{"guid": "c344ca49-bf64-4379-8add-427b0bd0bead:098922f6-fb56-4728-ba59-e99074d996e1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6", "spisova_znacka": "3Co/146/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/146/2022 z 9. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. októbra 2025, sp. zn. 3Co/146/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6", "identifikacne_cislo": "1708100006", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Patricia Skotnická", "sudca_id": 1461, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-patricia-skotnicka-1461", "datum_vydania": "2025-10-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 109/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6c1647b8-5ee9-4a23-954a-49655eca28c8", "datum": "2026-06-09", "vztah": "porusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/098922f6-fb56-4728-ba59-e99074d996e1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/146/2022\n1708100006\n09. 10. 2025\nMgr. Patricia Skotnická\nECLI:SK:KSBA:2025:1708100006.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. O. O., A. XX, K., X. A. O.,\nX. A. XX, A., X. B. Z., S.J. XX, Z., X. U.. O. K., E.. XX.XX.XXXX, A. XXX, K., X. U. Š., D. XX, Z., X. O.\nI., A. XXX, K., X. U. Š., A. XX, K., X. A. A.D., A. XX, K., X. L. I., A. XX, K., XX. Ľ. S., Š. XX, K., XX. U.\nK., S. X, Z., XX. A. K., XX. O. K., XX. W. K., Ž. K. XX., XX., W. XX. X. A. XX, K., XX. C. H. (Z. A. L.), Z.\nXXX, K., XX. O. K., E.. XX.XX.XXXX, A., XX. D. D., A. X, Z., XX. Z. K., P. XXB, K., XX. S. K., Z. X, S.,\nXX. K. K., J. XX, A., XX. K. I., B. XX, A., žalobcovia v 1. až v 4., v 9., v 12. až 17. rade zastúpení AK\nOlekšáková s.r.o., IČO: 50 139 568, Jégeho 12, Bratislava, žalobcovia v 5. až v 8. rade, v 10., v 11., v\n18. až v 21. rade zastúpení advokátom JUDr. Pavlom Seleckým, Slnečná 23, Pezinok, proti žalovanej:\nObec Vinosady, IČO: 00 305 162, Pezinská 95, Vinosady, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.\nBarbara Holíková, s.r.o., IČO: 36 863 971, Staré Grunty 162, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosti\npatria do dedičstva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 14.06.2022,\nč. k. 5C/4/2008-648, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že pozemky registra „C“,\nparcelné č. XXX/X, o výmere 892 m2, trvalý trávny porast, parcelné\nč. XXX/XX, o výmere\n91 m2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX, o výmere 450 m2, trvalý trávny porast, parcelné č.\nXXX/XX, o výmere 659 m2, trvalý trávny porast, vedené Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor,\nna liste vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie A. J., obec K., okres Z., a pozemok parcelné č.\nXXX/XXX, o výmere 997 m2, zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie A. J., obec K., okres Z.,\nktorý vznikol odčlenením od pozemku registra „C“ parcelné č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, zastavaná\nplocha a nádvorie, katastrálne územie A. J., obec K., okres Z., na základe geometrického plánu zo\ndňa 03.11.2016, č. 26/2016, úradne overeného Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, dňa\n16.11.2016, pod č. G1 1246/2016, pevne spojeného s napadnutým rozsudkom, patria v podiele 1 do\ndedičstva po O. K., E.. XX.XX.XXXX, Y.. XX.XX.XXXX a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.\nŽiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti vedené Okresným úradom\nPezinok, katastrálny odbor, na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XXX, katastrálne územie (ďalej len\n„k. ú.“) A. J., obec K., okres Z., a to pozemky - parcela registra „T.“, parcelné č. XXX/X, o výmere\n892 m2, trvalý trávny porast; parcelné č. XXX/XX, o výmere 91 m2, trvalý trávny porast; parcelné\nč. XXX/XX, o výmere 450 m2, trvalý trávny porast; parcelné č. XXX/XX, o výmere 659 m2, trvalý\ntrávny porast; parcelné č. XXX/XXX, o výmere 997 m2, zastavaná plocha a nádvorie, ktorý vznikol\nodčlenením od pozemku parcelné č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, ako zastavaná plocha a nádvorie,\ngeometrickým plánom zo dňa 03.11.2016, č. 26/2016, ktorý tvorí neoddeliteľnú časť rozsudku (ďalej\n\nspolu ako „nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po O. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (výrok\nI.) a žalobcom v 1. až v 17. rade priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100\n% (výrok II.).\n2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 07.01.2008 sa pôvodní žalobcovia Y. O.\na O. K. domáhali určenia, že O. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „právny\npredchodca žalobcov“ alebo „poručiteľ“), bol v čase svojej smrti vlastníkom označených nehnuteľností.\nDôvodili, že v roku 1945 ich rodičom, O. K. a C. K., X.. F., boli na základe prídelového plánu pridelené\ndo vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. J., o celkovej výmere 0,8071 ha, zapísané v\npozemno-knižnej vložke (ďalej len „PKV“) č. XXX, parcela č. X/XX, roľa, o výmere 0,2648 ha, a v\nPKV č. XXX, parcela č. XXX/X, roľa, o výmere 0,5423 ha, v ideálnej časti 1/2 a 1/2 za prídelovú cenu\n2.530 Kčs. Zástupcovia miestnej roľníckej komisie, za prítomnosti zástupcov Povereníctva SNR pre\npoľnohospodárstvo a pozemkovú reformu (ďalej len „Povereníctvo“), odovzdali dňa 05.10.1945 držbu\nnovým nadobúdateľom, o čom bola v kancelárii Miestneho národného výboru v J. spísaná zápisnica,\npotvrdzujúca faktické prevzatie pôdy. V súčasnosti predmetné nehnuteľnosti vlastní žalovaná, pričom\npodľa identifikácie parciel vykonanej Katastrálnym úradom v Bratislave, Správa katastra Pezinok, je\npôvodná parcela\nč. X/XX, roľa, vedená na LV č. XXX v prospech žalovanej, s tým, že ide\no parcelu č. XXX/X, o výmere 3.089 m2, trvalý trávnatý porast, k. ú. A. J.. Podľa geometrického plánu\n(ďalej len „GP“) zo dňa 20.02.2007, č. 8/2007, je nehnuteľnosť na LV vedená ako parcela č. XXX/X, o\nvýmere 892 m2, trvalý trávny porast, parcela č. XXX/XX, o výmere 91 m2, trvalý trávny porast, parcela\nč. XXX/XX, o výmere 450 m2, trvalý trávny porast, parcela č. XXX/XX, o výmere 659 m2, trvalé trávne\nporasty, pričom pozemok o rozsahu 997 m2 je zlúčený v parcele č. XXX/XX, o výmere 3.193 m2, ako\nostatná plocha. Žalobcovia v žalobe deklarovali, že výmer o vlastníctve pôdy (ďalej len „výmer“) nenašili,\npričom zo štátneho archívu ho obdržali bez dátumu, a preto pokiaľ by konajúci súd vyhodnotil výmer ako\nneplatný, dôvodili, že ich rodičia boli dobromyseľní a po faktickom odovzdaní pôdy do ich vlastníctva\naj oprávnení držitelia nehnuteľností, keď tieto počnúc od 05.10.1945 užívali ako svoje; mali ich teda v\noprávnenej držbe počas celej zákonom stanovenej doby, ktorá podľa obyčajového práva platného na\núzemí Slovenska do 31.12.1950 trvala 32 rokov a jej uplynutím nadobudli nehnuteľnosti do vlastníctva\npriamo zo zákona. Poukazujúc na § 566 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vydržacia doba\nso začiatkom pred 01.01.1951, by sa skončila najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa 01.01.1951,\nt. j. dňa 01.01.1961, s podmienkou podľa § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých\nvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“). Žalobcovia tiež ozrejmili,\nže nehnuteľnosti prenechali do užívania JRD v Modre dňa 29.07.1957, kedy do družstva ako členka\nvstúpila pôvodná žalobkyňa v 1. rade, Y. O.. Po smrti matky pôvodných žalobcov dňa 25.11.1959 sa\notec stal oprávneným držiteľom nehnuteľností užívaných JRD v Modre v podiele 1/1, keď do doby, počas\nktorej mal vec v držbe bolo potrebné započítať aj držbu vykonávanú jeho manželkou. Deň 01.01.1961 tak\npôvodní žalobcovia považovali za dátum vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam oprávneného\ndržiteľa O. K.C., zomr. XX.XX.XXXX.\n3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, majúc za to, že sporné nehnuteľnosti nadobudla do výlučného\nvlastníctva ex lege od štátu v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991\nZb.“), s následnou delimitáciou štátneho majetku v správe okresného úradu ako správcu majetku štátu,\npričom počnúc od 01.05.1991 má nehnuteľnosti v oprávnenej držbe a užíva ich nerušene ako vlastné.\nPoukázala na to, že pôvodní žalobcovia sa ich vydania nedomáhali v rámci reštitúcie, a preto aj v prípade,\nak by konajúci súd dospel k záveru, že k nadobudnutiu nehnuteľností na základe zákona neprišlo, tieto\nzískala vydržaním, konkrétne uplynutím 10-ročnej vydržacej doby dňa 30.04.2001.\n4. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09.09.2009, č. k. 5C/4/2008-38, konanie zastavil pre prekážku\nrozsúdenej veci (právoplatne skončené konanie vedené pod sp. zn. 25C/109/2003), ktoré uznesenie\nodvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že Okresný súd Pezinok\nzamietol žalobu v konaní vedenom pod sp. zn. 25C/109/2003 bez toho, aby záväzne posúdil existenciu\nprávneho vzťahu medzi účastníkmi (stranami), a preto nešlo o rozhodnutie zakladajúce prekážku\nrozsúdenej veci.\n5. Súd prvej inštancie po vrátení veci rozhodol o veci rozsudkom zo dňa 26.09.2011, č. k. 5C/4/2008-167,\nktorým žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, majúc za to, že žalobcovia sa\nsvojho nároku mali domáhať postupom podľa reštitučných zákonov. Odvolací súd na odvolanie žalobcov\nuznesením zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 14Co/38/2012, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu\n\nvrátil na ďalšie konanie, z dôvodu úmrtia pôvodného žalobcu v 2. rade (O. K.), ktorý v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku nemal spôsobilosť byť účastníkom (stranou) konania.\n6. Po ustálení okruhu subjektov na strane žalobcu (uznesenie zo dňa 07.12.2017, č. k. 5C/4/2008-301,\nuznesenie zo dňa 07.10.2021, č. k. 5C/4/2008-538, a uznesenie zo dňa 29.01.2022, č. k. 5C/4/2008-580)\nsúd prvej inštancie konštatoval, že v priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy, keď dňa\n01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).\nPoukazujúc na § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., ako i § 137 písm. c) C.s.p. posudzoval prípustnosť\nžaloby podľa procesného predpisu účinného v čase podania žaloby, t. j. podľa § 80 písm. c) zákona č.\n99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Zdôraznil, že na určení, že nehnuteľnosti\npatria do dedičstva je daný naliehavý právny záujem, pretože ako ich vlastník je v katastri nehnuteľností\nzapísaná žalovaná a len v prípade pozitívneho rozhodnutia o žalobe by došlo k zmene právneho\npostavenia žalobcov, ktorí by sa mohli domáhať prejednania novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi\na následného zápisu svojho vlastníckeho práva.\n7. Konajúci súd skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe aj z pohľadu\nposúdenia kolízie určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov vo vzťahu k reštitučným nárokom\npodľa osobitných predpisov. Konštatoval, že nebolo sporné, že žalobcovia, ani ich právni predchodcovia,\nsa svojho nároku podľa reštitučných predpisov nedomáhali. Vo vzťahu k otázke, či slovenský právny\nporiadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou v prípade, ak žalobca nevyužil možnosť uplatniť\nsi svoj nárok podľa reštitučných predpisov, súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu činnosť\nNajvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 2MCdo 4/2014, sp. zn. Cdo\n1/98, sp. zn. 4Cdo 448/2013, sp. zn. 5Cdo 47/2011, rozhodnutia US SR, sp. zn. II. ÚS 231/2009, sp.\nzn. III. ÚS 16/2013, sp. zn. II. ÚS 478/2012, sp. zn. III. ÚS 178/2006, sp. zn. II. ÚS 249/2011, sp. zn.\nII. ÚS 231/2009). Táto sa ustálila na závere, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby\nspôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im jeho obnovenie uľahčili; ak teda došlo\nk zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku\na nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa\no predpisy občianskeho práva.\n8. Súd prvej inštancie sa osobitne zaoberal i podstatou nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS\n177/2013, vyhodnotiac ho ako rozhodnutie zodpovedajúce individuálnym okolnostiam prípadu, ktoré\nvšak neurčuje iné všeobecné pravidlo, než vyplývajúce z doterajšej rozhodovacej praxe. V súlade s\nnálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 460/2017, sa pritom zameral na zistenie, či v danom prípade\nexistujú konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia nevyužili reštitučné predpisy alebo im nezostalo iné,\nnež sa majetku domáhať určovacou žalobou. Konajúci súd konštatoval, že pôvodná žalobkyňa v 1.