslušníkov Hasičského zboru nemožno použiť. Žalobca v žalobe uviedol, že v jeho prípade boli\nsplnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom\nvnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho\nnárok na náhradu škody. Žalobca svoje právo opieral o judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä o rozsudok\nvo veci G. Fuß (C-429/09), pričom mal za to, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok\nzaloženia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa čl. 6 písm. b) Smernice.\nZdôraznil, že v jeho prípade treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý\nby mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na\npracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa\nSmernice sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k\nochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu\nintegritu. Analýza slovenského právneho poriadku podľa žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej\nprávnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv\njednotlivcom, a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobca\nmal za to, že v jeho prípade vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda\nvzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania\njeho 48 hodinového týždenného pracovného času), ako aj z podmienok jeho uplatnenia je v slovenskom\nprávnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §\n11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), nakoľko\ntieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku\nporušenia jeho úniového práva. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\npodľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a poukázal na to, že súd priznáva peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy pri zohľadnení všetkých okolností\nprípadu a je potrebné brať do úvahy primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť\núčinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalobca podaním zo dňa 07.02.2023 doplnil svoju\nžalobu o konkrétne kalendárne týždne v rozhodnom období, v ktorých došlo k prekročeniu maximálneho\nprípustného týždenného času, vrátane súčtu odpracovaných hodín s osobitným označením času\nslužobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku.\n3. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 10.03.2023 a žiadal, aby súd konanie z procesných\ndôvodov zastavil a v prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s jeho procesnými námietkami, navrhol\nprvoinštančnému súdu, aby žalobu zamietol v celom rozsahu. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok\nna náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie a k jeho ujme uviedol, že táto vznikla\nnesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného\nSmernicu nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia\nčinnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a preto má žalovaný za to, že\nSmernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom\nrozsahu, a teda jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný mal za to, že\nštátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej vykonávajú zásahovú\nčinnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice\nRady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany\nzdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje, nakoľko úlohy, ktoré príslušníci\nHasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej\nochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy na úseku civilnej ochrany\nobyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Žalovaný namietal aj\nsvoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát, v mene\nktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy\npre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca, ak mal za to, že mu zamestnávateľ\nurčoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na túto skutočnosť upozorniť\na žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva v žalobe. Podľa žalovaného\nboli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené príslušné zložky príjmu resp.\nposkytnuté náhradné voľno. Podľa žalovaného nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej\n\nrepubliky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho\nzamestnanca. Žalovaný ďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku, nakoľko priložil k\nžalobe plán služieb od 01.10.2019, z čoho možno podľa žalovaného vyvodiť, že práve od tohto momentu\nmalo dôjsť podľa žalobcu k porušovaniu jeho práv. K podaniu žaloby avšak došlo až koncom decembra\n2022, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo prísť k zásahu do žalobcových práv. Žalovaný\nuviedol, že Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného Zákonom o\nHasičskom a záchrannom zbore. Žalovaný mal za to, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu\nodslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica transponovaná správne.\nŽalovaný dal do pozornosti súdu, že jednotlivé ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\n(najmä ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú služobný čas príslušníka Hasičského\na záchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii\nslužobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje\npojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.\nZo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v\nriadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe\nvykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej\nslužby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 Zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore a štátna služba nadčas podľa § 92 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia\nZákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je\nvýkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti v štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania\nštátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady\nza časť tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ustanovenie § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom\na záchrannom zbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou\npohotovosťou. V obidvoch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného\nčasu. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase pritom podporuje aj kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022, na ustanovenia ktorých\nžalovaný odkázal a mal za to, že jednak ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ako aj\nustanovenia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru SR\nplne transponovali čl. 2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol,\nže podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane\nnadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom,\nsprávnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné\nobdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom\nčase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času\nreferenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám\nmožnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je\nto v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného\nreferenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas\nodpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje limity\ndĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín\ntýždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore možno\nhasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere\n5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal súdu do pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj\nnerovnomerne, pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času\nv jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je\nnajviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu\ns nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového\nriadneho služobného času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby\na časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste\nvykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý\nslužobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal potom žalovaný za to, že\nnapriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas\nuvedený konkrétnym počtom hodín, v príslušných ustanoveniach zákona o hasičskom a záchrannom\nzbore a kolektívnych zmluvách sú dostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto\n\nmal žalovaný za to, že Smernica bola, pokiaľ ide o čl. 6 Smernice, transponovaná správne, pretože\nSmernica, podľa žalovaného, umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6\nSmernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,\npričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o\nprotipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neosvedčil, že by\nmu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním\nuplatnená škoda, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol\nžalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej\npohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť\npripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade\nžalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti\nmajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený\nresp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné\nna odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času\nskutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť\nbdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného žalobca nijakým\nspôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú\nmu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda\nmu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený\nnajneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca a žalobca počas svojho pôsobenia\nv Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, čo podľa\nžalovaného znamená, že s rozvrhom pracovného času prejavil súhlas konkludentne tak, že konal\npodľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a\nslužobný úrad nemal pochybnosť o tom, že s takýmto rozvrhnutím pracovného času súhlasí. Žalobca\nnikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Podľa\nžalovaného pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vyplývajú viaceré výhody z oblasti\nsociálneho zabezpečenia. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného\nsúdu Stará Ľubovňa č.k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, ktorý bol potvrdený\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 15Co/6/2023-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný taktiež\npoukázal na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa\nvzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR a bol oboznámený\ns plánovaným rozvrhom služobného času a so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami.\nŽalovaný považoval výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, za zjavne neprimeranú, a to\nnajmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných\nčinov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.\nŽalovaný mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, nakoľko nestačí,\naby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v\nprípade žalobcu nebolo nijakým spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,\nje potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Podľa žalovaného,\nžalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života resp. nepriaznivosť zdravotného stavu v\npríčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, že by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej\nujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca pritom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla a\nmusí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.\n4. Súd prvej inštancie vo veci nariadil dňa 20.10.2023 pojednávanie, na ktorom žalobca aj žalovaný\nzotrvali na svojich doterajších vyjadreniach. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom\nžalobcu a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a to najmä tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu\nza obdobie 10/2019 - 10/2022 a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom a zistil, že žalobca\nbol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej\nrepubliky na pracovisku Pezinok. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom,\nže na žalobcovu 16-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8-hodinová služobná\npohotovosť, ktorú žalobca trávi na pracovisku. Služobná pohotovosť je určovaná počas nočných hodín.