{"guid": "9c5db6a9-cff9-4f20-a4ba-334fc2c28d69:025de35a-5541-440d-964e-bbfea4234d16", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1", "spisova_znacka": "15Co/79/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/79/2024 z 27. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. augusta 2025, sp. zn. 15Co/79/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1", "identifikacne_cislo": "1522204030", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2025-08-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. f) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 365 ods. 1 písm. h) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-365", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/025de35a-5541-440d-964e-bbfea4234d16", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/79/2024\n1522204030\n27. 08. 2025\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: KASUM s. r. o.,\nIČO: 46 544 364, Bratislava, Klincová č. 37/B, zastúpený: spoločnosťou VRBA & PARTNERS s.r.o.,\nIČO: 35 918 225, Bratislava, Sliezska č. 9, za ktorú koná JUDr. Branko Vrba, proti žalovanému:\nSlovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva Financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151\n742, Bratislava, Štefanovičova č. 5, o zaplatenie sumy 38.294,95 € s príslušenstvom, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2024, č.k. B5-12 C 24/2022-499,\ntakto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2024, č.k.\nC 24/2022-499, p o t v r d z u j e .\n\nB5-12\n\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.1.2024, č.k. B5-12 C 24/2022-499, I. žalobu zamietol;\nII. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa\n13.6.2022, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 38.294,95 € s príslušenstvom\ntitulom náhrady vzniknutej škody. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.10.2012 podal daňové\npriznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012, v ktorom uviedol\nnadmerný odpočet v sume 24.929,31 €. Daňový úrad Bratislava u neho vykonal daňovú kontrolu na\nzistenie oprávnenosti nároku na vrátanie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie\nseptember 2012, ktorá sa začala dňa 21.12.2012. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil\nprotokol\nč. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, zo dňa 19.3.2014.\nNa základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX,\nzo dňa 10.8.2015, mu určil rozdiel dane v sume 24.576,- € znížením nadmerného odpočtu zo sumy\n24.929,31 € na sumu\n353,31 €; rozhodnutie mu bolo doručené dňa 21.8.2015, voči ktorému\npodal odvolanie. Finančné riaditeľstvo svojim rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 26.11.2015,\nrozhodnutie Daňového úradu Bratislava potvrdilo. Na podklade správnej žaloby Krajský súd v Bratislave\nrozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nna základe jeho kasačnej sťažnosti rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn.\n10 Sžfk\n10/2018, zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava\nrozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6 S 94/2019, zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva aj daňového\núradu a vrátil ich na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava, rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXX, zo\ndňa 6.5.2021, mu určil rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 0,- € na dani z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie september 2012. Daňový úrad Bratislava mu priznal nadmerný odpočet za\nzdaňovacie obdobie september 2012 v sume 24.929,31 €, ktorý mu bol vrátený dňa 19.5.2021. Ďalej\n\ndôvodil, že dňa 13.1.2022 zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody spôsobenú nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava. Žalovaný mu listom zo dňa\n16.5.2022, č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX oznámil, že uplatnený nárok bol predbežne prerokovaný a\nje neopodstatnený. Nezákonným rozhodnutím, z titulu ktorého si uplatňuje nárok na náhradu škody\nbolo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXXX/XXXX, ktoré bolo zrušené rozsudkom\nkrajského súdu najmä z dôvodu, že daňové orgány nedostatočne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutie\nneodôvodnili dostatočne a nevysporiadali sa s jeho podstatnými argumentmi. Poukázal na uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 M Cdo20/2009 a zo dňa 30.4.2013,\nsp.zn. 6 Cdo 103/2011. Vydaním nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda z titulu výdavkov na\nprávne zastupovanie v daňovom konaní vo výške 3.478,16 €, škoda z titulu udržiavania jeho obchodnej\nspoločnosti pri živote vo výške 20.914,09 € a škoda z úrokov z požičaných peňazí vo výške 13.902,70\n€. Pokiaľ ide o výdavky na právne zastupovanie, príčinná súvislosť je daná, nakoľko jedinou príčinou\npokračovania konaní na Daňovom úrade Bratislava po vydaní a zrušení nezákonného rozhodnutia a\ns tým spojený vznik škody - trov, bolo nezákonné rozhodnutie. Ak by nebolo vydané, tieto úkony by\nneboli vykonané. Suma zodpovedá tarifnej odmene advokáta podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za sedem\núkonov právnej služby vykonaných po 21.5.2020. Rovnako je daná príčinná súvislosť medzi škodou\nz udržiavania obchodnej spoločnosti pri živote a nezákonným rozhodnutím, pretože spoločnosť bola\nudržiavaná pri živote výlučne z dôvodov prebiehajúcich konaní. Po vydaní nezákonného rozhodnutia\npodnikateľskú činnosť už nevykonával, nakoľko mu to\nz dôvodu zadržania nadmerného\nodpočtu DPH neumožňovala finančná situácia. Vykonával podnikateľskú činnosť obchodovaním s\ncukrom. Počas podnikania nemal žiadne podozrenie, že by bol zapojený do podvodnej schémy typu\nkolotoč. O svojom zapojení sa dozvedel až\nz daňových kontrol. Po zistení ihneď\nukončil svoje podnikanie na Slovensku a mal v úmysle dať spoločnosť do likvidácie a požiadať o výmaz z\nobchodného registra. Tento zamýšľaný postup v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia daňového\núradu nebol možný z dôvodu, že viedol voči daňovému úradu konanie, v ktorom sa domáhal zrušenia\nrozhodnutia daňového úradu, aby sa domohol svojich majetkových práv. Počas rozhodného času musel\nbyť udržiavaný pri živote a musel platiť fixné náklady spojené so svojou existenciou, a to účtovné služby\nv sume 15.710,44 € a výdavky na existenciu sídla v sume 5.203,65 €. Dňa 16.5.2012 uzatvoril s p. V. D.\nzmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu bola dňa 17.5.2012 poskytnutá pôžička v sume 750.000,- CZK.\nJej účelom bolo získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom. Po vydaní rozhodnutia daňového úradu\nposkytnutú pôžičku potreboval už len výlučne na krytie nákladov spojených s existenciou spoločnosti\na nákladov spojených s domáhaním sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Nemohol pôžičku vrátiť,\nkeďže nemohol objektívne vedieť, aké budú celkové náklady spojené s uplatňovaním jeho práv voči\ndaňovým orgánom. Úroková sadzba bol dohodnutá v sadzbe 1,5 % z dlžnej sumy za mesiac, neskôr\nbola znížená na sadzbu 1 % z dlžnej sumy za mesiac, t. j. 12 % ročne. Platbou zo dňa 13.12.2013 splatil\nčasť pôžičky vo výške 200.000,- CZK. Má nárok na náhradu škody vo výške úrokov, ktoré mu vznikli\nv rozhodnom čase, teda úrok vo výške 1 % mesačne zo sumy 550.000,- CZK od 10.8.2015 do 6.5.2021.\nSkutočnosť preukázal výpismi z účtu, z ktorých je zrejmé, že finančné prostriedky vo výške uplatňovanej\nnáhrady škody reálne vynaložil na platenie úrokov veriteľke. Príčinná súvislosť je daná, pretože mal v\númysle dať spoločnosť do likvidácie a vrátiť pôžičku, čím by zanikla jeho povinnosť platenia úrokov v\nrozhodnom čase.\n2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právneho\nzástupcu žalobcu a žalovaného, oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný\nskutkový stav. Právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava žaloby. Rozhodnutím daňového úradu\no nepriznaní DPH žalobcovi za obdobie september 2012 bola spôsobená škoda, rozhodnutie bolo\npre nezákonnosť zrušené. Žalobca mal vôľu ukončiť podnikanie, nemohol tak urobiť pre nezákonnosť\nrozhodnutia správcu dane a následného konania. V súvislosti s uvedeným vznikali žalobcovi náklady\nna prevádzkovanie spoločnosti, aj náklady konania. Žalobca bol zastúpený právnym zástupcom už\npred podaním správnej žaloby. