Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/122/2024 z 28. 1. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2025, sp. zn. 8Co/122/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1622201721.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/122/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1622201721.1 | 2025-01-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OZ, § 146 ods. 2 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d00f808d-8e92-4c3b-919d-48a39e7ef480
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1622201721.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
8Co/122/2024
1622201721
28. 01. 2025
JUDr. Jana Vlčková
ECLI:SK:KSBA:2025:1622201721.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: D. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. R.Ý.
Š. XXX, zastúpená: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka, so sídlom Záhorácka 5478/15B, Malacky, proti
žalovanému: R. R., Q.. XX.XX.XXXX, R. Š. XXX, zastúpený: JUDr. Ľuboslav Kašuba, advokát, so sídlom
Na vŕšku 1, Bratislava, o úplné vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti a o vzájomnej žalobe o
úplné vylúčenie žalobkyne z užívania nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Malacky z 15. júla 2024, č. k. 32C/89/2022-146, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu proti žalovanému, zamietol vzájomnú
žalobu žalovaného proti žalobkyni, zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu
Malacky č.k. 32C/47/2022-33 zo dňa 14.04.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1Co/8/2022-74 zo dňa 25.05.2022 a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 143, § 144 a §
146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne ani vzájomná žaloba
žalovaného nie je dôvodná. V posudzovanej veci sa žalobkyňa žalobou podanou proti žalovanému
ako jej bývalému manželovi domáhala jeho úplného vylúčenia z užívania rodinného domu so súpisným
číslom XXX T. R. Š., ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. a K. R. Š. (ďalej tiež len
"Rodinný dom") a pozemkov O.-X. Č.. XXXX/XX a O.-X. XXXX/XX (ďalej tiež len "Pozemky"; Pozemky
a Rodinný dom spoločne a jednotlivo tiež len ako "Nehnuteľnosti") a žalovaný sa vzájomnou žalobou
zas domáhal úplného vylúčenia žalobkyne z užívania Rodinného domu a Pozemkov, tvrdiac, že druhá
strana sa voči nim dopúšťa fyzického a psychického násilia. Konštatoval, že Rodinný dom i Pozemky
sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného, ktorí sú bývalými manželmi a hoci toto
bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode ich manželstva, ku dňu
vyhlásenia rozsudku súdu nebolo právoplatne vyporiadané, a zároveň spolužitie medzi stranami trvá,
čím boli splnené podmienky pre aplikáciu § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na tomto závere
nič nemení skutočnosť, že žalovanému bolo neodkladným opatrením súdu zakázané do Rodinného
domu vstupovať, pretože je zjavné, že nebyť tohto rozhodnutia, žalovaný by v užívaní Rodinného
domu spoločne so žalobkyňou pokračoval. Súčasne je tu daná aktívna i pasívna legitimácia žalobkyne
i žalovaného, pretože žalobu podal jeden z (bývalých) manželov proti druhému manželovi. Vyššie
uvedené podmienky sú splnené ako vo vzťahu k žalobe, tak i vo vzťahu k podanej vzájomnej
žalobe. Žalobkyňa uvádzala v konaní, že žalovaný sa voči nej často a opakovane dopúšťal rôznych
verbálnych a fyzických útokov a opakovane ju napádal, čo žalobkyňa bola nútená oznamovať príslušným

orgánom, konkrétne označila incident zo dňa 03.04.2022, kedy sa mal žalovaný správať agresívne
a nebezpečne, v dôsledku čoho ho privolaná policajná hliadka vykázala z obydlia. Na pojednávaní
uvádzala, že policajné hliadky volala opakovane, neuviedla však konkrétne dátumy, ani nešpecifikovala,
pre aké konkrétne konanie žalovaného tieto hliadky volala. Uviedla, že na žalovaného podávala viacero
oznámení v dňoch 27.04.2020, 23.09.2020, 06.07.2021, 27.11.2021, 03.04.2022, tieto oznámenia však
súdu nepredložila. Pri svojom výsluchu uviedla, že ju žalovaný sotil už keď bola prvý raz tehotná.
Vulgarizmy boli na dennom poriadku, robil jej žiarlivostné scény, vyhrážal sa jej, že jej podpáli dom, zbil
ju veľmi veľakrát. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa súdu nepredložila žiaden listinný dôkaz,
navrhla vypočuť svedkov R. R. mladšieho a J. U.. Ďalšie dokazovanie navrhované žalobkyňou súd
nevykonal. Konkrétne žalobkyňa navrhovala dokazovanie doplniť ešte čestnými prehláseniami G. G.
Z. Q. zo dňa 09.06.2024, T. K. zo dňa 11.06.2024, G. X., z 11.06.2024, X. K. z 12.06.2024, H. Y. z
13.06.2024, J. U. z 14.06.2024, a J. Y., P. T., T. M. G. J. H. bez dátumu, veterinárnymi osvedčeniami z
októbra 2014, a ďalej čestným prehlásením, resp. výsluchom H. Q., pričom však tieto návrhy doručila
do spisu, resp. predniesla na pojednávaní až dňa 17.06.2024, t.j. v deň posledného pojednávania.