\nPočas pracovnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku\nmožnosť si oddýchnuť v určenej miestnosti s viacerými lôžkami a raz mesačne trávia služobnú\npohotovosť v miestnosti s počítačmi a vysielačkami. V prípade, ak je počas pracovnej pohotovosti\nvyhlásený poplach, musia byť pripravení do minúty opustiť požiarnu zbrojnicu za účelom zásahu.\nV prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej\n\nslužbe vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru 2 dni voľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na pracovisku 24 hodín, by mali mať\ngarantované voľno v trvaní 12 hodín a následne môžu byť opätovne zavolaní do služby resp. im môžu byť\nnariadené školenia, cvičenia a pod. Počas nariadenej služobnej pohotovosti majú právo odpočívať od\n22:00 hod. do 06:00 hod. nasledujúceho dňa. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že takýto spôsob rozvrhnutia\npracovného času má na neho vplyv v tom zmysle, že keď príde domov z práce, je unavený a doma\nho čaká rodina a deti. Majú malé bábätko. Často dochádza k sporom medzi ním a manželkou, ktorá\nmu vyčíta, že jej málo pomáha s deťmi. Nestíha rodinné oslavy, nevie si organizovať čas, naplánovať si\nkultúrne podujatia. Žalobca nemá koníčky trvalejšieho charakteru, keďže si nie je schopný zorganizovať\nnič, čo by bolo pravidelné. Býva často pod stresom, nervózny a jeho únava zle pôsobí aj na jeho\nrodinu. Fyzickú ujmu na zdraví nepociťoval. Pracovná pohotovosť je odmeňovaná asi sumou vo výške\n1 euro/hodina, čo žalobca nepovažoval za dostatočné. S pracovnými zmenami býva oboznamovaný\ntak mesiac vopred, ale o tom, kedy má školenie alebo výcvik sa dozvedá len pár dní vopred. Počas\ntrvania služobného pomeru raz nadriadenému vyjadrili spolu s kolegami nesúhlas s rozvrhnutím služieb,\nale bolo im odporučené: „že môžu ísť robiť k smetiarom alebo cukrárom“. Počet odpracovaných hodín,\nčo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu nebol medzi stranami\nsporný. Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcov\npriemerný týždenný pracovný čas prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 5/2020, 7/2020,\n9/2020, 11/2020, 1/2021, 3/2021, 6/2021, 7/2021, 9/2021, 12/2021, 3/2022, 8/2022, 9/2022 a 10/2022.\nV ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. Ako\nvyplynulo z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní konanom dňa 20.10.2023 berúc do úvahy štvormesačné\nreferenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času u žalobcu trikrát.\nŽalovaný nijakým spôsobom nenamietal tvrdenú skutkovú okolnosť na pojednávaní uvedenú žalobcom.\n5. Súd prvej inštancie predmetnú vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 zákona č. 460/1992\nZb. Ústava Slovenskej republiky, podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 a § 101 Občianskeho zákonníka\na podľa bodu 5 Preambuly Smernice, podľa ktorej všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu\nodpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí.\nPracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a\nprimerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného\npracovného času. Prvoinštančný súd ďalej vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.\n2, písm. a), ods. 3, čl. 6, čl. 16 písm. b) Smernice, podľa § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1,\n2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a\nvecne tak, že v danej veci mal preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia\nv spore, keďže čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcovi práva, ktoré\nmôžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo\nsa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného\npracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu. Na základe\nuvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore,\nktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada\nzodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je\nsúčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého\nporušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil\na bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť\ntúto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny\nsubjekt, ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal\npopri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V danom prípade si žalobca ako jednotlivec\npoškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu\nEÚ. Za daných okolností bolo, podľa prvoinštančného súdu, potrebné zvážiť, kto a za akých okolností\nzodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k\nsprávnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní\nzastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového\npráva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ustanovením § 11\npísm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v\nznení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj\nspráva a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov vyhodnotil prvoinštančný\nsúd námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.\nSúd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že žalovaný sa ďalej v priebehu konania bránil tým, že\n\nSmernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z\ntoho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí. K uvedenej argumentácii žalovaného súd prvej inštancie\nuviedol, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy\nSmernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval,\nže článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na\nzabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť\n48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,\nže zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho\npráva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú\nišlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj\nbody 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt\nHalle). Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd dospel k záveru, že je možné Smernicu aplikovať aj na\nskutkový stav v predmetnom spore. Súd prvej inštancie k námietke premlčania vznesenej žalovaným v\npriebehu sporu uviedol, že nárok žalobcu uplatnený žalobou nie je premlčaný. Súd prvej inštancie mal\nza preukázané, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné\nposúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.\nNárok žalobcu súd prvej inštancie posudzoval v uvedenej trojročnej premlčacej dobe, pretože žaloba\nbola podaná na súd dňa 22.12.2022, t.j. tri roky spätne, v ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je.\nSúd prvej inštancie ďalej dôvodil, že z Ústavy SR vyplýva, že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym\nprávom a súdy Slovenskej republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne\nzachytená aj v právnom poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení\ns čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade\nprednosti a tiež na zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského\nštátu aj v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť\nustanovení komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil\nprvýkrát Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol,\nže priama aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva\nmusia byť plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa\nnadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým\núčinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí\nsú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na\nkaždý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, a ktorého poslaním ako orgánu\nčlenského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti\npráva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení\nZmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti\nkaždého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom\nna to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na\núzemí každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych\nlegislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný\nv plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,\npričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s\nním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy\núčinok je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok\nnariadenia pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné\npre situáciu jednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené\nčlenským štátom a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny\ndvor EÚ priznáva priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy,\nkeď sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát\nnetransponoval smernicu do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne (porovnaj rozsudok\nSúdneho dvora EÚ vo veci Van Duyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy\nvertikálny účinok, ktorý umožňuje jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie\npráva EÚ. V danej veci si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody od tej skutočnosti, že\nSlovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm. b)\nSmernice, respektíve, že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne,\nktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych\nprávnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok\n\npožadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich\nzáväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol\nstav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\nV danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že\ndo tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd prvej inštancie na základe vykonaného\ndokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b)\nSmernice s relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že\nSmernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,\nže priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o\nHasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného\nčasu príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto\nprávnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný\nsa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo\nlen do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale tieto môžu byť transponované aj do iných\npodzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na kolektívne zmluvy vyššieho\nstupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon\no Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského\na záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl.\n6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za\nsúčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi\nZákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica\nv kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú\npovahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné\nzásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa\nnesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba\nžalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh\nzboru podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice\npodľa jej článku 17. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v\npriebehu konania bolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského\nprávneho poriadku transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému\nstavu, kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne.\nZ toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná\nsprávne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre\nzamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri\npráci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n6. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia ďalej uviedol, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal,\naby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal\nza to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým,\nže bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie, fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok. Súd\nprvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež uviedol, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby\nposúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola\nspôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo\nuvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli\nkumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1. cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom\npráva, 2. porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou\nspôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho\ndvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious\nGenerales). Tieto tri podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku\nnečinnosti členského štátu, t.j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v\ndôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym\nprávom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť štátu v prípade\nporušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkuplačné ani\nliberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu\n\nspôsobil. Súd prvej inštancie vychádzal z článku 6 písm. b) Smernice, podľa ktorého možno jednoznačne\nvyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo\nzamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Súd\nprvej inštancie uviedol, že aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči\nžalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného\nčasu, čo má za následok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne.\nV danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného\nčasu, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú\nnaplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne\nvykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom\nzamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané\nslužby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku\nnemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii\nzamestnávateľovi (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-14/04 vo veci Dellas). Súd prvej inštancie\nmal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad rozsah určených pracovných\nzmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v\nprípade potreby byť do jednej minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených\ndôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Členské\nštáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, že by 48hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne\nporušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice\n(porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie\nmal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu, ako aj z\nvýsluchu žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte\nčas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na\nmieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný\nčas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na\nuvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade\ns ust. § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v\npriebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť\nsi počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu\ndo služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv nadriadeného upozorňoval. Súd prvej\ninštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo\nv žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti\norgánov Slovenskej republiky, s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto\nustanovenia. Súd prvej inštancie mal za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm.\nb) Smernice je potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel\nSmernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj\nvzhľadom na to, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu\npriemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.\nZároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho\ndvora EÚ.\n7. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu, súd prvej inštancie uviedol,\nže Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej\nporušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd\nspôsobených jednotlivcom porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť\nskutočnú ochranu práv poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob\nnáhrady škody bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu\nekvivalencie pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s\núniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by\naplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, t.j. dotknutý subjekt musí mať\nmožnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za\nakých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.\nPrvoinštančný súd uviedol, že zásadu efektivity je potrebné, chápať v tom zmysle, že procesné predpisy,\nktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové\nprávo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv\n\npriznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na\nvnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob\nvýpočtu náhrady škody spôsobenej porušením normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobca\ndomáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky\nneobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá\nvznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej\nujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované\nvnútroštátneho súdu ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo\nnadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred\nslovenským súdom. Súd prvej inštancie dôvodí, že žalobca vznik ujmy pritom odvodzoval od toho, že\nžalobcovi tým, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice\nbolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu\nintegritu a práva na odpočinok, pričom mal za to, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej\nujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými\nsúdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam trestných činov.\n8. Súd prvej inštancie po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené\nokolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že\nbolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola\nžalobcovi nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným\nzákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené,\nako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného\ntýždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného\nzásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na\nsubjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nebolo podľa názoru prvoinštančného súdu možné\nnahradiť inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby\nho strávil inak. Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia\nvzniknutej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej\npriznaní rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na\nzáklade vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť\na doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva\nna voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho\nprípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5Cdo 126/2007).\n9. Súd prvej inštancie pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z\ntabuľkového prehľadu služieb žalobcu a z výsluchu žalobcu uskutočneného na pojednávaní konanom\npred súdom dňa 20.10.2023. Z tabuliek predložených žalobcom prvoinštančný súd vyvodil, že pri\nurčovaní pracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu\nopakovane k prekročeniu maximálneho limitu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného\nčasu v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať\nrozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej,\npsychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na\nsvojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom\nnič nemení ani fakt, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má\nvytvorené podmienky na oddych. Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas\nslužobnej pohotovosti, musí byť podľa svojej výpovede pripravený do jednej minúty vyraziť na zásah pre\nprípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a\nkvalitného odpočinku žalobcu. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu\nna pracovisku, kedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí resp. sa žalobca zdržiava v\nmiestnosti s monitormi a výpočtovou technikou, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca\nvytvorené vo svojom domácom prostredí. V prípade žalobcu súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že\nžalobca je manžel, ktorý má malé deti, ktorým sa nemá možnosť v dôsledku únavy venovať. Vzhľadom\nna túto okolnosť ako vyplynulo z jeho výsluchu dochádza medzi ním a jeho manželkou k hádkam.\nŽalobca nemá možnosť venovať sa vo voľnom čase pravidelným športovým aktivitám. Ako vypovedal,\n\npociťuje nedostatok času na odpočinok, v dôsledku čoho sa cíti byť pod stresom a nervózny. Práve\nprávo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na\nto, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba,\naby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z\nhlavných cieľov Smernice. Tým, že žalobca vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá\npráca vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k\nzásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život. V prípade žalobcu\nmal súd prvej inštancie za to, že zásah do osobnostných práv žalobcu v danom prípade vykazuje strednú\nmieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca netrpí žiadnym\nvážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný\nživot nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere. V súlade s vyššie uvedeným\nsúd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade\nžalobcu sumu vo výške 2.500,- eur, zohľadňujúc pritom aj rozhodnutia slovenských súdov v obdobných\nsúdnych sporoch. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy\nje vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd prvej inštancie\nuviedol, že toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové\nokolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch,\nna ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval.\n10. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že bola splnená aj tretia\npodmienka vyžadovaná na vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná\nsúvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd prvej inštancie mal za\npreukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo\nk porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri\npráci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva\nna súkromný a rodinný život. Súd prvej inštancie mal za to, že v súlade so všetkým vyššie uvedeným, v\npriebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto\nSmernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\nsa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancovi\npracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie\npopísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní\ns prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu dospel k záveru, že je primerané,\naby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a preto súd prvej inštancie zaviazal\nžalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500,- eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú sumu\n2.500,- eur, súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol. Prvoinštančný súd určil\nžalovanému v súlade s ustanovením § 323 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“) lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal žalovaný, nakoľko mal\nza to, že dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom a komplikovanosťou\núhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobca proti predĺženiu paričnej lehoty\nnemal výhrady.\n11. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, v súlade s\nustanovením § 255 Civilného sporového poriadku, ktorá suma bude počítaná zo súdom priznanej sumy\n2.500,- eur, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu prvej\ninštancie. Žalobcu podľa názoru prvoinštančného súdu nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou\nza nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech je potrebné posudzovať len\nvo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa\nust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník\nsamostatným uznesením.\n12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa\n§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako CSP), a to konkrétne proti\nvýroku I. a výroku III. Žalovaný v odvolaní uviedol, že predmetom súdneho konania je nárok označený\nžalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva\nEurópskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času\n(ďalej ako ,,Smernica“ alebo „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v\n\npodobe zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov\n(ďalej ako „zákon č. 315/2001 Z.z.