Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/15/2025 z 17. 3. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. marca 2025, sp. zn. 7Co/15/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1622202847.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/15/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1622202847.1 | 2025-03-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spoluvlastníctvo
Citované ustanovenia: CSP, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bcf99aa1-5e81-4c9f-b8aa-ee0f38ede9e8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1622202847.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
7Co/15/2025
1622202847
17. 03. 2025
Mgr. Nina Dubovská
ECLI:SK:KSBA:2025:1622202847.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu
Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. X,
C., právne zast. AK | AK s.r.o., IČO: 54 844 762, Suché Mýto 6, Bratislava, proti žalovanému: D. B.,
nar. XX.XX.XXXX, C. X, C., právne zast. JUDr. Miroslav Kučera, advokát, IČO: 31 763 944, Krajinská
30, Bratislava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 02.10.2024, č.k. 32C/172/2022-144, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX vedenom pre katastrálne územie C., okres E., ako pozemok
registra „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 17 m2, pozemok registra „C“ parc. č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 166 m2, pozemok registra „C“ parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 880 m2, pozemok registra „C“ parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 422 m2, rodinný dom so súpisným číslom 1 (ďalej aj len ako „rodinný dom 1“) postavený na
pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X a rodinný dom so súpisným číslom XXX (ďalej aj len ako „rodinný
dom 2“) postavený na pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X (ďalej spolu aj len ako „nehnuteľnosti“)
(výrok I.), prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného s podielom na nehnuteľnostiach
1/1 (výrok II.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako náhradu za vyporiadavaný podiel
sumu 18.921,96 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a vyslovil, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 141 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1 zákona
č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že podanou žalobou
sa žalobkyňa od počiatku domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním
nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného s poukazom na nemožnosť reálneho rozdelenia
nehnuteľností. Poukázal na to, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek
požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva
a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva (vyplývajúce zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval
v spoluvlastníckom vzťahu), že na podanie žaloby
o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je aktívne vecne legitimovaný ktorýkoľvek podielový spoluvlastník bez
ohľadu na veľkosť jeho podielu a na stanovisko ostatných spoluvlastníkov, že súd je povinný postupovať
podľa zákonom ustanoveného poradia (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka - reálne rozdelenie veci,
prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za náhradu, predaj veci a rozdelenie výťažku

medzi spoluvlastníkov podľa ich podielov), nie je viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi strán pokiaľ
ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, že predmetom vyporiadania je vždy celá vec
patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo
jedného z nich) k tejto veci a účastníkmi konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k veci musia
byť všetci spoluvlastníci (nútené nerozlučné spoločenstvo). Medzi stranami nebolo sporné že žalobkyňa
a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, pričom žalobkyňa má na nehnuteľnostiach
podiel o veľkosti 1/8 a žalovaný 7/8, z čoho súd prvej inštancie vyvodil tak aktívnu ako pasívnu vecnú
legitimáciu strán sporu. Poukázal na to, že súd pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva prihliada
na veľkosť podielov a účelné využitie veci, a to aj pri posudzovaní možnosti reálneho rozdelenia veci,
teda nielen pri prikázaní veci za náhradu. Bolo potrebné najprv sa zaoberať otázkou, či je rozdelenie
nehnuteľností dobre možné (nielen faktickou možnosťou a technickou vykonateľnosťou rozdelenia, ale
aj funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia). Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva súdom ust. § 142 ods. 1 druhá a tretia veta Občianskeho zákonníka zakotvuje tri
kritériá, ktoré musí súd zohľadniť, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a
prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom, ktoré hľadiská
nie sú jediné, podľa ktorých sa vo veci musí rozhodnúť, ale jediné, ktoré zákon výslovne uvádza, teda
prioritné, na ktoré súd musí prihliadnuť v takom poradí, v akom sú uvedené v zákone; možno však
prihliadať aj na iné skutočnosti (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej
veci, kto ju zveľaďoval a pod.). Okrem uvedených kritérií súd pri rozhodovaní, komu vec prikáže,
môže prihliadnuť aj na ďalšie kritérium, a to na skutočnosť, že spoluvlastník sa správal násilne voči
ostatným spoluvlastníkom. Súd prvej inštancie teda najprv skúmal, či sú nehnuteľnosti reálne deliteľné
tak, že by jedna ich časť bola prikázaná žalobkyni a druhá žalovanému, pričom medzi stranami nebolo
sporné, že nehnuteľnosti deliteľné nie sú a súd prvej inštancie dospel k rovnakému záveru, a to tak
z pohľadu možnosti reálnej deľby ako aj z pohľadu jej účelnosti vzhľadom na funkčné usporiadanie
stavieb, ktoré sú predmetom spoluvlastníctva a malú výmeru pozemkov prináležiacich k stavbám.
Súčasne bolo nutné v tejto súvislosti súdom prvej inštancie vziať do úvahy, že žalobkyňa disponovala
na všetkých nehnuteľnostiach spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/8, kde ak by súd hypoteticky
rozhodol o reálnej deľbe pozemkov podľa podielov, pripadli by žalobkyni do vlastníctva pozemky
skutočne nepatrnej výmery (22,88 m2 v lokalite Záhradky v obci C. a 162,75 m2
v lokalite
D.), ktoré by ňou reálne neboli účelne využiteľné. Po skonštatovaní, že nehnuteľnosti nie sú dobre
deliteľné a súčasne že vo veci súd prvej inštancie nezistil (ani strany netvrdili) také dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zamietnutie žaloby, bolo potrebné nehnuteľnosti prikázať
do vlastníctva toho spoluvlastníka, ktorý o to (so súhlasom druhého spoluvlastníka) žiadal. Žalovaný
bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností
s väčším spoluvlastníckym podielom
(7/8), so záujmom ich nadobudnúť, o čom tiež svedčí jeho odkúpenie spoluvlastníckeho podielu druhej
sestry o veľkosti 1/8, žalovaný nehnuteľnosti aj reálne užíva a v prospech žalovaného vyznievajú
všetky súdom prvej inštancie zistené okolnosti prípadu (veľkosť podielov, účelné využitie veci, zhodný
návrh strán) a jeho pripravenosť žalobkyni zaplatiť náhradu za jej podiel (ktorý rozsudkom získa),
preto súd prvej inštancie rozhodol o zrušení podielového spoluvlastníctva medzi stranami a prikázal
nehnuteľnosti
v celosti do výlučného vlastníctva žalovaného. Jedinou spornou skutočnosťou
medzi žalobkyňou
a žalovaným bola otázka hodnoty spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne na nehnuteľnostiach, resp. hodnota nehnuteľností, teda posúdenie výšky primeranej náhrady.