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca mohol zrušiť spoločnosť vyhlásením\nkonkurzu\na pokračovať v daňových konaniach, toto je iracionálne, keďže vyhlásením\nkonkurzu by oprávnenie konať za spoločnosť prešlo na správcu a žalobca by nemohol na základe\nvlastného rozhodnutia podať žalobu na súd. Tiež získaná DPH by podľahla konkurzu. Žalovaný tvrdil, že\nsamotná existencia nezákonného rozhodnutia nezakladá nárok na náhradu škody. Pokiaľ ide\no\nuplatnené trovy, tieto vznikli až po zrušení nezákonného rozhodnutia a nie sú v príčinnej súvislosti s jeho\nexistenciou. Žalobca ani nepreukázal úhradu týchto trov. Pokiaľ ide o náklady s udržiavaním spoločnosti\npri živote, ak sa žalobca rozhodol, že ďalej podnikať nechce, bolo to jeho rozhodnutie. Viesť účtovníctvo\na mať sídlo bolo jeho zákonnou povinnosťou. Žalobca nevyužil možnosť znížiť si svoju daň. Pri úrokoch z\n\npožičaných peňazí absentuje príčinná súvislosť, keďže pôžička bola žalobcovi poskytnutá v máji 2012 a\nrozhodnutie daňového úradu bolo vydané až v auguste 2015. Uplatnené úroky z omeškania v konaní mali\nbyť uplatnené ako občianskoprávny nárok. Podanú žalobu považuje za nedôvodnú, navrhol ju zamietnuť\nv celom rozsahu. Prvoinštančný súd zistil, že výzvou zo dňa 19.3.2014 vyzval Daňový úrad Bratislava\nžalobcu na vyjadrenie sa k zisteniam zisteným v protokole z daňovej kontroly, na zistenie oprávnenosti\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. K výzve bol pripojený aj protokol z daňovej\nkontroly u žalobcu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, predmetom kontroly bolo zdaňovacie obdobie september 2012. Na základe vykonanej daňovej kontroly vydal Daňový úrad Bratislava dňa 10.8.2015\nrozhodnutie č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým určil platiteľovi dane\nz pridanej hodnoty rozdiel\ndane v sume 24.576,- € na dani z pridanej hodnoty za obdobie september 2012. Daňový úrad znížil\nnadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2012 zo sumy 24.929,31 € na sumu 353,31 €;\nnadmerný odpočet vo výške 353,31 € bol vrátený podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. Na základe\nodvolania žalobcu vydalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutie zo dňa 26.11.2015, č.\nXXXXXXX/XXXX, ktorým napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava potvrdilo. Dňa 26.1.2016\npodal žalobca v zastúpení právnym zástupcom VRBA & PARTNERS s.r.o. na Krajský súd v Bratislave\nsprávnu žalobu, proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Podanou žalobou sa domáhal zrušiť\nrozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky i Daňového úradu Bratislava. Krajský súd\nv Bratislave rozsudkom zo dňa 5.10.2017, č.k. 6 S 11/2016-196, podanú žalobu zamietol\na\nžalovanému - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, náhradu trov konania nepriznal; voči tomuto\nrozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na súd kasačnú sťažnosť zo dňa\n5.12.2017. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk 10/2018,\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k.\n6 S 11/2016-196, zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.5.2020, č.k. 6 S 94/2019-287,\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXX/XXXX\na rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXXX/XXXX, zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie a žalobcovi voči žalovanému priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Žalobca\nprostredníctvom právneho zástupcu zaslal Daňovému úradu Bratislava dňa 10.12.2020 vyjadrenie k\npostupu daňového úradu a ďalšie vyjadrenie do daňového konania dňa 9.4.2021. Zo zápisníc o ústnom\npojednávaní či o vykonaní úkonu na Daňovom úrade v Bratislave zo dňa 14.10.2020, dňa 23.11.2020,\ndňa 31.3.2021 a dňa 27.4.2021 vyplýva, že žalobcu zastupoval v danom období právny zástupca advokátska kancelária VRBA & PARTNERS, ktorý ho zastupoval v konaní pred daňovým úradom. Dňa\n6.5.2021 vydal Daňový úrad Bratislava rozhodnutie\nč. XXXXXXXXX/\nXXXX, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 0,- € za zdaňovacie obdobie\nseptember 2012. Daňový úrad priznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2012 v\nsume 24.929,31 €. Kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní\na nadmerným odpočtom vráteným do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly predstavuje sumu\n24.576,- €. Dňa 31.1.2022 požiadal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného o\npredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Daňového\núradu Bratislava. Žalobca škodu špecifikoval ako škodu z titulu výdavkov na právne zastúpenie v\ndaňovom konaní vo výške 3.478,16 €, škodu z titulu udržiavania spoločnosti pri živote v sume 20.914,09\n€ a škodu z úrokov z požičaných peňazí v sume 13.902,70 €; celková výška škody tak bola žalobcom\nvyčíslená na sumu 38.294,95 €. Žalovaný o predbežnom prerokovaní nároku informoval žalobcu listom\nzo dňa 16.5.2022, č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX tak, že nárok považuje za neopodstatnený, nakoľko nie\nsú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu. Žalobca predložil faktúry vystavené spoločnosťami\nVGD - AVOS AUDIT s.r.o. a VGD SLOVAKIA, s.r.o. za obdobie od augusta 2015 do mája 2021, podľa\nktorých boli žalobcovi v danom období vyúčtované služby za vedenie účtovníctva a administratívne\nnáklady. Dňa 16.5.2012 uzatvoril žalobca ako dlžník a V. D. ako veriteľ zmluvu označenú ako „Smlouva\no pujčce“, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi čiastku v sume 750.000,- Kč. Podľa čl. I zmluvy,\ndlžník túto pôžičku prijíma a zaväzuje sa ju vrátiť na požiadanie do štyroch mesiacov od doručenia výzvy\nk vráteniu, najneskôr do dvoch rokov od poskytnutia pôžičky podľa čl. II zmluvy, ak nebude o vrátenie\npôžičky požiadaný skôr. Podľa čl. III prvá a druhá veta zmluvy, veriteľ a dlžník týmto dojednávajú úroky z\npožičanej čiastky vo výške 1,5 % mesačne. Úroky je dlžník povinný veriteľovi počínajúc dňom 1.6.2012\nplatiť mesačne tak, že za každý kalendárny mesiac zaplatí dlžník veriteľovi úroky v dojednanej výške,\nkeď ich splatnosť bude vždy prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Spoločne s uvedenou\nzmluvou uzatvorili strany v rovnakom postavení a M. C. ako „aval“ zmluvu označenú ako „Smlouva\no vyplňovacím právu směnečném.“ Podľa výpisov z bankového účtu žalobcu vedeného v Komerční\nbanke, a.s., za obdobie od roku 2012 do roku 2021, žalobca platil pravidelne svojmu veriteľovi p. D.\nplatby na účet, označené ako úroky zo zmluvy\no pôžičke. Z tabuľky webového\n\nportálu finstat.sk, ktorú predložil žalovaný možno konštatovať nárast zisku žalobcu za obdobia 2021 a\n2022, nakoľko v predchádzajúcich obdobiach 2018 až 2020 dosahoval záporné výsledky. Z faktúr č.\nXXXXXXX, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX, vystavených od decembra 2020 do októbra 2021 vyplýva, že\nprávny zástupca žalobcu fakturoval žalobcovi poskytnuté právne služby v konaní pred daňovým úradom\nv novembri 2020 a následne v roku 2021. Z výpisov pohybov na bežnom účte žalobcu vedenom v U. H.,\na.s., za obdobie od 1.1.2015 do 20.12.2023 mal preukázané, že žalobca v danom období uhrádzal platby\noznačené ako „právne služby“, „právne poradenstvo“ alebo „D. právne služby“, ako aj platby označené\nako „účtovníctvo“ či „registračné sídlo.“ Žalobca predložil účtovné závierky za obdobia od roku 2015\ndo roku 2022, z ktorých vyplýva, že žalobca od roku 2015 pravidelne dosahoval negatívny výsledok\nhospodárenia za účtovné obdobie po zdanení. Žalobca v priebehu rokov navýšil svoj obežný majetok\naj hodnotu krátkodobých pohľadávok a každoročne hospodáril\ns kladnou hodnotou aktív na\nfinančných účtoch a stabilne dosahoval plusové hodnoty v hodnote vlastného imania.\n3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3\nods. 1\npísm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 4, § 17\nods. 1, §\n18 ods. 1, ods. 3, § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci, § 137 písm. a/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac nedôvodnosťou\nžaloby. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.8.2015 vydal Daňový úrad Bratislava\nrozhodnutie č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 24.576,€ znížením nadmerného odpočtu na sumu\n353,31 €, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené\nrozhodnutím Finančného riaditeľstva\nč. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 26.11.2015.\nVoči rozhodnutiu Finančného riaditeľstva podal žalobca dňa 25.1.2016 správnu žalobu na Krajský súd\nv Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Na podklade\nkasačnej sťažnosti podanej dňa 5.12.2017 na Najvyšší súd Slovenskej republiky, tento súd rozsudkom\nzo dňa 27.3.2019, sp.zn.