\nrade, Zuzana Jedličková, ako užívateľka nehnuteľností do obdobia, kým tieto v rámci kolektivizácie\nužívalo JRD Modra, a tiež ako zástupkyňa ostatných dedičov, požiadala v roku 1990 JRD o vrátenie\nnehnuteľností, v roku 1991 žiadala o dodatočné prejednanie dedičstva, v roku 1992 si uplatnila vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam v nájme družstva a od JRD nárokovala ich vyčlenenie na pôvodný stav,\npričom v roku 1994 opäť žiadala o obnovu dedičského konania a napokon v roku 1999 sa obrátila na\nžalovanú za účelom pomoci pri usporiadaní dedičstva. Majúc za to, že pôvodná žalobkyňa v 1. rade sa\naktívne zaujímala o vlastníctvo nehnuteľností v snahe o ich navrátenie viacerými spôsobmi, vyhodnotil jej\nkonanie ako okolnosť odôvodňujúcu použitie určovacej žaloby bez predchádzajúceho využitia ochrany\npodľa reštitučných predpisov, čo malo za následok danosť naliehavého právneho záujmu na podanej\nurčovacej žalobe.\n9. Konajúci súd mal za preukázanú i aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu, keďže na strane žalobcov\nvystupovali všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi a žalovaná bola evidovaná ako vlastník\nnehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. A. J..\n10. Súd prvej inštancie ním zistený skutkový stav právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 2\nnariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy\npridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sn. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o\nkonfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a\nnepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR“), § 116 ods. 1, ods. 2 §\n145 ods. 1, ods. 2, § 562, § 566 ods. 1, ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, § 132a ods.\n1, ods. 2, ods. 4, § 135a ods. 1, ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky\n\nzákonník“) v znení zákona č. 131/1982 Zb., § 134 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona\nč. 509/1991 Zb. a obyčajového práva platného na území Slovenskej republiky do 31.12.1950.\n11. Súd prvej inštancie ozrejmil, že Povereníctvo vydávalo po roku 1945 výmery o vlastníctve pôdy\npodľa nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR a nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR, kým bývalé okresné\nnárodné výbory vydávali prídelové listiny podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej\nreformy a zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme; tie mali rovnaké právne účinky. Výmery\na prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k\nprideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do\nkatastra nehnuteľností, pokiaľ sú právne perfektné, čo vyplýva i z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 4Cdo 123/2003. V ňom Najvyšší súd uviedol, že súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu\no prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že\nprávnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele.\n12. V nadväznosti na uvedené konajúci súd konštatoval, že výmer zo dňa 10.10.1947, ako i\nprídelová listina zo dňa 20.12.1961 sú verejnými listinami preukazujúcimi právo prídelcu k prideleným\nnehnuteľnostiam, ktorých správnosť a súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti\npreskúmavať, a teda takýto správny akt je potrebné považovať za bezchybný, na ktorý je v zmysle §\n194 ods. 2 C.s.p. povinný prihliadať. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že Okresný národný\nvýbor Bratislava - okolie v Bratislave, odbor pôdohospodárstva, rozhodnutím zo dňa 21.04.1961 pridelil\nnehnuteľnosti do vlastníctva Československého štátu; tento prídel vyhodnotil za neplatný, nakoľko na\nspornú nehnuteľnosť už existoval výmer (zo dňa 10.10.1947 - pozn. odvolacieho súdu), ktorý nebol\nžiadnym spôsobom zrušený a nedošlo ani k jeho odňatiu. K odňatiu pridelenej pôdy bolo možné pristúpiť\nlen z dôvodov podľa § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktoré však v posudzovanej veci\nnenastali; iný spôsob právne predpisy účinné v danom období neumožňovali.\n13. Skúmajúc dôvodnosť i ďalšej argumentácie žalobcov týkajúcej sa vydržania, a to výlučne pre prípad,\nže by sa poručiteľ O. K.C. nestal vlastníkom nehnuteľností už titulom výmeru (viď bod 67 posledná veta\nodôvodnenia rozsudku), konajúci súd ozrejmil, že podľa obyčajového práva platného na území S. do\n31.12.1950 vlastnícke právo mimo pozemkovej knihy nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32\nrokov ako svoju pokojne v držbe; vlastnícke právo nemohol vydržať ten, kto nebol pri začiatku svojej\ndržby dobromyseľný. Podľa zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník mohol vydržaním nadobudnúť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom,\nže mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky\nzákonník účinný od 01.04.1964 sprvu vydržanie neupravoval, a preto nebolo možné vlastnícke právo k\nnehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 01.04.1964.\nNovela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. účinná od 01.04.1983 však opätovne vrátila inštitút\nvydržania do Občianskeho zákonníka s nepretržitou 10-ročnou vydržacou dobou pri pozemkoch, keď\nmožnosť vydržania priznávala len fyzickým osobám a zúžený bol i okruh hnuteľných a nehnuteľných\nvecí, ku ktorým bolo vlastnícke právo možné vydržať; na tom podľa prechodných ustanovení za dobu od\n01.04.1964 do 31.12.1991 nezmenila nič ani nasledujúca novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991\nZb. účinná od 01.01.1992, ktorá sa vrátila k obvyklému poňatiu vydržania, obnovila tradičné dôsledky\nspojené s vydržaním, zrušila obmedzenie predmetov spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a\nvylúčenie vydržania právnickou osobou. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe\npotom možno započítať aj držbu vykonanú pred 01.01.1992 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.\nzn. 3Cdo/80/2001). V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 868 v spojení s § 872 Občianskeho\nzákonníka, ak držiteľ pozemku spĺňal ku dňu 01.01.1992 podmienku držby trvajúcej 10 rokov a zároveň\nbol držiteľom oprávneným, nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním.\n14. Skúmajúc splnenie podmienok vydržania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nehnuteľnosti splnili\npredpoklad predmetu spôsobilého vydržania, pričom bol naplnený i predpoklad subjektu vydržania,\nnakoľko poručiteľ bol osobou spôsobilou nadobúdať vlastnícke právo. Pokiaľ išlo o oprávnenosť držby,\nz vykonaného dokazovania vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosti sami reálne\nužívali, čo bolo zrejmé zo zápisnice o odovzdaní držby; neskôr tieto poskytli do užívania svojej dcére Y.\nO. a tieto od roku 1957 s ohľadom na princípy fungovania socialistického režimu reálne užívalo JRD. V\ntejto súvislosti konajúci súd poznamenal, že napriek reálnemu užívaniu nehnuteľností iným subjektom\npovažoval poručiteľa za ich užívateľa, keďže s nimi nakladal ako s vlastnými, umožniac tretej osobe\nhospodárenie. K uchopeniu pozemkov pritom došlo v roku 1947, t. j. v období platnosti obyčajového\n\npráva na území Slovenska, pričom držba trvala aj následne za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.\nObčiansky zákonník na podklade výmeru a prídelovej listiny, a preto i držba nehnuteľností O. K. a jeho\nmanželkou mala povahu dobromyseľnej a poctivej držby, ktorá zároveň nebola nikým spochybňovaná.\nVydržacia doba podľa uhorského obyčajového práva na Slovensku v trvaní 32 rokov by uplynula už\nza účinnosti Stredného Občianskeho zákonníka, keď v dôsledku ustanovenia § 566 v spojení § 116 sa\nuplatnila kratšia vydržacia 10-ročná doba vzťahujúca sa k vydržaniu nehnuteľností, ktorá by uplynula\ndňom 01.01.1961; najneskôr k uvedenému dátumu sa tak O. K. stal vlastníkom sporných nehnuteľností\nvydržaním, ak by sa tak nestalo už titulom výmeru (zo dňa 10.10.1947- pozn. odvolacieho súdu).\n15. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou žalovanej založenou na tvrdení, že predmet\nsporu nadobudla na základe platného nadobúdacieho titulu, keď prešiel do jej vlastníctva ex lege v\nzmysle zákona č. 138/1991 Zb. s následnou delimitáciou majetku štátu v správe Okresného úradu\nBratislava - Vidiek, resp. dôvodila splnením podmienok vydržania ku dňu 30.04.2001. Mal za to, že\nžalobcovia nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanou vyvrátili predložením výmeru a prídelovej listiny\nich právneho predchodcu, ktorými preukázali, že Československý štát nebol vlastníkom nehnuteľností,\na preto tieto následne nemohli prejsť na žalovanú podľa zákona č. 138/1991 Zb.; žalobcovia tvrdenia o\nvydržaní vyvrátili doložením listinných dôkazov, a to listov pôvodnej žalobkyne v 1. rade Y. O. týkajúcich\nsa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, z ktorých vyplývalo uplatnenie vlastníckych nárokov. V\ntomto období sa tak žalovaná mohla dozvedieť o dôvodoch vzbudzujúcich pochybnosť o tom, že\njej nehnuteľnosti patria, čím zároveň zanikla jej dobromyseľnosť, a to ešte pred uplynutím vydržacej\ndoby, keď držby sa mala ujať dňa 01.05.1991; o snahe Y. O. usporiadať vlastnícke vzťahy sa pritom\ndozvedela už dňa 09.09.1991. Naviac, žalovaná nepreukázala ani to, kedy sa reálne ujala držby,\nnakoľko z listinných dôkazov vyplynulo, že ešte v roku 1996 Vinohradnícke a poľnohospodárske\ndružstvo Modra evidovalo spornú nehnuteľnosť medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve Y. O.D., za\nktoré jej platilo nájomné; reálne tak nehnuteľnosť užívalo družstvo, a nie žalovaná. Žalovaná napokon\nskutočnosti súvisiace s nadobudnutím vlastníckeho práva poručiteľa, a to na základe výmeru a prídelovej\nlistiny alebo vydržaním (zaplatenie prídelovej ceny, ujatie sa držby, dobromyseľnosť), nerozporovala\na nespochybnila. Súd prvej inštancie doplnil, že súčasné využitie nehnuteľností ako prístupovej\ncesty, ani zámer žalovanej vybudovať na pozemku hasičskú zbrojnicu, neboli pre rozhodnutie o veci\nrelevantné, nakoľko tieto skutočnosti nezakladali dôvody existencie vlastníckeho práva žalovanej k\nnehnuteľnostiam, v situácii, keď jej nesvedčil ani jeden zo zákonných spôsobov ich nadobudnutia.\n16. Sumarizujúc uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci bolo preukázané, že\nsporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi O. K.F. a tiež, že žalovaná sa ich vlastníkom\nnikdy nestala, nakoľko v situácii, keď sa Československý štát nestal ich vlastníkom, tieto nemohli z neho\nprejsť na obec. Napriek tomu, že žalovaná figuruje ako vlastník nehnuteľností v katastri nehnuteľností,\npoukazujúc na zásadu nemo plus iuris sa skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností nikdy\nnestala, keď v konaní neboli zistené ani preukázané žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné uvažovať\no prelomení uvedenej zásady. Procesná obrana žalovanej totiž spočívala v poukazovaní na jej\ndobromyseľnosť, ktorá však sama o sebe nepostačuje pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka;\ndobromyseľnosť žalovanej napokon nebola ani preukázaná, práve naopak bola vyvrátená listinnými\ndôkazmi. Žalobcov pritom nebolo možné označiť za nedbalých vlastníkov. Žalovaná tak v dôsledku\nnesplnenia zákonných podmienok vydržania nemohla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam\nnadobudnúť ani vydržaním. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel.\n17. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1,\n§ 262\nods. 1 a ods. 2 C.s.p. tak, že žalobcom, ktorí mali vo vec plný úspech, priznal náhradu trov konania\n(správne má byť nárok na náhradu trov konania - pozn. odvolacieho súdu), o výške ktorej rozhodne po\nprávoplatnosti rozhodnutia.\n18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z\ndôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. Namietla, že hoci pôvodní žalobcovia, nebohí Y. O.