Tento postup súd odôvodnil tým, že právni zástupcovia strán boli na predchádzajúcom pojednávaní
výslovne upozornení na to, že si majú pripraviť záverečné reči a vykonanie týchto dôkazov by si
vyžiadalo odročenie termínu pojednávania, preto v súlade s § 153 ods. 2 C.s.p. na všetky uvedené
návrhy na doplnenie dokazovania neprihliadol. Konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní od počiatku
zastúpená advokátom, žalovaný jej skutkové tvrdenia od začiatku spochybňoval, súd preto nevzhliadol
žiaden legitímny dôvod pre to, aby aproboval takto oneskorené predkladanie dôkazných návrhov zo
strany žalobkyne a teda pri rozhodovaní s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania z týchto
dôkazov nevychádzal. Súd nevykonal ani dokazovanie vyžiadaním výpisu z priestupkového registra
žalovaného za posledných 10 rokov, keďže žalobkyňa k tomuto dôkaznému návrhu nepredložila žiadne
skutkové tvrdenie, ktoré by ním malo byť preukázané, t.j. netvrdila, že sa žalovaný dopustil akéhokoľvek
priestupku, čo by malo byť uvedeným výpisom preukázané. Svedeckú výpoveď R. R. ml. súd považoval
za nedôveryhodnú, a to najmä z toho dôvodu, že svedok celkom otvorene priznával, že sa od začiatku
priamo zúčastňuje celého konania, matke - žalobkyni platí advokáta, komunikuje s ňou i s advokátom
o celej veci a preto nemožno jeho svedeckú výpoveď považovať za objektívnu, neovplyvnenú jeho
záujmom na veci a uveriteľnú. Svedok má s matkou dobrý vzťah, čo potvrdili všetky zúčastnené osoby,
vrátane sestier svedka a naopak so žalovaným má vzťah zlý. Žalovaný na svedka podal viacero trestných
či priestupkových oznámení a obviňuje ho z psychického i fyzického násilia voči jeho osobe. Konflikty
medzi otcom a synom potvrdzujú tiež svedecké výpovede J. O. a J. Š. a úradné záznamy polície o
vypočutých zvukových nahrávkach, z ktorých sú zjavné slovné vulgárne hádky medzi týmito osobami.
Súd konštatoval, že svedok môže mať tendenciu vypovedať v prospech spriaznenej osoby - matky a
na škodu jeho otca, s ktorým je sám rozhádaný, čo potvrdzuje i skutočnosť, že svedok matke platí
právnika a počas celého výsluchu o veci vypovedal, akoby na nej mal osobný záujem (uviedol, že
s matkou "museli podať žalobu", lebo sa s otcom "nevedeli dohodnúť", návrh mimosúdnej dohodli
"dávali dokopy s právničkou", o advokátovi sa vyjadroval ako "náš právnik"). Pokiaľ teda malo byť celé
dokazovanie skutočností tvrdených žalobkyňou založené na svedeckej výpovedi jediného svedka - jej
syna, nemožno v žiadnom prípade prijať záver o unesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne.
Pokiaľ ide o výsluch svedka J. U., tento vo vzťahu k násiliu medzi stranami vypovedal len, že žalovaný
sa na adresu žalobkyne nikdy nevyjadroval dobre, že ju mal v úmysle zbaviť svojprávnosti. Svedok
nikdy nevidel, že by žalovaný žalobkyňu udrel. Uviedol síce, že videl jej monokel, ale o tom, kto
zaňho mohol, uviedol len domnienku v zmysle, že všetci vedeli, že to bolo z bitky. Taktiež uviedol
len domnienku, že žalovaný mal biť svoju ženu i deti ešte keď boli deťmi, avšak ani vtedy to nevidel.
Uzavrel, že výpoveďou svedka J. U. sa taktiež žalobkyni nepodarilo jej skutkové tvrdenia preukázať, keď
svedok žiadne fyzické útoky nikdy nevidel a ohľadom psychického násilia neuviedol žiadne konkrétne
udalosti, ktorých by bol prítomný a z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sa žalovaný voči žalobkyni
takého konania vôbec dopúšťal, prípadne dopúšťal v takej intenzite, aká je predpokladaná § 146 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že ojedinelé, hoci i viaceré incidenty, pri ktorých by aj
žalovaný žalobkyni napríklad nadával alebo ju urážal, ešte nedosahujú takú intenzitu, aby bolo možné
konštatovať neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia a nemajú za následok nutnosť manžela vylúčiť z užívania
ním spoluvlastnenej nehnuteľnosti, a to aj za predpokladu, že by v konaní boli preukázané, čo v tomto
prípade, ako súd konštatuje, nenastalo. Súd preto uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by
sa voči nej žalovaný dopúšťal fyzického či psychického násilia, a to už vôbec nie v takej intenzite, že by to
spôsobilo neznesiteľnosť ich ďalšieho spolužitia. Jej tvrdenia ostali v rovine tvrdení a neboli preukázané
žiadnymi žalobkyňou navrhnutými dôkazmi. Vo vzťahu k vykázaniu žalovaného zo spoločného obydlia
a následného vydania neodkladného opatrenia, súd uviedol, že obe tieto rozhodnutia sú vydávané vo

veľmi krátkom časovom intervale a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Prednosť pri ich vydaní má
vždy ochrana hoci i domnelej obete násilia pred agresorom, a to i za akceptácie rizika, že v neskoršom
konaní sa navrhovateľom uvádzané skutočnosti ukážu byť nepravdivé. Tieto rozhodnutia tak v žiadnom
prípade neprejudikujú rozhodnutie súdu v merite veci a ako také ich pri rozhodovaní o žalobe o vylúčenie
nemožno brať do úvahy. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobkyne v celosti zamietol. Súd pred
začatím konania nariadil neodkladné opatrenie uznesením č.k. 32C/47/2022-33 zo dňa 14.04.2022,
ktorým žalovanému uložil dočasne nevstupovať do Rodinného domu, a ktoré bolo v tomto rozsahu
potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Co/8/2022-74 zo dňa 25.05.2022. V uznesení
uložil žalobkyni povinnosť podať žalobu o úplné vylúčenie žalovaného z užívania Nehnuteľností, ktorú
povinnosť si žalobkyňa splnila. Keďže však došlo k zamietnutiu tejto jej žaloby, súd s poukazom na §
336 ods. 4 v spojení s § 335 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie týmto rozsudkom zrušil. K vzájomnej
žalobe žalovaného voči žalobkyni o jej vylúčenie z užívania Rodinného domu a Pozemkov uviedol,
že žalovaného taktiež zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno o tom, že sa žalobkyňa voči
nemu dopúšťa násilného konania psychického a/alebo fyzického charakteru. Žalovaný uviedol, že ho
žalobkyňa fyzicky napáda a psychicky týra spolu so synom R. R.. V jednom prípade žalobkyňa na
verejnosti udrela žalovaného metlou po hlave, inak ho v Rodinnom dome po príchode domov slovne
napáda, nadáva mu (aj vulgárne). Keď ho žalobkyňa so synom napadnú v Rodinnom dome, žalovaný
je tam vždy sám a nemá svedkov. Žalobkyňa žalovaného vyhadzuje z domu, spolu so synom mu
zobrali rúry na odvod dymu, aby nemohol kúriť a berú mu poštu adresovanú na meno žalovaného.
