{"guid": "05c253ed-03c0-4e27-b139-bb9f82c1ab14:7ff51bfe-fd7f-4df0-a99a-37259155688d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "spisova_znacka": "4Co/31/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/31/2024 z 26. 3. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. marca 2025, sp. zn. 4Co/31/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "identifikacne_cislo": "1722202310", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ff51bfe-fd7f-4df0-a99a-37259155688d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/31/2024\n1722202310\n26. 03. 2025\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2025:1722202310.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov\nsenátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: O.. V.. U. T., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XXD, XXX XX P., zast.: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján\nKlučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542,\nproti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova\n2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného\nsúdu Pezinok č. k. 47C/2/2022-119 zo dňa 20. októbra 2023 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (I. výrok), ako aj v časti\ntýkajúcej sa trov konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n2.500 eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu žalobcu\nzamietol (II. výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100\n% (III. výrok).\n2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa voči žalovanému zaplatenia\nsumy vo výške 5.000 eur, tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky\ns miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí a voči žalovanému si uplatňuje nárok ako náhradu\nškody spôsobenej mu žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu, že do právneho\nporiadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č. 2003/88/ES\nzo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“),\nv dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského\nzboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5\nhodinová pracovná pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“\ntýždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca poukázal na úniovú úpravu\npracovného času zamestnancov obsiahnutú v Smernici, ktorej základným cieľom je zaručiť lepšiu\nochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času\nodpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného\nčasu. Smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane\nnadčasov, neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b/ Smernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k zákonu\nč. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako\n„zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do jej znenia bola prebratá Smernica, znenie\njeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie uvedeného zákona\n\nnepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť\nich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa zákon o Hasičskom\na záchrannom zbore odlišuje od ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ktorý\nSmernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje. Zákonník práce, však na\nprávnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského zboru nemožno použiť. Podľa žalobcu v jeho\nprípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej\nMinisterstvom vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6 písm. b/ Smernice, z ktorých\nvyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje právo opieral o judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä\no rozsudok vo veci G. FuB (C-429/09), pričom mal za to, že v jeho prípade došlo k splneniu\ntroch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa čl.\n6 písm. b/ Smernice. Za primeraný v zmysle Smernice treba považovať taký odpočinok, ktorý by\nmal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na\npracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa\nSmernice sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k\nochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu\nintegritu. Analýza slovenského právneho poriadku podľa žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej\nprávnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv\njednotlivcom a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V jeho\nprípade vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty\nčasu odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného\npracovného času), ako aj z podmienok jeho uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné\npoužiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11 až 13 zákona č.\n40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom\nnajbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Žalobca si uplatnil nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom\nuviedol, že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy\npri zohľadnení všetkých okolností prípadu a do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej\nnáhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Podaním zo dňa\n7.2.2023 žalobca doplnil svoju žalobu o konkrétne kalendárne týždne v rozhodnom období, v ktorých\ndošlo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného času, vrátane súčtu odpracovaných hodín s\nosobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku.\n3. Žalovaný predovšetkým namietol nedostatok právomoci slovenských súdov predmetnú vec prejednať\na rozhodnúť, nakoľko mal za to, že do kompetencie vnútroštátnych súdov nepatrí posudzovať súlad\nslovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území\nSlovenskej republiky so smernicou Európskej únie. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu\nškody v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu\nSmernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že Smernicu nemožno\naplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré\nzahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, nevzťahuje sa na služobný pomer príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako\nto tvrdí žalobca. Konštatoval, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v\nrámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie\npôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu\nzlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje,\nnakoľko úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem\n„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj\núlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych\nčinností.\nŽalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nezažaloval svojho\nzamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti\npatrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca, ak mal za\nto, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na\ntúto skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva\nv žalobe. Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené\npríslušné zložky príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť\nSlovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom\nkonkrétneho zamestnanca. Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem\n\niného zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore. Mal za to, že z hľadiska maximálneho priemerného\npočtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica transponovaná\nsprávne. Poukázal na to, že jednotlivé ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (najmä\nust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú služobný čas príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii\nslužobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje\npojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.\nZo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v\nriadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe\nvykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej\nslužby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia\nzákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je\nvýkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti v štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania\nštátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady\nza časť tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ustanovenie § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom\na záchrannom zbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou\npohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného\nčasu, pričom jeho tvrdenie o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2016, na ustanovenia ktorej žalovaný odkázal\na mal za to, že jednak ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ako aj ustanovenia\nplatnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR plne\ntransponovali čl. 2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice, žalovaný uviedol, že\npodľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane\nnadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom,\nsprávnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné\nobdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom\nčase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času\nreferenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám\nmožnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je\nto v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného\nreferenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas\nodpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným\npracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje limity\ndĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín\ntýždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore možno\nhasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere\n5,7 hodín týždenne. Služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto\nurčenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch\nvyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej\nurčenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom\ndni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo\nmajú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\ntrvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na\nobdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo\nneupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,\nv príslušných ustanoveniach zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a Kolektívnych zmluvách sú\ndostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že Smernica\nbola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne.\nSmernica podľa žalovaného umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6\nSmernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,\npričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o\nprotipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neosvedčil, že by\nmu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobcovi nemohla podľa neho vzniknúť ním uplatnená škoda\n\ntým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy\nodmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa\nalebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa.\nPokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.\nPri takto nariadenej služobnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v\nmieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že\nzamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu\nnevyžaduje aktívna činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo\nsa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej\npohotovosti. Podľa žalovaného žalobca nijakým spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom,\nčím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca podľa žalovaného\nneuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom\nslužobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho\nkalendárneho mesiaca a žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým\nspôsobom nenamietal rozvrh služobného času. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal\nna rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej\nprávnej veci, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 15Co/6/2023-313 zo dňa\n24.11.2020. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky\npodmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nSR a bol oboznámený s plánovaným rozvrhom služobného času a so všetkými internými predpismi a\nkolektívnymi zmluvami.\nVýšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to\nnajmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných\nčinov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.\nŽalovaný mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady. Vzhľadom na to,\nže ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade\nindividuálne. Namietal tvrdenia žalobcu o prekračovaní pracovného času, nakoľko toto by platilo len\nvtedy, ak by nikdy nevyužil možnosť dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna\nvyplývajúceho z kolektívnej zmluvy, a pod., ako aj premlčanie všetkých žalobcom uplatnených nárokov\npredchádzajúcich lehote 3 rokov pred podaním žaloby.\n4. Žalobca k námietke žalovaného, týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice, uviedol, že významom a\nvýkladom čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora\nEÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. Žalobca\npoukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pffeifer (C-397/01), Personalrat der Feuerwehr\nHamburg (C-52/04), R. Matzak (C-518/15). Žalobca nesúhlasil s tým, že by sa Smernica nevzťahovala\nna protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR.\nPokiaľ ide o námietku právomoci vznesenú žalovaným, žalobca uviedol, že spor o náhradu škody\nspôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku transpozície smernice do vnútroštátneho\nprávneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory, čo podporuje aj judikatúra Súdneho\ndvora EÚ.\nK námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že\nžalovaným je Slovenská republika, ktorá je po vstupe do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých\nopatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Za Slovenskú republiku\npritom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský\na záchranný zbor SR. Mal za to, že výklad žalovaného o tom, akým spôsobom bola Smernica do\nslovenského právneho poriadku transponovaná, nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len\nformálny a nedosahuje sa ním požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného\nslužobného času pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalovaný svoje tvrdenie o\nsprávnej transpozícii Smernice opiera podľa žalobcu iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl.\n2 ods. 1 do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, má za to, že ustanovenia tohto zákona a\nkolektívnych zmlúv plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice, avšak praktickým dôsledkom aplikácie\nzákona o Hasičskom a záchrannom zbore je podľa žalobcu výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový\npracovný čas pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Uviedol, že služobná pohotovosť\nhasičov v mieste výkonu služby sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času, nie je\npovažovaná za výkon štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne\nvykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude privolaný. Smernica však podľa žalobcu neupravuje\n\nžiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako zákon o Hasičskom a\nzáchrannom zbore vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. Ustanoveniam Smernice by\npodľa žalobcu bolo možné vyhovieť len, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala\nza súčasť jeho pracovného času. Ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sú tak podľa\nžalobcu aj v rozpore s definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 Smernice. Žalobca mal teda za\nto, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s\nrozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín týždenne. Aj\npokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice mal žalobca za to, že žalovaný len popísal, akým spôsobom\nsa viaceré ustanovenia Smernice premietli do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa\ntak po legislatívnej stránke stalo, mal za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice\nsprávne“. Žalovaný sa podrobne zaoberal vo svojom vyjadrení zákonnou úpravou služobnej doby v rámci\nreferenčného obdobia, avšak nereagoval na kľúčový problém, t. j. či aj počas referenčného obdobia sú\nštáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice.\nPodľa žalobcu tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne\nustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať\nich záväzok podľa čl. 6 písm. b/ Smernice. Na základe uvedeného, ak štát nie je schopný zabezpečiť\n48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa\ndo rozporu s požiadavkou v čl. 6 písm. b/ Smernice. Žalobca mal pritom za to, že zákon o Hasičskom\na záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v\nrozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených šesťmesačných referenčných období. Zákon\no Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu, nakoľko za súčasť pracovnej\n(služobnej) doby hasičov považuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2\nods. 1 a 2 Smernice. Súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku\n48 hodinového priemerného pracovného času požadovaného čl. 6 písm. b/ Smernice. Porušenie\nuvedených ustanovení Smernice tak podľa žalobcu zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za\nškodu spôsobenú porušením úniového práva, ktorú si žalobca v predmetnom konaní uplatnil. Náhrada\nškody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej\nškode a je na vnútroštátnom súde dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti\na efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas\npresahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice v dôsledku porušenia\nprávnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným\nodškodnením a aby definoval pravidlá týkajúce sa výpočtu tejto náhrady. Pod škodou treba pritom\npodľa judikatúry Súdneho dvora EÚ rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času\nodpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/\nSmernice rešpektovaný. Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času\npodľa Smernice sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu\nk ich ochrane práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na celkovú fyzickú a/alebo morálnu\nintegritu. Žalobca ďalej uviedol, že v dobe, v ktorej je ako hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený\nstráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím\nčasom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily atď., t. j. nemôže využívať tento\nčas pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Žalobca mal za\nto, že iba dodržiavanie denného a týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia\nzamestnancov.\nPodľa žalobcu v slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca\nnáležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá,\npoužitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Odvolávajúc sa na povahu škody,\nktorá má nemajetkovú povahu, ako aj na podmienky jej uplatnenia mal za to, že v slovenskom\nprávnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe\npodľa ust. §§ 11-13 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú obsahom a účelom najbližšie ustanovenia\nk náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva; túto škodu je možné nahradiť v\npeniazoch. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti\nfyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú zásadne identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime\núniovej zodpovednosti, keďže sa rovnako predpokladá, že existuje zásah objektívne spôsobilý vyvolať\nnemajetkovú ujmu, ide o zásah, ktorý je neoprávnený a existuje príčinná súvislosť medzi uvedenými\npodmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa aj požiadavky zásad úniového\npráva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu, ako aj efektivity,\nnakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady\nnemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. Súd priznáva\n\nnáhradu nemajetkovej ujmy podľa vlastnej úvahy zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu. Nestotožnil s\ntvrdením žalovaného, že tabuľky priložené v prílohe žaloby, nie je možné považovať za dôkaz, nakoľko\ntáto evidencia obsahuje tak plánované hodiny ako aj skutočne odpracované hodiny bez času služobnej\npohotovosti. Výpis dochádzkového systému SAP prestal byť podľa žalobcu plánovaným rozvrhom\nslužobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený skutočne odpracované hodiny\nžalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti) potvrdil do evidencie systému SAP. Údaj\no rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom potvrdzuje jeho reálne odpracované\nhodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Práve na\nzáklade údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vypočítava\nkaždý mesiac ich služobný príjem. K argumentom žalovaného, ktoré sa opierali o rozsudok Okresného\nsúdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019, žalobca uviedol, že predmetom tohto\nkonania bol síce obdobný nárok, ako nárok uplatnený žalobcom, ale petit žaloby bol rozdielny, keď\nsi subjekt vystupujúci ako žalobca v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa stanovil formu a\nrozsah náhrady škody presným výpočtom, ktorý v súdnom spore spôsoboval problém, nakoľko žalovaný\ntomto spore tvrdil, že ide o mzdový nárok. Žalobca v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Pezinok\npritom stanovil formu a spôsob náhrady škody paušálnou sumou bez konkrétneho výpočtu. Argument\nžalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o\nnáhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, je podľa žalobcu v rozpore s\njudikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca mal za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky na to, aby\nsa domáhal peňažnej satisfakcie, nakoľko táto prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ust.\n§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Žaloba na upustenie od neoprávneného\nzásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov neprichádzajú do úvahy vzhľadom na subjekt\nzodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát. Rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani\nmorálna satisfakcia. Zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy\nfyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Námietka premlčania\nje podľa žalobcu bez právneho významu, nakoľko žalobcom uplatnený nárok je v paušálnej výške\n5.000 eur a nejde o nárok za jednotlivé mesiace. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorý žalobcom\nuplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za zjavne neprimeranú s ohľadom na výšku náhrad, ktorá\nje priznávaná obetiam trestných činov, poukázal žalobca na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho\nsúdu (Krajského súdu Banská Bystrica) a na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobnej\nveci právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike za porušenie práva\nEÚ vo výške od 2.500,00 eur do 4.759,99 eur. Nestotožnil s výpočtami žalovaného, na základe\nktorých spochybnil skutočnosť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného\npracovného času. Predložil súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času vypracovaný v\nsúlade s čl. 6 Smernice.\n5. Žalovaný vo svojej duplike zotrval na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä tvrdil, že článok\n6 Smernice bol transponovaný správne. Nebolo mu zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním\nuplatnená škoda, ktorú žalobca odôvodňoval tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za\nktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy aj odmeňovaný. Podľa žalovaného nie je rozhodujúci\nplán služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko času konkrétny príslušník strávil vykonaním štátnej\nslužby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Žalovaný naďalej považoval\nvýšku žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú, a to aj vzhľadom na výšku\nnáhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal zásah do\nsúkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného\nstavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalovaný namietal výšku žalobcom uplatnenej náhrady\nnemajetkovej ujmy aj vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach a opätovne namietol aj\nnedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.\n6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnenej v predmetnom\nkonaní odvodzuje od toho, že mu škoda vznikla v dôsledku porušenia práva Únie. Tento spor je pritom\npotrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré podľa cit. ust. § 3 Civilného sporového poriadku\nprejednávajú a rozhodujú vnútroštátne súdy. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (porovnaj napr. rozsudok\nSúdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Gunter FuB c/a Stadtt Halle) vyplýva, že spory\no náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať\npríslušné vnútroštátne súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj povinný rozhodnúť o\ntom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie resp. jeho\n\nnerešpektovaním a zároveň aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla. Z toho dôvodu súd prvej\ninštancie vyhodnotil námietku žalovaného ako nedôvodnú.\n7. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom\nHasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky na pracovisku Pezinok. Žalobcovi sú\nnerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že žalobcovu 16 hodinovú riadnu službu v\nslužobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť, ktorú trávi žalobca na pracovisku.\nSlužobná pohotovosť je určovaná počas nočných hodín. Počas pracovnej pohotovosti majú príslušníci\nHasičského a záchranného zboru SR na pracovisku možnosť si oddýchnuť v určenej miestnosti s\nviacerými lôžkami a raz mesačne trávia služobnú pohotovosť v miestnosti s počítačmi a vysielačkami. V\nprípade, ak je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach, musia byť pripravení do minúty opustiť\npožiarnu zbrojnicu za účelom zásahu. V prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná pohotovosť na\nslužbu nadčas. Po takto určenej službe vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín majú\nmať príslušníci Hasičského a záchranného zboru 2 dni voľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na\npracovisku 24 hodín by mali mať garantované voľno v trvaní 8 hodín a následne môžu byť opätovne\nzavolaní do služby resp. im môžu byť nariadené školenia, cvičenia a pod. Z výsluchu žalobcu vyplynulo,\nže takýto spôsob rozvrhnutia pracovného času má na neho vplyv v tom zmysle, že keď príde domov z\npráce, je unavený a doma ho čaká rodina a deti. Je ženatý a má dve deti - 5 ročného syna a skoro ročnú\ndcéru. Manželka nie je nadšená z jeho pracovného času, kedy je ťažké, aby si ako rodina niečo spoločne\nnaplánovali. Žalobca predtým hrával futbal, ale momentálne na to nemá čas. Sám seba hodnotil ako\nduševne v poriadku, ale pozoroval určitý vplyv na jeho psychiku, najmä z dôvodu sporov v rodine, čo\nmá následne vplyv aj na jeho výkony v práci, nepovažoval čas, ktorý má k dispozícii na regeneráciu za\ndostatočný. Uviedol, že počas pracovnej pohotovosti si nie je schopný oddýchnuť v miestnosti s ďalšími\n7 mužmi, pričom na posteliach, ktoré majú k dispozícii nemajú ani vankúše, ani obliečky, čo žalobca\npovažoval za nehygienické. Fyzickú ujmu na zdraví nepociťoval. Počas trvania služobného pomeru\nraz nadriadenému vyjadrili nesúhlas s rozvrhnutím služieb, ale bolo im odporučené: „že môžu ísť robiť\ncukrárov“.\nPočet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u\nžalobcu nebol medzi stranami sporný. Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu mal súd preukázané,\nže žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 2/2020,\n4/2020, 5/2020, 7/2020, 8/2020, 10/2020, 11/2020, 1/2021, 2/2021, 4/2021, 7/2021, 12/2021, 2/2022,\n3/2022, 7/2022, 9/2022 a 10/2022. V ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný služobný čas\nneprekročil limit 48 hodín. Ako vyplynulo z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní konanom dňa 20.10.2023\nberúc do úvahy 4 mesačné referenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného maximálneho\npracovného času 3x, rovnako ako za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia. Žalovaný\nuvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť na pojednávaní nijakým spôsobom nenamietal.\n8. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2,\n3, § 101 Občianskeho zákonníka, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. a/, čl. 2 ods. 3, čl. 6, čl. 16 písm. b/,\nSmernice, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 2, § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2\npísm. a/, ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.