Uviedol, že zákon neuvádza, čo treba považovať za primeranú náhradu, aplikačná prax však dospela
k záveru, že treba vychádzať zo všeobecnej ceny celej veci v čase jej vyporiadania, pod ktorou treba
rozumieť cenu, za ktorú by bolo možné v danom mieste a danom čase predať vec na trhu, preto je súd
povinný prihliadať aj na aktuálnu trhovú ponuku a dopyt. Primeranou náhradou bude potom príslušný
podiel všeobecnej ceny a primeranú náhradu určuje súd, spravidla vychádzajúc zo znaleckého posudku
o obvyklej cene veci, z informácií subjektov zaoberajúcich sa kúpou
a predajov podobných vecí
(napr. realitné kancelárie) či podkladov priamo od účastníkov konania. Z vykonaného dokazovania i z
nepopretých tvrdení žalobkyne a žalovaného vyplynulo, že medzi nimi pred podaním žaloby prebiehala
komunikácia v otázke vyporiadania podielového spoluvlastníctva, avšak k dohode nedospeli práve preto,
že žalobkyňa trvala na úhrade ceny 20.337,50 eur za jej spoluvlastnícky podiel určenej podľa znaleckých
posudkov F. B.
č. 136/2022 a č. 137/2022 (ďalej spolu aj ako „znalecké posudky F. B.“),
čo žalovaný nebol ochotný uhradiť s tým, že ponúkanú cenu za podiel žalobkyne postupne žalovaný
zvyšoval. Pôvodná žalovaná 2/ E. G. prijala ponuku žalovaného na odkúpenie jej spoluvlastníckeho
podielu za sumu 18.500 eur, ale žalobkyňa neprijala ani ponuku vo výške 19.000 eur. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že v konaní boli zo strany žalobkyne i žalovaného na preukázanie všeobecnej hodnoty
nehnuteľností, teda aj hodnoty spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, predložené súkromné znalecké

posudky F. B. a znalecké posudky
F. H. D. č. 139/2022 a č. 140/2022 (ďalej spolu aj
ako „znalecké posudky
F. D.“), vo vzťahu ku ktorým súd prvej inštancie skonštatoval, že
oba obsahovali doložku podľa ust. § 209 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), preto v konaní postupoval, akoby išlo o znalecké posudky predložené súdom ustanoveným
znalcom. Zo žalobkyňou predložených znaleckých posudkov F. B. súd prvej inštancie zistil, že (i) vykonal
ohodnotenie rodinného domu 2 (so súpisným číslom XXX) a pozemkov časti v k.ú. C. v lokalite „I. D.“
ku dňu 10.06.2022 (znalecký posudok č. 136/2022), a to metódou polohovej diferenciácie a všeobecnú
hodnotu rodinného domu 2 stanovil na 23.598,44 eur a všeobecnú hodnotu pozemkov č. XXXX/X a
XXXX/X na 46.116,84 eur (pri jednotkovej všeobecnej hodnote 35,42 eur/m2, čo pri výmere spolu 1.302
m2 dalo všeobecnú hodnotu pozemkov 46.116,84 eur), (ii) vykonal ohodnotenie rodinného domu 1 (so
súpisným číslom 1), ako aj pozemkov C-KN č. XXXX/X a XXXX/X na ulici Záhradky v obci C. ku dňu
10.06.2022 (znalecký posudok č. 137/2022), a to metódou polohovej diferenciácie a všeobecnú hodnotu
stavieb s príslušenstvom určil na 83.012,99 eur a všeobecnú hodnotu pozemkov stanovil na 9.951,54
eur (jednotkovú hodnotu pozemkov stanovil na 54,38 eur/m2 a vzhľadom na ich výmeru 166 m2 a 17
m2 dospel k záveru o ich všeobecnej hodnote 9.951,54 eur). Zo žalovaným predložených znaleckých
posudkov F. D. súd prvej inštancie zistil, že (i) znalec vykonal ocenenie rodinného domu 2 (so súpisným
číslom 919) ako aj pozemkov C-KN č. XXXX/X a XXXX/X v lokalite D. v obci C. ku dňu 05.05.2022
(znalecký posudok č. 140/2022), a to metódou polohovej diferenciácie a dospel k všeobecnej hodnoty
rodinného domu 2 na sumu 22.081,75 eur a pozemkov na sumu 16.600,50 eur (jednotkovú hodnotu
pozemkov stanovil na 12,75 eur/m2 a vzhľadom na ich výmeru 880 m2 a 422 m2 dospel k záveru o ich
všeobecnej hodnote 16.600,50 eur), (ii) znalec vykonal ocenenie rodinného domu 1 (so súpisným číslom
1), ako aj pozemkov C-KN č. XXXX/X a XXXX/X na ulici Záhradky v obci C. ku dňu 05.05.2022 (znalecký
posudok č. 139/2022), a to metódou polohovej diferenciácie a určil všeobecnú hodnotu rodinného domu
1 na sumu 190.835,66 eur a pozemkov 10.553,61 eur (jednotkovú hodnotu pozemkov stanovil na 57,67
eur/m2 a vzhľadom na ich výmeru 166 m2 a 17 m2 dospel k záveru o ich všeobecnej hodnote 10.553,61
eur). Vzhľadom na konštatované odchýlky v znaleckých posudkoch vyzval súd prvej inštancie znalcov
F. B. B. a F. H. D. na písomné vyjadrenie. Na výzvu súdu prvej inštancie odpovedal F. B. listom zo dňa
30.04.2024, kde k znaleckému posudku č. 136/2022 na stanovenie všeobecnej hodnoty rodinného domu
2 a pozemkov uviedol, že sa v hodnote rodinného domu 2 s F. D. v podstate zhodli, rozdiel je 29.516,00
eur v hodnote pozemkov, k čomu F. B. uviedol, že vychádzal z ponúk a informácií realitných kancelárií a
zo situácie na trhu, bol covid a záujem o pozemky najmä z Bratislavy bol vysoký. K znaleckému posudku
č. 137/2022 na stanovenie všeobecnej hodnoty rodinného domu 1 a pozemkov uviedol F. B., že hodnota
pozemkov je približne rovnaká v jeho posudku a posudku F. D., rozdiel je v hodnote rodinného domu
1, ktorý bol spôsobený odlišným stanovením a použitím koeficientu polohovej diferenciácie - podľa F.