Žalovaný tiež popisuje viacero incidentov, pri ktorých bol napadnutý synom buď za prítomnosti alebo za
asistencie žalobkyne. Syn žalovaného mu mal ukradnúť tiež ním zakúpené drevo, ktoré nechal odviezť
na neznáme miesto. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil viacero listinných dôkazov o
ním podaných trestných oznámeniach, resp. oznámeniach o podozrení zo spáchania priestupku a
z podaných vysvetlení. Súd však dospel k záveru, že jeho vlastné vyjadrenia a vysvetlenia, hoci aj
adresované, resp. spísané policajným orgánom (č.l. 30-34, 37-39), nie sú spôsobilé preukázať jeho
tvrdenia uvádzané v civilnom sporovom konaní, pokiaľ nie sú doplnené o záznamy z výsluchov či podaní
vysvetlení iných osôb či o právoplatné rozhodnutia správnych orgánov. Úradným záznamom zo dňa
10.06.2020 na č.l. 29 žalovaný preukázal, že žalobkyňa orgánom polície predložila zvukové záznamy,
z ktorých síce vyplýva, že žalovaný na nich žalobkyni (i vulgárne) nadáva, avšak súčasne príslušníčka
konštatuje, že žalobkyňa žalovaného provokuje a popri tom si ho nahráva. Rovnako bolo uvedené i v
odôvodnení Rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 17.07.2020 (neskôr zrušené), kde bolo
konštatované, že svedkyňa J. R. sa vyjadrila, že žalobkyňa sa snaží žalovaného tak vyprovokovať,
aby jej začal nadávať a následne tieto nadávky začne nahrávať na mobilný telefón. Pre úplnosť súd
uvádza, že žalovaný preukázal, že citovaný Rozkaz o uložení sankcie za priestupok bol v zmysle
Upovedomenia OÚ Malacky č. OU-MA-OVVS-2023/017179-012 zo dňa 27.07.2023 zrušený a konanie v
zmysle ust. § 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch v spojení s ust. § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch
zastavené z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok. Z vykonaného dokazovania, a to listinných
dôkazov predložených žalovaným a výsluchov svedkov, najmä svedkýň J. Š. G. J. O. nemožno podľa
názoru súdu dospieť k záveru o tom, že by sa žalobkyňa voči žalovanému dopúšťala fyzického či
psychického násilia takej intenzity, aby to odôvodňovalo jej úplné vylúčenie z užívania Rodinného domu
v bezpodielovom spoluvlastníctve strán sporu. Žalovaný v zásade tvrdil, že sa žalobkyňa jediný raz
voči nemu dopustila útoku na telesnú integritu jeho úderom metlou po hlave, z ktorého úderu nebolo
žalovanému spôsobené zranenie vyžadujúce si lekárske ošetrenie, avšak toto jeho tvrdenie ostalo
ďalšími dôkazmi nepreukázané. Rovnako ostali nepreukázané aj žalovaným tvrdené útoky na jeho
osobu zo strany žalobkyne v súčinnosti so spoločným synom, pri ktorých mu mali brať mobilný telefón
alebo kľúče či kde naňho mala žalobkyňa skočiť a pod. Súd uzavrel, že pri rozhodovaní o podanej
vzájomnej žalobe o vylúčenie z užívania žalobkyne z Rodinného domu neprihliadal na útoky, ktorých
sa mal voči žalovanému dopúšťať spoločný syn strán, pretože týchto útokov sa voči nemu nedopúšťala
bývalá manželka žalovaného, ale v zásade z tohto pohľadu tretia osoba. Dcéra strán J. Š. vypovedala, že
matka otca provokuje a že vyvoláva konflikty ako s ním, tak ich vyvolávala i so svedkyňou. Dcéra strán J.
O. uviedla, že hádok sa dopúšťala jedna i druhá strana konania, strany sa urážali navzájom, iniciátorom
konfliktu bol raz jeden, potom druhý. Súd konštatoval, že akokoľvek je takéto správanie jednej či druhej
strany po ľudskej stránke nevhodné a spoločensky odsúdeniahodné, je nutné si uvedomiť, že žaloba o
úplné vylúčenie manžela z užívania domu neslúži na elimináciu akýchkoľvek konfliktov medzi stranami,
ale len na ochranu života a zdravia manžela a blízkej osoby pred psychickým a/alebo fyzickým týraním.
Podľa názoru súdu zistené správanie žalobkyne voči žalovanému nedosahuje takej intenzity, aby bolo
možné dospieť k záveru o nutnosti žalobkyňu úplne vylúčiť z užívania nehnuteľnosti. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti súd uzavrel, že ako žalobkyňa, tak ani žalovaný nepreukázal, že by boli

splnené podmienky stanovené § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre to, aby bolo možné vzájomnej
žalobe vyhovieť a žalobkyňu vylúčiť z užívania Nehnuteľností. Žalovaný nepreukázal fyzické a psychické
násilie žalobkyne voči jeho osobe takej intenzity, že by sa oprávnene cítil ohrozený na živote či zdraví a z
tohto dôvodu by bolo objektívne možné považovať jeho ďalšie spolužitie so žalobkyňou za neznesiteľné.