“). Žalovaný v odvolaní namieta, že na to aby mohol súd prvej\ninštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by\nžalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,\nt.j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore\nso Smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do\nzákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície\norgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,\ntak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do\nkompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v\nzmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej\ninštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu\nzákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES\nvo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Podľa žalovaného si súd prvej\ninštancie takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, keďže podľa žalovaného\ndôsledky a aplikácia takého konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje\nlen individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Žalovaný namieta, že na to\naby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou,\nmusel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do\nslovenského právneho poriadku. Žalovaný dal do pozornosti odvolacieho súdu, že uvedené nie je v\nmedziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Žalovaný v\nodvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že sa v tomto súdnom konaní vôbec nezaoberal otázkou, či\ndo jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky. Podľa názoru žalovaného tak\nnapadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé\nprekážky vo svojom postupe v tomto súdnom konaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými\noprávnenými námietkami žalovaného, naopak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu\nškody bez presvedčivého odôvodnenia, iba na základe uznaného všeobecného nároku z titulu bez\nprávneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva Európskej únie, čo však podľa žalovaného\ntvorí iba predpoklad pre priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný v odvolaní\nnamieta aj, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného\na k námietke jeho pasívnej vecnej legitimácie žalovaný uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi\nSlovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi,\nktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej\ninštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a\nnásledne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných\norgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Žalovaný v\nodvolaní zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia alebo\nobsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie smernice je potom\npremietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice\nv súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel\npráve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Podľa\nžalovaného na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne,\nmusí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti\n(t.j. po prebratí) Smernice 2003/88/ES. Žalovaný sa domnieva, že len takouto konfrontáciou by bolo\nmožné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. Žalovaný\nuviedol, že žalobca v žalobe pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani\nneobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa\ndomnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001\nZ.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Podľa názoru žalovaného nebolo\njeho povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu\nzákona č. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Inak povedané,\nžiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné, podľa žalovaného považovať za rozporné so\nSmernicou 2003/88/ES. V druhom prípade ide, podľa žalovaného, o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych\nčlánkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou\njednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej\n\nustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané, smernica môže byť do vnútroštátneho právneho\nporiadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade\nv rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom\ndôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je preto podľa názoru žalovaného\nnevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica\nmôže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Súd prvej inštancie celkom opomenul,\nže žalovaný, t.j. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila žiadne predpisy,\npreto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť\nžalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré\nvyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme\nnemajetkovej ujmy. Žalovaný v tejto súvislosti opätovne pripomenul, že žalobca namietal nesprávne\nprebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská\nrepublika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES\nna pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v tomto súdnom konaní\nSlovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym\nprebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie je zamestnávateľom\nžalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Akýkoľvek\nnárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Podľa\nnázoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými\nsubjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a\nzáchranným zborom) rozlišovať. Podľa žalovaného, nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej\nrepubliky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho\nzamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nsú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, potom nie je možné dospieť k inému záveru,\nnež že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie\nje možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný\npomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za\nsprávnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie\nSlovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov\nžalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného teda, súd\nprvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní\nako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365\nods. 1 písm. h) CSP. Čo sa týka pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalovaný v odvolaní uviedol odvolací\ndôvod, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na\nslužobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných\nčinností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Poukázal na článok\n1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že vecná pôsobnosť Smernice\n2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES\naplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica\n2003/88/ES vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a v článku 1 ods. 4 Smernice\n2003/88/ES. Žalovaný svoje odvolanie v časti týkajúcej sa osobnej pôsobnosti oprel o čl. 1 ods. 3\nSmernice 2003/88/ES, čl. 2 smernice 89/391/EHS, čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES, s tým, že k\nuvedeným článkom jednotlivých Smerníc uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl.\n1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl.\n2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Podľa článku 2 ods.\n1 Smernice 89/391/EHS, sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné\n(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).\nPodľa ods. 2 citovanej smernice, sa táto smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore\ncharakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,\npolícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného z vyššie uvedeného\nteda možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v\nčlánku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice\n89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým\nspojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako\nto tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného\n\nzboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného\nčasu, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod\nnegatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.\nOproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov\n(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,\nktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov\ntýkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného\nHasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné\nčinnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný v odvolaní\nďalej poukázal na ustanovenie § 12 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods.\n1, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 8 ods. 1 zákona č. 129/2002\nZ.z. o integrovanom záchrannom systéme, § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom\nzáchrannom systéme a uviedol, že podľa žalovaného z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva,\nže Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh\nna úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým\nv oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovaného z tohto dôvodu sú činnosti\nvykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými\nčinnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Inak povedané, v\nsúčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb\ncivilnej ochrany neexistujú. Žalovaný vo svojom odvolaní zároveň zdôraznil, že článok 2 Smernice len\npríkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice je\naj v tejto oblasti automatická. Taktiež, podľa žalovaného, rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka\n„mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko\nrežim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne\nodlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,\nktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až\npo systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Žalovaný v\nrámci podaného odvolania uviedol, že nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v\nplnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia\nSmernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla\nvzniknúť žiadna škoda. Čo sa týka nároku na náhradu škody, žalovaný v odvolaní uviedol, že súd\nprvej inštancie posudzuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol jednotlivcovi priznať\nprávo na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie. Žalovaný sa aj v týchto otázkach v podstatnej\nčasti nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Poukázal na\nčlánok 6 Smernice 2003/88, ktorý je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským\nštátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu\nochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia\n(ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný\nv odvolaní poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré podľa\nžalovaného musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za\nporušenie práva Únie, ktoré sú definované 1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je\npriznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou\nspôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že\nby mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé\nako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Podľa žalovaného sám žalobca veľmi nejasným\nspôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,\nza ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto\nslužobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má\nbyť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný\nzásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada\nvýkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby\nurčený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na\noddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna\nčinnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej\nčinnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej\n\niniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí\nbyť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ\nžalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj\nza takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou\nmu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd prvej\ninštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť,\nktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať\ndo pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.