B. F. D. tento koeficient vo viacerých bodoch podhodnotil a naopak nadhodnotil pri type nehnuteľnosti.
V znaleckom posudku č. 139/2022 nie je podľa F. B. ohodnotený prístrešok v hodnote 12.359 eur a
nepočíta sa so stavebnými úpravami a modernizáciou domu, koeficient polohovej diferenciácie podľa
F. B. F. D. neúmerne zvýšil na 0,7, čím vznikol medzi rozdiel ich znaleckými posudkami; F. B. zotrval
na záveroch svojich znaleckých posudkov, ktoré sú podľa neho spracované správne. K rozdielom v
znaleckých posudkoch sa vyjadril F. D. a uviedol, že všetky posudky boli vypracované maximálne
korektne, nezaujato a nestranne, s ohľadom na technický stav nehnuteľností a ich polohu a pokiaľ
ide o ohodnotenie rodinného domu 1, uviedol F. D., že ohodnotenie pozemkov bolo bez zásadného
rozdielu, rozdiel v hodnote stavby vznikol v použití rozdielnych koeficientov polohovej diferenciácie,
kde F. B. použil hodnotu 0,5 a F. D. 0,7 - F. D. uviedol, že ním použitá hodnota je vhodnejšia pre
danú nehnuteľnosť s priaznivejšou polohou (rozdiel medzi výslednými všeobecnými hodnotami podľa
znaleckých posudkov cca 8 %). K rozdielom vo výsledných všeobecných hodnotách rodinného domu
2 uviedol F. D., že ohodnotenie stavby bolo vykonané odlišnými metódami, kde F. B. použil lineárnu
metódu a F. D. analytickú, no v konečnom dôsledku prišli k takmer rovnakej všeobecnej hodnote, značný
rozdiel vznikol vo všeobecnej hodnote pozemkov v dôsledku použitia rozdielnych koeficientov. Súd prvej
inštancie zhrnul, že v otázke určenia výšky náhrady za spoluvlastnícke podiely žalobkyne bol medzi
stranami spor, pričom každá zo strán poukazovala na ňou predložené znalecké posudky. Pokiaľ ide o
rodinný dom 2, dospeli znalci k záveru o všeobecnej hodnote stavby 23.598,44 eur (F. B.) a 22.081,75
eur (F. D.). Všeobecná hodnota pozemkov podľa znaleckého posudku F. D. bola 16.600,50 eur (12,75
eur/m2) a podľa znaleckého posudku F. B. bola vo výške 46.116,84 eur (35,42 eur/m2). Vo vzťahu k
rodinnému domu 1 dospeli znalci tiež k rozdielnym záverom, F. B. určil všeobecnú hodnotu stavby na
83.012,99 eur a F. D. na 90.835,66 eur, pri pozemkoch dospel F. B. k záveru o jednotkovej cene 54,38
eur/m2, t.j. k všeobecnej hodnote pozemkov 9.951,54 eur a F. D. jednotkovú cenu určil na 57,67 eur/m2,
t.j. k všeobecnej hodnote pozemkov 10.553,61 eur. Súd prvej inštancie skonštatoval, že všetky znalecké

posudky predložené v konaní boli vypracované riadne zapísanými znalcami v odbore stavebníctvo,
odvetví odhad hodnoty nehnuteľností, pričom v znaleckých posudkoch sa obaja vysporiadali a do úvahy
vzali všetky vlastnosti nehnuteľností. Poukázal na to, že súd predloženými znaleckými posudkami vo
všeobecnosti nie je viazaný, hodnotí ich voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz podľa zásad uvedených
v ust. § 191 CSP; hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti, súd
hodnotí len presvedčivosť posudku, pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického
myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi (viď. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 18.12.2013, sp. zn. 41Cob/150/2013). Súd teda nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov
vyjadrených znalcom, avšak môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t.j. vo vzťahu k
skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„NS SR“) v stanovisku sp. zn. Pls 3/80 z 23.12.1980 uvádzal, že „súd nemôže nekriticky preberať závery
znaleckého posudku bez toho, aby ich hodnotil podľa § 132 OSP“ (teraz čl. 15 a § 191 CSP). Podľa
Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sa súd musí zaoberať „zda posudek znalce má
všechny formální náležitosti, tedy zda závěry uvedené ve vlastním posudku jsou náležitě odůvodněny a
zda jsou podloženy obsahem nálezu, zda znalec vyčerpal úkol v rozsahu, jak mu byl zadán, zda přihlédl
ke všem skutečnostem, s nimiž se měl vypořádat, zda jeho závěry jsou podloženy výsledky řízení a
nejsou v rozporu s výsledky ostatních provedených důkazů“. Súd by mal hodnotiť znalecký posudok
komplexne, t.j. vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu
znaleckého skúmania, vierohodnosti teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery,
spoľahlivosti metód použitých znalcom a spôsobu vyvodzovania záverov znalca. Ak by súd ponechal
bez povšimnutia vecnú správnosť znaleckého posudku a slepo dôveroval záverom znalca, znamenalo
by to vo svojich dôsledkoch poprieť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, poprelo by to možnosť súdu
hodnotiť podľa jeho vnútorného presvedčenia, privilegovať znalecký dôkaz a preniesť zodpovednosť
za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca. V posudzovanom prípade dospel súd prvej
inštancie k záveru, že všetky predložené znalecké posudky boli vypracované znalcami zapísanými do
zoznamu znalcov, pričom obaja znalci boli a sú vo vzťahu k položeným otázkam odborne spôsobilí,
keďže obaja sú zapísaní pre odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, znalcami predložené znalecké
posudky obsahovali logickú analýzu skutočností, z ktorých znalci vychádzali, ktoré zistili z vlastnej
obhliadky a z predložených písomností a obsahujú nielen opis skutkového stavu, ale analyzujú všetky
skutočnosti, ktoré majú byť hodnotené, znalci riadne popísali a zdôvodnili tiež výber metódy, ktorú
pri spracovaní znaleckých posudkov použil, ich závery sú vo všetkých štyroch prípadoch logickým a
prirodzeným vyústením rozboru skúmaných otázok, resp. skutočností, ku ktorým prihliadali, znalci riadne
zdôvodnili, ako prišli k technickej hodnote stavieb, aké koeficienty pri určovaní všeobecnej hodnoty
nehnuteľností použili a ako s nimi následne pracovali a prečo, a ich posudky nie sú vnútorne rozporné.