\na O. K.C., sa žalobou domáhali určenia, že ich právny predchodca bol v čase svojej smrti vlastníkom\nšpecifikovaných nehnuteľností, konajúci súd napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti patria do\ndedičstva po ňom. Keďže predmet sporu vymedzuje žalobca a pôvodní žalobcovia sa domáhali určenia,\nže ich právny predchodca bol v čase smrti vlastníkom nehnuteľností, konajúci súd mohol rozhodnúť,\nže nehnuteľnosti patria do dedičstva len na základe kvalitatívnej zmeny žaloby vykonanej na podklade\nprocesného návrhu žalobcov; taký procesný úkon však žalobcovia nerealizovali. Súd prvej inštancie\n\ntak svojvoľne prekvalifikoval predmet sporu, pričom prvýkrát k uvedenému pristúpil už v uznesení zo\ndňa 29.01.2022, č. k. 5C/4/2008-580, ktorým pripustil pristúpenie ďalších subjektov na strane žalobcov\ndo konania, označiac predmet sporu ako „o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva“. Napokon, i\nzo zápisnice z pojednávania zo dňa 07.10.2021 a z uznesenia z toho istého dňa, č. k. 5C/4/2008-538,\nnepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie v danom čase spor viedol ešte ako spor o určenie vlastníctva\nk nehnuteľnostiam, a nie ako spor, ktorého predmetom je určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.\n19. Žalovaná ďalej poukázala na to, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.03.2022, č. k.\n5C/4/2008-605, vyzval žalobcov na opravu zrejmých nesprávností týkajúcich sa údajov v žalobnom\npetite ich zosúladením s tými na LV č. XXX a podľa GP č. XX/XXXX, označiac v bode 1. odôvodnenia spor\nako o určenie, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX patria do dedičstva po O. K., nar. XX.XX.XXXX,\nzomr. XX.XX.XXXX; žalobcovia pritom o zmenu žaloby žiadnym procesným úkonom nepožiadali. Na\npodklade predmetného uznesenia žalobcovia podaniami zo dňa 31.03.2022 a dňa 07.04.2022 upravili\npetit žaloby domáhajúc sa určenia, že a/ O. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, bol v čase svojej\nsmrti vlastníkom nehnuteľností a b/ tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po ňom. Ani týmito podaniami\nvšak nežiadali o zmenu žalobného návrhu, o ktorej napokon konajúci súd ani nikdy nerozhodol, nakoľko\nho len „opravovali“. Petit žaloby bol po jeho oprave nezrozumiteľný a podľa jeho formulácie išlo o petit\nzložený, ktorým si žalobcovia uplatňovali viacero nárokov, a nie o tzv. eventuálny petit; konajúci súd mal\nrozhodnúť o pripustení zmeny žaloby. Žalovaná v tejto súvislosti podotkla, že určenie, že poručiteľ bol\nku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností, nerieši otázku, či predmetné nehnuteľnosti naďalej patria\ndo dedičstva po ňom, a teda či tieto môžu žalobcovia po skončení konania i reálne zdediť; za dobu\n60 rokov od smrti poručiteľa sa mohlo totiž stať mnoho právne významných skutočností ovplyvňujúcich\nvyriešenie spornej otázky.\n20. Žalovaná ďalej poukázala na to, že žalobcovia v podaniach opravujúcich žalobný petit označili, okrem\niného i parcelu registra „T.“ č. XXX/XXX, o výmere 997 m2, zastavaná plocha a nádvorie, ktorá mala\nvzniknúť odčlenením od pozemku parcelné č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, na základe GP č. XX/XXXX.\nTáto parcela však doposiaľ nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, a preto nie je ani vedená na LV č.\nXXX, k. ú. A. J., ako nesprávne uviedol vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Uvedené\npotom zakladá nesprávnosť a nevykonateľnosť napadnutého rozsudku. Podľa žalovanej domáhanie sa\ndvoch určovacích petitov v spojení s nesprávnym označením parcely, i po výzve na opravu žalobného\nnávrhu, malo zakladať dôvod na odmietnutie podania žalobcov konajúcim súdom podľa § 129 C.s.p.\nNapriek tomu, t. j. bez náležitého a správneho procesného postupu, relevantného návrhu na zmenu\nžaloby a rozhodnutia o ňom, konajúci súd vo veci meritórne rozhodol.\n21. Žalovaná konajúcemu súdu vytkla i porušenie zásady kontradiktórnosti konania, či rovnosti zbraní.\nNa pojednávaní konanom dňa 07.10.2021 totiž zákonná sudkyňa uviedla predbežné právne posúdenie\nveci, v rámci ktorého viackrát vybočila zo zákonných medzí manudukčnej povinnosti súdu, poučujúc\nžalobcov i o otázkach týkajúcich sa hmotného práva; išlo o otázku vecnej legitimácie v konaní o\nurčenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, v ktorom majú vystupovať všetci do úvahy prichádzajúci\ndedičia. Zákonná sudkyňa v tejto súvislosti dala žalobcom na zváženie podanie nového návrhu na\npristúpenie ďalších subjektov, neprípustne žalobcov poučiac i v súvislosti s formuláciou žalobného petitu.\nUviedla, že hoci pozemok registra „C“ s parcelným č. XXX/XXX, o výmere 997 m2, ostatná plocha,\nmá vzniknúť odčlenením z pozemku registra „T.“ parcelné č. XXX/XX, k. ú. A. J., podľa GP, tento\nnebol doložený v potrebnom počte rovnopisov tak, aby mohol byť spojený s rozsudkom. Vzhľadom na\nto, že označenie správnych parciel, ako aj predloženie dôkazu preukazujúceho vymedzenie sporu je\njednoznačne záležitosťou žalobcov, bola žalovaná toho názoru, že konajúcim súdom vykonané poučenie\nopäť presiahlo manudukčnú povinnosť v zmysle § 160 C.s.p. Žalovaná podotkla, že v tejto súvislosti\nuplatnila dňa 14.10.2021 námietku zaujatosti zákonnej sudkyne, nestotožniac sa pritom s názorom\nnadriadeného súdu, ktorý túto bez náležitého odôvodnenia zamietol. Preto podľa nej existovali naďalej\ndôvodné pochybnosti o nestrannosti a vzťahu zákonnej sudkyne k žalobcom, čím došlo k porušeniu jej\npráva na spravodlivý súdny proces.\n22. Za nesprávny a v rozpore s ustanovením § 182 C.s.p. označila žalovaná i procesný postup\nkonajúceho súdu na pojednávaní dňa 17.05.2022, keď vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie\nza skončené, odročiac následne uznesením pojednávanie na termín 14.06.2022 za účelom verejného\nvyhlásenia rozsudku; súčasne inštruoval právnych zástupcov strán doručiť tak súdu, ako i protistrane\nzáverečné reči. Žalovaná pritom i s ohľadom na zmätočné procesné postupy konajúceho súdu, ako\n\naj žalobcov, chcela reagovať na ich záverečnú reč, ktorá mala predchádzať jej záverečnému slovu a\nniektoré skutočnosti vyvrátiť, a to i prípadným návrhom na doplnenie dokazovania. Upretie, resp. odňatie\njej práva predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč vnímala ako zásadný a intenzívny zásah\ndo jej základného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie a do princípu rovnosti, všetko\npodľa Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).\n23. Žalovaná namietala i nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, a to minimálne v\notázke preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov. Zdôrazňujúc, že naliehavý právny záujem\nje daný tam, kde je postavenie strán sporu neisté, uviedla, že zmyslom určovacej žaloby je vniesť\nistotu do neistých právnych vzťahov, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak a zároveň i\neliminovať prípadné budúce spory. S poukazom na bod 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedla,\nže vzhľadom na nesplnenie procesných podmienok na zmenu žaloby, ktorej predmetom bolo, či poručiteľ\nbol v čase smrti vlastníkom nehnuteľností, ani v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu by podľa nej\nnedošlo k zmene právneho postavenia žalobcov, resp. neodstránil by sa stav právnej neistoty; žalobcovia\nby museli svoje nároky voči nej uplatňovať v inom súdnom spore, ktorého predmetom by bolo určenie, že\nnehnuteľnosti patria do dedičstva. Podľa mienky žalovanej žalobcovia neosvedčili svoj naliehavý právny\nzáujem v danej veci.\n24. Žalovaná, uvedomujúc si rozdielne riešenia ohľadom konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby\nv rámci rozhodovacej činnosti súdov, poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS\n177/2013. Z jeho obsahu, rovnako ako aj z rozhodnutí citovaných konajúcim súdom v napadnutom\nrozhodnutí a predložených i žalobcami v priebehu konania, vyplývajú jednoznačné závery, a to že a/\nreštitučné predpisy sú vo vzťahu špeciality k všeobecným predpisom, b/ ak sa možno ochrany práva\ndomáhať podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho a zároveň sú dané všetky podmienky pre jeho\npoužitie, nemožno nárok uplatniť podľa všeobecných právnych predpisov a c/ použitie všeobecnej\nurčovacej žaloby je možné výnimočne, keď sa vyskytnú okolnosti odôvodňujúce použitie určovacej\nžaloby ako jediného možného prostriedku nápravy krívd. Žalobcovia podľa nej v konaní nepreukázali\nexistenciu takej objektívnej skutočnosti brániacej im uplatniť nárok včas podľa reštitučných predpisov\na tiež ani výnimočnú okolnosť oprávňujúcu použitie všeobecnej určovacej žaloby; v danom prípade by\npotom mala prevážiť zásada vigilantibus iura scripta nad nedbanlivosťou žalobcov. Podľa jej názoru musí\nbyť poskytnutá ochrana aj jej legitímnym očakávaniam počítať s udržaním nadobudnutého právneho\nstavu pred akoukoľvek jeho zmenou, ktorú nemohla rozumne očakávať vzhľadom na uplynutie viac\nako polstoročia od konfiškácie nehnuteľností v časoch totalitného režimu na Slovensku. V prospech\nprincípu všeobecnej spravodlivosti na jej strane svedčí i skutočnosť, že nehnuteľnosti od roku 1991\nzrekultivovala, začlenila do územného plánu obce a v súčasnosti sú tieto využívané na verejné účely.\nNa pozemku parcelné č. XXX/XX, k. ú. A. J., sa nachádza elektrická rozvodňa, ktorej preloženie je\ntechnicky i finančne náročné a na pozemku parcelné č. XXX/XX, v totožnom k. ú., sú vybudované cestné,\nmiestne, účelové komunikácie, chodník a parkovisko slúžiace obyvateľom obce, aj ako prístupové cesty\nk nehnuteľnostiam; na zvyšných pozemkoch má zámer vybudovať hasičskú zbrojnicu, ktorá je už vo\nformálnej fáze realizácie. Žalobcovia nemajú záujem vlastniť pozemky zaťažené verejným užívaním, čo\nmôže vyvolať ďalšie spory a súdne konania zaoberajúce sa užívaním týchto verejných priestranstiev\na ciest, a je v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. Strata jej vlastníckeho práva\nk pozemkom, ktoré spravovala a zveľaďovala v prospech verejnosti v žiadnom prípade nemôže byť v\nsúlade s predstavou všeobecnej spravodlivosti.\n25. So zreteľom na uvedené žalovaná odvolaciemu súdu navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že\nžalobu zamietne a žalobcov zaviaže na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, nevidiac\ndôvod na jeho zrušenie a vrátenie veci na nové konanie, keď predchádzajúcim postupom konajúceho\nsúdu bola nezvratne poškodená na svojich právach.\n26. Žalobcovia v 1. až 4. rade a v 9. rade k odvolaniu žalovanej uviedli, že súd prvej inštancie\npostupoval procesne správne, keď nerozhodol o zmene petitu, nakoľko v konaní nedošlo ku kvalitatívnej\nzmene žaloby spadajúcej pod ustanovenia C.s.p. o zmene žaloby. Mali za to, že samotná úprava\nalebo spresnenie žalobného návrhu nie je zmenou žaloby, a preto nie je potrebné o tom rozhodovať\nsamostatným uznesením. Zásada iura novit curia totiž v praxi znamená, že strany sporu nie sú povinné\nuplatnené nároky, ani obranu proti nim, právne kvalifikovať, pretože uvedené je vecou konajúceho\nsúdu; strany sporu však musia uviesť rozhodujúce skutočnosti, ktoré súdu správnu právnu kvalifikáciu\numožnia. Uvedené platí i v prípade žaloby o určenie, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci, keď\n\nkonajúcemu súdu nič nebránilo, aby sám upravil petit a vo výroku rozsudku rozhodol, že vec patrí do\ndedičstva po poručiteľovi. Napokon, konajúci súd mal povinnosť spresniť petit žaloby, ak z jej obsahu\na nadväzujúcich vyjadrení nepochybne vyplývalo, čoho sa žalobcovia domáhali; uvedené platí najmä\nv prípadoch, keď teória alebo súdna prax pripúšťa rôzne znenia žalobného petitu, v ktorej súvislosti\npoukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/374/2016, a Krajského súdu v Banskej\nBystrici zo dňa 11.04.2019, sp. zn. 11Co/10/2018.\n27. Podľa mienky žalobcov v konaní nebol sporný predmet žaloby, ale to, ako má znieť jej petit, a tým i\nkonečné rozhodnutie vo veci tak, aby dosiahli požadovaný stav. Súdna prax je ustálená v tom, že oba\npetity sú správne a napĺňajú podmienku v § 137 písm. c) C.s.p., nakoľko súd v konaní jednoznačne\nrozhoduje o otázkach, a/ či bol poručiteľ v čase svojej smrti vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a b/ či\nnehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi. Oba výroky tak tvoria súčasť rozhodnutia a konajúci súd\nsprávne vyriešil i otázku vlastníctva nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, zaoberajúc sa i posúdením\nskutočností, ktoré nastali po poručiteľovej smrti.