Preto súd zamietol aj vzájomnú žalobu podanú žalovaným, a to taktiež v celosti. Súd pri rozhodovaní
o náhrade trov konania postupoval v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Vzhľadom na to, že obe strany mali
v konaní čiastočný, polovičný úspech, rozhodol súd tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výrokom
I., III. a IV., ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
z dôvodov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa považuje skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov za nesprávne a nezákonné. Ďalej v odvolaní cituje odsek 27 napadnutého rozsudku. Žalobkyňa
v odvolaní uvádza, že pokiaľ ide o konkrétne dátumy, kedy bola volaná policajná hliadka do spoločného
Rodinného domu, tieto dátumy neuviedla z dôvodu, že presné dátumy si nepamätá, ale často to
bolo v dňoch, ktoré bezprostredne predchádzali podaným trestným oznámeniam, resp. oznámeniam
o možnom spáchaní priestupku proti žalovanému. Oznámenia na žalovaného podávala v dňoch
27.04.2020, 23.09.2020, 06.07.2021, 27.11.2021, 03.04.2022 (deň, kedy bol žalovaný vykázaný zo
spoločného obydlia). Ďalej žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jednotlivé
výpovede svedkov, ktorí boli v predmetnom konaní vypočutí. Pokiaľ ide o svedka R. R. mladšieho
(syna strán sporu), tak svedok síce hovoril, že svojej matke finančne pomohol, aby si mohla dovoliť
právne služby advokáta, ale uvedené vyjadrenie svedka je potrebné chápať v tom zmysle, že sa snažil
finančne pomôcť matke, aby mohla uskutočniť potrebné právne kroky na to, aby bola chránená pred
násilím (fyzickým a psychickým), ktorý voči nej páchal žalovaný. Rozhodnutie syna finančne pomôcť
matke ako obeti násilia nemožno podľa názoru žalobkyne hodnotiť negatívne, resp. len na základe
tejto skutočnosti automaticky vyhodnotiť svedeckú výpoveď syna ako nedôveryhodnú. Podobne aj
výsluch svedka J. U. súd nevyhodnotil správne, keď vôbec neprihliadol na tvrdenia svedka o tom, že
svedok priamo videl a počul, ako žalovaný žalobkyňu v bare (ktorý bývalí manželia prevádzkovali a
nachádzal sa hneď v susedstve spoločného rodinného domu) vulgárne napádal, nadával jej a slovne
ju urážal. Pokiaľ ide o výsluch ďalších svedkov, t.j. dcér sporových strán - J. O. G. J. Š., súd bližšie
neuviedol ako hodnotil ich svedecké výpovede, teda či ich považoval za dôveryhodné alebo nie,
prípadne z akých dôvodov. Konajúci súd sa v napadnutom rozsudku nevyjadril ani k potenciálnej
motivácii uvedených svedkýň vypovedať v prospech žalovaného (keďže obe svedkyne od žalovaného
nadobudli nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva v roku 2020 a na túto skutočnosť žalobkyňa v
priebehu konania upozorňovala). Žalobkyňa považuje za potrebné uviesť, že výpovede oboch svedkýň
považuje za účelové, obe svedkyne v rámci svojho výsluchu uviedli niekoľko nepravdivých alebo
zavádzajúcich skutkových tvrdení. Žalobkyňa príkladmo uvádza tvrdenie svedkyne J. O. o tom, že
žalovaný sa mal ocitnúť v dôsledku neodkladného opatrenia o zákaze vstupu do nehnuteľnosti "na ulici".
Uvedené tvrdenie je zavádzajúce, pretože žalovaný ešte v roku 2020 previedol určité nehnuteľnosti
do podielového spoluvlastníctva dcér, ale zároveň mu tam bolo zriadené vecné bremeno v práve
doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, z čoho vyplýva, že žalovaný rozhodne
má kde bývať a tvrdenie o tom, že sa ocitol "na ulici" je zjavne nepravdivé. Žalobkyňa následne
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Nitra, sp. zn. 7Co/17/2019, kde sa súd vyjadroval k obsahu
pojmu násilie: "Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), ak sa z dôvodu fyzického
alebo psychického násilia alebo hrozby takéhoto násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe,
ktorá býva v spoločnom dome alebo byte stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh
jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo k bytu, patriacemu
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prípadne z jeho užívania vylúčiť. Ustanovenie § 146
ods. 2 OZ umožňuje obmedzenie násilného správania manželov pri riešení nezhôd vyplývajúcich z
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak sa jeden z manželov dopúšťa fyzického alebo
psychického násilia. Obmedzenie resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak
vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti dochádza k fyzickému
alebo psychickému násiliu, resp. k hrozbe takýmto násilím. Predpokladom pre použitie vyššie uvedenej
občianskoprávnej sankcie proti druhému manželovi je: a) existencia bezpodielového spoluvlastníckeho
vzťahu manželov k domu alebo bytu, b) existencia spolužitia obidvoch manželov v dome alebo v byte, c)

existencia fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existencia, čo i len hrozby takéhoto násilia,
d) realizácia násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo
v byte, nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve, e) neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia z
dôvodov uvedených pod písmenom c) a d). Pojem násilie nie je v právnom predpise definovaný, ale
znamená najčastejšie označenie fyzického ataku resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu
druhému človeku. Násilím je každá forma ublíženia, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci,
fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo
nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo robiť chce, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí
obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu
mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a
sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce viditeľné poranenia, ale napriek tomu môže byť najhoršou
formou násilia. Fyzické alebo psychické násilie v zmysle ustanovenia § 146 ods.2 OZ nemusí vykazovať
znaky trestného činu, môže ísť iba o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, prípadne postačuje
iba hrozba takéhoto násilia. Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku fyzického alebo psychického násilia
musí mať takú intenzitu, ktorá je spôsobilá natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti,
že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. To znamená, že pomery v byte
vyvolané jedným manželom nedovoľujú druhému manželovi a deťom, či iným blízkym osobám bývajúcim
v byte, byt pokojne užívať bez strachu o svoju osobu a strachu o svoj život a zdravie. Strach a obavy
z príkoria môže vyvolávať akákoľvek forma násilia." Žalobkyňa má aj na základe vyššie uvedeného
za to, že preukázala agresívne a násilné správanie žalovaného voči jej osobe, čo vyplynulo jednak z
výpovedí jednotlivých svedkov, ale aj z tvrdení strán. Prvý vypočutý svedok R. R. ml. potvrdil, že zo strany
žalovaného dochádzalo k násilnému správaniu voči žalobkyni, menovite svedok videl ako žalovaný
žalobkyňu kopol do brucha. Svedok J. U. vypovedal o agresivite žalovaného pod vplyvom alkoholu, ako
aj o tom, že bol svedkom verbálnych urážok a má vedomosť, že žalovaný bil ako svoju manželku tak aj
deti. Výpovede dcér strán sporu vyzneli v prospech žalovaného, avšak nemožno opomenúť, že dcéry
nadobudli od žalovaného nehnuteľnosti v R. Š. nie zanedbateľnej hodnoty, čím ich výpovede mohli byť
ovplyvnené. R. O. navyše v rodinnom dome strán nebývala od 18 rokov, a teda nebola osobne prítomná
pri žiadnych konfliktoch. R. Š. sa z domu odsťahovala v roku 2020 tesne pred rozvodom manželstva.