\n9. Mal v danej veci za preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia\nv spore, nakoľko čl. 6 písm. a/ Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva,\nktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník\nmá právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového\ntýždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b/ Smernice priamo proti členskému štátu.\nNa základe uvedeného je následne možné podľa súdu prvej inštancie vyvodiť aj pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s\nustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi\nporušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia\nzaložená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu\nna verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa\npráva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej\njednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za\nškodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V\ndanom prípade si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči\nSlovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akých\n\nokolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že\nnedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť\nv konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu\núniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11\npísm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v\nznení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj\nspráva a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku\nžalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.\n10. K obrane žalovaného, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov, nakoľko títo\npatria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí, súd prvej inštancie\nuviedol, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy\nSmernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval,\nže článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na\nzabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť\n48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,\nže zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho\npráva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú\nišlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj\nbody 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Gunter FuB c/a Stadtt\nHalle). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že je možné Smernicu aplikovať aj\nna skutkový stav v predmetnom spore. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu\nuviedol, že nárok žalobcu uplatnený žalobou nie je premlčaný. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje\nvo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcu posudzoval v uvedenej trojročnej premlčacej\ndobe, pretože žaloba bola podaná na súd dňa 22.12.2022, t. j. tri roky spätne, v ktorej časti nárok žalobcu\npremlčaný nie je.\n11. Uviedol, že ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy\nSlovenskej republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj\nv právnom poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods.\n2 a 5 Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti\na tiež na zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu\naj v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť\nustanovení komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil\nprvýkrát Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol,\nže priama aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva\nmusia byť plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa\nnadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým\núčinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí\nsú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na\nkaždý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu\nčlenského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti\npráva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení\nZmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti\nkaždého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom\nna to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na\núzemí každého členského štátu, pričom majú prednosť aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych\nlegislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný\nv plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,\npričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním\nv rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok je\npriznávaný primárnemu právu EÚ, a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ, majú priamy účinok nariadenia\npod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu\njednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom\na ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva\n\npriamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia\nbezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu\ndo stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Van\nDuyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje\njednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.\nV danom konkrétnom prípade si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od skutočnosti, že\nSlovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm.\nb/ Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne,\nktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych\nprávnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok\npožadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia Smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich\nzáväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol\nstav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.\nV danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že do\ntohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica.\nNa základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním\nčl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice s relevantnými ustanoveniami zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore, dospel súd prvej inštancie k záveru, že Smernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do\nustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú\npracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a\nvykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a\ntiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom\na záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov\nnesmie prekročiť 48 hodín. Podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť\nnepovažuje za súčasť týždenného pracovného času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho\nprichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú\ns čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia\nSmernice nemusia byť zahrnuté priamo len do textu zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale\ntieto môžu byť transponované aj do iných podzákonných predpisov, resp. kolektívnych zmlúv, pričom\nodkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nna roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému\núradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne\nmaximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná\npohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nSR, čím je daný rozpor medzi zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b/ Smernice.\nSmernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na\nosobitnú povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na\nvšeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb,\nodchýlky sa nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže\nštátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v\nrámci plnenia úloh zboru podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z\npôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. Považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo\npreukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku\ntransponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho\nslužobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu\nnie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže\nsa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov\nzvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa\nnemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n12. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči\nžalovanému priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal za to, že porušením\nčl. 6 písm. b/ Smernice dochádza na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté\ndo jeho práva na zdravie, fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok.\n13. Vyslovil, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky\nvzniku zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z\nrozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského\n\nštátu za porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky:\ncieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, porušenie takejto normy muselo byť\ndostatočne závažné a medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama\npríčinná súvislosť (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Gúnter FuB c/a Stadtt Halle, C-118/08\nTransportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda\nbola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy,\nkeď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol\nprijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal.\nZodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá k\ndispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v\nmene členského štátu škodu spôsobil.\nZo znenia článku 6 písm. b/ Smernice možno podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyvodiť, že účelom\ntejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca\nv EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak\nmá právo dovolávať porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho\npracovná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca\nv niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa\nčas, ktorý žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor\nEÚ, podľa ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu\npracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je\ntá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu\nk dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho\nkvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od\nintenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi\n(rozsudok Súdneho dvora EÚ C -14/04 vo veci Dellas).\nSúd prvej inštancie mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad rozsah\nurčených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť prítomný na\npracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z\nuvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu.\nČlenské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, žeby\n48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne\nporušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48\nhodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice\n(rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Mal v predmetnom konaní preukázané, a to\njednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu, ako aj z výsluchu žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku\npo skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť\nk dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu práce), ktorú je potrebné v súlade s\nustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a\nčl. 6 písm. b/ Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas\npracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\na ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu, ako aj v jeho písomných podaniach\npoukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí\npracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie jeho práv\nnadriadeného upozorňoval. K porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice prišlo v žalobcovom prípade podľa súdu\nprvej inštancie opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov\nSlovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\nSúd prvej inštancie mal za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b/ Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\nPokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu, Smernica neobsahuje ustanovenia\ntýkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry\nSúdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením\npráva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených.\nJe potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude v súlade so\nzásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom treba vykladať\n\nv tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie\nprocesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového\nprvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho\nvyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený\nna podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné podľa neho\nchápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na\nzabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť\nupravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky\nznemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených\nzásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením\nnormy EÚ.\n14. Uviedol, že v konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy.\nNakoľko ani právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie\nvýšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, mal súd prvej inštancie za to, že\npovaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť\ns prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnym súdom, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie,\nktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za\nporušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. Vznik ujmy pritom žalobca odvodzoval\nod toho, že tým, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b/ Smernice\nbolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu\nintegritu a práva na odpočinok, pričom mal za to, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,00 eur. Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej\nujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými\nsúdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy obetiam trestných činov.\nPo posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené jeho okolnosťami, aby ujma,\nktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice\nupravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi nahradená v peniazoch,\nnakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným zákonom nepovažoval za účelné.