\nTaktiež žalovaný v odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora, ktorý vo svojom rozsudku v spojených\nveciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel\nstanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená\nosoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila\nvšetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre\nprávne poriadky členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah\nškody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia\nSúdneho dvora C-46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či\npoškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či\nvčas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca\ndo dnešného dňa nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. Žalobca nepreukázal, že\noznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania\nžaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý\nmesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného\ndôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň\nobmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž\npoškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie,\naby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Ohľadom\nformy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že:\n„Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej\nustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve\ndotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či\nškoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy\nÚnie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením\na jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný uviedol, že čo sa\ntýka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne\npracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované\nhodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca\nreálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,\naj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky\nhodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo\npotrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4\nmesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalovaný má za to, že\ntabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú\nžalobca požaduje. Podľa žalovaného je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní\nzaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho\nzástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade\ns princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal,\na ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Žalovaný vo svojom odvolaní\nnamieta aj právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keď súd prvej inštancie právny nárok na náhradu\nškody subsumoval pod ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“) v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný v tomto ohľade\nzotrváva na svojich tvrdeniach ohľadom určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa\n§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak podotkol, že výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorú prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje\nza neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,\nktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V\nzmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne\nprimeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba, podľa žalovaného,\n\nvychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zdôraznil a\ndal do pozornosti odvolaciemu súdu názor Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého „výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi\nv iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S.\nA. v. Portugalsko). Napokon sám Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\n„náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v.\nFínsko). Taktiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Cdo 19/2020, určenie\nvýšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha\nžiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu\nna určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi\nupravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, žalovaný\npodotkol, že nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Podľa žalovaného, žalobca\nvo svojich podaniach ani ako na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože\nneuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať\nurčitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je\nžiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na\nrozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,\nje podľa žalovaného, potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne,\nčo súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Žalovaný\nďalej poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy\nmá žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaný má za to, že žalobca v tomto konaní\ndoposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil\nnapr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom\npovolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.\nŽalovaný uviedol, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej\nsatisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej\nujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať, a že za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry\nmôže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu\npráva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu\nbyť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu\ntakto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení a podobne)\nvnímala aj každá iná fyzická osoba. Podľa žalovaného v konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie\nžalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol\ndo jeho osobnosti, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom\nžalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia\npre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu.\nKeď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí, podľa žalovaného,\nna konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný v odvolaní\nzdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v\nznačnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukázal aj na\nskutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva\nna ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec\nnerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové\nžaloby. Žalovaný má aj za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani\niným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu\nako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že\nžalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,\nkeď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym podľa\nžalovaného zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy\nmusí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba\nvyužíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou\nzmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti\nje však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak\n\ntakýto zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má teda za to, že uvedené riadne preukázané\nnebolo. Žalovaný na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení poukázal aj na odôvodnenie rozsudku\nMestského súdu Košice, sp.zn. K2-37C/60/2020-114, v obdobnom spore príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru, v ktorom samotný súd uviedol, že cit.: „Samotný žalobca ani netvrdil, že by sa\ntento zásah zásadne negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch či to, že by mal dopad\nna jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takých „hmatateľných“ následkov súd považoval za\nprimeranú sumu 1.500 eur, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom\nuplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v\nporušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví\nči zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného\npráva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu\nnad prisúdenú sumu zamietol.“ Podľa názoru žalovaného, skutočnosť, že žalobca namieta celkovú\norganizáciu pracovného času, t.j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, je vecou medzi žalobcom\na jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané\nžalovaný nevidí priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v\ndôsledku nesprávnej transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta.\nPredmetné konanie spočíva v uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť\nžalobcovi spôsobená v priamom dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, čo má mať bezprostredný\nnegatívny dopad na osobný, rodinný a spoločenský život žalobcu. Organizácia pracovného času\nje pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou\nuplatňuje. Žalovaný namieta zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci\nsvojho výsluchu, nakoľko má žalovaný za to, že žalobca namieta organizáciu pracovného času a nie\nnesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je žiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru\nžalovaného jedná o odlišné kategórie a skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si\npredstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej\nujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná\npríčinná súvislosť. Podľa názoru žalovaného, je úplne bežné (predovšetkým v súčasnej dobe), že\ndospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času\nna rodinu, priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod.\nUvedené ale nepredstavuje podľa žalovaného argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navyše, podľa žalovaného, je potrebné uviesť, že\nžalobca nikde počas svojho výsluchu neuviedol, že by na priateľov a prípadné voľnočasové aktivity,\nrodinu či pomoc blížnym priestor nemal vôbec alebo že by mu žalovaný v tejto činnosti akokoľvek\nbránil. Žalovaný uviedol, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby\nv Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z\nvoľne prístupných zdrojov na internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka\nprávnych predpisov) ako aj na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona\nč. 315/2001 Z.z., ktoré zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného\nvyplýva, že žalobca vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom\nčase ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím\nslužobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky\nvzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv\npríslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej\ndoby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte vyššie\nuvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu, pričom z výsluchu žalobcu nie\nje podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy, žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi\nžalobcom utrpenou ujmou, v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie\nsvojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom\nživote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalovaný v odvolaní namieta,\nže žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal\nutrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca\nujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v\nznačnej miere. Podľa žalovaného, ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený\nzásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom\nby bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u\nsvojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe\n\nnežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia,\nbez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu, podľa\nžalovaného, nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v\npeniazoch. Žalovaný dodáva, že ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah\ndo práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo\ncelkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho\nzamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada,\nale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby\nbol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku\nškody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Výška nemajetkovej ujmy, podľa\nnázoru žalovaného, nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Nakoľko v\nprípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca\nživota, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom\nprípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú\nostatné hodnoty. Žalovaný poukázal aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v konaniach\no ochranu osobnosti, podľa ktorého priznaná finančná náhrada v konaniach o ochranu osobnosti, by\nnemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť\n(ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Taktiež podobne\nsa vyjadril, podľa žalovaného, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že priznávanie\npremrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by nemalo bagatelizovať\nniektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, sp.zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006).