Žalovaný svoje necitlivé správanie voči žalobkyni potvrdil tiež tým, že na prelome mája a júna 2020, kedy
už bolo vytýčené rozvodové pojednávanie previedol nehnuteľnosti na základe zaopatrovacej zmluvy na
dcéry, kde jeho úmyslom bolo tesne pred predpokladaným zánikom BSM tieto nehnuteľnosti vyňať z
masy BSM. Tento úkon musela žalobkyňa v rámci konania o vyporiadanie BSM napadnúť námietkou
relatívnej neplatnosti. Žalovaný sa tak snažil žalobkyňu pripraviť o majetok a postupoval v rozpore s
dobrými mravmi. Nie je pravdou, že by žalobkyňa toto konanie zahájila v úmysle žalovaného pripraviť
o majetok, spraviť z neho bezdomovca, či ho vykresliť ako agresora. Naopak neexistuje žiadny právny
úkon žalobkyne, ktorým by žalovaného chcela pripraviť o majetok na rozdiel od vyššie spomínaného
právneho úkonu žalovaného. Práve žalobkyňa sa vždy musela brániť, a to aj súdnou cestou. Najprv
musela podať návrh na rozvod následne po odmietnutí mimosúdnej dohody žalovaným musela podať
návrh na vyporiadanie BSM a tiež bola nútená podať návrh na vydanie neodkladného opatrenia a
túto žalobu. Žalovaný nikdy žiadne konanie neinicioval a nebol prinútený vynaložiť akúkoľvek aktivitu v
dôsledku toho, že by mu žalobkyňa spôsobovala akékoľvek príkorie. Domáce násilie je často neviditeľné
navonok, ale ubližuje jeho obetiam, ktoré sa agresorovi nedokážu ubrániť v dôsledku odlišných fyzických
daností alebo psychických vlastností. Záverom žalobkyňa zhrnula, že si vytrpela so žalovaným dostatok
negatívnych zážitkov, čo sa začalo stupňovať po rozvode a vyústilo do vykázania žalovaného zo
spoločnej domácnosti v apríli 2022 a do nariadenia neodkladného opatrenia. Od okamihu nadobudnutia
vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia zo dňa 14.04.2022 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.05.2022 žalobkyňa nemusí znášať a trpieť žiadne násilné
správanie zo strany žalovaného, má oveľa pokojnejší život a nemá strach o svoj život a zdravie.
Avšak v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby a "návratu"
žalovaného do spoločnej domácnosti sa pre žalobkyňu opätovne začne nepríjemné obdobie plné násilia,
ponižovania, urážok (od žalovaného) a strachu o jej život a zdravie.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že žalobkyňa v odvolaní absolútne neuviedla
žiadne také podstatné okolnosti (skutkové, právne), ktoré by boli spôsobilé k podaniu odvolania, tak
sa k odvolaniu žalobkyne nebude vôbec vyjadrovať. Poukázal na to, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, vec posúdil v súlade s aplikovanými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj s konštantou judikatúrou súdov, čím sa stalo rozhodnutie
súdu právne konformné. Písomné odôvodnenie rozhodnutia svojim obsahom garantuje stranám sporu

aj právo na spravodlivé súdne konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie vyargumentoval dostatočne
jasne a podrobne z akých skutkových okolností vychádzal, ktoré dôkazy vykonal, uviedol konkrétne
hmotnoprávne ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na konštantnú judikatúru NS SR, z ktorej
pri právnom posúdení vychádzal, vyargumentoval to v rovine skutkovej ako aj právnej a z akých dôvodov
žalobu žalobkyne neakceptoval. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd druhej inštancie, napadnutý
rozsudok ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobkyňu k úhrade trov odvolacieho
konania.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou
sa žalobkyňa domáhala vylúčenia žalovaného z užívania ich spoločnej nehnuteľnosti z hľadiska všetkých
riadne a včas uplatnených prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala dôvodnosť
svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku,
správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli
významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); vyhodnotil a dospel
tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 143, § 144 a § 146 ods. 2), ktoré aj správne
vyložil; zohľadniac relevantnú judikatúru i aktuálne ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít; a dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel; vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie
podmienok podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre obmedzenie užívacieho práva žalovaného
k domu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva strán; aj dôkladne v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené
výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, starostlivo posúdil
opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a
dôsledne sa vysporiadal aj s dôkaznými návrhmi strán sporu.
6. Odvolanie žalobkyne nie je z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového
vymedzenia spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Žalobkyňa vo svojom
odvolaní namietala nesprávne vyhodnotenie výpovedí svedkov súdom prvej inštancie, nevykonanie
navrhnutých dôkazov a nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Žalobkyňa však neuviedla
žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení
svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky podstatné
skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia,
a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z
hľadiska správnosti zaujatých záverov.
7. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v
podrobnostiach na ne odkazuje.
8. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, a to čestné
prehlásenia G. G. Z. Q., T. K., G. X., X.Q. K., H. Y., J. U., J. Y., P. T., T. M., J. H., veterinárnymi
osvedčeniami, čestným prehlásením, resp. výsluchom H. Q. a výpisom z priestupkového registra
žalovaného za posledných 10 rokov. Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie nevykonal s poukazom na
zásadu sudcovskej koncentrácie. Žalobkyňa vo vzťahu k nevykonaným dôkazom ani bližšie neuviedla,
na preukázanie akých konkrétnych skutočností navrhovala vykonať tieto dôkazy a ktoré skutkové závery
pre ich nevykonanie považuje za nesprávne. K námietke týkajúcej sa sudcovskej koncentrácie odvolací
súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 530/2018 uverejnený v Zbierke nálezov a

uznesení pod č. 89/2018 podľa ktorého, sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca
podľa vlastnej úvahy, a preto spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku
či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ako by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, bude prihliadať.
9. Podstata kontradiktórnosti sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu možnosť
využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada
rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola
poskytnutá rozumná možnosť obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo
vzťahu k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania
a neporušil rovnosť strán, keďže žalobkyni poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie
zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré boli
predložené až na pojednávaní, na ktorom mali byť prednesené záverečné reči a vyhlásený rozsudok.
Uvedené neobstojí o to viac, že žalobkyňa, zastúpená od počiatku advokátom neoznámila súdu také
skutočnosti, ktoré by jej bránili predložiť predmetné návrhy na vykonanie dokazovania už skôr, resp.
súčasne so žalobou. Zároveň súd výslovne na predchádzajúcom konaní upozornil strany, aby si na
nasledujúci termín pojednávania pripravili záverečné reči. V okolnostiach danej veci možno zhrnúť, že
súd prvej inštancie nevybočil pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie z medzí základných zásad a
princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého
dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za
rovnakých procesných podmienok obom stranám umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne
rozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd
zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do
svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
10. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď upustil od doplnenia žalobkyňou navrhovaného
dokazovania výpisom z priestupkového registra žalovaného za posledných 10 rokov, keď aj odvolací
súd ho považoval za nadbytočné a neúčelné; nakoľko žalobkyňa nepredložila žiadne skutkové tvrdenie,
ktoré by ním malo byť preukázané. Konajúci súd na zistenie skutkového stavu zabezpečil dostatočné
množstvo dôkazných prostriedkov, z ktorých vyvodil na rozhodnutie veci aj dostatočné skutkové závery.
Súd prvej inštancie nevykonanie dokazovania s náležitou starostlivosťou odôvodnil a za stavu, keď
skutkový stav na základe vykonaných dôkazov bolo možné bezpečne ustáliť, nemohol porušiť právo na
spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V sporovom konaní
je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a sporové konanie sa tak riadi zásadou formálnej
pravdy. Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strany a z nej predložených dôkazov sám zisťovať
skutkové tvrdenia, ktoré majú byť týmito dôkazmi preukázané. So zreteľom na uvedené odvolací súd
nezistil v súvislosti so súdom prvej inštancie zamietnutými (nevykonanými) dôkazmi v postupe súdu prvej
inštancie žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť
jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu.
11. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpovede
svedkov, a to najmä výpoveď R. R. J.. G. J. U.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že
dokazovanie je časťou civilného procesu, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie
vo veci, pričom hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Hodnotenie dôkazov je
myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý
si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z
vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov
možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Pri hodnotení dôkazu z hľadiska
jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových
zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma,
či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda
či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Súd
prvej inštancie logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom, na základe

vykonaných dôkazov, dospel a odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené
niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo,
alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory.
12. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, aké dôvody ho viedli k tomu, že výpoveď svedka R. R.
ml. považoval za nedôveryhodnú a nielen preto, že sa zúčastňuje celého konania na strane matky
(platí jej advokáta, komunikuje s matkou aj s advokátom o celej veci) ale aj preto, že má otvorené
nezhody s otcom (žalovaným). Na uvedenom nič nemení ani odvolacia námietka žalobkyne, že uvedené
je potrebné chápať len ako finančnú pomoc obeti násilia. Svedok výslovne uviedol, že sa s otcom (pozn.
žalovaným) nevedeli dohodnúť, čítal zápisnicu z pojednávania konaného pred jeho výsluchom, ktorú mu
dal čítať "ich" právnik, čo svedčí o tom, že svedok nesleduje len nestrannú finančnú pomoc matke, ale
je odôvodnený záver, že je zainteresovaný na výsledku konania. Odvolací súd po preskúmaní námietok
žalobkyne k hodnoteniu výpovede tohto svedka nevzhliadol také závery uskutočnené súdom prvej
inštancie, ktoré by boli neudržateľné alebo v zjavnom rozpore so skutočnosťami tvrdenými svedkom. V
hodnotení skutkových zistení tak neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej
inštancie ich všetky náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.
13. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nevyhodnotil správne ani výpoveď svedka J. U.,
keď neprihliadol na tvrdenia svedka o tom, že priamo videl a počul, ako žalovaný žalobkyňu v bare
vulgárne napádal, nadával jej a slovne ju urážal odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie (ods. 27), v ktorom výslovne uviedol, že svedok takto vypovedal, ale neuviedol nič
konkrétne k priebehu skutku alebo aspoň kedy k nemu malo dôjsť. Svedok neuviedol žiadne fyzické
útoky a ohľadom psychického násilia neuviedol žiadne konkrétne udalosti. Odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoje úvahy pri hodnotení vykonaného dôkazu a
tieto logicky zdôvodnil. Len odlišný názor žalobkyne na to, ktoré skutočnosti treba mať na základe
akých dôkazov za preukázané, príp. ako hodnotiť svedeckého výpovede z hľadiska preukázania ňou
tvrdených relevantných skutočností, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý
spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým došiel súd prvej inštancie na základe výsledkov
ním vykonaného dokazovania. K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces
nezahŕňa právo strany konania, aby sa súd stotožnil s jej skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným
hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo strany na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej návrhmi.