\nS ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania\npráva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\npožiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času\npodľa čl. 6 písm. b/ Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie\ntrvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti na mieste.\nNemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu prvej inštancie možné nahradiť inak aj z toho dôvodu,\nže uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak. Práve\npeňažnú náhradu považoval v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy. Uviedol,\nže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní\nrozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť, súd musí na základe\nvykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a\ndoložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva\nna voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho\nprípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008 sp. zn. 5Cdo 126/2007).\n15. Pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie predovšetkým z\ntabuľkového prehľadu služieb žalobcu a z výsluchu žalobcu uskutočneného na pojednávaní konanom\npred tunajším súdom dňa 20.10.2023. Z tabuliek predložených žalobcom vyvodil, že pri určovaní\npracovnej pohotovosti spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k\nprekročeniu maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom\nobdobí. Žalobca tak prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich\nosobných, rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej\nrelaxácii a odpočinku. Počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť žalobca prítomný na svojom\npracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení\nani fakt, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené\npodmienky na oddych. Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej\npohotovosti, musí byť podľa svojej výpovede pripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že\n\nbude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného\nodpočinku žalobcu. Prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku,\nkedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí, resp. sa žalobca zdržiava v miestnosti s\nmonitormi a výpočtovou technikou, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené\nvo svojom domácom prostredí. V prípade žalobcu súd prvej inštancie vzal do úvahy aj tú skutočnosť,\nže žalobca je manžel, ktorý má malé deti, ktorým sa nemá možnosť v dostatočnej miere venovať.\nMedzi ním a jeho manželkou dochádza k nezhodám vyplývajúcim z toho, že možnosť organizovania\nich spoločného voľného času je obmedzená. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo voľnom čase\npravidelným športovým aktivitám a odpočinok, ktorý ma k dispozícii nepovažuje za dostatočný. Práve\nprávo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na\nto, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba,\naby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z\nhlavných cieľov Smernice. Tým, že žalobca vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá\npráca vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k\nzásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život. V prípade žalobcu\nmal súd prvej inštancie za to, že zásah do osobnostných práv žalobcu v danom prípade vykazuje strednú\nmieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca netrpí žiadnym\nvážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný\nživot nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere. V súlade s vyššie uvedeným po\nvykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu\nsumu vo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych\nsporoch. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká\ns odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, súd prvej inštancie uviedol,\nže toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti,\npričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré\nžalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval. Po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že bola\nsplnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je\npríčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Mal preukázané, že\nv súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b/ Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu\nosobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný\na rodinný život.\nV súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania mal súd prvej inštancie za preukázané,\nže napriek tomu, že z Prílohy č. 4 zákona o Hasičskom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho\nporiadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne,\nkeďže do ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b/ Smernice\nupravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancovi pracujúcich na území Európskej únie,\nčím vznikla na strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných podmienok, povinný mu\nnahradiť žalovaný. S prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu dospel súd prvej\ninštancie k záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a\npreto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500 eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom\npriznanú sumu 2.500 eur, žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol. Žalovanému v súlade s ust. §\n323 ods. 3 CSP lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal žalovaný, nakoľko mal za to, že dlhšia lehota na\nplnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom a komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného\nako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobca proti predĺženiu patričnej lehoty nemal výhrady.\n16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania vo výške 100%, s odôvodnením, že táto bude počítaná zo súdom priznanej sumy\n2.500 eur, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu, s tým,\nže o výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust.\n§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto\nrozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.\n17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný proti jeho vyhovujúcej časti\n(I. výrok) a v časti trov konania (III. výrok) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.\nDôvodil tým, že predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý mal žalobcovi\nvzniknúť v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako ,,Smernica“ alebo „Smernica 2003/88/ES“) do\n\nprávneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 315/2001 Z.z.“). Preto, aby mohol súd\nprvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by\nžalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,\nt. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so\nSmernicou 2003/88/ES. Uviedol, že ak sa súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je\nzverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez\nakýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného\nvšeobecného súdu členského štátu Európskej únie.\nPodľa názoru žalovaného a v zmysle právneho poriadku SR, ako aj právneho poriadku Európskej únie,\nsúd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu\nnesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou\n2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si\ntakýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto\nkonštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok\nžalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo\nk porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z.\nnesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Uvedené nie je podľa neho\nv medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Vytýkal súdu\nprvej inštancie že sa v konaní nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto\nnastolenej otázky. Zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia\nalebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie smernice je\npotom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením\nsmernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva\nvnútra SR nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca\npreukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné\nkonštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č.\n315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) Smernice 2003/88/\nES. Žalovaný sa domnieva, že len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo\nnesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES.\nŽalobca v žalobe pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť\nhasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje\nustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa domnieva, že\ntáto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá\nnesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Podľa názoru žalovaného nebolo jeho povinnosťou\nskopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001\nZ.z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona\nč. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so Smernicou 2003/88/ES.\nV druhom prípade ide o aplikáciu, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.\nPorušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si\nadresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak\npovedané, smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne\npoužitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až\nnesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody.\nV tomto rozsahu je preto podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice\nrozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne\na naopak.\nSúd prvej inštancie podľa žalovaného celkom opomenul, že žalovaný, t. j. Slovenská republika, pri\npreberaní Smernice de facto neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania\nnemohla vzniknúť žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca\nuplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho\nvzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca\nnamietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade\nžalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu\nSmernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v\ntomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala\nvzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie\n\nje zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES\npodieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného, ako žalovaného titulu, totiž nie je predmetom tohto súdneho\nkonania. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi\ndvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,\nresp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej\nrepubliky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho\nzamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nsú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, potom nie je možné dospieť k inému záveru,\nnež že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie\nje možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný\npomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za\nsprávnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie\nSlovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov ide\no ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného súd prvej inštancie\nnesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z\nrozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.\nh/ CSP.\nPodľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES,\nktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter\nvykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa\nčlánku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na: minimálne doby denného\nodpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný\npracovný čas a určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.“ Z uvedeného článku\nvyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré\nsa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých odvetví\nčinnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES\na čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES: „Táto smernica sa vzťahuje\nna všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho,\naby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov\ndefinovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“ Podľa\nčl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES: „Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú na záležitosti\nuvedené v odseku 2, bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto smernice.“\nPôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a čl. 1 ods. 4 Smernice\n2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní\nopatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako\n„Smernica 89/391/EHS“). Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky\nodvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,\nvzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“ Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa\nneuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti\nverejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej\nochrany.“\nZ vyššie uvedeného možno podľa žalovaného vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/\nES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2\nods. 2 Smernice 89/391/EHS.Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým\nspojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako\nto tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného\nčasu, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod\nnegatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti\nštandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nvykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov\n(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,\nktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov\ntýkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného\nHasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné\nčinnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Poukázal tiež na § 12\n\nzákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.,\n§ 8 ods.\n1, § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme.\nZ vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci\nvykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku\ncivilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto\ndôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti\npráve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.