\n28. Pokiaľ išlo o namietanú nevykonateľnosť petitu vo vzťahu k pozemku odčleneného GP, mali za to,\nže ani samotná chyba alebo nesprávny popis nehnuteľností nemôžu spôsobiť takú vadu rozsudku, na\nzáklade ktorej by mal odvolací súd žalobu zamietnuť alebo napadnutý rozsudok zrušiť. Keďže žalobcovia\nnie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, nemôžu pozemok odčleniť záznamom na podklade\npredloženého GP; z uvedeného dôvodu sú nehnuteľnosti v petite a rovnako i vo výroku rozsudku\nšpecifikované v súlade s GP tvoriacim neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Naviac, rozsudok súdu prvej\ninštancie nebude tvoriť podklad pre zápis do katastra nehnuteľností, ale bude prílohou uznesenia notára\nosvedčujúceho dedičstvo, pričom z rozsudku je zrejmé a určité, ktorých nehnuteľností sa týka a tieto sú\nzároveň nezameniteľné s inými nehnuteľnosťami.\n29. Pokiaľ išlo o námietku zaujatosti žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa\n07.10.2021 uviedol svoj právny názor ohľadom procesných strán v konaní o určenie, že vec patrí do\ndedičstva po poručiteľovi, nakoľko podali návrh na pristúpenie všetkých dedičov, avšak v tom čase\nkonajúca sudkyňa ich návrh zamietla; nebolo preto možné spravodlivo očakávať opätovný návrh na\nich pristúpenie. Žiadosť o doplnenie potrebných počtov vyhotovení GP bola čisto procesná a technická\nzáležitosť, a preto nešlo o neprípustné poučovanie žalobcov tak, ako to prezentovala žalovaná.\n30. Žalobcovia sa nestotožnili ani s námietkami žalovanej vzťahujúcimi sa k záverečným rečiam a ku\nskončeniu dokazovania. S ohľadom na dĺžku konania, ako aj nespočetné množstvo vyjadrení sporových\nstrán nepredstavoval procesný postup konajúceho súdu taký intenzívny zásah do procesného práva\nžalovanej, ktorý by zakladal porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Právna zástupkyňa žalovanej\nsa pritom na poslednom pojednávaní dňa 17.05.2022 riadne vyjadrila ku všetkým skutočnostiam, k\ndokazovaniu a tiež k právnej stránke veci, pričom v priebehu konania mala nepochybne dostatok\npriestoru navrhovať doplnenie dokazovania. Nakoľko strany sporu nenavrhli ďalšie dôkazy a konajúci\nsúd po ich vyjadreniach nemal za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, vyhlásil ho uznesením za\nskončené, čím naplnil procesný postup podľa § 182 C.s.p. Na žiadosť žalobcov pripustil, aby obe strany\ndo spisu založili svoje záverečné vyjadrenia, s čím obaja právni zástupcovia súhlasili a nemali voči\ntomu žiadne výhrady; žalovaná túto možnosť nevyužila. Podľa mienky žalobcov neboli na mieste ani\nočakávania žalovanej, že jej záverečná reč bude prednesená až po záverečnej reči žalobcov, keď takýto\npostup nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a je len na posúdení súdu, v akom poradí stranám\numožní zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.\n31. A napokon v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie žalobcovia\nuviedli, že v konaní riadne preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam poručiteľom;\njeho vlastnícke právo potom nikdy nezaniklo. V tejto súvislosti podotkli, že výklad reštitučných predpisov,\nna základe ktorého by malo zo zákona dôjsť k strate vlastníckeho práva ako sankcie za neuplatnenie\nreštitučného nároku, nie je možný. Žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam\nna základe zákona č. 138/1991 Zb., ak tieto nehnuteľnosti nevlastnil štát a v tejto súvislosti poukázali\ni na nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 151/2016, a sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorého právny\nnázor prelomil Najvyšší súd SR v uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, sp. zn.\n1VObdo/2/2020. Nakoľko v danej veci jednoznačne nejde o žiadnu zo situácií, kedy by žalovaná\nmohla nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka na základe existencie dobrej viery, nemôže\ndôjsť ani k prelomeniu zásady nemo plus iuris; princíp dobrej viery má napokon chrániť účastníkov\n\nsúkromnoprávnych vzťahov. Konajúci súd preto správne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na\npožadovanom určení. Vzhľadom na uvedené žalobcovia odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať im voči žalovanej nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %.\n32. Pôvodne označení žalobcovia v 5. až 8. rade a v 10. až 17. rade, vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej\nozrejmili, že v podobnej veci sa domáhali návrhom z roku 2002 určenia, že vec patrí do dedičstva.\nOkresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 08.03.2004, sp. zn. 5C/829/2001, vyhovel žalobe, avšak Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18.05.2006, sp. zn. 3Co/150/2004, rozsudok v napadnutej časti\nzmenil a žalobu zamietol, keď bol toho názoru, že v oddelení „T.“ nemôže rozhodovať o veciach „B.“;\nto bol i dôvod, pre ktorý zobrali späť svoj návrh a podali žalobu v predmetnej veci (sp. zn. 5C/4/2008)\ns uplatneným petitom; ten i podľa názoru Najvyššieho súdu SR môže znieť na určenie, že vec patrí\ndo dedičstva. V ďalšom žalobcovia uviedli, že v prípade určenia, že O. K. bol vlastníkom nehnuteľností\nv čase smrti (XX.XX.XXXX), by rozhodnutie neriešilo dobu od roku 1962 do 2022. Boli toho názoru,\nže dostatočne označili strany sporu, opísali rozhodujúce skutočnosti, uviedli dôkazy a tieto i pripojili k\nnávrhu, z ktorého bolo zrejmé, ktorému súdu bol určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním\nsleduje. Pokiaľ po začatí konania nimi uvádzané skutočnosti v žalobe doplnili o ďalšie, odôvodňujúce\nnimi uplatnený nárok, nešlo o zmenu žaloby. Preukázali i naliehavý právny záujem na požadovanom\nurčení, ktorý spočíval v tom, že ich právne postavenie je bez požadovaného určenia neisté.\n33. Žalobcovia v ďalšom označili odvolanie žalovanej za zmätočné. Žalovaná tvrdila, že sa stala\nvlastníčkou nehnuteľností buď zo zákona alebo vydržaním a tiež, že tieto v prospech verejnosti vyše 30\nrokov spravovala a zveľaďovala. Okrem popierania skutočností tvrdených žalobcami však mala žalovaná\naj povinnosť svoje tvrdenia preukázať, čo sa nestalo; nepreukázala teda, akým spôsobom nehnuteľnosti\nnadobudla. Naviac, žalovaná nehnuteľnosti ani riadne neobhospodarovala, keď tieto rozparcelovala\ngeometrickým plánom. Žalobcovia sa nestotožnili ani sa s námietkou žalovanej o odňatí jej práva konať\ndôvodiac, že ku svojim povinnostiam ostala pasívna. Súd prvej inštancie vyhodnotil dôsledne všetky\nskutočnosti, vysporiadal sa so všetkou argumentáciou a rovnako aj s právnou úpravou, a preto navrhli\nodvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.\n34. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie pôvodných žalobcov v 5. až 8. rade a v 10. až 17. rade k odvolaniu,\npridŕžajúc sa odvolacej argumentácie, nesúhlasila s tým, že v danom prípade nešlo o zmenu žalobného\nnávrhu. Zotrvala na tom, že konajúci súd bez akéhokoľvek procesného úkonu žalobcov svojvoľne\nprekvalifikoval predmet sporu. Opätovne poukázala na zmätočnosť a nezrozumiteľnosť petitu žaloby po\njeho oprave, keď na jeho základe si žalobcovia uplatňovali viac nárokov, pričom tento bol vo vzťahu\nk označeniu parcely vzniknutej odčlenením GP nevykonateľný. Súd prvej inštancie nemal na podania\nžalobcov, ktorými „opravili“ petit žaloby vôbec prihliadať, resp. tieto mal odmietnuť. V ďalšom sa žalovaná\nvyjadrila k nesprávnej spisovej značke uvedenej v bode IV. odvolania, ktorú označila len za chybu v\npísaní. Záverom zotrvala na odvolacích dôvodoch, ako i na prezentovanom odvolacom návrhu.\n35. Pôvodne označení žalobcovia v 5. až 8. rade a v 10. až 17. rade vo vyjadrení zo dňa 12.10.2022\nk opätovnej námietke nevykonateľnosti žalobného petitu uviedli, že strana sa môže domáhať určenia\nvlastníctva alebo iného práva k nehnuteľnostiam, i pokiaľ tieto nie sú zapísané v katastri nehnuteľností.\nV takom prípade je potrebné k návrhu pripojiť GP, ktorý sa v prípade úspechu stane súčasťou rozsudku;\ntúto povinnosť si podľa ich názoru splnili. V ďalšom sa opätovne vyjadrili k nesprávnosti spisovej značky\nvzťahujúcej sa k rozsudku, ktorú žalovaná pojala do článku IV. odvolania.\n36. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že pôvodný žalobca v 12. rade, O. K., zomrel dňa\nXX.XX.XXXX, pričom podľa uznesenia Okresného súdu Pezinok vydaného prostredníctvom notárky O..\nP. T. ako súdnej komisárky zo dňa 04.04.2023,\nsp. zn. 4D/13/2023, Dnot 31/2023, dedičmi po\nnebohom sa stali jeho manželka D. K., X.. L., a deti A. K., nar. XX.XX.XXXX, O. K., nar. XX.XX.XXXX\na W. K., nar. XX.XX.XXXX. Zároveň zistil, že i pôvodný žalobca v 13. rade, O. K., nar. XX.XX.XXXX,\nzomrel dňa XX.XX.XXXX, keď podľa uznesenia Okresného súdu Pezinok vydaného prostredníctvom\nnotárky O.. O. T. dňa 27.11.2024, sp. zn. 40D/943/2024, Dnot 256/2024, dedičmi po nebohom sa stali\njeho manželka Ľ. K., rod. D., a deti A. L. (v súčasnosti C. H.), nar. XX.XX.XXXX, O. K., nar. XX.XX.XXXX\na D. D., X.. K., nar. XX.XX.XXXX. So zreteľom na charakter sporu a zistené skutočnosti odvolací súd\nuznesením zo dňa 02.06.2025, č. k. 3Co/146/2022-759, rozhodol, že v odvolacom konaní bude namiesto\nnebohého pôvodného žalobcu v 12. rade O. K., pokračovať s jeho dedičmi A. K., nar. XX.XX.XXXX\n\n(označujúc ho za žalobcu v 12. rade), O. K., nar. XX.XX.XXXX (označujúc ho za žalobcu v 13. rade) a\nW. K., nar. XX.XX.XXXX (označujúc ho za žalobcu v 14. rade) a namiesto nebohého pôvodného žalobcu\nv 13. rade O. K. pokračovať s jeho dedičmi C. H. (pôvodne A. L.), nar. XX.XX.XXXX (označujúc ho za\nžalobcu v 15. rade), O. K., nar. XX.XX.XXXX (označujúc ho za žalobcu v 16. rade) a D. D., X.. K., nar.\nXX.XX.XXXX (označujúc ju za žalobkyňu v 17. rade).\n37. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej podľa § 385 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní\nkonanom dňa 09.10.2025, na ktorom zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to výmerom o\nvlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947, potvrdením Štátnej sporiteľne v Bratislave zo dňa 14.05.1957,\npotvrdením z Štátneho okresného archívu Bratislava-vidiek zo dňa 12.08.1991, GP č. XXX/XXXX,\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. PK-25C/109/2003-145, prídelovou listinou ONV BA\nvidiek zo dňa 20.12.1961, identifikáciou parciel a GP č. XX/XXXX, pričom dospel k záveru, že odvolanie\nžalovanej je čiastočne dôvodné; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil určiac, že pozemky\nregistra „T.“, parcelné č. XXX/X, o výmere 892 m2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX, o výmere 91\nm2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX, o výmere 450 m2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX,\no výmere 659 m2, trvalý trávny porast, vedené Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, na liste\nvlastníctva č. XXX, pre k. ú. A. J., obec K., okres Z., a pozemok parcelné č. XXX/XXX, o výmere 997 m2,\nzastavaná plocha a nádvorie, k. ú. A. J., obec K., okres Z., ktorý vznikol odčlenením od pozemku registra\n„T.“ parcelné č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, zastavaná plocha a nádvorie, k. ú. A. J., obec K., okres Z.,\nna základe geometrického plánu zo dňa 03.11.2016, č. 26/2016, úradne overeného Okresným úradom\nPezinok, katastrálny odbor, dňa 16.11.2016, pod č. G1 XXXX/XXXX, pevne spojeného s napadnutým\nrozsudkom, patria v podiele1/2 do dedičstva po O. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol.\n38. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na obsah odvolania žalovanej súd\nprvej inštancie v ňom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská\nprocesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, citoval ním aplikované\nprávne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i patrične vysvetlil. Konajúci súd podrobne\nobjasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobcov za dôvodnú, pričom sa v rozsahu potrebnom\nzaoberal i pre vec rozhodujúcimi námietkami žalovanej; ním prijaté skutkové a právne závery nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnené, keď tieto boli spôsobilé podrobiť ich odvolaciemu prieskumu.