\n10 Sžfk 10/2018, zrušil rozhodnutie krajského\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6\nS 94/2019, zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane\na vrátil vec na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 1007651/2021, zo dňa 6.5.2021,\npriznal žalobcovi nadmerný odpočet za obdobie september 2012 v sume 24.929,31 €, ktorý bol žalobcovi\nvrátený dňa 19.5.2021. Nebolo sporné ani to, že dňa 27.5.2022 bolo žalobcovi doručené stanovisko\nžalovaného zo dňa 16.5.2022, č. I., ktorým žalovaný žalobcovi na podklade jeho žiadosti oznámil, že\nuplatnený nárok žalobcu bol predbežne prerokovaný\na žalovaný ho považuje za\nneopodstatnený. Sporné medzi stranami bolo, či škoda ktorú si žalobca uplatnil je škodou v príčinnej\nsúvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko žalovaný poukazoval, že nezákonné rozhodnutie v\ndanom prípade absentuje, teda či v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia by mohol mať žalobca\nnárok na náhradu vyčíslených trov právneho zastúpenia, nákladov na udržiavanie spoločnosti pri živote\na úrokov z požičaných peňazí. Sporné tiež bolo, či si žalobca správne uplatnil úrok z omeškania vo\nvýške 9 % ročne podľa predpisov obchodného práva. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa\npodanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia\nvydaného Daňovým úradom v Bratislave. Zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil štát pri výkone verejnej\nmoci je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, teda je daná bez ohľadu na zavinenie a možnosti\nliberácie, ktorej sa v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok, nemožno voči poškodenému\nsubjektu zbaviť. V prípade škody uplatnenej titulom nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom\nverejnej moci je podmienkou zmena alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť. Otázku\nnezákonnosti rozhodnutia pritom nemožno v spore o náhradu škody posudzovať ani ako predbežnú a\nsúd vychádza len z toho, či rozhodnutie bolo v konaní zrušené alebo zmenené na základe mimoriadneho\nopravného prostriedku. Uvedené je prvotným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku v konaní\npred súdom. V danom prípade bol uvedený predpoklad splnený, keďže rozhodnutie Daňového úradu v\nBratislave zo dňa 10.8.2015, č. XXXXXXXX/XXXX, bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu\nv\nBratislave zo dňa 21.5.2020, č.k. 6 S 94/2019-287, v ktorom krajský súd konštatoval, že žalobcovi bolo\nodopreté jeho právo na odpočítanie DPH z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu daňovými\norgánmi. Ďalším predpokladom, ktorý je nevyhnutným na uplatnenie nároku na náhradu škody, za ktorú\nzodpovedá štát, v konaní pred súdom, je potreba predbežného prerokovania nároku subjektom, ktorý\npoškodený označil ako zodpovedný subjekt za spôsobenú škodu. Jedine za predpokladu, že nárok bol\norgánom predbežne prerokovaný a príslušný orgán oznámi poškodenému, že jeho nárok neuspokojí, až\nnásledne sa môže poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde, a to len v rozsahu nároku, ktorý bol\npredbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Aj uvedený predpoklad bol v danom\nprípade splnený, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa obrátil na žalovaného so\n\nžiadosťou o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 31.1.2022, v ktorom sa rozsah uplatneného\nnároku i titul uplatneného nároku stotožňuje s rozsahom\na titulom nároku, ktorý tvoril obsah\npodanej žaloby v tejto veci. Listom zo dňa 16.5.2022,\nč. MF/XXXXXX/XXXX-XXX, žalovaný\nžalobcovi oznámil, že jeho nárok predbežne prerokoval\na považuje ho za neopodstatnený.\nĎalej súd prvej inštancie dôvodil, že pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom sa v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. poškodenému uhrádza\nskutočná škoda reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť za účelom uvedenia\nveci do predošlého stavu a ušlý zisk, ktorý možno charakterizovať ako ujmu spočívajúcu v tom, že u\npoškodeného nepríde\nv dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových\nhodnôt, aj keď sa to s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať. Dôkazné bremeno v konaní o\nnáhradu škody podľa citovaného zákona zaťažuje poškodeného, t. j. žalobcu, ktorého povinnosťou je ako\npoškodeného v konaní preukázať súčasnú existenciu troch základných predpokladov pre vznik nároku\nna náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia;\nexistenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím\na vzniknutou\nškodou. Žalobca svoj uplatnený nárok na náhradu škody rozdelil do troch samostatných oblastí, s ktorými\nsa osobitne vysporiadal. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli\nv daňovom konaní v období od 21.5.2020 do 9.4.2021, za celkom sedem úkonov právnej služby v\ncelkovej výške 3.478,16 €, pričom poukazoval, že ak by nezákonné rozhodnutie nebolo vydané, resp.,\nak by daňový orgán vydal zákonné rozhodnutie na prvýkrát, tieto úkony by neboli vykonané a žalobca\nby nemal výdavky spojené s právnym zastúpením. Prvoinštančný súd konštatoval, že ustanovenie § 18\nzákona\nč. 514/2003 Z.z. pripúšťa, že náhrada škody môže zahŕňať aj vynaložené trovy konania.\nPresne však stanovuje predpoklady, aké trovy je možné začleniť do náhrady škody. Uvedené zákonné\nustanovenie za také považuje trovy konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, v ktorom došlo k\nvydaniu protiprávneho rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu a trovy vzniknuté v konaní,\nv ktorom bolo protiprávne rozhodnutie zrušené. Zároveň pre oba prípady patrí všeobecný predpoklad,\nže tieto trovy musia byť zároveň účelne vynaložené. Zákon tak presne stanovuje, ktoré trovy konania\nje potrebné zahrnúť do náhrady škody. Obdobne\nv dôvodovej správe k zákonu\nč. 514/2003 Z.z. je uvedené: „Návrh zákona na rozdiel od platnej právnej úpravy obsahuje podrobnú\núpravu týkajúcu sa odškodňovania trov konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, pri ktorom došlo\nk vydaniu protiprávneho rozhodnutia či\nk nesprávnemu úradnému postupu. Náhrada\ntrov konania je v navrhovanom zákone výslovne zahrnutá do náhrady škody. V zmysle navrhovaného\nznenia budú trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne\nrozhodnutie alebo rozhodnutie o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a v konaní, v ktorom\nbolo protiprávne rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné konanie zastavené alebo v ktorom bola vec\npostúpená inému orgánu súčasťou náhrady škody.“ Pokiaľ zákon teda počíta s náhradou trov konania,\nktoré účelne vznikli v konaní, pri ktorom došlo k vydaniu protiprávneho rozhodnutia a v konaní, v ktorom\nbolo protiprávne rozhodnutie zrušené, nemožno uvedené zákonné predpoklady rozšíriť o trovy konania,\nktoré vznikli v konaní po zrušení nezákonného rozhodnutia. Úlohou náhrady škody je uviesť veci do\npredošlého stavu, teda do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo, to znamená do stavu, pred vydaním\nnezákonného rozhodnutia. Zákon uvádza, že poškodený má mať nárok na náhradu tých trov, ktoré vznikli\nv konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo takéto rozhodnutie\nzrušené. Poškodenému by sa tak mala priznať náhrada trov vynaložených v takých konaniach, kde\núčelne uplatňoval a bránil svoje práva v čase, kedy buď nezákonné rozhodnutie ešte nebolo vydané\na napriek tomu, že žalobca aktívne v prospech ochrany svojich práv vystupoval, tieto boli porušené\nnezákonným rozhodnutím, čo malo za následok, že svoje práva bránil márne, alebo následne v konaní,\nkde sa domáhal nápravy takto vzniknutého protiprávneho stavu.\nZ uvedeného je zrejmé, že\ntrovy, ktoré vznikli v konaní až po týchto udalostiach, nie sú\nv priamej príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím. Zrušením nezákonného rozhodnutia sa dosiahla náprava protiprávneho\nstavu, nakoľko týmto momentom sa na také rozhodnutie hľadí ako na neexistentné. Ak bolo nezákonné\nrozhodnutie zrušené rozhodnutím krajského súdu zo dňa 21.5.2020 a žalobca si uplatnil trovy daňového\nkonania vzniknuté až od tohto dátumu, teda v čase, kedy protiprávne rozhodnutie už bolo zrušené,\nje nepochybné, že takéto trovy konania nemožno považovať za trovy vzniknuté v konaní, v ktorom\nbolo vydané protiprávne rozhodnutie, nakoľko v daňovom konaní po 21.5.2020 bolo vydané nové\na zákonné rozhodnutie a nemožno ich považovať ani za trovy konania, ktoré vznikli v konaní, v\nktorom bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, keďže nesporne vznikli až po jeho zrušení. Považoval za\nmylnú domnienku žalobcu, že náprava protiprávneho stavu bola dosiahnutá až priznaním uplatneného\nnadmerného odpočtu DPH rozhodnutím Daňového úradu Bratislava zo dňa 6.5.2021, č. XXXXXXXXX/\nXXXX. Ako už uviedol, zmyslom náhrady skutočnej škody je úhrada nákladov nevyhnutných na\n\nnavrátenie vecí do pôvodného stavu, teda do času pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Vydaním\nrozhodnutia Daňového úradu Bratislava