\nPodľa názoru žalovaného, súdy by pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali\nzohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na\nosobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy\na na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zavedenie princípu\nprimeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosť prihliadať na\nosobitosti konkrétneho prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre\nobohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ Podľa žalovaného,\nvzhľadom na uvedené, sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok\na z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca\npodanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak\nby aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru,\nže Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na\nstrane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca nepreukázal, že\nby ujma bola dostatočne závažná), čo je, podľa žalovaného, dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaný\nodvolaním napadol aj na tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t.j. 100 %. Žalovaný sa s týmto názorom súdu\nprvej inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj\nv danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel\nodvolaniu žalovaného, žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania v prospech\nžalovaného. V prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t.j. ak odvolací súd\nzmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku (o trovách konania)\npotrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na úspech / neúspech\nžalobcu / žalovaného v tomto spore. V závere odvolania žalovaný žiadal odvolací súd, vzhľadom na\nvyššie uvedené a s poukazom na právny názor žalovaného v jeho všetkých doterajších písomných\nvyjadreniach, ako aj v ústnom prednese na pojednávaní, aby odvolací súd žalobu žalobcu v celom\nrozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n13. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného a k právomoci súdu uviedol, že podľa ustanovenia\n§ 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich\npodľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi\nporušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Podľa žalobcu, aj z judikatúry Súdneho dvora\nEÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom\na štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného\nuviedol, že podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nemá právomoc na posudzovanie súladu\n\nresp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých jeho\nustanovení) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prípade žalobcu. V tejto\nsúvislosti žalobca považoval za potrebné uviesť, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je\nv rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať\nvnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná,\nsúd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal\nalebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna\nnorma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí, podľa\nžalobcu, rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej\nčinnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Žalobca\nk odvolacej námietke žalovaného k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že\nžalovaným je Slovenská republika, pričom podľa ustanovenia § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ\nje účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a\nadresát Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za\nprijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko\nsmernica č. 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o\nnáhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je\npasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne\npasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ,\nv konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský\na záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády\na organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej\núpravy podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.\nVzhľadom na vyššie uvedené je podľa žalobcu možné konštatovať, že námietka nedostatku pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu súčasne uviedol, že\nrozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila aj túto otázku nastolenú žalovaným, pričom poukázal na\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023 v ktorom tento uvádza:\n„Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu\notázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD\nsa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže zbaviť, a že ESD vo svojej rozhodovacej\npraxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim\nverejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na\nzávery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd\nprvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku\njeho vecnej legitimácie“. K odvolacej námietke žalovaného k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca\nuviedol, že žalovaný v odvolaní o.i. argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/\nES je upravená nielen v jej Čl. 1 ods. 1 a 2, ale na základe odkazu Článku 1 ods. 3 aj príslušnými\nustanoveniami Smernice 89/391/EHS, keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti\nverejné a súkromné v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články\n14, 17, 18, 19 tejto smernice“. Žalovaný tiež poukázal na Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS,\npodľa ktorého: „Táto smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú\nnapríklad ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku\nčoho dochádza, podľa žalobcu, k záveru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie\nSmernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia\npracovníkov pri práci v zmysle jej článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna\nslužba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov\nPolicajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov\nhasičského a záchranného zboru v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje\nje táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa\npríslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v\nzmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom\nzjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej\nochrane obyvateľstva, Smernica 2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi v zmysle\nžaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Významom a výkladom čl.2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa\nzaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej aj ESD), výklad ktorých je všeobecne záväzný.\nPodľa žalobcu je tvrdenie žalovaného, s týmito výkladmi v nesúlade, pričom žalobca poukázal na prípad\nPfeiffer ESD, v ktorom konštatoval, že: „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti\n\nslužby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod 53).\nV dôsledku toho „výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom\nzabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a\nporiadku, ak nastane osobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa,\npre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod 55\nrozsudku). Ďalej žalobca poukázal aj na Uznesenie Európskeho súdneho dvora prijaté vo veci C-52/04,\nPersonalrat der Feuerwehr Hamburg, ktoré podľa žalobcu potvrdzuje, že na „činnosti zásahových\nsíl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice č.89/131/EHS,\nale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých\npodmienok“ (bod 57). Ďalej žalobca vo svojom vyjadrení poukázal aj na novšiu judikatúru Európskeho\nsúdneho dvora, a to prípad C-518/15, R. Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že: „Smernica 2003/88/\nES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne\na nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to\naj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a\nmôžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo\nzdravie“ (C-518/15, bod 27). Podľa žalobcu sú tieto závery potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/\nES, ktorá v Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.\nŽalobca považoval v tejto súvislosti za potrebné pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel,\nak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo Smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade\nby sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. Z uvedených dôvodov sa žalobca nestotožnil s\ntvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej\nochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. K tvrdeniu\nžalovaného o odpočinku žalobcu počas pohotovosti žalobca zhrnul, že žalovaný v odvolaní uvádza, že:\n„Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení\nzamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho\nzamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej\nčinnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri\ntakto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený\npriestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky\nna oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od\nžalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať\nžiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí\nto znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.\nNapriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen\nza vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.“ V tejto súvislosti žalobca vo vyjadrení\nk odvolaniu poukázal na to, že pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora\nvyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho\nzamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice 2003/88\n(rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti\nsa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor\norganizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba, podľa\nžalobcu, kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť\nskutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437,\nbod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Z\nvyššie uvedených skutočností ako aj z potreby, podľa ktorej sa má článok 2 bod 1 Smernice 2003/88\nvykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, podľa žalobcu\nvyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 spadajú všetky časy pracovnej\npohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých\nmajú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú\nmožnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od neho\nvýkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok C-514/20, bod 37).\nŽalobca vo vyjadrení k odvolaniu opätovne poukázal na to, že rôzne požiadavky, ktoré Smernica 2003/88\nuvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá\n\nsociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka (rozsudok\nFederación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C-266/14, bod 24), a ktorých\ndodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger, C-151/02, body 66 a\n67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na\ndoby denného a týždenného odpočinku, Smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne\nzakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s\ntýmto článkom 31 ods. 2. Podľa žalobcu z toho vyplýva, že ustanovenia Smernice č. 2003/88 nemožno\nvykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto Smernice (rozsudok zo 14.\nmája 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32). S poukazom na vyššie uvedené dal žalobca do pozornosti\nodvolacieho súdu konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä na\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022, zo dňa 31.05.2023 a Rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach, sp.zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023, v ktorom tento o.i. vyslovil: „Osobitne v\nprípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný\nčas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník\nfyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný\npracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú\npohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ\nmusí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b/\nSmernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena“. Podľa žalobcu je\nneopodstatnená aj námietka žalovaného v súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcich\nsa žalobcu, kde žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz...“.