\n39. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie pochybil, keď o spore, ktorého predmetom\nbolo, podľa žaloby pôvodných žalobcov, určenie vlastníckeho práva poručiteľa O. K. ku dňu jeho smrti,\nrozhodol tak, že určil, že špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom; neprípustne a\nbez rozhodnutia o zmene žalobného návrhu tak „prekvalifikoval“ predmet sporu. Uvedenej argumentácii\nžalovanej nemožno priznať úspech.\n40. Odvolací súd v prvom rade udáva, že doterajšia rozhodovacia súdna prax ustálila, že žalobou o\nurčenie, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi sa môže v\nsporovom konaní domáhať ten, kto je dedičom, resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom alebo jeho\nprávnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (t. j. osoby, ktorá nie je poručiteľovým dedičom).\nŽaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi nepredstavuje tzv. inú žalobu, ale\nžalobu podľa § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) O.s.p.) a sleduje ochranu vlastníckeho práva.\nVýrok rozsudku, ktorým sa žalobca domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi,\nplne rešpektuje právnu úpravu zakotvenú v § 137 písm. c) C.s.p., t. j. vyhovuje zákonnej podmienke,\nže určovacia žaloba musí zodpovedať právu v prítomnom čase. Keďže v konaní o tejto žalobe ide\no posúdenie, či poručiteľ vlastnil konkrétnu vec v okamihu svojej smrti, ide v podstate o žalobu o\nurčenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti (k tomu aj R 32/2011). Podľa ustáleného\nnázoru Najvyššieho súdu SR výrok rozsudku s určovaním vlastníckeho práva do minulosti sa nejavil, na\nrozdiel od výroku, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, ako zodpovedajúci právnej úprave\nzakotvenej v civilnom procesnom kódexe (predtým O.s.p.). Preto za priliehavejší a presnejší ustálil petit\nspočívajúci v určení, že vec patrí do dedičstva (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo\n374/2013). Napokon, ak by aj žalobca zvolil formuláciu žalobného návrhu žiadajúc určiť, že poručiteľ\nbol v čase svojej smrti vlastníkom veci, súd by mohol sám pristúpiť k jeho spresneniu a určiť, že vec\npatrí do dedičstva, nakoľko je viazaný obsahom, ale nie presným znením žalobného petitu (k tomu aj\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 116/2023).\n\n41. S poukazom na vyššie uvedené, zohľadniac, že podstatnou oboch zmienených formulácií žalobného\nnávrhu (určenie, že vec patrí do dedičstva a určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom\nveci) je, že vec ešte nebola pojatá do dedičstva a má byť ako dedičstvo prejednaná, možno uzavrieť,\nže ak žalobcovia uviedli v žalobe také znenie petitu, ktorý nebol formulovaný úplne priliehavo,\navšak z jej obsahu, ako i nadväzujúcich vyjadrení, nepochybne vyplynulo, čoho a na akom základe\nsa domáhali, bol konajúci súd oprávnený upraviť, resp. spresniť znenie žalobného petitu, čo v\nkonkrétnostiach prejednávanej veci znamenalo upraviť výrok meritórneho rozhodnutia a určiť, že\nšpecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Nešlo pritom o žiadnu zmenu žaloby,\nale len o spresnenie žalobného petitu.\n42. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, je zrejmé, že pôvodní žalobcovia sa žalobou domáhali\nurčenia, že ich právny predchodca O. K.C. bol v čase smrti vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností.\nDôvodili existenciou výmeru o vlastníctve pôdy a prídelovou listinou, obe bez uvedenia dátumu,\nprevzatím nehnuteľností (pozemky parcela č. X/XX v PKV č. XXX, roľa, o výmere 0,2648 ha a parcela\nč. XXX/X, v PKV č. XXX, roľa, o výmere 0,5423 ha) do držby podľa zápisnice zo dňa 05.10.1945,\npričom okrajovo dôvodili i splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva. Na tomto určení, t. j. že\nich právny predchodca bol vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností ku dňu smrti, zotrvali v priebehu\nkonania, opierajúc sa o výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947, ktorý na podporu svojich tvrdení\nneskôr založili do súdneho spisu spolu s ďalšími listinnými dôkazmi. V nadväznosti na uvedený výmer\npôvodní žalobcovia upravovali i znenie petitu ich žaloby, keď navrhli určiť, že nebohí O. K. a C. K. boli\nv čase smrti každý v 1/2 k celku vlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností a tieto patria do dedičstva\npo nich, alternatívne určiť, že len nebohý O. K. bol v čase smrti ich vlastníkom a tieto patria do\ndedičstva po ňom (viď podania na č. l. 232, č. l. 245). Po výzve konajúceho súdu formou uznesenia\nzo dňa 22.03.2022, č. k. 5C/4/2008-605, odstraňujúc vady nesprávnosti žalobného petitu v údajoch o\nvýmere pozemku s parcelným č. XXX/XX, k. ú. A. J., a druhu tohto pozemku, ako i novovzniknutého\npozemku s parcelným č. XXX/XXX, súčasne žiadali určiť, že nebohý O. K. bol v čase smrti vlastníkom\nnehnuteľností a tieto patria do dedičstva po nebohom. Z obsahu súdneho spisu vyplýva a možno súhlasiť\nso žalovanou, že konajúci súd v priebehu konania nerozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu.\nUvedené napokon nebolo potrebné, keďže tento považoval za dostatočne určitý a presný, keď výzvu na\nodstránenie vád smeroval len čo do neúplnosti označenia výmery a druhu dvoch pozemkov. Súd prvej\ninštancie teda bez zmeny predmetu sporu, rozhodol o totožnej žalobe žalobcov, ktorú podali na súd prvej\ninštancie, na čo nemala žiaden vplyv len formulačná úprava výroku meritórneho rozhodnutia konajúcim\nsúdom, reflektujúca na judikatúrnu prax opísanú vyššie; tá vnímala ako priliehavejšiu určovaciu žalobu\ns výrokom, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom, na rozdiel od formulácie, že poručiteľ\nbol ich vlastníkom v čase svojej smrti. Konajúci súd, viazaný žalobným petitom, jeho obsahom, ako i\nzdôvodnením žaloby, nerozhodol o inom nároku, ako sa žalobcovia domáhali, neprekročil ich žalobný\nnávrh a neprisúdil im viac ako požadovali (nimi zvolený tzv. zložený petit nebol súdom prvej inštancie\npripustený - pozn. odvolacieho súdu). Nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak\nprávne kvalifikuje skutok, ktorý je predmetom konania, resp. ak formulačne upraví petit návrhu vo\nvýrokovej časti rozhodnutia, keď žalobe vyhovuje. Súd je totiž povinný výrokovú časť rozhodnutia\nformulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná (k tomu i nález\nÚstavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 122/2012). Je pritom irelevantné, ako súd prvej inštancie označoval\npredmet sporu v záhlaví ním vydaných procesných rozhodnutí (t. j. či o určenie, že nehnuteľnosti patria\ndo dedičstva alebo o určenie, že nebohý bol vlastníkom nehnuteľností ku dňu smrti), nakoľko išlo stále\no ten istý nárok, uplatnený na totožných skutkových tvrdeniach.\n43. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovanej, ktorá v tejto súvislosti podotkla, že určenie,\nže poručiteľ bol ku ňu smrti vlastníkom nehnuteľností, nerieši otázku, či tieto patria do dedičstva po\nporučiteľovi, a teda, nevedie k tomu, aby ich žalobcovia reálne zdedili. V zmysle súdnej judikatúry, v\ndôsledku vyhovujúceho výroku rozsudku súdu, ktorým určil, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,\nsa táto (vec) následne prejedná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa. Rozhodnutie, resp.\nosvedčenie o dedičstve však nepotvrdzuje, že dedič je i v súčasnosti vlastníkom tejto veci. Po smrti\nporučiteľa totiž môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva\nniekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti\nporučiteľa v jeho vlastníctve, súd však takéto (neskoršie) právne bezvýznamné skutočnosti neskúma; pre\ntoto konanie je totiž relevantný čas smrti poručiteľa (k tomu R 32//2011).Vzhľadom na to, že žalobcami\nuplatňovaná žaloba sa týkala určenia vlastníctva poručiteľa k dátumu jeho smrti a okolnosti, ktoré nastali\n\nneskôr, ho nemôžu ovplyvniť, po nadobudnutí právoplatnosti žalobe vyhovujúceho výroku rozsudku sa\nnásledne nehnuteľnosti stanú predmetom dedičského konania (konania o novoobjavenom majetku);\njeho výsledok, a to potvrdenie nadobudnutia dedičstva alebo schválenie dohody o vysporiadaní\ndedičstva, príp. iné ukončenie konania ešte neznamená, že žalobcovia, prípadne niektorý z nich, je\nnaďalej vlastníkom tohto majetku (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 214/2021).\n44. Pokiaľ žalovaná namietala nevykonateľnosť enunciátu napadnutého rozsudku vzhľadom na\nnesprávnosť označenia pozemku s parcelným č. XXX/XXX, o výmere 997 m2, zastavaná plocha a\nnádvorie, vzniknutého odčlenením z pozemku s parcelným č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, podľa GP\nč. XX/XXXX, ako evidovaného na LV č. XXX, k. ú. A. J., možno súhlasiť s tým, že novovzniknutý\npozemok zatiaľ nie je vedený na predmetnom liste vlastníctve. Z obsahu GP však jednoznačne vyplýva,\nže pozemok s parcelným č. XXX/XXX, má vzniknúť oddelením od pozemku s parcelným č. XXX/XX, o\nvýmere 2.868 m2, pričom oba tieto pozemky sú vo výkaze výmer evidované ako zapísané na LV č. XXX,\npre k. ú. A. J.. Je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z uvedených informácií pri rozhodovaní o\nveci. Keďže možno pripustiť vhodnejšiu formulačnú úpravu výroku rozsudku tak, aby bolo nepochybné,\nže v súčasnosti sú na príslušnom LV č. XXX, k. ú. A. J., evidované len nehnuteľnosti registra „T.“ s\nparcelným č. XXX/X, Č.. XXX/XX, Č.. XXX/XX W. Č.. XXX/XX (a teda nie i novovzniknutý pozemok), k\ntejto formulačnej úprave napokon pristúpil i odvolací súd vo svojom rozhodnutí (viď i bod 77.).\n45. V súvislosti s námietkou žalovanej ohľadne porušenia zásady kontradiktórnosti a princípu rovnosti\nzákonnou sudkyňou, keď mala žalobcom poskytnúť poučenie ohľadne aktívnej vecnej legitimácie a\nformulácie žalobného petitu v nadväznosti na predloženie dôkazu (GP č. XX/XXXX), ktoré poučenia mali\npodľa žalovanej presiahnuť rozsah manudukčnej povinnosti súdu, odvolací súd udáva, že podľa obsahu\nišlo o totožné skutočnosti, ktorými žalovaná spochybnila nestrannosť zákonnej sudkyne v podaní zo\ndňa 14.10.2021. Krajský súd v Bratislave pritom pri vrátení veci dňa 28.10.2021, sp. zn. 5NcC/15/2021,\nvyhodnotil jej argumentáciu ako v celosti týkajúcu sa procesného postupu sudcu v konaní, nakoľko ich\nzákonná sudkyňa predniesla v rámci predbežného právneho posúdenia veci, a preto nebol dôvod vylúčiť\nju z prejednania a rozhodovania o veci, s ktorým posúdením sa stotožnil i odvolací súd (§ 49 ods. 3\nC.s.p.); spôsobom plnenia manudukčnej povinnosti konajúcej sudkyne vytýkaným žalovanou nedošlo\npritom ani k porušeniu princípu rovnosti strán, resp. kontradiktórnosti konania.\n46. Podľa § 49 ods. 3 C.s.p. nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu okolnosti spočívajúce v procesnom\npostupe sudcu alebo v jeho rozhodovacej činnosti.\n47. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden z\nprvkov širšej koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná\nmožnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ju neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jej\nprotistrane. Okrem tejto požiadavky zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne\nkonanie, podľa ktorého účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na\nto, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a\nstanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu (k tomu rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR, sp. zn. II. ÚS 249/2012). Požiadavka „rovností zbraní“ vyplývajúca z článku 6 ods. 1 Dohovoru\nje len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov (strán) v konaní podľa článku\n47 ods. 3 Ústavy SR. (viď i nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 414/2015).\n48. Je zrejmé, že zákonná sudkyňa vyslovila na súdnom pojednávaní dňa 07.10.2021 predbežný\nprávny názor týkajúci sa splnenia procesnej podmienky existencie procesného spoločenstva na strane\nžalobcov, ktorú musí súd skúmať ex offo; z tejto fakticky vyplýva následná potreba podania návrhu\nna pristúpenie ďalších subjektov (potenciálnych dedičov) do konania. Uvedené pritom platí o to viac\nv situácii, keď žalobcovia taký návrh na pristúpenie ďalších dedičov do konania už raz podali, a to\nbez akejkoľvek ingerencie zo strany konajúceho súdu; konajúci súd ich návrh pritom len z formálnych\ndôvodov zamietol. Na uvedenom základe, prihliadajúc i na formuláciu zvolenú zákonnou sudkyňou pri\nvyslovení predbežného právneho posúdenia veci („dáva na zváženie“) je odvolací súd toho názoru, že\ntýmto procesným postupom neporušila práva žalovanej garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy SR.