dňa 6.5.2021 však vznikol nový právny stav, ktorý nemožno\nstotožňovať so zmyslom a účelom náhrady škody. Vzhľadom na uvedené vzhliadol žalobcom uplatnenú\nnáhradu škody spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi v daňovom\nkonaní po zrušení nezákonného rozhodnutia, ako nedôvodnú. Keby aj uznal argumentáciu žalobcu,\nže konanie pred vydaním nezákonného rozhodnutia aj po jeho zrušení je jedno a to isté konanie,\nnakoľko sa týka tých istých strán a toho istého predmetu konania, aj v takom prípade by absentoval\ndruhý predpoklad pre priznanie trov ako škody, a to ich účelnosť. Ak po zrušení rozhodnutia postupoval\nsprávny orgán v súlade so zákonom a vydal zákonné rozhodnutie, nemožno trovy právneho zastúpenia\nvynaložené v tejto časti konania považovať za účelné. Nezákonné rozhodnutie daňového orgánu, ktorým\ndošlo k porušeniu práv žalobcu bolo v čase, kedy právny zástupca žalobcu prevzal právne zastúpenie,\nteda dňa 21.5.2020 už zrušené, pričom v novom konaní bol daňový orgán viazaný právnym názorom\nkrajského súdu. V období, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia\nako vzniknutej škody, už napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava právne neexistovalo, čím\nbol napravený protiprávny stav. Ak ešte len vtedy bolo právnemu zástupcovi udelené plnomocenstvo\nna zastupovanie v daňovom konaní (ktoré skončilo vydaním zákonného rozhodnutia), nemohlo byť v\npríčinnej súvislosti\ns v tom čase už neexistentným a zrušeným rozhodnutím a nemohlo byť ani\núčelné, pretože následné konanie i rozhodnutie správneho orgánu bolo v súlade so zákonom. Náprava\nprotiprávneho stavu bola dosiahnutá zrušením nezákonného rozhodnutia a nie až v momente, keď bol\nžalobcovi novým rozhodnutím priznaný nadmerný odpočet DPH. Ďalej si žalobca uplatnil náklady na\nudržanie spoločnosti pri živote, ktoré mali pozostávať z nákladov na účtovné služby celkovo vo výške\n15.710,44 € a nákladov na existenciu sídla spoločnosti vo výške 5.203,65 €, ktoré mu vznikli v období od\n10.8.2015 do 6.5.2021. Vznik uvedených nákladov žalobca v konaní preukazoval vystavenými faktúrami\na výpismi z bankových účtov. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že keby nebolo v daňovom konaní\nvydané nezákonné rozhodnutie, už by ukončil podnikateľskú činnosť, pričom poukazoval na účtovné\nzávierky spoločnosti, z ktorých malo byť zrejmé, že nevykonával žiadnu podnikateľskú aktivitu. Tvrdil, že\njediným zmyslom existencie spoločnosti boli spory medzi ním a Daňovým úradom Bratislava. Súd prvej\ninštancie dôvodil, že povinnosť viesť účtovníctvo a mať sídlo patrí medzi základné zákonné povinnosti\nspoločnosti akou je žalobca (§ 4 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a § 2 ods. 3 či § 110 ods.\n1 písm. a/ Obchodného zákonníka). Žalobca je povinný mať sídlo a viesť účtovníctvo za celú dobu svojej\nexistencie bez ohľadu na to, aké podnikateľské zámery spoločnosť má a aké aktivity vykonáva. Nie je\nv tomto zmysle rozhodujúce, či je zmyslom spoločnosti rozvíjať podnikateľskú činnosť a podnikateľsky\nexpandovať, alebo je spoločnosť nečinná a vykonáva aktívne úkony smerujúce k jej zrušeniu\na\nzániku. Uvedené povinnosti sa týkajú všetkých spoločností bez rozdielu. Tvrdenia žalobcu\no tom,\nže keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie v roku 2015, v súčasnosti by spoločnosť už neexistovala,\nsa javia špekulatívne a sú čisto hypotetické, obzvlášť ak z vykonaného dokazovania bolo preukázané,\nže žalobca si ešte v roku 2012 zobral pôžičku od p. Šašinkovej vo výške 750.000,- CZK, práve naopak,\nna získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom, teda na rozvoj podnikateľskej činnosti. Žalobca v\nkonaní nijako nepreukázal, že by buď v čase pred vydaním nezákonného rozhodnutia alebo kedykoľvek\nv čase po ňom, t. j. aj potom, ako bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, (čím mal byť podľa slov žalobcu\nnaplnený účel jeho existencie), vykonával akékoľvek úkony, ktoré by bezprostredne smerovali k zrušeniu\na zániku obchodnej spoločnosti. Takýmto dôkazom samé o sebe nie sú predložené účtovné závierky.\nPrávny poriadok Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právne existovať môžu len spoločnosti,\nktoré aktívne vykonávajú svoju činnosť. Ak si spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti a je riadne\nzapísaná v obchodnom registri, nič nebráni v jej existencii ani za okolností, že aktívne nepodniká na\nsvojom relevantnom trhu. Aktívne podnikanie alebo naopak útlm činnosti spoločnosti je obchodným\nrozhodnutím vedenia spoločnosti. Nevzhliadol preto ako dôvodný nárok na náhradu škody, ktorá mala\npozostávať z výdavkov za účtovné služby\na výdavky na existenciu sídla spoločnosti, pretože\ntieto výdavky nevznikli žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia\ndaňového úradu, ale sú jeho povinnými výdavkami počas celej doby existencie spoločnosti a vyplývajú\npriamo\nz príslušných právnych predpisov bez ohľadu na to, či spoločnosť zvažuje\nsvoje zrušenie\na zánik alebo naopak rozvoj podnikateľskej činnosti. Žalobca si ešte\nuplatnil škodu, ktorá predstavuje úroky z pôžičky poskytnutej mu p. V. D. na podklade zmluvy zo dňa\n16.5.2012; malo ísť o úroky vo výške 1 % mesačne zo sumy 550.000,- CZK od 10.8.2015 do 6.5.2021.\nPrvoinštančný súd poukázal na časovú nesúvislosť s nezákonným rozhodnutím daňového úradu, keď\npôžička bola žalobcovi poskytnutá na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, pričom nezákonné rozhodnutie\nbolo vydané dňa 10.8.2015. Žalobca teda prijal pôžičku slúžiacu na rozvoj svojej podnikateľskej činnosti\nviac ako tri roky pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Žalobca uvádzal, že pôvodne mal v pláne\n\npôžičku využiť na investíciu do obchodovania s cukrom, avšak po vydaní nezákonného rozhodnutia\nslúžila už len na krytie nákladov spojených s existenciou spoločnosti a nákladov spojených s domáhaním\nsa vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Uvedené tvrdenie žalobcu vyhodnotil ako účelové. Ak by mal\nžalobca skutočne záujem využiť získanú pôžičku ako investíciu do obchodovania s cukrom, nesporne by\nto za tri roky od jej poskytnutia vykonal. Dal do pozornosti čl. I zmluvy. Poskytnuté peňažné prostriedky\nmal žalobca vrátiť do štyroch mesiacov od doručenia výzvy k vráteniu, najneskôr však do dvoch rokov\nod jej poskytnutia. Z uvedeného je tak zrejmé, že pôžičku mal žalobca vrátiť najneskôr ešte v roku\n2014. Neobstojí preto tvrdenie, že jej čiastku použil na krytie nákladov daňového konania. V čase,\nkeď bol žalobca už povinný pôžičku vrátiť (najneskôr), ešte ani nemohol mať vedomosť, že bude v\nroku 2015 vydané nezákonné rozhodnutie daňového orgánu v jeho neprospech. Ak žalobca napriek\nsvojim zmluvným povinnostiam poskytnutú pôžičku nesplatil ešte ani v roku 2015, sám porušil zmluvné\npovinnosti, na ktoré sa zaviazal a sám si svojim konaním spôsobil vznik škody s tým súvisiacej. V\nžiadnom prípade takúto škodu nemožno posúdiť ako súvisiacu s nezákonným rozhodnutím daňového\núradu. Žalobca svoj uplatnený nárok navyše úročil úrokom z omeškania vo výške\n9%\nuplatneným podľa predpisov obchodného práva s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu Košice\nsp.zn. 2 Cob 208/2011, Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17 Co 677/2013, Krajského súdu\nBratislava sp.zn. 3 Co 612/2014 s tým, že je bežnou praxou súdov nárok uplatnený podľa zákona č.\n514/2013 Z.z., posudzovať ako obchodnoprávny nárok. Prvoinštančný súd poukázal na ustanovenie §\n25 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré jasne stanovuje, že právne vzťahy podľa tohto zákona sa spravujú\nObčianskym zákonníkom. Tvrdenia žalobcu, že súdy bežne priznávajú daný nárok podľa predpisov\nobchodného práva sú mylné. Všetky rozhodnutia, ktoré žalobca označil sa v skutočnosti spravovali\nnormami občianskeho práva\na všetky sú z obdobia rokov 2011 až 2013. V tom čase\nbolo účinné znenie § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú\nniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, že výška úrokov z omeškania bola o 8 percentuálnych\nbodov vyššia ako základná sadzba ECB. Uvedené znenie sa zmenilo až novelou č. 20/2013 Z.z., účinnou\nod 1.2.2013, pričom v prechodných ustanoveniach, § 10c bolo naďalej upravené, že ak záväzkový vzťah\nvznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných\nk\n31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Z uvedeného je tak zrejmé, že nárok na náhradu škody\nvyplývajúci zo zákona č. 514/2003 Z.z., bol vždy súdmi posudzovaný ako občianskoprávny nárok. Na\nzáklade uvedených skutočností, keď neposúdil uplatnené nároky žalobcu z titulu vzniknutej škody ako\ntaké, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím\nDaňového úradu Bratislava zo dňa 10.8.2015, č. XXXXXXXX/XXXX, rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku rozsudku a žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.