Súd prvej inštancie vyvodil, že všetky znalecké posudky spĺňali formálne požiadavky podľa ust. §
15 zákona o znalcoch a tlmočníkoch, preto ani jeden zo znaleckých posudkov nepovažoval za viac
presvedčivý či odôvodnený. K námietke F. B. voči znaleckým posudkom F. D. uviedol súd prvej inštancie,
že nie je pravdou, že by v znaleckom posudku č. 139/2022 nebol ohodnotený prístrešok (F. D. ohodnotil
drevený altánok vo dvore za rodinným domom na technickú hodnotu 7.336,56 eur a ide o rovnakú stavbu,
ako „prístrešok“, pristavený k domu, ktorý ohodnotil F. B. na 14.890,68 eur) a ani to, že by F. D. nepočítal
so stavebnými úpravami a modernizáciou domu, keď ich v znaleckom posudku výslovne vymenoval
(uviedol, že v rámci rekonštrukčných prác boli na dome osadené nové plastové okná a nový plynový
kotol ústredného kúrenia a bojler; že roku 2007 bola zrekonštruovaná kúpeľňa s WC na 2. nadzemnom
podlaží, v roku 2008 nová kuchynská linka a v roku 2017 nové dažďové zvody). Pokiaľ ide o rozdiel v
hodnote pozemkov pri rodinnom dome 2, F. B. uviedol, že bral do úvahy zvýšený dopyt po pozemkoch
v čase trvajúcej pandémie. F. D. k rozdielom v znaleckých posudkoch poukázal na rozdielne použité
koeficienty, pričom ním zvolené považoval za vhodnejšie. K otázke zvolenia a použitia jednotlivých
koeficientov pri výpočte všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti znalcom, uviedol súd prvej inštancie, že
sa jedná o vysoko odbornú činnosť znalca, kde súdu neprináleží správnosť stanovených koeficientov
hodnotiť, ich použitie je však vo všetkých prípadoch oboma znalcami jasne formulované a podrobne
vysvetlené. V súvislosti s určovaním všeobecnej hodnoty nehnuteľností a v závislosti na nej výšky
primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne poukázal súd prvej inštancie na to, že znalci pri
vyhotovovaní znaleckého posudku neurčujú cenu, za ktorú má či musí byť určitá nehnuteľnosť scudzená,
ale vykonávajú vlastný znalecký odhad najpravdepodobnejšej ceny hodnotenej nehnuteľnosti v danom
mieste a čase, ktorá by mala byť dosiahnutá na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji,
keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že
cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Ohodnotenie je teda znaleckým odhadom, respektíve
názorom znalca, a hodnota nehnuteľnosti v tom istom čase môže byť z pohľadu dvoch znalcov odlišná.

Pri dodržaní všetkých pravidiel, ktoré vyhláška MS SR vyžaduje, pri identických vstupoch, ktoré dvaja
znalci dostali je aj pri rovnakom uvažovaní nastavenia koeficientov, ktoré určujú trhovú situáciu a polohu
nehnuteľnosti, možné, že sa dva posudky budú líšiť a pritom obidva budú správne. Znalec pritom nemá
právo nahliadať do archívov bánk alebo katastra, kde sú uložené zmluvy s reálnymi cenami, za ktoré
boli podobné nehnuteľnosti predané. Z dôvodu, že súdu prvej inštancie boli predložené na ohodnotenie
nehnuteľností znalecké posudky dvoch rôznych znalcov s rozličnými závermi, pričom ani jeden zo
znaleckých posudkov netrpí vadami či chybami, ktoré by ho oproti znaleckým posudkom druhého znalca
diskvalifikovali, dospel súd prvej inštancie k názoru, že na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností je
potrebné z týchto posudkov vychádzať tak, že sa vypočíta ich aritmetický priemer. Všeobecná hodnota
nehnuteľností podľa znaleckých posudkov F. B. je 162.679,81 eur a podľa znaleckých posudkov F. D. je
140.071,52 eur; výsledná priemerná všeobecná hodnota nehnuteľností tak je 151.375,67 eur a hodnota
spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 1/8 na nehnuteľnostiach je tak vo výške 18.921,96 eur. Súd prvej
inštancie dodal, že o správnosti takto určenej hodnoty svedčí to, že žalovaný si približne v čase podania
žaloby od druhej podielovej spoluvlastníčky odkúpil spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/8 za sumu 18.500
eur, čo je približne rovnaká hodnota, ako vychádza z priemeru znaleckých posudkov. Žalobkyni následne
(po podaní žaloby) ponúkal, že jej za spoluvlastnícky podiel uhradí sumu 19.000,00 eur, avšak táto
jeho ponuku odmietla. S poukazom na uvedené rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému za
spoluvlastnícky podiel žalobkyne prikázal uhradiť sumu 18.921,96 eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 a 2
CSP a § 255 ods. 1 a 2 CSP s poukazom na to, že pri rozhodovaní o trovách konania platia dve základné
zásady, a to zásada úspechu vo veci a zásada procesného zavinenia. Uviedol, že vzhľadom na povahu
konania (iudicium duplex) nejde o klasické sporové konanie, v ktorom jedna zo strán vyhrá a druhá
naopak prehrá, rovnako žiadny zo spoluvlastníkov nemôže byť nútený v spoluvlastníctve zotrvať a preto
ani nemôže byť sankcionovaný za návrh na zrušenie spoluvlastníctva. Strany môžu súdu uviesť svoj
návrh, ako podielové spoluvlastníctvo vyporiadať, avšak konečné rozhodnutie je na konajúcom súde,
ktorý rozhoduje na základe vlastnej úvahy, preto podľa súdu prvej inštancie procesný úspech nemožno
posudzovať podľa toho, ako v konečnom dôsledku k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo
a pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je možné vychádzať zo zásady procesného úspechu
vo veci, ktorý účastníci nemôžu ovplyvniť (právna norma mu umožňuje rozhodnúť na základe vlastnej
úvahy v medziach tejto právnej normy). Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru súdu prvej inštancie