14. V posudzovanej veci žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti
možno uviesť, že hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich aj spoločné črty, keď násilím je každá
forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku;
násilím však nie je konflikt, nakoľko v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna
strana zneužije prevahu moci; násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo
nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie ani
nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie
môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú
vôľu a sebaúctu iného človeka, nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť
najhoršou formou násilia a zvlášť je účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. V súvislosti s domácim
násilím je mimoriadne dôležité aspoň v štádiu vyšetrovania trestnej činnosti násilníka, minimalizovať
jeho kontakt s obeťou, ku ktorému spravidla dochádza v domácom prostredí obete. Ustanovenie §
146 ods. 2 Občianskeho zákonníka rieši tzv. problém obetí domáceho násilia, ktoré sú nútené opúšťať
spoločný dom či byt, aby boli uchránené pred ďalším násilím a jeho hrozbou, a násilník v spoločnom
dome/byte zostáva naďalej bývať. Právna úprava tak umožňuje týranému a ohrozovanému manželovi
domáhať sa ochrany voči násilníkovi v snahe vyhnúť sa násiliu bez toho, aby bola nútená odchádzať z
domu/bytu a poskytuje tak právu na ochranu života a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované, zvýšenú
ochranu oproti vlastníckemu právu násilníka tým, že umožňuje užívacie právo násilníka k spoločnému
obydliu, ktoré vyplýva z bezpodielového spoluvlastníctva; v záujme ochrany života a zdravia obetí jeho
násilníckeho konania; obmedziť. Vlastnícke právo tak zostáva zachované, obmedzí sa len jedna jeho
zložka - ius utendi. Cieľom právnej úpravy je tak v súvislosti s domácim násilím minimalizovať akýkoľvek
kontakt násilníka s obeťou, keďže najvhodnejší priestor na páchanie domáceho násilia je práve domáce
prostredie obete. Ide o určitý druh občianskoprávnej sankcie proti manželovi vo forme obmedzenia jeho
užívacieho práva k domu/bytu alebo vo forme jeho úplného vylúčenia z užívacieho práva. Domáce násilie
je potom psychické či fyzické násilie, ktoré sa vyskytuje v rodine a v domácnosti, dochádza k nemu vždy v

intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami s dopadom na celú rodinu, pričom jeho špecifickosťou je,
že sa vyskytuje v cykloch, pretrváva dlhodobo (opakuje sa) a má stupňujúci charakter; typické je dokonca
striedanie období násilia a relatívneho pokoja. Podstata domáceho násilia preto nemôže byť naplnená ak
ide o jednorazové ublíženie na zdraví či o príležitostný incident hoci so závažnými následkami. Zásadne
musí ísť o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie.
15. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v
tom smere, že ojedinelé, hoci i viaceré incidenty, pri ktorých by aj žalovaný žalobkyni napríklad nadával
alebo ju urážal, ešte nedosahujú takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať neznesiteľnosť ďalšieho
spolužitia a nemajú za následok nutnosť manžela vylúčiť z užívania ním spoluvlastnenej nehnuteľnosti, a
to aj za predpokladu, že by v konaní boli preukázané, čo v tomto prípade, ako súd konštatuje, nenastalo.
Súd preto správne uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by sa voči nej žalovaný dopúšťal
fyzického či psychického násilia, a to už vôbec nie v takej intenzite, že by to spôsobilo neznesiteľnosť ich
ďalšieho spolužitia. Dôvody vedúce ju k podaniu žaloby tak zostali v rovine tvrdení a neboli preukázané
žiadnymi žalobkyňou navrhnutými dôkazmi. Za daného stavu by vylúčenie žalovaného z užívania
rodinného domu predstavovalo neprimeraný zásah do výkonu jeho vlastníckych práv. Napokon aj z
hľadiska aplikácie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bol zásah
do práva žalovaného na rešpektovanie jeho obydlia zo strany štátnych orgánov odôvodnený jedine
legitímnym záujmom na zabezpečení reálnej a efektívnej ochrany telesného a duševného zdravia
žalobkyne pred hrubým, agresívnym a ponižujúcim správaním žalovaného. Potreba uprednostnenia
záujmu žalobkyne na úkor práv žalovaného však v danej veci nebola preukázaná. Tvrdenia o dlhodobom
násilnom správaní sa nepodarilo žalobkyni preukázať vykonanými dôkazmi. Správne uviedol súd prvej
inštancie, že vykázanie žalovaného zo spoločnej domácnosti a následné nariadenie neodkladného
opatrenia sú vydávané v krátkom časovom horizonte a bez vykonania dokazovania, resp. skutočnosti
tvrdené navrhovateľom musia byť osvedčené. Úspech v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia
neprejudikuje úspech v konaní o vylúčení z užívania nehnuteľnosti.
16. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že z hľadiska ochrany žalobkyne,
ako možnej obete domáceho násilia, nebolo dostatočne preukázané také nebezpečné správanie zo
strany žalovaného, ktoré by dosahovalo intenzitu agresívneho fyzického správania ohrozujúceho telesné
zdravie žalobkyne, a ani intenzitu takého psychického ubližovania v podobe hrubých vyhrážok,
ponižujúceho urážania a vulgárneho nadávania, ktoré by bolo spôsobilé ohroziť jej duševné zdravie.
17. Z opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe, z výpovede žalobkyne a ani z listinných dokladov
a svedeckých výpovedí nemožno spoľahlivo dovodiť, že by správanie žalovaného voči žalobkyni
nadobúdalo intenzitu fyzického a psychického násilia, pre ktoré by bolo ďalšie spolužitie strán po rozvode
manželstva neznesiteľným a neudržateľným z hľadiska možného ohrozenia telesného a duševného
zdravia žalobkyne.