\nRovnako také porušenie nemožno vzhliadnuť z potreby „ujasnenia“ si žalobného petitu, resp. požiadavky\nna predloženie potrebného počtu rovnopisov GP č. XX/XXXX, keď tento procesný postup uskutočnila\nzákonná sudkyňa v rámci odstraňovania vád neúplného a neurčitého podania žalobcov podľa § 129\nC.s.p., ku ktorému mal súd prvej inštancie napokon pristúpiť už v skoršej fáze konania.\n\n49. Odvolací súd však musel prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej, ktorou namietala nesprávnosť\nprocesného postupu konajúceho súdu v súvislosti s ukončením dokazovania a prednesením\nzáverečných rečí.\n50. Podľa § 182 C.s.p. ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli\nsvoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje\nza potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.\n51. Postup súdu prvej inštancie na pojednávaní podľa § 182 C.s.p. je z hľadiska procesnej aktivity\nsporových strán zavŕšený prednesením záverečných rečí. Je povinnosťou súdu vyzvať strany a ich\nzástupcov na prednesenie záverečnej reči, a to aj vtedy, ak bude pojednávanie odročovať za účelom\nvyhlásenia rozsudku podľa § 219 ods. 2 C.s.p. Obsahom záverečnej reči je stručné a vecné zhrnutie\nsubstancovaných skutkových tvrdení, vyjadrenie k priebehu sporu, k výsledkom dokazovania a k právnej\nstránke veci. Súd musí dbať na to, aby záverečná reč sporovej strany alebo jej zástupcu nenahrádzala\núkony, na ktoré bola strana povinná v predchádzajúcich štádiách konania a aby v rámci prednesov\nnedochádzalo k neúčelným odklonom od predmetu sporu. Poradie prednesov určí sudca tak, aby\nako prvý mohol svoju záverečnú reč predniesť žalobca (resp. postupne jednotliví žalobcovia) a potom\nžalovaný (resp. postupne jednotliví žalovaní). I keď výkon práva záverečnej reči je v individuálnej\ndispozícii oprávnenej osoby, t. j. strany, upretie, resp. odňatie práva sporovej strany predniesť pred\nskončením dokazovania záverečnú reč predstavuje podľa názoru Najvyššieho súdu SR zásah do jej\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a do princípu rovnosti strán v zmysle článku 6 ods. 1 C.s.p., a ak\nnemu došlo, táto vada zakladá dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) C.s.p., ktorý je totožný s odvolacím\ndôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo 12/2021)).\n52. Z obsahu súdneho spisu, konkrétne zo zápisnice o pojednávaní dňa 17.05.2022 vyplýva, že\nkonajúci súd po prednesoch právnych zástupcov strán vyhlásil dokazovanie za skončené a následne\npojednávanie odročil za účelom verejného vyhlásenia rozsudku na termín 14.06.2022, s pokynom, aby\nprávni zástupcovia strán doručili do súdneho spisu a protistrane v lehote 5 dní záverečné vyjadrenie.\nNa výzvu súdu prvej inštancie reagovala právna zástupkyňa v tom čase žalobcov v 1. až v 4. rade a v\n9. rade, keď mu doručila podanie zo dňa 24.05.2022 s názvom Záverečná reč žalobcov.\n53. Z uvedeného je zrejmé, že konajúci súd v rozpore s § 182 C.s.p. ukončil dokazovanie ešte\npred tým, ako dal sporovým stranám, resp. ich zástupcom priestor na prednesenie záverečných rečí;\nsvojim nesprávnym postupom tak zaťažil konanie vadou, ktorú odvolací súd so zreteľom na už raz\nodvolacím súdom zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.09.2011, č. k.\n5C/4/2008-167 (uznesenie zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 14Co/38/2012) a povinnosť uloženú ustanovením\n§ 390 C.s.p., ktorú musí v zmysle ustálenej praxe Ústavného súdu SR (viď rozhodnutie, sp. zn. I. ÚS\n341/2025) bezvýhradne dodržiavať, nemohol napraviť inak, ako dať žalovanej, ktorá túto nesprávnosť v\nodvolaní vytýkala, priestor predniesť záverečnú reč na pojednávaní dňa 09.10.2025. V jej rámci právna\nzástupkyňa žalovanej zotrvala na argumentácii o nezvratnom porušení procesných práv žalovanej\nkonajúcim súdom, ktorý poučoval žalobcov nad rámec manudukčnej povinnosti, a to tak vo vzťahu k\naktívnej vecnej legitimácii, ako aj k žalobnému petitu.\n54. Žalovaná v ďalšom sústredila svoju odvolaciu argumentáciu na nesprávne právne posúdenie danosti\nnaliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení zo strany konajúceho súdu. Bola toho\nnázoru, že žaloba v znení výslovne požadovanom žalobcami, t. j. o určenie, že poručiteľ O. K. bol v\nčase svojej smrti vlastníkom dotknutých nehnuteľností, nie je spôsobilá odstrániť právnu neistotu v ich\npostavení, keďže po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu by malo nasledovať ďalšie súdne\nkonanie, ktorého predmetom bude určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva. Zároveň, mala za\nto, že v danom prípade sa jedná o konkurenciu nároku žalobcov podľa reštitučných predpisov s nárokom\npodľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, a preto majú prednosť reštitučné predpisy\n(konkrétne zákon č. 229/1991 Zb.) ako predpisy špeciálne; v situácii, keď si žalobcovia nárok podľa\ntýchto predpisov v prekluzívnej lehote neuplatnili, resp. na ich strane neexistovali také okolnosti, ktoré\n\nby výnimočne umožnili použitie určovacej žaloby ako prostriedku nápravy krívd, nepreukázali existenciu\nnaliehavého právneho záujmu.\n55. Podľa ustálenej súdnej praxe žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom\nnehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. Ako uviedol odvolací súd vyššie,\nžalobami o určenie vlastníctva sú aj žaloby o určenie, že veci patria do dedičstva, resp. žaloby o určenie,\nže určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom vecí (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.\nzn. 3Cdo 44/2008). Vzhľadom na uvedené, v situácii, keď predmetom konania bola síce požiadavka\nžalobcov na určenie vlastníckeho práva ich právneho predchodcu k nehnuteľnostiam ku dňu jeho smrti,\navšak táto má charakter žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, tak ako to napokon\nkonajúci súd v súlade s ustálenou judikatúrou formulačne vyjadril v enunciáte súdneho rozhodnutia, je\nnepochybné, že po právoplatnom skončení tohto konania nebude nasledovať ďalšie súdne konanie s\ntotožným predmetom, t. j. o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, ako mylne namietala žalovaná.\n56. Vo vzťahu k jej zvyšnej argumentácii odvolací súd udáva, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je\nzrejmé, že konajúci súd v situácii, keď sa žalobcovia dovolávali určenia, že špecifikované nehnuteľnosti\npatria do dedičstva, a teda sa domáhali ochrany svojich práv podľa všeobecných predpisov občianskeho\npráva, vzhliadol osobité okolnosti odôvodňujúce uprednostniť určovaciu žalobu pred možným nárokom\npodľa reštitučných predpisov. Hodno uviesť, že obe procesné strany sa v priebehu sporu vyjadrovali\nk aplikácii reštitučných predpisov, konkrétne k použitiu ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave\nvlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991\nZb.“) (resp. i zákona\nč. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom) a v nich\nzakotveného reštitučného dôvodu - prevzatie veci bez právneho dôvodu; žalobcovia mali za to, že o\nprípad konkurencie reštitučného nároku s nárokom podľa všeobecných predpisov občianskeho práva\nv danej veci nešlo, kým žalovaná bola opačného názoru. Odvolací súd umožnil procesným stranám\nvyjadriť sa k použitiu dotknutých ustanovení § 4 ods. 1 a ods. 2, § 5, § 6 ods. 1 písm. p) a ods. 6\nzákona č. 229/1991 Zb. (keď tieto opomenul uviesť konajúci súd v napadnutom rozsudku) v zmysle §\n382 C.s.p. na pojednávaní dňa 09.10.2025. Žalobcovia sa v celom rozsahu pridržali svojich písomných\na ústnych vyjadrení prezentovaných k tejto otázke v priebehu konania pred prvoinštančným súdom.\nŽalovaná zotrvala na tom, že neexistuje žiaden objektívny dôvod, pre ktorý si dedičia po manželoch\nVršekových nemohli uplatniť svoj nárok podľa reštitučných predpisov.\n57. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k\npôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára\n1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.\n58. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba uvedená v odseku 1 zomrela pred uplynutím\nlehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými\nosobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt\nna jej území, fyzické osoby v tomto poradí:\na) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,\nb) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu;\nto neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom\nustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba\nk tejto časti nehnuteľnosti,\nc) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím\nlehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,\njeho deti.\n59. Podľa § 5 zákona č. 229/1991 Zb. povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku\ndňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosť držia, s výnimkou a) podnikov so zahraničnou majetkovou\núčasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby.\nTáto výnimka neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po 1. októbri 1990, b) cudzích\nštátov.\n60. Podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré\nprešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.\n\n61. Podľa § 6 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb. ak nehnuteľnosti prešli do vlastníctva obce, má oprávnená\nosoba právo podľa tohto zákona voči obci.\n62. S poukazom na odvolaciu argumentáciou žalovanej bolo v danej veci rozhodujúce vyhodnotiť\nzásadnú otázku rozhraničenia vzťahu medzi reštitučným predpisom ako lex specialis a Občianskym\nzákonníkom ako lex generalis, a to pomocou tzv. testu reštitučného právneho vzťahu, skúmaním\nexistencie jeho troch „stavebných“ prvkov, ktorými sú: (1) osoba, ktorá žiada o vydanie veci\npodľa reštitučného predpisu, spĺňa podmienky (štatút) oprávnenej osoby, (2) existencia relevantného\nreštitučného dôvodu, resp. titulu, t. j. ak vec prešla na štát spôsobom, ktorý reštitučný zákon označuje\nako reštitučný dôvod, (3) možnosť zaradiť toho, kto drží nehnuteľnosti ku dňu účinnosti zákona pod\npojem „povinná osoba“. V prípade absencie čo i len jedného z týchto zákonných predpokladov nemožno\nhovoriť o založení reštitučného vzťahu, čo vylučuje aplikáciu lex specialis. (k tomu aj rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 58/2012). Inými slovami, reštitučné zákony, aj keď majú vo\nvzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že\nustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva\npodľa Občianskeho zákonníka žalobou o určenie vlastníckeho práva.\n63. Pôvodní žalobcovia splnili predpoklady osoby oprávnenej na vydanie nehnuteľností\n(§ 4 ods.\n2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb.), v prípade povinnej osoby tieto vlastnícky patrili už nie štátu, ale\nžalovanej (§ 5, § 6 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb.), pričom štát mal nehnuteľnosti prevziať bez právneho\ndôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. Z predmetného ustanovenia explicitne\nvyplýva, že prevzatie veci bez právneho dôvodu je reštitučný dôvod, i keď tento označil Ústavný súd\nSR v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 548/2024 za obsahovo zmätočný. Ústavný súd vyslovil, že vníma\nrozpor, keď časť jedného § 6 ods. 1 (...nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát...) viaže reštitúciu výslovne na\npodmienku nadobudnutia vlastníctva štátom a jeho ďalšia časť na podmienku, že štát prevzal vec bez\nprávneho dôvodu. Pri načrtnutej legislatívnej nedôslednosti tejto právnej normy neopomína porušovanie\nfundamentálnych princípov demokratického a právneho štátu v rokoch 1948 - 1989, a preto konštatoval,\nže o uvedený reštitučný dôvod ide vtedy, ak vlastník veci síce nebol postupom štátu formálne pozbavený\nsvojho vlastníckeho práva, bola mu však odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a\núžitky. Štát sa zmocnil veci vo vlastníctve osôb a nakladal s ňou ako s vlastnou (fyzická okupácia) bez\ntoho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný právny dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo\nprechod vlastníckeho práva (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo/4/2009). Podľa\nzmieneného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo 4/2009, prevzatie veci bez právneho\ndôvodu samo osebe pojmovo vylučuje (a vylučovalo aj v rozhodnom období) vznik vlastníckeho práva na\nstrane subjektu, ktorý sa veci ujal bez právneho dôvodu. Súdna judikatúra však pod prevzatím veci bez\nprávneho dôvodu vnímala i situácie, keď štát prevzal nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia,\nktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 4Cdo 130/2007, sp. zn. 4Cdo 180/2010), ale i na základe neplatného právneho úkonu. Prevzatie\nnehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu nastalo aj v situácii, keď síce existoval právny dôvod\nna toto prevzatie, ale tento bol nespôsobilý vyvolať zamýšľané právne dôsledky (k tomu rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo 144/2018).