\n3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a\nžalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, by mal nárok na plnú náhradu trov konania. Vzhľadom\nk tomu, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, bolo by neúčelné rozhodovať o nároku i výške\ntrov konania, preto žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/\nC.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nesúhlasil so\nzáverom prvoinštančného súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku o nedôvodnosti jeho\nžaloby, nakoľko má za to, že ním uplatnené pohľadávky sú škodou, ktorej jediným dôvodom vzniku\nbolo vydanie nezákonného rozhodnutia (príčinná súvislosť). Ak by nezákonné rozhodnutie bolo v čase\njeho vydania zákonné (už dňa 10.8.2015 rozhodnuté ako bolo rozhodnuté rozhodnutím Daňového úradu\nBratislava č. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 6.5.2021, ktorým bolo daňové konanie zákonne\na\nprávoplatne ukončené), žiadne z uplatnených nákladov by nebol nútený vynaložiť. Je presvedčený, že\nsú splnené všetky podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003\nZ.z. Svoj uplatnený nárok na náhradu škody vo svojej žalobe rozdelil do troch samostatných oblastí,\ns ktorými sa prvoinštančný súd vysporiadal osobitne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto\npovažuje za vhodné a účelné, aby aj štruktúra odvolania bola totožná. Ďalej sa vyjadril k existencií\npríčinnej súvislosti vo vzťahu ku každej oblasti. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách\nprávneho zastúpenia v daňovom konaní uviedol, že ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je\npotrebné vykladať z materiálno-funkčného hľadiska tak, že vzniknutá škoda sa má týkať tých trov, ktoré\nvznikli jednak v (daňovom) konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a jednak v (správnom\nsúdnom) konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 21.5.2020, sp. zn. 6 S\n94/2019, ktorým došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, a to v čase až do právoplatného skončenia\ntýchto konaní. Dal do pozornosti v tejto súvislosti dôvodovú správu k citovanému zákonu s tým, že\n\nnezákonné rozhodnutie zo dňa 10.8.2015 i zákonné rozhodnutie zo dňa 6.5.2021 boli vydané v tom\nistom daňovom konaní, ktorého subjekty a aj predmet bol totožný - „priznanie nadmerného odpočtu\nDPH za zdaňovacie obdobie september 2012.“ Zrušujúcim rozhodnutím bolo nezákonné rozhodnutie\nzrušené a vrátené na opätovné prejednanie Daňovému úradu Bratislava (toto konanie nebolo ukončené\nnezákonným rozhodnutím). Preto všetky trovy právneho zastúpenia týkajúce sa daňového konania s\nvyššie uvedeným predmetom, boli vynaložené v tom istom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné\nrozhodnutie ako to uvádza § 18 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. V období od 21.5.2020 do 9.4.2021 by\nmu žiadne náklady spojené s jeho právnym zastupovaním v pokračujúcom daňovom konaní nevznikli,\nnakoľko by už od 10.8.2015 bolo rozhodnuté správne, nadmerný odpočet by mu bol vrátený a jeho\nspoločnosť by bola v tom čase už zrušená a vymazaná. Práve nezákonnosť nezákonného rozhodnutia\n(príčina) zapríčinila nutnosť vedenia dlhotrvajúceho daňového či správneho súdneho konania, čím mu\nvznikla škoda z titulu nákladov na právne zastúpenie (následok). Je preto nepochybné, že príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody\nz titulu nákladov na právne\nzastúpenie bola daná. Nestotožnil sa ani s dôvodmi uvedenými\nv bode 17. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, pretože v zmysle citovaného zákona nie je možné okrem iného aj vzhľadom na\nosobitné okolnosti prejednávaného prípadu spočívajúce\nv ďalšom pokračovaní daňového\nkonania (ktoré by sa v prípade vydania zákonného rozhodnutia včas, ukončilo už pred niekoľkými rokmi)\nvykladať tak, že vzniknutá škoda sa má limitovať práve z časového hľadiska len na tie trovy, ktoré vznikli\nv čase do vydania zrušujúceho rozhodnutia. To, že škoda (spočívajúca v trovách právneho zastúpenia)\nvznikla až po zrušení nezákonného rozhodnutia, ale v dôsledku toho, že nezákonné rozhodnutie bolo\npredtým vydané, nemá žiadny vplyv na príčinnú súvislosť medzi existenciou nezákonného rozhodnutia\nv minulosti a vznikom škody (z toho dôvodu) v budúcnosti. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej\ninštancie uvedeným v bode 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že úlohou náhrady škody je uviesť\nveci do predošlého stavu, teda do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo, do stavu pred vydaním\nnezákonného rozhodnutia, keďže uvedením veci do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo sa musí\nv danom prípade rozumieť uvedenie do takého stavu, ako keby zákonné rozhodnutie bolo vydané na\nprvýkrát, teda nie len zrušenie nezákonného rozhodnutia, ale aj jeho náprava vydaním zákonného\nrozhodnutia. Nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 10.8.2015, zrušujúce rozhodnutie dňa 21.5.2020\na zákonné rozhodnutie až dňa 6.5.2021, pričom mu vznikali náklady spojené s dosiahnutím zákonného\nstavu - vrátenia jeho nadmerného odpočtu DPH priebežne aj po vydaní zrušujúceho rozhodnutia.\nŽalovaný (správne žalobca, poznámka odvolacieho súdu) má za to, že v priamej príčinnej súvislosti s\nvydaním nezákonného rozhodnutia boli aj vynaložené náklady, ktoré mu vznikli až do vydania zákonného\nrozhodnutia, nakoľko ak by bolo zákonné rozhodnutie vydané už dňa 10.8.2015, žiadne náklady by mu v\nobdobí od 10.8.2015 do 6.5.2021 nevznikli. Dal do pozornosti, že nie je možné považovať za zákonné, že\njeho peňažné prostriedky boli zadržiavané po dobu viac ako päť rokov. Takýto postup daňových orgánov\nnie je v súlade s princípmi daňovej kontroly; protiprávny stav trval až do 6.5.2021. Nie je dôvod na\npochybnosti o tom, že náklady na právne zastúpenie boli ním účelne vynaložené, nakoľko iba využil svoje\nzákonné právo nechať sa zastúpiť advokátom, keďže v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia\nstratil dôveru\nv zákonné rozhodovanie daňového úradu. Vzhľadom na to, že bol v závere\nsporov úspešný\na boli mu priznané práva, ktorých sa celý čas domáhal, trovy právneho\nzastúpenia boli účelne vynaložené. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na udržanie\nspoločnosti pri živote dôvodil, že výšku náhrady tejto škody preukázal vystavenými faktúrami a výpismi\nz jeho bankových účtov. Domnieva sa, že je daná príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným\nrozhodnutím, nakoľko jeho obchodná spoločnosť (žalobca) bola udržiavaná „pri živote“ výlučne z dôvodu\nprebiehajúcich súdnych a daňových konaní, ktoré boli zapríčinené tým, že daňový úrad vydal nezákonné\nrozhodnutie. To dokazuje aj fakt, že v období po vydaní nezákonného rozhodnutia podnikateľskú činnosť\nuž nevykonával, pretože mu to z dôvodu zadržania nadmerného odpočtu DPH neumožňovala jeho\nfinančná situácia, ale najmä z dôvodu, ktorý v odvolaní opísal a ktorý sa týka jeho obchodnej činnosti,\nako aj ukončenia jeho podnikateľskej činnosti. Je nepochybné, že nebyť nezákonného rozhodnutia, celý\nproces likvidácie a jeho následného zániku ako právneho subjektu by bol kratší o dobu od vydania\nnezákonného rozhodnutia do doby vydania zákonného rozhodnutia daňového úradu, na základe ktorého\nmu daňový úrad následne nadmerný odpočet priznal (ďalej pre čas, ktorý zodpovedá dĺžke uvedenej\ndoby len „rozhodný čas“). Počas rozhodného času musel byť udržiavaný pri živote a existencii a musel\nplatil fixné náklady spojené so svojou existenciou, ktoré by neboli vznikli, ak by tu nebola potreba\nsúdnych a následných daňových konaní za účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia a následného\npriznania nadmerného odpočtu DPH novým zákonným rozhodnutím. Existencia týchto konaní je v\npriamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia a vznik nadmerných fixných nákladov\nza rozhodný čas je zase v priamej príčinnej súvislosti s existenciou konania o zrušenie nezákonného\n\nrozhodnutia a daňového konania\no vydanie správneho zákonného rozhodnutia\na teda je v priamej príčinnej súvislosti so samotným nezákonným rozhodnutím. Prvoinštančný súd v\nodôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „nevzhliadol ako dôvodný nárok na náhradu škody, ktorá\nmala pozostávať\nz výdavkov za účtovné služby a výdavky na existenciu\nsídla spoločnosti a jeho tvrdenia o tom, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie v roku 2015,\nv súčasnosti by spoločnosť už neexistovala sa javia špekulatívne a sú čisto hypotetické, obzvlášť ak\nz vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca si ešte v roku 2012 zobral pôžičku od p.