na mieste, aby si každá strana platila náklady konania zo svojho, čo vedie nepochybne za takejto
situácie k aplikácii ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré rozhodnutie súčasne považoval súd prvej inštancie za
súladné s judikatúrou ÚS SR, ktorý vyššie uvedený prístup podrobil kritike a odmietol aprobovať za
situácie procesne úplne pasívnej žalovanej a úplného vyhovenia žalobe žalobcov, za ktorej procesnej
situácie nepovažoval za ústavne udržateľné, aby žalobcom nebola priznaná náhrada trov konania, keď
žalovaná sa na získaní „prospechu“ v konaní spočívajúcom v priznaní náhrady za jej spoluvlastnícky
podiel nijako nepodieľala. V súdom prvej inštancie posudzovanom prípade boli obe strany procesne
aktívne a so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva síce súhlasili, avšak sporili sa o
výšku náhrady, za ktorej situácie bola ingerencia súdu nevyhnutná a žalobkyni ani žalovanému nemožno
pričítať na ťarchu podanie žaloby či uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany. V tejto súvislosti bolo
podľa súdu prvej inštancie nutné zohľadniť, že súd prvej inštancie žalovanému za podiel žalobkyne uložil
zaplatiť viac, ako žalovaný pred podaním žaloby ponúkal žalobkyni, avšak menej, ako žiadala v žalobe
žalobkyňa. Z uvedených dôvodov rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom spravodlivosti tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
3. Proti rozhodnutiu v časti výrokov III. a IV. podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmenil rozsudok v napádanej časti tak,
že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni ako náhradu za vyporiadávaný podiel sumu vo výške
20.337,50 eur a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa potvrdila,
že strany sporu nechceli zotrvať v podielovom spoluvlastníctve a súhlasili s tým, že spoluvlastnícky
podiel žalovanej na nehnuteľnostiach má byť prikázaný do vylúčeného vlastníctva žalovaného za
primeranú náhradu a že spornou bola výška primeranej náhrady. Žalobkyňa namietala, že spôsob, akým
súd prvej inštancie dospel k výške náhrady za vyporiadávaný podiel je nesprávny a v rozpore s ustálenou
judikatúrou najvyšších súdnych autorít, nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žiadny
z posudkov netrpí vadami či chybami, pretože chyby v znaleckých posudkoch F. D. boli vytknuté znalcom

F. B. a boli zrejmé aj z vyjadrenia F. D.. Najzásadnejší rozdiel v ohodnotení znalcami vznikol v rozdielnych
záveroch o hodnote pozemkov v k.ú. C. (LV č. XXX, pozemky registra C-KN parc. č. XXXX/X o výmere
880 m2, zastavaná plocha a nádvorie a parc. č. XXXX/X o výmere 422 m2, zastavaná plocha a nádvorie),
vo vzťahu k čomu F. D. poskytol len čiastkové a neurčité odôvodnenie k rozporu v ohodnotení pozemkov,
čo vzbudzuje pochybnosti o správnosti záverov jeho znaleckého posudku. Podľa záverov posudku č.
140/2022 F. D. majú mať pozemky hodnotu 12,75 eur/m2, podľa znalca F. B. 35,42 eur/m2, ktorý riadne
vysvetlil, čo bolo podkladom pre ohodnotenie pozemkov (vychádzal z ponúk a informácií realitných
kancelárií a zo situácie na trhu, keď počas covidu bol záujem o pozemky vysoký), teda správne vychádzal
z trhovej hodnoty nehnuteľností, pričom k svojmu vyjadreniu priložil aktuálnu ponuku (04/2024) na predaj
záhradného pozemku v k.ú. C., ktorý bol ponúkaný na predaj realitnou kanceláriou za sumu 43,28 eur/
m2. Z neurčitého vyjadrenia F. D., náležitého vyjadrenia F. B.
a ponuky je podľa žalobkyne
zrejmé, že F. D. podhodnotil pozemky a aktuálne ceny obdobných pozemkov v k.ú. C. majú vyššiu
hodnotu. Súd prvej inštancie preto nemal postupovať výpočtom aritmetického priemeru, ale náležíte
zvažovať aktuálnu hodnotu (v čase vyporiadania) jednotlivých nehnuteľností aj v svetle predloženej
ponuky na predaj obdobného pozemku. Uviedla, že primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje súd
a nemôže túto povinnosť preniesť na znalca, aj keď odborné znalecké závery sú jedným z podkladov pri
určení všeobecnej ceny, pričom ďalším môžu byť informácie realitných kancelárii. Súd prvej inštancie
pri posudzovaní výšky primeranej náhrady vychádzal výlučne zo znaleckých posudkov bez zohľadnenia
ďalších okolností (ponuka na predaj obdobného pozemku z 04/2024 prezentovaná F. B.) a aj keď sa
výpočet aritmetického priemeru medzi hodnotami podľa znaleckých posudkov môže javiť ako správny
postup, takýto spôsob určenia primeranej náhrady je podľa žalobkyne nesprávny, pretože nezohľadňuje
cenu nehnuteľností v čase vyporiadania a spolieha sa výlučne na závery znalcov. Súd prvej inštancie
vychádzal výlučne zo znaleckých posudkov, iniciatívne vyvracal nikým nespochybňované závery F. B.
vyplývajúce z jeho vyjadrenia, v ktorom kritizoval závery F. D.. F. D. vo vyjadrení tvrdil, že pozemky
nemajú prístupovú komunikáciu a v znaleckom posudku č. 140/2022 tvrdí, že prístup na pozemok je po
nespevnenej verejnej miestnej ceste, ale cez súkromný pozemok, čím vlastným neúplným vyjadrením
spochybnil hodnovernosť znaleckého posudku č. 140/2022 a použitých koeficientov. Znalecký posudok
č. 140/2022 F. D. je v rozpore s jeho vyjadrením. Súd prvej inštancie tak podľa žalobkyne postupoval
v rozpore s ust. § 191 CSP, keď nevyhodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalobkyňa
poukázala na Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 20.10.1997, Cpj 30/97 a namietala
aj záver súdu prvej inštancie o tom, že o správnosti súdom určenej výšky náhrady svedčí to, že E.