\n64. V skúmanej veci si štát aproboval vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, resp. v tom čase k\nparcele č. XXX, k. ú. A. J., evidovanej v PKV č. XXX, na základe rozhodnutia Okresného národného\nvýboru Bratislava - okolie zo dňa 21.04.1961, č. Pôd 213/1961, ktorý pridelil pôdu patriacu pôvodne\nbývalému vlastníkovi grófovi C. W., podľa § 6 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SR\n(v znení „sa prideľuje absolventom nižších poľnohospodárskych škôl najviac vo výmere do 10 ha\nornej alebo do 15 ha poľnohospodárskej pôdy, ak chcú sami hospodáriť“) Československému štátu,\nv správe pôdohospodárskeho odboru ONV Bratislava - vidiek, a to disponujúc rozhodnutím, ktoré\ntomu predchádzalo; išlo o rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 12.08.1946, č. 764/375b - 1946; tá\nrozhodla o tom, že gróf W. je zradca a nepriateľ slovenského národa a Československej republiky a\njeho majetok sa považuje za skonfiškovaný ku dňu 01.03.1945. Formálne teda existoval právny titul,\nod ktorého Československý štát odvodzoval existenciu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, hoci,\nako vyhodnotil konajúci súd a žalovaná to v odvolaní nenamietala, tento nemohol vyvolať zamýšľané\nprávne dôsledky, keďže na sporné nehnuteľnosti existoval už skorší výmer o pridelení pôdy zo dňa\n10.10.1947 v prospech právnych predchodcov žalobcov a v konaní nebolo preukázané, že by tento\nvýmer bol predpísaným spôsobom zrušený, prípadne by došlo k odňatiu prídelu v súlade s vtedy platnými\n\nprávnymi predpismi na to kompetentným orgánom. Išlo teda o duplicitné pridelenie nehnuteľností\nČeskoslovenskému štátu od totožného vlastníka (gróf W.), ktoré nemohlo vyvolať zamýšľané právne\ndôsledky, v dôsledku čoho tieto Československý štát prevzal bez právneho dôvodu. Potom ako\nČeskoslovenský štát zaevidoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v PKV č. XXX, k. ú. A. J., sa\nstala ich vlastníkom žalovaná (obec) na základe zákona č. 138/1991 Zb.\n65. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že konajúci súd vyhodnotil, že v danej veci došlo\nku konkurencii dvoch nárokov, a to podľa reštitučných predpisov (zákona\nč. 229/1991\nZb.), keď žalobcovia sa mohli domáhať vydania nehnuteľností prevzatých štátom bez právneho dôvodu,\ns nárokom podľa všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka (§ 126); túto konkurenciu, v rámci\nskúmania procesnej podmienky danosti naliehavého právneho záujmu, vyhodnotil v prospech aplikácie\nlex generalis, prihliadajúc na tzv. osobitné okolnosti prípadu. Postupoval tak v súlade s judikatúrou\nÚstavného súdu SR, ktorá v otázke konkurencie určovacej žaloby s reštitučnými predpismi stojí na\nzáveroch prezentovaných i v nálezoch sp. zn. I. ÚS 460/2017, sp. zn. II. ÚS 249/2011, sp. zn. III. ÚS\n178/06; podľa nich reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho\npráva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto práva. Preto, ak došlo k zabratiu\nmajetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič\nnebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o\nvšeobecné predpisy občianskeho práva. V situácii, keď štátu nesvedčil žiaden právny titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho\nsubjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v\nevidencii nehnuteľností tomu nezodpovedal. Zároveň konajúci súd zohľadnil, že v určitých situáciách,\nzodpovedajúcich individuálnym okolnostiam, je možné domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa\nvšeobecných predpisov občianskeho práva, i ak vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez\nprávneho dôvodu, čo považoval za prípad prejednávaného sporu. S poukazom na konanie pôvodnej\nžalobkyne v 1. rade, Y. O., ktorá sa viacerými spôsobmi snažila o prinavrátenie vlastníctva nehnuteľností\n(viď bod 26. odôvodnenia rozsudku) dospel k záveru, že v danej veci existovali okolnosti odôvodňujúce\npodanie určovacej žaloby. Ich preskúmaním sa odvolací súd stotožnil s názorom konajúceho súdu o\nprípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) C.s.p.\n66. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pôvodní žalobcovia, resp. pôvodná žalobkyňa v 1. rade ešte\npred účinnosťou reštitučných predpisov adresovala JRD Modra žiadosť zo dňa 10.09.1990 o vrátenie\nlúky, ktorú, podľa obsahu žiadosti zo dňa 06.09.1991, i užívala. Následne požiadala o vrátenie pôvodnej\nparcely č. XXX/X, k. ú. A. J., v zmysle ustanovení zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových\nspoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) a jej žiadosť bola predmetom prerokovania s\nPoľnohospodárskym družstvom VaPD Modra a pozemkovým úradom dňa 13.03.1992. Zo zápisnice\no prerokovaní z uvedeného dňa pritom vyplýva, že táto bola predpokladom pre vydanie rozhodnutia\nPozemkového úradu v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. O nápravu právneho stavu sa v zastúpení\nostatných dedičov pôvodná žalobkyňa v 1. rade snažila i prostredníctvom obnovy dedičského konania\npo právnych predchodcoch (č. l. 425, 426-427). Žalovaná pritom v priebehu konania nespochybnila, že v\ndanom čase nehnuteľnosti boli predmetom užívania JRD, preto je pochopiteľné, že pôvodná žalobkyňa\nv 1. rade sa ako laik, neznalý práva, snažila o prinavrátenie vlastníctva žiadosťami adresovanými práve\nsubjektu, ktorý ich v tom čase obhospodaroval a užíval. So zreteľom na uvedené, i keď, ako zdôraznil\nsúd prvej inštancie, žalobcovia svoj nárok neuplatnili podľa reštitučných predpisov, je nepochybné, že v\nsnahe o navrátenie vlastníctva patriaceho ich právnym predchodcom neostali laxní, resp. pasívni, keďže\npodaniu žaloby predchádzala ich aktívna snaha o získanie štátom odňatého vlastníctva pôdy. Napokon,\nzohľadniac mimoriadnu povahu reštitučných zákonov, ich legislatívnu nedôslednosť, ktorú konštatoval\ni Ústavný súd SR a ktoré z tohto dôvodu nemuseli byť zrozumiteľné bežnému občanovi, nemožno\nneuplatnenie ich práv v rámci reštitučných predpisov vykladať v ich neprospech, o to viac pri spletitých\nvlastníckych a užívacích právach k nehnuteľnostiam v danom čase (vlastnícke právo zapísané v PKV\nv prospech štátu, nehnuteľnosti fakticky užívané JRD, dané do užívania pôvodnej žalobkyni v 1. rade).\nReštitučné nároky sú nárokmi mimoriadnymi, a to do tej miery, že je tu odôvodnený aj mimoriadny postup\nsúdov byť zhovievavejší k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov (viď i rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR, sp. zn. 5Cdo/72/1999, sp. zn. 3Cdo/58/2012). Zohľadniac potom špecifickosť prípadu, podčiarknutú\nnajmä krokmi pôvodnej žalobkyne v\n1. rade v snahe o prinavrátenie nehnuteľností\ndo vlastníctva žalobcov, v situácii, keď právny titul svedčiaci vlastníctvu štátu nevyvolal zamýšľané\nprávne účinky, nemožno žalobcom uprieť právo, aby sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do\n\ndedičstva po ich právnom predchodcovi, určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) C.s.p. Napokon,\npôvodným žalobcom nemožno uprieť ich legitímne očakávanie, že nimi zvolený postup zodpovedal\nzákonu, keď v čase podania žaloby aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pripúšťali možnosť\ndomáhať sa na súde určenia vlastníctva (sp. zn. 4Cdo 111/1999). Na uvedené závery pritom nemá vplyv\nani apel žalovanej na princíp všeobecnej spravodlivosti, ktorý odôvodňovala rekultiváciou nehnuteľností\na ich využívaním na verejné účely. V priebehu prvoinštančného konania, a napokon ani v odvolaní,\ntotiž žalovaná nijako nepoprela tú skutočnosť, že bola informovaná o snahe pôvodnej žalobkyne v\n1. rade usporiadať vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam, a tým oboznámená so skutočnosťami, ktoré\nmohli vyvolať pochybnosti o tom, či je ich skutočným vlastníkom; pokiaľ v tejto situácii nakladala s\nnehnuteľnosťami, bez vyčkania na úplné vyriešenie vlastníckych vzťahov ku nim, resp. ani sa o ne nijako\nnesnažila, nemôže sa odvolávať na princíp všeobecnej spravodlivosti a právnej istoty.\n67. Pokiaľ žalovaná v tomto smere poukazovala osobitne na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.\nIII. ÚS 177/2013, je zrejmé, že v ním posudzovanom prípade ostal sťažovateľ nečinný a okrem podania\ndvoch žalôb neurobil žiadne aktívne kroky na navrátenie vlastníctva po svojich právnych predchodcoch,\nčo však nebol prípad žalobcov.\n68. So zreteľom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej o nedostatku\nnaliehavého právneho záujmu žalobcov na určovacej žalobe za nedôvodnú. Podotýka pritom, že tento\nby bol daný i v prípade, ak by nešlo o konkurenciu nárokov žalobcov podľa reštitučných predpisov\na všeobecných predpisov občianskeho práva. Naliehavý právny záujem je daný principiálne vždy pri\npotrebe docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.\nV prejednávanej veci pritom žalobcovia\nžalobou sledovali vytvorenie právneho podkladu na prejednanie sporných nehnuteľností v konaní o\ndedičstve po svojom právnom predchodcovi.\n69. Vychádzajúc z odvolania žalovanej, jeho skutkového a právneho zdôvodnenia, ktorým bol odvolací\nsúd viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), žalovaná v ňom v ďalšom použitou odvolacou argumentáciou\nnespochybnila správnosť skutkových zistení a na nich nadväzujúceho právneho záveru konajúceho\nsúdu ohľadne existencie vlastníckeho práva nebohého O. K. W. C. K. k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli\nna základe výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947.\n70. Podľa predmetného výmeru Povereníctvo v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR a\nnariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR pridelilo poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. J., o celkovej výmere\n0,8071 ha, v prídelovom pláne označené v PKV č. XXX, roľa č. X/XX, o výmere 0,2648 ha, za cenu 551\nKčs a v PKV č. XXX, roľa č. XXX/X, o výmere 0,5423 ha, za cenu 1.979 Kčs, do vlastníctva manželom\nO. K. W. C. K., v ideálnej časti 1/2 a 1/2. Podľa identifikácie parciel vyhotovenej Katastrálnym úradom\nv Bratislave, správa katastra Pezinok, pozemok s pôvodným parcelným č. X/XX, roľa, zodpovedal\npozemku v registri „T.“, s parcelným č. XXX/X, trvalý trávny porast, o výmere 3.089 m2, ktorá okolnosť\nnebola žalovanou sporovaná. Skutočnosť, že pozemok s parcelným č. XXX/X, o výmere 3.089 m2, ako\ni pôvodná parcela č. XXX/X, o výmere 5.423 m2, boli podľa definitívneho prídelového plánu v k. ú. J.,\npridelené neb. O. K. a jeho manželke C., vyplýva i z potvrdenia Štátneho okresného archívu Bratislavavidiek zo dňa 12.08.1991. Manželia K. zaplatili za pridelené nehnuteľnosti prídelovú cenu spolu 2.700\nKčs, čo vyplýva z potvrdenia Štátnej sporiteľne v Bratislave zo dňa 14.05.1957; podľa neho nebohí O.\nK. a manželka C., nemali k uvedenému dátumu nedoplatok za roľu v k. ú. A. J., keď uhradili splátku v\nstarej mene v sume 2.700 Kčs, čo v novej mene zodpovedalo sume 540 Kčs.