\nŠašinkovej vo výške 750.000,- CZK práve naopak na získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom,\nteda na rozvoj podnikateľskej činnosti.“ K uvedenému dôvodil, že nerozporuje, že tieto výdavky sú\nzákonnými výdavkami každého podnikateľa, dokonca to tvrdil v žalobe, ale ak by nezákonné rozhodnutie\nvydané nebolo a na základe neho neboli vedené konania, majetok jeho spoločnosti by sa o tieto náklady\nnezmenšil a likvidačný zostatok pre jeho spoločníka by bol vyšší. Bol vydaním nezákonného rozhodnutia\ndonútený, aby ďalej existoval, keďže to bolo predpokladom pre to, aby sa mohol úspešne domôcť svojich\npráv, ktoré boli porušené Daňovým úradom Bratislava tým, že v rozpore so zákonom vydal nezákonné\nrozhodnutie. Z jeho doložených\n(a zverejnených) účtovných závierok bolo zrejmé, že nemal\npo vydaní nezákonného rozhodnutia už žiadne príjmy z podnikania a žiadnu podnikateľskú činnosť\nani nevykonával. Úvaha, že spoločnosť by ďalej existovala, aj keby sa so štátom nesúdila o vydanie\nzákonného rozhodnutia a o vrátenie DPH, nemá žiadne logické a presvedčivé vysvetlenie. Príčinou\nďalšej existencie spoločnosti bolo jedine nezákonné rozhodnutie a následná jeho snaha, aby sa domohol\nsvojich práv, preto všetky náklady, ktoré musel vynaložiť v období od vydania nezákonného rozhodnutia\ndo vydania zákonného rozhodnutia sú škodou, ktorá mu vznikla práve v dôsledku vydania nezákonného\nrozhodnutia. Finančné prostriedky získané pôžičkou si ponechal iba za účelom hradenia nákladov, aby\nmohol udržiavať spoločnosť pri živote a na úhradu nákladov spojených s dlhotrvajúcim vedením súdneho\na daňového konania. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že by po zrušení nezákonného\nrozhodnutia vykonával kroky smerujúce k zrušeniu a zániku spoločnosti uviedol, že sa do dnešného dňa\nešte stále domáha svojich práv z nezákonného rozhodnutia, čo potvrdzuje aj existencia tohto súdneho\nkonania a tak nie je možné, aby došlo v tomto čase k jeho zániku a aby sa zároveň naďalej aktívne\nna súde domáhal svojich práv. Nemal objektívne ako viac preukázať jeho záujem na zrušení a výmaze\nspoločnosti. Jeho zápis v obchodnom registri nepreukazuje, že by naďalej skutočne vykonával svoju\npodnikateľskú činnosť, nemá niekoľko rokov žiadne tržby a dosahuje záporný hospodársky výsledok.\nUvedené vyplýva aj z verejne dostupných informácií a kladný hospodársky výsledok za roky 2021 a 2022\nbol dosiahnutý výlučne z dôvodu, že v týchto rokoch mu bolo vrátených viacero nadmerných odpočtov\nDPH. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v úrokoch z poskytnutej pôžičky dôvodil, že finančné\nprostriedky vo výške uplatňovanej náhrady škody reálne vynaložil na platenie úrokov veriteľke. Príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody tu je jednoznačne daná, nakoľko ako už\nuviedol, mal v úmysle dať spoločnosť do likvidácie a vrátiť aj pôžičku, čím by zanikla jeho povinnosť\nplatenia úrokov v rozhodnom čase. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia, že tvrdenia žalobcu považuje za účelové\ns\npoukazom na „časovú nesúvislosť s nezákonným rozhodnutím daňového úradu, keď pôžička bola\nžalobcovi poskytnutá na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, pričom nezákonné rozhodnutie bolo vydané\ndňa 10.8.2015.“ Zopakoval, že účelom pôžičky bolo pôvodne získanie kapitálu na obchodovanie s\ncukrom. Po vydaní nezákonného rozhodnutia poskytnutú pôžičku potreboval už len výlučne na krytie\nnákladov spojených s existenciou spoločnosti a nákladov spojených\ns domáhaním sa\nvrátenia nadmerného odpočtu DPH. Peniaze z poskytnutej pôžičky v čase, keď ešte obchodoval, teda\nv čase do vydania nezákonného rozhodnutia naozaj využíval na obchodovanie s cukrom. Poskytnuté\npeniaze „točil“ pri vykonávaní obchodov, o čom svedčí aj fakt, že dňa 13.12.2013 časť peňazí vrátil,\nnakoľko získal časť vlastného kapitálu zo zisku\nz obchodovania. S používaním\npožičaných peňazí na obchodné účely však musel (a aj chcel) prestať potom, ako zistil, že je súčasťou\npodvodnej schémy typu kolotoč. Odvtedy boli poskytnuté peniaze používané už iba na vyššie uvedený\núčel. Dodal, že skutočnosť, že pôžička bola v čase vydania nezákonného rozhodnutia po splatnosti,\nnemá žiaden vplyv na posúdenie príčinnej súvislosti, ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie v\nodôvodnení napadnutého rozsudku. V prípade, ak by nezákonné rozhodnutie vydané nebolo, vrátil by\nposkytnuté peňažné prostriedky z pôžičky skôr, pred likvidáciou spoločnosti, pričom by nemusel platiť\nďalšie úroky. Vzhľadom na prebiehajúce spory tak urobiť nemohol a bol nútený hradiť úroky aj naďalej.\nOdvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť;\nžiadal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n\n5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava doterajších\npísomných vyjadrení i prednesu na pojednávaní. V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom.\nPoukázal na to, že štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu, ak sú súčasne kumulatívne\nsplnené tri podmienky: existencia škody; existencia nezákonného rozhodnutia a príčinná súvislosť\nmedzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Samostatná existencia nezákonného rozhodnutia nezakladá\nautomaticky žalobcovi nárok na náhradu škody. Žalobca žiada náhradu škody z titulu výdavkov na\nprávne zastúpenie\na v odvolaní prezentoval svoju úvahu delenia doby konania na tri obdobia\ns tým že príčinná súvislosť bola dostatočne skutkovo odôvodnená a preukázaná. S uvedeným tvrdením\nnesúhlasí, pretože prevzatie zastúpenia vzniklo dňa 21.5.2020, t. j. až po právoplatnom rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.3.2019 a rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa\n21.5.2020, ktorým bolo rozhodnutie správcu dane zrušené. Na základe uvedenej skutočnosti absentuje\nnielen nezákonné rozhodnutie, ale aj preukázanie splnenia podmienky príčinnej súvislosti medzi škodou\na nezákonným rozhodnutím. Dal do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003\nZ.z. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2016, sp.zn. 6 Cdo 402/2015.\nSuma právneho zastúpenia vznikla až po právoplatnom zrušení rozhodnutia správcu dane, teda až po\nnavrátení do zákonného stavu. Nezákonné rozhodnutie nie je v priamej príčinnej súvislosti s konaním,\nv ktorom došlo\nk zrušeniu rozhodnutia. V plnej miere súhlasil aj s názorom\nprvostupňového (správne prvoinštančného, poznámka odvolacieho súdu) súdu uvedeným na strane\n12 jeho odôvodnenia. Trovy konania ani nemožno považovať za trovy vzniknuté v konaní, v ktorom\nbolo vydané protiprávne rozhodnutie, nakoľko v daňovom konaní po 21.5.2020 bolo vydané nové a\nzákonné rozhodnutie a nemožno ich považovať ani za trovy konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom\nbolo nezákonné rozhodnutie zrušené, pretože nesporne vznikli až po jeho zrušení. Zhodne s názorom\nsúdu prvej inštancie má za to, že náprava protiprávneho stavu bola dosiahnutá zrušením nezákonného\nrozhodnutia a nie až v momente, keď bol žalobcovi novým rozhodnutím priznaný nadmerný odpočet\nDPH. Na základe uvedených skutočnosti je úvaha žalobcu o delení dôb konania na tri obdobia skutočne\niba jeho úvahou a neopiera sa o znenie zákona č. 514/2003 Z.z. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní\nohľadom náhrady škody spočívajúcej v nákladoch na udržiavanie obchodnej spoločnosti „pri živote“\ndôvodil, že DPH nemá výsledok na hospodárení podnikateľa, žalobca mohol pokojne ďalej podnikať\ns cukrom, nebolo voči nemu začaté žiadne trestné stíhanie, ktoré by mu bránilo v podnikaní. Ak sa aj\nžalobca rozhodol, že nechce podnikať, bolo to jeho vlastné podnikateľské rozhodnutie. Dal do pozornosti\nustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov s tým, že je aj naďalej toho názoru, že žalobca mohol zrušiť spoločnosť vyhlásením\nkonkurzu, keďže disponoval tiež peniazmi z pôžičky a ďalej pokračovať v daňových konaniach. Ak sa\nžalobca rozhodol udržiavať spoločnosť „pri živote“, musel si byť vedomý toho, že má zákonnú povinnosť\nviesť účtovníctvo, mať aj sídlo spoločnosti, ako mu to vyplývalo\nz Obchodného\nzákonníka. On (žalovaný) nemôže niesť zodpovednosť za to, čo je žalobcovi striktne dané zákonom\n(§ 4 ods.1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a § 2 ods. 3 či § 110 ods.1 písm. a/ Obchodného\nzákonníka). Žalobca mal taktiež možnosti v zmysle zákona o DPH znížiť si svoju daň v tomto období,\navšak ani jednu možnosť nevyužil, hoci mal právnu podporu, ako aj využíval služby účtovníčky. Spôsoby\nzníženia dane, ktoré mohol žalobca urobiť, uviedol vo vyjadreniach v rámci prvoinštančného konania.