18. Žalobkyňa v podanej žalobe argumentovala incidentom, ku ktorému malo dôjsť 3.4.2022, v súvislosti
s ktorým bol žalovaný vykázaný zo spoločného obydlia príslušníkmi polície pre agresívne a nebezpečné
vyhrážanie žalobkyni. Aj keby súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že syn žalobkyne vo svojej
svedeckej výpovedi potvrdil vyhrážanie sa žalobkyni žalovaným, žalovaný sa však proti tomu bránil v
podanom vysvetlení, že mu žalobkyňa nadávala a vyhadzovala ho z domu a v nadväznosti na uvedené
podal žalovaný dňa 4.4.2022 na žalobkyňu a syna trestné oznámenie. Za danej dôkaznej situácie
nemožno považovať za preukázané podaním oznámenia žalobkyňou v súvislosti s incidentom zo dňa
3.4.2022 také závažné správanie zo strany žalovaného, ktoré by pre jej život a zdravie predstavovalo
reálne ohrozenie odôvodňujúce vylúčenie žalovaného z užívania spoločného obydlia.
19. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala incident dňa 27.11.2021, pri ktorom ju mal žalovaný kopnúť do brucha,
v dôsledku čoho mala spadnúť a udrieť si hlavu, a ktorý potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi syn R.,
v reakcii na tento podal žalovaný dňa 27.11.2021 trestné oznámenie na syna a žalobkyňu.
20. Tvrdenia žalobkyne v jej výpovedi o častom vulgárnom nadávaní a bití neboli vykonaným
dokazovaním spoľahlivo podložené. Ani na základe výpovede svedka U., ktorý potvrdil verbálne
napádanie žalobkyne žalovaným a prítomnosť monoklu u žalobkyne,
nemožno jednoznačne a
nepochybne nadobudnúť presvedčenie o reálnom ohrození duševného aj fyzického zdravia žalobkyne.
Pokiaľ sa aj žalobkyňa dovolávala svedeckej výpovede syna R., odvolací súd poznamenáva, že už

samotnú výpoveď žalobkyne, ako možnej obete fyzického a psychického násilia, nemožno považovať
za dostatočne presvedčivú.
21. Žalobkyňa poukazovala v odvolaní na svedecké výpovede dcér a v tomto smere vytýkala súdu prvej
inštancie, že neuviedol, ako ich hodnotil. Žalobkyňa však bližšie neuviedla, ktoré konkrétne skutkové
zistenia z ich výpovede považovala za relevantné na preukázanie dôvodnosti svojej žaloby a ktoré
skutkové závery konajúceho súdu preto považovala za nesprávne. Svedkyne boli totiž predvolané na
preukázanie dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaného, a preto nie je zrejmé, v akom smere mali tieto
svedecké výpovede preukazovať tvrdenia žalobkyne. Pokiaľ by aj boli výpovede uvedených svedkýň
posúdené ako zavádzajúce pre nezrovnalosti v ich výpovedi, nič to nemení na správnosti záveru
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou ohľadne svojich tvrdení. Pretože
súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť sporových strán za splnenie procesnej
povinnosti preukázať svoje tvrdenia, je jeho právny záver o neopodstatnenosti žalobou uplatneného
nároku správny.
22. Záverom odvolací súd poznamenáva, že len samotné narušenie vzťahov strán v ich manželskom,
resp. porozvodovom spolužití nemôže zakladať dôvodnosť podanej žaloby na vylúčenie užívania
žalovaného zo spoločného obydlia. Výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú tomu, že po
rozvode manželstva v súvislosti s vyporiadaním majetku v BSM sa medzi stranami vystupňovalo
narušenie vzťahov, ktoré bolo sprevádzané vulgárnym nadávaním, častými slovnými výmenami názorov,
provokovaním ku vzájomným konfliktom, vzájomným obviňovaním. Možno tiež vysloviť presvedčenie,
že narušenie vzťahov medzi stranami bolo ovplyvnené rozdielnymi vzťahmi k ich spoločným deťom a že
napätie vo vzťahoch eskalovalo väčšinou za prítomnosti syna sporových strán. Právny inštitút vylúčenia
z užívania spoločného obydlia nie je prostriedkom na riešenie, resp. eliminovanie, bežných konfliktov,
nezhôd a nedorozumení pri akomkoľvek narušení vzájomných vzťahov, ale je potrebné preukázať taký
stupeň intenzity, že možno dôvodne predpokladať pokračovanie útočníka v jeho rizikovom správaní
bezprostredne ohrozujúcom telesnú a duševnú integritu slabšej (chránenej) osoby alebo stupňovanie
nebezpečenstva jeho správania. Opodstatnenosť žaloby na vylúčenie z užívania spoločného obydlia
musí byť presvedčivo podložená konkrétnymi a relevantnými okolnosťami každého jednotlivého prípadu,
keďže aj na strane pôvodcu zásahu ide o obmedzenie základných práv zo strany orgánov verejnej moci
a citeľný zásah do inak neodňateľného práva každej osoby na jej súkromný (rodinný) život v zmysle čl.
16 ods.1 a čl. 19 ods.2 Ústavy SR, a práva na slobodu pohybu v zmysle čl. 23 ods.1 Ústavy SR.
23. V danom prípade výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú tomu, že išlo o bežné
konflikty bývalých manželov po rozvode pre nezhody týkajúce sa vyporiadania ich bezpodielového
spoluvlastníctva. Žalobkyňa v posudzovanej veci nepreukázala také nebezpečné správanie žalovaného;
hoci aj nepatrnej intenzity; ktoré má dlhotrvajúci charakter, ale ani jediný prípad takého správania
dosahujúceho stupeň značnej intenzity, na základe ktorých skutočností by bolo možné dôvodne
predpokladať jeho pokračovanie. V danom prípade zostala väčšina žalobkyňou opisovaných skutkov
len v rovine jej všeobecných, hodnoverne nepodložených tvrdení. Len nerešpektovanie základnej
slušnosti a úcty vo vzájomných vzťahoch bývalých partnerov sprevádzané vzájomným osočovaním s
používaním vulgarizmov neopodstatňuje dôvodnosť poskytnutia súdnej ochrany jednému z nich.
24. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).