G. predala žalovanému podiel v rovnakej výške (1/8) za sumu 18.500 eur, pretože E. G. nechcela
vstupovať do súdneho sporu, a preto akceptovala nižšiu kúpnu cenu, ktorá nie je v súlade s trhovou
hodnotou nehnuteľností. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
právnemu záveru o primeranosti výšky náhrady za spoluvlastnícky podiel, keď na základe nesprávnych
skutkových zistení a nesprávneho postupu v rozpore s ustálenou judikatúrou určil sumu 18.921,96 eur;
žalobkyňa za výšku primeranej náhrady považovala sumu 20.337,50 eur, ktorá je od roku 2022 do roku
2024 v súlade s trhovou hodnotou aj s ohľadom na obdobnú ponuku predloženú F. B.. S rozhodnutím
o nároku na náhradu trov konania sa žalobkyňa nestotožnila, pretože práve kvôli neochote žalovaného
dohodnúť sa bola žalobkyňa nútená podať žalobu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a uhradiť
s tým spojený súdny poplatok vo výške 1.150 eur, nepriznaním nároku na náhradu trov konania je
de facto sankcionovaná pre uplatnenie práva na súde, aj keď vedenie konania zavinil žalovaný, preto
nepriznanie náhrady trov konania nemôže byť v súlade s princípom spravodlivosti. Poukázala na to,
že žalovaný si bol vedomý toho, že s konaním na súde budú spojené vysoké náklady, a preto ponúkal
žalobkyni náhradu, ktorá sa nerovnala skutočnej hodnote nehnuteľností, že na neochotu žalovaného a
na jeho správanie pred podaním žaloby bolo nutné pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
prihliadnuť - žalobkyňa chcela od počiatku opakovane uzavrieť dohodu, žalovaný mal záujem na
vyporiadaní spoluvlastníctva len v prípade, že žalobkyňa bude akceptovať ním ponúkanú sumu náhrady
a komunikoval so žalobkyňou spôsobom, že buď zoberie to, čo jej ponúka alebo môžu ísť na súd.
Práve v dôsledku konania a spôsobu komunikácie žalovaného bola žalobkyňa nútená podať žalobu,
od počiatku sa domáhala náhrady vo výške určenej znaleckými posudkami F. B., pričom žalovaný až
na prvom pojednávaní predložil znalecké posudky F. D.. Žalovaný počas konania tvrdil, že je ochotný
zaplatiť žalobkyni sumu 19.000 eur, ale žalobkyňa poukazovala na to, že pri prvých rokovaniach o
vyporiadaní navrhoval náhradu 14.000 - 15.000 eur, neskôr bo ochotný zaplatiť 18.500 eur, pričom až po
podaní žaloby bol ochotný zaplatiť sumu 19.000 eur; právny zástupca žalovaného v 02/2023 kontaktoval
právneho zástupcu žalobkyne s tým, že má záujem sa dohodnúť, avšak následne nedoručil žiaden
návrh dohody a možnosťou dohody a údajnej zbytočnosti žaloby následne argumentoval v žalobe. Vo
vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania poukázala žalobkyňa na uznesenie NS ČR sp.

zn. 22 Cdo 2767/2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/50/2022, v kontexte ktorých
bola presvedčená, že súd prvej inštancie nerozhodol správne a v rozpore s princípmi a zásadami CSP.
Poukázala na aj nález ÚS SR č. k. III. ÚS 138/2022 z 23.06.2022.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 28.10.2024 a uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny a žiadal ho potvrdiť. Žalobkyňa podľa žalovaného k veci
nepristupovala korektne, žiadala od žalovaného neprimeranú sumu, pričom výška náhrady podľa
rozsudku je vyššia, ako trhová cena podielu a stanovovanie ceny realitnými kanceláriami pre
neporovnateľné nehnuteľnosti považoval žalovaný za neakceptovateľné. Žalobkyni podľa žalovaného
ide o jeho šikanu a bezdôvodné obohacovanie sa na úkor žalovaného, pretože sa nevie zmieriť, že jej
právny predchodca nedal toľko, ako žalovanému. Poukázal na to, akú čiastku žalobkyňa žiadala a aká
jej bola priznaná, pričom ide o zanedbateľný rozdiel.
5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej vyjadrila podaním zo dňa 16.12.2024, zotrvala na argumentácii
uvedenej v odvolaní, že primeranou náhradou je príslušný podiel zodpovedajúci všeobecnej cene veci
a na účely stanovenia ceny veci sú ponuky realitných kancelárii dôkaz o jednotlivých cenách obdobných
vecí na mieste a v čase rozhodovania súdu. Vo zvyšku mala žalobkyňa za to, že útoky a prezentácia
subjektívnych názorov na osobu žalobkyne sú nepravdivé a nemajú žiadnu relevanciu v konaní, že
žalobkyňa sa nepokúša bezdôvodne „obohatiť“ ani sa nepokúša žalovaného šikanovať, pretože od
začiatku konania ide len o priznanie primeranej náhrady. Je to podľa nej žalovaný, kto spor sám vyvolal
tým, že nebol ochotný so žalobkyňou riadne komunikovať a riadne a včas predložiť včas jemu dostupné
znalecké posudky na odhad hodnoty nehnuteľností, ani poskytnúť primeranú náhradu za spoluvlastnícky
podiel žalobkyne, neustále sa vyjadroval, že buď žalobkyňa zoberie to, čo jej žalovaný ponúka alebo
môžu ísť na súd a neskôr tvrdil, že ide o zbytočný spor, údajnú šikanu a pokusy o bezdôvodné
obohatenie. Žalovaný so žalobkyňou nejednal férovo, zatajoval informácie zo znaleckých posudkov
F. D., tlačil na žalobkyňu, aby prijala jeho podhodnotené návrhy (14.000 eur) aj napriek vedomosti o
skutočnej hodnote nehnuteľností. Žalovaný sa pokúša žalobkyňu vykresliť ako osobu, ktorá si konaním
rieši nejaké údajné rodinné spory a odvádza pozornosť od podstaty veci, že žalobkyňa mala aj má
záujem na spravodlivom a dôstojnom riešení, preto žiadala žalovaného, aby sa zdržal nezmyselných
osobných útokov.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne viac nevyjadril.