\nSúhlasil s názorom súdu prvej inštancie uvedeným na strane 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku\no tom, že právny poriadok Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právne existovať môžu len\nspoločnosti, ktoré aktívne vykonávajú svoju činnosť. Ak si spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti\na je riadne zapísaná v obchodnom registri, nič nebráni v jej existencii ani za okolností, že aktívne\nnepodniká na svojom relevantnom trhu. Aktívne podnikanie alebo naopak útlm činnosti spoločnosti\nje obchodným rozhodnutím vedenia spoločnosti. K nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v\núrokoch z poskytnutej pôžičky konštatoval, že chýba príčinná súvislosť, nakoľko pôžička vznikla v máji\n2012 a prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava bolo až zo dňa 10.8.2015, t. j. oveľa skôr\nako došlo k vydaniu rozhodnutia. Žalobca už v žalobe tvrdil, že si požičal sumu 750.000,- CZK a chcel ju\npôvodne využiť na obchodovanie s cukrom. Žalobca vznikol v roku 2012 a od začiatku roka 2013 prestal\nfungovať, pôžička mu bola pripísaná na účet v máji 2012 a kontroly daňového úradu začali v decembri\n2012, teda po siedmych mesiacoch. Žalobca mohol pôžičku splatiť hneď, keď sa rozhodol, že nebude\nďalej podnikať a tým pádom by úrok vznikol len minimálny, čo neurobil a spôsobil deväťročné plynutie\núroku. Rozhodnutie vziať si pôžičku od súkromnej osoby p. Ivany Šašinkovej, bolo rozhodnutím žalobcu.\nMá za to, že vyčíslená škoda žalobcom 13.902,70 € nie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným\nrozhodnutím správcu dane, ale s konaním žalobcu. Namietol aj 9 % úrok z omeškania, nakoľko sa jedná\no občianskoprávny nárok, ktorý upravuje § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z,\npričom výška je 5 %. Medzi žalobcom a ním nikdy neexistoval obchodnoprávny vzťah. Prvoinštančný súd\n\npoukázal vo svojom rozsudku na čl. I zmluvy, na základe ktorého mal poskytnuté peňažné prostriedky\nžalobca vrátiť do štyroch mesiacov od doručenia výzvy k vráteniu, najneskôr však do dvoch rokov od jej\nposkytnutia. Z uvedeného je zrejmé, že peňažné prostriedky mali byť vrátené ešte v roku 2014. V čase,\nkeď bol žalobca povinný pôžičku vrátiť, ešte ani nemal vedomosť o tom, že bude\nv roku\n2015 vydané nezákonné rozhodnutie daňového orgánu v jeho prospech. Sám žalobca tým, že pôžičku\nna základe zmluvy nesplatil, porušil zmluvné podmienky, na ktoré sa zaviazal a sám si svojim konaním\nspôsobil vznik škody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť.\n6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s\nargumentami a právnym posúdením žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Zotrval na svojich\npredchádzajúcich písomných vyjadreniach, ústnych prednesoch na pojednávaní s tým, že argumentácia\nžalovaného vo vyjadrení je len opakovaním jeho argumentov. Nepovažoval za účelné sa opakovane\nvyjadrovať k tým istým skutočnostiam a stručne zrekapituloval svoje stanoviská k jednotlivým ním\nuplatneným nárokom. Zotrval na odvolacom návrhu.\n7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu (odvolacia\nduplika) uviedol, že žalobca v rámci svojho odvolania opakovane poukázal na skutočnosti, ktoré už boli\npredmetom argumentácie v predošlých konaniach, a to na prvoinštančnom i odvolacom súde. Mal za\nto, že nie je potrebné opakovane uvádzať to, k čomu sa už niekoľkokrát vyjadroval. V celom rozsahu sa\nstotožnil s napadnutým rozsudkom a zotrval na odvolacom návrhu.\n8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.\n9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\npodľa\n§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.\n1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods.\nl, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho\nsúdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací\nsúd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.\n10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam\na vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo\nani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220\nC.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380\nods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na\nktorú by musel odvolací súd prihliadať.\n12. Odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu\nna zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)\nsplnení troch podmienok, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného\npostupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym\núradným postupom a vznikom škody.\n13. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody v celkovej sume\n38.294,95 €,\nktorá mu vznikla vydaním nezákonného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.8.2015, č.\nXXXXXXXX/XXXX, ktorý určil rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za september 2012 v sume 24.576,-\n\n€ znížením nadmerného odpočtu na sumu 353,31 €; uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím\nFinančného riaditeľstva zo dňa 26.11.2015,\nč. XXXXXXX/XXXX. Voči\nrozhodnutiu Finančného riaditeľstva podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý\nrozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Na základe kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedený\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk 10/2018, zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6 S 94/2019,\nzrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane a vrátil vec\nna ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím zo dňa 6.5.2021, č. XXXXXXX/XXXX, priznal\nžalobcovi nadmerný odpočet za obdobie september 2012 v sume 24.929,31 €, ktorý mu bol vrátený\ndňa 19.5.2021. V súvislosti s vydaním uvedeného nezákonného rozhodnutia si žalobca uplatnil náhradu\nškody spočívajúcu v nárokoch na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia v predmetnom\ndaňovom konaní v sume 3.478,61 €, nákladoch na udržanie spoločnosti pri živote v sume 15.710,44\n€ a nákladov na existenciu sídla spoločnosti v sume 5.203,65 €, ako aj úrokoch z poskytnutej pôžičky\nv sume 13.902,70 €.\n14. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní o tom, že súd prvej\ninštancie nesprávne skutkovo a právne posúdil, že príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného\nrozhodnutia a ním uplatnenou škodou spočívajúcou v trovách právneho zastúpenia v pokračujúcom\ndaňovom konaní nie je daná. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej\ninštancie uvedeným v bodoch 16. až 18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že nárok žalobcu\nna náhradu škody spočívajúci v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi v daňovom\nkonaní nie je dôvodný, ktorý záver riadne a dostatočne odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa odvolací\nsúd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že účelnosť vynaložených trov\nkonania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, sa posudzuje\nindividuálne s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej právnej veci. O účelne vynaložených trovách konania\nby nebolo možné hovoriť napríklad vo vzťahu k trovám vynaloženým na úkon, ktorý bol na ochranu\npráva urobený nadbytočne, resp. na úkon, ktorý k náprave protiprávneho stavu nemohol viesť. Účelnosť\nvynaložených trov konania musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol dotknutý nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a v dôsledku tejto skutočnosti sa\ndomáha nároku na náhradu škody. V danom spore bolo nezákonné rozhodnutie vydané dňa 10.8.2015\na na základe jednotlivých opravných prostriedkov podaných žalobcom voči rozhodnutiam v daňovom\nkonaní, bolo dňa 6.5.2021 vydané rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH\nza september 2012. Žalobca udelil plnú moc svojmu právnemu zástupcovi dňa 21.5.2020, ktorý v\nrámci daňového konania vykonal celkom sedem úkonov právnej služby (posledný úkon vykonaný dňa\n9.4.2021). Právny zástupca žalobcu začal zastupovať žalobcu v daňovom konaní až dňa 21.5.2020, t.\nj. dňa kedy Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn.\n6 S 94/2019,\nzrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane a vrátil vec\nna ďalšie konanie. Odvolací súd má zhodne s prvoinštančným súdom za to, že ak bolo nezákonné\nrozhodnutie zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.5.2020 a žalobca si uplatnil\ntrovy daňového konania vzniknuté po tejto dobe, nemožno považovať takéto trovy za trovy vzniknuté\nv konaní, keďže po 21.5.2020 bolo vydané už nové a zákonné rozhodnutie. Podľa odvolacieho súdu\ntak právne zastúpenie žalobcu v daňovom konaní v období od 21.5.2020 do 9.4.2021 neovplyvnilo\nexistujúci skutkový stav a výsledok konania, z dôvodu ktorého neboli trovy právneho zastúpenia za\nuvedené obdobie účelne vynaložené.