\nŽalobca má za to, že táto námietka žalovaného je neopodstatnená, a to z nasledovných dôvodov:\n1) Ako je zjavné z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času\nžalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času\nslužobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany\nžalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení\ndaného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované\nhodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a\nskutočne odpracovaným časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac\nodpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti),\na teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. 2) Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového\nsystému používaného zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky\npriložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP\nsa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem. Žalobca taktiež nesúhlasí s\nnámietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné\nodškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a\nneoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.\nSo zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu\nzdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia\npeňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v\nspoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné\nprostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má\nprávo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky\ntýchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie\nmorálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza, podľa žalobcu, do úvahy tam, kde by sa satisfakcia\npodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného\npráva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného\ntýždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba\nna upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste,\nvzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani\nmorálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie\nvýrokov a podobne. Žalobca sa vyjadril, že aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,\nže zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže\nvzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa žalobcu, aj odvolacia argumentácia\nžalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď\n\nžalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody\n(t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora\nEÚ. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu k danej námietke uviedol, že na postavenie žalobcu ako príslušníka\nHasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej podľa\nžalobcu vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť\nsystematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné\nťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ, by\nbol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený\nalebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch\nvyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie\npráva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov\nzabezpečiť jeho dodržiavanie. Žalobca poukázal na článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, a podľa\nžalobcu sa teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie\nminimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za\nškodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Žalobca sa v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu nestotožnil ani\ns názorom žalovaného, ktorý vo svojom odvolaní uviedol, že „.....výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú\nsúd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním\nvýšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou\nžalobcu podľa ich názoru podstatne vyššia“. S týmto názorom sa žalobca nestotožňuje a má za to, že\ntento nie je správny. V tejto súvislosti žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, poukázal\nna ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu - Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý k stanoveniu\nvýšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „[v]zhľadom\nna špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je\ndobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti\nneoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“ - bod 6.11\nrozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 17Co/71/2022 zo dňa 26.10.2022, bod 24. rozsudku\nKrajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 17Co/78/2022 zo dňa 23.11.2022, bod 24. rozsudku Krajského\nsúdu Banská Bystrica, sp.zn. 17Co/77/2022 zo dňa 23.11.2022). Záverom žalobca navrhol odvolaciemu\nsúdu, aby s poukazom na vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n14. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu a vo svojom vyjadrení konštatoval, že poukazuje iba\nna svoju predošlú argumentáciu, uvedenú v odvolaní a v uvedenej veci zdôrazňuje, že predmetom\nsporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok Okresného\nsúdu Pezinok sp.zn. 47C/3/2022-130 zo dňa 20.10.2023 nepovažuje za správny, a teda sa s ním\nnestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa\nnázoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava svojho\nodvolania a taktiež všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení, podaní, na právny názor prezentovaný\nv ústnom prednese žalovaného na pojednávaní a odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolací súd zmenil\nrozsudok súdu prvej inštancie, tak že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379\nCSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP)\nprejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti\nupravenej v § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie\nje vecne správne a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.\n16. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú\nsubsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný\npostup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu\nkonania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie\nnedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,\npričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú\ndôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne\n\nrozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom\nprípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či\nby obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého\nmu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní\nsúdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z\nprednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti\ntvrdenia (§ 157 ods. 2 CSP), ale aj § 171 ods. 1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.\n1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania\n(§ 177 ods. 2 CSP) i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných\notázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania\nmôže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní\npred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou\nkonania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s\npríslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako\nsvedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený,\nlistinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 CSP a podobne. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu\nvadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený\nodvolací dôvod nie je daný.\n17. Žalovaný ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej\ninštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje\nzo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a\nnesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové\nzistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal\nsprávne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav\ninak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne\nzávery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba\nopísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené\nposúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo\niného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako\nho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa\ntýchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.\nOdvolací súd má za to, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na\ndaný skutkový stav ho i správne aplikoval, čo znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu\nnormu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Odvolací súd musí konštatovať,\nže ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.\n18. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) odvolací súd dopĺňa, že\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s\nodôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani\nodvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie,\ns ktorými sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nšpecifikoval, ktoré ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom\na záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane vysvetlil, že\nžalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako aj že sú splnené všetky\npodmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. Rovnako dôkladne\nvysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.500,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa ako základný\nnárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch javí ako primeraná za každých okolností.\nOdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na\nvšetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. Odvolací súd sa preto s odôvodnením\nrozhodnutia súdu prvej inštancie stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).\n19. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o predmetnej veci právomoc\ncivilných súdov je v ust. § 3 CSP vymedzená konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých súdy\nkonajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci,\nsú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie\n\nje rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený\njednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi, a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie\npovinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie právomoci civilných súdov sa\nspravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé\nod jeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím hmotného (najčastejšie)\nsúkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v\ndôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho\nporiadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z\njudikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej\núnie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom\nspore sa medzi žalobcami a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcami uplatneného\nnároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie, ktorej sa domáhali ako nemajetkovej ujmy,\nsúd prvej inštancie mal v zmysle ust. § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcami a žalovaným prejednať a\nrozhodnúť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť\nžalovaného za škodu žalobcovi, ktorá im bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom\njedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej\núnie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom.“ Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci\nv prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému\nporušeniu práva Európskej únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a\nto konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a\npovinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov\npreto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda\nnemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.\n20. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej\npasívnej legitimácie v konaní; žalovaný v tejto súvislosti argumentoval potrebou rozlišovať medzi\n„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a že na aplikácie smernice sa žalovaný nepodieľal.\nOdvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku\nSlovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii\nsmernice, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto\nsmernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát\nsmernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení\nlegislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto\npovinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii\nsmernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným\nnárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej\núnie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán\nverejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský\na záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n21. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\npôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru\nvzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v\nplnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zohľadňujú určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89). Odvolací súd\npoukazuje na to, že pri právnom hodnotení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné\nvychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad\npráva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok C - 261/2021 zo dňa 07.07.2022).\nUž súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že súdny dvor rozhodol, že\nčl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť\npriamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na\nčinnosť hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom\nnezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď\nzásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť\npracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa\nprávnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny\nvýznam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné\n\na konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska\nvnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej\núnie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom\nalebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná\na na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice (rozsudky C - 397/01 až C - 403/01, C 429/09, C - 518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že\nsmernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní\nsvoje úlohy v pracovnom resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok\n6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu\nhranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná\nkaždému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť\nakejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých\nsa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C - 429/09 vo veci Fuss). Členské štáty\nEurópskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby\nuplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali\n(C - 397/01, C - 429/09). Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku\nje potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného\nčasu (C - 397/01) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej\nprítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú\nprácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor\npotvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je\ndotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť\nmaximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Tak ako\nuž súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, z dôvodu, že žalobca počas výkonu\nslužobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce,\nje potrebné celý služobný čas pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť,\nže za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov neopodstatnená. Aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora\nplynie, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na\npracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho\nzamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi sú počas pohotovosti takej\npovahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto\ndobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným\nzáujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C 214/20, C - 580/19, C- 344/19).\n22. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného\nza škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy. V prípade námietok žalovaného\ntýkajúcich sa nároku na náhradu škody, kde žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, pričom „škodu“ ktorá mu mala vzniknúť, stanovil\nveľmi nejasným spôsobom tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca\nv zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia\nrozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že žalobca uplatnil žalobou nárok na náhradu škody (v podobe\nnemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo\nstrany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), v dôsledku zásahu do jeho práv na ochranu\nzdravia (článok 40 Ústavy SR), z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného\nčasu bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník\n(žalobca) následkom vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe\nani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie.\nSúčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR),\npretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a musel\ntráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám,\nktoré nesúvisia s ich pracovným zaradením. Odvolací súd taktiež zdôraznil, že smernica neobsahuje\nustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi\nporušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú\nochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri\n\ndodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo\nforme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať\npravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá\nvýslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva\nEurópskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu respektíve jej\nvýšku nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo,\nže žalobca bol v príslušných mesiacoch v práci viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného\nčasu a zároveň u žalobcu opakovane dochádzalo k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného\nčasu. Žalobca v dôsledku vtedajšieho rozvrhu pracovného času, ktorý odporoval únijnému právu, prišiel\no čas, ktorý by inak (za situácie, kedy by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať\nsa na pracovisku) venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej\nrelaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto voľného času podľa vlastného uváženia. Súd prvej inštancie\nu žalobcu skúmal dôvody, ktoré by mohli odôvodňovať priznanie inej než ním ustálenej základnej výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy aj jej priznanie riadne špecifikoval a vysvetlil. Súd prvej inštancie však musí\npri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj\ncelkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej\núvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Súd prvej\ninštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo\nna ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru,\nže v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák., t.j. na priznanie\nzadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy porušeného\npráva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie\nneprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica\npriemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do\npracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na\nupustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom\nna subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát, namieste. Rovnako potom neprichádza\ndo úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,\nodvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti\nfyzickej osoby v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ustanovení § 13 ods. 1 a ods. 2 Obč.\nzák. nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s názorom\nsúdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,\npričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej\nskutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si\npo práci náležite odpočinúť. Odvolací súd preto z týchto dôvodov považuje nárok žalobcu za dôvodný\na prisúdené náhrady nemajetkovej ujmy za primerané, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo\npráve výkonom služobnej pohotovosti. Odvolací súd k vyššie uvedenému ešte dodáva, že základnou\npožiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom\n(intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Neexistuje paušálny vzorec výpočtu resp.\nvyčíslenia nemajetkovej ujmy (táto nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky\nnemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah\ndo osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do\npracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny nimi odpracovanej určenej a\nnariadenej pracovnej pohotovosti. A teda pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak\nodvolací súd je názoru, že v danom prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou\nnemajetkovej ujmy a svoje závery aj riadne odôvodnil. Prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi\npovažuje odvolací súd za primeranú aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach,\nkeď odvolaciemu súdu je známe v zmysle § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej činnosti množstvo\nrozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej\ntranspozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžky priemerného týždenného pracovného\nčasu vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp.zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024,\n16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,\n17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023, 17Co/100/2023).\n\n23. Obsah odvolania žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť správnosť\nzáverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom ani v\nodvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať\nza následok zmenu skutkového stavu alebo spochybnenie správnosti právnych záverov, na ktorých\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).\n24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi (vzhľadom na plný úspech) priznal v odvolacom konaní\nvoči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "47C/3/2022", "guid": "eff22d93-17a6-41fd-b135-eef4c703f79d:82f4ad9d-daa1-47fd-8f96-4e059e75bb00", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "634f42a7-3a70-4b16-b962-016174ed713f:f46757cd-2c0a-4e06-9f40-f6d643e7748a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1", "spisova_znacka": "14Co/134/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/134/2023 z 7. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1"}, {"guid": "650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/30/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8"}, {"guid": "374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/25/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/25/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06"}, {"guid": "14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/86/2023 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/106/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/106/2023 z 22. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151"}, {"guid": "deb67599-6116-4153-899f-ac4393788167:a0618465-b9e5-4bd9-887c-bca93a9b2722", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/71/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/71/2022 z 19. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-10-19", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/deb67599-6116-4153-899f-ac4393788167:a0618465-b9e5-4bd9-887c-bca93a9b2722"}, {"guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:84d5f3b5-f69e-4d9e-a3cd-a0a4f7cd388e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1", "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/6/2023 z 28. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "db8b27c2-7a6b-4dbd-80bb-86bc6f024cbb:980d5691-c0f4-45cf-8c19-74d4ae432861", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/78/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/78/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db8b27c2-7a6b-4dbd-80bb-86bc6f024cbb:980d5691-c0f4-45cf-8c19-74d4ae432861"}, {"guid": "d0b08a3f-698b-4877-b067-5baa4bfd744a:66c7666e-2719-46a2-a03a-5d6eea6f5097", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/77/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/77/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d0b08a3f-698b-4877-b067-5baa4bfd744a:66c7666e-2719-46a2-a03a-5d6eea6f5097"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}], "citovane_v": [{"guid": "092ee621-0065-4892-b52a-79d18c847778:9f51f174-ae03-4205-812f-61dfdb9eaca6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8619201117.2", "spisova_znacka": "3Cdo/26/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/26/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201117.2"}]}