7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania v medziach dôvodov
odvolania (§ 379 písm. c), § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie nie je podané dôvodne.
8. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska uplatnených nárokov, a jeho výsledky
aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd
prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli
pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán,
vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery
riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie
je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie
je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného
vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobkyne.

9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že podanou žalobou sa žalobkyňa
domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľností do výlučného
vlastníctva žalovaného s poukazom na nemožnosť ich reálneho rozdelenia a nemožnosť vyporiadania
podielového spoluvlastníctva strán sporu dohodou, za primeranú náhradu za jej spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 1/8 na nehnuteľnostiach, určenú podľa znaleckých posudkov F. B. v sume 20.337,50 eur.
Žalovaný s navrhovaným zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva súhlasil, nesúhlasil s
výškou primeranej náhrady a navrhoval sumu 18.500 eur (ktorú prijala ďalšia podielová spoluvlastníčka
E. G.) a následne sumu 19.000 eur.
10. Podľa ust. § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení
spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda
musí byť písomná.
11. Podľa ust. § 141 ods. 2 Občianskeho zákonníka, každý zo spoluvlastníkov je povinný vydať
ostatným na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali, ak nemala už dohoda o zrušení
spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní písomnú formu.
12. Podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a
vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a
na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu
jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť
a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo
spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
13. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j.
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
14. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v konaní
správne, ak po vyvodení neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nezrušenie podielového
spoluvlastníctva, v prvom rade posudzoval možnosť reálneho rozdelenia spoločnej veci – nehnuteľností
- a správne dovodil, že reálna deľba nehnuteľností nie je možná (prihliadajúc na možnosti reálnej deľby z
pohľadu účelnosti a funkčného usporiadania stavieb, malú výmeru pozemkov prináležiacich k stavbám,
veľkosť podielu žalobkyne, ktorému by zodpovedala výmera pozemkov v nepatrnej výmere, ktoré by ňou
reálne neboli účelne využiteľné), v dôsledku čoho pristúpil k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva
strán sporu prikázaním celej veci jednému spoluvlastníkovi (žalovanému) za primeranú náhradu. S
dôvodmi, pre ktoré nehnuteľnosť prikázal žalovanému, sa odvolací súd rovnako stotožňuje (veľkosť
podielov, účelné využitie veci, zhodný návrh strán, pripravenosť žalovaného žalobkyni zaplatiť náhradu
za jej podiel). Uvedené závery súdu prvej inštancie odvolaním strán sporu (žalobkyne) neboli namietané,
avšak odvolací súd sa týmito skutočnosťami v súlade s ust. § 379 písm. c) CSP (podľa ktorého odvolací
súd nie je viazaný rozsahom odvolania v prípade, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je ust. § 142 Občianskeho zákonníka) zaoberal.

16. Odvolacím námietkam žalobkyne, vzťahujúcim sa k výške priznanej náhrady (18.921,96 eur)
nemožno priznať úspech. Jedným zo spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
súdom (vychádzajúc z premisy, že žiadna osoba nie je povinná zotrvávať v podielovom spoluvlastníctve
proti svojej vôli a spoluvlastníci môžu podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať aj dohodou,
a ak sa nedohodnú, ktorýkoľvek spoluvlastník sa môže obrátiť na súd so žalobou o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom
za primeranú náhradu (§ 142 Občianskeho zákonníka), ktorý spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva je možný až vtedy, ak podielové spoluvlastníctvo nie je možné vyporiadať rozdelením
(viď. záver v ods. 15 odôvodnenia vyššie). V takom prípade môže byť spoločná vec (i) prikázaná
do výlučného vlastníctva niektorého zo spoluvlastníkov alebo (ii) prikázaná do vlastníctva viacerým
spoluvlastníkom (vznik nového podielového spoluvlastníctva) alebo (iii) môže byť jej časť oddelená od
doterajších spoluvlastníkov. Pri rozhodovaní o prikázaní veci súd obligatórne prihliada najmä na veľkosť
spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a násilné správanie podielového spoluvlastníka voči
ostatným spoluvlastníkov, ktoré kritéria však nie sú jediné a súd pri posudzovaní, komu prikáže spoločnú
vec vychádza zo súhrnu všetkých okolností, ktoré sú v danej veci relevantné (uznesenie NS SR z
28.09.2011 sp. zn. 1 Cdo 33/2010).
17. Odvolací súd pripomína, že hľadisko kredibility (solventnosti) sa stáva samostatnou podmienkou
pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov a okolnosťou, ku ktorej je nutné vždy prihliadať pri
posúdení toho, komu má byť vec prikázaná. Na druhej strane prvok solventnosti zdôrazňuje hľadisko,
že u spoluvlastníka, ktorého podiel bol prikázaný, ide o nútené odňatie vlastníckeho práva, ktoré musí
spĺňať i ústavné podmienky v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Medzi tieto podmienky patrí aj povinnosť poskytnúť primeranú
náhradu. O výške, spôsobe a časových okolnostiach tejto náhrady rozhoduje všeobecný súd. Podľa
súdnej praxe základom pre stanovenie primeranej náhrady je všeobecná cena obvyklá v danom mieste
a čase rozhodovania s tým, že túto súd určí zodpovedajúcim podielom z celej veci, nie cenou, za ktorú
by bolo možné podiel predať.
18. Uvedené správne dovodil a následne aj skúmal súd prvej inštancie, keď vychádzal z aritmetického
priemeru všeobecnej hodnoty nehnuteľností určenej podľa znaleckých posudkov F. B. a znaleckých
posudkov F. D.. Pokiaľ správnosť záverov znaleckých posudkov F. D. žalobkyňa spochybňovala (v
zásade len) s poukazom na vyjadrenia znalca F. B., s uvedeným sa presvedčivo vysporiadal súd prvej
inštancie, ak uviedol, že aj F. D. ohodnotil prístrešok (ako drevený altánok vo dvore za rodinným domom)
a počítal so stavebnými úpravami a modernizáciou rodinného domu 1, ktoré vymenoval, že F. B. bral
do úvahy zvýšený dopyt po pozemkoch v čase trvajúcej pandémie a že F. D. k rozdielom v znaleckých
posudkoch poukázal na rozdielne použité koeficienty. Uvedené vysporiadanie sa s vyjadreniami znalcov
nie je možné považovať za iniciatívne vyvracanie nikým nespochybňovaných záverov F. B. vyplývajúcich
z jeho vyjadrenia, ako uvádzala žalobkyňa.