\n71. Zohľadniac vykonané dokazovanie, výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947 predstavoval\nrelevantný právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pre právnych\npredchodcov žalobcov, pre každého v 1/2. Ako správne konštatoval i súd prvej inštancie výmer o\nvlastníctve pôdy bol vydaný Povereníctvom, t. j. oprávneným orgánom v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia\nč. 104/1946 Sb. n. SNR. Bolo v ňom uvedené označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydal,\nakej veci sa týkal, bol datovaný, opatrený úradnou pečiatkou a podpisom povereníka, pričom v ňom bolo\nobsiahnuté meno bývalého vlastníka, prídelcov, a boli špecifikované i nehnuteľnosti tvoriace predmet\nprídelu, spolu s ďalšími podmienkami. Keďže výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947 splnil po\nformálnej a obsahovej stránke všetky zákonné náležitosti v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR,\ntreba ho považovať za verejnú listinu deklarujúcu vlastnícke právo prídelcu (tu právnych predchodcov\nžalobcov) k pridelenej pôde, každého v 1/2 (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo\n123/2003 (R 44/2005)). Hodno dodať, že k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebola potrebná\n\nintabulácia; nedostatok zápisu v pozemkovej knihe nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska\nvlastníctva nebola preto rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nedošlo k zápisu o prídelovom\nkonaní v prospech manželov K. (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo 5/2013, sp.\nzn. 6Cdo 169/2020). Vzhľadom na to, že v konaní neboli tvrdené a následne ani preukázané skutočnosti\nmajúce za následok vzdanie sa prídelu alebo jeho odňatie manželom K., títo nestratili svoje vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam, každý v 1/2. Tieto, resp. pozemok s parcelným č. XXX/X, k. ú. A. J., potom\nnemohol byť duplicitne pridelený Československému štátu podľa rozhodnutia Okresného národného\nvýboru Bratislava - okolie zo dňa 21.04.1961, v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR z majetku\nbývalého vlastníka grófa W., keďže tento nebol v tom čase už jeho vlastníkom; uvedené rozhodnutie\npreto nevyvolalo zamýšľané právne účinky. Z rovnakých dôvodov potom nemohla vyvolať právne účinky\nani prídelová listina vydaná Okresným národným výborom Bratislava - vidiek dňa 20.12.1961, na základe\nktorej bola parcela č. XXX/X, lúka, o výmere 0,3089 ha, pridelená nebohému O. K. v celosti.\n72. Vzhľadom na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vlastníkmi pozemku\nzidentifikovaného ako parcelné č. XXX/X, o výmere 3.089 m2, k. ú. A. J., rozčleneného v zmysle GP č.\nXXX/XXXX na nehnuteľnosti (parcelné č. XXX/X, s výmerou 892 m2, parcelné č. XXX/XX, o výmere 91\nm2, parcelné č. XXX/XX, o výmere 450 m2, parcelné č. XXX/XX, o výmere 659 m2 a parcelné č. XXX/XX,\no výmere 997 m2), sa stali na základe výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 10.10.1947 neb. O. K.k a C. K.,\nkaždý v 1/2, mohli sa žalobcovia, ako dedičia, a tým osoby aktívne vecne legitimované, domáhať určenia,\nže tieto patria do dedičstva po O. K. v 1/2 a po C. K., rovnako v 1/2. V konaní nebolo prednesené skutkové\ntvrdenie a ani produkovaný žiaden dôkaz, podľa ktorého by neb. O. K. nadobudol podiel o veľkosti 1/2\nna nehnuteľnostiach patriaci jeho manželke; nestal sa potom v tejto časti nositeľom vlastníckeho práva,\nz dôvodu ktorého potom ani žalobcom nesvedčila aktívna vecná legitimácia domáhať sa určenia, že\nnehnuteľnosti v celosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Hodno dodať, že poručiteľ od počiatku musel\nvedieť, že mu patrí len podiel o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam, keď podiel rovnakej veľkosti nadobudla\nvýmerom jeho manželka C., preto ho nemohol nadobudnúť ani titulom vydržania.\n73. Vecná legitimácia, či už aktívna alebo pasívna, je vo všeobecnosti oprávnenie strany vyplývajúce z\nhmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá procesná strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda\nkto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti\n(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Odvolací súd bol pritom povinný skúmať\nvecnú legitimáciu strán sporu s ohľadom na právny názor a závery vyslovené nielen Najvyšším súdom\nSR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 205/2009, ale i Ústavným súdom SR; ten v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS\n407/2016 zdôraznil, že preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou\nsúčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v\nprípade, že ju žiadna zo strán nenamieta; pritom zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok\nzamietnutie žaloby. Postup súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie\nvecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného\npráva na súdnu ochranu garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na\nspravodlivé súdne konanie garantovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.\n74. Odvolací súd pritom umožnil postupom podľa § 382 C.s.p. stranám, resp. ich právnym zástupcom\nvyjadriť sa k otázke vecnej legitimácie vo väzbe na aplikáciu § 509 (podľa ktorého sa dedičstvo nadobúda\nporučiteľovou smrťou) a § 526 (podľa ktorého v prvej skupine dedia rovnakým dielom poručiteľovi\ndeti a pozostalý manžel) zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník na odvolacom pojednávaní dňa\n09.10.2025. Právni zástupcovia žalobcov prezentovali tvrdenie, že žalobcovia sú zákonnými dedičmi\npo manželoch K., a preto, zhodne s právnou zástupkyňou žalovanej, boli toho názoru, že disponujú\naktívnou vecnou legitimáciou v spore.\n75. Zohľadniac vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie tak, že určil, že pozemky registra „T.“, parcelné č. XXX/X, o výmere 892 m2,\ntrvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX, o výmere 91 m2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX,\no výmere 450 m2, trvalý trávny porast, parcelné č. XXX/XX, o výmere 659 m2, trvalý trávny porast,\nvedené Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie\nA. J., obec K., okres Z., a pozemok parcelné č. XXX/XXX, o výmere 997 m2, zastavaná plocha a\nnádvorie, katastrálne územie A. J., obec K., okres Z., ktorý vznikol odčlenením od pozemku registra\n„T.“ parcelné č. XXX/XX, o výmere 2.868 m2, zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie A. J.,\nobec K., okres Z., na základe geometrického plánu zo dňa 03.11.2016,\nč. 26/2016,\n\núradne overeného Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, dňa 16.11.2016, pod č. G1 XXXX/\nXXXX, pevne spojeného s napadnutým rozsudkom, patria v podiele 1/2 do dedičstva po O. K., nar.\nXX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n76. Odvolací súd pritom dodáva, že v súvislosti s požiadavkou materiálnej vykonateľnosti rozsudku a\nformuláciou výroku tak, aby tento bol určitý, jasný a zrozumiteľný, prihliadajúc i na viazanosť žalobným\nnávrhom žalobcov v zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. znenie výroku v časti označenia novovzniknutého\npozemku s parcelným č. XXX/XXX, k. ú. A. J. precizoval.\n77. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) podľa §\n396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p a § 262 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na rovnaký čiastočný\núspech a čiastočný neúspech oboch sporových strán, žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov\nkonania.\n78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 109/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6c1647b8-5ee9-4a23-954a-49655eca28c8", "datum": "2026-06-09", "vztah": "porusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/4/2008", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:99e0aa2c-3859-4508-ac0e-b0ad4af8bc7c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.341.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 341/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 341/2025 z 6. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.341.2025.2"}, {"guid": "ussr:74eb35d9-609b-4be5-8ea4-dc8a1091630a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.548.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 548/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.548.2024.1"}, {"guid": "ussr:758bbe32-6474-4a2e-b030-47f550ecbcbd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 460/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:97166575-3feb-482d-9cfd-ffa68e6b9a22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:67c6ed64-77ea-4067-abfa-08c15dc29e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 414/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 414/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1"}, {"guid": "ussr:d42497ae-0637-44ec-a316-bfcdcdbd5d59", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2012 z 30. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-30", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d42497ae-0637-44ec-a316-bfcdcdbd5d59"}, {"guid": "ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 177/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26"}, {"guid": "ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059"}, {"guid": "ussr:932286eb-0468-4341-8f4f-9d5823f3c726", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2013 z 12. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:932286eb-0468-4341-8f4f-9d5823f3c726"}, {"guid": "ussr:d83260a1-cc61-4c10-8266-29717efe2541", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 122/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 122/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d83260a1-cc61-4c10-8266-29717efe2541"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "1fd287b0-6682-40cc-8487-628864a41a29:e8aa3d81-a60e-4136-baca-244078926c93", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1615200528.1", "spisova_znacka": "4Cdo/214/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/214/2021 z 15. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1615200528.1"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "8e195b0f-b139-40d9-9eeb-1dc7e694aa6b:67ca2884-895d-4202-bc48-23a524e8d1ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8111214049.1", "spisova_znacka": "6Cdo/169/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/169/2020 z 27. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-27", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8111214049.1"}, {"guid": "8b7bb39a-a350-405e-85f2-eeaf31c140f8:b4ccbd33-45be-4e69-803e-7b71a645ce91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1", "spisova_znacka": "8Cdo/144/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1"}, {"guid": "8ee1522a-30cd-4b9a-8bb9-4a5761400332:ece837f2-fec5-4e69-9506-c2c5b4d12551", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1", "spisova_znacka": "3MCdo/5/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/5/2013 z 31. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-31", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1"}, {"guid": "fb93fe84-d920-4e59-a8a5-84f218d46dcc:5355a1c0-01bb-4551-b0fa-dceca4803004", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9014898647.1", "spisova_znacka": "2MCdo/4/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/4/2014 z 28. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014898647.1"}, {"guid": "a889b515-ec65-4476-af00-da141e72f1e1:16592099-8d7d-4fc7-9181-501ebeb40a4f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5617201470.1", "spisova_znacka": "11Co/10/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/10/2018 z 12. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-02-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5617201470.1"}, {"guid": "e07f81a1-3542-47e4-b8c5-19058521e69f:e29a1f0f-ecac-4600-a5b5-e1357f4f8923", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8110222194.1", "spisova_znacka": "14Co/38/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/38/2012 z 5. 12. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-12-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8110222194.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6c1647b8-5ee9-4a23-954a-49655eca28c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.109.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 109/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 109/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.109.2026.2"}]}