\nV súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti\nslužieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôraznil, že článok 2 Smernice len príkladom\nvymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného\nzboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice je aj v tejto\noblasti automatická. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka „mestského\nhasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim\nvýkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od\nrežimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého\nzriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po\nsystém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko Smernica\n2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času, ako aj\nich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.\nVzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu\naplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.\nNestotožnil sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie pri priznaní náhrady škody žalobcovi.\nUviedol, že čl. 6 Smernice 2003/88 je spomenutý v čl. 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským\nštátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu\nochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia\n(ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Poukázal na\nvšeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené\nna úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, a to že cieľom porušenej\nprávnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi\ntýmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému\nnie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným\nspôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,\nza ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je\npracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na\nvýkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca\nmôže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce).\nRovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.\nvymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych\n(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“,\na teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.\nPočas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy,\nlen na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a\naktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca\ndohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu\nčasť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ\nkompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.\nPokiaľ súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospel k záveru, že\nslužobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom,\na teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku\nna náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie\ndu Pecheur uviedol: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať\nnáhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom\nodvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu\nochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí\npoškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude\nznášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du\nPecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu\n\ns cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na\nprávnu ochranu. Žalobca do dnešného dňa nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel.\nNepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.\ndo dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti\n(za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie\nuvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo\naspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí\ntotiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie,\naby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90).Ohľadom\nformy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že:\n„Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej\nustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve\ndotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či\nškoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie,\nmusí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak\ndefinovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Čo sa týka posúdenia, či a v akej miere\ndošlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo\nby potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné\nobdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť\na nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii\nzamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas\nzapočítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti\nsú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné\nrozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalovaný mal za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno\npovažovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť,\nže dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je\núlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia\ndôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalobca podľa\nžalovaného nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená ž žalobcovi.\nKeďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho\nzákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný v tomto ohľade zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne\nurčenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je\nna zvážení súdu, avšak podotkol, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí\nžalobcovi priznal, žalovaný považoval za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je\npriznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho\nnázoru podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej\nujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady\nujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalovaný s ohľadom na určenie výšky\nnemajetkovej ujmy opätovne zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého\n„výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi\nsúdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social,\nS. A. v. Portugalsko). Napokon sám Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\n„náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi\nobdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť podľa\nžalovaného o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.\nŽalobca podľa žalovaného vo svojich podaniach, ani na pojednávaní, neodôvodnil výšku požadovanej\npeňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Mal za to, že\nnestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť aj o konkrétnu reakciu v živote fyzickej\nosoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie\nje možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch.\n\nVzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom\njednom prípade individuálne, čo súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy\nnebral do úvahy. Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje\npodmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Bol toho názoru, že žalobca v tomto\nkonaní doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by\nsa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s\nvýkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej\ninštancie. Na podporu svojich tvrdení žalovaný uviedol, že samotný súd prvej inštancie v napadnutom\nrozsudku konkrétne v bode 48 uvádza, že: „V prípade žalobcu mal súd za to, že zásah do osobnostných\npráv žalobcu v danom prípade vykazuje strednú mieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že žalobca netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva\nzo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný\nv značnej miere.“ Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná\nv zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca,\navšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v\nspoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného\nprípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Za závažnú ujmu sa v\nzmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti,\nza ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky.\nPritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale objektívne hľadisko, t. j. či\nby predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení\na podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.\nV konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný by spôsobil\nžalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť\nujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.\nZ tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o\nexistencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca\nmusí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Zo strany žalobcu\nnebolo podľa žalovaného žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere\nznížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že\nžalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu\njeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný\nprotiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný\nmal za to, že v konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom\npreukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre\nvznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo\nsvojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha\nlen (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť\nby chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku,\nkeď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne\n(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho\nplnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať\nvznik, ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje.\nŽalovaný mal za to, že uvedené riadne preukázané nebolo.\nŽalovaný na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení poukázal aj na odôvodnenie rozsudku Mestského\nsúdu Košice sp. zn. K2-37C/60/2020-114, v obdobnom spore príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru, v súd uviedol, že: „Samotný žalobca ani netvrdil, že by sa tento zásah zásadne negatívne odrazil,\nnapr. v jeho medziľudských vzťahoch, či to, že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na\nabsenciu takých „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu 1.500 eur, berúc vo\nvýznamnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v\nprípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný\nživot, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich\nskutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne)\n„ohodnotiť“ rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.“\n\nSkutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie\npracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom,\nuvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú\npríčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a\norganizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Predmetné konanie spočíva v uplatnení si nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v priamom dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice, čo má mať bezprostredný negatívny dopad na osobný, rodinný a spoločenský\nživot žalobcu. Organizácia pracovného času je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný\nnárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný namieta zmätočnosť uplatneného nároku,\nktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko má žalovaný za to, že žalobca namieta\norganizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Uvedené nie je žiaduce akokoľvek\nstotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jedná o odlišné kategórie.\nTo, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom a/alebo\nvoľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia\nSmernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne bežné\n(predovšetkým v súčasnej dobe), že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou,\nprirodzene nemajú toľko voľného času na rodinu, priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali\nnapríklad v mladosti počas štúdií a pod. Uvedené ale nepredstavuje podľa žalovaného argument\nspôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nNavyše je potrebné uviesť, že žalobca nikde počas svojho výsluchu neuviedol, že by na priateľov a\nprípadné voľnočasové aktivity, rodinu či pomoc blížnym priestor nemal vôbec alebo že by mu žalovaný\nv tejto činnosti akokoľvek bránil. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby\nv Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z\nvoľne prístupných zdrojov na internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka\nprávnych predpisov), ako aj na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona\nč. 315/2001 Z.z., ktoré zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného\nvyplýva, že žalobca vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom\nčase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím\nslužobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky\nvzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv\npríslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej\ndoby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život je podľa žalovaného v\nkontexte vyššie uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Z výsluchu\nžalobcu nie je podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť, ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná\nsúvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca\nna osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo\nsvojou súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca\nneuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v\nkontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich\nprávach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Ak by\nv dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak\ntento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom\nrade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia,\nktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna\nnapravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť\nkompenzovaná v peniazoch.\nŽalovaný uviedol, že ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do\npráv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo\ncelkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho\nzamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada,\nale naopak, domáha sa len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia bez toho,\naby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno podľa neho\nhovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Konštatoval,\nže výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov.\nNakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či\n\ndokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V\nopačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa\nodvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada\nnapr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám napr.\nvýške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami Karhuvaara\na Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že\npriznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by nemalo\nbagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo/171/2005\nzo dňa 27.04.2006). Súdy by pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali podľa\nžalovaného zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať\nnapríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\nZavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti\nprihliadať na osobitosti konkrétneho prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala\npriestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ Vzhľadom\nna uvedené považoval úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a\nz toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv za bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou\nžalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak by súd po\nvyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným\n(resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku\nakejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne\nzávažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Napadnutý rozsudok podľa žalovaného\nvykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom\npostupe v konaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými oprávnenými námietkami žalovaného,\nnaopak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia,\niba na základe uznaného všeobecného nároku z titulu bez právneho zmocnenia konštatovaného\nporušenia práva Európskej únie, čo však podľa žalovaného tvorí iba predpoklad pre priznanie náhrady\nškody vo forme nemajetkovej ujmy.\nK námietke vecnej pasívnej legitimácie žalovaný uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou\nrepublikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých\npostavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie\nnevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne\nnesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov\nza porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.\nŽalovaný napadol odvolaním aj III. výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 %. S týmto názorom\nsúdu prvej inštancie sa nestotožnil a mal za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a jedná\nsa podľa neho o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému\nodvolaniu, navrhol tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) v celom rozsahu zmeniť v prospech\nžalovaného.\nVzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a\nžalobu žalobcu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n18. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa ust. § 3 CSP súdy\nprejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona\nneprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\npráva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno\nzaradiť medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spory\no náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú\nrozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.\nV súvislosti s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie nemá právomoc na posudzovanie súladu,\nresp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých jeho\nustanovení) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prípade, žalobca uviedol,\nže každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú\nmu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade\ns právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať\n\nnezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu\nlegislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom\n(C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred\nvnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť\núniovú normu pred vnútroštátnou normou.\nK údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalovaným je Slovenská\nrepublika. Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov\nštát, je právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Keďže smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý\nzodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím\nsmernice 2003/88/ES do právneho poriadku, je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská\nrepublika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o\nnáhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm.\nc/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom\na záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca konštatoval,\nže námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.\nŽalobca zároveň uviedol, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila aj túto otázku nastolenú\nžalovaným. Poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa\n31.05.2023, v ktorom tento uvádza: „Súd prvej inštancie na túto, žalovaným v priebehu prvoinštančného\nkonania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s\nvysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže\nzbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia\nunijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd\nprvej inštancie výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C- 429/09 Fuss. Už\nlen takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal\nžalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie“.\nŽalovaný vo svojom odvolaní okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice\n2003/88/ES je upravená nielen v jej čl.1 ods. 1 a 2, ale na základe odkazu čl. 1 ods. 3 aj príslušnými\nustanoveniami Smernice 89/391/EHS, keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti\nverejné a súkromné v zmysle čl. 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18,19\ntejto smernice“. Žalovaný tiež poukázal na čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, podľa ktorého: „Táto\nsmernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily,\npolícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru,\nže štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť\nmožno „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní\nopatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej\nčl. 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj\nprofesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného\nzboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v\npôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice\n2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť\nžiadna škoda.“ Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný\ndospel k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, Smernica 2003/88/\nES sa na nich nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.\nŽalobca uviedol, že významom a výkladom čl.2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré\nrozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej len ESD), výklad ktorých je všeobecne záväzný, a s ktorými\nje tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer ESD konštatoval, že: „čl. 2 ods.2 Smernice\n89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“\ntýchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto\nsmernice“ (C-397/01,bod 53). V dôsledku toho „výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS\nbola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej\nbezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu\n- napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové\nzáchranné tímy. Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04, Personalrat der Feuerwehr\n\nHamburg, potvrdzuje, že na „činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka\nuvedená v čl. 2 ods.2 smernice č.89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto\nsmernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD,\nžalobca poukázal na vec C-518/15, R. Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že: „Smernica 2003/88/\nES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne\na nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to\naj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a\nmôžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo\nzdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl.\n17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba pripomenúť,\nže takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo smernice\n89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES.\nZ uvedených dôvodov nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na\nprotipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj\npre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písmeno\nb/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný argumentoval, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu\nnevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať\nalebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon\npráce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená,\nže žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu\nzamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú\nprácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.“ V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že pokiaľ ide\no čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník\nskutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne\n„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel\nk záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na\nsvojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho\nrodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od\nneho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle\nsmernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej\ndoby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod 93,\nako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58).\nZ vyššie uvedených skutočností, ako aj z potreby, podľa ktorej sa má čl. 2 bod 1 Smernice 2003/88\nvykladať s prihliadnutím na čl. 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem\n„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých,\nktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené\npracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka\nslobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a\nvenovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok C-514/20, bod 37). Opätovne poukázal na to, že\nrôzne požiadavky, ktoré Smernica 2003/88 uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej\ndoby odpočinku, predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú\nvzťahovať na každého pracovníka (rozsudok Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones\nobreras, C-266/14, bod 24), a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej\npovahy (rozsudok Jaeger, C-151/02, body 66 a 67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na\nobmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, Smernica\n2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v čl. 31 ods. 2 Charty základných\npráv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s týmto čl. 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že\nustanovenia Smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi\nvyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája 2019 CCOO, C-55/18, body 30 až 32). S poukazom na\nuvedené žalobca poukázal na konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä\nna rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023 a rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023, v ktorom tento okrem iného vyslovil: „Osobitne\nv prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G.Fufi keď potvrdil, že pracovný\nčas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník\nfyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný\npracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú\npohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ\n\nmusí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/\nSmernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena“.\nNámietku žalovaného v súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP, týkajúcimi sa žalobcu, že\n„tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz...“, považoval žalobca za neopodstatnenú,\npretože ako je zjavné z tohto výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného čas žalobcu\nobsahuje plánované hodiny (skratka „PH“), ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej\npohotovosti (skratka „OH“). Výpis dochádzkového systému SAP predložený súdu za ten-ktorý mesiac\nprestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení druhého mesiaca, keď nadriadený\nžalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac\n(bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom\n(skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,\npotvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť\nnámietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t. j. údaje z dochádzkového systému používaného\nzamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to\nnapriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ\nSR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem.\nŽalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého\nmožno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.\n1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.\nvážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade\nporušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu\npodmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie\ndôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti,\nuvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,\naby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,\naby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom\ntýmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,\nkde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc\nz povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát\nÚnie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna\nhranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), je\ndôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich\nnásledkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako\nneprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým\nospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej\nosobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nV rozpore s judikatúrou SD EÚ označil odvolaciu argumentáciu žalovaného, že medzi porušením práva\nÚnie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa\nna porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie\nvzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje\njudikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity\nuložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im\nk dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne\nvyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými\nustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej\nstrany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.\nZnamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku\nÚnie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie\nminimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného\nza škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Nestotožnil sa s názorom žalovaného o neprimeranosti\nžalobcovi priznanej nemajetkovej ujmy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu\nprax odvolacieho súdu Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v\nskutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do\nosobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s\n\ninými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.\nusmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“ - bod 6.11 rozsudku Krajského súdu Banská\nBystrica sp.zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.\n17Co/78/2022 z 23.11.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/77/2022\nzo dňa 23.11.2022).\nS poukazom na vyššie uvedené, žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.\n19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že predmetom sporu je právne posúdenie\nskutočností uvádzaných stranami sporu, pričom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepovažoval\nza správny a nestotožňuje sa s ním. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným\nv konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom\nrozsahu pridržiaval svojho odvolania a taktiež všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.\nVzhľadom na vyššie uvedené, ako aj s poukazom na jeho právny názor vo všetkých doterajších\npísomných vyjadreniach, najmä vo vyjadrení k žalobe a v odvolaní žalovaného proti I. a III. výroku\nrozsudku, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť\na priznať mu nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\na vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné\ndoplniť ani znova zopakovať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho\npojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď\ndospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n21. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).\n22. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia\nnároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje\nrozhodnutie aj náležite odôvodnil. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu\nvyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj\nsprávne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Vysporiadal sa s námietkami miestnej\npríslušnosti a nesplnenia procesných podmienok konania, a správne vyhodnotil aj skutkový stav a\nvec aj správne právne odôvodnil. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci samej\nobsahuje odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany\na z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. S\nodôvodnením súdu prvej inštancie sa aj odvolací súd stotožnil (§ 187 ods. 2 CSP), konštatujúc jeho\nsprávnosť s vysporiadaním sa s odvolacími dôvodmi žalovaného.\n23. Ustanovenie § 3 CSP vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu\nprávnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú\nsúkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou\nich účastníkov. Zisťovanie danosti právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny\nvzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho\núpravy konkrétnym právnym odvetvím hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu\nškody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia transpozície Smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi\nsúkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že\nspory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú\nrozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným\njedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením\npráva Európskej únie, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle\n\nustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom\nrozhodnúť.\n24. Žalobca si uplatňoval nároky jednak z vnútroštátnej úpravy, kde poukazoval na zákon o hasičskom\na záchrannom zbore, ako aj smernicu článok 6 upravujúci maximálny týždenný pracovný čas. Podľa\npísm. b/ uvedeného článku priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov\nneprekročí 48 hodín. Smernica, na ktorú žalobca poukazoval predstavuje normu komunitárneho práva,\nktorú je Slovenská republika ako členský štát EÚ povinná dodržiavať. Na základe princípu prednosti\nkomunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade\njeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú\ntakýmto konaním poškodené sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.\n25. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia\nv spore, nakoľko čl. 6 písm. a/ Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré\nmôžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo\nsa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného\npracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b/ Smernice priamo proti členskému štátu.\n26. Pri posudzovaní veci predmetu sporu musel súd prvej inštancie posudzovať zodpovednosť\nžalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom\njedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej\núnie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci\nv prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému\nporušeniu práva Európskej únie pri preberaní Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a\nto konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a\npovinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov\npreto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda\nnemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.\n27. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a\n„aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom\nsúdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky\nstotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska\nprejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná\nčlenským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto povinnosť nesplní, je\nzodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku\njej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady\nškody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\nEurópskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a\nto ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor\ndisponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n28.\nPrávne irelevantnou je aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne\nposúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru\nvzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje\nv plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti\nslužieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89), pričom zároveň\nnamietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09 sa týka „mestského hasiča. Odvolací súd\npoukazuje na to, že pri právnom posúdení veci v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať\naj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej\núnie, ktorý súdny dvor podal (rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl.\n6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v\nkonaní pred vnútroštátnymi súdmi a že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného\nzboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané\nna boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých\npodmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti\n\nviesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely\nsmernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu,\nktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď\nza pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a\nprávna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah\nna postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto\nje podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k\nposudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia\nsmernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto\nnedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez\nprávneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako\nhasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá\nčlenským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá\nmusí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva\nEurópskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré\njednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok\nC-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť\nrozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na\nnejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).\nSúdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod\n95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v\nzariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne\npracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.).\n29. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nsmernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej\npohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za\npracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej\njudikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,\nktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.\npovinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas\npohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka\nslobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a\nvenovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas\npracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).\nVo svojej judikatúre Súdny dvor konštantne uvádza, že poškodený jednotlivci majú právo na náhradu\nškody porušením unijného práva zo strany štátu v prípade ak sú splnené tri podmienky 1/ že cieľom\nporušenej právne normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,\n2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou\npoškodeným jednotlivcom.\nPokiaľ ide o prvú podmienku, v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice\n2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať\nprospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a\nochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný\ntýždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa\nnemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide\nvo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva\núnie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou\nSúdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a\ntretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu\nporušenia unijného práva uplatnil.\n\n30. Súdny dvor tiež ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva\nzo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje\nkomunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho\nprávneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v\nprípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia\npraktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade\nnáhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,\naby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme\nudelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali\npravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na\nodškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.\n31. V posudzovanej veci je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním\nSmernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (§ 853 Obč. zák.) posudzovať\npodľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu\nosobnosti. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)\nprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má\nzabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a\nprimeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia).\nV oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním\ntakých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok\na zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako\nto je zakotvené aj v čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako\naj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov\na chorôb z povolania, a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na\nzaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým\núvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva\nsa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v\npráci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na\nzáklade dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti\nspolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného\npracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. Vzhľadom na uvedené potom žalobcovi v príčinnej\nsúvislosti nerešpektovaním čl. 2 a 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko\ndošlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva\nna ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva\nna primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §\n13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú\nsatisfakciu, a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca.\n32. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri\nslužobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho\nporiadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj\nžaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za\nneoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného\ndo práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej\npraxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú\nsvoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť\nfinančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom\nmožnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú\nsplnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne\nzadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku\nnáhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa\nvnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady\nškody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky\ntýkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť\n\nupravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada\nefektivity).