19. F. B. predložená ponuka realitnej kancelárie (naviac jediná, u ktorej nie je zrejmý čas zverejnenia) iba
podporovala ním vyvodený záver, že bral do úvahy zvýšený dopyt po pozemkoch občanov v Bratislavy
v čase trvajúcej pandémie, ktorý dopyt považoval naopak F. D. za rovnaký ako ponuku. V zásade je
možné dovodiť, že každý zo znalcov považoval ním zvolenú metódu ako aj koeficienty za vhodnejšie a
správne a len samotná skutočnosť, že F. B. namietal závery F. D., nesvedčí a nepreukazuje nesprávnosť
znaleckých posudkov F. D., ako správne vyvodil súd prvej inštancie, ak vychádzal z ich rovnocennej
presvedčivosti a vnútornej konzistentnosti (z dôvodov, že znalecké posudky boli vypracované odborne
spôsobilými v zozname znalcov zapísanými znalcami pre odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, že
všetky znalecké posudky spĺňali formálne požiadavky podľa ust. § 15 zákona o znalcoch a tlmočníkoch,
že obsahovali logickú analýzu skutočností, z ktorých znalci vychádzali (z vlastnej obhliadky a z
predložených písomností), opis skutkového stavu vrátane analýzy hodnotených skutočnosti, popis
a zdôvodnenie výber použitej metódy vrátane záverov, ktoré sú logickým a prirodzeným vyústením
rozboru skúmaných otázok/skutočností a zdôvodnenie výpočtu technickej hodnoty stavieb a použitých
koeficientov pri určovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľností). S uvedeným záverom súdu prvej inštancie
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a dopĺňa, že tieto žalobkyňa rozporovala výhradne
námietkami F. B., s ktorými sa súd prvej inštancie náležite a dôsledne vysporiadal v napadnutom
rozsudku.

20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie tak v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na
obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
21. Žalobkyňa napadla odvolaním aj výrok o trovách konania a namietala, že kvôli neochote žalovaného
dohodnúť sa bola žalobkyňa nútená podať žalobu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (uhradiť
s tým spojený súdny poplatok vo výške 1.150 eur) a nepriznaním nároku na náhradu trov konania
je de facto sankcionovaná pre uplatnenie práva na súde, aj keď vedenie konania zavinil žalovaný,
preto nepriznanie náhrady trov konania nemôže byť v súlade s princípom spravodlivosti. Žalobkyňa
argumentovala, že žalovaný mal záujem na vyporiadaní spoluvlastníctva len za jeho podmienok ohľadne
výšky náhrady, preto bola nútená podať žalobu a od počiatku sa domáhala náhrady vo výške určenej
znaleckými posudkami F. B., pričom žalovaný predložil znalecké posudky F. D. až na prvom pojednávaní.
Namietala, že žalovaný pri prvých rokovaniach o vyporiadaní navrhoval náhradu 14.000 - 15.000 eur,
neskôr bol ochotný zaplatiť 18.500 eur a až po podaní žaloby bol ochotný zaplatiť sumu 19.000 eur.
22. V nadväznosti na závery judikatúry, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie (a aj napr. nález
č.k. III. ÚS 70/2024-33 zo dňa 24.04.2024), správne súd prvej inštancie posúdil trovy konania v
konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu v súlade s ust. § 255 CSP.
Vychádzajúc zo záverov ÚS SR, bolo potrebné zohľadniť, že v spore iniciovanom žalobkyňou ako
jedným z podielových spoluvlastníkov nehnuteľností bolo rozhodnuté v súlade s jej žalobou čo sa týka
spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva (s ktorým návrhom spôsobu vyporiadania súhlasil
aj samotný žalovaný). Žalobkyňa pri podaní žaloby odvodzovala výšku náhrady vyrovnávacieho podielu
v sume 20.377,50 eur od znaleckých posudkov F. B., pri stanovení primeranej náhrady vyrovnávacieho
podielu v sume 18.921,96 eur vychádzal prvoinštančný súd z aritmetického priemeru všeobecnej
hodnoty nehnuteľností určenej podľa znaleckých posudkov F. B. predložených žalobkyňou a znaleckých
posudkov F. D. predložených žalovaným (všeobecná hodnota nehnuteľností podľa znaleckých posudkov
F. B. je 162.679,81 eur a podľa znaleckých posudkov F. D. je 140.071,52 eur, teda výsledná priemerná
všeobecná hodnota nehnuteľností je 151.375,67 eur a hodnota spoluvlastníckeho podielu žalobkyne
(1/8) na nehnuteľnostiach je 18.921,96 eur). Súd prvej inštancie správne vychádzal z ust. § 255 CSP,
teda z predpokladu, že v spore sa má úspešnej strane priznať plná náhrada trov konania a v prípade
čiastočného úspechu do úvahy prichádza tomu korešpondujúce čiastočné priznanie náhrady trov alebo
možnosť vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V spore bolo rozhodnuté v
súlade so žalobou žalobkyne čo sa týka spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva, z čoho možno vyvodiť
záver o čiastočnom úspechu žalobkyne, pričom je potrebné zohľadniť rozdiel medzi navrhovaným
(20.377,50 eur) a prisúdeným (18.921,96 eur) finančným vyrovnaním a postoj strán sporu (aktívny postoj
oboch strán sporu v priebehu sporu aj pred podaním žaloby, pričom strany so zrušením a vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva tak, ako rozhodol súd prvej inštancie, súhlasili, sporná medzi stranami bola
výška primeranej finančnej náhrady). Správne súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že žalobkyni nebola
prisúdená žalovaná suma (20.377,50 eur) a aj na to, že žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie vyššej
sumy za podiel žalobkyne, ako pred podaním žaloby ponúkal žalobkyni (18.500 eur podľa odpovede
zo dňa 03.11.2022 predchádzajúcej podaniu žaloby dňa 09.12.2022). Z uvedených dôvodov správne
súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP a zohľadňujúc čiastočný úspech žalobkyne
vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
23. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o
trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a zohľadnil skutočnosť, že odvolaniu žalobkyne nebol priznaný úspech,
teda úspešným v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy
(§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).