\n15. Nebolo možné súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že je daný aj kauzálny nexus medzi\nnezákonným rozhodnutím a tým zapríčinenej existencie dlhotrvajúcich sporov a vznikom nákladov,\nktoré musel vynaložiť na existenciu svojej spoločnosti výlučne na účely vedenia sporov vyplývajúcich z\nnezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou\nv bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom jasne a dostatočne vysvetlil dôvody, pre\nktoré považoval nárok žalobcu na náhradu škody pozostávajúcu v nákladoch na udržanie spoločnosti\npri živote a existenciu sídla spoločnosti za nedôvodný, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na to, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda\nnásledkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere\npríčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná\nlen vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie\nlen sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi\n\nnezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce\nv prvom rade otázkou skutkovou, pričom\nsúd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či\nv konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná\nsúvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov\nzodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení.\nAk by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť\no príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého\nodškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti\nnasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť\npríčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach.\nPríčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok\nnevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy\nEurópskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná\nsúvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná\nvtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom\nprotiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.\nExistenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či\ntu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci\nvymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť\npríčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,\nv čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku\nškody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004,\n3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010,\nR 21/1992, R 7/1979). Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že výdavky na udržanie\nspoločnosti pri živote, a to na účtovné služby a existenciu sídla spoločnosti nevznikli žalobcovi v priamej\npríčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, ale sú jeho\npovinnými výdavkami. Odvolací súd na doplnenie dôvodí, že žalobca ako obchodná spoločnosť podniká\ns určitým predmetom činnosti. Podnikanie je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom,\nvo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, s cieľom dosiahnuť zisk alebo merateľný pozitívny\nsociálny vplyv. Kľúčovými znakmi sú sústavnosť, samostatnosť\nv rozhodovaní,\nvystupovanie vo vlastnom mene, niesť zodpovednosť za svoje konanie a cieľ dosiahnutia zisku. Právne\nje definované v Obchodnom zákonníku a Živnostenskom zákone. Odvolací súd má za to, že ak žalobca\nv období od vydania nezákonného rozhodnutia nevykonával žiadnu svoju podnikateľskú činnosť, nič\nmu nebránilo ukončiť podnikanie, keď vrátenie DPH nemá žiaden vplyv na to, či spoločnosť existuje\nalebo už neexistuje. Rovnako aj odvolaciemu súdu sa javia špekulatívne tvrdenia žalobcu o tom, že po\nzistení, že je v rámci obchodov zapojený do podvodnej scény, ukončil podnikanie na Slovensku, mal v\númysle dať spoločnosť do likvidácie a požiadať o výmaz z obchodného registra, ale v dôsledku vydania\nnezákonného rozhodnutia nebol takýto postup účelný. Odvolací súd má zhodne s tvrdením žalovaného\nv jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu za to, že DPH nemá vplyv na výsledok na hospodárení podnikateľa,\nžalobca mohol pokojne ďalej podnikať s cukrom, nebolo voči nemu začaté žiadne trestné stíhanie, ktoré\nby mu bránilo v podnikaní. Odvolací súd k uvedenému ešte dodáva, že žalobca mal mať dostatočný\nkapitál a nespoliehať sa iba na vrátenie DPH. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje tvrdenie\nžalobcu v odvolaní o tom, že príčinou ďalšej existencie spoločnosti bolo jedine nezákonné rozhodnutie\na následná jeho snaha, aby sa domohol svojich práv, za nedôvodné.\n16. Odvolací súd sa stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným\nv odôvodnení napadnutého rozsudku, ohľadom posledného nároku žalobcu na náhradu škody\npredstavujúci úroky z pôžičky, ktorú mu poskytla p. D. na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, ktorý záver\naj riadne odôvodnil. Odvolací súd dodáva, že poukazuje na dôvody uvedené v bode 15. odôvodnenia\ntohto rozhodnutia týkajúce sa príčinnej súvislosti a podnikania žalobcu, z dôvodu ktorého vyhodnotil jeho\ntvrdenia uvedené v odvolaní o tom, že si bol nútený ponechať poskytnutú pôžičku na úhradu výdavkov\nna chod spoločnosti za účelové. Podľa odvolacieho súdu, ak žalobca už nemal v úmysle vykonávať\npodnikateľskú činnosť, túto mohol ukončiť, čo ale neurobil.\n17. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365\nods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia\ndôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov\njednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §\n191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\n\nvzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo\nuviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,\nako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia\ndôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov\n(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,\nsa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220\nods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce\nnajmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia\nrozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou\nk jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súduo zamietnutí\nžaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných\ndôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom\nrozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.\nV tejto súvislosti odvolací\nsúd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním\na hodnotením dôkazov, ani\nprávo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s\njej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ňou\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n18. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa\nna obsah už uvedeného, odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich\nprávne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.\n19. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II. o náhrade\ntrov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne\nnepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď\nžalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou,\nteda aj odvolací súd je viazaný rozsahom\na dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).\n20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l,\n§ 255\nods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,\nby patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ale vzhľadom k tomu, že náhradu\ntrov konania nežiadal, odvolací súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/24/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "b0e339a4-f6e4-4631-b275-d74fd4bc6636:43700acf-3207-42dc-979c-ec52321804a2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1014893490.1", "spisova_znacka": "3Co/612/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/612/2014 z 26. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1014893490.1"}, {"guid": "49f37e49-8883-4615-98a2-b511bf4161dd:a438aaa9-d8cf-4e72-871d-c0ebca212b98", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6911200356.1", "spisova_znacka": "17Co/677/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/677/2013 z 16. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-09-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6911200356.1"}, {"guid": "58f969c2-96e5-4e19-9564-799a6466b0a2:5cb40cab-8109-4959-b100-41327cf70613", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7110231097.1", "spisova_znacka": "2Cob/208/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/208/2011 z 27. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-09-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7110231097.1"}], "citovane_v": []}