\n33. V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej\npráci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi\npsychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a preto je nesmierne\ndôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim\nzáľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti\nnie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje\nčas odpočinku. Tým je preukázaná existencia škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej\npríčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.\n34. Na základe skutočností vyššie uvedených aj odvolací súd dospel súd k záveru, že základ nároku\nžalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES\npri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval\nrozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k\nzásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia\npri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci\na práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané\nodškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve\npeňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.\n35. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval\nza neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v\ntom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej\nimplementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na\núvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a nasledujúce OZ)\na právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová\nodlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko\nspäté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej\nosobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi\nodškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v\ntom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah\nvyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť\na preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju\nvlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach\nrovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.\nPriznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak\ntáto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí\njednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je\nsatisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť\nna neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,\nkto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.\n36. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa\npravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej\núpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na\nurčenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia\nalebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna\nspôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu čl.\n46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným\npostupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika prijala\nzákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od\n1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy\nje však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj\nnárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, aplikáciu ustanovení o nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv\n\nmožno za správnu (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce\nz judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto\nrozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol\nvenovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii.\n37. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nsmernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej\npohotovosti, je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za\npracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná.\nOdvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak\npovaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho\nfyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii\na obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi\nvýznamne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci\nktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje\ntáto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19,\nC-344/19). Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nároku na náhradu škody žalovaný namietal, že žalobca\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným\nspôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,\nza ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu\nškody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie\nzo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu\nzdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného\nčasu bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník\n(žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe\nani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a\nsúčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne\nmusel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci,\nprichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho\npracovným zaradením.\nOdvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade\njej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť\nprimeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne\nprávo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti\nbolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna\nalebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto\nnáhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na\nnáhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného,\nže žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní\npred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období bol každý mesiac v práci viac,\nnež by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobu k\nprekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného\nčasu, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že by nemal\nnariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku) venoval rozvíjaniu osobných,\nrodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto času\npodľa vlastného uváženia.\n38.\nOdvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v predmetnej veci neboli splnené\npodmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takého zásahu od svojho\nzamestnávateľa, s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len\n\nako akási kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je\npri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť\nprimeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie smernice žalobca utrpel,\npričom spôsob určenia, ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na\núvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak\njednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom\nskutkovom stave.\nSúd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené,\na to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne\ndospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu\n§ 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc\nz povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský\nštát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená\nmaximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice a\nzároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je\ndôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich\nnásledkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste.\nRovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa\nsúdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov, a pod.\nZ formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej\nosobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka\nnevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s názorom\nsúdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,\npričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej\nskutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si\npo práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a\nprisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve\nvýkonom služobnej pohotovosti. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený\nsmernicou v rozhodnej dobe, a prišlo k zásahu do jeho práv.\n39.\nOdvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy\nje zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry\npoškodenej osoby, pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy,\na preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného\nprípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho\nlimitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli\nzahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ ide o výšku\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade sa súd prvej\ninštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy, a s touto ako primeranou sa\nstotožnil.. Odvolací sú má za to, že žalobca bol ukrátený o čas so svojou rodinou, nemohol sa venovať\nvlastným koníčkom, čím bolo zasiahnuté do jeho práv, a preto tak ako konštatoval súd prvej inštancie\nvznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa pri stanovení výšky riadil\nsprávnou úvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď odvolací súd zastáva názor, že táto priznaná\nnáhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu\ndo sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu nemajetkovej ujmy je primeranú, a to aj v porovnaní s\nrozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach.\n40.\nĎalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé\nprivodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína\na odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\n\naspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.\nÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).\n41. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej z hľadiska\nodvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také\nnové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo\nby spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie,\nv dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods.1 CSP ako\nvecne správne potvrdil (výrok I.).\n42.\nV napadnutej časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie (III. výrok) žalovaným z dôvodu,\nže mal za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a jedná sa podľa neho o nesprávne právne\nposúdenie veci, odvolací súd vzhľadom na zásadu úspechu žalobcu v konaní aj v danom prípade, kedy\nvýška plnenia závisela od úvahy súdu, ako vecne správny výrok o nároku žalobcu voči žalovanému,\npriznaný súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\nV danom prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je totiž potrebné rozlíšiť,\nčo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva\nbolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje\nzákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 OSP, a ktoré by výslovne upravovalo spôsob\nrozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého\nposudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania\núspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého\nposudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (II. ÚS\n225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 sp. zn. I. ÚS 56/2017\nsp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020).\n43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči žalovanému nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\n44.\nO výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP\nrozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n45.\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3\nods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nTento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na\nsúde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,\nak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "47C/2/2022", "guid": "a2cd0cc0-d7cc-4cac-9d91-30c8c1669dbd:1a24e09e-9f83-46ad-bff7-6c0d0e21cdb1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "deb67599-6116-4153-899f-ac4393788167:a0618465-b9e5-4bd9-887c-bca93a9b2722", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/71/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/71/2022 z 19. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-10-19", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/deb67599-6116-4153-899f-ac4393788167:a0618465-b9e5-4bd9-887c-bca93a9b2722"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/6/2023 z 28. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "db8b27c2-7a6b-4dbd-80bb-86bc6f024cbb:980d5691-c0f4-45cf-8c19-74d4ae432861", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/78/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/78/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db8b27c2-7a6b-4dbd-80bb-86bc6f024cbb:980d5691-c0f4-45cf-8c19-74d4ae432861"}, {"guid": "d0b08a3f-698b-4877-b067-5baa4bfd744a:66c7666e-2719-46a2-a03a-5d6eea6f5097", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/77/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/77/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d0b08a3f-698b-4877-b067-5baa4bfd744a:66c7666e-2719-46a2-a03a-5d6eea6f5097"}], "citovane_v": [{"guid": "a91cfda8-9fe7-4fad-b403-4dff83b0f4b1:8c6fdc38-399d-41d5-87a2-b49d0ae6b0ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "spisova_znacka": "7Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/5/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1"}, {"guid": "bfa1e332-d62c-4fd9-b57c-2da75e4747d5:400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "spisova_znacka": "14Co/160/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2"}, {"guid": "0b9e5e8a-2f1b-49f0-876d-c88916f58a32:f6217f9c-ea83-46f8-a3c8-c5a88ee44696", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1423202880.5", "spisova_znacka": "13Cos/3/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 13Cos/3/2023 z 12. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1423202880.5"}, {"guid": "e313b526-26e5-4511-9b89-7e6658858003:88e240eb-a433-4026-b8b9-78d180d03dc6", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6124261281.6", "spisova_znacka": "3C/23/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3C/23/2024 z 22. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6124261281.6"}, {"guid": "f64a3536-c548-4fa4-ba99-ff11accf0df1:9f11e6de-f1b9-4723-83fd-b57ddfb11444", "ecli": "ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4", "spisova_znacka": "47C/37/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/37/2023 z 15. 8. 2025", "sud": "Okresný súd Pezinok", "datum_vydania": "2025-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4"}]}